Zakázaná jazda

Boli jarné prázdniny. Rozmýšľal som, čo podniknem večer. Chcel som niečo iné ako sadnúť si do
Zary na pivko. Zrazu prišla notifikácia od kamarátky:”Večer mekáč?” Keďže som bol čerstvý vodič,
otec nechcel aby som sám šoféroval inde ako do Giraltoviec a naspäť.

Hneď som písal mojemu kamarátovi Rišovi aby išiel so mnou na jeho aute do Prešova, lenže čo čert
nechcel, jeho auto bolo pokazené. “Teraz čo?”, pomyslel som si. Rozmýšľal som ako sa dostanem
do Prešova, kedže autobusy nešli a Richardové auto bolo pokazené.Tak ma napadol jeden diabolský
plán. Poviem otcovi, že idem do Giraltoviec na aute, určite nebude kontrolovať koľko som prešiel
kilometrov. Výčitky svedomia ma chytili už vo chvíli kedy ma to napadlo. Rišovi som povedal moj
plán, s ktorým súhlasil.

Nastal večer. Išiel som za rodičmi poprosiť ich o auto. Nevyhol som sa otcovej otázke: “Kde ideš?”,
nesmelo som odpovedal, že idem s Rišom do Giraltoviec. ”Len do Giraltoviec,” otočil sa na
mňa ,”nikde inde!”. V tej chvíli som pocítil mráz ako mi prešiel po chrbte. Po rýchlej príprave som
zobral kľúče, vodičský, technický a otvoril dvere domu, z ktorého som, vysmiatý ako mesiačik,
poskakoval k autu. Sadol som si do auta. Trošku vystrašený z klamania rodičom a aj zo samotnej
cesty do Prešova. Potreboval som sa trošku ukľudniť a naladiť socializáciu s ľuďmi. Naštartoval
som auto, zapojil aux do telefónu a pustil najviac ťažký metál, ktorý ma v tej chvíli napadol. Druhí
by už ohluhli,keďže som to mal pustené najhlasnejšie ako sa len dalo, no mne to v tej chvíli bolo
jedno. Potreboval som počut každý tón elektrickej gitary aby som sa namotivoval na cestu. Po
nejakej chvíli som sa vybral po Richarda, s ktorým sme hneď išli do Prešova. Cesta bola parádna,
šoférovanie je jedna z vecí, ktorú nemôžem nemilovať. Prišli sme do Prešova, vyzdvihol som
kamarátku a išli sme na mekáč, ktorý sme si zobrali so sebou. Poroypraavali sme, pochodili po
meste, všetko bolo vporiadku. Po dvoch hodinách sme sa vybrali domov. Odviezol som Riša a išiel
som domov. Nemyslel som na to, čo som spravil rodičom. Uľavilo sa mi keď som vošiel do domu a
každý už spal. Ľahol som do postele a spokojný som hneď zaspal.

Ráno som sa zobudil a hneď som sa vybral do kuchyne. Ešte rozospatý som si všimol niečo
položené na stole. Zamrzol som. Na stole bol položený pohár s MCDonaldu. V ten moment som
mal milión myšlienok v hlave, milión nadávok, dokonca aj celý život. Sadol som si na stoličku,
nalial si vodu do pohára a čakal som. Zrazu som počul ako rodičia sa vrátili domov z nákupov. Vošli
do kuchyne a tam ja, vysmiatý od ucha k uchu, čakajúc všetko. Nič nepovedali. Pozreli sa na mňa a
v úplnej tichosti vykládali nákup na stôl. Vedel som, že je veľmi zle. Po nejakej chvíli mi otec
povedal, že má so mnou reč a ukázal na pohár z McDonaldu. „Čo je toto?“ spýtal sa ma. Snažil som
sa vydať nejaký hlas no od strachu som nevedel aký. V hlave som mal toľko myšlienok, že sa
prekrývali navzájom. „Čo je toto?“ spýtal sa ma otec ešte raz. „Pohár z Mcdonaldu.“ odpovedal
som. Zase bolo ticho. Zrazu prásk! Vybuch v podobe oboch rodičov, ktorí kričia na svojho syna
ktorý im klamal.

Za trest som musel porobiť všetky práce okolo domu sám. Po dvoch hodinách prišiel za mnou otec
a podal mi vodu. Spýtal sa ma: „Prečo si sa ma normálne nespýtal?“ na to som mu povedal cel=y
príbeh a prečo som mu klamal. Pousmial sa a spýtal sa ma, ako sa mi šoférovalo po Prešove. Tak
sme sa na tom zasmiali, no trest ma neminul. Práca okolo domu bol len taký dočasný trest. Reálny
trest bol dva mesiace bez auta.