5.

Prvá noc a ranný návštevník

„Koľko je vlastne hodín?“ ozval sa Julian a pozrel na

hodinky. „Pánafera, o chvíľu osem. Sme unavení?“
„Sme,“ odznelo jednohlasne a svoje hlboké „haf“
pridal aj Timmy.
„Nečudo, veď sme celý deň bicyklovali, no zla-
tým klincom programu bola tá ťažká kára, tá ma
dorazila!“ zhrnul Dick. „Dajme si nejakú ľahkú ve-
čeru – niečo z Anninej chladničky –, potom si uste-
lieme na machu a môžeme rátať hviezdy. Tu hore
síce trochu pofukuje, ale aj tak je teplo. V stane by
som sa asi udusil.“
„Jasné, stany nestaviame, v tom sme zajedno,“
prikývol Julian. „Anna, akú ľahkú večeru nám po-
núkneš?“
„Chlieb, maslo, syr a studené mlieko od pani far-
márky,“ vysypala Anna ako z rukáva. „Pridám aj ne-
jaké paradajky, ak si panstvo želá, a ako dezert ja-
hody od Benjamína. Len neviem, či sa už mlieko

39
stihlo vychladiť. Prírodná chladnička síce funguje,
ale nerobí zázraky.“
„Lákavá ponuka, čo povieš, Timmy?“ doberal si
psa Julian. „Počúvaj, Anna, vy dve s George priprav-
te večeru a my dvaja zatiaľ pripravíme lôžka. Roz-
delíme si robotu, aby sme mohli čím skôr zaľahnúť.
Poviem vám, keď si už raz sadnem alebo ľahnem,
nie je isté, že potom aj vstanem!“
„Hlásim rovnakú diagnózu,“ ozval sa Dick a šiel
s Julianom pohľadať optimálne miesto na spanie.
Ani nehľadali dlho. Cestou narazili na obrovskú
kručinku, pichľavý ker v plnom kvete obsypaný zla-
tistými lupienkami. Pred ním sa rozprestieral pás
hustého šedivníka, čo mohol pružnosťou konkuro-
vať najlepším matracom na svete. Dick sa zviezol
do machu a šťastne sa ceril na Juliana.
„Stvorené pre nás!“ radoval sa. „Vyspíme sa tu
ako vo vatičke. Podľa mňa ani nepotrebujeme deky.
Mach je fantasticky hustý. Pomôž mi vstať, nohy mi
zdreveneli, nechcú ma poslúchať!“
Julian pomohol bratovi na nohy a potom spolu
zavolali na dievčatá:
„Anna! George! Sem s tou večerou! Nasmeruj-
te sa k maxi-kručinke! Našli sme super miesto!“
Dievčatá priniesli jedlo, chlapci vzali z výstroja,
ktorý s námahou dovliekli na káre, deky a rozpre-
streli ich na šedivník.
„Fíha! Tomu sa hovorí pohodlíčko!“ tešila sa
George, keď s Annou a Timom stúpala hore svahom,
v rukách peceň chleba, maslo a paradajky. Anna nies-
la mlieko aj syr a Timmy balíček svojich krekrov.

40
 „Krík nás ochráni pred vetrom,“ povedal Dick
a vzal Anne z rúk fľaše mlieka. „Ideálny flek s per-
fektným výhľadom.“
V pohode večerali, kým slnko pomaly sadalo za
obzor. Aj po západe slnka však vládlo pološero, ve-
čer bol jasný, nebolo treba zažínať sviece. Dojedli
chutnú večeru a potom sa išli umyť k studničke,
čo veselo žblnkotala.
Napokon zaľahli na deky.
„Dobrú noc!“ zamrmlal Dick, hoci sa ešte ani
nezotmelo, a zaspal, akoby ho do vody hodil. „Dob-
rú noc!“ odvetil Julian a chvíľu sa kochal výhľa-
dom. Zošerilo sa, obloha potemnela.
Timmy ešte zopár minút úradoval – silou mo-
cou sa usiloval napratať medzi dievčatá.
„Prestaň, Tim,“ okríkla ho George. „Nezabúdaj,
že si na stráži, hoci tu podľa mňa niet živej duše.
Najbližšie sú až na Cylindrovej farme! Lež pekne,
ty šidlo, lebo ťa vyhostím z deky! Dobrú noc, Anna!“
George zaspala, zaspal aj Timmy, poriadne vy-
čerpaný dlhým behom. Anna chvíľočku bdela, díva-
la sa na Večernicu, čo sa zlatisto jagala na oblohe,
a vychutnávala si pocit šťastia.
Nechcem byť dospelá, nie, vôbec po tom netú-
žim, pomyslela si. Čo už môže byť krajšie na tomto
svete, ako prázdninovať s ostatnými, jašiť a radovať
sa s nimi! Nie, nechcem byť dospelá!
Napokon aj ju premohol spánok. Na krajinu sa
tíško zniesla noc. Na oblohe jasne žiarili hviezdy,
všade vládol pokoj – iba bystrina si bublala svoju
pieseň a kdesi v diaľke brechal pes, možno práve

41
Oliver, strážca farmy. Vetrík už nepofukoval i lístie
prestalo šelestiť.
V tú noc spali všetci ako zabití, zobudil sa iba
Timmy. Priamo nad hlavou mu čosi zapišťalo, a tak
nastražil jedno ucho. Piskot sa zopakoval a pes otvo-
ril jedno oko. Vzápätí zaostril čierneho netopierika,
čo krúžil nad svahom, lovil hmyz a v honbe za po-
travou robil nálety. Pískal však tak tenučko, že jeho
signály zachytil iba Timov ostrý sluch. Ucho spľas-
lo, prestalo načúvať a Tim sa znova oddal spánku.
Nikto sa ani nepohol, kým ich nezobudilo hlas-
né vrčanie. R-r-r-r-r-r-r-r-r-r! R-r-r-r-r-r-r-r-r-r! Strhli
sa zo spánku, chlapci vydesene vystrelili do sedu.
Čo to vrčí?
„Lietadlo,“ povedal Julian a zahľadel sa na ne-
veľké lietadlo, čo prelietalo nad kopcom. „Zrejme
z toho letiska! Páni, už je deväť päť! Nechce sa mi
veriť – spali sme takmer dvanásť hodín!“
„Ja ešte nevstávam, pokračujem v spánku,“ za-
mrmlal Dick, privrel viečka a znova sa pohodlne
usalašil na machovom lôžku.
„Nie, nie, stačilo,“ vyhlásil Julian a štuchol do
brata. „Taký krásny deň je hriech prespať! Hej, ba-
by, už ste hore?“
„Áno,“ volala George, sadla si a pretrela oči. „Zo-
budilo ma to lietadlo. Aj Anna je už hore – o Timo-
vi ani nehovorím; práve odbehol za nejakým králi-
kom či čím.“
„Ideme sa umyť k studničke,“ oznámila Anna
a vykutrala sa z deky. „Potom uvaríme raňajky. Dá-
te si vajíčka natvrdo?“

42
 Slnko sa usmievalo z belasej oblohy, vetrík sa
prebudil a znova sviežo podúval. Umyli sa v stude-
nej vode a Timmy sa poriadne napil – smädno chlí-
pal priezračnú vodu, čo sa prúdom rinula z prame-
ňa a trieštila sa mu na ňufáku. Potom prišli na rad
raňajky.
V závetrí obrovského kríka bez problémov rozlo-
žili oheň. Voda v rajnici zovrela, vajíčka sa pekne
uvarili. Chlieb, maslo a paradajky dopĺňali jedno-
duché jedlo, ktoré zapili výborným studeným mlie-
kom.
Uprostred raňajok začal Timmy brechať ako
divý, no neprestával vrtieť chvostiskom – ostatní sa
dovtípili, že sa asi blíži Toby. Začuli brechať Olive-
ra a hneď ho aj uvideli, zadychčaného a rozblázne-
ného. Najprv sa pozdravil s Timom, potom obehol
stolovníkov a zaradom ich pooblizoval.
„Ahoj, ahoj, ahoj!“ doľahol k nim Tobyho hlas
a vzápätí sa jeho majiteľ vynoril spoza kručinky.
„Dobre ste sa vyspali? Páni moji, dobre vidím? Prá-
ve raňajkujete? Vy ste mi teda pekní spachtoši! Ja
som vstával už o šiestej. Stihol som podojiť kra-
vy, vypratať kôlňu, nakŕmiť sliepky a pozbierať vaj-
cia.“
Päťka sa kolektívne zahanbila. Toby inkasoval
obdivné pohľady. No toto! Hotový farmár!
„Priniesol som vám čerstvé zásoby – mlieko,
chlieb, vajcia a koláč,“ povedal chlapec a zložil na
zem košík.
„To je od teba veľmi milé,“ ozval sa Julian, „ale
vieš, že nič neprijmeme zadarmo, za jedlo zaplatíme.

43
Nevieš náhodou, koľko dlhujeme za včerajšok? Rád
by som sa vyrovnal. Musíme všetko zrátať.“
„Pozri, mama vravela, že nemusíte za nič platiť,“
začal Toby. „No ja viem, že ste slušňáci a budete
chcieť zaplatiť. Dohodnime sa teda tak, že zakaždým
zaplatíte mne, ja budem peniaze odkladať do buksy
a na rozlúčku kúpim mame vo vašom mene nejaký
super darček. Súhlasíte?“
„Dobrý nápad,“ schválil návrh Julian. „Nemohli
by sme prijať stravu zadarmo, ale dobre viem, aké
sú mamy – nechcú prijať peniaze za štedrosť a dob-
rotu! Nech teda bude po tvojom. Vyrátaj, koľko dl-
hujeme za dnes i včera, a zaplatím.“
„Sedí vec,“ ozval sa Toby v obchodníckom du-
chu. „Nevyjde vás to draho. Vyhotovím účet, kým vy
upracete riad a odložíte nové zásoby.“
Hrnčeky a taniere putovali k studničke a chlapci
ta odniesli aj nové zásoby jedla, aby ho Anna uložila
do „chladničky“. Toby úhľadne spísal účet, ktorý Ju-
lian okamžite zaplatil. Toby potvrdil príjem peňazí
podpisom a vrátil účet platiteľovi.
„Nech sa páči – nadviazali sme obchodné vzťa-
hy,“ ceril sa Toby. „Kam sa dnes chystáte? Choďte
si pozrieť jaskyne, tie sú svetové, poprípade skočte
na motýliu farmu. A čo tak zbehnúť k nám dolu na
farmu? Môžete si urobiť jednodňový výlet.“
„Nie, dnes nie. Radšej niekedy inokedy,“ povedal
Julian, lebo nechcel zneužívať pohostinnosť pani
farmárky. „Do jaskýň sa mi tiež nechce. Vonku je
krásne, škoda zaliezť pod zem do tmy. Čo budeme
robiť, baby?“

44
 No skôr ako padlo rozhodnutie, psy začali kon-
certovať, potom zmeraveli, dívali sa k rozbujnené-
mu kríku a vetrili.
„Tim, kto je tam? Choď, môj. Choď sa pozrieť!“
nabádala ho George.
Timmy odbehol za krík, za ním aj Oliver, a vtom
deti začuli prekvapený hlas.
„Ahoj, Oliver! Čo tu robíš? Zatúlal si sa? Máš i ka-
maráta?“
„To je pán Gringle,“ ozval sa Toby. „Jeden z tých
dvoch, čo vedú motýliu farmu. Často sa po kopci
preháňa so sieťkou, je to dobré miesto, poletujú tu
vzácne motýle.“
Spoza kručinky sa vynoril chlapík, trochu čudný
typ, neupravený, neostrihaný, s okuliarmi až kdesi
na špičke nosa. V ruke držal veľkú sieťku na motý-
le a len čo zbadal deti, zastal.
„Zdravím vás! Koho to tu máš, Toby? Vidím, že
ste celá družina!“
„To sú moji kamaráti, pán Gringle,“ ozval sa
Toby. „Dovoľte, aby som vám ich predstavil. Julian
Kirrin, Dick Kirrin, Anna Kirrinová, George Kirri-
nová – ich sesternica – a pes Timothy.“
„Nazdar! Teší ma!“ povedal pán Gringle a do-
šuchtal sa ku skupinke detí, veľkú sieťku na motý-
le mal prehodenú cez plece. Spoza okuliarov sa na
svet zvedavo dívali jeho jasné oči. Zdvorilo kývol hla-
vou každému zo štvorice výletníkov. „Traja fešáci
a jedna slečinka. Vidí sa mi, že ste slušné deti. Však
nebudete trúsiť smeti ani sa hrať s ohňom na tom-
to krásnom kúsku zeme?“

45
 „To by nám nenapadlo ani vo sne!“ vyhŕkla
George celá šťastná, že si ju poplietli s chlapcom.
Nič by jej neurobilo väčšiu radosť! „Pán Gringle,
nemohli by sme si pozrieť tú vašu motýliu farmu?
Veľmi by sme ju chceli vidieť!“
„Čo by nie, chlapče, pravdaže, pravdaže,“ priky-
voval pán Gringle a v očiach sa mu rozhoreli ohníč-
ky. „Žijeme si tu na samote, neveľmi sem chodia
návštevníci, nuž, ak k nám niekto zavíta, je to uda-
losť! Tadeto, prosím, tadeto!“