1

Príbehy
zažltnutých
fotografií Marián
bol
zvláštny
od detstva a veľmi skoro
sa u neho začala prejavovať
špecifickosť. ­Obdarení ľudia
skrátka nie sú výnimoční
vzhľadom na svoj vek, ale
komplexne. U Mariána to
bolo cítiť od narodenia. Toto
často hovorievala teta Irenka,
manželka Mariánovho strýka
­Alojza Winklera.

Alojz Winkler s fotoaparátom zn. Flexaret

 Príbehy zažltnutých fotografií

Alojz strážny
Alojz Winkler, pre blízkych ľudí Ali, bol brat Mariánovej mamy
Anny. Ako významný slovenský onkológ by si zaslúžil samostat-
nú monografiu a určite ju niekto aj napíše, pretože patril k ľudom,
ktorí menia svet. Minimálne Slovensko zmenil významne, a nie-
len tým, že priviedol Mariána ku klavíru. V rokoch 1951 až 1967
bol vedúcim chemoterapeutického oddelenia Výskumného ústavu
onkologického SAV v Bratislave. Neskôr až do roku 1979 pôsobil
ako vedecký pracovník onkologického oddelenia Svetovej zdra-
votníckej organizácie v Ženeve – ako jediný nestraník z našich
vyslancov. Túto misiu skončil iba kvôli maximálnemu predpísa-
nému veku šesťdesiat rokov. Následne pracoval v Ústave experi-
mentálnej onkológie, ktorý sám pomáhal budovať.
Ali bol takisto multitalent, okrem medicíny vyštudoval hru
na klavíri na konzervatóriu. Absolventský koncert však neodo-

Alojz Winkler s manželkou Irenkou

12 Marián Varga • Nebo, peklo, raj

 Príbehy zažltnutých fotografií

Irenka Winklerová ako 94-ročná

hral, v roku 1949 dal prednosť biochémii a mal aj iné povinnosti.

V roku 1953 druhý raz promoval. Bol tiež veľmi dobrý fotograf
s profesionálnymi výsledkami. Vďaka nemu sa zachovalo niekoľ-
ko fotografií z Mariánovho detstva. A určite hlavne vďaka nemu
bol Marián taký, akého si ho pamätáme. Keď to Marián potreboval,
vždy mu bol nablízku.
Navštevujeme tetu Irenku, manželku Alojza Winklera a jeho
celoživotnú spolupracovníčku v laboratóriu, v jej sympatickom byte
na Medenej ulici. Irenka je mladá žena, ktorá má 94 rokov (v máji
2018). Trochu predbehnem situáciu. Po štyroch hodinách inten-
zívneho rozprávania sme boli s Janou už unavení, ale Irenka bola
v najlepšej kondícii. Akurát sa nevedela rozpamätať na mená troch
ľudí z dvadsiatich, ktorých spomenula, a vyhodnotila to, že starne.
Som oveľa mladší, ale nespomenul by som si ani na polovicu.

Mariánovi starí rodičia z maminej strany, Alojz Winkler a An-

na Kašpareková, sa stretli v Devínskej Novej Vsi, kde ­pôsobili

Marián Varga • Nebo, peklo, raj 13

 Príbehy zažltnutých fotografií

Winklerovci na rodinnej fotografii. Zľava dole Anulka (Mariánova mama) a Anna

(Mariánova babička). Hore Ali (Mariánov strýko) a jeho otec Alojz (Mariánov dedko).

v miestnej škole ako učitelia. V Devínskej Novej Vsi sa aj vzali

a narodili sa im tam aj deti: Ali v roku 1919 a Mariánova mama
Anulka v roku 1921. Dedo Alojz pochádzal z rodiny karpatských
Nemcov z Brezolúp pri Bánovciach nad Bebravou, ktorí sa tam
kedysi dávno usadili a živili sa tkáčskym remeslom. Vyštudoval
učiteľský ústav. Babička Anna sa narodila vo Sv. Jure v početnej
rodine pálffyovského hájnika, ktorého revírom bol Šúrsky prales.
Mimochodom, Mariánovo posledné bydlisko, o ktorom v odpovedi
na otázku, či mu nechýba mesto, zažartoval „je jedno, kde nevy-

14 Marián Varga • Nebo, peklo, raj

 Príbehy zažltnutých fotografií

chádzam z domu“, sa nachádza v tesnej blízkosti pralesa. Kým

dedo Alojz a jeho súrodenci vyrastali bez otca a starší súrodenci sa
starali o mladších, v babičkinej rodine prišli deti v útlom detstve
o mamu a situácia v rodine bola veľmi podobná. Babička študo-
vala učiteľstvo v Bratislave a jedným z jej pedagógov bola aj mat-
ka Bélu Bartóka. Ďalším učiteľským pôsobiskom Winklerovcov sa
stala Skalica, kde už predtým žila jedna z babičkiných sestier. Tam
našli svoj nový domov aj Winklerovci, postavili si vilu a prežili v nej
väčšinu života. V Skalici sa spoznali aj Mariánovi rodičia, a tam sa
v roku 1947 narodil Marián a o tri roky neskôr jeho sestra Zuzana.

Láskavá bohémka
Kým Mariánov strýko Ali bol cieľavedomý a dôsledný v uskutoč-
ňovaní svojich snov, jeho sestra Anna bola pravý opak. M
­ arián
to diplomaticky zhrnul slovami: „Moja mama bola bohémka.“ Po
absolvovaní gymnázia v Skalici začala učiť, neskôr pracovala ako
laborantka v miestnej nemocnici. Popritom si robila zdravotnícku
nadstavbu, potom študovala matematiku na pedagogickej fakul-
te, a neskôr opäť učila, až kým ju narkolepsia nevyradila z bežné-
ho života. Hoci jej vášňou bola
matematika, praktickému živo-
tu veľmi nerozumela. Tiež mala
sny, ale uskutočňovala ich tak
trocha živelne a veci sa jej ob-
čas vymkli spod kontroly. Písa-
la básne, bola vášnivá čitateľka
aj fajčiarka. Bola veľkorysá a to-
lerantná, milovala svoje deti.
Neskôr, keď dospievali, mala
pochopenie pre ich slabosti

Anulka ako 19-ročná

Marián Varga • Nebo, peklo, raj 15

 Príbehy zažltnutých fotografií

Marta Ščepková

a neraz kryla ich zlyhania. Občas robila tak trocha nepremyslené

gestá, občas jej niečo nevyšlo. To, čo absolútne nezvládala, bola do-
mácnosť. Ale nikdy nezlyhala v ľudských veciach, nepomýlila sa
v hodnotách a bola nekonečne láskavou oporou svojich aj cudzích
detí. Jej priateľmi boli aj kamaráti jej detí, ktorí ju mali radi, a buď
u nich bývali (Darinka Čejková, Vlado Bokes, Marián Lapšanský),
alebo sa radi u nej zastavili len tak, na kus reči (Dušan Hanák, Ka-
mil Peteraj, Ľuba Lustigová-Zednikovičová, Ľuba Lauffová, Dušan
Mitana...). Milovala machule (mačky) a vedela o nich rozprávať
krásne príbehy.
K Mariánovej mame mala blízko aj jej neter a Mariánova ses-
ternica Marta Ščepková: „V čase, keď som sa chystala na vysokú,
som išla do Bratislavy pozrieť rodinu a zastavila som sa u tety
Anulky. Povedala som jej o svojich plánoch s architektúrou, a tá mi
hneď išla kúpiť hrubú knihu matematiky a dohodla sa so mnou,
že to budeme študovať. Počítanie mi však nešlo, skončila som pri
trojčlenke. Teta Anulka matematike rozumela a mala na mňa ťaž-

16 Marián Varga • Nebo, peklo, raj

 Príbehy zažltnutých fotografií

ké srdce, že mi aj kúpila knihu, ale nemohla so mnou preberať

matematické úlohy. Ja som ju mala veľmi rada. Ona bola trochu
zmätená, čo bolo zapríčinené jej zdravotnými problémami, ale veľ-
mi bezprostredná a dokázala sa úprimne porozprávať o všetkom,
aj o veľmi osobných veciach. Naozaj mi pomohla.“

Dionýz a jeho zásady

Mariánov otec Dionýz bol na rozdiel od Anulky skôr uzavretý člo-
vek a plachosť mu neraz skomplikovala život. „Susedom Winkle-
rovcov v Skalici bol istý pán Hamburger, úspešný veľkopodnikateľ
v stavebníctve. Ten mal syna, ktorý študoval stavarinu, a zhodou
okolností to bol Dionýzov spolužiak,“ spomína teta Irenka. „Dionýz
bol matematicky nadaný a mladému Hamburgerovi matematika,
naopak, nešla. Dionýz ho preto doučoval a doviedol k štátniciam.
Sám bol však introvert, veľmi si neveril a o štátne skúšky sa ani
nepokúsil. Mladý Hamburger štátnice spravil, aj keď v to rodina
nedúfala, a starý Hamburger z vďačnosti zamestnal Dionýza vo
svojej firme. Tam, v Skalici, sa Dionýz zoznámil s Mariánovou ma-
mou. Firmu v roku 1948 znárodnili, prešla pod správu minister-
stva stavebníctva a Mariánovho
otca ako chytrého človeka na
Povereníctve (ministerstve) za-
mestnali. Tam ho aj donútili, aby
si štátnice urobil. To už musel za
rodinou do S
­ kalice dochádzať –
chodil v podstate len na víken-
dy, preto sa za ním v roku 1954
všetci presťahovali do Bratisla-
vy, do nového činžiaku na Bar-
toškovej 14.“

Mariánov otec Dionýz

Marián Varga • Nebo, peklo, raj 17

4
Collegium
musicum:
Zjavenie
Marián Varga sa po odchode
z Prúdov rozhodol založiť
kapelu, aká tu ešte nebola.
Dnes už vieme, že Collegium
musicum bolo porovnateľné
so svetovými špičkami
progresívneho rocku
(alebo art rocku, ako sa vtedy
hovorilo). Nikto z členov kapely
však ani len netušil, aké veľké
veci sa idú diať.

Collegium musicum v zložení Dušan Hájek, Marián Varga, Fedor Frešo a Rasťo Vacho
na plagáte Supraphonu z roku 1970
 Collegium musicum: Zjavenie

Na jeseň 1969 začal Marián skúšať s Dušanom Hájkom za bicí-

mi a Fedorom Letňanom na base. Neznelo to však presvedčivo
a impulz na ďalšie prežitie vyšiel od Dušana Hájeka. Tento ini-
ciátor piesne Ulica plná plášťov do dažďa nahovoril Mariána,
aby z krátkeho motívu, ktorý vznikol pri jamovaní, rozviedol
celú skladbu a podľa Vargových slov tým zachránil existenciu
celej kapely.
Varga na to spomína takto: „... najprv bol so mnou a Duškom
Hájkom Fedor Letňan, ale ten emigroval, takže hneď na začiatku
to vyzeralo tak, že z Collegia možno ani nič nebude. To bol teda
naozaj skvelý začiatok! Sedeli sme s Dušanom v skúšobni a ja
som len tak zo zúfalstva začal vyťukávať nejakú tému a on mi
hovorí: ‚Počkaj, toto je dobré, od tohto by sme sa mohli odpichnúť.‘
A tou Dušanovou vetou sa to všetko zlomilo, nebyť jeho, tak sa
možno v ten večer nadobro rozídeme a fajka zhasla. Tak vznikla
naša prvá skladba Ulica plná plášťov do dažďa, neskôr vydaná
aj na singli spolu s Hommage à J. S. Bach. Preto je tam Dušan
uvedený ako spoluautor, tá jeho veta mala vtedy dokonca väčšiu
hodnotu ako nejaký spoluautorský vklad.“1
Marián v roku 1970 povolal Fedora Freša a gitary sa ujal Ras-
ťo Vacho. Premiéra Collegia sa konala 18. marca 1970 v bratislav-
skom V-klube.
Mágiu Mariána Vargu a Collegia vtedy poeticky opísal v Mla-
dej tvorbe Kamil Peteraj:
„... je príliš požehnaný na to, aby mohol byť naivným...
Myslím si, že veľmi zasvätene pozná vážnu hudbu (Stravin-
skij, Bartók, Honneger) – a to spôsobom, že by sa pri ňom musel
červenať hociktorý poslucháč VŠMU.
Približne raz do týždňa ho vidím s aktovkou: nesie v nej nie-
koľko kartónov ligerosiek (hnusné, ťažké cigarety) – je šťast-
ný, že má fajčivo, ktoré má najradšej. Spolu s červeným vínom
a cinzanom.

1 Uličný, Peter: Marián Varga. O cestách, ktoré nevedú do Ríma, s. 48.

132 Marián Varga • Nebo, peklo, raj

 Collegium musicum: Zjavenie

Preplnená sála V-klubu (beánia architektov): na pódium pri-

chádzajú bratislavské hudobné stars. Marián prichádza preňho
takým typickým krokom (akoby chcel vzlietnuť), zapína Ham-
mond – organ a nastanú pekelné minúty, keď z tohto neživo vyze-
rajúceho nástroja doslova vystreľuje hudba: vtedy sa tento nástroj
poddáva jeho vášni a kvíli. Vtedy sa asi sama podstata hudby ocitá

Dušan Hájek a Rasťo Vacho pred Karosou pripravení vyraziť na šnúru

Marián Varga • Nebo, peklo, raj 133

 Collegium musicum: Zjavenie

v ohni a improvizácie plné zdanlivej disharmoničnosti (‚páni, to

trhá uši!‘) sa ocitajú v hrozne tesnej blízkosti harmonickej hudby.
— Miestami mám ten dojem, že za týmto môže ísť už iba Bach.
— Hm. Je na tom voľačo – odpovie a brnká si ľahučkú Hayd-
novu tému (tá sa, mimochodom, spolu s jednou Bachovou témou
objaví v jeho novom repertoári...).
Pritom je to beatová, nepopierateľne beatová hudba! Ak by
vás skutočne zaujímalo, čo má v byte, nuž prezradím, že má veľ-
mi veľa plagátov: na stene mu visí niekoľko obrázkov, na ktorých
je J. Driscollová, okrem toho má veľkú fotografiu Fedora Freša
a mnoho magnetofónových pásov. Miluje Kunderu (Milana), vzru-
šuje ho Válek a Updike, medzi najmladšími Štefan Moravčík. Pri-
tom možno povedať, že má veľmi dôverný prehľad o všetkom, čo
sa v našej literatúre deje.
— Dlhé noci som nespával, a tak som čítal...
Ukazuje pritom prstom do neznáma, akoby z neho vyberal,
alebo akoby v ňom ukazoval, čo áno, čo nie.
Ide jar. Bolí ho žalúdok. Už dlhé roky je naň chorý. Vždy na jar
a na jeseň prežíva obrovské bolesti. Vysýpa si z tuby Gastrogel
a zapíja ho červeným vínom. „Zasa to na mňa ide.“
Poväčšine ho naši renomovaní skladatelia „pop“ nemajú v lás-
ke, aby som to povedal jemne.
Je to prirodzené: je priveľmi talentovaný, priveľmi silný kon-
kurent; oslňuje a podaktorých mrazí.
Vie to, a často ho to veľmi mrzí.
— To mám za to, že som jednému vrátil skladbu.
Na ulici ho zo všetkých strán zdravia. Zdravia ho všelijakí ľu-
dia, ale poväčšine ho zdravia spôsobom, akým sa zdravia autority.
Myslím si, že Marián autoritou je. Vie veľmi presne, čo robí
a čo chce robiť. Jediné, čo ho znepokojuje, sú t. č. hlupáci.
— Je ich priveľmi veľa a ja mám tak málo vôle hádať sa o sa-
mozrejmých veciach.“2

2 Peteraj, Kamil: Marián Varga. In Mladá tvorba, 3/1970, s. 48 – 49.

134 Marián Varga • Nebo, peklo, raj

 Collegium musicum: Zjavenie

Fedor Frešo:
Marián ma v úlohe lídra
prekvapoval
Fedor Frešo bol takmer vo všetkom Vargov absolútny protipól. Hovo-
rí sa, že protiklady sa priťahujú, a väčšinou to nie je pravda. V tomto
prípade však z kontrastu vznikli veľké veci. Pragmatika Freša Varga
často potreboval.

Basgitarista Fedor Frešo svoje spomienky odložil v autobiografii

Side­man. O vzniku Collegia v nej hovorí vecne: „Varga sa (pri od-
chode z Prúdov, pozn. autora) tváril z dnes už neznámych dôvodov
urazene aj na Prúdy, na Hammela, alebo aj na mňa, neviem. Tak
som sa čudoval, keď Vilo zavolal a zoširoka, veľmi diplomaticky
začal, že Marián sa dal na hromadu s Dušanom Hájekom a v Di-
vadelnom štúdiu začali skúšať. Dušan bol trochu prekvapenie,
predsa len inklinoval viac k bluesu alebo skôr k rhythm and blues
a zdalo sa, že vo svojej domovskej skupine Blues Five sa cíti ako
ryba vo vode. Hral pekne, pamätám sa, že sme ho dokonca chodili
vo V-klube zboku počúvať. Páčilo sa mi, ako presvedčivo, ale po-
kojne bubnuje, dnes sa tomu hovorí grúv. Či groove.“3
„Varga ma vo svojej novej úlohe jednoznačného lídra pre-
kvapoval v tom najlepšom slova zmysle,“ pokračuje v spomien-
kach Fedor Frešo. „Hral ako malý boh a Hammond používal úplne
inak, ako bývalo bežné. Vôbec sa nepúšťal po jimmysmithovskej
jazzovej ceste, skôr sa mi vidí, že chápal Hammond ako istú ná-
hradu kostolného organu. Mimochodom, to bola jeho primárna
funkcia v časoch, keď ho vymysleli.
Cvičili sme v priestoroch Divadelného štúdia, v kancelárii na
bratislavskom Hviezdoslavovom námestí, kde bola zložená apa-
ratúra, čo najjednoduchším spôsobom vyriešilo problémy so skú-
šobňou. Počas dňa tam úradovali a popoludní až do noci sme tam

3 Frešo, Fedor: Sideman. Marenčin PT: Bratislava, 2011, s. 63.

Marián Varga • Nebo, peklo, raj 135

 Collegium musicum: Zjavenie

kraľovali my. Na poschodí síce bol nočný podnik, ale ten sa naplno
rozbiehal až v noci, keď už sme mali odohrané. (...)
Prvé verejné vystúpenie sme odohrali začiatkom roka 1970
v Bratislave na vernisáži výstavy fotografov denníka Smena, vlast-
ne sme zahrali len dve skladby, takže sa nedá hovoriť o koncer-
te. Potom sme ešte niečo pridali v rámci jam session. Bolo tam asi
dvadsať divákov. Samotná premiéra bola 18. marca 1970 vo Véčku
po Meditating Four. Skončilo to absolútnym triumfom, všetci boli
úplne unesení. Je to, samozrejme, bohovský pocit, keď nám blaho-
želalo toľko ľudí. Vychválili nás aj v novinách. Začalo sa o nás šíriť,
že sme dobrí, správy prenikli až do Prahy a to sa nám rátalo.
Hneď na druhý deň sme išli do Českých Budějovíc, kde sme
ako kapela V-klubu mali za úlohu zahrať v beatovej časti Jazzovej
univerziády, kde sa dalo vyhrať, lebo to bola súťaž. Nebolo nám
všetko jedno, lebo sme vedeli, že sa stretneme s Progress Orga-
nization, čo sa dá označiť za dobrú konkurenciu. (...)
Nastal čas pražskej premiéry, ktorú sme absolvovali v Ra-
diopaláci. Bola to stará, dosť špinavá sála. Koncert mal však ob-
rovský úspech a po Prahe sa začalo o nás hovoriť v superlatívoch.
Ešte viac ako o Soulmen. Marián sa stal najväčším hrdinom svoj-
ho nástroja a kapela bola na výslní.“4
V nezverejnenom zázname z nakrúcania filmu Sone Maletz
opísal Frešo nástup do Collegia takto:
„Keď Marián zakladal Collegium musicum, dal mi ponuku.
Čo som od toho očakával? Nič. Chcel som hrať niečo iné, ako sa
hralo v Prúdoch, lebo vtedy sa mi nechcelo hrať pesničky a stá-
le som chcel niečo iné. Miloval som skupinu Cream a chcel som
hrať skrátka niečo náročnejšie. Marián sa tiež rozhodol, že sa dá
na dráhu, v ktorej sa viac prejavia jeho sólistické a inštrumentálne
ambície. Ja som to prijal, lebo som tam cítil príležitosť. Vedel som,
že moja úloha bude podporovať Mariána, aj keď som si toto moje
sidemanstvo uvedomil až v neskorších rokoch. Väčšina muzikan-

4 Frešo, Fedor: Sideman, s. 66, 68.

136 Marián Varga • Nebo, peklo, raj

 Collegium musicum: Zjavenie

tov aj z môjho sveta sa snažila preštrikovať na špicu diania a do-

minovať. Veľmi málo z nich sa uspokojí s úlohou slúžiť niekomu.
Mne to došlo až počas nejakého rozhovoru pre nejaké noviny. Raz
sa ma ktosi spýtal, či mi táto úloha vyhovuje a ja som sa zamyslel
a povedal som si, že to je to, čo robím celý život – hrám na hudob-
nom nástroji, ktorý je sólový len veľmi výnimočne. Spievať veľ-
mi neviem, aj keď som párkrát musel, tak som si povedal, že keď
robím to, čo robím, nech je to aspoň poriadne a povedal som si, že
byť sidemanom nie je nedostatok, ale skôr by som to považoval za
cnosť. Vtedy som to nevnímal takto nadhľadovo, aj keď dodnes
nemám veľmi rád výraz pokora v súvislosti s mojou osobou, lebo
doteraz som celkom presne neprišiel na to, čo to znamená. Má-
lokto sa prizná k nepokore.“
Fedor Frešo hovorí aj o tom, či mala hudba Collegia musica
„svetový formát“: „My sme sa pozorne pozerali okolo seba, ako to
na tom svete vyzerá, a nemali sme mindrák zo slovenskej malosti.
Hrali sme veľmi podobnú hudbu ako Nice a neskôr Emerson, Lake
and Palmer, dá sa povedať, že svojím spôsobom to isté. Známy je
prípad, že sme nacvičili Babu Jagu z Musorgského Obrázkov z vý-
stavy a než sme to uviedli na scénu, tak sme zistili, že Emerson,
Lake and Palmer to urobili tiež. A nikto by nikdy neuveril, že sme to
urobili skôr. Napokon sme to zahrali asi raz alebo dvakrát a vypus-
tili sme to z repertoáru. Ale Emerson to, samozrejme, urobil inak.“
Veľa sa hovorilo a hovorí o Vargovej inšpirácii Keithom Emer-
sonom, či už s Nice alebo s triom Emerson, Lake a Palmer. No skôr
ako Emersona a Nice počul Marián na Bratislavskej lýre ´68 vy-
stúpenie hammond organistu Briana Augera so skupinou Trinity
a Julie Driscoll, ktorý mal naňho podľa jeho slov tiež významný
vplyv, a hlásil sa aj k Manfredovi Mannovi. Frešo to však videl
takto: „Tu (v Emersonovi, pozn. autora) konečne objavil Marián
Varga svoju spriaznenú dušu. Určite nie vzor na kopírovanie, lebo
to nikdy nepotreboval. Skôr kolegu alebo potvrdenie z tej druhej
strany, že k bigbítu sa dá pristupovať aj odtiaľto. Vtedy sme sa ne-
zaoberali úvahami, akú životnosť tento classical rock bude mať.

Marián Varga • Nebo, peklo, raj 137

 Collegium musicum: Zjavenie

Každý muzikant potrebuje svoj vzor alebo favorita, ale Marián ho

dovtedy jednoducho nemal. Na novinársku otázku, ktorý organista
sa mu najviac páči, vari pred rokom odpovedal, že Manfred (Mann).
Ale nie kvôli štýlu, bol to skôr jediný organista na obzore. Nija-
ko mu neimponoval John Lord ani iné pokusy kapiel spájať rock
s klasikou, lebo o tom to celé vtedy bolo. Slávnu LP Deep Purple
with the Royal Philharmonic Orchestra sme úprimne chceli prijať
ako vážne hodenú rukavicu, ale pri počúvaní sme pociťovali roz-
paky, až sme sa zhodli, že to bolo vlastne jedno veľké trápenie.“5
Na podujatí v Českých Budějoviciach so zvláštnym a nie úplne
presným názvom Jazzuniverziáda získalo Collegium prvé miesto
v súťaži skupín a Marián Varga prvé miesto v kategórii inštrumen-
talistov. Z výkonov bol nadšený aj Ondřej Konrád. V recenzii napísal:
„No a to nejlepší jsem si uschoval nakonec – štyria Bratislavčania,
Marián Varga – organ, Rastislav Vacho – kytara, Fedor Frešo – basa
a Dušan Hájek – bicí neboli Collegium musicum, vítězové beatové
části a ten největší (aspoň pro mne) zážitek. Marián Varga, ve kte-
rém jsem odjakživa tušil (spíš tušil, než viděl) dřímajícího fenoména
varhanní virtuozity, se ukázal nade všechny pochybnosti jako mu-
zikant Hladíkovy extratřídy, Rasťo Vacho se najednou v půli vy-
stoupení odpoutal od, mimochodem výborných, doprovodů a zahrál
nádherné, trochu montgomeryovské sólo, Duško Hájek je vynikající
doprovazeč, technik s velikým citem, basová linka Fedora Freša je
patřičně superlativní a PF i při jeho ad libitum sóle mě značně za-
mrazilo v zádech. Co se týče celkového zvuku kapely, je částečně
ovlivněn Nice (hrají dokonce i Rondo), celé to vlastně stojí na obrov-
ském výkonu varhaníka, který exceluje v efektních úpravách Bacha
a Haydna a přímo fascinujícím dojmem působí hlavně ve vlastních
skladbách skupiny, například ve výborném Strange Theme. No snad
Collegium ještě v dubnu vystoupí v Praze, takže se čtenář může na
vlastní sluchový orgán přesvědčit, na kolik je mi možno věřit.“6

5 Frešo, Fedor: Sideman, s. 50.

6 Konrád, Ondřej. Jazzuniversiáda. In Melodie, Aktuality, 13. 4. 1970.

138 Marián Varga • Nebo, peklo, raj

 Collegium musicum: Zjavenie

Fedor Frešo si na túto udalosť spomínal takto: „Išli sme do

toho s tým, že to musí byť bomba. Neomylne sme o sebe tvrdili,
že sme výborní. Každý mal v sebe červíčka pochybnosti, no ne-
dal ho znať. Podpora zo strany publika sa začala ukazovať veľmi
rýchlo, hneď začalo okolo toho veľké haló. Niekto poslal do Prahy
Černému alebo Žalčíkovi pásku zo skúšky, že máme takú kape-
lu, a tí hneď po nej skočili. Boli sme hrať a prvé koncerty – ani
už neviem, kde bol prvý – boli úspešné. Išli sme do Budějovíc na
Jazzuniverziádu (19. 3. 1970, pozn. autora), tam sme mali konku-
renciu v Progress Organization a ešte tam boli O.P.D. Society zo
Zvolena. Prišli sme tam, zahrali to svoje a vyhrali, čo bolo fajn, ale
viem, že viac znamenalo uznanie smotánkovitejšej spoločnosti, vo
Véčku niekedy počas Lýry. Dokonca sa tam objavil aj môj tatko.
Spomínam si, že tam bol Milan Lasica a všelijakí... celebriti. A na-
raz začali všetci rozprávať, aká sme my fasa kapela.“7
Dušan Hájek: „Jazzuniverziáda bola senzácia. V porote se-
del vibrafonista a skladateľ Karel Velebný, známy cimrmanológ
a recesista. Pri hodnotení sa vyjadril, že v našej hudbe je cítiť
tisícročný útlak Slovákov. Správy o nás sa šírili rýchlo, aj keď
vtedy neboli také médiá ako dnes, písali o nás len do mesačníka
Melodie a týždenníka Pop Music Express, ktorý vychádzal v no-
vinovom formáte.“8

7 Jaslovský, Marian: Collegium musicum, s. 67.

8 Tamže.

Marián Varga • Nebo, peklo, raj 139

 Prvé vrcholy

Z ďatelín
Večer vždy bežím do ďatelín,
koľko ich rastie na svete,
že každá o srdce sa delí,
len ja viem a vy neviete.

Že každá o srdce sa delí

a šálku rosy podá ti
a rada vánkom zaševelí,
keď ju tvár luny pozláti.

Možno tam dievča na mňa čaká,

možnože práve ty si tá,
pre ktorú do ďatelín kľakám,
a hľadím, čo v nich rozkvitá.

A potom udrú dažde letné

a v hustých vlasoch smútok máš,
tak stíchne láska ako let včiel,
a počuť, čo v nás láme čas.

Vedeli vtedy Peteraj s Vargom, že robia niečo mimoriadne? „Pri tvor-

be dôležitých albumov platí univerzálna zásada, že sa vám nemôžu
‚potiť pazuchy,‘“ vysvetľuje textár. „Tvorba dôležitých vecí nie je dví-
hanie dvestokilového závažia. Takto sme žili, patrilo to k nášmu ži-
votu, a takto sme to urobili: niekde lepšie, niekde horšie, ale v umení
neplatí rovnica, že čím viac sa človek narobí, tým je to úspešnejšie.
Naopak, keď idete na to strašne profesionálne, tak sa vám stane to,
čo sa nám stávalo, keď sme chodili do druhej-tretej triedy a vyhnali
nás do lesa trhať fialky. Natrhali sme fialky a ako sme ich niesli,
tak im začali opadávať hlavičky a začali byť poloskapaté. Makať,
samozrejme, treba, ale vy nesmiete mať ten pocit, že makáme. No
a u Mariána to bolo tak, že nepísal hity, ale sám bol fenomén.

192 Marián Varga • Nebo, peklo, raj

 Prvé vrcholy

V tom čase sme navyše nerozmýšľali iba v dimenziách jednej

pesničky, ale vždy nám išlo o album ako celok, čo platí aj o spolu-
práci s Mekym Žbirkom. Nekalkulovali sme s tým, či pieseň bude
alebo nebude vysielaná, nebola nijako viazaná na rádiá. Išlo nám
vždy o album ako o artefakt. A keď som tipoval, čo by mohol byť
hit, vždy som sa sekol. To je tak, že krása niekedy zabíja hitovosť.
Dokonca ani keď vznikali piesne ako Ľalia poľná, nepripisovali
sme im nejakú výnimočnú budúcnosť. My sme s Mariánom vždy
išli po hranici známeho a neznámeho, robili sme veci, na ktoré
neboli ľudia zvyknutí, a to bolo, samozrejme, riziko.“

Stano Fila: Eštééé!

Na záver stretnutia vyťahuje Stano Fila dve fotky: na jednej má
na hlave bielu čiapku a druhá je obal Konvergencií. „To bola moja
čiapka, kúpil som si ju v Bardejove na námestí, keď som išiel pešo
z Veľkej Javoriny. Stála asi 15 korún a predal mi ju taký perfektný
chlapík pred kostolom Sv. Egídia. Keď Tibor Borský fotil obal Kon-
vergencií, tak som tam bol aj s tou čiapkou. S Mariánom zvažovali
nejaké varianty, takže ho odfotil aj s mojou čiapkou a nakoniec sa
použila práve táto fotka.“ No a ešte by som dodal, že ten výkrik
po Griglákovom veľkom sóle (Eštééé v Šeherezáde) patril ­Stanovi.
„Nič iné mi vtedy nenapadlo a aj sa trochu za to hanbím. Teda
dosť, lebo je to trápne. Mohlo to byť napríklad Bravóóó.“
Stano Fila si spomenul aj na dva momenty z nahrávania Ze-
lenej pošty, ktoré mu kedysi dávno sprostredkoval Marián. „Re-
žíroval to Leoš Komárek. Paľovi Hammelovi vraj pri niektorej
pesničke ironicky povedal: ‚Toto nie je Stupavská krčma‘, čím
mal na mysli jeho frázovanie. No a na albume bolo treba zahrať
aj organové basy, ktoré organisti v kostole hrajú nohami. ­Marián
­nohami nehral, takže Fedor si ľahol pod Mariána a basy hral
rukou. A Leoš Komárek to komentoval: ‚Fedor, to je presne kla-
viatúra na tvoje prsty.‘ Hrúbka Frešových prstov bola známa, mi-
mochodom, to je aj dôvod, prečo si vybral basgitaru a nie gitaru.“

Marián Varga • Nebo, peklo, raj

193
 Prvé vrcholy

Stano mi prezrádza aj jeden intímny detail z Mariánovho života.

Vraj bol platonicky zamilovaný do speváčky Evy Sepešiovej, ktorej
fotku mal na stene. Neskôr, v období albumu Divergencie, spievala
na vianočnom koncerte Collegia v Redute, ale vtedy to už neplatilo.

S ligeroskou a v čiapke Stana Filu

194 Marián Varga • Nebo, peklo, raj

 Prvé vrcholy

Krátko po našom rozhovore sme sa dozvedeli, že zomrel Fedor

Frešo. Stano Fila, s ktorým som si v tom čase celkom živo mailo-
val, mi poslal k Fedorovi pár spomienok.
„Spomínali sme ho aj minule a spomínam naňho, keď teda
odišiel za Mariánom. Už dávnejšie je tam aj Fleki Saller. Fedor
bol tiež hudobne obdarený, teda okrem danosti komponovať. Na-
príklad, keď Marián pri skladaní Šeherezády povedal, že Rasťo
­Vacho hrá zlý akord, a Frešo mal iný názor, spravidla vyhral Frešo.
­Marián hovoril, že v niektorých sólach hrá na basgitare ako na gi-
tare, ale na gitaru nemá prsty. Vždy si však pochvaľoval Fedorovu
presnosť, lebo sa mal o čo oprieť.
Ďalšia vec je, že Frešo bol zručný. Bol vyučený typograf tak,
ako som ja vyučený rušňovodič. Teda išli sme v tom Robure (znač-
ka mikrobusu, pozn. autora) na šnúru a Fedor mi štyri hodiny
rozprával, ako sa sádza kniha. Vôbec ma to nenudilo a on to vedel,
lebo sa to vyučil.
Keď raz v Trnave na koncerte zhasli svetlá a nabehli núdzo-
vé, Fedor zhodil basu a o chvíľu bolo svetlo. Keď začal horieť
Selmer, teda zosilňovač, Fedor zložil basu, zobral odkiaľsi leto-
vačku, rozobral to a opravil. A takýchto zážitkov za tých štyri­
dsať koncertov Collegia a dvadsať dobiehajúcich (Prúdov, pozn.
autora) som mal veľa.
Inak, čo sa dievčat týka, bol ostýchavý. Vždy tie fanynky po-
zval, objednával, konverzoval, akurát že potom mu ich niekto pre-
bral, Paľo alebo Fero a tak. O tom sme sa bavili aj s Mariánom.
Marián Varga nikdy na šnúrach neopaľoval kočky. Fedor aj nie­
ktorí iní áno. Napríklad Duško nie, ale nechajme to. Sexuálny život
kapiel som zažil zblízka.
Obráťme list. Marián mi hovoril, že keď vysvitlo, že Vilo
Vaškovič už nemôže robiť manažéra, a Martin Klein alebo Zuzka
alebo kto navrhol moje meno, Fedor sa opýtal, odkiaľ pochádzam.
Z Trnavy, povedali mu. Môže byť, hlesol a dodal, že Trnaváci nie
sú kurvy alebo niečo v tom zmysle.

Marián Varga • Nebo, peklo, raj

195
 Prvé vrcholy

Fedor bol náučne orientovaný človek. Raz som mu hral na kla-

víri skladbu od Skiffle Kontra, čo som sa naučil (na priváte sme
mali klavír) podľa spevníka s gitarovými akordami. A Fedor mi
hovorí: ‚Akordy máš dobre, akurát ich zle spájaš.‘ A vysvetlil mi,
aký tón pri spájaní mám držať v base a tak. Ale neponížil ma.
Raz sme išli s Collegiom na koncert do Komárna, kde robili
predskokanov Maryle Rodowicz. Pred nami išlo auto s repou, bolo
to na jeseň počas kampane, a z auta vypadlo pár kusov na zem.
A hovorím im, bola tam aj Fedorova budúca prvá žena, jedli ste
už niekedy repu? Fedor zabrzdil a repu sme zobrali do auta. Potom
som ju v šatni očistil a začali sme ju žrať. A zistili sme, že je hnus-
ne sladká. Ale mali sme spoločnú šatňu so Skaldowie a s Marylou
Rodowicz, ktorá sa pozerala na nás, ako žerieme tú repu, tak som
jej kúsok dal a zjedla ho. A usmievala sa, i keď to bolo hnusné.
Teda cukrová repa je dosť nechutná.“

Fedor Frešo:
Vždy sme sa pohádali
na blbostiach
Pri nakrúcaní filmu Varga od režisérky Sone Maletz (2017) hovoril Fe-
dor Frešo aj o zákulisí „socialistického šoubiznisu“, ktorého súčasťou
boli kvalifikačné skúšky. Ani táto pasáž vo filme napokon neodznela,
ale je dobovým svedectvom tých čias a vzťahu Frešo – Varga.

„V socializme to nefungovalo tak, že muzikanti si za koncert

zapýtali peniaze podľa toho, akí boli úspešní, a dostali ich. Od-
meňovalo sa na základe kvalifikačných tried a na ne bolo treba
urobiť kvalifikačné skúšky. Tie obsahovali praktickú hru, číta-
nie z nôt, teóriu a ideologickú časť. Z troch kvalifikačných tried
získal Marián dvojku s podmienkou. Komisii sa na ňom, skrát-
ka, niečo nepáčilo. Napríklad sa ho opýtali, čo si myslí o roku
1968, a on im povedal, že ani pred okupáciou ani počas okupácie

196 Marián Varga • Nebo, peklo, raj