Priestorové členenie[upraviť 

| upraviť zdroj]
 všeobecné dejiny (univerzálne, svetové dejiny): o všeobecných dejinách hovoríme,
ak sa dávajú do súvisu aspoň dejiny Európy, Ameriky a Ázie; tu sa historická veda
zaoberá zákonitosťami vývoja ľudstva ako celku, zisťovaním (a) prečo majú tieto
zákonitosti u rôznych krajín/národov rôzne formy, (b) ako jednotlivé krajiny/národy v
dejinách na seba pôsobia
 regionálne dejiny:
o v širšom zmysle: dejiny jednotlivých krajín alebo národov
o v užšom zmysle: dejiny subštátnych útvarov: krajov, žúp, okresov, obcí,
miest, mestských častí a pod.
Členenie človek/vec[upraviť | upraviť zdroj]
 monografické dejiny: štúdium príčin a dôsledkov jednotlivej udalosti alebo
predmetu (spoločenská vrstva, rodina ...)
 biografické dejiny: štúdium života, diela a pôsobenia jednej osoby
Členenie z hľadiska praktickej špecializácie[upraviť | upraviť zdroj]
Dnes už historickí vedci často špecializujú, rozlišujeme teda najmä:

 politické dejiny
 dejiny práva a ústavné dejiny
 hospodárske dejiny a sociálne dejiny
 dejiny krajín a miest
 dejiny kultúry
Niektoré geograficky a kultúrne vymedzené disciplíny historickej vedy sú už dnes pomerne
samostatné vedné odbory, napr. egyptológia, byzantológia, predkolumbovská história Ameriky
(pozri Mezoamerika)
Ďalšia častá špecializácia je založená na chronologickom členení dejín (pozri hore).
Ďalšia zas na kontinentoch a širších regiónoch:

 Dejiny Európy
 Dejiny Afriky
 Dejiny Latinskej Ameriky
 Dejiny Ázie
 Dejiny Stredného Východu
 Dejiny Oceánie
 Dejiny Australázie (Austrália, Nová Guinea, Mokronézia, Melanézia, Polynézia)
a pod.

Vecné členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Samozrejme, že existujú aj rôzne iné vecné členenia okrem hore uvedených špecializácií. Sú
spravidla sekundárne. Dnes najbežnejšie sú:

 Dejiny vedy
o Dejiny techniky
o Dejiny medicíny
o Dejiny matematiky
o Dejiny fyziky
o Dejiny astronautiky
  Dejiny umenia
o Dejiny hudby
o Dejiny maliarstva
 Dejiny literatúry
 Dejiny náboženstva
o Dejiny kresťanstva
o Dejiny islamu
 Dejiny filozofie, Filozofia dejín
 Dejiny filmu
 Dejiny divadla
 Dejiny sexuality
 Vojenské dejiny
 Dejiny školstva
a pod.
A samozrejme, že existuje aj Geografická história, Geologická história a pod.

Ideologické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Sem patrí napríklad:

 marxistická história
 feministická história
a pod.

Vplyvné externé vedy[upraviť | upraviť zdroj]

Vedami, ktoré podstatne (ako nové prínosy) ovplyvňovali historickú vedu, boli:

 na začiatku 19. stor.: filológia (predchodca jazykovedy)

 uprostred 20. stor.: sociológia, ekonómia a historická demografia
 koniec 20. stor.: antropológia, jazykoveda a semiotika

Dejiny historickej vedy[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj:Historiografia (dejepisectvo)
Na rozdiel od historiografie, ktorá existuje od vzniku písaných textov, existuje historická veda,
ako systematická kritika historických prameňov, len posledné dve či tri storočia.
Začiatky siahajú v Číne do dynastie Sung (960 - 1279) a v Európe do obdobia humanizmu.
V 17. storočí potom začal Jean Mabillon plánovitý výskum stredovekých listín a po roku
1800 Barthold Georg Niebuhr začal výskum dejepisectva starovekého Ríma a Leopold von
Ranke výskum diplomatických spisov raného novoveku. V roku 1819 v Nemecku začali
vychádzať Monumenta Germaniae Historica, zbierka stredovekej historiografie (prameňov).
Napokon sa v 19. storočí historiografia začala meniť na historickú vedu, dejiny (dejepis) sa začali
chápať ako vedný odbor a akademické povolanie a od začiatku 19. storočia sa historický výskum
uskutočňoval najmä na univerzitách. 19. storočie bolo tzv. klasickou dobou historickej vedy.
Historická veda sa pôvodne rozvíjala najmä v Nemecku a podľa jeho vzoru vo Francúzsku, USA,
Japonsku. Profesionálnych historikov vychovávali na historických seminároch. Výskum sa
zameral na kritickú analýzu textov prameňov. Vznik historickej vedy, ktorá sa oficiálne snažila
pracovať objektívne, úzko súvisel s nacionalistickými hnutiami 19. stor. (národné obrodenia a
pod.), preto v skutočnosti objektívna nebola.
Metódou vzniknutou v 19. storočí bol historizmus, ktorého jadrom je pojem chápania (dejinnej
zákonitosti). V 20. storočí vznikla vo Francúzsku zo spoločenských vied protimetóda,
tzv. štruktúrna historiografia, ktorej jadrom bol pojem štruktúry na rozdiel od pojmu udalosť.
Tvrdili, že sa nemajú skúmať (rýchle) udalosti ale (len pomaly sa meniace) sociálne a
ekonomické štruktúry. Napokon sa v historickej vede dostali do popredia spoločenskovedné
otázky, pričom však nezanikol ani tradičný prístup. Okrem toho sa tzv. historická metóda (kritické
hodnotenie prameňov) od 19. storočia prenáša aj na nepísomné pramene ako miestne názvy,
archeologické nálezy, filmy, výpovede svedkov a pod.
Moderná historická veda je charakterizovaná používaním viacerých metód. Snaží sa postihnúť
všetky vrstvy dejinných udalostí, pričom sa používajú aj „netradičné“ pramene (napr. oral history)
a témy (napr. dejiny žien).

Marxizmus[upraviť | upraviť zdroj]
V socialistických krajinách (vrátane Česko-Slovenska) došlo k značným deformáciám historickej
vedy. Najmä v oblasti súčasných dejín vládnuce komunistické strany často v konečnom dôsledku
sami rozhodovali o ich prezentácii. Predpísaným základom historickej vedy bolo marxistické
chápanie dejín (historický materializmus):

 pre dejiny je určujúca ekonomika, väčšina ostatných faktorov (ako náboženstvo a

pod.) sú len "nadstavba"
 svet sa všade vyvíja v týchto fázach: pravek, otrokárska
spoločnosť, feudalizmus, kapitalizmus (vrátane imperializmu), socializmus, komuniz
mus, pričom socializmus bol chápaný ako cieľová a „najvyššia“ fáza („perspektívne“
najvyššia fáza bol komunizmus)
 spoločnosť sa delí na „triedy“, medzi ktorými dochádza k „triednym bojom“
V praxi sa však aj vedci z týchto krajín spravidla venovali serióznemu odbornému výskumu a
zapájali sa do medzinárodných diskusií.
No aj na západe sa niektoré (pôvodné) marxistické myšlienky presadili u mnohých historikov
(napr. E.P. Thompson, E. Hobsbawm). Ide najmä o zdôrazňovanie dôležitosti ekonomických
faktorov v dejinách, ktoré ovplyvňujú kultúru a tá je zas podstatná pre dejiny.
Hajaaa