TRAJA PÁTRAČI

36
ZÁHADA
MAGICKÉHO KRUHU

Text M. V. Carey
podľa postáv Roberta Arthura
 Príhovor Alfréda Hitchcocka
Zdravím vás, milovníci záhad!

Znova mám česť predstaviť vám Troch pátračov, mladých detektívov,

ktorí sú známi riešením záhad. Čím sú nezvyčajnejšie, tým lepšie. V tomto
dobrodružstve stretnú neohrození pátrači čarodejnicu, ktorá sa ukrýva
pred svetom a vykonáva tajomné obrady. Žije v ústraní, lebo ju poznačila
nehoda, čo sa stala už veľmi dávno. No išlo naozaj o nehodu? Nespáchal
niekto vraždu pomocou mágie?
Ak ste sa ešte nezoznámili s Tromi pátračmi, iste radi spoznáte Jupitera
Jonesa, vodcu skupiny, statného mládenca s úžasnými dedukčnými
schopnosťami. Peter Crenshaw, Druhý pátrač, vyniká zasa obratnosťou a
atletickou postavou, kým Bob Andrews prejavuje talent výskumníka pri
hľadaní rozuzlenia problémov, na ktoré mládenci narážajú. Žijú v Rocky
Beach, v Kalifornii, neďaleko Hollywoodu.
Toľko na úvod. Radšej sa pohrúžte do prvej kapitoly a nechajte sa unášať
dobrodružstvom.

A. H.
 Prvá kapitola

Horí!
„Chalani, čo máte vlastne za lubom?" vyštekol Horace Tremayne. Stál vo
dverách podateľne vydavateľstva Amigos a gánil na Jupitera Jonesa, Boba
Andrewsa a Petra Crenshawa.
„Za lubom?“ zopakoval Peter. „Len... len triedime poštu.“
„Netrepte!“ zrúkol Tremayne. Tento človek, ktorý sa zvyčajne správal
prívetivo, sa teraz tváril hrozivo. „Že máte tú drzosť vydávať sa za
poštových úradníkov, keď ste v skutočnosti súkromní detektívi!“
Po týchto slovách sa mladému mužovi, ktorý bol vydavateľom Amigosu a
všetci zamestnanci ho prezývali Svalovec, náhle rozjasnila tvár a
rozchichotal sa. „Ste predsa súkromní detektívi, či nie?“ položil otázku.
„No teda, riadne ste nás vyľakali,“ vyhŕkol Peter.
Bob Andrews sa zasmial. „Detektívnej činnosti sa toto leto akosi nedarí,“
pustil sa do vysvetľovania, „a tak sme si povedali, že to skúsime niekde v
úrade.“
„Ako ste to o nás zistili?“ spýtal sa Jupiter a na tvári sa mu zračila
zvedavosť.
„Včera večer si môj strýko Will najal limuzínu, aby nás odviezla na
premiéru do Hollywoodu,“ rozhovoril sa Svalovec Tremayne. „Prišiel
pozlátený rolls-royce s anglickým šoférom Worthingtonom.“
„Aha, už chápem,“ zasmial sa Jupiter, lebo Worthington bol jeho starý
priateľ. Pred nejakým časom sa Prvý pátrač zapojil do súťaže, ktorú
sponzorovala spoločnosť zaoberajúca sa prenájmom automobilov, a vyhral
tridsaťdňovú možnosť používať pozlátený rolls-royce. Limuzínu riadil
Worthington, ktorého nadchla detektívna činnosť mládencov.
„Vaše mená spomenul, keď sa rozhovoril o pravidelných zákazníkoch,“
objasnil Svalovec. „Len čo zistil, že ste si u nás našli brigádu, oznámil mi,
že ma čakajú krušné časy. Vraj tam, kde sa ocitnete, sa zaručene vynoria
nejaké problémy.“
„Nielenže sa vynoria, ale Jupiter ich doslova privoláva!“ spresnil Peter.
„A potom sa ich všetci usilujeme urovnať,“ dodal Bob.
Prvý pátrač vytiahol z náprsnej tašky vizitku a podal ju Svalovcovi. Na
nej stálo:

TRAJA PÁTRAČI
VYPÁTRAME VŠETKO
???
Prvý pátrač - Jupiter Jones
Druhý pátrač - Peter Crenshaw
Záznamy a výskum - Bob Andrews

„Veľmi profesionálne,“ s uznaním pokýval hlavou Svalovec. „Ale čo

znamenajú tie otázniky?“
Zavalitý Prvý pátrač sa tváril dôležito. Ľudia sa na ne zakaždým opýtajú.
„Sú symbolom nepoznaného,“ objasnil Jupiter. „A nepoznané ľudí
fascinuje.“
„Áno, to je pravda,“ súhlasil Svalovec. „Ak budem niekedy potrebovať
služby súkromnej detektívnej firmy, zavolám vám. Worthington tvrdí, že
ste veľmi múdri.“
„Vyriešili sme už veľa zaujímavých prípadov,“ pochválil sa vodca
pátračov. „Náš úspech tkvie pravdepodobne v tom, že pripúšťame každú
eventualitu.“
„Naozaj ste primladí na to, aby ste podliehali predsudkom,“ pritakal
Svalovec. „To by vám malo pri pátraní hodne pomáhať. Aká škoda, že
momentálne nemáme po čom pátrať, iba ak po príčine, prečo varí kávovar
takú odpornú kávu.“
Chlapci začuli pred podateľňou kroky. Svalovec cúvol do chodby a
zahľadel sa k vchodovým dverám. „Strýko Will, čo ťa tak zdržalo?“
zavolal.
O chvíľu sa vedľa Svalovca zjavil vysoký, chudý muž s pieskovými
vlasmi a malými fúzikmi. Bol to pán William Tremayne a ako vždy
vyzeral veľmi elegantne. Mal béžové nohavice a plátenné sako kakaovej
farby. Nazrel do podateľne, ale neunúval sa, aby prehodil s chlapcami
zopár slov.
„Auto som zaviezol do servisu, no nemali ani jedno na požičanie, preto
som si musel vziať taxík,“ sťažoval sa synovcovi. „Hotová pohroma. V
dnešných časoch nič nefunguje poriadne.“
„A možno nemáš celkom pravdu,“ naradostene ho zarazil Svalovec. „Vieš
čo, strýko? Dnes má priniesť Marvin Gray rukopis. Chceš ho prijať
osobne, keď sem príde?“
„Marvin Gray?“ William Tremayne sa tváril otrávene a zároveň zmätene.
„No tak, strýko Will, veď ho poznáš. Je obchodným manažérom
Madeline Bainbridgeovej. Rokovali sme spolu o zmluve na vydanie
knihy,“ pripomínal pánu Tremaynovi synovec.
„Ach, áno, ten šofér,“ vyhŕkol znezrady strýko William.
„Bol ním kedysi,“ prikývol Svalovec zjavne podráždene, ale potom sa
zhlboka nadýchol a pokojným hlasom pokračoval: „Teraz je
Bainbridgeovej manažérom a rukopis, ktorý prinesie, sľubuje senzáciu.
Madeline Bainbridgeová totiž poznala každého, kto niečo znamenal v
Hollywoode, keď ešte bola hviezdou. Len počkaj, keď sa roznesie, že sa
chystáme vydať jej spomienky!“
„To vieš, že to vyvolá rozruch!“ pohŕdavo zatiahol Will Tremayne.
„Nechápem, ako môžu niekoho fascinovať skrachované herečky, ale
zároveň nevidím dôvod, prečo by sme nemali na tom zarobiť.“
„Bainbridgeová nie je skrachovaná,“ namietol Svalovec.
„A čo je teda?“ domŕzal strýko Will. „Za posledných tridsať rokov
nenakrútila jediný film.“
„Je legenda!“ vyhlásil Svalovec.
„Aký je v tom rozdiel?“ spýtal sa William Tremayne. Na odpoveď však
nepočkal, zvrtol sa a odišiel. O chvíľu ho mládenci počuli na schodoch
vedúcich na prvé poschodie, kde mal pracovňu. Svalovec ostal stáť
nešťastný ako skoro vždy po slovnej výmene so strýkom.
„Stretli ste sa osobne s Madeline Bainbridgeovou?“ zaujímal sa Jupiter.
Svalovec zažmurkal. „Ty ju poznáš?“
„Študujem filmové a divadelné umenie,“ odvetil Prvý pátrač. „Čítal som
o nej. Bola prekrásna a pravdepodobne aj skvelá herečka. Dnes však
možno ťažko posúdiť jej kvality, keď filmy s ňou nedávajú v kinách ani
ich nezaraďujú do televízneho vysielania.“
„Vlastne som sa s ňou osobne nestretol,“ priznal sa Svalovec. „Žije v
ústraní. Nikoho neprijíma. Komunikuje len prostredníctvom Marvina
Graya. Zdá sa, že je mimoriadne schopným manažérom, hoci začínal ako
šofér. Bainbridgeová si kúpila negatívy svojich filmov od producentov,
keď odišla do dôchodku, a teraz ich má uložené v špeciálnom trezore vo
svojom sídle v blízkosti Malibu. Marvin Gray naznačil, že čoskoro ich asi
predá televízii. Ak tak urobí, jej kniha spomienok sa stane bestsellerom
roka.“
 Pri tejto myšlienke sa Svalovec uškrnul a vzdialil. Pátrači počuli, ako
vystupuje hore schodmi. Vtom sa potkol. Pohotovo sa pozviechal a s
veselým hvízdaním vyšiel na prvé poschodie.
„Je to fajn mladík,“ skonštatoval Peter, „ale chýba mu koordinácia
pohybov.“
Nikto mu neprotirečil. Mládenci brigádovali vo vydavateľstve Amigos už
tri týždne a vedeli, že Svalovec Tremayne sa potkýna o schody každé ráno.
Mal široké plecia a svaly ako športovec, no vzbudzoval dojem, že
jednotlivé časti jeho tela sú nesúrodo poskladané. Na robustnú hruď mal
trochu prikrátke nohy. Ani chodidlá sa nemohli pochváliť ktovieakou
dĺžkou a nos, na ktorý kedysi padol a zlomil si ho, mal krátky, sploštený a
mierne pokrivený. Hoci bol ostrihaný celkom nakrátko, aj tak jeho vlasy
pôsobili neupravene. A hoci oblečenie mal vždy čisté a naškrobené,
zakaždým vyzeralo ako pokrčené. Napriek všetkému vzbudzoval príjemný
dojem a chlapci ho mali radi.
Peter s Bobom sa pustili triediť poštu do úhľadných kôpok na dlhom
stole, ktorý sa ťahal popri jednej stene miestnosti. Jupiter práve otváral
veľké plátenné vrece s listami, keď vbehol dovnútra šedivý, vycivený muž.
„Dobré ráno, pán Grear,“ pozdravil ho Prvý pátrač.
„...ráno, Jupiter,“ odvetil muž. „...ráno, Bob, Peter.“
Pán Grear, vedúci podateľne, vošiel do malej miestnosti, ktorá susedila s
podateľňou, a sadol si za stôl. „Videli ste dnes ráno pána Williama
Tremayna?“ opýtal sa.
„Pred chvíľou vyšiel hore,“ povedal Jupiter.
„Musím s ním hovoriť,“ vyhlásil pán Grear. A hneď nato si vzdychol. Pán
Grear nemal rád Williama Tremayna. Vlastne ani jeden zo zamestnancov
ho nemal v láske. Pokladali ho za uzurpátora. Vydavateľstvo Amigos
založil totiž Svalovcov otec, a tak sa Svalovec stal jeho jediným dedičom.
Keď však mal devätnásť rokov, rodičia mu zahynuli pri stroskotaní lode a
on osirel. Jeho otec síce zanechal závet, ale za prezidenta vydavateľstva
určil Williama Tremayna, ktorý ho mal spravovať až do Svalovcových
tridsiatich rokov.
„Podľa mňa tým chcel Svalovcov otec iba uchrániť syna a jeho
dedičstvo,“ skonštatoval jedného dňa pán Grear. „Svalovec bol obyčajné
motovidlo. Nikto nepredpokladal, že sa v ňom prejaví nadanie na
vydavateľskú činnosť, no stalo sa. Má skutočne nos na rukopisy, ktoré sa
dobre predávajú. Napriek tomu sa však zatiaľ musíme podriaďovať
Williamovi Tremaynovi, aspoň do apríla, lebo vtedy Svalovec dovŕši
tridsať rokov. Je to poriadna skúška nervov. Jediný rozhoduje o peniazoch,
takže zakaždým, keď potrebujem doplniť zásoby, dokonca i obyčajnú
škatuľku ceruziek, musím ho požiadať o potvrdenie objednávky.“
Pán Grear sa vždy rozhorčil, keď rozprával chlapcom o Williamovi
Tremaynovi. Aj teraz vyzeral napajedene, hoci mlčal. Sedel vo svojej
pracovni a nešťastne civel do papierov na stole, zatiaľ čo sa Peter vybral
rozniesť poštu do ostatných kancelárií.
Vydavateľstvo Amigos sídlilo na rušnej Tichomorskej triede v Santa
Monice. Historickú jednoposchodovú budovu z nepálených tehál
obklopovali z obidvoch strán modernejšie stavby, ktoré slúžili na obchodné
účely. Budova pochádzala z čias, keď Kaliforniu spravovali mexickí
guvernéri. Steny boli hrubé ako múry pevnosti, a hoci vonku pražilo
horúce letné slnko, v miestnostiach bolo chladno. Ozdobné kovové mreže
na všetkých oknách prízemia dodávali stavbe zvláštne čaro.
Peter sa zastavil najprv v učtárni, obrovskej hale oproti podateľni. Jej
šéfom bol zanovitý chlapík v stredných rokoch; dozeral na prácu dvoch
mrzutých žien, ktoré na počítacích strojoch usilovne spracúvali množstvo
účtov a faktúr.
„Dobré ráno, pán Thomas,“ pozdravil Peter a na mužov stôl položil
balíček obálok.
Thomas zvraštil čelo. „Daj tú poštu do škatule na tamtom stole!“
vyštekol. „Čo si zač, keď si nevieš zapamätať takú jednoduchú vec?“
„Upokoj sa, Thomas,“ ozval sa hlas za Petrovým chrbtom. Bol to pán
Grear. Vyšiel na chodbu a zavŕtal sa pohľadom do Thomasa. „Som si istý,
že Peter to pochopil. Nezabúdaj, že ja šéfujem podateľni. Ak si chlapci
neplnia povinnosti tak, ako by mali, povedz to mne a ja si s nimi
pohovorím.“
Peter vytrielil z učtárne. Ako prechádzal popri pánu Grearovi na chodbe,
zachytil, ako si vedúci podateľne mrmle popod nos: „Štváč akýsi! Rok sa
tu neohreje. Nechápem, ako to s ním mohli vydržať päť rokov v tej
farmaceutickej spoločnosti.“
Peter nereagoval. Mal ešte niekoľko listov pre recepčnú, ktorej pult sa
nachádzal v obrovskej vstupnej hale. Hneď, ako ich doručil, vyšiel na
poschodie. Tam mali kancelárie redaktori, knižní výtvarníci a pracovníci
výrobného oddelenia.
Pán Grear neprehovoril s Thomasom jediné slovo až do poludnia. No
potom sa pokazil kopírovací stroj, ktorý stál v kúte podateľne. Vzápätí
prepukla zúrivá škriepka medzi pánom Thomasom, ktorý trval na tom, že
stroj treba opraviť ihneď, a pánom Grearom, ktorý tvrdil, že opravár môže
prísť najskôr až ráno.
Dvaja vedúci oddelení sa ešte vždy častovali hnevlivými slovami, keď
krátko pred štvrtou vystúpil vodca pátračov na poschodie, aby zozbieral
poštu určenú na odoslanie. Pani Paulsonová, Svalovcova asistentka,
zdvihla hlavu a usmiala sa, keď Jupiter zastal pri jej stole. Táto postaršia
bucľatá žena s hladkou tvárou slúžila veľa rokov Svalovcovi a ešte
predtým robila asistentku jeho otcovi. Podala Jupiterovi dve obálky. Nato
vrhla pohľad zaňho na niekoho, kto práve vychádzal po schodoch nahor.
„Už vás očakáva,“ povedala a ukázala na otvorené dvere Svalovcovej
pracovne.
Prvý pátrač sa obzrel. Uvidel štíhleho, tmavovlasého muža v ľahkom
gabardénovom obleku, ako prešiel poza neho a vkročil do Svalovcovej
kancelárie.
„To bol Marvin Gray,“ potichu riekla pani Paulsonová. „Priniesol rukopis
Madeline Bainbridgeovej.“ Pani Paulsonová si vzdychla. „Celý život
obetoval starostlivosti o Madeline Bainbridgeovú. Nie je to romantické?“
Prv než stihol Jupiter zareagovať, vyšiel Svalovec z pracovne so zväzkom
papierov. „Ach, Jupe, som rád, že si tu,“ zvolal. „Vezmi tento rukopis dolu
a urob z neho kópiu. Je písaný rukou a duplikát neexistuje. Pán Gray sa oň
obáva.“
„Ale kopírka nefunguje,“ oznámil Prvý pátrač. „Odnesiem rukopis
odfotiť niekam inam?“
Vtom sa zjavil vo dverách vedľa Svalovca Gray. „Nie, v nijakom
prípade!“ vyhlásil rezolútne. „Bezpečnejšie bude, keď si ho tu necháte.“
„Dáme naň pozor,“ sľuboval Svalovec.
Gray prikývol. „Fajn. Rukopis teda máte. Len čo dostanem šek,
odoberiem sa od vás.“
„Šek?“ zopakoval ako ozvena Svalovec. „Myslíte tým zálohu?“
„Nuž, áno,“ odvetil Gray. „Podľa zmluvy máte zaplatiť slečne
Bainbridgeovej dvadsaťpäťtisíc dolárov po doručení rukopisu.“
Svalovec sa zatváril rozpačito. „Pán Gray, my si rukopis najprv vždy
prečítame. Zatiaľ sme šek nepripravili.“
„Aha, rozumiem,“ povedal Marvin Gray. „Dobre teda. Teším sa, až mi
pošlete zálohu poštou.“
 Nato zišiel dolu schodmi.
„Očividne má eminentný záujem o peniaze,“ podotkla pani Paulsonová.
„Mám dojem, že sa nevyzná vo vydavateľských zmluvách,“ usúdil
Svalovec. „Evidentne mu ušla klauzula, v ktorej sa hovorí o poskytnutí
zálohy až po prijatí rukopisu.“
Svalovec sa vrátil do pracovne a Jupiter sa pobral do podateľne.
„Môžete dnes ostať nadčas?“ opýtal sa pán Grear, keď Prvý pátrač vstúpil
dnu. „Tlačiareň práve poslala na expedíciu letáky o spevavcoch. Za nejaké
dve hodiny by sme ich mohli povkladať do obálok a hneď ráno by som ich
zaniesol na poštu.“
Chlapci sa potešili, že môžu ostať dlhšie, a hneď zatelefonovali do Rocky
Beach a oznámili príbuzným, že sa zdržia v práci. Keď ostatní zamestnanci
odchádzali po jednom alebo v skupinkách domov, pátrači usilovne skladali
obežníky a vkladali ich do obálok. O tri štvrte na šesť sa pán Grear vybral
na hlavnú poštu s poslednými poštovými zásielkami. „Na ceste späť kúpim
v obchode na konci ulice grilované kura,“ sľuboval.
Po Grearovom odchode pátrači robili na plné obrátky ďalej. Vtom cez
otvorené okno podateľne zafúkal dnu vietor. Zaprel sa do dverí a zabuchol
ich. Mládenci od úľaku podskočili, no pokračovali v práci.
Bolo štvrť na sedem, keď Bob prerušil robotu a niekoľkokrát za sebou
vtiahol vzduch. „Tuším cítim dym,“ prehodil.
Peter sa obzrel na zatvorené dvere. V tichu chlapci počuli dopravný ruch
na Tichomorskej triede. Okrem neho k nim však doľahol praskavý hukot,
utlmený hrubými múrmi.
Jupiter zvraštil čelo. Podišiel k dverám a položil na ne ruku. Drevo bolo
teplé. Potom sa dotkol kľučky, ktorá sa zdala ešte teplejšia, a veľmi
opatrne pootvoril.
Vzápätí ich hukot priam ohlušil. Kúdoly dymu sa vovalili do miestnosti a
celých ich zahalili.
„Preboha!“ vykríkol Peter.
Jupiter sa celou hmotnosťou zaprel do dverí a zaplesol ich. Potom sa
obrátil tvárou ku kamarátom. „Chodba je v plameňoch!“
Dym vnikal dovnútra cez škáry okolo dverí, pohlcoval kyslík, ako sa
ťahal k otvorenému obloku, ktorý smeroval do úzkej uličky medzi
vydavateľstvom a susednou budovou. Prvý pátrač sa zaprel do železnej
mriežky chrániacej okno a vytláčal ju von. „Pomoóóc!“ začal kričať.
„Pomoóóc! Horí!“
 Nikto ho nepočul, navyše ani mreže nepovolili.
Bob schmatol kovovú stoličku a vrazil ňou do mreží. Spolu s Petrom sa
ich pokúšali vylomiť zo steny. Stolička sa im v rukách ohla a jedna noha sa
odlomila.
„Je to zabité,“ kričal Jupiter z pracovne pána Greara. „Telefón ohluchol a
na okolí niet živej duše, ktorá by začula náš krik.“
Náhlivo prešiel k dverám vedúcim na chodbu. „Musíme sa sami odtiaľto
dostať a tadeto vedie jediná možná cesta úniku.“
Spustil sa na kolená a začal opatrne otvárať dvere. Znovu sa cez škáru
vovalil dnu dym. Bob sa rozkašľal a Petrovi začali slziť oči. Obaja
mládenci si kľakli na kolená vedľa Jupitera a vykúkali do chodby. Videli
iba kúdoly dymu. Hustý závoj odrážal červenú žiaru plameňov, ktoré
tancovali po stenách a olizovali staré schodisko.
Prvý pátrač na okamih odvrátil hlavu od ohňa. Nadýchol sa, ale až sa
zakuckal. Potom zadržal dych a vykročil dopredu. No prv než stihol prejsť
cez dvere, ovalil ho závan horúceho vzduchu. Myklo ním, zaraz cúvol a
dvere zabuchol.
„Nedá sa,“ zašepkal. „Cez ten oheň nikto neprejde. Iná cesta von
neexistuje. Ocitli sme sa v pasci!“

Druhá kapitola

Krvácajúci muž
Na chvíľu sa rozhostilo úplné ticho. Potom Peter pridusené vzdychol.
„Niekto si predsa musí všimnúť dym a zavolá hasičov,“ vydýchol.
„Voľakto ho určite zbadá.“
Jupiter sa splašene rozhliadal dookola. Odrazu mu do oka padlo niečo, Čo
by ich mohlo zachrániť. Pod dlhým stolom, ktorý chlapci používali na
balenie a triedenie pošty, uvidel sklápacie dvierka.
Ukázal na ne rukou: „Pozrite sa! Iste vedú do pivnice. Vzduch tam dolu
musí byť lepší.“
Pátrači sa rozbehli, aby odtlačili stôl od steny. Peter zdvihol dvierka a
všetci sa zahľadeli do pivnice s tehlovými múrmi. Takmer dva a pol metra
pod nimi sa nachádzala hlinená dlážka, ťažký vzduch páchol vlhkosťou a
hnilobou. Mládenci však neváhali ani minútu. Peter sa spustil cez otvor v
dvierkach, pridŕžajúc sa okrajov dlážky. Potom niekoľko desiatok
zostávajúcich centimetrov skočil. Ostatní ho nasledovali. Len čo sa trojica
ocitla v bezpečí pivnice, Bob sa postavil Petrovi na plecia a stiahnutím
dvierka zabuchol.
Chlapci stáli v tme a napäto počúvali. Ešte stále k nim doliehal hukot
ohňa. Momentálne boli v bezpečí, ale dokedy? Jupiter si v duchu
predstavil, ako sa plamene rozšírili na prvé poschodie a teraz pohlcujú
strechu. Čo ak sa strecha preborí? Vydrží dlážka nad ich hlavami, ak sa na
ňu zrútia horiace trámy? A ak aj vydrží, kto sa pustí do boja s ohňom, aby
ich objavil ukrytých v pivnici?
„Hej!“ Peter chytil Prvého pátrača za rameno. „Počúvaj!“
V diaľke sa ozvalo zavýjanie hasičských sirén.
„Najvyšší čas!“ poznamenal Bob.
„Len už poďte, poďte rýchlo,“ prosíkal Peter. „Nemienime tu trčať celú
noc,“
Kvílenie sirén sa približovalo. Ozývalo sa čoraz naliehavejšie a
mocnejšie. A potom odrazu prenikavé zavýjanie jedno po druhom utíchlo.
„Pomoc!“ vykríkol Peter. „Pomoc! Hej, tu sme!“
Trojica pátračov sa započúvala. Po chvíli, ktorá mládencom pripadala ako
večnosť, k nim doľahol zhora kmásavý a praskavý zvuk.
„Stavím sa, že zápasia s oknom,“ usúdil Bob. „Vytrhávajú z neho mrežu.“
Voda hučala a stekala po fošniach nad ich hlavami. Jupiter zacítil mokro
na tvári, pleciach i ramenách. Potoky špinavej vody sa rinuli všade
navôkol.
„Utopíme sa!“ zjačal Peter. „Prestaňte! Sme tu dolu!“
Hukot valiacej sa riavy ustal.
„Otvorte sklápacie dvierka!“ zavolal Bob.
Vtom sa ozval vzpieravý zvuk trenia dreva o drevo. Drevený poklop nad
hlavami pátračov sa otvoril a dnu nazrel hasič.
„Tu sú!“ zakričal. „Našiel som ich!“
Požiarnik zliezol do pivnice. O chvíľu jeho ruky vyzdvihli Boba do
otvoru a podali kolegovi, ktorý ho chytil a poslal potácajúceho k obloku.
Kovová mreža bola preč a do podateľne sa cezeň ťahali dve hadice. Bob
preliezol cez parapetnú dosku do úzkej uličky.
 Prešiel len niekoľko krokov, keď začul za sebou Jupitera. Nasledoval ho
Peter a na konci kráčal hasič, ktorý vyslobodil chlapcov z pivnice. „Bežte
ďalej!“ prikazoval im jeden z požiarnikov. „Rýchlo! Ponáhľajte sa! Čo
nevidieť sa preborí strecha.“
Pátrači utekali, až kým nedorazili na roh hlavnej ulice. Celá bola
zablokovaná hasičskými autami. Gumené hadice sa ťahali poprepletané z
jedného chodníka na druhý.
„Vďakabohu, ste v poriadku!“ zvolal pán Grear a bežal im v ústrety,
zvierajúc papierové vrecko s grilovaným kurčaťom.
„Hej, vy tam! Vráťte sa nazad!“ okríkol ho hasič.
Pán Grear cúvol dozadu medzi zástup ľudí, ktorý sa zhŕkol na náprotivnej
strane ulice. Chlapci sa pridali k nemu. „Nechceli ma pustiť za vami
dovnútra,“ sťažoval sa Grear. „Vravel som im, že ste tam, ale nepustili
ma.“ Vyzeral omámene.
„To je v poriadku, pán Grear,“ upokojoval ho Prvý pátrač. „Už sme v
bezpečí.“ Vzal od starého pána vrecko s kurčaťom a pomohol mu posadiť
sa na nízky múrik pred malým obchodným strediskom.
„Pán Grear! Pán Grear!“ Mládenci sa obzreli a uvideli, ako sa k nim
ponáhľa Harold Thomas. Tu a tam kľučkoval, aby sa predral pomedzi dav
zvedavcov. „Pán Grear, čo sa stalo? Videl som dym. Obedoval som tu
nablízku a odrazu som zbadal dym. Pán Grear, ako vypukol ten požiar?“
Kým si Grear uvedomil, že Thomas mu položil otázku, dofrčal spoza
rohu Tichomorskej triedy Svalovec Tremayne. Strýko mu kráčal v pätách a
zástup uzatvárala pani Paulsonová.
„Pán Grear!“ vykríkol Svalovec. „Ste v poriadku? Hej, aj vy, chalani?“
„Sme v poriadku,“ ubezpečil ho Peter.
Svalovec si kvokol k pánu Grearovi.
„Mal som vám zavolať, ale robil som si veľké starosti o chlapcov,“
ospravedlňoval sa Grear.
„Videli sme dym z bytu, preto sme hneď pribehli,“ objasnil Svalovec.
Z opačnej strany ulice sa ozval rev. Hasiči sa usilovali vyprázdniť priestor
pred historickou budovou. Nato sa strecha s obrovským rachotom zrútila.
K oblohe vyšľahli plamene. Hrubé múry starej stavby ostali stáť, no
hasiči im teraz nevenovali pozornosť. Hadicami rovnomerne kropili
strechy aj steny budov na obidvoch koncoch ulice.
Jupiter sa pozrel na pani Paulsonovú a všimol si, že plače.
„Prosím vás, neplačte,“ tíšil ju Svalovec. „Prosím vás, pani Paulsonová,
veď je to len budova.“
„Vydavateľstvo vášho otca,“ vzlykala asistentka. „Bol naň taký hrdý!“
„Viem,“ prikývol Svalovec, „napriek tomu je to iba budova. Pokiaľ sa
nikto nezranil...“
Nato sa mladý vydavateľ odmlčal a spýtavo sa pozrel na pátračov.
„Boli sme poslední, koho vyslobodili,“ potvrdil Bob. „Nikto sa nezranil.“
Svalovec sa nasilu usmial. „To je dôležité,“ povedal otočený k pani
Paulsonovej. „Vydavateľstvo Amigos ani prinajmenšom neľahlo popolom.
Zásoby našej produkcie sú bezpečne uložené spolu s tlačiarenskými
predlohami v sklade. Okrem toho máme rukopis pani Bainbridgeovej!“
„Určite?“ zapochybovala pani Paulsonová.
„Áno. Strčil som ho do kufríka a vzal domov. Takže situácia nie je taká
zlá a...“
Vtom sa Svalovec odmlčal. Akýsi muž s kamerou v ruke zostúpil na cestu
a približoval sa k ohňu.
„Ach,“ vzdychol si Svalovec. „Snímajú to televízne stanice. Radšej
pôjdem pohľadať telefón.“
„Prečo?“ nechápal William Tremayne.
„Chcem zatelefonovať Marvinovi Grayovi,“ vysvetlil Svalovec, „aby som
mu oznámil, že rukopis sa nachádza na bezpečnom mieste. Ak pozerá
správy a dozvie sa, že vydavateľstvo Amigos vyhorelo, pomyslí si, že
rukopis takisto ľahol popolom. Musím ho vyviesť z omylu.“
Svalovec zamieril k čerpacej stanici na rohu ulice, kde mali verejný
telefón. V tej chvíli si Jupiter uvedomil, že z druhej strany cesty sa
približuje muž so strašne bledou tvárou. Nepekne krvácal z rany na hlave.
Krv stekala po mužovom líci a zmáčala mu košeľu na hrudi.
„Preboha!“ zvolal William Tremayne.
Jupiter vykročil dopredu, keď sa muž sklátil na zem. Jeden z hasičov k
nemu priskočil a zohol sa nad neho. Dvaja policajti sa mu rozbehli na
pomoc. Opatrne ho prevrátili na chrbát a jeden si zbežne prezrel ranu na
jeho hlave.
„Ja ho poznám,“ nahlas si predierala cestu davom statná žena a zamierila
k policajtom. „Pracuje v tamtom filmárskom podniku,“ povedala a ukázala
na filmové laboratóriá, masívnu tehlovú budovu hneď vedľa trosiek, čo
zostali z vydavateľstva Amigos. „Veľa ráz som ho tam videla vojsť aj
odtiaľ vyjsť,“ dodala moletka.
Jeden z policajtov sa postavil. „Idem zavolať záchranku,“ oznámil
kolegovi. „A potom si zblízka pozrieme to laboratórium. Nezdá sa, že by
nám ten chlapík bol schopný niečo sám povedať. Tak skoro sa asi
nepreberie.“

Tretia kapitola

Dvojité nešťastie
Neskoré nočné spravodajstvo prinieslo krátku informáciu o požiari.
Jupiter ho sledoval spolu s tetou Matildou a strýkom Titom, s ktorými
býval. Ráno vstal práve včas, aby si pozrel reláciu Losangeleská
prítomnosť.
„Včerajší oheň ti nestačil?“ okríkla teta Matilda synovca, keď položil na
kuchynský pult prenosný televízor. „Mohlo vás tam zabiť!“
Jupiter si sadol a chlipkal pomarančový džús. „Možno prinesú čerstvé
správy o tom chlapíkovi,“ utrúsil.
„O tom, čo na ulici skolaboval?“ Teta Matilda si prisadla a sledovala
obrazovku, kým strýko Titus popíjal druhú šálku kávy.
Televízny hlásateľ Fred Stone sa odrazu zatváril veľmi vážne. „Včera sa
v Santa Monice odohralo dvojité nešťastie,“ ohlásil. „Asi o šiestej hodine
vypukol požiar v historickej budove vydavateľstva Amigos na
Tichomorskej triede. V administratívnom sídle vydavateľstva sa v tom čase
nachádzali iba traja mladí poštoví úradníci. Ocitli sa uväznení v
plameňoch, no vďaka hasičom vyviazli bez zranenia.“
Vzápätí Stone zmizol z obrazovky a nahradil ho záber dymiacich trosiek.
Stone však komentoval ďalej: „Budova ľahla popolom. Škoda sa odhaduje
na pol milióna dolárov.
Počas požiaru polícia odhalila lúpežné prepadnutie filmových laboratórií,
susediacich s vydavateľstvom. Niekedy medzi piatou a šiestou hodinou
vnikli zlodeji do laboratórií, ktoré sa zaoberajú rekonštrukciou starých
filmov. Ušli takmer so stovkou filmových kotúčov, negatívov, ktoré
nakrútila herečka Madeline Bainbridgeová pred vyše tridsiatimi rokmi.
Slečna Bainbridgeová, niekdajšia prvá dáma filmu, ich prednedávnom
predala Videopodnikom, ktoré vlastnia aj túto stanicu - Stanicu KLMC - a
jej pobočky.“
Na obrazovke sa znovu objavil Stone. „Polícia má pravdepodobného
svedka tejto nezvyčajnej lúpeže,“ pokračoval komentátor. „Filmový
technik John Hughes ostal pracovať v laboratóriu nadčas. Zlodeji ho
evidentne napadli. Podarilo sa mu však vytackať sa na ulicu a tam zamdlel.
Dnes ráno nadobudol vedomie v santamonickej nemocnici a očakáva sa, že
poskytne výpoveď vyšetrovateľom.“
Vtom na prednej verande zadupotali kroky a zvonček sa naliehavo
rozdrnčal. Jupiter sa pobral k dverám a vpustil dnu Petra s Bobom.
„Pozeráš správy?“ opýtal sa Druhý pátrač. „Ja som videl skoršie vydanie.
Ten, kto včera ovalil toho chlapíka, potiahol z laboratória filmy.“
„A nie hocijaké, ale Madeline Bainbridgeovej,“ poznamenal Bob. „Aká
náhodička!“
„Povedal by som až priveľká,“ utrúsil Jupiter.
Chlapci nasledovali vodcu pátračov do kuchyne. Fred Stone práve
informoval o ďalšom vývoji Bainbridgeovej prípadu. „Dnes ráno mal
prezident Videopodnikov Charles Davie telefonát,“ pokračoval
komentátor. „Pánu Daviemu neznámy hlas oznámil, že Videopodniky
dostanú Bainbridgeovej filmy nazad, ak zaplatia osobám, ktoré ich
momentálne vlastnia, dvestopäťdesiattisíc dolárov. Pán Davie sa
nevyjadril, či Videopodniky pristúpia na výkupné za filmy, ktoré majú
nenahraditeľnú hodnotu, alebo nie.“
„Pekný trik!“ zvolal Peter. „Potiahnuť staré filmy a potom za ne žiadať
výkupné!“
Fred Stone pokračoval v spravodajstve: „Po lúpeží v santamonických
filmových laboratóriách minulý večer urobila Stanica KLMC rozhovor s
Jeffersonom Longom, skúseným reportérom kriminálnych trestných činov,
a Marvinom Grayom, dlhoročným obchodným manažérom Madeline
Bainbridgeovej. Teraz vám ponúkame jeho záznam.“
Fred Stone sa obrátil, aby videl na televízny monitor po ľavej strane. Za
okamih sa na obrazovke zjavil opálený muž so zvlnenými bielymi vlasmi.
Sedel na drevenej stoličke s rovným operadlom pred kozubom a v ruke
držal mikrofón. Hodiny na rímse za jeho chrbtom ukazovali približne pol
desiatej.
„Dobrý večer, dámy a páni,“ pozdravil muž. „Z Bainbridgeovej panstva v
blízkosti Malibu sa vám hlási Jefferson Long, váš reportér kriminálnych
trestných činov pre KLMC.
Marvin Gray, dlhoročný priateľ a dôverník Madeline Bainbridgeovej,
súhlasil dnes večer s rozhovorom o filmoch, ktoré v podvečer zmizli z
filmových laboratórií. Pán Gray nám možno prezradí niečo viac aj o slečne
Bainbridgeovej a jej hereckých výkonoch, ktoré si ešte mnohí z nás
pamätajú.“
Kamera prestala snímať Jeffersona Longa a strihla na Marvina Graya.
Popri podmanivom komentátorovi pôsobil zanedbane a bezvýznamne.
Nadradene sa usmieval, akoby sa na Longovi zabával.
„Som presvedčený, že si slečnu Bainbridgeovú určite pamätáte, pán
Long,“ riekol Marvin. „Ak si dobre spomínam, aj vy ste boli kedysi herec.
Hrali ste rolu Cottona Mathera v Bainbridgeovej poslednej snímke
Salemský príbeh. Bol to váš prvý film, však?“
„Nuž, áno,“ prikývol Long, „ale...“
„A aj posledný,“ skočil mu do reči Marvin Gray.
„Nie je od neho pekné, že zvrtol rozhovor týmto smerom,“ poznamenala
teta Matilda. „V človeku vzbudzuje dojem, že nemá Longa rád.“
„Možno je to tak,“ pripustil Jupiter.
Jefferson Long zjavne znervóznel a rýchlo sa usiloval vrátiť k svojmu
interview. „Slečnu Bainbridgeovú iste riadne rozrušilo, keď sa dozvedela,
že jej filmy ktosi ukradol,“ začal. „Dúfali sme, že sa s ňou stretneme
osobne.“
„Slečna Bainbridgeová neprijíma reportérov. Nikdy,“ vyštekol Gray, „a
dnes večer odpočíva. Lekár jej predpísal sedatíva. Ako ste sám vraveli,
rozrušilo ju to.“
„To je pochopiteľné,“ povedal Jefferson zmierlivo. „Pán Gray, ani jeden z
filmov slečny Bainbridgeovej nevidela verejnosť odvtedy, ako odišla do
dôchodku. Čo ju viedlo teraz k tomu, že ich nečakane predala televízii?“
Marvin Gray sa usmial. „Pred tridsiatimi rokmi šéfovia filmových
ateliérov nemali ani zdania, že celovečerné filmy sa niekedy stanú
lákadlom pre televíziu,“ pustil sa do vysvetľovania Gray. „Ale Madeline
Bainbridgeová áno. Verila v budúcnosť televízie, aj keď ju ako hromadný
oznamovací prostriedok nezaujímala.“
„Vôbec nesledovala televízne vysielanie?“ opýtal sa Long.
„Nie. No už pred tridsiatimi rokmi vedela, akú dôležitú úlohu bude mať
televízia, a preto kúpila všetky práva na filmy, ktoré nakrútila. Pred tromi
týždňami sa rozhodla, že nastal vhodný čas. Podpísala zmluvu s
Videopodnikmi, ktorou im dala súhlas na vysielame. Dnes ráno prevzali
Videopodniky do svojho vlastníctva všetky negatívy a odniesli ich do
filmových laboratórií, kde ich mali skontrolovať a dať do poriadku.“
„Ak sa filmy nenájdu, KLMC utrpí značnú škodu,“ podotkol Long.
„Áno, ale rovnako to bude škoda aj pre celý svet. Slečna Bainbridgeová je
veľká herečka. Blysla sa v pozoruhodných rolách - ako Kleopatra, Jana z
Arcu, ruská čarovná Katarína Veľká, Helena Trójska. Jej stvárnenie postáv
zapadne do zabudnutia, ak sa tie filmy nenájdu.“
„Bude to hotová katastrofa,“ pritakal Long. „A všetko iba v dôsledku
zločinu, ktorý sa stal doslova unikátnym. Hoci mesto už videlo veľa
bizarných trestných činov. Všetci si bezpochyby želáme, aby dvojicu
mužov, ktorí sa vlámali do laboratórií, čo najskôr zatkli a ukradnuté filmy
sa opäť vrátili majiteľovi.“
Kamera priblížila záber na Jeffersona Longa, ktorý hľadel na divákov
úprimným pohľadom. „Dámy a páni, zo záznamu sa vám prihováral
Jefferson Long priamo zo sídla, kde žije veľa rokov v odlúčení Madeline
Bainbridgeová. Krása jej pomohla stať sa hviezdou, čo sa teraz ukrýva
pred zrakmi všetkých okrem zopár najbližších priateľov. Dámy a páni,
ďakujem vám.“
Obrazovka potemnela. Nato sa znova zjavil Fred Stone. „Pokračujeme
ďalšími správami...“ začal.
Jupiter vypol televízor. „Vyznelo to ako propagačný trik, ale nieje to tak,“
utrúsil. „Ten filmový technik vskutku utrpel vážne zranenie. Zaráža ma
pritom, že Marvin Gray nevyužil obrovskú príležitosť, aby sa zmienil o
pamätiach slečny Bainbridgeovej. Ak by mu išlo o reklamu, určite by ich
spomenul.“
Vtom sa ozval hrmot na prednej verande.
„Čert aby to vzal!“ hromžil rozčúlený hlas.
Prvý pátrač podišiel k dverám. Na verande stál Svalovec Tremayne.
„Zakopol som o kvetináč,“ vyhŕkol. „Prepáčte.“
Vzápätí vošiel do obývačky. „Jupiter, potrebujem pomoc,“ spustil. Vodca
pátračov si všimol pod jeho očami tmavé kruhy. „Zháňam súkromné očko.
Worthington tvrdí, že ste dobrí a možno mi pomôžete. Strýko Will totiž
odmieta poskytnúť peniaze na najatie súkromného detektíva.“
Peter s Bobom prišli z kuchyne. Zvedavo hľadeli na Svalovca.
„O čo ide?“ chcel vedieť Prvý pátrač.
„O Bainbridgeovej rukopis,“ odvetil Svalovec. „Zmizol. Voľakto ho
ukradol!“

Štvrtá kapitola

Prípad mágie?
„Áno, pripúšťam, že som babrák,“ pokračoval Svalovec Tremayne.
„Všetko mi padá z rúk a zakopávam, o čo sa dá. Venujem sa však
podnikaniu a v tom som dobrý. Len tak z ničoho nič nestrácam rukopisy!“
Svalovec priviezol Troch pátračov z Rocky Beach do vežiaka v
Západnom Los Angeles, kde býval spolu so strýkom. Budova bola
moderná, opatrená bezpečnostným systémom. Brána garáže sa otvárala
zvukovým zariadením a dvere z vestibulu do vnútorného dvora
monitoroval uzavretý televízny okruh. Keď chlapci vošli do bytu, našli
Williama Tremayna polihovať na pohovke v obývacej izbe. Fajčil dlhú,
tenkú cigaru a ľahostajne civel do povaly.
„Odmietam strácať čas aj sily na to, aby som si robil starosti kvôli tomu
rukopisu,“ vyhlásil. „Iste si ho, ako zvyčajne, niekde založil a čoskoro ho
objavíš. Vôbec nepotrebujeme, aby sa nám pod nohami motali nezrelí
usmrkanci so zväčšovacími sklami a práškom na snímanie odtlačkov
prstov.“
„Prášok na snímanie odtlačkov prstov sme dnes nechali doma, pán
Tremayne,“ priduseným hlasom riekol Prvý pátrač.
„To rád počujem,“ upokojil sa pán William a ďalej civel do povaly.
„Svalovec, kým si bol preč, navštívil nás poisťovací agent. Položil mi
množstvo idiotských otázok, no ja som kašľal na jeho tón. Keďže sa starám
o tvoje financie a peniaze z poisťovne vydám hneď, ako prídu, nie je
dôvod, aby sa dakto nazdával, že som tým požiarom voľačo získal.“
„Strýko Will, tie otázky sú povinní ti položiť,“ namietol Svalovec.
„Jasné, musia pôsobiť dojmom, že si zaslúžia plácu,“ odvrkol William
Tremayne. „Len dúfam, že nebudú otáľať s úhradou poistnej škody.
Presťahovanie vydavateľstva do nových priestorov a spustenie prevádzky
nás bude stáť celé imanie.“
 „Môžem začať pracovať hneď, ako dostanem nazad rukopis slečny
Bainbridgeovej,“ povedal Svalovec.
„Tak ho hľadaj!“ obrýkol sa na synovca William Tremayne.
„Už sa stalo. Nie je tu!“
„Svalovec, prekážalo by vám, keby sme sa tu poobzerali?“ spýtal sa
Jupiter. „Ja vám síce verím, že tu naozaj nie je, no nezaškodí, ak sa trochu
porozhliadneme.“
„Fajn, len do toho,“ súhlasil Svalovec. Posadil sa, a kým chlapci
prehľadávali byt, gánil na strýka. Nazreli za každý kus nábytku i do každej
skrinky a knižnice. Nenaďabili však na jedinú stopu po pamätiach
starnúcej filmovej hviezdy.
„Nemýlili ste sa, naozaj tu nie je,“ oznámil napokon Jupiter. „Začnime
teda pekne po poriadku. Kedy ste naposledy mali rukopis v rukách?“
Bob si sadol vedľa Svalovca, z vrecka vytiahol malý zápisník a chystal sa
robiť si poznámky.
„Včera večer asi o štvrť na desať alebo o pol desiatej. Vybral som ho z
kufríka a pustil som sa do čítania. No po požiari a spomienke na muža,
ktorý tak strašne krvácal, som bol priveľmi rozrušený, aby som sa dokázal
na čítanie sústrediť. Zažiadalo sa mi nejakej telesnej činnosti. Preto som
položil rukopis na konferenčný stolík, prezliekol som sa do plaviek a zišiel
som si zaplávať do bazéna.“
„Vy ste boli v tom čase v byte?“ obrátil sa Jupiter na Williama Tremayna.
Starý muž zavrtel hlavou. „Včera večer som hral s priateľmi bridž. Domov
som sa vrátil až takmer o druhej.“
„Keď ste prišli nazad do bytu, už bol rukopis fuč?“ zaujímal sa Prvý
pátrač.
„Áno. Všimol som si to, len čo som vkročil dnu.“
„Nenechali ste dvere do bytu otvorené, kým ste plávali v bazéne?“ chcel
vedieť Jupiter. „Vždy ich zaistíte, keď si idete zaplávať?“
„Áno,“ odvetil Svalovec. „Som si istý, že byt bol zatvorený, pretože keď
som sa vybral do bazéna, v náhlivosti som si zabudol kľúče doma.
Domovník musel vyjsť so mnou hore a použiť šperhák.“
Jupiter pristúpil k vchodovým dverám, otvoril ich a dôkladne si prezeral
zárubňu aj zámku. „Nevidieť stopy násilného vniknutia dovnútra. Brána vo
vestibule býva vždy zamknutá, alebo nie? Váš byt sa navyše nachádza na
jedenástom poschodí. Niekto musí vlastniť sadu všetkých kľúčov.“
„Rezervné neexistujú, ak nepočítame univerzálny, ktorý má domovník.
Ale to neprichádza do úvahy. Už roky je tu ten istý domovník. Nezobral by
ani špáradlo.“
Bob zdvihol hlavu od notesa. „Okrem vášho a strýkovho kľúča naozaj iný
neexistuje?“ opýtal sa.
„Nuž, v robote som mal ešte jeden náhradný,“ priznal sa Svalovec. „Pre
prípad, že by som stratil svoj. Lenže včera večer ho zničil požiar.“
„Hm!“ zabrnkal Jupiter. „Pravdepodobne áno.“
Zavrel vchodové dvere, postavil sa k otvorenému obloku a zahľadel sa na
bazén hlboko pod ním. „Niekto vnikol do budovy, do ktorej sa len tak
ľahko nedá dostať,“ uvážil.
„Potom sa vlúpal do vášho bytu, našiel na konferenčnom stolíku rukopis a
vzal ho so sebou. Ale ako?“
Peter vstal a postavil sa vedľa Jupitera. Neupriamil však pohľad dole na
bazén, namiesto toho zdvihol zrak k oblohe. „Priletel ponad strechu a
vnikol dnu cez otvorený oblok,“ usúdil, „v malilinkom vrtuľníku. To je
jediná odpoveď.“
„A čo tak na metle?“ sarkasticky poznamenal strýko Will. „Zaujímavý
nápad vniknúť dnu cez oblok, aspoň zužuje okruh podozrivých. Rukopis
teda ukradla bosorka!“
Svalovec sa zatváril, akoby ho niekto omráčil. „Bosorka?“ zvolal. „To
je... to je ale čudné.“
„Čo?“ opýtal sa strýko. „Teória o vrtuľníku sa ti pozdáva lepšie?“
„Čudné mi pripadá iba to, že si spomenul práve bosorku. Kým som zišiel
do bazéna, prečítal som si kúsok z rukopisu. Ide tak trochu o senzačné
klebety o ľuďoch z Hollywoodu. Bainbridgeová napríklad spomína
večierok, ktorý usporiadal riaditeľ Alexander de Champley. Tvrdí, že bol
čarodejník a čierny mág a nosil päťcípu hviezdu Simona Magusa.“
Svalovec vytiahol z vrecka pero a začal kresliť na zadnú stranu obálky.
„V rukopise sa nachádzala takáto kresba hviezdy,“ vysvetľoval. „Päťcípa
hviezda v kruhu. Bainbridgeová ju opísala, že je zo zlata, zvonka
ohraničená kruhom rubínov. Pravdupovediac, počul som už o tomto
čarodejníkovi z čias starovekého Ríma. Ľudia verili, že vie lietať.“
„Fantázia!“ zvolal strýko Will. „Takže starý priateľ Madeline
Bainbridgeovej si pripol na seba hviezdu Simona Magusa, vletel dovnútra
a vzal rukopis tak, aby sme nezistili, že je odporný čarodejník.“
„Ak niekto vletel dnu, určite to nebol Alexander de Champley,“ vyhlásil
Jupiter. „Pred vyše desiatimi rokmi totiž zomrel. Objavili ste v pamätiach
aj iné škandalózne príbehy?“
Svalovec zavrtel hlavou. „Zatiaľ nie,“ odvetil, „pretože som si prečítal iba
túto jednu anekdotu. Je však viac ako pravdepodobné, že Madeline
Bainbridgeová poznala intímnosti o mnohých prominentných ľuďoch.“
„A je to tu,“ zvolal Prvý pátrač. „Práve to môže byť dôvod, prečo rukopis
zmizol. Voľakto, koho vyslúžilá herečka dobre poznala, chce zabrániť
publikovaniu svojho príbehu.“
„Ako však mohla dotyčná osoba vedieť, že sa rukopis nachádza práve
tu?“ nechápal Svalovec.
„Jednoducho.“ Jupiter sa pustil prechádzať hore-dolu po izbe. Od
vzrušenia a sústredenia stiahol obočie. „Svalovec, včera večer ste po
požiari zatelefonovali Marvinovi Grayovi a oznámili ste mu, že rukopis je
v bezpečí. Samozrejme to tlmočil Madeline Bainbridgeovej. Potom ona -
alebo aj Gray - zavolala priateľovi alebo priateľke, a ten priateľ či
priateľka svojim známym. Ktokoľvek mohol o tom vedieť.“
„Bainbridgeová to nemohla rozchýriť,“ namietol Svalovec. „Marvin Gray
tvrdí, že vôbec nepoužíva telefón. No Gray o tom mohol pustiť informáciu,
neuvedomujúc si, čo sa stane. Okrem neho s Bainbridgeovou žije aj jej
sekretárka. Volá sa Clara Adamsová. Rovnako to môže mať na svedomí.“
„Isteže,“ pritakal Jupiter. „Svalovec, nedohodli by ste si stretnutie so
slečnou Bainbridgeovou? Potom by ste sa jej mohli opýtať, o kom všetkom
písala.“
„Neprijme ma,“ rozhodne vyriekol Svalovec. „Nikoho neprijíma.
Podpísanie zmluvy má na starosti Marvin Gray.“
„V tom prípade sa porozprávajte s Grayom,“ naliehal Jupiter. „Musel
predsa ten rukopis čítať.“
Svalovec zastonal. „Ale mne sa nežiada hovoriť s Grayom. Bude odo mňa
pýtať zálohu, a ja mu ju nechcem dať skôr, než si rukopis neprečítam. A
ten existoval iba v jednom exemplári. Ak zistí, že ho nemám, urobí strašný
cirkus!“
„Tak mu to neprezraďte,“ radil Jupiter. „Povedzte mu, že by sa mohli
vyskytnúť nejaké právne problémy, keby ste rukopis publikovali, a že váš
právnik sa naň chce pozrieť, prv ako mu vyplatíte zálohu. Spýtajte sa ho, či
má slečna Bainbridgeová nejaký dôkaz o tom, o čom písala v rukopise.
Ďalej sa ho opýtajte, či ona alebo Clara Adamsová udržiavajú kontakt s
niekým z tých ľudí, ktorých kedysi poznali.“
„Nezvládnem to,“ priznal sa Svalovec. „Určite to dooriem. Gray raz-dva
príde na to, že niečo nie je v poriadku.“
„Tak si vezmite so sebou Jupa,“ navrhol Peter. „Vie majstrovsky
vytiahnuť od ľudí informácie bez toho, aby čo len tušili, že mu voľačo
prezradili.“
Svalovec sa zahľadel na Jupitera. „Naozaj to dokážeš?“
„Bez problému,“ odvetil Prvý pátrač.
„Fajn.“ Svalovec vybral z vrecka adresár a zamieril k telefónu.
„Vari nejdeš volať Marvinovi Grayovi?“ ozval sa strýko.
„Ale idem a popoludní ho s Jupiterom navštívim,“ rázne povedal
Svalovec.

Piata kapitola

Strašiaci les
„Worthington mi vravel, že pracujete ako jeden tím,“ rozhovoril sa
Svalovec, keď v aute uháňal s Jupiterom po Pobrežnej hradskej na sever.
„Tvrdil, že Bob je výborný vo vyhľadávaní a výskume, Peter vyniká
atletickou postavou a ty si jednotka v nachádzaní záchytných bodov a ich
rozlúštení. Ešte spomenul, že si aj hotová studnica rozmanitých
informácií.“
„Rád a veľa čítam,“ priznal sa Jupiter, „a na moje veľké šťastie si
pamätám väčšinu toho, o čom čítam.“
„To máš naozajstné šťastie,“ pritakal Svalovec. „Nič lepšie by si si ani
nemohol želať.“
Auto spomalilo a odbočilo z hradskej na vedľajšiu cestu, ktorá sa vinula
po vonkajšom okraji pobrežia Malibu. Svalovec mlčky viedol auto do hôr
nad morom. Po piatich minútach znova pribrzdil a z kľukatej horskej cesty
zahol na štrkovú. Pokračoval po nej ešte asi štyristo metrov, až napokon
zastal pred bránou z neopracovaného dreva. Znak nad ňou potvrdzoval, že
dorazili k Polmesiacovému ranču.
„Ani neviem vyjadriť, čo som očakával, ale toto určite nie,“ utrúsil
Svalovec.
 „Veru, nič mimoriadne,“ ohodnotil Prvý pátrač. „Človek by predpokladal,
že filmová hviezda, ktorá sa navyše utiahla do ústrania, bude bývať v
luxusnom sídle alebo mať aspoň pozemok ohradený trojmetrovým múrom.
Na bráne nie je dokonca nijaká zámka.“
Jupiter vystúpil z auta, otvoril bránu a podržal ju, kým Svalovec zatiahol
autom dovnútra. Potom znova nasadol a pokračovali po príjazdovej ceste
cez citrónovníkový sad.
„Čudné, že sa vám Gray nezmienil o predaji Bainbridgeovej filmov, keď
včera priniesol rukopis,“ riekol vodca pátračov.
„Naozaj čudné,“ pripustil Svalovec. „Ovplyvní to tržby za knihu.“
„Kto vás vybral za vydavateľa herečkiných pamätí? Gray?“ zaujímal sa
Jupiter.
„To neviem,“ odvetil Svalovec. „Zatelefonoval mi asi pred šiestimi
týždňami a oznámil, že Bainbridgeová chce uverejniť svoje spomienky. Je
všeobecne známe, že Gray spravuje všetky jej záležitosti a pôsobí dojmom,
že vie, čo robí. A tak som sa ho ani nevypytoval, prečo si vybral práve
vydavateľstvo Amigos. Ktovie, či je naozaj taký šikovný, ako vyzerá byť.
Mal mi predsa len povedať o predaji tých filmov.“
Keď auto vyšlo z citrónovníkového sadu, naskytol sa im pohľad na biely
drevený farmársky dom. Bol veľký, jednoduchý a vpredu sa ťahala
veranda. Marvin Gray stál na schodoch a žmúril oči, oslepený slnkom.
„Dobrý deň,“ pozdravil, keď Svalovec vystúpil z auta. „Videl som dvíhať
sa kúdoly prachu, ako ste prechádzali pomedzi stromy.“ Nato sa mierne
zamračil na Jupitera. „A toto je kto?“ opýtal sa.
„Môj bratanec Jupiter Jones,“ riekol Svalovec. Tvár mu zalial rumenec,
keď spustil vymyslenú historku, ktorú si pripravili s Jupiterom. Očividne
nebol zvyknutý ani na najmenšie klamstvá. „Stretli ste ho včera vo
vydavateľstve Amigos,“ pokračoval. „Zaúča sa do brandže a momentálne
si robí kurz z dejín filmu. Myslel som, že vám nebude prekážať, keď ho
vezmem so sebou na návštevu Madeline Bainbridgeovej.“
„To je v poriadku,“ prikývol Gray. „Prekvapuje ma však, že ste prišli
práve dnes, deň po požiari. Predpokladal by som, že máte iné súrne veci,
ktoré treba momentálne neodkladne vybaviť.“
„Keby som ostal doma, iba by som sa zhrýzal myšlienkami, že môj
podnik prišiel o strechu nad hlavou,“ vyhlásil Svalovec.
Gray prikývol. Nato sa zvrtol a vykročil po schodoch. Ibaže namiesto
toho, aby vošiel do domu, posadil sa do jedného z prútených kresiel na
verande. Potom naznačil hosťom, aby takisto zaujali svoje miesta.
„Pán Gray, obávam sa, že vyplatenie zálohy za spomienky slečny
Bainbridgeovej budeme musieť odložiť,“ začal Svalovec. „Prelistoval som
si rukopis a narazil som na zopár príhod, ktoré by mohli spôsobiť právne
problémy. Na jednom mieste sa napríklad tvrdí, že riaditeľ Hollywoodu bol
čarodejník. Viem, že riaditeľ už nežije, ale jeho dedičia by mohli podať
žalobu. Preto som požiadal svojho advokáta, aby sa na rukopis pozrel.
Zatiaľ by nám slečna Bainbridgeová mohla poskytnúť mená osôb, ktoré by
podporili jej tvrdenia. Samozrejme, aj s adresami.“
„To v nijakom prípade neprichádza do úvahy,“ pohotovo zaprotestoval
Marvin Gray. „Slečna Bainbridgeová nie je s nikým z tých ľudí v
kontakte.“
„Hádam vy nám poradíte, ako by sme sa mohli spojiť s niektorými z
nich,“ nedal sa odradiť Svalovec. Vyzeral však vyčerpane a znepokojene.
„Iste ste si prečítali rukopis, a tak...“
„Nie,“ skočil mu do reči Marvin Gray. „Nečítal som ho. Slečna
Bainbridgeová mi ho dala len včera tesne po obede. V tomto vám nijako
neviem pomôcť. Nepriatelil som sa s tými ľuďmi. Nezabúdajte, že vtedy
som bol iba obyčajný šofér.“
„A čo jej sekretárka?“ s nádejou v hlase nadhodil Svalovec.
„Clara Adamsová?“ Gray sa zatváril prekvapene. „Nepohla sa stadeto
niekoľko rokov.“
Svalovec vyzeral zmätene, preto sa mu Jupiter náhlil na pomoc.
Nedočkavo sa rozhliadol dookola a opýtal sa: „Slečnu Bainbridgeovú
neuvidíme?“ Jeho hlas znel naivne a tak trochu neokresane.
„Okrem mňa a Clary slečna Bainbridgeová neprijíma nikoho,“ povedal
Marvin Gray. „Ak by aj bola zvyknutá na návštevy, dnes by neprijala ani
jednu. Krádež filmov ju celkom vyviedla z miery. Odpočíva v izbe na
poschodí a Clara je s ňou. Ocenil by som, keby ste hovorili potichšie.“
„Prepáčte,“ ospravedlnil sa Jupiter. Zvedavo sa obzeral vôkol. „Ach, jaj,
slečna Bainbridgeová je naozaj samotárka. Okrem vás, Clary Adamsovej a
slečny Bainbridgeovej tu vskutku nikto nebýva? Nemáte tu ani nijaké
služobníctvo?“
„Žijeme veľmi skromne,“ povedal Gray. „Služobníctvo nepotrebujeme.“
„Dnes ráno som vás videl v televízii,“ pokračoval Prvý pátrač. „Je pravda,
že slečna Bainbridgeová vôbec nepozerá televíziu?“
„Áno,“ prikývol Gray. „Zato ja ju sledujem a informujem ju o všetkých
novostiach, ktoré by ju podľa mňa mohli zaujímať.“
„Tak to je skutočne celkom odrezaná od sveta,“ skonštatoval Jupiter.
„Nestretáva sa teda absolútne s nikým? Ani vy? Neotravuje vás, že ste celý
čas zatvorený len tu? A čo Clara Adamsová? Nelezie jej to tiež na nervy?“
„Nemyslím. Ja si vystačím sám so sebou a Clara je bezvýhradne oddaná
slečne Bainbridgeovej. Ja vlastne takisto. Absolútne.“
Jupiter sa obrátil na Svalovca. „No tak vidíš, nemusíš sa ničoho obávať.“
Gray upriamil na Svalovca spýtavý pohľad. „Vy ste sa niečoho obávali?
Prečo?“
„Svalovec sa totiž cestou sem priznal, že je trochu nervózny,“ rozhovoril
sa Prvý pátrač. „Nazdával sa, že ak by zlodej vedel, kde sa nachádza
rukopis slečny Bainbridgeovej, mohol by ho odcudziť tak ako aj filmy a
žiadať zaň výkupné. Ak ste niekomu povedali, kde je...“
„Komu by som to už len povedal?“ ohradil sa Gray.
„Takže by ste to nevyzradili, ani keby vám voľakto zavolal...“
„Máme utajené číslo,“ zdôraznil Gray. „Ľudia sem netelefonujú. A aj my
používame telefón iba v nevyhnutnom prípade.“
„Páni! Decká v škole tomu nebudú veriť,“ vykríkol Jupiter. Vtom statný
mladík vstal. „Môžem si umyť ruky?“ opýtal sa.
„Samozrejme.“ Gray ukázal na dvere. „Choď rovno cez halu dozadu až za
schody. Vedľa kuchyne je kúpeľňa.“
„Ďakujem,“ riekol Jupiter a vkročil do domu.
Hala pôsobila na neho tmavo, keď vošiel dovnútra z verandy zaliatej
slnkom. Obývacia izba vľavo bola zariadená iba niekoľkými drevenými
stoličkami s rovnými opierkami vzadu. V jedálni napravo sa vynímal
pevný drevený stôl s lavicami bez operadiel. Široké schodisko
nezmäkčoval ani kúsok koberca. Vedľa neho Jupiter našiel kúpeľňu.
Vošiel dnu, zavrel za sebou dvere, otočil kohútik a otvoril lekárničku nad
umývadlom. Okrem nádobky s niekoľkými suchými lístkami bola prázdna.
Voňali ako mäta. Prvý pátrač zatvoril lekárničku, umyl si ruky a utrel si ich
do uteráka, ktorý visel na háčiku na stene. Uterák vyzeral, akoby ho niekto
utkal vlastnoručne.
Keď Jupiter vyšiel z kúpeľne, nazrel do kuchyne a ohromene zažmurkal,
len čo zbadal samé staromódne prístroje. Starožitná chladnička mala
navrchu odokryté špirály a na plynovom sporáku nebol jediný horák.
Kohútiky nad drezom niesli mosadzný nádych. Jupiter odhadoval, že ich
nainštalovali pred mnohými rokmi, ešte počas stavby domu.
Na doske vedľa drezu stál rad sklených nádob. Jupiter podišiel bližšie, aby
si prečítal nálepky na nich. Videl myší chvost aj vlčí bôb, šípky, mätové
lístky aj tymián. Jedna nádobka ho zmiatla, keď v nej podľa nálepky
spoznal ľuľkovec zlomocný.
Vo veľkom pohári na samom konci radu ležali ploché zápalky. Jupiter si
niektoré prezrel. Pochádzali z rozličných reštaurácií. Vzápätí sa otočil k
obloku. Zrakom zachytil pohyb za domom.
Uvedomil si, že hľadí na les dubov virgínskych. Staré stromy boli
poskrúcané, s pokrivenými kmeňmi, ktoré sa bohato rozvetvovali a ťahali
ponad prvé poschodie. Tmavozelené pichľavé lístky zakrývali oblohu,
takže deň vyzeral sivastý. Duby rástli v širokých radoch a medzi nimi sa
prechádzali dve ženy. Mali na sebe róby z akéhosi tmavého materiálu,
pevne stiahnuté v páse, zato s bohatými nariasenými sukňami, ktorými
zametali zem. Dlhé vlasy mali obidve zakrútené do uzlov na zátylku. Za
nimi si vykračoval štíhly doberman.
Prvý pátrač nevedel odtrhnúť od nich zrak, keď vtom jedna zo žien
pozrela smerom k domu. Jupiter preglgol. V knihách o filme videl obrázky
Madeline Bainbridgeovej, a teraz mal pred sebou herečku osobne pod
korunami starých stromov, ktoré vytvárali sivý, pochmúrny les. Plavé
vlasy niesli skôr biely nádych, no pekná tvár pozoruhodne žiarila
mladosťou. Po chvíli sa otočila a pokračovala v prechádzke. Vodca
pátračov bol presvedčený, že si ho nevšimla.
Pristúpil k oknu a pristihol sa, ako veľmi túži aspoň po záblesku
slnečného svetla. Zo stromov a žien, ktoré sa prechádzali pod ich konármi
v tmavých, staromódnych róbach, vanul desivý smútok.
Za Jupiterom sa ozvali kroky. „Už si si umyl ruky?“ opýtal sa Marvin
Gray.
Prvý pátrač poskočil a takmer vykríkol. Potom ukázal na okno. „Tie
stromy všetko zatieňujú,“ vyniesol.
„Áno,“ súhlasne prikývol Gray. „Na konci cesty býval farmár, ktorý
tvrdil, že les je strašidelný. A takým dojmom naozaj aj pôsobí, nie? Kedysi
sa na jeho mieste nachádzal cintorín, súkromný, ktorý patril rodine, čo tu
žila. Pod stromami boli hroby, no keď slečna Bainbridgeová kúpila dom,
dala ich premiestniť. Napriek tomu na mňa pôsobí les deprimujúco.
Ale vlastne som prišiel po teba, lebo tvoj bratanec sa už chystá na
odchod.“
Vodca pátračov nasledoval Graya nazad cez dom. O chvíľu už spolu so
Svalovcom uháňali preč z Polmesiacového ranča.
„Tá návšteva nepriniesla nič nové,“ ponosoval sa Svalovec. „Nezískali
sme jediný tip, kto mohol ukradnúť Bainbridgeovej rukopis.“
„Získali sme však kopu námetov na premýšľanie,“ oponoval mu Jupiter.
„Aký napríklad?“
„Gray nám klamal, keď tvrdil, že slečna Bainbridgeová odpočíva na
poschodí. Videl som ju vonku s nejakou ženou, predpokladám, že s Clarou
Adamsovou. Gray zrejme hýri klamstvami. V kuchyni som objavil zápalky
z rozličných reštaurácií. Pravdepodobne vyráža von častejšie, ako
predstiera.“
„Ale prečo by klamal?“ nechápal Svalovec.
„Ochraňuje Madeline Bainbridgeovú,“ riekol Jupiter. „Slečna
Bainbridgeová nie je vôbec obyčajná samotárka. Je to veľmi zvláštna
dáma. Vedno s Clarou Adamsovou mali oblečené staromódne čierne róby
a vyzerali v nich ako starousadlíčky. Okrem toho som v kuchyni objavil
nádobu s ľuľkovcom zlomocným.“
„To nemyslíš vážne!“ zvolal Svalovec. „Ľuľkovec zlomocný je predsa
jedovatý!“
„Viem,“ prikývol Jupiter. „Slečna Bainbridgeová ma rozhodne fascinuje.
Za posledných tridsať rokov sa zmenila len nepatrne. Hneď som ju
spoznal. Tá dáma uschováva v kuchyni jed, starosvetsky sa oblieka a
vlastní dubový les, na ktorého mieste sa nachádzal kedysi cintorín. Podľa
Graya v ňom vraj straší. Aspoň ľudia tak hovoria. Vôbec by ma
neprekvapilo, keby to bola pravda.“

Šiesta kapitola

Magický kruh
„V bežnej kuchyni človek len tak ľahko nenatrafí na ľuľok!“ rozohňoval
sa Jupiter. Sedel za stolom v Hlavnom stane Troch pátračov, v starom
nepojazdnom prívese, ukrytom za haldami rafinovane navŕšeného
haraburdia vo vzdialenom kúte Jonesovho bazára. Peter s Bobom sa vrátili
z knižnice, kam ich poslal Jupiter niečo preskúmať, kým bol na návšteve
so Svalovcom. Pred chvíľou skončil svoje rozprávanie.
„Ľuľok je pomenovanie pre celú čeľaď rastlín,“ pokračoval Prvý pátrač.
„Mnohé z nich majú narkotické účinky a niektoré sa kedysi používali pri
magických rituáloch.“
„Madeline Bainbridgeová musí byť vyšinutá,“ usúdil Peter. „Jed v
kuchyni a súkromný cintorín za domom!“
„Teraz tam cintorín už nie je,“ zdôraznil vodca pátračov. „Býval tam. To
miesto však naháňa človeku hrôzu, je na ňom niečo nenormálne, až mi
naskakovala husia koža.“
„Cintorín a čudesné byliny,“ vyriekol zadumane Bob. Nato vytiahol z
vrecka zápisník. „To sedí! Dokonca fantasticky!“
Bob sa pustil listovať v poznámkach. „Preštudoval som si mágiu a
čarodejníctvo, pretože Bainbridgeová sa v rukopise zmienila, že riaditeľ
Alexander de Champley bol čarodejníkom. Muselo to byť pre ňu dôležité,
lebo inak by nestrácala čas kreslením päťcípej hviezdy Šimona Magusa.
Existuje niekoľko rozličných druhov čarodejníc. Napríklad
halloweenového typu, ktoré predstavujú babizne sťaby z kreslených
seriálov s bradavicami na brade. Potom sú to diabli, černokňažníci a
bosoráci, lebo uctievajú Satana. Podľa povier im podáva pomocnú ruku, a
ak človeka podporuje Satan, podľa mňa jeho skutky nepoznajú hraníc.“
Peter sa zamračil. „Neverím tomu ani slovo,“ vyhlásil. „Mohol by si si
švihnúť? Neznášam podobné reči.“
„Dobre, dobre, potom sa ti bude azda lepšie páčiť zvyšok môjho
rozprávania,“ riekol Bob. „Existuje aj forma čarodejníctva, ktorej hovoria
Starý kult. Ľudia, ktorí ho vyznávajú, tvrdia, že pochádza z pradávnych
čias. Ide o druh kultu plodnosti, ktorý súvisí s rastom vecí a zberaním
plodov. V skutočnosti má priaznivé účinky. Čarodejnice veria, že majú
moc ovplyvňovať to, čo sa stane, lebo harmonizujú s vesmírnou energiou.
Vytvárajú spoločenstvá viazané sľubom a každé spoločenstvo má trinásť
členov. Schádzajú sa na špeciálnych miestach, ako napríklad na
križovatkách ciest. A viete, kde najradšej? Skúste uhádnuť.“
„Na... na cintoríne?“ po krátkej odmlke zahabkal Jupiter.
„Správne!“ potvrdil Bob. „Ich stretnutia prebiehajú podľa pravidelných
obradov. Jedia len čerstvé jedlá a uctievajú Selénu alebo Dianu, bohyne
Mesiaca. Rituály odbavujú zásadne v noci, nie preto, že by boli ošklivé, ale
preto, aby ich nevideli susedia a neklebetili o nich. Obrady môžu
uskutočňovať v hociktorom období, no v jednom roku oslavujú štyri
hlavné sviatky, takzvané sabaty. Čarodejnica Starého kultu nevynechá ani
jeden sabat. A tie sa konajú tridsiateho apríla, prvého augusta, tridsiateho
prvého októbra, keď sa samozrejme slávi Halloween, a v predvečer
druhého februára.“
Bob zatvoril zápisník. „Toľko sa mi dnes podarilo zistiť. No je toho viac,
a ak by sme potrebovali, môžeme si požičať nejaké knihy z knižnice.
Zaujímalo by ma teraz jedno: či osoba, čo chcela odstrániť Bainbridgeovej
rukopis, to urobila iba preto, lebo je čarodejnica. Mohol to byť však aj
niekto z filmárskej kolónie, kto bol buď členom Starého kultu a neželal si,
aby to vyšlo najavo, alebo bol satanista.“ Peter sa striasol. „Ak je do toho
zapletená nejaká čarodejnica, myslím si, že potom patrí k Starému kultu,“
skonštatoval. „Obávam sa, že vôbec netúžim mať niečo do činenia s
človekom, ktorý uctieva diabla.“
Jupiter prikývol. „Satanistom môže byť aj človek bez štipky svedomia,“
usúdil. „Alebo prostoduchá osoba. V každom prípade dokáže byť
nebezpečná. A čo si robil ty, Peter, kým Bob študoval materiály o
čarodejniciach?“
„Čítal som si o Madeline Bainbridgeovej,“ odvetil Druhý pátrač. „Vrátil
som sa do archívu s mikrofilmami.“
Z vrecka vytiahol za hrsť papierov a pustil sa do čítania ceruzkou
napísaných poznámok.
„Prišla sem z Fort Waynu v štáte Indiana, keď mala osemnásť rokov.
Vyhrala súťaž krásy a za odmenu dostala výlet do Hollywoodu. Počas
prehliadky filmových ateliérov si ju všimol Alexander de Champley. O tri
týždne podpísala zmluvu s filmovým štúdiom a obsadili ju do roly škótskej
kráľovnej Mary v Champleyho filme. Takto znie najznámejšia verzia o
tom, ako ju objavili a angažovali do filmu.“ Peter zdvihol hlavu a pozrel sa
na kamarátov. „Vo všetkých príbehoch sa spomína, že bola veľmi, veľmi
krásna.“
„A stále aj je,“ dodal Jupiter. „Dnes som ju videl. Máš ešte niečo, Peter?“
„Len zopár všeobecností,“ odvetil Peter. „Zdá sa, že ide o mimoriadne
skromnú a nenápadnú osobu. Nezaplietla sa do nijakých škandálov.
Nakrútila veľa kvalitných snímok. Hrala prevažne historické postavy, ako
napríklad Kleopatru a Katarínu Veľkú. Jej filmovými partnermi boli
najväčšie herecké osobnosti, no len čo dokrútili film, nevenovala im viac
pozornosť. Neudržiavala blízke priateľstvá. Správala sa skôr ako
samotárka, a tak sa o nej nešírili nijaké klebety, ani jej meno romanticky
nespájali s nijakým hercom až na posledného partnera - Ramona
Desparta.“
„V akom zmysle?“ opýtal sa Bob.
„Zomrel krátko po tom, ako nakrútil film Salemský príbeh. Išlo o veľmi
zvláštny film, ktorý sa zaoberal salemskými procesmi s čarodejnicami a...“
„A zasa sme pri čarodejníctve,“ prerušil ho Prvý pátrač.
„Áno. Ten film bol však mimoriadne sentimentálny. Zápletka sa niesla v
nadprirodzenom duchu. Bainbridgeová hrala puritánsku dievčinu,
obvinenú z čarodejníctva, ktorá sa zachránila útekom s indiánskym
bojovníkom a tak sa vyhla trestu. Ramon Desparto stvárnil indiánskeho
bojovníka a tesne pred nakrúcaním filmu sa s Madeline Bainbridgeovou
zasnúbil. V tejto súvislosti sa vyskytli nechutné reči, že zásnuby mu mali
iba pomôcť ku kariére. Už prv sa zasnúbil s mnohými hlavnými
predstaviteľkami filmových snímok. Krátko po dokončení Salemského
príbehu zahynul pri automobilovej nehode. Stalo sa to po večierku na
Bainbridgeovej ranči a slávna herečka sa nervovo zrútila. Odvtedy
nenakrútila ani jeden film. Odkúpila všetky svoje snímky a nasledujúcich
tridsať rokov prežila v ústraní.“
„Vyhýbala sa aj starým priateľom?“ zaujímal sa Jupiter.
„Tých asi ani nebolo tak veľa,“ podotkol Peter. Rozložil fotokópiu
obrázku, ktorú mal zastrčenú medzi poznámkami, a podal ju cez stôl
Jupiterovi. „Túto fotku urobili na večeri pri príležitosti odovzdávania cien
akadémie v roku nakrúcania Salemského príbehu,“ objasňoval Peter.
„Skupinku ľudí, čo vidíte na zábere, nazvali magickým kruhom Madeline
Bainbridgeovej, lebo s nimi trávila voľný čas. Nie je ich veľa, ale na
obrázku chýba Marvin Gray.“
„V tom čase ešte nebol jej priateľom,“ pripomenul Prvý pátrač Petrovi.
„Vtedy robil len šoféra.“
Jupiter skúmal fotografiu a čítal si text pod ňou. Madeline Bainbridgeová
a nejasne viditeľný pekný Ramon Desparto sedeli za vrchstolom. Z druhej
strany herečky bol mladý, dobre vyzerajúci Jefferson Long. Podľa textu
pod obrázkom sa tam nachádzal aj Bainbridgeovej obľúbený kameraman
Elliott Farber. Herec Charles Goodfellow sedel vedľa herečky Estelle
DuBarryovej. Na fotografii bol aj scenárista Nicholas Fowler a Clara
Adamsová, ktorá susedila s charakterovým hercom Tedom Finleym. Janet
Pierceová navrhla kostýmy pre film o Saleme a obrázok dopĺňali ešte
herečky Lurine Hazelová s Máriou Alexandrovou. Zreteľne sa na fotke
vynímala Despartova sekretárka Glória Gibbsová.
„Zaujímavé!“ zamrmlal Jupiter Jones. „Teda magický kruh. Na obrázku
je trinásť osôb a trinásť ľudí za stolom sa pokladá za nešťastný počet.
Pravda, ak nie ste čarodejníci. Pri sabate predstavuje totiž trinástka správne
číslo.“
Prvý pátrač sa obrátil na svojich spoločníkov: „Bob, podľa tvojich
poznámok sa prvého augusta slávi jeden zo štyroch veľkých sabatov roka.
A to je práve dnes. Ak by bola Madeline Bainbridgeová čarodejnica, kto sa
zúčastní na jej sabate? Poznám spôsob, ako to zistiť. Je niekto ochotný
vybrať sa dnes večer na bicykloch po pobreží do vrchov v Malibu?“
„Hej, čo je to za šialený nápad?!“ zvolal Peter. Vzápätí sa uškrnul. „Kedy
vyrazíme?“

Siedma kapitola

Zviera v tme
Už sa zošerilo, keď Traja pátrači dorazili na miesto, kde sa križovala úzka
štrková cestička, vedúca na Bainbridgeovej ranč, s dláždenou lesnou
cestou, ktorá sa vinula nahor cez kopce nad Malibu. Jupiter zastal a
odpočíval na sedadle bicykla. Keď ho Peter s Bobom dostihli, ukázal
naľavo.
„Bainbridgeovej sídlo sa nachádza tamto dolu,“ povedal. „Preštudoval
som mapu tejto oblasti. Existuje niekoľko miest, kde by sa mohol sabat
konať v prípade, že Bainbridgeová sa bude riadiť podľa pravidiel. Jedným
z nich je aj táto križovatka ciest. Ďalším by mohol byť les za jej domom,
kde sa kedysi nachádzal cintorín. Do úvahy by prichádzalo aj miesto, na
ktorom sa stretávajú dva chodníčky pre peších asi osemsto metrov severne
od jej domu. Navrhujem, aby sme sa rozdelili, nech sa nám Bainbridgeová
nestratí z očí, keď opustí svoje sídlo.“
Jupiter sa začal kutrať v batohu, ktorý mal remeňmi pripevnený na
riadidlách bicykla. „Má psa, preto musíme postupovať opatrne,“
pripomenul. „Nemôžeme sa prikradnúť veľmi blízko k domu, preto som
priniesol vysielačky.“
Vybral tri malé prístroje, ktoré sám zložil v dielni na dvore bazára. Boli
len o kúsok väčšie ako obyčajné tranzistorové rádiá a skladali sa z
kombinovaného reproduktora aj mikrofónu. Dopĺňali ich tri opasky so
všitým medeným drôtom a každý mal prívodný kábel, ktorý sa dal strčiť do
rádia. Opasok s drôtom fungoval ako anténa a maličké rádiá nahrádzali
vysielače s dosahom asi osemsto metrov. Keď chcel človek hovoriť do
mikrofónu, stlačil len gombík na strane rozhlasového prijímača. Keď chcel
počúvať, gombík uvoľnil.
Jupiter podal jednu vysielačku Bobovi a druhú Petrovi. „Ja budem
sledovať okolie z kopca za strašidelné vyzerajúcim lesným porastom,“
vyhlásil. „Bob, ty sa ukry v citrónovníkovom sade medzi cestou a domom.
Peter, tvoje stanovište môže byť na severnej strane domu, teda vľavo. Je
tam pole s vysokou trávou, ktorá ti môže poslúžiť ako úkryt. Ak dnes večer
opustí Madeline Bainbridgeová dom, uvidíme ju, nech sa vyberie
ktoroukoľvek cestou. Dávajte pozor na autá a ostatných ľudí
prechádzajúcich popri vás. Mohli by nás doviesť na miesto konania
sabatu.“
Chlapci súhlasne zamrmlali a vzali si vysielačky. Potom zišli na
bicykloch po štrkovej cestičke k hlavnému vchodu na Bainbridgeovej ranč.
Tam si vo vysokej burine pri ceste schovali bicykle a rozpŕchli sa. Bobova
štíhla postava sa stratila medzi citrusmi. Peter pokračoval po cestičke na
severný koniec pozemku a Jupiter sa vliekol cez polia, ktoré obklopovali
dom aj les s dubmi virgínskymi. Na úbočí kopca za lesným porastom
naďabil na husté krovie. Učupil sa zaň a priložil si vysielačku k ústam.
„Tu je jednotka,“ riekol potichu. „Ozvi sa, dvojka.“ Uvoľnil gombík na
prijímači a počúval. „Tu je dvojka,“ zaznel Petrov hlas. „Nachádzam sa na
poli severne od domu. V zadnej časti budovy sa svieti a vidím, ako sa
vnútri pohybujú ľudia. Neviem však povedať, čo robia. Končím.“
„Ostaň na mieste,“ prikázal mu Jupiter. „A čo ty, trojka?“
„Zo sadu vidím na vchod do domu,“ hlásil Bob. „Je tmavý. Končím.“
„Budeme čakať,“ rozhodol Prvý pátrač. Otočil sa chrbtom k úbočiu kopca
a skúmal dubový les, ktorý celkom zakrýval výhľad na farmársky dom.
Porast vyzeral za mesačného svitu ešte zlovestnejšie než popoludní.
Mesiac práve vystupoval na oblohu a vrhal ostré čierne tiene pod
skrútenými konármi. Prístroj v Jupiterovej ruke zapraskal. „Tu dvojka, tu
dvojka,“ hlásil sa Peter. „Práve zhasli svetlá v dome. Len vzadu svietia
malé kontrolky. Končím.“
Vtom v temnote stromov zablikalo slabé svetlo. Hneď nato si vodca
pátračov všimol ďalšie. A ešte jedno.
Stlačil gombík na vysielačke. „Presúvajú sa do dubového lesa,“
oznamoval potichu. „Vidím sviečky.“
Jupiter čakal ďalej. Plamene sviečok blikali pod pokrútenými stromami.
Vzápätí jasne zažiarili a rozsvietilo sa akosi viac svetiel.
„Premiestnim sa bližšie,“ povedal Jupiter do vysielačky. „Vy zatiaľ
ostaňte tam, kde ste.“
Nato uvoľnil gombík na prijímači a vykĺzol spoza krovia. Napoly skrčený
zbehol z kopca, až sa ocitol na rovine za Bainbridgeovej domom. A potom
sa ako zavalitý fantóm zakrádal od kríka ku kríku, až kým nedorazil na
okraj porastu dubov virgínskych. Zastal a sledoval plamene sviečok
uprostred lesa. Teraz videl blikotať desiatky svetielok, ktoré vytvárali kruh.
Na okamih pred Jupiterovým zrakom mihali iba plamienky, obklopené
temnotou. Odrazu sa vedľa sviec objavila žena, ktorá upierala pohľad do
noci. Bola to Madeline Bainbridgeová. Dlhé svetloplavé vlasy mala
rozpustené na pleciach a na hlave sa jej vynímal kvetinový veniec. Pomaly
kráčala dopredu, do kruhu svetla.
Vtom vodca pátračov zaregistroval vedľa Madeline Bainbridgeovej
nejaký pohyb. Z tmy sa vynorila druhá žena. V rukách niesla podnos, na
ktorom bolo do výšky naukladané ovocie. Túto ženu videl Jupiter
popoludní s Madeline Bainbridgeovou. Domyslel si, že to musí byť Clara
Adamsová. Vkročila do svetelného kruhu a položila tácňu na stôl prikrytý
čiernym súknom.
V tme sa zaleskla ďalšia tvár. Bol to Marvin Gray. Aj on mal na tmavých
vlasoch kvetinový veniec. Jupiter si uvedomil, že takmer vôbec nevidí
Grayovo telo. Muž mal oblečené čierne rúcho, tak ako obidve ženy. S tou
temravou takmer splývali, iba tváre im svietili a na hlavách im trónili
vence z kvetov.
„Nakreslím kruh,“ zaintonoval Marvin Gray. Pohýbal rukami, ktoré v
kontraste s čiernym rúchom zažiarili bielobou. Vo svetle sviečok sa
zablysla čepeľ noža.
Jupiter ustúpil dozadu od okraja desivého lesa a čudnej trojice pod
konármi stromov. Keď mal pocit, že už môže bezpečne hovoriť, stlačil
gombík na vysielačke. „Peter, Bob, nachádzam sa hneď za dubovým
porastom. Som presvedčený, že sa tam koná sabat.“
„Zaraz som tam,“ vyhŕkol Bob.
„Aj ja,“ pridal sa Peter.
Druhý pátrač sa prikradol o pár minút ako duch. Po ňom sa nepozorovane
z tmy vynoril aj Bob.
„Sú tam iba tri osoby, no pripravujú sa na nejaký obrad,“ oznámil Jupiter
svojim spoločníkom. „Marvin Gray má nôž.“
„Práve dnes som o tom čítal,“ zašepkal Zapisovateľ. „Nožom nakreslí na
zem kruh. Čarodejnice veria, že kruh zväčší ich moc.“
„Poďme sa na to pozrieť,“ navrhol Prvý pátrač.
Bob s Petrom opatrne nasledovali kamaráta medzi stromami a nervózne
hľadeli pred seba. Ktovie, akého tajuplného rituálu sa stanú svedkami?
Vtom zbadali tri biele tváre stojace v prstenci svetla sviečok. Vzápätí
sledovali, ako Madeline Bainbridgeová zdvihla pohár do výšky až tesne k
očiam, akoby sa modlila. Mládenci zadržali dych.
Náhle sa z Petrovho hrdla vydral krátky, nezrozumiteľný, hrôzostrašný
výkrik. Z temnoty sa k nemu potichu prikradlo akési zviera a zastalo vedľa
neho. Chvíľu sa ten tvor ani nepohol. Peter priam cítil jeho horúci dych.
Nato tlmene a zlovestne zavrčalo.

Ôsma kapitola

Vražda mágiou?
„Čo je to?“ vykríkol Marvin Gray. „Kto je tam?“
Trojica chlapcov zamrela a zviera vrčalo, až človeku v ušiach zaliehalo.
Clara Adamsová si zakryla rukami ústa a vyzerala z osvetleného kruhu
von do tmy. Madeline Bainbridgeová sa ani nepohla. Vyzerala ako socha
zo slonoviny a ebenu. Marvin Gray vytiahol odkiaľsi spoza čierneho rúcha
baterku. Nasmeroval ju na Troch pátračov a baterka sa s cvaknutím
rozžala. Jupiter zbadal, že zviera, čo stálo vedľa Petra, bol štíhly doberman,
ktorého videl popoludní. Pes bol zjavne vycvičený tak, aby zadržal
votrelcov bez zbytočného pohybu a zároveň na nich nezaútočil, ak ho
veľmi neprovokovali. Ani teraz sa vôbec nechystal ublížiť Petrovi.
„Ako nám, chlapci, vysvetlíte, čo tu vlastne hľadáte?“ opýtal sa Gray.
Jupiter ucítil, ako doňho Gray zabodol pohľad, a premkla ho úzkosť. Ako
vysvetlí tomuto mužovi, že mladý bratanec Svalovca Tremayna, ktorý ho
popoludní poctil zdvorilostnou návštevou, sa vrátil po zotmení, aby
špehoval Graya a dve ženy? „Kto je to, Marvin?“ zaujímala sa Madeline
Bainbridgeová.
„Skupinka výrastkov. Pravdepodobne sa sem zatúlali z Malibu,“ odvetil
Gray. „Mal by som zatelefonovať šerifovi, aby ich strčil do basy.“
Jupiterovi sa divo rozbúchalo srdce. Žeby ho Gray nespoznal?
„Hej, pane,“ ozval sa. „Mohli by ste zavolať k sebe toho psa?“
„Si chlapík, Bruno,“ pochválil dobermana Gray. „Poď ku mne, chlapče.“
Pes prestal vrčať a počúvol Graya.
„No tak, čo tu robíte?“ znovu sa opýtal Gray. „Vari nevidíte, že ste na
súkromnom pozemku?“
„V tme sme si to nevšimli,“ smelo vyhlásil vodca trojice. „Vybrali sme sa
na výlet do hôr. Zablúdili sme a nenašli sme cestu nazad.“
„Marvin!“ Madelinin hlas znel netrpezlivo. „Nechaj tých chlapcov odísť a
vráť sa. Iba čo nás zdržiavaš.“
Jupiter sa zahľadel poza Graya na Madeline Bainbridgeovú. A potom
znova na Graya. Gray navidomoči váhal. Zjavne sa nevedel rozhodnúť, čo
má urobiť.
Prvý pátrač vykročil k slečne Bainbridgeovej. „Je nám to naozaj veľmi
ľúto,“ ospravedlňoval sa. „Nechceli sme vás vyrušiť.“
„Kruh!“ vydýchla Clara Adamsová. „Zneuctil náš kruh!“
Jupiter kráčal ďalej k stolu, pri ktorom stáli ženy, a opakoval slová
ospravedlnenia. Jednu ruku mal položenú na opasku a vyťahoval ňou
anténu na vysielačke. Druhou držal aparát na boku, takže ho ženy nevideli.
Už bol takmer celkom pri stole, keď mu anténa vyliezla spoza pása. Potkol
sa o čosi na chodníčku a rozpleštil sa, aký široký, taký dlhý, pričom hlavou
a ramenami vletel skoro pod stôl.
„Marvin!“ skríkla Madeline Bainbridgeová.
Jupiterove ruky na okamih zmizli pod čiernym súknom, ktoré pokrývalo
stôl. Nato sa statný mladík zdvihol na ruky a na kolená. „Prepáčte mi moju
nemotornosť,“ zasa sa ospravedlnil. „Vskutku sme vás nemienili
obťažovať, čestné slovo. Keby ste nám mohli ukázať, ako sa dostaneme na
cestu...“ Prvý pátrač sa postavil.
 „Marvin, ukáž chlapcom, ako sa dostanú na hlavnú cestu,“ prikázala
Grayovi Bainbridgeová.
„Ďakujem,“ povedal vodca pátračov. Gray vyviedol trojicu z dubového
porastu. Potom ukázal ponad polia na miesto, kadiaľ viedla - ako dobre
vedeli - dláždená cesta dolu na Pobrežnú hradskú. „Tamto je to,“ vravel.
„Choďte tým smerom, až narazíte na cestu. A potom zahnite doprava. Ale
nech vás tu už viac nevidím!“
„Srdečná vďaka, pane,“ poďakoval sa Peter. Gray ostal stáť a sledoval,
ako sa Traja pátrači predierajú cez vysokú, mesačným svitom zaliatu trávu.
„Nepustí nás z očí, kým nebudeme za hranicami pozemku,“ prorokoval
Bob.
„Ani mu to nezazlievam,“ riekol Jupiter. „Ty by si vari chcel, aby sa po
tvojom zadnom dvore ponevierali neznámi v čase konania tajných
rituálov? Len dúfajme, že sa nepozrie pod stôl a neobjaví tam moju
vysielačku, ktorú som tam podstrčil.“
„Tak preto si padol?!“ pochopil Peter. „Myslel som, že by bolo
zaujímavé, keby sme si mohli vypočuť, čo sa bude odohrávať po našom
odchode,“ vyhlásil Prvý pátrač. „Omotal som časť drôtu antény okolo
aparátu, aby ostal gombík zatlačený. Tak bude prístroj fungovať iba ako
vysielač, a nie prijímač. Nechoďme priveľmi ďaleko, aby sme ostali v
dosahu.“
Mládenci vyšli z lúky na dláždenú cestu. Bob sa obzrel. Marvin Gray už
nestál na svojom mieste. „Zrejme sa vrátil do dubového lesa,“ usúdil Bob.
Nasledoval Jupitera s Petrom po ceste do úkrytu v krovinatej húštine.
„Zapni vysielačku, Bob,“ vyzval kamaráta Prvý pátrač. „A teraz sa
započúvajme, čo sa deje na sabate.“
Bob si kľakol vedľa kríkov a stlačil gombík, ktorým aktivoval prístroj.
„...tak, už sú preč,“ počuli hovoriť Graya. „Nevrátia sa nazad. Po tom,
ako ich Bruno hnal dole cestou, o tom vôbec nepochybujem.“
„Ja som si myslel, že Bruna niekde zamkli,“ zamrmlal Jupiter.
Znova sa ozval Grayov hlas: „Aj tak to bola hlúposť, že sme ich nechali
odísť.“
„Čo iné nám ostávalo?“ odsekla Madeline Bainbridgeová.
„Vyhnať ich na útes!“ zavrčal Gray.
„Marvin!“ skríkol ženský hlas. Nepatril však Bainbridgeovej, preto
pátrači usúdili, že Grayov nápad šokoval Claru Adamsovú.
„Neznášam, keď okolo špicľujú decká,“ zafrflal Gray. „Len čo prídu
domov, vytárajú, čo videli. A raz-dva tu máme novinárov i fotografov, čo
budú číhať za každým stromom. Už aj vidím titulky v novinách: Záhadné
rituály na ranči filmovej hviezdy! Prv než si to prečítame, budú sa tu motať
policajti a...“
„Niet dôvodu obávať sa polície,“ skočila Grayovi do reči Madeline
Bainbridgeová. „Nerobíme predsa nič zlé.“
„Teraz nie,“ súhlasil Gray.
„Nikdy!“ rázne vyriekla herečka.
„Takže tebe sa tu žiadajú policajti?“ zatiahol Gray. „Mala si teda použiť
svoju moc na tie chlapčiská, presne tak ako v tú noc na Desparta!“
„Ramonovi som neublížila!“ ohradila sa zvýšeným hlasom herečka.
„Hoci ma podviedol.“
„Kdeže! Ani náhodou!“ ironicky predniesol Gray. „Ty si mu želala dlhý
život a šťastie!“
„Marvin, prestaň!“ zamiešala sa do zvady Clara Adamsová.
„Ty nedáš tomu pokoj.“ Bainbridgeovej sa triasol hlas od zlosti. „Stále s
tým začínaš. Dobre teda. Je pravda, že som sa na Ramona veľmi hnevala.
Ale nemám ho na svedomí. Nikdy by som nepoužila svoju moc na to, aby
som niekomu ublížila, a ty to dobre vieš. V skutočnosti sa na to spoliehaš,
či nie?“
„Madeline, prosím!“ krotila ju Clara Adamsová. „No, dobre,“ zahundrala
Madeline Bainbridgeová. „Nemá zmysel, aby sme pokračovali v obradoch.
Poďme nazad do domu.“ Potom zvýšila hlas: „Bruno, k nohe!“
„Asi by sme mali nechať psa vonku,“ navrhla Clara Adamsová, „pre
prípad, že by sa tie chlapčiská vrátili.“
„Nevrátia sa,“ s určitosťou vyhlásil Gray. „Ak ho necháme vonku, o tretej
ráno sa ho zmocní nepokoj, začne zavýjať, a ja budem musieť vstať, aby
som ho vpustil dovnútra. Načo je taký strážny pes, ktorý si myslí, že je
členom rodiny?“ Nato sa vysielačka odmlčala.
O pár minút sa Jupiter zhlboka nadýchol. „Marvin Gray chcel od
Madeline Bainbridgeovej, aby na nás použila svoju moc, ako to urobila aj s
Ramonom Despartom,“ povedal. „Rád by som vedel, čo mu vyviedla.“
„Podľa nej nič,“ odvetil Bob. „Vravela predsa, že nikomu nikdy
neublížila.“
„Desparto zomrel pri automobilovej nehode,“ pripomenul im Peter.
„Zlyhali mu brzdy, keď po jednom večierku opúšťal v noci Bainbridgeovej
ranč.“
 „Bol to vôbec večierok?“ zauvažoval nahlas Prvý pátrač. „Alebo išlo o
podobný rituál, akého svedkami sme sa stali dnes večer? Jedno však vieme
stopercentne: Madeline Bainbridgeová je čarodejnica alebo si to aspoň o
sebe myslí. A verí, že má istú moc.“
„Moc za... zabiť niekoho?“ zajakal sa Peter. Hovoril veľmi potichu.
„Vražda mágiou?“ Bob potriasol hlavou. „To je nemožné!“
„Dajme tomu,“ riekol Jupiter. „Zdá sa však, že Madeline Bainbridgeová
cíti istý podiel viny, pokiaľ ide o Desparta. Inak by tak urputne nezapierala
svoju zodpovednosť, ak by pripúšťala možnosť, že mu určitým spôsobom
ublížila.“
„Ale prečo ju ten Marvin Gray tak dráždi?“ nechápal Peter. „Nemal by
oživovať staré spomienky.“
„Možno ňou manipuluje,“ prehodil Prvý pátrač. „Možno práve on má v
jej domácnosti skutočnú a jedinú moc.“
„Ten chlap sa mi nepáči,“ utrúsil Peter.
„Ani mne,“ pridal sa Jupiter. „A už vonkoncom nie po tých rečiach, čo
sme si vypočuli z vysielačky. Je to lotor. Zaujímalo by ma, či klame iba
preto, aby chránil súkromie Madeline Bainbridgeovej. Tuším mu ide
väčšmi o vlastnú bezpečnosť.“
„Jupe, nemohol by mať Gray prsty v krádeži rukopisu?“ opýtal sa Bob.
Jupiter pokrčil plecami. „Vlastnoručne ho vziať nemohol, lebo v čase,
keď rukopis zmizol, robil s ním Jefferson Long rozhovor. A navyše
nevidím nijaký motív, prečo by ho vzal. Práve naopak. Keďže vystupuje v
úlohe Bainbridgeovej obchodného manažéra, je v jeho záujme, aby kniha
vyšla a on získal peniaze. Žeby hovoril s niekým - hocikým - o tej knihe?
Prípadne Bainbridgeová? Po tom, čo sme si dnes večer vypočuli, som si
takmer istý, že záhada strateného rukopisu sa skrýva v Bainbridgeovej
minulosti - v tom magickom kruhu, ktorý existoval dávno predtým.“
Jupiter vstal. „Viac už dnes nevypátrame. Vrátim sa po svoju vysielačku a
stretneme sa na mieste, kde sme odložili bicykle. Zajtra... zajtra sa pustíme
do skúmania sabatu.“
„Ak to vôbec bol sabat,“ podotkol Bob.
„Myslím, že bol,“ riekol Prvý pátrač a vykročil krížom cez pole do
strašidelného lesa.
 Deviata kapitola

Bojovník proti kriminalite

„Žartujete!“ vyhŕkol Svalovec Tremayne. „Madeline Bainbridgeová je
naozaj čarodejnica?“
Svalovec riadil športové auto po Santamonickom bulvári. Jupiter sedel
vedľa neho a Peter s Bobom sa tlačili na zadnom sedadle.
„Momentálne je čarodejnica,“ vyhlásil Prvý pátrač, „a zdá sa viac ako
pravdepodobné, že ňou bola aj v dňoch, keď ešte nakrúcala filmy. Myslíme
si, že stála na čele sabatu a že všetci jeho účastníci vystrájali na ňom
nepekné veci. Niekto, kto sa na sabatoch zúčastňoval, chce zrejme zabrániť
publikovaniu jej spomienok. Máme v úmysle porozprávať sa s jej blízkymi
priateľmi, aby sme zistili, či sa nám v priebehu dvoch dní podarí nadviazať
s bývalou herečkou kontakt. Musíme nájsť niekoho, kto vedel, kde sa
predvčerom večer rukopis nachádzal.“
„S tým nerátajte, že sa vám voľakto k tomu prizná,“ namietol mladý
vydavateľ. „Navyše, ak ho sám odcudzil.“
„Vôbec neplánujeme vypytovať sa na rukopis,“ riekol Jupiter, „aspoň nie
zo začiatku. Najprv musíme vypátrať, kto z účastníkov sabatu sa stále
stýka s Madeline Bainbridgeovou alebo má o nej čerstvé informácie.
Nemyslím si, že by sa dakto bál priznať ku kontaktu s ňou.“
Svalovec zahol na sever, na Triedu La Brea vedúcu do Hollywoodu.
„Chystáte sa otvorene pozhovárať s Jeffersonom Longom, bojovníkom
proti kriminalite?“ opýtal sa. „Je veľmi priamočiary a pravdovravný.
Vôbec si neviem predstaviť, že by sa mohol zapliesť do niečoho takého
čudesného, ako je sabat.“
„Jefferson Long nebol odjakživa bojovníkom proti kriminalite,“
pripomenul Jupiter. „Najskôr bol hercom a hral aj v Bainbridgeovej
poslednom filme. Musel poznať Ramona Desparta. Je teda celkom logické,
že začneme ním, pretože navyše vieme, kde ho nájsť. Kancelária
Videopodnikov, kam patria aj štúdiá Stanice KLMC, sa nachádza na
Fontánovej ulici vedľa Hollywoodskeho bulváru. Zatelefonoval som mu
skoro ráno a súhlasil s mojou návštevou.“
 „Povedal si mu, prečo sa s ním chceš pozhovárať?“ zaujímalo Svalovca.
„Nie. Povedal som mu, že v rámci letného projektu robím reportáž pre
školský časopis.“
„Long má zrejme rád publicitu,“ ozval sa Peter zo zadného sedadla.
„Dokonca i v školskom časopise.“
„Možno by sme sa správali všetci ako on, keby sme sa ocitli v strede
záujmu verejnosti,“ skonštatoval Prvý pátrač. Potom sa zahľadel na
Svalovca. „Je od vás naozaj pekné, že ste nás vzali autom,“ riekol. „Mohli
sme ísť predsa autobusom.“
„Ak by som ostal doma, len by som sa zožieral a trápil,“ vyhlásil mladý
vydavateľ. „Bez vlastnej pracovne sa cítim stratený. Okrem toho ma
fascinujete. Navyše, pochybujem, že by som sa sám odvážil len tak
navštíviť niekoho, ako je Jefferson Long.“
Bob sa zasmial. „Jupiter sa nedá len tak ľahko zastrašiť.“
„Ako chcete nájsť ďalších ľudí z magického kruhu?“ nevedel si
predstaviť Svalovec.
„Môj otec pracuje pre filmové štúdiá,“ odvetil Peter. „Zoženie nám
adresy priateľov Madeline Bainbridgeovej cez zväz.“
Svalovec sa nechal navigovať po Hollywoodskom bulvári. Potom zabočil
doprava na Fontánovú ulicu a zatiahol vozidlo k obrubníku pred budovou,
ktorá pripomínala obrovskú kocku z tmavého skla. „Zaparkujeme tu a
počkáme,“ povedal, keď Jupiter vystúpil. „Neponáhľaj sa, máš čas.“
„Fajn,“ prikývol Prvý pátrač. Otočil sa a vykročil k budove.
Recepcia pôsobila chladným dojmom a pred ostrým slnečným svetlom ju
chránilo polarizované sklo. Opálená mladá žena za pultom nasmerovala
Jupitera k výťahu a vodca pátračov sa vyviezol na tretie poschodie.
Pracovňa Jeffersona Longa sa hmýrila samým sklom a chrómom a
nábytok bol čalúnený čiernou kožou. Okno smerovalo na sever a naskytal
sa z neho výhľad na Hollywoodské vrchy. Long sedel za stolom z tíkového
dreva, chrbtom k obloku, a usmieval sa na Jupitera.
„Teším sa tvojej návšteve,“ vítal ho reportér kriminálnych príbehov. „Rád
pomáham, ako sa len dá, mladým ľuďom.“
Jupiter mal pocit, že Long si túto krátku reč precvičil už stokrát predtým.
„Ďakujem veľmi pekne,“ riekol Prvý pátrač čo najpokornejšie. Upieral na
reportéra spokojný pohľad a na tvári nasadil výraz až takmer hlúpej
naivity. „Minule ráno som pozeral vašu televíznu reláciu,“ začal. „Myslím
ten rozhovor, ktorý ste vysielali zo sídla Madeline Bainbridgeovej. Naozaj
ma to prekvapilo. Netušil som, že ste voľakedy boli herec a poznáte sa s
Madeline Bainbridgeovou.“
Jeffersonovi Longovi sa razom vytratil úsmev z tváre. „V živote som
dosiahol dôležitejšie veci ako iba to, že som bol herec a poznám sa s
Madeline Bainbridgeovou,“ ohradil sa. Obrátil sa v kresle a ukázal rukou
na police, ktoré lemovali jednu celú stenu pracovne. „Ľudia, čo majú do
činenia so zákonom, by prví so mnou súhlasili.“
Jupiter vstal a podišiel k policiam. Prezeral si medaily a medailóniky z
rozličných miest na pobreží. Všimol si Longove fotografie s policajnými
náčelníkmi väčších i menších miest Kalifornie, Nevady aj Arizony. Okrem
iného sa tam vynímalo zarámované ocenenie na pergamenovom papieri, na
ktorom sa Jefferson Long menoval za čestného člena policajného oddielu.
„Pána!“ nadchol sa Prvý pátrač. Dúfal, že vyznel vskutku presvedčivo.
„Mám aj nejaké zošity s výstrižkami,“ pochválil sa Long. „Môžeš si ich
prezrieť, ak ťa zaujímajú.“
„Jasné,“ dychtivo vyrazil Jupiter. „Kamarát mi vravel, že pripravujete
sériu o drogovej závislosti. To musí byť nesmierne zaujímavé.“
Peknú tvár Jeffersona Longa zalial rumenec. „Áno, je. Predstav si, že
dokonca ľudia, ktorí pracujú v legálne povolených farmaceutických
firmách, sú zapojení do nezákonnej distribúcie drog. Tento rok sa mi však
nepodarí dať seriál dohromady. Niektoré osoby z neďalekého okolia si
totiž myslia, že je dôležitejšie investovať peniaze do nudných starých
filmov než do výroby dokumentárneho seriálu o takom závažnom
probléme, ako je drogová závislosť.“
„Ach, jaj,“ povzdychol si Prvý pátrač. „Nuž, podľa mňa to nie je dobre.
Práve naopak. Filmy s Madeline Bainbridgeovou však musia byť veľmi
drahé.“
„A ich cena ešte stúpne, ak sa za ne zaplatí výkupné,“ skonštatoval Long.
„Naozaj smola pre vás,“ riekol Jupiter. „Ibaže by to nevyšlo. Tuším aj vy
ste hrali v jednom z tých filmov.“
„Salemský príbeh sa absolútne nevydaril,“ skonštatoval Jefferson Long.
„V skutočnosti to bol taký prepadák, že po premiére som sa viac ako herec
neuplatnil. Urobil som však oveľa vyhovujúcejšiu kariéru ako reportér
kriminálnych príbehov.“
„Ale Madeline Bainbridgeová potom odišla do dôchodku,“ pokračoval
Jupiter. Preskakoval z témy na tému ako neobratný mladík. „Moja teta
Matilda si ju ešte pamätá a tvrdí, že sa s ňou spájalo nejaké tajomstvo. Vraj
sa o nej a o jej priateľoch šírili čudné reči. Hovorilo sa o akýchsi sabatoch
Madeline Bainbridgeovej.“
„Sabatoch?“ Na Longovej tvári sa náhle zjavil ostražitý výraz, akoby
vycítil nepriateľa. Meravo sa usmial. „To je absurdné,“ namietol. „Sabat je
predsa zhromaždenie čarodejníc.“
„Áno,“ prikývol Jupiter. „Ale vy ste predsa istý čas pracovali s Madeline
Bainbridgeovou. Vedeli ste o niečom takom?“
„Nie,“ vyhlásil Long. „Pokiaľ viem, nekonal sa ani jeden sabat.
Bainbridgeovej priatelia boli vlastne ľudia, s ktorými pracovala. Nič viac.“
„Poznali ste ich?“ opýtal sa Prvý pátrač.
„Isteže, veď som bol jeden z nich.“
„Možnože niekto vedel to, čo ste vy nevedeli,“ rýpal doňho ďalej Jupiter,
pričom ho sústredene sledoval, ani okom nežmurkol. „Udržiavate s niekým
z tých ľudí kontakt? Prípadne mi poraďte, kde by som ich mohol nájsť.
Alebo by ste ma mohli rovno spojiť s Madeline Bainbridgeovou.“
„To teda nie,“ ohradil sa rázne Long. „S nikým sa nestýkam. Všetci moji
priatelia majú do činenia s uplatňovaním zákona. Pokiaľ ide o
Bainbridgeovú, nevidel som ju dobrých tridsať rokov. A je mi fuk, že ju
neuvidím ďalších tridsať. Bola to roztopašná, vrtošivá, samozvaná herečka.
Skoro taká zlá ako Desparto, s ktorým sa zasnúbila. Bol to obyčajný
diletant.“
„Údajne zomrel po jednom večierku v jej dome,“ rozvíjal ďalej debatu
Prvý pátrač.
„Áno.“ Jefferson Long odrazu ostarel a v očiach sa mu zjavil zachmúrený
výraz. „Áno, po večierku.“
Nato sa vystrel a striasol, akoby sa snažil zahnať nepríjemnú spomienku.
„Ale... ale to sa stalo už veľmi dávno,“ riekol. „Tie časy som už pochoval
vo svojej pamäti. Nemá zmysel prehrabávať sa v minulosti. Mimochodom,
prečo sa toľko bavíme o Madeline Bainbridgeovej? Predpokladám, že si
ma navštívil kvôli mojim programom boja proti zločinnosti.“
„Vyhľadal som vás najmä kvôli Madeline Bainbridgeovej,“ úprimne sa
priznal Jupiter. „Pripravujem o nej článok do kurzu dejín filmu. Ak sa mi
vydarí, uverejním ho v školskom časopise.“
Jefferson Long sa zatváril riadne nahnevane. „Želám ti veľa šťastia,“
vyštekol chladne. „Ale teraz ma už musíš ospravedlniť, nemôžem ti
venovať viac času. Mám dohodnutú schôdzku.“
„Rozumiem,“ prikývol Jupiter. Poďakoval sa Longovi a odišiel.
 „Tak ako?“ oslovil Prvého pátrača Svalovec, len čo si sadol do auta.
„Jefferson Long nemá rád Madeline Bainbridgeovú a rovnako sa mu
nepáči myšlienka vysielať jej filmy v televízii,“ hlásil vodca pátračov.
Videopodniky odmietli financovať jeho seriál o drogovej závislosti,
pretože im veľa peňazí odčerpali Bainbridgeovej filmy. Long tvrdí, že
herečku nevidel dobrých tridsať rokov a neskontaktuje nás ani s jedným z
jej priateľov. Odmieta i myšlienku, že by sa u nej konali sabaty. Možno
hovoril o všetkom ostatnom pravdu, no podľa mňa o sabatoch klamal. V
skutočnosti sa mi v súvislosti s Jeffersonom Longom niečo nepozdáva, no
neviem celkom povedať, čo to je.“
Peter na zadnom sedadle potláčal smiech. „Iste na to prídeš. Veď to by si
nebol ty,“ vyhlásil. „V každom prípade sa máme od čoho odraziť. Kým si
bol preč, zavolal som otcovi do štúdia. Zohnal nám jednu adresu. Elliott
Farber, Bainbridgeovej obľúbený kameraman, sa zúčastnil tiež na
magickom kruhu na slávnostnej večeri pri príležitosti odovzdávania cien
akadémie. Teraz už nepracuje ako kameraman. Vlastní opravovňu
televízorov na Melrose. Poďme sa ta pozrieť.“

Desiata kapitola

Čarodejnícka kliatba
Aby mohli Traja pátrači navštíviť Elliotta Farbera, nepotrebovali si
vymýšľať príbeh o školskom časopise. Bývalého kameramana nestrážila
sekretárka, a tak traja mládenci len vošli do zaprášeného malého
obchodíka, aby si s ním pohovorili. Len čo vkročili dovnútra - do úzkej
diery v stene medzi holičstvom a čalúnnictvom - Jupiter sa jednoducho
opýtal: „Pán Farber, boli ste najobľúbenejším kameramanom Madeline
Bainbridgeovej, je tak?“
Elliott Farber bol štíhly muž so žltkastým zafarbením pokožky.
Poškuľoval na chlapcov cez dym, ktorý sa vznášal z cigarety medzi jeho
perami. „Nič nevravte,“ začal. „Nechajte ma hádať. Iste ste milovníci
starých filmov.“
 „Niečo také,“ pripustil Prvý pátrač.
Farber sa usmial a oprel sa dozadu o pult. „Spolupracoval som s Madeline
Bainbridgeovou skoro na všetkých jej filmoch,“ prikývol. „Bola to
fantastická, veľká herečka!“
Farber odhodil cigaretu na zem a zašliapol ju topánkou. „Navyše aj
krásna. Niektoré z takzvaných očarujúcich kráľovien potrebovali dokonalý
mejkap a svetelné efekty, aby vyzerali dobre. Využívali každú prestávku,
čo im mohol kameraman dať. Preto som to aj vzdal. Ochorel som z
ustavičného obviňovania, ak niektorá ženská nevyzerala aspoň ako
Kleopatra, nílska kráľovná. Ale s Bainbridgeovou to bolo niečo celkom
iné. Oplývala prirodzenou krásou. Keď som filmoval akúkoľvek scénu,
nemohol som urobiť chybu.“
„Ťažko sa s ňou spolupracovalo?“ zaujímal sa Jupiter.
„Nuž, keď ju už raz obsadili, rada si presadzovala svoje. Tak sme sa aj
nechali nahovoriť na ten strašný prepadák o čarodejniciach a puritánoch.“
„Máte na mysli Salemský príbeh,“ napovedal mu Prvý pátrač.
„Áno,“ odvetil Farber. „Ramon Desparto bol presvedčený, že to bude
veľký projekt. Madeline ho bláznivo milovala, takže všetko, čo chcel, aj
dosiahol. Postarala sa o to osobne. Mali sme o ňu obavy - že jej zničí
kariéru.“
„Aj to urobil, či nie?“ opýtal sa Peter, ktorý dosiaľ mlčky počúval.
„Chcem tým povedať, že po jeho smrti sa tak umárala žiaľom, až viac
nedokázala pracovať.“
„Obviňovala sa,“ riekol Farber. „Pred autonehodou, pri ktorej zahynul, sa
totiž s Despartom poškriepila. Vykričala mu ošklivé veci. Osobne jej to
nezazlievam. Ťahal sa s ďalšou herečkou, Estelle DuBarryovou, a tak
Madeline žiarlila. Ale počujte, ak zakladáte klub Madelininých fanúšikov
alebo pripravujete článok do mládežníckeho časopisu, radšej zabudnite na
to, čo som vám teraz povedal. Nemá zmysel vyťahovať na svetlo sveta
staré prehrešky.“
„Pán Farber, nevideli ste v posledných dňoch Madeline Bainbridgeovú?
Náhodou ste s ňou nehovorili?“ položil ďalšiu otázku Jupiter.
„Nie. Nikto ju už veľmi dávno nevidel. Ani s ňou nikto neudržiava
kontakt.“
Bob ukázal pánu Farberovi kópiu fotografie, ktorú objavil v knižnici.
„Patrila Estelle DuBarryová medzi blízkych priateľov Madeline
Bainbridgeovej? Nachádza sa totiž na snímke zo slávnostnej večere pri
príležitosti odovzdávania cien.“
„Aha, toto?“ Farber vzal obrázok od Boba. „Áno, to je magický kruh.
Tam sme všetci trinásti vrátane mojej maličkosti.“
„Netvorí trinástka čudné číslo za jedálenským stolom?“ vyzvedal vodca
pátračov.
Farber sa usmial. „Nie, keď ste čarodejníci,“ povedal.
„Takže išlo o sabat,“ zvolal Bob.
Farber sa nahlas zasmial. „Isteže. Prečo nie? Madeline Bainbridgeová
bola čarodejnica alebo aspoň si to myslela. Hovorila tomu Starý kult.
Nemalo to nič spoločné s jazdou na metle ani s predajom duší diablovi, ale
Madeline bola presvedčená, že má magické schopnosti. A my sme sa len
zúčastňovali na jej hre. Koniec koncov, Madeline bola filmová hviezda, a
ak ona rozhodla, že sa všetci namaľujeme na purpurovo, museli sme tak
urobiť. Stali sme sa členmi sabatu. Estelle DuBarryová, Lurine Hazelová aj
Janet Pierceová, ba dokonca i úbohá, ťažkopádna Clara Adamsová - všetky
do jednej čarodejnice.“
„A čo Jefferson Long?“ spýtal sa Jupiter.
„Pochopiteľne, aj on,“ potvrdil Farber. „Nemyslím, že by sa potešil, keby
to dnes vyšlo najavo. Vo svojej televíznej šou sa tvári veľmi skostnatene.
Ale bol čarodejníkom.“
Jupiter sa zasmial. „Stýkate sa s niekým z tých ľudí?“
„S niektorými áno,“ odvetil Farber. „Jefferson Long sa baví iba s
policajtmi, preto s ním nikto neudržiava kontakt. Úbohá malá Estelle, ktorá
zapríčinila nezhodu medzi Madeline a Despartom, to nedotiahla ďaleko. V
skutočnosti nemala talent ani sa dobre neobliekala. Teraz vyzerá ako moja
stará mať a vedie malý motel v Hollywoode. Nie je zlý človek.“
„Myslíte, že by pristala na rozhovor?“ sondoval Prvý pátrač.
„Iste. Rada sa ocitá v centre pozornosti. Hej, mládenci, čo mimochodom
robíte? Projekt roka do mládežníckeho časopisu Bainbridgeovej
fanúšikov?“
„Nuž, navštevujem kurz dejín filmu,“ riekol Jupiter, „a...“
„Rozumiem.“ Farber zobral fotografiu od Boba a študoval ju. „Dám vám
adresu Estelle DuBarryovej,“ povedal. „Mám aj telefónne číslo Teda
Finleyho. Je to skvelý starý pán. Stále pracuje vo filme, hoci už musí mať
okolo osemdesiatky. Keď mu zatelefonujete, spomeňte moje meno.“
„A čo tí ostatní?“ zaujímal sa Bob.
„Ramon Desparto je samozrejme mŕtvy,“ riekol Farber. „Neviem tiež,
ako by ste sa mohli pozhovárať s Clarou Adamsovou. Býva s Madeline a
tam neprijímajú žiadne návštevy. Scenárista Nicholas Fowler už takisto
nežije. Pred pár rokmi zomrel na infarkt. Na Janet Pierceovú zabudnite.
Vydala sa za nejakého grófa alebo vojvodu, či čosi podobné, a odsťahovala
sa do Európy. Nikdy sa nevrátila späť. Aj Lurine Hazelová je preč. Vydala
sa za lásku z rodného mesta a odišla do Billsvillu v Montane. A pokiaľ ide
o Máriu Alexandrovú, tej sa stala nehoda.“
„To je tá pekná dievčina s dlhými vlasmi?“ opýtal sa Peter. „Čo sa jej
stalo?“
„Kúpala sa v blízkosti Malibu a strhla ju vysoká vlna. Utopila sa.“
„Panebože!“ zvolal Peter. „Traja účastníci sabatu sú už mŕtvi.“
„Tu snímku ale nafotili veľmi dávno,“ poznamenal Farber. „Vcelku sme
nedopadli najhoršie. Pokiaľ ide o dobre viditeľnú Glóriu Gibbsovú,
sekretárku Ramona Desparta, pracuje pre makléra v Century City. Sem-
tam ju vezmem na večeru.“
Jupiter zobral fotografiu a ešte raz si ju prezrel. Ukázal na muža, ktorého
v texte pod obrázkom označili za Charlesa Goodfellowa. Bol to veľmi
chudý mladý muž s tmavými vlasmi, nahladko učesanými dozadu. „Vyzerá
priateľsky,“ utrúsil Jupiter. „Robí ešte vo filme?“
Farber zvraštil čelo. „Goodfellow? Takmer som naňho zabudol. Prv
hrával drobné úlohy, však viete, taxikárov a vrátnikov. „Pravdepodobne ste
ho videli v mnohých starých filmoch, ktoré vysielala televízia. Netuším, čo
sa s ním stalo. Je jediný, o kom nemám ani zdania. Patrí k ľuďom, na
ktorých sa ľahko zabúda. Pamätám si iba jedno - že bol Američan, no keď
bol dieťa, jeho rodičia z nejakého dôvodu žili v Holandsku. Správal sa dosť
protivne. Ustavične bol podráždený. Skoro vyletel z kože, keď zistil, že na
sabate si všetci budeme musieť odpiť vodu s medom z jedného pohára.
Podriadil sa síce zvyku, no vždy si hneď bežal vykloktať hrdlo.“
Trojica mládencov sa zasmiala. „Opísali ste sabat čarodejníc tak nevinne
ako štvorylku,“ podotkol Jupiter.
„Aj prebiehal veľmi nevinne,“ riekol Farber. „Až po Despartovej smrti
začali niektorí ľudia vyslovovať nahlas pochybnosť, či naozaj nemá
Madeline nejakú zvláštnu moc.“
„Žeby na Desparta uvalila kliatbu?“ uvažoval nahlas Prvý pátrač.
Farber si vzdychol. „Asi by som vám to nemal hovoriť. Také... nuž, také
veci ľudia vyslovia, keď sú veľmi nahnevaní. Povedala mu, aby sa išiel
obesiť. To sa tak hovorí. Som presvedčený, že to nemyslela vážne. Len čo
to vyriekla, Ramon Desparto vliezol do svojho auta a odišiel. Zlyhali mu
však brzdy a narazil do stromu. V tých časoch ešte neexistovali pásy, a tak
ho náraz vymrštil z vozidla. Našli sme ho zaklineného v rázsoche stromu
kúsok poniže násypu naboku cesty. Hlava mu ovísala, lebo si zlomil väzy.“
„Panebože!“ povzdychol si Peter.
„Sabatom bol koniec, Madeline sa stiahla do ústrania a naše stretnutia sa
stali minulosťou. Dnes nikto nekomunikuje s Madeline a podľa mňa
málokto ju vôbec spomenie.“
„A čo ten jej manažér? Kedysi jej robil šoféra,“ nadhodil Jupiter.
„V skutočnosti som ho nepoznal,“ priznal sa Farber.
Z bloku na pulte odtrhol kúsok papiera a napísal naň adresu Estelle
DuBarryovej. Potom pripísal telefónne číslo Teda Finleyho a adresu
pracoviska Glórie Gibbsovej v Century City. Podal papierik chlapcom, a
keď vyšli z obchodu, ostal stáť opretý o pult a neprítomné hľadieť pred
seba.
„Fajn chlapík,“ poznamenal Peter, len čo sa ocitli na ulici, „a očividne rád
rozpráva.“
„Áno, hoci si myslím, že sme v ňom vyvolali nepríjemné spomienky,“
uvážil Bob. „Tvári sa, akoby znovu videl pred sebou Ramona Desparta
zaklineného v rázsoche stromu so zlomeným väzom.“

Jedenásta kapitola

Priatelia a nepriatelia
Motel, ktorý vlastnila Estelle DuBarryová, sa nachádzal v bočnej ulici v
blízkosti Hollywoodskeho bulváru. Keď Bob zazvonil pred kanceláriou,
podišla k dverám postaršia odfarbená kučeravá blondína s prehnane
čiernymi riasami.
„Slečna DuBarryová?“ oslovil ju Bob.
„Áno.“ Trochu žmúrila, akoby potrebovala okuliare.
„Elliott Farber nám povedal, že by ste iste boli ochotná porozprávať sa s
nami,“ pokračoval Bob. „Pripravujeme nové číslo školského časopisu ako
letný projekt o dejinách filmu.“
„Ó, to je úžasné!“ zvolala žena. „Rada sa s vami pozhováram.“ Naširoko
otvorila priehľadné dvere.
Mládenci vošli do málo vetranej miestnosti, ktorá sčasti slúžila ako
kancelária a sčasti ako obývacia izba. Posadili sa a povädnutá herečka sa
okamžite pustila do rozprávania o svojej filmovej kariére. Do Hollywoodu
prišla ako mladé dievča a urobila kamerové skúšky. Porozprávala im, ako
dostala úlohy v niektorých bezvýznamných filmoch aj v niekoľkých
významných. Keďže kariéra Estelle DuBarryovej nebola ktovieaká
výnimočná, veľmi rýchlo vyčerpala tému a nemala o čom hovoriť.
Nato Jupiter spomenul Madeline Bainbridgeovú a ovzdušie v malej
miestnosti razom zhustlo.
„Tá otrasná ženská!“ zvrieskla DuBarryová. „Nenávidela ma. Vždy ma
nenávidela. Bola som krásna a nie taká nafúkaná ako ona. Nebyť jej, dnes
by som nemala na krku tento všivavý motel. Nebyť jej, Ramon by sa so
mnou oženil a bývali by sme vo veľkom dome v Bel Air.“
Zavládlo hrobové ticho. DuBarryová uprela sústredený pohľad na
Jupitera a Prvý pátrač odvrátil zrak. „Pán Farber sa tiež zmienil o
sabatoch,“ vyhŕkol napokon. „Mohli by ste nám o nich niečo povedať?“
Estelle DuBarryovej sa vrátila farba do tváre, až nabrala karmínový
odtieň. „Len... len sme sa zabávali, viete,“ habkala. „Neverili sme tomu.
Okrem Madeline, tá tomu verila.“
„Neverili ste teda mágii a stále jej neveríte?“
„Ani náhodou!“ zvolala bývalá herečka.
„Pred chvíľou ste však spomenuli zaujímavú vec,“ pokračoval Jupiter.
„Údajne nebyť Madeline Bainbridgeovej, dnes by ste žili s Ramonom
Despartom v Bel Aire. Nechápem to. Veď Ramon Desparto zahynul pri
automobilovom nešťastí.“
„Nebola to nehoda!“ vykríkla žena. „Bola to... bola to...“ Nedokázala
dokončiť vetu.
Bob sa neohrabane zahniezdil na stoličke. „Je veľmi pekné od vás, že ste
si našli čas na nás,“ povedal. „Viete nám poradiť voľakoho ďalšieho, koho
by sme mohli navštíviť? Dajakého priateľa Madeline Bainbridgeovej, s
ktorým dosiaľ udržiava kontakt? Alebo jej sekretárku?“
„Nie,“ odvetila úsečne bývalá herečka.
„Spomínam si na muža menom Charles Goodfellow,“ dodal Jupiter.
„Neviete, čo sa s ním stalo?“
 Pokrčila plecami. „Stratil sa jednoducho z očí.“
„Rozumiem,“ prikývol Prvý pátrač.
Chlapci sa rozlúčili a vykročili po príjazdovej ceste k autu, kde na nich
čakal Svalovec.
„Nevie nič, čo by nám mohlo pomôcť,“ usúdil Bob. „A navyše si myslí,
že Bainbridgeová zabila Desparta,“ zapojil sa do debaty Peter. „Podľa mňa
sa vlastne Bainbridgeovej bojí.“
„Elliott Farber naznačil to isté,“ riekol Jupiter. „Som zvedavý, či sa od
Teda Finleyho dozvieme nejaké informácie, ktoré by nám mohli pomôcť.“
„Ja som zasa zvedavý, či Ted Finley vôbec bude chcieť s nami hovoriť,“
vyhlásil Bob.
„Myslím si, že áno,“ povedal Prvý pátrač. „Madeline Bainbridgeová sa
dnes ocitla v centre záujmu, predovšetkým vďaka krádeži jej filmov. Ted
Finley nebude iste zapierať, že sa s ňou poznal.“
Ukázalo sa, že Jupiter sa nemýlil. Po rýchlom obede zatelefonoval zo
Svalovcovho bytu Tedovi Finleymu. Ozval sa mu záznamník, no takmer
okamžite zavolal Ted Finley nazad. Starý predstaviteľ hlavných rolí bol
šťastný a ústretový. Bez obáv priznal, že sa kedysi zúčastňoval na
sabatoch. Ale napriek tomu, že vyjadril veľký obdiv Madeline
Bainbridgeovej, zapieral, že by s ňou udržiaval kontakt.
„Nikto sa s ňou nestýka,“ tvrdil. „Ten jej šofér - Gray - prevzal absolútny
dohľad nad ňou, odkedy ostala na dôchodku. Iba on dvíha telefón a
zakaždým vraví, že Madeline nechce s nikým hovoriť. Krátko po
Despartovej smrti som sa pokúsil vymaniť ju z osamelosti. Nedarilo sa mi,
až som to napokon vzdal. Možno, že teraz sa to zmení k lepšiemu, keď
predala filmy televízii.“
„Lenže ich ukradli,“ pripomenul Jupiter. „A žiadajú za ne výkupné.“
„Aj ho dostanú,“ zdôraznil Finley. „Tie filmy majú nesmiernu cenu.
Keďže teraz budete mať vy mladí príležitosť konečne si ich pozrieť,
očakávam množstvo telefonátov.“
„Pán Finley, mám ešte jednu otázku,“ riekol Jupiter. „Neviete, čo sa stalo
s Charlesom Goodfellowom? Je jediný z Bainbridgeovej blízkych
priateľov, o kom sa mi nepodarilo nič zistiť.“
„Goodfellowom? Veru, to ani ja netuším. Bol tak trochu obmedzený.
Možno sa vrátil domov a zamestnal sa v železiarstve ako administratívny
pracovník alebo čosi podobné.“
Jupiter sa poďakoval hercovi a Ted Finley zavesil.
 „Zasa nič,“ zamrmlal vodca pátračov. „Nič nevie a s Bainbridgeovou sa
nevidel celé roky.“
„Ešte sme sa nespojili s Glóriou Gibbsovou,“ Bob pripomenul Jupiterovi.
„Ty máš meno makléra, pre ktorého pracuje.“
Jupiter prikývol. „Zavolám jej, aj keď si myslím, že strácame čas.“
Prvý pátrač zanovito a znechutene vytočil číslo Gibbsovej
zamestnávateľa. Telefón zdvihla sama Glória Gibbsová. Poskytla im ešte
menej informácií ako ostatní Bainbridgeovej priatelia a správala sa
nevraživejšie. „Bolo to pred mnohými rokmi,“ hundrala, „a nemám pocit,
že by som mala byť dôležitejšia iba preto, lebo som sa niekedy poznala s
tou blonďavou čarodejnicou.“
„Máte pravdu, bola čarodejnica,“ rýchlo pritakal Prvý pátrač. „Aj vy ste
sa zúčastňovali na sabatoch, či nie?“
„Áno, a bola to poriadna otrava. Priam neznášam trčať do noci hore iba
preto, aby som si zatancovala pri svite mesiaca.“
Nato Glória Gibbsová rázne odmietla akýkoľvek kontakt s Madeline
Bainbridgeovou či nezvestným účastníkom sabatov Charlesom
Goodfellowom. Vzápätí veľmi príkro vyhlásila, že Clara Adamsová bola
úbohá, ubitá stvora, o ktorú nikto nejavil záujem, a zavesila.
„Nepríjemná osoba,“ konštatoval Jupiter. „Napriek tomu potvrdila to, čo
nám povedali ostatní. Sabaty sa konali, no pokiaľ ostávajú zlovestne
utajené v spomienkach Madeline Bainbridgeovej, nikoho neznepokojujú.
Nič sme síce nezistili o Charlesovi Goodfellowovi, ale z ostatných si nikto
nerobí z mágie starosti. Takže v tom to nebude, iba ak...“ Jupiter zmĺkol a
zamračil sa. „Jefferson Long!“ zvolal. „On jediný nepriznal účasť na
sabatoch. Lenže Long nemohol ukradnúť rukopis. V čase krádeže predsa
nahrával rozhovor s Marvinom Grayom.“
„Zato si mohol niekoho najať,“ nadhodil Peter. „Možno sa Gray pred ním
o rukopise zmienil. Azda mu dokonca povedal, že je tu, a zabudol na to.“
„To je sotva pravdepodobné, ale nie celkom vylúčené,“ usúdil Prvý
pátrač. „Kde by Long našiel čas, aby zorganizoval krádež, keď bol
zaneprázdnený prípravou rozhovoru? Hoci z nepochopiteľného dôvodu
vyvoláva vo mne tento muž stiesnený pocit. Zaujímalo by ma, čo si o ňom
vskutku myslia ľudia zákona.“
„Myslíš, že navonok filmuje?“ spýtal sa Peter.
„Áno, mám dojem, že hrá,“ prikývol Jupiter. „Tvári sa, že pozná všetkých
vykonávateľov zákona v južnej Kalifornii. Ak je to pravda, musí poznať aj
šerifa Reynoldsa v Rocky Beach. Presvedčme sa, či nám šerif vie o ňom
voľačo povedať. Akosi verím viac šerifovi než množstvu medailí a
diplomov.“

Dvanásta kapitola

Podpaľač
„Jefferson Long?“ Šerif Reynolds sa oprel dozadu na otáčavej stoličke.
„Isteže poznám Jeffersona Longa. Nechýba ani na jednej konferencii ľudí
zákona, nech sa koná kdekoľvek na území štátu.“
Šerif rockybeachskej polície sa predklonil a zvedavo si premeriaval Troch
pátračov. Chlapci sedeli na stoličkách s rovnými opierkami na opačnej
strane stola. „Prečo sa zaujímate práve o Longa?“ chcel vedieť.
„Vlastne to nemôžem prezradiť, aby som nesklamal niečiu dôveru,“
odvetil Prvý pátrač.
„Hm,“ zahmkal šerif. „Také reči zvyčajne znamenajú, že vaša mladá
detektívna firma má klienta. V poriadku. Chápem to, len sa vyhýbajte
problémom. Vídavam Longa na poradách i zhromaždeniach a zakaždým
ho vzápätí chytím aj na obrazovke. Je dobrý. Predkladá ľuďom výhradne
reportáže o zločinoch a kriminalite. Samozrejme, tvrdí, že je investigatívny
reportér. To značí, že v podstate vykonáva vlastnú detektívnu činnosť.
Lenže pravda vyzerá zrejme inak. Podľa môjho názoru iba vykráda mozgy,
čiže získava informácie od ľudí, ktorí sa za ťažkých podmienok dopátrali
nejakých faktov. Myslím si, že pokiaľ ide o zákon a poriadok, jeho
prvoradým záujmom je vlastná osoba. Dal sa na tú prácu z núdze; chcel si
urobiť meno a dostať svoje reportáže o zločinnosti do televízie.“
„Predsa teda iba predstiera,“ podotkol Peter. „Ale ako je možné, že mu
policajné oddelenia či šerifovia poskytujú všetky tie údaje?“
Reynolds pokrčil plecami. „Pravidelne informuje verejnosť o podvodoch,
krádežiach, falšovaní peňazí a podobných veciach. Ľudia zákona
potrebujú, aby im verejnosť verila, a Long povzbudzuje ľudí, aby
dôverovali polícii a oznámili jej, ak si myslia, že sa v ich susedstve deje
čosi nekalé. Ten človek nám svojím spôsobom veľmi pomáha.“
„Lenže v skutočnosti nie je taký skvelý bojovník proti zločinnosti, za
akého sa vydáva,“ stručne zhodnotil Prvý pátrač. Uspokojene pokýval
hlavou. „Mal som pocit, že finguje.“
„Celých dvadsaťštyri hodín denne,“ potvrdil šerif.
Mládenci sa poďakovali Reynoldsovi, potom odišli z policajnej stanice a
začali stúpať po hradskej.
„Znova sme sa ocitli v slepej uličke,“ zanariekal Jupiter. „Spľasli sme
Longov balón, no teraz som presvedčený, že nemá nič spoločné s krádežou
Bainbridgeovej rukopisu.“
„Podľa čoho tak usudzuješ?“ opýtal sa Bob.
„Lebo zo všetkého, čo sme si vypočuli, totiž vyplýva, že Long si vskutku
cení dobré vzťahy s políciou. Vybudoval si na nich úspešnú kariéru, a
preto si nemyslím, že by ju riskoval krádežou rukopisu, čo by ho iba
kompromitovalo.“
„Prečo potom klamal o sabatoch?“ nechápal Peter.
„Neprekvapuje ma to. Prečo by sa mal muž v jeho postavení zveriť
cudziemu chalanovi o nejakom výstrelku z minulosti? Vskutku to bol iba
hlúpy výstrelok, nie zločin. Okrem toho, ak by Long aj vedel o rukopise a
chcel ho odcudziť, nemal by na to príležitosť. Časový rozvrh totiž nesedí.“
Mrzutí pátrači sa napokon rozdelili a každý sa pobral domov. Jupiter bol
počas večere s tetou Matildou a strýkom Titom rozladený a duchom
neprítomný. Len čo umyl riad, pobral sa do svojej izby, ľahol si na posteľ a
civel do povaly. Cítil sa maximálne znechutene. Zdalo sa, že ani jeden zo
starých spoločníkov Madeline Bainbridgeovej nemá do činenia s krádežou
rukopisu. Ale ak nikto z herečkiných priateľov neodcudzil jej spomienky,
kto potom?
Prvý pátrač si v mysli vybavil noc, keď vypukol požiar. Znovu počul
hukot plameňov, ktoré oblizovali trámy historickej budovy vydavateľstva
Amigos. Po tom, ako ich vyslobodili z pivnice, stál aj s Bobom a Petrom
na druhej strane cesty a sledoval požiar. Pán Grear bol s nimi a Svalovec so
strýkom práve dobehli. V blízkosti sa nachádzal aj pán Thomas s pani
Paulsonovou. Iba oni vedeli, že Svalovec odniesol rukopis do svojho bytu.
Zdalo sa však absolútne nepravdepodobné, že by ho niekto z nich vzal.
Po chvíli Jupiter usnul. Keď sa zobudil, cez oblok prenikalo do miestnosti
slnko. Vstal, stále otrávený a apatický, osprchoval sa a obliekol. Potom
zatelefonoval Bobovi a Petrovi a dohodol sa s nimi, že sa po raňajkách
stretnú na autobusovej zastávke na Pobrežnej hradskej.
Bolo už skoro deväť, keď Prvý pátrač schádzal od Jonesovho bazára na
hradskú. Bob s Petrom ho tam už čakali.
„Určite ti v noci skrsol v hlave voľajaký nápad,“ vyhŕkol Peter.
„Nie,“ priznal sa Jupiter, „nevymyslel som nič iné, iba že sa vyberieme
nazad k Svalovcovi a krvopotne preveríme všetkých ľudí rad-radom.“
„Ľudia, ktorých chceme preveriť, sa však nenachádzajú v našej blízkosti,“
pripomenul Bob.
„V našej blízkosti sa nenachádzajú ľudia, ktorí mali jasný motív, zato sa
nachádzajú tí, čo mali príležitosť,“ uvážil Jupiter. „V skutočnosti sme sa
nimi ešte vôbec nezaoberali.“
„Myslíš tým zamestnancov vydavateľstva Amigos?“ opýtal sa Peter.
Prvý pátrač prikývol.
„Vôbec si neviem predstaviť, že by niektorý z nich ten rukopis potiahol,“
povedal Peter, „ale pre istotu ešte každého preklepeme.“
Trojica chlapcov práve dorazila do Západného Los Angeles a blížila sa k
dverám Svalovcovho bytu, keď z neho vyšiel štíhly muž v gabardénových
nohaviciach a modro-bielom pásikavom saku. Usmial sa na mládencov,
ako ich na chodbe míňal.
Keď im Svalovec otvoril, jeho tvár, zvyčajne červená, priam svietila
bielobou. Za Svalovcovým chrbtom chodil hore-dolu po miestnosti
William Tremayne a kričal:
„To je sprisahanie! Nenávidia ma! Vždy ma nenávideli! Takí primitívi!“
„Kašli na to, strýko Will,“ chlácholil Tremayna Svalovec.
„Čo tým chceš povedať? Teba nikto neobvinil z podpaľačstva!“
„Z podpaľačstva?“ začudovane zvolal Jupiter. „Ten požiar založil niekto
úmyselne?“
„Obávam sa, že áno,“ prikývol Svalovec. „Chlapík, čo práve odišiel, bol z
oddelenia zaoberajúceho sa podpaľačstvom. Chcel od nás zoznam
všetkých zamestnancov vydavateľstva a zaujímal sa, kto všetko sa premlel
v kancelárii v deň, keď vypukol požiar.“
„Okrem toho chcel vedieť, na čie meno pôjdu peniaze z poisťovne,“
doplnil ho Will Tremayne. „Hneď mi bolo jasné, kam mieri touto otázkou.
Upodozrieval ma, že požiar som založil vlastnoručne, lebo peniaze z
poisťovne majú prísť na moje meno. Obhospodarujem totiž finančné
záležitosti vydavateľstva. Ale aj keď príjem z akciového kapitálu klesá...“
„Strýko Will, ty máš nejaké problémy?“ skočil mu do reči Svalovec.
 „Iba nepatrný nedostatok hotovosti,“ odvetil Tremayne. „Nič
mimoriadne. Nič, čo by sa nedalo zakrátko urovnať. Len sa neľakaj! Stačil
mi rozhovor s tým detektívom z protipodpaľačského oddelenia. Keď
vypukol požiar, vôbec som sa nevyskytoval v blízkosti vydavateľstva. Bol
som predsa tu doma s tebou.“
„Podpaľač nemusel byť vôbec na mieste činu,“ namietol Svalovec.
„Počul si toho chlapíka. Použilo sa pritom zariadenie pracujúce na princípe
magnézia a batériou ovládaných odpočítavacích hodín. Do skrinky pod
schodmi ho mohol umiestniť hocikto po šiestej hodine ráno.“
„Aj ty si myslíš, že som to bol ja?“ zvolal Will Tremayne.
„To som nepovedal,“ bránil sa Svalovec. „Iba upozorňujem, že alibi v
tomto prípade nevyhovuje. Podpaľač bol pravdepodobne na míle vzdialený
od miesta požiaru, keď vypukol.“
„Grear!“ vykríkol odrazu Tremayne. „Ten to urobil! Vždy ma nenávidel.
Hlúpa, krpatá voš! Neznáša každého, kto má štýl. Alebo Thomas. Čo
vlastne vieme o Thomasovi? Pracuje vo firme iba tri mesiace.“
„Strýko Will, veď sám si ho zamestnal!“
„Nuž, keď mal také dobré odporúčania. Ale to ešte nič neznamená.“
Will Tremayne podišiel ku konferenčnému stolíku a nadvihol vrchnák
škatule, v ktorej mával zvyčajne cigary. „Dočerta!“ zvolal. „Je prázdna!“
Nato sa zahľadel na Svalovca. „Bol to Grear alebo pani Paulsonová.
Neznášajú ma. Nevedia mi zabudnúť, že som zaujal miesto tvojho otca.
Alebo to bol ten Thomas, o ktorom nič nevieme. Ale teraz im ukážeme.
Najal si týchto chlapcov, aby našli ten sprostý rukopis bývalej herečky.
Nech teda idú a prehľadajú Grearov a Thomasov byt aj dom pani
Paulsonovej. Aspoň zistia, čo sa tam deje po návšteve detektíva z
protipodpaľačského oddelenia. Stavím sa, že po jeho výsluchu sa ten, čo to
urobil, sám vzdá. Zoberie svojich pár slivák a vezme nohy na plecia.
Uvidíte!“
Svalovec sa pozrel bezradne na Troch pátračov.
„Prečo nie?“ riekol Jupiter. „Podivuhodné trestné činy sa zvyčajne
páchajú na základe podivuhodných motívov. Ak nám dáte adresy,
vyberieme sa pozorovať tie tri domy. Nikoho tým nepoškodíme.“
„Fajn,“ súhlasil Svalovec. Hneď sa aj pobral do malej pracovne vedľa
obývacej izby. O chvíľu sa vrátil s tromi adresami napísanými na zdrape
papiera.
„Takže ja si vezmem na starosť pani Paulsonovú, Bob, ty sleduj, čo robí
pán Grear, keď nie je v práci, a ty, Peter, nepusti z očí pána Thomasa.“
Mládenci vykročili k dverám a Svalovec ich nasledoval. Na chodbu
vyšiel s vážnou, zadumanou tvárou.
„Dali ste sa na to, len aby ste vyhoveli strýkovi Willovi, však?“ vyhŕkol.
„Nie tak celkom,“ povedal Prvý pátrač. „Preverili sme všetkých
účastníkov magického kruhu Madeline Bainbridgeovej, teda všetkých,
ktorých sme vypátrali. Na základe toho môžeme usúdiť, že ani jeden z nich
nemal príležitosť rukopis odcudziť, ba dokonca ani jeden z nich netušil, že
sa tu nachádza. Preto nám neostáva iné, len si lepšie preveriť ľudí, ktorí o
tom vedeli a ktorí mali možnosť to urobiť. Každý z tých troch si mohol
vziať kľúče z vášho stola a dať si urobiť náhradné. Všetci traja boli pri
požiari a počuli, kde je rukopis. Možnože návšteva chlapíka z
protipodpaľačského oddelenia celú vec rozhýbe. Hoci si nemyslím, že
krádež rukopisu nevyhnutne súvisí s požiarom. Ale to nie je také isté.
Jednu vec však môžete pre nás urobiť, kým budeme preč,“ dodal Jupiter.
„A čo také?“ opýtal sa Svalovec.
„Váš strýko tvrdí, že v čase, keď zmizli Bainbridgeovej spomienky, hral s
kamarátmi bridž. Mohli by ste sa porozprávať s jeho hostiteľmi a zistiť, či
vravel pravdu.“
Svalovec zarazene vyvalil oči. „Podozrievate strýka Willa?“
„Ťažko povedať,“ odvetil Jupiter. „Len by som si rád overil jeho alibi.“
Svalovec prikývol.
„Stretneme sa tu po tom, ako navštívi našich troch priateľov muž z
protipodpaľačského oddelenia,“ rozhodol Prvý pátrač. Trojica chlapcov sa
vzdialila a Svalovec ostal stáť na chodbe so zvrašteným čelom.

Trinásta kapitola

Smrtiaci kufor
Harold Thomas býval v malom nájomnom dome neďaleko Svalovcovho
bytu. Rovno oproti budove sa nachádzal parčík, a tak si Peter sadol na
lavičku a nespúšťal z neho oči, pričom sa usiloval nevšímať si deti hrajúce
sa pod stromami.
Asi po hodine zastal pred Thomasovým domom jednofarebný tmavý
sedan. Vystúpil z neho chlapík v modrobielom pásikavom saku a vošiel do
domu.
Peter sa ani nepohol, no srdce sa mu rýchlejšie rozbúchalo.
Vyšetrovateľ z protipodpaľačského oddelenia sa nezdržal v dome dlhšie
ako pätnásť minút. Peter videl, ako vyšiel von, nasadol do sedana a odišiel.
Druhý pátrač vyčkával ďalej.
Polhodinu po detektívovom odchode vyšiel z domu Harold Thomas a
rozhliadol sa napravo i naľavo po ulici. Potom na chvíľu zaváhal, obzrel sa
dozadu na dom a napokon zamieril na juh k Wilshire.
Keď bol pol bloka od domu, Peter sa pustil za ním po opačnej strane
ulice. Sledoval ho na juh cez Wilshire, až čoskoro dorazili do malej
ponurej štvrti, kde sa nakope tlačili nízke priemyselné budovy. Nachádzalo
sa tam veľmi málo nájomných domov a aj na tých sa olupovala maľovka a
steny boli porušené.
Harold Thomas zastal pred jedným takýmto schátraným domom a znova
sa rozhliadol po ulici. Peter sa rýchlo schoval za zaparkované auto.
Po chvíľke prešiel cez cestu a vošiel cez otvorenú bránu do dvora s
automobilovými vrakmi. Na okamih zastal pri búde, čo stála vedľa brány,
no potom pokračoval ďalej. Cez drôtený plot, ktorý obkolesoval dvor,
zbadal, ako Thomas opatrne postupuje popri haldách zhrdzavených
karosérií a štósoch strojových dielcov.
Peter sa zamračil a zvažoval, či sa má pokúsiť Thomasa sledovať ďalej.
Potom si pomyslel, že keby bol Jupiter na jeho mieste, nepustil by
škrobeného účtovníka z očí. Ak by naďabil na niekoho v búde pri vchode,
vymyslel by si impozantnú bájku tak ako Prvý pátrač. Povedal by
napríklad, že hľadá prevodovku zo studebakera značky Champion z roku
1947.
Búda pri vchode však bola prázdna. Peter teda vkročil do dvora,
obozretne a potichu prechádzal okolo odmontovaných karosérií a hromád
zhrdzavených použitých súčiastok.
Odrazu zastal. Sluchom zachytil, ako sa niekde otvorili dvere auta.
Vysoký mladík napäto počúval. Vtom sa ozvalo rinčanie plechu - akoby
do seba narazili kúsky kovu. Ten zvuk k nemu doľahol z ľavej strany.
Akoby spoza kopy blatníkov.
Peter sa za ňu učupil a vykukol von. V okamihu zadržal dych. Harold
Thomas stál od neho necelého pol druha metra, vedľa sivej dodávky, ktorá
parkovala na prázdnej ploche uprostred dvora. Zadné dvere na vozidle boli
otvorené a vnútri sa vŕšili stohy filmových kotúčov. Peter videl plechové
škatule s filmami mnoho ráz, keď navštívil otca v štúdiu, kde pracoval.
Teraz nevedel od nich odtrhnúť zrak a pokúšal sa prečítať nálepky na
obrubách. Na jednej prelúštil nápis Kleopatra - 1. diel. Na ďalšej rozoznal
názov Salemský príbeh - 3.
Náhle sa na dvore vrakoviska rozhostilo ticho. Peter vnímal iba hukot
vlastnej krvi v ušiach a búšenie srdca.
Nato Harold Thomas zabuchol dvere na aute. Pokročil dopredu, sadol si
za volant a naštartoval. O chvíľu sa dodávka trmácala po vyjazdenej
prašnej ceste k bráne.
Druhý pátrač ostal na moment stáť ohúrený tým, čo videl. Plechové
kotúče s filmami! Zdalo sa mu to nepochopiteľné - neuveriteľné - , ale bolo
to tak. Určite to boli filmy, ktoré zmizli z laboratória sídliaceho vedľa
vydavateľstva Amigos. A mal ich Harold Thomas!
Peter sa prinútil urobiť nejaký pohyb. Potom sa rozbehol, pričom vôbec
nedbal na obozretnosť. K bráne dorazil práve včas, aby si všimol, že
dodávka zamierila na sever. Usiloval sa prečítať poznávaciu značku, ale
nedalo sa. Či náhodou, alebo zámerne, tabuľka bola riadne zaprášená.
Druhý pátrač vrazil do dverí búdy pri vchode. Vnútri uvidel stôl, dve
ošarpané stoličky a telefón. S trasúcimi sa prstami vylovil z peňaženky
Svalovcovo telefónne číslo a vytočil ho.
Telefón na druhom konci zazvonil raz, dvakrát.
Na tvrdej, udupanej zemi medzi stovkami automobilov a nákladniakov sa
ozvali kroky. Peter sa neobzrel. Ak by majitelia vrakoviska namietali proti
tomu, že použil ich telefón, jednoducho by im vysvetlil, že musí zavolať na
políciu.
Konečne sa na druhej strane linky ohlásil Svalovec.
„Svalovec, počúvajte,“ rýchlo mlel Druhý pátrač. „Tu Peter. Nachádzam
sa na skládke automobilových vrakov na Thornwalle, dva bloky južne od
Wilshire. Povedzte Jupiterovi aj Boboví, že som práve videl...“
Na stôl dopadol tieň a Peter sa pomaly otáčal k dverám búdy. Vtom ucítil
úder do zátylku. Odrazu ho zahalila tma, telefón tresol na zem a Peter
padal... padal... a padal.
Druhý pátrač netušil, ako dlho bol v bezvedomí, no keď precitol,
nachádzal sa v uzavretom prašnom priestore, ktorý páchol mastnotou a
starou gumou. Bolo tam horúco, otrasne horúco - a tma. Peter sa pokúsil
pohnúť, prevrátiť alebo vystrieť, ale nešlo mu to. Nemal dostatok miesta,
aby sa vyrovnal. Bolela ho šija a niečo ťažké ho tlačilo do pleca. Rukami
nahmatal drsný kovový povrch, ktorý zrejme časom rozožrala hrdza.
Druhý pátrač pochopil, že sa ešte vždy nachádza na vrakovisku. Bol
zatvorený v kufri nejakého starého auta, na ktoré pražilo slnko a zmenilo
ho na rozpálenú pec.
Peter sa usiloval zakričať, ale od strachu a horúčavy mu celkom vyschlo v
hrdle. Zavrel teda ústa a pokúsil sa preglgnúť. Vonku panovalo ticho.
Nemihla sa tam živá duša. Nemal by mu kto prísť na pomoc. Cítil, ako sa
ho zmocňuje panika. Sem nevkročí nijaká noha!

Štrnásta kapitola

Záhadný druhý muž

Na ulici zarachotilo Svalovcovo auto a potom so škripotom zastalo pred
vchodom skládky automobilových vrakov. Bob s Jupiterom vyskočili von
a vbehli do kancelárie.
Bob sa rozrušene rozhliadal po prázdnej búde. „Kde je?“ opýtal sa. „Musí
to byť tuto. Toto je jediné vrakovisko nablízku.“
Vo verajach dverí zaklopkal podpätkami Svalovec. „Prichádza akýsi
muž,“ oznámil im. „Zdá sa, že tu pracuje.“
Mládenci sa pobrali k dverám. Po ceste sa k nim blížil odkiaľsi zozadu
chlapík s hustými kučeravými čiernymi vlasmi. Mal oblečenú zaolejovanú
kombinézu. „Čím vám môžem, mládež, poslúžiť?“ veselo ich oslovil.
„Hľadáme priateľa,“ vyhŕkol vodca pátračov. „Dohodli sme si tu s ním
schôdzku. Nevideli ste náhodou chlapca v našom veku? Vysokého a
svalnatého?“
„Je mi ľúto, ale dnes som tu nikoho podobného nevidel,“ odvetil muž.
„Musí tu niekde byť!“ trval na svojom Prvý pátrač. „Naozaj ste ho
nevideli?“ Jupiter proti vlastnej vôli zvyšoval hlas. Od strachu a úzkosti
znel až zachrípnuto.
 „Naozaj som nikoho nezazrel,“ nedal sa vykoľajiť chlapík. „Pochopte,
mrzí ma, že sa vám stratil priateľ, ale toto je skládka železného šrotu, nie
útulok pre decká. Okrem toho nemôžem stáť celý čas pri bráne. Hej, no
tak, hej, kam to ideš?“
„Peter je určite tu!“ vyhlásil Jupiter, obišiel muža, postavil sa na cestu a
skúmavo si premeriaval dvor. Pohľad mu skĺzol zo štósov automobilových
dielcov, blatníkov a dverí na motorové bloky, obruče a celé hory
ojazdených pneumatík. „Zbadal tu niečo dôležité, preto nám zavolal. Lenže
niekto ho zaskočil skôr, než nám stihol povedať čo. Je tu! Ja to viem!“
Bob sa náhle strhol a chytil Jupitera za rameno. „Kufor jedného z tamtých
vrakov,“ riekol. „Ak by som sa mal niekoho rýchlo zbaviť, strčil by som
ho tam.“
Chlapík zagánil na chlapcov. „Vy nie ste normálni!“ zvolal, no v jeho
hlase zaznel náznak pochybnosti. „Kto by už len vopchal vášho kamaráta
do niektorého z tých áut? Hej, vy si robíte zo mňa dobrý deň, však?“
„Peter!“ začal kričať Prvý pátrač. „Peter, kde si?“
Nikto na jeho volanie nereagoval.
„Nerobíte si teda zo mňa dobrý deň?“ zopakoval iným tónom chlapík.
Vypliešťal oči na záľahu zhrdzavených, zdemolovaných automobilov. „Je
tu azda stovka áut, ktoré majú ešte stále príklopy na kufroch,“ uvážil.
„Zaberie to aj celý deň, kým natrafíte na ten správny.“
„Nie,“ oponoval mu Jupiter rázne. „Ak ho ukryli do jedného z tých
starých rachotín, dostaneme sa k nemu rýchlo.“
Vodca pátračov sa pustil pomedzi haldy karosérií. Kráčal cieľavedome a
zrakom skúmal vraky naľavo aj napravo. Svalovec s Bobom sa náhlili za
ním a muž v kombinéze kráčal na chvoste a tváril sa znepokojene. „Ak
toho vášho kamoša zavreli v jednej z tých rároh, už mohol od horúčavy
skolabovať.“
Jupiter nereagoval. Zastal vedľa karosérie starého modrého buicka.
Ukázal naň rukou. Na zvyškoch auta ležala hrubá vrstva prachu, no na
poklope kufra bol na jednom mieste prach zotretý a presvitala farba - jasná
modrá.
„Mohol byť vrchnák kufra predtým otvorený?“ opýtal sa Prvý pátrač.
„Nuž... mo... mohol byť,“ odvetil chlapík.
„Priniesli by ste mi páčidlo? Mám dojem, že ktosi uvidel otvorený kufor,
strčil Petra dnu, potom kufor zabuchol, a tým rozvíril prach.“
Chlapík sa viac nevypytoval. Rýchlo sa vzdialil a vzápätí sa vrátil s
páčidlom. Jeho koniec vsunul pod veko kufra a potom sa so Svalovcom
spoločne zapreli. Kov zaškrípal pri násilnom vypáčení príklopu.
„Peter!“ Bob sa vrhol dopredu.
Peter ležal skrútený v kufri. Ani sa nepohol.
„Skvelá noc!“ Chlapík vyrazil ku kancelárii a za okamih sa vrátil s
mokrým, kvapkajúcim uterákom.
Peter už sedel, pričom ho z jednej strany podopieral Jupiter a z druhej
Bob.
„Fajn,“ pošepol. Sotva ho však bolo počuť. „Je mi fajn. Len tam bola
spara. Málo vzduchu.“
„To bude dobré,“ prihováral sa mu chlapík. Zľahka utieral uterákom
Petrovi tvár. „Idem zavolať policajtov. Mohol som skončiť s mŕtvolou v
jednom z áut.“
„Peter, čo sa vlastne stalo?“ zaujímal sa Prvý pátrač.
Peter chytil uterák a pridržal si ho na tvári. „Videl som, ako Harold
Thomas odišiel z domu a šiel sem,“ rozhovoril sa Druhý pátrač. „Sledoval
som ho. Tu medzi vrakmi áut parkovala sivá dodávka. Otvoril na nej zadné
dvere a pozeral dnu. Vnútri bolo plno filmových kotúčov.“
Na okamih zavládlo hrobové ticho. Potom sa ozval Bob: „Natrafil si na
veľkú rybu!“
„Bainbridgeovej filmy!“ zvolal Svalovec. „Mal ich teda Harold Thomas?“
„Tak to vyzerá,“ pritakal Peter. „Stačil som si prečítať niekoľko nálepiek.
Thomas skontroloval filmy, potom nasadol do dodávky a odfrčal. Preto
som sa vám pokúšal zavolať, no akosi to nevyšlo.“
„Takže filmy ukradol Thomas,“ hútal nahlas Jupiter. „A tiež mohol
založiť aj požiar, aby odpútal pozornosť od krádeže vo filmovom
laboratóriu.“
„Musel si ťa všimnúť, keď odchádzal,“ usúdil Bob. „Vrátil sa, a keď si sa
usiloval s nami telefonicky spojiť, ovalil ťa po hlave.“
„Nie,“ nesúhlasil Peter, rozpamätúvajúc sa na incident. „To nebol on.
Chlap, čo ma ovalil, neprišiel z ulice. Ku kancelárii sa musel prikradnúť
odkiaľsi zozadu dvora.“
Bob skĺzol pohľadom na chlapíka v kombinéze.
„Nie! Nie!“ vykríkol muž. „To som nebol ja! Neviem, o čo tu ide, mňa z
toho vynechajte. Nikdy by som nikoho neudrel. Sám mám deti. Ak tu sem-
tam naďabím na ponevierajúcich sa šarvancov, iba ich okríkam a zaháňam
za plot.“
 „Verím vám,“ povedal Jupiter. „No ak je Peter presvedčený, že to nebol
Harold Thomas, musel tu byť ešte niekto ďalší.“
„Thomasov komplic,“ usúdil Bob. „Nezabúdaj, že lupiči, čo odcudzili
filmy, boli dvaja.“
„Naozaj múdry nápad, ukryť dodávku s filmami medzi stovky iných
vozidiel,“ ocenil dôvtip zlodejov vodca pátračov. „Pritom však riadne
riskovali.“ Jupiter sa zahľadel na majiteľa skládky. „Mohli ste ju
zdemolovať alebo...“
„Tú sivú dodávku?“ opýtal sa muž. „Nie. Nedotkol by som sa jej, pretože
ten chlapík mi zaplatil, aby ju tu mohol nechať zaparkovanú.“
„Čože?“ zvolal Prvý pátrač.
Muž v kombinéze sa zatváril zdesene. „Boli v nej azda nejaké ukradnuté
veci?“ opýtal sa. „Vôbec o ničom som netušil. Som čistý. Na svojom
pozemku nedržím kradnuté autá. Zavoláte teraz políciu?“
„Chcete, aby sme to urobili?“ zisťoval Jupiter.
„Nebudú mi veriť,“ povedal chlapík v kombinéze. „Hoci o odcudzenom
majetku nemám ani poňatia, nebudú mi veriť. Ten muž sem prišiel na sivej
dodávke. Bol vysoký a tmavé vlasy mal učesané dozadu.“
„Thomas,“ vyhŕkol Svalovec.
„Tak sa nevolal,“ namietol majiteľ vrakoviska. „Mal také smiešne meno.
Puk. Pán Puk. Tak sa volal. Vravel, že doma nemá kde parkovať. Tvrdil, že
auto nemôže nechať pred domom, lebo býva na ulici, kde sa dá parkovať
iba dve hodiny, a už raz dostal pokutu. Chcel vedieť, či by mohol nechať
dodávku u mňa vo dvore. Uvedomujem si, že to znie tak trochu absurdne,
keď sa teraz počúvam, ale vtedy to na mňa pôsobilo celkom normálne. A
tak som si povedal: prečo, dočerta, nie? Desať papierov týždenne navyše?
Prečo nie?“
„Lebo je podvodník, preto nie,“ vychrlil nahnevane Bob.
„No dobre, ale ako som to mal vedieť?“
„Nechajte to tak,“ hodil rukou Jupiter. „Na tom už teraz nezáleží.
Neohlásime to na polícii, lebo nikomu z nás by neverili. Neostáva nám nič
iné iba získať dôkaz.“
„Ukradnuté filmy sú predsa dôkaz,“ vybuchol Peter. „Veľmi spoľahlivý
dôkaz!“
„Máš pravdu, ibaže Thomas ich mohol medzitým niekam schovať.
Možno... možno keby sme sa dostali do jeho bytu, našli by sme niečo, na
základe čoho by sme ho mohli obviniť.“
 Peter vstal a urobil zopár krokov, akoby chcel zistiť, ako je na tom s
nohami.
„Si v poriadku?“ s obavou v hlase sa opýtal Bob. „Myslíš, že sa budeš
môcť k nám pridať?“
„Áno, som v poriadku.“
„Potom poďme,“ navrhol Jupiter. „Ale musíme si dávať pozor, lebo
Thomasa mohli medzičasom varovať, a teraz môže na nás čakať.“
„Okrem toho je tu ten druhý muž,“ pripomenul Bob. „Už vieme o jeho
existencii. Radšej sa majme pred ním na pozore.“

Pätnásta kapitola

Stratení podozriví
„Idem s vami,“ vyhlásil Svalovec Tremayne po tom, ako zatiahol auto k
obrubníku chodníka pred budovou, kde býval Harold Thomas.
„Výborne,“ súhlasne prikývol Jupiter a uznanlivo si premeral Svalovcove
široké plecia. „Zíde sa nám každý dobrovoľník s mocnými svalmi. Ten, kto
strčil Petra do kufra auta a zabuchol ho tam, musí byť nebezpečný.“
Traja pátrači sa aj so Svalovcom vybrali po chodníčku do vestibulu
malého nájomného domu. Z chodby viedlo iba štvoro dverí. Pri jedných
visela vedľa zvončeka vizitka s menom: Harold Thomas.
Svalovec energicky zazvonil. „Thomas!“ zavolal. „Ste tam?“
Nikto mu neodpovedal.
Jupiter položil ruku na guľu na dverách a otočil ňou.
„Opatrne,“ zašepkal Bob. „Sú to nebezpeční chlapíci. Sám si to vravel.“
Prvý pátrač potlačil dvere a mládencom sa naskytol pohľad rovno do
obývacej izby, kde vládlo ticho a poriadok, keďže bola prázdna.
„Pán Thomas!“ zakričal Jupiter. Vzápätí prešiel cez obývačku do priam
ukážkovej kuchyne. Ostatní ho nasledovali, preskúmali malú štvorcovú
halu medzi obývacou izbou a spálňou, až napokon zakotvili v spálni.
Dvere šatníka boli otvorené. Okrem niekoľkých ramienok zíval
prázdnotou.
 „Prišli sme neskoro,“ skonštatoval Prvý pátrač. Nato podišiel k bielizníku
a povyťahoval jednu zásuvku za druhou. Všetky boli prázdne.
„Je fuč!“ vyhlesol Bob.
Jupiter sa zahľadel na náramkové hodinky. „Peter ho videl odísť takmer
pred dvoma hodinami. Ten druhý muž mal dosť času, aby stihol Thomasa
varovať. Potom spoločne filmy niekam schovali, Thomas sa sem vrátil,
zbalil si veci a odišiel.“
Svalovec mlčky sledoval chlapcov, ako prehľadávajú byt. Nenašli nič,
zhola nič, iba dokonale vyprázdnené miestnosti.
„Vedeli sme, že Harold Thomas je punktičkár,“ ozval sa napokon Jupiter.
„Všetko si dokáže skvelo zorganizovať. Dokonca aj bez varovania je
schopný vyčistiť terén, a pritom nezanechať jedinú stopu. Iba tak mi to
dáva zmysel. Krádež Bainbridgeovej filmov bola dokonale pripravená.
Uskutočnila sa práve v deň, keď filmy doviezli, a v čase, keď sa nachádzal
v laboratóriu iba jeden technik. Thomas mohol sledovať susediacu budovu
rovno z kancelárie a zistiť, ako to tam beží. Odkiaľ však vedel, že sa filmy
majú predať Videopodnikom, i to, že ich už doručili do laboratória?“
Vodca pátračov sa otočil k Svalovcovi. „Kontaktoval sa Thomas s
Marvinom Grayom, keď navštívil vaše vydavateľstvo?“
„Nie, pokiaľ viem, neprišiel s ním do styku.“
„Hm!“ Jupiter uprel pohľad na dlážku vedľa pohovky. Zohol sa a čosi
zdvihol. „Aspoň jedna vec, ktorá dokazuje, že tu Thomas vôbec bol,“
zamrmlal a ukázal ostatným ploché zápalky. „Stolík vedľa pohovky je
rozheganý. Thomas zrejme podložil zápalkami nohu, aby ho vyrovnal.“
„To je niečo pre teba,“ uštipačne utrúsil Bob. „V príbehoch Sherlocka
Holmesa nájde veľký detektív gombík z goliera a hneď vie povedať všetko
o podozrivej osobe, dokonca i to, že sa narodila v Írsku a obľubuje údené
slede s čajom. Ty si objavil ploché zápalky, ktoré sú nepochybne
neoceniteľnou stopou. Prezraď nám teda niečo o Haroldovi Thomasovi.“
Jupiter prevrátil zápalky v rukách a na tvári mu zaihral tajomný úsmev.
„Sú z reštaurácie Jávske ostrovy,“ riekol. „Podľa adresy usudzujem, že sa
nachádza neďaleko vydavateľstva Amigos. V deň požiaru tam Thomas
mohol večerať. Najprv však vykradol trezor s filmami.“
„Ja žasnem!“ zvolal Peter.
„Jávske ostrovy je indonézska reštaurácia,“ pustil sa do vysvetľovania
Prvý pátrač. „A odrazu všetko do seba pekne zapadá. Keď Harold Thomas
presvedčil toho chlapíka zo skládky automobilových vrakov, aby mohol
uňho nechať svoju dodávku, predstavil sa ako pán Puk. To je meno
škriatka, ktorý kadiaľ chodí, tade stvára neplechu. No ten škriatok má aj
druhé meno. Volá sa Robin Goodfellow.“
„Vravíš Goodfellow?“ vykríkol Bob. „Predsa akýsi Charles Goodfellow
bol jeden z magického kruhu Madeline Bainbridgeovej!“
„Správne,“ prikývol Jupiter. „Chýbajúci člen sabatu. Vieme, že Charlesa
Goodfellowa vychovali v Holandsku a veľa Holanďanov miluje
indonézske jedlá, lebo Indonézia bola kedysi holandskou kolóniou. Harold
Thomas takisto obľubuje indonézsku stravu, lebo pravidelne navštevuje
reštauráciu Jávske ostrovy.“
„Pána!“ zvolal Peter. „Harold Thomas je vlastne Charles Goodfellow!
Bol účastníkom sabatu a každého pozná.“
„Ako sa však dozvedel o predaji filmov? Kto z účastníkov sabatu mu to
prezradil? Alebo žeby náhodou poznal niekoho z Videopodnikov?
Povedzme Jeffersona Longa či voľakoho celkom iného? Môžeme si nad
tým lámať hlavu celý deň, a aj tak nemusíme na nič prísť. Isté však je, že
tie filmy ukradol on.“
„Možno odcudzil aj rukopis,“ poznamenal Peter.
„Ale prečo by ho vzal?“ nechápal Svalovec. „Ako by mu mohol
uškodiť?“
Vodca pátračov pokrčil plecami. „Ktovie. Možno Madeline
Bainbridgeová napísala niečo, čo by ho mohlo aj po toľkých rokoch
kompromitovať.“
„Asi by sme mali zavolať na políciu,“ navrhol Svalovec a vstal. „Ťažko
im síce vysvetlíme, odkiaľ to všetko vieme, no napriek tomu by sme mali
zatelefonovať. Ide predsa o filmy, ktoré majú neoceniteľnú hodnotu.
Radšej však zavolajme z môjho bytu. Tu sme protiprávne.“
Počas krátkej cesty domov sa Svalovca zmocňovalo čoraz väčšie
vzrušenie. „Strýkovi Willovi odpadne kameň zo srdca!“ vravel, ako
vchádzali do jeho bytu. „Thomasovi môžeme definitívne prišiť krádež
filmov, a ak polícia získa solídny dôkaz, na základe ktorého by mu mohla
prišiť aj požiar, strýko Will bude von z kaše.“
Svalovec sa pustil krížom cez byt, pričom volal na strýka. Nikto mu však
neodpovedal.
„To je čudné,“ riekol mladý vydavateľ. „Odišiel z domu ráno hneď po
vás. Vravel, že si ide zahrať golf, ale už by mal byť nazad.“
Náhle úzkostlivo vošiel do strýkovej spálne. Chlapci v obývačke počuli,
ako otvoril dvere šatníka, a potom iba buchot a štrngot, ako prehadzoval
nejaké veci.
Po chvíli sa vrátil do obývacej izby. „Je preč,“ skonštatoval. „Musel sa
vrátiť, kým sme tu neboli, lebo si zbalil malý kufor. Jeden totiž chýba.
Istotne... istotne spanikárčil a ušiel. V tejto situácii nemôžeme zavolať na
políciu. Mysleli by si, že požiar založil strýko.“
„Zvyčajne si to myslia, keď podozriví zmiznú bez stopy,“ potvrdil
Jupiter. „Môžeme však dať krk na to - ale vskutku , že to nebol on?“

Šestnásta kapitola

Spiaca krásavica
„Skôr než sme odtiaľto ráno odišli, požiadal som vás, aby ste sa spojili s
ľuďmi, ktorí hrali s vaším strýkom bridž v ten večer, keď ukradli rukopis,“
obrátil sa Prvý pátrač na Svalovca.
„Aj som sa s nimi spojil,“ odvetil mladý vydavateľ. Vyzeral strhane.
„Strýko Will prišiel na bridž až po pol jedenástej večer. Vravel, že na ceste
Beverly Drive došlo k menšej dopravnej nehode, a tak ostal trčať v
zápche.“
„Teoreticky teda mohol založiť požiar vo vydavateľstve aj vziať rukopis z
bytu,“ uvážil Jupiter.
Svalovec prikývol. „Neviem si síce predstaviť strýka ako podpaľača, aj
keď mal motív. Trpel nedostatkom peňazí. Ale načo by, dočerta, ukradol
Bainbridgeovej rukopis?“
Vodca pátračov sa zamračil a poťahoval si spodnú peru, neklamný znak,
že tuho premýšľa. „Mohlo byť v rukopise niečo, čo by poškodilo jeho
povesť? Žeby poznal v mladosti Madeline Bainbridgeovú? Azda preto o
nej rozprával vždy tak opovržlivo.“
Jupiter ešte chvíľu premýšľal a potom si vzdychol. „Nech ideme na to z
jedného či druhého konca, vždy sa nakoniec vrátime k tajomnej Madeline
Bainbridgeovej. Iba ona naozaj vie, čo je v jej pamätiach, a iba ona nám
môže povedať, kto by mohol mať záujem na tom, aby rukopis zmizol zo
sveta. Jednoducho sa musíme s ňou porozprávať. A to tak, aby nebol
Marvin Gray nablízku. Neviem, z akého dôvodu, ale silou-mocou sa
usiluje zabrániť stretnutiu s niekdajšou herečkou.“
„Ako sa teda k nej dostaneme?“ opýtal sa Svalovec. „Nedvíha telefóny
ani nechodieva medzi ľudí. Možno dokonca ani neotvára vlastnú poštu.“
„Mohli by ste zavolať Grayovi a dohodnúť si s ním cez obed schôdzku,“
navrhol Jupiter. „Povedzte mu, že s ním musíte prediskutovať nejakú
dôležitú vec a že sa to dá iba cez obed. Potom vyberte nejakú dobrú
reštauráciu a presvedčíte sa, že tam obed podávajú zopár hodín. Tak
získame čas, aby sme sa dostali k Madeline Bainbridgeovej.“
„Ale... ale o čom mám hovoriť s Grayom?“ habkal Svalovec.
„Raz mu musíte povedať o zmiznutom rukopise,“ riekol Bob.
„Ale... ale veď sa ho chystáte získať späť!“
Prvý pátrač zavrtel hlavou. „Je preč už tri dni a nič nemožno zničiť ľahšie
ako práve rukopis. Pravdepodobne ho už nezískame nazad a skôr alebo
neskôr sa to Marvin Gray musí dozvedieť. Zavolajte mu hneď teraz a
požiadajte ho o stretnutie kvôli veľmi vážnej veci.“
Svalovec zastonal. „No tak dobre. Urobím, čo bude v mojich silách.“
Mladý vydavateľ sa vzdialil do pracovne, aby zatelefonoval. Keď sa
zakrátko vrátil do obývačky, oznámil im: „Zajtra o pol jednej mám
schôdzku s Grayom v Koralovej zátoke v Santa Monice.“
„Fajn,“ spokojne prikývol Jupiter.
Peter sa však mračil. „Si si taký istý, že sa nám podarí navštíviť Madeline
Bainbridgeovú?“ opýtal sa. „Čo ak neotvára dvere, keď je Gray preč?
Alebo čo ak jej v tom zabráni Clara Adamsová? Nezabúdaj, že tam majú
psa - obrovského dobermana.“
„Na nič som nezabudol,“ vyhlásil Prvý pátrač. „Podľa mňa, ak naberieme
dostatok odvahy, žiadna okolnosť nám v tom nemôže zabrániť.“
Lenže na obed nasledujúceho dňa sa aj Jupitera zmocnili pochybnosti.
Spolu s Petrom a Bobom uháňali na bicykloch po Pobrežnej hradskej a
potom odbočili na dláždenú lesnú cestu až na miesto asi štvrť míle
vzdialené od hlavnej brány sídla Madeline Bainbridgeovej. Tam si v
oleandrových kríkoch skryli bicykle a postupovali po hrboľatom okraji
herečkiných polí.
„Keď bude Marvin Gray schádzať dolu na hradskú, uvidíme ho,“ povedal
Jupiter kamarátom. „Dúfajme, že nenechá psa voľne pobehovať, než odíde
z domu. Ak tak urobí a my naňho natrafíme, musíme len ostať pokojne stáť
a zavolať na Madeline Bainbridgeovú, aby nás prišla ochrániť.“
Nato vyzrel spoza kríkov. Z ranča práve zabočilo na cestu auto.
„Gray prichádza,“ oznámil Bob.
Okolo mládencov prešiel tmavosivý mercedes a za sebou zanechal kúdol
prachu. Len čo sa stratil na ceste vedúcej na hradskú, pátrači vytlačili
bicykle na štrkovú cestu. Prefrčali cez bránu a pokračovali nahor cez
citrónovníkový sad. Po psovi nebolo ani chýru, ani slychu, no keď pred
domom zoskočili z bicyklov, rozľahol sa v budove zúrivý brechot.
„Panebože!“ zanariekal Peter.
Schodíkmi vyšli na verandu a Jupiter zazvonil. Zlostné drnčanie sa
ozývalo kdesi v zadnej časti domu. Čakali.
Keď sa nikto neukázal, Prvý pátrač znovu stlačil zvonček. „Slečna
Bainbridgeová!“ zavolal. „Slečna Adamsová! Prosím vás, otvorte!“
Doberman sa driapal na dvere. Chlapci počuli, ako pazúrmi zadiera do
dreva.
„Radšej poďme preč!“ vyzval ich Peter.
„Slečna Bainbridgeová!“ zakričal Jupiter.
„Kto je tam?“ ozval sa hlas z vnútornej strany dverí. Bruno, prestaň!
Dobrý, chlapče!“
„Slečna Adamsová!“ znova zavolal vodca pátračov. „Slečna Adamsová,
prosím vás, otvorte. Volám sa Jupiter Jones a musím vám povedať niečo
veľmi dôležité.“
Vzápätí sa ozval štrngot kľúčov. Dvere sa poodchýlili a von vykukol pár
prekvapených, ospanlivých bledomodrých očí. „Choďte preč,“ odháňala
ich Clara Adamsová. „Vari neviete, že tu nemáte čo vyzváňať? U nás živá
duša jakživ nezazvoní.“
„Musím hovoriť so slečnou Bainbridgeovou,“ nedal sa odbiť Jupiter.
„Prichádzam od jej vydavateľa.“
„Vydavateľa?“ ako ozvena zopakovala Clara Adamsová. „Nevedela som,
že Madeline má vydavateľa.“
Clara Adamsová urobila krok dozadu, pričom otvorila dvere dokorán.
Vlasy jej padali do tváre a očami, ktoré upierala na Jupitera, ho fakticky
vôbec nevnímala.
„Slečna Adamsová, ste v poriadku?“ opýtal sa vodca pátračov.
Ospanlivo zažmurkala a doberman zavrčal.
„Mohli by ste toho psa niekam zavrieť?“ požiadal ju Prvý pátrač.
„Všetkých... všetkých nás znervózňuje.“
 Clara Adamsová chytila dobermana za obojok a neistým krokom ho
odviedla do kuchyne, kde ho zatvorila. Vzápätí sa vrátila do haly.
„Madeline!“ zavolala. „Kde si, Madeline? Poď sem, prosím ťa. Hľadajú ťa
nejakí chlapci.“
Jupiter sa porozhliadol. Uvidel, ako už raz predtým, obývaciu izbu s
jednoduchými drevenými stoličkami a jedáleň s lavicami bez operadiel.
Započúval sa, no okrem pomalého tikotu hodín v obývačke nezachytil
nijaký iný zvuk. „Pripomína mi to tu zakliaty zámok,“ vyhlásil. „Živá duša
sa tu nemihne. Nikto sem neprichádza ani odtiaľto neodchádza.“
„Prichádza a odchádza...“ letargický zopakovala Clara Adamsová
chrapľavým hlasom. „Kto by aj prišiel? Nijaké návštevy neprijímame.
Kedysi tu bolo veľmi živo, ale dnes už nie. A keď tu nie je Marvin...“
Zarazila sa, akoby ju niečo zmiatlo. „Čo sa stane, keď tu Marvin Gray nie
je?“ položila si sama sebe otázku. „Ťažko povedať, lebo je tu stále. Ozaj, a
kde je teraz?“
„Správa sa, akoby bola nadrogovaná,“ zašepkal Peter Jupiterovi.
„Aj je,“ pritakal Prvý pátrač. Nato sa obrátil na Claru Adamsovú. „Kde je
Madeline Bainbridgeová?“ spýtal sa.
Clara Adamsová neurčito zašermovala rukou, potom si sadla na stoličku a
padala do driemot.
„Niečo mi tu nehrá,“ vyhŕkol Bob.
Trojica chlapcov sa rozpŕchla po dome. Najprv nazreli do všetkých
miestností na prízemí. Peter prvý vybehol po schodoch na poschodie. Vo
veľkej rožnej spálni s oknami obrátenými na more našiel Madeline
Bainbridgeovú. Ležala na ručne tkanej prikrývke na širokej drevenej
posteli. Oblečený mala dlhý hnedý župan a ruky prekrížené na prsiach. Na
tvári sa jej zračil pokojný výraz. Na okamih sa zdalo, že vôbec nedýcha.
Peter ju chytil za rameno. „Slečna Bainbridgeová,“ prihovoril sa jej
jemne.
Ani sa nepohla. Potom ňou zatriasol a opakovane ju oslovoval menom.
Pritom mu hlavou vírili Jupiterove slová. Zakliaty zámok, kde sa živá duša
nemihne. A pred sebou mal spiacu krásavicu.
Ale prečo sa nepreberá? Prečo nereaguje?
„Jupe!“ zakričal Peter. „Bob! Poďte sem rýchlo! Našiel som Madeline
Bainbridgeovú, ale ne... neviem, či už nie je neskoro.“
 Sedemnásta kapitola

Sprisahanie
„Asi by sme mali zavolať záchranárov,“ navrhol Bob.
„Počkajte,“ zadržal ich Peter. „Tuším sa preberá.“
Madeline Bainbridgeová vydala protestný ston. Potom otvorila oči, v
ktorých sa zračil zastretý pohľad. Mejkap sa jej v spánku rozmazal.
„Slečna Bainbridgeová, uvaril som kávu,“ prihovoril sa jej Bob. „Pokúste
sa posadiť a trochu si odpite.“
„Madeline, drahá!“ Clara Adamsová sa posadila na posteľ so svojou
šálkou kávy. „Zobuď sa. Títo mladí muži sú znepokojení. Sama tomu
nerozumiem, ale tvrdia, že Marvin nám dal nejaký uspávací prostriedok.“
Herečka sa pozviechala a posadila sa na posteli. Ešte omámená, vzala do
rúk šálku s kávou, ktorú jej podal Bob. Odpila si a zatvárila sa pritom
kyslo. „Kto ste?“ zahabkala. „Čo tu robíte?“
„Len vypite kávu a povieme vám,“ odvetil Jupiter. „Musíte sa celkom
prebrať, aby ste si mohli vypočuť naše rozprávanie.“
Keď už Madeline Bainbridgeová vyzerala ako-tak čulo, Prvý pátrač sa
pustil do vysvetľovania. „Pracujeme pre Svalovca Tremayna,“ začal.
„Pomáhame mu nájsť váš rukopis.“
„Môj rukopis?“ spýtala sa herečka. „Aký rukopis? Nerozumiem vám.“
„Vaše pamäte, slečna Bainbridgeová,“ objasnil Jupiter.
„Moje pamäte? Ešte som ich nedokončila. Á, veď ja vás, chlapci,
poznám. Vy ste sa sem zatúlali v ten večer, keď sme mali náš... náš...“
„Slávili ste sabat,“ doplnil ju vodca pátračov. „Všetko vieme, slečna
Bainbridgeová.“
Nato podal herečke fľaštičku s pilulkami. „Toto sme našli v kúpeľni
vedľa zadnej spálne. Sú to akési uspávacie tabletky. Pravdepodobne vám
ich Marvin Gray namiešal do nejakého jedla alebo nápoja, aby sa poistil,
že nikomu neotvoríte dvere ani nezdvihnete telefón, kým bude preč.“
Herečka sa lepšie prizrela nádobke. „Nápoja?“ zopakovala. „Pili sme iba
čaj, ktorý nám Marvin pripravil.“
„Stalo sa vám to už aj niekedy predtým?“
 „To áno, pred niekoľkými dňami som popoludní tiež tvrdo zaspala.
Pripadalo mi to veľmi čudné. Aj Clara spala celé odpoludnie.“
„Pravdepodobne to bolo vtedy, keď Gray priniesol Svalovcovi
Tremaynovi váš rukopis,“ uvážil Jupiter.
„Stále dookola omieľate voľajaký rukopis a chlapíka, ktorý sa volá
Svalovec Tremayne,“ vyhŕkla Madeline Bainbridgeová a jej hlas už znel
pevne a sebaisto. „O čom to vlastne jednostaj bľabocete?“
Vodca pátračov jej všetko od začiatku vyrozprával a Peter s Bobom sa z
času na čas zapojili, aby spresnili nejaké detaily. Mládenci opísali, ako
Gray priniesol jej pamäte do vydavateľstva Amigos, zmienili sa o požiari
aj o odcudzení rukopisu z Tremaynovho bytu.
„Na vydavateľskej zmluve sa nachádza váš podpis,“ pokračoval Jupiter.
„Predpokladám, že je falošný.“
„Stopercentne,“ potvrdila herečka. „Nikdy som nijakú zmluvu
nepodpisovala. A svoje pamäte mám doma. Ešte včera večer som na nich
pracovala. Pozrite sa do tej veľkej truhlice konca nôh postele.“
Peter otvoril truhlicu a chlapci nazreli dnu. Nachádzal sa tam celý štós
rukou popísaných papierov.
„Marvin Gray ich zrejme musel vlastnoručne odpísať,“ usúdil Bob.
„Potom doručil kópiu Svalovcovi Tremaynovi. Ale čo ďalej? Žeby sám
zorganizoval ich krádež, napríklad prostredníctvom Charlesa
Goodfellowa?“
„Goodfellowa?“ zopakovala Madeline Bainbridgeová. „Len mi nevravte,
že ten zlodejíček sa obšmieta stále v meste!“
„Vy teda viete, že Goodfellow je zlodej?“ opýtal sa Prvý pátrač.
„Viem, že ním bol. Prichytila som ho raz, ako sa chystal odniesť
diamantový náhrdelník zo šatne počas predstavenia Kataríny Veľkej.
Chcela som zavolať políciu, ale presvedčil ma, že sa to nikdy viac
nezopakuje. Neskôr som sa dozvedela, že pri nakrúcaní Salemského
príbehu vykrádal ženské peňaženky.“
„Takže príležitostný zlodej,“ podotkol Bob. „Zmienili ste sa o tom vo
svojich spomienkach?“
„Tuším, že áno. Myslím, že som to tam spomenula.“
„Takže mal motív. Hoci používal iné meno, istotne sa obával odhalenia.
A pokiaľ ide o krádež filmov z laboratória...“
„Akých filmov?“ zaujímala sa Madeline Bainbridgeová.
„Vašich snímok, ktoré ste predali Videopodnikom,“ odvetil Jupiter.
„Alebo neviete ani to, že negatívy všetkých vašich filmov sa predali
televízii, a opäť sa o to postaral Marvin Gray, kým ste spali?“
„Nie, tak nie. O predaji filmov viem. Marvin ponúkol negatívy a ja som
podpísala zmluvu. Lenže vy teraz vravíte, že tie filmy niekto ukradol...“
„Áno, z laboratória, ktoré sídli v susedstve vydavateľstva Amigos, tesne
pred vypuknutím požiaru. Teraz za ne požadujú výkupné. Som
presvedčený, že im nehrozí nijaké nebezpečenstvo a zlodeji určite dostanú,
čo žiadajú. Viete o tom, že večer, keď došlo ku krádeži, bol u vás Jefferson
Long, aby urobil s vami rozhovor? Tento reportér pripravuje televízne
seriály o dodržiavaní zákonov a nariadení.“
„Panebože!“ zvolala Madeline Bainbridgeová. „Ten, čo tu bol? Marvin
mi iba oznámil, že má schôdzku s nejakým obchodným partnerom. Ako
zvyčajne som sa držala bokom. Platím Marvina za to, že namiesto mňa
udržiava kontakt so svetom.“
„V ústraní ste ostali aj nasledujúce popoludnie, keď som tu bol so
Svalovcom,“ dodal Jupiter. Vzápätí pokrútil hlavou. „Slečna
Bainbridgeová, vlastným pričinením ste sa dostali do nebezpečného
postavenia tým, že ste absolútne prerušili styk s ľuďmi mimo tohto domu.“
Herečka si vzdychla. „Nechala som Marvina, aby konal za mňa. No zdá
sa, že sa svojej úlohy zhostil až priveľmi iniciatívne, nie je tak?“
„Chystal sa vás podviesť zinkasovaním zálohy za rukopis od vydavateľa,“
spresnil Prvý pátrač.
„Ničomník akýsi!“ vykríkla herečka. „Nemôžem tomu uveriť!“ Na chvíľu
zmĺkla a zamyslela sa. „Ale vlastne prečo nie? Dá sa tomu veriť. Vždy bol
chamtivý. Desí ma však pomyslenie, že vedome zatajoval informácie a
kŕmil ma pilulkami. Fuj, čosi odporné!“
„Nechcete zistiť, nakoľko vás podviedol a aké chystá najbližšie plány?“
opýtal sa Jupiter. „Čo by ste povedali na to, že by ste s ním vypiekli? Stačí
predstierať spánok, keď sa vráti domov, a potom ho sledovať. Nechám
vám telefónne číslo, na ktorom nás môžete zastihnúť.“
„Ach, Madeline, urob to,“ zaprosíkala Clara Adamsová. „Vždy som si
chcela z Marvina vystreliť. Celý čas je iba mrzutý a vážny.“
„Však my mu ukážeme!“ vyhlásila Madeline Bainbridgeová. „Neviem
síce uviesť jediný dôvod, prečo vám, chlapci, dôverujem, ale je to tak.
Musím zistiť, čo má Marvin za lubom.“
„To môže byť hocičo,“ zapojil sa do rozhovoru Bob a zdvihol ruku, v
ktorej držal krikľavooranžové ploché zápalky. „Našiel som ich v nádobe
medzi množstvom iných zápaliek, keď som zapaľoval sporák, aby som
mohol uvariť kávu. Sú z Jávskych ostrovov, z reštaurácie, kde jedáva aj
Harold Thomas.“
„To značí, že Gray s Thomasom sa pravdepodobne poznajú,“ usúdil
Jupiter. „Gray teda môže mať istým spôsobom prsty v krádeži filmov,
odcudzení rukopisu, ba aj v založení požiaru vo vydavateľstve.“
„To je skvelé,“ poznamenala Clara Adamsová. „Ako v dobrých starých
filmoch, kde hlavná hrdinka pomáha detektívom. Nachytáme ho na
hruškách.“

Osemnásta kapitola

Pátranie
Boli už takmer štyri hodiny, keď sa Traja pátrači viezli výťahom do
Svalovcovho bytu. Mladého vydavateľa našli prechádzať sa hore-dole po
miestnosti a tuho premýšľať.
„Aký bol obed?“ pohotovo vyzvedal Bob.
„Ako hocijaký iný, celkom dobrý,“ odvetil Svalovec. „Až na to mizerné
obchodné rokovanie. Zaplatil som Marvinovi najdrahšie jedlo, aké mali, a
dvakrát som mu objednal martini. Keď všetko zjedol a vypil a žiaril ako
neónová reklama, uvážil som, že nastal čas vyjsť s pravdou von. Vtedy
som mu oznámil nepríjemnú správu o zmiznutí Bainbridgeovej rukopisu.
Najprv mu to vôbec nedošlo. Rozhovoril sa o Jeffersonovi Longovi, ako
mu zalichotilo, že práve jeho poverila televízna stanica, aby urobil
rozhovor s Madeline Bainbridgeovou hneď po tom, ako odcudzili jej filmy.
Herečka sa však s ním nemohla stretnúť. A to sa Grayovi zrejme hodilo,
pretože ani trochu nemal rád Longa. Long sa pravdepodobne správal k
nemu arogantne, keď Gray pracoval ešte ako šofér.
„Zaujímavé,“ podotkol Prvý pátrač.
„A bude ešte viac,“ pokračoval Svalovec. „Keď Gray konečne strávil
správu, že Bainbridgeovej pamäte zmizli, vystrel sa a chvíľu vypliešťal oči
ako vypchatá sova. Potom skonštatoval, že je to strašne nepríjemné, no
možno nie natoľko, ako si zrejme myslím. Nato usúdil, že Madeline
Bainbridgeová by azda nemala nič proti tomu, keby napísala spomienky
znova; za predpokladu, že by som jej zaplatil dvojnásobok zálohy, mohli
by sme sa dohodnúť, kedy podpíše zmluvu.“
Svalovec si schoval hlavu do dlaní a striasol sa. „Také svinstvo!
Predovšetkým sa musím postarať o sprevádzkovanie vydavateľstva, musím
prenajať nové priestory, dať dohromady pracovný kolektív a začať
pracovať. Lenže na to všetko potrebujem peniaze a bez strýka Willa to
nepôjde. Možnože ani so strýkom Willom nebudem bohatší, lebo len čo sa
tu zjaví, obvinia ho z podpaľačstva. V tom prípade mu poisťovňa nevyplatí
poistné za škodu spôsobenú na majetku. A v tejto situácii Gray odo mňa
žiada, aby som zdvojnásobil preddavok za rukopis Madeline
Bainbridgeovej!“
Svalovec zdvihol hlavu a zahľadel sa na pátračov. „Napriek tomu dúfam,
že ten drahý obed nebol úplne zbytočnou stratou času,“ ukončil svoj
monológ. „Podarilo sa vám porozprávať s Madeline Bainbridgeovou?“
„Isteže. Kým sme sem docestovali autobusom, Bob stihol spísať
záznam.“
Bob sa uškrnul a z vrecka vytiahol zápisník. Potom stručne zhrnul, čo sa
stalo počas dňa. Ako Svalovec počúval, postupne sa mu vytrácal
skormútený výraz z tváre. Keď Bob skončil, široko sa usmieval.
„Takže som z kaše von!“ vykríkol. „Nikomu nedlhujem nijakú zálohu!“
„Nie,“ prikývol Jupiter. „Okrem toho sme získali dôkaz, že Gray -
rovnako ako Thomas - sa stravujú v reštaurácii Jávske ostrovy. Gray teda
mohol dať Thomasovi avízo o filmoch. Pokojne mohol mať prsty v
krádeži.“
„Rovnako aj mohol umiestniť vo vydavateľstve zápalný mechanizmus,“
poznamenal Svalovec. „Naskytla sa mu na to príležitosť, podobne ako
Thomasovi. Ale mi odľahlo! Samozrejme, musíme to dokázať. Len naše
slovo nestačí. Môžeme na základe niečoho prišiť požiar Grayovi, aby sme
očistili strýka Willa? Nemohol si podpaľač napríklad kúpiť magnézium do
zápalného zariadenia?“
„Určite ho musel odniekiaľ zohnať,“ úsmevne pritakal Prvý pátrač.
„Náhle sa mi vyjasnila kopa vecí. Svalovec, smieme prehľadať váš byt?“
„Prehľadať?“ Svalovec sa vypol. „Prečo?“
„Kvôli magnéziu,“ odvetil vodca pátračov.
„Jupiter, ty žartuješ! Vari naozaj neveríš tomu, že strýko Will založil
požiar vo vydavateľstve? Pozri, chápem, že nie je práve najpríjemnejšia
osoba na svete, ale zločinec - to teda nie. Vieš si ho predstaviť, ako sa
ukrýva niekde za rohom a skladá zariadenie, ktoré o šiestej exploduje a
zničí mi vydavateľstvo? To sa naňho nehodí.“
„Súhlasím,“ povedal Prvý pátrač. Stál pokojne, s hlavou naklonenou na
jednu stranu, akoby počúval hlasy, o ktorých iní nemali ani zdania. „Je tu
však niečo, čo mi v tomto prípade celý čas nedá pokoja, niečo, čo mi
uniká. No teraz som už na to prišiel. Síce som sa na to pozeral, no v
skutočnosti som to nevidel. Aspoň nie vtedy, keď som mal. Vlastne mi
uniklo niekoľko vecí. Môžeme sa k nim vrátiť, keď bude treba. Tam
nájdeme dôkaz, som o tom presvedčený.“
„Jupiter už zasa zapol mozog na plné obrátky,“ poznamenal Peter, ktorý
sa zabával pri pohľade na Svalovcov výraz tváre.
„To je v poriadku,“ presviedčal Bob mladého vydavateľa. „Jupiter má
fotografickú pamäť, a ak sa usiluje vybaviť si v duchu niečo, čo už raz
počul alebo videl, môžete dať krk na to, že si to vskutku vybaví.“
„Teraz by som však rád prehľadal byt,“ riekol Prvý pátrač. „Chcel by som
začať strýkovou izbou.“
„Nuž... nuž, ako myslíš,“ zahabkal Svalovec. „Ak to pomôže veci...“
Svalovec zamieril do veľkej spálne, ktorá mala okná obrátené na juh.
Chlapci ho nasledovali.
Jupiter vykročil rovno k šatníku, na ktorom boli posuvné dvere, čo
zaberali takmer jednu celú stenu miestnosti. Potiahol ich k sebe a mládenci
uvideli desiatky vkusne ušitých sák a police s vyleštenými topánkami.
Prvý pátrač sa hneď pustil prehľadávať vrecká sák. Pracoval rýchlo.
Netrvalo dlho a zvolal: „Aha!“ Z vrecka svetlohnedého flanelového saka
vybral kovový pliešok.
„Len mi nehovor, že je to magnézium!“ vyhŕkol Svalovec.
„Obávam sa, že to potvrdí hocijaký laboratórny test,“ povedal Jupiter.
„Ale teraz som si už načisto istý, že váš strýko ten požiar nezaložil. Iba
spanikárčil a zutekal. Ak by bol vinný, vzal by predsa magnézium so
sebou.“
Vtom na stolíku vedľa postele zadrnčal telefón.
„Nezdvihnete ho?“ opýtal sa Jupiter Svalovca. Od radosti priam žiaril.
„Dal som vaše číslo Madeline Bainbridgeovej a požiadal som ju, aby
zatelefonovala sem alebo do Hlavného stanu v Rocky Beach, ak by Gray
urobil niečo nezvyčajné. Možno je to ona.“
 Svalovec zdvihol slúchadlo a ozval sa: „Prosím?“ Chvíľu počúval a
potom podal telefón Prvému pátračovi. „Je to naozaj Madeline
Bainbridgeová a chce s tebou hovoriť.“

Devätnásta kapitola

Nastražená pasca
Jupiter stál so slúchadlom na uchu a ako počúval bývalú herečku,
usmieval sa.
„Výborne, slečna Bainbridgeová,“ povedal napokon. „Niečo podobné
som očakával. Ak vám večer Gray ponúkne nejaké jedlo alebo nápoj,
tvárte sa, že ste ho skonzumovali. Upozornite aj slečnu Adamsovú. Obidve
musíte byť v strehu, keď Gray prijme návštevníka. Samozrejme,
nezabudnite predstierať, že spíte. Myslím, že dokážeme vyriešiť celý rad
zločinov a získať dôkaz, ktorý políciu uspokojí. Lenže nemala by tam
chýbať ešte jedna osoba - Jefferson Long.“
Ostatní, čo boli v miestnosti s Jupiterom, nerozumeli, o čom sa tí dvaja
bavia. „To nieje vôbec problém,“ vyhlásil vodca pátračov. „Longa
zoženiete cez Videopodniky. Pripravuje pre nich televízne seriály.
Povedzte mu, že vo svojich pamätiach píšete aj o ňom a že o niektorých
veciach máte pochybnosti. Nahovorte mu, že s ním chcete prebrať
jednotlivé epizódy, lebo by ste ho nerada skompromitovali na verejnosti.
Zaiste okamžite pribehne. Zdôraznite tiež, aby prišiel okolo deviatej.“
Jupiter chvíľu mlčky počúval, potom prikývol a usmial sa. „Fajn, budeme
tam. Dohliadnite však, aby pes neostal pobehovať voľne vonku.“
Nato zavesil. „Madeline Bainbridgeová si tajne vypočula, ako Gray
telefonoval nejakému Charliemu. Kázal mu, aby prišiel večer, že má pre
neho nachystané peniaze,“ informoval vodca pátračov ostatných.
„Charles Goodfellow!“ vykríkol Peter.
„Vyzerá to tak,“ prikývol Jupiter. „Ak sa Madeline Bainbridgeovej podarí
nalákať do domu aj Jeffersona Longa, raz-dva všetko vyriešime. Myslím,
že bude veľmi zaujímavé vidieť Longa, Graya a Goodfellowa pokope. Kto
sa chce ku mne pridať?“
„Žartuješ?“ zvolal Peter. „Takú príležitosť by som si predsa nenechal
ujsť!“
„Dúfam, že pozvete aj mňa,“ pridal sa Svalovec.
„Samozrejme,“ prikývol Prvý pátrač. „Asi by sme mali vziať i tvojho
strýka. Prežil ťažké časy a iste by mu dobre padlo, keby sa mohol stať
svedkom urovnania celej situácie.“
„Fantázia!“ zvolal Svalovec. „Ako ho však nájdeme?“
„Kde si kupuje cigary?“ zaujímal sa Jupiter namiesto odpovede.
„Čože?“ nechápal Svalovec, kam Prvý pátrač otázkou mieri.
„Včera ráno, tesne pred odchodom z domu, mu nezvýšila jediná cigara,“
pripomenul mu vodca pátračov. „Z toho, čo som videl, usudzujem, že fajčí
drahý a špeciálny druh. Hovorím pravdu?“
Svalovec prikývol. „Fajčí špeciálne holandské cigary, ktoré sa nedajú
zohnať hocikde.“
„Odišiel autom?“
Svalovec znova pritakal.
„Nuž, v tom prípade nám cigary veľmi nepomôžu. Mám však pocit, že
autom sa nepovezie ďalej, ako musí. Veľmi sa naľakal a zrejme sa
nazdáva, že po ňom už pátra polícia. No nech je kdekoľvek, bezpochyby sa
bez svojich cigár nezaobíde. Fajčiari zvyčajne fajčia viac, keď sú nervózni.
Kde si kupuje váš strýko cigary?“
„V obchodíku na Burtonovej ceste,“ odvetil Svalovec. „Špeciálne pre
neho objednávajú tú značku.“
„Dám krk na to, že ho tam videli za posledných dvadsaťštyri hodín,“
vyhlásil Jupiter.
O pár minút už všetci štyria sedeli vo Svalovcovom aute a uháňali na
Burtonovu cestu.
„Bude lepšie, ak sa vy sám porozprávate s obchodníkom,“ rozhodol
Jupiter, otočený k Svalovcovi. „Asi by mu pripadalo čudné, keby sme mu
my začali klásť otázky. Povedzte predavačovi, že ste sa poškriepili a strýko
odišiel. Spýtajte sa, či ho nevidel.“
„To mi pripomína scénu z lacného televízneho seriálu,“ usúdil Svalovec.
„Nemajte obavu. Ten chlapík vám uverí,“ prorokoval vodca pátračov.
„Vaša verzia znie presvedčivejšie ako skutočná pravda, že váš strýko sa
ukrýva pred políciou.“
Svalovec sa zasmial a zatiahol k obrubníku chodníka pred obchodíkom
označeným tabuľou s názvom: TABAK. „Idete so mnou dnu?“ obrátil sa
na chlapcov.
„Jupiter, choď s ním,“ posielal kamaráta Bob. „Keby sme šli všetci traja,
vyzeralo by to podozrivo.“
Prvý pátrač a Svalovec vystúpili z auta a vošli do obchodu, kde práve
zotieral prach z pultu bielovlasý muž v jelenicovej veste.
„Pán Tremayne, dobrý deň,“ privítal ich. „Len mi nevravte, že váš strýko
už zasa nemá cigary.“
„Nie. Nuž... nie tak doslova.“ Svalovcova tvár bola červenšia ako
zvyčajne. „Len včera si kupoval posledné, však?“
„Hej,“ prikývol muž za pultom.
„Dobre,“ začal Svalovec. „Viete... uf... včera sme sa povadili, strýko
odišiel a dosiaľ sa nevrátil. Rád by som ho našiel... a... uf... ospravedlnil sa
mu. Zmienil sa... ééé... nespomínal, kam má namierené, keď tu bol?“
„To veru nie.“
Nato Jupiter niečo zašepkal Svalovcovi do ucha.
„Bol tu autom?“ opýtal sa mladý vydavateľ.
„Nuž, nemyslím,“ riekol muž. „Podľa mňa sem prišiel pešo. Keď
vychádzal z obchodu, zabočil doprava, ak vám to pomôže.“
„Fajn,“ odfúkol si Svalovec. „Veľmi pekne vám ďakujem.“
Nato vybehol z obchodíka, pričom zakopol o prah dverí.
„Nechápem, ako dokážete takto stále fungovať,“ vyhlásil, keď sedeli
znovu v aute. „Za tú chvíľu som mal asi štyrikrát okno.“
Jupiter sa uškŕňal. „Obchodník vravel, že váš strýko prišiel pešo, to
znamená, že sa zdržiava niekde nablízku. Choďte pomaly po tamtej ceste.“
Svalovec naštartoval. Prešli krátku vzdialenosť a Jupiter celý čas
sústredene pozoroval priečelia malých nájomných domov aj väčších
obytných celkov. Vtom sa Bob naklonil dopredu a ukázal na malý motel na
ľavej strane cesty.
„To je ono!“ zvolal Jupiter. „Presne také miesto by mohlo padnúť
Tremaynovi vhod - veľmi decentné. Navyše reklama vonku sľubuje
uzamykateľné garáže, takže auto nemusel nechať všetkým na očiach.“
„Jediná momentálne zamknutá garáž sa nachádza vedľa izby s číslom
dvadsaťtri,“ poznamenal Peter.
Svalovec zatiahol na parkovisko vedľa izby a o chvíľu už spolu s Tromi
pátračmi klopal na dvere.
„Strýko Will!“ zavolal. „Otvor!“
 Nikto mu neodpovedal.
„Pán Tremayne, my vieme, že ste nezaložili požiar vo vydavateľstve,“
ozval sa Jupiter. „Práve sa chystáme chytiť do pasce skutočných zločincov
a dokázať im, že to urobili. Ak sa chcete k nám pridať a pomôcť nám
nastražiť pascu, ste vítaný.“
Najprv bolo ešte niekoľko minút ticho a potom sa dvere pomaly
poodchýlili. „Výborne,“ vyhŕkol William Tremayne. „Ak chcete, vojdite
dovnútra a pozhovárame sa o tom.“

Dvadsiata kapitola

Neočakávaný večierok
Večer za súmraku odbočil Svalovec z Pobrežnej hradskej a približoval sa
k Bainbridgeovej ranču. V aute s ním sedeli aj Traja pátrači a strýko Will.
Tentoraz William Tremayne nevyzeral otrávene. V očiach sa mu zračila
nedočkavosť a ž času na čas si ohmatal vrecko, v ktorom mal strčený
revolver.
Pred verandou Bainbridgeovej domu parkoval mercedes.
A za ním vyblednutý ford. „Ford patrí iste Haroldovi Thomasovi,“ utrúsil
Jupiter. „Mercedes zasa Grayovi. Postaráme sa, aby ani jeden nemohol
odísť skôr, ako nám to bude vyhovovať.“
Peter sa uškrnul a vyskúšal dvere na obidvoch autách. Ani jedny neboli
zamknuté. „Fajn,“ zamrmlal. Vybral z vrecka pár klieští a pustil sa do
práce. Za pár sekúnd odpojil káble zapaľovania, čím obidve vozidlá
znepojazdnil.
„Niekde sa tu ukryjem a počkám, kým nepríde Long,“ oznámil ostatným.
„Veľa šťastia!“
Jupiter, Bob a Tremaynovci vykročili po schodíkoch k hlavnému vchodu.
Vzápätí sa rozľahol odkiaľsi zozadu tlmený štekot.
„Vyzerá to tak, akoby niekto zamkol Bruna do pivnice,“ usúdil Bob.
„Chvalabohu,“ vydýchol si vodca pátračov. „Nerád by som sa s ním
stretol tvárou v tvár. A už vonkoncom nie v situácii, keď počúva príkazy
Marvina Graya.“
Nato prešiel odvážne cez verandu a zazvonil.
O chvíľu sa ozvali v hale kroky. „Kto je tam?“ začuli hlas Marvina
Graya.
„Mám niečo pre pána Graya,“ nahlas zavolal Prvý pátrač.
Vchodové dvere sa otvorili a von vyzrel sám Gray.
„Pán Horace Tremayne by s vami rád hovoril,“ pokračoval Jupiter. „A
takisto aj pán William Tremayne.“
Vodca pátračov odstúpil nabok a Svalovec urobil dopredu veľký krok, až
jeho noha spočinula priamo na prahu dverí. „Prepáčte, že sme sem vpadli
tak neskoro,“ začal, „no nám sa to javí ako v pravý čas.“
Gray cúvol dozadu. „Pán Tremayne! Čo sa deje? Rád by som vás pozval
dnu, ale... ale dámy už odpočívajú a ja ich nechcem obťažovať.“
Svalovec strčil do dverí, ktoré sa otvorili dokorán, a vstúpil dovnútra.
Strýko a chlapci sa držali v jeho tesnej blízkosti.
„S Jupiterom Jonesom ste sa už stretli,“ pokračoval mladý vydavateľ. „Je
to veľmi zvedavý mladý muž. Niektorí ľudia by dokonca povedali, že až
dotieravý. Dnes sme prišli sem, aby sme pomohli uspokojiť jeho zvedavosť
- a takisto i moju.“
Gray ustupoval, ako sa Svalovec s Jupiterom posúvali dopredu. Chrbtom
cúvol až do obývacej izby, kde sa splašene rozhliadal okolo seba Harold
Thomas, akoby hľadal miesto, kde by mohol schovať balíček, ktorý držal v
ruke.
„To je rukopis, však?“ prihovoril sa mu vodca pátračov. „Ukradli ste ho z
bytu Svalovca Tremayna v tú istú noc, ako ste podpálili vydavateľstvo
Amigos.“
Thomas pustil balíček z rúk, ten sa rozletel a po dlážke sa rozsypali
papiere. Vzápätí sa zvrtol a vyštartoval k obloku.
„Ostaňte stáť na mieste, Thomas!“ vykríkol strýko Will.
Thomas sa obzrel ponad plece a všimol si, že William Tremayne mieri
naňho pištoľou. Zastal.
Svalovec pozbieral rukopis zo zeme. Prelistoval ho a na okamih sa
pristavil pri jednej strane, aby si prečítal jeden-dva odseky. Potom sa
usmial. „Je to on,“ potvrdil.
Jupiter sa vrátil do haly. „Slečna Bainbridgeová!“ zakričal.
„Spí,“ povedal Marvin Gray. „Spí a radím vám, aby ste ju radšej nebudili.
Nevie nič o tých papieroch ani o chlapíkovi, ktorý ich sem priniesol, a...“
 Vtom Gray zmĺkol, lebo po schodoch schádzala Madeline Bainbridgeová.
Vlasy farby bieleho zlata mala zopnuté do uzla na šiji a na peknej tvári jej
ihral úsmev, ktorý odzrkadľoval smútok a zároveň i víťazstvo.
„Marvin,“ ozvala sa karhavým tónom v hlase. „Zrejme si nerátal s tým, že
ma uvidíš v bdelom stave, ale som tu.“
Potom uprela zrak na Harolda Thomasa, ktorý civel na ňu s otvorenými
ústami. „Ale, ale, Charles. Si to naozaj ty? Tak rada by som povedala, ako
ma teší, že ťa vidím znovu, no nie je to tak.“
Nato sa posadila v obývacej izbe. Vtom už skackala dolu schodmi aj
Clara Adamsová a od prekvapenia žmurkala zahmlenými očami. Sadla si
na podokenicu za Madeline Bainbridgeovou.
„Čo je to?“ opýtala sa herečka a ukázala na štós papierov vo
Svalovcových rukách.
Mladý vydavateľ sa usmial a podal rukopis žene. „Volám sa Horace
Tremayne, slečna Bainbridgeová,“ predstavil sa, „a toto je rukopis, ktorý
Marvin Gray doručil do môjho vydavateľstva v deň, keď zmizli vaše filmy
z laboratória v Santa Monice.“
Madeline Bainbridgeová si prezrela zbežne prvú stranu. „Je to presná
kópia rukopisu, ktorý mám hore vo svojej izbe,“ usúdila. „Bolo to od teba
neférové, Marvin, skopírovať môj rukopis a predať ho. Vôbec ti nezišlo na
um, že také čosi ti nemôže prejsť? Skôr alebo neskôr by som to určite
zistila.“
Vtom sa na verande ozvali kroky a zadrnčal zvonček.
„To bude Jefferson Long,“ povedala Madeline Bainbridgeová. „Clara,
mohla by si mu otvoriť?“
Clara vytrielila z obývacej izby a o chvíľu sa vrátila aj s Jeffersonom
Longom. Longova tvár nadobudla kamenný výraz, keď zbadal skupinku v
miestnosti. Uklonil sa Madeline Bainbridgeovej.
„Netušil som, že dnes večer sa tu koná večierok,“ poznamenal.
„Prvý za celé dlhé roky,“ odvetila herečka. „Posaď sa a vypočuj si nášho
mladého priateľa - volá sa Jupiter Jones a myslím, že ste sa už stretli - ,
ktorý nám porozpráva, prečo Marvin Gray skopíroval môj rukopis, predal
ho pánu Tremaynovi a potom zariadil, aby ho ukradli. Aspoň takto si
predstavujem, ako sa to stalo.“
„Presne tak to aj bolo,“ potvrdil Prvý pátrač. „Tu je moja verzia. Časť z
nej sa zakladá na dohade, no nazdávam sa, že sa v konečnom dôsledku
potvrdí.
 Pred nejakým časom sa Marvin Gray niekoľkokrát náhodne stretol s
Charlesom Goodfellowom alias Haroldom Thomasom v indonézskej
reštaurácii Jávske ostrovy. Tu Gray zistil, že Goodfellow je zamestnaný v
knižnom vydavateľstve. Grayovi to vynikajúco myslelo, a tak mu napadlo,
že by mohol skopírovať pamäte, na ktorých práve pracovala slečna
Bainbridgeová, rukopis predať Goodfellowovmu zamestnávateľovi, a
potom Goodfellowa buď podplatiť, alebo vydieraním ho donútiť, aby
rukopis ukradol, a tak zabránil jeho publikovaniu. Musel tomu zamedziť,
lebo slečna Bainbridgeová už bola takmer hotová a mohla si nájsť
vydavateľa sama. Nestáva sa totiž, aby dvaja vydavatelia pripravovali
vydanie spomienok tej istej herečky.
Gray si pomyslel, že by mohol získať aspoň zálohu, ktorá sa autorovi
zvyčajne vypláca po doručení rukopisu. Keby sa neskôr falzifikát zniesol
zo sveta, mohol by chvíľu hrať so Svalovcom o Čas, a potom azda predať
pravý rukopis mladému vydavateľovi ešte raz. Spoliehal sa na zožierajúci
pocit previnenia, ktorý by Svalovcom zmietal pre stratu prvej verzie.
Goodfellow súhlasil s Grayovým scenárom. Nechcel totiž, aby Gray
vyzradil jeho zamestnávateľovi, že sa raz pokúsil ukradnúť Madeline
Bainbridgeovej náhrdelník. Najprv teda založil požiar vo vydavateľstve,
pričom dúfal, že rukopis ľahne popolom. Keď zistil, že jeho plán nevyšiel,
vybral sa do Svalovcovho bytu a rukopis odtiaľ odcudzil. Som si istý, že
pri vlámaní použil duplikát, ktorý si dal vyhotoviť podľa kľúča, čo mával
Svalovec v stole. Podľa mňa čoskoro odhalíme, že Goodfellow trpí
sklonom vyhotovovať si náhradné kľúče a že dosiaľ vlastní kľúč aj od
farmaceutickej firmy, kde kedysi pracoval. Odtiaľ pravdepodobne získal
magnézium, ktoré použil na skonštruovanie zápalného mechanizmu,
pomocou ktorého rozpútal oheň. Magnézium sa bežne používa na prípravu
liečiv. Nebolo však od neho rozumné, že kúsok vložil do vrecka saka
Williama Tremayna, keď prišiel po rukopis. Tým zašiel priďaleko.“
Madeline Bainbridgeová zdvihla hlavu. „A čo vieš o odcudzení mojich
filmov?“ obrátila sa na Jupitera. „Falzifikát rukopisu nebol nič v porovnaní
s touto krádežou. Za ňu zinkasovali štvrť milióna dolárov! Zlodeji totiž
prevzali výkupné za filmy dnes v podvečer, slečna Bainbridgeová,“
oznámil jej Prvý pátrač. „Hlásili to o šiestej v správach. Videopodniky
nechali balíček s dvestopäťdesiatimi tisícmi dolárov v malých bankovkách
na parkovisku pri Hollywoodskom amfiteátri. Zanedlho ich zločinci
telefonicky vyzvali, aby si vyzdvihli filmové kotúče z dodávky
zaparkovanej v Bronsonskom kaňone.“
Madeline Bainbridgeová sa zatvárila prekvapene. „To je úžasné, ale... ale
Marvin bol dnes popoludní doma!“
„Marvin nemal prsty v krádeži filmov,“ skonštatoval Jupiter. „Zato o
Charlesovi Goodfellowovi to nemožno povedať - a autorom tejto
myšlienky bol Jefferson Long.“
„Čože?“ vykríkol Long. „Galgan akýsi! Čo si to dovoľuješ?“
„Máme svedka,“ riekol vodca pátračov. „Preto môžeme odcudzenie
filmov pokojne prišiť Goodfellowovi a Longovi.“
„Ty si blázon!“ vrieskal Long.
Jupiter si ho nevšímal. Vyšiel von do haly a otvoril vchodové dvere. „Poď
ďalej,“ pozýval kohosi dovnútra.
Za okamih sa znova zjavil v obývacej izbe a vedľa neho Peter.
„Ste prekvapený?“ obrátil sa vodca pátračov na Jeffersona Longa. „Mali
by ste byť, lebo naposledy ste videli Petra, keď ste ho v bezvedomí zamkli
do kufra automobilového vraku!“

Dvadsiata prvá kapitola

Krach
„Ty nie si normálny!“ reval Jefferson Long. „Vlastne neviem, prečo tu
vôbec trčím a nechám sa urážať!“
„Všetci by sme privítali, keby ste tu ďalej zotrvali,“ ozval sa William
Tremayne a zamával pred reportérom pištoľou v ruke.
Long sa posadil a zložil si ruky na prsiach. „Veľmi dobre,“ zahundral,
„takže ste zvolili taktiku vyhrážok.“
Svalovec sa uškrnul. „Fajn, Jupiter, pokračuj.“
„Keď som Jeffersona Longa navštívil v jeho pracovni, prezradil mi, že
pripravoval televízny seriál o drogovej závislosti a pritom odhalil, že
niektoré osoby zamestnané vo farmaceutických firmách sú zapletené do
nezákonnej distribúcie drog. Predpokladám, že počas pátrania Long
natrafil na Harolda Thomasa, ktorý bol predtým zamestnaný v jednej z
takýchto firiem. Tak ako Marvin Gray, aj Long spoznal Thomasa.
Rovnako vedel, že sa raz pokúsil ukradnúť slečne Bainbridgeovej
náhrdelník a že kedysi vystupoval pod menom Charles Goodfellow.
Možno si Goodfellowa aj preveril. Možno mal Goodfellow nejaký záznam.
Dokonca mohol byť i na úteku. V každom prípade ho Long mohol
vydierať - alebo aspoň naňho vyvíjať poriadny nátlak.“
„Bolo to tak, Long?“ zaujímalo Svalovca.
„Nemám k tomu čo povedať,“ vyhlásil Jefferson Long.
„Thomas, vydieral vás Long?“ obrátil sa mladý vydavateľ na bývalého
účtovníka.
„Budem hovoriť iba so svojím právnikom,“ vyštekol Thomas. „S nikým
iným.“
„V poriadku,“ nedal sa vyviesť z rovnováhy Jupiter. „Práve v tom čase sa
stalo niečo, čo Longa veľmi rozčúlilo. Videopodniky sa rozhodli kúpiť
filmy Madeline Bainbridgeovej, a tak oznámili Longovi, že jeho seriál o
drogovej závislosti musia stiahnuť a peniaze naň vyčlenené použijú na
kúpu filmov.
Longa to nepochybne veľmi rozhorčilo, najmä preto, lebo Madeline
Bainbridgeovú nemal nikdy rád. Z toho dôvodu práve jemu musel skrsnúť
v hlave nápad, že by sa mohol vrátiť k bývalej herečke a zároveň prísť k
hŕbe peňazí, ak by jej filmy potiahol.
Jefferson Long vedel, že pre neho nebude problém zistiť, ktorý deň
prevezú filmy do laboratória v Santa Monice. Hocikto z Videopodnikov by
mu to povedal, veď nešlo o nijaké tajomstvo. Než prišiel ten deň, v čase,
kým sa ešte rokovalo o predaji filmov, prinútil Harolda Thomasa, aby sa
uchádzal o prácu v obchodnej firme v susedstve laboratória. Niet pochýb,
že Thomas by prijal aj podradnejšie miesto, ako bola funkcia účtovníka,
len aby sa dostal do vydavateľstva Amigos.
V čase, keď filmy dopravili do laboratória, Thomas už dobre vedel, ako to
tam chodí. Videl, že väčšina zamestnancov odišla v ten deň o piatej. Aj on
sa vzdialil z vydavateľstva, stretol sa s Longom a spolu násilím vnikli do
laboratória. Tam zneškodnili technika, ktorý ostal pracovať nadčas, naložili
filmy do dodávky a zdúchli.
Thomas bol však viac zaneprázdnený, ako pôvodne predpokladal, lebo
popoludní doručil Marvin Gray do vydavateľstva falzifikát pamätí
Madeline Bainbridgeovej. Musel teda uložiť v budove vydavateľstva
zápalný mechanizmus a neskôr, po krádeži filmov, vrátiť sa nazad, aby
skontroloval oheň. Až potom sa mohol vlámať do Svalovcovho bytu.“
„Nemáš ani najmenší dôkaz, ktorým by si podložil to, čo hovoríš,“
vyhlásil Jefferson Long.
„Ale mám,“ oponoval mu Jupiter. „Dlho som ho prehliadal, no keď som
si konečne spomenul, všetko mi odrazu do seba zapadlo.
V noci, keď zmizli filmy, nakrúcali ste rozhovor s Marvinom Grayom.
Medziiným ste povedali, že lúpežné prepadnutie spáchala dvojica mužov.
Vaša výpoveď bola absolútne správna. Ibaže ste nemali odkiaľ vedieť, že tí
muži boli dvaja. Rovnako dobre mohli byť traja, štyria alebo desiati,
prípadne iba jeden. Dokonca to v tom čase ešte netušila ani polícia, pretože
technik, ktorého ste zneškodnili, aby ste mohli odcudziť filmy, sa prebral v
nemocnici až nasledujúci deň, teda niekoľko hodín po nahratí interview s
Marvinom Grayom.“
Jefferson Long pokrčil plecami. „Predpokladal som, že museli byť aspoň
dvaja.“
„Prosím, nech je tak,“ pripustil Jupiter, „ale čo poviete na odtlačky
prstov?“
„Aké odtlačky prstov?“ začudoval sa Long.
„Zbadali ste, že Peter sleduje Harolda Thomasa z bytu až na skládku
automobilových vrakov v Santa Monice. Thomas sa pravdepodobne
chystal premiestniť filmy, lebo chlapi z protipodpaľačskej jednotky sa
dostali priveľmi do jeho blízkosti a znervózňovali ho. Vás zasa
znervózňoval Peter. Sledovali ste ho, a keď ste si uvedomili, že videl
dodávku, rozhodli ste sa, že ho treba odpratať z cesty. Netušili ste, kto je
ani čo má za lubom, no nemohli ste riskovať. Keď sa pokúsil privolať
pomoc, ovalili ste ho po hlave, napchali do kufra starého vraku a zabuchli.
Na poklope kufra ste však zanechali svoje odtlačky.“
Jefferson Long otvoril ústa v snahe ohradiť sa, ale napokon ich znova
zavrel.
„Ako ste to len mohli?“ zaúpela Madeline Bainbridgeová. „Také niečo
urobiť! Veď je to ešte len dieťa!“
„A nakoniec sa vrátim k peniazom,“ pokračoval sľubne Prvý pátrač. „K
výkupnému za filmy. Bolo vyplatené iba dnes popoludní. Vôbec by ma
neprekvapilo, keby sa prinajmenšom časť z neho nachádzala stále v
Thomasovom aute. A možno sa nejaké nájdu i v Longovom. Nemali totiž
čas, aby ich stihli schovať do bezpečného úkrytu. Môžeme sa pozrieť a
sami presvedčiť?“
 „Nie!“ zvrieskol Thomas. Nato sa vrhol k dverám.
Svalovec mu však skočil do cesty, jedným úderom ho sklátil na zem a
sadol si naňho. Látka na Thomasovom obleku sa roztrhla a na dlážku
vypadla peňaženka spolu s tromi kľúčmi na retiazkach.
„Aha!“ zvolal Svalovec.
„Podám na vás trestné oznámenie!“ škriekal Thomas. „Nemáte povolenie
na prehliadku!“
Zatiaľ Gray stál mĺkvy a skoro zabudnutý v kúte miestnosti. Keď
Svalovec zdvíhal kľúče zo zeme, vyrazil. Prefrčal okolo neho, odsotil
strýka Willa nabok, vybehol z vchodových dverí a zdupotal po schodoch
prv, než vôbec niekto stihol zareagovať.
„Marvin!“ vykríkla Madeline Bainbridgeová.
„Nedostane sa ďaleko,“ presviedčal ju Peter. „Zablokoval som jeho
vozidlo, takže nenaštartuje. Rovnako aj Thomasovo a Longovo. Zavoláme
na políciu a tá ho zadrží, ako bude schádzať dolu kopcom.“
Lenže vtom sa zvonku ozval zvuk štartujúceho motora.
„Dočerta!“ zaklial Svalovec. „Moje auto! Berie mi auto! Nechal som kľúč
v zapaľovaní!“
Peter sa vrhol do kuchyne k telefónu a Madeline Bainbridgeová pristúpila
k obloku. „Toto oľutuje,“ mrmlala si popod nos, ako sa automobil
vzďaľoval od domu. „Riadne to oľutuje.“
Jupiter s Bobom sledovali záblesky predných reflektorov v
citrónovníkovom sade. Vozidlo zišlo na cestu, no vtom pri odbočovaní
dostalo v plnej rýchlosti šmyk.
„Ach, panebože!“ zjačal Bob.
Pozorovatelia na ranči začuli škripot bŕzd, a vtom Madeline
Bainbridgeová vydala zo seba hrdelný výkrik.
O chvíľu k nim doľahlo cvendžanie lámajúceho sa kovu a rinčanie skla,
ako auto bočne narazilo do stromu. Potom sa rozhostilo ticho - desivé
ticho. Madeline Bainbridgeová stála s tvárou v dlaniach a v jej naširoko
roztvorených očiach sa zračil údes.
„Madeline!“ Clara Adamsová podišla k herečke a objala ju. „Madeline, ty
si to nezavinila!“ prihovárala sa jej.
„Presne tak ako naposledy. Aj Ramon dopadol rovnako.“ Madeline
Bainbridgeová sa rozplakala.
„Ide iba o číru zhodu okolností,“ povedal Jupiter.
Peter sa vrátil do obývačky. „Šerif je už na ceste,“ oznamoval. „Zavolám
ešte raz a požiadam ich, aby sem poslali sanitku.“
Jupiter prikývol a vzápätí vyšiel von aj s Bobom a Svalovcom, aby sa
pozreli, ako dopadol Gray. „Síce smutný koniec,“ usúdil, „no
pravdupovediac, môžeme konštatovať, že prípad je uzavretý.“

Dvadsiata druhá kapitola

Pán Hitchcock odmieta pozvanie

Týždeň po tom, ako Videopodniky znovu získali Bainbridgeovej filmy,
Traja pátrači zatelefonovali Alfrédovi Hitchcockovi. „Predpokladám, že ste
si robili poznámky pekne po poriadku,“ týmito slovami vítal známy
filmový režisér Jupitera, Petra a Boba, keď sa usádzali oproti nemu z
druhej strany stola.
Bob sa usmial a podal Hitchcockovi fascikel so spisom.
„Skvelé,“ potešil sa režisér. „Správy v tlači o návrate výkupného za
Bainbridgeovej filmy boli síce dosť zaujímavé, ale ja sa už teším, že sa
dozviem viac o úlohe, akú ste vy, chlapci, zohrali v celom prípade.“
Pán Hitchcock sa pustil do čítania a neprehovoril, kým neprelúskal
poslednú stránku spisu. „Fascinujúce!“ zvolal napokon. „Žena
prenasledovaná pocitom vlastnej viny, žena, ktorá sa ukryla pred svetom a
prestala všetkým dôverovať.“
„Okrem jediného muža, aj to podliaka,“ opravil režiséra Peter. „Mohol ju
klamať pokojne ďalej, keby sme nechytili vec za správny koniec a nenašli
ju v to popoludnie spať omámenú tabletkami. Revízori teraz kontrolujú
herečkino imanie, aby zistili, o koľko ju v skutočností Gray obral. Marvin
zatiaľ leží vo väzenskej nemocnici. Okresný prokurátor vznesie proti nemu
obvinenie, keď získa kompletnejšie informácie.“
„Má šťastie, že prežil,“ poznamenal Hitchcock. „Ramon Desparto také
šťastie nemal, keď mu zlyhali brzdy. Prirodzene, neverím, že slečna
Bainbridgeová mohla zapríčiniť jednu alebo druhú nehodu. Dobre viete, že
veľmi obdivujem mystiku, ale veriť tomu, že čarodejnica dokáže zaviniť
autohaváriu, je... nuž, tak trochu pritiahnuté za vlasy, čo poviete?“
 Jupiter sa zasmial. „Vskutku sa to asi nikdy nedozvieme,“ usúdil.
„Svalovec Tremayne je presvedčený, že Gray narazil do stromu
jednoducho preto, lebo vzal jeho auto, a on aj jeho majetok sú odsúdené na
záhubu.“
„Aspoň nejaká útecha pre Madeline Bainbridgeovú,“ konštatoval pán
Hitchcock. „Jednostaj sa zhrýza myšlienkou, že fakticky mohla ublížiť
Despartovi aj Grayovi.“
„Snaží sa zbaviť výčitiek viny,“ zapojil sa do rozhovoru Bob, „a pokúša
sa využiť svoje magické schopnosti, aby pomohla Svalovcovi prekonať
jeho neobratnosť. Zdá sa, že už naozaj toľko nezakopáva ani nevráža do
vecí ako kedysi, takže tu azda mágia funguje.“
„Ani strýko mu už tak nespôsobuje horúce chvíle,“ potvrdil Peter.
„Koniec koncov, prítomnosť Williama Tremayna by vyviedla z miery
každého natoľko, že by mu začali padať veci z ruky.“
„Prezraďte mi ešte jedno: vskutku objavila polícia Longove odtlačky
prstov na vraku toho starého auta?“ chcel vedieť Hitchcock. „Toho, do
ktorého strčil a zavrel Petra?“
Mládenci sa uškrnuli. „Jupiter si to celé vymyslel,“ riekol Bob. „Dúfal, že
sa Long preriekne a prezradí. No v skutočnosti to práve Thomas nevydržal
a zutekal - lepšie povedané, aspoň sa pokúsil o útek. Ale aj to bolo na
niečo dobré. Thomas mal vo vrecku všetky kľúče - od Svalovcovho bytu i
farmaceutickej firmy, kde predtým pracoval. Jupiter sa teda nemýlil v
domnienke, odkiaľ pochádzalo magnézium.“
„Aj bez ich nepatrného dôkazu mala polícia na Longa a Thomasa toho
dosť,“ povedal Prvý pátrač. „Výkupné za Bainbridgeovej filmy sa našlo v
kufri Longovho auta. Taký si bol istý sám sebou, že sa ani nenamáhal
peniaze niekam schovať. Na mieste ho zatkli. Neskôr ho síce prepustili na
kauciu, no dennodenne sa presviedča, že jeho dlhoročnému priateľstvu s
ľuďmi zákona navždy odzvonilo. Všetci pochopili, že ich iba zneužíval, a
poriadne sú naňho nazúrení.
A pokiaľ ide o Thomasa, ktorý sa v skutočnosti volá Goodfellow, ten si
za kopu trestných činov, vrátane krádeže väčších cenností a podpaľačstva,
posedí nejaký čas v chládku. Hoci sa aj usiloval žiť usporiadaným životom
a čestne pracovať, bohužiaľ, toto nezvládol. Vo farmaceutickej firme, kde
bol zamestnaný, objavila kontrola manko. Thomas jednoducho nedokázal
odolať pokušeniu krádeže akéhokoľvek druhu.“
„Aké šťastie, že ho už viac nevidieť na verejnosti,“ podotkol pán
Hitchcock.
„Zato na verejnosti opäť vídať Madeline Bainbridgeovú,“ oznámil Bob.
„Pochopila, že život v ústraní je nebezpečný, a tak na budúci piatok
organizuje večierok. Pozýva naň všetkých miestnych členov bývalého
magického kruhu.“
„A prídu?“ zaujímal sa pán Hitchcock. „V správe uvádzate, že ostatné
dámy zjavne nemali rady Madeline Bainbridgeovú.“
„To je pravda, ale zároveň nimi zmieta zvedavosť,“ povedal vodca
pátračov. „Chcú sa presvedčiť, ako vyzerá po toľkých rokoch, takže iste
prídu. A keď zistia, že sa takmer vôbec nezmenila, stopercentne uveria
tomu, že je čarodejnica. Aj keď možno dobrá, ale predsa len čarodejnica.“
„Nepochybujem, že práve jednoduchý život, aký viedla, jej pomohol
udržať si mladosť,“ skonštatoval Hitchcock.
„Nádhernú mladosť,“ potvrdil Jupiter. „Údajne to pripisuje zdravej
výžive - vyše tridsať rokov nejedia nič iné.“
„Pevne verím, že ľuľkovec zlomocný nepokladá za zdravú výživu,“ sucho
poznamenal Hitchcock.
Jupiter sa zasmial. „Nie, prezradila nám, že ten mali v zásobe na prípravu
akéhosi elixíru podávaného počas sabatu - pochopiteľne, v malilinkom
množstve. Mimochodom, aj vás pozýva na večierok. Povedali sme jej, že
sa dnes s vami stretneme, a slečna Bainbridgeová sa priznala, že vždy
obdivovala vašu prácu. Nemáte nič proti pozvaniu na zdravú večeru na
ranči nad Malibu? Alebo by vás znervózňovalo, keby ste mali jesť s
čarodejnicami?“
Alfréd Hitchcock sa na okamih zamyslel a potom zavrtel hlavou. „Prosím
vás, tlmočte tej dáme, že musím, žiaľ, jej pozvanie odmietnuť,“ ozval sa
napokon. „Čarodejnice ma vôbec neznervózňujú, a už vonkoncom nie také
očarujúce, ako je slečna Bainbridgeová. Nuž a pokiaľ ide o zdravú výživu,
to veru nie je nič pre mňa.“

Digitalizácia a oprava – Davis.