FRANCÚZSKA REVOLÚCIA

___________________________________________________________________________

Kríza starého Francúzska

Príčiny revolučnej situácie:

a) rozmarný život kráľovského dvora, aféry, vojny;
b) finančná kríza kráľovskej pokladnice, väčšie výdaje než príjmy;
c) odpor kráľa k reformám;
d) staré usporiadanie spoločnosti;
e) silné hnutie osvietenských myšlienok = vznik opozície.

Veľmi významným faktorom 80. rokov bola aj americká revolúcia (1775 – 1783), ktorej
myšlienky boja za ľudské práva práve koncom 80. rokov prenikali do Európy.
Okrem toho posledné roky pred revolúciou panovala vo francúzskej monarchii sloboda tlače.
Prostredníctvom novín sa rozširovali (aj v časti šľachty) myšlienky osvietenstva a
racionalizmu.
Osvietenstvo šírili aj slobodomurárske lóže. Súčasťou vznikajúcej mestskej spoločnosti sa
stávali literárne a neskôr aj politické salóny známych osobností.
Stále populárnejšia v nich bola vízia rovnosti ľudí a demokracie filozofa Jeana Jacquesa
Rousseaua.
Barón de Montesquieu požadoval, aby sa štátna moc rozdelila na legislatívu, exekutívu a
jurisdikciu.
Voltaire ovplyvnil revolúciu svojimi názormi o slobode a ľudskom pokroku. A napokon
John Locke (Angličan) tvrdil, že prirodzené práva (na život, majetok, slobodu) nemôže štát
ani panovník občanovi odňať a musí ich chrániť, lebo existovali už pred vznikom štátu.

Od jari 1789 prepukli na vidieku živelné vzbury a hladové nepokoje. Roľníci útočili na
šľachtické sídla, zapaľovali ich a rabovali. V lete sa roľnícke nepokoje tak rozrástli, že
aristokracia zo strachu utekala do zahraničia.
Hlad a hnev sa spojili v mestách. Nespokojní mešťania si vytvárali vlastné samosprávy –
komúny a na ich ochranu aj ozbrojené oddiely. Z nich sa neskôr utvorila Národná garda.
Feudálny systém sa samovoľne rozkladal.
Kráľ sa snaží finančnú krízu riešiť už od roku 1786, kedy navrhol zavedenie niekoľkých daní,
z toho najmä náhradu dvadsatiny základnou daňou na zem, ktorú by musel platiť aj prvý a
druhý stav. Provinčné zhromaždenia tento návrh samozrejme zamietli, kráľ sa pokúšal o
úspech ešte raz u „zhromaždenia notáblov“, kde bol návrh znova zamietnutý. Opakovaný
odpor parlamentov sa ukázal byť rovnako tvrdohlavý, na čo kráľ reagoval návrhmi na
posilnenie jeho právomocí. Proti tomuto sa zmobilizovala celá aristokracia, aj tá, čo doteraz
stála na kráľovej strane, spolu s buržoáziou, čo počas roka 1788 vyústilo v ďalšie víťazstvo
druhého stavu.
V krízovej situácii urobil kráľ to, čomu sa dlho vzpieral on i celá monarchia od roku 1614 –
zvolal generálne stavy, teda tradičný francúzsky stavovský parlament. Generálne stavy
začali zasadať 5. mája 1789 vo Versailles.
Stavy sa okamžite názorovo rozišli na myšlienke, ako chcú hlasovať.
Kráľ, väčšina šľachty a duchovenstva trvali na starom hlasovaní podľa stavov – tak by si pri
rozhodnutiach zachovali prevahu. Nespokojní prívrženci rovnoprávneho hlasovania a
zástupcovia tretieho stavu sa preto rozhodli rokovať samostatne.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Tradičné hlasovanie „podľa stavov“ = každý stav by mal jeden hlas. Teda v prípade hlasovania o nejakej
záležitosti v neprospech tretieho stavu by bol výsledok 2:1, čo znamená, že by bol tretí stav zakaždým
prehlasovaný prvými dvoma stavmi.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
17. júna sa poslanci tretieho stavu na oddelenom zasadnutí vyhlásili za Národné
zhromaždenie, ktoré ako jediné má právo zastupovať ľud.
20. júna im kráľ dal zamedziť prístup k tradičnej zasadacej miestnosti, preto sa presunuli
do Loptovej siene (vo Versailles), kde prisahali že sa nerozídu, kým nesformulujú novú ústavu
= „prísaha v Loptovej sieni“.
Kráľ sa v ten deň aj snažil použiť na rozohnanie násilie, ale liberálni šľachtici mu v tom
zabránili.
Nato (do 25. júna) sa k Národnému zhromaždeniu pridali aj sympatizanti rovnoprávneho
usporiadania parlamentu z ďalších stavov.
9. júla 1789 sa Národné zhromaždenie premenovalo na Ústavodarné národné
zhromaždenie. Zhromaždenie žiadalo – márne – odstrániť absolutizmus, daňovú reformu,
požadovali reformu súdnictva, zabezpečenie demokratických slobôd.
Ten istý deň, ako kráľ nariadil zvyšným stavom pripojiť sa k Národnému zhromaždeniu (27.
júna), rozhodol sa povolať do Versailles a Paríža 20 000 vojakov s cieľom rozpustiť
Ústavodarné národné zhromaždenie.

I. obdobie revolúcie

Situácia v krajine a napätie eskaluje. 14. júla 1789 ľud žiadal všeobecné ozbrojenie. Na
zaobstaranie zbraní vtrhol do budovy Invalidovne, kde sa zmocnil 32 000 pušiek. Potom ľud
tiahol na Bastilu, ktorá ako štátna väznica (v tom čase väzniaca len 7 väzňov) bola symbolom
všetkého, čo nenávideli. Chceli z tade získať zásoby pušného prachu pre svoje pušky.
Obrancovia im pevnosť vydali viac menej bez boja, za čo sa im poďakovali masakrom.
Guvernérovi odrezali kuchynským nožom hlavu a napichli na piku. Úspešné dobytie Bastily
pod osvietenským heslom sloboda-rovnosť-bratstvo je symbolický začiatok revolúcie.
15. júla voliči (elektori) zvolili Baillyho za starostu a La Fayetta za veliteľa Národnej gardy.
La Fayette hneď dal milicionárom ako odznak kokardu vo farbách červená-biela-modrá.
Trikolóra sa stala symbolom revolúcie. V ten istý deň kráľ predstúpil pred Národné
zhromaždenie, uistil ho o svojich dobrých úmysloch a ohlásil odvolanie vojska z Paríža.
17. júla dokonca hlboko dojatý kráľ prijal od nového starostu trojfarebnú kokardu, čím
potvrdil výsledky ľudovej revolúcie.

26. augusta 1789 bol prijatý najznámejší dokument revolúcie:

Deklarácia práv človeka a občana. Bol to úvod k budúcej ústave.
Deklarácia pozostávala zo 17 článkov a medzi jej hlavné atribúty patrila:
a) Osobná sloboda;
b) Rovnosť pred zákonom;
c) Sloboda myslenia, tlače, presvedčenia a náboženského
vyznania;
d) Sloboda podnikania a nedotknuteľnosť osobného vlastníctva;
e) Možnosť odporu proti útlaku.

Kráľ odmietal deklaráciu podpísať. Ľud zúril. Do Versailles sa vybrali nahnevané a hladujúce
ženy sťažovať sa a protestovať, že chlieb je drahý a ich rodiny nemajú čo jesť. Kráľ prisľúbil
nápravu. Na druhý deň ráno sa však strhol boj vo Versailles, časť davu vtrhla do paláca
a chceli zlinčovať kráľovnú. Tá musela utiecť do izieb kráľa. Následne bol kráľovský pár
donútený opustiť Versailles a presťahovať sa do Paríža.

Tri záujmy revolúcie:

1. Roľníci: 20 miliónov z celkového počtu asi 25 miliónov Francúzov, chceli, aby sa
o nich štát lepšie postaral;
2. Bohaté meštianstvo: prialo si hlavne slobodu narábania so svojím životom, slobodu
podnikania;
3. Chudobnejší mestskí obyvatelia: bola to najradikálnejšia skupina, tzv. sansculoti,
skupina republikánov, príslušníci nižších stavov.
Ústava (konštitúcia), ktorá však nemala dlhé trvanie, ale stala sa vzorom do budúcna, bola
prijatá 3. septembra 1791. Tá absolutistickú monarchiu zmenila na konštitučnú.
Moc v štáte rozčlenila na:
1. Zákonodarnú moc – zákonodarné zhromaždenie;
2. Výkonnú moc – kráľ s právom veta;
3. Súdnu moc – nezávislé, volené súdy.

Politické spektrum sa tu rozčlenilo na pravicu a ľavicu. V parlamente na pravej strane sedávali

prívrženci tradičnejších názorov a obhajcovia už dosiahnutých zmien (pravica), na ľavej strane
hlásatelia radikálnejších názorov – o potrebe stále hlbších premien v spoločnosti (ľavica). Vo
vtedajšej situácii boli umiernenými pravičiarmi tzv. girondisti, silnou pravicou bola
aristokracia (aj ako názov politickej frakcie), radikálmi boli cordeliéri a jakobíni. Skupiny sa
nazývali podľa miesta, odkiaľ prichádzali, alebo kde sa schádzali. Najznámejší jakobíni boli
prívrženci ultraľavicového prúdu „priateľov ústavy“, ktorí sa schádzali v zrušenom kláštore
sv. Jakuba v Paríži.

II. obdobie revolúcie

Druhému obdobiu revolúcie predchádzal útek kráľovskej rodiny. Útek by sa možno

podaril, nebyť obrovského zeleno-žltého koča pre sedem ľudí! „Je to zmenšená verzia zámku
vo Versailles, chýba tu len kaplnka a balkón pre hudobníkov,“ posmešne ho neskôr popísal
jeden z dvoranov. Utečenci sa tak dostanú len do mesta Varennes, kde ich odhaľuje miestny
poštmajster. Odtadiaľ s hanbou putujú naspäť do Paríža.
Pokus o útek kráľovskej rodiny rozprúdil vo Francúzsku vášne a uvrhol kráľa do tieňa
nedôveryhodnosti. Preto ľud zrušil kráľovské právo vládnuť, teda celkovo bola zrušená
monarchia a 21. septembra 1792 bola vyhlásená republika. Proti Francúzsku začali okolité
monarchie zbrojiť v snahe revolúciu potlačiť. Svoju suverenitu Francúzi za každú cenu
bránili, hoci absencia šľachtických dôstojníkov so skúsenosťami v armáde sa ukazovala ako
problémová. Dvíhala sa však vlna vlastenectva a do armády vstupovali stále noví a noví
dobrovoľníci. Francúzske armády sa potom so striedavými úspechmi bránili a útočili.
Uskutočnila sa tak tzv. Vojna prvej koalície (1792–1797), kde sa hlavne Rakúsko a Prusko
snažili potlačiť revolúciu vo Francúzsku. Známou bitkou bola bitka pri Valme = víťazstvo
Francúzska.
NÁRODNÝ KONVENT - novovzniknutý orgán, nahrádzajúci Zákonodarné národné
zhromaždenie a práve TEN zvrhol monarchiu a založil republiku. Konvent bol najvyšší
zákonodarný a výkonný orgán vo Francúzsku od 20. septembra 1792 do 26. októbra 1795.
Toto zhromaždenie bolo rozdelené na tri časti:
1. Jakobíni ako súčasť strany Montagne (ĽAVICA) – remeselníci, robotníci a
spotrebitelia;
2. Marais (STRED) – nestranní;
3. Girondisti (PRAVICA) – bohatí mešťania.

Národný konvent následne súdil kráľa za velezradu v tzv. procese s „Občanom Kapetom“ =
TREST SMRTI!
21. január 1793 bol bývalý kráľ Francúzska, občan Kapet, verejne popravený sťatím
gilotínou na Námestí Revolúcie. Čoskoro ho na druhý svet nasledovala aj jeho manželka Mária
Antoinetta. V deň jej popravy vrcholilo rabovanie a ničenie kráľovských hrobiek v bazilike
Saint-Denis.

Obdobie girondistického konventu

Najprv bola pri moci skupina girondistov. Ich politika sa však týkala len meštianstva,
na chudobu nebrali ohľad. Narastal tak hlad, nezamestnanosť či rast cien a to všetko
bolo príčinou povstaní na vidieku.
Občianska vojna
• Povstania na vidieku podmienili aj protináboženské opatrenia. Osvietenskí poslanci
sa snažili kresťanstvo zakázať a cirkev podriadiť štátu. Kňazi sa mali stať štátnymi
úradníkmi, čo väčšina z nich odmietla. Nastalo ich prenasledovanie. Francúzski
kňazi a ich veriaci sa na základe toho od revolúcie odvrátili. Rozdielnosť cieľov
mestskej a vidieckej revolúcie skončila pohromou – občianskou vojnou.
• Najznámejším sa stalo povstanie vo Vendée – boj monarchisticky a katolícky
zmýšľajúceho vidieckeho obyvateľstva, ktorí bránili až za hrob svojich kňazov a
záujmy pred republikánskym revolučným vojskom.
• Republikáni potom podnikli proti povstalcom krvavé represie = prvá genocída
moderných dejín.
Obdobie jakobínskeho konventu
• 2. júna 1793 sa uskutočnil prevrat vedený Jeanom-Paulom Maratom.
• Bol zavedený nový revolučný kalendár. Jednotlivé mesiace boli premenované
podľa ročných období, týždne nahradili dekádami. Dokonca aj čas bol zadelený do
desaťhodinového modelu (10 hodín, pričom hodina mala 100 minút a minúta 100
sekúnd).
• Zavedený kult „Najvyššej bytosti“ a tvrdé opatrenia proti odporcom vlády jakobínov.
Väčšina odporcov skončila na popravisku. Začala vláda gilotíny. Mimoriadne
opatrenia totiž legalizovali teror ako prostriedok politického boja. Trestali sa
skutoční i domnelí nepriatelia štátu. Krv na niektorých námestiach vraj dosahovala
po členky.
• Hlavným predstaviteľom jakobínskeho konventu sa stal Maximilián Robespierre
nazývaný „Neúplatný“. Ten zaviedol revolučnú diktatúru v rámci ktorej figurovali
obzvlášť krvilačné orgány. Na popravisko poslal aj svojho spolupracovníka a priateľa
Georgesa Jacquesa Dantona. Tento čin neveštil pre Robespierra nič dobré. Neustály
strach o život celkovo vyvolával verejný odpor, čo vyústilo k jeho zvrhnutiu a
odstráneniu. 28. júla 1794 končí i on sám s priateľmi a bratom Augustinom sťatý
gilotínou.

Orgány revolučnej diktatúry:

1) Výbor pre verejné blaho – zahraničná politika;
2) Výbor pre verejnú bezpečnosť – boj s domácimi odporcami revolúcie;
3) Výbory bdelosti – osobitné výbory, ktorých úlohou bolo hľadanie protivníkov.

III. obdobie revolúcie

Obdobie thermidoriánskeho konventu

• Po odstránení robespierrovcov vládne skupina zbohatlíkov z rád meštianstva, predtým
nerozhodných členov konventu.
• Slobodné podnikanie tu má zelenú, avšak stále pretrváva hlad a drahota.
• Začala sa presadzovať voľnejšia politika, štátom menej regulovaná.
• Do parlamentu sa vrátili aj poslanci, ktorých vyhnali jakobíni, prestalo
prenasledovanie kňazov.
• V roku 1795 bola prijatá thermidoriánska ústava, ktorá obmedzovala občianske
práva, ale republiku zachovala. V tom istom roku však činnosť Konventu končí.
Obdobie direktória
• Po tom, čo Konvent ukončil svoju činnosť, vznikla nová vláda, tzv. direktórium.
Direktórium pozostávalo z piatich členov, ktorí mali najvyššiu moc vo Francúzsku.
Náhradou Konventu sa stala Rada starších.
• V tomto období narastá vplyv Napoleona Bonaparteho. Toho sa vďaka obľube u ľudí
začína direktórium obávať a preto ho pošle na zahraničné vojnové ťaženie. Napoleon
tak strávi rok na ťažení v Egypte a potom tajne so svojimi dôstojníkmi prichádza do
Paríža, kde 9. Novembra 1799, v 5. roku republiky zvrhol vládu direktorov a od
poslancov si vynútil zriadenie nového štátneho systému tzv. konzulátu. Prvým
konzulom sa stal on sám, Napoleon Bonaparte.
• V roku 1804 je Napoleon pápežom korunovaný za francúzskeho cisára, čo mnohí
historici interpretujú ako koniec revolúcie.
 Obrázková príloha

Rabovanie kráľovských hrobiek v Saint-Denis

Osobnosti revolúcie – Danton, Marat a Robespierre