Cesta do školy

Nový týždeň a jedna z ďalších fádnych ciest do školy. Tieto rána už nie sú také
veselé, ako keď som ráno čakávala na Táňu a na jej zazvonenie pri vchode. Vždy si vedela
vymyslieť nejakú bláznivú pesničku alebo verš, keď sa ohlásila do mikrofónu vrátnika.
Inokedy počkala, kým niekto otvorí vchodové dvere, vybehla na tretie poschodie a zazvonila
rovno pri dverách. Nikdy som nevedela rozoznať, či je dolu, alebo hore a automaticky som sa
natiahla za slúchadlom vrátnika.
Jedno ráno zazvonila o pol hodiny skôr ako obyčajne, a keďže som sa ešte motala v
kúpeľni, slúchadlo domového vrátnika zdvihla mama. Táňa, mysliac si, že pri slúchadle som
ja, spustila:

Ty si môj anjel, môj poklad, baby yeah,

s tebou chcem stráviť každý deň.
Poď a ochutnaj moje sladké pery,
tak neváhaj a vpusť ma do svojich dverí...

Mama zostala stáť v nemom úžase, a keď sa spamätala, otvorila dvere na kúpeľni a
ukazujúc na slúchadlo mi zašepkala:
- Myslím, že to je pre teba, baby, - uškrnula sa a poslala mi vzdušnú pusu.
Bola už tak trochu odolná voči výmyslom Táni, ale aj tak ju ešte občas dokázala prekvapiť a
mierne šokovať. Mama sa nikdy nehnevala a občas sa pridala k našim bláznovstvám.
To ráno a aj celý deň bol bláznivý. Smiali sme sa cez prestávky aj na hodinách, a stará
Banická nás skoro vyrazila z hodiny dejepisu.
S Táňou bolo fakt super. Vždy som sa na ňu tešila.
Teraz, keď je preč, všetko je fádne a o ničom. Ráno sa mi nič nechce a motám sa po
byte ako chodiaca mŕtvola. Mama sa mi snaží trochu spríjemniť odchod do školy, snaží sa
zdvihnúť mi náladu, ale nie je to ono. Prajem si, aby zdola zazvonil zvonček a v telefóne sa
ozval Tánin bláznivý hlas.
Obe sme plakali, keď mi oznamovala, že sa sťahujú do Írska. Hnevala sa na otca,
hoci sa jej snažil vysvetliť, že práca, ktorú dostal, je super. Naskytla sa mu príležitosť, aká sa
naskytne možno raz za život. Táňu to ale nezaujímalo. Dokonca chcela zostať u babky.
Povedala, že ona nikam nejde, a keď ju budú nútiť, utečie im. Dohovárala som jej, nech
nerobí hlúposti, že budeme v kontakte, a keď bude dospelá, môže sa vrátiť. Teda ak si tam
nezvykne. Boli sme spolu od prvého ročníka a chceli sme ísť spolu aj na strednú.
Hoci sme v kontakte, už to nie je ono. Myslela som si, že to bude iné. Má teraz mnoho
nových povinností a drví sa anglinu, pretože ju čakajú skúšky a potom prijímačky na akúsi
súkromnú strednú školu. Všetko, čo sme si naplánovali bolo zrazu preč.

Cesta do školy je nudná a tichá. Každý deň prechádzam okolo tých istých budov a
záhrad. Stretávam takmer tie isté tváre. Keby bola aspoň jar, možno by som sa potešila z
farebných kvetov a pučiacich stromov, ale ešte aj počasie je pochmúrne. Panelák oproti našej
školy by zasa potreboval dôslednú opravu. Vietor a dážď pozhadzujú omietku a na žltých
stenách sa objavujú biele a šedé mapy. Niektoré okenné rámy zožiera hrdza a začala už
nahlodávať aj zábradlia na balkónoch.
Z okna na druhom poschodí večne čumí akási stará babka. Určite je jedna z tých,
ktoré čakajú len na to, aby našli na niekom nejakú chybu a potom ho so škodoradosťou
poúčali. Robia to aj naše susedy. Neznášam to. Klebetia o všetkom a večne striehnu v
oknách, aby mali čo preberať. Myslia si, že pojedli všetku múdrosť sveta. Vraj za ich
mladosti bolo všetko inak a v najlepšom poriadku. Dúfam, že ja taká nebudem.
Vždy, keď prechádzam popod jej okná, zrýchlim krok, aby nemala príležitosť na to,
aby ma mohla očumovať.
Aj v škole je nuda. Mám zopár kamošiek, ale Táňa bola iné číslo. Chýba mi a občas
mám pocit, že som v triede sama. S ostatnými nie je taká sranda. Väčšina báb vie trepať iba
o chalanoch a ostatné sú bifľošky, ktoré vkuse iba pozerajú do kníh.

Ďalšia cesta do školy, znova je všetko ako z kopírky. Ešte aj babka čo-čumíš. Nevie
na mne nájsť nič, čo by sa dalo skritizovať. Možno keby som mala chalana, začala by ma
poúčať, že na to mám ešte čas, a za jej čias to bolo tak a tak... Staré babky dokážu byť pekne
protivné. Pod jej oknami pridám opäť do kroku a ani sa na ňu nepozriem.
Práve som sa chystala prejsť cez cestu, keď do mňa vrazil nejaký starší chalan. Nebol
z našej školy. Zošúchané džíny, vyťahaná mikina s kapucňou a cigareta v ústach mi zrejme
mali naznačiť, aby som sa pratala z cesty.
- Ťažký frajer, - pomyslela som si.
- Uhni krpatá! - zahučal a potiahol si z cigarety.
- Galganisko jeden! Že ti nie je hanby! Nie je ti chodník vari dosť široký? - zakričala
na neho babka z druhého poschodia.
Obrátila som hlavu dohora a zostala som prekvapene stáť na mieste.
- Nestaraj sa, bosorka! Zavri hubu a zalez dnu! - osočil sa na ňu, znova si potiahol z
cigarety a ohorok zahodil do predzáhradky pod jej oknami. Potom si odpľul a
pokračoval v ceste, akoby sa nechumelilo.
- Ale ťa krásne vychovali! Chlapčisko nepodarené! - zavolala babka za ním.

Celý čas som tam stála ako také trdlo. Nebola som si istá, či sa mám pridať k babke
alebo sa radšej naozaj pratať z cesty. Asi som sa jej mala poďakovať. Cítila som sa nanič. Nie
kvôli tomu, že do mňa strčil a nazval ma krpatou. To mi je fuk. A v podstate som krpaňa,
hoci mám už takmer pätnásť. Štvalo ma, čo povedal tej babke. Ja občas tiež čosi trepnem
našim susedkám, keď večne ohovárajú, ale nikdy nie takto. Nechcela by som, aby ktokoľvek
niečo také povedal mojej starej mame alebo mame. A už vôbec by som nezniesla, keby mi
takýto blbec, ak budem ako ona, nadal do bosorky a povedal, že si mám zavrieť hubu.
Nepovedala som nič, iba som na ňu ešte chvíľu pozerala a potom som sa zvrtla a
prešla cez cestu.
Celý deň som rozmýšľala nad tým, čo sa stalo a nad hrubými slovami toho chalana.
Somár jeden. Veď počkaj, aj ty budeš raz starý dedko a budú sa ti mladí krpci posmievať.

Nasledujúce ráno bolo iné. Nebolo také, ako keď som čakávala na Táňu, ale bolo iné.
Cestou do školy som si uvedomila, že sa ponáhľam. Keď som prechádzala okolo paneláka
oproti škole, pozrela som sa do okna na druhom poschodí. Babka bola tam. Ako taký
výstavný predmet v múzeu. Vždy na rovnakom mieste a v rovnakej póze.
Ruka sa mi samovoľne zdvihla a zakývala som jej. Jej oči sa rozžiarili a s úsmevom
mi odkývala. Hm, dokázala sa radovať z takej maličkosti, ako bol úsmev a pozdrav.
Mne chýbala Táňa a jej možno vnučka alebo ktokoľvek, kto by jej občas zakýval,
usmial sa, či prihovoril. Veď to ani nebolo také zložité. Usmiala som sa a prebehla som cez
cestu.

Rána a cesty do školy začali byť pre mňa zasa príjemnejšie. Hoci som nemala
spoločnosť, vedela som, že skôr než vstúpim každé ráno do školy, môžem niekoho obdariť
úsmevom a pozdravom.
Už viem, že nie všetky staré babky sú klebetné a nečakajú iba na to, aby vás ohovorili
alebo začali poúčať. Niektoré čakajú v okne a dúfajú, že im niekto zakýva a s úsmevom ich
pozdraví.