ZÁHADA

PODMORSKÉHO OBRA

Rozpráva
André Marx© Franckh-Kosmos Verlags-GmbH & CO, Stuttgart
1998
Based on characters created by Róbert Arthur. This translation
published by arrangement with Random House, Inc.
Slovak edition © Mladé letá 2001
Translation © Magda Takáčová 2001
(André Marx: Die drei ??? - Menterei aufhoher See)
Cover © Vladimír Vanko & Svetozár Mydlo 2001
Mladé letá, s.r.o., Sasinkova 5, 815 19 Bratislava, 8231.
publikácia, 2001.
Prvé vydanie. Pre čitateľov od 9 rokov. Editorka Dr. Alena
Hošková.
Technická redaktorka Dagmar Škripková. Sadzba Sima Design,
s.r.o.,
Bratislava. Vytlačila Svornosť, a. s., Bratislava.
ISBN 80-06-01058-7 ISBN 80-06-00525-7 (súbor)
Knihy vydavateľstva Mladé letá možno kúpiť aj v jeho
predajnom sklade na Klincovej ulici 35 v Bratislave,
tel.: 07/55 56 65 08.

- 1 -
 Zopár slov na úvod
Lákajú vás neobyčajné dobrodružstvá s napínavým koncom?
Tak si nenechajte ujsť príležitosť a vyplávajte spolu s Tromi pátračmi
na šíry oceán.
Verte, oni sami spočiatku ani netušia, čo ich čaká počas
nasledujúcich dvoch týždňov. Zásluhou Bobovho otca sa ocitnú na
palube výskumnej lode Ihravá vlna ako náhradníci. Jupiter si od
tohto výletu sľubuje predovšetkým leňošenie a Peter zasa skvelú
príležitosť na potápanie.
Hneď prvá noc na lodi zmení nielen ich plány, ale aj ďalší osud
expedície. Peter sa síce v oceáne vykúpe, ale zrovna vtedy asi po tom
veľmi netúži. Ide o odplatu za to, že videl, čo nemal? V tejto chvíli je
iba jedno stopercentne jasné - skôr než doplávajú k tajomnému
ostrovu Lebrato, musí detektívne trio z Rocky Beach vyriešiť nový
prípad.
A. H.
Prvá kapitola
A je po prázdninách!
Jupiter Jones bez výberu hodil hŕbu tričiek do cestovnej tašky.
Potom zauvažoval, či si má vziať na štrnásť dní štrnásť párov
ponožiek, alebo len sedem a po týždni ich vyprať. Napokon pokrčil
plecami a do tašky zhrnul z police všetky ponožky. Kto by sa cez
prázdniny namáhal s praním! Navyše, v taške bolo miesta dosť. A do
Bobovho auta sa batožina tiež pohodlne zmestí.
Jupiter pozrel na hodinky: presne o štyri hodiny vyrazí s
priateľmi Petrom Crenshawom a Bobom Andrewsom na dva týždne
do Rocky Mountains - budú tam robiť túry a liezť po skalách, alebo
budú len tak leňošiť - Jupiter sa, prirodzene, tešil najmä na to druhé.
„Jupiter!“ doľahol k nemu z prízemia hlas tety Matildy.
„Nezabudni si vziať teplé veci! V horách môže byť poriadna zima!“
„Áno, teta Matilda,“ zastenal Jupiter. Teta mu od rána najmenej
desať ráz niečo pripomínala. A pritom bol s kamarátmi už na
nejednom výlete a určite mal v balení väčšiu prax ako ona.
„Jaj, ešte niečo, Jupiter: nezabudni na lekárničku, čo som ti
pripravila. Nie aby si ju tu nechal ako minule. Ak v tej horskej chate
nebudú poriadne utesnené okná, ľahko môžeš chytiť angínu. Ale čo

- 2 -
angínu, možno aj zápal pľúc! Už máš v taške ten šál, čo som ti
kúpila?“
Jupiter vyvrátil oči dohora. Otvoril dvere a vyšiel na schody,
aby nemusel kričať. „Teta Matilda, veď je leto! Teraz netreba šál, ani
v horách!“ Teta Matilda sa vynorila pod schodmi a zdvihla k nemu
hlavu. Zasmiala sa a žmurkla naňho. „Urob svojej starej tete po vôli,
Jupiter. V taške máš predsa dosť miesta, nie? A nemusiš ten šál
naozaj nosiť.“
Jupiter si vzdychol. „V poriadku. Vezmem si ho.“ Vrátil sa do
svojej izby, vzal do rúk novučičký šál, chvíľu si ho váhavo obzeral a
napokon ho hodil na hŕbu ponožiek.
„Jupiter!“
„Čo je už zase? Na zubnú kefku som pamätal aj sám!“
„Viem, ale máš telefón! Volá Bob.“
„Už idem!“ Jupiter zbehol po schodoch a vzal si od tety Matildy
slúchadlo. „Haló.“
„Ahoj. Mám zlé správy, Jupe.“ Bobov hlas znel vzrušene.
„Radšej si sadni.“
Jupiter ostal stáť. „Čo sa robí?“
„Práve som mal karambol. Vracal som sa z nákupného strediska
domov a na Santa Barbara Road mi nejaký totálny idiot v limuzíne
nedal prednosť v jazde. Samozrejme, šliapol som na brzdu.“
„Prepána, nabúral si ho?“
„Nie, nenabúral. Veľa nechýbalo, ale ešte som stihol zastaviť.
Lenže o sekundu sa ozval príšerný rachot a ja som buchol hlavou o
volant. Chlap za mnou neskoro zabrzdil a vrazil do mňa odzadu.“
„No zbohom!“
„Moja reč.“
„A čo je s autom?“ chcel vedieť Jupiter.
Bob zabrnkal. „Aké milé od teba, že sa tak zaujímaš o môj
zdravotný stav.“
„Prepáč. Ako sa teda máš?“
„Zle,“ odpovedal Bob záhrobným hlasom. „Volám z
nemocnice.“
Jupiter zalapal po dychu. „Čože?“

- 3 -
 „Mám rozbité čelo. Nič hrozné, ale už som sa mal aj lepšie. Aj
som už lepšie vyzeral. Rodičia hneď prídu po mňa. Volám len preto,
lebo z auta je vrak. A to bohužiaľ znamená…“
„Čo to vravíš? Aký vrak?“ Jupiter začal šípiť nepríjemnosti.
„Nuž, nie tak celkom, ale motor je v keli. Ako vieš, chrobák má
motor tam, kde normálne býva kufor. Keď ťa teda nabúrajú zozadu,
motoru to veľmi neprospieva.“
„Je to skutočne také zlé?“
Bob si povzdychol. „Horšie ako s mojou hlavou. Obávam sa, že
nášmu výletu odzvonili, ak nezoženieme iné auto.“
Jupiter buchol päsťou do steny. „Prekliata smola! Muselo sa to
stať akurát dnes?“
„Počuj, ja za to nemôžem, jasné? Napokon, ja som brzdil,“
bránil sa Bob.
„Nepaprč sa, nič ti predsa nevyčítam. Ale čo teraz?“
„Nemám potuchy.“
Jupiter sa zamyslel. Vo výnimočných situáciách mu mozog
pracoval mimoriadne dobre, a tak si rýchlo prebral všetky možnosti,
čo im ostávali. „Bob, kedy budeš znova fit?“
„Okamžite.“
„Dobre. Tak si hneď spomeň na všetkých priateľov, známych a
príbuzných, čo majú auto a prípadne by ti ho mohli požičať. Ja
urobím to isté a hneď zavolám Petrovi. O dve hodiny sa stretneme v
Hlavnom stane a poradíme sa o situácii. Ja trvám na pôvodnom
pláne. Bezpodmienečne!“
Hlavný stan sa nachádzal vo vyradenom kempingovom prívese,
postavenom na dvore Jonesovho bazára, ktorý patril Jupiterovmu
strýkovi Titovi. Tam si chlapci pred nejakým časom zriadili
detektívnu kanceláriu. Skoro popoludní sedeli už všetci traja v
tesnom prívese a Bob ešte raz podrobne referoval o svojej nehode.
„Škodu síce zaplatí poisťovňa toho supermana, čo ma zozadu
nabral, ale to nám sotva pomôže. Auto bude opravené najskôr o
týždeň. Najprv totiž musia objednať náhradné dielce. Veď kto dnes
ešte jazdí na chrobákovi?“
„Tak sme v peknej kaši,“ poznamenal Peter. „Bohužiaľ, ani ja
nemám nijaké dobré správy. Moji rodičia, prirodzene, potrebujú auto

- 4 -
pre seba, a tiež ostatní, ktorých som sa spytoval, sa nemôžu bez auta
zaobísť na dva týždne.“
„U mňa to vyzerá takisto,“ priznal Bob.
Jupiter pokýval hlavou. „Ja navyše takmer nepoznám ľudí, čo
vlastnia auto. Strýko Titus má len dodávku a tú, samozrejme,
potrebuje, ak nechce zberňu zavrieť.“
„A keby sme predsa len išli Petrovým autom?“ navrhol Bob.
Druhý pátrač pokrútil hlavou. „To nejde. Po prvé, nemáme
miesto na batožinu a po druhé, je to už stará rachotina. Krátke trate
po meste ešte zvládne, ale ak mám byť úprimný, na takú dlhú cestu
by som sa naň už nespoľahol. Predsa len je to dobrých dvanásť
hodín. Musíme prekrižovať Nevadu a tam je miestami veľmi pusto.
Ak niekde uviazneme, môže to trvať celé dni, kým voľakto pôjde
okolo.“
Jupiter zmraštil čelo. „Nepreháňaj, Peter.“
„V každom prípade dosť dlho. Nerád by som to riskoval.“
„Ani Worthington neprichádza do úvahy,“ vzdychol si Bob.
„Nemôžeme od neho žiadať, aby urobil taký kus cesty a o dva týždne
znova prišiel po nás.“
„To by bolo trochu priveľa,“ prisvedčil Jupiter. „Okrem toho
neviem, čo by na to povedal šéf autopožičovne. Predsa len je to
Worthingtonov nadriadený.“
„Aké možnosti nám ešte ostávajú?“ položil otázku Peter.
„Môžeme ísť aj vlakom,“ uvažoval Bob, „lenže jednak je to
drahé…“
„A jednak vlak do hôr nechodí,“ vpadol mu do reči Jupiter.
„Posledných sto míľ by sme museli prejsť peši. Zabudnime na to!“
Traja pátrači chvíľu mlčali. „Podľa všetkého nášmu výletu
odzvonili,“ skľúčene zamrmlal Peter. „Dočerta, takáto smola. Už
som sa tak tešil na nejaký horolezecký výstup!“
„Nie si sám,“ povedal Bob zronene. „Tá hlúpa búračka! Prečo sa
mne vždy musí niečo prihodiť? Keď sa má rozbiť auto, zniekadiaľ sa
strepať, spadnúť do voľajakej jamy alebo si dačo zlomiť, bezo mňa
sa to neobíde!“ Ohmatal si hrubú náplasť na čele a myslel na
množstvo príležitostí vo svojej detektívnej kariére, pri ktorých utŕžil
nejaké zranenie.

- 5 -
 „Tak si teda musíme vymyslieť niečo iné,“ vyhlásil Jupiter.
„Kde by sme mohli prežiť dva týždne bez auta?“
„V Rocky Beach,“ zamrmlal Peter otrávene.
„Veď by sme mohli…“ začal Bob, ale prerušilo ho zvonenie
telefónu.
Jupiter zdvihol slúchadlo. „Jupiter Jones.“
„Ahoj, Jupiter. Tu je Andrews,“ ozvalo sa zo slúchadla. „Je tam
môj syn?“
„Hneď odovzdám.“ Jupiter podal slúchadlo Bobovi.
„Haló, ocko.“
„Tak čo, Bob, už sa cítiš lepšie?“
„Ak myslíš to rozbité čelo, s tým je to vcelku dobré. Ale práve si
lámeme hlavu, ako by sme predsa len mohli odcestovať.“
„Hlúpa história s tým autom,“ povedal pán Andrews, „ale
šťastie vás ešte neopustilo. Pravda, za predpokladu, že svoje
prázdninové plány na poslednú chvíľu zmeníte.“
„Ako to myslíš?“ chcel vedieť Bob a Jupiter s Petrom natrčili
uši.
„Ako by sa vám napríklad páčilo prežiť dva týždne na šírom
mori?“
„Na šírom mori?!“ zvolali prekvapene Traja pátrači.
„Presne tak. Ako posádka výskumnej lode.“
„Povedz nám o tom viac,“ vyzval Bob otca.
„Moja kolegyňa Carol Fordová pracuje pre televíziu. Dostala od
niekoľkých staníc ponuku, aby nakrútila dokumentárny film o
výskumnej ceste. Ihravá vlna sa má zajtra vydať na prieskum
sopečnej činnosti a horúcich prameňov v hlbinách Tichého oceána.
Carol bude pri tom so svojou kamerou. Lenže posádka pred
niekoľkými dňami náhle ochorela na ťažkú vírusovú chrípku.“
„Všetci odrazu? To je naozaj čudné,“ utrúsil Bob.
„Zrejme sa nakazili jeden od druhého. Nuž, problém tkvie v
tom, že takú výskumnú loď používa viacero rozličných skupín.
Plavbu teda nemožno odložiť, inak by terajšia skupina musela čakať
najmenej rok. Doktorovi Helprinovi, ktorý vedie expedíciu, sa
podarilo zostaviť nový tím výskumníkov. V posádke však chýba do
počtu ešte zopár ľudí. Presne traja.“

- 6 -
 Bob sa zasmial. „Hádam nechceš povedať, že by sme mali…“
„Carol mi práve teraz volala. Kvôli plánovanej reportáži jej
záleží na tom, takisto ako výskumníkom, aby loď zajtra vyplávala.
Spytovala sa, či nepoznám troch ľudí, čo by mohli na poslednú
chvíľu zaskočiť. Prirodzene, spomenul som si hneď na vás.“
Peter poklepal Bobovi po pleci. „Ale my predsa nie sme
námorníci!“ zasyčal.
„Čo treba na takej lodi robiť?“ spýtal sa Bob.
„Nemám potuchy. Rozhodne nič také, čo by nevedel aj laik.“
„Drhnúť palubu, variť a také veci?“
Pán Andrews sa zasmial. „Nemyslím, ale to vám už povedia
doktor Helprin a kapitán Jason.“
Bob krčil čelo a spýtavo pozeral na Petra a Jupitera. „Moment -
kapitán Jason? To je náhoda?“
„Vôbec nie, syn môj. Ide naozaj o kapitána Jasona, ktorého už
poznáte.“
„Jasné!“ zvolal Jupiter. „Z nášho prípadu Tajomstvo žraločieho
útesu. Lenže Jason predsa vlastní Morský vánok.“
„Už nie,“ odvetil pán Andrews, ktorý začul Jupitera v telefóne.
„Predal svoju loď a vstúpil do služieb organizácie Ocean Obs, ktorá
skúma životné prostredie a patrí jej žravá vlna. Kapitán Jason by vás
istotne prijal s otvorenou náručou, o tom som presvedčený. Napokon,
už vás pozná. Nuž, chlapci, teraz sa musíte rozhodnúť, či máte chuť
stráviť časť prázdnin na šírom mori?“
Bob spýtavo pozrel na kamarátov.“Ak bude svietiť slnko a ja sa
budem môcť vyvaľovať na palube,“ vyhlásil Jupiter a pokrčil
plecami, „tak prečo nie.“
„Výletná okružná plavba to asi nebude, Jupe,“ poznamenal Bob.
„Veď aj okružné plavby bývajú nudné,“ utrúsil Peter, „ale
prázdniny na výskumnej lodi, to už znie napínavo! Som rozhodne za.
Konečne budem môcť nerušene plávať, potápať sa a nebudete ma
ustavične otravovať.“
„Ja naozaj neviem,“ mrmlal Bob. „Tak šialene napínavo to zas
nevyzerá.“
„Máš na výber, Bob,“ znova sa zapojil do rozhovoru otec. „Buď
kosiť trávnik a chodiť mame nakupovať, alebo vyplávať na more.“

- 7 -
 „Nechceš sa ma náhodou zbaviť?“
„Len ti ponúkam zaujímavejší program. Ak neprijmeš, bude to
tvoja chyba. Ja by som šiel hneď. Kedyže sa človeku naskytne
príležitosť spustiť sa v ponorke do morských hlbín?“
„O ponorke si nič nehovoril!“ zvolal Bob.
„Doktor Helprin chce vyskúmať sopečnú činnosť na morskom
dne,“ pripomenul pán Andrews. „Na to samozrejme potrebuje
ponorku.“
Bobovi sa vyjasnila tvár. „To už vyzerá celkom ináč. Myslíš,
ocko, že by sme raz mohli ísť s ním?“
„Vôbec netuším, ale Carol bude z ponorky filmovať. Môžete sa
spýtať, či by vás dakedy nevzala so sebou.“
Bob sa znova obzrel na Jupitera a Petra, a oni mu nadšene
prikývli. „A kedy sa má vyplávať?“
„Už zajtra.“
„Rozkaz, pane. Traja pátrači sa hlásia do služby na Ihravej
vlne!“
Druhá kapitola
Ranné nalodenie
„Jupiter, Jupiter!“ vzdychala teta Matilda. „Ja ti to
dobrodružstvo dožičím, ale nemysli si, že mi je ľahko na duši. Dva
týždne na šírom mori! Stadiaľ nemôžeš ani zavolať!“
„Nekaz mi radosť, teta Matilda! Ešte ma bude hrýzť svedomie
len preto, že idem na prázdniny.“
„A máš všetko, čo potrebuješ? Napokon, musel si si prebaliť
tašku.“
„V podstate som si len vymenil baganče za plutvy,“ prehodil
Jupiter a vzal tašku. „Tvoj urologický čaj nosím permanentne v
taške, ak ti ide o to.“
Teta Matilda sa nezdržala úsmevu. „Som hrozná, čo? Ale keď si
robím o teba starosti. Ktovie, čo vy Traja pátrači zase vyparatíte.“
Jupiter sa usmial na ňu a potriasol hlavou. „Ach, teta Matilda.
Dva týždne budeme na mori obkľúčení vodou. Čo také by sme tam
mohli vyparatiť?“
Pred domom zatrúbilo auto. „Už sú tu.“ Jupiter si prehodil tašku
cez plece a objal tetu na rozlúčku. „Pozdrav odo mňa strýka Tita.

- 8 -
Dovidenia o dva týždne. Rád by som vám poslal pohľadnicu, ale asi
to nepôjde.“
„Dávaj si na seba pozor,“ zdôraznila naposledy teta Matilda a
Jupiter nato otvoril dvere a vyšiel z domu.
V to ráno bolo veľmi chladno. Slnko práve vychádzalo a v
susedných domoch bola väčšina okien ešte tmavá. Na dvore bazára
stálo auto pána Andrewsa a Bob s Petrom už kývali z neho. Jupiter
podišiel k autu, uložil si tašku do kufra a sadol si dozadu. „Ahoj,
chalani. Dobré ráno, pán Andrews.“
„Dobré ráno, Jupiter. Tak čo, pripravený?“
„Jasné. Čo sa mňa týka, môžeme vyraziť.“
Bobov otec vybral dvojitú zákrutu a vyšiel zo dvora. Jupiter sa
ešte raz obzrel. Zakýval tete Matilde, ktorá stála vo dverách a mávala
vreckovkou. Potom sa dom i dvor Jonesovho bazára pomaly stratili v
diaľke. Traja pátrači smerovali na Los Angeles.
Cesta trvala iba dvadsať minút. Prešli cez Santa Monicu a
dorazili do malej prímorskej obce Venice. „Nezvyčajné ticho na
cestách,“ poznamenal Peter a zívol. „Ani sa nečudujem. Normálne
by som o takomto čase tiež ešte ležal v posteli.“
„Tu sme!“ zvolal Bob a ukázal doprava. Kúsok pod cestou sa
rozkladal prístav Marina del Rey, jeden z množstva malých prístavov
v okolí Los Angeles. Sťažne nespočetných plachetníc sa ľahko
pohojdávali a medzi nimi sa takmer strácali športové motorové člny.
Tu i tam vyčnievala majestátna prova luxusnej jachty. Traja pátrači
čoskoro zistili, že by v tej trme-vrme márne hľadali Ihravú vlnu.
Pán Andrews odbočil z hlavnej cesty a zastal neďaleko prístavu.
Mládenci si vybrali z kufra batožinu a vykročili po dlhom móle.
„Je tamto vpredu,“ povedal pán Andrews a ukázal na malú loď
stojacu na konci móla. Takmer nebola väčšia ako jachta a vyzerala
elegantne. Prístav Marina del Rey bol takto včasráno takmer
ľudoprázdny, len na Ihravej vlne vládol čulý ruch. Zo šesť
námorníkov pobehovalo sem a tam po drevenom mostíku, ktorý
spájal loď s pevninou. Skladali z nákladiaka debny a komplikovane
vyzerajúce prístroje a nosili ich na palubu. Medzi nimi bol muž,
ktorého Traja pátrači hneď spoznali.
„Kapitán Jason!“ zavolal Bob a zakýval. „Dobré ráno!“

- 9 -
 Opálený bradatý muž s ošľahanou, zachmúrenou tvárou zdvihol
zrak a usmial sa. „Bob, Peter a Jupiter! Som rád, že vás zase vidím!“
„Aj my sme radi,“ povedal Jupiter, a keď došli k lodi, podal
kapitánovi ruku.
„Vy traja sa teda chcete vydať na túto plavbu pod mojím
velením,“ konštatoval Jason. „A dobre ste si to rozmysleli? Ja som
prísny kapitán!“ Žmurkol na chlapcov. „A teraz vážne: nebudete mať
tak veľa práce, hoci vás na palube nutne potrebujem.“
„Ako tomu máme rozumieť?“ spýtal sa Peter.
„Expedíciu financuje Ocean Obs, štátna inštitúcia, a preto platia
určité pravidlá. Ihravá vlna musí mať osemčlennú posádku, vrátane
vedeckého tímu, ktorý pozostáva z troch ľudí. Taký je predpis.
Medzi nami, mohol by som loď kormidlovať aj celkom sám, ale bez
minimálnej posádky by sme nedostali povolenie vyplávať. Keďže
takmer celá pôvodná posádka ochorela, potreboval som súrne
náhradu. Mal som na starosti ešte tisíc iných vecí, ale našťastie mi
slečna Fordová sľúbila, že nájde troch sprievodcov. Dosť ma včera
prekvapilo, keď vyslovila vaše mená.“
„Nás tiež prekvapilo, keď sme počuli, kto je kapitánom lode,“
priznal sa Jupiter. „Kedy vyplávame?“
„O pol hodiny, aby sme sa nedostali do tlačenice, ktorá tu býva
každé ráno, keď tunajší boháči vyrážajú so svojimi plachetnicami.
Lenže ak to chceme stihnúť, musím teraz pokračovať v práci. Neskôr
zvýši dosť času na rozhovory. Môžete už ísť na palubu.“ Kapitán
Jason sa odvrátil a pomáhal ďalej pri nakladaní lode.
„Dopravná kalamita v prístave,“ mrmlal Peter, krútiac hlavou.
„Neuveriteľné. Tak čo, ideme na palubu? Už som zvedavý na naše
kajuty.“
„Počkajte, tamto prichádza Carol,“ povedal pán Andrews a
zakýval mladej žene, ktorá práve schádzala po mostíku. Mala okolo
tridsať rokov, plavé vlasy po plecia a prívetivú tvár.
„Haló, Mel.“
„Dobré ráno, Carol. Tak čo, už máš cestovnú horúčku?“
„Cestovnú horúčku? Pre mňa je to práca, nezabúdaj. Už len
navlačovať sa so všetkým tým filmovým materiálom bola poriadna

- 10 -
drina.“ S úsmevom sa obrátila k Jupiterovi, Petrovi a Bobovi. „Tak
vy ste tí slávni Traja pátrači.“
„Neviem, či sme takí slávni,“ odpovedal Jupiter v rozpakoch.
„Jasné, že ste. Aspoň ja som o vás už neraz čítala v novinách.
Poznám vás dokonca aj z fotografií. Ty si Jupiter, pravda?“ Ukázala
na Prvého pátrača. „Tak potom ty musíš byť Peter, lebo Bob svoju
rodinnú príslušnosť nezaprie.“
Bob so zmrašteným čelom pozrel na svojho otca. „Myslíte?“
Zasmiala sa. „Ukážte mi tie vaše slávne navštívenky.“
„Ach nie,“ zvolal pán Andrews a zaclonil si rukou oči.
„Nežiadaj ich o to, Carol. Vždy, keď tí traja vytiahnu navštívenku, je
to začiatok katastrofy, ktorá sa väčšinou končí ďalším novinovým
článkom. To je takrečeno nepísaný zákon.“
„Tým lepšie,“ vyhlásila Carol Fordová. „Aj ja raz chcem byť pri
tom.“ A požadovačne vystrela ruku.
Jupiter vytiahol z peňaženky navštívenku a podal jej ju. „Ráčte
prosím, slečna Fordová.“
„Volajte ma jednoducho Carol,“ vyzvala chlapcov, vzala
navštívenku a preletela ju pohľadom:
„Vyzerá to veľmi profesionálne. Keby som raz potrebovala
detektívov, viem, na koho sa obrátiť.“
„Vždy k vašim službám,“ žartoval Peter, ktorému bola mladá
žena hneď sympatická.
„Tak, priatelia, do roboty!“ zvolal kapitán Jason. „Tamtie debny
treba odniesť do podpalubia!“
Traja pátrači sa činili spolu s ostatnými, kým sa zvyšok nákladu
nedostal na loď. Vtedy Jason zavolal: „Všetci na palubu, o chvíľu
vyplávame!“

- 11 -
 „V poriadku, tak majte sa dobre, chlapci. Dobrú zábavu

na lodi!“ zavolal pán Andrews Trom pátračom, ktorí stáli pri

zábradlí.
„Vynasnažíme sa. Dovidenia o dva týždne!“ O niekoľko minút
mostík vytiahli na palubu, laná uvoľnili a Ihravá vlna minimálnou
rýchlosťou vyšla z prístaviska. Keď sa dostala na voľné more,
vyrazila plnou parou. Chlapci stáli na korme a videli, ako sa Marina
del Rey pomaly zmenšuje. Čím ďalej sa dostali, o to lepšie videli lo-
sangeleské pobrežie, za ktorým sa rozkladalo veľkomesto s
niekoľkými mrakodrapmi. Jupiter, Peter a Bob sa tešili z čerstvého
morského vzduchu, ktorý im ovieval tváre, a z rovnomerného
klepotu lodných strojov. Asi po hodine ostal z pevniny už leri
hmlistý pásik na obzore. Pred nimi ležala nekonečná šírava Tichého
oceána.
Tretia kapitola
Ihravá vlna
„Ja spím hore,“ rozhodol sa Peter a hodil si tašku na hornú kóju
poschodovej postele.
„Keď ťa to baví. Aspoň nemusím ustavične loziť hore-dolu po
rebríku,“ odvetil Jupiter a poobzeral sa po maličkej kajute.
Nachádzali sa v nej iba dve poschodové postele, neveľký stolík s
tromi stoličkami a v stene vstavaná skriňa. To bolo celé zariadenie.
„Veľmi vzrušujúce,“ sarkasticky poznamenal Jupiter a pozrel
von malým okrúhlym okienkom. Pred ním sa rozprestierala
rovnomerne zvlnená hladina. Obloha, pri východe slnka ešte
bezoblačná, sa trochu zatiahla. „Celkom ako naše perspektívy. Ach,
panebože! Možno predsa len nebolo také múdre vydať sa na túto

- 12 -
plavbu. Budeme dva týždne zavretí na lodi. Ako sa tu tak obzerám,
vyzerá to na poriadnu otravu.“
„Táraš hlúposti,“ oponoval mu Peter. „Poďte, chalani, pozrieme
si loď a obmrkneme si aj ponorku.“ Druhý pátračvyšiel z kajuty a
vystúpil po úzkych schodoch na palubu. Medzitým sa strhol poriadny
vietor. Pobrežie už nevideli a zo všetkých strán ich obkolesovala
samá voda. Petra striaslo od zimy. „Dobre, že do mňa mama celé
hodiny hučala, aby som si vzal aspoň dva teplé pulóvre. Tuším sa mi
naozaj zídu.“ Pobrali sa na kormu. Za kormovou nadstavbou stála
ponorka upevnená o ňu reťazami. V podstate vyzerala ako vajce
ležiace na dvoch lyžiach, s rúrovitým prielezom navrchu. Vedľa neho
boli veľké nádrže. Vzadu vytŕčala vrtuľa a kormidlo a do hrotu vajca
bola vsadená sklená kopula, cez ktorú bolo vidieť donútra. Po
bokoch bolo upevnených niekoľko krehko vyzerajúcich drapákov,
ktorými sa dalo pohybovať znútra. Na žltom vonkajšom plášti sa
skvel čierny nápis Podmorský bádateľ. Žeriavom namontovaným na
palube sa dala ponorka zdvihnúť a spustiť na vodu.
„Je to dosť malé,“ poznamenal Peter. „Vmestia sa tam nanajvýš
traja.“
„Presne traja.“ Obzreli sa. Nebadane sa k nim priblížil muž. Mal
krátke šedivé vlasy a sivé oči a bol oblečený v tmavomodrej
prešívanej vetrovke s kapucňou. „Som doktor Helprin,“ povedal a
podal im ruku. „A vy ste zrejme náhradná posádka, najatá na
poslednú chvíľu?“
„Súhlasí,“ odpovedal Jupiter a predstavil seba aj priateľov. „Ale
my sme len takí námorníci do počtu. O plavbe na mori vlastne
nemáme ani potuchy.“
„Zato nič. Veľa práce vás ani nečaká. Dúfajme, že sa na palube
nebudete nudiť.“
„Práve som sa nad tým trápil. Ale teraz, keď vidím túto
ponorku… Bolo by možné, aby sme sa na takej plavbe zúčastnili aj
my?“ vyzvedal sa Jupiter.
Doktor Helprin sa usmial. „Keď dorazíme do cieľa, bezmála
týždeň sa budeme ponárať na morské dno. Myslím, že aj pre vás sa
tam nájde dakedy miesto.“

- 13 -
 „Senzácia!“ zaradoval sa Peter. „A čo to vlastne chcete
skúmať?“
„Hydrotermálne pramene pri chrbte východného Pacifiku.“
Peter preglgol. „ Hydro čo?“
„Hydrotermálne pramene,“ zasmial sa doktor Helprin. „To sú
pramene sopečného pôvodu. Sopečná činnosť jestvuje aj pod vodou.
Na niektorých miestach v Tichom oceáne možno pozorovať dokonca
aj sopečné výbuchy.“
„Sopky pod vodou? Niečo fantastické,“ vyhlásil Peter. „Ale nie
je to s takouto ponorkou príliš nebezpečné?“
„Prirodzene. Lenže my si nechceme obzerať valiacu sa lávu, ale
horúce pramene. Na týchto miestach zohrieva vodu magma, ktorá
leží oveľa hlbšie a prúdi komínmi do oceána. Voda potom vyzerá
úplne čierna. Spôsobuje to množstvo minerálnych látok, ktoré sú v
nej rozpustené.“
„Čo je na tom také zvláštne?“ zvedavo sa spýtal Jupiter.
„Pramene sa nachádzajú vo viac ako tisícmetrovej hĺbke,“
pokračoval doktor Helprin. „Desiatky rokov sa predpokladalo, že v
takej hĺbke nemôže existovať vôbec nijaký život, lebo tam niet svetla
a okrem toho je tam priveľká zima. Hydrotermálne pramene však
zohrievajú vodu a skutočne sa tam našli živé tvory ešte aj vo väčších
hĺbkach. Rozličné látky z vnútra zeme, ktoré vyrážajú spolu s vodou,
slúžia baktériám za základ výživy. Týmito baktériami sa zas živia iné
živé organizmy, napríklad isté druhy medúz, červov či mušieľ, aké sa
nenájdu nikde inde na svete.“
„Aha. A vy dúfate, že objavíte ďalšie formy života,“
predpokladal Bob.
„Tak je. Zopár z týchto prameňov vedci síce už preskúmali, ale
to neznamená, že organizmy, čo sa tam usadili, musia byť vždy
rovnaké. Pred niekoľkými mesiacmi objavila výskumná loď
pomocou tepelného senzora vo východopacifickom chrbte ďalšiu
oblasť, v ktorej sa nachádzajú hydrotermálne pramene. Roky sa
zaoberám týmto javom a konečne sa mi podarilo získať od Ocean
Obs financie na expedíciu, aby som ako prvý mohol preskúmať túto
oblasť. Bohužiaľ, na celé podujatie sa od začiatku lepí smola.“
Pošúchal si bradu. „Keď pred niekoľkými dňami ochorela posádka

- 14 -
vrátane dvoch členov vedeckého tímu, pomyslel som si, že je
všetkému koniec. Našťastie sa to predsa len vyriešilo.“ Doktor
Helprin si pošúchal oči a rukou si pomaly prešiel po tvári. Zrazu
pôsobil veľmi vyčerpane.
„Nevyzeráte príliš šťastne,“ poznamenal Jupiter.
Doktor Helprin pomaly podišiel k ponorke, roztržito prešiel
dlaňou po jej hladkom plášti a povedal: „Máš pravdu. Nie som si
istý, či sa mi podarí dodržať časový plán. Ocean Obs mi síce poslal
náhradného spolupracovníka, profesora Clarka, ale nezdá sa mi
najvhodnejší na túto úlohu. Okrem toho mi ešte vždy chýba jedna
sila.“
„Čo tým myslíte, že sa vám nezdá najvhodnejší na túto úlohu?“
spýtal sa Jupiter.
Doktor Helprin ustarostene pozrel na Troch pátračov, potom
potriasol hlavou. „Ale nič také. Možno sa aj mýlim.“ Posledné slová
zamrmlal takmer nečujne.
„Keby sme vám mohli nejako pomôcť, povedzte,“ ponúkol Bob.
„Nemáme síce potuchy o tom, čo robíte, ale možno sa vám zíde
zopár ochotných rúk.“
Doktor Helprin s úsmevom prikývol. „Teraz namontujeme a
nastavíme zopár meracích prístrojov. Ak chcete, môžete sa dívať. Pri
tej príležitosti vám zároveň niečo porozprávam o našej misii a
vysvetlím vám, ako fungujú prístroje. Hádam mi potom naozaj
budete na pomoci, keď o tri dni prídeme k prameňom.“
Jupiter nadšene prikývol. Ako vždy, horel nedočkavosťou, aby
si vryl do pamäti nejaké nové vedomosti. Napriek tomu sa obával, že
polovicu z toho, čo im doktor Helprin bude vysvetľovať, už pozná.
Ešte vždy však mohol doplniť jeho výklad a urobiť tak dojem naňho
aj na celú posádku. Už sa videl vo svojej obľúbenej úlohe deda
Vševeda a spýtavo pozrel na priateľov.
„Jasné, prečo nie,“ vyhlásili aj Bob a Peter. Odprevadili doktora
Helprina na kapitánsky mostík, kde na spodnom podlaží boli uložené
všetky debny, ktoré včasráno priniesli na palubu. Helprinov
spolupracovník ich práve rozbaľoval a starostlivo montoval
technické prístroje. V kúte stála Carol Fordová s malou prenosnou
kamerou na pleci a všetko filmovala.

- 15 -
 „Ahoj, chlapci. Vidíte, vravela som vám, že pre mňa znamená
táto cesta iba prácu.“ Otočila kameru na Troch pátračov.
Jupiter si zo žartu zakryl rukou tvár. „Nie, nie, len nijaké
filmovanie!“
„A prečo, ty predsa máš skúsenosti so žiarou reflektorov,“
podpichol ho Peter, čím narážal na Jupiterovu niekdajšiu kariéru
detskej filmovej hviezdy. Jupiter ho za odmenu štuchol do rebier.
Neznášal, keď mu to niekto pripomínal, a tobôž pred cudzími, ktorí o
jeho hereckom účinkovaní nič nevedeli.
Skôr ako sa toho Carol mohla chopiť, zaujalo ju však iné.
„Zbláznili ste sa? Čo to stvárate?“ osopil sa doktor Helprin na
malého cintľavého človiečika, ktorý sa práve prplal s akousi
aparatúrou. „Ten krám nám vybuchne, ak ho takto zapojíte!“
„Prepáčte. To som nevedel,“ priznal sa muž kajúcne. Posunul si
na vyhrnutom nose drobné niklové okuliare a previnilo pozrel na
doktora Helprina.
„To vidím. Pracovali ste už vôbec s takýmito prístrojmi?“
„Na mojom bývalom ústave sme mali… veľmi zastarané
technické vybavenie.“
Doktor Helprin sa zhlboka nadýchol. „Nechcem sa vás dotknúť,
profesor Clark, ale prečo vás Ocean Obs pridelil ku mne? Aký je
vlastne váš odbor?“
„Som morský biológ ako vy, doktor Helprin,“ odpovedal
profesor trochu sebavedomejšie. „Viem, o čo ide pri tejto výprave.
Moja špecializácia tu nie je podstatná.“
Odvrátil sa a vytiahol zopár káblov z meracieho prístroja plného
tlačidiel a regulátorov, aby ich zapojil inde.
Doktor Helprin krútil hlavou a podozrievavo sledoval
profesorovu činnosť, až kým ho nezaujala obrazovka počítača.
Traja pátrači a Carol si vymenili veľavravné pohľady.
Takmer celý deň strávili v tomto priestore, dívali sa na montáž
meracích prístrojov, počítačov a monitorov a doktor Helprin im tu i
tam vysvetľoval, ako to funguje. Tu sa zoznámili aj s ostatnými
členmi posádky - s pánom Serrom a pánom Evansom. Enrique Serra
živo vysvetľoval obom vedcom funkciu lodných prístrojov a
pomáhal im pri montáži. Okrem toho mal na starosti strojovňu a

- 16 -
vedel výborne variť. Hneď požiadal Troch pátračov, aby ho volali
krstným menom a sľúbil im na večeru vynikajúcu paellu podľa
receptu svojej tety Gabriely, ktorá pochádzala z Európy. Pán Evans,
ktorý sa Trom pátračom videl akýsi mrzutý, sa onedlho rozlúčil. Bol
zadelený do nočnej služby, musel sa teda cez deň vyspať. Kapitán
Jason sa zdržiaval na mostíku nad nimi a z času na čas vrhol ponad
schody pohľad dolu, aby videl, ako pokračuje práca.
„Pane na nebi!“ zívol Jupiter, keď po skutočne vynikajúcej
večeri sedeli už vo svojej kajute. „Celý deň sme len postávali a
prizerali sa na všetko možné, ale aj tak som uťahaný ako pes.“
„Ja tiež,“ zastenal Bob. „Na vine bude ten morský vzduch. A
zajtra sa celý program rozbehne naplno. Budú sa testovať meracie
prístroje.“
„A napozajtra sa preskúša ponorka,“ doplnil Peter. „Na to sa
najväčšmi teším. Bezpodmienečne chcem raz zostúpiť do hlbín!“
„Úprimne sa tomu čudujem,“ vyhlásil Jupiter. „Myslel som, že
by ťa dolu nedostalo ani desať párov volov.“
„A to už prečo?“
„No veď porozmýšľaj: Podmorský bádateľ je drobulinký, aspoň
v porovnaní s obrovským oceánom. A je bezmocne vystavený vlnám
a tlaku, nehovoriac o množstve veľrýb. Tie môžu svojimi
chvostovými plutvami zaraz poslať do večných lovísk celú ponorku
aj s posádkou. Alebo žraloky, ktorým taká ponorka môže pripadať
ako nám rybia konzerva - treba len otvoriť tvrdý obal a už sme pri
chutnej náplni. A spomeň si len na ten nepredstaviteľný tlak pod
vodou. Ak sa na plášti Podmorského bádateľa vyskytne čo len
najmenšia nerovnosť, v tisícmetrovej hĺbke sa rozpučí ako tá rybia
konzerva.“ Jupiter sa diabolsky škeril.
„Prestaň s tým, Jupe,“ požiadal Peter a nasilu sa usmial. „Mne
veru nenaženieš strach, nula bodov. A nezabúdaj, som dobrý
potápač.“
„To ti v tisícmetrových hĺbkach už nepomôže.“ Prvý pátrač sa
ešte vždy uškŕňal.
„Nenamáhaj sa, Jupiter. Teraz idem do postele.“
„Chceš povedať, do kóje,“ pripomenul mu Bob. „Ja tiež. Dobrú
noc, kolegovia!“

- 17 -
 Bob a Jupiter už dávno pravidelne dýchali, a Peter ešte vždy
ležal s otvorenými očami. Už celú večnosť sa pokúšal zaspať. Bol
strašne unavený, ale slová Prvého pátrača mu nešli z hlavy. Jupiter je
somár. Dobre vie, že Peter ťažko znáša krízové situácie. Prečo musí
práve pred ním rozvíjať svoje hororové vízie? Neboli to však len
myšlienky na ponorku, čo nedali Petrovi zaspať. Až teraz si naozaj
uvedomil, kde sa nachádza - na malej lodi uprostred Tichého oceána,
na míle vzdialený od najbližšieho pobrežia. Pod ním sú aspoň dve
míle vody, na ktorých sa pohojdáva Ihravá vlna. Stačila by veľká
vlna, diera alebo útok veľryby a on bude beznádejne stratený.
Druhý pátrač počúval rovnomerný klepot strojov, ľahké
vlnobitie, vrzgot a škripot naokolo. More sa správalo veľmi pokojne.
Nebudú teda nijaké obrovské vlny ani diery, ani veľryby. A predsa
nemohol zaspať. Posvietil si na ciferník hodiniek. Leží tu už vyše
dvoch hodín, a nespí. Napokon odhrnul prikrývku a vyliezol z kóje.
Potichu si obliekol otepľovačky, obul tenisky a vyšiel z kabíny.
Dverezavŕzgali, keď ich otváral. Rýchlo pozrel na Jupitera a Boba.
Obaja spali ďalej. Malá prechádzka aj jeho unaví. Okrem toho sa
môže hneď aj presvedčiť, že na lodi je všetko v poriadku, a nemusí si
robiť starosti.
Na palube sa oprel doňho studený vietor. Mrholil drobný dáždik
a dosky sa šmýkali. Obklopovala ho nepreniknuteľná tma. Iba mostík
bol osvetlený. Pán Evans tam sedel sklonený nad akousi prácou.
Peter sa pobral na provu a zadíval sa do čierňavy. Obloha bola
zatiahnutá, nesvietil mesiac ani hviezdy a Peter dovidel len potiaľ,
pokiaľ padalo slabé svetlo z mostíka. Zopár metrov pod ním narážali
vlny o provu. Tá tma a monotónny šum mora spočiatku zväčšovali
jeho strach, ale potom zistil, že je v tom aj čosi upokojujúce.
Druhý pátrač hľadel hodnú chvíľu do noci, až ho začala preberať
zima a obrátil sa ku kormovej nadstavbe, odkiaľ viedli schody do
podpalubia. Obišiel malý domček a skoro sa strepal na vlhkej palube,
tak sa zľakol. Za Podmorským bádateľom stála tmavá postava a čosi
tam kutila. Druhý pátrač v tme nerozoznal, kto to je. „Ale ste ma
vyľakali!“ vyhŕkol.
Postava zdvihla hlavu, rýchlo sa otočila a rozbehla preč.

- 18 -
 „Hej!“ zavolal Peter. „Čo tam…“ ale tieň už zmizol za rohom.
Druhý pátrač sa pustil za ním. Ďaleko mu na lodi predsa nemôže
ujsť. Keď však obehol ponorku, nevidel už nikoho. Pomaly sa pobral
ďalej a načúval. Okrem klepotu motorov a šumu vín nebolo nič
počuť. Peter si pomyslel, že neznámy možno chce počkať, kým
dôjde na provu, a potom nebadane zmiznúť zadnými schodmi v
podpalubí. Obrátil sa teda a povedal si, že nespustí schody z očí.
Zrazu čosi hlasne čľaplo. Znelo to tak, akoby do vody spadlo
niečo veľké alebo akoby niekto skočil cez palubu. Zvuk prichádzal z
druhej strany lode. Peter sa rozbehol na pravý bok a sklonil sa cez
zábradlie. Vo vode čosi plávalo. Skôr ako zistil, čo to je, zaostalo to
za loďou a zmizlo v tme. Vtom ho niekto chytil za nohy. Nestihol sa
otočiť, ba ani vykríknuť od úľaku - preletel cez zábradlie a spadol do
hĺbky.
Štvrtá kapitola
Peter cez palubu
Keď čľupol do mora, chlad ho na chvíľu omráčil. Otepľovačky
mu okamžite nasiakli vodou a ťahali ho dolu. Až po niekoľkých
sekundách sa zorientoval a prebojoval sa na hladinu. Vtom prehučala
popri ňom korma lode.
„Pomoc!“ zakričal Peter a rozkašľal sa. „Pomoc!“ Chcel sa
pustiť za loďou, ale šatstvo ho ťažilo ako olovo. Vyzliekol si bundu,
stiahol tenisky a nohavice. Potom krauloval, ako len vládal. Pri
každom nádychu vrhol pohľad na loď. Vzdialenosť sa čoraz
rýchlejšie zväčšovala. Peter kričal na plné hrdlo. Niekto ho musí
počuť, kým nieje neskoro. Odhodlane krauloval ďalej. Nesmie
zaostať za Ihravou vlnou. Bolo to však beznádejné - loď sa plavila
príliš rýchlo, zvuk motorov slabol. A svetlo na mostíku sa zmenilo už
len na jasnú škvrnu v tme.
„Nie!“ vyrazil Peter bez dychu, kým šliapal vodu a zúfalo sa
díval, ako sa loď čoraz väčšmi vzďaľuje. Bol stratený. Studená voda
mu ochromovala údy. Naposledy nasadil špurt, ale po niekoľkých
metroch to vzdal. Nemalo to zmysel. Nikdy sa mu nepodarí loď
dohoniť, ani majster sveta by na to nemal najmenšiu šancu. Peter sa
preklínal, že vôbec išiel na palubu. Potom preklínal Jupitera, ktorého
strašidelné historky mu nedali zaspať. A napokon preklínal Boba,

- 19 -
ktorého otec ich doviedol na túto mizernú loď. Vzápätí zatíchli
motory Ihravej vlny. Druhý pátrač zdvihol zrak. Niekto vypol motory
a loď navidomoči spomalila.
Peter okamžite zaktivizoval svoje zásoby energie a plával ďalej.
Musí Ihravú vlnu dohoniť, kým sa znova nepohne. Musí! Zrazu
zažiaril reflektor. Jasný kužeľ svetla sa kĺzal po vode a systematicky
prehľadával hladinu. „Tu som!“ zakričal Peter. „Tu som!“ KÍzavé
svetlo ho zachytilo a oslepilo. Peter kýval ako šialený. „Pomoc!“
„Kto je tam?“ ozval sa hlas.
„Čo na tom záleží?“ reval Peter zúrivo. „Ja som to, Peter!“
Plával ďalej. Loď medzitým zastala. Keď sa Druhý pátrač už takmer
dostával k nej, čľaplo do vody tesne vedľa neho záchranné koleso.
Načo mi je tá somarina? pomyslel si. Lenže potom zbadal, že ku
kolesu je priviazané lano. Zachytil sa teda kolesa, ktorým ho pritiahli
k trupu lode. Spustili povrazový rebrík a Peter sa ho vyčerpane
chytil. Keď sa vytiahol z vody, telo mal ťažké ako cent. Drvila ho
taká zima, že sa ledva vládal udržať, nie ešte vyliezť hore. Ale to ani
nebolo treba. Rebrík ťahali hore, kým sa Peter nedostal na zábradlie.
Mocné ruky sa ho chopili a vytiahli ho na palubu. Keď konečne
pocítil pod nohami pevnú pôdu, kolená sa mu podlomili a vyčerpane
si sadol. Triasol sa na celom tele.
„Nemôžeš ostať tu vonku, veď by si zamrzol. Poď so mnou na
mostík!“
Teraz Peter prvý raz pozrel svojmu záchrancovi do tváre. „Pán
Evans? Ďakujem, že ste ma…“ hlas mu zlyhal.
Pán Evans ho postavil na nohy a odviedol na mostík. Peter s
jeho pomocou zvládol schody. Na mostíku ho ovanulo blahodarné
teplo a on klesol na stoličku. Pán Evans mu podal uteráky a deku.
Vyutieral sa, potom sa zakrútil do deky. Nato mu pán Evans podal
pohár horúceho čaju a spýtal sa: „Hovor, čo sa stalo?“ Vyzeral veľmi
vážne.
„Voľakto ma hodil cez palubu,“ odpovedal Peter trasúcim sa
hlasom a chlipol si vriaceho nápoja.
„Cez palubu?“ zvolal prekvapený pán Evans. „Ale kto? A
prečo?“

- 20 -
 „To neviem.“ Peter nato porozprával od začiatku, čo sa stalo.
Pán Evans nechcel veriť vlastným ušiam.
Keď Druhý pátrač skončil, pán Evans povedal: „Zdalo sami, že
niečo počujem, tak som vstal a vyšiel von. Vtedy som zachytil
volanie o pomoc. Najprv som si pomyslel, že mám z nevyspatosti
halucinácie. No potom si znova zakričal o pomoc. Chvíľu to trvalo,
kým som vyšiel hore a zastavil loď. Našťastie som ťa s reflektorom
objavil.“
„A inak ste nevideli nikoho?“ zaujímal sa Peter.
„Nie.“
„Vďakabohu, že ste počuli ten čľapot. Veď na lodi nie je práve
najtichšie.“
„Plavím sa po mori už dlhé roky,“ vysvetľoval pán Evans, „a za
ten čas som sa naučil rozlišovať hukot mora a motorov od iných
zvukov. Teraz však povedz, ako sa cítiš?“
„Ešte stále mi je zima,“ zafufnal Peter. „Musím zo seba zhodiť
mokré veci.“
„Zvládneš tie schody?“
Peter prikývol. „Ale áno, pôjde to.“
„Dobre. Zobudím kapitána Jasona. Ten, čo ťa hodil cez palubu,
musí predsa ešte byť na lodi.“
„Nie!“ vyhŕkol Peter rýchlo. „Nebuďte ho.“
Pán Evans pokrčil čelo. „A to už prečo?“
„Nuž viete,“ začal Peter váhavo, „a čo ak to bol kapitán Jason
osobne?“
„Kapitán Jason? To nemyslíš vážne!“
„Pravdaže nie,“ s úsmevom odpovedal Peter, „ale ak kapitán
bude informovať posádku, tak možno nikdy nezistíme, prečo ten
neznámy manipuloval s ponorkou.“
„Hovoríš, že s ponorkou?“
„Pravdaže. Vyrušil som ho a nato sa ma chcel zbaviť. Myslím,
že nám ostane viac šancí zistiť, kto to bol, ak sa posádka nedozvie,
čo sa tejto noci stalo. Budeme sa ráno tváriť, akoby nič. Možno sa
nám takto podarí páchateľa vypátrať.“
„Vypátrať? Veď to znie, akoby si bol od kriminálky.“

- 21 -
 „Nie tak celkom.“ Vzápätí už Peter rozprával užasnutému pánu
Evansovi o ich detektívnej kancelárii. Ten bol spočiatku skeptický,
ale napokon mu uveril. „No dobre,“ zamrmlal. „Síce ma nenadchýna
myšlienka, že to musíme držať v tajnosti, ale tvoje slová majú
logiku.“
„Sľúbite mi, že budete mať oči otvorené?“
„Prirodzene. Napokon, skoro si prišiel o život.“ Peter sa zdvihol.
„Pôjdem dolu. Ešte raz vám pekne ďakujem.“ Zaželal pánu Evansovi
dobrú noc a vydal sa do podpalubia. Keď vošiel do kajuty, rýchlo sa
obliekol do suchého. Potom zapálil veľké svetlo a zobudil Jupitera
a Boba.
„Čo je?“ zamrmlal Prvý pátrač. „Nechaj ma spať.“
„Skoro som sa utopil, to je,“ zlostne odsekol Peter. „Rýchlo,
zobuďte sa! Ide o súrny prípad!“
„Utopil?“ ozval sa Bob. „Robíš si žarty?“
„Ani mi nenapadne. Tak sa už zobuďte, spachtoši!“ Jupiter
zhodil nohy z postele, zdvihol sa a vrazil hlavou do horného lôžka.
„Au!“
„Teraz si sa aspoň prebral,“ konštatoval Peter. „Podržte sa. Mám
pre vás neuveriteľnú príhodu.“ Nato vyložil, čo sa stalo. Jeho
rozprávanie sa neminulo účinkom a Bob s Petrom boli okamžite čulí
ako rybičky.
„To je neuveriteľné!“ zvolal Bob.
„Pst!“ zasyčal Peter. „Chceš zobudiť celú loď?“
„To je neuveriteľné!“ zopakoval Bob pošepky.
„To nie je neuveriteľné, to je pokus o vraždu,“ vyhlásil Peter.
„Prepánajána, mal si z pekla šťastie,“ povedal Jupiter. „A my
tiež. Len vlások chýbal a mohli sme prísť o Druhého pátrača.“
„Vôbec sa mi to nezdá vtipné,“ ohradil sa Peter podráždene.
„Veď ja som to ani nemyslel ako vtip,“ ubezpečil ho Jupiter.
„Popravde, som z toho totálne hotový. Na palube sa motá špión,
sabotér, atentátnik, alebo čo ja viem. A skoro som mu padol za
obeť.“
„V každom prípade si prejavil veľkú duchaprítomnosť, keď si
odradil pána Evansa, aby informoval kapitána Jasona. Takto môžeme
oveľa lepšie pátrať,“ ocenil Jupiter.

- 22 -
 „Mohlo by to byť celkom jednoduché,“ podotkol Bob. „Kto
zajtra pri raňajkách vystrúha prekvapenú tvár, keď zazrie Petra, ten je
páchateľom.“
Druhý pátrač sa trpko zasmial. „Predpokladám, že sa o mojej
záchrane dozvedel. Napokon, loď sa zastavila.“
„V tom máš pravdu.“
„Teda nebude to pre nás také jednoduché,“ povedal Jupiter a
zahryzol si do dolnej pery. „Zajtra ráno najprv preskúmame ponorku.
Možno prídeme na to, čo mal páchateľ za lubom. Dovtedy môžeme
porozmýšľať, kto vôbec prichádza do úvahy.“
Peter si povzdychol. „Preberme si všetkých pekne zaradom. Vy
dvaja ste to neboli. A kapitán Jason tiež nie, v tom som si dosť istý.“
Bob prikývol. „Pozná nás. Nikdy by neohrozil tvoj život.“
„Nerozoznal si, či to bol muž, alebo žena?“ spýtal sa Jupiter.
„Žena? Jediná žena na palube je Carol a tá hádam takisto
neprichádza do úvahy.“
„Neodpovedal si na moju otázku.“
„Nie, dočerta,“ vybuchol Peter napálene. „Pravdaže som to
nerozoznal, veď bola tma ako v rohu. Okrem toho by som ti to bol už
dávno povedal.“
„A prečo myslíš, že Carol neprichádza do úvahy? Veď ju
poznáme len od dnešného rána.“
Peter vzdychol. „Ak sa Carol chcela jedného z nás zbaviť,
nebola by nás navrhla za náhradníkov.“
„Možno nás navrhla preto, lebo si myslela, že traja chalani jej
nemôžu veľmi skrížiť plány,“ domnieval sa Jupiter. „Nech by boli
akékoľvek.“
„Nie, Jupe. Môj otec pozná Carol už roky. Neverím, že by mala
nejaké nekalé úmysly.“
„To ma nepresviedča,“ trval Prvý pátrač na svojom, „ale
nedbám, zapodievajme sa najprv ostatnými.“
„Pán Evans logicky tiež odpadá,“ vyhlásil Peter.
Keď Jupiter nesúhlasne pokrútil hlavou, Peter vyvrátil oči
dohora. „Zachránil ma, Jupiter, nepamätáš sa? Rozprával som ti to
pred piatimi minútami.“
„To nedokazuje vôbec nič,“ stále odporoval Jupiter.

- 23 -
 „Okrem toho bol po celý čas na mostíku.“
„Naozaj po celý čas?“ nedal pokoj Jupiter. „Nemohol sa
prikradnúť dolu, keď si sa nedíval?“
Druhý pátrač si vzdychol. „Môcť mohol, ale ja tomu neverím.
Nedáva mi to nijaký zmysel.“
„Ostáva teda ešte doktor Helprin, Enrique Serra a profesor
Clark,“ uzavrel Bob. „Enrique je vlastne príliš milý a vie príliš dobre
variť, aby bol páchateľom. Viem, čo chceš povedať, Jupiter. Nikde
nie je napísané, že by zločinci nemohli dobre variť. No aj tak tomu
neverím.“
„Lenže ostáva podozrivý,“ trval Jupiter na svojom. „Takisto ako
doktor Helprin.“
„Aký motív by už len mohol mať doktor Helprin?“ namietol
Peter. „Keby som sa bol naozaj utopil, cestu by ihneď prerušili. To
by nikdy neriskoval, na to si svoju prácu priveľmi cení.“
„Možno má táto výprava len kryť niečo iné,“ uvažoval Jupiter,
„Doktor Helprin nám dnes popoludní napríklad mohol zahrať
divadielko.“
„Iste, teoreticky to mohol byť každý,“ vyhlásil Bob. „V takomto
prípade sa človek musí zrejme spoľahnúť na svoje skúsenosti s
ľuďmi. A tie mi hovoria, že profesor Clark je náš hlavný podozrivý.
Dnes popoludní sa správal tak zvláštne. Bol taký tichý a… no hej,
akýsi čudný. Spomínate si na slovnú prestrelku medzi ním a
doktorom Helprinom?“
„Správne. Okrem toho profesor patrí k osobám, ktoré dosiaľ
najmenej poznáme. Úplne s tebou súhlasím, Bob: na tom človeku je
čosi podozrivé,“ pritakával Peter.
„Tejto teórii, prirodzene, chýba akýkoľvek kriminologický
podklad,“ nahnevane upozornil Jupiter svojich kamarátov.
„Táto teória sa zakladá na mojej znalosti ľudí a na mojej
intuícii,“ odpovedal Bob. „A keďže doteraz ešte nemáme nijaké
konkrétne indície, neostáva nám nič iné, len sa na to spoľahnúť.“
„No dobre, ale napriek tomu by sme mali mať na zreteli aj
všetky ostatné možnosti.“
Peter unavene klesol na posteľ. „V každom prípade vám radím,
držte sa v najbližších dňoch ďalej od zábradlia. Môže byť

- 24 -
životunebezpečné priblížiť sa k nemu. Mimochodom, chýbajú mi
otepľovačky a tenisky. Asi ešte stále putujú k morskému dnu.“
„Ide o znečisťovanie životného prostredia z hrubej nedbalosti,“
zaškeriť sa Bob. „Tvoje prepotené tenisky určite spôsobia úhyn rýb.“
„Veľmi vtipné.“ Peter sa obrátil k Prvému pátračovi. „Tak čo,
Jupiter, ešte vždy ti nedajú pokoj naši podozriví?“
„Momentálne uvažujem skôr o motíve. Čo asi chcel ten chlap
pri ponorke? Hľadal niečo, alebo to bola sabotáž? A podarilo sa mu
uskutočniť svoj zámer?“
„Nevyzeralo to tak,“ povedal na to Peter. „Nech robil, čo robil,
vyrušil som ho pri tom.“
„To znamená, že sa o to pokúsi ešte raz.“
„Tak budeme mať oči otvorené. Ale s tým si môžeme lámať
hlavu zajtra, nemyslíš? Som na smrť vyčerpaný,“ vyhlásil Peter.
„Možno špekuluje práve s tým, že budeme ostražití až zajtra
ráno. Keby som ja chcel urobiť nejakú sabotáž a vyrušili by ma pri
tom, urobím druhý pokus v takom čase, s ktorým nik neráta - teda
ešte v tú istú noc.“
„Chceš povedať, že udrie ešte raz? Hneď teraz?“
„Ak mu to dobre páli, hej,“ potvrdil Jupiter.
„Ale pán Evans iste bude dávať pozor,“ povedal Peter.
„Možno. Lenže pán Evans z mostíka vôbec nevidí na
Podmorského bádateľa, lebo mu zacláňa zadná nadstavba,“ uvažoval
šéf Troch pátračov.
„Čo teda navrhuješ? Máme striehnuť z úkrytu?“ spýtal sa Bob.
Jupiter už nemal kedy odpovedať. Varovne zdvihol ruku. Teraz
to počuli aj ostatní dvaja. Vonku čosi zavŕzgalo, a nebol to normálny
vrzgot lode. Niekto sa zakrádal po chodbe!
Piata kapitola
Pred búrkou
„Niekto tam je!“ zašepkal Peter. „Máme ho sledovať?“
Jupiter potriasol hlavou. „Dvere nám vŕzgajú! To by hneď
počul. Prekvapíme ho!“ Potichu vstal, položil ruku na kľučku a
pritisol ucho ku dverám. Keď sa kroky ozvali priamo pred nimi,
prudko ich otvoril.

- 25 -
 Carol Fordová sa strhla a slabo vykríkla. Zaťala prsty do goliera
svojej prúžkovanej pánskej pyžamy. „Zbláznili ste sa, takto ma
vyľakať? A vôbec, prečo nespíte, veď je už hlboká noc!“
„A vy?“ spýtal sa Jupiter rázne. „Prečo sa uprostred noci
zakrádate po chodbe?“
Uškrnula sa. „Práve sa chystám na vlámanie. Ale vy prefíkaní
detektívi ste ma, bohužiaľ, pristihli.“
„Na vlámanie?“ podráždene sa spýtal Bob.
„Áno, do kuchyne. Paellu som už strávila a zobudil ma hlad.
Mám taký zlozvyk - aj v noci si musím niečo zajesť.“
Bob si s úľavou vydýchol a zasmial sa. „Len aby vás ne-
prichytil Enrique.“
„Žiadne strachy. Mám aj vám dačo priniesť?“
„Ďakujeme, netreba.“
„No dobre. Ale neprezraďte ma kapitánovi! Dobrú noc!“ A
potichu pokračovala v ceste.
„Dobrú!“ Jupiter zavrel dvere a vydýchol si.
„Týmto zrejme môžeme Carol vyčiarknuť z nášho zoznamu
podozrivých,“ usúdil Bob.
„A prečo? Len pre jej tvrdenie, že ide do kuchyne?“
„Pretože bola v pyžame. Tak by sotva šla na palubu,“
argumentoval Bob.
„Mohla sa tým aj maskovať,“ uvažoval Jupiter. „Aby mala
výhovorku, keby ju pristihli - ako sa práve stalo. Nič ste si nevšimli?
Vôbec sa nevypytovala, prečo ešte nespíme a prečo sme ju prepadli.
Nevidí sa vám to čudné?“
„Vôbec nie, zato sa mi vidí, že s tou nedôverou to už preháňaš,
Jupe,“ frflal Peter.
„Len vám chcem zabrániť, aby ste nerobili prenáhlené závery a
nevypúšťali z okruhu podozrivých osoby, ktoré ešte ani zďaleka
nemajú alibi. Musíme ostať ostražití. Na palube Ihravej vlny
rozhodne nie je všetko s kostolným poriadkom.“ Prvý pátrač si
unavene zahrabol rukou do tmavých vlasov. „A ja som ešte tvrdil
tete Matilde, že na lodi sa nemôže nič stať!“
Keď Traja pátrači vošli ráno do kuchyne, sedeli za stolom iba
kapitán Jason a Enrique a jedli praženicu s čiernym chlebom. Chlapci

- 26 -
si prisadli a pustili sa do raňajok. Pritom si dôkladne všímali Enriqua,
ale nezbadali na ňom nič mimoriadne.
„Tak čo, chlapci, ako ste prežili prvú noc na lodi? Tuším ste sa
veľmi nevyspali,“ poznamenal Jason.
„Cez deň človek to hojdanie ani nevníma,“ povedal Peter, „ale v
noci, keď pokojne leží v posteli, má trochu závraty. Chvíľu nám
trvalo, kým sme zaspali.“
Kapitán sa zasmial. „Na to si rýchlo zvyknete. Zajtra už ani
nezbadáte, že ste na lodi.“ Potom náhle zvážnel. „Vlastne… zajtra to
možno predsa len zbadáte. Dokonca veľmi výrazne, ak budeme mať
smolu. Ocean Obs mi práve poslal rádiotelegraficky správu. Plavíme
sa priamo do búrkového frontu. S tým som veru nerátal, lebo more
pred západným stredoamerickým pobrežím sa vyznačuje tým, že je
veľmi pokojné. Zrejme sme však zachytili výnimku, ktorá potvrdzuje
pravidlo.“
Petra sa zmocnil strach. „Znamená to, že Ihravá vlna neobstojí v
naozajstnej búrke?“
„Samozrejme, že obstojí, Peter. Napokon, Ihravá vlna už
preplávala veľkú časť svetových morí. Ale bude to trochu
nepríjemné. Búrková oblasť nie je veľká, mali by sme ju za jeden
deň preplávať. A kým ta prídeme, možno sa vietor aj utíši.“
Kapitánove slová zneli čoraz menej presvedčivo.
„A kde sú ostatní?“ spýtal sa Jupiter, ktorý o tejto nepríjemnej
téme radšej už nechcel nič počuť.
„Doktor Helprin kontroluje mostík, Evans spí a slečna Fordová
a profesor Clark sa ešte neobjavili. Ale čo sa týka Clarka, vopred ma
naňho upozornili. Zdá sa, že má svoj špeciálny rytmus. Zvláštny
človek.“ Kapitán Jason pokrútil hlavou a pokračoval v raňajkách.
Traja pátrači si vymenili rýchle pohľady. Všetkým napadla
rovnaká myšlienka: možno tu profesor ešte nie je, lebo zažil takisto
prikrátku noc ako oni.
Už končili raňajky, keď sa otvorili dvere a do kuchyne vošla
veselá Carol Fordová. „Dobré ráno! Čo som sa práve dozvedela od
doktora Helprina - vraj má byť búrka?“
„Áno, tak to vyzerá. Podľa všetkého musíme trochu zmeniť svoj
denný plán. Dnes sme mali testovať meracie prístroje, ale ak sa

- 27 -
naozaj priženie búrka, mali by sme dnes otestovať ponorku. Prístroje
môžeme preskúšať aj zajtra, budeme aspoň v suchu.“
„Prepáčte, kapitán, ale možno by bolo lepšie držať sa
pôvodného plánu,“ prehodil Enrique. „Keby víchor náhodou
poškodil Podmorského bádateľa, museli by sme ho potom testovať
ešte raz a mali by sme dvojnásobnú prácu.“
Kapitán Jason pokrčil plecami. „Vyčkáme teda, ako sa vyvinie
počasie.“
Jupiter vrhol pohľad na priateľov a potom vypálil naverímboha.
„Chceli by sme si ponorku dôkladnejšie pozrieť. Včera sme sa k
tomu už nedostali. Smieme do nej vojsť?“
„Iste, ak budete opatrní a necháte tlačidlá a páky na pokoji,“
súhlasil kapitán Jason. No vtom zvolal Enrique: „Máte smolu,
chlapci! Práve začína pršať.“ Ukázal na okienko. Vrážali doň veľké
dažďové kvapky. Vlny boli už podstatne vyššie ako
predchádzajúceho dňa.
„Tak radšej poďme hneď teraz,“ rýchlo povedal Jupiter a vstal,
„kým sa nezačne liať!“ Vyšli z miestnosti a pobrali sa na palubu.
Vietor im hnal do tváre studené kvapky dažďa. „Všimli ste si? Chcel
nás zadržať,“ upozornil Jupiter.
„Myslíš, že on je ten neznámy zo včerajšej noci?“ spýtal sa
Peter.
„Možné to je.“
Došli k ponorke, ktorá škrípala v zakotvení, a dôkladnejšie si ju
obzerali.
„Tu to bolo,“ ukázal Peter na zadnú časť ponorky. „Práve tu stál
ten chlap a čosi babral.“
„Hm, záklopka je priskrutkovaná. Problém je v tom, že sa
nikoho nemôžeme spýtať, čo je pod ňou, aby sme náhodou
neupozornili, koho nechceme,“ skonštatoval Jupiter.
„Nikoho okrem pána Evansa,“ doplnil Bob. „Ten už vie o
všetkom. No musíme s tým počkať do večera, lebo si práve ľahol.“
Traja pátrači chceli vliezť do ponorky, no zistili, že na hladkom
a už aj mokrom plášti sa niet čoho zachytiť. Do ponorky sa akiste
dalo vojsť až vtedy, keď ležala na vode. Preto sa rozhodli prehliadku
odložiť a vrátiť sa do podpalubia.

- 28 -
 Dážď postupne hustol. A čím väčšmi pršalo, tým väčšmi sa
zosilňoval aj vietor. Večer sa loď už tak hojdala, že doktor Helprin
pre istotu pripevnil svoje prístroje k stolom širokou hnedou lepiacou
páskou. Vetromer na čele mostíka sa krútil ako divý a prova z celej
sily rozrážala vlny, ktoré ju vzápätí dvíhali dohora.
„Aké sú poveternostné správy?“ spýtal sa Jupiter, ktorému
začínalo byť dosť zle od žalúdka, keď vyšiel na mostík.
„Fúka už celkom slušný vetrík,“ pokojne odvetil kapitánJason a
pevne zvieral kormidlo. „Sila vetra osem až deväť stupňov. No
obávam sa, že bude ešte horšie.“
„Ešte horšie?“ Loď sa vtom prevážila nabok, Jupiter stratil
rovnováhu a kŕčovito sa zachytil stoličky pripevnenej o dlážku. „To
nemyslíte vážne.“
„Čaká nás nepokojná noc. Radšej si pospite teraz, ak môžete.
Neskôr už asi nebudete mať na to príležitosť.“
„Nedá sa tá búrková oblasť obísť?“ s nádejou sa spýtal Jupiter.
„Alebo radšej vyčkať, kým sa to preženie?“
„Na to je už neskoro,“ odpovedal kapitán úsečne a ďalej upieral
zrak do dažďovej clony za oknom.
Jupiter sa dotackal ku schodom a zostúpil do laboratória, ktoré
bolo už kompletne zariadené.
„Tak čo si zistil?“ spýtal sa Peter, ktorý tam sedel s Bobom a
ostatnými členmi posádky. „Ako to vyzerá?“
„Beznádejne,“ vyhlásil Prvý pátrač.
Carol si zložila kameru z pleca a postavila ju na zem. „Nie som
si istá, či diváci naozaj túžia vidieť kývajúce sa prístroje a zelené
tváre. Myslím, že radšej odnesiem kameru do podpalubia.“
„Myslíte, že tam bude v bezpečí?“ spýtal sa Bob.
„Netuším, ale aj tak to urobím.“
Onedlho už nikto nepracoval. Všetci len tak posedávali,
postávali a čakali, kým sa búrka utíši. Profesor Clark mlčal rovnako
ako v predchádzajúci deň. Teraz mu to však nikto nemohol zazlievať.
Enrique zostal jediný, koho neopúšťala dobrá nálada. Rozprával
anekdoty zo svojho námorníckeho života. Za normálnych okolností
by sa Traja pátrači možno boli smiali na plné hrdlo. No teraz už
nikomu nebolo do smiechu. „Je mi na zvracanie,“ zamrmlal Peter.

- 29 -
 Carol sa znova vynorila. „Hádam by ste sa mali pozrieť na svoje
kajuty,“ navrhla. „U mňa to vyzerá dosť hrozne. Všetky krámy mi
vypadali zo skrine.“
„Ja sa nevládzem ani pohnúť,“ stenal Peter. „Pri prvom pokuse
moja cesta skončí na toalete.“
Zrazu loď strhol prudký poryv vetra a hodil ju nabok. Z ľavej
strany špľachla na palubu obrovská vlna a celá loď sa na chvíľu
zmenila na veľkú mláku. Trochu vody preniklo aj cez neutesnené
dvere. Vietor zahučal a tak zatriasol stavbou mostíka, až sa Traja
pátrači zľakli, že ho jednoducho strhne a odnesie spolu s kapitánom
Jasonom.
Kapitán sa zjavil nad schodmi a zakričal nadol: „Už je to úradne
potvrdené, ľudia. Tento náraz mal silu dvanásť stupňov! Máme na
krku orkán!“
Šiesta kapitola
Boj o Podmorského bádateľa
Jupiter ostal sklonený nad záchodovou misou. Žalúdok mal
stopercentne prázdny, a predsa mu bolo mizerne. „Aj toto je istý druh
diéty,“ mrmlal.
„Poponáhľaj sa, Jupe!“ kričal Peter a búchal na dvere. „Či to
mám urobiť na tvoju kóju…“
„Veď už idem!“ Jupiter sa namáhavo zdvihol a pokúsil sa vodou
zbaviť kyslej pachuti v ústach. Potom chcel otvoriť dvere. Loď sa
práve naklonila dozadu a dvere sa nedali otvoriť. O niekoľko
okamihov sa navážila dopredu a Prvý pátrač spolu s dvermi padol
Petrovi do náručia. Ten skočil do záchodu, Jupiter sa vtackal do
kajuty a klesol na kóju. Na náprotivnej posteli už ležal Bob.
„Ani takto to nie je lepšie, ver mi,“ zastenal Bob. „Hádam by
bolo lepšie stáť ako ležať.“
Jupiter mlčal. Načúval. V podpalubí hučala búrka ešte
mocnejšie ako hore. Vietor bol síce tichší, ale všetko vŕzgalo a
rachotilo. A v pravidelných intervaloch zúrivo zajačali stroje, ktoré
dovtedy pokojne klepotali. „Loď sa hneď rozpadne,“ mrmlal Jupiter
a zažmúril oči. Ale iba na chvíľku. Jazda na húsenicovej dráhe sa
tým len zhoršila.
„Čo hovoríš?“

- 30 -
 „Hovorím, že sa loď hneď rozpadne!“ zareval Jupiter do rachotu
ťažko skúšaného lodného trupu. Peter sa vrátil z toalety. „Loď sa
rozpadne?“ zavolal vzrušene. „To myslíš vážne? Povedal to kapitán
Jason?“
„Nie,“ stenal Jupiter. „On to ešte sám nevie.“ Znova zajačali
motory. „Čoskoro sa rozpadne. Táto cesta bol chorý nápad.
Najväčšia chyba môjho života!“
Zrazu čosi tak ohlušujúco zrachotilo, že si Jupiter prudko sadol a
znova si udrel hlavu o horné lôžko.
„Čo sa robí?“ spýtal sa Peter vyľakane.
„To bolo hore!“ zvolal Bob.
„Loď sa láme, veď som vám to povedal. Vstávajte, ideme hore!“
Jupiter vyskočil, prudko otvoril dvere a zrazil sa s Carol.
„Počuli ste to? Čo sa tam stalo?“
„Loď sa láme,“ odpovedali Traja pátrači naraz a hnali sa hore
schodmi. Vietor sa tak prudko opieral do ťažkých oceľových dverí,
že sa nedali otvoriť. Podarilo sa to až vtedy, keď sa loď naklonila na
druhú stranu. Zároveň im poryv vetra vytrhol dvere z rúk a vrazil
nimi do vonkajšej steny. Ponáhľali sa von, kým dvere znova
nezapadnú. Vietor im vyrážal dych a dažďové kvapky im bičovali
tváre ako drobné ihličky. Bola noc, ale paluba sa topila v chladnom
svetle. Všetky reflektory boli zapnuté. O chvíľu už aj zbadali prečo.
Podmorský bádateľ sa vytrhol z ukotvenia a kĺzal sa po palube,
držala ho len železná reťaz. Kapitán Jason, Enrique, doktor Helprin a
profesor Clark stáli obďaleč a krikom diskutovali, čo robiť. Ihravá
vlna sa zrazu prepadla do hĺbky a ponorka sa zmietala po palube.
„Pozor, Jupe!“ zakričal Peter a duchaprítomne odstrčil Prvého
pátrača nabok. Vtom ponorka s rachotom narazila o stenu, kde pred
chvíľou stál Jupiter.
„Ďakujem, Peter,“ dychčal Jupiter. „Pozrite, doktor Helprin nám
kýva!“
Veľkým oblúkom obišli odpútanú ponorku a dostali sa k štyrom
mužom.
„Sľúbili ste mi pomoc!“ reval Helprin. „Teraz je vhodná
príležitosť! Musíme ponorku znova pevne ukotviť, lebo sa celkom
odtrhne a prevalí sa cez zábradlie!“

- 31 -
 „Máte nejaký nápad?“ kričala Carol.
„Vpredu na prove sú reťaze s karabínkami!“ odpovedal kapitán.
„Možno sa nám podarí znova ju upevniť.“
„Kde presne sú?“ spýtal sa Peter.
„Na ľavej strane! V prednej nadstavbe!“ Ukázal na provu, na
domček podobný nadstavbe mostíka, len oveľa menší. Peter kývol na
Boba a obaja sa vydali proti víchru po reťaze. Na mostíku stál pán
Evans a neochvejne držal kormidlo.
„Musíme držať spolu!“ zakričal kapitán Jason. „Inak to
nezvládneme!“
Ponorka opäť vrazila do oceľovej steny. Popri trupe vyletela
dohora vlna a premočila všetkých do nitky. Loď sa naklonila nabok,
a vtedy sa Carol zrazu pošmykla a kĺzala sa po mokrej palube
hrozivo blízko k ponorke. Pokúšala sa vstať, ale paluba bola taká
klzká, že znova spadla. Profesor Clark pribehol k nej, podal jej ruku
a v poslednej sekunde jej pomohol na nohy.
„Je to príliš nebezpečné!“ zvolal Jupiter. „To sa nám nikdy
nepodarí!“
Vtom sa už Bob s Petrom vracali. Vliekli za sebou metre
oceľových reťazí.
„V poriadku!“ kričal doktor Helprin. „Po dvaja chytíme reťaz,
omotáme ju okolo ponorky, a keď ju zase hodí k stene, niekde ju
upevníme! Potom sa už nemôže šmýkať po palube!“
Rozdelili si reťaze a karabínky, obehli s nimi ponorku a zaujali
na oboch stranách štartové pozície. More naberalo dych a ponorka sa
zatiaľ nehýbala. Potom loď s rachotom narazila na ďalšiu obrovskú
vlnu, nadvihla sa a Podmorský bádateľ sa šmýkal dozadu. Posledná
reťaz sa s mohutným treskom roztrhla a zasvišťala v povetrí ako bič.
Narazila do reflektora, ten sa s rinčaním roztrieštil. Podmorský
bádateľ sa kĺzal po palube a jednoducho strhol so sebou Troch
pátračov aj ostatných, ktorí sa zúfalo držali reťazí. Vrazil do
zábradlia a Jupiter už iba čakal, kedy ponorka prelomí zábradlie a
spadne do mora. No vtom sa korma nadvihla a Podmorský bádateľ sa
pomaly kĺzal späť.
„Teraz!“ zreval Jupiter. Bola to ich posledná šanca, ďalšiu
zrážku s ponorkou by zábradlie neprežilo. Ťahal z celej sily, a keď to

- 32 -
ďalej nešlo, zakvačil karabínku o kovovú slučku trčiacu zo steny.
Keď sa Podmorský bádateľ dokĺzal na pôvodné miesto, už tam
zostal. Podarilo sa! Aby nič neriskovali, zaistili ponorku všetkými
ostatnými reťazami, až napokon vyzerala ako trestanec prikovaný k
múru cely. Avšak práve vo chvíli, keď si chceli vydýchnuť, ozval sa
znova ohlušujúci rachot. Prichádzal od mostíka. Pátrači spolu s
kapitánom sa ta vrhli a za okamih vybehli hore schodmi. Uvideli, že
jedna čelná sklená tabuľa sa rozbila a vietor zosunul vyradenú
obrazovku počítača z police rovno na rádiové zariadenie. Pán Evans
ležal na zemi a striasal zo seba črepiny.
„Nič sa mi nestalo!“ zvolal rýchlo, keď zbadal ustarostené tváre.
„Ale mostík je na tom horšie.“
Kapitán Jason preletel pohľadom po rozličných prístrojoch.
„Rádiostanica to schytala,“ konštatoval, „ale zvyšok ešte funguje -
zatiaľ. Musíme rýchlo založiť tú dieru, lebo nám voda zničí všetku
elektroniku!“
Rozhodli sa pribiť na rozbité okno veľkú drevenú platňu.
Spojenými silami vyriešili za štvrťhodinku aj tento problém.
„Do opráv sa môžeme pustiť, až keď sa víchor utíši. Poďme
teraz dolu a chvíľku si oddýchnime. Pán Evans?“
Evans prikývol. „Rozkaz, kapitán, ostanem tu, dozriem, aby sme
úplne nezišli z kurzu.“
„V poriadku. Len mi dajte hneď vedieť, keď budete potrebovať
výmenu.“
Zišli do laboratória, kde ako zázrakom všetko stálo na mieste -
alebo to bolo vďaka pevným lepiacim páskam. Vyčerpane si posadali
na stoličky aj rovno na mokrú zem.
„Veľa nechýbalo a mohli sme prísť o ponorku,“ poznamenal
kapitán Jason. „Bola to dobrá práca. Ani moje pôvodné mužstvo by
ju neurobilo lepšie.“ Spokojne sa usmial.
„Tí sa majú,“ ozval sa Peter. „Môžu sa s chrípkou vyvaľovať v
posteli. Dokedy ešte potrvá tá búrka?“
„To neviem. No pomaly by sme mali byť z búrkovej oblasti von,
Peter. O pár hodín bude to najhoršie za nami.“
„Nech je, ako chce, ale už mi nie je zle,“ povedal Jupiter s
úľavou. „Taký duel s ponorkou človeka zocelí.“

- 33 -
 Carol a Enrique sa zasmiali. „Tuším sa ti vracia humor, Jupiter.
To je dobré znamenie.“
Keď si všetci trochu vydýchli, prezliekli sa v kajutách do
suchého. Ale nikto nechcel ostať sám, tak sa onedlho znova stretli v
laboratóriu.
Kapitán Jason mal pravdu - hoci sa loď ešte stále prudko
hojdala, vlnobitie sa pomaly utišovalo. Po spoločne prekonanom
dobrodružstve sa nedôvera Troch pátračov vytrácala a útok na Petra
takmer upadol do zabudnutia. V tej chvíli sa im nič nezdalo také
absurdné, ako podozrievať niekoho z prítomných. Carol a Peter zišli
do podpalubia a čoskoro sa vrátili s plnými škatuľami jedla, na ktoré
sa všetci nadšene vrhli. O niekoľko hodín sa hojdanie lode natoľko
zmiernilo, že Carol zaspala. Aj Traja pátrači cítili priam olovenú
únavu. Kým búrka čoraz väčšmi slabla a obzor na východe sa
pomaly sfarboval do siva, Jupiter, Peter a Bob zaspali tam, kde boli.
Bob sa zobudil od bolesti údov. Celé telo mal stŕpnuté. Nečudo,
veď spal v laboratóriu na holej zemi. Opatrne zdvihol hlavu. Vonku
svietilo slnko a more bolo takmer hladké. Ihravá vlna postupovala
dopredu, motory pokojne klepotali. Peter a doktor Helprin spali tiež
na zemi, Jupiter a Carol kľuckali v spánku na stoličkách. Ostatní tam
už neboli. Bob pozrel z okna a objavil kapitána Jasona pri zábradlí.
Vstal, otvoril dvere a vyšiel von. Na palube povieval čerstvý vietor.
„Dobré ráno, kapitán.“
„Dobré ráno, Bob. Tak čo, spal si dobre?“
„Ako zabitý. Ale teraz ma všetko bolí.“ Hlboko sa nadýchol. „Je
to skutočne neuveriteľné, ako rýchlo sa počasie zmenilo.“
„Buď rád. Ešte jednu takú noc by sme neprežili ani my, ani
Ihravá vlna. Čaká nás ťažký deň. Musíme prehliadnuť celú loď a
zistiť škody. Mostík neobišiel nasucho, ale do strojovne sme sa ešte
ani nepozreli.“
„A kde sú ostatní?“ zaujímal sa Bob.
Kapitán Jason ukázal dohora. Pán Evans, profesor a Enrique
stáli na mostíku. „Ideme za nimi?“ Bob prikývol, a tak vykročili.
Keď došli na mostík, pozdravili skupinku.
„Už ste zistili škody? Je to veľmi zlé?“ spýtal sa kapitán s
ustaraným výrazom na tvári.

- 34 -
 „Rádiostanica je rozbitá na márne kúsky,“ odpovedal profesor
Clark, „ale ostatné ako-tak funguje.“
„Rádio… „ zamrmlal Jason. „To je zlé.“
Pomaly prechádzal popri manipulačnom pulte a prezeral si
všetky údaje. Náhle sa zarazil. „Naša poloha,“ zvolal a poklepal na
obrazovku navigačného prístroja. „Buď je zariadenie zničené, alebo
sme sa na míle odchýlili od kurzu.“ Pozrel na kompas. „A plávame
úplne zlým smerom.“ Zarazene sa obrátil k pánu Evansovi. „Čo to
má znamenať?“
Evans však mlčal. Profesor Clark s odvráteným pohľadom
odpovedal namiesto neho:
„Smer je správny, kapitán.“
„Ako to myslíte? Azda búrka spôsobila v navigačnom počítači
takú poruchu?“
„Nie, ten funguje bezchybne.“
„Tak potom máme zlý kurz!“ Kapitán Jason sa pomaly dostával
do varu.
Boba zrazu pochytil čudný strach.
„Ihneď zmeňte kurz, Evans!“ nariadil kapitán.
No pán Evans naďalej nepreriekol ani slovo. „On kurz nezmení,
kapitán,“ vyhlásil profesor Clark úplne pokojne a stále hľadel uprene
dopredu. Kapitán Jason skrčil čelo, už toho mal zrejme dosť. „Tak
zmením kurz sám!“ Načiahol ruku ku kormidlu.
Profesor sa vtom obrátil. V ruke zvieral revolver. „To neurobíte,
kapitán.“
Siedma kapitola
Vzbura!
Kapitán Jason a Bob prestrašene uskočili. „Čo to robíte, profesor
Clark?“ zvolal Jason pobúrene a trochu neisto.
„Nechcem vás poraniť, kapitán,“ ubezpečoval profesor. „Chcem
vám len zabrániť, aby ste zmenili kurz.“
Teraz sa kapitán už naozaj rozzúril. „Žarty nabok, profesor! Loď
je značne poškodená! Potrvá dlho, kým ju dáme do pôvodného stavu.
Tak nerobte hlúposti.“ Kapitán Jason znova načiahol ruku ku
kormidlu. V tom momente mu profesor Clark zamieril na prsia.
„Hovorím to celkom vážne, kapitán Jason. Smrteľne vážne.“

- 35 -
 „Čo máte v úmysle?“ Kapitán náhle zbledol ako stena.
„To sa včas dozviete.“
Ktosi prichádzal po schodoch. O chvíľu sa zjavil Jupiter a
rozospato sa poobzeral po mostíku. „Dobré…“ vtom zbadal zbraň v
profesorovej ruke… „ráno. Čo sa to tu robí?“
„Dobre, že si prišiel, Jupiter. Zídu sa mi svedkovia. Profesor
Clark sa práve pokúša o vzburu.“
„Omyl, kapitán. Už som prevzal velenie. Ale vám sa nič
nestane. Naďalej sa môžete voľne pohybovať po lodi, len mostík je
pre vás odteraz tabu,“ dával na vedomie profesor Clark.
„Evans!“ zvolal nahnevane kapitán Jason. „Vy s tým mužom
dúchate do jedného vreca?“ Pán Evans však neodpovedal. „Serra!“
kapitán sa obrátil na kuchára. Ale aj Enrique mlčal a uhýbal
pohľadom.
„Nenamáhajte sa, kapitán. Tí dvaja sú na mojej strane. Mohli by
ste teraz láskavo všetci opustiť mostík?“ požiadal ich Clark. Kapitán,
Jupiter a Bob sa nepohli. Až keď Clark zagánil a opäť zdvihol zbraň,
dal sa na ústup najprv Bob, potom Jupiter a naostatok kapitán Jason.
Pod schodami ich čakali Peter, Carol a doktor Helprin, ktorí sa
medzitým prebudili a pochopili, že sa niečo vážne stalo.
„Čo sa robí?“ vzrušene sa spýtala Carol.
„Poďte so mnou!“ zamrmlal kapitán Jason. „Všetci! Okamžite!“
Až keď vyšli na palubu a utiahli sa na kormu lode, Bob a kapitán
striedavo porozprávali, čo sa prihodilo.
„Myslí to naozaj vážne!“ usúdila Carol. „To nie je možné! Ten
chlap sa mi po celý čas videl čudný. Čo asi môže mať za lubom?“
Doktor Helprin zaťal päsť a udrel ňou na kovovú stenu zadnej
nadstavby. „Ja som to vedel! Clark nie je nijaký profesor.
Pravdepodobne nemá ani potuchy o hydrotermálnych prameňoch.
Ale ako sa, dočerta, dostal na palubu Ihravej vlny? Prečo mi práve
jeho Ocean Obs pridelil?“
Kapitán Jason sa obrátil k Trom pátračom. „Čo o tom súdite?“
„Ale, kapitán, nemiešajte sem tých chlapcov,“ ozval sa doktor
Helprin, skôr ako sa Traja pátrači zmohli na slovo. „Veď oni o celej
expedícii toho vedia najmenej.“

- 36 -
 „Nepodceňujte ich, doktor. Tí traja vedia niekedy viac ako
všetci ostatní dokopy. Aspoň podľa mojich skúseností.“
„V tomto prípade bohužiaľ nie, pane,“ povedal Jupiter rýchlo,
skôr než Bob a Peter mohli niečo porozprávať o udalostiach
predposlednej noci. „Prekvapilo nás to takisto ako vás.“
„Máš nejaký návrh, čo sa dá teraz robiť?“ spýtal sa Peter vecne.
„Profesor Clark má síce zbraň, ale zdá sa, že ju hodlá použiť
naozaj len v krajnom prípade,“ vyhlásil Jupiter. „Okrem toho nám
ponecháva na lodi voľný pohyb. Mali by sme teda najskôr zistiť, čo
chystá.“
„Nemohli by sme sa nejako pokúsiť znova dostať loď do svojich
rúk? Prepáčte, kapitán, prirodzene do vašich rúk. To sa mi vidí
dôležitejšie,“ zamiešal sa Bob. „Môže sa loď kormidlovať aj z iného
miesta?“
Kapitán prikývol. „Existuje taká možnosť. Zo strojovne.“
Obrátil sa ku dverám, ktoré viedli do podpalubia. Ostatní ho hneď
chceli nasledovať.
„Prepáčte, pane,“ zadržal ho Jupiter, „ale do strojovne by mali
ísť len dvaja. Profesor Clark a jeho ľudia by nás mohli z mostíka
vidieť a hneď by sa ich zmocnilo podozrenie. Navrhujem, aby vás
sprevádzal Peter.“
Kapitán vrhol rýchly pohľad na mostík. „Máš pravdu, Jupiter.
Peter, poď so mnou, vy ostatní ostaňte tu!“
Zostúpili po schodoch, prešli chodbou popri kabínach až sa
dostali k oceľovým dverám do strojovne. Na závore visela obrovská
zámka. „Doparoma!“ vyrazil zo seba kapitán Jason. „Táto zámka tu
nemá čo hľadať.“
„Jupiter to pravdepodobne tušil,“ poznamenal Peter, „a práve
preto ma poslal s vami. Na otváranie zámok som totiž odborník,“
hrdo oznámil Peter. No zrazu mu úsmev zmrzol na tvári. Tľapol si
dlaňou po čele. „Ja som to vedel!“
„A čo také?“ chcel vedieť kapitán Jason.
„Že som niečo zabudol. Keď sa ma mama spytovala, či som si
naozaj všetko zbalil, myslel som na všetko možné, len nie na puzdro
s pakľúčmi. Komu by zišlo na um, že také dačo bude potrebovať na
lodi!“

- 37 -
 „Aha, tak pakľúče,“ usmieval sa kapitán. „Vy naozaj siahate po
ostrých zbraniach, ale keď sa tak dívam na túto zámku, zrejme
postačí pílka na železo.“
„Jasné!“ zvolal Peter. „Dúfam, že sa taká na lodi nájde?“
„Samozrejme. Vpredu na ľavom boku, tam držíme náradie.“
Peter sa vydal na cestu. Vybehol po schodoch a preletel okolo
ostatných. Potom sa tesne popri stene mostíkovej nadstavby zakrádal
na ľavý bok, aby ho z mostíka nevideli. Keď sa ta však dostal a
otvoril dvere, čakalo ho sklamanie - tam, odkiaľ v noci priniesol
reťaze na pripútanie ponorky a kde videl celú hŕbu náradia, nebolo už
nič. Komôrka zívala prázdnotou. Skľúčený sa vrátil k ostatným a
zavolal na kapitána Jasona, ktorý čakal pred strojovňou: „Všetko
odpratali.“
„To nie je možné!“ rozčúlil sa doktor Helprin. „Musíte niečo
robiť, kapitán! Čakal som na túto príležitosť celé mesiace a
nedovolím tomu idiotovi Clarkovi, aby mi zbabral expedíciu.
Privolajte pomoc! Pošlite správu rádiom!“
„Celá rádiostanica je zničená,“ pripomenul mu kapitán.
„Začínam si myslieť, že to nebola náhoda,“ povedal Jupiter.
„Som si takmer istý, že Evans zámerne zničil rádio, aby nám zabránil
zavolať pomoc. Zrejme to mal aj tak v úmysle. Nočná búrka mu len
dala príležitosť lepšie to zatušovať.“
„Máš asi pravdu, Jupiter,“ prisvedčila mu Carol, „ale
nenachádza sa tu ešte prístroj na tiesňové volanie?“
Kapitán Jason potriasol hlavou. „Bohužiaľ, na lodi tejto
kategórie nie je. Za normálnych okolností sa však v pravidelných
intervaloch vysiela rádiogram pre Ocean Obs. Teraz to už nefunguje
a Ocean Obs si to musel všimnúť. Určite sa pokúša nadviazať s nami
kontakt. Ak sa nejaká loď dvadsaťštyri hodín nehlási, treba ju podľa
predpisov hľadať.“
„Hľadať? Ale ako? Veď už nemáme pôvodný kurz!“ zvolal
Peter. „Budú si myslieť, že sa loď v búrke potopila. Pravdepodobne
budú hľadať už len vrak - bohužiaľ, na nesprávnom mieste.“
„Omyl, Peter. Ihravá vlna ustavične vysiela rádiový signál. Ten
nie je integrovaný s normálnym rádiovým zariadením. Ocean Obs
teda vždy pozná našu polohu.“

- 38 -
 Prvý pátrač mraštil čelo. „Nemyslíte, že Evans zničil aj tento
vysielač?“
„To sa mu sotva mohlo podariť,“ usmial sa kapitán. „Vysielač sa
nachádza totiž v mojej kabíne. A tá je vždy zamknutá.“ Peter si
vydýchol. „Vďakabohu. Kedy sem dorazí pátracia skupina?“
„Hovoriť o pátracej skupine by bolo trochu prehnané, Peter.
Napokon, Ocean Obs vie, že sme nestroskotali. Môžu len
predpokladať, že Ihravá vlna je poškodená. To znamená, že sa
pokúsia rádiom zastihnúť nejakú loď v našej blízkosti a požiadať ju,
aby po nás pátrala. Povedzme, že tá loď je vzdialená len zopár
morských míľ a o niekoľko hodín pripláva k nám. Môže to však
trvať aj celý deň alebo aj dlhšie.“
„Lenže dvadsaťštyri hodín ešte neuplynulo,“ poznamenal Bob.
„S pomocou teda môžeme rátať najskôr dnes v noci.“
„Správne, dovtedy musíme zistiť, o čo tu vlastne ide,“ povedal
Jupiter odhodlane.
„Máš nejaký plán?“ zaujímala sa Carol.
„Zatiaľ nie. K plánu chýba niečo podstatné.“
„Čo by to malo byť?“
„Niečo do žalúdka. Umieram od hladu,“ priznal sa Jupiter.
Keď mlčky raňajkovali v kuchyni pod palubou, zrazu sa otvorili
dvere a vošiel Enrique. „Dobrú chuť,“ zaželal pokojne, akoby nič.
Odpovede sa nedočkal. Všetci videli revolver, ktorý mal
demonštratívne pripnutý na opasku. Enrique podišiel k truhle so
zásobami, vybral si, čo potreboval, a naložený potravinami o chvíľu
zmizol.
Všetci za stolom si vymenili pohľady, potom Jupiter vstal a šiel
za lodným kuchárom. „Enrique!“ zavolal za ním už na schodoch.
„Neutekaj!“
Enrique ho počkal na palube. „Čokoľvek sa ma chceš opýtať,
Jupiter, nemôžem ti na nič odpovedať.“
„Prečo?“
„Aj to bola otázka.“
Jupiter rozmýšľal, ako formulovať nasledujúcu vetu. „Ste na
úteku - profesor, pán Evans aj ty.“

- 39 -
 Enrique sa zasmial. „Nie, zaručene. Nie sme nijakí nebezpeční
zločinci alebo také dačo. Nemusíte sa báť. Naozaj.“
Jupiter mu veril. No napriek tomu sa s tým neuspokojil.
„Čo to všetko má znamenať? O čo vám ide?“
„Ľutujem, Jupiter, nemôžem ti to povedať.“
„Prečo nemôžeš? Je to niečo nebezpečné alebo ilegálne? Prečo
to tajíte?“
Enrique chvíľku uvažoval. „Je to niečo, čo sa ti bude páčiť.“
Potom sa zvrtol a vykročil k mostíku.
„Niečo, čo sa mi bude páčiť?“ zavolal Jupiter. „Momentálne sa
mi to celé vonkoncom nepáči, Enrique!“
Lodný kuchár bez slova vychádzal po schodoch na mostík.
Jupiter si vzdychol a zahľadel sa na more. Kde môžu teraz byť? Kam
sa vlastne plavia? Pozrel hore na slnko. Ešte vždy smerovali na juh.
Odchýlka od kurzu bola asi primalá na určovanie polohy podľa
slnka. Prvý pátrač sa pobral naspäť, keď mu pohľad zrazu na niečom
utkvel. Prižmúril oči. Nemýlil sa. Na obzore sa črtala loď.
Ôsma kapitola
Ohnivé volanie o pomoc
Petrovi takmer zabehol kus chleba, keď Jupiter prudko otvoril
dvere a vrútil sa dnu. „Jupe! Čo sa ti…“
„Loď! Na mori je loď!“ dychčal Prvý pátrač.
Kapitán Jason vyskočil. „Loď? Plaví sa k nám?“
Jupiter potriasol hlavou. „Musíme ju na seba nejako upozorniť,
kým zase nezmizne.“
„Kričať a kývať asi veľmi nepomôže!“ usúdil Bob a horúčkovito
rozmýšľal. „Ale čo raketová pištoľ! Také niečo predsa musí byť na
lodi!“
„Áno, to je ono!“ Všetci sa s nádejou obrátili ku kapitánovi.
„Raketové pištole boli v komôrke, kde malo byť aj náradie,“
povedal kapitán skľúčene, ale potom sa mu tvár rozjasnila.
„Záchranný čln!“
Teraz vyskočili aj ostatní a všetci bežali na palubu. Záchranný
čln bol na ľavom boku pod mostíkom. Clark a jeho komplici ich
nepochybne uvidia, ale teraz to už bolo celkom jedno. Peter sa dostal
k člnu prvý, strhol plachtu a našiel veľkú truhlicu s namaľovaným

- 40 -
červeným krížom. Vytiahol ju von, položil na palubu a otvoril.
Medzi obväzovým materiálom, liekmi a prikrývkami našiel pištoľku,
ktorá vyzerala ako normálny revolver.
„Stoj!“ zvolal profesor Clark, ktorý sa náhle vynoril na rohu
mostíkovej nadstavby. Mieril zbraňou na Druhého pátrača. „Polož to
naspäť!“
Peter otáľal.
„Vravím, polož to na miesto!“ okríkol ho Clark.
Druhý pátrač však zdvihol bleskovo pištoľ a stlačil kohútik.
Ozvalo sa sfúknutie, ale inak sa nič nestalo. Zabudol pištoľ
odistiť.
Profesor urobil k nemu zopár rýchlych krokov a načiahol sa za
pištoľou, ale v poslednom okamihu ju Petrovi ktosi zozadu vytrhol.
Kapitán Jason držal pištoľ v rukách. Bez váhania stlačil poistku,
zdvihol pištoľ dohora a vypálil. Ohnivočervená syčiaca guľa vyletela
k oblohe.
Profesor Clark priskočil ku kapitánovi, priložil mu revolver na
prsia a zúrivo mu vytrhol signálnu pištoľ. „Bola to veľká chyba,
kapitán!“ zasipel. „Chyba, za ktorú sa platí! Všetci do podpalubia!“
Kým sa pomaly otočili a vrátili ku schodom, Jupiter hľadel
dohora. Raketa sa ešte vznášala vo vzduchu a svietila. Svetelné
náboje boli zostrojené tak, že veľmi dlho ostali vo vzduchu a žiarili.
Ak niekto na tej vzdialenej lodi stál na palube alebo na mostíku,
musel signál vidieť.
Profesor so zdvihnutou zbraňou zavrel v podpalubí celú posádku
do kajút. Každé dvere zaistil zvonka závorou. Poslední prišli na rad
Traja pátrači. „Chcel som sa tomu vyhnúť,“ povedal profesor vo
dverách, „ale jednoducho si nemôžem dovoliť, aby ste ohrozili moju
misiu. Pošlem dolu pána Serru, aby vám doniesol nejaké jedlo.
Ostanete však vnútri, kým nedorazíme do cieľa.“
Skôr než Clark zaistil dvere, Bob rýchlo zavolal: „Aký je náš
cieľ, profesor? Kam kormidlujete Ihravú vlnu?“
„To uvidíš včas, Bob. Vy všetci,“ nato zastrčil zvonka závoru.
Jupiter hneď priskočil k okienku a zahľadel sa von. „Odtiaľto
vidno loď. Ak zbadali signál, asi sa pokúšajú nadviazať s nami
rádiové spojenie.“

- 41 -
 „Ale rádio je predsa zničené,“ poznamenal Peter.
„Veď práve. To znamená, že loď zamieri k nám, aby zistili, či
nepotrebujeme pomoc. Profesor Clark sa pravdepodobne pokúsi
ubezpečiť kapitána, že je všetko v poriadku, ale neráta s nami.
Pozrite, okno sa dá otvoriť. Keď sa loď dostatočne priblíži, môžeme
volať o pomoc.“
Traja pátrači sa s napätím tlačili k drobnému okienku a uprene
pozorovali loď. Pomaličky sa vzďaľovala.
„Teraz by im to už malo dôjsť,“ povedal Peter neisto po hodnej
chvíli. „Pomaly by mohli zmeniť kurz.“
Nič sa však nestalo. „Ja tomu nerozumiem!“ zvolal Bob. „Kedy
im konečne svitne v hlave, že majú priplávať k nám?“
„Možno signál predsa len nevideli,“ dohadoval sa Peter
ustarostené.
„To si ťažko viem predstaviť, loď je predsa dosť veľká. Niekto
tam ustavične musí stáť vonku a sledovať všetko možné,“ namietol
Jupiter. „Určite sa hneď obrátia.“
Lenže minúty plynuli a nič sa nestalo. Loď sa čoraz väčšmi
vzďaľovala, až z nej napokon ostala len rozmazaná čiara na obzore.
„To nemôže byť pravda!“ hromžil Peter a búchal sa päsťou po
stehne. „Nevideli nás!“ Traja pátrači si zronení posadali na lôžka.
„Teraz aspoň vieme, koho môžeme vylúčiť z okruhu
podozrivých,“ zamrmlal Peter po nejakom čase. „Pravda, nebol by
som si myslel, že sú v tej veci namočení až traja. Najmenej som
podozrieval Enriqua.“
„V akej veci?“ spýtal sa Jupiter.
„Že v akej? Rozum sa ti čistí? Vo všetkom! V manipulácii s
ponorkou, v zničení rádiostanice, v celej vzbure!“
„Vieš naisto, že to všetko naozaj spolu súvisí?“ pokračoval Prvý
pátrač neochvejne.
„Pravdaže viem! Veď je to jasné ako facka!“ rozohňoval sa
Peter. Neznášal, keď Jupiter donekonečna rozoberal dávno známe
fakty.
„Nuž, keď sa to tak vezme,“ opatrne začal Bob, „vlastne to nie
je také jasné. Čo má ponorka spoločné so vzburou?“
„No veď,“ prisvedčil mu Jupiter.

- 42 -
 Peter neisto pozeral z jedného na druhého. „Clark alebo Enrique
s ňou niečo robili a potom ma hodili do mora,“ vyhlásil. „Pán Evans
ich pritom kryl a tváril sa, že o ničom nevie.“
„Možno naozaj nevedel o ničom,“ poznamenal Jupiter. „Pre
mňa nejestvuje medzi vzburou na Ihravej vlne a medzi sabotážou -
alebo čo to bolo - na Podmorskom bádateľovi nijaký nezvratný
kauzálny nexus.“
„Čo-ó?“ vypúlil oči Peter.
„Že nemajú nič spoločné,“ prekladal Bob. „Máš pravdu, Jupe.
Súvislosť v tom naozaj nie je. Aspoň taká, ktorú by sme poznali.“
„Domnievam sa, že sa tu hrá dvojitá hra. Niekto manipuloval s
Podmorským bádateľom, ale nemyslím, že to má voľačo spoločné s
dnešnou vzburou. Preto by sme si mali udalosti z predvčerajšej noci
naďalej nechať pre seba, kým sa nedozvieme, čo má vlastne profesor
Clark za lubom.“
Jupiter nato porozprával kamarátom, čo mu povedal Enrique.
„Bude sa ti to páčiť,“ citoval kuchára. „Zdá sa teda, že to nebude nič
také, čo by nás naozaj ohrozilo alebo bolo nejako nezákonné.“
„Mne sa vidí už dosť nezákonné ukradnúť loď a zavrieť
posádku,“ oponoval Peter. „Na druhej strane aj profesor vyzeral dosť
mierumilovne. Napriek tej pištoli. Žiaľbohu, sotva sa nám podarí
zistiť viac. Dobrovoľne nám to nikto nepovie a stadiaľto sa nedá nič
podniknúť.“
„Možno by sa dalo,“ zamrmlal Jupiter a zahľadel sa z okna,
hryzúc si dolnú peru.
„Naozaj? A ako, veľký Prvý pátrač? Sme tu zamknutí, ak si
náhodou zabudol.“
„Možno sa nám dajako podarí otvoriť dvere,“ váhavo nadhodil
Bob.
„Veľmi vtipné! Dvere sú z ocele a nemajú ani zámku, ktorú by
som mohol vylomiť. Iba závoru a k tej sa sotva dostanem.“
„Myslel som skôr na okno,“ upozornil Jupiter.
Bob a Peter pozreli na malé okrúhle okienko. „Veď tadiaľ sa
nikto neprepchá!“
„Čoby nie,“ odporoval Jupiter a pozrel na Petra. „Ty.“

- 43 -
 „Ja?“ Peter energicky potriasol hlavou. „Ani nápad! Aj keby
som sa cez toto mini okienko dajako prepasíroval, nemám najmenšej
chuti znova sa vykúpať. Stačilo raz.“
„Ty jediný si schopný splniť túto úlohu,“ trval Jupiter na
svojom. „Bob by sa možno tiež prepchal, ale nevie tak dobre liezť
ako ty.“
„Svätá pravda,“ rýchlo prisvedčil Bob.
„Ani ja neviem dobre liezť! Dokonca som v tej disciplíne
mizerný!“
„Ale choď, Peter,“ povedal Jupiter zaliečavo. „Všetci vieme, že
to nie je pravda. V športových disciplínách si jednoducho najlepší.“
„Darmo sa mi líškaš, Jupiter, nič z toho nebude. Nepoleziem cez
toto prekliate okienko. Koniec diskusie!“
„Dúfam, že sa v teniskách udržím na mokrej stene,“ vzdychal
Peter, keď sa o dve hodiny pretláčal cez okienko.
„Veď ťa istíme,“ upokojoval ho Bob. Pozväzovali plachty a
uviazali provizórne lano Petrovi okolo pása. Takto sa Bobovi a
Jupiterovi konečne podarilo Druhého pátrača presvedčiť, že keby sa
zošmykol, jednoducho ho vytiahnu hore.
Peter chvíľu bezmocne trčal v otvore, potom sa mu podarilo
nejako obrátiť a vysúkať sa z okna. Čupel vo vzduchu, nohy mal
opreté o spodný rám a ruky zaťaté do horného. „V poriadku,“
odfúkol si. Ale nie aby ste ma pustili!“
„Teraz, Bob! Postrč ho a hoď za ním hneď aj lano!“ povedal
Jupiter a zasmial sa.
„To je nápad!“ zvolal Bob. „Keď sa už ten predvčerajší atentát
nevydaril, teraz máme príležitosť definitívne sa Petra zbaviť.
Hahaha!“
„S tým sa nežartuje!“ precedil Peter zlostne cez zuby a zagánil
na kamarátov. Potom vystrel ruku dohora a ohmatával plášť lode, až
našiel malý výstupok, ktorého sa mohol zachytiť. Vzpriamil sa.
Teraz stál v okienku a hľadel hore. Po zábradlie zvyšoval ešte dobrý
meter. Opatrne postavil pravú nohu na vyklopené okno a vytiahol sa
hore. Štyridsať centimetrov mal za sebou. Ako lezec po kolmej
skalnej stene musel rúčkovať od výstupku k výstupku, od jedného
záchytného bodu k druhému. Dbal o to, aby mal tri pevné záchytné

- 44 -
body, kým rukou alebo nohou hľadal ďalší oporný bod. Lezenie si
takmer nevyžadovalo námahu. Oveľa dôležitejšie bolo presne
zosúladiť vlastnú váhu s rovnováhou. Ak si zachová rozvahu a
nezošmykne sa, nehrozí vlastne nijaké nebezpečenstvo. Peter si to
aspoň nahováral, kým pod ním hučala voda rýchlosťou dvadsaťpäť
uzlov. Na chvíľu uviazol. Nešlo to ďalej. Musel kúsok zliezť a
skúšať inú cestu, ale konečne dosiahol pravou rukou zábradlie a
vytiahol sa po ňom hore. Na palube nebol nikto, tak preliezol
zábradlie. Našťastie pristál za zadnou nadstavbou, takže z mostíka ho
nemohli vidieť. Peter sa vyklonil ponad zábradlie. Bob vystrčil hlavu
z okienka a pozeral naňho. Druhý pátrač sa zaškeril a zdvihol palec
dohora. Potom sa prešuchol ku schodom, ktoré viedli do podpalubia.
Poberal sa dolu a rozmýšľal o absurdnosti tejto situácie - najprv
sa horko-ťažko vyškriabal hore, a teraz nemá nič súrnejšie na práci,
ako znova zísť dolu. Keď došiel na chodbu, videl, že sa naplnili jeho
najhoršie obavy: na všetkých dverách, za ktorými sa nachádzali
zajatí členovia posádky, viseli veľké zámky. Ticho zaklopal na
dvere, za ktorými boli jeho priatelia.
„Mám zlé správy!“ zašepkal. „Sú tu zámky! Nemôžem vás
dostať von!“
Jupiter a Bob chvíľu neodpovedali. Potom prenikol spoza dverí
hlas Prvého pátrača: „To je smola. Pokús sa niečo vymyslieť. Je
zámka aj na profesorovej kajute?“
Peter pozrel na druhý koniec chodby. „Nie je.“
„Poobzeraj sa tam! Možno dačo nájdeš.“
„V poriadku! Majte sa!“ Peter sa vrátil, priložil ucho na dvere, a
keď nič nepočul, otočil guľou, ktorá nahrádzala kľučku. Oceľové
dvere sa s tichým škrípnutím otvorili dovnútra. Nezazrel tam nikoho.
Peter rýchlo vkĺzol dnu a zavrel za sebou.
V kajute vládol chaos. Na troch neobsadených posteliach sa
vŕšili hory papierov. Peter sa začudoval, ako vládal profesor
doteperiť na loď toľko krámov. Aj stôl bol zavalený papiermi.
Zbežne preletel po nich pohľadom. Videl takmer nečitateľné
poznámky, námorné mapy a otvorené knihy. Bol si skoro istý, že by
tu našiel zopár odpovedí na otázky, ktoré ich trápia. Ale odkiaľ
začať? Skúsil hľadať nejaké poznámky alebo odkazy na cieľ ich

- 45 -
cesty, ale profesor Clark si zrejme nedal námahu nejako ho zaznačiť.
Čo by teraz urobil Jupiter? Na čo by sa sústredil? Možno na nejaké
predmety, ktoré na prvý pohľad nesúvisia s plavbou na lodi. Peter
študoval nápisy kníh, ktoré sa povaľovali po celej kajute. Ani tu si
nevšimol nič mimoriadne. Boli to vedecké knihy o morskej biológii,
o rybách morských hlbín a tektonike morského dna. Doktor Helprin
zrejme neprávom spochybnil profesorov akademický titul. Tento
neporiadok bol naozaj profesorský. Peter zbadal aj knihu s nápisom
Kryptozoológia. Nevedel síce, čo to je, ale vyzeralo to tiež veľmi
učene. Potom mu pohľad padol na knihu, ktorú by tu naozaj nebol
hľadal. Zmraštil čelo a práve ju chcel vziať do ruky, keď začul
šramot - niekto schádzal po schodoch. Kroky sa blížili ku dverám - a
zastali priamo pred nimi!
Deviata kapitola
Vyriešenie hádanky?
Peter sa horúčkovito poobzeral. Kajuta bola maličká, ťažko sa
tam dalo schovať. Iba ak… Hodil sa na zem a skotúľal sa pod jednu z
poschodových postelí. Pritom bolestivo vrazil kolenom do nejakej
prekážky - profesor zastrčil pod posteľ kufor. Peter sa schúlil, aby sa
zmestil vedľa kufra, no tým ho nevdojak vysunul spod postele. Chcel
ho vtiahnuť späť, ale už bolo neskoro: v tom okamihu sa otvorili
dvere.
Druhý pátrač videl iba topánky. Podľa ich malého čísla usúdil,
že to nemôže byť nik iný, len profesor. Prešiel ku stolu. Zašuchotal
papier. Petra zrazu zasvrbelo v nose. To bude nádcha, čakal na ňu,
odkedy sa vykúpal v ľadovej vode. Pritisol si ukazovák pod nos, aby
potlačil kýchnutie. Svrbenie sa však zosilňovalo.
Medzitým sa už profesor poberal von z miestnosti, ale zrazu sa
zastavil. A blížil sa k posteli! Kopnutím vrátil kufor na miesto a
rúčka pritom vrazila Petrovi do kolena. Bolesť mu preletela celým
telom a na chvíľku zahnala kýchnutie, no len tak-tak sa mu podarilo
potlačiť bolestný výkrik.
Clark podišiel ku dverám, otvoril ich a vyšiel na chodbu. Až
keď jeho kroky zatíchli, odvážil sa Peter slabo zastenať. Chvíľočku
ešte počkal, potom sa opatrne vysunul spod postele a vstal. Koleno

- 46 -
ho pekelne bolelo. Odkrivkal ku stolu. Jedna námorná mapa očividne
chýbala.
Druhý pátrač sa rozhodol ukončiť svoj prieskum čo naj-
rýchlejšie. Vzal jeden z nepoužitých vankúšov, strhol z neho
obliečku a položil ho nebadane späť pod prikrývku. Do tohto
plátenného vreca hádzal všetko, čo sa mu videlo zaujímavé: zopár
hárkov s poznámkami, mapu, nejaké knihy, medzi nimi aj tú, čo mu
nedávno padla do oka. Potom zviazal batôžtek a vyšiel z kabíny.
Na palube nebol nik, profesor sa akiste vrátil na mostík. Peter sa
prešuchol na miesto, kadiaľ nedávno vyliezol, a nahol sa cez
zábradlie. Tentoraz pozeral nahor Jupiter a s úľavou si vydýchol, keď
zbadal Petra. Ten ukázal Prvému pátračovi batôžtek a naznačil mu,
aby ho chytal. Jupiter vystrel ruky z okienka a bezpečne batôžtek
zachytil. Druhý pátrač sa vydal na spiatočnú cestu, ktorá aj napriek
bolesti v kolene bola oveľa jednoduchšia. Napokon, teraz už vedel,
kade má zostupovať. O dve minúty ho Jupiter a Bob vtiahli do kajuty
a on sa vyčerpaný hodil na posteľ. „Také dačo druhý raz už
neurobím, to vám prisahám! Clark ma skoro prichytil!“ Podrobne im
vyrozprával svoje zážitky.
„Ty si tie poznámky jednoducho vzal?“ zvolal Bob. „Veď to
hneď zbadá!“
„Pravdaže zbadá,“ odpovedal Peter podráždene, „ale dovtedy
možno už budeme poznať pravdu. Okrem toho som tie šaláty ťažko
mohol prečítať priamo tam. To by som neskončil ani do rána.“
„No dobre. V každom prípade si odviedol dobrú prácu, Peter,“
pochválil Jupiter Druhého pátrača a žičlivo ho potľapkal po pleci.
„To si môžeš odpustiť. Radšej mi sľúb, že nabudúce, keď pôjde
do tuhého, si na rade ty. Ja mám od dnešného dňa voľno, nech sa
robí, čo chce.“
„V poriadku, sľubujem,“ povedal Jupiter nenútene a všetkým
bolo hneď jasné, že to nemyslí vážne. „No ukáž, čo pekné si nám
doniesol.“ Rozviazal obliečku a siahol dnu. Postupne rozkladali
obsah po posteli.
„Tento škrabopis sa takmer nedá čítať,“ konštatoval Bob, keď si
zdvihol profesorove poznámky k očiam. „Sú to, tuším, nejaké údaje
o smere plavby. Tipujem, že to bude presný opis cesty k nášmu

- 47 -
záhadnému cieľu. Tu asi počítal, ako dlho sa budeme plaviť a kde
musí zmeniť kurz.“
„Dokážeš nejako zistiť, kam nás vezie?“
Bob pozrel na mapu a znova sa zahĺbil do poznámok. „Síce
neviem veľa o navigácii lodí,“ priznal sa po niekoľkých minútach,
„ale vyznám sa v mapách. Ak sa nemýlim, smeruje Ihravá vlna
presne k tomuto bodu.“ Poklepal prstom na mapu. Ležal tam malý
ostrov uprostred Tichého oceána. „Volá sa Lebrato. Čo ty na to,
Jupiter?“ Spýtavo pozrel na Prvého pátrača.
„Mal by som vám asi podať krátky výklad o ostrove Lebrato,“
ozval sa Jupiter, „V poriadku. Tento malý ostrov severne od Galapág
objavil v osemnástom storočí Španiel Lebrato. Dnes patrí ku
Kostarike. Keď Španieli osídlili ostrov, našli stopy starého kmeňa
Mayov, ktorý tam žil asi pred tisíc rokmi.“ Jupiter sa odmlčal, ale
Peter a Bob naďalej s očakávaním hľadeli naňho. „Je mi ľúto, vážení,
ale to je všetko. Viac neviem.“
„Slabé, Jupiter. Od teba by som čakal viac,“ uťahoval si z neho
Peter.
Prvý pátrač mu zhovievavo poklepal po pleci. „Zato tebe sa o
Lebrate ani len nesnívalo, všakže?“
„Máš pravdu,“ pripustil Peter bez okolkov. „Tak teraz sa
plavíme na nejaké Lebrato. Čo tam profesor Clark asi chce?“
Zamyslel sa, potom zrazu luskol prstami. „Mám to! Iste tam hľadá
starý indiánsky poklad!“
Jupiter pokrčil čelo. „Ale prečo potom zajal celú loď? Na
Lebrato by sa mohol dostať aj iným spôsobom, nemal by to byť
problém.“
„No dobre,“ skrúšene povedal Peter, „tak teda nehľadá
indiánsky poklad. Moment, niečo mi zišlo na um! Mám v tej
obliečke ešte voľačo úžasne zaujímavé.“ Siahol do nej a vytiahol
knihu, ktorá mu padla do očí v profesorovej kajute.
„Dinosaury a iné praveké zvieratá,“ prečítal Bob a zasmial sa.
„Čo je na tom také úžasne zaujímavé?“
„Nezdá sa ti zvláštne, že sa morský biológ zapodieva
dinosaurami?“ spýtal sa Peter dotknuto.

- 48 -
 „Zrejme ide o jeho záľubu. Prečo by morský biológ nemohol
vláčiť so sebou takéto knihy?“
„Máš ešte niečo v tom svojom zázračnom mešci?“ vyzvedal sa
Jupiter.
„Bohužiaľ nemám.“
„Čo také sa ešte povaľovalo v jeho kajute?“ zisťoval vytrvalo
Prvý pátrač.
Peter pokrčil plecami. „Iba samé knihy a hŕby papierov.“
„Aké knihy?“
„Čo ja viem,“ vyhŕkol Peter trochu podráždene. „Knihy o
tektonike morského dna a kryptozoológii a morských riasach a
voľajakých rybách a…“
„Moment, moment,“ prerušil ho Jupiter. „Hovoríš, že
kryptozoológia? Určite?“
„Hej. Prečo? Čo je to vlastne?“
„To je…“ začal Jupiter a zamyslene sa odmlčal.
„No tak už povedz, Jupe!“ dožadoval sa Peter nedočkavo.
„Daj sem ešte raz tú knižku o jašteroch!“ vzrušene zvolal Prvý
pátrač a napokon si ju vzal sám. Zalistoval v nej. Niektoré strany boli
poznačené. Pozorne ich študoval.
„Mohol by si nás konečne oboznámiť so svojím geniálnym
nápadom?“ strácal trpezlivosť Bob.
Jupiter sa nedal pomýliť a čítal ďalej. Napokon sa krátko
zasmial. „Mám teóriu.“
„To sme si mohli myslieť. Akú?“ zaujímal sa Peter.
„Znie to absolútne bláznivo, priatelia, a možno som úplne
vedľa.“ Znova sa odmlčal.
„Jupiter,“ zamrmlal Druhý pátrač. „Síce si trochu pri tele, ale
myslím, že sa nám spojenými silami podarí vystrčiť ťa z okienka, ak
nám okamžite nevysypeš, na čo myslíš.“
„Kryptozoológia,“ začal napokon Jupiter, „je zatiaľ ešte
neuznaná veda. Zaoberá sa dosiaľ neznámymi druhmi živočíchov,
respektíve živočíchmi, ktoré dnes považujeme za vyhynuté, ale
možno nevyhynuli. Kryptozoológovia sú presne tí, čo už roky
hľadajú v Škótsku lochnesskú obludu Nessie alebo zúfalo sledujú v
Himalájach nejaké stopy Yetiho v presvedčení, že tie tvory naozaj

- 49 -
existujú.“ Zdvihol nad hlavu knihu o pravekých jašteroch. „Tak čo,
hovorí vám to niečo?“
„Nechceš hádam povedať…“ začal Bob. „Nie. To je príliš
absurdné. Žeby profesor Clark hľadal dajakého pravekého netvora?“
„Na poznačených stránkach sa píše o jašteroch, ktoré žili vo
vode,“ pokračoval Jupiter. „A nech je, ako chce, sme momentálne na
lodi. A…“ urobil dramatickú pauzu, „máme na palube pernorku!“
Bob nepokojne chodil hore-dolu po drobnej kajute. „Kedy nás
už konečne vypustia? Pomaly, ale isto dostávam hlad!“
„Bezpodmienečne sa musíme zhovárať s profesorom Clarkom.
Ak je moja teória naozaj správna…“
„Tvoja teória je predovšetkým bláznivá, Jupe,“ poznamenal
Peter z postele.
„Hej, ale ak je správna, Clark ju nepoprie. Možno nás dokonca
aj vypustí, keď pochopí, že vieme o všetkom. Napokon, potom už
nemusí pred nami nič skrývať.“
„My že vieme o všetkom?“ Peter potriasol hlavou. „Iba čo sa
nám vysmeje, keď vyrukujeme s niečím takým. Dinosaury predsa
vyhynuli pred šesťdesiatimi piatimi miliónmi rokov, to vie od
Jurského parku každé dieťa!“
„Niektoré dinosaury ešte žijú,“ oponoval mu Jupiter. „Napríklad
korytnačky a krokodíly. Tie existovali už aj pred šesťdesiatimi
piatimi miliónmi rokov. Dokonca oveľa skôr.“
„No a? To predsa nie je nijaký dôkaz!“ vyhlásil Druhý pátrač.
„To ani netvrdím.“
„Hádam len neveríš takej sprostosti, Jupe?“
„Nerozčuľuj sa hneď, Peter. Len som nahlas rozmýšľal.“
„Možno predsa len hľadá indiánsky poklad,“ zašomral Peter.
„Alebo preváža na lodi jadrové zbrane a chce ich na Lebrate
odovzdať mafii. No určite nehľadá nijaké dinosaury.“
„Ty si predsa prišiel s tou knihou!“ bránil sa Jupiter.
„Ja…“ Peter hľadal vhodné slová. „Veď povedz aj ty niečo,
Bob!“
„Čo mám povedať? Podľa mňa by sme mali profesora Clarka
požiadať o vysvetlenie. Len je otázne, či budeme mať na to
príležitosť.“

- 50 -
 „Kedy dorazíme na Lebrato?“ spýtal sa zrazu Jupiter.
„Ak správne odhadujem našu polohu, zajtra ráno by sme tam
mali byť.“ Bob pozrel von oknom. „O chvíľu sa zotmie. Ten deň
rýchlo preletel.“
„Veď sme sa aj neskoro zobudili,“ poznamenal Jupiter. „Okrem
toho sa dnes všeličo stalo.“ Vzdychol si a potom sa uškrnul. „Teta
Matilda sa priam nadchne, keď jej porozprávam túto historku.
Zaručene ma už nikdy nikam nepustí.“
„Pst! Myslím, že niekto ide!“ zašepkal Peter.
Na chodbe sa ozývali kroky. Zaštrkotal zväzok kľúčov, potom
čosi zašramotilo a dvere sa otvorili. Na chodbe stál Enrique s tácňou
v rukách.
„Prepáčte, amigos, trvalo to trochu dlhšie.“
„To je fakt,“ povedal Bob pobúrene. „Už sa mi od hladu krúti
hlava. Okrem toho sa chceme zhovárať s profesorom Clarkom.“
„Nejde to. Zajtra sa s ním môžete pozhovárať, teraz nie.“
„Už vieme, kam sa plavíme,“ vyhlásil s istotou Jupiter, „aj
prečo.“
Enrique sa usmial. „Nie si síce hlúpy, Jupiter, ale pochybujem,
že by si to mohol uhádnuť.“
„Nie uhádnuť, ale logicky vydedukovať. Ak sa profesor nechce
s nami rozprávať, tak mu povedz, aby sa lepšie poobzeral po svojej
kajute.“
„Po svojej kajute?“ Enrique pokrčil čelo. „Prečo zrovna tam?“
„Len mu to odkáž,“ odvetil Jupiter a zaškeril sa. „Potom
uvidíme, či sa s nami chce rozprávať, alebo nie.“
„Tak dobre,“ ustúpil Enrique.
O päť minút stál profesor Clark vo dverách a zúrivo blýskal na
nich očami. „Vnikli ste do mojej kajuty! Ako ste sa dostali dnu?“
„Na tom nezáleží,“ odpovedal Jupiter chladno. Pevne si
zaumienil, že si v tomto rozhovore udrží prevahu a nedá sa zastrašiť.
„Vieme, čo máte v úmysle.“
„Skutočne?“ Clark mu zrejme neveril ani slovo. „A čo také?“
Jupiter sa odvážil vypáliť naslepo: „Hľadáte dinosaura.“
Desiata kapitola
Tvor z praveku

- 51 -
 Profesor Clark zalapal po vzduchu. „Odkiaľ viete…“ Vtom
zbadal na stole otvorené knihy a opäť spustil: „Ako ste sa dostali do
mojej kajuty? Dvere ste mali predsa zamknuté!“
„Kto hovorí, že sa musí chodiť len dverami?“ prehodil Peter
nedbalo a sebavedome sa usmial.
Traja pátrači pozorovali, ako sa rozpadáva profesorova
nepreniknuteľná maska. Nepriateľské črty ustúpili zmesi úľavy,
pocitu viny a vzdoru. Dlho hľadel na chlapcov, potom povedal:
„Saura, nie dinosaura.“
„Prosím?“ spozornel Jupiter.
„Veľmi častá chyba. Dinosaury sú len časť obrovskej čeľade
saurov, teda jašterov.“
„Vy naozaj hľadáte nejakého jaštera?“ zvolal Peter. „Teda,
chcem povedať, živého?“
Clark prikývol. „Viem, čo chceš povedať, Peter. Ale jaštery
nevyhynuli. Všetky nie.“
„Jasné, korytnačky a krokodíly. O tom už hovoril aj Jupiter.“
„A ešte pleziosaury,“ dodal profesor Clark.
„A to čo má byť?“ vyhŕkol Druhý pátrač.
Profesor Clark si iba povzdychol. „Poďte so mnou,“ povedal a
vyšiel z kajuty.
„Vypustíte nás?“ ohromene sa spýtal Bob.
„Nikdy som vás nechcel naozaj zamknúť, ale keď ste sa ma
pokúšali zadržať, nemal som na výber.“ Vyšiel na palubu. Traja
pátrači ho vzrušene nasledovali. Profesor bol ako vymenený. A oni
horeli nedočkavosťou, aby im rozpovedal svoj príbeh.
More bolo také pokojné, že búrka z predchádzajúcej noci im
pripadala len ako zlý sen. Slnko už zapadlo, ale obloha na západe
ešte blankytne žiarila, kým na východe bola už takmer úplne tmavá.
Profesor Clark sa oprel o zábradlie a zadíval sa do diaľky. Traja
pátrači rozpačito stáli za ním.
„Keď tak človek hľadí do diaľky, niekedy má pocit, že more
nemá konca-kraja, nezdá sa vám? Tisíce míľ vody okolo nás. A pod
nami hĺbka dve míle. Samá voda. Videli sme iba zlomok zeme. A
skutočne sa nájdu ľudia, ktorí vyhlasujú, že už všetko poznajú. A títo
ľudia sa potom nazývajú vedcami.“

- 52 -
 „Vy teda myslíte, že tam dole v morských hlbinách ešte existujú
živé tvory, ktoré ľudstvo nepozná?“ spýtal sa Bob.
„Stovky. O tom som pevne presvedčený!“
„Ale ako ste prišli na ten absur… na ten nápad, že by niekde na
svete ešte mohli byť jaštery?“ chcel vedieť Peter.
Clark sa obrátil k nim. „Jaštery obývali zem milióny rokov. Na
suchu, vo vzduchu - a vo vode. A pred šesťdesiatimi piatimi
miliónmi rokov sa všetko skončilo. Niektorí vedci tvrdia, že so
zemou sa zrazila obrovská kométa a rozvírila gigantické oblaky
prachu, ktoré desiatky rokov zacláňali slnko. Preto nastala na zemi
taká zima, že nespočetné živočíšne druhy vyhynuli. Podľa iných
nastala prirodzená zmena klímy, ktorú jaštery nevydržali. Nezáleží
však na tom, z akej teórie vychádzame: more je voči takýmto
zmenám do veľkej miery imúnne.“
„Ako to?“ žiadal ďalšie vysvetlenie Peter.
„Pretože voda potrebuje celú večnosť, kým sa ochladí. Slnko
vôbec nemohlo byť tak dlho zatienené, aby sa všetky vodné masy na
zemi podstatne ochladili. A keby aj: bolo by sa to odohrávalo tak
pomaly, že väčšina živých organizmov sa mohla prispôsobiť, hoci
len tým, že by vyhľadala teplejšie vody. Lebo na rozdiel od
suchozemských zvierat morské živočíchy nepoznajú geografické
hranice. Môžu byť doma na celom svete.“
„Ale väčšina zvierat sa živí rastlinami,“ namietal Peter. „A
rastliny potrebujú svetlo. Ak na zemi vládla desiatky rokov tma,
sotva to mohlo nejaké zviera prežiť.“
„V morských hlbinách áno,“ ubezpečil ho profesor Clark s
úsmevom. „Lebo tam je vždy tma. Počuli ste predsa výklad doktora
Helprina. Je to zaťatý hlupák, ale v jednom bode má pravdu: v
morských hlbinách jestvuje oveľa viac života, než si dokážeme
predstaviť.“
„Lenže vy hovoríte o jašteroch,“ upozornil Jupiter, „nie o
voľajakom planktóne.“
„Presne povedané, hovorím o pleziosaurovi alebo ešte presnejšie
o elazmosaurovi.“ Oči mu svietili nadšením. „Počkajte tu! Hneď sa
vrátim!“ rozbehol sa ku schodom a zmizol v podpalubí.

- 53 -
 „Teda, buď je to úplný blázon, alebo na tej jeho teórii naozaj
niečo bude,“ zašepkal Peter.
Onedlho sa profesor vrátil. V ruke držal knihu. Otvoril ju a strčil
Trom pátračom pod nos kresbu. „To je on - elazmosaurus.“
Vyobrazené zviera malo telo ako morská korytnačka bez panciera.
Telo bolo súdkovité, s krátkym zašpicateným chvostom a malo na
bokoch štyri plutvy, tak ako korytnačka. Na tenkom, priam absurdne
dlhom krku sedela malá hadia hlava.
„To vyzerá šialene,“ usúdil Peter. „A takéto zviera naozaj žilo?“
„Celkom iste žilo. A ja tvrdím, že dosiaľ žije.“
„Prečo práve tento druh?“ vecne sa spýtal Bob.
„Elazmosaurus patrí do čeľade pleziosaurov. Na rozdiel od
svojich príbuzných však podľa mienky uznávaných vedeckých
kapacít prežil až do konca obdobia kriedy. Všetky ostatné druhy
vyhynuli už predtým. Keď elazmosaury prežili tak dlho, nie je
vylúčené, že existovali aj naďalej. Morské živočíchy mali vždy dlhší
život ako suchozemské. Pozrite sa len na také žraloky - žijú od
nepamäti, existovali už pred dobou najväčšieho rozkvetu dinosaurov.
Alebo crossopterygie. Tie plávajú v našich moriach už štyristo
miliónov rokov. Desiatky rokov ich považovali za vyhynutý druh -
až ich v roku 1938 opäť objavili a s prekvapením zistili, že po celý
ten čas žili.“
„Fakt?“ Peter prekvapene vytiahol obočie. „To som nevedel.“
Spýtavo pozrel na Jupitera. Prvý pátrač prikývol. „Je to pravda.“
„A do akej dĺžky narástli tie elazmosaury?“ zaujímal sa Bob.
„Našli sa fosílie dlhé štrnásť metrov,“ odpovedal s istotou Clark.
„Štrnásť metrov?“ Bobovi vyrazilo dych. „Ale také ozruty
predsa nemohli ostať utajené tisíce rokov. A pri dnešných
technických vymoženostiach už vonkoncom nie.“
„To by som netvrdil,“ oponoval mu profesor Clark. „V
nedávnych rokoch objavili vedci niekoľko živočíchov, ktoré sme
dovtedy ešte nepoznali. A nemyslím tým nejaký drobný hmyz, ale
skutočne veľké zvieratá. Napríklad v roku 1976 - teda nie tak dávno -
bádatelia pri Havaji vytiahli siete a našli v nich úplne neznámu rybu.
Bol to celkom nový druh žraloka, nedal sa zaradiť ani do jednej zo
známych čeľadí. Nazvali ho megapysk, lebo mal obrovské čeľuste. A

- 54 -
ten megapysk meral do dĺžky takmer päť metrov. Človek by si
myslel, že takého veľkého živočícha si už aj predtým niekto všimol.
Lenže more skrýva tajomstvá, o ktorých ani netušíme.“
Na Petra to očividne zapôsobilo. „Je aj viac takýchto prípadov?“
„Zopár sa ich nájde,“ potvrdil profesor. „Napríklad obrovská
sépia. Z mora už vylovili veľmi veľké sépie, alebo ich vyplavila
voda. Ale naozajstné obrovské exempláre ešte nikdy nikto nevidel.
No v žalúdkoch vorvaňov, ktoré si vášnivo rady pochutnávajú na
sépiách, sa našli neuveriteľne dlhé chápadlá. A na koži niektorých
veľrýb objavili odtlačky prísaviek. Boli také obrovské, že sépie, ku
ktorým patrili, mohli byť dlhé štyridsať metrov, ba aj viac.“
„Pána!“ zvolal Peter. „Myslel som, že také niečo sa vyskytuje
len v hororových filmoch. Alebo v knihe Dvadsaťtisíc míľ pod
morom.“
Profesor Clark sa spokojne usmieval. „To si myslia mnohí.“
Lenže Jupiter nebol ešte ani zďaleka presvedčený. „Ako ste
prišli práve na toho pleziosaura? A prečo práve v týchto končinách?“
Profesor sa opäť obrátil k moru a svoj príbeh akoby rozprával
skôr vode, ako Trom pátračom. Medzitým obzor stmavol už aj na
západe a na nebi zažiarili prvé hviezdy. „Roky sa zaoberám
kryptozoológiou. Od detstva ma fascinuje myšlienka, že by niekde na
svete ešte mohli žiť jaštery. Ostatne, všade na svete sa stretneme s
legendami o morských netvoroch. Medzičasom sa pre mnohé z
týchto starých príbehov našlo vysvetlenie. To, čo námorníci kedysi
pokladali za netvory, boli v skutočnosti veľryby alebo veľké morské
kravy. Čisto náhodou sa mi dostala do rúk kniha o ostrove Lebrato.
Predtým ho obývali Indiáni z kmeňa Mayov. Mayovia používali už
pred tisíc rokmi spisovný jazyk a na ostrove sa našli staré kamenné
platne a maľby. Okrem iného hovorili tieto záznamy o obrovských
morských netvoroch, ktoré sa zdržiavajú v blízkosti ostrova a
vystrkujú z vody dlhočizné krky. Odvtedy som už nepochyboval, že
tieto netvory existujú. S tým rozdielom, že nie sú výtvorom fantázie,
ale minulosti.“
„Ale to ich mali dávno objaviť, nie?“ zamiešal sa Bob. „Ak ich
Mayovia videli pred tisíc rokmi, prečo ich dnes už nevidno?“

- 55 -
 „Ostrov Lebrato je v súčasnosti neobývaný. Jestvuje však ďalšia
zaujímavá skutočnosť, ktorá podporuje moju teóriu. Lebrato leží pri
Kokosovom prahu. Je to akési podvodné plató, teda nie veľmi hlboká
oblasť mora. Okraje tohto plató však klesajú kolmo dolu. Sám prah
leží asi v sto až dvestometrovej hĺbke. Potom zrazu prudko klesá o
ďalších dve až tritisíc metrov. Lebrato leží na okraji tohto prahu. Ak
teda Mayovia videli morské netvory, vychádzali pravdepodobne
priamo z hlbiny. Myslím si totiž, že pleziosaury sa za posledných
šesťdesiatpäť miliónov rokov vyvinuli na obyvateľov morských
hlbín. Iba vo veľkých hĺbkach mali možnosť prežiť katastrofu, ktorej
všetky ostatné jaštery padli za obeť. Lebo tam sa milióny rokov veľa
nezmenilo, na rozdiel od pevniny. A teraz sa zavše vynoria a ukážu
sa, nech to už má akúkoľvek príčinu. Azda tam hore privádzajú na
svet svoje mláďatá, ktovie.“
„Možno aj máte so svojimi teóriami pravdu,“ pripustil po chvíli
Jupiter. „Mne to všetko síce znie ešte vždy veľmi… fantasticky, ale
netrúfam si formulovať protichodný názor. Na to sa v problematike
dostatočne nevyznám. Ale ako ste si to predstavovali, jednoducho sa
zmocniť lode, sabotovať výskumy doktora Helprina a posádku
zavrieť?“
„To bola… takrečeno sebaobrana,“ odpovedal profesor. „Verte
mi, ani ja som si to takto nepredstavoval. Ale nedali mi na výber.“
„Nedali vám na výber?“ zvolal Bob. „Chcete tým povedať, že
vás prinútili prevziať kontrolu nad loďou?“
„Nepriamo hej. Roky pracujem pre Ocean Obs. A roky
predkladám jednu žiadosť za druhou, aby mi financovali výskumnú
cestu. Zakaždým ma odmietli. Prenajať výskumnú loď je drahý špás,
navyše ak má na palube špičkovú ponorku, ako je Podmorský
bádateľ. Pre Ocean Obs znamenala táto investícia priveľký risk.
Moje žiadosti vždy vrátili s odôvodnením, že na také finančné riziko
je úspech podobnej expedície príliš neistý. Inými slovami, považujú
ma za šialeného blúznivca. V Ocean Obs mi nikto neverí. Urobil som
naozaj všetko, čo je v ľudských silách, aby som ich presvedčil o
svojej teórii. Bezvýsledne. Sám by som expedíciu nikdy nemohol
zaplatiť. Táto loď stojí niekoľko tisíc dolárov na deň, o ponorke ani
nehovorím. Výskumné ponorky sú veľká vzácnosť.“

- 56 -
 „A tak ste sa jednoducho votreli so svojimi ľuďmi na loď, aby
ste ju v príhodnej chvíli prevzali do rúk,“ ohromene povedal Jupiter.
„Ako ste sa vôbec dostali na palubu? Veď pôvodne mala ísť na túto
plavbu celkom iná posádka.“
Profesor Clark sa usmial. „Posádku som otrávil.“
Jedenásta kapitola
Kapitánovo rozhodnutie
„Čo ste urobili?“ zvolal Peter zdesene. Zároveň si spomenul na
jedlo, čo im doniesol Enrique a oni sa naň hltavo vrhli. Hneď mu
prišlo zle od žalúdka.
„Prirodzene, neotrávil som ich naozaj. No postaral som sa, že
mužstvo dostalo chrípku.“
„Ako?“ zaujímalo Jupitera.
„Museli ísť na lekársku prehliadku. To je predpis, keď plavba
trvá dlhšie ako desať dní. A postaral som sa, aby im pri povinnom
očkovaní vpichli chrípkový vírus. Bol to podraz, viem. Lenže inak by
som nedostal na palubu Ihravej vlny pána Serru a pána Evansa. Ani
ja by som sa na ňu nedostal.“
„Samozrejme, už ste boli pripravení, aby ste sa mohli v pravej
chvíli objaviť na pravom mieste a nahradiť chorú posádku,“ uzavrel
Jupiter.
„Správne. Iba doktora Helprina som musel ušetriť. Napokon,
bez neho by sa expedícia vôbec nekonala.“
Bob si hlboko vzdychol. Všetky nové informácie takto odrazu,
to bolo naňho trochu priveľa. Najprv ich musel spracovať. „Čo teraz
plánujete? Nemyslíte, že by bolo načase vypustiť aj ostatných?“
„Aby Helprin s kapitánom zmenili kurz a prekazili môj plán?
Nie!“ Neoblomnosť, ktorú Traja pátrači zbadali v posledných dňoch
na profesorovi, sa okamžite vrátila.
„Ale nemôžete ich predsa celé dni držať zavretých!“
„To ani nehodlám. Zajtra dorazíme na ostrov Lebrato a tam ich
pustím. Keď už budeme na mieste, Helprin uzná, že nemôže
zaškodiť, ak sa raz poobzerá po morskom dne. Možno sa mi podarí
presvedčiť ho aj o mojej idei.“

- 57 -
 „Po tom všetkom, čo ste tu navystrájali?“ Jupiter sa tváril
skepticky. „Momentálne všetko, čo robíte, podlieha trestu. Keď sa
vrátime, bude to mať pre vás zlé následky.“
„Len ak ma niekto udá. Ale keď nájdem pleziosaura, nikto to
neurobí.“
„V tom by som si nebol taký istý,“ odporoval Jupiter. „Cieľ
nikdy nesvätí prostriedky.“
„Lenže ľudstvo zotrváva už desaťročia na obrovskom omyle!
Jestvuje najmenej jeden druh jašterov, ktoré prežili, možno dokonca
celý rod. Keď to dokážem, nikto mi už nebude zazlievať moje
prostriedky.“
Jupiter vskutku nevedel, čo povedať na toľký idealizmus.
Argumenty boli proti profesorovi bezmocné. Pravdepodobne by sa
dal zastaviť len násilím. A Jupiter sa pristihol pri myšlienke, že by ho
vonkoncom nechcel zastaviť, aj keby mohol. „Keď to naozaj
dokážete,“ zamrmlal. „Aj tak by ste však okamžite mali siahnuť k
mierumilovnejším prostriedkom, ak sa chcete vyhnúť väčším
nepríjemnostiam. Alebo chcete stále behať po lodi s revolverom v
ruke? Skôr či neskôr musíte loď vrátiť kapitánovi Jasonovi.
Najneskoršie vtedy, keď sám vstúpite do ponorky.“
Clark si povzdychol. „V tom máš možno pravdu, Jupiter. Ver
mi, nikomu by nebolo milšie ako mne, keby plavba uplynula v
pokoji. Ale nezostávalo mi iné na výber.“
„Ako chcete toho jaštera vlastne nájsť?“ spýtal sa Peter. „Predsa
sa nemôžete jednoducho ponárať a vynárať. Tak ho nikdy nenájdete -
ak vôbec existuje.“
„Ihravá vlna aj Podmorský bádateľ sú veľmi dobre vybavené,“
vysvetľoval profesor Clark. „Práve preto som si zvolil na
uskutočnenie svojho cieľa túto výpravu. Fungujú tu vynikajúce
sonary, čo mi ukážu, kde sa niečo pohybuje pod vodou, aj približne,
aké veľké je to. Okrem toho, na Kokosovom prahu sa nachádza
mnoho hlbokých trhlín a jaskýň. Predpokladám, že pleziosaurus žije
práve tam. Len treba mať trpezlivosť.“
„Uvažovali ste vôbec o tom, že tie mayovské legendy sú… sú
iba legendy, nič viac?“ opatrne sa spýtal Jupiter.

- 58 -
 „Nijaká legenda nie je jednoducho len legenda. Všade sa nájde
zrnko pravdy,“ uisťoval profesor. „Nikto si len tak nevymyslí
morského netvora s dlhým krkom. Niekedy to bol možno len konár
unášaný vlnami alebo odraz na hladine. Mohlo to však byť aj niečo
celkom neuveriteľné.“
„Neuveriteľné,“ zastenal Peter, keď po dvoch hodinách opäť
sedeli vo svojej kajute. Po celý čas sa zdržiavali s profesorom
Clarkom na palube a zhovárali sa. S rozžiarenými očami a nadšením
v hlase im vysvetľoval detaily svojich teórií aj zámerov a Traja
pátrači očarene počúvali. „Jedno je teda isté: profesor naozaj verí
tomu, čo hovorí. Pritom mu vôbec nejde o vedecké uznanie, alebo o
slávu, či také niečo.“
„Áno,“ prisvedčil Bob. „A peniaze tiež nehrajú rolu.
Jednoducho chce svetu ukázať zázrak. Ak nejaký jestvuje. Ale…“
stíšil hlas, „ja by som mu aj uveril. I keď sa mi nezdá, že by niekde
dosiaľ mohli žiť dinosaury. Ale možno tam dolu naozaj existujú
tvory, ktoré ešte nijaký človek na svete nevidel. Aspoň nie od čias
Mayov pred tisíc rokmi.“ Bob inštinktívne stiahol hlavu medzi
plecia. Očakával búrku protiargumentov, ktoré naňho vychrlí Jupiter.
Lenže na počudovanie sa to nestalo. „Prečo nič nehovoríš, Jupe.
Veríš hádam aj ty profesorovým historkám?“
„S vierou je to ináč. Aj keby som uveril, veľa by som z toho
nemal. Chcem vidieť dôkazy. Vopred neverím ničomu.“
„Ale ani ty nie si stopercentne presvedčený, že tam dolu nežije
voľajaký jašter,“ poznamenal Bob.
„Nie. Historka s tým megapyskom ma núti uvažovať.“
„Chlapci, to by bolo úžasné!“ zvolal Peter nadšene. „Keby ten
jašter naozaj existoval. Úplná fantázia. Na druhej strane… Viete
vlastne, či to zviera nebolo mäsožravé?“
Jupiter sa zasmial. „Tuším, na čo myslíš, Peter. Taký ple-
ziosaurus nemá práve najkratší krk. S takým krkom by pokojne
mohol nakuknúť cez zábradlie Ihravej vlny a vyhliadnuť si obed.
Môžeš sa zdržiavať v podpalubí, len čo dorazíme k ostrovu.“
„Ani nápad! Chcem byť pri tom, ak sa niečo stane!“
Jupiter sa náhle zamyslel. Hrýzol si dolnú peru. Napokon
povedal: „Práve mi niečo napadlo. Pre tie jaštery celkom zabúdame,

- 59 -
že treba vyriešiť ešte jednu hádanku - kto manipuloval v noci pred
dvoma dňami s Podmorským bádateľom!“
„Máš pravdu, Jupiter,“ prisvedčil Bob. „Túto otázku sme ešte
neobjasnili. Ešte vždy nejestvuje spojitosť medzi oboma prípadmi.
Alebo predsa? Vyzeráš tak, akoby si bol na stope riešenia.“
„Nie tak celkom, ale mám nápad. Neprichádzalo by do úvahy,
že nás profesor Clark kŕmil všetkými tými historkami o jašteroch len
preto, aby odviedol našu pozornosť od iného? Napríklad od
Podmorského bádateľa!“
„Myslíš, že všetko, čo nám práve rozprával, bola lož?“
neveriacky zvolal Peter.
„Možno. Alebo mu naozaj ide o to, aby našiel pleziosaura, ale
tuší, že by sme pri hľadaní odpovedí mohli naraziť na niečo, čo chce
uchovať v tajnosti. Tak nám radšej povedal pravdu, aby nám zabránil
zistiť viac, ako treba.“
„A čo také?“ chcel vedieť Bob.
„Nemám tušenia,“ priznal sa Jupiter. „Ide zatiaľ o domnienku.
Pre istotu by sme však mali byť ostražití. Keď dorazíme k Lebratu a
profesor sa vydá hľadať svojho jaštera, nesmieme ho spúšťať z očí!“
„Vy ste sa zbláznili! Veď je to absurdné! Rozumiete?
Absurdné!“
„Nemusíte tak kričať, doktor Helprin, nie som hluchý.“
„Nemáte to v hlave celkom v poriadku, taký ste! Kapitán Jason,
vráťte loď na starý kurz!“
Kapitán si odkašľal. „Nemyslím, že ste v takom postavení, aby
ste mi rozkazovali.“
„Chcete tým povedať, že ste na jeho strane?“ zvolal Helprin
zdesene, až mu hlas preskočil.
„Vravím len, že ešte vždy rozhodujem ja, kam sa loď poplaví a
kam nie.“
Včasráno stáli všetci na palube Ihravej vlny. Bolo slnečno a
teplo, medzičasom sa veľmi priblížili k rovníku. More sa ešte väčšmi
utíšilo, a tak loď mohla rýchlo a nerušene brázdiť vodu.
Pán Evans bol na mostíku, Enrique v strojovni. Trom pátračom
sa podarilo prehovoriť profesora Clarka, aby vypustil ostatných už
teraz, nie až popoludní, keď dorazia k ostrovu. Keď kapitán Jason

- 60 -
zistil, že ho už nikto neohrozuje zbraňou, chcel profesora a jeho
dvoch pomocníkov hneď zatknúť. Traja pátrači ho však prosili, aby
si najprv vypočul profesorove motívy a až potom urobil rozhodnutie.
Keď sa utíšilo prvé pobúrenie zajatcov, Clark im pokojne a vecne
vyložil, prečo sa zmocnil lode, o čo mu šlo. No vzápätí naňho
Helprin slovne zaútočil a odvtedy sa tí dvaja nepretržite hádali.
Kapitán Jason a Carol sa dívali na ten cirkus a počúvali, ale
nezamiešali sa. Jupiter však zbadal, že oboch uchvátila profesorova
teória a už takmer zabudli na svoje zajatie. Keď kapitán zasiahol do
diskusie, Carol sa oddelila od skupiny a zmizla v podpalubí.
„Takže vy rozhodujete, kam pôjde loď?“ kričal doktor Helprin.
„Dovoľte, aby som sa zasmial! A kde bola vaša moc včera, prečo ste
vtedy nerozhodli? Vráťte loď ihneď na starý kurz! Pri plnej rýchlosti
máme stratu iba niekoľko hodín.“
„Ja som kapitánom tejto lode, ja rozhodujem, kedy a kam sa
poplaví,“ opakovane sa nedal Jason.
„Platí vás Ocean Obs. A Ocean Obs ma poverila vedením tejto
expedície.“
„Ale nie lode,“ odsekol kapitán.
„Hádam len neveríte absurdným nápadom tohto pomätenca!
Jaštery v Tichom oceáne! Veď to je úplne…“ Doktor Helprin
nenachádzal slová. Tvár mu očervenela ako cvikla, na krku a na čele
mu navreli hrubé žily.
Kapitán Jason však zachoval pokoj. „K ostrovu dorazíme o
niekoľko hodín. Keď sme už raz tu, nevidím v tom nijaký zmysel
vrátiť sa a nič neurobiť. Ak sa zajtra vydáme na cestu k vašim
hydrotermálnym prameňom, stratíte len jeden deň.“
„Len jeden deň? Nemám viac spolupracovníka, už teraz mi čas
nestačí! Musím pracovať vo dne v noci, aby som to vyrovnal. Strata
jedného dňa znamená stratu stoviek výsledkov vzácnych meraní - a
tým stratu množstva peňazí, ktoré Ocean Obs strčil do tohto projektu.
Ak budete mať smolu, ľahko môžete prísť o prácu.“
„Budem vám pomáhať, len čo prídeme k prameňom,“ prisľúbil
kapitán. „A som presvedčený, že aj naši traja chlapci priložia ruku k
dielu.“

- 61 -
 Lenže doktor Helprin sa nedal uchlácholiť. „To hádam
nemyslíte vážne. Bez urážky, kapitán, ale vy o tejto práci viete asi
toľko, ako naši náhodní sprievodcovia alebo slečna Fordová. A o
nekompetentnosti nášho profesora už sotva možno pochybovať.“
Kapitán Jason chladne pozrel na Helprina, potom sa prudko
obrátil. Doktor Helprin sa ihneď vrhol na profesora a hádka sa znova
rozhorela.
„Ktovie, či sa ešte dnes dohodnú?“ zašepkal Peter. Vtom zbadal
Carol, ktorá sa vrátila na palubu aj s kamerou. Práve nakrúcala
slovnú potýčku oboch vedcov. Gestom naznačila Trom pátračom,
aby tých dvoch neupozornili na ňu. Bolo však už neskoro. Doktor
Helprin obrátil hlavu smerom k nej.
„Zmiznite s tou prekliatou kamerou!“ rozkričal sa na ňu.
„Varujem vás, ak sa to objaví v nejakej televízii, tak si ma neprajte.
Zničí mi to povesť!“
„Sám si ju zničíte, lebo sa správate nemožne, doktor,“
odpovedala Carol pokojne.
Teraz toho mal Helprin už naozaj po krk. „Čo ste tu všetci
potratili rozum?“ Rýchlo podišiel ku Carol a strhol jej kameru z
pleca. Len-len že ju stihla zachytiť, aby nespadla na zem.
„Povedal som, odpracte ten krám!“
„Teraz sa pochytia ešte aj tí dvaja,“ zastenal Bob. „Môže to
trvať celú večnosť, kým sa niečo stane. Myslím, že sa pôjdem
naraňajkovať.“ No práve vo chvíli, keď sa chystal odísť, vrátil sa
kapitán Jason.
„Rozhodol som. A vy všetci teraz počúvajte. Všetci!“ Carol a
doktor Helprin zatíchli a s očakávaním hľadeli naňho. „Budeme
pokračovať v plavbe k ostrovu Lebrato.“ Helprin sa už chystal
protestovať, ale kapitán ho nepustil k slovu. „Tam dostanete k
dispozícii, profesor Clark, presne dvadsaťštyri hodín, aby ste získali
dôkaz alebo aspoň náznak, že dolu existuje niečo, čo sa oplatí
skúmať. Po uplynutí tejto lehoty - za predpokladu, že nič nenájdete -
obrátime loď a vrátime sa k hydrotermálnym prameňom. Pri nich
budeme všetci, vrátane mňa, pomáhať doktorovi Helprinovi v jeho
práci, aby mohol svoje úlohy splniť podľa časového plánu. Ak by

- 62 -
výskumy trvali dlhšie, ostaneme dlhšie. Zodpovednosť za
oneskorený návrat lode vezmem na seba. Rozchod!“
„Dvadsaťštyri hodín?“ zvolal rozčúlene profesor Clark. „Ale to
mi absolútne nestačí! Museli by sme mať naozaj veľké šťastie,
aby…“
Doktor Helprin ho prerušil. „Ako môžete spolupracovať s týmto
bláznom, kapitán? Ako si môžete vziať na zodpovednosť, že tento
človek možno zničí moju dlhoročnú výskumnú prácu?“
Kapitánovi sa zúžili oči. „Oznámil som vám svoje rozhodnutie,
nie námet na diskusiu!“
„Prečo rozhodujete zrovna vy, keď sa to týka celej posádky?“
zasyčal Helprin.
Kapitán Jason stíšil hlas do hrozivého šepotu. „Pretože sorn
kapitánom tejto lode.“
Dvanásta kapitola
Čakanie na netvora
„Vedel som, že sa ti to bude páčiť, Jupiter,“ zubil sa Enrique.
Ihravá vlna sa najvyššou rýchlosťou hnala k ostrovu. Profesor
poprosil kapitána, aby vyťažil zo strojov, čo sa len dá, tak by mu
ostalo trochu viac času na bádanie. Posádka teraz odstraňovala
škody, ktoré loď utrpela v búrke. Doktor Helprin sa s Petrom a
Bobom staral o svoje meracie prístroje, Enrique a pán Evans zatiaľ
prehliadali ponorku.
„Mne sa idea profesora Clarka naozaj páči,“ pripustil Jupiter.
„Vonkoncom sa mi však nepáči metóda, ktorú použil - a na tej si sa
zúčastnil aj ty.“
Enrique si z výčitky, zdá sa, veľa nerobil. „Nebola iná
možnosť,“ povedal a meral pritom tlak vzduchu vo vztlakových
komorách. „Keby sme boli slušne poprosili, aby sme si urobili malú
odbočku k ostrovu, teraz by sme sa zaručene neocitli tu. Tlak je v
poriadku. Vzduchové nádrže búrka našťastie nepoškodila. Keby mali
dieru, mohli by sme na potápanie zabudnúť. Podmorský bádateľ by
sa síce ponoril, ale nikdy viac nevynoril.“
„Získali ste len dvadsaťštyri hodín,“ prešiel Prvý pátrač od
technického výkladu na inú tému. „To je isto málo.“
„Možno to aj postačí,“ uhol Enrique a ďalej mlčal.

- 63 -
 Jupiter sa znepokojil. Začal sa obávať, že profesor Clark by po
vypršaní lehoty znova mohol použiť násilie. Aspoň Enriquova
poznámka ho nemohla presvedčiť o opaku. Potom si spomenul na
Petrovu nočnú skúsenosť spred troch dní. Ešte vždy neprišli na to,
kto manipuloval s ponorkou a prečo. Enrique a pán Evans teraz lozili
okolo nej a kontrolovali ju do najmenších podrobností. Obaja boli
podozriví a teraz by mali príležitosť nerušene urobiť to, pri čom ich
Peter vyplašil.
„Ako to vyzerá u vás, pán Evans?“ spýtal sa Prvý pátrač čo
najnenápadnejšie. „Všetko v poriadku?“
Elektrické vedenie k batériám trochu dostalo zabrať,“ vyhlásil
Evans, „ale dám to do poriadku.“
„Hovoríte, že k batériám?“ chcel si ujasniť Jupiter.
„Áno, ponorka má totiž elektrický pohon. Dieselový motor by
na spaľovanie spotreboval priveľa vzduchu. A toho je, ako vieme,
pod vodou nedostatok. Preto ponorka tejto kategórie ani nemôže dlho
ostať pod vodou. Po takých desiatich hodinách sú batérie vybité a
treba ich na palube dobiť generátorom.“
„Koľko času vám zaberie práca?“
„Dlho to asi nepotrvá. Potom ešte musím skontrolovať ostatné
systémy, no myslím, že sme mali šťastie. Náš Bádateľ dobre prežil
búrku aj napriek tým malým výletom po palube.“ Kývol na
zábradlie, ktorého kovové podpery sa pri náraze ponorky pokrivili.
„Nuž ale taká ponorka má veľmi pevnú konštrukciu. Napokon, pod
vodou musí vydržať obrovský tlak.“
Jupiter prikývol. Mohol oboch mužov sledovať pri oprave
ponorky, ako dlho len chcel. Aj keby mu rovno pred nosom robili
nejakú sabotáž, nezbadal by to. Jednoducho, nevyznal sa v tejto
technike. Rozhodol sa preto ísť za Petrom a Bobom. Azda im pri
niečom môže pomôcť.
Skoro popoludní zahrmel do klepotu strojov kapitánov hlas:
„Zem na obzore!“ Všetci hneď upreli zrak do diaľky a prvý raz po
troch dňoch uvideli zem. Malý ostrov sa mihotal na obzore ako
zelená škvrna. Kapitán Jason vypol motory a Ihravá vlna sa ticho
kĺzala po vode, až napokon zastala a pohojdávala sa na mierne
zvlnenej hladine.

- 64 -
 „Teraz ste vy na ťahu, profesor,“ povedal kapitán, keď sa celá
posádka zhromaždila na prove a upierala zrak na vzdialený ostrov.
„Kde sa chcete pustiť do hľadania?“
„Pôjdem na mostík, určím našu presnú polohu a preštudujem si
mapu,“ povedal profesor. „Pán Evans bude pozorovať sonar a
informovať nás, či sa niečo robí.“
„Teraz to bude napínavé,“ zašepkal Peter. Traja pátrači vystúpili
s profesorom na mostík a sledovali ho pri práci. Napokon vypočítal
kurz a znova zapol motory Ihravej vlny. Loď sa pomaly otočila a
širokým oblúkom oboplávala ostrov.
„Nachádzame sa pomerne presne nad hranou Kokosového
prahu,“ vyhlásil profesor. „Sonarom môžeme odmerať, aká hlboká
voda je pod loďou. Pozrite!“ Poklepkal na malý monitor, ktorý
schematicky zobrazoval morské dno pod nimi. Okraj roviny strmo
padal do hĺbky.
„Padá to dolu takmer kolmo. Teraz oboplávame tento okraj.
Rátam s tým, že pleziosaurus žije v hlbokej vode, ale z času na čas
vychádza na povrch. Pod vodou sú prúdy, ktoré pôsobia podobne ako
vzdušné víry na horských svahoch. Popri prahu prúdi voda z hĺbky
nahor. Ryby alebo iné morské tvory pravdepodobne využívajú toto
prirodzené prúdenie a dajú sa ním vynášať nahor. Preto sa najskôr
objaví tu niekde pri okraji prahu.“
„Ak sa objaví,“ neodpustil si poznámku Jupiter.
„A čo ak jašter dnes radšej ostane doma, v hlbočine? Alebo ak
práve náhodou nie sme tam, kde je on?“ spýtal sa Peter.
„Nemaľuj čerta na stenu!“ zahriakol ho profesor Clark.
Mlčky hľadeli na monitory. Z malého amplióna zaznievalo
pravidelné pípanie. Bol to zvukový signál sonaru, pomocou ktorého
nielenže sa dala odmerať podvodná ríša, ale aj odhaliť pohyb vo
vode. No okrem monotónneho pípania nebolo nič počuť. Štvrť
hodiny načúvali a nespúšťali oči z monitora.
„Môže to trvať hodiny, kým niečo objavíme,“ poznamenal
profesor po chvíli. „Tak sa pripravte na dlhé čakanie.“
Na mostík vyšla Carol. „Tak čo, už ste dačo objavili?“ spýtala
sa. Traja pátrači všetci odrazu pokrútili hlavou.

- 65 -
 „Len mi potom dajte včas vedieť. Napokon, chcem byť prvá, kto
dostane pleziosaura do objektívu.“
Zrazu sa pípanie zmenilo. Jeho tón sa zvýšil a intervaly skrátili.
Na monitore sa zjavil žiarivý bod, ktorý sa pohyboval nad morským
dnom. „Niečo tam je!“ vzrušene zvolal pán Evans. K bodu sa pridal
druhý, potom tretí a štvrtý. Rýchlo sa kĺzali k stredu monitora, ktorý
zaznamenával polohu Ihravej vlny. „Je ich viac. Približujú sa k nám,
ale zdá sa, že nie sú veľmi veľké.“
Traja pátrači so zatajeným dychom upierali zrak na rýchlo sa
blížiace body. „Kde sú teraz?“ chcel vedieť Peter.
„Na pravom boku, vpredu,“ upresnil pán Evans. „Hneď budú tak
blízko, že ich uvidíme.“
Peter a Carol bežali k oknu, aby im nič neuniklo. Zopár metrov
od lodi sa voda zrazu rozvlnila, potom čosi ako chrbtová plutva
rozdelilo vlny a opäť zmizlo. „Niečo tam bolo!“ zvolal Druhý pátrač.
„Ľudkovia, pozrite sa na to!“
Teraz sa aj Bob a Jupiter vrhli k oknu a zadívali sa von. Carol
zdvihla kameru a filmovala. Niečo sa znova ukázalo, tentoraz to však
nebola len chrbtová plutva, ale celý živočích - elegantným oblúkom
sa vyšvihol z vody a opäť sa ponoril.
Jupiter sa zasmial. „Delfín. Pozrite, a tamto je druhý!“
Naozaj to boli štyri delfíny, oboplávali Ihravú vlnu, predviedli
zopár skokov a znova sa ponorili. „A ja som si už myslel, že je to
jašter,“ vzdychol Peter a nervózne sa usmial. „Páni, zdá sa, že táto
honba na netvory nie je nič pre mňa. Moje nervy to nevydržia.“
„Sláva, nafilmovala som iba delfíny,“ mrzuto konštatovala
Carol. „Neviem, či moja televízna stanica očakáva odo mňa práve
toto.“
Doktor Helprin, ktorý sa zdržiaval dolu v laboratóriu, tiež videl
delfíny. „No prosím, veď to boli hneď štyri praveké netvory!“
zavolal ironicky. „Pozoruhodný úspech, profesor.“ Clark si ho
nevšímal a pokračoval v plavbe.
Traja pátrači celé popoludnie striedavo pozorovali údaje na
obrazovke a vodu. Delfíny sa ešte niekoľkokrát ukázali. Inak sa
nedialo vôbec nič. Nijaké zradné pípanie sonaru ani nijaká hlava, čo
by sa vynorila z mora. Hodiny plynuli a s nimi mizla aj nádej, že ešte

- 66 -
niečo objavia. Loď medzitým už oboplávala ostrov a oni stáli na
prove a hľadeli na hmlistý obzor, ktorý zapadajúce slnko sfarbovalo
na červeno. Napokon Bob nahlas vyslovil to, čo si aj Peter s
Jupiterom tajne mysleli:
„Nerád to vravím, ale obávam sa, že sme strelili capa.“
„Myslíš to vážne?“ Peter hľadal ešte aspoň záblesk nádeje.
Bob si povzdychol, „Čím dlhšie tu stojím a vypliešťam oči na
vodu, tým hlúpejší si pripadám, a tým väčšmi pochybujem o
profesorových teóriách. To, čo nám rozprával včera večer, bolo
vskutku fascinujúce. Ale ruku na srdce: všetci sme tomu chceli
uveriť, nie?“
„Strata času, veď som to hneď tvrdil,“ zaznel hlas doktora
Helprina, ktorý sa nebadane priblížil zozadu. „Som rád, že ste sa
medzičasom pridali na moju stranu. Bohužiaľ, trochu neskoro.“
„Myslím, že profesor si túto šancu zaslúžil,“ oponoval Peter.
„Pre mňa, za mňa nech má šancí, koľko chce,“ reagoval doktor
Helprin zlostne, „ale nie na účet iných, to by som prosil. A už
vonkoncom nie na môj účet!“
Jupiter si zhlboka vzdychol. „Ak zajtra odídeme bez
akýchkoľvek výsledkov, bude to preňho veľký úder. Dúfam len, že
sa zachová pokojne a nezmocní sa opätovne lode.“
„Ak sa o to pokúsi, neručím za nič,“ vyhlásil Helprin zúrivo.
Pri večeri vládla stiesnená nálada. Profesor Clark ostal na
mostíku a ďalej sledoval prístroje. Nikto nepovedal ani slovo. Všetci
okrem doktora Helprina tajne dúfali, že naozaj niečo objavia. Helprin
spočiatku utrúsil zopár štipľavých poznámok, ale keď videl, že na ne
nik nereaguje, zamĺkol. Keď sa celkom zotmelo, vrátili sa Traja
pátrači spolu s ostatnými na mostík, ale nič sa nezmenilo ani v
priebehu ďalších hodín.
Carol sa rozlúčila prvá. „Som uťahaná ako pes,“ zívla. „Zobuďte
ma, ak sa dačo pritrafí.“ Postupne sa vytratili aj Enrique, doktor
Helprin a pán Evans, až tam napokon ostali iba Traja pátrači,
profesor Clark a kapitán.
„Nechcete ísť spať?“ spýtal sa kapitán.
„V nijakom prípade!“ zvolal Peter, ale neznelo to veľmi
presvedčivo. „Vydržím tu, kým sa voľačo nestane.“ O tri hodiny

- 67 -
posediačky zaspal na stoličke, aj Bob a Jupiter sa pomaly prepadli do
ríše snov.
Jupiter sa vo sne práve rozprával s delfínom o teórii relativity,
keď sa im do rozhovoru zamiešal ďalší hlas: „Jupe! Prebuď sa!
Jupiter!“ Ešte sa mu podarilo rozlúčiť sa s delfínom, kým otvoril oči
a omámené zažmurkal. „Čo sa robí?“
„Niečo tu je!“ vzrušene zašepkal Peter a ukázal na sonar.
Prvý pátrač okamžite skočil na rovné nohy a pozrel na
obrazovku. Jagavý bod sa blížil k stredu. „Je isté, že to nebude zasa
nejaký delfín?“
„Celkom isté,“ potvrdil profesor. „Práve niečo vyplávalo z hlbín
a pomaly sa to blíži k nám. A je to väčšie ako delfín. Oveľa, oveľa
väčšie!“
Trinásta kapitola
Nočné prenasledovanie
Traja pátrači a kapitán Jason stáli spolu na mostíku. Napäto
počúvali ustavične sa zrýchľujúce pípanie sonaru.
„V akej hĺbke sa to asi nachádza?“ spýtal sa Peter.
„Tesne pod hladinou, len zopár metrov.“
„Vonku je tma ako v rohu. Mali by sme nasmerovať reflektory
na vodu, aby sme lepšie videli,“ navrhol Druhý pátrač.
„V nijakom prípade!“ vystríhal profesor. „Mohli by sme ho
odplašiť. Počkajte! Teraz prichádza!“
Pípanie sa prudko zrýchlilo, bod prekĺzol tesne popri centre
obrazovky a pokračoval v ceste. Všetci zadržali dych. Chvíľočku sa
nič nedialo. Potom sa Ihravá vlna zľahka rozhojdala. Trvalo dosť
dlho, kým sa hladina znova upokojila. Intervaly pípania sa
predlžovali a napokon bod zmizol z obrazovky.
„Muselo to byť obrovské, keď tak rozbúrilo hladinu!“ zvolal
profesor. „Treba okamžite spustiť ponorku na vodu, kapitán! Musíme
ísť dolu, kým je to ešte tam!“
„Nie,“ odmietol kapitán Jason stroho. „V noci nie!“
„Ale kapitán,“ začal naliehať aj Bob. „Vzďaľuje sa to od nás!“
„Potme je to príliš nebezpečné. Beztak by ste nič nevideli,
jedine na prístrojoch. A tie máme aj tu hore.“

- 68 -
 „Tak sa musíme vydať za ním!“ rozhodol profesor. „Nesmie
nám uniknúť!“
„V poriadku!“ Kapitán Jason pridal paru a chopil sa kormidla.
Ihravá vlna sa šikovne obrátila a rýchlosťou dvadsaťpäť uzlov
vyrazila po pokojnej hladine.
„Nič nevidno,“ hlásil Jupiter, ktorý hľadel na monitor ako
urieknutý. „Ba predsa! Už je to zase tu!“ Žiarivý bod sa zjavil na
okraji obrazovky. „Pomaly ho doháňame!“
„Nejde to rýchlejšie, kapitán?“ zvolal profesor. „Pláva to priamo
k priepasti!“
„Motorom sa to síce nepáči, ale pridám ešte trochu pary,“
povedal kapitán Jason. Loď zavyla a vyrazila ešte rýchlejšie do noci.
„Podarí sa nám to!“ zvolal Bob vzrušene. „Doháňame ho!“
O dve minúty bod takmer dohonili. Profesor Clark však zrazu
zastenal. „Dostalo sa to k priepasti a ponára sa!“ Signály slabli, až
napokon ani jeden prístroj neregistroval nijaký pohyb. „Dočerta!“
Profesor Clark tresol päsťou na konzolu. „Preplávalo to ponad prah a
zmizlo v hĺbke! Loď pravdepodobne narobila priveľký hukot a tvora
vyplašila.“ Jeho sklamanie však netrvalo dlho a čoskoro sa zmenilo
na nadšenie. „Ale máme aspoň niečo konkrétne! Vedel som to!
Škoda, že doktor Helprin už išiel spať. Čo na to hovoríte teraz,
kapitán?“
„Nechcem vás sklamať, profesor, ale nemohla to byť veľryba?
V týchto končinách sa ich zdržiava veľmi veľa.“
Profesor Clark energicky potriasol hlavou. „Určite nie, prišlo to
z hĺbky. Keby to bola veľryba, tak vyjde na hladinu, aby sa nadýchla.
To by sme však boli videli alebo počuli.“
„V tom máte naozaj pravdu. V poriadku, profesor Clark. Na
svitaní vstúpia traja ľudia do Podmorského bádateľa a ponoria sa do
hlbín.“
Jupiter sa zaškeril. „A ja už viem aj to, kto bude medzi nimi.“
„Naozaj to chceš urobiť, Jupe?“ ustarostene sa spýtal Peter na
druhé ráno, keď pri východe slnka stáli pri zábradlí a pozorovali, ako
pripravujú ponorku na plavbu.
„Chcel by si byť na mojom mieste?“ odvetil Prvý pátrač so
širokým úsmevom.

- 69 -
 „To teda nie! Ale čo si počneš, ak… ak je tam dole naozaj
nejaký jašter? Ak zaútočí na ponorku?“
„Pochybujem, že by to urobil. Okrem toho by mu Podmorský
bádateľ asi veľmi nechutil. Sľúbil som ti, že nabudúce, keď pôjde do
tuhého, som na rade ja. A, samozrejme, držím slovo. Odhliadnuc od
toho, bolo jedno miesto ešte voľné. Pri prvej ceste do hlbín nemôže
chýbať profesor Clark a Carol. Pán Evans sa ani veľmi nehrnul
hľadať netvora. Enrique to chce skúsiť až na druhý raz, a že sa na
tom doktor Helprin nezúčastní, bolo jasné od samého začiatku.“
Stíšil hlas. „Okrem toho musíme ešte vyriešiť záhadu okolo
Podmorského bádateľa. Kde je na to lepšia príležitosť, ako priamo v
ňom? Možno nám taká malá podmorská plavba dá odpoveď na naše
otázky.“
„A čo ak sa predsa niečo stane?“ domŕzal Peter. „Možno ten
chlap, ktorého som zbadal, naozaj pokazil niečo také, čo pán Evans a
Enrique pri oprave nezbadali. Alebo to dokonca bol jeden z nich.“
„O dôvod viac zistiť to priamo na mieste.“
Bob sa zasmial. „Priznaj sa, Jupiter, ty vlastne nechceš nič iné,
len ako prvý objaviť pleziosaura. Možno mu potom dokonca zmenia
meno a nazvú ho - Jonessaurus.“
„Sme pripravení!“ zavolal profesor Clark chlapcom. „Môžeme
ísť!“ Ponorka bola pripevnená na žeriav, ktorý stál na palube za
zadnou nadstavbou. Pán Evans naštartoval motor a povrazový
navijak škrípajúc zdvihol Podmorského bádateľa do výšky. Potom sa
rameno otáčalo, kým sa ponorka neocitla nad vodou. Napokon
pomaly dosadla a napoly sa ponorila do mora. Vedľa prielezu viedol
do ponorky kábel, ktorý pán Evans zapojil. Bolo to komunikačné
vedenie. Pod vodou totiž rádiové spojenie nemohlo fungovať, lebo
voda neprepúšťa rádiové vlny. Museli teda použiť istý druh
telefónneho kábla, aby sa zabezpečila komunikácia medzi ponorkou
a materskou loďou. Kábel vychádzal z veľkého bubna na palube
Ihravej vlny. Keď sa Podmorský bádateľ ponorí, kábel sa začne
odvíjať.
„Už je čas, kamaráti. Majte oči otvorené! Dúfam, že ma
dôstojne zastúpite vo funkcii Prvého pátrača, kým budem na
potápačskej základni.“

- 70 -
 „Jasné, akože inak. Pozdrav od nás jaštera!“ uťahovali si Peter a
Bob.
„Spoľahnite sa. Aj ho pozvem do nášho Hlavného stanu.“
Nato prešli k ostatným. Potrebný výstroj bol už v ponorke.
Profesor Clark, Carol a Jupiter jeden za druhým zliezli po rebríku na
vonkajšej stene lode a úzkym prielezom vkĺzli do ponorky. Jupiter
nastupoval posledný. Ešte raz zakýval, potom zavrel príklop. „Ako
sa to zaisťuje?“
Profesor mu to ukázal a o chvíľu už sedeli v absolútne
vzduchotesnej konzerve. Vo vnútri Podmorského bádateľa boli iba
dve veľmi úzke miesta na sedenie. Tretí člen posádky - v tomto
prípade Jupiter - si musel sadnúť na zem. Okolo oblúkového okna sa
nachádzali rozličné spínače, tlačidlá, ukazovatele a monitory.
„Vyznáte sa v tejto ponorke?“ zaujímala sa Carol, ktorá si už
pripravila kameru, hoci ešte nebolo čo filmovať.
„Prirodzene. Potápal som sa už neraz s výskumnou ponorkou. V
zásade majú všetky rovnakú konštrukciu a ľahko sa riadia. Poďte,
ukážem vám to!“ Profesor Clark im rad-radom vysvetľoval
jednotlivé systémy. „A touto pákou sa dostaneme dolu. Vzduch v
ponorných nádržiach sa stlačí pomocou čerpadla a privedie sa do
nich voda. Tým ponorka klesá. Asi takto.“ Podmorský bádateľ začal
naozaj klesať. Okno v kopule, ktorým ešte pred chvíľou videli nebo,
zaplavila voda a ocitli sa pod hladinou. More bolo bledozelené. Vlny
nad nimi sa ligotali v prvých slnečných lúčoch.
„Fantastické,“ vydýchol Jupiter. „Kam sa až ponoríme?“
„Až na dno,“ navrhol profesor. „V takejto tesnej blízkosti
ostrova je more hlboké len asi sto metrov. Náš Podmorský bádateľ je
však stavaný na tisícpäťsto metrov, teda nie je to nijaký problém.“
Profesor Clark sa načiahol po telefóne, ktorý ich spájal priamo s
loďou, Podmorský bádateľ volá Ihravú vlnu. Príjem!“
Z ampliónu zadunel hlas kapitána Jasona. „Tu Ihravá vlna. Ako
sa tam dolu máte?“
„Výborne, kapitán. Všetky systémy pracujú bezchybne.“
„Tak sa vydajte za tým vaším čudom. Ale neostaňte dolu
pridlho. Čo ak je Bádateľ nejako poškodený a pán Evans s pánom

- 71 -
Serrom to prehliadli. Najneskôr o dve hodiny vás chcem vidieť tu
hore. Končím.“
„Rozumiem. Končím.“
Ponorka rýchlo klesala do hĺbky a profesor zapol vrtuľu. Ozval
sa tichý bzukot a ponorkou prebehol záchvev. Potom sa pohodlne
vydala na plavbu. „Riadi sa celkom jednoducho. Výškové a bočné
kormidlo sa zapája touto ručnou pákou. Poď, Jupiter, chceš si to
vyskúšať?“ Pustil páku a Jupiter natiahol ruky pomedzi profesora a
Carol. Opatrne otočil páku doprava. Ponorka zabočila. Potom skúsil
druhý smer, tentoraz trochu prudšie. Priam žasol, aká je ponorka
pohyblivá.
„Veď to pripomína celkom počítačovú hru,“ usúdil a zasmial sa.
„Riadiaca páka takmer ako v lietadle. Je to úžasná zábava.“ Pred
nimi sa vynoril kŕdeľ drobných strieborne sa lesknúcich rýb. Jupiter
viedol ponorku medzi ne. Ryby sa rozpŕchli a Podmorský bádateľ sa
na okamih ocitol v hmýriacich sa strieborných zábleskoch, potom
kŕdeľ ostal vzadu.
„Teraz pôjdeme na okraj prahu. Tam, kde sa včera ponoril ten
živočích. Poznačil som si polohu.“ Profesor Clark prevzal riadenie a
viedol ponorku iným smerom.
Tma čoraz hustla. Konečne sa pod nimi ukázalo piesočnaté
morské dno. Ponorka sa chvíľu kĺzala. Kraby unikali pred ňou a malý
žralok ju zvedavo oboplával, potom ušiel. Carol mala kameru
prilepenú o sklo a všetko filmovala. „Úžasné. Myslím, že by to
mohol byť môj koníček.“
„Drahý koníček,“ poznamenal Jupiter. „Takáto ponorka stojí
ukrutne veľa.“
„Tak potom presedlám a stanem sa morskou biologičkou,“
rozhodla sa Carol. „To je hádam ešte napínavejšie, ako pracovať pre
televíziu.“
O niekoľko minút došli na okraj prahu. V stometrovej hĺbke
svetlo už veľmi slablo, a tak priepasť, ktorá sa pred nimi náhle
rozzevila, zazreli až v poslednej chvíli. Profesor Clark viedol
ponorku popri prahu, potom ju otočil tak, že videli skalnú hranu
priamo pred sebou. „Mali by sme hádam dosadnúť, aby sme ušetrili
prúd,“ vyhlásil a nechal ponorku klesnúť na piesočnaté dno.

- 72 -
 Jupiter vzal telefón, Podmorský bádateľ volá Ihravú vlnu. Sme
na okraji prahu a práve sme dosadli na dno.“
„Ahoj, Jupe!“ ozval sa Petrov hlas. „Ako to tam dolu vyzerá?“
„Fantasticky! O veľa ste prišli! Ale ty si za nič na svete nechcel
ísť.“
„Vôbec ma to nemrzí. Dúfam, že Carol všetko filmuje. Radšej si
to pozriem doma v pohodlí.“
Vtedy sa k mikrofónu nahla Carol. „Platí, Peter. Urobíme si
pekný večer vo vašom Hlavnom stane, pustíme si to na videu!“
Profesor Clark medzitým kontroloval ukazovatele a chvíľu sa
venoval prístrojom.
„Vidno už niečo, profesor?“ zaujímal sa Prvý pátrač.
Clark potriasol hlavou. „Môžeme čakať tu alebo si trochu
obzrieť priepasť.“
„Nie som proti,“ súhlasil Jupiter.
„No dobre. Tak sa zase pohneme.“ Profesor naštartoval vrtule,
ale ich bzukot sa zosilnil na zlostný rapot. Podmorský bádateľ sa
nehýbal.
„Čo sa robí?“ spýtal sa Jupiter znepokojene.
„Neviem. Nejako sme uviazli.“ Profesor Clark to skúsil znova.
Ponorka sa trochu zatrepotala, ale nepohla sa z miesta. „To ten
piesok,“ usúdil profesor Clark. „Je taký sypký, že ponorka doň
zapadla. Ako auto na rozbahnenej ceste.“
„Ale ako sa vyslobodíme?“ chcela vedieť Carol.
„Môžeme jednoducho načerpať vzduch do ponorných nádrží,“
navrhol Jupiter. „Raz sa aj tak musíme vynoriť.“
„To nebude potrebné,“ vyhlásil profesor. „Pustím motor na plné
obrátky a vrtule nás už vytiahnu. Mohlo by to trochu hádzať, tak sa,
prosím, držte!“
Jupiter sa zachytil operadiel stoličiek a napäto čakal. Vrtuľa
zaskučala, ponorka sa roztriasla, ale nič sa nestalo.
„No dobre, tak potom násilím,“ rozhodol profesor Clark a pridal
plný plyn.
Všetci zacítili prudké trhnutie. Nato sa ponorka vyslobodila z
piesku a vyrazila k priepasti. Ale vo chvíli, keď sa vrtuľa
vyslobodila, zavyla a ozval sa hlasný tresk. Náhle vyrazili za nimi z

- 73 -
podlahy iskry. Svetlo zhaslo a Podmorský bádateľ preletel ponad
okraj prahu.
Rev vrtule zamrel a na palube zavládlo hrobové ticho. Carol
zašepkala trasúcim sa hlasom: „Čo to bolo?“ „Neviem, asi sa niečo
prepálilo. Nemáme prúd.“ Pod nimi sa škerila čierna priepasť.
Ponorka klesala.
Štrnásta kapitola
Nadol!
„Pusť ma k tomu,“ domŕzal Bob a vzal mikrofón. Podmorský
bádateľ sa už tri minúty nehlásil. To bolo preňho naozaj priveľa.
„Ihravá vlna volá Podmorského bádateľa. Je niečo nové?“ Nikto sa
nehlásil. „Ihravá vlna volá Podmorského bádateľa. Príjem!“ Nijaká
odpoveď. „Haló, Podmorský bádateľ, počujete nás?“ Bob spýtavo
pozrel na Petra.
„Ak je to zas jeden z Jupiterových žartíkov, vykrútim mu krk.“
„Jupiter možno žartuje, ale profesor Clark sotva,“ vyhlásil Tretí
pátrač. Zavolal ponorku ešte raz.
„To sa mi nepáči,“ mrmlal kapitán Jason. „Už ani trochu sa mi
to nepáči.“
Bobovi sa rozbúchalo srdce. Obliala ho horúčava a cítil, ako mu
zovrelo hrdlo. „Myslíte, že sa niečo stalo?“ Skôr než kapitán stihol
odpovedať, Bob opäť zdvihol mikrofón a volal Podmorského
bádateľa. Márne.
Peter prešiel k sonaru. „Ponorka zmizla z monitora!“ zvolal.
Potom pozrel z okna na bubon s káblom a zhíkol od úľaku:
komunikačný kábel sa odvíjal šialenou rýchlosťou. „Klesá!“
Temnota sa na nich valila. V ponorke bola tma ako v rohu,
nesvietila ani najmenšia žiarovčička.
„Klesáme!“ skríkla Carol. „Klesáme čoraz hlbšie! Tak už niečo
robte!“
„Neviem čo! Nemáme už šťavu!“ vyhlásil profesor Clark.
„Predovšetkým potrebujeme svetlo,“ rozhodol Jupiter a sám sa
čudoval, že mu hlas znie tak pokojne. Pritom sa ho už zmocňovala
panika. „Hádam tu bude nejaká baterka.“
„Vzadu v truhlici s náradím. Mala by tam byť,“ povedal
profesor. Jupiter sa obrátil a postupoval podľa hmatu. Vzadu, ale kde

- 74 -
vzadu? Nevyznal sa v tejto ponorke. Zrazu sa rozvidnelo a zasvietil
malý plamienok. To Carol zdvihla do výšky zapaľovač.
„Vďaka,“ vyhŕkol Jupiter s úľavou. Objavil truhlicu a čoskoro aj
našiel baterku. Rozsvietil ju a zavesil na hák snímacieho panela.
„Teraz sme pri dvesto metroch,“ konštatoval profesor a poklepal
po hĺbkomeri.
„Ako to, že klesáme tak rýchlo?“
„Zaplavoval som naďalej ponorné nádrže, keď sme pristáli, aby
nás nestrhol prúd.“
„Tak nás teraz dostaňte hore!“ dožadovala sa rázne Carol.
„O to sa pokúšam po celý čas, slečna Fordová. Nejde to! Bez
prúdu nemôžem zapnúť čerpadlo, ktoré by vytlačilo vodu z nádrží.“
„Ale… ale tak potom…“ Jupiter prehltol. Ústa mal vyprahnuté
ako púšť. Nevyslovil svoju myšlienku. „Aká je tu hĺbka?“
„To sa nedá presne určiť. Tam dolu sú nejaké vrchy a plató,
ktoré ležia iba v hĺbke tisíc metrov pod hladinou. Samo morské dno
však leží v hĺbke… tritisíc metrov.“
„Tritisíc? Veď pri tisícpäťsto je koniec! Viac náš Bádateľ
nevydrží!“ Jupiter pozrel na hĺbkomer, ktorý fungoval mechanicky, a
preto bol ešte v prevádzke. Medzitým klesli na dvestopäťdesiat
metrov pod hladinu. Do tejto hĺbky už nepreniklo denné svetlo.
„Musíme si s ponorkou poradiť! Čo najrýchlejšie!“
Profesor Clark zliezol zo svojej stoličky a pretlačil sa popri
Jupiterovi dozadu. Poprehraboval sa v truhlici s náradím, vytiahol
skrutkovač a začal uvoľňovať kryt na podlahe ponorky. Jupiter síce
nevedel, čo tým sleduje, no vzal si druhý skrutkovač a pomáhal mu.
Keď zdvihli oceľovú platňu, vrazil im do nosa štipľavý kovový
zápach. Zazreli pred sebou chaotickú spleť káblov. Niektoré boli
prepálené. Medzi nimi sa nachádzali štyri veľké bloky z bieleho
plastu, ktorý bol roztavený a pokrivený. Jeden z blokov vyzeral ako
po výbuchu. Jupiter predpokladal, že práve to zapríčinilo iskrenie.
„To sú batérie,“ vysvetľoval profesor. „Lenže…“ pokrčil čelo.
„Čo sa robí?“ zvolala ustráchane Carol. „Čo je pokazené?“
„Všeličo, ale problém nie je v tom. Batérie… To nie sú tie
pravé.“
„Ako to myslíte?“ nechápala Carol.

- 75 -
 „Tieto batérie nepatria do ponorky. Niekto ich musel vymeniť.“
Prvý pátrač zastenal. „Tak potom ste to neboli vy,“ mrmlal.
„Prosím?“ Profesor pozrel so začudovaním na Jupitera.
„Vysvetlím vám to neskôr. Môžeme prepálené káble nejako
opraviť?“
„To by šlo, ale veľa nám to nepomôže. Pozri sa na to: izolácia sa
roztavila a to spôsobilo krátke spojenie. Batérie sú asi vybité. Okrem
jednej.“ Ukázal na blok, ktorý vyzeral neporušený. Káble, čo z neho
viedli, boli tiež nedotknuté. „Tak predsa ešte máme prúd.“
„Ale tu už nič nesvieti,“ poznamenala Carol. „Vôbec nič!“
„To je zvláštne. Nejaký systém by ešte mal fungovať.“ Zrazu sa
Clarkovi rozjasnila tvár. „Kúrenie! Je to kúrenie!“
„Nemohli by sme to prepojiť na čerpadlo, aby fungovalo s touto
batériou?“ navrhol Jupiter.
„Mohli by sme, ale chce to čas. Najprv musím zistiť, ktoré káble
vedú k čerpadlu.“
„Veľa času nám nezvyšuje!“ zvolala Carol. „Už sme v hĺbke
päťsto metrov!“ Jupiter si hrýzol dolnú peru. Horúčkovito rozmýšľal.
Vyznal sa v technike, ale táto ponorka bola preňho celkom nový svet.
Keby mal na to deň, zoznámil by sa so všetkými systémami. Mal
však len pár minút. Hneval sa na seba, že nedával lepší pozor, keď
Enrique a pán Evans kontrolovali a opravovali ponorku. Zúfalo sa
snažil spomenúť si na niečo, čo by im mohlo pomôcť. Vtom dostal
nápad: „Profesor Clark, dajú sa kormidlá obsluhovať aj ručne?“
„Aj sa ručne obsluhujú. Riadiaca páka je spojená priamo s
kormidlami.“
Jupiter luskol prstami a hrabol priamo do spleti káblov.
„Čo to robíš?“
„Keď Enrique kontroloval systémy, pozoroval som ho. Myslím,
že žltý kábel dodáva prúd do nášho telefónu.“
„Telefón nám nepomôže, Jupe!“ zvolala Carol trochu
hystericky. „Šesťsto metrov!“
„Ba veru nám pomôže.“ Jupiter zapojil kábel na neporušenú
batériu. Potom sa ponáhľal dopredu a zdvihol mikrofón, podmorský
bádateľ volá Ihravú vlnu. Príjem!“
„Jupiter!“ ozval sa Bob s úľavou v hlase. „Čo sa stalo?“

- 76 -
 „Sme takmer bez prúdu a práve padáme dolu. Všetko ďalšie
neskôr. Máte nás na monitore?“
„Už vás tu zase máme. Sledovali sme vás a nachádzame sa
priamo nad vami!“
„Nemohli by ste zablokovať kábel?“
„To sme kapitánovi už aj my navrhovali, ale vraví, že by sa z
ponorky jednoducho vytrhol. Trhnutie by bolo príliš silné.“
Jupiterovi sa preháňali v hlave myšlienky. „Sú v našej blízkosti
nejaké plató?“
Chvíľku trvalo, kým Bob odpovedal. „Áno, asi sto metrov na
západ a osemsto metrov pod vami.“
„V poriadku. Prosím ťa, udávaj nám stále našu presnú polohu!“
Jupiter pozrel na kompas a prudko trhol riadiacou pákou.
„Čo chceš robiť, Jupiter?“ spýtala sa Carol.
„Keďže riadenie ešte funguje, môžeme ponorku pri páde
kormidlovať až k tomu plató a tam dosadnúť. Ak budeme mať
šťastie.“
„Smerujete k plató,“ upozornil zhora Bob. „Deväťdesiat metrov
pred vami a šesťstopäťdesiat metrov pod vami.“
Jupiter kŕčovito zvieral riadiacu páku. Ponorka rýchlo klesala,
ale takmer nepostupovala dopredu. Bob každé dve minúty hlásil
novú polohu. „Šesťdesiat na päťsto… štyridsať na tristo… pätnásť na
sto.“
„To bude o chlp, to bude o chlp,“ mrmlal Jupiter.
Carol v panike upierala zrak na hĺbkomer. „Sme v hĺbke
tisícštyristo metrov.“
„Hneď ste tam!“ zvolal Bob. „Ešte pár metrov!“
Naokolo vládla absolútna tma a tak náraz prišiel celkom
nečakane. Morský bádateľ zhrmel na skalné plató a s hrozivým
rachotom sa kĺzal ďalej. Jeho trojčlennú posádku prudko hádzalo
sem a tam. Jupiter vrazil hlavou do oceľovej steny. Ponorka sa
zľahka naklonila nabok a konečne sa zastavila.
Chvíľu sa nehýbali a čakali na ďalšiu pohromu, ale nič sa
nedialo. Vydýchli si. Jupiter vrhol pohľad na hĺbkomer, potom
roztrasenou rukou zapol komunikačný prístroj, Podmorský bádateľ

- 77 -
volá Ihravú vlnu. Dosadli sme! Presne v hĺbke tisíc štyristo
šesťdesiatosem metrov.“
„Tu nás niekto chce zabiť!“ zašepkala Carol.
„Nás? Vieš o niekom na palube Ihravej vlny, kto by nám ukladal
o život?“
„Ja… ehm, nie.“
„Ani ja,“ povedal Jupiter. „A vy, profesor?“
„Nuž, doktor Helprin ma nenávidí, ale neverím, že by ma chcel
zabiť.“
„Možno by len chcel prekaziť vašu expedíciu,“ uvažoval Jupiter.
„Na druhej strane, ponorku aj sám potrebuje. Pravdepodobne by vás
skôr hodil cez palubu, ako by mal poškodiť Bádateľa. Okrem toho, k
sabotáži došlo skôr, ako niekto vôbec vedel o vašich plánoch. Teda
do úvahy prichádzajú vlastne len dvaja ľudia - vaši spolupracovníci
Enrique a pán Evans.“
„Vylúčené,“ odporoval profesor. „Za tých dvoch dám ruku do
ohňa.“
Jupiter, profesor Clark a Carol sedeli okolo otvoru v podlahe a
pri svetle baterky opravovali, čo sa dalo. Profesor Clark medzitým
zistil, že nesprávne batérie boli prisilné a prepálili vedenie, keď dal
plný plyn. Nastalo krátke spojenie a vybilo tri zo štyroch batérií.
Ostala im teda len štvrtina pôvodnej energie. Niektoré systémy
nebolo možné poprepájať, teda ani zásobiť určité okruhy ponorky
energiou. Sedeli tam už vyše dvoch hodín, prepájali a vymieňali
káble. Jupiter im pri práci porozprával o Petrovom nedobrovoľnom
kúpeli pred štyrmi dňami a o rozličných teóriách, ktoré si o tom
vypracovali Traja pátrači.
„Teraz aspoň vieš, že tento atentát nespáchal ani profesor Clark,
ani ja,“ poznamenala Carol. „Ale hádam by sme mali odložiť
kriminologickú diskusiu na neskoršie, keď už budeme hore. Odtiaľto
spod vody aj tak nič nevybavíme.“
Jupiter s ňou súhlasil a zatiaľ profesor Clark zapojil posledný
kábel a opäť zakryl otvor kovovou platňou. Prešli dopredu a Jupiter
stlačil vypínač. Zažiarilo svetlo.
„Chvalabohu!“ vydýchla si Carol. „Baterka by istotne už dlho
nevydržala.“

- 78 -
 „Zapnem reflektor,“ povedal Jupiter. „Predsa len by som rád
videl, kde sme to vlastne pristáli.“ V tom okamihu zahnalo tmu za
oknom jasné svetlo. Napravo od nich sa rozprestierala piesočnatá
rovina podmorského plató. Reflektory osvetľovali drobné častice
vznášajúce sa vo vode, inak nebolo vidieť nič. Nijakého živočícha,
nijakú rastlinu. V tejto hĺbke síce ešte existoval život, no väčšinou
voľným okom neviditeľný. Krajina, ktorá ležala pred nimi, vyzerala
strašidelné, ale tento pohľad Jupitera nevyľakal. Vyľakalo ho iné.
Naľavo od ponorky zívala priepasť. Jedna z oboch lyží na
spodnej časti Podmorského bádateľa prevísala ponad skalný okraj.
Preto ležala ponorka tak nakrivo. Pri dopade sa podistým nevhodne
otočila a zastavila sa v tejto polohe.
„Mali sme z pekla šťastie,“ usúdil Jupiter. „To viselo ozaj len na
vlásku.“
„Ešte vždy sa môžeme zošmyknúť,“ poznamenala Carol
pesimisticky.
Prvý pátrač šiel k mikrofónu: Podmorský bádateľ volá Ihravú
vlnu. Príjem!“
„Tu je Ihravá vlna.“ Tentoraz hovoril na druhom konci kapitán
Jason. „Ako to tam u vás vyzerá?“
„Niečo sa nám podarilo opraviť, ale zďaleka nie všetko. Svetlo,
sonar, komunikácia a páky drapákov opäť fungujú. Zato nám vypadli
všetky ostatné meracie prístroje, kúrenie a čo je najhoršie - vodné
čerpadlo. Nemôžeme sa vynoriť.“
„Nedá sa teda vôbec nič robiť?“ zisťoval kapitán.
„Keby sme sa pokúsili zapojiť vodné čerpadlo, riskujeme, že
prídeme aj o poslednú batériu,“ vyhlásil Jupiter. „Na to by sme sa
odhodlali až vtedy, keď vyčerpáme všetky ostatné možnosti. Ešte sa
s tým trochu pohráme. Nebolo by však od veci, keby ste aj vy
porozmýšľali o nejakej záchrannej akcii.“
„Pomocou komunikačného kábla vás nemôžeme vytiahnuť,“
odpovedal kapitán. „Hneď by sa vytrhol. Koľko času nám ostáva?“
„Máme vzduch ešte asi na deväť hodín.“
„V poriadku, niečo vymyslíme. Končím.“

- 79 -
 Kapitán Jason sa obrátil k svojej posádke. „Počúvajte, chlapci.
Máme deväť hodín, aby sme Bádateľa dostali hore. Očakávam vaše
návrhy.“
Doktor Helprin stratil chuť na svoje zlomyseľné poznámky,
Enrique nervózne behal sem a tam, pán Evans tupo hľadel do
prázdna. Najväčšmi ustarostení boli Bob a Peter.
„Čo je so záchrannou loďou?“ spýtal sa vtom Druhý pátrač.
„S akou záchrannou loďou?“ začudoval sa Enrique.
Peter mu vysvetlil, že by po Ihravej vlne už mala pátrať
záchranná loď, keďže vyše štyridsaťosem hodín nemali s Ocean Obs
rádiové spojenie.
„Neviem si to vysvetliť,“ odpovedal kapitán. „Od pobrežia
Kostariky sme vzdialení asi šesťsto míľ. Ostrovy Galapágy ležia iba
dvesto míľ na juh. V týchto končinách sa vždy plavia lode. Aj keby
boli extrémne pomalé, potrebovali by po Lebrato nanajvýš dvadsať
hodín. Už dávno tu mali byť.“
„Ste si istý, že vysielačka funguje?“ uisťoval sa Bob.
„Stopercentne. Vyskúšal som ju najmenej desať ráz, a Ocean
Obs pozná našu polohu. Už dávno mali poslať pomoc. Ale možno by
sme sa nemali tak spoliehať, že ešte príde nejaká pomoc.“
Peter si hrýzol ukazovák. „Nemohli by sme Bádateľa voľajako
vytiahnuť?“
„Na to som už tiež myslel,“ zapojil sa do rozhovoru pán Evans,
„aleje pod nami v hĺbke tisícpäťsto metrov. Nemáme také dlhé lano.“
„A čo ostrov?“ spýtal sa Bob a pozrel na Lebrato.
„Je neobývaný. Nie je tam nič, čo by nám mohlo pomôcť.“
„A keby sme sa vydali na Galapágy a priviezli pomoc?“
„Na to treba veľa času,“ odpovedal kapitán. „Pri plnej rýchlosti
potrebujeme desať hodín na jednu cestu.“
„Došľaka!“ vybuchol Peter a tiež začal behať sem a tam. „Musí
predsa byť ešte nejaká možnosť!“ Ako tak behal po mostíku, pohľad
mu padol na monitor sonaru. „Hej! Pozrite!“ Ponorka bola žiarivý
bod na okraji schematického obrazca podmorského plató. Zrazu sa
tam vynoril aj ďalší bod. Z priepasti sa k Podmorskému bádateľovi
čosi blížilo.
Pätnásta kapitola

- 80 -
 V hlbinách
„Podmorský bádateľ, ozvi sa, Podmorský bádateľ, ozvi sa!“ Z
amplióna sa ozýval Petrov vzrušený hlas. Podmorský bádateľ, čo je s
vami?“
„Tu je Podmorský bádateľ,“ ozvala sa Carol. „Zdola sa k nám
niečo blíži! Niečo veľké!“
„Aj my sme to práve objavili,“ odpovedal Peter. „Je to už len sto
metrov pod vami!“
Jupiter takmer nedýchal. „Profesor! Myslíte, že je to on?
Pleziosaurus?“
Profesor Clark široko otvorenými očami uprene hľadel na
monitor sonaru. Objekt sa rýchlo vynoril. Čoraz väčšmi sa
približoval.
„Čo sa tam dole robí? Už to vidíte?“ kričal Peter.
Nikto mu však nedával odpoveď.
„Hej! Počujete ma?“
„Áno,“ ozvala sa mu Carol nevľúdne. „Ticho teraz!“
„Ale čo…“
Nato Carol vypla komunikačný prístroj. „Ešte tridsať metrov,“
šepkala.
Keď sa bod nachádzal už len desať metrov pod nimi, všetci traja
sa naklonili, ako len vládali, aby videli cez sklenú kopulu do hĺbky.
Sekundy bežali. Potom sa zrazu zjavilo za oknom čosi obrovské.
Vyľakane uskočili. Niečo prudko vrazilo do ponorky a posádku
hádzalo sem a tam. Kov zaškrípal, ponorka sa ešte väčšmi nachýlila
nabok - a začala padať.
„Sotilo nás to do priepasti!“ vykríkol Jupiter. Ako zhyp-
notizovaný uprene hľadel na sonar. „Päťsto metrov pod nami je
široký výbežok. Príliš hlboko pre nás!“
Čokoľvek zaútočilo na ponorku, teraz to zmizlo. Podmorský
bádateľ neudržateľne padal do hĺbky. Cez okno zazreli, ako popri
nich ubieha skalná stena.
„Tisícpäťsto metrov!“ zvolala Carol. „Maximálna hĺbka!
Panebože, robte niečo!“
„Zapojte čerpadlo, profesor! Teraz to musíme riskovať!“
rozhodol Jupiter.

- 81 -
 Profesor Clark prikývol, bežal k otvoru v podlahe a poprepájal
nejaké káble. Potom skočil dopredu a horúčkovito manipuloval s
nejakými spínačmi. Nič nepomáhalo. Vyskúšal radšej všetky
spínače. „Muselo tu vyhodiť niektorú poistku! Čerpadlá vôbec
nedostávajú šťavu!“
„Čo teraz, Jupiter?“ Carol ustráchane hľadela naňho.
Prvý pátrač sa poobzeral, akoby niečo hľadal. Ani sám nevedel
čo. Možno nejaký nápad, geniálny nápad. Zrazu mu napadlo, že už
dlho nič nejedol. V tejto situácii to bola absurdná myšlienka, ale
nedokázal ju zahnať. „Neviem!“ vykríkol napokon oveľa hlasnejšie,
ako chcel.
„Tisícšesťsto metrov,“ rezignovane oznámila Carol.
„Je to zviera ešte tu?“ spýtal sa Jupiter a pozrel sám na monitor.
Bod ešte vždy krúžil nablízko. Potom sa zrazu opäť pohol k ponorke.
„Vypnúť svetlo!“ zvolal profesor Clark. „Pravdepodobne sme
ho ním prilákali.“
Jupiter vypol vonkajšie reflektory, potom aj vnútorné osvetlenie.
Teraz svietili už len monitory a ukazovatele. Vonku bola číročíra
tma.
„Tisícsedemsto!“
Ponorka ticho stonala. Zrazu sa ozval mocný rachot a ponorkou
preletel záchvev.
To je koniec, blyslo Jupiterovi hlavou a zažmúril oči. Potom si
uvedomil, že ponorka asi vrazila do skalnej steny. Napriek tomu však
neotvoril oči.
„Tisícosemsto metrov!“
Stonanie zosilnelo. Kov vŕzgal ako strom vo víchrici. Jupiter
každú chvíľu rátal s tým, že sa sklená kopula roztriešti a more v
okamihu vtrhne do malej ponorky a rozmliaždi ich. Vtom sa ozval
ohlušujúci treskot, až sa Jupiter zachvel. Zadržal dych. Ale
vnútrajšok ponorky zostal ešte neporušený. Zrejme sa rozmliaždilo
čosi iné.
„Tisícdeväťsto.“ Carol už len šepkala a v stonoch oceľového
plášťa ju ledva bolo počuť.
Rachotenie sa už ozývalo z každého kúta.

- 82 -
 Jupiterovi preletelo hlavou, že ubiehajú asi posledné minúty
jeho života. Na čo mal myslieť? Na tetu Matildu či strýka Tita? Na
kamarátov? Čudné, ale na rozum mu zišlo iba jedno: ešte vždy bol
hladný.
Ďalší rachot rozpáral vzduch a zrazu sa Jupiterovi čosi zaťalo do
pravej ruky. Bola to Carolina ruka. Tlačila tak tuho, až sa bál, že mu
poláme prsty. Podmorský bádateľ s mocným nárazom dosadol.
Vonkajší plášť hlasne protestoval, ale vydržal. Pád bol tentoraz
kolmý, preto sa ponorka už nepohla. O chvíľočku už zavládlo všade
ticho. Len tu a tam čosi zapukalo. A hĺbkomer sa zastavil na čísle ti-
sícdeväťstosedemdesiatsedem. Carol pomaly pustila Jupiterovu ruku.
„Sme takmer o päťsto metrov hlbšie, než by sme mali byť,“
zašepkala, akoby sa bála, že zvukové vlny jej hlasu by mohli
ponorku rozbiť.
Prvý pátrač sa zhlboka nadýchol. Až teraz mu napadlo, že
najmenej minútu zadržiaval dych. Triasol sa, a zároveň mu bolo
strašne horúco. „Dobrá, dobrá ponorka,“ povedal a ľahko potľapkal
prístroje. „Bola si vynikajúca.“
„Mali by sme…“ začal profesor Clark zachrípnuto. Prečistil si
hrdlo. „Mali by sme sa hlásiť Ihravej vlne.“
Carol prikývla. „Tí už istotne čakajú, kedy vystúpi na hladinu
veľká bublina.“
Jupiter nahmatal v šerom svetle vysielačku a zapol ju. „Ešte sme
tu.“
Z amplióna sa ozval ohlušujúci radostný rev.
„Nemáte prečo jasať,“ pokračoval Jupiter vyčerpane. „Sme v
hĺbke tisícdeväťstosedemdesiatsedem metrov. Čerpadlo nefunguje. A
niečo nás napadlo. Tu dole niečo je. Vytiahnite nás. Všetko jedno
ako, len sa ponáhľajte!“ Peter a Bob chodili hore-dolu po palube.
„Že to tá ponorka vydržala! Neuveriteľné!“ vzdychal Peter vždy
znova a znova.
„To bohužiaľ ešte vôbec nič neznamená,“ podotkol Bob.
„Ostáva nám iba osem hodín, potom tam dolu už nebudú mať čo
dýchať. Musíme ich nejako dostať hore. Za každú cenu musíme
niečo vymyslieť!“

- 83 -
 „Keby sme predsa ešte voľajako nadviazali s niekým kontakt!
Prekliaty profesor! Musel pánu Evansovi rozkázať, aby zničil akurát
vysielačku!“
„Možno by sme ju nejako dokázali opraviť,“ uvažoval Bob.
„Veď taká vysielačka nemôže byť až natoľko komplikovaná!“
„Pán Evans sa už o to pokúšal,“ pripomenul mu Peter. „Je
totálne zničená.“
„Máš lepší nápad?“ rozčúlil sa Bob. „Pozhováram sa ešte raz s
pánom Evansom. Možno mu niečo uniklo. Hádam by sme mohli
elektroniku vysielačky spojiť s naším podvodným telefónom. Jupiter
by to istotne dokázal, o tom som presvedčený. A kde je vlastne
Evans?“
„Práve šiel do podpalubia.“
Bob zliezol strmými schodmi ku kajutám. Chcel zaklopať pánu
Evansovi na dvere, keď vtom začul hlas. Evans sa s niekým
rozprával. Ale veď všetci ostatní boli na palube alebo na mostíku!
Bob pokrčil čelo, potom pritisol ucho ku dverám a načúval.
„Čo ja za to môžem! Ponorka leží v značnej hĺbke. Môžeme byť
radi, že neimplodovala! Jednoducho musíme ešte trochu počkať.
Nejako sa k tej potvore už len dostaneme.“ Odpovedal kvákavý hlas.
Znel tak, akoby prichádzal z rádiovysielačky.
Bob prudko otvoril dvere. Pán Evans sedel pri stole pred
mobilnou rádiovysielačkou. Obaja zdesene pozreli na seba. „Čo… čo
je to?“ zvolal Bob. „Odkiaľ máte tú vysielačku?“
„Vyskytli sa ťažkosti, končím,“ povedal Evans do telefónu a
vypol prístroj. „Toto je vysielačka špeciálne na tiesňové volanie, v
prípade krajnej núdze,“ vysvetľoval. „Mám ju…“
„Toto je prípad krajnej núdze!“ skríkol Bob. „Zavolali ste
pomoc?
„Nikoho som nezastihol. Ja…“
„Neverím vám ani slovo,“ precedil Bob cez zuby. Zrazu sa mu
všeličo ujasnilo. „Vy ste ten sabotér! To vy ste zhodili Petra cez
zábradlie a potom ho zachránili, aby na vás nepadlo podozrenie. Po
celý čas ste mali vysielačku a nezavolali ste pomoc! Na čo ešte
čakáte? Aby tí traja zomreli?“ Obrátil sa. „Okamžite zavolám
kapitána!“

- 84 -
 „To by som na tvojom mieste nerobil.“
Vtom Bob začul známe šťuknutie. Zastal ako skamenený. Pán
Evans práve odistil revolver.
Jupiter si opäť natiahol pulóver, ktorý si vyzliekol, keď klesali a
pot sa z neho len tak lial. Teraz mu zostalo skôr chladno. Hodil okom
na teplomer. „Desať stupňov.“
„Bude ešte aj chladnejšie,“ poznamenal profesor Clark. „Voda
má v tejto hĺbke len zopár stupňov nad nulou.“
„Tak buď zamrzneme, alebo sa udusíme,“ skonštatovala Carol.
„Úchvatné. Moja televízna stanica sa poteší. Ale možno sa im podarí
urobiť aspoň nejakú reláciu o tejto smutnej udalosti.“
„Chcel by som mať váš humor,“ zahundral Prvý pátrač.
„To je šibeničný humor, Jupiter. Počkaj ešte zopár hodín, potom
mu porozumieš.“
Prvý pátrač uprene hľadel cez okno do bezodnej tmy. Z údajov
na monitoroch vedel iba, že sa zase nachádzajú na plató. Najbližšia
priepasť bola vzdialená niekoľko sto metrov, hlbšie už teda nepadnú.
Bola to však slabá útecha. „Čo to mohlo byť?“ rozmýšľal nahlas. „To
dlhé vyzeralo ako… ako krk.“
„Veď si videl obrázok pleziosaura,“ povedal profesor Clark.
„Má veľmi dlhý krk.“
„Naozaj sa nazdávate, že to bol on?“
Clark neodpovedal.
„A ja som to nefilmovala,“ zlostila sa Carol. „Aj keď si
nemyslím, že by ten film raz niekto uvidel, aj tak ma to hnevá.“
Jupiter sa zachvel. Ponorka akoby sa bola zmenšila. Možno to
robila tá tma. V tej chvíli po ničom tak netúžil, ako dostať sa von, na
slnko. Lenže slnečné svetlo bolo dvetisíc metrov nad ním. Nohy ho
boleli od dlhého sedenia. Rád by sa bol trochu poprechádzal, ale to
by si ešte väčšmi uvedomoval stiesnený priestor v ponorke. Skľuču-
júci, stiesnený priestor. Rýchlo zahnal tú myšlienku. Iné mu nechýba,
len záahvat klaustrofóbie. Radšej by mal rozmýšľať, či predsa len
nejestvuje možnosť vystúpiť s ponorkou hore. Myšlienky sa
naťahovali ako žuvačka. Bol hladný. Chcel…

- 85 -
 „Čo je to?“ zašepkala Carol bojazlivo. „Aha!“ ukázala na
monitor sonaru. Tam zažiarili dva body. Pomaly sa blížili k
Podmorskému bádateľovi.
„Dva!“ dychčal profesor. „Teraz sú dva! Rýchlo zapnite
reflektor!“
„Nie!“ skríkol prestrašene Jupiter. „To ich len priláka.“
„Veď práve!“ vzrušene zvolal profesor Clark. „Inak preplávajú
okolo nás!“
„A čo ak na nás znova zaútočia! Ponorka už veľa nevydrží!“
odporovala Carol.
„Chcem ich vidieť!“ profesorovi žiarili oči. „Aj keby to malo
byť posledné v mojom živote!“
„Blížia sa,“ konštatoval Jupiter. „Ale vonku je tma ako v rohu.
Bez svetla ich neuvidíme, aj keby boli rovno za oknom.“ Spýtavo
pozrel na Carol.
„Tak dobre,“ povzdychla si. „Horšie to už nemôže byť. No keby
nás niektoré z tých zvierat malo napadnúť, vypneme reflektory! Ešte
moment, pripravím si kameru. Tentoraz mi nič neunikne.“
Keď bola Carol hotová, profesor zapol reflektory. Jasné svetlo
ich na chvíľku oslepilo. Potom uvideli pred sebou pustú podmorskú
krajinu. Svetlo siahalo asi do štyridsaťmetrovej vzdialenosti, ďalej sa
strácalo v hlbokej čierňave.
„Ešte nie sú dosť blízko,“ šepkal Jupiter s pohľadom upretým na
sonar, „ale zmenili smer a približujú sa! O chvíľu by sme ich mali
zbadať!“
Sekundy sa trýznivo vliekli. Zrazu sa z tmy vylúpol ozrutný tieň
a ponoril sa do svetelného kužeľa reflektorov.
Šestnásta kapitola
Architeutis
„A kde je Bob?“ spýtal sa doktor Helprin, keď zišiel s
kapitánom Jasonom z mostíka a priblížil sa k Petrovi. Druhý pátrač
stál pri zábradlí a uprene pozeral do diaľky, či sa na obzore náhodou
neukáže loď.
„Netuším, asi voľakde v podpalubí. Nehlásili sa medzitým?“

- 86 -
 „Nie. Ale pán Serra je na mostíku a sleduje komunikáciu.
Vystrelíme svetlice a možno nás uvidí nejaká loď, ak sa plaví
nablízku. To je jediná šanca, čo máme.“
„To neurobíte, kapitán!“ zvolal pán Evans, ktorý sa zrazu zjavil
na korme asi v pätnásťmetrovej vzdialenosti. Pred ním stál Bob,
akosi čudne vykrivený. Na tvári mal nezvyčajnú grimasu. Peter sa
pýtal sám seba, čo mu je. Až vtedy uvidel, že Evans vykrútil Bobovi
ruku za chrbát a mieri naňho zbraňou.
„Kapitán!“ vykríkol Peter. „On má pištoľ!“
„Len pokojne,“ povedal pán Evans. „Všetci ostaňte tam, kde
ste.“
Bolo to šialené - takmer rovnaká scéna sa odohrala asi pred
dvadsiatimi štyrmi hodinami. Ibaže s profesorom Clarkom v hlavnej
úlohe a bez rukojemníka.
„Čo je to za nezmysel, Evans?“ s hnevom sa spýtal kapitán
Jason.
„Má vysielačku!“ rýchlo upozornil Bob.
„Čože?“ nechcel veriť Jason.
„Robil sabotáž na ponorke, Peter ho videl.“
Kapitán Jason a doktor Helprin už vonkoncom ničomu
nerozumeli. Druhý pátrač im stručne opísal, čo sa stalo, a Evans mu
v tom vôbec nebránil. „Čo vlastne chcete?“ spýtal sa Peter Evansa.
„Zabiť profesora Clarka a tých dvoch?“
„Pôvodne som to nemal v úmysle. Chcel som iba ponorku. Nič
viac.“
„Ponorku? Ale prečo?“ nechápal Druhý pátrač.
„Lebo taká ponorka hodí pekný balík peňazí,“ vyhlásil Evans.
„Pravda, ak človek pozná správnych ľudí, ktorí ju odkúpia.“
„Riskujete život troch ľudí, lebo chcete predať ponorku?“
ohromene sa spýtal doktor Helprin.
„Bola to nehoda,“ priznal Evans.
„Nehoda? Veď ste sa dopustili sabotáže!“ zvolal Peter pobúrene.
„Videl som vás pri tom!“
„Nerobil som nijakú sabotáž,“ odporoval Evans.
„Nehovorte? A prečo je ponorka teraz kdesi v pekle?“ vybuchol
Peter.

- 87 -
 „Lebo ten idiot Clark zrýchlil na maximum!“ odsekol Evans.
„Inak by všetko šlo hladko. Počkal by som, kým bude ponorka
nestrážená, a zmizol by som s ňou.“
„Zmizol?“ Doktor Helprin sa posmešne zasmial. „A kam? Na
Lebrato?“
„Na pevninu, kde ma čaká môj zákazník.“
„Nedajte sa vysmiať, Evans. Pevnina je vzdialená šesťsto míľ!
To by Podmorský bádateľ nikdy nezvládol. Batérie by sa raz boli
vybili. A teraz pusťte Boba!“
Evans však pevne držal svojho rukojemníka. „Staré batérie by sa
boli vybili, ale ja som vmontoval nové. Tie by mali dostatočný
výkon, aby som sa dostal na pevninu.“
„Zrejme vám to nevyšlo, pán Evans,“ usúdil Peter zúrivo. „Vaše
nové batérie tým trom dolu vybuchli! Ak umrú, bude to vaša vina! A
teraz už konečne zavolajte pomoc tou núdzovou vysielačkou!“
„Aby sa tu hneď objavila nejaká loď a mňa zatkli? Nikdy!“
zvolal Evans zlostne.
„Nejaká loď sa tak či tak onedlho objaví,“ sebaisto vyhlásil
kapitán Jason. „Ocean Obs nám zaručene poslal pomoc.“
Pán Evans sa zasmial. „Ocean Obs nič neurobil! Nadviazal som
s Ocean Obs rádiové spojenie a ubezpečil som ich, že je všetko v
poriadku. Robil som to pravidelne, podľa predpisov. Takisto som
oznámil aj lodi, čo sa včera plavila neďaleko, že ten výstrel zo
signálnej pištole vyšiel čírou náhodou.“
„Takže nepríde vôbec nikto, aby zachránil Jupitera a tých
dvoch!“ zaúpel Peter.
„Dobre ti to páli, chlapče,“ zaškľabil sa Evans.
„Zložte zbraň a pusťte Boba!“ rozkázal opäť kapitán Jason
energicky. „Nemáte nijakú šancu! Z tejto lode predsa nemôžete
uniknúť. A skôr či neskôr príde pomoc, či s vašou vysielačkou, alebo
bez nej.“
„Možno, ale príliš neskoro pre vašich priateľov,“ odvrkol mu
Evans.
Kapitán Jason pomaly vykročil k Evansovi a Bobovi. „Prehrali
ste, Evans, to predsa musíte uznať. Nemáte kam utiecť. Ak s nami

- 88 -
budete spolupracovať a pomôžete nám zachrániť Podmorského
bádateľa, možno vyviaznete s miernejším trestom.“
„Ja tú ponorku dostanem,“ trval na svojom Evans.
„Prinajhoršom s troma mŕtvolami na palube. A teraz ostaňte stáť,
kapitán, lebo strelím!“ Evansov hlas znel ostro. Trochu cúvol dozadu
a strhol Boba so sebou.
„To neurobíte! Tým len zhoršujete svoju situáciu. A viete to aj
sám.“
„Myslím to vážne, kapitán! Ešte krok a stlačím kohútik!“
Kapitán napriek výstrahe ďalej kráčal k nemu.
Vo vzduchu zahrmel výstrel.
K ozrutnému tieňu, čo sa blížil z tmy, sa pridal druhý. Oba tiene
boli neuveriteľne dlhé a úzke a leteli k nim ako obrovské šípy.
Upierali sa na nich štyri oči, veľké ako taniere. Potom sa tie tvory
zrazu rozvinuli a Jupiter spoznal, čo to je: „Osemnohy! Obrovské
osemnohy!“
„Nie, Jupiter,“ so zbožnou úctou zašepkal profesor Clark pri
pohľade na gigantické zvieratá. „Sú to kalmary. Pozri, majú desať
chápadiel, nie osem!“ Teraz sa tvory nafúkli do celej veľkosti a
vystreli všetky chápadla. Hrubé ako ľudské stehno vytŕčali zo
šípovitej hlavy a odspodu ich pokrývali velikánske prísavky. Predný
živočích bol taký veľký, že sa mu chápadla strácali v tme za
reflektormi. Dve z obludných chápadiel zrazu vyleteli smerom k
ponorke.
„Ide zaútočiť!“ vykríkla Carol. „Vypnúť svetlo!“ Stlačila
vypínač a reflektory zhasli. Ustráchané čakali na náraz. Nič sa však
nestalo. „Je popletený,“ zašepkal profesor Clark. „Svetlo ho
prilákalo. Teraz už nevie, kde sme.“
„Panebože, to boli najväčšie zvieratá, aké som videl!“ Jupiter sa
triasol. „Tá obrovská hlava! Bola skoro dvakrát taká dlhá ako naša
ponorka! A chápadla… nekonečne dlhé!“
Profesor Clark pozrel na monitor sonaru. „Ešte sú tu, priamo
pred nami. Nebesá, žiaden človek dosiaľ nevidel týchto
podmorských obrov živých.“

- 89 -
 „To, čo sa pred chvíľou vynorilo za oknom, nebol teda krk
jaštera, ale chápadlo krakatice… Pardon, kalmara,“ vyhlásila Carol
pošepky.
„A pravdepodobne to isté, čo Mayovia videli pred tisíc rokmi,“
poznamenal Jupiter.
„Čo sú to za tvory, profesor?“
„Kalmary sú sépie. Žijú všade na svete a normálne sú oveľa-
oveľa menšie. Ľudia si po stáročia mysleli, že obrovský kalmar
architeutis je iba legenda. Až sa našli nepriame dôkazy jeho
existencie. Pamätáš sa na príbeh o vorvaňoch, čo som vám rozprával,
Jupiter?“
„Čo sa im na koži našli odtlačky obrovských prísaviek?“
prikývol Jupiter.
„V tridsiatych rokoch našli na newfoundlandskom pobreží
uhynutého kalmara dlhého vyše dvadsať metrov. Vie sa teda už
veľmi dávno, že existujú. Vie sa však aj to, že žijú vo veľkej hĺbke,
kam sa človek zriedka zatúla. Je tam chlad a tma a ony majú tmu
rady. Preto vychádzajú na hladinu len v noci a lovia si tam potravu.
Veď tu dolu nie je toho veľa, čím by sa mohli živiť.“
„Teda preto na nás zaútočil,“ usúdila Carol. „Zľakol sa svetla.“
„Alebo nás považoval za soka. Niektoré kalmary môžu totiž…“
zháčil sa. „Pozrite!“
Tmu zahnali slabé záblesky svetla. Za sklenou kopulou zažiarili
modré body.
Jupiter neveril vlastným očiam. „Čo je to?“
„Kalmary,“ vydýchol vzrušený profesor. „To som chcel práve
povedať. Niektoré druhy majú svetelné orgány podobné
svätojánskym muškám. Ibaže oveľa väčšie a početnejšie.“ Ako na
heslo sa zrazu zjavili aj tmavočervené body. Tancovali tak, ako sa
kalmary pohybovali. Naozaj to vyzeralo ako obrovský roj pestrých
svätojánskych mušiek. Carol všetko nakrúcala. Postupne sa
rozsvecovalo viac a viac bodov, až sa pomaly ukázali obrysy sépií.
Ich koža sa tmavo zaleskla.
„Aké sú obrovské!“ Jupiterovi to ešte vždy nešlo do hlavy. „Tie
chápadla merajú do dĺžky viac ako dvadsať metrov! Na to dám krk.“

- 90 -
Teraz sa rozsvietili aj obrovské oči kalmarov posadené na
podlhovastej hlave zboku.
„Oči architeuta sú v celej živočíšnej ríši najväčšie,“ vysvetľoval
profesor Clark a očarene hľadel na more svetiel, ktoré sa pred nimi
šírilo čoraz ďalej. „V žalúdkoch vorvaňov sa našli kalmarie oči s
priemerom štyridsať centimetrov.“
Spomenuté čísla však neznamenali veľa v porovnaní so
skutočnosťou. Jupiter pozoroval gigantických obrov z morských
hlbín. Krúžili jeden okolo druhého. Občas zložili všetkých desať
chápadiel a vzďaľovali sa od Podmorského bádateľa ako dlhé
torpéda. Potom znova roztiahli chápadla a osvetlili večnú noc, čo tu
dolu panovala. Opatrne sa navzájom ohmatávali, vytvárali
chápadlami pestro žiariace špirály a približovali sa k sebe.
„Čo to robia?“ zašepkala Carol.
„Naozaj neviem. Toto nepozoroval ešte nikto predtým. Ale mne
to pripadá ako tanec, svadobný tanec. Nakrúťte to, slečna Fordová!
Nakrúťte to! Je to neuveriteľný objav!“
„Kamere neunikne ani sekunda,“ ubezpečila ho Carol.
Tanec obrovských kaímarov trval dlho. Jupiter celkom zabudol
na chlad. Zabudol dokonca aj na to, kde sa nachádza a že vzduchu v
ponorke čoraz ubúda. Očarene sledoval žiarivé predstavenie.
Živočíchy ustavične menili farbu. Svetelné orgány na ich chápadlách
chvíľami jasne zažiarili, potom im po telách prebehli ligotavé vlny.
Bol to najnádhernejší pohľad, aký sa mu kedy naskytol. A možno
posledný v živote.
Sedemnásta kapitola
Zázrak
Keď padol výstrel, Peter nevdojak vykríkol. Bob je mŕtvy!
preblesklo mu hlavou. Potom však zbadal, že Evans vôbec nestačil
kohútik. Revolver mu vypadol z ruky.
Kapitán Jason skočil naňho, no Bob sa medzitým vytrhol a
vrazil Evansovi lakťom do brucha. Potom sa naňho obaja vrhli.
Evans sa bránil, ale po chvíli zistil, že nemá šancu, a vzdal sa.
„Hej! Dobrý zásah, čo poviete?“ zavolal Enrique. Stál na
mostíku v otvorenom okne a ako hrdina z westernu fúkal na hlaveň
revolvera. Vystrelil ním Evansovi zbraň z ruky. „Vždy som dobre

- 91 -
triafal do terča! Nič po nič som kedysi nebol kráľom strelcov!
Našťastie nechal profesor Clark svoju zbraň na mostíku.“
„Skvelé, Enrique!“ pochválil ho Peter a priskočil k Evansovi,
ktorý ležal na zemi.
„Dávajte na toho oplana pozor, chlapci,“ prikázal kapitán Jason.
„Idem jeho vysielačkou zavolať pomoc!“
„Nebojte sa, kapitán, nám neujde,“ ubezpečili ho Bob a Peter. S
pomocou doktora Helprina spútali Evansa, ktorý len mlčky
vyvaľoval na nich oči.
Kapitán Jason sa spojil s Ocean Obs a potom spolu s Bobom a
Petrom vybehli na mostík. Peter bol prvý pri telefóne. Posádka v
ponorke medzitým opäť zapojila svoj prístroj. „Ihravá vlna volá
Podmorského bádateľa. Máme dobré správy. Stal sa takpovediac
zázrak!“
„Aj tu,“ ozval sa z ampliónu Jupiterov hlas.
„Chceš tým naznačiť, že sa dostanete hore sami?“
„To nie, ide iba o zázrak celkom inej kategórie.“
„Dobre, povieš mi o tom neskôr! Spojili sme sa s Ocean Obs!
Oni sa zas porozprávali s voľajakými dôležitými ľuďmi v Kostarike.
Do troch hodín priletí vrtuľník s dlhým nylonovým lanom, ktorým
vás môžeme vytiahnuť.“
„To sú naozaj dobré správy, Druhý!“ zvolal Jupiter s úľavou.
„Ale ako to má fungovať?“
„Spustíme lano so závažím dolu k vám, vy ho zachytíte
drapákom a navijak vás vytiahne hore. O štyri hodiny uvidíte znova
svetlo a slnko.“
Na druhom konci bolo chvíľu ticho. „Aj my sme tu dolu videli
svetlo. A oveľa krajšie ako slnečné.“
Vrtuľník priletel a priviezol obrovský bubon dva kilometre
dlhého, tenkého, ale veľmi pevného lana. Upevnili na jeho koniec
závažie a spustili ho dolu. Nejaký čas trvalo, kým ho Ihravá vlna
šikovným manévrovaním dostala do správnej polohy. Konečne ho
však drapák Podmorského bádateľa zachytil a navijak pomaly ťahal
ponorku hore. Keďže vo vode nebola veľmi ťažká, nehrozilo
nebezpečenstvo, že sa lano pretrhne. Cesta hore trvala slabú hodinku.

- 92 -
 Keď Jupiter otvoril záklopku a po dlhých hodinách opäť uzrel
denné svetlo, slnko už dávno prekročilo zenit a pomaly sa skláňalo k
obzoru. Prvý pátrač bol celý šťastný, keď pod nohami znova pocítil
dosky paluby. S úľavou padol kamarátom do náručia.
„Vitajte na palube!“ radostne zvolal kapitán Jason a pomohol
Carol aj profesorovi Clarkovi vystúpiť na palubu.
Bob a Peter nato vzrušene vyrozprávali, čo sa stalo na lodi.
„Evans plánoval s ponorkou jednoducho zdúchnuť. Na vás si chcel
zákerne otestovať batérie, čo namontoval, aby seba nevystavil
nebezpečenstvu. A potom chcel nepozorovane pod vodou odplávať k
najbližšiemu pobrežiu, kde by jeho zákazník bol prevzal
Podmorského bádateľa a vyplatil mu hŕbu peňazí. Napokon, taká
ponorka je hodna státisíce dolárov. Polícia sa určite pokúsi toho
chlapíka dolapiť.“
„Prečo sme len na to neprišli skôr, že za tým všetkým stojí
Evans!“ zlostil sa Peter.
Jupiter sa uškrnul. „Keď som nedávno vyslovil také podozrenie,
namietol si, že ide o absolútny nezmysel.“
„No hej…“ začal Druhý pátrač v pomykove. „On ma vlastne
zachránil. Hoci ma vôbec nemusel sotiť do mora. Bolo by celkom
stačilo vymyslieť si voľajakú výhovorku, keď som ho pristihol pri
ponorke. Ale zrejme sa prenáhlil a dal na útek. No tým sa stal taký
podozrivý, že mu neostala iná možnosť, len ma zhodiť z paluby.“
„Teraz už rozprávaj ty!“ netrpezlivo prerušil Bob Druhého
pátrača. „Čo sa tam dolu vlastne prihodilo? Zistili ste, čo na vás
zaútočilo?“
Jupiter pozrel na Carol a profesora Clarka. Usmiali sa a
povzbudivo mu kývli. A vtedy Prvý pátrač dopodrobna vyrozprával
neuveriteľný príbeh.
O štyri dni stáli Traja pátrači, Carol, doktor Helprin a profesor
Clark pri zábradlí Ihravej vlny a hľadeli na losangeleské dovysoka
čnejúce mrakodrapy. Pred niekoľkými minútami sa zjavilo na obzore
pobrežie. Po dobrodružstve pri ostrove Lebrato sa loď hneď vydala
na spiatočnú cestu. Expedíciu k hydrotermálnym prameňom
definitívne odložili, lebo Podmorský bádateľ sa nedal použiť bez
dôkladnej kontroly a opravy. Napriek tomu zaznamenala výprava

- 93 -
úspech: posádka priviezla pre Ocean Obs nesmierne zaujímavé
poznatky.
„Ako rád by som videl tie obrovské kalmary na vlastné oči,“
vzdychal Peter. Za posledné štyri dni to ustavične opakoval. Vždy
znova a znova si rozprávali o svojich dobrodružstvách nad vodou aj
pod vodou, až napokon celá posádka poznala naspamäť každý detail
- všetci okrem Evansa, ktorého prvým trestom bolo nielen provizórne
väzenie v kajute, ale aj úplné pohŕdanie, kým ho v Los Angeles
neodovzdajú polícii.
„Uvidíš ich,“ prisľúbila Carol, „len čo sa film dokončí.“
„Ani nenachádzam slová, taký som rád, že ste boli pri tom,
slečna Fordová,“ povedal profesor Clark. „Vaše filmové zábery majú
pre vedu nesmiernu cenu. Ste zázrak.“
„Ani ja sa už neviem dočkať, kedy si ten film pozriem.“
Všetci sa prekvapene obrátili. Doktor Helprin sa v posledných
dňoch držal v ústraní a k objavu Podmorského bádateľa sa takmer
nevyjadroval.
„Naozaj ste medzičasom dospeli k názoru, že tá misia nebola
totálny nezmysel?“ spýtal sa Jupiter.
„Áno,“ priznal doktor Helprin. Potom sa obrátil k profesorovi
Clakovi. „Naďalej však neviem, čo si o vás myslieť. Urobili ste
fantastický objav. Síce väčšmi náhodou, ako pomocou vedomostí, ale
je to fantastický objav, aj ním ostane. Napriek tomu sa mi zdá, že vás
tá absurdná myšlienka na jaštery ešte stále drží.“
Profesor Clark sa usmial. „Vidíte mi do žalúdka. Veru, ako
predtým, tak aj teraz verím, že pleziosaurus existuje. A dúfam, že
som presvedčil vás aj všetkých pochybovačov z Ocean Obs, že v
hlbinách mora je všeličo, o čom ani netušíme.“
Teraz sa usmial aj doktor Helprin. „Priznávam porážku, aspoň
čiastočnú. Tam dolu je naozaj všeličo, čo ešte nepoznáme. Oceán
ešte ani zďaleka nevydal svoje tajomstvá. Ale živé bytosti, ktoré
vyhynuli pred šesťdesiatimi piatimi miliónmi rokov, tam zaručene
nie sú.“
„Aké máte teraz plány, profesor Clark?“ spýtal sa Jupiter.
„Predložím na Ocean Obs novú žiadosť, už celkom legálne.
Tentoraz mi expedíciu povolia. A potom nájdem pleziosaura.“

- 94 -
Bob sa zaškeril. „Prípadne niečo celkom iné.“

- 95 -