1. Vymedzte základné periodizácie vývoja štátu na našom území.

Pokúste sa
charakterizovať predštátne obdobie (predštátne útvary) na našom území a odlíšte toto
obdobie a predštátne útvary od štátoprávneho vývoja.
Základné členenie – s prihliadnutím na územie Slovenska:
1. Obdobie predštátneho vývoja (Samova ríša, Nitrianske kniežatstvo)
2. Obdobie štátoprávneho vývoja (od r. 833, teda od vzniku Veľkej Moravy až do súčasnosti)

Obdobie štátoprávneho vývoja

Štát v zjednodušenej podobe charakterizuje:
- teritoriálny substrát (štátne územie)
- personálny substrát (obyvateľstvo)
- organizačno-normatívny substrát (právo + efektívny výkon štátnej moci)

PERIODIZÁCIA ŠTÁTU
Z hľadiska historickej epochy štátu a práva:
a) staroveký, d) moderný,
b) stredoveký, e) postmoderný štát a právo
c) novoveký,
Z hľadiska spoločensko-ekonomických vzťahov medzi obyvateľstvom a štátom rozlišujeme:
1. Prvotnopospolné zriadenie 4. Buržoázno – občiansky typ štátu (1848 – 1948)
2. Otrokársky typ štátu 5. Socialistický typ štátu (1948 – 1989)
3. Feudálny typ štátu (9. stor. – 1848) 6. Občiansky štát (po r. 1989)

Z hľadiska formy vlády a štátneho režimu rozlišujeme:

1. Monarchia / monarchistická forma vlády:

 patrimoniálna monarchia (do pol. 13. storočia) - Veľká Morava a

Uhorský ranofeudálny štát
 stavovská monarchia (od druhej polovice 13. storočia do 1526
odkedy sa prejavovali snahy Habsburgovcov o absolutizmus, no
stavovské prvky pretrvali až do roku 1848). Pre stavovskú monarchiu je
charakteristické, že sa na výkone politickej moci okrem panovníka chcú
podieľať aj stavy, t.j. spoločenské skupiny, ktoré mali politické práva
(osobitne šľachta).
 absolutistická monarchia (od nástupu Habsburgovcov v r. 1526 sa
postupne buduje, osobitne možno vyčleniť
- osvietenský absolutizmus (vláda Márie Terézie a Jozefa II.)
- policajný absolutizmus (Metternichovský absolutizmus) – prvá
polovica 19. storočia a končí rokom 1848
- neoabsolutizmus (Bachov absolutizmus v rokoch 1849 –
1859/1860) a nasledujúce provizórium v rokoch 1849-1867,

1
 konštitučná monarchia (1867-1918) - moc panovníka je limitovaná
ústavou (konštitúciou).
2. Republika/republikánska forma vlády –
po roku 1918 doteraz - unitárny štát, následne federácia a od vzniku SR unitárny štát. ---- pozri
periodizáciu štátu v 20. storočí (vo výklade ďalej).
Patrí tu:
- Československá republika (1918-1838),
- Česko-slovenská republika, označovaná aj ako druhá ČSR, pomníchovská ČSR (1938-1939),
- Slovenská republika (1939-1945) – označovaná aj ako Slovenský štát,
- Československá republika (1945-1960) – ide o obdobie ľudovej demokracie,
- Československá socialistická republika (1960-1989),
- Československá Federatívna republika (1990-1992),
- Slovenská republika (od roku 1993 do súčasnosti).

Predštátne obdobie
V rámci obdobia predštátneho vývoja sa v 6. – 9. storočí začínajú vytvárať predpoklady na vznik
prvých kmeňových zväzov, predštátnych a neskôr štátnych útvarov. Od konca 5. storočia a najmä v
6. storočí sa na našom území začínajú usídľovať Slovania, vytvárajú si formu organizácie
spoločnosti - kmeňový zväz so strediskom v hradisku (základ kmeňových zväzov tvorili hradiská,
príp. hradové obce). V tomto období sa vyskytujú už prvé predštátne súdy, v ktorých má rozhodujúce
postavenie náčelník kmeňa. Kmeňové spoločenstvá starých Slovanov určovali zväzky pokrvnosti
a spoločný náboženský kult, ich komunity žili polokočovným alebo dočasne usadlým spôsobom
života, etnicita mala len subjektívnu (nestálu) povahu, budovali sa opevnené centrá – hradiská
(hrady).
Všetky prvé slovanské predštátne konglomeráty silne ovplyvňovali dva štátotvorné činitele:
sťahovanie národov (v našom priestore prebiehajúce u západných Slovanov od konca 5., resp.
začiatkom 6. stor. do konca 10. stor.) a kristianizácia.
Prevzatie kresťanstva zreteľne dokazovalo vážne narušenie kmeňovej organizácie a jej
nahradenie kniežacou mocou, ktorá si budovala nový a verný kniežací aparát.1 Kresťanstvo ako
univerzálne náboženstvo a jednotiaca idea Európy spolu s usadenosťou štátotvorných kmeňov totiž
umožnilo vládnucemu rodu rýchlejšie posilniť a konsolidovať teritoriálny i personálny prvok svojej
štátnosti.
V našich podmienkach sa však nedá presne určiť, kedy došlo k prijatiu kresťanstva. Vieme však, že
išlo o kristianizáciu zhora – dobrovoľné prijímanie kresťanstva vládnucou vrstvou a jej dvorom2.
Primárnu jednotku predštátnej spoločenskej organizácie nielen Slovanov v Európe
predstavovali kmene. Kmeňom rozumie J. Třeštík politicko-etnické jednotky kreované na
princípe predovšetkým vedomia spoločnej etnicity, resp. pôvodu3,
1
Pre vysvetlenie dopĺňame, že prvé známe oficiálne prijatie krstu ako znaku prijatia novej viery sa vzťahovalo
k Mojmírovi I. v roku 831 pasovským biskupom (miesto krstu nie je známe), avšak nitriansky Pribina ešte ako pohan dal
postaviť kostolík v Nitre (828). Podobne prvým Arpádovcom, ktorý sa nechal pokrstiť, bol knieža Gejza I. Jeho syna
Vajka podľa zrejme nepravdivej legendy pokrstil pražský biskup Vojtech v roku 994.
2
Prvé slovanské kniežatá ju považovali za prejav hľadania legitimácie svojej moci, pripodobnenia sa životným štýlom
silným franským kráľom, aby tak jasne demonštrovali svoju prevahu nad kmeňom, i aby sa od neho definitívne odpútali
a ovládli ho. Ako nám dokladajú viaceré pramene, medzi samotné obyvateľstvo sa kresťanstvo rozširovalo veľmi
pomaly, neskorší panovníci ešte aj počas prvých stor. v Uhorsku hrozili trestami tým, ktorí by neprijali kresťanskú vieru.
3
Uvedená rozlišujúca kategória etnicity nie je dôležitá pre kmeňové útvary ale pre stredoveké štáty, v ktorých sa termín
národ „natio“ ešte nechápal v našom súčasnom poňatí, keďže jeho kritériami boli jednotný pôvod, jazyk ale aj politický

2
ktoré spájalo vlastné územie, spoločný jazyk, kultúra a slobodné vlastníctvo pôdy jednotlivcov.
Historicky sformované do stabilných celkov poskytovali pre každého jedinca možnosť včleniť sa
a žiť v kmeni.
Kmeňová štruktúra, resp. kmeň:
1) mal svoje orgány, ktoré sa mohli pripodobniť k orgánom štátu, a preto
2) ho možno chápať ako istú paralelu k štátu, aj ako jeho predchodcu,
3) hoci sa v podstate podobá národu, ale s inou inštitucionálnou základňou.
Kľúčové postavenie zastávalo pôvodne ľudové zhromaždenie všetkých príslušníkov
(pravdepodobne len dospelých mužov) kmeňa, v ktorom sa rozvíjala zrejme akási ľudová
demokracia. Jeho členovia sa totiž stali nositeľmi moci a spolupodieľali sa na nej. Predpokladáme už
aj istú spoločenskú diferenciáciu, v ktorej mali nadradenú pozíciu – knezi = kniežatá. Išlo
o najbohatších, vplyvných jedincov a ich potomkov, ktorých dlhotrvajúci vplyv nepopierateľne
spôsobil, že z ich radov pochádzali prví vládcovia. Opierali sa o ozbrojenú družinu svojich verných.
Osobná charizma, bojaschopnosť, vodcovské i osobnostné kvality dodávali kniežatám nevyhnutnú
legitimitu vládnutia.
Medzi najvýznamnejšie predštátne útvary na našom území zaraďujeme:
 Samovu ríšu (623-658) a
 Nitrianske kniežatstvo (zač. 9. storočia).

Samova ríša (623-658) bola kmeňovým zväzom, ktorý vznikol z obranných dôvodov. O jej
existencii nachádzame zmienky vo Fredegarovej Kronike (okolo r. 660 n. l.) a iných franských
kronikách. Jej lokalizácia: časti územia Slovenska, Čiech, Moravy, Rakúska, Maďarska. Slovanské
kmene pod vedením franského kupca Sama povstali proti Avarom, po víťazstvách nad Avarmi
(najznámejšie je víťazstvo nad kráľom Dagobertom pri hrade Vogastisburg (údaj vo Fredegarovej
kronike z rokov 631/632)) si zvolili Sama za svojho kráľa. Samova ríša zaniká v roku 658 po smrti
Sama, a nasledujúcich 150 rokov nemáme zachované z nášho územia žiadne písomné správy.
Po zániku Samovej ríše nastáva proces feudalizácie najmä na území Podunajska a Pomoravska, kde
začínajú vznikať veľké rozdiely medzi jednotlivými kmeňmi – vytvárajú sa silné kmeňové zväzy –
Moravské a Nitrianske kniežatstvo.
Svoju pozornosť zameriame najmä na Nitrianske kniežatstvo (Pribinovo kniežatstvo), z ktorého sa
začiatkom 9. storočia vytvoril silný nadkmeňový politický útvar, ktorý vykazuje už silné prvky
štátnej organizácie. Prvé známe knieža Nitrianskeho kniežatstva bol knieža Pribina. Rozloha
Nitrianskeho kniežatstva zahrnula časť územia Slovenska, časti severného Rakúska a časti Moravy.
Nitrianske kniežatstvo pre dejiny Slovákov je významné preto, že ide o najstarší známy predštátny
útvar – zviazaný s väčšou časťou dnešného Slovenska (juhozápadné Slovensko, dolná Orava, Turiec
až po Spiš, Gemer a Zemplín) a našimi predkami – Slovenmi. Nedostatok písomných správ
o realizácii feudalizácie, mocenského postavenia vládcov i správneho modelu neumožňuje vyjadriť
o ňom jednoznačne ako o štáte. V rokoch r. 831 – 833 je Nitrianske kniežatstvo dobyté moravským
kniežaťom Mojmírom. Pribina opúšťa Nitru a usadzuje sa v okolí Balatonu. Historicky doložené je
v Nitrianskom kniežatstve pôsobenie kristianizačnej franskej misie, počas ktorej nechal knieža
vazalský systém a príslušnosť k určitému historicky definovanému územiu. Jazyk nemusel byť nevyhnutne
diferencujúcim činiteľom, ba práve naopak, u slovanských kmeňov podporoval myšlienku niekdajšej spoločnej minulosti
a pôvodu. Bližšie in WANDYCZ, P.S.: Střední Evropa v dějinách. Academia: Praha, 1998, s. 25.

3
Pribina na svojom majetku postaviť prvý známy kresťanský kostol pri Nitre v roku 828, ktorý
vysvätil salzburský biskup Adalrám. Obdobie Pribinovho kniežatstva v Nitre sa bezpečne
identifikuje ako počiatok slovenských dejín.
V rokoch r. 833 – 834 dochádza k vzniku Veľkej Moravy ako prvého štátneho útvaru, Veľká
Morava má už všetky znaky štátneho útvaru – je to relatívne centralizovaná ranofeudálna monarchia.
2. Priblížte bližšie periodizáciu vývoja štátu na našom území v 20. storočí – stručne sa
vyjadrite k jednotlivým formám štátnosti a ich základným znakom.
1.) Československá republika ako parlamentná republika, pluralistický suverénny štát (1918 –
1938). Základný zákon vo význame ústavného ohniska: zákon o zriadení samostatného štátu
československého č. 11/1918 Zb. z. a n. (označovaný aj ako recepčná norma).
2.) Československá republika v období neslobody (od Mníchovskej dohody do r. 1945)
- druhá Československá republika (1938 - 1939)
- Slovenský štát/Slovenská republika (1939 - 1945)
- kontinuita ČSR a vystúpenie SNR (nariadenie č. 1/1944 Zb. nar. SNR) + pôsobenie Dočasného
štátneho zriadenia československého v Londýne (prezident E. Beneš)
3.) obnovená Československá republika (1945 – 1948),
4.) Československá republika – totalitný štát (1948–1989) s podetapami
- ľudovej demokracie do roku 1960,
- socialistického štátu od roku 1960 (ústavnú zmenu priniesol zákon
o československej federácii z r. 1969, bez zmeny názvu štátu (názov ČSSR zostal) sa utvorili Česká
socialistická republika a Slovenská socialistická republika)
5.) Česká a Slovenská federatívna republika (1990–1992), v rámci ktorej existovala Slovenská
republika ako národná republika.
6.) Slovenská republika (od 1. 1. 1993), od roku 2004 člen Európskej únie
Premeny štátu v 20. storočí (od vzniku Československej republiky v r. 1918)
Obdobie 20. storočia je pre Československo mimoriadne turbulentným obdobím. V roku 1918 vzniká
Československá republika ako nástupnícky štát rakúsko-uhorskej monarchie, recipuje právo rakúske
(pre územie Čiech, Moravy a Sliezska) a uhorské (pre územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi) a po
celý čas jej trvania sa rieši stav právneho dualizmu (duality prevzatého práva) cestou unifikácie
a kodifikácie.
Mníchovskou dohodou podpísanou v septembri 1938 mocnosťami – Nemecko, Taliansko, Veľká
Británia, Francúzsko (teda bez účasti ČSR, čo bolo rozhodne v rozpore s medzinárodným právom
a vnútroštátnym právom) a Viedenskou arbitrážou Československá republika prichádza o veľké časti
svojho územia. Slovenské autonomistické hnutie silnie a v októbri 1938 presadzuje ústavné zmeny –
autonómiu Slovenska (ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny). Tento štátny útvar sa
označuje ako tzv. druhá Česko-Slovenská republika, niekedy pomníchovská ČSR. Trvá pomerne
krátko do marca 1939, kedy dochádza k vyhláseniu Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a
Morava.

4
Práve neplatnosť Mníchovskej dohody (uznaná postupne všetkými jej signatármi) je kľúčovou pri
spore a kontinuitu štátu – kontinuitu ČSR, t.j. nepretržité trvanie Československej republiky a teda
následné neuznanie existencie tzv. druhej republiky a vojnovej Slovenskej republiky.
Situáciu skomplikoval navyše postoj Slovenskej národnej rady (kreovanej na Vianoce r. 1943, ktorá
sa vyhlásila za predstaviteľku všetkej zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku) – ktorý
nebol súladný s postojom prezidenta E. Beneša obhajujúcim neprerušenú kontinuitu ČSR s ohľadom
na neplatnosť Mníchovskej dohody.
Po druhej svetovej vojne sa obnovuje ČSR, avšak zmeny v jej politickom systéme vzhľadom na
výsledky druhej svetovej vojny a rozdelenie sfér vplyvu, znemožnili nádeje na obnovenie
občianskeho štátu založeného na liberálnych základoch. Moc komunistov podporovaných ZSSR
rástla a vo februári 1948 dochádza k politickému prevratu. Nasledujúcich 40 rokov hovoríme o etape
socialistického štátu v jeho 2 podetapách – ľudovodemokratická ČSR v r. 1948 – 1960 a socialistická
ČSSR v r. 1960 – 1989.
3. Charakterizujte základné znaky feudálneho štátu. Priblížte ich v rámci vývoja
feudálnej formy štátnosti na našom území.
Feudálny typ štátu (9. stor. – 1848) a jeho základné znaky:
- historicky zahŕňa obdobie stredoveku a novoveku,
- centrum politickej moci: spočiatku panovník a jeho dvor (ranofeudálna štátnosť), od 13.
storočia sa o moc usiluje šľachta (stavovské rozdelenie spoločnosti),
- v Uhorsku v rannom stredoveku vzniká idea svätoštefánskej koruny ako konkretizácia
pojmu štátu identifikovaná s osobou panovníka. Stredoveké ústavné koncepty náhľadu na štát
a právo si štát personifikovali – „štát ako telo, panovník ako hlava a stavy (teda nie poddaní)
ako údy/končatiny tela – t.j. panovník bez šľachty a šľachta bez svojho kráľa nemôže
existovať “. Táto personifikácia štátu je Š. Werböczym rozpracovaná do organického učenia
o štáte a koruna symbolizovala delenú vládu kráľa a politického národa uhorskej šľachty
(stavov). V 14. a 15. storočí sa potom upevnila mienka, že výsostné práva koruny prechádzali
na panovníka až korunováciou, v ktorej národ (šľachta) korunoval zvoleného (určeného)
nástupcu kráľa. Táto stredoveká teória sa v časoch rozbitia Uhorska stala symbolom uhorskej
samostatnosti,
- stavovské rozdelenie spoločnosti je vžité a dané, neexistuje rovnosť pred zákonom +
postavenie človeka v spoločnosti bolo viazané na stav – „do stavu sa človek narodí“ – a stav
určoval aj rozsah jeho práv a povinností. Privilegovaným stavom bola šľachta.
- základom vzťahov medzi panovníkom a šľachtou bol súbor práv a povinností vymedzených
v Zlatej bule Ondreja II z r. 1222 (obdoba dokumentu Magna Charta Libertatum z r. 1215) –
tento dokument sa stal základom uhorskej stavovskej ústavy a platil po celé obdobie
feudalizmu, šľachta sa naň odvolávala ako na chartu svojich výsad,
1. základné práva šľachty vymedzené v Zlatej bule Ondreja II. z r. 1222 : osobná
nedotknuteľnosť, šľachtica nebolo možné bez súdneho rozhodnutia zbaviť osobnej
slobody, slobodné vlastníctvo majetku, nezdaniteľnosť šľachty,
2. základné povinnosti šľachty vymedzené v Zlatej bule Ondreja II. z r. 1222:
povinnosť bojovať pri obrane krajiny a povinnosť poskytnúť pohostinstvo panovníkovi
pri jeho cestách krajinou,

5
 - právny partikularizmus na personálnej a na teritoriálnej úrovni (neexistoval jednotný
právny poriadok, naopak právny poriadok bol rozdrobený a pozostával z jednotlivých
právnych systémov, ktoré vedľa seba fungovali (osobitné mestské právo, banské právo,
vinohradnícke právo, školské právo, cirkevné právo a pod. Osobitnú pozíciu malo krajinské
šľachtické právo – obsahovalo ustanovenia ústavnej povahy a malo nadradenú pozíciu pri
riešení prípadných kolízií právnych systémov),
- iný pohľad na vlastníctvo – ekonomická moc v štáte je prepojená na vlastníctvo
nehnuteľností (obmedzené osobitnými režimami donačnej sústavy a urbariálnej sústavy) –
feudálne vzťahy.
- decentralizácia na miestnej úrovni – relatívne samostatné a samosprávne postavenie
šľachtických stolíc (komitátov), samostatné postavenie miest (osobitne významných
slobodných kráľovských miest) a centralizácia na úrovni ústrednej,
- idea národa a národného štátu spojeného jedným jazykom a spoločnou tradíciou bola
stredoveku cudzia – kozmopolitizmus + latinčina ako všeobecný dorozumievací jazyk
inteligencie, úradného styku, vedy a pod. Neexistovalo jednotné štátne občianstvo.
Uhorsko – feudálna štátnosť z hľadiska 3 znakov štátu
- teritoriálny substrát (štátne územie Uhorska)
- personálny substrát (obyvateľstvo – politický národ = šľachta)
- organizačno-normatívny substrát (právo + efektívny výkon štátnej moci

4. Charakterizujte základné znaky občianskeho/buržoázneho štátu. Priblížte ich v rámci

vývoja tejto formy štátnosti na našom území.
Buržoázno – občiansky typ štátu (1848 – 1948) a jeho základné znaky:
- po Francúzskej revolúcii (1789 - 1799) vstupuje na scénu nový politický a spoločenský
fenomén v podobe buržuázie, otriasa sa postupne kedysi výsostná pozícia šľachty, začína sa
rozvíjať podnikanie – konflikt starého zanikajúceho sveta a sveta nového založeného na
nových ideách slobody/rovnosti/bratstva,
- na našom území sa občiansky štát spája s druhou polovicou 19. storočia (rakúsko-uhorská
monarchia) a vznikom nástupníckych štátov – medzi nimi aj Československej republiky.
Etapa občianskeho štátu končí rokom 1948 s presadením politickej moci komunistov
a nastupujúcej diktatúry jednej politickej strany – KSČ,
- občiansky štát charakterizuje striktné revolučné odmietnutie feudalizmu vo vlne buržuáznych
revolúcií 1848/1849 - začiatok dlhého procesu defeudalizácie teda odstránenia feudálnych
inštitútov,
- vyhlásenie rovnosti všetkých pred zákonom a odstránenie stavovského rozvrstvenia
spoločnosti
- postupné zavedenie (spočiatku popri cenzoch) všeobecnej participácie na veciach
verejných + emancipačné procesy (boj za volebné právo žien - realizované v Ústavnej
listine ČSR z r. 1920; postupná premena postavenia v rodine a v spoločnosti; dieťa –
kreovanie štátneho záujmu a konceptu sociálnoprávnej ochrany dieťaťa),
- konštitucionalizmus a ústava ako základ vzťahov medzi štátnymi orgánmi a štátom a
občanom, postupný boj za presadenie a zakotvenie občianskych práv a slobôd – plne
realizované v Ústavnej listine ČSR z r. 1920,

6
 - v ústavných dokumentoch sa presadzuje koncept deľby moci a koncept suverenity ľudu,
- zavedenie delenia práva na právo verejné a súkromné (rímsko-právny základ - Ulpián),
zavedenie odvetvového členenia právneho poriadku
- odstránenie feudálneho chápania vlastníctva v podobe odmietnutia konceptu deleného
vlastníctva (urbariálnej a donačnej sústavy) a návrat k rímsko-právnemu chápaniu
vlastníctva a jeho posvätnosti a nedotknuteľnosti,
- zavádzanie liberálneho trhového mechanizmu, presadenie jednotnej daňovej sústavy,
- vznik stálej armády a pevného hraničného systému,
- kodifikačné procesy v práve, odstraňovanie niekdajšieho panstva právnej obyčaje zákonnou
normotvorbou,
- formovanie občianskej spoločnosti, zakladanie spolkov, politických strán,
- sekularizácia spoločnosti,
- presadzovanie konceptu národných štátov (v Uhorsku koncept jednotného uhorského
politického národa, po vzniku ČSR sa presadzuje koncept čechoslovakizmu).
Návrat k občianskemu štátu po roku 1989 – transformácia + odmietnutie socializmu
(tzv. nežnou revolúciou v novembri 1989) a nastupujúci proces premeny štátu a spoločnosti - návrat
k ideám občianskeho štátu. Nastupuje moderný a postmoderný štát a nové výzvy (rozvoj IT
technológií, nové komunikačné stratégie a kanály, nové bezpečnostné hrozby a riziká, automatizácia,
robotizácia, globalizácia a i.).
5. Charakterizujte základné znaky totalitného štátu. Priblížte ich v rámci vývoja
ľudovodemokratickej a socialistickej formy štátnosti na našom území.
Socialistický typ štátu (1948 – 1989) a jeho základné znaky:
- striktné odmietnutie prechádzajúceho „buržuázneho (kapitalistického) režimu“, nastolenie
tohto typu štátu sa spája s revolučným prevratom (vo Februári 1948 sa moci chopili
komunisti), koniec socialistického obdobia sa spája s „nežnou revolúciou“ premenami štátu
a spoločnosti po novembri 1989,
- v Československu sa člení na 2 základné obdobia: 1. obdobie ľudovej demokracie (1948-
1960), ktoré začína prijatím Ústavy 9. mája 1948 a 2. obdobie socializmu (1960 – 1989),
ktoré začína prijatím socialistickej ústavy – Ústava ČSSR z r. 1960,
- presadenie režimu (a to nielen v Československu) charakterizujú politické represálie a čistky,
likvidácia triednych nepriateľov, zastrašovanie a teror (politické čistky obdobia 50. rokov
v ČSR),
- monopol jednej politickej strany (v Československu KSČ), totalitný spôsob vlády, a
likvidáciou akejkoľvek opozície – ovládnutie štátu a spoločnosti,
- procesy znárodnení majetku a vznik nového konceptu vlastníctva (hierarchizácia
vlastníctva), opätovné odmietnutie rímsko-právneho jednotného vlastníctva a vytvorenie
dominantného a privilegovaného štátneho vlastníctva,
- etatizácia štátu a spoločnosti, teda „prerastanie“ spoločnosti štátom – „všadeprítomný štát“,
- odmietnutie členenia práva na právo verejné a súkromné, v socialistickom štáte malo byť
všetko verejné a súkromné vlastníctvo sa spočiatku považovalo za „vymierajúci druh
vlastníctva“

7
 - odmietnutie liberalizmu a trhového mechanizmu, presadzovanie plánovitého hospodárstva
(štátom riadené plánovité hospodárenie na báze dlhodobých, strednodobých a krátkodobých
plánov),
- premena vlastníckych vzťahov k pôde (v poľnohospodárstve došlo k násilnej kolektivizácii
a združstevňovaniu - proces socializácie dediny - v duchu sovietskeho vzoru kolchozov);
obmedzenie vlastníctva pôdy ústavnou zásadou „pôda patrí tomu, kto na nej pracuje“ ,
- právo a aj spoločnosť získava triedny charakter – čo bolo v rozpore so základným
postulátom rovnosti + nové rozdelenie spoločnosti na triedy v duchu marxisticko-leninskej
ideológie (trieda robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie), šírenie triedneho
antagonizmu,
- likvidácia pluralitného charakteru občianskej spoločnosti v súvise s dominanciou štátu,
- zdôrazňovanie blaha spoločnosti - uprednostňovanie záujmov celku pred záujmami
jednotlivca,
- ideologizácia spoločnosti (ovládnutie médií a výchova v duchu nového vedeckého
marxisticko-leninského svetonázoru),
- dôsledná ochrana národnej bezpečnosti (aj zvonka a aj zvnútra) a následne ochrana nového
hospodárskeho zriadenia štátu – represívny charakter trestného práva,
- rešpektovanie a nasledovanie sovietskeho vzoru (politika, ekonomika, právo, armáda,
spoločnosť, umenie, kultúra a i.),
- obmedzovanie základných práv a slobôd (popri ich formálnom zakotvení v ústavách),
likvidácia a represálie voči cirkvám (odmietanie náboženstva ako ideologického bludu),
- rast významu politických dokumentov (programy a uznesenia zjazdov Komunistickej strany
ZSSR, KSČ), od ktorých bol závislý výklad práva a právna veda (osobitne to platilo pre
začiatočnú tzv. stalinskú éru).

Obdobie socializmu v Československu zahŕňa:

1. Československú republiku (1948 - 1960)
2. Československú socialistickú republiku (1960 – 1989), v roku 1968 bol prijatý zákon
o československej federácii, názov štátu sa však nezmenil - ČSSR

6. Priblížte otázku právnej kontinuity/diskontinuity v československých právnych

dejinách 20. storočia – vymedzte základné medzníky a problémy.

Kontinuita / diskontinuita a recepcia práva

Vývoj právneho poriadku na území Slovenska v 20. storočí je úzko spojený s problematikou recepcie
(prevzatia) práva a problematikou kontinuity / diskontinuity práva a štátu, resp. štátnej idey.
Kontinuita, diskontinuita a revolúcia sú právnymi termínmi medzinárodného práva s ich
výnimočným presahom do vnútroštátneho práva v osobitných (napr. vojnových) udalostiach. Pri
výklade pojmov kontinuita, diskontinuita a revolúcia, pri ich obhajovaní či naopak odmietaní si ale
nevystačíme s argumentami normativistov, častokrát totiž do hry vstúpia metaprávne faktory
(politické okolnosti, spoločenská nálada a pod.).
Rozlišujeme :
- Kontinuitu v práve (právnu kontinuitu),

8
 - Kontinuitu štátu / kontinuitu štátnej idey, t.j. nepretržité trvanie štátu napriek jeho dočasnému
rozbitiu (napr. v dôsledku vojny, politických udalostí)
Kontinuita v práve (právna kontinuita) vyjadruje vzťah medzi právom (jeho zložkami, prvkami,
štruktúrou obsahom, formou) vo vývoji, v rozličnom čase, v aspoň dvoch iných obdobiach.
Kontinuita štátneho útvaru znamená jeho nepretržité trvanie, a to bez ohľadu na násilné
pretrhnutia tejto kontinuity, ako tomu je napr. pri vojenskom obsadení územia cudzím štátom,
t.j. okupácii a i.
Problematikou kontinuity a diskontinuity vo vývoji práva sa zaoberala normativistická právna veda
a osobitne aktuálnou sa stala v československých podmienkach po vzniku ČSR v roku 1918.

Vznik ČSR a právna kontinuita

Československá republika a jej právny poriadok nevznikli v súlade a podľa ústavnoprávnych
predpisov Rakúsko-Uhorskej monarchie. Naopak vznikli revolučne, odtrhnutím sa územia patriaceho
Rakúsku a Uhorsku a revolučným vyhlásením nového československého štátu (teda diskontinuitne
z hľadiska trvania štátu/štátnej idey).
Československý štát vznikol teda revolučne, prerušením kontinuity (teda diskontinuitne) s Rakúsko-
uhorskou monarchiou. Vznik ČSR bol podľa normativistov revolúciou v právnom zmysle.
Právny poriadok ČSR a jeho platnosť nebola odvodená od výsostných práv monarchie, z legality
habsburského mocnárstva. Legitimita vzniku ČSR ako nového štátu sa dala vyjadriť nie podľa
pojmov normatívnoprávnej školy, ale podľa pojmov prirodzenoprávnej školy, resp. podľa všeobecne
uznaných zásad medzinárodného práva: vyplývala z vôle československého ľudu, zo
sebaurčovacieho práva československého národa. Pomocne, subsidiárne sa opierala o historické
české štátne právo.
Právny poriadok ČSR z hľadiska svojho obsahu, podľa svojich zásad, právnych inštitútov (najmä
práva súkromného, t.j. občianskeho, obchodného práva, s výnimkou inštitútov nerepublikánskych
a nedemokratických, ktoré boli recepčnou normou derogované) bol v zmysle materiálnom, čiže
obsahovom, kontinuitným s rakúskym a uhorským právnym poriadkom4.
Zhrňujúco: československý právny poriadok bol formálnoprávne diskontinuitným
a materiálnoprávne (obmedzene) kontinuantom rakúskeho a uhorského právneho poriadku.

Druhá Č-SR (pomníchovská ČSR) a kontinuita

Nejednotne hodnotili predstavitelia právnej vedy pomníchovské obdobie Československa. Nevzniklo
tu totiž nové ohnisko práva, zostával ním stále zákon č. 11/1918 Zb. z. a n. o zriadení samostatného
štátu československého.
Stanovisko právnej vedy: Podľa normativistov (čistá náuka právna), právny poriadok po Mníchove
bol identickým s predmníchovským. V tejto argumentácii však chýbal hodnotový, nadnormatívny
pohľad. Naopak pozitívnoprávne a sociologickoprávne orientovaní právnici (nenormativisti) však
nemohli nezohľadniť z hľadiska československého právneho poriadku takú zásadnú faktickú
udalosť, akou bola Mníchovská dohoda, predstavujúca zároveň právnu skutočnosť par excellence
podľa medzinárodného práva. Medzi predmníchovským československým právnym poriadkom
4
Pri materiálnej kontinuite právna norma prevezme svoj obsah od inej normy, prakticky keď štát x prevezme právny
poriadok štátu y, na ktorého území vznikol (Československá republika prevzala právny poriadok zanikajúceho Rakúsko-
Uhorska) a normy sú potom síce obsahovo totožné, ale formálne sú to normy úplne iné.

9
a právnym poriadkom tzv. druhej republiky z tohto hľadiska nebola formálna kontinuita (ČSR
nepodpísala Mníchovskú dohodu, išlo o hrubé porušenie medzinárodného a vnútroštátneho
práva).
Stanovisko politikov: Politici druhej Č-SR vychádzali zo stanoviska, že právny poriadok tohto
útvaru je formálne kontinuitným s pôvodným československým právnym poriadkom. Obdobne
Francúzsko a Veľká Británia ako demokratické veľmoci, signatári Mníchova, spočiatku považovali
daný stav za právny a legálny, ale aj „záchranu mieru pre Európu“. Až dva roky po vypuknutí II.
svetovej vojny, v roku 1941 a 1942 nulifikovali, príp. korigovali svoje stanovisko vo vzťahu
k platnosti Mníchovskej dohody, aj pod dojmom obetí československého antifašistického odboja
doma i zahraničí.
Dočasné štátne zriadenie československé pôsobiace v Londýne na čele s prezidentom E.
Benešom vychádzalo zo stanoviska neprerušenej štátoprávnej kontinuity s predmníchovskou
ČSR.
Právna kontinuita – kontinuita práva: V ústavnom dekréte prezidenta republiky č. 11/1944 Úr. věst.
čsl. o obnovení právneho poriadku sa stanovilo, že československý právny poriadok tvoria ústavné
a iné právne predpisy československého štátu vydané do 29. septembra 1938 vrátane (teda do
podpisu Mníchovskej dohody), pretože pochádzali zo slobodnej vôle československého ľudu.
Predpisy vydané v období, keď československý ľud bol zbavený svojej slobody, t. j. od 30. 9. 1938
do 4. 5. 1945 (tento deň bol určený neskôr vládnym nariadením) sa nepovažovali za súčasť
československého právneho poriadku.
Stanovisko SNR: Recepčná norma SNR (nariadenie SNR č. 1/1944 Zb. nar. SNR o vykonávaní
zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku) však prijala inú koncepciu. SNR nepokladala
obdobie druhej Československej republiky ani obdobie Slovenského štátu za obdobie neslobody, za
obdobie štátoprávne nejestvujúce.
Tieto protichodné stanoviská sa stali zdrojom rozporov a riešili sa tak v štátoprávnej podobe (spory
o predmníchovskú alebo pomníchovskú podobu štátu, vymedzovanie kompetencií medzi ústrednými
československými orgánmi a SNR) ako aj v rovine právnej (recepcia noriem/nerecepcia noriem
s finálnym doriešením v úplne novom právnom poriadku vybudovanom ako výsledok právnickej
dvojročnice).

Slovenský štát a právna kontinuita

Podľa normativistov (čistá náuka právna) bolo aj prijatie zákona č. 1/1939 Sl. z. o samostatnom
Slovenskom štáte právnickou revolúciou, revolúciou v zmysle normatívnom. Z čisto právneho
stanoviska znamenalo prijatie tohto zákona priamu negáciu, prerušenie právnej kontinuity v zmysle
formálnom, teda nastolenie formálnej diskontinuity s ČSR.
Problémom bola:
- Mníchovská dohoda a jej charakter
- Zložitosť posúdenia režimu Slovenského štátu (obmedzená suverenita)
- Bolo vyhlásenie štátu pod ultimátom ríšskeho vodcu a reálnej hrozby okupácie územia
Slovenska fakticky slobodným prejavom suverenity ľudu a sebaurčovacieho práva národa?
Stanovisko prezidenta E. Beneša: neprerušená kontinuita s predmníchovskou ČSR (odmietanie Slov.
štátu)

10
Slovenské národné povstanie a právna kontinuita
Slovenské národné povstanie možno chápať ako prejav suverenity ľudu a sebaurčenia národa.
Základom bola legitimita ako aj legalita nariadenia SNR č. 1/1944 Zb. nar. SNR o vykonávaní
zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku, z 1. 9. 1944, ktorá vyplývala z prejavu vôle
ľudu a národa.
Nariadením SNR č. 1/1944 Zb. nar. SNR sa recipovali všetky platné zákony, nariadenia a opatrenia
(teda aj normy Slovenského štátu), ktoré neodporovali duchu demokratickému a republikánskemu, t.
j. z hľadiska materiálnej (obsahovej) právnej kontinuity sa zachovávala nie úplná, ale iba obmedzená
materiálna kontinuita.
Prijatie tejto normy a vôbec nasledujúce pôsobenie SNR ako predstaviteľky slovenského národa sa
dostali do zásadného rozporu s koncepciou neprerušenej štátoprávnej kontinuity s prvou ČSR, ktorú
presadzoval prezident E. Beneš. Otvorené a následne riešené boli otázky:
- Existuje na Slovensku osobitný právny subporiadok (s ohľadom na recepciu noriem zo
Slovenského štátu, ktoré neodporovali duchu demokratickému a republikánskemu) ----
riešenie priniesla akceptácia koncepcie prezidenta E. Beneša o období neslobody
a definitívne sa rozpory ohľadne platnosti noriem v rámci právneho poriadku vyriešili v
právnickej dvojročnici v r. 1948-1950 vybudovaním úplne nového práva na úplne nových
základoch
- Ako sa vysporiadať s protiústavným stavom – existencia SNR a výkon jej právomoci, ktoré
nepredpokladal právny poriadok predmníchovskej ČSR --- riešenie išlo cestou akceptácie
(Košický vládny program) a postupného okliešťovania právomocí slovenských národných
orgánov (3 pražské dohody, ústava 9. mája 1948, ústava z r. 1960, istý kompromis v zákone
o čs. federácii, centralizácia však zostala)

Obnovená ČSR a právna kontinuita (1945 - 1948)

Podľa stanoviska KSČ sa predmníchovská demokracia (liberálna/kapitalistická) zmenila v priebehu
národnej a demokratickej revolúcie v rokoch 1944 – 1945 na ľudovú, resp. ľudovodemokratickú.
Ústavná listina z roku 1920 sa v rokoch 1944-1945 akceptovala ako základ a „vodítko“ až do jej
právoplatnej zmeny. V procese národnodemokratickej revolúcie a obnovy ČSR však československá
demokracia nadobudla podstatne nový obsah v podobe nového ľudovodemokratického politického
systému (nové rozloženie politických síl, pozícia ZSSR, do ktorého záujmovej sféry sa ČSR dostala).
Ľudová demokracia sa prejavila zavedením inštitútov ako Národný front Čechov a Slovákov
(zjednotili sa v ňom všetky jestvujúce politické strany), národné výbory (miestne orgány štátnej moci
a správy), jednokomorové Národné zhromaždenie bez druhej komory (senátu), nová armáda, Zbor
národnej bezpečnosti.
Formálne sa teda obnovila formálna kontinuita na ústavnom základe 1. ČSR, fakticky však
postupne dochádzalo k materiálnej (obsahovej) diskontinuite – nový obsah prijímaných
právnych noriem od r. 1945 (znárodnenia a i.).

Február 1948, Ústava 9. mája a právna kontinuita

Ústava 9. mája sa stala novým ohniskom nahradiac Ústavnú listinu ČSR z r. 1920. Ústava 9. mája
1948 samotnú formu štátu a sociálno-ekonomický systém označila za „ľudovú demokraciu,“ za
prechod k socializmu. V ústave nebola ani zmienka, že ČSR je štátom „diktatúry proletariátu“. Aj

11
vymedzenie suverenity malo formuláciu všeobecne demokratickú: „zdrojom všetkej moci v štáte je
ľud.“
Komunisti úmyselne chceli byť kontinuitnými vo vývoji, nie diskontinuitnými, ale v súlade
s materiálnymi prameňmi práva - teda životom národa, vôľou ľudu . Práve týmto predstieraním
kontinuitného vývoja nadväzovaním na ČSR, prijatím ústavy, ktorá sčasti obsahovo zodpovedala
stavu z obdobia pred mocenským zvratom, ktorá sa však stala účinnou až po ňom, bolo možné
Ústavu 9. mája označiť za určitý príklad kontinuitných procesov (formálno-právnych a najmä
materiálno-právnych).
Podstata ústavných ustanovení je však iná, ak ich obsah poznávame a hodnotíme v kontexte
zmenených politických pomerov, teda materiálnych prameňov práva. Všeobecne demokratická
formulácia, že „ľud je zdrojom všetky moci v štáte“, sa z pôvodnej želanej zásady stala teraz
fiktívnou. Reálny stav spoznáme, ak ju v súlade nastoľovaným režimom diktatúry proletariátu,
čítame ako „pracujúci ľud“, resp. robotnícka trieda a pracujúce roľníctvo. Znamená to teda, že
zdrojom všetkej moci v štáte bol vlastne len proletariát. Inštitút „Sloboda majetková“ zaradený do
kapitoly prvej „Práva a povinnosti občanov“ dostane svoj skutočný obsah, ak zohľadníme zákony
o znárodnení, tretiu etapu pozemkovej reformy (1948), hierarchizáciu a rozbitie jednotného konceptu
vlastníctva a ďalšie zásahy.
Studená vojna a naplno prepuknutý stalinizmus znamenali, že sa tzv. ľudová demokracia
diskontinuitne, náhle, skokom, zmenila na tvrdú, násilnícku diktatúru proletariátu, násilnú
sovietizáciu.
V zmysle § 173 Ústavy ČSR – môžeme pozorovať konkludentnú recepciu noriem s výhradou:
(1) Dnem, kdy tato ústava nabude účinnosti, pozbývá platnosti ústavní listina Československé
republiky, uvozená zákonem ze dne 29. února 1920, č. 121 Sb., jakož i její součásti.
(2) Týmž dnem pozbývají platnosti všechny ústavní i jiné zákony, pokud odporují ustanovením této
ústavy a zásadám lidově demokratického zřízení nebo upravují věci odchylně od této ústavy.
(3) Ustanovení předchozího odstavce se netýká zákonů o znárodnění a o pozemkové reformě, které
vstoupily v platnost dříve, než tato ústava nabyla účinnosti.
Všetky prevzaté normy boli úplne nahradené normami prijatými v rámci právnickej
dvojročnice.
Na kontinuite režim trval po celý čas, aj po prijatí Ústavy ČSSR z r. 1960, ktorá znamenala prechod
na vyššiu formu – socializmus, čo sa prejavilo aj v zmene názvu štátu (Československá socialistická
republika).

November 1989, rozpad ČSFR a právna kontinuita

Spoločenský vývoj od roku 1985 mohol opätovne otvoriť temer kontinuitnú cestu k „socializmu
s ľudskou tvárou“. Korešpondovali tomu aj prvé vystúpenia „disidentov“ v období november 1989 –
jún 1990, ktoré neodmietali idey socializmu ako také.
Až po prvých voľbách (jún 1990) sa predložili a prijali zákony o majetkových reštitúciách,
o privatizácii (jednotlivých vlnách a etapách), a úplne transparentne sa prejavilo, že daný vývoj je
„reštauráciou občianskej spoločnosti“, reštauráciou kapitalistickej spoločensko-ekonomickej
formácie, dokonca ekonomicky liberalistickej, či neoliberalistickej. Zákony o reštitúcii obnovili
majetkový stav ex tunc – k vlastníckym pomerom ku dňu 25. februára 1948.

12
Ústavno-politicky, viac myšlienkovo a ideologicky, sa zrekonštruoval stav blížiaci sa obdobiu 1946
– 1948, s dvojročným funkčným obdobím novozvoleného Federálneho zhromaždenia, Českej
národnej rady a Slovenskej národnej rady. Zákonodarné orgány obdobne ako kedysi Ústavodarné
národné zhromaždenie mali pripraviť a prijať novú Ústavu celého štátu, i národných republík.
Vývoj zároveň viedol k pôvodne neočakávanému rozhodnutiu – zániku československej federácie
a vzniku dvoch nových subjektov medzinárodného práva. Česká republika a Slovenská republika
sa zmenili zo subjektov vnútroštátneho (československého) ústavného práva na dva subjekty
medzinárodného práva. Súčasne sa vytvorili dva nové právne poriadky, odlišné od pôvodného
československého právneho poriadku, teda formálne diskontinuitné (hoci materiálne – obsahovo
– do veľkej miery totožné, kontinuitné).
Od 1.1.1993 – Slovenská republika.

13