Barbarské kráľovstva v strednej Európe v ére sťahovania národov (regna et gentes)

Barbarské štáty, teda germánske kráľovstvá sú produktom éry sťahovania národov.

Uvedený výrok, ktorý by mohol pokojne byť súčasťou encyklopedického hesla, 1 predstavuje
priam exemplárny príklad, akým spôsobom ovplyvňuje historická tradícia a z nej rezultujúce
koncepty a terminológia naše súčasné predstavy o historických procesoch odohrávajúcich sa
vo vzdialenej minulosti.
Diskutovaným z tohto pohľadu je v prvom rade termín štát (z latinského slova status),
ktorý sa v novodobom chápaní politickej organizácie a systému abstrahovaného od konkrétnej
formy vlády začal používať až v ére novoveku. Pri súčasných vymedzeniach pojmu štát sa
kladie dôraz najmä na legitimizovanie a monopolizáciu násilia konkrétnym spoločenstvom na
určitom území, kontrolu všetkých foriem sociálneho správania, územnú stabilitu, či trvalé
a neosobné inštitúcie. Dlhodobý terminologický diskurz a z neho rezultujúce definície ani v
súčasnosti neprinášajú jednoznačne formulovaný koncept a chápanie štátu. Viaceré snahy
o definíciu štátu kladú pritom dôraz na odlišné aspekty, ktoré stoja v centre pozornosti
konkrétneho autora. Kritéria následných definícií sa pritom odvíjajú jednak od konkrétneho
vedeckého odboru (história, sociológia, politológia), v intenciách ktorého sa štát definuje
a jednak od spoločenského prostredia konkrétneho autora a doby v ktorej pôsobil/pôsobí.2
Ak zameriame svoju pozornosť na obdobie stredoveku, diskusie k tomuto problému
v zásade oscilujú medzi dvoma zásadnými protipólmi. Na jednej strane sa zvykne
zdôrazňovať terminologický purizmus a exkluzivita súčasnej sociologicko-politologickej
definície štátu, ktorú nie je možné aplikovať na politické útvary premodernej éry. 3 Na strane
druhej je to tendencia a snaha o aspoň čiastočné zohľadnenie historiografickej tradície
a všeobecného používania pomenovania štát aj na označenie niektorých (nie však všetkých)
politických útvarov stredoveku.4 V rámci tohto diskurzu sa historici dotkli aj typológie
takzvaných barbarských (germánskych) kráľovstiev raného stredoveku. Zatiaľ čo jedni
považujú tieto útvary vo viacerých ohľadoch za úplný protiklad moderného štátu, 5 iní, hoci
zdôrazňujú a akceptujú odlišnosti medzi moderným štátom a politickými útvarmi
predindustriálnej éry, zároveň s tým akcentujú rôznorodosť súčasných definícií štátu,
z ktorých mnohé napríklad v zmysle územne definovanej komunity podliehajúcej istému typu
vlády, možno bez väčších problémov aplikovať aj na staršie obdobie dejín. 6 Nesporne
kľúčovou agendou z tohto pohľadu teda zostáva to, akým spôsobom sa dá zosúladiť dobová
terminológia a myšlienkové schémy stredoveku s predstavami, koncepciami a optikou 21.
storočia bez toho, aby sme sa nedopustili skresľovania minulosti.7

1
ROSEN, Klaus. Völkerwanderung In CANCIK, Hubert – SCHNEIDER, Helmuth – LANDFESTE, Manfred
(eds.). Der Neue Pauly. Consulted online on 09 March 2022 <http://dx.doi.org/10.1163/1574-
9347_dnp_e12206590>
2
Pozri súhrnne: HUDÁČEK, Pavol. Kráľovstvo, monarchia, alebo štát? (K otázke používania konceptu štátu v
ranom stredoveku). In Forum Historiae, 2014, roč. 8, č. 2, s. 1 – 44.
3
DAVIES, Rees. Issues and Agenda: The Medieval State: The Tyranny of a Concept? In Journal of Historical
Sociology, 2003, roč. 16, č. 2, s. 280 – 300.
4
REYNOLDS, Susan. Responses : There were States in Medieval Europe : A response to Rees Davies. In
Journal of Historical Sociology, 2003, roč. 16, č. 4, s. 550-555.
5
STRAYER, Joseph R. On the Medieval Origins of the Modern State. Princeton; Oxford: Princeton University
Press, 2005, s. 13.
6
POHL, Walter. Staat und Herrschaft im Frühmittelalter : Überlegungen zum Forschungsstand. In AIRLIE,
Stuart – POHL, Walter – REIMITZ, Helmut (eds.). Staat im frühen Mittelalter Wien : Verlag der
Österreichischen Akademie der Wissenschaften, 2006, s. 9 – 10.
7
DAVIES, Issues and Agenda, s. 292 – 293.
 Obráťme teda našu pozornosť k pojmom barbarské a germánske, ktoré sa (nielen)
v našej historiografii spája s týmito politickými útvarmi. Adjektívum „barbarské“ môžeme
pritom vnímať v dvoch rovinách – jednak v tradičnom chápaní ako protiklad k „civilizácii“
a jednak v neutrálnom význame slova ako označenie politických útvarov iných ako Rímska
ríša.8 Adjektívum „germánske“ možno použiť ako súhrnný názov pre tieto útvary len
v zmysle dlhodobej historickej tradície, pretože niečo takého ako pangermánska identita
neexistovala ani v časoch Júlia Caesara a historika Tacita a už vôbec nie v časoch takzvanej
éry sťahovania národov.9 Inými slovami povedané: súdobí autori tohto obdobia hovorili
a rozoznávali Gótov, Herulov, Gepidov a ďalších – odhliadnuc od problémov vyplývajúcich
z toho, čo si pod týmito termínmi predstavujeme – avšak nepovažovali ich za Germánov, a to
ani v zmysle tradičného súhrnného označenia v súlade s tradičnými klasicizujúcimi schémami
gréckej a latinskej historiografie a etnografie.10
Barbarské germánske kráľovstvá boli v prvom rade produktom zmeny mocenskej
konštelácie v juhovýchodnej Európe v poslednej tretine 4. storočia, keď sa v dôsledku tlaku
Hunov z oblastí dnešného dolného Dunaja spustil jednak rímskymi úradmi čiastočne
koordinovaný a neskôr spontánny prienik veľkých skupín Gótov do balkánskych provincií
Rímskej ríše. Po porážke rímskej armády pri Adrianopole roku 378 nedokázali noví cisári
Gratianus a Theodosius tieto skupiny jednoznačne poraziť a eliminovať.11 Z tohto dôvodu
napokon uzavrel cisár roku 382 s Gótmi zmluvu, ktorá po prvýkrát v rímskych dejinách
sankcionovala usadenie veľkého barbarského zoskupenia vo vnútri hraníc impéria.
Podmienky tejto dohody však zostávajú nejasné. Jej doslovné znenie sa nezachovalo
a z nejasných a často rétorických formulácií súdobých autorov nie je možné vytvoriť si
konkrétnejšiu predstavu.12 Každopádne, táto zmluva predstavovala ústupok zo strany
Theodosia, ktorý nemal dostatočné vojenské prostriedky na úplnú porážku Gótov, ktorú by
sprevádzali tradičné rímske prostriedky pacifikácie nepriateľov, vrátane rozbitia ich

8
Pozri predovšetkým v tejto súvislosti DAUGE, Yves-Albert. Le Barbare. Recherches sur la conception romaine
de la barbarie et de la civilisation. (Collection Latomus, 176). Bruxelles: Latomus, 1981. K jednotlivým
čiastkovým aspektom pozri LADNER, G. B. On Roman Attitudes toward Barbarians in Late Antiquity. In
Viator, 1976, roč. 7, s. 1 – 26; MATHISEN, Ralph. W. Catalogues of Barbarians in Late Antiquity. In
MATHISEN, Ralph - SHANZER, Danuta (eds.). Romans, Barbarians, and the Transformation of the Roman
World. Surrey: Ashgate, 2011, s. 17 – 32.
9
Toto pomenovanie je samo osebe problematické a vo svojej slovenskej podobe mätúce. K jeho používaniu
a histrórii pozri: STEINACHER, Roland. Wanderung der Barbaren? Zur Entstehung und Bedeutung des
Epochenbegriffs ‚Völkerwanderung‘ bis ins 19. Jahrhundert. In WIEDEMANN, Felix – HOFMANN, Kerstin P.
– GEHRKE, Hans-Joachim (eds.). Vom Wandern der Völker. Migrationserzählungen in den
Altertumswissenschaften. Berlin: Edition Topoi, 2017, s. 67 – 95.
10
DICK, Stefanie. Der Mythos vom "germanischen" Königtum. Studien zur Herrschaftsorganisation bei den
germanischsprachigen Barbaren bis zum Beginn der der Völkerwanderungszeit. Berlin: De Gruyter 2008;
JARNUT, Jörg. Germanisch. Plädoyer für die Abschaffung eines obsoleten eines obsoleten Zentralbegriffes der
Frühmittelalterforschung. In POHL, Walter (ed.). Die Suche nach den Ursprüngen. Von der Bedeutung des
frühen Mittelalters. Wien: Österreichische Akademie der Wissentschaften 2004, s. 107 – 113.
11
HEATHER, Peter. Goths and Romans. 332-489. Clarendon Press, 1991, s. LENSKI, Noel. Failure of Empire:
Valens and the Roman State in the Fourth Century A.D. Berkeley: University of California Press 2002, s. 320 –
367; z českých a slovenských prác pozri najmä: DOLEŽAL, Stanislav. Interakce Gótů a římského impéria ve
3.–5. století n.l. Praha: Karolinum 2008, s. 111 – 148.
12
K podmienkam mieru: HEATHER, Peter. The Fall of the Roman Empire: A New History. London: Macmillan,
2005, s. 182 – 189; sumárne: BLOCHMANN, Simone – MEIER, Mischa. Südosteuropa von Theodosius I. bis
Phokas (379–610 n. Chr.). In MITTHOF, Fritz – SCHREINER, Peter – SCHMITT, Oliver Jens (eds.).
Herrschaft und Politik in Südosteuropa von der römischen Antike bis 1300. München – Boston: De Gruyter
2019, s. 366 – 368; DOLEŽAL, Interakce Gótů, s. 131 – 140. Pozri tiež: HEATHER, Peter. Foedera and
Foederati of the Fourth Century. In NOBLE, Thomas F. X. (ed.). From Roman provinces to Medieval kingdoms
London: Routledge 2006, s. 292 – 308. Ku kritike tradičných záverov pozri: KULIKOVSKI, Michael. Nation
versus Army: A necessary contrast? In GILLET, Andrew (ed.). On Barbarian Identity: Critical Approaches to
Ethnicity in the Early Middle Ages. Turnhout: Brepols Publishers, 2002, s. 69 – 84.
spoločenskej štruktúry, zotročenia časti populácie a rozptýlenia jej zvyškov do rôznych častí
ríše.13
Ak sa v dovtedajšom období rímskych dejín uzatvárali takéto zmluvy len
s potenciálnymi partnermi za hranicami impéria, v prípade Gótov išlo o skupiny, ktorým
rímske úrady pod tlakom dovolili sa usadiť en masse priamo na rímskej pôde a za ríšskymi
hranicami.14 V dôsledku tohto aktu sa spustil postupný proces vytvárania autonómnych
spoločenstiev v rámci Rímskej ríše, ktorých obyvatelia právne nespadali pod kategóriu
rímskych občanov. Na tieto komunity sa teda nevzťahovali rímske zákony a ani nepodliehali
zdaneniu rímskych úradov.

Typológia barbarských kráľovstiev

Z formálneho hľadiska tieto územia, napriek značnej miere autonómie na nich

usadených skupín, stále zostávali formálnou súčasťou Rímskej ríše. 15 Na čele týchto skupín
stáli charizmatickí vojenskí vodcovia.16 Ich autorita nebola založená na dynastických
nárokoch, ale na vojenských úspechoch, ktoré zabezpečovali legitimitu ich vlády.
Usadzovanie týchto skupín v provinciách Rímskej ríše prebiehalo buď s dodatočným
formálnym súhlasom rímskych autorít, alebo bez neho. Dôležitou súčasťou tohto procesu bola
snaha rímskych cisárov legitimizovať ich prítomnosť, pretože pri postupom rozklade
provinciálnej správy často predstavovali jediných vykonávateľov moci v konkrétnej oblasti.17
Na označenie týchto skupín sa v súčasnosti používa termín gens (pl. gentes), ktorým
tieto zoskupenia označovali súdobí latinskí autori. Na rozdiel od starších predstáv sa dnes vo
všeobecnosti akceptuje, že tieto gentes nepredstavovali jasne definované etnické jednotky
v biologickom zmysle slova, ale nestabilné historické spoločenstvá podliehajúce zmenám,
ktoré zdieľali spoločné tradície, inštitúcie a vieru v spoločný pôvod.18 Vo všeobecnosti sa
v súčasnosti skôr ukazuje, že takzvané gentes Longobardov, Gótov, Gepidov a ďalších
skupín, ktoré sa usadzovali v rímskych provinciách, väčšinou (nie však vždy) predstavovali
polyetnické barbarské vojská pod vedením charizmatických vojenských veliteľov. 19 Ich
cieľom bolo usadiť sa na bohatom území s potrebnou ekonomickou základňou, ktorá mohla
zabezpečiť jeho politické a fyzické prežitie.
V prípade vojenského úspechu vedúceho k trvalému obsadeniu rímskych provincií sa
ich vodcovia stali pánmi zaujatých území, avšak teritoriálny aspekt ich vlády nebol
v počiatočnom období primárny a prejavil sa až po istom čase a aj to nie vždy. Počty týchto
13
Pozri MATHISEN, Ralph. Peregrini, Barbari, and Cives Romani: Concepts of Citizenship and the Legal
Identity of Barbarians in the Later Roman Empire. In The American Historical Review, 2006, roč. 111, č. 4, s.
1011–1040.
14
WOLFRAM, Herwig. The Shaping of the Early Medieval Kingdom. In Viator 1971, roč. 1, s. 11.
15
Pozri k typológii týchto kráľovstiev: BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila. Charakteristika "barbarských" států. In
Studia historica Nitriensia 2016, roč. 20, s. 3 – 17.
16
SCHLESINGER, Walter: Über germanisches Heerkönigtum. In: MAYER, Theodor (ed.). Das Königtum.
Seine geistigen und rechtlichen Grundlagen (Vorträge und Forschungen 3). Lindau/Konstanz: Jan Thorbecke,
1956, s. 105 – 141. Herwig Wolfram: Frühes Königtum. In: Franz-Reiner Erkens (Hrsg.): Das
frühmittelalterliche Königtum. Ideelle und religiöse Grundlagen. Berlin 2005, hier S. 47
17
POHL, Walter. Regnum und Gens. In POHL, Walter – WIESER, Veronika (eds.). Der frühmittelalterliche
Staat – Europäische Perspektiven, (Forschungen zur Geschichte des Mittelalters 16). Wien: Österreichische
Akademie der Wissenschaften, 2009, s. 437...
18
POHL, Walter. Identität und Widerspruch. Gedanken zu einer Sinngeschichte des Frühmittelalters. In POHL,
Walter (ed.). Die Suche nach den Ursprüngen. Von der Bedeutung des frühen Mittelalters. Wien:
Österreichische Akademie der Wissentschaften 2004, s. ; POHL, Regnum und Gens, s. 435 – 450
19
WOLFRAM, The Shaping, s. 7 – 8; STEUER, Heiko. Warrior Bands, War Lords and the Birth of Tribes and
States in the First Millennium AD in Middle Europe. In OTTO, Ton et al. (eds.). Warfare and Society:
Archaeological and Social Anthropological Perspectives. Aarhus: Aarhus University Press, 2006, s. 228;
BÖRM, Henning. Westrom. Von Honorius bis Justinian. Stuttgart: Kohlhammer, 2018, s. 128.
spoločenstiev možno vzhľadom na absenciu moderných metód odhadovať len približne.
Každopádne, v tejto otázka prevláda zhoda v tom, že bez ohľadu na územie, v ktorom sa
usadili, tvorili tieto spoločenstvá (gentes) vždy výraznú menšinu oproti pôvodnému rímskemu
provinciálnemu obyvateľstvu.20 Takzvaní „barbarskí“ králi a ich elity pritom nadväzovali na
existujúci systém rímskej provinciálnej správy a využívali tamojšiu infraštruktúru,
samozrejme, v závislosti od miery kontinuity rímskych inštitúcií v danej oblasti, ktorá bola
najvýraznejšia najmä v centrálnych oblastiach zaniknuvšej Západorímskej ríše (Itália,
Hispánia, Galia). Dôležitou súčasťou tohto procesu bolo následné oficiálne uznanie zo strany
rímskych cisárov, ktoré sa prejavilo okrem iného v udeľovaní ríšskych dvorských
a vojenských hodností týmto „barbarským“ kráľom.21 Na druhej strane títo panovníci sami
nadväzovali na rímske tradície (imitatio imperii / aemulatio imperii) a titulatúru, zatiaľ čo sa
ich elity, ktoré mali znalosti klasickej grécko/rímskej etnografie, podieľali na konštruovaní
nových etnogenetických príbehov týchto spoločenstiev.22 Či ich zachované naračné príbehy
obsahujú „kanonizované“ zlomky vlastnej orálnej tradície zostáva naďalej predmetom
diskusie.23 Rovnako aj to vôbec v tejto súvislosti možno hovoriť o akýchsi nositeľov tradície
(Traditionskern).24
Len v niektorých prípadoch dokázali tieto „germánske“ spoločenstvá dospieť
k symbióze s väčšinovým rímskym obyvateľstvom. Dôležitým krokom v tomto procese bola
aj konverzia ich vládnucej elity na rímskokatolícku vieru tak ako sa to stalo napríklad vo
Vizigótmi ovládanej Hispánii.25 V dôsledku týchto zmien dochádzalo k transformácií
niekdajších rímskych provincií ovládaných jednotlivými gentes na ranostredoveké kráľovstvá.
Pomenovania dominantných gentes sa postupom času začali používať aj na označenie
zvyšného obyvateľstva provincie.
V období počiatku takzvaného sťahovania národov bol vzťah jednotlivých gentes
k územiu, ktoré obsadili pomerne ambivalentný, pretože príslušní králi (reges) boli skôr
vládcami konkrétnych spoločenstiev než území, ktoré obsadili. V ďalšej fáze a vďaka
horeuvedeným faktorom možno tieto politické útvary považovať za špecifický typ štátu,

20
JONES, Michael E. The End of Roman Britain. Ithaca and London: Cornell University Press, 1996, s. 8 – 10
a 261 – 268 a BORGOLTE, Michael. Mythos Völkerwanderung. Migration oder Expansion bei den „Ursprüngen
Europas.“ In LOHSE, Tillmann - SCHELLER, Benjamin (eds.). Mittelalter in der größeren Welt. Essays zur
Geschichtsschreibung und Beiträge zur Forschung. Berlin – New York: De Gruyter 2014, s. 452 – 454 (s
odkazom na ďalšiu literatúru).
21
WOLFRAM, The Shaping, s. 13 – 14.
22
CHRYSOS, Evangelos. The Empire, the Gentes and the Regna. In GOETZ, Hans-Werner – JARNUT, Jörg –
POHL, Walter (eds.). Regna and Gentes: The Relationship between Late Antique and Early Medieval Peoples
and Early Medieval Peoples and Kingdoms in the Transformation of the Roman World. Leiden: Brill, 2003, s. 13
– 19.
23
POHL, Walter. Ethnicity, Theory, and Tradition: A Response. In GILLET, Andrew (ed.). On Barbarian
Identity: Critical Approaches to Ethnicity in the Early Middle Ages. Turnhout: Brepols Publishers, 2002, s. 221 –
239.
24
K zástancom konceptu takzvaných Tradizionskernen patril najmä Reinhard Wenskus (pozri najmä
Stammesbildung und Verfassung: das Werden der frühmittelalterlichen gentes. Köln: Böhlau 1961) a Herwig
Wolfram (Geschichte der Goten. Von den Anfängen bis zur Mitte des sechsten Jahrhunderts. Entwurf einer
historischen Ethnographie. München: Beck 1979 ). Ku kritike týchto tvrdení: GOFFART, Walter. Does the
Distant Past Impinge on the Invasion Age Germans? In GILLET, Andrew (ed.). On Barbarian Identity: Critical
Approaches to Ethnicity in the Early Middle Ages. Turnhout: Brepols Publishers, 2002, s. 21 – 37. Pozri tiež
MESIARKIN, Adam Niekoľko slov o Germánoch a Slovanoch, gentes a ich origines. In HURBANIČ, Martin –
RYBÁR, Lukáš – ZERVAN, Vratislav (eds.). Byzantinoslovaca VII. Zborník k životnému jubileu profesora
Miroslava Daniša. Bratislava: Stimul, 2020, s. 61 – 67.
25
VELÁSQUEZ, Isabel. Pro patriae gentisquie Gothorum statu (4th Council of Toledo, Canon 75, a. 633). In
GOETZ, Hans-Werner – JARNUT, Jörg – POHL, Walter (eds.). Regna and Gentes: The Relationship between
Late Antique and Early Medieval Peoples and Early Medieval Peoples and Kingdoms in the Transformation of
the Roman World. Leiden: Brill, 2003, s. 161 – 217.
samozrejme v zmysle súčasného výrazu pre politicky poriadok, ktorý, pravda, musí byť
charakterizovaný s ohľadom na súdobé reálie.26

Kráľovstvá Gepidov a Longobardov v strednej Európe

Prvým faktorom, ktorý treba zohľadniť pri skúmaní a typológii takzvaných

barbarských kráľovstiev v priestore strednej Európy, je charakter a povaha zachovaných
prameňov. V prevažnej väčšine takéto informácie pochádzajú od rímskych
(latinských/gréckych) autorov, teda predstavujú pohľad zvonku limitovaný jazykom,
dostupnými informáciami ale aj tradičnými topickými predstavami o vonkajšom svete
barbarov, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť zdedenej etnografickej tradície. Týchto
súčasníkov navyše oveľa viac zaujímal vzťah týchto spoločenstiev/elít k obom častiam
rímskeho impéria než ich vnútorná štruktúra, organizácia, spôsob uplatňovania moci, či vzťah
k pôvodnému rímskemu obyvateľstvu.
Navyše oblasť rímskej strednej Európy bola v ére sťahovania národov perifériou, ktorá
nestála v centre pozornosti týchto autorov. Výnimku pre obdobie druhej polovice 5. storočia
predstavuje Život svätého Severina zostavený roku 511, jeho učeníkom Eugippom, v ktorom
nachádzame niektoré informácie k vnútornej organizácii germánskych Rugiov, ktorí do roku
488 ovládali aj územia za Dunajom v niekdajšom Noricu.27 Avšak i v tomto prípade sú takéto
zmienky len okrajové a málopočetné, čo nemôže prekvapovať, vzhľadom k hagiograficky
ladenému žánru, ktorý tradične osciluje okolo ústrednej osoby – svätca a jeho bohumilej
činnosti.
Z hľadiska neskorších prameňov predstavujú istú výnimku z tohto pohľadu naračné
a neskôr právne pramene k dejinám Longobardov. V ich centre však vždy stál gens
Langobardorum a s ním spojená tradovaná etnogenéza, či právne postavenie rôznych vrstiev
v spoločnosti a len v menšej miere inštitúcie a územie, ktoré ovládal. 28 Tieto relevantné
správy sa však navyše vzťahujú k longobardskej spoločnosti po zaujatí väčšej časti niekdajšej
rímskej Itálie. Len v niektorých prípadoch je možné dané informácie s opatrnosťou aplikovať
na oblasť strednej Európy, v ktorom sa Longobardi zdržiavali v prvej polovici 6. storočia.
Významný aspekt poznania barbarských gentes predstavuje nesporne archeologický výskum,
ktorého výsledky však prinášajú z tohto pohľadu najmä poznatky k materiálnej kultúre
a výbave jednotlivých hrobov, oveľa menej – a aj to len v náznakoch – o vnútornej
organizácii a sociálnej stratifikácii týchto skupín.29
26
GOETZ, Introduction, s. 8.
27
BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila. Římané a Germáni v Horním Podunají ve světle Eugippiova Commemoratoria. In
Sborník prací Filozofické Fakulty Brnenské Univerzity, 1988, roč. 33 s. 75 – 76. Pozri tiež: JIRKAL, Emanuel.
Pastier bez biskupskej palice. Svätý Severinus a jeho pôsobenie v Noricu a v Raetii v druhej polovici 5. st. podľa
Eugippia. In Ostium, 2020, 2020, roč. 16, č. 4, s.
28
Ku Gepidom a Longobardom v 6. storočí pozri okrem iných: BÓNA, István. Der Anbruch des Mittelalters:
Gepiden und Langobarden im Karpatenbecken. Budapest: Corvina, 1976; JARNUT, Jörg. Geschichte der
Langobarden. Stuttgart: W. Kohlhammer, 1982, s. 19 – 32; CHRISTIE, Neil. The Lombards. The Ancient
Longobards. Oxford: Blackwell, 1995, s. 33 – 58; PRIESTER, Karin. Geschichte der Langobarden:
Gesellschaft - Kultur - Alltagsleben. Stuttgart: Theiss, 2004, s. 23 – 33; CHRISTIE, Neil. Pannonia: Foundations
of Langobardic Power and Identity. In AUSENDA, Giorgio - DELOGU, Paolo (eds.). The Langobards before
the Frankish conquest: an Ethnographic Perspective. Woodbridge: Boydell Press, 2009, s. 6 – 27.
Z najdostupnejších prác k tejto téme pozri: BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila. Stěhování národů, s. 299 – 304 (Gepidi)
271 – 274 (Longobardi); BYSTRICKÝ, Peter. Sťahovanie národov. (454 – 568). Ostrogóti, Gepidi, Longobardi
a Slovania. Bratislava : Pro Historia, 2008, s. 57 – 93; 122 – 145.
29
DE VINGO, Paolo. From farmers to warriors and conquerors: A comparison of Longobard ethnogenetic
development and archaeological data. Acta Archaeologica 2008, roč. 59, s. 277 – 311; K archeológii
Longobardov a Gepidov v strednej Európe pozri syntetizujúce spracovania: BÓNA, István. Die Langobarden in
Ungarn. In Acta archaeologica Academiae scientiarium Hungaricae 1956, roč. 7, s. 183 – 244; BÓNA, István –
HORVÁTH, Jolán B. Langobardische Gräberfelder in West-Ungarn. Budapest: Magyar Nemzeti Múzeum,
 Väčšiu mieru stability a trvácnosti vytvárali predovšetkým tie spoločenstvá, ktorým sa
podarilo usadiť v niekdajších rímskych provinciách. Zvyšky provinciálneho obyvateľstva
z tohto pohľadu dokázali efektívnejšie hospodársky zabezpečovať a vyživovať väčšie skupiny
obyvateľstva a takouto formou prispieť k stabilizácií vlády konkrétneho gensu.30 Dôležitou
súčasťou legitimizácie vládnucej vrstvy týchto kráľovstiev bolo ich uznanie zo ríšskych
spojencov zo strany cisárov.
Neodmysliteľnú úlohu z hľadiska stabilizácie moci barbarských gentes zohrali najmä
neskoroantické mestá a pevnosti, ktoré sa stali centrami regionálnej správy formujúcich sa
kráľovstiev na území rímskej Hispánie, severnej Afriky, či Galie. Zreteľne sa tento proces dá
naznačiť práve v prípade Longobardov, ktorí v priebehu roka 568 opustili spolu s ďalšími
oblasť Panónie a vstúpili do severnej Itálie. Až po zaujatí jej severnej časti začali Longobardi
vytvárať skutočný teritoriálny politický útvar a hierarchizovanú správu. Z obsadenej Pavie sa
postupom času stalo skutočné longobardské centrum moci s kráľovským palácom. Z prvej
polovice siedmeho storočia sa zachovala prvá longobardská právna zbierka zostavená v
latinčine – kódex kráľa Rothariho a panovníci sa v čoraz väčšej miere usilovali
o monopolizáciu razby mincí v kráľovstve. Až v Itálii možno teda registrovať isté prvky
centralizácie hierarchizácie a inštitucionalizácie longobardskej spoločnosti. Stabilné
mocenské teritórium, vládnuca vrstva (gens Langobardorum) a uplatňovanie moci.31
Naproti tomu, oblasť Panónie, najmä jej severné časti, či pobrežné Noricum,
predstavovali dlhodobo pohraničné regióny Rímskej ríše, v ktorých sa urbánna štruktúra
vyvíjala neskôr, pričom ju v zásadnej miere ovplyvňovali vojenské faktory.32 Bohatstvo
tamojších miest zväčša záviselo od prítomnosti a kúpyschopnosti rímskych légii. Po
vojenských otrasoch a tlaku Germánov a Hunov na ríšske hranice, tieto mestá pomerne rýchlo
strácali na význame a dôležitosti. V oblasti severnej Panónie zaniklo viacero civilných miest
pri legionárskych táboroch už na konci 4. storočia, v prípade ostatných možno hovoriť o istej
kontinuite mestského života do vzniku Hunskej ríše v polovici 5. storočia. 33 I napriek tomu sa
dá predpokladať, že stále použiteľné rímske cesty, ale aj zvyšky miest a fortifikácií a ďalších
typov obydlí mohli zohrať istú úlohu z hľadiska vnútornej organizácie kráľovstiev Gepidov
a Longobardov. V prípade Gepidov išlo najmä o oblasti južnej Panónie s kontinuitou
urbánneho života. Kľúčovú rolu tu zohrávalo najmä niekdajšie rímske mesto Sirmium, ktoré
bolo nakrátko mocenským centrom časti Gepidov usadených medzi riekami Sávou a Drávou
(Pannonia Sirmiensis) po odchode Ostrogótov z Panónie (471/472).34 Druhý krát Gepidi
mesto ovládli roku 527 po smrti ostrogótskeho kráľa Theodoricha. Nie je jasné, či mesto už
v tomto období bolo kráľovským sídlom, alebo sa tak stalo až začiatkom 60. rokov za vlády

2009; DROBERJAR, Eduard. Věk barbarů. České země a stěhování národů z pohledu archeologie. Brno: 2005;
archeologické štúdie ku Gepidom tvoria väčšinu príspevkov kolektívnej monografie k tejto problematike: VIDA,
Tidavar (ed.). Gepids after the Fall of the Hun Empire. Collapse - Reorganization – Continuity. Proceedings of
the International Conference at Eötvös Loránd University, Budapest, 14th - 15th December 2015. Budapest:
Archaeolingua 2019.
30
POHL, Regnum und Gens, s. 444.
31
JARNUT, Jörg. Gens, Rex and Regnum of the Lombards, In GOETZ, Hans-Werner – JARNUT, Jörg –
POHL, Walter (eds.). Regna and Gentes: The Relationship between Late Antique and Early Medieval Peoples
and Kingdoms in the Transformation of the Roman World. Leiden; Boston: Brill, 2003, s. 409 – 427; JARNUT,
Jörg. Der langobardische Staat. In AIRLIE, Stuart – POHL, Walter – REIMITZ, Helmut (eds.). Staat im frühen
Mittelalter. Wien: Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften, 2006, s. 23 – 30.
32
HURBANIČ, Martin – ROŠKOVÁ, Daniela. Mestá v strednej Európe v období antiky (1. – 3. storočie). In
33
HURBANIČ, Martin. Mestá v strednej Európe v období neskorej antiky a raného stredoveku. In
34
BYSTRICKÝ, Peter. Mocenský zápas o neskoroantické Sirmium. In Vojenská história 2005, roč. 9, č. 2, s. 5 –
6. Pozri podrobne GRAČANIN, Hrvoje – ŠKRGULJA, Jana. The Gepids and Southern Pannonia in the age of
Justinian I. In VIDA, Tidavar (ed.). Gepids after the Fall of the Hun Empire. Collapse - Reorganization –
Continuity. Proceedings of the International Conference at Eötvös Loránd University, Budapest, 14th - 15th
December 2015. Budapest: Archaeolingua 2019, s. 185 – 274.
posledného gepidského kráľa Kunimunda.35 Sirmium nesporne zostávalo i napriek viacerým
nepriaznivým faktorom, dôležitým mestom, v ktorom sa okrem iného nachádzal aj niekdajší
rímsky cisársky palác. Spolu s kráľom Kunimundom a časťou vojenskej aristokracie v meste
sídlil aj gepidský ariánsky biskup.36 Ďalšie skupiny Gepidov v strednom Potisí a časti
Sedmohradska naproti tomu ovládali územia, ktoré už dlhodobo neboli súčasťou Rímskej
ríše.37
Naproti tomu u Longobardov, ktorí sa od začiatku 6. storočia usídlili v Panónii a časti
Norica, nie je pramenne doložené takéto mocenské centrum Archeológovia zvyknú
poukazovať na jestvujúce príklady longobardského osídlenia v blízkosti rímskych ciest
a niekdajších pevností, hoci treba dodať, že izolované nálezy pripisované Longobardom
nemožno automaticky považovať za doklad ich trvalej prítomnosti v konkrétnych rímskych
lokalitách.38
Záverom možno konštatovať, že kráľovstvá Longobardov a Gepidov v strednej
Európe vykazovali veľmi málo prvkov štátnosti. Moc tamojších kráľov a ich konkurentov sa
nevzťahovala na územie, ktoré obývali, ale na im lojálnu vojenskú aristokraciu. V oboch
kráľovstvách prakticky nie sú pramenne doložené centrá moci, s výnimkou Sirmia, ktoré sa
však pravdepodobne až za posledného gepidského kráľa Kunimunda stalo jeho sídelným
mestom.39 Longobardi ani Gepidi nemali monetárnu ekonomiku a ich králi nerazili mince
s výnimkou posledného gepidského kráľa Kunimunda, v období vlády ktorého sa objavili
imitácie východorímskych a ostrogótskych strieborných mincí.40 Zatiaľ čo väčšina Gepidov sa
zaoberala pravdepodobne poľnohospodárstvom,41 Longobardi tvorili v prvom rade
v spoločenstvo slobodných mužov v zbrani, tak ako sa to odráža ešte v polovici 7. storočia
právnej zbierke longobardského kráľa Rothariho.42 Aj pre východorímske autority
predstavovali Longobardi v prvom rade vojenské spoločenstvo usadené v niekdajších
rímskych provinciách, ktoré malo zohrávať tradičnú úlohu ríšskych federátov. 43 Vojenský
princíp v nadväznosti na rímske vojenské inštitúcie sa premietal aj v longobardskej sociálnej
štruktúre, na čele ktorej stáli už v tomto čase vojvodovia – duces.44 Základnou organizačnou,

35
BÓNA, Der Anbruch des Mittelalters, s. 72
36
BÓNA, Der Anbruch des Mittelalters, s. 72.
37
BÓNA, Der Anbruch des Mittelalters, s. 71. K uvedeným trom oblastiam z pohľadu archeológie pozri
sumárne: TÓTH, Ágnes B. The Gepids after the Battle of Nedao (454 A.D.): A Brief Overview and Prospects
for the Future Research. In VIDA, Tidavar (ed.). Gepids after the Fall of the Hun Empire. Collapse -
Reorganization – Continuity. Proceedings of the International Conference at Eötvös Loránd University,
Budapest, 14th - 15th December 2015. Budapest: Archaeolingua 2019, s. 29 – 56.
38
CHRISTIE, Neil. Pannonia: Foundations of Langobardic Power and Identity. In AUSENDA, Giorgio -
DELOGU, Paolo (eds.). The Langobards before the Frankish conquest: an Ethnographic Perspective.
Woodbridge: Boydell Press, 2009, s. 21 – 23; CHRISTIE, Neil. The Survival of Roman Settlement along the
Middle Danube: Pannonia from the Fourth to the Tenth Century AD. In Oxford Journal of Archaeology, 1992,
roč. 11, č. 3, 317 – 339; CHRISTIE, Neil. Towns, Land and Power: German-Roman Survivals and Interactions
in Fifth- and Sixth-Century Pannonia. In BROGIOLO Gian Pietro – CHRISTIE, Neil – GAUTHIER, Nancy
(eds.). Towns and their Territories Between Late Antiquity and the Early Middle Ages. (Transformation of the
Roman World 8). Leiden; Boston (Mass.); Köln: Brill, 2000, s. 275 – 297; CHRISTIE, Neil. Towns and Peoples
on the Middle Danube in Late Antiquity and the Early Middle Ages. In LOSEBY, Simon – CHRISTIE, Neil
(eds.). Towns in Transition: Urban Evolution in Late Antiquity and the Early Middle Ages. Aldershot: Scolar
Press, 1996, s. 71 – 98.
39
V prípade Gepidov sa pre prvú polovicu 5. storočia predpokladá ako mocenské centrum dn. rumunské mesto
Napoca, alebo jeho blízke okolie. Pozri TÓTH, The Gepids after the Battle of Nedao, s. 32.
40
curta southesatn europe s. 54
41
BÓNA, Der Anbruch des Mittelalters, s. 45.
42
Edictus Langobardorum, ed. Friedrich Bluhme In Monumenta germaniae historici LL 4. Hannover 1868, s. 2.
43
Pohl s, 28.
44
BÓNA, Der Anbruch des Mittelalters, s. 77 – 78; PRIESTER, Geschichte der Langobarden, s. 29.
mobilnou a vojenskou jednotkou predstavovala fara, ktorá združovala slobodných
Longobardov na základe príbuzenstva.45
Hoci kráľovstvá Gepidov a Longobardov možno považovať za najstabilnejšie politické
útvary v oblasti strednej Európy v priebehu 5. a prvej polovice 6. storočia, nemožno ich
typologicky automaticky priraďovať k takzvaným barbarským štátom, ktoré sa vytvorili
v najrozvinutejších oblastiach niekdajšej Západorímskej ríše. Tieto kráľovstvá totiž
vykazovali oveľa menej prvkov štátnosti spojené s istou mierou centralizácie, hierarchizácie
a inštitucionalizácie. Smerom dovnútra i navonok predstavovali primárne spoločenstvá
bojovníkov pod vedením kráľov či iných významných potentátov. Teritoriálne ukotvená
inštitúcia kráľovstva sa vytvorila napokon len u Longobardov, avšak až po ich definitívnom
odchode z priestoru strednej Európy.

45
Viacero autorov argumentuje, že termín fara pôvodne znamenal skupinu vojska, družinu: JARNUT, Die
Landnahme der Langobarden, s. 183 – 184; GOFFART, Walter. Barbarians and Romans: The Techniques of
Accommodation, Princeton: Princeton University Press 1980, s. 255 – 256; MURRAY, Alexander C. Germanic
Kinship Structure. Studies in Law and Society in Antiquity and the Early Middle Ages. Toronto, Ont., Canada:
Pontifical Institute of Mediaeval Studies, 1983, s. 89 – 97. Iní bádatelia naproti tomu zdôrazňujú, že fara
predstavovalo pôvodne spoločenstvo organizované na základe príbuzenstva. Pozri: AUSENDA, Giorgio. The
Segmentary Lineage in Contemporary Anthropology and Among the Longobards. In AUSENDA, Giorgio (ed.).
After Empire: Towards an Ethnology of Europe’s Barbarians. Woodbridge: Boydell & Brewer, 1995, s. 15 – 30.
Pozri tiež: HAUBRICHS, Wolfgang. Leudes, fara, faramanni und farones": Zur Semantik der Bezeichnungen für
einige am Konsenshandeln beteiligte Gruppen. In EPP, Verena – MEYER, Christoph H. F. (eds.). Recht und
Konsens im frühen Mittelalter. Ostfildern: Jan Thorbecke 2017, s. 248 – 249. Podrobne k tomuto termínu tiež
MIŽIČKO, Marko. K otázke spoločenskej štruktúry Longobardov v období od 1. do začiatku 8. storočia.
Dizertačná práca. Bratislava 2014, s. 60 – 66.