AKO PÍSAŤ BELETRIZOVANÝ ŽIVOTOPIS

HODNOTENIE spolu 28 bodov

Vonkajšia forma – 4 body (ako v rozprávaní)

Vnútorná forma:
Obsah – 4 body, musí tu byť:
 dodržanie témy
 príbehovosť
 faktografickosť –umelecké zakomponovanie najdôležitejších faktov – minimálne 5
bodov z nižšie uvedených:
OSNOVA:
1. narodenie (bolo načase, že som sa narodil...)
Volám sa Tomáš Horvát. Pochádzam z bohatochudobnej rodiny, ktorej korene siahajú až po
prvého Horváta na tejto zemi. Narodil som sa sám v opustenom dome, zatiaľ čo sa moja
mama zabávala v krčme. Detstvo som mal ťažké, asi tak 5 kilové, ale presúkal som sa cez
všetky prekážky a teraz je zo mňa vysoký šuhaj, ktorý je najkrajší v noci.

...
Pred šestnástimi rokmi mi sudičky prisúdili, že raz budem chodiť na gymnázium, sedieť v tejto
ošarpanej triede, a písať beletrizovaný životopis, za ktorý dostanem jednotku.

2. rodinné zázemie ( súrodenci)

3. detstvo, materská škola – prvé slovíčka, prvé kroky, čo ste vyviedli
4. základná škola - kde
5. stredná škola (ak mi niekto povie, že prežívam najkrajšie roky...), ako si sa dostal na
SŠ, prečo si si vybral práve túto
6. záujmy, schopnosti
7. predsavzatia na záver (svet ešte netuší, čo ho čaká), ambície, ciele do budúcnosti
Takto doposiaľ vyzerá môj pokojný život na rozbúrenom mori. Keď dostanem otázku, čo
ďalej, odpoviem – hrať futbal.

 údaje zo svojho života si autor vyberá podľa ľubovôle, zaujímavostí

 beletrizovaný životopis zachytáva vlastný život autora alebo inej osoby
 neopisujeme podrobne celý život

Kompozícia 4 body
 uplatnenie zodpovedajúceho slohového postupu, v tomto prípade opisný, informačný,
rozprávací slohový postup, prípadne prvky výkladu na vysvetlenie nejakej skutočnosti,
napr. pri opisovaní nie vlastnej osoby, ale inej, kto bola tá osoba
 členenie textu – úvod, jaro, záver, prípadne členenie na odseky podľa bodov osnovy
 časová postupnosť

Jazyk – 4 body
 slovné druhy typické pre daný slohový postup: slovesá, podstatné a prídavné mená,
príslovky miesta, času, zámená, predložky, spojky, číslovky
 správne morfologické tvary
 správna syntax – slovosled, synonymá, vynechanie slov, nadbytočné slová

1
Pravopis – 4 body (k dispozícii sú Pravidlá slovenského pravopisu)
0-2 chyby – 4 body
3-5 chýb – 3 body
6-8 chýb – 2 body
9-11 chýb – 1 bod
12 a viac chýb – 0 bodov

Štýl – 4 body

 využitie lexiky (jazykových prostriedkov) typickej pre daný jazykový štýl (hovorový
štýl: hovorové slová, citovo zafarbené slová, slang, frazeologizmy, spisovné aj
nespisovné slová, administratívny štýl: neutrálne slová, cudzie slová, skratky,
umelecký štýl: umelecké jazykové prostriedky: trópy a figúry
 originálnosť
 je tu subjektívny prístup autora
 na zdôraznenie osobného postoja autor využíva všetky typy viet z modálneho
hľadiska: oznamovacie, opytovacie, zvolacie, želacie
 beletrizovaný životopis má vyvolať umelecký zážitok, zaujať, rozosmiať, pobúriť...
 súčasťou umelecky spracovaného životopisu môžu byť rôzne príhody, zážitky, úvahy,
konfrontácie, autor môže objasňovať dôvody životných udalostí, môže opisovať,
hodnotiť.
 vychádza sa z objektívnych faktov, ale obrazne sa o nich vyjadruje
 je tu aj fantázia a fikcia

Celkový dojem - 4 body

Napíšte sloh na tému:

Príbeh jedného života

(Beletrizovaný životopis)

Tak toto som ja

(Beletrizovaný životopis)

Život ako v rozprávke

(Beletrizovaný životopis)

Prípadne dajte svojmu beletrizovanému životopisu vlastný názov, podľa nejakého typického
znaku vášho života.

2
Vysvetlite vznik názvov beletrizovaných životopisov:
Vyznačte 5 najdôležitejších faktov zo života nasledujúcich autorov:

Sťahovavý vták
(Beletrizovaný životopis)

Narodil som sa 11. 11. 1988 v Žiari nad Hronom a bol som prvé dieťa svojej mamy.
Ako prvé sme sa sťahovali od „starkovcov“ do bytu na Námestí SNP. Mal som tam
svoju malú „klietku“ pri stene, na ktorej boli obláčikové tapety. Ani nie o pár hodín som
z nich začal strhávať pásiky a tie som ešte drobil na čo najmenšie. Väčšinou skončili na zemi
alebo všade v mojej klietke.
O dva roky po tapetovom útoku sme sa presťahovali k druhým „starkovcom“ do
Viesky, kde som objavil čaro nožníc. Nič, na čo som dočiahol, nezostalo celé. Ani len vrecká
na maminých nových nohaviciach.
V tých časoch som bol najobľúbenejším v celej rodine. Z maminej strany som bol
jediný vnúčik a z otcovej strany najmladší vnuk.
Neskôr som sa presťahoval na pol dňa do škôlky. To sa opakovalo každý deň. Bol som
tam ten najneposlušnejší. Párkrát som ušiel cez plot za „starkovcami“ na zastávku, keď išli na
záhradu. Dedko musel utekať informovať vychovávateľku, že idem s nimi na záhradu a len
tak-tak stihol autobus. Na škôlke ma najviac nebavil obedňajší spánok. Vždy som mojím
šomraním budil koho som len mohol a väčšinou som počul od „stríg“: „Jaro čuš!“ Keď už
konečne prišli na to, že nie som obedňajší spáč, tak ma vždy, keď všetci zaspali, poslali do
susednej izby sa hrať. Viete si predstaviť ten pocit, mať všetky hračky len pre seba? Zo
škôlky ma odhlásili po dvoch rokoch, kvôli mojim častým útekom z „klietky“. Bol som
zverený do opatery starým rodičom.
Znovu sme sa sťahovali do bytu na Podvŕškoch, keď som začal chodiť do prvého
ročníka základnej školy. Bolo to v roku 1995. Zo začiatku som to považoval za novú hru a tak
som sa rád učil. A ako každá hra, aj táto ma po rokoch omrzela a to od piateho ročníka ZŠ. No
nejako som to predsa zvládal a stúpal a stúpal. V devine som sa zúčastnil rozletu spolužiakov
po celom Slovensku. S niektorými som letel na SSOŠT v Žiari, ani nie 20 metrov od
základky.
Skôr, ako som sa dostal do novej školy, som preletel do nového bytu na
Hviezdoslavovej. Mať vlastnú izbu je niekedy neoceniteľné.
V prvom ročníku na SŠ sme nevedeli, ako sa správať, čo si môžeme dovoliť, ako
zareagujú ostatní. Našťastie nikto nevystrčil rožky i keď chvostíky máme všetci.
Čo bude ďalej? Na to nechcem ani pomyslieť. Zatiaľ budem rád, ak prejdem
ročníkom. Mračná sa sťahujú okolo mňa a mne sa čoraz ťažšie lieta.

3
Anjelik
(Beletrizovaný životopis)

17. 5. 1989 zavítal bocian aj do nemocnice v Novej Bani. Moja mama tu ležala preto,
lebo ju bolelo brucho. Po dvoch dňoch, keď už bola zdravá ako ryba, chystala sa domov.
Práve vtedy prišla do izby sestrička a oslovila ju: Dobrý deň, pani Chudá. Včera tu bol bocian
a priniesol viac detí ako sme si objednali. Nechceli by ste jedného „anjelika?“ Mama sa
najprv potešila, ale ako roky prichádzali, začala ľutovať svoje unáhlené rozhodnutie.
Keď sme sa dostali domov, všetci si ma najprv podozrievavo prezerali. Dosť mi to
liezlo na nervy a tak som ich musel odháňať plačom.
V mojom rannom detstve sa nedialo nič zaujímavé, až do chvíle, kým som sa nenaučil
chodiť po štyroch. Živo si pamätám, ako som sa dostal do skrine, povyťahoval vianočné gule
a pohádzal pekne jednu za druhou dolu schodmi. Neskôr, keď sa mama vrátila a zistila čo sa
stalo, pohádzala na oplátku ona zase mne jednu za druhou po zadku.
Hneď potom, čo som sa naučil chodiť ako všetci normálni ľudia, po dvoch, začali sa
vo mne prebúdzať gény maliara. Vtom momente som vodovými farbami vymaľoval celú
kúpeľňu a balkón.
Ako všetky malé deti, aj ja som túžil po nejakej „dospeláckej“ profesii. Chcel som byť
požiarnik, aby som zakladal oheň. Ale tento sen sa rozplynul hneď po tom, ako som doma
zapálil kôš s odpadkami. Vďaka Bohu sa v mame skrýval skrytý talent hasiča a preto žijeme
stále v tom istom dome.
Keď som nastúpil do školy, mama začala ľutovať, že bola taká naivná a uverila
sestričkiným taľafatkám: že vraj „anjelik“. Každý boží, teda školský deň, som dostával zlé
známky a tresty, ktoré som si odpykával po vyučovaní v škole. Raz som dokonca prepisoval
Krátky slovník slušného správania.
Na druhom stupni sa opäť prejavil môj vzťah k umeniu a to, keď som popísal kabínky
na WC. To bola posledná kvapka k tomu, aby som zmenil školu.
Tak sa aj stalo. V druhom polroku ôsmeho ročníka som prestúpil na cirkevnú školu
v Žiari nad Hronom. Chvíľu mi trvalo, kým som sa udomácnil, ale už o dva mesiace som sa
dostal opäť do „normálu“ – poznámky, konflikty s učiteľmi a veľké bodové hodnotenie.
Po skončení základnej školy, som sa, ani neviem ako, ocitol na SSOST v Žiari nad
Hronom. A tam trčím až doteraz. A ak Boh dá a motyka vystrelí, možno sa mi podarí aj
zmaturovať.
Keď už zo mňa zrejme nebude požiarnik, snáď sa stanem aspoň elektrikárom. Len by
som mal znížiť bodovú hodnotu známok z odborných predmetov, aby zo mňa nebol
„skratman“ a dožil sa v 75-tich rokoch šťastného zaslúženého dôchodku.

4
Mohli by sme zaradiť tento text k beletrizovanému životopisu?

Elena Čepčeková

Neviem ako iné deti, ale ja som od prvých chvíľ mala rada slnko a vodu. Slnko možno
preto, že som sa narodila v januári a musela som dlhý čas tráviť v belčove pri kachliach, kým
ma konečne vyniesli von na jarné slnko. A blyskotavá voda bolo to prvé veľké neznáme, na
čo sa s úžasom zahľadeli moje oči, pretože som sa narodila na brehu Hrona. Doslovne. Náš
dom stál tak, že priamo pod otvoreným dvorom sa valila široká rieka.
Údolie Hrona je ovenčené vysokými kopcami a keď sa slnko vyhuplo nad kopec, jeho
lúče sa zazrkadlili na vode a vykúzlili cez Hron zlatú cestičku. Raz v nedeľu, keď som mala
tri roky, vyobliekala ma mama do parády, že ma vezmú do kostola. Kým sa oni s otcom
vychystávali, poslali ma na dvor. Pozerala som sa z dvora na tú zlatú cestičku na vode a
pochytila ma velikánska túžba pustiť sa po nej na druhú stranu. Vtedy som ešte nechápala, že
po takých slnečných cestičkách môžu behať iba myšlienky, túžby a sny. Nazdávala som sa, že
keď som tak pekne oblečená . . . Našli ma v Hrone, kus od brehu, z vody mi už trčala iba
hlava, ale ja som sa zaryto držala smeru zlatej cestičky.
To bolo po prvý raz, čo som sa topila v Hrone. Potom som sa topila ešte niekoľkokrát,
ale ako vidíte, vždy som šťastne vyviazla.
Do školy som začala chodiť tam na brehu Hrona v Dolnej Ždani. Zo šlabikára sa
najlepšie pamätám na pestrofarebného kohúta, ktorý bol namaľovaný pri písmenku K. Možno
preto mi bolo písmenko K vždy také milé. Keď som mala osem rokov, presťahovali sme sa na
Dolniaky. Bývali sme na majeri. Nikde nebolo vidno ani kopčeka, len rovina a rovina od
obzoru ku obzoru. Rovina plná pšenice, kukurice, papriky a melónov. Do slovenskej školy
nás tam chodilo šestnásť detí, od prvákov až po ôsmakov. Ale mali sme výborného pána
učiteľa Ratkovského, na ktorého nikdy nezabudnem. Požičiaval mi na čítanie najrôznejšie
knihy. Veľa, koľko som chcela. Tam som ako deväť - desaťročná začala písať prvé veršíky. A
mojím veľkým tajným snom bolo, že sa raz i ja stanem pani učiteľkou a budem mať veľa
kníh. Vtedy som si nevedela nič krajšieho predstaviť. Lenže k splneniu tohto sna viedla dlhá a
ťažká cesta.
Ja som to nemala so školou také jednoduché, ako to majú deti dnes. Moji rodičia boli
chudobní a na školu bolo treba peňazí- Okrem toho na dedine vládol akýsi nepísaný zákon, že
keď dieťa, a najmä dievča, dospeje do pätnástich - šestnástich rokov, musí si vlastnou prácou
na seba zarobiť. A tak som nejaký čas študovala, potom nejaký čas pracovala a zase
študovala. Pracovala som v rôznych zamestnaniach. Poznám prácu robotníčky} úradníčky,
učiteľky, redaktorky a čo ja viem čo všetko ešte. Ale nech som robila čokoľvek, keď som
mala chvíľu voľného času, písala som. Písala som básničky, rozprávky, poviedky, ba i
romány, pretože mladý človek je veľmi odvážny. Samozrejme, nikdy som si nenamýšľala, že
by to bolo niekde uverejnené a že by to niekto čítal. Taká odvážna som zase nebola. Robila
som to pre vlastné potešenie.
Keď som mala štrnásť rokov a chodila som do meštianky v Banskej Bystrici,
uverejnili mi v Slniečku prvú básničku. To bolo radosti! Ani čo by sa predo mnou znova
ukázala tá slnečná cestička cez vodu. Ale podľa všetkého som bola asi dosť tvrdohlavá, lebo
som sa tohto lúčika uvzato držala. Bol to práve časopis Slniečko, v ktorom som začala
neskoršie pravidelne uverejňovať básničky a rozprávky.
P ravda, medzitým som sa vydala. Mám syna, ktorý je dnes už tiež Ženatý. Vyštudoval a
teraz pokračuje v tom, g čom som ja kedysi snívala. I jeho žena je učiteľkou a tak patríme
všetci deťom. Čím bude môj vnuk Róbert a vnučka Andrea, to ukáže budúcnosť. Verím však,
že sa aj oni raz budú vyznávať z lásky k deťom.

5
(Beletrizovaný životopis)
Bol krásny septembrový deň. Slniečko sa usmievalo spoza mráčikov, vtáčiky si veselo krúžili po
oblohe a ľudia sa stereotypne náhlili domov z práce či zo školy. Pre moju rodinu to však nebol len
obyčajný deň, pretože práve v tento deň do nej pribudol nový člen – ja. Týmto okamihom sa
odštartovala moja dlhá a určite neraz aj veľmi náročná cesta životom.
Keď si ma rodičia po prvýkrát priviezli domov, zvedavo som si obzeral nové prostredie, ktoré
bolo dosť odlišné od nemocničnej izby. Takisto som si musel zvyknúť na to, že okrem mojej mamy
okolo mňa neustále pobehoval aj môj ocko a moja staršia sestra. Čas samozrejme plynul a ja som
nemohol ostať ležať v postieľke večnosť. Ani som sa nenazdal a už som sfukoval sviečku na svojej
prvej torte. Z maminho rozprávania viem, že som bol veľmi neposedné a živé dieťa. Aj napriek tomu,
že obaja moji rodičia sú z učiteľského prostredia, mali so mnou čo robiť, aby ma držali nohami pevne
na zemi.
Keď som si už ako-tak doma zvykol, nastal čas, keď som sa musel naučiť nadväzovať
kamarátske vzťahy aj s inými deťmi. Zrazu som jedného dňa nesmelo kráčal po chodníku, ktorý viedol
až k vchodovým dverám materskej škôlky. Aj keď som cítil pevný rodičovský stisk mojej ruky, ako
každé dieťa, aj ja som bol ustráchaný z nového prostredia, ale zvedavosť vo mne predsa len zvíťazila.
Hneď v prvý deň som skúmal všetko, čo bolo možné. Ani jedna hračka neostala ležať na svojom
mieste. Keďže som bol „malý dobrodruh“, školský dvor bol pre mňa ako raj na zemi. Keď sme sa
poobede preháňali za futbalovou loptou s ostatnými chlapcami, ani sa mi nechcelo odísť domov. Aj
napriek tomu, že nie všetky situácie vyzerali vždy ružovo, môžem povedať, že som v škôlke strávil
celkom pekné detstvo, plné zážitkov a prvých skúseností, ktoré som využil aj vo svojom ďalšom
živote.
Nastal čas, keď som svoje hračky musel vymeniť za školskú tašku, učebnice, zošity a iné školské
pomôcky. Pravdupovediac, zo začiatku som vôbec nechápal, načo je mi toľko zbytočností.
Pochopil som to až v okamihu, keď do triedy vstúpila naša triedna pani učiteľka a oboznámila nás s
najbližšou budúcnosťou. Povedala, že je koniec detským hrám a nadišiel čas, keď sa aj my naučíme
písať a čítať. Aj keď som si nechcel pripustiť myšlienku, že sa budem musieť rozlúčiť s bezstarostným
detstvom, veľmi rýchlo som pochopil, že je to realita, ktorú nezmením ani ja, ani moji rodičia, ktorí za
mňa dovtedy riešili všetky problémy. Začal som sa predierať životom a lúskal som prvé problémy s
neposlušnou ceruzkou a neskôr aj perom. Každý si určite pamätá tie časy, keď ruka písala niečo úplne
iné ako mala a písmenká sa prehadzovali ako chceli. Veru, začiatky boli ťažké, ale musím povedať, že
boli pre mňa veľkým ponaučením.
Prvé štyri roky školskej dochádzky ubehli ako voda a moja cestička sa opäť začala uberať iným
smerom. Pokračoval som v štúdiu na osemročnom gymnáziu. Znova som sa ocitol v novom kolektíve,
v novej budove s novými učiteľmi. Našťastie som sa adaptoval pomerne rýchlo.
So zmenou prostredia prišiel ešte jeden zlom. Moju neposednosť a všestrannú športovú nadanosť
z detstva, ktorá vo mne pretrvávala, som začal využívať naplno. Mojím novým koníčkom sa stal
akrobatický rock and roll, ktorému sa venujem dodnes. Všetka drina, pot a hodiny strávené tréningami
v telocvični sa mi postupne vracajú výbornými výsledkami na Slovensku ale ja vo svete. S učením je
to už o inom. Nikdy ma nebavilo dlhé vysedávanie nad učebnicami alebo doslovné „bifľovanie“
nekonečných poučiek či vzorcov. Raz za čas sa samozrejme musí potrápiť každý. Ani mňa to
neobišlo. Všetky prekážky, ktoré mi život hádzal pod nohy som prekonal s väčšími či menšími
problémami pomerne úspešne. Aj keď učebniciam veľa času nevenujem, vždy si nájdem čas na
priateľov. Keďže prevažnú väčšinu svojho voľného času trávim v telocvični, večerné túlanie mestom
cez víkendy patrí medzi moje najobľúbenejšie činnosti. Aj ja som len človek a potrebujem občas
uniknúť z každodenného stereotypu. Vzdialiť sa od školských problémov a stráviť nejaký čas mimo
rodinných kruhov.
V súčasnej dobe stojím pred „skúškou dospelosti“. Aj napriek tomu, že som už prekročil
osemnásty rok svojho života, musím zvládnuť maturitnú skúšku. Po ukončení gymnázia chcem
pokračovať v štúdiu na FTVŠ a naďalej sa vzdelávať a čerpať nové skúsenosti. Viem, že ma život už
veľa naučil, ale som si rovnako istý, že to ešte nie je všetko, čo mi ponúkne.

6
Daniel Hevier
Ako je všeobecne známe, ešte pred Vianocami – 6. decembra – chodí svätý Mikuláš.
Mikuláš nosí rôzne darčeky: malé i veľké, maličkosti i veličkosti. Podľa toho, kto ako
poslúchal. Moji rodičia museli poslúchať náááááááááramne, pretože im svätý Mikuláš
priniesol mňa. To viete, že som bol rád, že som sa narodil na Mikuláša!
Chcete vedieť vážení, v akom som znamení? V znamení strelca. To však vôbec
neznamená, že som strelený. A možno práve preto si rád strieľam nielen z iných, ale najmä
sám zo seba. Ako strelnú zbraň používam rúrku z ceruzky.
Aké som bol decko? Všelijaké. Aj som sa bíjaval, aj ma bili. Rád som čítal a nerád
jedol. Učiť sa ma nebavilo. Napriek tomu (dodnes neviem ako) som bol väčšinou jednotkár.
Dá sa povedať, že skoro proti svojej vôli.
Mám veľa záľub a záujmov, ale všetky majú niečo spoločné: pomáhajú mi lepšie písať
a vymýšľať... Zbieram všelijaké vecičky, napríklad škatuľky, strúhadlá, pastelky,
kindervajíčka, kamienky, logá firiem, zvončeky, katalógy...
Čím by som chcel byť, keby som nebol spisovateľom? Tak v prvom rade by som chcel
zostať Danielom Hevierom. Ešte by som chcel v živote byť taxikárom. Alebo klaviristom
v kaviarni. Alebo rozhlasovým moderátorom. Alebo komentátorom dostihov. A tajne dúfam,
že sa mi raz podarí vystupovať v cirkuse. Fakt!
Vydavateľstvo HEVI som založil, aby som zužitkoval svoju prezývku HEVI, aby som
mal kde vydávať svoje knihy, aby som urobil konkurenciou telkáčom, videu, počítačom
a hracím automatom, aby som ukázal, že čítanie môže byť tá najfantastickejšia vec na svete.
(Podľa Daniela Heviera: Volajú ma HEVI, Tajná knižka o Danielovi Hevierovi, jeho snoch
a výmysloch)

A život ide ďalej

(Beletrizovaný životopis)
Narodila som sa 23. 2. 1990 v trnavskej nemocnici. Hneď som sa zľakla, že som chorá
a poriadne som si nad svojím osudom poplakala.
Plač ma vraj i s tými chorobami často sprevádzal na mojej životnej púti do piatich
rokov. No aj tak som javila čulú chuť spoznávať svet a začala som sa výtvarne prejavovať –
kresbami po stenách.
Keďže som mala babičku, do materskej školy som nechodila, čím sa mi predĺžila
„mladosť“ bez povinností, ale ony si na mňa aj tak počkali.
1. septembra 1996 som sa stala súčasťou veľkého kolektívu nedočkavcov po
vedomostiach. Hltala som ich naozaj s chuťou, o čom svedčia i moje ukážkové vysvedčenia.
No nezaostávala som ani v aktivite iného typu. Okrem toho, že som bola výbojná a usadila
som občas aj chlapčenské osôbky, zapájala som sa do práce triedy ako nástenkárka
a kronikárka.
Takto vyzbrojená vedomosťami, prácou a dychtivosťou som sa zúčastnila na tom
bežnom a predsa vzrušujúcom jave – na sťahovaní národov. Národ ZŠ sa rozpŕchol po
skončení 9. ročníka do všetkých kútov mesta, ba čo viac, Slovenska. Mňa priaznivý vietor
zahnal do náručia pohostinnej školy – chemickej priemyslovky v Bratislave.
Vrhla som sa do víru života tak dychtivo, ako je to pre mňa typické. Hlcem všetko
nové, posilňuje kolektív II. A a dvíham úroveň volejbalového krúžku.
Mojimi najväčšími záľubami sa stali literatúra a výtvarná práca. Šport osviežuje
a ozdravuje organizmus a duchovné záľuby zase city.
Moje plány sa nekončia, mienim útokom získať maturitu a dostať sa ďalej na vysokú
školu a tak získať jednu z najcennejších listín – diplom chemickej inžinierky. Ako sa môj
život bude vyvíjať ďalej, uvidím. Zatiaľ je dosť priamočiary, bez väčších ťažkostí. Len aby to
bolo aj naďalej tak.

7
 Koniec sveta
(Beletrizovaný životopis)

Môj príbeh sa začína 21. 1. 1993 o 4,35 výkrikom doktora: „Konečne chlapec.“ A
samozrejme mojím detským plačom, ktorý dával všetkým najavo, že som konečne tu a všetci
v meste môžu oslavovať. To je verzia mojej „mamči“. Ja si však myslím, že všetci
neoslavovali.
Ako plynul čas, tak som rástol a učil sa novým veciam. Naučil som sa rozprávať,
poslúchať, svoje meno a adresu, ale tiež som sa naučil, ako nekadiť do plienok a to, ako bolia
pády zo schodov. Detské časy boli jednoducho úžasné. Každý sa o mňa staral, robil som viac-
menej, čo som chcel a z ničoho som si nerobil žiadnu hlavu. To sa bohužiaľ čoskoro zmenilo.
Keď som nastúpil do škôlky, tak som si myslel, že je to pre mňa „koniec sveta“. No to
som ešte netušil, čo ma čaká. Postupom času som si ale škôlku obľúbil. Hlavne tú časť, keď
sme chodili spať. Škôlka ale nebola len o spaní. Bola to továreň na zážitky a tvorba nových
priateľstiev. Učili sme sa tam poriadku, zodpovednosti ale aj zábave.
Po skončení „škôlkárskeho“ obdobia sa znovu začal ďalší „koniec sveta“ – škola. Po
škôlke to bola veľká zmena. Musel som si zvykať na nové tváre a nové pravidlá. Snažil som
sa krotiť to neposlušné pero a napísať prvé zrozumiteľné vety. Bolo to ťažké, no postupom
času to išlo ľahšie a ľahšie. Priznám sa, že veľa vecí si z prvých ročníkov nepamätám. Až na
jeden pre mňa dosť dôležitý okamih. Bolo to v druhej triede. Mala na sebe oranžovo-čierne
šaty a zalievala kvety. Vtedy som sa do nej zaľúbil. Od toho času som do školy chodil rád.
Ma druhom stupni mám znova pribudli nové tváre, ale teraz som už mal tú výhodu, že som
niektorých poznal. Naše kamarátstva boli stále silnejšie, učivo náročnejšie a hlavy
prázdnejšie. Niekedy v ôsmom ročníku sa to začalo všetko lámať. Začali ma strašiť so
strednou školou. Ja som to ešte tak vážne nebral. Nevedel som, čo chcem a dával dom tomu
čas. Jednoducho som si myslel, že ma osvieti. Bohužiaľ, nestalo sa tak. Keď som si už mal
vybrať, stále som sa nevedel rozhodnúť. Mamina radila odbornú školu a odbor silnoprúd. Dal
som na jej radu a na prihlasovací hárok som to napísal ako druhú možnosť. Prvá bola
Dopravná škola vo Zvolene. Keď som prišiel zo do školy, spolužiak ma presvedčil, aby som
si odbor zmenil na mechanik – mechatronik. To bola moja druhá chyba v živote. Prvá bola,
keď som si myslel, že bude „sranda“ zísť schody v pavúkovi, ale to som bol ešte dieťa. Na
dopravnú ma nezobrali a tak som nemal na výber.
Po nástupe na Súkromnú strednú odbornú školu technickú v Žiari nad Hronom, odbor
mechanik – mechatronik som zistil, že to bola fatálna chyba. Vôbec ma to nebavilo, lenže
zrazu sa všetko začalo meniť. Z toho dievčaťa, čo zalievalo kvety, sa stala moja frajerka a z
toho hrozného odboru vzišiel skvelý kolektív. Pre mnohých ľudí to bola banda podivínov,
hlavne pre našu pani profesorku slovenčiny, ale pre mňa to boli ľudia, s ktorými bola a je
skvelá „sranda“. Dnes sa len smejem z toho, ako som sa bál ísť do škôlky či školy, lebo som
si myslel, že to bude „koniec sveta“. Teraz, v piatom ročníku, ma čaká maturita a v živote
som nemal taký strach. Všetci mi držia palce a ja nechcem nikoho sklamať.
Po maturite ma čaká najťažšia škola – škola života. Ako povedal Albert Einstein:
„Život je kreslenie bez gumy.“ Musím teda kresliť pevnou rukou, ktorú získam dôkladným
premýšľaním každého ťahu a, samozrejme, cvikom. Preto ma čaká ešte veľa zlyhaní a
omylov.