Ján Palárik – Drotár

(z knihy Palárik žije – Súborné dramatické dielo Jána Palárika – Martin Timko)

- pseudonym Beskydov
- kňaz, spisovateľ, novinár, dramatik, politik
* 27. apríl 1822 na Kysuciach – Raková
† 7. december 1870 – Majcichov

- pochádzal z chudobných pomerov, otec bol učiteľom na ľudovej škole a organistom v miestnom
kostole

Drotár
- druhá Palárikova veselohra
- mestské prostredie
- inšpiráciu Palárik našiel v inojazyčnej dramatike; vychádzal čiastočne z Szigligetiho krátkej komédie
Hľadá sa vychovávateľ – ňou sa však inšpiroval len čiastočne, viac ho strhla a zaujala francúzska
predloha (veselohra Decoourcella a Jaima ml. Hľadá sa vychovávateľ – títo dvaja dramatici nepatria
vo francúzskej literatúre k žiadnym vychyteným autorom, ich tvorba vyhovovala priemernému vkusu
malomestského a vidieckeho publika)
- dej sa odohráva v dome bohatého slovenského fabrikanta Rozumného v Pešti
- začína sa spevavým prológom, v ktorom si srdce Rozumného netere a siroty po jeho bratovi Maríny
z Oravy získa drotár Ondrej – ten si vybral nielen za zárobkom z domu z Trenčianskej stolice, ale aj
hľadať svojho brata, ktorý ako zbehnutý klerik sa potuluje po svete
- Rozumný je až natoľko rozumný, že chce nájsť pre svojho syna Ernesta vychovávateľa, ktorý by
skrotil jeho mladícku nerozvážnosť a naučil ho pravým hodnotám; dáva inzerát do peštianskych
novín a na výberové konanie prídu naraz dvaja – Mathias Doboši, vlastným menom Matej Bubenčík,
a nepoznaný inkognito utečenec z vojska – mladý poľský gróf Zalevski, ktorý sa takto chce ukryť na
dobre platenom navonok neviditeľnom miestečku
- Doboši má všeličo vyštudované a prináša so sebou aj potvrdenia a úradné dokumenty, že je spôsobilý
na vykonávanie roly vychovávateľa
- Zalevski ho však presvedčí, že sa výber odkladá; Doboši odíde a naivne zverí Zalevskému jedno zo
svojich odporúčaní
- Pán Rozumný prichádza po frištuku za ním a považuje Dobošiho odporúčanie za Zalevského
- nenechá si to vysvetliť a s okamžitou platnosťou ho prijíma za Ernestovho vychovávateľa
- Zalevski ako sveta skúsený mladý muž, ktorý si všeličo preskákal, sa vie veľmi rýchlo a famózne
zorientovať v každej novej situácii; voči Ernestovi sa správa úprimne a otvorene a hneď od začiatku
si ho získa; nehrá sa na striktného vychovávateľa, ale dáva mu slobodu, získava si ho aj tým, že má
zmysel pre obyčajné ľudské veci – dobrý alkohol, kvalitný tabak a nejakú prijemnú milostnú
avantúru
- trápenia v láske vie Zalevski s prehľadom a jednoznačne vyriešiť a odhaľuje mladému mužovi, ako
je nešťastne zaľúbený do ideálu, ktorý v skutočnosti vôbec neexistuje; dokáže mu jednoduchým
spôsobom, že ideál jeho srdca je v skutočnosti nenapraviteľná koketa, ktorá rada zneužíva dobrotu a
naivitu mužského rodu
- v dome fabrikanta Rozumného skoncentroval Palárik predovšetkým mužské osadenstvo; ženy sú tu
iba dve – Marína a Rozumného dcéra Ludmila – tá sa hneď po príchode Zalevského do neho
 zamiluje a zdá sa, že je všetko rozhodnuté a osudy týchto dvoch sŕdc nezvratne smerujú k láske a
vzájomnému manželskému zväzku
- iste, ale to by už nebola Palárikova veselohra naštepená na francúzskom vzore; preto do deja vstúpi
to povestné keby; predstavuje ho jeden chamtivý obchodník poľského židovského pôvodu – ten
spozná Zalevského a vie aj o tom, že je za jeho dolapenie vypísaná odmena tisíc zlatých
- žid hneď smeruje na policajnú stanicu a chce Zalevského udať, našťastie ho presvedčí reč peňazí
- zdá sa, že židovo sebavedomie je nesmierne veľké; vychvaľuje sa svojimi skúsenosťami s obchodmi
a Zalevskému jeden taký navrhne; podujme sa a dá mu náležitý dôkaz o tom, že ho fabrikantova
dcéra miluje; na základe toho, že sa Zalevski prižení do takej bohatej rodiny, ho žid donúti, aby
podpísal zmenku na 12 tisíc zlatých a tie mu v deň svadby odovzdal; Zalevski vypisuje vlastnoručne
zmenku a podpíše sa menom Matúša Bubenčíka, za ktorého ho všetci v dome Rozumného pokladajú;
skúseného obchodníka prekabáti mladosť a šikovnosť, to sa však odhalí neskôr
- drotára si Rozumný hneď v prvom dejstve obľúbi a ponúka mu prácu v jeho fabrikách za mesto; od
lopoty pri hrncoch sa poberie lopotiť do Rozumného fabrík
- drotár sa pánovi Rozumnému zdôverí, že hľadá svojho brata zbehlého klerika Mateja Bubenčíka
- Rozumný mu sľúbi, že ak by sa s ním stretol, dá mu okamžite správu a zavolá ho do domu
- šťastná náhoda s vychovávateľom privádza do domu drotárovho brata
- Rozumný si podľa písomného svedectva, ktoré dostal od Zalevského, myslí, že je to on
- drotár sa zjaví v dome a stretne sa tu so svojím bratom Dobošim, ktorého tu prijali za hausmajstra;
nevedno kedy sa tak stalo
- iste Palárik použil motív dvoch Matejov Bubenčíkov, aby staval nové prekvapivé a vtipné situácie a
znásoboval komický účinok
- Doboši sa však v deji objavuje po druhýkrát, akoby zostúpil ako deus ex machina; nijako sa
nedozvieme, ako a kedy prišiel do svojho úradu a prečo svoje ambície uspokojil aj v úrade, ktorý
nemá toľkú vážnosť ako vychovávateľ; nuž nevedno
- keď sa pozornejšie začítame do replík postáv, nachádzame v osude zbehnutého klerika, ktorý
vyzliekol reverendu, nejeden názor a postoj samotného dramatika; veru aj on zažil podobné chvíle
počas teologických štúdií a bol prenasledovaný za svoje národné a liberálne postoje cirkevnými
predstavenými; rovnako Palárik sprostredkúva v hre aj svoje názory na výchovu, ktorá by mala byť
viac liberálnejšia a otvorená úprimnosti a vzťahu medzi vychovávateľom a jeho zverencom
- Drotár oproti Inkognitu má v sebe aj dosť veľa nedramatického viac epického rečnenia a tiež viaceré
zdĺhavé monológy, ktoré neraz veľmi defektne retardujú dej
- ženské postavy v Drotárovi Palárik nijako výraznejšie nerozvíja, ani ich vnútorne nenavrstvuje;
akoby vôbec nepredstavovali žiadne charaktery a nesmerovali svoje konanie výraznejšou tendenciou;
viac smerujú k typu ako ku charakteru
- akoby všetku svoju tvorivú energiu koncentroval na vzťah Zalevského a Ernesta podobne ako je
tomu vo francúzskej predlohe
- Rozumný je miestami i nerozumný; autor nazerá na postavu v jej viacrozmernosti a ambivalentnosti;
rozum či nerozum táto postava až didakticky pertraktuje v zdĺhavých pasážach to, že má ten
najprezieravejší pohľad na to, čo sa deje v jeho dome a pritom je neraz totálne mimo; inokedy vďaka
svojmu postaveniu, spoločenskej i majetkovej nadradenosti stojí podstatne nad vecou
- niektoré výstupy v tejto veselohre plynú nenútene, iné sa vlečú, až akoby vdychovali deju statickosť
situácie
- koniec všetko napraví, všetko sa vysvetlí
- drotár, ktorý sa drží myšlienky, že len rovná cesta vedie k cieľu, dostáva nevestu Marínu a s ňou
veľké veno a pohodlie v Rozumného dome
- Rozumného veľkodušnosť sa z 12 tisícov zlatých obmedzí na nové bankovky a obsah peňaženky;
veľkorysosť a altruizmus majú aj v tejto postave svoje hranice; Rozumný je rozumný predovšetkým
v záujme vlastného dobra a prosperity
Zlatý fond:
Študoval na gymnáziu v Žiline a Kečkeméte, katolícku teológiu v Ostrihome, Bratislave a Trnave. Spolu s
Jozefom Viktorinom, Mariánom Hattalom a grófom Rudolfom Nyárim tu vytvorili krúžok národne
uvedomelých, pokrokovo a racionalisticky orientovaných seminaristov. Ako kaplán pôsobil v Starom
Tekove, Vindšachte (Štiavnické Bane), Pešti a od roku 1862 v Majcichove.

Hoci je Palárik známy najmä ako dramatik, významnú časť svojho tvorivého úsilia venoval publicistike a
organizovaniu národného a literárneho života: v rokoch 1850 – 1851 bol redaktorom časopisu Cyril a
Method (za presadzovanie ekumenizmu a demokratizačných reforiem v cirkvi na jeho stránkach bol
potrestaný cirkevným väzením a preložením do Pešti), v rokoch 1852 – 1856 redigoval Katolícke noviny
pre dom a školu, spolu s Jozefom Viktorinom vydal almanach Concordia (1858) a spolupracoval s ním
tiež na vydaní almanachu Lipa I – III (1860, 1862, 1864). V šesťdesiatych rokoch 19. storočia sa venoval
politickej publicistike, prispieval najmä do časopisu Priateľ školy a literatúry a Slovenských novín.
Významným spôsobom zasiahol do dobových jazykových sporov týkajúcich sa podoby spisovného
jazyka (súbor polemických článkov obhajujúcich tzv. štúrovskú slovenčinu Ohlas pravdy vyšiel v roku
1952). Patrí k zakladateľom politickej strany Nová škola slovenská (1868), ktorej zámerom bolo spolu s
uhorskou ľavicou obnoviť zákony z roku 1848 a nahradiť reálnu úniu s Rakúskom personálnou úniou.

Svoje politické názory Palárik otvorene prezentoval v spise O vzájomnosti slovenskej (Lipa III, 1864),
kde ponúkol vlastný variant riešenia vzťahov medzi slovanskými národmi: necentralistickú, demokratickú a
federalistickú reformu slovanskej myšlienky s odmietnutím ruského absolutizmu (čím sa polemicky
vymedzil najmä voči koncepcii Jána Kollára). Jeho politickými názormi bola dotknutá aj dramatická
tvorba – veselohry Incognito (Concordia, 1858), Drotár (Lipa I, 1860), Zmierenie alebo
Dobrodružstvo pri obžinkoch (Lipa II, 1862) a historická tragédia Dimitrij Samozvanec (1871). Vyšli v
ním redigovaných almanachoch a neskôr v Zobraných dramatických spisoch Jána Palárika (1870 – 1871).
Pre veselohry je typická komediálna zápletka postavená na princípe dvojníctva (zámeny postáv),
humoristicko-satirické zobrazenie pokrivenosti spoločenského života i ľudských charakterov a problematika
národného odrodilstva. Všetky boli inscenované a u divadelných ochotníkov zaznamenali veľký úspech.
Neinscenovaná zostala tragédia z ruských dejín, v ktorej autor vyslovil svoje názory známe zo spisu O
vzájomnosti slovenskej.

Náhľady na drámu formuloval Palárik vo viacerých článkoch (Dôležitosť dramatickej národnej

literatúry,1860; Posúdenie dramatických spisov, 1863). Jednak z hľadiska vlastného záujmu o tento
literárny druh, jednak z hľadiska aktuálnych kultúrnych potrieb: v roku 1868 sa rozpútala diskusia okolo
jeho hry Drotár, na ktorú reagoval dvoma „obranami“ Ako má byť veselohra usporiadaná, čili obrana
veselohry Drotár (1868) a Druhá obrana Drotára (1869). V prvom prípade ide (najmä) o výklad
autorovho chápania komédie a jej spoločenskej funkcie, v druhom o konkrétnejšie zamyslenie sa nad
podobou romantickej drámy. Pre potreby Matice slovenskej posudzoval divadelné hry a bol tiež
zostavovateľom čítaniek a gramatiky pre katolícke školy.

Palárikovo dramatického dielo v dobe svojho vzniku zaznamenalo pozitívny divácky ohlas. S odstupom
času sa hodnotí ako príliš dobovo determinované, pričom sa vyzdvihuje najmä jeho dokumentárna
hodnota. V kontexte iných autorových záujmov je však pozoruhodným príkladom skĺbenia teórie s praxou:
jednak v diele nachádzame verný odraz jeho politického zmýšľania, jednak úzke prepojenie s
teoretickými prácami.