Predstavitelia romantizmu (Ľudovít Štúr, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ,

Ján Botto, Jozef Miloslav Hurban, Ján Kalinčiak)

Jozef Miloslav Hurban (1817-1888)

Život
Bol prozaik, básnik, politik. Narodil sa v rodine evanjelického farár (evanjelický
farár=evangélikus lelkész). V Bratislave na lýceu sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, stal sa
jeho najbližším spolupracovníkom. Na výlete bratislavskej slovenskej mládeže na Devín 24.
apríla 1836 prijal slovanské meno Miloslav a používal ho dôsledne
(dôsledne=következetesen) celý život. Spolu so Štúrom a Hodžom sa zaslúžil o uzákonenie
a uplatnenie celonárodného spisovného jazyka (...érdemeket szerzett az össznemzeti irodalmi
nyelv törvényerőre emelésében és érvényre juttatásában), v roku 1843 u neho na fare v
Hlbokom (Hlboké=Luboka) sa konala schôdza, na ktorej sa dohodli prijať novú spisovnú
slovenčinu. Jeho almanach Nitra svojím druhým ročníkom (1844) uviedol kodifikovanú
spisovnú slovenčinu do praxe (...bevezette a gyakorlatba a törvényesített irodalmi nyelvet).
Bol zakladateľom literárneho časopisu Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a  literatúru
(1846) - Slovenské pohľady (pohľady=betekintés) na vedy, umenia a literatúru - bol to prvý
časopis písaný v novej slovenčine. V roku 1848 v Liptovskom sv. Mikuláši  (Liptovský svätý
Mikuláš=Liptószentmiklós) Štúr, Hurban a Hodža spolu formulovali
(formulovali=szövegezték, fogalmazták, formulázták) Žiadosti slovenského národa (...a
szlovák nemzet követelései). Hurban bol najmä prozaikom. Písal historické prózy a prózy zo
súčasného života (zo súčasného života=a jelenkorból).
Tvorba
Historické prózy
Pre svoje historické poviedky a romány čerpal námety (čerpal námety=témát merített) najmä
z obdobia Veľkomoravskej ríše (9. storočie) a z čias Matúša Čáka Trenčianskeho (14.
storočie). Jeho najvýznamnejšou historickou prózou je román Olejkár (olejkár=podomový
predavač liečivých olejov a mastí, olejkár=kenőcsárus, füvesember). Hurban v tomto diele
Matúša Čáka idealizuje (idealizuje=eszményesíti). Zobrazuje ho ako silného, cieľavedomého,
spravodlivého vladára, uvedomelého Slovana (...erős, céltudatos, igazságos uralkodóként,
öntudatos szlávként ábrázolja), ktorý chce oslobodiť ľud spod útlaku (spod útlaku=elnyomás
alól). Prevažujú v ňom romantické motívy, ako napr. vášeň, pomsta, nešťastná láska, intrigy,
tajomnosť, tragické osudy atď (...túlnyomó többségben vannak benne a romantikus
motívumok, mint pl.: szenvedély, bosszú, boldogtalan szerelem, ármánykodás, titokzatosság,
tragikus sorsok).
Dej: Príbeh sa odohráva v Trenčíne a jeho okolí. Olejkár Hrabovec a zlatník pripravujú
sprisahanie (sprisahanie=összeesküvés) proti Matúšovi Čákovi. Sprisahanie odhalí
(odhalí=leleplezi, felfedi) Vít, olejkárov pomocník (pomocník=segéd). Hrabovec pred súdom
prizná svoju vinu (...bevallja a bűnét) a odhalí minulosť (...leleplezi a múltat). Kedysi ľúbil
zlatníkovu sestru Želmíru a z tejto lásky sa im narodil syn (Vít). Jeho bohatá zemianska
rodina však nesúhlasila s tým, aby sa oženil s chudobnou dievčinou a Želmíra zo zúfalstva
spáchala samovraždu (...öngyilkos lett). Hrabovec dal syna do výchovy k chudobnej žene a
neskôr k pustovníkovi (pustovník=remete). On sám sa začal venovať poznávaniu a zbieraniu
rastlín, stal sa známym liečiteľom-olejkárom. Po rokoch sa oženil s peknou bohatou dievčinou
Miladou, s ktorou mali dcéru Ľudmilu. Keď Vít dospel (dospel=felnőtt), vzal si ho otec za
pomocníka. Vít a Ľudmila sa do seba zamilujú a až v závere sa dozvedia, že sú súrodenci.
Zlatníka odsúdia na smrť. Hrabovcovi Matúš Čák udelí milosť (udelí milosť=megkegyelmez).
Vít vstúpil do Matúšových služieb a Ľudmila s matkou sa rozhodnú vstúpiť do kláštora
(...kolostorba vonulnak).
Prózy zo súčasného života

1
V prózach zo súčasného života poukázal Hurban pomocou humoru, irónie, satiry na chyby a
nedostatky svojej doby. Najúspešnejšou Hurbanovou prózou zo súčasnosti je satirická novela
Od Silvestra do Troch kráľov. Autor tu chcel zosmiešniť a skritizovať malomeštiacky
spôsob života (...nevetségessé tenni és megkritizálni a kispolgári/nyárspolgári életmódot) v
prvej polovici 19. storočia. V tomto diele odsudzoval (odsudzoval=elítélte) klebetníctvo,
nevzdelanosť (nevzdelansoť=műveletlenség), snahu dostať sa do vyššej spoločenskej vrstvy a
hlavne túžbu po bohatstve a peniazoch. Jej dej sa odohráva v mestečku Bruchoslavice.
Hlavnou postavou novely je starý mládenec Ďorď Šúplata, boháč, lakomec
(lakomec=fösvény), ktorý požičiava peniaze na úroky (úrok=kamat). Šúplata si hľadá bohatú
nevestu, no nakoniec si zoberie svoju starú slúžku Ilonu, lebo sa nazdáva (nazdáva sa=azt
hiszi), že vyhrala veľkú sumu v lotérii (lotéria=sorsjáték), dvestotisíc zlatých. Slúžka však
ešte pred losovaním žreb predala (...még a sorsolás/húzás előtt eladta a sorsjegyet), aby sa
Šúplata nehneval za zbytočne vyhodené peniaze (...ne haragudjon a fölöslegesen kidobott
pénzért).
(Poznámka: humor - je úsmevné a chápajúce hodnotenie smiešnej situácie alebo objektu,
irónia - je výsmech; úmyselné použitie slov v opačnom význame, satira - je neľútostný
výsmech; kritizuje ľudské alebo spoločenské nedostatky výsmešným spôsobom.)

Ján Kalinčiak (1822-1871)

Život
Bol spisovateľ (písal poéziu i prózu), literárny kritik, pedagóg a prekladateľ. Pochádzal z
rodiny evanjelického farára. Jeho matka, Terézia Ruttkayová bola pôvodom zemianka. V
detstve mu často rozprávala o zemianskych rodinách v Turci (Turiec=Túróc, Túróc
vármegye), čo malo veľký vplyv na jeho tvorbu. Študoval na lýceu v Bratislave, kde získal
kontakty s romantickou generáciou. Štúdiá ukončil v Halle (študoval históriu a filozofiu ).
Neskôr pôsobil ako riaditeľ a profesor v Modre (Modra=Modor) a v Tešíne. Nesúhlasil
s politickou orientáciou Slovákov na Viedeň (...nem értett egyet a szlovákok Bécs felé való
politikai irányultságával), a preto sa nezúčastnil na revolúcii 1848-1849. Posledné roky života
prežil v Martine, kde vydával časopis Orol.
Tvorba
Ján Kalinčiak s obľubou využíval námety z obdobia vlády kráľa Mateja Korvína,
z protitureckých bojov, príbehy šľachtických rodov (...nemesi családok történetei), v ktorých
ide o vysoké mravné hodnoty (...magas erkölcsi értékek), o česť umrieť za národ (...tisztesség
meghalni a nemzetért). Kým Kalinčiakove prózy napísané v 40. (štyridsiatych) rokoch 19.
storočia (Bozkovci, Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky, Mládenec slovenský, Svätý duch)
majú romantický charakter, konanie postáv je tu motivované silnými vášňami, neskoršie texty
(Knieža liptovské, Láska a pomsta, Reštavrácia, Mních ) nadobúdajú realistické črty. Krvná
pomsta (krvná pomsta=vérbosszú) je hlavným motívom povesti Bratova ruka. Mikuláš
Badánsky sa ožení s príslušníčkou rodiny Razganičovcov, na ktorej musí podľa prísahy
vykonať pomstu (...az esküje szerint bosszút kell állnia). Každý rok posiela na smrť (...minden
évben a halálba küldi) jedného jej člena. Nad posledným, svojím švagrom sa zľutuje a odtne
mu iba ruku (odťať=levágni), ktorú doma skrýva a nájde ju jeho žena. Tak sú odhalené jeho
zločiny (zločin=bűntett) a sám nakoniec skončí na popravisku (popravisko=vesztőhely).
Osobitné miesto má povesť Reštavrácia s podtitulom (podtitul=alcím) Obrazy z nedávnych
čias (reštavrácia=restauráció, vármegyei tisztújítás). Predvolebnú kortešačku
(kortešača=korteshadjárat), čiže získavanie voličov, boj dvoch znepriatelených zemianskych
táborov zobrazil autor s kritickým humorom a iróniou, využil prvky hovorového jazyka
(...kihasználta a beszélt nyelv elemeit), predovšetkým príslovia a porekadlá (...szólások és
közmondások). Na motívy jeho Reštavrácie vznikol film Zemianska česť. Na jeho náhrobku
(náhrobok=síremlék) je nápis: Hranice života, ale nie lásky. Zobrazil zemianstvo tesne pred

2
jeho neodvratným pádom (...a nemességet szorosan a visszafordíthatatlan bukása előtt
ábázolta), ale predsa ešte v čase, keď z času na čas ožívala jeho sláva (...amikor még időről
időre feléledt a dicsőségük), najmä pri reštavráciách/župných voľbách (župné voľby=megyei
választások). V Uhorsku to boli voľby župných úradníkov. Právo voliť mala len šľachta.
Slovenskí zemania – drobná šľachta (drobná šľachta, zemania=köznemesek) sa skoro ničím
neodlišovala od ľudu, lebo boli na mizine, no mohli voliť. Napriek tomu boli veľmi hrdí na
svoje privilégiá (privilégiá=előjogok) Keďže boli chudobní, pri reštavráciách predávali svoje
hlasy tej strane, ktorá ich viac podplácala, kŕmila, opíjala (...annak a pártnak adták el a
szavazataikat, amelyik jobban lefizette, etette, itatta/leitatta őket).
Dej: V Záhorskej stolici (Trencsén vármegye egyik járása, Záhorie megye) o úrad vicišpána
(vicišpán=alispán) sa uchádzajú najbohatší zemania, ktorými sú Adam Bešeňovský a Ján
Potocký. Adam Bešeňovský usporiada hostinu (hostina=vendégség) na ktorú pozve hostí,
ktorých hlasy chce získať (...akiknek a szavazatait meg akarja szerezni). Jeho
zastávateľ/zástanca (vábnik=főkortes pri reštavráciách), Matej Bešeňovský chodil po
zemianských rodinách a získaval hlasy pre Adama Bešeňovského. Bešeňovský pozval na
hostinu aj grófa Želinského, ktorý chcel Aničku, Bešeňovského dcéru za ženu. Anička má
rada Štefana Levického, ale pretože Štefan bol chudobný, Aničkin otec im zakázal stretávať
sa. On totiž chcel po svadbe Aničky s grófom Želinským spojiť svoj majetok s grófovým.
Anička však chce iba Štefana, a preto dal Bešeňovský podmienku (podmienka=feltétel), že
Štefan dostane Aničku vtedy, keď sa pri voľbách stane druhým vicišpánom (druhý
vicišpán=másodalispán). Anička teda odmietla grófa (...elutasította a grófot) a tým stratil
Bešeňovský veľa hlasov. Ondrej Levický (Štefanov strýko) sa hnevá na Bešeňovského a chce
aj pomôcť Štefanovi, kvôli tomu sa snaží čo najviac ľudí získať na stranu Potockého. Získa
Matiáša Bešeňovského (vábnika), ktorému vyplatí 100 zlatých dukátov. No Matiáš sa neskôr
pridá na stranu Adama Bešeňovského, pretože mu vyplatil 200 zlatých. Aby bolo víťazstvo
isté, Ondrej Levický zadržal (zadržať=visszatartani) niekoľko voličov zo strany
Bešeňovského. Potocký zvíťazí a druhým vicišpánom sa stáva Štefan Levický. Anička so
Štefanom sa nakoniec zoberú, a tým sa zahladia všetky stopy hnevu (preklad:...eltüntetik a
harag nyomait). Zakončenie je pre Kalinčiaka nezvyčajné (nezvyčajné=szokatlan). Niet v nej
porazených, ani víťazov – všetci dosiahli to, po čom túžili (...a mű befejezése szokatlan,
nincsenek se vesztesek, se győztesek – mindenki azt érte el, ami után vágyott)
Na charakteristiku postáv využíva autor príslovia, porekadlá, napr. Rozumie sa tomu ako hus
pivu. Čo sa vlečie, neutečie. Vola lapajú za rohy a človeka za slovo. Nie je všetko zlato, čo sa
blyští. Blázon dáva a múdry berie. Nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina.

Ukážka (Reštavrácia – úryvok)

Bešeňová bola veľká dedina, v ktorej vyše tisíc, a to temer samých zemianskych duší
prebývalo; bola rozdelená na tri časti: hornú, dolnú a prostrednú Bešeňovú. Iného človeka ako
zemana tu temer ani vídať nebolo...
Najchýrnejšia osoba v dedine bol pán Matiáš Bešeňovský, známy ako vábnik pri
reštavráciách, človek veľmi obozretný a výrečný, čo nielen vedel k svojej stránke privábiť
zemanov, ale ich i spolu udržať. Preto páni hľadali jeho priazeň, bo on viac mohol ako hockto
druhý v stolici; on sa ale nikomu neklaňal, nikomu sa neprosil, bo vedel, že dobré kone i v
stajni kupca nájdu. To mu, pravda, všetko nejeden turáčik dohnalo, ale sa mu to aj cez prsty
prešmyklo ako voda cez riečicu. Tak vždy potreboval peniaze, a hoci lakomý nebol, predsa
bol vždy z potreby taký, akého ho chcel mať človek, ktorý s prázdnou rukou neprišiel, lebo
kto sa topí, i britvy sa lapá.
Matiášovi sa už hlava krútila od kriku na dvore, vystrčil teda hlavu von oknom a zahromžil na
deti: „Nuž ale mlčíte, vy fagani, strela jasná kopasná! Však vás ja naučím po kostole hvízdať;
bodaj vás porantalo!“ Vtom ale zahliadne dvoch známych pánov bratov, Petra Barinu a Pavla

3
Oriešku do dvora vchádzať a si cez háveď detí cestu kliesniť, rozradovaný nad týmto
prípadom obrátil sa nazad do izby i prudko preriekol svojej návšteve: „Počujte, Martinko,
vidíte, tu prichádzajú ku mne páni, bezpochyby majú so mnou vážne veci vyjednávať, a tak
choďte domov, teraz nemám čas — a dlh zaplatím, ako len možno bude najskorej.“
Martin sa smutne obrátil, poškrabal sa za uchom — i odišiel.
Tak odbavil Matiáš nachytro veriteľa a tým viacej sa zaradoval nad príchodom známych.
Títo sa poklonili, podali mu ruku a spytovali sa, ako sa má.
„Hjaj, páni bratia, len si pomyslite; či ste to kedy slýchali? Sedliak božie stvorenie, ale huncút
od narodenia; len si pomyslite, prišiel odo mňa dlh pýtať, a zabudol, že som mu dvoch synov
oslobodil od lapačky, a nazdáva sa, že si to všetko poldruharočnou oračkou odrobil — veď je
nato na svete, aby robil, a to i vtedy, keď zeman ani krížom slamy nepreloží.“
„To je, pravda, bezočivosť,“ odpovie Orieška, „ale nerobte si z toho nič, pán brat, stáva sa to i
druhým statočným ľuďom — a pánboh je dobrý, on to zas všetko na dobrú cestu obráti.“
„Hjaj, vidíte, páni bratia,“ zas prevezme reč Matiáš, „chudobnému i z hrnca vykypí, a tak čo
by aj chcel dač zhospodáriť, nuž nie je vstave. Mne je síce práca ako modlitba, a predsa
nemôžem prísť k ničomu; a ten sedliak mi chodí na krky od rokov — a neuhovel bys' mu, čo
bys' mu šípom chrbát lízal. Ale tak je to, pre svoju dobrotu vyjdeš na psotu. Ja som sa vždy
nazdával, že: púšťaj svoj chlieb po vode a po nečase ho zas nájdeš — ale teraz vidím, že už
niet vďačnosti na svete.“
„Ej, nie tak, pán brat,“ ozve sa Orieška, „hádam ste sa vždy k nepravým ľuďom obracali — ja
by som to aspoň povedať nemohol.“
„Nevďačnosť, nič iné, ba nevďačnosť vládne svetom; človek sa môže za druhého potrhať, a
predsa mu nič nedajú a vždy ostane holý ako prst.“