TREPEOV. Matka, vymeň mi obväz. Vieš to tak dobre.

ARKADINOVÁ (vyberie z lekárničky jód a škatuľu s obväzmi). A lekár sa dnes akosi oneskoril.

TREPLOV. Slúbil, že príde o desiatej, a už je poludnie.

ARKADINOVÁ. Sadni si. (Dáva mu z hlavy dole obväz.) Vyzerá to ako turban. Včera sa ktosi v kuchyni
vyzvedal, či nie si Turek. A už sa ti to aj skoro zacelilo. Zostali naozaj iba stopy. (Bozká ho na hlavu.) Ale keď
tu nebudem, neurobiš zasa pif-paf?

TREPLOV. Nie, matka. Bola to iba chviľka neuváženého zúfalstva. Nevedel som vtedy, čo robim. Už sa to
nezopakuje. dve (Pobozká jej ruku.) Máš zlaté ruky. Keď som bol ešte malý a ty si hrávala s ochotnikmi,
strhla sa raz na našom dvore bitka. Pamätáš sa? Velmi tam zbili akúsi práčku z nášho domu. Do bezvedomia
ju stlkli... a ty si ju ošetrovala. Nosila jej lieky, kúpala v koryte jej deti. Naozaj sa na to nepamätás?

ARKADINOVÁ. Nie veru. (Dava mu nový obväz.) TREPLOV. Aj dve baletky vtedy bývali v tom dome. Chodili k
tebe na kávu.

ARKADINOVÁ. Na to sa pamätám.

TREPLOV. Boli také pobožné. (Po chvili.) V poslednom čase, a práve po tieto dni, milujem ťa tak nežne a
oddane, ako keď som bol maly. Teraz už okrem teba nemám nikoho. Ale prečo, prečo sa tak poddávaš
vplyvu toho človeka

ARKADINOVÁ. Nechápeš ho, Konstantin. Je veľmi šľachetný.

TREPLOV. Pripúšťam, ale keď sa dozvedel, že ho chcem vyzvať na súboj, jeho šľachetnosť mu nebránila, aby
sa správal ako zbabelec. Vraj odchádza. Skôr hanebný útek je to!

ARKADINOVÁ. Nezmysel! Sama som ho uprosila, aby sme odtiaľto odišli...

TREPLOV. Šľachetný! Div sa tu kvôli nemu nehádame, a on si z nás teraz niekde v salóne alebo v parku
uťahuje... Zvádza Ninu a robí všetko na svete, aby ju presvedčil, že je génius!

ARKADINOVÁ. Si najšťastnejši, keď mi môžeš vravieť niečo nepríjemné. Ja si toho človeka vážim a prosim ťa,
aby si sa predo mnou nevyjadroval o ňom neúctivo.

TREPEOV. Ja si ho zas nevážim. Chceš, aby som ho pokladal za génia, ale, odpusť, pretvarovať sa neviem a z
jeho výtvorov sa mi dvíha žalúdok.

ARKADINOVÁ. Lebo mu závidíš! Tým, čo nemajú nadanie, iba ctižiadosť, napokon ani iné neostáva než haniť
ozajstný talent. Naozaj skvelá útecha! Len čo je pravda!

TREPLOV (ironicky). Ozajstný talent! (Zlostne.) Pokiaľ ide o nadanie, mám ho viac, než vy dvaja dovedna,
keby nieco! (Strhne si obväz z hlavy.) Ste len rutinéri. Ale obsadili ste všetky prvé miesta v umeni a
pokladáte za správne a hodnotné iba to, Co robite vy! Ostatných utláčate a nepustite k slovu! Neuznávam
vás! Neuznávam ani teba, ani jeho!

ARKADINOVÁ. Dekadent...!

TREPLOV. Len si choď do toho svojho hlúpeho divadla a hraj si v tých zlátaninách!

ARKADINOVÁ. Nikdy som v takých hrách nevystúpila. Neurážaj! Nevieš napísať ani najobyčajnejšiu frašku!
Kyjevský meštiačik! Prizivnik!

TREPLOV. Skupaňa!

ARKADINOVÁ. Šklban! (Treplov si sadne a ticho place bez vzlykov.) Si nula, úbohá nula! (V rozčúleni sa
prechádza hore-dolu po izbe) Neplač! Nesmieš plakať... (Plače.) Načo hneď slzy? (Bozkáva ho na čelo, na
lica, na temeno.) Moje drahé dieťa, prepač mi... Odpusť svojej hriešnej materi. Odpusť, veď ja som taká
nešťastná!
TREPLOV (objime ju). Keby si vedela! Stratil som všetko! Ona ma už nemiluje. Nemôžem písať... Rozplynuli
sa všetky moje nadeje...

ARKADINOVÁ. Nezúfaj... Všetko sa napraví. On teraz odide a ona sa znova do teba zaľúbi. (Utiera mu slzy.)
No tak, dosť už. My dvaja sme sa už pomerili, však...?

TREPLOV (bozká jej ruku). Ano, matka.

ARKADINOVA (nežne). Pomer sa i s ním. Načo súboje? Však to nemusi byt?

TREPLOV. Dobre... Mám však jednu prosbu, matka. Nechcem sa už s nim stretnút. Bolo by to... nad moje
sily. (Vejde Trigorin) Tu ti je... Radšej pôjdem... (Narýchlo odkladá do skrinky lieky.) Hlavu mi obviaže potom
doktor...

TRIGORIN (listuje v knižke).