AKO PÍSAŤ ROZPRÁVANIE NA MATURITE

Maturita ponúka 4 z nasledujúcich žánrov:

Úvaha
Rozprávanie
Výklad
Charakteristika osoby
Beletrizovaný životopis
Diskusný príspevok
Slávnostný prejav
Umelecký opis

Vonkajšia forma 4 body, body sa strhávajú:

 ak nestihnete prepísať z konceptu do čistopisu strhne sa bod, ďalej sa práca hodnotí v koncepte, aj
s chybami (koncept nemusí byť), odporúča sa napísať najskôr osnovu, potom koncept, sloh sa píše 150
min,
 nečitateľnosť,
 pri písaní tlačenými písmenami nerozlišovanie veľkých a malých písmen, nedodržiavanie diakritických
znamienok (bodky nad i, j)
 Nedodržanie okraja – písanie cez okraj alebo nedopisovanie riadkov
 Škrtanie, nečistota textu
 Nezreteľné označenie úvodu, jadra a záveru (odsek musí byť 2 cm od okraja riadku, nevynechávame
voľné riadky medzi odsekmi
 Nedodržanie rozsahu: napísaných menej ako 1,5 strany alebo viac ako 3 strany

Vnútorná forma:
Obsah – 4 body, body sa strhávajú:
 Ak nedodržíte zadanú, vybranú tému
 Ak príbeh nemá pointu, zaujímavé zakončenie

Kompozícia – 4 body, body sa strhnú ak:

 Nie je tu uplatnený daný slohový postup – v tomto prípade rozprávanie
 Nie je tu úvod, jadro, záver, V úvode má byť oboznámenie s miestom časom postavami. Môže tu byť aj
krátky opis miesta a postáv, opis ale nemá prevažovať, ale len dotvárať rozprávanie. Rozprávanie môže
obsahovať aj krátku úvahu. Namiesto úvodu môžeme začať aj uprostred deja: „in medias res“ vpadnutie
doprostred deja: „Tak ho tu teda mám.“ Alebo: „Starý, nezabudni kúpiť olej, ocot, petrolej...“ V úvode máte
vzbudiť záujem o príbeh. Príbeh musí mať začiatok a koniec, sledujeme vývin javu v čase
 Chýba vnútorná kompozícia:
1. úvod – expozícia
2. zápletka, zauzlenie deja
3. vyvrcholenie deja
4. nečakaný obrat v deji
5. rozuzlenie, záver
 nie je tu pásmo postáva pásmo rozprávača, pásmo postáv je tvorené monológmi, dialógmi,
vnútorným monológom, musí tu byť priama reč, rozprávač (priamy alebo vševediaci). Zápis priamej
reči:
„Áno, už je po všetkom,“ povedala som. „Nie, neprídem!“ zakričal. „Prečo?“ spýtal sa Jano.
Nato odvrkol: „Nechcem ťa!“ - priamu reč zapisujeme vždy na nový riadok.
 Musí tu byť dejová línia, ktorá sa odohráva v čase a v priestore, čas chronologický,
retrospektívny
 Chýbajúce logické prepojenie myšlienok

Jazyk – 4 body – body sa strhávajú ak:

 Nepoužívate slovné druhy typické pre daný slohový postup, pri rozprávaní slovesá, zámená, príslovky,
častice citoslovcia
1
  nesprávne tvorené gramatické (morfologické) tvary, skloňovanie,
 neprávna syntax – nesprávny slovosled vo vetách
 neopakujeme tie isté slová v každej vete, používame synonymá, k dispozícii je synonymický slovník
 chýbajúce slová, prebytočné slová

Pravopis – 4 body (k dispozícii sú Pravidlá slovenského pravopisu)

0-2 chyby – 4 body
3-5 chýb – 3 body
6-8 chýb – 2 body
9-11 chýb – 1 bod
12 a viac chýb – 0 bodov

Štýl – 4 body, body sa strhávajú, ak žiak nepoužije

 všetky druhy viet z modálneho hľadiska: oznamovacie, opytovacie, zvolacie, príp. rozkazovacie,
dramatizujúce prostriedky: krátke vety (Vyskočiť. Na zem. Vyskočiť. Koľko ešte?)
nedokončené vety: Ešte jeden a potom...
historický prézent – príbeh sa odohral v minulosti a preto ho píšeme v minulom čase, niektoré pasáže
môžeme prerozprávať v prítomnom čase – historické prézent: „Medveď sa rúti na mňa!“ použitie vsuviek:
„Prišla fujavica a – obávam sa – príde ešte väčšia.“
 Nie je tu rôznorodosť viet: použitie vety jednočlenné, dvojčlenné, jednoduché aj súvetia, z hľadiska
členitosti: dvojčlenné aj jednočlenné vety: Prší! Straší. Chutí mi. Oziaba ma. Pán učiteľ! Pohov!
 jazykové prostriedky zo všetkých štýlov: vyšší štýl (knižné slová – poetizmy: luna, rodná vieska, junák,
kdes´, čos´, spasiteľ, kríž, odborné slová, cudzie slová, neologizmy, zastarané slová) stredný štýl
(hovorové slová), nižší štýl (nespisovné slová: dialektizmy, slang, tieto nespisovné slová, anglické slová
a čechizmy dávame do úvodzoviek)
 Ak príbeh nie je pútavý - píšete síce z vlastnej skúsenosti, ale môžete použiť aj fantáziu, no aj fantázia
musí mať logiku, (môžete opísať, ako ste vyhrali auto, ale nie ako ste leteli na Mesiac), musí tu byť
originálnosť, jedinečnosť príbehu, to, čo nikto iný nezažil, nie z počutia, odpísané

Celkový dojem – 4 body, práca by nemala obsahovať:

 nelogické názory (všetci ľudia trpia depresiou...)
 protispoločenské postoje
 nehumánne a neetické názory
 názory propagujúce poškodzovania ľudského zdravia (drogy, fajčenie, alkohol)
 hodnotí sa celkové vyznenie práce

Napíšte rozprávanie na jednu z tém:

Situácia, na ktorú by som najradšej zabudol (Rozprávanie)

Dôkaz mojej dospelosti (Rozprávanie)

Cestou do školy (Rozprávanie)

Ako som zostal sám (Rozprávanie)

Odišiel som, hoci som mal zostať (Rozprávanie)

Bolo to na neuverenie (Rozprávanie)

Na ten deň nikdy nezabudnem (Rozprávanie)

Každá lavica niečo skrýva (Rozprávanie)

Fakt, že budík nezazvonil, už zmenil veľa ľudských osudov (Rozprávanie)

2
 Ako písať rozprávanie

1. úvod – v úvode môžete využiť opis prostredia, opis postáv, charakteristiku postáv, opis by mal
rozprávanie dotvárať a nie ho nahrádzať. V úvode oboznámte čitateľa s prostredím, s časom,
s hlavnými postavami, náznaky konfliktu.
Začiatok deja – ako začať?
a) obrazom prírody: „ Toho roku bolo leto veľmi sparné. Ľudia chodili po uliciach ako námesační
a zdalo sa, akoby boli pokrytí jemným popraškom. Osiveli. Prachom osivelo všetko naokolo. Kvety
stratili svoju pôvodnú farbu, opŕchli ako jesenné chryzantémy po mrazivom ráne. Toto sparné leto sa
podpísalo na všetkom živom i neživom...“
b) časový údaj: „Udalosť, ktorá sa odohrala v mojej rodine sa stala v lete v roku 1918. Vojna sa chýlila
ku koncu, ale v mojom rodnom kraji sa akosi všetko spomalilo a udalosti nemali spád, veď všetko
naznačovalo tomu, že práve v tomto kraji sa vojna ešte len začína.“
c) Charakteristika hlavnej postavy: „Jozef z horného konca, ktorého tiež nazývali Zemitý alebo aj
Zemiak, i keď to vôbec nebolo jeho skutočné meno, ale dnes už vlastne nikto nevedel, aké je jeho
skutočné meno, vyzeral celkom inak než všetci ostatní. Bol to taký starý územčistý chlapík, ktorému
všetci odhadovali sto rokov.“
d) anekdotou: „Deti sú už také. Pýtajú sa Janíčka, čím by chcel byť, keď bude veľký. Chvíľu premýšľa
a napokon povie: „najprv lekárom, aby som urobil radosť mamičke, potom pilotom, aby som potešil
otecka, a napokon pirátom, aby som urobil radosť aj sám sebe.“
e) hádankou, príslovím, porekadlom, aforizmom ( Viktor, ktorý ma potreboval v každej kritickej
chvíli, nemal to v živote ľahké. Vedel obstáť v živote, aj keď mu neustále Damoklov meč visel nad
hlavou.)
f) otázkou. Ako sa mohlo stať, že nikto okolo nás netušil, čo sa okolo nás deje?
g) tajomstvom: „ Teraz sa už nedozviem odpoveď na učiteľove záhadné slová: Najväčšia bolesť je tá,
ktorú si spôsobujeme sami.“
h) in medias res: „ Ach, tak to si ty, ten nespokojný člen našej rodiny!“
i) začiatok od konca: „ Áno už je po všetkom, napokon sa to všetko dobre skončilo.“
j) „Neveril by som, že sa také niečo môže stať, keby som to nevidel na vlastné oči...“
k) Stalo sa to raz na pravé poludnie...
l) Vraj človek človeku má byť bratom a nie vlkom. Takéto a podobné porekadlá sa mi preháňajú
hlavou a nútia ma premýšľať, kto a pre akú príčinu vyslovil takúto myšlienku...
m) Príbeh, ktorý vám porozprávam sa odohral už pred dávnymi rokmi.
n) Prázdniny sme najradšej trávili u našej starkej.
o) Bolo to tak v polovici júna, keď sa blížilo leto a prázdniny sú už na dosah ruky. Lenže nebolo to len
také obyčajné obdobie. Bol to čas vážneho rozhodnutia...
p) Už odpradávna sa traduje, že v tomto kraji žil veľmi krutý panovník...

2. rozvíjanie deja – príbeh musí zaujať, nemá to byť zdĺhavé rozprávanie, zbytočne sa neodkláňame od
deja, vykreslíme len toľko postáv, koľko je možné stále včleňovať do deja. Dôležitá je fantázia. Musí tu
byť nejaká udalosť. Môžu tu byť opisy prostredia, opisy postáv, charakteristika postáv, krátke úvahy,
komentáre. Objaví sa tu hlavná postava. Postavu môžeme charakterizovať aj pomocou dialógu. Postava
sa môže dostať do konfliktu s inou postavou – medziľudské vzťahy, so spoločnosťou – spoločenský
konflikt, sama so sebou – osobný konflikt.
Peripetia – nečakaný zvrat, nepredpokladaná zmena situácie.
3. záver rozprávania: rozuzlenie, zlý alebo dobrý koniec. Posledná veta:
- A od tej doby sa nič zvláštne neudialo.
- Priatelia sa už nikdy nerozišli a venovali jeden druhému toľko času, koľko sami uznali za vhodné.
- Napokon som sa zahľadel do diaľky, do budúcnosti, ktorá sa dnes len tvorí a ktorú ešte nikto z nás
nepozná.
- Krajinu zastrela hustá hmla a všetko príkorie ostalo zahalené touto mliečnou hmlou.
- A čo sa s ním stalo? Bol potrestaný právom. Dostal ponaučenie.

3
Pri písaní si treba uvedomiť:

1.písať príbeh s pointou

2. rešpektovať vnútornú stavbu - Príbeh sa otvára, zápletka, zauzľovanie deja , vyvrcholenie deja, nečakaný
obrat v deji , rozuzlenie
3. pri jednoduchom rozprávaní – úvod, jadro , záver – to znamená udalosť zachytená v časovom slede
4. text treba členiť na pásmo rozprávača a pásmo postáv.

KOMPOZÍCIA
- Rozprávanie môžeme začať tak, že vykreslíme prostredie alebo krajinu, kde sa príbeh bude odohrávať.
- Zoznámime poslucháčov s osobami, ktoré v príbehu vystupujú.
- Potom rozvinieme príbeh.
- Uvedieme konflikt.
- Nakoniec pouvažujeme , ako a prečo k nemu prišlo , alebo aký bude mať dosah .

Pri rozvíjaní príbehu sa dbá na časovú postupnosť (začiatok – dej – koniec) a dejovú následnosť (každá
akcia/čin vyvolá určitú reakciu/dôsledok). Pri tvorbe textu si autor zvolí kompozičný postup, ktorého sa bude
držať. Môže si napísať mapu mysle alebo osnovu. Mal by dbať na to, aby vytvoril pútavý príbeh s pevnou
stavbou od začiatku až po pointu (pointa nemusí byť len klasický záver s vysvetľujúcim rozuzlením, príbeh
môže mať aj vtipné, prekvapujúce, nečakané vyvrcholenie). Pri písaní je vhodné využívať fantáziu, no netreba
zabúdať na logickosť a vkusnosť textu. Študentom sa odporúča písať v 1. slovesnej osobe, držať sa deja a
zbytočne od neho neodbiehať. Rozprávanie sa vyznačuje veľmi pestrou modalitou viet (napr. zvolanie, otázka,
nedokončená výpoveď), rôznorodosťou syntaktických konštrukcií, frekventovaným výskytom priamej reči.
Využívajú sa dialógy postáv i vnútorný monológ. Z morfologických výrazových prostriedkov
prevládajú slovesá a často sa používajú príslovky, častice a citoslovcia.

Z lexikálneho hľadiska má autor v rozprávaní takmer neobmedzené možnosti. Rozprávanie má byť pútavé a
zaujímavé, preto sa môžu využívať slová zo všetkých jazykových štýlov (spisovné slová, nespisovné slová,
štylisticky príznakové slová, nárečové slová ap.). Obyčajne sa nespisovné slová a slang dávajú do úvodzoviek,
no ak sú využité funkčne a vytvárajú celkovú atmosféru príbehu, nemusíme ich dávať do úvodzoviek. Pozor na
opakovanie slov (slová by sa nemali opakovať, preto treba využívať synonymické výrazy). V texte môžu byť
prítomné aj umelecké výrazové prostriedky, napr. frazeologizmus, metafora, prirovnanie, opakovanie
podobných vetných konštrukcií, epiteton ap. Len málokedy ide o čisté rozprávanie. Obyčajne sa využívajú aj
prvky opisu, charakteristiky a úvahy (komplexné rozprávanie). Najmä v úvode sa odporúča využívať opis, napr.
opis prostredia, postáv ap. (ale pozor, opis nenahrádza rozprávanie, iba ho dotvára). Umelecké rozprávanie sa
člení na pásmo rozprávača a pásmo postáv.
Rozprávač – zdôvodňuje konanie postáv, vysvetľuje ich činy, bližšie špecifikuje situácie deja, objasňuje miesto,
kde sa príbeh odohráva. Cez rozprávača nám autor poskytuje svoj pohľad a vyjadruje svoj názor.
V pásme postáv sa nachádza:
replika – prehovor jednej postavy v dialógu,
dialóg – rozhovor medzi dvoma alebo viacerými postavami, v dialógu sa striedajú repliky postáv, ktoré sa
zapisujú priamou rečou,
monológ – súvislý, neprerušovaný jazykový prejav jednej postavy, prehovor jedného hovoriaceho; je častý v
dramatickej tvorbe,
vnútorný monológ – myslený, nevypovedaný prehovor postavy, odhaľuje vnútorný svet postavy (pocity,
názory, myšlienky).

Priama, nepriama, nevlastná priama a polopriama reč

Reč postáv je v rozprávaní zachytávaná prostredníctvom modifikovaných útvarov vetnej
stavby, patrí sem: priama reč, nepriama reč, nevlastná priama reč, polopriama reč.

4
Priama reč

Priama reč sa skladá: z uvádzacej vety – výpoveď rozprávača, uvádza priamu reč,
z priamej reči – doslovná reprodukcia reči postavy, je signalizovaná úvodzovkami alebo pomlčkou.

Uvádzacia veta môže stáť:

o pred priamou rečou - Mama povedala: „Prestaňte sa naháňať!“

o za priamou rečou - „Prestaňte sa naháňať!“ povedala mama.
o Uprostred priamej reči: - „Prestaňte sa naháňať!“ povedala mama, „lebo sa to neskončí dobre.“

Nepriama reč je rozprávačovým prerozprávaním toho, čo povedala iná osoba. Z hľadiska syntaxe a
významového členenia textu ( je podstatne jednoduchšia ako priama reč. Povedala deťom, aby sa nenaháňali.

Nevlastná priama reč je priama reč písaná bez úvodzoviek. Vyskytuje sa predovšetkým v modernej,
experimentálnej próze. Reč rozprávača nie je formálne oddelená od reči postáv. Je znakom dynamickosti a
modernosti textu. Prečo ma neposlúchajú, nahnevala sa mama.

Polopriama reč je na rozhraní medzi nevlastnou priamou rečou a priamou rečou. Ide o zachytenie vnútorného
dialógu postavy. Obsahuje to, čo povedala iná osoba, no nepoužíva úvodzovky a v citovanej vete je použitá 3.
osoba. Tým sa odlišuje od priamej reči. Mama sa nahnevala. Prečo ju tie deti neposlúchajú?

Kompozičné princípy umeleckého rozprávania

Chronologický princíp
dej prebieha po časovej osi, podľa časovej postupnosti – od začiatku po koniec príbehu. 1.→2.→3.→4.→5.
Retrospektívny princíp
autor postupuje od konca príbehu, dejová línia je prerušená, príbeh sa vracia do minulosti, no má podobu
prítomnosti. 4.→1.→2.→3.→5.
Technika in medias res
autor začína rozprávať príbeh uprostred deja, bez úvodu. 3.→4.→5.
Reťazový princíp
v dlhšom rozprávaní, napr. v románe, príbeh nadväzuje na predchádzajúci.

Vútorná kompozícia rozprávania

Členenie umeleckého rozprávania - vnútorná kompozícia rozprávania sú:
Úvod (expozícia) – vykreslenie prostredia, miesta, času, zoznámenie sa s postavami.
Zápletka (kolízia) – zauzľovanie deja, predstavenie konfliktu, rozvíjanie zápletky.
Vyvrcholenie (kríza) – vystupňovanie konfliktu, zápletka, spory dosahujú vrchol.
Obrat (peripetia) – zvrat v deji, nečakaný dejový obrat (nie je súčasťou každého umeleckého rozprávania;
bol povinný napr. v antickej literatúre).
Rozuzlenie (v antickej tragédii: katastrofa) – vyriešenie konfliktu, dobrý alebo zlý koniec.

Slovná zásoba: využitie slov zo všetkých vrstiev slovnej zásoby (vysoký, stredný, nízky štýl), zo slovných
druhov prevažujú činnostné slovesá, nadväznosť viet sa posilňuje pomocou spájacích výrazov (priraďovacie
spojky, prísudok na začiatku novej vety). Reč autora by mala byť pestrá, pôsobivá, všestranná, mal by
obmieňať slová.

Vetná stavba: využitie rôznych typov viet podľa modality (oznam., opyt., rozkazovacie...), parentéz
(vsuviek), apoziopéz (...), striedanie jednoduchých viet a súvetí, hromadenie otázok, citoslovies (dynamickosť),
využitie historického prézentu, priamej reči.