7.

Vymedzte znaky patrimoniálneho štátu (monarchie), ktorý sa rozvíjal na Slovensku v

rámci dejín Veľkej Moravy a ranostredovekej uhorskej monarchie.

3.1. Ranostredoveká (patrimoniálna) monarchia

Prvé štáty identifikované s územím dnešného Slovenska – Veľká Morava

a ranostredoveké Uhorsko – odzrkadľujú rovnaké štátoprávne základy a priebeh ich dejín.
Z pohľadu štátoprávnych dejín majú takmer totožné vývojové znaky, preto sa v nasledujúcom
budeme usilovať o vyjadrenie spoločných, štát konštituujúcich čŕt u oboch.1 Oba štáty sa
zhodovali v charaktere štátnej moci, ktorá sa označila termínom patrimoniálna vláda
(monarchia).
Primárne znaky (charakteristiky) patrimonialneho štátu boli nasledovné:
1) Celý štát sa vyznačoval zásadne súkromnoprávnou povahou vo vzťahu k svojmu
pánovi = panovníkovi. Panovník sa vnímal ako jediný vládca a predovšetkým vlastník
štátu, ktorý ako jeho pán (dominus) určoval status k predmetu svojho výlučného
vlastníctva. Negatívne podľa patrimoniálneho nazerania štát nebol subjektom práva,
nemal vlastnú právnu subjektivitu. S tým úzko súvisela nedeliteľnosť verejných (resp.
pre blaho celého obyvateľstva) a súkromných záležitostí panovníka, preto nie je vôbec
náležité vytvárať akékoľvek konštrukcie „verejného“, pokiaľ rozvíjajúc súkromnoprávnu
ideu všetko obyvateľstvo i územie „patrili“ panovníkovi. Absolútna nezávislosť patris
regni (otca vlasti – panovníka) sa nedelila v nijakom prípade o vládu s ľudom.
2) Pri tomto type štátu je náležité hovoriť o súkromnej správe panovníkovho majetku –
t,j. celého štátu, krajiny aj s jeho obyvateľstvom. Súvisí to s charakteristickým znakom
patrimónia: nerozdieľnosti (nedeliteľnosti) medzi príjmami a výdavkami štátu a vladára.
Správa zahŕňala vlastnú správu a k nej prináležala i správa vojenská a súdna buď nad
vymedzenou časťou obyvateľstva alebo nad predmetným teritoriálnym celkom alebo
generálne nad celým štátom. Historické chápanie si žiada dodať, že nemožno hovoriť
spätne o verejnom práve, verejnej moci, či verejnej správe, pretože v patrimoniálnej
monarchii bolo všetko teoreticky (!) súkromné – panovníkovo
3) Štát sa síce formoval ako autoritatívny mocenský útvar s dominanciou panujúcej
dynastie, resp. panovníka – centralizáciou štátnej moci, avšak pôvodné kmene (v
Uhorsku pôvodné či novoprichádzajúce etniká) ešte tvorili dôležitý mocenský činiteľ,
o ktorý sa panovník opieral, rešpektoval a prvotní vládcovia upevňovali, resp. bojovali
o reálnu vládu (regnum).2
4) Iba postupne sa presadzovali feudálne vzťahy vo vnútri spoločnosti (usporiadanej
vertikálne smerom k hlave štátu).
5) Vládnuca vrstva jednoznačne podporovala šírenie nábožensko-morálneho poriadku
kresťanstva dôslednou kristianizáciou (tak mierovou ako aj násilnou).
6) Prebiehala permanentná územná expanzia, štáty – predovšetkým susedia – boli takmer
neustále v stave vojnového napätia. Štátne územie predstavovalo ešte jeho nestabilný
a neukotvený znak štátnosti. Štát sa snažil o udržanie rastu ekonomiky, ktorá nedokázala
extenzívnym hospodárením pokryť potreby rozširujúcej sa panujúcej, vojenskej
a úradníckej vrstvy.

1
S upozornením, že tieto vývojové znaky a charakteristiky sa vzťahovali bez výnimky na všetky prvé štáty
západných Slovanov: Čechy, Uhorsko aj Poľsko. Pre České a Uhorské kráľovstvo sa priamym predchodcom
a vzorom tvoriacich sa štátnych foriem, inštitúcií a verejno-súkromnoprávnych vzťahov k vládnucim dynastiám
stala Veľká Morava.
2
Za vznikom Veľkej Moravy aj Uhorska stáli spoločne kmeň – gens ako politické spoločenstvo širších elít
a kniežacej aristokracie na čele s Mojmírovcami, resp. v Uhorsku kráľovskej aristokracie Arpádovcov. Táto
vládnuca dynastia, resp. vládcovia spolutvorili ono regnum; vládu, ktorá gens zastupovala, konala v ich mene
a v ich prospech.

1
 Takto predstavená monarchia však bola len ideálom, ktorý sa v realite budovaných
štátoprávnych vzťahov vôbec nedokázal presadiť, napriek tomu, že s najväčšou
pravdepodobnosťou už kniežatá Veľkej Moravy mali ambíciu sa oň usilovať. V skutočnosti
panovník nemohol reálne vlastniť a panovať nad celým územím štátu ako jeho vlastník,
naopak na Veľkej Morave či v počiatkoch Uhorska predstavovalo individuálne súkromné
vlastníctvo všednú realitu (zrejme prežívali aj kolektívne formy užívania a držby pôdy
v niekdajších občinách). Vtedy už možno vzhliadnuť zárodky akejsi prvotnej šľachty z radov
panovníkových príbuzných, družiníkov a poradcov (pochádzajúcich z klerikov i laikov) a
vznikajúcej cirkevnej šľachty (arcibiskupi, biskupi, opáti kláštorov a tiež kňazi).3
Patrimoniálny štát sa v dejinnom procese prekonal, keď panovník postupne odovzdal
časť svojej moci (kompetencií) na iné štátne i samosprávne orgány, avšak v nich už
združená šľachta zaujímala pevnejšie politické pozície na jeho úkor. Chronologicky sa zmeny
politickej váhy v prospech nového štátoprávneho a politického subjektu – šľachty dotýkajú
dejín Uhorského kráľovstva 13. stor., kedy nastúpila éra stavovskej monarchie.

Záver: Patrimoniálna monarchia v oboch útvaroch – Veľkej Moravy a Uhorska vykazuje

znaky rodiaceho sa feudálneho štátu, feudálnych vzťahov (feudalizácie) a s tým spojenej veľmi
pomaly sa rozvíjajúcej tvorby feudálnych stavov. Ešte stále sa menili štátne hranice,
fluktuovalo aj obyvateľstvo, resp. etniká a kresťanstvo a usadlý poľnohospodársky spôsob
života sa iba v povedomí obyvateľov udomácňoval. Prvé panovnícke dynastie sa museli
opierať o systém centralizovanej dvorskej a miestnej štátnej správy, ktorú tvorili verní
družiníci vládcu. Opakujeme však, že model súkromného (patrimoniálneho) charakteru štátu
sa podľa prameňov a súčasného poznania javí však len ako ideál a nie ako historická realita.

8. Charakterizujte ranofeudálny (patrimoniálny) štát z hľadiska správy (systém štátnych

orgánov ústrednej a miestnej správy na Veľkej Morave a v Uhorsku do 13. storočia).

3.1.1 Veľká Morava a jej štátoprávna charakteristika

Začiatkom 9. stor. sa v historických prameňoch viažucich sa na naše územie

stretávame s pomenovaním Moravania. Nitrianske kniežatstvo zaniklo okolo roku 8334,
keď moravský knieža Mojmír vyhnal knieža Pribinu z jeho územia a pripojením
k Moravskému kniežatstvu vzniklo Veľkomoravské kniežatstvo.5 Zánik Veľkomoravského
kniežatstva datujeme podľa dostupných prameňov k roku 906/907.
Veľká Morava sa chápe ako prvý štátny útvar západoslovanských etník žijúcich
na našom území (pre niektorých označovaný ako ríša s poukazom na veľmocenskú pozíciu
počas vlády Svätopluka). Ako štátotvorný zjednocujúci činiteľ v jej dejinách vystúpila do
popredia obrana pred vonkajším franským tlakom, potom čo zaniklo avarské nebezpečie
začiatkom 9. stor.
Štát kreujúcim faktorom bola taktiež personálna zložka, ktorú predstavovali obyvatelia tak
hradiskového ako aj vidieckeho osídlenia, z nich však mocenskopolitický relevantný prvok
vytvárali hradčania (obyvatelia hradísk).
3
LYSÝ, M.: Moravania, Mojimírovci a Franská ríša. Štúdie k etnogenéze, politickým inštitúciám a ústavnému
zriadeniu na území Slovenska vo včasnom stredoveku. Bratislava: Atticum, 2014, s. 142-143.
4
Od uvedeného okamihu bola časť dnešného Slovenska patriaca pôvodne do Nitrianska násilne začlenená do
prvého štátu našich predkov a jej ďalší vývoj sledoval osud veľkomoravského kniežatstva panujúcich
Mojimírovcov s istými odlišnosťami v správnom usporiadaní štátu.
5
Náš prvý štát nazývame v historiografii ahistoricky Veľká Morava, no skôr by sme mali podľa
väčšinového názoru historikov hovoriť už len o Morave. Pre niektorých historikov je označovaná Veľká
Morava ako ríša s poukazom na veľmocenskú pozíciu počas vlády Svätopluka. Pozri bližšie LYSÝ, M.: Morava
Moravania, Mojimírovci a Franská ríša, s. 69 a nasl.

2
 Aj keď nemáme priame doklady o charaktere tohto štátu, môžeme vzhľadom na
analógiu s vývojom na susediacich územiach konštatovať, že Veľká Morava mala
v mnohých smeroch charakter ranofeudálneho štátneho útvaru. Tomu napovedá aj
existujúca diferenciácia obyvateľstva, aj keď sa v nej ešte nedokázali zreteľné seniorsko–
vazalské feudálne vzťahy. Morava sa uznáva za stredoveký štát s nedokonalým oddelením
spoločenských skupín s rozvíjajúcou sa centrálnou kniežacou vládou, pričom na konci
Svätoplukovho panovania sa štát najviac približoval predstave štátu včasného stredoveku.
Domnievame sa, že charakter štátu dosiahol vo svojom historickoprávnom vývoji pomedzie
vývoja od rozpadu kmeňového usporiadania spoločnosti k primitívnym formám feudálnych
vzťahov a plne rozvíjajúceho sa stredovekému štátu. Monarchia dosiahla istý, nižší stupeň
centralizácie, vyznačujúcej sa relatívnosťou vo vzťahoch centra a jednotlivých častí
(bývalých pôvodných kniežatstiev: Moravy a Nitry a novopripojených, okupovaných území –
Čiech, krajov polabských Slovanov, Povislia a Panónie za čias Svätopluka). Z týchto,
známych historických súvislostí zreteľne vyplýva dôsledok alebo možno prapríčina nestálosti,
lability veľkomoravského štátu, keďže rozdrobenosť bola typická pre obdobia od vyšších
nadkmeňových štruktúr až do vzniku centralizovanej stredovekej monarchie nielen na Veľkej
Morave, ale aj v iných štátnych útvaroch v Európe tej doby (čiže na prelome 1. tisícročia, v
19. a 10. storočí).

3.1.2. Vznik Uhorského kráľovstva a jeho štátoprávna charakteristika

Pre dejiny Uhorského kráľovstva – Regnum Hungariae platí, že štátotvorný proces
spolu s feudalizáciou tu prebiehal už niekoľko desaťročí pred vznikom svätoštefanského štátu,
vplyvom teritoriálne oddeleného spolužitia nemaďarských (najmä slovanských) etník s
maďarskými vládnucimi kmeňmi počas 10. stor. (ukončený až v 13. stor.). Prvý kráľ – sv.
Štefan I. zavŕšil proces štátoprávnej genézy na monarchiu Uhorského kráľovstva svojou
korunováciou na konci roka 1000.6
Do Uhorska pripadlo Slovensko na začiatku jeho štátnosti a to v 11. stor. Už za vlády
Štefana I. sa položili základy centrálnej kráľovskej moci na teritóriu Panónie a Slovenska,
hoci územie Slovenska sa po zániku Veľkej Moravy len pozvoľne stávalo súčasťou Uhorska
ako pohraničné vojvodstvo.7 Treba dodať, že Uhorsko sa od počiatkov uhorskej štátnosti
sformovalo ako multietnický štát s rozhodujúcim postavením maďarského etnika,
v ktorom sa ale formovala jedna štátnosť – uhorská. 8 Jej štátoprávnym symbolom sa stala
Svätoštefanská koruna.9 Patrimoniálny uhorský štát prvých dvoch-troch storočí (t.j. 11. až 13.
stor.) však zreteľne vykazuje nestabilitu panovníckej moci a feudálnej štruktúry spoločnosti.

3.1.3. Suverén a jeho štátna správa v patrimoniálnej monarchii

6
Korunovácia Štefana I. prebehla na Vianoce roku 1000 alebo najneskôr 1. januára 1001. Samotný klenot
uhorskej koruny získal Štefan od pápeža Sylvestra II. a rímsko-nemeckého cisára Ota III.
7
Mnohé časti Slovenska zostávali spravované pôvodnými dedičnými predstaviteľmi veľkomoravského
obyvateľstva. K začleneniu celého územia Slovenska do ranostredovekého uhorského štátu došlo ukončením
obsadenia Slovenska (v r. 1018) Boleslavom Chrabrým po r. 1030.
8
Pripomíname, že národnostné problémy vlastné moderným dejinám od čias národných obrodení 18. a 19. stor.,
formujúcich moderné európske národy neboli vlastné a nepoznali ich v stredovekom ani novovekom štáte.
Feudálny uhorský štát a stavovská spoločnosť sa budovali na viacerými pilieroch: rovnoprávnom postavení
príslušníkov jednotlivých stavov (v pevnom rámci v rámci každého stavu) bez etnických rozdielov (!),
spojených spoločnou ideológiou, latinským jazykom (jazykom vzdelancov aj úradným jazykom až do r. 1848).
9
Pozri bližšie v podkapitole 3.2.3.

3
 Veľkomoravská štátna správa preberala nielen franské a byzantské vzory, ale tieto
v domácom prostredí sebe vlastným spôsobom rozvíjala. Jeho nepochybné, že veľkomoravská
správa sa v počiatkoch Uhorského štátu za čias Štefana I. stala jeho správnym vzorom.
Správa Veľkej Moravy a ranného Uhorska sa nazývala dvorskou, čiže panovníkovou
správou tak na ústrednej ako aj miestnej úrovni. Členíme ju podľa centra panovníckej moci
na ústrednou dvorskú správu, stelesnenú predovšetkým panovníkom a dvorskými úradmi
a úradníkmi (služobníkmi) a miestnu štátnu (kráľovskú) správu.

A. Panovník
Panovník tvoril najvyšší ústredný orgán štátnej moci. Nástupnícky poriadok bol
založený pravdepodobne na Veľkej Morave na princípe avunkulátu – po strýkovi nastupoval
synovec. Po vláde kniežaťa Svätopluka (870–894) sa uplatnil systém primogenitúry – na trón
nastupuje najstarší (prvorodený) syn.10 Výber uhorského panovníka potom už rešpektoval
presadivšiu sa primogenitúru, hoci reálne o trón súperili už po smrti prvého kráľa – Štefana I.
jeho kolateráli (boční príbuzní, synovci a prasynovci).
V Uhorsku prvých troch storočí (11. až 13. storočie) možno tiež pripustiť nástupníctvo
seniorátnym princípom v 11. a 12. stor., naopak primonegitúra sa akceptovala trvalo až od 13.
stor.
Panovník (t.j. veľkomoravské knieža a uhorský kráľ) nemal stále sídlo (resp. nie je
v prameňoch presne identifikované), a preto charakter jeho moci mal tzv. ambulantný
charakter, ktorý znamenal, že panovník sa so svojou družinou a de facto celým dvorom voľne
pohyboval na celom štátnom území alebo si vybudoval viacero sídel, v ktorých sa najčastejšie
zdržoval.
Panovnícka moc v dobe ranostredovekého štátu bola obvykle síce veľmi silná,
vyskytovali sa ale aj slabí panovníci, čiže bola ovplyvnená osobnosťou samotného panovníka.
Jedinečnú pozíciu veľkomoravského kniežaťa a uhorského kráľa (rex Hungariae) ako hlavy
štátu predstavovali nasledujúce funkcie (prerogatívy):
1) reprezentanta štátu navonok;
2) najvyššieho veliteľa vojska;
3) zvolával najvyšších úradníkov k poradám;
4) najvyššieho správcu krajiny – ako dobrý vlastník spravujúci svoj majetok, na
panovníckom dvore určil zloženie a právomoci každého úradu i autoritatívne sám
spravoval;
5) stal sa výlučným a jediným normotvorcom;11
6) predstavoval i najvyššieho sudcu;12
7) podporoval výsadné postavenie v kresťanskej cirkvi, v ktorej sa svojím členstvom správal
ako jej strážca a ochranca.

B. Dvorská a miestna správa štátu

10
Na Morave sa výnimočne uplatnila aj voľba panovníka, keď v čase zajatia Svätopluka bol širším štátnym
orgánom zvolený za panovníka Slavomír.
11
Bližšie o charaktere práva a právneho vedomia stredoveku pozri GURIEVIČ, A. J. Kategorie středověké
kultury. Praha: Mladá fronta, 1978, s. 119-161. K postaveniu a úlohe panovníka pri tvorbe a garancii
dodržiavania práva pozri najmä s. 126 a nasl. (286 s.)
12
Pozri kapitolu o súdnictve 3.6.1.

4
 Významným orgánom na Veľkej Morave bola družina majúca mocenské a výkonné
právomoci, ktorú tvorili kniežatá, radcovia, vzdialení príbuzní, event. blízki priatelia
panovníckej rodiny. Na základe nepriamych dôkazov sa predpokladá aj existencia ústredných
dvorských úradov, tzv. služobníctva, čo posilňovalo zjednotenú miestnu (panovnícku) štátnu
správu. K dvorským úradníkom, resp. služobníkom patrili nádvorný špán čiže palatín ako
správca kniežacieho dvora, taverník (tavarnok) ako správca pokladu, pohárnik, stolník,
dvorníci obstarávajúci zásobovanie dvora. Riadenie administratívnych, diplomatických
a zahraničnopolitických vecí mala na starosti dvorská kancelária na čele s dvorským
kancelárom.
Za vlády Štefana I. sa vytvorili stabilné ústredné dvorské orgány a úradníci, ktorých
predobrazy mohol Štefan I. hľadať (a s najväčšou pravdepodobnosťou aj našiel) na Morave.13
Ústrední hodnostári krajiny sa vyberali z radov panovníkových príbuzných, priateľov, členov
vládcovej družiny, cirkevných hodnostárov, sluhov.
Dobovou terminológiou sa príznačnejšie označovali služobníci a prináležali k nim nasledujúci
najvyšší úradníci, ako bol palatín, krajinský sudca, taverník, hlavný pokladník, kancelár.14
Výkonná moc patrila aj Kráľovskej rade, menovanej panovníkom, ktorá však plnila len
funkciu kráľovho poradného orgánu. Dôležitým orgánom sa stala Kráľovská kancelária,
ktorá ako stály orgán administratívnej a diplomatickej povahy sa dotvorila až v 12. stor.
(najmä po reforme za vlády Bela III.).
Na úrovni miestnej správy štátu možno na Veľkej Morave zaznamenať dve jej časti:
západnú s centrom na Morave a východnú s centrom na Slovensku. Vzhľadom na
presadzujúci sa model patrimoniálneho štátu predpokladajme, že išlo o súkromnú správu
panovníkovho majetku. Časť územia štátu na Slovensku (resp. len západné Slovensko)
vytvorilo tzv. údelné kniežatstvo s centrom v Nitre, na čele ktorého stál niektorý príslušník
kniežacej dynastie. Celé územie kniežatstva sa členilo na územné časti hradské
župy/hradské španstvá. Správnymi strediskami hradských žúp boli hradiská ako základ
daňovej i cirkevnej organizácie. Na čele hradskej župy stál hradský župan alebo hradský špán
v postavení zástupcu panovníka na tomto území a plnil preto jeho vôľu.
V celku podobný systém miestnej štátnej správy ako na Morave sa rozvíjal aj
v Uhorsku, čím možno tvrdiť, že veľkomoravský model sa znovu iba skopíroval. Totožne i tu
kráľ predstavoval najvyššieho správcu, spravujúceho krajinu pomocou kráľovských
úradníkov. Tento model sa v celej uhorskej histórii vžil pod pojmom komitátny = stoličný
model (od lat. comitatus = komitát).
Územie Uhorska sa na počiatku, počas vlády Štefana I., členilo na kráľovské
komitáty alebo synonymicky označované ako hradské španstvá, na čele ktorých stáli
hradskí župani/špáni. Tí v podstate plnili tie isté funkcie (správcu, sudcu, vojenského
veliteľa, výbercu daní) ako na kráľovskom dvore, menovaní priamo panovníkom a jeho
zodpovední.
Slovensko sa iba veľmi postupne začleňovalo do novokonštituovaného štátneho celku
Uhorska, keďže jeho väčšia časť počas vlády sv. Štefana I. mala nanajvýš status pohraničného
vojvodstva, teritoriálne z väčšej časti stotožneného s Nitrianskym údelom, zriadenom ešte
počas Veľkej Moravy.
Údel definitívne zrušil až kráľ Koloman začiatkom 12. stor., pričom sa komitátny (stoličný)
model rozširoval na celé územie Slovenska. Tam, kde už komitáty existovali, sa len ich

13
LYSÝ, M.: Moravania, Mojimírovci a Franská ríša, s. 287.
14
O súdnej funkcii palatína, taverníka a kancelára pozri v podkapitole o súdnej moci.

5
správa upevnila, ostatok slovenskej krajiny sa veľmi pozvoľna v ďalších storočiach podrobil
tomuto modelu.

9. Charakterizujte stavovskú monarchiu z hľadiska štátoprávneho – postavenie panovníka

a uhorského snemu.

3.2. Stavovská monarchia

3.2.1 Charakteristika dvoch suverénov moci – panovníka a snemu

Definícia pojmu stav

Stavom (alebo sociálnou skupinou) v rozvinutej, vrcholnej, neskorostredovekej a

novovekej fáze sa chápalo združenie osôb (prvotne fyzických i privilégiom určených
právnických – slobodných kráľovských miest) vykonávajúcich v rozsahu stanoveného
právnym poriadkom spoločne s panovníkom verejnú moc15. Výhradne šľachta a cirkev sa
chápali ako stavy, no my k nim s ohľadom na zostatok obyvateľstva dáme prívlastok
privilegované stavy. K stavom prináležala pôvodne (v 13. a 14. stor.) výhradne šľachta
(svetská a cirkevná), ktorá si po ustanovení mešťanov ako tretieho privilegovaného alebo
uznaného stavu (zástupcovia výhradne slobodných kráľovských miest) zachovala prevahu v
Uhorskom sneme. K neprivilegovaným skupinám alebo stavom sa radili nižšie stojaci
mešťania všetkých ostatných, neprivilegovných miest a poddaní.

V stavovskej monarchii (tvoriacej sa od 13. stor. a zachovávajúcej výsady šľachty až

do revolúcie 1848) štátny režim predstavoval feudálno-stavovský typ, kedy sa feudalizmus
plne zakotvil v spoločenskom poriadku a naplnili sa všetky znaky feudálneho typu štátu.
Vedno s tým sa menila aj predstava štátu, podľa ktorej sa i štát oddelil od osoby
patrimoniálneho panovníka (v ideologickej a symbolickej rovine) a stal sa sám abstraktným
subjektom práva, pomyselnou „právnickou“ osobou, pričom predstavoval politické
a mocenské usporiadanie stavovskej spoločnosti. Panovník bol potom najvyšším orgánom
konajúcim v mene štátu, ale musel sa už deliť o vládu a moc s privilegovanými stavmi –
šľachtou a cirkvou = dvojkoľajnosť alebo dualizmus štátnej moci (pozri tiež prednášku č. 8
Suverenita ľudu a deľba moci). Následne nielen vysoká (preláti a baróni) ale i nižšia šľachta
sa uchádzala o rovnocenné postavenie a v dekréte Ľudovíta I. z r. 1351 sa vyslovila zásada
jednoty uhorskej šľachty v téze unam et eadem nobilitas (jedna a tá istá šľachta,
šľachtictvo).16
Uhorské stavy však trvalejšie nedokázali udržať svoju prevahu a priama dvojkoľajnosť
výkonu verejnej moci pod vplyvom prirodzenej rivality panovníka a stavov viedla nakoniec
k nezvratným deštruujúcim procesom stavovského štátu v Uhorsku smerom
k absolutistickému modelu.

A. Panovník

15
Iná definícia dáva do popredia príslušnosť k stavu odvíjajúcu sa od identického právneho statusu, spravidla
získaného narodením a povedomia jednotnej príslušnosti k istej skupine, pospolitosti.
16
„Nobiles regni una et eadem libertate gaudeant“; uvedenú požiadavku a názor sa podarilo nižšej šľachte
presadiť až na sklonku 15. stor. V Tripartite (I./čl. 2) sa uvádzalo, že tak osoby svetské aj duchovné (preláti,
veľmoži a zemani) požívali rovnaké slobody, exempcie a imunity. Bližšie KADLEC, K. Dějiny veřejného práva
ve střední Evropě. Praha: Vlastným nákladom, 1921, s. 238-239.

6
 Panovník v stavovskej monarchii tvoril najvyšší orgán konajúci v mene štátu, ale
delil sa o moc so stavmi, ktoré ho prípadne i kontrolovali. V zhode s organickým učením
o štáte ľud (lat. populus)17 postavil vodcu na čelo štátu, ktorý plnil úlohu hlavy štátu.18
Rozsah právomocí panovníka sa s ohľadom na presun kompetencií na stavy zmenšil,
ale vecne nezmenil. Panovník disponoval týmito ustálenými prerogatívami, podriadiac sa sám
zákonom (nepísanej ústave):
1) vystupoval navonok ako hlava štátu v podmienkach stavovskej šľachtickej demokracie sa
jeho postavenie ešte viac posunulo k reprezentatívnej (ceremoniálnej) roli, t.j. posilnila sa
jeho úloha reprezentovať krajinu a obyvateľstvo vo vnútri aj navonok;
2) velil armáde;
3) sankcionoval (potvrdzoval) nové zákony prijímané snemom;
4) dával podnet na ich prijatie (zákonodarná iniciatíva);
5) vydával najrôznejšie privilégia;
6) podieľal sa tiež na súdnictve, podliehali mu finančné úrady a patril mu výnos
z kráľovského majetku.
V stavovskej monarchii národ korunoval zvoleného (určeného) nástupcu kráľa
a súčasne sa obe štátoprávne sily (kráľ – národ, resp. privilegované stavy) podmieňovali vo
vzťahu k svojim štátnym právam a povinnostiam. Korunovácia sa vnímala ako nevyhnutná
podmienka legitímneho panovania kresťanského kráľa, ako rituálny (za asistencie cirkvi
a jej obradov a podľa presne stanovených korunovačných poriadkov) prevod moci z Boha na
kráľa (realizovala sa deigraciálna teória), rešpektujúc ďalšie požiadavky na osobu
korunovaného.19 Pri symbolickom korunovačnom akte sa dodržiavali tri formálne podmienky:
1) korunovácia svätoštefanskou korunou;
2) na tradičnom korunovačnom mieste v Stoličnom Belehrade;
3) za aktívnej účasti ostrihomského arcibiskupa – prímasa Uhorska.
Panovníci v čase stavovskej monarchie skladali pri korunovácii prísahu, v ktorej
sľubovali, že budú vládnuť riadne a spravodlivo, pričom v Uhorsku sa voľba podmienila
priamo zložením tzv. volebných kapitulácií (prísahy), v uhorských pomeroch hovoríme
o inauguračných diplomoch.20 V uvedenej praxi hovoríme o listinách garantujúcich nepísanú
uhorskú ústavu.21 V nich totiž panovník zložil písomne sľub akceptovania podmienok,
určených volebným snemom, že bude dodržiavať nepísané, ústavné obyčaje a zvyklosti a
najmä stavovské, šľachtické výsady a práva. Právne záväzným sa stal uvedený akt až po
verbálnej slávnostnej prísahe novozvoleným kráľom.
Historická skúsenosť však poskytuje príklady vlády Anjouovcov (keď napr. kráľ
Ľudovít I. Veľký od r. 1351 nezvolával ani snem) a v 15. stor. Mateja I., kedy panovník
dokázal eliminovať stavy a vládol vlastne samostatne a centralisticky.

17
Kto patril medzi ľud pozri Tripartitum II/čl. 4: „Pod pomenovaním či označením ľud sa (populus) však na
tomto mieste rozumejú jedine páni preláti, baróni a ostatní veľmoži, ako aj všetci šľachtici, no nie nešľachtici.“
18
Táto teória otvorila cestu aplikácie zmluvnej teórie medzi nositeľom moci a jeho reprezentantom, v uvedenom
prípade ustanoveným panovníkom.
19
Napríklad osobné vlastnosti, „predurčenie na vládu“, určité politické okolnosti, realizácia nástupníckeho
poriadku a pod.
20
V iných štátoch označené za korunovačne reverzy, napr v Poľsku nazývané pacta conventa. Porovnaj tiež
RAUSCHER, R. Dějiny veřejného práva, s. 5.
21
Zachovali sa nám od Ladislava V. z roku 1453, Vladislava II. z 1490 a tiež v roku 1508 pri korunovácii jeho
maloletého syna Ľudovíta II.

7
Naopak počas jagelovskej vlády (koniec 15. a začiatok 16. stor.) bola panovnícka moc
oslabená v relatívne vysokej miere, a je teda prirodzené, že sa ostatné stavy reálne hlásili
o účasť na moci na sneme či v šľachtických stoliciach.22

B. Uhorský snem
Stavovský snem v Uhorsku si až začiatkom 13. stor. postupne upevňoval svoje
postavenie zákonodarného orgánu. Dialo sa tak cestou každoročného rokovania šľachty
podľa znenia Zlatej buly v Stoličnom Belehrade na sviatok sv. Štefana (čl. 1). Ani za vlády
panovníkov z rodu Anjou nenadobudol uhorský stavovský snem rozhodujúci charakter, až sa
na začiatku 15. stor. dotvoril (kreoval) snem vo svojej kryštalizovanej
a konsolidovanej funkčnej pôsobnosti i s náležitým personálnym obsadením.
Označujeme ho termínmi uhorský alebo krajinský snem. Ponímal sa ako vrcholný
reprezentatívny orgán iba (!) privilegovaných stavov. Štrukturálne sa uhorský snem
skladal z:
1) hornej tabule (pod predsedníctvom palatína), v ktorej zasadali magnáti a vysokí preláti,
t.j. vysokí cirkevní hodnostári;
2) dolnej tabule (predsedom bol personál), kde rokovali nižší preláti, zástupcovia stoličnej
šľachty a slobodných kráľovských miest (ktoré boli prizvané až v roku 1441).
Panovník predstavoval pôvodného predsedajúceho, zvolávajúceho snem a uvedené
právo patrilo k jeho prerogatívam spolu s právom udeľovať sankčnú klauzulu (tzv.
sakcionovanie) k prijatým snemovým zákonom.
Účasť na sneme bola právom, podľa dekrétu Bela IV. z roku 1267 zastupovali každú
stolicu dvaja-traja zástupcovia, poslanci – tzv. ablegáti. Na konci 13. stor. v čase vzostupu
šľachtickej oligarchie sa uhorský snem zvolával pravidelnejšie a v rozhodovacej činnosti jeho
význam vzrástol (o čom svedčia snemy v roku 1291 a 1298). V čase rozvinutej šľachtickej
stavovskej monarchie v 15. stor. sa konštituovalo ústavnoprávne pravidlo reprezentatívnej,
zastupiteľskej šľachtickej demokracie, podľa ktorej nízku a strednú šľachtu zastupovali na
sneme jej delegáti, zvolení jednotlivými stoličnými kongregáciami (tzv. nobiles electi,
deputati, nuntii). Vrcholné obdobie stavovskej monarchie a prevahy snemu ako najvyššieho
štátneho orgánu sa spájalo s panovaním Jagelovcov.
Právomoc snemu ani počas neskorého stredoveku nebola ešte regulovaná a závisela
výhradne od momentálnych mocenských pomerov medzi stavmi a panovníkom. Snem vždy
prezentoval spolu s panovníkom štátnu moc a jej výkon. Všeobecná kompetencia snemu sa
však postupne určila nasledovne:
1) zákonodarná činnosť = predkladanie a prijímanie spolu s panovníkom zákonných
článkov (zákonov);
2) kontrola vojenských vecí;
3) voľba panovníka;
4) schvaľovanie daní;
5) kontrola štátnych financií a ďalšie.
Rokovalo sa obvykle na Rákošskom poli neďaleko Pešti, snemovanie trvalo aj
niekoľko týždňov. Rokovacím jazykom bola latinčina (v prvej polovici 19. stor. ju nahradila
maďarčina). Snem sa zvolával najskôr raz za rok.

22
Priamo osobná stránka pojmu Svätej koruny priznávala šľachte politické práva v štátnych orgánoch, ústrednej
a miestnej (samo)správe, vylučovala z nej nešľachticov, teda aj slobodných mešťanov nazývaný latinsky plebs.
Pomenovanie „ľud“ totiž označovalo všetkých šľachticov, tak veľmožov ako aj nižších, a taktiež sa sem
zarátavali aj nešľachtici:, no pod pomenovaním plebs sa rozumeli jedine nešľachtici.“ Trip. II/ čl. 4, § 2.

8
Kráľ predkladal snemu kráľovské návrhy zákonov (dekrétov). Šľachta mala totožnú
právomoc. Pokiaľ nedošlo k zhode oboch tabúľ, zvolalo sa plenárne zasadnutie celého snemu
– označované ako sessia mixta (spoločné zasadnutie oboch komôr). Ak sa nenašlo zhodné
stanovisko, rozhodovanie sa odložilo na nasledujúci snem, v prípade zhody sa spoločný názor
predkladal panovníkovi a ten odpovedal svojím rozhodnutím. Dohody oboch komôr a
panovníka23 sa v potvrdenej osnove vydávali vo forme dekrétu – zákona (zvyčajne
súboru viacerých zákonných článkov), v ktorého texte ho panovník sankcionoval (t.j.
pripojil podpis a pečať). Zákonné články sa naďalej vydávali v latinčine, až od roku 1832
v maďarčine.
Každý prítomný hlasoval individuálne, ale jednotlivé hlasy sa „vážili“ nie
spočítavali. To znamenalo, že hlas vyššieho šľachtica mal väčšiu váhu, avšak uvedená zásada
sa často porušovala. Hlasy zástupcov slobodných kráľovských miest mali váhu len jedného
hlasu všetkých prítomných poslancov týchto miest.

10. Charakterizujte z ústavného pohľadu Zlatú bulu Ondreja II. a jej renovácie – základ
uhorskej stavovskej ústavy a stredoveké štátoprávne teórie (doktríny).

3.2.2. Ústavný systém uhorskej stavovskej monarchie a uhorská nepísaná ústava

Vznikajúce stavy počas 13. stor. a v ďalších storočiach mali priamy záujem vybudovať
fungujúci systém právnych noriem a obyčají, ktorý by zabezpečil trvalé garancie ich slobôd
i povinností, a ktorý by zároveň limitoval kráľa a stavy navzájom. Postupne sa preto
pristúpilo k vydávaniu dekrétov, resp. neskôr snemových zákonných článkov, patriacich
k základným právnym normám štátu, označovaných ako nepísaná uhorská ústava. Medzi
prvotný základ uhorskej nepísanej ústavy a uhorskej ústavnosti zaradíme predovšetkým
Zlatú bulu (1222) a jej renovácie (potvrdenia), ako aj viaceré teórie (štátne doktríny)
rozvíjajúce štátoprávne a verejnoprávne koncepcie, z nich nižšie je opísaná deigraciálna teória
v nadväznosti na svätoštefanský kult osoby prvého uhorského kráľa – sv. Štefana I., idey
Svätej uhorskej koruny a organického učenia o štáte.

Zlatá bula a jej renovácie

Relevantná úvodná poznámka

Vydanie dekrétu Ondreja II., ktorý sa označuje ako Zlatá bula, zapadalo do historického
rámca oslabenia kráľovskej moci a snáh kráľa o jej prekonanie a dokumentovalo formovanie
stavovskej spoločnosti počas 13. storočia. Do svojho obsahu Zlatá bula zahrnula tak
ustanovenia verejnoprávnej, ako aj súkromnoprávnej povahy. V dobovom ponímaní jej
vzniku a dôsledkov dekrét dokresľoval krízu patrimoniálneho kráľovstva, čo zodpovedalo aj
európskemu vývoju. To, že ju nedokázali adresáti jednotlivo či kolektívne presadiť, svedčí aj
o ich slabosti a politickej nesúdržnosti, ale poukazuje na druhej strane i na dostatočnú kráľovu
schopnosť politického manévrovania, hoci na jej dodržiavanie mal dozerať palatín.
Ondrejovmu dekrétu a následným renováciam sa prisudzuje prvotne exkluzivita či dokonca
medzinárodnoprávne prvenstvo zakotvenia šľachtických výsad. Ak však poukážeme na
obsahovo na anglickú Veľkú listinu slobôd (z roku 1215), tak sa celkom iste stráca znak
výnimočnosti dekrétu Zlatej buly.

23
Habsburgovci často zneužili svoje postavenie tak, že pozmenili závery, ku ktorým dospel snem počas
rokovania a do konečného znenia zákona pridali niektoré úpravy, o ktorých snem nerokoval, prípadne s nimi
nesúhlasil.

9
 Z historicko-ústavného významu ide o ťažiskový ústavnoprávny dokument.2 4
Žiadateľmi o jej vydanie sa stali kráľovskí servienti (servientes regales), chápaní ako všetci
šľachtici v rovnocennom postavení. Keďže kráľ Ondrej II. dovtedy často nepremyslene
daroval veľké územia, celé stolice (komitáty) i cudzincom, vznikol tak tlak na pozície
spomenutých servientov, ktorí sa, pochopiteľne, tomu bránili a snažili sa zákonnou cestou
zabezpečiť si svoje postavenie.
Prostredníctvom Zlatej buly sa v 31 článkoch deklaroval právny základ šľachtických práv
a povinností kráľa:
a) šľachta podliehala výlučne kráľovej súdnej právomoci a mala právo prísť raz ročne
na sviatok sv. Štefana2 5 do Stoličného Belehradu, kde kráľ vykonával súdnu
jurisdikciu nad nimi, v prípade svojej neprítomnosti ho zastupoval palatín26 (čl. 1);
b) zákaz uväzniť šľachtica bez súdneho rozhodnutia (čl. 2)27;
c) oslobodenie od daní (čl. 3, prípadne čl. 21) – s uvedenou výsadou sa spájal jeden z
fundamentov šľachtického výsadného postavenia – oslobodenia od akéhokoľvek
peňažnej povinnosti voči štátu a cirkvi, zachovávaného počas celého feudalizmu;
d) šľachtic nebol povinný zúčastniť sa vojenskej výpravy mimo hraníc štátu (čl. 7)28;
e) šľachticom prislúchalo právo na odpor (ius resistendi et contradicendi), pokiaľ kráľ
nedodržal akékoľvek z ustanovení dekrétu – ide o najzávažnejšiu a kľúčovú normu
Zlatej buly z roku 1222, určujúcu sankciu odporu aj so zbraňou v ruke pri jej
porušení, v súvislosti s realizáciou buly však čoskoro panovník nedostál svojho
slova29.
Obsah jednotlivých článkov Zlatej buly v kompromisnej podobe zosobnil vzájomné práva
a povinnosti vydavateľa (kráľa) a adresátov (šľachtu), čo sa udialo v našich dejinách po prvý
krát. Ondrej II. bol týmto aktom vlastne prinútený definovať ako prvý uhorský kráľ
konkrétne povinnosti panovníka, ktoré mali garantovať limity verejnej moci
voči súkromnej sfére šľachty a zabrániť do budúcnosti jej zneužívaniu. Zlatej bule
možno prisúdiť v ďalšom ústavnom vývoji zásadné (priam fundamentálne) postavenie
podstaty (základného kameňa) nepísanej uhorskej ústavy, hoci sa nie vždy jej ustanovenia
dodržiavali na jednej či druhej strane.

Renovácie Zlatej buly v r. 1231, 1267 a 1351

Keďže sa šľachta sa neuspokojila s „realizáciou“ dekrétu len pro forma, v roku 1231
opätovne predložili kráľovi na schválenie prvú renováciu pôvodnej Zlatej buly.

24
Originálne znenie in ENDLICHER, S. L. Rerum Hungaricarum monumenta Arpadiana. Sangallen, 1849,
Tomus II., s. 412-417. Kritické vydanie MARSINA, R. (ed.). Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae, tomus
I (ďalej len CDSl I). Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1971, s. 200, č. 270. Slovenský preklad BEŇKO, J. a kol.
Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I. Bratislava : Národné literárne centrum, 1998, s. 124–126,
č. 30.
25
20. augusta.
26
Palatínova (a jeho zástupcu krajinského sudcu) súdna právomoc je upravená v čl. 8 a 9.
27
V praxi sa však rešpektovali prípady priameho prichytenia pri čine, na ktoré sa zákaz nevzťahoval.
28
Dôvodom vydania tohto čl. 7 bola neblahá prax Ondreja II. organizovať opätovne výpravy do Haliče, ktoré
neúnosne vyčerpávali tak šľachtu ako aj kráľovskú pokladnicu.
29
Pre svoju zásadnú povahu a neštandardnosť normatívneho vyjadrenia citujme zo zákonného ustanovenia:
„ustanovujeme tiež, že ak by sme my alebo naši nástupcovia niekedy chceli tieto ustanovenia porušiť, tak
biskupi, ako aj iní služobníci a šľachtici nášho kráľovstva, všetci jednotlivo, teraz i v budúcnosti, budú môcť nám
a našim zástupcom protirečiť a odporovať bez toho, aby sa to považovalo za znak nevery“. Citované podľa
LACLAVÍKOVÁ, M. – ŠVECOVÁ, A. Pramene práva na území Slovenska I. Od najstarších čias do roku 1790.
Trnava : Typi universitatis tyrnaviensis, 2007, s. 89.

10
Jej text sa rozšíril na 35 článkov, nanovo boli potvrdené (renovované, konfirmované) iba
podstatné šľachtické výsady (nezdaniteľnosti, výlučnej šľachtickej jurisdikcie kráľa či jeho
sudcu). Právo na odpor sa opomenulo a nahradilo právom exkomunikácie patriacim
ostrihomskému arcibiskupovi, ale napriek tejto zákonnej negácii práva na odpor v ďalších
renováciach Zlatej buly (1231, 1267, 1351) toto právo teoreticky nezaniklo, naopak zostalo
kontinuálne prítomné v právnom vedomí uhorskej šľachty ako legálna právna obyčaj pro
futuro formou hrozby vypovedania poslušnosti panovníkovi až do druhej polovice 17. stor.30
V roku 1267 si vymohla šľachta u syna Ondreja II., Bela IV. opäť vo forme
slávnostnej buly, potvrdzujúcej v 10-tich článkoch doterajšie výsady i s právom
exkomunikácie zvereným uhorskému prímasovi (ostrihomskému arcibiskupovi) 31.
Z ustanovenia o výkone súdnictva v Stoličnom Belehrade vyplývala šľachtická povinnosť
vyslať svojich stoličných zástupcov na súdne dni panovníka (čl. 8). Šľachta dostala úplnú
právomoc nad svojimi poddanými (čl. 1), za neprimeraný sa označil dovtedajší postup kráľa
a kráľovnej voči hosťom, ktorým sa mal vrátiť ich osobný aj majetkový status (čl. 2).
Uvedený dekrét Zlatej buly sa stal predmetom i ďalších renovácií, z nich osobitne možno
zdôrazniť dekrét Ľudovíta I. z roku 1351, v ktorého obsahu sa v skutočnosti text pôvodnej
Zlatej buly z r. 1222 opätovne renovoval s výnimkou čl. 4.

3.2.3. Štátoprávne doktríny Uhorského kráľovstva ako súčasť uhorskej nepísanej ústavy

Kult sv. Štefana I. v kontexte európskej deigraciálnej teórie

Pre kresťanského panovníka niesla funkcia hlavy štátu v sebe privilégium a zároveň
aj záväzok voči cirkvi i pospolitému ľudu. Vo svojej osobe integroval kresťanskú mystiku
ideálu schopného a spravodlivého kráľa, vládnuceho z „Božej vôle“ (Deo gratia). Poverenie
k vládnutiu dostával panovník od Boha formálnym a verejným aktom pomazania – posvätenie
korunováciou. Inak povedané po vzore západoeurópskych štátov sa aj v Uhorsku
predpokladom panovníckej moci a autority stala posvätnosť osoby zastávajúcej
kráľovský úrad – ide o tzv. deigraciálnu teóriu, viazanú na koncepciu večného kráľa – hoci
jeho smrteľné telo zomiera, jeho mystické, duchovné sa zachováva nástupom nového
panovníka.32
Uhorsko ako etablujúca sa kresťanská monarchia naviazala na postupne budovaný kult
sv. Štefana a aj ním aj ostatnými panovníkmi konštituovanú prvú, štátoprávnu doktrínu
o svätoštefanskom a multietnickom uhorskom štáte. Za kresťanského panovníka, de facto
jeho ideál sa považoval už po svojom svätorečení sv. Štefan I. a tento svätoštefanský kult
pretrval počas celej existencie uhorského štátu až do roku 1918. Kult svätého kráľa Štefana
ako apoštola uhorského ľudu mal charakter štátneho kultu a štátoprávnej doktríny,
potvrdzujúcej legitimitu a svätú nedotknuteľnosť prvého uhorského panovníka, jeho
nástupcov a neskôr i štátu ako celku.

30
Formálny zánik uvedenej výsady sa spája s vysporiadaním sa Leopolda I. s tököliovským povstaním v roku
1687. Definitívne jej zánik potom potvrdil Satmársky mier z roku 1711.
31
Bulu z roku 1267 Bulu možno zasadiť do historického rámca degradujúcej kráľovej moci (po prehratých
vojnách s Přemyslom Otakarom II. o bábenberské dedičstvo a iste i po štát oslabujúcom boji kráľa so synom
Štefanom, domáhajúcim sa väčšej účasti na panovaní – sám vystupoval v dekréte ako rex iunior).
32
Ide o realizáciu koncept. tzv. deigraciálnej teórie, odvodenej od spojenia „dei gratia“ – z Božej milosti kráľ
uhorský etc. K pozri zásadné dielo k tejto téme KANTOROWICZ, E. H. The Kings´ Two Bodies. A Study in
Medieval Political Theology. Princeton, New Jersey : Princeton University, 1957.

11
Svätá uhorská koruna33 (Corona regni Hungariae) a organické učenie o štáte
Právnym termínom sa stala koruna34 tým, že sa oddelila v čase raného stredoveku od
predstavy konkrétneho klenotu a vzťahovala sa len na kráľovskú hodnosť, úrad
panovníka, ktorý tento klenot pôvodne symbolizoval. V čase od 13. stor., keď prestal byť
panovník nositeľom štátnej suverenity a začal sa deliť o moc so stavmi, vyvstala pre
posilňujúce sa vedomie identity štátu (reprezentovanej kráľom a stavmi) potreba
konkretizovať pojem štátu, ktorý sa vôbec neužíval v dnešnom význame.
Stredoveký štát sa totiž vnímal len v súvislosti s jeho nositeľmi – panovníkom a neskôr
privilegovanými stavmi. Podľa formy vlády sa štát označoval ako regnum – kráľovstvo a po
vytvorení spomínanej idey sa označoval v uhorskom prostredí s prívlastkom Svätoštefanská
alebo Svätá koruna.35
V neskorom stredoveku sa dostala preto do popredia iná idea so Sv. korunou zviazaná
a úzko súvisiaca. Ide o organické učenie o štáte, rozpracované Š. Werböczym – rozšírené
najskôr až na konci 15. a v 16. stor.36 – v ktorom sa kráľ a uhorský národ užšie, v prenesenom
význame previazali a pripodobnili k ľudskému organizmu. Uvedené učenie symbolicky
vymedzilo delenú vládu kráľa a politického národa uhorskej šľachty (stavov).37 Kráľ
predstavoval v pomere k stavom hlavu (caput sanctae coronae), stavy údy (membra
coronae), ktoré spolu tvorili telo Svätej koruny (totus corpus coronae regni), t.j. plnosť
verejnej moci. Podľa tejto teórie sa ďalej tvrdilo, že tak ako hlava – panovník nemôže
existovať bez údov – stavov, ani údy nemôžu byť bez hlavy, a preto z tejto idey vyplynul
spoločný podiel kráľa a stavov na štátnej moci. Koruna sa v tomto období stotožnila i
s pojmom patria (lat. vlasť, otčina) a zároveň ako koreň, základ celého štátneho územia
(„radix omnium possessionum“) zahŕňala v sebe zvrchovanú moc nad štátnym teritóriom pre
všetky jej zložky.
V 14. a 15. stor. sa potom upevnila mienka, že výsostné práva koruny prechádzali
na panovníka až korunováciou. To platilo obzvlášť o participácii šľachty na verejnej moci –
pri výkone vojenskej insurekcie, súdnej a zákonodarnej moci.
V protihabsburských bojoch a pri tureckej expanzii sa Sv. koruna stala symbolom
uhorskej samostatnosti, pravidelným základom argumentácie v straníckych bojoch o trón, pri
uplatňovaní si trónnych nárokov Habsburgovcov, pri zjednocovaní krajiny a znovudobíjaní od
Turkov.38

Záver: Idea uhorskej Sv. koruny vo svojej rozvinutej podobe (po procese politickej
emancipácie stavov a vzniku stavovskej monarchie) označovala vlastne:
33
Doplňme však, že v našich pomeroch (na rozdiel od okolitých štátov Čiech a Poľska) sa rozvíjalo učenie
o korune v Uhorsku pomerne včasne, už v druhej polovici 11. stor. Na akési prvenstvo v používaní pojmu
v Uhorsku v stredoeurópskom regióne poukázal RAUSCHER, R.: Uherské a slovanské právní dějiny. In
Przewodnik historyczno-prawny, roč. III/1932, s. 26, porov. KARPAT, J. Corona Regni Hungariae v dobe
Arpádovskej. Bratislava : vlastným nákladom, 1937, s. 10.
34
Samotný klenot, ktorým sa uhorskí králi nechávali korunovať, sa v stavovskej dobe stal kultovým predmetom,
dôležitým pre korunovanú hlavu ako pre stavy. Idea svätej Koruny súvisela so sakrálnym charakterom
korunovačného aktu, kde vkladajúc korunu (alebo diadém) korunovanej osobe na hlavu sa jej prisúdila vo
fyzickom spojení s ňou mystická svätosť a sila, ktorú korunovaný získaval.
35
Za vhodné je pojem (ústavný konštrukt) Svätej uhorskej koruny považovať za útvar európskej stredovekej
právnej kultúry, do ktorej prirodzene patrilo aj Uhorsko.
36
Prostredníctvom šírenia štátoprávnych myšlienok Marsilia z Padovy.
37
Korune prináležalo štátne územie, kráľovské príjmy, z nej sa odvodzovali práva k nehnuteľnostiach
šľachty, cirkvi i kráľovských miest.
38
MEZEY, B. Magyar alkotmánytörténet. Budapešť : Osiris Kiadó, 2003, s. 97.

12
1) uhorský štát, vyjadrovala jeho suverenitu;
2) predstavovala štátne (nedeliteľné a nedotknuteľné) územie, na ktorom štátne orgány
vykonávali svoju moc (zdôrazniac účasť šľachtického národa na nej39);
3) reprezentovala štát ako inštitúciu a právnickú osobu.

11. Charakterizujte premenu štátu po roku 1526 a jej vyjadrenie v systéme štátnych
orgánov a ústavnej doktríne.

3.5. Absolutistická monarchia

Považuje sa zaň v Uhorsku doba prechodu od stredoveko-katolíckeho štátu
k vytvoreniu, resp. budovaniu moderného laického a sekularizovaného štátu, ktorá sa
spájala s nástupom jednej z najsilnejších európskych dynastií – Habsburgovcov na uhorský
trón v r. 1526.
Absolutizmus v Uhorsku mal tri hlavné fázy vývoja:
1) klasický absolutizmus (1526 – 1740);
2) osvietenský absolutizmus (1740– 1792);
3) policajný absolutizmus (1792 – 1848), počas ktorého štátny režim potláčal takmer
všetky revolučné a reformátorské hnutia, bojoval tak proti liberálom, ako aj
umierneným pokrokárom a na druhej strane aspoň umožnil uhorskej spoločnosti a na
sneme verejné a umiernené diskusie o veľkej spoločenskej reforme defeudalizácie,
tvorby občianskej spoločnosti a štátu (gróf Štefan Séčeni, František Deák, L. Košút
a i.).
Habsburskí panovníci sa od 16. stor. usilovali intenzívnejšie i formálnoprávne oslabiť moc
stavov, prinavrátiť výkon verejnej moci predovšetkým kráľovskej exekutíve. Z viacerých
dôvodov (či už tureckého ohrozenia alebo odboja uhorských stavov) bol mocenský úžitok
z uhorského panovania Habsburgovcov mizivý. V Uhorsku sa zásadne v danom období
Habsburgovci iba pokúšali vybudovať absolutistický, centralisticky riadený štát 40, pre
uvedené príčiny najrôznejšieho charakteru sa im takýto štát komplexne, resp. natrvalo
nepodarilo vytvoriť. Nemenil sa právny základ politického a spoločenského poriadku,
absolutizmus totiž kardinálne stál na pozíciách obhajoby feudálneho zriadenia 41. Štát stál na
pozíciách katolicizmu, avšak rešpektoval viaceré cirkvi: evanjelickú, kalvínsku, židovskú.
Pripomíname, že dnešné Slovensko, resp. jej väčšia časť zostala pod priamou vládou
Habsburgovcov aj po rozdelení krajiny v r. 1541 (dôsledok osmanskej okupácie štátu) a jeho
postavenie sa posilnilo potom, čo sa Bratislava stala oficiálnym (dočasným42) hlavným
mestom Uhorska. Sídlili tu totiž uhorské najvyššie štátne orgány, rokoval a zasadal tu viac
ako tri storočia krajinský snem; korunovačnou katedrálou sa stal tunajší dóm sv. Martina.
Svoje útočisko a sídlo v neďalekej Trnave zase našiel najvyšší cirkevný predstaviteľ –
ostrihomský arcibiskup aj Ostrihomská kapitula.
Na obdobie cca 150 rokov osmanskej anexie centrálnej a juho-východných častí Uhorska sa
práve Slovensko stalo stabilnou súčasťou habsburskej ríše a reprezentovalo niekdajšie
Uhorské kráľovstvo.
39
Vo svojom dôsledku to znamenalo, že každý, kto bol vlastníkom slobodného majetku (šľachtici, cirkevné
korporácie a jej predstavitelia a niektoré slobodné kráľovské mestá), sa eo ipso stal údom (končatinou) Svätej
koruny a mohol participovať na verejnej moci.
40
Možno hovoriť v spojitosti s ich úsilím o politickom programe generácií panovníkov od Ferdinanda I.
počínajúc, intenzívnejšie v období osvietenských panovníkov Márie Terézie a Jozefa II.
41
Bližšie k tomu pozri: ČAPLOVIČOVÁ, K. Absolutizmus ako historický pojem a jav. In Historický časopis,
roč. 49, 2001, č. 1, s. 100–118.
42
Ale v zmysle niekoľko stor. trvajúceho statusu hlavného mesta Uhorska.

13
 Vo všeobecnej charakteristike treba poukázať na fakty, že od roku 1526 sa postupne
demontovalo stavovské zriadenie vo vrcholných štátnych orgánoch (t.j. najvyššie úrady
i snem boli vo vojnových obdobiach priamej tureckej okupácie výrazne paralyzované),
relatívne vysokú mieru šľachtickej nezávislosti si zachovala len stoličná samospráva.
Štátnosť v období 16. až 18. stor. charakterizoval taktiež urputný boj časti odbojných
uhorských stavov o zachovanie uhorskej ústavy v stavovských povstaniach a šľachte sa
vďaka viac-menej úspešným povstaniam podarilo výsady si udržať, prípadne vymôcť si ich
rozšírenie. Tieto povstania mali pre štátoprávne postavenie Uhorska ďalekosiahle dôsledky,
z nich pre dejiny štátu zdôrazníme Habsburgovcami prvý krát formulovanú v r. 1671 tzv.
teóriu straty práva = Verwirkungstheorie, ktorá znamenala, že Uhorsko povstaniami,
odbojom proti svojmu legitímnemu panovníkovi stratilo svoje právo na samourčenie,
samostatnosť, územnú výsosť, možnosť spravovať sa vlastnou ústavou a právom. Po
Tököliho povstaní (1687) a porážke Osmanov v bitke pri Viedni sa táto teória rozšírila aj
o teóriu originárneho nadobudnutia uhorskej krajiny, ktorú si panovník vojensky
znovuvydobil od Osmanov a tým nadobudol vlastnícke právo k Uhorsku.43 Konečným
zmierom medzi stavmi a panovníkom sa stalo posledné stavovské povstanie F. Rákociho,
ukončené v roku 1711, keď sa formálne obnovila uhorská stavovská ústava.
Štátoprávne usporiadanie habsburskej ríše charakterizovala po celú dobu právna aj
faktická decentralizácia. Monarchia opomínala aj vlastné oficiálne štátoprávne pomenovanie,
hovoríme o Hhabsburskej (alebo aj podunajskej) monarchii.
Rozdelenie moci v Uhorsku medzi uhorské stavy a rod Habsburgovcov potvrdila aj
Pragmatická sankcia44, ktorú vyhlásil 19. apríla 1713 kráľ Karol III. (keďže nemajúc syna
chcel zvrátiť nepriaznivý štátoprávny i štátnopolitický dôsledok vymretia rodu) ako rodinný
rodový poriadok o nedeliteľnosti všetkých svojich kráľovstiev a zemí a o univerzálnej
dedičskej postupnosti oboch pohlaví. V nej sa uznalo rozšírené dedičské právo dcér
(dedičiek), ak nebude mužských potomkov, podľa postupnosti prvotne v rode Karola III.,
následne Jozefa I. a Leopolda I., a preto sa dedičská postupnosť na trón vzťahovala na
všetkých potomkov týchto dedičov v zostupnej (descendentnej) ženskej a mužskej línii,
u rovnorodých potomkov rozdielneho pohlavia mali prednosť muži. Pragmatická sankcia sa
stala najvyšším zákonom monarchie centrálne riadenej viedenskými orgánmi a Habsburgovci
si ňou upevnili svoju moc na všetkými krajinami ríše. Uhorsko po jej prijatí stavmi v roku
1723 malo fakticky autonómne postavenie.45 Nástupom prvorodenej dcéry Karola III Márie
Terézie sa Pragmatickou sankciou otvorila cesta na trón aj pre ženskú vetvu habsburského
rodu.46
Po prijatí Pragmatickej sankcie sa utvoril po prvý krát štátoprávne definovaný zväzok reálnej
únie štátov Koruny českej, uhorskej a dedičných rakúskych krajín.47 Pragmatická sankcia
43
Doplňme, že na sneme v 1687 stavy zároveň uznali dedičné právo Habsburgovcov na uhorský trón, zriekli sa
práva slobodnej voľby kráľa, vzdali sa práva na odpor. Šľachta sa však s týmto postavením nezmierila a v r.
1703 začalo posledné stavovské povstanie Františka Rákociho, ukončené kompromisným mierom v Satmári
(1711).
44
Pozri URFUS, V.: Pragmatická sankce, rodný list podunajské monarchie. Praha: Havran, 2002.
45
Podľa zák.čl. III/1723 sa zachovala pre kráľovstvo ústavnosť, t.j. krajina nemala byť spravovaná
absolutisticky. Obdobne neskôr prijatý zák. čl. II/1867 § 4 obmedzil dedičské právo len na potomstvo Leopolda
I., po ktorom si Uhri mohli zvoliť kráľa slobodne. MARCZALI, H. Ungarisches Verfassungrecht. Tübingen :
Verlag von J.C.B. Mohr, 1911, s. 16, podobne KADLEC, K. Dějiny veřejného práva ve střední Evropě, s. 287.
46
Za jej vlády nestratilo Slovensko charakter hospodárskeho a kultúrneho centra Uhorska a Bratislava zostala
významným mestom, z ktorého panovníčka riadila uhorské záležitosti.
47
S prihliadnutím na v súčasnosti platnú definíciu reálnej únie, sa charakterizovala ako voľné združenie dvoch
alebo viacerých samostatných štátov, zviazaných zmluvne (niektorými spoločnými orgánmi) i osobou hlavy
štátu, pričom ostatné štátne orgány sú právne od seba nezávislé a samostatné.

14
zohrala kľúčovú úlohu ako základný ústavný zákonom habsburskej ríše v roku rakúsko-
uhorského vyrovnania (1867).
Po je prijatí badať jasný predpoklad rakúsko-uhorského dualizmu. Východná časť
ríše smerovala k odlišnému právnemu ale aj štátoprávnemu modelu unitárneho (zo
štátnopolitického aj národnostného hľadiska) Uhorska s jeho historickými súčasťami
(Chorvátskom a Sedmohradskom), presadzovaného maďarskými politickými špičkami.
Navyše nižšie uvedené reformy Márie Terézie a Jozefa II. v západnej (rakúsko-českej) časti
zaznamenali úspechy najmä ekonomicko-sociálneho rázu, ale vo východnej (uhorskej)
naopak boli trvale odmietané až otvorene bojkotované, čím sa otváral priestor pre
asymetricky budovaný model správy i právneho poriadku [jeden na západnej a druhý na
východnej (uhorskej) časti habsburskej ríše].

12. Popíšte v krátkosti reformy osvietenských panovníkov Márie Terézie a Jozefa II. a
postavenie panovníka v absolutizme 16. až 1. polovici 19. storočia

3.5.2. Osvietenský absolutizmus a jeho reformy

Máriou Teréziou (1740–1780) a Jozefom II. (1780–1790)48 uskutočňovaný spôsob

vlády nazývame osvietenským absolutizmom. Jeho podstata vychádzala z predstavy, že
osvietenský panovník je predurčený a schopný riadiť a vyriešiť všetky problémy
spoločenského a hospodárskeho chodu štátu zhora takým spôsobom, ktorého podobu určí len
on sám. Prostriedkom k tomu sa stalo vydávanie všeobecne záväzných noriem (patentov),
majúcich úlohu redukovať podstatu existujúcich problémov a realizovať nevyhnutné reformy.
Absolutistický spôsob vládnutia osvietenských panovníkov bol založený na predstave
neobmedzenej prevahy panovníka nad zákonom spolu s úplnou kontrolou všetkých foriem
činnosti spoločnosti štátnou mocou koncentrovanou v osobe panovníka. Na základe
panovníkovho rozhodnutia sa počas osvietenských vlád M.T. a Jozefa II. absolútna moc
idealisticky (a často preto nereálne) mala využívať v prospech dobra obyvateľov štátu.
Reformná činnosť uvedených panovníkov mala napomôcť najmä prekonávaniu
hospodárskeho zaostávania monarchie prostredníctvom predovšetkým zásahov do feudálnych
spoločenských vzťahov a ich prispôsobovanie novonastupujúcim podmienkam. Cieľom
nebolo likvidovať feudalizmus, ale ho len reformovať zásluhou:
A) reforiem meniacich postavenie poddaných, medzi ktoré radíme urbariálne reformy a
zrušenie nevoľníctva – základnou právnou normou Márie Terézie upravujúcou vzájomné
vzťahy medzi zemepánmi a poddanými bol Urbariálny patent (1767). Stanovili sa ním presné
práva a povinnosti poddaných (plnenie renty robotnej, naturálnej a peňažnej), priznalo sa
právo sťahovať sa po vyrovnaní podlžností voči zemepánovi, vychovávať deti na akékoľvek
remeslo i voľnou dispozíciou so svojím príjmom.49

48
Väčšinou sa spomínajú len prví dvaja z nich: Mária Terézia a jej prvorodený syn Jozef II. a na jej ďalšieho
syna Leopolda II. sa zabúda, hoci práve za jeho krátkej vlády (1790–1792) sa v r. 1790 zvolal jeden
z významných uhorských reformných snemov, ktorý predznamenal budúci reformný vývoj v prvej polovici 19.
stor.
49
Poddanské povinnosti boli vymedzené pre urbariálnych poddaných nasledovne: pre celú usadlosť (sesiu) mal
poddaný odrobotovať 52 dní s konským záprahom alebo 104 dní pešo do roka, ďalej zaplatiť 1 zlatý ročne ako
pozemkovú daň, vyrúbať a zvážať jednu štvrtinu siahy dreva, 3 dni vykonávať nadháňača na poľovačke
zemepána. Odovzdať deviatok, desiatok a určené naturálne ročné dávky, poskytnúť pre štyri usadlosti do roka
jednu dlhu furmanku (v trvaní 4 dní). Citované podľa MALÝ, K. – SIVÁK, F.: Dejiny štátu a práva v Česko-
slovensku do roku 1918. Bratislava : Obzor, 1992, s. 197.

15
Vyvrcholením poddanských reforiem bolo zrušenie nevoľníctva patentom Jozefa II.
v roku 1785 (zrušenie „večného“ pripútania roľníka k pôde s právom najmä voľného
sťahovania sa a výchovy svojich detí bez súhlasu zemepána
B) reforiem cirkevných – riešenie vzájomného pomeru medzi štátom a katolíckou cirkvou
s cieľom znížiť jej vplyv, postavenie cirkevných inštitúcií a náboženstva v štáte. Keď v r.
1781 vydal Jozef II. Tolerančný (protestantský) patent, došlo ním k občianskemu, ale nie
k náboženskému, zrovnoprávneniu ostatných vierovyznaní (evanjelikov, kalvínov,
pravoslávnych) s katolíkmi ale Katolícka cirkev si aj naďalej zachovala postavenie jedinej
„štátnej“ cirkvi.50
C) pokusu o zdanenie šľachty (Márii Terézii ani Jozefovi II. sa to nepodarilo);
D) školskej reformy, organizovanej Máriou Teréziou pod názvom Ratio educationis v roku
1777 – školy sú súčasťou politickej práce panovníka (majú byť aj štátne aj cirkevné)
a reformou sa sprístupnilo vzdelanie všetkým vrstvám spoločnosti od elementárnych po
univerzity;
E) reformy v štátnej a miestnej správe – malo dôjsť k postupnej výmene stavovského
šľachtického úradníctva na rôznych stupňoch centrálnych (viedenských i uhorských) úradov
za odborne vzdelanú byrokraciu bez ohľadu na jej pôvod. Cieľom bolo zlepšiť kvalitu
riadenia štátu a centralizovať štátnu správu, obmedziť stavovské šľachtické výsady.
Vzhľadom k faktu, že uhorská stoličná šľachta neustále bojkotovala reformný kurz
oboch osvietenských panovníkov, Jozef II. reformoval aj dovtedy existujúci systém miestnej
správy v Uhorsku. Stalo sa tak v roku 1785, kedy zrušil starú stoličnú samosprávu uhorskej
šľachty a namiesto nej zaviedol dištriktuálnu (krajskú) správu bezprostredne podriadenú
osobe panovníka. Znamenalo to, že Uhorsko až do konca vlády Jozefa II. v rámci systému
miestnej správy bolo rozdelené na 10 dištriktov. Uvedená reforma ako iné sa neujala a po
Jozefovej smrti sa Uhorsko vrátili ihneď k pôvodnému stoličnému systému.

Záver: Osvietenský absolutizmus sa usiloval aspoň zdanlivo o presadenie rovnosti medzi

všetkými stavmi a to napr. umožnením vzdelávania, posilňovaním intenzívnejších
podnikateľských vzťahov i zásahmi do poddanských pomerov urbárskou reguláciou. Štátom
podporované osvietenské (v uhorských pomeroch osobitne jansenistické) hnutia, ale aj
reformácia obmedzovali význam katolíckej cirkvi v spoločnosti a otvárali tak prirodzenú ale
veľmi pozvoľnú a mäkkú cestu v uhorských krajoch dosiaľ nepoznanej sekularizácii. Viera
a jej hodnoty však zostali nedotknuteľné. 51 Štát prostredníctvom reforiem umenšoval
a potláčal stáročné výsady a postavenie rozličných stavov a komunít (cirkvi, stavov, cechov,
korporácií), keď vychádzal z vtedy veľmi presadzovaných prirodzených práv človeka
a vznikajúceho pojmu „občan“ v súčasnom zmysle toho slova, no daná doba ešte nedozrela
na dalekosiahlosť a komplexnosť uvedenej premeny laicizácie, sekularizácie i modernizácie
spoločnosti, štátu i práva, no začala sa k nej približovať.
3.5.3 Postavenie absolutistického panovníka
Postavenie absolutistického panovníka sa odvíjalo od pomeru síl, ktoré ohrozovali
jeho moc – čiže stavov alebo vzrastajúcej buržoázie (v Uhorsku však vtedy ešte príliš slabej).

50
V rámci cirkevných reforiem Jozef II. v roku 1783 odobral manželským patentom spory medzi manželmi
z kompetencie cirkevných súdov a pridal ich do kompetencie civilných súdov. Zrušilo sa aj právo duchovenstva
na súdne konanie výlučne pred cirkevnými súdmi.
51
Božie zákony – iura divina sa teda prijímal aj v ľudskom zákonodarstve – v pozitívnom ľuďmi ustanovenom
práve ako vzorový model pre tvorbu svetských zákonov. Pozri ČAPLOVIČOVÁ, K. Absolutizmus ako
historický pojem a jav, s. 106.

16
Panovník väčšinou ani nezvolával napr. snemy, alebo sa priamo pokúšal o vládu pomocou
jemu (resp. korune) lojálnej vrstvy úradníctva – nového stavu byrokracie52.
Habsburskí králi sa v Uhorsku usilovali o neobmedzenú suverenitu. Osvietenská
filozofia (Hobbes, Bodin, Puffendorf) a predovšetkým vtedy vytvárané prirodzenoprávne
teórie panovnícku moc odvodzovali z delegovania moci ľudom, chápanom ako celistvý
organizmus obyvateľstva bez rozdielu stavov, keď obe strany v záujme presadzovania svojich
záujmov a obrany svojho statusu dôvodili novokonštituovanou ideou spoločenskej zmluvy,
avšak zachovávajúc popri tom výsostné práva Habsburgovcov posvätnosťou ich
nástupníckych práv na uhorský trón i osobnou nedotknuteľnosťou osoby panovníka. Panovník
bol otcom (matkou – Mária Terézia) hlavou spoločenského/štátneho organizmu. Patent z 11.
augusta 1804 umožnil prijať nový dynastický titul „dedičného rakúskeho cisára“ Františkom
I. v nerozdielnej držbe svojich nezávislých kráľovstiev a zemí, ale išlo o výhradne čestný titul
spoločnej hlavy štátu.
S tým súviselo budovanie obrazu dobrého a múdreho správcu štátu, ktorý si
uvedomoval nielen svoje práva ale i povinnosti a venoval sa predovšetkým náprave všetkého
zlého v spoločnosti aj za cenu prieniku do výsostnej súkromnoprávnej sféry človeka
a jednotlivých stavov. Vrchol dosiahla táto politika v dobe osvietenského absolutizmu.
Obzvlášť v jozefínskej dobe (aj počas vlády Jozefovho brata Leopolda II.) sa vládca
stotožňoval s pozíciou prvého sluhu štátu a jeho najdôležitejším zámerom a povinnosťou
bola služba štátu.53

3.6. Súdnictvo
Všeobecný vývoj súdnej moci54 rozdelíme na dve hlavné vývojové etapy:
1) stredoveku (od Veľkej Moravy do roku 1526);
2) novoveku (1526–1848).

13. Charakterizujte všeobecne súdny systém od vzniku Veľkej Moravy do roku 1526.

V období Veľkej Moravy už predpokladáme vlastný systém súdnej moci previazaný

priamo s kniežaťom, no nemožno ešte hovoriť o konsolidovanej a riadne organizovanej
súdnej moci, včlenenej, resp. oddelenej od tvoriaceho sa štátneho aparátu. Riešenie všetkých
sporov v predštátnych útvaroch a celkom iste na Morave a v prvých storočiach (cca do 13.
stor.) Uhorského kráľovstva sa opieralo nielen o štátom podporovaný súdny aparát (na čele
s panovníkom), ale aj o systém rodového súdnictva, ktoré bolo len postupne (to platí vo
všetkých ranostredovekých štátoch) nahradzované štátnym, novobudovaným súdnym
aparátom.
Základy uhorskej súdnej organizácie položil sv. Štefan I. v súlade s patrimoniálnou
teóriou, keďže zastával post hlavného sudcu v akejkoľvek veci pre každého obyvateľa
kráľovstva. Vrcholné súdnictvo a súdy zakladané priamo arpádovskými panovníkmi sa však
52
Štátna moc mala byť uskutočňovaná na byrokratickom princípe, stotožnenom približne s dnešnými
požiadavkami odbornosti a profesionality. Uvedený vývoj začalo ako prvé presadzovať najprv absolutistické
Francúzsko. Uhorsko sa panovníkovým zámerom ale vymykalo a v dotknutom sa podarilo urobiť isté pokroky
až za vlády osvietenských panovníkov, ktorí presadzovali daný príklon k absolutistickej vláde aj
prostredníctvom novej úradníckej šľachty a rozšírením nových úradov - dikastérií.
53
Absolútnu moc mal panovník využívať v zásade v prospech ľudu – v duchu hesla: Salus populi – suprema lex
(blaho ľudu je najvyšším zákonom). ADAMOVÁ, K. Dějiny veřejného práva ve střední Evropě, s. 54. Bližšie
SCHILSON, A. Der Herrscher als „erster Diener des Staates“, Fridrich der Grosse und Joseph II. In Legitimation
und Funtion der Herrschers. Stuttgart : Grundlach und H. Weber, 1992, s. 299 a nasl.
54
Prehľadný vývoj uhorského súdnictva pozri STIPTA, I.: Dejiny súdnej moci v Uhorsku do roku 1918. Košice:
Nica, 2004.

17
neoddelili od výkonnej moci. Jeho výkon prináležal k základným oprávneniam štátu. Na
kráľovskom dvore všeobecne vykonával súdnu moc panovník, ale veľmi často poveroval (aj
dlhodobejšie) výkonom súdnictva určitý okruh osôb, pričom sa tak vytváral systém
ústredného kráľovského súdnictva.
Predpokladáme, že už počas vlády prvého uhorského kráľa sa vyvinulo vidiecke
súdnictvo (t.j. realizované mimo kráľovského dvora), riadené a spojené s ústrednou
kráľovskou mocou. Vykonávali ho iudices regii – kráľovskí sudcovia so všeobecnou súdnou
kompetenciou a tiež samotní župani, ktorí predstavovali najdôležitejší súdny orgán
regionálneho súdnictva v časoch Štefana I. nad obyvateľstvom stolice. Za Štefana I. sa
konštituovala súdna imunita duchovenstva, biskupi a kňazi sa mohli zodpovedať len pred
cirkevným súdom (tzv. privilegium fori).55
Približne od nástupu Ondreja II. možno badať postupné hlboko zasahujúce zmeny
spoločnosti (pozri vydanie Zlatej buly), vplývajúce aj na súdnu moc. Súdna moc počas 13.
a 14. stor. prešla takými organizačnými aj kompetenčnými premenami zakladajúc
rozvinutý systém stredovekého súdnictva, ktorý sa v nasledujúcich storočiach len nepatrne
korigoval až do nástupu Mateja I. Korvína. Dotvorenie stredovekej (feudálnej) spoločnosti
i kolonizačné (a doosídľovacie) procesy výrazne ovplyvnili novovznikajúce vidiecke
súdnictvo a súdnictvo súdov osobitných územných celkov (výsadné územia na Spiši
s osobitnými nezávislými súdmi).
V súdnictve sa prelínal právny partikularizmus so zachovávanou ideou
panovníkovho konečného rozhodnutia teoreticky v každej veci. Do celého súdneho
systému vstúpil nový procesnoprávny prvok ochrany strán sporu – odvolacie (apelačné)
súdnictvo, ktoré zmenilo dovtedajšie chápanie konečnosti súdneho výroku, ktorý sa tak stal
predmetom preskúmavania iného, spravidla vyššieho súdu druhej (event. tretej) inštancie.

14. Charakterizujte súdny systém v období novoveku do roku 1848. Aké zmeny v súdnictve
priniesla vláda Karola III. (VI.) počiatkom 18. storočia?

Pri charakterizovaní súdnictva v novoveku je potrebné uviesť, že popri civilných

súdnych orgánoch sa čoraz viac presúvalo rozhodovanie na vojenské súdy, alebo delegované
mimoriadne súdne orgány, tvorené ad hoc (s nevhodným zasahovaním cudzincov na
postoch sudcov a prísediacich v súdnej praxi, na čo uhorské stavy boli obzvlášť citlivé).
Dochádzalo tiež k splývaniu samosudcovského rozhodovania so senátnym. Zmienené
nelichotivé znaky prirodzene v neposlednom rade podmienila geopolitická situácia v
obdobiach tureckých a stavovských vojen.
I keď kráľovská súdna právomoc zdanlivo zostávala oslabená v starších súdoch
najvyššieho súdnictva a Habsburgovci organizovali svoju moc v osobitnom súdnictve na
základe priamo delegovaných sudcov a súdov. Týmito novými súdmi sa stali súdy krajinského
kapitána, miestodržiteľa, kancelára, Uhorskej komory.

Protonotári mali nahradiť znefunkčnené riadne vidiecke, event. dvorské súdy. Ich pôvodná
náplň práce (prípravy súdneho konania v Kúrii) sa rozvinula už koncom 15. stor. do vlastnej
jurisdikcie tak v Kúrii a od polovice 16. stor. na vidieku. Súdili nielen vo vlastnej jurisdikcii,
ale aj ako delegovaní sudcovia.

55
Pozri podkapitolu 4.6.7.

18
Po roku 1550 súdili piati protonotári: palatínov, krajinského sudcu, dvaja protonotári
personála a jeden chorvátskeho bána. Ich pôsobenie v rámci najvyššieho súdnictva trvalo až
do súdnej reformy v roku 1723.
Osobitným fenoménom právnej neistoty a častej nefunkčnosti krajinských súdov sa
stalo rozhodovanie ad hoc – od prípadu k prípadu určenými (aj mimoriadnymi) súdnymi
orgánmi. Rozšíreným spôsobom výkonu súdnictva bolo rozhodovanie sporu stranami
zvolenými súdmi a sudcami bez viazanosti na ich pôsobnosť. Výkon trestného súdnictva sa
postupne preniesol na štát (stíhanie zločinov z úradnej povinnosti – ex officio), intenzívnejšie
v čase 18. stor.
Zásadnou pre organizáciu súdnictva 18. stor. sa ukázala súdna reforma Karola III.
z roku 1723 pre trvalý charakter prijatých zmien. Reforma jednoznačne prispela ku
konsolidácii celej súdnej organizácie. Prispela k stálosti kompetencií a jurisdikcie
kráľovských súdov Kúrie, podporila a právne zakotvila činnosť nižších súdov, z dovtedy
pôsobiacich rôznych súdnych tribunálov sa vylúčili už nefunkčné a prežívajúce protonotárske
súdy. Súdny aparát sa popri inštitucionálnych zásahoch viac byrokratizoval ale aj
profesionalizoval. Pri tejto reforme sa definitívne zrušili protonotárske súdy a na ich miesto
nastúpili dištriktuálne (krajinské) súdne tabule.56
Reformne naladený cisár Jozef II. neobišiel počas svojej vlády ani súdny systém, ktorý
sa snažil zmeniť organizačne i zmenou vecnej pôsobnosti. Svoj pokus z roku 1785 nazval
Novus Ordo Iudicarius. Jozefínske reformy však ihneď zrušil Leopold II. (1790) a obnovil
starý súdny systém, ktorý ale prešiel v nasledujúcich desaťročiach výraznými zmenami. Na
základe všeobecného presvedčenia na prvom postjozefovskom uhorskom sneme v roku
1790/91 vyvstala potreba zásadnej zmeny uhorského súdneho systému 57, ku ktorému však
nepristúpil uvedený snem, ba ani reformné snemy z 30. a 40. rokov 19. stor.

3.6.3. Ústredné kráľovské dvorské súdy

Ústredné kráľovské súdnictvo stredoveku zastávali viacerí vysokí hodnostári dvora:

1) Palatín
2) krajinský sudca;
3) taverník;
4) personál;
5) Kráľovská Kúria.

Ad 5. Kráľovská Kúria

Kráľova súdna právomoc sa aj od počiatkov Uhorska kreovala na kráľovskom dvore

(v tzv. kúrii) a na ňom sa postupne budoval najvyšší kolegiátny súdny orgán Uhorska –

56
Zriadené boli v Trnave, Prešove, Veľkom Varadíne, Debrecíne, Zahrebe, Köszegu a zasadajúce permanentne
a zložení s profesionálov. Tvorili ich predseda a 4 prísažní prísediaci, 4 platení právnici a pomocný personál. Na
prvom stupni súdili veci, ktoré nerozhodovala sedria. Predovšetkým súkromnoprávne spory šľachty, dedenie
nehnuteľností, opatrovníctvo, spory súvisiace s plnením zmlúv. Ich rozhodnutie bolo preskúmateľné na druhom
stupni v Kráľovskej tabuli na treťom v Sedmopanskej tabuli.
57
Zákonodarstvo v roku 1790/91 riešilo celý súdny systém a v prijatých zákonoch prevzalo niektoré prvky
Jozefovej reformy. Zriadili sa po prvýkrát súdy protestantov. Z. čl. XLIII/1791 prevzal Jozefovu úpravu
o všeobecnom práve apelácie (odvolania) bez ohľadu na stavovskú príslušnosť. Uvedenou normou sa
zabezpečila právna istota a zaviedla sa iba čiastočná rovnosť pred zákonom. Všetky uložené najťažšie tresty
(smrti, ťažkého žaláru, nútených prác) sa mohli opätovne prejednať v Kúrii v odvolacom konaní a zostalo
zachované tiež právo milosti panovníka.

19
Kráľovská kúria (ďalej len Kúria). Jej tvorba po personálnej, organizačnej a vecnoprávnej, či
procesnoprávnej sa budovala niekoľko storočí.
V stredoveku Kúria bola chápaná ako kráľovský dvor, v užšom zmysle ako ústredný
súdny dvor kráľa pôsobiaci na kráľovskom dvore. Už v 14. stor. nadobudla len význam
súdneho orgánu. V 15. stor. sa stala riadne organizovaným orgánom v zložení: kráľ, palatín,
krajinský sudca a personál, ktorí predstavovali hlavných sudcov. V nej predsedal vždy ten
z vyššie uvedených hlavných sudcov, do koho kompetencie vec patrila. Zároveň sa zvolili
prísediaci (magnáti, preláti, šľachtici). Pomocný personál tvorili protonotári, zabezpečujúci
prípravu procesnoprávnej aj meritórnej stránky veci.
Súdenie v Kúrii zostalo až do približne roku 1526 v Budíne, prípadne mimo neho, tzv.
na vidieku. Súdne dni sa koncentrovali len na štyri stretnutia do roka, na oktávy významných
sviatkov, preto tento typ súdnictva nazývame oktaválne súdnictvo. Súdna prax Kúrie už vtedy
znamenala významný prameň obyčajového práva a písaný prameň práva.
Zreformovaná Kúria Matejom I. (1458) sa nazývala Kráľovská tabula a súdila spory,
ktoré prekračovali svojím rozsahom právomoc sedrie (stoličného súdu) a odvolania sédrie.
Zároveň už od vrcholného stredoveku sa Kúria začala štruktúrovať a deliť na viaceré
kráľovské súdy.58
Odvolacie (tzv. apelačné) súdnictvo sa vyvinulo aj v Kúrii v období stavovskej
monarchie, v nej sa prejednávali aj veci prvýkrát rozhodované na sedriách či na niektorom
z kuriálnych súdov. Zvýšila sa tým však neúmerná zaťaženosť súdov Kúrie.
V 17. stor. sa termínom Kráľovská kúria označovali len dva na seba naviazané súdne
orgány: Sedmopanská tabula a Kráľovská tabula. Na základe obyčaje sa vytvoril súd
Sedmopanskej tabula tvorila odvolací orgán Kráľovskej tabule, ktorú tvorili ju traja magnáti
a traja cirkevní hodnostári, na jej čele stál palatín, zastupovaný kraj. sudcom. Zák. čl.
XXVI/1723 definoval Kráľovskú tabulu ako riadny súd krajiny, ktorý riešil všetky sporové
a nesporové veci ktoréhokoľvek obyvateľa, aj veci kráľovskej pokladnice. Na čele stál
personál. Kúria zasadala podľa potreby a nemala stále sídlo, napr. aj v Prešove, Trnave alebo
Bratislave. Zachovala sa periodicita súdenia v oktaválnom súdnictve.
Súdna reforma z roku 1723 priniesla pre Kúriu nasledujúce zmeny:
1) Sedmopanská tabuľa sa stala stálym a najvyšším odvolacím súdnym orgánom Uhorska,
počet členov stúpol na 21, na rozhodovanie potrebných aspoň 11 členov.
2) Kráľovská tabula na čele s personálom prevzala agendu všetkých oktaválnych súdov,
tvorila ju 26-členná tabula a súdila v deväťčlennom senáte. Na prvom stupni jej zostali veci
kráľovskej pokladnice, veci notae infidelitatis, urážky panovníka, majetkové veci súvisiace
s rodinným nedielom. Na druhom stupni súdila trestné činy väčších násilností a ďalšie spory.

3.6.4. Súd šľachtickej stolice (sedria)

Vznik šľachtickej stoličnej autonómie koncom 13. stor. vytvoril predpoklady pre
nezávislé súdnictvo v stoliciach. Spočiatku sa súdilo na stoličných kongregáciach, až
postupne sa vytvorili oddelený súdny tribunál – tzv. sedria (sedes iudiciaria). Od 14. stor.
58
Kuriálne súdy predstavovali v neskorom stredoveku: súd osobitnej kráľovskej prítomnosti kráľa (specialis
presentia regia), súd osobnej kráľovskej prítomnosti kráľa (personalis presentia regia), súd osobnej súdna
právomoc kráľa (propria in persona), rytiersky čestný súd Kráľovskej Kúrie.

20
mal povinnosť predsedať sedrii podžupan za prítomnosti štyroch slúžnych a štyroch
prisediacich (nobiles electi iurati); za Jagelovcov sa z nich stali riadni prisediaci (iurati
assessores). Právomoc sedrie v stredoveku a raného novoveku (16. až 17. stor.) bolo
vymedzená nasledovne:
a) vo veciach nešľachticov – poddaných a meštanov;
b) najdôležitejšie veci stoličnej šľachty;
c) osobitne krádeží a lúpeží a rozšíreného zbojníctva;
d) peňažných a desiatkových sporov,
e) veci, ktorých hodnota sporu nepresiahla 100 zlatých a ďalšie.
Samotní slúžni v rámci svojich slúžnovských okresov vykonávali taktiež súdnu
právomoc menšieho rozsahu.
Mimo súdnej reformy z r. 1723, ale v jej duchu sa oddelila v priebehu 18. stor.
agenda stoličnej sedrie na civilnú a trestnú a menšie veci súdila podžupanská (pod
predsedníctvom podžupana) a slúžnovská stolica. Sedrii patrili veci verejného násilia okrem
velezrady a nevery, niektoré civilné veci. V druhej inštancii súdila veci vedené pred
zemepanskými súdmi alebo pred podžupanom a slúžnym. Pre rozširujúcu sa súdnu agendu
sedrie sa vytvorila aj funkcia druhého podžupana – ten predsedal trestnému súdu sédrie a
prvý podžupan si podržal civilnú sedriálnu agendu.

3.6.5. Mestské súdy

Garancia mestských privilégií kráľom alebo zemepánmi sa predovšetkým dotýkala

zachovávania nerušeného výkonu súdnej moci. V zásade sa v mestách vyvinul samostatný
systém nezávislého súdnictva. Mestské súdy jednoznačne rozhodovali podľa vlastného
mestského práva na základe právneho partikularizmu, šľachtické celokrajinské obyčajové
právo používali len podporne.
Prvostupňový súd tvorila mestská rada, t.j. richtár ako predseda súdu a obvykle
prísažní prísediaci ako riadni členovia senátu. Mala právomoc v medziach privilégia súdiť
všetky civilné spory i trestné veci okrem vecí patriacich pod pôsobnosť cirkevných súdov.
Úplná osobná pôsobnosť sa vzťahovala na mešťanov, obmedzene na šľachticov bývajúcich
v meste. Šľachta vo všeobecnosti patrila pod delenú právomoc, mesto ich súdilo len vo veci
vlastných nehnuteľností v meste a obchodnoprávnych úkonov, zásadne nie v trestných
veciach.5 9
V novoveku priberaním nových úloh v mestskej samospráve sa do popredia dostával
úrad mešťanostu a jeho súdna funkcia. Popri ňom prejednávanie menej závažných
priestupkov rozhodoval mestský kapitán. Právnym zástupcom mesta sa stal mestský notár
alebo prokurátor (fiškál). 12-členná rada riadila naďalej výkon súdnictva v meste, príp. sa

59
Trestnoprávna prax uhorských miest však dokázala aj opak. V niektorých prípadoch mali mestá vo veci
šľachty aj výlučnú pôsobnosť pre všetky trestné činy spáchané na ich území (Bratislava podľa privilégia z
roku 1451).
Ak mešťan spáchal trestný čin voči šľachticovi, v menších veciach bola kompetentná sedria, väčšie veci a
porušenia vlastníckych práv patrili pod súd personalis praesentia regia. Pokutou do výšky 200 zl. sa trestali
menšie násilnosti, väčšie sa mohli prísne postihovať hrdelným trestom. Mešťan, ktorý si prenajal časť
šľachtického či kráľovského pozemku, vo všetkých veciach dotýkajúcich sa držby a hospodárenia na ňom bol
podriadený zemepanskému súdu prenajímateľa kráľa, cirkevného alebo svetského feudála.

21
vyskytovala prax súdnych zasadnutí vybraných, práva znalých senátorov zasadajúcich 60 v
presne určených súdnych dňoch.
V prvej inštancii mestská rada vydávala rozhodnutia vo všetkých závažných veciach,
poriadkové a priestupkové veci rozhodoval trhový sudca a neskôr spomenutý mestský
kapitán. Trestné veci sa až do 18. stor. neapelovali (nepreskúmavala v odvolacom konaní) na
rozdiel od civilných, prejednávaných na druhom stupni pred taverníkom alebo personálom.
Presne vymedzené slobodné kráľovské mestá sa odvolávali k taverníckemu súdu. V trestných
veciach od roku 1790 bolo možné podať odvolanie ku Kráľovskej tabuli.
Zemepanské mestá, posilnené vo vlastnej ekonomickej a administratívnej nezávislosti,
kopírovali vzor slobodných kráľovských miest a ich mestská rada rozhodovala civilné
a trestné spory mešťanov. Proti jej rozhodnutiam bolo možné sa odvolať k zemepanskej
stolici alebo k sedrii. V niektorých mestách pôsobili ako kontrolné a súdne orgány vínni
a stoliční sudcovia.

Odvolacie mestské súdy: na rozdiel od šľachtického súdnictva sa veľmi skoro mestám

poskytla špecifická výsada odvolania sa k vyšším súdnym inštanciám (tzv. apelačný princíp
s devolutívnym účinkom na rozhodnutie súdu I. stupňa61). Spočiatku sa mestá obracali na
svoje materské mestá, kráľovské priamo aj na kráľa ako svojho zemepána. Pre slobodné
kráľovské mestá (vrátane banských) sa v priebehu 14. a začiatkom 15. stor. vytvorili
nasledujúce odvolacie súdy:
1) súd materského mesta;
2) súd taverníka;
3) súd personála.

60
V uvedenom prípade výkonu súdnictva v senáte vybraných senátorov sa po prvýkrát v mestskom prostredí
stretávame s oddelením súdnictva od administratívy, ktorý by bol dôležitým znakom garancie nezávislosti súdnej
moci, tak ako je tomu dnes.
61
Devolutívny účinok znamená, že o odvolaní rozhoduje súd vyššieho stupňa. Apelačný princíp vyjadruje
opravný prostriedok, ktorým sa môžu napadnúť vady I. stupňového konania formálne aj materiálne a apelačný
súd ich môže preskúmavať, doplňovať dokazovanie a následne na novo rozhodnúť vo veci. Tento typ súdnictva
však vo svojich počiatkoch v neskorom stredoveku v Uhorsku ešte nebol presne zadefinovaný, ale jeho podstata
preskúmavať a revidovať rozhodnutia mestských súdov už bola určená.

22