obsah

Zlo v nás (prof. PhDr. Anton Heretik, PhD.)......................................9

Ilustrácia Tomáš Scherer

Kalamita (Jakub Nvota)...................................................................... 13

Ilustrácia Miloš Kopták

Žena, ktorá prekážala (Pišta Vandal Chrappa)................................ 39

Ilustrácia Lucia Dovičáková

Kráľovná pohárov (Vanda Rozenbergová)....................................... 47

Ilustrácia Peter Horniak MABE

Bez plaču (Michal Čierny).................................................................. 75

Ilustrácia Katarína Vavrová

Zjazvené duše (Roman Horňák)....................................................... 91

Ilustrácia Michaela Rázusová Nociarová

Iguana iguana (Katarína Holetzová).............................................. 125

Ilustrácia Andrej Dúbravský

Dedičstvo/Zločiny, ktoré sa nestali (Marek Mittaš).......................143

Ilustrácia Cynthia Gregorová

Vražda na Námestí Billa Gatesa (Viliam Klimáček)...................... 159

Ilustrácia Jana Farmanová

Klára (Silvester Lavrík)......................................................................175

Ilustrácia Martin Schwarz

Hrebeň (Dominika Madro)...............................................................193

Ilustrácia Peter Horniak MABE
Hladný les (Ivan Kučera)................................................................. 221
Ilustrácia Rastislav Podoba

Rybička (Lucia Lackovičová)............................................................ 235

Ilustrácia Katarína Vavrová

Mrazivá horúčava (Juraj Gerbel)..................................................... 243

Ilustrácia Pavol Čejka

Konšpirátor (Marko Thelen)............................................................ 265

Ilustrácia Erik Šille

Potvora (Márius Kopcsay)................................................................289

Ilustrácia Cynthia Gregorová

Fonmajer a Hensgrauber (Janko Iša).............................................. 311

Ilustrácia Eva Činčalová

M€čbal s.r.o. (Martin Petro)............................................................ 329

Ilustrácia Jana Farmanová

Ördögov koniec (Dušan Taragel).....................................................341

Ilustrácia Marek Ormandík

Ako jebú muchy (Karol D. Horváth).................................................351

Ilustrácia Monika Pascoe Mikyšková

Kozmický vek (Peter Pišťanek)........................................................ 369

Ilustrácia Jozef Gertli Danglár

Smrt v zastavárně (Jiří Walker Procházka).................................... 385

Ilustrácia Peter Kľúčik

Pomůžu ti (Honza Vojtíšek).............................................................415

Ilustrácia Pavol Čejka

O autoroch textov a ilustrácií.......................................................... 427

 ilustrácia
tomáš scherer
 jakub nvota

KaLamita
Kapitán Bročka je dobrý vyšetrovateľ. Až taký
dobrý, že si ho na vyriešenie svojho dávneho zločinu
vybral sám vrah. Starší pán, tajomný obyvateľ vily
na predmestí, ktorý sa vymyká obvyklým predstavám
o zločincoch, nezapadá tak akosi nikam. A nie je na ňom
normálne – nič. Medzi páchateľom a vyšetrovateľom
vzniká zvláštne puto. A tak ako sa všetko v prírode
skladá z dvoch častí, ktoré do seba zapadajú, možno
aj oni tvoria celok. Celok, ktorý sa potrebuje,
ale nevie sa pomenovať.

ilustrácia
miloš kopták
Poznámka pre čitateľa: Tento príbeh je ako každý kriminálny prípad zložitý a odhaľuje
sa len pomaly. Musíte pozorne sledovať stopy a časové roviny. Občas v príbehu zakopneme
o nejaký fakt, ktorý stojí za to dorozprávať, avšak s hlavnou linkou príbehu nesúvisí. Ta-
kéto odbočky sme v texte označili kurzívou a čitateľ ich môže pohodlne preskakovať s vedo-
mím, že o nič z hlavného príbehu nepríde. Avšak môže si ich aj dopriať a rozšíriť si pohľad.

Bročka urobil krok a prepadol sa po brucho do snehu. Nejaký Matejčík vykukoval

z okna na prvom poschodí a dokola pizúkal: „Teraz to tak nevyzerá, ale raz na to
budeme, na túto kalamitu, kristamáriu jeho, spomínať.“ Závej mu končil tesne
pod bradou, kúsok nad parapetnou doskou, keby chcel, mohol sa po hlave skĺz-
nuť z toho okna až dole k popolnici. Bol ešte len január tohto nového roku 1987,
a už takéto komplikácie. Za rohom ľudia zastavili nasilu auto s chlebom, skôr než
by sa dovlieklo ešte sto metrov do obchodu. Dobyli sa dnu. Čakali už príliš dlho.
Zásobovanie dva dni viazlo. Z obchodu vybehla taká pekná ryšavka od poklad-
ne a aj chcela čosi povedať, ale odrazu tam len tak stála a dívala sa, ako sa bijú.
Najviac sa oháňali staré baby, chlapi len tak pricmrndávali, akože v kľude, čo sa
strkáš, na každého sa dostane. Vodič sa s nimi chvíľu naťahoval, ale potom len
mávol rukou. Je mu to treba? Za tie peňáze. Berte si. Socializmus všetko znesie.
Aj kalamitu.
Bročka mu rozumel. To ten nový rok zase raz započal, počul sa v hlave. Hlav-
ne, že padá. Kto do teba chlebom, ty doňho snehuliak. Bročka v poslednom čase
rád viedol sám so sebou ironicko-sarkastické rozpravy. Akože je nejaký vtipný
herec. Tarageľ. Alebo ten… Ďuríček, čo naňho boli so svokrovcami. Pajác. Ale vtip-
ný. Bročka sa díval, ako tá ryšavka z obchodu fajčí na schodíku pred výkladom aj
so šoférom. Už aj plakala. Za rohom v záveji mizla posledná baba s chlebom pod
pazuchou a rožkami pod sukňou. Nemal by som…? Na chvíľu preblesne Bročkovi
hlavou, ale čo je on nejaký policajt? Nech si to riešia zelení, ak sa sem vôbec do-
stanú, chlapci z piatej bé. To ho vždy pobavilo. Piata bé. A ty si čo? Pýtal sa sám
seba. Kriminálka?! To už je aspoň deviata trieda… ale z koľkých?
Bročka si nadával, ktorý blbec mu kázal zobrať si tieto topánky. A aj si odpo-
vedal, že blbca pozná. Sneh mal všade. Okolo členkov, medzi prstami… každým
krokom už iba čvachtal. Ľadová voda ho bodala ako stovka špendlíkov. Prechlad-
nem, to je isté. Mal som si vziať tie vibramky alebo rogery. Ale v nich vyzerám
ako blbec. Mám štyridsať, vyššiu šaržu, som kriminalista, nosím zbraň a neviem
sa obuť. „Do podnes deň,“ ako by mi povedala mama. Nemal mamu rád. Nikdy.
Bohvie prečo. Raz na to bude musieť prísť, možno potom bude niečo inak…
Nebolo to ďaleko, už bol skoro tu. Za námestím, v takej tichej uličke so starý-
mi orechmi. Kedysi tu ako chalani chodili omakávať baby. Teda také, čo sa dali.

– 14
Vlastne, také boli len dve. Petra bola menšia a tá sa hneď zamilovala, tak sa dala
omakávať z lásky. To bolo lepšie, lenže sa jej potom nešlo zbaviť. Petru nechcel,
miloval Martinu. Martina bola vyššia a ostrejšia, nikdy sa nezamilovala. Ale chce-
la každého. Takže z toho nič nebolo, akurát trpel, keď sa vláčila s inými. Čo je to
v chlapoch za zvláštnu vec? To tiež nikdy nechápal. A jeho mama bola ako vždy
múdra. Povedala: „To nič, to zvládneme.“ Akoby aj ona mala niečo s Martinou
a omakávala ju spolu s Bročkom. Fuj. Odvtedy robil všetko preto, aby sa o ňom
mama už nikdy nič osobné nedozvedela.

Na konci tej malej ulice za námestím stála vila. Veľká, zlomená ako tie orechy, te-
raz celkom zasypaná snehom. Tam sa nikto nedostane… Bročka zazvonil. „Trilili-
long!“ tupo sa ozvalo v celom dome hrôzy… Akoby to bol prvý zvuk v tom temnom
tichu za posledných tisíc rokov. Trililong… Čo je to za sprostý zvonček? Bročka
prešľapoval v mokrých topánkach, už mu to bolo jedno. Voda už bola teplá, aj bo-
dala menej. Človek si zvykne na všetko. Na všetko. Okno na prvom poschodí vily
sa pootvorilo. O obločný rám sa oprela tučná ruka, akoby sa tam pomaly, kúsok
po kúsku prilepila.
Bročka si spomenul, ako tu bol pred pol rokom po prvýkrát. Vydesilo ho, aký
je ten starý muž vo vile neprirodzene tučný. Sadlo na ňom bolo neforemné a mä-
kučké ako puding. Nemal takmer žiadne vlasy ani obočie. Bolo to staré, vráskavé,
obézne dieťa. Hýbal sa oblo a rýchlo, vlastne tak sám sebe pretekal. Voňal dojčen-
ským mliekom alebo starobou. Niečo z toho. Človeku nenapadlo nič iné, iba že je
to tučný mliečny červ. Pravda, také nie sú. Múčne, to áno, mliečne nie. Ale tento
tu – volal sa Oktavius Prück –, tento tu iste takého červa pripomína.
Oktavius Prück. To meno samo osebe musí byť príbeh, premýšľal Bročka už
vtedy, keď tajomníčka súdružka Valéria Lančaričová, predsedníčka straníckej
organizácie, vybehla u nich na kriminálke z kancelárie a volala cez celú chodbu:
„Súdruh veliteľ, súdruh veliteľ…“ To všetko bolo samo osebe nevídané. Po prvé
to, že súdružka tajomníčka predsedníčka Valéria Lančaričová vybehla, po druhé,
že bola schopná bežať a ešte pritom srdcervúco nahlas volať veliteľa, a po tretie,
že mala v ruke pilník a na nohách papučky… A potom tá samotná správa, ktorú
celá opojená vyjachtala.
„Súdruh veliteľ, máte telefón. Volá Švajčiarsko.“ Od toho momentu nebolo
v tomto prípade obvyklé nič. „Súdruh veliteľ, volá vás… volá…“ Bročkov kolega
Štefančík si tesne pred tým, než Lančaričová vybehla, zapálil cigaretu, „… volá
vás Švajčiarsko.“
„Celé?“ spýtal sa Štefančík, vyfúkol dym a rozosmial sa.
Lančaričová naňho odporne zazrela. Nezabúdala. Nikdy nezabúdala.

15 –
O päť mesiacov, na oslave po výročnej schôdzi, sa bude strašne piť a oslavovať. Štefančík
vypije viac než treba, Lančaričová ho pri bufete obviní, že ju urazil, on jej povie, že hoci
on sám je komunista, ona je červená piča. Na ceste z večierka ho niekto vytiahne z taxí-
ka a strašne zmláti. Bude mať tri zlomené rebrá a bude potrebovať viac-menej nový nos.
Suspendujú ho a dostane prokurátora za urážku strany.

Potom to už bolo rýchle. „Aké Švajčiarsko? Prečo mňa?“ stihol sa spýtať veliteľ, ale
to už kráčal za súdružkou tajomníčkou predsedníčkou do kancelárie. Keď vyšiel,
tváril sa, že nič. Samozrejme, vec bola natoľko citlivá, že ju bolo treba prebrať vyš-
šie. Veliteľ mal blízko do dôchodku, takže nebude nič riskovať. Po dvoch dňoch
mal k nemu Bročka prísť do kancelárie. Štefančík si z neho uťahoval: „Pôjdeš
do Švajcu. Budeš za Maigreta.“ Chcel sa zasmiať, ale rozkašľal sa.

„Pozrite sa,“ povedal veliteľ, „je tu taká vec. To Švajčiarsko… viete, kto je Okta-
vius Prück?“
„Kto?“
Je to hlúpe, ale Bročka naozaj vyvalil prekvapene oči a ústa sa mu roztiahli
do širokého úsmevu.
„Je to tu dosť známe meno, teda medzi staršími.“
„Ako ste to, súdruh veliteľ?“
„Oktavius Prück! Hovorí vám to niečo?“
„Možno niečo zo Julesa Verna?“
„Nebuďte ako Štefančík. Súdružka Lančaričová si myslí, že na tú vec by sme
mali zavolať niekoho z politických. Chápete? Ale ja chcem vás. Fajčíte, nie?“
„Áno, súdruh veliteľ.“
„Môžete fajčiť. Chcete niečo? Kávu? Koňak?“
„To je to také zlé?“
„Neviem… ale čo viem, že to nemôžeme posrať. Rozumiete?“
„Rozumiem, súdruh veliteľ. Oktavius Prück… Prepáčte, súdruh veliteľ, tak sa
naozaj niekto volá?“
„Tento človek, tento Prück, kontaktoval políciu prostredníctvom svojho švaj-
čiarskeho právnika.“
„A čo chce?“
„No… to pôjdete zistiť.“
„Nehnevajte sa, súdruh plukovník, ale to je trochu zvláštne. Predsa vám musel
ten právnik aspoň niečo povedať.“
„Čo mi povedal… nie je také dôležité. Dôležité je, aby ste za tým človekom zašli
a porozprávali sa s ním.“

– 16
 „Ale keď neviem…“
„To je jedno! Chcete to rozkazom? Pozrite sa, Bročka… v takýchto prípadoch
musíte postupovať obozretne. Pretože stať sa terčom nejakej provokácie alebo
politickej hry, to by sme si pekne odsrali. Ja mám na leto devízový prísľub pre
seba a… asi viete, čo sa stalo synovi.“

Súdruh veliteľ mal jediného syna. Už na svadbe sa mu to jeho dievča nezdalo. Samozrejme,
že si ju preveroval… tajne. Ale nič. Kým neprišlo decko, nič. Stratil ostražitosť. „Otec, Jana by
vzala malú do Juhoslávie, pozreli by sa aj do Talianska. Ja chcem zatiaľ prerobiť tú kúpeľňu.“
Keď mu to syn povedal, ani sa nad tým nezamyslel a vybavil, čo bolo treba. Doložka, prísľub…
to vieme… nech si oddýchnu… a hotovo… po troch týždňoch poslala kartu z Terstu. Keby nemal
pred dôchodkom a keby nemal odpité s tajomníkom ministerstva, vyletel by na hodinu. Vrhli
sa naňho ako supy… a on zase udrel na syna: „Vedel si to? Vedel?!“ Nepovedal nič. Zaťal sa.
Alebo to vedel, alebo mu bolo tak ťažko… možno aj sám to tak chcel… Nedozvie sa to. Takú vec
sa otec od syna nedozvie. Alebo ju nenávidí, alebo ju chráni… možno oboje… Budú pred sebou
do konca života mlčať a podozrievať sa… rodina… A to malé decko… ako a kde vyrastie? Otca
uvidí bohviekedy. Teraz by nejaký ďalší prúser, čo sa zahraničia týka, sotva ustál.

„Dobre,“ rozhovoril sa Bročka, „takže právnik toho Prücka vám niečo povedal
a vy teraz chcete, aby som za tým chlapom zašiel a porozprával sa s ním, aby sa
videlo, tak nejak v celku, že čo…“
„Že čo… to je, myslím, celkom presné, súdruh vyšetrovateľ. Pochopili ste ma.
Vy toho Prücka naozaj nepoznáte? Je to svojrázna postavička, v meste o ňom idú
legendy. Býva v tej starej vile na konci ulice za námestím.“
„V dome duchov?“
„Áno, vraví sa, že už viac ako štyridsať rokov z nej nevyšiel. Akási dobrá žena
mu tam nosí nákupy.“
„Takže je to asi magor. A z čoho žije?“
„Je vraj výnimočne bohatý… nejaké tie akcie, či čo… No niečo na tom bude,
pretože taký právnik vo Švajčiarsku tiež nebude brať ako my. Pozrite, ide hlavne
o to, aby sme z toho nevyšli ako idioti. Štvorka, samozrejme, na toho Prücka vedie
spis, ale neviem prečo… nerád by som ich do toho zatiaľ ťahal. Takže je to na vás.“

* * *

Tučná ruka sa pomaly odlepila od okenného rámu a tučné prsty urobili drobné
gesto. Kývli od Bročku smerom k domu. Malo to znamenať niečo ako… tak teda
poďte. A v tom geste tej tučnej ruky a oblých prstov sa dal vyčítať podtext a postoj

17 –
jej majiteľa, ktorý tam bezpochyby bol, hoci vidno bolo iba ten kúsok ruky. „Poďte
ďalej, vy nič… vy otravný fízel.“ Okno sa zavrelo.
Skvelé, povedal si Bročka. Poďte dnu… ale ako. Bránka bola zavalená snehom
až po ornamenty vykovaných čiernych ruží, ktoré ovíjali kľučku. Skúsil potlačiť,
potom sa zaprel ramenom… zbytočné. Tak ešte toto! Bročka zanadával. Ale iba
v duchu. Pozrel sa do zeme. Potom nenápadne na jednu aj druhú stranu… ulica
bola viac než pustá. Kto by sa tu aj drbal. Pohol prstami v topánkach, až to zaškvr-
čalo, ako keď žmýkate špongiu do kýbľa. Skvelé. Zachytil sa starého plota, vsade-
ného do masívnych tehlových vežičiek, a vytiahol sa na múrik. Tadiaľ neprelezie,
ostal by napichnutý na jednej z tých čiernych tyčí, ale mohol by vyliezť na tehlo-
vú vežičku a odtiaľ skočiť. Normálne by to boli tri metre, ale do záveja si možno
trúfne. Topánky kĺzali po zamrznutom múre. Vyzeral ako Harold Lloyd, keď visí
na mrakodrape, držiac sa iba ručičky hodín… groteska. Ako dieťa grotesky mi-
loval, ale teraz už nepozerá nič. Posratá námraza. Čo tam nevylezie? A ten starý
smrad tam určite niekde je a pozoruje ho. Sneh odhádzať nedá, aj keby mohol.
Vedel, že prídem, chcel, aby som liezol… chcel sa na to pozrieť… Na ľudí mal Broč-
ka vždy dobrý odhad a nemal problém s komunikáciou. No Oktavius Prück bol
aj na jeho pomery náročný prípad. To pochopil v prvom momente, keď za ním
po rozhovore s veliteľom prišiel pred rokom po prvýkrát…

* * *

Najprv zvonil. Raz. Dvakrát. Trinásťkrát. Nič. Možno je mŕtvy. Po ulici šla stará
pani v čiernom, s paličkou a kyticou tulipánov.
„Je tam. Určite je tam. On sa na vás díva. Len zvoňte.“
Zhrbená šla ďalej. Staručké čierne šaty, kedysi parádne, aj klobúčik, jemne
nahrbená, všetko ladilo, len tie tulipány nie…
„Kým som bola mladá, nosil mi ich. Teraz je mŕtvy, tak mu ich nosím ja, lebo on
je už zase mladý,“ povedala a ani sa neobzrela, akoby čítala Bročkove myšlienky.
Tak zase zvonil. Ale nič. Chvíľu stál, potom z vrecka vytiahol služobný preukaz
a zodvihol ho nad hlavu smerom k vile. Uvidíme… Po minúte sa dvere na dome
otvorili. Ale len tak, na úzko. A zasa nič.

„Pán Prück? Ja som z okresného oddelenia policajného zboru. Kapitán Bročka,“

zakričal. Nič… a potom z útrob domu zaznel hlas.
„Čakajte, niekto príde,“ viac syčal ako znel.
Bročka si nebol úplne istý, či dobre počul. Ale zdalo sa mu, akoby v tom hlase
bolo niečo ako výsmech alebo aspoň úškrn. Bolo to tým hlasným šepkaním. Vraj

– 18
Ča-kaj-teee… niekto príííííde. Akoby to ten človek zašepkal s úsmevom, ale v sku-
točnosti potuteľne povedal: „Ty si ale pekná kurva, Bročka, ešte tam budeš chvíľu
stáť.“ A ešte tam aj chvíľu stál. Hodnú chvíľu. Potom sa na začiatku ulice zjavil
bicykel. Drobná žena v hnedej bundičke šliapala do pedálov.
„Hneď, hneď!“ kričala naňho, keď už bola dosť blízko. Bročka uhol, bicykel
zastavil priamo pred bránkou. Pani mu podala ruku.
„Mušáková.“
„Kapitán Bročka.“
Vybrala z bundy kľúče, odomkla bránu…
„Prosím. Keď budete odchádzať, stačí zabuchnúť, ja zase navečer zamknem.“
Otočila bicykel a spustila sa dole ulicou. Bez šliapania. Bročka jej ani nestihol po-
ložiť otázku, hoci nevedel akú. To bude asi tá, čo mu nosí nákupy. Mušáková… potom
si ju preklepne. Drgol do bránky, čakal strašný zvuk… sedelo by to k tomu domu, ale
nič. Mušáková asi namazala. Bohvie, čo tu všetko ešte robí. Prešiel starou záhradou
v anglickom štýle… Musel sa usmiať, dva kroky a zrazu nebol v socializme. Už len to
je záhada, ako sa tu mohol ten starý podivín tak udržať, tadeto dejiny posledných
desaťročí neprešli ani náhodou. Podišiel k dverám. Chvíľu obdivoval kovovú nádobu
na dáždniky. Jeden veľký čierny v nej aj bol. Načo to tu má, keď nevychádza…

„Viete…“ zase ten mäkký teplý hlas s podtónom úškrnu. „Milujem ruže, ale neznášam
kvety vo váze. To je ako v krematóriu. Chodím k nim v noci privoniavať do záhrady.“
„Beriete si na to ten dáždnik?“
„Áno.“
„V noci?“
„Spravili tu nové osvetlenie ulice, pán kapitán, ale niekto tie lampy otočil sme-
rom do záhrady…“
Oktavius Prück sa zasmial. Teda nie tak celkom zasmial. On zasyčal smie-
chom. Nebol to však skutočný smiech, bolo to vypustenie vzduchu z parného
kotla. A potom náhle akoby ho uťal. Nič.
„Všetko to robia fachidioti. Chápete? Svietia ľuďom do okien, do záhrad…
samí fachidioti. Poďte dnu, lebo sem vbehne potkan.“ Bročka nevedel prečo, ale
z tej vety jasne cítil, že Oktavius Prück mu otvorene hovorí, že potkan sem už
vbehol a je ním on – Bročka. Možno to dokonca myslí aj tak, že sme sem tie zle
namontované pouličné svetlá dali schválne… ozaj, nedali sme ich sem schválne?
Musím sa spýtať chlapcov zo štvorky, či o tom vedia.

Za úsek pouličného osvetlenia v tejto ulici, tak ako aj v celom meste, zodpovedali technické
služby. Konkrétne istý inžinier Matejka. Tie predchádzajúce svetlá tu boli celé roky, ledva

19 –
kde-tu presvitali, obrastené stromami. Lenže v tejto ulici za námestím to nikomu nevadi-
lo, až kým pani Ptačinová nedostala infarkt. Operoval ju primár Pavelek a ten sa po práci
zmienil žene doma v posteli, že Ptačinová dlho nevydrží, lebo to srdce je na mraky. Pave-
leková ráno volala pani Leiferovej, ktorá bola kaderníčka, ku ktorej chodila aj pani Kukuč-
ková, ktorej muž bol na okresnom výbore strany. A Leiferová minule pri trvalej hovorila
Pavelekovej, že Kukučková s mužom by radi v meste kúpili nejaký lepší dom. Prisťaho-
vali sa totiž z Horných Obdokoviec, ale čo je muž na okresnom výbore, tak chcú mať dom
v meste. Najlepšie vilu v tej starej ulici za námestím. Tak Paveleková hovorí Leiferovej, že
Ptačinová umrie, nech dá vedieť Kukučkovým. Navečer už išiel Kukučka aj so ženou ob-
zerať Ptačinovej vilu. Dívali sa, či svieti. Ak nesvieti, možno už umrela… Lenže videli trt.
Hneď na druhý deň stál inžinier Matejka na okresnom výbore strany a počúval súdruha
Kukučku: „Matejka, my vás asi z toho komunálu vyhodíme. Boha jeho, ako to môžete mať
také zarastené?! V tej ulici za námestím budú zajtra nové lampy.“
Matejka namietol, že nie sú peniaze, ale Kukučka len zdvihol telefón, Jožko… servus,
môj pekný… ďakujem ti a nezabudni pozdraviť Anitku, prosím ťa. Keď položil, nalial ko-
ňak sebe aj Matejkovi a povedal: „Peniaze sú, zajtra chcem mať nové lampy. Osobne to
máte na starosti.“
„Ale zajtra mám dovolenku, ideme so ženou do Poľska, pozrieť dcére kočík.“
„Matejka, tak hádam máte niekoho, kto to tam urobí. Nechcete ma nasrať, že nie?“
Matejka Kukučku nasrať nechcel.
„A ešte niečo,“ povedal Kukučka, „vy tie lampy nedáte do ulice – otočíte ich pekne do zá-
hrad. Nech je vidno.“
„Ale to je proti predpisom, ľudia budú protestovať…“
„Ktorí? Tam už nikto nežije.“
Na druhý deň bol kočík aj lampy pre Kukučku. Pani Leiferová mala o čom hovoriť,
pani Paveleková sa tešila, že má u Kukučkovej očko a dostane dcéru na ekonomku… akurát
teda pani Ptačinová zatiaľ nezomrela. Žije, pestuje muškáty, dokonca za ňou chodí jeden
nápadník, z čoho má pani Kukučková migrény a dokonca sa odmieta s pánom Kukučkom
v posteli rozprávať, čo prezradila pani Leiferová pani Pavelekovej. Tá potom vykričala
mužovi, že ako doktor nestojí za nič a skazil všetkým život.

Bročka váhal, či sa má vyzuť. Nakoniec sa rozhodol, že nie. V byte boli všade

stiahnuté okenice. Prítmie a šero. Obrovský tieň muža ho viedol do veľkej izby,
bolo to niečo ako salón. V kúte krídlo a samé knihy. Knihy, knihy, všade knihy
a taniere s jedlom. Ten tučný muž nalial do jedného pohára whisky, potom zruč-
ne otvoril plechovku so sladkým mliekom do kávy a nalial ho do druhého pohára.
Doplnil ho kakaovým likérom. Whisky podal Bročkovi a on sám vzal do ruky tú
hustú bielu vec.

– 20
 peter pišťanek

Kozmický
vek
Drobček je čistokrvný Trnávkar, a kto je z Blavy, vie, čo
to, kurva, znamená. Nepára sa s nikým a s ničím. Živí sa
ojebávaním ľudí. Neverili by ste, aké je to jednoduché.
Zopár blbcov ošklbal o slušné peniaze. Ale keďže karma
je zrejme tiež tak trochu Trnávkar a nepára sa – presne
ako Drobček – s nikým a s ničím, jeho na oplátku zasa
ojebali Rusi. Ale čo už, aj to sa stáva. Život ide ďalej.

ilustrácia
jozef gertli danglár
Že peniaze sú vždy motiváciou? K čomukoľvek. Ku krádeži, k vydieraniu, k vražde,
k podvodu. V najhoršom prípade dokonca aj k práci. Môžete mi to veriť – ja som
neni žiadny spisovateľ. A nikdy som nepracoval. S výnimkou keď som bol v base.
Párkrát. Smola. Dnes ma už nechytia a peňazí mám dosť. Lebo mám mozog. Nech
radšej robia sprostí.
Ja neni som hlúpy, ani sprostý, ja sa len neviem tak vyjadriť, keď to píšem.
Kebyže to mám povedať zoči-voči, tak nerozoznáte, že som neni vyštudovaný
inžinier. Ale napísať, to je horšie. To som netušil. Pri písaní si človek napríklad
nemôže pomáhať rukami. Verte mi, táto literárna súťaž, že Poviedka, to bolo naj-
ťažšie zarobených päťdesiat klackov v mojom živote!
Sme raz po Novom roku sedeli v šneku a čítali noviny, a tam bola správa o tej-
to literárnej súťaži. Prďo hovorí, že reku Drobček, to som akože ja, veď ty si reku
vymyslíš aj Krista-boha. Tak napíš poviedku do súťaže, šak ty máš také zážitky, že
by ti to aj Zelinová závidela. Že prečo Prďo povedal, že Zelinová? Lebo čítal toho
Jakubka a potom aj takú inú knihu od nej, že Alžbetin dvor. A to nám potom stále
opisoval, ako sa tam nejaká šľachtická dievčinka Cecília masturbovala tak, že si
dávala cecať didy dojčaťu. Sme neverili, že to vyšlo v knihe u nás. V socializme! Ja
som si tú knihu od Prďa aj požičal. Ale na prvýkrát som tú pasáž, jak sa tá Cecília
masturbovala, nenašiel, a tak som mu to vrátil. Vtedy som chvíľu robil výpalníka,
tak som nemal čas čítať knižky. Ani teraz nemám. Ale neodpustil som si poznám-
ku, že od takej starej korytnačky, ako je tá Zelinová, by som teda takúto perver-
zitu nepredpokladal. No Prďo povedal, že som lófas, lebo v tej knihe ide aj o iné
veci. Ja sa pýtam, že reku aké iné veci? Sado-maso? Šťankárstvo? Orál? Fekál? Ale
Prďo povedal, že tomu taký blbec, ako som ja, nikdy nemôže pochopiť. Že to je
vraj celkove o živote šľachty. On by chcel byť strašne šľachtic, ale je Cigáň, takže
je hneď každému jasné, že ho žiadny šľachtic nerobil, ale Cigáni.
Tak som mu povedal aj v tom šneku, že keď som taký blbý, ako on hovorí, tak
nech napíše tú poviedku sám a nech sám vyhrá tých päťdesiat litrov. Ale on, že
reku ja som lepší rozprávač.
Vyhráš päť cihiel a rozdelíme sa napoly, navrhol.
Tak to prr, ja na to. Prečo rozdelíme?
Lebo ja podplatím porotu, Prďo na to. Jeho mamka voľakedy umývala riady
v Klube spisovateľov, tak pozná všetkých spisovateľov.
Vraj nejaký úplný chuj napísal nejakú knihu o cintoríne a vyšlo mu to a stal sa
úplným spisovateľom, tak prečo by som ja nemohol byť lepší ako nejaký dement
z Komárna?
Takže ak Prďo nekecal, malo by vám to byť jasné, nie? Toto je TÁ poviedka. Asi
by ste mali vedieť jaká. Vo vlastnom záujme. Ja mám zoznam porotcov opísaný.

– 370
A je aj taká knižka, že Zoznam členov spisovateľských organizácií. Tak adresy
všetkých porotcov som si starostlivo opísal. Ja o vás viem všetko, ale vy o mne
hovno. Tak bacha, vážení! Bacha!
Mám už tridsaťosem a som odtiaľto, z Bratislavy. Lepšie povedané, som čis-
tokrvný Trnávkar. Kto je odtiaľto, ten vie, čo to kurva znamená. To znamená bra-
tislavské Mexiko! Ale dnes už to neni to, čo to bývalo.
Po základke som urobil stredné odborné učilište s maturitou, mechanik ná-
kladných áut. V osemdesiatom ôsmom som sa ja kokot oženil, ale vydržalo to
len do výkonu trestu v osemdesiatom deviatom. To som mal aviu a na povolenie
som podnikal v autodoprave. Po revolúcii prišiel za mnou kamoš zo základky.
Tvrdil, že sa potrebuje odsťahovať od takej starej škatule, čo ju trtkával. Tak sme
šli s tým mojím nákladniakom a kompletne sme jej vybielili barak. Dostal som
rok. Zabiť je málo!
V deväťdesiatom ma pustili na prezidentskú amnestiu. Odišiel som na vý-
chod aj s jedným takým, čo sme spolu sedeli v base. Volali sme ho že Prďo, lebo
vždy v noci zaplynoval komplet celu. Ale ináč fasa chalaň. Začal som s ním akože
podnikať. Mali sme akože oficiálnu slovensko-ukrajinskú firmu. Tam sme začali
ešte asi s piatimi kolíkmi prepadávať kamióny. Mali sme známych ukrajinských
colníkov, čo nám dávali tipy, že čo ten kamión vezie. Samozrejme, za prachy,
za baky, ako oni hovorili dolárom. My sme mali podchytenú celú colnicu vo Vyš-
nom Nemeckom! Mali sme UAZku a na nej nápis GAI – to neni akože buzeranti,
ale akože ich polícia. A s tým autom sme chodili oblečení jak policajti. Zastavili
sme kamión a vybielili sme ho komplet až po základy. Neboli sme kurvy, kamio-
nistovi sme vždy nechali päťdesiat bakov, aby sa dostal domov.
Tie prachy boli bohové. Obsah sa predal zvlášť, kamión tiež. Tí okradnutí boli
väčšinou cudzinci – nemčúri, pšonkovia, makaróni, žabožrúti, takže tie kamióny
nesmeli na Západ. Ale predať sa dali dobre aj tu.
Potom prišiel ďalší kamión, československý, a na tom sme zhoreli jak papier.
Pepíci väčšinou mali svoju bezpečnostnú službu, ktorá sprevádzala kamión
na prekladisko. Kamarát z colnice nám dal avízo, že ide kamión bez ochranky
a vezie cigarety. To bol najlepší kšeft. Tak sme šli na to. Oni ale tú ochranku len
nemali napísanú v dodacom liste, a tá ochranka šla cez Ubľu. To je iný prechod,
asi pätnásť kilometrov odtiaľ. My sme tam už boli, keď dorazilo auto s ochran-
kou. Trochu sme po sebe strieľali. Ja som dostal jednu ranu, pištoľou do nohy.
Jedného z našich Ukrajincov tam až spálili. Dostal to síce tiež len do nohy, ale
do tepny, a tak tam vykrvácal. Druhý Ukrajinec skončil v base, no ale Ukrajina je
Ukrajina. Sudca dostal šesťdesiattisíc bakov a milý Ukrajinec šiel von pre nedo-
statok dôkazov.

371 –
 Mňa Prďo naložil do auta a dostal na Slovensko. Nalial mi do rany vodku
a v lese potom vytiahol guľku elektrikárskymi kliešťami a nožom. To mu nikdy
nezabudnem, a preto sme kamoši a navždy budeme, nech je, jaký je.
Lenže ja kokot som vtedy ukladal peniaze do takej ruskej banky, čo skracho-
vala, a tak som v nej prišiel o štvrť milióna dolárov.
Vrátil som sa domov s troma tisíckami dolárov vo vrecku, ale aj o to som pri-
šiel. Noha mi hnisala, nič som nemohol robiť, tak som sa dal dokopy s jednou
babou v Senci. Ona si otvorila bistro a ja som investoval ako tichý spoločník. Dal
som jej prachy, bol som somár. Prachy ostali v tom bistre a mňa odtiaľ vydrbala.
Nemohol som povedať ani piču. Ešte že som si u nej časť toho obnosu odtrtkal.
Trtkala ale dobre. Škoda jej.
Ostalo mi auto bez papierov, mercedes dotiahnutý z Nemecka. Jazdil som
po Blave a zháňal bývalých kumpánov. Na rok som vypadol z biznisu, zadrbal
som sa v tom Senci.
Šli sme s jedným kamošom a vybielili sme jednu firmu. Zobrali sme im fiat
ducato. Odviezli sme to k ďalšiemu kamarátovi, komplic sa ožral, pustil si hubu
na špacírku a bolo to v riti. Hovoril, že má kupca na to ducato. Viezli sme ho
do Komárna k tomu jeho známemu a cestou nás chytili. Dostal som zasa, ale
zasa len rok. Nepodplatíš – nemáš. Výstup som mal v deväťdesiatom druhom.
Nebol som vonku ani týždeň, šiel som do Malaciek s Prďom a ešte jedným
kamošom, čo sme ho zobrali do partie. Šli sme, urobili sme jednu firmu. Zobra-
li sme jeden počítač, a ten kokot ho chcel nechať svojim deťom. Tak som mu ho
nechal, no on ho na druhý deň dal do záložne. Oni si ho tam pustili a hneď videli,
skadiaľ bol ukradnutý. Kurva, no nebol chuj? Tak som dostal tri a pol roka. Výstup
som mal na konci deväťdesiateho štvrtého. Za dobré správanie.
Rozhodol som sa, že už nebudem kradnúť. Ani Prďo už nechcel. Tak sme sa
dali dokopy ešte s jedným a začali sme vypalovať v bordeloch, čo vtedy začali bárs-
kde vznikať. Po celom Slovensku. Neboli sme v tom sami, prachy sme posielali
vyššie, nebudem hovoriť detaily, ale aj tak nám ostal pekný balík – za jeden bordel
som mal osobne sto euro, obišli sme aj dva-tri za noc.
Potom sa do toho ale začali starať Ukrajinci a to sú hovädá, s tým som nechcel
mať nič spoločného. Bitky gangov a podobne, to ma nebaví.
Vtedy sme začali chodiť do šneku a plánovať, čo ďalej. Tam sme sa zoznámili
aj s Cyrilkom. Medzi rečou spomenul, že má určité kšefty. Akože čórky. Takže
zasa. Tak sme s tým Cyrilkom šli za ďalším chalaňom, ktorý sa volal Fero Mozdo-
ny, ale všetci ho volali že Lokomotíva. To bol taký silný a sprostý Maďar. Predtým
robil aj vyhadzovača v Kyjeve, a ten kripel z Elánu o ňom raz napísal pesničku.

– 372
A tento Lokomotíva nám vysvetlil, že by sme mohli robiť zlatníctva, hodinárstva,
elektroniku, lepšie parfumérie a také tie veci.
V šneku sme sa stretli vždy pred akciou. Lokomotíva bol dobrý na otváranie.
Prďo bol zasa dobrý na to, že keď bolo otvorené, bleskovo vletel dnu a rýchlo vy-
bielil výklad. Bol chudý, drobný, pohyblivý. Ja som skôr namakaný, tá posilňovňa
sa niekde prejaví.
Vždy, kým sa šlo do akcie, sme sa prechádzali po meste. Po Obchodnej, Korze,
Špitálskej a tak. Prezerali sme si, čo kde je, klenotníctva a tak. Najzaujímavejšie
bolo to eurozlato, osemnástka, ktorá ide dobre na odbyt. Tak sme si vytypovali
tie miesta a večer sme šli na to.
Pamätám sa, že úplne prvý kšeft, klenotníctvo, sme robili na Hviezdoslavo-
vom námestí. Boli sme vytrasení ako detvy. Najlepšie na tom bolo, že ani nie päť
minút predtým, ako sme to urobili, šli okolo mestskí policajti. Cyrilko a Prďo ich
v bezpečnej vzdialenosti odprevadili až na esenpéčko, potom sa vrátili a hneď
sme na to nabehli. Najprv sme vykmasli elektrickú zámku rolety, potom sme tú
roletu vytrhli v štvorici dohora a podopreli sme ju smetiakom. Cyrilko a Prďo
rýchlo vliezli pod mrežu, otvorili zámku a vleteli dnuká. Vybrali to komplet, tam
bola škoda tak za milión.
V novinách písali, že päť minút – hlúposť, normálne dve minúty.
Detto klenotníctvo na Špitálskej. Tam sa tiež vytrhla roleta. To bola takzva-
ná juhoslovanská roleta, na tej sa len dole kliešťami vycvaknú zámky a dá sa vy-
trhnúť dohora. Postavili sme sa k tomu chrbtom všetci štyria, ako pri vzpieraní,
a trhli sme dohora. Potom sa kľúčom vytrhla zámka. Skrutkovačom sa vyrovnala
západka a dvere sa otvorili. Prďo to pripravoval a my sme to hádzali do kabiel.
Nič ale nesmelo trvať dlhšie ako dve minúty. Stále chodili ľudia a autá. Potom
sa tovar vždy hodil k Cyrilkovi do auta a ja s Prďom sme odchádzali pešo alebo
taxíkom. Potom sme si dali stretávku v šneku a vyrazili sme žiť. Celkom sme uro-
bili v Blave šestnásť kšeftov, najmä klenotníctiev. V Piešťanoch sme ich urobili
šesť a v Košiciach štyri.
Jazdili sme tam buď mojím mercedesom alebo Cyrilkovým golfom. Vždy sme
to nosili do záložne, kde bol Lokomotíva tichý spoločník. Väčšinou ale to zlato
šlo hneď do Rakúska cez kamoša, čo jazdí s kamiónom. Tiež od nás zlato kupoval
jeden súkromný podnikateľ. Má krčmu, herňu a záložne tu, v Blave.
Keď boli prstene a v nich nekvalitné kamienky, tak sa to vyberalo a šlo to späť
na predaj do klenotníctva. Jedna klenotníčka ich vykupovala. Najlepšie boli gra-
náty, ale pre nás to bola vždy len núdzovka. A ešte lepšie šli na predaj hodinky,
to bol práve ten kupec s tou záložňou.

373 –