II.

Revolučný rok 1848/1849 v Európe a na Slovensku

Revolúcia 1848 v Európe
- Celoeurópske revolučné udalosti rokov 1848/1849 sa nazývajú aj jar národov – doslova
prebudenie k novému živote po zimnom období. Išlo hlavne o politické zmeny, ale aj občianske
slobody, zlepšenie sociálnej situácie. Formovali sa silné skupiny vodcov, ktorí sa označovali ako
národní. V plnej miere sa presadzoval nacionalizmus. Podľa neho sa mal usporiadať svet
a jednotlivci mali byť chápaní ako predstavitelia národa. Kde národ chápali ako spoločenstvo
rovnoprávnych ľudí, ktorí hovoria rovnakým jazykom, obývajú spoločné územie a sami seba
vnímajú ako národ so spoločnou minulosťou a budúcnosťou na tomto území.
- Prvé prejavy revolúcie v roku 1848 začali v januári v Taliansku v Neapolskom kráľovstve. Išlo
o prejav vzbury voči neústavným a sociálnym pomerom. Od vlády dostali prísľub prijatia novej
ústavy, preto vzbury prenikli na celý Apeninský polostrov. Napriek týmto udalostiam v Taliansku
sa za začiatok revolúcie považujú revolučné prejavy vo Francúzsku – február 1848 v Paríži.
Francúzska revolúcia:
- Monarchia nepovoľovala veľké verejné zhromaždenia, bála sa revolučných aktivít. Povoľovala
iba bankety – forma súkromných osláv bez politického charakteru, čo museli vopred podpísať, že
s tým súhlasia a monarchia im dala povolenie k organizácii. 24.2.1848 bol banket zakázaní, čo
vyvolalo vlnu nepokojov. Proti protestujúcim vláda vyslala národnú gardu. V uliciach Paríža
vyrástli barikády, ako obrana pre protestujúcich. Nakoniec k vzbúrencom sa pridala aj časť
národnej gardy. Požiadavky mali: koniec monarchie, nastolenie republiky, sloboda tlače
a zhromažďovania. Kráľ Ľudovít Filip abdikoval – odstúpil a utiekol z krajiny. Zorganizoval sa
štátny prevrat za jeden deň a 25.2.1848 bola vyhlásená tzv. druhá republika (1848 – 1852). Pod
vedením básnika Alphonsa de Lamartina bola zostavená dočasná vláda. Politickú moc mali
v rukách liberáli a umiernení socialisti, ktorí vyhlásili všeobecné hlasovacie právo, ale iba pre
mužov. Situácia bola zlá – politická, ale aj sociálna. Nutné bolo čím skôr poriešiť – novú ústavu,
riadne voľby a zabezpečiť dostatok práce. Dostatok práce naďalej nebol, preto sa opakovali
časté vzbury robotníkov, ktorí žili v zlých sociálnych podmienkach. V decembri 1848 sa konali
prezidentské voľby. Vyhral Ľudovít Napoleon, synovec cisára Napoleona Bonaparta. Likvidoval
revolučné poriadky, a to hlavne všeobecné hlasovacie právo, slobodu tlače, zaviedol policajný
dozor a hliadkoval v robotníckych štvrtiach. 2.12.1851 urobil štátny prevrat. 2.12.1852 sa
vyhlásil za cisára ako Napoleon III. Začalo sa tzv. druhé cisárstvo (1852 – 1870).
Talianska revolúcia:
- Realizovala sa hlavne v Sardínskom kráľovstve, Lombardii, Benátsku. Ich snahy boli –
odstrániť rakúsku nadvládu, prijať ústavné slobody a spojiť jednotlivé oblasti do
jednotného štátu s jednou vládou. V marci vystúpili revolucionári proti rakúskemu panstvu
v Miláne. V Benátkach a v Toskánsku vyhlásili republiku. V Ríme pápež Pius IX. V prestrojení
utiekol z mesta a v januári 1849 aj tu vyhlásili republiku. V Sardínskom kráľovstve prijali
ústavu. Sardínsky kráľ Karol Albert sa postavil na čelo zjednocovacieho procesu, s hlavným
cieľom – zbaviť sa rakúskej armády. Rakúskej armáde vyhlásil vojnu 2x, obe prehral. Na čele
dobrovoľníckej armády, ktorá bránila Rímsku republiku, stál Giuseppe Garibaldi. Najdlhšie sa
udržala Benátska republika, ktorá kapitulovala v auguste 1849. Po porážke jednotlivých revolúcií
sa do Neapolského kráľovstva vrátili Bourbonovci, do Toskánska Habsburgovci a do Ríma pápež.
Karol Albert sa musel vzdať sardínskeho trónu. Abdikoval v prospech svojho syna Viktora
Emanuela, ktorý sa neskôr stal zjednotiteľom Talianska.
Nemecká revolúcia:
- Hlavným cieľom bolo zjednotenie krajiny a národa v nemeckých kniežatstvách a kráľovstvách.
Nemali jasnú predstavu o zjednocovaní Nemecka. Hovorilo sa o viacerých možnostiach, napr.
veľkonemecký a malonemecký variant zjednotenia. Začalo sa to 18.5.1848 vo Frankfurte nad
Mohanom, kde sa uskutočnilo rokovanie celonemeckého parlamentu. Zasadal takmer jeden rok,
s cieľom riešiť otázky ústavného zjednotenia. V marci 1849 prijali ústavu, ktorá zabezpečovala
občianske slobody, všeobecné hlasovacie právo, ale iba pre mužov. Nové Nemecko malo byť
monarchiou na čele s cisárom. Nakoniec s zjednotenie Nemecka pre neúspech neuskutočnilo.
Revolúcie v strednej Európe: Bratislava, Praha, Viedeň, Pešť:
- Od novembra 1847 zasadal v Bratislave uhorský snem. Riešilo sa tam: uhorské štátne
občianstvo, zrovnoprávnenie všetkých občanov, zrušenie poddanstva, odstránenie zvyškov
feudalizmu a absolutizmu. Rokovania boli veľmi búrlivé. Časť radikálnych poslancov začiatkom
marca 1848 odišla do Viedne s požiadavkami pre cisára. V mnohých mestách vyšli študenti
a robotníci podľa parížskeho vzoru do ulíc. V Prahe sa 11.3.1848 konalo zhromaždenie českého
a nemeckého obyvateľstva. Ustanovilo výbor, ktorý pripravil požiadavky, tzv. petíciu požadujúcu
občianske slobody, zvolanie snemu, reformu volebného poriadku, zrovnoprávnenie češtiny
s nemčinou v úradnom i verejnom styku a v školách. Zhromaždenie vyslalo delegáciu k cisárovi
do Viedne. Vo Viedni vypuklo povstanie 13.3.1848. Hlavným cieľom bolo odvolanie
nenávideného Metternicha. Odvolanie prebehlo hladko, ale ľud chcel ešte niečo iné. Nastolili sa
nové revolučne požiadavky a z povstania sa stala revolúcia. V apríli 1848 vláda zverejnila text
sľubovanej ústavy, ktorý vyvolal sklamanie verejnosti. V meste vypukli nepokoje a cisár
Ferdinand I. Habsburský opustil Viedeň. Začala sa pripravoval ďalšia ústava. V Pešti to začalo
15.3.1848, keď došlo k veľkej demonštrácii. Poslanci uhorského snemu sa vrátili z Viedne so
Bratislavy a tu 18.3.1848 prijal uhorský snem tzv. marcové zákony. Išlo o 31 zákonov, podľa
ktorých sa rušilo poddanstvo, zaviedlo sa všeobecné zdanenie, občianska rovnoprávnosť
a ustanovila sa prvá samostatná uhorská vláda, čím sa posilnila pozícia Uhorska voči Rakúsku.
Uhorský snem prijímal zákony, ktoré posilňovali postavenie hlavne maďarského národa
a znevýhodňoval nemaďarské národy. Tak sa vytvoril vlny dvoch revolúcií – maďarskej
a nemaďarskej. Maďarská revolúcia slávila triumf, keď v apríli 1849 uhorský snem v Debrecíne
zvrhol Habsburskú moc a vyhlásil samostatnosť Uhorska na čele s guvernérom Ľudovítom
Košutom.
- Jednou z možností zjednotenia Nemecka, bola aj tá, že do veľkonemeckej koncepcie sa
zahrňovalo aj Rakúske cisárstvo. Slovania nechceli, aby sa táto koncepcia zrealizovala. Preto
v čase zasadnutia nemeckého parlamentu vo Frankfurte zvolali Slovanský snem do Prahy v júni
1848. Slovania boli odhodlaní bojovať za svoje univerzálne slobody, za práva svojich národov,
teda za práva Slovanov. Verili, že im slovanská solidarita a spolupráca a odvolávanie sa na veľkú
slovanskú rodinu pomôže v boji za emancipáciu ich vlastných národov. Žiadali federalizáciu
Rakúska, odmietli jeho začlenenie do nového Nemecka, snažili sa hľadať formy slovanskej
spolupráce, najmä Slovanov žijúcich v habsburskej monarchii – austroslavizmus. Rokovania
však neviedli k jednote. Účastníci Slovanského zjazdu sa zapojili do júnového povstania na
barikádach v pražských uliciach. Povstanie potlačila rakúska armáda a tým spečatila i osud
Slovanského zjazdu.
- Vo Viedni po marcovom a májovom povstaní vypuklo ešte tretie v októbri 1848. Jeho potlačenie
znamenalo koniec revolúcie v Rakúsku. V decembri 1848 cisár Ferdinand I. odstúpil z trónu
a na jeho miesto zasadol František Jozef I., ktorý vládol až do roku 1916. V tom čase mal iba 18
rokov. Maďarskú revolúciu sa podarilo potlačiť v auguste 1849 pomocou ruskej armády pri
Világoši.
- Ústava zo 4.3.1848 nenadobudla platnosť. V krajine platil výnimočný stav. Režim
neoabsolitizmu stál na štyroch „armádach“ – armáde stojacich vojakov, sediacich úradníkov,
kľačiacich kňazov a plaziacich sa donášačov.
Príčiny porážky revolúcií:
- Spoločné požiadavky revolucionárov v jednotlivých metropolách:
1. Likvidácia starých poriadkov
2. Odvolanie ministrov zodpovedných za vtedajší stav krajiny
3. Prijatie ústavy, ktorá by zaručovala občianske práva
4. Získanie politickej nezávislosti
5. Odstránenie sociálnej biedy
- Predstavitelia moci boli z týchto požiadaviek prestrašení, postupne ich začali prijímať alebo
prisľubovali nápravu. Požadované zmeny však boli veľmi zásadné, preto sa nedali ľahko
zrealizovať. Tým, že revolucionári mali sociálne, politické a národné požiadavky, rozdelili sa
podľa národnej príslušnosti. Nespolupracovali a začali proti sebe bojovať. Tak sa jednotlivým
mociam podarili narýchlo zorganizovať armádu a poraziť ohniská revolúcii.
- Revolúcie v rokoch 1848 – 1849 prebehli takmer výlučne v metropolách a veľkých mestách
s koncentráciou inteligencie, vydavateľstiev novín, radikálnych študentov a robotníkov.
V revolučných výboroch však mali zastúpenie predovšetkým predstavitelia strednej vrstvy a tí
nedokázali presadiť zlepšenie desivej sociálnej situácie robotníkov ani vidieckeho obyvateľstva.