Jozef Cíger Hronský - Jozef Mak

Sociálny expresionistický román z medzivojnového obdobia (30.-te roky) na Slovensku. Patrí

medzi vrcholné diela slovenskej prózy. Jozef Mak je román o ľudskom údele. Stretávame sa v ňom
s výraznou lyrizáciou, ktorá sama zvádza dôležitú úlohu pri maľovaní celkovej atmosféry a emócie,
ktorá z diela vyžaruje. Zaujímavosťou je rozprávač, ktorý miestami vstupuje do deja a prihovára sa
postavám a karhá ich, ako by boli jeho vlastné deti. Táto intimita medzi postavami a rozprávačom,
veľmi jasne ukazuje na vzťah samotného autora k problematike, ktorú v diele vykresľuje. Ako autor
v diele niekoľkokrát spomína, Jozef Mak nie je len jednotlivec, je v ňom ukrytá celá dedina. Na
rozdiel od Urbanovho Živého biča, kde proti hlavnej postave, Adamovi Hlavajovi, stojí celá dedina ako
una anima, Jozef Mak je súčasťou tejto jednotnej duše. Dôležité je zmieniť, že postavy v románe
hovoria sami za seba, hoci sa im ťažko otvárajú ústa, aby niečo povedali, nieto ešte vyjadrili, čo cítia.
Zvádzajú vnútorný boj, ktorým sa tak chránia pred náročnosťou svojich životných údeľov. V diele je
výrazný fatalizmus. Kompozícia rozprávania príbehu má tri časti: náznak vecí, ktoré sa majú stať,
potom podrobný opis náznaku a jeho splynutie s dejom a následne priame pomenovanie faktu, ktorý
nám bol predom naznačený a predsa je prekvapivý.

Z doslovu od Jána Števčeka

Ty si nie Jozef Mak, ale celá dedina je v  tebe. Všetci sa tu rovnako boria, rovnako rodia a  mrú.

Trp, Jozef Mak.

Človek-milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je
oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.

Jozef Mak sa narodil do sveta, kde ho nikto nečakal. Nikto ho nechcel a nič dobré tam
preňho prichystané nebolo. Bol človek-milión, primerný, tuctový a obyčajný, na ktorého ani po smrti
nikto spomínať nebude. Do daru dosta len „ukrižované ruky“ ale nedostal k nim „ústa“. Tento „dar“
je predzvesťou toho, ako sa jeho život bude vyvíjať. Musí ťažko pracovať, nitko mu nič zadarmo nedá,
ale to, čo mu chýb je schopnosť vyjadrovať svoje pocity a komunikovať ich svojmu okoliu. Nikto ho
tomu v detstve nenaučil. Jeho matka, Eva Maková už mala jedného syna, Jana. Bola vdova, sama
vychovávala Jana a Jozef bol ľavoboček, Janov nevlastný brat a syn Gregora Biaľoša – drevorubača
z dediny, ktorý sa k nemu nepriznával.

Dedinu zachváti požiar a Makovcom zhorí dom. Odsťahujú sa do domu k Meľošovcom, Hana
Meľošová – gazdiná, je krstná mama Jozefa Maka. V dome žije Meľoš, Meľošová a ich dcéra
Maruša, do ktorej sa Jozef zaľúbi a ona doňho. Hana Meľošová nahrádza Jozefovi matku a má preňho
veľké pochopenie. Všetko sa však zrúti, keď nečakane zomiera. Jozef sa cíti nechcený a svoju
hodnotu hľadá v tom, že si postaví dom a bude vlastniť majetok – ako väčšina chlapov z dediny:
,,Postavím si chalupu,“ pomyslel si Jozef Mak. A  ťažká mu bola myšlienka, lebo ju nemal komu
povedať. […] Ani materi nie, hodila by iba rukou, lebo jemu stavať chalupu je bláznivá myšlienka a
mala by žiť krstná mater, Hana Meľošová, ona by ho počúvala, nech by rozprával akékoľvek
bláznovstvá. […] Lenže krstná mater bola na doske vystretá, už ju položia aj do truhly. […] Jozef Mak,
nemal sa koho radiť. Staval chalupu sám.

Jozef Mak si nájde prácu na rúbanisku. Domov sa vracia len občas. Tu stretáva Gregora
Biaľoša, svojho otca, ale to, že je jeho otec sa dozvedá až vtedy, keď Biaľoš umiera – zavalilo ho pri
rúbaní. Jozef si nechce priznať, že Biaľoš oňho nikdy nemal záujem. ,,Nuž, len sa chyť, Jožo... ľudia ti
pomôžu, ale ja ti nič nepomôžem.“ (Gregor Biaľoš) […] ,,Pomohol by mi, istá vec, ale nemôže. Doma
má svojich dosť, čo by mu povedali...? (Jozef Mak) […] A  to priznávanie bolo jednako len dobrým
jedom, otravovalo ho, napokon jednako zmrzačila sa mu tvár v  opovrhnutí.

Doma u Meľošov je veľmi zlá atmosféra. Meľoš je pijan a bije Evu Makovú a zneužíva ju. Eva
chce svojho syna ochrániť. Sama nemôže z domu odísť, lebo je chorá a slabá, jeho však odháňa preč,
aby sa na to všetko nemusel dívať. Autor však naznačuje, že dôvodom môže byť aj to, že sa hanbí
pred synom kvôli tomu, čo s Meľošm stvárajú, a ona sa mu nebráni. ,,Mater ma vyháňa najväčšmi...
keď ma druhý nie, vtedy mater. Veď ja sa nebudem natískať, ale či ma mater musí vyháňať?“ […]
Zrazu znenávidel v  nej i  chorobu, suchoty. Nekonečnú poddajnosť, slabosť i  silu, čo viac unesie ako
kôň, večnú pokoru, i  lásku materinskú, i  nárek, i  jej hreich, i  seba.

Maruša sa na to už viac nemôže pozerať a rozhodne sa v dome prevziať iniciatívu. Pasuje sa

za paniu domu. ,,Náš otec je ošklivý... Zavše by som ho rozmykala, taký je ošklivý. Koľko nás je
v  dome a  všetci sme pri materi navykli nestarať sa, čo otec vyčíňa, a  teraz je najhoršie. Oj, mater, či
sa v  hrobe neobraciate? […] Lebo keď Hana Meľošová napochytre umrela, osprostel celý dom. […]
,,Otec ušiel predo mnou, nedočkal ma, hanbil sa alebo sa bál... (lebo znásilnil Evu)“ A  zato vstala ráno
pevná ako oceľ, pevná ako mater domu, rozhodná a  nezdržanlivá, prísna a  vedomá si sily, že celá
chalupa zosypala sa jej do hrsti a  musí ju niesť. […] I  vládla Maruša u  Meľošov, i  vstávala a  líhala vo
večnom tŕpnutí, lebo vedela, že vláda dlho nevytrvá, a  horšie bude všetko, ako bolo. Iba zavše, keď
nebolo okolo nej človeka, ovisli jej ruky, zadívala sa do letnej oblohy, zmäkli jej oči, líca a   pery
a  usmiala sa čomusi v  sebe a  okolo seba, čomu nikdy nedávala meno, by nebola by slovo ani našla,
keby to bola chcela pomenovať.

Do vzťahu medzi Jozefom a Marušou náhle udrie povolanie na vojnu. Mak musí odísť na
niekoľko rokov. Veľmi ťažko sa mu posielajú listy domov, nedostáva odpovede a kontakty sa prerušia.
Keď sa po čase vracia späť, po ceste stretáva starého známeho, cigána Imra, ktorí mu zdelí, že
Maruša sa vydala za jeho brata Jana. Myslela si totiž, že Jozef sa už nikdy nevráti.

Keď prichádza do dediny, vidí, že v jeho novom dome, ktorý si postavil, už niekto býva. Bývajú
tam Jano s Marušou. A Maruša sa veľmi zmenila. Skolila ju nejaká choroba a oškaredela.

Videl Marušu suchú, bledú, zohavenú na tvári do nepoznania. Videl ju tupú, bezcitnú, polomŕtvu,
hluchú ako drevo. ,,Ej Jožo Mak, na čo sa dívaš! Aká je, taká je, ani ťa neprivítala.

,,Nie,“ priznáva Jožo...

,,Jožo počúvni! Čo chceš ešte vidieť?“ – autor dohovára v dialógu Makovi, nech opustí starú lásku.
Chce mu povedať, že Maruša už nie je taká, ako keď ju opúšťal.

Maruši a Janovi sa za Jozefovej neprítomnosti narodila aj dcéra, Hana. Keďže nemá kam ísť,
ostane u Makovcov doma. Jano uznáva, že Jozef má právo na chalupu a tak si ju rozdelia na polovicu.
Lenže Maruša sa rozdeliť nedá. Jozef ju stále miluje a nedokáže zniesť to, že patrí Janovi.

Po nejakom čase sa Jozef rozhodne vziať si za ženu Julu Petriskovú. Jula mala ťažký život,
mala chromú ruku a celá jej rodina ju za to odsudzovala a využívala. Nahovorili Jule, že keď pracuje,
pracuje vlastne len spolovice, lebo má len jednu zdravú ruku. A ona si v svojej skromnosti
a dobrosrdečnosti myslela, že musí byť všetkým len vďačná, že ju, takú, aká je, vôbec trpia pod
jednou strechou. Kedysi jej povedali, že sa vydávať nikdy nebude. Preto je nadšená, keď ju Jozef
požiada o ruku, aj keď jej doma hovoria, že ju nikdy nebude milovať. ,,Vieš, čo mi doma naši
Petriskovci povedali? Povedali, že ma ty návidieť nikdy nebudeš. Že ty aj teraz iba na Marušu myslíš.
[…] Vieš, mne je ani trošku nie ľúto, že ty Marušu návidíš... – taká bola Jula. Vždy sa podceňovala,
nikdy sa nepovažvala za hodnú a všetkých vrúcne milovala. Ženy z  dediny sa trochu pohoršovali, že
Jula sa ide vzpierať verejnému rozsudku – tým, že sa vydá. Na dedine, býva to tak, že napolo každému
upletú osud vopred, neraz v  detstve prisúdia, kto bude múdry, a  potom musí byť múdry, alebo
prisúdia opak.

Prichádza náročné obdobie krízy po vojne, v dedine je málo práce a Jozef Mak si hľadá
zamestnania kade tade, domov chodí zriedkakedy. Keď sa po dlhšom čase vráti, zistí že Jano je chorý
a doma sa oňho stará lekár Aduš. Aduš je veľmi zvláštny človek, ťažko povedať, či lieči telo alebo
dušu, je veľmi zbožný, neustále odrieka pasáže z Biblie - jednoducho taký typický dedinský liečiteľ.
Vycíti dusnú atmosféru medzi Janom a Jozefom, ktorý stále pokukuje po Maruši, aj keď ju nemôže
mať. ,,Pokoj tebe, Jozef, verný manžel, lebo máš v  sebe pohoršenie. Hnev ti znečisťuje dušu a  hnev
má príčiny a  príčiny pochodia z  pokušenia a  pokušenie je v  človeku. Ak môžeš buď silný, vyhoď zo
seba pokušenie, a  nebude príčin, a...(hovorí Aduš) Ha-ha, Jozef Mak! Ak môžeš, buď silný! Za ten čas,
čo Jozef nebol doma sa narodilo dieťa aj Juli a dala mu meno Jozef, po otcovi.

Aby si zarobil peniaze, Jano sa pripojí do skupiny ľudí, ktorí lákajú chlapov z dediny, aby odišli
do Ameriky za prácou. Všelikoho tak nahovoria, len aby nakoniec zistil, že ani v Amerike možno
neskončí. Ale Janovi na tom tak nezáleží, má z toho zárobok. A  sú i  takí ľudia. Ľudia, čo sa živia
z  biedy. Jula Maková dlho nevedela, že sa Ján Mak živí z  ľuskej biedy.

Dôležitý okamih v živote dediny nastane, keď náhle zomrie pán farár. Hronský vykresľuje
osobu farára ako stmelovateľa dediny, ako niekoho, kto ju svojou múdrosťou a správnymi postojmi,
či už morálnymi alebo aj národnými drží pokope a pri živote. Po jeho smrti sa páni regiónu rozhodnú
dedinu viac maďarizovať a založiť tu maďarskú školu. Tú treba ale najprv postaviť a stavajú si ju sami
dedinčania. Vznikne pri tom vzbura, niektorí sa rozhodnú ju podpáliť na znak protestu, ale
v poslednej chvíli si uvedomia, že nie všetci dedinčania sú toho názoru, že ju treba zbúrať, a  že ju tam
nechcú. Zľaknú sa teda tých, ktorí by mohli ísť proti nim a zutekajú. Tu odumieralo až v  smiešnej
situácii posledné zrno, čo nebohý farár za živa sial v  dedine Jozefa Maka. Tu sa mali rozmumlať zvony
a  mal sa postaviť drevený kríž. Nie preto, že by tu ležal niekto mŕtvy, ale preto, lebo umierať začal
jeden kút prostou smrťou nie od prírody nadelenou, nie ako si nachystal sám, ale ako mu nachystali
najmä tí, čo sa odcudzili. Či mala dedina svedomie? Mala. […] Ale nemala dosť chleba a   nemala dosť
kňazov... Hronský ide ešte ďalej v rozvíjaní myšlienky národného cítenia a vytvára dvojzmyselnú
pasáž, ktorá sa vzťahuje nie len na situáciu v dedine Jozefa Maka, ale je platná i v širšom kontexte.
A  tí, čo mali byť kňazmi dávno ukazovali chrbát, ak že nie päsť. Tak bolo, tu ako všade: národ sa nikdy
nezrádzal sám, opúšťali ho tí, čo mali byť kňazmi. Ani jeden národ nepochovával sa sám, pochovali ho
vyvolené ruky.

Konflikt medzi Julou a Marušou vrcholí vo chvíli, keď sa obe akoby rozhodnú milovať Jozefa
Maka, nezávisle od seba. ,,Mne je už jedno, či sa celý svet bude škľabiť na mňa. Nanivočila som sa
v  živote dosť. Sprostá som bola keď som sa vydala, mohol ma otec radšej zabiť. A  nech sa robí teraz,
čo chce, ja sa na nikoho nebudem obzerať. Jožko, ja už nevládzem, ja pôjdem za tebou, i   keď sa celý
svet bude dívať. Jožko príď...! […] Teba som poznala prvého ja si myslím, že som tebe sprisahaná
a  nikomu inému na svete. Ak chceš, zadusím Jana, keď si ku mne priľahne do postele, ale ty musíš
prísť. Maruša nedokáže potlačiť cit z mladosti, ktorý sa v nej neustále prebúdza a túži mať Jozefa pre
seba. Jula na druhej strane chce vedieť, či ju Jozef miluje, alebo tajne chodí za Marušou a tak sa ide
spýtať do domu starého Meľoša, ktorý je už slepý a chorý, či sa tam Jozef nezvykne ukázať. Už
predtým mu totiž vyčítala, že sa nechal nahovoriť, nech ide k Meľošom opravovať dom a on na to
pristal, hoci sa to Jule priečilo, lebo opäť niečo robil pre tých Meľošov. A prečo sa Jula rozhodla ísť za
Meľošom? Azda za to, že bola hlúpa. Veď jej od maliačka húdli, že je taká, nuž musela byť a   musela si
vymyslieť takúto neumnú vec. Dozvie sa, že Jozef k Meľošom chodí a to ju veľmi zraní, lebo stále
tajne dúfala, že ju aspoň trochu miluje. Jula Maková zabije si takto poslednú iskru života a  v  sebe
prestane žiť. Zbohom Jožko, nehnevaj sa, ale keď ma vidíš, to som nie ja, to je len môj tieň.

Na Vianoce sú Makovci spolu a malý Jožko sa prvýkrát postaví na vlastné nohy. Jula je celá
bez seba. Začne sa radovať, čo jej ide veľmi ťažko, keďže v poslednom čase nemala veľa dôvodov na
radosť. Mak cíti, že by sa tiež mal tešiť a vnútorne sa aj zo svojho syna raduje, ale nevie, ako by to mal
urobiť. Vie, že by sa mal pohnúť, prikročiť k  chlapcovi a  osloviť ho nejako, lenže je presvedčený, že by
to nevykonal dobre. […] Niečo vidí, niečo nie. Nevidí všetko, čo je na ľuďoch, vôbec nevidí, čo je
v  ľuďoch, ani len netuší... A Jula nevidí do vnútra Jozefa Maka. Taká čudná myšlienka jej prišla, akoby
tu Mak vôbec nemusel byť... Uvedomí si, že nie je od neho závislá a možno by bola aj radšej, keby tam
nebol a mohla by sa zo syna sama radovať.

Mak sa na Julu neprestajne zlostí, lebo je taká pokorná a poddajná, nikdy na neho
nevybehne, nikdy nerozkazuje. Dráždi ho to, až ju zbije. Jula mu však na to odvetí, že ona aj odíde
a vychová mu syna, nič mu nebude zazlievať, len nech ju už nebije. A v Makovi sa vtedy niečo
zlomilo. Uvedomil si, aké silné a odvážne boli jej slová v tej chvíli. Ako citlivé voči nemu, až ho to
pokorilo. Naučil sa nemotorne ju láskať, čo ho pokorilo ešte viac.

Keď potom jedného dňa prišla Maruša k Makovcom, Jozef povedal Jule, nech ju vyhodí.
,,A  začo, Jožko?“ či pre jej hriechy? Nechcel sa na ňu pozerať, lebo mu pripomínala jeho vlastné
zlyhanie. ,,Pre ktoré to hriechy, Jožko?“ mohla by sa ťa spýtať, až by si sa musel rozpamätať, že niet
hriechu na svete, ktorý by páchal človek iba sám. Niečo alebo niekto vždy pomáha zhrešiť, i   keď si to
človek hneď neuvedomí. A utrápená Maruša, ktorá opäť prepadne alkoholu nešťastne umiera.
Vyvárala na dvore bielizeň a utopila sa vo variacom kotli. A bol to práve Jozef Mak, ktorý ju musel
vytiahnuť. Tak sa to stalo. Jozefa Maka udrela posledného zmeravená ruka Marušina, keď sa
naľakal strašnej tváre a  chytro kládol Marušu na zem. […] Veď to nezabudol, cítil dobre, lebo mŕtva
ruka ináč udiera ako živá. A vtedy aj starý Meľoš, ktorý odrazu, akoby ho prešla slepota aj choroba, sa
objavuje na dvore a pýta sa dvojzmyselnú otázku: ,,Jožo, kde si dal Marušu?“ – habkal slepec rukami
vo vzduchu a  vôbec nevyslovil otázku tak, ako ju Jozef Mak rozumel. Sám rozumel ju iba celkom
prosto, lebo mu pred chvíľou povedali, že nebohú Jozef Mak kládol na zem. No mnoho otázok je, čo sa
celkom ináč rozumejú, nu i  táto bola taká.

Na konci sa Jozef Mak dozvedá, že Jula čaká ďalšie dieťa. Odrazu sa cíti potrebným na svete,
lebo musí zabezpečiť svoju rodinu. Ľady medzi nimi sa prelamujú a v Makovi sa prebúdza akýsi cit,
hoci stále ostáva tým chladným rubárom. Jozef Mak sa zachvel. Nevedel, čo mu Jula v  dlani podala,
(keď sa ho raz večer nežne dotkla) ani si to nikdy neuvedomil, ba veď ani nie je človeku dožičené, aby
vycítil úplne, že v  Julinej dlani bolo i  veľké odpustenie, aké možno celkom iba dávať, ale prijímať ho
celkom – nie je prisúdené obyčajnému človeku. Jozef Mak bol obyčajný človek.

Tej chvíli ho Hronský pokoril úplne, až tak, že ho vyzliekol zo všetkej jeho hrdosti, pýchy
a tvrdosti, akou chlapi na dedinách po stáročia oplývali. Nikto sa nepoteší, keď ho pristihnú v  slabej
chvíli, vo chvíli, keď je ničím iným na svete, iba človekom. Keď je nie ani boháč, ani Jozef, ani Mak.
Keď spadne na chvíľu z  človeka robota, i  šaty, i  všetko, čo osud na človeka nalepil. […] Má v  srdci
i  tepla dosť, i  mäkkosti, má v  srdci dosť lásky, hoc sa láska ťažko rodila.

A Jula sa začne tešiť z tej zmeny. Jožko, myslela som si, že nedožijem... Myslela som si, že
si  my nikdy nebudeme rozumieť.

A vtedy, keď už život Jozefa Maka dostal do kolien a prebudil v ňom cit, udrel na to najslabšie
miesto. Jula pár dní po pôrode zomrela – na tvár July Makovej sadla inovať... – Hronský poeticky
zakončuje rozprávanie využitím svojho unikátneho kompozičného postupu, ktorým vystaval celé
dielo, že nám najprv niečo len naznačí, potom vysvetlí, čo ten náznak znamená a nakoniec tvrdo udrie
skutočnosťou, keď ju k náznaku pridelí.