Alfréd Hitchcock A Traja Pátrači - 40 - Zahada-Vlcej-tvare

ZÁHADA
VLČEJ TVÁRE
Rozpráva
Katarína Fischerová
© Franckh-Kosmos Verlags-GmbH & Co , Stuttgart 1999
Based on characters created by Róbert Arthur.
This translation published by arrangement with Random House. Inc.
Slovak edition © Mladé letá 2002
Translation © Magda Takáčová 2002
(Katharina Fisher: Die Drei??? - Wolfsgesicht)
Cover illustration Vladimír Vanko 2002
Mladé letá, s.r.o., Sasinkova 5, 815 19 Bratislava, 8380. publikácia, 2002.
Prvé vydanie. Pre čitateľov od 9 rokov. Editorka Dr. Alena Hošková.
Technická redaktorka Dagmar Škripková. Výtvarný redaktor Svetozár
Mydlo. Sadzba Sima Design, s.r.o., Bratislava. Vytlačila Svornosť, a.s.,
Bratislava.
SK M492
ISBN 80-06-01251-2
ISBN 80-06-00525-7 (súbor)
Knihy vydavateľstva Mladé letá možno kúpiť aj v jeho
predajnom sklade na Klincovej ulici 35 v Bratislave,
tel.: 02/55 56 65 08, objednávky: www.mlade-leta.sk
Zopár slov na úvod
V mestečku Rocky Beach, kde sídli aj
Hlavný stan Troch pátračov, je rušno. Oča-
káva sa príchod prezidenta v rámci jeho
predvolebnej kampane. Napätie na policaj-
nej stanici stúpa, a to akoby nahrávalo do
karát anonymnému pisateľovi výhražných
listov. Zdá sa, že sa ohromne zabáva nielen
ich písaním, ale aj tým, že políciu zvedie
vždy na falošnú stopu.
Nik netuší, kto sa skrýva za neznámym,
ktorý po sebe necháva ako poznávací znak
masku prezidenta. Rovnaké masky však mož-
no v tomto čase kúpiť v hocijakom poulič-
nom stánku.
Prirodzene, že takýto prípad nedá spávať
nielen inšpektorovi Cottovi, ale ani trojici
úspešných mladých detektívov, Jupiterovi,
Petrovi aj Bobovi, ktorý má na starosti zá-
znamy a výskum.
A je to práve Bob, ktorý objaví v archíve
zásadnú stopu. Troch pátračov privedie na
pobrežie oceána, kde sa nachádzajú osame-
lé domy. Zrejme tu niekde sa ukrýva ako vlk
vo svojom dúpäti muž, čo všetkým naháňa
strach.
A. H.
ZÁHADA VLČEJ TVÁRE
Prvá kapitola
Prvý pátrač dostal výprask

Melodické cingi-lingi oznamovalo, že do obchodu vchá-
dza zákazník. Jupiter Jones sa usmial a zavrel za sebou
dvere. Hneď spoznal tú melódiu, hoci už prešlo zopár rôči-
kov, čo tu bol naposledy s tetou Matildou. Teraz už ju, po-
chopiteľne, neodprevádzal pri nákupoch.
Ešte držal ruku na kľučke, keď zbadal, že niečo nie je
v poriadku. Takmer fyzicky cítil vo vzduchu napätie. Starší
muž za pultom - akiste pán Laurent, majiteľ známeho ob-
chodu s odevmi - sa naňho nasilu usmial. Jupiter zmätene
sklopil zrak a rýchlo sa obzrel. No zdá sa, že okrem neho
a majiteľa tam nebol nik. Obchod vyzeral presne tak, ako
si ho zachoval v pamäti, nič sa tam nezmenilo. Dokonca
ani exkluzívne odevy, ktoré ponúkali, nedržali veľmi krok
s módou. A pán Laurent? Správal sa tak zvláštne. Očividne
Jupitera už nespoznal. Nečudo, veď vtedy bol ešte malý
chlapec...
Jupiter až teraz pustil kľučku. „Dobrý deň," povedal čo
najzdvorilejšie.
Pán Laurent opätoval pozdrav a fľochol očami nabok.
Jupiter sledoval jeho pohľad, ale videl iba zopár kabátov,
zavesených na pozlátenej tyči. Nepohlo sa tam niečo? Po-
zrel sa lepšie. To sa mu len marilo. Jasne cítil, ako si ho
majiteľ premeriava očami.
Asi ho ruší tá bejzbalová palica, pomyslel si Jupiter a po-
krútil ňou v ruke. Je to naozaj otrava, že ju musí niesť zo
školy domov práve dnes. A pritom ho šport ani veľmi ne-
baví, a bejzbal už vôbec nie. Telocvikár mu však strčil sta-
TRAJA PÁTRAČI
rú palicu do ruky, že ju venuje strýkovi Titovi do jeho ba-
zára. „Vezmi si ju," povedal, „možno za ňu ešte dostanete
nejaký groš." Jupiter podišiel o krok k pánu Laurentovi.
„Pane, ide o tú správu..." začal.
Potom sa všetko odohralo veľmi rýchlo. Ako veľké čier-
ne mačky skočili naňho dvaja chapi. Istotne sa schovávali
za kabátmi. Jupiter pocítil ťažký úder po ruke a stratil rov-
nováhu. Bejzbalová palica spadla na zem a odkotúľala sa.
Surový úder zrazil Prvého pátrača za ňou. Dopadol bokom
na bledú mramorovú podlahu. Jeden z chlapov ihneď pri-
skočil k nemu a vykrútil mu ruky za chrbát, až mu kĺby za-
prašťali. Druhý mu pritlačil kolenom krk. Jupiter chcel kri-
čať, ale nemal dosť vzduchu. Na zápästiach pocítil chlad-
ný dotyk kovu. Šťuk. Vystrašene hľadal očami predavača.
Lenže pán Lurent zmizol pod pultom.
„Konečne ťa máme, ty lotor!" zvolal jeden z chlapov.
Potiahol Jupiterovi ruky dohora a posmešne sa zasmial.
Aj druhý útočník triumfoval: „Nemyslel som, že si taký
sprostý..." Schmatol Jupitera za vlasy a bolestivo mu trhol
hlavou nahor. „Dívaj sa na nás, keď s tebou hovoríme!"
vykríkol.
Jupiter zastenal. Mozog mu pracoval na plné obrátky.
Musí si urobiť nejaký obraz o situácii, inak je stratený.
Hlavou sa mu preháňali otázky: Mali tí dvaja na muške je-
ho? Alebo sa stal obeťou strašnej zámeny? Je to únos? Čo
s ním zamýšľajú?
Vtom začul, ako sa otvárajú dvere do zadnej miestnosti.
Vykrútil oči, aby aspoň úchytkom videl, čo sa robí. Vyno-
rili sa čierne topánky a voľné sivé nohavice od uniformy.
„Koho ste to chytili?" spýtal sa hlas, ktorý bol Jupiterovi
povedomý. S námahou nadvihol hlavu. Potom si sipľavo
vydýchol. Tú tvár poznal. Okuliare v kovovom ráme, bys-
tré oči, prešedivené vlasy: inšpektor Cotta z oddelenia roc-
kybeachskej polície! Starý dobrý známy, záchrana sa blíži!
Cotta kývol rukou a chlapi pustili Jupitera. Inšpektor sa
sklonil nad ním. „Mrzí ma to, Jupiter. Nezranil si sa?"
„Ja sám som sa nezranil," povedal Jupiter a postenkáva-
júc sa zdvihol, „skôr za to vďačím týmto dvom rozzúre-
ným býkom."
„No," začal Cotta, „našťastie si nestratil humor." Zháčil
sa. „Vieš, Jupiter, sú to, no slovom, moji kolegovia, poli-
cajti."
„Policajti, inšpektor?"
„Áno, Jupiter, naozaj ma to mrzí, zamiešal si sa do poli-
cajnej akcie." Kývol chlapom. „Fred, Frank, zložte mu pu-
tá."
Jeden z policajtov sa neochotne sklonil k Jupiterovým
zápästiam.
„Ale, inšpektor," ozvalo sa. Hlas patril pánu Laurentovi,
ktorý sa vynoril z úkrytu a opatrne nazeral ponad pult.
„Veď to je predsa ten lupič!"
„Nie, určite nie je, pán Laurent," odpovedal Cotta,, je to
Jupiter Jones, môj dobrý priateľ. V nijakom prípade to nie
je páchateľ."
„Jupiter Jones? Synovec Matildy Jonesovej?"
„Áno, to som ja, pán Lurent. Nespoznali ste ma?"
Jupiter sa znova vztýčil v celej svojej výške. Hoci zhodil
nejaké kilá, ešte vždy bol impozantný, statný mládenec.
Pravda, v dosť zaprášených šatách.
Začal si teda čistiť rukávy. Ostatní nečinne stáli okolo
neho a dívali sa. Jupitera sa pomaly zmocňovala riadna
zlosť. „Mohli by ste mi trochu pomôcť," osopil sa na chla-
pov, čo ho pred chvíľou zvalili na zem. Opäť bol pánom si-
tuácie. „Alebo vaše ruky nie sú súce na takú filigránsku
činnosť?"
Policajti zmätne pozreli na Cottu a on im kývol. „Fili-
gránsky, to znamená čosi také ako jemný," preložil im po-
pod nos. „Jupiter Jones sa zvykne takto vyjadrovať." Nato
chlapi začali Jupiterovi ťarbavo oprašovať a uhládzať bun-
du.
Počínali si tak nemotorne, že sa ani Cotta nemohol na to
dlho dívať. „To stačí!" ukončil trápnu scénu a pritiahol Ju-
TRAJA PÁTRAČI
pitera k sebe. „Poďme do kancelárie. No aj tak je už asi ne-

skoro a pravý páchateľ dostal varovanie. Pán Laurent, vy
ostaňte, prosím, tu." Postrčil Jupitra k zadným dverám.
„Tadiaľto."
Prvý pátrač si až teraz všimol, že je tam ešte niekto.Vo
dverách stála mladá žena a sledovala celý výstup. Jupiter
pocítil, ako si ho jej modré oči skepticky premerali. Potom
sa otočila a vošla do kancelárie.
Jupiter ju nasledoval, Cotta vošiel posledný a zavrel dve-
re. Žena sa medzitým oprela o písací stôl. Mala džínsy,
pravda, drahé, značkové, všimol si Jupiter. Na jej vyšedive-
nom tričku sa ešte dal prečítať názov univerzity v Seattli.
„Kto je ten mládenec, inšpektor?" spýtala sa s rukami vo
vreckách.
Cotta si popoťahoval sako. „Jupiter Jones, slečna Har-
dingová. Vo voľnom čase vedie tu v Rocky Beach spolu
s dvoma priateľmi detektívnu kanceláriu." Zazubil sa na
Jupitera. „Je to naša, takpovediac, najťažšia konkurencia.
Na druhej strane im máme za čo ďakovať."
„Traja pátrači robia, čo môžu," odpovedal Jupiter, hrdý
na Cottovu pochvalu. „Chcete vidieť našu vizitku, slečna
Hardingová?"
„Detektívna kancelária? Detská? Nie, ďakujem!"
„Ako chcete." Jupiter schoval vizitku. „Aj vy ste poli-
cajtka?"
„Nie priamo."
„Ach tak."
Cotta sa ujal slova. „Slečna Hannah Hardingová je poli-
cajná psychologička. Zapojil som ju do akcie, lebo máme
do činenia s veľmi zvláštnym prípadom..."
„...ktorý si istotne chcete nechať pre seba," doplnil Jupi-
ter. Pochytila ho zhovorčivosť, o to väčšia, o čo skúpejšia
na slovo bola psychologička.
Cotta sa usmieval. „Vy traja na to aj tak prídete. Keď raz
zavoniate nebezpečenstvo..."
Za pohoršených pohľadov slečny Hardingovej vytiahol
z vnútorného vrecka saka ceduľu a podal ju Jupiterovi.
Text bol napísaný obyčajnou fixkou hrubými tlačenými
písmenami.
Bol raz jeden muž.
Prechádza po Kennedy Street. Vťahuje krk medzi plecia.
Mrzne. Je mu zima. Má pevný úmysel. Ešte tri ulice,
križovatka je voľná. Muž prejde cez križovatku a ide ďalej.
Pohľad mu padne na staré vreckové hodinky: 17.50.
Pomyslí si: Prezident dnes odcestoval do Londýna.
Potom muž dôjde na dlhú ulicu. Beží po chodníku.
Naproti sa nachádza exkluzívny obchod s odevmi.
Majiteľ aranžuje drahý kabát. Muž sa zastaví.
V duchu sa zasmeje a siahne rukou do igelitovej tašky.
V dlani pevne zovrie obušok...
Prvý pozdrav pánu Cottovi a frčka od Vlčej tváre.
Jupiter zdvihol pohľad. „Začína sa to ako rozprávka,"
povedal zachrípnuto a rozkašľal sa. Policajtovo koleno eš-
te stále cítil na svojom krku. „Ale potom zrazu text pokra-
čuje celkom inakšie."
Cotta mu vzal papier z ruky. „Tak je," povedal. „Najprv
som si myslel, že je to absolútna volovina. Nejaký blázon mi
chce nahnať strach. Už som chcel ten papier hodiť do koša."
Jupiter kývol hlavou a rozbehol sa po miestnosti. Robie-
val to, keď nahlas rozmýšľal. Odkukal to z televízie. „Po-
tom vám však napadlo, že je to veľmi atypický list," začal.
„Šlo v ňom o celkom konkrétne veci. Starý známy obchod
je ohrozený. Pribrali ste si na pomoc slečnu Hardingovú,
policajnú psychologičku."
Cotta prikývol.
Jupiter sa zastavil pred ním. „Ozaj, ešte prednedávnom
ste pracovali s inou psychologičkou," spomenul si. „S pa-
ni Fergusonovou. Mne sa zdala veľmi milá."
Cottovi sa zjavil na tvári rezignovaný úsmev. Prepočul
mierny náznak nevôle voči slečne Hardmgovej. „Úsporné
TRAJA PÁTRAČI
opatrenia," zahundral. „Miesto v Rocky Beach zrušili. Vraj
sme primalí. Teraz si musíme žiadať pomoc z Los Angeles."
Jupiter sledoval slečnu Hardingovú, ktorá ani okom ne-
mihla. Ale jeho štipľavá poznámka trafila do čierneho, to
cítil. Uškrnul sa a znova sa dal do pohybu. „Slečna Hardin-
gová sa zrejme domnieva, že by ste mali trochu pošpekulo-
vať, inšpektor. Pisateľ, ktorý sa nazýva Vlčia tvár, sa chce
s vami zahrávať. Máte rozlúštiť jeho posolstvo." Jupiter sa
znova rozkašľal, až potom vládal pokračovať. „Je mi cel-
kom jasné, inšpektor Cotta, prečo čakáte tu u pána Lauren-
ta. V liste sa totiž píše o drahých kabátoch a o exkluzívnom
obchode s odevmi. Z toho sa dá usudzovať, že ten muž
chce vylúpiť kožušníctvo a oznamuje to v tomto liste.
Keďže spomína Kennedy Street, spoznali ste, že ide o ob-
chod pána Laurenta, lebo v Rocky Beach nie je veľa ta-
kýchto obchodov. Nachádza sa priamo na hlavnej ulici.
Predtým možno prejsť cez križovatku. Bol tam udaný aj
čas. Lenže aký dátum má deň, keď sa to má stať? To vám
prezradí zmienka o prezidentovi: dnes odletel americký
prezident na krátku návštevu Londýna. Rozhodli ste sa te-
da nastaviť tomu mužovi pre istotu pascu, i keď to vyzerá
veľmi nepravdepodobne, že naozaj udrie."
„Prečo?" prerušila ho psychologička.
„Lebo s tým musel predsa rátať, že polícia naňho čaká.
Nebolo až také zložité, rozlúštiť jeho hádanku."
Hardingová mlčala, a tak Jupiter pokračoval v úvahách.
„Bohužiaľ som vám do toho skočil ja, a keďže som mal
bejzbalovú palicu, pokladali ma vaši kolegovia hneď za
páchateľa. A správali sa ku mne s primeranou vľúdnosťou."
„Nuž, ehm, ešte raz ťa prosím o prepáčenie!" Cotta ho
potľapkal po pleci. „No bolo to presne tak. Výborne, Jupi-
ter!" Kývol psychologičke, ktorá sa opierala o písací stôl
ako prilepná. „Vidíte, slečna Hardingová, Jupiter Jones je
naozaj hlavička."
Na psychologičku to, zdá sa, veľmi nezapôsobilo. „Aj
pred tým výpraskom si sa vyjadroval tak vzletne?"
Jupiter pocítil, že sa mu do hlavy nahrnula krv, ale za-
hryzol si do jazyka.
Psychologička si odhodila z tváre čierne vlasy. „Prečo si
vôbec prišiel do Laurentovho obchodu, Július?"
„Volám sa Jupiter," opravil ju Prvý pátrač. Lenže na od-
poveď už nebolo času. Počuli, ako sa na vchodových dve-
rách rozcengal zvonček. Cotta priskočil ku dverám kance-
lárie a načúval, čo sa robí v obchode. Aj Jupiter a psycho-
logička podišli k nemu. Ozval sa tlmený hlas staršej dámy,
ktorá sa zaujímala o voľajaký šál.
Cotta sa uvoľnil a s úsmevom odstúpil od dverí.
Dúfam, že tá chuderka nepochodí tak ako ja, pomyslel si
Jupiter. Bol to zlý sen. Rebrá ho ešte vždy boleli, o krku
ani nehovoriac. Pošúchal si opuchnuté zápästia. Tí chlapí-
ci od polície zrejme trénovali viac ako treba.
Hannah Hardingová sa oprela o písací stôl. „No tak, Ju-
piter," začala už trochu ostrejšie, „čo si hľadal v tomto ob-
chode?"
Jupiter sa znova chystal odpovedať, ale prekazil mu to
Cottov mobil. Inšpektor ho vytiahol z vrecka. „Cotta!...
Áno... Nie!... To nie je možné!... Ale nie!... Hneď sme
tam!"
„Čo sa stalo, inšpektor?" spýtala sa Hardingová, skôr
ako Jupiter mohol niečo povedať.
Cotta strčil mobil do vrecka. Vyzeral vystrašene. „Na
skok odtiaľto došlo k lúpežnému prepadu!" povedal.
Druhá kapitola
Muž s maskou
Inšpektor Cotta, psychologička Hardingová a Jupiter sa
jeden za druhým prehnali cez predajňu odevov. Pán
Laurent práve rozprestrel na pulte šál. Ale zákazníčka mu
nevenovala pozornosť. S otvorenými ústami sledovala ab-
surdnú scénu, čo sa tu odohrávala. „Frank, Fred," zavolal
TRAJA PÁTRAČI
Cotta a obrátil sa ku kabátom. „Musíme odísť, ale vy tu pre
istotu zostaňte. Môže to byť krycí manéver!"
Posledný vyšiel zo dverí Jupiter. Ešte zachytil zneistený
pohľad pána Laurenta, potom sa rozbehol za ostatnými.
Asi dvesto metrov odtiaľ, na najbližšej križovatke, sa na-
chádzal obchod, kde sa dalo dostať všetko, čo človek po-
trebuje na prežitie vo voľnej prírode, od kempingových va-
ričov až po horolezecký výstroj do Himalájí. Jupiter už
z diaľky videl dvojicu, ktorá stála pred výkladom a živo
debatovala. Dievčinu so strapatými čiernymi vlasmi spo-
znal na prvý pohľad. Bola to jedna z predavačiek. Pred nie-
koľkými týždňami tu bol s Petrom, ktorý si kupoval potá-
pačský výstroj a dievčina mu pri tom radila.
Jupiter sa udychčaný zastavil. Výklad obchodu bol roz-
bitý a zrejme z neho chýbali niektoré exponáty.
„Inšpektor Cotta," predstavoval sa práve Cotta, potom
ukázal na svojich sprievodcov: „Slečna Hardingová, tiež
od polície, a toto je, ehm, pán Jones, áno."
„Joe Stapelton, majiteľ obchodu Outdoor World. A toto
je Sandy Allenová, moja predavačka." Majiteľ bol rozčú-
lený. „Dobre, že ste tak rýchlo prišli. Takéto svinstvo! Čo
ma bude stáť len ten rozbitý výklad!"
„Kedy presne sa stala tá krádež?" zaujímal sa Cotta.
„Pred niekoľkými minútami. Krátko pred šiestou. Práve
sme ukladali tovar do regálu. Zrazu počujeme rinčanie
a vidíme letieť črepiny. Kým sme sa vymotali spomedzi
debien a vybehli von, páchateľ už bol v ťahu."
„A čo vám chýba?"
„Veď práve to je to. Pred niekoľkými dňami som vyložil
do výkladu špeciálny ďalekohľad, ktorý stojí vyše tritisíc
dolárov. Práve ten zmizol!" Stapelton preletel pohľadom
po výklade. „Inak je tam, zdá sa, všetko. Môj obchod nie
je klenotníctvo, chápete. Normálne nebýva môj tovar taký
drahý. Preto ani nemám špeciálne nerozbitné sklo alebo
poplašný systém."
„Horolezecké pomôcky," upozornila mladá predavačka
a ukázala na výklad. „Zmizli nejaké laná a háky." Jupiter
si všimol, že naňho vrhla kradmý pohľad. Zrejme ho tiež
spoznala.
Stapelton prikývol. „Skutočne, ale to by som oželel. Je to
až smiešne, že si zlodej vzal laná a ďalšie cenné ďaleko-
hľady tu nechal."
Jupiter počúval a medzitým skúmal výklad. Vystúpite do
extrémnych výšok, ponoríte sa do extrémnych hĺbok, stálo
na lepenkovom štítku. Vo výklade ležali štyri ďalšie ďale-
kohľady, vedľa nich drahý kompas, prístroj na nočné vide-
nie, potápačské hodinky. Kameň alebo nejaký predmet,
ktorým zlodej rozbil výklad, nikde neobjavil.
Jupiter venoval pozornosť okoliu. Možno páchateľ ostal
ešte nablízku a pozoruje ich, alebo sú aj nejakí svedkovia,
čo to videli. Všimol si ženu, ktorá stála obďaleč pri múre
a nerozhodne pozerala na nich. Žeby bola niečo zbadala?
Alebo je len zvedavá? Stapelton medzitým bedákal nad zlou
hospodárskou situáciou. „Našťastie máme onedlho prezi-
dentské voľby," počul Jupiter, „ale v podstate je jeden ako
druhý." Jupiter sa odvrátil a pobral sa k žene, ktorá si ho
zvedavo obzerala. Mohla mať takých päťdesiat rokov. Chr-
bát sa jej hrbil pod ťarchou dvoch plných nákupných tašiek.
„Dobrý deň," povedal s úsmevom, keď sa k nej priblížil.
„Nevideli ste náhodou, ako sa to stalo?"
Žena ešte pevnejšie zovrela uchá nákupných tašiek. „No
hej, niečo som videla," prisvedčila. „Ale vy sa mi vidíte
trochu primladý. Tiež ste od polície?"
Jupiter sa zasmial. „Som Jupiter Jones od Troch pátra-
čov. To je detektívna kancelária. Pokojne mi môžete pove-
dať, čo ste videli. My pomáhame polícii."
„Keď je to tak..." zložila tašky na zem.
Ako vysvitlo, žena pozorovala krádež z druhej strany uli-
ce. Bola nakupovať. „Lenže pozornejšie som sa zadívala,
až keď zarinčalo sklo a rozprsklo sa," rozprávala. „Tá oso-
ba strčila obušok do veľkej igelitovej tašky. Potom siahla
zopárkrát do výkladu, napchala čosi do tašky a utiekla."
TRAJA PÁTRAČI
„Nepamätáte sa, ako vyzerala tá taška?"
„Ale áno, počkajte." Žena sa na chvíľku zamyslela.
„Mala nápis Sax Sendler, hej, bola to taška od Saxa Send-
lera."
„Obchod s hudobninami!" Jupiter ho poznal, patril hu-
dobnej agentúre, kde jeho priateľ Bob z času na čas vypo-
máhal. S uznaním sa usmial na ženu. „Veľmi presné pozo-
rovanie! Hovorili ste však o osobe. Nie ste si teda istá, či
to bol muž, alebo žena?"
Prikývla. „Presne tak, bolo to ťažké rozlíšiť. Tmavý
odev, tmavý kabát. No predovšetkým, tá osoba mala mas-
ku."
„Masku?"
„Áno. V jednej chvíli sa rýchlo otočila. Možno sa díva-
la, či voľakto nejde." Žena sa odmlčala, akoby sa jej všet-
ko ešte raz vynorilo pred očami. „Pozrela priamo na mňa.
Tak prenikavo. Ešte teraz mi beží mráz po chrbte, keď si
na to pomyslím. Potom zahla za roh a zmizla."
„Aká to bola maska?"
„Práve to je čudné. Bola to tvár amerického prezidenta.
Viete, tá maska, čo v posledných dňoch môžete kúpiť na
každom rohu. Veď prezident má onedlho prejsť cez Rocky
Beach."
„Áno, to je pravda. Zúčastňuje sa predvolebnej kampane
a slávnostne otvorí domov dôchodcov." Jupiter zamyslene
pokýval hlavou. „Srdečná vďaka. Vaše svedectvo je veľmi
cenné. Myslím, že by ste mali porozprávať aj inšpektoro-
vi, čo ste videli."
Zdvihol nákupné tašky a odprevadil ženu ku Cottovi
a Hardingovej, ktorí sa ešte vždy zhovárali so Stepelto-
nom. Cottovi sa medzitým podarilo zaviesť reč opäť na lú-
pež. Predavačka tam už nebola.
Jupiter sa rozhodol vzdialiť. Rozlúčil sa s Cottom, ale
nešiel hneď domov. Namiesto toho vstúpil do obchodu
Outdoor World. Predavačka Sandy Allenová už zase stála
pri svojich potápacích prístrojoch.
Akosi jej to tam pristane, usúdil Jupiter. Živo si ju vedel
prestaviť v potápačskej kombinéze. Bola asi o hlavu nižšia
ako on, tiež trošičku okrúhla. Jupiter si uvedomil, že mu je
sympatická. Pred niekoľkými týždňami ho asi priveľmi za-
ujali rozličné funkcie potápacích prístrojov.
Sandy sa pohrávala s dlhým prameňom vlasov a pozrela
mu priamo do očí. „My sa už poznáme. Naposledy si tu bol
s priateľom a zaujímal si sa o meracie prístroje, však?"
„Máš dobrú pamäť! Je to tak, môj kamarát Peter sa veľ-
mi rád potápa. Pokiaľ ide o mňa, ja radšej plávam nad vo-
dou."
„Možno to treba len skúsiť." Usmiala sa. „Na tvojho pria-
teľa sa už tak dobre nepamätám."
Jupiter očervenel a obzrel sa. „Ehm, kde si bola, keď
vám rozbili výklad?" zmenil náhlivo tému.
„Tam vzadu, pri potápačských okuliaroch." Sandy sa eš-
te vždy pohrávala s pramienkom vlasov. „Som tu na praxi.
A ty bývaš v Rocky Beach?"
„Áno." Jupiter si odkašľal. „Sandy, ako často meníš nor-
málne výklady?" spýtal sa.
„Nuž, každý výklad by mal ostať také dva týždne. Poč-
kaj." Nerozhodne sa zahľadela na strop. „Hm, aranžovala
som ho pred piatimi dňami. Viem to presne, kamarátka
mala v ten deň narodeniny." Opäť naňho pozrela. „Myslíš,
že polícia nájde páchateľa?"
„Polícia, alebo... my."
„Vy?" predavačka sa zháčila. „Ako to, že chodíš s in-
špektorom? Veď si len o trochu starší ako ja."
Jupiter zaodŕhal a prerušil ju. „Ešte niečo, Sandy," pove-
dal. „Všimla si si v prítomnosti svojho šéfa, že chýbajú ne-
jaké horolezecké pomôcky. To sa mi veľmi rátalo!" Hneď
pocítil, že znova zaviedol jej pozornosť nesprávnym sme-
rom. „Môžeš mi povedať, o aké predmety ide?"
„Jasné. Lano, sedačka a karabína. Horolezecké pomôcky."
„Ach," Jupiter chvíľku rozmýšľal. „Na vysokohorský te-
rén?"
TRAJA PÁTRAČI
„Áno, aj tam. Vôbec na lezenie po strmých stenách."
,Zaujímavé." Sandy Allenová čakala ďalšie otázky, ale
Jupiter bol spokojný. Vytiahol vizitku Troch pátračov.
„Ďakujem ti veľmi pekne " povedal so zdôraznenou
vecnosťou. „Ak ti ešte niečo zíde na um, tu ma môžeš
nájsť." Podal jej vizitku.
TRAJA PÁTRAČI VYPÁTRAME VŠETKO
Prvý pátrač - Jupiter Jones
Druhý pátrač - Peter Crenshaw
Záznamy a výskum - Bob Andrews
Sandy skúmala kartičku. „Ach, pátrači," vyhŕkla prekvapene.
„Tvoj kamarát Peter je tiež s vami. A ty si dokonca Prvý
pátrač?" „Áno." ,V poriadku, sľubujem. Určite sa ozvem.
"Aj ty tu bývaš?" chcel vedieť Jupiter. '„Áno, presťahovala
som sa do Rocky Beach pred pár mesiacmi." , Dobre, tak o
sebe ešte počujeme!" Jupiter vyšiel z obchodu, ale predtým
naposledy hodil okom na jej dlhý prameň vlasov. Vonku
ešte vždy diskutovali Cotta a Hardigová s majiteľom obchodu
a so svedkyňou. Jupiter sa im cestou pozdravil. „Brnkneme
si, Jupiter,' zavolal za ním inšpektor. „Dúfam, že sa čoskoro
zotavíš!" „Aj ja dúfam." Jupiter pridal do kroku. Musel súrne
informovať o udalostiach Petra a Boba.
Tretia kapitola
Mylné závery
„Jupiter, prečo si vlastne šiel do Laurentovho obchodu?"
vyzvedal Bob. Otvoril poslednú fľašku kokakoly a rozva-
lil sa na starej fotelke, ktorá mala Hlavný stan urobiť tro-
chu útulnejším.
Hlavný stan Troch pátračov bol zariadený vo vyradenom
kempingovom prívese, ktorý stál na dvore bazára strýka
Tita. Bol dobre skrytý medzi všelijakými starými rárohami
a predstavoval ideálny úkryt pred „drobnými prácami",
ktorými ich rada poverovala teta Matilda. Vtedy sa do prí-
vesu dalo dostať iba tajnými vchodmi. Ale po čase väčši-
na šrotu od prívesu už zmizla a teraz mohli Traja pátrači
normálne používať dvere. Pravda, Jupiter ich zabezpečil
videokamerou.
„Že čo som tam chcel?" Jupiter sedel za počítačom a po-
maly prepínal obrazovku na šetriaci program. „Nuž," začal
ešte vždy chripľavo, „nebolo to nič zvláštne..." Nedokon-
čil, lebo uprostred vety sa rozleteli dvere a vošiel Peter.
„Ahoj, Jupe! Ahoj, Bob!" spustil. „Čo také zvláštne sa
stalo, že som musel vynechať plavecký tréning?" Obrátil
sa k Bobovi: „Hoď aj mne jednu kolu!"
„Máš smolu, toto bola posledná," povedal Bob, zaškeril
sa a upil si poriadny dúšok.
„Čože?" Peter stratil náladu. „Tuším si mal po tieto dni
obstarať novú debničku, nie?"
„Naša kasa je prázdna," vyhlásil Bob, „taká prázdna ako
táto debnička s kolou. A potiahnuť nejakú som nechcel.
Veď sme predsa detektívi."
„Mohol si aspoň povedať..." Peter sa nadýchol nosom.
„No dobre, keď je raz tak... Potrebujeme súrne nový prí-
pad, kde nám pre zmenu možno kvapne nejaké vreckové,"
povedal s trochu prehnanou nádejou.
Nastala Jupiterova chvíľa. „Preto som vás zavolal," ozná-
mil. „Môžeš sa upokojiť!"
TRAJA PÁTRAČI
„Už sa stalo!" Peter zvedavo pozrel na priateľa a pokle-
pal si po krku. „Čo máš taký čudný hlas, Jupe? Zase si vie-
dol v škole monológ?"
Jupiter prevrátil oči a neodpovedal.
Bob podal Petrovi fľašu s kolou. „Ale iba glg, áno?" Sle-
doval pritom priateľa pohľadom a pokračoval: „Omyl! Ju-
pe dostal poriadny výprask!" Zaškeril sa. „A hádaj, od ko-
ho!"
„Výprask? Ale čo?" zvolal Peter so záujmom a vrátil Bo-
bovi fľašu. „Rozprávaj, Jupiter! Kto ťa zbil, Lys, či pani
Stonová?"
Jupiter nervózne zdvihol oči k povale. Lys bola kamarát-
ka a pani Stonová ho učila biológiu. Ani jedna z nich ne-
mala bitkárske sklony, prinajhoršom sa zmohli na slovnú
prestrelku. „Netáraj sprostosti," zachripel. „Naozaj to ne-
bolo nič príjemné." A Prvý pátrač porozprával, čo sa mu
popoludní stalo.
„Veď počujete, aký mám hlas," dodal napokon. „A tuto,
aha," vytiahol si košeľu z džínsov, „samá modrina!"
Ale Bob to úplne ignoroval. „Čudné," povedal, „niekto
ohlási krádež a je taký sprostý, že to aj urobí, hoci naňho
čaká polícia." Zamyslene zvraštil čelo.
„Možno to bola len náhoda," utrúsil Peter. Ani on neja-
vil záujem o Jupiterovo zranenie. „Ten list a krádež v Out-
door World nemusia spolu súvisieť."
Jupiter potriasol hlavou a sklamane si zastrkával košeľu
do nohavíc. „Nemyslím. Stalo sa to presne v ohlásenom
čase. V liste sa spomína igelitová taška - a zlodej si naozaj
vopchal korisť do igelitovej tašky. Okrem toho sa spomína
obušok. Tým obuškom rozbil výklad. A spomeň si na zmien-
ku o prezidentovej ceste do Londýna a na masku, ktorú
mal zlodej."
Bob mu dal za pravdu. „Tej osobe išlo priamo o to, aby
polícia dávala do súvislosti lúpež s listom."
„No jasné!" Jupiterovi sa zjavila na tvári úľava. „A nie-
len to. Spomeňte si, čo vypovedala svedkyňa: že sa poob-
zeral, že na ňu priam zízal. Zrejme to nerobil preto, že by
sa bál divákov, ale preto, aby si neskoršie niekto spomenul
na jeho masku."
„Super, Jupe, myslí ti to," pochválil ho Bob.
Peter aj tak nebol ešte celkom presvedčený. „Ale načo to
všetko? Je to nejaký blázon, čo chce polícii dokázať, že je
múdrejší ako ona?"
„Možno, také čosi existuje. Cotta predsa zapojil do akcie
psychologičku, keď dostal ten list."
Peter pokýval hlavou. „A čo ďalej? Máme Cottovi tro-
chu pomôcť?" spýtal sa napokon.
Jupiter sa zazubil. „Samozrejme! Teraz sa nás tak ľahko
nezbaví."
Peter vzal fľašu, ktorú Bob neobozretne postavil vedľa
seba na zem. „Hej," zakričal Bob, ale Peter už vycedil po-
sledný dúšok. Spokojne položil prázdnu fľašu na stôl s po-
čítačom. „A tá policajná psychologička, Jupiter, je pekná?"
„Slečna Hardingová?" Jupiter zaváhal. „To som si vôbec
nevšimol."
„Typický Jupiter," poznamenal Bob a zahľadel sa na
prázdnu fľašu. „Istotne ste spolu zviedli intelektuálnu šar-
vátku."
Jupiter prikývol. „Také niečo. Myslím, že jej nie som
veľmi symptický."
„Si ty len úbohý filozof!" Bob rýchlo skočil za fotelku,
takže ho už nezasiahla podložka spod myši, ktorú Jupiter
doňho hodil. Zato čosi zarinčalo za kôpkou fasciklov. Peter
to šiel skontrolovať. „No, chalani," ozval sa, „hádajte, čo
sa práve rozbilo?"
„Nie, len to nepovedz!"
„Ba áno! Náš sklený medvedík, čo nám pred časom daro-
val komisár Reynolds. Trafil si ho presne, Jupe!"
Bob bol celkom bez seba. „Chceli sme si ho predsa na-
montovať nad dvere ako maskota!"
„Tak musím vymyslieť niečo iné," povedal Jupiter a po-
krčil plecami. „Prepáčte, kolegovia."
TRAJA PÁTRAČI
Peter sa naňho zaškeril. „Možno Krásnu Helenu?" Zdvi-
hol zo zeme časopis. „Práve ju vystavujú v Rocky Beach!
Pozrite, oči má diamantové!" Zamával miestnym časopi-
som, ktorý venoval titulnú stranu umeleckej výstave. Bo-
hatý filmový producent sponzoroval malé súkromné mú-
zeum, ktoré výstavu usporiadalo.
„Jasné, Peter, keď je taká pekná, tak si ju vezmeme,
už len kvôli tebe," lakonicky poznamenal Bob.
„Helena je historická postava z antiky," vyhlásil Jupiter,
„teda trochu stará pre Petra. Dala sa uniesť istému kráľov-
skému synovi. Volal sa Paris."
„Veď to môže urobiť aj Peter..."
Jupiter prepočul Bobovu poznámku. „Rád by som si tú
výstavu pozrel. Grécko v dobe Krásnej Heleny - už dlho
nepotrvá. Ale vy by ste ani jeden nešli, čo?"
„Nie, vďaka," Peter s Bobom svorne pokrútili hlavami.
„Keď nie, tak nie. Mimochodom, ten Paris existuje aj
ako plastika, lenže pred rokmi zmizol."
„To znie už zaujímavejšie," povedal Bob.
„Napriek tomu nemusí byť," zamrmlal Peter.
„Tak dobre," Jupiter kývol na prázdnu spoločnú poklad-
ničku, čiže starú plechovú škatuľu, v ktorej normálne dr-
žali svoje peniaze. „Takého maskota by sme si nemohli do-
voliť ani po tridsaťročnej úspešnej detektívnej práci. Rad-
šej sa poobzerám v strýkovom bazári po niečom lacnej-
šom."
Tým sa preňho táto téma skončila. „Vráťme sa ku kráde-
ži, kolegovia!" napomenul ich. „Musíme si prebrať celú
hŕbu čudných vecí!"
„To sme zvedaví," povedal Peter.
„Myslel som skôr na to, že pre zmenu budete trochu spo-
lupracovať."
„Lebo si momentálne zachrípnutý?" žmurkol Peter na
Boba.
Bob sa ujal slova, skôr než mohlo dôjsť k novej výmene
názorov. „Môj pohľad na vec poznáte. Zlodej ohlási svoj
zámer a potom ho aj uskutoční. To je predsa čudné, môžu
ho chytiť."
„Nie," Peter potriasol hlavou. „Nie, nemôžu, ak zavedie
políciu na určité miesto a sám udrie celkom inde. V tom
liste klamal."
„Aby sme boli presní, zatiaľ ešte neklamal!" Jupiter vstal,
čo bolo predzvesťou dlhého výkladu. Bob a Peter sa už
takmer automaticky usadili čo najpohodlnejšie.
„V tom liste písal o obušku, o igelitke a o obchode s han-
drami," vysvetľoval Jupiter. „Ale presne vzaté, nespome-
nul, že prepadne kožušníctvo. To si len Cotta spravil taký
záver. List bol jednoducho zrazu prerušený. Celý príbeh
mohol mať napríklad aj takéto pokračovanie: V ruke zo-
vrel obušok. Prešiel popri kožušníctve. Ešte zopár metrov
a je tu Outdoor World, obchod, ktorý chcel prepadnúť."
Peter prerušil tok jeho myšlienok. „Pracuje tam ešte tá
chutná predavačka?"
Jupiter sa usmial. „Áno," odpovedal. „Tá malá s dlhým
prameňom vlasov. Volá sa Sandy. Ale toto mi neuveríš,"
dodal s pôžitkom a usmial sa od ucha k uchu: „Pamätala sa
iba na mňa!"
„Možno preto, že si taký tučný," neostal mu Peter dlžný.
„Také niečo si človek všimne."
„Teší ma tvoja úprimnosť, Peter. A pritom to vôbec nie
je tvoj typ!"
„A tvoj vari je? Veď tebe sa páčia skôr dlhonohé model-
ky!"
„No tak, páni!" Bob zdvihol podložku spod myši ako
štít. „Vráťme sa k nášmu prípadu! Tak ako to bolo? Pácha-
teľ všeličo vynechal, a tým všetko skomplikoval?"
„Možno je to hádanka," zamiešal sa Peter. „Ako pri pre-
došlých prípadoch." Ešte raz si nechal prejsť hlavou text,
ktorý citoval Jupiter. „Bola by to však čudná hádanka," po-
vedal po chvíli. „Poriadne sa z toho nedá nič vydeduko-
vať."
„Veď ani nejde o typickú hádanku!" Prvý pátrač sa opäť
TRAJA PÁTRAČI
ujal slova. „Za tým sa skrýva niečo iné. Tento príbeh nás
nemá zaviesť na pravú, ale na falošnú stopu. Polícia má
vyvodiť mylné závery. Je to pasca, do ktorej majú padnúť
adresáti listu." Zadíval sa do prázdna, aby si usporiadal
myšlienky. „Pisateľ sa pohráva s javom, ktorý patrí do ob-
lasti psychológie. Volá sa to mentálny konštrukt. Ide o to,
že si informácie automaticky zaradíme do určitých rámcov
a súvislostí, ktoré poznáme alebo očakávame. I keď to nie
je dokázané a skutočnosť vyzerá celkom ináč."
„Mohol by si sa vyjadriť tak, aby tomu rozumeli aj tvoji
obmedzenejší priatelia?" ostro mu skočil do reči Bob.
Jupiter zafučal. „No, tak komplikovane zas nehovorím!
Sťažujete sa len zo zvyku!"
„Istým spôsobom je to náš mentálny konštrukt," zaškeril
sa Peter.
„Čože?" Jupiter prekvapene pozrel naňho. „Ach, áno.
Možno. Čiže vám to vysvetlím na príklade: Muž chytil
pušku a pomaly vykročil k žene. Vyľakane naňho pozrela."
Jupiter sa na chvíľu odmlčal. „No, na čo myslíte?"
„Ide ju zastreliť," zvolali Bob a Peter ako jeden.
Jupiter sa spokojne usmial. „A čo ak vám poviem, že ten
muž je poľovník a vonku sa schyľuje k búrke?"
Bob kývol hlavou. „Jasné, potom by mohol príbeh po-
kračovať celkom ináč. Napríklad, žena má taký vystrašený
pohľad, lebo sa bojí, že muž pôjde v tom nečase na poľo-
vačku. Teda úplne nevinne."
„No vidíte," povedal Jupiter. „Tých málo informácií z prí-
behu ste automaticky dali do určitých súvislostí. List od
Vlčej tváre funguje presne rovnako. Vypúšťa určité súvis-
losti, na základe ktorých si robíme mylné závery."
„V podstate sa to vlastne podobá tomu, ako pracuje de-
tektív," uvažoval Bob. „Existuje nejaký skrytý príbeh, ale
my z neho poznáme len fragmenty. Pokúšame sa ich nájsť
čo najviac, a tak poznať obraz, do ktorého zapadajú."
„Veď ty si hotový filozof," žasol Peter.
„Celkom dobrá myšlienka, Bob!" Jupiterovi sa to porov-
nanie páčilo. „Ibaže nás Vlčia tvár pomocou tých fragmen-
tov chce zaviesť presne na falošnú stopu. Ale to nie je všet-
ko." Urobil pôsobivú pauzu, aby znova upútal na seba po-
zornosť priateľov. „Nemyslím, že mu išlo o peniaze."
„Pretože ostatné ďalekohľady nechal tam?" Peter trochu
porozmýšľal. „Možno mal primálo času?"
Jupiter sa postavil pred neho. „Tak prečo potom zbalil tie
pomerne bezcenné laná a karabíny? Veď tie dostane za pár
dolárov a bez rizika v každom slušnejšom športovom ob-
chode!"
„To je fakt, Veľký pátrač."
„Ďalekohľady, potápačské hodinky a najmä prístroj na
nočné videnie boli takisto veľmi drahé. Dôkladne som si po-
zrel cenovky." Jupiter urobil ďalšiu efektnú pauzu. „A tento
čin si dobre pripravil, kolegovia. Vedel, že výklad sa mení
približne každé dva týždne. Určite si predtým všetko pod-
robne zistil. To nebola náhoda."
„Nejaké znamenie," vyhŕkol nato Bob. „Chce dať nejaké
znamenie. Niečo to znamená."
„Tiež si myslím. Ale čo?"
Vtom zacengal telefón.
Štvrtá kapitola
Súboj
„Tušil som, že tam ešte všetci sedíte, chlapci," ozýval sa
z mikrofónu hlas inšpektora Cottu.
„Dobrý večer, inšpektor!" Jupiter žmukol na Boba a Pet-
ra. „Nemýlili ste sa, rozmýšľame o tej čudnej krádeži."
„Ešte poriadne chripíš," poznamenal Cotta, ale dlhšie sa
nezdržiaval pri Jupiterovom zdravotnom stave. „No a? Pri-
šli ste už na niečo?"
„Ako sa to vezme, inšpektor. Predpokladáme, že zlode-
jovi ani tak nešlo o krádež predmetov. Zrejme chcel niečo
oznámiť."
TRAJA PÁTRAČI
„Presne k takému záveru dospela aj slečna Hardingová,"

povedal inšpektor. „Pomaly sa dám presvedčiť. A prečo
tak predpokladáte?"
„Nuž, napríklad, že nechal zopár drahých ďalekohľadov
vo výklade."
„Fakt, to sedí."
Jupiter si odkašľal. Trochu ho hnevalo, že Hardingová do-
spela k rovnakému záveru ako on. Bola tam však ďalšia
vec, o ktorej chcel hovoriť. „Jedno mi ešte nie je jasné, pán
Cotta."
„A čo také?"
„Prečo ste na základe toho listu hneď spustili policajnú
akciu? Veď podobné záhadné anonymné listy určite dostá-
vate častejšie."
„Máš pravdu, Jupiter. Väčšinou sú to však výhražné lis-
ty proti polícii, alebo je v nich úplný galimatiáš. Lenže tu
nešlo o pomstu voči mne, ale o vopred ohlásené ohrozenie
váženého spoluobčana. Okrem toho..." Inšpektor akoby na
chvíľku zaváhal.
„Okrem toho?" spýtali sa Bob a Peter z úzadia.
Cotta sa zasmial. „Okrem toho priložil pisateľ k svojmu
príbehu sprievodný list." Priatelia si vymenili významné
pohľady. „V liste ohlásil dovedna tri prípady. Každý bude,
ako napísal, o stupeň vyšší, ba veľkolepejší. Posledný bu-
de hotová senzácia. A potom... adieu, zbohom navždy."
Chlapci zamyslene mlčali. Vzápätí sa Jupiter ozval: „Te-
da celá vec sa neskončila?"
„Rozhodne nie, Jupiter."
„A ozval sa znova?"
„Ešte nie. Ale príďte zajtra ráno o deviatej do mojej kan-
celárie. Pozhovárame sa, čo ďalej. Možno zase dostanete
nejaký geniálny nápad."
Jupiter pozrel na Boba a Petra, obaja súhlasne prikývli.
„Budeme tam presne, inšpektor."
„Dobre. Pozdrav kamarátov."
„Ďakujem." Jupiter zložil slúchadlo.
„Páni moji," ozval sa Peter, „to sa ešte nestalo, aby nás
Cotta požiadal o pomoc."
„Jednoducho uznáva našu fantáziu," poznamenal Bob.
„Jaj, prepáč, Jupiter, samozrejme aj tvoju inteligenciu."
„Kolegovia," vyhlásil Jupiter, „teraz potrebujeme oboje
- fantáziu aj inteligenciu. Lebo umieram od smädu."
Na druhý deň si ich Cotta osobne odviedol od vchodu
policajnej stanice. Na prvom poschodí im skrížili cestu
dvaja muži, ktorí niesli stôl z jedálne. Zložili ho na zem
a pozdravili sa Cottovi. „Dnes budeme mať večierok," vy-
svetľoval Cotta, „jedáleň sa prestavuje."
Potom vošli do konferenčnej miestnosti, kde už čakala
Hannah Hardingová a pomerne mladý muž. Hneď im
s úsmevom vyšiel v ústrety a privítal ich veľmi priateľsky.
Slečna Hardingová nemeškala a predstavila ho: „Toto je
Scott Ambler, môj asistent," povedala. „Keď si privolal po-
silu inšpektor Cotta, urobila som to aj ja," dodala s chlad-
ným úsmevom.
Cotta kývol na stôl. „Prosím, sadnite si," povedal. „Mu-
sím ešte na chvíľku odbehnúť do svojej pracovne."
Jupiter sa držal Scotta Amblera. „Miesto pri vás je ešte
voľné?" spýtal sa. Ambler prikývol a Jupiter si sadol. Asis-
tent mu bol na prvý pohľad sympatickejší ako psycholo-
gička.
S Petrom to bolo práve naopak. Scott Ambler vyzeral sí-
ce celkom prívetivo, ale slečna Hardingová ho zaujímala
väčšmi. Nemôže byť dlho pri polícii, usúdil. Vyzerala mlad-
šia ako Ambler. Jupiter mu pokojne mohol prezradiť, že je
to taká super baba. V duchu sa uškrnul. Typické, že si Prvý
pátrač také čosi ani nevšimne. Ten je vždy v službe.
Peter si sadol k nej. Zbadal jej kradmý zvedavý pohľad.
„Keby ste mi vy boli šéfkou, hneď by som sa uchádzal
o miesto na oddelení psychológie, až konečne skončím
školu," začal konverzáciu. Pravda, s ohľadom na Jupitera
tlmeným hlasom. Lenže nehovoril dosť potichu: zasiahol
TRAJA PÁTRAČI
ho Jupiterov rozhorčený pohľad, ktorý ešte nabral na in-

tenzite, keď Hardingová prijala Petrovu hru. „Určite by si
mal šancu," vyhlásila s úsmevom, „tak sa s tou školou po-
ponáhľaj."
Potom sa vrátil Cotta a zavrel za sebou dvere. Sadol si na
čelné miesto a ujal sa lova. Niekoľkými stručnými vetami
zhrnul, čo sa dovtedy stalo. Práve zdôrazňoval, že potre-
buje každý nápad, a preto privolal aj Troch pátračov, keď
sa otvorili dvere a vošiel policajt. „Prepáčte, inšpektor."
Podal Cottovi obálku. „Toto ste mali v rannej pošte. Znova
je to písané fixkou. A zas sa nedajú použiť žiadne odtlač-
ky prstov na obálke. Už sme to preverili."
„Ďakujem, Fred. Obsah vám dám potom." Cotta prevzal
obálku, na ktorej bolo zreteľne napísané jeho meno. Poli-
cajt podozrievavo fľochol na Jupitera a vyšiel z miestnosti.
Cotta pozorne rozrezal obálku. Zatiaľ nik nepovedal am
slovo. Z obálky vypadol lístok. Cotta ho chytil končekmi
prstov a rozložil pred sebou na stole. Tvár mal napätú.
„Počúvajte," povedal. „Zase je tu príbeh." Pomaly pred-
čítal list:
Muž listuje v novinách. Pohľad mu padne na veľký titulok.
„Bol dvanásťročný chlapec v L. A. unesený?" Muž sa usmieva.
Za dverami osamelý chlapec. Muž prechádza domom, v ktorom
býva sám, a skontroluje situáciu v pivnici. Potom ide na nákupy.
Kúpi si šalát s cestovinou, rodinné balenie. K tomu dva biele chleby.
Spokojne nasadne do auta a vráti sa domov. Už sa nevie dočkať,
mädlí si ruky.
Vlčia tvár.
Chvíľu vládlo mlčanie. Bob, ktorý sedel vedľa Cottu,
jasne videl, ako Jupiterovi pracuje mozog. Nepotrvá dlho
a prednesie prvú analýzu; ale Jupiter sa zrejme rozhodol
dať prednosť dospelým. Bob vedel, ako ťažko mu to pad-
ne, no v každom prípade to bolo takto rozumnejšie. Jupiter
si aj tak rýchlo získaval povesť utáraného ostarka. Bob
preletel pohľadom na Petra, ktorého úplne zaujala slečna
Hardingová. Od neho nemožno čakať nijaký komentár, to-
ho času len hľadí na svoju susedu, ktorá sa pohráva so
strieborným náramkom. Teda mozog jej tiež pracuje na pl-
né obrátky. Všimol si to aj Scott Ambler, ktorý s očakáva-
ním hľadel na svoju šéfku. Bob si ho dôkladnejšie obzrel.
Bol to stredne vysoký tridsiatnik príjemného vzhľadu s mi-
lým úsmevom. Ktovie, či svoju šéfku obdivuje? Bola od
neho mladšia, v povolaní úspešnejšia, príťažlivá, múdra...
„Tak čo?" ozval sa Cotta a spýtavo pozrel na spoločnosť.
„Únos dieťaťa," ozvala sa Hardingová. „Prípad je teda
oveľa závažnejší. Zdá sa, že ten človek si je veľmi istý."
„Nie," skočil jej do reči Jupiter. „On to predsa len pred-
stiera, slečna Hardingová. Neverím, že ide o únos dieťaťa.
To my dávame textu taký význam. Nesprávny kontext,
ktorý nás má zmiasť. Nevidíte to? Novinový titulok. Osa-
melý chlapec. Situácia v pivnici. To sú všetko slová, ktoré
nás majú zaviesť na falošnú stopu. Aj v prvom liste evo-
koval pisateľ falošné súvislosti!"
Bob sledoval priateľov výklad so zmiešanými pocitmi.
Evokovať! Čo je to za slovo! Zrejme to znamená čosi také
ako vyvolávať. Pozrel na psychologičku. Zdá sa, že ju roz-
čuľovala už len Jupiterova prítomnosť. Bolo to na nej jas-
ne vidieť. Musí zasiahnuť, kým sa Hardingová nedá vy-
provokovať. „Myslíš, Jupiter, že blufuje, že má celkom iný
zámer?" zhrnul Bob rýchlo priateľove slová. Obrátil sa ku
Cottovi: „Máte vôbec hlásené nejaké unesené dieťa?"
Cotta zamyslene kývol. „Možno. Včera sa strail v Los An-
geles dvanásťročný chlapec, syn istej herečky. Ale o únose
nebola dosiaľ reč." Poprehŕňal sa vo vrecku saka. „Dnes
ráno som si predsa vzal jeho fotku..."
„Ten list je istý druh priznania," povedala Hardingová
chladne, nevenujúc Jupiterovi ani pohľad. „Možno chlap-
ca uniesol a teraz si z nás uťahuje. Prečo by sme si to ne-
mohli vykladať takto?" Hadingová sa kyslo usmiala na Ju-
pitera. „Okrem toho, ani v prvom liste nebolo všetko samá
TRAJA PÁTRAČI
lož. Tak čo má podľa teba Vlčia tvár za lubom, Július Jo-
nes?"
Jupiter sedel vystretý. Do tváre sa mu nahrnula krv. „To,
žiaľ, neviem ani ja!" zvolal. „Ale vy ste urobili predčasné
závery, slečna Hardingová! Vlčia tvár sa s nami zahráva!
Ako mačka s myšou. Vy ako psychologička by ste to pred-
sa mali zbadať!"
Hardingová sa už neovládla. „Takže predčasné závery,
hej? Počúvaj, čo si to vlastne o sebe namýšľaš?" soptila.
„Sedíš si tu a hovoríš múdrosti ako tvoja stará mať!"
„Ale slečna Hardingová," chlácholil ju inšpektor.
„Moja stará mať už vôbec nehovorí," sucho poznamenal
Jupiter. „Už dlhé roky je mŕtva."
Psychologička zaodŕhala. „Prepáč," povedala a obrátila
sa ku Cottovi. „Myslím, inšpektor, že by sme na pomoc
týchto chlapcov nemali reflektovať. Už pre ich vlastnú
bezpečnosť. Pri krádeži by to ešte šlo, ale pri únose dieťa-
ťa..."
„...ktorý nie je dokázaný," prerušil ju Jupiter, ale Hardin-
gová sa už nedala pomýliť: „...pri únose dieťaťa pôjde už
naozaj do tuhého!" Aby zdôraznila svoj názor, buchla päs-
ťou po stole.
Na Cottu to zapôsobilo. Aj Peter na ňu prekvapene po-
zrel.
Vtedy sa o slovo prihlásil Scott Ambler, ktorý po celý
čas so záujmom počúval. „Ale, kolegyňa Hardingová, na
druhej strane je to s chlapcami celkom osviežujúce..."
„Pán Ambler," prerušila ho ostro, „ľutujem, ale ochrana
detí je prednejšia ako osvieženie vašej činnosti, nech by
bolo akokoľvek príjemné."
„Áno, prirodzene." Ambler si sústredene skúmal ľavý
palec a vyhýbal sa pohľadom ostatných.
Psychologička s očakávaním pozrela na Cottu. Aj ostat-
ní upierali naňho oči. „Áno, ehm," začal inšpektor váhavo,
„ak ide skutočne o únos - mrzí ma to, chlapci, táto mož-
nosť nie je vylúčená - tak si naozaj nemôžem vziať na zod-
povednosť, aby ste naďalej boli pri tom." Hlas mu spevnel.
„Teda, v tomto bode musím dať za pravdu slečne Hardin-
govej."
Psychologička sa spokojne oprela dozadu. Jupiter vstal.
„Poďte," zavelil kamarátom. „Ideme."
„Ale veď počkajte," povedal Cotta. „Nemusíte sa tak po-
náhľať."
Peter naozaj ostal sedieť a Bob tam nerozhodne postával.
„Pohni sa, Peter," naliehal Jupiter. Peter neochotne od-
tiahol stoličku a vstal.
„Želám vám ďalšie dobré kombinovanie," poznamenal
Jupiter uštipačne a prvý vyšiel z miestnosti. Ostatní dvaja
ho nasledovali.
Prešli iba zopár krokov, keď ich Cotta náhlivo dobehol.
„Nehnevajte sa, chlapci, ale naozaj to nejde. Chcel som nie-
čím napraviť to, že sa Jupiter stal obeťou policajného zá-
sahu, ale asi to bola chyba."
Jupiter sa mrzuto odvrátil.
„Počúvajte," ozval sa Cotta. „Dnes večer tu máme sláv-
nosť, príde dokonca aj starosta. Pozývam aj vás! To si
predsa nenecháte ujsť!"
„Ešte si to rozmyslíme," povedal Jupiter.
Piata kapitola
Pád prezidenta
Vysadli na bicykle. Deň bol zachmúrený, usmoklený, pre
slnečnú Kaliforniu celkom nezvyčajný. Ale pristal ku skles-
nutej nálade Troch pátračov.
Na hlavnej ulici prechádzali popri improvizovanom stán-
ku, kde predávali masky prezidenta. Jupiter sa zastavil,
aby si ich poprezeral.
„Vynálezca týchto masiek urobí celkom dobrý kšeft,"
skonštatoval Bob, keď videl cenovku. Skúmavo vzal mas-
ku do rúk. „Je to predražené.' Predavač, ktorý fajčil ciga-
TRAJA PÁTRAČI
retu obďaleč pod bránou, podišiel k nim. „Chceš si jednu
kúpiť?" spýtal sa a ofúkol Boba cigaretovým dymom.
„Nie, ďakujem," povedal Bob.
Jupiter ho ťahal preč: „Keď príde prezident, pol mesta
bude behať s touto maškarou."
„My budeme patriť k tej druhej polovici," ubezpečil ho
Bob. Trápilo ho, že je Peter taký zamĺknutý. Malé nedoro-
zumenie medzi priateľmi na polícii sa ešte nerozplynulo.
Cestou do Hlavného stanu Peter tak mocne šliapal do pe-
dálov, že Bob ledva stačil za ním a Jupiter dorazil až o nie-
koľko minút. Zato ich na dvore bazára čakalo prvé príjem-
né prekvapenie toho dňa. Debnička koly a tri sendviče, za-
balené do priesvitnej fólie, aby nezmokli. „Malý darček od
tety Matildy," stálo na priloženom lístku, „aby páni pátra-
či znova nadobudli silu a nestratili inteligenciu a fantáziu."
„Naša dobrá teta Matilda," povedal Bob a vniesol deb-
ničku do prívesu. Tam ich čakalo druhé prekvapenie. Jupi-
ter sa ráno naozaj poprehrabával v bazárovom tovare a na-
šiel figúrku, ktorú hneď aj pripevnil na dosku nad dverami
- bola to sadrová figúrka jedného z bývalých amerických
prezidentov. Veľmi štýlové, pomyslel si Bob.
Peter sa dotackal dnu a hneď sa hodil na stoličku. Mlčal.
Výraz jeho tváre prezrádzal všetko. Bob ukázal na figúrku
nad dverami a pokúsil sa zažartovať. Peter nereagoval.
Onedlho vošiel aj Jupiter, zbežne preletel lístok od tety
Matildy a vzal si sendvič. Petra úplne ignoroval, ale send-
vič mu očividne chutil.
Nik nepovedal ani slovo. Bob si otvoril kolu a v očaká-
vaní sa pohodlne oprel dozadu. Bol zvedavý, kto prvý stra-
tí nervy. Tipoval na Petra a tip mu čoskoro vyšiel.
„Jupiter, ty nie si normálny," vybuchol Peter. „Kvôli te-
be tu teraz tvrdneme, namiesto toho, aby sme boli v centre
diania... Keby si toľko nemudroval, nemuselo to takto do-
padnúť!"
„Tu nešlo o mudrovanie, ako to ty nazývaš. Tá ťava nás
vysánkovala, lebo ma nemôže vystáť, a..." Jupiter sa upre-
ne zadíval na Druhého pátrača, „...bojí sa, aby Vlčia tvár

náhodou niečo neurobila jej milému Petríčkovi."
Petrovi vyrazilo dych. „Nezmysel! To bola predsa len zá-
mienka, že by prípad mohol byť nebezpečný, lebo jej tvo-
je táraniny už išli na nervy. Mal som jednoducho ostať
tam!" nato sa Peter načiahol za podložkou spod myši, Bob
chcel zakročiť, ale bolo neskoro. Podložka už plachtila v po-
vetrí a smerovala rovno na prezidenta.
„Nie-e!" zašepkal Bob. „Padá z piedestálu!" Prezident
s tupým buchnutím dopadol na zem. Po miestnosti sa roz-
leteli sadrové úlomky. „Tak už prestaňte!" skríkol Bob, až
ho to samého prekvapilo. „Pozrite, čo ste porobili!" potom
si odkašľal, zohol sa a zhŕňal rukou najväčšie úlomky. „Pre-
zident padol," povedal, „To je veru zlé znamenie."
„Tak nám iné neostáva, len si zadovážiť Krásnu Hele-
nu!" pokrčil Peter plecami. „Ale tú si postavíme za neroz-
bitné sklo."
Jupiter sa vzpriamil. „No dobre, veď sa nič nestalo," po-
vedal. „Poprehŕňam sa v starinách a nájdem dačo súce. Do
smrti dobrí, Peter?"
Keď Druhý pátrač prikývol, rýchlo sa dohodli, že prijmú
Cottovo pozvanie na policajný večierok. Vzhľadom na
skutočnosť, že sotva môže byť bezpečnejší večierok ako
v centre rockybeachskej policajnej moci, nemali ani rodi-
čia nič proti tomu, že chlapci prídu domov trochu neskor-
šie. „Piť sa tam veľmi nebude," poznamenal Bôbov otec
a matka dodala: „A zaručene ani drogovať."
„Zato od muziky budú praskať bubienky," doplnil Bob.
„Nemal by som vziať nejaké z mojich nových cédečiek?"
„Prosím ťa, len nie tie, čo u teba hučia celý deň," poveda-
la matka. „Lebo bude po slávnosti, skôr ako sa vôbec začne."
Bob vystrúhal grimasu. „Časy sa menia, mamička. Veď
ani vaši rodičia neboli vždy spokojní s vaším hudobným
vkusom."
Bobov otec prikývol a objal ženu. „To je pravda! Pamä-
táš sa, pani Andrewsová, ako sme vtedy..."
TRAJA PÁTRAČI
Bob sa diskrétne utiahol. Hrdinské činy rodičov ho mo-
mentálne veľmi nezaujímali. Dôležitejšie bolo, čo si má
večer obliecť. Ako sa chodí na takú policajnú slávnosť?
Rozhodol sa pre nové džínsy a košeľu. Kravatu rýchlo vrá-
til do skrine.
Presne o šiestej dorazil k Jupiterovi. Prvý pátrač sedel
v kuchyni a pil pomarančový džús. Bob sa nevdojak usmial:
aj Jupe mal džínsy a čistú košeľu. Teta Matilda práve na-
lievala Bobovi džús, keď znova zaznel zvonček. Prišiel
Peter. Nepochybne bol zo všetkých najväčší švihák, dokon-
ca si uviazal aj svoju chýrnu kvietkovanú kravatu. „Ne-
prehnal si to trochu?" privítal ho Jupiter a ďobol mu uka-
zovákom do pŕs.
Peter mu rázne odtisol ruku. „No, keď príde dokonca aj
starosta..."
Prerušil ho telefón. Jupiter vyskočil a zdvihol slúchadlo,
skôr ako teta Matilda stihla zareagovať.
„Keď zazvoní telefón, Jupiter ma vždy predbehne," po-
znamenala. „Jednoducho nemám šancu." Keď pochopila,
že nevolajú ju, pre istotu sa vytratila do obývačky, robiť
spoločnosť strýkovi Titovi pred televízorom. O to zveda-
vejšie sledovali rozhovor dvaja priatelia.
„...ach, áno, to si ty!... Milé od teba, že si zavolala..." Ju-
piter zrazu nápadne stíšil hlas. „Hej, už sa mi hovorí lep-
šie, ďakujem... Napadlo ti ešte niečo?... Nie?... Ach tak...
Nie, dnes večer nemôžem, hm... Áno, možno zajtra... Po-
tápať? V takejto zime... a čo tak zájsť na výstavu... nuž...
áno... vďačne... v poriadku... a vďaka za zavolanie, ahoj!"
Jupiter zložil a vrátil sa celý červený.
„Hádajme," vyhŕkol Peter a zvalil sa na operadlo. Žmur-
kol na Boba. „Do toho, kolega. Čo myslíš? Vyskúšame -
ako to znel ten psychologický termín - naše mentálne kon-
štrukty? Tak povedz, kto to volal?"
„Nuž, kombinujem, že to bola žena," začal Bob a zaške-
ril sa.
Peter prikývol. „Tak je, Tretí, inak by Jupiter nebol tak
stíšil hlas a nehovoril tak úsečne."
„Kombinujem, že má dlhý prameň čiernych vlasov." Bob
sa usmieval čoraz širšie.
„Áno, všeličo tomu nasvedčuje, predovšetkým Jupitero-
ve červené uši."
„Kombinujem, že chcela dnes večer s naším Prvým nie-
kam ísť." Teraz sa Bob už usmieval od ucha k uchu.
„Hej, ale pán Jupiter Jones sa dnes, bohužiaľ, musí uspo-
kojiť s nami. Chudák."
„Kombinujem, že Sandy ho chce učiť aj iné, nielen potá-
panie."
„Tak už buďte ticho," zvolal Jupiter, ale musel sa smiať.
„Ste vy len krásni kolegovia! Mohli by ste niečo dožičiť aj
mne!"
„Fakt. Nemôže to predsa postihnúť vždy len mňa," kon-
štatoval Peter triezvo. „Ale teraz už poďme, aby si to Jupi-
ter nerozmyslel a predsa len dnes večer neodplával."
Miesta na parkovisku boli už obsadené, takže Bob jed-
noducho odstavil svojho chrobáka na zakázanom mieste.
„Dnes večer tak či tak nebude nikto kontrolovať," pozna-
menal, zaradil prvú rýchlosť a vypol motor.
Jupiter prikývol. „To určite, ale pre Vlčiu tvár je to dob-
rá príležitosť udrieť. Všetci policajti z Rocky Beach sa
zhromaždili tu. No, som naozaj zvedavý."
„Ja mám z toho tiež taký zvláštny pocit," prisvedčil Bob.
„Navyše, keď sa nám ani nesníva, čo sa za tým novým lis-
tom môže skrývať." Vypustil Petra, ktorý sedel vzadu,
a zamkol auto.
Spolu prešli k budove. Už cestou k nim doľahla hlasná
hudba. „To nie je zlé," konštatoval Bob, ktorý skladbu
hneď poznal.
Jupiter ho potiahol za rukáv. „Pozri na tých dvoch!" po-
vedal a ukázal prstom dopredu.
TRAJA PÁTRAČI
„Myslíš tých dvoch svalovcov pri vchode?" Kývol na
chlapíkov, ktorí kontrolovali vstupenky.
„Hej, to sú tí policajti z Laurentovho obchodu."
„To je zázrak, že si ešte nažive," vyhlásil Bob s uznaním,
ale aj trochu ironicky. „Ozaj, Jupe, ešte vždy si nám nevy-
svetlil, čo si v tom obchode vlastne hľadal."
Jupiter sa na to už chystal, ale medzitým došli ku dve-
rám. „Dobrý večer," povedali obaja policajti jednohlasne
a neisto pozreli na chlapcov.
„...brý večer, Frank a Fred," odzdravil Jupiter sebavedo-
me. „Toto sú moji priatelia. Pozval nás inšpektor Cotta."
„Nech sa páči." Policajti ustúpili a vpustili ich dnu.
Vtom už prichádzal Cotta. Mal na sebe džínsy a jedno-
duchý pulóver. „Vy ste ale fešáci," vítal ich.
„Nuž, mysleli sme, keď už príde starosta..." začal Peter.
„Ty si myslel, Peter," upresnil Jupiter. „Ja nie."
Cotta sa zasmial. „Policajná slávnosť vlastne vznikla z na-
rodeninových osláv jedného kolegu. Nie je to nič oficiál-
ne. Dokonca aj starosta chodieva v tričku. Len dnes si naň
natiahol pulóver. V Rocky Beach je nezvyčajne chladno.
Poďte za mnou." Cotta prívetivo kývol rukou a viedol ich
hore do jedálne. Keď vošli dnu, Jupiter mu strčil do ruky
veľký koláč, ktorý priniesol v taške. „Od tety Matildy," po-
vedal, „podľa nej sa nepatrí prísť s prázdnymi rukami."
„To nemuselo byť," ďakoval Cotta. „Ste čestní hostia."
Prešiel krížom cez jedáleň a položil koláč na veľký stôl,
kde už boli rozložené všelijaké dobroty. Nejaký policajt
oslovil Cottu a nadpriadol s ním rozhovor. Cotta kývol
chlapcom. „Nalejte si niečo."
Chlapci sa poobzerali po miestnosti. Bob pokladal výzdo-
bu za veľmi originálnu. Zo stropu viseli putá a balóny. Ste-
ny boli polepené metrovými kolážami s väzenskými výjav-
mi. Boli v nich zamontované rozličné tváre, osvetlené reflek-
tormi. Zostavili ich zrejme na počítači, kde robievajú fan-
tómové obrazy. Medzi nimi Bob objavil aj Franka s Fredom.
Z bočnej miestnosti doliehala hlasná rocková hudba. Re-
flektory z policajných pohotovostných áut vytvárali sve-
telné efekty. Zopár hostí sa obsluhovalo pri bufete jedlom
a nápojmi. Bob sa so vzrastajúcim apetítom díval, ako si
nejaký policajt odvalil kusisko koláča od tety Matildy.
Jupiter ho vyrušil z rozjímania. „Prepána! Tam vzadu pri
stĺpe stojí Hardingová! Hádam som sa radšej mal dať na to
potápanie." Demonštratívne sa jej obrátil chrbtom.
„Nerob paniku, psychologičku si beriem na starosť ja," pri-
sľúbil Peter a štuchol ho do boku. „Scott Ambler je tiež tu."
Prišli ďalší dvaja hostia a postavili šalátovú misu k jed-
lám na stole. Bolo to posledné voľné miesto, priamo pri
košíku s bielym chlebom.
„Šťastie, že sme doniesli ten koláč, Jupiter," poznamenal
Bob. „Každý prispel nejakou poživňou."
Jupiter nereagoval.
„Jupe, čo je? Hardingová ťa ťaží v žalúdku?" Pritiahol
Petra. „No len sa pozri na nášho kolegu!"
„Naozaj, akýsi je bledý. Myslím, že potrebuje kolu."
„Jasné, to je ono!" povedal Jupiter a tľapol si dlaňou po
čele.
„No, počul si to? Náš šéf je smädný. Dones mu voľačo,
Tretí."
„Aký smädný, čo táraš!" vyhlásil Jupiter a pritiahol si
kamarátov k sebe. „Vlčia tvár! Myslím, že dnes udrie.
A bude to práve tu!"
Šiesta kapitola
Medzi policajtmi
Peter a Bob ohromene hľadeli naňho. „Ako si na to pri-
šiel? Musí predsa strážiť unesené dieťa."
„Nezmysel, to bol iba krycí manéver. O tom dieťati sa
dočítal v novinách. Tak mi už konečne uverte."
„Aha, to jedlo," povedal Bob zamyslene a pokýval hla-
vou. „Na to myslíš. Šalát. Rodinné balenie, ktoré si priná-
TRAJA PÁTRAČI
ša zo supermarketu. Biely chlieb. To všetko nenakupuje
pre chlapca, ale na dnešnú slávnosť."
„Presne tak, Bob!"
Ale Peter ešte pochyboval. „A čo tie slová o opustenom
chlapcovi..."
„Neviem," priznal Jupiter. „Možno sa vzťahujú priamo
na pisateľa."
Bob bol celý nervózny. „Povieme to Cottovi?"
„Po tom rozruchu dnes ráno?" Jupiter potriasol hlavou.
„Nie, vďaka. Myslím, že sa radšej trochu poobzeráme sa-
mi. Veď zatiaľ ide len o dohad."
Bob prikývol. Aj Peter hlasoval za takéto riešenie. „V po-
riadku. Navyše, falošný poplach by bol vyzeral dosť tráp-
ne."
„Áno." Jupiter si pritiahol priateľov ešte bližšie. „Ale čo
má za lubom? Opierame sa len o málo záchytných bodov:
ďalekohľad, lano, igelitka, maska, rodinné balenie. Ako
v tom nájsť logický súvis?"
Dali hlavy tak blízko k sebe, že si už ani nevšímali oko-
lie. „Tak čo, linka je zase horúca?" Vyľakane sa obrátili.
Stála za nimi Hardigová a jej tvár prezrádzala, že sa prinaj-
menšom nechce škriepiť. „Ospravedlňujem sa za dnešné
ráno, Jupiter," povedala. „Ste vlastne celkom fajn chalani."
Jupiter sa obmedzil na stručné „áno".
Hardingová chvíľku váhala, potom sa rozhodla ísť ďalej.
„Dobre sa bavte. A majte oči otvorené."
„Myslíte, že niečo tuší?" spýtal sa Bob, keď ich už ne-
mohla počuť.
Jupiter si zahryzol do pery. „Nemyslím. Ale prečo je zra-
zu taká priateľská?"
„Lebo je v podstate celkom milá," odpovedal Peter. „Vy-
provokoval si ju svojím štýlom."
„Len už zase neobhajuj tú tyranskú bosorku," zahundral
Jupiter a zlostne naňho zagánil.
„Chcem niečo jesť!" vyhlásil Bob a rázne vykročil k bu-
fetu. Priatelia ho nasledovali bez mihnutia oka.
Šalátový tanier v Jupiterovej ruke vyzeral už dosť plný.
Prvý pátrač na to nedbal a načrel veľkou lyžicou do šalátu
s cestovinou.
„Vidím, že hlad ti ešte neprešiel," poznamenal Bob a vzal
si trochu ovocného šalátu. „A tebe, Peter?"
„Mne hej." Druhý pátrač nerozhodne stál pri priateľoch
a díval sa, ako jedia. Že by Vlčia tvár mohla dnes večer
udrieť, znepokojovalo ho väčšmi, ako si sám chcel priznať.
Ktovie, na čo všetko musia byť pripravení?
„Dúfajme, že ten chlap nevyhodí celú búdu do povetria,"
utrúsil Bob napoly žartom. „Príležitosť je mimoriadne priaz-
nivá. Celá polícia na jednej hŕbe. A ešte aj my..."
„Prestaň, Bob," poprosil Peter. „Tuším, že by sme mali
informovať Hardingovú."
„Preskočilo ti?" osopil sa naňho Jupiter.
Peter od úľaku cúvol a vtom zbadal, že stúpil niekomu na
nohu. Obrátil sa. „Ach, prepáčte, pán starosta!"
„Nič sa nestalo, mladý muž." Starosta Rocky Beach sa
usmial a odišiel s naloženým tanierom iným smerom.
Jupiter a Bob sa vyškerili. „Zafľakoval si si kravatu, Pe-
ter," poznamenal Prvý pátrač. „Odkedy sa tak ľakáš?"
„A mám vari spokojne sedieť so založenými rukami?"
spýtal sa Peter a šúchal si servítkou kravatu, ale fľak sa tým
ešte zväčšil. Mal po nálade. „Myslím, že by sme mali ísť."
„Nie, ostaňme a poobzeráme sa," rozhodol Jupiter.
Bob si nabral zmrzlinu. „Ja sa obzerám po celý čas," po-
vedal. „Ale čo si máme všímať?" Preletel po miestnosti
pohľadom. Väčšinu hostí nepoznal. Ambler práve vykukol
z tanečnej sály a opäť zmizol. Hardingovú nebolo vidieť.
Starosta sa zhováral s Cottom. „Možno má páchateľ na
muške hlavu nášho mesta," poznamenal Bob a prehltol
zmrzlinu.
„To by si hádam trúfal priveľa," usúdil Jupiter. „Ale mu-
sím priznať, že nemám nijaký lepší nápad."
„Ale ja mám," vyhŕkol zrazu Peter. „Čo ak bol ten šalát
s cestovinou otrávený? V liste predsa bola reč o šaláte!"
TRAJA PÁTRAČI
Jupiter zbledol. „Nezdá sa mi to veľmi vtipné," povedal.
„Ale sedelo by to," vyhlásil Peter a bol rád, že nič neje-
dol. „Cítiš už niečo?"
„Nič, vôbec nič," tvrdil Jupiter a pokúšal sa ignorovať
tlak v žalúdku, ktorý zrazu pocítil. Pravda, mohlo to byť aj
z koly. Bola veľmi studená. Napriek tomu položil tanier na
stôl. Vyzeral trochu bledý. Ani Bob sa už nedotkol zmrzli-
ny.
„Otrávený šalát vlastne nedáva nijaký zmysel," vyhlásil
vzápätí Jupiter, ale iba preto, aby sa upokojil.
„Robme voľačo," navrhol Bob. „Poobzerajme sa po do-
me, ja to tu už nevydržím."
„Nedbám," Jupiter bol rád, že sa môže trochu rozptýliť.
„Možno to nie je zlý nápad, poobzerať sa aj mimo týchto
priestorov."
Začali chodbou, po ktorej v to íáno prechádzali s Cot-
tom. Cez holé steny tupo duneli basy z hudobného auto-
matu.
„Tu niet živej duše," povedal Peter. „Všetci sa mocú na
večierku. Keby sme mali aspoň jednu indíciu..."
Dvere boli pozamykané. Peter a Bob to skúšali rad-ra-
dom. Iba jedny sa dali otvoriť, ale v kancelárii za nimi ne-
objavili chlapci nič podozrivé.
„Ak nás niekto pozoruje, isto si myslí, že nemáme čisté
úmysly," mienil Bob. „Ako to vysvetlíme?"
„Lenže nás nikto nepozoruje," vyhlásil Jupiter. „Veď sú
všetci v jedálni."
„Možno Vlčia tvár," povedal Peter a obzrel sa.
„Netrep. Mali by sme sa rozdeliť, možno tak skôr niečo
nájdeme."
„So mnou nie," zdráhal sa Peter. „Ja len pekne ostanem
tu. Už tuším, ako by to so mnou dopadlo."
Bob ho štuchol do boku. „Chceš povedať, že priťahuješ
smolu?"
„Väčšinou to tak býva," prisvedčil Druhý pátrač. „Na
mňa sa problémy priam lepia."
„Zato včera to bol skôr Jupiter," dodal Bob. „Veď už bo-
lo načase!"
Medzitým došli na koniec chodby, odkiaľ viedli schody
na druhé poschodie. Vydali sa hore. Ešte vždy nikoho ne-
stretli.
„Naháňa mi to strach," ozval sa Peter, keď vyšli na ne-
osvetlenú chodbu na druhom poschodí. „Nemám rozsvie-
tiť?"
„Nie! Ak sa tu obšmieta Vlčia tvár, hneď zbadá, že tu
niekto je," odpovedal Jupiter a zastal. „Kolegovia, ale te-
raz sa rozdelíme. Vy dvaja si pre mňa, za mňa vezmite
chodbu napravo, ja skontrolujem ľavú stranu. Žiadne stra-
chy, veď sa nestratíme z dohľadu."
Peter a Bob neochotne odišli. Jupiter pozrel za nimi a šiel
k prvým dverám. Stlačil kľučku. Zamknuté. V žalúdku po-
cítil slabý tlak. Asi som jedol príliš hltavo, upokojoval sa.
O niekoľko dverí ďalej sa mu zazdalo, že počuje nejaký
šramot. Načúval, ale rýchlo zistil, že to nemá nijaký zmy-
sel. Všetko prehlušovali basy z hudobného automatu. Jupi-
ter sa obzrel. Peter a Bob zmizli. Možno to predsa len ne-
bol najlepší nápad takto sa rozdeliť.
V bruchu mu škvŕkalo. „Len pokojne," zašepkal sám pre
seba. Už zase! Za dverami čosi buchlo. Z malého štítka pri
dverách zistil, že stojí pred zbrojnicou. Jupiter cítil čoraz
väčšiu nervozitu. Deje sa tu čosi záhadné, zrejme tušili
správne. Váhavo položil ruku na kľučku. Za dverami zno-
va niečo zašramotilo a potom sa ozvalo tupé buchnutie. Ju-
piter opatrne stlačil kľučku. Dúfal, že návštevník je príliš
zaujatý, než aby sa staral o dvere. Srdce mu búšilo. Zatajil
dych a obzrel sa. Bob a Peter sa ešte vždy neukázali. Ak na
nich zavolám, varujem Vlčiu tvár, pomyslel si. Teraz už
len potisnúť dvere. Nie, bolo to príliš nebezpečné!
Po chvíľke zaváhania sa Prvý pátrač zľahka oprel do
dverí. Nepovolili. Prekvapene pustil kľučku. Dvere boli
zamknuté. Ako sa Vlčia tvár dostala dnu? Zrazu za dvera-
mi všetko stíchlo. Potom Jupiter počul, ako sa zabuchlo
38
39
Iftttt
iÉiiíi!
iSiäSílÄjSí
iiii
t -',,Vť
TRAJA PÁTRAČI'"''
okno. Horolezecké lano, hák, premietol si bleskovo
Jupiter. To je ono! Vošiel dnu zvonka!
„Peter, Bob!" zavolal Jupiter a rozbehol sa ku schodom.
„Rýchlo sem, Vlčia tvár bola tu! Uniká cez vnútorný dvor!
Musíme ju dostať!"
Siedma kapitola
Niečo chýba
„Kde ste trčali," kričal Jupiter a hnal sa dolu schodmi
ako víchor.
Nasledoval ho Bob, ktorý prvý zareagoval na jeho vola-
nie. „Objavili sme miestnosť, kde boli vyvesené novinové
výstrižky o kriminálnych prípadoch v Rocky Beach,"
dychčal. „Bolo tam aj zopár našich prípadov." Bral po dva
schody, aby dohonil Prvého pátrača.
Lenže Jupiter aj tak zbehol zo schodov pred ním. Práve
chcel zahnúť za roh, keď pocítil úder. Zatočilo ho a ako
omámený sa ocitol na zemi.
„Kohože to tu máme," počul nad sebou hlboký hlas. „Pá-
na Jupitera Jonesa."
Jupiter si pretrel oči. Pred ním sa týčili dvaja policajti,
Frank a Fred. Peter a Bob mu stáli tesne za chrbtom. Fred
si oprel ruky v bok. „Čo ste tu hore hľadali?" spýtal sa.
„Na tomto poschodí predsa nie je nijaká slávnosť."
„To my vieme," zahabkal Jupiter. „Ale teraz musíme ísť
súrne na dvor, pane. Vlamač zdúchol, ujde nám!"
„Vlamač? Cez dvor? A z druhého poschodia? No tak,
pomaly, pekne zaradom."
Druhý policajt mu skočil do reči. „Fred, hádam by sme
im mali dať pokoj, lebo nás Cotta zase zvozí," povedal
opatrne.
„Zvozí nás, ak nebudeme vedieť presne vysvetliť, čo sa
tu robí," odsekol Fred. „No tak spusťte, mládenci." Hlas
mu znel trochu prívetivejšie, ale neustúpil ani o piaď.
40
Vzácny čas sa míňal. Spočiatku všetci hovorili jeden cez
druhého, až sa napokon ujal slova Jupiter a stručne vyložil
svoje podozrenie.
„Myslíte, že Vlčia tvár bola tu? Tak poďme, chlapci,
omrkneme si situáciu." Skupina sa dala do pohybu, no vzá-
pätí jej zatarasili cestu dvaja muži, ktorí gúľali po chodbe
sud piva.
„To sa mi hádam sníva," zastenal Jupiter celý nervózny.
„Čo sme sa ocitli v dajakej hollywoodskej komédii?"
Fred a Frank bez otáľania prepravili sud na toalety.
Keď boli konečne dole, vynoril sa ďalší problém: dvere
do zadného dvora boli zamknuté. „Dá sa dostať na dvor aj
inou cestou?" nervózne sa spýtal Jupiter. Ak to pôjde takto
ďalej, Vlčia tvár im znova unikne.
Fred prikývol. „Jasné, cez bránu. Lenže to treba obehnúť
celý blok, okrem toho sú mreže zamknuté."
„V poriadku," povedal Jupiter a zašepkal Petrovi: „Vy-
tiahni svoju hračku, Druhý." Znova sa obrátil k policaj-
tom: „Zistite, prosím, či je Vlčia tvár tam vonku a zabez-
pečte mreže!"
Jupiter hovoril tak energicky, že policajti prikývli a zmi-
zli. Peter vytiahol z vrecka malé čierne puzdro, ktoré vždy
nosil so sebou. Chytro našiel vhodný pakľúč a potom už
bola hračka otvoriť dvere. Vybehli na dvor, ale ten bol
prázdny. Padalo naň slabé svetlo z niekoľkých okien. Ju-
piter však neobjavil nijaký úkryt, kde by sa dalo schovať.
Aj na konci výjazdu bolo všetko pokojné. Vtom Jupiter
pozrel hore po stene. „Dočerta," zvolal.
Zo steny viselo lano a vietor ho jemne pohojdával zboka
nabok. Po Vlčej tvári nebolo ani chýru, ani slychu.
Traja priatelia sa sklamane vrátili na policajnú stanicu
a hľadali inšpektora. Vlčia tvár im znova prešla cez rozum:
upevnila lano na strechu a utiekla smerom nahor. A oni be-
žali dolu do dvora! Po chvíli objavil Peter psychologičku,
ktorá našťastie vedela, kde sa nachádza inšpektor. Pátrači
ho hneď odtiahli nabok. Stačilo zopár slov a Cotta sa už
41
TRAJA PÁTRAČI •
ponáhľal s nimi na druhé poschodie. Cestou zavolal aj ser-
žanta, ktorý zodpovedal za zbrojnicu.
O chvíľočku otvoril policajt vlastným kľúčom bezpeč-
nostnú zámku na ťažkých dverách. Vošiel do miestnosti
vzápätí za Cottom, aby získal zbežný prehľad. Traja pátra-
či museli ostať vonku na chodbe a nepokojne chodili sem
a tam.
„Dobre, poďte dnu," zavolal ich konečne Cotta. Jupiter,
Peter a Bob zvedavo vošli do zbrojnice.
Ako prvé si všimli okno -jedno krídlo búchalo vo vetre.
Sklo bolo vybité, pri stene vpravo pod oknom ležali črepi-
ny. Jupiter zavrel za sebou dvere, aby nebol prievan.
„Cez vedľajšiu budovu sa dostal na strechu, spustil sa,
vybil sklo, prestrčil ruku a otvoril si okno znútra; na dru-
hom poschodí, bohužiaľ, nie je dostatočne zabezpečené."
Cotta analyzoval situáciu heslovito, ako keby hovoril do
diktafónu. „Skriňa so zbraňami vylomená." Opatrne sa
priblížil k skrini a večným perom odtiahol dvere, ktoré
voľne viseli v rozbitej zámke. „A ešte toto," upozornil na
niečo Cotta.
Pátrači podišli k nemu. Pušky viseli vo vyrovnanom ra-
de. Jupiter ich napočítal päť. „Ide o špeciálne pušky?" spý-
tal sa.
Inšpektor zamyslene prikývol. „Používame ich zriedka,
väčšinou na výcvik." Nato sa významne odmlčal a po
chvíľke dodal: „Sú pre ostrostrelcov."
„Jedna chýba, pane," oznámil seržant.
„To vidím aj sám," zahundral Cotta.
Jupiter si odkašľal. „Čiže páchateľ opäť vzal len to naj-
potrebnejšie."
„Alebo si ho vyrušil, Jupiter." Cotta pristúpil k oknu
a otvoril ho dokorán; pritom dbal, aby sa rukou nedotkol
kľučky. „Veľmi by som sa čudoval, ak to nie je lano z to-
ho športového obchodu," povedal Cotta. Vyklonil sa a po-
zrel po fasáde dohora. „Ten gauner nám zase prešiel cez
rozum."
„Už sme ho skoro dostali," poznamenal Jupiter.
„Áno, skoro." Cotta zavrel okno. „Mimochodom, ten
údajne unesený chlapec sa znova objavil. Pred chvíľou pri-
šla správa, že len utiekol z domu."
„To sedí." Jupiter si nemohol odpustiť hrdý úsmev. „Pá-
chateľ jednoducho použil túto informáciu ako návnadu."
Vtom zrazu Bob vykríkol: „Pozrite!" a ukazoval do kúta
za dverami, kde čosi ležalo na zemi.
„Maska amerického prezidenta," zahabkal Peter. „Jeho
znamenie."
Teraz už nebolo nijakých pochybností, že pri oboch krá-
dežiach ide o toho istého páchateľa. Cotta upozornil, aby
sa ničoho nedotýkali, a poslal ich von. Dal zamknúť dvere
a vrátili sa do jedálne. Inšpektor kázal seržantovi, aby sa
pozrel za Fredom a Frankom, ktorí ešte vždy boli niekde
vonku. Potom sa vydal hľadať Hannah Hardingovú a Scot-
ta Amblera. Po chvíli sa s nimi vrátil a kázal vypnúť hud-
bu. Večierok sa skončil.
Inšpektor všetkých požiadal, aby počkali v jedálni a vo
vedľajšej miestnosti začal zaradom vypočúvať každého
policajta aj hosťa. Na rozhovoroch sa zúčastnili aj psycho-
lógovia. Prvého pozvali dnu Jupitera, potom Petra a Boba.
Nato ich Cotta pustil domov.
Vonku v tme ich privítal mrholiaci dáždik. Tešili sa, že
prišli Bobovým autom a nie na bicykloch. Pustili sa behom
na parkovisko.
Keď Bob vytiahol kľúče z vrecka, objavil čosi pod stie-
račom. „Dopekla," vykríkol. „Pokutový blok!" Schmatol
papier a zdúpnel.
„Tak čo? Vzali ti vodičák?" škeril sa Peter. „Otvor už ko-
nečne, celkom premoknem."
Ale Bob potriasol hlavou a otrčil priateľom rozmočený
papier. Bol to leták, ktorý pozýval na predvolebné stretnu-
tie s prezidentom.
„No zbohom," zamrmlal Jupiter a hneď skontroloval
okolité autá. Inde však podobný leták nevidel. „Vlčia tvár
42
43
li
šfSíl
mgLm
TRAJA PÁTRAČI" ¦>
pozdravuje Troch pátračov," povedal priškrteným hla-
som.
Bob otvoril auto z oboch strán. „Ráčte nastúpiť," vyzval
kamarátov a obzrel sa. Potom si sadol za volant. „Zave-
ziem vás domov a šup do postele."
„Fajn!" Peter sa hodil na zadné sedadlo a Jupiter si sadol
vedľa vodiča. Tretí pátrač naštartoval. „Ktovie, či tú cedu-
ľu adresoval naozaj nám?" otvoril diskusiu. „Znamenalo
by to, že vie o našom prenasledovaní."
Jupiter mlčal, upravoval si mokré vlasy. Zato Peter vy-
buchol: „Nezmysel. Niekto ti to strčil za stierač, lebo máš
takého starého pekného chrobáka," povedal. No ani sám
tomu neveril.
„V každom prípade je šikovný," zahundral si Bob popod
nos.
„To môžeš povedať nahlas," nadviazal Peter. „Vlčia tvár
udrela už dvakrát. Pričom druhý čin ohlásil páchateľ už pn
prvom ráze, keď ukradol horolezecký výstroj. Lebo lano si
mohol, ako povedal Jupiter, jednoducho kúpiť. On to však
neurobil. Logická dedukcia: tretí čin by mal vychádzať
z druhého."
„Tak potom to bude veľmi nebezpečné," predpovedal
Bob, „keďže tentoraz potiahol pušku pre ostrostrelcov."
Zastal, lebo na svetelnej signalizácii naskočila červená
„Na to treba poriadnu dávku bezočivosti, ukradnúť si ju na
policajnej stanici." Bob sa pozrel do spätného zrkadla. Na
ceste už nebolo veľa áut.
„Zelená," povedal Jupiter. „Bob, máš zelenú!"
Tretí pátrač pridal plyn. „Ty sa dnes nepripojíš k našim
úvahám, Jupe?"
„Prečo nie." Jupiter nechal vlasy vlasmi a utrel si dlane
o nohavice. „Po celý čas rozmýšľam, odkiaľ páchateľ ve-
del o tej policajnej slávnosti. Alebo kde sú uschované
zbrane. Musel mať informácie zvnútra."
„Nazdávaš sa, že by to mohol byť aj policajt?" ozval sa
Peter zozadu.
„Presne tak, alebo nejakého pozná. Alebo niekoho z hos-
tí..."
„Napríklad starostu," utrúsil Peter.
„Možno dokonca aj jeho," pripustil Jupiter. „Starosta má
spolupracovníkov, dojednáva si s nimi termíny. Mali by
sme zajtra ráno prezrieť s Cottom zoznam hostí."
Bob zabrzdil pred križovatkou. Pozrel ešte raz do spätné-
ho zrkadla. Nijaké auto sa mu nezdalo nápadné. „Myslím,
že Cotta nás vylúčil z tohto prípadu," dal priateľom na
uváženie.
„A predsa sme páchateľa skoro dolapili," povedal Jupiter
hrdo. „Respektíve ja. Vy ste sa vyžívali čítaním novino-
vých článkov."
„No hej." Bob zrezal zákrutu a zastavil. „Tu sme, Jupe.
Zastávka Bazár. Vystupovať."
„Prečo vypínaš motor?" spýtal sa Jupiter. „Myslel som,
že ešte odvezieš domov Petra."
Bob otvoril dvere na svojej strane, vystúpil a sklopil ope-
radlo, aby sa Peter dostal von. „Ešte sa musím na niečo po-
zrieť v Hlavnom stane. Váš človek pre záznamy a výskum
dostal nápad."
Ôsma kapitola
Bob trafil do čierneho
Peter sa hneď hodil do kresla, Jupiter sa oprel o stôl s po-
čítačom. Jeho žalúdok si žiadal tekutinu, ale inak sa sprá-
val celkom normálne. Uľavilo sa mu, že sa nepreukázalo
podozrenie na otravu. Vzal si kolu a s miernym záujmom
pozoroval Boba.
Tretí pátrač poznášal zo všetkých kútov fascikle a navŕ-
šil ich pred sebou. „Čo sa dá robiť, mám na starosti vý-
skum a archív," vyhlásil. „A z času na čas vám to musím
pripomenúť."
Prvý pátrač zdvihol jeden fascikel a pozrel na nápis na
44
45
TRAJA PÁTRAČI"1?'
chrbte: „Slávne prípady z dejín kriminalistiky, zväzok 3."
„Priviedla ma k tomu tvoja, musíš uznať, že trochu hlú-
pa poznámka v aute," ozval sa napokon Bob a vzal si od
Jupitera tretí fascikel.
„Že ste čítali noviny a ja som zatiaľ skoro usvedčil pá-
chateľa?"
„Presne tak." Bob sa náhle zarazil. Otvoril fascikel a vy-
bral z neho jeden list. „Toto som hľadal," povedal hrdo.
„Vedel som, že ten príbeh mám vo svojej zbierke. Len rok
som zabudol."
Jupiter sa nahol nad ním, aj Peter už vyskočil z kresla.
Bob držal v ruke článok, ktorý takmer pred piatimi rokmi
odkopíroval z newyorských novín. Zistil to podľa dátumu
nad článkom. Na fotografii bol muž, ktorého odvádzali zo
súdnej siene. „Vlčia tvár dostala sedem rokov," oznamoval
výrazný titulok.
„Čítaj chytro," povedal Peter vzrušene. Sám nič nevidel,
lebo Jupiter sa vopchal pred neho.
„New York. Jeff Rodder, ktorý v posledných mesiacoch
znepokojoval mestskú políciu, bol odsúdený za lúpež a vlá-
manie na sedem rokov väzenia. Rodder listami, ktoré zne-
li ako rozprávka, nepriamo oznamoval polícii svoje zloči-
ny, no zakaždým ju zaviedol na falošnú stopu. Chytili ho
len šťastnou náhodou: pri trúfalom zliezaní steny istého
bankového domu Rodder spadol a zlomil si nohu. Pri zatý-
kaní mal na tvári vlčiu masku. Rodder bol predtým aj sám
policajtom. Ako vyhlásil expert pri súdnom pojednávaní,
Rodder tvrdí, že ho neprávom prepustili zo služby. Jeho mo-
tívom nebolo len obohacovanie, ale aj vedomé zavádzanie
polície. No odteraz sa už nebude zahrávať s políciou ako
mačka s myšou. Rodder, ktorého pre jeho masku nazvala
tlač Vlčou tvárou, prijal rozsudok mlčky," dočítal Bob.
Zdvihol zrak. „Tak čo?"
„Klobúk dolu," povedal Jupiter s uznaním. „To sedí. Fa-
lošná stopa, lozenie po múroch a maska - Vlčia tvár by
mohol byť Rodder. Ak toto nie je prihrávka na smeč..."
„Ale Rodder to predsa nemôže byť," zvolal Peter. V ru-
ke držal kópiu článku a obzeral si fotografiu. „Keď ho od-
súdili pred piatimi rokmi a dostal sedem rokov, sedí ešte
v base."
„Pravda, ak ho neprepustili predčasne," dodal Bob vzru-
šene.
„Dobre." Jupiter priskočil k počítaču a zapol ho. „Tak te-
raz som na rade ja." Zapojil internet a začal hľadať.
„Trvá to najmenej tak dlho ako mne," zaškeril sa Bob,
pozerajúc priateľovi ponad plece. „Môj starý dobrý zbera-
teľský systém nieje na zahodenie." Krčiac plecami ustúpil
a vrazil pritom do debničky s kolou. Zastrčil ju pod stôl.
„Mimochodom, Peter, kola je zase fuč. Čo keby si teraz
ty...?"
„Čo nepovieš." Peter vytiahol z debničky fľašu a pohrá-
val sa s ňou. Potom sa zdvihol a postavil ju na doštičku,
ktorú Jupiter pribil nad dvere. „Náš nový maskot," pove-
dal, „prázdna fľaša."
„Naozaj kultové," poznamenal Bob bez veľkého nadše-
nia. „Ktorého z nás troch bude symbolizovať?" Usmial sa
na Petra a obrátil sa k Jupiterovi. „Ešte vždy nič?"
Jupiter chvíľu zápasil s myšou a potom zvolal: „Tak, už
to mám!" Naskočil text. Bola to krátka novinová správa asi
spred dvoch mesiacov. „New York," čítal Jupiter. „Jeff
Rodder alias Vlčia tvár bol včera za dobré správanie pred-
časne prepustený z väzenia. Rodder vyvolal pred niekoľ-
kými rokmi značný rozruch v New Yorku tým, že rozpráv-
kovou formou vopred ohlasoval svoje zločiny." Jupiter po-
sunul stranu vyššie. „Viac tu nie je," povedal. „No myslím,
že aj toto stačí."
Upil si hit zo svojej fľaše a privolal kalifornské telefón-
ne informácie. Zadal meno Jeffa Roddera, ale nič nenašiel.
„Dva mesiace, to je ešte príliš čerstvé," usúdil Bob. „Ak
vôbec má telefón a žije tu pod pravým menom."
„Ja viem," povedal Jupiter, „ale musel som to skúsiť."
Vzal do ruky novinový výstrižok, vstal a chcel ho založiť.
46
47
TRAJA PÁTRAČI'"
„Ukáž mi ešte raz ten obrázok," požiadal Peter. Jupiter
mu podal list a Peter sa pozorne zahľadel na fotografiu.
„Čo to tu má na brade?" spýtal sa.
Aj Bob sa sklonil nad papierom. „Vyzerá to ako jazva.
Zrejme mal vo svojej pracovnej kariére menšiu bitku na
nože."
„Možno preto nosil stále masku," poznamenal Jupiter.
Peter mu vrátil článok. „A čo teraz?" zaujímal sa.
„Teraz vám z toho urobím fotokópiu," povedal Jupiter
sucho.
„Srdečná vďaka, Prvý. No chcel som vlastne vedieť, ako
budeme postupovať ďalej."
Jupiter sa zasmial. „Najprv sa na to vyspíme," navrhol.
„Je neskoro. Zajtra sa stretneme a pouvažujeme, čo robiť."
„Ale hneď ráno, prosím vás," požiadal Bob. „Popoludní
musím ísť po sesternicu na letisko."
Peter zdvihol zrak. „No nie! Príde Mary zo Seattlu? Tak
jej, prosím ťa, povedz, že my dvaja s Jupiterom sme od-
cestovali. Ohluchol by som od toho jej nepretržitého tára-
nia."
„Okrem toho istotne chce od rána do večera snoriť po na-
šom bazári," pridal sa k nemu Jupiter. Pri tejto perspektíve
mu bola dobrá každá lož z núdze.
„Nebude to také zlé," ubezpečoval Bob. „Veď je už o rok
staršia a možno má nejakého kamaráta."
„No tak ti hádam nebude ustavične za pätami, Bob!" Pe-
ter ho kamarátsky štuchol do ramena. „Veď sa na teba le-
pila ako kliešť. V tom Seattli tuším nemajú dosť súcich
chalanov."
„Býva v malom mestečku pri Seattli," opravil ho Bob.
„V každom prípade dosť blízko ku Kanade," podotkol
Jupiter. „Pobehujú tam samí drevorubači."
Bob sa usmial nad kalifornskou aroganciou, ktorú Jupi-
ter prejavil. „Najlepšie, keď jej to povieš sám."
„Nie, ďakujem," uzavrel Jupiter debatu. „Tak zajtra o pol
jedenástej? Predtým ešte niečo mám."
48
„A čo, ak sa smiem opýtať? Súkromné, či pracovné?"
Peter zvedavo pozrel naňho.
„Nuž," zamrmlal Jupiter a odprevadil priateľov ku dve-
rám, „jedno nevylučuje druhé."
Jupiter vstal presne ako cez školský rok. Šiel do kúpeľne
a umyl si dokonca aj vlasy. Aj oblečenie si vyberal trochu
starostlivejšie ako inokedy. Potom si sadol k raňajkám.
Strýko Titus, ktorý už pracoval v sklade, mu nechal na sto-
le ranné noviny. Jupiter ich prelistoval. O bezočivej kráde-
ži na policajnej stanici tam nebolo ešte nič. Správu asi za-
držal Cotta.
Po raňajkách odniesol Jupiter riad do kuchyne, čo teta
Matilda ocenila udiveným pohľadom. „Aký bol včera ko-
láč?" spýtala sa.
„Taký dobrý, že sa mi z neho nič neušlo. Hostia sa naň
vrhli ako kobylky, neostala ani omrvinka." Pozrel na tetu
úprimným pohľadom. „Ale ja aspoň sedím na prameni."
Teta sa v duchu spokojne usmievala. Potom sa spýtala:
„Jupiter, pomôžeš mi so žehlením?" Keď videla výraz je-
ho tváre, dodala na vysvetlenie: „Veď máš prázdniny a ja
musím hneď odísť."
„Musíš hneď odísť?"
„Áno," utrúsila akoby mimochodom, „ do posilňovne."
„Do posilňovne?" zvolal ohromený Jupiter. „Čo na to
vraví strýko Titus?"
„Nuž, ehm, myslím, že o tom ešte nevie."
„No, ten bude vyvaľovať oči," povedal Jupiter. „Ale
s tým žehlením sa mi to dnes nehodí. Aj ja mám ešte nie-
čo."
„Ach, zato si sa tak vyparádil," premeriavala si ho po-
hľadom.
„Tebe nič neunikne, tetuška." Jupiter umyl poslednú šál-
ku a teta Matilda mu hodila čistú utierku. „To už máme
v rodine, Jupiter. Detektívnu žilku..." Žmurkla naňho. „Tak
dobre," súhlasila, „pokojne zmizni."
49
TRAJA PÁTRAČI???
Usmial sa na ňu a bol rád, že sa ďalej nevypytuje. „Dob-
rú zábavu pri tréningu!" zaželal jej a zavesil utierku. „Mož-
no ma onedlho zodvihneš nad hlavu!"
„To by som musela trénovať do súdneho dňa."
Jupiter prešiel ku dverám. „Ktovie, čo zase zamýšľa?"
mrmlala si teta popod nos. „Hádam radšej ani o tom neve-
dieť." Prvý pátrač sa v duchu usmial, otvoril dvere a vyšiel
von.
Deviata kapitola
Nepriestrelné alibi
Prvý pátrač zmizol v Hlavnom stane a vybral článok,
ktorý Bob včera objavil. Ešte raz preletel po ňom očami.
Na kópii nevyzerala novinová fotografia síce jasnejšie, ale
Roddera bolo dobre vidieť. Potom sa vyšvihol na bicykel
a šliapol do pedálov. Chladný ranný vietor mu preŕukoval
vlasy a aspoň to ho definitívne prebudilo.
O niekoľko minút zabočil na Kennedy Street. Outdoor
World sa už nenachádzal ďaleko. Výklad, ktorý rozbila Vl-
čia tvár, bol znova zasklený. Prvý pátrač mal šťastie, San-
dy Allenová práve otvárala obchod.
„Ahoj, Jupiter! Pekne od teba, že si prišiel."
„Ahoj, Sandy. Môžem ísť s tebou dnu?"
„Jasné," otvorila dvere a vošla do obchodu. „Tak čo, má-
te už páchateľa?"
„No, tak rýchlo to zas nejde," odpovedal. „Musíš ráno
vždy sama otvárať obchod?"
„Nie. Pán Stapelton býva väčšinou už v kancelárii."
Sandy si prehodila bundu cez regál a šla k hŕbe plážo-
vých šľapiek. „Pomôžeš mi? Musím ich vyložiť pred dve-
re, sú v akcii."
„Jasné." Jupiter nabral plnú náruč šľapiek, Sandy zaisti-
la dvere, aby sa nezavreli, a spoločne vystavili tovar.
„Ďakujem ti," povedala Sandy, keď všetko naaranžovali.
Ostala stáť pred dverami. „Chcel si ma len vidieť, Jupiter,
či máš aj nejakú detektívnu otázku?" Pohrávala sa s pra-
meňom vlasov a pozerala naňho.
Páčilo sa mu, že by radšej počula kladnú odpoveď na pr-
vú polovicu svojej otázky, ako na druhú. „Oboje," odpove-
dal a pozrel do neba. Slnko práve vysvitlo spomedzi mra-
kov a padlo na Sandinu tvár. „Možno dokonca skôr to pr-
vé," poznamenal žartovným tónom. „Nie, dávaj pozor."
Vybral z bundy novinový článok a ukázal ho Sandy. „Pozri
sa na tento obrázok. Pripadá ti známy?"
Sandy vzala výstrižok, preletela titulok a sústredila sa na
fotografiu. „Ten muž v popredí? Či ten za ním?" Zadívala
sa lepšie a pokračovala, skôr ako Jupiter stihol odpovedať:
„Áno, toho s jazvou som tuším už videla. Je to len fotokó-
pia a obraz je starý. Ale tá plešina nad čelom, tie oči a naj-
mä tá jazva, to musel byť on!" Vrátila mu článok.
„Bol tu?" vzrušene sa spýtal Jupiter.
Sandy prikývla. „Áno, po tieto dni. Vošiel dnu a obzeral
si tovar."
„Zaujímal sa o niečo?"
„Nie, nehovoril nič. Len som si všimla, že sa..."
„...že sa zaujímal o výklad," dokončil Jupiter.
„Správne," pritakala. „Myslela som, že si chce ešte raz
pozrieť výklad. Neskôr sa rozprával s pánom Stapeltonom.
Náhodou som to počula. Hovoril o..." opäť sa zháčila. „O ďa-
lekohľadoch," pokračovala. „Hovoril, že býva v starých do-
moch pod útesom na pobreží a chce pozorovať vtáky."
„Sandy, dievča," zvolal Jupiter. „To musel byť on. Bude-
me..." Nedostal sa ďalej, lebo zrazu sa za nimi vynoril pán
Stapelton. „Slečna Allenová," povedal, „mohli by ste, pro-
sím, vybaliť ten nový potápači prístroj?" Zakašľal a iro-
nicky pokračoval: „A keby to bolo možné, skôr ako bude-
me večer zatvárať."
Až teraz spoznal Jupitera. „Ach, to ste vy! Ľutujem, pán,
ehm, Jones, ak sa nemýlim, ale neplatím Sandy za postá-
vanie."
50
51
.tl
áíffii
iill
'
TRAJA PÁTRAČI1'?'
Sandy prevrátila oči a zvrtla sa. „Už idem, pán Stapel-
ton," povedala a nedala na sebe znať mrzutosť za to náhle
vyrušenie.
„Zavolám ti," prisľúbil Jupiter.
„Možno sa vyčasí!" prikývla a žmurkla naňho.
Presne o pol jedenástej dorazil Jupiter späť do Hlavného
stanu. Peter a Bob ho už čakali, takže im mohol hneď vy-
sypať horúcu novinku. S Rodderom naozaj trafili do čier-
neho.
Po krátkej a prudkej debate sa rozhodli porozprávať in-
špektorovi Cottovi o svojom podozrení. Jupiter by si bol
síce rád posvietil na Roddera sám, ale po včerajšej udalos-
ti Peter a Bob pokladali toho chlapa za príliš nebezpečné-
ho. Navyše keď mal poruke smrtiacu zbraň. Bobovi beztak
nezvýšil čas, sľúbil matke, že s ňou pôjde na letisko po ses-
ternicu.
Jupiter mrzuto vyťukal Cottovo číslo. Inšpektor sa ohlá-
sil na tretie zazvonenie.
„Tuje Jupiter Jones, pane. Možno by sme vám mohli vy-
dať Vlčiu tvár," oznámil Prvý pátrač, „no len v tom prípa-
de, ak nás budete priebežne informovať, ako sa vec vyví-
ja."
Cotta zrejme oponoval, lebo Jupiter sa chystal skončiť
rozhovor. „V poriadku, inšpektor, tak sa do toho musíme
pustiť sami..."
Bob vyskočil a zapol mikrofón.
„Dobre, chlapci," odpovedal Cotta priamo, „Ste naozaj
tvrdohlaví. Budem vás informovať, čo sa robí. Sľubujem.
Ak sa do toho pustíte na vlastnú päsť, vyrobíte si pri ta-
komto indivíduu len problémy. Tak hovor."
Jupiter porozprával, čo zistili.
Cotta bol z toho uveličený. „To sa dobre počúva," pozna-
menal. „Ak naozaj prišiel z New Yorku sem... Hneď zač-
neme pátrať po Rodderovi."
Jupiter zložil slúchadlo. „Tak, to by sme mali," utrúsil
mrzuto. „Aspoň že sme rozhodujúci tip dali my a nie poli-
cajná psychologička slečna Hardingová." Dovliekol sa
k stoličke. Vonkoncom sa mu nepozdávalo, že by sa tento
sľubný prípad mal tak rýchlo skončiť. Veď prázdniny ešte
potrvajú zopár dní. Čo už, ešte vždy sa môže venovať po-
tápaniu.
Bob sa rozlúčil, lebo musel ísť domov. Peter chcel ešte
chvíľu ostať s Jupiterom, a keďže nemali čo robiť a Jupiter
beztak mal už pokazený deň, rozhodli sa pomôcť tete Ma-
tilde pri žehlení. Ich ponuka ju potešila, no aj veľmi pre-
kvapila. Odvďačila sa im výdatným obedom.
Potom sa obaja chvíľu motali po bazári. Jupiter navrhol,
aby hľadali pre Hlavný stan nového maskota. Prázdna
fľaška z koly, ako sa dalo čakať, Prvého pátrača veľmi ne-
nadchla. Práve si obzerali troch malých dinosaurov, keď sa
v prívese ozval telefón. „Vezmi ich so sebou," zavolal Ju-
piter a rozbehol sa. Vletel do prívesu a prudko zdvihol slú-
chadlo. „Cotta!" vykríkol prekvapene a zapol mikrofón,
aby aj Peter mohol počúvať.
„Čo je nové, inšpektor? Máte Roddera?"
„Nuž, Jupiter, naozaj sme ho vypátrali. Odnedávna býva
v jednom z tých starých domov pod útesom na pobreží.
Sám."
Jupiter hneď zbadal z Cottovho tónu, že bude nasledovať
nejaké ale. „Nenašli ste ho, inšpektor?"
„Ale áno, našli. Rodder trčí väčšinou doma, lebo ešte ne-
má prácu. Ale hľadá si niečo, to nám potvrdila sprostred-
kovateľňa."
Jupiter sa nervózne pohrával s telefónnou šnúrou. „A v čom
je teda problém?"
„V tom, že na čas, keď boli oba trestné činy spáchané,
má alibi. Overili sme si ich. Sú nezvratné."
Jupiter a Peter si vymenili prekvapené pohľady. „Abso-
lútne nepriestrelné?"
„Hej, absolútne. Ako zlodej neprichádza do úvahy. Do-
mnievame sa, že páchateľ sa len zviezol."
„Zviezol?"
52
53
Hl
mÉii
TRAJA PÁTRAČI ?"> ?
„Áno, je to niekto taký, čo pozná Rodderovu minulosť.
Možno o nej čítal v novinách, tak ako vy, a priživil sa na
tom príbehu. A Rodder sa podľa všetkého naozaj usiluje
začať normálny život."
„Prečo vlastne prišiel z New Yorku do Rocky Beach?"
zaujímal sa Jupiter.
„Chcel začať nový život, preto sa presťahoval z Východ-
ného pobrežia na Západné. Chcel spraviť hrubú čiaru za
svojou minulosťou."
Jupiter stratil reč. Podvedome si začal hrýzť dolnú peru.
Peter poznal tento jeho zlozvyk a zľahka ho tľapol po
ústach. „Spýtaj sa ho podrobnejšie na to alibi," zašepkal
Prvému pátračovi. Jupiter prikývol. „To alibi, inšpektor,
mohli by ste mi povedať, čo robil Rodder v inkriminova-
nom čase?"
Cotta si odkašľal. „Jupiter, naozaj zachádzaš priďaleko.
Ľutujem, nie."
„Ale, inšpektor," naliehal Jupiter, „veď sme sa dohodli.
Chceli ste nás o všetkom informovať! To nieje fér."
„Tak dobre." Inšpektor sa hlasno nadýchol. „Keď vy-
kradli Outdoor World, bol Rodder hore v Hilltowne na ran-
či a učil sa jazdiť na koni. Inštruktorka aj ďalší zamestnan-
ci ho jednoznačne identifikovali. Včera večer bol v Romá-
ne na pizze, viacerí sa naňho pamätali. Zostal tam celý ve-
čer. Si spokojný?"
„Áno, vďaka, pane." Jupiter si vymenil s Petrom vý-
znamný pohľad. „Teda všetko sa začína odznova."
Cotta sa trpko zasmial. „Bohužiaľ. Bolo by to šlo až pri-
dobre. Nebezpečný blázon je však naďalej na slobode.
A preto, priatelia," inšpektor zdôraznil svoju výstrahu
efektnou pauzou, „držte sa bokom. Ešte na to nemáte."
Na túto Cottovu poznámku Jupiter nereagoval. „Možno
tú paralelu s Rodderom použil dokonca zámerne, ako pas-
cu," uvažoval. „Aby sa polícia starala o nepravého."
„To isté si myslí aj slečna Hardingová."
„To ste si mohli nechať pre seba, inšpektor."
54
Cotta sa zasmial. „V niečom sa veľmi podobáte. Maj sa."
Položil.
Po prekvapujúcich novinkách od Cottu zavolal Jupiter
Bobovi a odvelil ho do Hlavného stanu. Tretí pátrač sa prá-
ve vrátil z letiska s Mary a s matkou a vďačne prijal po-
zvanie. S chabou výhovorkou a prísľubom, že sa vráti naj-
neskôr o deviatej, vysadol na bycikel.
Keď Bob dorazil, Jupiter s Petrom boli hlboko ponorení
do špekulácií. Prvý pátrač živo obhajoval novú teóriu, že
do prípadu je poriadne namočená policajná psychologička,
Hardingová. Navrhol, aby si na ňu dôkladnejšie posvietili.
Peter to považoval za absurdné. Len zato, že ju Jupiter ne-
môže vystáť, predsa ani zďaleka nepatrí na zoznam podo-
zrivých, odporoval Druhý pátrač.
Jupiter sa opieral o stôl s počítačom, ako to často robie-
val. Ruky mal vo vreckách džínsov. „Ba patrí, Peter!" zvo-
lal. „Len si spomeň na krádež na policajnom večierku! Le-
zec mal dobré informácie: vedel presne všetko o večierku
aj o prítomných činiteľoch. Vedel o bufete aj o miestnosti,
v ktorej držia zbrane. Hardingová to všetko tiež prinajmen-
šom vedela!"
„Ona aj stovka ďalších ľudí!" Peter sa naklonil v kresle
dopredu. „Veď si sám povedal, že tu prichádzajú do úvahy
takmer všetci hostia. Až po samého starostu."
Odmlčal sa a zdvihol pohľad, lebo Bob už hodnú chvíľu
potichu stál v miestnosti. „Ahoj, Bob." A vytrvalo pokra-
čoval: „Mám celkom odlišnú teóriu - Rodder je v tom pred-
sa len namočený!"
„Čo nepovieš!" zvolal Jupiter. „Možno má dvojníka?
Alebo môže byť na dvoch miestach odrazu. Bol by prvý,
ale čo sa dá vedieť..."
„Nebuď taký ironický," odpovedal Peter napodiv pokoj-
ne, „a počúvaj ma, prosím ťa. - No tak si sadni, Bob,
a vezmi si kolu, znervózňuje ma, keď tu tak postávaš. Aha,
správne, kola sa minula, to je jedno. - Teda takto: Roddera
prepustia z väzenia. Prichádza do Rocky Beach a údajne si
55
1
TRAJA PÁTRAČI í?79
hľadá prácu. Väčšinou je doma, sám, nik ho nevidí. Ale
presne..." tu sa Peter odmlčal a pozrel na Jupitera a Boba,
„presne na ten čas, keď došlo ku krádežiam, má Jeff Rod-
der nepriestrelné alibi! To je predsa čudná náhoda!"
„Niečo na tom bude," zamrmlal Bob, ktorý sa pomaly
dovtípil, o čo ide.
Musel s ním súhlasiť dokonca aj Jupiter, i keď nerád.
„Počúvajte," navrhol Peter. „Ešte dnes večer ideme do
pizzerie Romana a overíme si Rodderovo alibi."
„To môžeš aj sám," povedal Jupiter. „Ak to už urobil
Cotta, tak to sedí. Na Cottu je spoľahnutie."
„Napriek tomu." Peter ostal neoblomný. „Chcem to po-
čuť na vlastné uši."
„A druhé alibi?" spýtal sa Bob. „Aj vtedy si dal Rodder
pizzu?"
Peter sa zasmial. „Predvčerom sa vraj učil jazdiť na ko-
ni na ranči v Hilltowne. Ten chlap si z nás robí bláznov!"
„Ja si beriem pizzeriu," navrhol Bob. „Ľahko sa ta do-
stanem na bicykli."
Peter prikývol. „V poriadku. Ja naštartujem MG a vyve-
ziem sa hore na ranč."
Jupiter rezignovane súhlasil. „Robte, čo považujete za
potrebné. Aspoň si potvrdíte, že obe Rodderove alibi sú
v poriadku. Stavím sa, o čo chcete." Nepohol sa od stola
s počítačom ani o milimeter.
„Som si skoro istý, že náš Prvý pátrač už má na dnes ve-
čer iný program," povedal Bob a žmurkol na Petra, „keď
sa tak bráni proti našim návrhom."
Jupiter mlčal.
Peter sa škeril. „Myslím, že Jupiter dnes večer odpláva,"
vyhlásil hrdý na seba. „Hovorí mi to môj mentálny kon-
štrukt."
Desiata kapitola
Mýtická trojica
Keď Bob dorazil do Romány, sedelo pri vkusne prestre-
tých stoloch len zopár hostí. Bola to reštaurácia vyššej ce-
novej kategórie, kam Traja pátrači normálne nechodievali.
Bob pozrel na svoje staré džínsy. Zbadal ho mladý čierno-
vlasý čašník, premeral si ho trochu pohŕdavým pohľadom
a podišiel k nemu.
„Dobrý večer. Želáte si?" privítal ho čašník.
„Dobrý večer, pane," zdvorilo pozdravil Bob. „Mám sa
tu stretnúť s priateľom." Poobzeral sa. „Volá sa Rodder,
má asi tridsaťpäť rokov, plešinu nad čelom, ach, ozaj, ešte
jazvu na brade."
Čašník sa zachmúril. „Áá, ty si teda z tej bandy?" Jeho
hlas znel odmietavo a nevraživo. „Tak môžem rovno za-
volať políciu, aj tá sa totiž oňho už zaujímala!"
„Nerozumiem celkom," povedal Bob.
Čašník ho ťahal smerom k východu. „Tak ti to vysvetlím.
Tvoj milý pán Rodder tu včera obsmŕdal celý večer. Chcel
som ho hneď vyhodiť, vyzeral ako vagabund. Ale spravil
taký cirkus, že som ho nechal sedieť tamto vzadu v kúte.
Urobil som veľkú chybu!"
„Ako dlho tu vlastne bol?"
„Dlhšie ako treba." Čašník vystrčil Boba zo dverí. „Celý
večer. Celé hodiny pil len vodu a blokoval stôl. A navyše
sa chcel vypariť bez zaplatenia." Postrčil Boba ešte kúsok
na chodník. „A teraz sa strať, amigo!" Nato sa obrátil a zmi-
zol v reštaurácii.
Práve sa rozpršalo. No, to bolo naozaj krátke a pôsobivé,
pomyslel si Bob. Jedno je však jasné: Rodder nemohol byť
lezcom z policajnej stanice. Vysadol na bicykel a zamieril
do Hlavného stanu. Dážď zhustol, lialo sa ako z krhly.
Ktovie, či Peter zistil viac.
56
57
SiilÉ
• 1
TRAJA PÁTRAČI'' •"
Peter medzitým uháňal na svojom MG po kopcovitom
teréne Hiltownu a ľahko našiel rozľahlý areál jazdeckej
školy. Odstavil auto na takmer plnom parkovisku pred ran-
čom. Vystúpil a vdýchol svieže večerné povetrie. Zopár
koni odfrkovalo. Obzeral sa okolo seba a myslel si, že by
ani nezaškodilo dakedy si zajazdiť. Vždy ho fascinovalo
ovzdušie týchto jazdeckých rančov, bolo v ňom čosi do-
brodružné.
Peter prešiel nádvorím a vstúpil do hlavnej budovy. Za
mierne ošarpaným recepčným pultom nebol nik, a tak sa
držal tabule s nápisom Jazdecká klubovňa a ocitol sa v ne-
veľkej miestnosti.
Vyzeralo to tam rušno. Všetky miesta boli obsadené.
Hostia jedli, pili, rozprávali sa. Pri jednom stole sa debato-
valo o najlepšom sedle, pri druhom o najlepšom koňovi.
Mnohí hostia sedeli ešte v jazdeckých úboroch. Petrovi
chvíľku trvalo, kým sa zorientoval. Zbadal muža za baro-
vým pultom a prebil sa k nemu.
„Dobrý večer!" musel takmer kričať, aby ho v tom hur-
haji bolo počuť. „Prosím si minerálku!"
„Hneď to bude."
Čakal, kým mu hostinský nalial do pohára. „Prepáčte,
mal by som jednu otázku." Muž kývol hlavou a nahol sa
ponad pult. „Istý priateľ, pán Rodder, mi odporúčal vašu
jazdeckú školu. Bol tu predvčerom, popoludní. Tiež sa za-
ujímam o kovbojskú jazdu."
„Moment." Muž zašiel do zadnej miestnosti a čoskoro sa
vrátil s hrubou knihou s rozpisom hodín. „Vravíte pred-
včerom, pán Rodder..." Prechádzal prstom po rozličných
čiarach. „Áno, tu je to, od štvrtej do šiestej, mala ho Elly.
Elly Ringová, dnes večer je tu, vzadu v jazdiarni. Choďte
za ňou a spýtajte sa jej."
„Ďakujem!" Peter na dúšok vyprázdnil pohár, zaplatil
a vyšiel z klubovne.
Nebolo ťažké objaviť Elly. Mohla to byť jedine tá útla
tmavovláska, ktorá sa práve usilovala vysvetliť tučnému
mužovi, ako dostane na koňa ťažké kovbojské sedlo. Tuč-
niak bol nemotorný, perfektný bol iba jeho novučičký no-
vý jazdecký úbor. Peter sa chvíľu prizeral, potom Elly
zdvihla zrak. „Prišiel si za mnou?"
„Áno, ale to počká."
Povedala čosi svojmu žiakovi, potom ho prenechala osu-
du a podišla k Petrovi, ktorý čakal za ohradou. „Tak čo by
si rád?"
„Dobrý večer, pani Ringová." Nasadil rozpačitý úsmev.
„To mi nepovedal, že vyzeráte tak senzačne..."
Podozrievavo naňho pozrela. „Kto ti čo povedal, alebo
nepovedal?"
„Pán Rodder, môj známy. Mal u vás hodinu, predvče-
rom."
„Ty si priateľ pána Roddera?" Bola úprimne prekvapená.
„Nedávno sa naňho spytovala aj polícia."
Peter sa zarazil a zmenil taktiku. „No, povedzme, známy.
Bol tréningom u vás taký nadšený."
Zasmiala sa, až je vlasy padli do tváre. „Skutočne? Veď
ustavične padal z koňa."
„Nuž, viete, pán Rodder ešte len trénuje." Koľko rokov
môže mať táto Elly? Peter jej odhadoval takých dvadsať-
päť.
„Vraj trénuje, no to je dobré! Je to strašné drevo, to mu-
sím povedať. Také čosi som ešte nezažila." Elly letmým
pohľadom skontrolovala, čo robí tučniak. Práve mu vypad-
lo sedlo z rúk. Kôň začínal byť nervózny. „Len pokojne,
Uno," zavolala inštruktorka na koňa. Mrzuto pokrútila hla-
vou. „Tento tiež nevyzerá lepšie," skonštatovala.
Peter na ňu sprisahanecky kývol. „Čo sa dá robiť, pán
Rodder veľakrát nesedel na koni," vrátil sa opatrne k téme.
„Povedala by som, že vôbec nesedel." Prehodila si vlasy
za ucho a tvár jej trochu sprísnela.
„Pravda..." začala.
„Pravda, čo?"
Elly váhala. „Teraz, keď to vravíš... Tvrdil síce, že ešte
59
TRAJA PÁTRAČI''''''
nikdy nejazdil, lenže v niektorých situáciách sa mi zdalo,
že sedel na koni už neraz. Akoby sa zámerne robil ťarba-
vejším, ako je."
„Možno sa mu páčilo, že ho usmerňujete," odpovedal
Peter čo najšarmantnejšie.
„Možno." Viacej sa k téme nevracala. „A čo ty, chceš ho
nasledovať?"
„Rád by som," povedal Peter. „Kovbojská jazda je môj
sen. Ale dúfam, že urobím trochu lepší dojem."
„No, uvidíme."
Prerušilo ich tupé buchnutie. Tučniakovi spadlo sedlo
z koňa.
„Pomaly to bude trýznenie zvierat!" utrúsila Elly. „V po-
riadku, prihlás sa vpredu, ak chceš u mňa jazdiť." Kývla
mu. „Urobím, čo sa dá!"
Peter sa zamyslene vracal k autu. Pri recepcii takmer pod-
ľahol pokušeniu prihlásiť sa na tréning u pani Ringovej.
Lenže za recepčným pultom dosiaľ nik nebol. Práve sa
spustil dážď a tak Peter preklusal k svojmu autu. S po-
vzdychom si sadol za volant. Bol rád, že si alibi ešte raz
osobne overil. „Rodder je pochybný," zamrmlal a naštar-
toval.
Peter a Bob prišli pred Jonesov bazár takmer súčasne.
Cez vchod Červeného korzára sa dostali do dvora. Bob za-
zvonil na domových dverách, aby privolal Jupitera. Otvo-
rila teta Matilda. „Myslela som, že je s vami," povedala
prekvapene. Všimla si len to, že Jupiter sa vyobliekal, nie
tak ako inokedy. Ich Prvý si dožičil súkromný večer.
Keď Bob vošiel do prívesu, Peter práve ukladal na dos-
ku pri dverách tri malé dinosaury, ktoré našli s Jupiterom.
„Naše nové maskoty," vyhlásil.
Bob vzal jednu figúrku do rúk. „Super, sú z umelej hmo-
ty. Tie vydržia každý útok podložkou spod myši." Pustil
dinosaura na zem. Gumené zvieratko párkrát poskočilo
a náhodou ostalo vzpriamene stáť. „Senzačné, obstál v skúš-
60
ke. Je nezničiteľný!" Postavil ho späť na dosku. „Ako ich
budeme volať?"
„Čo tak Mýtická trojica!" navrhol Peter.
„Alebo Traja neporaziteľní!"
Peter sa zasmial. „Tak potom rovno Jupiter, Peter
a Bob!"
„Súhlasím! Ale v opačnom poradí: najväčší bude Bob."
„Len či to náš Prvý ocení?"
„Veď tu nieje. A kto neskoro chodí..." Bob kýchol.
„Hnusný dážď," povedal. „Podaj mi uterák."
Peter mu hodil uterák. „Tou starou handrou si chceš vy-
šúchať hlavu? Veď sa tu povaľuje už mesiace!"
„Radšej starou handrou, ako ležať zajtra v posteli." Bob
si vysúšal vlasy, odfrklo mu z nich zopár kvapiek.
„Vyzeráš ako pankáč," poznamenal Peter.
Bob triasol hlavou tak tuho, že mu vlasy ešte väčšmi tr-
čali na všetky strany. „Pusťme sa do toho," povedal, „rých-
lo si všetko preberme, sľúbil som, že dnes prídem domov
o deviatej. Musím nejako odpratať Mary do postele."
„Tak už nemáme veľa času," Peter bol sklamaný. „Chcel
som vlastne navrhnúť, aby sme dnes večer poctili Roddera
návštevou."
Bob naňho ohromene pozrel. „Ale načo? On to nemohol
byť. Aspoň to alibi z pizzerie sedí."
Peter prikývol. „To druhé tiež. Ale celá vec ukrutne smr-
dí." Porozprával, čo sa dozvedel od inštruktorky. „Rodde-
rovi zrejme išlo o to, aby naňho, preboha, nezabudla," uza-
vrel. „Tváril sa ako posledný tĺk, a to celkom zámerne. Na
také indivíduum si inštruktorka spomenie aj po rokoch.
A ty si ako pochodil?"
„Vlastne takisto," odpovedal Bob zamyslene. „Rodder
strávil celý večer v Románe. Ale nie ako slušný hosť. Na-
robil tam také nepríjemnosti, že čašník, ale určite aj nie-
ktorí hostia, naňho nezabudnú. Zdá sa, že predtým tam ni-
kdy nebol."
„Vidíš," triumfoval Peter. „Akurát na ten čas, keď sa sta-
Verejná knižnica Mikuláša Kováča
fij Banská Bystrica
;'.>-!', „.',i''-.""'
TRAJA PÁTRAČ]'??
la krádež, si zadováži nezvratné alibi. Hoci on nemôže byť
Vlčia tvár, musí o veci vedieť. Teraz som si ešte istejší ako
predtým!"
„A chceš sa uňho zastaviť?" Bob naňho pochybovačné
pozrel. „Veď inak bývaš skôr opatrný." Náhle sa zasmial.
„Ach, tak je to: Jupiter si zasadol na Hardingovú a ty chceš
proti tomu postaviť Roddera, je to tak?"
„Nezmysel," vyhŕkol Peter a odmietavo hodil rukou.
Lenže Bob cítil, že sa celkom nemýli.
Pozrel z okna. Dážď sa trochu utíšil. „Tak ja pôjdem,"
povedal. „Uvidíme sa ráno. Ozaj, Peter, myslím, že by sme
sa mali spýtať Jupitera, kým niečo podnikneme."
„Hej, hej," zamrmlal Peter.
Jedenásta kapitola
V brlohu vlka
Peter zaparkoval auto povyše starých drevených domov,
ktoré stáli pod úšustom. Pre výhľad na more to bolo kedy-
si exkluzívne sídlisko, ale potom ho kúpil akýsi filmový
producent a nestaral sa oň, takže časom schátralo. Väčšina
ľudí tu bývala v podnájme, a jedine ten, kto mal šikovné
ruky, vedel ubrániť svoje bydlisko pred ustavičnými ná-
pormi západného vetra.
Peter sa pod ochranou večerného šera opatrne pohyboval
od vchodu ku vchodu. Pôvodne si myslel, že Roddera ťaž-
ko nájde. Lenže tak ako Rodder vystupoval pod pravým
menom v reštaurácii a v jazdiarni, tu sa tiež viditeľne pred-
stavil; na tabuľke sa skvel čerstvý nápis: Jeff Rodder.
Na večernej oblohe sa črtala tmavá silueta domu. Stál asi
dvesto metrov od cesty uprostred spustnutej záhrady zaras-
tenej kríkmi a travinami. Peter tajne dúfal, že Rodder ne-
bude doma, lenže na prízemí sa v jednom okne svietilo.
Poobzeral sa. Oba susedné domy boli hodne vzdialené.
Od mora sa znova blížila dažďová chmára. Druhý pátrač
62
si zapol bundu. Potom sa rozbehol okolo pozemku, kým
našiel vhodné miesto. Preskočil drevený plot a skrčil sa za
malým stromčekom. Medzitým sa takmer celkom zotmelo,
no aj tak nechcel nič riskovať. Prebiehal od kríka ku kríku,
od krytu ku krytu. Pomaly sa približoval k domu a jeho na-
pätie rástlo. Ani sám presne nevedel, čo vlastne chce. Bol
si však istý, že nájde niečo, čím presvedčí Jupitera a Boba,
že Rodder sa do prípadu namočil až po uši.
Keď bol od domu vzdialený asi päťdesiat metrov a na
chvíľku sa zastavil, zrazu počul šuchot. Chvíľku ešte poč-
kal, napočítal do desať. Potom sa opatrne pohol ďalej. Do
monotónneho hukotu vetra sa vrezal škrek. Vzniesol sa
tmavý tieň a čosi preletelo Petrovi ponad hlavu. Zdvihol
ruky, aby sa chránil. Potom si s úľavou vydýchol: vyplašil
veľkú čajku.
Zažmúril oči, aby sa znova sústredil. Nebola to nejaká
filmová scéna, odohrávalo sa to tu a teraz. A navyše nepo-
vedal nikomu, kam ide. Vzchopil sa a sústredil pozornosť
na dom. Zdá sa, že muž vnútri si nič nevšimol. Na chvíľu
sa však Petrovi predsa zazdalo, že v tmavom okne na pos-
chodí sa mihol ešte tmavší tieň.
No teraz zrejme vnímal všetko precitlivené. Čakal ešte
chvíľu a videl, že v osvetlenej miestnosti na prízemí sa nie-
kto pohybuje. Záclony však boli zatiahnuté, a tak nič pres-
nejšie nerozoznal. Vzápätí svetlo zhaslo. O niekoľko se-
kúnd sa na chvíľočku rozsvietilo v inom okne a nato sa
rozsvietilo svetlo pred domom. Peter za kríkom sa prikrčil
k zemi. Počul, ako zapadli domové dvere. Vonkajšie svet-
lo zhaslo, potom sa zabuchli dvere auta. Motor naštartoval.
Peter sa pritisol k trávnatej zemi, takže ho svetelný kužeľ
reflektorov nemohol zachytiť. Keď auto zmizlo, zdvihol sa
a zrazu vedel presne, čo urobí. Opatrne sa zakrádal ku
vchodu starého dreveného domu. Nemohol celkom potla-
čiť výčitky svedomia. Veď nemal proti Rodderovi nijaký
dôkaz, išlo teda o vlámanie. Ale zvedavosť bola silnejšia.
Cítil, že má horúcu stopu. Päť minút, pomyslel si, to musí
63
TRAJA PÁTRAČI?''?
Y ífwW
na akciu stačiť. Inak hrozí priveľké riziko, že sa Rodder
vráti.
Dohmatal sa popri stene ku dverám a pre istotu načúval,
či sa niečo neozve. Nepočul nič podozrivé. Strčil ruku do
vnútorného vrecka bundy, že vytiahne zbierku pakľúčov.
Lenže siahol do prázdna.
„Dočerta," uľavil si Peter potichu. Zrejme puzdro niekde
stratil. Určite si ho dával do vrecka, na to sa pamätá. Druhý
pátrač znervóznel. Dokedy sa Rodder zdrží vonku, to ne-
vedel. V každom prípade nemôže strácať ani minútu. A svo-
ju nerozlučnú zbierku pakľúčov musí stoj čo stoj nájsť.
Pravdepodobne mu vypadla tam, kde vyplašil vtáka. Len či
nájde ten krík?
Podráždene sa vydal na spiatočnú cestu. Podchvíľou sa
obracal k Rodderovmu domu a pomocou perspektívy po-
rovnával pohľad naň s tým, čo si uchoval v pamäti. Prešlo
dobrých päť minút, kým nadobudol istotu. Tu to musí byť.
Druhý pátrač si kľakol a naslepo rukami prehľadával trávu.
Spočiatku mu prišli pod ruku len kamene a drevá, potom
prázdna plechovica. No po ďalších dvoch minútach našiel,
čo hľadal. S tichým hvizdnutím vytiahol spod kríka navlh-
nuté puzdro.
S očividnou úľavou sa zdvihol a rozhliadol okolo seba.
Dom tam stále stál tichý a tmavý. Prestalo pršať, ale už sa
blížil ďalší mrak. Petrovi preblesklo hlavou, či by nemal
akciu odložiť, veď hľadaním stratil nejaký čas. Lenže prí-
ležitosť bola priaznivá, tak ako predtým. A že našiel puz-
dro, to si vysvetľoval ako dobré znamenie. Strčil teda puz-
dro do vrecka a zatiahol zips. Znova sa rozbehol k domu.
Keď po chvíľke stlačil kľučku na dverách, zľakol sa.
Dvere povolili! Rodder vôbec nezamkol! Zrejme to tu na
okolí nie je potrebné, pomyslel si Peter a odchýlil dvere.
Potom vkĺzol do tmavého ošarpaného domu.
Vnútri razilo stuchlinou. Kým sa Rodder nasťahoval,
dom asi dlhšie stál prázdny. Peter vytiahol baterku a roz-
svietil ju. Nachádzal sa v akejsi predsieni, z ktorej viedli
64
schody hore. Starý zanedbaný vešiak bol jedinou ozdobou
predsiene.
Peter otvoril jedny dvere a ocitol sa v obývačke. V po-
rovnaní s predsieňou bola táto miestnosť až prepchatá ná-
bytkom. Svetelný kužeľ jeho baterky zachytil staré kreslá,
konferenčný stolík, vstavanú skriňu aj malý písací stolík.
Rodder sa zrejme zdržiaval najmä v tejto izbe, i keď ju ne-
zariadili práve útulne. Všetko bolo rozostavané len tak ha-
la-bala, na gauči sa povaľovalo šatstvo, dlážku pokrývali
stránky z Los Angeles Post. Peter si bližšie pozrel titulky.
Priamo pod veľkým článkom o prezidentovej návšteve ob-
javil správičku o zmiznutom chlapcovi v Los Angeles.
Lenže to nemuselo nič znamenať, napokon, tie noviny sa
nájdu aj u nich doma.
Uprostred stola stála otvorená plechovica piva. Peter ju
zdvihol a zistil, že nie je dopitá. Rodder musel odísť veľ-
mi náhle. Dúfajme, že sa takisto náhle nevráti, pomyslel si
Peter, lebo písací stôl, ako s radosťou zistil, priam lákal po
pátraní. Ležali na ňom listy a papiere, určite by sa oplatilo
pozrieť sa na ne dôkladnejšie.
Peter hmatkal dopredu. Drevená dlážka vŕzgala pri kaž-
dom kroku, takže sa podchvíľou zastavoval a načúval, či
sa vonku niečo nerobí. Ale okrem dažďových kvapiek, čo
znova bubnovali na okná, nepočul nič podozrivé.
Minúty ubiehali a Peter náhlivo prezeral hŕbu papierov.
Bol medzi nimi aj list zo sprostredkovateľskej firmy. Fir-
ma sa sťažovala, že Rodder nenastúpil do práce, ktorú mu
dojednali. Peter zmraštil čelo a hľadal ďalej, prezeral jeden
papier za druhým. Účet za plyn, inzerát jazdeckého ranča
v Hiltowne, ale nijaký výhražný list, nijaká obálka s adre-
sou Pán Cotta, či podobná podozrivá písomnosť. Zato Pe-
trovi padol do očí iný doklad. Rodder si prenajal v jachto-
vom prístave v Rocky Beach drahý motorový čln. Čudné,
načo mu to bude? A kde na to vzal peniaze?
Náhle sa Peter strhol na tichý vrzgot krokov po drevenej
dlážke v predizbe: Rodder sa vrátil! Náhlivo sa poobzeral,
65
TRAJA PÁTRAČI 71"
ale izba nemala iný vchod. Čo lodný kufor pri druhej ste-
ne? Je to priďaleko. Kroky sa už blížili ku dverám. Peter
rýchlo priskočil k stropnej lampe a baterkou rozbil žiarov-
ku. Potom zhasol baterku a čakal potme.
Druhému pátračovi prebehli zimomriavky po chrbte, keď
sa so škripotom otvorili dvere. Ktosi vošiel dnu a pohmká-
val si pesničku. Peter zatajil dych. Márne sfúknutie vypí-
nača bolo preň znamením. Rozsvietil baterku a skočil. No
vzápätí zdúpnel: hľadel na príšernú vlčiu masku.
Dvanásta kapitola
Tretí list
Petrovi od úľaku vypadla baterka z ruky, spadla na zem
a odkotúľala sa pod bieliznik. Keď jej hrmotanie zatíchlo,
ozval sa tenký sladkastý chichot. Sivá postava podišla
k stojacej lampe a zapálila ju. Svetlo zaplavilo miestnosť.
Z lepkavého chichotu sa zrodili slová. „Ó, máme tu malé-
ho milého vlamača. Ani hnúť, priateľko!" Rodder, musel
to byť Rodder, pomaly vykročil k Petrovi, ktorý od strachu
celkom zdrevenel. „Ticho, priateľko, lebo bude s tebou
zle." Chlap ukázal nôž.
„Čo tu asi hľadal, môj mladý priateľ?" Už bol pri Petro-
vi. Nôž sa zablysol vo svetle. „Otoč sa, srdiečko." Stačilo
zopár hmatov a Peter už mal ruky spútané za chrbtom. „Aj
ty si tu chcel trochu snoriť, akoby nestačila polícia?"
Petrovi sa vrátila reč: „Dajte mi pokoj!" vykríkol. „Ešte
to oľutujete!"
„Mýliš sa, ty oľutuješ." Chlap sa zachichotal. „Pozrime -
že, aký vlamač." Prekvapujúcim chmatom sotil Petra na
pohovku a spútal mu nohy. „Všeličo mi budeš musieť vy-
svetliť..."
No keď zaťahoval povraz na Petrových nohách, ruky mu
náhle znehybneli a zdvihol zrak. Počul to aj Peter. Hore na
ceste zrejme zastalo auto. Buchli dvere.
66
„Objednal si si ešte zopár kolegov?" zasyčal chlap. Slad-
kastý tón sa vytratil z jeho hlasu.
„Jasné, že ma hľadajú!" v zúfalstve zvolal Peter. Lenže
chlap mu šikovne strčil do úst šatku a odvliekol ho k lod-
nému kufru, ktorý stál pri dverách. Trhnutím zdvihol vrch-
nák a vopchal Petra dnu. „Ani muk!" rozkázal, „lebo spo-
znáš vzápätí, kto je Vlk!" Stiahol si masku z tváre. Druhý
pátrač stihol zachytiť pohľadom Rodderovu jazvu, potom
sa vrchnák zachlopil a nastala tma. Len úzkymi škárami
prenikalo dnu trochu svetla. Peter sa triasol na celom tele
a uvažoval, či cez škáry prenikne aj nejaký vzduch. Dal sa
nachytať ako posledný chumaj. Keby aspoň niekto tušil,
kam šiel.
Peter počul, hoci drevo tlmilo zvuky, že ktosi rázne za-
klopal na dvere. Rodder vyšiel do predizby a zavrel za se-
bou dvere obývačky. Nasledoval krátky rozhovor, ale Peter
spočiatku nič nerozumel. Potom však hlasy zosilneli a Pe-
trovi sa rozbúchalo srdce.
„Nie, pán Ambler," skríkol Rodder zlostne. „Naozaj ne-
mám chuť vpustiť vás dnu. Polícia tu už bola."
„Ale musím vám položiť ešte niekoľko otázok, pán Rod-
der!" To je naozaj hlas Scotta Amblera, pomyslel si vzru-
šený Peter.
„Nedá sa to vybaviť tu vonku?" spýtal sa Rodder. Teraz
mám šancu, dovtípil sa Peter. Musí nejako na seba upozor-
niť. Pokúsil sa z celej sily kopať zviazanými nohami do
lodného kufra. Hoci mu nezostávalo veľa miesta, trochu sa
mu to predsa len podarilo. Ozval sa tupý buchot. Pokračuj,
prikazoval si Peter, plnou parou vpred.
„Máte návštevu, pán Rodder?" spýtal sa Ambler. „Čosi
tu búcha."
„To je len práčka," zahováral Rodder.
„Pán Rodder!" Amblerov hlas znel pobúrené. „Práčka?!
Okamžite ma vpusťte dnu!"
„Máte pravdu, pane," povedal Rodder trochu tichšie. „Žar-
toval som. V skutočnosti som práve chcel volať políciu."
67
TRAJA PÁTRAČI? 9'?
t*
„Políciu? A to už prečo?"
„Nuž," Rodder sa na chvíľku odmlčal. „Viete, pristihol
som vlamača."
„Vlamača?"
„Áno. Dokonca veľmi mladého. Rád ho zverím do va-
šich rúk. Poďte ďalej."
„No prosím, to ste nemohli urobiť hneď?"
Peter počul, ako zapadli vchodové dvere a muži vošli
do izby. Vrchnák sa otvoril a Peter hľadel na dve tváre, jed-
na bola zúrivá, druhá ohromená.
„Tuje ten mizerák," vyhlásil Rodder. „Zatknite ho."
„Peter!" vyrazil prekvapene pán Ambler.
„Vy poznáte toho mládenca?" spýtal sa Rodder.
„Áno, poznám ho, pátra v záležitosti, o ktorej sme vám
hovorili." Pán Ambler začal Petrovi uvoľňovať putá. „Te-
da poriadne ste ho zošnurovali," skonštatoval a pozrel
úchytkom na Roddera.
„Aby mi vtáčik neuletel," vysvetľoval Rodder. „Preto
som ho strčil aj do tej debny."
„Rozumiem," zamrmlal Ambler a vytiahol Petrovi šatku
z úst. „Je to pravda, Peter, že si sa sem vlámal?"
„Áno, je to síce tak, ale..." Peter sa zdvihol a pomaly lie-
zol z kufra. Rodder sa správal čertovsky šikovne. No Peter
si bol istý, že Vlčia tvár mu nastavila pascu. Prečo by sa
bol vrátil peši a nasadil si k tomu masku? „Dvere boli
otvorené." Hoci to Petrovi ťažko padlo, podal Rodderovi
ruku. Bude asi múdrejšie najprv zmierniť situáciu. „Pre-
páčte, pán Rodder," zatváril sa skrúšene.
Pán Ambler sa obrátil k Rodderovi: „Neradil by som vám
podávať trestné oznámenie," povedal. „Za to, čo ste s ním
porobili, mohol by vás žalovať aj za obmedzovanie osob-
nej slobody a ublíženie na zdraví."
„Toho sa nebojím," odeskol Rodder a usmial sa od ucha
k uchu.
„A ďalej je tu skutočnosť, že ste ma nechceli hneď vpus-
tiť do domu," vyhlásil Ambler.
68
„Bol to žart," odvetil Rodder, „iba žart. Veď som vedel,
že chlapec je dobre schovaný."
„Pán Rodder, Peter vám zaručene nechcel nič ukradnúť.
A varujem vás! Môžeme vám čertovsky znepríjemniť ži-
vot!"
Rodder si oprel ruky v bok. „Rozmyslím si to," zahun-
dral.
Ambler chytil Petra pod pazuchu a ťahal ho z izby. „Poď-
me," zasipel.
„A čo vaše dôležité otázky?" zaujímal sa zrazu Rodder.
„To má čas," odpovedal policajný psychológ a ťahal Pe-
tra zo dverí.
„Najlepšie bude, keď sa tu viac neukážete," kričal Rod-
der za nimi. Potom tresol dvermi.
Ambler nasadil také tempo, že mu Peter spočiatku vô-
bec nestačil. Mlčky kráčali tmou. Peter vedel, čo bude
nasledovať: dlhá prednáška o nebezpečenstve takýchto
akcií.
No namiesto toho povedal Ambler len toľko: „Peter, uše-
trím si kázeň. Vieš aj sám, že si urobil chybu. Zato si mal
z pekla šťastie."
„Prepáčte," ospravedlnil sa Peter druhý raz v ten večer.
„A ďakujem," dodal, „za záchranu."
„Nechajme to."
Kráčali ďalej nocou a obaja mlčali. Ambler si pískal pes-
ničku a Peter si usporadúval myšlienky. Nárazy vetra zmie-
šaného s dažďom mu vrážali do tváre, ale na rozdiel od
cesty sem mu to dobre padlo.
„Zistil si niečo?" spýtal sa Ambler, keď došli k autu.
„Bohužiaľ nič, vrátil sa priskoro."
„Tak sadaj." Ambler šťukol centrálnym zatváraním.
„Moje auto stojí hore na sídlisku," povedal Peter a usa-
dil sa do auta. „Akej šťastnej okolnosti vlastne vďačím za
svoju záchranu?"
Ambler sa zasmial a naštartoval. „Slečna Hardingová sa
drží teórie, že Vlčia tvár sa vlastne len priživuje na Rodde-
69
mSBBm
TRAJA PÁTRAČI9'7?
rovej minulosti. Nie som o tom tak celkom presvedčený.
A ty zrejme tiež nie."
Peter kývol hlavou, ale mlčal.
„Dnes večer sa objavil tretí list od Vlčej tváre," pokračo-
val Ambler. „Nuž chcel som sa Rodderovi ešte raz pozrieť
na zuby. Najmä tá maska prezidenta mi stále vŕta v hlave."
„Prišiel tretí list?" zbystril Peter pozornosť.
„Áno," potvrdil Ambler.
Medzitým ubehol kus cesty. Peter zbadal svoje auto.
„Tamto stojí moje auto, pán Ambler."
Policajný psychológ zastavil tesne pred ním.
Ale Peter ostal sedieť. „A čo je v ňom?" spýtal sa. „V tom
liste?"
Ambler pozrel naňho. „Sľúb mi, že sa odteraz nebudete
do toho pliesť," naliehal.
„Takú hlúposť ako dnes zaručene nikdy viac neurobím,"
vyhlásil Peter obozretne.
Zdalo sa, že to Amblerovi stačilo. „V poriadku." Strčil
ruku do vrecka saka. „Nedbám. Tu máš moju kópiu." Po-
dal Petrovi papier. „Ale ruky preč od toho!"
Peter roztrasenou rukou prevzal zložený lístok.
Trinásta kapitola
Panika
Ešte večer nechal Peter obom priateľom správu na odka-
zovači, že sa bezpodmienečne musia hneď ráno stretnúť.
Má dôležité novinky. Keď ráno prišiel na dvor bazára, Ju-
piter práve teperil do Hlavného stanu debničku koly. Peter
chytil debničku za druhý koniec a pomohol uložiť do prí-
vesu zásobu nápojov. „Narazil si na poklad?" spýtal sa.
„Dar odo mňa," odpovedal Jupiter len tak zbežne, a keď
videl úžas na Petrovej tvári, dodal: „Lebo sa mi darí, to je
všetko."
Petrovi toto vysvetlenie ani zďaleka nestačilo. „Čo sa ti
70
porobilo? Veď to sa ešte nikdy nestalo! A kde si bol včera
večer?"
Jupiter iba pokrčil plecami. Nebol ochotný odpovedať.
„Narobil si včera poriadny frmol," vyhŕkol namiesto od-
povede a sadol si do kresla.
Peter zbystril pozornosť. Odkiaľ to zas Jupiter vie? V od-
kaze predsa neprezradil nič o svojom dobrodružstve a o tre-
ťom liste. Lenže už sa nedostal k tomu, aby sa Jupitera
opýtal. Pred dverami prívesu sa zrazu ozval hlas.
Dvaja pátrači zdesene pozreli na seba. Ten hlas poznali
až pridobre.
Jupiter zareagoval prvý. „Rýchlo do Tunela č. 2," zavo-
lal v panike Petrovi. Tunel č. 2 bola úzka krátka rúra, kto-
rá viedla z dlážky prívesu do dielne: bola to jedna z úniko-
vých ciest Troch pátračov, ktorá im veľakrát dobre poslú-
žila.
„Poďme, to je naša jediná záchrana!" Peter vyskočil, kaž-
dá sekunda bola vzácna. Keď však videl, že Jupiter musí
najprv odpratať Bobové fascikle, rezignovane klesol na
stoličku. „Obávam sa, že je už neskoro," povedal, zatiaľ čo
Jupiter odpratával posledné fascikle.
„Úniková cesta by mala byť vždy voľná!" nadával Prvý
pátrač. „Bob je naozaj idiot!" Kľakol si, že sa spustí do rú-
ry. Lenže vtom sa už otvorili dvere.
„Nie som nijaký idiot," oznámil Bob a vošiel dnu. Vzá-
pätí za ním vplávala dievčina. Ako Peter vedel, bola asi
o rok mladšia od pátračov, mala teraz dlhšie plavé vlasy,
krikľavé šaty (zrejme si takto predstavovala život v Kali-
fornii), na nose slnečné okuliare, hoci bolo pod mrakom
a volala sa Mary. Bola to Bobová sesternica a človek mo-
hol pri nej naozaj prísť o uši.
„No zbohom," vzdychol si Jupiter s krytom v ruke.
Bob sa uškŕňal, vedel si živo predstaviť, čo sa asi v pria-
teľoch odohráva.
„Vitaj, Mary," povedal Peter. „Milé od teba, že si nás pri-
šla navštíviť."
71
traja pátrací ¦
„Ó, Peter!" zvolala Mary. „a
že som vás chcela hneď vidieť. „ut, Mtc ^
čilo popoludní, no, však ho poznáte, vždy
pre seba..."
Na tomto mieste sa Bob veľavravne usmial na priateľov
„...ale ja som vás už tak chcela vidieť a poobzerať sa po
bazári, je to také vzrušujúce. Aj Bobová mama povedala
keď už bol včera tak dlho preč, že tu u vás v Rocky Beach
je to vždy také dobrodružné, nie ako v našom malom
Woodfielde. Peter, Jupiter, počúvate ma vôbec..."
Peter s Jupiterom odtiahli od seba hlavy. Práve urobili
nový - žiaľ neúspešný - pokus dozvedieť sa od Petra, čo
zažil včera večer.
„...teda, ani v Seattli sa toho nedeje toľko ako u vás, tu sa
zastaví dokonca aj prezident, aby otvoril domov dôchod-
cov, aké vzrušujúce, kým sa prepracuje k nám, iste bude už
dávno po voľbách, alebo ho nejaký blázon odbachne. A zaj-
tra tu už bude, na uliciach je všetko hore nohami, stavajú
zátarasy, aj ja by som chcela ísť, pôjdete so mnou, pravda-
že, veď máte prázdniny. Aj u vás sú učitelia takí otravní
ako v Seattli, neviem si to ani predstaviť, že by tu v Kali-
fornii..."
„Musíme voľačo urobiť," zasyčal Peter Jupiterovi, „mu-
síme sa súrne porozprávať o Vlčej tvári, a to bez svedkov!"
„...ale zato mi posledná písomka z matiky dopadla straš-
ne dobre. Viete čo? Jednoducho som si predstavila, že som
Jupiter a ako by to riešil on..."
„Mám nápad," zamrmlal Jupiter potichu, „Peter, počkaj."
„No hej, keď on je vždy taký logický, to na ňom strašne
obdivujem, a Peter taký športový. Peter, ešte toľko zabe-
hávaš? Hoci jogging vraj vôbec nieje taký zdravý, počula
som, na kosti, môj otec, ktorý učí na univerzite..."
„Mary," stroho ju prerušil Jupiter, „chcela si sa poobze-
rať po bazári, nie?"
„Áno, samozrejme, Jupiter, máte tu také šialene vzrušu-
júce veci a..."
72
Hneď sa vrátim," vyhlásil Jupiter a dôstojným krokom
vyšiel z prívesu.
Peter si už myslel, že sa načisto vyparil, ale o chvíľu stál
Jupiter znova v Hlavnom stane. „Poď, prosím, Mary," pre-
rušil príval jej slov.
Mary vyšla za ním von, kde návštevníčku už čakal strý-
ko Titus a na privítanie jej strčil do rúk pohár džúsu.
Zdravím ťa, Mary! Počúvam, že si chceš pozrieť môj ba-
zár?" spýtal sa.
„To by som rada, strýko Titus, smiem ťa volať strýko, tak
ako vlani, však?..." rapotala. Strýko Titus ju priateľsky ob-
lapil okolo pliec a neochvejne ju odvádzal od prívesu.
Jupiter sa vrátil k Petrovi a Bobovi, ktorí postávali pred
prívesom. Vtedy sa Mary ešte raz obzrela. „Vy nejdete s na-
mi?" zavolala
„Neskôr," zareval Jupiter. Potom navrhol kamarátom,
aby čo najrýchlejšie sadli na bicykle.
„Ideme k tebe, Bob. Tam sme pred ňou najlepšie chráne-
ií."
Bob súhlasil a tak o chvíľu už z celej sily šliapali do pe-
iálov. Lenže cesta bola komplikovanejšia, ako si mysleli.
mestečku na viacerých miestach postavili kvôli zajtraj-
šiemu dňu bezpečnostné zátarasy. Konečne došli k An-
irewsovcom a hneď zmizli v Bobovej izbe, ani sa nepri-
stavili pri jeho matke.
„Nezdá sa ti, že to bol voči strýkovi Titovi dosť veľký
Ddraz?" spýtal sa Peter, keď sa už usadil vedľa Boba na
rozhádzanú posteľ.
„Rád sprevádza ľudí po svojom obchode," odpovedal
Jupiter. Sám si sadol trochu distingvovanejšie na epedu.
„A navyše strýko Titus bude pritom rečniť aspoň toľko
ako Mary. Skoro každý predmet tam má svoju históriu.
Okrem toho som mu sľúbil ako protislužbu, že mu v naj-
bližších dňoch pomôžeme dezinfikovať starý nábytok."
„Ja mu ho ešte aj opravím," zasmial sa Peter. „Hlavná
¦vec, že sme sa zbavili Mary."
73
TRAJA PÁTRAČI'??''
S tým súhlasil aj Bob. „Mohol by som sa už konečne do-
zvedieť, čo je nové?" Zo zvyku pozeral pritom na Jupitera.
„Ani ja ešte neviem všetko," povedal Jupiter. „Peter pri-
šiel len chvíľku pred tebou. Ale dnes ráno ma zavolal Cot-
ta. Zúril a vyčítal mi, že sa nedržíme dohody. Vôbec som
nevedel, o čo ide. Nadával aj na Amblera. Ten zrejme šiel
k Rodderovi na vlastnú päsť. A ty si sa k nemu vraj vlámal,
Peter?"
Druhý pátrač prikývol a porozprával, čo sa predchádza-
júceho večera stalo. Práve opisoval, ako Ambler a Rodder
otvorili lodný kufor, keď zdola zavolala Bobová matka:
„Bob, telefón!"
„Moment, nerozprávaj ďalej," požiadal Bob a vyskočil.
„To bude asi Sax Sendler. Volal som mu ohľadne tej ige-
litky, čo mala Vlčia tvár pri vlámaní do Outdoor Wold, po-
chádza totiž z obchodu, ktorý patrí k jeho hudobnej agen-
túre."
„Dobre."
Bob vybehol z izby a Peter podišiel k jeho zbierke céde-
čiek, ktoré mali v školských kruhoch vysoký kurz. Keďže
Tretí pátrač občas vypomáhal u Saxa Sendlera, sedel do is-
tej miery na prameni. Ale aj od otca, ktorý pracoval v no-
vinách, dostával z času na čas recenzné exempláre. Musel
mať tých cédečiek na tisíce.
„Asi tritisíc štyristo," vyhlásil Jupiter. „Nedávno som ich
počítal."
Peter sa usmieval a prezeral si abecedný zoznam. Výber
bol taký veľký, že sa nevedel rozhodnúť.
Bob sa o chvíľu vrátil. Vyzeral rozrušený. „Bol to naozaj
Sendler," vypálil. „Spočiatku si nespomínal na nič podo-
zrivé. Potom mu zišlo na um, že ktosi dvakrát telefonoval,
chcel pozvať Petra Gabriela na prezidentov predvolebný
večierok. Pritom Gabriel vôbec nemá zmluvu so Sendle-
rom. Beztak je to volovina. Veď Petra Gabriela pozná má-
lokto."
„Ani ja neviem, kto to je," priznal sa Peter.
74
Jupiter sa ešte prehrabával vo svojom mozgu, oddelenie
štatistika. Ale nič nenašiel. „V hitparáde sa asi nevyskyto-
val," poznamenal.
„Ba vyskytoval," vyhlásil Bob, „lenže dosť dávno. Je to
európsky hudobník, Angličan, neskôr sa venoval africkej
hudbe." Priskočil k stojanu s cédečkami. „Počkaj, mal by
som tu mať dve od neho."
Peter by bol rád pokračoval v správe o včerajšom veče-
re. Veď ešte chýbal vrcholný bod, list číslo tri, ktorého kó-
pia ho priam pálila vo vrecku. Lenže Jupiter vyskočil a pri-
dal sa k Bobovi.
„Možno je naozaj nejaká súvislosť medzi Vlčou tvárou
a Sendlerovým telefonátom," povedal a vzal si jedno z cé-
dečiek. „Vlčia tvár sa zahráva s ohňom. Zanecháva jednu
stopu za druhou, no hrá tak inteligentne, že je vždy o krok
vpredu. Možno bola tá igelitka znamením, aby sme pátrali
u Sendlera. No istotne netuší, že v Bobovi máme hudob-
ného experta."
Bob vzrušene vytiahol textovú prílohu jedného cédečka
a študoval ju. „Hneď to bude," povedal, „mám to na jazy-
ku. Je tam jeden song... Dočerta, ako znejú tie záchytné
body, tak mi už pomôžte," mrmlal.
„Ďalekohľad, presná puška, horolezecké lano, maska pre-
zidenta," napovedal Jupiter a tiež listoval v textovej prílohe.
„...a osamelý chlapec," doplnil Bob. „Spomínate si na tie
čudné slová z druhého listu?"
„Pravdaže," potvrdil Jupiter. „Osamelý chlapec za dve-
rami."
„Mám to!" zvolal Bob a od rozčúlenia mu cédečko vy-
padlo z ruky. „Sú to slová z piesne Momentka. Počúvajte!"
Bob založil cédečko a spustil prehrávač.
Kým bežala pieseň, vytiahol Peter z vrecka kópiu tretie-
ho listu a rozložil papier. A čím dlhšie počúval, tým väč-
šmi sa mu chveli ruky: Bob skutočne našiel kľúč.
„Počúvajte," povedal Peter, len čo Bob zastavil prehrá-
vač. „Doniesol som čosi celkom čerstvé!" A čítal:
75
TRAJA PÁTRAČI" '
Blížim sa do cieľa, Cotta, ty trkvas. A nič si nedosiahol.
Priznaj, že tápaš v temnotách. A ja, ja mierim do svetla.
Tuje môj posledný príbeh:
Muž leží na posteli. Myslí si: Teraz vám ukážem. Vstane.
Prechádza izbou, berie si malý čierny kufrík.
Veľmi pokojne si poskladá ostreľovaciu pušku.
Dnes to konečne urobím, myslí si. Pozrie na hodinky.
V úzadí beží televízor. Zvuk je vypnutý. Reportéri stoja v špalieri.
Sprievod potrebuje prejsť ešte štyrmi ulicami.
Muž ide k oknu a spoza rolety opatrne skúma ďalekohľadom ulicu.
Vonku v dave sa ozýva jasot. Muž sa usmieva.
Čo nedostaneš, musíš si vziať, povie a zadíva sa cez ďalekohľad
svojej pušky. Mierim do svetla.
„Peter," vykríkol Jupiter. „Toto je tretí list? Prečo si nám
ho ukázal až teraz?"
Skôr ako Peter stihol odpovedať, skočil do toho Bob.
„Človeče! V tom liste je množstvo citátov z piesne. Teraz
je už všetko jasné!" Hlasno sa nadýchol, vzal list a prele-
tel ho ešte raz. „Teraz vám to ukážem... Dnes to konečne
urobím... Ďalekohľad... Zvuk je vypnutý... Reportéri... eš-
te štyri ulice... Jasot... Mierim do svetla. - Samé citáty!
Chlapci, ja s tým nechcem nič mať," dodal napokon pev-
ne.
„Čo si to povedal?"
„Nechcem s tým nič mať, Jupiter. Lebo táto záležitosť je
pre nás naozaj priveľké sústo! Nejde tu o nič menej ako
o atentát na amerického prezidenta!"
Jupiter sa chytil za hlavu. „Jasné, jasné, jasné!" zvolal.
„Ako sme len mohli byť takí sprostí. Veď k tomu smero-
vali vlastne všetky náznaky. Maska prezidenta označovala
obeť. Ďalekohľad, aby mohol sledovať jeho príchod.
Ostreľovacia puška - priamo na akciu. To bolo tajné po-
solstvo všetkých tých príbehov. A v piesni sú rovnaké na-
rážky."
Bob prikývol. „Tak je, v piesni asi ide o vraždu Kenne-
76
dyho. Výslovne sa o tom nehovorí, ale spomína sa človek,
čo večne prehráva, opustený chlapec, ktorý sa pohráva
s predstavou, že tento šialený čin ho vrhne späť do života."
„Keď ide o hudbu, rečníš pekne ako Jupiter," skočil do
toho Peter.
Bob sa nedal prerušiť. „V piesni je to len fantázia," po-
vedal. „Našťastie! Ale u našej Vlčej tváre?" Pozrel na ka-
marátov. „Musíme to oznámiť Cottovi!"
„To naozaj musíme," prisvedčil Jupiter. „No jedine s pod-
mienkou, že nám dovolí byť pri policajnej akcii."
Štrnásta kapitola
Podozrenie sa potvrdzuje
Spiatočná cesta do Hlavného stanu trvala trochu dlhšie,
ale tak si to naplánovali. Traja pátrači totiž pobehali na bi-
cykloch všetky ulice a všetky miesta, kadiaľ mal na druhý
deň prechádzať prezident. Najmä domov dôchodcov, kto-
rý mal predpoludním slávnostne otvoriť, bol vďačným ob-
jektom bezpečnostných síl. Všetky autá ho museli obchá-
dzať, každý smetný kôš bol odstránený. Nebezpečenstvo,
že tam niekto uloží bombu, bolo priveľké.
Zavolali inšpektora Cottu ešte od Boba. Ich odhalenie ho
veľmi vyľakalo. Navyše nemal ani najmenšiu indíciu, kto
by mohol byť Vlčia tvár. Rodder logicky neprichádzal do
úvahy a o podozrení na psychologičku Hardingovú sa Jupi-
ter z bezpečnostných dôvodov do telefónu nezmienil. Zato
Cotta mu prezradil, ako sa psychologička dostala k tejto prá-
ci. „Pred niekoľkými mesiacmi bola u mňa na stáži a vide-
la sa mi veľmi dobrá. Keď sa v Los Angeles nedávno na-
novo obsadzovalo miesto, vrelo som ju odporučil tamoj-
šiemu kolegovi."
„Kde vlastne študovala?" spýtal sa Jupiter a hneď si aj
sám odpovedal: „V Seattli?"
„Odkiaľ to zas vieš?"
77
TRAJA PÁTRAČI"''
„Služobné tajomstvo," povedal Jupiter a spomenul si na

tričko, ktoré mala Hardingová pri ich prvom stretnutí.
Možno by mohol byť nejaký úžitok dokonca aj z Mary, na-
pokon, jej otec je docentom na tamojšej univerzite.
Peter navrhol, že odskočí do prístavu a poinformuje sa na
čln, ktorý si Rodder prenajal.
„Zrejme sa chceš zašiť pred Mary," doberal si ho Jupiter,
ale potom súhlasil. „Možno si Rodder obstaral ten čln na
útek. Na zajtra plánuje nejaký jeho partner či partnerka
atentát a potom zmiznú po mori, kým na pevnine budú
všetky cesty uzavreté. Bude dobre, ak si to tam omrkneš."
Peter sa rozlúčil a Jupiter s Bobom onedlho zabočili db
dvora zberne.
„Teraz musíme rýchlo zachrániť strýka Tita!" Jupiter sa
skúmavo poobzeral. „Iste už ide z kože vyskočiť."
„Tamto vpredu niečo počujem," upozornil Bob, a vtom
sa strýko Titus s Mary vynorili spoza dreveného skladu.
„Vy ste sa už vrátili?" privítala ich Mary.
„No konečne!" zahundral strýko Titus. Vyzeral, akoby
bol celé predpoludnie prevlačoval železné tyče, a zagánil
na Jupitera. „Jedna dezinfekcia nestačí," pošepol mu a za-
mieril k domu.
Jupiter sa usmial a požiadal Mary, aby sa poinformovala
u otca na bývalú študentku Hannah Hardingovú. Dokonca
jej dal k dispozícii aj telefón v Hlavnom stane. „Beztak by
si sa mala z času na čas ozvať vašim," dodal.
„Neviem, či to nebola chyba," utrúsil Bob, keď Mary
zmizla v prívese. „Asi budeme musieť vytrhnúť šnúru, le-
bo nám pretelefonuje celý majetok."
„Dobre," odpovedal Jupiter, „dáme jej päť minút."
Keď sa Mary ani po štvrťhodine neukázala, Bob a Jupiter
opatrne vošli do prívesu. Mary práve podrobne opisovala
otcovi, aký je Bob zlatý. Až vtedy zbadala chlapcov a tro-
chu sa zháčila.
„Odovzdaj strýčkovi odo mňa pozdrav," zavolal Bob a pre
istotu sa tváril, že nič nepočul.
78
Jupiter sa medzitým prešuchoí za regál a v momente vy-
tiahol šnúru zo zástrčky.
Trvalo hodnú chvíľu, kým Mary zbadala, že spojenie sa
prerušilo. „Haló," zakričala zrazu do slúchadla. „Haló!
Čudné, telefón je hluchý!"
„Ukáž." Bob jej vzal z ruky slúchadlo. „Fakt." Vážne po-
zrel na ňu. „Čo sa dá robiť. Ale to hlavné si hádam stihla
povedať?"
„Áno, áno, pravdaže."
„A dozvedela si sa niečo?" spýtal sa Jupiter.
„Čo som sa mala dozvedieť?"
„O slečne Hardingovej."
„Ach tak, áno. To vám je podarené. Končila u otcovho
kolegu a na výbornú. Ešte k tomu kolegovi, často sme cho-
dievali k nim do záhrady opekať..."
„Slečna Hardingová," pokojne ju upozornil Jupiter.
„Ach áno!" Mary sa naňho žiarivo usmiala. „Viete čo?
Teraz sa držte! Zajtra predsa príde prezident! Ak to nieje
náhoda..."
Jupiter nervózne prestupoval z nohy na nohu. Bob si oprel
ruky v bok a odovzdane počúval.
„Písala totiž diplomovku o atentáte na Kennedyho!"
„O vražde prezidenta? Nie!"
„Ba veru hej."
Jupiter na chvíľu stratil reč. „Mary, veľmi si nám pomoh-
la," poďakoval sa jej.
Mary sa usmiala. „Prečo sa zaujímate o tú ženu?"
„To ti porozprávam zajtra," povedal Bob a významne po-
zrel na Jupitera.
Vtom sa vonku ozvali kroky. „To bude Peter!" Bob pri-
skočil ku dverám a otvoril. „O! A ty si kto?"
„Sandy Allenová," predstavilo sa dievča s dlhým prame-
ňom čiernych vlasov. „Chcela som sa opýtať, či je tu Jupi-
ter."
„Jupe, hľadajú ťa," povedal Bob a s úsmevom sa obrátil.
„Asi ide o nový potápačský prístroj."
79
TRAJA PÁTRAČI???
90
„Netrep hlúposti, Bob." Jupiter sa pretlačil popri ňom.
„Ahoj, Sandy, počkaj, hneď prídem von."
Až vtedy zbadal, čo má v rukách. „Čo si to doniesla?"
vydýchol.
Sandy vyľakane pozrela naňho. „Stalo sa niečo? Veď je
to len maska prezidenta. Dnes to má skoro každý."
„Aj ty si za to vyhodila peniaze?"
„Ja?" zasmiala sa. „Nie. Ležala vám tu pred dverami."
„Naozaj sme sa zdržali v Hlavnom stane len chvíľku!
A zrazu tam ležala maska!" Jupiter, Peter a Bob sedeli na
dvore na starých debnách a radili sa o ďalšom postupe.
Mary už bola u Bobovej mamy a so Sandy sa Jupiter doho-
dol na večer.
Od obeda sa citeľne oteplilo a vietor sa utíšil. „Prezident-
ské počasie," poznamenal Bob a žmúril do slnka.
No lepšie počasie nebolo jedinou príčinou, že sa presťa-
hovali na dvor. „Za tú krátku chvíľu, čo sme sa zdržiavali
v prívese, musel tu byť Rodder, alebo Hardingová, alebo
niekto z ich kumpánov," vrátil sa Jupiter k téme. „Bob, po-
tom ani ten leták za stieračom tvojho chrobáka nebola ná-
hoda. Vlčia tvár vie, že ju sledujeme."
„Pravdepodobne nás aj špehuje," doplnil Bob.
Jupiter prikývol a nervózne sa hniezdil na svojej sedač-
ke. „Tu aspoň vidíme každého, kto sa k nám blíži." Poob-
zeral sa. „Čo sa mohol dozvedieť, ak nás odpočúval? Mož-
no by sme mali znova skontrolovať, či nemáme v Hlav-
nom stane ukrytého špióna."
„To by neškodilo." Bob sa obrátil k Petrovi, ktorý po ce-
lý čas počúval. „A čo je s Rodderovým člnom?"
„Je to rýchly čln," povedal Peter. „Dnes ráno si ho odvie-
zol. Predpokladám, že ho zakotví pod útesom pred svojím
domom. Mali by sme si to ešte overiť."
„Dobre," súhlasil Jupiter.
„Tak ako vyzerá náš plán, Jupiter?" obrátil sa Bob na Pr-
vého pátrača.
80
„Polícia Roddera nesleduje, ale nejako je do veci zaple-
tený. Myslím, že to dokázala včerajšia Petrova návšteva.
A ako druhá osoba je stredobodom našej pozornosti jed-
noznačne slečna Hardingová. Medzi tými dvoma určite
existuje nejaký vzťah." Jupiter sa na chvíľu odmlčal, ale
Peter tentoraz neprotestoval. Diplomová práca psycholo-
gičky sa zrejme neminula účinkom.
„Asi ju na tento čin fixoval nejaký zážitok z jej života,"
priam odborne sa vyjadril Prvý pátrač.
Bob na to nereagoval. „Naše dva objekty sú teda Rodder
a Hardingová," konštatoval. „Mali by sme sledovať najmä
Roddera, keď to nerobí polícia."
„Správne," potvrdil Jupiter. „Konštrukcia vyzerá zrejme
takto: Hardingová môže Roddera informovať o každom
kroku polície. Preto si môžu byť tí dvaja takí istí, že sa im
všetko vydarí. Lenže my sme v tej hre veľkí neznámi. Nás
nemôžu kontrolovať."
„Tak by Hardingová bola lepšie obišla, keby nás bola od
začiatku zasvätila," poznamenal Peter.
Jupiter potriasol hlavou. „Akiste nás podcenila. Niekto-
rým sa to už prihodilo..."
„To hej!" povedal Bob. „A keďže do toho prípadu ešte
stále vŕtame, teraz nás špehujú."
Jupiter prikývol. „Áno. Nemali by sme teda nikomu po-
vedať, že sledujeme Roddera."
„Najlepšie bude, keď rozhlásime, že s Petrom odchádza-
me na pár dní," navrhol Bob. „Jupe, ty máš predsa počas
prezidentovej návštevy stretnutie s Cottom."
Bolo to tak. Jupiter si to s ním vyjednal telefonicky. Cot-
tovi to dokonca prišlo celkom vhod, dúfal, že takto bude
mať Jupitera do istej miery pod kontrolou. „Poprosil som
Cottu, aby nič neprezradil. Môžeme sa naňho spoľahnúť.
Pokojne teda môžeme tvrdiť, že všetci odchádzame. Naj-
lepšie bude predstierať, že nás horúca stopa vedie do San
Diega, že tam budeme sledovať istého, ehm, lodného ka-
pitána."
Si
TRAJA PÁTRAČI ¦?•>'
„Čo vlastne nieje klamstvo, aspoň čo sa týka toho kapi-
tána." Bob sa nevdojak zaškeril.
„Nuž, aj my sme sa z listov poučili!"
„V poriadku," prikývol Bob. „A kedy začneme sledova-
nie, Jupiter?"
„Myslím, že dnes večer. Prezident má zajtra ráno okolo
desiatej prísť do Rocky Beach. Ak tu niečo proti nemu
chystajú, tak prípravy už bežia."
Rýchlo sa rozdelili na tri smeny. Peter mal začať so sle-
dovaním večer. O jedenástej ho vystrieda Jupiter. O štvrtej
nadránom príde na rad Bob. Jupiter si zopár hodín pospí
a pôjde na políciu, ako sa dohodol s Cottom. O siedmej sa
Peter pridá k Bobovi. Odvtedy budú dvaja.
„A Sandy?" spýtal sa Bob. „Ozaj, prepáč ten potápačský
prístroj. Myslím, že Sandy je absolútne v poriadku."
„To je." Jupiter sa usmial na Boba. „Veď dnes večer do
jedenástej mám voľno."
„Aha." Peter sa zdvihol. Už ho začal pobolievať chrbát.
„A čo povieme rodičom?"
„Povedzte im, že spíte u mňa, to bude najlepšie," poradil
Prvý Pátrač. „Jeden z nás bude predsa vždy v Hlavnom
stane a môže preberať telefonáty."
„Tak hor sa do dobrodružstva," zvolal Bob. „Navrhujem,
aby sme na akciu použili môjho chrobáka. Nie je taký ná-
padný ako Petrovo auto. To Vlčia tvár už beztak asi po-
zná." Hodil Petrovi kľúče od auta. Peter ich hravo chytil
ľavou rukou. „Rozkaz, kapitán!"
Pätnásta kapitola
V kliešťach
Peter presne podľa plánu odstavil Bobovho chrobáka na
parkovisku, ktoré od cesty nebolo vidieť. Odtiaľto mal do-
brý výhľad na Rodderov dom pod cestou, vzdialený asi
dvesto metrov.
Peter otvoril cestovnú tašku položenú na vedľajšom se-
dadle - bol v nej mobilný telefón (od Petrovho otca), spa-
cí vak (v noci môže byť chladno), obložené chlebíky (člo-
veka môže pochytiť hlad) a veľká fľaša koly (proti drie-
motám). Hľadal ďalekohľad s kvalitnou optikou, ktorý
cestou sem zobral z domu.
Keď ho našiel, vybral ho z puzdra a spustil bočné okno.
V mäkkom večernom osvetlení sa na vlnách Tichého oceá-
na hojdal čln. Peter si nastavil ďalekohľad. Bol to rýchly
čln, ktorý si Rodder prenajal, zakotvený asi dvesto metrov
od brehu. Tušenie ho nesklamalo.
Peter zamieril ďalekohľadom na Rodderov dom. Zdá sa,
že Vlčia tvár je doma, dve okná sú osvetlené, ale záclony
ostali zatiahnuté.
Peter oznámil mobilom svoje pozorovania Bobovi, ktorý
mal službu v Hlavnom stane. Potom si zapol rádio. Práve
bežala správa o plánovanej návšteve prezidenta. Nasledo-
val rozhovor s vedúcou nového domova dôchodcov. Peter
sledoval rozhovor len tak na pol ucha a zaistil dvere. Veľké
čakanie sa začalo.
Čas plynul veľmi pomaly. Peter sa zrazu pristihol, že sa
mu už hodnú chvíľu roja v hlave čoraz nereálnejšie myš-
lienky a predstavy. Jeho oči medzitým sledovali let vtákov
alebo príboj vín, ktoré zďaleka a nepretržite narážali na
americké Západne pobrežie. Vzchopil sa a opäť sa sústre-
dil na pozorovanie.
Okolo deviatej zdriemol. Keď sa prebral, svet naokolo sa
už ponoril do nočnej tmy. V Rodderovom dome vyzeralo
83
TRAJA PÁTRAČI1" ¦>
všetko nezmenené. Peter vypil hit koly, naladil si na rádiu

športový kanál a zakryl si nohy spacím vakom.
Okolo pol jedenástej akiste znova zdriemol. Vyľakane sa
strhol, keď mu ktosi mocne zabúchal na okno. Chvíľu mu
trvalo, kým spoznal Jupitera, ktorý nazeral cez bočné okno.
„Človeče, ale si ma vystrašil!"
„Nie si tu preto, aby si sa vyspal, Peter. Zbadal si niečo
zvláštne?"
„Nie, nič. Tam dole stále kotví Rodderov čln."
„Tak predsa! Mal si pravdu."
Peter vystúpil a Jupiter mu prisunul svoj bicykel. Vtom
Druhý pátrač zbadal len kúsok odtiaľ tmavý tieň. „Pozor,
Jupiter," precedil cez zuby a ťahal priateľa od auta.
„Neplaš sa, to je Sandy," povedal Jupiter pokojne. „Od-
prevadila ma sem."
„Ach tak," prekvapil sa Peter. Ani čo by si boli s Jupite-
rom vymenili úlohy. Zvyčajne sa pasoval za strážcu Troch
pátračov Jupiter a podráždene reagoval na Petrove kama-
rátky. „Aspoň nezaspíš, ak budeš mať trochu zábavy," vy-
hlásil Druhý pátrač. „Alebo sa vrátiš so mnou, Sandy?"
Zasmiala sa a odstavila bicykel. „Nie, Peter, pri tvojom
tempe by som ti aj tak nestačila."
„Tak teda veľa šťastia!" Peter sa stratil v tme a Bobovo
auto dostalo dvoch nových hostí.
Desať minút pred štvrtou dorazil na bicykli Bob. V noci
sa nevyspal a ťažko sa mu vstávalo, ale jazda na čerstvom
rannom povetrí ho znova postavila na nohy. Krátko pred
cieľom vypol svetlo, aby ho tí dvaja v aute nezbadali.
Potom odstavil bicykel. S pôžitkom si natiahol na hlavu
masku prezidenta, ktorú cestou narýchlo kúpil pri benzí-
novom čerpadle. Prihrbený sa priblížil k autu. Na strane
pre spolujazdca sa zastavil. Jupiter a Sandy živo debatova-
li o filme Opojenie hlbín. Bob sa prudko vzpriamil a priti-
sol maskovanú tvár na okno. „Voľte mňa!" zakričal. „Ja
som najlepší!"
Efekt bol ohromujúci. Sandy zmizla pod spacím vakom,
ktorý mala na kolenách. Jupiter vyskočil a odlomil pritom
zrkadlo.
„Čo je veľa, to je veľa!" zvolal Bob a stiahol si masku.
„Demoluješ mi auto!"
Jupiter chvíľu naňho civel. Potom nazúrene otvoril dve-
re. „Čo ti to napadlo!" prešiel do protiútoku. „Spravil som
si poriadnu hrču!"
„Nieje to prvá v tomto prípade," živo odsekol Bob, „a ak
budeš naďalej spať s otvorenými očami, nebude ani po-
sledná. Buď rád, mohla to byť aj Vlčia tvár!"
Sandy sa medzitým opäť vynorila. „Jedna nula pre Bo-
ba," zvolala. „Celkom sme zabudli na čas."
„Tak zmiznite kadeľahšie," zazubil sa Bob. „Tamto vza-
du stojí môj bicykel, Jupe. Mimoriadne udalosti sa asi ne-
vyskytli, čo?"
„Veď vidíš, tam doluje všade tma," povedal Jupiter, kto-
rý sa mezitým už upokojil. „Ozaj, skoro som zabudol, ko-
la sa už minula."
„Srdečná vďaka za vzorný servis," odpovedal Bob, „ale
pohľad na vaše tváre mi mnohé vynahradí."
Jupiter ho potľapkal po pleci. „Nezaspí, starec."
„Jasné, musím predsa zachrániť prezidenta!"
Jupiter sa zasmial. „Amerika s tebou počíta, Tretí."
„Tak už odpáľte!"
Jupiter a Sandy zmizli v tme. Bob hľadel za nimi, kým
sa nestratili odrazovky. Potom sa obrátil, zapol autorádio
a našiel svoju obľúbenú stanicu.
Už dávno sa rozbrieždilo, keď sa dolu v dome čosi po-
hlo. Bob si to takmer nevšimol: zrazu sa rozsvietilo v jed-
nom okne. Vlčia tvár vstala.
Tretí pátrač vypol rádio a zdvihol ďalekohľad. Spočiatku
sa však nič nedialo. Odložil teda ďalekohľad a vzal mobil.
Po dlhom vyzváňaní sa Peter konečne ozval. Bob ho infor-
moval o najnovšom vývine udalostí.
„Dobre." Peter zívol. „Počkám tu, kým sa znova ohlásiš.
A musím si súrne odskočiť."
TRAJA PÁTRAČI???
„V poriadku." Bob pozrel dolu na dom. Rodder sa zrej-
me neponáhľal. „Čo si myslíš o Sandy?"
„O Sandy? Veď som ju videl iba letmo. Ale myslím, že
je celkom v poriadku. Pravda..." Peter sa zháčil.
„Pravda, hlboko ťa znepokojuje, že si vybrala Jupitera
a nie teba?"
„Ako si prišiel na takú absurdnú myšlienku?"
Bob sa zaškeril. „To sa mi len zrodil v zadnom mozgu ta-
ký konštrukt, či ako sa to volá."
„Myslím, že si ma tým chcel len načisto prebrať," pove-
dal Peter a zasmial sa. „Tak dovidenia, kolega."
„Maj sa." Bob odložil mobil a pohodlne sa oprel. Cítil,
ako sa ho zmocňuje únava. No vtom sa na Rodderovom
dome zrazu otvorili dvere. Vyšiel z nich nejaký muž. Bob
ďalekohľadom rozoznal, že má na tvári masku. Tak už sa
to začalo.
Vlčia tvár si sadla do auta. Bob odložil ďalekohľad a na-
štartoval motor. Rodder musí prejsť okolo neho. Malá prí-
vodná cesta zo sídliska na vyššie položenú pobrežnú cestu
viedla priamo okolo pozorovacieho stanovišťa.
Tretí pátrač sa otočil so zhasnutými svetlami. Zatiahol
vozidlo za veľký kontajner, ktorý ho čiastočne kryl, vypol
motor a vzal do ruky mobil. No práve keď vyťukal prvé
čísla, aby podal správu Petrovi, vynorilo sa zdola Rodde-
rovo tmavé auto. Keď prechádzalo okolo, Bob stihol za-
chytiť pohľadom vodiča a nevdojak sa zachvel. Za volan-
tom nesedel človek v maske prezidenta, ale v maske vlka.
Bob si všimol aj čiernu koženú bundu, ktorú Rodder vždy
nosil. Hodil mobil na sedadlo vedľa seba a počkal, kým
Vlčia tvár prešla najbližšou zákrutou. Potom naštartoval.
Rodder jazdil obratne, ale nie riskantne. Bob si zachová-
val značný odstup, aby ho Rodder nevidel. Na tejto ved-
ľajšej ceste ešte nebol nijaký ruch, takže každé auto vzbu-
dilo pozornosť. Po niekoľkých zákrutách došiel Rodder
k pobrežnej ceste a zabočil na ňu. Bob stlačil plynový pe-
dál, až motor zareval. Teraz nesmie stratiť Roddera z očí.
86
Keď sa takmer dostal ku križovatke, zazrel v spätnom zr-
kadle ďalšie auto, ktoré tiež smerovalo na pobrežnú cestu
- zozadu sa pomaly blížil strieborný chrysler.
Čo je na tom, pomyslel si Bob, iste ide na rannú smenu.
Musel dať prednosť dvom autám, ktoré prichádzali po
hlavnej ceste zľava, potom sa zaradil.
Hoci Bob mal pred sebou dve autá, darilo sa mu sledo-
vať pohľadom Roddera. Aj strieborný chrysler smeroval
do Rocky Beach, ale nehnal sa dopredu. Vtom Rodder ná-
hle zvýšil tempo. „Dočerta," zašomral Bob. Nemohol vy-
raziť dopredu, lebo dve autá pred ním prísne dodržiavali
prikázanú rýchlosť. Na predbiehanie mal chrobák prislabý
motor a cesta priveľa zákrut. Napokon, nemienil ohroziť
vlastný život. Pozrel do spätného zrkadla. Mýli sa, či sa
strieborné auto približuje?
Cesta viedla okolo skalného výbežku. Keď Tretí pátrač
vyšiel na rovinku za výbežkom, Rodderovo auto sa miha-
lo vpredu už len ako bod. Mal však pred sebou prehľadnú
a voľnú cestu. Teraz môže predbiehať! Bob vybočil do
protismeru a stlačil plynový pedál až na doraz. Starý chro-
bák vydal zo seba to najlepšie a ocitol sa pri prvom aute
pred ním. Za volantom sedela žena a pozrela na Boba krú-
tiac hlavou. Ospravedlňujúco sa na ňu usmial. Potom ho-
dil okom do spätného zrkadla a zľakol sa. Strieborný chry-
sler tiež vybočil z prúdu a zavesil sa priamo naňho. Takmer
sa mu dotýkal tyče nárazníka! Bob rýchlo, ako sa len dalo,
predbehol aj druhé auto a vrátil sa do svojho prúdu. Akurát
to stihol, lebo z opačného smeru prichádzal nákladiak.
Chrysler hučiac vyrazil dopredu, vytlačil Tretieho pátrača
na skalnatú krajnicu a bol preč.
„Idioti!" zakričal Bob a zúfalo sa pokúšal vyrovnať šmý-
kajúce sa auto. V chryslen zbadal dvoch mužov. Aspoň to,
že zrejme nemajú na muške jeho, hoci to predbiehanie bo-
lo naozaj surové. Bob konečne ovládol auto a vrátil sa na
cestu. Po Rodderovi už nebolo ani chýru a chrysler sa tiež
poriadne vzdialil. Teraz môže pomôcť už len náhoda.
87
TRAJA PÁTRAČI ???
Keď Bob onedlho došiel na okraj Rocky Beach, hodiny už
ukazovali štvrť na osem. Práve zapípal mobil, to bude iste
Peter. Bob si ho chcel pritiahnuť, keď vtom zbadal v bočnej
uličke strieborný chrysler a dvoch mužov, ako z neho vystu-
pujú.
Bob nechal mobil ležať, prudko zabrzdil a odbočil do
uličky. Prešiel popri striebornom aute na parkovisko neďa-
lekého supermarketu. Jeho mama sem chodievala pra-
videlne nakupovať, ale našťastie nie o takomto čase. Od-
stavil chrobáka na prvom voľnom mieste a strčil si do vrec-
ka mobil, ktorý medzitým už zatíchol. Potom vystúpil.
Ktovie, či je aj Rodder niekde nablízku? Preletel pohľa-
dom po autách. Čierne auto zaparkované dva rady pred
ním mu bolo povedomé. Prikradol sa k nemu pomedzi au-
tá tak blízko, že si mohol prečítať jeho poznávaciu značku.
Bolo to naozaj Rodderovo auto, lenže prázdne.
Bob sa poobzeral. Nejaký muž náhlivo kráčal ku vchodu
supermarketu. Čierna kožená bunda, to by mohol byť on.
Bob sa hneď pobral za ním.
V supermarkete bolo už rušno. Bob sa opatrne pretláčal
pomedzi zákazníkov a jastril očami po regáloch. O chví-
ľočku objavil muža v čiernej bunde. Kráčal popri regáloch
s nápojmi k pokladniciam, umiesteným pri protiľahlom
vchode. Aby sa Bob k nemu mohol priblížiť, musel obísť
veľký stôl s hŕbou akciového tovaru pri príležitosti prezi-
dentovej návštevy. Okrem amerických zástaviek a pamät-
níkov tam bolo aj zopár knižiek vreckového formátu. Bo-
bovi padla do oka knižočka Prípad Kennedy za 3 doláre 99
centov. Boli tam dokonca aj masky. Ich ceny boli značne
znížené. Pri pumpe zaplatil Bob ešte dvojnásobok. Napá-
lený chcel pokračovať v ceste, keď sa zrazil s dievčaťom,
ktoré práve vzalo do rúk masku.
„Bob! No to je úžasné!"
„Ahoj, Mary," pozdravil Bob a prehltol. „Čo tu robíš?
O takomto čase!"
„Idem vítať prezidenta a tak som si myslela..."
88
Vtom opäť mobil zapípal. Bob ho chcel vybrať z vrecka,
ale Mary ho chytila za ruku a ťahala k sebe. „Poď so
mnou! Včera sme sa kukali na telku, dávali o tom už vo-
pred úžasné veci..."
Chcel sa jej vytrhnúť, ale Mary sa ho držala ako kliešť.
„Nechaj ten mobil," povedala, ,ja neviem, že si tí ľudia
stále musia telefonovať..."
Mobil zatíchol. Bob horúčkovito rozmýšľal, ako sa ses-
ternice zbaviť. Rodder bol už iste dávno za horami, za do-
lami. „Počúvaj," začal, „teraz naozaj nemám čas. Jupiter
a Peter zmizli..."
„Čože? Zmizli? Pomôžem ti ich hľadať, Bob!"
„Bude lepšie, ak pôjdem sám. Naozaj! Ty si, ehm, ty si
na môj vkus príliš utáraná!" vybuchol.
Mary na chvíľku stratila reč. Bob využil ten krátky oka-
mih a skôr ako sa spamätala, pretlačil sa popri ľuďoch, kto-
rí čakali v rade na platenie, a vybehol z predajne. Prikrčený
prebehol okolo niekoľkých zaparkovaných áut a učupil sa
za terénne vozidlo. Pohľadom cez predné sklo sa ubezpečil,
že Mary ho neprenasleduje. Lenže stratil aj Roddera.
Znova sa ozval mobil. Bob ho vytiahol a chcel stlačiť na
príjem.
„Radšej to nechaj!" ozval sa vtom nad ním prenikavý
mužský hlas. Bob pocítil na krku chladnú kovovú hlaveň.
„Hoď to na zem a ruky hore!"
Bob poslúchol a netrúfal si ani zdvihnúť hlavu.
Šestnásta kapitola
Čakanie na prezidenta
Peter znepokojene zložil slúchadlo. Už viackrát sa pokú-
šal zavolať Bobovi, ale ten sa nehlásil. Dúfam, že sa mu
niečo nestalo, pomyslel si Druhý pátrač. Alebo sa pustil za
Rodderom? Peter pozrel na hodinky. O päť minút trištvrte
na osem. Podľa pôvodného plánu mal už dávno byť na ces-
89
TRAJA PÁTRAČI 7?5
te k pozorovateľní. Vyťukal číslo služobného telefónu in-
špektora Cottu. Možno sa mu podarí hovoriť s Jupiterom.
Netrvalo dlho, a Cotta sa prihlásil. Hneď odovzdal slú-
chadlo Prvému pátračovi a ten okamžite spustil a poroz-
prával, že sú všetci, okrem pána Amblera, na mieste. Jupi-
ter stíšil hlas: „Aj slečna Hardingová je tu, vyzerá strašne
nervózna. A inšpektor Cotta ešte nemá nijakú stopu, kto sa
skrýva za tým výhražným listom."
„Jupiter, máme celkom iné starosti!" Peter ho stručne in-
formoval o márnych pokusoch dovolať sa Boba. Jupiter
v tom nevidel nič znepokojivé, predsa však navrhol: „Mys-
lím, že by si pre istotu mal ta zájsť. Ja sa medzitým pokú-
sim zistiť cez Cottu niečo bližšie. Ale choď na bicykli.
Mesto je plné divákov, musíš sa pomedzi nich predierať."
„Dobre, Jupe. Ozvem sa ti."
Peter sa hneď vydal na cestu. Čím väčšmi sa blížil k cen-
tru, tým väčší ruch bol na uliciach. Autá sa dávno nedosta-
li ďalej, dokonca aj na bicykli to šlo len pomaly. Mnohé
provizórne stánky už čakali na prvých zákazníkov. Členo-
via vládnej strany vytvárali malé skupinky a nacvičovali
predvolebné heslá. Peter podchvíľou stretával ľudí, ktorí si
založili masku prezidenta. Pripadal by som si smiešny, ke-
by všetci behali s mojou tvárou, pomyslel si a na poslednú
chvíľu unikol anketárovi, ktorý mu strkal pod nos mikro-
fón.
Druhý pátrač sa naveľa dostal z najrušnejších miest a na
okraji mesta boli už ulice voľné. Z celej sily šliapal do pe-
dálov. Takmer prehliadol strieborný chrysler, ktorý sa vy-
rútil z bočnej ulice priveľkou rýchlosťou. „Ty blázon!"
uľavil si a prudko zabrzdil, aby ho auto nezachytilo. Chrys-
ler sa hnal ďalej.
Keď Peter konečne dorazil na pozorovateľňu Troch pát-
račov, Bôbov chrobák tam už nestál. Hodil bicykel do trá-
vy a začal skúmať parkovisko, hľadal stopy alebo nejakú
správu.
Rýchlo zistil, že Bob obrátil auto a odišiel. Našiel aj sto-
90
py bicyklov a obuvi, ale inak nič. Nič nesvedčilo o mimo-
riadnych okolnostiach, či o prekvapujúcej návšteve. Rodder
teda zrejme ubzikol a Bob sa pustil za ním. Pre istotu skon-
troloval Druhý pátrač aj starý drevený dom. Vyzeral opuste-
ný. Už sa chcel odvrátiť, keď vtom zbadal, že sa niečo po-
hlo. Otvorili sa bočné dvere a vyšiel z nich nejaký muž.
Peter rýchlo ustúpil o krok a pozoroval, ako muž zašiel
za dom a vzápätí sa znova vynoril s bicyklom. Upevnil na
nosič batožiny tašku a vytlačil bicykel zo dvora.
„Ak je Rodder ešte tu, koho potom sledoval Bob?" pre-
blesklo Petrovi hlavou. Nervózne zašiel s bicyklom za
kontajner a čakal. O niekoľko minút počul, ako Rodder fu-
čí hore brehom. Bol to taký čudný sipľavý zvuk. Keď muž
prechádzal okolo, Peter pochopil príčinu. Chlap mal na
tvári masku a cez ňu sa mu nedostávalo vzduchu. Bola to
maska prezidenta.
Druhý pátrač mu dal náskok, potom sa pustil za ním.
Rodder smeroval hore na pobrežnú cestu, ale dlho na nej
neostal. Čoskoro odbočil na hlinistú bočnú cestičku a takto
sa dostal do Rocky Beach. Zrejme chcel obísť policajné
kontroly.
Keď došli na okraj mesta, Peter sa na chvíľu zastavil
a tiež si natiahol masku, ktorú si strčil do vrecka v Hlav-
nom stane. Takto ho Rodder nespozná.
Krátko nato odstavil Rodder bicykel v blízkosti reštaurá-
cie s rýchlym občerstvením a odviazal tašku z nosiča. Pe-
ter si pripevnil bicykel o stĺp so značkou Stop a nespúšťal
pritom Roddera z očí. Ten náhlivo kráčal do bufetu a zmi-
zol za dverami.
Peter objavil pred reštauráciou telefónnu búdku. Rozbe-
hol sa k nej a cestou vytiahol z vrecka ceduľku, na ktorej
mal číslo Cottovho mobilu. Vyťukal ho.
„Ambler. Dovolali ste sa k inšpektorovi Cottovi."
„Dobrý deň, ehm, pán Ambler. Tu je Peter Crenshaw. Je
tam Jupiter?"
„Ahoj, Peter! Kde si? Hľadáš stopy v San Diegu?"
91
1
„Hej, samozrejme, ehm, sledujem lodného kapitána."
1 ¦ Peter skoro zabudol na kryciu legendu.
¦ „Veľa šťastia, Peter. Dám ti Jupitera. Práve je vo vedľaj-
šej izbe u Cottu a slečny Hardingovej. Obsadili sme nie-
koľko hotelových izieb a máme výhľad priamo na tribúnu
pred domovom dôchodcov. 0 štyridsať minút má prísť pán
prezident. Môžeš ľutovať, že nie si tu. Moment."
Trvalo to iba chvíľku, a ozval sa Jupiter. „Peter, človeče,
kade sa túlaš?"
„Sledujem Vlčiu tvár!"
¦ „Čo robíš?"
„Sledujem Roddera. Som mu za pätami, odkedy vyšiel
z domu. Nevieš, čo je s Bobom?"
„S Bobom? Práve som sa pre neho pohádal so slečnou
Hardingovou. Zaistila ho FBI. Sledovali Roddera. Neviem
nič bližšie, Bob tu ešte nieje. No Rodder, zdá sa, unikol."
„Ale Bob je v bezpečí?"
¦ „V takom bezpečí, v akom len môže byť u federálnej po-
¦ lície. Zrejme sa s ním veľmi nemaznali."
¦ ' '¦ „Uf... Tak si už môžete založiť klub!" Peter pozrel na
vchod reštaurácie. Rodder sa neukazoval. „A čo slečna
I Hardingová?"
„Išla ma v zuboch roztrhať, že sa v prípade ešte stále an-
II gažujeme. Ale to je nič proti našej diskusii, kto je najlep-
¦¦¦¦¦. .¦¦ , .... ším autorom detektívnych seriálov. Cotta toho má už plné
zuby. Rozkázal, aby sme sa zdržiavali v rozličných miest-
¦ nostiach." Jupiter sa nadýchol.
„A dosiaľ nemáte nijakú stopu atentátnika?"
1 1 „Nič. Všetci sú veľmi nervózni. Miestna polícia a FBI si
1 už navzájom prekážajú. Ale povedz mi, ako si vlastne na-
1 1 šiel nášho podozrivého? Čo teraz robí? Nepotrebuješ ná-
U 1 hodou pomoc?"
1 1 Počas tohto rozhovoru vyšiel z reštaurácie muž. Sprvu
i mu Peter nevenoval pozornosť, lebo bol celý v sivom.
1 Rodder sa obliekal oveľa nápadnejšie. No mužova chôdza
prichodila Petrovi akási povedomá.
92
„Jupiter," povedal rýchlo. „Tuším ide Rodder. Ozvem sa
neskôr."
„Počkaj, Peter, nemali by sme..."
„Ľutujem, ozvem sa ti!"
Jupiter mrzuto vypol Cottov mobil a položil ho na pos-
teľ, kde už ležal Amblerov mobilný telefón. Psychológ stál
po celý čas pri okne a pohmkával si akúsi pesničku. Teraz
sa obrátil k Jupiterovi.
„Peter je na stope?" spýtal sa akoby mimochodom a chy-
til diaľkový ovládač televízora, aby trochu pridal zvuk.
Jupiter práve chcel odpovedať, keď vtom vrazil dnu Bob.
Sinky na jeho ramenách sa nedali prehliadnuť.
„Ako vidím, aj tebe poriadne naložili," vítal ho Jupiter.
„Muži z FBI zrejme v ničom nezaostávajú za miestnou po-
líciou!"
Bob zavrel dvere. „Boli trochu nervózni," povedal a ký-
vol psychológovi: „Dobrý deň, pán Ambler."
„Ahoj, Bob." Ambler naňho podozrievavo pozrel. „Mys-
lel som, že aj ty naháňaš zločincov v San Diegu!"
„Nuž, ja..."
Jupiter mu priskočil na pomoc. „To bola len finta, pán
Ambler. Bob sledoval Rodderov dom. Nechceli sme zby-
točne rozčuľovať slečnu Hardingovú."
„Aha, rozumiem." Ambler zmraštil čelo. „Tak aj Peter je
v Rocky Beach?"
„No pravdaže," pritakal Jupiter.
Ambler zamyslene pokýval hlavou. „Ach tak. No dobre,
rozprávaj, Bob, čo si zažil."
Tretí pátrač porozprával o naháňačke, ktorá sa skončila
tým, že ho zatkla FBI. „Tí dvaja v chrysleri tiež sledovali
Roddera. Boli z FBI a spočiatku si mysleli, že aj ja mám
s prípadom niečo spoločné. V tej trme-vrme Rodder potom
unikol. Chlapíci z FBI sú poriadni chumaji. A keby sa tam
nevyskytla Mary..."
„Tá nešťastná Mary nielenže nám pije krv," poznamenal
Jupiter, „ale ešte aj prekazí objasnenie zločinu..."
93
TRAJA PÁJRAČI"1'
„...a tým umožní atetát na prezidenta," rozvíjal myšlien-
ku ďalej pán Ambler,
Zmĺkli a zadívali sa na obrazovku. Prezidentovo auto za
jasotu divákov zabočilo na Kennedy Street. Medzitým bo-
lo už trištvrte na desať. A s každým metrom, o ktorý sa au-
to približovalo, ozývali sa hlasy policajtov na chodbe ho-
tela hlasnejšie a vzrušenejšie.
„Prečo Peter vlastne volal?" spýtal sa Ambler, neodtrh-
núc pohľad od televíznej obrazovky.
„Je to akési zamotané," odpovedal Jupiter. „Prenasleduje
Roddera, ale musel telefonát prerušiť. Dúfam, že sa čo-
skoro ozve."
„Prenasleduje Roddera? Ako sa mu to podarilo, že ho zno-
va našiel?" vzrušene skočil do toho Bob. Aj pán Ambler
stíšil zvuk a zvedavo sa obrátil k Jupiterovi.
„Nuž, ja neviem, či je to naozaj ten chlap," odpovedal
Jupiter opatrne, „lebo Peter povedal, že sa naňho zavesil
hneď za Rodderovým domom."
„Za jeho domom?" Bobovi sa zračilo na tvári prekva-
penie. „Veď to som už urobil ja! Vari má Rodder dvojní-
ka?"
Jupiter pokýval hlavou. „Mne sa to vidí veľmi nepravde-
podobné, že by sa Rodder bol vrátil do svojho domu a zno-
va odtiaľ vyštartoval."
„Dúfam, že Traja pátrači sú na správnej stope." Ambler
podišiel k posteli a vzal si jeden z dvoch mobilov. „Nech
už bude tak či onak," povedal, vrhnúc pohľad na obrazov-
ku, „pán prezident je hneď tu. Musím ísť." Pobral sa preč,
no vo dverách sa ešte obzrel. „Majte sa, chlapci!"
Jupiter a Bob začudovane hľadeli za ním. „To bol ale
rýchly odchod!" zamrmlal Bob a opäť sa venoval udalos-
tiam na obrazovke. „Dočerta, kde sa nachádza prezidento-
vo auto?"
„Zmizlo," povedal Jupiter. „Pozri, kamera robí úplne
zbytočné zábery."
„Daj to hlasnejšie!"
94
„Keby si do toho ustavične nehovoril, aj tak by sme všet-
ko rozumeli."
Vtom sa roztvorili dvere. „Len pre vašu informáciu," za-
volal inšpektor Cotta, „presmerovali sme prezidentovo au-
to! Riziko je priveľké." Vošiel do izby. „Kde je Ambler?"
„Odišiel," odpovedal Jupiter. „Priamo do terénu."
Cotta to prijal dosť ľahostajne. „Jupiter, prosím ťa, vráť
mi môj mobil."
Jupiter si odkašľal. „Prosím vás, inšpektor, môžem si ho
ešte chvíľku nechať? Peter by mal každú chvíľu zavolať."
„Ja mám teraz naozaj celkom iné starosti!" Cotta ešte
krútil hlavou, keď telefón zapípal a Jupiter sa ho chopil.
„Prosím... Čože?... Peter? Tuje Jupiter, Jupiter Jones, chce-
te hovoriť s inšpektorom Cottom?... Haló... haló!... Kto vo-
lá?" Odtiahol telefón od ucha. „Zložil," skonštatoval a po-
dal mobil inšpektorovi. „Jednoducho prestal hovoriť."
Cotta pokrčil plecami. Vyťukal číslo a náhle sa zarazil.
„To nie je môj mobil," zahundral, krútiac v ruke telefó-
nom. „Dopekla, to je Amblerov mobil! Poplietol si ich."
Jupiter chvíľu vyzeral ako skamenený. Potom konečne po-
hol rukou a zahryzol si do pery, čo znamenalo, že sústredene
rozmýšľa. „Ideme, Bob!" zavolal Prvý pátrač. „Za mnou!"
„Ako to, Jupiter? A kam?"
„Otázky až neskôr! Ponáhľaj sa!"
Sedemnásta kapitola
Vlk čerí zuby
Peter vybehol z telefónnej búdky. Ak ten chlap v sivom
odeve, čo práve vyšiel z reštaurácie, má niečo spoločné
s atentátom na prezidenta, nemožno otáľať. Hneď bude pol
desiatej.
Peter si bol istý, že je to Rodder. V tú noc, keď vnikol do
jeho domu, prekvapil ho majiteľ v podobnom odeve. Teraz
mal namiesto masky vlka masku prezidenta.
95
HHMMBMM
I
TRAJA
Muž v sivom vykročil rýchlym krokom, ale uberal sa
smerom, ktorý Petra prekvapil. Nesnažil sa dostať do cen-
tra, naopak, vzďaľoval sa od neho. Je to zas nejaká finta?
Prešli niekoľko ulíc. Potom došla Vlčia tvár do akéhosi
parku, uprostred ktorého stála jednoposchodová budova
múzea s plochou strechou. Umiestnili v ňom výstavu gréc-
keho umenia, ktorú spomínal Jupiter. No v ten deň bolo
múzeum zavreté - stredobodom všetkého záujmu sa stal
prezident.
Peter si napínal pamäť, aby si spomenul, čo hovoril Prvý
pátrač o tej výstave. Krásna Helena, vzácna socha, ktorej
mužský náprotivok Paris zmizol pred rokmi, bola atrak-
ciou výstavy. Čo však mala spoločné s Rodderom?
Vlčia tvár medzitým obehla budovu a zmizla na nezasta-
vanej parcele, kde sa vŕšil všelijaký odpad. Peter sa obo-
zretne predieral bujným krovím, keď sa zrazu čosi zablys-
lo. Zastal a opatrne odtiahol nabok konár, čo mu zacláňal.
Vlčia tvár bola vzdialená iba niekoľko metrov. Vyštve-
rala sa na strom a mierila puškou do parku. Čosi krátko
a tlmene puklo, a hneď nato ešte raz. Potom chlap zliezol
zo stromu, schoval pušku do starej hrdzavej chladničky
a znova vyliezol na strom. Odtiaľ zoskočil do parku.
Peter dlho nerozmýšľal, rýchlo pobehol a tiež vyliezol na
strom. Ticho tam čupel a hľadel dolu na druhú stranu. Roz-
prestieral sa pred ním nádherný park, ale po Rodderovi ne-
bolo ani stopy. Peter skúmal okolie. Na čo mohol Rodder
strieľať? Už to má! Zo svetelnej signalizácie ostalo len zo-
pár črepín. „Mierim do svetla," tak zneli slová z posledné-
ho listu Vlčej tváre. Teda nato potreboval tú špeciálnu puš-
ku!
Peter zoskočil na trávnik a prikrčený bežal k múzeu.
Keď zahol za krovinu, objavil lano. Rodder bol teda už
v múzeu.
Druhý pátrač opatrne cúvol niekoľko metrov a skryl sa
za krovím. Čakal, ale všetko v ňom vrelo. Zrazu mu svit-
lo, aký obludný plán sa skrýval za troma listami Vlčej tvá-
96
re. Celé Rocky Beach sa sústreďovalo na návštevu prezi-
denta. Nemohol byť vhodnejší čas, kedy ukradnúť Krásnu
Helenu. Listami a krádežami Rodder šikovne zaviedol pá-
tranie na falošnú stopu - všetka činnosť polície sa sústre-
ďovala na vzácneho hosťa. No skutočný zločin sa odohrá-
val celkom inde, v okrajovej štvrti. A čo bolo navyše
zákerné: všetky listy a čmy upozorňovali aj na skutočne
plánovanú akciu. Len ich bolo treba dať do iných súvis-
lostí. Peter preniesol váhu na druhú nohu. Rodder sa zatiaľ
neukázal. Mal medzi policajtmi pomocníka, ako predpo-
kladal Jupiter? Možno Hardingovú?
„Auu!" Petra čosi z celej sily strhlo na zem. Útočník mu-
sel prísť odzadu. Peter sa s ním v tesnom zovretí váľal po
trávniku, pričom sa mu podarilo povytiahnuť útočníkovi
masku. Hneď ho spoznal: Rodder.
Rodder bol mocný. Lenže Peter sa tentoraz nechcel len
tak ľahko vzdať. Vtom Vlčej tvári vypadlo čosi z vrecka
a Peter to schmatol. Bola to pištoľ. Rodder cúvol a vstal.
Aj Peter sa zdvihol. „Hore ruky, Rodder!"
„Nevystrelíš, priateľko!"
Peter by, samozrejme, nebol vystrelil. S pištoľou v ruke
bol dokonca nervóznejší ako bez nej, ale pokúsil sa Vlčiu
tvár oklamať. „Jasné, že vystrelím. Ani vy ste neváhali vo-
pchať ma do tej debny! To vám nezabudnem."
Na Roddera to, zdá sa, zapôsobilo. „Čo vlastne chceš?"
spýtal sa opatrne.
„Sochu," vyhŕkol Peter. Pištoľou ukázal na batôžtek,
ktorý ležal na trávniku o kúsok ďalej.
„Dostal si ma," zúril Rodder. „Vy ste ako kliešte, jedné-
ho sa človek zbaví a už sa mu prisaje druhý. Polícia je pro-
ti vám nula!"
Peter sa zazubil a bral to ako poklonu. „Tú sochu," zopa-
koval.
Rodder vzal batôžtek a pomaly rozkrúcal kusy hrubého
súkna. „Od začiatku som bol proti tomu, aby sme vás pri-
pustili do hry," hundral.
97
TRAJA PÁTRAČI''"
„Ale Scott Ambler nás pokladal za také osvieženie..."
skočil do toho Peter.
„Odkiaľ vieš o Scottovi?" Rodder pustil súkno na zem
a zdvihol zrak.
Peter spokojne pokýval hlavou. „Keď ma od vás v noci
odvádzal, pískal si pesničku. Bola to Momentka. Ibaže vte-
dy som ju ešte nepoznal."
„Scotty, Scottyí" krútil Rodder hlavou. Potom pozrel na
Petra. „Keď som ťa objavil v mojej záhrade - darmo je,
priateľko, bol si príliš hlučný - zavolal som Scotta a pove-
dal som mu: Príď po toho naničhodníka, teraz ho strčím do
debny, ale neručím za to, čo s ním urobím. Pošlem ju do
pekla, celú tú tvoju osviežujúcu zmenu!"
„Tak teda Ambler vykradol aj Outdoor World?" spýtal sa
Peter pomaly. „A neskoršie ukradol aj pušku?"
„To hovoríš ty, priateľko."
„A ten muž, ktorý dnes ráno odišiel z vášho domu? Bol
to Ambler?"
„Maskovací manéver."
„A čo prezident? Vôbec nechystáte naňho atentát?"
„Nie." Rodder opatrne odstránil posledný kus látky.
Ukázala sa asi štyridsaťcentimetrová soška z bronzu.
Stvárňovala nádhernú ženu. No akokoľvek jemne bola vy-
pracovaná, všetko prevyšovali jej oči. Žiarili na slnku,
priam oslepovali. Svetlo, pomyslel si Peter. „Mierim do
svetla." Očarene sa díval, ako Rodder pomaly obracia soš-
ku v rukách. Helenine oči hneď zvodne zažmurkali na
Petra, hneď naňho hnevlivo zablýskali. „Chytaj," povedal
zrazu Rodder a hodil mu sošku.
Peter podvedome zdvihol ruky. Vtom Rodder skočil
a vyrazil mu z ruky pištoľ. Šikovne ju zachytil, skôr ako sa
dotkla zeme. Helena padla do trávy. „Karta sa rýchlo obrá-
tila, priateľko," zasipel Rodder. V hlase mal opäť ten slad-
kastý vlčí prízvuk, ktorý Peter nenávidel.
Rodder mieril pištoľou na Petra a druhou rukou vytiahol
mobil a stlačil zakódované číslo. „Haló, Paris, tu je Hele-
98
na, práve ma uniesli..." Vlčia tvár začala jachtať. „Ha-
lóó?... Kto... Jupiter Jones?"
Rodder napálené strčil mobil do vrecka. „Prekliate svin-
stvo!" Pištoľou ukazoval na múr. „Poďme, priateľko," vy-
štekol, „tadiaľto! Nemám času nazvyš!"
Osemnásta kapitola
Neplavec
Jupiter a Bob vybehli z hotela. Hodiny ukazovali presne
desať a stovky divákov čakali na príchod prezidenta.
Dvaja pátrači sa predrali pomedzi dav a zmizli v bočnej
ulici, kde bol zaparkovaný Bôbov chrobák.
„Kam to bude?" spýtal sa Bob, keď otočil kľúčom v štar-
téri.
„K člnu. K Rodderovmu člnu!" Jupiter vytiahol peňažen-
ku. „Voľačo mi ešte zišlo na um," povedal a vybral z peňa-
ženky výstrižok z novín. „Toto je správa o Rodderovi. Hneď
som ju ukázal Sandy, upozornila ma, že na obrázku sú via-
cerí. Jej upozorneniu som, žiaľbohu, nevenoval pozornosť."
„Akému upozorneniu?"
Jupiter neodpovedal, len sa zadíval na fotografiu. „Fakt,"
zvolal. „Na to som naozaj mohol prísť!"
„Nerozumiem z toho ani ň," zlostil sa Bob a zaradil vyš-
ší rýchlostný stupeň.
Jupiter mu strčil článok pod nos. „Tak čo? Povedz mi, že
sa nemýlim!"
„Prestaň!" skríkol Bob. „Lebo skončíme v priekope!"
Zvedavosť mu však nedala, a tak zabrzdil a zastal. Jupiter
mu podal výstrižok. „Pozri si tú osobu na fotke. Tú za
Rodderom."
Bobovi to trvalo len chvíľku. „Veď to je Ambler!" zvo-
lal. „Jasné! Má síce okuliare s niklovým rámom a dlhé vla-
sy, ale som si istý, že je to on. Tak tí dvaja sa poznajú už
dávno! Ako si na to prišiel?"
99
TRAJA PÁTRAČI???
„Napadlo mi to pri tom telefonáte na Amblerov mobil.
Musel to byť Rodder. Rád by som vedel, odkedy tí dvaja
pečú spolu." Jupiter odložil článok a zdvihol zrak. „A obá-
vam sa, že má v rukách Petra. Aj Helenu."
„Koho?" nechápal Bob.
Kým Tretí pátrač viedol auto k pobrežnému útesu, Jupi-
ter mu vyložil svoje podozrenie. „Cieľom všetkých tých
listov bolo odviesť pozornosť od vlastného činu: od kráde-
že vzácnej sochy."
Konečne sa Bob dostal na križovatku, odkiaľ klesala ces-
ta k pobrežnému sídlisku. Minul Rodderov dom a zabočil
na neveľké parkovisko, kde už stálo malé kombi.
„No toto, veď je to z Outdoor World," mrmlal Bob.
Jupiter prepočul poznámku a ťahal kamaráta strmým
chodníčkom k pobrežiu. Onedlho sa cesta rozdvojila
a viedla k dvom piesočnatým zátokam, ktoré oddeľoval
útes. Jupiter ukázal doprava.
„Dočerta, sú tam dole. Rodder s Amblerom! A Peter je
s nimi!"
„Práve nastupujú do loďky. To nemôžeme stihnúť, Jupe!"
„Len poďme, rýchlo poďme!" Jupiter bez váhania zahol
do vedľajšej zátoky. Bob ho mlčky nasledoval. Prešli skal-
nou sutinou a pomedzi krovie, potom Jupiter konečne zo-
skočil z balvana do mäkkého piesku. Bob ho vzápätí na-
sledoval.
„Ahoj, pátrači!" privítalo ich tu nejaké dievča. Hoci ma-
lo na sebe potápačskú kombinézu, Bob hneď spoznal San-
dy.
„Dobre, že ste konečne tu. Tí dvaja gauneri sa zmocnili
Petra. Práve veslujú k svojmu člnu." Sandy ukázala na mo-
re. „O chvíľu by sa mali vynoriť spoza útesu."
Jupiter kývol hlavou. „Všetko v poriadku?"
„Ako sme sa dohodli!"
„Výborne!" Obzeral si potápačské prístroje, rozložené
na celte. „To bola isto poriadna fuška, kým si ich sem do-
teperila! Šéf nenadával, že ich chceš vyskúšať?"
100
„Hundrať si pohundral." Sandy pridelila Boboví výstroj
strčila do rúk aj Jupiterovi objemnú potápačskú kombi-
nézu. Pochybovačné si ju obzeral.
„Veľkosť je akurát, Jupe," usmiala sa. „Priúzka by nebo-
la dobrá!"
Motorový čln kotvil necelých dvesto metrov od brehu
a trvalo niekoľko minút, kým sa traja potápači dostali k ne-
mu. Jupiter priplával k malému rebríku na korme a opatr-
ne vystrčil hlavu z vody. Ambler stál chrbtom k nemu
a práve vyťahoval na palubu loďku. Rodder a Peter boli už
akiste vnútri. Prvý pátrač sa ponoril a preplával k prove.
Pod lodným okienkom sa opäť vynoril na hladinu. Hneď
spoznal Petrov hlas, ktorý doliehal k nemu. Znel ustrácha-
né. „Čo chcete so mnou urobiť, Rodder?" spytoval sa. „Ju-
pe a Bob ma určite zachránia!"
„To si myslíš ty, priateľko." Ten hlas poznal Jupiter z te-
lefónu. „Tvoj tučný kamarát čaká v hoteli na prezidenta.
A Bob sa najprv musí spamätať z bitky, čo mu uštedrila
FBI." Zlomyseľné sa zasmial. „Hej, Scott, všetko v poriad-
ku?"
„Loďka je vnútri," odpovedal Ambler. „Môžeme hneď
vyštartovať."
„A čo urobíte so mnou?" zvolal do toho Peter.
„Hodíme ťa do mora, keď budeme ďaleko od brehu," za-
hundral Rodder. „Žralokom. Aby sme už konečne mali od
vás pokoj."
„Ale Roddy, nijaké mŕtvoly, dohodli sme sa!" Scotta tá-
to perspektíva našťastie vydesila.
„Najprv vyplávajme," rozkázal Rodder.
Jupiter vkĺzol do vody a dal znamenie Bobovi a Sandy.
Potom sa znova vynoril a zachytil sa jednej zo vzducho-
vých podušiek, upevnených na boku člna.
Ambler zdvihol kotvu a naštartoval motor.
Teraz pôjde do tuhého. Jupiterovi doľahol k ušiam chrch-
lavý zvuk a po ňom nasledoval tenký bzukot. Prvý pátrač
101
TRAJA PÁTRAČI?"
sa škeril. Sandy urobila poctivú robotu. Laná, ktoré uvia-
zala okolo lodných vrtúľ, sa pevne zamotali. Čln sa nepo-
hol ani o piaď.
„Došľaka!" zvolal Rodder. Znova naštartoval motor. Vý-
sledok bol však rovnaký. „Čo sa robí, Scotty? Si ožratý
alebo čo? Udusil si ho!"
„Nezmysel," zavolal Ambler. „Jednoducho som otočil
kľúčom. Ani ja tomu nerozumiem!" Prešiel na kormu
a chcel sa zohnúť nad vodu. No skôr ako stihol niečo uvi-
dieť, omotalo sa okolo neho lano a stiahlo ho do vody.
„Zbláznil si sa?" zbliakol Rodder. „Kúpať sa môžeš od
zajtra!" V hlase mu znela zlosť, no bola v nej aj štipka stra-
chu. Jupiter sa opatrne vytiahol po vzduchovej poduške na
palubu.
„Pomoc," kričal Ambler a divo sa metal vo vode. „Ja ne-
viem plávať!"
Devätnásta kapitola
Jupiter zabral naplno
Rodder sa vytackal na palubu a v ruke zvieral pištoľ.
Ambler ho chcel varovať, no bolo už neskoro: Jupiter ho
z celej sily posotil, Rodder sa prevalil cez zábradlie
a s hlasným čľupnutím padol do mora.
Jupiter spokojne vytiahol rebrík na palubu. „Teraz sa na-
ozaj môžete vykúpať!" zavolal s úškrnom. Pravda, neostá-
valo mu veľa času vychutnávať svoje víťazstvo. Najprv
musel pomôcť na palubu Sandy a Bobovi. Potom sa po-
náhľal do kajuty oslobodiť Petra.
Rodder mal plné ruky práce, aby udržal Amblera nad vo-
dou. Jeho pištoľ ležala hlboko a v bezpečí na morskom
dne.
„Okamžite nás vytiahnite na čln," rozkázal Rodder. „Vy
krysy!"
Bob potriasol hlavou, no hodil Rodderovi a Amblerovi
102
ive záchranné kolesá. Ľahký vietor a morské prúdenie po-
íaly odnášali čln na otvorené more. Jupiter s Petrom za
jätami vyšiel na palubu. Druhý pátrač hrdo držal v ruke
rásnu Helenu. „Ďakujem, priatelia," povedal. Otočil soš-
cu proti slnku, až sa zajagala. „Darmo je, Rodder, karta sa
•ýchlo obrátila!"
Rodder zahrešil, Ambler sa pachtil so záchranným kole-
som, pre nič iné nemal v tej chvíli zmysel. Sandy si pokoj-
ne stiahla plutvy. „Myslím, že zavolám políciu," povedala.
„S rádiostanicou si už nejako poradím."
Jupiter jej prikývol. „Nech donesú rybársku sieť," dodal,
„lebo sme chytili dve veľké ryby." Sadol si na zábradlie
a kýval nohami. „Metódu zavádzania pomocou listov ste
vyvinuli už v New Yorku, Rodder, okrem iného aj preto,
aby ste ukázali svoju prevahu nad políciou, z ktorej vás
prepustili. Asi preto aj tá vlčia maska: cítite sa ako vlk vy-
hnaný zo svorky."
Rodder hodil naňho zdrvujúci pohľad, ktorý Jupiterovi
potvrdil, že zaťal do živého.
„Vlastne sme na to mohli prísť skôr," pridal sa Peter a sa-
dol si na zábradlie vedľa Jupitera. „V zásade aj oba prvé
delikty, teda krádež v Outdoor World a krádež pušky, ako
aj citáty z piesne, iba nám chceli vsugerovať teóriu o plá-
novanom atentáte na prezidenta. O maske ani nehovoriac."
Ambler, ktorý sa medzitým vytiahol na záchranné kole-
so, ho prerušil: „Dosť dlho vám trvalo, kým ste prišli na tú
pieseň!"
„Ešte vždy kratšie ako polícii," poznamenal Bob. „Alebo
ich psychológom."
Jupiter si vyzliekol potápačskú kazajku. Výstrižok z no-
vín, ktorý si schoval pod ňu, sa medzitým úplne rozmočil
a lepil sa mu na telo. Opatrne stiahol papier, ale rozpadol
sa mu v rukách. „Škoda," povedal, „nemôžem vám to uká-
zať. Zaujímavý záber s vami, pán Ambler. Dokazuje, že ste
sa s Rodderom zoznámili už v New Yorku, zrejme v rám-
ci štúdií. Rodder vás fascinoval. Odvtedy ste s ním udržia-
103
TRAJA PÁTRAČI
ii ..
Ä!
¦U* k '¦:
41
i-
vali kontakt. Teraz ste chceli zabiť jednou ranou dve mu-
chy. Po prvé, ukradnúť sošku a po druhé... prečo vlastne
neznášate slečnu Hardingovú, Ambler?"
„Vzala mi môj džob," zvolal Ambler a privesloval ruka-
mi trochu bližšie k člnu. „Miesto v Los Angeles som pô-
vodne mal dostať ja. Ale prišlo to dievčisko ešte s mokrým
diplomom a uchmatlo mi to rovno pred nosom. A váš
Cotta ju ešte aj odporúčal!"
„Myslel som si také niečo," kývol hlavou Jupiter. „A ve-
deli ste takisto, že slečna Hardingová písala o vražde Ken-
nedyho. Preto ste listy zameriavali týmto smerom. Psycho-
logička odvtedy nemala v hlave nič iné, ako možný atentát
na prezidenta. A pritom sa aj sama dostala do zlého svetla,
čo pre vás, Ambler, prirodzene malo osobitný pôvab. Mu-
sím pripustiť, že som slečnu Hardingovú tiež podozrieval."
„Pochopiteľne," zvolal Ambler. „Bavilo ma sledovať vás
dvoch. Vyvinul sa medzi vami ozajstný malý konkurenčný
boj!"
„Sme predsa traja," prehodil Peter a pozrel úkosom na
Jupitera. „Pán Ambler, ako ste vlastne ukradli tú policajnú
pušku? Lezecké akcie sú predsa skôr Rodderova špeciali-
ta."
„Na to už musíte prísť sami, však prefíkaní ste dosť," za-
volal Ambler.
„To nieje problém!" Jupiter sa vystrel: „Vy ste vôbec ne-
vnikli dnu oknom. To ste len tak narafičili. Chceli ste pod-
poriť legendu o Vlčej tvári. Až neskôr som si uvedomil, že
črepiny z okna neležali tam, kde mali! Otvorili ste okno
znútra, pán Ambler, až potom ste rozbili sklo. Črepiny le-
žali pri stene!"
„Áno, áno!" Ambler navidomoči strácal nervy, „A teraz
ma konečne pusťte na palubu. Dlho sa už neudržím!"
„A ako ste sa dostali do zbrojnice?" spýtal sa Peter, kto-
rý sa nedal ničím vyrušiť.
„Malá vrecková krádež," priznal Ambler rezignovane.
„Ukradol som službukonajúcemu seržantovi kľúče a stihol
104
som mu ich práve včas vrátiť. Lano som už predtým jed-
noducho spustil zo strechy."
Bob si všimol, že vlny ich odnášajú čoraz ďalej. „Vyho-
dím kotvu," navrhol. Jupiter prikývol. Bob zdvihol kotvu
vysoko nad hlavu a hodil ju cez palubu. O niekoľko oka-
mihov pocítili ľahké trhnutie. Čln opäť stál na mieste.
„Tak teraz už viete všetko," zakričal Rodder. „Smiem sa
teda aj ja niečo opýtať? Prečo si vlastne, ty tučný mudrlant,
prikvitol tak nevhodne do Laurentovho obchodu? Tým sa
začali všetky maléry!"
„Neskôr, Rodder, ja som ešte celkom neskončil s otázka-
mi!" Peter, Bob a Sandy s očakávaním pozreli na Jupitera.
Ten pokračoval: „Keď sme už pri tom, mohli by sme há-
dam vyriešiť hneď aj ďalší prípad, Rodder. Ku Krásnej He-
lene patril predsa aj Paris, ktorý zmizol pred niekoľkými
rokmi. Túto krádež dosiaľ zrejme nikto nedával do súvi-
slosti s vami. No boli ste to tiež vy, Rodder!" Prekvapený
pohľad Vlčej tváre mu povedal, že trafil do čierneho. „Pri-
znávam, na túto myšlienku ma priviedol váš nedávny tele-
fonát. Parida ste si zadovážili už pred rokmi. A teraz chcel
váš súkromný objednávateľ, zrejme veľký boháč, dostať aj
druhý vzácny kus - Helenu. Za dobrú odmenu ste mali opäť
pristúpiť k činu!"
„Odkiaľ vieš, že je to súkromný zberateľ?" zvolal Rod-
der, a tým nevdojak pripustil, že Jupiter má pravdu.
„Musí to byť iba súkromná osoba, Vlčia tvár," odpove-
dal Jupiter. „A musí mať veľa peňazí. Na voľnom trhu sú
tieto plastiky nepredajné. Každý expert ich pozná."
Rodder sa vzdal. „Naozaj vám to páli, chlapci! Jasné, že
ide o boháča z filmovej branže. Ale nepoznám ani len je-
ho meno. Tak, a teraz nás už konečne pusťte na palubu!"
Sandy ukázala na breh, odkiaľ sa blížil policajný čln.
„Čo sa dá robiť," ujal sa Jupiter záverečného slova, „z va-
šej príjemnej plavby, zdá sa, nebude nič. Istotne by ste za
tú lúpež boli dostali toľko peňazí, že by vám obom vysta-
čili do konca života, všakže?"
105
TRAJA PÁTRAČI1'"
„Je to tak!" zareval Rodder. „A je na porazenie, že nám
do toho skočili takí sopliaci ako vy. Ale všetkému je na vi-
ne bláznivý Scott!" Pozrel na Amblera, ktorý naďalej ves-
loval rukami na svojom záchrannom kolese. „Ešte vždy si
presvedčený o osviežujúcom pôsobení týchto chalanov?"
Ambler vypľul poriadnu dávku morskej vody a zdržal sa
komentára. Bol príliš unavený, aby sa hádal.
Jupiter znova spustil rebrík. Policajný čln sa medzitým
už priblížil. Na palube rozpoznal inšpektora Cottu. Slečna
Hardingová stála vedľa neho a kývala. Musím sa jej ospra-
vedlniť, pomyslel si Prvý pátrač.
Práve keď Ambler namáhavo liezol na palubu, prirazil
k boku policajný čln.
Na druhý deň sedel Jupiter doma a raňajkoval. Teta Ma-
tilda mu robila spoločnosť a skúšala nové činky. Počasie
bolo utešené a Jupiter sa ponáhľal, aby bol čo najskôr von-
ku. Pohľad mu však padol na novinový titulok a rozhodol
sa venovať ešte zopár minút čítaniu.
Vtom nazrel do kuchyne strýko Tirus: „Ako to vyzerá
s dezinfkciou nábytku?" zaujímal sa.
„Dnes to nejde," odpovedal Jupiter pravdivo. „Peter má
hodinu jazdenia a Bob sa musí celý deň starať o Mary."
„Ach! Chudák chlapec. Tak zajtra?"
Jupiter prikývol. „V poriadku!"
Strýko Titus zmizol a teta Matilda vytiahla činky, ktoré
pred chvíľou rýchlo schovala.
„Dosiaľ si strýkovi nič nepovedala?" spýtal sa Jupiter
s úsmevom.
„Všetko má svoj čas." Teta pokotúľala činky po stole.
„Ozaj, Jupiter, nezabudol si mi vyzdvihnúť u pána Lauren-
ta tú tango sukňu? Mali mi ju zúžiť."
Jupiter zbledol. „Jaj, teta Matilda, prepáč! Zabudol som
na to," habkal a odložil noviny nabok. „Vlastne, ani som
nezabudol! Bol som tam! Naozaj! Ale ak ti teraz poroz-
právam, čo sa stalo, keď som vošiel do obchodu, nedosta-
106
nem sa odtiaľto do večera. A chcel som sa ísť ešte potápať.
Vonku je tak pekne."
Teta sa šibalsky usmievala. „Ach, tak je to. Zrejme bu-
dem nútená prečítať si skrátenú verziu tvojho príbehu
v novinách. Súvisí to vari s návštevou prezidenta?"
„Áno. Nie. Alebo predsa! No, ak mám byť presný..." Ju-
piter zložil noviny. „Tak dobre, teta Matilda," povedal a hl-
boko sa nadýchol, „dones si dačo na pitie a sadni si. Teraz
sa dozvieš celý príbeh a to z prvej ruky..."
707 Vereiná knižnica Mikuláša Kováča
8„,-,„i<~ Bystrica
Výslovnosť
cudzích mien
a názvov
Bob Andrews bob ändrúz
Cotta kóta
Hannah Hardingová häno hádingová
Hilltowne hiltaun
JeffRodder džefrodô
Joe Stapelton džou steipilton
Jupiter Jones džúpitô džounz
Laurent lorônt
Outdoor World outdó uóld
Peter Crenshaw pítô krenšó
Sandy Allenová sändy älienová
Scott Ambler skot ämblô
Seattle siätl
Rocky Beach roki bič
Titus Jones tajtes džounz
1
¦ ÍĽÍ'i • • • wÄl
Obsah
Zo/íár slov na úvod 3
Prvá kapitola Prvý pátrač dostal výprask 5
Druhá kapitola Muž s maskou 11
Tretia kapitola Mylné závery 17
Štvrtá kapitola Súboj 23
Piata kapitola Pád prezidenta 29
Šiesta kapitola Medzi policajtmi 35
_
Siedma kapitola
Niečo chýba
40
Ôsma kapitola
Bob trafil do čierneho
45
Deviata kapitola
Nepriestrelné alibi
50
Desiata kapitola
Mýtická trojica
57
Jedenásta kapitola
V brlohu vlka
62
Dvanásta kapitola
Tretí list
66
Trinásta kapitola
Panika
70
Štrnásta kapitola
Podozrenie sa potvrdzuje
77
l"äPQ
¦M
Pätnásta kapitola
V kliešťach
83
Šestnásta kapitola
Čakanie na prezidenta
89
Sedemnásta kapitola
Vlk čerí zuby
95
Osemnásta kapitola
Neplavec
99
Devätnásta kapitola
Jupiter zabral naplno
102
Výslovnosť cudzích
mien a názvov
109

Alfréd Hitchcock A Traja Pátrači - 40 - Zahada-Vlcej-tvare

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Alfréd Hitchcock A Traja Pátrači - 40 - Zahada-Vlcej-tvare

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

ZÁHADA

Prvý pátrač dostal výprask

pitera k sebe. „Poďme do kancelárie. No aj tak je už asi ne-

„Presne k takému záveru dospela aj slečna Hardingová,"

ho Jupiterov rozhorčený pohľad, ktorý ešte nabral na in-

ne zadíval na Druhého pátrača, „...bojí sa, aby Vlčia tvár

„Služobné tajomstvo," povedal Jupiter a spomenul si na

všetko nezmenené. Peter vypil hit koly, naladil si na rádiu

You might also like