5

Pinocchio je hladný, nájde vajíčko na praženicu, ale v najlepšom

mu praženica vyletí von oknom.

Medzitým sa zvečerilo a Pinocchio si spomenul, že ešte nejedol. V žalúdku

pocítil tiché škŕkanie, ktoré mu pripomenulo, aký je hladný.
U detí rastie chuť do jedla rýchlo, tak to bolo aj teraz. O chvíľu bol z chuti hlad,
a ten nenápadne narástol na ohromný vlčí hlad, od ktorého až brucho skrúca.
Pinocchio sa rozbehol k ohnisku, kde stál hrniec, v ktorom čosi vrelo,
a chcel ho odokryť, lebo bol zvedavý, čo sa v ňom varí. Hrniec však bol iba
namaľovaný na stene. Viete si predstaviť, ako mu asi bolo. Nos, už aj tak
dosť dlhý, sa mu predĺžil aspoň o štyri palce.
Začal teda pobehovať po izbe a kutral vo všetkých skrinkách a zásuvkách,
či nenájde kúsok chleba, aspoň kúsoček, suchú kôročku, kosť, ktorú nechal
pes, lyžičku plesnivej kaše, rybiu kosť, čerešňovú kôstku, teda čosi pod zub,
ale nenašiel nič, vôbec nič, ničového nič.

22
 A hlad medzitým rástol a rástol. Chudákovi Pinocchiovi nezostávalo
nič iné, len zívať. Zíval tak naširoko, že mu chvíľami ústa siahali od ucha
k uchu. Keď dozíval, odpľul si. Cítil, ako mu zviera žalúdok.
Vtedy sa rozplakal a zúfalo zavzlykal:
– Hovoriaci cvrček mal pravdu. Mal som poslúchnuť otecka a neutekať
z domu. Keby bol môj otecko teraz tu, nezomieral by som od zívania! Och,
hlad je strašná choroba!
Odrazu sa mu zazdalo, že v kope smetí je čosi biele a okrúhle, vyzeralo
to presne ako slepačie vajce. V okamihu vyskočil a vrhol sa na to. Bolo to
naozaj slepačie vajce.
Pinocchiovu radosť nemožno opísať. Myslel si, že sa mu sníva, obracal
vajíčko v rukách, dotýkal sa ho, bozkával ho a pritom si hundral:
– Ako si ho len pripravím? Urobím si praženicu? Nie, radšej si ho
uvarím na tvrdo. Nebolo by chutnejšie volské oko? Alebo že by som si
ho uvaril na mäkko? Nie, najmúdrejšie bude rozbiť ho do hrnčeka alebo
na panvicu. Už mám naň takú chuť!
Ako povedal, tak aj urobil. Položil panvicu na ohrievač so žeravým
uhlím, namiesto oleja či masla do nej nalial trošku vody, a keď zovrela, ťuk!
Rozbil škrupinu a obsah chcel vyliať na panvicu.
Lenže namiesto bielka a žĺtka vybehlo von veselé a zdvorilé kuriatko,
ktoré sa uklonilo a povedalo:

23
 – Tisíc ráz vám ďakujem, pán Pinocchio, že ste mi ušetrili robotu
a vyslobodili ste ma zo škrupiny! Dovidenia, majte sa dobre a pozdravujte
všetkých doma!
Potom roztiahlo krídelká, pobehlo k otvorenému oknu, vyletelo von
a už ho nebolo.
Chudák Pinocchio zostal stáť ako soľný stĺp, pozeral za ním
s otvorenými ústami a so škrupinami z vajíčka v ruke. Keď sa trochu
spamätal, začal zúfalo kričať, dupať a nariekať:
– Predsa len mal ten Hovoriaci cvrček pravdu! Keby som nebol ušiel
z domu a keby tu teraz bol môj otecko, nezomrel by som od hladu! Och,
hlad je strašná choroba!
A pretože sa mu žalúdok ozýval čoraz väčšmi
a on nevedel, ako ho upokojiť, rozhodol sa, že zájde
do dediny a pozrie sa tam po nejakom dobrákovi,
od ktorého by si vyžobral aspoň kúsok
chleba.
6

Pinocchio zaspí s nohami na ohrievači, keď sa ráno zobudí,

má ich zhorené.

Ako naschvál, vonku bola príšerná noc. Strašne hrmelo, blýskalo sa, akoby
celá obloha horela. Zúrivý skuvíňajúci studený vietor dvíhal obrovské
oblaky prachu a v jeho divých nárazoch všetky stromy vŕzgali a praskali.
Pinocchio sa veľmi bál hrmenia a bleskov, lenže hlad bol mocnejší
ako strach. Zaplesol dvere a dlhými skokmi trielil do dediny. Dobehol ta
s vyplazeným jazykom a zadychčaný ako unavený poľovnícky pes.
Lenže všade už bolo tma. Obchody boli zatvorené, brány zatvorené,
obloky zatvorené, na ulici ani živej duše. Dedina vyzerala ako vymretá.
Zúfalý a hladný Pinocchio sa vrhol na zvonček pri prvej bráne a odušu
zvonil. Pritom si hovoril:
– Hádam mi niekto otvorí.
A naozaj, hore sa otvorilo okno, vykukol z neho starček v nočnej čiapke
a nazlostene skríkol:

25
 – Čo tu chceš o tomto čase?
– Prosím vás, nedali by ste mi kúsok chleba?
– Počkaj, hneď prídem, – odvetil starček, ktorý si myslel, že je to jeden
z tých nezbedníkov, čo sa po nociach bavia vyzváňaním na zvončeky
a budením slušných ľudí.
Po chvíli sa okno opäť otvorilo a starček zvolal:
– Postav sa tamto a nastav klobúk!
Pinocchio, ktorý ešte nemal nijaký klobúk, podišiel bližšie, a vtom
naňho vyšplechlo plné vedro vody, ktorá ho zmáčala od hlavy až po päty
ako vodníka.
Vrátil sa domov mokrý ako myš, unavený a hladný. Nevládal už stáť
na nohách, preto sa posadil k ohrievadlu plnému žeravého uhlia a vyložil si
naň studené, skrehnuté nohy.
Tak aj zaspal. V spánku sa mu od uhlíkov chytili obe nohy a pomaličky
tleli, kým z nich nezostal len popol.
Pinocchio si však spal ďalej a chrápal, akoby to ani neboli jeho nohy.
Ráno sa zobudil na to, že ktosi búcha na dvere.
– Kto je tam? – zívol a pretrel si oči.
– To som ja, – odpovedal známy hlas.
Bol to Geppettov hlas.