PLAVBA V ADRŠPACHU

Letné prázdniny, obdobie od prvého júla do tridsiateho prvého augusta, kedy všetci študenti nadšene
odhodia školské tašky a sú pripravený si to naplno užiť. No nie je to len mládež, kto vypne hlavu, uvoľní sa
a je pripravený získať nové spomienky, na ktoré bude nezabudne. Povedzme si to na rovinu, kto by sa na
to netešil. Výnimkou nie so ani ja s mojou rodinou. Svoj najlepší zážitok som získala takto:
Bol pätnásty august. Polovica prázdnin za nami a ja som sa pripravovala na ďalší deň strávený v
Česku. Dnes sme sa totiž vybrali na túru do Skalného mesta Adršpach.
„Jéj, pozrite aké to tu je pekné,” povedala nadšene moja mama, „poďte sem, nech si vás môžem odfotiť!”
„Ach, Bože a je to tu zas,” pomyslela som si a vyčarovala ten najkrajší úsmev, aký som vedela. Po chvíli sa ozvalo
frflanie môjho mladšieho brata Daniela: „No konečne, myslel som si, že tu zostarnem!” „ Keď sa ti nepáči, tak
môžeš nabudúce ostať doma a čistiť záchod,” schladil ho môj tatko. Škodoradostne som sa pousmiala a
pokračovala v turistike.

Po nejakom čase sme sa dostali ku smerovníku a kase s lístkami. „Ideme naspäť, alebo sa ideme pozrieť
na plte?” opýtala sa mama. „ Tak, keď už sme tu tak sa tam poďme pozrieť,” rozhodol môj otec a prekvapivo
sme súhlasili aj ja a Dano. Podišla som ku okienku a poprosila si štyri rodinné lístky. „Bude to dvesto korún,”
povedala predavačka. No tak a teraz sa ukáž, moja milá matika. „ Mám lístky a je to tadiaľto!” zakričala som po
chvíli na zvyšok našej skupiny a vydali sme sa spoločne hore schodmi do priesmyku. Po asi tak miliarde
schodoch sme sa dostali na koniec nejakej podivne dlhej rady. A vtedy prebrala slovo bratova kamarátka-
puberta: „To tu akože máme čakať? Dovtedy tu zostarnem. Môžu ísť do ... .” Ja som si však iba povzdychla a
vytiahla z vrecka mobil. Ešte, že ťa tu mám, s tebou mi to ubehne rýchlejšie. „Hej, aj ja chcem mobil. Požičaj mi
ho.” skučal mi za chrbtom Daniel. „Nie nepožičiam, hraj sa tam s kamienkami.” odvrkla som mu. „Maminkaaaaa,
Paťa je na mobile!” „Čože je?!? Okamžite ho odlož!” „Ale ma... .” „ Žiadne vyjednávanie tých desať minút ťa
nezabije.” „Pch, určite, zomrem tu od nudy.” zamrmlala som si. „Počítaj svoje posledné minúty.” vrátil mi úder
ten malý smrad.

Konečne sme boli na rade a nalodili sa na plť. „Dobrý deň, vážení návštevníci, som váš dnešný kapitán.
Najskôr organizačné a bezpečnostné veci. Na konci tejto steny budete môcť vidieť plavecké koleso. To je v
prípade potopy pre kapitána na záchranu. Poprosím vás, aby ste sa nevykláňali z lode a sedeli v kľude. Och,
ešte by som zabudol, zdvihnú ruku všetci, ktorí sú z Česka. Teraz Poliaci?” zdvihli sa nejaké ruky a kapitán
hneď pokračoval, „dnes ráno sme mali poľskú inváziu, ktorá nám skoro rozobrala loď, dúfam, že ste neni
príbuzný.” loďou zaznel smiech. „No a nakoniec Rusi?” nikto sa však neprihlásil „ha, nechcú sa priznať, čo?
Sviniari jedni. No, ale zas ani ja by som sa na ich mieste neprihlásil. Tak dobre môžeme teda vyplávať.” loďou to
znovu zašumelo smiechom a my sme sa posunuli vpred.

Celá plavba bola jeden obrovský nezabudnuteľný zážitok. Náš sprievodca (kapitán) mal vždy čo povedať. Z
rukáva vždy vedel vytiahnuť vtipnú hlášku, ktorá nenechala nikoho ticho sedieť. „Napravo pred nami je Port
Singapur, kde budeme vystupovať, pokud vás neutopím a tam vás čaká romantických tristopadesát schodú.” „
Vodička z jezírka má bájnu magickú moc...kto sa jej jeden krát napije, bude benďať do kíbla po celú noc. Ako to
tu hovoríme: Na Morave majú slivovicu, my tu máme sračkovicu.” všetci sa nahlas zasmiali a to kapitána len
povzbudilo v rozprávaní. „ Hneď napravo je strážnik našeho jezírka, vodník Šecírko. Má taková červené gúlví, to
proto, že tu pálí marihuane. Pred ním je jeho žena Božena, tá má oči nebeské, červený nos však svedčí o tom,
že je alkoholička. No a ten posledný je ich syn. Jedno oko nebeské po máme, druhé červené po otcovi. Sú to
taká patologická rodina, no.” „ Pozor, pozor, pred námi je veľmi kritické miesto. Zatopený komín z Titanicu a tá
ruka, to bila moja tchíňa, po poľsky baba nepotrebná.” „A tu hneď, vedľa tej opičky môžete vidieť slona, ako sa
trepe do garáže.” Po chvíli ticha sa znovu ozval veselý hlas našeho sprievodcu: „Tak vážený návštevníci,
budeme končiť. Tý, ktorí vedia plávať vyskakujú naľavo, tí, čo nie napravo, aby ste si neprekážali.” pozrela som
sa na svojho brata a videla som aj na ňom, že mu je ľúto, že tá plavba už končí.

Musím uznať, že to prekonalo všetky moje očakávania. To ako to zobrali s humorom a aj celá tá krásna
príroda stáli za to čakanie. Ak by som nemuseli prejsť sem to nekonečno schodov a ďalších tristo naspäť išla by
som sem určite minimálne ešte raz. Veď ako sa hovorí: Nesúď knihu podľa obalu.