Po dlhom dni strádania som vošla do kuchyne s vidinou

jedla. Kvôli obmedzenému času nad polročnými prácami som

nemala čas rozmýšľať nad jedlom. Dvierka chladničky som
otvorila dokorán a videla zadnú stenu chladničky. Čo tam
bolo je džem, dva kartóny vajíčok , tatárska a pomaly
plesnivejúca zelenina, ktorú by trebalo vyhodiť. Začala som
ju cítiť až vtedy keď som ju videla a zatvorila chladničku
najrýchlejšie ako sa dalo. Odrazu rozbolela hlava. Za sebou
som začula kroky slona. Jediný z mojej rodiny kto chodí ako
neandertálec je môj otec. Dôvod našej prázdnej chladničky.
Ale karma ho dobehla s cukrovkou 2.typu. S jeho pivným
bruchom a nohami ako íčko prišiel ku mne a objal ma. „Čo
nám navaríš ?“ jeho jediná otázka, ktorú sa má vždy pýta
keď som doma. „A čo keby si ty dačo dneska navaril ?“
„Fuuha, moja ja som strašne narobený.“ kráčal od mňa a
zrazu kríva ako 70 ročný dedko a vzlyká ako malé dieťa.
„Nemôžeš niečo ty navariť?“ Dorozprával a pozrel na mňa so
smutnými očami. Iritovaním pohľadom, ktorým som naznačoval,
že není jediný, som otrávené odpovedala. „Skúsim niečo
vymyslieť! Keby bolo z čoho.“ Na to mi prišiel dokonalý
nápad. „Neobjednáme pizzu ??“ „Kľudne..“ odpovedal Prišli
sme do otcovej pracovne, ktorá v skratke bola technická
miestnosť pod schodami kde sme dávali všetky čistiace
prostriedky a zbytočne veci... Otvoril webovú stránku a s
myškou ihneď trafil jeho obľúbenú pizzu. Očami má študoval
a vedel čo sa ďalej bude diať „Prosím Marta môžeš si
konečne vybrať?“ Pohľadom som ho odsúdila a popod nosom som
si odfrkla, nemôžem lebo potom to dopadne ako s mojím
menom. Kto dá meno Marta svojmu dieťaťu? „Neviem, dneska
mám chuť na všetky.“ Mám veľa chutí. Buď štipľavú, syrovú
alebo kukuricovú. Nenormálne ťažký výber. Z rozmýšľania o
výbere ma zobudila blikajúca obrazovka. Objednávka
vybavená. „Akú pizzu si mi objednal ?“ povedala som
vystrašeným hlasom. „Ako si mohol ?“ Naliehavo pripomenul:
„Nebudem tu na teba tridsať minút čakať pokiaľ si
nevyberieš pizzu. Akože nie.“ ukazovákom hýbal zprava
doľava a odvrátil zrak. „Kukuricovú.“ Bez známky viny
odišiel do zatemnenej spálne pozerať kórejskú drámu. „Ja
som si chcela vybrať!“ Zakričala som. Vyšla som do svojej
izby a zabuchla dvere. Akože robí sa to? To môže iba 10
ročne netrpezlivé decko. Hlavné aby sme ho uctievali. 5
minút keby mi dal, kým sa rozhodnem. Uvedomila som čo mi
mama vždy hovorí. Zašepkala som si „ Je to neschopný muž,
ktorý si necháva nedokončené veci na ďalší rok. Nemám ho
riešiť“ Ukludnila som sa. Začalo ma extrémne bolieť brucho
od hladu. Aspoň tá pizza skôr príde. Pokračovala som v
práci a nervózne sedela pri pracovnom stole. Po hodine a
pol pizza sa nenachádzala na pozemku. Vyšla som dole a
vidím rozčúleného otca. Dlho som nepočula zvuky, ktoré
vydával. Pripravený zaútočiť na každého kto sa mu dostane
do kontaktu. „Deje sa dačo?“ Pizza je vyzdvihnutá, no vidíš
ju tu? Rozhadzoval rukami v kuchyni. Nervozita z neho
kričala. Hlad kontroloval jeho myseľ. „Mohol si spraviť
cestoviny keď si bol takí hladní?“ Nasrane sa na mňa
pozrel. Povedal iba „No mohla si ! neviem prečo si začala
vymýšľať s pizzou ?“ Neverila som vlastným ušiam. Obidvaja
sme hladní. Ani jednému sa nechcelo variť . Niečo zrazu vo
mne prasklo. Milo a starostlivo som ohlásila „Si veľmi
nenajedený? Počkaj chvíľu, celý čas sme si to mohli
spraviť. Ja hlúpa.“ Uškrnula som sa Dvierka s chladničky sa
vytrhli a krabicu vajíčok sa boli v mojej ľavej ruke.
Zobrala som vajíčko a hodila som ho na pivný terč.
„Lepšie?“ „ MARTA “ Započala sekunda pravdy. Rozbehol sa.
Začala som utekať okolo kuchynského stola aby ma nechytil.
„Nejsi dneska unavený náhodou? Škoda toľkej energie !“
Tatárska dopadla na moju tvár. S rukou som utrela tatársku
omáčku a zakrátko druhá várka tatárskej smeruje k mojej
tvári. No uhla som sa doprava. Zostane iba omáčkový fľak na
stene. Razom som Vajíčkom čo najviac namierila, ale
netrafila. „Prepáčte, vaše veličenstvo nedokážem počúvať
každé slovo!“ Na celý dom zakričala a letelo ďalšie
vajíčko. „Nevďačná, drzá !“ - zakričal, všetko som ti dal a
takto sa budeš chovať! Kulinárske dielo v kuchyni spojením
všetkého čo sme mohli na seba hádzať vznikol kurz pečenia
so spojením modernej kuchyne. Na rad prišla aj múka
polepená na stenách po stopách stekajúcich vajíčok. Už sme
nevládali a nahlas fučali. Vzájomne sme boli na seba
nahnevaný. V tom zazneli kroky približujúce k vchodovým
dverám, ktoré sa otvorili a stála tam zdrveným výrazom Mama
v rukách s kúpenou Čínou. Všetci traja sme sa navzájom
prezerali čo sa stalo. Všetci nahnevaný, každý za niečo
iné, sme stáli ako soľné stĺpy