Východ slnka prechádza z okien do triedy.

V žlto oranžovom
odraze triedy plnej hluku sedí vo svojej lavici malé
hnedovlasé dievča s veľkými očami. Zrak upiera na vtáčiky
sediace na strome, ktoré si pospevovali, s nožičkami sa
bili a zhadzovali sa zo stromov. Pri pohľade na zvieratká,
jej prišlo smutno. Sama začala premýšľať aké by to bolo
keby ona sama sa mohla s niekým tak zabávať. “Klementína !”
začuje od vychovávateľky. Vystrie sa a konečne počúva.
Búchanie silného vetra bolo tak prenikavé že nič iné nebolo
počuť. “Dneska vám príde do triedy nový spolužiak. Nechcem
počuť žiadnu sťažnosť ani hádky. O chvíľu by mal prísť tak
ho milo privítajte. “ Iba čakala a zazerala na dvere. Na
vstupujúceho chlapca s havraními vlasmi a šedými očami
hľadeli všetky páry oči v triede. V tom momente nebolo nič
viac zaujímavejšie. Tabuľa tlačením fixky, píšťala pri
každom napísanom písmenku mena. Zvuk písania v momente
prebudilo obraz z novej perspektívy v Klementíne. Krátke
kroky prechádzajúc bielymi pruhmi na vozovke zastavili a
auto prejde cez bezmocnú dušu dieťaťa v istom veku ako ona.
V koži zacítila tlak nárazu. Mihotanie obrazu a bijúce
srdce hrudníka spôsobovalo pichľavú bolesť v hrudi. Pocit
bezmocnosti ju premohol a všetky chlpy na tele sa jej
postavili pri husej koži. “Ahoj, som Samuel v skratke Sam ”
predstavil sa nový spolužiak. Vytrhlo ju to z obrazu pred
jej očami naspäť do prítomného času. A zase sa ocitla v
triede. Nebola si istá čo videla ale videnie bolo spojenie
s niekým so spolužiakov. Každého skúmala a vo zadnej lavice
nedokázala odtrhnúť zrak. Sam si všimol Klementínkin
zľaknutí výraz. Akoby videla strašnú nehodu. Do zazvonenia
ani jeden z nich nič nepovie, aj keď obidvaja cítia, že tu
niečo nehraje. Zvonček zaznie posledný krát a Sam mal
nutkanie opýtať sa. Chcel vedieť čo sa jej prihodilo. Podľa
neho by nemal byť nikto tak vystrašený v ich veku. Podišiel
k nej a spýtal sa. „Si v poriadku? Rozhodil ťa niekto s
niečím?“ „Kľudne mi to môžeš povedať.” Klementínka s
otvorenými ústami, videla zelené oči ležiace na pruhoch
cesty, ktoré boli v jej očiach pred momentom plné života. V
sekunde sa spojilo videnie z realitou. Možno to bola iba
predstava, ale nemôže zabudnúť na realistické výjavy.
Plánovala povedať pravdu, no nechcela aby ju považoval za
šialenú. Nič mu nepovedala a odišla. Červené auto patrilo
mame. Ako nastúpila mamka sa vypytovala každú hlúpu otázku
a sústreďovala sa na cestu. Klementína bola prvý krát v
rozpakoch. Odvtedy čo otec odišiel sa s nikým nebavila.
Mama nikdy nerozpráva o sebe. Akosi sa ma snaží presvedčiť,
aká sme Šťastná rodina. „ Mami ?” S úsmevom odpovedala “
Počúvam.” Myslíš že je normálne aby sa mi premietalo v
hlave že niekto zomrie ? Možno mám halušky, kvôli niečomu
zlému čo som spravila? „ Klementínka ?“ vyšlo z nej. „ Áno
? “ „ Stalo sa niečo ? ” sympatickým hláskom povedala. Moc
nad všetkým rozmýšľala, keby si mohla oddýchnuť pred
mysľou. Kludne vyhlásila “Nič sa nestalo “ Je to moja
chyba, že videla Sama ? A tá vidina sa stane realitou,
kvôli mne? Všetku batožinu odložila a ide pomaly do izby. „
Nezabudni si urobiť domáce úlohy. “ „ Áno, mami… “ Na
schodoch zacíti vo svojich nohách pocit obutých tenisiek,
no nohy boli voľné. A obraz perspektíva sa prevrátil do
druhej osoby. Po svojej pravici vidí obchod Helen, veľmi
blízko od jej domova. Muselo to byť znamenie. Môže ho
zachrániť. Vrátila sa do seba a bez jednej nerozhodnej
myšlienky vyrazila zachrániť Sama. Ako keby ju niečo
posadlo. Šprintovala čo najviac ako vládala a v pred sebou
vidí kráčajúceho havranieho chlapca po prechode. Čo najviac
sa rozbehla k nemu. Vrhla a odsotila ho na druhu stranu
chodníka. Auto sa pošmyklo po ľade a trafilo lampu na ľavej
strane. Všetko prská a blyští. Pravdepodobne trafil
elektrický systém, lebo všetky svetlá s domov a s lámp
zhasli pri náraze. Dorazila sanitka a nikto nebol zranený.
Všetci mali otázky ale nikto odpoveď. Jediný kto mal
odpoveď bola Klementínka so Samom. Zistil to hneď pri
nehode, keď vyrozprávala čo videla a vysvetlila mu že
nechcela aby si o nej myslel, že je šialená. Po maminom
reve ich objala a ďakovali bohu