1. Slovenské národné hnutie pred a počas 1.

svetovej vojny

Vytvorenie samostatného československého štátu 28. októbra 1918 bolo zavŕšením

ekonomického, politického a kultúrneho vývoja Slovákov a Čechov v 19.st. a vyústením ich
národnooslobodzovacieho zápasu. Vo vzájomnej korelácii sa v ňom premietli svetové udalosti,
najmä priebeh prvej svetovej vojny, politika vládnych garnitúr habsburskej monarchie a úsilie
domácej i zahraničnej vetvy národnooslobodzovacích a demokratického hnutia na Slovensku
a v českých krajinách. Po vypuknutí vojny sa pre národné hnutia na S a v čes. krajinách, ktoré
dovtedy realisticky vychádzali z existencie dualistickej habsburskej monarchie, ako jednej zo
základných determinánt ich politiky, otvorili nové horizonty. Viedenskí a budapeštianski
činitelia, ktorí obviňovali z vypuknutia vojny slovenské hnutie, zostrili svoju politiku a ešte užšie
sa primkli k Nemecku.
Vypuknutie vojny nastolilo pred českú a slovenskú politiku otázku, či ďalší osud národa
spájať aj naďalej s osudom habsburskej monarchie alebo proti nej otvorene vystúpiť a rozísť sa
s ňou. Zvíťazil smer orientujúci sa na získanie národnej slobody, na utvorenie samostatného
československého štátu. začiatočný impulz k národnooslobodzovaciemu vystúpeniu vyšiel
z radov mobilizovaných vojakov a prejavil sa v odmietaní plnenia vojenských povinnosti
a v prebiehaní na stranu nepriateľa. Už v prvých týždňoch vojny aktívne vystúpili proti rakúsko-
uhorskej monarchii slovenskí a českí vysťahovalci v USA, Francúzsku, Anglicku a Rusku,
verejne vyhlásili boj proti monarchii a žiadali, aby bola rozbitá a aby bol vytvorený
československý štát. Vo vnútornej politike však nastolili diktatúru a preto jedinou silou, ktorá
mala v tomto období možnosť verejne presadzovať riešenie slovenskej a českej otázky bol
zahraničný odboj a krajania. Protimonarchistické vystúpenia českých a slovenských krajanov
položili základy česko – slovenského zahraničného odboja.
+otázka č.5
.
2. Vznik, činnosť a ciele Československej národnej rady v Paríži

Na vytvorení ČS republiky sa významnou mierou podieľal zahraničný odboj vedený T. G.

Masarykom. Vo februári 1916 sa v Paríži konštituovala Česká národná rada, ktorá bola neskoršie
premenovaná na Československú národnú radu, ako vrcholný autoritatívny orgán čs. zahraničnej
emigrácie. Jej predsedom bol T. G. Masaryk, podpredsedom J. Dürich, generálnym tajomníkom
E. Beneš a zástupcom Slovákov M. R. Štefánik. V Rusku a v USA boli zriadene odbočky NR.
Nastalo obdobie intenzívnej propagačnej činnosti, nadväzovanie politicko – diplomatických
kontaktov s dohodovými štátnikmi a organizačné prípravy na vojenské zapojenie vojnových
zajatcov – Čechov a Slovákov v dohodových armádach. Hlavná úloha ČSNR spočívala
v presviedčaní predstaviteľov dohodových mocností o nevyhnutnosti rozbitia Rakúsko – Uhorska
a vytvorenia samostatného ČS štátu, pretože dohodové štáty stáli v tomto období ešte na
stanovisku zachovania habsbur. monarchie.

3. Aktivita slovenského národného hnutia v roku 1918

V prvých mesiacoch r.1918 sa aktivizovala aj slovenská politika, ktorá už v r.1917

hľadala cestu k českým politikom. K prvému významnému vystúpeniu v prospech spoloč. čs.
štátu došlo pri prvomájovej manifestácii v r.1918 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Do r. 1918 väčšina
hlavných politických strán zastávala teóriu politickej pasivity –utiahli sa do úzadia,
nekandidovali do snemov. Prvé oživenie nastáva 1.5. 1918, kedy sociálno-demokratická strana
v Liptovskom Mikuláši zorganizovala prvomájovú manifestáciu – tu vystúpil Vavro Šrobár
a prečítal dokument, ktorý sa nazýva REZOLÚCIA – požadovalo sa okamžité ukončenie vojny,
uzavretie mieru, sebaurčovacie právo – chápané iba čechoslovakisticky .
V. Šrobár, inšpirovaný aj česk. politikmi, presadil do rezolúcie popri sociálnych a všeobecne
demokratických požiadavkách, vyhlásenie o práve na sebaurčenie pre „uhorskú vetvu čs.
kmeňa“. Čs. orientácia slovenskej politiky sa zrejme s konečnou platnosťou presadila o 3 týždne
neskôr na tajnej porade Slovenskej národnej strany 24.5.1918 v Martine. K myšlienke čs. štátu sa
na nej prihlásili predstavitelia všetkých významných polit. smerov. Rozchod s Maďarmi
deklaroval okrem toho na uhorskom sneme 19.10.1918 F. Juriga, podobne ako to už o niečo skôr
vyhlásil, pokiaľ išlo o rozchod Čechov s Rakúskom, predseda Českého zväzu F. Staněk.
+otázky č.1, 5, 6

4. Činnosť Slovákov a Čechov v USA počas 1. svetovej vojny (Clevelandská dohoda,

Pittsburská dohoda, Washingtonská deklarácia, činnosť Slovenskej ligy)

Významnú úlohu v národnooslobodzovacom zápase zohrala početne najsilnejšia skupina

amerických Slovákov a Čechov. V priaznivých podmienkach sa rozvíjala činnosť ich spolkov
a organizácií. Najdôležitejšou bola Slovenská liga so sídlom v Pittsburghu, založená v r. 1907. Už
pred vypuknutím vojny čelila skresleným informáciám M. Károlyiho, ktorý na jar 1914 podnikol
prednáškové turné po Spojených štátoch. Reagujúc na jeho zakrývanie národnostného útlaku
v Uhorsku, vypracoval tajomník Slovenskej ligy Ivan Daxner prvú verziu Memoranda o krivdách
a požiadavkách slovenských, ktorý vychádzal z požiadaviek slov. národa z r. 1861 a obsahoval už
myšlienky úplnej samosprávy a voľnosti sebaurčenia na poli politickom , hosp. a kult., ale
absentovala formulácia štátoprávneho riešenia postavenia Slovenska.
Americkí Slováci hneď od začiatku vojny hľadali cesty spolupráce s americkými Čechmi
a snažili sa formulovať ciele národnooslobodzovacieho boja. Prvým dôležitým spoloč. prejavom
predstaviteľov Slovenskej ligy a Českého národného združenia- vrcholnej organizácie americ.
Čechov bolo podpísanie Clevelandskej dohody na spoločných rokovaniach 22. a 23. 10. 1915.
Vytýčila program samostatnosti čes. krajín a S. Spojenie čes. a slov. národa sa malo uskutočniť
formou federatívneho zväzku 2 štátov s úplnou autonómiou Slovenska. Autonómia znamenala
zriadenie vlastného snemu, vlastnú štát. správu, úplnú kult. slobodu, vlastnú finanč. a politic.
správu so štát. jazykom slovenským. Budúci štát mal byt demokratický, forma vlády -personálna
únia a dem. princípy v štáte, so všeobecným a priamym voleb. právom s tajným hlasovaním.
V máji/1918 došlo v USA k významným poradám T. G. Masaryka s predstaviteľmi americ.
Slovákov o spoloč. veciach Čechov a Slovákov v ich budúc. spoloč. št. Po verejnom
zhromaždení v Pittsburghu 30.5.1918 bol zostavený a podpísaný dokument – Pittsburská
dohoda, upresňujúci spojenie Č a S v budúc. samostat. spoloč. št., ktorú okrem predstaviteľov
slov. a čes. krajanských organizácii podpísal aj T. G. Masaryk. Znamenala výrazný ústupok
z pozícií formulovaných v Clevelandskej dohode. Vyhýbala sa používaniu termínov slovenský
národ, český národ a hovorilo sa len o Čechoch a Slovákoch. Nehovorí sa už o federatív. zväzku,
autonómia Slovenska sa tiež výslovne neuvádza, možno ju len vyvodiť z formulácie: “ Slovensko
bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným
jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.“ Pittsburskú dohodu môžeme v porovnaní
s Clev. dohodou označiť za ústupok americ, Slovákov voči masarykovskému čechoslovakizmu.
Táto dohoda mala však len politický, ale nie právny význam, pretože o budúcej podobe a forme
čs. štátu mohli rozhodnúť len ústavné orgány nového štátu.
V ďalšom významnom programovom akte zahranič. odboja , vo Washingtonskej deklarácii,
vyhlásila ČSNR ako dočasná vláda československú samostatnosť. Vypracoval ho 13. až 16. 10.
1918 vo Washingtone T. G. Masaryk, 17. októbra ho v mene novoutvorenej dočasnej slovenskej
vlády osobne odovzdal americkej vláde, 18. októbra ho uverejnila tlač. Po historickom
zdôvodnení tohto kroku navrhla hlavné zásady „ústavy čs. národa“ : čs. štát bude parlamentnou
republikou, zaručí občanom zákl. ľuds. a polit. práva, bude chrániť menšiny, armádu vybuduje na
miličnom princípe, uskutoční ďalekosiahle sociálne a hosp. reformy a v zahranič. politike bude
vychádzať z národnostného princípu a z odmietnutia tajnej diplomacie. Pokiaľ ide o pomer
Čechov a Slovákov, dotkla sa ho len okrajovo formuláciou požiadavky práva „pre Čechov,..., aby
boli spojení s ich slovenskými bratmi zo Slovenska, kedysi súčasti nášho národného štátu.“
Deklarácia ovplyvnila odpoveď prezidenta Wilsona centrálnym mocnostiam na mierovú ponuku
18.10.1918. V odpovedi uviedol, že rakúska vláda musí rokovať priamo aj s čs. vládou v Paríži.
Cisár Karol I. preto vyzval národný výbor v Prahe, aby vyslal svojich zástupcov do Ženevy na
rokovanie s parížskou čs. vládou.

5. Deklarácia slovenského národa (Martinská deklarácia) z 30. 10. 1918

Vo vládnych kruhoch Uhorska silneli tendencie k odpútaniu sa od Viedne, ale mali pritom
na mysli udržanie plnej, originárnej integrity uhorského štátu. Kurz slovenskej politiky však bol
v tom čase daný a diametrálne sa rozchádzal s maďarskými predstavami. Dna 30.10.1918 sa
v Turčianskom Sv. Martine zišlo zhromaždenie, kt. malo definitívne ustanoviť Slovensku
národnú radu (SNR) a zároveň formulovať slovenský politický postoj k vývoju situácie. Povodne
mali v úmysle začleniť do dokumentu, kt. napokon vstúpil do histórie ako Martinská deklarácia ,
len vyhlásenie o vedúcej úlohe ich novoustanoveného orgánu v slov. politike. Chceli tiež
prezentovať chápanie slov. národa ako „vetvy jednotného čs. národa“. Pre čs. národ, ku ktorému
sa hlásili, žiadali „neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej nezávislosti“ a žiadali
zároveň okamžité uzavretie mieru. Podstatne zmenené podmienky medzičasom posunuli zmysel
a význam prejavu deklarantov do celkom novej roviny. Nevedomky sa prostredníctvom
Deklarácie prihlásili – v mene slovenského národa – k už existujúcemu československému štátu.
Deklarácia sa pritom nedotýkala budúceho postavenia Slovákov a slov. národa v spoloč. št., kt. sa
práve konštituoval.

6. Charakteristika recepčnej normy č. 11/1918 Sb.

28. októbra 1918, potom, čo do Prahy prišli správy o ochote Viedne rokovať o tzv. 14
bodoch prezidenta Wilsona, čo prakticky znamenalo kapituláciu Rakúska, sa iniciatívy chopil
Národný výbor, kt. vydal 1. čs. zákon – zákon o zriadení samostatného čs. štátu a začal preberať
moc od štátnych orgánov a ozbrojených zložiek. 1. čs. zákon vypracoval v noci 27./28. 10. 1918
A. Rašín a dňa 28.10.1918 bol vyhlasovaný na zhromaždeniach a vylepovaný na plagátoch.
V Zbierke zákonov bol publikovaný v mierne pozmenenej podobe pod číslom 11/1918 Zb. až
6.11.1918, podpísali ho A. Rašín, A. Švehla, F. Soukup, J. Stříbrný a V. Šrobár. Zákon
v preambule konštatoval, že „samostatný čs. štát vstúpil do života“. Národný výbor sám sa
označoval za predstaviteľa čs. národa a vykonávateľa št. zvrchovanosti. Článok 1. konštatoval, že
št. formu čs. štátu určí Národné zhromaždenie po dohode s Československou národnou radou
v Paríži. Podľa ďalších ustanovení boli ponechané dočasne v platnosti všetky doterajšie krajinské
a ríšske zákony a nariadenia. Všetky samosprávne, štátne, krajinské, župné, okresné a najmä
obecné orgány sa podriaďovali Národnému výboru a mohli pokračovať vo svojej činnosti podľa
doterajších platných zákonov a nariadení. Takto bol v záujme spoloč. stability do
novoutvoreného št. zväzku recipovaný rakúsky a uhorský št. aparát a práv. poriadok –preto sa
tento zákon nazýval aj recepčná norma. Recipoval sa na územie Čiech = rakúsky právny
poriadok a na územie Slovenska = Uhorský právny poriadok, týmto dochádza k stavu že na
území Československa sa zaviedol dualizmus právneho poriadku. Ako uviedol A. Rašín, týmto
zákonom sa malo zamedziť, aby nenastal bezprávny stav, aby sa celá štát. správa nezastavila, aby
sa 28.10. pracovalo ďalej, akoby revolúcie vôbec nebolo.

7. Činnosť a vláda Národného výboru česko-slovenského v októbri – novembri 1918

V prvých dňoch po vyhlásení samostatného štátu sa chopil moci NVČS a dočasne zároveň
plnil funkciu parlamentu i vlády. V podstate možno povedať, že plénum Národného výboru
pôsobilo ako parlament a úlohy vlády vykonávalo predsedníctvo. Pri NVČS fungovala aj
Kancelária, ktorá pripravovala podklady pre činnosť Nár. výboru a odborné komisie, z kt. sa
vyvinuli ústredné orgány – osobitne ministerstvá. NVČS vydal na organizáciu nového štátu 17
zákonov a 23 nariadení. Boli publikované v Zb. zákonov a nariadení štátu československého.
Zákonom č. 2/1918 Zb. NVČS konštituoval 12 najvyšších úradov štátnej správy. Zák. č. 3/1918
ustanovil Najvyšší správny súd (rozhodoval o nárokoch proti štátu, v kompetenč. sporoch medzi
správ. orgánmi) a zák. č. 5/1918 Zb. Najvyšší súd so sídlom v Prahe (konečné rozhodovanie
v sporových a nespor. konaniach, v kt. to inštančný postup umožňoval). 6.11.1918 publikoval
svoj prvý zákon – recepčnú normu. Venoval sa tiež udržaniu chodu hospodárstva, zabezpečeniu
zásobovania obyv., udržaniu verej. pokoja a poriadku. Na sklonku svojho pôsobenia sa opäť
venoval organizácii štát. aparátu. Zrušil najvyšší orgán zemskej správy v Čechách, Zemskú
správnu komisiu a upravil spôsob kreácie Zemského správneho výboru, kt. ju nahradil. Bolo
zriadené Ministerstvo pre správu pôšt, telegrafov a telefónov, no NVČS predovšetkým pripravil a
na poslednom zasadnutí pléna, 13.11. schválil Dočasnú ústavu.

8. Situácia v ČSR po vyhlásení samostatnosti – revizionistické snahy, snahy

o odtrhnutie území, Východoslovenská republika, Maďarská republika rád, Slovenská
republika rád

Po vyhlásení samostatnosti ČSR sa vytvorila na Slovensku neobyčajne komplikovaná

situácia. Slovenská národná rada nemala v rukách dostatok prostriedkov, aby mohla kontrolovať
politickú situáciu a prevziať štátnu moc na celom území Slovenska. Maďarská vláda grófa M.
Károlyiho uznala Slovenskú národnú radu, ale snažila sa ponukou autonómneho postavenia
Slovenska zachovať územný rozsah a celistvosť Uhorska. Spišskí Nemci vytvorili Nemeckú
národnú radu, na východnom Slovensku vznikla Východoslovenská rada, ktorej predstavitelia
prehlásili, že stoja na zásade celistvosti maďarskej vlasti a v Košiciach vyhlásili Slovenskú
ľudovú republiku.
Podobne neutešená situácia ako na Slovensku vyústila v Maďarsku v marci 1919 do
rezignácie vlády a prezidenta. Pol. moc sa dostala do rúk komunistov a soc. demokratov, ktorí sa
21.3.1919 spojili do Maďarskej socialistickej strany a proklamovali Maďarskú republiku rád.
Chceli revolúciu bez ohľadu na hranice existujúcich, resp. vznikajúcich štátov. Za týmito cieľmi
sa však – predovšetkým u nacionalisticky orientovaných vojenských činiteľov – skrývali aj
jednoznačne revizionistické ambície. Čs. vláda vyhlásila na Slovensku s okamžitou platnosťou
stanné pravo a vojensky posilnila ochranu južnej hranice. Koncom apríla dala čs. armáde pokyn
na prekročenie demarkačnej línie z 24.12.1918. Maďarská červená armáda, po začiatočnom
ústupe, čs. vojska zastavila. V nasledujúcom protiútoku prenikla hlboko na územie Slovenska
a začala ho obsadzovať. V takto obsadenom Prešove potom maďarské orgány iniciovali
16.6.1919 vytvorenie Slovenskej republiky rád ( SRR). Na základe ultimáta dohodových veľmocí
bola Červená armáda donútená odstúpiť z územia Slovenska. Čs. vojsko 7.7.1919 znovu obsadilo
územie Slovenska a po 3 týždňoch trvania SRR zanikla.

9. Versailleský mierový system a vytýčenie hraníc ČSR

-ČSR na jednaniach v Paríži zastupovali ministerský predseda K. Kramář

a minister zahraničných vecí E. Beneš
-československé požiadavky boli predložené Rade desiatich vo forme siedmych
memoránd a ich obsah obhajovala československá delegácia (Kramář, Beneš)
-žiadali územie Čiech, Moravy a Sliezska, celé územie Slovenska s hranicou na
pravom brehu Dunaja, na juhovýchode južné úpätia pohorí Matra, Bug a Tokajské vrchy
a ďalej až cez južnú hranicu Podkarpatskej Rusi
zmluvy, v ktorých boli vymedzené československé hranice:
-trasu hraníc s Nemeckom určila Versaillská mierová zmluva, na jej základe pripadlo
ČSR Hlučínsko
-hranice s Rakúskom boli vymedzené v Saint-germainskej mierovej zmluve
-hranice s Maďarskom určila Trianonská mierová zmluva, pripojila tzv. Bratislavské
predmostie (Petržalka)
-hranice s Rumunskom a Poľskom stanovila tzv. Sévreská zmluva o hraniciach
-najproblémovejšou sa stala hranica s Poľskom, kde spor prerástol na konci januára 1919
do ozbrojeného konfliktu, skončil sa až určením novej demarkačnej čiary
-nakoniec sa štáty rozhodli riešiť problem hraníc prostredníctvom osobitných zmlúv
o úprave právnych vzťahov na štátnych hraniciach (hraničné štatúty)