DODO GOMBÁR

V REČI STROMU
(environ-mental contribution)

september 2019
(c)gombar

Na začiatku tohto textu, ešte vlastne pred jeho vznikom, sa zjavili v mysli dva obrazy. Prvým
bol kužeľ dymu, ktorý stúpa k oblakom a tam s nimi splýva. Je v ňom akési zvláštne napätie
a nepokoj. Na jeho počiatku je jeho zdroj, horiace drevo v ohnisku ležérne obhádzanom
kameňmi, na dolnom konci záhrady, ktorá je už celá apaticky neudržiavaná, snáď sa dá
rozoznať jej bujná minulosť, i to, že jej hranicu lemoval kedysi potok. To, že kedysi bola
Záhradou, je skôr smutným tušením. V tom dymovom stĺpe je prítomné niečo, čo nedovoľuje
od neho odtrhnúť zrak. Aktivujú sa aj iné zmysly – sluch a čuch. Po chvíli sme schopní
rozoznať, že v tom dyme je skrytý rytmus, v tej horizontálnej komunikácii je prítomné slovo.
Slová, ktoré sami vytvárajú tento zvislý tok, tento kolmý prúd, kde po chvíli koncentrovaného
pozorovania stratíme pojem o tom, čo je hore a čo je dole. Toto bol ten zvláštny prvý obraz,
ktorý sa zjavil. Druhý obraz bol celkom odlišný. Tlačová konferencia akéhosi ministra. Ani
nie je dôležité ministra čoho, chcelo by sa napísať ministra hospodárstva, či životného
prostredia, alebo niečoho podobného. Podstatný je ten zvláštny muž, s hrubým rámom
tmavých okuliarov, ktorý sedí za stolom, pred sebou má pohár s minerálkou a niekoľko
mikrofónov a diktafónov. Jeho tvár je príliš známa na to, aby sa dalo niečo o nej napísať.
Okrem neho nie je vidno nikoho, aj keď miestnosť je plná na prasknutie. Nepočuť ani kladené
otázky, ale je jasné, že znejú. Je to obraz tohto ticha. Moment kladenia otázky, ktorú nepočuť,
ale na tvári muža ju vieme čítať. Obraz ticha medzi otázkou a odpoveďou.
Tak si dovoľuje autor vnímať aj tento text, a tento nenápadný odkaz formulovať hneď v prvej
poznámke. Je to text, ktorý sa celý odohráva medzi dvomi skutočnosťami, medzi dvomi
zámermi, ktoré dokonca nemusia medzi sebou ani priamo komunikovať, to že sa niekde pretnú
je snáď jasné od prvej chvíle. Možno je miestom činu hry hranica medzi nádychom
a výdychom, medzi slovom a tichom. Nedá sa hovoriť ani o istote, či je zámerom predložiť
plnohodnotný divadelný text, divadelnú hru, v jej nastavených konvenciách. Možno pred nami

1
ani nie sú v pravom slova zmysle divadelné repliky. Skôr by sa mohla nasledujúca hmota
vnímať ako priestor pre istý druh meditácie, priestor pre zastavenie v čase, kde je podstatné
to hmatateľné a jasné poskladať. Je v ňom veľa mlčania, veľa páuz a zdanlivej statiky. Je
v ňom tiež zopár poznámok písaných kurzívou, ktoré, snáď nie necitlivo, určité momenty
komentujú z pozície autora, z pozície ďalšieho plánu. Písané sú však so zámerom, že sa môžu
(a snáď i majú) v prípade ďalšieho kroku na inscenačnej ceste stať súčasťou performance.
Postavy sú tri: strom, žena, minister

Ale tie stromy...

Čo tie stromy?
No, tie stromy predsa nemôžeme len tak...
Prečo? Môžeme. Ja to zariadim, nemusíš mať s tým najmenšiu starosť.
Mnohé z nich sadil ešte môj pradedo.
Áno, hovoril si mi to.
Chvíľa mlčania.
Kam ideš?
Do záhrady.
Čakám ťa. Nebuď dlho.
Nejdeš so mnou? Pod našu jabloň?
Chvíľa mlčania.
Bolo vidno, že som sa pokúsil o úsmev?
Neviem, nesústredila som sa na to.
A na čo si sa sústredila?
Na náš nový dom.
Myslíš, že tým domom sa dá niečo ešte zachrániť?
To by nebola lacná záchrana.
Lacný pokus o záchranu.
Nejdeš so mnou?
Nie, vonku je už zima.
Zoberieš si niečo teplé.
Nie, tu mi je lepšie. Nebuď dlho.
Ale tie stromy...
Čo tie stromy?
No, tie stromy predsa nemôžeme len tak...

2
Prečo? Môžeme. Nebuď dlho.

Je možné, nie však nutné, že počas tohto dialógu, ktorého aktérmi by mali byť muž a žena
stredného veku sa v inom pláne priestoru, pravdepodobne formou projekcie, zobrazuje
situácia mohutnej ťažby dreva. Ťažká technika, kovové stroje, píly, pásy, kolesá, reťaze...
veľké stromy padajú vo svojej majestátnosti na zem, niektoré nepadajú ľahko, je ich treba ešte
silou pokoriť. To, čo sa ukrajuje z mohutného priestoru lesa nie je zanedbateľná časť, aj keď
by sa tak mohlo zdať. Stromov padá k zemi obrovské množstvo, sú to na pohľad zdravé a silné
listnaté aj ihličnaté stromy s hrubými kmeňmi. Aj keď zvuk obrazu nepočuť, je jasne cítiť, že
situácia na plátne je veľká, hlučná a expresívna.
Po chvíli.
Všetko stíchne. Kdesi sa zjaví dym, či je to dym po predchádzajúcej udalosti, alebo je to dym,
ktorý otvára udalosť novú a s ničím doteraz nesúvisiacu, nie je celkom isté.

JABLOŇ
Tebe rástli prvé mliečne zuby a mne prvé listy.
Kričal si pri tom na celú horu ako hovorili tvoji starší,
ja som s tou horou tvorila už vtedy živý most.
Každý jej záchvev som cítila ako detail cíti život celku.
Tak to my máme, že zemou a vodami pod hladinou
zeme sme spojení a v sieti našich koreňov je zapletená
naša duša, ktorú vy nikdy nevidíte, lebo nechcete, lebo
to neviete, lebo to nedokážete, lebo nemáte
trpezlivosť, ani vôľu, nemáte výdrž, nemáte odvahu, nemáte
čas, nemáte potrebu, nemáte pravdepodobne ani
dôvod, lebo je potrebné dostať sa ďalej ako na hranicu
úvah o svojich vlastných výhodách. Od tej hory sa detský
krik dostal až ku mne, až do mňa, naspäť do svojich súradníc,
tam kúsok od potoka, ktorý pretekal na dolnej strane záhrady.
V ňom si si neraz umýval moje červené plody, kusy
zo mňa, v ňom si si neraz máčal nohy a potom nimi prešľapoval
okolo mňa. Chuť jeho vody som teda veľmi dobre
poznala, jeho zvuk ma uspával aj prebúdzal, keď sa to
životodarné striebro z neho jedno leto stratilo plakala som,

3
kým ty si nadával, len chvíľu a hneď vzápätí si sa tváril
ľahostajne. Vtedy som tomu výrazu nepripisovala nijaký
zvláštny význam. Ten čas, o ktorom hovorím, keď si tak
kričal na tú horu bol časom, kedy som ešte nevedela,
či prežijem, či v nevyspytateľnosti a neúprosnosti nepríde
mráz, ktorý v túto dobu mňa a mne podobných spáli, či to
slabé drevené srdce, ktoré je ešte celkom neviditeľné,
vydrží a nezastaví sa skôr ako sa pohne. Ale prežila som,
aj keď Neúprosný a Nevyspytateľný prišiel, prežila som ako
dôkaz, ako pečať svojich aj tvojich dní. Tých dní, čo keď sa
raz rozbehnú, nie je sily, ktorá by ich mohla
zastaviť. Ticho sa striedalo s hlukom, a vo všetkom
sa zrkadlilo nič. A ty si sa, ešte nevedomky, zrkadlil vo mne.
Tvoji starší boli hrdí a pyšní tiež, že rastiem, chodili ma kontrolovať,
z kovového vedra kropiť zem okolo mojich nôh. Občas sa
myšlienka zvrtla aj tým smerom, že - s tým malým chlapcom
zasadili sme tamtú jabloň. A potom pohľad z okna, gesto
zdvihnutej ruky, otázky – ktorú, aha, tam tú, pohľady
tam do zelene, ktorá tu vraj bola na to, aby upokojovala.
Rozhádzané, nejednotné, nepokojné, nespokojné,
neukotvené, neveriace ľudské mysle aby kolísala, aby
im fúkala rany, aby ich hladila, šila boliestky sveta, utvrdzovala
v nenahraditeľnosti, vo výnimočnosti, v krivde.
Úsmev stromu a malý nádych, ktorý si možno ani ľudským
okom nevšimneme.
A tam, mierne vľavo som stála, veselá, prirodzená, zrodená,
zapustená do zeme, s takou malou korunkou, ktorú tvorilo
len pár tenučkých údov, na ktorých bolo najpresvedčivejšie
tušenie mojej podoby, ktorá ešte len príde, ktorú prinesie
naša spoločná budúcnosť. Už vtedy sa nakreslili na tvoju pravú
ruku dve nenápadné ryhy, moja a tvoja čiara života. Nikto nevedel,
nemohol, že jedna patrí tebe, a druhá mne, tej malej trošku krivej
jabloni. Áno, volali ma Jabloň. To som ja, tvoja Jabloň.
Mohla by v tom byť aj mierna symbolika, ale našťastie nie je,

4
mohol si si ju tam časom, keď si už bol veľký vykonštruovať, ale
neurobil si to. Dnes, keď už je po tom všetkom, a ja sa dymom
prepletám k nebesám, som ti za to svojim spôsobom aj vďačná,
že som bola obyčajná, že žiadny z mojich plodov nejedla žiadna
tvoja Eva, že nikoho preto nikto z raja nevyhnal. Ani že som sa
nepremenila na dlhovlasú pannu zakliatu v kôre stromu, do ktorej
sa zamiloval mládenec s hrubým rámom okuliarov. Lebo keby
to tak bolo, bol by môj príbeh smutnejší, bol by možno väčší, možno
tajomnejší, takto o ňom vlastne nikto ani nevie, nikoho ani nenapadne
že v tom dyme sa vinie k bráne neba stĺp týchto čudných slov.
Pri prvých krokoch si sa o mňa opieral,
pri prvých pádoch si sa na mňa pozeral,
pri nekonečných túlaniach záhradou si sa vždy zastavil pri mne.
Často ťa to k nám – do zelene – ťahalo, často ťa to tam hnalo, pretože
ak bolo v nejakom ľudskom príbehu príliš veľa zvratov a príliš veľa
neistôt, tak to bol práve ten tvoj príbeh. Áno, z perspektívy večnosti
malý a zanedbateľný, ale z perspektívy malej súčasnosti veľký.
Vývoj bol spravodlivý a neúprosný k tebe i ku mne.
Naše existencie sa zrkadlili vo všetkých svojich náhodách i vyšších
zámeroch. Blízko mňa bola pri príležitosti tvojej svadby zakopaná
pálenka, ako som silnela a mocnela, podávali si fľašu s voskovým
uzáverom moje korene, moje spodné prúdy, posunuli ju o celých
sedemdesiat centimetrov. Raz, keď ju budú tvoji starší hľadať,
budú sa diviť, že taký kus putovala v zemi.
Keď sa za mojich nepočuteľných vzdychov vydral prvý plod,
prvé jablko, hovoril si o tom všetkým s neskrývanou vášňou.
Áno, bol si ešte v detskom veku, vo veku, keď tie najväčšie zázraky
dejú sa najbližšie. Bol si očarený, mnou, mojim plodom, tou udalosťou,
ktorá, nevieš prečo, ti prišla natoľko podstatná. Skúmal si, ako,
akou cestou môže ten predmet, ktorý je krásny, ktorý je sladký,
ktorý spôsobuje radosť a rozkoš, akou cestou sa môže objaviť
na jednej z mojich, ešte stále nie dosť pevných, rúk. To, že nikto
tomuto dojemnému snaženiu dieťaťa nevenoval takú pozornosť
ako ty a nezdieľal tvoj údiv, to si nevidel. Načo si to kaziť?

5
Keby sme boli rovnakou entitou, možno by sme práve vtedy spolu
plakali. Alebo by sme len tak spolu stáli a mysleli na to isté, na čo
myslí rodič, keď jeho dieťa urobí prvý krok. Ale robili by sme snáď
niečo spoločné, niečo spolu, boli by sme schopní zdieľať rovnaké
pocity, v nich sa zastaviť, pozrieť sa dozadu, na začiatok
toho všetkého, počuť rytmus, ktorý nás mimo našich zámerov
zladil, dokonca by si možno uvidel i to puto, utkané z podobných
čiar ako pavučina, ktorá sa tiahne od teba ku mne. A vtedy
by sme možno zatúžili práve po tej neexistujúcej symbolike,
aby sa zo mňa stala žena, aby si ma odklial bozkom, možno takým,
ktorým si podo mnou odklínal tvoju budúcu ženu, jedinú
zo všetkých žien, ktoré si kedy mal, ktorú si priviedol ku mne
ako k oltáru, ako na nejaké miesto, kde sa musí odohrať
ťažká skúška. Potichu som sa usmiala, svoju začínajúcu
korunu, už aj krásne s citom a láskou, tak som si nahovárala,
upravenú, som natočila hore, aby nebol ten úsmev
vidieť. Nebola som už vtedy vzrastom až taká malá.
Díval si sa niekedy na úsmev stromu?
Zachytil si niekedy výraz stromu?
Pochopil si niekedy akúkoľvek jeho emóciu?
Zrodení v jeden čas.
Jarné plody, obaja.
Z lona ženy matky, prvý ty.
Z lona zeme matky, druhý plod ja.

Zafúkal vietor a stĺp dymu sa zachvel. Pravidelnosť a konštantnosť je rozbitá, je zneistená.

Šedivá hmota stúpajúca k nebu sa trasie, chvíľu trvá, kým sa zas upokojí. Až vtedy si
uvedomíme, že doteraz bolo úplné bezvetrie. Neprirodzené, neštandardné, také bezvetrie na
aké nie je človek zvyknutý. Taký zastavený vzduch, v ktorom počuť zrážanie atómov, ako
trieskajú o seba, ako sa štepia, ako si odovzdávajú informácie. Vzduch, v ktorom počuť
chvenie atmosféry a vibrácie ticha. V takýchto chvíľach, ktoré sa v našich životoch občas, nie
zas až tak často udejú, sa väčšinou rodia zásadné udalosti. V tomto fúkaní vetra sa objavuje
aj iný zvuk, je to zvuk, keď sa leje betón. Keď betón, tá šedivá hmota čo má v sebe zánik,

6
konečnosť a smrť, padá do vykopanej jamy, ktorá je už šedivými kockami kvádrov obložená.
Je ťažké ten zvuk identifikovať, ale snaha musí byť sa čo najviac tejto možnosti priblížiť.

Údy nám mocneli

v paralelných príbehoch,
dve nohy, dve ruky, jedna noha, desiatky rúk,
ktoré dorastajú. Pevné údy, pevné výbežky
z tela, o ktoré sa dá už oprieť, ktoré už vedia
podržať neistotu a zafixovať pohyb.
Nevadilo mi, že si do mňa vyryl
tým hrdzavým nožom v tvare
malej rybky – srdce.
A čosi že si do neho napísal, akési znaky,
z ktorých, viem,
tvoríte slová, ktorých je tak zbytočne veľa.
Bolelo to, ale vydržala som, lebo čas
to zacelí, vedela som. Všetci naši okolo sa na teba dívali
s rozčarovaním, sklamaním. Ja nie, ja som
sa na teba dívala tvojimi očami plnými vtedy lásky
a bleskov zamilovanosti. Dodnes, ak si pozorný,
ten znak na mne nájdeš. Životom už zarastený,
znamenie doby, stopa času, akýsi kód, čo
nevieme rozšifrovať, ani z neho vytiahnuť obrazy, ktoré sa
vtedy zdali také zreteľné a také samozrejmé.
Čas to zacelil, vedela som to už vtedy. Aj to, že
všetko ale zaceliť a zoceliť nezvládne. Čas.
Ten, čo ako duch bytia cválal vedľa nás.
Vedľa všetkých, živých, stvorených zo živého dreva
aj zo živej kože.
Dvaja mladí ľudia, tesne za prahom detstva,
sediaci pod jabloňou, možno májovou, čerstvo rozkvitnutou.
Už nevieme v tom znamení čítať nič.
Ale ono je stále tam.
Nevedela som z tváre tej mladej ženy vytušiť,

7
čo si o tom myslí, asi nič. Nechcela som ju podceniť,
nechcela som ju súdiť, chcela som len veci nechať plynúť,
ale nevedela som z tej tváre vytušiť ani náznak emócie.
Ani náznak vzťahu ku mne.
Potom ste sa pobozkali a potom ste podo mňa
spadli. Zase. A možno som vás zasypala bielymi
kvetmi, tancovala som vašim rytmom a tie kvety
padali už samé. Ale to neviem, či tak v skutočnosti bolo.
Prišli ste ešte raz a ešte raz. Moja náruč sa stala
vašou skrýšou. Tiché rozhovory. Tlmený smiech.
Vášne a radosti. Potom ste už nechodili. Skončilo to
tak nejako nečakane. Potom sa až kopala
tá pálenka a vyťahovala spod mojich koreňov. Sedemdesiat
centimetrov, je toto možné?! Zase som sa vtedy usmiala.
To bola vtedy tá veľká sláva, dozvuky z vášho príbytku,
nervozita, všetko toto iskrenie okolo príprav
veľkého dňa. Tvoji starší už boli vtedy chorí, hlavne ten,
čo ma zasadil. A prišiel v ten deň on, namiesto vás,
keď kopali podo mnou. Prišiel pomaly, nahlas dýchal.
Pohľad upieral do zeme. Do tej, čo o pár týždňov sa
pobral on sám. Ale to je iný príbeh, viem. Prebehlo mi
vtedy korunou – on je môj stvoriteľ? On je ten, čo sa o mňa staral,
on menil tvary mojich rúk, on strážil moje nohy i vlasy.
On je ten, ktorému som vďačná za život? A čo keby ma
teraz niekto daroval tvojej mladej už o pár hodín žene,
ktorej znak mám na sebe stále vyrytý, ako Gaia darovala
moju prastarú a pradávnu sestru Hére? Ale to by si ty
musel byť Zeus, vieš? A nie on, ten starý a chorý muž,
ktorý teraz nado mnou stál a mierne neprítomný pohľad
tlačil k mojim a ku svojim koreňom. Tak by to muselo byť.
A tiež by sme museli mať vo dvore draka
Ladona a nie len toho starého nemotorného nemeckého
boxera s tým španielskym menom, čo si neviem zapamätať.
Toho, ktorý nás síce poriadne celý svoj dlhý život hnojil,

8
ale aj teda pekne smrdel. No a potom by musel prísť nejaký
Herakles a nejaký trójsky princ a tak ďalej. V ten deň sa mi
myšlienky zatúlali presne týmto smerom, a zem, zem
čerstvo rozrytá, a vyvetraná úľavou sa chvela tak krásne
a niesli sa v nej všetky tie dávne ozveny vekov, niesli sa
v nej všetky tie hrdinské príbehy, keď moje staré prasestry
a pratety stáli pri zrode veľkých dejín, áno, pripadala som si
vtedy ako orákulum lásky.

Tu nech je chvíľu ticho, chvíľu krátky oddych.

Keď si prišiel onedlho sám, nič si nehovoril. Len si pri mne stál,
tráva bola mokrá a ty si pri mne stál, nedíval si sa na mňa,
len si stál. Vedela som, tak ako vták vie, že padne dážď,
vedela som, že tvoj starší už nie je živý. Nevedela som ale,
že je toho ešte oveľa viac, čo už nie je ako bývalo.
Že máte zbalené kufre a krabice a nepriehľadné mechy,
s ňou, s tvojou už ženou. Že vaše kroky a vaše cesty vedú
preč, ďaleko od nás, ďaleko od koreňov, ďaleko od našich
spoločných dní. Nevedela som, že vtedy si sa prišiel rozlúčiť,
že si prišiel, aj keď si nechcel, že si prišiel tam za mnou,
blízko mňa a chcel si niečo povedať, ale na všetko,
na čo si sa zmohol, bolo že si tam len tak stál. Bol to deň,
keď zakrýva city a pravdu hmla, nemôžete vedieť, že my ju
máme radi, lebo z nej čerpáme vlahu, lebo z jej mäkkých, aj
keď chladných pier nechávame sa uspávať šepotom.
Z úst ti vychádzal dym a vo svojich nosných
dierkach som cítila zápach. Akoby si tam pri mne, bol tajne,
akoby ušiel vojak na chvíľu z boja,
akoby lekár na chvíľu odbehol do ticha od operačného stola,
akoby si kňaz tesne pred rozhrešením potreboval
niečo ešte premyslieť a napiť sa pálenky.
Nerozumela som tej chvíli dokonale,
to viem, ale dobre som sa tam s tebou vtedy necítila.

9
Raz si povedal, pamätám si to presne, to už si bol slávny,
a vedelo sa o tebe, vedelo sa, kto si, odkiaľ si prišiel,
odkiaľ si vzišiel, čo ťa formovalo, tak vtedy si povedal – moje
detstvo sa nieslo v znamení liturgického a 
kalendárneho roka, v pozorovaní ročných období v korunách
stromov v našej záhrade.
Pekne si to povedal, trošku si to prikrášlil, ako vždy
prikrášľuje človek. Aby bol lepší a farebnejší ako ľudská
skutočnosť. A na mnohých to vtedy
zapôsobilo, lebo pôsobiť a vplývať, to si vedel.

MINISTER
Chvíľu počúva, čo počúva my nepočujeme, ani z jeho tváre toho nie je možné veľa vyčítať.
Nehovorte láskavo nič o ľahostajnosti, pán redaktor. Ako ste na to prišli, že ja som ľahostajný
a že mi to je jedno?! Samozrejme, že mi to nie je jedno, ale taká je, skrátka, realita. Nemám sa
za čo zodpovedať a nemám ani čo obhajovať. Právne je všetko v poriadku, ten pás lesa bol
územím nikoho, ktoré sa následne stalo majetkom vami zmieňovanej firmy, vami
zmieňovanej spoločnosti a so svojim majetkom si môže, ako iste viete, každý robiť čo chce.

Ticho, počúva.

Morálne?

Ticho, počúva.

Ale to je predsa trh. To je realita, ako som povedal pred tým. Štát nemá s tým nič spoločné!
Nekrúťte prosím hlavou, nemá. Nemusíte mi ukazovať žiadne mapy, ja mám, s dovolením,
o tom väčší prehľad ako vy a neviem ani, z akých čerpáte zdrojov. Naše ministerstvo platí
desiatky odborníkov, ktorí danú situáciu monitorujú a skúmajú. A nie len v tomto prípade, ale
na celom území našej krajiny.

Ticho, počúva.

10
To je riadne pritiahnuté za vlasy, keď poviete že predať les. Nemohol som tomu nijako
zabrániť a opakujem – žiadny osobný záujem na tom nemám.

Ticho, počúva.

Samozrejme, že som videl letecké zábery. Dokonca som si nejaké fotky aj urobil na svoj
telefón. Ja, predpokladám, že na rozdiel od vás, som sa nad tým územím preletel
v helikoptére. Čo je na tom smiešne? Chcete vidieť tie fotografie?

Vyťahuje mobilný telefón a listuje fotkami územia, ktoré sa vyznačuje prázdnymi miestami po
kedysi bujnej vegetácii, fotky vidíme v zadnom pláne na plátne, do tejto slide show skočí
súkromná fotografia akejsi záhrady, kde sú základy domu, vyzerá že čerstvé.

Pardon, to sem nepatrí.

Ticho, počúva.

Úzkosť? Čo vy viete o úzkosti?!

Sedí a počúva, v tom sedení a počúvaní, v tej miestnosti plnej ľudí, v ktorej znie ďalšia otázka,
odkazujúca ku konkrétnemu zákonu o ochrane životného prostredia, k nelegálnej ťažbe dreva,
k biznisu nadradenému nad všetko, k zločinom posväteným vládou, ku kedysi bujným lesom
z ktorých sa pomaly pričinením človeka stáva mesačná krajina – v tomto všetkom plynúcom
a tečúcom a dramatickom a emotívnom (je to celé mierne teatrálne, zelené a naklonené
doľava, je v tom vtip aj vážnosť zároveň) znejú mu v ušiach vety, ktoré sa zjavili bez náznaku,
odbehla myseľ ako to vie len ona: – tak tie stromy jednoducho vyrežeme – ako vyrežeme? – no
vyrúbeme, vysekáme – niektoré sú tam sto rokov – prosím ťa nepreháňaj, sto rokov – tak
osemdesiat – no, taký je život, všetko sa mení, aj krajina, aj priestor – ale tie stromy sú
zdravé, rodia, máme z nich úžitok – to ma chceš takýmto spôsobom vydierať? – niekto nás udá
– ty sa bojíš, ty? – nebojím, ale... – keď riešiš nejaký výrub na ministerstve tak tieto mesiášske
reči nemáš – čo to sem preboha pletieš? – tak kde máme stavať? to si máme kúpiť pozemok,
keď už jeden máme? – môžeme predsa žiť tu, s mamou – nechcem žiť tu, s mamou, chcem žiť
vo svojom a súhlasila som s tým, že budeme blízko tvojej mamy, lebo sama už nevládze, to bol
predsa odo mňa veľký ústupok – tak teraz ty, láskavo, ustúp s tou záhradou – otec by s niečím

11
takým nikdy nesúhlasil – otec už nežije – pán minister, mohli by ste, prosím, reagovať na
otázku?

Prepáčte, zamyslel som sa. Mohli by ste mi tú otázku zopakovať? Nemusíte celú, len jej
koniec.

JABLOŇ
Možno, keby prišli deti, možno keby ratolesti, ako keď
z môjho konára a zrodí nový živý prameň,
a v ňom nádej, že budúcnosť má kto niesť, že
je nádej, že cesta, ktorú dávno pred nami započali,
že tá bude pokračovať, že má kto po nej ísť.
Nechodili ste už spolu, chodil si sám len z času na čas,
len od času, nevedela som, nevyznala som sa,
nevládala som vytušiť. Čo ešte existuje aspoň niečo z tých
dní, keď pršali na vás moje kvety, keď si tou malou
rybou ryl dva znaky a uväznil ich do srdca,
keď si sľúbil sľubom ľudským, že nikdy, čo vo vašej
rečí značí niekedy možno snáď.
Tu chcem zase chvíľu mlčať, ak moje ticho niekomu
vadí, niekomu nevyhovuje, nech v tento moment
skúsi vnímať hudbu, môže mu spievať chór stromov,
môže znieť viachlas lesa, môže znieť zbor sveta.
Po chvíli sa znova rozhovorí. Ak by v tejto chvíli padali na zem slzy ako hrachy, ako sa zvykne
hovoriť, nemali by sme sa čudovať.
Nikto nevie, kedy sa to stalo, ani ako sa to mohlo stať,
možno sa budeme tváriť, že nevieme, či sa to vôbec stalo,
či sa to stalo takto, ale áno, stalo sa to, jednoznačne a jednoducho,
príliš priamočiaro a príliš samozrejme.
Už ten ZVUK navodzoval takú úzkosť, ktorá prichádza možno
len raz v živote. A je jedno, či v živote človeka, alebo
stromu. Áno, spomenula som si na tých pár situácií, keď si
s niekým prišiel za nami, do záhrady, do nášho zeleného
sveta a díval sa s takým zvláštnym odstupom. Bolo to mierne

12
podozrivé i vtedy, ale bolo ešte odvtedy aj veľa pekného a
prirodzeného v toku roku, kvet, včela, plod, mráz a úľava,
že sa na to pozabudlo. Aj ty sám si začal chodiť častejšie,
zdalo sa. Chodil si niekedy len tak stáť, plný myšlienok
určite, plný čohosi, čo sa čítať nedalo. A niekedy si sa ma
len tak dotkol, to si nikdy, ani v dobách najväčšieho šťastia
a súznenia nerobil. Hovorila som si, aha takto nejako to
asi vy u vás, v ľudskej ríši, máte. Že je to plné tých podozrivých
zvratov, ako vravíte, paradoxov. Málo konštánt, ktoré zase
potrebujeme a máme my. No a pamätám si potom
aj tie chvíle, keď nejaký človek chodil medzi nami
s takým akýmsi prístrojom, ktorý vydával zvuky,
ako kedysi tie malé kuriatka, ktoré chodili k nám
spásať trávu. Triafala som ich listami, niekedy aj jablkami,
vyskakovali, odskakovali, preskakovali,
robili sme to všetci, najaktívnejšia bola tá stará slivka pri plote.
Hovorili sme jej Ružena, nikto nevie prečo.
Prečo toto všetko hovorím?
Načo?

Slová sa na chvíľu znova zastavia. Situácia zamrzne, čokoľvek sa v tejto chvíli deje, diať sa
prestane. Mlčí sa a pozoruje. A skúma sa hranica ticha. Slová sa spustia o chvíľu, je to ten
moment, keď niečo slovom či vetou, či zhmotnenou myšlienkou chceme prekričať, chceme
prebiť, chceme sa postaviť tomu, čo je neodvratné. Je to presne taký moment, ktorý si vždy
zapamätáme.

Tak to len vzniklo,

prišiel s tým ten malý krpec, ker egrešu, ktorý stál pri nej,
asi to počul od susedov, ako nejaké ľudské mláďa hovorilo Ružena,
to sa mu tak zapáčilo, že tak začal hovoriť tejto starej váženej
už zjavne naklonenej pani. Tak tam chodili tie žlté stvorenia
najradšej, okolo nej sa motali, cítili tam spodné prúdy,
cítili tam možno i múdrosť, alebo boli len drzé. Neviem,
či jej to liezlo na nervy, alebo to bola len taká hra

13
pre nás ostatných, ale striasla niekedy zo seba toľko modrých
sliviek, len aby sa pokúsila zasiahnuť to malé telíčko
toho divného zvieratka na dvoch tenučkých nohách.
A oni robili presne také isté pip pip pip, ako teraz ten stroj. Chlap
potom robil nejaké značky, niečo niekde zapichol, niečo
si poznamenal do takého zvláštneho svietiaceho prístroja.
Ten zvuk, ten, o ktorom hovorím, nemyslím to pip pip pip,
Ale to vrrrrrrr, chrrrrrrrr, hrrrrrrrr, vrrrrrrrr a ešte rev a dym,
a pocit kovu a pocit železných zubov a pocit takého divného
zápachu, ktorý býva medzi strojmi, ktorý býva v prostredí
bez duše, ten odporný desivý ZVUK prišiel z dvora, tam začal.

Jej pohyb zostane v geste, ktorý pripomína tanečnú pozíciu baletky. Kým sa prenesie naša
pozornosť k Ministrovi, je nutné si tento obraz uvedomiť, ak už nie rovno zapamätať.

MINISTER
Ale nemohol som...

Nemohol...

Pochopte!

Nič o tom ne...

A neskáčte mi, prosím, do reči, nechajte ma dohovoriť aj ja som vás nechal. Toto všetko, čo
sa tu snažíte naznačiť je vykonštruované, je to komplot, spiknutie, agresívna novinárska hra.
Zase tie vaše tance, ten váš skrytý tlak. Vy máte predsa tiež zodpovednosť, dokedy bude trvať
tento diktát médií?

Niekto sa zasmeje.
Niekto si odkašle.
Niekto niečo asi aj zašepká.
Niekto si rýchlo píše práve vyslovené.
Niekto si to sám povie ešte raz na diktafón.

14
Niekto ostentatívne odíde.
Všetci sa ale cítia trápne.

Myslím, že nemá zmysel v tomto cirkuse pokračovať! Ďakujem vám všetkým, že ste prišli
a želám vám pekný deň.

Vstane, chce odísť. Zostane ale zarazený v pohybe. Niekto, snáď veľmi výrazne, tak že
prekričal všetky rozhorčené a rozčarované novinárske hlasy povedal EŠTE NEMÔŽETE
ODÍSŤ! MUSÍTE ODPOVEDAŤ NA VŠETKY OTÁZKY. Alebo sa mu to len zazdalo? Kto by
jeho, ministra, mladého a v sedle času, kto by ho okríkol? Nikto by si to nedovolil. Žiaden
z týchto tu. Kto sú oni, čo oni môžu vedieť? Čo mu chcú oni rozprávať? Oni že sú vox populi?
Cha!! No to určite! Oni že sú svedomím, oni že vytvárajú mienku spoločnosti, tie ich úbohé
výstrelky?! Cha a ešte raz cha! Posadí sa a počúva, nasledujúca otázka je kladená veľmi
pomaly a dôrazne. Pred odpoveďou sa nadýchne. Na myseľ mu naskočí, teraz, samozrejme, že
práve teraz, ako tá chuderka opozičná povedala nedávno v živom vysielaní – Pán minister,
táto lajna skončila, ste na jej konci! V živom vysielaní, lebo ona sa postavila za všetko živé
a zelené, za všetko alternatívne, že táto lajna skončila. No to vieš, že áno, moja. Tu som, tu
stojím, v zastavenom pohybe, v polosede v polostoji, možno, ale som tu. Na konci lajny podľa
teba! Na konci svojej story?! To vieš, že áno! On je na tróne, on je na výslní, on vie, ako na
to. On išiel poctivo a vytrvalo za svojim cieľom a predsa teraz len tak, pre nič za nič, pre pár
uplakaných novinárikov, pre nejakú výčitku, VÝČITKU, nezlezie z koňa! Z toho žrebca,
ktorého skrotil a ktorý ho tryskom vezie tam, kde je Avalon! Tak je to všetko, áno, presne tak.
Napravil si hrubé rámy svojich nehorázne drahých okuliarov a usmial sa. Usmial sa! Vedel,
že kedysi ten úsmev fungoval, že odzbrojoval, teraz mu už možno na to neskočia, ale stále to
ešte vie. Stále sa ešte vie v situácii, keď to na prvý pohľad vyzerá, že je na kolenách, že sa
plazí po zemi, áno, možno v polosede alebo polostoji, ale stále na nohách!! Usmial sa.
Nadýchol. A znova sa posadil. A čo urobil?? Mlčal. A oni čakali, že bude hovoriť, ale on
mlčal. Cha!

JABLOŇ
Nabehli tam s motorovými pílami a so sekerami.
Strih, ďalšiu vetu povie iným hlasom, hlasom, ktorý jej nepatrí, ktorý akoby z nej nevychádza,
ktorý sa v nej objaví. Takto sa bude striedať pár nasledujúcich replík, stretnutie týchto dvoch

15
svetov, z ktorých jeden vychádza z hlbokého podvedomia a nepatrí jednoznačne do tohoto
sveta:
Vo veľkých veciach zarazená.
Padali, revali kovy i drevá, striekalo čosi živé.
nie neživá a ani nie žena...
Boli dvaja, ale vyzbrojení ako stohlavé vojsko.
každou chvíľou preniknutá...
Nestačili sme nič. Nestačil nikto, nestihol ani nádych
trochu krvi na starých rukách...
ani výdych. Všetko zostalo len medzi tým, na rozhraní
kto sa díva, srdce, hlava...
a nedokončené. Krv, neviditeľná krv, v pilinách sa niečo
v čistých tvaroch zaostáva...
ešte hýbe, čosi živé, čo pomaly začne vysychať,
neutiekla práve z móla...
od koreňov praskajú a vystreľujú pupočné šnúry.
bezbranná je, stará, holá...
tak tam stála, vyzlečená
ani nie strom, ani žena
do tlamy tmy sa pozerá
koniec sveta stál vo dverách
to vtedy ešte nevedela...
Ticho. Po chvíli mlčania pokračuje, napojí sa tam, kde pred chvíľou prestala.
Niekde niekto plačom dreva zaplakal.
Niekto mladý a silný sa pokúšal brániť, ako to môžu stromy.
Niekto starý a sklonený zašepkal prvé slová modlitby
zeme, viac nestihol, prišla rana.
Niekto vytrhol z hĺbok väčších ako má priepasť všetky
tepny a žily, ktoré mu potvrdzovali ten krehký život.
Urobil to zámerne, ako kladie rozrezanú ruku do
horúcej vody samovrah.
Niekto len s hrôzou zatápal okolo seba, zavial,
zatriasol sa, sklonil, skamenel, neodolal. Musel čo musel.
Prvá fáza tohoto kolotoča bola desivá, ako to príslovečné

16
škrípanie zubami, trvala... trvala... bola taká dlhá, že...
odvilo sa veľa minút... a to trvalo približne...
neviem to povedať! Ani približne! Chcem už mlčať!
Strať sa. Preč. Stačí. Stíchni!!
Bije sa, mláti a padá o zem. Opakuje niektoré slová stále dokola. Drž už hubu! Stačí! Zmĺkni.
Ako keď sa pokazí niečo, čo fungovalo niekoľko desaťročí. Napríklad mechanický mlynček na
kávu.
Ešte koľko dymových stôp, ešte koľko vertikálnych prúdov?!
Tak dobre. Nádych a idem ďalej, nekompromisne, ako si sa
to postupne naučil v živote aj ty. Nekompromisne!! Dvojbodka!!
Počujem v tej chvíli lesy celého sveta bezmocnosťou kričať,
i bezmocnosťou mlčať. Vnímam, ako detail vníma celok.
Vnímam tiež silu bezmocnosti celku vo vzťahu k detailu.
Okolo mňa koniec sveta, a ozveny ostatných koncov sveta.
Okolo mňa zániky starého a márne čakanie na zrod nového.
Okolo mňa bezčasie, zastavený čas, most, ktorý ešte nestihli
postaviť. Okolo mňa tenučké ostrie dvoch tisícročí. Okolo kolotoč
zánikov na ktoré je pamäť času sa schopná rozpamätať. A v strede
stojím. Ja.
Ale ja... Ja?
Som si uvedomila, uvedomila?
Že stále stojím, že JA
stojím a som SAMA.
Aj bez TEBA, aj bez SVOJICH.
Bez zubov kovu v nohách, bez kriku, bez hnevu, bez apatie, bez krvi
pod svojimi krehkými pätami. Kedy sa to stalo?
Kedy si sa tak vzdialil? A nič si mi nepovedal, ani si sa nerozlúčil,
ani ťa nenapadlo prísť, spočítať listy na zemi, povedať niečo
o jeseni, porovnať minuloročnú priazeň bohov, ako ste vraveli-
úrodu, s priazňou tohtoročnou. Pokropiť ma tou odpornou štipľavou
a páchnucou kvapalinou, ani to ťa nenapadlo. NIČ ťa nenapadlo.
Ticho. Chvíľu mlčí.
Sama v hline, ktorá zostarla spolu so mnou, vyschla, popraskala,
stále spojená so svojim prameňom, ktorý ešte napriek všetkému

17
nevyschol. A okolo mňa všetci a všetko leží, nežije,
tí dvaja ĽUDIA sekerami ešte dokonávajú skazu, počula
som vzdychy starej Ruženy, možno chcela niečo
povedať, vo výdychu zašepkať, ale už nebola na to sila.
Uvedomila som si, že jediná STOJÍM. Že som stále tam,
kde aj pred chvíľou, že som sa nepohla, že sa so mnou
nepohlo, že sa ma nikto ani nedotkol. BOŽE.
Radšej vietor, radšej mráz, radšej tony snehu. Ako TOTO.
Celkom na začiatku, keď tí dvaja vojaci vtrhli, tak povedali
niečo ako – tento to je – a jeden sa pri tom smial, pri tom pohľade
na mňa to povedal a sa pri tom zasmial, nechápavo sa
smial, nechápavo krútil hlavou, teraz, keď už bolo dokonané,
ešte niekde ešte čosi bublalo, ako po výbuchu hory,
a oni odchádzali, tak sa ešte raz pri mne zastavil a sa
na mňa pozrel, videla som DETAIL jeho tváre a nevidela
som v nej nič okrem únavy a ľahostajnosti. A zaznelo mi
to roky vzdialené TENTO to je.

Model nasledujúceho dialógu je podobný ako dialóg na úplnom začiatku textu. Nie je to
rozhovor vytrhnutý z kontextu, nemá tak ani pôsobiť, jeho inscenačné riešenie nech je výzvou
a možnosťou. Sú to, samozrejme, tí istí muž a žena, len emócia je iná, vo vzťahu k celku
a časovej ose sa rozhovor mohol odohrávať určite pred úvodným dialógom, ale dá sa
predstaviť, že aj po ňom. Možný je tu tiež akýsi filmový insert, snáď pokračovanie toho
úvodného, mesačná krajina, ktorá sa zrodila po bezhlavom a brutálnom plienení ťažkej
techniky.

Vieš, čo by som chcel?

Tuším to.
Tak to povedz.
Ticho chvíľu.
Chcel by si sa vrátiť do svojho rodného domu. K vám domov, skrátka.
Ako si to vedela?
Som tvoja žena.

18
Áno. Ešte stále.
Presne tak, ešte stále.
Irónia?
Skutočnosť.
Nefunguje nám to.
Nefunguje- strašné slovo.
Obyčajné, pravdivé, zbytočné. Nefunguje. Láska.
Možno si to len nahovárame.
Ticho chvíľu.
To si naozaj povedala?
Snažím sa ešte o záchranu. Nemyslím, ako nejaký samaritán, ale prosto, chcela by som ešte,
aby sme dali veciam šancu.
Myslíš nám dvom? Nás dvoch považuješ za veci?
Ticho dlhšiu chvíľu.
Nie, myslím, všetkému a všetkým okolo nás. Všetkému, čo sme vybudovali a čo je také ľahké
stratiť. Ako keď takto luskneš. Aby sme sa snažili dokázať, že nie sme cynickí a bezcitní, ako
si to asi každý o nás myslí. Že aj keď sa nám obom darí, obaja rastieme v určitom zmysle
a určitým smerom, dokážeme sa ešte vrátiť, spolu, tam, kde sme začali. Dokážeme sa vrátiť
do tých životov, keď sme boli nikým. Ale v skutočnosti sme boli možno viac, ako sme teraz.
Ticho. Prečo mlčíš?
Dojalo ma to. Tlačia sa mi do očí...Nedopovie.
Rob si srandu.
Myslím to vážne.
Prestaň. Ale musíme vyriešiť jednu vec.
Akú?
Kde budeme bývať.
Akože kde budeme bývať? Predsa u mamy.
Nechcem s ňou bývať v jednom dome.
Prosím, a to prečo?
Je to naozaj také ťažké pochopiť?? To sa ťažko vysvetľuje, ale myslím, že je to úplne
jednoduché pochopiť.
Chcem sa vrátiť aj preto, aby sme boli blízko. Je sama.
Môžeme byť blízko a nemusíme bývať v tvojej detskej izbe.
Dlhé ticho. Objatie. Jeho iniciátorom je muž. Žena sa chvíľu zdráha, ale nakoniec sa podvolí.

19
JABLOŇ
Čo ešte chcete?
Každý kus živého mäsa z hliny vytrhnúť?!
Aj ten posledný??
Zrovnať, zarovnať, vyhladiť, vyrabovať?!
Aj skrotiť oceán chcete, zavrieť ho do akvária!?
Oleje z hlbín zeme vysať,
až na dno,
nič tam nenechať,
všetko naliať do pažerákov kovových strojov,
ktoré vás majú dopraviť do posledných miest,
kde ešte nestúpila noha ľudská?!
Načo?!
Ešte byť rýchlejší,
ešte letieť vyššie,
vyššie vyskočiť,
ešte preniknúť hlbšie,
ešte sa prebiť ďalej,
ešte sa prebúrať cez milión skál v podzemí?!
Načo?!
Ešte hrubšími čiernymi sklami a múrmi
zabarikádovať vašu existenciu??
Kvôli čomu?!
Za všetko potlesk?!
Za všetko odlesk?!
Ešte byť bohatší,
ešte byť úspešnejší,
ešte byť krajší a vyhladenejší,
ešte byť zdravší a nesmrteľnejší?!
A nešťastnejší?!
Aj si privlastniť dary sveta, všetko, čo vám nepatrí?!
Nikdy nebude vaše, čo je naše! A čo je všetkých! Nikdy nebude vaše, čo patrí vtákom, nikdy
nepochopíte, čo je pod zemou a nepodmaníte si podmorský svet. Nikdy si neprisvojíte vône,

20
nikdy nepochopíte rozkvet, ani opadávanie listov. Vždy budete troskotať o neviditeľné útesy
a telá svojich hladných lietadiel rozbíjať o kameň! Vy ste začali tento boj, vy ste vyhnali staré
kmene zo svojich rajov, vy ste im obliekli trblietavé šaty a do ich naivných úst naliali
závislosť. Vy. My nechceme nič oplácať, len hľadáme cestu z kúta, do ktorého ste nás zahnali
a stále tlačíte.

Posledný nádych. A vo výdychu nasledujúce.

Potom si prišiel ty s ňou. Už dlho ste tu neboli. Spolu. A všetko, čo bolo na zemi, všetku tú
smrť ste zbierali, nosili, vozili dole, do rohu záhrady, kde už dávno bol suchý smutný svet. Na
kopu. Spolu. Na jednu veľkú kopu, náhodne, mlčali ste, vraveli ste niečo? To neviem.
Netrvalo to dlho a trvalo to jeden celý vek. Tak to tam zostalo. Na kope, nahádzané, bez
zmyslu, bez logiky. Pár vašich dní. Potom zase stroje, potom zase kov, potom zase rev,
hlboká jama, všade okolo mňa, všade tam kde stáli tí mojej krvi, všade tam diera, do nej čosi
bezfarebné, čosi, čo rýchlo schne a tuhne, čo je neživé, čo je navždy, čo je nemenné, okolo
mňa, okolo mojich nôh, okolo môjho tela, ktoré tam stálo celkom opustené, absurdný výjav,
ktorý nejde ani vymyslieť... a tak podobne.

Tu ticho.
Tisíckrát ticho.
Potom sa premietne obraz.
Strom, jabloň snáď, stojí v betónovom poli, betónových základoch domu.
V zábere je ešte vidno aj prúd dymu, niekde zdola.
Chvíľu trvá toto a vo zvuku slová, ktoré sme počuli.
Pasáž asi odniekiaľ zo začiatku. Ale nevyhnutné to nie je.
A potom ten strom, jabloň snáď, sa vydá do pohybu.
Betón praská, jabloň z neho vystúpi, trhá všetko okolo,
pohyby má ľudské, vykročí, kamera s ňou.
Kráča, kráča až k tomu ohňu, tam dole, kráča.
Príde k nemu, slová prestanú. Kamera sa zastaví,
obraz je statický a tvrdý.
V tichu si ten strom, jabloň snáď, do toho ohňa ľahne.
Chvíľu trvá, kým sa tam nejako zloží, chvíľu tiež trvá, kým vzplanie
a kým z nej začne stúpať dym. Môže takto stúpať ako

21
dlho to bude nutné a únosné. A neúnosné.

Zotmie sa.

V tme ešte pár slov W. Whitmana (možno zo Stebiel trávy) a koniec.

22