3.

kapitola
KAČACIA HLIADKA

Sofia pozorovala vlny, uvažovala, aká tam

môže byť hlboká voda. Potom začula hla-
sy. Zdvihla zrak a uvidela chlapca a diev-
ča, ako kráčajú po pláži pokrytej čiernym
pieskom.
„Poďme za nimi,“ povedal Max. „Veď

35
nato máme gumené nohavice!“ Schytil
batoh a opatrne zliezol dolu po rebríku
na trupe Veternice. Pomaly spúšťal nohu
do vody, až kým nepocítil pod chodidlom
piesčité dno. Voda mu siahala sotva po ko-
lená, lenže bola studená ako ľad! Striaslo
ho, ale vďaka rybárskym
nohaviciam bol aspoň
v suchu.
Sofia zišla za ním.
„Musíme si švih-
núť, ak ich chceme do-
hnať!“ povedala. Ale brodiť
sa ľadovými vlnami bolo ako bežať spoma-
leným tempom.
Keď sa konečne dostala na breh s klz-
kým čiernym pieskom, zahľadela sa na
skalnaté bralo, čo sa dvíhalo v hmle. Vy-
soko nad ním krúžili vtáky a volali jeden
na druhého. Potom ktosi zavolal na ňu –
chlapec na pláži. Nerozumela mu však ani
slovo. „Hæ, purtiô piô hjálp?“
Potrebujem náhrdelník, uvedomila si
Sofia. Vybrala koráliky z batoha a navliek-
la si ich na krk. Naznačila Maxovi, ktorý
práve vystupoval z vĺn, aby urobil to isté.

37
 „Ahojte,“ pozdravil ich chlapec. „Po-
trebujete pomoc?“ Jednou rukou im kývol
a druhou si napravil pletenú čiapku.
„Ahoj,“ povedala Sofia. „Sme v pohode,
vďaka.“
Červenovlasý chlapec pristúpil bližšie.
„Som Gunnar Magnusson.“ Ukázal na
blondínku vedľa seba. „To je moje dvojča
Agnes Magnusdóttir.“
Agnes sa placho usmiala spod kapucne
červenej vetrovky lemovanej kožušinou.
 „Moment,“ vyhŕkol Max. „Ak ste dvoj-
čatá, ako to, že máte odlišné priezviská?“
Gunnar sa zasmial.
„Ste na Islande noví, však? Ani som to
nepoznal, pretože rozprávate dobre po is-
landsky. Pozri, priezvisko hovorí, kto je tvoj
otec. Náš otec je Magnus, takže ja som son –
syn Magnusa a Agnes je dóttir – jeho dcéra.“
Sofia naklonila hlavu.
„Chápem. Takže ja by som bola Sofia
Tomásdótir, dcéra môjho otca Tomása.“
Agnes prikývla.
„Vitaj, Sofia,“ povedala. Očividne nebo-
la zhovorčivá ako jej brat, ale oči jej žiarili.
„Čo vás privádza na Island?“ spýtal sa.
„Prišli sme... ehm... prišli sme sa po-
zrieť na zvieratá,“ odvetil rýchlo Max. Je to
predsa pravda, povedal si. Len ešte nevie-
me, ktorým máme pomôcť!

40