Spomínam si, keď som ako dieťa hral vo svojom prvom filme a 

kráčajúc na pľac som si

hovoril: „ Toto je moja šanca, keď to dobre zahrám, otec ma bude mať rád.“ Znie to
primitívne, no ja som si z toho hlavu nerobil. Prečíta si otec recenzie na Henricha? Zaujíma
ho vôbec tá divadelná produkcia? Uisťoval som sa, že keby môj syn hral v nejakej hre, určite
by som ho nemal menej rád, len preto, že si nejaký divadelný kritik myslí, že jeho výkon za
nič nestál.
Sedel som sám v hotelovej izbe a zdalo sa, že potrvá ešte aspoň sto rokov, kým vyjde slnko.
Vyhýbať sa recenziám bolo pre mňa čoraz náročnejšie. Zavibroval mi telefón. Okamžite som
zbadal, že volá Big Sam. Určite chcel vedieť, kam som zmizol. On si tú recenziu už iste
prečítal. Znova zabzučal. Nevolal by, keby je tá recenzia zlá. Alebo volal, aby sa uistil, či som
sa nepredávkoval heroínom, potom, čo som zistil akú hroznú recenziu som dostal?
Mobil sa opäť zavibroval a zodvihol som.
O polhodinu som už so Samom hral biliard v bare Honky Tonk Angels v Lower East Side. On
tiež nevedel spať. Ani jemu sa na tom večierku nepáčilo, mal pocit, že sa nevhodne obliekol.
Lacné sako mu viselo na obrovských pleciach. Z jukeboxu práve znela skladba Georga Jonesa
You’re Still on My Mind, už piata, čo sme pustili, no Big Sam sa o tej recenzii ešte ani len
nezmienil. Pol druhej nad ránom. Mal som ostať v posteli, no Sam je presvedčivý parchant. Je
mi jasné, že by som aj tak nezaspal. Popíjal som zázvorové pivo. Po tej príhode
s Deadwilderom som sa od koksu radšej držal ďalej.
„Nečítal som tú recenziu,“ utrúsil a tágom štuchol bielu do deviatky. Neveril som mu.
Zavalitým telom sa natiahol ponad stôl, aby sa pripravil na ďalší ťah. „Môžem ti to hneď teraz
vyhľadať na mobile, no myslím, že pre teba bude lepšie, ak si ju neprečítaš.“ Minul a začal si
kriedovať tágo. Už som ho poznal dosť na to, aby som vedel, že určite už aspoň jedným okom
tú recenziu prešiel. Mal ma rád, takže mi došlo, že nič nehovorí, lebo tá recenzia za nič
nestála. Strelil som, vedľa.
„Henten šašo z Timesu nemá ani šajnu o umení. Sral ho pes. Určite si to teraz robí pri
detskom porne. Chcel by som napísať recenziu na jeho život,“ zasmial sa Sam, „nebudem
mať nad ním zľutovania.“
Bum. Sam strelil ďalšiu guľu rovno do rohového koša. „Je mi fuk, čo si myslí,“ povedal som
pokojne. „Neverím ti,“ uškrnul sa Sam, „ale naozaj by si si z toho nemal robiť ťažkú hlavu.
Niektoré budú dobré, niektoré nie až tak dobré. Je tak? No hocikto, kto má čo i len štipku
rozumu by si neváhal priplatiť, aby ťa mohol vidieť, ako na seba každý večer leješ a
podpaľuješ terpentín. Chlape ty si šialenejší ako Káčer Daffy.“
„Díky,“ zamrmlal som. Sam je dobráčisko. S herectvom začal potom, čo sa mu v treťom
ročníku na výške pretrhol predný skrížený väz. Na všetko sa pozeral ako na tréning a vždy bol
tímovým hráčom.
„Vieš, čo by som ti radil?“ opýtal sa držiac v ruke nápoj. „Kúp si rakvu. Kúp si rakvu, polož
si ju na posteľ a spávaj v nej ako tí šialení mnísi. Trapisti, či františkáni, alebo, ktorí sú to.
Vyrobia si rakvy, v ktorých potom spia, aby si uvedomili, o čom to tu celé vlastne je, vieš?“
Nikdy by som nepovedal, že Sam tak intenzívne premýšľa o takýchto veciach. Taký mohutný
dlháň, skôr by ste ho tipli na futbalového obrancu ako na herca. „Tá poondiata recenzia v The
New York Times ti môže byť ukradnutá. Mohla by byť skvelá, za svoj ďalší film by si
vyfasoval majland a celý svet by si myslel, že sa ti darí, ale to by ešte neznamenalo, že to tak
naozaj je. O mňa nikto ani nezakopne, chlape. Mal by si za to byť vďačný.“
Zamieril k baru a objednal si ďalšieho Roya Rogersa. Keď som sa ho opýtal prečo nepije,
odhodil svoju masku drsniaka, po prvýkrát sa mi otvoril a prezradil mi príbeh o tom, ako sa
stal abstinentom.
„Keď po mňa prišla sanitka plakal som za mamou uprostred Sheridan Square a z nosa mi
striekala krv, lebo som vyšňupal čokoľvek, čo sa dalo rozdrviť na prášok. Tak ma vzali do
nemocnice a hneď, čo som z tade vypadol, vyzdvihol ma môj kamoš Daniel a vraví mi, že ide
s jeho kamošmi feťákmi do Nevady na Burning Mana. Poznáš ten festival, nie?“
Celkom som nevedel, o čom je reč, no prikývol som. Vedel som, že to je niekde uprostred
púšte, kde sa schádzajú ašpirujúci hipíci a fetujú. Popravde, toľko kecal, až som začal
ľutovať, že som nezostal na izbe. Dúfal som, že na reč príde aj recenzia.
„Ver, či never, odšoféroval som celú cestu s tými magormi až do Nevadskej púšte, bez toho
aby som sa čo i len dotkol páleného alebo drog, čo tam mali. Vtedy si ma ešte nepoznal, no
môžem ti povedať, že neexistovalo potešenia, ktoré by som bleskurýchlo nedokázal premeniť
na bolesť. Sex, drogy... Moji kamoši ma prezývali slon. Keď sme dorazili na púšť tak som sa
tam potuloval a sledoval som všetkých tých ľudí, ako si fičia na LSD a zažívajú chemicky
vyvolané osvietenie... zatiaľ čo ja som bol triezvy a cítil sa pod psa. Chýbalo mi dievča, do
ktorého som sa vtedy buchol. No vedel som, že ak sa vrátim späť do Brooklynu, zas do toho
spadnem, a tentoraz by som to neprežil. O jeden a pol dňa neskôr som stretol jedného starého
Indiána. Možnože ťa teraz stratím, no ten chlapík bol teda čosi. Niečo ma k nemu, ako rodáka
zo Severnej Dakoty, ťahalo. Mal som pocit, že je rodina. V tričku s Merlom Haggardom
griloval vegetariánske hotdogy pred jedným starým prívesom a nejak som sa s ním dal do
reči. Skonštatoval, že Burning Man je celkom nezvyčajné miesto na odvikačku. Tak sme sa
zhovárali a zdôveril som sa mu, že sa stále nedokážem spamätať z toho, že moja mama
spáchala samovraždu... Otec ma povodil po všelijakých cvokároch, tak som si už v tridsiatke
myslel, že som sa cez to nejak preniesol, no nikdy som sa nedokázal zbaviť túžby uvidieť ju
ešte poslednýkrát. Mal som vtedy už viac ako ona, chápeš? Mama sa utopila, keď mala
dvadsaťdeväť. Tak tento starec mi vraví, že asi vie, ako by mi mohol pomôcť, že
nepotrebujem drogy, ale liečivo. Že vraj ma bude sprevádzať na mojej ceste vidinami, aby
som sa stretol s mamou, no, že je dosť možné, že pri tom zomriem. Doslova, že zomriem.
Ešte dodal, že drogy, ktoré nám dá matka príroda by sa mali využívať na liečenie, nie na
zábavu. Stavil sa so mnou, že keď s ním absolvujem ten trip a prežijem to, nikdy sa už drog
nedotknem a ak zomriem, bude to len preto, že sa tak sám rozhodnem. Netrápilo ho, či
zomriem, no bol by radšej ak by som sa rozhodol prežiť, aby nemal opletačky s fízlami.
Takže som mu sľúbil, že si vyberiem život. Jasné, že som na to kývol, veď ako by som mohol
odmietnuť.“
Prikývol som, no úprimne, skôr som nevedel ako nemohol odmietnuť. Už mi došlo, že tento
príbeh neskončí tým, že mi povie akú skvelú recenziu o mne napísali v The New York Times.
„Vysvitlo, že aby som sa natripoval musím vdýchnuť sliny nejakej ropuchy, čo je vlastne
jed,“ pokračoval Big Sam. „Jasné, to svinstvo ťa zabije, ale vošiel som do toho jeho malého
prívesu, lesklo sa to tam, vládol tam pokoj a ešte aj zapálil sviečky. Jeho dcéra začala spievať
nejaké staré čirikavovské piesne, zatiaľ čo som fajčil tú gebuzinu. Úprimne mi bolo
ukradnuté, či prežijem alebo nie, nemal som dôvod žiť, ani futbal, ani priateľka, či mama, no
z toho chlapa vyžarovala taká vrúcnosť a priateľskosť. Cítil som sa bezpečne. Jediný šluk z tej
fajky plnej žabích slín ma úplne odrovnal. Nežartujem, okamžitá zástava srdca, zrútil som sa
ako epileptik. Posledné, na čo si spomínam je, ako sa vznášam nad svojím telom a pozorujem
tých dvoch Indiánov ako mi trú ruky a nohy. Vznášal som sa čoraz vyššie nad prívesom, videl
som celý festival, ľudí ako tancujú a zapaľujú ohne. Potom som vystrelil ako hviezda ponad
Ameriku, ponad všetku tú energiu, ponad temnotu Atlantického oceánu, zatiaľ čo mi planéta
mizla z pod nôh a prerazil som ohromujúcim nekonečnom, chápeš to? Stratil som sa v takej
hlbokej tichej prázdnote vesmíru ukrytej v Mliečnej dráhe a potom som to začul... taký zvuk...
akoby zvuk lásky. Počul som a cítil som hlasy, ktoré ma držali v náručí. To je mama, stará sa
o mňa, nedokázal som sa z toho vytrhnúť, ako studená sprcha v horúce popoludnie. Vyzerá
tak oddýchnuto, od nadšenia, že môžem byť s ňou som sa začal smiať. Videl som aj iných
ľudí, ľudí, ktorých som si nepamätal, ale spoznal som ich, mali zo mňa radosť a tešili sa, že
ma vidia.“
Usmial sa v hmlistom svetle biliardovej miestnosti. Obaja sme tam len tak na rohu stola stáli
s tágami v rukách. Pomaly sa to tam vyprázdňovalo.
„Nevidel som, ale počul a cítil som ich. Potom som zacítil, ako sa pomaly začínam vyparovať.
Akoby všetko, čo som vnímal ako „seba“ bola len vlhkosť nazhromaždená v oblaku,
z ktorého začínalo pršať. Hlas matky, všetky hlasy, ktoré „ma“ spoznali, všetci sme sa po
chvíli rozpršali, nevedel som sa dočkať. Vôbec som sa nebál. Potom som začul toho starého
Indiána ako ma volá späť, úpenlivo ma prosil, vravel: „... sľúbil si mi to!“ Pripomenul mi, že
niet kam sa ponáhľať. Cítil som sa tam tak blažene, no vedel som, že to miesto nikdy
nezmizne, to miesto bolo všetkým a bolo všade, bolo skutočnejšie ako tento bar, chápeš?
Predsa len som mal ešte celý život pred sebou, tak prečo ho nežiť? Takže, rovnako ako, keď
znova zaspíš a vedome sa vrátiš do svojho sna, tak som sa aj ja vrátil do toho prívesu.
Inštinktívne som cítil, že sú veci, ktoré sa mám naučiť tu a teraz, nemám dôvod umrieť. Mám
fúru času.“ Uprene som hľadel do Samových láskavých hnedých očí. Ľudia sú čudnejší ako
by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
„A tak som sa vrátil. Vtipné na tom je, že sa už nebojím smrti, ani trochu. No, čo viac,
nebojím sa ani života. Viem, že všetko bude dobré, viac ako dobré, úžasné. Som vnútorne
presvedčení, že neostáva nič, len žiť.“ Dohovoril a len na mňa hľadel.
Nemal som čo povedať.
„Tým, že užívaš drogy popieraš celú podstatu zrodenia sa. Vieš, William, tvojou drogou je
uznanie. Preto ma vždy pobavia tie kritické hovadiny, čo o tebe všade píšu aj to, keď ťa vidím
každý večer hrať. Neutečieš pred tým, nezáleží na tom, čo napíšu v The New York Times,
nezachránia ťa. Ľud prehovoril a ty si obyčajný neverník a priemerný herec. Posral si si to
s kráľovnou. Chápeš? Ona je popová bohyňa a ty si len obyčajný smrteľník, tak sa s tým
jednoducho zmier. Musíš mať na seba vlastný názor. Vieš, keby si to nebol ty, kašľal by som
na to... V The New York Times nevedia, či si podal dobrý výkon alebo nie. Veď oni ani
nespoznajú dobrého herca. Keby áno, tak by vyzdvihovali mňa, “ zasmial sa.
„Akože toho toľko vieš?“
„Lebo moja mama sa zabila, lebo som si pretrhol predný skrížený väz a musel som skončiť
s futbalom, a pretože som prestal s pitím. “
Pozrel sa na mňa: „ Vieš, len preto, že trpíš neznamená to, že niečo nie je v poriadku.“
Len, čo to dopovedal dvere do baru sa otvorili dokorán a prenikavý ženský hlas zajačal:
„ Bruce, stratila som kľúče! Kurva!“
Mladá žena vtrhla do baru, opitá a rehotala sa.
Mala na sebe modrú teplákovú súpravu. Bola taká zmyselná a sebavedomá. Celkom si užívala
pozornosť celého baru.
„Nechcel by si dnes večer niekto trochu užiť?“ zakričalo to dievča v modrej teplákovej
súprave na celý bar. Sam a ja sme sa obzreli. „Viete, nemám dnes, kde prespať!“ jej kamoška
sa za ňou uškŕňala. Viacerí muži začali pokrikovať, no ona ich ignorovala, podišla k nám
a vzala do ruky tágo. Pozrela sa mi priamo do očí a vraví: „ Chlapci chcete lekciu od
dedinskej bezďáčky z Waco v Texase?“
No do riti, pomyslel som si, je to tu.
„Ja rozstrelím,“ ponúkol som sa.
Hneď ako dievča v modrej teplákovej súprave vkročilo do mojej izby v Mercury, zamilovala
sa do čierno-bieleho šteňaťa mojej dcéry. Bláznili si na podlahe zatiaľ, čo som šiel do
kúpeľne, umyl si tvár, čumel do zrkadla a premýšľal nad tým, či sa im v The New York
Times páčilo moje predstavenie.
„Bože, tvoja dcéra ho musí milovať,“ zakričalo na mňa to dievča.
Nepozval som ju k sebe, aby som sa s ňou vyspal, len nedokážem byť sám. Tiež som si
myslel, že na ňu zapôsobí, keď zistí, že som jej neklamal, keď som v bare hovoril, že môže
spať v izbe mojich detí. Dúfal som, že tak budem pôsobiť dôveryhodne, aspoň sám sebe. Tak
nejak by to mohlo zlepšiť moju mienku o samom sebe.
„Jasné, že ho miluje... je to šteňa. Dievčatká zbožňujú šteniatka,“ ozval som sa cez kúpeľňové
dvere.
„Ako sa volá tento beťár?“ zapišťala.
„Temnosniežko.“
„Temnosniežko?“ zasmiala sa, „ako ho voláš ty?“
„Rifloško,“ odpovedal som.