TAJOMSTVO

FANTOMOVHO JAZERA

Text William Arden

podľa postáv Róberta Arthura©by Random House, Inc., New
York 1973 Text by WilliamArden. Basedon characters created by
Róbert Arthur.
Translation Mária Orlíková
(The Three Investigators in The Secret of Phantom Lake) 1997
This translation published by arrangement with Random House,
Inc.
Cover©VladimírKardelis& SvetozárMydlo 1997
Mladé letá, s. r. o., Sasinkova 5, 815 19 Bratislava, 7890.
publikácia, 1997. Prvé vydanie. Pre čitateľov od 9 rokov. Editorka
Dr. Alena Hošková. Technická redaktorka Dagmar Škripková. AH
6,60 (text 6,49, ilustr. 0,11). VH 6,76. Sadzba Sima Design, s. r. o.,
Bratislava. Vytlačil Polygraf Print, s. r. o., Prešov.
ISBN 80-06-00761-6 ISBN 80-06-00525-7 (súbor)

Odkaz Alfréda Hitchcocka

- 1 -
 Starobylý vrak lode! Pirátsky poklad! Mesto duchov! Ostrov
prízrakov! Čert aby vzal toho darebáka, mladého potmehúda
Jupitera Jonesa! Ako by som len mohol odmietnuť napísať ďalší
príbeh s takým lákavým nádychom?
A tak som opäť vzal do rúk pero a pozývam všetkých milovníkov
dobrodružstiev, aby sa pridali ku mne. Napredujte opatrne a
obzerajte sa, pretože na všetkých, čo sledujú Troch pátračov k
Fantómovmu jazeru, číha záhada a nebezpečenstvo.
Pre tých, čo žijú v neprístupných oblastiach, kam ešte
neprenikol chýr o trojici našich mladých detektívov, uvádzam, že ich
vodcom s výnimočnými rozumovými schopnosťami j e zavalitý
Jupiter Jones. Druhým pátračom je vysoký, svalnatý Peter
Crenshaw. Bob Andrews je malý, ale húževnatý Zapisovateľ-bádateľ.
Trojica žije v Rocky Beach v Kalifornii, meste vzdialenom len
niekoľko kilometrov od Hollywoodu, a Hlavný stan má v obytnom
prívese ukrytom na dvore Jonesovej zberne, ktorú vlastní Jupiterova
teta a strýko. Z tejto skrýše vyrážajú do terénu, aby zneškodnili
najprefíkanejších zločincov a rozlúštili najzáhadnejšie rébusy.
Teraz ich však čaká záhada stará vyše sto rokov. Podarí sa ju
našej nebojácnej trojici rozlúsknuť? Aké tajomstvo sa ukrýva v
zažltnutom liste a v denníku námorníka, ktorý nevedel nikto dlho
nájsť? Odniesol voľakto poklad pirátov z lode, ktorá sa potopila
veľmi dávno, počas jednej búrkovej noci, a kto sú záhadní muži, čo
križujú mládencom cestu?
Rozlúšti zanovitá trojica odkaz mŕtveho a odhalí tajomstvo
Fantómovho jazera ? A ak aj áno - stihne to včas?
Uvidíme!
ALFRÉD HITCHCOCK
Prvá kapitola
Lodný kufor
„Fíha!“ zvolal Bob Andrews. „To je naozajstná malajská dýka!“
So žiarivým pohľadom ukázal zvlnenú čepeľ dlhého noža
svojim dvom spoločníkom - Jupiterovi Jonesovi a Petrovi
Crenshawovi. Chlapci sa práve potĺkali po múzeu popri hradskej,
zopár kilometrov od Rocky Beach. Peter opatrne pohladil
vlnovkovité ostrie dýky a zachvel sa. Jupiter znalecky prikývol.

- 2 -
 „V dávnych časoch sa mnoho ľudí plavilo z Kalifornie do
Východnej Indie,“ poznamenal. „Hodne predmetov v tomto
maličkom múzeu pochádza z Orientu.“ Peter s Bobom sa len mlčky
uškrnuli, keď Jupiter spustil prednášku. Územčistý mládenec vynikal
hlavou plnou zaujímavých vedomostí, no keď sa o ne delil s inými,
rád sa tváril neznesiteľne učene.
Vtom sa miestnosťou rozľahol hlas tety Matildy, ktorý prerušil
Jupiterovu prednášku: „Jupiter Jones, mňa väčšmi zaujíma to, kam
tieto predmety poputujú teraz! Koniec leňošeniu, zaháľači akísi!
Treba nakladať.“
„Áno, teta Matilda,“ poslušne pritakal Jupiter.
Turistické múzeum, ktoré sa orientovalo na pozostatky dávnych
dní moreplavectva, sa zatváralo. Teta Matilda so strýkom Titom sa
dohodli na kúpe malej zbierky predmetov, ktoré chceli opätovne
predať v Jonesovom bazári, najatraktívnejšej zberni na západnom
pobreží.
V skutočnosti bazár viedla teta Matilda, zatiaľ čo strýko Titus sa
väčšmi zaoberal vyhľadávaním nového lákavého tovaru. Táto
mohutná, autoritatívna žena, s pomerne ostrým jazykom, bola v
podstate veľmi srdečná a láskavá. No len čo zbadala chlapcov
nablízku, opantala ju vždy jediná myšlienka: zapriahnuť ich do
práce! Jupiter, ktorý žil s tetou a so strýkom v jednej domácnosti,
usiloval sa pratať tete Matilde z cesty. Vedno s kamarátmi sa venoval
vlastnému dôležitému podnikaniu - stál na čele firmy mladých
detektívov, Troch pátračov. Dnes ráno však teta Matilda nalapala
chlapcov na dvore zberne a požiadala ich o pomoc. Priškripla ich
hneď v prvý deň vianočných prázdnin.
Mládenci si povzdychli a začali von vynášať jednotlivé kusy
Hansovi, jednému z dvoch mocných bavorských bratov, ktorí
pracovali v bazári. Keď Hans zbadal výraz na tvárach pátračov,
provokačne si začal popiskovať „Zvončeky, zvončeky…“ a nakladal
tovar na malý nákladniak. Teta Matilda chvíľu sledovala chlapcov a
potom sa vrátila dnu, aby s majiteľom múzea, pánom Acresom,
spísala zoznam kúpených predmetov.
Len čo skončila inventarizáciu, pobrala sa do zadnej výstavnej
miestnosti za mládencami, aby im pomohla s balením škatúľ. Pán

- 3 -
Acres sa vybral dopredu privítať návštevníka, ktorý práve vošiel do
múzea. Zakrátko pátrači aj teta Matilda začuli, ako akýsi hlas reve na
pána Acresa.
„Mňa nezaujíma, komu ste ho sľúbili!“
Pán Acres chlapíka upokojoval: „Pane, prosím vás…“
„Je môj,“ kričal rozzúrený hlas, „a chcem ho hneď teraz!“
Chrapľavý hlas prechádzal až do hrozivého piskotu. Teta
Matilda s chlapcami v pätách náhlivo prešla do prednej časti
miestnosti. Keď dorazili k pánu Acresovi, začuli, ako vraví:
„Ľutujem, ale všetko, bez výnimky, som predal Jonesovmu
bazáru.“
Pán Acres stál nad vyčačkaným orientálnym lodným kufrom z
teakového dreva, olemovaným ťažkou ozdobnou mosadzou.
Tvárou v tvár majiteľovi múzea, z druhej strany kufra, sa ježil
drobný chlapík s hustou čiernou bradou. Lesknúce sa tmavé oči mal
hlboko zasadené do vráskavej, opálenej tváre. Dve dlhé jazvy sa mu
ťahali dolu po líci až k brade. Oblečený mal ťažký trojštvrťový
námornícky kabát, tmavomodré zvonové nohavice a na hlave klobúk
obchodného námorníka s vyblednutou stuhou vyššieho námorného
dôstojníka.
Malý neznámy gánil na pána Acresa a vrčal: „Lenže ja som
výnimka, počujete?! Tento kufor patrí mne a ja urobím všetko pre to,
aby som ho získal späť. Varujem vás…!“
Pán Acres sa nasrdil: „Teraz zasa počúvajte vy mňa, milý pane!
Ja…“
„Volám sa Jim,“ zahundral neznámy. „Hovoria mi Java Jim, a
ten kufor prežil so mnou dlhú plavbu. Číha v ňom nebezpečenstvo,
počujete?!“
Pátrači sťažka preglgli. Java Jim vrhol na nich zúrivý pohľad a
hromovým hlasom zaklial.
„Čo tu chcete, fagani akísi, há?“ zavrčal. „Practe sa odtiaľto,
jasné? A s vami aj tá stará ženská. Vypadnite!“
Jupiter sa zahľadel na tetu Matildu a potlačil úškrn. Tvár pani
Jonesovej naberala farbu cvikle.

- 4 -
 „Čože?“ zvrieskla teta Matilda na námorníka. „Čo si to povedal,
ty bradatý pajác?! Keby som nebola dáma, vlastnými rukami ťa
stadeto vyšmarím!“
Zaskočený zúrivosťou mohutnej pani Jonesovej, dal sa
námorník na ústup.
„Myslím, že ste urobili veľkú chybu, pán Java Jim,“ so
smiechom poznamenal pán Acres. „Táto dáma je totiž majiteľka
Jonesovho bazára. Kufor, o ktorý máte záujem, vlastní teraz ona!“
Java Jim zažmurkal. „Ja… Naozaj ma to mrzí, madam. Za to
môže moja prchká povaha. Ospravedlňujem sa, nemienil som vás
uraziť. Pridlho som sa plavil na lodiach, v spoločnosti samých
chlapov, viete… A teraz, keď som našiel svoj kufor, celkom som
stratil hlavu.“
Všetka zúrivá zlosť sťaby z bradatého chlapíka razom
vyprchala. Teta Matilda sa utíšila tak rýchlo, ako vzbĺkla. Hlavou
hodila smerom k orientálnemu kufru, ktorý už študovali Traja
pátrači.
„Ak ten kufor patrí vám, ako sa dostal sem?“ spýtala sa.
„Ukradli mi ho, madam,“ pohotovo odvetil Java Jim. „Voľajaký
ničomník mi ho zobral pred dvoma týždňami z lode, keď sme
dorazili do prístavu v San Franciscu. Hneď na nábreží ho predal
nejakému obchodníkovi s použitým tovarom, a ten ho stihol poslať
sem, prv než som sa k nemu dopracoval. A tak som si prišiel poň.“
„Takže…“ ozvala sa pokojne teta Matilda.
Bob, ktorý medzitým kufor otvoril, ukázal prstom na vnútornú
stranu zdvihnutého vrchnáka. „Tamto je nápis - Kráľovná Argyll.
Volala sa tak vaša loď, pán Java?“
„Nie, chlapče,“ riekol námorník. „Je to starý kufor, za tie roky
prešiel hádam aj päťdesiatimi rukami. To meno na ňom bolo
napísané, už keď som ho kúpil v Singapure.“
Vtom sa ozval pán Acres: „Ja som ho dostal od Walta Baskinsa
zo San Francisca len včera, pani Jonesová. Mám uňho trvalú
objednávku pre múzeum na predmety miestneho záujmu a zabudol
som ju zrušiť, keď som sa rozhodol všetko predať.“
„Som ochotný slušne zaplatiť,“ rýchlo zareagoval Java Jim.

- 5 -
 „Nuž,“ riekla napokon teta Matilda, „keď vám ten kufor patrí,
zaplaťte pánu Acresovi, čo stojí, a…“
Vtom sa rozľahol miestnosťou čudný bzukot.
„Čo to…?“ vyhŕkol Bob a zdvihol hlavu od starého lodného
kufra.
Ozvalo sa ostré cvaknutie.
Odrazu sa zablyslo a popri Jupiterovom uchu zasvišťala krátka,
hrozivá dýka a zaryla sa do steny.
Druhá kapitola
Nebezpečná minulosť aj prítomnosť
Na dlhú chvíľu všetci ustrnuli. Dýka ešte vždy kmitala
zabodnutá do steny.
Prvá sa rozbehla k Jupiterovi teta Matilda.
„Si v poriadku, chlapče?“ zvolala.
Jupiter prikývol, no celkom omráčený si sadol na starú lavicu.
Dýka minula jeho ucho len o milimetre!
„Kto to bol?“ zvrieskol pán Acres a rozrušené sa obzeral
dookola.
Java Jim zaprotestoval: „Na mňa sa nedívajte!“
„Ni… nikto ju nehodil,“ zajakal sa Bob. „Vystrelila z kufra!“
Pán Acres podišiel ku kufru a nazrel dnu. „Panebože!“ zvolal.
„Naspodu je tajná priehradka! Bob musel stlačiť skrytý
mechanizmus, ktorý ju otvoril.“
„Dýka tam bola zrejme uschovaná,“ hútal ďalej Bob, „a
pripevnená na pružine, ktorá sa uvoľnila po otvorení tajnej
priehradky. Vedome zhotovená pasca!“
„So zámerom prebodnúť každého, kto odhalí skrýšu!“ vykríkol
Peter.
Teta Matilda dlhými krokmi pobehla k Javovi Jimovi. „Ak je to
vaše dielo, ja vás…!“
„O nijakej pasci nič neviem,“ ohradil sa nahnevane bradatý
námorník.
„Myslím, že hovorí pravdu,“ ozval sa nečakane Jupiter, ktorému
sa už vrátila farba do tváre. Vytiahol dýku zo steny a sústredene ju
skúmal. „Táto dýka pochádza z Orientu, pravdepodobne z

- 6 -
Východnej Indie. Stavím sa, že vystrelovací mechanizmus
zabudovali do kufra tamojší piráti pred sto rokmi.“
„Pánabeka!“ zvolal Peter.
„Piráti?“ začudoval sa Bob.
Jupiter so žiarivým pohľadom odniesol starú dýku do kufra a
zohol sa, aby preštudoval vystrelovací mechanizmus v tajnej skrýši.
Víťazoslávne pokýval hlavou.
„Jasné! Strunku aj príchytku zhotoví ručne a už ich nahlodala
hrdza,“ riekol zavalitý mládenec. „Niet pochýb, že ide o veľmi starý
výtvor a typický východoindický systém na ochranu ukrývaných
cenností. Možno máme do činenia s dielom jávskych alebo
malajských pirátov!“
„Myslíš Java ako Java Jim?!“ vykríkol Bob.
Všetci znovu upreli pohľady na bradatého námorníka.
„Počkajte,“ bránil sa Java Jim, „túto prezývku som dostal ešte za
mlada, pretože som krátky čas žil na Jáve. O pirátoch nemám ani
zdania.“
„Ja zasa neviem, kde sa Java nachádza,“ zaúpel Peter.
„Je to veľký ostrov v Indonézii,“ vysvetlil Jupiter. „Spolu so
Sumatrou, Novou Guineou, Borneom, Celebesom a tisíckami malých
ostrovčekov. Indonézia patrí dnes medzi nezávislé krajiny, no v
dávnych časoch bola holandskou kolóniou. Tvorili ju stovky
drobných kráľovstiev, zvaných sultanáty, ktoré spravovali miestni
sultáni - zväčša piráti.“
„Máš na mysli Čiernu Bradu, plachetnice, delá, lebku so
skríženými hnátmi a podobné veci?“ spýtal sa Peter.
„Nie tak celkom, Peter,“ odvetil Prvý pátrač s troškou
dôležitosti. „Spomínané znaky charakterizujú západných pirátov.
Čierna Brada bol predsa Angličan. Východoindickí piráti nemali
veľké lode ani vlajky s lebkou so skríženými hnátmi a len veľmi
málo diel. Poväčšine to boli domorodci, ktorí číhali na stovkách
východoindických ostrovčekov - na riečkach a v osadách - a napádali
európske a americké lode tak, že v celých tlupách vtrhli na palubu.
Západné lode sa plavili do Indonézie, aby stade doviezli čierne
korenie alebo iné koreniny, cín, čaj i hodváb z Číny. Naše plavidlá ta
vyvážali na predaj hotové výrobky, ale aj veľa vriec so zlatom a

- 7 -
striebrom na zakúpenie orientálneho tovaru. Východoindickí piráti
prepadávali plachetnice, aby sa zmocnili peňazí a zbraní. Sem-tam
im to naše lode odplatili a pirátov prekvapili v ich brlohoch. Piráti
využívali rôzne druhy obranných trikov, ako napríklad tajné skrýše v
lodných kufroch.“
„Chceš tým azda povedať, že naši námorníci sa pokúšali
ukoristiť nazad, o čo ich piráti predtým obrali? Myslíš, že táto tajná
priehradka naozaj pochádza z pradávnych čias?“ vyzvedal Bob.
„Som o tom presvedčený. Hoci,“ dodal Jupiter zamyslene,
„vraví sa, že na vzdialených ostrovoch sa ešte stále ukrývajú malé
pirátske bandy.“
„Jupiter, pozri!“ znezrady vykríkol Peter. Vysoký mladík sa
prehrabával v starom kufri, keď odrazu vytiahol drobný, lesklý
predmet. „Prsteň! Vylovil som ho z tajnej priehradky.“
„Nenájde sa tam ešte voľačo?“ zaujímalo Boba.
Java Jim odstrčil Petra nabok a naklonil sa nad kufor.
„Pozrimeže! Prekliate šťastie, už tam nič nie je!“
Jupiter prevzal od Petra prsteň. Bol zhotovený tak rafinovane, že
rovnako dobre mohol byť zlatý, ako aj mosadzný. Vyzeral orientálne
a uprostred sa ligotal červený kamienok.
„Je pravý, Jupe?“ spýtal sa Peter.
„Neviem. Aj by mohol byť. V Indii majú dostatok pravého zlata
a drahokamov. Ibaže sa tam vyskytuje aj veľa falošného materiálu,
lacnej bižutérie, ktorú Európania predávali neznalým domorodým
obyvateľom.“
Java Jim načiahol ruku za prsteňom.
„Nezáleží na tom, či pravý, alebo falošný, chlapče. Ten prsteň je
môj. Mne ukradli kufor, a preto aj všetko v ňom je moje,“ zahlásil
bradatý námorník. „Povedzte cenu a už aj ho beriem!“
„Počkajte!“ zapojila sa do rozhovoru teta Matilda.
Jupiter pohotovo zareagoval: „Teta Matilda, my predsa nevieme,
či kufor naozaj patrí tomuto človeku. Nie je na ňom meno a jediné,
čo poznáme, je jeho príbeh.“
„Myslíš, že klamem, chlapče?“ zahrmel Java Jim.

- 8 -
 „Ukážte nám doklad o kúpe,“ rázne ho vyzval Jupiter,“ alebo
nejakých svedkov, čo vás videli, že ste ho kúpili, prípadne čo vedia,
že ste ho mali na lodi.“
„Všetci moji druhovia na lodi kufor videli! A vy teraz…“
„Dobre teda,“ energicky ho prerušil Prvý pátrač. „Navrhujem,
aby sme si kufor nechali zatiaľ v bazári, a sľubujem vám, že ho
nikomu nepredáme, ak nám do týždňa prinesiete dôkaz. Som si istý,
že tých pár dní bez neho vydržíte.“
„To znie férovo,“ pridal sa pán Acres.
Java Jim na nich zazeral: „Aby vás parom vzal! Už mám toho
všetkého dosť! Beriem si, čo je moje, a nepokúšajte sa mi v tom
zabrániť!“ Pristúpil k Jupiterovi a výhražne zachrapčal:
„Predovšetkým chcem ten prsteň. Daj mi ho!“
Ako sa námorník tisol na Jupitera, Prvý pátrač ustupoval ku
vchodovým dverám.
„Počúvajte…“ skríkla teta Matilda.
„Doparoma, čušte!“ oboril sa na ňu Java Jim.
Vtom sa vo vchodových dverách zjavil obrovský tieň. Do múzea
vošiel mohutný, plavovlasý pomocník Hans, zamestnaný v
Jonesovom bazári.
„Takto sa nebudete s pani Jonesovou rozprávať!“ zakročil.
„Okamžite sa jej ospravedlňte!“
„Chce vziať Jupiterovi prsteň a ukoristiť kufor, Hans,“ zvolal
Bob.
„Daj mu príučku, Hans!“ prikázal Jupiter.
„Hneď si ho podám,“ odvetil Hans a vrhol sa vpred.
Java Jim zaklial, sotil pána Acresa Hansovi do cesty a rozbehol
sa do zadnej časti múzea.
„Za ním!“ zvrieskol Peter.
Hans sa však potkol o pána Acresa a vletel medzi pátračov.
Kým sa vymotal z klbka tiel, Java Jim ušiel zadným vchodom.
Zozadu k nim doľahol zvuk štartujúceho motora. Keď mládenci
vybehli von z budovy, videli už len kúdol prachu, ktorý na hradskej
zvírilo auto, miznúce za strmým kopcom.
„Konečne sme sa ho zbavili,“ poznamenala teta Matilda. „A
teraz môžeme dokončiť nakladanie.“

- 9 -
 „Dočerta,“ vyhŕkol Bob, „rád by som vedel, prečo tak veľmi
túži po tom kufri.“
„Podľa mňa chce iba ľahko získať kvalitnú vec,“ riekla teta
Matilda. „Do práce, chlapci! Aj tak budeme musieť absolvovať ešte
jednu cestu.“
O hodinu bol nákladniak naložený vrchovato, ako sa len dalo, a
Hans s tetou Matildou sa posadili do kabíny. Pán Acres pomohol
mládencom vyštverať sa na korbu. Jupiter sa tváril zachmúrene.
„Pán Acres,“ ozval sa územčistý vodca trojice, „vraveli ste, že
obchodník zo San Francisca pán Baskins vám poslal ten lodný kufor,
pretože sa oň zaujímalo tunajšie múzeum?“
„Správne, Jupiter,“ prikývol majiteľ múzea. „Nápis na vnútornej
strane vrchnáka Kráľovná Argyll označuje meno lode, ktorá pred sto
rokmi stroskotala práve pri brehoch Rocky Beach. Občas sa objavia
drobné predmety z tejto lode a ja ich potom vystavujem.“
„Pravdaže, už si spomínam na veľkú loď s priečnym rahnovým
oplachtením, ktorá roku 1870 narazila na útes,“ povedal Jupiter.
Nákladné auto vyštartovalo a chlapci sa usadili na korbe. Jupiter
sa zjavne pohrúžil do vlastných myšlienok, a tak sa zhováral iba Bob
s Petrom a sledovali dozadu utekajúcu scenériu. Po chvíli sa aj Peter
začal mračiť. Keď auto dorazilo do dvora bazára, naklonil sa k
Jupiterovi.
„Jupe, myslím, že nás niekto sleduje. Celou cestou šiel za nami
zelený volkswagen, a teraz práve zahol ďo našej ulice.“
Pátrači zoskočili z korby nákladniaka a ponáhľali sa k prednej
bráne bazára. Zelený volkswagen parkoval na opačnej strane ulice.
Prv než chlapci mohli zazrieť, kto sedí vnútri, malé autíčko so
škrípaním bŕzd prudko vyštartovalo.
„Dopekla!“ zanadával Peter. „Myslíte, že to bol Java Jim?“
„Možno,“ pripustil Jupiter. „Hoci z múzea zmizol opačným
smerom.“
„Čo ak po tom starom kufri ide aj voľakto iný?“ prehodil Bob.
„Alebo sa zaujíma o vrak Kráľovnej Argyll,“ dodal Jupiter. Len
čo vycítil náznak záhady, v očiach sa mu zaiskrilo. „To by bol prípad
pre Troch pátračov! Budeme…“

- 10 -
 „Tak tu ste!“ spoza chrbtov mládencov sa vynorila teta Matilda.
„Ten náklad sa nevyloží sám. Dajte sa do práce!“
Chlapci sa poslušne vrátili k nákladnému autu a pustili sa
vykladať tovar. Záhada starého lodného kufra musí počkať.
Tretia kapitola
Vrak Kráľovnej Argyll
Kým zložili plnú korbu, bolo poludnie. Teta Matilda prešla
krížom cez dvor do domu, aby priniesla obed. Mládenci sa okamžite
rozbehli ku kufru.
„Preskúmame ho v Hlavnom stane,“ rozhodol Jupiter. „Zoberte
ho vy dvaja, ja ešte musím čosi vybaviť.“
Statný Prvý pátrač pobehol dopredu a Petra s Bobom nechal stáť
nad obrovským, ťažkým lodným kufrom. Jeho dvaja spoločníci ani
nestihli zaprotestovať, iba si povzdychli a každý zodvihol jeden
koniec kufra. Zápasili s ním až po Jupiterovu nezastrešenú dielňu v
prednom kúte dvora. Tesne vedľa pracovného stola ústil Tunel č. 2,
široká rúra z pozinkovaného plechu, ktorá viedla popod hromadu
haraburdia do tajného Hlavného stanu Troch pátračov.
Hlavný stan bol starý, nepojazdný obytný príves, ktorý si
chlapci zariadili po svojom. Aby ho zvonku nebolo vidieť,
dômyselne ho obstavali haldou rároh. V prívese si zriadili modernú
kanceláriu s tmavou komorou, laboratóriom, stolom, písacím
strojom, magnetofónom a telefónom. Navyše tu mali všetky druhy
špeciálneho detektívneho vybavenia, zväčša Jupiterove vynálezy, a
ponad hŕbu cárachov sa týčil periskop, ktorým videli na dvor bazára.
Napriek všetkým dômyselnostiam mal Hlavný stan aj jednu
veľkú nevýhodu, o ktorej sa mohli teraz Bob s Petrom presvedčiť,
keď vliekli starý lodný kufor do Tunela č. 2.
„Je priveľký, aby sme ho dostali dnu,“ zastonal Peter.
Pátrači sa posadili na kufor a vymenili si bezradné pohľady.
„Všetky otvory sme urobili akurát tak, aby sme sa do nich sami
zmestili,“ mrzuto poznamenal Bob. „Stavím sa, že kufor sa nevprace
ani do jedného.“
Vtom vyliezol štvornožky z Tunela č. 2 evidentne rozrušený
Jupiter. Bob s Petrom sa naňho vyrútili so svojím problémom.

- 11 -
 „Hm,“ pokrútil hlavou Jupiter, hľadiac do úzkeho ústia Tunela
č. 2. „Mal som na to pamätať. Azda by sme ho mohli dostať dnu cez
Voľný vchod č. 3.“
Volný vchod č. 3 bol najjednoduchší vchod do obytného
prívesu. Obrovské dubové dvere aj so zárubňou sa opierali o akési
debnenie. Dvere sa otvárali hrdzavým kľúčom, ukrytým v kope
ďalších zhrdzavených predmetov, a k pôvodným bočným dverám
prívesu viedla krátka spojovacia chodba.
„Najprv by sme mali zmerať dvere prívesu,“ podotkol Bob.
„A prv než použijeme Voľný vchod č. 3, vyčkajme, kým na
dvore nebude ani noha,“ dodal Jupiter. „Mimochodom, páni, práve
som zistil, že Jimov príbeh bola obyčajná lož!“
„Pána!“ zvolal Peter. „Na to si ako prišiel?“
„Zatelefonoval som pánu Baskinsovi, obchodníkovi s použitým
tovarom, do San Francisca,“ prezradil Jupiter. „Ten kufor nemal od
námorníka, ale zohnal ho v obchode so starožitnosťami v Santa
Barbare. Majiteľ tamtoho obchodu ho zasa získal od istej dámy pred
šiestimi mesiacmi.“
„Fíha!“ prekvapene skríkol Peter. „Možnože Java Jim nie je
vôbec námorník!“
„Správny postreh,“ súhlasil s vážnou tvárou Jupiter. „Java Jim si
mohol obliecť ťažký trojštvrťový kabát a zvonové nohavice, aby v
nás vzbudil dojem, že je námorník. Nezvolil práve najlepšie
maskovanie. Jeho oblečenie je príliš teplé na Južnú Kaliforniu,
dokonca aj v decembri.“
„Java nemohol vedieť, že naďabí na nás, Jupe,“ namietol Bob,
„a rána aj noci sú počas Vianoc chladné.“
„Myslím, že máš pravdu,“ pripustil Jupiter. „V každom prípade
Java Jim navštívil včera obchod pána Baskinsa, len mu porozprával
celkom odlišný príbeh. Povedal mu, že kufor predala jeho sestra,
kým bol preč, a že on ho teraz chce nazad.“
Peter sa zatváril zmätene. „Prečo však zmenil svoj príbeh?“
„Zrejme si myslel, že nová verzia nás obmäkčí a dáme mu kufor
bez väčšieho otáľania. A najmä nechcel, aby niekto odhalil skutočnú
príčinu jeho honby za tým starým krámom,“ zdôvodnil Prvý pátrač.
„Príbeh, ktorý vyrozprával pánu Baskinsovi, však dokazuje, že Java

- 12 -
Jim vedel o žene, ktorá predala kufor pred šiestimi mesiacmi. Buď sa
to dozvedel len nedávno, alebo šiel po stopách kufra už dávnejšie.“
„Doparoma, prečo ho chce silou-mocou získať? Podľa mňa je to
obyčajná prázdna debna,“ čudoval sa Bob.
„Nezabúdaj na ten prsteň,“ pripomenul Peter. „Čo ak má veľkú
hodnotu?“
„O prsteni, ktorý sme našli dnu, Java vôbec netušil, kým sme
neobjavili tajnú priehradku,“ upozornil Bob.
„Možno vedel, že je v kufri niečo ukryté,“ podotkol Peter.
„Alebo je kufor dôležitý iba preto, lebo pochádza z Kráľovnej
Argyll. Ba dokonca iba preto, lebo je z lodného vraku!“ usúdil Peter.
V Jupiterových očiach sa zjavil zvláštny záblesk, čo značilo, že
o celej záhade tuho premýšľa.
„Vari sa nazdávaš, že Java Jim sa zaujíma o loď, ktorá
stroskotala pred sto rokmi?“ zapochyboval Bob.
„Ale prečo?“ nešlo do hlavy Petrovi.
„Netuším,“ priznal sa Jupiter. „Ale uvažujte! Okrem ukrytého
prsteňa a dýky sa v kufri nenašlo nič, iba nápis s menom lode. Podľa
môjho názoru by sme mali preštudovať históriu Kráľovnej Argyll.“
„Čosi by sme mohli nájsť v Historickej spoločnosti,“ navrhol
Bob.
Peter sa tváril nešťastne. „Dnes mám ísť s matkou kupovať
vianočné darčeky a s otcom poriadiť okolo domu.“
„Ja sa zasa musím vrátiť do múzea po druhú várku,“ konštatoval
Prvý pátrač. „Ostáva to teda na tebe, Bob.“
„Výborne,“ súhlasil Bob. Aj tak sa zvyčajne zaoberal
špeciálnym výskumom spolku.
Zakrátko chlapci začuli, ako teta Matilda vyvoláva Jupitera, a
rozišli sa na obed.
Hneď po obede poslala matka Boba ešte po jednu sadu
vianočných svetiel a boli už tri hodiny preč, keď uháňal na bicykli do
rockybeachskej Historickej spoločnosti. Vnútri sa naňho spoza stola
usmievala sivovlasá pani.
„Kráľovná Argyll, mladý pane? Áno, áno, myslím, že máme o
nej dosť bohatý materiál. Ten hrozivý vrak spôsobil pred niekoľkými
rokmi poriadny rozruch. Lepšie povedané, reči o poklade.“

- 13 -
 „Poklade?“ zvolal Bob.
„Hovorilo sa o zlate, drahokamoch a podobných veciach,“
usmiala sa pani. „No myslím si, že sa tam veľa nenašlo. Vyhľadám
vám o tom voľajaké dokumenty, mladý pane.“
Bob čakal v ústrednej miestnosti Historickej spoločnosti s
rastúcim nepokojom. Sivovlasá pani sa vrátila s obrovskou
archivovanou škatuľou v rukách.
„Obávam sa, že materiál nie je utriedený,“ poznamenala.
Bob vzal škatuľu a ponáhľal sa s ňou do malej čitárne.
V prázdnej miestnosti si sadol za dlhý stôl a otvoril škatuľu.
Zdesene zažmurkal. Vnútri boli nedbanlivo nahádzané papiere,
brožúrky, drobné knižočky a novinové aj časopisecké články. Na
prvý pohľad neboli vôbec usporiadané. S povzdychom chytil do rúk
vrchný článok, keď sa odrazu ozval nad ním hlas:
„Obávam sa, že na prečítanie všetkých materiálov by si
potreboval kopu dní.“
Bob prekvapene zdvihol hlavu a uvidel nízkeho chlapíka v
staromódnom čiernom obleku s vestou a zlatou hodinkovou
retiazkou. Muž mal okrúhlu ružovú tvár a na očiach cviker. Stál nad
Bobom a usmieval sa naňho. Hlas mal hlboký, ale srdečný.
„Som profesor Shay z Historickej spoločnosti,“ predstavil sa.
„Pani Rutherfordová mi povedala, že sa zaujímaš o vrak Kráľovnej
Argyll. Radi podporujeme záujem mladých ľudí o našu prácu. Ak
potrebuješ len zopár údajov, azda ťa ušetrím toľkého čítania.“
„Vy poznáte príbeh Kráľovnej Argyll, pane?“ zaujalo Boba.
„Nie je to síce moja oblasť,“ priznal sa profesor Shay, „ani tu
nepracujem dlho, ale jeden z mojich kolegov práve píše o nej
brožúrku s uceleným pohľadom. Získal som od neho dosť poznatkov.
Koľko toho zatiaľ viete, mladý pane?“
„Je mi známe, že Kráľovná Argyll bola veľká plachetnica s
rahnovými plachtami, ktorá roku 1870 stroskotala pri Rocky Beach,“
pohotovo odvetil Bob, „a údajne sa v jej vraku nachádzal poklad.“
Profesor sa zasmial. „Chlapče, o každej lodi, ktorá skončila na
dne mora alebo oceánu, sa hovorí, že na palube viezla poklad. Ale
dátum, čo si uviedol, sedí.“ Profesor si sadol oproti Bobovi.
„Kráľovná Argyll bola trojsťažňová loď s rahnovými plachtami,

- 14 -
ktorá sa plavila do Východnej Indie za obchodom s korením a cínom
zo škótskeho Glasgowa. Zastavila sa v San Franciscu, potom sa
plavila južne k Mysu Horn a bola na ceste nazad do Škótska, keď ju
búrka vychýlila z kurzu. Jednej decembrovej noci roku 1870 narazila
v blízkosti pobrežia na útes.
Bola to hrôzostrašná búrka a len málo ľudí ju prežilo. Väčšina
posádky sa pokúšala naraz dostať na breh, ale zahynula. Iba úplnou
náhodou sa plachetnica nepotopila okamžite. Zachránila sa len hŕstka
chlapov, čo zotrvali na palube až do úsvitu, vrátane kapitána, ktorý,
pochopiteľne, opúšťa topiacu sa loď posledný.“
„Naozaj nebol na nej nijaký poklad?“
„Pochybujem, mladý muž,“ riekol profesor. „Kráľovná Argyll sa
potopila v pomerne plytkej vode a hneď vtedy, ale aj mnoho ráz
potom ju celú prezreli potápači. Dokonca ešte i dnes sa ľudia občas
ponárajú a hľadajú vo vraku poklad. Našlo sa iba zopár obyčajných
mincí z tých čias.“ Profesor potriasol hlavou. „Obávam sa, že reči sa
začali šíriť v súvislosti s ďalšou tragédiou, ktorá sa odohrala krátko
nato a zjavne súvisela s Kráľovnou Argyll.“
„Ďalšou tragédiou?“ zvolal Bob. „O čo išlo?“
„Škótsky námorník Angus Gunn, jeden z tých, čo prežili, sa
usadil neďaleko Rocky Beach. Roku 1872 ho zavraždili štyria muži.
Všetkých štyroch vrahov zlikvidoval policajný oddiel, prv než stihli
vysvetliť, prečo to urobili. Jedným zo štvorice bol však aj kapitán
Kráľovnej Argyll, a tak sa ľudia nazdávali, že sa pokúšal získať čosi,
čo Gunn vzal z plachetnice - povedzme taký poklad. Preskúmali loď,
prečesali celé pobrežie aj každú piaď Gunnovho pozemku, no nenašli
vôbec nič. A tak sa to opakovalo niekoľko rokov.
Angus Gunn si ako mnoho iných námorníkov viedol denník.
Prednedávnom ho jeho potomkovia darovali spoločnosti ako
pomôcku pri písaní knižky. Roku 1872 si denník prečítal šerif a
odvtedy Gunnova rodina sústavne hľadala nejakú stopu po poklade -
ale neúspešne. Ak voľajaký poklad aj existoval a Gunn sa k nemu
dostal, v denníku sa o ňom ani náznakom nezmienil.“
Bob zvraštil čelo. „Predpokladá sa, že poklad pochádzal z
Východnej Indie, odkiaľ sa loď plavila, pane?“

- 15 -
 „Nuž, áno, šírili sa také reči. Vraj išlo o pirátsky poklaď. Ale
prečo sa spytuješ, chlapče? Vieš azda o tom niečo?“
„Eééé… nie, pane,“ zajakal sa Bob. „Len tak zo zvedavosti.“
„Rozumiem,“ usmial sa profesor Shay. „Smiem sa opýtať, prečo
ťa tak zaujíma práve Kráľovná Argyl?.“
„My… my sme práve, pane, kvôli… školskej úlohe, ktorú nám
zadali na vianočné prázdniny,“ vykoktal Bob nepresvedčivo.
„Ach, iste. To je veľmi chvályhodné, chlapče,“ riekol profesor.
„Pane, mohol by som si pozrieť ten denník a pripravovanú
knižku?“
Zdalo sa, že profesorovi Shayovi sa za cvikrom zaiskrilo v
očiach. „Chceš to použiť do svojho referátu, há? Pravdaže, chlapče, a
ak sa ti podarí prísť na dačo nové, uvedieme tvoje meno v knižke.“
Profesor sa s úškrnom vzdialil. O krátku chvíľu pani Rut-
herfordová priniesla dnu tenký rukopis s názvom Stroskotanie
Kráľovnej Argyll a zápisník s obalom z nepremokavého plátna. Bob
sa pustil do čítania.
Už sa stmievalo, keď dorazil na bicykli do zadnej časti
Jonesovho bazára. Zberňu obklopoval neobyčajne pestrofarebný plot;
rockybeachski maliari ho vyzdobili zmesou sugestívnych výjavov.
Celú zadnú časť oplotenia pokrývala veľkolepá scéna požiaru v San
Franciscu roku 1906.
Bob ťahal na bicykli popri zadnom plote a zastal asi pätnásť
metrov od rohu. Tu, na tomto mieste, bol namaľovaný malý psík,
ktorý smutne hľadel, ako plamene pohlcujú jeho dom. Pátrači
pomenovali psíka Korzárom. Bob vybral uzlík v dreve, ktorý
predstavoval jedno z Korzárových očí, prestrčil dnu prsty a zvesil
háčik. Dosky v plote sa nadvihli a Zapisovateľ vtiahol s bicyklom do
dvora. Práve prešiel Vchodom Červeného korzára, jednou zo
súkromných bránok bazára.
Odtiaľto mohol Bob preliezť štvornožky cez dlhý, skrytý
spojovací tunel pomedzi haraburdie rovno do Hlavného stanu.
Najprv sa však rozhodol nazrieť do dielne. Tlačiac bicykel do
prednej časti dvora, zbadal, že hlavnou bránou práve vchádza Peter.
„Otec ma preháňal celé popoludnie,“ ťažkal si Druhý pátrač.
„To sú mi teda prázdniny! Radšej by som chodil do školy.“

- 16 -
 Mládenci vedno vykročili do dielne. Keď obišli haldy rároh,
ktoré vymedzovali priestor dielne a zároveň ju chránili pred zrakmi
nepovolaných, natrafili na Jupitera. Nad pracovným stolom mal
zažatú lampu a študoval orientálny lodný kufor. Bob sa mu chystal
vyrozprávať, čo zistil v Historickej spoločnosti, no Jupiter ho zadržal
mávnutím ruky.
„Počkaj chvíľu!“ vzrušene vyhŕkol zavalitý vodca. „Ešte raz
som preskúmal kufor a pozrite, čo som našiel!“
Jupiter vytiahol knižočku v obale z nepremokavého plátna, ktorá
vyzerala presne tak ako denník, čo si Bob prečítal v Historickej
spoločnosti, len bola tenšia. Bob sa načiahol za knižočkou.
Vtom v otvore priechodu do dielne zaškrípal chrapľavý hlas:
„Ten zošit si vezmem ja!“
Na pátračov vrhal zúrivé pohľady Java Jim.
Štvrtá kapitola
Druhý denník
Jupiter vyskočil a vrhol sa k zadnému stohu všakovakých
harabúrd. Peter s Bobom zamreli na mieste.
Java Jim sa hrozivo približoval k Jupiterovi, ktorý si zošit v
nepremokavom obale silno pritískal o košeľu.
„Peter!“ vykríkol. „Plán číslo jeden!“
Java Jim sa obrátil na Petra s Bobom a tmavé oči sa len tak
blýskali na vetrom ošľahanej tvári. „Nijaké finty, chalani! Varujem
vás!“
Bradatý námorník sa díval na obidvoch pátračov tak uprene,
akoby ich chcel pohľadom naskrz prevŕtať. Chvíľu si ich premeriaval
v snahe dosiahnuť, aby sa pohli. Chlapci naprázdno preglgli. Java
Jim sa odporne zarehotal a otočil sa k Jupiterovi.
„A teraz si vezmem ten zošit,“ zachrapčal.
„Ste klamár a zlodej!“ vrieskal Jupiter, ako sa krútil do kruhu.
Java Jim sa rehlil. „Ja že som zlodej? Možnože som oveľa horší,
chlapče, a ty by si mal na to pamätať. Daj mi ten zošit!“
Jupiter ďalej ustupoval, pričom ťahal námorníka stále za sebou,
až kým nestál chrbtom pri špeciálne navŕšenej hromade haraburdia.
Peter s Bobom súčasne postupovali dopredu tesne za Javom Jimom.
„Teraz, chalani!“ vykríkol Jupiter.

- 17 -
 Bob s Petrom sa šikovne zohli a z nahromadenej záľahy za
námorníkovým chrbtom vytiahli dve dlhé laty. Java zahromžil, zvrtol
sa, ale už bolo neskoro.
„Aááááuuuu!“
Chlapci odskočili nabok, a vtom sa celá stena haraburdia
zosypala na Javu Jima. Rútili sa naňho dosky, posteľné pružiny,
dolámané stoličky a zrolované zodraté koberce. Bradatý námorník
kopal nohami, mlátil vôkol seba rukami v snahe chrániť svoje telo a
vo chvíli im zmizol z dohľadu.
Bob s Petrom sa celému výjavu prizerali s posmešným úškrnom,
zato Jupiter nelenil.
„Bežme!“ zakvílil.
Potkýnajúc sa o rozhádzaný odpad, trojica vybehla z dielne a
zamierila ku kancelárii bazára, kde Hans práve skladal z nákladniaka
posledný kus. Zozadu k nim stále doliehal hlas zúriaceho a
zápasiaceho Javu Jima.
„Hans!“ vykríkol Peter. „Java Jim je na dvore bazára a napadol
nás!“
„Ako to?“ začudoval sa mohutný Bavor. „Hneď sa na to
pozrieme.“
Všetci spoločne vykročili cez dvor zberne k dielni. Náhle
rinčanie a rachot ustali. V šere uzreli, ako drobná, tmavá postava
upaľuje smerom od dielne k zadnému plotu bazára.
„Tamto je!“ zjačal Peter.
„Čosi drží v rukách!“ kričal Bob. „Ten zošit! Jupe, ty si ho
musel vytratiť.“
„Ach, nie!“ zaúpel Peter.
„Počkajte, dolapíme ho pri plote,“ v behu zahlásil Hans.
„Pochybujem,“ lapal po dychu Jupiter. „Pozrite, už je pri
Vchode Červeného korzára! Musel vidieť niektorého z vás vojsť
tadiaľ dnu.“
„A je za ohradou,“ zanariekal Bob.
Prenasledovatelia zrýchlili beh, no kým sa všetci prestrčili cez
Vchod Červeného korzára a vybehli na ulicu, po Javovi Jimovi
nebolo ani chýru, ani slychu.
„Zelený volkswagen!“ odrazu ukázal rukou Peter.

- 18 -
 Po polotmavej, lampami osvetlenej ulici sa rútilo malé zelené
auto a ako bočilo za roh, nabralo rýchlosť.
„Zdúchol nám,“ zastonal Bob.
„Ľutujem, mládenci,“ ozval sa Hans, „už ste však v bezpečí. Ja
sa musím vrátiť do práce, veď čoskoro bude večera.“
Pátrači šli nazad do dielne a zamračene sa dívali na neporiadok,
ktorý spôsobil ich obranný manéver.
„Teraz aby sme to všetko zasa uložili na kopu,“ nešťastne
zahundral Peter, „a to sme Javu Jima vôbec nezastavili. Zdrhol aj so
zošitom.“
„Máš pravdu, zdrhol,“ súhlasil Jupiter, „ale bez zošita!“
Prvý pátrač s úsmevom siahol za košeľu a vytiahol tenký zväzok
zvinutých papierov. V ruke držal zošit - ale bez obalu!
„Keď som zápisník objavil, listy boli uvoľnené a celý sa
rozpadával,“ pustil sa do vysvetľovania Jupiter. „V okamihu, keď
som zreval ,Plán číslo jeden!', Java Jim sa obzrel na vás dvoch, a
vtedy som vytrhol zo zošita stránky a strčil som si ich pod košeľu.
Ako sme potom bežali, schválne som vypustil obal tak, aby si ho
Java Jim všimol. Obal z nepremokavého plátna bol dostatočne hrubý,
aby vytváral dojem kompletného zápisníka. A Java Jim ho skutočne
zhrabol a zdúchol.“
„To bol vskutku perfektný nápad,“ žiaril nadšením Peter.
„To teda bol!“ pridal sa aj Bob.
„Ruky sú rýchlejšie ako oči,“ samoľúbo vyhlásil Jupiter,
„predovšetkým v tme. Ale teraz už vážne, chalani. Myslím, že Java
Jim nám prezradil niečo, čo ani sám nechcel.“
„Čože?“ prekvapene zízal Bob. „A čo také nám prezradil?“
„Že ho zaujíma čosi viac než len orientálny lodný kufor,“
odvetil Prvý pátrač. „Všimli ste si, že sa vôbec nepýtal na prsteň ani
sa nepokúsil ukoristiť kufor?“
„Pána!“ zvolal Peter. „Naozaj! Chcel iba zápisník, čo si našiel!“
„Podľa toho teda vedel, že ten zošit v kufri je,“ usúdil Bob.
„Alebo to prinajmenšom predpokladal,“ pripustil Jupiter.
„Myslím, že Java Jim ten zošit zháňal od začiatku.“
„Doparoma, čo to môže byť za zápisník, keď je taký dôležitý?“
nešlo do hlavy Petrovi.

- 19 -
 Jupiter zdvihol stránky zo zošita nad hlavu. „Je to denník. Taký,
v ktorom sa deň čo deň zaznamenáva, čo sa prihodilo a vykonalo.
Ja…“
„Denník?“ skočil mu do reči Bob. „Márnosť šedivá, veď pred
chvíľou som si prečítal denník človeka, čo prežil stroskotáme
Kráľovnej Argyll.“ Najmenší z pátračov podrobne opísal svojim
spoločníkom, čo všetko sa stalo v Historickej spoločnosti. „V
rukopise brožúrky som nenašiel nič také dôležité, o čom by mi nebol
býval porozprával profesor Shay, a denník obsahoval dvojročné
záznamy o tom, čo zažil Angus Gunn. Opísal stroskotanie lode, ako
sa za úsvitu, keď búrka utíchla, dostal v člne na breh, ako sa
potuloval po Kalifornii, kým nenašiel miesto, ktoré sa mu zapáčilo, a
postavil si dom.“
„Ani slovo o poklade?“ vyzvedal Peter.
Bob potriasol hlavou. „Nijaká zmienka o kapitánovi,
nebezpečenstve ani ničom podobnom - okrem stavania domu.
Strašne nemastné-neslané.“
Jupiter si to však nemyslel. „Ja som ten denník našiel za
mäkkým obložením kufra. Kufor má totiž dvojitú stenu - tenkú
vnútornú a hrubú vonkajšiu. Zrejme kvôli lepšiemu umiestneniu
tajnej priehradky, alebo z hľadiska vodotesnosti. Ako som si ho
prezeral, potriasol som ním a začul som tlmený buchot.
Keď som dôkladne skúmal vnútrajšok, všimol som si na jednej
stene kúsok dreva, ktoré sa líšilo od ostatného. Farba bola trošku
oškretá, a aj vlákno inakšie. Kufor musel niekto dávnejšie opravovať.
Odsunul som odlišnú dosku, do úzkeho priestoru medzi dve steny
kufra som vsunul vešiak na kabát - a vytiahol som denník.“
„Pánabeka!“ zvolal Peter. „Myslíš, že ho tam voľakto skryl?“
„Nie, skôr sa nazdávam, že vnútorné obloženie zostalo nejaký
čas poškodené a zápisník sa zošuchol dolu náhodou. Potom pri
oprave si nik spadnutý zošit nevšimol.“
„Lenže Java Jim predpokladal, že ho tam nájde, a veľmi po ňom
túži,“ uvažoval nahlas Peter. „Ale prečo?“
„Prečítaj titulnú stranu, Bob,“ povedal Jupiter a podával mu
papiere zo zápisníka.

- 20 -
 Bob sa presunul pod svetlo nad pracovným stolom a začal
nahlas čítať: „Angus Gunn, Fantómovo jazero, Kalifornia, 29.
októbra 1872. Veď denník patrí tomu istému mužovi, čo napísal aj
ten prvý! Chlapíkovi, čo prežil stroskotanie Kráľovnej Argyll.“
„Akým dátumom sa končil zápisník v Historickej spoločnosti,
Bob?“ spýtal sa Jupiter.
Bob vytiahol svoje poznámky. „Hneď to zistím. Aha! Posledný
deň bol 28. október 1872! Tento denník je vlastne pokračovaním,
ktoré nikto nikdy nevidel!“
„Možno sa v ňom spomína poklad!“ vykríkol Peter. Jupiter
pokýval záporne hlavou. „O poklade som nenašiel ani slovko. Veľmi
sa podobá denníku, ktorý si prečítal Bob. Opisuje sa v ňom iba to, čo
Gunn robil a kade sa pohyboval. Nič inšie.“
„Prečo potom Java Jim po ňom tak prahne?“ čudoval sa Peter.
„Myslíš, že sa nechal obalamutiť starými chýrmi?“
„Možnože mu vôbec nejde o tento zápisník,“ utrúsil Bob.
Jupiter sa zadumal. „Bob, ty si tuším vravel, že Gunnova rodina
len nedávno odovzdala jeho prvý denník Historickej spoločnosti?!“
„Správne,“ riekol Bob. „Počkaj! To predsa značí…“
„Že ešte stále musia bývať niekde nablízku,“ dokončil Jupiter.
„Za mnou, kamaráti!“
Jupiter vliezol štvornožky do Tunela č. 2 a jeho dvaja spoločníci
rovno za ním. Tunel sa končil sklápacími dvierkami v dlážke
Hlavného stanu. Mládenci sa vyštverali nahor a Jupiter okamžite
siahol po telefónnom zozname.
„Tu je to… Pani Flóra Gunnová, Cesta k Fantómovmu jazeru 4.
Peter, vytiahni mapu!“
Jupiter sa zavŕtal pohľadom do obrovskej mapy, zatiaľ čo Bob
vyrábal pre listy denníka nový obal. O chvíľu zavalitý vodca zahlásil:
„Tu je to! V horách, necelých päť kilometrov na východ.“
Jupiter sa uškrnul. „Chalani, zajtra nasadneme na bicykle a
navštívime pani Gunnovú.“
Piata kapitola
Prepad

- 21 -
 Keď pátrači na druhý deň skoro ráno vyrazili na bicykloch z
Jonesovho bazára, bolo jasno, ale chladno. Keď však zastali na
vedľajšej ceste v horách, slnko už poriadne pripekalo.
„Tam je to,“ ukázal Peter, utierajúc si čelo. „Cesta k Fan-
tómovmu jazeru. Stúpa priamo nahor do hôr.“
„A je riadne strmá,“ zastenal Jupiter. „Bicykle budeme musieť
hore vytlačiť. Poďme na to!“ Mládenci tískali bicykle po asfaltovej
strane cesty a kľučkovali pomedzi vysoké stromy. Potok tečúci popri
ceste bol teraz v zime rozvodnený a dodával vlahu vyschnutým
stromom.
„Zaujímalo by ma, odkiaľ vzali také meno,“ prehodil Bob.
„Mám na mysli Fantómovo jazero. Nikdy som nepočul, že by v
našich horách boli nejaké jazerá.“
Jupiter zvraštil čelo. „Je to naozaj zvláštne, Zapisovateľ.“
„Nejaké vodné nádrže tam sú,“ pripomenul mu Peter.
„Ale nevolajú sa Fantómovo jazero,“ konštatoval Bob, „a ja
ne…“
Vtom začuli zvuk automobilu. Doliehal k nim odkiaľsi zhora.
Počuli iba kvílenie bŕzd v zákrutách a trvalo dobrú chvíľu, kým sa
auto zjavilo na obzore. Valilo sa rovno na nich.
„Je to zelený volkswagen!“ vykríkol Peter.
„Žeby to bol Java Jim?“ zaúpel Bob.
„Rýchlo!“ zavelil Jupiter. „Skryme sa!“
Odhodili bicykle na krajnicu a skočili do kríkov, práve keď sa k
nim malé auto priblížilo. Prefrnklo pomimo, no vtom sa ozval škripot
pneumatík, ako prudko zabrzdilo a kúsok sa šmýkalo. Z auta
vyskočil chlapík a rozbehol sa smerom k pátračom.
„Hej! Decká! Stojte!“
Neznámy muž nebol Java Jim. Bol mladší, nízkej, štíhlej
postavy, mal husté fúzy a strapaté čierne vlasy. Celý bol oblečený v
čiernom. Dobehol k mládencom a v tmavých očiach sa mu iskrilo.
„Chalani, čo chcete…?“ Chlapci pred ním cúvali.
„Bežme!“ vykríkol Peter.
Všetci traja sa rozbehli po okraji cesty. Mladý muž ešte raz
zakričal, a potom sa rozbehol za nimi. Pátrači sa predierali cez
húštinu.

- 22 -
 „Kto… kto to je, Jupe?“ spýtal sa Bob, odfukujúc.
„Najprv sa mu straťme z dohľadu, až potom klaď otázky!“
oboril sa na Boba Peter.
„Hádam by sme mali zastať a porozprávať sa…“ uvažoval
Jupiter.
Skôr než stihol dokončiť vetu, lesom sa rozľahol ďalší zvuk -
buchot kopýt cválajúceho koňa. Pátrači ustrnuli. Pomedzi stromy sa
priamo na cestu hnal jazdec v sedle. Ako cválal, v ruke sa mu blysol
dlhý predmet.
„Čo… čo…“ zajakal sa Peter.
„Pozrite!“ zvolal Jupiter.
Jazdec prešiel popri mládencoch k zelenému volkswagenu.
Chlapík s bujnou hrivou sa medzitým zvrtol a bežal nazad do auta.
Chlapci videli, ako nasadol, naštartoval a vyrazil smerom k hradskej,
len sa tak za ním prášilo. Jazdec prenasledoval auto niekoľko
desiatok metrov, potom koňa otočil a cválal nazad k pátračom.
Obrovský kôň sa vzopäl na zadných, zastal a územčistý muž s
drsnou červenou tvárou si premeriaval zo sedla trojicu planúcimi
modrými očami. Oblečené mal tvídové sako a úzke, takmer
vypasované kockované nohavice. V ruke sa mu blýskal dlhý a ťažký
meč v pošve.
„Darebáci akísi, predsa som vás dolapil! Ani hnúť!“
„Ale…“ pokúšal sa ohradiť Jupiter.
„Ticho!“ zahrmel muž na koni. „Nemám ani poňatia, čo tu s tým
starým surovcom hľadáte. Ale veď ja sa to dozviem!“
Peter horlivo vyhŕkol: „Neboli sme s…!“
„Svoje táraniny si nechajte pre policajtov! A teraz kráčajte!“
„Ale, pane,“ opäť sa pokúsil o vysvetlenie Jupiter, „my…“
„Povedal som kráčať!“ zavelil nazlostený chlap.
Hrozivo zašermoval dlhou šabľou a popohnal koňa na chlapcov.
Pátrači uskočili a poslušne vykročili hore cestou hlbšie do lesa.
O desať minút cesta vyústila na hrebeni a ďalej sa zvažovala do
zalesneného údolia s vysokými stromami, obklopeného skalistými
vrchmi. Naspodu sa rozprestieral úzky rybník, asi dvakrát taký dlhý
ako futbalové ihrisko. V rybníku sa nachádzal malý pahorkovitý
ostrovček s borovicami a vysokým stĺpom s lampášom, ktorý

- 23 -
pripomínal maják. Cez úzky kanál viedol na breh kamenný
chodníček.
Peter zostal civieť s otvorenými ústami. „Toto akože má byť
jazero?“
„Nerozprávať!“ zahučal mu spoza chrbta chlapík na koni.
„Teraz sa pustite chodníkom dolu!“
Pátrači v slnečnej páľave zostupovali z kopca. O chvíľu Peter
zašepkal:
„Vraj jazero! Veď je to obyčajná močarina!“
Ako schádzali nadol po kľukatej cestičke a vyšli spoza zákruty,
vynoril sa pred nimi dom. Na vyvýšenom pozemku nad rybníkom sa
týčila stará dvojposchodová budova z nahrubo omietnutého kameňa.
Štvorhranná veža ukončená cimburím tvorila strednú časť domu a
dodávala jej osobitý, cudzorodý ráz. Z bokov sa k veži pripájali dve
krídla so strešnými oknami. Ani staré prepletené plazivé rastliny na
stenách nedokázali zjemniť drsné línie budovy.
„Pána!“ zvolal Peter pošepky. „Ten dom skôr pripomína
pevnosť! Z veže možno zazrieť nepriateľa na niekoľkokilometrovú
vzdialenosť.“
„Je to vskutku zvláštny dom,“ pripustil šeptom Jupiter. „Vôbec
nezapadá do tohto prostredia.“
Územčistý chlapík zoskočil z koňa. „Choďte dnu!“
Vošli do priestrannej vstupnej haly, obloženej drevom a
ovešanej tapisériami, starými zbraňami a hlavami losa a jeleňa. Na
drevenej dlážke ležali vyblednuté orientálne koberčeky. Celé
zariadenie nieslo nádych stariny a opotrebovanosti. Červenolíci
chlapík nahnal pátračov švihnutím šable do rozľahlej obývacej izby,
preplnenej starobylým masívnym nábytkom. V obrovskom
kamennom kozube horel oheň, napriek tomu bolo v miestnosti dosť
chladno.
Na stoličke pred kozubom sedela drobná žena. Pri nej stál
ryšavý chlapec asi Bobovho vzrastu. Oblečené mal rovnaké
vypasované kockované nohavice ako muž na koni.
„Dostal si ho, Rory?“ zvolal chlapec.
„Nie,“ odvetil muž. „Ten ničomník zmizol v aute, no dolapil
som jeho kumpánov.“

- 24 -
 „Ale veď to sú ešte deti!“ ozvala sa žena. „Bezpochyby
nemôžu…“
„Diabol nemusí prichádzať vždy v životnej veľkosti, Flóra
Gunnová,“ riekol Rory. „Na čertovskú robotu sú dosť veľkí.“ Potom
hlavou kývol na hrdzavého chlapca. „Cluny, choď zavolať políciu.
Konečne prídeme na koreň všetkým tým vlámaniam a raz a navždy s
tým skoncujeme.“
Jupiter okamžite zareagoval: „Ten chlap vo volkswagene sa sem
vlámal, pane? Čo vám vzal?“
Muž sa zasmial: „Akoby si nevedel!“
„Naozaj nevieme,“ zaprotestoval Peter. „Toho chlapíka sme
nikdy nevideli. Poznáme iba jeho auto, lebo nás sleduje!“
Jupiter začal pokojne vysvetľovať: „Boli sme práve na ceste k
vám, aby sme sa s vami, pani Gunnová, pozhovárali, keď nás ten
chlapík minul v aute. Zastavil a pustil sa za nami. Volám sa Jupiter
Jones a som z Jonesovho bazára v Rocky Beach. A toto sú moji
priatelia Bob Andrews a Peter Crenshaw. Pri ceste sme nechali
bicykle, čo dokazuje, že sme neprišli s mužom vo volkswagene.“
„Flóra!“ ozval sa Rory. „Mala by si zavolať políciu…“
„Vydrž, Rory,“ odvetila pani Gunnová a obrátila sa na pátračov.
„Som Flóra Gunnová, toto je môj syn Cluny a tamto náš bratanec pán
Rory McNab. Smiem sa opýtať, prečo ste ma chceli navštíviť?“
Bob vyhŕkol: „Kvôli kufru, madam!“
„Náš bazár kúpil starý orientálny lodný kufor, madam,“ začal
objasňovať Jupiter. „Vnútri mal nápis Kráľovná Argyll a my si
myslíme, že patril vášmu predkovi Angusovi Gunnovi. Kým sme sa
však ku kufru dostali, odohralo sa zopár veľmi čudných vecí. Ak by
ste nám mohli prezradiť, čo vzal chlapík vo volkswagene z vášho
domu, hádam by ste nám pomohli ozrejmiť, čo sa vlastne deje.“
Pani Gunnová váhavo odvetila: „V skutočnosti nám nevzal nič.
A tak je to zakaždým. Ktosi vnikne dnu, prehrabe sa vo veciach,
ktoré sme si nechali po prastarom otcovi Angusovi, no nikdy si nič
nevezme.“
„Nič?“ zatváril sa sklamane Peter.
Jupitera však zaujalo čosi iné. „Zakaždým, pani Gunnová?
Koľko ráz vnikli do vášho domu v ostatnom čase?“

- 25 -
 „Ak sa nemýlim, tak päťkrát za posledných šesť mesiacov.“
Červenovlasý Cluny matku doplnil: „A vždy sa kutrú len v
Angusových starých veciach! Myslím, že sa pokúšajú nájsť…“
„Poklad!“ skočil mu do reči Bob.
„Mami!“ vykríkol dychtivo Cluny, „aj oni sa nazdávajú, že ten
lupič hľadá poklad!“
Pani Gunnová sa zasmiala. „Chlapci, už dávno sa potvrdilo, že
stará legenda o poklade bola neopodstatnená. Cluny má príliš bujnú
fantáziu.“
„Možno ani nie, pani Gunnová,“ namietol Jupiter a porozprával
o Jávovi Jimovi a jeho túžbe zmocniť sa orientálneho kufra. Nato
ukázal domácim prsteň, čo našiel v kufri.
Pani Gunnová si ho pozorne prezrela. „Toto si našiel?“
„Ukáž,“ prejavil záujem aj Rory McNab. „Pch! Veď to je
obyčajný bronz s červeným sklíčkom! Starý Angus mal plnú škatuľu
takých jarmočných čačiek. Ste blázni. Ľudia si prečítali Angusov
denník, sto rokov hľadali, no nenašli nijakú stopu po poklade.“
Pani Gunnová si vzdychla. „Chlapci, Rory má pravdu. Angusov
denník bol jediný kľúč, ako sa dostať k pokladu, no ten dosiaľ nikto
neobjavil. Obávam sa, že išlo o číry výmysel.“
„Čo ak si všetci prečítali nesprávny denník?!“ vyrukoval Jupiter.
Z kabáta vytiahol tenký druhý zápisník a zdvihol ho nad hlavu.
V miestnosti zavládlo hrobové ticho.
Šiesta kapitola
Hlas z minulosti
„Ďalší denník?“ zvolal Cluny.
„Čo je to zasa za nový trik?“ zavrčal Rory.
Pani Gunnová vzala do rúk tenký zošit. Pomaly v ňom
prelistovala a potom sa zahľadela na titulnú stranu. „Nie je to trik,
Rory. Spoznávam rukopis starého Angusa a aj jeho podpis.“ Vzápätí
sa zadívala na mládencov. „Odkiaľ ho máte?“
Jupiter vyrozprával, ako objavil nový denník medzi dvoma
stenami kufra. „Ten, čo opravoval vnútorné obloženie, si zápisník v
úzkej medzere nevšimol, ani nevedel o tajnej priehradke. Ak by bol
voľakto skrýšu otvoril, pružina pirátskej pasce by musela byť
vyskočená - ale nebola.“

- 26 -
 Pani Gunnová pokývala hlavou. „Už si spomínam na ten starý
orientálny kufor. Predala som ho pred niekoľkými rokmi, po smrti
svojho manžela. Aby sme sa ako-tak uživili, musela som predať
mnohé z vecí, ktoré patrili starému Angusovi. Nie sme zámožní a,
žiaľ, tento dom je náročný na údržbu. Bez Roryho pomoci a jeho
usilovnosti by sme oň prišli už dávno.“
„Flóra, o dom neprídeš,“ zahundral Rory, „ale aby si si ho
udržala, nepotrebuješ nijaké rozprávky o poklade.“
„Nájdený druhý denník nie je nijaká rozprávka, pán McNab,“
ohradil sa Jupiter.
„Volaj ma Rory, chlapče, a ak Flóra povie, že denník je pravý,
prijmem to ako fakt,“ riekol neochotne McNab. „To však vôbec
nevyvracia skutočnosť, že poklad je iba výmyslom akýchsi
šialencov.“
„A čo ten list, Rory?“ vykríkol Cluny.
„List?“ zopakoval Jupiter.
Rory ignoroval vodcu chlapčenskej trojice. S prižmúrenými
očami navrhol: „Azda by sme si mali ten denník najprv prečítať.
Podajte mi ho!“ Cluny vzal zápisník od matky a podal ho Rorymu.
Obaja sa usadili na dlhej lavici pred tlejúcim kozubom a zahĺbili sa
do čítania. Pani Gunnová zadumane pokývala hlavou. „Áno,“
pripustila, „ak voľakedy existoval druhý denník, musel byť jedine v
kufri. Môj manžel mi povedal, že jeho starý otec, Angusov syn,
našiel pôvodný denník v kufri. Starý otec Gunn celý čas veril v
poklad a v to, že kľúč k nemu obsahuje denník starého Angusa.
Lenže jeho syn, otec môjho manžela, tvrdil, že v zápisníku niet ani
zmienky o poklade a že si to celé niekto iba vymyslel.“
„Prečo si bol Angusov syn taký istý, pani Gunnová?“ opýtal sa
Bob.
„Nuž viete, jestvuje totiž list. Prastarý otec Angus…“ Flóra
Gunnová náhle zmĺkla a usmiala sa. „Hádam by som mala začať
pekne od začiatku. Chlapci, čo viete o starom Angusovi?“
Pátrači porozprávali, čo sa dozvedeli o stroskotaní Kráľovnej
Argyll a zavraždení Angusa roku 1872.
„Ak ste čítali rukopis, ktorý pripravuje Historická spoločnosť,
potom poznáte všetky fakty. Spoločnosti som vyrozprávala, čo som

- 27 -
vedela, teda všetko, čo som sa dozvedela od svojho manžela,“ riekla
pani Gunnová. „Po stroskotaní lode a potulkách po Kalifornii starý
Angus objavil toto údolie. Pripomínalo mu domov v Škótskej
vysočine. Najmä jazierko s ostrovom. V Škótsku sa Gunnov statok
nachádzal na brehoch dlhej morskej zátoky - Fantómovho jazera.
Ostrov v jazere spájalo s brehom niekoľko obrovských balvanov,
zvaných Fantómove stupaje. Veľmi sa na to ponáša ostrovček v
našom rybníku.“
Jupiter vykríkol: „Starý Angus teda vybudoval tento dom presne
podľa Gunnovho sídla v Škótsku! Preto pôsobí tu v Kalifornii takým
čudným dojmom!“
„Výborne, Jupiter,“ ocenila postreh Prvého pátrača pani
Gunnová. „Pôvodné Gunnovo sídlo vybudovali roku 1352. Volalo sa
Gunnov hrad, pretože bolo v skutočnosti pevnosťou. V tých časoch
ľudia stavali bašty, aby sa ubránili. Po rokoch sa k pôvodnému domu
pristavali ďalšie budovy a uskutočnili sa viaceré stavebné úpravy, až
nadobudol vzhľad domu, v akom žijeme tu. Isté detaily ešte vždy
pripomínajú pevnosť, hoci by sa už nedal tak ľahko ubrániť. Stará
bašta splnila svoj účel, keď sa v sedemnástom storočí vydali
Gunnovci na more. Ženy stávali na veži a sledovali, ako sa lode
vracajú do zátoky.“
„To mi navodzuje predstavu promenády vdov v Novom
Anglicku,“ poznamenal Bob.
Vtom vyhŕkol Peter: „Aký list ste mali na mysli, madam?“
„Po tom, ako Angus objavil údolie s rybníčkom, ktoré mu tak
veľmi pripomínalo domov, pustil sa do stavby domu. Trvalo mu to
takmer dva roky. Až vtedy poslal po ženu a syna. Lenže keď sem po
niekoľkých mesiacoch dorazili, starý Angus aj jeho vrahovia boli
mŕtvi. Jeho žena Laura našla v starom ohrievači do postele ukrytý
list, adresovaný na jej meno.“
„Ohrievač by pravdepodobne nepoužil nikto iný okrem jeho
manželky,“ s uspokojením riekol Jupiter.
„Jeho syn si pomyslel to isté, keď sa začali šíriť reči o poklade,“
potvrdila pani Gunnová. „Bol presvedčený, že list mal napomôcť
odhaliť poklad a že zjavne súvisel s Angusovým denníkom. Starý

- 28 -
otec Gunn však nikdy neobjavil nijaký záchytný bod ani v zápisníku,
ani nikde inde.“
„Mohli by ste nám ukázať ten list, madam?“ nedočkavo vyhŕkol
Peter.
„Samozrejme, chlapci. Mám ho v spálni, založený v zošite na
nalepovanie výstrižkov.“
„Vy ho neodkladáte medzi ostatné veci starého Angusa?“
vyzvedal Jupiter.
„Nie, nikdy som ho tam nedala.“
Pani Gunnová sa vzdialila z obývacej izby a o chvíľu sa vrátila
so zošitom v ruke. Pátrači sa zhŕkli okolo nej, aby si prečítali starý,
zažltnutý list.
Milá Laura,
čoskoro budeš tu, no v ostatnom čase sa bojím, že ma niekto
sleduje. Tieto posledné, naliehavé slová musím písať s vedomím, že
by ich mohli uzrieť oči nepovolaných.
Nezabúdaj, ako som Ťa miloval a sľuboval, že Ti poskytnem
zlatý život. Nezabúdaj na to, čo som mal rád doma, ani na tajomstvo
jazera. Sleduj môj posledný kurz a čítaj, čo som pre Teba celé dni
budoval. Tajomstvo uzrieš v zrkadle.
Mládenci sa pozreli jeden na druhého a list si prečítali ešte raz.
„Podľa môjho manžela starý otec Gunn tvrdil, že slová ,zlatý
život' súvisia s pokladom, ktorý zanechal Laure,“ podotkla pani
Gunnová. „Posledný riadok ho prinútil prehľadať všetko, čo sa
odrážalo v každom zrkadle v dome. Keď nič nenašiel, povedal si, že
slová ,čítaj, čo som celé dni pre Teba budoval' znamenajú, že kľúč je
ukrytý v Angusovom denníku. Ale ani tam nič neobjavil.“
„Pretože nemal druhý denník,“ vyhlásil Jupiter. „V liste sa
píše ,sleduj môj posledný kurz'. Slovo ,kurz' značí u námorníkov
smer plavby lode, jej dráhu. Angus radí Laure, aby prečítala, čo robil
posledné dni, aby sa dostala k pokladu - a to musel obsahovať druhý
denník. Ten zachytáva posledné dva mesiace pred napísaním listu.
Čo robil starý Angus posledné dva mesiace?“
Rory odfrkol a hodil na stôl druhý denník. „Nerobil nič, čo by
malo dačo spoločné s pokladom! Hovorí v ňom, kde všade bol a čo
podnikol, aby postavil prekvapenie pre Lauru.“

- 29 -
 „Chalani, ja v ňom nevidím nijaké záchytné body,“ nešťastne sa
priznal Cluny.
„Je mi ľúto, ale ani ja,“ pridal sa Jupiter. „Počkajte… Pani
Gunnová, čo mal rád starý Angus vo svojej vlasti? A aké je
tajomstvo Fantómovho jazera?“
„Netuším, čo doma najviac miloval,“ riekla pani Gunnová. „A
tajomstvo jazera sa zakladá na starej škótskej legende. Podľa
Gunnovcov sa fantóm zjavoval počas hmlistých zimných rán na
skalnom útese a uprene sledoval zátoku, striehnuc na nepriateľov.
Údajne ho v deviatom storočí zabili Vikingovia, a teraz číha na ďalší
nájazd. Legenda o fantómovi dala jazernej zátoke meno.“
„Aký strašidelný príbeh,“ vyštekol Rory. „Len aby sa ešte viac
nafúkol mýtus o poklade!“
„Pre Javu Jima však nie je poklad mýtom!“ ohradil sa zanietene
Peter.
„A čo ten chlapík v zelenom volkswagene?“ zahlásil Bob.
„A všetky vlámačky?“ zaznel ako ozvena Clunyho hlas.
Rory sa namosúrene odmlčal.
„Pani Gunnová.“ ozval sa po chvíli Jupiter. „Koľko ľudí by
mohlo vedieť, čo sa píše v liste a v prvom denníku?“
„Za tie roky sa určite dostali do rúk množstvu zvedavcov.“
„To by potom mohlo vysvetliť vlámania,“ usúdil Jupiter. „Java
Jim musí o nich vedieť a iste sa nazdáva, že list má priamu spojitosť
s denníkom. Medzi posledným zápisom v prvom denníku a
Angusovou vraždou je medzera dvoch mesiacov. Java Jim sa
pravdepodobne dovtípil, že musí jestvovať aj druhý denník. A tak sa
rozhodol po ňom pátrať.“
„Ďalší blázon,“ zašomral Rory.
„Nesúhlasím s vami,“ protestoval Jupiter. „Len uvážte, čo
Angus v liste oznamuje: ,Tieto posledné, naliehavé slová musím
písať s vedomím, že by ich mohli uzrieť oči nepovolaných.' A tak sa
vyjadril formou rébusu, o ktorom si myslel, že by ho mohla Laura
rozlúštiť. Som presvedčený, že Angus ukryl nejaký poklad, ktorý by
sme mohli nájsť rozlúštením hádanky pomocou druhého denníka.“
Bob, Peter aj mladý Cluny horlivo prikývli.

- 30 -
 „Dobre, Jupiter, ale ako môže niekto dúfať, že sa mu podarí
rozlúsknuť rébus, keď to nedokázala Laura? Jej bol predsa
adresovaný odkaz,“ zapochybovala pani Gunnová.
„My na to prídeme, madam!“ vykríkol Bob.
„Vyriešili sme už mnohé rébusy a záhady!“ pridal sa Peter.
Jupiter sa vytiahol ešte viac: „Keď sa to tak vezme, pani Gunnová,
lúštenie záhad a hlavolamov je naším poslaním.“ Vybral z vrecka
kartičku a podal ju pani Gunnovej.
Cluny s vyvalenými očami čítal ponad matkino plece:
TRAJA PÁTRAČI
???
VYPÁTRAME VŠETKO
Prvý pátrač - Jupiter Jones
Druhý pátrač - Peter Crenshaw
Záznamy a výskum - Bob Andrews
Rory chňapol po navštívenke a zlostne na ňu civel. Potom si
podozrievavo premeral mládencov. Jupiter ho ignoroval.
„Radi by sme vám ponúkli svoje služby,“ povedal vážne.
„Naozaj,“ potvrdil Peter.
Cluny modlikal: „Mami, skúsme to! Ja im rád pomôžem.“
„Dobre,“ usmiala sa pani Gunnová. „Nevidím v tom nič zlé. A
ak by nejaký poklad vskutku existoval, určite by sme ho vedeli
zužitkovať.“
„Hurááá!“ vykríkol jednohlasne Bob, Peter aj Cluny.
Pani Gunnová sa smiala. „A čo by ste teraz povedali na ľahký
obed? Hľadači pokladu potrebujú byť silní.“
Rory odhodil navštívenku. „Flóra, to zasa bude voľajaká finta!“
„Ja si to nemyslím, Rory,“ odvetila pani Gunnová.
„V tom prípade nechcem mať s celým prípadom nič spoločné,“
vybuchol pán McNab a vyšiel z obývačky.
Jupiter ho sledoval zachmúreným pohľadom.
Siedma kapitola
Mesto duchov
Hneď po obede sa Rory McNab zdvihol a zašomral, že ide
narezať zopár haluzí z borovíc pri ceste na vianočnú výzdobu.

- 31 -
Mládenci sa aj s pani Gunnovou vrátili do obývacej izby a pustili sa
do dôkladného štúdia Angusovho druhého denníka.
„Predovšetkým si všimnite,“ upozorňoval Jupiter, „že zápisník
nie je klasickým denníkom. Angus sa v ňom nezveroval so svojimi
myšlienkami ani plánmi, ba ani sa v skutočnosti veľmi nerozpisoval.
Jeho zápisy sú stručné, na jeden až dva riadky, ako napríklad: ,Dnes
som pracoval na dvore. Videl som orla.' Skôr sa ponášajú na lodný
denník - iba holé fakty, nijaké vysvetlenia.“
„Prvý denník sa navlas podobá tomuto,“ ozval sa Bob.
„Väčšina zápisov nám nič nehovorí,“ pokračoval Jupiter.
„Avšak v liste Angus radí sledovať jeho kurz a čítať, čo ostatné dni
budoval. Nechcel, aby Laura venovala pozornosť všetkému, čo robil,
jedine tomu, kam šiel a čo staval.“
Cluny sa zahľadel do zápisníka. „Prvý zápis hovorí, že kamsi
ide: ,Dnes som začal pracovať na prekvapení pre Lauru. Smer Prašná
rokľa - po mužov a haťové stavebné drevo.'„
„Čosi staval!“ vykríkol Peter.
„Sám o tom hovorí v liste,“ pritakal Jupiter. „Čo je ďalej,
Cluny?“
Ryšavý chlapec prelistoval niekoľko stránok. „Dva týždne
vôbec nič. Iba krátke poznámky typu ,Videl som jastraba'. Potom šiel
na ostrov.“
„Pani Gunnová,“ obrátil sa Jupiter na Clunyho matku, „aké
prekvapenie nachystal Angus pre Lauru?“
„Ani netuším,“ priznala sa Flóra Gunnová. „Vari nábytok?“
„Nechajme to tak, popremýšľame o tom neskôr,“ rozhodol Prvý
pátrač. „Muži a haťové stavebné drevo. Hať slúži na zadržanie vody,
ktorá cez priepust volne odteká žľabom. Žľaby využívali aj kopáči na
premývanie zlata od rudy. Cluny, nachádza sa v okolí Fantómovho
jazera nejaká baňa?“
„O žiadnej som nikdy nepočul,“ povedal Cluny. „Máš na mysli
zlatú baňu?“
„Čo ak Angus vybudoval tajnú šachtu?“ vykríkol Peter.
„Nie je to vylúčené, Druhý,“ pripustil Jupiter. „Pochybujem
však, že v tomto dome nájdeme odpovede na naše otázky. Angus

- 32 -
kázal sledovať jeho kurz, takže kľúč by podľa všetkého mal byť
niekde tam, kde sa pohyboval. Chalani, ide sa do Prašnej rokle!“
„Tá Prašná rokľa je nablízku?“ opýtal sa Peter.
„Asi jeden a pol kilometra hore po hradskej,“ odvetil Cluny.
„Prekvapuje ma, že ju nepoznáš, Peter,“ začudoval sa Jupiter.
„Patrí medzi známejšie miestne historické lokality. Prečítal som si o
nej všetky podrobnosti. Je to…“
„Starobylé mesto duchov! Samozrejme!“ skočil mu do reči Bob.
„Čoó… mesto duchov?“ preglgol Peter. „A musíme ta ísť?“
„Musíme,“ vyhlásil Prvý pátrač a vstal. „A hneď teraz!“
Rozbitá značka s nápisom Prašná rokľa ukazovala, že treba
odbočiť z hradskej na úzku znečistenú cestu. Štvorica chlapcov
šliapala do pedálov a o desať minút uvidela pod sebou mesto duchov.
Mládenci zastali, aby si mestečko poprezerali. Polorozpadnuté
staré chatrče stáli opustené pozdĺž vysušeného koryta potoka a jedinú
ulicu tvorili schátrané budovy s vysokými umelými priečeliami. Na
jednom velikánskom dome visela tabuľa s nápisom Hostinec a na
ďalšej sa črtal vývesný štít s jasnými písmenami Obchod s rozličným
tovarom. Učupený domec z nepálených tehál bol označený nápisom
Väznica. Okrem toho sa tam nachádzala kováčska dielňa a nájomné
stajne. Na vzdialenom konci ulice, rovno pod kopcom, sa vynímal
tmavý otvor do zlatej bane, kvôli ktorej v starodávnych časoch
mestečko vzniklo.
„Mestečko spustlo roku 1890, keď sa ukončila v bani ťažba,“
pustil sa do vysvetľovania Jupiter. „Neskôr potok zahradili, aby
vytvorili vodnú nádrž.“
„Jupe, čo očakávaš, že tu nájdeme po sto rokoch?“ zanariekal
Peter.
„Netuším,“ priznal sa Jupiter. „Ale som si istý, že Angus Gunn
chcel, aby sa sem Laura podívala. Možno tu kedysi mali aj nejaké
noviny. Hádam sa nám podarí nájsť naokolo voľajaké staré vydania.“
„Azda by sme mohli naďabiť i na starý novinový archív,“
zauvažoval Bob, spomenúc si na kartotéky výstrižkov, ktoré si
jednotlivé noviny zakladajú.
„Len aby sme sami neskončili ako dajaké archívne exempláre!“
vyhlásil Peter.

- 33 -
 „Poďme!“ zavelil Jupiter.
Chlapci sa spustili na bicykloch na okraj starého opusteného
mestečka - a zastali. Ocitli sa totiž pred zamknutou bránou. Prázdne
mesto obopínala ohrada, chrániaca pred veternými smršťami.
„Celé je ohradené!“ vykríkol Cluny. „Aj nápisy namaľované na
budovách vyzerajú ako celkom nové! Žeby tu niekto znovu žil?“
„Ja… neviem,“ zaváhal Jupiter.
Mládenci stáli, napínajúc sluch, či nezačujú nejaký náznak
života. V Prašnej rokli však vládlo zlovestné ticho.
„Chalani, navrhujem, aby sme preliezli plot,“ ozval sa napokon
Jupiter.
Chlapci zvalili bicykle na zem a mlčky sa pustili do lezenia.
Zanedlho stáli na opačnej strane ohrady a zraky upierali na zaprášenú
ulicu.
„Peter, ty s Bobom prezrite budovy po ľavej strane,“ energicky
rozhodol Jupiter. „Ja s Clunym si vezmeme na starosť väznicu,
nájomnú stajňu napravo a zájdeme aj do bane. Sústreďte sa na
dôkazový materiál o Angusovi Gunnovi a haťovom stavebnom
dreve.“
Bob s Petrom prikývli a najskôr zamierili do obchodu s
rozličným tovarom. Po špičkách vošli dnu a rozpačito zastali.
Obchod vyzeral presne tak ako pred sto rokmi. Police sa prehýbali
pod tovarom. Nízku, tmavú miestnosť zapĺňali nádoby so sušenými
jablkami a múkou, železiarsky tovar a kožené postroje. Na stenách
viseli starodávne pušky, ktoré sa ligotali ako nové. Dlhý pult sa
blýskal čistotou.
„Zrejme tu ktosi zasa býva,“ skonštatoval potichu Bob.
„N-no… a-ale nebude to súčasník,“ zajakal sa Peter. „Všetko tu
vyzerá ako pred sto rokmi. Ako obchod pre… pre duchov!“
Bob preglgol a prikývol. „Jedine takto si mohol zachovať
pôvodný starý vzhľad. Ako keby… ako keby ho nikto nikdy
neopustil! Aha, Peter! Pozri na pult! Leží na ňom stará účtovná
kniha!“
Dvojica pristúpila opatrne k pultu. Kniha bola otvorená a pri
objednávkach tovaru sa uvádzali aj mená kupujúcich. Bob s

- 34 -
trasúcimi sa rukami nalistoval stranu so záznamami z 29. októbra
1872. Peter čítal ponad jeho plece:
„Angus Gunn, Fantómovo jazero - 200 tridsaťcentimetrových
dosiek haťového stavebného dreva s podperami; 2 barely múky; 1
barel hovädzieho mäsa; 4 kartóny fazule,“ Peter zažmurkal. „Fíha!
Veď ten nakúpil potraviny pre celú armádu!“
„Musel predsa nakŕmiť chlapov, ktorých si tu najal,“ uvážil Bob.
„Asi ich bolo dosť. Vidíš tu ešte voľačo zaujímavé, Peter?“
Peter pokrútil hlavou. „Nie.“
Ponáhľali sa von z tajuplného obchodu. Hneď vedľa bol
hostinec.
„Kedysi slúžili krčmy ako kultúrne strediská,“ zahlásil Bob.
„Miesto, kde sa ľudia stretávali a nechávali si odkazy.
Predpokladám, že aj Angus sa tu zastavil na pohárik.“
Hostinec tvorila priestranná tmavá miestnosť. Dvere v zadnej
časti viedli do chodby so spálňami. Naľavo sa čistotou ligotalo
parádne pianíno a za dlhým, vyblýskaným barom sa vynímali rady
fliaš. Vzadu na okrúhlom stole stáli fľaše, poloprázdne poháre a
rozhádzané karty, akoby si chlapi iba odskočili od rozohratého
pokru.
„Vy… vyzerá to tu rovnako ako v obchode,“ znepokojene
konštatoval Peter. „Ako keby tu baníci boli stále prítomní a len na
chvíľu vyšli von…“
Peter nemohol pokračovať, pretože odrazu miestnosť zaplavil
vreskot množstva hlasov. Pianíno spustilo melódiu z prelomu
storočia - no nikto za ním nesedel. Poháre a fľaše cinkali. Sála sa
otriasala štrngotom a huriavkom. Od pokrového stola vzadu sa ozval
praskot - a odrazu sa pri ňom vztýčila nejasná postava.
„Ani hnúť, cudzinci!“ zahrmel dutý, desivý hlas.
Tmavý prízrak držal v obidvoch hrozivých rukách revolver.
„Duch!“ zvrieskol Peter. „Bob, utekajme!“
Potkýnajúc sa jeden o druhého, upaľovali hlava-nehlava zo
starého hostinca. Sprevádzal ich hurhaj neviditeľného davu a hranie
pianína. Na rozpálenej ulici zamierili šialeným behom do bane.
Dlhý tunel v bani bol osvetlený. Pustili sa po zvažujúcej sa,
šikmej šachte a pred sebou uvideli Jupitera s Clunym.

- 35 -
 „Jupe! Napadol nás duch…!“ rozkričal sa Peter, a vtom zastal.
Jupiter s Clunym civeli pred seba do tmavej šachty, bieli ani
stena, a chveli sa na celom tele. V tej chvíli Bob s Petrom začali
vnímať zvuk kvapkajúcej vody, rinčanie stroja a vzápätí diabolský,
takmer šialený rehot. Baňou sa rozľahol výstrel, zdalo sa, akoby
strela zasvišťala poza chlapcov a odrazila sa nazad do tunela.
„Čo… čo… je to, Jupe?“ vybľabotal Bob.
Jupiter sťažka prehltol. „Ja… ja neviem. Vošli sme dnu a… a…
tamten na nás vystrelil! On…“
Vtedy ho Peter s Bobom uzreli. V tmavom tuneli, asi šesť
metrov pred nimi, stál prešedivený, bradatý baník v červenej
bavlnenej košeli a jelenicových nohaviciach, na nohách mal vysoké
kožené čižmy - a mieril na chlapcov starou puškou.
„My vieme, ako zatočiť s uchvatiteľmi banskej miery!“ riekla
príšera hlasom pripomínajúcim ozvenu.
Nejasná postava s odporným rehotom zdvihla pušku a stlačila
spúšť.
Ôsma kapitola
Prízrak v záchrannej akcii
Výstrel smeroval rovno na chlapcov. A za ním ďalší. Priamo na
nich!
Peter stál nepohnuto v šachte, tvár mal popolavú a oči
zatvorené.
„Tra… tra… trafil ma?“ kvílil.
Vysoký pátrač otvoril oči a rozhliadol sa vôkol. Aj jeho
spoločníci boli bledí.
„Netrafil nás!“ zvolal Bob.
„Len… len… sa… nás pokúša vystrašiť,“ vyjachtal zo seba
Cluny.
„Ale čo to zasa robí…?“ vydesil sa Peter.
Bradatá príšera sa znovu šialene rozrehotala, opäť zdvihla starú
pušku a ohavné zrevala: „My vieme, ako zatočiť s uchvatiteľmi
banskej miery!“
A opätovne stlačila spúšť.
Vodorovným smerom opakovane vypálili dva výstrely.

- 36 -
 „Znovu nás minul!“ vykríkol Cluny. Ryšavý chlapec uprel zrak
na starého baníka a urobil krok dopredu. „Čo chcete od…?“
„Počkaj, Cluny!“ ozval sa náhle Jupiter, nespúšťajúc oči zo
šialeného baníka. „Všetci sa mu lepšie prizrieme.“
Obozretne si začali prezerať starého baníka. Zvuky kvapkajúcej
vody a klepotu stroja sa ešte vždy rozliehali po šachte. Po dlhšej
chvíli sa ozvalo tlmené cvaknutie a bzukot, a vtom zaburácal besný
rehot. Puška sa zdvihla do vodorovnej polohy.
„My vieme, ako zatočiť s uchvatiteľmi banskej miery!“ zahučal
baník a stlačil spúšť. Zaduneli ďalšie dva výstrely - a opäť chlapcov
nezasiahli!
„Je to obyčajná atrapa!“ vykríkol vzápätí Jupiter a rozosmial sa.
„Mechanická figurína! So zvukovou nahrávkou. Tie zvuky sú
nahrate na voľajakom zázname.“
„Som ja ale trkvas! Teraz si spomínam!“ zaúpel Bob. „V
novinách som čítal, že rekonštruujú Prašnú rokľu a chystajú sa z nej
urobiť turistickú atrakciu. Jazdy na koňoch, prízraky a ukážky
westernu. Preto je mestečko uzavreté.“
„Pravdaže,“ riekol Jupiter zamračene. „Aj ja som o tom čítal
pred nejakým časom.“
Peter podišiel k starému baníkovi a dotkol sa jeho tváre. „Ide o
lisovaný plast. Páni, vyzerá ani skutočný. Určite aj náš duch v
hostinci bol falošný.“
„To áno,“ súhlasil Jupiter, „ale my musíme teraz rozmýšľať o
iných veciach. Objavil niekto z nás voľačo, čo by nejako súviselo s
plánmi Angusa Gunna?“
Bob porozprával o účtovnej knihe v obchode s rozličným
tovarom a o potravinách, ktoré Angus nakúpil pre hordu chlapov.
„Azda tých chlapov ani nebolo tak veľa, ale rátal s dlho-
trvajúcimi prácami,“ zauvažoval Jupiter. „Vieme teda, že čokoľvek
Angus vybudoval ako prekvapenie pre Lauru, vyžiadalo si poriadne
veľa práce. Zatiaľ však nemáme ani zdania, čo to bolo a kde to
postavil.“ Otvoril tenký zápisník a zamračil sa. „Práve zápis z 29.
októbra je strohý a nevidím v ňom nič, čo by nám pomohlo.“
„V hostinci sme sa vôbec nestačili poobzerať po nejakom
odkaze alebo záchytnom bode,“ riekol Peter.

- 37 -
 „Dobre, hneď sa ta vrátime,“ rozhodol Jupiter a zavrel zošit.
„Potom si vezmeme na paškál väznicu, možnože vtedajší šerif
zanechal voľajaké záznamy. A prehľadáme aj redakciu novín.“
Štvorica sa vybrala von zo starej bane. Až teraz si Peter s
Bobom všimli detaily, ktoré celkom prehliadli cestou dnu - vyleštené
dvojkolesové vozíky, staré nástroje a ďalšiu atrapu v podobe baníka s
čiernou bradou a krompáčom v rukách.
Peter sa zaškľabil: „Páni, tie plastové figuríny vyzerajú úplne
ako skutočné. Tamtá s krompáčom v rukách…“
Baník s čiernou bradou odrazu odhodil krompáč, vrhol sa na
Jupitera, vytrhol mu z rúk zápisník a uháňal zo šachty.
„Java Jim!“ skríkol Bob.
Chlapci zamreli na mieste, šokovaní z toho, že atrapa znezrady
ožila a napadla ich. Prvý sa spamätal Jupiter.
„Vzal nám denník! Za ním!“
Rozbehli sa po slabo osvetlenej šachte a o chvíľu vybehli na
slnkom rozpálenú ulicu.
„Tamto je!“ zvolal Cluny.
Nízky námorník bol už na opačnom konci hlavnej ulice a
upaľoval ďalej.
„Stoj! Zlodej akýsi!“ kvílil Peter.
„Veď nám zdrhne!“ vrieskal Cluny. „Stoj, ty podliak!“
Java Jim sa obzrel, zaškeril a práve bežal popri hostinci, keď sa
vo vchodových dverách zjavila nejasná postava v čiernom. V oboch
rukách držala veľký čierny revolver.
„To je predsa náš duch!“ zalapal po dychu Peter.
Java Jim zbadal hrozivý zjav vo dverách krčmy, ktorý sa vynoril
nečakane sťa prízrak. Od ľaku zreval, prudko sa zvrtol, spadol a
rozpleštil sa cez starý konský žľab. Zápisník mu vyletel z ruky.
Pozviechal sa na nohy, no znovu sa potkol.
„Je to zlodej!“ zavýjal Peter. „Chyťte ho!“
,Duch' sa otočil k chlapcom a potom vyrazil za Javom Jimom po
schodíkoch dreveného chodníčka. Slnečné lúčesa odrážali od
vyblýskaných revolverov. Java Jim nečakal. Zvrtol sa a trielil za
budovy k plotu. Preliezol ho a zmizol v hustom suchom kroví pozdĺž
koryta potoka.

- 38 -
 Mládenci sa rozbehli k ,duchovi'. Na dennom svetle videli, že je
to v skutočnosti muž odetý v čiernom westernovom oblečení. Jupiter
zodvihol tenký zápisník z miesta, kde Javovi Jimovi vypadol z rúk.
„Chlapci, tu nemáte čo hľadať,“ ozval sa ,duch'. „Vysvetlite mi,
čo to má všetko znamenať, a ten zošit mi dajte, ak patrí tomuto
mestečku.“
„Nevzali sme ho stadeto,“ objasnil Jupiter. „Mrzí nás, že sme
preliezli ohradu, ale nevedeli sme, že tu voľakto je. Potrebovali sme
sa tu porozhliadnuť.“ Priznal, že sa pokúšali zistiť, čo v Prašnej rokli
hľadal Angus Gunn. „Poriadne ste nás vyľakali svojimi trikmi, len čo
je pravda.“
,Duch' sa uškrnul. „Povedal som si, že na vás vyskúšam
špeciálne efekty. Pracujem tu ako dozorca.“ Pošúchal si sánku.
„Vravíte Angus Gunn? Možno by som vám vedel pomôcť. Vo svojej
kancelárii uchovávam všetky staré záznamy. Ak tu ten váš Angus
Gunn čosi porábal, určite to nájdem.“
Cez hostinec prešli do malej kancelárie. Dozorca otvoril
kartotéku. „Všetky mená zo starých záznamov zoradili do registra s
náležitým odkazom. Bola to súčasť práce počas rekonštrukcie. Nuž,
pozriem sa, čo máme pod menom Gunn.“
Prečítal si kartotékový lístok a zavrtel hlavou. „Iba dve
poznámky. O nákupe, o ktorom ste si prečítali v obchode, a
dvojriadkový oznam v miestnych novinách z roku 1872, ponúkajúci
krátkodobú prácu pre baníkov. To je všetko.“
„A zasa sme v slepej uličke,“ povzdychol si Peter. „My…“
Vtom sa vonku rozľahlo naliehavé volanie: „Chlapci!… Cluny
Gunn!… Hej, chlapci…!“
„To je Rory,“ povedal Cluny.
Mládenci sa poponáhľali cez sálu hostinca. Rory McNab stál na
ulici s chlapíkom, s ktorým sa Bob zhováral v Historickej spoločnosti
- s profesorom Shayom. Drobný profesor s okrúhlou tvárou vykročil
chlapcom v ústrety.
„Chlapci! Celkom ste nás vyľakali! Na pána McNaba som
narazil pred bránou. Povedal mi, že by ste mali byť tu niekde
nablízku, a potom sme našli vaše bicykle. Báli sme sa, že sa vám
voľačo stalo…“

- 39 -
 „Nedovolené vniknutie na cudzí pozemok!“ vyštekol Rory.
„Tušil som, že ste sa dostali do ťažkostí. Preto som sem vlastne
prišiel, aby som sa presvedčil, či ste sa nezranili.“
„Nič sa nestalo, pán McNab,“ upokojoval ho dozorca. „Azda by
profesora Shaya zaujímalo, aký dojem urobili na mládencov nové
špeciálne efekty. Profesor je naším historickým poradcom, chlapci.'
Historická spoločnosť nám pomáha pri rekonštrukcii.“
„Iste, iste, ale až neskôr!“ zareagoval profesor a žiarivé očká mu
poskakovali za cvikrom. Zakýval dozorcovi na rozlúčku a viedol
mládencov dolu ulicou. „Čože to počúvam o dajakom druhom
denníku Angusa Gunna? Vari ste niečo našli? Vy si myslíte, že
existuje voľajaký poklad? To je hotový objav! Priam historický!
Rýchlo hovorte!“
Jupiter porozprával o nájdenom druhom zápisníku a o tom, aký
záujem oň prejavil Java Jim. Guľatú tvár profesora Shaya obliala
červeň.
„Čože?“ kričal. „To… to indivíduum! Java Jim? Pokúša sa
ukoristiť poklad Gunnovcov? Získať ho pre seba, aby ho po kúskoch
predal, či zlato hoci aj roztavil? To je príšerné! Preboha! Neporušený
poklad východoindických pirátov by mal nesmiernu historickú
hodnotu! Múzeum našej spoločnosti by sa stalo slávnym. A ako!?
Nenašli ste tu nijaký záchytný bod?“
„Nuž,“ začal pomaly Jupiter, „zistili sme, že čokoľvek postavil
Angus pre svoju manželku, vyžiadalo si poriadne nasadenie síl.“
„Áno, to viem, lenže nie tu, na tomto mieste,“ riekol profesor
Shay. „Ale pri Fantómovom jazere. Som odborník na túto oblasť.
Možnože predvídam aj to, čo vy nedokážete. Naložte bicykle na
moje auto, vezmem vás k jazeru! Bolo by zločinom prenechať
poklad akémusi Javovi Jimovi!“ Rory zagánil na profesora Shaya.
„Ďalší blázon!“
„Čože? Čo vy vlastne viete, McNab?“ ohradil sa profesor.
„Podľa mňa môžu mať chlapci pravdu. Nakladajte!“
Teraz bola brána do mestečka otvorená. Mládenci naložili
bicykle do zadnej časti profesorovej dodávky. Rory odišiel na
vlastnom aute. Jupiter sa za ním díval rozpačitým pohľadom.
Deviata kapitola

- 40 -
 Záhadné svetlo
Neskoro popoludní presnoril profesor Shay s chlapcami každý
centimeter malého údolia až do polovice kopcov. Prezerali si
Fantómovo jazero s nepatrným ostrovčekom z každého uhla. Na čele
so vzrušeným drobným profesorom trikrát obehli dom. A vôbec nič
nenašli!
Pri posledných lúčoch zapadajúceho slnka sa zišli na terase
obrovského domu. Pani Gunnová sledovala profesora aj mládencov s
pochopením. Rory fajčil fajku s cynickým úškľabkom.
„Nič,“ riekol profesor skľúčene. „Angus Gunn nepostavil nič
veľké okrem domu, a ten už pred rokmi prehľadali. Neobjavili sme
ani stopu po haťovom stavebnom dreve.“
„Celkom ste sa všetci zbláznili! Ak starý Angus z haťového
stavebného dreva aj dačo vybudoval, už dávno je po tom. A ak
nejaký poklad existoval, čo neverím, teraz ho už nenájdete,“
oponoval im McNab.
„A nájdeme!“ skríkol Bob.
„Pravdaže nájdete,“ chlácholila ho pani Gunnová a príkro sa
pozrela na Roryho. „Možnože vôbec nejde o opravdivý poklad, ale ja
som presvedčená, že voľačo nájdete.“
„Doparoma, mami, to znie, akoby si neverila, že poklad
existuje!“ vybuchol Cluny. Jupiter si opätovne prečítal Gunnov list.
„Keby sme len vedeli o trošku viac. Som si istý, že existuje nejaký
kľúč, lenže bolo to už tak veľmi dávno. Čo len mohol mať rád doma
vo svojom rodisku?“
Pani Gunnová potriasla hlavou. „Kým ste boli v Prašnej rokli,
našla som si volnú chvíľu a prečítala som si ešte raz väčšinu
Lauriných listov. Veľa píše o Angusovej láske ku gunnovskému
sídlu v Škótsku, čarovnom pohľade na úzku zátoku, ale to je všetko.
Vôbec nič špecifické.“
„Znie to takmer beznádejne,“ usúdil profesor.
„Pripúšťam, že to vyzerá na veľmi ťažký problém,“ pritakal
Jupiter a zhlboka vzdychol.
„Hádam sa nemieniš vzdať, Jupiter,“ začal sa obávať Cluny.
„Chacha!“ zasmial sa Peter. „To vonkoncom nepoznáš Jupitera!
Ten sa práve chystá na vec.“

- 41 -
 „Chlapci, ja by som vám vôbec nevyčítala, keby ste to vzdali,“
povedala pani Gunnová.
„Myslím, že ešte nedozrel čas, aby sme rezignovali,“ zahlásil
Jupiter. „Starý Angus neprezradil, kde by sme mohli nájsť kľúč, a
my sme zatiaľ urobili iba prvý krok. Je čas podniknúť druhý.“
Prvý pátrač otvoril tenký denník. „Ďalší zápis, ktorý sa zdá
význačný, je z 11. novembra 1872. ,Dnes som sa plavil na ostrov
cyprusov. V juhozápadnej búrke som skoro stroskotal a vysoké vlny
mi sťažovali naložiť čln. Majiteľ ostrova súhlasil s mojím návrhom, a
tak som sa ešte predpoludním vrátil domov vcelku spokojný. Práca
na Laurinom darčeku skvele napreduje.' Ďalší záznam, približne o
týždeň, obsahuje strohé fakty, čo robil denne okolo domu.“
„Jupe! Vraví predsa čosi o akomsi náklade,“ upozornil Peter.
„Áno,“ prikývol Jupiter. „Ostrov by nám mohol dať odpoveď.“
„Kde ho však budeme hľadať?“ spýtal sa Cluny. „Nikdy som
nepočul, že by sa tu niekde na okolí nachádzal ostrov cyprusov.“
„Ani ja nie,“ priznal sa Prvý pátrač. „A čo ty, Peter?“
Peter, ktorý sa venoval jachtárstvu a dobre poznal okolité vody,
vzal zápisník do svojich rúk. „Nemyslím si, že by sa tak volal. V
tých časoch nemusel mať nijaké pomenovanie. Vtedy ho mali iba
veľké Normanské ostrovy. Toto bol pravdepodobne malý ostrovček
blízko pobrežia. Musel byť neďaleko, pretože Angus sa stihol
dopraviť ta i nazad za pol dňa. Pripadá mi to, akoby ho vlastnila
jedna rodina, a zrejme na ňom pestovali cyprusy. Pozriem sa na to.“
„Ale ešte dnes večer,“ prikázal Jupiter. „Zajtra sa naň
vyberieme.“
„Pôjdem s vami,“ zvolal profesor Shay. „Vlastním plachetnicu,
a ak ostrov nie je ďaleko od Rocky Beach, môžem vás na nej
zviezť.“
Rory vstal. „Fantómy, duchovia, bezmenné ostrovy, muž mŕtvy
sto rokov! Už ste všetci načisto spochabeli!“
Pani Gunnová len pokývala hlavou a zasmiala sa, keď sa zdatný
Škót vzďaľoval z terasy.
„Nerobte si z Roryho ťažkú hlavu,“ riekla. „Má výbušnú povahu
a uznáva iba reálne veci, no v podstate je dobráčisko. Odkedy sa

- 42 -
Clunyho otec pominul, prežili sme ťažké časy. Rory nám pomohol
uľahčiť posledný rok. Myslím, že je iba uťahaný z cesty.“
„Z cesty?“ úsečne sa spýtal Jupiter. „Rory bol preč, madam?“
„Áno, v Santa Barbare. Tri dni tam bol predávať naše avokáda.
Vrátil sa len v noci.“
Jupiterova tvár sa zachmúrila. „Kto je vlastne Rory, madam?
Žije tu s vami iba rok?“
„Je vzdialený bratanec môjho manžela zo Škótska. Prišiel sem
na návštevu a zostal mi pomáhať. Je to veľmi hrdý a tvrdohlavý muž,
za prácu vôbec nechce vziať peniaze. Uspokojil sa s vlastnou izbou a
miestom za rodinným stolom.“
Jupiter vstal a kývol hlavou na Boba i Petra.
„Už pôjdeme domov, madam. Je neskoro,“ porúčal sa Prvý
pátrač.
„Ja vás zveziem,“ ponúkol sa profesor Shay. Bicykle mali ešte
vždy naložené v profesorovej dodávke. O chvíľu už schádzali po
asfaltovej ceste, ktorá sa napájala na hradskú do Rocky Beach.
„Profesor Shay,“ znenazdajky sa ozval Jupiter, Jedna vec mi
nejde do hlavy. Ako je podľa vás možné, že Java Jim vie tak veľa o
Gunnovcoch a o liste?“
„Pravdupovediac, reči o poklade sú v tejto lokalite všeobecne
známe,“ odvetil profesor. „Hoci ten váš Java Jim sa nezdá byť
domáci. Čo ak je potomkom nejakého ďalšieho človeka, ktorý prežil
stroskotanie Kráľovnej Argyll! Povedzme kapitána.“
„Márnosť šedivá!“ zvolal Bob. „To je prijateľné vysvetlenie,
Jupe.“
„Pripúšťam,“ pomaly vyriekol Jupiter.
Profesor Shay vyložil chlapcov pred bazárom v čase, keď
zostávala polhodina do večere. Štvornožky sa preplazili Tunelom č. 2
do Hlavného stanu.
„Jupe, tak premýšľam,“ ozval sa Peter, „čo ak starý Angus
nechal vybudovať pri Fantómovom jazere baňu? Skrytú baňu.
Tajnú!“
„Nedá sa to vylúčiť, Peter,“ nezavrhol myšlienku Jupiter, „lenže
potrebujeme nájsť konkrétny záchytný bod, aby sme ju objavili. Čo

- 43 -
spoločné by však mohla mať legenda o škótskom fantómovi s baňou?
Alebo zrkadlom?“
„Pani Gunnová nám predsa povedala, že fantóm na škótskom
jazere sledoval Vikingov,“ poznamenal Bob. „Možno mal starý
Angus na mysli práve toto. Fantóm upiera zrak na jazero, a teda
poklad je voľakde v rybníku!“
„Azda máš aj v tomto pravdu,“ súhlasil Jupiter. „Napriek tomu
ešte vždy potrebujeme kľúč, aby sme zistili, kde hľadať.“ Jupiter sa
odmlčal. „Počuli ste, čo vravela pani Gunnová o Rorym?“
„Jasné,“ odvetil Peter. „Znamená pre ňu veľkú pomoc a je
pracovitý.“
„Lenže má výbušnú povahu,“ dodal Bob. „Nič nové pod
slnkom!“
„A že bol tri dni preč z Fantómovho jazera a vrátil sa až včera v
noci!“ pokračoval Prvý pátrač. „To značí, chalani, že včera mohol
byť aj v Rocky Beach, keď nás Java Jim prepadol, ako aj v múzeu
starožitností, a predvčerom v San Franciscu.“
„Chceš tým naznačiť, že by mohol spolupracovať s Javom
Jimom, aby spoločne ukoristili poklad?“ pochopil Jupiterove narážky
Bob. „Naozaj, jedine on by mohol vedieť všetko o liste a
Fantómovom jazere a hádam aj o veciach, ktoré pani Gunnová
predala.“
„Tak je,“ ponuro prisvedčil Jupiter. „Peter, chcem, aby si ešte
dnes večer identifikoval ostrov cyprusov. Zajtra ráno sa všetci
stretneme na profesorovej lodi.“
Po večeri Jupiter pomáhal strýkovi Titovi a tete Matilde
ozdobovať vianočný stromček. O desiatej zazvonil telefón.
Volal Peter. „Ide o Cabrillovský ostrov, Jupe. Roku 1872 patril
starému rodu Cabrillovcov. Po celom ostrove rastú cyprusy.
Nachádza sa len pol druha kilometra od pobrežia, zo tri kilometre
severne od nášho prístavu.“
„Skvelá práca!“ pochválil Petra Prvý pátrač.
Položil slúchadlo a vyšiel po schodoch do svojej izby. Prv než
zažal svetlo, prešiel k obloku na prednej strane domu, aby sa
pokochal pohľadom na vianočné osvetlenie Rocky Beach. Mnohé z
domov na protiľahlej strane ulice žiarili farebnými svetlami.

- 44 -
 Práve sa chystal odvrátiť od okna, keď jeho zrak upútal mdlý
záblesk svetla. Zahľadel sa tým smerom, a vtom zbadal ďalšie a
ďalšie záblesky. Jupiter zrozpačitel. Predsa v smere, kde
prebleskovalo tlmené svetlo, nie sú žiadne domy! Po chvíli si
uvedomil, že svetelné lúče sa mihocú na dvore zberne, práve na
mieste, kde sa ukrýva ich Hlavný stan.
Presvital z vnútrajška Hlavného stanu cez strešné okienko na
obytnom prívese. Jupiter rýchlo zbehol po schodoch a cez dvor do
zberne. Hlavná brána bola riadne zamknutá. Zvrtol sa a rozbehol do
kúta, kde mal svoju dielňu. Tu si pátrači urobili ďalší tajný vchod do
zberne. Tvorili ho dve uvoľnené dosky v časti, kde bol plot natretý
na zeleno.
Jupiter opatrne preliezol cez Zelený vchod č. 1 do dielne.
Všimol si, že záblesky svetla pominuli. Pri Tuneli č. 2 nikto nebol.
Preplazil sa okolo záľahy haraburdia, aby skontroloval Voľný vchod
č. 3.
Staré drevené vráta na tajnom vchode boli vytrhnuté, a tak sa
pred Jupiterom odkryl pohľad na odchýlené dvere do obytného
prívesu.
Na stole uvidel denník Angusa Gunna, na pôvodnom mieste.
Zápisník bol otvorený na strane s posledným záznamom. Teraz Prvý
pátrač pochopil, čo spôsobilo mihotavé záblesky. Ktosi sa vlámal do
Hlavného stanu a odfotografoval si denník!
Jupiter zaklinil späť vráta Voľného vchodu č. 3 a pomaly sa
pobral domov. Teraz už aj voľakto ďalší vie o posledných dňoch
života Angusa Gunna.
Desiata kapitola
Fantóm
Nad rockybeachskym prístavom sa vznášala hmla, keď sa
nasledujúce ráno Peter, Bob aj Jupiter vrútili na bicykloch do
osobného prístaviska pre plachetnice. Cluny už čakal so svojím
bicyklom na profesorovej lodi. Ryšavý mladík sa chvel od vlhkého
chladu, ktorý prenikal až do kostí, no keď zazrel Troch pátračov,
hneď vylúdil na tvári úsmev.

- 45 -
 „Chalani, celú noc som premýšľal a som si istý, že náklad v
Angusovom člne bol zaručene poklad,“ riekol. „Cítim, že ho dnes
nájdeme.“
„Aj ja mám optimistickú náladu, Cluny,“ pridal sa Jupiter.
„Bolo by…“ Vtom sa prihnala profesorova dodávka a so škrípaním
bŕzd zastala. Vyskočil z nej ružovolíci drobný profesor a ponáhľal sa
za chlapcami.
„Mrzí ma, mládenci, že meškám, ale dnes ráno sa stala v
Historickej spoločnosti malá nepríjemnosť. Akýsi chlap sa vlúpal
dnu a pokúšal sa ukradnúť fascikel o Kráľovnej Argyll. Ten ničomník
mal čiernu bradu.“
„Java Jim!“ vykríkli naraz Peter s Bobom.
Profesor Shay prikývol. „Aj mne sa tak vidí.“
„Ale prečo?“ začudoval sa Cluny. „Predsa tu každý podrobne
pozná príbeh Kráľovnej Argyll.“
„Pokým každý čosi neprehliadol,“ prehodil Jupiter. Potom im
porozprával o votrelcovi, ktorý si v noci odfotografoval druhý
denník.
„To znamená, že Java Jim už má nový zápisník!“ vykríkol
profesor. „Je celkom možné, že nás predbehol a už je na ostrove!“
Zadíval sa na more, nad ktorým visel závoj hmly. „Môžeme si však
trúfnuť vyplávať v takomto počasí?“
Peter prikývol. „Viditeľnosť je takmer dva kilometre od
pobrežia. Ďalej bude hmla rednúť. Tu na okolí to takto vyzerá
väčšinu roka. Vaša loď je veľká a pevná.“
„Potom sa ponáhľajme, chlapci!“ zavelil profesor.
Nalodili sa na širokú sedemapolmetrovú plachetnicu a profesor
Shay naštartoval pomocný motor. Zakrátko sa vzdialili z prístavu.
Peter sa chopil kormidla a nastavil severný kurz. Profesor Shay sa s
ďalšími tromi mládencami natlačil do kajuty. Dokonca ani hrubé
svetre ich nedokázali dostatočne ochrániť pred decembrovým
ranným mrazom.
„Až do roku 1890 bol Cabrillovský ostrov bez názvu. Vtedy ho
pomenovali podľa jeho vlastníkov,“ vysvetľoval Peter. „V
skutočnosti je to malý, v súčasnosti opustený ostrovček. Na ľavej
strane má šikovnú zátoku.“

- 46 -
 Pretože fúkal slabý vietor, Peter ďalej používal pomocný motor.
Ostatní sa zdržiavali v kajute, až kým Peter nezvolal:
„Tam je to!“ Asi pol druha kilometra pred nimi sa v hmle
vynoril malý, vyvýšený ostrovček. Keď priplávali bližšie, rozoznali
na ňom cyprusy a vysoký komín, ktorý vyčnieval spoza jedného z
dvoch ostrovných kopcov. Ostrov bol pustý a v hmle pôsobil až
strašidelne. Za ním, nad otvoreným morom, sa držal masívny hmlistý
závoj.
Peter vplával do chránenej zátoky a loď priviazali o staré
spráchnivené mólo. Všetci sa vyštverali na pevninu a rozhliadali sa
po neúrodnej, kamenistej pôde. Tu i tam rástli staré zakrpatené
cyprusy s riedkym ihličím. Vetry ich vykrivili do groteskných tvarov.
„Panebože!“ zvolal vydesený Bob. „Ak tu niekde starý Angus
zakopal poklad, ako ho nájdeme po sto rokoch? Môže byť
kdekoľvek.“
„Nie, Zapisovateľ, v noci som o tom všetkom uvažoval,“ riekol
Jupiter. „Som presvedčený, že Angus by poklad nezahrabal. Po prvé
vedel, že mu je v pätách kapitán Kráľovnej Argyll, a čerstvo
vykopaná hlina by každému hneď udrela do očí. Chcel, aby ho Laura
našla, a dva-tri mesiace by celkom zahladili stopy po kopaní.
Myslím,“ pokračoval zavalitý vodca trojice, „že ho musel
niekde ukryť, ale miesto zreteľne označil, aby ho Laura
identifikovala. Takým symbolom, ktorý by pretrval dlhý čas, pretože
nemohol vedieť, za aké obdobie ho Laura objaví.“
„Čo ak Angus postavil pre Lauru voľačo tu na ostrove?“ napadla
Clunymu myšlienka. „Azda jej kúpil ako prekvapenie kúsok
pozemku.“
„Áno, aj ja som na to myslel,“ priznal sa Jupiter. „Poobzeráme
sa, či nenájdeme nejakú stavbu z haťového dreva, prípadne čosi, čo
by dajako charakterizovalo Gunnovcov.“
„V liste sa hovorí, aby sledovala jeho kurz a čítala, čo celé dni
budoval,“ pripomenul Bob. „Tak znie všeobecný pokyn. Potom sa v
ňom spomína fantóm a zrkadlo. To by mohli byť hľadané symboly!“
„Presne tak!“ súhlasil Jupiter. „Lenže v zápisníku sa uvádza, že
Angus sa obrátil na majiteľa ostrova s voľajakou požiadavkou -
možno chcel súhlas, aby tu mohol niečo ukryť. Takže sa najskôr

- 47 -
pozrieme tamto do domu s komínom. Možnože tam nájdeme nejaký
dôkaz.“
Pustili sa hore sedlom medzi dvoma malými kopcami a
vyšliapali do chránenej kotliny pod vrcholom. Vypínal sa nad ňou
vysoký komín - a nič viac! Komín, obrovský kamenný kozub s
kamenným ohniskom - a okolo neho holá, kamenistá pôda.
„Dom je preč,“ zabedákal Peter. „A s ním aj naša šanca nájsť
zrkadlo alebo dajaké iné svedectvo.“
„Pozrite!“ náhle vykríkol Bob.
Čerstvá hlina ohraničovala pomerne veľkú ploskú dosku
uprostred kamenného ohniska. Zjavne ju ktosi vybral a potom vrátil
na miesto.
„Voľakto tu bol pred nami!“ zvolal profesor Shay. „Podľa hliny
sa dá usúdiť, že to nebolo tak dávno.“
Znepokojene sa obzerali po pustých kopcoch a pokrútených
cyprusoch. Okrem plávajúcich oblakov hmlového oparu
nezaznamenali nijaký pohyb.
„Pozriem sa, čo je pod doskou,“ navrhol Bob.
Vedno s Petrom odložili ťažkú kamennú tabuľu nabok. Všetci sa
naklonili nad prázdnu dieru.
„Nie je v nej nič,“ zahlásil Peter, „a pochybujem, že v nej
niekedy voľačo bolo - aspoň, v poslednom čase. Hlina je suchá a
sypká, bez akýchkoľvek stôp.“
„Voľakto sa však nazdával, že by tam mohlo čosi byť,“ riekol
Jupiter. „Aha, zoškraboval hlinu z ohniska, až kým nenaďabil na
kamennú platňu.“
„V zátoke síce nekotvil iný čln,“ utrúsil Peter, „ale za výbežkom
rovno za ňou je malá pláž.“
„Rozptýlime sa a nájdeme ho!“ rozhodol profesor. „Buďte
ostražití. Ja pôjdem v strede. Ak dakoho uvidíte, zakričte a bežte ku
mne.“
„A všímajte si všetko, čo by mohlo byť nejakým znamením,“
dodal Jupiter. „Povedzme jaskyňu, hŕbu kamenia alebo voľačo
vytesané v skale.“
Všetci nervózne prikývli. Tvárami obrátenými na sever sa
roztiahli do jedného voja a vykročili na všetky strany maličkého

- 48 -
ostrova. Ako postupovali dopredu cez hustnúcu hmlu, strácali sa
navzájom z dohľadu. Cluny, ktorý bol celkom naľavo, videl cez
hmlový opar iba Petra.
Ryšavý mladík sa pohyboval po najstrmšom okraji
najzápadnejšieho kopca. More a hustá hmla sa rozprestierali po jeho
ľavej strane. Závoj hmly ho zahalil natoľko, že už nevidel ani Petra.
Napätý z hľadania neznámeho a striehnutia na každý podozrivý
zvuk, potkol sa a spadol. KÍzal sa po svahu a okolo neho bubnovali
uvoľnené kamene.
„Uf!“ vzdychol si a pozviechal sa na nohy. A vtedy to uvidel.
Zhora, cez závoj hmly, civel na Clunyho strašidelný zjav.
Pokrivená čierna figúra s hrbom na chrbte, ohavná špicatá tvár so
zahnutým nosom a jedným obrovským okom!
„Fantóm!“ vyrazil Cluny zo seba. „Pomoóóc!“
Fantóm sa pohol smerom ku Clunymu, vystierajúc dlhé,
neforemné ramená, aby ho schmatol.
Jedenásta kapitola
Votrelec
„Pomoc! Pomoc!“ reval Cluny, krčiac sa pred hrôzostrašným
fantómom.
Cez hustú hmlu sa k nemu predral Peter. „Čo je?“
„Fantóm!“ ukazoval Cluny. „Tam!“
Peter preglgol a cúvol pred bizarným zjavením. Fantómovo
jediné oko ho uprene sledovalo.
Nato sa zjavil profesor Shay a zadychčaný Jupiter s Bobom.
Ako zízali na hrozivého tvora, znenazdajky hmla zredla. Vtom Bob
vykríkol: „Veď j e to strom!“
„Jeden z cyprusov, vykrivený vetrom,“ dodal profesor.
Hrbatý fantóm bol teda iba pokrútený, zakrpatený kmeň stromu,
ktorého konáre boli ohnuté sťa ruky. ,Hlavu' tvoril hrčovitý kýpeť s
dierou. Hmla vznášajúca sa v pozadí vzbudzovala dojem hýbajúceho
sa oka.
„Fuj!“ vydýchol si Cluny. „Vyzeral celkom ako fantóm.“
Odrazu Jupiter vykríkol: „Chalani! Veď to aj je fantóm! Či
nevidíte? To bude nepochybne symbol starého Angusa.“
„Symbol?“ zopakoval Peter.

- 49 -
 „Naozaj si to myslíš, Jupe?“ opýtal sa Bob.
Profesor Shay zažmurkal. „Čertovská robota! Myslím, že Jupiter
má pravdu. Chlapci, prehľadajte okolie stromu, azda nájdete skrýšu!
V nej by mohol byť poklad.“
„Ja si vezmem na starosť ľavú stranu,“ ponúkol sa Cluny.
„A ja zasa pravú,“ pridal sa Bob.
„Ty, Jupiter, sa vyštveraj nahor a ja sa porozhliadnem po úpätí
kopca,“ rozhodol profesor.
Peter stál vľavo celkom sám, zatiaľ čo ostatní sa mrvili okolo
groteskného malého stromčeka. Pozrel sa napravo, potom naľavo, za
seba a napokon nahor.
„Chalani,“ ozval sa potichu.
Nepočuli ho, alebo jednoducho nebrali na vedomie. Prehrabávali
sa v tenkej vrstve hliny okolo stromu a prevrátili každú jednu skalku,
na ktorú natrafili. Profesor Shay skúmal dlhou palicou štrbinu.
„Chalani,“ znovu sa im prihovoril Peter. „Nemyslím, že voľačo
nájdete.“
Jupiter sa prestal rýpať v zemi. „Čože? A prečo?“
„Objasni nám to, Peter,“ naliehal Cluny.
Peter zavrtel hlavou. „Pochybujem, že by starý Angus použil
tamten strom ako fantómovo znamenie.“
„Čo to tu melieš, Peter?“ vybuchol profesor. „Prečo nám
nechceš…“
„Pozrite sa tamto,“ Peter ukázal napravo. „Hore na svahu sa
črtajú ďalšie dva fantómy.“
Z hmly sa vynorili dva hrozivé prízraky.
„A hentam,“ pohybom ruky naznačil za seba, „sú ešte traja.“
Postupne ako silnejúci vietor unášal hustú hmlu, zjavovalo sa
čoraz viac sprehýbaných stromov. Chlapci prestali kopať a obzerali
sa. Profesorovi Shayovi sa zachmúrila tvár a palicu odhodil.
„Všetko sú to cyprusy. Ak sa na ne človek pozerá z určitého
uhla, takmer každý jeden sa ponáša na nejakého fantóma.“
Jupiter pochmúrne prikývol. „Peter má pravdu. Je tu priveľa
stromov podobných fantómom, aby z nich jeden vybral starý Angus
za symbol. Ibaže…“
„Čo ibaže?“ skočil mu do reči Peter.

- 50 -
 „Ibaže by sa Angus pomýlil a vybral jeden na označenie
pokladu,“ riekol Jupiter. „Trvalo by celé mesiace, keby sme chceli
prekopať zem okolo všetkých cyprusov. To by sme ho nemuseli
nikdy nájsť.“
„Obávam sa, chlapci, že sme v koncoch,“ poznamenal profesor.
„Len ak starý Angus ukryl poklad na ostrove,“ zahlásil Jupiter.
„No…“
Vtom ho prerušila spŕška drobných i väčších kamienkov, ktorá
sa zosypala zo svahu. Zdvihol hlavu. Hmla sa už takmer rozplynula,
a tak na vrchole kopca uzrel obrysy ďalšieho fantóma.
„Ďalší cyprus,“ zasmial sa Cluny.
„Lenže strom nemôže spustiť lavínu kamienkov, jedine ak
by…“ namietol Jupiter.
„Jedine ak by sa vedel hýbať!“ dokončil Peter.
„A aj sa hýbe!“ vykríkol profesor. „To hore na kopci nie je
žiadny strom, ale človek. Hej, ty tam! Stoj!“
Postava na hrebeni zmizla. Z druhej strany vrchu sa ozýval
dupot bežiacich nôh.
„Rýchlo, chlapci!“ duril ich profesor. „Zadržte ho!“
Sám sa rozbehol do kopca na čele skupinky. Z hrebeňa videl
vzdialenú osobu, ako uháňa doprava, akoby chcela obehnúť dookola
a tak sa dostať k zátoke.
„Musí tu mať čln,“ dychčiac vyhlásil profesor. „Mali by sme mu
odrezať cestu.“
Všetci sa razom otočili a rozbehli dolu kopcom k zátoke. Peter s
Clunym čoskoro predbehli ostatných a za okamih dorazili do cieľa.
Po utekajúcom mužovi však nebolo ani chýru, ani slychu.
„Tamto je!“ skríkol Jupiter z vyššie položeného miesta. „Naľavo
od vás!“
Unikajúca postava sa práve stratila na druhej strane hrebeňa
severne od zálivu. Peter s Clunym sa rozbehli tým smerom. Bob a
profesor Shay takisto zamierili k hrebeňu. Jupiter ťažko odfukoval
ďaleko za nimi.
Bob s profesorom dobehli na hrebeň prví a tesne za nimi Peter s
Clunym. Dolu, na úpätí kopca, sa rozprestierala malá, úzka pláž.
Prenasledovaný muž už stihol nasadnúť do motorového člna. Ako sa

- 51 -
loďka vzďaľovala od ostrova, chlapík sa na okamih obzrel a
prenasledovatelia uvideli jeho tvár.
„To je predsa ten chlap zo zeleného volkswagenu!“ zvolal Bob.
Profesor Shay nespúšťal oči zo štíhleho mladého muža s
čiernymi fúzmi a čiernou hrivou.
„Panebože!“ vyhlesol profesor. „Veď to je mladý Stebbins! Stoj,
lotor akýsi!“
Motorový čln sa čoraz viac vzďaľoval od ostrova.
„Darebák jeden!“ neprestával kliať profesor. „Rýchlo na loď!“
Rozbehli sa nazad k zátoke. Cestou stretli Jupitera, ktorý mieril
k malej pláži, lapajúc po dychu. Objemný vodca pátračov vrhol na
svojich spoločníkov zúfalý pohľad, keď prebehli popri ňom opačným
smerom.
„Ach, nie!“ zaúpel, obrátil sa a dychčal opäť za nimi. Laná už
boli odviazané, motor naštartovaný a Peter stál za kormidlom, keď sa
Jupiter konečne doterigal a zvalil do člna. Peter viedol loď na
otvorené more. Motorový čln mal len asi stometrový náskok.
„Peter, zaraď najväčšiu rýchlosť! Chyť ho!“ súril profesor Shay
a pohrozil päsťou v smere motorového člna. „Stebbins, ty
naničhodný zlodej isko!“
Ešte stále zadychčaný Jupiter sa posadil. „Vy ho poznáte,
profesor? Toho mladého muža z volkswagenu? Kto je to?“
„Môj niekdajší asistent Stebbins,“ vyrazil nahnevane zo seba
profesor. „Bol to chudobný mladík, absolvent Ruxtonskej univerzity,
a ja som sa mu usiloval pomôcť. Podviedol ma však. Pokúšal sa
predať cenné exponáty z múzea Historickej spoločnosti, a tak som ho
musel vyhodiť. Odsúdili ho na rok väzenia.“
Motorový čln sa vzďaľoval väčšou rýchlosťou a teraz mal už
takmer osemstometrový náskok.
„Nechytíme ho,“ konštatoval Peter. „Plávame príliš pomaly.“
Profesor Shay sústredene sledoval vzďaľujúci sa čln.
„Jupiter, nešlo ti do hlavy, ako vie Java Jim tak veľa o poklade a
o Gunnovcoch,“ ozval sa. „Tu máš odpoveď. Práve som si spomenul,
že Stebbins sa veľmi zaujímal o Kráľovnú Argyll a o starého Angusa.
Musel z väzenia ujsť, alebo ho podmienečne pustili. A teraz znovu

- 52 -
prešiel na svoje staré finty. Pravdepodobne sa spolčil s tým vaším
Javom Jimom, otca mu naháňam! Je to veľmi nebezpečný zločinec.“
„Ten neznámy, čo v noci odfotografoval denník v Hlavnom
stane, musel byť Stebbins,“ usúdil Bob.
„Áno,“ súhlasil Jupiter. „Tak sa aj dozvedel o ostrove. Nič tu
však nenašiel. Inak by nepostával na kopci a nesledoval nás.“
„Potom sme na tom rovnako,“ utrúsil Bob. „Ani my sme nič
nenašli.“
Bobové slová zavisli v ovzduší a na lodi sa rozhostilo mĺkve
ticho. Profesor Shay ešte vždy upieral zrak do diaľky, aj keď
motorový čln už zmizol z dohľadu. Keď pristáli v súkromnom
prístavisku, po Stebbinsovi, jeho člne a volkswagene nebolo ani
stopy.
„Zaraz idem oznámiť toho podliaka na políciu,“ nahnevane
vyprskol profesor. „V noci sa predsa vlámal do tvojej pracovne!“
„Ak mám byť úprimný, ja som ho nevidel, pane,“ namietol
Jupiter.
„Vieš predsa, že to bol on. Aspoň políciu upozorním na toho
mladého mamľasa.“
„To bol ale deň!“ vzdychol si Peter. „Dopustili sme, aby nám
gauner prekĺzol pomedzi prsty, a navyše sme nič nenašli.“
Profesor mierne pokýval hlavou. „Je mi to ľúto, chlapci. Honba
za pokladom sa mi vidí beznádejná. Sto rokov je predsa len pridlhý
čas.“
„Musím priznať, že sme naozaj máličko pokročili,“ riekol
Jupiter.
Cluny zanariekal: „Chalani, ešte nám v druhom denníku zostáva
čosi vyše mesiaca. Teraz to nevzdávajte!“
„Obávam sa,“ povedal zarmútene profesor, „že ak budete
pokračovať, tak už bezo mňa. Nemôžem si dovoliť ďalej zanedbávať
svoju prácu. Netrpezlivo však budem čakať, až mi oznámite, že ste
volaco objavili.“
Mládenci hľadeli za profesorom, ako nasadol do svojej dodávky
a odfrčal. Cluny vrhol na pátračov pohľad plný nádeje.
„Jupe,“ ozval sa Peter. „Vari to chceš teraz nechať plávať?“

- 53 -
 „Myslím, že urobíme lepšie, ak sa všetci najskôr naobedujeme,“
rozhodol nešťastný Jupiter. „Potrebujem chvíľu, aby som si to
rozmyslel. Potom zájdeme na Fantómovo jazero a rozhodneme sa.“
Na záver si vzdychol: „V tomto prípade mi stále niečo uniká.“
Skľúčení mládenci vyhupli na bicykle a zamierili domov.
Dvanásta kapitola
Nové nebezpečenstvo
Bob práve dojedol, keď matka naňho zavolala, že má na linke
Jupitera.
„Nazdávam sa, že sme dospeli k absolútne mylnému
predpokladu, Zapisovateľ,“ oznámil dychtivo Prvý pátrač. „Prišiel
som na celkom nový zmysel Angusovho rébusu.“
Bob sa uškrnul do slúchadla. Tentoraz ho Jupove silné slová
vôbec nevyviedli z rovnováhy. V spôsobe jeho rozprávania znovu
poznával starého Jupitera, po nedávnej skľúčenosti nezostala ani
stopa.
„Stretneme sa v zberni,“ oznámil mu Prvý pátrač. „Mám plán.“
Bob zavesil slúchadlo a hneď aj vysadol na bicykel. Keď
vchádzal do bazára, videl, že Jupiter a Peter stoja spolu s Hansom pri
malom nákladnom aute. Na Jupiterov pokyn naložil bicykel na
korbu, potom sa sám vyštveral hore vedno s ostatnými a Hans
naštartoval.
„Povedal som strýkovi Titovi, že pani Gunnová má na predaj
nejaké staré rárohy, čo je aj pravda,“ vysvetlil stroho Prvý pátrač a
odmlčal sa. Peter s Bobom vedeli, že nemá zmysel klásť mu ďalšie
otázky. Zavalitý mladík nezvykol prezrádzať svoje dedukcie ani
prekvapenia, až kým si nebol celkom nacistom.
Keď nákladniak vošiel na gunnovský pozemok, Cluny stál na
schodoch do domu. Jupiter sa ho spýtal, kde má matku. Ryšavý
chlapec ich zaviedol za dom, kde celkom vzadu stála kamenno-
drevená kôlňa. Pani Gunnová presádzala velikánsky ibiš do
obrovského súdka zo sekvojového dreva.
„Madam,“ oslovil ju Jupiter bez zbytočných úvodných slov,
„my všetci sme predpokladali, že náklad, ktorý viezol Angus v člne,
keď sa vybral na ostrov, bolo volaco, čo bral tam. Ja som si však celú
pasáž v zápisníku prečítal ešte raz a som presvedčený, že to bolo

- 54 -
čosi, čo priniesol z ostrova. Mohli by ste popremýšľať, čo také odtiaľ
mohol priviezť?“
Pani Gunnová sa usmiala. „Prepánakráľa, Jupiter, ako to mám
vedieť? Ja som tu vtedy nežila! Podľa mňa mohol od majiteľa
Cabrilla kúpiť hocičo.“
Jupiter prikývol, ako keby vskutku ani neočakával, že to bude
vedieť.
„Pokúste sa predsa len premýšľať, madam,“ vyzval ju Jupiter.
„Ja som medzitým prišiel na celkom novú interpretáciu Angusovho
odkazu. Radí: ,Sleduj môj posledný kurz a čítaj, čo som pre Teba
celé dni budoval.' Vraví celé dni, nie jeden deň, teda podľa mňa má
na mysli kompletný kurz. Všetko, čo robil do seba zapadá a
predstavuje spolu voľajaký odkaz. Na spôsob skladačky. A my
potrebujeme všetky časti, aby sme ju mohli zložiť!“
„Pánabeka!“ zvolal Peter. „To vlastne vysvetľuje, prečo nám
mesto duchov ani ostrov samy osebe nič nehovorili.“
„Aký ďalší krok teraz nasleduje, Jupe?“ nedočkavo vyzvedal
Cluny.
„Nasledujú až dva ďalšie kroky, Cluny,“ spresnil Prvý pátrač a
vytiahol tenký denník. „21. novembra 1872 Angus napísal: ,Dostal
som odkaz od bratov Ortegovcov, že moja objednávka je hotová a
nachystaná. Budem potrebovať obrovský voz.' Nasledujúci deň
napísal: ,Vrátil som sa z Rocky Beach s vybavenou objednávkou od
Ortegovcov. Skvelá práca, každý jeden kus predpísanej veľkosti -
zázrak v tejto panenskej Novej zemi!' Potom až do ďalšieho
dôležitého kroku nasledujú zvyčajné lakonické záznamy o tom,
že ,práca pokračuje', a ešte dve zvláštne poznámky.“
Jupiter zdvihol hlavu. „23. novembra: ,V oblasti som si všimol
dvoch cudzincov. Námorníkov.' A 28. novembra: ,Neznámi odišli.
Myslím, že referovať kapitánovi.'„
„Podľa toho vedel, že ho sledujú,“ prehodil Bob.
Jupiter pritakal hlavou. „Viem si ho predstaviť, ako tu žil sám,
ďaleko od ľudí, a čakal na svoju ženu aj syna. Nemohol utiecť, a
možnože už bol z ustavičného utekania unavený. Hádam aj tušil, že
sa mu nepodarí uniknúť, a preto sa rozhodol poklad skryť. Nemal
veľa času, a tak použil ako odkaz pre Lauru to, čo pre ňu budoval.“

- 55 -
 „Vravel si ešte o jednom kroku,“ pripomenul Jupiterovi Cluny.
„5. decembra napísal: ,Bol som v Santa Barbare po poslednú
súčasť prekvapenia pre Lauru. Zohnal som jeden veľmi pekný,
navyše lacno, pretože obchod nedávno zničil požiar. Nešťastie
jedného človeka často prináša šťastie druhému.' Zaujímalo by ma, či
pri písaní tejto myšlienky mal Angus na mysli stroskotanie lode a
poklad.“
Jupiter zatvoril zápisník. „Včera večer som pátral po bratoch
Ortegovcoch. Zistil som, že boli v Rocky Beach chýrni tehliari a
kamenári. Angus teda musel od nich kúpiť náklad tehál alebo
kameňov na svoju stavbu. Ešte i dnes existuje Ortegova spoločnosť
pre zásobovanie stavebným materiálom. Azda by sme tam mohli
nájsť nejaké záznamy.“
„Tak načo čakáme? Poďme ta!“ zvolal Cluny.
„Pôjdeme,“ potvrdil Jupiter, „ale rozdelíme sa a zájdeme aj do
Santa Barbary. Vieme, že Stebbins si denník odfotografoval, takže sa
musíme ponáhľať. Bob a Peter navštívia Ortegovu spoločnosť v
Rocky Beach a Clunyho so mnou odvezie Hans do Santa Barbary.
Ak odhalíme, čo tam Angus kúpil, Cluny by nám mohol pomôcť
rozpoznať to.“
„Dovolí strýko Titus, aby vás ta Hans vzal nákladniakom?“
spýtal sa Bob.
„Iste, urobí tak z priazne k pani Gunnovej,“ uškrnul sa Jupiter.
Nato sa obrátil na Clunyho matku. „Pravda, ak by ste mu predali
nejaké staré veci z vášho domu, pani Gunnová, a požiadali Hansa,
aby urobil pre vás láskavosť a odviezol Clunyho do Santa Barbary.“
Pani Gunnová sa zasmiala. „Mladý muž, vaše zmýšľanie nie je
práve najčestnejšie. Ale urobím to. Vlastním zopár predmetov, ktoré
by sa tvojmu strýkovi mohli páčiť. Mám však jednu podmienku - že
vynesiete tento ibiš dopredu. Práve som sa chystala zavolať z domu
Roryho, no keď mám tu vás, hneď to využijem.“
„Berieme!“ pohotovo vyhlásil Jupiter. „Do toho, chalani!“
Mohutný súdok zo sekvojového dreva bol veľmi ťažký, preto ho
naložili na pevné široké laty, ktoré našli v kamennej kôlni. Každý
chlapec chytil jeden koniec. Poriadne sa s nákladom namocovali,
kým ibiš dopravili do prednej časti domu. Práve keď ho ukladali na

- 56 -
svoje miesto na schodoch, začuli zvuk prichádzajúceho auta a
vzápätí sa zjavila profesorova dodávka.
„Prišiel som vás varovať, chlapci,“ spustil, len čo vystúpil z auta
a hnal sa smerom k nim. „Oznámil som Stebbinsa šerifovi
Reynoldsovi, a ten si preveril spis toho vagabunda. Pred šiestimi
mesiacmi ho naozaj podmienečne pustili. Keďže sa vlámal do vášho
Hlavného stanu, spáchal ďalší trestný čin, a teda porušil podmienku.
Stebbins to dobre vie, preto by mohol byť pre vás nebezpečný. Jeho
dolapenie značí návrat do väzenia.“
„Pred šiestimi mesiacmi?“ zamyslel sa Peter. „Jupiter, veď
vtedy sa práve začali opakované vlámačky do tohto domu!“
„Áno, presne tak,“ zachmúril sa Prvý pátrač. „Myslím…“ Vtom
zmĺkol a ostražito zbystril zrak. Niekoľkokrát čuchajúc vtiahol
vzduch. „Chalani, necítite voľačo?“
Peter začal čuchať. „To je dym! Niečo horí!“
„Prichádza spoza domu!“ skríkol Cluny.
Všetci sa rozbehli za roh budovy. A tam videli, ako sa zo starej
kamennej kôlne valí dym.
„Šopa horí!“ zvolala pani Gunnová.
V tej chvíli si Jupiter začal prehmatávať vrecká bundy a
potľapkávať sa po nohaviciach. Prezeral si ruky s úžasom, že v nich
nič nedrží. V očiach sa mu zračila panika.
„Denník!“ vyhlesol Jupiter zúfalo. „Položil som ho, keď sme išli
odniesť kvetináč. Musí byť v kôlni!“
Trinásta kapitola
Šialené prenasledovanie
Rozbehli sa k starej šope. Dym bol čoraz hustejší, no plamene
zatiaľ von nesiahali. Kamenná kôlňa len tak ľahko nezhorí.
„Vnútri horí rezivo!“ jačal Peter.
Cluny dorazil s hasiacim prístrojom. Peter s Bobom si vyzliekli
bundy a s Clunym na čele opatrne vošli do horiacej šopy.
„Chytila sa kopa dreva,“ kričal Cluny.
Vonku Jupiter, pani Gunnová a profesor Shay počuli, ako strieka
hasiaci prístroj a chlapci mlátením kabátov dusia oheň. O chvíľu
začal dym rednúť a zanedlho bolo po požiari. Peter vyšiel von s
víťazoslávnym úsmevom. V ruke zvieral tenký zápisník.

- 57 -
 „Len tak-tak, že nezhorel, Jupe,“ vychrlil zo seba Druhý pátrač.
„Mali sme z pekla šťastie, pretože ležal v tesnej blízkosti ohňa.“
Jupiter schmatol denník a ihneď ho prelistoval, aby sa
presvedčil, že je v poriadku.
Odrazu si uvedomili, že k nim beží akási osoba. Bol to Rory.
Kričal a ukazoval na kamennú kôlňu.
„Tamto cez cestu! Vzadu za šopou! Hlupáci, ja som ho videl.
Sledoval vás, je to zopár minút.“
„Treba ho zadržať!“ vykríkol profesor.
Všetci sa svorne rozbehli okolo kôlne k hustému kroviu a
stromom na konci údolia. Rory utekal celkom vpredu.
„Tam je! Medzi stromami! Smeruje k hradskej ziapal Rory.
Rozpŕchnuto vtrielili medzi stromy, predierajúc sa pomedzi
husté krovie. Profesor Shay sa vrhol doprava v úsilí prerezať
podpaľačovi cestu a prekaziť mu útek. Rory bol kdesi celkom
vpredu. Jupiter s Bobom, ktorí tvorili zadný voj, na okamih zastali,
aby dôkladne prezreli husté kroviská pod šedozeleným virgínskym
dubom.Vtom sa rozhostilo nečakané ticho, ako keby všetci naraz
zastali a počúvali. Odkiaľsi spredu k nim doľahlo nejasné mumlanie,
že ten lotor sa ukryl. Jupiter s Bobom sa opatrne pohli ďalej. Prešli
zo štyridsať metrov medzi tmavými kríkmi a stromami. Odrazu v
kroví zaprašťalo.
„Bob!“ zašepkal Jupiter, obzerajúc sa dookola.
Tesne pri Jupiterovi sa rozľahol divý rev. Spoza krovia naňho
vyskočila postava a obaja spadli, pospletaní do klbka, na zem. Po
lese sa rozliehalo hlasné jačanie.
„Mám ho, chalani, dostal som ho!“ vrieskal Peter.
„Pomoóc!“ ziapal Jupiter.
„Peter!“ zaúpel Bob. „To sme my! Chytil si Jupitera.“
Jupiter zažmurkal na Petra, ktorý sedel na ňom. „Čože?“
„Aáách!“ zarazil sa Peter. „Myslel som… vlastne počul som…“
„Zlez dolu!“ ohriakol ho Jupiter, ktorý sebou mocoval v snahe
vstať. Oprašujúc si šaty, zahlásil: „Druhý raz sa najprv pozeraj, až
potom skáč!“
Peter sa uškrnul. „Ale aj ty si si zaručene myslel, že som
zločinec, nemám pravdu?“

- 58 -
 „Vyzerali ste naozaj komicky,“ konštatoval Bob.
Traja pátrači sa prehýbali od smiechu, keď sa k nim po chvíli
vrátili profesor Shay, Rory a Cluny. Profesorove očká hnevlivo
poskakovali za cvikrom. Guľatá ružová tvár, ktorou lomcovala
zúrivosť, pôsobila priam smiešne. Rory zlostne gánil.
„Zmizol ani gáfor, čert aby ho vzal!“ rozhorčoval sa Škót.
„Jasne som ho však videl. Bol to Java Jim. Spoznal som ho podľa
toho, čo ste o ňom rozprávali.“
„McNab, chcete povedať Stebbins,“ opravil ho profesor Shay.
„Ja som videl…“
„Človeče, vy ste blázon!“ zrúkol Rory. „Videl som mu bradu aj
celú námornícku garderóbu, ako ju chlapci opísali.“
„Chcete povedať fúzy,“ nedal sa profesor. „Tie čierne vlasy
musia…“
„Vari si myslíte, že by som nespoznal Stebbinsa, keby som ho
videl?“
„Ale…!“ namietol ďalej profesor, no potom sa zamyslel.
„Uznávam, že som sa mohol aj pomýliť. Iste ste videli lepšie, ja som
ho zahliadol len na okamih.“
„To si myslím,“ zahuhňal Rory. „Ani chvíľu o tom
nepochybujem.“
„V tom prípade,“ prerušil ich naliehavo Jupiter, „nestrácajme
čas! Ak sa Java Jim pokúsil zničiť denník, môže to znamenať iba
jedno - myslí si, že vie všetko, čo potrebuje na nájdenie pokladu.
Musíme rýchlo konať. Poďme!“
Jupiter kráčal na čele skupinky krížom cez husté kroviská k
impozantnému starému domu. Pani Gunnová stála vonku a
znepokojene na nich čakala. Spoločnosť jej robil Hans. Opustil auto
a vyčkával vedno s ňou na rozuzlenie celej aféry s požiarom.
„Ten odkundes sa vyparil,“ zavrčal Rory. „Keby som vybehol z
domu o minútu skôr, mohol som ho dolapiť.“
„Vy ste boli v dome, pán McNab?“ spýtal sa Jupiter.
„Pravdaže, chlapče. A ucítil som dym.“
„Ten požiar by sa mal oznámiť,“ povedal profesor Shay. „Ale
teraz sa už musím s vami rozlúčiť. Prišiel som vás len vystríhať pred
Stebbinsom, ktorý napriek podmienke znovu prekročil zákon. Cestou

- 59 -
sa zastavím na policajnej stanici a ohlásim posledný priestupok Javu
Jima.“
„Áno, to urobíte dobre,“ súhlasil Rory. Škótov nevrlý hlas
zaznel trošku priateľskejšie. „Dlhujem vám ospravedlnenie, chlapci.
Tým však nemienim pristúpiť na to, že nejaký poklad existuje. Viem
už však, že okrem vás sú o jeho existencii presvedčení aj iní.“ Rory
pokýval hlavou. „Sú to nebezpečné indivíduá, preto by sa s nimi
mala porátať polícia. To nie je práca pre chlapcov.“
Profesor Shay pritakal: „Súhlasím s vami.“
„Možno…“ začala pochybovačne pani Gunnová.
„Nehrozí nám nijaké nebezpečenstvo, madam,“ pohotovo jej
skočil do reči Jupiter. „Java Jim si očividne myslí, že má všetko, čo
potrebuje. Nepokúšal sa nás napadnúť. A Stebbins takisto ušiel pred
nami z ostrova. Ide im iba o to, aby získali poklad. Najlepšia
možnosť, aká sa nám ponúka, je nájsť ho prví. O Boba a Petra sa
nemusíte báť, obaja sú obozretní. So mnou a s Clunym pôjde Hans.“
„Mne sa to ani trochu nepáči,“ zašomral Rory.
„Som presvedčená, že na chlapcov sa dá spoľahnúť,“ pokojne
riekla pani Gunnová. „Sú už dosť veľkí.“
„Vďaka, mami,“ s nadšením vyhŕkol Cluny.
Profesor Shay sa usmial. „Musím sa priznať, že aj ja verím v ich
rozvahu. Je najvyšší čas, aby som sa však venoval svojim
povinnostiam. Nezabudnite ma o všetkom informovať, chlapci!“
Drobný profesor odišiel vo svojej dodávke a Rory zjavne
neochotne pomohol Hansovi naložiť na nákladniak predmety, ktoré
pani Gunnová vybrala pre strýka Tita. Potom vykročil k starej
fordke, patriacej pani Gunnovej.
„Na rozdiel od vás ja si nemôžem dovoliť plytvať časom,“
zavrčal. „Ten oheň zničil malý generátor v kôlni. Musím ho ísť dať
opraviť.“
Rory odtiahol fordku dozadu k spálenej šope. Bob a Peter zložili
z korby nákladného auta svoje bicykle a vyrazili do Rocky Beach.
„Pozorne všetko sledujte,“ pripomenul im Jupiter pred cestou.
„Toto sú dva posledné kroky, ktoré Angus urobil za svojho života.“
Nato sa Jupiter s Clunym vyškriabali do kabíny a Hans
vyštartoval na sever do Santa Barbary.

- 60 -
 Štrnásta kapitola
Java Jim znovu v akcii
Cestou do Santa Barbary sa Jupiter nepokojne vrtel na sedadle.
„Rýchlejšie, Hans!“ súril ho. „Musíme tam doraziť prví!“
„Dostaneme sa ta načas, Jupiter,“ riekol pokojne Hans. „Ak to s
rýchlosťou preženieme, nemusíme do mesta prísť vôbec.“
Jupiter sa oprel o sedadlo a hrýzol si spodnú peru. Cluny si
prezeral Angusov druhý denník, keď vtom zmätene zdvihol hlavu.
„Jupiter, práve som si všimol, že v zápise o Santa Barbare sa
vôbec nehovorí o tom, kde konkrétne Angus bol. Kam sa poberieme,
keď ta dôjdeme?“
„Santa Barbara je veľké mesto,“ zahundral Hans.
„Dosť veľké na to, aby malo dobre udržiavaný archív
záznamov,“ zahlásil Jupiter so štipkou povýšenectva. „Kde bol,
zistíme na základe dôležitého faktu, ktorý nám Angus poskytol.“
„O čom to hovoríš, Jupiter?“ vyzvedal Cluny.
„Že kúpil čosi v obchode, ktorý krátko predtým zničil požiar!“
riekol Jupiter víťazoslávne. „Roku 1872 bola Santa Barbara pomerne
malé mesto, aby noviny napísali o každom miestnom požiari.“
Do prepychovej okrajovej štvrte Santa Barbary dorazili
napoludnie a hneď vyhľadali redakciu novín Sun Press na ulici De
La Guerra Plaza, ktorá sídlila v budove napodobňujúcej maurský
architektonický štýl. Informátor ich poslal za pánom Pidgeonom na
prvé poschodie. Redaktor bol štíhly, usmiaty pán.
„Roku 1872?“ zamyslel sa pán Pidgeon. „V tom čase naše
noviny ešte neexistovali. No mali tu miestnu tlač a vskutku sa
nemýlite, mladý pán, bol v nej oznam o požiari.“
„Kde by sme mohli nájsť novinový archív, pane?“ zaujímalo
Jupitera.
„My sme síce prevzali všetok majetok aj archív spomínaných
novín, len, žiaľ, záznamy spred roku 1900 sa stratili počas
zemetrasenia a požiaru.“
Jupiter sa zachmúril: „Úplne všetky, pán Pidgeon?“
„Obávam sa, že áno.“ Potom sa na chvíľu zamyslel. „Azda by
som vám vedel nejako pomôcť. Poznám starého novinára, ktorý tu

- 61 -
pracoval pred vyše šesťdesiatimi rokmi. Zdá sa mi, aj keď nie som si
celkom istý, že si viedol súkromný archív. Zo záľuby.“
„Žije ešte v Santa Barbare, pane?“ vyzvedal sa Jupiter.
„Určite,“ odvelil pán Pidgeon a otvoril malý otáčavý adresár na
svojom stole. „Volá sa Jesse Widmer a býva na ulici Anacapa 1600.
Myslím, že sa poteší vašej návšteve.“
Chlapci znovu nasadli do nákladného auta a vybrali sa na
uvedenú adresu. Číslo 1600 mal malý domček z nepálených tehál na
konci dlhej aleje za vysokou budovou. Jupiter s Clunym sa rozbehli
po chodníčku, zatiaľ čo Hans zostal v aute. Náhle Jupiter zastal.
Kdesi buchli dvere a za malým domcom sa ozval dupot
utekajúcich nôh.
„Pozri, Jupe!“ ukazoval Cluny.
Vchodové dvere do domčeka boli pootvorené. Ako tak stáli a
sústredene načúvali, ozvalo sa znútra slabé volanie.
„Pomoc!“ A potom hlasnejšie. „Pomóóc!“
„Voľakto sa tam ocitol v ťažkostiach!“ vykríkol Prvý pátrač a
spoločne s Clunym vyrazil dopredu. Aj Hans vyskočil z nákladniaka
a rozbehol sa za nimi.
Cez vchodové dvere vbehli do malej, útulnej obývačky, ktorá
bola obložená knihami a orámovanými úvodnými stranami starých
novín.
„Prosím, pomôžte mi!“
Volanie prichádzalo zo zadnej miestnosti na ľavej strane.
Chlapci prešli do pracovne, ktorá bola preplnená štósmi starých
novín a časopisov. Na stole stál písací stroj a vedľa neho ležali v
škatuli hárky popísaných papierov, akoby ktosi písal knihu.
Starý muž ležal na dlážke. Vyvalil na chlapcov vystrašené oči. Z
úst mu vytekala krv a na tvári mal reznú ranu.
„Panebože!“ zvolal Hans, keď uzrel starca. Opatrne mu
pomohol na nohy a usadil ho do kresla. Cluny mu podal pohár vody.
Starý pán sa hltavo napil.
„Bol to bradatý chlap,“ riekol starec. „So zjazvenou tvárou a na
sebe mal trojštvrťový kabát. A vy… vy ste kto?“
„Java Jim!“ vyletelo z Clunyho.

- 62 -
 Jupiter vysvetlil starcovi, čo sú zač. „Poslal nás za vami pán
Pidgeon zo Sun Pressu, pane. Pravda, ak ste Jesse Widmer.“
„Áno, som,“ prikývol starký. „Java Jim? Tak sa volá chlapík, čo
ma prepadol?“
„Áno, pane,“ pritakal Jupiter. „Čo chcel od vás, pán Widmer?“
Pán Widmer sa zhlboka nadýchol, keď mu Hans jemne ošetroval
poranené miesta, a pritom sa usmieval, akoby chcel ukázať, že
zranenia nie sú vážne.
„Ten sem neprišiel na odporúčanie niekoho zo Sun Pressu.
Jednoducho vrazil dnu. Chcel sa čosi dozvedieť o požiari v akomsi
obchode, ktorý vypukol v novembri 1872,“ porozprával im starec.
„Vravíte, že ten bradatý chlap chce poklad z Kráľovnej Argyll! A
jestvuje vôbec nejaký poklad?“
„Vy sa zaujímate o poklad z Kráľovnej Argylll“ začudoval sa
Cluny.
Jesse Widmer prikývol. „Už celé roky. Skúmal som to a vo
svojom súkromnom archíve nazbieral kopu výstrižkov.“
„Čo ste povedali Javovi Jimovi, pane?“ spýtal sa Prvý pátrač.
„Nič. Nepáčil sa mi. Preto ma udrel a prekutral moje kartotéky.
Zrejme našiel, čo potreboval, a zutekal,“ usúdil starec. „Vzal si
voľajaký výstrižok.“ Jupiter zvraštil čelo.
„Vzal si výstrižok, pane? O čom sa tam písalo? Je to veľmi
dôležité, pane.“
Jesse Widmer zavrtel doráňanou tvárou. „Neviem, ale ak chcete,
môžem to zistiť.“
„Naozaj, pane?“ vykríkol Cluny. „Pokúsite sa o to?“
„Nielenže sa o to iba pokúsim, ja to aj zistím,“ riekol rozhodne
starec. „Celý svoj archív mám zachytený na mikrofilme. Podajte mi
škatuľu z pracovného stola!“
Cluny podal pánu Widmerovi dlhú, úzku škatuľu. Starý muž sa
v nej prehrabal a vytiahol škatuľku s mikrofilmom. „Tu je rok 1872.
Vložte film do čítacieho stroja.“
Jupiter si sadol k prístroju a pustil sa do čítania odfotených
výstrižkov, ktoré sa začínali septembrom 1872. Pomaly otáčal
cievkou.

- 63 -
 „Tu je čosi!“ vykríkol Prvý pátrač. „15. november! Wright a
synovia! Obchodníci s lodnými potrebami utrpeli vážne škody pri
požiari, ktorý zničil ich sklad. To bude ono!“
„Wright a synovia?“ nahlas zopakoval pán Widmer. „Veď tí ešte
vždy podnikajú. Tu neďaleko prístavu.“
„V tom prípade sa ponáhľajme!“ súril ich Cluny.
„Myslím, že by sme mali pánu Widmerovi zavolať lekára,“
navrhol Hans.
Starec pokýval hlavou. „Nie, nie! Už som v poriadku. Zavolám
si svojho lekára. Radšej bežte a chyťte toho bradáča! To bude pre
mňa najlepší liek. Bežte!“
Jupiter na okamih zaváhal. Potom sa usmial na pána Widmera a
vybehol s Clunym aj Hansom. Hans zamieril cez stred mesta k
prístavu. V bočnej uličke, v blízkosti mora, našli starodávny obchod
Wrighta a synov, obchodníkov s lodnými potrebami.
Privítal ich postarší pán. „Čím vám môžem poslúžiť?“
„Máte ešte záznamy z roku 1872?“ vyhŕkol Cluny.
„Pokúšame sa totiž zistiť…“ začal Jupiter.
„Ak ste priatelia toho bradatého surovca, čo tu bol pred
chvíľou,“ prerušil ho odmeraným hlasom postarší muž, „radšej
odtiaľto vypochodujte!“
„Nie sme jeho priatelia, pane,“ ohradil sa Jupiter a stručne
objasnil, čo potrebuje zistiť.
„Angus Gunn, hm?“ zamrmlal chlapík. „Bohužiaľ, ako som už
povedal tomu grobianovi, všetky naše záznamy zničilo
zemetrasenie.“
Jupiter sa zatváril sklesnuto. „To znamená, že už nezistíme, čo
tu Angus Gunn roku 1872 kúpil.“
Muž v rokoch potriasol hlavou. „Iba ak… počkajte chvíľu. Kým
preletím naše papiere, potrvá mi to päťdesať minút.“
Chlapík vystúpil po niekoľkých schodíkoch a stratil sa vo
dverách označených tabuľkou ,Súkromný byť. Hans, ktorý mal rád
zvláštne predmety rovnako ako strýko Titus, začal si prezerať
námornícke potreby. Kým Jupiter netrpezlivo čakal, Cluny zašiel do
prednej časti obchodu preštudovať si model lode. Odrazu Cluny
vypleštil oči, dívajúc sa cez okno.

- 64 -
 „Jupiter!“ zašepkal rozrušene ryšavý mladík.
Prvý pátrač rázne vykročil ku Clunymu. „Čo je?“
„Ktosi odtiaľ sledoval obchod!“
„Odkiaľ?“ Jupiter skúmavým zrakom prešpikoval ulicu.
„Z opačného konca. Keď som sa naňho pozrel, schoval sa za
poslednú budovu. Možno je to Java Jim.“
Jupiter vrhol pohľad do vnútra obchodu. Starší muž sa zatiaľ
neukázal a Hans bol zaujatý starožitnými lodnými hodinami. Prvý
pátrač kývol Clunymu a obaja vyšli von.
„Skúsme ho prekvapiť a identifikovať,“ navrhol Jupiter.
Ostražito kráčali k prístavu, držiac sa tesne pri múroch budov.
Na rohu sa poobzerali. Cluny potichu vykríkol:
„Jupiter! Zelený volkswagen!“
Malé auto parkovalo na protiľahlej strane širokého prístavného
bulváru. Za ním Jupiter videl, ako sa nízky, fúzatý mladík ponáhľa
cez mokrý piesok k starému drevenému vlečnému člnu, kotviacemu
na okraji vody.
„To nie je Java Jim, to je Stebbins!“ zvolal Jupiter. Mládenci
pozorovali, ako sa mladý muž s bujnou hrivou stratil za čiastočne
zaboreným člnom v piesku, pričom sa mu pery pohybovali, akoby
voľačo hovoril. „S kýmsi sa tam stretol, duny,“ usúdil Prvý pátrač.
„Možno s Javom Jimom,“ tipoval Cluny.
„Poď za mnou!“ ponurým hlasom prikázal Jupiter.
Statný vodca Troch pátračov prešiel krížom cez ulicu a zboku sa
prikrádal k člnu.
„Ak sú to Java Jim a Stebbins,“ šepkal, „azda sa nám podarí
vypočuť si ich rozhovor. A vysondujeme, čo majú za lubom. Rád by
som vedel, ako Java Jim zistil, že má ísť rovno za Widmerom.“
Jupiter naznačil Clunymu, aby bol ticho, a zastal tesne pri člne,
zbystriac sluch. Z druhej strany sa však k nemu nedoniesol ani
hlások.
„Prišli sme neskoro,“ pošepky utrúsil Cluny. „Obíďme čln a
presvedčme sa!“
„Nie,“ zahriakol ho Jupiter. „Mohli by sme im vletieť rovno do
náruče. Pozrieme sa na nich zhora.“

- 65 -
 A ukázal na rebrík na boku lode. Vyškriabať sa nahor nebolo
také ľahké, pretože čln ležal po dĺžke naklonený na briežku vedúcom
k vode. Jupiterovi sa podarilo vyliezť hore a Cluny ho nasledoval.
Zľahka, tesne pri sebe, postupovali na opačnú stranu, keď sa
znezrady s praskotom prehnitého dreva paluba preborila. Mládenci sa
prepadli do čiernej diery.
„Fuj!“ s hnusom vyhŕkol Jupiter, keď sa zaboril do čohosi
mäkkého a mokrého.
„Staré vrecia,“ vydýchol Cluny. „Spadli sme na hŕbu starých
vriec.“
Keď polapili dych, postavili sa na šikmú dlážku a poobzerali sa.
Nachádzali sa v podpalubí člna, na tmavom, slizkom mieste s
nahnitým dnom. Cez štrbiny v starých drevených bočných stenách a
cez vrúbkovaný palubný otvor, ktorým sa prepadli, prenikalo trochu
svetla. Palubný otvor bol vo výške asi tri a pol metra nad nimi.
„Pohľadajme voľačo, na čo by sme sa mohli postaviť,“ zahlásil
Jupiter. Obišli dookola vlhké a mazľavé podpalubie. Okrem vriec
tam nebolo načisto nič. Nijaké škatule, dosky, laná ani rebríky. V
tmavom kúte sa mihlo čosi malé. Potkan!
Cluny vrhol na Jupitera zúfalý pohľad. „Stadeto sa von
nedostaneme, Jupe!“
„Skúsme to ešte raz. Od jedného konca na druhý,“ naliehal
Jupiter.
Po naklonenom dne lode prešli pomaly až na opačnú stranu a
zastali na okraji vody. Prvý pátrač preglgol.
„Cluny, pozri sa na steny,“ riekol rozochveným hlasom. „Tamto
je čiara najvyššieho stavu vody. Keď… keď nastane príliv,
presakujúce podpalubie sa ocitne takmer celé pod vodou.“
Ponáhľali sa nazad a postavili sa pod palubný otvor, ktorým sa
preborili.
„Spusťme krik!“ navrhol Cluny.
Vtom cez vrúbkovaný otvor dopadol na nich zhora tieň a vzápätí
sa v ňom zjavila mladícka tvár s fúzmi.
„Neplytvajte zbytočne dychom!“ hrozivo ich vystríhal Stebbins.
„Najmä v zime sem nevkročí ani noha a na bulvári vás nikto
nezačuje pre hustú premávku.“

- 66 -
 Mládenci vypliešťali oči na vodiča zeleného volkswagena. Oči
sa mu blýskali, keď ich prebodával pohľadom. „Chcem sa s vami
pozhovárať, chlapci.“
Pätnásta kapitola
Prerieknutie
Napoludnie dorazili Bob s Petrom na bicykloch do Ortegovho
skladu so stavebným materiálom. Chlapík tmavej pleti práve
nakladal na nákladné auto tehly. Keď mu chlapci povedali, že by mu
chceli položiť zopár otázok o starých bratoch Ortegovcoch, zotrel si
z čela pot a usmial sa.
„No áno, slávni bratia Ortegovci! V dávnych časoch najlepší
kamenári v celej Kalifornii. Môj prastarý otec a prastrýko. Ja som
Emiliano Ortega.“ Usmiaty muž si nahlas vzdychol. „Teraz som ja
najlepší kamenár, lenže dnes málokto javí záujem o kvalitné
kamenárske práce. Sú príliš drahé.“
„Zrejme teda viete všetko o starých bratoch Ortegovcoch,“
prehodil Bob.
„Iste. A čo by ste radi vedieť, muchachos?“
„22. novembra 1872 predali pánu Angusovi Gunnovi za voz
nejakého nákladu. Chceli by sme vedieť, čo mu predali.“
„Caramba!“ zvolal Emiliano Ortega. „Tak vy chcete vedieť, čo
dakto kúpil roku 1872? Pred sto rokmi?“
„Je to priveľmi dávno?“ spýtal sa Peter.
„Nie ste schopný nám pomôcť?“ vyzvedal rozpačito Bob.
„Sto rokov!“ vyprskol pán Ortega zdesene, potom sa rozosmial
a zažmurkal čiernymi očami. „Pochopiteľne, že vám môžem pomôcť.
Ortegovci si viedli najlepšie záznamy v celom štáte. Poďte za
mnou!“
Pán Ortega ich vzal do kancelárie a pristúpil k starej drevenej
registračnej skrini. Pozorne sa prehrabával medzi zažltnutými
šanónmi v zadnej časti. Napokon vytiahol jeden fascikel, sfúkol z
neho prach a uškŕňajúc sa na mládencov, na stole ho otvoril.
„Vravíte teda 22. november a Angus Gunn. Fajn, pozrieme sa,
čo… Tu je to! , Angus Gunn, Fantómovo jazero, špeciálna
objednávka: jedna tona narezanej žuly, zaplatené v hotovosti a
odvezené.'„

- 67 -
 „Tona žuly?“ začudoval sa Peter. „Aký typ žuly? Mám na mysli
formu kameňov.“
Pán Ortega zavrtel hlavou. „To sa tu neuvádza, iba celková
hmotnosť. Išlo o špeciálnu objednávku, no usudzujúc podľa ceny,
bol to bežný kameň. To je všetko, čo vám viem povedať.“
„Čo sa potom v tých časoch považovalo za špeciálnu
objednávku?“ nešlo do hlavy Bobovi.
„Nuž,“ pán Ortega si pošúchal bradu. „Špeciálna objednávka by
mohla znamenať čosi viac než iba neotesaný kameň z nášho
kameňolomu. Špeciálnu veľkosť kameňov, tvar, prípadne konečnú
úpravu. Možnože aj čiastočné opracovanie vyťaženého kameňa.
Povedzme obrúsenie. Ibaže v tomto prípade nešlo o leštenú žulu,
bolo by to prilacné. Žeby ten váš Angus Gunn vybudoval chodník?“
„Chodník?“ naširoko otvoril ústa Peter.
„V tých časoch sa na výstavbu dláždených chodníkov používali
veľké, ploché kamene.“
„Pokiaľ vieme, nič podobné nevybudoval,“ zahlásil Bob.
„Potom mohlo ísť o kameň rozličnej veľkosti, väčšie alebo
menšie kusy. Na dom, na základy, na dlaždice či múry, na hocičo,“
usúdil pán Ortega a pokrčil plecami. „Sú veľkosť a tvar také
dôležité?“
„Áno, pane,“ vykríkli obaja.
Pán Ortega prikývol. „Na účtovnom doklade je číslo
objednávky. Kameň najskôr pochádzal z nášho starého kameňolomu
v horách. V súčasnosti ho využívame veľmi málo, napriek tomu tam
zamestnávame dozorcu. Presný rozpis objednávky by ešte mohol
ležať voľakde v kancelárii kameňolomu.“
„Pána!“ zvolal Bob. „Mohli by sme ta zájsť?“
„Zaiste,“ pritakal pán Ortega a vysvetlil im, kde sa lom
nachádza.
„Ježkove oči, veď to je iba čosi vyše troch kilometrov od
Fantómovho jazera!“ vykríkol Bob. „Prv než sa ta vyberieme,
presvedčíme sa, či sa už vrátil Jupiter s Clunym.“
V tom čase však Jupiter s Clunym civeli do tváre fúzatého
Stebbinsa. Mladík s hustou hrivou gánil na nich cez palubný otvor.

- 68 -
 „S vami sa baviť nebudeme,“ energicky sa ohradil Cluny.
„Vieme, kto ste.“
Stebbinsova tvár sa skrivila obavami. „Čo viete?“
„Vieme, že ste zlodej, ktorého musel profesor Shay poslať do
väzenia,“ vyhŕkol Jupiter, „a že ste porušili podmienku, na ktorú vás
prepustili, aby ste sa zmocnili Gunnovho pokladu!“
„Aj polícia už o tom vie!“ vyhlásil Cluny.
Stebbins zdvihol hlavu a porozhliadol sa po palube. Potom sa
znovu zahľadel cez otvor na chlapcov.
„To vám porozprával profesor Shay, všakže?“ riekol. „Ako to,
že s ním spolupracujete?“
„Profesor spolupracuje s nami,“ opravil ho Jupiter. „My sme
objavili druhý denník, ktorý ste si odfotografovali!“
„Vy ste našli…?“ zapochyboval Stebbins. „Čo ste zistili v
tamtom sklade?“
„Vari si myslíte, že vám to zavesíme na nos?“ zahlásil Cluny.
„Prečo sa nespýtate vášho komplica Javu Jima?“ zaútočil naňho
Jupiter.
„Javu Jima? Čo o ňom viete?“
„Vieme, že obidvaja idete po poklade!“ vykríkol Cluny.
„Nepodarí sa vám ho ukoristiť! My vás predbehneme…“
„Že ma predbehnete?“ skočil mu do reči Stebbins. „To znamená,
že zatiaľ neviete, kde je? Ani profesor Shay to netuší? Zato si
myslíte, že to vie Java Jim?“
„Java Jim vám zrejme všetko neprezradil,“ povedal Jupiter a
usmial sa. „Medzi zlodejmi sa nedá hovoriť o cti, pán Stebbins.“
„Zlodejmi?“ zopakoval Stebbins. „Ak som povedal…“ Nato sa
odmlčal a potriasol hlavou. „Nie, vy by ste to ne…“
Chlapík s bohatou hrivou sa ešte chvíľu na nich díval. Potom sa
mu znova zaiskrilo v očiach.
„Vy ste predsa štyria. Kde sú vaši dvaja spoločníci?“
„Chceli by ste to vedieť, čo?“ podpichoval ho Cluny.
Jupiter sa zasmial. „Povedali sme vám, že vás predstihneme.“
„Mňa že predstihnete?“ zopakoval Stebbins a znezrady sa
uškrnul. „Takže, ak sa nemýlim, idú po poslednej stope. Ortegovo
kamenárstvo! Tam sú. Vďaka vám, chalani.“

- 69 -
 Jupiter zvraštil čelo. Nechtiac prezradil Stebbinsovi, kde je Bob
s Petrom. Chlapík sa zasmial a hneď zmizol. Počuli, ako náhlivo
prešiel cez palubu, zoskočil na pieskovú pláž a rýchlo sa vzďaľoval.
Jupiter s Clunym osameli a sledovali, ako vplyvom prílivu stúpa
voda v podpalubí. Úniková cesta neexistovala. A tak začali kričať.
Bol už podvečer, keď Bob s Petrom opäť uháňali k Fantó-
movmu jazeru. Pani Gunnová vyšla von, aby sa s nimi zvítala.
„Nie, Jupiter s Clunym sa ešte nevrátili,“ riekla.
Porozprávali jej, čo zistili v Ortegovom obchode.
„Tonu špeciálneho kameňa?“ hútala pani Gunnová. „Ježiši
Kriste, ale načo? Žeby na základy tohto domu?“
„Nie, madam. V tom čase dom už stál,“ pripomenul Peter.
„Mohli by ste popremýšľať o niečom inom, čo bolo vybudované
z kameňa?“ požiadal ju Bob.
Pani Gunnová sa zadumala a pokývala záporne hlavou. „Ani za
nič si neviem spomenúť.“
„Voľačo to muselo byť!“ trval na svojom Peter. „Starý Angus
musel…“
Vtom začuli rútiť sa po ceste od hradskej voľajaký dopravný
prostriedok. Žeby nákladniak? Vzápätí uvideli - fordku pani
Gunnovej. Zastala až pred domom a vystúpil z nej Rory. V rukách
niesol malý generátor, ktorý bol dať opraviť.
„Dnes tuším človek nenatrafí na riadneho majstra,“ hundral si
popod nos Škót. „Nechali ma čakať celé popoludnie.“
„Rory,“ oslovila ho pani Gunnová, „nespomínaš si na čosi, čo
by tu bolo vybudované z kameňa? Z celej tony kameňa? Okrem
domu a kôlne?“
„Z kameňa?“ zachmúril sa Rory. „Z tony kameňa?“
Bob a Peter mu ešte raz rozpovedali, čo sa dozvedeli od pána
Ortegu.
„Nič mi nenapadá,“ priznal sa Rory. „Vraveli ste, že kameňolom
by vám mohol prezradiť viac o veľkosti a tvare kameňov?“
Bob prikývol. „Lenže už sa zmráka a na bicykloch by sme tam
do tmy nedorazili.“
„Hodím vás ta,“ ponúkol sa Rory. „Mám tým smerom čosi
vybaviť. Vyložím vás cestou a nazad sa môžete vrátiť na bicykloch.“

- 70 -
 Bob naložil bicykel do kufra fordky a Peter natlačil svoj do
medzere medzi prednými a zadnými sedadlami. Mládenci sa usadili
vpredu vedľa Roryho a vyštartovali.
Keď zastali pred vchodom do starého kameňolomu, bolo ešte
vidno. Rory ich vysadil, vyložil im bicykle a odrachotil.
Starý lom tvorila hlboká a široká jama s priemerom takmer
dvesto metrov. Na dne sa trblietala voda. Všade navôkol vyčnieval
kameň, odrážajúci slnečné lúče. Na celom horskom svahu boli po
dĺžke vydlabané kruhovité terasy, sťaby obrovské schody. Na
opačnom konci lom prechádzal volne do hory. Terás tu bolo
pomenej. A práve tu, v blízkosti dna, stála na jednej z nich dosť
veľká chatrč. Kamenná terasa viedla priamo na nízko položený
hrebeň hory. V búde sa svietilo a vonku pred ňou stálo nákladné
auto.
„Strážca je ešte tu,“ zahlásil Peter.
Zliezli do lomu a vykročili po terase. Keď im už chýbala do
cieľa necelá polovica cesty, svetlo zhaslo. Chlap vyšiel von a
nastúpil do auta.
Chlapci sa rozkričali: „Hej…! Pane…!“
Muž bol však priďaleko a hukot motora celkom pohltil ich
volanie. Rozbehli sa, lenže nákladniak vyrazil po hrebeni hory a
čochvíľa zmizol z dohľadu. Keď sa doteperili k búde, bolo tma a na
dverách visela zámka.
„Neskoro,“ zastonal Peter.
Bob si prezeral chatrč. Na štyroch oblokoch boli zatvorené
okenice, zvonka zaistené ťažkými hasprami. „Hádam by sme aj sami
mohli vojsť dnu a pohľadať záznamy. Pád Ortega predsa vie, že sme
tu.“ Peter odsunul závoru.
„Bob! Toto okno nie je zamknuté!“
„Máme šťastie,“ riekol Bob. „Poďme!“
Vliezli dnu. V chatrči bola kancelária so starými drevenými
registračnými skriňami a nábytkom. Peter objavil kartotéku označenú
rokmi ,1870 - 1900'. Otvoril ju, prehrabal sa v šanónoch a vybral
fascikel s označením ,1872'. Odniesol ho na stôl. Bob sa naklonil
ponad jeho plece.
Vonku začuli kradmé kroky.

- 71 -
 „Čo je to?“ otočil sa Bob.
Otvorená okenica sa zabuchla. Chlapci počuli zasúvať závoru na
miesto. Kroky sa náhlivo vzďaľovali.
Bob s Petrom zostali uväznení v chatrči.
Šestnásta kapitola
Nočný rámus
Lúče popoludňajšieho slnka šikmo dopadali cez vrúbkovaný
palubný otvor. Jupiter s Clunym od revu celkom zachrípli. Teraz
sedeli oproti plesnivej stene člna na vyvýšenom konci a sledovali,
ako príliv postupne zvyšuje hladinu vody v podpalubí.
„Čo myslíš, Jupiter, koľko máme času?“ potichu sa opýtal
Cluny.
„Počítam, že také dve hodiny,“ odvetil Jupiter. „Dovtedy nás
voľakto objaví.“
„Zatiaľ nás nikto nezačul,“ namietol Cluny pošepky.
„Určite nás nájdu. Hans nás už iste dávno hľadá.“
„Lenže sa mu ani nesníva, že sme v tomto člne. Sotva sa sem
príde pozrieť.“
„O chvíľu znova spustíme krik. Voľakto nás už len začuje.“
„Asi máš pravdu,“ pripustil Cluny váhavo.
O pár minút však Jupiter nezačal opäť kričať. Pohľadom sa
zavŕtaval na jedno miesto.
„Cluny,“ oslovil svojho spoločníka, „pozri na tamtú skrinku. Je
pripevnená na bočnú stenu lode. Čo keby sme ju vytrhli? Drevo
vyzerá spráchnivené.“
Cluny pokýval hlavou. „Je priveľmi nízka, Jupiter. Ak sa na ňu
postavíme, nedočiahneme otvor.“
„Nemyslel som, že by sme sa na ňu postavili, ale pomocou nej
sa vyplavili. Ak by sme ju strhli dolu, prílivová voda by ju nadnášala,
my by sme sa jej prichytili a vyplávali von.“
Obaja vyskočili a brodili sa cez stúpajúcu vodu ku skrinke.
Skrinka stála tesne pri bočnej stene podpalubia a bola priklincovaná
k podlahe. Chlapci sa obzerali po niečom, čím by ju vypáčili.
Vtom sa na palube nad ich hlavami ozvali ťažké kroky.
Ostražité a kradmé, akoby ich majiteľ nechcel byť odhalený.
„Jupiter!“ vykríkol Cluny. „Hore ktosi chodí!“

- 72 -
 „Pst!“ zahriakol ho Prvý pátrač. „Nevieme, kto je to. Keďže sme
nejaký čas zostali ticho, nemohol nikto počuť naše volanie a prísť
nám na pomoc.“
Cluny nervózne prikývol. Mládenci zatajili dych a napli uši.
Ťažké kroky sa opatrne pohli krížom cez palubu k dolámaným
doskám okolo palubného otvoru. Potom zastali. Rozhostila sa úplná
tíš.
„Jupiter!“ znenazdajky zadunel hlboký hlas. „Cluny!“
Bol to Hans.
„Hans!“ vykríkol Jupiter. „Tu sme dolu!“
Chlapci sa prebrodili rovno pod palubný otvor.
„Vytiahnite nás stadeto!“ zavolal Cluny.
„Počkajte, hneď to bude,“ sľúbil im Hans.
Vzápätí k nim doľahli kroky prechádzajúce krížom cez palubu a
praskavý zvuk dreva. O chvíľu už Hans spúšťal dolu rebrík, ktorý
zvesil z boku lode. Jupiter s Clunym vyliezli na palubu.
„Páni!“ vydýchol Cluny. „Ale som rád, že vás vidím, Hans!“
„Hľadal som vás všade po tom, ako ste sa vytratili z obchodu,“
riekol vážne Hans. „Nemali ste odísť bezo mňa.“
„Ako si nás našiel?“ vyzvedal Prvý pátrač.
„Presnoril som všetky ulice nablízku aj všetky miesta, kde
predávajú zmrzlinu, jednoducho som všetko prekutal,“ vysvetľoval
Hans. „Keď som sa vracal do obchodu, bol tam chlapec, ktorý mi
povedal, že vás videl na lodi, tak som šiel sem.“
„Videl nás nejaký chlapec?“ Jupiter zvraštil čelo.
„Prečo nám potom nepomohol?“ začudoval sa Cluny.
„Fajn,“ zadumane riekol Jupiter. „Je ešte v obchode?“
„Nie, už odišiel. Ukázal mi čln a odbehol,“ spresnil Hans.
„Mimochodom, celkom som zabudol, mám pre vás odkaz od pána
Wrighta. Pozhováral sa so svojím otcom, veľmi starým človekom.
Staručký pán síce nevedel povedať, čo kúpil Angus Gunn roku 1872,
ale jestvuje vraj jeden spôsob, ako sa to dá v gunnovskom sídle
zistiť.“
„Ako?“ dychtivo vyhŕkol Jupiter.
„Starý pán prezradil, že všetky veci, ktoré vtedy predávali v
obchode, označovali mosadznou tabuľkou s menom Wright a

- 73 -
synovia,“ tlmočil im starcove slová Hans. „To značí, že musíte
hľadať predmet s mosadznou tabuľkou.“
„Jupiter, poďme rýchlo domov,“ naliehal Cluny.
„Povedal by som bleskurýchlo. Celkom som zabudol, že
Stebbins vie, kam šiel Bob s Petrom. Hrozí im nebezpečenstvo.“
Svetlá vianočného stromčeka svietili cez obloky gunnovského
sídla do tmy neskorého podvečera, keď Hans zaparkoval nákladniak
na príjazdovej ceste. Cluny s Jupiterom vyskočili von a rozbehli sa
dovnútra. Hans ich sledoval oveľa pomalšie a pobral sa rovno k
telefónu, aby informoval strýka Tita. Pani Gunnová stála v obývacej
izbe. Sama s praskajúcim ohňom uprostred chladného večera.
„Mami!“ vyhŕkol Cluny, len čo vtrielil dnu. „Máme doma čosi
označené mosadznou tabuľkou s nápisom Wrighta synovia?“
Porozprával jej, čo zistili v Santa Barbare.
„Vy ste teda neprišli na to, čo tam starý Angus kúpil?“ Pani
Gunnová zvraštila čelo. „Zaujíma vás mosadzná tabuľka? Nuž,
mnohé z Angusových vecí mali mosadznú tabuľku. To bolo v tých
časoch bežné. Nepamätám si však na nič so štítkom Wright a
synovia.“
„Mami, prosím ťa, skús lepšie popremýšľať,“ prosíkal Cluny.
„Vrátil sa už Bob s Petrom?“ opýtal sa Jupiter.
„Áno, prišli, povedali mi, že Angus kúpil od Ortegovcov tonu
žulového kameňa,“ odvetila pani Gunnová. „Keďže sa im nepodarilo
zistiť veľkosť ani tvar kameňa, Rory ich odviezol do ortegovského
starého kameňolomu a sám šiel po svojom…“
„Odvtedy sa ešte nevrátili?“ Jupiter sa prekvapene pozrel na
hodinky starého otca. Bolo už takmer sedem hodín.
„Ani oni dvaja, ani Rory,“ zahlásila pani Gunnová. „Ale…“
Odrazu k nim doľahol zvonka čudný zvuk. Odkiaľsi z diaľky,
spoza domu. V tej chvíli vošiel do priestrannej obývacej izby Hans,
no vzápätí zastal, aby sa započúval s ostatnými.
Zvuk pripomínal vzdialené údery kladivom. Akoby duté
cinkanie kovu o kameň.
„To je presne ono!“ vykríkla pani Gunnová. „Celý čas sa vám to
chystám povedať. V noci som rovnaké buchotanie počúvala vyše
hodiny. Naháňa mi to hrôzu. Čo by to mohlo byť?“

- 74 -
 „Mne to pripadá, akoby voľakto rúcal stenu,“ prehodil Hans.
„Stenu? Veď v našej blízkosti nikto nebýva,“ zháčila sa pani
Gunnová. „Tým smerom nič nie… okrem…“ urobila pauzu.
„Okrem čoho, mami?“ vyzvedal Cluny. „Neviem o ničom, čo by
malo byť tým smerom.“
„Je celkom možné, že si to nikdy nevidel. Vzadu je stará
udiareň. Naposledy ju používali, keď bol tvoj otec ešte chlapec.
Úplne som na ňu zabudla.“
„Udiareň?“ začudovane zopakoval Jupiter. „Kamenná udiareň?“
„Nuž, predpokladám, že by aj mohla byť kamenná. Keď som ju
prvý raz videla, obrastal ju vinič. Nikdy som si ju neprezrela
zblízka.“
„Hans, prines z auta lampáš!“ požiadal Bavora Prvý pátrač.
Hans priniesol elektrický lampáš a pani Gunnová ich viedla cez
krovie po zarastenej cestičke. Na Južnú Kaliforniu bol tento
decembrový večer dosť chladný. Kráčali vyše pol kilometra, keď
napokon prešli okolo starej drevenej chatrče.
„Za čias starého Gunna zrub slúžil robotníkom,“ objasnila pani
Gunnová. „Preto sa udiareň nachádzala až tak ďaleko.“
„Postavil ju starý Angus, madam?“ zaujímalo Jupitera.
„Nie som si istá. Skôr by som povedala, že je to práca starého
otca Gunna, Angusovho syna.“ Nato uprela zrak do tmy. „Niekde tu
by to malo byť.“
Klepot kladivom ustal. Pani Gunnová postupovala dopredu cez
husté krovie, ktoré bolo celé dolámané a udupané. Nakoniec dorazili
do cieľa, no namiesto udiarne našli hŕbu kamenia.
„Voľakto ju zbúral!“ zvolala pani Gunnová.
„Ten voľakto hľadal poklad!“ vykríkol Cluny.
„Podľa mňa sa za to môžeme poďakovať Stebbinsovi,“ usúdil
Jupiter. „A hádam aj Javovi Jimovi. Obaja sa už pred niekoľkými
hodinami mohli vrátiť zo Santa Barbary. Ako sa však dozvedeli o
tejto udiarni…?“
Hans zdvihol tupé kladivo. „Rukoväť je ešte teplá.“
Sústredene sa započúvali, ale v tme sa neozval ani hlások. V
svetle lampáša si Jupiter preštudoval ruiny udiarne.

- 75 -
 „Múry boli zjavne z tvrdého kameňa,“ uvážil pomaly. „Súdiac
podľa pálenej tehly vnútri, nemyslím si, že by v kúrenisku bolo čosi
ukryté. Aj podľa zvukov všade dookola.“ Prvý pátrač sa rozhliadol.
„Nevidím nijaké stopy, že by odtiaľto niečo ťahali.“
Cluny sa prehrabával medzi roztrúsenými kameňmi. „Jupe! Tuje
kameň s akýmsi nápisom!“
Hans priniesol lampáš a posvietil. Jupiter zotrel z kameňa špinu
a čítal: „C. Gunn, 1883.“
„To je meno starého otca Gunna. Tiež sa volal Cluny,“,
upresnila pani Gunnová.
Jupiter sa usmial. „Udiareň teda nepostavil starý Angus. To
znamená, že v nej nemohol byť poklad. Vráťme sa nazad do domu.“
Keď sa vrátili na pozemok sídla, pred domom, hneď vedľa
Jonesovho nákladniaka, parkovala profesorova dodávka. Profesor
stál na schodoch v ľahkom obleku a triasol sa na celom tele, modrý
od zimy.
„V Kalifornii nebýva tak mrazivo,“ prehodil a usmial sa. „Prišiel
som sa spýtať, čo ste dnes objavili. Rýchlo mi o tom porozprávajte!“
V teple obývačky, kde praskal oheň v kozube a svietil vianočný
stromček, Jupiter vysypal profesorovi, čo zistili v Santa Barbare.
„Vravíte mosadzná tabuľka? A že tam bol Java Jim aj Steb-
bins?“ Profesor Shay sa zahĺbil. „Už ste našli tu niekde takú
mosadznú tabuľku?“
„Zatiaľ nie, pane,“ priznal Cluny. „Lepšie povedané, ešte sme
ani nehľadali.“
„Čakáme na Boba a Petra,“ vysvetlil Jupiter. Potom opísal
profesorovi, ako Bob s Petrom pochodili u Ortegovcov a že sa
vybrali do kameňolomu. Opäť sa znepokojene pozrel na hodinky.
„Rory ich tam odviezol, ale… Počkajte, už sú tu.“
Na dvore zastala fordka. Vystúpil z nej Rory a šúchajúc si ruky,
vošiel do domu. Celkom sám.
„Kde sú Bob s Petrom?“ chcela vedieť pani Gunnová.
„Odkedy som ich vysadil v kameňolome, nemám potuchy,“
zavrčal Rory. Potom zagánil na Clunyho. „A vy ste ako dopadli v
Santa Barbare pri hľadaní ihly v kope sena?

- 76 -
 Cluny náhlivo vychrlil: „Ešte sme tu nehľadali mosadznú
tabuľku, pretože čakáme na Boba s Petrom a pretože ktosi zbúral
starú udiareň.“
„Udiareň?“ Rory vykrivil tvár. „Ach, na tú som celkom
zabudol.“ Nato sa sám zadíval na hodinky. „Prečo chlapci ešte nie sú
späť? Cesta odtiaľ by im nemala trvať viac ako hodinu.“
„Tá udiareň bola kamenná?“ spýtal sa profesor znepokojene.
„No ale kto mohol vedieť o Angusovom náklade kamenia? Iba ak…“
„Iba ak by sa dotyčný zhováral s Petrom a Bobom,“ dokončil
Cluny.
„Alebo navštívil Ortegov obchod,“ dodal Jupiter. Vzápätí sa
priznal, ako sa nechtiac preriekol pred Stebbinsom. „Obávam sa,“
pokračoval ustarostene, „že aj Stebbins a Java Jim sa dozvedeli o
starom kameňolome. Jeden z nich mohol našich kamarátov
sledovať.“
„Čože?!“ vykríkol profesor a pobral sa k dverám. „Potom môžu
byť obaja v nebezpečenstve, dokonca aj zranení! Ponáhľajme sa!“
Dvaja muži a dvaja chlapci sa rozbehli k autám.
Sedemnásta kapitola
Posledný záchytný bod
Starý kameňolom sa vo svite hviezd leskol ani striebro a jeho
hĺbka sa strácala v bezodnej temnote. Zaparkovali pred vchodom,
kde Rory vysadil Boba s Petrom. V lome nesvietilo jediné svetlo.
„Hľadajte nejakú stopu,“ radil Prvý pátrač.
Vejárovite sa roztiahli po hrebeni lomu. Rory čoskoro naďabil
na bicykle.
„Presne na tom mieste, kde som ich nechal,“ zachmúrene
zahundral Škót. „Museli zísť naspodok, inak by si ich vzali so
sebou.“
Všetci začali opatrne zliezať dolu. Vo svetle bateriek
pripomínali terasy obrie schody. Voda na dne lomu hrozivo odrážala
svetelné lúče. Profesor Shay uprel zrak na močaristú vodu v hĺbke
pod sebou.
„Čo ak sa pokĺzli?“ utrúsil profesor a hrôzou sa zachvel. „Až na
samý spodok…“

- 77 -
 „Také veci vôbec nevyslovujte nahlas, profesor,“ zahriakol ho
rozochveným hlasom Cluny.
Jupiter sa obzeral po vysokých kamenných terasovitých stenách,
či neuvidí kriedou nakreslené otázniky. Nezbadal však ani jeden.
„Ak ich voľakto sledoval, nevedeli o tom,“ usúdil Prvý pátrač.
„Inak by zanechali po sebe otázniky, aby nám naznačili únikovú
cestu. Preto vždy nosíme pri sebe kriedu.“
„To neznie ktovieako dobre,“ prehodil profesor. „Mohla by to
znamenať, že ich prekvapili.“
Taká pochmúrna predstava odobrala všetkým chuť do reči.
Mlčky postupovali nadol po terase v polovičke starého kameňolomu.
Baterkami aj lampášmi jednostaj pohybovali hore-dolu. Videli však
iba kamenné terasy, staré pokrivené stromy, ktoré vyrastali z prasklín
a tisli sa k stenám, a hromadu popadaných kameňov.
V tme sa okolo nich sem-tam šuchli drobné zvieratká a dvakrát
sa na ceste pred nimi preplazil had a zmizol pod hŕbou kamenia.
Kdesi v diaľke zavýjali kojoti. Akýsi obrovský vták preletel hlučne
pomedzi stromy nad okraj lomu. Myšiarka ušatá si hľadala korisť.
Po Bobovi a Petrovi ešte vždy nebolo ani stopy a nocou sa niesli
iba zvieracie zvuky. Skupinka obišla kameňolom takmer dookola až
na vzdialený koniec, keď vtom začula akýsi zvuk.
„Počúvajte!“ zašepkal Hans.
Kúsok pred nimi čosi zarinčalo.
„Vidíte voľačo?“ opýtal sa šeptom Cluny.
„Nie,“ zamrmlal profesor Shay.
To sa drevo trelo o drevo a kov.
„Tamto!“ tlmene vykríkol Jupiter. „Tamto doluje chatrč!“
Hlas mu od vzrušenia poskočil. Dolu pri búde sa ozvalo rinčanie
a ktosi utekal preč. Rory zasvietil baterkou. Lúč svetla zachytil štíhlu
postavu, ktorá bežala k malému autu zaparkovanému vedľa chatrče.
„To je Stebbins!“ skríkol profesor Shay. „Zadržte ho konečne!“
„Bob! Peter!“ zavolal Jupiter.
„Chyťte ho, vy blázni!“ zúril Rory.
„Stebbins, stoj!“ vrieskal profesor.

- 78 -
 Útly mladík dobehol k zelenému volkswagenu, naskočil doň, a
prv než skupinka dorazila k tmavej búde, odfrčal po prašnej lesnej
ceste.
„Znovu nám ufujazdil,“ rozhorčene nariekal profesor.
„Ničomník akýsi!“
Jupiter sa kvôli Stebbinsovi netrápil. „Kde len môže byť Bob s
Petrom? Čo im urobil?“
Cluny sťažka preglgol a muži stáli bez pohnutia. Jupiter sa
rozhliadal v tme.
„Bob! Peter!“ volal.
Jeho hlas sa ako ozvena odrážal od vysokých stien kameňolomu
a v tmavej noci pôsobil hrôzostrašne. Ozvena sa šírila stále ďalej a
nečakane sa zmenila na iný zvuk.
„Pomoc, Jupe! Tu sme!“
Všetci ostali stáť ani prikovaní.
„To sú oni!“ skríkol Cluny.
Opäť sa ozvalo: „Jupiter! Tu sme vnútri!“
„Pozrite!“ vyhŕkol profesor „V chatrči sa svieti.“
Vtom v starej búde zbadali záblesky svetla, ktoré lemovalo
dvere a okná. Jupiter zliezol na terasu, na ktorej stála chatrč, a ostatní
ho nasledovali. Pribehol k dverám a začal lomcovať zámkou.
„Predné okno, Jupe! Otvor okenicu!“ zjačal znútra Peter. Rory
priskočil k obloku, zložil tyč, ktorá zvonka zabezpečovala okenice, a
roztvoril ich. V okne sa na nich usmievali Bob s Petrom.
„Páni,“ vyhŕkol Peter, „už sme si mysleli, že tu zostaneme
uväznení na noc, alebo aj čosi horšie…“
„Voľakto sa pokúšal vniknúť za nami dnu,“ vysvetľoval Bob.
„Preto sme museli zhasnúť svetlo. Mykal zámkou a potom začal
dávať dolu závoru na okenici.“
„To bol ten papľuh Stebbins!“ zúril profesor.
„Len on vás tu mohol zamknúť,“ rozhodol Rory. „Potom sa
vrátil, čertvie prečo, a vtedy sme ho vyplašili.“
„Vylezte von, chlapci,“ súril ich Hans.
Bob zavrtel hlavou. „Nie, vy poďte dnu. Našli sme tu posledný
záchytný bod.“

- 79 -
 Jeden za druhým vliezli všetci dovnútra, riadne rozrušení. Hans
sa cez okno ledva prestrčil. V malej miestnosti im Bob s Petrom
ukázali fascikel ležiaci otvorený na stole.
„,Špeciálna objednávka číslo 143',“ čítal Jupiter nahlas. „,Pre A.
Gunna desať rovnakých štvorhranných obrovských kameňov. Zo
žuly.'„ Jupiter zdvihol hlavu. „Desať obrovských kameňov?“
„Ktoré spolu vážili jednu tonu,“ pripomenul Peter. „To teda
znamená, že jeden kameň mal sto kilogramov. Na čo potreboval
starý Angus desať velikánskych balvanov? Vari postavil voľajaký
pamätník?“
Jupiter užasnuto pokýval hlavou.
„Na Fantómovom jazere nie je nijaký monument,“ riekol Rory.
„A čo ak je niekde inde?“ nadhodil profesor.
„Žeby postavil pre Lauru pamätník v inom meste?“ húdol nahlas
Cluny.
„Nie,“ nesúhlasil s touto myšlienkou Prvý pátrač. „Som
presvedčený, že prekvapenie pre Lauru je len kdesi na Fantómovom
jazere. Slová v denníku nemohli znamenať nič iné iba to, čo Angus
napísal. Podľa nich sa Angus vždy vrátil domov, aby pracoval na
prekvapení pre Lauru.“
„Čokoľvek teda vybudoval, musí byť ukryté,“ usúdil profesor
Shay. „Inak to byť nemôže. Ukryté v okolí Fantómovho jazera tak
skvelé, že nik o to ani len nezakopol.“
„Alebo je to také samozrejmé,“ utrúsil Bob, „že to vôbec
nevnímame. Hádam sa na to celý čas aj dívame, ako Poe na
ukradnutý list, ale nevidíme to, lebo to máme stále na očiach.“
„Musí byť ešte čosi, čo zatiaľ nepoznáme,“ poznamenal
zatrpknuto profesor.
„Jedno viem však iste,“ riekol Peter, „že je neskoro a ja som
hladný. Poďme sa domov najesť.“
Všetci sa zasmiali.
„Najeme sa u nás,“ navrhol Cluny. „Zavoláte domov vašim.
Mama robieva vynikajúce večere, a pritom sa môžeme pokúsiť
rozlúštiť celú záhadu.“

- 80 -
 „Pripomína mi to senzibilnú sugesciu,“ zasmial sa profesor.
„Rád prijímam, ak, pravda, pani Gunnová nebude mať nič proti
uhosteniu postaršieho hľadača pokladu.“
„Som presvedčený, že nebude namietať, profesor,“ sebaisto
zahlásil Cluny.
Hneď nato sa vydali na cestu nazad, obišli celý lom a vystúpili
nahor k bicyklom a autám. Bob s Petrom naložili svoje bicykle na
nákladniak a všetci štyria chlapci vyliezli na korbu. Vo chvíli, keď
štartovali, Peter sa ozval ešte raz:
„A teraz viem aj ďalšiu vec,“ obrátil sa na Jupitera, „vravel si,
že tento prípad ti pripomína skladačku - na vylúštenie hádanky treba
zložiť jednotlivé kúsky dohromady.“
Nato sa uškrnul. „Predpokladám, že už všetky kúsky máme.
Zostáva nám jediné - poskladať ich dokopy!“
Osemnásta kapitola
Jupiter pozná odpoveď
Pani Gunnová obskakovala okolo chlapcov aj troch dospelých
mužov, kým nedojedli. Až potom im dovolila, aby sa zhromaždili v
obývačke a porozprávali sa. Profesor Shay začal chodiť po veľkej
izbe z jedného konca na druhý.
„Musíme ten rébus rozlúsknuť, pretože inak Stebbins s Javom
Jimom ukoristia poklad,“ vyhlásil. „Teraz je už celkom isté, že
spolupracujú.“
„Dôkaz o tom nemáme, pane,“ namietol Jupiter zadumane.
„Súhlasím však s vami, že sa musíme pokúsiť hádanku vyriešiť.
Máme už všetky kúsky skladačky -Angusove výjazdy podľa denníka
a list - a som si istý, že Angus predpokladal, že Laura tiež hádanku
rozlúšti.“
„Hej,“ ozval sa Rory, „pripúšťam, že by to tak mohlo byť.
Lenže ten rébus bol určený jedinej osobe pred sto rokmi! Skúste to,
mládenci, ale ako tvrdím od samého začiatku, dnes sa už nedá
vyriešiť.“
„Mne to pripadá tak, akoby si nechcel, aby sme ten poklad našli,
Rory,“ vyhŕkol Cluny.
„Len ho nájdite a ja odvisnem s vami,“ zašomral McNab“
zachmúrene.

- 81 -
 Jupiter držal v lone starý list Angusa Gunna a otvoril tenký
zápisník. Bob, Peter a Cluny sa zhŕkli okolo neho.
„Preverili sme si všetky štyri kroky, kam smeroval Angusov
posledný kurz v dňoch, keď budoval prekvapenie pre Lauru,“ zhrnul
Jupiter. „Teraz sa musíme pokúsiť zistiť, k čomu mieria a ako súvisia
s tajomstvom Fantómovho jazera, lepšie povedané s legendou o
fantómovi. Okrem toho musíme vypátrať, aké zrkadlo má čosi do
činenia s týmto tajomstvom.“
„Iste, to je pre nás maličkosť!“ ironicky poznamenal Peter.
Jupiter vôbec nevenoval poznámke Druhého pátrača pozornosť.
„Po prvé Angus zašiel do Prašnej rokle po haťové stavebné drevo,
podpery a baníkov. Podľa množstva nakúpených potravín sme
usúdili, že išlo o veľké dielo.
Po druhé navštívil Cabrillovský ostrov s požiadavkou, ktorej
majiteľ vyhovel, a nazad si priviezol v člne voľajaký náklad. To
značí, že z ostrova sem čosi priniesol.
Po tretie kúpil od bratov Ortegovcov desať stokilogramových
štvorhranných obrovských kameňov, ktoré sem dopravil na voze.
A po štvrté kúpil od Wrighta a synov akúsi vec, ktorá
predstavovala poslednú bodku na prekvapení pre Lauru. Muselo ísť -
takmer určite - o predmet, ktorý sa nachádza bežne na lodi, pretože v
tých časoch Wright a synovia nič iné nepredávali. Kúpená vec bola
označená mosadznou tabuľkou s menom obchodníkov.“
Jupiter sa odmlčal. Rory, ktorý sedel pri prednom okne, sa
zasmial.
„Teraz to všetko skĺb dohromady,“ radil mu Škót, „a potom
vyhlás honbu na fantóma, ktorý v tejto krajine vôbec neexistuje. A
keď toho vášho ducha chytíte, tak mu povedzte, aby sa pozrel do
zrkadla!“
„Dočerta!“ Boba zaliala červeň. „Tuším si z nás robíte…“
Pani Gunnová zagánila na Roryho a vzápätí sa obrátila na
Jupitera. „Celý čas, čo ste boli v kameňolome, hľadala som po dome,
no nenašla som nič, čo by bolo označené mosadznou tabuľkou s
menom Wrighta a synov. Neviem si predstaviť, čo by to malo byť.“
Jupiter skormútene pokýval hlavou. „Nech to bolo čokoľvek,
som presvedčený, že všetky jednotlivé veci, ktoré Angus kúpil, patria

- 82 -
k sebe a dohromady vytvárajú prekvapenie pre Lauru. A to
prekvapenie, ako sa píše v liste, nejako súvisí s tým, čo mal Angus
rád doma v Škótsku. Čo by to asi tak mohlo byť?“
„Voľačo pekne veľké,“ riekol Cluny sľubne.
„Na čo potreboval Angus haťové stavebné drevo a toľkých
mužov?“ opýtal sa profesor Shay. „A kde je všetko to drevo?“
„A kde položil tonu obrovských kameňov?“ pridal sa Bob.
„Poviem vám, také balvany sa nedajú len tak ľahko ukryť.“
„Počúvajte!“ zvolal Peter. „Čo vedia robiť baníci najlepšie?
Jupiter, ty sám predsa vravíš, aby sme sa držali najjednoduchšieho
vysvetlenia. Čo teda vedia robiť baníci najlepšie? No predsa kopať!
Vykopali obrovskú dieru a drevo aj s kameňmi použili na podpery.
Možno vybudovali podzemnú miestnosť.“
Profesor Shay sa prestal prechádzať po izbe. „Obrovskú dieru?
V zemi?“
„Prečo nie?“ nedal sa Peter. „Mohla by to byť celkom vhodná
skrýša pre poklad. Možnože Angus kúpil od Wrighta a synov
mosadznú kľučku alebo lampáš do tajnej miestnosti.“
„Čo však potom potreboval z Cabrillovského ostrova?“ hútal
nahlas Jupiter. „Nemyslím si, že by tajná podzemná miestnosť bola
pre Lauru veľkým prekvapením. Nesmieme zabúdať, že pokiaľ je
nám známe, Angus najprv plánoval prekvapenie a až neskôr k nemu
pridal poklad.“
Profesor Shay sa nepohol od chvíle, čo Peter spomenul
obrovskú dieru v zemi. Až teraz vykročil k Rorymu pri prednom
obloku.
„Všimli ste si niekedy nejaký náznak tajnej siene, pán McNab?“
„Nie, nikdy,“ zavrčal Rory. „Samé táraniny!“
Profesor sa zahľadel von oknom na malý rybník a tmavé stromy.
Vtom sa zvrtol a oči mu zažiarili.
„Dopekla! Myslím, že Peter má pravdu!“ vykríkol. „Škótska
vysočina je popretkávaná jaskyňami a jaskynkami. Pani Gunnová, v
liste Angus píše, aby jeho manželka nezabudla na to, čo mal rád v
Škótsku, lenže vy neviete, čo to bolo. Čo ak išlo o…“
„…tajnú podzemnú jaskyňu, kde sa stretávali, keď boli mladší!“
vyhŕkol Jupiter. „O ktorej by mohla vedieť iba Laura.“

- 83 -
 „A ktorú tu Angus napodobnil,“ pokračoval profesor. „Z
Cabrillovského ostrova mohol priniesť starý španielsky nábytok a
koberčeky do tajnej jaskynky.“
„A ešte aj zrkadlo,“ dodal Bob.
Profesor Shay dychtivo prikývol. „Myslím, že to máme, chlapci!
Pochopiteľne, že jaskynka je dobre ukrytá a za sto rokov jej vchod
akiste zarástol. Ale my ju nájdeme! Hneď zajtra začneme prečesávať
každý kúsok Fantómovho jazera!“
„Prečo nie už dnes večer?“ zvolal Peter. „Máme predsa svetlá.“
Profesor Shay zavrtel hlavou. „Som si istý, že v tme by sme
veľa nenašli. Navyše sme všetci unavení. Po výdatnom nočnom
spánku budeme oveľa čulejší.“
„Ten poklad vám neutečie, chlapci,“ rázne zakročila pani
Gunnová. „Mimochodom, Cluny pôjde aj tak hneď teraz do postele.“
„Lenže my vieme, že Stebbins sa potĺka po okolí,“ zaprotestoval
Cluny, „a hádam aj Java Jim.“
„Pochybujem, že by v noci niečo našli,“ ozval sa profesor.
„Musíme to risknúť, aj keď si nemyslím, že z ich strany hrozí veľké
riziko.“
Všetci rozmrzene prikývli. Uvedomovali si, že profesor má
pravdu, no pred sebou mali dlhú noc čakania.
„Cítim v kostiach, že aj tak nebudeme dobre spať,“ zašomral
Peter.
„V tom prípade premýšľajte o všetkých miestach, kde by sa
mohla podzemná sieň ukrývať,“ poradil im profesor, „a zajtra sa tu
stretneme a začneme s hľadaním.“
„Ale bezo mňa,“ rezolútne vyhlásil Rory. „Už mám vašich
nezmyslov plné zuby.“
Profesor Shay odišiel vo svojej dodávke. Traja pátrači pomohli
Hansovi naložiť jednotlivé kusy nábytku, ktoré pani Gunnová
vybrala pre strýka Tita, a napokon sa sami vyštverali na korbu
nákladniaka. Mohutný Bavor sa vyšplhal s autom na hradskú a
zamieril na Rocky Beach. Chvíľu sa mládenci viezli mlčky. Potom sa
Jupiter opýtal:
„Čo myslíte, chalani, ako by voľakto označil podzemnú
miestnosť?“

- 84 -
 Peter sa zamyslel. „Žeby pred ňu navŕšil zopár tých obrovských
balvanov, tak aby pôsobili prirodzene? Lenže dal Laure kľúč?“
„Alebo žeby zasadil strom? Špeciálny strom, ktorý pripomína
taký, aký mal doma v Škótsku?“ pridal sa Bob.
„Áno, je to možné,“ pripustil Jupiter.
„A čo ak použil na označenie zrkadlo?“ zvolal Peter. „Možnože
ho umiestnil voľakde na zem alebo na strom, tak aby ho Laura
uvidela z určitého bodu!“
„Povedzme z obloka, pri ktorom doma sedávala,“ podotkol
Jupiter. „Alebo z veže sídla.“
„Dočerta! Každý náš predpoklad by mohol byť reálny. Stavím
sa, že jeden z nich je správny,“ usúdil Bob.
Jupiter prikývol a očami sledoval z korby auta prvé roc-
kybeachske domy.
„Jedna vec ma však trochu mätie,“ zahlásil vodca trojice
pomaly. „Starý Angus v liste zdôrazňuje, aby Laura nezabudla na
tajomstvo Fantómovho jazera, na fantóma, ktorý číha nad jazerom na
nepriateľov. Tajná jaskyňa však nedáva so spomínanou legendou
nijakú súvislosť.“
„Keď objavíme jaskyňu, azda pochopíme spojitosť,“ riekol
Peter.
„Áno, možnože máš pravdu,“ súhlasil Jupiter.
Hans vysadil Boba s Petrom pred domami, kde bývali, a potom
zamieril do Jonesovho bazára. Keď Prvý pátrač prišiel domov, bol
priveľmi rozrušený, aby ihneď zaspal. Dal si varenú čokoládu a
porozprával tete Matilde a strýkovi Titovi o dobrodružstvách, ktoré
cez deň zažili. Strýko sa zaraz vybehol pozrieť, čo mu pani Gunnová
poslala. Pani Jonesová usúdila, že veľká diera ukrytá v podzemí by
skutočne mohla zapadať do rébusu.
„Som presvedčená, že zajtra ráno ju určite nájdete,“ povedala
teta Matilda. „No ale teraz vás chcem už vidieť v posteli, mladý
pánko. Odpočinutému sa ti bude ľahšie premýšľať. A teraz sa už
prac!“
Jupiter dlho ležal s otvorenými očami a sledoval vianočné
osvetlenie Rocky Beach. Napokon zaspal, mysliac jednostaj na tajnú

- 85 -
podzemnú miestnosť, obrovské kamene, haťové stavebné drevo a
Cabrillovský ostrov, na ktorý sa starý Angus vybral, aby získal…
Odrazu sa Jupiter posadil vzpriamene na posteli.
Ešte v polospánku zažmurkal. Vonku bolo tma, hoci hodinky
ukazovali takmer osem hodín ráno. Nato začul na streche bubnovanie
a uvedomil si, že poriadne leje.
Momentálne ho však dážď nezaujímal.
Sedel a zrak upieral na stenu. V tej chvíli poznal odpoveď na
hádanku Angusa Gunna.
Devätnásta kapitola
Rébus je rozlúsknutý
Jupiter sa obliekol a zatelefonoval Bobovi a Petrovi. Prikázal
im, aby sa o pätnásť minút dostavili do bazára, že pozná odpoveď.
„Som ja ale mumák,“ vyčítal si vodca trojice, „mal som na to
prísť už dávno. Ponáhľajte sa!“
Potom zavolal Clunymu na Fantómovo jazero.
„Cluny, myslím, že už viem, kde je poklad,“ oznámil
rozospatému kamarátovi na druhom konci drôtu. „Vezmi si krompáč,
lopatu, pršiplášť a čakaj na nás. Hans nás odvezie.“
Vzápätí Prvý pátrač zbehol dolu schodmi a nahádzal do seba
misku vločiek. Len čo dopil mlieko, zadrnčal telefón. Volal profesor
Shay.
„Jupiter?“ opýtal sa profesor. „V noci som bdel a premýšľal o
skrytej jaskynke, keď mi znenazdajky zišlo na um, ako ju starý
Angus mohol označiť. Fantóm…“
„Profesor, nijaká skrytá jaskynka neexistuje,“ prerušil ho Prvý
pátrač. „Som si istý, že už poznám odpoveď!“
„Čože?“ kričal profesor cez telefón. „Vraj nejestvuje nijaká
jaskynka? Potom… Jupiter, prezraď mi, na čo si prišiel.“
„Poviem vám to pri jazere. Tam sa stretneme.“
„Rýchlo sa idem obliecť.“
O desať minút sa Traja pátrači krčili v daždi na dvore bazára.
Peter s Bobom sa ledva dokázali ovládnuť. Keď prišiel Hans s
nákladným autom, vydriapali sa na zakrytú korbu a priam sa vrhli na
Jupitera.
„Akú odpoveď poznáš?“ naliehal Bob.

- 86 -
 „Prezraď nám ju!“ domŕzal Peter.
„Dobre,“ dal sa uhovoriť Prvý pátrač. „Spal som, no sústavne
ma mátala skrytá jaskynka. Mysľou mi prebleskli slová, ktoré Bob
vyriekol cestou domov, a vtedy sa mi celá vec rozjasnila v hlave.“
„Čo Bob povedal?“ zaúpel Peter v naskakujúcom aute.
„Povedal,“ naťahoval odpoveď Jupiter, ktorý sa vyžíval v
dramatickosti, „že čo ak starý Angus zasadil na Fantómovom jazere
špeciálny strom. A to skutočne Angus urobil!“
„Strom?“ zalapal po dychu Peter.
„Nie taký, aký poznal v Škótsku, ako si myslel Bob,“
pokračoval Jupiter, „ale strom, ktorý by nútil Lauru rozmýšľať o
domove. Preto sa vybral na Cabrillovský ostrov a kúpil jeden z
pokrivených cyprusov, pripomínajúcich fantómov. Zasadil fantóma
na Fantómovom jazere!“
„Pána!“ zvolal Bob. „Nám teda nezostáva nič iné iba nájsť na
Fantómovom jazere starý cyprus!“
„Ale kde začneme hľadať?“ zaváhal Peter. „Tam sú predsa
hektáre porastov.“
„Napovie nám to posledná časť hádanky,“ zažiaril Jupiter.
„Spomeňte si na jednotlivé kúsky skladačky. Po prvé baníci a haťové
stavebné drevo z Prašnej rokle. Peter mal stopercentnú pravdu -
baníci najlepšie kopú. A vykopali obrovskú jamu. Pokiaľ ide o
haťové rezivo, celkom sme prehliadli jednu dôležitú skutočnosť.
Prečo musel mať Angus práve haťové stavebné drevo? A nie
obyčajné rezivo alebo banské drevo?“
„Čo je na tom, Jupe?“ nechápal Peter.
„Haťové rezivo je totiž špeciálne narezané a upravené drevo,
aby zadržiavalo vodu,“ vyhlásil Jupiter. „Haťové stavidlo zvyčajne
zadržiava vodu vnútri, lenže Angus použil rezivo, aby ním zadržal
vodu zvonka.“
„Zvonka čoho?“ zízal na Jupitera Bob.
„Zvonka dlhej a obrovskej jamy, ktorú preňho vykopali baníci,“
odvetil Prvý pátrač. „Musel zastaviť prietok vody, kým bola jama
hotová. Potom kúpil balvany, aby ich použil na vybudovanie
chodníčka. Z Cabrillovského ostrova priviezol cyprus. A u Wrighta a
synov kúpil lodný lampáš.“

- 87 -
 „Ostrov v rybníku!“ vykríkol jednohlasne Bob s Petrom.
„Presne tak,“ zajasal Jupiter. „Ostrovček vo Fantómovom jazere
vybudoval starý Angus. Ten bol chystaným prekvapením pre Lauru.
Všetci si však mysleli, že starý Angus objavil rybník aj s
ostrovčekom, práve tak ako dom. Lenže sa mýlili. Angus ostrov
vybudoval!
Pôvodne tu zrejme bol úzky polostrov vybiehajúci do rybníka.
Angus postavil z haťového reziva na každej strane bariéru, cez
polostrov prekopal kanál, doň uložil balvany v podobe fantómových
šľapají a napokon uvoľnil zastavenú vodu. Tak dostal ostrov. Na stĺp
pre maják zavesil lodný lampáš od Wrighta a synov a zasadil
pokrútený cyprus, aby oživil legendu o fantómovi.
Vybudoval vlastne miniatúrnu kópiu toho, čo mal rád doma -
pohľad na jazernú zátoku. Svojím darčekom chcel Lauru prekvapiť,“
Jupiter urobil pauzu, aby sa nadýchol. „Keď sa neskôr zjavil kapitán
Kráľovnej Argyll aj so svojimi mužmi, Angus použil ostrov ako
skrýšu pre poklad. Návod na jeho nájdenie zanechal v liste a v
druhom denníku.“
Bob s Petrom mlčky obdivovali, ako dômyselne starý Angus
zostavil rébus a ako ho Jupiter rozlúskol.
„Naozaj nikto nevedel o tom, že ostrov umelo vytvoril človek?“
spýtal sa nakoniec Bob.
„Nikto okrem Angusa a baníkov, ktorí vykopali kanál,“ riekol
Jupiter. „V tých časoch pracovali ako kopáči zväčša kadejakí tuláci a
utečenci. Keď sa ľudia začali zaujímať o poklad, väčšina kopáčov už
v kraji nežila. Angusova rodina sa nazdávala, že ostrov je prirodzený,
a vôbec netušila o baníkoch, pretože si neprečítala druhý denník.“
„Ale my sme ho našli, a tak nájdeme i poklad!“ zvolal Peter.
„Som o tom presvedčený,“ zahlásil Prvý pátrač.
„Jednému však stále nerozumiem,“ ozval sa Bob. „Čo mal starý
Angus na mysli, keď napísal o uzrení tajomstva v zrkadle?“
„Napríklad to, že rybník je ako zrkadlo,“ hádal Peter.
„Myslím, že aj to viem vysvetliť. Ale najskôr chcem zájsť k
rybníku a…“
Nákladné auto zabočilo na asfaltku k Fantómovmu jazeru o pár
minút skôr. Vtom Hans šliapol na brzdy, až mládencov hodilo

- 88 -
dozadu. Len čo nadobudli rovnováhu, vyskočili. Hans už bol vonku z
kabíny auta a náhlil sa dopredu.
Nachádzali sa pred poslednou zákrutou cesty vedúcej ku
gunnovskému sídlu, mimo dohľadu z domu. Dodávka profesora
Shaya parkovala na štrkovej krajnici za sosnovým hájom. Predné
dvere auta boli otvorené a profesor sedel na okraji predného sedadla.
Cluny sa skláňal nad ním.
„Pán profesor, ste v poriadku?“ opýtal sa Hans.
„No… tuším, že áno,“ vybľabotal profesor, ohmatávajúc si
sánku. Pohľadom sledoval chlapcov, ako bežia k nemu. „Bol to Java
Jim! Prišiel som len pred chvíľou a zbadal som ho na ceste. Pokúšal
som sa ho zadržať, ale napadol ma a stratil sa medzi stromami.“
„Java Jim?“ vykríkol Jupiter. „V tom prípade nesmieme strácať
ani minútu. Cluny, zober náradie! Rýchlo!“
Dvadsiata kapitola
Fantómovo tajomstvo
Pani Gunnová pozerala, ako sa skupinka pohybuje v daždi
smerom k malému rybníku. Hans a profesor Shay niesli náčinie.
„Dávajte si pozor,“ kričala za nimi Clunyho matka, „aby ste sa
nepremočili!“
Mládenci prikývli a ponáhľali sa cez kroviská na kraj rybníka.
Mokré fantómove šľapaje v úzkom kanáli sa ligotali. Po jednom
preskákali po kameňoch a ocitli sa na malom ostrove, obrastenom
borovicami. Ostrov nebol ani tridsať metrov široký a dva vyvýšené
pahorky dosahovali výšku zo desať-dvanásť metrov.
„Podľa legendy stojí fantóm na skalnom útese a pozerajúc dolu
na zátoku, čaká na Vikingov,“ pripomenul Jupiter. „Preto pohľadáme
pokrivený strom na vzdialenom konci ostrova na voľajakom
vyvýšenom mieste.“
Obišli ostrov dookola až na opačnú stranu. Dážď im stekal po
čapiciach a bundách, a aj dolu šijou. Vyliezli na nízky pahorok, ktorý
vyčnieval nad rybníkom. Na vrchole sa týčil maják, jeho signalizačné
svetlo viselo na stĺpe. Peter sa pustil do skúmania lampáša.
„Jupe mal pravdu!“ vykríkol Druhý pátrač. „Je tu mosadzná
tabuľka s nápisom ,Wright a synovia'!“
„Hľadajte pokrútený cyprus!“ súril ich Jupiter.

- 89 -
 Nepotrebovali sa však veľmi rozhliadať.
„Tam je!“ vykríkol profesor Shay.
Ani nie päť metrov od majáka stál malý, krivý cyprus, presne
taký, aký videli na Cabrillovskom ostrove. V daždi vyzeral ako
hrôzostrašná ľudská postava so zdeformovanou hlavou a dlhou,
kostnatou rukou, ukazujúcou na rybník. Úplne ako fantóm, ktorý
nepretržite sleduje more a striehne na opätovný príchod Vikingov.
„Pozrite,“ povedal Peter a ukázal smerom k sídlu krížom cez
Angusom umelo vytvorený kanál. „Cyprus je dokonale ukrytý pred
pohľadom z domu alebo z brehu za väčším stromom. Nečudo, že sme
si ho nikdy nevšimli.“
Jupiter prikývol. „Keď ho sem starý Angus zasadil,
pravdepodobne ho bolo dobre vidieť, lenže tieto trpasličie cyprusy
rastú veľmi pomaly. Za posledných sto rokov zrejme nevyrástol ani
tridsať centimetrov, zatiaľ čo ostatné stromy ho svojou výškou
predstihli.“
„Kašli na stromy, Jupe,“ netrpezlivo vyhlásil Peter. „Radšej
začnime kopať.“
Bob si prehliadol okolie cyprusu. „Java Jim tu ešte nebol.
Nevidím nijaké stopy po kopaní.“
„Dajme sa do toho, Peter,“ súril ich Cluny a načiahol sa za
krompáčom, ktorý držal v ruke Hans. „Prekopeme to tu dookola.“
„Nie,“ zarazil ho Jupiter. „Tu kopať nebudeme.“
Všetci naňho upreli prekvapene zraky.
„V liste sa predsa hovorí: nezabúdaj na tajomstvo Fantómovho
jazera,“ ohradil sa profesor Shay. „Podľa mňa to znamená hľadať
tam, kde je fantóm.“
„Lenže sa v ňom hovorí aj o uzrení tajomstva v zrkadle,“
pripomenul Prvý pátrač. „Angus radí pozrieť sa na fantóma v
zrkadle.“
„Ibaže nablízku nie sú nijaké zrkadlá,“ namietol Peter.
„Nie, no Angus to vedel,“ súhlasil Jupiter. „Musel tým
myslieť ,akože' v zrkadle. Zrkadlový obraz je obrátený. Angus mal
teda na zreteli, že poklad treba hľadať na mieste zrkadlového odrazu
fantóma.“

- 90 -
 Jupiter sa zahľadel na zakrpatený stromček. „Fantóm sa díva a
ukazuje na rybník. My sa teda musíme držať obráteného obrazu,
presne na opačnej strane vystretého ramena.“
Prvý pátrač okamžite premenil svoje slová na skutok, postavil sa
pred malý cyprus a pohľad upriamil na opačnú stranu dlhého, ruku
pripomínajúceho konára. Bob ho nasledoval.
„Dočerta, cez ten dážď takmer nič nevidím,“ zlostil sa Bob.
„Dnes je priveľká tma.“
„Podaj mi baterku, Cluny,“ požiadal Jupiter.
Prvý pátrač priložil obrovskú baterku k ramenu fantóma a
zasvietil. Silný kužeľ svetla preťal dážď a dopadol na rovné,
otvorené miesto v hustom kroví. Jupitera od zdesenia až myklo.
„Rýchlo, chalani!“
Všetci sa rozbehli dolu svahom na plošinu. Obrastená hustými
kroviskami, bez jediného označenia, vôbec nenaznačovala, že by tu
mohol byť zakopaný poklad. Nič - až teraz.
Skupinka mužov a chlapcov vedno civela na vytrhnutý ker a
zívajúcu dieru.
„Je preč!“ zaúpel Cluny.
„Voľakto sa dovtípil pravdu pred tebou, Jupe,“ nešťastne
poznamenal Peter.
Profesor Shay sa zohol a zodvihol mosadzný gombík. „Bol to
Java Jim! Preto na mňa zaútočil a ušiel. On má poklad!“
„Musíme zavolať políciu,“ rozhodol Hans.
Rozbehli sa nazad cez fantómove šľapaj e a zamierili hore k
sídlu. Jupiter požiadal pani Gunnovú, aby zatelefonovala šerifovi
Reynoldsovi na rockybeachsku policajnú stanicu a povedala mu, že
Traja pátrači potrebujú pomoc. Musia zabrániť Javovi Jimovi, aby
ušiel.
„Prehľadáme najprv miesto, kde vás napadol, profesor,“ uvážil
Jupiter. „Možno zistíme, kadiaľ šiel.“
Na mieste, kde profesorova dodávka zišla z cesty, začali skúmať
zem baterkami. Štrk okolo auta nič neprezrádzal. Profesor Shay
upozornil na voľné priestranstvo kúsok od dodávky. V blatistej pôde
sa jasne črtali odtlačky topánok, ktoré viedli krížom priamo na
hradskú. Profesor si vzdychol:

- 91 -
 „Musel si auto odstaviť na hradskej. Je preč, chlapci!“
Jupiter študoval odtlačky. „Sú pomerne plytké,“ konštatoval.
„Profesor, keď vás Java Jim napadol, mal prázdne ruky?“
„Áno. Poklad už musel mať v aute a zrejme sa po niečo vrátil.
Obávam sa, že je v háji.“
„Možno,“ riekol Jupiter pomaly, ako sa vracali nazad k
profesorovej dodávke. Odrazu sa Prvý pátrač začal obzerať. „Kde je
Rory?“
„Rory?“ zopakoval Cluny. „Celé ráno som ho nevidel. Rád
chodieva na skoré ranné prechádzky.“
Jupiterovi sa aj v daždi zaiskrilo v očiach. „Cluny, ty si vravel,
že Rory je u vás iba rok. Ako sa sem vlastne dostal?“
„Pre… prečo?“ zajakal sa ryšavý mladík. „Zjavil sa tu s listom
od našich známych v Škótsku. Vedel všetko o našej rodine a o
starom sídle Gunnovcov.“
„To sa dokáže hocikto naučiť,“ zahlásil Peter. „Jupe, ty si
myslíš, že Rory spolupracuje s Javom Jimom? Alebo že je to
dokonca sám Java Jim?“
„Má rovnakú postavu,“ usúdil Jupiter. „Od začiatku sa usiloval
zastaviť naše pátranie po poklade. Vždy, keď sa Java Jim pokúšal
získať od nás denník, zdržiaval sa mimo Fantómovho jazera a
čertovsky rýchlo sa ukázal v meste duchov po tom, čo Java Jim
ufujazdil.“
„Vedel, že sme v kameňolome, pretože nás ta odviezol,“
pripomenul Bob. „Bol prvý, komu sme povedali o tone kameňa od
Ortegovcov. Mohol nás zavrieť v tej búde, vrátiť sa späť a zbúrať
udiareň - vtedy totiž ešte nevedel, že kamene mali obrovské
rozmery.“
„Pri tej chatrči sme predsa všetci videli Stebbinsa,“ namietol
profesor Shay.
„Správne,“ súhlasil Prvý pátrač. „Lenže Stebbins skúšal zámku
na dverách. Ak by zavrel Boba s Petrom vnútri, vedel by, že dvere sú
zamknuté. A…“
Jupiter sa na chvíľu zamyslel. „Chalani, keď sme prenasledovali
chlapíka po tom, čo horelo v kôlni, videl v skutočnosti niektorý z vás
nejakého muža?“

- 92 -
 Mládenci si vymenili pohľady. Ani jeden nikoho nevidel.
„Do prenasledovania sme sa pustili, lebo Rory povedal, že videl
Javu Jima,“ pokračoval Jupiter. „Zaujímalo by ma, či Rory naozaj
niekoho videl. Čo ak tam nikto nikdy nebol?“
„Chceš vari naznačiť, že oheň v šope založil Rory?“ opýtal sa
Bob. „Žeby len predstieral, že zazrel Javu Jima? Pretože bol ním
sám?“
„Ale profesor Shay videl utekať človeka,“ doložil Cluny.
„Lenže si myslel, že je to Stebbins,“ spresnil Jupiter. „Profesor,
naozaj ste voľakoho zbadali, alebo ste si to iba mysleli?“
„Stebbins mi celý čas behal po rozume,“ priznal sa váhavo
profesor. „No keď to teraz spomínate, nie som si celkom istý, či som
dakoho videl. Rory povedal, že videl Javu Jima. Ja som vedel… teda
lepšie povedané, ja som si myslel, že to bol Stebbins.“
„Rory je zlodej!“ zjačal Peter. „Rory má…“
„Rory má čo, hm?“ zaburácal v daždi chrapľavý hlas.
Na ceste stál Škót a gánil na chlapcov.
„Ach!“ Jupiter sťažka preglgol. Rukou sa oprel o kapotu
profesorovej dodávky a baterka mu spadla na zem. Zohol sa, aby ju
zodvihol.
„Hans!“ vyštekol profesor. „Zadržte Roryho!“
Keď sa Jupiter vystrel, na tvári sa mu zračil zvláštny výraz. Ešte
raz sa rozpačito dotkol profesorovho auta.
„Nie,“ znezrady vyhlásil vodca pátračov. „Hans, Rory to nie je.
Pomýlil som sa.“
Dvadsiata prvá kapitola
Poklad z Kráľovnej Argyll
Hans upieral zrak na Jupitera a stojac na mokrej ceste, váhal.
„Hans, zostaňte pri McNabovi!“ rozkázal profesor Shay.
„Jupiter, čo to tu melieš? Veď si práve dokázal, že Rory je vinník!“
„Zavrel nás predsa do búdy v kameňolome, Jupe!“ pridal sa
Peter.
„Založil oheň v kôlni a zváľal udiareň!“ zvolal Bob. „Jupiter, ty
sám si ho usvedčil.“
Rory náhle zbledol. „Čože? Ty si ma obvinil z…“

- 93 -
 „Nehýbte sa,“ riekol Hans pokojne a ruku položil na Škótovo
rameno.
Jupiter potriasol hlavou. „Rory zapálil šopu, zamkol Boba s
Petrom a prehľadal udiareň. Usiloval sa nás zastaviť, aby sme
neobjavili poklad. Lenže on nie je Java Jim, ani nemá poklad.“
„Chceš azda povedať, že to bol Stebbins a Java Jim?“ opýtal sa
profesor Shay.
„Java Jim áno,“ pritakal Prvý pátrač. „Ale Stebbins nie, on
neprahne po poklade. Myslím, že istým spôsobom sa nám pokúšal
pomôcť. Keď vnikol do Hlavného stanu, nemal v úmysle ukradnúť
denník ani nám zabrániť v pátraní. Iba si ho odfotografoval. No
najdôležitejšie je, že Stebbinsa sme videli vždy iba vtedy, keď bol
nablízku Java Jim. Stebbins špehoval aj Javu Jima, aj nás. Podľa
môjho názoru sa v Santa Barbare chcel s nami len pozhovárať, no
sami sme zavinili, že dostal z nás strach. Som presvedčený, že práve
Stebbins poslal toho chlapca za Hansom, aby nás vytiahol z člna, a v
kameňolome sa snažil Boba s Petrom vyslobodiť z chatrče.“
„Nazdávaš sa teda, že Java Jim napokon konal sám?“ zaujímalo
Petra.
„Áno aj nie,“ odvetil pokojne Jupiter.
Cluny sa začudoval: „Čo tým myslíš? Ako mohol…?“
„Java Jim je zvláštny človek,“ pokračoval Jupiter. „Zdá sa, že je
cudzinec, hoci vie veľa o tejto oblasti. V bazári sa zjavil hneď nato,
ako Bob navštívil Historickú spoločnosť. Do budovy spoločnosti sa
vlámal v ten deň, ako sme sa vybrali na Cabrillovský ostrov, ale
prečo? V Santa Barbare nezašiel najskôr - ako my - do novín Sun
Press po archívne záznamy, ale vybral sa rovno k starému pánu Wid-
merovi. Ako vedel, že pán Widmer má vlastný archív?“
„Dočerta!“ zaklial Bob. „To je pravda. Ako to Java vedel?“
„O pánu Widmerovi vedel preto, Bob, lebo je odborníkom na
dejiny našej oblasti!“ zahlásil Jupiter a pohľadom sa zavŕtal do
profesora Shaya. „Rory nebol jediný muž, ktorý sa zjavil v meste
duchov hneď po tom, ako sa Java Jim vyparil. Prišiel tam aj profesor
Shay. Ten je expert na miestnu históriu, on je Java Jim a on dnes
ráno ukoristil poklad!“

- 94 -
 Profesor Shay sa zasmial. „To je absurdné, Jupiter. No neurazil
som sa, chlapče, ale celkom sa mýliš. Okrem toho som primalý na to,
aby som mohol byť taký násilník.“
„Nie, pane, vy ste len štíhly, ale ťažký trojštvrťový kabát to
zakryl.“
„Ako som mohol ráno ukradnúť poklad, keď som ležal doma v
posteli?“
„Včera večer,“ vysvetľoval Prvý pátrač, „keď Peter spomínal
dieru v zemi, ste odhalili pravdu skôr než ja. V noci ste sa vrátili a
pravdepodobne pomocou baterky priloženej k cyprusovému konáru,
ako som to urobil ja, ste poklad našli. Kým ste poklad vykopali a
odnášali ho preč, bolo už ráno. V gunnovskom dome ste počuli
zazvoniť telefón. Aby ste sa presvedčili, či telefonický hovor nie je
pre vás nebezpečný, prikradli ste sa k domu a načúvali ste.
Počuli ste, ako Cluny povedal, že už poznáme odpoveď a že sme
na ceste k Fantómovmu jazeru. Keby ste v tej chvíli ušli a my by sme
našli prázdnu dieru, neskôr by sme vás mohli upodozrievať. Ak by
ste však predstierali, že vybájený Java Jim sa zmocnil pokladu a
zdúchol, nikto nevznesie podozrenie proti vám. Polícia sa pustí
hľadať Javu Jima.
A tak ste sa tajne vkradli do domu, zavolali ste mi a zahrali, že
ste ešte doma. Potom ste vyšli von, aby ste si na nás počkali. Sám ste
urobili odtlačky v blate a vymysleli ste si, že vás Java Jim napadol.“
Teraz už všetci upierali pohľady na profesora. Z hradskej k nim
doľahlo vzdialené kvílenie policajnej sirény.
„Myslíš, že sa ti to všetko podarí dokázať, chlapče?“ smial sa
profesor Shay.
„Áno, pane, pretože ste urobili jednu veľkú chybu,“ odvetil
Jupiter. „Povedali ste, že ráno o ôsmej ste boli doma a sem ste prišli
tesne pred nami. Lenže už dávno pred ôsmou lialo ako z krhly.“
„Pršalo?“ Profesor Shay sa chichúňal. „Zabudol som sa
pozrieť…“
„Zem pod vašou dodávkou zostala suchá,“ jednoducho
konštatoval Prvý pátrač. „A motor vášho auta je studený. Museli ste
tu byť dávno pred ôsmou hodinou.“

- 95 -
 Profesor Shay zúrivo zreval, zvrtol sa a bežal k hradskej.
Policajná siréna sa už ozývala z cesty schádzajúcej do údolia. Shay
sa vrhol medzi tmavé stromy, no vtom spoza mokrého kríka
vyskočila štíhla postava a hodila sa naňho. Strhla sa bitka, ale pri
skupinke už brzdilo policajné auto. Vybehli z neho dvaja policajti a
oddelili zápasiaceho profesora od jeho útočníka.
Šerif Reynolds sa tváril zmätene, keď videl chlapcov. Hansa aj
Roryho bežať nahor. Premeriaval si nechápavo profesora a -
Stebbinsa.
„Čo sa to tu robí, mládenci?“ nešlo mu do hlavy. „Je azda ten
mladík, čo zápasí s profesorom Shayom, zlodej? Je to Stebbins?“
„Som Stebbins,“ vrieskal chlapík s bujnou hrivou, „ale nie som
zlodej! Zlodej je profesor!“
„Hovorí pravdu, šerif,“ potvrdil Jupiter. „Profesor Shay je pravý
zlodej!“ Prvý pátrač vysvetlil šerifovi, na čo prišiel svojou
dedukciou. „Mám dojem, že Stebbins nikdy nekradol. Podľa mňa už
dávnejšie odhalil, že profesor ide za pokladom, a preto ho profesor
falošne obvinil a poslal do väzenia.“
„Je to pravda,“ prikývol Stebbins. „Len čo som sa dostal na
podmienku von, pobral som sa sem a sledoval profesora, aby som
dokázal svoju nevinu.“
Šerif Reynolds si prísne premeriaval profesora Shaya. „Ak máte
ten poklad, profesor, predpokladám, že nám hneď teraz poviete, kde
ste ho ukryli. Nakoniec to bude pre vás poľahčujúca okolnosť.“
Profesor pokrčil plecami. „Dobre teda. Jupiter ma dostal. Zadné
sedadlo v mojom aute je duté, poklad je pod ním.“
Dvaja policajti odložili zadné sedadlo a vybrali odtial
trojštvrťový kabát, námornícku čapicu, zablatené čižmy, široké
nohavice - a masku naničhodníka Javu Jima s čiernou bradou a
jazvami.
„Masku si len natiahol na hlavu a s čapicou, kabátom a
zmeneným hlasom bol z neho Java Jim,“ utrúsil šerif.
Nikto ho však nepočúval. Všetci vypliešťali oči na ligotavú
kopu pod dutým sedadlom. Boli tam prstene, náramky, náhrdelníky,
dýky vykladané drahokamami, šperkovnice a stovky zlatých mincí.

- 96 -
Poklad, ktorý východoindickí piráti ukoristili na nespočetných
lodiach a v mestách.
„Fíha!“ zalapal po dychu Peter. „To musí mať hodnotu
niekoľkých miliónov!“
„Fantastické,“ zmohol sa iba na údiv šerif Reynolds.
„Nemôžem tomu uveriť,“ žasol Rory.
Znenazdajky profesor zjačal: „Všetko je moje, počujete? Nie
som zlodej. Zlodej bol starý Angus. Ukradol to môjmu predkovi.
Som potomok kapitána Kráľovnej Argyll.“
„O tom rozhodne súd,“ zahlásil príkro šerif. „Pochybujem, že po
sto rokoch dokážete svoje tvrdenie. Veď aj ten váš kapitán poklad
ukradol - pirátom. A najskôr ho ukoristili piráti. Ja by som povedal,
že teraz patrí pani Gunnovej. Aj keď možno nie ste zlodej, mali by
ste ísť do väzenia za to, že ste sa niekoľkokrát vlámali do domu a
zaútočili na ľudí.“
„A za falošné obvinenie Stebbinsa,“ pripomenul Bob.
Šerif Reynolds pritakal. „Chlapci, odveďte profesora!“
Profesora Shaya odviedli do policajného auta.
Ostatní sa vedno so šerifom pobrali do domu, aby poklad, ktorý
si šerif zatiaľ musel ponechať ako dôkazový materiál, vložili do
nejakej debny. Cluny vzrušene vyrozprával matke o všetkom, čo sa
vonku odohralo. Pani Gunnová zostala celkom omráčená.
„Takže poklad existuje a vy ste ho našli?“ žasla.
„A je náš, mami!“ vykríkol Cluny. „Sme bohatí!“
Pani Gunnová sa zasmiala. „To sa ešte uvidí, ale aj tak vám
ďakujem, chlapci. Naozaj ste skvelí detektívi.“
Mládencom od radosti žiarili tváre.
„Jupe,“ ozval sa váhavo Peter. „Jednému však nerozumiem.
Profesor bol od začiatku Javom Jimom a hnal sa za pokladom, no ty
si vonku povedal, že Rory založil oheň v kôlni, zamkol nás do búdy
v kameňolome a pokúšal sa nás zastaviť, aby tme poklad nenašli.
Prečo to urobil?“
Prvý pátrač sa uškrnul na Roryho. „Nuž, nie som si celkom istý,
ale skúsim hádať. Podľa mňa sa Rory mieni oženiť s pani Gunnovou
a bál sa, že keď bude bohatá, už ho nebude potrebovať.“

- 97 -
 Pani Gunnová prekvapene pozrela na Roryho. Drsný Škót sa
začervenal ani paprika.
„Rory, to som vôbec netušila,“ zasmiala sa Clunyho matka.
Všetci sa na Roryho usmievali. Pán McNab sa ešte väčšmi
zapýril.
Dvadsiata druhá kapitola
Gratulácie od Alfréda Hitchcocka
Alfréd Hitchcock si povzdychol za svojím pracovným stolom.
Traja pátrači znovu prišli do jeho pracovne s neuveriteľným
prípadom.
„Takže po sto rokoch sa objavil poklad a napriek zdanlivo
nepredstaviteľným ťažkostiam ste ho našli,“ riekol známy filmový
režisér. „Vynikajúco, napíšem k tomuto príbehu predhovor. Taká
húževnatá tvrdošijnosť si zaslúži ocenenie.“
„Ďakujeme, pane,“ jednohlasne vykríkli Bob s Petrom.
„Už nás ocenili aj niekoľkými kúskami z pokladu,“ pochválil sa
Jupiter. „Pani Gunnová nám ich dala za odmenu. A povedala nám,
aby sme si nechali prsteň, ktorý sme našli v tajnej priehradke
lodného kufra. Ukázalo sa, že má pomerne vysokú hodnotu. Mysleli
sme si, že vám by sa akiste zapáčilo toto, pane,“ a Prvý pátrač
vytiahol drahokamami vykladanú malajskú dýku. „Do vašej zbierky.
Pirátska zbraň z pokladu.“
„Ďakujem, Jupiter,“ zaďakoval sa pán Hitchcock. „Ale mňa
tuším väčšmi zaujíma príbeh. Mohol by tvoriť námet pre filmovú
osnovu. Profesor Shay je naozaj potomok zločinného kapitána
Kráľovnej Argyll?“
„Áno, pane,“ odvetil Jupiter. „Súčasne je historik a v mladosti
slúžil ako námorník. Záujem o históriu aj o more ho viedol k tomu,
že sa začal zaoberať rodokmeňom, svojej rodiny, a tak naďabil na
historku o poklade. Tu sa zamestnal preto, aby mohol hľadať
pirátsky poklad. Stebbins ho však skoro odhalil. Preto ho profesor
falošne obvinil a poslal do väzenia. Keď pani Gunnová odovzdala
Historickej spoločnosti prvý denník starého Angusa, ako som tušil,
profesor postrehol dva chýbajúce mesiace medzi posledným zápisom
v denníku a Angusovým zavraždením. Nazdával sa, že voľakde musí
existovať aj druhý denník.

- 98 -
 Opakovane niekoľko ráz vnikol do domu Gunnovcov, aby
prehľadal veci starého Angusa. Okrem toho sledoval, čo všetko pani
Gunnová predala. Keď sa mu nepodarilo získať lodný kufor v San
Franciscu, vybral sa do múzea starožitností, kde narazil na nás.
Majiteľ múzea pán Acres ho už poznal, a keďže Shay nechcel, aby
ho dakto upodozrieval z honby za pokladom, zamaskoval sa za Javu
Ji-ma. Takto držal všetkých v presvedčení, že za pokladom sa ženie
bradatý námorník.
Po tom, čo sa pridal k nám a pátral spolu s nami, chcel nás úplne
presvedčiť o existencii Javu Jima a obalamutil nás historkou o tom,
ako sa Java Jim vlámal do Historickej spoločnosti.“
„Zmýšľanie hodné zločinca,“ poznamenal pán Hitchcock. „V
snahe byť priveľmi dôvtipný zachádza priďaleko.“
„Shay však v skutočnosti nie je zločinec, pane,“ namietol Bob.
„Iba sa nechal uniesť chamtivosťou. Tvrdí, že teraz to ľutuje. Pani
Gunnová rozhodla, že profesor má v podstate nárok na poklad, a
prepúšťa mu tretinu. Niečo chce použiť na svoju obhajobu a väčšinu
darovať Historickej spoločnosti na výstavné účely.“
„Pani Gunnová je vskutku veľkorysá dáma,“ podotkol známy
režisér. „Možnože sa profesor Shay polepší. Pôjde do väzenia?“
„Pani Gunnová ho nemieni žalovať a my tiež nie,“ zahlásil
Jupiter. „Nejestvuje ani dôkaz, že sa vlámal do domu Gunnovcov.
Súd ho však neminie pre horší trestný čin - pre krivú prísahu a
falošné obvinenie Stebbinsa, čím ho dostal do väzenia.“
Alfréd Hitchcock mlčky prikývol. „Slovom, mladý Stebbins
sledoval profesora len v úsilí dokázať vlastnú nevinu.“
„Správne, pane,“ pritakal Peter. „A zúfalo sa pokúšal zistiť,
koľko toho Shay vie. Videl ho v preoblečení Javu Jima, ako upaľuje
zo zberne s nepremokavým obalom v ruke, a neskôr zazrel, ako
prázdny obal Java odhodil. Na základe toho sa dovtípil, že v ňom
musel byť druhý denník, no to ešte nevedel, že ho máme my. Preto sa
vybral hľadať do sídla Gunnovcov. Tam ho však zbadal Rory a pustil
sa za ním.“
„Neskôr Stebbins zistil, že zápisník máte vy,“ vydedukoval pán
Hitchcock, „a tak si ho odfotografoval, aby vedel, čo sa bude ďalej

- 99 -
diať. Naozaj chcel pomôcť, ale bál sa, že jemu by nikto pred
profesorom Shayom neuveril.“
„Áno, pane,“ zvolal Bob. „Nazdával sa, že my sme načisto
uverili profesorovi. Preto nám bol celý čas v pätách, dúfajúc, že
nájďe proti Shayovi ďôkaz. Zároveň nám pomáhal, keď sme sa ocitli
v úzkych.“
„Napokon ho celkom zbavili obvinenia,“ dodal Prvý pátrač. „A
Historická spoločnosť ho opäť zamestnala.“„Skvelé!“ vyhŕkol Alfréd
Hitchcock. „A čo nové viete o romantickom Rorym?“
„Nuž,“ zasmial sa Jupiter, „priznáva, že sa chce oženiť s pani
Gunnovou. Pokúšal sa nás zastaviť len preto, lebo sa obával, že Flóra
Gunnová by sa zaňho nevydala, keby bola bohatá.“
„A čo hovorí na sobáš mladá pani?“
„Vraj o tom popremýšľa,“ odpovedal Peter s úškrnom.
„Potom sa určite za Roryho vydá,“ usúdil známy režisér.
„Gratulujem vám, mládenci, odviedli ste obdivuhodnú prácu.“
Pán Hitchcock vstal a naznačil tak koniec rozhovoru. Vzápätí
však uprel na Jupitera spýtavý pohľad. „Tvoje zdôvodňovanie bolo
fantastické. Jednako mám však dojem, že suchá zem pod
profesorovým autom sa dala vysvetliť aj inak - napríklad že na tom
mieste parkoval pred Shayom Java Jim. Navyše motor automobilu
vychladne v daždivom počasí veľmi rýchlo.“
„To je pravda,“ pripustil Prvý pátrač. „No keď som začal
podozrievať profesora Shaya, že je Javom Jimom, spomenul som si
na horšiu chybu, ktorú urobil.“
Pán Hitchcock zvraštil čelo. „Akú horšiu chybu, mladý muž?“
„Keď Rory založil v kôlni oheň,“ objasňoval Jupiter, „vymyslel
si, že videl Javu Jima. Lenže profesor Shay odporoval, že on videl
utekať preč Stebbinsa. Pochopiteľne, nevidel nikoho, napriek tomu
sa dostal s Rorym do nepríjemnej škriepky. Oponoval mu tak
nástojčivo preto…“
„…lebo vedel, že Rory nemohol vidieť Javu Jima,“ dokončil
Alfréd Hitchcock. „Pretože ním bol on sám! Hrom do toho!“
„Presne tak, pane,“ zasmial sa Jupiter. „A takmer rovnako sa
prezradil, prv než som uzrel suchú zem pod jeho autom. On bol Java
Jim.“

- 100 -
 Keď mládenci odišli, pán Hitchcock si podvedome povzdychol.
Takmer ľutoval každého zločinca, ktorý musel čeliť Jupiterovi
Jonesovi.

- 101 -