Božena Slančíková Timrava – Ťapákovci

Keď sa povie slovenský realizmus, Timrava je prvé meno, ktoré by nám malo zísť na um.
Prečo? Lebo máloktorému realistovi sa s tak mrazivou presnosťou podarilo vykresliť charaktery
Slovákov. Timrava siaha hlboko do vnútra svojich postáv, aby odtiaľ vydolovala to najskrytejšie,
a následne to všetko vyniesla na svetlo na stránkach svojich diel. Pred jej obrazom Slovákov sa
nemožno skryť, nemožno utiecť svedomiu, ktoré nejedného čitateľa začne hlodať, keď sa spozná
v niektorej z postáv. Aj preto je Timrava, hoci jej doba už dávno zanikla, stále aktuálnou pre dnešného
človeka. Jazyk, ktorým dnes hovoríme je síce už trochu iný, doba, v ktorej žijeme, sa posunula, ale vo
svojom najhlbšom vnútri ostávame ako ľudia stále rovnakí.

Role síce túžia už za pluhom – no nie je piatok, ale streda. U  Ťapákov však odjakživa nezačínali
práce v  iný deň. V  minulý piatok orať nemohli, bolo primokro, treba im šetriť slabo prezimovaný
statok, ale ak budú čakať do piatku, zatvrdne zem. Mali by teda ísť dnes, ale či bude dobre, či sa
vydarí, keď začnú prácu v  iný deň? Či tu bude požehnania...?

Ťapákovci žijú ako na kope. Šestnásť ľudí sa tlačí v jednej chalupe. Štyria bratia, so svojimi
ženami a deťmi, najmladší brat Mišo, ktorý sa ešte neoženil a Anča, ich sestra, ktorá je chromá,
nevie chodiť, iba sa plazí po zemi. Najdominantnejšou postavou v dome je Iľa od Jablonckov, žena
Paľa, jedného z bratov. Ako jediná zo všetkých je vzdelaná. Bola na štúdiách a vďaka tomu sa na
situáciu v dome pozerá trochu inak ako ostatní. Prevezme iniciatívu, keďže sa považuje za
najschopnejšiu, a všetkým rozkazuje a prikazuje, neustále napomína a usmerňuje, snažiac sa tak
naučiť Ťapákov aspoň nejakým mravom.

Takéto správanie sa ale u ostatných nestretne s pochopením. Všetkým totiž vyhovuje, že si

môžu hovieť vo svojej lenivosti, v špine a smrade. Iľa, ktorú prezývajú aj Kráľovná, im preto lezie na
nervy a najrašej by sa jej zbavili, aby mali konečne pokoj. (Tu pekne vidieť rozdiel medzi zmýšľaním
vzdelaného a nevzdelaného človeka. Vzdelaný pozná dôležitosť morálky a disciplíny, ktoré vedú
k lepšiemu životu, ale človek sa musí najprv zaprieť, aby sa im naučil, zatiaľčo nevzdelaný nerieši
budúcnosť, ale iba prítomnosť, tu a teraz a svoj telesný stav, či sa mu chce, alebo nechce, či nie je
príjemnejšie si ešte chvíľu poležať, ako ísť niečo robiť...)

Najväčšou rivalkou Ile je Anča. V živote je veľmi nešťastná, nechápe, prečo ju pán Boh
potrestal chorobou, kvôli ktorej nikdy nebude môcť žiť tak ako zdraví ľudia. Je dokonca zaľúbená do
Jana Fuzákovie, svojho bratranca. Je to prívetivý človek, správa sa k nej nežne, ale má už ženu a Anča
vie, že na ňu tak hľadí len zo súcitu. Anča je zatrpknutá a závistlivá. Privyrába si tým, že šije kusy
odevu pre iné ženy z dediny. Vie pekne vyšívať, robí svadobné party a pri tom si uvedomuje, že ona
také krásne nikdy nosiť nebude. Je jej preto smutno a je rozhodnutá, že ak ona nemôže byť šťastná,
tak nebude šťastný nikto, a preto v celom dome vyvoláva hádky, len tak, z rozmaru. Ostatní ju kvôli
tejto jej trpkej povahe a spôsobu, akým sa presúva – plazí sa po rukách, volajú zmijou.

Iľa sa jedného dňa rozhodne, že už má toho dosť. Paľo odmieta postaviť dom, ktorý s bratmi
sľúbil, že postavia, aby sa už toľko netlačili. Príde za ním a predostrie mu jasné ultimátum, buď začne
niečo robiť preto, aby sa mali lepšie, alebo ona od neho odíde. Paľo sa tvári veľmi ľahostajne,
nepočúva ju a neberie ju vážne. Iľa sa preto rozhodne odísť preč, zamestná sa ako slúžka v dome
pána rechtora a pomáha tu pani rechtorovej s jej deťmi. U rechtorov má aj posteľ, takže sa nemusí
vracať domov.
 Zdalo by sa, že po tom, čo odíde, nastane v dome rozvrat, ale nestalo sa tak. Práve naopak.
Všetci sú pokojní, Iľa nikomu nechýba, tučná Zuza sa namiesto nej ujal varenia a aj o Paľa sa vždy
niekto postará. Paľo na niekoľko dní odíde strihať ovce do vzdialenejšej dediny. Iľa zatiaľ svedomito
pracuje, hoci jej nie je príjemné, keď jej iní rozkazujú, dovtedy bola ona gazdinou. Dúfala, že v dome
rechtora ju budú mať v úcte, keď má vzdelanie, a že bude mať šancu sa aj o rozumných veciach
porozprávať, ale to sa nestalo. Iba ju stále naháňajú s prácou. Odišla z domu, aby tým vyprovokovala
svojho muža, ale čiastočne tým ublížila aj sebe. Odrazu sa ukáže, aká je pyšná a v túžbe ublížiť
mužovi možno viac než jeho najprv raní seba. Je totiž presvedčená, že Paľo za ňou na kolenách príde,
aby ju odprosil, ale Paľo stále nechodí a ona ho každý deň darmo vyčkáva.

Keď sa Paľo napokon s ovcami vráti, Iľa celú situáciu sleduje. Je špinavý, doma sa nemá kde
poriadne umyť, nikto sa tam oňho nepostará. Navráva si, že teraz za ňou už musí prísť, ale nakoniec
ho uvidí kráčať dedinou v čistučkej bielej košeli – niekto sa nad ním zľutoval a opral mu ju. To Iľu
nazlostí. Jej pýcha tým utrpela, lebo si myslela, že je nenahraditeľná.

Paľo je stále rovnako zaťatý ako Iľa a nehodlá sa za ňou ísť. Jano Fuzákovie mu však raz povie,
že by si ju mal ísť vziať späť, lebo sa povráva, že sa okolo nej krúti nejaký iný chlap. To Paľa vyburcuje,
vyšiel by tak na veľkú hanbu pred celou dedinou. Príde za Iľou a prikáže jej, nech sa hneď vráti
domov, ale ona stále trucuje. Vymyslela si, ako by mal zareagovať a nie je podľa nej dosť rázny - iný
muž by ju na mieste zbil, no Paľo sa nakoniec vzdáva a odchádza.

Iľu o pár dní predvolá notár. Povie jej, že nemôže naraz robiť slúžku aj babicu (Iľa totiž bola
pôrodnou babicou). To Ile vyhovuje, nemusí už robiť u rechtorov. Ale musí vyriešiť problém, kam
pôjde bývať. Rozhodne sa vrátiť domov do Jablonckov. Zariadi si tam izbu. Vie, že Paľo sa o tom
dozvie a stále čaká, že tam za ňou príde.

A Paľo nakoniec príde. O týždeň sa presťahuje k Jablonckom. Pochopí, že ak chce ženu,

nebude ju mať zadarmo. Musí splniť sľub a postaviť dom. Nakoniec ho aj postaví – so žltou fasádou,
ako kaštieľ. Od Ťapákov sa pozerajú na ten dom a vravia, že si tam Iľa teraz býva ako tá kráľovná.
U nich sa však nič nezmení. Všetci ostatní si spokojne hovejú na kôpke. Prečo, Lebo Ťapákovci sú ako
olovo. Človek ich musí dokopať k tomu, aby niečo urobili.