Londýn 1901

Na tejto boli fialové fľaky.

Táto mala dieru na rukáve.
Tejto chýbal... chrbát. Celý chrbát. Bol to len predok košele s dvo-
mi rukávmi, ktoré sa jej držali ako o život.
„Christopher.“ Anna prevrátila kus odevu v rukách. „Ako to
robíš?“
Každý z nich mal svoj malý svet. Jej brat Christopher a strýko
Henry mali svoje laboratórium. Bratranec James a strýko Will zasa
knižnicu. Lucie svoj písací stôl, kde vymýšľala dlhé príbehy pre Cor-
deliu Carstairsovú. A Matthew Fairchild každý kút Londýna, kde sa
niečo dialo.
A Anna Lightwoodová bratov šatník.
V mnohých ohľadoch bolo skvelé mať brata, ktorý svoje obleče-
nie vôbec nevníma. Anna by mohla Christopherovi vyzliecť kabát
a on by si to sotva všimol. Jedinou nevýhodou bolo, že Christophe-
rove šaty vždy postihol osud, aký by nemal postihnúť žiadny odev.
Namočili sa do kyseliny, stretli sa s ohňom, zachytili o ostré pred-
mety, zostali vonku na daždi... Jeho šatník bol ako múzeum poku-
sov a katastrof: plný dotrhaných, zafarbených, zuhoľnatených a sírou
napáchnutých vecí.
Pre Annu však bolo jeho oblečenie aj tak vzácne.
Christopher bol na návšteve v Inštitúte a u strýka Henryho, takže
sa nevráti celé hodiny. Matka a otec boli vonku v parku s jej mlad-

57
 P r í z r a k y T i e ň o t r hu

ším bratom Alexandrom. Nadišla jej zlatá hodinka a nemala času

nazvyš. Christopher bol už teraz vyšší ako ona a ešte vždy rástol. To
znamenalo, že jeho staršie nohavice jej stále padli. Vybrala si jed-
ny a našla najmenej poškodenú košeľu a uspokojivú sivú pásikavú
vestu. Prehrabala sa v kope kravát, šálov, šatiek, manžiet a golierov,
ktoré ležali na dne Christopherovho šatníka, a vybrala tie najobstoj-
nejšie kúsky. Na jeho toaletnom stolíku našla klobúk, v ktorom bol
sendvič. So šunkou, všimla si, keď ho vyklopila a oprášila omrvinky.
Keď už mala všetko, čo potrebovala, strčila si to pod pazuchu, vykĺz-
la na chodbu a nečujne za sebou zatvorila dvere.
Annina izba bola celkom iná ako bratova. Na stenách boli svet-
loružové tapety. Na posteli ležala biela čipkovaná pokrývka a vedľa
stála ružová váza s orgovánom. Podľa sesternice Lucie bola jej izba
celkom pekná. Anna však mala iný vkus. Keby si mohla vybrať, ta-
pety by boli sýtozelené a doplnky čierne alebo zlaté. Nechýbala by
pohovka, na ktorej by mohla čítať a fajčiť.
Mala však aj vysoké zrkadlo a na ničom inom teraz záležalo.
(To Christopherovo postretol neblahý osud, keď sa pokúšal zosilniť
účinok ochranných čarov. Druhé mu už nedali.) Zatiahla závesy
pred teplým letným slnkom a začala sa prezliekať. Anna už dávno
prestala nosiť korzet – nemala záujem stláčať si vnútorné orgány
ani nadvihovať svoje malé prsia. Vyzliekla sa zo šiat a nechala ich
spadnúť na zem. Odkopla ich. Stiahla si pančuchy a rozpustila vla-
sy. Nohavice si pri členkoch zakasala, aby jej neboli pridlhé. Zo-
pár úprav vesty zakrylo poškodenia košele. Okolo štíhleho krku si
omotala jednu z Christopherových čiernych kravát a skúsene si ju
uviazala. Potom si vzala klobúk, v ktorom sa predtým skrýval sen-
dvič so šunkou, nasadila si ho na hlavu, starostlivo si podeň zastr-
čila čierne vlasy a upravila ich tak, aby sa zdalo, že ich má nakrátko
ostrihané.
Anna stála pred zrkadlom a skúmavo na seba hľadela. Vesta jej
trošku sploštila hruď. Potiahla ju trocha nahor a upravovala, až
kým jej správne nesadla. Vyhrnula si nohavice a klobúk si stiahla
na oko.

58
 Z a k a ždou n ádher nou v ecou

Tak. Dokonca aj v týchto šatách – so škvrnami a šunkovými sen-

dvičmi – sa cítila sebavedomejšie. Už nebola tým nemotorným diev-
čaťom, ktoré v stužkách a volánoch vyzeralo čudne. Namiesto toho
bola elegantná: jej štíhlej postave pristal strohejší strih. Vesta jej obo-
pínala útly driek a úzke boky.
Keď si predstavila, čo by dokázala so šatníkom Matthewa Fair-
childa! V tých svojich farebných vestách, kravatách a nádherných
oblekoch sa nosil ako páv. Chvíľu sa prechádzala sem a tam a sníma-
la klobúk pred fiktívnymi dámami. Uklonila sa, zdvihla zrak a pred-
stierala, že má pred sebou krásnu dievčinu. Vždy jej hľadela rovno
do očí, keď jej pritískala pery na ruku.
„Teší ma,“ povedala svojej vymyslenej dáme. „Chcela by si si za-
tancovať?“
Dáma by s radosťou súhlasila.
Anna chytila svoju prízračnú krásku okolo pása. Tancovala s ňou
už veľakrát. Hoci jej nevidela do tváre, prisahala by, že pod prstami
cíti šaty svojej milenky a počuje jemný šuchot, keď kĺžu po dlážke.
Dievčinino srdce sa rozbúchalo, keď jej Anna stisla ruku. Jej vyvo-
lená by mala jemnú vôňu. Možno ako pomarančový kvet. Anna by
sa k nej naklonila a zašepkala jej niečo do ucha.
„Ste tá najkrajšia žena v miestnosti,“ nadviazala by. Dáma by sa
začervenala a privinula sa k nej.
„Ako to, že z každého uhla vyzeráte krajšie?“ pokračovala by An-
na. „Keď vidím, ako vám zamatové šaty obopínajú pokožku... A ako...“
„Anna!“
Prekvapene pustila svoju nehmotnú spoločníčku na zem. „Anna!“
zopakovala matka. „Kde si?“
Anna sa ponáhľala k dverám a trocha ich odchýlila. „Tu!“ vyhŕk-
la v panike.
„Môžeš, prosím ťa, zísť nadol?“
„Pravdaže,“ odvetila Anna a už si uvoľňovala kravatu z krku. „Už
idem!“
Anna musela v náhlivosti prekročiť svoju tanečnú partnerku. Vy-
zliekla si vestu aj nohavice. Všetko muselo ísť preč, preč, preč. Strčila

59
 P r í z r a k y T i e ň o t r hu

odev na dno skrine. Narýchlo si obliekla odhodené šaty a prstami

nahmatala gombíky. Všetko, čo sa týkalo dievčenského oblečenia,
bolo prezdobené a zložité.
O niekoľko minút neskôr zbehla nadol a snažila sa pôsobiť po-
kojne. Jej matka Cecily Lightwoodová sa prehŕňala v kope listov na
stole v obývačke.
„Počas prechádzky sme natrafili na Inkvizítora Bridgestocka,“ pre-
zradila. „Bridgestockovci práve prišli z Idrisu. Požiadali nás, aby sme
k nim dnes prišli na večeru.“
„Večera s Inkvizítorom,“ predniesla Anna. „Aký vzrušujúci spô-
sob, ako stráviť večer.“
„Nedá sa nič robiť,“ skonštatovala matka. „Musíme ísť. Môžeš po-
čas nášho rozhovoru dohliadnuť na Christophera? Dávaj pozor, aby
nič nepodpálil. Ani nikoho.“
„Áno, pravdaže,“ súhlasila automaticky Anna.
Bude to hrozná nuda. Záležitosti Sesie a  prevarené hovädzie
mäso. Bolo toľko iných vecí, čo mohla robiť v taký krásny letný ve-
čer v Londýne. Čo keby mohla kráčať po uliciach v elegantných muž-
ských šatách v spoločnosti krásneho dievčaťa?
Jedného dňa tá dáma nebude vymyslená. Šaty nebudú požiča-
né a pridlhé. Jedného dňa bude kráčať po ulici, ženy jej budú padať
k nohám (pričom neprehliadnu jej dokonale vyleštené topánky)
a muži budú snímať klobúky pred lámačkou ženských sŕdc, ktorá
bude schopnejšia ako oni.
Len to nebude dnes večer.

Keď Lightwoodovci večer nastúpili do koča, ešte svietilo slnko. Von-

ku postávali pouliční predavači, kvetinári a obuvníci... a toľko krás-
nych dievčat, ktoré sa prechádzali v ľahkých letných šatách. Vedeli,
aké sú krásne? Pozreli na Annu a všimli si, ako na ne hľadí?
Jej brat Christopher do nej v koči jemne narážal. „Mám pocit, že
táto cesta do Inštitútu je nejaká dlhá,“ poznamenal.
„Nejdeme do Inštitútu,“ upozornila ho Anna. „Alebo áno?“
„Ideme na večeru s Inkvizítorom,“ povedal otec.

60
 Z a k a ždou n ádher nou v ecou

„Aha,“ zamrmlal Christopher a ako vždy sa zahĺbil do vlastných

myšlienok. V duchu určite niečo vymýšľal alebo počítal. Anna bola
v tomto ohľade podobná ako brat. Obaja sa túlali v myšlienkach.
Bridgestockovci bývali vo Fitzrovii, kúsok od Cavendish Square.
Ich dom bol pekný a rozľahlý. Farba na čiernych dverách sa leskla,
akoby bola ešte mokrá, a vonku stáli elektrické svetlá. Sluha ich za-
viedol do stiesneného tmavého salóna, kde ich privítal Inkvizítor
s manželkou. Annu si ktovieako nevšímali: poznamenali len, aká je
to pôvabná mladá dáma. Spolu s Christopherom zdvorilo sedeli na
tvrdých stoličkách a svojou prítomnosťou trocha spríjemňovali túto
pochmúrnu udalosť.
Konečne zaznel gong ohlasujúci večeru a všetci sa presunuli do
jedálne. Anna s Christopherom sedeli na vzdialenom konci stola
a oproti nim bolo pripravené prázdne miesto. Anna jedla špargľovú
polievku a civela na obraz lode na stene. Loď s horiacimi sťažňami
sa zmietala v búrke, akoby sa mala každú chvíľu potopiť.
„Počuli ste, že v Garde stavajú Portál?“ opýtal sa Inkvizítor An-
niných rodičov.
„Ach jaj,“ pokrútila hlavou pani Bridgestocková, „je to dobrý ná-
pad? Čo ak tam Portál vpustí démonov?“
Anna závidela lodi na obraze a všetkým, čo sa s ňou potopili.
„Pravdaže,“ pokračoval monotónne Inkvizítor, „netreba zabúdať
na otázku peňazí. Konzulka zamietla návrh vytvoriť oficiálnu menu
Idrisu. Múdre rozhodnutie. Naozaj múdre. Ako som už vravel...“
„Ospravedlňujem sa, že meškám,“ ozval sa hlas.
Vo dverách jedálne stálo dievča zhruba v Anninom veku v tma-
vomodrých šatách. Vlasy mala rovnako čierne ako Anna, ale hustej-
šie a lesklejšie. Boli nepreniknuteľné ako nočná obloha a lemovali
tvár s jemnou hnedou pokožkou. Annu však zaujali najmä jej oči –
farby topásu –, veľké, s dlhými výraznými mihalnicami.
„Ach,“ zamrmlal Inkvizítor. „Toto je naša dcéra Ariadne. Toto sú
Lightwoodovci.“
„Mala som stretnutie s učiteľom,“ vysvetľovala Ariadne, keď jej
sluha odtiahol stoličku. „Zdržali sme sa. Ospravedlňujem sa. Zdá

61
 P r í z r a k y T i e ň o t r hu

sa, že som vošla práve vtedy, keď ste sa zhovárali o novej mene. Tie-
ňolovci sú medzinárodná skupina. Musíme sa poľahky začleniť do
mnohých ekonomík. Mať vlastnú menu by bola katastrofa.“
Vzala do rúk obrúsok a s úsmevom sa obrátila k Anne a Chris-
topherovi.
„Ešte sme sa nestretli,“ skonštatovala.
Anna sa musela prinútiť prehltnúť a potom sa nadýchnuť. Ariad-
ne bola iná ako ostatní ľudia vrátane Tieňolovcov. Vyzerala, akoby
ju stvoril sám Anjel.
„Anna Lightwoodová,“ predstavila sa.
Christopher si naberal hrášok vidličkou a netušil, že oproti ne-
mu sedí bohyňa.
„A toto je môj brat Christopher. Občas je trocha roztržitý.“ Štuch-
la doňho.
„Ehm,“ hlesol, keď si všimol Ariadne. „Som Christopher.“
Dokonca aj Christopher bol očividne očarený, keď si Ariadne
konečne všimol. Zažmurkal a zadíval sa na ňu.
„Nie si... nie si Angličanka, však?“
Anna mala pocit, že sa prepadne od hanby, ale Ariadne sa len
zasmiala.
„Narodila som sa v Bombaji,“ povedala. „Moji rodičia viedli ta-
mojší Inštitút, až kým ich nezabili. V Idrise ma adoptovali Bridge-
stockovci.“
Rozprávala veľmi otvorene ako niekto, kto sa už dávno zmieril
so všetkými faktami.
„Čo zabilo tvojich rodičov?“ opýtal sa nenútene Christopher.
„Skupina démonov vetisov,“ prezradila Ariadne.
„Aha! V akadémii som poznal niekoho, koho zabil démon vetis!“
„Christopher,“ napomenula ho Anna.
„Ty chodíš do akadémie?“ vyzvedala Ariadne.
„Už nie. Spôsobil som výbuch jedného z krídiel.“ Christopher si
vzal z taniera žemľu a spokojne si ju začal natierať maslom.
Anna sa znova zadívala na obraz lode a snažila sa silou vôle dostať
na palubu a odtiaľ do nemilosrdných čiernych hlbín. Do jej života

62
 Z a k a ždou n ádher nou v ecou

práve vstúpilo to najkrajšie dievča na svete a jej drahý brat dokázal

za tridsať sekúnd spomenúť smrť jej rodiny, úmrtie v škole a fakt, že
do vzduchu vyhodil časť akadémie.
Ariadne však na Christophera nehľadela, ani keď nechtiac po-
ložil lakeť do nádobky s maslom.
„Aj ty si spôsobila nejaké výbuchy?“ pokračovala v rozhovore.
„Zatiaľ nie,“ odvetila Anna. „Ale noc je ešte mladá.“
Ariadne sa zasmiala a Annina duša spievala. Vystrela ruku a na-
dvihla bratov lakeť z nádobky s maslom, nespúšťajúc pohľad z Ariad-
ne. Uvedomuje si, aká je krásna? Vie, že jej oči majú farbu tekutého
zlata a že o tom, akým spôsobom sa načiahla po pohár, by sa dali
písať piesne?
Anna nevidela krásne dievča prvý raz. Dokonca už videla aj také
krásne dievčatá, čo na ňu hľadeli rovnako ako ona na ne. Ale vždy to
bolo len tak mimochodom. Prešli okolo nej po ulici alebo sa na nej
pristavili pohľadom v obchode. Anna si nacvičovala ten dlhý po-
hľad, ktorý naznačoval: Poď. Porozprávaj mi o sebe. Si krásna.
Spôsob, akým Ariadne hľadela na Annu, naznačoval...
Nie. Anna si to určite len nahovárala. Ariadne bola zdvorilá a po-
zorná. Dívala sa na Annu ponad stôl s pečenými zemiakmi a kač-
kou, ale nie so záujmom. Len jej dokonalosť spôsobila, že Anna mala
halucinácie.
Ariadne sa naďalej zapájala aj do rozhovoru na druhom konci
stola. Anna sa ešte nikdy tak veľmi nezaujímala o hospodársku po-
litiku Idrisu. Bude ju študovať dňom i nocou, len aby o nej mohla
diskutovať s Ariadne.
Ariadne sa občas obrátila k Anne, veľavravne na ňu pozrela a vy-
krútila kútiky úst do úsmevu. A zakaždým, keď sa to stalo, Anna
znova zmätene zauvažovala, čo sa deje a prečo práve tento pohľad
rozkrútil celú miestnosť. Možno je chorá. Možno dostala z pohľadu
na Ariadne horúčku.
Priniesli aj odniesli dezert, no Anna si len matne spomínala, že
ho jedla. Keď odnášali riady a ženy vstali od stola, Ariadne podišla
k Anne a chytila ju pod pazuchu.

63