D iablova

11 pal adínk a

Au gibet noir, manchot aimable,

Dansent, dansent les paladins,
Les maigres paladins du diable,
Les squelettes de Saladins.
Arthur Rimbaud: Bal des Pendus

„Alastair,“ oslovila ho Cordelia. Rukami sa opierala o bratov chr-

bát a tlačila ho do koča, alebo sa o to aspoň pokúšala. Nanešťastie
to bolo ako snažiť sa pohnúť balvanom. Alastair sa zatiaľ neodle-
pil od dverí. „Alastair, nastúp do koča.“
Brat si prekrížil ruky na hrudi. Tváril sa pobúrene. Vo svete
plnom zmätku, pomyslela si podráždene Cordelia, sa aspoň nie-
ktoré veci nemenia. „Nenastúpim,“ vyhlásil. „Na tom pochabom
stretnutí ma aj tak nikto nechce.“
„Ja áno,“ povedala trpezlivo, „a oni tiež. Dôkaz mám dokonca
v písomnej podobe.“ Zamávala naňho poskladaným listom. V to
ráno po raňajkách ho doručil poslíček Neddy, ktorého služby vy-
užívala Veselá zbojnícka družina najčastejšie.
V  mene Veselej zbojníckej družiny žiadal, aby Cordelia aj
Alastair prišli popoludní do krčmy U diabla „prebrať vývoj situá-
cie“. Cordelia musela uznať, že sa jej uľavilo, keď list dostala – až
dovtedy si neuvedomila, ako sa obávala, že ju ostatní zo všetkého

178
 D i a b l o va pa l a d í n k a

vylúčia. Za to, ako zle sa zachovala k Jamesovi a Matthewovi, ale-

bo za to, ako sa oborila na Lucie. Ale nie – veselo ju pozvali, do-
konca aj s Alastairom.
„Neviem si predstaviť, prečo by ma tam niekto z nich chcel,“
zavrčal Alastair.
„Možno ich presvedčil Thomas,“ prehodila Cordelia. Alastair
pri tých slovách hneď zabudol, že mal odolávať jej pokusom vy-
tiahnuť ho von. Pustil sa rámu dverí a obaja sa takmer skotúľali
zo schodov. Cordelia počula, ako sa Risa, zababušená do kožu-
šinových prikrývok a usadená na sedadle kočiša, ticho zasmiala.
Vliezli do koča a vydali sa na cestu. Alastair sa tváril trocha
zaskočene, akoby nemohol celkom uveriť, že predsa len ide. Mal
so sebou kopije a svoju obľúbenú dýku – keďže Cordelia zostala
neozbrojená, aby sa nepozabudla a náhodou neprivolala Lilith.
Nenávidela to. Bola Tieňolovkyňa a ísť von bez zbrane jej pripa-
dalo ako ísť von nahá, len oveľa nebezpečnejšie.
„Prečo predo mnou stále spomínaš Thomasa?“ opýtal sa
Alastair. Míňali rady bielych domov, mnohé s vencami z cezmíny
na vchodových dverách. Risa sa očividne rozhodla, že do krčmy
U diabla pôjde po vedľajších uliciach, aby sa vyhla rušnej dopra-
ve v Knightsbridgei, zhoršenej vrcholiacou predvianočnou ná-
kupnou horúčkou.
Cordelia zdvihla obočie.
„Thomasa Lightwooda,“ spresnil a potiahol sa za šál.
„Nemyslela som, že narážaš na Tomáša Akvinského,“ utrúsila
Cordelia. „A spomínam ho, lebo nie som úplne sprostá, Alastair.
Keď ho zatkli, okamžite si sa objavil v Inštitúte a všetkým si ozná-
mil, že si presvedčený o jeho nevine, lebo si ho celé dni sledoval.“
„Netušil som, že to všetko vieš,“ zahundral Alastair.
„Matthew mi to povedal.“ Vystrela ruku v rukavici a pohlad-
kala brata po líci. „Nie je hanba, že ti na niekom záleží, Alastair.
Aj keď to bolí.“
„Rana je miesto, ktorým do teba vchádza svetlo,“ predniesol
Alastair. Bol to jej obľúbený Rúmího citát. Cordelia rýchlo po-
zrela von oknom.

179
 Tŕ ňo vé puto

Nahovárala si, že nemá byť hlúpa a nemá plakať bez ohľadu

na to, aký bol Alastair láskavý. Za oknom sa mihali preplnené ulice
Piccadilly, kde predavači tlačili fúriky s cezmínovými a brečtano-
vými vencami a drevenými hračkami. Popri nich hrkotali omni-
busy s reklamami na plechovky vianočných sušienok a prskaviek.
„Nebude ti prekážať, že sa stretneš s Jamesom, alebo áno?“ uis-
ťoval sa Alastair. „Nebude ťa to trápiť?“
Cordelia sa potiahla za čipku na sukni. Obliekla si svetlé levan-
duľové šaty, ktoré jej kúpila matka, keď prišli do Londýna, s pri-
veľkým množstvom čipiek a volánikov. Jedinou ďalšou možnos-
ťou boli elegantné róby, čo si kúpila v Paríži, ale keď otvorila kufor
a dotkla sa hodvábnych a zamatových šiat starostlivo zabalených
v jemnom papieri, zaplavil ju len smútok. Čas strávený v Paríži jej
teraz pripadal poznačený tieňom, ako keď stmavne stará fotografia.
„Ja som odišla od neho, Alastair,“ pripomenula. „Nie naopak.“
„Viem,“ odvetil, „ale občas niekoho opustíme, aby sme sa
ochránili, no nie? Nie preto, lebo s ním už nechceme byť. Pravda-
že,“ pokračoval, „ak nie si zaľúbená do Matthewa. V tom prípade
mi to radšej povedz hneď, aby si to na mňa nevybafla neskôr. Som
pripravený a myslím, že to zvládnem.“
Cordelia vystrúhala grimasu. „Už som ti hovorila, že neviem,
čo cítim...“
Koč so šklbnutím zastal. Cez park a Trafalgarské námestie
prešli rýchlo, takže už stáli pred krčmou U diabla. Keď Corde-
lia a Alastair vystúpili, Risa zavolala, že ich bude čakať za rohom
na Chancery Lane, kde bola premávka pokojnejšia.
Na prízemí U diabla bolo rušno ako vždy. Obvyklá zbierka
štamgastov zapĺňala priestor s vysokým stropom, a keď za sebou
zatvorili dvere, zo vzdialeného kúta ich privítal opitý chaluháč
Pickles. Alastair sa zatváril ohromene, keď barman Ernie oslovil
Cordeliu menom. Cordelia pocítila nepatrný príval hrdosti: vždy
ju potešilo, keď Alastaira niečím prekvapila, bez ohľadu na to, koľ-
ko mala rokov.
Viedla ich pomedzi ľudí k zadným schodom. Cestou minu-
li Polly, ktorá nad hlavou neisto niesla podnos s nápojmi. „Všet-

180
 D i a b l o va pa l a d í n k a

ci tvoji zbojníci sú už hore,“ prezradila Cordelii, kývla jej na po-

zdrav a potom vytreštila oči na Alastaira. „No teda, kto by bol
tušil, že ten najkrajší Tieňolovec sa doteraz niekde ukrýval? Ako
sa voláš, drahý?“
Alastair, pre zmenu taký šokovaný, že sa nezmohol na slovo,
dovolil, aby ho Cordelia potiahla nahor po schodoch. „To bolo...
Naozaj...“
„Neboj sa,“ utrúsila s úsmevom Cordelia. „Budem dávať veľký
pozor, aby ťa neobrala o počestnosť.“
Alastair sa na ňu zamračil. Došli na vrch schodiska a zasta-
li pred známymi dverami, nad ktorými bolo vytesané: Nezáleží
na tom, ako človek zomrie, ale ako žije. S. J.
Alastair si to so záujmom prečítal. Cordelia ho štuchla do boku.
„Chcem, aby si tam bol milý,“ napomenula ho prísne. „Ne-
chcem počuť žiadne poznámky o tom, že nábytok je ošúchaný
a busta Apolóna má odštiepený nos.“
Alastair zdvihol obočie. „Ošumelosť nábytku ma nikdy netrá-
pi,“ vyhlásil nadnesene, „ale úbohosť spoločnosti áno.“
Cordelia podráždene vyprskla. „Si neskutočný,“ oznámila
a otvorila dvere.
Malá miestnosť bola preplnená. Zdalo sa, že všetci ostatní už
prišli: pravdaže, boli tam James, Matthew, Thomas a Christopher,
ale aj Lucie a Jesse, Anna a dokonca aj Ariadne Bridgestocko-
vá. Všetok dostupný nábytok zo susednej spálne presunuli, aby si
mali kam sadnúť (počítajúc parapet, na ktorom sedela Lucie), ale
bolo to tesné. James a Matthew nesedeli vedľa seba, no Cordelia
si povedala, že bude rada, že prišli a nevyzerali, akoby sa na seba
mračili.
Keď Alastair s Cordeliou vošli, ozval sa zborový pozdrav. Tho-
mas vstal z opierky Anninho kresla a podišiel k nim. Orieškovo-
hnedé oči mu žiarili. „Prišiel si,“ prihovoril sa Alastairovi.
„No, bol som pozvaný,“ pripomenul Alastair. „To je tvoja práca?“
„Nie,“ vyhlásil Thomas. „Teda, ako súčasný majiteľ Cortany
by si tu mal byť. Okrem toho si Cordeliin brat, takže by nemalo
zmysel ťa vynechať...“

181
 Tŕ ňo vé puto

Cordelia sa rozhodla, že je načase, aby sa vyparila. Rozpačito

sa usmiala na Lucie, ktorá jej úsmev rovnako rozpačito opätovala,
a šla si sadnúť na pohovku vedľa Ariadne.
„Počula som, že si bola v Paríži,“ prihovorila sa jej Ariadne.
Cordelii sa zdala iná ako predtým, ale nedokázala by pomenovať
v čom. „Vždy som tam chcela ísť. Bol úžasný?“
„Paríž je nádherný,“ povedala Cordelia. Neklamala – Paríž bol
nádherný. Za nič z toho, čo sa stalo, nezodpovedalo to mesto.
Zachytila Matthewov pohľad. Trocha smutne sa usmial. Cor-
delia si s bolesťou pri srdci všimla, že vyzerá hrozne – no, hrozne
na jeho pomery. Vesta mu neladila so sakom, na jednej z topánok
sa mu roztrhla šnúrka a vlasy mal strapaté. Bolo to zhruba také zlé,
akoby niekto iný prišiel na večierok s dýkou zapichnutou v hrudi.
Cordelii v hlave vírili nenávidené myšlienky. Bol opitý? Pil v to
ráno? V Paríži to na ňom nebolo vidieť. Čo znamenalo, že teraz
sa na to vykašľal? Aspoňže prišiel, pomyslela si.
James... James vyzeral ako vždy. Upravený, pokojný, so starost-
livo nasadenou Maskou. Nedíval sa na ňu, ale Cordelia ho už po-
znala natoľko dobre, že vycítila jeho napätie. Svoje muky nedával
najavo tak zreteľne ako Matthew, teda ak sa vôbec trápil.
„A ty,“ pokračovala v rozhovore s Ariadne, „si v poriadku?
A tvoji rodičia? Mrzí ma, čo postretlo tvojho otca, no aspoň sa
mu nič nestalo.“
„Myslím, že moji rodičia sa majú celkom dobre,“ prehodila
pokojne Ariadne. „Momentálne nebývam u nich, ale u Anny.“
Aha. Cordelia pozrela na Annu, ktorá sa smiala na niečom,
čo hovoril Christopher. Ariadne po nej túžila a Anna odolávala –
znamenalo to, že Anna sa napokon vzdala? Čo sa to s nimi dvoma
deje? Možno Lucie pozná odpoveď.
Thomas znova zaujal svoje miesto na opierke Anninho kres-
la. Alastair zastal pri nepoužívanom kozube. Cordelii neuniklo,
že Thomas má na sebe niečo nové – dlhý zelený šál, ktorý patril
Alastairovi. Daroval ho brat Thomasovi?
Miestnosťou sa rozľahol hlasný praskot a Cordelia sa prudko
obzrela. Christopher búchal do stola neveľkým kladivkom.

182
 D i a b l o va pa l a d í n k a

„Otváram toto stretnutie!“ zvolal.

„Je to ozajstné sudcovské kladivko?“ opýtal sa Thomas. „Ne-
používajú také v Amerike?“
„Áno,“ prisvedčil Christopher, „ale kúpil som ho v obchode
s drobnosťami, a ako vidíte, už nám prišlo vhod. Zišli sme sa tu
dnes popoludní, aby sme prebrali...“ Obrátil sa k Jamesovi a pre-
hovoril tichším hlasom. „Aké je poradie diskusných bodov?“
James sa zlatistými očami rozhliadol po miestnosti. Tie oči
v minulosti dokázali Cordelii roztopiť všetky kosti a zauzliť žalú-
dok. Teraz už nie, presviedčala sa pevne. Určite nie.
„Najprv prediskutujeme problém Lilith,“ zhrnul James. „Kon-
krétne to, že oklamala Cordeliu, aby sa stala jej paladínkou, a že
pre jej dobro aj pre dobro nás všetkých musíme nájsť spôsob, ako
puto medzi nimi zlomiť.“
Cordelia prekvapene zažmurkala. Netušila, že toto stretnutie
sa bude týkať v prvom rade jej, nie Tatiany ani Beliala.
„Úprimne povedané,“ ozvala sa Ariadne, „nikdy som o paladí-
noch nepočula, až kým mi Anna neprezradila, čo sa stalo. Zrejme
je to ohromne starobylý pojem?“
Christopher opäť zabúchal kladivkom. Keď naňho pozreli, sia-
hol pod stôl a vytiahol obrovský starý zväzok, ktorého väzba bola
z dômyselne vyrezávaného dreva. S rachotom ho pustil na stôl.
„Takže si priniesol kladivko aj knihu?“ opýtal sa Matthew.
„Verím v dôležitosť dôkladnej prípravy,“ prehodil Christopher.
„Pojem paladín som počul už predtým, v Akadémii, ale len okra-
jovo. Tak som si ho vyhľadal.“
Všetci naňho s očakávaním pozreli. „A?“ ozval sa napokon
Alastair. „Alebo je to celý príbeh?“
„Ach, áno, prepáč,“ zamrmlal Christopher. „Paladín je skrátka
názov pre bojovníka, ktorý prisahal, že bude slúžiť mocnej nadpriro-
dzenej bytosti. Existujú príbehy o tieňoloveckých paladínoch – zvia-
zaných s Razielom alebo aj iným anjelom –, ktoré siahajú až do čias
prvých Tieňolovcov. Ale už stovky rokov sa žiadny neobjavil. Posled-
ná zmienka, čo som našiel, pochádza spred päťsto rokov a paladí-
nov spomína ako ľudí ‚z dávnych čias‘, ktorí ‚už nie sú medzi nami‘.“

183
 Tŕ ňo vé puto

Lucie sa zamračila. „Existovali aj paladíni zviazaní s démonmi?“

„Medzi Tieňolovcami nie,“ odvetil Christopher, „prinajmen-
šom nie v našich záznamoch.“
„Určite sa to už stalo,“ ozval sa Alastair, „ale pravdepodobne
sa za to natoľko hanbili, že to nezapísali.“ Cordelia naňho vrhla
chladný pohľad. „Čo?“ nechápal. „Vieš, že mám pravdu.“
Christopher si odkašľal. „Existujú záznamy o niekoľkých oby-
čajných, čo sa stali paladínmi Veľdémonov. Zvyčajne sa opisujú
ako hrôzostrašní bojovníci, ktorí zabíjali pre potešenie a nepo-
znali zľutovanie.“
„A zostali paladínmi až do smrti?“ chcel vedieť James.
„Áno,“ prisvedčil pomaly Christopher, „ale neboli to ľudia,
čo by zomreli v posteli. Takmer všetci zahynuli násilnou smrťou
v tej či onej bitke. Problém spočíva v tom, že všetci túžili byť pa-
ladínmi démonov.“
„Bol niektorý z nich zviazaný konkrétne s Lilith?“ opýtala sa
Cordelia.
„Myslím, že nie,“ uvažoval Christopher. „Tuším si vravela, že
Lilith ťa urobila svojou paladínkou, lebo stratila svoju ríšu – Edom.
Vraj je to hrozné miesto, spálená púšť pod žeravým slnkom.“
„Tak prečo ho chce získať späť? Čo je na ňom také dôležité?“
ozvala sa Ariadne.
„Démoni dosť lipnú na svojich ríšach,“ vysvetlil James. „Fun-
gujú ako zdroj moci, pričom ríša je takmer predĺžením samotné-
ho démona.“ Zamračil sa. „Keby sme prišli na spôsob, ako vyhnať
Beliala z Edomu, možno by Lilith prepustila Cordeliu.“
„Pochybujem, že by to bolo také jednoduché,“ poznamenal
ponuro Christopher. „Páči sa mi však šírka tvojho uvažovania,
James. Edom je svet, ktorý bol v minulosti takmer ako ten náš.
Dokonca mal aj Tieňolovcov a hlavné mesto Idumeu, podobné
nášmu Alicante. Tamojších nefilov však zničili démoni. Niektoré
staré texty hovoria o tom, že kniežatá pekla spomínajú Edom ako
miesto veľkého víťazstva, kde Razielove nádeje stroskotali. Viem si
predstaviť, že čo sa týka ríš, je to pre nich trofej a... vidím, že sa už
nesústredíte, takže len poviem, že mám v úmysle túto tému lepšie

184
 D i a b l o va pa l a d í n k a

preskúmať. A prinútiť vás všetkých, aby ste mi s tým pomohli,“

dodal a zamával na nich kladivkom.
Zdalo sa, že všetci čakajú, čo povie Cordelia. „Chápem, pre-
čo si všetci myslíte, že by sme sa mali sústrediť na to, ako ma vy-
slobodiť spod Lilithinej moci. Keby som mohla opäť pozdvihnúť
Cortanu, bola by našou najlepšou zbraňou proti Belialovi.“
„Nebuď smiešna,“ kárala ju nahlas Lucie. „Sústredíme sa na to,
lebo si v nebezpečenstve a záleží nám na tebe.“
Cordelia cítila, ako sa červená. Hrozne ju to potešilo.
„Ak smiem niečo povedať...“ ozval sa James. „Lucie má prav-
du, no takisto aj Cordelia. Je jasné, že Belial nám nikdy nedá po-
koj. Možno keby celá moja rodina zomrela...“
„James,“ zamrmlala Lucie a tvár jej zbledla. „Ani na to nepo-
mysli.“
„... ale aj potom by Tatiana zostala na slobode a spôsobova-
la by problémy. Cortanou by sme mohli ukončiť Belialov život.“
„Jednej veci nerozumiem,“ zamiešala sa do toho Anna. „Knie-
žatá pekla sú predsa nesmrteľné, nie je tak? A aj tak sme už viac-
krát počuli, že Cortana dokáže Beliala zabiť. Dokáže ho zabiť,
alebo nie?“
„Veľká časť jazyka týkajúceho sa Beliala, Lilith a kniežat pekla
je poetická. Symbolická,“ vysvetlil Jesse a sýta, mäkká farba jeho
hlasu Cordeliu zaskočila. Znel dosť sebavedomo na to, že strávil
toľko rokov len napoly živý a skrýval sa. Zachytil ich prekvapené
pohľady a usmial sa. „Ako duch som veľa čítal. Najmä keď som si
uvedomil, že moja matka sa dala zatiahnuť do spolupráce s moc-
nými démonmi. Boli časy,“ pokračoval, „keď bol výskum kniežat
pekla a ich schopností celkom populárny. Nanešťastie, telá mní-
chov, mágov a ostatných, čo sa mu venovali, mali nepríjemný zvyk
zjavovať sa pribité na kmene stromov.“
Všetci sa strhli.
„Práve preto je kníh s takými informáciami málo a sú staré.
A neriešia spomínaný paradox. Sú plné podobných hádaniek. Lu-
cifer žije, ale nežije. Beliala nemožno zabiť, ale Cortana môže Be-
liala zastaviť tromi smrteľnými údermi.“ Pokrčil plecami. „Belial

185
 Tŕ ňo vé puto

sa Cortany rozhodne bojí. Podľa mňa musíme veriť, že to niečo

znamená.
„Možno ho tretí zásah meča uvedie do hlbokého a trvalého
spánku?“ nadhodil Thomas.
„Z ktorého ho prebudí bozk Leviatanových lepkavých chápa-
diel?“ dodal Matthew a ozval sa zborový znechutený ston.
„A čo tvoje sny, James?“ pripomenula Anna. „V minulosti si
mal vždy moc vidieť, čo Belial chystá.“
James pokrútil hlavou. „Teraz nič,“ odvetil. „Vlastne sa mi už
tak dlho nič nesnívalo, až ma to začalo znepokojovať. Žiadne sny,
žiadne vízie, žiadne hlasy. Ani náznak Beliala v mojej mysli, od-
kedy... no, odkedy som bol v Cornwalle.“ Zamračil sa. „Snívalo sa
mi, že vidím dlhú prázdnu cestu, nad ktorou sa preháňajú démo-
ni, a počul som Belialov hlas. Odvtedy nič. Akoby som predtým
nakúkal cez dvere a teraz... teraz sú zatvorené.“
„Počul si jeho hlas?“ uisťovala sa Anna. „Čo vravel?“
„Prebúdzajú sa,“ predniesol James.
Cordelia mala pocit, akoby kráčala po schodoch a jeden vyne-
chala. Strhla sa a žalúdok jej poskočil. Zachytila Matthewov po-
hľad. Aj on vyzeral zaskočený, ale keď pokrútila hlavou, prikývol.
Zatiaľ sa rozhodli mlčať.
„Ale čo to znamená?“ uvažovala nahlas Anna a obrátila sa k Jes-
semu. „Povedal ti niekedy Belial niečo podobné? Prebúdzajú sa?“
Jesse roztiahol ruky. „Myslím, že keď posadol mňa, bolo to iné,
ako keď chce posadnúť niekoho živého. Keď Belial obsadil moje
telo, neuvedomoval som si jeho prítomnosť a nemal som žiadne
spomienky na to, že moje telo opustilo Chiswick. Vždy, keď ste
sa s ním stretli, kým bol vo mne... som bol v úplnom bezvedomí.
A odvtedy som ho nevnímal, nezjavil sa mi ani nič podobné.“
„Možno je to dobrá správa?“ prehodil Thomas. „Možno ho
niečo spomalilo, takže máme ešte čas?“
„Možno,“ pripustil pochybovačne James. „Ale netvrdím, že všet-
ko je, ako má byť. Nesníva sa mi síce o Belialovi, ale ani o ničom
inom. Počas posledných nocí sa mi nesníva vôbec nič. Vidím len
biele prázdno tam, kde by mali byť sny.“

186