ZÁHADA

PLANÚCICH BRAL

Text M. V. Carey
podra postáv Róberta Arthura©by Random House, Inc., New
York 1981
Text by M. V. Carey
Based on characters created by Róbert Arthur.
Slovak edition © Mladé letá 2000
Translation © Mária Orlíková 2000
(The Three Investigators in The Mystery ofthe Blazing Cliffs)
This translation published by arrangement with Random House,
Inc.
Cover © Vladimír Vanko & Svetozár Mydlo 2000
Vyšlo v roku 50. výročia vzniku vydavateľstva Mladé letá.
Mladé letá, s.r.o., Sasinkova 5, 815 19 Bratislava, 8192.
publikácia, 2000.
Prvé vydanie. Pre čitateľov od 9 rokov. Editorka Dr. Alena
Hošková.
Technická redaktorka Dagmar Škripková. Sadzba Sima Design,
s.r.o.,Bratislava. Vytlačil Polygraf Print, a.s., Prešov.
ISBN 80-06-01071-4 ISBN 80-06-00525-7 (súbor)
Knihy vydavateľstva Mladé letá možno kúpiť aj v jeho
predajnom sklade na Klincovej ulici 35 v Bratislave,
tel.: 07/55 56 65 08.

- 1 -
 Príhovor Hectora Sebastiana
Zdravím vás, milovníci záhad!
Troch pátračov poznám len krátko, ale za ten čas urobili na mňa
úžasný dojem. Preto ma veľmi teší, že ich môžem opäť predstaviť
tým, čo sa zatiaľ nezoznámili s ich hrdinskými činmi.
Jupiter Jones, Prvý pátrač a vodca skupiny, je statný mladík so
skvelou pamäťou a talentom nájsť rozuzlenie aj najbizarnejších
situácií. Peter Crenshaw, Druhý pátrač, je oddaný kamarát atletickej
postavy a dosť často sa desí nepríjemností, do ktorých sa dostáva
vďaka Jupiterovi. Bob Andrews, posledný ž trojice, ktorý má na
starosti záznamy a výskum, je tichý a snaživý mládenec, ale schopný
odvážnych skutkov. Všetci traja žijú v malom pobrežnom mestečku
Rocky Beach v Kalifornii.
Keď prelistujete trochu túto knihu, stretnete sa s milionárom,
ktorý si vybudoval pevnosť, aby sa uchránil pred svetom, a so ženou,
čo čaká, že ju zachránia hrdinovia zo vzdialeného vesmíru. Je to
priveľmi fantastické? Áno, je. A zároveň aj nebezpečné, ako zistia
Traja pátrači, keď sa ocitnú tvárou v tvár medzigalaktickému
cestovateľovi počas jeho záhadnej misie na Zemi.
Mám radosť, že som vzbudil váš záujem. A teraz obráťte stranu,
prejdite k prvej kapitole a vrhnite sa do dobrodružstva.
Hector Sebastian
Prvá kapitola
Nahnevaný muž
„Dotknite sa toho auta jedným prstom a vyšľahám vás
bičíkom!” vrieskal Charles Barron.
Jupiter stál na príjazdovej ceste do Jonesovho bazára a
vypliešťal oči. Premýšľal, či Barron žartuje.
Ale Barron nežartoval. Jeho chudé telo sa napínalo od zúrivosti.
Tvár olemovaná liatinovosivými vlasmi mu blčala. Ruky zovrel v
päste a hrozivo gánil na Hansa, jedného z dvoch bavorských bratov,
ktorí vypomáhali v zberni.
Hans v šoku zbledol. Len sa ponúkol, že premiestni mercedes
pána Barrona, pretože blokoval cestu pred kanceláriou bazára.
„Každú chvíľu príde nákladniak s drevom,” pokúšal sa vysvetliť
Hans. „Nebude mať kadiaľ prejsť. Ak odsuniem vaše auto…”

- 2 -
 „Nikam ho neodsuniete!” zrúkol Barron. „Neznášam, keď
kadejakí diletanti voľne manipulujú s mojím majetkom! Zaparkoval
som na perfektnom mieste. Zdá sa, že tu nemáte ani poňatia, ako sa
robí obchod!”
Vtom spoza záľahy materiálu vyšiel Jupiterov strýko Titus
Jones. „Pán Barron,” oslovil ho stroho, „ceníme si váš záujem o
kúpu, no nemáte dôvod, aby ste takto nepekne zaobchádzali s mojimi
pomocníkmi. Ak nechcete, aby vám auto premiestnil Hans, tak si ho
láskavo presuňte sám. A poponáhľajte sa, lebo či sa rozhodnete tak,
alebo onak, môj nákladniak čochvíľa vojde do dvora.”
Barron otvoril ústa, akoby sa chystal znova čosi zhúknuť, no
kým stihol vydať jediný zvuk, náhlivo pristúpila k nemu štíhla žena v
strednom veku, s hnedými vlasmi, ktorá sa dosiaľ motala v zadnej
časti dvora. Chytila ho za ruku a pozrela naňho prosebným
pohľadom.
„Charles, odtiahni to auto. Bola by som nerada, keby sa mu
niečo stalo.”
„Nemám v úmysle nič také dopustiť,” vyštekol chlapík. Nastúpil
do vozidla a naštartoval. O chvíľu odstavil auto na prázdnom mieste
vedľa kancelárie. V tom okamihu už vchádzal cez bránu zberne väčší
z dvoch nákladných automobilov, naložený odpadovým rezivom.
Hnedovlasá žena sa usmiala na Hansa. „Môj manžel v
skutočnosti nechce byť neúctivý,” riekla. „Jednoducho … má
nepokojnú povahu a…”
„Viem šoférovať,” skočil jej do reči Hans, „Celé roky jazdím
pre pána Jonesa bez nehody.”
Nato sa Bavor zvrtol na päte a odišiel.
„Ach, bože!” vzdychla si pani Barronová. Hodila bezradný
pohľad najprv na strýka Tita, potom na Jupitera a napokon na tetu
Matildu, ktorá práve vyšla z kancelárie.
„Čo sa stalo Hansovi?” opýtala sa. „Vyzerá ako soptiaci
vulkán.”
„Je mi to ľúto, ale môj manžel sa správal voči nemu hrubo,”
odvetila pani Barronová. „Charles je dnes podráždený. Ráno servírka
rozliala kávu a môjho muža vždy rozčúli, keď ľudia nerobia svoju

- 3 -
prácu dôkladne. A v dnešných časoch to už nie je nijaká výnimka.
Chvíľami si želám, aby vyslobodenie prišlo čím skôr.”
„Vyslobodenie?” nechápavo zopakoval strýko Titus.
„Áno. Prinesú ho záchrancovia z Omegy,” zahlásila pani
Barronová.
Titus Jones sa tváril rozpačito. Zato Jupiter s pochopením
prikývol.
„Existuje kniha s názvom Pohybujú sa medzi nami, v ktorej sa
hovorí o záchrancoch,” vysvetlil strýkovi. „Napísal ju Contreras.
Opisuje ľudí, ktorí žijú na planéte Omega. Dozerajú na nás, a len čo
postihne našu planétu pohroma, zachránia zopár jedincov, aby naša
civilizácia celkom nevyhynula.”
„Ó, ty vieš, čo značí vyslobodenie!” zvolala pani Barronová.
„To je úžasné!”
„Môžeš…” začal strýko Titus, no vtom sa ozvala energickým,
vážnym hlasom teta Matilda: „Jupiter vie ozaj veľa vecí. Niekedy si
myslím, že až priveľa.”
Nato chytila hnedovlasú ženu za rameno a odviedla ju preč.
Cestou mlela o prednostiach niekoľkých použitých kuchynských
stoličiek, keď vtom do dvora pomaly vchádzali Jupiterovi blízki
priatelia Peter Crenshaw a Bob Andrews.
„Zdravím, Peter! Ako sa máš, Bob?” prihovoril sa mládencom
majiteľ bazára. „Prišli ste práve vhod. Pani Jonesová už pre vás
nachystala kopu práce. Len čo dovybavuje tamtých zákazníkov,
hneď sa vám bude venovať.”
Titus Jones nepočkal na reakciu chlapcov. Vzdialil sa s pánom
Barronom, ktorý zamkol auto a teraz sa tváril, akoby sa hneval priam
na celý svet.
„Tuším z vás vyprchalo nadšenie,” prehodil Jupiter kamarátom,
„ale azda sa vás ešte zmocní.”
„Čo sa stalo?” vyzvedal Bob.
Prvý pátrač sa uškrnul: „Máme tu zle naladeného zákazníka.
Keď nevrieska na Hansa, tak si vyberá veľmi čudné predmety na
kúpu.” Jupiter ukázal rukou na zadnú časť dvora.
Strýko Titus a teta Matilda práve predvádzali manželom
Barronovcom starožitný šliapací šijací stroj. Chlapci videli, ako pán

- 4 -
Jones zdvihol stroj a odnášal ho k ostatným veciam, ktoré Charles
Barron už kúpil. Na hromade stáli vedľa seba dve piecky na drevo,
maselnica so zlomenou rukoväťou, staré ručné krosna a kľukový
gramofón.
„Pekná kopa haraburdia!” zvolal Peter. „Načo bude tým ľuďom
dolámaná maselnica? Vari si z nej chcú urobiť ozdobný kvetináč?”
„Možno zbierajú starožitnosti,” usúdil Bob.
„Pochybujem,” namietol Prvý pátrač, „aj keď niektoré predmety
sú dosť staré. No zdá sa, že Barronovci sa chystajú všetky používať.
Podaktoré sú síce poškodené, ako napríklad maselnica, ale dajú sa
opraviť. Piecky sú v dobrom stave. Pán Barron z nich zložil poklop,
aby sa presvedčil, či nemajú poškodené rošty. Okrem toho odkúpil
všetky rúry do kachieľ, ktoré momentálne máme v bazári.”
„Stavím sa, že teta Matilda je od radosti celá bez seba,”
poznamenal Peter. „Konečne sa zbaví rároh, o ktorých si myslela, že
jej ostanú naveky. Možno sa na ňu usmeje šťastie a z tamtých ľudí sa
stanú stáli zákazníci.”
„Teta by to rada prijala, ale strýko sotva,” podotkol Prvý pátrač.
„Barrona nemôže vystáť. Je arogantný a nevie sa ovládať. Lomcuje
ním zúrivosť od chvíle, čo prišiel ráno o ôsmej a našiel zamknutú
bránu. Rozčuľoval sa, že neznáša, keď on vstáva pred brieždením,
zatiaľ čo ostatní vyspávajú celé dopoludnie.”
„To povedal o ôsmej ráno?” spýtal sa Bob.
Jupiter prikývol. „Áno. Pani Barronová pôsobí celkom milým
dojmom, no jej manžel je presvedčený, že buď sa ho každý pokúša
podviesť, alebo nikto si neplní povinnosti, ako by mal.”
Bob sa tváril zamyslene. „Vravíš, že sa volá Barron? Pred pár
týždňami uverejnili noviny Los Angeles Times článok o akomsi
Barronovi. Ak ide o toho istého človeka, potom je to milionár, ktorý
si kúpil ranč kdesi na severe. Chystá sa dopestovať si vlastné
produkty a byť celkom sebestačný.”
„Už mi je jasné, na čo potrebuje maselnicu,” vyhlásil Peter.
„Bude si mútiť vlastné maslo a… a… Hej, Jupiter, zamieril rovno k
Hlavnému stanu!”
Naozaj! Na vzdialenom konci dvora Charles Barron odtlačil
nabok kus fošne, aby si mohol prezrieť zhrdzavené záhradné ležadlo.

- 5 -
Prvý pátrač videl, že sa tesne priblížil k hromade dôkladne uloženého
šrotu, za ktorým sa ukrýval starý obytný príves, ktorý slúžil Trom
pátračom a ich detektívnej agentúre ako Hlavný stan.
„Odlákam ho odtiaľ,” rozhodol sa Jupiter, pretože nechcel, aby
si jeho teta pripomenula existenciu obytného prívesu. Je pravda, že
teta Matilda a strýko Titus darovali príves Jupiterovi a jeho
kamarátom, aby ho používali ako klubovňu, lenže vôbec netušili, že
v ňom majú vlastný telefón, maličké, ale účelné laboratórium a
čiernu komoru. Vedeli, že si mládenci hovoria pátrači a pomohli
vyriešiť niekoľko záhad, ale ani sa im neprisnilo, ako vážne berú
chlapci detektívnu činnosť a ako často sa ocitajú v skutočnom
nebezpečenstve. Teta Matilda by zaručene s tým nesúhlasila. Veď
najradšej by zamestnávala mladíkov bezpečnými praktickými
prácami, ako napríklad opravami starých vecí, ktoré by sa ešte mohli
v bazári predať.
Prvý pátrač zanechal priateľov na príjazdovej ceste a sám sa
ponáhľal do zadnej časti dvora. Pán Barron sa rozhliadal dookola a
mračil, keď zbadal, ako sa približuje, no Jupiter včas zasiahol, aby si
nič nevšimol.
„Vidím, že vskutku dokážete oceniť starožitnosti,” prihovoril sa
nevrlému zákazníkovi. „Tamto pri dielni máme vaňu na nožičkách a
ľahký štvorkolesový voz, ktorý síce vyzerá staro, ale v skutočnosti
nie je. Zhotovili ho pre westernový film a zachoval sa vo
vynikajúcom stave.”
„Nijakú vaňu nepotrebujeme,” odmietavo riekol Barron, „no na
ten voz by som sa pozrel.”
„Celkom som naň zabudol,” ozval sa strýko Titus. „Vďaka,
Jupiter, že si si naň spomenul.”
Manželia Jonesovci odviedli zákazníka aj s manželkou preč od
utajeného Hlavného stanu a Prvý pátrač sa vrátil k spoločníkom.
Mládenci sa ešte ponevierali okolo kancelárie, keď sa
Barronovci vrátili nazad rozhodnutí, že voz nekúpia. Zastali na
príjazdovej ceste s pánom Jonesom a dohovárali sa, ako zariadia
odvoz nakúpeného tovaru.
„Bývame asi šestnásť kilometrov severne od San Luis Obispo a
približne šesť kilometrov od hlavnej cestnej komunikácie,” zahlásil

- 6 -
Barron. „Mohol by som sem poslať nejakého chlapíka s
nákladniakom, ale skôr by som dal prednosť, keby ste mi piecky a
ostatné veci doviezli, lebo moji ľudia sú teraz veľmi zaneprázdnení.
Zaplatím vám za to, koľko treba.” Nato sa odmlčal a nedôverčivo sa
zahľadel na strýka Tita. „Koľko treba, ani o cent viac,” dodal.
„Ani by som nepýtal viac, ako treba,” odvrkol pán Jones.
„Pravdupovediac, v skutočnosti nie sme vybavení tak, aby sme
doručovali tovar na veľké vzdialenosti.”
Tvár pána Barrona začala naberať hnevlivý výraz.
„Počkaj, strýko,” prerušil Tita Jonesa Jupiter. Spoza štice
tmavých vlasov hľadela naňho vážna tvár. „Zabudol si, že sa chystáš
na sever prezrieť si blok starých nájomných domov v San José, ktoré
sú určené na demoláciu? Mohlo by sa v nich ešte nájsť zopár
užitočných vecí. Cestou by si zložil tovar kúpený pánom Barronom a
tak by ho to nestálo ktovieako veľa.”
„Môjtybože!” zvolal Barron. „Taký mladý a myslí dopredu!
Zázraky sa predsa dejú.”
„Mladí ľudia sú zväčša veľmi inteligentní,” stroho odsekol
strýko Titus. „Dobre teda. Nie je to zlý nápad. Niekto by mal zájsť
do San José a preskúmať situáciu. Ten výjazd si však vyžiada celé
dva dni, a ja sa odtiaľto nemôžem, vzdialiť aspoň týždeň.”
„Zato my by sme mohli,” napochytro sa ponúkol Jupiter, „Pred
nejakým časom si nám predsa sľúbil, že dostaneme príležitosť sami
nakúpiť nejaké použité veci.” Prvý pátrač sa obrátil ku kamarátom,
aby ich vtiahol do rozhovoru. „Čo vy na to? Chce sa vám urobiť si
výlet na sever?”
„Jasné,” odvetil Peter. „Ak ma naši pustia.”
Bob súhlasne prikývol.
„Dohodnuté!” zahlásil Jupiter rýchlo. „Hans s Konrádom nás
môžu odviezť nákladniakom. A cestou do San José sa zastavíme na
ranči pána Barrona.”
Hneď nato sa Prvý pátrač pobral náhlivo preč, aby Charles
Barron nevymyslel so strýkom Títom lepší plán.
„Aký veľký nápad ti zasa skrsol v hlave?” vyzvedal Peter, len čo
sa mládenci ocitli v nezastrešenej dielni, kde ich nikto nemohol
počuť. „Veď najskôr budeme, musieť vyložiť Barronove veci z auta,

- 7 -
a to bude poriadna fuška. Odkedy tak prahneš po mimoriadnej
práci?”
Jupiter sa oprel o ponk a uškrnul sa. „Po prvé, strýko Titus nám
už dlho sľubuje výlet spojený s nákupom, lenže vždy do toho niečo
prišlo. A po druhé, je to skvelá myšlienka, ako sa práve teraz vypariť
z mesta.”
Peter naširoko otvoril ústa. „Prečo?”
„Lebo teta Matilda má pre nás robotu, ktorá by nám naozaj dala
poriadne zabrať. Chce, aby sme zoškriabali hrdzu zo starého
ihriskového náradia a potom ho nanovo natreli farbou. Lenže naše
úsilie by vyšlo nazmar. Kov už hrdza celkom rozožrala. Povedal som
to tete, no neverí mi. Myslí si, že sa chcem iba vykrútiť z práce.”
„Čo je aj pravda,” potvrdil Bob.
„No dobre,” pripustil Prvý pátrač. „Kým však budeme preč,
možno sa do toho pustí Hans s Konrádom a teta zistí, že vskutku
škoda premárneného času, a predá ihriskové náradie do šrotu.
A potom existuje tretí dôvod, prečo by sme sa mali vybrať na
sever,” doložil Jupiter. „Barronovci tvoria veľmi čudný pár, a preto
by som si rád pozrel to ich miesto. Skutočne vlastnia ranč, ktorý je
úplne sebestačný? Majú tam len staré veci, alebo používajú aj
modernú technológiu? Zaujíma ma, či je pán Barron stále taký
nahnevaný a či jeho manželka naozaj verí v príchod záchrancov.”
„Záchrancov?” zopakoval Peter. „Akých záchrancov?”
„Predsa nadbytostí, ktoré nás zachránia, keď našu planétu
postihne katastrofa,” vysvetlil Prvý pátrač.
„Žartuješ!” neveril Bob.
„Ani náhodou,” odvetil statný mládenec a v očiach sa mu
zaiskrilo. „Ktovie? Čo ak nás pohroma zastihne na ranči a zachránia
nás? Mohol by to byť veľmi zaujímavý výlet.”
Druhá kapitola
Pevnosť
Na druhý deň po obede Hansov brat Konrád nachystal väčší z
dvoch nákladniakov, ktoré patrili do vlastníctva bazára. Dozadu
naložil všetok tovar, ktorý Barron zaplatil, a trojica pátračov sa
natisla medzi staré kachle a ostatné kúpené predmety.

- 8 -
 „Našiel si v novinách článok o Barronovi?” spýtal sa Jupiter
Boba, keď sa auto hnalo po Pobrežnej hradskej na sever.
Zapisovateľ prikývol a z vrecka vytiahol niekoľko zložených
hárkov papiera. „Áno, pred štyrmi týždňami vo finančnej prílohe
Timesov,” oznámil. „V knižnici som ho okopíroval.”
Vyrovnal papiere. „Celým menom sa volá Charles Emerson
Barron,” spustil Bob. „Je to naozaj bohatý chlapík, už od malička.
Jeho otec vlastnil spoločnosť Barron International, ktorá vyrába
traktory a poľnohospodárske stroje. Barronovcom patrilo aj mesto
Barronsgate neďaleko Milwaukee, kde sa Charles Barron narodil.
Bolo to starodávne mestečko. Všetci jeho obyvatelia pracovali v
továrni na výrobu traktorov a riadili sa pokynmi Barronovcov.
Pán Barron zdedil túto spoločnosť, keď mal dvadsaťtri rokov, a
chvíľu sa mu darilo. Ale potom robotníci vyhlásili štrajk za kratší
pracovný čas a vyššie mzdy. Barron musel napokon pristúpiť na ich
požiadavky. Tak ho to rozčúlilo, že továreň predal a kúpil inú
spoločnosť, ktorá sa zaoberala výrobou pneumatík. Zanedlho však
vláda obvinila jeho závod zo znečisťovania ovzdušia. A tak ho predal
a kúpil zasa spoločnosť, ktorá vlastnila patenty na fotomontáž.
Obžalovali ho však z diskriminačných zmluvných predpisov. Nato v
rozličnom čase vlastnil noviny, sieť rozhlasových staníc a niekoľko
bánk, ale vždy sa dostal do konfliktu s vládnymi nariadeniami,
odbormi či právom. Nakoniec všetko predal a presťahoval sa do
údolia severne od San Luis Obispo, kde žije v dome, v ktorom sa
narodil…”
„Spomínal si predsa, že sa narodil v blízkosti Milwaukee,”
pripomenul Peter.
„Áno. Dom si však nechal premiestniť do Kalifornie. To si môže
dovoliť iba ten, čo má hŕbu peňazí, a pán Barron ju zaručene má. Na
každom predaji nehnuteľností čosi získal. Preto ho aj prezývali
Barron Lupič.”
„Ani sa nečudujem, lebo sa správa rovnako bezohľadne ako
kapitalistickí priemyselníci v devätnástom storočí,” zhodnotil
Barrona Druhý pátrač.
„Radšej ho mohli prezývať najväčší mrzúň na svete,” vyhlásil
Zapisovateľ. „Podľa Barrona sa celého sveta zmocňujú surovci,

- 9 -
nikomu už nezáleží na poriadnej práci a peniaze nebudú mať čoskoro
nijakú cenu. Hodnotu si zachová iba zlato a pôda. Preto kúpil ranč
Valverde. Tvrdí, že zvyšok života strávi na farme pestovaním
vlastných produktov a vývojom nových plodín.”
Bob strčil novinový článok nazad do vrecka a chlapci sa viezli
ďalej mlčky. Nákladný automobil uháňal popri mestečkách a potom
otvorenou krajinou, kde sa v letnom slnku začali črtať hnedé vrchy.
Pred treťou Konrád odbočil z Pobrežnej hradskej na štátnu cestu
16 S J, dvojprúdovku, ktorá smerovala na východ. Zakrátko sa
nákladniak vyšplhal po krátkom strmom kopci a hneď sa cesta
nečakane zvažovala do úzkeho údolia. Nestáli popri nej nijaké domy
a nestretli ani jedno auto.
„Okolie strašne rýchlo nadobúda ráz divej krajiny,” uvážil Peter.
„A ešte to bude horšie,” upozornil Jupiter. „Predtým než sme
odišli z Rocky Beach, pozeral som sa do mapy. Na tomto úseku až
do údolia San Joaquin niet jediného mesta.”
Auto hrkotalo cez niekoľko kopcov a spomaľovalo, keď
schádzalo dolu po vlásočnicových serpentínach. Chlapci videli pred
sebou rozľahlú úžľabinu s rovným dnom, ktorú obkolesovali strmé
bralá. Cesta sa kľukatila, motor stonal a vŕzgal, až sa napokon ocitli
naspodu a pokračovali po rovine. Napravo lemoval cestu tmavý
hustý krovinatý porast a po ľavej strane sa ťahala vysoká ohrada. Jej
vnútrajšok tvoril živý plot z oleandrov. Cez občasné medzery
presvitali polia, na ktorých rástli v radoch krehké zelené rastlinky
nových plodín.
„Ranč Valverde,” oznámil Bob.
Konrád prešiel ešte takmer dva kilometre, kým spomalil a
zabočil doľava. Auto sa cez otvorenú bránu dostalo na štrkovú cestu,
ktorá viedla severne medzi obrobenými poľami a citrusovým sadom.
Jupiter vstal a vyzeral ponad kabínu nákladniaka. Pred sebou
videl háj s eukalyptovými stromami, pod ktorými sa krčili budovy.
Napravo od cesty zbadal rozložitý jednoposchodový farmársky
barak, ktorý bol obrátený na južnú stranu. Vľavo, otočený južne, stál
starodávny dom s vysokou strechou. Pripomínal panské sídlo.
Krášlilo ho množstvo drevených ozdôb a nad širokou veternou

- 10 -
otvorenou verandou, ktorá sa ťahala pred domom aj po obidvoch
bokoch, vyčnievali vežičky.
„Stavím sa, že je to dom, ktorý sem Barron premiestnil z
Milwaukee,” prehodil Bob.
Prvý pátrač prikývol. O chvíľu už prechádzali medzi sídlom a
jednoduchým farmárskym barakom a míňali tucet, ba i viac malých
drevených chatrčí, pred ktorými sa hrali tmavovlasé deti s čiernymi
očami. Drobizg prerušil hry a opreteky mával na prechádzajúce auto.
Až kým nedorazili na rozľahlé priestranstvo na konci štrkovej cesty,
nenaďabili na jediného dospelého. Tam pri obrovských kôlňach a
stodolách stáli nákladné autá a traktory. Len čo Konrád zabrzdil, vo
dverách jednej kôlne sa zjavil rusovlasý, červenolíci muž. V rukách
držal tvrdú písaciu dosku s klipsou a s prižmúrenými očami sa pozrel
na Konráda.
„Ste z Jonesovho bazára?” spýtal sa.
Jupiter zoskočil z korby nákladniaka. „Jupiter Jones,” predstavil
sa dôrazne. Potom rukou ukázal na Konráda. „Toto je Konrád
Schmid a moji priatelia Peter Crenshaw a Bob Andrews.”
Červenovlasý muž sa usmial: „Som Hank Detweiler, predák
pána Barrona.”
„Fajn,” utrúsil Konrád. „Kde si želáte, aby sme zložili tovar?”
„Nechcem, aby ste to robili vy, o to sa postarajú naši ľudia.”
Ako na povel vyšli z kôlne traja chlapíci a začali skladať veci z
nákladniaka. Aj títo muži boli tmaví ako deti, ktoré sa hrali pred
chatrčami. Pri práci sa potichu zhovárali po španielsky a Hank
Detweiler kontroloval jednotlivé predmety so zoznamom
pricviknutým na doske. Predák mal hrubé, zrobené ruky a nechty
zastrihnuté nakrátko a do štvorca. Farba tváre naberala až karmínový
odtieň, akoby bol v kuse vystavený náporom vetra, a v kútikoch očí i
okolo úst sa mu ťahali vrásky.
„Čo by si rád?” ozval sa náhle, keď zdvihol zrak z papiera a
všimol si, že Jupiter si ho prehliada. „Chcel by si sa na niečo
spýtať?”
Prvý pátrač sa usmial. „Nuž, bol by som rád, keby ste potvrdili
moju dedukciu. Robiť si závery o ľuďoch je do istej miery môj
koníček,” vysvetlil. Nato sa poobzeral dookola na týčiace sa bralá,

- 11 -
ktoré z troch strán obkolesovali farmu a robili z nej chránenú oázu,
kde v slnečnom popoludní panoval pokoj a pohoda. „Keďže máte
pokožku ošľahanú vetrom, usudzujem, že v tomto skrytom údolí
nežijete dlho,” zahlásil. „Predpokladám, že ste predtým museli tráviť
čas na otvorenom priestranstve, vystavený vetru.”
Na okamih sa v Detweilerových očiach mihol smútok.
„Výborne,” riekol. „Nemýliš sa. Robil som predáka na
Armstrongovom ranči pri Austine v Texase, kým ta neprišiel vlani na
návštevu pán Barron. Predostrel mi výhodnú ponuku, keď ma
najímal, ibaže niekedy si tu pripadám ako zavretý v ohrade.”
Detweiler položil dosku s pripnutou súpiskou tovaru na kapotu
dodávky, čo stála vedľa kôlne. „To ste sa vybrali až z Rocky Beach,
len aby ste pomohli zložiť z auta veci?” oslovil mládencov. „Je to od
vás šľachetný skutok. Veru neviem, či by som sa vo vašom veku
zachoval rovnako. Určité vás zaujíma, ako to na takom ranči vyzerá.”
Jupiter náhlivo prikývol a Detweiler sa usmial.
„Dobre teda, ak máte čas, poukazujem vám to tu,” ponúkol sa
predák. „Je to zaujímavé miesto - nie ako priemerná zeleninárska
farma, na akú ste zvyknutí.”
Predák zaviedol chlapcov do kôlne, kde zložili nakúpený tovar z
bazára. Konrád s pátračmi sa ocitol v skladisku, ktoré bolo až po
strešné trámy naplnené rozličnými predmetmi, od strojových
súčiastok, cez kožené usne až po balíky tkanín.
Vedľa skladiska stála menšia budova, v ktorej sa nachádzala
opravárenská dielňa. Tam návštevníkov predstavili Johnovi
Alemanovi, chlapíkovi so splošteným nosom, ktorý pracoval na ranči
ako mechanik.
„John sa stará o údržbu všetkých našich dopravných
prostriedkov aj techniky,” objasnil Detweiler. „Samozrejme, nemal
by byť tu, ale niekde inde a navrhovať obrovské agregáty a
zavlažovacie systémy.”
„Asi ťažko by som zohnal prácu návrhára, agregátov, keď som
zanechal školu po desiatom ročníku,” zahlásil Aleman, ale netváril sa
nešťastne.

- 12 -
 Hneď vedľa opravárenskej dielne stáli šopy, ktoré sa využívali
na skladovanie potravinárskych výrobkov, a oproti stajňa pre
dojnice, ktorá bola v tomto čase prázdna.
„Na farme chováme guernseyské plemeno,” pochválil sa predák.
„Stádo sa práve pasie na severných pasienkoch pod hrádzou. Máme
tu hovädzí dobytok, ale aj ovce, prasce a hydinu. A okrem toho,
pochopiteľne, i kone.”
Detweiler pokračoval do stajne, kde sa v stojisku vedľa
nádherného plavého žrebca s bielou hrivou skláňala mladá žena s
pieskovými vlasmi Mary Sedlacková. V rukách držala ľavé zadné
kopyto koňa a mračila sa na čosi, čo zbadala v strelke konskej
končatiny.
„Mary ošetruje choré zvieratá. Sem-tam sa s nimi mazná ako s
deťmi.”
„Radšej sa držte v úzadí,” vystríhala ich dievčina. „Asfodela
znervózňuje prítomnosť viacerých ľudí.”
„Asfodel je nedotklivý kôň,” vysvetlil Detweiler. „Iba Mary sa
môže k nemu kedykoľvek priblížiť.” Detweiler sa presunul s
návštevníkmi na parkovisko, kde nastúpili do malého sedana. Predák
ich viezol pomaly pomedzi polia na sever, preč od hospodárskych
budov.
„Na farme pracuje štyridsaťsedem ľudí,” informoval ich
Detweiler. „V tom počte, samozrejme, nie sú zarátané deti ani
osobné služobníctvo pána Barrona, ako sú odborníci Mary a John a
dozorcovia. Ako hlavný kontrolór zodpovedám za všetko, čo sa
dovezie dnu alebo vyvezie von. A potom je tu ešte Rafael Banales.”
Detweiler zamával na chudého, nie veľmi vysokého muža, ktorý
stál na konci poľa, kde nádenníci sadili nejaký druh plodiny. „Rafe
má na starosti robotníkov na poli. Sám je veľmi progresívny farmár.
Absolvoval Kalifornskú univerzitu v Davise.”
Pokračovali ďalej a Detweiler im ukázal malú budovu, kde John
Aleman experimentoval so slnečnou energiou. Vzápätí im rukou
pokynul, aby sa pozreli na svahy pod východnými vrchmi, vzdialené
niekoľko kilometrov, kde sa pásol hovädzí dobytok. Napokon
dorazili k bohatým zeleným pastvinám oproti poliam, na ktorých sa
pestovala mrkva, hlávkový šalát, zelená paprika a tekvica. Na

- 13 -
pasienkoch na druhej strane vybetónovanej hrádze sa páslo stádo
dojníc.
„Pre prípad núdze disponujeme vlastným zdrojom vody,”
povedal Detweiler Konrádovi a pátračom. „Zásobník na druhej strane
hrádze sa dopĺňa vodou z prameňa, ktorý steká po prednej stene
tamtoho štítu. Zatiaľ sme nemuseli použiť náhradný zdroj vody, ale
ak by sme ho potrebovali, je tu. Momentálne čerpáme vodu z
artézskych studní. V prípade núdze si vieme vyrobiť vlastnú energiu
pre čerpadlá, ale aj všetky ostatné elektrické prístroje. Aleman
skonštruoval generátory na motorovú naftu. Ak sa aj tá minie, dajú sa
prestavať na uhlie alebo drevo.”
Detweiler obrátil dodávku a zamieril ku skupinke domčekov
pod eukalyptovými stromami.
„Tu chováme včely, takže máme i zdroj cukru,” oboznamoval
ich ďalej. „Údeniny a slaninu údime vo vlastnej udiarni. V podzemí
uschovávame cisterny s náhradnými zásobami motorovej nafty a do
zastrešených pivníc ukladáme zemiaky a kvaku. Na ranči sa
nachádzajú celé kilometre regálov s konzervami, ktoré vyrába Elsie a
ostatné ženy, keď dozrejú plodiny.”
„Elsie?” začudoval sa Jupiter.
Detweiler sa uškrnul. „Elsie nie je nijaká špecialistka. Varí pre
Johna, Rafaela, Mary aj mňa a, pochopiteľne, pre Barronovcov. Ak
sa zastavíte vo farmárskom baraku, predtým než odídete, zaručene
vás počastuje nejakou limonádou.”
Detweiler zaparkoval auto vedľa skladiska a zaviedol Konráda i
chlapcov dolu uličkou k baraku.
Elsie Sprattová sa napokon ukázala ako srdečná žena okolo
tridsiatky. Mala krátke plavé vlasy, široký, bezstarostný úsmev a
bola paňou kuchyne, ktorú zalievalo slnečné svetlo a sálalo v nej
teplo s vôňou vareného jedla. Len čo jej Hank Detweiler predstavil
návštevníkov, hneď sa ponáhľala naliať mužom do šálok kávu a z
chladničky vytiahla fľaše s limonádou pre mládencov.
„Dajte si, kým je,” poznamenala s úsmevom. „Keď vypukne
revolúcia, nezoženiete ani glg.”

- 14 -
 Konrád sa posadil za dlhý stôl vedľa Detweilera. „Revolúcia?”
zopakoval začudovane. „V Amerike predsa nijaké revolúcie
nemáme. Ak sa nám nepáči prezident, zvolíme si nového.”
„Ale čo ak sa zrúti celý systém? Čo urobíme potom?”
Konrád sa tváril zarazene a Jupiter sa porozhliadol po kuchyni.
Zrak mu spočinul na peci na drevo, ktorá stála vedľa veľkého
plynového sporáka.
„Vravíte, že sa zrúti systém?” opýtal sa. „Takže vy sa tu
pripravujete na takú možnosť? Pôsobí to tu ako pevnosť s hromadou
zásob, že môže prežiť i obliehanie. Toto miesto mi pripomína
stredoveký hrad.”
„Presne tak,” prisvedčil Detweiler. „Chystáme sa na koniec
sveta alebo aspoň na ukončenie nášho spôsobu života.”
Elsie si naliala šálku kávy. Keď si sadla a nabrala na lyžičku
cukor, Prvý pátrač si všimol miernu deformáciu na jej pravej ruke.
Trošku vyčnievajúcu kosť aj s mäsitým výrastkom na malíčku.
„Nemyslím taký typ revolúcie, že by sme vytiahli prezidenta a
zastrelili ho,” povedala. „Podľa mňa má pán Barron na mysli
obdobie, keď dôjde k všeobecnej skaze, zavládne hlad, ľudia začnú
plieniť, nastane chaos a krviprelievanie. Nazdáva sa, že svet skutočne
speje k zániku, a preto ak chceme prežiť, musíme sa na to pripraviť.”
„Pán Barron je presvedčený, že zlato a pôda sú jediné dve
komodity, do ktorých sa oplatí investovať. Nemýlim sa, pravda?”
opýtal sa Jupiter. „Zjavne očakáva krach jestvujúceho menového
systému.”
Elsie Sprattová vypleštila naňho oči. „Vždy sa takto
vyjadruješ?” vyhŕkla.
Peter sa uchechtol. „Jupiter neobľubuje používanie
jednoduchých slov, keď to isté môže vyjadriť zložitými.”
Prvý pátrač ignoroval kamarátovo podpichnutie. „Aj vy si
myslíte, že náš svet speje k zániku?” obrátil sa na Elsie a Detweilera.
Elsie pokrčila plecami. „Nie, ja si to nemyslím.”
„Podľa mňa tomu vskutku verí iba pán Barron,” povedal
Detweiler. „Tvrdí, že vláda strká nos do vecí, do ktorých ju nič nie
je, a že dnes ľudia nemusia pracovať, ak nechcú, a tak mnohí ani

- 15 -
nepracujú. Nazdáva sa, že skôr či neskôr nebudú mať peniaze nijakú
cenu…”
„Pst!” varovala ich Elsie.
Chytila Detweilera za rameno a ponad neho sa zahľadela k
dverám. Stála v nich pani Barronová. „Môžem vojsť dnu?” spýtala
sa.
„Samozrejme.” Elsie vstala. „Pijeme kávu. Dáte si šálku?”
„Nie, ďakujem,” Pani Barronová vstúpila do kuchyne a usmiala
sa na Jupitera, Petra aj Boba. „Videla som vás, ako ste vošli
dovnútra,” prehodila. „Nemohli by ste ostať trochu dlhšie a dať si so
mnou a manželom večeru?”
Konrád sa zamračil. „Jupe, je päť preč,” podotkol. „Mali by sme
ísť.”
Pani Barronová sa otočila k Elsie. „Mohla by sa večera podávať
o niečo skôr?”
Elsie sa zatvárila zarazene. „Išlo by to.”
„Tak čo?” Pani Barronová sa znova usmiala a Jupiter sa spýtavo
pozrel na Boba a potom na Petra.
„To by bolo úžasné!” zvolal Druhý pátrač.
„Nemaj obavy,” upokojoval Bob Konráda. „Do San José sa tak
či tak dostaneme.”
„Teda sme sa dohodli,” riekla pani Barronová. „Stretneme sa pri
stole o pol šiestej.”
Vyšla von a vzdialila sa po zadnom schodisku domu.
„Nepáči sa mi to,” zašomral Konrád. „Myslím, že by sme sa
mali pobrať.”
„O chvíľu, Konrád,” odvetil Prvý pátrač. „Hodina hore-dole, to
nič na veci nezmení.”
Jupiterove dedukcie ani predtuchy zvyčajne nesklamali. No
tentoraz to dopadlo horšie.
Tretia kapitola
Niet úniku
„Pani Barronová má rada chlapcov,” poznamenal Hank
Detweiler. „Adoptovala si dvoch synov a teraz jej veľmi chýbajú.
Jeden sa dal na dráhu bubeníka a odišiel s akousi rockovou kapelou.

- 16 -
Druhý žije v Big Sure a vyrába dreváky, ktoré predáva turistom.
Okrem toho píše aj poéziu.”
„Fíha!” zvolal Peter. „A čo na to hovorí pán Barron?”
„Nie je ani trochu nadšený,” triezvo poznamenala Elsie
Sprattová. „Teraz choďte, chlapci, na večeru a správajte sa k pani
Barronovej milo. No pred pánom si dávajte pozor. Keď má zlú
náladu, sipí ako štrkáč počas búrky.”
Konráda sa očividne zmocnila nervozita. „Ja radšej nepôjdem,”
vyhlásil. „Tu na vás počkám.” Potom sa zahľadel na Elsie.
„Nebudete mať nič proti tomu, ak tu ostanem?” opýtal sa.
„Ani náhodou,” odvetila Elsie. „Kým si chlapci budú
pochutnávať na jedle vo veľkom dome, vy sa môžete navečerať s
nami.”
O pol šiestej Jupiter s Petrom a Bobom opustili barak a cez
príjazdovú cestu prešli k Barronovmu domu. Dvere im otvorila pani
domáca a zaviedla ich do škrobené pôsobiaceho salónu s čalúnenými
pohovkami a stoličkami potiahnutými zamatom. Pán Barron sa práve
nahlas sťažoval, že niečo nie je v poriadku s televízorom. „Nijaký
obraz, iba zrnenie a zvuk,” hundral. S neprítomným pohľadom
potriasol mládencom ruky. „Predpokladám, mladí muži, že chodíte
do školy,” utrúsil. „Aj sa niečo učíte, alebo tam iba zabíjate čas?”
Kým sa pátrači zmohli na odpoveď, vo dverách zastala
Mexičanka a oznámila im, že večera je hotová. Pán Barron ponúkol
rameno manželke a mládenci ich nasledovali do jedálne.
Mexičanka priniesla skvelé jedlo z Elsiinej kuchyne. Ju-piter
jedol pomaly a počúval prednášku pána Barrona o tom, aké škodlivé
sú takmer všetky plastické látky. Dozvedel sa, že domáci pán
neschvaľuje vinyl, ktorým sa nahrádza koža, ani polyester,
používaný namiesto vlny. Stihol, odsúdiť kontrolórov termitov, ktorí
termitom vôbec nerozumejú, ako aj automechanikov, čo nedokážu
poriadne opraviť auto.
Pani Barronová počkala, až jej manžel skončí s výlevmi zlosti, a
potom začala potichu rozprávať o synovi žijúcom v Big Sure, ktorý
píše básne,
„Samý brak!” vyštekol Barron. „Verše sa vôbec nerýmujú. V
tom tkvie dnes svetový problém. Básne sa nerýmujú a ľudia nemusia

- 17 -
pracovať, aby si zarobili na živobytie, deti nemusia rešpektovať
svojich rodičov a….”
„Charles, drahý, na brade máš omrvinku,” prerušila ho domáca
pani.
Pán Barron si utrel obrúskom ústa a zatiaľ mladá žena
porozprávala chlapcom o druhom synovi, ktorý robil bubeníka v
jednej hudobnej skupine.
„Príde sem v auguste na zhromaždenie,” oznámila im pani
Barronová.
Domáci pán sa uchechtol a tvár mu zaliala červeň. „Zberba
bláznov,” zavrčal.
„Aké zhromaždenie?” opatrne sa spýtal Peter.
„Každý rok v auguste sa tu koná stretnutie Misie modrého
svetla,” odvetila domáca pani. Nato sa usmiala na Jupitera. „Poznáš
to, čítal si predsa tú knihu. Veľa členov nášho spolku sa rozprávalo
so záchrancami, ktorí prídu z planéty Omega. Podelia sa s nami o
svoje zážitky, a ak to vyjde, tento rok bude rečníkom Vladimír
Contreras.”
„Ach, áno, spomínam si. Ten muž napísal knihu Pohybujú sa
medzi nami.''''
Pán Barron sa oprel o chrbát stoličky. „Minulý rok sa
zhromaždenie Misie modrého svetla konalo na kukuričnom poli v
Iowe a chlapík, ktorý ho viedol, tvrdil, že Zem je dutá a že vnútri žije
rasa nadľudí,” riekol. „Istá žena predpovedala osud ľuďom pomocou
zmagnetizovaných ihlíc, ktoré plávali na vode, a uhrovitý mladík
donekonečna opakoval ,Om! Om!', až som mal chuť mu jednu
vraziť.”
„Aj vy ste sa zúčastnili na zhromaždení?” zaujímalo Petra.
„Musel som!” vybrechol Barron. „Moja žena je pozoruhodná
osoba, ale keby som ju nechal samu, zaručene by sa stala obeťou
tých pomätencov. Aj keď som s ňou, nechá sa ľahko opantať.
Nedokázal som jej zabrániť v tom, aby sem v lete nepozvala tú
skupinu čudákov.”
„Účasť by mala byť bohatá,” šťastne zahlásila pani Barronová.
„Mnohí ľudia sú celkom pobláznení. Vedia, že záchrancovia sa
nachádzajú blízko a sledujú nás.”

- 18 -
 „Jediní, čo nás zvonka sledujú, sú anarchisti a zločinci, ktorí
túžia uchopiť moc,” odvrkol domáci. „Ale ja som sa na nich
pripravil.”
Peter sa pozrel prosebne na Jupitera, ktorý vstal.
„Ďakujeme vám za pozvanie, ale už musíme ísť,” zahlásil.
„Konrád sa bojí, aby sme stihli dôjsť do San José.”
„Isteže,” pritakala pani Barronová. „Neradi by sme vás
zdržiavali.”
Odprevadila mládencov k dverám a pozorovala z nich, ako
schádzajú po prednom schodisku.
„Mali ste sa dobre?” spýtala sa Elsie, len čo vstúpili do kuchyne
vo farmárskom domci.
„Bolo to zaujímavé,” odvetil Bob. „Nijaké sipenie, ako ste nás
varovali.”
Elsie sa zasmiala. „Ako štrkáč počas búrky.”
Konrád práve dovečeral. Odniesol riad do drezu a potom
štvorica vykročila k nákladniaku. Detweiler stál na verande
farmárskeho baraka a mával im na pozdrav, keď odchádzali po
príjazdovej ceste.
„Milí ľudia,” konštatoval Bob.
„Okrem pána Barrona,” neodpustil si dodať Peter. „Obyčajný
frfloš!”
Nákladniak hrmotal po ceste, a keď sa po pol druha kilometri
priblížil k bráne, spomalil. Potom zastal a chlapci počuli, ako Konrád
otvoril dvere kabíny.
„Jupiter!” zavolal.
Mladík zoskočil z korby nákladniaka a za ním hneď i jeho
spoločníci. Na vozovke uvideli stáť muža, ktorý im zablokoval cestu.
Chlap bol oblečený vo vojenskej uniforme a za opaskom mu trčali
nábojnice. Prilbu mal zapnutú pod bradou. Krížom cez prsia držal
pušku, pripravený kedykoľvek ju použiť.
„Prepáčte,” povedal. „Cesta je uzavretá.”
„Čo sa stalo?” zaujímal sa Jupiter.
„Neviem,” odvetil vojak. Hlas sa mu triasol akoby od strachu.
„Mám rozkaz nikoho nepustiť. Cesta je uzavretá.”

- 19 -
 Napravil si pušku, aby na ňu upriamil pozornosť. Pritom mu
pažba vykĺzla z ruky a puška začala padať na zem.
„Pozor!” zvrieskol Peter.
Vojak neobratne schmatol zbraň, a tá s ohlušujúcim rachotom
vystrelila.
Štvrtá kapitola
Vpád
Zvuk výstrelu sa niesol ozvenou po údolí. Mladý vojak s bledou
tvárou vystrašene vypliešťal oči na pušku.
„Je nabitá!” rozhorčene vykríkol Konrád.
„Isteže,” odvetil vojak rozochvene. „Dnes sme fasovali ostré
náboje.”
Pevnejšie chytil pušku, lebo sa bál, že by mu zasa mohla
vykĺznuť z rúk a vystreliť. Z cesty doľahol k mládencom zvuk
prichádzajúceho auta. Bezprostredne nato sa na obzore objavil džíp.
Zastal iba tridsať centimetrov od ozbrojeného muža.
„Stanford, čo to stvárate?” zrúkol dôstojník, ktorý sedel vedľa
šoféra. Pohľadom sa zabodol do vojaka a potom si premeral chlapcov
s Konrádom.
„Prepáčte, pane,” ospravedlňoval sa vojak. „Vyšmykla sa mi
puška.”
„Stanford, ak neviete udržať zbraň, tak tu nemáte čo robiť,”
pokračoval dôstojník.
„Áno, pane,” odvetil vojak.
Dôstojník vystúpil z auta a vykročil ku Konrádovi. Chlapci
videli, že je mladý - rovnako mladý ako vyľakaný vojak. Mal novú
olivovohnedú poľnú blúzu, takisto ako prilbu.
Rovnakej farby boli aj jeho na pohľad drahé vojenské topánky.
„Som nadporučík John Ferrante,” predstavil sa. Ruka v rukavici
mu vyletela nahor, akoby chcel zasalutovať, no potom mu klesla
nadol. Jupiter si všimol, že sa snaží pôsobiť veľmi vojensky ako
herec stvárňujúci dôstojníka v bojovom filme.
„Prečo je cesta uzavretá?” spýtal sa Konrád. „Ešte dnes sa
musíme dostať do San José. Nemáme čas na vaše hry na vojakov.”
„Prepáčte, ale tu nejde o nijakú hru.” Hlas nadporučíka
Ferranteho znel pevne. „Spolu s mojimi mužmi ma sem dnes

- 20 -
popoludní presunuli z Robertsovho tábora a prikázali nám, aby sme
vylúčili premávku po tejto ceste. Vedie tadeto núdzová trasa z údolia
San Joaquin k pobrežiu, a preto musí ostať priechodná pre vojenské
vozidlá.”
„Nechystáme sa ju zablokovať,” dôrazne povedal Prvý pátrač.
„Len sa po nej potrebujeme dostať na stojednotku a potom na sever
do San José.”
„Aj komunikácia číslo 101 je uzavretá,” dodal nadporučík.
„Prečo sa jednoducho neotočíte a nevrátite po ceste, ktorou ste prišli,
a nás nenecháte robiť si svoju prácu?”
Nadporučík si položil ruku na revolver visiaci na opasku.
Chlapci zmeraveli.
„Mám príkaz, že cestu nesmie nikto použiť,” pokračoval
nadporučík. „Je to pre vašu ochranu.”
„Ochranu?” zopakoval Konrád. „Vy nás ochraňujete s puškou v
ruke?”
„Prepáčte,” ospravedlnil sa nadporučík. „Jednoducho vás
nemôžem pustiť. Viac vám nemám čo povedať, pretože to ani sám
neviem. Počúvnite ma a vráťte sa po ceste, ktorou ste prišli.”
„Pán Barron tomu neuverí,” vyhlásil Jupiter. „Mám na mysli
priemyselníka Charlesa Emersona Barrona. Akiste sa nazlostí, keď
zistí, že jeho hostí zadržali. Pravdepodobne zavolá Washington.
Viete, je to vplyvný človek.”
„Ľutujem, ale nemôžem vás pustiť,” trval na svojom
nadporučík.
Na ceste sa zjavilo niekoľko ďalších postáv v uniformách.
Potichu sa postavili vedľa vojaka, ktorý ich prvý zastavil. Každý
držal v ruke pušku a pátrači videli, že sú v strehu.
„Dobre, v poriadku,” rýchlo zakročil Konrád. „Jupiter, mne sa to
nepáči. Vráťme sa na farmu. Povieme pánu Barronovi, čo sa tu deje.”
„Výborne,” súhlasil nadporučík. „Vráťte sa späť a ja sa
poveziem za vami v džípe. Pomôžem vám vysvetliť celú vec
Barronovi, nech je to ktokoľvek. Aj tak je to len jedna stránka mince.
My iba plníme rozkazy.”
Nadporučík nasadol do džípu a mládenci sa vyšplhali na korbu
nákladniaka.

- 21 -
 „To je šialené!” zahundral Peter, keď Konrád obrátil auto na
štrkovej ceste.
„Presne tak,” prisvedčil Prvý pátrač.
Nákladniak hrkotal k Barronovmu domu, nasledovaný džípom.
„Keď sme na obed odchádzali z Rocky Beach, bolo všetko v
najlepšom poriadku,” poznamenal Jupiter. „Čo sa mohlo odvtedy
udiať?”
„Vôbec nič nechápem,” riekol Peter, „ale ten nadporučík vyzeral
naozaj vyľakane. Niečo sa deje.”
Konrád zastal na cestičke vedľa baraka. Džíp sa zaradil zaň,
nadporučík vystúpil a rozhliadal sa.
„Kto to tu spravuje?” zvolal nahlas v snahe predstierať, že ho
odvaha neopúšťa. Po zadných schodoch baraka zišiel Hank
Detweiler. Sprevádzala ho Elsie Sprattová a Mary Sedlacková.
Rafael Banales zastal v kuchynských dverách a pozeral sa.
„Som predák pána Barrona,” predstavil sa Detweiler. „Môžem
pre vás niečo urobiť?”
Vtom sa otvorili zadné dvere na barronovskom dome a na
verandu vyšiel milionár s manželkou.
„Čo sa to tu robí?” opýtal sa.
„Cesta je uzavretá,” oznámil mu statný vodca pátračov.
„Nemôžeme odísť.”
Prvý pátrač sa netrpezlivo obrátil k nadporučíkovi a Barron
upriamil pohľad na dôstojníka. „Moja cesta - a uzavretá?”
Jupiter pobavene sledoval, ako sa nadporučík začal potiť
navzdory chladnému večernému vánku. Mal dojem, že Charles
Emerson Barron často vzbudzuje v ľuďoch takýto účinok.
„Prepáčte, pane,” ozval sa nadporučík. „Ale to nie je va… vaša
cesta!”
Jupiter sa v duchu uškrnul. Pán Barron dokáže viac, než len
vyvolať kropaje potu na tvárach ľudí. Dokonca sa pri ňom začnú i
zajakávať.
„V nijakom prípade to nie je vaša cesta!” zreval Barron. „Čo
chcete povedať tým, že je uzavretá? Nemôže byť uzavretá! Je to
predsa verejná komunikácia!”

- 22 -
 „Á… á… áno, pane!” vyjachtal nadporučík. „Hradská do San
Joaquina, pane, však… však…”
„Prekristapána, hovorte nahlas a zrozumiteľne!” zrúkol Barron.
„Nestojte tam ako pajác!”
„Dostali sme ta… ta… ký príkaz, pane,” nadporučík sa pokúšal
vykrútiť. „Dnes popoludní, z Washingtonu. Voľačo sa stalo v T…
t…”
„Nadporučík!” zvrieskol Barron.
„V Texase!” vykríkol nadporučík. „Vo… voľačo sa stalo v
Texase.” Keď to konečne vybľabotal, zložil si prilbu a rukou v
rukavičke si uhladil tmavé vlasy. „Neviem, o čo išlo, ale všetky cesty
v štáte sú uzavreté - všetky hlavné dopravné tepny, pane. Premávka
je ochromená.”
„Čosi absurdné!” zreval Barron.
„Je to pravda, pane,” znova potvrdil nadporučík.
„Zavolám hneď Washington,” rozhodol sa priemyselník.
„Dobre, pane,” pritakal dôstojník.
„Rovno prezidenta,” vyhlásil Barron. „Zavolám prezidenta.”
Barron odkráčal ťažkým krokom do domu. Okná na rozľahlom
dome boli otvorené, a tak skupinka, ktorá sa zhromaždila na
príjazdovej ceste, počula, ako Charles Barron vytáča telefónne číslo.
Na chvíľu zavládlo ticho a potom Barron pomykal prístrojom.
„Dofrasa!”
Vzápätí vytrielil na zadnú verandu a rútil sa dolu schodmi. „Ten
potvorský telefón je hluchý!” objasnil. „Museli prerezať telefónny
kábel!”
„Nie, pane,” namietol nadporučík Ferrante. „To si nemyslím,
pane.”
„A čo si teda myslíte?” oboril sa na dôstojníka Barron. „Čo o
tom všetkom viete?”
„Nič, pane,” odvetil nadporučík. „Telefóny totiž nefungujú v
celej oblasti. Rovnako ani rozhlas. Ani jeden rozhlasový prijímač,
pane. Rozkazy z Washingtonu prišli telegraficky.”
„Ani telefóny, ani rozhlas?” krútil hlavou Barron.

- 23 -
 Po cestičke sa z chatrčí začali trúsiť muži aj ženy. Všetci
pracovali pre Barrona. Vyzerali vystrašení, ako sa zhŕkli v
slabnúcom dennom svetle.
„Ten muž hovorí pravdu,” potvrdil jeden chlapík. „Rádio naozaj
nefunguje.”
„Ani televízor,” pridal sa ďalší. „Najprv z neho vychádzal iba
čudný zvuk, a teraz už ani to. Vypadla elektrina.”
„Ani televízor?” zamrmlal Barron. Na tvári sa mu usadil výraz,
ktorý vyjadroval napoly strach a napoly uspokojenie. „Vypadla
elektrina?” Elsie Sprattová vydala netrpezlivý zvuk. „To mi
pripomína scénu zo zlého filmu,” utrúsila nahlas a rozhodne
spokojne. „Prečo by niekto uzavieral cesty? To predsa nedáva
zmysel. Čo presne stálo v telegrame z Washingtonu? Čo sa prihodilo
v Texase?”
„Neviem, madam,” odvetil nadporučík. „To tam nebolo. Iba
som…”
„Viem, viem,” skočila mu do reči Elsie. „Dostali ste rozkazy.”
Zvrtla sa a hlučne vyšla po schodoch baraka do veľkej kuchyne.
Cez otvorené obloky chlapci videli, ako otáča gombíky na
baterkovom rádiu, ktoré stálo na pulte. Takmer vzápätí zaplavili ľudí
stojacich na príjazdovej ceste tóny hudby.
„Cha!” vyhŕkla Elsie. „Že vraj nefunguje nijaké rádio!”
„Počkajte!” zvolal Prvý pátrač. „Tá hudba! To je predsa…”
„Sláva prezidentovi!” dokončil zaňho Barron. „Hráva ho
námorná kapela vždy pred prejavom prezidenta.”
Keď hudba dohrala, zavládlo na okamih ticho. Potom si ktosi
odkašľal.
„Dámy a páni,” ozval sa hlásateľ, „teraz sa vám prihovorí
prezident Spojených štátov.”
Pani Barronová pristúpila bližšie k manželovi. Ovinul jej ruku
okolo pliec.
„Priatelia,” zaznel známy hlas, „dnes krátko po obede ma
informovali, že v oblasti Texasu, Nového Mexika a pozdĺž
Kalifornského pobrežia zaregistrovali neidentifikovateľné lietadlo.
Za poslednú hodinu sme dostali nepotvrdené správy, že lietadlo

- 24 -
pristálo vo Fort Worthe, Dallase, Taose a San Franciscu. Opakujem,
ide o nepotvrdené správy.
Rád by som vás ubezpečil, že nie je dôvod na paniku. Aj keď
telekomunikačné siete sú v niektorých západných častiach krajiny
načas prerušené, udržiavame kontakt s Kremľom i niektorými
hlavnými mestami v Európe a Južnej Amerike. Naše vzťahy s
vládami východných aj južných krajín neboli nikdy priateľskejšie, a
tak nie je dôvod na paniku…”
„Hlupák! Opakuješ sa!” vyštekol Barron.
„Povolali sme rôznorodé vojenské jednotky,” pokračoval hlas,
„a obraciame sa na všetkých obyvateľov so žiadosťou, aby s nimi
spolupracovali a zdržiavali sa vo svojich domovoch, nech na
strategických pozemných komunikáciách nevzniknú zápchy. Prosím,
podriaďte sa pokynom miestnej civilnej ochrany…”
Vtom zaznel mohutný výbuch statickej elektriny a rádio Elsie
Sprattovej sa odmlčalo.
„Idiot!” zaklial Charles Barron. „Príšerný idiot! Ako vôbec
mohol vyhrať voľby?! Za celých desať minút vysielania nepovedal
celkom nič! Absolútne nič!”
„Pán Barron, veď nám naznačil, že nás napadli,” prevravel Hank
Detweiler. Predák sa tváril ohromene. „Zaútočil na nás niekto, kto
prerušil naše telekomunikačné spojenie. Sme… sme tu odrezaní od
sveta! Nemáme možnosť spojiť sa s nikým, od koho by sme zistili,
čo sa deje vonku.”
Piata kapitola
Vypadnite z môjho pozemku!
„Ničomníci!” vykríkol Charles Barron. „Anarchisti! Neverím,
že prileteli nejaké lietadlá. Jednoducho sa zmocnili rozhlasových
staníc - a nič viac! Pokúšajú sa nás vystrašiť, aby sme sa vzdali.
Alebo uväznili prezidenta, alebo… alebo…”
Barron zmĺkol. Na tvári sa mu zjavil výraz nezlomného
odhodlania. „Zájdem do mesta,” vyhlásil. „Alebo ešte lepšie, skočím
do Robertsovho tábora. Pozhováram sa s niekým, kto vie, čo sa tu
robí. A varujem každého, kto by sa ma snažil zastaviť!”
„Dostal som rozkaz, pane, aby… aby som nepustil na cestu
nijaké auto,” zajakal sa nadporučík. Nato sa vypol, zhlboka nadýchol

- 25 -
a začal pomaly, opatrne rozprávať: „Ocenil by som, pán Barron,
keby ste za týchto okolností zostali na farme. Rozkaz znie, aby som
udržal cestu do údolia San Joaquin voľnú a postaral sa o bezpečnosť
osôb, majetku aj zariadenia na ranči Valverde.”
„Bezpečnosť?” Tentoraz sa ozvala Elsie Sprattová. Práve vyšla
z kuchyne. „Našu bezpečnosť? A prečo? Kto nás vlastne ohrozuje,
nadporučík?”
Elsie ukázala rukou na bralá a potom na celé okolie. „Čo to má s
nami spoločné?” chcela vedieť.
„Ne… netuším, madam,” odvetil Ferrante.
„Čo vám presne povedali vaši nadriadení, nadporučík?”
dožadoval sa vysvetlenia Barron.
Dôstojník neodpovedal.
„No poďme, do toho!” vyštekol domáci pán. „Čo vám dnes
oznámil váš veliteľ?”
Nadporučík stále mlčal.
„Tá cesta ich ani v najmenšom neznepokojuje, však?”
pokračoval Barron. „Existujú tucty oveľa dôležitejších cestných
ťahov. Ľudia z Robertsovho tábora sa chcú zmocniť ranča Valverde,
všakže? Ale prečo? Čo je na nás také zvláštne? Žeby sme boli
potenciálnym zdrojom prírodného bohatstva?”
„Zrejme sa nemýlite, pán Barron,” ozvala sa zasa Elsie
Sprattová. „Veď koľko existuje takých miest v krajine, kde sú
sebestační, ako… ako sme my? Dokázali by sme tu prežiť celé roky
bez toho, aby sme vyšli za ohradu ranča.”
„Aha!” zvolal Barron. „Teda takto je to!”
„Ako, Charles?” opýtala sa v rozpakoch pani Barronová.
„Už je to tu,” rozhorčoval sa ďalej jej manžel. „Vravel som, že
to raz príde. Všetky rečičky o neidentifikovateľnom lietadle sú len
hŕbou nezmyslov, aby nás zbavili ochrany. Chcú dosiahnuť, aby
každý ostal doma, kým sa veľké zvieratá ukryjú do bezpečia - tu v
mojom údolí.”
„Pán Barron, nechápem, čo…” začal Hank Detweiler.
„Nechápeš?” zvrieskol Barron. „Ale chápeš. Buď nás napadla
cudzia mocnosť - a môžeš si tipnúť ktorá - alebo v krajine vypuklo
povstanie a rozširuje sa. Pravdepodobne sa rozpútalo priamo vo

- 26 -
Washingtone. Čítal som, že sa v meste chystá zhromaždenie ľudí,
ktorí si hovoria združenie robotníkov. Rád by som vedel, kvôli čomu
sa združili. Vidí sa mi, že nemajú nič dobré za lubom. Stačí, keď sa
dá dohromady zopár prívržencov vo veľkých mestách - len niekoľko
bojovníkov - a za deň sú schopní zvrhnúť vládu.”
„Museli to stihnúť za kratší čas,” riekol Jupiter pokojne. „Keď
sme popoludní odchádzali z Rocky Beach, všetko bolo v najlepšom
poriadku.”
„Ibaže teraz nie je,” poznamenal Barron. „Valí sa na nás
pohroma, a tá kreatúra, čo si hovorí prezident, nemá najmenšiu
predstavu, ako si s tým poradiť, preto sa dáva na útek. Uniká na
miesto, kde bude v bezpečí, kde sa zakope a…”
„Pán Barron,” zakvílila vtom Elsie. „Nezvládnem to, keď sem
príde! Najali ste ma, aby som varila pre vás, pani Barronovú, Hanka
a ostatných. Kuchyňa nie je dosť veľká pre také množstvo ľudí
navyše a…”
„Elsie, nikto od vás nechce, aby ste varili pre hocikoho z tej
východnej zberby,” vyhlásil rezolútne Barron. „Pripravil som túto
skrýšu tak, že sa v nej bude dať prežiť, kým sa naša civilizácia znova
znormalizuje. Mám právo užívať si svoj majetok bez prítomnosti
členov vlády.”
Barron zagánil na nadporučíka Ferranteho. „Vypadnite z môjho
pozemku!” vyzval ho. „Mám zbrane a po obvode farmy rozostavím
hliadky. Toho, kto neoprávnene vnikne na môj pozemok,
nemilosrdne zastrelia. Je vám to jasné?”
„Áno, pane,” odvetil sucho nadporučík. Vzápätí sa vyštveral do
džípu. „Naštartuj!” zavelil šoférovi. „Ideme!”
Za okamih sa džíp vzďaľoval po poľnej ceste.
„Hank,” obrátil sa Barron na predáka, „vyber desať
najspoľahlivejších mužov - takých, čo vedia strieľať - a pošli ich za
mnou. Popri celej hradskej rozostavíme stráže.”
„Charles, myslíš, že to pomôže?” zapochybovala pani
Barronová. „Ak sem prezident naozaj príde, nepriletí na vrtuľníku?
Ak budú hliadky na ceste…”
„Mlč, Ernestína!” zahriakol ju Barron. „Týmto veciam
nerozumieš.”

- 27 -
 Barron vykročil po schodoch do domu, potom zastal a obzrel sa
dozadu na Troch pátračov. „A vy, chlapci.” oslovil ich, „môžete
zostať tu. Stali ste sa nevinnými obeťami a ja vás nepustím na
hradskú, kde by vás mohli takí idioti, ako je ten nadporučík - ach,
boh zná, čo by vám mohol urobiť. Elsie, spôsobilo by vám ťažkosti
postarať sa o stravu pre štyri osoby navyše?”
„Nie, pán Barron,” odvetila kuchárka.
„Dobre teda,” zašomral Charles Barron a vošiel do domu.
Jupiter, Peter a Bob stáli vedľa nákladného automobilu - spolu s
Konrádovi. Pozorovali Hanka Detweilera, ako vyvoláva mená
desiatich farmárskych robotníkov. Chlapi jeden za druhým
vystupovali po schodoch do Barronovho príbytku.
O chvíľu vyšli muži zasa von, a hoci sa zmrákalo, mládenci
videli, že každý nesie pušku a na páse má opasok s nábojmi. Pobrali
sa po štrkovej ceste k plotu a bráne.
Ostatní obyvatelia farmy sa rozpŕchli, a keď sa z Barronovho
domu vynoril Hank Detweiler, stál na príjazdovej ceste iba Konrád s
chlapcami.
„Nechápem, čo to má všetko znamenať,” podotkol, „ale som si
istý, že zakrátko to prehrmí. Zajtra budete zaručene preč.”
Nato vošiel do baraka, ktorý teraz osvetľovala slabá žiara
petrolejok. O krátku chvíľu Konrád oznámil, že aj on ide dovnútra.
„Tak čo?” obrátil sa Bob na Jupitera, len čo sa Konrád vzdialil.
„Naozaj neviem, čo si mám o tom myslieť,“ priznal sa Prvý
pátrač. „Keď sme napoludnie odchádzali z Rocky Beach, všetko
fungovalo. A len o pár hodín neskôr sa ocitáme bez elektrického
prúdu, nevysiela rozhlas a telefóny sú hluché. Prezident prednesie reč
o zvláštnom leteckom výsadku v rozličných častiach krajiny a
hradskú strážia vojaci, takže nemôžeme pokračovať v ceste.”
„Možno, že autom to nejde, ale pešo áno,” ozval sa Peter. „Ak
by sa nám podarilo dostať odtiaľto von…”
Vtom sa náhle odmlčal. „Hej,” pokračoval zanedlho, „práve si
začínam uvedomovať, že vlastne toto miesto tvorí akúsi pevnosť a že
ostatný svet je za jej ohradou. My sa teda nachádzame vnútri, v
bezpečí.”

- 28 -
 „O tom, či sme v bezpečí, nemáme stopercentnú istotu,”
namietol Jupiter. „Ale hovoríš pravdu: mohli by sme prejsť do
najbližšieho mesta pešo. Ak tu zostaneme, nič sa nedozvieme. Azda
vskutku došlo k nejakej invázii a viac informácií získame mimo
tohto uzavretého priestoru.”
„Lenže plot strážia hliadky pána Barrona,” zapojil sa do
rozhovoru Bob. „Pustia nás von?”
„Nemusia o nás vôbec vedieť,” odvetil Prvý pátrač. „Už sme sa
dostali cez stráže predtým, môžeme sa i teraz.”
„A čo vojaci?” opýtal sa Peter.
„Myslím, že sa im dosť ľahko vyhneme z cesty,” usúdil statný
vodca trojice. „Aj tak budú pravdepodobne strážiť bránu.”
„Fajn,” súhlasil Bob. „V každom prípade je to lepšie ako sedieť
a čakať na Godota.”
„Poďme teda,” rozhodol Prvý pátrač. „Dejú sa tu veľmi čudné
veci a ja chcem rýchlo vedieť, o čo ide.”
Šiesta kapitola
Planúce bralá
Traja pátrači sa opatrne zakrádali tmou po úzkej ceste. „Nič
nevidím,” sťažoval sa Peter. „Je tu tma ako v hrobe.”
„Už to nepotrvá dlho,” predpovedal Jupiter. Len čo to
dopovedal, spoza končiarov na východe vyhupol mesiac. Mdlé
striebristé svetlo zaplavilo údolie a štrková cesta odrazu nabrala
bledosivý nádych. V citrusovom sade na jednej strane sa pod
stromami ťahali dlhé čierne tiene, ostro vryté do zeme.
„Zíďme z cesty,” nariadil Jupiter. „Niekto by nás mohol
zbadať.” Vkročil do tieňa pod pomarančovníkmi. Trojica sa pomaly
pohybovala k južnej hranici ranča, kde ohrada uzatvárala pozemok.
O pätnásť minút zočili vo svite mesiaca sivastú ohradu za živým
plotom z oleandrov. Mládenci sa prikradli k porastu a ostali stáť v
tieni krovia, ktoré ich mierne prevyšovalo. Teraz videli za živým
plotom hradskú a divý porast na jej opačnej strane. Pozorovali ju a
čakali.
Chvíľu sa nič nedialo a potom sa odrazu zjavili svetlá
reflektorov. Pomaly prichádzal džíp. Na streche džípu bol
namontovaný svetlomet a chlapci sa museli skrčiť, aby sa vyhli jeho

- 29 -
lúču, ktorý prečesával porast a vzápätí sa otočil na juh, aby tam
preskúmal divo rastúce krovie.
Keď džíp prešiel pomimo, ďalší svetelný kužeľ sa odrazil od
brál a zamieril na západ k bráne. Poskakoval po obvode Barronovho
pozemku.
„Tamto ktosi prezerá plot,” upozornil Bob.
Jupiter si vzdychol: „Pravdepodobne jeden z Barronových
chlapov.”
„Mohol by nás zbadať pri preliezaní ohrady,” podotkol Peter.
„Okrem toho pri bráne stojí strážca. Vidím ho odtiaľto.”
Džíp sa obrátil a vracal sa späť popri bráne. Zastal na ceste
blízko miesta, kde sa ukrývali pátrači. Hliadka na úbočí znova
prevŕtala noc lúčom svetla. Spočinula na mužoch v džípe. Boli traja.
Jeden zdvihol zrak k bralu, potom zvesil z ramena pušku a skúmal ju,
akoby sa chcel presvedčiť, že je nabitá. Po chvíli sa džíp pohol ďalej.
Vyšiel na nízky pahorok a vzápätí sa stratil z dohľadu v kotline za
ním.
„Prečo by nás mali zastaviť Barronovi muži, keď sa pokúsime
preliezť ohradu?” zauvažoval nahlas Bob. „Prečo by ich to malo
vôbec vzrušovať? Nie je azda jedinou starosťou Barrona, aby nikto
nevnikol dovnútra?”
„Iste,” pripustil Jupiter, „lenže ak nás Barronove stráže zbadajú,
môžu spôsobiť rozruch, ktorý by upútal pozornosť vojakov,”
„No dobre, ale čo ich do toho?” namietol opäť Bob. „Veď sme
iba pešiaci, nezavadzali by sme na ceste vojenským vozidlám.”
„Predpokladajme, že nejde vôbec o vojenské vozidlá, čo
nadporučíka znepokojuje,” nadhodil Prvý pátrač. „Čo ak sa v
skutočnosti usiluje zahnať osadenstvo farmy Valverde do úzkych?”
„Teraz hovoríš ako Barron,” skonštatoval Peter, „a to si o ňom
myslím, že je blázon.”
„Možno je, ale cítim, že v jednom má pravdu,” priznal Jupiter.
„Nadporučík sa zaujíma predovšetkým o ranč, nie o cestu.
Pravdepodobne preto nechce, aby sme sa odtiaľto vzdialili. Ak by sa
nám však podarilo dostať sa cez cestu do tamtej divočiny, mohli by
sme zdúchnuť.”

- 30 -
 „Zadrž!” zvolal Peter. „Sme len zopár kilometrov od hlavnej
cestnej komunikácie, ale ak sa máme driapať divým krovinatým
porastom, tak so mnou nerátaj. V tej tme by sme sa mohli celkom
dochrámať.”
„Pripúšťam,” povedal Prvý pátrač. „Dobre teda. Keď som pred
odchodom z Rocky Beach študoval mapu, všimol som si ešte jednu
cestu. Severne od ranča. Ak by sme sa vyštverali na tie vrchy, ľahko
by sme sa k nej dostali.”
Peter sa otočil a zahľadel na líniu končiarov na západe. Mesiac
bol vysoko na oblohe a bralá vyzerali deprimujúco, ako sa týčili v
hrozivom svetle. Na miestach, kde ich oddeľovali priesmyky a
rokliny, sa vznášali tmavé tiene.
„Súhlasím,” pritakal Peter. „Skúsme sa vybrať cez tie kopce, ale
nie v noci. A rozhodne nie bez baterky. Sú priveľmi strmé a na
mesačné svetlo sa nedá spoľahnúť. Stačí jeden prešľap a môže byť
náš posledný.”
„To je pravda,” prikývol Prvý pátrač. „Fajn. Vráťme sa teda na
ranč, oddýchnime si a za svitania vyrazíme.”
Chlapci sa vydali cez citrusový sad nazad do baraka. Za
mesačného svitu a svetla lámp v domoch, ktoré im ukazovali cestu,
sa im kráčalo ľahšie. Keď sa ocitli asi sto metrov od Barronovho
domu, vyšli znova na štrkovú cestu.
„Jupiter!” Spoza rohu baraka vyšiel Konrád. „Jupiter, si tam?
Peter! Bob!”
„Tu sme, Konrád,” ozval sa mu Prvý pátrač.
„Prečo nejdete dovnútra?” opýtal sa bavorský pomocník, „Kde
ste boli? Hľadal som vás.”
Zrazu sa na Barronovom dome otvorili zadné dvere a von vyšiel
sám majiteľ ranča. „Kto sa poneviera okolo domu?” zvolal.
„To sme iba my, pán Barron,” odvetil Peter.
Vtom zbadal za Konrádom nečakaný oslnivý bledomodrý
záblesk.
„Jupiter!” vykríkol Druhý pátrač. „Pozri!”
Končiare na sever od farmy zahaľovali zvláštne modré plamene.
Desivý oheň oblizoval oblohu ako záblesky chladného ligotu.
„Čo to má, preboha, znamenať?” vykríkol Charles Barron.

- 31 -
 Na okamih sa oheň takmer dotkol žulového povrchu štítov a
husté kúdele bieleho dymu sa vzniesli zo zeme za vodnou nádržou.
Buchli dvere. Na ceste zaduneli kroky. Ozvali sa výkriky úžasu
a strachu. A potom sa spoza vznášajúceho žiarivého oblaku vynoril
oválny objekt. Visel vo vzduchu striebristý v odblesku planúcich
končiarov. Znezrady začal stúpať nahor. Za pár sekúnd sa už vznášal
nad štítmi a mizol na nočnej oblohe.
Žiara na vrchoch slabla, až celkom zhasla. Na farme zavládlo
úplné ticho - všetci zamreli a nikto sa neodvážil ani pohnúť. A do
toho vykríkol Peter: „Posvätná krava! Lietajúci tanier!”
Siedma kapitola
Nevinná obeť
„Nezmysel!” zvolal nevrlo Charles Barron.
Nikto však ani nemukol.
Po schodoch z domu zišla pani Barronová. „Charles!” vyhŕkla
rozrušené. „Videl si to?”
„Nie som slepý,” odvrkol jej manžel. „Nech to bolo čokoľvek,
videl som to na vlastné oči. Hank! Rafael! John!”
Barron ukázal rukou na severné bralá. Ideme sa hneď pozrieť,
čo sa to tam, dočerta, deje!”
Jupiter začul na ceste rev automobilového motora. Obzrel sa a
videl, ako sa po štrkovej ceste hrnie džíp s vojakmi. Prudkým
trhnutím zastal tesne pred barakom.
„Pán Barron!” Nadporučík Ferrante vyskočil z auta a náhlil sa k
majiteľovi farmy. „Ste všetci v poriadku?” spýtal sa. „Čo sa stalo?
Videli sme oheň!”
„Budem vás informovať o všetkých krokoch, ktoré sa vás
týkajú,” vyštekol Barron. „Ale teraz zmiznite aj so svojím džípom z
môjho pozemku!”
„Charles!” vykríkla pani Barronová. „Už mám toho dosť!
Nemusíš byť taký hrubý!”
„Budem taký hrubý, ako sa mi zachce, Ernestína,” odsekol
Charles Barron. „Nadporučík, čakám!”
Ferrante bez slov nasadol do džípu. Vodič zaradil spiatočku a
auto sa vzdialilo od davu ľudí, ktorí sa zhromaždili na príjazdovej
ceste. Nato sa prudko otočilo a uháňalo po štrkovej ceste.

- 32 -
 „Pablito!” zavolal Barron. Kývnutím privolal chudého chlapca,
ktorý sledoval celý výjav.
„Áno, pán Barron,” ohlásil sa chlapec. Vyzeral na osem, deväť
rokov.
„Choď k ohrade, nájdi svojho otca a odkáž mu, aby stráže
strieľali do pneumatík džípu, ak sa vojaci ešte raz pokúsia prejsť cez
bránu.” Vtom sa ozvala jedna žena:
„Pablito nemôže ísť s takým odkazom. Doručím ho sama,”
ponúkla sa.
„Charles, myslím si, že to nie je vôbec potrebné,” namietla pani
Barronoyá. „Ten úbohý mladý muž v džípe sa iba snaží plniť si svoju
povinnosť.”
„Vstúpil na cudzí pozemok a ja nemienim tolerovať votrelcov
bez ohľadu na ich vek, postavenie ani členstvo vo vláde,” vyhlásil
majiteľ ranča. „Radšej to vybavíme hneď, než by sme mali skončiť
ako utečenci alebo príživníci.”
Barron sa znova obrátil na Detweilera. „Opakujem, ty Hank,
Rafael a John idete so mnou na hornú lúku. Osobne sa presvedčíme,
čo sa tam, došľaka, robí.”
„Áno, pán Barron,” súhlasne prisvedčil Detweiler. Predáka sa
zjavne zmocnil zmätok aj zvedavosť, no v nijakom prípade nie
strach.
„Myslím, že by sme sa mali vyzbrojiť,” rozhodol Charles
Barron. Vytiahol z vrecka kľúč a podal ho Banalesovi, ktorý práve
vyšiel z baraka. „Vy viete, kde sú zbrane. Vezmite pušku pre
každého a skontrolujte, či sú nabité.”
„Charles, dúfam, že nemieniš nikoho zastreliť,” ozvala sa pani
Barronová.
„Iba ak nebudem musieť,” odsekol jej manžel.
Jupiter poťahal Petra za rukáv a kývol Bobovi tak, aby ho
nevidel nijaký dospelý. Trojica prekĺzla cez zhromaždených ľudí na
štrkovej ceste a ukryla sa do tmy medzi dvoma chatrčami.
„Ak sa chceme dozvedieť, čo sa tam hore naozaj stalo, mali by
sme Barrona s ostatnými predbehnúť a doraziť k vodnej nádrži prví,”
oznámil Prvý pátrač kamarátom. „Barron by si mohol nechať
informácie iba pre seba.”

- 33 -
 Peter preglgol: „Jupe, tí chlapíci majú pušky.”
„Pred chvíľou Barron sľúbil, že nikoho nezastrelí,” pripomenul
mu Jupiter, pričom trochu skreslil Barronove slová. Rozbehol sa
smerom k parkovacej ploche vedľa kôlni.
„Jupiter, pred chvíľou sme videli lietajúci tanier. Čo ak hore na
hrádzi natrafíme na mimozemšťanov?” naliehal na kamaráta Peter,
ktorý uháňal za ním.
„Tým väčší dôvod, aby sme sa ta dostali prví!” odvrkol vodca
trojice.
Peter zavzdychal, ale nasledoval ho vedno s Bobom.
V tieni kôlni bolo tma, no keď sa pustili cez polia na sever od
parkovacej plochy, pohybovali sa rýchlo dopredu. Vo svite mesiaca
uzreli pred sebou vodnú nádrž, a keď dobehli na okraj pasienka
medzi obrobenými poľami a hrádzou, zbadali košiar s ovcami.
Niektoré na protest proti ich prítomnosti zabľačali. Peter sa pri tom
zvuku strhol, ale pokračoval ďalej. Čoskoro sa už chlapci štverali na
skalný zráz na jednej strane hrádze.
Popoludní im Hank Detweiler spomenul, že za vodnou nádržou
sa nachádza lúka, aj keď im ju v skutočnosti neukázal. Predpokladal,
že údolie, v ktorom sa rozprestiera ranč Valverde, bolo kedysi dnom
jazera. Pred mnohými vekmi rozdelilo silné zemetrasenie dno vo
dvoje a jeho najsevernejšiu časť presunulo nad úroveň zvyšku údolia.
Časť najvyššie položeného miesta teraz zalievala voda a ostatok
tvorila lúka, ktorá sa dvíhala od vodnej nádrže až k úpätiu končiarov.
Keď chlapci vyliezli nahor, pokračovali po chodníčku okolo
nádrže k trávnatej ploche na opačnom konci: Peter sa vyľakane
obzeral okolo seba: boli tu hore mimozemšťania? Okrem svojich
priateľov však nevidel ani nohu. Po ohni, ktorý ožaroval vrchy,
takisto nebolo ani stopy. V mesačnom svite sa pred pátračmi týčili
iba holé skaly a medzi nádržou a štítmi sa rozprestieral striebristý
koberec trávy.
„Mali sme si vziať so sebou baterky,” poznamenal Bob. Pustil sa
cez trávu vysokú po kolená, no po pár krokoch zakopol a skoro
spadol.
„Opatrne!” varoval ho Jupiter.

- 34 -
 Bob urobil krok dozadu. „Jupiter!” zvolal. „Peter! Hej, tu je… tu
je čosi!”
Kamaráti sa rozbehli k nemu a kľakli si do trávy.
„Ach, nie!” zanariekal Peter. „To je človek! Žije… žije ešte?”
Jupiter sa zohol k nehybnému mužskému telu. „Áno. Ešte
dýcha.”
V blízkosti nádrže sa vtom ozvali hlasy a hrkot uvoľnených
kameňov, kotúľajúcich sa po svahu. Prichádzal Charles Barron so
svojimi mužmi. Jupiter si nahlas vzdychol a muž ležiaci na lúke sa
prevrátil na chrbát. Tvár sa mu belela v mesačnom svetle. Oči mal
privreté a ústa mierne pootvorené. Rýchlo sa nadychoval a
vydychoval.
Náhle zacítili nejaký zápach. Akoby od zhorených vlasov.
„Hej! Ostaňte na mieste!” vykríkol Gharles Barron. „Jeden
pohyb a odstrelím vám hlavu!”
Chlapci žmurkali vo svetle bateriek.
„No toto, veď sú to tie chlapčiská z bazára!” zvolal Barron.
„Pane, tento muž je ranený,” oznámil Prvý pátrač.
Barron a Hank Detweiler sa rozbehli dopredu.
„To je de Luca!” vykríkol Barron. „Simon de Luca!”
Detweiler si kľakol a pridržal baterku pri mužovej tvári. Opatrne
sa de Lucu dotkol.
„Za uchom má hrču,” hlásil predák, „a… a zopár vlasov má
oškvrčaných od ohňa.”
Zamdletý chlapík sa pohol.
„Už je dobre, Simon,” prihovoril sa mu Detweiler. „Sme s
tebou.”
Muž otvoril oči a nechápavo civel na predáka.
„Čo sa ti stalo?” opýtal sa ho Detweiler.
De Luca pokrútil hlavou a potom ním myklo. „Vari som
spadol?” čudoval sa. Pomaly sa rozhliadal dookola. „Moje ovce! Kde
sú ovce?”
„Na dolnom pasienku, na opačnej strane nádrže,” odvetil
predák.

- 35 -
 De Luca sa opatrne posadil. „Nerozumiem tomu,” riekol.
„Vybral som sa sem, aby som skontroloval ovce. Vyšiel som až
takmer k hrádzi. Všetko sa mi videlo v poriadku.”
Úzkostlivo sa pozrel na Detweilera. „Bol som isto na dolnej
lúke. To je posledná vec, ktorú si pamätám. Ale ako som sa dostal
sem? Vy ste ma priniesli?”
„Nie, Simon,” odvetil Detweiler. „Našli ťa tu títo chlapci.
Naozaj si nespomínaš, že by si voľačo videl? Plamene? Dym? Vôbec
hocičo?”
„Nie, nič,” pastier záporne zavrtel hlavou. Nato si ju vložil do
dlaní a po prvý raz sa dotkol vlasov. „Čo sa mi to stalo?” skríkol.
„Moje vlasy! Čo je s mojimi vlasmi?”
„Simon, zrejme si sa trochu popálil,” vysvetlil mu predák.
Banales si kľakol vedľa zraneného a potichu sa mu prihovoril po
španielsky. Ostatní sa rozpŕchli po lúke, aby ju prehľadali. Pomocou
svetla bateriek objavili zhorené miesta, akoby plamene vzbĺkli na
zelenej tráve nakrátko, ale intenzívne. Naďabili na začmudené pásy
na skalách, ktoré olizoval modrý oheň. Okrem predmetu, ktorý našiel
Detweiler na úpätí vrchov a ktorý nebol väčší ako ľudská ruka,
neobjavili nič iné. Predmet bol z lesklého striebristého kovu a v
strede sa dal sklopiť. Na obidvoch koncoch bol ukončený
niekoľkými hrotmi.
„Vyzerá ako dajaká svorka,” poznamenal predák. „John, nevieš,
čo to môže byť?”
John Aleman vzal predmet od Detweilera a prevracal ho v
rukách. „Je to pre mňa záhada. Vyzerá ako nejaká súčiastka stroja.”
„Napríklad z lietadla?” nahlas zauvažoval Detweiler.
„Možno,” pripustil Aleman. „Ide o akúsi zliatinu, len neviem
akú. Oceľ to nebude, pretože prevláda viac cínu. A nevidieť na nej
ani náznak oleja. Pozrite, ak túto časť sklopíte, hroty sa uzavrú.
Pripomína mi to skôr dajaký spínač, ale ešte nikdy som sa s
podobným nestretol.”
Barron sa rozhliadol po lúke a potom uprel zrak na končiare.
„Nikdy ste takéto niečo nevideli?”
Nato sa rozhostilo ticho a myseľ všetkých sa upriamila na
horiace štíty, kúdele dymu a cudzí lietajúci objekt, ktorý sa vzniesol

- 36 -
z lúky. De Luca si stále ohmatával zhorené vlasy. Na tvári sa mu
zračil zmätok.
„Ktosi tu naozaj musel byť,” ozval sa potichu Aleman. Hranatú
tvár s hrubými rysmi mu zastreli mraky. „Niekto sem prišiel, uro…
urobil voľačo Simonovi a zmizol. Ale odkiaľ sa tu nabral? A kam sa
zrazu podel?”
Nikto nepoznal odpoveď. Spoza kopcov nad ich hlavami sa
donieslo na lúku osamelé zavytie kojota. Peter sa zachvel, keď začul
ten kvílivý zvuk, a spomenul si na lietajúci tanier. Rád by vedel, či sa
mimozemšťania prechádzali po lúke, prípadne, či sa neschovávajú
niekde na lúke ešte aj teraz.
Ôsma kapitola
Útok!
Simona de Luca priviezli na ranč na nákladniaku. Len čo ho
zaniesli do jednej z chatrčí na štrkovej ceste, Mary Sedlacková a pani
Barronová ho prehliadli. Preverili jeho reflexy, pozreli mu do očí s
malou baterkou a usúdili, že utrpel slabší otras.
„Pani Barronová si počína, akoby absolvovala zdravotnícky
kurz,” povedal Bob Elsie Sprattovej. Traja pátrači sedeli v kuchyni s
kuchárkou, ktorá si nervózne šúchala deformovaný prst.
„Pani Barronová si v dievčenskom veku urobila kurz zdravotnej
sestry,” potvrdila Elsie. „Raz do týždňa pracuje v mestskej
nemocnici ako dobrovoľná pomocná sila. Aká smola, že sa vydala za
toho starého dudroša. Mohla sa stať skvelou ošetrovateľkou.”
Mládenci počuli, že po príjazdovej ceste prichádza auto. Jupiter
vstal a pobral sa k otvoreným dverám. Pred niekoľkými minútami sa
Charles Barron odviezol k bráne, aby požiadal nadporučíka
Ferranteho, nech ohlási nadriadeným v Robertsovom tábore, že jeho
pastiera oviec prepadli. Teraz sa vrátil a rozprával sa s manželkou na
štrkovej ceste.
„No tak, čo sa stalo?” vyzvedala pani Barronová.
Jej manžel si odfrkol: „Ten usmrkaný substitút dôstojníka má
poľný telefón, ale aj ten, ako všetko navôkol, nefunguje.”
„To je pochopiteľné,” radostne zvolala mladá žena. „Keď sa
záchrancovia nachádzajú v zemskej atmosfére, môžu prerušiť naše
elektrické pole.”

- 37 -
 „Ernestína, tebe sa ani nesníva, čo je elektrické pole!” zvrieskol
Charles Barron.
„Nie, to máš pravdu,” uznala. „Ale je strašne dôležité, či nie?
Ak sa mimozemskí návštevníci postarajú, aby toto pole nepôsobilo,
všetko prestane fungovať - rozhlas, telefóny, autá, všetko.”
„Naše auto zatiaľ funguje,” pripomenul jej Barron.
„Zrejme ich rušenie nie je kompletné,” pokračovala pani
Barronová. „Len čo sa mimozemšťania vrátia, všetko vyradia z
prevádzky.”
„A kedy sa tak stane?” spýtal sa Barron sarkasticky.
„Dajú nám vopred vedieť,” odvetila jeho manželka. Nato vyšla
po schodoch do veľkého domu.
Majiteľ ranča zahundral zopár slov popod nos a potom
nasledoval svoju ženu.
„Výborne!” jasala Elsie Sprattová, ktorá práve podišla k dverám
baraka a postavila sa vedľa Jupitera. „Konečne sa jej podarilo mať
posledné slovo.”
Vzápätí sa zvrtla, vrátila sa dovnútra a sadla si za stôl. „Ten
starý cap, za ktorého sa vydala, by aj svätého pripravil o rozum,”
šomrala. „Ak pani Barronová povie, že toto je čierne, on rozhodne,
že je to biele, len aby jej urobil naprotiveň. No dnes večer dosiahla
svoje. Od začiatku predpovedala príchod mimozemských
návštevníkov a trvala na tom, že nad nami prevezmú moc komunisti,
byrokrati alebo odbory, a ukazuje sa, že sa nemýlila.”
„Naozaj tomu veríte? Naozaj si myslíte, že nás navštívili
zástupcovia vesmírnej civilizácie?”
Elsie odvrátila pohľad od Prvého pátrača. „Čo iné by to mohlo
byť?” opýtala sa. Odrazu rezko vstala a z jednej policovej skrinky
vybrala sviečku a pocínovaný svietnik.
„Vezmite si to so sebou, keď pôjdete spať.” Potom sa vybrala po
schodoch hore a v ruke niesla lampu. Dnu vošla Mary Sedlacková a
aj ona vyšla po schodoch na poschodie. V baraku býval i Banales a
Detweiler s Alemanom. Čoskoro sa aj oni pobrali do svojich izieb.
Banales ukázal Konrádovi a chlapcom veľkú miestnosť s viacerými
posteľami v prednej časti domu, kde sa mali uložiť na noc. Konrád
vyhlásil, že sa neodváži oka zažmúriť, no len čo sa vystrel na lôžku,

- 38 -
zanedlho hlboko a pravidelne odfukoval. Pátrači ležali potme ešte
dlho po tom, ako dohorela sviečka. Započúvali sa do zvukov, ktoré
vydávala stará budova a ľudia v nej. Niekde v susedstve sa ktosi
nepokojne prehadzoval na posteli. Inde zasa chodil voľakto potme
hore-dolu.
Jupiter sa zobudil zavčas rána a už nevedel zaspať. V mysli sa
vracal k udalostiam predchádzajúceho dňa. Po chvíli vstal a podišiel
k oknu. Mesiac zapadol, ranč zahalila tma a všade vládlo ticho.
Vonku sa ani vánok nepohol. Prvý pátrač nevedel odhadnúť, koľko
je hodín, no predpokladal, že čochvíľa sa začne brieždiť.
Napochytro sa obliekol a opatrne prešiel k lôžkam, na ktorých
spali jeho kamaráti. Zľahka sa ich dotkol a obidvaja sa ihneď
prebudili. O pár minút sa trojica zakrádala dolu schodmi a von z
domu. Pri slabom svetle hviezd viedol Jupiter svojich spoločníkov
popri robotníckych chatrčiach na parkovaciu plochu vedľa kôlni.
Mládenci sa zhrčili pod stromom.
„Čo sa robí?” opýtal sa Peter.
Jupiter zvraštil čelo a poťahoval si peru ako vždy, keď urputne
premýšľal. „Bolo by veľmi ťažké napodobniť prezidentov hlas?”
ozval sa konečne. „Dal by sa získať zvukový záznam skladby Sláva
prezidentovi v podaní orchestra námorníctva?”
„Myslíš si, že ide o podfuk?” opýtal sa priamo Bob.
„Neviem, no pripomenulo mi to známe rozhlasové vysielanie, o
ktorom som raz čítal,” povedal vodca trojice. „Pripravil ho Orson
Welles, a ak aj na začiatku nemalo ísť o trik, napokon tak určite
vyznelo.”
Jupiter sa oprel o kmeň stromu a odkašľal si, akoby sa chystal
urobiť im prednášku.
„V tridsiatych rokoch, keď ešte neexistovala televízia, zaradil
Welles do rozhlasového vysielania počas Halloweenu, v predvečer
sviatku Všetkých svätých, dramatizáciu vedecko-fantastickej novely
anglického románopisca H. G. Wellsa Vojna svetov. V príbehu
napadli Zem príšery z Marsu. Celkom na začiatku programu síce
hlásateľ upozornil, že ide iba o rozhlasovú hru, no zvyšok vysielania
vyznel ako sled mimoriadnych rozhlasových hlásení. Každý, kto si
zapol rádio neskôr, vypočul si prehľad správ o zvláštnych objektoch

- 39 -
z vesmíru, ktoré pristáli pri malom mestečku v New Jersey.
Dozvedel sa, že išlo vlastne o vesmírne lode, z ktorých vystúpili
strašidelné bytosti s tykadlami. Niektoré pasáže programu sa
vysielali z mobilných jednotiek v teréne, takže rozhlasoví poslucháči
počuli sirény a huriavk davu. Zazneli aj informácie, že z močiarov
pri New Jersey sa vyparujú jedovaté plyny. Vzápätí sa odvysielal
prehľad o dopravnej situácii na hlavných cestných komunikáciách,
pretože ľudia údajne utekali pred votrelcami.
Rozhlasová spoločnosť však vôbec netušila, že kým sa celé
vysielanie skončilo, ľudia sa vskutku dali na útek pred Marťanmi.
Tisícky si mysleli, že rozhlasové správy boli autentické, a spanikárili.
Čo ak rozhlas, ktorý sme dnes počuli, nevysielal z
Washingtonu? Čo ak dotyčný hlas nepatril v skutočnosti
prezidentovi? Čo ak sme počúvali vysielanie len odkiaľsi z okolia?”
Jupiter ukázal rukou na končiare, ktoré ich obklopovali.
„Nuž, tam niekde by mohol byť nainštalovaný vysielač,”
pripustil Bob. „Možno by dokázal zablokovať pravidelné vlnové
dĺžky rozhlasového vysielania. Hádam by vedel odvysielať aj
falšovaný prejav. Lenže vojaci na ceste…”
„Čo ak sú to podvodníci?” prerušil ho Prvý pátrač. „Nadporučík
sa správa prehnane vojensky - má tendenciu nadmieru šikanovať.
Celkom pokojne to môže predstierať.”
„Zrejme ho iba nedávno povýšili,” usúdil Bob. „Príliš parádne
sa oblieka. Sústavne má natiahnuté na rukách rukavičky. Počul som
však, že takto si počínajú všetci noví dôstojníci.”
„Ak by išlo o podfuk, dakto by sa mohol dostať do náramných
problémov,” podotkol Peter. „Prečo by to robil? Oheň na vrchoch
vyznel naozaj tajuplne. Nie je veru vôbec jednoduché postarať sa o
to, aby holé skalné masívy odrazu vzplanuli. Okrem toho sme na
vlastné oči videli, ako sa z lúky vzniesla vesmírna loď. A potom ten
pastier oviec - veď sme sa sami presvedčili, že mal ohorené vlasy.
Nesmieme zabúdať ani na súčiastku, ktorú našiel Hank Detweiler na
lúke - svorku alebo spínač, či čo to bolo.”
„Všetko nadmieru presvedčivé,” uznal Jupiter, „ale skúsme sa
vážne zamyslieť. Peter, tvoj otec predsa pracuje vo filmových

- 40 -
štúdiách. Stalo sa dnes azda voľačo, čo by nevedel napodobniť dobrý
odborník na špeciálne efekty?”
„Nie,” po krátkej pauze odvetil Druhý pátrač. „Myslím, že nie.”
„Potom nám zostáva len jeden spôsob, ako naisto zistíme, o čo
ide,” uvážil vodca trojice. „Musíme podniknúť to, čo sme plánovali
celkom na začiatku. Presunieme sa do najbližšieho mesta a
presvedčíme sa, čo sa tam deje.”
„To ale značí, že sa musíme vydriapať na tamtie kopce,”
poznamenal Bob. „Hor sa teda na to.”
„Ach, nie,” zaúpel Peter. „Znova sa máme vrátiť na tú lúku? Čo
ak je niekto alebo niečo ešte stále hore?”
„To isté si vravel včera večer,” pripomenul mu Jupiter, „a okrem
pastiera sme nenašli nikoho iného. Prestaňte s tým strašením.
Vyrazíme hneď na svitaní.”
Mládenci netrpezlivo čakali, až začali blednúť zore a slabý svit
vystriedal temnotu v údolí. Potom vstali a rýchlym krokom vyrazili
smerom k lúke. Keď zanechali za sebou obrobené lány a prišli na
okraj pastviny, zbadali, ako sa nad vodnou nádržou zdvihla hmla a
sťa našuchorený mrak preplávala ponad hrádzu. Zamierili k nej,
pričom dávali pozor, aby sa vyhli ovciam na spodnej lúke. Na
dolnom konci nádrže však zastali. Všetci pocítili záchvev strachu. Do
ich mysle sa votrel obraz Simona de Luca, ležiaceho na zemi so
spálenými vlasmi, akoby ho ošľahli plamene z horiacich skál.
Pátrači ohmatávali kamene a kríky na brehu hrádze. Keď sa
vyštverali na jej horný koniec, pustili sa po jej okraji. Peter kráčal
celkom vpredu a rozrážal hmlistý závoj.
Znezrady zreval.
Cestu mu zahatala vysoká, chudá postava, ktorá mala na pohľad
priveľkú hlavu oproti ostatnému telu. Chlapcom chvíľu trvalo, kým
si uvedomili, že neznáma bytosť nosí na sebe oblečenie z lesklého
bieleho materiálu, ktoré sa aj v šere ligotalo, a na hlave obrovskú
kuklu. Takú používajú potápači, kozmonauti a možno aj
mimozemšťania, ktorí nemôžu dýchať pozemský vzduch.
Peter zvrieskol ešte raz. Jupiter videl, ako obluda zdvihla ruku a
zahnala sa. V tej istej chvíli ktosi zovrel Prvého pátrača zozadu okolo
krku. Nadvihol ho tak, že videl nad sebou sivú oblohu a bledé ranné

- 41 -
hviezdy. Vtom ucítil na zátylku prudkú bolesť. Ešte si stihol
uvedomiť, že sa prepadá do tmy, a viac o sebe nevedel.
Deviata kapitola
Žiadosť o pátranie
Jupiter otvoril oči a videl, že obloha nad ním je modrá. Po hmle
neostala ani stopa a vedľa neho kľačal Konrád.
„Jupiter, si v poriadku?” spýtal sa, Bavor znepokojene.
Prvý pátrač zastenal. Bolesť mu vystreľovala z pravého ramena
do ucha. Hoci sa celý triasol, podarilo sa mu sadnúť si.
Hneď vedľa pomáhal Rafael Banales Petrovi postaviť sa na
nohy a John Aleman sa pokojne prihováral Bobovi, ktorý sedel na
zemi s nohami skrčenými pod bradou.
„Konrád,” oslovil bavorského pomocníka vodca pátračov. „Ako
si nás našiel?”
Konrád sa uškrnul. „Nebolo to ťažké. Keď som sa zobudil, boli
ste preč. Pomyslel som si, že keby som bol Jupiterom Jonesom,
vybral by som sa na miesto, kde sa odohrala istá vzrušujúca udalosť.
A tak som zobudil pána Alemana a pána Banalesa, potom sme sa
zastavili po Hanka Detweilera a prišli sme sem.”
Prvý pátrač sa poobzeral. Hank Detweiler stál zachmúrený za
ním. „Čo sa vlastne stalo?” opýtal sa.
„Niekto tu hore čakal,” odvetil Jupiter. „Zazrel som nejakú
osobu v skafandri. Zahnala sa na Petra.”
„Robíš si z nás dobrý deň!” obvinil ho Detweiler.
„Nie, nerobí,” ozval sa Peter. Myklo ním, keď sa chytil za hlavu.
„Ten chlapík ma poriadne praštil.”
Prvý pátrač si ohmatal šiju a rozpamätával sa na to, čo sa stalo.
„Ďalší sa vrhol na mňa zozadu,” pokračoval. „Použil hmat, ktorým
ma pridusil, a ja som stratil vedomie.”
„Museli byť traja,” pridal sa Bob. „Ten, čo mňa zlikvidoval,
páchol po koňoch.”
„Čože?” Nečakane sa zjavil na lúke Charles Barron. „Kto
zapáchal ako kone? Hank, čo sa to tu deje?”
„Nadránom sa tieto chlapčiská vytratili z baraka,” pustil sa do
vysvetľovania predák. „Vyšli sem hore a ktosi ich napadol. Peter

- 42 -
tvrdí, že dajaký chlapík v skafandri. A Bob zasa vraví, že ktosi, čo
páchol po koňoch.”
„Nezmysel!” zvolal Barron. „Vesmírne bytosti nesmrdia ako
kone. Hank, prišiel som sem dodávkou. Odveď chalanov na dolnú
lúku. Vezmem ich nazad do baraka, nech ich Ernestína prezrie.”
O desať minút liezli Jupiter, Peter a Bob na príkaz Mary
Sedlackovej a Elsie Sprattovej do svojich postelí v izbe pre
nocľažníkov.
„Ešteže nám šťastie praje,” poznamenala sucho Mary. „Simona
de Luca mohli minulú noc zabiť a vy ste si to takmer odniesli dnes
ráno, ale chvalabohu sa to skončilo dobre. Preto už nepokúšajte osud.
Držte sa ďalej od tej lúky, nie je to práve bezpečné miesto.”
Potom spolu s Elsie zišla dolu schodmi.
„Teraz ju nebolo cítiť od koni,” konštatoval Prvý pátrač, „ale
včera popoludní nimi razila.”
„Ty si myslíš, že mohla byť jednou z tých, čo nás napadli?”
spýtal sa Bob.
Jupiter pokrčil plecami. „Ktovie? Zdá sa, že má dosť veľkú silu.
Podľa mňa aspoň jeden z útočníkov bol pozemšťan. Odmietam
uveriť tomu, že by bytosť z inej planéty jazdila na koni.”
Bob uprel pohľad do stropu. „Vravíš osoba, čo jazdí na koni? To
by nám veru veľmi nezúžilo okruh podozrivých. Stavím sa, že Hank
Detweiler jazdí na koni. Aj Barron. Mary zasa trávi pri koňoch veľa
času. Pravdepodobne jazdí aj Banales s Alemanom. Potom
prichádzajú do úvahy ešte farmárski robotníci, ktorí žijú v chatrčiach.
O nich takmer nič nevieme.”
„O kom takmer nič neviete?” znezrady ich prekvapil hlas pani
Barronovej. Potichu vyšla po schodoch a teraz stála vo dverách,
usmievajúc sa na chlapcov.
„Môjho manžela ste veľmi rozrušili,” prezradila. „Povedal mi,
že vás prepadli… no… záchrancovia.”
„Zaútočili na nás traja ľudia, pani Barronová,” opravil ju vodca
trojice. „Jeden z nich mal určite na sebe skafander.”
Ernestína Barronová si sadla na okraj Jupiterovej postele. V
ruke držala malú baterku a pozrela sa ňou Jupiterovi do očí. „Si v
poriadku,” zahlásila spokojne. „Mal si šťastie.”

- 43 -
 Potom prešla k Petrovi, aby ho vyšetrila. „Mimochodom, čo ste
robili na hornej lúke?” zaujímalo ju.
„Pokúšali sme sa opustiť ranč a dostať sa do najbližšieho
mesta,” priznal sa Prvý pátrač. „Pani Barronová, vy navidomoči
veríte tomu, že nás navštívili obyvatelia inej planéty. Vedia ľudia z
ranča Valverde o vašej viere v oslobodenie?”
„Myslím, že áno.” Zatvárila sa ustarostene. „Predpokladám, že o
tom vie každý na farme. Lenže… lenže nie som si absolútne istá, že
tu uplynulú noc boli záchrancovia.”
„Naozaj?”
Potriasla hlavou a vykročila k Bobovi. „Ten včerajší lietajúci
objekt nad lúkou vyzeral presne ako vesmírna loď, o akej prišli
hlásenia, aj z ostatných častí krajiny. Pozemšťania sa rozprávali so
záchrancami. Ibaže Simona zranili a vás takisto. A to vesmírni
návštevníci ešte nikdy neurobili. Sú tak intelektuálne vysoko
vyvinutí, až majú telepatické schopnosti. Neverím, že by zaútočili na
človeka. To predsa nie je účel ich príchodu. Majú nám prísť
pomôcť.”
„Isteže,” pritakal Jupiter. „Pani Barronová, planéta Omega sa
údajne nachádza na Mliečnej ceste najbližšie k Zemi, v súhvezdí
Andromedy. Viete, ako je to ďaleko?”
„No, asi dva milióny svetelných rokov,” odvetila. „Chápem,
človek si nevie predstaviť putovanie dvoma miliónmi svetelných
rokov. Lenže záchrancovia majú oveľa dokonalejšiu technológiu ako
my na Zemi. Vzdialenosť nepredstavuje pre nich nijaký problém.
Podnikli výskumnú cestu do hĺbky vesmíru. Všetko je to vysvetlené
v Korsakovovej knihe Paralely. Korsakov skutočne navštívil Omegu
a potom ho vrátili na Zem, aby pripravil záchrancom cestu. V
Paralelách tvrdí, ako naše vojny robia starosti obyvateľom Omegy, a
odkedy vlastníme atómovú bombu, vo vesmíre vládne zvýšené
napätie.”
„Hm,” pokýval Jupiter hlavou.
„Záchrancovia nás nakoniec vezmú a uchránia pred
pozemskými nebezpečenstvami,” pokračovala pani Barronová.
„Samozrejme, nezoberú všetkých, zachránia iba tých, čo budú vedieť

- 44 -
najviac prispieť k prebudovaniu našej civilizácie po skončení
obdobia chaosu.
Môj manžel odmietal uveriť, že by sa čosi také mohlo stať. No
po tom, ako minulú noc uvidel vesmírnu loď, vôbec nešiel do
postele. Uvelebil sa v kresle a prečítal Korsakovovu aj Contrerasovu
knihu na dúšok. Dnes je už ochotný pripustiť, že nás navštívili
vykupitelia.”
„To by vás malo tešiť,” podotkol Jupiter.
„Nie však v prípade, keď sa ukázalo, že ide o násilníkov, ktorí
likvidujú ľudí úderom do hlavy,” riekla rozhodne. „Rada by som sa
presvedčila o tom, že takí nie sú.”
„Viete, tí útočníci nemuseli byť vôbec mimozemšťania,” usúdil
Prvý pátrač.
„Rozumiem.” Smutne sa usmiala. „Niekto mohol zinscenovať
dokonalú lesť. Dnes ráno som spomenula takú možnosť manželovi a
strašne sa rozzúril. Radšej by som to vedela naisto. Je už
presvedčený, že sem prišli mimozemšťania, a nepraje si, aby mu to
niekto vyvracal. Verí tomu, že prišli, aby ho vzali do bezpečia,”
„Predpokladám, že sa mu tá myšlienka páči,” utrúsil Jupiter.
„Pani Barronová, porozprávajte mi o tunajšom osadenstve.”
Zatvárila sa prekvapene. „Osadenstve? Ty si nejaký veľmi
zvedavý. Mám pocit, akoby ma vypočúvali na policajnom
riaditeľstve.”
Jupiterova náprsná taška ležala na stolíku vedľa postele. Bez
slova sa načiahol za ňou, z jedného priečinka vytiahol navštívenku a
podal ju pani Barronovej. Stálo na nej:
TRAJA PÁTRAČI
VYPÁTRAME VŠETKO
???
Prvý pátrač - Jupiter Jones
Druhý pátrač - Peter Crenshaw
Záznamy a výskum - Bob Andrews
„Pátrači!” zvolala pani Barronová.
„Našou osobitnou záľubou je riešiť záhady,” objasnil Prvý
pátrač. „A sme vcelku úspešní. My totiž nepodliehame predsudkom

- 45 -
ako mnohí dospelí detektívi. Ochotne pripúšťame možnosť
absurdných situácií a často sa naše predpoklady, potvrdia.”
„Chápem,” prikývla mladá žena. „Možno, že udalosti, ktoré sa
tu odohrávajú, sú dostatočne absurdné, aby sme ich zverili do rúk
detektívov. Myslím, že to aj Urobím. Prijmete ma za klientku?”
„S radosťou,” súhlasil Jupiter. „Práve ste si najali Troch
pátračov. A teraz nám porozprávajte niečo o tunajšom osadenstve.”
„Dobre teda,” prisvedčila. Sadla si do malého kresla pri nohách
Jupiterovej postele. „S Hankom Detweilerom sme sa zoznámili, keď
sme navštívili Armstrongov ranč v Texase. Na Charlesa zapôsobil
prácou, ktorú tam vykonával, a tým, že si viedol účet v kreditnej
kancelárii v Austine. Charles je veľký nadšenec kreditných úverov.
Tvrdí, že ľudia, čo nedbanlivo zaobchádzajú s peniazmi, sú
neporiadni aj v iných veciach. Hank si cenil peniaze, a tak ho Charles
najal.
Rafaela sme objavili prostredníctvom absolventskej služby
Kalifornskej univerzity v Davise. Promoval pred šiestimi rokmi a v
tom čase pracoval vo firme Západopobrežné citrusy. Mal výborné
odporúčanie. John Aleman zasa vlastnil garáž v Indii. Opravil nám
auto, keď sme tadiaľ prechádzali, a odviedol vskutku skvelú prácu.”
„Aj on mal uspokojivú finančnú situáciu?” zaujímal sa Jupiter.
„Áno. Zato s Elsie to vyzeralo horšie. Účty platila neskoro a
niekoľkokrát nemala v banke dosť peňazí, aby mohla pokryť
výdavky. Pomáhala mladšiemu bratovi, preto bolo pochopiteľné, že
sem-tam nevychádzala s peniazmi. Pracovala ako kuchárka v malej
reštaurácii v Sauguse a zo svojho platu zaobstarala bratovi obchodík
s rádiami. Vynikajúco varila, a tak sa Charles rozhodol, že to s ňou
skúsi.”
„A čo Mary Sedlackoyá?” opýtal sa vodca trojice.
„Pracovala v nájomnej stajni v Sunlande,” odvetila pani
Barronová. „Keď sa od priateľky, ktorá býva v Santa Márii,
dozvedela o ranči, Valverde, podala si žiadosť o zamestnanie. Chce
študovať a stať sa veterinárkou, preto je pre ňu výhodné, že tu býva a
peniaze si ukladá do banky. Nikdy si nevzala nijaký úver, nezaložila
si úverové konto, nepožičala si auto ani nič podobné, a tak sme

- 46 -
nemali nijakú záruku, pokiaľ ide o jej schopnosť úverovania. Charles
si však preveril jej otca, a ten je v poriadku. Pracuje v sporiteľni.”
„Čo nám môžete povedať o ľuďoch, ktorí žijú v chatrčiach
pozdĺž, štrkovej cesty?” chcel vedieť Prvý pátrač.
Pani Barronová sa usmiala. „Pracovali na ranči Valverde už
predtým, než ho kúpil môj manžel. Podaktorí sa tu narodili. Je to ich
domov.”
Nato vstala. „Nezdá sa mi, že by sa niekto z ľudí, čo na farme
pracujú, zaplietol do podvodu,” podotkla. „Len uvážte, čo by mohli
stratiť a čo získať.”
„Pán Barron je bohatý človek,” upozornil Jupiter. „Možno, že
niekto vypracoval plán, ako ho okradnúť.”
„Prosím vás, a o čo?” opýtala sa Ernestína Barronová. „Na
farme sa nenachádza nič, čo by malo veľkú hodnotu. Nezbierame
drahé veci. Dokonca nedržíme pri sebe ani ktovieakú veľkú
hotovosť. Manžel uložil peniaze do banky ako každý iný. Na bežný
účet v Pacifickej pobrežnej národnej banke v Santa Barbare. Tam sa
nachádza aj naša bezpečnostná schránka. Mám v nej uložené šperky
a predpokladám, že i Charles si do nej schoval svoje cennosti.
„Čo ak jestvuje ešte dačo iné?” zauvažoval Jupiter. „Niečo, čo
ste mohli prehliadnuť, čo podľa vás nemusí byť vôbec dôležité, no
voľakto iný to chce zúfalo získať. Prípadne chce niekto vášho
manžela úmyselne podviesť.”
„To pripúšťam,” pritakala pani Barronová.
„Ak je zjavenie vesmírneho korábu obyčajný podfuk, potom naň
musí existovať dôvod. A nezáleží na tom, nakoľko je pritiahnutý za
vlasy,” vyhlásil vodca Troch pátračov.
Pani Barronová si na chvíľu sadla, zamyslela sa a potom
utrúsila: „Skutočne netuším, o čo by mohlo ísť. Ja tu jednoducho nič
výnimočné nevidím. Môžete sa sami presvedčiť…”
Odrazu zmĺkla a zahľadela sa na Jupitera. „No, áno.
Samozrejme. Sami sa pozrite.”
„Konkrétne na čo, pani Barronová?” zaujímalo Prvého pátrača.
„Prehliadnite si dom,” vyzvala ich. „Všetko, čo máme, všetko
naše osobné vlastníctvo sa nachádza v dome. Pochopiteľne, okrem
mojich šperkov. Myslím, že hneď po obede, keď Mária, ktorá nám

- 47 -
servíruje jedlo, odíde do svojho domca, aby si odpočinula, a keď sa
môj manžel vyberie na koni na obhliadku ranča - robí to totiž každý
deň - mohli by ste prísť sem do domu a spoločne ho prehľadáme.
Azda vám zíde niečo na myseľ! Hádam zbadáte dačo, čo som si ja
nevšimla.”
„Dobrý nápad,” ocenil rozhodnutie mladej ženy Jupiter.
„Môj manžel by také čosi, samozrejme, neschválil,” podotkla.
„To iste,” pripustil statný vodca.
„Preto mu nič nepovieme.”
Jupiter sa uškrnul. „Spoľahnite sa, pani Barronová.” Odišla a
Prvý pátrač sa znova oprel o vankúš. Začal si poťahovať spodnú
peru, neklamný znak, že tuho premýšľa. Tváril sa veľmi vážne.
Peter sa uchechtol: ,,Veľký Sherlock Jones rozmýšľa tak úporne,
až mu závity horia. No tak, veľký detektív, dospel si k nejakým
záverom?”
„Nie,” odvetil Jupiter. „Len zvažujem, koľko sa naraz zbehlo
zarážajúcich okolností.”
„Akých okolností?” chcel vedieť Bob.
„Napríklad, že sa niekto snaží úplne izolovať Charlesa Barrona
so zločineckým zámerom. Znemožnili mu akýkoľvek kontakt s
okolitým svetom, takže ho môžu vydierať, podviesť alebo pýtať za
neho výkupné. Jestvuje ešte jedna možnosť: dakto na farme ho
neznáša, preto ho chce jednoducho trýzniť a verejne zosmiešniť.
Napokon je tu ešte tretia možnosť.”
„A tá znie?” zapojil sa do debaty Peter.
„Naša záhada má medzigalaktický charakter a nás vskutku
prepadli ľudia z iného sveta!”
Desiata kapitola
V pasci!
Traja pátrači obedovali za dlhým stolom v kuchyni baraku spolu
s Elsie Sprattovou, Hankom Detweilerom a zvyškom služobníctva
Charlesa Barrona. Jedli v tichosti, každý zahĺbený do vlastných
myšlienok. Keď sa vo chvíli, ako Elsie servírovala polievku, zapla
chladnička, Bob tak vystrašene vyskočil, akoby niekto doňho strelil.
„Čože, znova naskočil elektrický prúd?” začudoval sa Peter.
„Nechal som naštartované dynamo,” povedal John Aleman.

- 48 -
 „Ach, áno, zabudol som,” priznal sa Peter.
Hank Detweiler sa pozrel skúmavo na Druhého pátrača.
„Nezabúdajte, že pán Barron vydal príkazy, pokiaľ ide o vás,”
pripomenul. „Lúke sa máte vyhýbať. Postavili sme hore dvoch
strážcov, aby dohliadli, či príkaz dodržiavate.”
„Čo to má znamenať?” opýtala sa Elsie. „Naozaj sa pán Barron
tak bojí o chlapcov, alebo očakáva ďalšiu návštevu z vesmíru?”
„Pravdepodobne tak trochu oboje,” odvetil Detweiler. „Nazdáva
sa, že lietajúci tanier sa musí vrátiť, lebo tu nechal nejakých svojich
ľudí.”
„Tých, čo nás napadli?” zaujímal sa Jupiter.
Detweiler sa zamračil. „Jednej veci nemôžem uveriť,”
prehovoril, „kým sa na vlastné oči nepresvedčím, kde trčí ten chlapík
v skafandri aj so svojimi kumpánmi.”
„Zrejme prešli cez kopce na druhú stranu,” nadhodil Prvý
pátrač.
„Je to možné,” pripustil Detweiler a zmĺkol.
Ďalej jedli v tichosti. Keď skončili, Traja pátrači sa
ospravedlnili a vyšli von, aby sa usadili na zadných schodíkoch.
Onedlho s hrmotom vyšiel z domu Charles Barron a vykročil k
stajni.
Len čo zbadal mládencov, zastal. „Nieže sa zasa zatúlate,”
varoval ich. „Ak sa dopočujem, že ste boli na lúke alebo v jej
blízkosti, nechám vás zamknúť.”
„Áno, pane,” pritakal Jupiter.
Barron sa vzdialil a vzápätí vyšla z veľkého domu Mária.
Usmiala sa na chlapcov a zamierila popri nich k jednej z chatrčí na
štrkovej ceste.
Len čo Mária zmizla z ohľadu, vodca trojice vstal a vybral sa k
prednému vchodu veľkého domu.
Pani Barronová ich už čakala na verande. Stálo tam niekoľko
bielych konvenčných liatinových kresiel a stolíkov, ktoré pôsobili
nepohodlne a pichľavo so vzorom pokrútených plazivých úponkov
vinnej révy a jej listov. Mladá žena sedela v jednom z nich. Ruky
mala upäto zložené v lone, ale oči sa jej leskli vzrušením. Jupiter
vybadal, že prehliadku vlastného domu vníma ako dobrodružstvo.

- 49 -
Ráno sa pátrači dohodli, že dom si obzrie s pani Barronovou len
Jupiter, kým Peter s Bobom sa medzitým pokúsia zistiť, aká je
situácia medzi vojakmi, čo strážia cestu.
„Uvidíme sa neskôr,” lúčil sa s kamarátmi Prvý pátrač, „a pri
plote si dávajte pozor.”
„Môžeš sa spoľahnúť,” odvetil Peter.
Vodca trojice vystúpil po prednom schodisku Barronovho
domu. Pani Barronová sa zdvihla a kráčala pred ním do haly. Keď
Jupiter zavrel dvere, obidvaja na chvíľu zastali a započúvali sa do
tikotu vysokých stojacich hodín na odpočívadle schodiska.
„Odkiaľ začneme?” opýtala sa pani Barronová.
„Môžeme aj odtiaľto, na tom nezáleží,” poznamenal statný
mladík. Nazrel do jednoduchého prijímacieho salóna s tureckými
kobercami a zamatovými kreslami aj pohovkami. Nevšimol si nič, na
čo by mohol mať zlodej zálusk. Zvrtol sa a zamieril do hudobného
salónika, kde stálo krátke krídlo, zopár malých pozlátených stoličiek
a niekoľko skriniek, v ktorých ležali naukladané haldy nôt a nejaké
detské kresby.
„Maľovali ich moji chlapci, keď chodili do základnej školy,”
podotkla pani Barronová. „Podľa mňa boli dosť dobré.”
„Veľmi pekné,” povedal Jupiter, no pritom si v duchu pomyslel,
že sú otrasné. Vrátil kresby do skrinky, odkiaľ ich vybral, a prešiel
do jedálne. V príborníkoch sa ligotalo čisté striebro.
„Striebro má síce hodnotu,” utrúsil Prvý pátrač, „no
pochybujem, že by niekomu stálo za to vykonštruovať kvôli nemu
taký dôkladný podvod. Ak by zlodej ukradol príbor alebo striebornú
kávovú súpravu, a potom musel tie veci predať, veľa by tým
nezískal.”
„Aj ja si to myslím,” súhlasila pani Barronová.
Policové skrinky v kuchyni sa prehýbali pod zásobami -
zaváraninami a džemami, ktoré vyprodukovali na ranči. Na každej
nálepke bol dátum a ani jedna zaváranina nebola staršia ako rok. Keď
Jupiter skončil prehliadku kuchyne, otvoril dvere do pivnice. Pani
Barronová zažala dole svetlo a obaja zišli do tmavej, prašnej
miestnosti, kde stál štós dreva a debna s kopou uhlia.

- 50 -
 „Presne takto to vyzeralo vo Wisconsine,” podotkla mladá žena.
Rukou ukázala na obrovskú starú pec vedľa uhlia. „Charles chcel,
aby sa to tu zachovalo, ako si pamätal z detstva - teda pec a všetko
ostatné.”
Jupiter preletel pohľadom po škatuliach, latkových debnách i
kufroch, čo stáli na cementovej dlážke. Cez otvor v zadnej stene
zbadal ďalšie schodisko, ktoré viedlo z pivnice rovno von z domu.
Bol to starodávny pivničný vchod, prekrytý preglejkovou doskou cez
schodiskovú šachtu, ktorý slúžil zároveň ako strieška i ako vchod.
Vtom upútala Jupiterovu pozornosť v jednom kúte pivnice
ohrada, ktorá sa ťahala od podlahy až k povale. Zhotovená bola z
ťažkej kovovej sieťoviny a mala masívne kovové dvere zabezpečené
zámkou. Zvedavý Jupiter prešiel cez miestnosť, nazrel dovnútra cez
oká sieťoviny a uvidel skládku pušiek stojacich v stojane pri stene.
Na zemi ležali škatule s muníciou a výbušninami. V ďalšom stojane
pri vzdialenejšej stene sa týčili brokovnice a jednoručné strelné
zbrane.
„Hotový muničný sklad,” poznamenal statný mladík. „Aj vo
Wisconsine mali taký?” zaujímal sa.
Pani Barronová zavrtela hlavou a tvár jej zastrel mrak. „Nie,
tento je nový. Charles ho zriadil asi pred polrokom. Mal totiž… mal
pocit, že čas, keď sa budeme musieť brániť, je predo dvermi.”
„Rozumiem,” prikývol Prvý pátrač.
Odvrátil sa od pušiek a začal otvárať kufre, čo stáli dookola.
Všetky - tak ako aj škatule a debny - boli prázdne.
„Nič,” vyhlesol napokon.
„Veru tak,” potvrdila pani Barronová. „Pivnicu v skutočnosti
veľmi nevyužívame.”
Vyšli po schodoch do kuchyne a domáca pani zamierila k
zadnému schodisku vedúcemu na poschodie. V jeho blízkosti sa
nachádzali miestnosti služobníctva, ale očividne sa nevyužívali a
zívali prázdnotou. V ďalších izbách si Jupiter všimol obrovské
starožitné postele s bohatými brokátovými prikrývkami. Videl
komody v hornej časti vykladané mramorom a zrkadlami, ktoré sa
dvíhali až do povaly. Pani Barronová vošla do svojej izby a otvorila
dvere šatníka aj zásuvky toaletného stolíka.

- 51 -
 „Nemám tu naozaj nič, dokonca ani drobné šperky. Na farme sa
neparádim,” vysvetľovala. „Nosím len perlový náhrdelník a
zásnubný prsteň, všetko ostatné som uložila do bezpečnostnej
schránky.”
„Nachádza sa v dome aj podkrovie?” zaujímal sa Jupiter. „A čo
obrazy? Nemajú niektoré veľkú hodnotu? Nevlastní váš manžel
cenné dokumenty, ktoré by mohli byť návnadou pre voľajakého
lumpa?”
Pani Barronová sa zasmiala. „Všetky obrazy predstavujú
rodinné portréty, no nemajú nijakú hodnotu. Iba ak pre Charlesa.
Pokiaľ ide o dokumenty, o tom nič neviem. Ktovieako nerozumiem
obchodu ani financiám. To je Charlesová starosť. Všetky papiere
uschováva vo svojej kancelárii.”
Pani Barronová vyšla von popri predných schodoch a Jupiter ju
nasledoval. Malá miestnosť v juhovýchodnom krídle domu pôsobila
ešte konzervatívnejšie a staromódnejšie ako všetky ostatné, ktoré
Prvý pátrač doteraz videl. Zariadená bola ako pracovňa s písacím
stolom so sťahovacou roletou, koženým kreslom, dubovou otáčavou
stoličkou a niekoľkými dubovými registračkami. V izbe sa nachádzal
aj kozub a nad jeho obložením visela oceľová rytina továrenskej
budovy.
„To je obraz spoločnosti Barron International,” poznamenala
mladá žena a rukou ukázala na rytinu. „Továreň ktorá priniesla
Barronovcom prvé bohatstvo. Nechodievam sem často, ale…”
Pani Barronová zmĺkla. Na príjazdovej ceste ktosi volal jej
meno. Prešla k bočnému obloku a vystrčila sa cez rám okenného
krídla.
„Pani Barronová!” kričala žena, čo stála pod oknom. „Prosím
vás, mohli by ste ihneď prísť? Nilda Ramirezová spadla zo stromu a
krváca jej rameno.”
„Hneď som tam,” zavolala domáca pani.
Zatvorila oblok a povedala Jupiterovi: „Pokračuj v prehliadke.
Zaiste si poradíš aj bezo mňa. Len si vezmem kufrík prvej pomoci a
zájdem sa pozrieť na malú Ramirezovú. Nezdrž sa tu však dlho. O
chvíľu sa vráti Charles z krátkej vychádzky na koni.”
„Poponáhľam sa,” sľúbil Prvý pátrač.

- 52 -
 Pani Barronová vyšla von a Jupiter počul, ako prehľadáva veľkú
kúpeľňu, ktorá sa otvárala do prednej chodby. Potom zostúpila po
schodoch a vybehla z domu. Prvý pátrač stál pri bočnom obloku,
kým nezmizla z dohľadu na štrkovej ceste spolu so ženou, ktorá ju
prišla zavolať. Hneď nato vyzrel z predného okna cez trávnik na
citrusový sad a opačný koniec cesty. Nikde nevidel živú dušu.
Odvrátil sa od obloka a vykročil cez miestnosť ku kozubu.
Zvesil rytinu Barronovej továrne a usmial sa.
„Konečne!” nahlas si povzdychol.
Pod obrazom odhalil trezor. Bol staromódny a nemal zámku na
kombináciu číslic. Dal sa otvoriť kľúčom.
Jupiter tipoval, že pani Barronová ani netuší o jeho existencii.
Prvý pátrač sa sám seba spytoval, či ho Barron objavil v dajakom
obchode so starožitnosťami a dal nainštalovať v dome až po
presťahovaní do Kalifornie. Trhol kľukou, ale sejf bol bezpečne
zamknutý, ako vopred predpokladal. Aj roletu na písacom stole a
registračky chránili zámky.
Vodca pátračov si sadol do kresla a predstavil si, že je Charles
Barron. Čo by zamkol do trezoru? Vzal by si kľúč od sejfu so sebou,
keby si šiel zajazdiť na koni? Alebo by ho nechal doma? Žeby mal
náhradný kľúč?
Jupiterovi sa rozjasnila tvár, keď mu skrsla v hlave táto
myšlienka. Charles Barron bol punktičkár. Určite mal doma ukrytý
druhý kľúč. Statný mladík si dodal odvahy a pustil sa do hľadania.
Kľakol si a prehmatal vnútorné strany stoličiek i stola. Obchytal
horné rámy dvoch okien aj dverí. Nakukol za registračné skrine.
Nakoniec nadvihol okraj koberca a všimol si, že jedna doska dlážky
je kratšia ako ostatné a líši sa aj farbou. Zasunul nechty za okraj
dosky a podvihol ju. Poď ňou sa nachádzala priehradka s kľúčmi.
„To nebolo ktovieako dômyselné, pán Barron,” zašomral si
popod nos. Vzal kľúče - trojicu na jednom krúžku - a trezor otvoril.
Vnútri našiel zamatové škatuľky - šperkovnice. Otvoril jednu po
druhej a s posvätnou úctou civel na smaragdy, diamanty a rubíny.
Oslepoval ho ligot náhrdelníkov, prstienkov, hodiniek, kravatových
ihlíc i náramkov. Väčšina mala staromódny tvar. Jupiter odhadoval,
že pôvodne patrili Barronovej matke.

- 53 -
 Šperky pani Barronovej teda neboli uschované v bezpečnostnej
schránke, ako sa nazdávala. Vedel o tom - okrem Charlesa Barrona -
ešte niekto iný? Tieto drahokamy stáli skutočne za krádež. Ale žeby
kvôli nim voľakto zosnoval taký dokonalý podvod? Prvý pátrač o
tom pochyboval. Rád by vedel, prečo milionár preniesol šperky
nazad do domu. Potom si uvedomil, že to je len ďalší dôkaz
Barronovej nedôvery vo svet, v ktorom žije. Bezpečnostná schránka
znamenala pre neho rovnaké „bezpečie” ako banka, v ktorej sa
nachádzala, a Charles Barron neveril bankám. Cenu mala preňho
jedine pôda a zlato.
Jupiter zamkol sejf a otočil sa k písaciemu stolu so sťahovacou
roletou.
Druhým kľúčom na krúžku otvoril stôl. Prvé, čo mu udrelo do
očí, keď spustil roletu, bola kovová svorka, ktorú našli ráno na lúke.
Jupiter ju prevracal v rukách a potom odložil nabok. Sadol si na
otáčavú stoličku a pustil sa prezerať šekové knižky, ktoré ležali
pohromade v stole.
Patrili niekoľkým bankám v rozličných mestách, napríklad
Prériovej banke v Milwaukee, Deseretovej trustovej spoločnosti v
Salt Lake City, Riversidskej trustovej spoločnosti v New Yorku a
Ústrednej illinoiskej národnej banke v Springfielde. Jupiter preletel
záznamy vo všetkých knižkách a všimol si rovnaký zápis na každom
účte. Barron zrušil všetky kontá a nechal si otvorené iba jedno
- Santabarbarský obchodný trust. Posledný zápis dokladoval, že
má na účte vyše desaťtisíc dolárov.
Jupiter sa oprel o chrbát kresla, študoval záznamy v šekových
knižkách a od prekvapenia takmer nahlas hvizdol. V posledných
dvoch rokoch uložil do santabarbarskej inštitúcie milióny dolárov a
zároveň uhradil obrovské účty. Nejaké peniaze použil na zariadenie
ranča. Dačo investoval do potravinárskej spoločnosti, voľajaké účty
boli adresované ropným spoločnostiam, predajcom nákladných
automobilov a servisom za opravy. Prvý pátrač naďabil na účty
strojárskych firiem za zavlažovacie zariadenie a cementárni za
dodávky piesku, štrku a cementu. Barron investoval teda nadmerné
sumy do vybavenia ranča.

- 54 -
 Okrem toho veľké položky šli do firiem, ktoré Prvý pátrač
nepoznal. Napríklad spoločnosť Peterson, Benson a Hopwith dostala
od Barrona peniaze za desať príležitostných nákupov a výdavky sa
pohybovali od päťdesiattisíc až do vyše dvestotisíc dolárov.
Množstvo účtov pochádzalo od Tichomorskej známkovej burzy a ich
sumy priam zarážali.
Jupiter odložil šekovú knižku nabok so zvrašteným čelom.
Dosiaľ predsa nenašiel nič, čo by poukazovalo na Barronovu záľubu
v známkach. Navyše pani Barronová vravela, že ani ona, ani jej
manžel nepatria medzi zberateľov.
Okrem šekových knižiek boli v stole dajaké papiere - oznámenia
od brokerskej firmy, ktorá sídlila na Wilshirskom bulvári v Los
Angeles. Za osem mesiacov predali v Barronovom mene akcie za
niekoľko miliónov dolárov. Medzi dokladmi sa nenachádzal jediný
oznam o tom, že by Barron nové akcie kúpil. Len predával a
predával a brokeri mu po každom predaji posielali šeky. Prvý pátrač
vrátil oznámenia brokerskej firmy na miesto a začal listovať v ďalšej
kôpke dokumentov. Išlo o faktúry a poukážky za nákupy tovaru pre
ranč. Jupitera znova šokovali mimoriadne vysoké čiastky, ktoré
minul na pevnosť. Účet len za záhradný nábytok by postačil na
zariadenie mnohých domov od pivnice až po povalu.
Vodca trojice sa pousmial nad touto konkrétnou faktúrou.
Vystavená bola na štyridsaťtri liatinových stoličiek so švédskym
brečtanovým vzorom a desať stolíkov s rovnakým vzorom na
špeciálne dohodnutú zákazku a dodávku na ranč Valverde za
deväťdesiat dní.
Typické počínanie milionára, pomyslel si Jupiter. Dal si vyrobiť
záhradný nábytok na objednávku, hoci si ho mohol kúpiť v
hociktorom obchode s podobným sortimentom. Lenže Charles
Barron si zvykol mať veci také, aké si zaželal. Možno, že sa mu
nepáčili vzory alebo remeselnícka práca nábytku, ktorý sa predával v
bežných obchodoch. Jupiter vložil nazad faktúry, vytiahol roletu a
písací stôl zamkol. Chvíľu sedel a vo vedomí ho hlodal dráždivý
pocit, že práve videl čosi dôležité. Kým sa na to pokúšal prísť, začul
zospodu nejaký zvuk.

- 55 -
 Ktosi otvoril dvere do kuchyne a vošiel do domu. Voľakto
prešiel ťažkými krokmi cez kuchyňu. Nie, to sa nevracala pani
Barronová.
Prvý pátrač vyskočil, urobil jeden nehlučný krok a kľakol si, aby
vložil kľúče do priehradky v dlážke. Položil uvoľnenú dosku na
miesto a potiahol na ňu koberec.
Kroky na prízemí sa ozývali najprv v jedálni a potom v hale.
Jupiter sa zúfalo rozhliadal dookola. Teraz k nemu doliehal zvuk
krokov z predného schodiska. Už nemal čas, aby prebehol po chodbe
k zadným schodom bez toho, žeby ho približujúca sa osoba
nezbadala. Jupiter sa ocitol v pasci!
Jedenásta kapitola
Bob riskuje
Len čo sa Jupiter vzdialil do domu, Bob s Petrom sa vydali cez
citrusový sad k plotu, ktorý sa ťahal pozdĺž južného okraja
Barronovho pozemku. Mládenci sa krčili za hustým porastom
oleandrov, ktoré rástli pri plote a prečnievali na cestu.
Na druhej strane hradskej si v divočine rovno oproti bráne ranča
rozložili stan vojaci. Na zemi pred ním sedeli dvaja uniformovaní
muži a pili voľačo z plechových hrnčekov. Úplne ignorovali
farmárskeho robotníka, ktorý strážil bránu. A on si zasa vôbec
nevšímal vojakov. Opieral sa o vchodový stĺp a v ruke držal pušku.
K pátračom, ktorí sa ukrývali západne od brány, bol obrátený
chrbtom.
Peter štuchol Boba a ukázal na objemný prístroj, ktorý visel na
strome vedľa stanu.
„Čo je to?” zašepkal Bob.
„Nie som si celkom istý, ale myslím, že to bude poľný telefón,”
odvetil Peter.
Akoby na potvrdenie správnosti dohadu ozvalo sa plechové
drnčanie. Jeden z mužov vstal a vykročil k stromu. Zvesil z vidlice
slúchadlo a povedal voľačo, čo chlapci nedopočuli.
„Ako je to možné?” čudoval sa Bob. „Pánu Barronovi predsa
tvrdili, že ich telefón je hluchý.”
Bob napol sluch, aby zachytil čo-to z rozhovoru, no vojenské
táborisko bolo priďaleko. Len sem-tam sa mu donieslo do uší nejaké

- 56 -
to slovo. Po chvíľke zavesil vojak slúchadlo na vidlicu a vykladal
čosi svojmu spoločníkovi. Obidvaja sa zasmiali, no len čo zbadali, že
od východu prichádzajú Barronovi muži a pokračujú medzi
oleandrovníkmi a plotom, stíchli.
Chlapík hliadkujúci pri ceste vrhol pohľad na opačnú stranu
cesty k stanu. Zastal, vymenil si zopár slov s mužom, čo strážil pri
vchode, potom sa zvrtol a vracal sa po tej istej ceste, ktorou prišiel.
„Počuj, radšej by sme mali odtiaľto odísť,” nadhodil potichu
Peter. „Stavím sa, že čoskoro príde ďalší zo západnej strany.”
Chlapci sa stiahli do tieňa blízkych eukalyptových stromov. A
vskutku, za okamih sa objavila druhá hliadka z opačného smeru. Len
čo muž odišiel, popri bráne pomaly prešiel džíp. Mieril na západ a
vôbec sa nezastavil pri vojenskom táborisku. Muži v aute ignorovali
Barronovho strážcu, a ten im nevenoval ani pohľad.
„Obidve strany zjavne neudržiavajú medzi sebou komunikáciu,”
podotkol Peter.
„Neviem, čo by som dal za to, keby som vedel, o čom sa
zhovárajú tí dvaja pred stanom,” zamrmlal Bob. So záluskom sa
zahľadel na plot a potom preskúmal cestu z jednej aj druhej strany.
„Preleziem ohradu,” vyhlásil znezrady.
„Čože?” prekvapene civel na kamaráta Peter.
„Vravel som, že preleziem ohradu,” dôrazne zopakoval Bob.
„Pozri sa, tamto je zákruta, stade ma nezazrie ani strážca pri bráne,
ani vojaci. A hliadku na tejto strane zatiaľ nevidieť na obzore. Okrem
toho stromy rastú tesne pri plote, takže ak je aj niektorý z
Barronových chlapov hore na kopci, nezbadá ma.”
Peter sa tváril zamyslene. Bob bol najmenší z Troch pátračov a
lepšie výsledky dosahoval vo výskume než pri akciách, kde sa
vyžadoval fyzický výkon. Peter bol silný a vrtký, no neznášal, keď
mal podstupovať zbytočné riziko.
„Ak sa mi podarí prejsť cez cestu a nebadane vbehnúť do lesa,”
rozvíjal svoj plán Bob, „prederiem sa poza táborisko. Z tej strany sa
môžem priblížiť natoľko, aby som počul, o čom sa tí chlapíci
zhovárajú.”
„Počuj, Bob, čo ak ťa pri špehovaní chytia?” opýtal sa Peter.
„Mohli by zareagovať veľmi nepríjemne.”

- 57 -
 „Začnem vrieskať,” hotoval sa Bob. „Ty vezmeš strážcu pri
bráne a s puškou ma prídete vyslobodiť. Ocitnem sa síce v nemilosti
pána Barrona, ale nemyslím, že by ma zabil.”
„Nie som si tým taký istý,” zašomral Peter.
,,Keby tu bol Jupiter, určite by sa vydal na prieskum,”
argumentoval Bob. Hneď nato vyrazil k živému plotu z oleandrov a
skrčený, aby ho nezbadal strážca pri bráne, bežal za kroviskami.
Keď dobehol na miesto, kde rástlo niekoľko eukalyptových
stromov nakope tesne pri ohrade, vztýčil sa a vyzrel ponad krovinatý
porast. Naľavo nedovidel na bránu ani na táborisko vojakov. Vpravo
sa pred ním Črtala opustená cesta. Na dohľad nebol jediný strážca.
Bob prekĺzol pomedzi oleandre a začal sa šplhať na plot. Pri
lezení sa neobzeral. Rýchlo, ako to len šlo, sa prešvihol cez ohradu a
na druhej strane zoskočil na zem.
Cesta bola stále prázdna, keď si to cez ňu šibol, aby sa ukryl v
húštine. Kúsok ďalej v krovinatom poraste naďabil na vyschnutý
jarok, ktorý sa ťahal popri ceste. Zliezol doň a obozretne postupoval
dopredu po pieskovom dne.
Po chvíli zastal a započúval sa. Doniesli sa k nemu mužské
hlasy, a tak usúdil, že sa nachádza takmer rovno za táboriskom
vojakov. Opatrne vyliezol z jarku a ocitol sa navrchu nízkeho,
krovím porasteného kopca, ktorý sa dvíhal za stanom. Na okamih
zaľahol na brucho a počúval.
Ešte stále k nemu doliehalo iba nezreteľné mrmlanie. Bob
nerozumel jednotlivé slová. Nadvihol sa na kolená a na ruky a
vykukol ponad vrchovce kríkov. Svah bol husto porastený krovím,
preto sa Bob rozhodol, že ak si dá pozor a nenarobí rámus, mohol by
sa ešte viac priblížiť k stanu.
Ako zliezal dolu kopcom, cítil, že sa celý trasie, no donútil sa
pomaly pokračovať ďalej. Plazil sa centimeter po centimetri, dozeral
na to, kam kladie ruky a kam nohy, aby nezakopol o kamienok a aby
pod ním nepraskol konárik.
„Starí blázni!” zahlásil jeden z chlapov. Bob teraz počul
zreteľne každé slovo, a tak ukončil bolestivý zostup z kopca.
„Je to fajn zábavka,” poznamenal druhý. „Čím sú väčší, tým
ťažšie padajú.”

- 58 -
 Bob zaľahol za zhluk šalvie a usiloval sa nedýchať príliš nahlas.
Potom nadvihol hlavu a rozhliadol sa.
„Prihraj to sem,” ozval sa nečakane hlasno jeden z dvojice.
Bob videl, ako sa menší z chlapov načiahol a vzal ploskatú fľašu
od druhého. Čosi si nalial do plechového hrnčeka.
„Nemusíš všetko vylôchať sám, Bones,” vyčítal väčší muž
partnerovi. Vydrapil mu fľašku z ruky a nalial si nápoj do ešusovej
misky. Potom položil fľašu na zem.
Chlopňa na otvore stanu sa odtiahla dozadu a na denné svetlo
vyšiel nadporučík Ferrante. Zazeral na obidvoch mužov.
„Počúvaj, Al,” prevravel, „dúfal som, že tu nebudeš chľastať.
Ani ty, Bones.”
„Vari tým niekomu ubližujeme?” vyhŕkol Al. „Veď sa nič
nedeje.”
„Nepotrebujeme tu žiadnych pijanov,” zrúkol Ferrante.
Schmatol fľašu a jej obsah vylial do kríkov.
„Hej, to ste fakt nemuseli!” skríkol Bones.
„Ale musel,” povedal nadporučík. „Chceš vari, aby chlapík pri
bráne žaloval starému Barronovi, že pijete? Ako by to vyzeralo?
Pamätajte si, že ste vojakmi americkej armády. Povinnosť vás
zavolala do služby, keď sa krajina ocitla v nebezpečenstve.”
„Po tom som vždy túžil,” podotkol so sarkastickým podtónom
Bones. „Zachraňovať svoju vlasť.”
„Viem, že je to pre vás ťažké…” začal Ferrante.
„Zato tebe to príde ľahko, keď máš tak veľa tried. Keď si taký
múdry, načo si potreboval ten výmysel s koncom sveta?”
„Pre to isté, pre čo aj ty,” odsekol nadporučík, „a budeme
postupovať podľa mojich príkazov, ináč to môžeme hneď zabaliť.
Teraz sa dajte do parády, lebo v opačnom prípade sa môžete pratať
nazad do Saugusu a zostať tam. Zúčastňujeme sa na falošnej
operácii, preto ju nespackajte.”
„Načo sú dobré všetky tieto tortúry?” chcel vedieť Bones. „Sme
predsa v prevahe. Prečo nejdeme jednoducho dnu a nedonútime toho
starca, aby zaspieval?”
„Sme v prevahe?” zopakoval Ferrante. „Myslíš, že by sme
zvládli päťdesiat Barronových robotníkov? Nezabúdaj, že v pivnici

- 59 -
má celý arzenál zbraní. Nedostali by sme sa do potýčky iba s úbohou
bandou vystrašených kapustných hláv.”
„Sľúbte im malý podiel z koristi a prejdú na opačnú stranu tak
rýchlo, až sa vám z toho zakrúti hlava,” navrhol Bo-nes.
„To neprichádza vôbec do úvahy,” oponoval mu Ferrante. „S
niektorými som sa už zhováral. Úplne náhodou som ich stretol v
meste, v kaviarni Západ slnka či v Halierovej pasáži. Odkedy vlastní
ranč Barron, zariadili sa podľa vlastných predstáv. Nechcú, aby
niekto rozhojdal ich kanoe.”
„Myslíte si, že budú zaňho bojovať?” opýtal sa Bones.
„Ak ohrozíte to, čo im patrí, budú sa zaňho biť,” tvrdil Ferrante.
„Môj spôsob je jediný možný, ako sa zmocniť prachov. Starec naň už
zabral, takže si zachovajme chladnú hlavu. Nie je to nijaký
zadubenec, navyše je senzitívny ako štrkáč počas búrky.”
Poľný telefón zadrnčal znova. Slúchadlo zdvihol Ferrante.
„Deje sa niečo?” opýtal sa nevýrazným, napätým hlasom.
Potom počúval a nakoniec zahlásil: „Dobre. Daj mi vedieť, ak sa
voľačo zmení.”
Zavesil slúchadlo a vykročil k stanu. „Barron sa vydal na
pravidelnú popoludňajšiu vychádzku po ranči,” oznámil
spoločníkom. „Robotníci robia na poli. Snažia sa správať ako
inokedy. Prebieha to presne tak, ako sme si predstavovali.”
„Mne to však znie tak, akoby sa vôbec nič nedialo,” poznamenal
Al.
„Vari si čakal, že si bude počínať ako zbabelec? On nie je ten
typ.”
Nato vošiel do stanu a nechal, nech sa chlopňa sama za ním
zavrie.
„Myslí si, že je Napoleon,” zahundral Bones. Oprel sa zasa o
skalu a zavrel oči. Al na jeho poznámku nezareagoval. Po krátkej
chvíľke sa Bob dal na ústup hore svahom, pričom sa pohyboval ešte
pomalšie a obozretnejšie, ako keď schádzal dole.
Netrvalo dlho a Bob bol nazad v relatívnom bezpečí Bar-
ronovho pozemku. Petra našiel pod stromami riadne znepokojeného.
„Zistil si voľačo?” chcel rýchlo vedieť.

- 60 -
 „Až-až!” vyrazil zo seba Bob. „Sú to podvodníci, takmer
odhodlaní pustiť sa do boja. Poďme pohľadať Jupitera.”
Mládenci sa ponáhľali k budovám ranča. Keď vyšli z
citrusového sadu na trávnik pred Barronovým sídlom, zamreli pri
pohľade naň.
Prvý pátrač stál na streche prednej verandy. Tisol sa k stene
budovy a mračil sa na rohové okno, ktoré sa nachádzalo len niekoľko
centimetrov od jeho lakťa. Okenné tabule boli otvorené a Bob s
Petrom videli, ako vplyvom vetra povievajú von záclony. Núkal sa
im perfektný výhľad na Jupiterovu tvár. Od rozrušenia a hádam až
zúfalstva priam sálala.
„Tuším, že by sme malí rýchlo čosi podniknúť,” navrhol Peter.
Dvanásta kapitola
Jupiter dostáva nečakaný nápad
Peter zamával Jupiterovi a rozbehol sa cez trávnik na príjazdovú
cestu. Bob ho nasledoval, celý zvedavý, čo má kamarát za lubom.
Vysoký mladík klusal, až kým ich cesta nedoviedla medzi Barronov
veľký dom a skromnejší barak, presne na miesto, odkiaľ nebol na
Jupitera výhľad. Potom náhle zastal a zvrtol sa.
„Keď to ešte raz urobíš, odtrhnem ti hlavu!” zreval na Boba.
Bob od ľaku zamrel. „Hej!” namietol.
„Prestaň! Dobre vieš, čo si vykonal!” vrieskal ďalej Peter.
Vzápätí skočil na Boba a slabo ho udrel do ramena. „Do toho,
jačal. Bráň sa!”
„Ach, tak! Ako si želáš!” zvolal a vrhol sa na Petra so zaťatými
päsťami. .
„Chalani, ihneď prestaňte!” okríkla ich Elsie Sprattová z
bočného kuchynského okna. „Dosť! Prestaňte už, počujete ma?”
Zadupotala dolu schodmi, vtrhla medzi bitkárov, schmatla Boba
za ruku a ťahala ho preč od Petra.
„Čo to má znamenať?” ozval sa chrapľavý hlas zhora.
Mládenci zdvihli hlavy. Charles Barron sa na nich mračil z
bočného obloka na prvom poschodí.
„To nič, pán Barron,” zavolala Elsie. „Chlapci sa zvyknú takto
klbčiť.”

- 61 -
 V tej chvíli vyšiel spoza rohu veľkého sídla Jupiter. Mal
rozstrapatené vlasy, bol ušpinený, ale smial sa na celé ústa. „Nejaký
problém?” opýtal sa.
„Ani nie,” utrúsila Elsie a vrátila sa do kuchyne. Barron schoval
hlavu dovnútra a okno zabuchol. Pátrači sa na seba uškŕňali a pobrali
sa za veľký dom.
„Ďakujem, že ste odlákali pozornosť, aby som mohol zliezť z tej
strechy,” prehovoril Prvý pátrač. Sadol si pod eukalyptus na
Barronovom zadnom dvore a jeho dvaja spoločníci si čupli vedľa
neho.
„Práve som bol sám v Barronovej pracovni, keď sa vrátil
domov,” vysvetľoval vodca trojice. „Keď sa vybral na poschodie,
nemal som inú možnosť, ako vyliezť z obloka na strechu. Stade som
sa už neodvážil zísť dolu. Nevedel som presne, kde je, a bál som sa,
že ma uvidí.”
„Objavil si niečo?” vyzvedal Peter.
„Nie som si celkom istý. Musím o tom ešte popremýšľať. A čo
vy? Zistili ste voľačo o vojakoch na ceste?”
„To vieš!” hrdil sa Peter. „Po prvé, klamali. Ich poľný telefón
funguje. Videli sme, ako ho dvakrát použili. Potom Bob preliezol
ohradu a prikradol sa bližšie k stanu. Bob, porozprávaj o tom
Jupiterovi.”
„Dobre,” prikývol Zapisovateľ. „Vypočul som si druhý hovor
cez poľný telefón. Nadporučík od kohosi zisťoval, čo je nové, a
dozvedel sa, že pán Barron sa práve vybral na obhliadku.”
„Ajajaj!” zvolal Prvý pátrač. „To značí, že sa proti Barronovi
zosnovalo sprisahanie. A zapojil sa doň dakto z farmy.”
„Správne,” prisvedčil Bob. „Chlapíci v džípe nie sú vojaci. Ani
jeden z nich. Tí dvaja, čo sedeli pred stanom, pili whisky, a keď ich
za to nadporučík karhal, drzo mu odvrávali. Vojaci predsa neoponujú
dôstojníkom.”
Jupiter zavrtel hlavou.
„Nadporučík im pohrozil, že ak budú ďalej robiť problémy,
môžu sa zbaliť a vypadnúť nazad do Saugusu, načo jeden z nich
namietol, že nechápe, prečo musia ísť cez toľko prekážok, keď majú

- 62 -
na to, aby jednoducho vtrhli na ranč a prinútili pána Barrona, aby
prehovoril.”
„To znie hrozivo,” podotkol Prvý pátrač.
„Áno,” súhlasil Bob. „Nadporučík ešte povedal, že Barron tu má
celý arzenál zbraní, ktorými vyzbrojí farmárskych robotníkov, a tí
budú zaňho bojovať. Naozaj má Barron sklad zbraní?”
„Áno, v pivnici,” potvrdil to Prvý pátrač. „Zaujímalo by ma,
prečo si nadporučík myslí, že farmárski robotníci by sa pridali na
Barronovu stranu.”
„Ferrante vravel, že sondoval situáciu medzi niektorými z nich,”
objasňoval Bob. „Podaktorí chodievajú do mesta a nadporučík sa s
nimi zhováral. Tvrdí, že sú spokojní so životom na farme, a preto sa
nazdáva, že budú bojovať, aby si ho zachovali.”
„Fajn, potom ich môžeme vylúčiť zo zoznamu podozrivých,”
usúdil vodca trojice. „Sú to poľnohospodárski robotníci, ktorí žijú na
ranči celý život. Nechcú, aby niekto narušil ich pokojný život. Na
farme sa však nachádza špión, keďže Ferrante vie o zbraniach v
Barronovej pivnici. Dokonca mal čerstvú informáciu, že sa Barron
vybral popoludní na zvyčajnú obhliadku na koni. Nespomenul
nadporučík nejaké meno? Napríklad Detweilera, Alemana alebo
Banalesa?”
„A čo Elsie Sprattovú alebo Mary Sedlackovú?” zapojil sa do
rozhovoru Peter. „Nemusí ísť predsa o muža, či áno?”
„Ferrante nikoho nemenoval,” riekol Bob. „Tlmočil som vám
viac-menej všetko, čo povedal. Okrem jedného - že Barron na to už
zabral. Podľa mňa tým myslel, že Barron začína veriť na skutočnú
prítomnosť vesmírnej lode. Varoval tých chlapíkov, aby všetko
neskazili, a zdôraznil, že Barron je dôvtipný, no zároveň senzitívny
ako štrkáč.”
„Vedel teda, že Charles Barron mení postoj k príchodu
mimozemšťanov z inej planéty?” čudoval sa Jupiter. „Hm, špehúňom
musí byť potom niekto z Barronovej tesnej blízkosti. A Ferrante ide
so svojimi mužmi - a to je isté - po zlate. Samozrejme, mal som na to
prísť hneď na začiatku.”
„Po zlate?” Bob sa tváril vyjavene. „Po akom zlate?”

- 63 -
 „Po tom, čo Barron ukryl tu na ranči,” vyhlásil Prvý pátrač
trochu povýšenecky.
„Objavil si nejaké zlato?” vyzvedal Peter.
„Nie, ale som presvedčený, že sa, tu niekde nachádza. Našiel
som doklady potvrdzujúce, že Barron investoval milióny a milióny
dolárov do cenných papierov. Zrušil bankové kontá v niekoľkých
mestách. Pokiaľ viem, teraz má iba jedno, z ktorého plynú a zároveň
sa doň vracajú obrovské sumy.
Myslím, že keby sme zatelefonovali niektorej zo spoločností, čo
dostala šeky od Barrona, zistili by sme, že obchodujú so zlatými
mincami a čistým zlatom. Jedným z takých miest je filatelistická
burza. A tam, kde sa predávajú známky, zvyčajne sa predávajú aj
mince. Sám Barron sa vyjadril, že bezpečne sa dá investovať len do
pôdy a do zlata.”
„No jasné!” vykríkol Bob. „To sedí! Predal všetko, čo vlastnil, a
nakúpil zlato!”
„Správne,” pritakal Jupiter. „Uschováva zlato na ranči, pretože
nedôveruje bankám. Už dokonca zrušil aj bezpečnostnú schránku v
santabarbarskej banke. Pani Barronová si stále myslí, že má šperky
uložené tam, no to nie je pravda. Nachádzajú sa v trezore v
Barronovej pracovni.
Keďže sme my prišli na to, že Barron musí vlastniť zlato, mohol
sa to dovtípiť ktokoľvek na farme. Stavím sa, že sprisahanci hľadajú
práve toto zlato a pristátie lietajúceho taniera zinscenovali iba preto,
lebo chceli vylákať Barrona z úkrytu.”
„Dobrá somarina!” zamrmlal Peter.
„Hotové šialenstvo,” pritvrdil Prvý pátrač. „Je to však jediné
vysvetlenie, ktoré zodpovedá faktom.”
„Povieme Barronovi, čo sme zistili?” zaujímal sa Bob.
„Určite to oznámime pani Barronovej,” rozhodol vodca trojice.
„Je našou klientkou. A najlepšie vie, ako to má predostrieť
manželovi. Nám by nemusel veriť.”
„Čo podnikneme teraz?” vyzvedal Bob. „Pustíme sa do hľadania
ďalšieho poľného telefónu? Ak sa nám ho podarí nájsť, dozvieme sa,
kto ho používa.”

- 64 -
 „Veľa šťastia,” zaželal im Peter. „Farma je obrovská. To akoby
sme hľadali ihlu v kope sena.”
Jupiter si potiahol spodnú peru. „Nemuseli by sme prehľadať
celý ranč,” uvážil. „Špión musí používať telefón tam, kde ho
nevidieť. To znamená, že takmer určite volá z niektorej budovy.”
„Fajn, lenže navôkol stojí strašne veľa budov,” namietol Peter.
„A ľudia z nich sústavne vychádzajú a vchádzajú dovnútra.”
Buchli dvere. Chlapci zdvihli hlavy a videli, že dolu schodmi
schádza do kuchyne Elsie Sprattová. Cez ruku niesla prehodený
modrý odev. Usmiala sa, keď zbadala mládencov, a rukou ukázala na
jednu z malých chatrčí, čo lemovali cestičku. „Idem navštíviť pani
Mirandu,” oznámila. „Pomôže mi skrátiť sukňu - obidve dúfame, že
koniec sveta nenastane skôr, ako si ju budem môcť obliecť. V
chladničke je mlieko a sušienky nájdete vo veľkej nádobe pri
sporáku, ak by ste si chceli zamaškrtiť.”
Chlapci sa poďakovali. Len čo zmizla v Mirandinom dome,
Peter sa pozrel na kamarátov a uškrnul sa. „Stavím sa, že v baraku
teraz niet ani nohy,” prehodil. „Elsie si skracuje sukňu a ostatní sú
takisto preč. Čo poviete na to, keby sme sa tu porozhliadli?”
„Súhlasím, len si nemyslím, že barak je bezpečné miesto, kde by
sa dal ukryť poľný telefón,” podotkol Bob.
„Lenže uschováva záchytné body týkajúce sa ľudí, ktorí v ňom
žijú,” oponoval mu Prvý pátrač, „A jeden z tých ľudí špehuje. Tak
poďme, dajme sa do toho.”
Trinásta kapitola
Posolstvo z vesmíru
Chlapci pracovali rýchlo a pritom striehli na každý zvuk, ktorý
by ich upozornil, že sa niekto vracia domov. Za pár minút prezreli
izbu Hanka Detweilera. Zistili, že Hank vlastní niekoľko trofejí,
ktoré získal v súťaži chytania teliat do lasa, ako aj nesporný nárok na
malú dodávku značky Ford. Nenašli zato nijaký dôkaz, že by písal
listy alebo nejaké dostával.
„Samotár, ktorý sa trochu zaujíma o materiálne veci a statky,”
usúdil Jupiter. „Sotva má nejaký súkromný majetok.”
„Asi by nejavil záujem o zlato,” podotkol Peter.

- 65 -
 Prvý pátrač pokrčil plecami. „S istotou to nemôžeme tvrdiť.
Možno si hromadí peniaze, alebo obľubuje jednoduchý život.”
Mládenci sa presunuli do izby Johna Alemana, kde objavili
knižnicu plnú literatúry o hydraulickej sile, elektrine, strojárstve, ba
aj o aerodynamike. Pod posteľou našiel Peter kopu knižiek v mäkkej
väzbe o vede a priestore. Niektoré názvy ho priam fascinovali.
„Táto sa volá Staroveká budúcnosť,” povedal Peter a zdvihol
knihu zo zeme. „Napísal ju Korsakov. Nie je to ten istý autor,
ktorého spomínala pani Barronová?”
„Áno,” odvetil Jupiter. „Napísal Paralely.”
„Tu ich je viac,” oznámil Bob, len čo otvoril Alemanov šatník a
objavil v ňom škatuľu s brožovanými knižkami. Vyťahoval ich jednu
po druhej a čítal nahlas ich názvy. Preplnený vesmír, Druhý svet,
Čierne diery a miznúce svety. A hŕba ďalších.”
„Nevedel som, že vo vesmíre je tak rušno,” vyhlásil Peter.
„Ja som zasa netušil, že tam bolo toľko ľudí,” poznamenal Bob.
„Má pre nás význam, že Aleman číta takúto literatúru? Myslíš, že ju
študuje a pokúša sa zistiť, ako bude Barron reagovať na tieto veci?
Lenže to mi naozaj nedáva nijaký zmysel,” pokračoval
Zapisovateľ. „Ak chcú vojaci obalamutiť pána Barrona, nevybrali si
na to nesprávny spôsob? Pani Barronovú pobláznil kozmos. Prečo by
potom tí darebáci vyvíjali toľko úsilia, aby presvedčili jej manžela o
návštevníkoch z inej planéty?”
„Možno vedia, že Barron je človek, ktorý verí len vlastným
očiam,” uvážil Prvý pátrač. „Preto zinscenovali veľmi presvedčivé
vzlietnutie lietajúceho objektu, ktoré videl Barron vskutku na vlastné
oči.”
„A čo ak sa nemýli?” opýtal sa Peter. Z jeho hlasu sa dalo
vycítiť náhle znepokojenie. „Čo ak sa mýlime my? Čo ak nejaká
vesmírna loď vskutku existuje?”
„Nie,” oponoval mu vodca trojice. „Ak je vesmírna loď
skutočná, prečo by potom boli na ceste tí podvodníci?”
„Netuším,” odvetil nešťastne Peter. „Vôbec tomu nerozumiem.
Čo môže niekto získať falošným predstieraním príletu vesmírnej
lode? Zlato pána Barrona? Ako môže voľakomu pomôcť lietajúci
tanier, aby sa ho zmocnil?”

- 66 -
 „Ak by si sa chystal opustiť Zem a odcestovať na inú planétu, čo
by si si vzal so sebou?” položil mu otázku Jupiter.
„Aha, už tomu rozumiem,” pokýval hlavou Druhý pátrač. „Vzal
by som si predsa to, na čom mi najviac záleží. Doteraz však nikto
nežiadal pána Barrona, aby zbalil zlato a odletel preč,”
„Možno sa zatiaľ snažia zlomiť jeho odpor,” utrúsil Bob. Vrátil
knižky nazad do škatule a usúdil, že táto zbierka značí iba toľko, že
Aleman je nadšenec vedecko-fantastických dobrodružstiev, nič viac.
„Napriek tomu nespustím Alemana z očí,” rozhodol sa.
Mládenci pokračovali po chodbe do izby Elsie Sprattovej. „Nie je tu
ktovieaký poriadok,” nadhodil Peter, keď otvoril dvere.
„Máš pravdu,” súhlasil s ním Jupiter. Civel na kopu túb,
fľaštičiek a nádobiek, dopoly prečítaných časopisov, brožovaných
dobrodružných románov a rozhádzanej domácej obuvi. Na bielizníku
ležal parfum, mejkap a krém na ruky na kope spolu so sponkami do
vlasov a niekoľkými ružovými plastovými natáčkami. Aj v
zásuvkách bielizníka vládol rovnaký neporiadok.
Peter sa spustil na kolená a nazrel pod posteľ.
„Číta nebodaj aj ona vedecko-fantastickú literatúru?” zaujímal
sa Bob.
„Nie,” odvetil Druhý pátrač. „Nevidím nič len prach a jeden pár
topánok.”
Jupiter sa otočil k toaletnému stolíku vedľa postele. Otvoril
zásuvku a našiel v nej ďalší krém na ruky, viac natáčok a zopár
fotografií.
Opatrne, aby veľmi neposunul ostatné veci, vytiahol momentky.
Medzi nimi našiel polaroidovú snímku Elsie na pláži. Na ďalšej
sedela na predných schodíkoch drevenej chalupy. Smiala sa a v lone
držala malého psíka s hustou šticou. Na väčšej fotografii mala Elsie
na sebe saténovú blúzku a kartónový klobúk. Sedela za stolom s
tmavovlasým chlapom so širokou šijou. Za ňou viseli balóny aj
zástavky a dievčina s dlhými pieskovými vlasmi tancovala s chudým,
bradatým mladým mužom.
„Vyzerá to ako silvestrovský večierok,” usúdil Bob.
Prvý pátrač prikývol, vrátil fotografie do zásuvky, prezrel si
Elsiin zaprataný šatník, a potom sa pobral do izby Mary Sedlackovej.

- 67 -
 Miestnosť, ktorú obývala dievčina, čo pracovala na ranči ako
veterinárka, na rozdiel od predošlej pôsobila strohým dojmom.
Vládol v nej poriadok, šatstvo viselo pedantne v šatníku alebo ležalo
dôkladne zložené v zásuvkách. Horná časť sekretára bola prázdna,
vynímala sa v nej iba porcelánová soška jazdca na cválajúcom koni.
V knižnici pod oknom sa nachádzalo niekoľko kníh s tematikou
starostlivosti o zvieratá a na toaletnom stolíku pri posteli ležala
škatuľa s hygienickými vreckovkami.
„Je celkom zbláznená do zvierat,” vyhlásil Peter, „nič viac.”
„Prinajmenšom je to všetko, čo si dovolí prejaviť navonok,”
skonštatoval Jupiter.
Potom sa pobrali do Banalesovej miestnosti, kde objavili
katalógy a rozvrhy sadieb aj niekoľko kníh o obrábaní pôdy a zberaní
úrody.
„Myslím, že sme neodhalili nič viac ako to, čo sme už vedeli,”
zašomral Peter. Spolu s Bobom nasledoval Jupitera dolu schodmi do
priestrannej obývacej izby baraka. Nachádzali sa v nej ošúchané
pohovky a kreslá, ako aj štós časopisov so somárskymi ušami.
Komora bola plná jedla. Keď vyšli von a nazreli popod budovu,
videli iba pavučinu, holú zem, chrobáky a pavúky.
„Niekedy neprinesie pátranie zhola nič,” uvážil Prvý pátrač.
„Nuž, tak to by sme mali. Teraz nám ostáva vyhľadať pani
Barronovú. Aspoň jej oznámime, že tí vojaci nie sú praví.”
Chlapci prekrižovali príjazdovú cestu a vyšli po zadných
schodoch sídla. Jupiter zaklopal na dvere. Keď sa nikto neozval,
otočil guľu a potlačil dvere. „Haló!” zavolal. „Pani Barronová!”
Začul škrípavý a praskavý zvuk statickej elektriny, vychádzajúci
z jedálne. Po tom, ako zavolal, praskot ustal.
„Kto je tam?” zakričal ženský hlas.
„Jupiter Jones,” odvetil Prvý pátrač. „Spolu s Petrom a Bobom.”
Traja pátrači prešli cez kuchyňu do jedálne. Sedela tam Mary
Sedlacková a pred ňou na stole stálo prenosné rádio a magnetofón.
„Hľadáte pani Barronovú?” opýtala sa. „Odpočíva hore. Prejdite po
chodbe a s rámusom vybehnite na poschodie. To ju preberie.”
Jupiter ukázal na rozhlasový prijímač. „Podarilo sa vám dačo
zachytiť?” zaujímal sa.

- 68 -
 „Len elektrický signál,” odvetila Mary. „Pán Barron ma
požiadal, aby som počúvala, a ak zachytím nejaké zmysluplné
vysielanie, aby som ho nahrala na magnetofón.”
Pridala trochu zvuk a v rádiu znova zaškrčalo. Potom znezrady
nahradil škrčanie slabý bzukot.
„No toto!” zvolala Mary. „Čo teraz?”
Stisla na magnetofóne gombík na nahrávanie a kotúče sa začali
pomaly otáčať.
„Charles Barron,” ozval sa hlboký hlas, ktorý znel tak trochu
melodicky. „Charles Emerson Barron. Astro-Voyager Z-12 sa chce
spojiť s Charlesom a Ernestínou Barronovcami. Opakujem. Chceme
nadviazať kontakt s Charlesom Barronom. Ozvite sa, prosím, pán
Barron.”
„Panebože!” vykríkla Mary Sedlacková. „To je predsa správa.
Hej, chalani, zožeňte rýchlo pána Barrona!”
Štrnásta kapitola
Súdny deň!
„Opakujem,” hovoril hlas v prijímači. „Astro-Voyager Z-12
volá Charlesa Emersona Barrona a Ernestínu Hornaday Barronovú.
Momentálne sa nachádzame asi štyristoosemdesiattri kilometrov nad
vašou atmosférou.”
Vtom vošiel do jedálne Charles Barron s manželkou. Barron sa
mračil, bol v rozpakoch, no z očí sa mu dala vyčítať i nádej. Zízal na
rozhlasový prijímač a po chvíli sa znova ozval hlas.
„Infračervené snímače na palube našich prieskumných hliadok
zaznamenali hrozivé vnútorné napätie na vašej planéte. Čaká vás
dlhodobé zemetrasenie s oveľa intenzívnejšou vulkanickou
činnosťou, akej sme doteraz boli svedkami. Zem sa vychýli zo
svojich osi, takže územie, ktoré teraz pokrývajú na póloch ľadovce,
sa pohne. Antarktída sa premiestni na rovník. Večný ľad sa rozpustí,
preto stúpne hladina morí a mestá, ktoré sa dosiaľ nevyrovnali
vyzdvihom zemskej kôry, zaplaví voda.”
„Klame!” vykríkla Mary Sedlacková. „Hej, pani Barronová,
však klame?”

- 69 -
 Pani Barronová neodpovedala, a tak Mary vrhla na ňu
vystrašený pohľad. „No tak, povedzte niečo,” naliehavo ju žiadala
Mary. „Povedzte, že ide iba o žart.”
„Najvyššia rada Omegy sa rozhodla odviezť niekoľkých
jednotlivcov, kým dôjde k úplnej devastácii,” zahučal hlas v
prijímači. „Keď božie dopustenie pominie, títo ľudia sa budú môcť
vrátiť ako vodcovia novej civilizácie. Charles a Ernestína Barronovci
patria medzi vyvolených. Minulú noc sme sa pokúšali o schôdzku s
vami, no nevyšlo nám to. Dnes to zopakujeme, aby sme zavŕšili naše
poslanie. O 22.00 hodine pristaneme, aby sme vzali na palubu členov
posádky, ktorí sú v tejto chvíli na vašej planéte. Ak má Charles
Barron a jeho manželka odvahu, nech čakajú o 22.00 hodine pri
jazere na Barronovom pozemku. Môžu si priniesť so sebou všetko,
čo chcú zachrániť pred skazou. Koniec vysielania.”
Hlas sa odmlčal a na okamih zavládlo ticho. Potom sa znova
ozvalo v rozhlasovom prijímači bzučanie.
Barron sa natiahol ponad Mary Sedlackovú a vypol ho. Potom
vypol aj gombík na nahrávanie. Vzal magnetofón pod pazuchu,
vyšiel z miestnosti a chlapci počuli, ako vystupuje hore schodmi.
„Pani Barronová, môžem s vami chvíľu hovoriť?” opýtal sa
Jupiter.
Zavrtela hlavou. V tvári bola biela ani stena. „Teraz nie,”
zamrmlala. „O chvíľu.” Aj ona sa vybrala hore schodmi na
poschodie.
Mary Sedlacková zostala sedieť a vyjavene civela na rozhlasový
prijímač. „Počuli ste, čo povedal?” zašepkala. „Znelo to tak… tak
opravdivo.”
Nečakane odtlačila stoličku, vyskočila od stola a vybehla cez
kuchyňu von. Mládenci počuli, ako volá na Elsie Sprattovú.
Peter sa zahľadel skúmavo na Jupitera. „Tak čo vravíš?”
„My nezomrieme. Aspoň nie hneď teraz.”
„Si o tom presvedčený?” dobiedzal ďalej Peter.
„Stopercentne,” trval na svojom Prvý pátrač.
„Myslím, že máš pravdu,” pritakal Druhý pátrač a spolu s
kamarátmi vyšli na neskoré popoludňajšie slnko.

- 70 -
 Mary ani Elsie nebolo vidieť na príjazdovej ceste, zato k
veľkému domu sa hrnula skupina mužov i žien. V rukách niesli
náradie a počas chôdze sa potichu medzi sebou zhovárali. Jeden
mladík, čo vyzeral najserióznejšie a najdôležitejšie, kývol chlapcom,
keď sa k nim priblížil.
„Hej, počkajte chvíľu,” oslovil muža Jupiter a chytil ho za
rukáv.
„Čo chceš?” opýtal sa mladík.
„Som strašne zvedavý,” spustil Prvý pátrač. „Určite sa medzi
tunajšími ľuďmi kadečo povráva. Môžete mi to prezradiť?” Muž sa
obzrel za spoločníkmi. Niektorí už vošli do svojich domov a zopár
ich ostalo stáť na cestičke a otáčali sa, evidentne naňho čakali.
„Podaktorí tvrdia, že sa blíži koniec sveta,” nervózne vyhŕkol.
„Ďalší sa nazdávajú, že katastrofa nepostihne celý svet, iba
Kaliforniu, ktorú pohltí oceán a zmizne naveky v jeho hlbinách.”
„Čo si myslia vaši ľudia o vojakoch na hradskej, tých, čo sa
utáborili oproti bráne?”
„Určite sa boja,” odvetil mladík. „V jednom kuse pijú a ich
veliteľ im nedokáže v tom zabrániť. Vôbec ho nerešpektujú.” Mladík
vyslovil posledné vety s pohŕdaním, ale aj s trochou strachu. Čudné
správanie vojakov len posilnilo jeho predtuchu, že sa vo svete deje
čosi hrôzostrašné.
,,A aký máte názor na to, že by ste mali odtiaľto ihneď odísť?”
zaujímal sa Prvý pátrač. „Nechcú niektorí opustiť ranč a vydať sa do
najbližšieho mesta?”
„Nie. Pán Barron sa s nami o tom rozprával. Povedal nám, že ak
si želáme odísť, nech to skúsime, no obáva sa, že v mestách panuje
veľmi zlá situácia. Keďže pravdepodobne nejazdia zásobovacie autá,
niet dosť potravy, a to len podnecuje vzájomnú nevraživosť a boje.
Hovorí pravdu. Ak tu zostaneme, aspoň máme čo jesť.”
„Chápem,” pritakal Jupiter.
Nato sa mladý muž vzdialil a pridal sa k spoločníkom. Ako sa
rozchádzali do svojich domovov, minuli sa s Konrádom, ktorý
prichádzal po cestičke od parkovacej plochy.

- 71 -
 „Hej, Jupiter!” volal statný Bavor. Na širokej tvári mal vážny
výraz. „Bol som sa pozrieť na poliach. Ten Barron naozaj všetkých
poriadne plaší.”
„Počul som,” povedal Prvý pátrač.
„Čo keby sme nasadli do nášho nákladniaka a pobrali sa
domov?” navrhol. „Mne sa tu nepáči. Vlastne ani nevieme posúdiť,
čo je pravda a čo nie. Medzi ľuďmi sa viac dozvieme.”
„Konrád, prosím ťa, nemaj obavy,” upokojoval ho vodca trojice
pátračov. Mohutný Bavor sa zatváril spokojnejšie. „Niečo vieš?”
opýtal sa. „Možno je to všetko, čo sa tu odohráva, iba lesť.”
„Celé je to podfuk,” zdôraznil Jupiter. „Keby som si to nemyslel
už predtým, zaručene by ma teraz o tom presvedčil medziplanetárny
cestovateľ, ktorého posolstvo som si pred chvíľou vypočul.”
„A čo sa ti na ňom nezdá?” začudoval sa Peter. „Pre mňa to
posolstvo znelo celkom vierohodne, najmä ak človek verí na
lietajúce taniere.”
„Chýbala mu totiž originalita,” podotkol Prvý pátrač. „Nevideli
ste minulý týždeň v televízii Syndróm Saturnu! Vo filme boli aj
zábery z konca sveta, a keď priletela vesmírna loď, aby zachránila
vedca aj s jeho dcérou, vyslala cez rozhlasový prijímač posolstvo.”
„Ach, nie!” vykríkol Bob. „A to isté posolstvo sme si vypočuli
teraz?”
„Takmer slovo, za slovom,” potvrdil Jupiter. „Dokonca aj
proroctvo, že Zem sa vychýli zo svojich osí a večné ľady na póloch
sa roztopia.”
Bob si vzdychol: „To je potom celé nanič. Myslel som si, že
máme do činenia s nezvyčajným javom.”
„Ty si blázon!” vyhŕkol Peter a mierne sa striasol. „Ani v
najmenšom netúžim vidieť koniec sveta!”
Pätnásta kapitola
Pripravení na koniec
Peter a Bob sa usadili na postele v nocľahárni baraku a čakali.
Jupiter sa vybral nazad do Barronovho domu a Konrád sa zdržiaval v
kuchyni na prízemí. Prikázali mu, aby sa ani náznakom nezmienil
personálu o Jupiterovom podozrení, že ide o podvod.

- 72 -
 Po pätnástich minútach sa Prvý pátrač vrátil do baraku. Pomaly
vystúpil po schodoch a do izby vošiel s ovisnutými kútikmi úst.
„U Barrona si nepochodil. Neuveril ti,” odhadoval Bob.
Statný mladík si vzdychol: „Namietol, že som si nemohol
zapamätať dialóg z filmu od slova do slova.”
„Povedal si mu, že máš pamäť ako diktafón?” opýtal sa Peter.
„Áno,” prikývol Jupiter. „No len ma zahriakol, aby som nebol
drzý.”
„V tom je naša nevýhoda, že sme ešte decká,” vyhlásil Peter.
„Keď nás dospelí nechcú počúvnuť, hneď nás obvinia z drzosti.”
„A čo skutočnosť, že vojaci na ceste sú falošní? A tvoja teória o
zlate? Zmienil si sa o tom pánu Barronovi?”
Vodca trojice sa zatváril zahanbene. „Nemal som príležitosť.
Veď poznáte, ako reaguje Barron, keď si neželá, aby ho voľakto
obťažoval. Nedostanete sa vôbec k slovu.”
„Nuž, tak si to mal povedať pani Barronovej.”
„Tá sa nevzdialila od manžela na taký dlhý čas, aby som s ňou
mohol prehodiť zopár slov. Ale aspoň potvrdila, že ten dialóg znel
naozaj ako vystrihnutý z filmu. Požiadala ma, aby som sa vrátil po
večeri a všetko jej porozprával.”
„To je skvelé!” zajasal Bob. „V podstate sme záhadu vyriešili a
dokonca ani nemusíme nútiť našu klientku, aby si nás vypočula.”
Jupiterovi sa vohnala červeň do tváre. Hrdil sa tým, ako si
dokázal získať dospelých, že mu venovali pozornosť, no tentoraz
zlyhal.
„Prečo nemôžeme pokračovať ďalej a prezradiť ostatným, že ide
o podvod?” zaujímalo Petra. „Veď všetci na ranči sú z toho celkom
hotoví. Ušetrili by sme ich ďalšieho trápenia.”
„Tým by sme však varovali špióna,” pripomenul Prvý pátrač.
„Mohli by sme dostať Barronovcov do ozajstného nebezpečenstva.
Čo ak by sa vojaci rozhodli vtrhnúť sem a vziať si zlato násilím?”
Bob sa striasol. „Viem si to predstaviť. A my by sme sa ocitli v
centre paľby.”
Prvý pátrač pritakal. „Nie, musíme počkať a presvedčiť
Barronovcov o tom, že sa nemýlime. Prehovoriť pani Ernestínu
nebude také ťažké, navidomoči dôveruje chlapcom. Pán Barron by

- 73 -
však mohol nesúhlasiť už len preto, lebo nám verí jeho manželka.
Ako povedala Elsie, rád jej oponuje.”
„Je senzitívny ako štrkáč počas búrky,” zdôraznil Bob. „Elsie
veru vie narábať so slovami.”
Jupiter chvíľu mlčky hľadel na Boba. Potom vyhŕkol: „To je
ono!”
„Čo sa deje?” nechápal Zapisovateľ.
„Práve si čosi povedal,” odvetil vodca trojice.
„No áno, povedal som, že Elsie vie narábať so slovami. Jej
predsa patrí výrok, že pán Barron je senzitívny ako štrkáč počas
búrky.”
Prvý pátrač sa uškrnul: „Nie. V skutočnosti povedala, že sipí
ako štrkáč počas búrky. Ale to je takmer to isté.”
„Chlapci!” ozvalo sa vtom Elsiino volanie. Stála naspodku
schodiska. „Večera! Poďte dolu!”
„Jupiter, ty si na niečo prišiel,” odhalil kamaráta Peter.
„Objasním vám to neskôr,” sľuboval.
Keď zišli pátrači do kuchyne, Elsie servírovala polievku a Mary
Sedlacková rozdávala taniere s horúcimi dolkami.
„Vy ste boli pri tom,” obrátila sa Mary na mládencov. „Nože im
povedzte o rozhlasovom posolstve. Mne neveria, myslia si, že som
pojedla bláznivé huby.”
Jupiter sa posadil hneď vedľa Hanka Detweilera. John Aleman a
Rafael Banales už zaujali svoje miesta. Konrád sediaci oproti
Detweilerovi si dával pozor, aby sa naňho nepozeral.
„Správa bola adresovaná pánu a pani Barronovcom,” začal Prvý
pátrač. „Odvysielali ju z vesmírnej lode, ktorá momentálne obieha
okolo Zeme.”
Peter s Bobom si takisto sadli a Elsie predložila pred nich
taniere s polievkou. „Keby som bola vami, nespomenula by som to
ani pred jedným farmárskym robotníkom,” zahlásila. „Mnohí sa už aj
tak poriadne vyľakali.”
„Nie sú predsa decká, Elsie,” namietol Hank Detweiler. „Majú
právo vedieť, čo sa deje.”

- 74 -
 Predák zdvihol lyžicu, zamračil sa na ňu a znova ju položil.
„Pán Barron mi nariadil, aby som stiahol hliadku z lúky,” doložil.
„Nechce hore nikoho.”
Keď nikto na jeho slová nezareagoval, pokračoval: „Blázon!
Práve som mu vravel, aby vzal skupinu chlapov, ktorí by prešli cez
končiare do lesov na druhej strane ranča, no nechcel o tom ani počuť.
A teraz Mary tvrdí, že to preto, lebo sa blíži koniec sveta a sem prídu
mimozemšťania, aby odviezli Barronovcov preč. Keď už teda
musíme podstúpiť tú pohromu, myslím, že by sme si všetci zaslúžili
trochu pozornosti.”
„Hank, ľudia spanikária, keď sa dozvedia o rozhlasovom
posolstve,” oponovala predákovi Elsie.
„Už teraz ich chytá panika,” riekol Detweiler. „Jediným
dôvodom, prečo jeden druhého zatiaľ ešte neudupal, je skutočnosť,
že nikto nikam neuteká. A nikto nikam neuteká preto, lebo niet kam.
Prečo by aj mali niekam bežať, keď sa nachádzajú na poslednom
bezpečnom mieste, ktoré ešte existuje?”
Detweiler sa zahľadel skúmavo na Prvého pátrača. „Mary vraví,
že pán a pani Barronovci majú prísť dnes v noci na hornú lúku a
vesmírna loď ich odvezie preč.”
Jupiter prikývol. „Správne, So záchranným korábom sa stretnú o
22.00 hodine, teda o desiatej večer. Vesmírna loď sa vráti po nich a
po niekoľko ľudí z planéty Omega. Predpokladám, že ide o tých, čo
nás dnes ráno napadli. Možno sú tu nato, aby zabránili ľuďom z
ranča Valverde, keby ho chceli opustiť, a aby udržiavali kontakt s
vonkajším svetom.”
Jupiter si nabral na lyžicu polievku. „Sotva by túžili stretnúť dav
ľudí, keď pristanú, čo poviete?”
„Takže chcú vziať iba Barronovcov?” opýtal sa Detweiler.
„Nikoho ďalšieho nespomenuli,” odvetil Prvý pátrač. Predák si
odfrkol. „Aké smiešne. Prečo by chceli len Barronovcov? Veď pán
nepatrí k nijakým géniom. Je bohatý, nič viac. Majú bohatí prednosť
ešte aj v súdny deň?”
„To bude iba nejaký vtip,” zahlásil John Aleman. „Niekto si z
nás robí dobrý deň. Pokiaľ ide o rozhlas, nie je ktovieaký kumšt
vyradiť ho z prevádzky, prípadne vysielať špeciálne správy; Elsie,

- 75 -
stavím sa, že keby tu bol tvoj brat, porozprával by nám, ako sa to
robí.”
Elsie nezareagovala na Alemanovu poznámku, no rukou s
deformovaným prstom sa chytila za krk.
„Stavím sa, že by som to aj sám dokázal, keby som mal na to
potrebné náradie,” dodal Aleman.
„Je to možné,” povedala Mary Sedlacková, „ale ak si niekto iba
robí žarty, prečo? Pre takú hlúposť si spôsobí množstvo problémov.”
„Možno, že má pán Barron nepriateľov,” podotkol Rafael
Banales. Hovoril nízkym, tlmeným hlasom. „Takí boháči nebývajú
vždy obľúbení. No pravdou môže byť aj to, že sem priletel nejaký
koráb zo vzdialenej planéty. Prečo nie? Pohroma, o ktorej ste
hovorili, je reálna. Klimatické podmienky na Zemi sa už v minulosti
zmenili. To všetci vieme. Prečo by sa teda nemohli zmeniť znova?
Opäť by sa povedzme vrátila ľadová doba, prípadne by sa roztopil
večný ľad na póloch. No ak by sa také čosi aj malo stať, čo teraz
urobíme? Nastúpime na palubu vesmírnej lode? Ak by sa mi naskytla
taká možnosť, nemyslím, že by som to urobil. Netúžim odísť,
niekam, kde nesvieti rovnaké slnko ako tu, obloha nie je modrá a
hádam ani tráva sa nezelenie. Radšej to risknem a zostanem na
ranči.”
„Čo ak sa nič nestane?” prehodil Detweiler. „Čo ak neexistuje
nijaký vesmírny koráb?”
Banales pokrčil plecami. „Potom ide vskutku o žart, ktorému
nerozumiem.”
Ďalej jedli v tichosti. Mládenci s chuťou prehĺtali svoje sústa, no
muži sa v tanieroch iba prehrabávali. Elsie s Mary nezjedli vôbec nič.
Po večeri vyšli Traja pátrači von a pohľad upreli na barronovské
sídlo. Vzápätí sa otvorilo okno na poschodí a von vystrčila hlavu
pani Barronová.
„Prejdite okolo pred dom,” potichu zavolala na chlapcov.
Pátrači urobili, ako im kázala. Na verande našli sedieť na jednej
z liatinových stoličiek Charlesa Barrona.
„Dobrý večer, pane,” pozdravil Jupiter.
Barron zvraštil čelo.

- 76 -
 Jupiter vyšiel po schodíkoch a za ním jeho priatelia. „Pán
Barron, na dnešné udalosti mám vlastnú teóriu,” prehovoril.
„Mladý muž,” začal Charles Barron, „myslel som si, že som
vám popoludní dal jasne najavo, že ma vaše teórie nezaujímajú.”
Nato majiteľ ranča vstal a vošiel do domu.
O chvíľu vyšla na verandu pani Barronová a sadla si. „Mám
dojem, že môj manžel jednoducho nechce počuť pravdu. Plánuje
odísť stadeto na kozmickom korábe. A trvá na tom, že musím ísť s
ním.”
Zahľadela sa na svoj zelený pulóver a sukňu. „Chce, aby som šla
dnu a rýchlo sa prezliekla. Vraj na cestu na novú planétu sa nehodí
sukňa, ale podľa Charlesa budú oveľa vhodnejšie dlhé nohavice.”
Prvý pátrač sa uškrnul a posadil sa. „Ako prebiehajú ďalšie
prípravy? Začal už váš manžel zhromažďovať veci, ktoré si chce
vziať so sebou? Čo sa chystá zachrániť pred skazou sveta?”
„Hovorí, že sa zbalí po zotmení,” odvetila mladá žena.
„Rozumiem.” Jupiter sa oprel jednou rukou o operadlo stoličky
a druhou objal jej zadný rám. Prstami našmátral v kove puklinu.
Maličký otvor, čosi ako štrbinu. Vodca trojice ho ohmatal, potom sa
zaklonil a zvedavo si ho prezeral.
„To je na porazenie,” rozčúlila sa pani Barronová, keď videla,
ako skúma stoličku. „Každý jeden kus má takéto dierky. Urobili ich
železiari pri odlievaní.”
Prvý pátrač prikývol hlavou. „Aha. Pani Barronová, uvedomuje
si váš manžel, že jeho konanie môže byť nebezpečné? Úplne nechá
so sebou manipulovať. Vidí veci tak, ako chcú sprisahanci, aby ich
videl. A počúva tak, ako oni chcú, aby počúval. Robí presne to, čo
chcú tí intrigáni.”
„Jupiter, naozaj si si istý, že ide o komplot?” spýtala sa mladá
žena.
„Stopercentne. V skutočnosti sme na ranči väzňami. Ak by sme
sa pokúsili odísť, nedovolili by nám to.” Bob s Petrom súhlasne
prikývli.
„Ale prečo?” zvolala. „Kto sú tí sprisahanci? A čo chcú?”
„Sú to chlapi na hradskej a ešte nejakí ďalší,” odvetil Prvý
pátrač, „a chcú získať zlato vášho manžela.”

- 77 -
 Vchodové dvere sa otvorili a na verandu vyšiel Charles Barron.
Pani Barronová mierne nadskočila a manžel sa na ňu usmial.
„Ernestína, moja drahá, iste predpokladáš, že si ich vypočujem,”
riekol. Sadol si k svojej žene. „Hovorili ste o zlate,” obrátil sa na
Jupitera. „Výborne. Lenže ja nemienim počúvať, čo sa mi snažíte
povedať.”
„Iste, pane,” uznal Jupiter. „Pán Barron, je všeobecne známe, že
ste zlikvidovali všetky vaše aktíva, že neveríte finančným inštitúciám
krajiny a považujete zlato a pôdu za jediné dobré investície. Z týchto
faktov som usúdil, že ste všetky vaše peniaze utratili na nákup zlata a
že ste ho ukryli tu na ranči. Nič iné totiž nedáva zmysel.”
„Čože, Charles?” prekvapene zvolala Ernestína Barronová. „Ty
tu máš zlato? Nikdy si mi o tom nič nevravel.”
„Doteraz nebolo treba, aby si o tom vedela, moja drahá,” riekol.
„Sprisahanci, ktorí sa chcú zmocniť zlata, prišli k rovnakému
záveru ako ja,” pokračoval Prvý pátrač. „Vedia, že je zlato na ranči,
no nemajú ani zdania kde. Zinscenovali teda výjav planúcich štítov,
štartujúceho lietajúceho taniera aj rozhlasové vysielanie posolstva v
nádeji, že si na stretnutie so záchrancami vezmete so sebou pravé
zlato. A bude ich.”
Charles Barron sa zhlboka nadýchol. „Áno,” vyhlesol, „presne
tak som to mal naplánované. Aké komické. Nechápem, ako som
mohol byť taký ľahkoverný. Len zbabelec sa bojí priznať, že urobil
chybu, no ja nie som zbabelec ani blázon.” Uprel na trojicu chlapcov
vyzývavý pohľad, akoby očakával, že ho podporia.
„Nie ste, pane,” ozval sa Peter.
Barron sa otriasol. „Nech ma šľak trafí, ak nechám tú bandu
zelenáčov vo falošných uniformách, aby ma vodili za nos! Tomu
mladíkovi s džípom ešte tečie mlieko po brade. Preto nebude veľký
problém poradiť si s ním. Mám tucty odvážnych mladých mužov a
množstvo zbraní aj munície. V prípade potreby sa stadeto
prestrieľame.”
„To môžete, pane,” prisvedčil Jupiter, „za predpokladu, že sú
všetci vaši ľudia dôveryhodní.”
„Dôveryhodní?” zopakoval milionár. „Azda o tom pochybuješ?”

- 78 -
 „Niekto z farmy poskytuje informácie chlapom na hradskej,”
vyhlásil Prvý pátrač. „Bob vám môže porozprávať, čo si dnes
popoludní vypočul.”
„Keď sa nikto nepozeral, preliezol som plot,” spustil pohotovo
Bob. „Prikradol som sa k stanu, kde sa utáborili vojaci, a vypočul
som si ich rozhovor. Vedeli, že začínate veriť príchodu návštevníkov
z inej planéty. Nadporučík sa zhováral s niekým cez poľný telefón, a
ten ktosi mu oznámil, že ste na pravidelnej obhliadke ranča.”
„Cez poľný telefón?” Charles Barron odfrkol. „Vraveli predsa,
že nefunguje. Prečo ste ma o tom neinformovali skôr?”
„Veď sa nedalo, neboli ste prístupný,” pripomenul mu Jupiter.
„A teraz vám, pán Barron, nedovolia sprisahanci odísť pešo ani na
aute, kým nedostanú to, po čo sem prišli. Verím, že chcete týchto
ľudí odovzdať spravodlivosti, no bez dôkazu to nepôjde. Kým
nepodniknú ďalšie kroky, nezistíte ani, kto z vášho služobníctva je
špión. Pane, musíte im teda poskytnúť príležitosť, aby sa sami chytili
do pasce.”
„Porozmýšľam o tom,” uvážil Barron, „no medzitým sa
vyzbrojím.”
Vstal a vošiel do domu. O krátku chvíľu sa vrátil na verandu.
„Niekto vnikol do môjho skladiska,” riekol a snažil sa pritom
hovoriť pokojne. „Musel mať náhradný kľúč, lebo zámka nebola
poškodená, a celá munícia je fuč. Ocitli sme sa v pasci. Sme väzni.
Navyše máme zradcu medzi tými, čo som si vybral za zamestnancov.
Zmýlil som sa v jednom zo svojich ľudí.”
„Veru tak, pane,” prikývol vodca Troch pátračov. „Teraz nastal
čas, aby sme zistili, kto je to.”
Šestnásta kapitola
Návrat mimozemšťanov
Bolo po deviatej večer, keď sa Konrád s Petrom zakrádali po
štrkovej ceste k lúkám severne od baraka.
„Nerozumiem tomu,” hútal nahlas statný Bavor, „keď je to
všetko podfuk, prečo potom išiel pán Barron na lúku, aby sa zvítal s
vesmírnou loďou? Ako sa môže stretnúť s korábom, keď nijaký
nepríde?”

- 79 -
 „Okabátili pána Barrona a teraz prekabáti on ich,” riekol Peter.
„Je to Jupiterov nápad.”
„Jupiter má dobré nápady,” uznal Konrád, „no prečo nešiel s
nami?”
„Chce pozorovať ľudí na farme,” objasnil Druhý pátrač. „Bude
sledovať ich počínanie, keď ich pán Barron opustí.”
„Privítal by som, keby bol radšej s nami,” podotkol Bavor.
„Aj ja,” priznal sa Peter. „No nič to. Dostali sme za úlohu
schovať sa na hornej lúke a v tichosti čakať. Potom tých ničomníkov
bude pán Barron držať v šachu a ty s pani Barronovou zatiaľ
preleziete vrchy a privediete pomoc.”
„Vie sa pani Barronová šplhať po kopcoch?” zaujímal sa
Konrád.
„Tvrdí, že áno,” odvetil Druhý pátrač. „Údajne jej to nerobí
problém. A ja jej verím.”
Peter zdvihol ruku na znak ticha. Práve dorazili na okraj poľa
pod vodnou nádržou. Mesiac svietil vysoko na oblohe a tráva sa
striebrila v jeho svite, no pod končiarmi sa ťahali tmavé tiene.
Konrád s Petrom sa držali týchto tieňov a vykročili okolo poľa.
Potom sa vyštverali popri hrádzi na hornú lúku.
Tú prikryla hmla hustým bielym závojom. Peter načiahol ruky
dopredu a tápal, až kým nenahmatal zhluk zakrpatených krovísk.
Vedno s Bavorom sa učupili zaň a čakali.
Zdalo sa im, že prešli hodiny, kým sa ozvali hlasy na lúke pod
nádržou. Peter sa predklonil a usiloval sa prevŕtať očami hmlistý
závoj. Uzrel záblesk svetla a začul hrkot kameňov. Pán Barron sa s
manželkou teperil nahor po skalách z východnej strany hrádze.
Dvojica prešla pár krokov od miesta, kde sa ukrýval Peter s
Konrádom. Druhý pátrač videl, že Barron nesie pod pazuchou
objemný balík. Jeho manželka kráčala ticho vedľa neho a takisto
niesla balík. Ten jej bol ešte väčší.
Keď Barronovci prešli takmer tridsať metrov po lúke, zastali,
aby si oddýchli. Hmla sa vznášala okolo nich.
„Myslím, že neprídu,” povedala pani Barronová nahlas.
„Prídu,” oponoval jej manžel. „Sľúbili to.”

- 80 -
 Odrazu sa lúka sfarbila do bledomodra. Barronovci zamreli a
mladá žena pristúpila bližšie k manželovi.
Končiare boli celé v ohni. Plamene navidomoči pretrhávali hmlu
na modrasté prúžky, a tie krúživým pohybom stúpali na nočnej
oblohe.
Peter počul Konrádov hlasný dych. Čosi okrúhle a tmavé klesalo
do údolia. Znášalo sa zhora a pohybovalo sa potichu ako mrak. Na
okamih celkom zastrelo jas horiacich štítov. Odrazu sa v ich svetle
zaligotal striebristý povrch.
„To je vesmírna loď!” zašepkal Konrád.
„Pst!” varoval ho Peter.
Obrovský koráb sa dotkol zeme a vzápätí sa ohnivé svetlo na
kopcoch začalo strácať, až sa úplne rozplynulo. Na chvíľu sa na lúke
rozhostilo hrobové ticho. A vtom sa znezrady vynorili z temnoty a
hmly dve postavy. Oblečené mali ligotavé biele skafandre a na
hlavách kukly. Postava v popredí niesla svetlo, ktoré pripomínalo
modrú pochodeň. Druhý pátrač sa takmer neodvážil dýchať.
Mimozemšťania zastali vedľa Barronovcov.
„Charles Barron?” ozval sa hlas. „Ernestína Barronová?”
„Tu som,” odvetil milionár. „A moja manželka je so mnou.”
„Ste pripravení opustiť Zem?”, spýtala sa bytosť z vesmíru, čo
držala svetlo. „Priniesli ste všetko, čo si prajete vziať so sebou?”
„Ja som si priniesol iba jedinú vec, ktorá sa nedá ničím
nahradiť,” vyhlásil Charles Barron. Nato podal balík astronautovi.
„Depresia!” povedal.
„Čože?” nechápal mimozemšťan.
„Depresia!” zopakoval Barron. „To je názov knihy, ktorú práve
píšem. Hovorí o trhlinách v americkom ekonomickom systéme.
Možno, že sa mi ju predsa len podarí dokončiť na Omege.”
„A to je všetko?” vyzvedal ďalej človek z inej planéty. Peter sa
musel ovládať, aby nevybuchol do smiechu. Bytosti z vesmíru sa
roztriasol hlas.
„To je všetko, čo som si priniesol,” potvrdil Barron. „Moja
manželka má pri sebe vlastné poklady.”

- 81 -
 Pani Barronová vystúpila dopredu; „Ja som si priniesla posledné
fotografie svojich dvoch synov,” povedala, „a svadobné šaty.
Jednoducho som ich tu nemohla nechať.”
„Chápem,” zamrmlal vesmírny človek. „Výborne. Poďte s
nami.”
Mimozemšťania vykročili cestou, kadiaľ prišli, a Barronovci sa
vybrali za nimi. Peter sa vzpriamil, náhle vyľakaný. Z Barronovcov
videl už len nejasné obrysy, pohybujúce sa cez tajuplnú zahmlenú
krajinu. Zakrátko by sa mohli celkom stratiť. Odrazu
mimozemšťania zastali. Ten, čo niesol pochodeň, odstúpil nabok, a
druhý sa obrátil tvárou k Barronovcom. Strnulo zdvihol ruky, mieriac
na Barrona a jeho manželku. Peter si uvedomil, že tento postoj videl
tisíckrát v televízii. Vesmírny človek cielil na nich revolverom!
„No tak, starec, nehýb sa!” zavelil.
Postava so svetlom sa prebrodila hmlistým závojom k
obrovskému objektu v tvare taniera, ktorý pristál na lúke. Zohol sa, s
niečím pošramotil, potom prešiel ďalej a znova sa zohol. Znezrady
končiare opäť vzplanuli a tanier sa zdvihol nahor. Najprv stúpal
pomaly, no potom sa vzďaľoval čoraz rýchlejšie, až kým nezmizol
nad tmavými štítmi.
Oheň zhasol a lúka sa zasa striebrila v mesačnom svite.
Charles Barron prevravel: „Predpokladám, že dolu na ranči aj na
ceste videli ten ohňostroj. Moji ľudia si myslia, že som odišiel, a tie
úbohé vojenské atrapy už nemajú nijaké zábrany, aby vtrhli na môj
pozemok.”
Človek s revolverom si jednou rukou zložil kuklu. Vyzeral ako
obyčajný mladý pozemšťan s dlhšími tmavými vlasmi. „Drahí
fotrovci, malí ste priniesť so sebou cennosti,” zahučal. „Nič to.
Nakoniec budú aj tak naše.”
Pristúpil bližšie k Barronovi a takmer mu vrazil pištoľ do tváre.
„Pochopiteľne, nesmie to trvať veľmi dlho. Už sme aj tak stratili
priveľa času,” zašomral. „A teraz nám to nesťažujte. Ak budeme
musieť prehľadať celý ranč, urobíme to. Ale verte mi, že len cez vašu
mŕtvolu.”
Pani Barronová vystrašene vydýchla.

- 82 -
 „Berte ohľad na seba,” vyzval ho ozbrojený mladík. „Berte
ohľad tuto na dámu. Prezraďte nám, kde ste ukryli zlato.”
Barron si vzdychol. „Zdá sa, že moje zlato je verejným
tajomstvom,” zahundral. „Dobre teda. Nemá zmysel zomrieť pre
peniaze. Zlato som schoval pod podlahu pivnice vo veľkom dome.”
Gangster o krok ustúpil a druhý muž sa stratil v hmle. O chvíľu
sa ozvalo drnčanie, ktoré pripomínalo pokazený zvonček.
„No toto!” zvolal Barron. „Poľný telefón!”
Gangster nezareagoval. Stál a sledoval Barronovcov, keď sa
vtom z tmy doniesol hlas druhého chlapíka.
„Nepriniesol ho so sebou,” vravel do telefónu. „Zakopal ho pod
podlahu v pivnici domu.”
Muž s telefónom na moment zmĺkol a potom dodal: „Dobre.”
Keď sa znovu objavil, Peter si uvedomil, že poľný telefón sa
musí ukrývať za jedným z balvanov na úpätí vrchov.
„Modlite sa, aby tam to zlato našli,” obrátil sa ozbrojený
zloduch na Barrona. „Ak tí chlapi prekopú pivnicu a nič nenájdu, tak
vás zalejú do betónu!”
„Uvidíme,” utrúsil Barron. Otočil sa k svojej žene a strčil do nej
tak, že sa zaknísala a spadla na zem.
V zlomku sekundy sa chlapík s pištoľou obrátil k pani
Barronovej. V tom istom okamihu vyšľahol plameň a zahrmel
výstrel. Muž s revolverom zjačal a pustil zbraň z ruky.
„Nehýb sa!” vyštekol naňho Charles Barron. Ruky mal
natiahnuté a zvieral v nich pištoľ. „Ernestína, mohla by si zdvihnúť
tú zbraň?” požiadal manželku.
Pani Barronoyá ju už držala v ruke. Keď sa pozviechala zo
zeme, podala ju manželovi. Muž, čo sa vyhrážal Charlesovi
Barronovi, klesol na kolená. Poranenú ruku si pritískal na hruď a
vzlykal.
„Kde ste vzali tú pištoľ?” zaujímal sa muž so svetlom, keď ho
Barron prehľadával, či nemá zbraň.
„Patrila môjmu otcovi,” odvetil Barron. „Nechávam si ju celý
čas pod vankúšom. Vaši komplici ju prehliadli, keď dnes vyplienili
môj sklad zbraní.”
Barron zvýšil hlas. „Peter!” zavolal. „Konrád!”

- 83 -
 „Tu sme, pán Barron.” Peter kráčal cez lúku a Konrád tesne za
ním:
„Myslím, že okrem týchto dvoch tu nikto iný nie je,” povedal
Charles Barron. „Ak by tu boli ďalší, už by sa iste ukázali.” Potom sa
obrátil k manželke. „Ernestína, si si naozaj istá, že dokážeš prekonať
ten vrch?”
„Len čo obviažem tomuto mužovi ruku,” odvetila mladá žena.
„Charles, ty máš čistú vreckovku. Môžeš mi ju, prosím ťa,
poskytnúť?”
Barron odfrkol, ale podal jej ju. Pani Ernestína si kľakla do
trávy a obviazala mužovi postrelenú ruku. Len čo skončila, Peter
vzal pochodeň a vybral sa hľadať poľný telefón. Keď ho našiel,
vytrhol cievky s drôtom a zviazal ním obidvoch mužov.
Pani Barronová si vzala manželovu baterku a zastrčila si ju za
opasok. Potom podala ruku Konrádovi. „Prelezieme ten kopec a
dostaneme sa na diaľnicu,” oznámila mu. „Dúfam, že máte pohodlnú
obuv. Môj muž s chlapcami zatiaľ dohliadnu na situáciu tu dole.
Vrátime sa najskôr o dve hodiny. Môžeme vyraziť?”
Konrád prikývol a pani Barronová začala opatrne stúpať do
kopca. Konrád ju nasledoval v matnom mesačnom svite, pohyboval
sa presne ako ona, aj nohy kládol na rovnaké miesta. Barron s
Petrom sledovali, ako sa vzďaľujú. Petrovi sa videlo, že prešli
hodiny, kým vyšliapali na vrchol útesov a zmizli v temnote nad
rančom.
„Tamto sú!” zvolal Barron. „Tá moja žena je ozaj pozoruhodné
stvorenie!”
Po tom, ako nechali „vesmírnych mužov” spútaných na lúke,
Barron vykročil smerom k poliam. „Poďme, chlapče!” obrátil sa na
Petra. „Predsa tu nebudeme stáť celú noc. Som presvedčený, že v
dome je ešte vždy rušno!”
Sedemnásta kapitola
Honba za pokladom
Muž, ktorý si hovoril nadporučík Ferrante, stál na príjazdovej
ceste vedľa baraka. Pušku zacielil na oblohu a vypálil.
„Zalezte do domov!” reval. „Tempo! Hýbte kostrami! Koho
nájdem vonku po dvoch minútach, odstrelím mu palec na nohe!”

- 84 -
 Farmárski robotníci, ktorí vyšli na cestičku, aby sa pozreli na
planúce štíty, sa dali na ústup. Dvere na chatrčiach sa za nimi
zabuchli a ozval sa cvakot zámok.
Ferrante vtrhol s dupotom do baraku. Služobníctvo sa
zhromaždilo v kuchyni spolu s Jupiterom a Bobom. Chlapík, ktorého
videl Bob pred stanom a ktorý sa volal Bones, tam stál s puškou.
Potom si sadol na rovnú stoličku medzi stolom a dverami, zbraň si
položil na kolená a očami ostražito sledoval okolie.
Ferrante upieral zrak na Elsie Sprattovú a Mary Sedlackovú,
ktoré sedeli za stolom a ruky mali zložené pred sebou. Hank
Detweiler sa opieral o chrbát Elsiinej stoličky a Aleman s Banalesom
sa usalašili oproti ženám. Zjavne boli nahnevaní a nervózni. Jupiter s
Bobom sedeli za vrch-stolom.
„Ak si dobre pamätám, tak tí chlapčiská boli traja,” vyštekol
nadporučík. Vzápätí zagánil na Jupitera. „Kde máš kamaráta?” osopil
sa naňho.
„Neviem,” odvetil Prvý pátrač. „Pred chvíľou šiel von a zatiaľ
sa nevrátil.”
Ferrante sa zatváril nerozhodne, akoby váhal, či má Jupiterovi
veriť.
„Ten fagan tu nie je,” ozval sa Bones. „Al už prehľadal celé
poschodie. Chcete, aby som omrkol kôlne?”
Nadporučík vydal netrpezlivý zvuk. „Nie,” zamručal. „Teraz to
nie je dôležité. Nedostane sa ďaleko. Len na nich mierte.” Potom
kývol hlavou na skupinku za stolom. „Ak sa ten galgan ukáže,
priškripneme ho takisto.”
Nato vyšiel von. Na okamih zastal na príjazdovej ceste, aby
prehodil zopár slov s druhým ozbrojeným mužom, čo strážil vonku.
Potom zmizol vo vonkajšom vchode do pivnice v Barronovom dome.
Jupiter Jones sa pozrel na hodinky. Bolo už skoro pol jedenástej.
Vrchy sa ocitli v žiari plameňov pred dvadsiatimi minútami a Prvý
pátrač si uvedomoval, že s pomocou nemôže rátať pred polnocou.
Majú pred sebou dlhé, nervy drásajúce čakanie.
Šéf Troch pátračov sa oprel o chrbát stoličky a započúval sa. Zo
suterénu veľkého domu sa ozýval hrmot a rachot. Okrem Bonesa a
strážcu na príjazdovej ceste Ferrante priviedol ďalších troch mužov,

- 85 -
a tak Prvý pátrač vedel, že štyria z nich teraz prevlačujú debny a
odťahujú lodné kufre. Jupiter si priložil ruku na ústa, aby zakryl
úškrn. Potrvá im dosť dlho, kým prekutajú všetko, aby našli poklad.
Nakoniec možno aj rozhádžu kopu dreva alebo dokonca vyprázdnia
nádoby na uhlie a rozkopú dlážku.
Rachot a škrabot zosilnel a potom sa ozval praskot, ktorý Jupiter
identifikoval ako rozbíjanie betónovej dlážky železnou tyčou. Najprv
to trvalo päť minút v kuse, a hneď nato desať. Napokon rámus ustal a
zajatci v baraku počuli rinčanie lopát, ktorými odhadzovali rozbitú
podlahu.
Od vzplanutia končiarov prešla takmer hodina.
Chlapík s puškou sa zamrvil na stoličke a pozrel sa na
kuchynské hodiny.
Muži v pivnici prestali kopať a pustili sa do prehadzovania
dreva. Drevené polená rozdrvili zvyšky betónu a odskakovali preč. A
zasa sa rozľahol rachot rozbíjaného betónu a škripot lopát.
Od vzplanutia končiarov prešlo takmer pol druha hodiny
V pivnici už zaútočili na kopu uhlia. Muži kopali, trieštili
cement a znova kopali.
Medzitým už uplynuli takmer dve hodiny. Nadporučík Ferrante
sa vyteperil z pivnice. Blúzu mal špinavú a celú ufúľanú, na
ramenách roztrhanú. Vlasy mu padali do očí. Ruka v rukavičke mu
spočinula na revolveri za opaskom. Priam sa vrútil po schodoch do
kuchyne.
„Oklamali nás,” zvrieskol na Bonesa. „Nie je tam. Nikdy tam
nebolo. Idem hore na lúku a ten starigáň zaspieva - vyjaví mi čistú
pravdu.“
„Nadporučík, vy si nikdy nesťahujete rukavičky?” opýtal sa
nečakane Jupiter. Hovoril pokojne, no uštipačná istota v jeho hlase
spôsobila, že Ferrante sa pozrel naňho skoro so strachom.
„Musí byť dosť nepohodlné navliekať si v takomto počasí
rukavičky,” podpichoval ďalej Prvý pátrač, „lenže je to veľmi
dôležité, však?”
Ferrante urobil pohyb, akoby sa chystal na odchod, no Jupiter
pokračoval, a tak nadporučík ostal a počúval. „Vskutku majstrovský
zločin,” ohodnotil statný vodca pátračov. „Vyžadoval poriadnu

- 86 -
dávku fantázie. Pravda, základné prostriedky ste mali k dispozícii.
Ženu, ktorá verila v priateľských vesmírnych cestovateľov, a tak ste
zostrojili kozmický koráb. Muža, čo sa pripravoval na katastrofu,
ktorá mala celkom zničiť našu civilizáciu, a tak ste vykonštruovali
pohromu. Zablokovali ste rozhlasové vysielanie. Podľa mňa ste
rozostavili na kopcoch okolo ranča vysielačky a vysielali ste zvuk,
ktorý blokoval signály komerčných staníc, čo sa zvyčajne dajú chytiť
v tejto oblasti.
Po tom, ako ste vyradili z prevádzky oblastné rozhlasové
vysielanie, prerezali ste televízne káble a prestrihli telefónne drôty aj
silnoprúdové vedenie. Ranč sa takto ocitol odrezaný od sveta a už nič
nestálo v ceste, aby ste zinscenovali príchod skupiny vojakov.”
Chlapík s puškou sa nervózne zahniezdil. „Hej!” zvolal.
„Zbytočne strácame čas.”
Ferrante urobil pohyb, akoby chcel vykročiť k dverám.
„Mohli by ste si stiahnuť rukavičky, nadporučík?” vyzval
Ferranteho Jupiter. Dôstojník zastal. Premeriaval si Jupiterovu tvár,
skúmal ju a špekuloval.
„Predviedli ste geniálne divadlo,” nedal sa vyrušiť Prvý pátrač.
„Tvárili ste sa ako človek, ktorého vydesili čudné udalosti. Dali ste
prednosť role zajakavého muža, ktorý sa nechal zastrašiť Charlesom
Barronom, no na druhej strane odvážne plnil rozkazy a nedovolil
nikomu opustiť farmu a vyjsť na hradskú.
A ako zareagoval pán Barron? Rozostavil hliadky popri plote a
vystríhal svojich zamestnancov, aby sa nevzďaľovali z ranča.
Pomohol vám vytvoriť ovzdušie strachu.
Po tom, ako vzplanuli bralá, z lúky sa vzniesla vesmírna loď.
Hneď nato sme objavili pastiera oviec Simona de Luca v bezvedomí
a s oškvŕknutými vlasmi. Kozmický koráb musel byť naprojektovaný
a skonštruovaný naozaj veľmi dômyselne. Pravdepodobne héliom
naplnený balón, natiahnutý na kostru. Keď sa de Luca nečakane
zjavil na lúke, vašich mužov najprv prekvapil, no potom sa rozhodli
využiť situáciu. Ovalili ho, opálili mu vlasy cigaretou alebo zápalkou
a schválne nechali na zemi, aby ho niekto našiel a myslel si, že ide o
náhodnú obeť ohňa sálajúceho z rakety. Na potvrdenie klamlivej

- 87 -
predstavy sa ukázala na lúke postava v skafandri - tá istá, čo
zabránila mne a mojim kamarátom, aby sme ráno opustili ranč.
Dúfali ste, že pán Barron sa nechá presvedčiť o príchode
záchrancov, ktorí ho vezmú preč, a náhodou vám to vyšlo. Verili ste,
že sa rozhodne vziať zlato so sebou, lenže to neurobil. Aké
sklamanie pre vás!”
Nadporučík stál ako socha, mŕtvolne studená socha. Tuho stískal
pery a vypliešťal oči. „Zlato?” vyhŕkol. „Čo vieš o zlate?”
„To čo aj vy,” odvrkol Prvý pátrač. „Barron nedôveruje bankám
ani vláde, preto musí veriť zlatu, a to musí ukrývať tu na ranči. Vo
svojej pevnosti. To si domyslí každý. Lenže na zistenie ostatných
vecí o Barronovcoch - tých, ktoré ste považovali za prospešné pri
príprave vašej drámy - ste potrebovali špióna. Potrebovali ste
niekoho z osadenstva ranča, kto by sledoval Barronovcov, podával
vám hlásenia a dal vám vedieť, čo sa robí. A bol to dakto vám veľmi
blízky, však, nadporučík? Ktosi, kto používa rovnaké svojrázne
slovné spojenie ako vy - štrkáč počas búrky. Ktosi, kto má
deformovanú ruku tak ako aj vy - hoci vy si deformitu skrývate
nosením rukavičiek. Vaša sestra Elsie.”
Ticho kuchyne akoby preťal elektrický výboj. Elsie Sprattová sa
predklonila a zagánila na Jupitera. „Za toto ťa zažalujem!” zasipela.
„Nezažalujete,” nezľakol sa vyhrážky Jupiter. „Nikoho
nezažalujete. Budete mať čo robiť, aby ste sa obhájili. Samozrejme,
neostanete v tom sama. Nadporučík je tak dobre informovaný preto,
lebo na ranči sa nachádza poľný telefón. Niekde dokonale schovaný.
Možno v boxe toho žrebca, ktorý sa správa tak nebezpečne, že sa k
nemu môže priblížiť iba Mary Sedlacková.”
Prvý pátrač sa usmial na Mary. „Našťastie sme včas prišli na to,
že ste to boli vy, kto navrhol pánu Barronovi sledovať rozhlasové
vysielanie, a nie naopak,” rozvíjal ďalej svoju teóriu Prvý pátrač. „To
rádio patrilo vám, pravda? Aj so zabudovaným magnetofónom.
Posolstvo z vesmírnej lode ste mali nahrané na páske, takisto ako aj
prezidentov prejav.”
Mary navidomoči opúšťala odvaha. Už-už mala slzy na krajíčku.
„Nič o tom neviem,” bránila sa.

- 88 -
 „Ale viete, Mary,” nedal sa oklamať Jupiter. „Vy a nadporučík
ste priatelia - blízki priatelia. Elsie má vo svojej izbe fotografiu zo
silvestrovského večierka. Na jej pozadí vidieť tancovať pár - mladú
ženu s dlhými plavými vlasmi a bradatého mladého muža. Predtým
než ste prišli na farmu, ostrihali ste sa, Mary, hneď som vás spoznal.
A nadporučík Ferrante alias Spratt si oholil bradu.”
„Chcete, aby som to chlapčisko zastrelil?” opýtal sa Bones.
„Skús to, a budeš musieť zastreliť všetkých v tejto miestnosti,”
ozval sa Hank Detweiler hrozivým hlasom. „Ak chceš, aby ťa
postavili pred súd ako masového vraha, tak dobre…” Urobil gesto,
ako že je mu to jedno.
Potom sa obrátil na Elsie. „Si vskutku mrcha,” povedal. „Radšej
som si mal dať vyšetriť hlavu psychiatrom, než som ťa sem vzal
pracovať.”
„A čo si čakal?” rozvrieskala sa naňho. „Vari ti mám vďačiť za
to, že po celý zvyšok života budem iba variť, behať s handrou a
znepokojovať sa pre zvyšky jedál? A ešte sa pozerať, ako Jack starne
v tom plesnivom obchodíku, kde sa mu raz ako-tak darí a druhý raz
je zasa celkom na dne? Boli sme stvorení na lepšie veci.”
„Ako napríklad?” zahučal Detweiler. „Ženskú väznicu vo
Frontere?”
„Tak nehovor!” zjačala Elsie. Vstala so šialeným výrazom na
tvári. „Musíme ísť, Jack,” otočila sa na nadporučíka. „Zmiznúť
odtiaľto. Je neskoro a… musíme…”
Odrazu zmĺkla. Vtom k nim doľahol vzdialený rachot áut na
príjazdovej ceste.
„Niekto prichádza!” zvolal Bones.
Prvý pátrač sa pozrel ponad Bonesa a cez bočný oblok. Uvidel,
ako svižný svalnatý tieň vyskočil spoza krovinatej húštiny k veľkému
domu, schmatol pivničné dvere a zabuchol nimi vchod na schodisko.
Potom si na ne sadol a sledoval, ako spoza rohu sídla vykročil
Charles Barron. Milionár sa ocitol tvárou v tvár strážcovi na
príjazdovej ceste.
„Nepokúšajte sa o nijaké násilie!” vystríhal ho. „O chvíľu tu
bude moja žena aj s políciou.”

- 89 -
 Sotva Barron dohovoril, zarachotili na príjazdovej ceste dve
vozidlá zo šerifovho oddelenia. Zastali so škripotom bŕzd tesne vedľa
baraka. Zadné dvere na aute sa otvorili a z nich vyskočila pani
Barronová.
„Ernestína, dávaj si pozor!” skríkol na ňu manžel. „Ešte by si si
mohla takýmto počínaním privodiť smrť.”
„Áno, drahý,” prisvedčila a bežala k nemu.
Ozbrojený strážca stojaci vedľa milionára zmapoval rýchlo
situáciu. Pustil pušku na zem a zdvihol ruky. Ozval sa buchot na
pivničné dvere a Peter odskočil nabok. Dvere sa rozleteli a von vyšli
traja Ferranteho muži. Pri pohľade na policajné vozidlá ustrnuli na
mieste. Šerifovi chlapi sa vyvalili z áut s namierenými pištoľami.
Barron ukázal na mužov v pivničných dverách. „Unavili sa pri
kopaní pokladu,” povedal šerifovým pomocníkom. „Ďalších dvoch
nájdete zviazaných vedľa vodnej nádrže. Dvaja sa nachádzajú v
kuchyni baraku, kde ich doteraz zabával môj hosť Jupiter Jones.
Myslím, že vám nebudú robiť problémy. Jupiter ich už
pravdepodobne presvedčil, že by sa im to nevyplatilo.”
Nato sa zachichotal. „Svitá nám nádej, pretože dnes sa ešte
nájdu aj skvelí mladí ľudia,” skonštatoval.
Osemnásta kapitola
Pán Sebastian má zopár otázok
V jedno jasné popoludnie, asi desať dní po tom, ako sa Traja
pátrači vrátili do Rocky Beach, vyhupli na bicykle, prešli popri pláži
v Malibu, potom odbočili z tichomorskej Pobrežnej hradskej na
vyjazdenú vedľajšiu cestu, ktorá sa volala Cypruštekové údolie.
Na jej konci býval pán Hector Sebastian, priateľ pátračov.
Naposledy sa s ním videli nedávno, keď pracovali na prípade
bankovej lúpeže. Pán Sebastian bol kedysi chudobný súkromný
detektív. Nepekné zranenie na nohe ho prinútilo zmeniť zamestnanie.
Teraz je z neho bohatý a známy spisovateľ, ktorý rieši iba záhady, čo
vymýšľa do svojich kníh a filmov. Stále však prejavuje profesionálny
záujem o detektívnu činnosť.
Pán Sebastian kúpil prednedávnom schátranú starú budovu,
ktorá kedysi slúžila ako reštaurácia s názvom Charlieho podnik.
Pomaly ju prebudúval na rezidenciu. Keď chlapci dorazili na

- 90 -
parkovaciu plochu pred domom, našli pána Sebastiana vonku, ako sa
opiera o paličku a spokojne sleduje elektrikára, ktorý sedel navrchu
rebríka. Montoval neónovú trubicu, ktorá sa ťahala okolo odkvapovej
rúry domu.
„Ahojte, chlapci!” Pán Sebastian sa usmieval a hlavou kývol na
chlapíka na rebríku. „Nový život, ktorý mi poskytuje viac pohodlia a
luxusu, mi prináša radosť,” riekol. „Voľakedy som sám stál na
rebríku a zápasil s káblami. Dnes už len dozerám na iných. Lepšie
povedané, iba sledujem ich prácu. Tento chlapík je odborník na
elektrinu, preto neprijíma s ktovieakým porozumením, že naňho
dohliadam.”
„Skladáte neón z domu?” zaujímal sa Bob.
„Nie, naopak, dávam si ho tam namontovať, aby plnil svoj účel.
Keď napríklad budem čakať spoločnosť na večeru, stačí, že zažnem
neónové svetlo a hostia ma ľahko nájdu.”
Bob sa zatváril vyjavené a pán Sebastian sa zasmial.
„Viem, viem,” chápavo pokýval hlavou, „neón naozaj nebýva
zvyčajne namontovaný na domoch. Ale pomyslite len na to, ako
padne vhod za tmavej noci človeku, ktorý sa nevyzná v okolí.
Poďme však dnu. Keď ste ráno zavolali, povedal som Donovi, že
prídete. Teraz je v kuchyni a hrmoce s pekáčmi. Netuším, čo
pripravuje, ale šialene to tam rozvoniava.”
Mládenci nasledovali pána Sebastiana na vratkú drevenú
verandu Charlieho podniku a potom cez halu, v ktorej sa vznášali
rôznorodé vône pečenia. Hneď vedľa haly sa nachádzala rozľahlá
miestnosť, ktorá kedysi slúžila ako hlavná reštauračná jedáleň.
Dlážky boli zhotovené z lešteného tvrdého dreva a cez obrovské
zrkadlové okná sa im núkal výhľad ponad stromy na oceán. V sále
nebol takmer nijaký nábytok, len na jednom konci, rovno pred
veľkým kamenným kozubom stál nízky stôl so skleným povrchom a
okolo neho niekoľko záhradných stoličiek. Na opačnom, konci
miestnosti, čiastočne ukrytý za radom vysokých políc s knihami, stál
ťažký pracovný stôl a stolík pod písací stroj. Na dlážke okolo stola
ležali roztrúsené papiere a jeden hárok trčal z písacieho stroja.
Pán Sebastian ukázal na stôl. „Ťažko sa viem prinútiť, aby som
si sem sadol a pustil sa do práce,” posťažoval sa. „Napíšem približne

- 91 -
sto slov, potom sa musím poprechádzať po sídle a snujem plány, čo
tu urobím. Povedzme terasu.”
Peter sa porozhliadol. „Akú terasu?” opýtal sa.
„Chystám sa vybudovať terasu rovno pred týmito oblokmi,”
priznal sa pán Sebastian. „Nechápem, prečo bývalí vlastníci
Charlieho podniku nemysleli na to už pred rokmi. Nechám vybrať
dvojicu okien, na ich miesto vsadiť posuvné sklené dvere a pred
celou prednou časťou budovy nechám vybudovať betónovú terasu.
Tam môžem tráviť popoludnia s chladným nápojom a môžbyť sa
Don naučí pripravovať aj chuťovky.”
Nato zvýšil pán Sebastian hlas. „Haló, Don!” zakričal. „Už sú
tu!”
Takmer vzápätí sa zjavil v hale usmiaty Orientálec. Hoang Van
Don bol Sebastianov vietnamský majordóm, prisťahovalec, ktorý si
so zápalom osvojoval americký spôsob života. Na návštevu Troch
pátračov sa pripravil zjavne dôkladne. V rukách niesol tácňu, ktorá
sa prehýbala pod množstvom jedla.
„Nech sa páči to najlepšie pre dobrých priateľov,” prehovoril
Don. Potom položil podnos na stolík so sklom. „Koláčiky starej
mamy Grahamovej,” oznamoval, „Sladké pečivo s hrozienkami
obliate fondánovou polevou, zmrzlina Sladké opojenie, šumivý
bylinkový nápoj.”
„Úžasné!” zvolal pán Sebastian. „Ty si sa prekonal!”
Donovi sa roztiahla tvár v ešte širšom úsmeve a vypoklonkoval
sa z izby. Ostatní si posadali okolo stola.
„Pokúšam sa vzbudiť Donov záujem o spoločenský klub, ktorý
sa stretáva každý tretí utorok v mesiaci,” rozhovoril sa pán Sebastian.
„Je to večerný klub pre nových členov spoločenstva, ktorí sa chcú
stretnúť s inými ľuďmi. Ktovie, čo by sa stalo s mojím zažívacím
ústrojenstvom, keby Don začal pripravovať iné jedlá, ako vidí v
televíznej reklame? Keby sa stretol so skutočnými živými
Američanmi v ich domácnostiach, iste by zistil, že v tejto krajine sa
pripravujú aj jedlá, ktoré nie sú samý cukor, a že vôbec nekonzumujú
len polotovary, mrazené alebo predvarené potraviny v plastových
obaloch.”

- 92 -
 Jupiter sa zachichotal a zahryzol do hrozienkového koláča.
Poznamenal, že chutí vynikajúco. Premeriavajúc si Jupiterov objem
pásu, pán Sebastian uvážil, že zavalitý Prvý pátrač nevenuje priveľkú
pozornosť tomu, čo je.
„No tak, mládenci, čo máte nové?” oslovil ich konečne Hector
Sebastian. „V telefóne ste vraveli, že ste sa pokúsili uchrániť niekoho
pred tým, aby ho pripravili o celý majetok. Predpokladám, že ste
riešili ďalší prípad.”
Bob prisvedčil a podal autorovi detektívnych scenárov ponad
stôl veľkú manilovú obálku. „Tu sú naše poznámky,” povedal,
„mysleli sme si, že by vás mohli zaujímať informácie z prvej ruky o
tom, čo sa stalo na ranči Valverde.”
„Na ranči Valverde?” zopakoval pán Sebastian. „Vy ste tam
boli? Aké šťastie! Novinové správy sa o tom zmienili veľmi kuso.
Isteže sa poteším informáciám z prvej ruky.”
Pán Sebastian otvoril zakladač so spisom, čo vytiahol z obálky,
a začal čítať poznámky, Ktoré Bob naklepal na písacom stroji o
záhade planúcich brál. Kým ich nedočítal, neprehovoril ani slovo.
Potom zavrel spis a oprel sa o chrbát stoličky. „Údesná noc!”
skonštatoval. „Už len čítanie o tom podvode ma celkom vyviedlo z
rovnováhy. „Vskutku existoval jednoduchší spôsob, ako sa dostať k
tomu zlatu.”
„Každý iný by sa dal kvalifikovať ako jednoduchší,” súhlasil
Jupiter. „Lenže Jack Spratt a jeho priatelia sú skrachovaní herci, ktorí
nedokázali odolať pokušeniu, aby nepredviedli veľký výkon.”
„Všimol som si to veľmi krátko po tom, ako som sa oboznámil s
Hollywoodom. Niektorí herci naozaj dokážu zrežírovať divadlo z
ničoho.”
„Pritom náš prípad obsahoval všetky prvky veľkej drámy,”
podotkol šéf Troch pátračov. „Charlesa Barrona a jeho všeobecne
známu nedôveru v tento svet, ako aj pani Barronovú a jej vieru v
záchrancov z inej planéty. Možnože Spratt a jeho komplici poznali
rozhlasovú reláciu Orsona Wellesa Vojna svetov a nechali sa ňou
inšpirovať pri režírovaní drámy konca sveta. Čas im hral do karát pri
prestrojení sa do armádnych uniforiem a skafandra.”

- 93 -
 „Šatstvo si požičali v Západnej požičovni kostýmov,” doložil
Peter. „Telefóny odkúpil Jack Spratt so svojimi mužmi z armádnych
rezerv. A džíp ukradli.”
„Nie sme si istí, kde zohnali lietajúci tanier,” zapojil sa do
vysvetľovania aj Bob, „no myslíme si, že ho sami skonštruovali. Po
tom, ako ho vypustili z lúky, odletel preč, ale nikde nepristal. Zrejme
vyhotovili aj tú smiešnu kovovú súčiastku, čo sme našli na lúke.
Odborníci ju preskúmali a tvrdili, že nie je na nič súca. Obyčajná
atrapa, vyrobená z cínu. Pán Barron sa ju chystá používať ako
ťažidlo. Niektoré detaily sme si domysleli, pretože všetci mlčia.
Čušia a vo chvíli, keď sa zjavil šerif, vykrikovali, že chcú
advokátov.”
„Prirodzene,” riekol pán Sebastian. Zdvihol zakladač so spisom.
„V príbehu sú nejaké medzery. Napríklad úspech celého podvodu
závisel od niekoľkodňovej absolútnej izolácie ranča. Ako sa tým
darebákom podarilo odkloniť premávku z hradskej, ktorá sa tiahne
údolím?”
„Ľahko,” odvetil Peter. „Jednoducho rozostavili na jednom i na
druhom konci značky CESTA UZAVRETÁ PRE OPRAVU. Táto
komunikácia sa používa tak zriedkavo, že sa spoľahli na to, že nikto
si nedá tú námahu, aby si situáciu preveril. A nikto to ani neurobil.”
Pán Sebastian pokýval hlavou. „Prijateľné riziko. Teraz mi
prezraďte, kto vás napadol, keď ste sa pokúšali prejsť cez lúku a
opustiť ranč. Postavil tam Spratt hliadky? A bola Mary Sedlacková
tou osobou, čo páchla po koňoch?”
„Podľa nášho názoru áno,” pritakal Prvý pátrač. „Nazdávame sa,
že Mary nás videla, keď sme sa ráno vykradli z domu, použila poľný
telefón ukrytý v boxe žrebca a zavolala vojakom na hradskej. Nato
Spratt upozornil svojich mužov vo vrchoch, a tí si na nás počkali.
Mary nás sledovala - podľa nášho úsudku - aby sa presvedčila, že
sme sa nedostali preč z farmy, a zaútočila na Boba v tej istej chvíli
ako ostatní dvaja na Petra a mňa. Potom sa vrátila na ranč a dala si
pravidelnú rannú sprchu. To sú však iba naše dohady, lebo keď nás
Barron priviezol nazad do domu, už ju nebolo cítiť koňmi.
Pochybujem, že si uvedomila, ako ju ľahko môže prezradiť zápach.
Toľko času sa motá okolo zvierat, že na to určite ani nepomyslela.”

- 94 -
 Pán Sebastian sa usmial. „Ľudia pracujúci pri koňoch majú
vskutku svojskú arómu,” skonštatoval. „Poľný telefón ste teda našli v
stajni.”
„Áno,” prisvedčil Jupiter. „Bol nastavený tak, že Mary alebo
Elsie mohli volať na hradskú, no naopak to nešlo. Spratt nechcel, aby
niekto počul vyzváňanie prístroja, ohlasujúce prichádzajúci hovor.”
„Jack Spratt musí byť veru hlavička na kamufláž“ riekol Peter.
„Upravil poľné telefóny a do Elsiinho rádia zabudoval skrytý
magnetofón, takže mohla prehrať prejav, o ktorom si všetci mysleli,
že sa vysiela z Bieleho domu, v čase, keď si ho mohol vypočuť
každý človek. Takisto upravil rozhlasový prijímač Mary
Sedlackovej, preto mohla prehrať pásku s posolstvom z vesmíru.
Presvedčila pána Barrona o dobrom nápade monitorovať rozhlasové
vysielanie, a tak zasadla v jedálni a čakala na poslucháčov. A len čo
sme sa tam zhŕkli, pustila nám vesmírne posolstvo.”
„Rozhlasové prijímače aj pásky budú dostačujúcim dôkazom pre
okresného štátneho zástupcu,” vyhlásil Prvý pátrač. „Rovnako i
poľné telefóny a stroj na výrobu hmly, ktorý sa našiel na lúke.”
„Stroj na výrobu hmly?” začudoval sa autor detektívnych
scenárov.
Jupiter prikývol. „Potrebovali hmlu, aby zakryla zariadenie na
úpätí štítov - bomby s plynom a mechanizmus, ktorým sa zapaľoval
plyn, čo ožiaril bralá. Plynové bomby spúšťali z končiarov na lanách
a znova ich vyťahovali nahor, takže nikto na ranči ani netušil o ich
existencii. Aj lietajúci tanier musel mať dlhé laná, aby sa dal
nadvihnúť vysoko nad lúku a zasa spustiť nadol a priviazať pri
zemi.”
„Tí lumpi dúfali, že pán Barron si prinesie so sebou zlato, keď
príde na miesto stretnutia s vesmírnou loďou,” doplnil Prvého
pátrača Bob. „Mysleli si, že sa ho zmocnia a zutekajú.
Pravdepodobne sa spoľahli, že pán Barron nenarobí okolo toho veľa
kriku, lebo by urobil zo seba hlupáka. Len si predstavte, ako by ste
rozprávali policajtom, že ste vyvliekli zlato na hornú lúku, aby ste si
ho Vzali na lietajúcom tanieri na inú planétu!”
„Úbohý Barron by vyznel ako idiot,” pripustil pán Sebastian.
„Vlastne iba vďaka vám, chlapci, k tomu nedošlo.”

- 95 -
 Jupiter sa zamračil. „Ale mali sme skôr prísť na to, o čo ide,”
povedal. „Mal som si skôr všimnúť, že Elsie a nadporučík používajú
svojrázne slovné spojenia. Keď som si uvedomil, že obidvaja hovoria
o štrkáčovi a búrke, hneď mi všetko začalo zapadať na svoje miesto.
Veľavravnými sa stali aj Ferranteho rukavičky, a hneď som si
spomenul, že to bola Elsie, kto zapol rádio, z ktorého zaznel
prezidentov prejav. A bola to tiež Elsie, kto jemne nabádal pána
Barrona, aby sa izoloval. Práve ona podsunula myšlienku, že ranč sa
má stať útočiskom pre vládnych úradníkov, a potom vyslovila obavy,
že nedokáže variť pre také množstvo ľudí. Barron okamžite
zareagoval na jej narážku a ubezpečil ju, že nebude musieť. Nato
rozostavil hliadky, aby uchránil ranč pred nevítanými cudzími
hosťami. Stavila na jeho odpor a nedôveru voči zásahom vlády.”
„Čo ťa priviedlo k tomu, že si začal Mary podozrievať?” opýtal
sa Hector Sebastian.
„Posolstvo z vesmírnej lode,” odvetil Prvý pátrač. „Premýšľal
som o ňom, kým sme sedeli v kuchyni a chlapi kopali v pivnici. Ak
Elsie narafičila falošný prejav z Washingtonu, povedal som si, že
Mary by mohla mať na rováši posolstvo z vesmíru. Potom som si
spomenul na fotografiu, ktorú som videl v Elsiinej izbe, a uvedomil
som si, že tanečný pár na snímke tvorila Mary so Sprattom. A záhada
bola vyriešená. Pripadala mi ako skladačka pozostávajúca z mnohých
kúskov.”
„Zložité, ale zaujímavé,” podotkol pán Sebastian.
„Raz rozprával policajný nadporučík v televízii o podvodoch,”
zapojil sa do debaty Peter. „Vyjadril sa, že ak by podvodníci vyvinuli
toľko úsilia na poctivú prácu ako na kadejaké podfuky, boli by
strašne bohatí.”
„Asi mal svätú pravdu,” pritakal Hector Sebastian. „Za mojich
čias som videl veľa usilovných lumpov, no ani jeden nevyzeral, že by
bol schopný čestne konať. Práve preto sme ich nazvali podvodníkmi.
Niet na nich spoľahnutia. Alebo jednoducho nechcú vidieť veci také,
aké sú.”
Vodca Troch pátračov prikývol. „Elsie pravdepodobne
neplánovala okradnúť pána Barrona, keď po prvý raz prišla, aby sa
zamestnala na ranči. Obidvaja s bratom však časom nadobudli pocit,

- 96 -
že svet sa k nim zachoval macošsky. Premýšľali o tom, že by sa im
mali naskytnúť lepšie šance a že by im padlo vhod, keby si všetko
príkorie vynahradili odcudzením Barronovho pokladu.”
„Život nie je spravodlivý,” vyhlásil autor detektívnych scenárov.
„Klamali by sme sami seba, keby sme očakávali, že niekedy bude. A
čo Mary? Prečo sa nechala zatiahnuť do tejto nečistej hry?”
Bob pokrčil plecom. „Vieme iba to, že potrebovala peniaze, aby
si mohla zaplatiť veterinárnu školu. Zrejme sa nedokázala vzdať
príležitosti, že ich získa rýchlejšie.”
„Žeby u nej zvíťazila ctižiadostivosť? Je to možné,” pripustil
pán Sebastian. „Podarilo sa vám napokon zistiť, kde pán Barron
ukryl zlato?”
„Pán Barron by to nikdy neprezradil, preto sme si iba tipli,”
priznal sa Jupiter. „Záhradný nábytok dal vyrobiť na objednávku. Na
ňom som objavil zárezy podobné tým, čo sa nachádzajú na
peňažných automatoch. Podľa mňa pán Barron kúpil zlato vo forme
mincí a nahádzal ich cez škáry do dutín v nábytku. Nazdávam sa, že
záhradné stoly aj stoličky sú plné zlata.
Okrem toho si myslím, že teraz sa už zlato nachádza niekde
inde. Elsie s bratom sa dostali priveľmi blízko k pokladu. Som
presvedčený, že pán Barron urobil opatrenia, aby sa nič podobné
nezopakovalo. Možno, že príde deň, keď si banky aj bežné investície
znova získajú jeho dôveru. Pani Barronová však napriek všetkému
neprestala dôverovať Misii modrého svetla. Zhromaždenie sa
uskutoční na ranči toto leto a pani Barronová dá vybudovať na hornej
lúke rečnícku tribúnu.
Nainštalujú sa tam bomby s butánom, takže bralá sa môžu
rozhorieť na objednávku, kedykoľvek si to domáca pani bude želať.”
„Fantastické!” zvolal pán Sebastian. „To sa mi páči. Popri tom
pôsobia neónové trubice na mojom dome veľmi umiernene.”
„Teraz sa potrebujeme dozvedieť už len jedno,” prehodil Prvý
pátrač.
„Čo také?” zaujímal sa Hector Sebastian.
„Po smrti pána Hitchcocka, nášho dovtedajšieho sponzora, ste
spracovali a predstavili náš posledný prípad. Mysleli sme si, že ak by

- 97 -
sa vám páčil aj tento a neboli ste priveľmi zaneprázdnený vlastnou
prácou…”
Pán Sebastian zdvihol ruku. „Zadrž. Bude mi cťou uviesť ho na
scénu. Fascinoval ma.”
Pán Sebastian zamyslene jedol koláčik s hrozienkami.
„Pravdupovediac, plán v skutočnosti prekazil zmysel pani
Barronovej pre pohostinnosť,” hútal nahlas. „Keby vás nepozvala,
aby ste ostali na večeru, boli by ste už za kopcami, keď rozbehli
akciu. Z toho ozaj plynie ponaučenie.” V tej chvíli strčil hlavu do
izby Don, aby sa opýtal, ako im chutí.
„Vynikajúco,” pochválil ho pán Sebastian. „Len tak ďalej, Don.
Ktovie? Možno jedného dňa prekazíš lúpež tanierom čokoládových
koláčikov.”

- 98 -