Začiatok 20.

storočia bol nielen pre európsky kontinent, ale aj pre Slovensko veľmi
hektický a dôležitý pre národné dejiny. V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna a mnoho
krajín muselo vstúpiť do boja. Niektoré plánovane, niektoré nedobrovoľne. Od 80. rokov 19.
storočia bolo územie Slovenska v dualistickej monarchii Rakúsko-Uhorska. To znamená, že
Rakúšania s Maďarmi si boli viac-menej rovnocenní, no Slováci mali oveľa menej práv. Preto
po skončení prvej svetovej vojny sa začali formovať idey spoločného štátu Slovákov
s Čechmi.

Tomáš Garrique Masaryk, Milan Rastislav Štefánik, Edvarda Beneš, Vavro Šrobár či
Milan Hodža patrili k jedným z najhlavnejších a najdôležitejších osobností formovania
nového československého štátu. Práve posledný menovaný mal zaujímavé myšlienky
o koncepcii usporiadania európskeho kontinentu. Za najvhodnejší formát považoval
federatívne usporiadanie Európy. Vieme, že aj prvá československá republika mala podľa
dvoch najdôležitejších dohôd (Clevelandská, Pittsburská) fungovať tiež na báze federácie, kde
by štáty vytvorili jeden celok, ale každý z nich by mal určitú samostatnosť vo svojom
spravovaní. Milan Hodža pravdepodobne chcel pacifistické riešenie uplatniť na Európu preto,
aby sa mnohé krajiny, ktoré boli prvou svetovou vojnou výrazne poznačené, stali silnejšími,
ucelenejšími a jednotnejšími. Aj Hodža sa zo začiatku pozastavuje nad svojím nápadom
a pýta sa, či „musia štáty navzájom vstupovať do bližšieho spojenia a či je dobré dotýkať sa
štátnej suverenity, ktorej vyvrcholenie je také vzácne, že ju netreba redukovať voči iným
štátom“. Tu sa dá s Hodžom polemizovať o tom, prečo by sa mala stratiť suverenita štátu, ak
sa pripája do spoločného zväzku s iným štátom. Keď to porovnáme s dnešnou Európou
a súčasnou Európskou úniou, vidíme, že všetky členské štáty EÚ zostali po vstupe do nej
suverénnymi, ba dokonca autonómnymi. To znamená, že ich základné znaky či práva nie sú
subordinované iným. Áno, existuje prepojenie EÚ a jej členských štátov na základe tzv.
aproximácie práva, ale je to cielené na normy či právne predpisy.

Milan Hodža sa zamýšľa aj nad tým, že ak by v Európe vznikla spoločná federácia,

kto by ju viedol? Po vojne bolo na strane víťazov Francúzsko, Anglicko či Rusko. Nemecko
bolo zdevastované a ochudobnené. Stratilo svoj vplyv, a tak „Drang nach Osten“ – ako
spomenul aj Hodža – sa nekonal. Aspoň zatiaľ, lebo o niekoľko rokov sa táto myšlienka opäť
objaví. Preto sa Hodža viac upriamil na spojencov vo Francúzsku a Anglicku, kde bola na tie
časy relatívne fungujúca demokracia. Práve to považoval Hodža za dôležitý aspekt pri
vytváraní federácie, keď hovoril, že „hoci naša (československá) demokracia ešte nemá také
tradície, aké má stará pevná francúzska demokracia, ale bude mať autoritu a pevnú vládu“.
Každá národná vláda hrá totiž kľúčovú úlohu vo federácii.

Ak chcel Hodža začleniť aj Československo do európskej federácie, musel počítať aj

s ostatnými krajinami, ktorých občania boli etnickými skupinami v bývalej monarchii. Reč je
nielen o Nemcoch či Maďaroch, ale aj o Poliakoch či Chorvátoch. Pri riešení balkánskej
otázky je nutné spomenúť problém nacionalizmu. Ako som naznačil, každé etnikum, ktoré
bolo súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie a neskôr sčasti aj prvej republiky, čo znamenalo
pnutie založené na vytváraní vzťahov medzi aktérmi. To znamená ústrednými orgánmi
a spomínanými menšinami. Je to pochopiteľné, pretože aj počas revolučných rokov
1848/1849 museli vlády európskych krajinách upokojovať situáciu, ktorá vyvolala vzbury.
Voči tomuto chcel Hodža bojovať a zamedziť to. Preto navrhoval, aby jednotlivé krajiny a ich
etniká začali spolupracovať. Pripravil plány, podľa ktorých by vytvorili partnerstvá.
Najlepšou cestou, ako tieto vzťahy prehĺbiť, bolo podľa Hodžu podporiť ekonomické,
hospodárske alebo poľnohospodárske obchody naprieč krajinami. Ak to porovnáme napríklad
s povojnovou históriou európskej integrácie, vidíme vytvorenie partnerstva Nemcov
a Francúzov, ktorí v prvej polovici 20. storočia, ale aj koncom 19. storočia stáli proti sebe.
Touto cestou sa chcel Hodža vydať, aby bol priestor strednej Európy prosperujúci a využil
svoje relatívne vhodné prírodné podmienky.

Rok 1918 mal byť podľa neho začiatkom nového veku strednej Európy, hoci bol
k niektorým udalostiam veľmi kritický. Ako sám povedal, „zodpovednosť za rozpad nového
stredoeurópskeho usporiadania v roku 1918 sa pripisuje Versailles“. Počas mierovej
konferencie, ktorá sa konala v spomínanom Versailles, si víťazné mocnosti prvej svetovej
vojny rozdelili svoj vplyv v Európe a založili nový smer politiky. „Dnes už mnohí z nich
pripúšťajú, že vo Versailles sa možno urobili chyby, ale hlavný politický princíp nového
usporiadania bol jediný možný. Bol to princíp národnej slobody a nezávislosti malých
národov. Medzitým už veľmi mnoho suverénnych národných štátov akceptovalo modifikácie,
ktoré si vyžadoval nový a sústavne sa rozvíjajúci európsky trend k užšej spolupráci. Omyl vo
Versailles iste nespočíval v  podporovaní práva malých národov na sebaurčenie. Omylom
mohlo byť to, že malým stredoeurópskym národom nikto dosť dôrazne neodporúčal rozvinúť
spoluprácu, ktorá by im bola poskytla výhody tzv. veľkého commonwealthu schopného
normalizovať a stabilizovať vzťahy so susedmi a  všetkými zúčastnenými stranami, a tým sa
stať silným faktorom mieru a bezpečnosti“, tvrdí Hodža. Takýto stav je zreteľný aj
v súčasnosti, keď sa musia menšie krajiny spoľahnúť na väčšie a silnejšie. V tých rokoch, keď
Hodža žil, bolo mnoho stredoeurópskych krajín nových, čo znamenalo, že nie všetky mohli
mať šancu takéto partnerstvá dosiahnuť. Neprispievalo k tomu ani to, čo sa neskôr dialo v 30.
rokoch 20. storočia a v predvečer druhej svetovej vojny. Práve tam môžeme deklarovať, že
štáty, ktoré užšie a stabilnejšie partnerstvá s inými krajinami nedosiahli, na to doplatili.

Ak chce federácia dobre fungovať, musí uplatniť svoje zákony. Tie by, pochopiteľne,
podliehali ústave. Milan Hodža si kladie otázku: „Aká má byť ústava tzv. stredoeurópskeho
commonwealthu?“ Ústava musí byť kruciálnym protagonistom federácie. Od nej sa bude
odvíjať celá politika federácie. Hodža si myslí, že „federáciu by mal spravovať federálny
prezident, ktorého by volila Konfederácia ministerských predsedov jednotlivých štátov
a potom Federálny kongres s jednoročnou zasadacou periódou“. Ďalej navrhuje, aby
„prezident menoval federálneho kancelára a  členov vlády, ako aj veliteľov správy armády“.
Na prvý pohľad to môže byť komplikované, ale po nejakom priebehu výkonu takéhoto
riadenia federácie, by stredoeurópsky priestor mohol byť konkurencieschopný voči iným
krajinám a oblastiam Európy.

V súčasnosti sa vedú dišputy o tom, či by terajšia Európska únia mala uplatniť

princípy federácie a jej fungovania. Európska únia je založená na mnohých princípoch ako
demokracia, právny štát, sloboda, ale aj spoločná mena, colná únia, voľný pohyb osôb, tovaru
a služieb. Tieto hlavné znaky EÚ korelujú aj s tým, čo navrhoval Hodža. Proklamoval, že
„základom stredoeurópskej federácie musí byť colná únia pripúšťajúca vnútorné clá pre
štandardné výrobky v období nie dlhšom ako päť rokov“. Ďalej hovoril, že
„poľnohospodárska produkcia by sa mala usmerniť trhovými reguláciami, taktiež bude
potrebné zaviesť spoločnú menu a obrana a medzinárodná politika by mali byť spoločnými
záležitosťami“. Táto symbióza so súčasnými politikami Európskej únie je zaujímavá, keď sa
zamyslíme nad tým, že túto myšlienku vyslovil niekoľko rokov predtým, ako začali vznikať
idey nového európskeho spoločenstva, z ktorého sa vyvíjala neskôr EÚ.

Ako som už naznačoval, v 20. storočí zažila Európa svetové konflikty, krízu či
výbojné plány niektorých štátov. Všetko bolo prerastené ideológiami, ktoré sa formovali v 20.
a 30. rokoch. Komunizmus, fašizmus a nacizmus. Milan Hodža sa vo svojich úvahách
zachoval ako brilantný prognostik, keď tvrdil, aby sme nepodceňovali komunizmus. „V
Stalinových prejavoch a spisoch sa jasne naznačuje, aké sú jeho zámery. Nikdy nebol
človekom, ktorý hovorí do vetra. Demokracia bola dosť ľahkovážna, keď ignorovala to, čo
Hitler hlásal v knihe Mein Kampf. Zjavné Stalinove ambície by ignorovať nemala“,
naznačoval. Ako nám ukázali dejiny, mal pravdu. Nielen Stalin s Hitlerom, ale aj iní
predstavitelia totalitných režimov zanechali po sebe katastrofické následky. Boli nimi
poznačené aj Čechy a Slovensko. Ktovie, ako by to vyzeralo, keby jeho federatívna koncepcia
bola uplatnená v ranom období 30. rokov minulého storočia.

Milan Hodža bol okrem politika – zastával najvyššie posty od ministra zahraničia až
po premiéra – aj štátnikom. Proklamovaná definícia štátnika je taká, že štátnik myslí na
budúce generácie, nie je bytosťou momentu, je aj plánovačom, mysliteľom a veštcom. Aj
takto sa zachoval Hodža, keď svoje myšlienky, ktoré vyslovoval, mohli ovplyvniť nasledujúci
priebeh dejín. Federácia v strednej Európe mala všetky reálne predpoklady na uplatnenie. Zdá
sa, že Milan Hodža a jeho idey neboli vyslyšané a akceptované ďalšími entitami, čo však
nemení nič na tom, že sa ako osobnosť politického živote, či už slovenského, alebo
svetového, zapísal hlboko do pamäti národov.