Jean ANOUILH

MÉDEIA

Preklad: Ľubomír Vajdička

 Preložené z francúzskeho originálu Jean
Anouilh: Médée, in Nouvelles pièces noires, La
Table Ronde, 1946

september 2006

OSOBY

Médeia
Iáson
Kreón

Dojka
Chlapec
Stráže
Keď sa zodvihne opona, Médeia s Dojkou čupia na zemi pred
maringotkou. Hudba, nezreteľný spev v diaľke.
Počúvajú.

Médeia : Počuješ?
Dojka : Čo?
Médeia : Šťastie. Obchádza okolo.
Dojka : V dedine spievajú. Asi majú nejakú slávnosť.
Médeia : Nenávidím ich slávnosti. Nenávidím ich radosť.
Dojka : Nie sme odtiaľto.
Pauza.
My máme slávnosti skôr, v júni. Dievčatá si zapletú kvety do vlasov a chlapci si
pomaľujú tvár na červeno vlastnou krvou, a za úsvitu, hneď po prvom obetovaní,
začínajú zápasy. Chlapci z Kolchidy sú krásni, keď zápasia!
Médeia : Buď ticho!
Dojka : Potom celý deň krotia divé zvery. A večer zapália pred palácom tvojho otca
veľké vatry, veľké žlté vatry, nahádžu do nich byliny a tie tak silne voňajú! Zabudla si už
na vôňu našich bylín, dcérka?
Médeia : Buď ticho, buď ticho, starká.
Dojka : Som stará a cesta je veľmi dlhá... Prečo, prečo sme odišli, Médeia?
Médeia (kričí) : Odišli sme, pretože som milovala Iásona, pretože som kvôli nemu
okradla svojho otca, pretože som zabila svojho brata, kvôli nemu! Buď ticho, starká,
buď ticho! Opakuješ to stále dokola, načo je to dobré?
Dojka : Mala si palác, v ňom steny zo zlata a teraz sme tu, kvočíme ako dve
žobráčky pri ohni a ten stále vyhasína.
Médeia : Choď po drevo.
 Dojka sa vzdychajúc zodvihne a odchádza.
Médeia (zrazu vykríkne) : Počúvaj!
Vstane.
Kroky na ceste.
Dojka (počúva, potom povie) : Nie. To je vietor.
Médeia si znova čupne. V diaľke sa opäť ozve spev.
Dojka : Nečakaj ho už, mačiatko moje, netráp sa. Ak majú tam dolu naozaj slávnosť,
určite ho pozvali. A tvoj Iáson tam tancuje, tancuje s dcérami Pelazgov a my sme tu,
jedna aj druhá.
Médeia : Buď ticho, baba jedna.
Dojka : Už som ticho.
Pauza. Dojka sa štvornožky priblíži k ohňu a fúka doň. Počuť hudbu.
Médeia (odrazu) : Cítiš to?
Dojka : Čo?
Médeia : Ešte aj v tejto pustatine cítim zápach ich šťastia. A to nás vykázali dosť
ďaleko od dediny! Báli sa, že im v noci pokradneme sliepky.
Vstane a kričí.
Ale čo im je, že spievajú a tancujú? Spievam ja? Tancujem?
Dojka : Sú doma. Skončil sa im deň.
Pauza. Sníva.
Pamätáš sa? Vraciame sa z dlhej prechádzky, a na konci cyprusovej aleje biely palác...
Zveríš koňa otrokovi a hodíš sa na diván. Zavolám teda tvoje dievčatá, aby ťa umyli
a obliekli. Si pani a kráľovská dcéra a nič na svete nie je pre teba dosť pekné.

Vyťahujú z truhlíc šaty a ty si vyberáš, pokojná, nahá, a oni ťa zatiaľ natierajú olejom.
 Médeia : Buď ticho, starká, si veľmi hlúpa. Myslíš, že mi je ľúto za palácom, šatami
a otrokmi?
Dojka : A odvtedy sme na úteku, stále na úteku.
Médeia : Mne nevadilo, že som stále na úteku.
Dojka : Štvané, bité, opovrhované, bez vlasti, bez domova.
Médeia : Opovrhovaná, štvaná, bitá, bez vlasti, bez domova, ale nie sama.
Dojka : A vláčiš ma so sebou, v mojom veku. Ak zomriem, kde ma zanecháš?
Médeia : Čo ja viem, v nejakej jame pri ceste, baba stará, a ja s tebou, s tým som sa
zmierila. Ale nie sama.
Dojka : On ťa opúšťa, Médeia.
Médeia (kričí) : Nie!
(Zarazí sa.)
Počúvaj!
Dojka : To je vietor. A slávnosť. Nevráti sa, dnes už nie.
Médeia : Ale čo je to za slávnosť? Čo je to za šťastie? Až sem cítim jeho zápach. Ich
pot, ich ťažké víno, ich spálený olej. Ľudia z Korintu, čo vám je, že kričíte a tancujete?
Čo také veselé sa dnes večer deje, že mi to zoviera srdce, že ma to dusí?... Si moja dojka,
moja dojka, počúvaj: dnes večer som tehotná. Mám bolesti a mám strach, ako keď si mi
pomáhala vytiahnuť z brucha malého... Pomôž mi, dojka! Niečo sa vo mne hýbe ako
vtedy a je to niečo, čo hovorí nie radosti tamtých dole, niečo, čo hovorí nie šťastiu.
(Pritisne sa k starene, chveje sa.)
Dojka, ak budem kričať, dáš mi päsť na ústa, ak sa budem zvíjať, podržíš ma, dobre?

Nenecháš ma trpieť samú... Ach, drž ma, dojka, drž ma, ako len vládzeš. Drž ma, ako keď

som bola malá, ako v ten večer, keď som skoro zomrela pri pôrode. Musím ešte túto noc
niečo priviesť na svet, niečo omnoho ťažšie, omnoho živšie ako som ja a neviem, či
budem dosť silná...
Chlapec (náhle vojde a zastane) : Ste to vy, Médeia?
Médeia (kričí naňho) : Áno! Hovor rýchlo! Ja viem!
Chlapec : Posiela ma Iáson.
Médeia : Nevráti sa? Je ranený? Mŕtvy?
Chlapec : Odkazuje vám, že ste zachránená.
Médeia : Nevráti sa?
Chlapec : Odkazuje vám, že príde a že musíte počkať.
Médeia : Nevráti sa? Kde je?
Chlapec : U kráľa. U Kreóna.
Médeia : Uväznený?
Chlapec : Nie.
Médeia (znovu kričí) : Tak predsa! Tá slávnosť, to je kvôli nemu! Hovor! Vidíš, že to
viem. Je to kvôli nemu?
Chlapec : Áno. Kvôli nemu.
Médeia : A čo takého urobil? No tak, rýchlo vrav! Bežal si, si celý rozpálený,
nevieš sa dočkať, kedy sa tam vrátiš. Tancujú, čo?
Chlapec : Áno.
Médeia : A pijú?
Chlapec : Pred palácom je šesť narazených sudov.
Médeia : A hry, a petardy, a pušky, všetky namierené k nebu. Rýchlo, rýchlo,
chlapček, dohráš svoju rolu a budeš sa môcť vrátiť tam dole a zabávať sa. Nepoznáš ma.
Čo sa ti stane, keď mi to povieš? Bojíš sa mojej tváre? Prečo? Chceš, aby som sa
usmievala? Prosím, už sa usmievam. Vlastne je to dobrá správa, keď sa tancuje.
Rýchlo, chlapček, aj tak to viem!
Chlapec : Žení sa s Kreusou, Kreónovou dcérou. Zajtra ráno je svadba.
Médeia : Ďakujem ti, chlapček. A teraz choď tancovať s korintskými dievčatami.
Tancuj, ako len vládzeš, tancuj celú noc. A keď budeš starý, pamätaj si, že si to bol ty, čo
prišiel povedať tú správu Médeii.
Chlapec (podíde o krok) : Čo mu mám povedať?
Médeia : Komu?
Chlapec : Iásonovi.
Médeia : Povedz mu, že som ti poďakovala.
(Chlapec odchádza.)
Médeia (náhle vykríkne) : Ďakujem ti, Iáson! Ďakujem ti, Kreón! Ďakujem ti, noc!
Ďakujem všetkým! Aké to bolo ľahké, oslobodila som sa ...
Dojka (priblíži sa) : Si ako hrdá matka orlov, matka supov...
Médeia : Daj pokoj, baba! Už nepotrebujem tvoju pomoc. Moje dieťa prišlo na
svet samo. A tentoraz je to dievča. Nenávisť! Moja! Si taká nová... Si taká sladká,
pekne voniaš. Malé čierne dievčatko, nemám koho by som milovala, iba teba.
Dojka : Poď, Médeia...
Médeia (stojí vzpriamená, ruky pritlačené k hrudi) : Daj pokoj. Počúvam.
Dojka : Nech si hrajú. Poďme dnu.
Médeia : Ja ich už nepočúvam. Počúvam svoju nenávisť... Je to slasť! Stratená sila!...

Dojka, čo so mnou urobil tými veľkými horúcimi rukami? Stačilo, aby vošiel do otcovho
paláca a dotkol sa ma jednou rukou. Prešlo desať rokov a Iásonova ruka je preč. Som
znovu sama sebou. Bol to sen? Som to ja. Som Médeia! Už to nie je žena, ktorú pripútal
pach jedného muža, čakajúca ležiaca sučka. Hanba! Hanba! Líca mi horia, dojka. Čakala
som ho celé dni, s nohami roztiahnutými, ale ožobráčená... Čakala som pokorne na ten

kúsok zo mňa, ktorý mi on mohol dať a zasa vziať, na stred môjho brucha, ktorý patril

jemu... Jasné, musela som sa mu podriadiť a usmievať sa naňho a krášliť sa, chcela som sa

mu páčiť, lebo vždy keď ráno odo mňa odchádzal, odnášal ma so sebou, nekonečne

šťastnú, že večer príde znova a navráti ma sebe samej. Jasné, musela som mu zveriť zlaté
rúno, keď ho chcel a k tomu všetky tajomstvá môjho otca, a musela som kvôli nemu
zabiť brata a potom s ním ujsť, byť zločinec ako on a bedár ako on. Urobila som všetko,
čo bolo treba, to je všetko a mohla som urobiť ešte viac. Ty o tom všetkom vieš, starká,
ty si tiež milovala.
Dojka : Áno, ty moja vlčica.
Médeia (kričí) : Ožobráčená!... Slnko, ak je pravda, že pochádzam z teba, prečo si ma
urobilo ožobráčenú? Prečo si ma urobilo ako dievča? Načo prsia, slabosť a tá otvorená
rana v mojom strede? Nebol by to celkom pekný chlapec, čo by sa volal Médeia? Nebol
by silný? Telo tvrdé ako kameň, stvorený na to, aby bral a potom odchádzal, tvrdý,
bezúhonný, nekompromisný, on! Potom nech by prišiel Iáson, so svojimi veľkými
hroznými rukami, nech by sa ma pokúsil dotknúť! Obaja s nožom v ruke, a silnejší zabije
slabšieho a odíde. Oslobodí sa. Nechcem taký zápas, v ktorom sa chceš dotýkať iba jeho
pliec a žobrať o ranu. Žena! Žena! Suka! Telo z blata a z mužského rebra! Kúsok z muža!
Kurva!
Dojka (objíma ju) : Ale ty nie, ty nie, Médeia!
Médeia : Ja ako každá iná! ... A ešte pokornejšia, s ešte viac roztiahnutými nohami.
Desať rokov! Ale dnes večer je s tým koniec, dojka, znovu som Médeia. A to je príjemné.

Dojka : Upokoj sa, Médeia.

Médeia : Som pokojná, som nežná. Počuješ, dojka, aká som nežná, ako nežne

rozprávam. Umieram. Nežne v sebe všetko zabíjam. Hrdúsim.

 Dojka : Poď. Bojím sa ťa, poďme dnu.
Médeia : Aj ja sa bojím.
Dojka : Čo s nami teraz urobia?
Médeia : Čo je to za otázka? Treba sa pýtať na to, čo my urobíme s nimi, baba stará!
Aj ja sa bojím, ale nie ich hudby, ich kriku, ich všivavého kráľa, ich nariadení, ale seba!
Iáson, uspal si Médeiu, ale ona sa prebúdza! Nenávisť! Nenávisť! Si veľká blahodarná
vlna, omývaš ma a ja sa znovu rodím.
Dojka : Vyženú nás, Médeia.
Médeia : Možno.
Dojka : Kam pôjdeme?
Médeia : Vždy sa nájde pre nás krajina, starká, na jednom alebo na druhom konci
života, krajina, kde bude Médeia kráľovnou. Moje čierne kráľovstvo, vrátilo si sa mi!
Dojka (vzdychá) : Zase bude treba všetko zabaliť.
Médeia : Zabalí sa to potom, baba stará!
Dojka : Po čom?
Médeia : Ešte sa pýtaš?
Dojka : Čo chceš urobiť, Médeia?
Médeia : To, čo som urobila kvôli nemu, keď som zradila svojho otca, keď som
musela zabiť svojho brata, aby sme mohli ujsť, to, čo som urobila starému Peliovi, keď
som sa pokúsila, aby sa Iáson stal kráľom na jeho ostrove, to, čo som urobila desaťkrát
kvôli nemu, ale teraz to bude konečne kvôli mne!
Dojka : Zbláznila si sa? To nemôžeš!
Médeia : Čo nemôžem, starká? Som Médeia, sama, opustená pred maringotkou, na
brehu cudzieho mora, štvaná, potupená, nenávidená, ale nič nie je pre mňa priveľa!
(Hudba v diaľke znie silnejšie. Médeia kričí ešte hlasnejšie ako hudba.)
Nech len spievajú, nech len rýchlo dospievajú svadobnú pieseň! Nech rýchlo pripravia
nevestu v paláci. Do zajtra, do svadby je ešte veľa času... Ach, Iáson, predsa ma poznáš,
vieš, akej panny si sa zmocnil v Kolchide. Čo si si myslel? Že sa rozplačem? Nasledovala
som ťa v krvi a zločine, budem potrebovať krv a zločin, aby som ťa opustila.
Dojka (vrhne sa k nej) : Buď ticho, prosím ťa! Ukry náreky hlboko v srdci, ukry
nenávisť. Vydrž. Dnes večer sú silnejší ako my!
Médeia : Čo už na tom záleží, dojka?!
Dojka : Si moja vlčica, pomstíš sa, si matka supov, pomstíš sa. Jedného dňa im aj ty
spôsobíš zlo. Ale tu my nič neznamenáme. Dve cudzinky v maringotke so starým
koňom; dve zlodejky hydiny, čo na ne deti hádžu kamene. Vyčkaj deň, vyčkaj rok,
čoskoro budeš ty najsilnejšia.
Médeia : Silnejšia ako dnes večer? Nikdy.
Dojka : Ale čo zmôžeš na nepriateľskom ostrove? Kolchida je ďaleko a aj z Kolchidy
ťa vyhnali. A teraz nás opustil Iáson. Kto ti zostal?
Médeia : Ja sama.
Dojka : Chudera! Kreón je kráľ a v tejto pustatine nás strpia len preto, že to chcel on.
Ak povie čo len slovo, ak im dovolí, hneď sú tu všetci s nožmi a palicami. Zabijú nás.

Médeia (potichu) : Zabijú nás. Ale už bude neskoro.

Dojka (vrhne sa jej k nohám) : Médeia, som stará, ja nechcem umrieť. Išla som
s tebou, všetko som kvôli tebe opustila. Ale na zemi je ešte veľa dobrých vecí, slnko, keď
oddychuješ na lavičke, teplá polievka na obed, groše v dlani, čo si nahonobila, hlt večere,
čo ťa zohreje pri srdci pred spaním.
Médeia (odkopne ju nohou, pohŕdavo) : Striga stará! Aj mne sa včera chcelo žiť.
Ale teraz nejde o to, či žiť alebo zomrieť.
Dojka (objíma jej nohy) : Ja chcem žiť, Médeia!
 Médeia : Viem, všetci chcete žiť. Aj Iáson chce žiť a preto odchádza.
Dojka (odrazu je podlá) : Ty ho už nemiluješ, Médeia. Už dávno po ňom netúžiš.
Sme spolu natlačení v tejto maringotke, všetko sa vie. On prvý ti povedal raz večer,
bolo veľmi teplo, že si slamník vynesie von. Nechala si ho a ja som ťa počula, ako
spokojne vzdycháš a naťahuješ sa, lebo máš posteľ len pre seba. Vraždí sa pre muža,
ktorý s tebou ešte spáva, ale nie pre muža, ktorého necháš v noci odísť z postele.
Médeia (chytila ju za golier a brutálne ju dvíha k svojej tvári) : Daj si pozor, ženská!
Vieš toho priveľa a priveľa rozprávaš. Pila som tvoje mlieko, dobre, a znášala som tvoje
lamentácie. Ale dobre vieš, že Médeia nevyrástla na mlieku. Nie som ti zaviazaná o nič
viac ako koze, pokojne som mohla piť jej mlieko namiesto tvojho. Tak počúvaj:
Narozprávala si mi toho až-až o svojom starom tele, o teplom hlte a o slnku na tvojom
zhnitom mäse... Prac sa umývať riad, baba stará, k metle, k zemiakovým šupkám, tam
patria všetci z tvojho rodu. Hra, ktorú hráme my, nie je pre vás. A ak aj pri nej zdochnete,
omylom a ani nebudete vedieť prečo, je to fakt škoda, ale to je všetko!
(Brutálne ju hodí na zem. V tej chvíli starena zakričí.)
Dojka : Pozor, Médeia, niekto prichádza!
(Médeia sa otočí, pred ňou je Kreón, spolu s dvoma-troma mužmi.)
Kreón : Ty si Médeia?
Médeia : Áno.
Kreón : Som Kreón, kráľ tejto dediny.
Médeia : Buď pozdravený.
Kreón : Tvoj príbeh sa dostal až ku mne. Každý tu vie o tvojich zločinoch. Matky

na všetkých ostrovoch dookola rozprávajú o nich večer deťom, aby sa báli. Dovolil som

ti zostať niekoľko dní na tejto pustatine, aj s maringotkou, ale teraz budeš musieť odísť.
 Médeia : Čo som urobila Korinťanom? Kradla som im sliepky? Alebo im pochorel
dobytok? Otrávila som im studne, keď som si tam brala vodu na varenie?
Kreón : Zatiaľ nie. Ale jedného dňa to všetko môžeš urobiť. Odíď.
Médeia : Kreón, aj môj otec je kráľ.
Kreón : Viem. Môžeš sa sťažovať v Kolchide.
Médeia : Dobre, vrátim sa. Nebudem ďalej strašiť stareny v tvojej dedine, môj kôň ti
už nebude kradnúť trávu, aj tak je len kde-tu na tejto tvojej pustatine. Vrátim sa do
Kolchidy, ale ten, čo ma odtiaľ odviedol, ma tam aj privedie.
Kreón : Čo tým chceš povedať?
Médeia : Vráť mi Iásona.
Kreón : Iáson je môj hosť, jeho otec kráľ bol môj priateľ a Iáson sa sám rozhodne, čo
urobí.
Médeia : Čo to spievajú v tvojej dedine? Prečo tie záblesky ohňa na nebi, tie tance,
prečo sa rozdáva víno? Ak je to posledná noc, ktorú mi tvoji počestní Korinťania
darovali, prečo mi nedajú spať?
Kreón : Aj to som ti prišiel povedať. Dnes večer oslavujeme svadbu mojej dcéry.
Iáson sa s ňou zajtra ožení.
Médeia : Želám im obom veľa šťastia a dlhý život!
Kreón : Zaobídu sa aj bez tvojich želaní.
Médeia : Prečo ich odmietaš, Kreón? Pozvi na svadbu aj mňa, predstav ma svojej
dcére. Môžem sa jej celkom zísť, vieš? Bola som Iásonovou ženou desať rokov, môžem
ju veľa naučiť. Ona ho pozná len desať dní.
Kreón : Nechcem, aby ste sa stretli a práve preto som sa rozhodol, že opustíš Korint

ešte túto noc. Zapriahni, nalož si svoje batohy, máš hodinu, aby si prekročila hranicu. Títo

muži ťa odprevadia.
 Médeia : A ak odmietnem?
Kreón : Zabila si starého Pélia a jeho synovia žiadali tvoju hlavu od všetkých
kráľov na tomto pobreží. Ak zostaneš, vydám ťa.
Médeia : Sú to tvoji susedia. Sú mocní. Králi si preukazujú takéto služby. Prečo
to neurobíš hneď?
Kreón : Iáson ma požiadal, aby som ťa nechal odísť.
Médeia : Dobrý Iáson! Musím mu poďakovať, čo? Vieš si predstaviť, že by ma
Thessalčania mučili práve v deň jeho svadby? Vieš si predstaviť, že stojím pred súdom,
len niekoľko míľ od Korintu a nahlas hovorím, kvôli komu som dala zabiť Pélia?
Ctihodní sudcovia, kvôli zaťovi, kvôli váženému zaťovi tohto dobrého kráľovského
suseda, s ktorým udržiavate tie najlepšie vzťahy... Nevyznáš sa bohvieako dobre vo
svojom kráľovskom remesle, Kreón! V otcovom paláci som mala dosť času, aby som
sa naučila, že vládnuť, to nie je len tak. Daj ma zabiť hneď.
Kreón (temne) : Áno, mal by som. Ale sľúbil som, že ťa nechám odísť. Máš na to
hodinu.
Médeia (postaví sa proti nemu) : Si starý, Kreón. Vládneš už dlho. Videl si dosť
mužov a otrokov. Napáchal si dosť hanebných svinstiev. Pozri sa mi do očí a uvedom
si, kto som. Som Médeia. Aiétova dcéra, ktorý dal za také niečo zahrdúsiť inakších, keď
bolo treba, a omnoho nevinnejších, ako som ja, tým si buď istý. Som z tvojho rodu.
Z rodu tých, čo súdia a čo rozhodujú bez zaváhania a bez výčitiek svedomia. Nekonáš
ako kráľ, Kreón. Ak chceš dať Iásona svojej dcére, daj ma zabiť, hneď, aj s touto
starenou, aj s deťmi, ktoré spia tamto, aj s koňom. Potom to všetko zapáľ a rozpráš popol
po tejto pustatine. Máš tu dvoch spoľahlivých chlapíkov. Nech zostane po Médeii len
veľká čierna škvrna na tráve a rozprávka, ktorú budú matky po večeroch rozprávať
korintským deťom, aby sa báli.
 Kreón : Prečo chceš umrieť?
Médeia : Prečo chceš, aby som teraz žila? Nikto z nás nemá záujem na tom, aby som
o hodinu bola ešte nažive, ani ty, ani Iáson, ani ja, vieš to veľmi dobre.
Kreón (urobí gesto, náhle hlucho prehovorí) : Prestal som milovať krv.
Médeia (kričí naňho) : Tak si už na kráľa veľmi starý! Uvoľni svoje miesto synovi,
nech to robí ako sa má a ty pekne na slniečku obrábaj vinicu. Na nič iné sa už nehodíš!

Kreón : Si nejaká nafúkaná! A zúrivá! Myslíš, že som sa k tebe prišiel radiť?

Médeia : Neprišiel si preto, ale ja ti poradím. Na to mám právo. A ty máš právo
zapchať mi ústa, ak to zvládneš. To je všetko.
Kreón : Sľúbil som Iásonovi, že odídeš bez toho, aby sa ti ublížilo
Médeia : Bez toho, aby sa mi ublížilo. Neodídem bez toho tvojho: aby sa ti ublížilo.
To by bolo veľmi pekné, keby sa mi na dôvažok ešte ani neublížilo. Stačí, aby som sa
vygumovala, načisto vytrela. Médeia, desať rokov vláčená kade-tade je len tieň,
spomienka, poľutovaniahodný omyl. Všetko sa Iásonovi iba snívalo! Môže ma
zašantročiť, môže sa skryť v útrobách tvojho paláca chránený tvojimi gardami, strčiť sa
za poctivosť tvojej dcéry a stať sa po tvojej smrti kráľom Korintu, ale vie veľmi dobre, že
jeho meno je s mojím zviazané na stáročia. Iáson-Médeia – to sa už nikdy neoddelí.
Vyžeň ma alebo zabi, to je jedno. Tvoja dcéra uzavrie manželstvo s ním, aj so mnou, či to
chceš alebo nechceš a ty s ním prijmeš aj mňa.
(Kričí naňho.)
Buď kráľ, Kreón! Urob, čo treba. Vyžeň Iásona. Polovica mojich zločinov sú jeho
zločiny, ruky, ktorými sa bude dotýkať tvojej dcéry, sú červené od tej istej krvi. Daj nám
hodinu, nám dvom stačí aj menej ako hodina. Naučili sme sa spoločne utekať po každom
našom skutku. Zbalíme sa rýchlo, môžeš sa spoľahnúť.
Kreón : Nie. Odíď sama.
 Médeia (náhle potichu) : Kreón, nechcem sa ti prosiť. To nemôžem. Kolená sa mi
nezohnú, hlas nebude pokorný. Ale si človek, lebo si nedokázal rozhodnúť o mojej smrti.
Nenechaj ma odísť samú. Vráť vyhnankyni jej loď, vráť jej druha! Nebola som sama,
keď som prišla. Prečo teraz robiť rozdiely medzi nami? Kvôli Iásonovi som zabila Pélia,
zradila otca a na úteku rozštvrtila nevinného brata. Patrím Iásonovi, som jeho žena
a všetky moje zločiny patria aj jemu.
Kreón : Klameš. Všetko som si preveril. Bez teba je Iáson nevinný, jeho prípad sa
dá obhájiť, ak sa oddelí od tvojho, ty jediná si poškvrnená... Iáson je našinec, syn
jedného z našich kráľov, mal možno bláznivú mladosť ako mnoho iných, ale teraz je to
muž, ktorý rozmýšľa ako my. Iba ty si prišla z ďaleka, iba ty si cudzinka, aj s tvojimi
čarami a s tvojou nenávisťou. Vráť sa na svoj Kaukaz, nájdi si človeka svojho rodu,
barbara ako si ty, a nechaj nás na pokoji pod naším nebom a na brehu nášho mora. . To
nebo je nebo rozumu a more je pokojné a ani nevie, čo robiť s tvojou neusporiadanou
vášňou a s tvojím krikom.
Médeia (po chvíli) : Dobre, odídem. Ale moje deti, tie patria k akému rodu? Rodu
zločinu alebo Iásonovmu?
Kreón : Iáson je toho názoru, že by ti na úteku iba zavadzali. Nechaj ich nám.
Vyrastú v mojom paláci. Sľubujem ti, že budú pod mojou ochranou.
Médeia (potichu) : Mala by som ešte raz poďakovať, však? Ste takí ľudskí, ba čo
viac, ste spravodliví, všetci ste spravodliví, niet vo vás nenávisti.
Kreón : Nechaj si svoju vďaku. Odíď. Hodina už beží a keď bude mesiac vysoko na
nebi, nič ťa tu už nebude chrániť. Rozkaz som už vydal.
Médeia : Som síce barbarka, som síce cudzinka, a Kaukaz, odkiaľ pochádzam, je

síce drsný, ale, Kreón, matky si tam rovnako ako všetky ostatné vedia privinúť dieťa na

hruď. Vedia to aj zvieratá v lese... Deti spia tamto. Výkriky a fakle v noci, neznáme ruky,
ktoré ich zdrapnú a vytrhnú mi ich, to by bola priveľká cena za zločiny ich matky. Daj mi

čas do zajtra. Zobudím ich ráno ako obyčajne a pošlem ti ich. Ver Médeii, si kráľ! Len čo
zmiznú v zákrute, odídem.
Kreón (chvíľu sa na ňu mlčky pozerá potom odrazu povie) : Dobre. (A bez toho,
aby z nej spustil oči, hlucho dodá.) Ako vidíš, starnem. Jedna noc, to je pre teba
priveľa. Ty stihneš za ten čas desať zločinov. Mal by som ti prosbu odmietnuť. Ale aj ja
som veľa zabíjal, Médeia. A v dobytých dedinách, kam som vstupoval na čele svojich
spitých vojakov, bolo aj veľa detí... Ako protiváhu za tamtie deti dávam osudu pokojnú
noc týchto dvoch. Ak ma chce osud zničiť, nech si poslúži.
(Odíde spolu s mužmi.
Len čo odíde, Médeina tvár ožije a ona kričí za ním zo všetkých síl a pľuje za ním.)

Médeia : S tým aj počítaj, Kreón! Počítaj s Médeiou! Len tomu osudu treba trochu
pomôcť! Môžeš sa spoľahnúť, Kreón! Spoľahni sa na Médeiu! Osudu treba trochu
pomôcť! Ak si zložil ruky a dal si sa na modlitby a chceš sa vykúpiť za mŕtve deti, tak si
prišiel o pazúry, starý lev!... Chceš nechať spať tieto dve, lebo ťa v hrudi čosi šteklí, keď
sedíš sám po večeri v prázdnom paláci a prídu ti na um všetky, ktoré si pozabíjal. Slabne
ti žalúdok, šelma stará! O nič iné nejde! Jedz kašičky, ber pilulky a nedojímaj sa už sám
sebou, starým Kreónom, čo bol taký dobrý, tak dobre si ho poznal, v hĺbke duše statočný,
ale nepochopený, a predsa len zahrdúsil svoj diel neviniatok, keď mal ešte zuby a pevné
údy. V zvieracom svete staré vlky zabíjajú, aby im znemožnili takéto návraty do
minulosti, takéto záverečné sentimenty! Nedúfaj, že ti ich niekto započíta. Ja som
Médeia, ty starý krokodíl! Ak ti to bohovia zožerú, ja vážim spravodlivo! Dobro a zlo, v
tom sa vyznám. Viem, že sa platí na drevo a že akýkoľvek úder je dobrý a že si človek
musí poslúžiť sám, a okamžite. A pretože tvoja vychladnutá krv a mŕtve žľazy
vyprodukovali dostatok zbabelosti a ty si mi dal túto noc, zaplatíš za to!
(Kričí na Dojku.)
Balíme, stará! Nalož hrnce, zmotaj plachty a zapriahni koňa. Aby sme tu o hodinu
neboli!
Iáson (objaví sa) : Kam ideš?
Médeia (postaví sa proti nemu) : Utekám, Iáson! Utekám. Meniť miesto pobytu, to

nie je pre mňa nič nové. Iba príčina môjho úteku je nová, lebo až doteraz som utekala

kvôli tebe.
Iáson : Šiel som naschvál až po nich, čakal som, kým odídu, aby sme sa videli
osamote.
Médeia : Chceš mi ešte niečo povedať?
Iáson : Tušíš správne. Ale rozhodne si chcem vypočuť, čo mi chceš povedať ty, kým

odídeš.
Médeia : A nemáš strach?
Iáson : Mám.
Médeia (ide ticho k nemu a odrazu povie) : Chcem si ťa obzrieť... Milovala som ťa!
Desať rokov som s tebou spávala. Aj ja som tak zostarla ako ty, Iáson?
Iáson : Áno.
Médeia : Vidím ťa, ako stojíš predo mnou prvú noc v Kolchide. Počerný hrdina, čo
vystúpil z loďky, rozmaznané decko, ktoré chcelo zlaté rúno a ktoré nesmelo zomrieť,
to si bol ty, veríš?
Iáson : To som bol ja.
Médeia : Mala som ťa nechať bojovať samého, samého proti po zuby ozbrojeným

obrom, čo sa vynorili spod zeme, proti drakovi, ktorý strážil rúno.

 Iáson : Možno.
Médeia : Bol by si mŕtvy. Aké by to bolo ľahké! Svet bez Iásona!
Iáson : A svet bez Médeie! Aj ja som o takom sníval.
Médeia : Ale tento svet, to je Iáson aj Médeia a treba ho brať taký, aký je. A zbytočne

žiadaš svokra, aby ti pomohol a jeho muži ma odviedli na hranicu. Jedno alebo dve
moria medzi nami, to je málo, vieš veľmi dobre. Prečo si nedovolil, aby ma dal zabiť?
Iáson : Pretože si bola dlho mojou ženou, Médeia. Pretože som ťa miloval.
Médeia : A už nie som?
Iáson : Nie.
Médeia : Šťastný Iáson, čo sa oslobodil od Médeie. A to ťa oslobodila náhla láska
k tej malej korintskej husi, jej mladá ostrá vôňa, jej stisnuté panenské kolená?
Iáson : Nie.
Médeia : Tak kto?
Iáson : Bola si to ty.
(Pauza. Stoja jeden proti druhému. Dívajú sa na seba. Náhle naňho zakričí.)
Médeia : Nikdy sa neoslobodíš, Iáson! Médeia bude vždy tvoja žena! Môžeš ma poslať
do vyhnanstva, môžeš ma na fľaku zahrdúsiť, ak už nebudeš môcť počúvať, ako kričím, ale
nikdy, nikdy nevymažeš Médeiu zo svojej pamäti! Pozri sa na túto tvár, môžeš v nej čítať
jedine nenávisť, pozri sa na ňu očami vlastnej nenávisti, zloba a čas ju môžu znetvoriť,
neresti vyhĺbiť svoje brázdy, jedného dňa to bude tvár starej odpornej ženy, ktorej sa všetci
zhrozia, ale ty, ty z nej stále, do konca života budeš čítať Médeinu tvár!

Iáson : Nie! Zabudnem na ňu.

Médeia : Myslíš? Budeš sa vpíjať do iných očí, vysávať život z iných úst, brať si

malé chlapské potešenie, kde len budeš môcť. Budeš mať iné ženy, môžeš si byť istý,
teraz ich budeš mať tisícky a nemohol si zvládnuť ani jednu. Môžeš ich mať koľko
chceš, nenájdeš v ich očiach Médeinu iskru, na perách jej chuť, jej vôňu.
Iáson : Práve pred tým všetkým chcem ujsť!
Médeia : To môže chcieť len tvoja hlava, tvoja perverzná chlapská hlava, ale tvoje

popletené ruky budú aj proti tvojej vôli potme hľadať na cudzích telách Médeine tvary, o

ktoré si prišiel! Hlava ti bude hovoriť, že sú tisíckrát mladšie alebo krajšie. Takže nezatváraj

oči, Iáson, využi ešte každú chvíľu. Svojhlavé ruky si nájdu aj proti tvojej vôli miesto na tele

tvojej ženy... A nakoniec, keď už skutočná Médeia bude voľakde iba staré kožené vrece plné

kostí, na nepoznanie, budeš si ako starec zbytočne brať do postele také,

čo sa na mňa budú podobať, nové Médeie, postačí jediný sval na boku, sotva badateľný,
kratší alebo dlhší, a tvoje chlapčenské ruky na stareckých ramenách sa rozpamätajú

a zhrozia sa, že ju nenašli. Odsekni si ruky, Iáson, okamžite si odsekni ruky, aj ruky si
vymeň, ak chceš ešte milovať!
Iáson : Myslíš, že ťa opúšťam preto, že chcem hľadať inú lásku? Myslíš, že
chcem začať odznovu? Nielen teba nenávidím, nenávidím lásku!
(Chvíľu sa na seba ešte dívajú.)
Médeia : Kam chceš, aby som odišla? Kam ma posielaš? Mám doraziť až do Fásis, do
Kolchidy, do otcovho kráľovstva, kde sú polia nasiaknuté bratovou krvou? Vyháňaš ma. Do
ktorých končín mám na tvoj rozkaz a bez teba vyraziť? Ktoré moria sú voľné? Pontské
úžiny, kade som prešla za tebou a podvádzala, klamala a kradla kvôli tebe, Lemnos, kde na
mňa určite nezabudli, Tesália, kde čakajú, aby sa mi pomstili za svojho otca, zabitého kvôli
tebe? Všetky cesty, ktoré som ti otvorila, sú pre mňa zatvorené. Som Médeia, zaťažená
hrôzou a zločinmi. Ty sa môžeš robiť, že ma nepoznáš, oni ma stále poznajú. Nemusíš sa
zdráhať, môj starý komplic! Bolo ma treba dať zabiť, je ti to jasné.

Iáson : Zachránim ťa.

 Médeia : Zachrániš ma! Čo zachrániš? Zodratú kožu, Médeinu kostru, dobrú len na
to, aby sa vláčila so svojím trápením a nenávisťou kade-tade? Kúsok chleba a dom
v nejakej diere a nech si tam potichu starne, však, a nech sa už konečne o nej nehovorí!
Prečo si zbabelý, Iáson? Prečo to všetko neskončíš? Je iba jedno miesto, jedna adresa, na
ktorej Médeia konečne zmĺkne. Chcel si, aby som našla pokoj, v ktorom možno žiť, daj
mi ho. Choď povedať Kreónovi, že prijímaš. Stačí na to krátka drsná chvíľka. Médeiu si
už dnes zabil, to ti je celkom jasné. Médeia je mŕtva. Čo je to, trochu Médeinej krvi
navyše? Kaluž na zemi, rýchlo ju spláchnu, karikatúra, čo stuhla do zhrozenej grimasy,
odpracú ju niekam, do nejakej jamy. Nič. Doraz to, Iáson! Už nemôžem ďalej čakať.
Choď povedať Kreónovi.
Iáson : Nie.
Médeia (ešte tichšie) : Prečo? Myslíš, že nejaký ten roztrhnutý sval, rozpáraná koža,
že by to už bolo priveľa?
Iáson : Nechcem už tvoju smrť. Tvoja smrť, to si stále ty. Chcem zabudnutie a pokoj.

Médeia : To už nikdy nebudeš mať, Iáson. Stratil si to v Kolchide, v ten večer v

lese, keď si ma vzal do náručia. Mŕtva alebo živá, Médeia je tu, stráži tvoje potešenie a
tvoj pokoj. Dialóg, čo si s ňou začal, ukončí iba tvoja smrť. Po slovách nežnosti a lásky
to budú urážky a scény, teraz je to nenávisť, nech si je, ale stále sa rozprávaš s Médeiou.
Svet je pre teba Médeia, navždy.
Iáson : Pre teba bol svet vždy Iáson?
Médeia : Áno.
Iáson : Rýchlo zabúdaš. Nechcem vyvolať poslednú manželskú scénu, nato som
neprišiel, ale kto prvý dezertoval z manželského lôžka, ktoré nás podľa teba malo spojiť
naveky? Kto prvý strpel iné ruky na svojej koži a ťarchu iného muža na svojom bruchu?

Médeia : Ja.
 Iáson : A zabudla si ešte, myslím, prečo sme museli ujsť z Naxu.
Médeia : Už vtedy si mi unikal. Telo ešte oddychovalo každú noc pri mne, ale hlava,
tvoja perverzná chlapská hlava tajne vymýšľala iné šťastie, bezo mňa. Takže som sa
pokúsila ujsť od teba prvá, áno!
Iáson : Praktické slovo, že ujsť.
Médeia : Nie celkom, vidíš, nezvládla som to. Okamžite som znenávidela tie ruky,
iný pach, dokonca aj rozkoš, ktorú si mi ty už neposkytoval. Pomohla som ti, aby si ho
zabil, povedala som ti, kedy chodí. Bola som tvoj komplic. Proti nemu. Predala som ti ho.
Zabudol si na ten večer, keď som ti povedala: „Poď, je tam, je tvoj?“
Iáson : Nikdy mi nepripomínaj ten večer!
Médeia : V ten večer som bola odporná, čo? Dupľovane odporná? A ty si mnou
pohŕdal, nenávidel si ma zo všetkých síl a ja som už nemohla čakať od teba nič iné, iba
chladný pohľad – ale napriek tomu som ťa pokorne prosila, aby si ma odtiaľ odviedol.
Môj pastier z Naxu bol taký krásny, však Iáson? Bol mladý a miloval ma!
Iáson : Prečo si mu nepovedala, aby ma zabil, čo? Teraz by som spal ďaleko od teba,
mal by som to za sebou.
Médeia : Nemohla som! Musela som sa znovu prilepiť k tvojej nenávisti ako mucha,
znovu sa vydať na cestu spolu s tebou, na druhý deň si znovu ľahnúť vedľa tvojho
znudeného tela, aby som mohla konečne zaspať. Myslíš, že som nepohŕdala sama sebou
tisíckrát viac ako ty? Zavýjala som sama pred zrkadlom, sama som sa rozškriabala
nechtami, suka, čo sa vracia, aby sa vyspala vo svojej diere. Zvieratá na seba zabudnú, alebo
aspoň odídu od seba, keď zgegne túžba... Ale ja ťa poznám, hrdina korintských dievčat!
Zvážila som si ťa. Viem, čo sa dá od teba čakať. Ale ako vidíš, ešte som tu.

Iáson : Možno si sa prenáhlila, keď si dala zabiť svojho pastiera!

 Médeia (mu náhle vmetie do tváre) : Iáson, pokúšala som sa o to. Odvtedy som
sa o to pokúšala aj s inými. Nevedel si o tom? Nemohla som.
(Pauza. Iáson odrazu ticho povie.)
Iáson : Chudera Médeia...
Médeia (vztýči sa pred ním ako fúria) : Súcit ti zakazujem!
Iáson : Pohŕdanie mi dovolíš? Chudera Médeia, zavadziaš sama sebe! Chudera
Médeia, pre svet budeš vždy len Médeia. Zakazuj súcit, koľko chceš. Nik ho nikdy
s tebou nebude mať. Ani ja. Aj keby som sa o tebe dozvedel iba dnes, ani tak by som ho
nemohol mať. Muž Iáson ťa súdi s ostatnými mužmi. A tvoj prípad je navždy vybavený.
Médeia. Celkom pekné meno, a na tomto svete ho budeš nosiť iba ty jediná. Môžeš byť
na to pyšná! Ak máš tmavý kútik, kde ukrývaš svoje radosti, odnes si tam aj túto: na
tejto zemi už nikdy nebude druhá Médeia. Matky nikdy nedajú takéto meno svojim
dcéram. Budeš sama až do konca sveta, tak ako si sama teraz.
Médeia : Tým lepšie!
Iáson : Tým lepšie! Len sa vypínaj, zovieraj päste, pľuj, vyskakuj... Čím viac nás
bude takých, čo ťa odsudzujú a nenávidia, tým lepšie, čo? Nech je ten kruh okolo teba
čím väčší, aby si bola ešte osamotenejšia, nech ti je ešte horšie, aby si mohla ešte viac
nenávidieť, to bude najlepšie, čo? No čo, dnes večer nie si celkom sama, tým horšie... Aj
keď som ja od teba utrpel najviac a vybrala si si mňa spomedzi všetkých, aby si ma
zhltla, súcitím s tebou.
Médeia : Nie!
Iáson : Súcitím s tebou, Médeia. Poznáš len seba, dokážeš dávať len preto, aby si

brala, súcitím s tebou. Si zaujatá naveky len sama sebou, obklopila si sa svetom ako ho

vidíš iba ty...

 Médeia : Nechaj si svoj súcit! Aj ranená Médeia môže naháňať strach Radšej sa
bráň!
Iáson : Vyzeráš ako malá šelma. S rozpáraným bruchom, zamotaná do vlastných
čriev, a ešte sa krčí a chce zaútočiť.
Médeia : Poľovník, čo si pripustí takéto sentimenty a nenabije znovu zbraň, zle
skončí. Vieš, čoho som ešte schopná?
Iáson : Áno. Viem to.
Médeia : Vieš, že ja nebudem sentimentálna, že nepodľahnem súcitu na poslednú
chvíľu! Videl si ma, ako som sa predtým postavila zoči-voči a riskovala všetko, hoci išlo
omnoho menej?
Iáson : Áno.
Médeia (kričí) : Tak čo chceš? Načo si sem prišiel všetko zamotať svojím súcitom?
Som odporná, vieš to. Zradila som ťa tak ako ostatných. Viem konať len zlo. Ty to nevieš
lepšie a tušíš, aký zločin pripravujem. Daj si pozor, dobre ti radím! Ustúp! Zavolaj tých
druhých! Nepozeraj sa takto na mňa, radšej sa bráň!
Iáson : Nie.
Médeia : Ja som Médeia! Ja som Médeia, mýliš sa! Médeia, ktorá ti nikdy nič nedala, iba

hanbu. Klamala som, podvádzala, kradla, som perverzná... Ja som na vine, že si na úteku a že

všetko okolo teba je pošpinené krvou. Iáson, ja som tvoje nešťastie, tvoj vred, tvoje chrasty.

Tvoja premárnená mladosť, tvoje rozmetané ohnisko, tvoj túlavý život, tvoja samota, tvoja

hanebná choroba. Ja som všetky perverzné skutky a všetky perverzné myšlienky. Som pýcha,

egoizmus, zhýralosť, neresť, zločin. Smrdím! Smrdím, Iáson! Oni všetci sa ma boja a ušli. Ty

predsa vieš, že som to všetko a že čoskoro budem úpadok,

škaredosť a staroba plná nenávisti. Všetko, čo je na zemi čierne a škaredé, to som ja, mne
to bolo zverené. Vieš to, prečo sa teda stále takto na mňa pozeráš? Nechcem tú
tvoju nehu. Nechcem ten tvoj láskavý pohľad.
(Kričí pred ním.)
Prestaň, prestaň, Iáson! Lebo ťa na mieste zabijem, aby si sa už na mňa tak nedíval!
Iáson (potichu) : To by bolo možno najlepšie, Médeia.
Médeia (díva sa naňho a jednoducho povie) : Nie. Teba nie.
Iáson (ide k nej, vezme ju za rameno) : Tak ma počúvaj, Médeia. Nemôžem ti

zabrániť, aby si bola sama sebou. Nemôžem ti zabrániť konať zlo, ktoré nosíš v sebe.

Ostatne, kocky sú hodené. Tieto neriešiteľné konflikty sa vyriešia, ako všetky ostatné,

a niekto už určite vie, ako to všetko skončí. Ja nemôžem ničomu zabrániť. Iba hrať rolu,
ktorú mi pridelili už dávno. Ale jedno môžem, môžem aspoň raz všetko vypovedať. Slová
neznamenajú nič, ale predsa len treba, aby boli vyslovené. Ak sa mám dnes večer zaradiť
medzi mŕtvych v tomto príbehu, chcem umrieť očistený od tých slov...
Médeia, najprv som ťa miloval tak ako muž miluje ženu. Ty si bezpochyby poznala
alebo zakúsila len takúto lásku, ale ja som ti dal viac, než len lásku muža – možno si
o tom ani nevedela. Stratil som sa v tebe ako chlapček v žene, ktorá ho priviedla na svet.
Bola si dlho mojou vlasťou, mojím svetlom, bola si vzduchom, ktorý som dýchal,
vodou, ktorú človek musí piť, aby žil a každodenným chlebom.
Keď som si ťa vzal v Kolchide, bola si len dievča, krajšie a tvrdšie než ostatné,
ktorých som sa zmocnil spolu s Rúnom a ktoré som odviedol. Za tým Iásonom ti je ľúto?
Odviedol som si ťa ako zlato tvojho otca a chcel som ťa rýchlo premrhať a veselo užiť,
ako to zlato. A potom ďalej, panebože, zostala mi moja loď, moji verní druhovia a ďalšie
dobrodružstvá, čo na mňa čakali. Médeia, najprv som ťa miloval tak ako miluješ ty, cez
seba. Svet bol Iáson, radosť, odvaha a sila boli Iásonove – aj jeho hlad. A ak by sme mali
obaja veľké zuby, jedného dňa by sa uvidelo, kto koho rozdriape...
 A potom, raz večer, večer, ktorý bol predsa ako každý iný večer, si zaspala pri stole ako
malé dievčatko, hlavu si si oprela o mňa. Bola si možno len unavená z pridlhej cesty a ja
som pocítil, že ťa mám na starosti a že je to záťaž. Len chvíľu pred tým som bol ešte Iáson,
pre ktorého existuje na svete iba rozkoš a tvrdo si ju užíva. Stačilo, aby si stíchla, aby mi
tvoja hlava skĺzla na rameno a všetko skončilo... koniec... Ostatní okolo mňa sa

ďalej smiali a rozprávali, ale ja som už nebol medzi nimi. Mladý muž Iáson zomrel. Bol
som tvoj otec a tvoja matka, bol som ten, čo na ňom spočíva hlava spiacej Médeie. Čo
sa ti vtedy snívalo v tvojom malom ženskom mozgu, kým som ja preberal na seba tú
tvoju záťaž? Preniesol som ťa na lôžko a v ten večer som ťa nemiloval a ani len po tebe
nezatúžil. Iba som sa díval ako spíš. Noc bola
pokojná, prenasledovatelia, ktorých vyslal tvoj otec, boli už ďaleko za nami, moji
ozbrojení druhovia bdeli pri nás a predsa som sa neodvážil zavrieť oči. Médeia, chránil
som ťa celú tú noc. Ostatne nebolo pred čím.
Ráno sme pokračovali v úteku a dni sa podobali jeden na druhý, ale všetci tí chlapci,
ktorí ma nasledovali ako prví na neznáme more, všetci tí mládenci z Iólku, ktorí boli
pripravení zaútočiť svojimi krehkými zbraňami proti obludám na jediný môj povel,
dostávali pomaly strach. Pochopili, že teraz, keď som našiel teba, už nie som ich veliteľ
a nepovediem ich už hľadať nič a nikam. Mali v očiach smútok a možno aj trochu
pohŕdania, ale nič mi nevyčítali. Rozdelili sme si zlato a opustili nás. Takže svet
nadobudol svoju formu. Formu, o ktorej som si myslel, že si ju ponechá navždy. Svet sa
stal Médeiou.
Zabudla si na dni, keď sme nič neurobili, na nič nepomysleli jeden bez druhého?
Dvaja komplici a pred nimi život, ktorý riadne stvrdol, dvaja bračekovia, celkom
podobní, nesú svoj náklad bok po boku, v ústrety životu, v ústrety smrti, s vysúkanými
rukávmi, bez rečí, bremeno napoly, každý s nožom v ruke, každý si udrie, námaha
napoly, napoly fľaša pri jedle. Keby som ti podal ruku, keď sa ti šlo ťažko, keby som ti
ponúkol pomoc, bol by som ťa zahanbil. Iáson velil už len jednému malému argonautovi.
Bola si moja malá krehká armáda s vlasmi zaviazanými šatkou, s jasnými a priamymi očami.
Ale s týmto malým verným oddielom som si mohol podrobiť celý svet!... Ani prvý deň na
palube Arga, s tridsiatimi námorníkmi, ktorí boli pripravení položiť za mňa život, som sa
necítil taký silný... A večer, keď sme sa uložili na odpočinok, vojak a kapitán sa vyzliekli bok
po boku, prekvapení, že pod rovnakými blúzami sa znovu našli ako muž

a žena a že sa milujú.
Teraz môžeme byť nešťastní, Médeia, môžeme jeden druhého trápiť a trpieť. Ale
tie dni nám sú naše, a nikdy v nich nenájdeš hanbu alebo krv, čo by ich poškvrnila.
(Pauza. Iáson trochu sníva. Kým hovoril, Médeia si čupla, ramenami si
objala kolená, skryla hlavu. On si čupne vedľa nej, nepozerá na ňu.)

Potom vojačik znovu vzal na seba ženskú tvár a aj kapitán sa musel znovu stať
mužom a začali sme si robiť zle. Po uliciach chodili iné dievčatá a ja som sa nemohol
zdržať, aby som sa za nimi neobzrel. Zhrozil som sa, keď som prvýkrát počul, ako sa
rozlieha tvoj smiech, keď si stretla iných mužov a potom nastúpili tvoje lži. Najprv len
jedna, dlho nás prenasledovala ako jedovatá šelma a báli sme sa obrátiť a pozrieť jej
do očú, potom ďalšie, zo dňa na deň ich bolo viac. A večer, keď sme bez slova súložili
a hanbili sme sa, že naše telá sú ešte stále komplicmi, celé stádo lží vrčalo a dychčalo
nocou okolo nás. Naša nenávisť sa musela narodiť v jednom z týchto neľútostných
zápasov a odvtedy sme už boli na úteku traja, nenávisť s nami ako tretia. Ale načo
znovu hovoriť o tom, čo je mŕtve? Aj moja nenávisť je mŕtva...
(Prestane. Médeia ticho prehovorí.)
Médeia : Ak teraz bdieme pri niečom, čo je mŕtve, prečo nás to oboch tak bolí,
Iáson?
 Iáson : Pretože zrod všetkých vecí na tomto svete je krutý a krutá je aj ich smrť.
Médeia : Trpel si?
Iáson : Áno.
Médeia : Keď som robila to, čo som robila, nebola som šťastnejšia ako ty.
Iáson : Viem.
(Pauza.)
Médeia (tlmene sa opýta) : Prečo si zostal tak dlho, Iáson?
Iáson (pohyb rukou) : Miloval som ťa, Médeia. Miloval som náš šialený život.
Miloval som zločin a dobrodružstvo s tebou. A naše objatia, naše perverzné handrárske
hádky, a zhodu komplicov, ku ktorej sme dospeli večer, po vzájomných ranách, na
slamníku v kúte našej maringotky. Miloval som tvoj čierny svet, tvoju odvahu, tvoju
vzburu, tvoju tichú dohodu s hrôzou a so smrťou, tvoju vášeň, s akou si všetko ničila.
Veril som s tebou, že si treba vždy všetko brať a biť sa a že všetko je dovolené.
Médeia : A teraz už neveríš?
Iáson : Nie. Teraz chcem prijímať.
Médeia : Prijímať?
Iáson : Chcem byť pokorný, Chcem, aby tento svet, tento chaos, do ktorého si ma
voviedla za ruku, dostal konečne formu. Samozrejme, máš pravdu, keď hovoríš, že
neexistuje rozum, ani svetlo, ani oddych, že sa treba stále prehrabávať so skrvavenými
rukami, zahrdúsiť a odhodiť všetko, čo vyšklbneš. Ale ja sa chcem teraz zastaviť, chcem
byť človek. Možno bez ilúzií, ale robiť to, čo robili tí, ktorými sme pohŕdali, robiť to, čo
robil môj otec a otec môjho otca a všetci, čo prijali ešte pred nami, a omnoho ľahšie ako
my, povinnosť vypratať malý priestor, na ktorom sa človek môže udržať v tomto chaose
a v tejto noci.
Médeia : Myslíš, že to zvládneš?
 Iáson : Bez teba a bez tvojho jedu, čo som denne pil, to zvládnem, určite.
Médeia : Bezo mňa. Takže ty si dokážeš predstaviť svet bezo mňa?
Iáson : Pokúsim sa o to zo všetkých síl. Dnes už nie som taký mladý, aby som
trpel. Všetkým tým hrozným protirečeniam, rozporom a úderom teraz odpoviem
najjednoduchším gestom, aké človek vymyslel, aby mohol žiť: odsuniem ich.
Médeia : Iáson, hovoríš potichu, a hovoríš desivé veci. Aký si len istý sám
sebou. Aký si len silný.
Iáson : Áno, som silný!
Médeia : Rod Ábelov, rod spravodlivých, rod bohatých, ako len pokojne hovoríte.
Je to fajn, mať na svojej strane nebo a ešte k tomu aj žandárov, čo? Je to dobre, myslieť
jedného dňa tak ako myslel otec a otcov otec, ako mysleli všetci, čo mali pravdu
odjakživa. Je to dobre byť dobrý, byť šľachetný a čestný. A to všetko dostaneme do daru
jedného pekného rána, akoby náhodou, keď sa dostaví prvá únava, prvé vrásky, prvé
peniaze. Hraj tú hru, Iáson, urob to gesto, povedz áno! Pripravuješ si krásnu starobu!
Iáson : To gesto som chcel urobiť s tebou, Médeia. Bol by som dal všetko za to, aby
sme obaja zostarli jeden pri druhom v upokojenom svete. Ty si nechcela.
Médeia : Nie!
Iáson : Stále sa niekam ženieš. Pokračuj. Toč sa v kruhu, tráp sa, bi sa, pohŕdaj, útoč,

zabíjaj, odmietaj všetko, čo nie si ty. Ja som sa zastavil. Upokojil som sa. Prijal som túto

formu rovnako tvrdo a rozhodne, ako som ju kedysi spolu s tebou odmietal. Ak sa treba aj

ďalej o niečo biť, teraz sa budem biť o ňu, poslušne, chrbtom opretý o mrňavý múr,
ktorý som postavil vlastnými rukami, aby ma oddelil od absurdnej ničoty.
(Pauza. Dodá.)
Napokon, bezpochyby toto a nič iné znamená stať sa človekom.
Médeia : Ani o tom nepochybuj, Iáson. Teraz si sa stal človekom.
 Iáson : Súhlasím aj s tvojím pohŕdaním, aj s menom človek.
(Vstane.)
To dievča je krásne. Nie je také krásne, ako ty, keď si sa mi zjavila prvý večer
v Kolchide a nikdy ju nebudem milovať tak ako som miloval teba. Ale je nová, prostá,
čistá. Prijmem ju z rúk jej otca a jej matky, ani sa neusmejem, už o chvíľu, v rannom
slnci, v bielych šatách, v sprievode malých detí. Z jej neobratných prstov dievčatka
očakávam pokoru a zabudnutie. A ak to budú bohovia chcieť, aj to, čo ty zo všetkého na
svete najväčšmi nenávidíš a čo ti je najvzdialenejšie: šťastie, mizerné šťastie.
(Pauza, odmlčal sa. Médeia šepká.)
Médeia : Šťastie...
(Znovu pauza. Odrazu povie tichým, pokorným hlasom, bez toho, aby sa pohla.)
Iáson, ťažko sa mi to hovorí, je to takmer nemožné vypovedať. Dusí ma to a hanbím
sa. Keby som ti povedala, že to chcem s tebou skúsiť, uveril by si mi?
Iáson : Nie.
Médeia (po chvíli) : Mal by si pravdu.
(Neutrálne dodá.)
Povedali sme si všetko, však?
Iáson : Áno.
Médeia : Máš to za sebou. Očistil si sa. Teraz môžeš ísť. Zbohom, Iáson.
Iáson : Zbohom, Médeia. Nemôžem ti povedať: buď šťastná. Buď sama sebou.
(Odišiel. Médeia ešte šepká.)
Médeia : Ich šťastie...
(Náhle vstane a kričí za Iásonom, ktorý už zmizol.)
Iáson! Neodchádzaj takto. Obráť sa! Zakrič niečo. Váhaj, trp! Iáson, prosím ťa o to,
stačí len chvíľka zmätku alebo pochybnosti v tvojich očiach a všetkých nás to zachráni!...
 (Beží za ním, zastaví sa a znovu kričí.)
Iáson! Máš pravdu, si dobrý, si spravodlivý a navždy všetko zostane na mojich
pleciach! Ale aspoň na sekundu, na jedinú maličkú sekundu zapochybuj! Obráť sa
a možno budem vyslobodená...
(Rameno jej opäť unavene klesne, Iáson je už určite ďaleko. Zavolá iným hlasom.)
Dojka.
(Dojka sa objaví na prahu káry.)
Čoskoro sa rozodní. Zobuď deti a obleč ich ako na slávnosť. Chcem, aby
zaniesli Kreónovej dcére môj svadobný dar.
Dojka : Aký dar, chudera? Veď ti nič nezostalo!
Médeia : V skrýši je čierna truhlica, priniesla som si ju z Kolchidy. Dones ju.
Dojka : Zakázala si, aby sme sa jej dotýkali. Aby ani Iáson nevedel, že existuje.
Médeia : Choď ju pohľadať, baba stará a nerečni. Nemienim ťa počúvať, nemám
čas. Teraz treba konať ukrutne rýchlo. Daj truhlicu deťom a zaveď ich na dohľad od
mesta. Nech sa opýtajú na kráľovský palác, nech povedia, že je to dar novomanželom od
ich matky Médeie... Nech im ho dajú do rúk a nech sa vrátia. Počúvaj ďalej. V truhlici je
závoj zo zlata a diadém, jediné, čo mi zostalo z pokladu môjho rodu. Deti nech truhlicu
neotvárajú.
(Starena sa zdráha, Médeia náhle strašne zakričí.)
Poslúchni ma!
(Starena zmizne v káre. Neskôr vyjde potichu aj s deťmi.)
Médeia (osamela) : Médeia, teraz musíš byť sama sebou... Zlo! Veľká živá šelma,
lezieš po mne a oblizuješ ma, vezmi si ma! Túto noc ti budem patriť, som tvoja žena!
Vnikni do mňa, rozdrásaj ma, napuchni a zapáľ sa v mojom vnútri. Vidíš, prijímam ťa,
pomáham ti, otváram sa... Priľahni ma veľkým chlpatým telom, zovri veľkými drsnými
rukami, chcem cítiť tvoj chrapľavý dych na svojich ústach, zadus ma. Konečne žijem!
Trpím a rodím sa. Toto je moja svadba. Pre túto noc lásky s tebou som žila.
Počkaj ešte trochu, noc, neponáhľaj sa tak, ťaživá noc s hukotom tlmených výkrikov
a zápasov, s hemžením divej zveri, čo stíha jedna druhú, čo sa pári a vraždí navzájom...
Nedajú sa spočítať všetky tie zvery okolo mňa, nepoznaní robotníci na tejto pustatine,
hrozivo nevinní vrahovia... A na toto obrovské hemženie mlčanlivého párenia a vrážd
ľudia hovoria, že pokojná noc! Ale ja vás cítim, zvery, po prvý raz tento večer vás všetky
počujem v hĺbke vôd a tráv, v stromoch, pod zemou... Prúdi nám v žilách rovnaká krv. Ste
moje sestry, zvery, čo hrdúsite! Médeia je zver ako vy! Médeia si bude užívať

a zabíjať ako vy! Táto pustatina sa dotýka iných pustatín, a tie zasa ďalších až po hranice
tieňa, kde milióny podobných zverov obcujú a hrdúsia sa zároveň. Zvery tejto noci!
Médeia je tu, stojí uprostred vás, súhlasí a zrádza svoj rod. Vyrážam spolu s vami váš
temný výkrik. Prijímam, tak ako vy, vaše čierne velenie a nemusím mu už ani rozumieť.
Nohami rozdupem a zhasnem to malé svetielko. Robím hanebné gesto. Víťazím sama
nad sebou, beriem na seba, dožadujem sa. Zvery, som jedna z vás! Túto noc je všetko
Médeia. Všetko, čo prenasleduje a zabíja.
Dojka (náhle vojde) : Médeia, deti už určite prišli do paláca a z mesta sem dolieha
veľký hurhaj. Neviem, aký zločin si spáchala, ale čítam ti ho z tváre. Zapriahaj, ujdime,
rýchlo k hranici.
Médeia : Ja mám ujsť? Aj keď odídem, vrátim sa, chcem si vychutnať to divadlo.
Dojka : Aké divadlo?
Chlapec (náhle sa objaví) : Všetko je stratené! Kráľovstvo i štát padli. Kráľ a jeho
dcéra sú mŕtvi!
Médeia : Mŕtvi tak rýchlo? Ako to?
 Chlapec : Na svitaní prišli dve deti a priniesli Kreuse dar, čiernu truhlicu a v nej
závoj bohato vyšívaný zlatom a drahocenný diadém. Len čo sa ich dotkla, len čo sa ako
zvedavé dievčatko pred zrkadlom nimi ozdobila, zmenila farbu a padla a zvíjala sa,
hrozne trpela, znetvorená bolesťou.
Médeia (kričí) : Škaredá? Škaredá ako noc, však?
Chlapec : Kreón pribehol, chcel ju zachytiť, strhnúť závoj a zlatý kruh, čo zabili jeho
dcéru, ale len čo sa ich dotkol, zbledol aj on. Chvíľu váhal s hrôzou v očiach, potom sa
zrútil a reval od bolesti. Tak ležali jeden pri druhom, dodýchavali v kŕčoch
s prepletenými údmi a nik sa neodvážil k nim priblížiť. Ale šíria sa reči, že to ty si poslala
jed. Muži vzali palice a nože. Bežia sem, k maringotke. Bežal som pred nimi, nebudeš
mať ani čas, aby si sa ospravedlnila. Utekaj, Médeia.
Médeia : Nie!
(Kričí na chlapca, ktorý beží preč.)
Ďakujem ti, malý, ďakujem ti druhý raz! Utekaj ty! Lepšie, ak ma nepoznáš! Kým
budú mať ľudia pamäť, bude pre nich lepšie, ak ma nepoznali!
(Obráti sa na dojku.)
Vezmi nôž, podrež koňa, nech tu o chvíľu po Médeii nezostane nič. Hoď raždie
pod káru, rozložíme oheň radosti, ako v Kolchide. Poď!
Dojka : Kam ma to vlečieš?
Médeia : Veď vieš. Smrť, smrť je ľahká. Nasleduj ma, baba, a uvidíš! Už si dovláčila
svoje staré kosti, čo ťa tak boleli a a čo si kvôli nim lamentovala. Konečne si odpočinieš,
budeš mať dlhý sviatok!
Dojka (vytrhne sa jej, vreští) : Nechcem, Médeia! Ja chcem žiť!
Médeia : Ako dlho chceš žiť, so smrťou na pleci, baba stará?
(Vbehnú deti a vyľakané sa vrhnú do Médeiných sukní.)
 Médeia (zastaví sa) : Už ste tu? Obaja? Bojíte sa? Ľudia, čo sem bežia a kričia, aj
zvony... To všetko stíchne.
(Zvráti im hlavy dozadu, pozerá sa im do očí a šepká.)
Neviniatka! Nástrahy detských očí, malí potmehúdski surovci, mužské hlavy. Je vám
zima? Neublížim vám. Bude to rýchle. Iba chvíľočka smrteľného úžasu vo vašich očiach.

(Hladká ich.)
Ešte na chvíľu vás upokojím, zovriem v náručí, malé teplé telá. Pri mame je dobre,
nemusíte sa ničoho báť. Malé vlažné životy, vyšli z môjho brucha a v každom je
kúsok vôle k životu a chuti byť šťastný.
(Náhle kričí.)
Iáson! Tu je tvoja rodina, v nežnom spojení. Pozri sa na ňu. Mal by si si stále klásť
otázku, či by aj Médeia nemilovala šťastie a nevinnosť. Či by aj ona nemohla byť
vernosť a viera! O malú chvíľu budeš trpieť, až do hodiny svojej smrti a mysli na to, že
bolo raz jedno malé dievčatko, Médeia, žiadúce a čisté. Malá útla Médeia, so zapchatými
ústami kdesi hlboko v tej druhej. Mysli na to, že bojovala celkom sama, neznáma, bez
podanej ruky a ona bola tvojou skutočnou ženou! Iáson, aj ja by som bola chcela, aj ja by
som možno bola chcela, aby to bolo navždy a aby to bolo ako v rozprávkach. Chcem,
chcem, ešte v tomto okamihu, tak silne ako keď som bola malá, aby bolo všetko svetlé
a dobré. Ale nevinnú Médeiu vybrali, aby bola korisťou a príčinou zápasu... Iné, omnoho
krehkejšie a priemernejšie môžu prekĺznuť cez oká siete až k pokojným vodám alebo do
bahna, malé rybky bohovia odvrhnú. Médeia však bola príliš pekná korisť, zostala

v sieti . Bohovia nemajú takéto šťastie každý deň

a neulovia pre svoje zápasy a perverzné hry takú silnú dušu. Hodili mi všetko na plecia

a teraz sa dívajú, ako sa zmietam. Iáson, aj ty sa s nimi pozeraj na , Iáson, na posledné

Médeine kŕče! Musím ešte zahrdúsiť nevinnosť v malom dievčatku, ktoré toho
toľko chcelo a v dvoch malých vlažných kúskoch mňa samej. Tí tam hore čakajú na
krv, a už sa nemôžu dočkať!
(Vedie deti k maringotke.)
Poďte, deti, nebojte sa. Pozrite, držím vás, hladkám vás a všetci traja vojdeme do
nášho domu...
(Vošli do maringotky. Scéna zostane na chvíľu prázdna. Pestúnka, vyľakaná
ako zviera, čo sa skrýva, sa objaví, volá.)

Dojka : Médeia! Médeia! Kde si? Prichádzajú!

(Ustúpi a zrazu vykríkne.)
Médeia!
(Plamene vyšľahli zo všetkých strán, pohltia maringotku. Rýchlo vojde Iáson na
čele ozbrojencov.)

Iáson : Uhaste oheň! Chyťte ju!

Médeia (objaví sa v okne maringotky a kričí) : Nepribližuj sa, Iáson! Nedovoľ im ani

krok!
Iáson (zastane) : Kde sú deti?
Médeia : Pýtaj sa na to viackrát, aby som si ti ešte chvíľu pozerala do očí.
(Kričí na neho.)
Sú mŕtve, Iáson! Obe sú mŕtve, podrezané, a len čo spravíš krok, ten kov zasiahne aj
mňa. Odteraz mám znovu svoje žezlo a môj brat, môj otec a rúno zlatého barana sú
vrátené Kolchide: mám znovu svoju vlasť a panenstvo, ktoré si mi ukradol! Som
Médeia, konečne a navždy! Iáson, kým zostaneš sám na tomto usporiadanom svete, ešte
si ma prezri, prezri si ma dobre. Dotýkala som sa ťa týmito rukami, kládla som ti ich na
rozpálené čelo, keď boli chladné a keď boli rozpálené, tak som ťa nimi hladkala. Keď si
plakal, to som ja plakala, keď si miloval, to som ja milovala. Pozri sa na mňa, som to ja,
tvoj rodný brat aj tvoja žena. Ja som to! Hrozná Médeia! A pokús sa teraz na
ňu zabudnúť!
(Prebodne sa a vrhne sa do plameňov, ktoré sa zdvojnásobia a celkom
pohltia maringotku. Iáson jedným gestom zastaví mužov, ktorí sa chceli vrhnúť
dopredu a jednoducho povie.)

Iáson : Áno, zabudnem na teba. Áno, budem žiť a napriek krvavej stope, ktorú si
zanechala po mojom boku, začnem zajtra znovu trpezlivo kopať svoje mizerné ľudské
základy a bohovia sa budú ľahostajne prizerať.
(Obráti sa k mužom.)
Nech jeden z vás stráži oheň, kým tu nezostane iba popol, kým nezhorí aj posledná
Médeina kosť. Ostatní môžete ísť. Vrátime sa do paláca. Teraz treba žiť, zabezpečiť
poriadok, dať Korintu zákony a bez ilúzií znovu vybudovať svet nám mieru, aby sme v
ňom mohli čakať na smrť.
(Odišiel s mužmi okrem jedného, ktorý si ušúľa tabak a namrzene sa postaví na
stráž k vatre. Vojde dojka a bojazlivo si vedľa neho čupne v rastúcom úsvite.)

Dojka : Nemali čas a nevypočuli ma. Ale ja som im mala čo povedať. Po noci príde
ráno, treba navariť kávu a ustlať postele. A keď človek pozametá, chvíľku si oddýchne na
slnku a potom začne čistiť zeleninu. A je celkom dobre, keď človek naškrabe trochu
peňazí na hlt teplého jedla. A potom sa je polievka a umýva riad. Popoludní sa perie alebo
leštia hrnce a trochu sa klebetí so susedkami a pomaly je tu večera... Tak si človek ľahne
a spí.
Stráž (po chvíli) : Dnes bude pekne.
Dojka : Bude to dobrý rok. Bude aj slnko, aj víno. A čo žatva?
Stráž : Minulý týždeň sme žali. Ak vydrží čas, zajtra alebo pozajtra budeme zvážať.
Dojka : Úroda bude dobrá?
 Stráž : Nemáme sa na čo sťažovať. Toho roku bude zasa dosť chleba pre všetkých.
(Počas ich rozhovoru padá opona.)

preložené z franc. originálu Anouilh, Jean: Médée, in Anouilh, J.: Pièces noires,
La Table Ronde, 1958. (údaj podľa R. de Luppé)
Údaj podľa vydania Dilia, 1966 Nouvelles pièces noires, La Table Ronde, 1946 (de

Luppé v tomto vydaní Médeiu neuvádza). Platí toto, predošlé je asi omyl

de Luppé, Robert: Jean Anouilh, Paris, Editions Universitaires, 1959, str.58-59:

... Tento fragment Oresta na tému gréckej tragédie, predstavuje nepochybne
najdokonalejšie zlúčenie prvkov, charakteristických pre obe divadlá.

Médeia z roku 1946.už nemá túto tesnú rovnováhu, temné svetlo, extrémne verbálne
násilie, odviedli (vytrhli) Anouilha mimo tejto „miery“, ktorú si vypožičal od Grékov,
aby sformoval svoju Antigonu. Médeia vedie svoju revoltu až k paroxyzmu zúfalstva,
sexuality a zločinu. (citát z Médeinho monológu o Zle).
Médeina revolta je v protiklade k revolte Antigony: je nečistá, nebráni svedomie,

ktoré sa udržalo, vychádza zo svedomia už poškvrneného (poznačeného).