Otec Goriot

Celým menom Jean-Joachim Goriot žil na prelome 18. a 19. storočia. Teraz už starý cestovinár. Pred
revolúciou bol obyčajný, dôvtipný, dobrácky, živý, zručný, sporivý a podnikavý. Cieľavedomo a
zodpovedne sa zaujímal a staral o svoju prácu. Odhadol blížiacu sa krízu a lacno skúpil obilie a
cestoviny, aby ho potom predal za desať násobnú cenu a tak zbohatol. Istým spôsobom využil zlú
situáciu. Nie vždy bol čestným obchodníkom.

Stal váženou osobnosťou, ľudia si ho pozývali na obedy, večierky, na spoločenské podujatia, ale len
kvôli jeho bohatstvu majetku a peniazom. Nedostal sa do vyššej spoločnosti, do ktorej sa chcel
dostať.

Zo začiatku svojho života (keď bol ešte váženým obchodníkom) chodil upravený, staral sa o to ako
vyzeral, ako sa správal (s tým mu pomáhala jeho manželka). Dbal na zovňajšok a spôsoby, nosil biele
košele, nevädzovobelasé šaty, napudrované a nafarbené vlasy.

Manželka mu zomrela po siedmych rokoch šťastného manželstva a zostali mu iba dcéry. Im teda
presunul všetku lásku, ktorá zostala neopätovaná. Dával im všetko čo im videl na očiach, rozmaznával
ich, zabezpečil vysoké veno a vydal za grófa a bohatého bankára. Slepo prenášal cely svoj majetok
dcéram a tým čím ďalej tým stále viac chudobnel. Dcéry ho iba využívali.

Ľuďom sa neotváral (bol skôr introvert), pôsobil tajomne, ale aj dobrácky a priateľsky. Okrem priateľa
Eugena z hostinca nevieme o žiadnych iných priateľoch.

V roku 1813 sa presťahoval do jednej z najchudobnejších štvrtí Paríža, do domu pani Vautrinovej.
Bolo to potom ako sa dcéry vydali a k otcovi sa kvôli spoločenským zákonom už nemohli priznať.

Keď prišiel do penziónu, bol ešte vážený. Býval na najnižšom poschodí čo značilo, že patrí medzi
zámožných občanov, no postupne mu peniaze ubúdali, rozpredával majetok aby zabezpečil veci pre
dcéry, postupoval do vyšších a vyšších poschodí.

V hostinci sa spoznal s mladým študentom práva s vysokými ambíciami, Eugenom Rastignacom.

Eugene postupne spoznal osud otca Goriota a stali sa z nich priatelia.

Eugena sa zaľúbil do jednej z jeho dcér, Delphine a stal sa jej milencom. Otcovi Goriotovi sa to páčilo,
tešil sa z ich lásky, pomáhal Eugenovi a podporoval ich.

Postupne sa zmenil na otupeného, ťarbavého a mdlého človeka. Svoju naivitu pripúšťa až v závere
diela, keď zomiera opustený, osamelý a zničený po boku Egugena. Ledva sa mu dostane slušného
pohrebu, pretože dcéry sa oňho vôbec nezaujímali.