DODO GOMBÁR

HUGO KARAS

Venujem tým, ktorí prišli a zostali.

JANUÁR 1999

1
( Na javisku stoja v šere postavy z hry, okrem Huga, ktorý prichádza neskôr. Každá
z nich ožíva pri svojom výstupe, nikdy neodchádza z javiska. Je nutné všetkých stále
cítiť, ako tiene z Hugovho života, ako tmavé spomienky, ktoré sú kedykoľvek
pripravené zasiahnuť. Odporúčam, aby stvárňoval jeden herec aj viac postáv a všetky
prevleky sa diali v šere hĺbky javiska. Jedinou reálnou postavou je Hugo Karas, ktorý
zostáva pri svojich výstupoch nezmenený. Princíp hry je postavený na striedaní
reálneho času s retrospektívou, Hugo voľne prechádza z jedného do druhého.
Herci musia byť kúsok nad vecou, vždy pár milimetrov nad písmenkami a slovíčkami.
Ich najväčším nepriateľom musí byť pátos a prehnaný falošný sentiment.
Režisér by mal mať mimoriadne vyvinutý zmysel pre mieru a jemnocit. Musí byť
schopný pracovať s detailom, javiskovou skratkou a metaforou.)

( Javisko nie je zapratané zbytočnosťami, je viac- menej prázdne. Len niekde v kúte sedí
za klavírom melancholický klavirista, ktorý akoby ani nepatril do tohoto sveta. Brnká
svoju melódiu a pôžitkársky poťahuje z cigarety bez filtra, v ktorej je voňavý tabak.
Kostým nech je výsledkom fantázie.)

( Na javisko prichádza pomalým krokom Hugo Karas, chvíľu sa díva na divákov a usmieva sa
na nich. Môže sa nám zdať, že nie je normálny.)

HUGO: Zdravím. Volám sa Hugo. Hugo Karas. Je to mimoriadne blbé meno, ale ja za to
nemôžem. Na mňa sa pre to nedívajte. Vlastne je to meno viac ako blbé, ono je celkom choré.
Mama s tatom za to môžu, buď im hnedozem ľahká.

Retro.
HUGOVA MATKA: Priviedla som ti na svet krásneho chlapčeka. Tučnučkého a guľatého
ako basketbalová lopta. Chicago.
HUGOV OTEC: Vyzerá ako taký malý Hugo.
MATKA: Veď to aj je Hugo.
OTEC: Taký malý Karas.
MATKA: Hugo Karas.
OTEC: Hugo Karas, hurá. Hugo po starom Hugovi a Karas po starom Karasovi.
MATKA: A aký mu dáme pseudonym?
OTEC: Pseudonym si dá sám, keď dorastie, zatiaľ celkom stačí Hugo Karas. Júj, to bolo
krásne súvetie, všimla si si drahúšik?
MATKA: Všimla, cicúšik. Miluješ ma?
OTEC: Áno,milujem ťa a milujem aj Huga Karasa. (spieva) Když si báječnou ženskou vezme
báječnej chlap, mají báječnej život plný báječnejch dnú…

Reál.

2
HUGO: Chalani sa mi v škole posmievali „smradľavý karas“. Ale mne to nevadilo, bol som
odolný. Posmievali sa mi tiež „nosáč bachratý“. Voči tomu som vždy odolný nebol. Vysýpal
som im za to tašky do kontajnérov tesne pred tým ako chodlili smetiari. Až kým ma otec
nenaučil, aby som im na to vždy povedal „podľa nosa poznáš kosa“. To som im vždy hovoril.
Len som nevedel čo je to kos.

Retro.
HUGO: Oco, čo je to kos?
OTEC: Aký kos? Čo ti šibe? ( kričí ) Vždy som hovoril, že to decko je šibnuté.
HUGO: Ty si hovoril, že podľa nosa spoznáš kosa. Ja sa len pýtam, čo je to ten kos.
OTEC: Opýtaj sa mamy, to je Vasilisa premúdra.
HUGO: Mama- Vasilisa, čo je to kos?
MATKA: Kos… kos… neviem synáčik. Utri si mliečko z čela a opýtaj sa dedka Vševedka.
HUGO: Dedko Vševedko, čo je to prosím ťa kos?
DEDKO: Kos? To som nikdá nepočul. Viem, čo je kosa, viem aj čo je kokos, ale čo je kos, to
som nikdá nepočul. A načo to chceš vedieť?
HUGO: Len tak.
DEDKO: Jááj, len tak. Tak to ti môže byť jedno. Radšej mi napchaj fajku.

Reál.
HUGO: Dedko bol najfasáckejší človek na svete. Na čele mal ľudové vrásky múdrosti.
Napchával som mu fajku a on sa záhadne usmieval, ako indiánsky náčelník, ktorý rozumie
reči času. Bol dobrý a starý. A ešte k tomu aj chorý.

Retro.
DEDKO: (fajčí fajku) Keď sa ráno zobudíš, už tu nebudem, synak.
HUGO: A kam ideš?
DEDKO: Idem navždy.
HUGO: Navždy? Kam?
DEDKO: Neviem kam, viem len, že navždy. Keby som vedel kam dal by som ti telefónne
číslo. Mohol by si mi volať. Ale neboj sa, niečo vymyslíme.
HUGO: Prečo chceš odísť, dedko?
DEDKO: Keď je niekto starý a ešte aj chorý a ešte aj sprostý ako ja, musí odísť.
HUGO: Ty nie si sprostý.
DEDKO: Som, keď ti toto hovorím. Keby náhodou zajtra mama s otcom plakali, ako ty keď
si bol malý a hladný, tak zhasni svetlo, aby si na nich nevidel. Nech plačú potme.
HUGO: A to už naozaj nikdy neprídeš?
DEDKO: Nikdy.
HUGO: A kto ti bude napchávať fajku?
DEDKO: Nejaký krívajúci anjel. Aspoň ti nebudú smrdieť ruky od tabaku. Mám to! Dívaj sa
zajtra na oblohu, pošlem ti dymový signál. Koľko oblakov preletí nad našim komínom,
toľkokrát vytoč sedmičku a ja sa ti ozvem.
HUGO: Máš smutné oči, dedko Vševedko.
DEDKO: Smutný život, smutné oči, synak.
HUGO: Povedz mi ešte „synak“, dedko.
DEDKO: Synak. ( mocne Huga objíme )

3
Reál.
HUGO: Dedkovo „synak“ a mocný stisk bolo posledné, čo mi po ňom zostalo. Svoju fajku si
odniesol navždy. Na druhý deň ráno som sa zobudil a dedko Vševedko ležal nehybný a krásne
vystretý na posteli, okolo neho bolo veľa ľudí a sviečok. Všetci šepkali nejaké divné slová a
potichu plakali. Najviac mama s otcom, akoby boli malí a hladní. Chvíľu som sa na nich díval
a potom som zhasol svetlo.

Retro.
( Dedko leží mŕtvy na posteli. Okolo neho stoja ľudia so sviečkami v ruke, Hugo si ich obzerá,
potom zhasne svetlo, priestor osvetľujú len jagavé plamienky sviečok. Ľudia sa ticho modlia,
Hugova matka plače. Hugo pristúpi pomaly k otcovi. )
HUGO: Oco, to čo robíte?
OTEC: Modlíme sa.
HUGO: A modliť sa je dobré?
OTEC: Modliť sa je ako umývať si tvár, Hugo.
HUGO: A dedko si prečo neumýva tvár?
OTEC: Dedko je už celkom čistý.
HUGO: Odišiel navždy?
( Otec sa dlho díva na syna.)
OTEC: Áno, navždy.
HUGO: Lebo bol starý, chorý a sprostý. ( Hugo sa pozrie na oblohu a nahlas naráta do
dvanásť.) Dvanásť oblakov, dvanásť sedmičiek. ( beží k telefónu a vytáča číslo, kričí do
slúchadla ) Dedko Vševedko, ahoj, to som ja. Tvoj synak. Áno… áno, ako si povedal. Všetci
stoja okolo teba, umývajú si tvár a plačú. Najviac mama… Prosím? Áno, zhasol som. Nie,
nedíval som sa… To mám urobiť? Dobre. Áno, urobím to. Povedz mi ešte „synak“.
( Hugo sa díva na ľudí, po chvíli začne spievať potichu pesničku, všetci sa k nemu postupne
pridávajú, vytvoria na javisku malý svetielkujúci cintorín. Dedko sa postaví z postele a po
jednej sfukuje sviečky, ktoré držia v rukách. Potom pomaly odíde tam, kam sa chodí navždy.)

Pesnička:
Potichúčky, smutne, ťažko
vychádzame do ulíc
prišiel súmrak s hlavou ťažkou,
ty sa strácaš nemáš nič

Nad jazerom letia vrany

vraj si niekto život vzal,
niekto trocha oklamaný,
kto pri nás vždy verne stál

Slzy schovaj do rukáva

pozri priamo do slnka,
dnes už nikto nenadáva
ani potok nežblnká.

Reál.

4
HUGO: Keď mi povedali, že vtedy, 12. Októbra 1979 bola u nás smrť, nemal som ju rád.
Nemám ju rád dodnes. Pripomína mi horiaci dom. Ten, z ktorého ľudia utekajú, zabúdajú
v ňom fotky, biele košele, sny, zabúdajú v ňom seba, svoje deti a deti svojich detí. Už nikdy
ich nebudú môcť nájsť. A pocit bezmocnosti je presne to isté, ako umierať. Hnusná smrť. Ale
inak krásna. Pomilovaniahodná.

Retro.
( Pomaly prichádza slečna, ktorá má jednu jedinú vlastnosť, je krásna. Hovorme jej Smrť. )

SMRŤ: Som pomilovaniahodná?

HUGO: Myslím, že áno. Ale len tak dnu a von, dnu a von a otočiť sa na druhý bok. Máš
pekné oči a pekné pehy.
SMRŤ: Mám aj pekné nohy a krásnu bielu čipkovanú štvorku
HUGO: Holíš si?
SMRŤ: Holím.
HUGO: To je fasa. Páči sa mi, keď si baby holia.
SMRŤ: Nie som baba, som smrť.
HUGO: Ktorá smrť? Havária, samovražda, plyn v pľúcach, guľka v hlave, alebo ktorá?
SMRŤ: Som len jedna jediná. Ja.
HUGO: ( priblíži sa k nej, chce ju pobozkať ) Smrdí ti z huby.
SMRŤ: Jedla som ryby.
HUGO: Ja mám rybacie meno. Karas. Preto mi tiež vždy smrdí z huby.
SMRŤ: Pomiluj ma, Karas.
HUGO: Ja ťa nechcem, keď ti smrdí z huby.
SMRŤ: Nechceš, nechceš. Raz ťa budem mať. Som všade, Karas. ( dáva mu fľašu rumu ) Aj
tu som.
HUGO: To je rum. Rum je dobrý. Tam si?
SMRŤ: Som.
HUGO: A kde tam?
SMRŤ: Hlboko. Hľadaj!

Reál.
HUGO: Preto nemám smrť rád. Lebo je rafinovaná a vtieravá. Ako každá, ktorá je len na
pomilovanie. Ani múry nemám rád. Ani ploty. Ani krik, ani blchy. Blchy mal Rudy. Štyri.
Raz ich všetky chytil a zožral. Bolo to nechutné, ale inak sranda. Rudy je môj kamarát. Ešte
mám kamaráta Baloga a kamarátku Sedmu. To je všetko. Viac kamarátov nepotrebujem.
Balog je prasa, lebo grgá a prdí naschvál. Sedma je Sedma.

Retro.
( Rudy, Balog a Sedma stoja v parku a pofajčujú jednu cigaretu. Robia to tak pôžitkársky, ako
sa dá robiť len to, čo je zakázané. Prichádza Hugo.)

HUGO: Čau Rudy.

RUDY: Čau Hugo.
HUGO: Čau Balog.
BALOG: Čau Hugo. ( grgne )
HUGO: Čau Sedma.

5
SEDMA: Čau Hugo.
( Sedma podá Hugovi cigaretu, ten si potiahne.)
HUGO: Lahoda. ( rozkašle sa ) To je seno.
BALOG: ( búcha ho po chrbte ) Bodaj by si sa zadusil.
RUDY: Daj chlapom. ( Sedma si potiahne )
BALOG: Máš?
HUGO: Mám.
( Hugo vytiahne fľašu s rumom a podá ju Balogovi. Ten si ju obzerá zo všetkých strán a podá
ju Rudymu.)
RUDY: Pravý?
HUGO: Lavý, ty debo.
RUDY: ( podá fľašu Sedme ) Napi sa prvá, keby bol náhodou otrávený.
SEDMA: ( napije sa ) Jóój, Maryčka Magdonova Krvavé sonety.
RUDY: ( napije sa ) Dobrý.
BALOG: ( napije sa ) Na mŕtvych námorníkov.
( Chvíľu popíjajú a fajčia.)
HUGO: Je v ňom smrť.
( Všetci sa rozosmejú.)
BALOG: Tvoja babka je v ňom.
RUDY: Je v ňom život.
SEDMA: Poďme žiť. ( vypne prsia ) Chyť ma za ne.
RUDY: ( chytí ju ) Parádička.
SEDMA: Rastú?
RUDY: Rastú, rastú. Skúste chlapi.
( Hugo s Balogom skúsia. )
HUGO: Fasácke bobulenky.
BALOG: Fasácke. Také NDR-ky. Normálne, do ruky.
SEDMA: Poďme žiť!
HUGO: Poďme kradnúť jablká.
BALOG: Blbosť, šak je máj.
RUDY: Tak počkajme do jesene.
BALOG: Chuj.
RUDY: Tak poďme rozbíjať okná prakmi.
BALOG: Blbosť. Detská blbosť. Veď sa vyvíjaj!!!
SEDMA: Vyvíjaj sa.
BALOG: Poďme kradnúť peňaženky. Vykrádať autá. Okrádať ľudí. Buďme zlí.
( Dlhé ticho. Všetci sa dívajú na Baloga. Toto je asi začiatok dospelosti.)
RUDY: Ty kokso, to je nápad.
SEDMA: Buďme obávaná štvorka. Buďme zlí.
HUGO: A prečo?
BALOG: Chuj. Hovorím, je to chuj, lebo má tatka železničiara.
HUGO: A ty nemáš nijakého tatka.
BALOG: Preto nie som chuj, ty chuj.
HUGO: Si vajčák primitívny.
BALOG: Zopakuj to. (grgne)
HUGO: Si vajčák primitívny.
( Balog skočí na Huga, začnú sa strašne mlátiť. Rudy so Sedmou sa chvíľu prizerajú, lebo
bitka je celkom zaujímavá. Potom ich rozdelia.)
RUDY: Serte na to. Podľa mňa je to fasa nápad. Kto chce byť členom obávanej štvorky nech
dá ruku.

6
( Obradne spájajú ruky. Hugo zostane stáť bokom a díva sa. Po chvíli sa pomaly pridá.)
HUGO: Budeme mať na rum.
BALOG: Budeme mať všetko. ( grgne a prdne)
SEDMA: Prečo furt grgáš?
RUDY: Prečo furt prdíš?
BALOG: Kto grgá a prdí, zdravie si tvrdí. Rozchod.

Reál.
HUGO: Partia je o niečo viac ako rodina. Partia je viac ako základná bunka spoločnosti.
Partia je spoločnosť sama. Neznášam partie, ktoré majú vodcu. Otec hovoril, že každý vodca
je vykastrovaný komunista. Mne je to jedno, ale vodcov aj tak nemám rád. Vždy mám rád
tých okolo. Tých, na ktorých dejiny zabudnú. U nás v partii bol vodcom každý. Preto si nás
dejiny zapamätali všetkých. To, čo sme robili bolo zlé, ale Balog hovoril, že okrádame
bohatých, ako zbojníci. Zakrátko som na to prestal myslieť. Potom už nebolo cesty späť.
Nechcem byť múdry, ale ak môžete vždy si za sebou ťahajte nejakú nitku, aby ste sa vedeli
prípadne aj vrátiť. Keď nie vrátiť aspoň zastaviť. To je najťažšie. Hlavne keď vám je dobre.
Keď vám je ako myšiam v kocke syra. Tak sme žrali a žrali a žrali…

Retro.
( Hugo, Balog Rudy a Sedma sedia v parku na zemi a popíjajú rum.)

RUDY: Niečo mám. ( vyťahuje z vrecka fajku a sáčok)

BALOG: Tabak?
HUGO: Tabak?
RUDY: Sedma, ty sa neopýtaš, či tabak?
SEDMA: Tabak?
RUDY: Nie celkom. Indiáni tomu hovoria roztrúsený živel zeme. My tomu hovoríme tráva.
Alebo gandža.
HUGO: Ja napchám fajku, robím to rád.
BALOG: Odkiaľ to máš?
RUDY: Vymenil som.
BALOG: Za čo?
RUDY: Za peniaze.
SEDMA: ( je mierne pripitá ) Skúste chaloši. ( vystrie prsia )
( Rudy s Balogom skúsia.)
BALOG: Ty kokso, ty si žena jak sviňa.
RUDY: Nechceš byť prostitútka?
SEDMA: Ja by som aj chcela, ale mama mi nedovolí.
BALOG: Tak sa vyzleč do naha, ja sa obetujem. ( grgne si )
RUDY: Počkaj, práskneme si, potom uvidíš.. A negrgaj. Hugo, máš?
HUGO: Máš. (podáva mu napchatú fajku )
RUDY: Dajte mi ruky. (všetci sa chytia za ruky ) Ó labostro, punikustre midiram, mo
alabatrum odaka tripit mitro. Ó labostro, punikustre bodrobag, felokočti nohustru budus,
budiš.
SEDMA: To bola modlitba?
RUDY: Také niečo.
( Rudy zapáli fajku a obradne si potiahne potom ju podá ďalej. Takto chodí fajka dokola,
Rudy všetkým pomáha fajčiť a vysvetľuje im jako sa to robí.)

7
BALOG: Ó labostro.
SEDMA: Marata bundure piktus.
HUGO: Ponasex. Sex.
SEDMA: Zjedz ma. ( začne sa vyzliekať a objíma Huga )
BALOG: Na hlave máš kapustu.
RUDY: Tvoj foter má kapustu v trenkách.
BALOG: Ukáž trenky.

( Vyzliekajú sa a prekrikujú jeden cez druhého. Všetci sa strašne smejú, Sedma všetkých
objíma a vzdychá. Pomaly sa zotmieva a nastúpi agresívna gitarová hudba. Na jej pozadí
počujeme výkriky a vzdychy.)

Reál.
HUGO: Ako vtedy povedal Rudy tak aj bolo. Bolo všetko. Celkom všetko. Voľným pádom
sme padali do neznámych hĺbok, k bránam širokého poznania a nevedomia. Spávali sme
v mede a kúpali sa v bozkoch. Diabol chytá ľudí na rozkoš. Droga je hajzel. Ten , do ktorého
treba naprdieť a spláchnuť. Rudy raz povedal, že nikomu nikdy nepovie, aby ju neskúsil.
Každému povie len to, aby potom neplakal…

Retro.
( Hugo, Sedma, Balog a Rudy sedia na zemi . Rudy brnká na gitare a pospevuje nejakú clivú
pesničku. Podávajú si ušúľanú cigeretu. Pohoda. )
( Prichádza slušne oblečený muž. Asi štyridsiatnik. Američan. )

AMERIČAN: Helou.
SEDMA: Helou.
BALOG: Čo chce?
SEDMA: Nič. Helou je čau.
BALOG: Čau.
HUGO: Čau.
RUDY: Čau.
( Američan sa usmeje. )
BALOG: Smeje sa jak debo.
SEDMA: Debo nepreložím.
( Američan vytiahne revolver a vloží si ho do úst.)
RUDY: Čo robí?
SEDMA: Vot ar ju duink?
AMERIČAN: Aj vont tu kil majself.
SEDMA: Že sa chce zabiť.
RUDY: Jááj.
BALOG: Debo, nehovorím. Opýtaj sa, či nemá cigaretu.
SEDMA: Du ju hef d cigaret?
AMERIČAN: I dont smouk.
SEDMA: Nefajčí.
BALOG: Tak nech neotravuje. Nech sa zabije a dá pokoj. ( Američanovi ) Zastrel sa a daj
pokoj.

8
AMERIČAN: ( podáva Balogovi revolver ) Ken jú kil mí, plís?
SEDMA: Či ho môžeš zabiť ty?
BALOG: Jasné. ( berie revolver )
SEDMA: Ofkorz.
AMERIČAN: Jú džast rilís dis…
SEDMA: To odistíš…
BALOG: Ja viem ako sa s tým narába, mój zlatý…
SEDMA: Hí novs, svídi…
AMERIČAN: Okej, okej…
SEDMA: Že aby si sa z toho neposral…
BALOG: Kam to chce, do hlavy alebo do srdca?
SEDMA: Vud ju lajk tu hef it to d het or to jor hart?
HUGO: ( pokojne ) Nestrieľaj mu do hlavy, bolo by mi ho ľúto.
BALOG: Dobre, urobím to pre teba, Hugo Karas. Dostane to do amerického srdca.
( Američanovi, vedie ho ) Sem sa postav a vydrž…( namieri )
RUDY: ( dlho mlčal, len ticho brnkal na gitare ) Spýtaj sa ho aspoň, prečo sa chce zabiť?
SEDMA: Ken ju tel as, plís, vaj du ju vont tu kil jorself?
AMERIČAN: Bikós d hevn is not blú enymór.
SEDMA: Že nebo už nie je modré. Nechápem.
BALOG: Lebo si krava.
HUGO: ( díva sa na nebo ) Fakt je nejaké divné. Žiadne signály.
RUDY: ( díva sa hore ) Je hnedé ako viete čo.
SEDMA: Vieme.
AMERIČAN: Aj lóst maj vej, aj dont hef eny rízn tu líf. If aj vil daj, vot vil čenč? Natink. Hú
is gona mis mí? Maj vajf end maj kid. Okej, bat vot is gona čenč den. Natink.
SEDMA: Nechápem.
HUGO: Lebo si krava. Prelož.
SEDMA: Že stratil cestu a nemá nijaký dôvod, aby žil. Že keď umrie, čo sa zmení? Nič.
Komu bude chýbať? Svojej žene a decku. Dobre. Ale čo sa vlastne zmení? Nič.
AMERIČAN: Madr fakr.
SEDMA: Madr fakr je madr fakr…
AMERIČAN: Plís, ken jú tel mí sam story bifór maj det?
SEDMA: Že či mu môžeme povedať nejaký príbeh, alebo čo?
HUGO: Rudy, ty povedz.
BALOG: Povedz nejakú historku z detstva. Povedz tú ako si sa posral z višní, keď si bol
siedmak a potom si strašne smrdel a všetci spolužiaci sa zadusili, len Viktor Ormandy prežil.
A ty si si myslel, že to peto, lebo ťa má rád, ale on prežil, lebo mal nádchu.
RUDY: Dobre. Keď som bol siedmak tak som sa posral z višní. Potom so strašne smrdel a
všetci spolužiaci sa zadusili len Viktor Ormandy prežil. Myslel som si, že prežil, lebo ma má
rád, ale on prežil, lebo mal nádchu. ( díva sa na Američana ) Nesmeje sa.
HUGO: Lebo nerozumie. Povedz, že nehovorí po anglicky, ale je to super príhoda.
SEDMA: Hí daznt spik ingliš, bat dis is grejt story.
AMERIČAN: Daznt medr. Spík in jór lengvič.
SEDMA: Že máš hovoriť vo svojom jazyku.
RUDY: Už sa mi nechce. Ja nie som komediant. A navyše ten chlap má pravdu, do riti. Čo by
v skutočnosti znamenalo, keby sme nežili? Nič. Balog, čo by sa zmenilo, keby si zastrelil
najprv jeho a potom seba? Nič. Len by si nám trochu chýbal. To je celé. Ale nič by sa
nezmenilo. Chýbal by si nám do zajtra a hotovo. Potom by sme sa museli znova zobudiť,
otvoriť oči, zohnať nejaké prachy, nejaké žrádlo, predrbať ďalší deň, večer sa vysrať a ísť

9
drichmať. To je celé. Ten chlap má úplnú pravdu. Keď zabiješ najprv jeho a potom seba, nič
sa nezmení. Okrem toho, že nebudeš prdieť a grgať. A nebude tu smrad.
BALOG: Ty kokso…
AMERIČAN: ( tlieska jako vedia tlieskať len Američania ) Tenkjú. It vos very najs stóry. Nav
jú ken kil mí…
SEDMA: Môžeš ho zabiť.
( Balog strelí do Američana. Američan padne mŕtvy. Chvíľu sa na neho dívajú. Zrazu si Balog
vloží pištoľ do úst a stlačí spúšť. Padne na zem. Nastane dlhé ticho. )
SEDMA: Všetko je to nejaké divné.

Reál.
HUGO: Otec hovoril, čo sme si navarili, to si budeme aj žrať. To je sice dosť blbé, ale je to
tak. Povedal som to Sedme, keď za ňou prišiel nejaký Mexičan. Volal sa Pedro. Prišiel za
ňou, že či by ho nechcela, lebo on by ju chcel. Práve sme sa rozprávali o Adamovi Prvom a
Eve Druhej.

Retro.
( Hugo, Sedma a Rudy sedia na zemi, Rudy je zjavne myšlenkovo neprítomný. )

HUGO: Čo si myslíš o Adamovi?

SEDMA: O Adamovi Dobrovičovi?
HUGO: Nie, o tom, ktorého stvoril Boh. O Adamovi Prvom.
SEDMA: Myslím, že ho muselo bolieť celý život rebro.
HUGO: Ja si o ňom myslím, že nemal rád samotu.
SEDMA: Alebo mu nemal kto variť fazuľu.
HUGO: Prečo sa píše, že Adam spoznal Evu?
SEDMA: No, lebo sa pred tým nikdy nevideli a hneď sa išli milovať.
HUGO: Spoznať je krásne. Krajšie ako milovať, krajšie ako súložiť aj krajšie ako trtkať…
( prichádza Pedro )
PEDRO: (Sedme ) Čau, pipenka, nechcela by si ma, lebo ja by som ťa chcel?
SEDMA: Ako si na tom finančne?
PEDRO: Bomba, super, bingo… Mechiko, kualla mancha. Dve poschodia, dva bazény, dva
záchody, jeden splachovací, dve spálne, veľkosť XXL…
SEDMA: To sa mi páči. Aj ty sa mi páčiš Pedro.
PEDRO: Ako vieš, že som Pedro?
SEDMA: Myslím si. Nemáš vši?
PEDRO: Už nemám, dal som ich bratovi Gonzálesovi… za infekčnú angínu.
SEDMA: Ty máš brata Gonzálesa? Tak to idem.
PEDRO: Nasadni na koňa a hijó- hijó do Mechika…
SEDMA: Kde máš koňa?
PEDRO: Parkuje vonku. Rozlúč sa s company, počkám. (Odíde)
SEDMA: Ahojte, chalani. Boli ste fantastickí. ( príde k Rudymu, ktorý zaspal medzitým na
lavičke ) Ahoj, Rudyno- Pudino. Nebuď smutný, aj keď ťa život vyciciava, je to sviňa. Ľúbim
ťa a furt ťa budem ľúbiť. Ty zostaneš prvý. Bolo to krásne ako slnečnicové pole. ( príde
k Hugovi ) Čau, Hugino. Aj ty zostaneš prvý. Aj Balog zostane prvý. Bolo mi pri vás
fantasticky, ale Pedra som si vysnívala. Nemôžem predsa pochovať svoj sen.
HUGO: Nemôžeš. Čo sme si navarili, to si budeme aj žrať.
SEDMA: Môžeš ma za ne ešte raz chytiť. ( vystrčí prsia )

10
HUGO: (chytí ju ) Sú bombové. Furt väčšie a väčšie.
SEDMA: Pedro má rád veľké. Chyť si, Rudy.
RUDY: Radšej ne, lebo by mi došlo clivo.
SEDMA: Chyť si, prosím.
RUDY: ( chytí ) Kurva, nehovorím? Už mi je clivo. ( potichu sa rozplače, nevieme rozoznať,
či je to plač alebo smiech )
SEDMA: Neplač. Takí tvrdí chlapi ako ty neplačú. ( utiera mu tvár ) Čau, Rudy.
RUDY: Čau, Sedma.
SEDMA: Čau, Hugo.
HUGO: Čau, Sedma.
SEDMA: Čau, Balog.

( Ticho. Sedma v úplnom tichu odchádza, Hugo a Rudy sa dívajú do zeme. Zrazu sa z diaľky
ozve prenikavý zvuk motorových píl a padanie stromov. )

Reál.
HUGO: Čau Sedma. Čau. Sedma bola fasa. Mala super nos, pehy srdce a kozy. Mala aj lásku.
Keď má žena lásku, má všetko. Keď ju nemá, nemá nič. Bolo nám za ňou strašne smutno. A
stále je. Aj za Balogom. Aj za mojim dedom. Všetci stále niekam odchádzajú navždy. Keď
odkráčala Sedma za svojim Pedrom, prišli do parku drevorubači a začali píliť stromy. Opýtal
som sa ich prečo to robia, povedali mi, že sa nemám starať, lebo aj mňa prepília v páse.
Chudáci stromy. Vždy keď sa niečo končí, počuť nejaké pílenie. Nie? Tak nie. Sedma nám
poslala asi po roku list. Rudy vtedy už strašne fetoval. Ja som sa z toho dostal, ale stále som
pil rum. Nosím ho od vtedy pri sebe. Ten list. Aj ten rum.
( vytiahne ploskačku, poriadne sa napije, vytiahne dokrčený list a číta )

Čau Hugo, Čau Rudy, Čau Balog!!

Píšem vám po dlhej dobe, lebo až teraz som smutná. Človek má písať listy, len keď je
smutný. Úvodom tohoto listu Vám chcem povedať, že prepáčte, že som Vám tak dlho
nepísala. Vy mi určite prepáčite. Ak nie, tak si vyserte oko. Hlavne Balog, ale ten je mŕtvy.
Ako som už povedala som smutná. Neviem ani prečo, lebo nič mimoriadne sa nedeje.
S Vami sa vždy niečo dialo, chaloši moji perfišní. Pedro je dobrý, len furt nie je doma. Ešte
ani neviem, čo robí. Žena nemusí vedieť, čo robí jej muž? Čo keď robí niečo zlé. Celé dni
ho čakám a pozerám von oknom. V Mechiku je síce na čo pozerať, ale nie rok a nie tým
istým oknom. Vždy keď Pedro príde, tak sa chvíľu rozprávame. O živote a tak. Potom ide
spať, lebo je unavený. Ani ma chytiť nechce. A to mi znova narástli. Raz mal na bruchu
stopy od tmavočerveného rúžu. Nepýtala som sa ho na to, lebo som nechcela byť dotieravá.
Ale myslím si svoje. Čo sme si navarili, to si budeme aj žrať. Inak nemám nič nové. Jáj,
začala som čítať knihy. Nie také jako Hugo, umelecké, ale také o všelijakých bohoch a
náboženstvách a starých národoch. Je ich okolo tisíc. Teda aspoň si myslím, lebo ešte
neviem až tak dobre po španielsky. Najradšej mám Keltov.
Posielam Vám každému dlhú pusu, takú jazyk o jazyk, veď viete.
Tento list nikomu neukazujte ani nečítajte.
PS1: Napíšte mi aj Vy, ak sa Vám chce.
PS2: Keď sa Vám nechce, tak sa robte, že sa Vám chce.
PS3: A keď sa Vám ani tak nebude chcieť, tak sa strčte.

11
Retro.
( Rudy leží celkom nevládne na zemi. )

HUGO: Rudy, čo jej mám napísať?

RUDY: To je jedno. Napíš jej vybrané slová po k.
HUGO: Musíme jej napísať, lebo je smutná. Poznáš smutnú Sedmu, potrebuje to.
RUDY: Aj ja to potrebujem… Napíš jej…
HUGO: Niečo o nás.
RUDY: O nás… Napíš jej… Napíš jej, že my a naša doba pôsobíme dojmom prechodného
stavu. Staré svetonázory, staré kultúry sa ešte zčasti zachovali, nové ešte nie sú isté a
navyknuté, preto nie sú ani uzavreté ani dôsledné. Vyzerá to tak, akoby všetko upadalo do
chaosu, akoby sa staré strácalo, nové nebolo na nič súce a čoraz slabšie…Váhame, je však
potrebné aby sme pre to nezúskotliveli a nevydali napospas to, čo sme si vydobili. A keď sme
si nevydobili nič? Navyše sa do starého vrátiť nemôžeme. Mosty sme spálili, nezostáva nám
preto nič iné, iba byť udatní. Byť udatní! To jej napíš, Hugo.
( Rudy zaspí na zemi.)
(Hugo si sadne a píše. Nahlas. )

Čau Sedma!
Dík za list. Bol dobrý. Škoda, že si smutná. My sa máme parádne. Chýbaš nám. Aj Balog aj
Američan. Aj prachy. Ale inak je všetko fasa. Ako v jeseni. Svieti slnko a padajú farebné
listy. Park vyzerá krásne. Ako more. Rudy začal tiež čítať. Nietzcheho. Vraví, že ho má rád.
Teraz spí a sníva. Ja si občas prečítam nejakú umeleckú knihu, ako ty hovoríš, inak sa
tomu hovorí aj divadelná hra. Málo ich je dobrých. Najradšej čítam to, čo sám napíšem. Ak
nezaspím o pár týždňov pôjdem na skúšky na divadelnú školu. Ale inak je všetko úplne
fasa.
( zamyslí sa )
Sorry Sedma. Klamal som Ťa. Nič nie je fasa, nič nie je v poriadku. Okrem tej jesene.
Všetko ostatné je na prd. Taký veľký, aké prdel Balog. Vieš si predstaviť. Všetko sa
zmenilo. Úplne všetko. A náš park vôbec nevyzerá ako more. Nejakí idioti v ňom vypílili
stromy. To sa volá pokrok. Neviem, komu sa mám zveriť, s kým sa mám rozprávať, za kým
mám ísť, koho mám stretnúť. S našimi sa nedá, už dlho sa so mnou nebavia.
Retro.

( Hugovi rodičia sedia za stolom. )

HUGOVA MATKA: Čo sa deje s tým našim Hugom?

HUGOV OTEC: Čo sme si navarili, to si budeme aj žrať.
MATKA: Kladiem si otázku, či sme to náhodou nezavinili my?
OTEC: Ja nie. Ty.
MATKA: Ale veď ja som stále taká istá.
OTEC: Stučnela si, zlenivela a splesnivela.
MATKA: Na čo narážaš?
OTEC: Keď mi môžeš položiť takúto tupú otázku, tak si ešte aj osprostela, moja zlatá.
MATKA: Moja zlatá si mi už dávno nepovedal. Drahý, čo sa s nami stalo?
OTEC: Nehovor mi drahý, lebo ti vykrútim krk ako kačici.
MATKA: Kde je láska?
OTEC: Ježišikriste, ty si vážne sprostá.
MATKA: Keď sa narodil Hugo, vravel si, že ma miluješ.
OTEC: Tak vtedy som bol sprostý ja.

12
MATKA: Ten chlapec nám uniká pomedzi prsty.
OTEC: Ešte jednu takúto metaforu a podpálim dom. A vieš, čo je horiaci dom.
MATKA: Už s nami ani neprehovorí. Akoby sa strácal z mapy nášho života.
OTEC: Kde sú zápalky? Varujem ťa, Hugova matka, ešte raz a ideš smetiarom.
MATKA: Dobre, už som trápna. Ale nemohol by si ma aspoň pritúliť na tvoju husto ochlpenú
hruď?
OTEC: Lenošiť sa ti zachcelo. Radšej choď ovariť dolky. Ja prídem namlieť mak.
MATKA: Som smutná.
OTEC: Tak napíš niekomu list. Najlepšie Batmanovi.
MATKA: Už mi ani nezaspievaš „ Když si báječnou ženskou vezme báječnej chlap“.
OTEC: Máme nejaké šesťmetrové lano?
MATKA: Načo?
OTEC: Idem sa obesiť.

( Otec odíde, Matka zostáva sedieť a smutne sa za ním díva.)

HUGO: (pokračuje v liste) Takto to je stále Sedma. Dokola. Otec sa už obesil asi
sedemstokrát. Ani neviem koľko času ubehlo. Aj o Rudym som Ťa klamal. Nespí, lebo
sníva, spí, lebo je nafetovaný. Už sa bol aj liečiť. Znova začal. A znova vždy začne. Už to nie
je fasa. Poznáš Rudyho otca? Starého Rudyho? Ten už nie je učiteľ, lebo tvrdí, že nemôže
učiť iné deti, keď nedokázal naučiť ani hovno to svoje. Celkom sa mi to páči. Môj otec
môže byť stále železničiar. Chápeš, Sedma?

Retro.
(Rudyho otec a Hugov otec sedia a pijú pivo. Sú opití.)

HUGOV OTEC: Celý život sa nám mení na obrovský prd, ne?

RUDYHO OTEC: Asi áno.
HUGOV OTEC: Prd do vody, ne?
RUDYHO OTEC: Neviem. Asi do vody.
HUGOV OTEC: Máš plavky, Rudyno?
RUDYHO OTEC: Načo plavky?
HUGOV OTEC: Že by sme si zaplávali.
RUDYHO OTEC: Nemám. Ale mám udicu.
HUGOV OTEC: Načo udicu?
RUDYHO OTEC: Na bažanty, ty maďar. Asiže na ryby.
HUGOV OTEC: Máš pravdu, prdieť do vody je to isté, ako chytať ryby.

( Zoberú udice, posadia sa na okraj javiska, lovia ryby a pokračujú v dialógu.)

( Dlhé ticho.)

RUDYHO OTEC: Myslíš, že budú brať na prázdne háčiky?

HUGOV OTEC: Za pokus to stojí.
( Ticho.)
RUDYHO OTEC: Čo tvoja stará?
HUGOV OTEC: Nič. Povedala mi, že jej nespievam „Když si báječnou ženskou vezme
báječnej chlap“.
RUDYHO OTEC: A mňa sa moja opýtala, či sa mi nezdá, že sa nám náš Rudy stráca z mapy
nášho života.

13
HUGOV OTEC: To máš furt to isté.
RUDYHO OTEC: Prestal som učiť v škole.
HUGOV OTEC: Hmm.
RUDYHO OTEC: Nemohol som učiť iné decká, keď som nedokázal naučiť ani hovno to
svoje.
HUGOV OTEC: Hmm.
RUDYHO OTEC: Vieš, na čo mám chuť?
HUGOV OTEC: Na dolky s makom?
RUDYHO OTEC: Mám chuť zakričať si na plné hrdlo nejaké vulgárne slovo. Najlepšie
kokot.
HUGOV OTEC: Odplašíš ryby.
RUDYHO OTEC: Veď práve.
HUGOV OTEC: Tak to povedz potichu.
RUDYHO OTEC: Obávam sa, že to nezaberie. Ale skúsim. Kokot. Vidíš, nezabralo.
HUGOV OTEC: (kričí) Berie ti.
RUDYHO OTEC: To som urobil naschvál. Všetko robím naschvál. Naschvál nevidím, čo vidí
každý, naschvál neviem, čo vie aj hajzlový pavúk.
HUGOV OTEC: Rozplynulo sa nám to pomedzi prsty, starý mój. Ja hovorím, čo sme si
navarili, to si budeme aj žrať.
RUDYHO OTEC: Asi sme to presolili.
HUGOV OTEC: Alebo sme zabudli posoliť. Zabudli sme pozerať pod pokrievku, koštovať,
dorábať a starať sa, aby sa to dalo jesť, keď sa to uvarí.
RUDYHO OTEC: Pekne hovoríš.
HUGOV OTEC: Tak čisto, že?
RUDYHO OTEC: Vieš, čo mi povedal môj syn? Že som si pomýlil výchovu s trvanlivým
mliekom. Odvtedy som ho nevidel. Furt rozmýšľam, ako to myslel.
(Ticho.)
HUGOV OTEC: To máš tak. Trvanlivé mlieko má tú výhodu, že dlhšie vydrží. Položíš ho do
chladničky a ono vydrží. Ty si spokojný. Potom na neho zabudneš. A ono tam stojí a stojí a ty
myslíš, že vydrží. Spomenieš si na neho asi o dvesto rokov a otvoríš ho. Je hnusné, odporné,
husté a smradľavé. Vlastne už ani nie je. Trvanlivé mlieko neznamená večné. Možno to
myslel tak. Chápeš?
RUDYHO OTEC: Asi nechápem.
HUGOV OTEC: No, môžeš na neho na chvíľu zabudnúť, ale len preto, že je výnimočné. Je
trvanlivé. Ale tak či tak ho musíš onedlho otvoriť. Zohriať, naliať do šálky, nasypať do toho
dve lyžičky kakaa a jednu cukru, pomiešať a pomaličky vypiť. Už chápeš?
RUDYHO OTEC: Celkom to stále nechápem, ale tuším, že ide o nejakú metaforu. Možno by
sme potrebovali nejakého vodcu, ktorý by nám ukázal smer.
HUGOV OTEC: Každý vodca je vykastrovaný komunista. Nemalo by to zmysel.
RUDYHO OTEC: Tak vieš čo jediné nám potom zostáva urobiť, aby vôbec niečo malo
zmysel?
HUGOV OTEC: Čo?
RUDYHO OTEC: Odísť mlčky do dejín.
( Ticho.)
HUGOV OTEC: Tak poďme.
RUDYHO OTEC: Poďme.
( Odídu.)

14
HUGO: (dopisuje list ) Tak, to je celé, Sedma. Aj tu máme smútok. Taký, ako v Mechiku.
Včera sme s Rudym hľadali nejaké otvorené okno. Vieš, ako to myslím. Pamätáš, keď si
nám raz doniesla jahody? Balog potom strašne prdel a kričal, kto grgá a prdí, zdravie si
tvrdí. Jóój, ako by som si teraz dal tvoje dobré jahôdky. Ako by som si ťa chytil. Aj Rudy by
si ťa chytil. ( pozrie na Rudyho ) Mala si pravdu, Sedma. Ľudia píšu listy, keď sú smutní.
Posielame Ti pusy. Veľa pús. Takých, jazyk o jazyk, hore chytačka, dole chytačka, páčka,
dierka a ideš. Veď vieš.
Čau, Sedma.

PS1: Modlíš sa niekedy? Je to celkom fajn. Ako keď si umyješ tvár studenou vodou.
PS2: Skús to, ak budeš mať chuť.
PS3: A ak nebudeš mať chuť, tak sa tiež strč.

Tvoji Rudy a Hugo a stále mŕtvy Balog.

( Okolo ide poštár na starom ruskom bicykli )

HUGO: Prepáčte, pane. Vy idete okolo náhodou?

POŠTÁR: Nie.
HUGO: Mohli by ste mi urobiť radosť a povedať áno, prosím vás?
POŠTÁR: Áno, prosím vás.
HUGO: (píše ) PS4: Ide okolo náhodou poštár, tak mu ten list hneď dám. ( zalepí list a dá
ho poštárovi ) Vy ste ten poštár, čo nosí dobré správy, alebo ten, čo nosí zlé správy?
POŠTÁR: Ja som poštár Jano. Krstený som Jozef, ale volajte ma jednuducho Jano.
HUGO: Jano, prosím vás, odniesli by ste tento list Sedme do Mechika? Sedma je dobrá.
POŠTÁR: Nevadí, že som na bicykli?
HUGO: Nevadí.
POŠTÁR: (díva sa na spiaceho Rudyho ) Nemal by som ti to hovoriť, ale v skutočnosti som
zamaskovaný Anjel Jarolím. Posiela ma šerif. Už sa nemôže na teba dívať. Mám ti naznačiť,
aby si išiel na druhú stranu parku. Hneď. (dáva mu ružu ) Toto si zober. Heslo- Žakelína.
HUGO: Aj dont andrstent…
( Jano- Jarolím vysadne svižne na bicykel a spievajúc odíde. )

Retro.
( Hugo zostáva sám s ružou v ruke, všimne si dievča, ktoré si zaväzuje topánku. Je krásna a
pehavá, nápadne podobná na smrť, ktorú Hugo už stretol. )

HUGO: Čau. Ako sa voláš? Ja som Hugo Karas.

ŽAKELÍNA: Ja som Žakelína.
HUGO: Ako ti hovoria?
ŽAKELÍNA: Žakelína.
HUGO: Čau, Žakelína.
ŽAKELÍNA: Čau, Hugo.
HUGO: ( dáva je kvet ) Tu máš. Ovoňaj. Nepichni sa.
ŽAKELÍNA: Voní. Pekne. Nosím čočky.
HUGO: Mohol by som ťa pobozkať na brucho?
ŽAKELÍNA: Nó. ( vyhrnie si tričko )
HUGO: ( pobozká ju ) Parádička. Cítim jahody.

15
ŽAKELÍNA: Mama piekla jahodovú štrúdľu.
HUGO: Máš super mamu. Pozdrav ju.
ŽAKELÍNA: Dám jej ružu.
HUGO: Nech sa nepichne.
( dívajú sa na seba )
HUGO: Máš fasácke pehy. Ako hríby v snehu. Sú jedlé?
ŽAKELÍNA: Skús.
HUGO: ( skúsi ) Jedlé, ty kokso. Aj pery máš fasácke. Ako Eufrat a Tigris. Jedlé?
ŽAKELÍNA: Skús.
HUGO: (skúsi ) Jedlé.
ŽAKELÍNA: Mám Volgu. Povozíme sa?
HUGO: Nemám vodičák.
ŽAKELÍNA: Ani ja. Ja nemám nič. Len sny.
HUGO: To stačí.
ŽAKELÍNA: Čo sa tak kukáš?
HUGO: Do očí sa ti kukám. Máš ich ako rumové vrchnáčiky.
ŽAKELÍNA: Láska, láska?
HUGO: Asi láska, láska. Choď zobrať Volgu. A sny.
ŽAKELÍNA: Ešte mi skús pery.
( Hugo ju pobozká, Žakelína odbehne. )
( HUGO zostáva sám, odniekiaľ z tmy prichádza Rudy, je celkom zničený, ledva stojí na
nohách. )

HUGO: Čau Rudy.

RUDY: Čau Hugo.
( Dlhé ticho. )
RUDY: Prišiel som ti len povedať, že keby si ma hľadal, tak ma nehľadaj.
HUGO: Kam ideš?
( Rudy ukáže smerom hore, potom sa zamyslí a ukáže dole, znova sa zamylsí a pokrčí
plecami.)
RUDY: Proste idem.
HUGO: ( podáva mu ruku ) Čau. ( naznačí, akoby si utieral slzu )
RUDY: Nebuď sentimentálny. To ma na tebe vždy sralo. Že si precitlivelý… (pletie sa mu
jazyk ) Patetický, precitlivelý a sentimentálny, horšie ako sprostý. Radšej si mal byť sprostý.
Neviem, či vieš, ale si nula.
HUGO: Viem.
RUDY: Vidíš, znova sentiment. To máš z toho maku. Keby si nežral toľko maku, nebol by si
sentimentálny. Čau.
HUGO: Čau.
RUDY: ( zastaví sa pri odchode ) Nemáš päťdesiat korún? Na vlak.
HUGO: Na vlak?
RUDY: Na vlak.
HUGO: Vážne, na vlak?
RUDY: Vážne na vlak.
HUGO: ( dáva mu peniaze ) Tu máš. Na vlak.
RUDY: Dík. Na vlak. Počuj, nedal by si mi tvoje nohavice? Dám ti svoje.
( Hugo si dá bez slova dole nohavice, Rudy svoje, vymenia si ich. )
RUDY: Poznáš tú pesničku „Každý deň sa niečo začína, každý deň sa niečo končí“?
HUGO: Od Elánu?
RUDY: Nó.

16
HUGO: Nepoznám.
RUDY: Nevadí. Len som ti chcel povedať, že je to strašne nechutná pesnička.
( Hugo sa díva za pomaly odchádzajúcim Rudym, ktorému sa podlamujú kolená. Rudy hľadí
mĺkvo pred seba, ako človek, ktorý vstupuje do dlhého tunela v nádeji, že v diaľke zazrie
nejaké malé svetielko. )

Reál.
HUGO: Hugo sa díva za pomaly odchádzajúcim Rudym, ktorému sa podlamujú kolená. Rudy
hľadí mĺkvo pred seba, ako človek, ktorý vstupuje do dlhého tunela v nádeji, že v diaľke
zazrie malé svetielko. Kráča za tou nádejou, stále kráča a kráča, akoby nestačilo tisíc krokov
po žeravej pahrebe.
( Hugo beží k telefónu a zúfalo vytáča číslo. )
Ako to bolo? Trinásťkrát sedmička… Rudy? Haló, Rudy. Viem, že si tam. Ozvi sa, ty hovädo.
Ty sráč, slaboch, nula… Haló… haló…

( Na javisko sa dovalí Žakelína na obrovskej bledomodrej Volge. Krúti veľkým volantom a

vytrvalo trúbi.)

ŽAKELÍNA: ( kričí ) Nasadať!!

HUGO: ( prisadne si k nej ) Mám strašne rád bledomodrú farbu. Je ako nebo.
ŽAKELÍNA: Nebo už nie je modré.
HUGO: To som už niekde počul. Nebolo, ale znova je.
ŽAKELÍNA: Asi áno. Indiánske jazero je stále modré.
HUGO: Žakelína, máš niekoho?
ŽAKELÍNA: Koho?
HUGO: Neviem, niekoho.
ŽAKELÍNA: Nemám nikoho a nič. Mám len sny.
HUGO: A mala si niekedy niekoho?
ŽAKELÍNA: Neviem. A ty?
HUGO: ( dlho mlčí ) Ja mám už len teba.
ŽAKELÍNA: Plakať sa môže?
HUGO: Musí sa.
ŽAKELÍNA: Od šťastia?
HUGO: Plač mi do ruky.
( Žakelína potichu plače, Hugo zbiera jej slzy do svojej dlane. Potom si mokrou rukou prejde
po tvári. )
ŽAKELÍNA: Chcel by si ma spoznať ako Adam spoznal Evu?
HUGO: Hm.
ŽAKELÍNA: Tak ma spoznaj. Ja som Žakelína, teší ma.
HUGO: Ja som Hugo, tiež ma v podstate teší.

( Pomalá tma. Len klavirista a barová speváčka svietia tmavočerveným svetlom. Speváčka
spieva song od Vladimíra Vysockého. Keď sa znova pomaličky rozsvieti, Hugo a Žakelína
sedia vo Volge a dívajú sa do diaľky na hviezdy. )

17
HUGO: Pozri, padá hviezda, rýchlo si niečo želaj.
ŽAKELÍNA: Čo?
HUGO: Všetko.
ŽAKELÍNA: Mám.
HUGO: Čo si si želala?
ŽAKELÍNA: Nové tenisky. Keď padajú hviezdy, hnevá sa nebo?
HUGO: Keď padajú hviezdy, nebo sa teší. S každou hviezdou padne na zem anjel. Vieš, ako
volajú anjeli Boha?
ŽAKELÍNA: Ako?
HUGO: Šerif.
ŽAKELÍNA: Je v nebi Boh?
HUGO: Asi je. Ale občas si odskočí.
ŽAKELÍNA: Má biele fúzy?
HUGO: Má slnečné okuliare a fajčí cigaru.
( Ticho.)
ŽAKELÍNA: Na čo má okuliare?
HUGO: Aby všetko nevidel.
( Ticho. )
ŽAKELÍNA: Ešte niečo hovor.
HUGO: Čo?
ŽAKELÍNA: O Bohu.
HUGO: Čo ja viem? Boh je asi fasa. Len má toho veľa a nestíha.
ŽAKELÍNA: Povedz mi rozprávku.
HUGO: Neviem rozprávky. Poviem ti básničku.
ŽAKELÍNA: O Bohu?
HUGO: Nie. O krtkovi. Na náš dvor raz prišiel krtko
Taký malý hnedý prdko.
Vliezol rovno pod marhuľu
Rozryl celú zemeguľu.
ŽAKELÍNA: To je detská básnička?
HUGO: Neviem, to som teraz vymyslel. Ale môže byť aj detská.
ŽAKELÍNA: Keď mi raz spravíš syna- vytrvalca, tak mu ju povieš.
HUGO: Vytrvalcovi vymyslím novú. Aj dve. Aj tri. Aj sto.
ŽAKELÍNA: Zaspievaj mi „ Když jsi báječnou ženskou vezme báječnej chlap…“
HUGO: ( spieva ) Když jsi báječnou ženskou vezme báječnej chlap, mají báječnej život plný
báječnejch dnu.
ŽAKELÍNA: Idem do záhrady, postavím tan stan a zakúrim v peci. Keď prídeš nanosíš drevo.
Ja zatiaľ uvarím fazuľovú polievku. Keď ju zjeme, schováme sa do spacáka a budeme si
potichúčky prdkať. Pred tým ako zaspíme si ešte stihneme spraviť syna- vytrvalca. Dobre?
HUGO: Dobre.

( Žakelína odíde na volge, Hugo zostáva na javisku sám. Rozsvieti sa znova klavirista so
speváčkou, ktorou je teraz Žakelína. Zaspieva nejakú super pesničku. Strašne smutnú a silnú,
napríklad Peklo a ráj od Jaromíra Nohavicu.)
( Prichádza poštár, anjel Jarolím, v ruke drží veľký volant z Volgy. Podáva ho mlčky Hugovi
a pokrčí beznádejne plecami. )

HUGO: Mal si hneď povedať, že si ten poštár, čo prináša zlé správy.

ANJEL: Zamaskovaní anjeli to majú ťažké, občas to nezvládnu.

18
HUGO: ( berie volant, zrazu celkom nečakane mrazivo skríkne ) Kurva fix!!! Mohlo to byť
dobré. Stan, piecka, prdíky… a malý Vytrvalec. Prepáč, musím ešte raz. Kurva fix!!!
ANJEL: Išla príliš rýchlo, lebo bola šťastná.
HUGO: A ten tvoj šerif, kde zase bol?
ANJEL: Asi si musel práve odskočiť.
HUGO: Chápem. Blbosť. Vôbec nechápem, nerozumiem… kurva. Prepáč. Alebo neprepáč, je
mi to jedno. Keď s ním budeš, opýtaj sa ho prečo mi stále otŕča len riť?
ANJEL: ( potľapká ho po pleci ) Drž sa.
HUGO: Čoho?
ANJEL: Svetla.
HUGO: Nebuď sentimentálny. To ma na vás, anjeloch, vždy strašne sralo. Ten váš hrozný
sentiment.
ANJEL: Sentiment patrí k divadlu. A nebo nie je nič iné. Kamoš. (odchádza )
HUGO: Ja nie som tvoj kamoš.

Reál.
HUGO: Máš pravdu, kamoš. Všetko je to len divadlo. S voňavým prachom a dlhými tieňmi.
Hra na malých panáčikov, ktorí sa smejú a plačú na pokyn uja režiséra. Alebo šerifa. Dívate
sa, ako spĺňame tie pokyny a tvárime sa, že nám to robí dobre. Alebo my sa dívame. Neviem.
Niekedy som mal strašne veľký sen, študovať na divadelnej škole. Raz som sa o to pokúsil.
V porote sedeli páni a dámy, veľkí a slávni a šťastní a bezprostrední a mŕtvi… Hneď ako som
vošiel, spýtali sa ma, či poznám Shakespeara. Keď som povedal, že osobne ho nepoznám,
decentne ma upozornili, že teraz nie je čas na srandu. Potom sa ma spýtali, ktorú z jeho hier
mám najradšej. Povedal som, že Búrku. Najradšej mám Calibana a Sycorax a je mi ich ľúto.,
pretože museli nechať svoj starý ostrov hrdinovi Prosperovi. Toho nemám rád. Ani Hamleta,
ani Othella. Zaujíma ma Polonius a Jago. Vlastne, dámy a páni, ak mám byť celkom úprimný,
nezaujíma ma ani Shakespeare. Zaujímajú ma tí okolo neho, Marllowe, Ford, Johnson. Tí
hulváti z krčiem, opilci a bitkári, tí, ktorí písali, to čo žili, ktorí museli byť chvíľu nešťastní a
preklínaní, aby sa mohli liečiť vlastnými hrami. Tí, ktorým osud nedoprial byť vyvolení a oni
prešli k malému víťazstvu vo veľkom svete po krížovej ceste vlastného utrpenia. Vždy ma
zaujímajú tí druhí, tí o ktorých sa toľko nepíše. Hrdinov nemám rád, sú obyčajnými
odpadkami dejín. Toto som im tam povedal. Pekne sa mi poďakovali a poslali ma domov. Pri
odchode sa ma nejaký vysoký pán v okuliaroch, osobnosť, opýtal, prečo som sa rozhodol
práve pre divadlo. Povedal som, že kvôli prachu, ktorý je voňavý, kvôli dlhým tieňom a kvôli
nádeji. Pán sa pozrel na tlstú pani vedľa seba a obaja sa zatvárili veľavýznamne. Potom sa ma
opýtal, či by nebolo lepšie ísť napríklad na ryby. Povedal som, že chytať ryby je ako prdieť do
vody. Tlstá pani mi s úsmevom povedala, dovidenia pán Karas, dáme vám písomne vedieť.
Nato som jej povedal, aby ma láskavo oslovovala pseudonymom Žakelína. To bolo celé.
Odvtedy na divadlo príliš nemyslím. Už v neho len verím a mám ho stále rád. Pôvodne som
vám chcel zahrať kúsok z hry, ktorú som napísal. Odohráva sa v mravenisku a je o láske. Ale
už sa mi nechce.
Vlastne som sa vás prišiel len spýtať, či nemáte požičať dvesto korún. Na vlak.

( Hugo prichádza pomaly ku klaviristovi, ktorý hrá na klavíri clivú melódiu. Všetko svieti
zvláštne do červena. Hugo si sadne na barovú stoličku.)

HUGO: Zdravím.
KLAVIRISTA: Zdravím.
HUGO: Vieš, prečo mám rád otvorené okná?

19
KLAVIRISTA: Lebo sa dá cez ne dotknúť.
HUGO: Presne tak. A nemám rád ploty, jednoznačnosť a beznádej.
KLAVIRISTA: A máš rád diery, jahody a sny.
HUGO: A ešte lásku.
KLAVIRISTA: A ešte lásku.
HUGO: Čo mám robiť? Neviem. Nechápem, čomu mám ešte veriť, na čo sa mám tešiť.
KLAVIRISTA: Teš sa na zajtra.
HUGO: Zajtra bude lepšie?
KLAVIRISTA: Zajtra bude úplne fasa.
HUGO: Sľubuješ?
KLAVIRISTA: Sľubujem. ( prestane hrať)
HUGO: ( zabrnká nejakú melódiu na klavíri, díva sa na Klaviristu ) Som Hugo Karas.
KLAVIRISTA: Ja som šerif. ( pokračuje v melódii, ktorú Hugo začal )
HUGO: Viem.
KLAVIRISTA: Viem, že vieš.

( Klavirista hrá, Hugo spieva )

dnešnú noc vážime na víno,stopy v nás zafúkal sneh

duše sú len prázdne kasíno, pýtaš sa na prvý hriech
voňavé od bozkov periny, koľko v nich snívalo žien
nech strieľa, ten kto je bez viny, javisko trúfalých scén
nehádžme do neba kamene, anjeli strácajú zrak
dotyky sú dávno stratené, nehľadaj, už nechaj tak
zabolí plačúca minulosť, všetko som snáď inak chcel
bozkaj ma na líce vzácny hosť, nakresli mi prstom cieľ

potichu si šepkám ave

hľadám vrásky pravdy v nebi
narodil sa príbeh v tráve
ďakujem, že som ho prežil

k o n i e c

20
21