Niekedy príde aj smola

(Umelecké rozprávanie)

Zem pokryl farebný koberec opadaných listov a to znamená, že sa môžeme vydať na prvú túto-ročnú
lyžovačku. Pre mňa, 14-ročného pubertiaka je takýto obyčajný výlet nudný a preto som si zariadil určité
záležitosti, spolu s mojimi staršími kamarátmi, ktorí taktiež idú na tento lyžiarsky zájazd, aby tento
všedný výlet bol o niečo zaujímavejší.

Dorazili sme do cieľa, kde nás už čakala nádherná Krajina pokrytá snehovou perinou a obrovský hotelový
komplex pred ktorým stal môj najlepší kamoš a zároveň môj jediný rovesník – Mišo.

Prvý večer bol celkom aktívny. Celý večer sme hrali rôzne hry ako napríklad: stolný futbal, biliard a
dokonca aj bowling. Za túto noc som vypil asi 7 veľkých pohárov kofoly, pretože pri každej hre sme sa s
Mišom o jednu stavili a každýkrát som ho absolútne rozbil. Rozhodol som sa, že už som ho okradol o
dosť peňazí a tak sme si povedali, že ideme spať. Po toľkom cukre, čo som vypil, som vôbec nevedel
zaspať. Len tak som ležal a premýšľal. Vedel som, že zajtra má doraziť moja kamarátka aj s vecou, ktorú
som si vybavil napoly s mojím kamarátom. Tá vec, o ktorej rozprávam je ehm.. fľaša Vodky. Myslím si, že
polovica 0.7 litrovej fľaše pre mňa bude málo, preto som sa rozhodol, že bude múdre zajtra dokopy nič
nejesť.

Slnko vyšlo spoza vrcholov Nízkych Tatier a ja som sa prebudil úprimne celkom nervózny z dnešného
dňa. Na raňajky som si dal jeden malý banán a išiel som lyžovať. Na obed mi mamka kúpila jedné malé
hranolky, potom ešte chvíľu som brázdiť svahy aj s mojimi chábrami a pomaly sme sa vybrali na izbu.

Môj dospelý, skúsený kamarát sa ma spýtal: „Nechceš brzdu?“

„Čo je to brzda?“ odvetil som.

Vysvetlil mi, že to nejaké zväčša pitie, ktoré sa pije s alkoholom, aby sa alkohol nevstrebal tak rýchlo a
aby to nechutilo veľmi zle. Podarilo sa nám nájsť jednu malú fľašu Coca-coly pre dvoch ľudí ku trištvrte
litrovej fľaši vodky. Rýchlo sme do seba nahádzali shoty za shotmi na ex na prázdny žalúdok a poslednú
spomienku, čo som mal bola, ako mi padá mobil z balkóna hotela na strechu jedálne.

Zrazu ma prebudí povedomý hlas. „Riško! Riško! Ty si pil? Máš ozvrácané ponožky a celá kúpeľňa je
špinavá!“

„Koľko je hodín?“ spýtal som sa.

Boli 2 hodiny ráno a celý hotel bol v mojej izbe. Mišo mal úsmev na tvári od ucha k uchu. On nič nepil,
takže bol v suchu. Otec jedného ďalšieho kamaráta mal dychomer a dal mi fúkať. „2,7 promile,“ ukazuje
dychomer. Vedel som, že mám problém.

„Sklamal si ma,“ povedala mi mamka.

Od kedy som pil prešlo už plno času, a aj keď stále nie som triezvy, tak už mám taký pocit, jazyk sa mi
nepletie a svet sa mi netočí. Premýšľal som nad svojimi skutkami ešte dlho, až kým som nezaspal.
S východom slnka pomerne skoro ráno som vstal a po prvý raz v mojom živote som zažil, čo to skutočne
znamená mať opicu. Sedel som asi hodinu na posteli a rozmýšľal nad svojimi skutkami.

„Bolo mi toto potrebné? Načo som to robil... Aká to smola, že celý večer som nevidel mamu a potom o
2. ráno mi vtrhne do izby, že ma chce skontrolovať. A samozrejme, že Marián mal dreger.“ Hovoril som si

Najväčší trapas bol, keď som vošiel do jedálne, kde sedeli všetci rodičia a pozerali sa na mňa ako na
vraha. Spravil som si teplý čaj, sadol ku kamarátom a počúval som, čo všetko som včera porobil a ako mi
zachránili mobil zo strechy, ale to už je príbeh na inokedy.

Dnes, keď už prešli viac než štyri roky od skvelej akcie, spomíname na ňu len s úsmevom. Už nepijem, aj
keď legálne môžem, ale skutočne som si po tej a pár ďalších akciách vstúpil do svedomia a vzal som si z
toho ponaučenie.