REVOLÚCIE V RUSKU

Revolučnú situáciu v Rusku vyvolali vojenské neúspechy, ktoré čoraz viac prehlbovali
hospodársky kolaps. Ten sa prejavil už v zime 1916-1917. Cársky režim už nebol schopný situáciu
zvládnuť inak, než násilnými prostriedkami. Zásadnú zmenu v Rusku si želali prakticky všetci.
V marci /podľa starého cárskeho kalendára vo februári/ vypukla v Rusku demokratická
revolúcia. To vtedy, keď sa v Petrohrade uskutočnili veľké demonštrácie, ktoré prerástli do
ozbrojeného povstania. Cár Mikuláš II. bol donútený pod vplyvom okolností odstúpiť /15.3.1917/
a vymenovať novú dočasnú vládu. Liberálna demokratická Dočasná vláda kniežaťa Lvova uzákonila
základné demokratické práva občanov a uznala autonómiu Fínska a Estónska a nezávislosť Poľska.
Pod jej vedením sa Rusko snažilo aj naďalej plniť svoje spojenecké záväzky a pokračovať vo vedení
vojenských operácií, čo však nebolo medzi obyvateľmi Ruska populárne. V Rusku sa uskutočnili mnohé
demonštrácie proti vojne. Predsedom reorganizovanej Dočasnej vlády sa stal doterajší minister
spravodlivosti Alexander Kerenskij.
Jeho vláda však podcenila agitačné pôsobenie boľševikov, ktorí vystupovali na verejnosti
s populárnymi protivojnovými heslami, sociálnou demagógiou a ktorí využili aj to, že ruská spoločnosť
nemala žiadne skúsenosti s fungovaním demokratického systému. Aj preto veľmi zapôsobilo
populistické heslo „všetku moc sovietom“, pod plášťom ktorého pripravovali Lenin a Trockij mocenský
prevrat. Pre jeho uskutočnenie vypracoval Lenin jednoduchý program – Aprílové tézy, ktoré
predpokladali nastolenie diktatúry proletariátu cestou politických zmien, ale aj za cenu použitia
násilných a ozbrojených prostriedkov.
Zhoršujúca sa vojenská, politická a hospodárska situácia v Rusku nahrávala na smeč
boľševikom.
6. novembra 1917 vypuklo v Petrohrade povstanie a v noci zo 6. na 7. novembra 1917 sa
nepokoje rozšírili do ďalších častí mesta. Oddiely Červenej gardy a baltického námorníctva obsadili
dôležité správne budovy a obkľúčili aj sídlo Dočasnej vlády – Zimný palác. V noci zo 7. na 8.
novembra 1917 bol Zimný palác obsadený, ministri Dočasnej vlády boli zatknutí a moci sa ujali
boľševici. Boli prijaté: Dekrét o mieri a Dekrét o pôde. Obsahovali bezpodmienečné ukončenie
vojny a znárodnenie všetkej pôdy. Ďalej bola prijatá Deklarácia práv národov Ruska na
sebaurčenie. Do čela vlády sa postavil Lenin. Počas jeho vedenia ruská revolúcia prikročila
k násilnému a krvavému nastoleniu diktatúry proletariátu, ktorá v skutočnosti znamenala diktatúru nie
veľmi početnej boľševickej elity nad celou spoločnosťou a tiež aj nad robotníkmi, v ktorých mene táto
vystupovala. Naviac túto diktatúru svojvoľne pokladala za pokračovanie a rozvíjanie socialistických
myšlienok 19. storočia. Niektorí demokraticky orientovaní vodcovia socialistických strán Leninovu
teóriu a prax takmer okamžite kritizovali a odmietli. To ale nemohlo zabrániť, aby sa komunistický
prevrat nestal impulzom pre šírenie boľševickej revolúcie do ďalších krajín Európy a sveta. Leninove
myšlienky sa stali ideovým základom rodiaceho sa komunistického hnutia, ktoré predstavovalo veľké
nebezpečenstvo pre demokratický svet.
 VSTUP USA DO VOJNY
Ponorková vojna priblížila vstup USA do vojny, pretože ohrozovala americký námorný obchod
s Európou. Prvý krát sa americká verejná mienka výrazne postavila proti Nemecku už v máji 1915,
kedy bol nemeckými ponorkami potopený parník Luisitania, pričom zahynulo viac ako tisíc ľudí, z toho
128 Američanov.
Prezident USA Wodroow Wilson predložil americkému Kongresu návrh rezolúcie o vyhlásení
vojny Nemecku. 6. apríla 1917 vyhlásili USA vojnu Nemecku. Skončila sa politika amerického
izolacionizmu.

BREST-LITOVSKÝ MIER
Posledný rok vojny začal pre Centrálne mocnosti nádejne. Snažili sa predovšetkým rýchlo
využiť vzniknutú situáciu v Rusku na víťazstvo na východnom fronte a presunúť všetky sily na
západný front. Začali sa rokovania centrálnych mocností so Sovietskym Ruskom o uzavretí
separátneho mieru. Boľševikov na rokovaniach zastupoval Trockij, ktorého taktika „ani mier, ani
vojna“ viedla k stroskotaniu mierových rokovaní a ofenzíve nemeckých vojsk na východe. Hrozil
bezprostredný pád boľševickej moci a preto Lenin presadil stanovisko okamžitého uzavretia mieru za
akýchkoľvek podmienok. Brest-litovský mier bol podpísaný 3. marca 1918 a Rusko definitívne
vystúpilo z vojny. Nemecko teda zdanlivo dosiahlo úspech a mohlo premiestniť svoje vojská z východu
na západný front, kde na jar 1918 pripravovali Nemci veľkú ofenzívu.

Októbrová revolúcia (iné názvy: boľševická revolúcia, červený október;

komunistami používaný názov: Veľká októbrová socialistická revolúcia)

bol ozbrojený prevrat v Rusku, ktorý sa odohral 7. novembra 1917 (25. október podľa
juliánskeho kalendára, ktorý vtedy v Rusku platil).

Cesta k revolúcii

Cárske Rusko, oficiálne Ruská ríša, bola vo viacerých ohľadoch zaostalý a vnútorne labilný
štát. Napriek určitým demokratickým zmenám po revolúcii v roku 1905, ako bolo vytvorenie
parlamentu (Štátnej dumy), stále išlo o výrazne autokratický štát s veľkými právomocami
cára. Ruský cár Mikuláš II. sa však nechcel deliť o moc a nebol naklonený demokratickým
reformám alebo občianskej spoločnosti, ktoré krajina nutne potrebovala k modernizácii a
liberalizácii.[2] Rusko bolo prevažne poľnohospodárskou krajinou, ktorá zrušila nevoľníctvo
na európske pomery veľmi neskoro, až počas vlády Alexandra II. v roku 1861. Ruskí roľníci,
tvoriaci asi 85 % obyvateľstva, však zostávali zúbožení a prevažne hospodáriaci zastaralými
metódami. Agrárne reformy sa nestihli zrealizovať do začiatku 1. svetovej vojny.
Obdobné problémy mala krajina aj v priemysle. Nekontrolovaný nárast množstva robotníkov.
Ani ich sociálne problémy cárska vláda zásadným spôsobom neriešila. Z novovznikajúcej
strednej vrstvy mestského obyvateľstva a čiastočne aj na vidieku, kde sa v tomto období
začali budovať po prvýkrát všeobecné školy, sa na prelome 19. a 20. storočia začali formovať
prvé ruské politické strany. Boli to liberálni konštituční demokrati, tzv. kadeti (Miľukov);
sociálno-demokratické strany, hlavne socialisti-revolucionári (skr. SR) alebo hovorovo eseri
(najväčšia strana s veľkou podporou na vidieku, Kerenskij); umiernení socialisti - menševici
(druhá najvýznamnejšia strana Čcheidze) a radikálni socialisti - boľševici (Kamenev,
Zinoviev, Trockij, Lenin, Stalin).[3] Menševici a boľševici predstavovali dve krídla
rozštiepenej Ruskej sociálno-demokratickej robotníckej strany, ktoré sa rozdelili v roku 1903.
Popri týchto stranách existovalo aj silné anarchistické hnutie alebo monarchisti.

Po tom čo sa v roku 1914 Rusko zapojilo do svetovej vojny začali sa, podobne ako v rokoch
1905/1906, ostro prejavovať ekonomické problémy krajiny, technologická zaostalosť a
neschopnosť cárskych úradníkov zvládať zložitú vojnovú situáciu[4]. Dochádzalo k
zásobovacím problémom, jednak na frontoch ale aj v tyle. Niektoré oblasti začali pociťovať
nedostatok potravín, chýbal spotrebný tovar a cársky režim tieto problémy nedokázal
efektívne riešiť. Morálku obyvateľstva narúšali katastrofické porážky na frontoch a veľké
straty vojakov. Zatiaľ čo strana Kadetov kontrolovala Štátnu Dumu a bola všeobecne
naklonená angažovaniu sa krajiny vo vojne, ostatné strany boli väčšinou v tejto otázke
rozštiepené.

Februárová revolúcia
Problémy vyvrcholili v marci 1917, keď došlo ku generálnemu štrajku a nepokojom v
Petrohrade, pri ktorých cárske úrady úplne zlyhali a namiesto upokojenia situácie vyvolali
násilnosti, ktoré už nebolo možné zastaviť. Tieto udalosti sú označované ako februárová
revolúcia. Rôzne vrstvy spoločnosti však do revolučných udalostí kráčali s rôznymi
požiadavkami. Buržoázia (asi 4 milióny ľudí, prevažne úradníci, obchodníci a inteligencia),
požadovala väčšiu politickú moc. Naproti tomu robotníci (asi 18 miliónov ľudí) bojovali za
svoje základné práva ako bol 8 hodinový pracovný čas, vyššie platy a stabilné pracovné
miesta. Robotníci boli ochotní svoje práva brániť so zbraňou v ruke. Najväčšiu skupinu
nespokojných tvorilo roľníctvo (asi 130 miliónov ľudí), ktoré však bolo rozštiepené.
Chudobní roľníci požadovali pozemkovú reformu, ktorou chceli prerozdeliť pôdu veľkých
statkárov medzi roľníkov, ktorí nemali vlastnú pôdu alebo o možnosť samostatne hospodáriť
na vlastnej pôde a žiadali ukončenie vojny. Samostatnú skupinu tvorilo asi 15 miliónov
vojakov, ktorých väčšina žiadala okamžité ukončenie vojny a demokratizáciu armády.

Februárové revolučné udalosti prinútili cára Mikuláša II. k abdikácii 15. marca 1917. Cára
opustili aj jeho najbližší spolupracovníci. Moci sa ujala Dočasná vláda, ktorú predstavovali
umiernení liberáli zo Štátnej dumy, sprvu pod vedením populárneho kniežaťa Ľvova a
najvýznamnejší predstavitelia hlavných ľavicových strán - eseri a menševici. Úlohou
Dočasnej vlády bolo doviesť krajinu nivočenú vojnou a veľkými sociálnymi, národnostnými a
ekonomickými problémami k demokratickým voľbám do Ústavodarného zhromaždenia. To
malo ďalej riešiť problémy demokratickou cestou. Revolučne naladené obyvateľstvo zároveň
vytváralo po celej krajine vlastné politické výbory (soviety), ktoré preberali kontrolu nad
dianím krajine na nižšej úrovni. Najdôležitejší z nich bol Petrohradský soviet, v ktorom mali
najväčšie zastúpenie ľavicové strany. Soviet mal na rozdiel od vlády v rukách výkonnú moc.
S ostupujúcim časom pozíciu Dočasnej vlády zhoršovali vojenské problémy a rozrastajúci sa
chaos až anarchia v tyle (ozbrojené bandy, nefungujúce zásobovanie, nefunkčný priemysel).
V júli 1917 rezignoval knieža Ľvov na post predsedu dočasnej vlády, kvôli snahám Ukrajiny
o samostatnosť. Nahradil ho Kerenskij. Ten musel naďalej riešiť neutešený stav krajiny a
dvojvládie (Dočasná vláda vs. Petrohradský soviet).

Činnosť boľševikov
Vladimir Lenin, významný boľševický vodca sa vrátil do Ruska zo Švajčiarskeho exilu až po
vypuknutí revolúcie 3. apríla 1917, s tichou podporou Nemecka. Po príchode sa rýchlo
zorientoval, pochopil dôvody nespokojnosti robotníkov a populistickými krokmi a agitáciou
rýchlo získaval popularitu. Onedlho zatienil ostatných boľševických vodcov a presvedčil
väčšinu boľševikov, že je nutné zlikvidovať buržoáznu Dočasnú vládu a nahradiť ju
ľavicovou vládou Sovietu. Nižší predstavitelia strany boľševikov sa 7. júla 1917 pokúsili o
prvé ozbrojené prevzatie moci, keď ich oddiely obkľúčili Tauridský palác a požadovali, aby
Soviet prevzal moc od Dočasnej vlády. Na obranu Dočasnej vlády sa však postavili vojenské
jednotky v meste. Pri ozbrojených zrážkach zahynulo niekoľko stoviek ľudí, ale boľševici sa
následne stiahli. Kamenev a Trockij boli zatknutí, Lenin utiekol do Fínska. Ich popularita
však vďaka Leninovým sľubom rýchlo rástla, zatiaľ čo iné ľavicové strany ako eseri a
menševici sa na viacerých otázkach štiepili na viacero prúdov. Leninova politika stála na
jednoduchých bodoch - okamžitý mier, konfiškácia pôdy veľkostatkárom, prevzatie kontroly
nad továrňami sovietmi (výbormi robotníkov), tzv. „všetka moc sovietom“ a trval tiež na
právo na samourčenie neruských národov. Splnením týchto téz by fakticky uspokojil túžby
väčšiny nespokojných obyvateľov.

V samotnej boľševickej strane nepanovala jednota v otázke akú pozíciu v revolučných

otázkach zaujať. Existovali 3 skupiny[4]. Lenin a Trockij, predstavovali radikálnu skupinu,
ktorá verila, že revolúcia v Rusku môže ovplyvniť dianie v iných krajinách a viesť k
celosvetovej socialistickej revolúcii. Druhá rovnako veľmi silná skupina, ktorej
najvýznamnejším predstaviteľom bol Kamenev a Zinoviev, považovali revolúciu za možnosť
ako upevniť pozíciu socialistických strán. Verili v možnosť vytvorenia širokej socialistickej
koaličnej vlády, ktorá by pripravila potrebné sociálne reformy, vyjednávala o mieri a
umožnila vznik ľavicového Ústavodarného zhromaždenia. Tretiu skupinu predstavovali tí,
ktorých názory na vyššie spomínané problémy sa menili vzhľadom na meniace sa podmienky
revolúcie.

Vojenská a ekonomická situácia

V dôsledku revolúcie a chaosu v krajine výrazne upadla priemyselná výroba, čo malo za
následok narastanie nezamestnanosti. Nezamestnaní robotníci posilňovali armádu
nespokojných a revolučne naladených más. Zásahy do práv veľkopodnikateľov vlastniacich
továrne zo strany ľavicových strán mali za následok vzájomné odcudzenie a ich nedôveru v
ľavicovú vládu. Vláda výrazne zadlžovala krajinu zahraničnými pôžičkami a tlačením nových
peňazí, čo ešte zvyšovalo infláciu.[3]

25. augusta 1917 sa nový vrchný veliteľ ruskej armády gen. Kornilov pokúsil obsadiť
Petrohrad a ukončiť násilím chaotickú situáciu. Vyvolal však veľký odpor naprieč všetkými
vrstvami obyvateľstva a jeho jednotky boli zastavené ozbrojeným odporom revolučných síl
ďaleko pred mestom. Tento krok výrazne otriasol dôverou v demokratické inštitúcie a
výrazne radikalizoval všetky strany. Kerenskij síce vytvoril v septembri ďalšiu vládu, ale tá
už nikdy nezískala dôveru Petrohradského sovietu, ktorú potrebovala. 14. septembra 1917
bolo Rusko oficiálne transformované na republiku.

Októbrové udalosti
Kornilovov pokus o puč výrazne zvýšil popularitu boľševikov, ktorí boli po neúspešnom
pokuse o prevzatie moci v júli v čiastočnej ilegalite.

Príslušníčky ženského práporu, ktoré mali brániť Zimný palác -

sídlo Dočasnej vlády.

V boľševickej strane sa začala zvažovať potreba ozbrojeného povstania. Postavil sa však proti
nej rad predstaviteľov strany, najmä jej umiernené krídlo na čele s Kamenevom a
Zinovievom. Naopak Lenin neodbytne trval na ozbrojenom povstaní ako jedinom možnom
riešení, pričom sa 29. septembra vyhrážal svojou rezignáciou.[7] Tvrdil, že prevzatie vlády
musí byť násilné, pretože vychádzal z marxistických predstáv proletárskej revolúcie. Okrem
Lenina a Sverdlova zohral pri organizácii prevratu významnú úlohu Trockij, ktorý bol
poverený vedením výboru na obranu Sovietu a disponoval tak časťou petrohradských
ozbrojených zložiek. 10. októbra 1917 bola napokon na zjazde boľševickej strany prijatá
rezolúcia o ozbrojenom povstaní.

Kerenského Dočasná vláda sa síce pokúšala zvrátiť tento stav, ale vzhľadom na to, že stratila
všetku podporu revolučných más nemala žiadne ozbrojené sily, ktoré by mohla nasadiť proti
boľševikom. Kerenskij 24. októbra prikázal zrušiť všetku boľševickú tlač. Pre Trockého to
bol signál, aby Petrohradská posádka a námorníci z Kronštadtu pod jeho vedením, ktorí v
prevažnej miere stáli na strane boľševikov prevzali moc. Vojaci, námorníci a tzv. Červené
gardy, celkovo v Petrohrade asi 40 000 ozbrojencov, začali 24. októbra 1917 (6. novembra
podľa gregoriánskeho kalendára) obsadzovať kľúčové body mesta. Večer boli členovia
Dočasnej vlády blokovaní v Zimnom paláci.

Podľa Leninovho výroku „strana našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla.“
Boľševikom stačilo ovládnuť hlavné komunikačné uzly v Petrohrade – nástupište, poštu atď.
Len okolo Zimného paláca sa rozpútali sporadické konflikty. Zimný palác bránili iba
nepočetné a slabé oddiely žiakov vojenskej delostreleckej školy, kozákov a ženský prápor,
ktoré sa čoskoro vzdali. Kadeti delostreleckej školy odišli zo Zimného paláca bez boja.
Signálom na útok na palác bol výstrel z krížniku Avrora, kotviacom na brehu Nevy. Výstrel
slepej munície pri tom rozbil okná na veľkej časti budov priľahlých k rieke. Boľševické sily
následne vošli do Zimného paláca prakticky bez odporu. Došlo iba k sporadickej streľbe
jednotlivcov. Kerenskij medzitým utiekol, aby sa pokúsil získať na svoju stranu jednotky
armády mimo mesta na Severnom fronte. Zvyšok Dočasnej vlády bol zadržaný v Zimnom
paláci. Neskoršia sovietska histografia zobrazovala útok na palác ako teatrálny a dramatický
boj.
Nasledujúceho dňa, 25. októbra, bol vytvorený pri Petrohradskom soviete Výbor ľudových
komisárov (tzv. Sovnarkom), ktorého vedením bol poverený Lenin. Boľševici vydali manifest
o zrušení Dočasnej vlády a prechode jej kompetencií na Petrohradský vojensko-revolučný
výbor (Petrohradský soviet). 26. októbra prebehli nové voľby do Petrohradského sovietu, v
ktorom získali boľševici viac ako polovicu mandátov. 100 mandátov získali ľaví eseri. Hlavný
protivník boľševikov, strana Kadetov bola postavená mimo zákon a jej hlavní predstavitelia
boli zatknutí.[8] Menševici a eseri odsúdil povstanie ako provokáciu, ktorá povedie k
občianskej vojne a odišli zo sály von.[3]

Na rozdiel od februárovej revolúcie však nebola októbrová revolúcia záležitosťou más, hoci
sa komunisti snažili neskôr tvrdiť opak. Nebola ani záležitosťou sovietov, pretože tie už
dávno stratili svoju autonómiu. V Petrohrade si veľa ľudí ani nevšimlo, že nejaká revolúcia
prebieha. Onoho osudového dňa hrali normálne divadlá, vychádzali noviny a robotníci aj
vojenská posádka sa k udalostiam stavali väčšinou nevšímavo. V Moskve sa síce v
nasledujúcich dňoch strieľalo, ale v iných mestách samozvané výbory a organizácie celkom
plynule preberali moc. Na vidiek boľševický vplyv nesiahal. Obzor roľníkov zväčša nesiahal
ďalej ako k najbližšiemu mestu a celkom im chýbal zmysel pre abstraktné ideológie. Išlo im
hlavne o ukončenie vojny, pokračovanie pozemkových reforiem zavedených Stolypinom a
tiež o prerozdelenie pôdy veľkostatkárov. Bolo im ľahostajné, kto tieto kroky presadí. Lenin,
ktorý si už vypožičal z programu strany eserov tie časti, ktoré sa mu hodili, bol ochotný ich
hlad po pôde uspokojiť. A to bolo hlavné.

Boľševická vláda a občianska vojna

Zjazd Ústavodarného zhromaždenia 5. januára 1918.

Boľševici prevzali moc v mene Sovietu, prezentovali ju ako nutnosť na obranu revolúcie a
spôsob ako Soviet získa moc od nepopulárnej Dočasnej vlády.[6] Októbrovou revolúciou však
ich revolúcia ešte len začínala. Po celý ďalší rok museli zvládať jednu krízu za druhou a sami
často neverili, že sa pri moci udržia. Vtedy sa už na rozdiel od „veľkého októbra“ naozaj
bojovalo. Len malá časť spoločnosti skutočne verila, že sa boľševici udržia pri moci.

Úspech boľševikov umožnilo niekoľko faktorov:

1. Počas ôsmich mesiacov od februárovej revolúcie sa celkom zrútil tradičný pilier starého
Ruska – armáda. Nebolo teda nikoho, kto by prevrat potlačil.
2. Boľševici šikovne využili vtedajšie volanie po mieri „bez anexií a kontribúcií“ – to, že vojnu v
skutočnosti predĺžili, sa malo ešte len ukázať.
 3. Boľševici natoľko verili vo svoje „historické“ poslanie, že boli v tom čase snáď jedinou silou,
ktorá mala jasný „program“ (hoci utopický). Chceli budovať nový svet, vystúpiť z vojny, zrušiť
peniaze, vyvlastniť továrne a dúfali, že položia základy spravodlivej spoločnosti.

Po tom, čo krajiny Dohody odmietli boľševický návrh jednania o všeobecnom mieri, bez
anexií, reparácií a s právom samourčenia pre národnostné menšiny, boli prinútení vyjednávať
s Centrálnymi mocnosťami o separátnom mieri. Boľševickú delegáciu viedol Trockij, ktorého
po dlhom naťahovaní nakoniec prinútil útok 700 000 nemeckých vojakov podpísať tzv.
Brestlitovský mier 3. marca 1918.

Vojská s vlajkou gen. Kornilova.

Boľševici tiež umožnili voľby do Ústavodarného zhromaždenia, ktorých sa zúčastnilo 48,4

milióna oprávnených voličov. Najviac 39,5 % hlasov získali eseri, ktorí zvíťazili hlavne
vďaka podpore na vidieku. 22,5 % hlasov získali boľševici, 4,5 % kadeti a 3,2 % menševici.
Veľké množstvo hlasov získali iné neruské socialistické strany.[3] Boľševici však fungovanie
tejto ustanovizne ďalej nepotrebovali. Keď 5. januára 1918 zvolili delegáti Ústavodarného
zhromaždenia za jeho predsedu esera Viktora Černova a začali diskutovať o ďalšej činnosti,
veliteľ jednotky, ktorá mala držať stráž námorník Železňakov oznámil, že ochranka je
unavená a prerušil zasadanie.[3] Ústavodarné zhromaždenie už nikdy viac nezasadalo. Cesta
Ruska k demokracii bola na viac ako 70 rokov zahataná.

Boľševická revolúcia tak postupne prerástla do krvavej občianskej vojny. Proti jednaniu
boľševikov sa postupne postavilo viacero skupín obyvateľstva. Opozícia však zostávala
roztrieštená. Menševici po boľševickom prevrate v októbri okamžite vytvorili v Gruzínsku
vlastnú vládu. Podobne sa zachovali Donskí kozáci na juhu Ruska. Monarchisti využili
nespokojnosť s boľševikmi najmä medzi stále vplyvnou vyššou vrstvou a statkármi. Začali
organizovať ozbrojené sily, ktorými chceli zvrhnúť ich vládu (tzv. biele hnutie). Medzi
prvými vodcami bieleho hnutia boli bývali cárski generáli Kornilov a Alexejev. Vznikla tiež
silná kozácka Donská armáda, ktorá spolu s tzv. Dobrovoľníckou armádou vedenou cárskymi
generálmi vytvorila Ozbrojené sily južného Ruska, vážnym spôsobom ohrozujúce boľševikov
v južnej časti európskeho Ruska až do roku 1920. Okrem nich existovali silné národné sily v
Poľsku, Pobaltí, Fínsku, na Ukrajine, v Strednej Ázii a na Kaukaze. Do bojov významne
zasiahli sily anarchistov najmä na Ukrajine (napr. Machno), ale aj vojaci československých
légií, ktoré sa sťahovali po transsibírskej magistrále z Ruska na východ.
 Krížnik Avrora, symbol revolúcie. Výstrel z Auróry bol signálom
pre začiatok útoku na Zimný palác.

Boľševici vďaka odhodlanej obrane, rozštiepenosti opozície, krutým opatreniam ale aj radu
ústupkov napokon občiansku vojnu úspešne prekonali. Predvojnové Rusko však bolo
definitívne rozložené a stratilo veľké územia na západe (Poľsko, západná Ukrajina a západné
Bielorusko, Pobaltie, Fínsko). V roku 1922 bol na území pod kontrolou boľševikov vyhlásený
Zväz sovietskych socialistických republík.

Vyvraždění carské rodiny: Proč museli Romanovci zemřít?

Masakr, při kterém v Jekatěrinburgu zahynul car Mikuláš II. s celou svou rodinou, nemá
v ruských dějinách obdoby
První světová válka navždy překreslila hranice Evropy, dala vzniknout novým státům a také
vydláždila cestu k válce druhé. Šlo o konflikt, ve kterém byly poraženy staré nadnárodní
monarchie, a to nejen Rakousko-Uhersko a Německé císařství, ale i Rusko. To sice do války
vstoupilo po boku Británie a Francie, ale během bojů se pod tlakem zhroutilo a prošlo hned
několika revolucemi.
Monarchové v nemilosti
V Evropě se koncem první světové války rozhodně bylo na koho hněvat. I vládci relativně
svobodných zemí jako Německo či Rakousko-Uhersko byli hnáni k odpovědnosti za vtažení
svých poddaných do „mlýnku na maso“, ještě daleko hlučnější dav si však žádal hlavu
ruského cara Mikuláše II.
Složitý systém předválečných spojenectví totiž znamenal, že mnoho vojáků nešlo do boje s
plným pochopením důvodů, proč nastal čas se organizovaně vraždit. Šli vítězit pro svou zem
a pro svého panovníka, ovšem právě na něj se pak po měsících v zákopech tím více
obracel jejich hněv.
Mizející popularita cara Mikuláše
Pod vedením Mikuláše II. Rusko pokračovalo v zaostávání téměř ve všech ohledech a
narůstající míra industrializace tyto problémy daleko více prohlubovala, než řešila.
Nepomohlo ani varování v podobě rusko-japonského konfliktu a následné revoluce roku
1905, kdy se ukázalo, že na konfrontaci s vyspělejší částí světa není Rusko ani v
nejmenším připraveno. Mikuláš navíc definitivně přišel o pověst „dobrého báťušky“,
když výrazněji nezareagoval na masakr Krvavé neděle, při níž bylo vojenskou silou
rozehnáno v míru konané procesí.
Převzetí vrchního velení armády carem sice v bojích první světové války nepřineslo žádný
zásadní úspěch, ale za tehdejší žalostné materiální situace ruského vojska ani nebylo reálné
něco takového očekávat. Carova osoba více chyběla v hlavním městě, kde po dobu jeho
nepřítomnosti měla ve většině záležitostí volnou ruku jeho žena, carevna Alexandra se svým
oblíbencem, mystikem Rasputinem. Zvláště Rasputin si skrze carevninu důvěru s oblibou
vyřizoval účty se svými politickými odpůrci, na což doplácela hlavně ministerstva, jejichž
vedení se tak měnila jako na běžícím pásu.
... až se ucho utrhne!
Mikuláš II. fatálně podcenil hlášení o nepokojích, které v únoru roku 1917 zachvátily
Petrohrad. Když konečně pochopil povahu protestů, které nežádaly hlavy provinilých
ministrů jako při předchozí revoluci, ale abdikaci jeho samého, bylo už pozdě cokoli
zachraňovat. Odstoupení už nebyl jeden ze způsobů, ale jediná možnost, jak hněv lidu a
carské opozice utišit.
Nově vzniklá dvoukolejná vláda řešila od samého počátku důležitější záležitosti než jak
naložit s jedním z reliktů temných samoděržavných věků. Soukromá rezidence v Carském
Selu se sice jevila jako vyhovující sídlo pro nouzovou internaci, ale do doby konečného
rozhodnutí carské otázky bylo třeba pro rodinu najít trvalejší místo pobytu. Přesto až nová
vláda, ustavená v červenci roku 1917 po nepodařeném bolševickém puči, Romanovce
odeslala daleko za Ural, do sibiřského města Tobolska, kde jim nehrozilo akutní nebezpečí ze
strany radikálních proticarských živlů a kde mohla být jejich přítomnost prozatímní vládou
vydávána za určitou formu vyhnanství.
S bolševiky k smrti blíže
Pokud vlády vzešlé z únorové či červencové revoluce kalkulovaly s možností propuštění
Romanovců do zahraničního exilu, s nástupem bolševiků k moci možnost odchodu carské
rodiny do Velké Británie či kamkoliv jinam padla. Radikální a proticarsky naladění rudí
měli od začátku v úmyslu „největšího škůdce celé Rusi“ soudit, odsoudit a popravit.
Plány na grandiózní politický proces však bolševikům překazila občanská válka, která
uvrhla celou zemi do chaosu.
Pro rudé předáky se nejdůležitějším faktorem při následném nakládání s carem a jeho rodinou
stal argument, že nelze dovolit, aby Mikuláš padl do rukou některému z protibolševických
vojsk, s jejichž pomocí by se mohl pokusit získat ztracenou moc a sjednotit roztříštěný
opoziční odpor. Proto jej i s rodinou nejprve transportovali do bližšího a snáze ubránitelného
Jekatěrinburgu.
Když ale začalo hrozit nebezpečí, že i toto město padne do rukou československým
legionářům, bylo rozhodnuto o likvidaci cara, jeho manželky i potomků. V noci ze
šestnáctého na sedmnáctého července roku 1918 tak bylo ve sklepení jednoho z
jekatěrinburských domů zastřeleno či ubodáno bajonety jedenáct osob z řad carské
rodiny či jejich služebnictva a jejich zohavená těla tajně pohřbena v nedalekém lese.
Devadesát let nejistoty
Bolševičtí předáci a aktéři popravy ve snaze zamést za sebou stopy šířili množství různých
dezinformací, kvůli kterým nebylo od začátku jasné, kdo všechno, popřípadě jakým
způsobem ve sklepě domu inženýra Ipaťjeva zahynul. První vyšetřování zahájili
bělogvardějci, kteří do města dorazili spolu s československými dobrovolci několik dní
po masakru. Ustavená komise, v jejímž čele stál právník Nikolaj Sokolov, však přes
řadu zachycených důkazů o smrti carské rodiny nedošla k žádným průkazným
závěrům. Sokolov, který musel po vítězství bolševiků emigrovat do Francie, vydal roku 1922
publikaci, v níž shrnul výsledky svého pátrání. Poprvé se tak dostalo na veřejnost prohlášení,
že Mikuláš II. s celou rodinou byl bolševiky popraven.
TIP: Poprava carské rodiny: Postřelené princezny doráželi bolševici bajonetem
K dalšímu posunu ve věci pátrání po hrobu carské rodiny došlo až po dlouhých šedesáti
letech, kdy místní amatérský archeolog Alexandr Avdonin spolu s historikem a režisérem
Gelim Rjabovem objevili lokalitu, v níž velitel popravy Jakov Jurovskij nechal pohřbít těla
členů carské rodiny. Nález však bylo možné veřejně oznámit až po rozpadu Sovětského svazu
roku 1991. Od té doby pak až do roku 2008 probíhalo množství výzkumů a analýz, které
nakonec s pravděpodobností hraničící s jistotou potvrdily, že těla pochovaných osob jsou
opravdu ostatky cara Mikuláše, jeho rodiny a služebnictva.