rozhovor

Aby sa sem dostali, museli

predať majetok a zadlžiť sa

Na Slovensku sme
doma
„Išli sme vlakom, autom aj peši,“ hovorí SARINA
ASADULA (34) o ceste, ktorú absolvovala pred
niekoľkými rokmi spolu s manželom a tromi
deťmi. „Bola to dlhá púť, trvala niekoľko mesiacov,
niekedy sme nemali čo jesť a spali sme na zemi.“
Z Afganistanu odišli, keď tam vypukla vojna
a na Slovensku sa ocitli pred šiestimi rokmi. Kto
rozhodol, že odídu do Európy? Ako vnímajú našu
krajinu? Zvykli si tu ich deti?
Foto:

42
43
 rozhovor
■■ Z ktorej časti Afganistanu pochádzate?
Ja som priamo z Kábulu, ale žili sme v pro-
vincii Logar (na východe Afganistanu,
neďaleko Kábulu, pozn. red.), odkiaľ je
manželova rodina.
■■ Ako to vyzeralo v Afganistane v čase,
keď ste sa rozhodli odísť?
Z Afganistanu sme odišli do Iránu, keď
sa začala vojna. Ja som mala vtedy 17 ro-
kov a práve som sa vydala. Logar, kde sme
s manželom bývali, bol pod vládou Tali-
banu a prebiehali tam ťažké boje. Nedalo
sa tam žiť. Odišli sme spolu s celou man-
želovou rodinou. Moja rodina, ktorá bý-
vala v Kábule, zostala v Afganistane a je
tam dodnes.
■■ Spomínate si, či bol život v Afganistane
pred vojnou lepší?
Ja som bola mladá, ale nežilo sa tam ľah-
ko ani predtým. Konflikt, ktorý sa začal
Foto:
44
v roku 2001, trvá dodnes, hoci v súčasnosti
je medzi USA a Talibanom prímerie. To
však neznamená, že je tam dobre. Aj keď
tam žijú ľudia bežným životom, chodia do
práce, deti do školy, snažia sa normálne
fungovať, nie je to ľahké. Stále je tam voj-
na, nikto nevie, čo bude zajtra.
„V Afganistane nie
je pohodlie ako
v Európe.“
■■ Viete mi opísať, ako vyzeral váš bežný
deň v Afganistane?
Bývali sme v dome spolu s manželovou
rodinou. My sme veľmi rodinne založení
a v jednom dome býva zvyčajne viac gene-
rácií – rodičia, ich deti s manželmi a man-
želkami, vnúčatá... Rodina drží pokope,
pomáha si, odovzdáva rodinné tradície, to
je pre nás typické. Inak to však bol stredo-
vek, nemali sme elektrinu, plyn. Tam nie
je to pohodlie, na ktoré ste tu, v Európe,
bežne zvyknutí.
■■ Keď ste odišli do Iránu, ešte ste nema-
li deti?
Nie, tie sa narodili v Teheráne, kde sme
bývali. Všetky tri. Dnes má najstarší syn
sedemnásť, dcéra trinásť a najmladší syn
deväť rokov.
■■ Nemá Afganec v  Iráne jazykovú
bariéru?
Nie, v oboch krajinách sa hovorí po perz-
sky. Sú tam len drobné odtiene, rozumie-
me si zhruba ako Česi a Slováci.
■■ Aký bol život v Iráne? Boli ste tam v ne-
jakom utečeneckom tábore?
Nie, bývali sme vo veľkom prenajatom
dome spolu s manželovými rodičmi, bra-
tom a ďalšími príbuznými. Muži praco-
vali, ale za málo peňazí a život tam bol
ťažký. Nemali sme iránske doklady, takže
deti nemohli chodiť do školy. Hoci sme ich
vyučovali doma, bol to problém. Kompli-
kované to bolo aj so zdravotnou starostli-
vosťou, všade sme museli platiť veľa peňa-
zí. Dnes už je to inak, Afganci tam majú
iné podmienky, ale v tom čase sme nemali
status utečencov z vojnovej krajiny, nedali
sa vybaviť papiere, aby sme mali rovnaké
privilégiá ako Iránci. Aj preto sme chceli
odísť do Európy.
■■ Kto rozhodol o  tom, že pôjdete do
Európy?
Manžel a jeho rodina. Afganské ženy veľ-
mi nerozhodujú, len nasledujú svojich mu-
žov (smiech).
■■ Mali ste od niekoho informácie o tom,
ako sa žije v Európe?
Áno, časť mojej rodiny – teta, sestra a brat všetok majetok v Afganistane a ešte si aj mennom, kde sme strávili 21 dní. Odtiaľ
– žili v Rakúsku. Tam sme chceli ísť, ale na požičať od mojej rodiny. Keď sme sem pri- nás presunuli do Opatovskej Novej Vsi,
ukrajinsko-slovenských hraniciach nás za- šli, nemali sme ani halier, nič. Len to, čo kde sme boli ďalšie tri mesiace. Čakali sme
držali a zostali sme tu. To bolo pred šiesti- sme si doniesli. na udelenie azylu, ale ten sme nedostali,
mi rokmi. ■■ Čo sa dialo po tom, keď ste skončili na napokon nám dali doplnkovú ochranu
■■ Ako vlastne prebieha taká cesta? Mali Slovensku? (označuje sa tiež ako „malý azyl“. Posky-
ste prevádzača? Prvý rok bol pre nás veľmi náročný. Časť tuje sa v najmä prípadoch, keď u klientov
Bola to veľmi dlhá a náročná cesta. Trvala rodiny zostala na Ukrajine, dodnes sú tam. nebolo dokázané, že boli prenasledova-
asi dva mesiace, šli sme skupina asi 50 – 60 Tí, za ktorými sme chceli ísť, boli v Ra- ní v krajine pôvodu ako jednotlivci, ale
ľudí a viedol nás prevádzač. Na začiatku kúsku. A my s troma deťmi na Slovensku. v krajine, odkiaľ žiadateľ o azyl pochádza,
nám sľúbili, že nás vezmú z Iránu do Ra- Dali nás do utečeneckého tábora v Hu- prebieha vojnový konflikt, ktorý postihuje
kúska, ale vedeli sme, že je to risk, že tam
nemusíme dôjsť.

„Nemali sme jedlo,

boli sme vyčerpaní,
hladní a unavení.“
■■ Pred niekoľkými rokmi našli v Rakúsku
nákladné auto, v ktorom sa udusili desiat-
ky migrantov, ktorých prevážali... Keď ste
sa vydali na cestu z Iránu, báli ste sa?
Veľmi. Mali sme tri deti, najmladšie boli
veľmi malé. Cesta bola naozaj náročná,
časť sme išli peši, časť autom, vlakom...
Niekedy sme nemali žiadne jedlo, boli sme
hladní, vyčerpaní, unavení. Spali sme, keď
sa dalo a kde sa dalo, najčastejšie na zemi.
■■ Koľko taká cesta stojí?
Vtedy to bolo 10-tisíc dolárov na dospelého
človeka, deti platili tuším polovicu. Bolo
to veľa peňazí, museli sme predať dom aj

45
 rozhovor

všetkých jej obyvateľov, pozn. red.). Dosta-

li sme ho v roku 2014 na dva roky, potom
nám ho predĺžili. Chceli by sme dlhodobý
pobyt, pretože už sme sa rozhodli zostať
na Slovensku, ale zatiaľ nám ho neudelili.
■■ Keby ste dostali azyl, čo by bolo inak?
Keby sme dostali azyl, mohli sme po šty-
roch rokoch požiadať o občianstvo. Ale
takto pri doplnkovej ochrane musíme
najskôr požiadať o dlhodobý pobyt a po
ďalších niekoľkých rokoch môžeme po-
žiadať o občianstvo. My sme tu už šesť
rokov a veľmi by sme chceli získať sloven-
ské občianstvo.

„Mami, ak nás pošlú

do Afganistanu, čo
budeme robiť?“
■■ Môžete cestovať?
Môžeme, dostali sme slovenský cudzinec-
ký pas, na ktorý môžeme vycestovať. Na
dovolenky chodíme do Rakúska, kde žije
moja teta a súrodenci s rodinami.
■■ Prečo je pre vás dôležité mať slovenské
občianstvo?
Je to pre nás istota, bezpečie. Uzatvorí sa
tým istá životná kapitola. My vieme, že tu
chceme zostať. Najstarší syn je deviatak,
všetky tri deti hovoria po slovensky. Doma
sa síce rozprávame po perzsky, ale deti ne-
vedia po perzsky písať ani čítať, pretože
nechodili do školy, kde by sa to naučili. Naj-
starší syn sa ma niekedy pýta: „Mami, ak
nás pošlú naspäť do Afganistanu, čo bu-
deme robiť? Veď ja neviem jazyk, nepo-
znám tú krajinu... Čo s nami bude?“ Keď
dostaneme občianstvo, budeme tu naozaj
doma, budeme vedieť, že už nás nepošlú
preč. (Rozdiel medzi azylom a doplnkovou
ochranou je aj v období trvania. Azyl sa
udeľuje v podstate na neobmedzený čas, do-
plnková ochrana sa poskytuje na jeden rok,
s možnosťou opätovného predĺženia o dva
roky, kým nepominie hrozba alebo vážne ne-
bezpečenstvo v krajine pôvodu. Ak by v Af-
ganistane nastal mier, Sarina a jej rodina
by o doplnkovú ochranu prišli. Pozn. red.).
■■ Keď ste zistili, že ste na Slovensku a zo-
stanete tu, čo ste si pomysleli? Vedeli ste
niečo o tejto krajine?
Vôbec nič sme o Slovensku nevedeli. Naj-
Foto:

skôr sme sa učili jazyk, prvý rok sme ne-

46

Afganistan
35 miliónov obyvateľov, úrad-
ný jazyk pastčina, afganská
perzština
Oficiálny názov je Afganská
islamská republika. Ide
o vnútrozemský štát ležiaci
v južnej Ázii, ktorý hraničí
na severe s Uzbekistanom
a Tadžikistanom, na severo-
východe s Čínou, na východe
s Pakistanom, na západe
s Iránom a na severozápade
s Turkménskom. Je to horská
krajina s veľmi členitým povrchom. Pod-
robná história je pomerne komplikovaná,
ale ak sa zameriame na 20. storočie, tak
ešte v jeho začiatkoch bol Afganistan krá-
ľovstvom a králi tu vládli až do roku 1973,
keď sa po štátnom prevrate z Afganistanu
stala republika. Po tom, čo ju diktátorsky
riadil prezident Muhammad Dáúd Chán,
nastal v roku 1978 vojenský puč vedený
komunistickými dôstojníkmi. Sovietsky
zväz komunistickú vládu okamžite uznal
a obe krajiny uzavreli na 20 rokov zmluvu
o priateľstve. Avšak už o rok neskôr so-
vietske jednotky zastrelili prezidenta, do
funkcie dosadili svojho človeka a začala sa
zdĺhavá vojna. Posledný sovietsky vojak
odišiel z Afganistanu v roku 1989, ale
v krajine ani tak nenastal mier. Naďalej
mali prácu, tak sme dostávali peniaze na
živobytie, ale z migračného úradu nám
pomohli nájsť si zamestnanie a dnes obaja
pracujeme. Tento byt, kde sa rozprávame,
sme si pred časom kúpili, keď sa nám po-
darilo vybaviť si hypotéku v banke.
■■ Do Žiliny ste prišli preto, že ste si tu
našli prácu?
Nie, poslali nás sem z migračného úradu.
Aj som sa pýtala, či sú tu nejaké rodiny
z Afganistanu, ale povedali mi, že nie. Na-
šli nám ubytovanie v ubytovni, ale vtedy
sme nevedeli dobre jazyk a tak to boli ťažké
začiatky. Postupne sme sa zamestnali, deti
chodia do školy, majú tu kamarátov. Už
sme tu doma, v Žiline sa nám páči.
■■ Čo robíte?
Ja som kozmetička a manžel pracuje pre
kórejskú firmu, ktorá vyrába automobilové
diely. Prvú prácu bolo ťažké zohnať, poslala
som životopisy a nič... Až kým nezavolal šéf
salóna, kde pracujem dodnes, teda už štyri
pokračovali boje medzi moslimskými
povstalcami a vládnym vojskom. Od roku
1994 narastal vplyv islamského hnutia
Taliban, ktoré postupne získavalo moc nad
väčšinou územia Afganistanu. USA a ich
spojenci v rámci operácie Trvalá sloboda,
ktorá bola odpoveďou na teroristické
útoky zo septembra 2001, zvrhli Taliban.
Odvtedy v krajine trvá vojna, vláda v Kábu-
le nedávno priznala, že od roku 2014, keď
sa z krajiny stiahla medzinárodná koalícia
vedená USA, v bojoch s Talibanom zahynu-
lo viac ako 45-tisíc príslušníkov ozbroje-
ných síl. Americký prezident Donald Trump
v poslednom čase hovorí o tom, že by chcel
ukončiť pôsobenie amerických vojsk v Af-
ganistane, ktoré predstavuje vôbec najdlh-
šiu operáciu armády USA v zahraničí.
47
 rozhovor
roky. Vtedy som ešte nehovorila dobre po
slovensky, takže sme sa rozprávali po an-
glicky. Bol veľmi milý, hovoril mi: Nebojte
sa, to sa naučíte. A mal pravdu. Spočiatku
som mala zošit, kam som si písala slovíčka
po anglicky a ich slovenský význam. Ale
vďaka skvelým kolegyniam som sa naučila
celkom dobre hovoriť po slovensky.
■■ Deti nemali problém s jazykom?
Spočiatku áno, ale rýchlo si ho osvojili
a dnes sa už rozprávajú medzi sebou po
slovensky. Niekedy ich musím upozorniť,
aby si dávali pozor na jazyk, že im rozu-
miem (smiech). V škole sa im darí dobre,
na vysvedčení mali hlavne jednotky a dvoj-
ky. Trojku len zo slovenčiny, lebo im nejde
veľmi gramatika, mýlia si mäkké i a tvrdé y.
■■ Z toho si nič nerobte, s tým majú prob-
lém aj niektorí Slováci... Ako ľudia reagu-
jú, keď zistia, že ste z Afganistanu?
Sú zvedaví, pýtajú sa, prečo sme odišli, ako
sme sa ocitli na Slovensku...
■■ Nikdy ste nemali negatívnu skúsenosť?
Najstaršieho syna raz napadli, ale nepreu-
kázal sa rasový motív. Bolo to, keď sme sa
presťahovali sem, do tejto časti Žiliny. Išiel
ma čakať na zastávku, keď som sa vracala
z práce. Bolo deväť hodín večer. Keď sme
sa spolu vracali, napadli ho nejakí opití
ľudia. Odvtedy sa bojí chodiť večer von,
ale to neprekáža, aspoň sa oňho nemusíme
báť... Hoci viem, že bol z toho dlho smutný,
mal obavy, ako tu bude. A ja ho chápem, aj
keď sme tu už dlho, vieme, že sem celkom
nepatríme, že sme iní. Chýbajú tie korene.
Foto:
48
■■ Keď ste odchádzali z Iránu do Európy,
isto ste si predstavovali lepšiu budúcnosť.
Keď ste prišli na Slovensko, bol život taký,
o akom ste snívali?
Nie. Spočiatku to tu vôbec nebolo ľahké,
podmienky sú tu dosť prísne. Prácu sme si
hľadali ťažko, boli sme odkázaní na to, čo
sme dostali od štátu a to nie je veľa... Keď
sme si našli prvú prácu, nebola bohvieako
dobre platená, ledva sme vyžili. Navyše
sme mali dlhy, keďže na cestu sme si poži-
čali. Nemali sme ich ako splácať. Dnes už
je to fajn, máme svoje bývanie, je to lepšie.
A teší ma, že nemusím nosiť burku.
Sarina Asadula (34)
Pochádza z Afganistanu, z Kábulu. Po
svadbe sa odsťahovala do provincie Lo-
gar, kde žila s manželom a jeho rodinou.
Po začiatku vojenskej intervencie v roku
2001 odišli do Iránu, kde žili niekoľko
rokov.
V roku 2013 prišli na Slovensko, v roku
2014 im bola poskytnutá doplnková
ochrana. Žijú v Žiline. Sarina je kozme-
tička, pracuje v kozmetickom salóne,
manžel pracuje v kórejskej firme vyrába-
júcej diely pre automobilku. Veľmi rada
varí afganské jedlá, ktoré ponúka aj na
Dobrom trhu.
Má tri deti, dvoch synov (17 a 9 rokov) a
dcéru (13 rokov).
■■ V Afganistane ste ju museli nosiť?
Samozrejme. Aj v Iráne.
■■ Ste moslimského vierovyznania?
Áno. Modlíme sa doma, pretože tu nie sú
mešity. Viera je pre nás dôležitá a odovzdá-
vame ju aj deťom. Spočiatku sme nevedeli,
že v škole deti mávajú na obed bravčové
mäso, tak sa stalo, že ho zjedli. To však
neprekáža, keďže o tom nevedeli. Dnes
už v jedálni vedia, že naše deti bravčové
nejedia a pripravia im hydinu.
■■ Slávite aj Vianoce?
Dnes už áno, zdobíme stromček, dáva-
me si darčeky. Ťažké je dodržiavanie ra-
madánu, keď pripadne na letné mesiace
(Ramadán pripadá na deviaty mesiac is-
lamského lunárneho kalendára, ktorý je
oproti gregoriánskemu kalendáru kratší
o 11 dní. Preto je každý rok malý posun
v dátume, keď sa oslavuje ramadán, pozn.
„Najstaršieho syna
raz napadli, boli
to opití ľudia“
red.). Vtedy počas 30 dní nemôžeme od
úsvitu do súmraku okrem iného nič jesť
ani piť, musíme sa postiť. Keď to pripadne
na letné mesiace, kedy sú horúčavy a dlhé
dni, tak je to veľmi ťažké. Ramadán však
dodržujeme len ja s manželom, deti nie.
■■ Spomínali ste, že príbuzní žijú v Ra-
kúsku. Tam je to jednoduchšie?
Asi áno. Napríklad sestra so švagrom do-
stali azyl, takže majú lepšie podmienky.
Učia sa po nemecky, sestra nepracuje,
pretože má malé deti a teraz nepracuje
ani jej muž. Dostávajú od štátu asi 1 400
eur, z čoho sa dá celkom pekne vyžiť.
Ja však nehovorím, že to potrebujem.
Nepotrebujem, aby sa o mňa staral štát,
keď môžem pracovať. My sme tu veľmi
spokojní.
■■ Takže by ste tam nechceli ísť?
My potrebujeme byť tu, naučiť sa jazyk,
vytvoriť deťom zázemie. Predsa ich nezo-
beriem teraz niekam preč, kde znova bude-
me začínať od nuly, nebudeme vedieť reč,
nebudeme mať prácu... To
nie. My sme tu doma a chce-
me zostať na Slovensku.
Katarína Abeille