NEDOKÁZALA TO

Nečakala nikoho. Ani nemala koho, len si vyšla na prechádzku.

Nechcela sa prepletať medzi náhliacimi sa ľuďmi. Chcela niečo
pokojnejšie, kde na ňu nedolieha stres veľkomesta.

Z hlavnej cesty odbočila doprava a vydala sa chodníčkom vykladaným

zámkovou dlažbou. Z jednej strany ho lemovala ticho tečúca rieka a z
druhej sa vinul cyklistický chodník. Popri rieke svoju krásu predvádzali
stromy. Ich jesenné farby ponúkali odtiene žltej i červenej. Našli sa aj
také, ktoré už o všetku svoju pýchu prišli a boli odeté do zimného šatu.
Obloha bola posiata malými mráčikmi, ktoré sa so slnkom hrali na
schovávačku.

V blízkosti veľkého urasteného stromu bola dvojica lavičiek. Slnečné

lúče príjemne hriali a nabádali k posedeniu. Nenechala sa ponúkať a
posadila sa. Sedela a obdivovala pokojný tok rieky, ktorý prilákal aj
mamu kačku s mladými. Mala ich sedem a starostlivo kontrolovala každý
ich pohyb. Jednoducho mama, ako sa patrí.

Soňa si spomenula na tú svoju. Tiež bola dieťaťom, rovnako ako tieto

káčatká. Kým žil ocko, bolo všetko v poriadku, mama ju opatrovala so
všetkou láskou, akú jej bola schopná dať. Všetko sa zmenilo po jeho
smrti. Opustil ich predčasne a mama sa s novou situáciou nevedela
vyrovnať. Náhoda jej do cesty postavila muža, do ktorého sa zamilovala.
Možno to ani nebola láska, ale skôr potreba mať niekoho po svojom
boku.

Nasťahoval sa k nim a postupne začal ukazovať svoju pravú tvár.

Pohárik bol jeho verným spoločníkom, bol agresívny a pracovné
povinnosti sa mu nepáčili. Pre mamu to bola ťažká situácia, nechcela si
priznať svoj omyl. Stále viac sa zamotávala do problémov a nevedela z
nich nájsť východisko. Celá situácia sa prenášala aj na ňu. Často bola
odmeňovaná údermi, ktoré lietali kamkoľvek po detskom tele.

Mama to dlho nevydržala, trápenie sa podpísalo na jej zdraví a o rok

sa pobrala na večný odpočinok za ockom. Tam sa už mala dobre, stretla
sa s mužom jej srdca, ktorý ju skutočne miloval. Soňa ešte nebola
plnoletá a musela sa zmieriť s pobytom u starkej z maminej strany.
Nebolo jej zle, ale po dosiahnutí plnoletosti sa osamostatnila. Život ju
naučil vyhľadávať samotu a spoliehať sa len na seba.
 Jej myšlienky prerušil malý jazvečík, ktorý sa tmolil pri lavičke. Ani si
nevšimla jeho príchod. O chviľu prišiel mladý muž s vôdzkou v ruke. Bol
to majiteľ veselého psíka, ktorému sa pri lavičke páčilo. Bol mladý a
celkom sympatický. Zdvorilo ju pozdravil a snažil sa nadviazať reč.

Nepodarilo sa, nedokázala dôverovať mužom. Možno niekedy inokedy,

ale ešte určite nie.
 DUŠIČKOVÝ PRÍBEH

Stála pri okne a pozerala na ulicu. Cez zlatisté lístie prenikalo slnko.
Črtal sa celkom pekný jesenný deň. Tento týždeň je dušičkový, obdobie
spomienok na všetkých, ktorí tu už nie sú s nami. Počasie v tomto čase
býva poriadne sychravé, ale v tomto roku to neplatí. Jeseň sa chcela
predviesť a ukázala svoje čaro.

Svetlana si pripravila chutný obed. Dnes jej však nejako nechutí, nevie
sa na nič sústrediť. Od rána bola akási nesvoja. Stále odbiehala k oknu,
akoby tam niekoho vyzerala. Nie, nikto tam nebol. Kto by aj mohol?

Už dva roky žije celkom sama. V osemnástich opustila brány domova a

zostala odkázaná sama na seba. Len ona sama vo veľkom svete. Dobre,
tak nie doslova. Bývalá učiteľka z domova je ako jej druhá mama. Dnes
už v zariadení nepracuje, ale ich vzťah pretrval. Ona jediná jej pomohla,
keď ju plnoletosť vyhnala na ulicu. Posunula jej prácu aj s ubytovaním.
Žiadna výhra to nie je, ale ona je naučená skromnosti. Upratovať sa v
domove priučila a aspoň má kde hlavu skloniť.

Na samotu si tiež zvykla, naučila sa veriť len sama sebe. Ale dnes je
akýsi čudný deň. Pred očami sa jej vynárajú spomienky z detstva. Vidí v
nich mamu s otcom ako sa hádajú. Stávalo sa to často. Otec sa oddával
alkoholickým radovánkam a doma ukazoval svoju fyzickú silu.
Najčastejšie na mame. Mama bola útla žena, často poriadne dobitá.
Snažila sa brániť, ale na zdatnejšieho chlapa posilneného alkoholom
nestačila. Veľakrát sa stalo, že zaútočil aj na Svetlanu. Stalo sa tak aj v
osudný deň. Viac si z neho nepamätá, len to ako mamu odviedli policajti.
A viac sa nevrátila.

Bol to koniec ich rodiny. Svetlana skončila za múrmi detského domova

bez ocka i mamy. Niekoľkokrát bola na psychologických sedeniach, boli
však zbytočné. Nič si z predmetného dňa nepamätala. Možno to tak
malo byť, stačilo, že prišla o oboch rodičov. Mama bola vo väzení len
dva roky. Ochorela a pobrala sa na pravdu božiu za otcom.

Svetlana precitla a do očí sa jej tisnú slzy. Na mamin hrob chodieva

často. Sedáva na blízkej lavičke a v tichosti jej rozpráva všetky novinky.
Na hrobe otca ešte nebola. Vie presne, kde je pochovaný, ale ešte
nenašla vnútornú silu.

Zo skrinky vyberie skromné venčeky a kahance a poberie sa na

cintorín. Cíti, že možno práve dnes…
 SYMBOL VIANOC

Malá útulná chalúpka učupená pod horami. Na prvý pohľad skoro ako
v rozprávke. V okolí ďalšie tri domčeky a potom široko ďaleko len les.
Dole v doline niekoľko ďalších sídiel a zase hory. Krásny kraj, v ktorom
sa dá prežiť len v súlade s prírodou.

Tu, v tom poslednom domčeku, ktorý si často šepká s urastenými

smrekmi, sa kedysi dávno narodila. Prežila nádherné detstvo. Mamička
sa starala o domácnosť a dvoch mladších súrodencov. Ocko bol lesník,
keď nebol doma, bol v hore.

Od malička bola zvyknutá pohybovať sa pri ockovi. Motala sa pri ňom

vždy, keď mohla. V lete zbierali lesné plody, nosili domov plné košíky
húb a zásobovali mamičku. Tá z nich pripravovala úžasné dobroty, ktoré
v komore vydržali až do jari. Keď sa priblížila zima, chodili napĺňať
krmelce pre zver a pripravovali búdky pre vtáčiky. Stále bolo čo robiť.
Ocko sa nikdy nenudil a napriek tomu, že nebola chlapec, veľmi rád ju
zasväcoval do všetkých tajov. Počas horúcich letných dní nachádzali
pod košatými stromami úkryt pred horúcim slnkom.

Základnú školu navštevovala vo vedľajšej dedine. Každé ráno chodila

autobusom a nevedela sa dočkať, kedy skončí vyučovanie. Len čo sa
dalo, zmizla do lesa za ockom. Správnym obdobím na rôzne
dobrodružstvá boli letné prázdniny. Každý rok chodili spoločne s
niekoľkými spolužiakmi stanovať. Vedúcim stanovačky nebol nikto iný,
ako jej ocko. Z dreva vyrezávali píšťalky, pripravovali vodný mlyn na
potoku. Ale najväčším zážitkom bol pobyt v stane počas tmavej noci.
Nikde ani svetielka, jediným spoločníkom bol počas jasných nocí mesiac.
Samozrejme povinnou výbavou bola poriadna baterka.

Keď sa priblížili Vianoce, ocko ju zobral za ruku a spolu s mamou a

mladšími súrodencami ich odviedol k ihličnatému stromčeku. Bol to malý
smrek. Na jeho konáriky zavesil niekoľko slamených ozdôb a čerstvo
napečených medovníčkov. Usmial sa a povedal, že odteraz sa tu stretnú
každý rok pred Vianocami. Ako povedal, tak bolo. Každý rok spoločne
ozdobili ich stromček a sledovali ako krásne rastie. Len posledný rok sa
ocko tohto rituálu nedožil, zomrel na jeseň.
 Tieto časy sú už dávno minulosťou. Ona už nie je malým dievčatkom.
Ocko sa pobral na odpočinok tam hore, ale krásne spomienky stále
prežívajú. Keď počas dlhých zimných večerov o týchto zážitkoch
rozpráva svojím deťom, všetko jej ožíva pred očami. Už nežije vo svojom
rodnom dome. V neďalekej dedine si spolu s manželom postavili pekný
domček. Mamička zostala v dome pod horami sama, tak ju zobrali k
sebe. Ani jej zdravie už nie je celkom stoperecentné, ale drží sa celkom
dobre.

Vonku je poriadna fujavica. Snehu naváľalo skoro po kolená. Priblížil

sa krásny vianočný čas. Len čo sa počasie upokojí, vytiahnu zo šopy
sane a vyberú sa spoločne do hory. Pôjdu všetci spoločne, len ich bude
trocha viac. Rodina sa postupne rozrástla, ale tradícia pretrvala.

Ich symbol Vianoc už nie je maličký, za tie roky poriadne vyrástol.

Vôbec im to neprekáža, práve naopak, musí to tak byť.
 ZAČÍNA SPOMIENKOU

Mladá, na prvý pohľad ešte dieťa. Vysoká, štíhla, jemné črty tváre.
Hlboké hnedé oči prezrádzajú smútok. Jej domovom je malá dedinka
pod horami.

Každé ráno, deň čo deň, od pondelka do piatka opúšťala rodný dom

skoro ráno. Nechcelo sa jej, ale musela. Kusisko cesty na vlakovú
stanicu, ktorá pôsobila odpudivým dojmom. Rýchlik by sem určite
nezablúdil, jedinou možnosťou bol osobný vlak. Jeho hnusné šedivé
vozne pôsobili depresívne aj na človeka so zalepenými očami. Vo vnútri
to nebolo o nič lepšie. Pri vstupe do nosa udrel štipľavý zápach. Miesta
na sedenie ušpinené, celkový dojem biedny.

Pred niekoľkými rokmi ani budík nepoznala. Každé ráno ju milým

hlasom a úsmevom privítala mamička. Stačilo vstať z postele a všetko
bolo pripravené. Voňavé raňajky čakali na stole a pri odchode z domu
dostala láskavý bozk na rozlúčku. Do tohto obdobia sa často vracia v
spomienkach. Len tie jej zostali. Ukrýva ich hlboko v duši a keď jej je
ťažko, pomáha si nimi.

Nenávidí ten osudný deň, keď sa jej život celkom zmenil. Bol to
pondelok, začínal pracovný týždeň. Ako vždy aj v tento deň sa lúčila s
mamou vo dverách. To sú posledné momenty, ktoré si pamätá. Ešte si
spomína, že v ten deň bolo vlhko ako dnes, možno aj viac.

V tom čase drala lavice gymnázia, práve bežala hodina dejepisu.

Výklad profesorky prerušil zvuk mobilného telefónu. Bolo to jej zvonenie,
pozrela na displej, ocko. Ospravedlnila sa, vyšla pred triedu a prebrala
hovor. Ocko mal zvláštny hlas, takého ho nikdy nepočula. Ani nechcela,
nemal pre ňu dobré správy, mamička je v nemocnici.

Rýchlo nahádzala veci do batoha a trielila domov prvým vlakom. Nič si

neuvedomovala. Cítila, že sa chveje na celom tele a cesta sa jej zdala
neuveriteľne dlhá. Keď sa dočkala cieľovej stanice, vyletela z vlaku a
trielila domov. Pred domom spomalila. Vo dverách ju čakal ocko, z očí sa
mu kotúľali slzy ako hrachy.
V tom okamihu sa jej zrútil celý svet. Stalo sa to na priechode pre
chodcov neďaleko ich domu. Bolo vlhko, vodič auta nestihol zabrzdiť.
Náraz bol poriadne silný.

Chodba nemocnice sterilne páchla, míňali ich náhliace sa sestričky. Zo

sklených dverí vyšiel starší doktor a pohol sa smerom k ockovi. Postavili
sa kúsok od nej, ale jeho výraz v tvári hovoril jasnou rečou. Neprežila, jej
milovaná mamička je mŕtva. Opustila ich napriek tomu, že bola taká
mladá, plná života.

Dnes ju privítala zatiahnutá obloha z ktorej občas drobne mrholilo.

Človeku sa prirodzene v takom čase chce spať. Pre Katku to určite
neplatí. Aj jej by sa chcelo, ale také rozmary si nemôže dovoliť. Pred
odchodom z domu sa musí postarať aj o ocka. Jeho pracovná smena v
továrni začína veľmi skoro.

Neprekáža jej to. Zvykla si začínať deň spomienkou na milovanú

mamičku.
 KUKURIČNÝ KLÁSOK

Tento príbeh sa stal kedysi dávno, keď sa v školách našlo viac

zástupcov mužského pokolenia a z času na čas sa k slovu dostala
trstenica. Jej služby najčastejšie využívali neposední chlapci.

Všetci vedeli, že učiteľ za katedrou znamená prísnosť a skúšať jeho

trpezlivosť sa neoplatí.

Učiteľ kreslenia bol starší pán, vlasy mu zdobili striebristé šediny a na

špičke nosa mal zvyčajne okuliare v hnedom ráme. Nosil ich na čítanie,
inak pozeral ponad ich sklá. Najhoršie bolo, keď sa rozhodol zložiť ich z
nosa. Bol to signál, robil to len vtedy, keď ho niekto nahneval. Trstenicu
nepoužíval, na katedre mal počas hodiny položené poriadne dlhé
drevené ukazovadlo. Nezbedníka, ktorý si dovolil rozčúliť ho, zavolal
pred tabuľu. Tam sa musel otočiť ku katedre, natiahnuť ruku a všetky
prsty zopnúť spolu do hruštičky. Nasledoval švih ukazovadlom a razom
bolo po nezbednostiach, všetkých záujemcov rýchlo prestali baviť.

Dievčatá zvyčajne tieto procedúry podstupovať nemuseli, možno len vo

výnimočných prípadoch. Miladka nič podobné nepotrebovala, bola
slušná a snaživá žiačka. Všetky školské predmety zvládala výborne, len
kreslenie jej vôbec nešlo. Usilovala sa o najlepší výsledok, ale chýbali jej
vlohy. Nech robila, čo robila, s výsledkom nebola nikdy spokojná. A
nielen ona, rovnako to vnímal aj pán učiteľ.

Na poslednom kreslení dostali informáciu o námete na ďalšiu hodinu,

tentokrát to bude celkom obyčajný klások kukurice. Miladka si hneď po
vyučovaní robila starosti, ako to zvládne. Ráno pred odchodom do školy
ležala na posteli a stále sa jej pred očami ukazoval kukuričný klas.
Premietala si ho niekoľkokrát zo všetkých strán, presne vedela ako má
vyzerať. Nepomohlo, jej obavy boli stále väčšie, nedokáže to.

Spolužiačka Katka sa trápila matematikou a ona kreslením. Jedna

druhú nedokázali pochopiť, Miladke matematika nerobila žiadne
problémy. Katka sa chcela vymeniť, čo by dala za lepšie pochopenie
matematických zákonov. Nedalo sa, každá mala svoje trápenie.
 Priblížila sa tretia vyučovacia hodina a vo dverách sa objavil učiteľ v
dlhom plášti s okuliarmi na nose. V rukách niesol podnos, na ňom bolo
naukladaných niekoľko kukuričných kláskov. Pripomenul im, čo je ich
úlohou a rozdal klasy do lavíc.

Miladka sedela a pozerala na sympatický klások so žltými zrnkami,

ktorý bol zabalený v šúpolí a trčali z neho jemné vlásky. Predstavovala
si, ako by jej chutil uvarený, posypaný soľou. Ani nezbadala, že čas
pokročil a ostatní už majú svoje práce z polovice hotové. Učiteľ sa
prechádzal pomedzi lavice a prísnym pohľadom sledoval ich výtvory.
Podišiel k Miladke, pozrel na prázdny papier. Preľakla sa, žeby to dnes
bola jej prvá hruštička?

„Prečo si nič nenakreslila?“ pýta sa prísnym hlasom.

„Neviem, je to ťažké,“ dostala zo seba a čakala, čo bude nasledovať.
Učiteľ sa sklonil, vzal z lavice kukuričný klas a položil jej ho do dlane.
„Zdá sa ti ťažký, veď má len zopár gramov?“
„Ani nie,“ dostala zo seba a sklopila oči.
„Tak sa daj rýchlo do práce, aby si dohnala ostatných.“

Zodvihla oči, pozrela na dlhé ukazovadlo na katedre a rýchlo sa

chopila pasteliek. Darilo sa jej viac ako inokedy, možno za tým bolo
pomyslenie na hruštičku.
 VÝNIMOČNÝ OKAMIH

Celkom obyčajná ulica, väčšina panelových domov a medzi ne

zamiešaných zopár odlišných. Klasické sídlisko vo veľkom meste,
niekoľko generácií na jednom mieste.

Oni bývali v jednom z tých odlišných, bol modrý, domorodci ho často

používali ako orientačný bod, znelo to takto: „pri modrom dome“. Viac
nebolo treba vysvetľovať, všetci vedeli presne určiť polohu.

Obyvatelia modrého domu si pripadali trocha výnimoční, bývali v

dome, ktorý v okolí nemal konkurenciu. Katka v ňom našla svoj domov
na siedmom poschodí, Majka na štvrtom.

Zimné počasie bolo poriadne ostré, mráz štípal na líca a vietor

zvedavo nakúkal do všetkých otvorov. Zdržiavať sa vonku dlhšiu dobu
bolo nepríjemné i zdraviu nebezpečné. Práve počas tejto zimnej idylky
musela Katka zájsť na kontrolu k lekárke. Nie, nebola chorá, práve
naopak, ako nastávajúca mamička sa tešila na svoje prvé dieťa.
Nechcelo sa jej, koho by lákal otravný severák, ale termín nepustil.
Poriadne sa naobliekala, zababušila sa do vetrovky, na hlavu čiapka,
okolo krku hrubý šál a vyrazila.

V čakárni ich bolo niekoľko, čakalo sa do poradia. Samé nastávajúce

mamičky, niektoré s väčším, iné s menším bruškom. Usadila sa na
lavičke v rohu miestnosti. Po pravej strane zbadala známu tvár. Poznali
sa len z videnia, zdieľali rovnakú adresu, ich domovom bol modrý dom.

Nevedela, že Majka je tehotná, vedela len toľko, že býva na štvrtom

poschodí. Dali sa do reči, postupne prišli k tomu, že majú veľa
spoločného. Jedna mala termín pôrodu v marci a druhá začiatkom mája.
Aká náhoda, ani netušili, že prežívajú rovnaké radosti. Cestu domov
absolvovali spoločne, spriatelili sa.

Uzimené vošli do vchodovej brány a rozlúčili sa. Katka zavrela dvere

bytu, zhodila zo seba teplé oblečenie a zvalila sa na sedačku. Stihla sa
unaviť, raz darmo, pred pôrodom už to nejde ako kedysi. Nevadí, už sa
toho svojho pokladu nevie dočkať. Ale ona má ešte dosť času, prvá
pôjde Majka, tú to čaká v marci. Kontrola v poradni dopadla dobre, môže
byť spokojná.
 Každý deň si spoločne s manželom vychutnávala tehotenské radosti i
starosti. Výborná nálada sa striedala s horšou a popri iných starostiach
ani nezbadala, ako sa priblížil termín ďalšej kontroly v tehotenskej
poradni. V čakárni bolo pokojne, bola druhá v poradí. Sadla si na lavičku
a odpočívala. Po chvíli na zavolanie sestričky vošla do ordinácie.
Vyšetrenie prebiehalo štandardne až do momentu, keď sa lekárke čosi
nepozdávalo. Veľa informácií od nej nedostala, jej pokyny zneli vážne,
Katka musí zvoľniť tempo a veľa oddychovať na lôžku v nemocnici pod
dohľadom odborníkov.

Dnes to vôbec nevyšlo, všetko dobré je razom preč. Nevie prečo je to

tak, vôbec ju to nepotešilo, je plná obáv o svoje nenarodené dieťa.
Tomáš stojí pri nej, robí čo sa dá, ale ona má pocit, že jej sa nedá
pomôcť. Stále dookola rozmýšľa, kde spravila chybu, nevie, na nič
neprišla.

Jej zlá predtucha sa naplnila, nepomohla ani nemocnica, na druhý deň

sa im uprostred noci narodil syn. Ešte sa nemal narodiť, mal byť u nej v
brušku. Nezostal, vypýtal sa na svet o dva mesiace skôr. Pri narodení ho
počula plakať, pamätá si to. Viac ho nevidela, zobrali jej ho a ju odviezli
do izby.

Bola opustená a sama, do rána ani oko nezažmúrila. Len čo mohla,

utekala za synčekom, bol v inkubátore. Ich nádherný maličký synček, bol
taký malinký, že sa nevyrovnal ani bábike, ktorú si pamätá z detstva.
Martinko, patril len jej a manželovi, nikomu inému. Túžila si ho privinúť
na hruď a poláskať, nemohla, sklenený domček bol v tej chvíli
neprekonateľnou bariérou.

Keď ju pustili domov, bola ako bez života. Snažila sa, ale cítila, že jej
niečo chýba, áno, bol to jej Martinko. Chodila za ním do nemocnice
každý deň, o to väčší bol jej smútok, keď musela opustiť brány
nemocnice.

Dni utekali, k slovu sa dostala jar. Susedka Majka si vychutnávala

jarné slnečné lúče a pravidelne kočíkovala malú Paťku. Na ceste do
nemocnice sa často stretli, prehodila s ňou zopár slov, boli to slová zo
slušnosti. Nemohla za to, pri pohľade na detský kočík priateľky jej
krvácalo srdce. Ten svoj mala doma, prázdny.
 Tomáš sa snažil, bol jej veľkou oporou. Prvý veľký okamih prišiel, keď
našla Martinka v postieľke. Žiadny domček zo skla, malá nemocničná
postieľka. To bolo radosti, prvýkrát si privinula synčeka k srdiečku, v ten
deň nechcela odísť domov.

Jej návštevy v nemocnici boli čoraz častejšie, chodila synčeka kŕmiť,

prebaľovať a neskôr kúpať. Bolo to krásne, Martinko rástol a dobiehal
zameškané. Tomáš spolu s ňou boli nadšení, konečne lepšie správy.
Spoločne čakali na svoj deň. Každé popoludnie pozorne sledovali váhu
svojho synčeka a nádejali sa.

Ich veľký deň prišiel. Martinko prekročil stanovenú hmotnosť a mohol

opustiť brány nemocnice. Stále bol maličký, dôležité bolo, že bol spolu s
nimi, len mama, ocko a ich Martinko. Stala sa z nich rodina, ocko sa
okamžite zhostil svojej úlohy a vychutnával si syna pri každej príležitosti.

Ona čakala ešte na jednu, netrvalo dlho a dočkala sa. V jeden

príjemný teplý deň sa vybrala s Martinkom na prechádzku, bol to pre ňu
výnimočný okamih. Pohľad na kočík už ju netrápil, práve naopak. Hrdo
kráčala po ulici a vyzerala Majku, čakalo ich prvé spoločné kočíkovanie.
 ADRENALÍN NA RÁNO

Bola študentkou gymnázia. Chodila do jazykovej triedy, ich

špecializáciou bol nemecký jazyk. Darilo sa jej dobre, práve začala druhý
ročník.

Teplé septembrové dni lákali skôr k vode, ako do školských lavíc.

Počasie si nechcelo dať povedať, ale kalendár nepustil. Je september,
začal sa školský rok. Poriadok musí byť. Ako by to vyzeralo, keby sme si
povinnosti organizovali podľa kalendára? To by sa školáci veľa nenaučili.

Len čo sa zobudila, pozrela z okna a znova si ľahla na posteľ. Nie, v

takomto počasí chodiť do školy je asi za trest. Už si predstavuje, čo by
sa dnes všetko dalo podniknúť. Určite by skončili s priateľkami niekde pri
jazerách. Namiesto toho sa musí trepať do školy a variť sa v
rozhorúčenej triede. Otvorí skriňu a chvíľu sa v nej prehrabuje. Vyberie
také poriadne krátke šortky a hodí ich na posteľ. Do izby vojde mama.
Pohľad jej padne na pripravené šortky.
„V tomto chceš ísť do školy?“
„Jasné, veď je horúco už teraz.“
„No neviem, ale tieto sa mi zdajú trošku moc mini. Máš tam aj
decentnejšie kúsky.“

Tak teraz už má celkom po nálade. Radšej nepovie nič, aj tak by to

nemalo význam. Mama svoj názor nezmení a ona už vôbec nie. Oblečie
si tie, ktoré si vybrala.

Radšej sa rýchlo stratí v kúpeľni. Pripraví si príjemnú vlažnú vodu a

oddáva sa osvieženiu. Mokré vlasy si vyšúcha uterákom a zvyšok nechá
voľne vyschnúť. Cez seba si prehodí ľahučké tielko a vylezie do
kuchyne. Podíde ku stolu.
„Tá vianočka je pre mňa?“
„Áno, je domáca a džem je z babičkiných zásob.“
Mama má pocit, že nič lepšie pre dcéru pripraviť nemohla. Ale zase sa
netrafila do jej vkusu.
„Daj to Peťovi, ja potrebujem niečo diétne.“
„Prečo stále vymýšľaš a môžeš mi vysvetliť, kde máš oblečenie?“
Klaudia sa provokačne prehne v páse, aby matka videla, že jediným
kúskom oblečenia je ľahké tielko.

„Mami, už som ti vysvetľovala, že sacharidy už sú za zenitom. Teraz

letia koláčiky bez múky. Daj si konečne povedať. Keď sa nimi budeš
napchávať, tak budeš mať zadok ako tá naša suseda od vedľa. Zdá sa
mi, že vždy keď ju vidím, je zase o poriadny kus širšia. A oblečená
predsa som, mám na sebe tielko.“
„Ale chýba ti spodok. Veď je doma Peťo.“
„To je problém? Veď je to môj brat a ženských zadkov už určite videl viac
ako dosť. Pochybujem, že by ho lákal práve ten môj.“

Mamu už prešla chuť čosi hovoriť. Je to akoby hrach na stenu hádzala.

Sadne si na prútenú stoličku na balkóne a vychutnáva si rannú kávu. Po
chvíľke príde Klaudia s müsli tyčinkou v ruke.
„Toto ti bude stačiť na raňajky?“
„Áno, je to chutné a výživné.“
„Ja by som asi zomrela hladom po takej porcii,“ nedá sa mama.
„Mami nechajme to tak, bude lepšie, keď sa každá budeme stravovať po
svojom. Možno mi ešte raz dáš za pravdu.“

Mária vstane, usmeje sa a odnesie šálku od kávy do kuchyne. Najvyšší

čas vychystať sa do práce. Zmizne v spálni a oblieka sa. Po chvíli sa pri
nej objaví Klaudia v kratučkých šortkách. Zavesí sa jej okolo pliec a bez
slov ju pobozká. V tom momente sú asi všetky slová zbytočné. Majú za
sebou také klasické adrenalínové ráno.
 HLBOKO V SRDCI

Ráno sa prihlásilo o slovo príjemným počasím, po dlhom boji zvíťazila

jar. Konečne, tento rok zimné obdobie trvalo dlhšie, ako po iné roky.
Gabika pootvorila oči, pozrela smerom k veľkým ozdobným hodinám,
času dosť, ponáhľať sa nemusí.

Slastne sa natiahla na posteli, podišla k oknu a natešeným pohľadom

pozorovala prebúdzajúcu prírodu. Pootvorila okno, do miestnosti začal
prúdiť svieži vzduch, z koruny košatého stromu sa ozýval hlasný štebot
vtáčikov. Krásne, v zime počas krutých mrazov im pomáhala prežiť
nehostinný čas a teraz jej oni na oplátku krásne vyspevujú. Odhrnula
záclonu, lakťami sa oprela o parapetnú dosku a vychutnávala si
začínajúci jarný deň. Toto ročné obdobie má najradšej, počasie ešte nie
je veľmi horúce a prebúdzajúca príroda ju fascinuje. Príde jej to zvláštne,
obyčajná jar, prežila ich už veľa, ale stále jej majú čo ponúknuť. Možno
ju láka zrod nového života, všetko začína odznova a to je to krásne.

Skoro ako u ľudí, myšlienky jej odleteli do minulosti, pred očami sa

objavili okamihy z mladosti. V perinke niesla zavinutého Tomáša,
prvorodený syn, túžobne očakávaný Ivanom. Po troch rokoch sa tešili z
dcéry, Katka bola ich slniečkom, Ivan tomu hovoril kompletná rodina.
Krásne okamihy popretkávané tými horšími. Nikdy jej to nevadilo, patria
k životu, bez nich by ľudia nevedeli oceniť krásy života. Ona to vždy
vedela, komplikované obdobia trpezlivo prečkala a z tých krásnych sa
nekonečne tešila. Ivan si to na nej mimoriadne cenil, miloval ju až do
konca.

Len s jedným momentom svojho života sa nedokázala vyrovnať, s

chvíľou, keď ju jej vyvolený opustil. Prišlo to bez varovania, tak veľmi
chcela, ale nedokázala mu pomôcť. Dlho si to vyčítala, v spomienkach
sa vracala späť, premýšľala, čo mohla a mala spraviť inak. Preberala to
zo všetkých strán, nepomohla si, realita bola krutá, zobrala jej muža jej
života. V srdci jej zostalo prázdne miesto, naučila sa s tým žiť, ale bolesť
a prázdnota zostala. Stále sa vracajú okamihy, ktoré jej pripomínajú, že
časť z nej už odišla, vie, čaká ju tam hore, jej láska. Raz sa stretnú, musí
to tak byť, ten čas príde. Ešte nie, Tomáš s Katkou jej pravidelne
pripravujú kopu radovánok.
 Pred rokom sa jej narodila vnučka Lenka, stala sa z nej babka. Krásne
obdobie, škoda, že sa ho nedožil Ivan, bol by skvelým dedkom. Keď ju
prvýkrát držala v náručí, bolo to skoro ako s jej deťmi, iné a predsa
krásne. Jemná tvárička, vôňa bábätka, drobné pršteky, to všetko
dôverne poznala. Bola taká krehká, jej malá vnučka. Pomáhala, ako sa
dalo, jej dni boli naplnené láskou k malému stvoreniu.

Dni sa striedali, Lenka rástla, stále viac sa podobala na Tomáša.

Presne si pamätá všetky dôležité okamihy, prvý zúbok, prvé slovo a
vôbec, všetko dôležité. Sú to detaily, na ktoré sa nezabúda, ukladajú sa
hlboko do srdca, ona ich tam už má veľa. Nejaké ešte pribudnú, Katka
sa stane mamičkou už o štyri mesiace, podľa ultrazvuku pribudne do
rodiny chlapček, bude to Ivanko po dedkovi, je to Katkina túžba a trocha
aj jej.

Z úvah ju vytrhne zvonček, celkom sa zabudla, pohltili ju

spomienky.Vo dverách sa objaví Tomáš s kučeravou Lenkou na rukách.
Len čo ju zbadá, natiahne rúčky a džavoce: „Baba, baba“. Začína sa ich
spoločný deň.
 DOČKALA SA

Tvár má peknú, jemnú. Na svoj vek vyzerá veľmi dobre. Pletkami o

vizáži sa nikdy veľmi nezaoberala, nemala na to čas a asi ani chuť.
Nebavilo by ju stáť pri zrkadle a sledovať každú vrásku. Podľa nej patria
k životu a kto ich nemá, akoby ani nežil.

Jej život nebol žiadnou prechádzkou ružovou záhradou. Vydala sa

skoro, bola ešte mladá. Ale bolo to z lásky, nie z povinnosti, ako mnoho
dievčat v jej okolí. Jej vyvolený bol o osem rokov starší ako ona. Mnoho
ľudí ju v tej dobe odsudzovalo, vraj sa vláči so starým chlapom. Ani jej
mama nebola týmto vzťahom nadšená. Mala poruke aj tucet
argumentov, prečo to pre ňu nie je ten pravý. Opakovala ich často so
železnou pravidelnosťou.

Gabike sa to nepáčilo. Spočiatku argumentovala, neskôr pochopila, že

to nemá žiadny zmysel. Mama s tým neprestane, nech by robila
čokoľvek. Zmierila sa s tým. Len chudák Slavo sa s tým ešte dlho trápil.
Chcel, aby aj mama pochopila, že vek je len číslo, žiadna prekážka vo
vzťahu.

Mama si na staršieho zaťa zvykla, ale všetky zábrany nikdy nezbúrala.

Jednoducho bola presvedčená o svojej pravde a nedokázala sa jej
zbaviť. Časom zistila, že Slavo je dobrý človek a akceptovala ho v
rodine.

Po viac ako roku od svadby sa im narodil chlapec. Dostal meno po

otcovi a ako sa neskôr ukázalo, bol ho aj hodný. Jeho detstvo bolo
bezproblémové, v škole patril k vynikajúcim a obľúbeným študentom.
Učitelia ho milovali a ona sa na každom rodičovskom združení potichu
usmievala, keď ho chválili. Nemala rada pýchu, ale v tomto prípade to
inak nešlo. Bola pyšná na svoje dieťa.

Len jedno ju mrzelo. Mama si k jej synovi nenašla cestu. Príležitostí

mala k tomu dosť. Bývali neďaleko, stačilo nasadnúť na autobus
a odviezť sa tri zastávky. Nechodila k nim veľmi často, ale z času na čas
sa objavila. Najmä, kým bol Slávo malý. Občas ho potešila nejakou
drobnosťou. Ale skutočný záujem o vnuka jej chýbal. Netušila čím žije,
aké sú jeho záujmy, čo ho trápi. Počas detstva neprenikla do jeho sveta
a premrhala svoju šancu.
 Gabika so Slávom chceli synovi dopriať súrodenca. Ale osud rozhodol,
že on bude ich jediný. Gabika sa preto často trápila, srdce prahlo ešte po
jednom dieťati. Jej túžba zostala nenaplnená. Mama aj túto možnosť
vedela využiť a jatriť staré rany. Pripisovala vinu Slávovi, hľadala súvis s
jeho vekom.

Keby žil ocko, určite by chápal ju i svojho vnuka. Ale ten ich opustil po
tragickej udalosti už veľmi dávno. Ona sama nemala vtedy ani osem
rokov. Staršia sestra bola rovnaká ako mama, zdieľala rovnaké názory.
Tak bola na všetko sama.

Čas plynul, roky utekali a Slávo sa ocitol na gymnáziu. Už vtedy jasne

vedel, že chce pokračovať štúdiom na vysokej škole. Pre ňu to nebolo
žiadnym prekvapením, ale šokoval ju odbor, ktorý si zvolil. Vybral si
medicínu, chcel byť interným lekárom. Nebránila mu, nič podobné
nemala vo zvyku. Len sa spýtala, či si všetko dobre premyslel. Na
odpoveď nemusela ani čakať, poznala ju aj sama.

Čas bol neúprosný, Slávo končil prvý ročník medicíny a babke sa

akosi pohoršilo. Začali ju otravovať kolená, najmä pravá noha bola
problematická. Už nedokázala behať ako kedysi, postupne celkom
prestala chodiť von. Stále intenzívnejšie jej bolo treba pomáhať. Sestra
bývala na opačnom konci republiky, nemohla prísť len tak. Tak
starostlivosť o ňu prevzali Gabikini chlapi. Postarali sa o všetko, zvládli
nákupy i fyzickú prácu. Ona im dôverovala, vedela, že sa na nich môže
spoľahnúť. Tak aj bolo, o mamu bolo vždy dobre postarané.

Jedného dňa si mama vyžiadala jej spoločnosť. Chcela s ňou hovoriť

osamote. Gabika mala obavy, netušila, čo od toho čakať. Bola
pripravená na všetko, pri mame si už zvykla. Vošla do izby a sadla si na
kraj postele. Mama ju chytila za ruku a nežne hladkala. Ospravedlnila sa
za svoje správanie, za výčitky voči Slávovi. Povedala, že je pripravená
odísť za ockom, ale toto musela vysporiadať, aby sa mu mohla pozrieť
do očí.

Gabika ju vypočula, pobozkala na líce a povedala: „Ďakujem, mami.“

Len čo vyšla z izby, sadla si na najbližšiu stoličku a plakala ako malá.
Tešila sa, že sa stalo to, na čo tak dlho čakala. Aj keď, mohlo sa tak stať
už dávno.

Mama sa pobrala za ockom o tri dni. Konečne našla svoj pokoj a

dokázala sa mu pozrieť do očí.
 JEJ CHVÍĽA

Horúci letný deň sa dostal do druhej polovice. Jana upratala riady od

obeda, prehodila zopár slov s dievčatami a chystala sa na cestu. Čaká ju
poobedňajšia zmena, vráti sa až večer za tmy. Na jej pleciach leží celá
domácnosť, starostlivosť o dievčatá a posledných päť rokov zabezpečuje
rodinu aj finančne.

Inak to nejde, malá nepozornosť mladého futbalistu z vedľajšej dediny

stála jej manžela život. Stalo sa to pri návrate domov, pracovný týždeň
sa pomaly chýlil ku koncu, tešila sa, ako si spoločne užijú víkend. Vlado
dlho nechodil, skúsila sa mu ozvať na mobilný telefón, nebral, bol to
začiatok jeho konca. V nemocnici zápasil o život štyri dni, verila, že
vyhrá, bol bojovník, tak ho poznala už dlhé roky. Celé dni a noci
presedela v malom kresle pri jeho posteli, držala ho za ruku,
povzbudzovala jeho i seba.

Dúfala v zázrak, nekonal sa, jej Vladko rozhodujúci zápas svojho

života prehral. Ošetrujúci lekár jej doprial dostatok času na rozlúčku,
nestačil jej, nechcela uveriť pravde, plakala, prosila ho, aby ich
neopúšťal. Všetko bolo márne, zostala sama s dievčatami, koľko
nešťastia len preto, že niekomu za volantom chýbala pozornosť, mal sa
venovať šoférovaniu, nie, on namiesto toho ladil rádio.

Nezmierila sa s tým ani po rokoch, nejde to, bol na vine, jemu sa

nestalo nič, zopár škrabancov a láskavé ospravedlnenie. To nestačí,
pripravil ju o všetko, jej deťom vzal otca.

Práca v miestnej reštaurácii na druhom konci dediny ju nenapĺňa, po

smrti Vlada nemala na výber, cestovať do mesta si popri iných
povinnostiach nemohla dovoliť. Musela sa rozhodnúť rýchlo, miesto jej
ponúkla susedka ako priateľskú výpomoc v ťažkej situácii. Potešila sa,
dostala miesto čašníčky, nikdy predtým nič podobné nerobila. Zvykla si,
v domácnosti sa vždy vedela obracať, klientela bola slušná, časť tvorili
domáci, zvyšok dopĺňali turisti.

„Ahojte, zlatíčka moje, musíte to do večera vydržať, budem sa

ponáhľať.“
Po týchto slovách sa jej prvá okolo krku vrhla Danka, je mladšia, keď ich
postihla rodinná tragédia, mala len dvanásť mesiacov, bola maličké
bábätko, svojho ocka pozná len z fotiek.

Katka ju pobozkala na líce a jemne sa pousmiala, od osudnej udalosti

je taká vážna, zmenila sa. Chýba jej ocko, ich vzťah bol krásny a
intenzívny, trávili spolu každú voľnú chvíľu. Jeho smrť ju zasiahla veľmi
hlboko, psychologička sa vyjadrila, že to chce čas. Hm, ľahko sa povie,
ťažšie prežíva, ani jej to nepomáha.

„A čo budete robiť? Pôjdete do záhrady?“ pýta sa vo dverách na prahu

domu.
„Ja si chcem kresliť,“ šteboce Danka.
„To je dobrý nápad, keď prídem, pozriem si vaše výtvory,“ zakýva im na
rozlúčku a zatvorí za sebou bránku.
Pohľad na Katku jej trhá srdce, pomohla by jej, ale nevie ako, skutočnosť
zmeniť nedokáže.

Rýchlym krokom kráča popri krajnici a premýšľa, o Vladovi, dcérkach,

práci a ďalších veciach, ktoré ju trápia. Vedľa nej sa mihajú autá, biele,
čierne, červené, strieborné. Ani nezbadala, ako jej oči zaliali slzy, prišla
jej chvíľa, nebráni sa, potrebuje si uľaviť, doma pred deťmi nechce, tam
musí byť silná.
 MILOVANÁ A NENÁVIDENÁ

Škola, budova plná mladších i starších detí. Všetky sú skoro rovnaké.

V očiach im hrajú šibalské plamienky, ktoré sa kedykoľvek rozhoria.
Niekedy býva ťažké dostať ich opäť pod kontrolu. Aj s nimi to tak bolo.

Bolo ich tridsaťdva. Sedeli v laviciach vo dvojiciach. V niektorých to

boli zmiešané dvojice, v ďalších len dievčatá či chlapci. Neboli ani malí,
ani veľkí. Jednoducho piataci. Považovali sa za veľkých, ale učitelia
celkom nesúhlasili, skôr veľké deti.

Lavice boli usporiadané v troch radách za sebou. Pri okne bola

učiteľská katedra a obďaleč stála tabuľa. Vyučujúcich bolo viac, ale pod
palcom ich mala triedna učiteľka. Ušla sa im vyučujúca matematiky a
fyziky. Bola poriadne prísna a tie predmety. No kto by ich už mohol
obľubovať? Na hodine matematiky súkala jeden vzorec za druhým a na
fyzike to bolo ešte o stupeň horšie. Kontrola domácich úloh pod jej
taktovkou bola poriadna drina. Nikto jej neušiel.

Lavice v prvom rade boli vyhradené pre chlapcov. Dostať sa do nich

zvyčajne nevyžadovalo zvláštne umenie. Ale nie všetky boli rovnaké,
našla sa medzi nimi jedna, ktorá bola výnimočná. Lavica bola navlas
rovnaká, ako tie ostatné. Kus dreva, kovová konštrukcia a niečo z
aktuálnej tvorby používateľov. A napriek tomu pútala pozornosť všetkých
učiteľov.

Vpravo od vchodových dverí sedel Juraj. Hlboké hnedé oči, čierna

štica, drobného vzrastu. Vždy vzorne upravený a pripravený na
vyučovanie. Veci na lavici pekne poukladané. Každý zošit vzorne
zabalený, písmom by sa mohli inšpirovať aj mnohé dievčatá. Učiteľky ich
často dávali za vzor pre celú triedu. Diktáty písal pravidelne bez jedinej
chybičky, jednoducho na výbornú. Na vyučovanie chodil vzorne
pripravený, na jednotlivých predmetoch patril k najaktívnejším. Nikdy sa
nezapájal do chlapčenských pletiek, keď bolo treba, pomohol. Juraj bol
jednoducho chlapec ako ruža.

Vedľa Juraja našiel svoje miesto Michal. Vyšší, štíhly, jeho šibalské oči
dokázali človeku veľa naznačiť už na prvý pohľad. Do školy chodil
neskoro, hoci býval od nej zopár metrov. Ešte len vošiel do triedy a už
pôsobil neupraveným dojmom. Gaštanové vlasy hrebeň ani len nevideli,
oči zalepené a košeľa z nohavíc trčala do všetkých strán. Na ráno
žalostný pohľad. Veci v batohu nahádzané bez ladu a skladu, sám
netušil, aký je jeho obsah. Zošity bez obalu, každý z nich mal minimálne
z dvoch strán tzv. somárske ušká. Písmená v nich padali smutne na
všetky strany a zdobili ich machule s poriadnou nádielkou gramatických
chýb. S obsahom batoha korešpondovala aj jeho príprava na
vyučovanie.

Na hodinách nikdy nevedel včas a správne zareagovať. Neustále sa

vrtel a vyrušoval na všetky strany. Ak sa v triede zomlela chlapčenská
šarvátka, Michal samozrejme nesmel chýbať. Nikdy nebol len jej
nestranným pozorovateľom. Triedna učiteľka ho za odmenu ťahala za
uši a nezabudla dodať starú známu vetu „Michal, teba by som doma
nechcela.“ Rovnaké trampoty s ním prežívali všetci vyučujúci.

Bolo ich šestnásť, každá lavica v ich triede mala svoj príbeh a z roka
na rok pribudol nový. Keby vedeli hovoriť, určite by sme sa všeličo
dozvedeli. Ale len jedna lavica bola učiteľmi milovaná i nenávidená
zároveň.
 NENAŠLA JU

Koniec pracovného týždňa sa priblížil. Konečne, teší sa. Ešte dnes

posledná zmena a vytúžené voľno.

Tento týždeň jej dal poriadne zabrať. Jedna kolegyňa zostala doma s
chorou dcérkou a druhá prechodila nejakú virózu a dobehol ju zápal
pľúc. Ich oddelenie patrí k poriadne vyťaženým, každá neprítomná ruka
chýba. Museli ťahať aj za kolegyne. Skrátený oddych medzi zmenami ju
vyčerpal. Oddychovala koľko mohla, ale cíti sa unavená.

Dnes je na oddelení poriadne rušno. Na izbách majú niekoľko poriadne

ťažkých stavov. Ešte ani ranná vizita nie je hotová. Lekári majú plné ruky
práce, po vizite nasleduje spoločné sedenie. Sestričky ešte dokončujú,
čo je potrebné a z dlhej chodby sa ozýva hučanie upratovacieho stroja.
Taký ranný rituál.

Mirka poukladá do malej plastovej nádoby teplomery, všetky zistené

údaje zaznamená do počítača. Spokojná pootvorí dvere a vyzrie na
chodbu. Prejde do jej celkom zadnej časti. V izbe číslo osem leží pani
Kapláková. Je to posledná izba na chodbe. Podľa lekárskych záznamov
by mala ležať práve tu.

Jemne pootvorí dvere a vojde. Ošetrujúci lekár už odišiel. Z postele v

rohu miestnosti sa usmieva stará pani. Je to ona, známa – neznáma.
Tvár jej zdobia jemné vrásky. Každá z nich ukrýva prežitý príbeh. Je ich
veľa, niektoré veselé, iné smutné. Mirka už mnohé z nich spoznala a
vždy, keď majú chvíľku času, sa teší na ďalší.

„Dobrý deň, sestrička, som rada, že vás vidím,“ pootočí sa, tak ako jej
to dovolí infúzia.
„A vy čo tu robíte? Chcete mi snáď tvrdiť, že vám bolo za nami smutno?“
„Tak za vami určite,“ rozkašle sa stará pani. Dusivý kašeľ jej nedovolí
pokračovať v začatej reči. Nevadí, ony dve aj tak vedia, čo chcela
povedať. Mirka k nej podíde, sadne si na kraj postele a jemne ju hladká
po ruke, do ktorej steká liečivá tekutina. Po chvíli jej potichu pošepne, že
teraz musí odísť. Opatrne jej nadvihne hlavu, upraví vankúš a vytratí sa z
izby.
 Po ceste na ošetrovňu prekontroluje ostatné izby. Kde treba pomôže,
prehodí slovko, dve. Pán Novák už sedí na stoličke za malým stolíkom.
Jeho nedočkavosť je na mieste. Teší sa domov, strávil tu dlhé tri týždne.
„Kto po vás príde?“ nadviaže komunikáciu Mirka.
„Dcéra s manželom sú už na ceste, neviem sa ich dočkať.“
„Aha, pokiaľ ma pamäť neklame, tak ste z Korytnice.“
„Neklame, sestrička, ešte vám slúži. Nie ako mne, ja už všeličo
pozabúdam.“
„Ale vy máte na to už nárok. Ktovie, čo si budem ja pamätať vo vašom
veku.“
Spoločne sa zasmejú a prejdú k vážnejším témam.
„Doktor Plekúch vám už pripravuje prepúšťaciu správu. Keď ju budete
mať
hotovú, zastavte sa s ňou ešte na ošetrovni.“

Sadne si za počítač, nalistuje materiály pani Kaplákovej. Prečíta si

najnovšie nálezy. Nie je doktor, ale aj tak vie, že v jej prípade ide o
srdiečko. Odmieta poslušnosť a tak je na ich oddelení častou
návštevníčkou. Pamätá si ju veľmi dobre. Jej prvú hospitalizáciu
vybavovala práve ona. Bol január, vonku krásne chumelilo a starkú
zradilo srdiečko počas zimnej prechádzky. Odvtedy sa tento scenár
niekoľkokrát zopakoval.

V septembri oslávila deväťdesiatku, ale keby nebolo toho srdiečka, je

to čiperná a rozumná starenka. Mirke pripomína jej starkú, ktorá ju
opustila pred piatimi rokmi. Aj s ňou sa mohla rozprávať na všetky témy,
najviac ju bavili jej príbehy z minulosti. S pani Kaplákovou je to podobné.
Mirka už o nej toho vie naozaj veľa. Pochádza z malej dedinky pri
Bratislave. Už dlhé roky žije celkom sama. Manžel sa pominul pred
desiatimi rokmi a dcéra už od študentských čias žije v Kanade. Vydala
sa a založila si tam rodinu. Má dvoch vnukov, len keby neboli tak ďaleko.

Mirka ani nezbadala ako sa zvečerilo. Vonku sa zotmelo a jej zmena

sa priblížila k záveru. Vystrieda ju Janka, ktorá bude so Zuzkou slúžiť
nočnú.
„Dievčatá, ahojte, príjemnú nočnú prajem,“ lúči sa Mirka.

Vybehne z ošetrovne a ešte zájde na poslednú izbu. Len čo otvorí

dvere, vítajú ju oči pani Kaplákovej.
„Už som sa vás nevedela dočkať. Nevedela som, či sa za mnou
zastavíte a mám také tušenie, že sa vidíme poslednýkrát.“
„Ale netárajte, po víkende som tu ako na koni. Teraz už naozaj musím
utekať. Cestujem za rodičmi a musím stihnúť vlak.“
Rozlúčili sa pohľadom a Mirka zmizla z izby.

Nasadla do pristaveného taxíka a rýchlo smerom na hlavnú stanicu.

Vlak stihla s odretými ušami. Mama sa jej nevedela dočkať, už vo vlaku
telefonicky zisťovala, či je na ceste.

Konečne doma medzi svojimi. Na tento okamih sa vždy teší. I keď

tento víkend je taký zvláštny. V hlave jej víria posledné slová pani
Kaplákovej. Je to prvý raz, čo povedala niečo podobné. Nikdy predtým
nahlas takéto myšlienky nevyslovila. V sobotu boli na návšteve u sestry
a v nedeľu si naplánovali spoločný výlet do lesa. Počasie sa chcelo
predviesť z tej lepšej stránky a spoločne strávený čas si užili do sýtosti.

V podvečer sa musela rozlúčiť, mama ju odprevadila na vlak a

poriadne vybozkávala. Cesta do mesta ubiehala rýchlo, len tie
pochmúrne myšlienky. Nedokázala si to vysvetliť, veď prežila nádherný
víkend v kruhu svojich blízkych.

V pondelok skoro ráno preberala zmenu od staršej kolegyne. Len čo

skončila, utekala do poslednej izby na chodbe. Otvorila dvere a zostala
stáť ako obarená. Posteľ v rohu miestnosti bola prázdna. Pomalým
krokom sa vrátila na ošetrovňu a nazrela do záznamov z víkendu. Pani
Kapláková zomrela v nedeľu vo večerných hodinách. Vtedy, keď bola vo
vlaku. Zradilo ju srdce.

Zmocnil sa jej smútok. Vyčítala si, že mala pri nej zostať. Nemala ju
opustiť.
 ŽELANIE

Cez tmavé rolety sa do izby pomaličky predierajú slnečné lúče,

postupne je ich stále viac. Jar je v plnom prúde, príroda je v rozkvete, len
Ivana má pocit, že na ňu to akosi neúčinkuje. Toto obdobie roka má zo
všetkých najradšej, v predchádzajúcich rokoch sa cítila plná života, zdalo
sa jej, že sa prebúdza spolu s prírodou.

Teraz je všetko iné, nie je doma so svojimi, ale vo veľkom meste,

odkázaná sama na seba. Na košatom strome neďaleko okna jej
vyspevujú vtáčiky, ale nie je to ono, je zvyknutá na blízky kontakt s
prírodou, vyrastala spolu s ňou.

Leží na posteli, vidí záhradku pri dome, sedí s mamou na verande,

pochutnávajú si na raňajkách. Pootvorí oči, pozrie smerom k bielemu
budíku, spomienky sú krásne, len keby nemusela vstávať. Malá ručička v
spolupráci s veľkou ukazujú šesť hodín, najvyšší čas rozhýbať sa.

Posadí sa, najprv spustí na podlahu pravú nohu, potom pomaličky

ľavú, presný rituál, ktorým začína každý deň, robí ho už roky, zvykla si.
Rukou sa načiahne k veľkej skrini, v rohu má opreté francúzske barly, jej
druhé nohy, bez nich by veľa krokov nespravila.

Telefón položený na nízkom nočnom stolíku zavibruje, vezme ho do

ruky, mama na ňu myslí od skorého rána, popriala jej pekný deň. Sama
pre seba sa pousmeje a pomalými krokmi sa došuchce do kúpeľne,
odtiaľ je to do kuchyne len na skok.

Rýchlovarnú kanvicu naplní vodou, len čo zovrie, zaleje si čaj, dnes

rakytníkový, jej obľúbený. Červený hrnček s horúcim nápojom postaví na
maličký stolík pod oknom, šikovnými pohybmi ponatiera dva kúsky
vianočky. Sadne si na pripravenú stoličku, kovovou lyžičkou mieša čaj a
pozerá von oknom. Škoda, že tu s ňou nemôže byť mama, sú si veľmi
blízke, skoro ako sestry.

Na chodníku zbadá siluetu mladej ženy s detským kočíkom, jeho

výrazná červená farba jej je známa. Je to Zuzka zo šiesteho poschodia,
majú k sebe celkom blízko i keď ich osudy sú dosť odlišné. Nevadí jej to,
rada s ňou prežíva radosti i starosti. V septembri sa jej narodil vytúžený
synček, je krásny, obdivuje jeho pokroky, možno raz sa rovnaké šťastie
usmeje aj na ňu. Chcela by, deti má veľmi rada, preto jej výber padol na
pedagogiku. Musela ho trocha prispôsobiť podľa aktuálneho zdravotného
stavu, ale svojho sna sa nevzdala, práve naopak, každým dňom sa
približuje do cieľa. Celkom sa jej darí, budúci rok ju čakajú štátnice.

Aj po rokoch ju niekedy prepadnú čierne myšlienky, znovu sa jej pred

očami vynárajú osudné okamihy, zmocní sa jej smútok. Všetko mohlo
byť inak, ale nie je, ockovi život nikto nevráti a ten jej je celkom iný ako
pred osudnou nehodou. Môže za to alkohol, vinník, ktorý za volant nikdy
nepatrí. Škaredo zasiahol do života jej rodiny, ale neobišiel ani
previnilca.

Zbytočné nešťastie, ktoré poznačilo jej osud, nesťažuje sa, zvykla si

brať život reálne. Svoju dávku šťastia si už od života vybrala, vie to veľmi
dobre. Ale jedno maličké želanie jej ešte zostalo.
 SEN ČI PREDTUCHA

Bolo mrazivé ráno. Na nebi sa hojdal jasný mesiac, ktorému robili

spoločnosť trblietajúce sa hviezdy. Poriadne prituhlo, teplomer na okne
Ivanovej izby ukazoval šesť stupňov pod nulou. Keď sa k tomu pridá
svieži vietor, už aj otužilcom prestáva byť teplo.

Ivanovi sa nechce, noc sa mu zdá nejaká krátka. Najprv nemohol dlho

zaspať a potom ho uprostred noci čosi zobudilo. Pyžamo mal celé
prepotené a pamätal si kúsok zo sna, ktorý ho vytrhol zo spánku. Bol v
ňom účastníkom dopravnej nehody. Viac si nepamätá, ale určite vie, že
posádka jedného auta bola zranená a zasahovať museli aj záchranári.
Sadne si na posteli, nohy spustí na podlahu a v prítmí izby rozmýšľa.
Premieta si v pamäti nočný sen a snaží sa rozpomenúť na ďalšie detaily.
Nie je ich veľa, videl červený autobus a zopár cestujúcich. Nemá to
zmysel, viac toho nebude.

Pozrie na budík, ešte má čas. Zvalí sa na posteľ a privrie oči. Znova sa

mu pred očami vynára nehoda. Tak predsa je to pravda, sedel za
volantom. Netuší kto bol na vine, ale určite šoféroval autobus. Bol to
veľký červený autobus, presne taký, ako ten jeho. Ale to predsa nie je
možné. Jeho autobus je v poriadku, čaká na svoju rannú jazdu.

Radšej rýchlo vstane, pozrie von oknom a vlezie do vane. Skúsi si

dopriať poriadny relax, snáď mu pomôže. Zo skrinky vyberie levanduľovú
penu do kúpeľa a pustí horúcu vodu. Voda bubnuje na spodok vane a
vytvára bohatú voňavú penu. Ľahne si na chrbát, pod hlavu vopchá
stočený uterák. Privrie oči a nasáva upokojujúcu vôňu levandule.

Po chvíľke ho znovu prenasledujú okamihy zo sna, vidí mladú ženu v

aute. Strhne sa a nervózne sa pohráva s jemnou penou. Berie ju medzi
prsty, fúka do nej. Zdá sa, že ani levanduľa nepomôže. Ivan to nechápe.
Nepatrí k tým, ktorí majú problém so spánkom a snívať sa mu tiež
nezvykne. Tak možno raz do roka, aj to si nepamätá o čom.

Teraz je to iné. Zobudil ho nepríjemný sen, ktorý súvisí s jeho prácou.

Je vodičom autobusu. Jazdí už viac ako dvadsať rokov bez nehody. V
dopravnom podniku patrí k najskúsenejším. Minulý rok dokonca dostal
ocenenie od riaditeľa a priznali mu celkom slušnú finančnú odmenu.
Pravidelne zaúča mladých kolegov a odovzdáva im svoje skúsenosti.
 Keď začínal, manželka bola proti. Nevedela sa stotožniť s rizikom,
ktoré táto práca prináša. Ale rodina s dvoma malými deťmi si nemohla
dovoliť zostať bez príjmu. Dnes sú už deti dospelé, len manželkine obavy
zostali. Najhoršie prežíva jeho služby v noci. Nerobí ich často, no celkom
sa im nevyhne.

Jeho najobľúbenejšie jazdy sú skoro ráno. Spoje nie sú preplnené,

ľudia sú v tom čase akýsi vľúdnejší a milší. Na svojej pravidelnej trase
pozná mnohých z nich. Pozdravia sa, prehodia zopár slov a s niektorými
sa dokonca spriatelil.

Pustí sprchu, ochladí sa mierne studenou vodou. Osuškou vyšúcha

svoje telo a zabalí sa do županu. Potichu prejde do spálne a zo šatníka
zoberie bavlnenú košeľu. Pozrie na manželku, je otočená smerom k
oknu a sladko spí. Privrie dvere, nebude ju rušiť. Dnes ide do práce až
popoludní a ťahá do večera.

V kuchyni si zaleje kávu a pripraví vajíčka. Žiadna zdravá strava, pred

odchodom do práce sa potrebuje poriadne najesť. Hlad za volantom nie
je najlepší spoločník. Káva vychladla, chýbajú ešte noviny. Prehodí cez
seba teplú bundu a vybehne na dvor. V poštovej schránke sú zastrčené
čerstvé noviny. Rýchlo popozerá novinky zo sveta i domova. Šálka kávy
je prázdna, je najvyšší čas.

Rýchlo zbalí veci a vydáva sa za povinnosťami. K zastávke sa blíži

autobus, pobehne, nechce meškať.
“Ahoj, zveziem sa s tebou,” pozdraví kolegu Patrika.
“Dnes jazdíš?
“Jasné, čo myslíš, že som vstával len tak? Idem vystriedať Zdena na
osemdesiatku.”
“Zdena?” čuduje sa Patrik.
“Áno, mám ho vymeniť na autobusovej stanici.”
“Ty to nevieš?”
“Nechápem, o čom hovoríš.”
“Ak si mal striedať Zdena Jonáka, tak to rovno choď za vedúcim do
kancelárie. Ten mal škaredú nehodu, je v nemocnici.”
 Ivan nemá odvahu pýtať sa na ďalšie podrobnosti. Sadne si na
najbližšie voľné sedadlo a potichu premýšľa nad udalosťami z dnešnej
noci. Bol to len sen? Alebo je všetko inak?