Osvietený reformátor – Jozef II.

Jozef II. (1741 - 1790) bol od roku 1765 spoluvládcom svojej matky Márie Terézie v Rakúskej monarchii
a po jej smrti samostatným vládcom Rakúskej monarchie - teda rakúskym arcivojvodom, uhorským a
českým kráľom (1780-1790).

Bol najstarším synom Márie Terézie a Františka I. Lotrinského. Zaslúžil sa o množstvo reforiem
(najznámejšie sú Tolerančný patent a Zrušenie nevoľníctva).

Jozef II.(vpravo) s bratom Leopoldom II.

Detstvo a mladé roky

Jozef II. sa narodil ako štvrté dieťa a prvý syn panovníčky Márie Terézie a jej manžela, Františka I.
Lotrinského. Jeho narodenie bolo veľkou udalosťou, pretože kráľovský pár mal dovtedy iba dcéry a obával
sa podobného osudu, aký stretol rodičov Márie Terézie (tí mali tri dcéry a Mária Terézia sa stala
nástupkyňou svojho otca vďaka tolerančnému patentu – zákonu, ktorý v rakúskej monarchii umožňoval
vládnuť ženám).

Ako najstarší syn a budúci nástupca bol vychovávaný veľmi prísne a dôsledne, ale prejavil sa ako dobrý
žiak, ktorý veľa a rád čítal a ovládal niekoľko jazykov. Jozef II. počas svojho života veľa cestoval po Európe
– inkognito (v utajení) ako gróf Falkenstein (čo bol jeden z titulov, ktoré zdedil po svojom otcovi). Na
svojich cestách spoznával život a obyvateľstvo vo svojej monarchii, ale aj v celej Európe. Tieto poznatky z
ciest boli základom pre jeho reformy.
Jeho súčasníci charakterizovali Jozefa II. ako filozofa - osvietenca, ktorý bol prísny, asketický, tvrdohlavý,
povýšenecký, náladový a popudlivý, ale na druhej strane bol múdry, vzdelaný a šikovný. Jozef II. mal s
matkou Máriou Teréziou veľmi napätý vzťah, čo sa prejavovalo ich vzájomnými konfliktami - Jozef II. chcel
presadzovať svoje myšlienky a názory, ktoré boli často v rozpore s matkinými predstavami. Lepšie
vychádzal so svojím otcom Františkom Lotrinským. Chladný vzťah mal aj so svojimi súrodencami.

Osobný život

Jozef II. sa musel, ako takmer všetky deti Márie Terézie, podriadiť sobášnej politike svojej matky. Tá
nehľadela na city, ale na to, aké výhody a územné zisky prinesú manželstvá jej detí pre monarchiu. Oženil
sa dvakrát.

Prvou manželkou (1860 – 1863) bola vnučka Ľudovíta XV. - Izabela Parmská. Hoci sa Jozef II. do svojej
manželky zamiloval, tá jeho city neopätovala. Z manželstva sa narodili dve dcéry - Mária Terézia (1762 –
1770) a Mária Kristína (1863), ktorá zomrela hneď po narodení. V tom istom roku zomrela aj Izabela
Parmská vo veku 22 rokov na kiahne.

K druhému sobášu ho donútila matka Mária Terézia, z dôvodu zabezpečenia dediča trónu. Druhou
manželkou (1765-1767) bola nemecká princezná Mária Jozefína Bavorská, ktorú však ignoroval a nikdy
s ňou nežil. Toto manželstvo ostalo bezdetné. Po jej smrti sa už Jozef tretíkrát neoženil a zomrel bez
potomkov. Na tróne ho po smrti vystriedal mladší brat Leopold II.

Charakter vlády Jozefa II.

Základom vlády a reforiem Jozefa II. boli myšlienky osvietenského absolutizmu, ktoré vychádzali z
filozofie Francúza J. J. Rousseaua a riadili sa heslom „bonum publicum“ (verejné dobro), ale na druhej
strane to bol rakúsky centralizmus (riadenie habsburskej ríše z jedného centra - Viedne). Jozef II.
vydával väčšinu reforiem (dekrétov alebo patentov) bez ohľadu na politické, hospodárske a spoločenské
pomery, ktoré boli v jednotlivých častiach habsburskej monarchie odlišné. Preto sa jeho reformy stretli
s odmietaním a odporom zo strany šľachty aj cirkvi. Odmietol sa dať korunovať za uhorského kráľa, a preto
od uhorskej šľachty dostal prezývku „kalapos király“ (klobúkový kráľ). V roku 1784 dal uhorské
korunovačné klenoty previezť do dvorského múzea vo Viedni. Obdobie jeho vlády sa vyznačovalo:

náboženskou toleranciou,

oslabením moci cirkvi,

 snahou o oslobodenie nevoľníkov,

odstránením obmedzení a zákazov v obchode a vzdelaní,

úsilím o rozšírenie ríše,

podporou priemyslu a manufaktúrnej výroby.

Pomocou reforiem sa snažil odstrániť staré inštitúcie. Toto jeho úsilie sa označuje ako jozefinizmus –
a obdobie jeho vlády sa nazýva jozefínske.

Tolerančný patent (1781)

Jednou z trvalých reforiem Jozefa II. bol „Tolerančný patent“ (od slova tolerancia) z roku 1781.
Tolerančný patent zabezpečoval náboženskú slobodu pre 3 cirkvi (katolícka, evanjelická, pravoslávna),
zrušenie niektorých mníšskych rádov a žobravých rádov, ostali len charitatívne a školské rády. Vďaka
nemu získali protestanti mnohé výhody (mohli slobodne vykonávať bohoslužby tam, kde žilo aspoň 100
rodín, mohli postaviť kostol - bez veže a nie do ulice, mohli zastávať verejné funkcie a úrady, zakazovala sa
náboženská diskriminácia v cechoch) a katolíci stratili dominantné postavenie. Súčasťou bolo zrušenie
niektorých diskriminačných zákonov pre Židov (ako napríklad právo sťahovať sa do miest, zamestnanie,
školy). A v roku 1782 vydal aj „Židovský patent“.

Zrušenie nevoľníctva v Uhorsku (1785)

Za vrchol jozefínskych reforiem sa považuje zrušenie nevoľníctva, ktoré sa v českých krajinách uskutočnilo
v roku 1781, ale v Uhorsku až v roku 1785 „Patentom o zrušení nevoľníctva“. Na základe neho bolo
zrušené nevoľníctvo a bolo nahradené poddanstvom. Poddaní už nepotrebovali súhlas vrchnosti, keď sa
chceli odsťahovať z panstva, uzavrieť manželstvo s osobou mimo panstva, posielať deti do učenie alebo na
štúdiá, vznikla možnosť dedenia sedliackej usadlosti a zamedzilo sa drobeniu pozemkov. Z poddanstva
bolo možné sa vykúpiť. Aj vďaka tomu vzrástla vzdelanosť (viac ľudí mohlo slobodne študovať) a nárast
priemyslu.

Ďalšie jozefínske reformy

 Centralizačné reformy - v roku 1782 spojil Uhorskú kanceláriu so Sedmohradskou kanceláriou,
zrušil Uhorskú komoru (financie) a namiesto nej zriadil Kráľovský erárny úrad, od roku 1783 so
sídlom v Budíne.

Súpis obyvateľstva – v roku 1784 začal uskutočňovať súpis obyvateľstva (dnes známe ako
sčítanie ľudu), číslovanie domov, založenie daňového katastra a s tým súvisiace meranie pôdy.

Nové územné členenie Uhorska - Uhorsko rozdelil na desať administratívnych dištriktov (na
Slovensku boli tri dištrikty: nitriansky, banskobystrický a košický).

Dekrét o zavedení nemčiny namiesto latinčiny ako úradného jazyka (1784), podporoval
pestovanie jednotlivých domácich jazykov v monarchii dekrétom z decembra 1786, ktorého cieľom
bolo zlepšenie komunikácie kňazov s obyvateľstvom.

Zdanenie všetkých obyvateľov vrátane privilegovaných vrstiev.

Súdnictvo - prijal nový Trestný zákonník a nový Občiansky zákonník. Trestný zákonník zrušil
trest smrti a mučenie. Občiansky zákonník hlásal rovnosť ľudí pred súdom a rovnaké práva a
povinnosti občanov. Okrem toho zakázal prácu detí do 8 rokov a oslabil diskrimináciu Židov.

Zdravotníctvo - založil Ústav pre hluchonemých (1777), kde sa vyučovalo pomocou posunkovej
reči, zriaďoval nemocnice, nariadil hygienické opatrenie proti šíreniu moru a cholery.

Cirkevné reformy - rušenie rádov, kláštorov aj cirkevných majetkov - celkovo vyše 700 kláštorov,
zmenšil počet cirkevných sviatkov, zrušil niektoré púte a procesie.

Armáda - zmenil spôsob výcviku a taktiky rakúskej armády podľa pruského vzoru, zaviedol nový
vojenský poriadok, vojenské uniformy, žold a dovolenky.

Zrušil cechy.

Udáva sa, že Jozef II. bol vydal stovky reforiem, ale takmer všetky musel pred smrťou zrušiť na nátlak
šľachty. Ponechal iba tolerančný patent a zrušenie nevoľníctva

Smrť

Jozef II. zomrel v roku 1790 (49 ročný) na tuberkulózu a celkovú vyčerpanosť. Pochovaný je v kapucínskej
krypte vo Viedni, ktorá je pohrebiskom príslušníkov habsburského a habsbursko-lotrinského rodu vo Viedni.

Zopakujte si:
1. Kde a ako vznikali stredoveké mestá?
2. Aké privilégiá a povinnosti mali stredoveké mestá?
3. Ktoré vrstvy tvorili obyvateľstvo stredovekých miest?
4. Ktoré slovenské mestá patria k najstarším?
Použitá literatúra:
1. Kováč, D a Kopčan, V.: Slovensko na prahu nového veku, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 1994
2. Frais, J.: Reformy Marie Terezie a Josefa II., Akcent, Praha 2005
3. Magenschab, H.: Josef II. - Cesta Rakouska do moderní doby, Ikar CZ, Praha 2008

Zdroje obrazkov:
Kováč, D a Kopčan, V.: Slovensko na prahu nového veku, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 1994