George S.

CLASON

Najbohatší
muž
v Babylone
Žije sa za peniaze, ale nemá sa žiť kvôli peniazom.
S. Chamfort

Neminem pecunia divitem fecit

(Peniaze ešte nikoho neurobili šťastným.)
Seneca

Šetrnosť je už sama osebe veľkým príjmom.

Cicero

Infirmi animi est pati non posse divitias.

(Je známkou slabého ducha neuniesť bohatstvo.)
Seneca

Pre peniaze platia rovnaké zákony

ako pred šiestimi tisíckami rokov v Babylone.

PENIAZE MÁ LEN TEN, KTO VIE, AKO ICH ZÍSKAŤ

2. Začať ukladať
3. Kontrolovať výdavky
4. Zväčšovať príjem
Zabezpečiť majetok pred stratou
5. Výhodne investovať do bývania
6. Zaistiť si dôchodok na starobu
7. Zvyšovať svoju zárobkovú schopnosť

Ľudská túžba po zlate

Predhovor

Prosperita národa záleží na finančnom úspechu každého jedinca. Táto kniha sa zaoberá osobným
úspechom každého z nás, pretože blahobyt je výsledkom ľudských snáh a schopností Kľúčom k úspechu je
správna príprava, v ktorej by mali byť v súlade naše názory a činy. Kniha by mala prispieť k naplneniu
peňaženiek a k dobrému pochopeniu ekonomických zákonov, mala by ponúknuť rady tým, ktorí sa snažia
uspieť pri získaní, udržaní a rozširovaní kapitálu.
Vrátime sa teda do Babylonu, kolísky civilizácie, kde sa zrodili i základy finančníctva, ktoré sú dodnes
uznávané a využívané v celom svete.
Autor by si veľmi prial, aby ich čitatelia prijali a s ich pomocou vyriešili svoje problémy. Tým, ktorí sa o
získané poznatky podelia s priateľmi, zamestnancami alebo partnermi, srdečne dákuje. Dôkaz, že úspech
dosiahol Človek, ktorý skúsenosti a zásady použil v praktickom živote, mu prináša najväčšie
zadosťučinenie.
Babylon sa stal najbohatším mestom staroveku, pretože jeho obyvatelia boli najbohatšími ľuďmi svojej
doby. Vedeli oceniť hodnotu peňazí, poznali zákon o zisku a tvorbe úspor, riadili sa pravidlom, že peniaze
robia peniaze. Dokázali to, po čom všetci túžime mať bezpečne zaistenú budúcnosť.

G. S. C

Bansir, staviteľ vozov z mesta Babylon, sedel na múriku, ktorý ohraničoval jeho pozemok, a smutne sa
pozeral na svoj skromný dom a otvorenú dielňu, kde stál nedokončený voz.
Jeho žena sa občas objavila pri vchode a kradmými pohľadmi mu pripomínala, že obedňajšia prestávka
končí a že by sa zase mal dať do práce. Čakalo ho čistenie a maľovanie, uťahovanie kože na bahrových
kolesách. Musel pripraviť voz na odovzdanie zákazníkovi a požiadať ho o zaplatenie účtu.
Napriek tomu sedel nečinne ďalej. Myšlienky sa mu neustále vracali k problému, na ktorý nenachádzal
odpoveď. Slnko nemilosrdne pražilo, ako je v údolí Eufratu obvyklé. Kvapôčky potu sa mu perlili na Čele a
padali na hnedastú zarastenú hruď.
Za jeho domom sa týčili vysoké terasy kráľovského paláca. Neďaleko, akoby vyrastal z modrého neba, sa
vypínal žiariaci chrám boha Balia. V tieni chrámov a ďalších monumentálnych budov sa krčil jeho úbohý
domček v rade ostatných, ešte horších. Babylon predstavoval zmes veľkosti a úbohosti, zmes nesmierneho
bohatstva a neskutočnej biedy. Bol preplnený, stavaný bez akéhokoľvek plánu a nemal ani poriadne
obranné hradby.
Keď sa Bansir otočil, počul a videl pestrú zmes rachotiace vozy boháčov, pobiehanie obchodníkov v
klopkajúcich sandáloch a pokrik bosých úbožiakov. Všetkým prekážal zástup kráľovských služobníkov,
ktorí niesli na hlavách vedrá z kozej kože naplnené vodou na polievanie visutých záhrad.
Bansir bol taký zabratý do svojich úvah, že vôbec nevnímal rušné mesto. Prebral sa až pri nečakanom
zvuku lýry.
Otočil sa a uvidel príjemnú usmievavú tvár svojho najlepšieho priateľa, muzikanta Kobbiho. „Nech
bohovia zhliadnu na tých, ktorí sú veľkodušní," začal Kobbi so vznešeným pozdravom. „Zdá sa, že sú ti
naklonení, keď nemusíš pracovať. Teším sa z tvojho šťastia a rád by som sa s tebou o ich priazeň podelil.
Modlím sa, aby obdarili aj mňa. Ty musíš mať plnú peňaženku, pretože inak by si určite pracoval v dielni.
Požičaj mi dve zlatky, vrátim ich, keď mi dnes večer pán zaplatí. Potom ti ich hneď prinesiem."
„Keby som mal dve zlatky," odpovedal zachmúrene Bansir, ..nikomu by som ich nepožičal. Teda ani
tebe, milý priateľ, pretože dve zlatky by boli celý môj majetok. Nikto predsa nepožičiava všetko, čo má',
ani najlepšiemu priateľovi.;
„Čože?" vybuchol prekvapene Kobbi. „Ty nemáš v peňaženke ani zlatku a pokojne si tu sedíš? Prečo
nedokončuješ voz? Ako si chceš zarobiť na živobytie? To nieje dobré, kamarát. Kde je tvoja energia?
Alebo na teba bohovia zoslali starosti, o ktorých neviem?"
„Áno, trápenie je tu od bohov," prisvedčil Bansir. „Všetko sa začalo, keď sa mi zdalo, že som boháč. Pri
opasku som mal nádherný mešec, ktorý bol plný mincí. Mal som zlatiek, že som ich neuvážene rozdával
žobrákom. Mal som toľko striebra, že som mohol kúpiť žene všetko, čo si priala. Ne mal som strach o
budúcnosť a striebro som utrácal bezstarostne. Bol to nádherný pocit, kamarát. Vôbec by si vo mne
nepoznal ťažko pracujúceho človeka. Obličaj mojej ženy bol bez vrások, celá žiarila šťastím a usmievala sa
ako v deň našej svadby."
„To bol pekný sen," prisvedčil Kobbi. „Ale prečo tu teraz sedíš ako socha na múre?"
„Prečo? Keď som sa zobudil, zistil som, že sa mi všetko len snívalo a že mám mešec stále rovnako
prázdny. Úplne som sa z toho spotil. Poď, posaď sa a preberieme to spolu. Ako hovoria námorníci, sme
predsa obaja na jednej lodi. Ako študenti sme sa chodili učiť ku kňazom a delili sme sa o každú radosť.
Dobrými priateľmi sme zostali i v dospelosti. Boli sme celkom spokojní. Práca nám neprekážala a potom
sme ľahko utrácali. Zarábali sme veľa peňazí, ale nepoznali sme uspokojenie z bohatstva. Len o ňom sníva-
me. Nie sme ako hlúpe ovce? Žijeme v najbohatšom meste sveta. Tí, ktorí cestujú, hovoria, že sa mu žiadne
mesto nevyrovná. Takúto má povesť a pritom my dvaja sme úplné nuly. Pol života derieme a nič nemáme.
Keď si chceš požičať dve zlatky a vrátiť ich, keď ti pán zaplatí, ja ti musím odpovedať, že sa s tebou rád
podelím, ale, bohužiaľ, len o prázdnu peňaženku. Ako je to možné? Prečo nemôžeme mať viac než na jedlo
a šaty? A čo naši synovia, nebudú na tom tak ako my? Budú žiť so svojimi deťmi v neustálej biede a jesť
len kašu a kyslé kozie mlieko?" „Tak si ešte nikdy nehovoril, odkedy sa poznáme," zarazene odpovedal
Kobbi.
„Pretože som tak nikdy nepremýšľal. Od rána do večera som pracoval. Robil som vozy, aké v širokom
okolí nikto nevedel. Stále som tajne dúfal, že bohovia ocenia moju šikovnosť a dajú mi príležitosť , aby
moja práca bola spravodlivo ocenená. Nič sa však nestalo, a tak som si uvedomil, že pre mňa bohovia nič
neurobia. Preto som smutný. Chcel by som byť bohatý. Rád by som mal polia a kravy, pekne sa obliekal a
mal veľa peňazí. Som ochotný pre to urobiť všetko , ale chcem, aby som dostal primeranú odmenu. Čo je to
s nami? Prečo nemáme to, čo boháči?" „To by som tiež rád vedel. Nie som o nič viac spokojný než ty. To,
čo si zarobím hraním na lýru, veľmi rýchlo miniem. Často musíme poriadne šetriť, aby rodina mala čo jesť.
Rád by som si kúpil dobrú lýru, aby som na nej mohol všetko zahrať. Dokázal by som také krásne melódie,
že by som sa nemusel hanbiť ani pred kráľom."
„Áno, takúto lýru potrebuješ. Nikto v celom Babylone nevie tak krásne hrať ako ty. Nielen kráľ, i bohovia
by boli nadšení. Ale vari sato dá, keď sme obaja chudobní ako dáki otroci? Počuješ zvony? Už idú!" A
ukázal na dlhý rad dopola zoblečených nosičov vody vytvárajúcich úzku stužku pozdĺž rieky. Pochodovali
v päťstupoch, každý ohnutý pod ťarchou vedra z kozej kože naplnenom vodou.
„Ten, kto im velí, má krásnu postavu," poznamenal Kobbi, keď uvidel nosiča v popredí bez ťarchy na
hlave. „Je vidieť, že má dobré postavenie."
„Je medzi nimi mnoho pekných urastených chlapov," súhlasil Bansir, „rovnako dobrých, ako sme my. Tí
vysokí plavovlasí muži sú zo severu, smejúci sa černosi z juhu a tí malí hnedí muži z blízkych krajín.
Všetci pochodujú od rieky do záhrad, sem a tam, deň čo deň, rok čo rok. Majú sa na čo tešiť! Na tvrdú
posteľ na spanie a obilnú kašu na jedenie. Poľutuj tie úbohé hovädá, Kobbi."
„To vieš, že ich ľutujem. Taktiež si však uvedomujem, o čo lepšie je nám, slobodným mužom, ak to tak
môžem nazvať."
„Prenasleduje ma myšlienka, že predsa nemôžeme žiť rok čo rok tak úboho. Len práca, práca a stále práca!
Nemať žiadny zisk, len starosti o budúcnosť."
„Nemali by sme sa zaujímať o to, ako si druhí obstarávajú zlato, a urobiť to isté?" navrhol Kobbi.
„To tajomstvo sa dozvieme od tých, ktorí ho poznajú," povedal zamyslene Bansir.
 „Dnes," pokračoval Kobbi, „som stretol nášho starého priateľa Arkáda v zlatom voze. Neodvrátil sa odo
mňa, ako by mnohí v jeho postavení urobili. Naopak, zamával a všetci okoloidúci videli, že zdraví a
usmieva sa na muzikanta Kobbiho."
„Hovorí sa o ňom, že je najbohatší muž Babylonu," podotkol Bansir.
„Hovorí sa na verejnosti, že svojím zlatom zásobuje kráľovskú pokladňu," odvetil Kobbi.
„Je taký bohatý," prerušil ho Bansir, „ že by som sa obával stretnúť ho v noci, pretože by som ťažko odolal
pokušeniu siahnuť do jeho objemného vrecka s peniazmi."
„Nezmysel," odsekol Kobbi, „ ľudské bohatstvo nie je v plnom mešci. Ten mešec sa rýchlo vyprázdni , ak
nemáš zlatý prameň, z ktorého ho môžeš zakaždým doplniť. Arkád má stály príjem a môže hradiť svoje
výdavky."
„Príjem to je ono! Keby som tak mal stály príjem, i keď sedím pri stene alebo niekam cestujem. Arkád
musí vedieť, ako prísť k peniazom. Možno, že by bol ochotný nám to ta jomstvo prezradiť. Možno by sme
ho pochopili," zvolal Bansir.
„Mám dojem, že poučil svojho syna Nomasira. Počul som v krčme, že odišiel do Ninive a tam zbohatol.
Iste mu otec pomohol, keď je najbohatší v našom meste," povedal Kobbi.
„Kobbi, ty si ma priviedol na skvelý nápad," svitlo odrazu radostne Bansirovi v očiach. „Zato nič nedáme,
keď sa spýtame na radu dobrého kamaráta. A tým Arkád je, takže nám nič nebráni sa na neho obrátiť. Sme
chudobní v takom bohatom meste. A chceme zo svojej práce niečo mať. Poď, zájdeme za ním a opýtame
sa, ako na to."
„Teraz si začínam uvedomovať, prečo sme vlastne nikdy nič nemali. My sme totiž o tom nepremýšľali. Ty
si sa len drel a vyrábal vozy pre Babylon, až si sa stal uznávaným odborníkom, ale tým to končilo. Ja som
zase cvičil, až som sa stal veľmi dobrým muzikantom. O niečo sme sa snažili a to sa nám podarilo. Bohovia
nám láskavo pomáhali. Ale teraz sme konečne prišli na niečo, čo je jasné ako slnko. Dozvieme sa, ako to
urobiť, aby sa nám dobre viedlo. A potom sa určite splnia všetky naše priania."
„Zájdeme k Arkádoví ešte dnes," rozhodol Bansir. „A pozveme starých priateľov, ktorí sú na om ako my,
aby si tiež vypočuli rady úspešného muža."
„Ty si vždy myslel na kamarátov, a preto ich máš toľko. Urobíme to, ako hovoríš. Ešte dnes pôjdeme všetci
za Arkádom"

Najbohatší muž v Babylone

V Babylone žil bohatý muž, ktorý sa volal Arkád. Bol širokoďaleko známy svojím majetkom a svojou
dobročinnosťou. Bol ku všetkým veľmi štedrý a predsa jeho majetok stále pribúdal.
Raz za ním prišli kamaráti z mladosti a povedali mu: „Arkád, máš viac šťastia ako my. Stal si sa
najbohatším človekom v Babylone, zatiaľ čo my denne bojujeme o holú existenciu. Draho sa obliekaš, ješ
vyberané lahôdky, skrátka, žiješ so svojou rodinou v blahobyte. My sa šatíme a živíme veľmi skromne a to
ešte s najvyšším úsilím. Kedysi sme si boli rovní. Mali sme rovnakých učiteľov, hrali rovnaké hry. Ani na
štúdiách, ani v hrách si nikdy nijako nevynikal. Odkedy ťa poznáme, vždy si bol taký ako my. Ani si viac
nepracoval a nebol si lepší než my, pokiaľ to môžeme posúdiť. Ako to, že osud bol k tebe taký štedrý a nás
vynechal, i keď by sme si zaslúžili mať rovnako?"
A Arkád odpovedal: „Ak ste zatiaľ nezískali žiadny majetok, je to preto, že ste sa nenaučili poznať zákony,
ktoré majetok podmieňujú, alebo ste ich náležité nepochopili. Osud je vrtkavý a nikomu trvalo šťastie
neprináša. Naopak, skoro každého, kto získal bezprácne nejaký majetok, časom zničí. Taký človek
väčšinou v krátkej dobe utratí všetko, čo dostal. Zostane mu len túžba po majetku, ale nedokáže ich získať.
Sú iní, ktorí síce majú majetok, ale pritom sú chudáci. Nemajú odvahu niečo utratiť, pretože si uvedomujú,
že nie sú schopní nič zarobiť. Stále sa boja zlodejov a v podstate vedú smutný život.
Potom sú takí, ktorí síce majetok bezprácne získali, ale dokázali ho zväčšiť a žijú spokojne ako ostatní. Je
ich však veľmi málo. Ja sám som o nich zatiaľ len počul. Premýšľajte, či poznáte niekoho, kto zdedil
nejaké bohatstvo a dobre s ním hospodáril." '
Arkádoví priatelia sa zhodli, že má pravdu, a požiadali ho, aby povedal, ako sa dopracoval k úspechu.
„Už v mladosti som mal rád všetko, čo spríjemňuje život. Uvedomil som si, že bohatstvo prináša mnohé
pôžitky. Bohatstvo znamená moc. S bohatstvom je všetko možné. Môžeš si zariadiť dom nádherným
nábytkom, môžeš cestovať, plaviť sa do ďalekých krajín, môžeš si pochutnávať na vzácnych dovážaných
lahôdkach, môžeš si nakúpiť šperky a sochy, môžeš vystavať chrám bohom, môžeš si dovoliť všetko, čo ti
prinesie radosť a životné uspokojenie. Preto som sa rozhodol, že budem o svoj úspech bojovať, že nebudem
patriť k tým, ktorí sa len z diaľky prizerajú. Neuspokojím sa s nejakými lacnými šatami alebo zlým bytom.
Nie, ja chcem patriť k vyvoleným.
Ako viete, pochádzam z početnej rodiny malého obchodníka, a preto som nemal žiadnu nádej na dedičstvo.
Uvedomoval som si, že nie som nijako výnimočný, a aby som dosiahol to, po čom túžim, potrebujem
vedomosti a čas.
Pokiaľ ide o čas, toho má každý mladý človek viac než dosť. Vy ste si však čas potrebný na získanie
majetku nechali ujsť. Sami priznávate, že okrem rodiny, na ktorú ste iste právom patrične hrdí, nemáte nič
iného.
Pokiaľ sa týka vedomostí, je dôležité ich získať a vedieť použiť v praxi.
Keď som zistil, ako sa človek dopracuje k majetku, vytýčil som si to ako prvoradú úlohu, ktorú sa budem
snažiť splniť. Je múdre tešiť sa zo slnečného svetla, kým nastane večer. To teda znamená tešiť sa zo života,
kým sme mladí. Keď sa priblížime k podsvetiu, bude neskoro.
Našiel som si prácu ako pisár a dlhé hodiny som denne v dielni ryl do hlinených tabuliek. Týždne a
mesiace som drel a stále som nič nemal. Všetko som stačil utratiť za jed lo, ošatenie, poplatky bohom a
ďalšie veci, ktoré si už nepamätám. Moje rozhodnutie zaistiť si bezstarostný život však stále platilo.
Jedného dňa prišiel do majstrovho domu bankár menom Algamiš. Objednal si kópiu Deviateho zákona a
povedal, že tabuľka musí byť hotová do dvoch dní. Keď to dokážem, dostanem dva medenáky. Pracoval
som usilovne, ale Deviaty zákon je dlhý, a tak, keď sa Algamiš vrátil, úloha nebola splnená. Veľmi sa
rozčúlil, a keby som bol jeho otrokom, iste by ma zbil. Uvedomoval si však, že by mu to majster nedovolil.
Preto som sa vôbec nebál a povedal mu: "Algamiš, ty si veľmi bohatý. Povedz mi, ako sa ním môžem stať,
a ja budem ryť celú noc. Ráno máš Deviaty zákon hotový." Zasmial sa a odpovedal: „Si pekný šibal, ale
nech. Sme dohodnutí."
Robil som celú noc, aj keď ma nepredstaviteľne bolel chrbát, zo zápachu lampy som si necítil hlavu a
skoro už nevidel. Keď Algamiš ráno prišiel, tabuľky boli hotové. „Teraz mi povedz, čo si sľúbil," povedal
som mu.
„Dodržal si našu dohodu, takže splním, čo som povedal," odpovedal veľmi milo. „Som už v rokoch a starý
človek rád hovorí. Keď si mladosť príde po radu, dostane múdrosť získanú vekom. Mylne si však myslí, že
dlhoročná múdrosť patrí minulosti a neuznáva jej hodnotu. Pamätaj si: Slnko, ktoré svieti dnes, už svietilo,
keď sa narodil môj otec, a bude svietiť i vtedy, keď sa môj posledný pravnuk bude uberať do podsvetia.
Myšlienky mladých sú ako jasné svetlo, ktoré zasvieti v tme, sú ako meteority na oblohe. Zato múdrosť
vekov je stála ako svetlo hviezd, podľa ktorého si aj námorníci určujú smer. Zapamätaj si moje slová,
pretože keď ich zabudneš, bola tvoja celonočná práca márna."
Potom na mňa bystro pozrel spod hustého obočia a rozhodne povedal: „Cestu k bohatstvu som objavil, keď
som sa rozhodol, že Časť peňazí, ktoré zarobím, mi patrí. Nato prídeš aj ty." Stále sa na mňa prenikavo
pozeral, ale nič viac už nepovedal.
„To je všetko?" opýtal som sa.
„Áno, to je všetko, ale stačilo to premeniť pastiera na bankára."
„Ale ja si predsa všetko, čo zarobím, nechám," rozčuľoval som sa.
„To ani zďaleka," odpovedal. „Neplatíš krajčírovi, že ti ušije šaty? Neplatíš obuvníkovi, čo ti šije
topánky? Neplatíš za jedlo? Môžeš žiť v Babylone bez utrácania? Čo si ušetril za posledný mesiac, čo si
ušetril za rok? Si blázon. Platíš všetkým okrem seba. Slúžil si hlúpo druhým. To je to isté, ako keby si bol
otrokom a pán ti dával jedlo a šaty. Keby si si odložil jednu desatinu z toho, čo zarobíš, koľko by si mal za
desať rokov?"
Počítať som vedel dobre, a tak som okamžite odpovedal.
„Máš pravdu len na polovicu," oznámil mi. „Každá zlatka, ktorú ušetríš, musí byť tvoj otrok a pracovať pre
teba. Každý zarobený medenák je jeho dieťa a musí ti tiež slúžiť. Keď chceš zbohatnúť, musíš vedieť, že
to, čo ušetríš, musí zarábať. Len potom budeš mať to, po čom túžiš. Ty si myslíš, že som ťa oklamal a
okradol na odmene za tvoje nočné dielo," pokračoval, „ale ja ti platím tisíckrát viac. Záleží na tebe, či
pochopíš, čo ti hovorím. Časť z toho, čo zarobíš, je tvoje. Nemalo by to byť menej než jedna desatina. A
nezáleží na tom, koľko zarobíš. Zaplať najskôr sebe. Z toho, čo zostane, zaplať krajčírovi a obuvníkovi,
niečo na obživu a niečo pre bohov.
Bohatstvo je strom, ktorý vyrastá zo semienka. Prvý ušetrený medenák je to semienko, z ktorého ti
vyrastie bohatstvo. Čím skôr ho zasadíš, tým skôr vyrastie. Starostlivo ho opatruj a zalievaj ďalšími
medenákmi, aby si sa mohol skoro tešiť z jeho tieňa v sparnom dni."
Algamiš dohovoril, zobral hlinené tabuľky a odišiel. Premýšľal som o tom, čo hovoril, a zdalo sa mi, že to
má zmysel. Z každej výplaty, ktorá predstavovala desať medenákov, som jeden vzal a dal nabok. Napodiv
som si uvedomil, že mi nechýba a neutrácal som menej než predtým. Bol to len malý rozdiel, a tak som
vydržal. Medenáky sa mi hromadili a bol som často v pokušení minúť ich za krásny tovar, ktorý privážali
obchodníci z Fenície a vystavovali v Babylone. Ovládol som sa však a nič neminul. O dvanásť mesiacov sa
Algamiš vrátil a spýtal sa ma: „Tak čo, synak, platil si si aspoň desatinu zo zárobku za posledný rok?"
A ja som hrdo odpovedal: „Áno, ušetril som desatinu zárobku."
„To je dobre, a čo si s peniazmi urobil?"
„Dal som ich murárovi Azmurovi, ktorý jazdí po svete. Sľúbil mi, že v Tyre kúpi šperky, ktoré majú
Feničania v obľube. Keď sa vráti, šperky predáme a o zisk sa rozdelíme."
„Každý sa musí učiť," zamrmlal, „ale prečo zveruješ murárovi nákup šperkov? Išiel by si sa spýtať k
pekárovi na postavenie hviezd? Je jasné, že by si šiel za astrológom, ak to máš v hlave v poriadku. Tvoje
úspory sú preč. Si mladý a neskúsený, a preto si vytrhol strom bohatstva i s koreňmi. Tak zasaď iný. Skús
to znovu. A keď sa budeš chcieť poradiť o šperkoch, zájdi za zlatníkom. Keď chceš niečo vedieť o ovciach,
choď za pastierom. Rada je jediná vec, ktorá sa dáva zadarmo, ale ber len toľko, koľko potrebuješ. Kto sa
radí v podnikaní s niekým neskúseným, doplatí na to." Dohovoril a odišiel.
Bohužiaľ, mal pravdu. Feničania sú známi podvodníci a predali Azmurovi sklíčka, ktoré vyzerali ako
drahokamy. Poslúchol som Algamiša a zas som šetril každý desiaty medenák a pritom som si uvedomoval,
že už to nie je také ťažké.
O dvanásť mesiacov sa Algamiš znovu objavil a spýtal sa: „Tak, ako si pokročil odvtedy, čo sme sa
nevideli?"
„Platil som si poctivo," odpovedal som, „a úspory som zveril výrobcovi štítov Agerovi. Ten nakúpil bronz
a každý štvrtý mesiac mi platí úrok."
„Dobre. A čo si urobil s úrokom?"
„Doprajem si dobré jedlo a pitie, kúpil som si purpurovú halenu a obstarám si aj mladého osla a budem na
ňom jazdiť."
„Tak ty utrácaš mláďatá svojich úspor? Ako potom čakáš, že budú pre teba zarábať? Najskôr musíš mať
množstvo zlatiek a až potom môžeš hodovať." To povedal a opäť odišiel.
Objavil sa znovu až o dva roky. Mal hlboké vrásky pod očami a vyzeral unavene, stal sa z neho starec.
Tentokrát mi povedal: „Tak čo, Arkád, máš bohatstvo, po ktorom si túžil?"
A ja som odpovedal: „Nie toľko, koľko by som si prial. Niečo však už mám a to mi zarába."
„Ešte si nechávaš radiť od murárov?"
„Niekedy aj murár poradí dobre," odsekol som.
Algamiš pokračoval: „Zvládol si lekciu dobre. Najskôr si sa naučil žiť za menej peňazí, než si zarobil.
Potom si sa poučil, že sa máš radiť u skúsených odborníkov. Nakoniec si dokázal, aby ti zarobené peniaze
ďalej prinášali zisk.
Vieš, ako peniaze zarobiť, ako ich udržať a ako s nimi hospodáriť. To znamená, že si pripravený na
vyššie, zodpovednejšie úlohy. Som už starý človek. Synovia myslia len na to, ako utrácať a nie ako ušetriť.
Zarábam na pôžičkách a nájmoch, ale mám obavy z ďalšieho obhospodarovania kapitálu. Keby si sa
odsťahoval do Nippuru a staral sa mi o majetok, budeme partnermi a o výťažok sa rozdelíme."
Tak som odišiel do Nippuru a staral sa o obrovský Algamišov majetok. Mal som veľa plánov, a pretože
som ovládal tri zákony o úspešnom zaobchádzaní s peniazmi, podarilo sa mi zväčšiť jeho kapitál. Vodilo sa
mi dobre, a keď Algamiš odišiel do krajiny tieňov, stal som sa jeho čiastočným dedičom."
Tak teda rozprával Arkád. Keď dohovoril, jeden kamarát poznamenal: „Predsa si len mal šťastie, keď ťa
Algamiš uviedol v závete."
„Šťastím bolo, že som túžil lepšie žiť, ešte než som Algamiša stretol. Dokázal som štyri roky odkladať
desatinu zárobku. Prial som si zbohatnúť, keď som ešte o Algamišovi vôbec nevedel. Povedali by ste, že je
dieťaťom Šťasteny rybár, ktorý roky študuje zvyky rýb, takže vie, ktorým smerom plávajú, keď sa zmení
vietor? Vyvolení bohov'majú príležitosť, ale bohovia nestrácajú čas s tými, ktorí na ňu nie sú pripravení."
„Mal si výnimočne pevnú vôľu, keď si dokázal ďalej šetriť po tej prvej strate."
„Pevná vôľa! Pehe!" vyprskol Arkád. „Myslíš, že človek s pevnou vôľou unesie ťarchu, ktorú neutiahne
ťava, alebo náklad, ktorý nezvládne ani vôl? Pevná vôľa je len to, že neustúpiš od úlohy, ktorú si si dal a o
ktorej vieš, že ti prinesie úžitok. Ja si vždy dám takú úlohu, aby som na ňu stačil. Inak by som nemal
dostatočnú sebadôveru v iných dôležitých veciach. Keby som ti povedal, že sto dní, keď pôjdem do mesta
cez most, zdvihnem vždy kamienok a položím do potôčika a potom siedmy deň zabudnem, myslíte, že by
som sa nevrátil s tým, že nasledujúci deň zdvihnem dva kamienky? Nie, ja by som sa hneď vrátil a zdvihol
kamienok. Neprestal by som ani dvadsiaty deň a nepovedal si, že to nemá zmysel. Keď si dám úlohu, tak ju
splním. Som však opatrný a nepúšťam sa do zložitých a zbytočných vecí, pretože mám rád voľný čas."
Potom sa ozval ďalší kamarát: „To, čo hovoríš, je pravda a zdá sa to jednoduché. Keby však všetci konali
podľa svojich dobrých predsavzatí, aj tak by nebolo dosť bohatstva pre všetkých."
„Bohatstvo narastá všade tam, kde človek správne vyvinie energiu," odpovedal Arkád. „Keď boháč postaví
nový zá
mok, sú preč všetky peniaze? Nie, pretože svoj diel dostane murár, nádenník i architekt. Svoju mzdu
dostanú všetci pracovníci na stavbe. A keď je palác hotov\, jeho hodnota sa rovná cene, za ktorú bol
postavený. A či nevzrastie cena pozemku, pretože na ňom stojí zámok? Bohatstvo rastie zvláštnymi
spôsobmi a žiadny človek nemôže predpovedať jeho výšku. Feničania postavili ohromné mestá na jalovej
pôde pobrežia za peniaze, ktoré získali predajom tovaru zo zámoria."
„Čo nám teda môžeš poradiť, aby sa nám lepšie darilo?" spýtal sa ďalší z kamarátov. „Čas letí, nie sme už
najmladší a ani na začiatok nemáme nič."
„Radím vám, aby ste si vzali k srdcu Aigamišóvu skúsenosť. Casťz toho, čo zarobím, je moje. Hovorte si
to ráno, keď sa zobudíte. Hovorte si to na obed a hovorte si to ve čer. Opakujte si to každý deň a každú
hodinu, až kým to bude jasné ako slnko na nebi. Potom odložte časť zárobku, ktorá sa vám bude zdať
rozumná, ale nie menšia než jedna desatina. So zvyškom musíte vystačiť. Skoro zistíte, aké príjemné je
mať niečo, čo ste sami vytvoriii. Keď vaše imanie porastie, uvidíte, ako vás to povzbudí. Budete mať ra-
dosť a život vás bude baviť. Budete sa snažiť viac zarábať a tak porastie váš majetok. Naučíte sa, aby
poklad pracoval pre vás, aby sa stal vaším otrokom aj so svojimi prírastkami.
Zabezpečte si príjem pre budúcnosť. Pozorujte starších ľudí a nezabúdajte, že raz aj vy budete takí.
Investujte s najväčšou opatrnosťou, aby ste o nič neprišli. Úžernícky zisk je ako siréna, ktorá svojím
spevom zradne láka na nebezpečné skaliská.
Zaistite aj svoju rodinu pre prípad, že by vás bohyňa smrti povolala do svojej ríše. Na tento účel by ste mali
pravidelne odkladať malú čiastku z vášho príjmu. Prezieravý človek nečaká, že bude mať okamžite veľkú
sumu na tento účel.
Raďte sa s odborníkmi, ktorí prichádzajú denne do styku s peniazmi a vedia s nimi hospodáriť. Vyvarujte
sa chyby, ktorú som urobil ja, keď som zveril peniaze murárovi Azmurovi. Ako sa hovorí, lepší malý zisk
ako veľká škoda. Radujte sa zo života a nešetrite nemiestne. Buďte spokojní s jednou desatinou. Žite
úmerne k svojej výplate, nebuďte lakomí, ale nebojte sa utrácať. Život je nádherný a stojí za to, aby sme ho
prežívali radostne." Kamaráti poďakovali Arkádoví a odišli. Niektorí ticho, pretože nič nepochopili,
niektorí povznesené, pretože si mysleli, že bohatý človek by sa nemal stýkať s bedármi. Niektorí však
žiarili radosťou. Uvedomili si, že Algamiš sa vracal za Arkádom do ryteckej dielne, aby sledoval jeho cestu
z tmy za svetlom. Keď Arkádovi svitlo, našiel si svoje miesto. Pochopil, kade vedie cesta, a sám si našiel
vlastný spôsob.
Títo muži Arkáda v nasledujúcich rokoch pravidelne navštevovali a on ich s radosťou prijímal. Rozprával
sa s nimi a podelil sa o skúsenosti z podnikania, ako by to urobil každý múdry a dobrý človek. Pomáhal im
investovať úspory, aby mali dobré úroky a neprerobili. V živote týchto mužov došlo k obratu, keď si
uvedomili jednu prostú zásadu, ktorá sa k nim dostala od Algamiša cez Arkáda.

ČASŤ Z TOHO, ČO ZAROBÍŠ, JE TVOJA

Sedem zásad

Sláva Babylonu trvala dlho. Za dávnych čias mal povesť najbohatšieho mesta, ale na začiatku to tak
nebolo. Babylončania museli najskôr prísť na to, ako zbohatnúť.
Keď sa kráľ Sargon vrátil po porážke Elamitov do Babylonu, našiel ríšu v hospodárskom úpadku.
Kráľovský kancelár mu vysvetľoval príčinu.
„Dlhý čas sa nám všetko darilo. Vaša kráľovská výsosť nechala vybudovať zavodňovacie kanály a
ohromné chrámy. Teraz sa však stavby dokončili a ľudia sú bez práce. Obchodníci majú málo zákazníkov,
poľnohospodári nemôžu predávať, pretože obyvatelia si nemajú za čo potraviny kúpiť."
„Kam sa podelo všetko to zlato, ktoré sme minuli na výstavbu?" trval na svojom kráľ.
„Obávam sa, že sa dostalo do vrecák niekoľkých bohatých mužov v meste," odpovedal kancelár. „Pretieklo
medzi prstami väčšine našich ľudí tak rýchlo ako kozie mlieko cez sitko. Teraz sa prúd zlata zastavil a
ľudia nemajú takmer žiadny zárobok."
Kráľ sa na chvíľu zamyslel a potom sa spýtal: „Prečo si len niekoľko ľudí dokáže nahromadiť zlato?"
„Pretože vedia, ako na to," odpovedal kancelár. „Nie je možné zavrhnúť človeka, ktorý si dokáže poradiť.
Ani zákon nemôže zobrať človeku to, čo si zarobil, a dať niekomu, kto nieje schopný."
„Ale prečo by sa nemohli všetci naučiť, ako zbohatnúť?"
„To by bolo možné, Výsosť, ale niekto by im to musel povedať. Kňazi sú síce veľmi vzdelaní, ale o
zarábaní peňazí nevedia nič."
„Kto v našom meste najlepšie vie, ako zbohatnúť?" opýtal sa kráľ.
„To je ľahká odpoveď, Vaša kráľovská Výsosť. Ten, kto má najväčší majetok."
„Tak dobre, kancelár. Najbohatší muž v Babylone je Arkád. Priveď ho zajtra ku mne."
Nasledujúci deň sa teda Arkád objavil pred kráľom. „Arkád," začal kráľ, ,je to pravda, že si najbohatší
človek v Babylone?"
„Áno, Výsosť, to je nepopierateľná skutočnosť." „Ako si mohol tak zbohatnúť?"
„Využil som príležitosť, ktorá sa ponúka každému občanovi nášho drahého mesta."
„A mal si niečo na začiatok?"
„Okrem veľkej túžby zbohatnúť vôbec nič."
, Arkád," povedal kráľ, „naše mesto je vo veľmi zložitej situácii. Len niekoľko ľudí dokázalo získať
majetok. Väčšine našich obyvateľov táto schopnosť chýba, a tak žijú v nedostatku. Veľmi si prajem, aby sa
Babylon stal najbohatším mestom sveta, a preto musí byť mestom bohatých ľudí. Musíme teda všetkých
poučiť, ako sa môžu dostať k majetku. Povedz mi, Arkád, je v tom nejaké tajomstvo? Budú schopní sa to
naučiť?"
„Je to veľmi jednoduché, Výsosť," odpovedal Arkád. „Čo vie jeden, môže naučiť všetkých."
Kráľovi zasvietili oči. „Arkád, hovoríš to, čo som chcel počuť. Budeš taký láskavý a ujmeš sa toho? Budeš
učiť obyvateľov nášho mesta, tí potom budú tvoje zásady ovládať a riadiť sa nimi vo všetkých odboroch."
„Som len pokorný služobník a rád urobím, čo žiadate. Všetky vedomosti poskytnem Babylončanom pre
väčšiu slávu nášho kráľa. Nech kancelár láskavo zaistí miestnosť pre sto ľudí a ja im dám sedem lekcií, ako
si naplniť peňaženku. Mne tých sedem zásad pomohlo, pretože pred časom som bol určite najchudobnejší v
Babylone."
Na štvrtý deň sa podľa kráľovho rozhodnutia zhromaždilo sto vybraných poslucháčov v sále pre vedu a
posadali si v polkruhu okolo Arkáda. Ten sedel neďaleko svietnika šíriaceho okolo neobvyklú, príjemnú
vôňu.
„Pozri sa na najbohatšieho muža Babylonu," šepkal jeden poslucháč svojmu susedovi, „je to človek ako
my."
 „Som tu z poverenia nášho dobrého kráľa," začal Arkád. „Kedysi som ako chudobný mladík túžil po
bohatstve. Získal som vedomosti, ktoré mi to umožnili. Kráľ ma teda požiadal, aby som sa s vami podelil o
svoje skúsenosti. Začínal som z ničoho. Mal som len starú odretú peňaženku. Premýšľal som o nejakom
spôsobe, ako do nej niečo získať. Život ma naučil sedem pravidiel, ktoré k tomu prispeli. Rád vám
odovzdám svoje skúsenosti a poznatky. Každý deň vám vysvetlím jednu zásadu. Pozorne počúvajte, pýtajte
sa a diskutujte medzi sebou. Zapamätajte si moje rady, aby ste i vy mohli zasiať svoje semienko bohatstva.
V prvom rade teda pracujte na svojom zbohatnutí. Až to dokážete, môžete učiť iných.
Svoju výučbu začnem jednoducho. Je to len prvý schod na ceste za bohatstvom. Kto ho prekročí, na druhý
sa dostane len s ťažkosťami alebo vôbec."

Prvá zásada

Ako si naplniť peňaženku

Arkád sa obrátil na zamysleného muža v druhom rade. „Čím si, priateľ?"
„Som pisár, vyrývam záznamy do hlinených tabuliek," odpovedal muž.
„Ja som tiež tak začínal. Máš teda rovnakú šancu, ako som mal ja, a môžeš aj zbohatnúť."
Potom Arkád oslovil červenolíceho muža vzadu. „Ako si ty zarábaš na chlieb?"
„Som mäsiar. Nakupujem kozľatá, zabíjam ich a mäso potom predávam gazdinkám a kožu obuvníkom na
sandále.'* odpovedal muž.
„Pretože pracuješ a zarábaš, máš všetky predpoklady, aby si aj ty uspel."
Tak sa Arkád zastavil pri každom, aby zistil, čo robí. Potom pokračoval: „Teraz vidíte, že existuje plno
remesiel a obchodov, kde sa dá zarobiť. Každá práca predstavuje prúd zlata, ktorého časť sa dostáva do
vášho vrecka. Plynú tam malé i veľké peniaze, podľa vašich schopností. Je to tak?"
Všetci súhlasne prikývli.
„Všetci túžite po majetku. Nie je teda najlepšie začať pri zdroji, ktorý už existuje?"
Zase všetci prikývli. Arkád sa obrátil na muža, ktorý uviedol, že obchoduje s vajciami.
„Keď dáš ráno do košíka desať vajec a večer z nich deväť odoberieš, čo sa stane?" „Po čase bude košík
plný." „ A prečo?"
„ Pretože dám každý deň o vajce viac, než som vzal." Arkád sa s úsmevom rozhliadol po miestnosti. „Má
tu niekto prázdnu peňaženku?"
Najskôr boli všetci prekvapení, potom sa začali smiať a nakoniec zamávali prázdnymi peňaženkami.
„Dobre," pokračoval Akrád, „teraz vám vysvetlím prvý zákon, ako naplniť prázdne vrecko. Urobte presne
to isté, čo som navrhol obchodníkovi s vajciami. Z každých desiatich mincí použite len deväť. Tak sa začne
vaše vrecko plniť. Keď pocítite, ako oťažieva, budete spokojní. Nevysmievajte sa, že môj výklad je taký
jednoduchý. Pravda je vždy taká. Mal som vám povedať, ako som prišiel k bohatstvu. Takže som začínal
takto. Tiež som mal prázdnu peňaženku a nadával som, že mi príjem na nič nestačí. Potom som však začal
utrácať len deväť z desiatich mincí a vrecko sa mi začalo napĺňať. A u vás to bude rovnaké, keď sa budete
riadiť podľa mojej rady. A ešte vám poviem niečo, čo som si ne vedel vysvetliť. Keď som dokázal utratiť
len deväť desatín zárobku, žil som celkom slušne. Nezdalo sa mi, že utrácam menej ako predtým. Zakrátko
som prišiel ľahšie k peniazom. Iste to tak určili bohovia, že ten, kto sa dokáže ovládnuť, získa peniaze
ľahšie. Naopak k tomu, kto má neustále prázdne vrecko, si zlato cestu nenájde.
Po čom túžite najviac? Po šperkoch, po ozdobných predmetoch, po pekných šatách a dobrom jedle, teda
po veciach, ktoré rýchlo pominú a na ktoré sa zabudne? Alebo po niečom podstatnom, ako je zlato,
nehnuteľnosti, dobytok, čo prináša zárobok? Mince, ktoré vezmete z peňaženky, prinesú to prvé. Mince,
ktoré v peňaženke ostanú, to druhé.
Vážení, to je prvá rada na naplnenie peňaženky.
Zo získaných desiatich mincí miniem len deväť.
Pohovorte si o tom. Ak niekto dokáže, že nemám pravdu, zajtra mi to povie."
Druhá zásada

Kontrola výdavkov
„Niektorí sa pýtajú, ako je možné odložiť desatinu, keď celý zárobok nestačí na všetky nevyhnutné
výdavky," začal Arkád druhý deň. „Kto z vás mal včera prázdne vrecko?"
„Všetci," zaznela odpoveď.
„Aha, ale všetci predsa nezarábate rovnako. Niektorí zarábajú viac, niektorí menej. A napriek tomu ste mali
prázdne peňaženky. Teraz vám poviem, ako ľudia myslia a konajú. To, čo pokladáte za nevyhnutné výdaje,
porastie úmerne s vaším zárobkom, kým niečo sami nepodniknete. Nepleťte si nevyhnutné výdaje s vašimi
požiadavkami. Vy a vaše rodiny chcete viac, než si môžete dovoliť. Vaše zárobky pokryjú okamžité
priania, ale ďalšie zostávajú nesplnené. Každý máme nejakú nesplnenú túžbu. Môžem si splniť všetko, čo
mi napadne? To by nebolo dobré. Musí tu byť určitá hranica. Kam až môžem cestovať, čo môžem zjesť, čo
všetko si vlastne môžem dovoliť.
Pamätajte si, že burina vyrastie tam, kde zostal čo i len naj menší zbytok jeho koreňov. Rovnako tak
vyrastie v človeku túžba po nesplniteľnom, keď jej necháme voľnosť. Potom prichádza nespokojnosť,,
ukrivdenosť, zatrpknutosť a rezignácia. Spokojných ľudí je veľmi málo.
Pozrite sa na ľudské zvyky. Väčšinou sa nájdu výdavky, ktoré je možné obmedziť alebo vylúčiť. Dajte si
heslo: „Stopercentná hodnota za každú utratenú zlatku."
Vyryte si do hlinenej tabuľky zoznam vecí, ktoré potrebujete a po ktorých túžite. Vyberte najskôr to, čo je
nutné, a podľa naliehavosti tak postupujte až do výšky deviatich desatín vášho príjmu. Zvyšok bez ľútosti
preškrtnite, berte ho ako nesplnené priania.
Vždy si tak výdavky spočítajte. Nesiahajte na desatinu, ktorá je základom vášho majetku. To sa musí pre
vás stať najvyšším zákonom. Sledujte rozpočet a neustále ho kontrolujte. Tak chránite napĺňanie
peňaženky."
Jeden z poslucháčov oblečený v purpurových a zlatých šatách vstal a povedal: „Som slobodný občan. Mám
právo radovať sa z vecí, ktoré ma tešia a sú mi milé. Protestujem proti rozpočtu, ktorý by mi určoval, koľko
a za čo mám utrácať. Som presvedčený, že by ma to ochudobnilo a život by pre mňa nemal väčšiu cenu než
pre osla, ktorý ťahá náklad. Ja by som si urobil rozpočet na splnenie svojich prianí."
„No keby si osol určoval, čo ponesie, počítal by šperky, koberce a zlaté reťaze? Asi nie. Určite by tam však
bolo seno, zrno a voda, aby nemal hlad a smäd na ceste.
Význam rozpočtu je v tom, že nám pomáha naplniť peňaženku. Určuje nám, koľko smieme minúť, a my sa
slobodne rozhodneme, za čo peniaze vydáme. Musíme určiť, čo je nevyhnutné a čo nedosiahnuteľné.
Musíme pochopiť, že nejaké pochybné nákupy je nutné zaradiť do nepodstatných, zbytočných prianí.
Rozpočet je ako svetlo v jaskyni. Ukazuje nám, kade utekajú peniaze. Je schopný tento únik zastaviť a
kontrolou výdavkov prispievať k našej spokojnosti.
To je druhá zásada. Rozpočítaj výdavky tak, aby sa v prvom rade zaplatilo nevyhnutné a až potom podľa
možností to ostatné, ale len z deviatich desatín zárobku."

Tretia zásada

Nech zlata pribúda

„Vidíte, že sa vám vrecko plní. To znamená, že ste sa naučili poriadkumilovne odkladať desatinu zárobku.
Naučili sme sa tiež kontrolovať výdavky tak, aby ste ochránili svoj zväčšujúci sa poklad. Je načase, aby
sme uvážili, ako by mohol zarábať a ďalej pribúdať. Zlato vo vrecku nás síce uspokojuje, ale nič nezískava.
Ušetrené zlato je len začiatok. Náš úspech stojí na tom, čo zlato zarobí," prehovoril Arkád k poslucháčom v
tretí deň.
„Čo urobiť so zlatom, aby prinášalo zisk? Ja som pri prvej investícii o všetko prišiel. K tomu sa ešte vrátim.
Prvý zisk som mal, keď som požičal peniaze výrobcovi štítov. Agar raz za rok nakupoval veľké množstvo
dovezeného bronzu. Sám nemal dosť peňazí, a preto si zvyšok požičal. Bol to poctivý a dôveryhodný muž a
peniaze vracal s dobrým úrokom vždy, keď predal štíty. Zakaždým som k tomu, čo som mu požičal,
pripočítal a uložil úrok a pôžička mi tak zarábala. Zväčšoval sa môj zárobok i kapitál. Mal som radosť, že
to všetko príde do môjho vrecka.

Bohatstvo totiž nestojí na tom, aké je veľké, ale ako pribúda. V našom prípade ide o desatinu mzdy a o
zárobok, ktorý prináša. Tým sa zvyšuje základ. Každý človek túži po takomto príjme, ktorý by sa
nezastavoval. Skrátka, všetci by mali radi isté hmotné zabezpečenie.
Ja som nazhromaždil ohromný majetok, zaraďujú ma k najbohatším občanom mesta. Pôžička Agarovi bol
môj prvý krok v úspešnom podnikaní. Na základe skúseností som s rozumným uvážením začal rozširovať
pôžičky a iné investície, pretože môj kapitál narástol. Zo začiatku len z malého, ale neskôr z mnohých
zdrojov pritekal zlatý prameň do môjho vrecka.
Všimnite si, že zo skromných zárobkov som získal rad zlatých otrokov, ktorí pre mňa pracovali a zarábali,
dokým prírastok nebol dostatočný.
Zlato pribúda rýchlejšie, keď zarábate rozumne. Dám vám príklad. Jeden hospodár, keď sa mu narodil syn,
odniesol desať strieborniakov bankárovi a požiadal ho, aby kapitál požičiaval, kým syn nebude mať
dvadsať rokov. Dohodli sa, že peniaze by mali prinášať každý štvrťrok štvrtinu svojej hodnoty. Hospodár
vklad venoval synovi a bankára požiadal, aby úroky tiež použil na pôžičky. Keď mal syn dvadsiate
narodeniny, zašiel hospodár za bankárom, aby sa informoval o synovom vklade. Bankár mu vysvetlil, že
vklad desiatich strieborniakov vzrástol na tridsať a pol, pretože pripočítaval úroky, ako sa dohodli.
Hospodár bol príjemne prekvapený, a pretože syn peniaze nepotreboval, nechal ich uložené. Keď mal syn
päťdesiat rokov, bankár mu vyplatil stošesťdesiatsedem strieborniakov. Otec už vtedy nežil. Jeho dar sa
však za päťdesiat rokov zväčšil o úroky sedemnásťkrát. Z tejto tretej lekcie si zapamätajte pravidlo: Každú
odloženú mincu investujte, aby vám pomáhali zaistiť príjem a prameň bohatstva, ktorý by neustále prúdil
do vášho vrecka.'1
Štvrtá zásada

Chráň si svoje imanie, aby si oň neprišiel

„Zlato musíme chrániť, inak sa vytratí. Musíme sa teda učiť zaobchádzať s malým kontom, kým nám
bohovia zveria väčšie," povedal Arkád na štvrtý deň.
„Každého majiteľa kapitálu láka príležitosť, že by mohol veľa zarobiť investovaním do zdanlivo
výnosných projektov. Často ho presviedčajú príbuzní a známi, aby sa s nimi spolčil.
Najprv si vždy zistite, akú záruku bude mať vložená istina. Bolo by rozumné nadchnúť sa ohromným
možným ziskom, i keď je pravdepodobná aj strata tejto istiny? Ja tvrdím, že nie. Strata by bola len trestom
za ľahkomyseľnosť a riskovanie. Opatrne preverte solídnosť investície skôr, než sa rozhodnete vydať
peniaze. Musíte mať istotu návratnosti a zisku. Nenechajte sa zmiasť romantickými predstavami o rýchlom
zbohatnutí.
Než zveríte peniaze nejakému podnikateľovi, overte si, že bude schopný vrátiť vám kapitál. Zistite, akú má
povesť, aby ste nevenovali ťažko zarobené peniaze niekomu, kto si to nezaslúži.
Zoznámte sa tiež s možným nebezpečenstvom prípadných strát.
Moja prvá investícia bola pre mňa vtedy tragédiou. Celoročné úspory som zveril murárovi Azmurovi. V
Tyre vo Fenícii mal nakúpiť vzácne šperky. Potom sme ich chceli so ziskom predať a rozdeliť sa. Feničania
sú však známi podvodníci, a tak mu predali len kúsky skla. Moje peniaze boli preč. Dnes vidím, aký som
bol hlúpy, keď som murárovi zveril kúpu šperkov. Na základe svojej skúsenosti vám dám dobrú radu:
Nespoliehajte len na svoj úsudok a nezverujte imanie niekomu náhodne. Najlepšie urobíte, keď sa poradíte
s odborníkmi, ktorí prichádzajú do styku s peniazmi. Rada je zadarmo a pritom z nej môžete mať veľký
úžitok. Hovorí sa: Dobrá rada nad zlato. Môže vás uchrániť od zbytočných strát.
To je štvrtá zásada, ako sa vyhnúť prázdnemu vrecku. Je rovnako veľmi dôležitá, pretože chráni
peňaženku, ktorá už sa raz naplnila. Dbajte o svoj majetok a investujte len tam, kde oň neprídete. Vklad si
môžete v prípade nutnosti vyžiadať a budete dostávať aj slušný úrok. Raďte sa so šikovnými a úprimnými
ľuďmi. Riaďte sa radou skúsených, aby ste sa vyvarovali neistých investícií"

Piata zásada

Bydlisko je investícia
„Keď dá človek bokom deväť desatín zárobku na zaistenie existencie a na veci pre radosť, zistí, že z toho
môže ešte časť investovať bez toho, že by to ohrozilo spôsob života, na ktorý si zvykol. Jeho financie budú
potom pribúdať omnoho rýchlejšie," povedal Arkád v úvode piateho dňa.
„Mnoho rodín v Babylone vychováva deti v neúnosných podmienkach. Platí majiteľom vysoké nájomné
za úbohé byty, kde sú manželky nešťastné a deti sa okrem špinavých dvorov nemajú kde hrať.
Žiadna rodina nemôže mať radosť zo života, keď nemá nejaké miesto s čistým vzduchom, kde by sa deti
mohli hrať a ženy pestovať kvety a zeleninu.
Aj mužov potešia figy z vlastného stromu a víno z vlastnej vinice. Keď má nejakú usadlosť, je na ňu hrdý,
stará sa o ňu. To mu dodá istotu a znásobí jeho snaženie. Odporúčam každému mužovi, aby si obstaral
vlastnú strechu nad hlavou. Nie je to nič nemožné, keď má dobre uvažujúci muž vlastný dom. Náš dobrý
kráľ predsa nerozšíril hradby
Babylonu do takých diaľok zbytočne. Je tu mnoho pozemkov, ktoré sa dajú'za prijateľnú cenu kúpiť.
Môžem vás ubezpečiť, že bankári radi požičiavajú peniaze niekomu, kto si chce postaviť dom. Na taký
chvályhodný účel je potrebná čiastka okamžite k dispozícii.
Keď je dom hotový, môže dlžník a majiteľ splácať veriteľovi dlh v rovnakej výške ako predtým nájom. Za
pár rokov je všetko zaplatené. Potom je muž spokojný, pretože je vlastníkom nehnuteľnosti a jediný
výdavok bude platenie daní. Jeho žena bude častejšie chodiť prať k rieke a zakaždým prinesie vo vedre z
kozej kože vodu a zaleje všetko, čo zasadila v záhradke.
Muž bude pociťovať veľké uspokojenie z vlastného príbytku a nebude sa mu zdať ťažké znížiť životné
výdavky, aby mal viacej prostriedkov na splnenie svojich prianí.
Tu je piate pravidlo: Mať vlastný dom."

Šiesta zásada

Zaisti si budúci príjem

„Život každého človeka začína detstvom a končí starobou. Je to cesta, z ktorej nikto nevybočí, dokým ho
bohovia nepozvú predčasne do podsvetia. Tvrdím preto, že je dobré, aby si každý zabezpečil dostatočný
príjem na časy, keď nebude mladý. Mal by pripraviť životné istoty pre seba a rodinu, keď nebude zarábať.
V dnešnej lekcii si ukážeme, ako sa postarať o plné vrecko i v čase, keď už človek nie je schopný
podnikať." Tak prehovoril Arkád k poslucháčom v šiesty deň.
„Muž, ktorý si osvojil finančné zákony a má stály príjem, musí myslieť na budúcnosť. Mal by si
naplánovať investície alebo podnikanie dlhodobo, aby bol výnos k dispozícii, keď príde čas.
Na zabezpečenie budúcnosti existujú rôzne cesty. Človek môže napríklad svoj poklad tajne zakopať.
Riskuje však, že sa stane ľahkou korisťou zlodejov. Preto tento spôsob neodporúčam.
Človek si tiež môže kúpiť dom alebo pozemok. Keď dobre vyberie vhodnú nehnuteľnosť s trvalou
hodnotou, má záruku, že jej predajom alebo prenájmom si zaistí hmotné zabezpečenie v období, keď už
nebude taký výkonný.
Je možné si pravidelne ukladať peniaze u bankára. Úrok, ktorý bankár poskytne a pripočíta k vloženým
peniazom, porastie úmerne s vkladom. Poznáme obuvníka Ansama, ktorý mi nedávno hovoril, že si osem
rokov každý týždeň ukladal u bankára dva strieborniaky. Bankár mu potom predložil vyúčtovanie, nad
ktorým priam zajasal. Celková hodnota týchto malých vkladov vzrástla pri úrokovej sadzbe štvrtiny ich
hodnoty za každé štyri roky tak, že po ôsmich rokoch mal tisícštyridsať strieborniakov. Poznám dobre
účtovníctvo, a preto som mu vysvetlil, že keby ďalej pravidelne sporil dvanásť rokov, mal by uložených
štyritisíc strieborniakov. To by stačilo na zaistenie jeho potrieb do konca života.
Keď dávame nabok pravidelne malé čiastky zárobku, dosiahneme dobré výsledky. Nikto si však nemôže
dovoliť len šetriť a neinvestovať alebo financie neukladať, pretože musí pamätať na starobu a na
zabezpečenie rodiny.
Chcel by som uviesť ešte jednu myšlienku, o ktorej si myslím, že je dobrá a užitočná. Verím, že raz niekto
múdry príde nato, ako ju uskutočniť. Ide o zabezpečenie rodiny v prípade smrti živiteľa. Určitá suma,
ukladaná po malých čiastkach pre každého člena rodiny, by bola v takom prípade k dispozícii. To by som
vrelo odporúčal. Dnes to, bohužiaľ, zatiaľ nejde, pretože nemáme zodpovedajúce zákony. Pozostalosť by sa
mala dediť ako kráľovský trón. Verím, že raz to tak bude a prinesie to mnohým požehnanie, pretože i malé
dedičstvo predstavuje pre pozostalých určitú istotu. Žijeme však teraz a nie v budúcnosti. Musíme preto
využiť všetky možnosti, ktoré sú k dispozícii a ktoré nám budú vyhovovať. Odporúčam každému, aby sa
zamyslel, ako sa poistí proti prázdnemu vrecku v pokročilom veku. To by potom bola tragédia.
Šiesta zásada teda znie: Zabezpečte si včas finančné prostriedky na neskoré roky života a na ochranu
vlastnej rodiny."

Siedma zásada

Viac zarábať
„Dnes budem hovoriť o tom najdôležitejšom v boji s prázdnym vreckom. To nieje zlato, to ste vy sami, ako
tu predo mnou sedíte. Budem hovoriť o ľudskom myslení a správaní," začal Arkád svoju prednášku v
siedmy deň.
„Nedávno za mnou prišiel mladý muž a chcel si požičať peniaze. Keď som sa ho opýtal prečo, sťažoval
sa, že mu zárobok nestačí na zaplatenie všetkých výdavkov. Vysvetlil som mu, že v takom prípade je zlým
zákazníkom, pretože uňho nie je záruka na zaplatenie. 'Mladý muž,' povedal som mu, 'ty potrebuješ viac
zarobiť. Čo si pre to urobil?'
'Za dva mesiace som šesťkrát žiadal o zvýšenie platu, ale máme. Nikto by predsa nešiel žiadať viackrát.'
Možno sa jeho naivite zasmejete, ale on spĺňal jednu z najdôležitejších podmienok na zvýšenie príjmu.
Cítil správnu, chvályhodnú túžbu viac zarobiť. Tá musí predchádzať splneniu, musí byť silná a konkrétna,
pretože obyčajné prianie zbohatnúť je pre človeka slabým dôvodom. Keď si však praje päť kúskov zlata, je
to túžba určitá, priamo hmatateľná, a preto sa môže splniť. Keď niekto dokáže získať a vhodne zaistiť päť
kúskov zlata, nabudúce nájde spôsob, ako zarobiť desať kúskov, potom dvadsať, až naraz bude bohatý.
Keď si zaistí malý zárobok, dokáže zaistiť i veľký. Taký je teda postup pri získavaní majetku. Najskôr malé
sumy, potom na základe poznatkov a skúseností stále väčšie čiastky.
Túžba musí byť jednoznačná a trvalá, inak nastane zmätok. Keď sa človek zdokonaľuje, zvyšuje svoje
možnosti viac zarábať.
Keď som pracoval ako rytec hlinených tabuliek a dostával len pár medených, všimol som si, že niektorí
pracovali viac a rýchlejšie a mali väčší zárobok. Rozhodol som sa preto, že budem ako oni. Čoskoro som
zistil príčiny ich úspechov. Mali záujem o prácu, sústredili sa na ňu, boli vytrvalí skrátka, snažili sa
pracovať dobre a rýchlo. Keď som sa im vyrovnal, bola moja pohotovosť a zručnosť odmenená a nemusel
som šesťkrát chodiť za majstrom, aby mi pridal.
Keď niečo ovládame, máme väčšiu šancu na lepší zárobok. Človek, ktorý sa usiluje o zdokonalenie v
svojom odbore, bude bohato odmenený. Keď je umelec, mal by poznať náradie a techniku práce ako všetci
úspešní majstri svojho odboru. Keď pracujete ako právnik alebo lekár, musíte sa zaujímať o výmenu
skúseností s dobrými kolegami. Obchodníci musia vyhľadávať kvalitný a cenovo dostupný tovar.
Stretávajte sa s odborníkmi, ktorí sa zaujímajú o nové poznatky a tak sa neustále zdokonaľujú. S tými sa
raďte. Šikovný človek využije každú príležitosť na svoje zdokonalenie, aby mohol lepšie vyhovieť tým,
ktorí sa naňho obrátia. Radím všetkým prítomným mužom, aby sa dostali do popredia v svojom povolaní,
aby nezostali na mieste alebo dokonca nezaostávali.
Človek musí byť pripravený na vhodnú príležitosť a dokázať ju využiť vo svoj prospech. Musí si veriť.
Aby to tak bolo, je nutné splniť nasledujúce podmienky: Zaplatiť podľa možností všetky dlhy a vyvarovať
sa ďalších, ktoré by nemohol splácať.
Starať sa o rodinu tak, aby si ho vážila, správala sa k nemu s úctou a láskou, aby bol pre všetkých oporou.
Napísať včas poslednú vôľu pre prípad, že ho bohovia predčasne povolajú do ríše tieňov. Testament
zaručuje, že sa s majetkom bude nakladať dobre.
Pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Konať dobré skutky pre svojich blížnych.
Siedma a posledná rada, ako nemať prázdne vrecko: Pracovať na sebe, zdokonaľovať sa, aby sme si sami
seba vážili. Tak získate sebavedomie a pevnú vôľu, aby ste dokázali všetko, čo chcete.
Týmito siedmimi zásadami, ako sa zbaviť prázdneho vrecka, som sa vo svojom dlhom živote vždy riadil.
Preto ich odporúčam i vám, ak chcete zbohatnúť. V Babylone je toľko zlata, že sa vám o ňom ani nesníva.
Je ho dosť pre všetkých.
Vykročte teda na cestu za bohatstvom, dbajte na odporúčané zásady a povedzte ich tým, ktorí vás požiadajú
o radu. Je potrebné, aby sa stali svetlom v temnotách pre všetkých, aby rástla sláva nášho milovaného
mesta."

Zoznámte sa s bohyňou šťastia a lásky

Niekto má z pekla šťastie. Hodíte ho do rieky Eufrat a on vypláva s perlou.

Babylonské porekadlo

Túžba po šťastí je nekonečná. Je rovnako silná v srdci ľudí dnes, ako bola pred štyrmi tisíckami rokov v
starovekom Babylone. Všetci veríme, že sa na nás raz šťastie usmeje. Existuje spôsob, ako ho prilákať?
To chceli vedieť už i obyvatelia Babylonu. Boli šikovní a podnikaví a to vysvetľuje, prečo sa ich mesto
stalo najbohatším a najmocnejším.
Vo vtedajšej dobe neexistovali žiadne vysoké školy a univerzity. V Babylone však bolo isté vzdelávacie
stredisko s veľmi praktickým zameraním. Nachádzalo sa na významnom mieste, a to v Kráľovskom paláci,
ktorý bol vystavaný medzi visutými záhradami a chrámami. V historických knihách sa len málo hovorí o
tom, čo tak silno pôsobilo na myslenie ľudí tých čias.
Do takzvaného Chrámu výučby prichádzali učitelia dobrovoľníci a zaujímavým spôsobom zoznamovali
poslucháčov s múdrosťou vekov. Boli si navzájom všetci rovní. Najponíženejší otrok mohol pokojne
oponovať hoci kráľovskému princovi.
Chrám výučby pravidelne navštevoval múdry muž menom Arkád, o ktorom sa hovorilo, že je najbohatší v
Babylone. Chodil do sály, kde bola zhromaždená veľká skupina ľudí rôzneho veku. Prevahu však mali
muži v najlepších rokoch. Diskutovali tu o rôznych zaujímavých námetoch, okrem iných aj o šťastí.
Slnko práve zapadalo ako obrovská ohnivá guľa v púštnom
opare. Návštevníci si už rozprestreli koberce na sedenie v štyroch radoch asi po dvadsiatich a stále ešte
prichádzali ďalší.
„Tak, čo budeme dnes preberať," vyzvedal sa Arkád. Po chvíli vstal vysoký tkáč a povedal: „Mám návrh
do diskusie. Dovoľte, aby som ho predniesol, i keď mám strach, že bude všetkým na smiech." Arkád mu
však naznačil, aby ďalej pokračoval. „Mal som dnes šťastie. Našiel som peňaženku s kúskom zlata. Veľmi
by som si prial, aby ma šťastie neopustilo. Myslím , že to chce asi každý, a tak navrhujem, aby sme si
povedali, ako prilákať šťastie tak, aby u nás zostalo."
„To je veľmi zaujímavá téma na diskusiu," poznamenal Arkád. „Niektorí si myslia, že šťastie je náhoda. Iní
veria, že je za ním bohyňa Ištar, ktorá svojim obľúbencom poskytuje veľkorysé dary. Domnievate sa, že
stojí za to, aby sme preberali význam šťastia a možnosť, ako sa s ním stretnúť?"
„Áno, áno, áno!" zvolali zaujatí poslucháči.
Arkád teda pokračoval. „Kým začneme diskutovať, vypočujme si niekoho, kto bol v rovnakej situácii ako
tu tkáč, keď mal radosť z nájdeného kúska zlata, čo sa mu bez námahy dostal do cesty."
Nastalo ticho. „Nikto?" opýtal sa Arkád. „Potom to musí byť druh šťastia skutočne výnimočný. Má niekto
nápad, ako v téme pokračovať ďalej ?" •
„Tak teda ja," povedal dobre oblečený muž a vstal. „Keď sa hovorí o šťastí, je prirodzené, že človek hneď
pomyslí na hazardné hry. Mnohí tam pokúšajú priazeň bohov a dúfajú vo veľkú výhru."
Keď si chcel sadnúť, ozval sa nejaký hlas: „Len pokračuj. Hľadal si priazeň bohyne v herniach? Otočila ti
kocky na dobrú stranu a naplnila ti vrecko? Alebo padli tak, že zbohatol majiteľ herne?"
Všetci sa zasmiali. Mladý muž sa k nim pripojil a dodal:
„Priznávam, že to vyzeralo, ako keby o mne vôbec nič nevedela. A čo vy? Stretli ste sa s ňou v herni,
otočila vám kocky? Som zvedavý na odpoveď, chcem sa tiež niečo priučiť."
„To je dobrý začiatok," zasiahol Arkád do debaty. „Musíme zvážiť každú otázku zo všetkých strán.
Ignorovať hazard nie je možné. Skoro každý človek niekedy riskuje a obetuje menšiu čiastku v nádeji, že
vyhrá veľký obnos."
„To mi pripomína včerajšie dostihy/' zvolal ďalší poslucháč. „Keď bohyňa navštevuje hazardné miesta,
predsa neobíde dostihy, kde pozlátené vozy a spenené záprahy ponúkajú ďaleko viac vzrušenia. Priznaj sa,
Arkád, že ti včera pošepkala, aby si vsadil na sivé kone z Ninive. Vieš predsa, že žiadny záprah z celej
Asýrie nemôže poraziť naše hnedáky. V poslednom kole sa však jeden zarazil a bolo po všetkom.
Nezaslúžene vyhrali tie sivé." Arkád sa vtipkovaniu zhovievavo usmieval: „Myslíš, že by sa bohyňa Šťastia
mala zaujímať, ako kto tipuje na dostihoch? Podľa mňa je to bohyňa radosti, lásky a dobroty, ktorá pomáha
tým, ktorí to potrebujú, a odmeňuje tých, ktorí si to zaslúžia. Ja som ju hľadal inde než v herniach, kde
ľudia prichádzajú o viac, než stavia. Tam, kde sa ľudia snažia, sú odmeňovaní pri poľných prácach, v
obchode a pri iných príležitostiach. Niekedy sme sklamaní, pretože zárobok podľa nášho názoru
nezodpovedá vynaloženému úsiliu. Môžeme sa však mýliť. Niekedy našu snahu zničí nepriazeň počasia a
rôzne okolnosti, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Keď však vytrváme, všetko sa väčšinou obráti na dobré a
práca nám prinesie úžitok.
V herniach je to obrátene, pretože šance na výhru sú mizivé. Výhodu majú majitelia herne. Hry sú
pripravené tak, aby im pomáhali k čo najväčšiemu zisku zo stavených peňazí. Len málo hráčov si
uvedomuje, aký istý je príjem majiteľa a aká pochybná je ich šanca na výhru.
Tipujeme napríklad na farbu kocky. Keď padne na červenú. bankárov pomocník nám vyplatí štyrikrát viac,
než sme vsadili. Keď kocka padne na päť iných farieb, prídeme o vklad. To nám ukazuje, že v každom kole
môžeme päťkrát stratiť, ale keď padne kocka na červenú, máme šancu štyrikrát vyhrať. Majiteľ môže
počítať, že každá piata vložená minca bude jeho, a dá sa teda predpokladať, že každý tipujúci príde o
pätinu."
„Niekedy predsa ľudia vyhrajú obrovské sumy," poznamenal jeden z poslucháčov.
„Áno," pokračoval Arkád, „ale napadá mi, či takto získané peniaze niečo tým šťastlivcom aj prinesú.
Poznám mnoho úspešných babylonských mužov, ale ani jeden týmto spôsobom nezačínal. Vy poznáte
ďaleko viac Babylončanov, tak by ma zaujímalo, či je medzi nimi niekto, kto sa vypracoval po šťastí v hre.
Ak o niekom takom viete, povedzte mi to. Čo hovoríte?"
Po dlhšej chvíli sa ktosi ozval: „Týka sa to tiež majiteľov herne?"
„O nikom inom nevieš? Vyzerá to, že ste na nikoho nenarazili. A čo vy? Je medzi vami nejaký šťastný
výherca, ktorý by mohol poradiť, ako prísť ľahko k majetku?"
Odpovedal mu smiech celej sály.
„Zdá sa, že nehľadáme bohyňu Šťastia na správnych miestach, musíme sa obrátiť inam. Nebola pri náleze
stratenej peňaženky ani v herniach. Pokiaľ ide o dostihy, musím sa priznať, že som prišiel o dosť peňazí.
Vráťme sa však k našej téme. Nie je pre nás samozrejmé, že zárobok považujeme za celkom normálne a nie
za nejaké zvláštne šťastie? Začínam sa prikláňať k myšlienke, že možno dary bohyne Šťastia prehliadame.
Možno, že nám pomáha a my dostatočne neoceňujeme jej veľkorysosť. Kto bude pokračovať v diskusii?"
Zodvihol sa starší obchodník, upravil si biele rúcho a povedal: „Vážený Arkád, drahí priatelia, navrhujem,
aby sme sa dokázali tešiť z toho, že aj keď nás úspech tesne minul, sme bohatší o skúsenosť a ponaučenie."
„Teraz sme počuli múdry názor. Kto z vás mal šťastie na dosah ruky a zmizlo mu pred očami?"
Mnoho rúk sa zdvihlo a medzi nimi aj tá obchodníkova. Arkád ho vyzval, aby prehovoril prvý.
„Poviem vám príbeh, ako si človek nechá ujsť šťastie a potom to ľutuje. Keď som bol mladý, krátko ženatý
a začínal som zarábať, prišiel za mnou otec a radil mi, aby som sa zúčastnil istého obchodu. Syn jeho
dobrého priateľa si všimol ladom ležiaceho pozemku neďaleko vonkajších hradieb nášho mesta. Kanál bol
až pod ním, takže sa k nemu nedala privádzať voda. Ten chlapík dostal nápad, že kúpi pozemok, postaví na
ňom tri pumpy na vodu a zavlaží ho. Potom ho rozdelí a predá, aby si Babylončania mohli pestovať obilie.
Nemal však dosť peňazí. Jeho otec, rovnako ako môj, mal veľkú rodinu a malý majetok. Zaujímal sa však o
tento plán a vstúpil do podniku, ktorý mal vtedy dvanásť členov. Zaviazali sa, že každý bude dávať
desatinu zárobku na zaplatenie zavlažovacieho zariadenia a na kúpu pozemku. Zisk si mali rozdeliť podľa
výšky vkladu každého z nich.
'Synak,' prihovoril sa ku mne otec, 'si už dospelý a ja by som si veľmi prial, aby si sa stal zámožným a
váženým mužom a aby si sa vyvaroval chýb svojho otca.'
'To chápem, otče, aj ja to chcem.'
'Potom ti dám radu. V tvojom veku by som to urobil. Vezmi desatinu zo zárobku a daj ju do toho podniku.
Kým zostarneš, zo zisku nahromadíš slušný majetok.'
'To sú múdre slová, otče. Chcem zbohatnúť, ale je mnoho ciest, a preto sa tak neponáhľam riadiť tvojou
radou. Som ešte mladý, mám dosť času.'
'To som si tiež myslel, keď som bol v tvojom veku. A pozri, dodnes som nič nezačal.'

'Dnes sú iné časy. Ja žiadnu chybu neurobím.'

'Máš pred sebou dobrú príležitosť, chlapče, môže ťa doviesť k bohatstvu. Prosím ťa, neváhaj. Choď zajtra
za tým mladíkom a povedz, že budeš dávať desať percent zárobku na spoločnú investíciu. Rozhodne tam
utekaj. Takáto príležitosť na človeka nečaká. Tak ju nepremeškaj.'
"Napriek tomu, že mi otec tak nástojčivo radil, ja som sa zdržal a neinvestoval. Akurát priviezli do mesta
nádherné oblečenie z Východu. Bolo také krásne, že som neodolal a so ženou sme si ho kúpili. Keby som
vložil desatinu zárobku do podniku, nemohli by sme si kúpiť šaty ani dopriať si niečo iné. Rozhodnutie
som odkladal, až už bolo neskoro. Ukázalo sa, čo nikto nepredpokladal, že totiž to bola investícia
mimoriadne výnosná. To je teda môj príbeh, ktorý ukazuje, ako človek ľahkomyseľne dovolí, aby mu
bohyňa Šťastia unikla."
„Tu sme mohli vidieť, že niekedy šťastie na Človeka čaká, len ho uchytiť,' 1 vravel hnedý muž z púšte.
„Všetko má niekde začiatok. Môže to byť i pár strieborniakov, ktoré človek odloží na prvú investíciu. Ja
som dnes majiteľom niekoľkých stád. Začínal som ako chlapec, keď som si obstaral kravu za jeden
strieborniak. To bolo pre mňa veľmi dôležité."
„Prvý krok na ceste za majetkom je také šťastie, ktoré si každý môže dovoliť. Je to určitý medzník,
pretože sa ním zmení z človeka vzdelávajúceho sa prácou na človeka, ktorý získava majetok z uloženého
zlata. Niektorí začali v mladosti a dosiahli úspechy. Iní podnikali a väčšinou už neboli takí úspešní.
Najhoršie dopadli ti, ktorí ako otec tohto obchodníka, svoju príležitosť nevyužili. Keby náš priateľ bol
vtedy v mladosti urobil ten prvý krok, bol by dnes oveľa bohatší. Rovnako tak i priateľ tkáč."
„Dovoľte, aj ja by som rád prehovoril." Vstal nejaký cudzinec. „Som Sýrčan. Nehovorím veľmi dobre
vaším jazykom.
Rád by som však povedal, čím je náš priateľ. Možno, že to nie je slušné, ale predsa to len poviem. Neviem
však ako. Keby som to povedal sýrsky, nerozumeli by ste. Páni, prosím, ako sa hovorí mužovi, ktorý
neurobí niečo, čo by mu prospelo?"
„Žc je babrák," napovedal mu ktosi.
„Áno, to je ono," kričal nadšene Sýrčan a mával rukami. „Premešká takúto príležitosť. Hovorí, že má
práve teraz veľa práce. Takáto príležitosť sa však hneď tak neobjaví. Keď niekto naozaj niečo chce, tak
koná rýchlo, nie ako náš priateľ obchodník."
Ten, o ktorom bola reč, vstal, uklonil sa a povedal: „Obdivujem ťa, cudzinec, dokážeš nazvať veci pravým
menom."
„Teraz si vypočujeme ďalší príbeh o zahodených možnostiach. Kto má nejakú skúsenosť?" opýtal sa
Arkád.
„Ja som raz zle dopadol," odpovedal muž stredného veku v purpurovom rúchu. „Som nákupcom dobytka.
Väčšinou kupujem ťavy a kone, ale občas i ovce a kozy. Raz, keď som to vôbec nečakal, sa mi naskytla
skvelá príležitosť, ale ja som šiju nechal ujsť. Posúďte sami.
Vracal som sa do mesta z dlhej desaťdennej cesty. Bol som unavený a podráždený, pretože sa mi nič
nedarilo. Na dovŕšenie všetkého brány už boli zatvorené, takže sme museli prespať pod šírym nebom.
Nemali sme dosť jedla ani vody. Zatiaľ čo otroci stavali stany, oslovil ma starší muž, ktorý dopadol ako
my.
'Vážený pane, podľa vzhľadu usudzujem, že ste obchodník. Rád by som vám predal jedno z mojich
najlepších ovčích stád. Žena má vysokú horúčku, a tak sa musím bezpodmienečne vrátiť. Kúpte si moje
ovce a ja s otrokmi hneď v noci odídem.'
Bola tma, na stádo som nevidel, ale podľa hmatu som usudzoval, že ovce sú veľké a tučné. Premárnil som
desať

dní zháňaním tiav, takže som sa s ním rád dohodol. Rýchlo udal veľmi prijateľnú cenu. Súhlasil som s
vedomím, že ich ráno v meste predám so slušným ziskom. Keď sme sa dohovorili, zavolal som otrokov a
rozkázal im, aby priniesli svietidlá, že spočítame stádo, v ktorom malo byť podľa chovateľa deväťsto oviec.
Nemusím vám popisovať, aké bolo ťažké spočítať stovky zdivočených, smädných a bľačiacich zvierat. To
sa jednoducho nedalo. Drsne som hospodárovi povedal, že ich spočítame ráno a potom mu zaplatím.
'Prosím ťa, veľavážený,' začal ma prehovárať, 'zaplať mi len dve tretiny z ceny dnes v noci, aby som
mohol odísť. Nechám tu svojho najlepšieho otroka a on ti ráno pomôže s počítaním. Je naň spoľahnutie,
takže mu môžeš zvyšok doplatiť.'
Bol som tvrdohlavý a odmietol som v noci zaplatiť. Na druhý deň, keď sa otvorili brány, vyšli z mesta
štyria kupci, aby si poobzerali ponúkané stádo. Radi zaplatili vysokú cenu, pretože v meste bol nedostatok
jedla. Hospodár dostal skoro trikrát viac, ako by som mu bol zaplatil v noci. Takže tiež môžem povedať, že
som si nechal šťastie ujsť."
„To je veľmi neobvyklý príbeh," poznamenal Arkád. „Aké ponaučenie z neho vyplýva?"
„Okamžite zaplatiť, ak sme presvedčení, že cena je rozumná," navrhol dôstojný výrobca sediel. „Ak je cena
výhodná, musíme sa zbaviť nedôvery. My ľudia sme nevyspytateľní. Mali by sme dokázať pohotovo
posúdiť, čo je dobré a čo zlé. Niekedy bývame zbytočne tvrdohlaví a neústupní, inokedy zase zbytočne
váhame a pochybujeme. Prvý úsudok býva väčšinou najlepší. Napriek tomu však niekedy váhame, i keď sa
nám zdá kúpa výhodná. Ja sa chránim tak, že zaplatím zálohu. To mi ušetrí neskorú ľútosť, že som prišiel o
kus šťastia."
Opäť vstal cudzinec. „Tieto príbehy sú si podobné. Muži v rozhodnej chvíli zaváhali."
„Máš pravdu," odpovedal nákupca. „Šťastie v oboch prípadoch bolo preč, ale to nieje nič výnimočné.
Nerozhodnosť a váhavosť je v každom človeku. Chceme zbohatnúť a potom sa svojím váhaním a rôznym
otáľaním o dobrú príležitosť pripravíme. V mladosti som bol presvedčený, že mám zlý úsudok, a preto
prichádzam o niektoré výhodné akcie. Neskôr som kládol vinu na svoju tvrdohlavosť, ale nako niec som
prišiel na to, v čom to je. Zbytočne som váhal a bol som nerozhodný, keď bolo potrebné konať rázne. Bol
som zo seba roztrpčený, keď som si to uvedomil, preto som sa rozhodol, že sa tohto nedostatku zbavím."
Opäť prehovoril cudzinec. „Pán obchodník je krásne oblečený a vystupuje ako úspešný muž. Ako prekonal
svoju nerozhodnosť?"
„Rovnako ako tu kupec. Musel som sa zmeniť. V mojom prípade sa nerozhodnosť prejavila ako nepriateľ.
Príbeh, ktorý som vám rozprával, je len jeden z mnohých, na ktorých by som mohol ukázať, ako som
svojím váhaním premárnil niekoľko príležitostí. Je nutné sa brániť. Žiaden človek nepripustí, aby zlodej
ukradol jeho myšlienku. Nepripustí ani, aby mu nepriateľ naschvál odháňal zákazníkov a pripravoval ho
tak o zisk. Keď som poznal, akú škodu mi nepriateľ spôsobuje, musel som si ho podrobiť. Každý by mal v
sebe prekonať démona otáľania a váhania, aby sa dostal k bohatstvu Babylonu.
„Čo na to hovoríš, Arkád? Si najbohatší v Babylone a mnohí ťa považujú za človeka s najväčším šťastím.
Súhlasíš so mnou, že človek musí zničiť démona pochybností a váhania, keď chce mať úspech?" „Je to tak,
ako hovoríš," priznal Arkád. „Počas svojho dlhého života som sledoval ľudí všetkých generácií na ceste za
úspechom v obchode, vede a umení. Príležitosť sa naskytla všetkým. Niektorí ju využili a boli spokojní.
Viac bo

lo však tých, ktorí zaváhali, zľakli sa alebo stratili odvahu a svoju príležitosť zahodili."
Arkád sa obrátil na tkáča. „Ty si navrhol, aby sme hovorili o šťastí. Povedz nám, čo si teraz myslíš?"
„Vidím šťastie v úplne inom svetle. Myslel som, že je to splnenie nejakého priania bez zvláštnej námahy.
Teraz si uvedomujem, že takýto prístup nieje správny, pretože človek sa na ničom nepodieľa, a nepozná
preto hodnotu šťastia. Z našej diskusie som sa poučil, že na to, aby človek prilákal šťastie, musí využiť
každú vhodnú príležitosť. Preto sa budem snažiť robiť to čo najlepšie."
„Dobre si vystihol podstatu našej diskusie," odpovedal mu Arkád. „Šťastie stretneme mnohokrát, ale
príležitosť len zriedka. Náš priateľ obchodník by mal šťastie, keby využil príležitosť, ktorú mu bohovia
ponúkli. Rovnako priateľ nákupca dobytka zahodil svoju príležitosť, keď nedošlo ku kúpe oviec.
V našej diskusii sme preberali, akým spôsobom je možné získať šťastie. Verím, že sme túto cestu objavili.
Je potrebné chopiť sa ponúkanej príležitosti. Kto to urobí, získa si priazeň bohyne Šťastia. Ona očakáva, že
jej dar bude ocenený a správne využitý. Má rada ľudí, ktorí konajú energicky."

BOHYŇA ŠŤASTIA MÁ RADA ĽUDÍ, KTORÍ KONAJÚ ENERGICKY

Päť zákonov o zlate

„Keby ste si mohli vybrať medzi vrecom zlata a vrecom hlinených tabuliek s múdrymi slovami, ako by ste
sa rozhodli?"
Na hnedé tváre poslucháčov zaujatých Kalababovou otázkou dopadalo svetlo.
„Zlato, zlato," odpovedali zborovo všetci dvadsiati.
Starý muž sa s pochopením usmieval. „Počúvajte," začal a zdvihol ruku. „Počujete, ako niekde ďaleko
vyjú a štekajú psy? Majú hlas. Skúste ich nakŕmiť, a čo myslíte, že urobia potom? Budú sa biť a
predvádzať a vôbec im nenapadne myslieť na ďalší deň. S ľuďmi je to tiež tak. Ponúkni im, aby si vybrali
medzi zlatom a múdrosťou a čo urobia? Na múdrosť nedbajú a o zlato čoskoro prídu. Potom budú be -
dákať, že zlato je preč. Zlato je pre tých, ktorí poznajú jeho zákony a dodržiavajú ich."
Kalabab si pritiahol biely odev, pretože začal fúkať studený vietor.
„Pretože ste mi poctivo slúžili počas celej dlhej cesty, dobre ste sa starali o ťavy, plahočili sa bez reptania
cez piesočnú púšť a odvážne bojovali so zlodejmi, ktorí ma chceli okradnúť, poviem vám päť zákonov o
zlate. Taký príbeh ste ešte nepočuli. Počúvajte pozorne a uvažujte o každom slove, ktoré vyslovím, pretože
keď si ich zapamätáte a pochopíte ich význam, máte nádej, že na tom budete finančne dobre."
Na chvíľu sa odmlčal. Na krištáľovo čistom nebi žiarili hviezdy. Za skupinou mužov sa nezreteľné týčil
stan zaistený proti púštnej búrke. Vedľa ležal úhľadne vyrovnaný tovar zakrytý kožou. V piesku sa
vyvaľovali ťavy, niektoré prežúvali, iné podriemkavali.
„Povedal si nám už veľa zaujímavých príbehov, Kalabab," prehovoril hlavný balič. „Naša služba u teba
zajtra konči. Tešíme sa , že sa od teba dozvieme nejakú dobrú radu. ktorá nám bude v budúcnosti užitočná."
„Rozprával som vám o svojich prapodivných dobrodružstvách v ďalekých krajinách, ale dnes večer vám
poviem o múdrom a bohatom Arkádoví."
„Už sme toho o ňom veľa počuli, pretože to bol najbohatší človek v Babylone," prisvedčil hlavný balič.
„Stal sa najbohatším mužom, pretože dokázal hospodáriť so zlatom ako nikto iný. Dnes v noci vám budem
rozprávať o jeho múdrosti, ako som to počul od jeho syna Nomasira kedysi dávno v Ninive, keď som bol
mladý.
Zostali sme s majstrom dlho do noci v Nomasirovom paláci. Pomáhal som nosiť vzácne koberce, z ktorých
si Nomasir vyberal, až sa mu nejaký zapáčil. Bol teda spokojný a chcel, aby sme sa s ním posadili a popili
vzácne vína príjemnej vône a lahodnej chuti.
Potom nám rozprával o veľkej múdrosti svojho otca Arkáda. Ja vám ten príbeh zopakujem.
Všetci viete, že v Babylone je obvyklé, že synovia bohatých rodičov prevezmú ich majetok, ale Arkád s
tým nesúhlasil. Keď sa Nomasir raz tejto záležitosti dotkol, tak mu povedal: 'Syn môj, prajem si, aby si
úspešne pokračoval v mojom podnikaní. Najskôr ale musíš dokázať, že to zvládneš. Preto chcem, aby si
odišiel do sveta a preukázal svoje schopnosti v dvoch prípadoch prísť k majetku a získať si úctu ľudí.
Na začiatok ti dám dve veci, ktoré mne chýbali, keď som bol mladíkom a začínal si budovať svoje
postavenie. Tu je vrece zlata. Keď ho dobre použiješ, stane sa základom pre tvoju budúcnosť. Tá druhá vec
je hlinená tabuľka, na ktorej je vyrytých päť zákonov o zlate. Keď ich budeš dodržiavať, odmena ťa
neminie.
O desať rokov sa vráť do otcovského domu a urobíš vyúčtovanie. Ak budeš úspešný, staneš sa dedičom
môjho majetku. V prípade tvojho neúspechu odkážem majetok kňazom, ktorí budú obetovať bohom za
spásu mojej duše.' Nomasir sa teda so svojimi otrokmi vydal na cestu. Mal so sebou vrece zlata a hlinenú
tabuľku starostlivo zabalenú v hodvábe.
Po desiatich rokoch sa zasa vrátil domov, kde bola na jeho počesť pripravená hostina. Bolo pozvaných veľa
priateľov a príbuzných. Po jedle otec i matka sa posadili do nádherných kresiel. Nomasir stál pred nimi a
podľa dohody predkladal správu o svojej ceste.
Bolo to večer a miestnosť jasne osvetľovali olejové lampy. Otroci v bielych šatách dlhými palmovými
listami rozháňali dym vo vlhkom vzduchu. Nomasirova žena a dvaja synovia s priateľmi a členmi rodiny
sedeli na kobercoch a pozorne počúvali.
,Otec,' začal pokorne Nomasir, ,skláňam sa pred tvojou múdrosťou. Pred desiatimi rokmi na prahu
mužného veku si ma poslal do sveta na skusy namiesto toho, aby som ostal doma a stal sa otrokom
bohatstva. Veľkoryso si mi dal na cestu zlato a ponúkol i múdrosť. Musím sa priznať, že o zlato som sa
staral zle. Doslova mi preklzlo pomedzi moje neskúsené prsty.'
Otec sa zhovievavo usmieval: ,Pokračuj, synu, zaujíma ma každá maličkosť.'
,Rozhodol som sa, že odídem do mesta Ninive s myšlienkou, že tam nájdem vhodné uplatnenie. Pripojil
som sa k jednej karaváne, kde som získal veľa priateľov. Dvaja zhovorčiví muži mali prekrásneho rýchleho
koňa. Po ceste mi dôverne povedali, že nejaký boháč v Ninive má žrebca, ktorého ešte nikto neporazil.
Majiteľ bol presvedčený, že je najrýchlejší, a preto vyhlásil, že vyplatí akúkoľvek stávku na koňa, ktorý by
ho porazil. Moji noví priatelia však tvrdili, že v porovnaní s tým ich koňom je to len úbohá mitrha. Ako
veľkú láskavosť mi ponúkli, že sa môžem pripojiť
k ich stávke, aj keď pôvodne nemali v úmysle brať spoločníka. Náš kôň prehral a ja som stratil väčšinu
svojho zlata. Neskôr som prišiel na to, že to bolo vopred dohovorené. Stále sa pripájali ku karavánam, aby
získavali dôverčivé obete, ako som bol ja. Predstavte si, že ten muž z Ninive bol ich spoločník a o zisk sa
delili. Ten podvod mi dal prvú lekciu, že mám byť opatrný.
Čoskoro som dostal druhú lekciu. V kaviarni bol mladík, s ktorým som sa tiež spriatelil. Bol z dobrej
rodiny a rovnako ako ja cestoval do Ninive, aby si tam našiel výnosné zamestnanie. Onedlho po príchode
mi povedal, že zomrel známy obchodník a jeho obchod aj s tovarom je na predaj. Ponúkol mi, aby sme
kúpili obchod spolu, že budeme partnermi a o zisk sa rozdelíme. Nemal však so sebou dostatočné množstvo
zlata, ale povedal, že si poň pôjde do Babylonu. Presvedčil ma, aby som zatiaľ obchod zaplatil sám a že
jeho peniaze použijeme neskôr. Ja som súhlasil. Cestu do Babylonu stále odďaľoval a medzitým sa prejavil
ako neskúsený a ľahkomyseľný obchodník. Utrácal a zbytočne nakupoval tovar, až som ho vyhodil. Ale to
už bolo neskoro. V obchode zostal len nepredajný tovar, zlato bolo preč, nebolo za čo nakupovať. Musel
som všetko predať Židovi za smiešnu cenu.
Potom nastali zlé dni. Zháňal som zamestnanie, ale bolo to ťažké, pretože som nič nevedel. Predal som
otrokov, kone, zbytočné šatstvo, aby som mal na jedlo a nocľah. Blížil sa okamih, keď mi neostane nič.
V tých ťažkých dňoch som na teba často spomínal, drahý otče. Vyslal si ma do sveta, aby sa zo mňa stal
muž, a ako som dopadol.'
Matka sklonila hlavu a ticho plakala.
,Keď mi bolo najhoršie, spomenul som si na hlinenú tabuľku, ktorú si mi dal na cestu a kde bolo vyrytých
päť zákonov o zlate. Starostlivo som si tie múdre slová prečítal a uvedomil si, aká dôležitá je ich znalosť.
Keby som to bol vedel, nemusel som prísť o zlato. Všetky zákony som sa na učil a rozhodol som sa, že keď
sa na mňa ešte raz usmeje bohyňa Šťastia, budem konať uvážene a nie ako nezrelý mladík.'
Bude vám všetkým len na osoh, keď teraz prečítam múdre slová svojho otca, ako sú vyryté na hlinenej
tabuľke, ktorú mi dal pred desiatimi rokmi.

PÄŤ ZÁKONOV O ZLATE

/. K zlatu sa dostane ten, kto odloží najmenej jednu desatinu zárobku, aby zabezpečil majetok pre seba a
svoju rodinu.

8. Keď múdry vlastník zlato dobre umiestni, zarába preňho a neustále pribúda.

9. Rozvážny vlastník zlato ochraňuje a investuje ho pod dohľadom odborníkov.

10. Keď majiteľ vloží zlato do pochybných podnikov, príde oň.

11. Kto chce zarábať hneď veľké sumy, kto podľahne zvodom podvodníkov a čachrárov, kto uverí svojej
neskúsenosti a romantickým predstavám, príde o zlato.

Prečítal som päť zákonov tak, ako ich zapísal môj otec. Vyhlasujem, že majú väčšiu cenu ako samotné
zlato. Dokážem vám to na nasledujúcom príbehu.
Opäť sa otočil k otcovi. ,Povedal som ti, ako hlboko som sa dostal, pretože som bol neskúsený. Ale každá
reťaz
utrpenia a nešťastia má svoj koniec. U mňa nastal, keď som si konečne našiel prácu. Mal som dohliadať na
otrokov, ktorí pracovali na stavbe mestských hradieb. Riadil som sa prvým zákonom o zlate a odložil zo
zárobku medenák a pridával ďalší z každej mzdy, až som mal strieborniak. Išlo to pomaly, pretože človek
musí tiež z niečoho žiť. Priznávam, že som doslova žgrglošil, pretože som chcel zarobiť za desať rokov to,
čo mi otec dal na cestu. Jedného dňa za mnou prišiel veliteľ, s ktorým som sa zblížil, a povedal: ,Vážim si
mladých, ktorí zbytočne neutrácajú to, čo zarobia.'
,Áno,' odpovedal som. ,Mojím najväčším prianím je našetriť toľko zlata, koľko mi ho otec dal a o ktoré
som prišiel.'
,To je dobré predsavzatie. Ale vieš, že zo svojich úspor môžeš mať zisk?'
,Mám zlé skúsenosti. Prišiel som o zlato od otca a mám strach, aby som neprišiel o úspory.'
,Máš ku mne dôveru, a preto ti poradím, ako výhodne naložiť so zlatom,' odpovedal. ,V priebehu roka sa
hradby dokončia a budú sa do nich zasadzovať obrovské brány na všetkých vjazdoch. Budú slúžiť ako
obrana proti nepriateľovi a musia byť dostatočne silné. V Ninive nie je dostatok kovu na ich výrobu a kráľ
zatiaľ nemá dodávateľa. Mám taký plán. Dá sa nás pár dokopy, zložíme svoje úspory a vyšleme karavánu
do medených a cínových baní. Sú dosť ďaleko, ale privezieme z nich kov na brány. Keď ho bude kráľ
potrebovať, ponúkneme mu ho za vysokú cenu. Ak by od nás kov nekúpil, vždy ho budeme môcť predať za
slušnú sumu.'
Spoznal som svoju príležitosť a podľa tretieho zákona som investoval pod dohľadom múdrych mužov.
Nesklamal som sa. Náš podnik uspel a môj diel zlata sa tým obchodom poriadne zväčšil.
Dostal som ponuku, aby som sa stal členom spoločnosti. Boli tam chytrí muži, vedeli, ako a s čím
obchodovať. Každú akciu dôkladne prerokovali skôr, ako ju schválili. Nikdy by neinvestovali do podnikov,
kde by mohli prísť o vklad a ktoré by neboli zárobkové. Moja stávka na dostihového koňa by pred nimi
neobstála. Okamžite by rozpoznali jej neisté šance a poukázali na ne.
Spoluprácou s týmito mužmi som sa poučil, ako mám bezpečne investovať, aby som dosiahol zisk. Za
niekoľko rokov moje príjmy prudko vzrástli. Zarobil som už oveľa viac, než som kedysi stratil.
Na svojom neúspešnom podnikaní, na neuváženom správaní a konečne i na úspechu som mal možnosť
overiť si hlbokú pravdu skrytú v piatich zákonoch o zlate. Na vlastnej koži som zažil, aký je každý bod
veľmi dôležitý. K tomu, kto zákony nepozná, zlato nenájde cestu. Ak ju nájde, vlastník ich aj tak stratí.
Zlato získa a má z neho zisk ten, kto zákony dodržiava."
Nomasir zmĺkol a kývol otrokovi v zadnej miestnosti. Ten na jeho príkaz priniesol tri ťažké kožené vrecia.
Nomasir jeden z nich vzal a postavil pred otca so slovami: „Dal si mi vrece babylonského zlata. Vraciam ti
vrece zlata z Ninive, ktoré má rovnakú hodnotu. Iste všetci súhlasíte, že je to spravodlivá výmena. Ďalej si
mi venoval popísanú hlinenú tabuľku. Vymením ju za dve vrecia zlata." Dohovoril a predložil pred otca
dve vrecia. „Dokazujem ti, otče, že múdrosť má väčšiu cenu než zlato. Môžeme to vôbec porovnávať? Bez
múdrosti väčšinou o zlato prídeme. S múdrosťou však dokáže ten, kto zlato nemá, že si ho môže
zaobstarať. Tieto tri vrecia to dokazujú. Musím sa priznať, že som potešený, že tu môžem stáť, rozprávať
svoje zážitky a dokázať ti, drahý otče, že som zbohatol a stal sa váženým mužom." Otec s uspokojením
položil ruky na synovu hlavu: „Dostal
si dobrú lekciu a ja som šťastný, že mám syna, ktorému môžem zveriť majetok."
Kalabab sa odmlčal a kriticky pozrel na poslucháčov. „O čom svedčí Nomasirov príbeh?" opýtal sa. „Kto z
vás môže predstúpiť pred otca alebo pred manželku a vysvetliť im, ako samá dobre zaobchádzať s
majetkom? Čo by ste asi povedali? Cestoval som a veľa som sa naučil. Pracoval som, ale zlata mám málo.
Niečo šom minul, niečo som premárnil a o väčšinu som prišiel pri podnikaní. Je mylné sa domnievať, že
keď niekto zlato má a iný nie, je to osud.
Bohatý je ten človek, ktorý dodržiava päť zákonov a vždy sa nimi riadi. Ja som ich poznal od mladosti, a
som preto som bohatým obchodníkom. Majetok som nenadobudol nijakým zázrakom. Rýchle zbohatnutie
nieje trvalé. Majetok prichádza postupne, pretože vzniká z poznania a vytrvalosti. Dosiahnuť bohatstvo je
ťažké. Len ten, kto sa stále snaží, dosiahne úspech.
Dodržiavanie piatich zákonov o zlate sa vypláca. Opäť vám ich stručne zopakujem. Poznám ich naspamäť
už od mladosti, keď som prvýkrát ocenil ich hodnotu.

PRVÝ ZÁKON O ZLATE

K zlatu sa vo veľkej miere dostane len ten, kto odloží najmenej jednu desatinu zárobku, aby si vytvoril
základ pre budúcnosť svoju i svojich blízkych.

Každý, kto si pravidelne odkladá desatinu zárobku a múdro ju investuje, vytvorí si základ pre ďalší príjem
v budúcnosti. Naviac mu to umožní zabezpečiť rodinu v prípade, že ho bohovia zavolajú do ríše tieňov.
Zákon hovorí, že k zlatu sa dostane šporovlivý a podnikavý človek. Môžem to potvrdiť. Čím viac zlata
mám, tým rýchlejšie mi pribúda. Zlato, ktoré investujem, mi zarába stále viac, takže to dokumentuje
platnosť prvého zákona.

DRUHÝ ZÁKON O ZLATE___________________________

Keď múdry vlastník zlato dobre umiestni, zarába preňho a neustále pribúda.

Zlato je v podstate taký dráč. Len čo sa naskytne vhodná príležitosť, chce pribúdať. Rokmi jeho množstvo
stále vzrastá.

TRETÍ ZÁKON O ZLATE ________________________

Rozvážny vlastník zlato ochraňuje a investuje ho pod dohľadom skúsených odborníkov.

Zlato sa drží opatrného majiteľa, ľahkomyseľník ho skoro stratí. Človek, ktorý hľadá radu u múdrych ľudí,
ktorí vedia so zlatom zaobchádzať, sa skoro naučí nehazardovať, chrániť jeho hodnotu a tešiť sa z jeho
prírastkov.

ŠTVRTÝ ZÁKON O ZLATE ______________________

Keď majiteľ vloží zlato do pochybných podnikov, príde oň.

Človek, ktorý má majetok, ale nevie s ním zaobchádzať, si myslí, že môže ľahko veľa zarobiť. Existujú
rôzne podvodné ponuky, ktoré sú neprijateľné. Neskúsený vlastník imania spolieha len na seba a investuje
do obchodu, o ktorom nič nevie. Keď príde na to, že sa mýlil, býva väčšinou neskoro. Kto je šikovný,
investuje pod dohľadom odborníka.
PIATY ZÁKON O ZLATE
Babylonský bankár
Kto chce hneď zarábať veľké sumy a čaká obrovskú návratnosť svojich investícií, príde o zlato.

Čerství majitelia zlata mávajú divoké nápady. Myslia si, že ich majetok je zázračný a očakávajú
nepredstaviteľné zisky. Múdri muži pred niečím takým varujú, pretože vedia, že vidina rýchleho
zbohatnutia je nebezpečná.
Nezabúdajte na zámožných ľudí z Ninive. Tí vždy chcú záruku, že neprídu o svoju istinu a do riskantných
investícií sa nepúšťajú.
Tým uzatváram príbeh o piatich zákonoch zlata. Vysvetlil som vám tajomstvo svojho úspechu. Každý z vás
by sa tým mal ňadiť. Potom by ste mali v živote istotu a nemuseli zháňať denne potravu ako divokí psi.
Zajtra vstúpime do Babylonu. Je vidieť oheň, ktorý večne horí nad božským chrámom. Slávne mesto je na
obzore. Zajtra dostanete zlato, ktoré ste si poctivo zarobili. Čo s ním bude o desať rokov? Ak je medzi vami
niekto ako Nomasir, použije časť zlata ako základ svojho majetku, bude sa riadiť múdrosťou vznešeného
Arkáda a o desať rokov bude mať svoje životné istoty. Bude bohatý a vážený.
Vaše skutky vás budú sprevádzať životom. Nemôžu byť zabudnuté. Budú to predovšetkým spomienky na
to, čo ste mohli urobiť a neurobili, na rôzne príležitosti, ktoré ste nevyužili.
Mesto Babylon má toľko pokladov, že ich nikto nemôže spočítať. Rok čo rok je bohatšie a silnejšie. Keď
o to stojíte a budete sa riadiť piatimi zákonmi o zlate, môžete sa pridať k tým, ktorí sa delia o babylonské
bohatstvo."

Päťdesiat kusov zlata! Výrobca oštepov Rodan ešte nemal pri sebe toľko zlata. Šťastne si vykračoval, keď
odchádzal od svojho vznešeného kráľa. Zlaté mince v jeho peňaženke veselo štmgali, keď narážali pri
chôdzi do opasku. Bola to najsladšia hudba, akú kedy počul. Všetko to zlato je jeho. Takému šťastiu mohol
len ťažko uveriť. Môže si dopriať, čo bude chcieť. Veľký dom, pozemky, dobytok, ťavy, kone, vozy,
všetko, na čo si len spomenie.
Ako ich použije? Ešte nevedel, bol ako omámený svojím pokladom, keď vchádzal do bočnej ulice, ktorá
viedla k domu jeho sestry.
O niekoľko dní neskôr vstúpil Rodan celý zmätený do domu bankára a obchodníka so šperkami a vzácnymi
látkami. Prešiel obchodom, nepozeral sa ani vpravo, ani vľavo, nevšímal si farebné umelecké predmety a
vošiel rovno do obytnej časti domu. Mathon sedel na koberci a jedol, čo mu čierny otrok predkladal.
„Chcel by som sa s tebou poradiť, pretože vôbec neviem, čo mám robiť." Rodan neisto prešľapoval,
zarastená hruď mu presvitala cez kožený odev.
Mathonova úzka nažltlá tvár sa rozžiarila priateľským úsmevom: „Čo ťa donútilo vyhľadať bankára?
Opustilo ťa šťastie v herni alebo máš starosti s nejakou bacuľatou dámou? Poznám ťa dlho a nikdy som si
nemyslel, že ma budeš potrebovať."
„Ja nechcem zlato. Prišiel som ťa poprosiť o radu." „Neverím svojim ušiam. Čo to hovoríš? Nikto nechodí
k bankárovi po radu. Snáď zle počujem." „Počuješ dobre."
„Naozaj? Potom je teda výrobca štítov Rodan chytrejší ako ostatní, keď si ide po radu a nie po zlato. Ľudia
prichádzajú, aby mohli zaplatiť za svoje nerozvážne bláznivé kúsky, ale o radu nikdy nepoprosili. A kto by
mohol poradiť lepšie než bankár, keď majú problémy. Buď teda vítaný a najedz sa so mnou. Anda,"
rozkázal čiernemu otrokovi, „prestri pre môjho hosťa a priateľa Rodana. Prines veľa jedla a ten najväčší
pohár. A víno vyber to najlepšie. A teraz mi, Rodan., povedz, čo ťa trápi?" „Kráľovský dar."
„Kráľ ti niečo dal a teba to trápi? Čo to je?"
„Kráľ bol spokojný s mojím návrhom na výrobu štítov pre jeho vojakov a odmenil ma päťdesiatimi
zlatkami. A ja som z toho celý zmätený. Stále sú okolo mňa ľudia, ktorí by sa so mnou radi rozdelili "
„To je prirodzené. Tých, čo si zlato prajú, je viac než tých, ktorí ho majú. Tí prví by sa samozrejme chceli
deliť s tými, ktorí k zlatu ľahko prišli. A niekedy nemôžeš povedať nie." „Niektorým to poviem ľahko, ale
inokedy by bolo ľahšie povedať áno. Ako môže človek odmietnuť prosbu sestre, ktorú má rád? Ale ona
chce peniaze pre svojho manžela, ktorý túži byť obchodníkom. Myslí si, že nemal v živote žiadnu šancu, a
úpenlivo prosí, aby som mu požičal. Pôžičku mi vráti zo zisku svojho podnikania." „Priateľu, to je dobrá
téma na diskusiu. Zlato prináša majiteľovi zodpovednosť a mení jeho postavenie. Prináša však i obavy, že
človek oň príde, bude okradnutý alebo podvedený. Prinesie mu pocit i schopnosť robiť dobré skutky. Do-
stane ho do situácie, keď bude niečo robiť s tým najlepším úmyslom a aj tak sa stretne s nepochopením.
Počul si niekedy o hospodárovi z Ninive, ktorý rozumel reči zvierat? Asi nie, taký príbeh sa v kováčskej
dielni nerozpráva. Poviem ti ho, aby si poznal, že pri požičaní nejde len o to, že preložíš zlato z ruky do
ruky. Hospodár, ktorý rozumel reči zvierat, každý večer chodil počúvať, čo si rozprávajú. Počul, ako sa vôl
sťažuje oslovi.
,Driem od rána do večera za pluhom. Nikomu nezáleží na tom, či mi je teplo, bolia ma nohy alebo mám
rozodratý krk od postroja. Zato ty sa máš. Máš na sebe farebnú prikrývku a len vozíš pána, kam si praje.
Keď nikam nejde, celý deň odpočívaš a pochutnávaš si na trávičke.' Osol mal zdeformované kopyto, ale bol
veľký dobrák a s volom súcitil. ,Ano, kamarát, veľmi drieš a ja ti teda pomôžem. Poradím ti, ako si môžeš
deň odpočinúť. Ráno, keď ťa príde otrok zapriahnuť do pluhu, ľahni si na zem a nahlas nariekaj. On povie
pánovi, že si chorý a nemôžeš nič robiť.'
Vôl to tak vykonal a otrok šiel za pánom, že s volom je zle.
,Tak zapriahni osla. Orať sa musí.'
A tak osol, ktorý chcel pomôcť kamarátovi, musel zaňho robiť. Večer bol uťahaný, nohy sa mu
podlamovali a krk mal celý rozodratý od postroja.
Hospodár zase chodil po stavenisku a počúval.
Vôl začal prvý: , Si dobrý kamarát. Vďaka tvojej rade som celý deň odpočíval.'
,A ja,' odpovedal osol,, som ti chcel pomôcť, ale dopadlo to tak, že tvoje povinnosti spadli na mňa. Len sa
vráť k pluhu. Počul som pána, ako hovorí otrokovi, aby zavolal mäsiara, ak ti bude zle. A ja ti to prajem,
pretože si leňoch.' Od toho času spolu nehovorili a ich priateľstvo skončilo.
Aké z toho plynie ponaučenie, Rodan?"
„Neviem," odpovedal Rodan.
„Myslel som si to. Ale poučenie tam je a dokonca veľmi prosté: Keď chceš pomôcť priateľovi, urob to tak,
aby sa jeho bremeno nezvalilo na teba."
„To by mi nenapadlo, ale je to múdre. Nesmiem dopustiť, aby som prevzal švagrove problémy. Ty veľa
požičiavaš. Povedz mi, či ti ľudia dlhy vracajú."
Mathon sa usmial: „Môže prísť dlžník k veriteľovi, ak by nedal žiadnu záruku na zaplatenie? Veriteľ musí
zistiť, či jeho zlato bude na úžitok a či ho dostane späť. Keď sa rozhodne nesprávne, môže prísť na mizinu,
pretože dlžník nebude schopný zaplatiť. Poď, ukážem ti nejaké zálohy a tie ti povedia o dlžníkoch najviac/*
Priniesol do miestnosti dlhú debnu pokrytú červenou bravčovinou a zdobenú bronzovými ornamentami.
Postavil ju na podlahu, posadil sa a obidve mky položil na vrchnák. „Od každého, komu požičiam, si
vezmem zálohu a uložím ju do debny. Tu zostane, kým pôžička nebude splatená. Keď dlžník zaplatí,
zálohu vyberiem. Keď nezaplatí, záloha zostane v debne a pripomína mi, kto je nespoľahlivý a zne užil
moju dôveru. Najistejšie sú tie pôžičky, na ktoré boli poskytnuté väčšie záruky. Sú to rôzne nehnuteľnosti,
šperky, ťavy alebo iné veci, ktoré sa dajú predať na uhradenie pôžičky. Niektoré šperky majú väčšiu cenu
ako pôžička. Inokedy dôjde k majetkovému vysporiadaniu. V takomto prípade mám istotu, že sa mi zlato
vráti i s úrokom, pretože pôžičku istí dlžníkov majetok.
Niekedy si požičajú ľudia, ktorí pracujú. Majú svoj príjem, a keď sú poctiví a nepostihne ich žiadna
nehoda, viem, že pôžičku splatia.
Sú i takí, ktorí nemajú majetok ani nezarábajú. Tu treba mať sa na pozore, nepožičať ani medenák, kým sa
za nich nezaručia zámožní priatelia."
Mathon uvoľnil zámok a otvoril vrchnák. Rodan sa nedočkavo naklonil. Na vrchu ležal na purpurovej
látke náhrdelník. Mathon ho vzal do mky a zľahka pohladkal. „Ten zostane v debne navždy, pretože jeho
majiteľ je v ríši temná. Bol to môj priateľ. Obchodovali sme spolu, kým si nepriviedol z Východu ženu a
nevzal šiju. Bola veľmi krásna, ale celkom iná ako naše ženy. Priateľ utratil všetko zlato, len aby splnil
každé jej prianie. Keď už nič nemal, zdrvený prišiel za mnou. Povedal som mu, že mu pomô žem, aby sa
postavil na vlastné nohy. Prisahal mi, že to dokáže. Ale nestalo sa tak. Pri hádke mu manželka vrazila nôž
do srdca."
„A čo ona?" pýtal sa Rodan.
„Ten šperk bol jej," a Mathon zdvihol purpurovú látku. „Z ľútosti skočila do Eufratu. Tie dva dlhy nebudú
nikdy splatené. Debna by mohla hovoriť, že ľudia s veľkými citmi nie sú vhodnými ručiteľmi."
„Táto záloha je celkom iná," Mathon vzal prsteň vyrezávaný z býčej kosti. „Patrí jednému
poľnohospodárovi. Od jeho ženy kupujem koberce. Kedysi im kobylky tak spásli celú úrodu, že nemali ani
na jedlo. Pomohol som im, a keď bola nasledujúci rok dobrá úroda, dlh splatili. Potom raz prišiel a popísal
mi zvláštne ovce, ktoré sa chovajú v ďalekých krajinách, ako počul od cestovateľov. Ovce mali dlhú jemnú
a mäkkú vlnu, že by sa z nej dali robiť koberce, aké v Babylone ešte nikto nevidel. Chcel kúpiť stádo, ale
nemal peniaze. Požičal som mu na cestu i na ovce. Má teraz pekné stádo a ja sa teším, že nasledujúci rok
prekvapím Babylon tými najkrajšími kobercami. Zákazníci budú mať radosť. Prsteň mu už čoskoro vrátim,
pretože ho po zaplatení chce späť."
„Trvá niekto na vrátení zálohy?" pýtal sa Rodan.
„Keď majú pôžičku na podnikanie, tak áno. Keď si požičiavajú, pretože boli ľahkomyseľní, poradím im,
aby boli opatrnejší, keď sa im zase dostane zlato do rúk."
„A čo táto záloha?" Rodan zdvihol ťažký zlatý náramok s drahokamami.
„Majiteľka je obézna, vráskavá a stále rozpráva. Je únavné ju počúvať. Raz mali peniaze a boli dobrými
zákazníkmi. Potom prišli zlé časy. Chcela mať zo syna obchodníka, a tak si požičala. Mal sa stať partnerom
majiteľa karavány, ktorý cestuje s ťavami z mesta do mesta, výhodne nakupuje a zase predáva. Ale ukázalo
sa, že majiteľ je darebák, pretože nechal chudáka chlapca samotného v meste bez peňazí a bez priateľov.
Ušiel, keď mladík spal. Možno, že keď sa z neho stane muž. dostanem pôžičku späť. Do toho času ne -
budem mať žiaden úrok, len veľa rečí. Šperk však za pôžičku stojí."
„Chcela si tá žena dať aj poradiť?"
„Nie. Predstavovala si syna ako bohatého a mocného Babylončana. Povedať jej pravdu by znamenalo
rozhnevať ju. Bol som v ťažkej situácii. Vedel som dobre, že syn je neschopný a neskúsený, ale keď
ponúkla zálohu, nemohol som odmietnuť."
„To patrí Nobaturovi, obchodníkovi s ťavami," pokračoval Mathon a zamával povrazom so zaviazaným
uzlom. „Keď kúpi stádo a nestačí mu kapitál, prinesie mi tento povraz a ja mu požičiam, koľko potrebuje.
Je to dobrý obchodník, na jeho úsudok sa môžem spoľahnúť, a tak mu požičiavam bez záruky. Veľa
babylonských mužov získalo moju dôveru, pretože mali dobrú povesť. Ich zálohy putovali do debny a z
debny. Šikovní obchodníci sú prínosom pre naše mesto. Ja na nich pochopiteľne zarobím, aie pomáham
zároveň rozkvetu obchodu a podporujem tak Babylon."
Mathon zdvihol nejaký tyrkys a opatrne ho položil na zem: "Chrobák z Egypta. Patrí chlapcovi, ktorý sa
nesnaží, aby mi vrátil zlato. Keď mu to pripomeniem, odpovie: ,Ako môžem vrátiť dlh, keď ma tak
prenasleduje osud? Ty máš viac než dosť.' Čo mám teda robiť? Záruka patrí jeho otcovi. Predal pozemky a
stáda, aby syn mohol podnikať. Zo začiatku sa mu darilo, ale chcel stále viac a viac. Nemal dostatočné
znalosti, atak jeho podniky skrachovali.
Mladosť je veľmi ctižiadostivá. Cestu k bohatstvu by si najradšej skrátila, preto si často neuvážene
požičiava. Mladí, neskúsení ľudia si neuvedomujú, že nesplatený dlh predstavuje bolesť a zármutok a také
starosti, že nedávajú človeku spať. Napriek tomu nikoho od uzatvorenia pôžičky neodhováram. Podporím
ho a odporučím mu, aby si požičal na dobrú vec. Aj ja som si ako mladý obchodník požičal. Čo má veriteľ
v takomto prípade robiť? Mladý človek je zúfalý, ale nič nepodniká. Je nešťastný a nemá guráž. Dlhy sa ani
nesnaží splácať. Neodváži sa ani predať otcov pozemok alebo stádo."
„Zaujímavo rozprávaš, ale stále si mi neodpovedal, či mám požičať švagrovi. Mám sa ho spýtať, čo s
peniazmi urobí?"
„Keby povedal, že chce byť obchodníkom so šperkami a nábytkom, opýtal by som sa: ,Máš znalosti v
odbore? Vieš, kde nakúpiš najlacnejšie? Vieš, kde môžeš predať so ziskom?' Mohol by na všetky otázky
odpovedať kladne?"
„Nemohol," priznal Rodan. „Pomáhal mi s výrobou oštepov a v obchode."
„Potom by som mu povedal, že jeho zámer nie je dobrý. Obchodník musí poznať svoj odbor. Samotné
plány sú nanič a preto by som mu nepožičal."
„Čo keď povie, že často obchodníkom pomáhal, pozná cestu do Smymy a vie, kde nakúpiť po domácky
tkané koberce za nízke ceny, a vie o bohatých ľuďoch v Babylone, ktorým môže koberce predať s vysokým
ziskom?"
„Potom by som mu odpovedal: ,Máš dobrý nápad a zdravú cti žiadostivosť. Požičiam ti päťdesiat zlatiek,
keď mi dáš rovnocennú zálohu. Keď splatíš dlh, vrátim ti ju.' Keby mi povedal, že žiadnu záruku nemá, ale
je čestný muž a zaplatí dobré úroky, ja by som mu odpovedal: ,Ide mi o každý kúsok zlata. Keby ťa na
ceste do Smymy okradli alebo ti zobrali koberce, keď sa budeš vracať, nezostalo by ti nič. Ako by si potom
zaplatil dlh?'
Zlato je pre bankára tovar. Požičať je jednoduché, ale keď to nie je uvážené, je ťažké dostať zlato späť.
Šikovný veriteľ nemôže riskovať a prevziať zodpovednosť, musí si zaistiť bezpečné zaplatenie dlhu."
„Je dobré, keď pomôžeš niekomu, kto má nepríjemnosti," pokračoval Mathon, „alebo keď začína. Ale
musíš to urobiť rozumne, aby sa ti nestalo to, čo oslovi. Chcel pomôcť

a vzal na seba niečo, čo patrilo inému.

Ale to som zase odbočil od tvojej otázky, Rodan. Moja odpoveď znie, aby si si svojich päťdesiat zlatých
nechal. Zaslúžil si si ich a nikomu inému nepatria. Nie si povinný deliť sa s niekým, ibaže by si sa tak sám
rozhodol. Keby si chcel požičať pre zisk, potom teda opatrne a na viac miest. Nemám rád, keď zlato
zaháľa, ale nemám rád ani riziko pri jeho uplatnení. Koľko rokov už robíš štíty, Rodan?"
„Tri roky."
„A koľko si ušetril okrem kráľovského platu?" „Tri zlatky."
„Tri roky si šetril a máš tri zlatky?" „Áno, je to tak, ako hovoríš."
„Keby si šetril ako doteraz päťdesiat rokov, tak by si mal päťdesiat zlatých?"
„Áno, a boli by to celoživotné úspory." „Myslíš, že tvoja sestra by ohrozila svoje celoživotné úspory kvôli
tomu, že manžel chce byť obchodníkom?" „Keď ťa tak počúvam, povedal by som, že nie." „Zájdi teda za
ňou a povedz, že si tri roky robil od rána do večera, všetko si si odriekal a ušetril si za rok jeden zlatý.
Švagrovi popraj veľa úspechov a povedz, aby predložil podnikateľský plán. Ten mi potom donesieš. Keď
ho schválim, povedz, že mu požičiaš úspory za jeden rok. Dáš mu tak príležitosť, aby dokázal, čo vie.
Urob, ako hovorím. Keď skrachuje, nebude ti dlhovať toľko, aby to nemohol splatiť. Som bankár. Chcem,
aby môj prebytok zlata pomáhal zarábať iným a tým aj mne. Nechcem riskovať, že by som oň prišiel,
pretože som sa veľa narobil, mal som veľa starostí a tiež som šetril, aby som mal niečo na starobu a pre
rodinu. Preto teda nepožičiam tam, kde nie som presvedčený, že je môj kapitál bezpečný a že sa vráti.
Nepožičiam ani, keď nie som presvedčený, že budem mať včas zaplatené úroky, Povedal som ti, Rodan,
len niekoľko tajomstiev z tých, ktoré skrýva moja debna. Pochopil si rôzne ľudské slabosti. Vieš, ako ľudia
dychtia po pôžičke, i keď nemajú istotu, že ju splatia. Môže ti byť jasné, že ich nádeje na ohromný zárobok,
keď budú mať niečo na začiatok, sú celkom falošné. Nemajú ani schopnosti, ani skúsenosti, aby niečo
dokázali. Ty, Rodan, máš zlato, a mal by si sa snažiť, aby ti zarábalo, Budeš pomaly ako ja bankár. Keď
budeš svoj poklad bezpečne chrániť, prinesie ti slušný zisk a tým aj pohodu a istotu v ďalších dňoch. Keď
však dopustíš, aby si oň prišiel, zostane ti ľútosť a smútok do konca života. Čo chceš od svojho zlata?"
„Aby bolo v bezpečí."
„Tvoje prvé prianie tedaje, aby zlato bolo v bezpečí. Myslíš, že u tvojho Švagra bude chránené pred
možnou stratou?"
„Bojím sa, že nie, pretože nevie so zlatom rozumne zaobchádzať."
„Potom nechaj city bokom. Nie si nikomu povinný zlato zveriť. Keď ide o rodinu alebo priateľa, nájdi inú
formu pomoci, ale neobetuj vlastný kapitál. Nezabudni, že zlato ľahko preklzne medzi prstami tým, ktorí
nemajú žiadne skúsenosti. Ty by si ho predsa mohol rozhádzať sám a nie ho nechať premárniť niekomu
inému. A čo by si si ešte prial?"
„Aby mi zlato zarábalo."
„Zase hovoríš dobre. Malo by byť uložené tak, aby zarábalo a pribúdalo. Keď ho dobre požičiaš, môže sa ti
zdvojnásobiť. O zlato môžeš prísť i na ňom zarobiť.
Nenechaj sa však zlákať nejakými fantastickými plánmi nepraktických ľudí, ktorí sa domnievajú, že
vedia, ako zarobiť obrovské sumy. Takíto rojkovia nemajú poňatie o pravidlách v peňažníctve. Buď
trpezlivý v očakávaní toho, čo ti investícia prinesie. Chráň sa úžerníckych ziskov, pretože končievajú
stratou.
Vyhľadávaj osvedčených spoločníkov a podniky, kde by bol tvoj kapitál v dobrých rukách. Tak sa vyhneš
stratám, ktoré postihujú veľa ľudí, pretože sa domnievajú, že ich kapitál ochránia bohovia."
Rodan chcel Mathonovi poďakovať, ale ten povedal, že kráľov dar ho naučí múdrosti. A dodal: „Keď si
ho budeš chcieť udržať, musíš konať rozvážne. Budú ťa lákať do rôznych podnikov, budú ti všelijako radiť,
budú ti ponúkať zárobok. Na mojom rozprávaní vidíš, že si musíš všetko dobre premyslieť, kým požičiaš
kúsok zlata. Ked1 budeš potrebovať radu, príď za mnou. Rád ťa uvidím.
Ešte si prečítaj, čo som vyryl na spodok vrchnáka debny. Platí to pre veriteľa i dlžníka."

RADŠEJ SKÔR TROCHA OPATRNOSTI NEŽ NESKÔR VEĽA ĽÚTOSTI

Babylonské hradby

Starý Banzar, skúsený bojovník a účastník mnohých bitiek, strážil prechod k babylonským hradbám. Tam
bojovali statoční obrancovia, aby odrazili nepriateľský útok. Na nich spočívala budúcnosť mesta a jeho
obyvateľov.
Za hradbami sa ozýval hluk nepriateľskej armády, krik mužov, dupot koni, búchanie palíc na bronzovú
bránu.
Na uliciach čakali vojaci v brnení, aby bránili vstup v prípade, že by sa brána uvoľnila. Bola ich len hŕstka.
Babylonská armáda bola s kráľom ďaleko na východe na veľkej výprave proti Elamitom. Mesto nečakane
napadla zo severu mohutná asýrska armáda. Hradby musia byť ubránené, pretože inak by Babylon padol.
Okolo Banzara sa zhromaždila skupinka bledých a vystrašených obyvateľov, ktorí nedočkavo čakali na
správy z bitky. S obavami sledovali prúd mŕtvych a ranených, ktorých odnášali od priechodu. Tu bolo
najdôležitejšie miesto, pretože po troch dňoch obliehania sústredil nepriateľ najväčšiu silu proti tejto časti
hradieb. Obrancovia na ich vrchole sa chránili štítmi a odrážali útočníkov z povrazových rebríkov oštepami
a horiacim olejom.
Starý Banzar mal výhodné postavenie a dobrý prehľad o bojisku. Prvý začul, že útočníci boli zahnaní.
Nejaký starší obchodník sa k nemu pretlačil: „Povedz mi, nemôžu sa dostať dnu? Moji synovia sú s
kráľom. Nemám nikoho, kto by mňa, ženu a tovar ochránil. Všetko mi ukradnú. Som už starý, nemôžem sa
brániť, ani otrokom by som sa nestal. Zabili by ma. Povedz, že sa nedostanú dovnútra."
„Upokoj sa," odpovedal strážca. „Babylonské hradby sú pevné. Ochránia teba, tvoju manželku i majetok.
Pozor, nech ťa nezasiahne oštep."
Potom sa do jeho blízkosti dostala bližšie žena s dieťaťom: „Aké sú správy z bojiska? Povedz mi pravdu,
aby som mohla zabezpečiť manžela, ktorý leží v horúčke po ťažkom zranení."
„Buď statočná, ako má byť matka. Babylonské hradby sú vysoké a pevné a ochránia teba i dieťa.
Nepočuješ našich obrancov, ako lejú olej na nepriateľa?"
„Počujem, ale počujem tiež hrozné údery na bránu."
„Choď za manželom. Povedz, že hradby nápor nepriateľa vydržia. Vojaci sú pripravení vystúpiť až na
vrchol, čakajú len na ďalšie oštepy. Ponáhľaj sa domov."
Banzar ustúpil nabok, aby uvoľnil cestu vojakom v bronzovom brnení s oštepmi. Akási dievčina sa medzi
nimi motala a pýtala sa na Banzara. „Som tu v bezpečí? Počujem desivé zvuky, vidím krvácajúcich ľudí..
Veľmi sa bojím. Čo sa stane s našou rodinou, s matkou, bratom a bábätkom?"
Zamračený bojovník za žmurkal očami, zdvihol hlavu a dievča objal: „Neboj sa, maličká. Babylonské
hradby ochránia teba, matku, brata a bábätko. Kráľovná Semiramis ich nechala postaviť pred rokmi. Neboli
nikdy zborené. Choď späť a povedz všetkým, že vás ochránia. Nemusíte mať strach."
Deň čo deň bol starý Banzar na svojom mieste a sledoval, ako prichádzajú posily. Potom videl, ako
odnášajú mŕtvych alebo zranených. Okolo neho sa neustále tlačil zástup vyde sených Babylončanov.
Všetkým odpovedal s dôstojnosťou starého bojovníka: „Hradby vás ochránia."
Tri týždne a päť dní trvalo obliehanie hradieb. Banzarove črty stvrdli a výraz mal zachmúrený, keď videl,
ako cesta mokvá krvou a muži padajú na zem. Každý deň útočníci obliehali hradby, v noci vynášali a
pochovávali mŕtvych.
Piatu noc štvrtého týždňa hluk utíchol. Prvé lúče ranného slnka ožiarili prachom pokrytú ustupujúcu
armádu. Ozval sa mohutný rev obrancov hradieb. Znel celým mestom ako búrka. Ľudia vychádzali z
domov. Ulice boli preplnené, všade panovala divoká radosť. Z vysokej veže hlavného chrámu šľahali
plamene víťazstva. Po oblohe sa tiahol modrý dym, aby rozniesol správu o víťazstve Babylončanov.
Babylonské hradby opäť odrazili mohutného nepriateľa, ktorý chcel drancovať poklady a zotročiť
obyvateľstvo.
Babylon pretrval storočia, pretože bol dobre chránený. Inak by sa sotva udržal pod nápormi počerných
nepriateľov.
Babylonské hradby sú vynikajúcim príkladom účinnej ochrany obyvateľov. Ľudia túžia po ochrane pred
rôznymi pohromami. Táto túžba sa dedí z pokolenia na pokolenie, je rovnako silná dnes, ako bola kedysi.
Dnes však máme inú ochranu pred nedostatkom a biedou, pred finančnými starosťami v ťažkých
situáciách.
Dnes máme ochranné hradby poisťovní, bánk a spoľahlivých investícií. Môžeme sa sami chrániť pred
nečakanými udalosťami, ktoré nás môžu postihnúť.

NEOBÍDEME SA BEZ ZODPOVEDAJÚCEJ OCHRANY

Obchodník s ťavami

Tarkád, Azurov syn, bol presvedčený, že keď má človek hlad, prichádzajú mu na myseľ najrôznejšie
lahôdky. Už dva dni nič nejedol okrem dvoch malých fíg, ktoré stačil odtrhnúť v cudzej záhrade, kým ho
rozhnevaná majiteľka vyhnala na ulicu. Jej prenikavý krik mu znel v ušiach, keď prechádzal trhoviskom,
ale uchránil jeho ruky pred krádežou lákavého ovocia z košíkov trhovkýň.
Nikdy predtým si neuvedomoval, aké množstvo najrôznejších potravín sa dováža do babylonských
obchodov. Keď opustil trhovisko, prešiel niekoľkokrát okolo krčmy. Očakával, že tu môže stretnúť
nejakého známeho, ktorý by mu požičal aspoň medenák. Potom by sa nevľúdny pohľad majiteľa premenil
na milý úsmev a ochotnú obsluhu. Veľmi dobre vedel, že bez medenákov dovnútra nemôže.
V týchto úvahách sa odrazu pred ním objavil niekto, koho si rozhodne neprial stretnúť. Bol to vysoký a
kostnatý obchodník s ťavami, Dabasir. Cítil sa pred ním trápne, pretože si od neho požičal a nikdy
nezaplatil načas.
Dabasirova tvár sa rozžiarila, ked' ho uvidel: „Teba, Tarkád, akurát hľadám, aby si mi vrátil dva
medenáky, ktoré som ti požičal pred mesiacom, a tiež striebro, ktoré máš požičané ešte dlhšie. Keď sme sa
stretli, môžem hneď pôžičku minúť. Čo na to hovoríš, kamarát?"
Tarkád začal koktať a celý očervenel. Bol hladný a nemal silu sa hádať. „Ľutujem, veľmi ľutujem, ale dnes
nemám ani ruka."
„No tak niečo zožeň Iste sa ti podarí dať dohromady dva medenáky a strieborniak, aby si vrátil dlh
dôverčivému kamarátovi, ktorý ti požičal. keď si bol v núdzi."
„Požičal som si, lebo mi nepraje osud. Nemôžem dlh vrátiť."
„Osud. Ty by si zviedol na bohov svoju slabosť? Osud by

mal prenasledovať človeka, ktorý myslí len na požičiavanie a nie na vracanie. Poď so mnou, aby som sa
najedol. Niečo ti potom poviem."
Tarkád vstúpil s Dabasirom do krčmy a vo vzdialenom kúte sa usadili na koberec. Keď sa objavil majiteľ
Kauskor, Dabasir ho so smiechom neohrabane oslovil: „Ty starý jašter, prines jahňacie stehno pekne
prepečené a šťavnaté, chlieb a zeleninu, pretože som veľmi hladný. Nezabudni ani ná môjho kamaráta.
Prines mu trochu vody a nechaj ju ochladiť, pretože je horúco."
Tarkád zosmutnel. Bude musieť sedieť, piť vodu a pozerať sa, ako jeho sused zje celé stehno? Ale
nepovedal nič, vôbec nič mu nenapadlo. Dabasir sa smial, mával ostatným zákazníkom, ktorí ho poznali, a
potom začal rozprávať. „Počul som od cestovateľa, ktorý sa vrátil z Uŕry, že jeden bohatý muž má kus
kameňa tak tenko vybrúsený, že môžeš cez neho vidieť. Dal ho do okna, aby mu dovnútra nepršalo.
Cestovateľ tvrdí, že kameň je žltý a že keď sa cez neho pozeral vonku, všetko vyzeralo inak než v
skutočnosti. Čo nato hovoríš, Tarkád? Myslíš, že je možné, aby sa svet zdal človeku iný, než v skutočnosti
je?"
„Určite áno," odpovedal Tarkád, ktorého viac zaujímalo jahňacie stehno, čo pred nimi ležalo.
„Ja viem, že je to pravda, pretože som tiež videl svet v iných farbách, než v skutočnosti je. Poviem ti, ako
som sa naučil vidieť svet taký, aký je."
Dabasir bude rozprávať, šepkali si hostia a prisúvali koberce bližšie. Tarkád počul, ako mliaskajú, a videl
ohlodané kosti. On jediný bol bez jedla, pretože Dabasir mu nič neponúkol, ani ten kúsok chleba, čo spadol
na zem. „Poviem vám niečo zo svojej minulosti," začal Dabasir. Potom sa zahryzol do jahňacieho stehna.
Po chvíli pokračoval: „Budem rozprávať, ako som sa stal obchodníkom s ťavami. Vie niekto z vás, že som
bol kedysi otrokom v Sýrii?"
Medzi poslucháčmi sa ozval šum, ktorý Dabasir s uspokojením prijal. Potom si opäť odhryzol a
pokračoval: „Vyučil som sa ako otec za výrobcu sediel. Pracoval som s ním v dielni a skoro som sa oženil.
Bol som mladý a neskúsený, takže som veľa nezarábal a sotva som mohol zabezpečiť svoju ženu. Túžil
som po veciach, na ktoré som nemal. Čoskoro som objavil, že obchodníkom neprekáža, keď zaplatím
neskôr. Nevedel som, že ten, kto viac utráca, než zarába, seje vietor, aby zožal búrku. Ako neporiadny
slaboch som nakúpil prepychové veci pre ženu a do domácnosti. Platil som, ako sa dalo, kým som nezistil,
že mi príjem na živobytie a splácanie dlhov nestačí. Veritelia začali naliehať a môj život sa stal utrpením.
Požičiaval som si od priateľov, ale tým som tiež nemohol zaplatiť. Žena sa vrátila k rodičom a ja som sa
rozhodol odísť z Babylonu a začať znova niekde inde, kde by bola šanca pre mladého človeka.
Dva roky som viedol nepokojný život. Pracoval som pre obchodníkov v karavánach. Potom som sa dostal
do skupiny zlodejov, ktorí prepadávali neozbrojené karavány. To bolo veľmi zlé, ale ja som videl svet cez
vybrúsený kameň a neuvedomoval som si ani, ako hlboko som klesol.
Prvá akcia dopadla dobre. Prepadli sme bohatú karavánu, ktorá viezla zlato, hodváb a ďalší hodnotný
tovar. Korisť sme odviezli do Ginir a zmizli sme.
Druhýkrát sme takí úspešní neboli. Keď sme sa k výprave priblížili, napadol nás ozbrojený sprievod. Naši
dvaja velitelia padli, ostatní boli odvedení do Damasku, kde z nás strhali šaty a predali ako otrokov. Mňa
kúpil za dva strieborniaky nejaký sýrsky náčelník z púšte. Bol som vyholený, na sebe mal bedrové rúško a
nijako som sa nelíšil od ostatných otrokov. Bol som nerozvážny mladík a bral som všetko ako
dobrodružstvo, kým ma náčelník neodovzdal svojim štyrom ženám a nepovedal, že ma budú mať ako
eunucha.
Potom som si uvedomil, do akej beznádejnej situácie som sa dostal. Ľudia z púšte sú prudkí a bojovní. Bol
som ich hračkou a nemal som žiadnu nádej na vyslobodenie. Plný strachu som stál pred ženami, ktoré si ma
prezerali. Sira, prvá manželka, bola staršia. Pozerala sa na mňa celkom ľahostajne a ja som pochopil, že od
nej nemôžem očakávať žiadnu účasť. Ďalšia bola hrdá kráska, ktorá na mňa pozerala ako na nejaký
odporný hmyz. Dve mladšie sa chichotali a boli celé nadšené, aké je to vzrušujúce. Zdalo sa mi, že trvalo
večnosť, kým sa prejavili. Navzájom sa radili, až nakoniec chladne prehovorila Sira. ,Eunuchov máme viac
než dosť, ale nemáme schopného pohoniča tiav. Keby som chcela navštíviť svoju chorú matku, nezverím
ťavu žiadnemu otrokovi. Opýtaj sa ho, či by dokázal viesť ťavu!'
Pán sa teda opýtal: , Vieš niečo o ťavách?'
Pokúsil som sa odpovedať čo najpokojnejšie: ,Viem im rozkázať, aby si kľakli, viem ich naložiť a viesť
na dlhých výpravách tak, aby sa neunavili, a ak by bolo potrebné, dokážem opraviť ich postroj.'
,Zdá sa, že otrok tomu rozumie,' povedal náčelník.
,Keď si to, Sira, praješ, vezmi si ho, aby ti vodil ťavu.'
Zostal som teda pre Siru a ešte v ten deň som viedol ťavu na dlhú výpravu k jej matke. Pri prvej vhodnej
príležitosti som jej poďakoval za to, že sa za mňa prihovorila, a oznámil, že nie som otrokom od narodenia,
že som synom slobodného muža, váženého výrobcu sediel v Babylone. A povedal som jej o sebe skoro
všetko. Čo mi odpovedala, ma poriadne vyviedlo z miery a musel som o tom stále uvažovať.
,Ako sa môžeš nazývať slobodným mužom, keď ťa tvoja slabosť priviedla do tohto stavu? Keď je v
človeku duša otroka, nieje úplne jedno, v akej rodine sa narodil? Keď má človek dušu slobodného muža,
bude vážený a ctený vo svojom meste, aj keď ho postihne nejaké nešťastie.'
Bol som rok otrokom, ale so žiadnym z nich som sa nezbližil. Raz sa ma Sira opýtala: , Prečo sedávaš po
večeroch sám a nestretávaš sa s ostatnými otrokmi?'
,Stále uvažujem o tom, čo si mi povedala. Premýšľam, či mám dušu otroka. Nemôžem sa s nimi zblížiť,
musím sedieť osobitne.'
,Ja som na tom tak isto,' priznala sa. ,Mala som veľké veno, a preto si ma môj muž vzal. Vôbec po mne
netúži. Každá žena si praje, aby muž po nej túžil. Preto som neplodná, nemám ani syna, ani dcéru a musím
sedávať osobitne. Keby som bola mužom, radšej by som zomrela, než bola otrokom, a pritom náš
spoločenský poriadok robí otrokyňu z manželky.'
,Čo si myslíš, mám dušu slobodného človeka alebo otroka?'
,Chceš zaplatiť dlhy v Babylone?' opýtala sa.
,Ano, ale neviem ako,' odpovedal som.
,Keď pripustíš, aby ti ubiehali roky a nič neurobíš pre to, aby si dlhy splatil, určite ti zostane duša otroka.
Človek si sám seba musí vážiť. Je preto nutné platiť dlhy.'
,Ale čo môžem urobiť ako otrok v Sýrii?'
,Zostať otrokom v Sýrii a ešte k tomu úbohým.'
,Nie som žiadny úbožiak,' protestoval som vášnivo.
,Tak to dokáž!'
,Ako? '
,Náš kráľ bojuje proti nepriateľom všetkými možnými spôsobmi. Dlhy sú tvojím nepriateľom. Vyhnali ťa z
Babylonu. Samy tam zostali a prerástli ti cez hlavu. Keby si s nimi bo joval ako chlap, mohol si ich poraziť
a stať sa váženým občanom. Ale ty si nemal statočnú dušu, aby si s nimi zápasil. Prišiel si o česť a hrdosť,
stal sa z teba otrok v Sýrii.'
Premýšľal som o jej obvinení a stále som sa presviedčal, že nemám dušu otroka, ale nemohol som to
povedať nahlas. O tri dni ma slúžka zaviedla k Sire.
,Matka je zase chorá,' povedala. ,Osedlaj dve najlepšie ťavy z manželovho stáda. Uviaž na ne sedlá a
zásoby vody na dlhú výpravu. Slúžka ti pripraví jedlo v kuchyni.'
Zabalil som všetko, čo bolo treba a zadivil som sa, koľko jedla pripravila slúžka na cestu, pretože Sirina
matka žila len asi deň cesty. Slúžka sedela na zadnej ťave a ja som viedol zviera svojej pani. Keď sme
dorazili k matkinmu obydliu, bola už tma. Sira prepustila slúžku a mne povedala: ,Dabasir, máš dušu
slobodného muža alebo dušu otroka?'
5
Mám dušu slobodného muža,' trval som na svojom.
,Máš možnosť to dokázať. Vezmi si obe ťavy a uteč. Tu máš šaty môjho pána, aby na tebe nebolo vidieť,
že si otrok. Poviem, že nám ťavy ukradli, keď som bola pri matke.'
,Máš dušu kráľovnej,' povedal som jej. ,Prajem ti veľa šťastia.'
,Šťastie nečaká nemilovanú ženu medzi čudnými ľuďmi v ďalekom kraji. Choď si svojou vlastnou cestou
a nech ťa bohovia ochraňujú. Tvoja cesta je ďaleká a pustá, bez jedla a bez vody.'
Viac presvedčovať som nepotreboval. Vrúcne som jej poďakoval a ešte v tú noc som utiekol. Nepoznal
som ten kraj a mal som len hmlistú predstavu, ktorým smerom leží Babylon. Pustil som sa cez púšť. Šiel
som celú noc a nasledujúci deň. Vedel som, aký hrozný osud čaká otroka, ktorý ukradol pánov majetok a
uteká. Toto vedomie ma hnalo dopredu. Druhý deň popoludní som sa dostal do drsnej kra jiny rovnako
neobývanej ako púšť. Ostré kamene zraňovali ťavám nohy a tie sa pomaly uberali dopredu. Nestretol som
ani živáčika a dobre som chápal, prečo sa tejto nehostinnej krajine každý vyhýba. Len málo ľudí môže
povedať, že tade prešlo. Stále sme sa plahočili ďalej, nemal som ani potravu ani vodu a slnko nemilosrdne
pálilo. Ku koncu deviateho dňa som sklzol zo sedla s pocitom, že som taký slabý, že už naň nevyleziem.
Natiahol som sa na zemi a spal až do prvých ranných lúčov. Posadil som sa a poobzeral som sa okolo seba.
Ťavy unavene ležali neďaleko. Obklopovala nás zvrásnená krajina so skalami, pieskom a bodliakmi, ni kde
žiaden náznak vody. Je možné, že v tom tichu skončím svoj život? Myseľ som mal jasnú ako nikdy
predtým. Telo som v tomto okamihu vôbec nevnímal. Popraskané krvácajúce pery, suchý napuchnutý
jazyk, prázdny žalúdok, nič nebolo dôležité. Zadíval som sa do diaľky a znovu sa mi vy bavila otázka o
duši. Jasne som si uvedomil, že keby som mal dušu otroka, tak sa vzdám a skončím, ako sa na uteka júceho
otroka patrí.
Keby som mal dušu slobodného človeka, čo potom? Určite by som sa prinútil dostať späť do Babylonu,
zaplatiť dlhy, dať šťastie žene, ktorá ma naozaj milovala, priniesť pokoj a radosť svojim rodičom. Sira
povedala, že dlhy sa stali mojím nepriateľom a vyhnali ma z Babylonu. Bolo to tak. Prečo som sa však
nezachoval ako muž? Prečo som pripustil, aby žena odišla späť k otcovi? Raz sa stala zvláštna vec. Akoby
svet mal inú farbu ako predtým, akoby farebné sklíčko zmizlo. Konečne som videl pravé životné hodnoty.
A tiež som vedel, čo musím urobiť. Najprv sa vrátim do Babylonu a zájdem za každým, u koho mám dlh.
Poviem, že som sa vrátil po rokoch blúdenia a odriekania, aby som zaplatil dlhy, keď mi bohovia dovo lia.
Ďalej musím vytvoriť domov pre svoju ženu a stať sa človekom, na ktorého budú rodičia hrdí. Dlhy boli
mojím nepriateľom, ale ľudia, ktorí mi požičali, boli predsa priatelia a dôverovali mi. Čo záleží na hlade
alebo smäde? Ony sú na ceste do Babylonu len vedľajšie. V mojom vnútri jasala duša slobodného muža,
ktorý sa vracal poraziť nepriateľa a odmeniť priateľov. Zmena ma celého rozochvela. I ťavy vykročili na
sever, kde som tušil cieľ našej cesty Babylon. Narazili sme návodu. Dostali sme sa do úrodnejšieho kra ja,
kde rástla tráva a ovocie. Objavil som cestu do Babylonu. Duša slobodného človeka vidí život ako rad
problémov, ktoré rieši. Duša otroka oproti tomu narieka a vzdáva sa: ,Vari si môžem pomôcť, veď som len
ocrok.' Tak čo na to hovoríš, Tarkád? Už ti prázdny žalúdok prečistil myseľ? Si pripravený dať sa na cestu,
aby si si vážil sám seba. Už vidíš svet taký, aký je? Si odhodlaný zaplatiť dlhy nech ich máš, koľko chceš, a
zase sa stať váženým babylonským občanom?"
Tarkádovi zvlhol zrak. Kľakol si a zvolal: „ Otvoril si mi oči. Cítim, ako sa vo mne hlási duša slobodného
človeka."
Medzi poslucháčmi sa ozval zvedavá otázka: „Ako si uspel po návrate?"
„ Navštívil som každého, komu som niečo dlhoval a poprosil o trpezlivosť, kým si zarobím na zaplatenie.
Väčšina ma privítala s radosťou. Niektorí mi nadávali, ale iní ponúkli pomoc. Jeden mi dal, čo som najviac
potreboval. Bol to Mathon, bankár a veriteľ. Keď sa dozvedel, že som pracoval v Sýrii s obchodníkmi s
ťavami, poslal ma za starým Nebaturom, ktorý mal pre kráľa nakúpiť stáda tiav na jeho výpravy. U
Nebatura som mohol využiť svoje vedomosti v zaobchádzaní s ťavami. Postupne som mohol splatiť každý
medenák a stieborniak. Konečne som zase mohol nosiť hlavu vzpriamene a tešiť sa z úcty a vážnosti
ostatných." Dabasir sa opäť pustil do jedla. „Kauskor, ty had," volal hlasno, aby ho počuli v kuchyni, Jedlo
je studené. Prines mi čerstvé z roštu. A tiež veľký kus pre Arkáda, syna môjho dobrého priateľa. Je hladný
a naje sa so mnou." To je príbeh Dabasira, obchodníka s ťavami v starom Babylone. Našiel istotu a slobodu
vo svojej duši vtedy, keď si uvedomil veľkú pravdu, ktorú poznali a riadili sa ňou ľudia v dávnej minulosti.
Mnohých doviedla k úspechu a bude naďalej platiť pre tých, ktorí sú dostatočne múdri a porozumejú jej
magickej sile. Platí i pre čitateľov týchto riadkov.

KTO ZAČAL, POL DIELA VYKONAL

Z babylonských hlinených tabuliek

NOTTINGHAMSKÁ UNIVERZITA Profesorovi Franklinovi Caldwellovi Britská vedecká

výprava Hillah. Mezopotámia

Drahý profesor!
Päť hlinených tabuliek z Vašej poslednej vykopávky z babylonských trosiek priplávalo rovnakou loďou ako
Váš list. Bol som nadšený a strávil som veľa hodín ich lúštením a prekladom do nášho jazyka. Mal som
Vám odpovedať skôr. ale bol som veľmi zvedavý, a tak som neustále prepisoval starobylý text.
Tabuľky došli nepoškodené, takže veľmi ďakujem za dobré zabalenie a starostlivé zaistenie.
Budete tými príbehmi prekvapený rovnako, ako sme boli my. Čakali sme niečo z nejasnej vzdialenej
minulosti, romantiku a dobrodružstvo. Niečo na spôsob „Arabských nocí ", iste viete, čo mám na mysli.
Keď sme sa dočítali o problémoch nejakého Dabasira, o jeho dlhoch a splátkach, uvedomili sme si, že svet
sa za päťtisíc rokov zase tak veľmi nezmenil, i keď je to neuveriteľné.
Tieto staré záznamy na mňa veľmi zapôsobili. Ako vysokoškolský učiteľ musím svoj predmet ovládať. A
naraz sa objaví kapitola z ruín starého Babylonu a ukáže mi cestu, o ktorej som dosiaľ nepočul. Učí nás,
ako splácať dlhy a usporiť zlatky, aby štrngali v peňaženke. Je to výborná myšlienka. Bude zaujímavé
dokázať, či dnes platí rovnako ako v Babylone. Chceme to s manželkou vyskúšať. Priznávam, že sa nám to
akurát hodí.
Prajem Vám veľa úspechov pri Vašich objavoch a teším sa na dálšiu spoluprácu.
S pozdravom Alfréd H. Shrewsbury

Prvá tabuľka
Druhá tabuľka

Ja, Dabasir, som sa nedávno vrátil z otroctva v Sýrii s pevným predsavzatím zaplatiť všetky dlhy a stať sa
váženým občanom v svojom rodnom meste Babylone. Teraz, keď nastal spln mesiaca, som sa rozhodol, že
vyryjem do tejto tabuľky záznam o tom, čo všetko musím urobiť, aby som splnil sľub a nestrácal čas.
Podľa múdrej rady svojho priateľa, bankára Mathona, som vypracoval presný plán, ktorý ma nielen zbaví
dlhov, ale pomôže mi získať majetok a novú dôveru v seba.
Plán má tri body a ich splnenie je mojím najväčším prianím.
Prvý bod mi ukladá zaistiť si úspešný vývoj v budúcnosti tým, že odložím pre seba desatinu zárobku ako
základ svojich financií. Mathon má pravdu, keď tvrdí: „Človek, ktorý má toľko zlata a striebra, že ich
nemusí utrácať za obživu a šatstvo, je múdry, oddaný rodine i kráľovi. Človek, ktorý nemá nič, je
bremenom pre rodinu i kráľa, jeho srdce je tvrdé a nemilosrdné. Preto človek, ktorý chce niečo dosiahnuť,
musí mať vo vrecku mince, ktoré budú štrngať. Jeho srdce sa bude radovať, pretože pocíti lásku a
vďačnosť rodiny a spokojnosť kráľa."
Druhý bod plánu mi prikazuje, aby som živil a šatil svoju ženu, ktorá sa ku mne láskavo vráti z otcovského
domu. Mathon povedal, že kto sa dobre stará o vernú manželku, získa sebadôveru a uznanie druhých. To
mu dodá silu na plnenie všetkých úloh.
 Preto by sa sedem desatín toho, co zarobím, malo použiť na chod domácnosti, šatstvo a jedlo a taktiež na
malé vedľajšie výdavky, aby náš život nebol príliš všedný a jednotvárny. Budeme sa tešiť, že útraty
neprevýšia sedem desatín zárobku, aby som splnil svoje predsavzatie. Celé tajomstvo úspechu je v tom, že
budeme žiť z vymedzenej čiastky a neminieme viac.
Tretí bod plánu mi určuje, ako splácať dlhy.
Vždy, keď nastane spln mesiaca, rozdelím presne a spravodlivo dve desatiny svojho zárobku medzi tých,
ktorí mi dôverovali a požičali peniaze. Tak budú v danom čase všetky dlhy splatené.
Tu sú vyryté mená všetkých mojich veriteľov a dlžné čiastky:
Fahru, tkáč dva strieborniaky, šesť medených
Sinjar, čalúnnik jeden strieborniak
Ahmar, priateľ tri strieborniaky, jeden medený
Zankar, priateľ štyri strieborniaky, sedem medených
Askamir, priateľ jeden strieborniak, tri medené
Harinsir, šperkár šesť strieborniakov, dva medené
Diarbeker, otcov priateľ štyri strieborniaky, jeden medený
Alkahad, majiteľ domu štrnásť strieborniakov
Mathon, bankár deväť strieborniakov
Birejik, statkár štrnásť strieborniakov, sedem medených
Ďalej bol text nezreteľný a nedal sa rozlúštiť.

Tretia tabuľka ___________________________________

Všetkým svojim veriteľom dlhujem celkom stodevätnásť strieborniakov a stoštyridsaťjeden medených.

Keď som v minulosti počítal dlhy, nevidel som žiadnu možnosť, ako ich splatiť. Vo svojej pochabosti som
dovolil, aby sa žena vrátila k rodičom, a ja som opustil rodné mesto, aby som hľadal príležitosť, ako rýchlo
zbohatnúť. Postihlo ma však nešťastie a bol som predaný do potupného otroctva.
Teraz, keď mi Mathon ukázal cestu na splatenie dlhov v malých čiastkach, uvedomujem si, aký som bol
ľahkomyseľný, keď som utiekol z domu a od manželky len preto, že som neuvážene utrácal.
Navštívil som všetkých, ktorým som dlhoval, a vysvetlil im, že mám len svoj zárobok a z toho mienim
brať dve desatiny. Toľko môžem pravidelne splácať, viac nie. Keď budú trpezliví, po čase bude všetko
splatené.
Ahmar, o ktorom som si myslel, že je môj najlepší priateľ, mi drsne vynadal a ja som zahanbene odišiel.
Statkár Bijerik žiadal, aby som mu zaplatil ako prvému, pretože sa mu zle darilo a nutne potrebuje peniaze.
Alkahad, majiteľ domu, s mojím plánom nesúhlasil a vyhrážal sa mi, že bude robiť nepríjemnosti, keď
nezaplatím naraz.
Všetci ostatní s mojím návrhom súhlasili. Som preto ešte pevnejšie rozhodnutý dodržať svoj úmysel. Je
ľahšie splácať dlh pomaly, než ho stále obchádzať. Nemôžem uspokojiť tých, ktorí peniaze potrebujú alebo
si kladú podmienky, ale postupne budem splácať všetkým.

Štvrtá tabuľka

Opäť je spln. Tvrdo som pracoval, ale v dobrej nálade. Žena ma v zámere zaplatiť dlhy plne podporila.
Výhodne som kúpil krásne zdravé ťavy z mesta Nabybury a zarobil som deväťdesiat strieborniakov. Potom
som postupoval podľa plánu. Jednu desatinu pre seba, sedem desatín na živobytie, dve desatiny som
rozdelil rovnomerne medzi tých, ktorým som dlhoval.
Ahmara som nestretol, takže som dal dlh jeho žene. Birejik bol taký rád, že by ma bol vyobjímal. Starý
Alkahad bol nevľúdny a povedal, že musím platiť rýchlejšie. Odpovedal som, že keby som nemusel jesť,
platil by som rýchlejšie. Ostatní mi poďakovali a chválili moju snahu.
Na konci každého mesiaca sa mi dlh zmenšoval skoro o štyri strieborniaky a zhruba dva som mohol
odložiť pre seba. Cítil som sa tak dobre, ako už dávno nie.
Opäť tu bol koniec mesiaca. Tentokrát som nemal úspech.
Zohnal som málo tiav a zarobil som jedenásť strieborniakov. Napriek tomu sme so ženou vydržali, nekúpili
sme si nič na seba a jedli samú zeleninu. Desatinu som odložil, žili sme zo siedmich desatín. Bol som
prekvapený, ked1 mi Ahmar schválil takú malú splátku a takisto aj Bijerik. Alkahad zúril, ale keď som mu
navrhol, že mi ju môže vrátiť, zarazil sa. Ostatní boli rovnako ako predtým celkom spokojní. Na konci
ďalšieho mesiaca som sa zaradoval. Pri kúpe pekného ťavieho stáda som zarobil štyridsaťdva strie-
borniakov. Konečne sme si s manželkou mohli kúpiť sandále a šaty. Na večeru sme mali mäso. Viac než
osem strieborniakov som vyplatil veriteľom a tentoraz ani Alkahad neprotestoval.
Na tom pláne je najlepšie to, že zbavuje dlhov a pritom ponecháva človeku nejaký majetok.
Ubehli tri splny od chvíle, čo som ryl do hlinenej tabuľky. Vždy som dal desatinu sebe, sedem desatín pre
domácnosť, dve desatiny na dlhy.
Mám ušetrených dvadsaťjeden strieborniakov a to mi dodáva patričné sebavedomie. Manželka udržiava
dom v poriadku a pomaly ho zariaďuje. Sme spolu veľmi šťastní.
Plán je nesmieme cenný. Dokázal urobiť z otroka váženého muža.

Piata tabuľka

Opäť prešli mesiace a ja som si uvedomil, že som dlho nič nevy ryl do tabuľky. Dnes však urobím
významný zápis. Je to deň, keď som zaplatil všetky dlhy. Oslávime to so ženou veľkou hostinou. Dodržali
sme dohodu a dosiahli sme všetko, čo sme si predsavzali.
Veľa som zažil od tej poslednej splátky a budem si to pamätať. Ahmar ma prosil o prepáčenie za svoje
ostré slová. Povedal som, že bol jediný, o ktorého priateľstvo som stál.
Starý Alkahad sa nakoniec ukázal ako celkom dobrý človek. Povedal mi: „Kedysi si bol ako hlina, ktorú
môže každý stlačiť, ako chce. Teraz si ako kus bronzu. Keď budeš potrebovať striebro alebo zlato, pokojne
sa na mňa obráť."
Nebol jediný, kto ma vysoko hodnotil. I mnohí ďalší so mnou hovoria celkom inak. Žena sa na mňa
pozerá takým zvláštnym pohľadom, že mi veľmi stúpa sebavedomie.
Uspel som vďaka premyslenému plánu. Mohol som splácať dlhy a mať pritom mince vo vrecku. Vrelo ho
všetkým odporúčam. Keď sa mohol zo zadĺženého otroka stať majiteľ zlata, môže predsa každý získať
nezávislosť. Budem sa svojho plánu držať ďalej a budem zámožný a uznávaný človek.

NOTTINGHAMSKÁ UNIVERZITA Profesorovi Franklinovi Caldwellovi Britská vedecká

expedícia Hillah, Mezopotámia
Drahý profesor!
Keď sa náhodou pri ďalších vykopávkach stretnete s duchom obchodníka s ťavami menom Dabasir,
preukážte mi láskavosť. Povedzte mu, že jeho prastaré hlinené tabuľky pomohli dvom vysokoškolským
učiteľom v Anglicku.
Snáď si spomínate na list, ktorý som Vám poslal asi pred rokom. Uviedol som, že mám s manželkou v
úmysle overiť si jeho plán, aby sme sa zbavili dlhov a získali životné istoty. Asi ste vtedy tušili, že sme na
tom zle, i keď sme sa snažili pred známymi túto skutočnosť tajiť. Roky sme žili v strachu, že vyjdú najavo
naše dlhy. Boli sme z toho úplne chorí. Báli sme sa okamihu, keď obchodníci urobia škandál a my budeme
musieť odísť zo školy. Platili sme každý šiling, ktorý sme mohli ušetriť. Z nášho príjmu sa potom sotva
pokryli nutné výdavky. Boli sme nútení nakupovať za vyššie ceny, pretože len tak boli obchodníci ochotní
dať nám na dlh. Dostali sme sa do začarovaného kruhu a všetko bolo stále horšie. Nemohli sme sa
odsťahovať do lacnejšieho bytu, pretože sme majiteľovi dlhovali nájomné. Vyzeralo to, že z našej ťažkej
situácie niet úniku. Potom sa objavil Váš známy obchodník s ťavami z Babylonu s plánom, ktorý sme
potrebovali. Povzbudil nás a vyzval nás, aby sme ho nasledovali. Spísali sme zoznam dlhov a ja som obišiel
všetkých, ktorým sme dlhovali, a ukázal im ho. Každému som vysvetlil, v akej sme situácii a že jednoducho
nemôžeme dlhy zaplatiť naraz. Ostatne, mohli to na mojich Číslach ľahko zistiť. Navrhol som spôsob, ako
zaplatiť. Budem odkladať dvadsať percent zárobku a rozdelím ich každému veriteľovi. Tak som schopný
všetky dlhy uhradiť za viac než dva roky. Medzitým budeme u každého nakupovať a platiť za hotové.
Ukázalo sa, že sú to slušní ľudia. Náš zeleninár, starý múdry obchodník, nás podporoval a hovorieval:
„ Keď zaplatíte, čo ste si nakúpili, a pridáte malú splátku, urobíte mi väčšiu radosť, než ste robili dosiaľ,
pretože ste nákupy neplatili tri roky. "
Nakoniec som získal súhlas všetkých veriteľov a dohodli sme sa, že nás nebudú upomínať, keď budeme
pravidelne splácať dvadsať percent z nášho zárobku. Potom sme si urobili rozpočet, aby sme vystačili so
sedemdesiatimi percentami platu. Boli sme rozhodnutí desať percent odkladať. Myšlienka na vlastný
kapitál bola veľmi lákavá.
Bolo to skutočné dobrodružstvo. Rátali sme, ako hospodáriť, aby nám stačilo sedemdesiat percent. Začali
sme pri nájme, ktorý sa nám podarilo znížiť. Potom sme sa vzdali obľúbených značiek čaju a s
prekvapením sme zistili, že i za menej peňazí môžeme mať kvalitný tovar.
Je to dlhé rozprávanie do listu, ale ukázalo sa, že to nie je také zložité. Hospodárili sme viac ako dobre.
Neviete si predstaviť, ako sme si oddýchli, keď sme nemali žiaden dlh.

„Práca je pre otrokov," odpovedal Hadan Gula.

Šaru Nada si uhryzol do pery a neodpovedal. Sedel ticho až do chvíle, keď sa pred nimi roztvorilo v diaľke
zelené údolie.
„Pozri sa dobre, uvidíš babylonské hradby a vežu chrámu. Možno zazrieš na vrchole večný oheň."
„Tak to je Babylon? Vždy som chcel vidieť najbohatšie mesto sveta, kde dedko začínal. Keby bol nažive,
neboli by sme tak dopadli."
„Prečo si praješ, aby žil dlhšie, než mu bolo súdené? Môžeš s otcom v jeho diele pokračovať."
„Ani jeden z nás nemá dar prilákať zlaté mince."
Šaru Nada neodpovedal, popohnal koňa a uháňal dole po svahu. Za nimi sa v oblakoch načervenalého
prachu tiahla karavána. Neskôr prišli na kráľovskú cestu a dali sa na juh cez zavlažované pozemky.
Šara Nadovu pozornosť zaujali traja muži, ktorí orali pole. Zdali samu povedomí. Je to zvláštne. Človek
tade neprejde štyridsať rokov a potom nájde rovnakých mužov pri rovnakej práci. Jeden viedol pluh, ostatní
sa plahočili vedľa a nezmyselne tlkli voly, aby neprestávali ťahať.
Ako ich pred štyridsiatimi rokmi obdivoval a ako im závidel. Rád by si s nimi vtedy vymenil miesto. A aký
je to dnes rozdiel. Hrdo sa zadíval na svoju karavánu, na vykŕmené ťavy a osly so vzácnym tovarom z
Damasku. A to bola len časť jeho majetku.
Ukázal na oráča a povedal: „Orú rovnako ako pred štyridsiatimi rokmi." ,,Prečo myslíš, že sú to tí istí?"
„Pretože som ich tu videl," odpovedal Šaru Nada. Pred očami sa mu mihali spomienky. Prečo nemôže
zabudnúť na minulosť a žiť len v prítomnosti? Potom uvidel usmievavú tvár Ä rada Gulu. Priepasť medzi
ním a cynickým mládencom zmizla. Ako by mal pomôcť chlapcovi, ktorý má rozmarné myšlienky a odpor
k práci? Zamestnanie mu ponúknuť teda nemôže. Dlhoval však za veľa jeho dedovi a pomoc vnukovi by
bola len slabou splátkou. Potom dostal nápad, vzápätí ho však odmietol. Musí vziať do úvahy miesto, kde
je, a povesť svojej rodiny. Jeho najbližším by to mohlo ublížiť. Šaru Nada však bol mužom rýchleho rozho -
dovania, takže námietky zavrhol a začal konať. „Zaujímalo by ťa, ako sme sa stali s tvojím dedom par -
tnermi a ako sme uspeli?" opýtal sa. „Povedz mi, ako ste sa dostali k bohatstvu, to mi stačí." Šaru Nada
jeho slová prepočul a pokračoval: „Hovoril som o tých oráčoch. Nebol som starší než ty, keď sa k nim
blížil zástup mužov, v ktorom som bol aj ja. Starý Megido, pripútaný vedľa mňa, sa začal posmievať tomu,
ako orú. ,Pozri na tých leňochov. Vôbec sa nenamáhajú, aby orali hlbšie a viedli voly poriadne v brázde.
Ako chcú mať dobrú úrodu, keď zle zorú pole?"
„Megido bol k tebe pripútaný?" opýtal sa prekvapene Hadan Gula.
„Áno, mali sme bronzové obojky na krku a spájala nás ťažká reťaz. Vedľa neho bol zlodej oviec Zabado.
Poznal som ho z Harrúnu. Na konci bol muž, ktorému sme hovorili Pirát, pretože nám svoje meno
nepovedal. Odhadli sme ho na námorníka, pretože mal na prsiach vytetované spletené hady."
„Boli ste spútaní ako otroci?" nedôverčivo sa pýtal Hadan Gula.
„Vari ti dedko nikdy nepovedal, že som bol kedysi otrokom?"
„Často síce o tebe hovoril, ale o tomto sa nikdy nezmienil." „Áno, bol to muž, ktorý dokázal zachovať
tajomstvo. A ty si muž, ktorému môžem veriť, že mám pravdu?" a Šaru Nada sa mu pozrel priamo do očí.
„Spoľahni sa, že budem mlčať, ale ver, že som ohromený.
Ako si sa dostal do otroctva?"
Šaru Nada pokrčil ramenami: ^Každému sa to môže stať. Mňa priviedli do nešťastia herne a pivo. Môj brat
zabil v hádke priateľa. Matka sa ho snažila vykúpiť, a keď nezohnala dosť striebra, predala ma do
otroctva."
„To je podlé a nespravodlivé," rozhorčil sa Hadan Gula. „Povedz mi, ako si sa oslobodil?"
„K tomu sa dostaneme, ale nie hneď. Nechaj ma pokračovať. Keď sme sa priblížili, oráči na nás zvedavo
civeli. Jeden si zložil roztrhaný klobúk, uklonil sa a posmešne volal: ,Vitajte v Babylone, hostia pána kráľa.
Čaká vás s otvorenou náručou. Pri hradbách už máte pripravené tehly a cibuľovú polievku.' Všetci sa
hlasno chechtali. Pirát stratil nervy a začal im hrubo nadávať.
,Ako to myslí, že nás čaká kráľ pri hradbách?' pýtal som sa.
,Budeme nosiť tehly: dokiaľ nebudeme mať úplne ohnutý chrbát. Ale tiež je možné, že nás skôr zmlátia.
Mňa však biť nebudú. Zabil by som ich.'
Potom prehovoril Megido: ,To nedáva zmysel. Prečo by mali otrokov ubíjať k smrti? Dobrých otrokov
vidia radi a správajú sa k nim slušne.'
,Komu sa chce drieť?' opýtal sa Zabado. ,Tí oráči sú šikovní. Robia len toľko, aby sa nepovedalo.'
,Leňošením sa nikam nedostaneš,' ozval sa Megido. ,Keď zorieš za deň hektár, je to dobré, to každý vie.
Ale keď len pol, tak je to leňošenie. Ja mám rád dobre urobenú prácu. A kadečo som dokázal. Mal som
hospodárstvo, kravy, dobrú úrodu...'
,No, a čo sa s tým všetkým stalo?' opýtal sa posmešne Zabado. ,To ja som pochopil, že je lepšie byť
šikovný a dosiahnuť všetko bez práce. Len ma počúvaj. Keď nás predajú na hradby, budú tí, ktorí neradi
pracujú, nosiť vodu alebo robiť niečo ľahšie. Dráči si naopak budú ničiť chrbty a ťahať tehly.' Zabado sa
smial ako blázon. Zažil som noc plnú strachu. Vôbec som nemohol spať. Prišuchtal som sa k strážnikovej
retazi, a keď všetci zaspali, prilákal som pozornosť strážcu Godosa. Bol to jeden z tých arabských lupičov,
ktorí si myslia, že keď vás okradnú, musia vám podrezať aj krk.
,Povedz mi, Godoso,' opýtal som sa, ,keď' sa dostaneme do Babylonu, predajú nás na hradby?' ,Prečo to
chceš vedieť?'
,Čo to nechápeš? Som mladý, chcem žiť, nechcem sa nadrieť alebo byť dobitý. Môžem sa nejako dostať k
dobrému pánovi?'
Zašepkal: ,Niečo ti poradím. Godoso nikdy nerobí ťažkosti dobrému chlapcovi. Najprv pôjdeme na trh. A
teraz dobre počúvaj. Keď prídu kupci, musíš povedať, že si pracovitý, že budeš rád robiť pre pána a aby ťa
kúpili. Keď ich nepresvedčíš, tak budeš na druhý deň nosiť tehly. To je veľmi ťažká práca.'
Keď odišiel, ľahol som si na teplý piesok, pozoroval hviezdy a premýšľal o práci. To, čo povedal Magido,
že práca je jeho najlepší priateľ, na mňa hlboko zapôsobilo a bol som zvedavý, či to bude platiť i o mne.
Určite by mi to pomohlo, aby som sa odtiaľ dostal. Keď sa Megido pre budil, pošepkal som mu, čo som
vedel od Godosa. Bola to naša jediná nádej, keď sme pochodovali k Babylonu. Len čo sme sa popoludní
priblížili k hradbám, videli sme mužov v zástupoch, ktorí ako červené mravce lezú hore a dolu. Keď sme
pochádzali bližšie, videli sme zreteľnejšie, ako tisíce mužov kopú priekopy, miešajú hlinu na tehly a nosia
vo veľkých košoch po schodoch ich murárom.
Dozorcovia kričali na otrokov a zbičovali každého, kto vystúpil z radu. Zúbožení chudáci sa tackali a
snažili sa dostať pod ťažké koše, ktoré nemohli niektorí ani zdvihnúť. Keď ich ani bič k tomu neprinútil,
boli odkopnutí a zvíjali sa v agónii. Potom ich odvliekli a všetkých mŕtvych otrokov nahádzali do
hromadných hrobov. Keď som videl ten príšerný obraz hrôzy, celý som sa roztriasol. To ma čakalo, keď
neuspejem na trhu s otrokmi.
Godoso mal pravdu. Odviedli nás pred hradby do mestského väzenia a ďalší deň sme pochodovali do
ohrady tržnice. Muži sa zhlukovali do húfov a len biče dozorcov ich udržovali v neustálom pohybe, aby si
ich kupci mohli dobre prezrieť. Ja a Megido sme sa snažili prihovoriť každému, kto nám to dovolil.
Predavač otrokov priviedol vojakov z kráľovskej gardy, ktorí spútali Piráta, pretože robil výtržnosti, a
kruto ho zbili. Bolo mi ho ľúto, keď ho vliekli preč.
 Megido predpokladal, že nás každú chvíľu môžu rozdeliť, a tak mi rýchlo zašepkal, keď kupci trochu
poodstúpili: ,Niekto prácu nenávidí a urobí si z nej nepriateľa. Ďaleko lepšie je mať ju ako priateľa. Maj ju
rád. Nech ti nikdy neprekáža, že je ťažká. Predstav si, že si môžeš postaviť dom. Predsa nie je dôležité, že
trámy sú ťažké a voda sa musí nosiť zďaleka. Sľúb mi, chlapče, že keď budeš mať dobrého pána, budeš
pracovať, ako najlepšie vieš. Keď to neocení, nič to. Pamätaj, že dobre odvedená práca má význam, robí
človeka lepším.' Potom prestal, pretože sa k nám blížil nejaký načesaný pán a kriticky si nás prezeral.
Megido sa ho spýtal na hospodárstvo, na dobytok a skoro ho presvedčil, že by mu mohol byť užitočný.
V to ráno bolo predaných niekoľko ďalších mužov. Na obed mi Godoso povedal, že obchodník s otrokmi
je znechutený a že už ďalšiu noc v Babylone nezostane. Zvyšok otrokov vraj odvedie ku kráľovskému
nákupcovi. Začínal som byť zúfalý, keď sa objavil zavalitý muž a vypytoval sa, či je medzi nami pekár.
Rýchlo som k nemu pristúpil a povedal: ,Prečo by si muž ako ty bral nejakého podradného pekára? Nebolo
by jednoduchšie vyučiť si ochotného mladíka, ako som ja? Len sa pozri. Som mladý, silný a rád pracujem.
Daj mi príležitosť a ja budem pracovať čo najviac a ako najlepšie viem, aby som ti zarobil veľa peňazí.'
Muža moja snaha prekvapila a začal vyjednávať s obchodníkom. Ten si ma do tejto chvíle vôbec
nevšimol, ale teraz zrazu vychvaľoval moje schopnosti, zdravie a poctivosť. Konečne sa dohodli. Mal som
nového pána a myslel som, že som najšťastnejší človek v Babylone. Môj nový domov sa mi veľmi páčil.
Nanaid, môj pán, ma naučil, ako drviť jačmeň, ako rozložiť oheň v peci a ako zomlieť múku na medové
koláče. Spal som v stodole, kde bolo uskladnené obilie. Stará slúžka ma dobre kŕmila, pretože som jej
pomáhal nosiť ťažké veci. Mal som príležitosť, po ktorej som tak túžil. Byť prospešný svojmu pánovi a
dúfať, že si vyslúžim cestu k slobode.
Spýtal som sa, ako sa zamiesi a pečie chlieb. Ochotne mi všetko predviedol. Keď som to vedel, poprosil
som ho, aby ma naučil, ako sa robia medové koláče. Čoskoro som ovládal všetky pekárske práce a môj pán
bol rád, pretože mohol odpočívať. Ale Svasti krútila nespokojne hlavou: leňošenie ešte nikomu nič dobrého
neprinieslo.'
Pomýšľal som na to, že je čas, aby som si niečo zarobil a niekedy v budúcnosti si kúpil slobodu. Myslel
som si, že keď skončím pečenie na obed , mohol by mi pán dovoliť nájsť si nejakú prácu na popoludnie,
aby som sa s ním rozdelil o zárobok. Potom mi napadlo, že by som mohol urobiť viac medových koláčov a
predávať ich v meste.
Povedal som svoj plán Nanaidovi a ten bol veľmi nadšený. ,Urobíme to tak,' povedal, ,keď predáš dva
koláče za jeden peniaz, bude polovica moja, pretože hradím náklady na múku, med a drevo na pečenie.
Zvyšok rozdelím na polovicu.'
Mal som radosť z jeho veľkorysej ponuky, že si môžem štvrtinu nechať. Dlho do noci som vyrábal
podnos, na ktorý som chcel koláče ukladať. Nanaid mi daroval obnosené šaty, aby som dobre vyzeral.
Svasti mi ich pomohla upraviť. Na druhý deň som napiekol množstvo medových koláčov. Boli celé zlatasté
a na podnose vyzerali veľmi lákavo. Nosil som ich po ulici a hlasno ich ponúkal. Spočiatku sa zdalo, že o
nich nikto nestojí, ale v neskorom popoludní už ľudia začínali mať hlad a koláče išli na odbyt, až sa podnos
celkom vyprázdnil.
Nanaid bol spokojný a radostne mi yplatil môj podiel. Bol som celý šťastný, že mám niekoľko mincí.
Megido mal pravdu, keď hovoril, že pán ocení dobrú prácu. Túto noc som bol taký rozrušený, že som
nemohol zaspať. Snažil som sa vypočítať, koľko rokov bude trvať, kým si budem môcť vykúpiť slobodu.
Na štvrtý deň som už mal pravidelných zákazníkov. Jeden z nich bol tvoj dedo Arad Gula. Predával
koberce. Vozil ich na oslovi a čierny otrok ich pridržiaval. Vždy kúpil dva koláče sebe a dva pre otrokov.
Kým ich zjedli, rozprávali sme sa.
Tvoj dedo mi vtedy povedal niečo, čo si budem navždy pamätať :
,Tie koláče mi chutia. Ale viac sa mi páči spôsob, ako ich predávaš. Je dobrý a určite budeš mať úspech.'
Vieš si predstaviť, čo tieto slová znamenali pre mladého, osamoteného otroka, ktorý hľadal cestu z
poníženia? Prešiel mesiac a ja som stále pridával mince do peňaženky. Začínala sa plniť, cítil som ju pod
opaskom. Práca sa stala mojím najlepším priateľom. Presne ako povedal Megido. Bol som šťastný, ale
Svasti bola znepokojená, že pán trávi veľa času v herniach.
Raz som stretol na ulici Megida. Viedol na trh tri osly naložené zeleninou.,Vedie sami celkom dobre,'
hovoril. ,Pán si váži dobre vykonanú prácu a povýšil ma na kočiša. Vidíš, že mi verí tak, že ma poslal
samotného na trh, a tiež rozhodol, že m dopraví moju rodinu. Práca mi pomohla dostať sa z veľkých
problémov. Raz mi pomôže vykúpiť sa z otroctva a mať vlastné hospodárstvo.'
Čas utekal a Nanaid stále netrpezlivejšie čakal, kedy sa vrátim z predávania medových koláčov.
Nedočkavo počítal a delil mince. Nabádal ma, aby som objavil ďalšie možnosti predaja.
Často som zašiel až za mesto, kde otroci stavali hradby. Ťažko som znášal pohľad na ľudské utrpenie, ale
našiel som tam niekoľko dobrých zákazníkov. Raz som zbadal Zabada, ako čaká v rade s košom, aby mu
ho naplnili tehlami. Bol vychudnutý, celý ohnutý a chrbát mal samú ranu od biča. Ľutoval som ho a podal
mu koláč. Rýchlo si ho strčil do úst ako hladné zviera. Všimol som si jeho pohľad a utekal som rýchlo preč,
aby mi nezobral celý podnos.
,Prečo sa tak drieš?' opýtal sa ma Arad Gula jedného dňa. Dal mi rovnakú otázku ako ty, pamätáš? Povedal
som mu, čo mi Megido povedal o práci. Hrdo som mu ukázal plnú peňaženku a povedal som mu, že šetrím,
aby som si vykúpil slobodu. Pýtal sa, čo budem robiť potom. Odpovedal som, že sa chcem stať
obchodníkom. Potom povedal niečo, čo som netušil: ,Vieš, bol som tiež otrokom, ale teraz som pánovým
partnerom.'"
„Prestaň," nahneval sa Hadan Gula. „Nebudem počúvať výmysly, že dedo bol otrok." Oči mu od hnevu
horeli.
Saru Nada však zostal pokojný: „Vážim si ho, pretože sa dokázal vymaniť z poníženia a skoro sa stal
jedným z najváženejších ľudí v Damasku. Je vnuk z toho istého cesta? Dokáže sa pozrieť na skutočnosť
priamo alebo dáva prednosť životu vo falošných ilúziách?"
Hadan Gula sa vztýčil v sedle. Rozochveným hlasom odpovedal: „Deda mali všetci radi. Jeho dobré
skutky sú nekonečné. Keď nastal hladomor, nakúpil obilie z Egypta a poslal karavány, aby ho dopravili do
Damasku. Rozdelili ho ľuďom, aby nezomreli od hladu. A ty tvrdíš, že bol len opovrhovaným otrokom v
Babylone?" „Keby bol v Babylone zostal, potom by bol opovrhovaným otrokom, ale on sa vlastnou
usilovnosťou a námahou stal váženým mužom v Damasku. Bohovia mu vynahradili nešťastie a dodali mu
veľkú dôstojnosť," odpovedal Šaru Nada a vážne pokračoval. „Keď mi povedal, že je otrokom, že vrúcne
túžil po slobode, ale teraz, keď má dosť peňazí na vykúpenie, že váha, pretože už toľko nezarába a bojí sa
opustiť istotu u pána, rozhodne som s ním nesúhlasil. .Nedrž sa pána. Skús byť znovu slobodným
človekom. Rozhodni sa, čo chceš v živote dokázať, a práca ti k tomu pomôže. 'Keď odchádzal, povedal, že
je rád, že som mu otvoril oči.
Raz som na obchôdzke zazrel zhluk ľudí a spýtal som sa, čo sa stalo. Jeden okoloidúci mi odpovedal: ,Vari
si nepočul? Jeden otrok na úteku zabil kráľovského strážcu a bude potrestaný. Je tu dokonca i kráľ.'
Okolo stĺpu, kde mal byť trest vykonaný, sa tlačilo veľa divákov. Neodvážil som sa ísť bližšie, aby som
uchránil koláče, "vyšplhal som sa teda na rozostavaný múr, aby som videl ponad hlavy ľudí. Mal som
šťastie a videl som samotného kráľa Nábuchodonzora, ktorý prišiel na zlatom voze. Nikdy som sa takejto
udalosti nezúčastnil, nikdy som nevidel toľko nádhery okolo seba.
Nevidel som miesto, kde otroka bili, ale počul som jeho krik a kvílenie.
Prekvapilo ma, že vznešený kráľ sa pozerá na také utrpenie. Videl som, ako sa smeje a žartuje so svojimi
spoločníkmi. Pochopil som, že je krutý a prečo musia otroci stavať hradby za takých neznesiteľných
podmienok. Keď otrok zomrel, jeho telo vytiahli na stĺp a pevne priviazali, aby ho všetci videli. Keď sa dav
postupne vytrácal, podišiel som bližšie a zazrel som vytetovaných hadov. Bol to
Pirát.
Na druhý deň som stretol Arada Gulu. Zdal sa ako vymenený a nadšene ma pozdravil. ,Otrok, ktorého si
poznal, je teraz slobodný. Tvoje slová boli priam zázračné. Viac som predal a viac zarobil. Moja žena je
šťastná. Je pánovou neterou, a tak by chcela, aby sme sa odsťahovali niekam do cudzieho mesta, kde by
nikto nevedel, že som bol otrokom. Zlej povesti tak budú uchránené aj naše deti. Práca sa stala mojím
najlepším priateľom. Získal som sebavedomie a v obchode sa mi darí. Rád by som ti nejako odplatil, že si
mi dodal odvahu.'
Raz večer za mnou prišla Svasti celá rozčúlená: ,Pán má problémy. Bojím sa oňho. Pred niekoľkými
mesiacmi prišiel v herni o veľa peňazí. Neplatí ani za obilie a za med. Neplatí ani úžemíkovi. Všetci sú
roztrpčení a vyhrážajú sa mu.'
,Prečo sa máme oňho báť? Nie sme predsa žiadne opatrovateľky,' odpovedal som neuvážene.
,Ľahkomyseľná mlaď ničomu nerozumie. Úžerníkovi dal do zálohy dom. Podľa zákona má naň nárok a
môže ho predať. Neviem, čo robiť. Taký dobrý pán. Prečo práve on má také starosti?'
Svastine obavy boli namieste. Ráno, keď som piekol, prišiel území k s mužom, ktorému hovoril Sassi. Ten
si ma prezrel a povedal, že vyhovujem. Úžemík ani nečakal na pánov návrat a rozkázal S rvasti, aby
odkázala, že si ma odviedol. Tak som musel v jediných šatách a s drobnými mincami za opaskom odísť od
rozrobenej práce. Mal som po nádejach. Herne a pivo mi spôsobili ďalšiu pohromu. Sassi bol mrzutý a
neotesaný muž. Keď ma viedol cez mesto, povedal som, čo som robil u Nanaida, a vyslovil som
domnienku, že budem dobre slúžiť aj jemu. ,Nemám rád takúto prácu a majster tiež nie. Kráľ mu naria dil,
aby postavil časť veľkého kanála. Poslal ma zohnať otrokov, aby práca išla rýchlo dopredu. Phe, ako sa
také náročné dielo môže robiť rýchlo?'
Predstav si púšť bez jediného stromu, len nejaké nízke krovie. Slnko pálilo tak, že voda v sudoch bola
horúca a sotva sa dala piť. Predstav si zástupy mužov, ako schádzajú do hlbokej jamy. Tam naplnili koše
hlinou a vynášali ich hore po prašných cestičkách od rána do noci. jedlo nám podávali v otvorených
žľaboch, takže sme boli ako prasatá. Nemali sme stany ani postele. Zahrabal som peňaženku na tajnom
mieste, ale pochyboval som, že ju ešte budem potrebovať.
Začal som pracovať s chuťou, ale ako čas ubiehal, cítil som, že mr., sily opúšťajú. Dostal som horúčku a
stratil chuť do jedla. Lotva som sa dotkol baraniny a zeleniny. V noci som sa zmietal slabosťou a
zármutkom.
Vo svojom nešťastí som premýšľal, či predsa len nebol lepší Zabadov plán leňošiť a nestrhať si chrbát
prácou. Potom som si spomenul, ako som ho videl naposledy, a bolo mi jasné, že to nie je dobrý nápad.
Spomenul som si na Piráta a jeho vzdorovitú povahu. Uvažoval som, či by bolo lepšie bojovať a zabíjať.
Spomienka na jeho zakrvácané telo ma však presvedčila, že to nebolo k ničomu.
Potom som si vybavil, ako som videl naposledy Megida. Ruky mal zničené od práce, ale vyzeral spokojne.
Jeho životné zásady boli najlepšie.
Ja som predsa chcel pracovať ako Megido. Prečo mi teda drina nepriniesla úspech a šťastie? Priniesla
Megidovi šťastie práca alebo to bolo dielo bohov? Mal som snáď celý život drieť a nezískať slobodu, po
ktorej túžim? Bol som tvrdo poznačený.
O niekoľko dní sa mi zdalo, že som na konci síl, na svoje otázky som nenachádzal odpoveď a vtedy si ma
nechal predvolať Sassi. Prišiel posol od majstra, aby som sa vrátil do Babylonu. Zabalil som sa do handry,
ktorej sa dávnejšie hovorilo šaty, vyhrabal som svoju vzácnu peňaženku a odchádzal.
Cestou som myslel neustále na slová piesne z Harrúnu, môjho rodiska: „Keď človeka ženie v búrke
víchrica, nepozná cieľ ani smer."
Bol mi určený ďalší trest, o ktorom som nevedel? Očakávajú ma nové trápenia?
Vchádzal som do majstrovho dvora a nedokážeš si predstaviť, aký som bol prekvapený, keď som uvidel, že
na mňa čaká Arad Gula. Pomohol mi zo sedla a objal ma ako dávno strateného brata. Keď sme odchádzali,
išiel som za nim ako otrok za pánom, ale on to nedovolil. Vzal ma okolo ramien a povedal:,Všade som ťa
hľadal. Keď už som prestával dúfať, stretol som Svasti a tá mi povedala o úžemíkovi. Ten ma doviedol k
tvojmu vznešenému pánovi. Len ťažko som sa s ním dohovoril. Nechal si vyplatiť veľkú sumu, ale ty za to
stojíš. Tvoja filozofia a obchod mi pomohli k veľkému úspechu.'
,To je Megidova filozofia, nie moja,' prerušil som ho.
,Megidova i tvoja. Ďakujem vám a teraz pôjdeme do Damasku. A ja potrebujem partnera. Tak sa pozeraj!
O chvíľu bude z teba slobodný muž.' Keď dohovoril, vytiahol zo šiat hlinenú tabuľku, kde som bol
zapísaný ako otrok. Zdvihol ju nad hlavu a hodil o kameň tak, že sa rozbila na tisíc kúskov. Na tie potom
stúpal tak, že zostal len prach.
Oči sa mi naplnili slzami. Uvedomil som si, že som najšťastnejším človekom v Babylone.
Vidíš, že v tej najväčšej biede bola práca najlepším priateľom. To, že som chcel pracovať, ma zachránilo
pred predajom na stavbu hradieb. A zapôsobilo to na tvojho deda tak, že si ma vybral za partnera."
Hadan Gula sa spýtal: „Kľúčom k bohatstvu môjho deda bola teda práca?"
„Ano, keď sme sa poznali, bol to jeho jediný kľúč. Dedo mal z práce radosť a bohovia ho za všetko úsilie
veľkoryso odmenili."
 „Začínam to chápať," prevravel Hadan Gula zamyslene. „Práca ho doviedla k úspechom, ktoré obdivovali
jeho priatelia, zaručila mu úctu celého Damasku. Práca mu priniesla všetky veci, ktoré uznávam. A ja som
si myslel, že je len pre otrokov."
„Život má veľa radostí a každá má v ňom svoje miesto," povedal Šaru Nada. „Som rád, že práca nie je len
pre otrokov. Prišiel by som o najväčšiu životnú radosť. Dokážem sa síce potešiť mnohým veciam, ale z
ničoho nemám takú radosť ako z práce."
Šaru Nada a Hadan Gula prechádzali v tieni vysokých hradieb k masívnej bronzovej babylonskej bráne a
potom ďalej cez ulice mesta.
„Vždy som si prial byť ako dedo," priznal sa Hadan Gula. „Nikdy predtým som si neuvedomil, aký vlastne
bol. Tvoje rozprávanie mi ho priblížilo. Teraz; keď som ho pochopil, obdivujem ho ešte viac a chcem byť
ako on. Obávam sa, že ti nebudem môcť splatiť, čo si mi povedal o kľúči k úspe chu. Oddnes ho však
začnem používať. Budem skromný ako dedo, keď začínal. Vlastne mi to vyhovuje oveľa viac než šperky a
drahé šaty."
Hadan Gula dohovoril a začal si dávať dolu náušnice a prstene. Potom popohnal koňa, svižne sa zaradil a
s hlbokou pokorou šiel za vodcom karavány.

Historický prehľad

Na stránkach histórie sa neobjavilo žiadne také kúzelné a legendami opradené mesto ako Babylon. Už
samotné jeho meno vyvoláva predstavu bohatstva a nádhery. Poklady zlata a drahých kameňov tam boli
skutočne nesmierne. Každý si istotne predstavuje, že také mesto musí ležať uprostred úrodnej kvitnúcej
krajiny. Skutočnosť však bola iná. Babylon sa rozkladal pri rieke Eufrat na vyprahnutej rovine, kadiaľ
neviedla ani žiadna významná obchodná križovatka. Nedostatok dažďov spôsobil, že pôda bola neúrodná.
Nebol tam ani žiadny kameň potrebný na stavby.
Babylon je vynikajúcim príkladom ľudskej schopnosti dosiahnuť neuveriteľné výsledky využitím
možností, ktoré boli k dispozícii. Všetko, čo prispelo k rozvoju mesta, bolo dielom jeho obyvateľov.
Babylon mal len dva prírodné zdroje pôdu a vodu v rieke. Vybudovanie zavodňovacieho systému bolo
jedným z najväčších technických objavov. Z rieky viedli ohromné kanály a od nich úzke žľaby, ktorými
bola zem doslova popretkávaná. Z kanálov otroci čerpali vodu do žľabov, pôda sa zavlažila a prebudila k
životu. Závlahové hospodárstvo prinieslo takú úrodu, akú svet ešte nevidel.
Babylon mal našťastie počas svojej dlhej existencie veľa rozumných kráľov, ktorí nemámili čas bitkami a
lúpežnými nájazdmi, ale skôr budovali a zveľaďovali mesto. Bojovali síce v mnohých vojnách, ale boli
väčšinou obranné, pretože susedné národy neustále usilovali o dobytie pokladov bohatého Babylonu. Veľkí
babylonskí vladári sú zapísaní v histórii ako múdri, odvážni a spravodliví. Mesto nemalo panovníkov, ktorí
by chceli ovládnuť svet alebo podmaniť si okolité národy a zotročiť ich.
Babylon už neexistuje. Ľudia, ktorí ho budovali a udržiavali, odišli do ríše tieňov a z mesta sú ruiny.
Mesto ležalo v Ázii asi deväťsto kilometrov od Suezského prieplavy smerom na východ nad Perzským
zálivom zhruba na tridsiatich stupňoch severnej šírk\. v rovnakej polohe ako Yuma v Arizone. Podnebie
bolo ho.úce a suché.
Dnešné údolie Euŕratu, z minulosti znáii e ako kvitnúci kraj, je vetrom vysušená a vyprahnutá púšť.
Skromné traviny a riedke krovie neustále bojujú o existenciu s naviatym pieskom. Zmizli úrodné polia i
kvitnúce mestó, v ktorých sa striedali početné karavány s prepychovým tovarom. Jedinými obyvateľmi sú
kočovní Arabi, opatrujúci svoje nepatrné sídla. Táto situácia nastala približne v čase rodiaceho sa
kresťanstva.
V údolí bolo plno kopcov, ktoré sa ničím zvláštnym nevyznačovali. Po čase však kúsky džbánov a tehál
vyplavované občasnými dažďami predsa len, p n lákali pozornosť archeológov. Európske i americké múzeá
vyslali tímy, aby zistili, čo sa vlastne v pahorkoch nachádza.
Krompáče a lopaty ukázali, že pahorkv sú v podstate náveje tisícročí nad starovekými mestami. Mohli byť
považované za hrobky týchto stavieb.
Aj Babylon bol zaviaty púštnym pieskom skoro dvadsať storočí. Bol vystavaný z tehál, tie sa však v
priebehu rokov rozpadli a premenili sa na hlinu. V hromadách navŕšenej zeminy nikto netušil existenciu
bohatého mesta až do času, keď boli odstránené nánosy z jeho povrchu a odkryli sa tak trosky vznešených
chrámov a palácov.
Mnohí vedci považujú Babylon a okolité mestá za kolísku našej civilizácie. Niektorí dokonca tvrdia, že táto
civilizácia vznikla už pred ôsmimi tisíckami rokov. Je tu jedna zaujímavá skutočnosť a to určenie
letopočtu.
V babylonských ruinách sa našiel popis zatmenia slnka. Moderní astrológovia podľa zatmenia slnka v
Babylone vypočítali časové rozmedzie a vykonali prepočet medzi naším a ich kalendárom. Tak sa mohlo
dokázať, že pred ôsmimi tisíckami rokov žili v opevnenom meste Sumeri.
Koľko storočí život v meste trval, možno zistiť len odhadom. Obyvatelia však sotva boli len barbarmi
žijúcimi za ochrannými hradbami. Boli to múdri a vzdelaní ľudia. Podľa najstarších historických prameňov
vieme, že to boli prví inžinieri, matematici, finančníci a ako prví začali používať písmo.
Pripomenuli sme už závlahové hospodárstvo, ktoré zmenilo pusté údolia na kvitnúcu krajinu. Zvyšky
kanálov boli odkryté, i keď ich zavial piesok. Niektoré z nich boli také rozmerné, že po vyčistení by nimi
mohlo prejsť dvanásť zapriahnutých koni. Svojou veľkosťou sa teda môžu vyrovnať najväčším kanálom v
Colorade a Utahu.
Okrem zavlažovaných polí vypracovali babylonskí inžinieri ďalší projekt podobného rozsahu. Podľa
odborne zhotoveného zavodňovacieho systému zúrodnili ohromné plochy pôdy v sútoku riek Eufrat a
Tigris. Grécky cestovateľ a historik Herodotos navštívil Babylon v čase jeho najväčšieho rozkvetu a bol
jediný, kto ho popísal z pohľadu nezaujatého vedca. Jeho zápisky nám umožnili poznať geografickú
podobu mesta a niektoré zvyky jeho obyvateľov. Zmieňuje sa o pozoruhodnej úrodnosti pôdy a o bohatej
úrode pšenice a jačmeňa.
Sláva Babylonu pohasla, ale jeho múdrosť sa nám zachovala. Je našou povinnosťou tieto doklady uchovať.
Vo vtedajšej dobe obyvatelia mesta nepoznali papier. Vyrývali teda starostlivo zápisy do hlinených
tabuliek, ktoré sa potom vypaľovali v peci, aby sa spevnili. Hlinené tabuľky merali asi tak pätnásťkrát
dvadsať centimetrov a mali rovnaký účel ako dnešné písomnosti. Boli do nich vyryté legendy, poézia,
história, kópie kráľovských nariadení, právne nároky na nehnuteľnosti, dlžobné úpisy a dokonca i listy
doručované poslami do väčších vzdialeností.
Hlinené tabuľky nám umožnili nahliadnuť do osobných
záležitostí obyvateľov Babylonu. Jedna taká tabuľka zrejme pochádza z vlastníctva miestneho obchodníka
a týka sa zákazníka, ktorý priviedol kravu a vymenil ju za sedem vriec obilia. Tri mu boli vydané okamžite,
štyri ďalšie si mohol vyzdvihnúť podľa ľubovôle.
Archeológovia objavili celé knižnice, v ktorých sa nachádzali státisíce hlinených tabuliek, ktoré až doteraz
bezpečne odpočívali v troskách mesta.
Jednou z najvýznamnejších pozoruhodností Babylonu boli ohromné hradby okolo mesta. Svojou
monumentalitou bývajú prirovnávané k slávnym egyptským pyramídam a zaraďujú sa medzi sedem divov
sveta.
Prvé hradby boli vybudované kráľovnou Semiramis. Pri vykopávkach sa však robotníkom vôbec
nepodarilo objaviť ich. Nieje známa ani ich výška. Skôr sa odhadovala asi na pätnásť až osemnásť metrov.
Hradby boli z vonkajšej strany obložené tehlami a chránila ich vodná priekopa.
Asi šesťsto rokov pred naším letopočtom počas vlády kráľa Nebopolazára sa hradby prestavovali. Kráľ mal
gigantické plány, ale ich dokončenia sa nedožil. Úlohu prevzal jeho syn Nabuchodonozor, ktorého meno je
známe z Biblie.
Rozmery babylonských hradieb boli ohromujúce. Podľa úradných zápisov dosahovali výšku asi
štyridsaťosem metrov, čo sa rovná dnešnému pätnásťposchodovému domu. Celková dĺžka sa odhaduje na
štrnásť a pol až sedemnásť a pol kilometra. Vrchol hradieb bol taký široký, že po ňom mohol prejsť záprah
šiestich koni. Zo stavby sa však zachovala len časť základov a priekopy. Zvyšky tehál Arabi rozviezli na
stavby v iných mestách.
Proti babylonským hradbám bojoval skoro každý vládca tých čias. Mesto bolo mnohokrát obliehané, ale
vždy nadarmo. Armády vtedy neboli malé. Historici uvádzajú 10 000 jazdcov, 25 000 vozov, 1 200 peších
plukov po 1 000 mužov. Prípravy všetkého materiálu a potravín na predpokladanú trasu ťažení trvali často
až tri roky.
Premávka v Babylone sa podobala dnešnému modernému mestu s rušnými ulicami a obchodmi. Podomoví
obchodníci ponúkali tovar v husto obývaných štvrtiach mesta. Kňazi sídlili v nádherných chrámoch.
Uprostred mesta bol priestor vyhradený pre kráľovské paláce. Hradby okolo nich boli vyššie než hradby
okolo mesta.
Babylončania boli zruční remeselníci. Vynikali v sochárstve, maliarstve, tkáčstve, zlatníctve i v
poľnohospodárstve. Krásne diela vytvárali šperkári. Mnohé ich výrobkov boli nájdené v hroboch boháčov a
sú dnes vystavené vo významných svetových múzeách.
V čase, keď inde vo svete ľudia klčovali stromy kamennými sekerami, lovili a bojovali oštepmi s
kamennými hlavicami, Babylončania používali kovové sekerky. Rovnako hlavice ich oštepov a šípov boli z
kovu.
Babylončania boli veľmi zdatní finančníci a obchodníci. Je známe, že ako prví začali používať peniaze, že
mali úverové listy a zaviedli registráciu domov.
Babylon nebol dobytý cudzou armádou až do roku 540 p. n. 1. Ani vtedy neboli hradby zbúrané. Príbeh
jeho zániku je veľmi zvláštny. Perzský kráľ Kýros, jeden z najväčších vládcov tých čias, chcel mesto
napadnúť a zničiť nedobytné hradby. V Babylone však poradcovia presvedčili kráľa Nabonida, aby sa
vzdal skôr, kým bude mesto porazené, pretože je silne oslabené po konflikte s kňažstvom. Kýros teda
vstúpil do Babylonu bez boja a okamžite prevzal vládu do svojich rúk.
Moc a sláva mesta sa pomaly vytrácali, po niekoľkých storočiach zmizli úplne. Babylon bol ponechaný
napospas vetrom a búrkam, až ho pohltila púšť, z ktorej vzišiel.
Babylon zmizol a nikdy neožil, ale pre civilizáciu znamenal veľmi veľa. Čas síce rozrušil pyšné hradby a
mohutné chrámy sa premenili na prach, babylonská múdrosť však pretrváva dodnes.

DOSLOV

Vážený čitateľ,

s radosťou Ti prinášam staronové myšlienky, ktoré v ich jednoduchosti a vekmi overenej

skúsenosti po Babylončanoch prevzali, možno menej zodpovedne, aj iné národy sveta.
Vraj v živote treba stretnúť aspoň jedného skutočného človeka a prečítať sedem kníh, ktoré
zanechajú v duši trvalé stopy.
Prajem Ti, milý čitateľ, aby si mohol medzi tie knihy zaradiť aj prostý babylonský príbeh.

A.