Kapitoly zo súčasnej filozofie dejín

editori:

Rastislav Kožiak
Juraj Šuch
Eugen Zeleňák

Chronos
Bratislava
2009
© Rastislav Kožiak, Juraj Šuch, Eugen Zeleňák
© Chronos, 2009

Táto kniha vychádza s finančnou podporou grantu KEGA č. 3/5158/07.

ISBN 978-80-89027-28-6
Obsah
Predslov 5

1. Historická explanácia

O historickej explanácii
Eugen Zeleňák 6

Zákony a vysvetlenie v histórii

William Dray 22

Historická explanácia: opätovné posúdenie

Popper-Hempelovej teórie
Alan Donagan 37

Naratívna forma ako kognitívny nástroj

Louis O. Mink 64

2. Historická narácia

O historickej narácii
Juraj Šuch 84

Naratívne vety
Arthur C. Danto 98

Historický text ako literárny artefakt

Hayden White 134

Historický sujet a problém pravdy v historickej reprezentácii

Hayden White 154

Šesť téz o naratívnej filozofii histórie

Frank Ankersmit 171

Obrat k jazyku: literárna teória a teória histórie

Frank Ankersmit 182
3. Škola Annales

O škole Annales
Rastislav Kožiak 229

História a spoločenské vedy: dlhé trvanie

Fernand Braudel 240

Existuje škola Annales?

Jacques Le Goff 270

Stredoveké mentality a dejiny imaginárna

Jacques Le Goff 292

Edičná poznámka 302

 5
Predslov

V priebehu 20. storočia sa medzi historikmi a filozofmi objavovali dis-

kusie, ktoré sa čoraz viac zameriavali na problematiku vysvetlenia a nara-
tívneho sprostredkovania historického poznania. Vo Francúzsku sa v tomto
období presadilo hnutie historikov, označované ako škola Annales, pričom
jeho vplyv sa v priebehu druhej polovice 20. storočia stal mimoriadne inšpi-
ratívnym aj v medzinárodnom meradle. Cieľom tejto publikácie je predstaviť
niektoré z najzaujímavejších prác, s ktorými sa čitateľ nemal možnosť dote-
raz oboznámiť v slovenskom a väčšinou ani v českom preklade. Antológia
sa skladá z troch častí, ktoré uvádzajú prehľadové state. Prvá časť sa venuje
problému explanácie v histórii, druhá otázke historickej narácie a tretia pred-
stavuje vybrané práce predstaviteľov školy Annales.
Táto antológia by mala byť pomôckou pre študentov histórie a filozofie
pri štúdiu predmetov zameraných na filozofiu dejín a dejiny dejepisectva. Ne-
vylučujeme, že predkladané texty môžu zaujať aj niektorých historikov a filo-
zofov, ktorých oslovuje spomínaná problematika. Predpokladáme, že antoló-
gia vyplní medzeru v oblasti teórie histórie, ktorá bola doteraz v slovenských
pomeroch veľmi prehliadaná.
Vzhľadom na fakt, že z tejto oblasti existuje len veľmi málo slovenských
prekladov, zostavovatelia sa museli vyrovnať s problémom voľby vhodnej
terminológie. Za cenné pripomienky k prekladom a úvodným statiam oso-
bitne ďakujeme recenzentom Zuzane Brťkovej, Petrovi Greššovi, Imrichovi
Nagyovi, Jane Javorčíkovej a Milošovi Taligovi. Pri príprave prekladov nám
pomohli aj rady a poznámky viacerých kolegov a priateľov. Vydanie tejto
antológie bolo možné vďaka finančnej podpore grantového projektu KEGA
č. 3/5158/07.

Zostavovatelia
6
1. Historická explanácia

O historickej explanácii
Eugen Zeleňák

Otázka vedeckého vysvetlenia patrila v 20. storočí medzi jednu z naj-

diskutovanejších problematík v rámci filozofie vedy. Hoci o vysvetlenie sa
v dejinách filozofie zaujímali aj starší autori, ako napríklad Aristoteles, David
Hume a John Stuart Mill, za základ modernej diskusie o uvedenom probléme
sa považujú najmä práce Carla Gustava Hempela a Karla Raimunda Poppera.
Títo filozofi vedy predstavili v podstate rovnaký model vedeckého vysvetle-
nia, pre ktorý sa zaužíval názov model pokrývajúceho zákona, skrátene CLM
(covering-law model).1 Najmä Hempelova podrobná analýza podoby vedec-
kého vysvetlenia vzbudila záujem mnohých filozofov a vedcov a získala si
svojich priaznivcov i kritikov. Možno povedať, že až v reakcii na Hempe-
lov model a na jeho problematické miesta boli vo filozofii vedy predstavené
ďalšie návrhy na podobu vedeckého vysvetlenia, ako napríklad unifikačné
modely Michaela Friedmana a Philipa Kitchera, model štatistickej relevancie
a kauzálno-mechanický model Wesley Salmona atď.2
Jednou z kľúčových prác celej diskusie o vysvetlení je Hempelov článok
z roku 1942 The Function of General Laws in History (Funkcia všeobecných
zákonov v histórii), ktorý sa venoval problému vysvetlenia v histórii. Text
sa stal klasickým dielom o historickej explanácii, na ktorý reagovalo veľké
množstvo filozofov histórie. Uvedená skutočnosť je pozoruhodná jednak pre-
to, že filozofia histórie určite nebola jednou z dominantných filozofických dis-
ciplín, no napriek tomu sa práve na jej pôde rozprúdila diskusia o probléme,
ktorý sa stal námetom veľkého množstva prác známych filozofov. Navyše,
mnohí autori pochybujú o vedeckom statuse samotnej histórie, a preto je do
istej miery nezvyčajné, že rodokmeň polemiky o vedeckom vysvetlení siaha
práve k textu rozoberajúcemu vysvetlenie v takejto, z hľadiska vedeckosti
„problematickej“ oblasti.

1
Označenie covering-law model používa W. Dray, pozri (Dray 1957). Tento názov však
neskôr prijal aj samotný Hempel a ďalší autori.
2
Pozri (Friedman 1974), (Kitcher 1981), (Salmon 1970) alebo prehľadovú prácu (Sal-
mon 1989).
 7
W. H. Walsh vo svojej práci An Introduction to Philosophy of History
(Úvod do filozofie histórie) z roku 1951 spomína štyri hlavné otázky analyzo-
vané v rámci kritickej filozofie histórie (Walsh 1951, kap. 1): 1. Problém his-
torického poznania a statusu histórie ako disciplíny, 2. Otázky pravdy a fak-
tu v histórii, 3. Problém historickej objektivity, 4. Problematika historickej
explanácie. V tomto úvode si priblížime hlavne kontext riešenia poslednej
otázky. Hoci filozofi histórie sa dnes venujú aj iným dôležitým témam, akými
sú napríklad naratívna forma, literárnosť histórie a pod., problém historického
vysvetlenia je dodnes predmetom občasného záujmu. Treba však priznať, že
táto téma zažila svoje zlaté časy najmä v 50. a 60. rokoch 20. storočia.

Hempelov pohľad na historické vysvetlenie

Je bežné, že od historických diel očakávame nielen opis minulých udalos-
tí, ale aj ich vysvetlenie. Laických čitateľov ani historikov zvyčajne neuspo-
kojí, keď sa dozvedia iba o tom, čo a ako sa udialo. Historické práce by mali
navyše uviesť, prečo k daným udalostiam došlo. Hempel však v tejto súvis-
losti upozorňuje, že ľubovoľnú odpoveď na tzv. prečo-otázku nemožno pova-
žovať za pravé historické vysvetlenie. Ak sa napríklad historik pri vysvetlení
toho, prečo bol Napoleon vo svojom ťažení Európou spočiatku taký úspešný,
odvolá na jeho „dejinné poslanie“ alebo „predurčenosť osudu“, podľa Hem-
pela pôjde o pseudoexplanáciu (Hempel 1942, s. 415). Skutočné historické
vysvetlenie by sa nemalo uchyľovať k takýmto metafyzickým špekuláciám
ani metaforám. Aj vysvetlenie v histórii má totiž podľa Hempela v podstate
takú podobu ako bežné vedecké vysvetlenie používané v prírodných vedách.
Konkrétne to znamená, že vedecké vysvetlenie má uviesť tvrdenia hovoria-
ce o počiatočných podmienkach, t. j. javoch, ktoré istým spôsobom určili
vysvetľovanú udalosť, a navyše má uviesť aj zákony (univerzálne tvrdenia),
pod ktoré to, čo je vysvetľované, patrí. Práve z týchto dvoch druhov tvrdení
by malo byť možné dedukovať tvrdenie o vysvetľovanej udalosti (Hempel
1942, s. 414; Hempel, Oppenheim 1948, s. 192 – 193). Podľa Hempela má
teda vedecké vysvetlenie nasledovnú schematickú podobu (explanans je vy-
svetľujúca časť; explanandum je vysvetľovaná udalosť, resp. explanandum-
tvrdenie U je tvrdenie opisujúce túto udalosť; P je tvrdenie o počiatočných
podmienkach; Z je zákon):

P1, …, Pn
Z1, …, Zn
U
8
Ak sa napríklad historik usiluje vysvetliť, prečo vypukla Veľká fran-
cúzska revolúcia, podľa Hempela by mal postupovať približne nasledovne.
Samotným explanandom je skutočnosť, že v roku 1789 došlo k danej revo-
lúcii, a preto by tvrdenie opisujúce túto udalosť (U) malo byť záverom de-
duktívneho argumentu (úsudku). Medzi premisami by mal byť aspoň jeden
zákon (Z), ktorý hovorí o tom, za akých okolností dochádza k revolúcii, t. j.
k udalosti rovnakého druhu, akú sa historik snaží vysvetliť. Uvedený zákon
by mal v istom zmysle „pokryť“ – subsumovať vysvetľovanú udalosť. Okrem
toho je medzi premisy potrebné zahrnúť tvrdenia o podmienkach (P1, …, Pn),
ktoré ovplyvnili výskyt Veľkej francúzskej revolúcie. Takže historik adekvát-
ne vysvetlí spomínanú udalosť v tom prípade, ak jeho text bude obsahovať
tvrdenia P1, …, Pn a Z1, …, Zn, z ktorých bude logicky vyplývať explanan-
dum-tvrdenie U. Z jeho textu by sa mal dať zrekonštruovať napríklad takýto
deduktívny úsudok:

Vo Francúzsku zavládla koncom 18. storočia výrazná nespokojnosť s vlá-

dou.
Zároveň obyvateľstvo trpelo pre veľkú neúrodu a následkami neúspešnej
vojny.
Vždy, keď je v krajine výrazná nespokojnosť s vládou a obyvateľstvo trpí
nedostatkom potravín, ako aj pre iné neúspechy vlády, dochádza k revo-
lúcii.
Vo Francúzsku koncom 18. storočia vypukla revolúcia.

Explanans takéhoto vysvetlenia by samozrejme mohol obsahovať aj ďal-

šie singulárne alebo univerzálne tvrdenia, ak by to bolo potrebné na deduko-
vanie explanandum-tvrdenia. Všetky tvrdenia explanansu pritom musia byť
empiricky testovateľné a pravdivé.
Toto je ideál historického vysvetlenia, ktorý zodpovedá tzv. deduktívno-
nomologickému (D-N) modelu vysvetlenia. (Tento model sa nazýva deduk-
tívnym preto, že z premís logicky vyplýva záver, a nomologickým preto, že sa
v explananse vyskytuje aspoň jeden zákon – gr. nomos – nutný na odvodenie
záveru.) Hempel si však uvedomuje, že v historických prácach sa v skutoč-
nosti väčšinou nachádzajú len viac či menej úspešné priblíženia k D-N vy-
svetleniam či k induktívno-štatistickým (I-S) vysvetleniam. (Názov „model
pokrývajúceho zákona“ sa zvykne považovať za spoločný názov pre D-N,
I-S a deduktívno-štatistický model vysvetlenia – ide o tri druhy vysvetlenia,
ktoré vo svojich prácach charakterizoval Hempel. Každý z týchto modelov
 9
predpokladá, že vysvetľované treba pokryť všeobecným alebo štatistickým
zákonom.)
I-S vysvetlenie sa zakladá na myšlienke, že vysvetľované treba pokryť
štatistickou generalizáciou. Explanandum-tvrdenie v príklade s Veľkou fran-
cúzskou revolúciou by preto nemuselo logicky vyplývať z explanansu. Pri I-S
vysvetlení stačí, aby tvrdenia z explanansu robili záver induktívneho úsudku
vysoko pravdepodobným.

Vo Francúzsku zavládla koncom 18. storočia výrazná nespokojnosť s vlá-

dou.
Zároveň obyvateľstvo trpelo pre veľkú neúrodu a následkami neúspešnej
vojny.
Je vysoká pravdepodobnosť, že v krajine, kde je výrazná nespokojnosť
s vládou a obyvateľstvo trpí nedostatkom potravín, ako aj pre iné neúspe-
chy vlády, dochádza k revolúcii.
============================= [robí vysoko pravdepodobným]
Vo Francúzsku koncom 18. storočia vypukla revolúcia.

Hempel pripúšťa, že historické práce v realite mnohokrát obsahujú len

nedokonalé verzie D-N a I-S vysvetlení, konkrétne eliptické a čiastočné ex-
planácie a explanačné náčrty (skeče) (Hempel 1965, s. 415 – 416; Hempel
1942). Napríklad explanans eliptického vysvetlenia neobsahuje všetky tvrde-
nia potrebné na odvodenie explananda. Môže tu chýbať zákon alebo tvrdenie
opisujúce nejaké počiatočné podmienky. V prípade čiastočného vysvetlenia
zase nemožno z explanansu odvodiť priamo tvrdenie o vysvetľovanom jave,
ale iba tvrdenie o všeobecnejšom druhu javu. Napríklad namiesto vysvetle-
nia toho, prečo vo Francúzsku došlo k revolúcii, sa pri čiastočnej explanácii
vysvetľuje iba to, prečo tam došlo k nepokojom (predpokladá sa tu, že pod
nepokoje možno okrem revolúcií zaradiť aj iné druhy udalostí, napr. vojen-
ské prevraty a pod.) Nakoniec v explanačnom náčrte takisto chýbajú nejaké
tvrdenia potrebné na odvodenie explananda. V podstate je tu len naznačené,
akým smerom by sa vysvetlenie malo uberať, čoho by sa mali týkať zákony
potrebné na zavŕšenie vysvetlenia. Hlavná myšlienka Hempelovho pohľadu
na historické vysvetlenie však ostáva nezmenená. V ideálnom prípade má (pri
D-N vysvetlení) z explanansu obsahujúceho nejaký všeobecný zákon logicky
vyplývať tvrdenie opisujúce vysvetľovanú udalosť.
10
Kritika Hempelovho pohľadu
Tento názor sa stal predmetom živej diskusie medzi filozofmi histórie, ale
aj medzi samotnými historikmi. Niektorí autori, ako napr. K. R. Popper, E.
Nagel, C. Roberts,3 zastávali v zásade totožný pohľad ako Hempel a vítali, že
do histórie sa týmto spôsobom dostáva exaktnosť prírodných vied. Ďalší auto-
ri, ako napr. M. White a A. Danto, Hempelov model istým spôsobom upravili,
ale v podstate stále zastávali modifikáciu hlavnej myšlienky, že vysvetlenie
javu istým spôsobom súvisí s jeho subsumovaním pod nejaký zákon. Morton
White napríklad tvrdil, že explanačné sú aj singulárne tvrdenia, ako „Veľká
francúzska revolúcia vypukla, pretože väčšina obyvateľstva bola nespokojná
s vládou“. Avšak takéto tvrdenie predpokladá, že existuje nejaký deduktívno-
nomologický argument v jeho pozadí, hoci daný argument nemusíme doká-
zať sformulovať (White 1965, s. 59). Danto upozornil na to, že i keď historici
nedisponujú zákonmi na „pokrytie“ jedinečne opísaných udalostí, ak zvolíme
všeobecnejší opis, subsumovať ich nebude problém (Danto 1985, s. 243).
Objavili sa však aj ostrí kritici modelu pokrývajúceho zákona, ktorí buď
poukázali na isté nedostatky tohto modelu, alebo principiálne odmietali sna-
hu robiť z histórie vedu na spôsob fyziky. Viacerí filozofi a historici sa totiž
domnievali, že história je špecifickou disciplínou, či už pre osobitný predmet
výskumu (ľudské konanie) alebo svojské postupy (vciťovanie sa do ľudských
zámerov). Daní kritici preto zastávali názor, že ak sa od historického vysvet-
lenia bude vyžadovať to isté, čo od vysvetlenia v prírodných vedách, pôjde
o násilné deformovanie disciplíny, ktorá je v skutočnosti sui generis.
Medzi najznámejších oponentov Hempelovho modelu patria William Dray,
Michael Scriven a Alan Donagan. Hlavne Drayova monografia Laws and Ex-
planation in History (Zákony a vysvetlenie v histórii) z roku 1957 je jednou
z prvých komplexných kritík, a to nielen na poli filozofie histórie. O Scriveno-
vi a najmä Donaganovi síce možno pri istej interpretácii povedať, že prijímajú
aj niektoré idey, ktoré sú blízke Hempelovi, v konečnom dôsledku však v ich
prácach prevažuje kritický pohľad na model pokrývajúceho zákona.
Drayova kritika CLM má niekoľko vrstiev. Dray upozorňuje na viace-
ré drobné nejasnosti a otázne formulácie tohto modelu, avšak poukazuje aj
na principiálne problémy. Podľa neho uvedený model dokáže vysvetliť len
druhy javov, pričom historikom údajne ide o vysvetlenie jedinečných javov.
„Tvrdím, že keď historik zamýšľa vysvetliť Francúzsku revolúciu, nezaujíma
sa len o jej vysvetlenie ako nejakej revolúcie – ako sa astronóm zaujíma o vy-
svetlenie určitého zatmenia ako konkrétneho prípadu zatmení“; zákon podľa

3
Pozri napr. (Popper 1935), (Nagel 1961) a (Roberts 1996).
 11
Draya vysvetlí nanajvýš „Francúzsku revolúciu ako revolúciu, zatiaľ čo his-
torik sa takmer určite bude chcieť zaoberať aj jej zvláštnosťami“ (Dray 1957,
s. 47 – 48). Z hľadiska priaznivcov CLM je presvedčivosť tejto námietky
otázna. Hempel sa otvorene hlási k myšlienke, že „[p]redmetom opisu alebo
explanácie v akomkoľvek odvetví empirickej vedy je… vždy výskyt udalosti
istého druhu“ (Hempel 1942, s. 414). Pre zástancov CLM je preto nejasné, čo
by vlastne malo znamenať „vysvetliť historickú udalosť ako jedinečnú“.
Vo svojej hlavnej námietke Dray upozorňuje na nasledovné. Hempel chápe
vysvetlenie ako nejakú operáciu s exaktnou logickou formou a presne vyme-
dzenými zložkami. Podľa Draya však historické vysvetlenie nie je logickým,
ale skôr pragmatickým pojmom. Historické vysvetlenie je totiž bližšie bežné-
mu, každodennému chápaniu vysvetlenia, ktoré charakterizuje snaha „pred-
ložiť podrobnosti“, „urobiť [vysvetľované] zrejmým alebo zrozumiteľným“,
„zbaviť [vysvetľované] nejasnosti alebo zložitosti“ (Dray 1957, s. 76). His-
torická explanácia má teda podľa Draya urobiť výskyt minulej udalosti zro-
zumiteľným pre čitateľa historického diela. Podstatné nie je to, či explanan-
dum logicky vyplýva z explanansu, ani či je v explananse pokrývajúci zákon.
Kľúčové je to, či vysvetlenie robí historický jav inteligibilným. Vysvetlenie je
preto podľa Draya záležitosť, ktorá sa môže meniť s kontextom – s tým, komu
a za akých okolností sa vysvetľuje. Samotný autor to ilustruje na vysvetlení
zadretia motora. Ak mi automechanik povie, že motor sa mi zadrel, pretože
v nádržke na olej je diera, no ja neviem nič o fungovaní motorov, nebude to
pre mňa žiadne vysvetlenie. Naopak, pre jeho pomocníka v dielni, ktorý sa
vyzná vo fungovaní motorov, to vysvetlením byť môže (Dray 1957, s. 67).
Scriven je jedným z autorov, ktorí tvrdia, že v explanácii v skutočnosti
nie je nutné uvádzať zákony. Dokonca aj v prírodných vedách si niekedy
vo vysvetlení údajne vystačíme bez zákonov. Podobne ako podľa Draya, aj
podľa Scrivena je totiž podstatné, aby vysvetlenie prinieslo porozumenie; a na
to niekedy stačí uviesť správny opis udalosti, inokedy dodať chýbajúcu infor-
máciu o predchádzajúcom jave či poukázať na súvis vysvetľovaného s už po-
rozumeným (Scriven 1962, s. 53, s. 55). Takže Scriven nepovažuje uvádzanie
zákonov za nutnú podmienku vysvetlenia vo všeobecnosti. Okrem toho však
upozorňuje aj na to, že v prípade historického vysvetlenia zákony uviesť ani
nemožno, pretože historici všeobecne platné zákony nemajú. Scriven tvrdí, že
historici disponujú nanajvýš tzv. truizmami (truisms) či normickými (normic)
tvrdeniami. Ide o triviálne tvrdenia, ako „Moc korumpuje“, „Početná prevaha
vojska predstavuje výhodu“, ktoré v skutočnosti nie sú univerzálne platné
(Scriven 1959, s. 465).
12
Podľa Scrivena autori CLM nedostatočne rozlišujú medzi samotným vy-
svetlením a zdôvodnením vysvetlenia. Ak napríklad historik vysvetľuje vy-
puknutie Veľkej francúzskej revolúcie, súčasťou explanácie bude spomenutie
nespokojnosti obyvateľstva s vládou, opis veľkej neúrody a podobných vecí.
Do samotného vysvetlenia však samozrejme nepatria historické pramene,
materiálne či písomné doklady, garantujúce pravdivosť tvrdení o nespokoj-
nosti obyvateľstva s vládou atď. Tieto pramene slúžia na zdôvodnenie tvrdení
uvádzaných vo vysvetlení, ale nepatria priamo do vysvetlenia. Podľa Scrive-
na je to podobne aj s truizmami. Truizmy nepatria priamo do historického vy-
svetlenia. Sú to len tvrdenia, ktoré môžu pomôcť pri zdôvodnení vysvetlenia
(Scriven 1959, s. 446).
Na absenciu vhodných univerzálnych zákonov pre historické vysvetle-
nia upozorňuje aj Alan Donagan. Podľa neho možno v literatúre spomínané
údajné zákony začleniť buď medzi analytické tvrdenia, medzi zákony prí-
rodných vied, alebo jednoducho medzi nepravdivé triviality či neplatné hy-
potézy. Analytické tvrdenia nie sú empiricky testovateľné, a teda nespĺňajú
jednu z podmienok kladených na model pokrývajúceho zákona. Ani zákony
z prírodných vied nemôžu byť súčasťou historického vysvetlenia. Donagan
to ilustruje na Popperovom príklade vysvetlenia smrti Giordana Bruna. Ak by
sme na vysvetlenie uviedli Popperom spomínaný univerzálny zákon „Všetky
živé bytosti umierajú, keď sú vystavené intenzívnemu ohňu“, v skutočnosti
by sme nepredložili historické vysvetlenie týkajúce sa ľudského konania. Išlo
by nanajvýš o prírodovedné vysvetlenie toho, prečo živý organizmus za is-
tých podmienok neprežije. To však nie je v centre pozornosti historikov. Ako
historikov ich zaujíma to, prečo Bruno zomrel – v zmysle „prečo bol odsúde-
ný na upálenie“ a nie v zmysle „prečo jeho organizmus neprežil“ (Donagan
1964, s. 15). Nakoniec, občas uvádzané triviality či hypotézy, ako „Moc má
tendenciu korumpovať“ a pod., Donagan považuje za nepravdivé tvrdenia.
Z uvedeného pre Donagana vyplýva, že ak by sme sa striktne držali Hempe-
lovej požiadavky, že každé (D-N) vysvetlenie musí obsahovať univerzálny
zákon, museli by sme uzavrieť, že „žiaden historik doteraz nepredložil sku-
točné historické vysvetlenie“ (Donagan 1964, s. 14).
Donagan pri svojej analýze Popper-Hempelovej teórie historického vy-
svetlenia (pod týmto názvom rozumie v podstate deduktívno-nomologický
model) podčiarkuje dve kľúčové tézy danej teórie. Prvou je deduktívna téza,
podľa ktorej musí byť explanandum dedukované, resp. dedukovateľné z ex-
planansu. Inými slovami, vo vysvetlení musí byť tvrdenie opisujúce výskyt
vysvetľovanej udalosti logicky odvodené, resp. logicky odvoditeľné z tvrde-
ní, ktoré majú výskyt udalosti vysvetliť. Druhou je téza pokrývajúceho záko-
 13
na, hovoriaca o tom, že v explananse sa musí vyskytovať aspoň jeden univer-
zálny zákon, zjednodušene povedané univerzálne tvrdenie typu „Kedykoľvek
A, tak B“ (A a B sú mená druhov udalostí).4
Ako už bolo uvedené vyššie, Donagan kritizuje tézu pokrývajúceho záko-
na, pretože historici jednoducho nedisponujú vhodnými zákonmi. Na druhej
strane však prijíma deduktívnu tézu, a tým aj upozorňuje na logickú nezá-
vislosť týchto dvoch téz. Podľa Donagana možno deduktívnu tézu naplniť aj
bez využitia univerzálneho zákona. Vedecky prijateľné historické vysvetlenia
majú preto podľa neho „spĺňať deduktívnu tézu a dve podmienky, stojace
v pozadí tézy pokrývajúceho zákona, menovite musia byť vedecky korobo-
rovateľné a musia vykazovať prepojenie medzi počiatočnými podmienkami
a vysvetľovanou udalosťou“ (Donagan 1964, s. 20).5 Donaganov príklad na
prijateľné historické vysvetlenie sa týka explanácie toho, prečo sa Brutus za-
pojil do Cassiovho sprisahania. V tomto prípade stačí, ak historik upozorní na
to, že Brutus chcel zachrániť Republiku za každú cenu a logika dobovej situ-
ácie poukazovala na to, že tento cieľ sa nedá naplniť iným spôsobom. Takéto
vysvetlenie pritom nepredpokladá existenciu nejakého všeobecného zákona
o tom, ako sa správajú všetci ľudia za takýchto okolností. Na prepojenie ex-
planansu s explanandom tu podľa Donagana stačí singulárne kondicionálne
tvrdenie „Keby Brutus usúdil, že na záchranu Republiky je nevyhnutné vyko-
nať istý čin, tak by ho vykonal“. Ako dodáva Donagan: „Z tohto kondicionál-
neho tvrdenia spolu s tvrdením o počiatočných podmienkach, Brutus usúdil,
že na záchranu Republiky je nevyhnutné zapojiť sa do Cassiovho sprisahania,
môžete dedukovať explanandum Brutus sa zapojil do Cassiovho sprisaha-
nia“ (Donagan 1964, s. 20).
Historické vysvetlenie v Donaganovej verzii si zachováva istú vedeckú
rigoróznosť (napr. spĺňa deduktívnu tézu, je vedecky koroborovateľné), ale
zároveň podľa neho rešpektuje aj bežnú historickú prax. Historici sa totiž
venujú špecifickej oblasti ľudského konania a pri vysvetľovaní činov sa od-
volávajú na zámery aktérov. Donagan na jednej strane obhajuje špecifickosť
historického vysvetlenia (hlavne v porovnaní s vysvetlením v prírodných ve-
dách), no na druhej strane zároveň bráni vedeckú povahu histórie, ale v takej
podobe, ako ju poznáme. Cieľom jeho kritiky modelu pokrývajúceho záko-
na nie je degradovať históriu a uprieť jej vedecký status. Jeho úmyslom je
poukázať na to, že Popper-Hempelova teória sa snaží natiahnuť históriu na

4
Pozri (Donagan 1964, s. 4 – 5).
5
Zjednodušene povedané, koroborovateľné tvrdenie je také, ktoré pripúšťa kritické tes-
tovanie.
14
prokrustovské lôžko fyziky. História je špecifická veda, a preto je zbytočné
snažiť sa o nedosiahnuteľné – urobiť z nej teoretickú vedu.6

Niektoré ďalšie pohľady na vysvetlenie

R. G. Collingwood vo svojom známom diele The Idea of History (Idea
histórie) upozorňuje na špecifickosť ľudského konania. Ak ľudské činy po-
rovnáme s bežnými prírodnými udalosťami či procesmi, mali by sme si všim-
núť, že sa od nich významným spôsobom líšia. Pád lopty v gravitačnom poli,
knísanie konárov vo vetre a zrejme aj samovoľný tik v ruke možno zachy-
tiť opisom ich vnímateľného priebehu, prípadne uvedením zákonov, podľa
ktorých prebiehajú. Ak by sme rovnako postupovali aj pri ľudskom konaní
a opísali by sme iba pozorovateľnú, vonkajškovú stránku konania, určite by
nám uniklo niečo podstatné. To, čo vnímame ako zdvihnutie ruky, môže byť
v istej situácii prihlásenie sa, v inej protestovanie či dokonca zdravenie. Ak si
všimneme len pozorovateľnú stránku ľudského činu, nedokážeme dôkladne
porozumieť samotnému konaniu ani tomu, prečo k nemu došlo. Podľa Col-
lingwooda má totiž ľudské konanie aj určité vnútro, skrýva v sebe myšlienku.
Zdvihnutiu ruky preto porozumieme až vtedy, keď si uvedomíme myšlien-
ku (zámer, dôvod, motív atď.), ktorá je v jeho pozadí (Collingwood 1946,
s. 214).
Presvedčenie, že na vysvetlenie ľudského konania je potrebné identifiko-
vať dôvod (intenciu, motív atď.) tohto konania, si osvojilo množstvo filozo-
fov a historikov. Názory jednotlivých autorov sa síce líšia ohľadom toho, ako
dôvody pôsobia, ako ich môžeme odhaliť a pod., dôležitosť témy vysvetlenia
ľudského konania sa však nespochybňuje. Historikov predsa zaujímajú javy,
ktoré sa nejakým spôsobom týkajú ľudí a spoločnosti, a preto ľudské konanie
nesporne patrí do centra ich pozornosti. Čiže návrhy na explanáciu konania
sú dôležitou súčasťou diskusií o historickom vysvetlení.
Na ilustráciu si môžeme uviesť niekoľko pohľadov na vysvetlenie v tejto
oblasti.7 W. Dray inšpirovaný Collingwoodom hovorí o racionálnej expla-
nácii odhaľujúcej dôvody konania. Podľa Draya je pri takomto vysvetlení
potrebné predložiť kalkuláciu, úvahu, ktorá sprevádzala alebo mohla spre-
vádzať aktérovo konanie. „Racionálna explanácia môže byť považovaná

6
Pozri (Donagan 1964, s. 24 – 25). Pod teoretickou vedou sa tu myslí teoretická veda
v Popperovom zmysle, t. j. disciplína, ktorá sa usiluje formulovať univerzálne zákony,
ako napr. fyzika.
7
Ďalšie práce venované tejto otázke sú napríklad (Wright 1971), (Martin 1977) atď. Pre-
hľad rôznych pohľadov na ľudské konanie a jeho vysvetlenie ponúka aj práca (Černík,
Viceník, Višňovský 2000).
 15
za pokus dosiahnuť druh logickej rovnováhy, pri ktorej je konanie v súlade
s kalkuláciou (an action is matched with a calculation).“ (Dray 1957, s. 125)
Ľudský čin teda vysvetlíme, ak ukážeme, že jeho vykonanie istým spôsobom
„pasuje“ k dôvodom, „hodí sa“ k úvahe aktéra. Zaujímavý je pritom fakt, že
podľa Draya nie je podstatné, či sa v skutočnosti daná úvaha aj realizovala.
Dôležité je, aby sa ukázalo, že daný čin je to, čo sa má vykonať pre uvedené
dôvody (Dray 1957, s. 124). Takže predložené dôvody by mali ľudské kona-
nie racionalizovať.
Na Drayov návrh zareagoval aj samotný Hempel. Hempel upozorňuje, že
Dray dokáže vysvetliť nanajvýš to, prečo by sa niečo malo vykonať, zatiaľ čo
cieľom historika je vysvetliť, prečo sa daný čin v skutočnosti vykonal. Aj keď
sa pri vysvetlení konania odvolávame na ciele a presvedčenia aktéra, podľa
Hempela to neznamená, že takéto vysvetlenie nebude zapadať do jeho mode-
lu pokrývajúceho zákona. Podľa Hempela má vysvetlenie ľudského konania
nasledovnú podobu (A je aktér, x je čin a P je typ situácie charakterizovaný
napr. presvedčeniami, cieľmi aktéra atď.) (Hempel 1965, s. 471):

A bol v situácii typu P

A bol racionálny aktér
V situácii typu P každý racionálny aktér urobí x
Preto A urobil x

Posledná premisa by mala byť empirickou generalizáciou, ktorá hovorí

o tom, ako konajú racionálni aktéri v určitej situácii. Podľa Hempela je vďaka
tejto premise zrejmé, že aj vysvetlenie konania konvenuje s jeho modelom
pokrývajúceho zákona.
Populárna koncepcia vysvetlenia konania sa spája aj s menom Donalda
Davidsona. Na rozdiel od Draya daný autor zdôrazňuje, že aby mohol neja-
ký dôvod konanie racionalizovať, musí ho aj zapríčiniť (Davidson 1963, s.
12 – 13, s. 22). Na vysvetlenie ľudského činu je preto potrebné uviesť dôvody
(kladné postoje a presvedčenia aktéra), ktoré ho spôsobili. Predstavené dôvo-
dy musia byť príčinou konania. Podobný kauzálny pohľad má pritom svojich
zástancov nielen v oblasti explanácie konania, ale aj bežných udalostí.
Priaznivci kauzálneho vysvetlenia tvrdia, že historickú udalosť vysvetlíme
vtedy, keď predstavíme javy, ktoré ju zapríčinili. Takže spoločnou myšlienkou
kauzálnych modelov je, že na vysvetlenie musíme uviesť príčinu vysvetľo-
vaného. Avšak názory na to, čo potrebujeme uviesť na identifikáciu kauzálne
pôsobiacich faktorov, čo je príčinou a pod., sa u rôznych autorov samozrejme
líšia. Niektorí autori zastávajú názor, že o vzťahu medzi príčinou a účinkom
16
možno hovoriť až vtedy, keď poznáme zákon (alebo predpokladáme existen-
ciu zákona), spájajúci príčinu s účinkom. To ale znamená, že kauzálne vysvet-
lenie by malo mať v podstate podobu Hempelovho CLM, pričom počiatočné
podmienky budú príčinou vysvetľovaného javu. Iní autori tvrdia, že príčinou
je faktor, ktorého manipuláciou dosiahneme zmenu na strane účinku. Ďalší
autori zas upozorňujú, že na odhalenie kauzálnych vzťahov nepotrebujeme
poznať žiadne zákony, pretože kauzálne interakcie sú nám blízke z každoden-
nej skúsenosti. Rozdielne názory existujú aj ohľadom toho, na ktoré kauzálne
faktory by sa mali historici zamerať. Niekedy sa kladie dôraz na bezprostredné
javy, teda udalosti, ktoré priamo predchádzali vysvetľovanú udalosť, inokedy
sa preferujú dlhodobo pôsobiace faktory či procesy. Niekedy sa uprednostňujú
individuálne motívy a ciele, inokedy ekonomické rámce a spoločenské štruk-
túry. Téma kauzálneho vysvetlenia je v literatúre široko diskutovaná a situ-
áciu navyše komplikuje aj skutočnosť, že kauzálne modely sa občas prelínajú
aj s ďalšími pohľadmi na vysvetlenie, napr. s modelom pokrývajúceho zákona,
s modelmi dispozičnej či racionálnej explanácie a pod.8

Naratívne vysvetlenie
Už priaznivci modelu pokrývajúceho zákona si uvedomovali, že historic-
ké práce majú väčšinou podobu rozprávania. Ide o príbehy s úvodom, jad-
rom a záverom, ktoré predstavujú, ako sa historické udalosti udiali. Autori
ako Hempel, Danto a Morton White však takejto naratívnej forme podania
neprisudzujú špeciálnu dôležitosť. Podľa nich je prijateľné, aby sa historic-
ké vysvetlenia sprostredkovali cez rozprávania. Treba si však uvedomiť, že
z explanačného hľadiska naratívna forma nezohráva žiadnu podstatnú úlohu.
Inými slovami, historická narácia môže obsahovať explanáciu, ale o vysvet-
lenie nepôjde preto, že sa použije naratívna forma. Táto forma totiž nemá ex-
planačnú silu. Ak bude historická narácia obsahovať nejaké vysvetlenie, tak
jedine vďaka tomu, že v sebe „ukrýva“ niečo, čo spĺňa požiadavky modelu
pokrývajúceho zákona alebo jeho modifikovanej verzie.
Napríklad Hempel hovorí o tzv. genetickej explanácii, v rámci ktorej sa
jav vysvetľuje tak, že sa naň poukáže ako na konečné štádium v určitom vý-
voji. Genetická explanácia teda predstaví štádiá, ktoré viedli k vysvetľova-
nému javu (Hempel 1965, s. 447). Podľa Hempela však o vysvetlenie pôjde
jedine vtedy, ak sa poukáže na nomologické väzby medzi jednotlivými štádia-

8
Rôzne pohľady na príčinnosť a kauzálne vysvetlenie pozri napr. v prácach (Popper
1935), (Dray 1957), (Collingwood 1940), (Lewis 1986), (Ducasse 1926). Prehľad roz-
ličných teórií príčinnosti ponúkajú napr. práce (Jastrzembská 2007) a (Zeleňák 2008).
 17
mi. Znamená to, že jednotlivé etapy vo vývoji musia byť prepojené zákonmi
alebo niečím obdobným, čo spĺňa požiadavky modelu pokrývajúceho zákona.
Historická narácia predstavujúca etapy vo vývoji nejakej historickej udalosti
teda môže priniesť vysvetlenie. Podľa Hempela však „zásluhy“ za vysvetle-
nie nebude mať samotná naratívna forma, ale skutočnosť, že dané rozpráva-
nie obsahuje to, čo spĺňa požiadavky jeho modelu.
Podobný názor zastáva aj Arthur Danto. Vo svojej práci Narration and
Knowledge (Narácia a poznanie) hovorí o naratívnej explanácii, ktorá pred-
stavuje príčiny vysvetľovanej zmeny. (Podľa Danta je predmetom vysvetlenia
zmena.) Lenže ani v tomto prípade nie je vysvetlenie zabezpečené vďaka
samotnej naratívnej forme, ale vďaka využitiu všeobecných zákonov. Podľa
Danta naratívna explanácia v skutočnosti artikuluje kauzálne vysvetlenie, t. j.
poukazuje na príčiny vysvetľovaného. Danto však tvrdí, že príčiny môžeme
identifikovať jedine pomocou príslušných zákonov. Takže historická narácia
podá vysvetlenie až za predpokladu, že splní požiadavky Dantovho kauzálne-
ho vysvetlenia (Danto 1985, s. 239).
Iný pohľad na naratívnu formu majú autori ako Louis O. Mink alebo Ha-
yden White. Podľa nich forma rozprávania nie je bezvýznamný sprievodný
znak historických prác, ale črta, podstatným spôsobom ovplyvňujúca vý-
sledok práce historikov. Naratívna forma podmieňuje to, ako bude vyzerať
historické dielo, a či sa predstavia minulé udalosti v zrozumiteľnej podobe.
Naratívna forma môže byť dokonca tým, čo zabezpečí vysvetlenie.
V rámci filozofie histórie sa samotná naratívna forma dostala do centra
pozornosti hlavne v prácach tzv. narativistov najmä od začiatku 70. rokov
20. storočia. Predstavitelia narativizmu si začali detailnejšie všímať konečný
výstup práce historikov – samotné historické diela. Veľká väčšina historic-
kých prác má podobu rozprávania, a preto sa úvahy týchto autorov venovali
otázkam, ako „Čo charakterizuje historickú naráciu?“, „Čím sa líšia a čo majú
spoločné historická narácia a bežné literárne dielo?“, „Možno o tých istých
udalostiach podať rozdielne, no pritom rovnako prijateľné historické nará-
cie?“ a pod.
Narativisti ako L. Mink, H. White, F. Ankersmit, A. Munslow a pod. sa
snažili poukázať na to, že text historických diel rozhodne nie je takým bez-
problémovým a transparentným sprostredkovateľom, ako si mysleli niektorí
starší autori. Historická narácia je médiom, ktoré si údajne zaslúži osobit-
nú pozornosť, pretože nie je jednoduchou kópiou či priamočiarym opisom
minulej reality. Samotné historické narácie sú konštrukty, ktorých výslednú
podobu podľa narativistov určujú napr. etické alebo estetické predpoklady ich
autorov. Takýto pohľad na historické diela sa, samozrejme, stretol s kritikou
18
zo strany filozofov a historikov trvajúcich na objektívnom a vedeckom cha-
raktere histórie. Kritikom sa nepáčilo prirovnávanie výsledkov práce histori-
kov k literárnym dielam ani poukazovanie na rôznorodé vplyvy, ktoré podľa
nich deformujú „pravdivý obraz minulosti“. Názory narativistov, ako je to
nakoniec vo filozofii bežné, sa teda nestretli so všeobecným súhlasom. No
na druhej strane potom, ako títo autori poukázali na problematický charakter
samotných historických textov, filozofi histórie nemohli ignorovať tému his-
torickej narácie.
Zaujímavý rozbor povahy historickej narácie ponúka vo svojich prácach
L. Mink. Podľa neho je v pojme historickej narácie ukrytý istý rozpor. Na
jednej strane je skoro všeobecne prijímané, že historické diela by mali prav-
divo zachytiť minulosť. Na druhej strane samotná naratívna forma je očividne
záležitosť konštrukcie (Mink 1978, s. 201 – 202). V historickej narácii sa tak
stretajú tieto na prvý pohľad nezlučiteľné pohľady. Podľa Minka je dôleži-
té analyzovať korene tohto nesúladu. Mink sa domnieva, že v pozadí nášho
chápania historickej narácie stoja isté predpoklady. Kľúčový je hlavne pred-
poklad, že samotná minulá realita má podobu „nevyrozprávaného príbehu“.
(Tento predpoklad je údajne pozostatok idey Univerzálnej Histórie, ktorá bola
populárna hlavne v 18. storočí a prejavovala sa v rôznych špekulatívnych filo-
zofiách dejín, ale v istej podobe pretrváva až dodnes.) Keby naozaj minulosť
mala formu príbehu, úlohou historikov by malo byť pravdivo reprezentovať
túto podobu vo svojich naráciách. Samotný Mink však upozorňuje, že v sku-
točnosti nie je nutné zastávať takéto stanovisko. Čo keď minulá realita nemá
podobu príbehu, ale forma príbehu je dodaná až pri prerozprávaní toho, čo
sa udialo?9 V takom prípade sa dostáva do popredia skutočnosť, že naratívna
forma je výtvorom historika. Ide o konštrukciu, ktorá má špecifickú schop-
nosť zachytiť celky udalostí, ich vzájomné vzťahy a podať ich v zrozumiteľ-
nej podobe. Samotná realita nie je príbehom, naratívna forma historických
diel však zabezpečí, aby sa minulá realita sprostredkovala naratívnym spôso-
bom, ktorý je nám blízky a inteligibilný. Mink preto upozorňuje, že využitie
naratívnej formy v histórii konkuruje teoretickému či vedeckému vysvetleniu
používanému najmä v prírodných vedách (Mink 1978, s. 185).
Na myšlienky Minka nadväzuje aj najznámejší narativista Hayden White.
Podľa neho je samotná minulá realita chaotickým a zmysluprázdnym tokom
udalostí. Ak má historik nejakým spôsobom sprostredkovať minulé dianie,
nemôže ho prezentovať v jeho pôvodnej podobe (prezentovať bez akejkoľvek

9
Preslávený je hlavne jeho výrok „Príbehy nie sú žité, ale rozprávané“ (Mink 1970,
s. 60)
 19
formy zrejme ani nie je dostatočne možné), ale musí ho prerozprávať takým
spôsobom, aby bolo pre čitateľa zrozumiteľné. Práve isté typy príbehov (tra-
gédia, komédia, romanca atď.) sú v jednotlivých kultúrach často využívaným
nástrojom na komunikáciu, učenie sa, zábavu atď. Príslušníci daných kultúr
dobre poznajú naratívnu formu a konkrétne typy príbehov. Ak teda historik
pretlmočí minulé dianie do naratívnej formy, ktorá je blízka čitateľovi, ten
bude považovať danú časť minulosti za vysvetlenú. Kľúčová je pritom sku-
točnosť, že v rámci Whitovho chápania sa explanácia dosahuje vďaka tomu,
že sa (nenaratívna) zmysluprázdna minulosť „zaodeje“ do naratívnej zmys-
luplnej podoby, ktorá jej pôvodne nepatrí, ale ktorá je blízka prijímateľovi
historického diela.10
Ďalším autorom analyzujúcim naratívnu explanáciu je David Carr. Na
rozdiel od Minka a H. Whita však na ontologickej úrovni zastáva predpoklad,
že samotná minulá realita má určité naratívne črty či dokonca podobu príbe-
hu. Podľa Carra vysvetliť minulosť znamená reprezentovať ju v naratívnej
podobe, ktorá je vlastná samotnému dianiu (Carr 1986; Carr 2008). Priaznivci
naratívnej explanácie sa tak rozchádzajú v otázke, či naratívna forma histo-
rických diel je do väčšej miery konštruktom historika, alebo ide skôr o verné
zobrazenie podoby minulej reality.11
Stručné predstavenie diskusie o historickom vysvetlení dokladá, že filo-
zofi histórie majú rôzne pohľady na to, akým spôsobom by mali historici
vysvetľovať minulé dianie. Zjednodušene však možno tieto rozmanité názory
rozdeliť do dvoch základných skupín. Jedna časť autorov sa domnieva, že aj
v histórii je použiteľný vedecký model vysvetlenia – a to buď taký, ktorý sa
priamo odvoláva na zákony či generalizácie, alebo taký, ktorý spĺňa nejaké
iné minimálne požiadavky vedeckosti. Druhá časť autorov však využiteľnosť
takéhoto modelu spochybňuje a poukazuje na to, že história je špecifická dis-
ciplína, ktorá používa osobité metódy, prípadne sa inšpiruje postupmi zná-
mymi z literatúry či umenia (napr. využívaním naratívnej formy, rečníckych
figúr a pod.).

Literatúra
Carr, D. (1986) „Narrative and the Real World: An Argument for Continuity“, in B.
Fay, P. Pomper, R. T. Vann (eds.), History and Theory: Contemporary Readings,
Blackwell, Oxford, 1998, s. 137 – 152.

10
Pozri napr. Whitove práce (White 1978), (White 1987) a (White 1973).
11
Diskusiu medzi týmito dvomi tábormi (nazvanými naratívnym konštruktivizmom a re-
alizmom) predstavuje napr. B. Fay v práci (Fay 1996, kap. 9). Ďalšie zaujímavé práce
o naratívnej explanácii sú napr. (Roth 1989), (Velleman 2003) a (Eriksson 2005).
20
Carr, D. (2008) „Narrative Explanation and Its Malcontents“, History and Theory, roč. 47,
č. 1, s. 19 – 30.
Collingwood, R. G. (1940) An Essay on Metaphysics, Clarendon Press, Oxford.
Collingwood, R. G. (1946) The Idea of History, Oxford University Press, Oxford, 1956.
Černík, V., Viceník, J., Višňovský, E. (2000) Praktické usudzovanie, konanie a humanitná
interpretácia, IRIS, Bratislava.
Danto, A. C. (1985) Narration and Knowledge, Columbia University Press, New York.
Davidson, D. (1963) „Činy, dôvody a príčiny“, Davidson, Čin, myseľ, jazyk, Archa,
Bratislava, 1997, s. 11 – 34.
Donagan, A. (1964) „Historical Explanation: The Popper-Hempel Theory Reconsidered“,
History and Theory, roč. 4, č. 1, s. 3 – 26.
Dray, W. (1957) Laws and Explanation in History, Oxford University Press, London.
Ducasse, C. J. (1926) „On the Nature and the Observability of the Causal Relation“, in
E. Sosa, M. Tooley (eds.), Causation, Oxford University Press, Oxford, 1993, s.
125 – 136.
Eriksson, B. (2005) „Understanding Narrative Explanation: An Eclectic Approach“,
Croatian Journal of Philosophy, roč. 5, č. 14, s. 317 – 344.
Fay, B. (1996) Současná filosofie sociálních věd: Multikulturní přístup, SLON, Praha,
2002.
Friedman, M. (1974) „Explanation and Scientific Understanding“, The Journal
of Philosophy, roč. 71, č. 1, s. 5 – 19.
Hempel, C. G. (1942) „Funkcia všeobecných zákonov v histórii“, in F. Mihina, T. Sedová,
M. Zouhar (eds.) Logický pozitivizmus: Malá antológia filozofie 20. storočia zväzok
III, Iris, Bratislava, 2006, s. 413 – 25.
Hempel, C. G., Oppenheim, P. (1948) „Studie z logiky vysvětlení“, in I. Kuchár,
O. Procházka, V. Zeman (eds.) Filosofie vědy, Svoboda, Praha, 1968, s. 189 – 247.
Hempel, C. G. (1965) „Aspects of Scientific Explanation“, in Hempel, Aspects
of Scientific Explanation and Other Essays in the Philosophy of Science, The Free
Press, New York, s. 331 – 496.
Jastrzembská, Z. (2007) Kauzální aspekty vysvětlení, Masarykova univerzita, Brno.
Kitcher, P. (1981) „Explanatory Unification“, Philosophy of Science, roč. 48, č. 4, s. 507 –
531.
Lewis, D. (1986) „Causal Explanation“, in Lewis, Philosophical Papers II., Oxford
University Press, Oxford, s. 214 – 240.
Martin, R. (1977) Historical Explanation: Re-enactment and Practical Inference, Cornell
University Press, Ithaca.
Mink, L. O. (1970) „History and Fiction as Modes of Comprehension“, in Mink,
Historical Understanding, B. Fay, E. O. Golob, R. T. Vann (eds.), Cornell University
Press, Ithaca, 1987, s. 42 – 60.
Mink, L. O. (1978) „Narrative Form as a Cognitive Instrument“, in Mink, Historical
Understanding, B. Fay, E. O. Golob, R. T. Vann (eds.), Cornell University Press,
Ithaca, 1987, s. 182 – 203.
Nagel, E. (1961) The Structure of Science: Problems in the Logic of Scientific
Explanation, Harcourt, Brace and World, New York.
Popper, K. R. (1935) Logika vědeckého bádání, OIKOYMENH, Praha, 1997.
 21
Roberts, C. (1996) The Logic of Historical Explanation, The Pennsylvania State
University Press, University Park, PN.
Roth, P. A. (1989) „How Narratives Explain“, Social Research, roč. 56, č. 2, s. 449 – 478.
Salmon, W. C. (1970) „Statistical Explanation“, in R. G. Colodny (ed.), The Nature and
Function of Scientific Theories. Essays in Contemporary Science and Philosophy,
University of Pittsburgh Press, Pittsburgh, s. 173 – 231.
Salmon, W. C. (1989) Four Decades of Scientific Explanation, University of Pittsburgh
Press.
Scriven, M. (1959) „Truisms as the Grounds for Historical Explanations“, in P. Gardiner
(ed.), Theories of History, The Free Press, London, s. 443 – 475.
Scriven, M. (1962) „Explanations, Predictions, and Laws“, in J. C. Pitt (ed.), Theories
of Explanation, Oxford University Press, Oxford, 1988, s. 51 – 74. (Český preklad
„Vysvětlení, předpovědi a zákony“ sa nachádza in I. Kuchár, O. Procházka, V. Zeman
(eds.) Filosofie vědy, Svoboda, Praha, 1968, s. 248 – 320.)
Velleman, J. D. (2003) „Narrative Explanation“, The Philosophical Review, roč. 112, č. 1,
s. 1 – 25.
Walsh, W. H. (1951) An Introduction to Philosophy of History, Hutchinson, London.
White, H. (1973) Metahistory: The Historical Imagination in Nineteenth-Century Europe,
The Johns Hopkins University Press, Baltimore.
White, H. (1978) „The Historical Text as Literary Artifact“, in White, Tropics of
Discourse: Essays in Cultural Criticism,The Johns Hopkins University Press,
Baltimore, s. 81 – 100.
White, H. (1987) „The Value of Narrativity in the Representation of Reality“, in White,
The Content of the Form, The Johns Hopkins University Press, Baltimore, s. 1 – 25.
White, M. (1965) Foundations of Historical Knowledge, Harper & Row, Publishers, New
York.
Wright, G. H. von (1971) Explanation and Understanding, Cornell University Press,
Ithaca, NY.
Zeleňák, E. (2008) Moderné teórie vysvetlenia a príčinnosti, Filozofická fakulta,
Katolícka univerzita v Ružomberku, Ružomberok.
22
Zákony a vysvetlenie v histórii
William Dray

2. Generalizácie a explanačné teórie

Ak by mali teoretici pokrývajúceho zákona pravdu v tom, že ich model
uvádza postačujúcu podmienku vysvetlenia, potom by odkaz na pokrývajúci
zákon mal vždy vysvetliť to, čo spadá pod jeho konzekvent. Zaiste však nie
je ťažké spomenúť si na príklady z každodenného diania, ktoré dokladajú
opak. Keď nás niečo zaskočí, zvyčajne nám nepomôže, ak niekto povie: „To
sa stáva zakaždým.“ Skutočne, aj napriek tomu, že takáto reakcia vyzerá ako
špecifický, neúplný spôsob subsumovania toho, čo sa udialo, pod všeobecný
zákon, mohli by sme oprávnene protestovať: „To nie je žiadne vysvetlenie.“
Aká je napríklad explanačná sila bežnej generalizácie „Ranné červené
nebo je nasledované dažďom“? Je fakt, že pred obedom padal dážď, vysvet-
lený tým, že dnes ráno bolo nebo červené? Určite nie. Keď to preložíme do
Rylovej notácie, zistíme, že hoci sú vety „p“ a „q“ a „ak p, tak q“ všetky
pravdivé, „p“ aj tak nevysvetľuje „q“ – čo je podľa jeho teórie nemožné. Kon-
dicionálne tvrdenie (hypothetical) „ak p, tak q“ oprávňuje príslušný úsudok,
ale nie vysvetlenie. Mať dobrý dôvod niečo očakávať, neznamená nutne byť
schopný vysvetliť, prečo sa to deje. Táto skutočnosť môže byť ľahko zastrená
čisto formálnou analýzou vzťahu medzi rôznymi typmi viet. Je preto nevy-
hnutné rozlišovať medzi vetami obsahujúcimi výraz „pretože“, v ktorých je
„p“ iba spoľahlivým induktívnym znakom pre „q“, od tých, v ktorých „p“ zo-
hráva úlohu vysvetlenia „q“. Predpokladajme, že niekto povie: „Pred obedom
bude pršať, pretože dnes ráno bolo nebo červené.“ Keďže Rylova notácia je
voči času neutrálna, možno to prepísať do podoby „q, pretože p“. Pri takomto
použití je vzťah medzi vetou s „pretože“ a pokrývajúcim kondicionálnym
tvrdením presne taký, ako hovorí Ryle: nič iné okrem kondicionálneho tvr-
denia nie je potrebné na zdôvodnenie „pretože“. A to preto, že to druhé je
teraz samotným úsudkom, ibaže v inej forme. Tento záver možno podporiť,
ak si všimneme, za akých okolností by bolo možné povedať „q, pretože p“
s hodnotami, ktoré naznačuje terajší príklad. Mali by sme to povedať jedine
vtedy, keď nezávisle nevieme, že „q“ je pravdivé, a to je práve vtedy, keď
usudzujeme „p, takže q“.

Dray, W.: Laws and Explanation in History, Oxford University Press, London, 1957,
s. 61 – 79.
 23
Ak si vyberieme klasifikačnú generalizáciu – napríklad tú, ktorá je obľú-
bená u formálnych logikov, „Všetky labute sú biele“ – neschopnosť prinaj-
menšom niektorých všeobecných zákonov vysvetliť konkrétne prípady, ktoré
pod ne spadajú, bude ešte očividnejšia. Takýto všeobecný „zákon“ by azda
v istom štádiu svojej histórie mohol dosiahnuť status analytického tvrdenia.
Ale pokiaľ sme neurobili „belosť“ definičnou charakteristikou labutí, a te-
da „zákon“ ostal pravdivou generalizáciou, odkaz na ňu by len sotva vysvet-
ľoval fakt, že nejaká konkrétna labuť je biela. Z explanačného hľadiska by
azda nanajvýš mohla vysvetliť, prečo môže výskumník povedať, že nejaká
doteraz nepozorovaná labuť bude biela; teda poskytla by mu zdôvodnenie na
predpovedanie farby labute. Prečo by mal potom historik stredoveku, ktorý
zistil, povedzme, že Sir Brian Tuke mal krivé nohy, považovať uistenie skúse-
nejšieho kolegu, že všetci stredovekí rytieri mali také nohy, za explanačné?
Samotné poznanie, že ranné červené nebo je vždy nasledované dažďom,
by nevysvetlilo dnešný lejak. Samotné poznanie, že všetci stredovekí rytieri
mali krivé nohy, by nevysvetlilo krivé nohy Sira Briana. Zdá sa, že niekto-
rí teoretici pokrývajúceho zákona sú zoči-voči takýmto ťažkostiam niekedy
ochotní pozmeniť postačujúcu podmienku tak, že rozlíšia rôzne druhy záko-
nov. Rozlíšenie tohto typu sa často robí, napríklad medzi obyčajnými empiric-
kými generalizáciami a zákonmi teoretických vied. Tak profesor S. Toulmin
v práci The Philosophy of Science považuje empirické generalizácie, ktoré
sa získali induktívne, pozorovaním podobných prípadov, za vhodné iba vo
vednom odbore zvanom „prírodná história“ – skôr opisnom než explanačnom
odbore.1 Ohľadom skutočných explanácií sme odkázaní na vedné odvetvia
používajúce teoretické zákony vyššieho stupňa, ktoré vôbec nemožno objaviť
jednoduchou indukciou – na také zákony, ako „Svetlo sa šíri priamočiaro“
alebo „Plyny majú molekulárnu štruktúru“. Skutočnosť, že svetlo sa šíri pria-
močiaro, (aspoň sčasti) vysvetľuje fakt, že ak na stenu vysokú 10 stôp svieti
slnko pod uhlom 45˚, tak vrhá tieň dlhý 10 stôp. Skutočnosť, že plyny majú
molekulárnu štruktúru, (aspoň sčasti) vysvetľuje, prečo sa balón so vzduchom
po zahriatí zväčší.
Predmetom nášho záujmu je, samozrejme, explanácia v histórii a nie
v tých vedách, ktoré Popper nazýva „čisté generalizujúce vedy“.* Myslím si
však, že sa oplatí stručne sa pozrieť na toto rozlíšenie medzi rôznymi druhmi

1
London, 1953, hlavne kap. iii.
*
Popper rozlišuje na jednej strane medzi pure generalizing alebo theoretical a na druhej
strane applied generalizing alebo len applied vedami. Prvé vedy sa zaujímajú o teórie,
druhé skôr o konkrétne predpovede. Pozri Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia, kap.
25. Pozn. prekl.
24
zákonov, ktoré filozofi vedy občas robia. Hoci snahou nebude podať vyčer-
pávajúcu analýzu, medzi druhmi zákonov existujú isté logické rozdiely, ktoré
podľa mňa poukazujú na všeobecné poňatie vysvetlenia, líšiace sa od modelu
pokrývajúceho zákona.
Čomu vďačí teoretický zákon za svoju explanačnú silu? Najbežnejšou
odpoveďou je, že zákony teoretických vied, takpovediac, nie sú osamotené;
sú súčasťou explanačných teórií často veľmi širokého rozsahu. Také indivi-
duálne zákony, aké boli uvedené vyššie, získavajú svoj plný význam jedine
prostredníctvom teórií, z ktorých sú odvodené – čo sa týka našich príkladov,
ide o geometrickú optiku a molekulárnu teóriu plynov. Teória a zákon stoja
spoločne; sú utvorené pre seba navzájom. Zaiste nepreženieme, ak povieme,
že keď sa odvolávame na zákon tohto typu, aby sa vysvetlil pod neho spada-
júci prípad, je to celá teória, ktorá ho podopiera. Implicitne sa dožadujeme te-
órie v tom zmysle, že odvolanie sa na samotný zákon vysvetľuje iba vtedy, ak
poznáme teoretické pozadie. Často to formulujeme tak, že javy sú vysvetlené
prostredníctvom teórie (vyjadrenie, ktoré, ako budem neskôr argumentovať,
poukazuje na explanačnú silu teórií).
Ale keď otázku posunieme o stupeň ďalej a spýtame sa, prečo je takéto
nepriame odvolanie sa na celé teórie explanačným, zatiaľ čo odvolanie sa
na jednoduchú pokrývajúcu generalizáciu nie je, zväčša nájdeme teoretikov
pokrývajúceho zákona, a dokonca niektorých, ktorí sa sami za takých teore-
tikov nepovažujú, ako sa navracajú k základom stanoviska, ktoré sme práve
spochybnili. Konkrétne ide o stanovisko, že explanácia je uspokojivá, pokiaľ
by údaje v nej obsiahnuté mohli fungovať ako predikčný mechanizmus. Tak
nakoniec Toulmin nazýva teórie „inferenčné postupy“ (inference techniques),
akoby ich práve táto charakteristika odlišovala od empirických generalizácií,
ktoré boli získané jednoduchým induktívnym skúmaním.2 (Nie som si však
istý v tom, či by povedal, že sú to iba inferenčné postupy.) Ale inferenčný
postup či oprávnenie možno odvodiť z generalizácie alebo z teórie; to, čo mu-
síme odhaliť, je, akým spôsobom sa to druhé líši svojou explanačnou silou.
Odpoveď, zdôrazňujúca úlohu teórie pri oprávnení inferencie, ukazuje, že
napriek sľubnému rozlíšeniu dvoch druhov všeobecných tvrdení, téza pokrý-
vajúceho zákona ostáva nedotknutá. Tvrdí sa totiž, že rozdiel medzi nimi sa
týka rozsahu, všeobecnosti alebo sily – pričom sa má na mysli predikčná sila.
Povedané ryleovským jazykom, teórie majú mnohostranné použitie; skladajú
sa z kondicionálnych tvrdení, ktoré sú veľmi dobre určiteľné, nie určené; skôr
otvorené a nie veľmi špecifické. „Všetky labute sú biele“ sa týka iba labutí

2
Op. cit., s. 28.
 25
a iba ich belosti. „Svetlo sa šíri priamočiaro“ sa týka dĺžky tieňov, pozorovaní
teleskopom, zatmení, obrazov v zrkadle a množstva ďalších javov. Netýka sa
iba mnohých iných prípadov, ale mnohých iných druhov prípadov. V súlade
s týmto ponímaním Toulmin nehovorí, že pokrývajúce generalizácie vôbec
nevysvetľujú svoje inštancie, ale hovorí, že poskytujú iba „plytké vysvetle-
nia“. „Toto sa valí dole kopcom, pretože je to kameň a kamene sa vo všeobec-
nosti valia dole kopcom“ je vysvetlením, ktoré nám neprináša nič iba „detskú
dynamiku“.3
Názor, že explanačná sila generalizácií a teoretických tvrdení sa líši iba čo
do stupňa, je populárny. Potom, ako profesor H. Feigl charakterizoval explaná-
ciu ako „primárne inferenčnú procedúru (presne takú, akou je úzko súvisiaca
predikcia)“ a poukázal na komplexnú štruktúru vedeckých teórií, upozorňuje:
„Niet divu, že ‚Aha-zážitok‘ je oveľa silnejší pri týchto dedukciách z teórií
než pri jednoduchších dedukciách z empirických zákonov.“4 V porovnaní
s tými druhými, teoretické explanácie sú „vyššieho stupňa“. Taktiež Gardiner
si všíma, že „systematický charakter“ vedy umožňuje predložiť explanácie
s určitou presnosťou a silou. Ohľadom bežných vysvetlení, ktoré využívajú
empirické generalizácie, podotýka: „Neuskutočňujú dôkladnú štrukturálnu
analýzu javov, ktoré povrchne prepájajú: uspokoja sa so zaznamenaním is-
tého jednoduchého spoločného výskytu alebo spoločnej následnosti v skúse-
nosti, a to je všetko. V dôsledku toho sú vysvetlenia, ktoré poskytujú, vágneho
a často nespoľahlivého druhu, pripúšťajú totiž veľké množstvo výnimiek.“5
Gardinerova rozvláčna rozprava o úlohe „vedeckej teórie a konceptuálnych
systémov“ vedie k záveru, že napriek existencii rozdielov medzi vysoko te-
oretickými explanáciami a odvolaniami sa na pokrývajúce generalizácie, tieto
rozdiely nie sú dôležité z hľadiska logiky vysvetlenia; pretože rozdiel je pre-
dovšetkým záležitosťou stupňa dôvery, ktorý máme v daný druh vysvetlenia.
Niet už nič, čo by sa malo povedať o explanačnej sile vedeckých teórií?
Ak prijmeme doteraz predstavenú teóriu, ostáva nám nevysvetlená záhada.
Pretože keď sa povie, že teoretická explanácia sa líši od subsumpcie pod em-
pirickú generalizáciu iba lepšou predikčnou spoľahlivosťou teórie, nezíska-
me dokonca ani náznak dôvodu, prečo odvolanie sa prinajmenej na niektoré
generalizácie neprináša žiadne vysvetlenie. Zdá sa mi, že navyše to má aj
tú nevýhodu, že explanácie, ktoré zvyčajne historici predkladajú, sa odsu-

3
Op. cit., s. 50.
4
„Some Remarks on the Meaning of Scientific Explanation“, znovu vydané in Feigl
a Sellars, Readings in Philosophical Analysis, s. 512.
5
The Nature of Historical Explanation, London, 1952, s. 16.
26
dzujú ako vysvetlenia „nízkeho stupňa“. Pretože existuje málo historických
udalostí, o ktorých môžeme dúfať, že ich vysvetlíme prostredníctvom teórií
vypožičaných zo špeciálnych vied, a neexistuje žiadna všeobecná teória his-
tórie – v takom zmysle, v akom je termín „teória“ používaný vo formálnych
vedách.
Je pravdou, že niektorí filozofi očakávajú deň, keď bude takáto všeobec-
ná teória zostrojená; a často sa zdá, že sociológovia sa snažia napraviť daný
nedostatok. Iní filozofi a metodológovia histórie, uvedomujúc si skutočnosť,
že predmet historikovho záujmu má konkrétnu a rozmanitú povahu, považujú
nádej na zostrojenie takejto teórie za iluzórnu. Avšak, či už uvedený projekt
má nejakú šancu na úspech, alebo nie, určite by bolo nevierohodné zastávať
názor, že s predložením skutočnej explanácie, či dokonca explanácie „vyššie-
ho stupňa“, sa v histórii musí počkať, pokým sa nesformuluje takáto teória.
Veď, ako sa zdá, historici sú už teraz schopní vysvetliť aspoň niektoré uda-
losti k svojej vlastnej spokojnosti. Možno typická explanácia v histórii nie je
nejakou verziou vedeckého druhu nižšieho stupňa, ale niečo so svojou vlast-
nou logickou odlišnosťou. Možno to, čo Feigl nazýva „Aha-zážitok“, nepra-
mení len z nášho uvedomenia si predikčných možností množiny teoretických
tvrdení, ktoré sa niekedy zapájajú do vysvetlenia jednotlivého stavu vecí.

3. Model nepretržitého sledu (The Model of the Continuous Series)

Dovoľte mi, aby som sa pokúsil posilniť takýto záver detailným rozborom
konkrétneho príkladu z každodenného života: príkladu, ktorý sa bude podstat-
ným spôsobom nachádzať uprostred medzi typickými explanáciami vo vede,
formulovanými prostredníctvom pokrývajúcich teórií, a rovnako typickými
explanáciami v histórii, kde sa žiadne takéto teórie nepoužívajú. Skutočnosť,
že príklad pochádza z oblasti automechaniky, osobitne vyhovuje môjmu zá-
meru, pretože to nateraz odstraňuje isté komplikácie, ktoré sa objavujú, keď
sa uvažuje o vysvetlení inteligentného ľudského konania, komplikácie, ktorý-
mi sa chcem zaoberať osobitne v kapitole V.
Predpokladajme, že motor v mojom automobile sa zadrie a po jeho pre-
hliadke mi automechanik povie: „Je to pre dieru v nádržke na olej.“ Je to
vysvetlenie zadretia motora? Rád by som ukázal, že to závisí od toho, kto
a komu to povie – alebo, aby sme to vyjadrili formálnejšie, závisí to od toho,
čo ďalšie sa ešte predpokladá alebo je v kontexte poskytnuté. Pre neďaleko
stojaceho pomocníka automechanika, ktorý vie všetko o spaľovacích moto-
roch, to samozrejme môže byť vysvetlením. Pre mňa, ktorý nevie nič o tom,
čo sa deje pod kapotou, to nie je žiadnym vysvetlením.
 27
Pokúsme sa presnejšie určiť rozdiel medzi tým, z čoho vychádzam ja a čo
vie automechanik. Nemusím byť taký neznalý, aby som nevedel, na čo sa od-
kazuje termínom „nádržka na olej“. Ani automechanik nemusí vedieť „všetko
o motoroch automobilov“, aby sa z čisto faktuálneho tvrdenia „V nádržke
na olej je diera“ stala explanácia. Postačovalo by teda, keby mal akurát dosť
skúseností s automobilmi na to, aby vedel, že kedykoľvek sú nádržky na olej
deravé, motor sa skôr či neskôr zadrie? Keby to tak bolo, veľmi dobre by sa
to zhodovalo s teóriou pokrývajúceho zákona; ale zaiste to tak nie je. K danej
generalizácii som mohol dospieť pomocou dôkladného induktívneho postupu
a mohol som jej veriť absolútne a odôvodnene. V záznamoch autoopravovne
či v hocijakých mojich skúmaniach by sa nikdy nemusel vyskytnúť prípad,
ktorý by to vyvracal: kedykoľvek boli nádržky deravé, motory sa mohli za-
drieť. Ale toto by mi neposkytlo lepšiu znalosť ohľadom toho, prečo by diera
v olejovej nádržke mala viesť k zadretiu; negarantuje to moje prehlásenie, že
poznám „explanáciu“.
Ak mám porozumieť zadretiu, potrebujem vedieť niečo o fungovaní au-
tomobilového motora a o kľúčovej role, ktorú v ňom zohráva mazací systém.
Musím byť schopný do istej miery sledovať jednoduché poruchy. Potrebujem
napríklad vedieť, že to, čo zabezpečuje chod motora, je pohyb piesta vo valci;
ak sa k piestu nedostane žiaden olej, piest sa nepohne, pretože steny sú suché;
olej sa bežne do valca privádza hadičkou z čerpadla a v konečnom dôsledku
z nádržky; diera na spodnej strane nádržky umožnila, aby z nej olej vytiekol
a preto sa v tomto prípade do valca nedostal žiaden olej. Teraz už poznám
explanáciu zastavenia motora. Čo také sa nachádza v uvedenom podaní, na
čo sa zabúda v teórii pokrývajúceho zákona?
Zdá sa mi, že moje porozumenie zadretiu motora priamo súvisí so skutoč-
nosťou, že teraz dokážem sledovať priebeh udalostí, vďaka ktorým k nemu
došlo. Mechanizmus bol odhalený: olej vytiekol cez otvor; nič, čo by na-
mazalo piest, sa nedostalo do valca; trenie piesta o steny valca ich rozpálilo;
zahriaty kov sa roztiahol a zasekol. Samozrejme, motor sa zadrel – a hovorím
to, pretože teraz si dokážem predstaviť nepretržitý sled príhod medzi vyteče-
ním a zadretím motora, príhod, ktoré sú celkom zrozumiteľné – hoci pôvodná
sekvencia „vytečenie-zadretie“ takou nebola.
Dovoľte mi, aby som svoj názor ozrejmil tak, že zareagujem na dve prav-
depodobné námietky. Prvá, ktorá je verziou argumentu použitého Russellom
v jeho známej práci o príčinnosti,6 hovorí, že pojem „nepretržitého sledu“ je
filozoficky naivný pre nekonečnú deliteľnosť priestoru a času. Russell použil

6
„On the Notion of Cause“, in Mysticism and Logic, London, 1918.
28
daný argument na to, aby z vedy vykázal termín „príčina“, ale tento aspekt
nás tu nemusí zaujímať.
Nezdá sa mi, že takýto argument vychádzajúci z časopriestorovej neko-
nečnosti predstavuje nejaký vážny problém pre názor, ktorý tu zastávam.
Veď nič sa nestane, keď pripustíme, že rôznorodé čiastkové udalosti (sub-
events), ktoré by sme museli spomenúť pri explanácii zadretia motora, tvoria
nepretržitý sled v relatívnom a nie v absolútnom zmysle. Neznamená to však
jednoducho, že každé spojivo v reťazci okolností sa približuje k nejakému
ideálu nepretržitosti (continuity), a teda, že najlepšou by bola tá explanácia,
ktorá by tento proces doviedla najďalej. Ide skôr o to, že keď poskytneme
sumu čiastkových postupností (sub-sequences), aby sme vysvetlili tú celko-
vú, čiastkové postupnosti musia byť prijateľné (acceptable) pre nejakú osobu,
výskumníka, remeselníka, poslucháča atď. Ony samotné sa už v danom kon-
krétnom kontexte nesmú ďalej dožadovať vysvetlenia. Sú to – použijúc prí-
hodný termín Dr. F. Waismanna – „klobúk snímajúce“ javy.7 Nezarážajú nás;
nepýtame sa ohľadom nich žiadne otázky; len si „pred nimi skladáme klobúk
z hlavy“. Takže aj keď je Russellova námietka voči pojmu nepretržitého sledu
v istom zmysle formálne platná, pragmaticky je chybná. A ako budem ďalej
tvrdiť v tejto kapitole a tiež v nasledujúcich, explanácia má neredukovateľnú
pragmatickú dimenziu. V takom prípade, akému sa venujeme, by, samozrej-
me, hocikto mohol vysloviť pochybnosti o tom, či je konkrétny sled skutočne
nepretržitý. Avšak takéto pochybovanie, hoci môže odhaliť, čo je pre niekoho
„klobúk snímajúci“ jav, nedokazuje, že žiadne sledy nie sú nepretržité, t. j. že
termín „nepretržitý sled“ je nepoužiteľný.
Druhá námietka sa najprv môže zdať nepríjemnejšia. Teoretik pokrývajú-
ceho zákona sa totiž v tejto chvíli môže spýtať, čím sa líši z logického hľadis-
ka môj nepochybne komplikovanejší návrh na to, čo je potrebné na vysvet-
lenie zadretia motora, od samotnej teórie pokrývajúceho zákona. Pretože to,
čo nazývam „klobúk snímajúce“ čiastkové postupnosti, je nepochybne prijaté
a nespochybňované práve preto, že je to tým, „čo sa vždy stane“, „čo sa dalo
očakávať za daných okolností“; a keďže v tejto kapitole nie je predmetom
pochybností otázka, či model poskytuje nutné podmienky vysvetlenia, tieto
čiastkové postupnosti možno považovať za jasné prípady subsumpcie pod
zákon. Niet pochýb, že často považujeme za vhodné, aby sa veľké explanač-
né zadanie rozobralo na časti a každá z nich sa vyriešila osobitne. Spôsob,
akým sa to občas deje v histórii, sme si už priblížili.8 Ale otázka, na ktorú tu

7
Pozri Toulmin, op. cit., s. 117.
8
V kap. II, oddiel 6.
 29
treba dať odpoveď, znie, či sa v prípadoch, v ktorých sa neodvolávame len na
jediný pokrývajúci zákon, ale na pokrývajúcu konjunkciu takýchto zákonov,
používa nejaké odlišné logické kritérium. Pre kritika zastávajúceho model
pokrývajúceho zákona bude očividné, že to tak nie je.
Táto námietka je presvedčivá a dôležitá. Chcem ale zdôrazniť, že to, čím
sa na základe analýzy nášho príkladu doplnili požiadavky pokrývajúceho zá-
kona, je rozhodujúce, a že to je logická podmienka podania explanácie – pri-
najmenšom v širšom zmysle „logiky“, známom medzi analytickými filozof-
mi. Tvrdím totiž, že z hľadiska podania explanácie je rozhodujúce, že keby
aj bolo subsumovanie pod zákon nevyhnutnou podmienkou explanácie, mali
by existovať kritériá, ktoré by nám umožnili rozlíšiť jedny javy, pokryté zá-
konom, od iných javov.
Na odlišnosť mojej analýzy terajšieho príkladu od štandardnej teórie po-
krývajúceho zákona možno poukázať nasledovne. Všeobecný zákon „Ke-
dykoľvek váš olej vytečie, váš motor sa zadrie“ nevysvetľuje – v kontexte
uvažovaného prekvapenia – fakt, že sa môj motor zadrel po vytečení oleja.
Avšak odkaz na sled faktov, z ktorých pozostáva príbeh o tom, čo sa stalo
medzi vytečením oleja a zadretím motora, zadretie už vysvetľuje. Dokonca aj
keby bolo pravdou, že každá z týchto udalostí menšieho rozsahu bola pokrytá
zákonom, v tom zmysle, že v každom prípade by som bol ochotný pristať
na zákon zodpovedajúci nejakej čiastkovej postupnosti, použité zákony by
boli nanajvýš súčasťou vysvetlenia celkovej udalosti a nie čiastkovej udalosti,
ktorú pokrývajú. Takže, keď sa používajú v explanácii, nie sú vôbec pokrý-
vajúcimi zákonmi.
Teda hoci možno povedať, že zadretie motora – celková udalosť – je vy-
svetlená vďaka tomu, že predpokladáme množstvo čiastkových zákonov (sub-
laws), ako napríklad „Keď steny valca a piesta nie sú namazané, pri pohybe sa
zahrejú a roztiahnu“, tento zákon by ďalej nevysvetlil, prečo sa piest rozťahuje
a zahrieva – keby sme pokračovali takouto otázkou. Čiastkový zákon je súčas-
ťou explanácie celkovej udalosti, i keď ju nepokrýva; rovnaký zákon pokrýva
čiastkovú udalosť, i keď ju nevysvetľuje. Akonáhle to vyzerá, že celková udalosť
si vyžaduje explanáciu, treba počítať s udalosťami a zákonmi dvojakej úrov-
ne. Uspokojivá explanácia, ak vôbec využíva zákony, využíva zákony nižšej
úrovne. Odvolať sa na celkový pokrývajúci zákon by znamenalo prekaziť
skutočnú prácu, ktorá je cieľom explanácie. Subsumovanie pod takýto zákon
môže byť preto len sotva vydávané za postačujúcu podmienku podania ex-
planácie.
Dovoľte mi, aby som objasnil svoje tvrdenie tým, že predídem ďalšiemu
problému, ktorý akoby sa skrýval v pozadí toho, čo tvrdím. Povedal som, že
30
celkový zákon nevysvetľuje celkovú udalosť; na to potrebujeme čiastkové
zákony. Mohol som navyše dodať, že ani čiastkové zákony nevysvetľujú čias-
tkové udalosti; na to potrebujeme čiastkové zákony ešte nižšej úrovne (sub-
sub-laws) a tak ďalej. Z uvedeného je možné nesprávne odvodiť záver, že
v skutočnosti nič nemožno vysvetliť, pretože snaha predložiť explanáciu nás
vedie priamo k nekonečnému regresu. Zdá sa, že pre niektorých filozofov šiel
explanačný regres iným, avšak rovnako nepríjemným smerom. Po tom, čo
McTaggart popiera, že obyčajné subsumovanie udalosti pod zákon ju vysvet-
ľuje, sám naznačuje, že je to pre to, že „samotný zákon nebol vysvetlený.“
Nech už budujete hierarchiu zákonov vyššieho rádu, vysvetľujúcich zákony
nižšieho rádu akokoľvek dlho, aj tak nakoniec musíte akceptovať nejaký „zá-
kon, ktorý je konečný a nemožno ho ďalej vysvetliť.“9
Tento veľmi známy argumentačný postup je celkom nelegitímny – as-
poň ako dôkaz toho, že nikdy nemôžeme nič vysvetliť, či dokonca, že nikdy
nemôžeme nič vysvetliť uspokojivo. Ako som už opatrne povedal, zákon po-
krývajúci činnosť piesta nevysvetľuje, prečo sa zahrieva, ak by sme chceli po-
kračovať takou otázkou. Podmienku zvýraznenú kurzívou treba brať vážne;
pretože toto nie je otázka, ktorá bola náležite zodpovedaná prostredníctvom
zákonov na úrovni činnosti piesta. Ak by sme sa rozhodli zmeniť našu otázku
na „Prečo sa piest zahrial?“, bolo by nutné siahnuť ďalej ako medzi zákony
nižšej úrovne a tak ďalej. Nepochybne, ak si navykneme na nepretržité ob-
mieňanie našej otázky, nikto nebude schopný predložiť odpoveď, ktorú by
sme boli ochotní považovať za uspokojivé vysvetlenie. Avšak, ak sa v danej
chvíli spýtame len jednu otázku, nedochádza k žiadnemu regresu.
Inak povedané: ak si nejaká osoba osvojí postoj, na základe ktorého za-
každým odmietne x ako vysvetlenie y, pokiaľ samotné x nie je vysvetlené, tak
v tom prípade začína zbavovať termín „vysvetlenie“ svojho bežného význa-
mu. A ak táto osoba pokračuje – ako to podľa mňa robí veľa kritikov bez toho,
aby si to uvedomovali – a dožaduje sa toho, aby každé vysvetlenie y prostred-
níctvom x zároveň vysvetlilo x (a tak ďalej, ad infinitum), v tom prípade zba-
vuje tento termín akéhokoľvek významu. Skutočne už nevie, čo má na mysli,
keď sa dožaduje explanácie; nevie, čo by sa mohlo považovať za explanáciu.
Ale my sa nemusíme vydať na túto cestu, pretože úplná a uspokojivá expla-
nácia nie je nevyhnutne tá, ktorá sa podáva prostredníctvom toho, čo je už
vysvetlené. Skôr sa podáva prostredníctvom toho, čo si (v danej chvíli, alebo

9
Philosophical Studies, London, 1934, s. 166. McTaggart to tvrdí o kauzálnych záko-
noch, ale na tomto mieste danú špecifikáciu prehliadnem, aby som sa vyhol zbytočným
komplikáciám. Pozri však kapitolu IV.
 31
na danej úrovni, alebo z hľadiska zámeru daného výskumu etc.) nevyžaduje
vysvetlenie. Je to súčasťou logiky „explanácie“, že ak niečo možno vysvetliť,
tak existuje niečo iné, čo si nevyžaduje vysvetlenie. Ale dôvod, pre ktorý si to
nevyžaduje vysvetlenie, nie je nutne v tom, že jeho vysvetlenie už poznáme.

4. Bežný význam „vysvetliť“

Príklad so zadretím motora môžeme považovať za návrh „modelu nepretr-
žitého sledu“ ako alternatívy voči teórii pokrývajúceho zákona. Takýto mo-
del sa nemusí dotýkať všetkého, čo sa oprávnene nazýva „explanáciou“; ani
nechcem tvrdiť, že diskusia z predchádzajúceho oddielu uvádza všetky dôle-
žité črty tých explanácií, ktorých sa dotýka. Avšak tento model ponúka aspoň
užitočnú opravu modelu pokrývajúceho zákona, tak ako sa zvyčajne predsta-
vuje. Odhaľuje napríklad zmysluplnosť vyjadrenia niektorých filozofov, že
explanácia sa zaoberá nachádzaním „stredných členov“ (middle terms).10
Skutočne to vyzerá, že v pozadí toho, čo sa bežne považuje za explanačné,
je nejaká podstatná komplexnosť. Takže ak sa objaví žiadosť o explanáciu,
odpoveď, ktorá neurobí nič viac, len že to, čo sa má vysvetliť, podá ako to,
s čím sa za takých okolností vždy stretávame, vôbec nič nevysvetlí. Kom-
plexnosť, prvok analýzy preberaného prípadu, nemusí mať vždy takú podobu,
akú mal príklad so zadretím motora – napríklad nemusí ísť o chronologické
prerozprávanie. Zdá sa však, že podstatný bude nejaký druh analýzy, mimo
obyčajného potvrdenia, že ide o pravidelne sa vyskytujúci jav. Predpokladám,
samozrejme, že žiadosť o vysvetlenie sa objavuje ako dôsledok skutočného
prekvapenia, a že explanácia sa podáva v dobrej viere – nie ako vtip či na
umlčanie pýtajúceho sa. Takže, keby sa namietalo, že je bežnou praxou, že
otravovaní rodičia odpovedajú na „prečo“ otázky svojich detí slovami „Lebo
je to tak vždy“, budem trvať na tom, že takáto odpoveď nie je explanáciou, ale
iba spôsobom ako vyjadriť buď ich neschopnosť, alebo ich neochotu podať
vysvetlenie.
Rád by som vyjasnil skutočnosť, že aplikácia tejto logickej doktríny na
historické prípady si vyžaduje viac ako len uznanie – ktoré sú pripravení uro-
biť mnohí teoretici pokrývajúceho zákona –, že keď historici predkladajú ex-
planácie toho, čomu sa venujú, tak sa obyčajne snažia predložiť dosť podrob-
ný výklad toho, čo sa udialo. Netvrdil som totiž, že explanácie v skutočnosti
mnohokrát predkladajú niečo viac ako len prehlásenie na spôsob „To sa vždy
stáva“, ale že to tak musia robiť. Napríklad pán Gardiner by súhlasil, že pri

10
Napr. M. R. Cohen, „Causation and its Application to History“, Journal of the History
of Ideas, 1942, s. 18.
32
hľadaní vysvetlenia nepopulárnosti Ľudovíta XIV. by historik zvyčajne cítil
povinnosť urobiť viac ako len uviesť nejaký pokrývajúci zákon, ktorý priamo
zovšeobecnil jeho pôvodné explanačné tvrdenie. Ale v rámci jeho pohľadu
je to len preto, že celkový pokrývajúci zákon, získaný z daného tvrdenia, je
príliš vágny, príliš nespoľahlivý návod na predikciu, a preto je potrebné na-
hradiť ho iným, presnejšie formulovaným zákonom. Historik pritom nástojí
na podrobnej analýze prípadu preto, aby zaplnil antecedent takého zákona.
Môj názor je naopak ten, že takúto ďalšiu analýzu si vynucuje nezrozumi-
teľnosť (unintelligibility) celkovej sekvencie a nie predikčná nespoľahlivosť
príslušného všeobecného zákona. V tejto súvislosti je potrebná pragmatická,
nie induktívna úprava modelu.
Zástancovia modelu, ktorí namietajú proti môjmu naliehaniu, aby sme zo-
brali do úvahy pragmatický rozmer pojmu explanácia, môžu tvrdiť, že moje
presvedčenie o nevyhnutnosti tohto kroku pramení z chybného ponaučenia
z príkladu o zadretí motora. Možno namietať, že v mojej diskusii sa prehliad-
la dôležitá dištinkcia medzi podaním „jediného vysvetlenia“ (the explanati-
on) niečoho a podaním toho, čo vyzerá ako „nejaké vysvetlenie pre to a to“
(an explanation for so-and-so). Možno povedať, že to, čo prezentujem ako
pragmatické kritériá explanácie, v skutočnosti nie sú kritériá, ktoré musia byť
naplnené, aby bolo niečo explanáciou. Ide tu čisto o fakt, že rôzni jednotlivci
považujú niektoré explanácie za viac uspokojivé ako iné – hoci všetky môžu
byť formálne správne a aj oprávnene nazvané „explanáciami“. Ako hovo-
rí pán J. Cohen: „Čo je vysvetlením pre jednu osobu, nemusí byť žiadnym
vysvetlením pre druhú, keďže jeho dosiahnutie bude záležať od faktických
presvedčení (či dokonca od emocionálnej výbavy a aktuálnych pocitov) zá-
ujemcov.“11 Pri rozbore logiky tohto pojmu sa však Cohen domnieva, že je
vhodné ignorovať túto „psychologickú kategóriu explanácie“. A to, čo ostáva,
je nakoniec jednoducho analyzovateľné prostredníctvom regularity.
Súhlasím, že by sa malo rozlišovať medzi podaním „nejakého vysvetlenia
pre to a to“ a podaním „jediného vysvetlenia“. Ale nemyslím si, že takéto
rozlíšenie treba vnímať ako opätovné domáhanie sa pokrývajúceho zákona.
Pretože aj keď sa zdá, že použitie druhého výrazu predpokladá objektívne
kritériá ohľadom toho, čo treba považovať za vysvetlenie, zatiaľ čo použitie
prvého výrazu predpokladá opak, rozdiel medzi objektívne a subjektívne pri-
jateľnými vysvetleniami sa nemusí zhodovať s rozdielom medzi tými, ktoré
sú formálne a pragmaticky správne. Nepochybne existujú kontexty, v rámci

11
„Teleological Explanation“, Proceedings of the Aristotelian Society, 1950 – 1951,
s. 259.
 33
ktorých sa bude so zmenou osoby výrazne líšiť aj kombinácia poznania a ne-
vedomosti, vyvolávajúcej potrebu vysvetlenia, ako aj štandardy zrozumiteľ-
nosti, ktoré sa aplikujú na to, čo sa ponúkne ako vysvetlenie. V takých kon-
textoch nebude ani trochu zmysluplné hovoriť o jedinom vysvetlení. Použitie
uvedeného výrazu predpokladá zdieľané kritériá, avšak kritériá pragmatické-
ho typu. Nie je nevyhnutné vrátiť sa k formálnej definícii „explanácie“ ako
„ukázaniu, že daná vec je dedukovateľná zo všeobecného zákona“, aby sme si
dokázali predstaviť objektívne štandardy pre to, čo sa bude považovať za ex-
planáciu, hoci presvedčenie, že to je nevyhnutné, čiastočne objasňuje neocho-
tu teoretikov pokrývajúceho zákona považovať to, čo som nazval pragmatic-
kou dimenziou tohto pojmu, za niečo viac ako psychologickú osobitosť.
Moje vyhlásenie, že nemôžeme podať správnu teóriu explanácie bez toho,
aby sme poukázali na jej pragmatickú dimenziu, očividne vychádza z niekto-
rých starších diskusií o tejto téme. Napríklad profesorka S. Stebbingová vo
svojej Modern Introduction to Logic predstavuje explanáciu ako nahradenie
cudzieho blízkym, neznámeho známym. Píše: „To, čo je blízke, sa obyčaj-
ne považuje za pochopené, takže v tej najjednoduchšej podobe, odpoveď na
otázku spočíva v poukázaní na spojenie medzi faktom, ktorý sa má vysvet-
liť, a niečím blízkym.“12 Vo svojej Probability and Induction pán W. Kneale
podáva odlišný pohľad. „Explanácia,“ hovorí, „musí v istom zmysle zjedno-
dušiť to, čo musíme prijať.“13 Explanačné použitie teoretických zákonov (na-
zýva ich „transcendentné hypotézy“) vo vede preto vníma ako zamerané na
redukciu „počtu zrejmých nutností, ktoré musíme predpokladať.“ Ako ukáže
moja diskusia o explanácii ľudského konania v kapitole V, nemyslím si, že
teória Stebbingovej či Knealeho, alebo dokonca obe dokopy, uvádzajú všetky
neinduktívne požiadavky, ktoré nachádzame pri predkladaní explanácií. Av-
šak niet pochybností, že obe spomínajú dôležité požiadavky, ktoré sú v sku-
točnosti mnohokrát uvádzané; a že je vhodné nazvať ich „pragmatickými“.
Skutočnosť, že sa berie do úvahy pragmatická dimenzia explanácie, zbli-
žuje analýzu uvedeného pojmu so spôsobom, akým sa toto slovo používa pri
každodenných záležitostiach. Okrem „objasniť príčinu, pôvod alebo dôvod“
Oxford English Dictionary uvádza ako všeobecné významy výrazu „vysvetliť“
nasledovné: „urovnať“, „vyjaviť“, „predložiť podrobnosti“, „urobiť zrejmým
alebo zrozumiteľným“, „zbaviť nejasnosti alebo zložitosti“.14 Model nepretr-

12
2. vydanie, London, 1933, s. 389.
13
Oxford, 1949, s. 91.
14
Explanácia pomocou príčin je rozoberaná v kapitole IV; explanácia pomocou dôvodov
v kapitole V; explanácia v zmysle odstránenia zložitosti v kapitole VI. (Ide o kapitoly
34
žitého sledu so svojím návrhom rozvinúť alebo odkryť to, čo bolo predtým
neznáme alebo prekvapivé, je taktiež bližší obvyklému spôsobu hovorenia,
čo dokladajú príklady, ako „vysvetľovanie môjho zámeru“, „vysvetľovanie
môjho uhla pohľadu“, „vysvetľovanie môjho významu“, „vysvetľovanie pou-
žitia tohto slova, toho nástroja atď.“ Všetky tieto vyjadrenia je problematické
vyložiť z hľadiska modelu pokrývajúceho zákona. Takýto výpočet príkladov
bežného použitia termínu „vysvetliť“ musí aspoň naznačovať, že analýza,
ktorú ponúka daný model, nemôže mať veľmi široké využitie – či dokonca,
že tu môže ísť o špeciálny význam vynájdený na špeciálny účel.
V skutočnosti existujú isté dôvody domnievať sa, že to, čo nám dáva te-
ória pokrývajúceho zákona, je kritérium technického významu „explanácie“,
ktorý sa nachádza iba v úzko vedeckom diskurze, možno iba medzi istými
filozofmi vedy. V kapitole I som poznamenal, že spočiatku túto teóriu najviac
podporovali filozofi, ktorí za svoju úlohu považovali najmä analýzu jazyka
a postupov vo vede, hlavne vo fyzike. Hempelova formulácia začína pred-
ložením logickej štruktúry explanácie, ktorú, ako je presvedčený, nachádza
vo fyzike; potom ukazuje, že príklady z histórie sa v rôznej miere približujú
tomuto ideálu. Nijako nemožno ospravedlniť prenos analýzy z fyziky, kde sa
otvorene predkladá logický náčrt, do iných oblastí, kde sa musia stopy mode-
lu nachádzať pomocou opatrnej rekonštrukcie.
Nemôžem prehlásiť, že viem, že slovo „vysvetliť“ je medzi teoretickými
vedcami hromadne rozšírené v obmedzenom význame „subsumovať pod vše-
obecný zákon“. Mám podozrenie, že takéto použitie je menej rozšírené, ako
nás o tom presviedčajú spomínaní filozofi. Napríklad profesor P. W. Bridg-
man v práci The Logic of Modern Physics vyhlasuje, že „podstata explaná-
cie spočíva v redukovaní situácie na zložky, ktoré sú nám také blízke, že
ich automaticky prijímame, takže naša zvedavosť opadá“15 – a má pritom na
mysli hlavne vedeckú explanáciu. Podobný názor, aký vyjadrili Stebbingová
a Kneale, možno nájsť tiež v práci N. R. Campbella Physics, The Elements.
„Explanácia,“ píše, „spočíva v nahradení menej uspokojivých myšlienok za
uspokojivejšie. Myšlienky môžu byť uspokojivejšie buď preto, že sú bližšie,
alebo preto, že sú jednoduchšie.“16 Potom, obrátiac svoju pozornosť na ve-
deckú explanáciu, pokračuje: „Taká explanácia zákonov, ktorá sa uskutočňuje
pomocou iných zákonov, je explanáciou druhého typu, vysvetľujúce myšlien-
ky sú tu jednoduchšie, pretože sú všeobecnejšie.“

v Drayovej práci Laws and Explanation in History. Pozn. prekl.)

15
New York, 1948, s. 37.
16
Cambridge, 1920, s. 113.
 35
Avšak na tomto mieste skutočne nie je podstatné, či väčšina vedcov a fi-
lozofov vedy nachádza v modeli pokrývajúceho zákona to, čo oni bežne roz-
umejú pod „explanáciou“, keď sa venujú fyzike alebo ju popisujú. Pretože
mojím momentálnym cieľom je spochybniť prijateľnosť tvrdenia, že tento li-
mitovaný význam – či už má nejaké legitímne využitie inde, alebo nie – musí
byť použiteľný na historické prípady, a v tejto súvislosti je dôležité ukázať,
že tento význam sa v skutočnosti líši od bežného významu tohto termínu.
Navyše, keďže užší význam, ako naznačuje citát od Campbella, nie je úplne
nezávislý od bežného významu, prvý možno považovať za vyabstrahovaný
z druhého. Upozornením na to, že pragmatické kritériá sú podstatné, som sa
nesnažil poprieť, že rozpracovanie nepretržitého sledu môže mnohokrát napl-
niť podmienku, aby bolo vysvetľované predpovedateľné z dát, ktoré obsahuje
explanácia.
Zdá sa mi, že teoretici pokrývajúceho zákona sa zamerali na (a, ako bolo
ukázané v kapitole II, nesprávne vyložili) nutnú podmienku (istých druhov)
explanácie, ktorá je až tak tesne spojená s účelom vedy – kontrolou –, že sa
táto podmienka chybne zamenila za postačujúcu. Výraz „explanácia“, ako ho
používajú teoretici pokrývajúceho zákona, je technickým termínom; a ako
to pri takýchto termínoch býva, z termínu s bežným významom sa odčleňuje
aspekt, ktorý je najzaujímavejší na ten typ skúmania, na ktorý je termín pre-
tvorený. Za predpokladu, že si uvedomujeme, čo tu robíme, takáto redefinícia
termínov nikomu neublíži. Ak však vedci pre svoje vlastné legitímne potreby
redefinujú výraz „vysvetliť“ tak, že má zhruba taký význam, o akom hovoria
teoretici pokrývajúceho zákona, potom sme plne oprávnení zdôrazniť naše
uvedomenie si toho, čo sa udialo, a teda vyhlásiť, že, ako sa zdá, v skutočnosti
sa vedci veľmi nezaujímajú o explanáciu; zaujímajú sa len o „explanáciu“
(ako je technicky vymedzená). Ak je naozaj účelom vedy rozpracovanie pre-
dikčných mechanizmov a nie (ako sa ešte vždy občas predpokladá) snaha
„porozumieť svetu“, tak technický termín „vysvetliť“ bude veľmi užitočný;
umožní nám pohodlne poukázať na javy, ktorých forma bola zachytená ne-
jakým vedeckým zákonom alebo teóriou. Filozof histórie ale musí odolať
snahe vnútiť nový pojem do obehu v situáciách, kde je úlohou vysvetliť a nie
len „vysvetliť“. Teoretikov pokrývajúceho zákona možno s istým oprávnením
podozrievať, že urobili práve toto.
Je veľmi jednoduché zameniť si dve otázky: účel vedy a význam explaná-
cie. Ak ich zachováme oddelené, budeme vedieť, čo treba uviesť, ak teoretik
pokrývajúceho zákona odvetí: „Pripúšťam, že existuje bežný význam termínu
‚explanácia‘, viac-menej taký, ako ste to popísali, ale mňa zaujíma iba vedec-
ká explanácia a historická explanácia len do tej miery, do akej je vedecká.“
36
Za predpokladu, že výraz „vedecká“ sa nepovažuje za ekvivalent výrazu „ko-
rektná“, vhodnou reakciou je vyzvať kritika, aby ukázal, že technický, odvo-
dený význam termínu „explanácia“ sa v histórii v skutočnosti používa; a ak sa
nepoužíva, aby predložil dobrý dôvod, prečo by sa mal zaviesť. To, že sa na
takúto požiadavku pozabudlo, je dôsledkom príliš povrchného predpokladu
mnohých teoretikov pokrývajúceho zákona, že každodenné a historické expla-
nácie sú len menej presné verzie rovnakého typu, aký používajú vedci, spolu
s presvedčením, že vo vede sa vždy vysvetľuje podľa modelu pokrývajúce-
ho zákona. Ale len čo sa vynorí podozrenie, že teória pokrývajúceho zákona
formuluje nanajvýš kritérium na technický význam termínu, stratí sa veľká
časť presvedčivosti tých, ktorí požadujú zavedenie tohto modelu ako modelu
„vedeckého“.

preložil Eugen Zeleňák

 37
Historická explanácia: opätovné posúdenie
Popper-Hempelovej teórie1
Alan Donagan

Našťastie či nanešťastie, východiskovým bodom väčšiny nedávnych filo-

zofických skúmaní historickej explanácie je teória, ktorú jasne a zreteľne for-
mulovali profesori K. R. Popper a C. G. Hempel.2 Ich teória bola vehementne
napádaná, ale aj obhajovaná a samotný Hempel ju nakoniec upravil. Tieto
kontroverzie priniesli viac svetla, ale aj vzrušenia hlavne odvtedy, ako sa ob-
javila práca profesora W. H. Draya Laws and Explanation in History. Dnes
dokážeme tejto teórii dosť jasne porozumieť, aby sme ju mohli zhodnotiť.

§ 1. Popperova formulácia teórie

Popperova teória historickej explanácie je konkrétnou aplikáciou jeho
všeobecnej teórie kauzálneho vysvetlenia, ktorú formuloval nasledovne: „Po-
dať kauzálne vysvetlenie nejakej udalosti znamená dedukovať tvrdenie, ktoré
ju opisuje, z jedného alebo viacerých univerzálnych zákonov spolu s istými
singulárnymi tvrdeniami, počiatočnými podmienkami“ (Popper [20], 59).3
Aj keď sa niekedy predpokladalo, že Popper zamýšľal predložiť neja-
kú všeobecnú teóriu vysvetlenia, jeho vlastná formulácia ukazuje, že to tak
nebolo. Nespomenul žiadne iné vysvetlenia okrem tých, ktoré sú kauzálne,
a navyše sú o udalostiach. Nepredstieral, že rozoberá také veci, ako vysvetle-
nie symbolizmu Imperiálnych korunovačných klenotov pri korunovácii alebo
vysvetlenie toho, ako hráč dokázal chytiť bejzbalovú loptu dvadsať stôp nad
zemou (porov. Scriven [24], 453; Dray [8], 158), z ktorých ani jedno nie je
kauzálne vysvetlenie. Takisto nepredstieral, že sa venuje takým vysvetleniam,
ktoré nevysvetľujú udalosti, ako napríklad, prečo platia Keplerove zákony
planetárneho pohybu. Zaujímali ho výlučne kauzálne vysvetlenia udalostí:

Donagan, A.: „Historical Explanation: The Popper-Hempel Theory Reconsidered“,

History and Theory, roč. 4, 1964, č. 1, s. 3 – 26.
1
Uvedená esej vychádza z prvých šiestich častí príspevku predneseného v rámci sekcii L
American Association for the Advancement of Science, 30. decembra 1961 v Denveri,
Colorado.
2
Ohľadom pôvodu teórie je potrebné siahnuť po Popper [21], II, 364 a Hempel a Oppen-
heim [17], 324 poznámka. (Kompletné názvy odkazovaných prác sú uvedené na kon-
ci.)
3
Podľa českého prekladu J. Fialu; zdroj K. R. Popper, Logika vědeckého bádání (Praha,
1997), 42. Pozn. prekl.
38
teda vysvetlenia, ktoré odpovedajú na otázky v podobe, „Prečo sa udalosť
U udiala, namiesto toho, aby sa neudiala?“
Napriek tomu, že nám ide len o jeden druh vysvetlenia, bolo by unavu-
júce zakaždým hovoriť o „kauzálnych vysvetleniach udalostí“, preto všade
vo zvyšku článku, kde použijem slovo „vysvetlenie“, bude to znamenať „vy-
svetlenie toho, prečo sa udiala daná udalosť“; iba ak by som výslovne uviedol
niečo iné.
Aj keď Popper predstavil svoju teóriu ako analýzu toho, čo to zname-
ná „podať kauzálne vysvetlenie nejakej udalosti“, nie je dôležité, či tu ide
o adekvátnu definíciu. Hlavne z hľadiska historikov nie je dôležité, či takéto
vymedzenie vyčerpáva všetky črty vysvetlení, o ktoré im ide, ale či správne
predstavuje aspoň niektoré z nich. Dve črty určuje ako základné. Aby sme si
ich uviedli tak jasne, ako sa len dá, rozdelím podľa vzoru súčasnej filozofickej
praxe vysvetlenie na dve časti: na explanandum alebo tvrdenie o tom, čo má
byť vysvetlené; a na explanans alebo tvrdenie o tom, čo vysvetľuje. Použijúc
túto terminológiu, podľa Popperovej teórie je prvou kľúčovou črtou vysvet-
lenia nasledovné:
(1) explanandum musí byť dedukované z explanansu.
Nazvem to deduktívnou tézou. Druhou črtou je:
(2) okrem tvrdenia o počiatočných podmienkach, ktoré vedú k vysvetľo-
vanej udalosti, explanans musí obsahovať „jeden alebo viacero univerzálnych
zákonov“.
Nasledujúc Draya, nazvem to tézou „pokrývajúceho zákona“.
Keďže Popper používa technický termín „univerzálny zákon“, musíme
si ho objasniť. Popper ho formálne nedefinoval, ale uviedol dve podmienky,
ktoré musia všetky údajné univerzálne zákony splniť. Po prvé, musia byť
„striktne univerzálne“; t. j. musí ísť o tvrdenia, ktoré by mali byť pravdivé
na hocijakom mieste a v hocijakom čase a „v ktorých sa vyskytujú výlučne
všeobecné mená, ale žiadne mená indivíduové“ (Popper [20], 68 – 70).4 Indi-
víduové mená sú vlastné mená alebo obdobné znaky, ako napríklad ukazova-
cie zámená použité spolu s ostenzívnymi gestami. Všetky odkazy za pomoci
časopriestorových súradníc využívajú v konečnom dôsledku vlastné mená
alebo obdobné znaky (Popper [20], 64 – 65). Po druhé, univerzálne zákony
musia byť empiricky falzifikovateľné (Popper [20], 69, 429). Takže „analy-
tická“, t. j. logicky nevyhnutná pravda nemôže byť univerzálnym zákonom.
Každá z týchto podmienok je nevyhnutná: to, či sú postačujúce, nás nemusí
zaujímať.

4
K. R. Popper, Logika vědeckého bádání, 52. Pozn. prekl.
 39
Popper odlíšil „historické vedy“ od takzvaných „generalizujúcich vied“,
ktoré rozdelil na teoretické vedy, ako fyzika, ktorých cieľom je stanoviť uni-
verzálne zákony, a na aplikované vedy, ako strojníctvo, ktorých cieľom je
predpoveď a kontrola. Zámerom historických vied nie je ani navodzovanie že-
laných budúcich udalostí, ani objavovanie zákonov. V skutočnosti využívajú
zákony dodané teoretickými vedami, ale nie takým spôsobom ako aplikované
vedy. Avšak ohľadom predmetu výskumu neexistuje medzi generalizujúcimi
a historickými vedami žiaden rozdiel. Existujú historické vedy o fyzickej prí-
rode, napr. geologická história; a teoretické vedy o individuálnom a spoločen-
skom konaní ľudí, napr. psychológia a sociológia (Popper [21], II, 265).
Pokiaľ Popper používa termín „historické vedy“ zrozumiteľne a kon-
zistentne, môže to robiť, ako sa mu páči. Napriek tomu, že spory ohľadom
terminológie sú zbytočné, nebude zbytočné poukázať na to, že Popperovo
používanie termínu „historické vedy“ môže zahmliť dôležitý problém. Veľ-
ké množstvo, pravdepodobne veľká väčšina aktívnych historikov a filozofov
zaujímajúcich sa o historiografiu, takým či onakým spôsobom zreteľne roz-
lišuje medzi históriou človeka a výskumom minulých prírodných udalostí
(Collingwood [5], 215 – 216). Všetky práce, ktoré sa bežne považujú za „his-
torické“, sú o ľudských záležitostiach. Prírodným procesom sa venujú len
do takej miery, do akej tieto procesy ovplyvňujú ľudské reakcie a do akej sú
ovplyvnené týmito reakciami. Preto sa budeme venovať Popperovej teórii
len s ohľadom na štúdium minulých ľudských záležitostí. Nateraz by však
nebolo správne predpokladať, že vedy, ktoré študujú ľudské záležitosti, sa
principiálne líšia od tých, ktoré študujú prírodné procesy, ani to, že sa od
nich nelíšia. Odpoveď na tento problém nemožno vopred predpokladať, tento
problém treba najskôr riešiť.

§ 2. Hempelova prvá formulácia teórie

Hempelov prvý a dnes už klasický pokus predložiť teóriu historického
vysvetlenia veľmi pripomína Popperov. Podľa Hempelovej teórie explanans
musí pozostávať z „množiny tvrdení, ktoré tvrdia výskyt istých udalostí P1,
P2, …, Pn v istých časoch a na istých miestach“ a „množiny univerzálnych hy-
potéz“; všetky tvrdenia v explananse musia byť „dostatočne dobre potvrde-
né“; a nakoniec, explanandum musí byť logicky dedukovateľné z explanansu
(Hempel [12], 345).5

5
Preklad M. Zouhara; zdroj C. G. Hempel, „Funkcia všeobecných zákonov v histórii“
in F. Mihina, T. Sedová, M. Zouhar, Logický pozitivizmus: Malá antológia filozofie 20.
storočia zväzok III (Bratislava, 2006), 414. Pozn. prekl.
40
Niektoré malé rozdiely medzi touto a Popperovou formuláciou si zaslú-
žia pozornosť. Po prvé, Hempel mierne upravil deduktívnu tézu. Namiesto
požiadavky, aby bolo explanandum dedukované z explanansu, požaduje len
to, aby takáto dedukcia bola možná. Otvorene tu artikuluje to, čo Popper po-
važoval za samozrejmé, a síce, že historické vysvetlenia nemusia byť podané
v deduktívnej forme. Stačí, aby bol explanans predstavený takým spôsobom,
aby sme dokázali zistiť, že explanandum z neho môže byť dedukované. Po
druhé, Hempel doplnil podmienky, ktoré, ako to vyžadoval Popper, má spĺňať
kandidát na zákon. Zákon musí byť nielen striktne univerzálny, t. j. nielenže
musí špecifikovať druh udalostí, ktorých sa dotýka, no pritom ich nepomeno-
váva, ale musí navyše platiť „vždy“. V porovnaní s Popperovou požiadavkou,
aby „bol pravdivý na hocijakom mieste a čase“, ide o silnejšiu požiadavku,
pretože sa tým vylučujú štatistické zákony, čo Popperova formulácia nerobi-
la. V skratke: Hempelova formulácia deduktívnej tézy je trochu slabšia ako
Popperova; téza pokrývajúceho zákona je trochu silnejšia.
Avšak už v roku 1942 Hempel pripustil takú formu historického vysvet-
lenia, ktorá nebola v súlade s jeho všeobecnou teóriou. „Zdá sa, že mnoho
explanácií v histórii“, napísal, „pripúšťa analýzu tohto druhu: keby sa úplne
a explicitne sformulovali, tvrdili by také určité počiatočné podmienky a ur-
čité pravdepodobnostné hypotézy, že vzhľadom na dané pravdepodobnostné
hypotézy je výskyt udalosti, ktorá sa má vysvetliť, vysoko pravdepodobný za
daných počiatočných podmienok“ (Hempel [12], 350 – 351).6 Takéto údajné
vysvetlenia by nespĺňali deduktívnu tézu, pretože explanandum by nebolo
dedukovateľné z explanansu. Rovnako by nespĺňali Hempelovo znenie tézy
pokrývajúceho zákona, pretože pravdepodobnostné hypotézy nemajú formu
„Kedykoľvek P, tak U“, t. j. neplatia „vždy“ (Hempel [12], 345).

§ 3. Hempelova úprava Popper-Hempelovej teórie

Prečo Hempel pripustil také výnimky voči jeho všeobecnej teórii? Uvie-
dol iba jediný dôvod: história, tak ako aj prírodné vedy obsahujú mnoho
takýchto vysvetlení. „Napríklad, ak Tommy dostane osýpky dva týždne po
svojom bratovi a ak nebol v spoločnosti iných ľudí, ktorí mali osýpky, prij-
meme explanáciu, že chorobu chytil od svojho brata“ (Hempel [12], 350).7
Takéto príklady viedli Hempela k tomu, aby podstatne upravil svoju pôvod-
nú teóriu. Už nezastáva názor, že každé vysvetlenie napĺňa tak deduktívnu
tézu, ako aj tézu pokrývajúceho zákona, ale delí vysvetlenia na dve skupiny:

6
C. G. Hempel, „Funkcia všeobecných zákonov v histórii“, 419. Pozn. prekl.
7
C. G. Hempel, „Funkcia všeobecných zákonov v histórii“, 419. Pozn. prekl.
 41
„deduktívno-nomologické“, ktoré napĺňajú obe požiadavky; a „induktívno-
pravdepodobnostné“, ktoré nespĺňajú deduktívnu tézu, ale napĺňajú oslabenú
tézu pokrývajúceho zákona (Hempel [13], [15], passim). Zastáva však názor,
že každé vedecké vysvetlenie patrí do jednej z uvedených skupín (Hempel,
[15], 113 – 116).
Pri rozbore induktívno-pravdepodobnostného vysvetlenia Hempel pred-
kladá nasledovný „model“. Možno ho použiť na ľubovoľný príklad, nech už
akokoľvek zložitý.
Za predpokladu, že sa udiala Ai, t. j. nejaká udalosť druhu A, a že štatistic-
ká pravdepodobnosť udalosti druhu B, za predpokladu Ai, sa rovná 1 - ε (pri-
čom ε je nízke), získava tvrdenie, že sa udeje nejaká udalosť druhu B, vysokú
induktívnu pravdepodobnosť. (Hempel [15], 110).
Vzhľadom na naše potreby nie je nutné ďalej analyzovať tento model ok-
rem podotknutia, že induktívna pravdepodobnosť, ktorá je spomenutá v záve-
re modelu, sa líši od štatistickej, spomenutej v premisách.
Hempel poskytol takýto názorný príklad. Predpokladajme, že v nejakej
urne je 1 000 guľôčok: jedna je čierna a všetky ostatné sú biele. Ak máte
z guľôčok, ktoré boli dôkladne premiešané, so zaviazanými očami vytiahnuť
jednu z nich, tak štatistická pravdepodobnosť, že bude biela, je 0,999. Pod-
ľa Hempelovho modelu by bolo legitímne induktívne odvodiť, že guľôčka,
ktorú ste potiahli, je biela. Predpokladajme, že naozaj bola biela. Popreli by
ste, že opis podmienok, za ktorých ste ťahali, spolu s tvrdením o štatistickej
pravdepodobnosti potiahnutia bielej guľôčky, vysvetľujú to, že potiahnutá
guľôčka bola biela?
Vaša prípadná intuitívna odpoveď na uvedenú otázku by bola presved-
čivá, ale nie rozhodujúca. Hempel preto intuíciu podporil príkladom z vedy.
Veda, ako tvrdí, je plná príkladov, na ktoré možno použiť jeho induktívno-
štatistický model. „[T]akéto pravdepodobnostné podania zohrávajú zásadnú
úlohu v takých oblastiach ako štatistická mechanika, kvantová teória a gene-
tická teória. Takúto podobu majú napríklad vysvetlenia istých pravidelností,
ktoré platia na makroúrovni, prostredníctvom predpokladov o štatistických
pravidelnostiach na úrovni mikrojavov, ktoré stoja v ich pozadí…“ (Hempel
[15], 111).

§ 4. Obrana deduktívnej tézy

Pri predstavení svojej pôvodnej teórie neponúkli ani Popper, ani Hempel
dôkaz deduktívnej tézy. Dôvody v prospech tézy sú také prosté, že im možno
pripadali samozrejmé. Ak je vašou úlohou vysvetliť, prečo sa daná udalosť
U udiala, namiesto toho, aby sa neudiala, tak váš explanans musí vylúčiť
42
možnosť, že U sa neudiala; ale ak vaše vysvetlenie nie je deduktívne, t. j.
ak jeho explanans logicky nezahŕňa jeho explanandum, tak nedokáže takú-
to možnosť vylúčiť, a preto nevysvetlí, prečo sa U udiala. Ako to uviedla
profesorka Brodbecková: „Buď je vysvetlenie deduktívne, alebo v opačnom
prípade nedokáže zdôvodniť vysvetľované“ (Brodbecková [3], 239).
Daný argument je očividne správny, ale sú jeho premisy pravdivé? Iba
jedna z nich je spochybniteľná, konkrétne tá, podľa ktorej, ak je vašou úlohou
vysvetliť, prečo sa daná udalosť U udiala, tak váš explanans musí vylúčiť
možnosť, že U sa neudiala; a ako sa dalo očakávať, Hempel túto podmienku
odmietol ako „príliš reštriktívnu“ (Hempel [15], 111). Hoci nám sám nepo-
vedal, ako by čokoľvek menej reštriktívne mohlo vôbec vysvetliť, prečo sa
U udiala, namiesto toho, aby sa neudiala, zástancovia deduktívnej tézy si ju
nemôžu udržať, pokým neodmietnu Hempelove príklady.
Najskôr zvážme jeho názorný príklad. Je to tak, že keď potiahneš guľôčku
z urny, potom dve skutočnosti: (1) že urna obsahuje 1 000 dobre premieša-
ných guľôčok, pričom jedna je čierna a všetky ostatné sú biele; a (2) že štatis-
tická pravdepodobnosť toho, že za predpokladu (1) potiahnete bielu guľôčku,
je 0,999; spolu vysvetľujú fakt, že potiahnutá guľôčka je biela? Je to tak, že
keď si kúpite žreb, ktorého pravdepodobnosť výhry je jedna ku stotisíc, tak
táto skutočnosť vysvetľuje, prečo ste prehrali? Ak je to tak, nebola iracionál-
na už samotná kúpa žrebu? A čo máme povedať, ak napriek tomu potiahnete
čiernu guľu alebo vyhrávajúci žreb?
V takýchto prípadoch treba samozrejme vyhlásiť, že tu niet vysvetlenia
pre individuálny výsledok. Do omylu, že takéto vysvetlenie existuje, budete
uvedení iba vtedy, keď si zameníte to, čo bolo rozumné očakávať za to, čo
bolo vysvetlené. Rozumné očakávania a vysvetlenia sa zásadným spôsobom
odlišujú. Je rozumnejšie očakávať, že pri prvom hode mincou padne hlava
než, že pri stávke na jedno číslo vyhráte ruletu; ale dôvody, pre ktoré je to
rozumnejšie, nedokážu vysvetliť, prečo ste uspeli pri hode mincou a prehrali
ruletu. Koniec koncov, mohlo by sa stať, že by ste vyhrali ruletu a padol by
rub. Čo sa týka vysvetlenia, náhodné situácie, kde sú šance rovnaké, sa nelíšia
od tých, kde je šanca päťdesiat k jednej alebo tisíc k jednej. Náhodu nemôžete
vysvetliť.
Pozrime sa teraz na Hempelove príklady z oblasti vedy. Domnievam sa,
že podstatné postrehy tu uviedli profesori Bergmann, Brodbecková a Nagel.
Po prvé, je možné, že existujú vysvetlenia, ktoré spĺňajú deduktívnu tézu
a zároveň sa opierajú o štatistické zákony. V takom prípade však nevys-
vetlia jednotlivé udalosti spadajúce pod dané štatistické zákony, ale „hro-
madné udalosti“ (mass-events). Predpokladajme, že vieme, hoci to nie je
 43
pravda, že šesť percent všetkých fajčiarov cigariet bude mať rakovinu pľúc
a že 100 000 000 Američanov fajčí cigarety. Z toho môžeme odvodiť, že
6 000 000 amerických fajčiarov cigariet bude mať rakovinu pľúc; a môžeme
teda zodpovedne vyhlásiť, že „hromadná udalosť“, že 6 000 000 súčasných
amerických fajčiarov cigariet má rakovinu, je vysvetlená za pomoci štatis-
tického zákona a skutočnosti, že 100 000 000 Američanov fajčí cigarety.
Ako však namieta Brodbecková: „[G]eneralizácia o rakovine pľúc nehovorí
nič o žiadnom konkrétnom fajčiarovi cigariet… [R]ovnako je nemožné vy-
svetliť nejakú individuálnu udalosť odvolaním sa na takýto zákon“ (Brod-
becková [3], 248).
Vysvetlenie striktných pravidelností na makroúrovni pomocou štatistic-
kých pravidelností na mikroúrovni predstavuje zložitejší problém, ktorého
technické dosahy nedokážem kompetentne preskúmať. V tejto súvislosti sa
zdajú byť dôležité dva typy príkladov. Povedzme, že máme vysvetliť mak-
roudalosť druhu B, a že to máme urobiť za pomoci počiatočných mikropod-
mienok druhu A1. V rámci príkladov prvého typu možno makroudalosti typu
B interpretovať ako mikrohromadné udalosti druhu B1 a existuje štatistický
zákon, ktorý logicky zahŕňa to, že za predpokladu mikropodmienok druhu
A1 dôjde k mikrohromadnej udalosti druhu B1. Takéto vysvetlenia eviden-
tne spĺňajú deduktívnu tézu (porov. Bergmann [2], 123 – 124; Nagel [19],
312 – 315).
Príklady druhého typu sú zložitejšie. Predpokladajme, že štatistické záko-
ny, ktorými disponujete, zahŕňajú iba to, že je nesmierne nepravdepodobné, že
za predpokladu mikropodmienok druhu A1 sa mikrohromadná udalosť druhu
B1 neudeje. Takýto prípad mal zrejme na mysli Eddington, keď prehlásil, že
ak sa opriete o stôl, pravdepodobnosť, že váš lakeť cezeň prejde, je „taká ne-
smierne malá, že ju možno v každodennom živote zanedbať“. Za predpokladu
takých mikropodmienok, aké nastávajú, keď sa opierate o stôl, je nesmierne
nepravdepodobné, ale nie deduktívne vylúčené, že dôjde k nejakej mikrohro-
madnej udalosti, ktorú možno interpretovať ako makroudalosť vášho lakťa
prechádzajúceho cez stôl. Nemyslím si, že tento fakt narúša deduktívnu tézu.
Prečo by sme nemohli povedať, že údajné „induktívno-pravdepodobnostné“
vysvetlenia sa približujú skutočným vysvetleniam do takej miery, do akej sa
štatistická pravdepodobnosť mikrohromadných udalostí, ktorých výskyt musí
skutočné vysvetlenie vylúčiť, približuje nule? Stávkarove šance, od ktorých
závisí väčšina takýchto údajných vysvetlení, sa nepribližujú nule tak výrazne,
ako je to pri šanci vyhrať lotériu: a v mikrofyzike by takéto šance boli bez-
cenné. Keď sa však šance v neprospech neobvyklého výsledku podobajú tým
v mikrofyzike, možnosť takéhoto výsledku môže byť, ako hovorí Eddington,
44
„zanedbaná“. Ale preukázanie toho, že nejakú možnosť možno zanedbať,
nevysvetľuje, prečo k nej nedošlo: skôr sa tým preukazuje, že potreba jej
vysvetlenia je zanedbateľná.
Ďalšie príklady, ktoré možno uviesť, sú menej zložité. Hempelov pôvod-
ný príklad – hovorí o chlapcovi, ktorý dostal osýpky dva týždne po svojom
bratovi a pritom nebol v spoločnosti nikoho iného s osýpkami, a o ktorom
„prijmeme explanáciu, že chorobu chytil od svojho brata“ – očividne nie je
„kauzálny“ v Popperovom a Hempelovom zmysle. Vysvetlenie toho, akým
spôsobom došlo k tomu, že niekto ochorel (bol vystavený infekcii alebo bol
oslabený, alebo podobne) samo o sebe nie je kauzálnym vysvetlením toho,
prečo ochorel. Pripomína skôr niektorú z Drayových „ako je to možné“ (how
possibly) vysvetlení.8 Všetky takéto zdanlivé protipríklady možno odhaliť
nasledovným testom: Je ich cieľom byť vysvetlením toho, prečo sa vysvetľo-
vaná udalosť udiala, namiesto toho, aby sa neudiala? Deduktívna téza by sa
mala použiť len na príklady, ktoré prejdú týmto testom. Predložiť ako námiet-
ky príklady, ktoré ním neprejdú, je prípadom ignoratio elenchi.9
Z uvedených dôvodov Hempelov induktívno-štatistický model neprináša
nič relevantné ohľadom kauzálnych vysvetlení individuálnych udalostí. Ok-
rem toho, že je sám o sebe zaujímavý, môže sa použiť pri rozbore racionál-
nych očakávaní a pri istých druhoch nekauzálnych vysvetlení. Avšak čo sa
týka kauzálneho vysvetlenia, Hempelove pôvodné idey boli lepšie ako tie ne-
skoršie. Deduktívna téza pôvodnej Popper-Hempelovej teórie nie je otrasená
pre to, čo Hempel uviedol v jej neprospech.
Ešte jedna záverečná námietka si zaslúži pozornosť. Profesor Scriven
tvrdí: keďže „vysvetlenia sú praktickou, na kontexte závislou záležitosťou“,
daný explanans môže v nejakom kontexte kompletne vysvetliť, prečo sa neja-
ká udalosť udiala, aj keď sám o sebe logicky nezahŕňa to, že sa daná udalosť
udiala (Scriven [25], 450). Scriven tu má očividne pravdu; a keby deduktív-
na téza vyžadovala, aby sa vysvetlenia explicitne prezentovali v deduktívnej
forme, lebo inak sú nekompletné, Scriven by predstavil platnú námietku. Ale
ani Popper, ani Hempel nevyžadujú, aby bolo vo vysvetlení všetko expli-
citne uvedené (Popper [21], II, 264 – 265; Hempel [12], 348). Tvrdia len
to, že detailná analýza vysvetlenia sa musí venovať tomu, čo je implicitné,
ako aj tomu, čo je explicitné. Takže do explanansu zahŕňajú nielen to, čo je

8
Na toto upozornil Dray v jednom z dvoch príspevkov prezentovaných na Indiana Uni-
versity (25. a 26. apríla 1963). Pozri Dray [8].
9
Argumentačná chyba, pri ktorej sa dokazuje v skutočnosti iný záver, ako je zamýšľané.
Pozn. prekl.
 45
explicitné v bežnom, na kontexte závislom vysvetlení, ale aj to, čo Scriven
nazýva jeho „úlohu-zdôvodňujúce opodstatnenie“ (Scriven [25], 448), ktoré
obyčajne nie je explicitné. Táto nezhoda je však len verbálna. Deduktívnu
tézu možno preformulovať za pomoci Scrivenovej terminológie bez toho, aby
sa pozmenila. V takom prípade by znela: Je potrebné ukázať, že explanandum
je dedukovateľné z explicitného explanansu spolu s opisom kontextu, ktorý
ho zdôvodňuje.

§ 5. Logické vzťahy medzi deduktívnou tézou a tézou pokrývajúceho

zákona
Podľa pôvodnej Popper-Hempelovej teórie je explanandom historického
vysvetlenia tvrdenie, že sa udiala nejaká udalosť. Takéto tvrdenie bude u Pop-
pera „singulárnym tvrdením“, teda tvrdením, v ktorom sa nevyhnutne vysky-
tujú vlastné mená alebo obdobné znaky, špecifikujúce, o čom sa tu pojednáva
(Popper [20], 64). Singulárne tvrdenie je navyše aj súčasťou explanansu, kon-
krétne tvorí tú časť, kde sa uvádzajú počiatočné podmienky. Okrem prípadov,
keď je väzba nevyhnutná a závisí od významu ich predikátov (ako je to medzi
John je brat a John je muž), jedno singulárne tvrdenie nemôže logicky za-
hŕňať ďalšie, iba ak za pomoci nejakého tretieho tvrdenia. Deduktívna téza
však vyžaduje, aby explanans logicky zahŕňal explanandum. K tomuto môže
dôjsť iba v prípade, ak sa k singulárnemu tvrdeniu o počiatočných podmien-
kach doplní nejaké ďalšie tvrdenie. Musí byť týmto ďalším tvrdením univer-
zálny zákon, ako to vyžaduje téza pokrývajúceho zákona?
Pred niekoľkými rokmi som, istotne nezáživne, argumentoval, že nemu-
sí: je totiž logicky možné prijať deduktívnu tézu a zároveň odmietnuť tézu
pokrývajúceho zákona (Donagan [6], 433 – 439). Odvtedy sa mi Bartley vy-
smieval, že tvrdím to, čo je očividné a irelevantné (Bartley [1], 24 – 25).
Išlo o nepatrnú útechu, keď ďalšia autorka použila moje odmietnutie tézy
pokrývajúceho zákona ako doklad toho, že odmietam „deduktívny model“
vysvetlenia (Brodbecková [3], 262).
Z hľadiska logiky je nepochybné, že na prepojenie tvrdenia o počiatoč-
ných podmienkach s tvrdením o vysvetľovanej udalosti nie je potrebný žiaden
univerzálny zákon. Napríklad si vystačíme s hocijakým tvrdením, ktoré, ako
súčasť konjunkcie, obsahuje tvrdenie o vysvetľovanej udalosti. Avšak takéto
príklady sú neplodné. Otázka totiž znie: Čo sa musí pridať k tvrdeniu o počia-
točných podmienkach, aby sa dosiahol výsledok, ktorý bude zahŕňať expla-
nandum, a pritom si naozaj zaslúži označenie explanans? Priaznivci tézy po-
krývajúceho zákona mnohokrát tvrdia, že riešením je len pokrývajúci zákon.
46
Lenže aj toto možno spochybniť. Predpokladajme, že udalosťou, ktorú
treba vysvetliť, je to, že John upadol do kómy, a že niekto navrhne vysvet-
liť to tým, že John nedávno zjedol štvrtinu libry cukru. Čo sa musí pridať
k tomuto tvrdeniu o počiatočných podmienkach, aby zahŕňalo explanandum
a zároveň si naozaj zaslúžilo označenie explanans?
Jednoduchá odpoveď by bola: stačí doplniť iba singulárne kondicionálne
tvrdenie (singular hypothetical statement) Ak John zje štvrtinu libry cukru
alebo viac, tak onedlho na to upadne do kómy. Dokonca aj predtým, ako sa
odhalila podstata a symptómy cukrovky, mohli existovať jednotlivci, ktorí
prežili takéto kómy, a o ktorých sa vedelo, že o nich platia uvedené indi-
viduálne kondicionálne tvrdenia. Predpokladajme, že John je takýmto jed-
notlivcom. V tom prípade by každý, kto vysvetlil Johnovu kómu uvedením,
že nedávno zjedol štvrtinu libry cukru, mohol svoje vysvetlenie upraviť do
nasledovnej podoby, ktorá je v súlade s deduktívnou tézou:
John zjedol pred nejakým časom štvrtinu libry cukru (počiatočná pod-
mienka),
Ak John zje štvrtinu libry cukru alebo viac, tak onedlho na to upadne do
kómy,
Takže, John upadol do kómy (explanandum).
Toto nepochybne nespĺňa tézu pokrývajúceho zákona v podobe, v akej ju
pôvodne stanovili Popper a Hempel (pozri vyššie §§ 1 – 2), pretože indivi-
duálne kondicionálne tvrdenie, ktoré prepája počiatočné podmienky s expla-
nandom, nie je „univerzálnym zákonom“ (Popper) ani „univerzálnou hypoté-
zou“ (Hempel). Preto sú podľa Popper-Hempelovej teórie takéto vysvetlenia
nepravé.
Samozvaní obhajcovia deduktívnej tézy a tézy pokrývajúceho zákona,
ktorí sa netešia z takéhoto záveru, nedávno navrhli oslabiť tézu pokrývajú-
ceho zákona a to tak, že sa opustí Popperova a Hempelova požiadavka, aby
boli pokrývajúce zákony striktne univerzálne. Vynára sa otázka, prečo by
priaznivci Popper-Hempelovej teórie mali pohrdnúť takýmto ústupkom? Veď
sa od nich nežiada viac, ako uznať, že aj tvrdenia obsahujúce vlastné mená
alebo obdobné výrazy, môžu byť zákonmi. A nie je to prijateľná požiadavka?
Nebol Keplerov zákon o eliptických dráhach pôvodne navrhnutý pre planétu
Mars; a dokonca i dnes, netýkajú sa Keplerove zákony len planét slnečnej
sústavy? Neodkazujú Galileove zákony pozemského pohybu implicitne na
Zem, teda na pomenovaný individuálny objekt (Bartley [1], 27; Brodbecková
[3], 264)? Prečo váhať nad úpravou, ktorú si vyžaduje bežné použitie a ktorá
by priniesla výhody?
 47
§ 6. Dôvody pre striktnú tézu pokrývajúceho zákona v prírodných
vedách
Timeo Danaos et dona ferentes.
Striktná téza pokrývajúceho zákona je jadrom Popper-Hempelovej te-
órie; ak sa jej vzdáme, samotná teória nemôže prežiť. Napriek tomu Popper
a Hempel ponúkli v jej prospech skoro tak málo argumentov ako v prospech
deduktívnej tézy. Hempel v skutočnosti vyhlásil, že „[t]vrdenie o kauzálnom
spojení medzi istými udalosťami sa… dá vedecky zdôvodniť iba odvolaním
sa na empirické zákony [t. j. striktne univerzálne tvrdenia]“ (Hempel [12],
347 poznámka).10 Vedecké zdôvodnenie spočíva podľa Hempela v dedukova-
ní takých dôsledkov z vysvetľujúcej hypotézy, ktoré sú odlišné od dôsledkov
zahrnutých v samotnom vysvetlení, a v zistení, že sú verifikované. Popperova
analýza tohto procesu je obdivuhodná; a hoci sám Popper vyhlásil, že Hempel
by s ním nesúhlasil (Popper [20], 374 poznámka), ich rozpor, ak vôbec exis-
tuje, sa netýka nášho problému. Popper upozornil, že vysvetľujúca hypotéza
nie je „konfirmovaná“ vďaka zozbieraniu priaznivých prípadov, ale „korobo-
rovaná“ vďaka systematickému vyhľadávaniu nepriaznivých prípadov, ktoré
je však neúspešné. Vedec by o nejakej teórii nemal prehlásiť, že je dostatočne
koroborovaná, pokiaľ nepreskúmal každý typ dôsledku, o ktorom možno op-
rávnene predpokladať, že by teóriu mohol falzifikovať, a pokiaľ nezistil, že
ani jeden ju nefalzifikuje (Popper [20], 108 – 111, porov. 81 – 84).
Je však vylúčené, aby mohla byť navrhnutá vysvetľujúca hypotéza Keby
John zjedol štvrtinu libry cukru alebo viac, tak onedlho na to by upadol do
kómy vedecky zdôvodnená? Nevidím dôvod, prečo by nemohla byť. Za pred-
pokladu, že dokážete Johna prebrať z kómy, hypotézu môžete koroborovať
tak, že mu budete opakovane podávať štvrtinu libry cukru a zároveň bude-
te systematicky meniť všetky ostatné podmienky, pre ktoré mohlo dôjsť ku
kóme.
Takže Hempel preháňal, keď naznačil, že hypotézy, ktoré nie sú univer-
zálne, nemožno zdôvodniť. Keby mal pravdu, Kepler by nemohol zdôvodniť
svoju hypotézu, že obežná dráha Marsu má tvar elipsy! Napriek tomu, jeho
preháňanie neanuluje prenikavý postreh, ktorý sa nachádza v jeho pozadí.
Týmto postrehom je, že žiaden prírodovedec by nemohol byť spokojný
s kauzálnym vysvetlením, ktoré by záviselo od dostatočne koroborovanej hy-
potézy, hovoriacej iba o Johnovom jedení cukru alebo o obežnej dráhe Marsu.
Ak John upadá do kómy onedlho po konzumácii istého množstva cukru, prečo
rovnako nedopadnú aj Tom, Dick a Harry? Ak Tom, Dick a Harry neupadajú

10
C. G. Hempel, „Funkcia všeobecných zákonov v histórii“, 415, p. 1. Pozn. prekl.
48
do kómy, tak Johnova kóma nebola spôsobená jedením cukru per se, ale jede-
ním cukru za istých, zatiaľ nešpecifikovaných podmienok. Dokonca aj potom,
ako by sa objavilo viacero jednotlivcov, ktorí upadajú do kómy onedlho po
konzumácii istého množstva cukru, by bolo nesprávne tvrdiť, že kómu kon-
krétneho jednotlivca možno vysvetliť skutočnosťou, že zjedol dané množstvo
cukru a že patril do danej skupiny; pretože to, či patrí do danej skupiny, alebo
nie, by bolo určené výhradne na základe toho, že upadá do kómy onedlho po
zjedení určitého množstva cukru.
Singulárne kondicionálne tvrdenie Ak John zje štvrtinu libry cukru alebo
viac, tak onedlho na to upadne do kómy možno porovnať s iným tvrdením
Ak si John vezme veľkú dávku arzeniku, tak onedlho na to bude mať pálivé
bolesti v hrdle. Druhé tvrdenie platí o všetkých ľuďoch, pokiaľ u nich nejde
o mitridatizmus. Ide tu len o konkrétny prípad univerzálneho kondicionálne-
ho tvrdenia Ak x je človekom za normálnych podmienok a x si vezme veľkú
dávku arzeniku, tak onedlho na to bude mať x pálivé bolesti v hrdle. Príro-
dovedci budú považovať singulárne kondicionálne tvrdenie za vysvetľujúce
jedine vtedy, ak sa uvedie ako konkrétny prípad univerzálneho kondicionál-
neho tvrdenia. Vedci z oblasti medicíny by vyhlásili, že uspeli pri vysvetlení
toho, prečo daní jednotlivci za určitých okolností upadajú do kómy, jedine
vtedy, ak by pokročili od číreho objavenia jednotlivcov upadajúcich do kómy
po konzumácii cukru ku špecifikovaniu podmienok, pre ktoré sa to deje (t. j.
ochorenie na cukrovku – nesprávne fungovanie pankreasu).
Všetky prijímané vedecké zákony, ktorých bežné formulácie obsahujú
indivíduové mená, napr. zákony planetárneho a pozemského pohybu, sa po-
dobajú skôr na Keby si John vzal veľkú dávku arzeniku, tak onedlho na to by
mal pálivé bolesti v hrdle, ako na Keby John zjedol štvrtinu libry cukru alebo
viac, tak by upadol do kómy. Ide tu teda o konkrétne prípady zákonov, ktoré sa
netýkajú len spomenutých jednotlivcov, ale všetkých tých jednotlivcov rov-
nakého druhu, ktorí boli spomenutí. Samotný pojem zákona o planetárnom
pohybe, ktorý sa týka iba planét našej slnečnej sústavy, ale nie planét iných
slnečných sústav, je nezrozumiteľný. Keby boli obežné dráhy našej slnečnej
sústavy osobité, tak Keplerove zákony, ktoré ich opisujú, by neboli zákony
o planetárnom pohybe, ale generalizácie o pohybe planét, ktoré sa podobne
ako planéty našej slnečnej sústavy vyznačujú doteraz bližšie neurčenou oso-
bitosťou. Pripomínali by generalizácie na spôsob tabuliek prílivov a odlivov,
hovoriacich o jednotlivých oblastiach zemského povrchu. Takéto generalizá-
cie nie sú zákonmi, ale hovoria len o lokálnych regularitách, ktoré sa vysvet-
ľujú subsumovaním pod zákony.
 49
Domnelé psychologické zákony o jedinom pomenovanom jednotlivcovi
alebo domnelé sociologické zákony o jedinej pomenovanej spoločnosti ne-
môžu byť skutočnými zákonmi o nič viac, ako planetárne „zákony“ o jedi-
nom pomenovanom slnečnom systéme.
Takže skutočnou námietkou voči tomu, aby sa generalizácie týkajúce sa
iba pomenovaných jednotlivcov uznali za pokrývajúce zákony, nie je to, že
takéto generalizácie nemožno vedecky zdôvodniť. V skutočnosti to je mož-
né. Pravá námietka spočíva v tom, že vedci vyžadujú, aby vysvetlenie vyka-
zovalo také prepojenie medzi počiatočnými podmienkami a vysvetľovanou
udalosťou, aké generalizácie týkajúce sa iba pomenovaných jednotlivcov
nedokážu vykázať. Prepojenie medzi Johnovým zobratím arzeniku a jeho bo-
lesťou v hrdle je dané tým, že John je človekom; prepojenie medzi tým, že
niečo je Marsom, a tým, že to obieha po eliptickej dráhe, je dané tým, že Mars
je planéta. Keďže takéto prepojenia sú vyjadriteľné iba pomocou striktne uni-
verzálnych tvrdení, Popper-Hempelova teória nemôže uznať za kandidáta na
pokrývajúci zákon tvrdenie, ktoré nie je striktne univerzálne.
Mohlo by sa namietať, že môj argument bol čisto verbálny: pompézne
som odoprel nazvať „vysvetlením“ každý pokus prepojiť udalosť s nejaký-
mi počiatočnými podmienkami za pomoci generalizácie, ktorá nie je striktne
univerzálna. Avšak je to v rozpore so správnym použitím, keď sa vyhlási, že
Johnova kóma bola vysvetlená odkázaním na skutočnosť, že zjedol cukor,
a to aj napriek tomu, že som uviedol, že len John, na rozdiel od iných, pravi-
delne po konzumácii istého množstva cukru upadá do kómy? Na tomto mieste
sa priznávam, že podľa mňa na správnej zvyklosti, či už vedcov, alebo bež-
ných ľudí, ani trochu nezáleží. Označenie „kauzálne vysvetlenie“ sa tu totiž
navrhuje pre dva rôzne druhy vecí. Nezáleží na tom, čo poviete: či prehlásite,
že údajná veda, ktorá nedokáže poskytnúť vysvetlenia obsahujúce striktne
univerzálne zákony, nemôže nič vysvetliť; alebo, či uvediete iba toľko, že vy-
svetlenia, ktoré poskytuje, majú zásadne podradnejšiu úroveň. Pointa Popper-
Hempelovej teórie spočíva v tom, že existuje rozdiel medzi dvomi údajnými
druhmi vysvetlenia, a že tento rozdiel je dôležitý.

§ 7. Historické vysvetlenia nespĺňajú tézu pokrývajúceho zákona

Najpozoruhodnejším faktom týkajúcim sa Popper-Hempelovej teórie je
to, že nemnohé z nespočetného množstva historických vysvetlení, nachádza-
júcich sa v prácach historikov, sa čo i len zdajú byť v súlade s touto teóriou.
Dôvodom daného stavu je skutočnosť, že nemnohé z týchto vysvetlení sú
predložené v takej podobe, aby sa zakladali na explicitných či implicitných
pokrývajúcich zákonoch. Ukážem, že aj pri týchto vysvetleniach sú domnelé
50
pokrývajúce zákony v skutočnosti buď nepravé, alebo nepravdivé. V skratke,
za predpokladu, že platí téza pokrývajúceho zákona, tak žiaden historik dote-
raz nepredložil skutočné historické vysvetlenie.
Do veľkej miery o tom svedčí i Hempelovo nekompromisne otvorené
posudzovanie „mnohých vysvetlení predložených v histórii a sociológii“.
V skutočnosti spomína jedno historické vysvetlenie (pochádzajúce z práce
Donalda W. McConnella Economic Behavior), v pozadí ktorého stoja tri ex-
plicitne uvedené univerzálne hypotézy. Sú to:

Ľudia, ktorí majú prácu, ju nechcú stratiť;

Tí, ktorí si privykli na istú šikovnosť, nevítajú zmenu;
Tí, ktorí si zvykli na istý druh moci, sa neradi vzdávajú kontroly, ale chcú
získať väčšiu moc a prestíž (Hempel [12], 349).11

Všetky tri hypotézy sú však očividne neplatné. Mojej upratovačke by vô-

bec neprekážalo, keby prišla o zamestnanie; potom, ako som si navykol na
dopĺňanie ovocia do stroja na triedenie ovocia počas letnej dovolenky, som
privítal návrat k štúdiu; a moc nemusí len korumpovať, ale aj budiť odpor.
Hoci v tomto prípade Hempel neponúkol takéto námietky, v iných prípadoch
opatrne pripustil ich zmysluplnosť. „[Č]asto,“ napísal, „by bolo veľmi ťažké
explicitne formulovať východiskové predpoklady s dostatočnou jasnosťou
a zároveň tak, aby súhlasili so všetkou dostupnou relevantnou evidenciou“
(Hempel [12], 349).12 Dodám len: vždy je to ťažké a nikdy sa tak ešte nesta-
lo.
Hempel v skutočnosti vyhlásil, že historické vysvetlenia sa „často“ zakla-
dajú na zákonoch, ktoré sa „mlčky pokladajú za dané“, pretože patria do „in-
dividuálnej alebo sociálnej psychológie, o ktorej sa predpokladá, že ju každý
pozná zo svojej každodennej skúsenosti“ (Hempel [12], 349)13; a dodal, že
nielen iné spoločenské, ale aj prírodné vedy, tak fyzikálne, ako aj biologic-
ké, môžu poskytnúť zákony použiteľné historikmi (Hempel [12], 355 – 356).
Popper nielenže vyhlásil niečo podobné, ale aj poskytol príklady (Popper
[22], 62 – 63, 143 – 147), rovnako ako to v polemike so mnou urobili aj pro-
fesori Rescher a Joynt (Rescher a Joynt [24], 386 – 387).
Keďže nie je možné, aby som preskúmal všetky mysliteľné príklady, vy-
beriem len niekoľko reprezentatívnych.

11
C. G. Hempel, „Funkcia všeobecných zákonov v histórii“, 417 – 418. Pozn. prekl.
12
C. G. Hempel, „Funkcia všeobecných zákonov v histórii“, 418. Pozn. prekl.
13
C. G. Hempel, „Funkcia všeobecných zákonov v histórii“, 418. Pozn. prekl.
 51
(i) Príklady so zákonmi z prírodných vied. Popper ponúkol nasledovné:
„Ak povieme, že príčinou smrti Giordana Bruna bolo upálenie na hranici,
nemusíme predsa uviesť univerzálny zákon, že všetky živé bytosti umierajú,
keď sú vystavené intenzívnemu ohňu“ (Popper [22], 145).14 Tu ide naozaj
o vysvetlenie zakladajúce sa na zákone z prírodných vied; ale nejde o his-
torické vysvetlenie, pretože Brunova smrť ako taká nebola udalosťou, ktorá
by zahŕňala ľudské konanie. Takýmto spôsobom nemôžete vysvetliť, prečo
Giordana Bruna poslali na hranicu alebo prečo vzdoroval svojim prenasledo-
vateľom. Podobný postreh sa týka všetkých vysvetlení využívajúcich zákony
z prírodných vied.
(ii) Príklady s triviálnymi tvrdeniami namiesto zákonov. Dvomi očivid-
nými nefyzikálnymi príkladmi trivialít, na ktoré sa občas historici odvoláva-
jú, sú Popperove „Bez rastúcej produktivity nemôžete zvýšiť reálny príjem
pracujúcej populácie“ a Actonove „Moc má tendenciu korumpovať“ (Popper
[23], 282; [22], 62).
Prvé tvrdenie je jednoducho nepravdivé, ako ukázal staroveký Rím žitím
z tribútu. Ale ak by sa upravilo do podoby „Ak sa má zvýšiť reálny príjem
pracujúcej populácie za predpokladu plnej zamestnanosti, neobjavenia no-
vých zdrojov prírodných surovín a nedodávania príjmu z vonka, napr. žob-
raním, požičiavaním alebo kradnutím, tak sa musí zvýšiť produktivita“, v ta-
kom prípade sa zredukuje na inštanciu zákona zachovania energie. V takomto
znení nejde o historické udalosti, ale o ich fyzikálne podmienky. Historici si
všímajú fyzikálne obmedzenia ľudského konania; ale vysvetliť toto konanie
je niečo iné. Čo sa týka Actonovho zákona, takisto je v spore s viacerými
príkladmi (napr. rod Antonínovcov v Ríme), ktorým sa vyhnete jedine vtedy,
ak ho preformulujete do podoby analytického tvrdenia „Moc prináša pokuše-
nia (a príležitosti), ktoré bezmocnosť neprináša“. Avšak toto Acton na mysli
nemal.
Vo všeobecnosti triviality, bežne zamieňané za zákony, patria v konečnom
dôsledku do jednej z troch skupín: inštancie prírodovedných zákonov, či už
fyzikálnych, alebo biologických, analytické tvrdenia alebo univerzálne tvr-
denia, ktoré sú buď evidentne nepravdivé, alebo evidentne nekoroborované.
Tie, ktoré patria do druhej a tretej skupiny, nemôžu podporiť žiadne kauzálne
vysvetlenie; a tie, ktoré patria do prvej, nemôžu podporiť vysvetlenia, ktorým
sa venujú špeciálne historici.

14
Podľa českého prekladu J. Odehnalovej; zdroj K. R. Popper, Bída historicismu (Praha,
1994), 112. Pozn. prekl.
52
(iii) Príklady s údajnými zákonmi zo spoločenských vied. Preto, aby Pop-
per vyvrátil pochybnosti Morrisa R. Cohena, uvádza vo svojej práci The
Poverty of Historicism celú stranu údajných „sociologických zákonov alebo
hypotéz“ (Popper [22], 62 poznámka). V rovnakom duchu zostavili podob-
ný zoznam aj Rescher a Joynt (Rescher a Joynt [24], 386 – 387). Trúfam si
povedať, že ani jeden z nich neuspel. Popper totiž priznal: „Nič sa tu nehovo-
rí o sile dostupnej evidencie v prospech týchto hypotéz, ktorých formulácie
ponechávajú veľa priestoru na zdokonalenie“ (Popper [22], 63)15; a Rescher
a Joynt priznali, že „to, čo sa snažili preukázať, nezáleží od toho, či sú uve-
dené zákony artikulované korektne, alebo či sú v úplnom súlade s doterajšou
evidenciou“ (Rescher a Joynt [24], 387). Treba ešte niečo dodať k týmto veľa-
vravným vyjadreniam? Keby Popper alebo Rescher s Joyntom poznali aspoň
jeden „korektne artikulovaný“ sociologický zákon, ktorý by bol „v úplnom
súlade s doterajšou evidenciou“, nedokážem si predstaviť, že by ho neuviedli.
Usudzujem preto, že žiaden taký zákon nepoznali. Čo sa týka ich príkladov,
myslím si, že ani jeden z nich nie je z vedeckého hľadiska dostatočne koro-
borovaný; rovnako si nemyslím, že sú pravdivé, okrem tých, ktoré buď nie sú
striktne univerzálne, alebo sú skrytými inštanciami prírodovedných zákonov,
alebo sú skrytými analytickými tvrdeniami.
Pre naše potreby nie je nutné, aby sme preskúmali údajné štatistické zá-
kony, ktoré by mohli používať historici. Ako sme videli, štatistické zákony
spravidla nemožno použiť pri vysvetľovaní toho, prečo sa udiali jednotlivé
udalosti. Takže, aj keď existujú štatistické zákony, spĺňajúce Popperovu de-
finíciu univerzálneho zákona, nemajú čo robiť v historických vysvetleniach.
Štatistické generalizácie, hovoriace o populáciách označených indivíduový-
mi menami alebo obdobnými výrazmi, ktoré Popperove a Hempelove vyme-
dzenia pokrývajúceho zákona vylučujú, sú očividne irelevantné. Nebudem
sa preto venovať veľmi zaujímavej analýze využitia takýchto generalizácií
v sociológii od profesora Nagela (Nagel [19], 503 – 520).
Na tieto závery nemá vplyv ani rozbor tézy pokrývajúceho zákona v po-
daní profesora Mandelbauma. Je pravdou, že ak by nejaké historické vysvet-
lenie spĺňalo tézu pokrývajúceho zákona, tak by nebolo založené na jedno-
duchom humovskom zákone, ktorý priamo prepája udalosti rovnakého druhu
ako počiatočné podmienky, s udalosťami rovnakého druhu ako vysvetľovaná
udalosť. Dalo by sa očakávať, že aj tu, podobne ako v prírodných vedách, sa
použité zákony týkajú iba faktorov obsiahnutých vo vysvetľovaných udalos-
tiach; že jednotlivá vysvetľovaná udalosť by sa rozložila na viacero faktorov;

15
K. R. Popper, Bída historicismu, 54 – 55. Pozn. prekl.
 53
a že výskyt jedného alebo viacerých z týchto faktorov by sa dedukoval z fak-
torov obsiahnutých v počiatočných podmienkach, pričom by sme sa s najväč-
šou pravdepodobnosťou odvolávali na viacero zákonov (Mandelbaum [18],
236 – 238, 241 – 242). Mandelbaumova analýza nevyvracia, ale podporuje
môj záver, že historici nepredložili žiadne vysvetlenia, ktoré spĺňajú tézu po-
krývajúceho zákona. V žiadnom príklade od priaznivcov Popper-Hempelo-
vej teórie sa totiž udalosť nevysvetľuje tak, že by sa rozložila na jednotlivé
faktory, z ktorých by sa vybrali tie relevantné, a ktorých výskyt by bol za
pomoci dostatočne koroborovaných a presne formulovaných zákonov dedu-
kovaný z výskytu iných relevantných faktorov, nachádzajúcich sa medzi po-
čiatočnými podmienkami. Práve tým, že nám Mandelbaum pripomenul, ako
by vyzeralo skutočné Popper-Hempelovo historické vysvetlenie, keby bolo
dosiahnuteľné, nám ukázal, že nič také nemáme.
Opakujem a zhŕňam: Tvrdenie, že vedné disciplíny (dajme tomu psycho-
lógia a spoločenské vedy) neposkytli historikom pokrývajúce zákony, ktoré
by mohli použiť vo svojich vysvetleniach, nemôžete vyvrátiť poukázaním
na to, že „zákony alebo hypotézy“ existujú. Nikto nikdy nespochybňoval, že
napríklad niektorí sociológovia takéto hypotézy predložili. Spochybnené však
bolo to, či sú aspoň niektoré z nich pravdivé. Existencia nepravdivých socio-
logických hypotéz nemôže preukázať existenciu pravdivých historických
vysvetlení založených na pokrývajúcich zákonoch. A pokiaľ sa nepredstavia
presvedčivejšie príklady ako tie, ktoré poznám, budem spolu s profesorom
Evans-Pritchardom naďalej tvrdiť, že „Človek má právo… požiadať tých,
ktorí tvrdia, že cieľom sociálnej antropológie je formulovať sociologické
zákony podobné zákonom prírodovedcov, aby ponúkli formulácie, ktoré sa
podobajú tomu, čo sa nazýva zákonmi v oných disciplínach. Dodnes nebolo
uvedené nič – iba dosť naivné deterministické, teleologické a pragmatické
tvrdenia –, čo by sa aspoň trochu podobalo tomu, čo sa nazýva zákonmi v prí-
rodných vedách“ (Evans-Pritchard [11], 57).

§ 8. Historické vysvetlenie a „logika situácie“

Samotná skutočnosť, že historici nepredložili žiadne vysvetlenie, ktoré
by spĺňalo tézu pokrývajúceho zákona, túto tézu nevyvracia. Možno histori-
ci zatiaľ nepredložili žiadne vysvetlenie, no ak niekedy predložia, tak bude
založené na pokrývajúcom zákone. Toto naznačuje Hempelov názor, že
„[E]xplanačná analýza historických udalostí… vo väčšine prípadov neponú-
ka explanáciu…, ale niečo, čo možno nazvať explanačným náčrtom (explana-
54

tion sketch)“ (Hempel [12], 351).16 Keby sa však preukázalo, že historici ve-
decky podložili veľké množstvo kauzálnych vysvetlení, ktoré sa nezakladajú
na pokrývajúcich zákonoch, téza pokrývajúceho zákona by bola, čo sa týka
historického vysvetlenia, prakticky vyvrátená. A toto nie je ťažké preukázať.
V istej pozoruhodnej pasáži Popper upozornil na druh vysvetlenia, kto-
rý historici mnohokrát použili. Jeho rozbor do veľkej miery anticipuje ana-
lýzu, ktorú navrhujem. „Naše konanie“, napísal, „možno do značnej miery
vysvetliť prostredníctvom situácie, v ktorej k nemu došlo“ (Popper [21], II,
97).17 Do značnej miery, ale nie úplne. Ako Popper dodal: „Nemožno ho úpl-
ne vysvetliť iba prostredníctvom situácie. Vysvetlenie toho, ako sa človek pri
prechádzaní ulice vyhýba idúcim autám, môže presahovať situáciu a môže
odkazovať na jeho motívy, na ‚inštinkt‘ sebazáchovy alebo na jeho prianie
vyhnúť sa bolesti atď. Táto ‚psychologická‘ časť vysvetlenia je však veľmi
často triviálna v porovnaní s podrobným určením jeho konania tým, čo môže-
me nazvať logikou situácie…“ (Popper [21], II, 97).18
Súhlasím s Popperom, že historické vysvetlenia sú v podstate vysvetlenia
využívajúce „logiku situácie“; a voči jeho podaniu mám len tri výhrady. Po
prvé, to, čo vykoná človek, nezávisí od toho, ako vyzerá samotná situácia, ale
od toho, ako si človek myslí, že situácia vyzerá. Po druhé, zatiaľ čo Popperom
nazvaná „psychologická časť“ takéhoto vysvetlenia je veľmi často „triviál-
na“, v tom zmysle, že je „zjavná“, nie je „triviálna“ v tom zmysle, že by bola
„nepodstatná“. Z hľadiska vysvetlenia toho, prečo sa daný človeka pohybuje
oným spôsobom, je informácia, že človek sa v premávke na ulici snaží vy-
hnúť zraneniu a nie spáchať samovraždu, nevyhnutná, i keď zjavná. Po tretie,
Popper zabudol upozorniť na to, že jeho tzv. „psychologická časť“ takéhoto
vysvetlenia neobsahuje pokrývajúci zákon. Popper vlastne poukázal na to, že
„metóda použitia situačnej logiky… nie je založená na žiadnom psycholo-
gickom predpoklade, ktorý by sa týkal racionality (alebo čohokoľvek iného)‚
ľudskej prirodzenosti‘“ (Popper [21], II, 97).19 To je pravda, ale nestačí to.
Ešte dôležitejšia je skutočnosť, že sa nezakladá na žiadnej univerzálnej hypo-
téze. Informácia, že tento človek sa snaží vyhnúť zraneniu alebo tamten chce
spáchať samovraždu, či ďalší sa usiluje o drobné zranenie, aby si nárokoval
odškodné, rozhodne nie je univerzálnou hypotézou.

16
C. G. Hempel, „Funkcia všeobecných zákonov v histórii“, 420. Pozn. prekl.
17
Podľa českého prekladu J. Odehnalovej; zdroj K. R. Popper, Otevřená společnost a její
nepřátelé II. (Praha, 1994), 86. Pozn. prekl.
18
K. R. Popper, Otevřená společnost a její nepřátelé II., 86. Pozn. prekl.
19
K. R. Popper, Otevřená společnost a její nepřátelé II., 86 – 87. Pozn. prekl.
 55
Hoci sa historici v zásade nehlásia k nejakému konkrétnemu pohľadu na
ľudské konanie, praktizujú metodologický skepticizmus podobný skepticiz-
mu tradičnej západnej morálky. Téza pokrývajúceho zákona predpokladá, že
samotné zámery, prisúdené historickým aktérom v Popperovej tzv. „psycho-
logickej časti“ historických vysvetlení, možno vysvetliť tým, že sa ich vý-
skyty dedukujú za pomoci univerzálnych zákonov z predchádzajúcich stavov
a okolností daných aktérov. Historici vlastne nepopierajú, že zámery aktéra
možno často vysvetliť tak, že sa odvodia z nejakého všeobecnejšieho zámeru
alebo zámerov a z aktérovho odhadu situácie. Ale takéto odvodenia sa niekde
skončia: každý aktér v istom okamihu disponuje zámermi, odhadmi a usu-
dzovaním, ktoré sú konečné a ktoré sa už na ničom ďalšom nezakladajú. Téza
pokrývajúceho zákona naznačuje, že dokonca i takéto konečné záležitosti sú
v princípe vysvetliteľné pokrývajúcimi zákonmi, či už psychologickými, so-
ciologickými, alebo možno dokonca za pomoci zatiaľ neobjavených zlože-
ných neurofyziologických zákonov.
Ani historici, ani filozofi histórie nemôžu a priori vylúčiť možnosť ta-
kýchto vysvetlení. Ale väčšina historikov by pochybovala o takom navrhnu-
tom vysvetlení, v ktorom by sa predpokladalo, že všetci aktéri rovnakého
psychologického typu alebo v rovnakom sociologickom postavení budú v si-
tuácii rovnakého druhu konať podobným spôsobom. Natrafili na príliš veľa
prípadov, v ktorých človek niekoho nenávidí, no neublíži mu, či v ktorých
človek s nanajvýš nečestným prístupom napriek pokušeniu dodrží svoje slo-
vo. Aj keď sú takéto príklady len približné, skúsení historici by tak isto po-
dozrievali aj rafinovanejšie príklady: neprijali by tak ľahko názor, že nejaký
faktor, ktorý je súčasťou psychologického typu alebo sociologického posta-
venia aktéra, spolu s inými faktormi, charakterizujúcimi jeho situáciu, musí
navodiť ako reakciu na danú situáciu ďalšie faktory. Počítajú totiž s možnos-
ťou, že v rovnakej situácii môže nejaký človek konať inak ako ostatní ľudia
s rovnakými emocionálnymi dispozíciami, návykmi, charakterom, rovnakého
psychologického typu alebo sociologického postavenia; a že aj on sám môže
v rôznom čase konať rôzne.
Tento metodologický skepticizmus možno formulovať pomocou niečoho,
čo nazvem „predpoklad individuálnej voľby“. Tento predpoklad je negatívny.
Jednoducho hlása, že v nejakej situácii istého druhu nemožno predpokladať,
že zámery nejakého človeka budú rovnaké ako zámery iných ľudí, akokoľvek
by si boli psychologicky či sociologicky podobní; ani že budú rovnaké ako
jeho vlastné zámery v ďalších situáciách rovnakého druhu. Takže to znamená,
že Popperova tzv. „psychologická časť“ bude limitovaná dvomi spôsobmi:
táto časť nebude vypovedať o nikom inom, iba o spomínaných jednotlivých
56
historických aktéroch; a nebude nutne implikovať, že títo aktéri mali rovnaké
zámery aj niekedy inokedy. Napriek tomu to neznamená, že jednotlivci sú
špecifickí. Historici nepredpokladajú, že jednotlivci istého druhu konajú rov-
nako a ani to, že konajú odlišne, ale iba to, že je možné, že konajú odlišne.
Prijatím tejto možnosti historici pripúšťajú, že tradičná morálna doktrína
o tom, že v konečnom dôsledku má človek neobmedzenú moc vybrať si, ako
bude konať, môže byť pravdivá. Samozrejme, existuje veľa toho, čo človek
nemôže zmeniť. Jeho emocionálne vybavenie nie je do veľkej miery záleži-
tosťou voľby, rovnako ako jeho telesný výzor. Raz utvorené návyky sa ta-
kisto nedajú zmeniť, iba ak prostredníctvom veľkého úsilia. Podľa morálnej
tradície človek nezodpovedá za všetko, čo sa týka jeho charakteru a sklonov,
ale za to, čo robí: takže sa tu popiera, že jeho charakter a sklony v konečnom
dôsledku určujú, čo za daných okolností urobí. Podľa tejto tradície si človek
jednoducho vyberá konečné princípy pre svoje konanie a môže si ich vybrať
buď v súlade so svojimi sklonmi, alebo napriek svojim sklonom, buď roz-
umne, alebo nerozumne. Väčšina z rozhodnutí je vysvetliteľná, pretože je
podmienená predchádzajúcimi rozhodnutiami. Avšak jediné vysvetlenie ko-
nečnej voľby princípu znie: tak sa rozhodol.20 Aj keď historici ako takí nie sú
zástancovia tejto tradičnej doktríny slobodnej vôle, postupujú tak, ako keby
bola pravdivá. Prijímajú ju z metodologického hľadiska, hoci z filozofického
ju môžu odmietať.
Sú historické vysvetlenia, ktoré rešpektujú predpoklad individuálnej voľ-
by, vedecky prijateľné? Tvrdili sme, že na to, aby to tak bolo, musia spĺňať
deduktívnu tézu a dve podmienky, stojace v pozadí tézy pokrývajúceho záko-
na, menovite musia byť vedecky koroborovateľné a musia vykazovať prepo-
jenie medzi počiatočnými podmienkami a vysvetľovanou udalosťou.
Nie je zložité ukázať, že historické vysvetlenia spĺňajú deduktívnu tézu.
Predpokladajme, že nejaký historik vysvetľuje Brutovo rozhodnutie zapojiť
sa do Cassiovho sprisahania uvedením toho, že Brutus sa rozhodol zachrániť
Republiku za každú cenu a usúdil, že logika situácie naznačovala, že Repub-
lika môže byť zachránená jedine v tom prípade, ak sa pridá ku Cassiovi. Ak
niekto namieta, že takéto vysvetlenie predpokladá zákon Všetci ľudia, ktorí sú
rozhodnutí za každú cenu dosiahnuť istý cieľ, a ktorí usúdia, že ho dosiahnu
jedine vykonaním istého činu, tento čin vykonajú, tak zabúda na to, že zákony
musia byť empiricky falzifikovateľné. To, čo považujú za zákon, je v sku-
točnosti analytickou pravdou. Ak totiž nejaký človek upustil od činu, ktorý

20
Čisto filozofické pozadie tejto pozície som preskúmal na inom mieste. Pozri Donagan
[7], 289 – 297.
 57
považuje za nevyhnutný na dosiahnutie určitého cieľa, jasne z toho vyplýva,
že keď od činu upustil, nebol rozhodnutý dosiahnuť daný cieľ za každú cenu.
Niekedy predtým už mohol byť rozhodnutý, ale zmenilo sa to: to je však nie-
čo iné. Takže tvrdenie, že Brutus sa rozhodol zachrániť Republiku za každú
cenu, jasne zahŕňa singulárne kondicionálne tvrdenie: Keby Brutus usúdil,
že na záchranu Republiky je nevyhnutné vykonať istý čin, tak by ho vykonal.
Z tohto kondicionálneho tvrdenia spolu s tvrdením o počiatočných podmien-
kach, Brutus usúdil, že na záchranu Republiky je nevyhnutné zapojiť sa do
Cassiovho sprisahania, môžete dedukovať explanandum Brutus sa zapojil do
Cassiovho sprisahania.
Pre jednoduchosť som vybral príklad, v ktorom nie je nevyhnutné rekon-
štruovať aktérovo usudzovanie na základe jeho zámeru a jeho vnímania situ-
ácie. O aktérovi, ktorý napriek svojmu zámeru dosiahnuť istý cieľ a svojmu
záveru, že aby svoj zámer realizoval, musí vykonať istý čin, nakoniec ne-
usúdi, že musí vykonať daný čin, možno len ťažko vyhlásiť, že je schopný
sformovať zámer na dosiahnutie nejakého cieľa. V komplexnejších prípadoch
je však nevyhnutné zrekonštruovať skutočný proces aktérovho usudzovania,
ako aj jeho zámery a jeho vnímanie situácie. (Pozri Collingwood [4], 290 –
295; a Donagan [7], 193 – 194.)
Možno vedecky koroborovať tvrdenia o zámeroch historických aktérov,
o ich vnímaní situácie a o ich procesoch usudzovania? Keďže vo všetkých
prípadoch ide o tvrdenia o tom, čo si istí jednotlivci mysleli v určitom čase,
ak sa preukáže, že tvrdenia o aktérových zámeroch možno koroborovať, niet
dôvodu, prečo by sme mali pochybovať o tom, že by tvrdenia týkajúce sa ich
vnímania situácie a procesov usudzovania nemohli byť takisto koroborova-
né.
Jediný spôsob, ako koroborovať nejakú hypotézu o zámere historické-
ho aktéra, je dedukovať z nej falzifikovateľné tvrdenia a preskúmať, či sú
v skutočnosti falzifikované. Jedno takéto odvodené tvrdenie – explanandum –
poznáme; existujú iné? V našom príklade z tvrdenia, že Brutus sa rozhodol
zachrániť Republiku za každú cenu, vyplýva nielen to, že by sa zapojil do
Cassiovho sprisahania, keby usúdil, že jedine vďaka tomu možno zachrániť
Republiku, ale taktiež to, že keby bol presvedčený, že na záchranu Republiky
je nevyhnutné zavraždiť Antónia, tak by súhlasil s vraždou Antónia. Keďže
existujú doklady o tom, že nesúhlasil s vraždou Antónia, keby sa vám po-
darilo preukázať, že bol presvedčený o tom, že na záchranu Republiky je
nevyhnutné zavraždiť Antónia, falzifikovali by ste vysvetlenie toho, prečo sa
58
pridal ku Cassiovi.21 Keďže toto nemôžete preukázať, ale môžete predložiť
doklady o opaku, výsledkom vášho pokusu falzifikovať toto vysvetlenie by
bola jeho koroborácia.
Dray predstavil zaujímavú námietku voči tomuto chápaniu koroborácie
historických vysvetlení.22 Ak je predpoklad individuálnej voľby pravdivý, tak
aktérove zámery v jednom prípade neurčujú jeho zámery v inom prípade.
Takže sa zdá, že z toho vyplýva, že Brutovo odmietnutie zavraždiť Antónia
by sa nemohlo uviesť na falzifikáciu hypotézy o jeho zámere zapojiť sa do
Cassiovho sprisahania, iba ak by obe udalosti prebehli súčasne; pretože počas
doby, ktorá medzi nimi ubehla, mohol svoj zámer zmeniť. Toto zdanie je však
klamlivé.
Predpokladajme, že by ste mohli preukázať, že Brutus bol presvedčený
o tom, že na záchranu Republiky je nevyhnutné zavraždiť Antónia. V takom
prípade by jeho odmietanie Antóniovej vraždy falzifikovalo hypotézu, že
v danom čase zamýšľal zachrániť Republiku za každú cenu. Pôvodnú hy-
potézu, podľa ktorej sa zapojil do Cassiovho sprisahania so zámerom zach-
rániť Republiku za každú cenu, možno v skutočnosti zachrániť dodatočným
predpokladom, že Brutus svoj zámer zmenil po zapojení sa do sprisahania.
Žiaden skúsený historik by ale nechránil svoju hypotézu takýmto spôsobom,
iba ak by nedokázal naďabiť na nejakú inú hypotézu o zámeroch Bruta, ktorá
by bola konzistentná s jeho zapojením sa do konšpirácie a rovnako aj s jeho
odmietaním Antóniovej vraždy. Dôvod takého postupu jasne ozrejmil Pop-
per. Hypotéza, že nejaký historický aktér mal určitý zámer počas nejakého
intervalu, je falzifikovateľná do väčšej miery ako hypotéza, že počas daného
intervalu svoj zámer zmenil, čím by sme získali dve hypotézy, každú o jeho
zámere v rámci určitej časti daného intervalu. Prípadnú falzifikáciu pôvodnej
hypotézy možno hľadať počas celého intervalu; avšak falzifikujúce doklady
pre dve čiastkové hypotézy možno hľadať len v rámci príslušnej časti daného

21
Je dôležité, aby takéto dedukcie boli striktné. V predchádzajúcom článku (Donagan
[6], 432 – 433) som navodil zmätky svojím vyhlásením, že zo skutočnosti, že dánski
votrelci do saxonského Anglicka boli lupičmi, možno dedukovať, že ich literatúra a ná-
boženstvo (ak nejaké mali) by oslavovali vojnu. Mal som na mysli, že toto sa mohlo
rigorózne dedukovať z tvrdenia, že boli lupičmi, v spojení s ďalšími tvrdeniami o tom,
akí boli, ktoré máme dôvod akceptovať. Avšak takúto dedukciu som nepredložil. Te-
raz pochybujem, či vlastne existujú nejaké prijateľné premisy, z ktorých by ju bolo
možné urobiť a ktoré by premisu o tom, že votrelci boli lupičmi, neurobili zbytočnou.
Keď si to Brodbecková všimla, odvážne, no nesprávne uzavrela, že som chcel prijať
kontextovú teóriu významu, podľa ktorej je disponovanie istým druhom literatúry a ná-
boženstva súčasťou významu slova „lupič“ (Brodbecková [3], 270 – 271). Nikdy som
nezastával takúto teóriu; ale naozaj som zle použil zlý príklad.
22
V jednom zo svojich príspevkov z Indiana University
 59
intervalu. Ako tvrdí Popper, dobrí vedci sa pridržiavajú pravidla, že pomocná
hypotéza, ktorá zmenšuje stupeň falzifikovateľnosti skúmanej teórie, je ne-
prijateľná (Popper [20], 82 – 83). Pomocná hypotéza o zmene rozhodnutia –
vďaka tomu, že sa obmedzuje interval, z ktorého možno čerpať falzifikujúce
doklady – nutne redukuje falzifikovateľnosť teórie, že nejaký historický aktér
mal nejaký zámer. Samozrejme, z tohto nevyplýva, že historici nikdy nesmú
prijať hypotézu o zmene rozhodnutia, ale iba to, že tak nesmú urobiť vtedy,
keď disponujú nejakou nefalzifikovanou teóriou, ktorá to nevyžaduje. Pred-
poklad individuálnej voľby neznamená, že všetci historickí aktéri sú vrtkaví.
V skutočnosti je možné, že ani jedno z viacerých navrhnutých a pritom do
rovnakej miery falzifikovateľných vysvetlení danej udalosti nebude fakticky
falzifikované. To však platí nielen o niektorých historických vysvetleniach,
ale aj o niektorých kauzálnych vysvetleniach v prírodných vedách. V prípade,
že dostupné doklady nepostačujú na to, aby sa preukázalo, že jedno z dvoch
alternatívnych, ale do rovnakej miery falzifikovateľných vysvetlení je neplat-
né, rozhodnutie medzi nimi musí byť odložené. Ale v mnohých prípadoch
je rozhodnutie možné. Prírodovedci a ani historici si svoje hlavy nezaťažujú
každou logicky možnou hypotézou. V situácii, keď vysoko falzifikovateľná
hypotéza prežije po preskúmaní všetkých dostupných dokladov, od ktorých
sa očakávalo, že by ju mohli falzifikovať, sa historici nepýtajú, či by testova-
nie neprežila aj nejaká menej falzifikovateľná alternatíva. Vo väčšine oblastí
historického výskumu sa častejšie stáva, že historici objavia dostatok dokla-
dov na to, aby falzifikovali všetky rovnako vysoko falzifikovateľné hypotézy
okrem jedinej.
Ak by sme aj pripustili, že vysvetlenia, ktoré sú v súlade s predpokladom
individuálnej voľby, spĺňajú deduktívnu tézu a sú aj vedecky koroborovateľ-
né, vykazujú nejaké prepojenie medzi počiatočnými podmienkami a vysvet-
ľovanou udalosťou?
Evidentne nevykazujú prepojenia rovnakého druhu, aké sa vyskytujú
v prírodných vedách: teda také prepojenia, aké sú vyjadrené v univerzálnych
zákonoch. Ale sú také prepojenia nevyhnutné? Prírodovedci namietajú voči
údajným prepojeniam, ktoré ponúkajú singulárne kondicionálne tvrdenia, ako
Ak John zje štvrtinu libry cukru alebo viac, tak onedlho na to upadne do
kómy preto, že sú pravdivé vďaka nejakej neodhalenej špeciálnej podmienke,
týkajúcej sa jednotlivcov, o ktorých je tu reč. Rovnaká námietka by sa moh-
la predložiť, keby nejaký historik vyhlásil samotné singulárne kondicionálne
tvrdenie Keby Brutus usúdil, že na záchranu Republiky je nevyhnutné vykonať
istý čin, tak by ho vykonal za postačujúce na to, aby sa prepojila počiatoč-
ná podmienka Brutus usúdil, že na záchranu Republiky by bolo nevyhnutné
60
zapojiť sa do Cassiovho sprisahania s vysvetľovanou udalosťou Brutus sa
zapojil do Cassiovho sprisahania. Ale žiaden historik by netvrdil, že samotné
kondicionálne tvrdenie je postačujúce. Toto tvrdenie je bezprostredným dô-
sledkom tvrdenia o zámere Bruta: že bol rozhodnutý za každú cenu zachrániť
Republiku. Historik akceptuje uvedené tvrdenie a jedine preto predkladá ale-
bo postuluje singulárne kondicionálne tvrdenie, ktoré je logickým spojivom
medzi počiatočnou podmienkou a vysvetľovanou udalosťou.
Každý, kto popiera, že historické vysvetlenia vykazujú prepojenia me-
dzi počiatočnými podmienkami a vysvetľovanými udalosťami, musí poprieť,
že také prepojenia vykazujú tvrdenia o zámeroch aktérov. Také popretie by
mohlo byť zdôvodnené jedine odvolaním sa na nejakú naturalistickú alebo
materialistickú metafyzickú doktrínu, podľa ktorej sú rozhodovanie, zamýš-
ľanie a iné mentálne akty nejako redukovateľné na „prírodné“ udalosti, ktoré
sú v princípe explikovateľné pomocou prírodovedných zákonov. I keď som
presvedčený, že také doktríny možno vyvrátiť (Donagan [7], 289 – 297), na-
teraz postačuje, že historici ich v praxi odmietajú.

§ 9. „Racionálna explanácia“: kritika od Hempela

Vo svojej práci Laws and Explanation in History, ako aj v nasledujúcich
článkoch, profesor Dray navrhol teóriu historického vysvetlenia, v rámci kto-
rej je prepojenie medzi počiatočnými podmienkami a vysvetľovaným činom
zabezpečené tvrdením, že daný čin bol niečím (racionálnym), čo sa malo
vykonať za daných okolností (Dray [8], 131 – 137; [10], 108 – 110). Moja
inšpirácia Drayom je až taká veľká, že venovať sa našim rozdielom by bolo
nevďačné, ako aj nepatričné. Avšak isté objasnenie je tu na mieste.
Podľa Draya dosiahne historik porozumenie, o ktoré mu ide, „keď to, čo
urobil aktér, dokáže vnímať ako z ľudského hľadiska rozumné, s ohľadom
na uvedené presvedčenia a úmysly; aktérov čin potom možno vysvetliť ako
‚vhodný‘“ (Dray [10], 108). Hempel namietol, že toto nestačí. Aj keby sa
uznalo, že by bolo rozumné urobiť to, čo aktér urobil za predpokladu, že
disponoval istými presvedčeniami a úmyslami, z toho nevyplýva, že aktér
konal rozumne. To, čo vykonal, mohlo byť výsledkom neporiadneho, alebo
dokonca logicky absurdného uvažovania (porov. Scriven [27], 349 – 350).
Takže Hempel vyhlásil, že drayovská „racionálna explanácia“ si vyžaduje
istý dodatočný predpoklad, a síce, že aktér bol v čase konania racionálny
(Hempel [14], 12).
Ak má Hempel pravdu, tak kompletná schéma drayovskej racionálnej ex-
planácie by vyzerala:
A bol v situácii typu P
 61
A bol racionálny aktér
V situácii typu P každý racionálny aktér urobí x
Preto A urobil x (Hempel [14], 12).
Voči tejto schéme existujú dve zásadné námietky. Po prvé, ako ukázal
Hempel, neexistuje žiadne kritérium racionality, ktoré jednoznačne určí jeden
druh konania ako „tú správnu vec, ktorá sa má urobiť“ (Hempel [14], 10, 12).
Po druhé, nemáme dôvod byť presvedčení o tom, že všetci historickí aktéri
sú racionálni, a to v žiadnom z viacerých významov slova „racionálny“, ktoré
Hempel preskúmal.
Je potrebné spomenúť si na to, že Popper tvrdil, že „metóda použitia si-
tuačnej logiky… nie je založená na žiadnom psychologickom predpoklade,
ktorý by sa týkal racionality (alebo čohokoľvek iného)‚ ľudskej prirodzenos-
ti‘“ (Popper [21], II, 97).23 Ani jednoduchý príklad historického vysvetlenia,
uvedený vyššie v § 8, sa nezakladá na takom predpoklade. Schéma daného
vysvetlenia by bola nasledovná:
A bol rozhodnutý dosiahnuť cieľ U za každú cenu
A považoval svoju situáciu za situáciu typu P
A usúdil, že U možno dosiahnuť v situácii typu P jedine vtedy, ak urobí x
Preto A urobil x.
Nepredpokladá sa tu, že buď rozhodnutie aktéra A, alebo jeho úvahy boli
„racionálne“. Myšlienky aktéra A sa tu totiž žiadnym spôsobom nehodnotia.
Keď sa zoberie do úvahy, ako vyzerali ľudské dejiny, tak historik by bol na
tom zle, keby musel predpokladať, že môže porozumieť jedine racionálnym
činom. Konanie musí by inteligibilné; ale to je niečo iné.

§ 10. Záverečné poznámky

Tí, ktorí hlásajú také názory, aké sú prezentované v tejto eseji, očakávajú,
že budú označení za neprajníkov pokroku spoločenských, ak nie samotných
prírodných vied. Profesor Mandelbaum nás nazval „reakčníkmi“ (reacti-
onists), aby zvýraznil, že hoci nie sme idealistami, reagujeme proti Popperovi
a Hempelovi; a pripísal nám názor, „že správna analýza historického vysvet-
lenia musí byť v súlade s tvrdeniami, ktoré historici v skutočnosti predklada-
jú…“ (Mandelbaum [18], 229). Dokonca vystopoval naše príbuzenstvo s „tou
novšou vetvou analytickej filozofie, ktorú možno nazvať analýzou bežného
použitia“, a ktorú odlišuje od „vedecky orientovanej formy analýzy reprezen-
tovanej teoretikmi pokrývajúceho zákona“ (loc. cit., 230).

23
K. R. Popper, Otevřená společnost a její nepřátelé II., 86 – 87. Pozn. prekl.
62
Je omylom dávať „analýzu bežného použitia“, ktorá, ak je vôbec niečím,
tak metódou analýzy, do protikladu s „vedecky orientovanou“ analýzou, ktorá
je analýzou určitého predmetu skúmania. Takisto si nemyslím, že by Dray
zastával názor, že správna analýza historického vysvetlenia „musí byť v súla-
de s tvrdeniami, ktoré historici v skutočnosti predkladajú“, v takom zmysle,
že by sa tým predpokladalo, že historici vždy povedia presne to, čo majú na
mysli. Rozdiel medzi reakčníkmi a aspoň niektorými zástancami tézy pokrý-
vajúceho zákona nespočíva v tom, že tí druhí sú „vedecky orientovaní“ a tí
prví nie, ale v tom, že tí prví uznávajú vedecký status historiografie takej, aká
je, zatiaľ čo tí druhí sú natoľko zaujatí prírodnými vedami, že historiografii
nepriznajú vedecký status, pokiaľ ju najskôr neupravia do podoby prírodo-
vednej histórie (natural history).
Bartley, sám veľmi prísny vo výklade tých, ktorých kritizuje, sa sťažu-
je, že kritické námietky voči Popper-Hempelovej teórii „sa zdajú byť čím
ďalej, tým viac uštipačné“ (Bartley [1], 15). Dúfam, že moje námietky voči
Popper-Hempelovej teórii nie sú urážlivé, pretože zo samotnej teórie mnohé
prijímam a za mnohé vďačím práci oboch autorov. Sú len dve veci, ktoré ma
až tak vyburcujú, že moje poznámky sa nevedomky mohli stať uštipačnými.
Prvou je presvedčenie, že zdravý rozum a spoločenské vedy poskytujú v sku-
točnosti historikom zákony, ktoré môžu použiť v historických vysvetleniach.
Napriek hlbokej úcte voči veľmi múdrym ľuďom, ktorí sú o tom presvedčení,
sa musím priznať, že takýto postoj považujem za zaslepenie. Druhou je ob-
hajoba poňatia spoločenských vied na spôsob „teoretických vied“ v Poppero-
vom zmysle zo strany zástancov tézy pokrývajúceho zákona. Keďže snažiť sa
o nedosiahnuteľné nie je samo o sebe ani nečestné, ani škodlivé, nikomu by
som nezakazoval snažiť sa o vytvorenie takej teoretickej sociológie. Je však
škodlivé, ak sa prehliada fundamentálna totožnosť spoločenských vied s his-
tóriou, a keď sa mrzačí výskum ľudských záležitostí tým, že sa spoločenské
vedy pretvárajú do deformovanej podoby fyziky.

Literatúra
1. W. W. Bartley III, „Achilles, the Tortoise, and Explanation in Science and History“,
British Journal for the Philosophy of Science, XIII (1962).
2. G. Bergmann, Philosophy of Science (Madison, Wis., 1957).
3. May Brodbecková, „Explanation, Prediction, and ‚Imperfect‘ Knowledge“, in
H. Feigl, G. Maxwell (eds.), Minnesota Studies in the Philosophy of Science, III
(Minneapolis, 1962).
4. R. G. Collingwood, An Essay on Metaphysics (Oxford, 1940).
5. –––, The Idea of History (Oxford, 1946).
 63
6. A. Donagan, „Explanations in History“, Mind LXVI (1957), znovu vydané in P.
Gardiner (ed.) Theories of History (Glencoe, Ill., 1959). Odkazy na strany sa týkajú
druhého vydania.
7. –––, The Later Philosophy of R. G. Collingwood (Oxford, 1962).
8. W. Dray, Laws and Explanation in History (Oxford, 1957).
9. –––, „ ‚Explaining What‘ in History“, in P. Gardiner (ed.) Theories of History
(Glencoe, Ill., 1959).
10. –––, „The Historical Explanation of Actions Reconsidered“, in Sidney Hook (ed.)
Philosophy and History (New York, 1963).
11. E. E. Evans-Pritchard, Social Anthropology (London, 1951).
12. C. G. Hempel, „The Function of General Laws in History“, Journal of Philosophy,
XXXIX (1942), znovu vydané in P. Gardiner (ed.) Theories of History (Glencoe, Ill.,
1959). Odkazy na strany sa týkajú druhého vydania.
13. –––, „Deductive-Nomological vs. Statistical Explanation“, in H. Feigl, G. Maxwell
(eds.) Minnesota Studies in the Philosophy of Science, III (Minneapolis, 1962).
14. –––, „Rational Action“, Proceedings and Addresses of the American Philosophical
Association, XXXV (1962).
15. –––, „Explanation and Prediction“, in Bernard Baumrin (ed.), Philosophy of Science:
the Delaware Seminar, zväzok I (New York, 1963).
16. –––, „Reasons and Covering Laws in Historical Explanation“, in Sidney Hook (ed.),
Philosophy and History (New York, 1963).
17. –––, C. G. Hempel, Paul Oppenheim, „The Logic of Explanation“ in H. Feigl, M.
Brodbecková, Readings in the Philosophy of Science (New York, 1953). Ide o prvých
sedem oddielov „Studies in the Logic of Explanation“, Philosophy of Science, XV
(1948).
18. M. Mandelbaum, „Historical Explanation: the Problem of ‚Covering Laws‘ “, History
and Theory, I (1961).
19. E. Nagel, The Structure of Science (New York, 1961).
20. K. R. Popper, The Logic of Scientific Discovery (London, 1959). Ide o preklad Logik
der Forschung (Vienna, 1934), spolu s doplnkami.
21. –––, The Open Society and its Enemies (3. vyd. London, 1957).
22. –––, The Poverty of Historicism (London, 1957).
23. –––, „Prediction and Prophecy in the Social Sciences“, in P. Gardiner (ed.) Theories of
History (Glencoe, Ill., 1959).
24. N. Rescher, C. B. Joynt, „On Explanation in History“, Mind, LXVIII (1959).
25. M. Scriven, „Truisms as the Grounds for Historical Explanations“, in P. Gardiner (ed.)
Theories of History (Glencoe, Ill., 1959).
26. –––, „Explanations, Predictions, and Laws“, in H. Feigl, G. Maxwell (eds.) Minnesota
Studies in the Philosophy of Science, III (Minneapolis, 1962).
27. –––, „New Issues in the Logic of Explanation“, in Sidney Hook (ed.), Philosophy and
History (New York, 1963).

preložil Eugen Zeleňák

64
Naratívna forma ako kognitívny nástroj
Louis O. Mink

Človek stále počúva o živote, od rôznych ľudí, s rôznymi rozprávačskými

schopnosťami.
Anthony Powell, Temporary Kings

Filozofia začína údivom, ako povedal Aristoteles, ale medzi laikmi to

býva nesprávne chápané, ako by to znamenalo, že príležitosťou na filozofické
špekulácie sú zázraky a mystériá, zjavne nevysvetliteľné fenomény narúšajú-
ce každodennú skúsenosť. Naopak, nič nie je viac obdivuhodné ako každo-
denný zdravý rozum (common sense). Uspokojujúce istoty toho, čo „každý
vie“, boli od čias Sokrata prirodzenejšou oblasťou filozofickej reflexie než
zatmenia, proroctvá, absurdity a vtrhnutia nepochopiteľných síl. Každoden-
ný zdravý rozum nejakej doby, ktorý spoznáme, keď danú dobu porovnáme
s inými, môže byť z hľadiska iných časov a miest za hranicami pochopenia
alebo dokonca fantázie. Primárnou príčinou je to, že zdravý rozum akéhokoľ-
vek obdobia je založený na predpokladoch, vychádzajúcich nie z univerzálnej
ľudskej skúsenosti, ale zo zdieľaného konceptuálneho rámca, ktorý determi-
nuje, čo bude považované za skúsenosť pre jeho komunikantov. (communi-
cants). Skúsenosť, ktorá je v centre jedného konceptuálneho rámca, môže byť
založená na kázňach vyrytých do kameňa a blesk je pre ňu nástrojom pomsty.
Ale pre inú skúsenosť sa tieto vnemy zdajú byť poetickými výmyslami a pre
ďalšiu skúsenosť sú jednoducho nepochopiteľné.
Rozdiel medzi históriou a fikciou je tak na základe „zdravého rozumu“
univerzálne zdieľaný ako každý rozdiel v západnej kultúre, prinajmenšom
od nárastu všeobecnej gramotnosti. „Každý vie“, ako aj určite každý z nás
vie, že dve telesá nemôžu byť v rovnakom priestore v tom istom čase, že
história si uplatňuje nárok byť pravdivou reprezentáciou minulosti, zatiaľ čo
literatúra (fiction) nie, hoci sa snaží opísať skutky a udalosti lokalizované
v určitých dobách a miestach.*1Literatúra nanajvýš požaduje dočasný ústup
pochybností. Každý vie, že to, čo robí príbeh dobrým, je rozdielne od toho,

Mink, L. O.: „Narrative Form as a Cognitive Instrument“, in Canary, R. H., Kozicki, H.

(eds.): The Writing of History, The University of Wisconsin Press, Madison, WI, 1978,
s. 129 – 149.
*1
Prekladateľ bude prekladať výraz „fiction“ v istých súvislostiach pomocou výrazu „li-
teratúra“ alebo „beletria“.
 65
čo ho robí pravdivým, ak niečo vôbec. Literatúra môže byť presnou v zazna-
menávaní niektorých udalostí, činov a detailov života v určitom období, ale to
my vieme (a vieme, že to vieme) len preto, že porovnávame fikciu s históriou
bez principiálnych pochybností, čo je čo. Veľa detailov zo života fiktívneho
Dublinu zo 16. júna 1904 v Joycovom Ulyssesovi predstavuje tiež detaily
historického Dublinu. Kôň s menom Throwaway vyhral Gold Cup a noviny
písali o nešťastí parníka General Slocum v Amerike. Hoci žiadna historická
práca nezachytáva rovnako dobre ako Ulysses atmosféru života v Dubline
v ten deň a v tom čase, poznáme pravdivé príbehy o kariére Throwawaya,
ako aj o dublinských novinách, ktoré sa pretínajú s Ulyssesom, zatiaľ čo žiad-
ny pravdivý príbeh o Leopoldovi Bloomovi neexistuje. Či mal, alebo nemal
17. júna raňajky v posteli, nie je historickou otázkou, hoci z hľadiska interpre-
tácie literatúry je to kľúčový problém pre literárnych kritikov.
Histórie sú, samozrejme, plné vecí, ktoré sa tak nestali, ako literatúra je
plná vecí, ktoré sa tak stali. Ale to je možné tvrdiť len preto, že pre zdieľaný
zdravý rozum nie je v princípe rozdiel medzi históriou a literatúrou. Povedať,
že niečo v histórii „nie je tak“ znamená, že sa to nestalo alebo sa to neuskutoč-
nilo týmto spôsobom. Toto potvrdzuje, čo história a literatúra majú spoločné,
rovnako ako to, čím sa odlišujú. Podobnosti a rozdiely sú pre zdravý rozum
zrejmé a bez komplikácií. Podobne história, ako aj literatúra sú príbehmi ale-
bo naráciami o udalostiach a skutkoch. Avšak pre históriu je štruktúra narácie
a jej detaily reprezentáciami minulej skutočnosti; a nároku byť pravdivou re-
prezentáciou rozumie tak autor, ako aj čitateľ. Literatúra si nerobí nárok byť
pravdivou reprezentáciou v akomkoľvek partikulárnom ohľade. Hoci mnohé
môže byť v relevantnom zmysle pravdivé, nič vo fiktívnej narácii nevytyčuje
rozdiel medzi pravdivým a vymysleným; a to je konvencia, ktorá sa rovná
dohode vzájomne podpísanej pisateľom a čitateľom. V prípade, že by chýbala
táto dohoda, nebolo by možné hrať čarovné hry s vierohodnosťou literatúry,
ktoré závisia od predstierania, že dohoda neexistuje napriek tomu, že my vie-
me, že áno – ako to bolo pri stvárnení Baker Street, ktoré urobilo zo Sherlocka
Holmesa živšiu „historickú“ postavu než bol Gladstone.
Tieto postrehy sú zatiaľ príliš elementárne, ale i tak by sa voči nim mohli
historici ohradiť. Mohli by povedať, že rozdiel medzi históriou a literatúrou
je menej otázkou pravdy než dôkazov. Niekto môže poprieť akýkoľvek pri-
vilegovaný prístup k „pravde“ okrem pravdu-nárokujúcich si tvrdení, kto-
ré sú preformulované v súvislosti s hodnotením dôkazov, procesom, ktorý,
ako historici dobre vedia, je príčinou toho, že všetky tvrdenia sú odvodené
a neisté. Samozrejme, je užitočné pripomínať, že historiografia je záležitos-
ťou omylných odvodení a interpretácií, ale toto pripomenutie sa nedotýka
66
problému rozdelenia histórie a literatúry na základe zdravého rozumu. Pre
dané rozdelenie je to, že sa udalosti a konania v minulej skutočnosti udiali
práve tak, ako sa udiali, stále záležitosťou toho, čo „každý pozná“, a preto
je historiografia akokoľvek chybujúca v niečom, čo ju robí pravdivou alebo
nepravdivou, no napriek tomu nemáme okrem historickej rekonštrukcie z do-
stupných prameňov k tomu niečomu prístup. Určitosť minulosti je súčasťou
ontológie zdravého rozumu; nie je to teória, ale predpoklad nereflektívnej
každodennej skúsenosti. Historici sa tiež môžu ohradiť voči zdôrazňovaniu
naratívnej historiografie. Profesionálna história, mohol by povedať historik,
je zväčša „analytická“; nevylučuje konštrukciu naratívnych popisov, ale to
je literárne umenie celkom nezávislé od profesionálnych zručností v skutoč-
nom výskume. Táto výhrada by bola opodstatnená, ak by bola historiografia
definovaná ako naratívny výklad. Ale rozdiel medzi literatúrou a históriou
pri zdravom rozume nezávisí od takejto tendenčnej definície. Rozdiel len
uvádza, že veľké množstvo historiografie bolo napísané a naďalej je písané
v naratívnej forme. Aj histórie, ktoré sú synchrónnymi štúdiami kultúry ne-
jakej epochy, nevyhnutne berú do úvahy rozsiahlejšie procesy vývoja alebo
zmeny, ktoré pozostávali z týchto epoch ako štádií. Ani Huizingova Jeseň
stredoveku, alebo napríklad Svet, ktorý sme stratili Petra Laslettova nemali
naratívnu štruktúru, napriek tomu už vo svojich názvoch indikujú naratívnu
dôležitosť ich prierezových popisov. Niekto by mohol povedať alebo ukázať,
že aj tá najviac „analytická“ historická monografia predpokladá historikovo
všeobecnejšie svojou povahou naratívne porozumenie vzorcom historickej
zmeny, pričom tieto monografie prispievajú ku korekcii a elaborácii daného
naratívneho porozumenia. To je to, čo frázy ako „predindustriálna spoloč-
nosť“ a „úpadok a pád“ vyjadrujú v našej naratívnej predstavivosti.
Historici by boli v skutočnosti neuvážení, keby degradovali zručnosť spra-
vovania naratívnej zložitosti iba na literárnu vlohu, irelevantnú pre tvrdo kog-
nitívnu látku historického výskumu. Hoci naratívna forma môže byť u väčšiny
ľudí asociovaná s rozprávkami, mýtmi a potešením z románu, zostáva prav-
dou, že narácia je primárny kognitívny nástroj – nástroj, ktorému sa vyrovnajú
len teória a metafora ako neredukovateľný spôsob, ktorý robí prúd skúsenosti
zrozumiteľným. Naratívna forma, ako sa to prejavuje v histórii a literatúre, je
zvlášť dôležitým konkurentom teoretického vysvetlenia alebo porozumenia.
Teória umožňuje vysvetlenie udalosti len vďaka tomu, že ju opíše tak, že sa
tento opis logicky viaže na systematickú množinu generalizácií alebo zákonov.
Niekto napríklad rozumie fungovaniu mechanických hodiniek do takej miery,
do akej rozumie princípom mechaniky, čo si vyžaduje opísanie mechanizmu
hodín spôsobom a len spôsobom, ktorý je primeraný týmto princípom. Ne-
 67
možno, takpovediac, rozumieť fungovaniu hodín, ale nerozumieť fungovaniu
mlynského kolesa a naopak, iba ak by sme mali nesprávny opis jedného alebo
oboch. Jednotlivé hodiny majú však aj svoju zvláštnu históriu: sú vyrobené, za-
slané, uskladnené, vystavené, kúpené, používané; môžu byť darované a obdr-
žané, stratené a nájdené, založené a vyzdvihnuté, obdivované alebo preklínané,
zodpovedné za dochvíľny príchod alebo zmeškané stretnutie. Každý moment
ich zvláštnej histórie je súčasťou súboru spojených udalostí, križujúcich sa
s ich vlastnou históriou, a v každom takom momente môžu byť predmetom
určitého opisu, ktorý je primeraný iba vzhľadom na toto prekríženie. Z teore-
tického hľadiska je typ vhodného opisu daný; nie je problematický. Avšak
konkrétna história hodín uniká teoretickému porozumeniu jednoducho preto,
že predstava takejto histórie vyžaduje pripísanie neurčitého množstva opi-
sov, tak ako sú dôležité alebo nepodstatné pre sekvencie, ktoré smerovanie
tejto histórie pretínajú. To je to, čo naratívna forma jedinečne reprezentuje
a prečo ju potrebujeme ako neredukovateľnú formu porozumenia. Na jednej
strane sú všetky udalosti vo svete – prinajmenšom tie, ktoré môžeme pria-
mou skúsenosťou alebo dedukciou poznať – v ich konkrétnej jedinečnosti. Na
druhej strane je ideálne teoretické porozumenie uvedeným udalostiam, ktoré
by každú udalosť poňalo len ako opakovateľný prípad systematicky prepo-
jenej množiny generalizácií. Ale medzi týmito extrémami je narácia formou,
ktorá nám umožňuje porozumieť veľkému počtu po sebe nasledujúcich vzá-
jomných vzťahov, tvoriacich životnú dráhu. Historici a autori beletrie dobre
poznajú problémy týkajúce sa konštrukcie koherentného naratívneho popisu,
či už s obmedzením vychádzať z dostupných prameňov, alebo bez neho. No
nemusia si uvedomovať rozsah, v ktorom narácia ako taká je nielen technic-
kým problémom pre autorov a kritikov, ale aj primárnou a neredukovateľnou
formou ľudského chápania, súčasťou zdravého rozumu.

I
Jednotlivé narácie sú vyjadrením svojich vlastných konceptuálnych pred-
pokladov. Tie sú vlastne pre nás najužitočnejšími dôkazmi na pochopenie
konceptuálnych predpokladov, ktoré sú celkom odlišné od našich vlastných.
Napríklad, idei Osudu, ktorá nebola nikdy explicitne formulovaná ako filo-
zofická teória a ktorá je veľmi vzdialená od našich vlastných predpokladov
o kauzalite, zodpovednosti a prirodzenom poriadku, môžeme najlepšie po-
rozumieť na základe (či prostredníctvom) zápletiek gréckej tragédie. Aj keď
štruktúra príbehov stelesňuje partikulárnu konceptuálnu schému, ktorá je ne-
vyhnutná pre pochopenie príbehu, na všeobecnejšej úrovni sa tiež nachádzajú
konceptuálne predpoklady samotnej idey naratívnej formy a tieto sa objavujú
68
v množstve jej variácií. Aristotelov komentár, že každý príbeh má začiatok,
stred a koniec, nie je len čistou banalitou. Pomenúva všeobecnú zhodu, ktorá
nám zároveň nehovorí nič nové, jednoducho preto, že explicitne vyjadruje
časť konceptuálneho rámca, ktorý je základom schopnosti rozprávať a počú-
vať príbehy a počúvanie akéhokoľvek druhu. Vyjasnenie predpokladu (na-
ratívnej formy) má však dôsledky, ktoré ani zďaleka nie sú banálne; tento
predpoklad zreteľne vyjadruje, že naša skúsenosť života sama osebe nemusí
mať nevyhnutne formu narácie okrem prípadu, ak jej takúto formu prostred-
níctvom jej stvárnenia ako predmetu príbehov sami nedáme. Tento prekva-
pujúci záver by nemal byť až takým prekvapujúcim. Reflektuje len rozdiely
medzi vyjadreniami triezveho uvažovania a jeho predpokladmi. Tie prvé sú
pohodlné istotami, o ktorých vieme; tie druhé, hoci nevyhnutne prístupné len
reflexii, nás vo svojich dôsledkoch udivujú.
Až donedávna sa pojem naratívnej formy zdal zrejmým a neproblémo-
vým (ako všetko súvisiace s triezvym uvažovaním). Nakoniec, hoci sa dru-
hy príbehov veľmi menia a odlišujú od jednej kultúry k druhej, rozprávanie
príbehov je všadeprítomnou ľudskou aktivitou a v každej kultúre je formou
zložitého diskurzu, ktorý je najskôr dostupný deťom a prostredníctvom
ktorého sú skultúrňované. To, ako rozumieme príbehom, sa nikdy nezdalo
byť problémom. No v posledných rokoch sa pojem narácie stával častejšie
predmetom komplikovaných analýz s menej než uspokojivými výsledkami.
V kritickej filozofii histórie sa narácia začala čoraz viac považovať za typ
vysvetlenia, ktorý je odlišný a nahrádza vedecké vysvetlenie konania a uda-
lostí alebo vysvetlenie „pokrývajúcim zákonom“. Jedným z výsledkov však
bolo objavenie sa dovtedy nepovšimnutých problémov. Takým je napríklad
problém objasnenia, ako naratívna štruktúra determinuje, čo pre ňu je a čo nie
je dôležité; tento problém nemá analógiu v objasnení štruktúry teórií. Skôr
vieme, a v určitých jasných prípadoch bez akejkoľvek neistoty, či pri rozprá-
vaní koherentnej narácie špecifická udalosť alebo detail je pre túto naráciu
dôležitý alebo nedôležitý. (Ak rozprávam príbeh stretnutia a jeho výsledok,
ktorý sa udial v minulú stredu, môžem byť príliš zaneprázdnený náhodným
faktom, že k stretnutiu došlo v stredu, a pridávať ďalšie detaily, čo sa mi ešte
v tú stredu stalo, bez závažnejšieho dôvodu. Keďže vieme, že daná udalosť
je pre určitú naráciu dôležitá alebo nedôležitá, zdalo by sa, že musíme mať
implicitné kritériá na posúdenie dôležitosti. Podobne ako logika objasňuje
kritériá platného usudzovania, ktoré sú v našom bežnom diskurze implicit-
né v nereflexívnom rozlíšení argumentov na dobré a zlé, zdalo by sa, že by
sme mali byť schopní systematicky objasniť implicitné kritériá relevantnosti
a nerelevantnosti. Doteraz však v skutočnosti nikto nebol schopný stanoviť
 69
vo všeobecnej forme iné kritérium naratívnej relevantnosti než kritérium kau-
zálneho spojenia s udalosťami už umiestnenými v narácii, a dokonca ani toto
nie je adekvátne považovať za kritérium. Nie všetky príčiny alebo účinky
udalosti budú pre príbeh, ktorého je udalosť súčasťou, a z toho dôvodu je
nevyhnutné ďalšie kritérium pre rozlíšenie tých, ktoré sú, a tých, ktoré nie
sú – a toto kritérium nemôže byť kritériom kauzálneho spojenia. Vo všeobec-
nosti vieme, že je veľa rôznych spôsobov, akými môže byť udalosť pre prí-
beh relevantná, ale nie sme schopní zostaviť zoznam druhov relevantnosti.
Avšak nemožno akceptovať alternatívu, že každá časť akéhokoľvek príbehu
je relevantná svojím vlastným jedinečným spôsobom – čo znamená, že nie sú
žiadne druhy relevantnosti.
Jedným konceptuálnym problémom narácie je preto formulovať explicit-
ne kritériá, prostredníctvom ktorých zistíme, či je narácia koherentná, alebo
nekoherentná. To je však problém naratívnej formy vo všeobecnosti, či jej
cieľom je byť históriou, alebo fikciou. Spomínam to na ilustráciu konceptuál-
nych ťažkostí týkajúcich sa narácie ako takej, hoci neponúkam žiadne kritériá
na preskúmanie posúdenia relevantnosti. Sú tu aj iné problémy, viac prístupné
riešeniam, i keď radikálnym, ktoré sa objavia, domnievam sa, z nasledujúce-
ho dôvodu. Podobne ako jedným z konceptuálnych predpokladov zdravého
rozumu bolo, že historiografia pozostáva z narácií, ktoré si nárokujú byť prav-
divými, zatiaľ čo literatúra pozostáva z vymyslených narácií, ktorých nároky
na presvedčivosť a pravdivosť sú vylúčené, ďalším predpokladom je to, že
historická skutočnosť samotná má naratívnu formu, ktorú historik nevymý-
šľa, ale objavuje, resp. pokúša sa objaviť. To znamená, že história-ako-bola-
prežitá, je nevyrozprávaným príbehom. Historikovou úlohou je objaviť tento
nevypovedaný príbeh alebo časť z neho, objaviť a prerozprávať ho, i keď
v upravenej forme. Pre tento predpoklad historici neinklinovali k hodnoteniu
literárnej zručnosti alebo nepovažovali za poučné porovnávať historika so
spisovateľom. Uvedený predpoklad robí rozdiel medzi históriou a literatúrou
samozrejmým. Spisovateľ môže vytvoriť svoj príbeh hocijakým spôsobom,
podriaďujúc sa len požiadavke umenia. Historik na druhej strane nachádza
príbeh, už skrytý vo faktoch podložených prameňmi; je kreatívny vo vyna-
liezavaní výskumných techník, nie v umení naratívnej konštrukcie. Príbeh
správne pochopenej minulosti treba len odovzdať ďalej, skonštruovať ho.
Avšak to, že minulá skutočnosť je nevyrozprávaným príbehom, je predpo-
kladom, nie tézou, často vedome prijímanou alebo zdôvodňovanou. Nepoznám
žiadneho historika alebo skutočne nikoho, kto by sa pod tento predpoklad pod-
písal a vedome ho aj zastával; no ak sa nemýlim, tento predpoklad je tak im-
plicitne prijímaný, ako by bol explicitne odmietnutý. (Táto situácia ako keby
70
bola zrkadlovým obrazom explicitného presvedčenia, že budúcnosť je nevy-
rozprávaným príbehom, zastávaného tými, ktorých kontrolované predpoklady
vo všetkých iných oblastiach presvedčenia a konania sú logický nezlučiteľné
s týmto presvedčením.) A tento konflikt je medzi implicitným predpokladom
a explicitným presvedčením, ktorý generuje charakteristické konceptuálne
problémy týkajúce sa formy narácií. Tieto problémy – tri z nich – sú hlavnými
cieľmi mojej polemiky. Porozumieť však konceptuálnemu problému zname-
ná preskúmať, ako sa objavil. Z hľadiska logiky je zdrojom týchto problémov
nesúlad medzi implicitným predpokladom a explicitným presvedčením, na
ktorý som upozornil. Z hľadiska histórie ide o dedičstvo myšlienky Univer-
zálnej Histórie – ideálu, ktorý nikdy nebol dosiahnutý, ale ktorý slúžil ako
regulatívny princíp myslenia o minulosti. Oznámenie o jeho smrti bolo pred-
časné. I keď sa vytratil z diskurzu ideí – to znamená, že i keď už viac nepatrí
ku štruktúre vedomého presvedčenia a polemiky – som presvedčený, že prežil
ako predpoklad, že minulá skutočnosť je nevyrozprávaným príbehom; a ako
sa to udialo, v krátkosti načrtnem.

II
Idea Univerzálnej Histórie je prinajmenšom taká stará ako Augustínov
Boží štát a bola uvedená do moderného myslenia Vicovou Scienza nuova
(Novou vedou). Ale nikdy nebola taká silná a široko zdieľaná ako na konci
jej aktívneho pôsobenia v posledných dvoch dekádach osemnásteho storočia.
Jedným z dramatických momentov v jej neskoršom pôsobení bola Schillero-
va inauguračná prednáška v Jene v máji 1789 „Was heisst und zu welchem
Ende studiert man Universalgeschichte?“ [Čo je univerzálna história a prečo
ju študujeme?]. Táto udalosť bola dôležitá, pretože Schiller už bol idolom
nastupujúcej generácie. Historik univerzálnej histórie, povedal jasajúcim
členom svojho publika, ktoré ho vynieslo na pleciach do prednáškovej sály,
vysvetľuje celý súčasný svet prostredníctvom rozlišovania zreťazení udalostí,
ktoré viedli k súčasnosti, a predstavuje ich ako jednotný a koherentný celok.
Teda to je Univerzálna História, pokračoval, ktorá samotná nám umožní po-
chopiť, ako Európa dosiahla stabilný a dlhotrvajúci mier. Irónia vo vyjadrení
takéhoto uspokojujúceho pohľadu menej než dva mesiace pred začatím naj-
väčšej európskej revolúcie zjavne Schillerom neotriasla ani neskoršie; v jeho
korešpondencii počas nasledujúcich rokov niet ani zmienky o svetodejinných
udalostiach odohrávajúcich sa o niekoľko sto míľ ďalej. No prorokovanie
nebolo v žiadnom prípade jadrom alebo cieľom Univerzálnej Histórie, a ak
niekto rozpoznal veľkolepý plán histórie, dokonca aj prekvapujúca budúc-
nosť mohla byť do neho vložená ako lokálny detail. Condorcetov optimizmus
 71
o progrese ako veľkolepom pláne zostal bezvýhradný, keď čakajúc v roku
1793 vo väzení na popravu ako jedna z obetí dejín, písal ďalší klasický prís-
pevok k teórii Univerzálnej Histórie.
Shillerova inauguračná prednáška sa udiala len päť rokov po uverejne-
ní Kantových „Idee zu einer allgemeinem Geschichte in weltbügerliche Ab-
sicht“ [Ideí k všeobecným dejinám ako svetového plánu] (1784) a ukázala
sa byť vplyvnou. Kant sa ako obyčajne dostal bližšie k jadru problému. Ne-
môžeme porozumieť zmyslu dejín, tvrdil (a mal na mysli históriu res gestae
vrátane celého zaznamenania ľudskej bláznivosti, domýšľavosti, a krutosti),
pokiaľ v nich nie je možné objaviť jednu tému, „pravidelný pohyb“ tak, že
„čo sa zdá byť u jednotlivých subjektov spletité a neusporiadané, môže byť
vnímané z perspektívy ľudského druhu ako celku ako ustavične postupujúci,
hoci pomalý vývoj jeho pôvodných vlôh“. Kantovým záverom samozrejme
bolo to, že zápletková línia dejín je tvorená skrytým zámerom prírody, že
ľudia by mali s použitím rozumu a vydelením sa z nevyhnutnosti rozvinúť in-
štitúcie na ochránenie seba a iných pred vražednými konzekvenciami vlastnej
„nedružnej družnosti“– kombinácii egoizmu so závislosťou od druhých. Ale
je to skôr Kantova otázka, ako jeho odpoveď, čo odhaľuje silu idey Univer-
zálnej Histórie. Môže za úrovňou holých chronológií existovať niečo ako his-
torické pochopenie, pokiaľ by bolo možné tieto chronológie vzťahovať jednu
k druhej vo svetle nejakej obsiahlejšej témy o pohybe a smerovaní dejín?
Idea Univerzálnej Histórie by nebola myšlienkou, že vo vývoji dejín figuru-
je konkrétna zápletka, ale predpokladom, ktorý je základom všetkých predstáv
poukazujúcich na ten alebo onen druh zápletky. Napriek jej variáciám môžeme
analyzovať určité spoločné črty tejto zložitej idey. Po prvé, patrí sem názor, že
celok ľudských udalostí patrí do jedného príbehu. Avšak nie je určené, kto ten-
to príbeh vymýšľa alebo rozpráva. V jej pôvodnej teologickej forme, napríklad
u Augustína, bola Univerzálna História výtvorom božskej Prozreteľnosti; ako
však dochádzalo v osemnástom storočí k sekularizovaniu tejto idey, Boh ako
Autor sa stiahol, zanechajúc ideu príbehu, ktorá je jednoducho tam, nikým
nevytvorená (ako bol pre Kanta „skrytý úmysel prírody“ regulatívnou ideou,
teda hypotéza umožňujúca pýtať sa správne otázky, ale ktorá by mala byť po-
važovaná skôr za heuristickú než za pravdivú), ale čakajúca na vyrozprávanie.
Napriek tomu príbeh zahrňuje budúcnosť v náčrte, ak nie v detailoch. Budú-
ce udalosti nemôžu falzifikovať ideu Univerzálnej histórie, ktorá poskytuje
taký spôsob ich interpretácie, aby boli zosúladené so zápletkou. Kant bol pre-
svedčený, že rozuzlenie politickej histórie vyústi do federácie národov, ale bol
pripravený pripustiť akékoľvek množstvo alebo druh národného konfliktu ako
teroru, ktorý nakoniec prinúti ľudí prijať túto racionálnu inštitúciu.
72
Po druhé, myšlienka Univerzálnej Histórie špecifikuje, že je jeden cen-
trálny predmet alebo téma rozvíjajúca zápletku histórie. Tento aspekt idey
Univerzálnej Histórie dosiahol maximálnu jednotu a zároveň komplexnosť
u Hegla. Môže sa zdať, že „centrálny predmet alebo téma“ robí explicitnou
len časť významu „zápletky“; pričom pridáva niečo k neskorším predstavám
objasňujúc tak, že neimplikuje existenciu zákonov historického vývoja ani, že
smer vývoja udalostí je nezadržateľný. Idea univerzálnej histórie je nezávis-
lá od otázky, či je možná teoretická veda o histórii. Ortodoxný postmarxis-
tický historický materializmus je hlavným príkladom prežívania myšlienky
Univerzálnej Histórie v dnešnom storočí, pričom požiadavku determinizmu
v idei Univerzálnej Histórie nenašiel, ale ju k nej pridal.
Po tretie, je tu naznačené, že ak sú udalosti historického procesu vnímané
len vo vzťahoch k ich bezprostredným okolnostiam, nie sú nezrozumiteľné,
keď sú videné len vo vzťahoch. Skutočne, sú regionálne príbehy, ale ich za-
čiatky a konce ako individuálnych udalostí sú arbitrárne a ich naratívne formy
nie sú úplne pevné, pokiaľ nie sú usadené v jednom predstavovanom príbehu.
Ak by bola pravda, že história sveta by bola iná, ak by mala Kleopatra o pol
palca dlhší nos, potom to znamená, že dôležitosť všetkých nasledujúcich prí-
behov závisí čiastočne od porozumenia ich naratívneho vzťahu k rozširujúcim
sa okruhom zápletiek v zápletkách, pokým je v Antóniovej vášni a páde do-
siahnutý kľúčový styčný bod rímskej histórie. To nie je až také absurdné, ako
sa môže zdať. V skutočnosti získavame a nosíme v našej predstavivosti náčrt
historického vývoja počas dlhých období, práve tak ako získavame a v našej
predstavivosti nosíme geografické náčrty, a v oboch prípadoch vieme, že ob-
rovské oblasti nejasností môžu byť v prípade zaplnené detailmi. Pohybujúc
sa dokola v našom bezprostrednom okolí, stále si okrajovo uvedomujeme ako
súčasť nevyhnutnej priestorovej orientácie, že Havana je ďaleko odtiaľto tým-
to smerom a Tokio je ešte ďalej týmto smerom. Podobne vieme, že Rím sa roz-
víjal a upadal, zostali trosky a odkazy, pričom jeho história bola poprepletaná
so schopnosťami, ambíciami a vášňou jedincov. Ako keby trasy minulých
udalostí smerovali k udalostiam v prítomnosti. Univerzálna História, tak ako
si ju predstavovali jej zástancovia, nebola zoskupením všetkých týchto sme-
rov, ale skôr súradnicovou sieťou, na podklade ktorej môžu byť uvedené sme-
ry objavované; a v tomto zmysle nie je ľahké predstaviť si k nej alternatívu.
A napokon, Univerzálna História nepopiera veľkú rozmanitosť ľudských
udalostí, zvykov a inštitúcií; ale považuje túto rozmanitosť za obmeny jed-
ného a nemenného súboru ľudských schopností a možností, diferencovaných
len prostredníctvom geografických, klimatických a rasových vplyvov a iných
prírodných náhodilostí. Toto presvedčenie vyjadruje dobre známe Humovo
 73
tvrdenie. „Je všeobecne uznávané,“ podľa Huma, „že v konaní ľudí všetkých
národov a vekov existuje značná uniformita a ľudská prirodzenosť zostáva
čo do svojich princípov a fungovania stále rovnaká. … Chceli by ste poznať
cítenie, záľuby a životné dráhy Grékov a Rimanov? Pozorujte dobre povahu
a konanie Francúzov a Angličanov; nepomýlite sa, keď na tých prvých pre-
nesiete veľkú časť z pozorovaní, ktoré ste urobili u tých druhých. Ľudstvo je
vo všetkých dobách a na všetkých miestach natoľko rovnaké, že história nás
v tomto ohľade neinformuje o ničom novom alebo zvláštnom.“ (Skúmanie
o ľudskom rozume, VIII, I).
Nepochybne bola to závislosť od princípu jednoty ľudskej povahy, ktorá
viac než čokoľvek iné vysvetľuje úpadok idey Univerzálnej Histórie s nástu-
pom moderného sociologického vedomia – t. j. s akceptovaním kultúrneho
pluralizmu moderným zdravým rozumom. Ale ani v čase svojho rozkvetu
nevytvorila idea Univerzálnej Histórie priestor pre jedinečnosť, sviežosť
a vnútornú hodnotu indivíduí, či to boli jednotlivé osobnosti, jedinečné kul-
túry, alebo jednotlivé epochy. Mojím cieľom nie je poukázanie na to, že idea
Univerzálnej Histórie vychádzala z omylu, ktorý je teraz odhalený. Nepo-
rovnateľnosť jednotlivcov môže byť aj ilúziou, ale z pohľadu Univerzálnej
Histórie sa otázka po nej nemôže byť ani položená: je to vylúčená pre všetky
črty práve preskúmanej Univerzálnej Histórie. Ak celok ľudských udalostí
patrí k jednému príbehu s centrálnou témou alebo predmetom, potom životy
a smrti cisárstiev rovnako ako individuálnych ľudí nachádzajú svoj význam
len v interpretácii, ktorá im v princípe nie je v ich dobe prístupná. Všetci
historickí aktéri by boli, ako Rosencrantz a Guildenstern, doplňujúci hráči,
ktorí nie sú podstatní pre dejinné rozuzlenie. Pozoruhodnou vecou je, že tento
záver, i keď sa zdá nevyhnutný, nebol nikdy jasne formulovaný ani Heglom.
No v retrospektíve sa zdá, že to, čo teraz nazývame Romantizmom, odhalilo
a odmietlo tento záver. Romantizmus – z veľkej väčšej časti, bol – náhlym
vzostupom nového historického vedomia, ktoré sa zmocnilo myšlienky Uni-
verzálnej Histórie. Medzi vyjadreniami romantického historického vedomia
bolo neogotické oživenie a obnovený všeobecný záujem o stredovek; nové
hodnoty boli priradené ľudovej kultúre, a prišlo k oživeniu, či dokonca imi-
tácii ľudovej literatúry, hudby, krojov a výrobkov; a v inom extréme sociál-
neho a politického poriadku k fascinácii životmi významných ľudí a hrdinov;
a k prepisovaniu národných histórií za účelom odsunutia národnostných roz-
dielov na periférium prehistórie.
Vzostup národnej histórie a histórie ako propagandy pre nacionalizmus je
najviditeľnejším znakom rozkladu Univerzálnej Histórie, ale zdá sa, že k jej
zničeniu prispela väčšina čŕt romantického syndrómu. Napríklad ľudové tra-
74
dície, hodnotené samé osebe, sú prehľadom nekonečných variácií a živých
rozdielov. Nie sú zrozumiteľné ako prostriedky jedného príbehu ľudského
vývoja, ale ako prežitky viacerých lokálnych príbehov kontinuity a zmeny –
príbehov, ktoré počas väčšiny svojho trvania nemali relevantný vzťah jeden
k druhému, ako životy ľudí v škandinávskych lesoch nemali žiadny priamy
kontakt so životmi ľudí vo švajčiarskych údoliach. Čo majú všetky tieto nové
záujmy spoločné, je nemožnosť ich zjednotiť pod nadpisom akejkoľvek „uni-
verzálnej histórie“. Ohľadom histórií kultúr nemôžeme jednoducho genera-
lizovať tak ľahko, ako o politickej histórii. História ľudstva sa tak rozptýlila
do encyklopédií životopisov, zvykov, ideí, lokálnych inštitúcií, jazykov, ľudí
a národov. Toto rozptýlenie bolo zhrnuté v Carlyleovom výroku, že história
pozostáva „v podstate z nespočítateľného množstva biografií“. Po prvýkrát
som túto frázu počul asi generáciu dozadu od rozčarovaného študenta histó-
rie, ktorý si myslel, že ju sám vymyslel; a možno aj áno. To, že sa takýto his-
torický nominalizmus stal súčasťou zdravého rozumu, je tiež ukážkou toho,
čo sa s myšlienkou Univerzálnej Histórie stalo.
Myšlienka Univerzálnej Histórie samozrejme v romantizme nezmiz-
la úplne. V 19. storočí prežila v maske doktríny progresu a v súčasnosti vo
forme ortodoxného historického materializmu. No v súčasnom väčšinovom
pohľade na historické poznanie je požiadavka univerzálnej histórie zreteľ-
ne odmietnutá. Namiesto presvedčenia, že existu je jeden príbeh, zahrňujúci
celok ľudských udalostí, sme presvedčení, že existuje veľa príbehov, nielen
rozdielnych príbehov o rôznych udalostiach, ale aj rozdielnych príbehov
o rovnakých udalostiach. Ako Hayden White presvedčivo tvrdil v Metahis-
tórii a v rôznych jeho statiach, holá kronika historického záznamu môže byť
„sujetovaná“ rôznymi spôsobmi (ako romanca, komédia, tragédia či satira),
ktoré nespočívajú na argumentácii vychádzajúcej z prameňov, ale z neredu-
kovateľnej vynaliezavosti preferencií a volieb. A fortiori sme presvedčení, že
mnoho príbehov má mnoho vlastných ústredných námetov a tém, a že dife-
rencie medzi nimi sú nerozhodnuteľné. A čo viac, veľa príbehov má vlastné
začiatky, stredy a konce, pričom sú v princípe úplne zrozumiteľné bez ich
zaradenia do obsiahlejšej narácie, ktorej forma nie je celkom viditeľná v seg-
mente, ktorý reprezentujú. Možno povedať, že sme presvedčení, že historické
narácie môžu byť priradené k ďalším, ako pri periodizácii politickej histórie
na základe vlád alebo sociálnej histórie na základe dekád; ale to je výhoda
chronológie, nie následok pochopenia vzťahov medzi čiastkovou a hlavnou
zápletkou. A nakoniec, vo veku antropológie len málo ľudí môže veriť v ne-
mennú a univerzálnu ľudskú povahu, ktorej princípy môžu byť odvodené
z akejkoľvek regionálnej skúsenosti a potom sebaisto aplikované pri interpre-
 75
tácii všetkých dôb a kultúr. Naopak, stalo sa pravidlom historického výskumu,
že význam minulých konaní musí byť v prvom rade chápaný prostredníctvom
vlastných presvedčení aktérov, zahrňujúcich ich presvedčenia o ľudskej po-
vahe, nie prostredníctvom našich presvedčení, ktoré sú možno veľmi odlišné;
musíme najprv prinajmenšom porozumieť ich vlastným opisom konania, než
sa odvážime o naše vlastné redeskripcie.
Zdá sa teda, že idea Univerzálnej Histórie bola vyhodená na smetisko de-
jín spolu s odmietnutím opodstatnenosti kráľov a možnosti zdokonaľovania
človeka. A predsa sa odvážim tvrdiť, že koncept univerzálnej histórie nebol
úplne opustený, ale len koncepcia univerzálnej historiografie. Predpoklad, že
v ideálnom prípade možno napísať a prečítať jeden zjednotený príbeh o ľud-
skej minulosti, nedáva zmysel ani laikovi, ani profesionálnemu historikovi.
Avšak samotná myšlienka, že minulosť sama osebe je nevyrozprávaný prí-
beh, ustúpila z arény vedomého presvedčenia a diskusií a udomácnila sa ako
predpoklad nášho apriórneho konceptuálneho rámca, ktorý odoláva explicit-
ným vyjadreniam a preskúmaniu. Povedať, že stále považujeme koncepciu
univerzálnej histórie za apriórnu, znamená, že sa domnievame, že všetko, čo
sa stalo, patrí do jednej a určitej ríše nemennej skutočnosti. („Čo sa stalo, to
sa stalo. Nemožno zmeniť minulosť“). V Analytickej filozofii histórie Art-
hur Danto predstavil Ideálneho Kronikára, ktorý by vedel o všetkom, čo sa
odohráva súčasne s jeho vlastnou skúsenosťou a ktorý by zaznamenal presné
opisy každej udalosti tak, ako sa udiala. Jeho záznam by bol preto Ideálnou
Kronikou, kumulatívnym popisom toho, „čo sa skutočne stalo“. Dantovým
cieľom v tejto špekulácii bolo poukázať, že takýto Ideálny Kronikár by nemo-
hol historiografiu nahradiť, robiac ju nepotrebnou, pretože logicky nemohol
zahrnúť triedu charakteristicky historických tvrdení, zvlášť tých, ktoré opi-
sujú udalosti v pojmoch odkazujúcich k ďalším udalostiam; napríklad, „Dňa
28. decembra 1856 sa narodil dvadsiaty ôsmy prezident Spojených štátov“.
Ale na Ideálneho Kronikára sa odvolávam z odlišného dôvodu – poukazujem
len, že tejto myšlienke celkom zreteľne rozumieme. Nemohli by sme si vôbec
predstaviť Ideálneho Kronikára, pokiaľ by sme už nemali koncept totality
toho, „čo sa skutočne stalo“. Odmietame možnosť historiografickej reprezen-
tácie tejto totality, ale už dané odmietnutie predpokladá koncept tejto totality.
V uvedenom predpoklade myšlienka Univerzálnej Histórie pretrváva.

III
Ako vieme z histórie vedy, najproblematickejšie a najzaujímavejšie kon-
ceptuálne problémy sa objavujú, keď je jedna teória nahradená druhou, hoci
predpoklady (alebo „metafyzika“, či „paradigma“) predchádzajúcej teórie
76
akoby nevedomky stále pretrvávajú. Nezlučiteľnosť nových ideí so starými
predpokladmi príznačne vytvára konceptuálny zmätok a citeľné rozpaky,
ktoré možno až postupne formulovať ako konceptuálne alebo epistemologic-
ké problémy. Vždy je problémom identifikovať oblasť nesúladu, ktorá skôr
podľahne snahám o analýzu. Moja ústredná téza sa vzťahuje k skúmaniu
otázky naratívnej formy ako kognitívneho nástroja. Toto skúmanie sa vôbec
nemusí javiť ako problematické. Koniec koncov obvykle a často úspešne sa
podujímame niečo vysvetliť rozprávaním príbehu, ako sa to stalo; v tomto
ohľade môže byť fiktívna narácia rovnako vysvetľujúca ako historická, i keď
v jednom prípade ide o udalosť a v druhom prípade o skutočnú (alebo pra-
meňmi podloženú) udalosť, ktorá je vysvetľovaná. Práve preto, že naratívne
porozumenie je také bežné a zjavne transparentné, je mojím cieľom poukázať
na nejasnosti v pojme narácie, aby sme pocítili znepokojenie nad jeho nejed-
noznačnosťou.
Prvý problém sa objavuje, keď sa pýtame, ako môžu byť narácie vzťaho-
vané jedna k druhej: môžu byť dve narácie kombinované (na základe vhod-
ných reštrikcií dotýkajúcich sa chronológie a zhody charakterov a udalostí)
do podoby jednej zložitejšej narácie? V naratívnej literatúre to bežne pova-
žujeme za možné, ale nie za nevyhnutné, aby sa dve alebo viac samostatných
narácií zoskupilo do zložitejšieho celku. I keď Kráľ Oidipus a Antigona sú
hry v jednej trilógii, akokoľvek dômyselne by sme sa snažili, museli by sme
ich považovať za individuálne práce autorovej predstavivosti, a preto nepo-
važuje za zlyhanie Sofoklovej kreativity, že konvenčný a rozvážny Kreón
v Kráľovi Oidipovi nie je tvrdohlavým a rúhavým Kreontom v Antigone. Keď
sa individuálne naratívne fikcie zoskupujú ako vo Faulknerovom Yoknapata-
wpha County alebo v Trollopových Barsetshirských novelách, prirodzene to
interpretujeme ako výpožičku konvencií historickej reprezentácie na účely
imaginácie. Historické narácie by sa mali dať zoskupovať; pokiaľ si robia ná-
roky na pravdu o vybranej časti minulosti, musia byť zlučiteľné a doplňujúce
sa s inými naráciami, ktoré sa s nimi prekrývajú, alebo na ne nadväzujú. Hoci
sú rôzne spôsoby sujetovania rovnakého radu udalostí, zostáva pravdou, že
tieto historické narácie sú schopné vzájomne sa nahradzovať. K tomu naprí-
klad dochádza, keď narácia vytvára zmysel zo série činov tým, že ich podá-
va ako rozhodnutia reflektujúce konzistentne udržiavaný postup, kde by ich
bežné vysvetlenie mohlo opisovať iba ako arbitrárne a prekvapujúce reakcie
alebo tiež ako iracionálne reakcie. Ale naratívne fikcie, hoci môžu byť viac
alebo menej koherentné, sa vzájomne nevylučujú. Každá vytvára jedinečný
priestor, ktorý sama okupuje a nebojuje o ten istý priestor s inými, ako to
môže byť v prípade historických narácií.
 77
Zatiaľ čo historické narácie by sa mali zoskupovať do obsiahlejších narácií
alebo ustúpiť konkurenčným naráciám, ktoré tak urobia, v skutočnosti sa tak
nedeje; a tu by sa mal objaviť konceptuálny problém. Tradičný tlmiaci spô-
sob ako sa mu vyhnúť, je rozlišovať medzi „objektivitou“ a „subjektivitou“.
Naratívne histórie by sa zlúčili do obsiahlejších celkov, aby dosiahli úplnú
objektivitu; žiaľ, historici boli pri selekcii a kombinácii faktov náchylní pred-
kladať svoje vlastné osobitosti a hodnoty. Pre rozdiely v týchto subjektívnych
prvkoch sa narácia jedného historika nezhoduje s naráciou ďalšieho. Mojím
zámerom nie je rozhodnúť, či je historická objektivita možná; skôr poukázať
na to, že historická objektivita jasne predpokladá to, čo nazývam ideou Uni-
verzálnej Histórie – historickú skutočnosť, ktorá je nevyrozprávaným príbe-
hom, pričom existuje správny spôsob, ako ju vyrozprávať, hoci len z časti.
No pokiaľ je objektivita predstaviteľná vo forme kumulatívnej kroniky,
v pojmoch naratívnej histórie ju vyložiť nemožno (a presvedčenie o histo-
rickej objektivite pri rozlišovaní medzi naráciou a kronikou, ktorá nemá inú
formu než formu chronológie a neopisuje iné vzťahy medzi udalosťami než
časové, vo všeobecnosti zlyháva). Narácia musí mať vlastnú jednotu; na to
sa poukazuje, keď sa hovorí, že má nejaký začiatok, stred a koniec. Dôvod,
prečo dve narácie nemôžeme jednoducho priradiť – v najjednoduchšom prí-
pade prostredníctvom vytvorenia ich časovej následnosti, ako je to v prípade
následnosti súbežnej kroniky –, spočíva v tom, že v skoršej narácii takéhoto
celku jej koniec už nie je koncom, a preto začiatok nie je tým začiatkom, ako
aj stred nie je tým stredom. Obsiahlejšia narácia môže získať vlastnú formálnu
jednotu, ale to je už nová jednota, ktorá skôr nahrádza nezávislú koherenciu
každej jednej časti, ako by tieto časti zjednocovala. Sofoklova trilógia nie je
samostatnou hrou; ak by bola, jej časti by neboli hrami, ale aktami.
Takže sme sa dopracovali k záveru, že naratívne histórie, pokiaľ by sa
mali spájať do širších celkov, to však nemôžu, keďže sú naráciami. Naratívna
história si z beletristickej narácie požičiava postupy, prostredníctvom ktorých
príbeh generuje svoj vlastný priestor imaginácie, v rámci ktorého je nezávislý
od ďalších príbehov ani ich nemôže nahradiť. No naratívna história predpo-
kladá, že minulosť je jednou a pevne danou oblasťou, čo je predpoklad, ktorý,
keď explicitne vyjadríme, je v rozpore s neporovnateľnosťou vymyslených
príbehov.
Od otázky, ako sa narácie zoskupujú do širších celkov, je neoddeliteľný
druhý problém – otázka, v akom zmysle môžu byť narácie pravdivé alebo
nepravdivé. Táto otázka sa objavuje len vtedy, ak narácia ako taká má holis-
tické vlastnosti, to znamená, ak forma narácie ako aj jej jednotlivé tvrdenia
o faktoch vyjadrujú niečo, čo môže byť pravdivé alebo nepravdivé. Niekto
78
môže považovať akýkoľvek text v diskurze za logickú konjunkciu spojenia
tvrdení. Pravdivostná hodnota textu je potom jednoducho logickou funkciou
pravdy alebo nepravdy jednotlivo ponímaných individuálnych tvrdení: kon-
junkcia je pravdivá vtedy a len vtedy, keď je každé z jednotlivých tvrdení
pravdivé. Narácia bola v skutočnosti analyzovaná zvlášť filozofmi zameria-
vajúcimi sa na porovnanie formy narácií s formou teórií, ako keby tu išlo
o logickú konjunkciu na minulosť odkazujúcich tvrdení; a pri takejto analý-
ze problém naratívnej pravdy neexistuje. S modelom logickej konjunkcie je
problém v tom, že vôbec nie je modelom naratívnej formy. Je to skôr model
kroniky. Logická konjunkcia dobre slúži ako reprezentácia len jediného spô-
sobu usporiadania vzťahov v kronikách, ktorým je„… a potom…. a potom …
a potom …“. Avšak narácie obsahujú neurčité množstvo vzťahov usporada-
nia a nekonečne veľa spôsobov kombinácií týchto vzťahov. Takúto kombi-
náciu, ktorú máme na mysli, keď hovoríme o koherencii narácie alebo o jej
nedostatku. Nevyriešenou úlohou literárnej teórie je otázka, ako klasifikovať
vzťahy usporiadania naratívnej formy; ale akokoľvek by takáto klasifikácia
vyzerala, malo by byť zrejmé, že historická narácia si nárokuje na pravdivosť
nielen každého jednotlivého tvrdenia, ale súhrnnej formy samotnej narácie
ako celku. Len na základe tejto formy môže existovať príbeh zlyhania ale-
bo úspechu, zle uskutočnených plánov alebo zmarených zámerov, prežitia
a transformácie, ktoré sú navzájom prepletené v okolnostiach konkrétnych
životov a vývoji inštitúcií. Ale naratívna forma, ak by sme parafrázovali, čo
povedal Wittgenstein o logickej forme výroku, nemôže byť „vyslovená“, ale
musí byť „ukázaná“ – v narácii ako celku.
Uznávame, že narácia nemôže byť zhrnutá alebo preformulovaná ako katalóg
záverov alebo „objavov“; nie že by nebolo možné vyvodzovať závery, ale ak sa
niekto pýtal na dôvody ich akceptovania alebo odmietania, odpoveďou mu nie
je jednoducho výpočet častí z dôkazov (takého druhu, ktorý by napomáhal po-
tvrdeniu zovšeobecnení), ale skôr zopakovanie spôsobu, ktorým narácia dôkazy
zoradila. Táto situácia nie je nepodobná notoricky známym príbehom rozprá-
vaným o skladateľoch, napríklad o Schubertovi: keď sa ho spýtali, čo tá sonáta,
ktorú práve zahral, „znamená“, odpovedal jej opätovným zahraním na klavíri.
Samozrejme, rozdiel je v tom, že historická narácia si nárokuje byť pravdivou
v inom zmysle ako hudba.
Kognitívna funkcia naratívnej formy potom nie je len v tom, aby usú-
vzťažnila sled udalostí, ale aby predstavila sumu vzájomných vzťahov rôzne-
ho druhu ako jeden celok. Vo fiktívnej narácii umožňuje koherencia takýchto
zložitých foriem estetické alebo emocionálne uspokojenie; v historickej na-
rácii dodatočne prináša nárok na pravdu. No tu sa objavuje problém. Analýza
 79
a kritika historických prameňov môže v princípe vyriešiť spory ohľadne fak-
tov alebo vzťahov medzi faktmi, ale nie spory ohľadne možnej kombinácie
rôznych druhov vzťahov. Tá istá udalosť opísaná rovnakými alebo rozličnými
opismi môže byť zaradená do rozličných príbehov a jej osobitý význam sa
bude meniť s jej umiestnením v týchto rôznych – často veľmi odlišných –
naráciách. No práve tak ako „pramene“ nediktujú, ktorý príbeh by mal byť
skonštruovaný, rovnako tak neurčujú, ktorý príbeh by sme mali uprednostniť.
Keď dochádza k naratívnemu spracovaniu sumy vzájomných vzťahov, váži-
me si imagináciu, citlivosť alebo pohľad konkrétneho historika. Je to tak pre-
to, že žiadne pravidlá pre konštrukciu narácie, tak ako by sme tieto pravidlá
našli pre analýzu a interpretáciu prameňov, nie sú a historici to priznávajú
tým, že sa v rámci profesionálnej prípravy historika nepokúšajú o konštrukcii
narácie vôbec učiť.
Naratívna forma ako v histórii, tak aj v literatúre je ľsťou, produktom indi-
viduálnej predstavivosti. Zároveň sa akceptuje jej nárok na pravdivosť, – teda,
že akokeby reprezentovala reálny celok vzájomných vzťahov minulej skutoč-
nosti. Rovnako nemôžeme povedať, že naratívna forma je podobná hypotéze
v prírodných vedách, ktorá je síce produktom individuálnej predstavivosti,
ale akonáhle je navrhnutá, vedie k výskumu, ktorý ju môže potvrdiť alebo
vyvrátiť. Kľúčový rozdiel je v tom, že naratívne kombinovanie vzťahov nie
je predmetom potvrdenia alebo vyvrátenia, čo by bolo možné v prípade jedno-
tlivých vzťahov. Máme tak druhú dilemu o historickej narácii: ako historická
si nárokuje reprezentovať prostredníctvom formy časť skutočnej zložitosti
minulosti, ale ako narácia je produkt imaginatívnej konštrukcie, ktorá svoj
nárok na pravdu nemôže obhajovať prostredníctvom žiadneho akceptovateľ-
ného zdôvodnenia alebo potvrdenia.
Nakoniec, tretia a posledná otázka v tomto súbore paradoxov. Vo všet-
kom, čo som doteraz prezentoval, som používal termíny „udalosť“ a „ná-
slednosť udalostí“ a písal som o nich, ako keby rozlišovanie medzi kronikou
nebolo problematické, alebo radom tvrdení o udalostiach usporiadaných do
časovej sekvencie, a naráciou ktorá pravdepodobne vo všetkých prípadoch
zahŕňa v sebe kroniku, ale pridáva k nej iné formy usporiadania, napríklad
kauzálne vzťahy. Sotva je nejaký pojem menej jasný ako „udalosť“. Keď sa
zamyslíme, tak môžeme hovoriť o vojne ako udalosti, ale vojna pozostáva
z bitiek, bitky zo stretov bojových jednotiek a bojové jednotky zo stretov
jednotlivcov; a keď odpadne podkova pre chýbajúci klinec, tak je to tiež uda-
losť. Neriešime tu teraz osobitný problém ohľadne pojmu zložitej udalosti,
ktorej časti sú samostatnými udalosťami. Nejednoznačnosť sa objavuje, keď
sa zamýšľame nad hranicami použitia tohto pojmu. Existujú jednoduché uda-
80
losti alebo jednotkové udalosti, teda udalosti, ktoré nie sú ďalej deliteľné na
udalosti? Na opačnej strane, aká je maximálna zložitosť a časový rozsah,
mimo ktorého je použitie tohto pojmu nevhodné? Je renesancia udalosťou?
A čo viac, je jasné, že sa nemôžeme odvolávať (refer) na udalosti ako také,
ale len na udalosti nejako opísané; pričom môže existovať viac než jeden
opis rovnakej udalosti, a pri tom sú všetky pravdivé, len sa vzťahujú k rôz-
nym aspektom udalosti alebo ju opisujú na rôznych úrovniach všeobecnosti.
Čo však máme na mysli pod „rovnakou udalosťou“? Na základe akého opi-
su sa odvolávame na udalosť, ktorá pripúšťa rôzne opisy? Zdá sa, že bežné
použitie termínu „udalosti“ už predpokladá existujúce rozdelenie zložitých
procesov na ďalšie neredukovateľné prvky a určitý štandardný opis každej
údajnej udalosti; tvrdiť potom, že existujú odlišné opisy „rovnakej“ udalosti,
znamená povedať, že tieto sú vyčlenené alebo odvodené na základe daného
štandardného a dominantného opisu.
No v skutočnosti žiadnu predstavu o tom, či existujú minimálne, alebo
maximálne udalosti nemáme a ani znalosť žiadnych štandardných, ani do-
minantných opisov akýchkoľvek udalostí. Hovorím tu, samozrejme, o sku-
točných a vymyslených udalostiach opísaných v bežnom jazyku naratívnych
opisov. Hlavnou funkciou teórií a vývoja špecializovaných jazykov vo vývoji
prírodných vied bolo ustanoviť to, čo sa bude považovať za jednotkovú uda-
losť a poskytnúť štandardné opisy udalostí – napríklad vyžiarenie častice ale-
bo operácia páky v Skinnerovej krabici. V normálnej vede sa tieto nejasnosti,
na ktoré som poukázal v súvislosti s pojmom udalosti, neobjavujú. Sú v ka-
techizme, ktorý sa každý študent naučí pri jeho uvedení do štúdia prírodných
vied. Ale vybaviť historiografiu alebo akúkoľvek inú z našich rozprávačských
aktivít zoznamom typov základných udalostí, štandardnými opismi každej
z nich, by nemohlo zlepšiť zrozumiteľnosť alebo kognitívnu hodnotu narácií.
Nie je to tak preto, že takýto projekt je nemožný alebo neželateľný, aj keby to
tak bolo. Je to skôr preto, že ak by bol takýto projekt úspešný, tak by naratívna
forma bola na porozumenie udalostiam úplne nadbytočná; pretože dohodnu-
tie sa na štandardných opisoch udalostí (kombinovaných s teóriou, pre ktorú
takéto opisy majú slúžiť) by vylúčilo redeskripcie, ktoré sú pri konštrukcii
narácie požadované.
Nie je mojím zámerom vytvárať zmätok ohľadom pojmu „udalosť“, ale
skôr odhaliť nejasnosti, ktoré tento pojem vždy obklopovali. Napriek tomu,
že bežne uvažujeme o narácii ako o príbehu následných a paralelných udalos-
tí, niekedy dochádza k istej nezlučiteľnosti nášho pojmu „udalosti“ a pojmu
„narácie“, ktorá by mohla byť formulovaná nasledovne: pojem udalosti je
primárne spojený s konceptuálnou štruktúrou vedy (a časťou triezveho uva-
 81
žovania, ktorý si osvojil jazyk a metódy prírodných vied); ale v tejto kon-
ceptuálnej štruktúre je zbavený všetkých naratívnych súvislostí a odkazuje
(refers) na niečo, čo môže byť identifikované a opísané bez akejkoľvek ne-
vyhnutnej referencie na jeho umiestnenie v nejakom procese vývoja – ktorý
môže reprezentovať len naratívna forma. Preto hovoriť o „narácii udalostí“
je takmer protirečením. Domnievam sa, že skutočnosť, že to tak vnímame,
súvisí s rozsahom pretrvávania myšlienky Univerzálnej Histórie ako pred-
pokladu. Naše konceptuálne problémy sa strácajú do tej miery, do akej sa
na skutočnosť pozeráme ako na nevyrozprávaný príbeh. Môžeme práve tak
dobre predpokladať (kým sa nad tým nezamyslíme), že Univerzálna História
obsahuje aj štandardné opisy udalostí, ku ktorým sa naše opisy viac alebo me-
nej približujú, a že je úhľadne zorganizovaná do jednoduchých a zložených
udalostí. Avšak všetka naša doterajšia naratívna skúsenosť poukazuje na to,
že nie je iný spôsob ako stanoviť štandardné opisy, než arbitrárnym nanúte-
ním, a preto nemôžeme bez znejasnenia považovať rôzne narácie za rozdielne
sujetovanie „rovnakých“ udalostí. Potrebujeme odlišný spôsob premýšľania
o narácii. „Udalosti“ (presnejšie opisy udalostí) nie sú nespracovaným mate-
riálom, z ktorého sú narácie konštruované; skôr udalosť je abstrakciou z na-
rácie. Udalosť môže trvať päť sekúnd alebo päť mesiacov, ale v každom prí-
pade to, či pôjde o jednu udalosť, alebo viacero udalostí, nezávisí od definície
„udalosti“, ale od osobitnej naratívnej konštrukcie, ktorá generuje vhodný
opis udalosti. Táto koncepcia „udalosti“ nie je vzdialená od našich bežných
reakcií na príbehy; v určitých príbehoch môžeme akceptovať aj niečo také
ako Francúzska revolúcia ako jednoduchú udalosť, pretože jednoduchým je
spôsob, ako sa k nej vzťahujú postavy a zápletka, zatiaľ čo v iných príbehoch
môže byť Francúzska revolúcia udalosťou príliš zložitou na to, aby bola opí-
saná ako jeden celok. Ale ak akceptujeme, že opis udalostí je funkciou kon-
krétnych naratívnych štruktúr, nemôžeme zároveň predpokladať, že minulá
skutočnosť je nevyrozprávaným príbehom. V skutočnosti nemôžu existovať
žiadne nevyrozprávané príbehy, práve tak ako nemôže existovať nespoznané
poznanie. Môžu existovať len fakty minulosti, ešte neopísané v kontexte na-
ratívnej formy.

IV
Malo by byť zrejmé, že tri konceptuálne problémy, ktoré sme ro-
zoberali, majú spoločnú formu; sú navzájom spojené ako rozličné spôsoby
odkrývajúce jeden a ten istý konceptuálny nesúlad. Všetky môžeme pochopiť
ako odhalenia nesúladu medzi naším implicitným predpokladom ohľadom
toho, o čom sú historické narácie, a naším vedomým presvedčením, že for-
82
málna štruktúra narácie je skôr konštruovaná, než objavovaná. Ťažisko nezlu-
čiteľnosti je v predpoklade, že štruktúra historickej narácie rovnako ako jej
jednotlivé tvrdenia si nárokujú podať pravdivé výpovede vďaka reprezentácii
minulej skutočnosti; a minulosť tak má svoju vlastnú pravú naratívnu štruktú-
ru, ktorá je skôr objavovaná, než konštruovaná. Možno by stálo za to položiť
si otázku, prečo táto nezlučiteľnosť, ak je taká výrazná, nebola spozorovaná
už predtým. Jeden dôvod samozrejme môže spočívať v tom, že tu ide o pred-
poklad a predpoklady sú charakteristické tým, že nezvyknú byť formulované,
a preto ani kritizované. Druhý dôvod spočíva v tom, že forme historických
narácií ako niečomu odlišnému od jednotlivých tvrdení, ktoré ju tvoria, a tiež
niečomu, čo podáva istý špeciálny druh porozumenia a vysvetlenia, bola ve-
novaná malá pozornosť. Forma historických narácií bola najčastejšie považo-
vaná len za viac alebo menej voľný spôsob podania konštitutívnych tvrdení,
ktoré samotné si nárokujú pravdivosť. Ale toto, ako sme videli, nemôže byť
adekvátnym objasnením epistemológie naratívnej štruktúry v historiografii.
Keď konceptuálne problémy odhalia implicitný nesúlad medzi dvoma poj-
mami, ako je to teraz pri nesúlade medzi pojmom narácie a pojmom historic-
kej reprezentácie, možno to vyriešiť odstránením jedného z pojmov. A v sku-
točnosti by tieto konceptuálne problémy mohli byť vyriešené, ak by sme sa
mohli vrátiť k presvedčeniu z 18. storočia o Univerzálnej Histórii, pri ktorom
sa ani nemohli objaviť. Ale takýto návrat je nepredstaviteľný. Alternatívou je
opustenie zvyšku idey Univerzálnej Histórie, ktorá prežíva ako predpoklad,
konkrétne vyjadrený v myšlienke o tom, že existuje určená historická skutoč-
nosť, zložitý referent pre všetky naše narácie o „tom, čo sa v skutočnosti sta-
lo“, nevyrozprávaný príbeh, ku ktorému sa naratívne histórie približujú. Toto
samozrejme nie je úplným podkopaním minulosti; neznamená to, že neexis-
tuje nič určité ohľadne minulosti, pretože jednotlivé faktické tvrdenia, ktorým
sa venuje historický výskum, zostávajú nedotknuté. Ale zároveň to znamená,
že význam minulosti je určený len na základe našej vlastnej disciplinovanej
predstavivosti. Pokiaľ je význam minulých udalostí pochopiteľný len vtedy,
ak sú dané javy umiestniteľné v súbore vzájomných vzťahov, ktoré možno
zachytiť iba v konštrukcii naratívnej formy, sme to my, kto v tomto ohľade
určuje podobu minulosti. Ak minulosť nie je nevyrozprávaným príbehom, ale
môže byť zrozumiteľná len ako predmet príbehov, ktoré rozprávame, tak zo-
stáva našou zodpovednosťou vyrovnávať sa s týmto faktom.
Takže naratívna história a naratívna fikcia sa k sebe približujú viac, ako
by to zdravý rozum mohol akceptovať. No presvedčenie zdravého rozumu
o tom, že história je pravdivá z hľadiska, z ktorého beletria nie je, rozhodne
nie je narušené, hoci otázka, čo je týmto hľadiskom, musí byť revidovaná.
 83
Som presvedčený, že by bolo katastrofou, keby zdravý rozum bol zbavený
tejto svojej poslednej opory. Pre naše pochopenie fikcie je kontrast s histó-
riou potrebný rovnako, ako je pre naše chápanie histórie potrebný kontrast
s fikciou. Kvalita našich reakcií na vymyslenú fikciu a jej použitie v našich
životoch vyžaduje dobrovoľné dočasné potlačenie nedôvery; ale naučiť sa
ako a kedy dočasne túto nedôveru potlačiť sa môžeme len prostredníctvom
osvojenia si rozlíšenia medzi fikciou a históriou ako oblasťami, ktoré sa líšia
pri nárokoch na pravdivosť jednotlivých opisov. Ak by tento rozdiel zanikol,
fikcia a história by skolabovali naspäť na úroveň mýtu, ktorý by bol od nich
nerozlíšiteľný, a rovnako by zanikol rozdiel medzi nimi. A hoci mýtus je zá-
roveň fikciou a aj históriou pre tých, ktorí sa ich nenaučili rozlišovať, my
nemôžeme zabudnúť na to, čo sme sa naučili.

preložil Juraj Šuch

84
2. Historická narácia

O historickej narácii
Juraj Šuch

Medzi historikmi a filozofmi, zamýšľajúcimi sa nad problémami histórie

a dejín v druhej polovici 20. storočia, sa začína črtať ústup záujmu o tradičné
problémy (napr. hľadanie tzv. zmyslu dejín alebo zdôvodňovanie „špekulatív-
nych“ vývojových systémov), ktoré boli spojené napríklad s dejinnými kon-
cepciami Augustína Aurélia, Condorceta, G. W. Hegela, K. Marxa, N. Ber-
ďajeva, A. Spenglera a ďalších. Viacerí teoretici začali upriamovať svoju
pozornosť na problémy súvisiace s procesom práce historika a s jej výsled-
kom, ktorým vo väčšine prípadov bola aj naďalej historická narácia. Práve
problém povahy historickej narácie sa postupne stal jednou z dominantných
tém, ktorá sa v diskusiách medzi anglosasky píšucimi teoretikmi dostávala do
popredia ich záujmu.1
Na tomto posune záujmu historikov a filozofov malo od polovice 60. ro-
kov 20. storočia svoj podiel aj vytrácanie sa diskusií o význame modelu
pokrývajúceho zákona. Podnet k diskusiám pôvodne zadala Hempelova
stať Funkcia všeobecných zákonov v histórii (1942) (Hempel, 1942). Pole-
mické postoje k Hempelovým úvahám, ktoré mnohokrát zdôrazňovali špe-
cifiká historického výskumu a jeho naratívneho predstavovania spojeného
s otázkou osobitosti historického porozumenia, prispievali k intenzívnejšie-
mu záujmu o skúmanie povahy historickej narácie. Medzi autorov, ktorí za-
čali uvažovať o problémoch súvisiacich s povahou historických narácií a ich
porozumenia v 60. rokoch 20. storočia, patrili W. B. Gallie, L. O. Mink a Art-
hur Danto.

1
V protiklade s tzv. špekulatívnou filozofiou dejín (za predstaviteľov ktorej boli považo-
vaní napríklad G. W. Hegel či K. Marx) sa niektorí filozofi (W. B. Gallie, L. O. Mink,
A. Danto) zameriavali na riešenie epistemologických problémov (vysvetlenia alebo
pravdivosti historických narácií), pričom v spojitosti so svojimi prácami uvažovali
o tzv. kritickej filozofii dejín. V súvislosti s prácami W. B. Gallieho, L. O. Minka, A.
Danta, M. Whita možno podľa Franka Ankersmita hovoriť o prechodnom štádiu medzi
tzv. epistemologickou filozofiou histórie (reprezentovanou prácami W. H. Draya, G.
H.Wrighta či R. Martina) a tzv. naratívnou filozofiou histórie (reprezentovanou dielom
Haydena Whita Metahistória).
 85
W. B. Gallie sa vo svojej knihe Filozofia a historické porozumenie (1964)
zamýšľal nad problémom porozumenia historického príbehu. Z jeho pohľadu
„každý príbeh opisuje sekvenciu akcií a skúseností reálnych a imaginárnych
ľudí“, pričom „títo ľudia sú predstavení v charakteristicky ľudských situáci-
ách a sú potom vykreslení ako meniaci sa alebo reagujúci na zmeny, ktoré
zvonka ovplyvňovali tieto situácie“ (Gallie 1964, s. 22). Pri uvažovaní o po-
rozumení príbehu mal podľa Gallieho kľúčovú úlohu pojem „sledovateľnosť“
(followability). Sledovateľnosť príbehu nemala byť len záležitosťou porozu-
menia jednotlivých slov, viet či odstavcov, ale tiež „porozumenia postupne
nasledujúcich akcií, myšlienok a pocitov určitým spôsobom opísaných po-
stáv, ktoré sú orientované zvláštnym smerom tak, aby nás takmer proti našej
vôli tlačili dopredu (pulled forward) prostredníctvom tohto vývoja: pričom
zvyčajne oceňujeme, keď v ňom nie sú pre nás potrebné osobité vyjadrenia
množstva príčin, motívov a záujmov, od ktorých závisí príbehový vývoj sme-
rujúci k svojmu vyvrcholeniu“ (Gallie 1964, s. 22). Čím bude podľa Gallie-
ho rozprávač príbehov zručnejší, tým zriedkavejšie bude vkladať do príbehu
explicitné vysvetlenia. V ideálnom prípade „príbeh by mal sám seba vysve-
tľovať, hoci sledovateľnosť príbehu ako celku vyžaduje od nás správne (vo
svetle neskorších vývojových etáp) prirodzené a v nejakom zmysle primerané
spôsoby, na základe ktorých sledujeme a akceptujeme jeho skoršie vývojové
etapy“ (Gallie 1964, s. 23). Gallie zároveň poukázal na to, že pri napĺňaní
idey sledovateľnosti príbehu dochádza k jeho porozumeniu prostredníctvom
pochopenia sekvencií udalostí, ktoré sú z pohľadu recipienta akceptovateľné,
ale nie predvídateľné (Gallie 1964, s. 29). Gallieho pohľad na problém his-
torických narácií, ktorý prostredníctvom pojmu sledovateľnosti zvýrazňuje
psychologizujúce východiská recepcie narácie, nemohol uspokojivo zodpo-
vedať viaceré zásadné otázky dotýkajúce sa problematiky povahy historic-
kých narácií (ako napríklad pravdivosti či štruktúry).2
Originálny prístup k riešeniu problémov porozumenia histórii a histo-
rickej narácie formuluje Louis O. Mink. V jednej zo svojich prvých prác
s názvom Mody porozumenia a jednota poznania (1960) načrtol tri druhy
porozumenia (poznania): teoretické, konfigurujúce a kategoriálne. Pri hypo-
teticko-deduktívnom alebo teoretickom porozumení „sú všetky prípady (ins-
tances) dôsledkami hypotéz“ (Mink 1960, s. 38). To podľa Minka znamená,
že v prípade technických aplikácií sú fyzikálne alebo chemické fenomény
2
Na hrozbu neprimerane zjednodušujúceho odmietania Gallieho pohľadu na problema-
tiku historických narácií prostredníctvom „sledovateľnosti“ upozornil Paul Ricouer,
pre ktorého otázka recepcie diela je neodmysliteľne spojená práve so záujmom čitateľa
(Ricouer 1983, s. 216).
86
chápané na základe stanovených súborov definícií alebo odvodených pravi-
diel. V prípade porozumenia množstva vecí, ktoré vystupujú v rámci jedného
komplexu vzťahov, uvažoval o konfigurujúcom porozumení. Pri danom spô-
sobe porozumenia tvrdil, že „vidíme spolu viaceré obrazy a narážky básne
alebo kombinácie vplyvov, motívov, presvedčení a účelov, ktoré vysvetľujú
konkrétne konanie“ (Mink 1960, s. 39). Podľa Minka sa pri treťom type poro-
zumenia – kategoriálnom – veci viazali ako príklady na základe jednej rovna-
kej kategórie. Príkladom uvedeného typu porozumenia bol pre neho Platónov
pohľad na svet. Pri porovnávaní týchto typov porozumenia Mink tvrdil, že
teoretické porozumenie zdôrazňuje „vzťahy, ktoré môžu byť medzi univer-
záliami a jednotlivinami, konfigurujúce porozumenie vzťahy, ktoré môžu byť
medzi jednotlivinami a jednotlivinami, a kategorické porozumenie vzťahy,
ktoré môžu byť medzi univerzáliami a univerzáliami“ (Mink 1960, s. 39).
Mink sa podrobnejšie venoval niektorým aspektom historického porozu-
menia, ktoré bolo podľa neho spojené so syntetizujúcim porozumením jedné-
ho celku (pozostávajúceho z viacerých súčastí) v stati Autonómia historické-
ho porozumenia (1966). Pri samotnej charakterizácii historického myslenia
prítomného v procese výskumu a na základe ním získaného opisu, ktorý má
byť jeho cieľom, spomínal Mink tzv. „synoptický súd“. Prostredníctvom sy-
noptického súdu historik zachytáva a predstavuje jednotlivosti v celostnom
pohľade (Mink 1966, s. 82). S Minkovými detailnejšími úvahami o vzájom-
nej previazanosti osobitého historického porozumenia a narácie sa stretávame
v jeho stati História a fikcia ako mody porozumenia (1970). V uvedenej práci
opätovne rozlíšil tri základné mody porozumenia (teoretický, kategoriálny
a konfigurujúci), ktoré zhruba asociovali s typmi porozumenia charakteris-
tickými pre prírodné vedy, filozofiu a históriu (Mink1970, s. 51). Čitateľovo
porozumenie konania činiteľov a samotného deja príbehu sa podľa Minka
spája s konfigurujúcim modom porozumenia (spätým s jedným mentálnym
aktom chápajúcim množstvo vecí, ktoré sú usporiadané zložitými vzťahmi do
jedného celku).3 I keď narácie z jeho pohľadu napĺňajú rovnaké ciele ako prí-
rodovedné alebo filozofické poznanie, pripomína, že „príbehy nie sú žité, ale
rozprávané,“ pretože „život nemá začiatky, jadrá a konce; sú v ňom zápasy,
ale začiatok patrí príbehu, ktorý neskoršie vyrozprávame, pričom sú v ňom
osudové križovatky, ale konečné osudové križovatky sú iba v príbehu“ (Mink
1970, s. 60). Minkovo poukazovanie na rozdiel medzi historickou realitou
a historickou naráciou sa stalo zdrojom nielen odmietajúcich reakcií zo stra-

3
Z pohľadu Minka recipient chápe činy a udalosti v príbehu ako „celok pospájaný pros-
tredníctvom siete vzájomne prekrývajúcich sa opisov“ (Mink 1970, s. 58)
 87
ny viacerých historikov (presvedčených o možnosti objaviť pravdivý príbeh
prostredníctvom detailného skúmania prameňov), ale aj inšpirácií na úvahy
teoretikov pokúšajúcich sa o formuláciu koncepcií, ktoré ponúkali detailnej-
šie analýzy jednotlivých aspektov historických narácií.
Minkove práce zo 70. rokov 20. storočia reflektovali problém narasta-
júcej plurality historických narácií predstavujúcich rôzne naratívne pohľady
na minulosť. V nich sa stretávame s jeho skeptickou víziou voči možnosti
dosiahnuť ich zjednocujúce „zosúladenie“. Mink vyjadril presvedčenie, že
aj keby sa predpokladalo (na základe priebehu jednej minulosti) isté zosúla-
denie historických narácií a vytvorenie jedného „pravdivého“ príbehu, takýto
projekt by nebol a nebude zrealizovaný, pretože: (1) narácie majú rozdielne
začiatky, jadrá a konce, (2) nie je vôľa medzi historikmi akceptovať akékoľ-
vek princípy na konštrukciu univerzálnej historiografie, (3) neexistuje štan-
dardizovaný opis základných udalostí (Fay, B; Golob, E.; Vann, R. T. 1987, s.
22 – 23). I keď Mink vo svojich prácach z tohto obdobia neponúkal konečné
riešenia k problémom, nad ktorými sa zamýšľal (napr. problém vzťahu medzi
históriou a fikciou v stati Naratívna forma ako kognitívny nástroj), jeho ana-
lýzy odhaľovali podstatné a veľakrát prehliadané aspekty konštrukcie histo-
rických narácií. Zároveň tak jeho úvahy priniesli nové pohľady na problema-
tiku povahy historických narácií, pričom nastoľovali viaceré problémy (napr.
problém prítomnosti fikcie v historickej narácii či vzťahu historickej reality
a historickej narácie), ku ktorým bolo a aj dnes stále je zložité nachádzať
uspokojivé riešenia.
Pre filozofov a historikov, zaujímajúcich sa o problematiku naratívnej
histórie, sa od polovice 60. rokov 20. storočia stali neprehliadnuteľné ana-
lýzy Arthura Danta z jeho diela Analytická filozofia dejín (1964). V úvodnej
kapitole Danto vymedzil rozdiel medzi substantívnou a analytickou filozofi-
ou dejín. Analytická filozofia dejín bola podľa neho „aplikovanou filozofiou
k špeciálnym konceptuálnym problémom, ktoré sa objavujú v oblasti praxe
histórie ako aj substantívnej filozofii dejín“ (Danto, 1985, s. 1). Zároveň tvr-
dil, že aj keď sa rozdiel medzi históriou a filozofiou dejín často spája s roz-
sahom opisovanej minulosti, ktorú sa filozof dejín na rozdiel od historika
pokúša predstaviť ako jeden celok, tak skutočný rozdiel spočíva v rozdielnom
charaktere práce a ich výsledných popisov. V tejto súvislosti Danto tiež kon-
štatoval, že „historici opisujú minulé udalosti s odkazmi na iné udalosti, ktoré
sú vo vzťahu k nim budúce, ale sú minulosťou pre historika, zatiaľ čo filozof
dejín opisuje určité minulé udalosti s odkazovaním k iným udalostiam, ktoré
sú budúcimi k týmto udalostiam a aj k samotnému historikovi“ (Danto, 1985,
s.15). Medzi filozofom dejín a historikovým popisom nachádzal podobnosti
88
spojené s využívaním naratívnej štruktúry, keďže podľa neho je z historic-
kého hľadiska význam udalosti sprostredkovaný kontextom príbehu (Danto,
1985, s. 11). Z jeho uhla pohľadu bolo možné uvažovať o rozdieloch medzi
históriou a prírodnými vedami predovšetkým v spojitosti s príbehom ako oso-
bitým druhom organizujúcej schémy. Danto odmietal spochybňovanie miery
objektivity a relativizovanie poznatkov histórie (predstavovaných vo forme
narácií) v porovnaní s prírodnými vedami.4 Samotnú tvorbu historickej nará-
cie (popisujúcej udalosti) prirovnával k formulácii hypotéz v prírodných ve-
dách, pričom dostupné pramene naznačujú historikovi vhodný výber narácie,
v ktorej by vystupovali ako podporujúce dôkazy (Danto, 1985, s. 122). Zá-
roveň si uvedomoval, že v popisoch a pri usporiadavaní výsledkov skúmania
dochádza nevyhnutne k marginalizovaniu (niekedy až k vynechávaniu), ale aj
k zvýrazňovaniu istých vecí. V tejto súvislosti rozlišoval viaceré druhy zvýz-
namňovania udalostí : (1) pragmatický (majúci pôvod v záujme historika), (2)
teoretický (vychádzajúci z istej teórie), (3) konzekvencionalistický (spočíva-
júci v dôsledkoch istého vývoja), (4) odhaľujúci (revelatory), ktorý vychádza
zo zvoleného typu príbehu (Danto, 1985, s. 134). Danto si uvedomoval, že
významy udalostí v súvislosti s ich opismi (vyžadujúcimi využitie narácie)
a naratívnym usporiadaním v historických príbehoch nemôžu byť nemenné
alebo nadčasovo fixované, pretože pri ich utváraní má nezmazateľnú úlohu
nielen subjektívny faktor, ale aj ich meniaca sa lokalizácia vo vzťahu k bu-
dúcnosti. Problému významu udalostí sa podrobnejšie venoval pri analýze
naratívnych viet, ktoré spájajú minimálne opisy dvoch udalostí. Z Dantovho
pohľadu poznanie budúcnosti zostáva vždy nejasné a abstraktné voči pozna-
niu minulosti, čo vytvára priestor na konštruovanie množstva rôznych „tem-
porálnych celkov, ktoré napriek všetkému budú vyhovovať jednému histo-
rickému zákonu“ (Danto, 1985, s. 256). Arthur Danto polemizoval vo svojej
knihe s viacerými názormi relativisticky uvažujúcich historikov (Ch. Beard,
B. Croce), hoci jeho analýzy poukazovali na konštrukčnú dimenziu historic-
kých narácií, na ktoré sa neskoršie odvolávali viacerí autori relativistických
koncepcií.

4
V polemike s Beardovým relativistickým pohľadom na históriu Danto zdôrazňoval, že
tak ako prírodovedci musia nevyhnutne uplatňovať isté teórie, pričom dosahujú rôzne
stupne objektivity, aj historici uplatňujú teórie pri usporiadavaní dokumentov a zázna-
mov (Danto, 1985, s. 96 – 102). Danto zároveň vyjadril presvedčenie, že skutočné
nezhody medzi historikmi môžu byť len „tam, kde je istý spoločný základ, kde niekto
môže postaviť veci do logickej opozície“, lebo „inak sa pokračuje s vytrácaním nezhôd
prostredníctvom relativizácie“ (Danto, 1985, s. 108)
 89
V posledných troch desaťročiach minulého storočia pútali pozornosť his-
torikov a filozofov práce Haydena Whita.5 Jeho state publikované v druhej
polovici 50. rokov 20. storočia sa venovali nielen otázkam spojeným s témou
jeho dizertačnej práce (venovanej skúmaniu stredovekých dejín), ale vyjadro-
vali aj kritický postoj k vývojovým koncepciám Ch. Dawsona a Toynbeeho.
V 60. rokoch 20. storočia sa pokúsil v spolupráci s W. Coatsom a J. S. Sha-
pirom spracovať dejiny intelektuálnej histórie, ktorej vývoj priblížili z per-
spektívy liberálneho humanizmu v dvoch zväzkoch: Vývoj liberálneho huma-
nizmu (1966) a Skúška liberálneho humanizmu (1970). Predstava liberálneho
humanizmu ako kritickej tradície, ktorá zdôrazňovala slobodu svedomia
a výskumu, pluralitu pred totalizujúcimi metódami v politike či zodpoved-
nosť za morálne zdravie jednotlivca a spoločnosti nemala výraznejšiu odozvu
v odbornej verejnosti. Podstatne väčší záujem vzbudili Whitove názory v jeho
stati Bremeno histórie (1966). V uvedenej práci odmietal osobité postavenie
histórie nachádzajúcej sa na epistemologicky neutrálnej pôde medzi umením
a vedou, pričom bola v skutočnosti vnímaná historikmi ako „kombinácia so-
ciálnej vedy z druhej polovice 19. storočia a umenia v polovici 19. storo-
čia“ (White 1966, s. 43). White poukazoval na konštrukčnú povahu umenia
a prírodných vied a navrhol historikom hľadať inšpiračné zdroje v modernom
umení a literatúre, ktoré by mali viesť k pokusom o expresionistickú historio-
grafiu. Zároveň upozorňoval na význam a funkciu uplatňovania istej metafo-
ry, ktorá v prípade dominujúcej metafory v historickej práci mohla byť pova-
žovaná za „heuristické pravidlo, ktoré vedomé seba, eliminuje určitý druh dát
z premýšľania o nich ako o dôkazoch“ (White 1966, s. 46). Redukciu hrozby
jednostranne skresleného obrazu minulosti spájal White s použitím rôznych
(impresionistických, expresionistických či surrealistických ) dejových spô-
sobov reprezentácie významu dát (White 1966, s. 47). Tieto Whitove názory
dokumentujú nielen jeho odmietavý postoj k tradičnému (pozitivistickému)
chápaniu histórie, ale najmä zdôrazňovanie významu rôznych prístupov pri
historickom výskume a (literárnych) spôsobov pri naratívnom zobrazovaní
jeho výsledkov.
Viaceré myšlienky z Bremena histórie podrobnejšie rozvinul v knihe
Metahistória s podtitulom Historická predstavivosť v 19. storočí (1973).
V úvode tohto diela upozorňoval na estetickú, epistemologickú a ideologickú
dimenziu historických textov. V súvislosti s nimi uvažoval o výkladových

5
Podrobnejšie o Whitových názoroch a niektorých kritických postojoch k nim pojed-
návajú state Juraja Šucha Niekoľko poznámok k dielu Haydena Whita (Šuch 2000)
a Hayden White, Metahistória a písanie o minulosti (Šuch 2003).
90
stratégiách (sujetovej, formálnej argumentácie a ideologickej implikácie),
ktoré sa podieľajú na vytváraní „výkladového efektu“ historickej narácie.
V spojitosti so sujetovou stratégiou, ktorá bola spätá s určitým spôsobom
formovania udalostí do príbehu, uvádzal jej štyri možné mody (romantic-
ký, komediálny, tragický a satirický). Stratégia formálnej alebo diskurzív-
nej argumentácie viazaná na určitý typ výkladu mohla nadobudnúť jeden
zo štyroch modov (formistický, mechanický, organický alebo kontextu-
álny). Nasledujúca stratégia ideologickej implikácie vyjadrovala spätosť
s ideovým a etickým rozmerom historikovej práce. Podobne ako v prípade
sujetovej, diskurzívnej argumentácie spomínal štyri základné mody stratégie
ideologickej implikácie (anarchistický, konzervatívny, radikálny a liberál-
ny).
Zároveň White formuloval predpoklad, podľa ktorého samotný charakter
pojmového opisu deja naznačoval aj existenciu hlbinnej poetickej štruktúry.
V spojitosti s ňou uvažoval o štyroch základných trópoch (metafora, meto-
nymia, synekdocha a irónia), z ktorých sa jeden mohol stať aj dominantným
v historikovej narácii. Vplyv hlbinných trópov sa pokúsil dať do súvislosti
s predskúsenostným, predvedomým „predzobrazením“ deja. To znamena-
lo, že predstava celého historického deja alebo jeho model sa nenachádza
v prameňoch, ale jej autor si ju najprv musel „vopred predstaviť (prefigurate)
v akte predzobrazenia (prefigurative act), ktorý je poetický, pretože je pred-
kognitívny v usporiadaní historikovho vlastného vedomia“, pričom tak „pred-
chádza formálnej analýze poľa a historik ním vytvára objekt analýzy a pre-
durčuje modalitu konceptuálnych stratégií, ktoré použije na ich vysvetlenie“
(White 1973, s. 30 – 31). Identifikácia dominantných trópov v historických
prácach podnietila Whita k rozlišovaniu vývojových fáz, ktoré viedli od He-
gela (píšuceho v mode synekdochy) k fáze „súperiacich realizmov“ Michele-
ta, Alexa de Tocquevilla a Rankeho (tvoriacich v mode metafory, metonymie
a synekdochy), ktorá zasa vyústila do fázy predstavujúcej posun historického
vedomia k irónii. Dôkazom toho mali byť práce Nietzscheho, Burckhardta
a Croceho. I keď Metahistória krátko po publikovaní vzbudila zväčša kritické
reakcie, koncom 80. rokov bola pre niektorých teoretikov histórie kľúčovým
prvkom pri formovaní tzv. obratu k jazyku v histórii, respektíve k postmo-
dernej (naratívnej) filozofii histórie. Po publikovaní Metahistórie pokračo-
val White v skúmaní povahy narácie, pričom sa zameriaval na problematiku
zvýznamňovania udalostí, ako aj na význam a spôsoby použitia figuratívneho
jazyka v historických naráciách. Medzi práce, často spomínané v spojitosti
s Whitovými názormi zo 70. rokoch, patrí stať Historický text ako literárny
artefakt (1974), z ktorej pochádza jedno z jeho najcitovanejších tvrdení, že
 91
historické narácie sú „verbálne fikcie, ktorých obsahy sú rovnako tak vymys-
lené (invented) ako objavené (found), a ktorých formy majú viac spoločného
s ich náprotivkami v literatúre, ako s tými v prírodných vedách” (White 1974,
s. 82).
V 80. rokoch 20. storočia reagoval White na aktuálne problémy a diskusie,
pričom čoraz častejšie kládol dôraz na význam vplyvu ideológií pri formova-
ní obsahu historických narácií. V jednej z jeho statí sa možno stretnúť s tvr-
dením, že pravda o holokauste ako „historická interpretácia spočíva v tom,
ako účinne zdôvodňuje celú škálu izraelských súčasných politických opat-
rení, ktoré sú, z perspektívy tých, ktorí ju artikulujú, kľúčové nielen pokiaľ
ide o bezpečnosť, ale v skutočnosti aj o existenciu židovského obyvateľstva“
(White 1982, s. 80). I keď Whitov relativistický postoj k povahe historických
narácií začínal byť v tomto období oceňovaný medzi literárnymi kritikmi,
čoraz častejšie sa stával cieľom ostrejších kritických názorov viacerých histo-
rikov, ako aj niektorých filozofov.
Začiatkom 90. rokov 20. storočia predniesol White na konferencii veno-
vanej otázke zobrazovania holokaustu príspevok Historický sujet a problém
pravdy v historickej reprezentácii, v ktorom sa pokúsil o predstavenie svoj-
ho relativistického postoja (vychádzajúceho zo zdôrazňovania konštrukčnej
povahy a plurality historických narácií, ako aj nevyhnutnosti používania fi-
guratívneho jazyka). Whitov návrh písať o modernistických udalostiach pros-
tredníctvom intranzitívneho písania bol viacerými teoretikmi hodnotený ako
problémový ústup z jeho pôvodných relativistickým pozícií v Metahistórii,
Trópoch diskurzu či v Obsahu formy. White nepatril k teoretikom, ktorý by
systematicky rozvíjali a obhajovali určitú koncepciu, ale skôr k mysliteľom
reagujúcim na objavujúce sa problémy a diskusie. Whitove „provokujúce“
tvrdenia boli kritikmi často vytrhnuté z kontextu jeho statí a následne skres-
ľujúco interpretované. Preto cestou k prekonaniu interpretačných problémov
je detailnejšie poznanie Whitových názorov priamo v jeho prácach.
V 80. rokoch 20. storočia vstúpil do diskusií o povahe historických narácií
svojou knihou Naratívna logika (1983) holandský teoretik histórie Frank An-
kersmit.6 Východiskom Ankersmitových úvah o povahe historických narácií
sa stalo rozlišovanie medzi fázou historického výskumu (viazanou na zís-
kavanie faktov) a následnou fázou naratívnej interpretácie, v ktorej historik

6
Podrobnejšie o Ankersmitových názoroch a niektorých kritických postojoch k nim po-
jednávajú state (Zeleňák 2008) a (Šuch 2009).
92
spája získané fakty do jedného naratívneho celku.7 Rozhodujúci význam pre
uvažovanie o historických naráciách má z pohľadu Ankersmita práve druhá
fáza (naratívneho písania o dejinách) a v spojitosti s ňou konštruovaný celok
historickej narácie (v ktorom vzájomné spojenia jednotlivých viet vytvárajú
jeho osobitú kvalitu). V súvislosti s ňou tvrdil, že „historiografická hodnota
nejakého historického diela je menej determinovaná predstavenými faktami
v ňom ako naratívnou interpretáciou týchto faktov“ (Ankersmit 1983, s. 1).
Na rozdiel od jednotlivých tvrdení (statements) odmietal uvažovať o historic-
kých naráciách ako o pravdivých alebo nepravdivých, ale len ako o objektív-
nych a subjektívnych (Ankersmit 1983, s. 77).
Tradičný (pozitivistický) pohľad na povahu historických narácií (An-
kersmitom označovaný za naratívny realizmus) spochybňoval v súvislosti
s prekladovými pravidlami, ktoré by mohli preložiť minulú skutočnosť do
lingvistickej úrovne historickej narácie. Svoju názorovú pozíciu (nazývanú
naratívny idealizmus) zdôvodňoval tým, že ak by sme k akémukoľvek „kon-
krétnemu obsahu uvádzali isté transformujúce pravidlá, tak tieto nikdy ne-
budú viac než voľne vybranými pravidlami, akceptovanými niektorými his-
torikmi, ale odmietané inými“ … „minulosť nie je ako krajina, ktorá má byť
projektovaná do lingvistickej úrovne za pomoci projekcie alebo transformu-
júcich pravidiel“, pretože „,historická krajina‘ nie je historikovi daná; on ju
musí konštruovať“ (Ankersmit 1983, s. 86).
Kľúčovú úlohu v procese tvorby naratívneho celku mali podľa neho
„zjednocujúce pojmy“ (ako napríklad „renesancia“ alebo „studená vojna“),
ktoré označil pojmami naratívne substancie. Na rozdiel od teoretických ale-
bo druhových pojmov, dávajúcich do súladu vzťah medzi vecami a slovami,
samotné „naratívne substancie fungujú len na úrovni slov“ (Ankersmit 1983,
s. 112). Keďže istý celok historickej narácie ponúka istú interpretáciu alebo
„pohľad“ na minulosť, „táto interpretácia je stelesnená v naratívnej substan-
cii“ (Ankersmit 1983, s. 248). Vzhľadom na absenciu prekladových transfor-
mujúcich pravidiel (transformujúcich minulosť istým spôsobom do narácie),
ako aj významu naratívnych substancií Ankersmit uvažuje o nesúmerateľ-
ných historických naráciách, pri porovnávaní ktorých nemajú rozhodujúcu
úlohu jednotlivé tvrdenia alebo fakty, ale metafory (Ankersmit 1983, s. 210).
Uprednostňovanie jednotlivých historických narácií malo prebiehať na zá-
klade porovnania dosahov (scope) historických narácií, ktoré z istej per-
spektívy pokrývajú určité predstavované časti minulosti. Zároveň Ankersmit

7
V texte budeme výraz Ankersmita „narratio“, ktorý používal najmä v Naratívnej logi-
ke, prekladať výrazom „historická narácia“.
 93
predpokladal, že najobjektívnejšia historická narácia bude mať s ostatnými
historickými naráciami prinajmenšom spoločnú istú časť (tzv. konvenciona-
listický komponent), pričom bude najviac originálnou historickou naráciou
(Ankersmit 1983, s. 239).
V porovnaní s Naratívnou logikou vyvolali väčšiu pozornosť Ankersmi-
tove názory publikované v jeho statiach, neskôr vydaných (aj s predstavením
hlavných téz z Naratívnej logiky pod názvom Šesť téz o naratívnej filozofii
histórie) v knihe História a tropológia (Ankersmit 1994). V uvedených sta-
tiach sa pokúsil dať do súvisu postmodernu s naratívnou filozofiou histórie,
ktorá mala vychádzať z myšlienok, predstavených už v prácach Arthura Dan-
ta, Louisa Minka a Haydena Whita. Ankersmit tvrdil, že zatiaľ čo modernis-
tický historik hľadal nejakú esenciu (syntézu) v dejinách, čím sa zameriaval
na „kmeň a konáre“ dejinného vývoja, tak postmoderný historik sa venuje
„padnutým listom“ rozfúkaným jesenným vetrom a vyhýba sa tvorbe synte-
tizujúcich prác. Tento jeho pohľad pramenil zo vzrastajúceho záujmu histo-
rikov o mikrohistorický prístup (C. Ginzburg, N. Z. Davis) a z ich nedôvery
k syntetizujúcim prácam majúcim ideologické implikácie. Z Ankersmitovho
pohľadu „ riešil slovník reprezentácie, ktorý predstavuje „obranu pre ,zblí-
ženie‘ sa medzi filozofiou dejín a estetikou neriešiteľné problémy späté so
slovníkmi deskripcie, explanácie a interpretácie“ (Ankersmit 1988, s. 102).
Úvahy o písaní o dejinách, ktoré spájal s predstavou reprezentácie, zdôvodňo-
val neurčitosťou vzťahu medzi reprezentáciou a tým, čo je reprezentované,
pričom tento vzťah má isté podobnosti s umením, a „nemohol by byť tolero-
vaný ani v najliberálnejších epistemológiách“ (Ankersmit 1988, s. 104). Jeho
úvahy v Histórii a tropológii sa zameriavali aj na problematiku postmoder-
nej historickej skúsenosti, ktorej matricou mala byť nostalgia. I keď niektoré
kritické reakcie (napr. G. Iggersa) viedli Ankersmita k revidovaniu svojich
tvrdení (napr. o vyhýbaní sa vplyvu ideológie pri mikrohistorických prácach),
vo väčšine svojich polemizujúcich reakcií voči kritikom (napr. P. Zagorino-
vi a neskoršie H. Saarimu) opätovne zdôvodňoval svoje názory predstavené
vo svojich skorších prácach.
Koncom 90. rokov 20. storočia svoju názorovú pozíciu spája s hľada-
ním „strednej cesty“ vedúcej medzi empirizmom a dekonštruktivizmom
(Ankersmit 2001, s. 48). V prvej kapitole knihy Historická reprezentácia
(2001), ktorá sa venovala problematike reprezentácie a historických narácií,
sa Ankersmit vyjadril k námietkam zo strany svojich kritikov (C. Ginzburg,
C. Lorenz, C. Behan McCullagh) a upresnil svoj pohľad na problematiku
historickej reprezentácie. V tejto súvislosti tvrdil, že „napriek tomu, že sa
opis aj reprezentácia vzťahujú k realite, o opise povieme, že referuje na
94
realitu (za pomoci subjektového termínu), zatiaľ čo o reprezentácii (ako
celku) povieme, že je o (to be about) realite“, pričom referencia je určená
„objektívne, t. j. objektom z reality, ktorý je označený subjektovým termí-
nom opisu, ale ‚byť o‘ je v podstate nestabilné a neurčené, pretože opisy
obsiahnuté v textoch reprezentácií ponúkajú v tomto prípade odlišné vyme-
dzenia“ (Ankersmit 2001, s. 41). V spojitosti s „byť o“ Ankersmit uvažuje
o „logickom priestore“, ktorý umožňuje rozvíjanie historického myslenia
a diskusií, pretože tam, kde referencia nahradzuje „byť o“, historické poro-
zumenie „sa vytráca a nastupuje veda“ (Ankersmit 2001, s. 41). Podobne
ako v prípade jeho predchádzajúcich kníh aj Historická reprezentácia vy-
volala protichodné reakcie. Na rozdiel od pozitívnej reakcie zo strany Patri-
ca Huttona alebo Keitha Jenkinsa odmietla časť kritikov (napr. J. Zammito
a H. Saari) Ankersmitove názory s poukazovaním na možnosť posúdenia
pravdivosti alebo nepravdivosti historických narácií. Tak ako v prípade prác
Haydena Whita, tak aj pri prácach Franka Ankersmita môžeme nepochybne
očakávať objavenie sa nových postrehov zo strany kritikov, ktoré môžu po-
odhaliť nepresnosti Ankersmitovej koncepcie a prípadne viesť k jej ďalším
upresneniam či k názorovým posunom.
V argumentáciách teoretikov zdôvodňujúcich konštruktivistický pohľad
na povahu historických narácií sa objavovali aj myšlienky francúzskych
mysliteľov, ktoré, poukazujúc na konštrukčné aspekty tvorby narácie, spo-
chybňovali úvahy o historických naráciách ako o kópiách (neskreslených)
obrazov diania v minulosti. Jednou z osobností, ktorých práce mali vplyv na
anglosaských teoretikov histórie, bol aj Roland Barthes. V stati Diskurz his-
tórie (1967) Barthes pripomínal, že historický diskurz je jediným diskurzom,
v ktorom referent je nahliadaný ako niečo, čo stojí vonku voči diskurzu, hoci
bez možnosti dospieť k nemu mimo tento diskurz. V danej súvislosti tvrdil, že
historický diskurz sa pokúša vytvoriť efekt skutočnosti, pričom „,skutočnosť‘
je v ,objektívnej‘ histórii vždy len nevyjadreným signifikátom schovaným za
zdanlivú všemohúcnosť referentu“ (Barthes, 1967, s. 825). Barthes so svo-
jím pohľadom na problém historickej narácie závažným spôsobom nastolil
otázku o vzťahu medzi historickou realitou a historickou naráciou. Podob-
ne ako v prípade viacerých jeho predchodcov (ktorí vnímali tento vzťah ako
problematický) a tiež teoretikov, ktorí sa neskoršie odvolávali na jeho názory,
zostávala táto otázka často len povrchne zodpovedaná.
Provokujúci pohľad na históriu, stojaci v kontraste k tradičnému chápaniu
histórie, predstavil vo svojej knihe Ako písať o dejinách (1971) francúzsky
historik Paul Veyne. Kľúčový význam pri spájaní faktov v príbehu pripisoval
zápletke. Vysvetlenie, ktoré mal historik poskytnúť čitateľovi, by malo „,uká-
 95
zať odvíjanie zápletky a urobiť ju pochopiteľnou“ (Veyne 1971, s. 57). Pri-
rodzeným spôsobom historikovho vysvetlenia (líšiaceho sa od každodenného
vysvetlenia len jasnosťou) sa podľa Veyna stáva narácia, ktorá sa zásadne
nelíši od narácie románopisca (Veyne 1971, s. 59).
Nepochybne najvýraznejším francúzskym mysliteľom, ktorý svojimi
prácami zasiahol do diskusií o povahe narácie, bol Paul Ricoeur. Vo svoje
trilógii Čas a rozprávanie na základe Augustínových meditácií o čase uva-
žuje o vnútornej hierarchizácii času, pričom tak upozorňuje, že chronológia
„nemá jediný náprotivok v achronii zákonov či modelov“, ale „pravým ná-
protivkom je časovosť sama (Ricoeur 1983, s. 55). Na základe Aristotelových
úvah o dejovej zápletke (mythos) ako mimetickom pôsobení (mimésis) Ri-
coeur dospel k trojnásobnej mimesis (I, II, III), ktorá sleduje „osud prefigu-
rovaného času, ktorý sa prostredníctvom konfigurovaného času stáva časom
refigurovaným“ (Ricoeur 1983, s. 90). Prefigurovaný čas vo fáze mimésis I je
samotná skúsenosť času, ktorá je spätá s predporozumením ľudského sveta
(jeho inteligibilných štruktúr, symbolických základov a časového charakte-
ru). Záverečná fáza mimésis III predstavuje recepciu diela, ktorou sa „vyzna-
čuje priesečník sveta textu a sveta poslucháča alebo čitateľa“ (Ricoeur 1983,
s. 113). Prostredníkom týchto dvoch fáz je mimésis II, ktorá nás v spojení
s konfigurovaným časom, ktorým je text, vedie k historickému porozume-
niu. Pri skúmaní prác francúzskych historikov (F. Braudel, G. Duby, J. Le
Goff) poukazuje Ricoeur na to, že porozumenie dlhého trvania času má byť
analogické s formami ľudského času vychádzajúceho z Augustínovej kon-
cepcie času. Z pohľadu Ricoeura sú udalosti premennými zápletky, ktorá je
syntézou heterogénneho, pričom „práve táto doslovne „,chápe‘“ okolnosti,
ciele interakcie a neúmyselné dôsledky ako určitý zrozumiteľný celok“ (Ri-
coeur 1983, 205). Vzhľadom na analogický charakter historických kategó-
rií a štruktúry rozprávania navrhuje pri ľudskom temporálnom porozumení
dejinných udalostí hovoriť o „kvázi-zápletke“, „kvázi-postave“ a „kvázi-
-udalosti“. Na základe skúmania kauzality a tvorby zápletky napokon dospel
k záveru, že „každá zmena na poli dejín sa prejavuje ako kvázi-udalosť“ (Ri-
coeur 1983, s. 313).
V porovnaní s Whitovým alebo Ankersmitovým pohľadom nenastoľuje
Ricoeurov pohľad na povahu historických narácií (vychádzajúci zo spájania
ľudskej časovej skúsenosti a naratívnych štruktúr) zásadným spôsobom otáz-
ku dotýkajúcu sa problému pravdivosti (dôveryhodnosti) historických nará-
cií. Vzhľadom na fakt, že White, Ankersmit a Ricouer zdôrazňujú odlišným
spôsobom význam metafory a tým aj figurálnu povahu historických repre-
zentácií, možno uvažovať podobne ako Hans Kellner, že to, čo „robí písanie
96
o dejinách ,historickým‘ v zmysle disciplíny, je ich zmysel pre alegorickú
povahu písania o dejinách“ (Kellner 1987, s. 27).
Diskusie filozofov a historikov, ktoré sa zaoberali problémom povahy
historických narácií v posledných štyroch desaťročiach minulého storočia,
poodhalili množstvo aspektov dotýkajúcich sa ich tvorby, štruktúry, pravdi-
vosti a významu. Tieto diskusie boli tiež jedným z podnecujúcich faktorov,
iniciovali tvorbu koncepcií, ktoré, prihliadajúc k prehlbujúcemu sa pozna-
niu povahy narácií, ponúkali „alternatívny“ (konštruktivistický) pohľad na
historické narácie v kontraste s tradičným pohľadom obhajovaným najmä
historikmi (M. Stanfordom, R. Evansom, G. Himmelfarbovou, P. Zagorinom
a ďalšími). Zatiaľ čo autori „konštruktivistických“ koncepcií poukazovali na
význam metafor či na rozdiel medzi historickou realitou a historickou na-
ráciou a zápasili s problémom pravdivosti a legitimity historických narácií,
stúpenci „tradičného“ pohľadu zdôrazňovali význam detailného poznania
prameňov a vedeckého poznania pri tvorbe historickej narácie, ktorá mala
poskytovať recipientovi pravdivý obraz („rekonštrukciu“) diania v minulosti.
Napriek tomu, že vzájomné výmeny názorov medzi stúpencami tradičného
a konštruktivistického pohľadu neviedli k formulovaniu všeobecne akcepto-
vateľného pohľadu alebo stanoviska k povahe historických narácií, poskytli
historikom podnety na hlbšiu sebareflexiu ich práce.

Literatúra
Ankersmit, F. R. (1983) Narrative logic, Martinus Nijhoff Philosophy Library, The
Hague.
Ankersmit, F. R. (1988) „Historical Representation“, in Ankersmit, History and
Tropology, University of California Press, Berkeley.
Ankersmit, F. R. (1994) History and Tropology, University of California Press, Berkeley,
s. 92 – 124.
Ankersmit, F. R. (2001) Historical Representation, Stanford University Press, Stanford.
Barthes, R. (1967) „Diskurz historie“, Česká literatúra, roč. 54, 2007, č. 6, s. 815 – 827.
Danto, A. C. (1985) Narration and Knowledge, Columbia University Press, New York.
Fay, B; Golob, E.; Vann, R. T. (1987) „Editors’s Inroduction“, in Mink, Historical
Understanding, B. Fay, E Golob & R. T. Vann (eds), Cornell University Press, Ithaca,
1987, s. 1 – 34.
Gallie, W. B.(1964) Philosophy and the Historical Understanding, Chatto & Windus,
London.
Hempel, C. G. (1942) „Funkcia všeobecných zákonov v histórii“, in F. Mihina, T. Sedová,
M. Zouhar (eds.) Logický pozitivizmus: Malá antológia filozofie 20.storočia zväzok
III, Iris, Bratislava, 2006, s. 317 – 344.
Kellner, H. (1987) „Narrativity in History: Post-structuralism and since“, History
and Theory, roč. 26, č.1, s. 1 – 29.
 97
Mink, L. O. (1960) „Modes of Comprehension and the Unity of Knowledge“ in Mink,
Historical Understanding, B. Fay, E. Golob & R. T. Vann (eds), Cornell University
Press, Ithaca, 1987, s. 35 – 41.
Mink, L. O. (1966) „The Autonomy of Historical Understanding“, in Mink, Historical
Understanding, B. Fay, E. Golob & R. T. Vann (eds), Cornell University Press, Ithaca,
1987, s. 61 – 88.
Mink, L. O. (1970) „History and Fiction as Modes of Comprehension“, in Mink,
Historical Understanding, B. Fay, E Golob & R. T. Vann (eds), Cornell University
Press, Ithaca, 1987, s. 42 – 60.
Ricoeur, P. (1983) Čas a vyprávěn I, OIKOYMENH, Praha, 2000.
Šuch, J.: (2000) „Niekoľko poznámok k dielu Haydena Whita“, in: Filozofia, roč. 55,
č. 10, s. 809 – 819.
Šuch, J. (2003) „Hayden White, Metahistória a písanie o minulosti“, Historický časopis,
roč. 51, č. 4, s. 669 – 684.
Šuch, J. (2009) „Frank Ankersmit: Naratívna logika a historická reprezentácia“,
Historický časopis, roč. 57, č. 1, s. 3 – 17.
Veyne, P. (1998) Ako písať o dejinách, Chronos, Bratislava, 1971.
White, H. (1966) „Burden of History“, in White, Tropics of Discourse, The Johns Hopkins
University Press, Baltimore, 1978, s. 27 – 50.
White, H. (1973) Metahistory: The Historical Imagination in Nineteenth-Century Europe,
The Johns Hopkins University Press, Baltimore.
White, H. (1974) „The Historical Text as Literary Artefact“, in White, Tropics
of Discourse,The Johns Hopkins University, 1978.
White, H. (1982): „The Politics of Historical Interpetation: Discipline and De-
Sublimation“, in White, The Content of the Form, The Johns Hopkins University
Press, Baltimore, 1987.
Zeleňák, E. (2008) „Čo by malo priniesť historické dielo? Ankersmitov pohľad
na historiografiu“ Dějiny – Teorie – Kritika, roč. 5, č. 2, s. 218 – 236.
98
Naratívne vety
Arthur C. Danto

Mám tu v úmysle vyčleniť a analyzovať určitý druh viet, ktoré sa, zdá sa
mi, vyskytujú najčastejšie pri písaní o dejinách, i keď sa objavujú v naráciách
všetkého druhu a možno dokonca prirodzeným spôsobom vstupujú do bež-
nej reči. Budem ich označovať ako „naratívne vety“. Ich najvšeobecnejšou
charakteristikou je to, že sa vzťahujú prinajmenšom na dve časovo oddelené
udalosti, i keď len opisujú skoršiu udalosť, ku ktorej sa vzťahujú. Zvyčajne
sú v minulom čase a skutočne by bolo zvláštne – pre príčiny, ktoré tu chcem
zohľadniť –, keby boli v nejakom inom čase. Fakt, že tieto vety môžu v istej
miere utvárať diferencujúce charakteristické štylistické črty písania o deji-
nách, je pre mňa menej zaujímavý než fakt, že ich použitie naznačuje typický
rys historického poznania. No aj toto je pre mňa menej zaujímavé než fakt, že
naratívne vety ponúkajú príležitosť na systematické diskutovanie o množstve
veľkých filozofických problémov, ktoré história nastoľuje, a je úlohou filozo-
fie dejín pokúsiť sa ich vyriešiť. Uvediem ich v kontexte niektorých daných
problémov. Mojou tézou je, že naratívne vety sú tak zvláštne viazané na kon-
cept histórie, že ich analýza musí poukazovať na niektoré zo základných čŕt
tohto konceptu. Okrem toho nám pomôžu ukázať, prečo správnou odpoveďou
na otravnú otázku „Je história umením alebo vedou?“ je „Ani jedno“.
Peirce napísal Lady Welby: „Naša predstava minulosti je predstavou nie-
čoho, čo je absolútne určené, fixované, dokonané a mŕtve v protiklade k bu-
dúcnosti, ktorá je živá, plastická a determinovateľná“.1 Toto si myslí väčšina
z nás. Ale možno tu vidieť veci aj inak? Niektorí ľudia sú z rôznych dôvodov

Danto, A. C.: „Narrative Sentences“, in Narration and Knowledge, Columbia Univer-

sity Press, New York, 1985, s. 143 – 181.
1
Irwin Lieb (ed.), Charles S. Peirce`s Letters to Lady Welby (New Haven` Whitlock`s,
1993), s. 9. Peirce tvrdí toto uprostred rozpravy o jeho teórii Kategórií. To je dosť kom-
plikované, ale poskytuje tiež en pasant (následne) popis druhu príčin, ktoré určite viedli
Kanta k pohľadu, že Čas je „formou samotného vnútorného zmyslu“. Z kontextu nie je
jasné či túto vetu hovorí Peirce alebo ju prisudzuje Kantovi, alebo či on predpokladá, že
by s ňou Kant implicitne súhlasil. Zdá sa to byť zamotaná a nekonzistentná rozprava, ale
neskúmam Peircove pohľady ako také, len využívam jeho tvrdenie ako reprezentujúce
široko obhajovaný názor. Pozri „[Ľudia]… majú veľmi rozdielne obrazy minulosti a bu-
dúcnosti. Minulosť je považovaná ako bytie „tam“ fixované, nezmeniteľné, nevymaza-
teľne zaznamenané v análoch času, či sme schopní ich dešifrovať, alebo nie. Budúcnosť,
na druhej strane, je považovaná ako bytie nielen z veľkej časti neznáme, ale z veľkej
časti nerozhodnuté … Tak budúcnosť je považovaná za otvorenú, zatiaľ čo minulosť je
uzatvorená.“ A. J. Ayer, The Problem of Knowledge (London; Macmillan, 1956), s. 188.
 99
presvedčení, že budúcnosť je fixovaná a určená rovnako, tak ako minulosť.
Predpokladajme, že všetko, čo vieme o Cézarovi, je to, že existoval. Či bol,
alebo nebol na určitom mieste, povedzme v Anglicku, nie je známe. No mô-
žeme sa obrátiť na osvedčený Princíp vylúčenia tretieho a tvrdiť, že buď tam
bol , alebo tam nebol a prinajmenšom jedna z týchto alternatív bude pravdi-
vá. Prečo by sa niekto v piatom storočí pr. Kr. nemal dovolávať identického
Princípu na zdôvodnenie, že Cézar bude alebo nebude v Anglicku? Možno
preto, že nikto nemohol vedieť, že Cézar bude existovať takým spôsobom,
akým vieme, že existoval. Napriek tomu by niekto mohol tvrdiť, že Cézar
bude existovať alebo nebude existovať a jedno z týchto tvrdení bude musieť
byť pravdivé. Ak je možné dovolávať sa tohto Princípu ohľadne záležitostí
dotýkajúcich sa faktov v budúcnosti, prečo nie aj v prípade všetkých faktov?
Avšak čo by mohlo meno „Cézar“ pre takú osobu znamenať, o existencii či
neexistencii čoho sa vyjadruje? Predpokladal som, že všetko, čo o ňom my
vieme, je to, že existoval. To je nepochybne nereálne. No skúsme si to pred-
staviť, čo by niekomu z piateho storočia pr. Kr. zabránilo povedať, že niekto
ako Cézar bude existovať? V prípade, že by sa dotyčná osoba vyjadrovala
týmto spôsobom, prečo by Princíp nemal garantovať, že prinajmenšom jeden
alebo druhý negatívny opis je pravdivý? Alebo je platný len pre minulosť?
Nakoniec existujú štyri možnosti, vrátane možnosti, že budúcnosť je určená
a minulosť „živá, plastická a determinovateľná“. Prečo naša „predstava“ mi-
nulosti a budúcnosti korešponduje len s možnosťou, ktorú opísal Peirce? Za
predpokladu, že ide o našu predstavu, zostáva otázka prečo.
Naším prirodzeným pokušením v súčasnosti by bola odpoveď, že tu ide
o záležitosť definície. Zoberme si však divoko fantastickú predstavu, že celé
smerovanie dejín ide zrazu opačným smerom, ako beží nazad filmový pás. Po
čase by prišlo ako „oltevs ďuB“ a nad vodami by sa usadila temnota. Budúc-
nosť by potom bola presným zrkadlovým obrazom minulosti a existovalo by
pravidlo, na základe ktorého by s každou pravdivou vetou o minulosti kore-
špondovala veta o budúcnosti. V takomto prípade by mala budúcnosť ohľadne
determinovanosti podklad identický s minulosťou. Pravda, v takomto svete si
nevieme samých seba predstaviť: nikto by nemohol vedieť, že to, čo sa dialo,
bolo obrátením dejín – zničilo by to symetriu. Možno to, čo máme na mysli
pri myšlienke indeterminácie budúcnosti, je to, že si dokážeme samých seba
takto predstaviť, je tu priestor pre náš pohyb. Takto si môžeme samých seba
prinajmenšom predstaviť (a tu ide hlavane o našu predstavivosť) v minulosti,
ako v diele Connecticutský Yankee na dvore kráľa Artuša. V skutočnosti, sa-
mozrejme, v Artušovom Anglicku pre cudzincov z 20. storočia nie je miesto.
Tak či onak, tento priestor by nebol ani v korešpondujúcom segmente budúc-
100
nosti, keby sa dejiny obrátili. Nikto netvrdí, že dejiny sa obrátia: ale, že sa
neobrátia nie je vecou definície.
Povedzme, že sme si empiricky istí, že budúcnosť nebude obrazom minu-
losti. Aká bude potom budúcnosť? Ľudia môžu hádať, že taká alebo taká, ale
v protiklade k nášmu poznaniu, čo sa stalo, sme v skutočnosti veľme neistí
ohľadom toho, čo sa ešte len stane. Máme na mysli toto, ak hovoríme, že
minulosť je určená a budúcnosť určovateľná? Takže naša „predstava“ nie je
založená na nejakej definícii minulosti a budúcnosti, ale na tom, že poznáme
obe? Potom je Peircovo tvrdenie nesprávne. Naše presvedčenia o minulosti
vždy revidujeme a predpokladáme, že ich „fixovanosť“ by bola neadekvátna
duchu historického výskumu. V princípe, akékoľvek presvedčenie o minulo-
sti podlieha revízii možno rovnako, ako akékoľvek presvedčenie o budúcnos-
ti. Vlastne sme si viac istí budúcnosťou, než minulosťou. V danom momente
sme si oveľa istejší tým, kde padajúca šuška pristane, ako tým, odkiaľ spadla.
V najlepšom prípade je to rozdiel v miere istoty.
Peirce tiež napísal, že „existujúce je v každom ohľade determinované“2.
Možno to, o čo nám napokon ide, je druh ontologickej interpretácie jeho pô-
vodného tvrdenia. Budúcnosť, ak nie je, tak potom neexistuje. Ale ak má fun-
govať kontrast, minulosť musí existovať, akokoľvek by sme mali tomu rozu-
mieť. Toto sa môže dokonca postarať o Princíp vylúčenia tretieho! Keďže
pri vetách, ktoré sú údajne o budúcnosti, neexistuje nič, na čo by odkazovali,
otázka ich pravdivosti alebo nepravdivosti sa neobjavuje.3 Alebo môžeme po-
vedať: minulosť bola skonštruovaná, ale budúcnosť nie, a tak hraním sa so
slovíčkami rozšíriť Intuitivizmus za účelom zbavenia sa toho otravného Prin-
cípu.4 Samozrejme, bolo by sotva možné tvrdiť, že naša predstava minulosti
je o niečom existujúcom a naša predstava budúcnosti o niečom neexistujú-

2
C. S. Peirce loc. cit. s. 9.
3
Narážam samozrejme na P. F. Strawsona „On Referring“, Mind (1950) znova vytlačené
v A. Flew (ed, Essays in Conceptual Analysis (London; Macmillan,1956). Nemôžeme
prijať Strawsonovu všeobecnú tézu – pozri moju „A Note on Expressions of Referring
Sort“, Mind (1958). Aplikácia toho k referencii pri účelových budúcich prípadoch by
mala byť nezávisle zdôvodnená. Celá ťažkosť sa objavuje z pohľadu, že pravda a falzi-
fikácia vety V je nezávislá od času, v ktorom je V vyjadrená. Strawson musí zdôvodniť,
že vety ako také nie sú nikdy aj pravdivé a nepravdivé, len tvrdenia sú; a či sú pravdivé,
alebo nepravdivé, je do veľkej miery vecou času, v ktorom sú vyjadrené. Ale ak po-
važujeme vety bez primeranej časovej informácie za nekompletné, tak môžeme potom
považovať vety, keď sú primerane skompletizované, za pravdivé nezávisle od času ich
vyjadrenia. Ale toto nerieši epistemologické problémy, na ktoré sa sústreďujem.
4
Pozri základnú diskusiu o tomto v A. Heyting, Inuitionism: An Introduciton (Amster-
dam; North Holland Publishing Co.,1956) s. I a nasl. Heyting, by oprávnene vylúčil
môj „rozsah“ ako „metafyzický“.
 101
com. Iba ak by sme mohli povedať, že minulosť je o niečom, čo existovalo,
zatiaľ čo budúcnosť je o niečom, čo bude existovať. Len veľmi málo ľudí si
myslí, že minulosť existuje. Ale niektorí dobrí filozofi boli toho názoru. „Zdá
sa mi, že ak sa udalosť raz udiala, existuje navždy,“ napísal C. D. Broad.5
Určite, tvrdil, môžeme zmysluplne povedať, že určitá udalosť je minulosťou,
čo znamená , že je v určitom časovom vzťahu k nejakej inej udalosti. Ale
keby neexistovala, tento vzťah by stroskotal pre chýbajúci relát a naše tvr-
denie o ňom by bolo nezmyselné. Takže všetky minulé udalosti musia tvoriť
„trvalú súčasť univerza“.6 To sa zdá byť skutočne veľmi slabým argumentom
na podporu takéhoto ohromného záveru a mutatis mutandis (po nevyhnut-
ných úpravách) môžeme stále trvať na tom, že môžeme zmysluplne tvrdiť, že
ak je nejaká udalosť budúcnosťou, buď musí existovať večne, alebo všetky
tvrdenia o budúcnosti sú nezmyselné. Predpokladajme však, že Broad má
pravdu, a vytvorme si metafyzický model vyhovujúci našej predstave o mi-
nulosti a budúcnosti, ktorý, ako sa zdá, interpretácia Peircovho tvrdenia vyža-
duje. Dôležitým znakom tohto modelu je fixovanosť minulosti. Všimnime si,
že tento metafyzický exkurz nevysvetľuje, prečo máme predstavu fixovanej
minulosti a premenlivej budúcnosti. Len poukazuje na to, ako by svet musel
vyzerať, ak by táto predstava bola pravdivá.
Predpokladajme, že Minulosť je jednou veľkou nádobou, kontajnerom,
v ktorom sú podľa ich výskytu uložené všetky udalosti, ktoré sa udiali. Kon-
tajner každým okamihom rastie a ako ďalšie a ďalšie vrstvy udalostí vstupujú
do jeho úslužného pažeráka, je plnší a plnší. Narastanie Minulosti je nestlači-
teľné a pravidelné; a udalosť U, ktorá je už raz vo vnútri kontajnera, a rastúci
okraj Minulosti sa od seba vzďaľujú rýchlosťou toku Času. Ako sa na seba
hromadia vrstvy udalostí, U je zahrabávaná hlbšie a hlbšie do Minulosti. Av-
šak uvedené konštantné vzďaľovanie sa od Prítomnosti je jedinou zmenou,
ktorou U prechádza: okrem tejto zmeny odoláva akejkoľvek modifikácii. Ok-
rem toho bude U spravidla jednou zo súboru udalostí, ktoré spoločne vstupujú
do Minulosti. V tom prípade U a jej súčasníci konštituujú exkluzívnu skupinu
v tom zmysle, že nijaké ďalšie udalosti sa s nimi nebudú môcť spojiť, tak-
povediac, ako noví súčasníci. Teda Minulosť sa okrem momentálne naras-
tajúcej dávnosti nezmení prostredníctvom akejkoľvek modifikácie U alebo
prostredníctvom pridania nejakej inej udalosti súčasnej s U, ktorá súčasne s U
nevstupovala do minulosti.

5
C D. Broad , The Mind and its Place in Nature (London; Kegan Paul, Trench Trubner,
1925), s. 252.
6
Tamtiež.
102
Tento možno legitímny „model“ spája udalosti ako rozšírené entity v čase
rozšíreného Univerza. Čo v tomto modeli nie je celkom legitímne, je časť,
v ktorej sa predpokladá, že U a jej súčasníci trvajú rovnako dlho, disponujúc
rovnakým množstvom časovej šírky, a majú totožné hranice. Bežne používa-
ný pojem „udalosti“ je dosť chaotický a sme náchylní ho používať pri udalos-
tiach rozličného trvania, dokonca aj žiadneho. Napríklad zhliadnutie drozda
je možno dôležitou raňajšou udalosťou pre pozorovateľa vtákov. Ale taká
udalosť môže byť zaradená k tým, ktoré Ryle nazýval „úspechmi“, a môže
byť, Rylovými slovami povedané, zaznamenaná, ale nie časovo zmeraná.7
Môžeme zaznamenať i zmerať udalosti, ako je zablesknutie blesku. Hovoríme
o Francúzskej revolúcii alebo Občianskej vojne ako o najväčších udalostiach
vo Francúzsku a Amerike a tieto sú za predpokladu, že sme sa dohodli, kedy
sa začali, lepšie merateľné prostredníctvom kalendára než hodín. Vernosť po-
užitiu od nás vyžaduje uvažovať o udalostiach ako trvajúcich rozlične dlho,
jedinou alternatívou by bolo arbitrárne rozhodnúť, že udalosť trvá, povedz-
me presne tri minúty.8 No ak by sme sa riadili používaním, tak môžeme byť
prinútení tvrdiť, že U napriek tomu, že má veľa súčasníkov, nemá presných
súčasníkov, takže línia narysovaná k smeru plynutia času, pretínajúca začia-
tok U, nepretína zároveň začiatok jej súčasníkov. To má nešťastné konzek-
vencie pre tú časť nášho modelu, podľa ktorej dochádza, vrstvu po vrstve,
k hromadeniu udalostí a ich organizovanému vzďaľovaniu sa od prítomnosti.
Predpokladajme, že U celá sa stala Minulosťou, zatiaľ čo jej súčasník U‘ len
čiastočne, časť jeho životnej dráhy sa ešte len odohrá. Niekto sa môže spýtať,
kde je zvyšok U‘, keď časť, ktorá sa prekrýva s U, je v Minulosti. Akosi sa
o tom ťažko uvažuje, akoby tu išlo o vytŕčajúceho červíka napoly zavŕtaného
do zeme. Pravda, môžeme povedať, že z udalosti, ktorá nie je v Minulosti, je
v Budúcnosti, U‘ len prechádza z jedného kontajnera do druhého. Predpo-
kladajme teda, že U‘ sa prekrýva s U a U‘‘ napriek tomu, že žiadna z týchto
neprekrýva druhú. Potom, keď U bude celá v Minulosti, U‘‘ bude celá v Bu-
dúcnosti. Potom ale Budúcnosť predsa len existuje a želaný kontrast medzi
určenosťou Minulosti a neurčenosťou Budúcnosti celkom stroskotáva. Nie,

7
Gilbert Ryle, Concept of Mind, s. 301 – 304 a na rôznych miestach.
8
Napríklad Bertrand Russell, The Analysis of Matter (London; Kegan Paul Trench, Trub-
ner, 1927), s. 294. „…Žiadna udalosť prinajlepšom netrvá viac než niekoľko sekúnd.“
Pod „udalosťou“ má Russell na mysli komponent objektu majúceho fyzickú štruktúru.
Na druhej strane „Či nazývať bitku Watterloo udalosťou, je vecou slov“ (s. 293). Ale
pozri M. Mandelbaum, Problem of Historical Knowledge (New York; Liveright, 1983),
s. 254 a na rôznych miestach. Mandelbaum považuje reformáciu za udalosť. Neskôr
uvediem pojem „temporálna štruktúra“ pre veľmi rozsiahle udalosti.
 103
budeme musieť trvať na tom, že zvyšok U‘ neexistuje. Predpokladajme však,
že „zvyšok“ U‘ sa neuskutoční. Minulosť potom musí obsahovať fragmenty
udalostí, ako aj samotné udalosti. S týmto nepresvedčivým doplnkom môže-
me vo využívaní modelu pokračovať.
Pripúšťam, že sa to príliš nevyplatí. Problém Budúcnosti sa tu napríklad
rieši len zbežne . No v každom prípade „tam“, v Minulosti, sú všetky udalosti,
ktoré sa kedy stali, ako zmrazený výjav. Sú uskladnené v takom poradí, ako sa
stali, prekrývajú sa (pretože majú rôznu veľkosť) a prenikajú (pretože udalosť
U môže obsahovať inú udalosť U‘ ako svoju súčasť). Ešte dôležitejšie je to,
že sa nemôžu zmeniť, nemôže sa zmeniť usporiadanie medzi nimi, ani Mi-
nulosť nemôže, okrem miesta na svojom prednom konci, prijať nové obsahy.
Prečo sa nemôžu zmeniť, nie je ešte jasné. Ale musia na to byť silné dôvo-
dy, pretože podľa starej tradície ani Boh nemôže zrušiť to, čo sa raz udialo:
„Niente dimenisce la sua omnipotenza il dire che Iddio non puo fare che il
fatto non sia fatto“.9 (O nič sa nezmenší Božia všemohúcnosť, ak povieme,
že Boh nemôže urobiť, aby fakt nebol faktom). No nechám tento problém
na chvíľu tak a obrátim svoju pozornosť na problematiku opisovania našej
nehybnej minulosti.
Pod úplným opisom udalosti U budem rozumieť súbor viet, ktoré, brané
ako celok, uvádzajú absolútne všetko, čo sa udialo v U. Pretože časová po-
stupnosť udalostí je dôležitá, mali by sme sa prostredníctvom určitého ná-
stroja v úplnom opise snažiť reflektovať jej poriadok. Úplným opisom bude
výklad uchovávajúci usporiadanie všetkého, čo sa stalo. Ako taký nesie úplný
opis analogické črty s mapou: medzi úplným opisom a udalosťou, pre ktorú
je tento opis pravdivý, existuje izomorfný vzťah. S mapami sú dva druhy
problémov. Po prvé, v teritóriu mapy sa nachádzajú veci, ktoré v mape nie sú
označované, takže mapy sú v bežnej praxi nekompletné, územie nekopírujú
presne.10 Po druhé, mapy zastarávajú, pretože územie sa mení: pôvodné línie
brehov miznú, jedny mestá sú zničené a ďalšie vznikajú, ako dôsledok vojen

9
Galileo Galilei, Dialogo sopra i due massimi sistemi del mondo, in Opere (Florence;
Edi. Naz.,1929 – 1939), VII, 129.
10
Oceňujem fakt, že je pre mapy dôležité, aby boli nekompletné. „Keď sa naša mapa
stáva takou veľkou, že v každom ohľade je rovnaká ako mapovaná oblasť – a skutočne
dlho predtým než je táto úroveň dosiahnutá –, účely mapy sa vytrácajú. Neexistuje
taká vec ako kompletná mapa; zjednodušenie je inherentné pre tvorbu máp.“ (Nel-
son Goodman, „Revison of Philosophy“ in Sidney Hook (ed.), American Philosop-
hers at Work : New York; Criterion Books, 1956, s. 84) Ale, samozrejme, táto mapa
nie je presnou replikou, „je tam rozdiel medzi udalosťou a jej opisom, ako je medzi
Pittsburgom a bodkou. A čo viac, použitie, ktorému moja „mapa“ má byť poskytnutá,
si vyžaduje úplnosť.
104
a dohôd sa vytyčujú nové hranice.11 Druhý problém sa neobjavuje, pretože
úplným opisom minulých udalostí sa nemení rovnako, ako sa nemení Mi-
nulosť. No potom nevyvstane ani prvý problém. Vedeli by sme si predstaviť
opis, ktorý je skutočne úplným opisom, hovorí všetko a je s udalosťou úplne
izomorfný. Takýto opis potom bude definitívny: ukáže udalosť tak, wie eigen-
tlich gewesen ist (ako sa vlastne udiala). Mapy všetkých udalostí v tomto
prípade môžu za predpokladu, že budú zhromaždené, utvoriť (skutočne tú)
úplnú mapu Minulosti. Táto globálna mapa sa potom mení tak, ako sa mení
samotná Minulosť: je pridávaná k svojmu prednému okraju. Nateraz je sotva
dôležité, či hovoríme o Minulosti, alebo jej úplnom opise.
Teraz do tohto obrazu vložím Ideálneho Kronikára. On pozná čokoľvek,
čo sa deje. V každom okamihu vie o všetkom, čo sa deje, dokonca aj v my-
sliach iných ľudí. Má dar okamžitého prepisu: všetko, čo sa deje na prednom
okraji Minulosti zaznamenáva tak, ako sa to deje. Výsledok prebiehajúceho
popisu budem nazývať Ideálnou Kronikou (odteraz odkazované v texte ako
I. K.) Ak je už raz U bezpečne v Minulosti, jej úplný opis je v I. K. Môžeme
teraz uvažovať o rôznych častiach I. K. ako popisoch, ku ktorým sa praktizu-
júci historici svojimi vlastnými popismi pokúšajú priblížiť.
Povedzme, že každá udalosť v Minulosti má teraz vlastný úplný opis, ulo-
žený niekde v historickom nebi. Pamätajme: udalosti v Minulosti sú „fixo-
vané fait accompli (dokonané) a mŕtve“. Len modifikácia v udalostiach by
mohla spôsobiť modifikáciu v I. K. To je ale vylúčené. I. K. je nevyhnutne
definitívna. Naproti tomu aktuálne popisy, ktoré historici svojmu publiku
ponúkajú, vždy podliehajú modifikácii. Môžu obsahovať nepravdivé tvrde-
nia, môžu mať pravdivé tvrdenia nesprávne usporiadané a celkom určite sú
neúplné. Falošné dôkazy alebo nesprávna interpretácia bona fide (v dobrom
úmysle) dôkazov niekedy môžu spôsobiť, že historici zamenia pravdivú vetu
za nepravdivú, a tak by sme mali vedieť identifikovať správnu modifikáciu
historického popisu. Tá v našom súčasnom pohľade bude spočívať v zosúla-
dení s I. K. Taká modifikácia môže nadobudnúť tri formy: (a) môžeme pridať
vety, ktoré sa objavujú v I. K., ale nie v historikovom popise; (b) môžeme
vylúčiť vety, ktoré sa objavujú v historikovom popise, ale nie v I. K.; (c)
zmeníme pozície všetkých zostávajúcich viet v historikovom popise tak, aby
vyhovovali pozícii korešpondujúcich viet v I. K. Opakovaným uplatnením
týchto troch pravidiel opráv sa môžeme nakoniec dostať k správnej verzii
pôvodného popisu. Ten by bol presnou kópiou adekvátnej časti I. K.

11
Nemienim pripomínať, že toto sú len problémy dotýkajúce sa máp.
 105
Takéto opravy by dokázali urobiť aj stroje. Možno dokonca aj prácu Ide-
álneho Kronikára by mohol zastúpiť stroj. Jediným miestom, kde by ešte bolo
potrebné ľudské úsilie, by bolo v konštrukcii „nesprávneho popisu“. Takýto
popis sa, samozrejme, vytvára zastaranými metódami, napríklad získavaním
dát, zostavovaním hypotéz, tvorením a testovaním domnienok a tak podobne.
Nikto si nemôže byť istý popismi, ktoré sú konštruované bežným spôsobom:
môžu sa objaviť nové dôkazy, čerstvé hypotézy môžu byť patentované na
základe nového vedeckého vývoja a pri objavení sa génia môžu byť formulo-
vané celkom nové interpretácie. Staré popisy sú bolestivo zrevidované a na-
hradené novými a všetko to úsilie spojené so staršími popismi vytvorilo nie-
čo, čo sa stalo teraz zastaraným. Nevďačné a nekonečné remeslo (business).
Aká škoda, že historik nemá vo svojich archívoch certifikovanú kópiu I. K.,
na základe ktorej by mohol kontrolovať svoj vlastný popis prostredníctvom
aplikovania niekoľkých našich pravidiel.
Dobre, dajme historikovi I. K.! Teraz už vie o všetkom. Avšak je to škodli-
vý dar. Čo s ním má teraz historik robiť? Môže vstúpiť do inej oblasti histórie,
ale naša štedrosť nepozná hraníc: poskytneme mu akúkoľvek časť I. K., ktorú
by si želal. Zjavne sa zdá, že ako historik, ktorý získava dáta, formuluje hy-
potézy, konštruuje popisy a tak ďalej, už nemá čo robiť. Načo napokon tvrdo
pracovať na vytváraní nekvalitných popisov vyžadujúcich si korekciu, keď
správny popis je hotový a čaká na prečítanie? Zaiste možno práve v používaní
starých postupov nájsťraison ď être (oprávnenosť povolania) historika. Keby
sa z nebies zniesla veľká ruka a postavila ho na vrchol Everestu ako hračku
vojaka, Sir Edmund Hillary by to nepochybne považoval za zlomyseľnosť.
Dostal by sa tam, kam sa chcel dostať, ale nikto by to neuznal ako obrovský
výkon v horolezectve – dokonca ani ak by sa Sir Edmund Hillary modlil, aby
sa to stalo. Modlenie sa nie je horolezecká zručnosť. Tvrdím: ľutujme histo-
rika. Mali by sme mu pripomínať, že história nie je športom, že použitie jeho
bádateľského aparátu bolo vždy prostriedkom na dosiahnutie cieľa, a tým je
objavenie Pravdy. A to je práve to, čo sme mu dali. V čom je rozdiel, ak sa
jeho historiografické nástroje zmenia – faute de mieux (nie je nič lepšieho)?
Čo viac chce alebo môže chcieť?
Croce vysiela k tým, ktorí vidia úlohu histórie v opisovaní Minulosti „tak,
ako sa skutočne stala,“ podobné výzvy. Predpokladajme, že máte skompleti-
zovaný opis: čo budete potom robiť?12 Croce hovorí: „Konajte!“ Rozumiem
tomu takto: historik musí predtým, ako môže nejakú históriu začať písať,
sám nejakú históriu vytvoriť, čo je vyčerpávajúca sizyfovská práca, niečo

12
Benedetto Croce, History: its Theory and practice, passim.
106
podobné, ako keď za sebou chorobná gazdiná rozptyľuje prach, aby v upra-
tovaní naplnila svoju podstatu. Ale ja si chcem vziať túto výzvu k srdcu. Čo
by potom historici robili? Samozrejme, môžu jednoducho byť podozrievaní
k láskavostiam. Nech našu láskavosť teda otestujú. Vždy to dopadne dobre,
ak sú ich metódy spoľahlivé. Alebo si môžu nájsť útočisko v skepticizme, ale
to bude pre bežnú prax historika rovnako škodlivé, ako by to bolo pre I. K.
Alebo môžu náš dar odignorovať. Ale je historik ako nejaký rytier Galahad,
ktorý si pri smutnom obracaní Grálu v rukách uvedomí, že v skutočnosti ho
chcel iba hľadať? To by nedávalo zmysel: ďalšie hľadanie by tak bolo pošpi-
nené neúprimnosťou. Mucha je vo fľaši! Úlohou filozofa je vytiahnuť ju.
Navrhujem: dovoľme mu použiť I. K., ako keby bol očitým svedkom uda-
lostí, o ktoré sa zaujíma. Nepovie mu všetko, čo by chcel o udalosti vedieť.
To znie tak, ako keby sme protirečili tomu, čo sme doteraz tvrdili. Nie je I. K.
konečne úplná? A netvrdil som, že s Minulosťou sa nemôže nič stať, čo by ju
urobilo v akomkoľvek zmysle nesprávnou alebo čiastočnou? Samozrejme je
úplná, ale dokonalá tým spôsobom, ako môže byť úplná v opise svedka. Do-
konca Ideálneho Svedka, schopného vidieť všetko naraz, čo sa deje a akým
spôsobom sa to deje. Ale to nestačí. Existuje trieda opisov každej udalos-
ti, ktoré nemôžu byťsledované13 a tieto opisy sú nevyhnutne a systematicky
z I. K. vylučované. Celá pravda dotýkajúca sa udalostí môže byť poznaná až
potom a niekedy len dlho potom, ako sa udalosť udiala, a túto časť príbehu
môžu vyrozprávať len samotní historici. Je to niečo, o čom sa dokonca aj
ten najlepší druh svedkov nemôže dozvedieť. Ideálneho Kronikára sme totiž
zámerne zabudli vybaviť poznaním budúcnosti.
Yeats, opisujúc vo svojej básni znásilnenie Ledy Zeusom, píše: „Zachve-
nie v bedrách ohrozuje/ Zvalená stena, horiaca strecha a veža/ a Agamemnon
mŕtvy.“ Odhliadnuc od otázky historickosti epizódy, táto veta patrí k typu
viet, ktoré sa v I. K. nemôžu objaviť, dokonca ani ak by k udalosti skutočne
došlo – v protiklade k „Drží jej bezmocnú hruď na svojej hrudi,“ ktorá sa
v I. K. prípadne objaviť môže. Táto veta opisuje, čo mohlo byť dosvedčené.
Ale nikto nemohol byť svedkom konania opísaného vetou (under description)
„Zeus pripravuje Agamemnovovu smrť“. Kráľ sa ešte nenarodil a pred jeho
tragickým koncom, ako to teraz už vieme, sa toho bude musieť stať ešte veľa.
Agamemnovova smrť môže byť dosvedčená až oveľa neskôr. Niekto môže
jej príčinu vystopovať až niekam k zneucteniu Ledy, vidiac v historickej re-
13
V jej knihe Intention (Oxford; Basil Blackwell,1957), G.E. M. Anscombová poukazu-
je, že je veľa opisov konania, ale len niektoré z nich sú intencionálne konania. Myslím,
že je to významný ponor do problematiky a chcel by som poznamenať, že moje myš-
lienky tu boli priamo inšpirované knihou Anscombovej.
 107
trospekcii, že konanie Zeusa je zaťažené istým druhom osudovosti. K tomuto
všetkému je Ideálny Kronikár slepý. Bez odkazovania (referring) na budúc-
nosť, bez vykročenia za to, čo môže byť povedané, o tom, čo a ako sa deje, by
ani nemohol v roku 1618 napísať, „teraz sa začala Tridsaťročná vojna,“ ak by
bola táto vojna takto pomenovaná na základe jej trvania.
Trieda opisov, ktorými sa zaoberám, odkazuje (refer) na dve odlišné a ča-
sovo oddelené udalosti: U-1 a U-2. Opisujú skoršiu udalosť. Yeatsova veta
odkazuje (referuje) k znásilneniu Ledy a k smrti Agamemnona, ale opisuje len
znásilnenie Ledy. Veta „Tridsaťročná vojna začala v 1618“ odkazuje na za-
čiatok a koniec vojny, ale je o začiatku vojny. Za predpokladu, že vojna bola
takto pomenovaná, pretože tak dlho trvala, nikto ju pravdepodobne nemohol
v roku 1618 – alebo akomkoľvek čase pred 1648 – opísať ako „Tridsaťroč-
nú vojnu“. Samozrejme, niekto by mohol predpovedať, že vojna bude trvať
práve tak dlho a natoľko veriť tejto predpovedi, že by naozaj vojnu takýmto
spôsobom opísal. Ale v tom prípade by sa vyjadril o budúcnosti, čo sme I. K.
neumožnili. Ak opisujeme udalosť U-1 prostredníctvom odkazovania na bu-
dúcu udalosť U-2, pred tým než sa U-2 uskutoční alebo sa predpokladá, že sa
uskutoční, budeme musieť tento opis stiahnuť alebo ho vyhlásiť za falošný,
ak sa U- neuskutoční. Ale I. K. je navrhnutý tak, aby bol neomylný. Nesmú
byť vymazané miesta. Čo sa opisuje, je nemenné a nehovorí nič, čo by bolo
nepravdivé. Neskôr poviem viac o predpovediach a opisoch a budem chcieť
okrem toho preskúmať konzekvencie prípadu, kedy by I. K. mohol vynášať
tvrdenia o budúcnosti. No I. K. zatiaľ takéto tvrdenia vynášať nemôže, takže
nemôže využívať typ viet – ďalej označovaných ako naratívne vety –, ktoré
som práve opísal. V tomto prípade nie sú žiadne začiatky a konce v I. K. „Ak
by nebolo začiatkov a koncov,“ napísala Virginia Woolfová, „neboli by príbe-
hy“. „Odstrihnime budúcnosť,“ napísal Whitehead, „a súčasnosť sa zrúti vy-
prázdnená svojím vlastným obsahom“.14 Začína sa ukazovať, že „úplný opis“
nedostatočne napĺňa potreby historikov, a tak zlyháva ako ideál, o ktorý by
sme sa mali v našich vlastných prácach usilovať; a že nebyť svedkom udalostí,
nie je až takou zlou vecou, ak naše záujmy sú historické – a to predpokladám
naznačuje, že niektoré argumenty historického relativizmu sú neprimerané.15
Faktické nepravdivé vety môžu byť za predpokladu, že sa nezmení význam
slov, zmenené na pravdivé dvoma spôsobmi: môžeme opraviť vety alebo ko-
rigovať fakty, ktoré opisujú. Ak sú v miestnosti tri kreslá a niekto nesprávne
povie: „V miestnosti sú štyri kreslá,“ môže dosiahnuť pravdivý opis pridaním

14
Alfred Norht Whitehead, Adventures of Ideas (New York, Macmillan, 1933), s. 246.
15
Pozri Mandelbaum, op.cit. kapitola I. a IV.
108
ďalšieho kresla alebo vyškrtnutím slova „štyri“ a nahradením slovom „tri“.
V prípade nepravdivých tvrdení o minulosti však máme, ak je naším cieľom
dosiahnutie pravdy, len možnosť opravovania viet. Po niekoľko storočí nebola
možnosť morálne prevychovať Borgiovcov tak, aby bolo tvrdenie „Borgiovci
boli slušní ľudia“ pravdivé. Prinajlepšom môžem zmeniť slovo „slušní“ za slo-
vo „skazení“ alebo ak chcem zachovať vetu, môžem sa pokúsiť získať zmenu
významu „slušní“ – sebazničujúci krok, ak som presvedčený o pravdivosti tvr-
denia, že Borgiovci boli slušní. Veta „Nemôžeš spraviť Borgiovcov slušnými“
mení po roku 1503 radikálne svoj význam: predtým mohla znamenať len to,
že Borgiovci boli zločinci, ktorí nemali obdoby, udalosti života Borgiovcov po
tomto roku sú nezmazateľne vryté v Minulosti. Predpokladajme však, že by
existoval stroj času: naším plánom by potom mohlo byť vrátenie sa do Minu-
losti, pracovať usilovne na Alexandrovi a jeho potomkoch, dostať ich na cestu
spravodlivosti a vrátiť sa do prítomnosti s tvrdením, ktoré je pravdivé vďaka
úprave faktov. To je samozrejme beznádejný podnik, nie pre Borgiovcov, ale
pre nezmeniteľnosť Minulosti. Ale prečo je Minulosť nezmeniteľná?
Láka nás tu pokušenie povedať: pretože následky nemôžu časovo pred-
chádzať príčiny, tak udalosti Minulosti nemôžu byť následkami terajších prí-
čin alebo príčin pôsobiacich kedykoľvek neskôr. Dôvodom určite nemôže byť
jednoducho to, že udalosti, o ktorých hovoríme, nie sú „tu“ a, takpovediac, sú
mimo náš dosah: budúce udalosti tiež nie sú „tu“, a predsa môžu mať teraj-
šie príčiny vplyv na budúce udalosti. Na druhej strane, typ situácie, o ktorej
uvažujem, sa odlišuje od takejto: neskoršia udalosť, povedzme minca pada-
júca na stranu, kde je hlava, je príčinou skoršej udalosti, človek, povedzme,
povie „Hlava“.16 V takom prípade, keď minca padá na hlavu v t-2, človek už
v skutočnosti povedal „Hlava“ v t-1. Za zmenu minulosti by sme mohli pova-
žovať niečo ako toto: niekto sa v t-2 pokúsi zmeniť Borgiovcov, Borgiovci sú
nemravní v t-1 a nášmu človeku sa ich v t-1 podarí zmeniť z nemravných na
počestných. Paralelu k tomuto prípadu by sme vytvorili, keby sme uvažovali
o mužovi, ktorý v t-1 povie „Orol“, pričom v t-2 padne „Hlava“, čo zapríčiní,
že muž povie v t-1„Hlava“ namiesto „Orol“.
Ak minulosť nemôže byť zmenená týmto spôsobom, nemôže to byť jed-
noducho preto, že následky nemôžu predchádzať ich príčiny. Predpokladaj-
me, že historik zaujímajúci sa o neskoršiu nápravu reputácie Borgiovcov, by
mal pripustiť, že nie je nič, čo by mohol on v tomto smere urobiť. Napriek
tomu môže tvrdiť, že Borgiovci sa môžu zmeniť. Pred skazeným správaním

16
Max Black, „Why Cannot an Effect Precede its Cause?“, Analysis XVI (1956), s. 49 –
58.
 109
Borgiovcov môžu existovať časovo skoršie udalosti, ktoré môžu stále nejako
zapríčiniť nápravu ich spôsobov: zatiaľ jednoducho, ešte nedošlo k uvoľneniu
kauzálnej energie, no boli po celé stáročia nečinne prítomné ako vulkán. To
je nepochybne odvážny návrh, ale spomínané príčiny očividne predchádzajú
ich predpokladané účinky,a tak neschopnosť Minulosti zmeniť sa nemôže byť
pripisovaná časovej asymetrii príčiny a účinku. Navyše nemôžeme jednodu-
cho povedať, že udalosti, ktoré sa odohrali skôr než ich očakávané následky,
musia byť práve preto, že sú minulé, kauzálne neúčinné, práve pre to – to by
okamžite vyvolalo všeobecný argument proti kauzalite: naša koncepcia kau-
zality vyžaduje konanie s časovým odstupom. V opačnom prípade dve časovo
oddelené udalosti nemôžu byť vo vzťahu príčiny a účinku a následne by sme
nemohli očakávať, že by budúcnosť bola akokoľvek ovplyvnená tým, čo sa
teraz deje. A čo je horšie, zostala by možnosť, že minulé udalosti sa menia len
spontánne, bez akejkoľvek príčiny.
V konečnom dôsledku sú však všetky tieto ťažkosti irelevantné. Čo sa
týka kauzality, odmietame, aby akákoľvek príčina, predchádzajúca alebo na-
sledujúca U, mohla pôsobiť na U, ako náhle je U minulosťou. Predpokladaj-
me, že U sa udiala v čase t-1. Potom akákoľvek zmena dotýkajúca sa U bude
musieť zahŕňať buď pridanie nejakej vlastnosti, odstránenie nejakej vlastnosti
alebo oboje. Nech F je vlastnosť, ktorú pridáme k U: potom v t-1 U aj je F
aj nie je F, čo je z definície nezlučiteľné. Ale podobne nezlučiteľné by bolo,
keby sme nejakú vlastnosť G odstránili: U by potom bola zároveň G aj nie G
v t-1. Takýmto spôsobom sa potom vieme vyrovnať aj s problémom spontán-
nej zmeny. Ale keďže U sa udiala v t-1, U sa nemôže zmeniť v žiadnom inom
čase, napríklad t-2. Pretože to by znamenalo, že niečo sa muselo udiať naraz
v t-1 a v t-2, inými slovami, dva odlišné časy by museli byť simultánne. A to
je opäť nezlučiteľné.
Ak ide o nepravdivé opisy udalostí z Minulosti, jediný spôsob, ako ich
zmeniť na pravdivé, je potom „úprava termínov“. Na druhej strane, existuje
možnosť, ako v istom zmysle hovoriť o meniacej sa Minulosti; nejaká udalosť
v t-1 získa nové vlastnosti nie preto, že my (či hocičo iné) kauzálne pôsobíme
na danú udalosť, ani preto, že niečo, čo začalo v t-1 pokračuje aj po jeho ukon-
čení, ako sa t-1 ukončilo, ale preto, že sa udalosť z času t-1 ocitne v odlišných
vzťahoch s udalosťami, ktoré sa udejú neskôr. To však v konečnom dôsledku
znamená, že sa opis U v t-1 môže po určitom čase stať bohatším bez toho, aby
samotná udalosť vykazovala nejaký druh premenlivosti, a práve z tohto dôvo-
du to, čo som nazval „úplným opisom“ U v t-1, nemôže byť definitívne.
Predpokladajme, že U-1 v t-1 je nevyhnutnou podmienkou pre U-2 v t-2.
Potom z toho priamo vyplýva, že U-2 v t-2 je postačujúcou podmienkou U-1
110
v t-1.17 Takže postačujúca podmienka nejakej udalosti sa môže udiať neskôr
ako daná udalosť. Pojem príčiny môžeme prepojiť s pojmom nevyhnutnej
a postačujúcej podmienky iba v tom prípade, ak sme pripravení uznať, že
príčiny môžu nasledovať po účinkoch.18 Takže je ťažké predpokladať, že U-2
spôsobí U-1. No prinajmenšom je tu možnosť takého opisu U-1, pod ktorým
U-1 nemohla byť dosvedčená a ktorý sa preto nemohol v I. K objaviť. Ta-
kýchto opisov môže byť nekonečne veľa, pretože každá časovo neskoršia po-
stačujúca podmienka U-1 pripúšťa nový opis udalosti. A to platí aj pre časovo
neskoršie nutné podmienky U-1.
Predpokladajme napríklad, že vedec V objaví teóriu T v čase t-1. Povedz-
me, že V teóriu T nepublikuje. V nejakom neskoršom čase t-2 iný vedec V´
nezávisle na prvom vedcovi objaví teóriu T, ktorá je teraz publikovaná a pri-
jatá medzi iné akceptované vedecké teórie. Historici vedy následne zistia,
že v skutočnosti V prišiel na T už pred V´. Nemusí to ubrať zo zásluh V´, ale
umožňuje nám to nielen povedať, že V objavil T v t-1, ale aj že V anticipoval
v t-1 objav T vedcom V´ v čase t-2. Takto budeme skutočne opisovať konanie
vedca V v t-1, no pod týmto opisom, ktorý bude dôležitým faktom o danej
udalosti, nemohlo byť správanie vedca V dosvedčené, tento fakt je zo zázna-
mov I. K. vynechaný. Historik, ktorý opíše udalosť týmto spôsobom, použije
naratívnu vetu.
No aby bolo pravdou, že nejaký človek anticipuje T v t-1, je logicky ne-
vyhnutné, aby bola T neskôr, povedzme v t-2, predložená. Tu sa však objavu-
jú aj nejaké komplikácie. Nemôžeme jednoducho povedať, že objav T v t-2
vedcom V´ bol nevyhnutnou podmienkou toho, aby V anticipoval T v t-1. To
znamená, že nemôžeme jednoducho povedať, že keby V´ neobjavil T v t-2,
V by neanticipoval T v t-1. Veď predsa nejaký iný vedec, nie V´, mohol do-
spieť k tej istej teórii alebo ju V´ mohol objaviť v nejakom inom čase než t-2.
Môžeme len vyhlásiť, že aby bolo pravdou, že V anticipoval T v t-1, niekto
a v nejakom neskoršom čase ako t-1 musí tiež objaviť T. Tvrdenie „Niekto
objaví T neskôr, než V objaví T´“ zjavne nie je ekvivalentné s „V´ objaví T
v t-2 a t-2 je neskôr ako čas, v ktorom V objaví T“. Prvé tvrdenie je zahrnuté
v druhom, avšak druhé tvrdenie v sebe nezahŕňa.

17
Pre známe príčiny. Na základe definície p stanovuje nevyhnutnú podmienku pre q ak
~ p > ~ q. Ale to je ekvivalentné k q > p. A to presne reprezentuje tvrdenie, že q je po-
stačujúcou podmienkou pre p. V krátkosti, kedykoľvek p je nevyhnutnou podmienkou
q, q je postačujúcou podmienkou pre p, a naopak.
18
I keď samozrejme, takpovediac, mechanická situácia fyzikálneho systému s determi-
nuje každú inú situáciu s pre každú hodnotu v t – vrátane všetkých časovo skorších
stavov s.
 111
Napriek tomu detailnejší opis obidvoch udalostí celkom mení neskoršiu
udalosť na nevyhnutnú podmienku skoršej udalosti. Nech V je Aristarchus
a V´ je Kopernik. To, čo Aristarchus dosiahol v čase okolo roku 270 pr. Kr.,
môžeme opísať nasledovne: „Aristarchus v roku 270 pr. Kr.anticipoval teóriu,
ktorú Kopernik publikoval v roku 1543“. Ak by Kopernik teóriu nepublikoval
alebo ak by ju nepublikoval v tomto čase, resp. ak by teóriu v spomínanom
čase publikoval niekto iný než Kopernik, táto veta o Aristarchovi by bola ne-
pravdivá. Teda na základe vhodného opisu, je niečo, čo uskutočnil Kopernik,
časovo neskoršou nevyhnutnou podmienkou pre niečo, čo uskutočnil Aristar-
chus. Z toho bezprostredne vyplýva, že to, čo Aristarchus urobil v 270 pr. Kr.,
je postačujúcou podmienkou pre to, čo Kopernik neskôr urobil v sedemnástom
storočí. Nevyplýva z toho samozrejme, že to, čo urobil Aristarchus, spôsobilo
alebo predstavovalo časť príčiny, Kopernikovho potvrdenia heliocentrizmu.
Toto by sa muselo osobitne preukázať. Koncept kauzality v istom zmysle sa-
mozrejme nie je taký jasný, ako by sme si želali. Aristarchovo konanie nebolo
v žiadnom zmysle príčinou toho, že Kopernik objavil heliocentrickú teóriu,
no vo veľmi určitom zmysle bolo príčinou toho, že Kopernik heliocentrickú
teóriu znovuobjavil. To neznamená, že Kopernik urobil dve odlišné veci: ide
o rovnakú aktivitu opísanú dvoma odlišnými spôsobmi.
Charakterizovať udalosť ako príčinu, je skutočne osobitým druhom cha-
rakterizácie udalostí, ktorý umožňujú naratívne opisy. Napokon, príčiny ne-
možno ako príčiny dosvedčiť(witnessed): na toto už dávno poukázal Hume.
Povedať, že U-1 zapríčinila U-2, znamená opísať U-1 pomocou odkazu na
inú udalosť (U-2), ktorá je, pod vhodným opisom U-1, jej nevyhnutnou pod-
mienkou. Ak sa U-2 neudeje, ak nie je pravda, že „U-2 sa udeje“, potom
ani tvrdenie „U-1 zapríčinila U-2“ nebude pravdivé. Neplynie z toho však,
že U-1 je postačujúcou podmienkou U-2. Rovnako by sme nechceli nevy-
hnutne tvrdiť, že U-2 je nevyhnutnou podmienkou U-1. Pravdepodobne by
sme nechceli tvrdiť vo všeobecnosti, že každá príčina nejakej udalosti je jej
postačujúcou podmienkou. Avšak bolo by náležité tvrdiť, že výskyt U-2 je
nevyhnutnou podmienkou toho, aby U-1 bola príčinou alebo presnejšie príči-
nou U-2. V stručnosti, výskyt U-2 nie je nevyhnutnou podmienkou pre výskyt
U-1; je iba nevyhnutnou podmienkou toho, aby bola U-1 správne opísateľná
ako príčina U-2; a teda I. K by v čase výskytu U-1 nemohol uviesť, že U-1 je
príčinou U-2. Takže „je príčinou“ by bol predikát, ktorý je I. K. nedostupný.
Takisto, ako sme videli, ani „anticipuje“ by nebolo predikátom, ktorý je I.
K. dostupný. Takýchto príkladov je oveľa viac. Aby bolo pravdou, že Petrarca
začal renesanciu, je to logicky nevyhnutné, aby k renesancii skutočne došlo,
napriek tomu, že renesancia by sa uskutočnila, či ju Petrarca začal alebo nie.
112
Opäť aby bolo pravdou, že Piero da Vinci počal všestranného génia, jeho
potomok (v tomto prípade Leonardo) by sa logicky musel stať všestranným
géniom. Inými prípadmi by boli: „správne predpovedal“, „vyprovokoval“,
„začal“, „pokračoval“ , „spôsobil“ a tak ďalej. Na to, aby bol každý z týchto
výrazov o udalosti U-1 pravdivý, je logicky nutné, aby došlo k uskutočneniu
časovo neskoršej udalosti k U-1. Vety, ktoré takéto výrazy bežným spôsobom
užívajú, budú potom naratívnymi vetami.
Okrem toho, že I. K. nedisponuje naratívnymi vetami, je ochudobnený
o určité opisné prostriedky; vyjadrenia, ktoré špecifickým spôsobom ozna-
čujú určité udalosti, osoby a miesta na základe použitia vzťahových zámen –
„miesto kde …“, osoba, ktorá …“ –, kde je prázdne miesto doplnené výrazom
odkazujúcim na udalosť, ktorá sa uskutoční časovo neskôr, než príde k naj-
skoršiemu výskytu dotyčného indivídua, ku ktorému odkazuje. Newton písal
svoje Principia od 1685 po 1687, keď boli publikované. Po tomto dátume by
bolo prirodzené hovoriť o Newtonovi ako o „mužovi, ktorý napísal Principia
Mathematica“. Od tej chvíle by skutočne nebolo neprirodzené sa o Newtono-
vi takto vyjadrovať, bez ohľadu na to, o ktorej perióde Newtonovho života by
sme chceli hovoriť. O Whoolethorpe by sme tak mohli hovoriť ako o mies-
te, kde sa Newton narodil alebo mieste, kde sa autor Principia Mathematica
narodil. My, ale nie I. K., môžeme povedať, že autor Principia Mathematica
sa narodil vo Whoolethorpe na Vianoce 1642. Veta „Autor Principia Mathe-
matica sa narodil vo Whoolethorpe“ sa nemôže v I. K. objaviť v deň Vianoc
v roku 1642. Až po roku 1687 by sa táto veta, primerane otestovaná, mohla
objaviť v historických prácach.
Dom v Whoolethorpe stojí stále. Je to ten istý dom, ktorý v 17. storočí
mohli vidieť roľníci alebo anglickí sedliaci. Nepochybne teraz vyzerá takmer
ako kedysi. Ak by sme chceli, mohli by sme sa k nemu vydať na púť. Uvidíme
ten istý dom, aký videli títo roľníci a sedliaci. No my naň budeme pozerať ako
na miesto narodenia a bývania jedného z najväčších vedcov všetkých čias.
Miesto, kde Newton uskutočnil obrovské objavy v morovom roku 1665. Pre
dôležitosť týchto objavov, a teda dôležitosť človeka samotného, má tento dom
vo Whoolethorpe zvláštny význam. V roku 1642 si tohto významu nemohol
byť nikto vedomý: je to niečo, čo mu mohli udeliť len udalosti nasledujúce po
roku 1642. K významu toho kamenného domčeka sme takí senzitívni preto,
lebo pripisujeme význam oným, teraz už samozrejme minulým udalostiam.19
19
N. R. Hansom by polemizoval, že sme nevideli rovnakú vec, ako oni videli, a rovnako
by tvrdil, že súčasný historik vedy a jeho žena, ktorá sa úplne nezaujíma o históriu
vedy, by neboli napriek rovnocennosti sietnicových obrazov videli rovnakú vec, keď sa
obidvaja pozerajú na dom. Pozri jeho Patterns of Discovery zvlášť kap. I.
 113
Dom v Whoolethorpe môžeme navštíviť, ale nemôžeme ho navštíviť v ča-
se, keď sa narodil Newton: práve návšteva minulosti by bola zmenou Minu-
losti a to nie je možné. Ak by sme podľa tejto neuskutočniteľnej možnosti
mohli byť svedkami Newtonovho narodenia, vnímali by sme túto udalosť
ako bremeno istého údelu, ku ktorému aj tá najctižiadostivejšia matka musí
byť slepá. Pastier na pahorku v Grécku mohol vidieť ženu znásilnenú Labu-
ťou (vskutku príšerný obraz), ale nevidel by v tom počiatok Agamemnonovej
smrti. Takto môže danej udalosti „rozumieť“ len niekto, kto by vedel to, čo
v tom čase ešte nikto vedieť nemohol. Ak by sme boli schopní navštíviť Mi-
nulosť, niesli by sme so sebou naše poznanie Budúcnosti (vlastne by sme si
pamätali udalosti, ktoré sa odohrali neskôr, než udalosti, ktorých svedkami by
sme sa stali). Iba ak by sme nejakým spôsobom zabudli na určitý druh infor-
mácií, ktoré nás motivovali k ceste späť v čase, mohli by sme len sledovať
Minulosť tak, „ako sa skutočne udiala“.
„Avšak“, mohol by niekto namietnuť, „jasnovidec by mohol byť svedkom
súboru udalostí, tak ako sa stali, a zároveň vnímať ich význam vo svetle bu-
dúcich udalostí. Majúc na pamäti Einsteinove úspechy, mohli by sme tohto
starého muža vidieť v ich svetle. Prečo by niekto, kto tieto úspechy predvídal,
nemohol vidieť mladého muža vo svetle tých istých úspechov. Spomeňte si na
troch kráľov! Dobre, možno. Ideálnemu Kronikárovi sme však ešte nepripí-
sali dar jasnovideckých schopností. Vie len, čo sa deje, ako sa to deje a akým
spôsobom. Každá udalosť je pre neho rovnako významná alebo nevýznamná;
čo znamená, že aplikácia kategórie významu tu zlyháva. Ako by mohla byť
aplikovateľná, keď I. K. nepozná budúcnosť? Udalosti, ktorých je I. K. sved-
kom, nadobúdajú rozmer významu len vo svetle budúcnosti.
Ak zamietneme, že by I. K. mohol vyhlasovať akékoľvek tvrdenia (claim)
o budúcnosti, odkazovať na budúce udalosti, aký jazyk bude používať na opí-
sanie toho, čo sa deje a ako sa deje? Ukázal som, že I. K. nedokáže udalosti
opísať ani ako príčiny, ani ich nedokáže charakterizovať prostredníctvom na-
ratívnych viet. Naratívne vety pri opisovaní skoršej udalosti odkazujú prinaj-
menšom na dve časovo oddelené udalosti. No v istom zmysle je táto štruk-
túra uplatnená pri celej triede tvrdení, pomocou ktorých zvyčajne opisujeme
konanie. Je potom I. K. ochudobnený o celý jazyk konania? Tejto otázke sa
chcem ďalej venovať, pretože mi tak bude umožnené vyčleniť ďalšie znaky
naratívnych viet.
Pred prvou plavbou nešťastnej lode Andrea Doria bežala séria reklám
znázorňujúcich mužov maľujúcich obrazy, vytvárajúcich sochy, tvoriacich
mozaiky a podobne. Pod každým obrázkom bolo vytlačené „tento muž stavia
loď“. Muži na obrázkoch neznázorňovali činnosti, ktoré zvykneme spájať so
114
stavaním lode, no na ich základe sme mali pochopiť, že Andrea Doria nebude
obyčajnou loďou. Ak by sme o činnosti, ako je tvorba mozaiky, uvažovali
ako o aktivite, ktorá je bežne spojená so stavbou lode, reklama by sa minula
účinkom – obrázok mužov navrhujúci lodný kýl by dostatočne nezdôraznil,
že loď bude nezvyčajná. No ak by výraz „stavba lode“ nebol rozšíriteľný
o takéto nezvyčajné aktivity, reklama by opäť zlyhávala v komunikácii svoj-
ho posolstva: boli by sme skutočne zmätení, ak by pod obrázkom opilca le-
žiaceho v odpadovom kanáli bolo napísané „tento muž stavia loď“, podobne
ako by nás pôvodné obrázky nemiatli. Predikáty konania sa riadia neobyčajne
flexibilnými pravidlami: výraz „stavia sa loď“ môže pokryť nekonečne veľa
druhov správania.
Doslovne povedané, niekto môže práve vkladať semiačko do jamky a my
jeho konanie opíšeme ako „sadenie ruží“, alebo jednoducho točiť skrutkami
a my jeho konanie opíšeme ako „opravovanie rádia“. No nikto takéto do-
slovné opisy neočakáva. O nahradení opisu „sadí ruže“ doslovnejším opisom
„vkladá semiačka do jamiek“ by sme nerozmýšľali viac, ako by sme rozmý-
šľali o obvinení muža z klamstva, keby na otázku „Čo robíš?“ odpovedal, že
„Sadím ruže.“ Pretože to, čo doslova robí, je odpovedanie na otázku. Roz-
sah správaní zodpovedajúcich výrazu „sadí ruží“ zahrňuje kopanie, hnojenie,
strihanie, dokonca nákup rýľov a semiačok a čítanie katalógov o semiačkach
alebo najatie si záhradných expertov. Je zriedkavým prípadom, ak je predikát
konania doslovne aplikovateľný, napríklad keď človek skutočne kladie sade-
nicu ruže do zeme. Prítomnosť ruží je výsledok, ku ktorému by všetky tieto
samostatné časti konania (are meant) mali viesť; a pretože vidíme spojenie
medzi nimi a týmto výsledkom, máme tendenciu opísať tieto rozličné čiastky
správania z hľadiska výsledku. Nech V je akýkoľvek výsledok a nech K je
akékoľvek konanie, ktoré spôsobuje V. Ľudské konanie tak môže byť opísané
buď pomocou K, alebo V. Potom „a spôsobuje V“ bude správny opis toho, čo
a robí, ak a robí K a K je prostriedkom k V. No predikát „spôsobuje V“ bude
v skutočnosti pokrývať celý rad rozličných častí správania S1….Sn, takže keď
bude pravdou, že a spôsobuje V, môžeme dočasne predpokladať, že a Si´s,
kde Si je členom série, kde „Si´s je doslovný opis, čo a koná. Séria označená
predikátom „spôsobuje V“ je určite veľmi flexibilná a o každom, o kom sa
pravdivo povie, že spôsobuje V, bude pravdivé tvrdiť, že bude robiť rozličné
veci v sérii. Alebo môžeme hovoriť o prípade, keď je predikát „spôsobuje
V“ nerozlíšiteľne aplikovateľný na skupine indivíduí, kde každé robí jednu
z radu činností ako v závode s masovou výrobou. Predikáty „spôsobuje V “
budem nazývať projektovými slovesami (project verb).
 115
Predpokladajme, že a robí Si v t-1 a my jeho konanie opisujeme s primera-
ným projektovým slovesom „a spôsobuje V“. Neopisujeme tak jeho správanie
vo svetle nejakých budúcich udalostí, teda s ohľadom na V? A neodkazuje
potom táto veta k dvom časovo oddeleným udalostiam, a to S1 v t-1 a V v t-2?
To by znamenalo, že by sme mohli všetky tvrdenia, ktoré užívajú projektové
slovesá spôsobom, akým som naznačil, klasifikovať ako naratívne vety. Ak
toto pripustíme a ak sme pre I. K. vylúčili použitie naratívnych viet, I. K. ne-
mohol používať ani projektové slovesá a problém, ako by opisoval konanie,
sa stáva kritickým. Ak mu na druhej strane dovolíme používať projektové slo-
vesá, nepripustíme tak, že by tiež mohol vyslovovať tvrdenia o budúcnosti?
Načo tu v tomto prípade vôbec robiť deliacu čiaru? Alebo, ak sa rozhodneme,
že vety využívajúce projektové slovesá nie sú naratívnymi vetami, akú ďalšiu
charakteristiku naratívnych viet máme uviesť, aby sme odhalili rozdiel? Poď-
me sa postupne zaoberať jednotlivými otázkami.
Predpokladajme, že by I. K. bol obmedzený len na používanie prediká-
tov takého druhu, ktoré môžu byť v rozsahu konaní S1 … Sn, keď by sme
zvyčajne použili projektové slovesá. Ak potom vkladáme vzťah medzi poj-
mami v tomto rozsahu a projektovými slovesami ako analogický k vzťahu
medzi predikátmi fenoménu a fyzickými objektovými pojmami, nemusia sa
prinajmenšom v princípe objaviť žiadne ťažkosti. Projektové sloveso by po-
tom bolo eliminovateľné v prospech súboru rozsahových pojmov a I. K. by
len podával opis ľudského konania, ktorý by bol detailnejší, než to dovoľuje
užívanie projektových slovies. Takto detailné popisy by boli celkom zhodné
s tým, čo by sme od I. K.očakávali. Pri čítaní I. K., ak by sme boli vybave-
ní primeranými prekladovými pravidlami, by sme vždy mohli nahradiť série
takýchto opisov jedným opisom používajúcim projektové sloveso. Nanešťas-
tie, problém opísania konania je zložitejší, než ako sme ho doteraz načrtli.
Začneme s prípadom, keď je projektové sloveso pravdivé o človeku v čase,
keď o ňom žiadny pojem z rozsahu S1…Sn pravdivý nie je. Projektové sloveso
totiž môže byť pravdivé, opisujúc človeka počas nekonečne dlhého časového
úseku bez toho, aby v každom okamihu tohto časového úseku robil tú či onú
vec, ktorá je v príslušnom rozsahu obsiahnutá. Môžeme hovoriť o Jonesovi,
ktorý počas celého roka píše knihu. Počas tohto času Jones okrem iných ak-
tivít aj spí. No fakt, že v uvedenom čase spí, nefalzifikuje tvrdenie, že píše
knihu. Navyše predpokladajme, že niekto robí Si a Si je v rozsahu vymedze-
nom „spôsobovaním V “. To však hneď neznamená, že spôsobuje V. Jones tak
môže kopať jamy, a hoci kopanie jám je súčasťou konania človeka, o ktorom
by bolo pravdivé povedať, že „sadí ruže“, nemohli by sme neomylne deduko-
vať, že Jones sadí ruže: môže sadiť orgován alebo len kopať jamy. Ale opäť
116
predpokladajme, že Jones v časovej následnosti položí semiačko do jamy,
poškriabe si hlavu, škrtne zápalkou, vyfúkne krúžok dymu, pomyslí si na
manželku a posunie nohu. Ak by sme sa ho v akomkoľvek okamihu tohto ča-
sového rozpätia spýtali, čo práve robí, Jones správne odpovie: „Sadím ruže.“
No len prvá položka v rade patrí do rozsahu vymedzeného týmto projektovým
slovesom. V dôležitom význame potom Čítanie z I. K. o tomto časovom inter-
vale Jonesovho rána nám v podstatnom zmysle neposkytne žiadnu predstavu
o tom, čo Jones robil, pokiaľ by sme z radu konaní neboli schopní vybrať
tie čiastkové konania, ktoré k sebe, takpovediac, patria ako súčasť jediného
projektu sadenia ruží.
Slovo „robenie“ (doing) je spojené s istým druhom nejednoznačnosti.
V jednom zmysle, ak by sme vedeli o každom jednom správaní človeka po-
čas určitého intervalu, vedeli by sme o všetkom, čo tento človek robil. V inom
zmysle by sme však, pre porozumenie tomu, čo robil, mali len surový mate-
riál. V jednom zmysle nám I. K. povie všetko, čo chceme vedieť, v inom nie.
Absencia použitia projektových slovies znamená nedostatok prostriedkov na
usporiadanie rozličných tvrdení I. K., no čo je dôležitejšie, ak I. K. nepoužíva
projektové slová, robí ho to neschopným opísať, čo ľudia robia – , a tak sa
stáva nespôsobilým zaznamenávať čokoľvek, čo a ako sa deje.
No ak dovolíme Ideálnemu Kronikárovi používať projektové slovesá tak,
aby vedel podať ľudsky koherentný popis, čo sa deje, neporušili by sme tým
naše obmedzenie, ktoré mu zakazuje vyhlasovať tvrdenia o budúcnosti? Ak
by I. K. bolo dovolené povedať, že Jones sadí ruže, keď si, vydávajúc sa na
cestu smerom k poľu ruží, kladie rýľ na plecia, prečo by nemohol tvrdiť, že
pani Newtonová porodila autora diela Principia Mathematica, keď vlastne
len, doslovne povedané, porodila nemluvňa so slabým krkom? Na každého
by to zapôsobilo zvláštne, keby mu bolo povedané, že v dome od vedľa sa
narodil všestranný génius, no pre nikoho by to nebolo zvláštne, že v susedstve
zasadili ružu –, aj keď túto ružu nemohol niekoľko mesiacov nikto vidieť.
Dovolím si tvrdiť, že rozdiel tu spočíva vo formulácii istého typu tvrdení
o budúcnosti a teraz sa to pokúsim objasniť.
Kedy je veta ako „a sadí ruže“ falzifikovateľná? Táto otázka je nesmier-
ne zložitá okrem iného aj pre neurčitý rozsah vecí, ktoré projektové sloveso
vymedzuje a pre komplikácie v pojme intencie. Nemôžeme s istotou tvrdiť,
že „sadí ruže“ je o osobe, ktorú vidíme nehybne stáť, nepravdivé, aj keď
nevykazuje žiadnu zjavnú aktivitu: jednoducho odpočíva pri uskutočňovaní
svojho zámeru. Tvrdenie, že táto osoba sadí ruže, nebude falzifikovateľné,
ani ak sa jej spýtame, čo robí, a ona úprimne odpovie, že „sadí orgovány“,
pretože napriek tomu, že jej zámerom nie je sadiť ruže, zmýliac si semiačka
 117
orgovánov so semiačkami ruží, presne to robí. Tvrdenie, že osoba sadila ruže,
možno bude falzifikovateľné, ak za predpokladu, že sme si istý tým, že nikto
potajomky nezamenil semiačka ruží za semiačka orgovánov, nakoniec vyras-
tú orgovány a nie ruže. No ak ruže nevyrastú, naše tvrdenia to nefalzifikuje,
keďže osoba urobila všetko, čo sa v terajších medziach pestovania ruží za
sadenie ruží považuje. Takže predpokladajme, že existuje konkrétny rozsah
operácií, ktorých vykonanie je sadením ruží, a predpokladajme ďalej, že tieto
operácie tvoria nevyhnutné podmienky na vyklíčenie ruží (zabudnime na divé
ruže). Ak by sa celá záležitosť mala takto, potom neuskutočnenie týchto vecí
by neznamenalo len to, že ruže nevyrastú („tieto veci“ by boli toho nevyhnu-
tými podmienkami), ale zároveň by falzifikovalo vyhlásenie, že osoba sadila
ruže. Na druhej strane, tieto úkony sú len nevyhnutnými podmienkami, ak by
ich a uskutočnil všetky, nie je zaručené, že ruže vykvitnú – môže sa objaviť
hurikán a zmariť všetko jeho úsilie –, avšak bolo by pravdou, že a sadil ruže.
Takže môže prísť k tomu, že napriek tomu, že a sadí ruže, je nepravdivé,
že vyrastú. Všeobecnejšie, ak „spôsobuje V“ („is R-ing“) je nejaké projekto-
vé sloveso, tak môže dôjsť k tomu, že nejaký človek spôsobuje V bez toho,
aby k V došlo – pričom V je akceptovaný záver spôsobovania V. O nejakom
človeku možno správne povedať, že opravuje rádio – hoci sa mu rádio ne-
podarí opraviť –, stačí len predpokladať, že daný človek robí to, čo podľa
bežných kritérií spadá pod flexibilné označenie „opravovanie rádia“. Takže
hoci veta s projektovým slovesom môže odkazovať na dve časovo oddelené
udalosti – na Si, ktoré človek doslovne uskutočňuje, a na V, čo je očakávaný
výsledok – a opisuje skoršiu udalosť vo svetle neskoršej, aby bola veta prav-
divá, nie je logicky nutné, aby k neskoršej udalosti došlo. Takže keď správne
povieme, že a spôsobuje V, odkaz na budúcnosť sa nedostáva do pravdivost-
ných podmienok vety.20 Teda I. K. môže tvrdiť, že a je spôsobuje V bez toho,
aby sa predpokladalo, že formuluje tvrdenie o budúcnosti, ktoré by sa muselo
odstrániť, ak sa V nenaplní. Takže V nie je to, čo sme predtým nazývali „na
budúcnosť odkazujúci“ pojem.
Teraz Jones, sejúc semiačka ruže, sadí ruže, nech sa už deje čokoľvek.
Môže sa ukázať, že zasadil ruže, ktoré vyrastú a na festivale získajú ocenenia.
To by umožňovalo naratívny opis presne tých aktivít, ktoré predtým pokrý-

20
Samozrejme, ak Si je umiestnené v rozsahu S1 … Sn vymedzeného „je spôsobujúc V“,
to je nepochybné, pretože pre silný dôkaz, že Si vo všeobecnosti vedie k V, alebo, že
zlyhanie Si vedie k zlyhaniu V. Skutočne, ak sa niekto môže zamýšľať nad históriou
jazyka, je veľmi pravdepodobné, že projektové slovesá sú týmto spôsobom aplikované
na rôzne konania. Ale ak je konvencia časťou bežného použitia, pripísanie Si nemá za
následok predpovedanie V.
118
valo vyhlásenie „Jones sadí ruže“ ako aj, že Jones sadil víťazné ruže. Dvaja
svedkovia Jonesovho konania môžu každý jednotlivo tvrdiť „Jones sadí ruže“
a „Jones sadí ocenené ruže“. Prvý má pravdu bez ohľadu na to, čo budúcnosť
prinesie. Druhý sa bude mýliť, ak Jonesove ruže žiadne ocenenie nezískajú,
alebo ak skutočne žiadne ruže nevyrastú. Pokiaľ druhý muž nevyjadruje len
svoje nádeje a nepovzbudzuje Jonesa, je táto veta viac vystavená prísnejším
pravdivostným podmienkam, ako veta prvého svedka. Aby jeho veta bola
pravdivou, je logicky nutné, aby výsledkom Jonesovej práce bolo vypestova-
nie ruží a aby ruže získali ocenenie. V tomto zmysle vyjadruje silnejší nárok
na diane o budúcnosti než jednoduché tvrdenie „Jones sadí ruže“.
Z dvoch tvrdení v minulom čase tvrdenie „Jones sadil víťazné ruže“ pre
svoju pravdivosť vyžaduje a „Jones sadil ruže“ nevyžaduje výsledné vypesto-
vanie ruží. Naratívna veta potom nielen odkazuje na dve časovo oddelené uda-
losti, ale aj opisuje skoršiu udalosť odkazovaním na neskoršiu udalosť. Okrem
toho tiež logicky vyžaduje, ak má byť pravdivá, uskutočnenie oboch udalostí.
V prítomnom čase „Jones sadí ruže“ nie je, zatiaľ čo „Jones sadí víťazné ruže“
je čiastočne predikatívne. Ako predpoveď bude veta nepravdivá, ak ruže nevy-
klíčia (a ak nezískajú ocenenie). Ak by mal I. K. potom povedať: „Jones sadí
víťazné ruže“, boli by nútení toto vymazať, pokým by nedošlo k neskoršej
udalosti. Pokiaľ by sme mali zaručiť, že v I. K. nebudeme gumovať, museli by
sme buď zakázať používanie naratívnych viet v prítomnom čase, alebo udeliť
Ideálnemu Kronikárovi špeciálne kognitívne schopnosti. Pred zvážením tejto
alternatívy by som chcel uviesť niekoľko ďalších komplikácií.
Tvrdil som, že projektové slovesá vypovedajúce o jednotlivcoch môžu
byť pravdivé počas širších časových období bez toho, aby títo jednotlivci
museli v každom okamihu tohto obdobia robiť jedno alebo druhé charakteris-
tické konanie, vymedzené rozsahom projektového slovesa. To vyplýva z fak-
tu, že viac než jedno projektové sloveso môže byť o jednotlivcovi pravdivé
v rovnakom časovom intervale: a môže v priebehu júna písať knihu a dvoriť
vdove. Predpokladajme, že nás nezaujíma celá biografia a, ale len história
jeho knihy. Potom by sme sa mali dožadovať kritérií na vybranie všetkých
a len tých aktivít a, ktoré sú jeho autorskými výkonmi alebo ktoré sa vzťahujú
nejakým spôsobom na ne. Na ktoré udalosti zo života a sa budeme sústrediť,
bude veľmi závisieť od našich kritérií na to, čo budeme považovať za písanie
knihy: „rozsah nášho sústredenia sa bude meniť so striktnosťou našich kri-
térií. A čo viac, a je takmer určite zapojený do iných projektov v tom istom
čase, takže medzi udalosťami, na ktoré sa sústredíme podľa našich kritérií,
budú rozdiely. Udalosti, ktoré zhromažďujeme, budú tvoriť prekrútený čias-
tkový súbor čohokoľvek, čo a robil počas vymedzeného času. „Spôsobovanie
 119
V“ je kontinuálne pravdivé pre a, pokým je spôsobovanie V jeho projektom,
avšak počas tejto doby a spôsobuje V len prerušovane.
Vzhľadom na to, že sme prijali konvenciu, podľa ktorej sa udalosti roz-
prestierajú v čase, projekty sú časovo rozprestierajúce sa udalosti. Ale ak
berieme do úvahy pestrú históriu typických projektov, tak môžeme udalosti
klasifikovať ako kontinuálne a diskontinuálne, analogicky zhruba ako pri roz-
lišovaní neprerušovaných čiar od bodkovaných. Bodkovaná čiara je sériou
neprerušovaných čiar s oddeľujúcimi medzerami a diskontinuitné udalosti
môžu byť potom charakterizované ako série kontinuálnych udalostí odde-
lených na základe nepodstatných udalostí. Skutočne pri mikroskopickom
preskúmaní toho, čo sa pri pohľade voľným okom javí ako neprerušované,
sa ukáže ako prerušované zlomami. Nakoniec rozdiel môže byť len v stupni
a neželám si polemizovať prostredníctvom transcendentálnej dedukcie, tak-
povediac, že v základe musia existovať neprerušované čiary. O nič viac si
neželám polemizovať o tom, že ak nastavíme naše časové medze dostatočne
blízko, tak potom musia existovať kontinuálne udalosti. V skutočnosti je môj-
mu pohľadu oveľa bližší názor, že by mali existovať diskontinuitné udalosti
v zmysle histórie knihy a. Rozdiel, ktorý tu chcem vysvetliť, spočíva v zásade
v rozdiele medzi projektom a sériou udalostí, ktoré napĺňajú rozsah konaní
vymedzených použitím príslušného projektového slova. Stručne, ak Si a Sj
sú v sérii „spôsobovania V“, potom ak Si je správanie uskutočnené v t-1 a Sj
je správanie uskutočnené v t-1 plus delta t a ak sa v intervale Si a Sj nestane
nič, čo by bolo v sérii „spôsobovania V“, spôsobovanie V bude diskontinuitné
a každé Si a Sj bude kontinuálne relatívne k spôsobovaniu V. Diskontinuitné
udalosti v tomto zmysle budem označovať ako časové štruktúry.
Také projekty ako písanie knihy a dvorenie vdove sú jednoduchšími druh-
mi temporálnych štruktúr. Niektoré projekty napríklad zahŕňajú množstvo
indivíduí. Ak sa vyjadríme hrubšie, ako je bežné, môžeme hovoriť o nespo-
četnom množstve Francúzov zapojených do francúzskeho revolučného ob-
dobia počas časového intervalu okolo roku 1789. Náhradné projektové slo-
veso „je revoltujúci vo Francúzskej revolúcii“ nie je samozrejme pravdivé
pre každé indivíduum vo Francúzsku v tom časovom intervale a je pravdivé
pre niekoľko indivíduí mimo Francúzska. Neplatí ani to, že tí, o ktorých je
pravdivé, boli v každom momente daného intervalu revoltujúci vo Francúz-
skej revolúcii. Takže nie všetko, čo sa udialo v Francúzsku, je vo vnútri série
vymedzené prostredníctvom nášho projektového slova: projekt sa teda potom
diskontinuitívne manifestoval skrz francúzsku pôdu a obdobie 18. storočia.
To, ktoré udalosti tam budú vtedy považované za súčasť časovej štruktúry
označenej spojením „Francúzska revolúcia“, závisí do veľkej miery od našich
120
kritérií relevantnosti. Bezpochyby kritériá sú zadelené tak, že o istých udalos-
tiach nie sú žiadne spory. No akonáhle dôjde k nezhode v kritériách, sporiaci
budú odlišne vyberať rôzne udalosti a zaznamenávať časovú štruktúru odliš-
ne a naše kritériá budú zjavne modifikované vo svetle nových sociologických
a psychologických pohľadov. Minulosť sa nemení, snáď, ale menia sa naše
spôsoby jej usporiadania. Aby sme sa vrátili k našej metafore o tvorení máp
(pozri s. 103 – 104): v istom zmysle sa oblasti (čítajte temporálne štruktúry),
ktoré sa historici snažia zmapovať, menia. Menia sa tak, ako sa menia naše
kritériá a prinajlepšom naše kritériá sú náchylné k zmene, ako sme to videli,
keď sme hovorili o stavaní lode.
Akýkoľvek pojem, ktorý môže byť zmysluplnou hodnotou pre x vo vyja-
drení „história x“, označuje temporálnu štruktúru. Naše kritériá na identifiko-
vanie a, ak a je hodnotou x, determinujú, ktoré udalosti v našej histórii uve-
dieme. Absencia kritéria na výber niektorých udalostí ako relevantných, ako
iných irelevantných jednoducho znamená, že sme sa ocitli v pozícii, z ktorej
nemôžeme písať o dejinách.21 Časové štruktúry sú samozrejme do určitého
stupňa ad hoc. Tá istá udalosť môže byť konštituujúcou v akomkoľvek poč-
te rozličných temporálnych štruktúr: U môže byť zoskupená s akýmkoľvek
počtom inak nespojiteľných zoskupení udalostí do odlišných temporálnych
celkov. Takto sa naše opisy U môžu meniť podľa toho, ako ju zoskupujeme
s rozličnými súbormi udalostí do odlišných časových štruktúr. Takže opí-
sať naratívnou vetou U – dať do vzťahu s nejakou neskoršou udalosťou U´ –
znamená, že U a U´ lokalizujeme v rámci tej istej časovej štruktúry. Čo sa
však týka počtu rozličných naratívnych viet, z ktorých každá pravdivo opisuje
U, nemôžeme uviesť žiadne a priórne obmedzenie, a teda žiadne obmedze-
nie nemôžeme uviesť ani s ohľadom na počet rozličných časových štruktúr,
v rámci ktorých je U lokalizovaná v historickom usporiadaní Minulosti.
A predsa, práve tak, ako budú rôzne kontexty určovať, ktorý opis z ne-
spočetného množstva možných opisov objektu je ten vhodný, tak to bude
i konkrétna časová štruktúra, o ktorú sa historik zaujíma, často určovať, ktorý
opis danej udalosti je ten správny. Tvrdil som, že konkrétna vec alebo udalosť
nadobúda historický význam na základe jej vzťahu k nejakej inej veci alebo
udalosti, o ktorú máme zvláštny záujem alebo ktorej pripisujeme z akéhokoľ-
vek dôvodu dôležitosť. Naratívne vety sa potom často používajú na zdôvod-
nenie zmienky, v narácii nejakej veci alebo udalosti, ktorých význam môže
inak uniknúť čitateľovi. Napríklad spisovateľ môže prerušiť svoj príbeh, aby

21
To je detailne zdôvodňované v mojom článku „Mere Chronicle and History Proper“
Journal of Philosophy, L (1953).
 121
naratívne komentoval niektoré udalosti, na ktoré chce upriamiť našu pozor-
nosť, napr. „Smith sotva vedel, že jeho nevinná poznámka bola príčinou bis-
kupovej smrti.“ Takto vopred sa zmieňuje o tej konkrétnej epizóde, z ktorej
predchádzajúca, a inak triviálne vyzerajúca udalosť odvodzuje svoj význam.
Historici tiež často využívajú takéto prostriedky. Prečo sa v histórii Krymskej
vojny spomína osobitne kapitán Nolan, keď množstvo ďalších vojakov nie?
Pretože, keď sa kapitán Nolan pridal k veleniu Lorda Raglana, „to bol osudo-
vý moment“.22 „Tento dôstojník, smelý, nadaný, oddaný, bol predurčený stať
sa nástrojom, ktorý poslal Ľahkú Brigádu do záhuby.“23
Slová ako „fatálny“, „predurčený“, „záhuba“ dramatizujú to, čo je pre his-
torické usporiadanie Minulosti podstatným faktom. Útok Ľahkej Brigády bol
časťou hlúpej vznešenosti, ktorá zapôsobila na myseľ mužov: bol to vhodný
predmet dokonca aj pre poetické spracovanie. Ak by sa to nikdy nebolo stalo,
resp. ak by to bola rutinná alebo potupná záležitosť, tak by na kapitána No-
lana svetlo historického záujmu možno nikdy nepadlo alebo by padlo naňho

22
Cecil Woodham – Smith, The Reason Why (New York; McGraw- Hill, 1954), s.167.
23
Tamtiež. Je len nevyhnutné vybrať historickú knihu a náhodne nájsť príklady tohto
spôsobu hovorenia. Tak: „V okamihu, keď sa zdalo, že pápežská stolica by mala kon-
centrovať všetky svoje sily na odpor voči nepriateľom, uvrhla samú seba do krízy,
ktorá je známa ako Veľká Schizma a ktorá na štyridsať rokov rozpoltila Kresťanstvo do
dvoch polovíc.“ (Henri Pirenne, History of Europe: New York; Anchor Books, 1956,
II, s. 122). „Nepríjemný incident sa udial, keď Erasmus odchádzal z anglickej pôdy
v januári 1500… No táto nehoda mala veľký prospech pre svet, a nakoniec aj pre
Erasma. Vďaka nej má svet Adagiu a on slávu, ktorá s touto prácou prišla.“ (J. Hui-
zinga, Erasmus and the Age of Reformation: New York; Harper Torchbooks, 1958, s.
34 – 35). „A predsa mala táto záležitosť, taká ohavná sama osebe, dôležitý význam vo
svetových dejinách. Táto cirkev s jej príbuznými rigidnými sektami odrezanými od
všetkého vývoja mala ďalších tisícpäťsto rokov držať pohromade národy proti nátlaku
barbarov, dokonca nahradiť národy, pretože bola silnejšia ako štát alebo kultúra, a preto
ich obe prežila. V nej samotnej zotrvala podstata Byzantizmu.“ (Jacob Burckhardt, The
Age of Constantine the Great: New York; Anchor Books, 1954, s. 302). „[Oresmova]
práca bola krokom smerom (preč) k vynájdeniu analytickej geometrie a smerom (preč)
k uvedeniu myšlienky pohybu, ktorá v gréckej geometrii absentovala“ (A. C. Crombie,
Augustine to Galileo: The History of Science: A. D. 400 – 1650 : Cambridge, Mass.;
Harvard University Press, 1953, s. 261). Táto posledná ukážka (a tie by sa mohli neko-
nečnekrát znásobiť) je odcitovaná z dôležitej práce Josepha T. Clarka „The Philosophy
of Science and the History of Science“ in Marshall Clagett (ed.), Critical Problems in
the History of Science (Madison, Wisconsin; The University of Wisconsin Press, 1959,
s. 127). Všetky moje ukážky sú príkladmi toho, čo Otec Clark nazval die von unten
bis oben geistesgeschichtliche Methode (od dola až po vrch dejinnoduchová metóda),
metóda zvlášť náchylná na to, čo on nazýva „precursitus“ (predzvestný) (loc. cit. s. 103
a poznámka 2 s. 138). Precursitus (ak to má byť omyl) a celá Methode charakterizovaná
Otcom Clarkom náležia naratívnemu opisu, modu opisu, ktoré vychádzajú von später
bis früher (od neskorého ku skoršiemu).
122
odlišne, napríklad v nejakej inej časovej štruktúre, povedzme v rámci histórie
jazdectva.
Príklady takejto spätnej prestavby Minulosti môžu byť v neobmedzenom
rozsahu zmnožované. Akýkoľvek nový filozofický pohľad môže napríklad
vnútiť nové reštrukturalizovanie celej histórie filozofie; skorších filozofov za-
číname vnímať ako predchodcov – čo môže, ironicky, viesť ľudí k podcene-
niu originality toho, koho nový pohľad upriamil historickú pozornosť na inak
dovtedy nespozorované črty predchádzajúcich filozofických vyjadrení. Toto
Kant zanietene kritizoval.24 Nedávno sme boli svedkami, ako výsledok prác
Newyorskej školy abstraktného umenia, podobného prehodnotenia Moneta.
Niekto môže objaviť to, že Monet neovplyvnil ani jedného člena newyorskej
školy: ale pretože títo muži začali maľovať špecifickým spôsobom, Monet
sa stal svojimi neskoršími prácami ich predchodcom“. „Ak,“ napísal Berg-
son, „by nežil žiadny Rousseau, Chateaubriand, žiadny Vigny, žiadny Victor
Hugo, nielenže by sme ho nikdy nevnímali, ale v skutočnosti by ani len ne-
existoval žiadny romantizmus v dielach klasikov minulosti.“ Keďže

tento romantizmus v klasických dielach bol len aktualizovaný prostredníctvom ucho-

penia určitých aspektov ich prác. Ale tento découpure (výrez) s jeho špecifickou for-
mou, nebol prítomný v literatúre klasicizmu pred nástupom romantizmu o nič viacej,
než ako je v nestálom oblaku zábavná forma predtým, než si ju umelec pri organizácii
tejto neforemnej masy podľa svojej predstavy všimne.25

Samozrejme, toto je povedané prehnane. Uprednostňoval by som tvrdiť,

že klasicizmus už obsahoval prvky romantizmu, ktoré by mali byť ešte len
objavené. Avšak je to objav, ktorý vyžaduje koncept romantizmu a kritériá na
identifikovanie romantického. Ale koncept romantizmu by prirodzene nebol
býval dostupný na vrchole klasicizmu. Chcel by som mimochodom pozname-
nať, že čokoľvek, čo by v klasických dielach mohlo spadať pod pojem roman-
tizmu, bolo do týchto diel vložené zámerne. No neboli vložené zámerne na
základe opisu „vkladania romantických prvkov“, pretože autori tento koncept
nemali. To je dôležité obmedzenie na použitie pojmu Verstehen (porozume-
nia). Nebolo zámerom Aristarcha anticipovať Kopernika, rovnako nie Petrar-

24
„Ľudia, ktorí sami nikdy nemyslia, majú predsa dosť bystrozraku, aby všetko, čo im
bolo ukázané, vypátrali v tom, čo už im bolo povedané skôr, kde to napriek tomu pred-
tým nikto uvidieť nedokázal.“ Immanuel Kant, Prolegomena To any Future Metaphy-
sic, para. 3.
25
Henri Bergson, La Pensée et le Mouvant (Paris; Felix Alcan, 1934), s. 23. Táto pasáž
citovaná na základe Mandelbauma, op. Cit. s. 29. Som zaviazaný profesorovi Mandel-
baumovi za venovanie mojej pozornosti k Bergsonovej rozprave.
 123
cu začať Renesanciu. Predloženie takéhoto opisu vyžaduje koncepty, ktoré
boli dostupné až neskoršie. Z toho vyplýva, že dokonca ani prístup k mysliam
ľudí, ktorých konanie opisuje, neumožní Ideálnemu Kronikárovi porozumieť
významu týchto konaní.
Aby sme si mohli uvedomiť historický význam udalostí tak, ako sa stali,
musíme vedieť, ku ktorým neskorším udalostiam sa majú vzťahovať v na-
ratívnych vetách budúcich historikov. Nestačí len schopnosť predpovedania
budúcich udalostí. Bude nevyhnutné poznať, ktoré budúce udalosti budú re-
levantné a to vyžaduje predpovedanie záujmov budúcich historikov. Chcem
sa teraz venovať problematike predpovedania udalostí. Avšak mimochodom
poznamenávam, že ak je toto úlohou Ideálneho Kronikára, potom to bude
viac práca historikov, čo bude jeho vzorom, než opačne, ako sme to skoršie
predpovedali.
Nemôžeme identifikovať vetu V ako predpoveď len jednoducho prostred-
níctvom slovesného času, pretože niektoré vety by mohli byť predpoveďami,
a to ešte atypicky v minulom čase. Tak Aristrarchus anticipoval Kopernika, je
predikatívne v akomkoľvek čase po 270 pr. Kr. a pred rokom 1453.26 Nie je to
jednoducho ani záležitosť toho, či používateľ vety V má na mysli V ako pred-
poveď, pretože používateľ môže mať v dátumoch zmätok a preteky, ktorých
záver sa pokúša predpovedať, môžu byť, už kým vysloví vetu V, rozbehnuté
a mať víťaza.27 Nestanovím definíciu, ale len nevyhnutnú podmienku pre pre-
dikatívne vety: V je predpoveďou, ak sa V vzťahuje na U a U sa nestane skôr
alebo súčasne s vyslovením V.28
Naratívna veta, odkazujúca na časovo usporiadaný pár udalostí U-1 a U-2,
bude potom predpoveďou, ak je použitá Ideálnym Kronikárom. Keď U-1 sa

26
Možno sa táto veta, hoci gramatická, rozdvojuje do spojenia, ktoré obsahuje vetu v bu-
dúcom čase ako príponu. Tak tvrdí: (a) Aristarchus urobil to a to v t-1; (b) Kopernik
urobí to a to v t-2; (c) t-1 je včaššie než t-2; (d) tak a tak pripomína také a také. Ale (b)
posúva čas po rok 1543, a to potvrdzuje to, čo som urobil nižšie.
27
To je možno spochybniteľné. Uvažujme o prípade klamania. Človek zamýšľa V, že to
bude lož, ale sám si neuvedomujúc, vysloví pravdivú vetu. Máme tvrdiť, že klamal tak
či onak, intencia klamať je dostatočná na to, aby sme urobili z V lož? Alebo máme tvr-
diť, že on sa pokúšal alebo mienil klamať a zlyhal? Priklonil by som sa k tomu druhému
variantu. Podobne by som tvrdil, že tento človek sa pokúsil a zlyhal v predpovedaní.
Ale to môže byť jednoducho môj legislatívny návrh.
28
Dokonca toto vyžaduje amplifikáciu. Predpokladajme, U sa nikdy nestane, takže ne-
môžeme postaviť žiadnu časovú reláciu k U: navrhujem, že musí byť nejaké implicitné
časové obmedzenie, napr. v t-1 je U je predpovedané, že sa udeje v t-2, a tak úplná
predpoveď je „E- v- t-2“. Ak sa U nestane v t-2, predpoveď bude nepravdivá. Ale
samozrejme nemôžeme vždy vytvárať také špekulácie. Môžeme predpovedať, že zo-
mriem, ale ochraňujúc osobité kontexty, dátum zostáva pre mňa skrytý.
124
uskutoční, zapíše ju (naratívne vety sú o skorších udalostiach, na ktoré odka-
zujú), a teda časovo skoršie než U-2. Navyše, ak I. K. má zostať definitívna,
tieto vety musia byť správne predpovede. Ale to teraz vážne modifikuje úlohu
Ideálneho Kronikára. Pretože dvojica udalostí, na ktoré odkazujeme naratív-
nou vetou, patrí k rovnakej časovej štruktúre. Ideálny Kronikár musí štruktú-
rovať Budúcnosť rovnakým spôsobom ako budúci historici budú štruktúrovať
Minulosť. Pretože I. K. má byť úplná, všetky naratívne vety pravdivé o U-1
musia byť zapísané naraz a následne musí Ideálny Kronikár rozvrhnúť všet-
ky časové štruktúry, v ktorých bude U-1 lokalizovaná. I. K. tak vlastne píše
o dejinách skôr, ako sa udiali. Ak teraz poskytneme, aby sa časti I. K. dostali
do rúk historikom, nájdu omnoho viac, než len to, čo a ako sa stalo. Objavia
tiež, čo sa stane (pokiaľ udalosti, ktorých popisy majú k dispozícií, nie sú
bez akéhokoľvek vzťahu k budúcemu dianiu). Ale týmto zničíme asymet-
riu nášho konceptu Minulosti a Budúcnosti: Minulosť a Budúcnosť sú, čo sa
týka determinovanosti, jedným. Toto je skutočne analytické. Pretože pravda
p logicky vyplýva z pravdy „a správne predpovedá, že p´ a každá predpoveď,
ktorú Ideálny Kronikár urobí, je z definície správna.
Všetko je inak. Zvlášť kognitívne schopnosti Ideálneho Kronikára boli
zmenené. Predtým, hoci bol zasvätený vedieť oveľa ako obyčajný človek,
jeho spôsob poznania bol jednoducho rozšírením známej ľudskej kognitív-
nej situácie: „bol svedkom udalostí, o ktorých písal. No nikto nemôže byť
svedkom budúcich udalostí bez zmeny významu „byť svedkom“. Ako potom
môže poznať budúcnosť? Je pre nás správanie Ideálneho Kronikára ešte po-
chopiteľné? Pozrime sa viac na striktne ľudské prípady, v ktorých sa vytvára-
jú predpovede, a rozriešime tak tieto otázky.
Keď v čase t-1 nejaký človek predpovedá, že dôjde k U v t-2, môžeme sa
vždy opýtať, ako vie alebo prečo si myslí, že dôjde k U v t-2. Vo všeobecnosti
si budeme žiadať dôkazy a naša dôvera v predpoveď bude záležať od nášho
zhodnotenia týchto dôkazov. Majme predpoveď „Dážď v t-2“. V tomto prípa-
de môžu byť dôkazmi reumatické bolesti alebo ich náznaky, prípadne zlovest-
né mraky alebo správanie sa vtákov, či dokonca výsledky testov s mrakovými
komorami, s röntgenom, elektronickou difrakciou alebo niečo podobné. Ale-
bo bude dôkazom jednoducho predpoveď počasia v novinách. Akokoľvek, to,
čo sa uvedie ako dôkaz, bude prijaté za dôkaz iba v tom prípade, ak existuje
nejaká odpoveď na otázku, prečo sa domnievame, že to poskytuje nejaký
dôvod, na základe ktorého si myslíme, že dôjde k dažďu v t-2. Pri odpovedi
môžeme siahnuť od jednoduchej induktívnej generalizácie po najnovšiu me-
teorologickú teóriu. V stručnosti, na predpovede potrebujeme nejakú udalosť
a nejakú zákonu podobnú vetu, ktorá nám z danej udalosti umožní odvodiť
 125
budúce dianie. Teraz ma nezaujíma, či je niečo dobrým alebo zlým dôkazom,
ale iba najvšeobecnejšia požiadavka, ktorú musí údajný dôkaz splniť, aby bol
vôbec dôkazom. Konkrétne ide o to, že čokoľvek je poskytnuté ako dôkaz,
musí byť dostupné v čase, keď sa predpovedá. Ak zoberieme do úvahy našu
charakterizáciu predpovede, jedna vec, ktorú táto požiadavka systematicky
vylučuje, je predpovedaná udalosť. Každé tvrdenie o tom, že U sa udeje, pri-
čom realita je taká, že U sa už udialo, bude automaticky nepravdivé preto, že
nesprávne zachytáva časový vzťah medzi výpoveďou daného tvrdenia a uda-
losťou U. Takže ak sa predloží U ako dôkaz podporujúci predpoveď samotnej
U, predpoveď sa stane automaticky nepravdivou.
Čiže v t-2 máme prístup k informácii, ktorá je principiálne nedostupná
tomu, kto predpovedá, čo sa stane v t-2. Konkrétne máme možnosť vedieť, že
jeho predpoveď bola správna alebo nesprávna. Ak sa nás niekto opýta, ako
vieme, že prší, v princípe môžeme predložiť dôkaz, ktorý predtým nemohol
predložiť ani najsofistikovanejší meteorológ: môžeme poukázať na padajúci
dážď. Ak naratívne vety odkazujú na dve časovo oddelené udalosti a majú
predpovedajúcu hodnotu, až kým nedôjde k druhej udalosti, zdalo by sa, že po
výskyte danej udalosti ľudia (historici) môžu zakaždým uviesť dôkaz v pros-
pech danej naratívnej vety, ktorá bola principiálne nedostupná pred výskytom
druhej udalosti, o ktorej je reč v naratívnej vete: môžu uviesť udalosť sa-
motnú. Vďaka tomu môžu vedieť, a to nemohol vedieť nikto pred výskytom
danej udalosti, že naratívna veta je pravdivá. Či bola pravdivá už predtým, je
otázka nasledujúcej kapitoly: na tomto mieste ma zaujíma len epistemologic-
ká stránka danej veci.
Ale ak sa naozaj venujeme epistemológii, dostali sme sa priďaleko. Pred-
pokladajme totiž, že v t-1 sa predpovedá výskyt U v t-2. Potom za predpokla-
du, že predpoveď je správna, niekto bude mať naozaj v čase t-2 informáciu,
ktorá chýbala v čase t-1, konkrétne samotnú udalosť. Dajme tomu, že bol
svedkom U, zatiaľ čo v čase t-1 mohol byť iba svedkom predbežných stôp U.
To ale znamená, že svedkom U možno byť len v čase t-2: v čase t-3 je už na
to neskoro a to isté platí pre každý časový okamih t-n (n>3). Počínajúc časom
t-3, sme na tom zhruba rovnako ako ten, kto predpovedal v čase t-1: rovnako
ako on môžeme byť už len svedkami stôp U v t-2. V istom zmysle je naše
postavenie ešte horšie. Predpovedajúci môže aspoň dúfať, že bude svedkom
predpovedanej udalosti. Ale naša úvaha v princípe falzifikuje vetu „Budem
svedkom U“, ak sa udalosť U udeje časovo skôr, než je táto veta vyslovená.
Ten, kto predpovedá, môže byť svedkom, a teda môže vedieť, či predpovedal
správne, alebo nie. Ten, kto predkladá retrodikciu, takúto možnosť nemá.
126
Táto nevýhoda je čiastočne vyvážená faktom, že tí, ktorí udalosť U pred-
povedajú, a tí, ktorí udalosť U retrodikujú, môžu byť svedkami rozpojených
tried znakov U. Možno mokré ulice nie sú presvedčivejším dôkazom, že pr-
šalo, než sú zlovestné mraky, že bude pršať, ale kópie De Revolutionibus
Orbium Caelestium sú bez bližšieho skúmania presvedčivejším dôkazom, že
ich niekto napísal, než by bol akýkoľvek predstaviteľný dôkaz, že ich niekto
napíše. V každom prípade retrodiktor môže disponovať dôkazom svedectva
udalosti a tento druh dôkazov je za predpokladu nášho všeobecného obme-
dzenia systematicky zbavený platnosti pre toho, kto predpovedá. Ako zvlášt-
ny prípad máme históriu udalostí až potom, čo sa udiali, a nie pred tým.
Ak pripustíme, že možnosť, keď by niekto tvrdil, že bol svedkom neja-
kej udalosti a teraz čaká, ako sa udeje, je vylúčená naším obmedzením; a ak
pripustíme, že tvrdenie o tom, ako jeho kniha bola publikovaná, takže by sa
ju mal poponáhľať napísať, je pre nás absurdné, bolo by podobne absurdné,
ak by niekto tvrdil, že napísal históriu súboru udalostí, len sa teraz ešte budú
musieť udiať? Pokúsme sa predstaviť si taký prípad.
Predpokladajme, že si vyberieme knihu s názvom Bitka o Iwodžimu. Ľudí
a premeny tohto konfliktu opisuje minútu po minúte: kto bol poranený a kedy,
kto zabitý a prečo, a my neskôr zistíme, že kniha bola napísaná v roku 1815!
Ba čo viac, zistíme, že nám kniha hovorí viac, než už vieme, hoci sme, po-
vedzme, najväčší historickí experti na túto bitku. Používajúc túto knihu ako
príručku, nájdeme tých, ktorí prežili, doteraz pre nás neznámych. Ich svedec-
tvo vždy zodpovedá onomu zvláštnemu anachronickému daru šťasteny, ktoré
sa teraz stáva neoceniteľným sprievodcom historického výskumu, ako mapa
k pokladu!
Koniec koncov, človek môže najprv nakresliť mapu pokladu a potom
umiestniť či nechať umiestniť poklad. Človek môže mať pracovný plán a po-
tom ho uskutočniť alebo ho nechať uskutočniť. To sú príklady „korigovania
faktov“.29 Prečo potom nepíšeme o dejinách predtým, ako sa udalosti, o kto-
rých sa píše, skutočne stanú? Niekto by mohol tvrdiť, že by sme to nemohli
nazývať históriou, že história je už podľa definície o minulosti, teda, že by sa
tým porušilo jej použitie, ak by bolo možné históriu udalostí roku 1945 napí-
sať v roku 1815. Nie som z tých, ktorí by sa hádali ohľadne použitia: nazývaj-
me to „históriou“. No predpokladajme, že až potom, čo sme uznali knihu ako
definitívny popis Bitky o Iwodžimu, sme prišli na to, že bola napísaná v roku
1815. Mal by som nájsť chabú útechu vo fakte, že ju viac nemôžeme nazývať

29
Pozri dole
 127
históriou. Za znepokojujúcu považujem možnosť existencie takého popisu,
akokoľvek by sme ho označovali.
Dieťa v smere svojou džavotania, čírou náhodou, vysloví rad slov, z kto-
rých sa vyvinie dôkaz Fermatovej poslednej teorémy. Nazvime to zhodou
okolností: jedna séria výrazov môže vykazovať podobnosť s inou sériou vý-
razov. Alebo považujme dieťa za veštca a priveďme matematikov, aby sledo-
vali jeho zvukové prejavy. V takom prípade sa všetko považuje za rozumné.
No predpokladajme, že náš problematický rukopis je objavený v zväzku pa-
pierov, literárnej pozostalosti spisovateľa z 19. storočia, a to spolu s listami.
Ich typickým obsahom môže byť: „S námahou som pracoval na mojej knihe
o Iwodžime. Práca postupuje pomaly…“ Dostatok takých sekundárnych do-
kumentov nás presvedčí, že kniha je výsledkom zámerného ľudského úsilia.
V tomto jedinečnom rukopise z 19. storočia nájdeme prečiarknuté úryvky
a nahradené fakticky pravdivými úpravami. Ktokoľvek by mohol tvrdiť: je to
falzifikát. Ale ak by sme našli medzi Newtonovými písomnosťami nebeskú
mapu na rok 1960, skontrolovali a zistili, že je úplne presná, tak nebudeme
niekoho podozrievať z podvodu. Nepocítili by sme znepokojenie s ohrozením
fundamentálneho konceptu. Prečo ale?
Wittgenstein napísal: „Budúcnosť je skrytá pred nami. No premýšľa takto
astronóm, keď vypočítava zatmenie slnka?“30 Otázka je rétorická: astronóm
zjavne takto nerozmýšľa. Vec sa má tak, že vieme viac alebo menej, čo astro-
nóm robí: určuje počiatočné pozície, rieši rovnice a podobne. Náš neobyčajný
historik napísal: „Práca napreduje pomaly.“ Ale aký druh práce? Nevieme.
Vieme len, že nemôže ísť o taký druh práce, akú historici bežne robia: pra-
cujú s archívmi, potvrdzujú autentickosť dokumentov, preverujú svedectvá,
robia rozhovory s tými, ktorí prežili, a skúmajú fotografie. Teraz môžeme
byť náchylní k tvrdeniu, že predtým než sa udalosti udejú, nemôže existovať
žiadne písanie o dejinách, pretože by nešlo o historiografiu. Budúcnosť nie
je astronómovi skrytá o nič viacej než minulosť a predpoveď a retrodikcia sú
súčasťou jedného celku. Existuje tu však zvláštna asymetria medzi dôkazmi
a stopami udalostí, ktoré sme spozorovali. Stopy chodidiel sú tu po, a nie
predtým, ako dopadne noha na zem. Fotografie, záznamy svedectiev očitých
svedkov a podobne existujú po, nie pred udalosťami, o ktorých vypovedajú,
a historiografia sa musí zaoberať práve takými vecami. Pomyslime na ob-
rovské ťažkosti pri predpovedaní miest dopadu ľudskej nohy prechádzajúcej

30
Ludwidg Wittenstein, Philosophical Investigations, (New York; Macmillan, 1953)
s. 223 e.
128
pieskom: a aké to je jednoduché, pokiaľ vidno stopy, retrodikovať pozíciu
týchto nôh.
Uvedené asymetrie spočívajú v niečom hlbšom. Vidiac zlovestné oblaky,
môžem povedať „Bude pršať, pokiaľ …“ a vidiac mokrú cestu, môžem pove-
dať „Pršalo, pokiaľ …“. Avšak vyjadrenie, ktoré by obstojne skompletizovalo
obidve vety, by bolo vzácnosťou. Tak veta „zastavilo sa tu kropiace auto“ pri-
rodzene dopĺňa druhú vetu, no – ak by sme zmenili slovesný čas – veta „pri-
chádza kropiace auto“ nesedí k prvej vete. Znova môžeme povedať„ Bude
pršať, pokiaľ sa nezmení vietor“, ak vidíme zlovestné mraky, ale povedať
„Pršalo, pokiaľ sa vietor nezmenil“ znie nepresvedčivo, ak vidíme mokré ces-
ty. Navyše, ak človek sleduje U a v t-2, je stále považovaný za svedka v t-3,
no napriek tomu, že bude svedkom udalosti, nebude považovaný za svedka
v t-1.
Ak využijeme svedectvo takého svedka ako základu pre retrodikciu, tak
sa spoliehame na jeho pamäť. Prečo by nakoniec nemalo ísť o symetriu,
použijúc ako základ predpovede jasnovideckého vyhlásenia toho, kto bude
svedkom? Nazvime takú osobu „pred-svedkom“. Pred-svedok pred-poznáva,
že bude svedkom podobne, ako si svedok pamätá, že bol svedkom udalosti.
Niekto teraz môže namietnuť: povedať, že a je pred-svedkom, logicky pred-
pokladá, že a bude svedkom U, a tvrdiť, že a bude svedkom U, znamená
predpokladať logicky, že U sa stane. Výpoveď a – ako pred-svedka – potom
nemôžeme považovať za dôkaz budúceho uskutočnenia U, pretože akcepto-
vať ho ako pred-svedka je logicky to isté, ako predpodkladať to, o čo nám
ide, teda uskutočnenie U. Žiaľ, analogická argumentácie by diskvalifikovala
dôkazy svedkov, pretože akceptovať b ako svedka logicky predpokladá, že b
bol svedkom U. Toto následne logicky predpokladá udalosť U. Z toho dôvodu
akceptovanie b ako svedka a jeho svedectvo ako dôkazu na uskutočnenie U,
je tu akceptovaním bez dôkazov. Pravda p vyplýva z pravdy „b si pamätá, že
p“. Ale potom pravda p tiež vyplýva z pravdy „a pred-poznania, že p“.
Samozrejme, ak trváme na uznaní pred-poznania ako symetrického s pa-
mäťou, pravdepodobne by sme vylúčili, že je na pred-poznaní založený „his-
torikov“ popis Bitky o Iwodžimu. Ak si nemôžeme pamätať udalosti, ktorých
sme neboli svedkami, nemôžeme pred-poznať udalosti, ktorých nebudeme
svedkami, a „historik“ takmer určite nebude svedkom tejto bitky. Tak údajná
symetria medzi pamäťou a pred-poznaním bude veľmi malá. To sotva ov-
plyvní typického historika, ktorý bol zriedkakedy osobným svedkom uda-
losti, o ktorých píše: ale je to možno nešťastný záver pre osobu, ktorá píše
o udalostiach, ktorých svedkom nebude.
 129
Možno vládne nejakým druhom jasnovidectva a svoj popis zakladá na
prorockých víziách. Potom by sme mohli jeho korekcie vysvetliť na základe
toho, že neskoršia vízia nastupuje na miesto staršej, ako je to v kompozícii
Koránu. No mohli by sme sa pýtať, ako vie, že disponuje takýmto druhom
jasnozrivosti a ako rozozná pravú víziu od obyčajného fantazírovania. Mož-
no, že vetou „práca napreduje pomaly“ mienil, „Vízií je málo a sú od seba
vzdialené“. Ale ako by mal rozlíšiť svoj prípad od prípadu spisovateľa s ne-
prajnou múzou? Všimnite si, že môžeme zosúladiť nášho zvláštneho proroka
s rovnako zvláštnou osobou, ktorá má retraktívne vízie: osobou, ktorá len
na podklade vízií píše v roku 1960 históriu udalostí v roku 1815! Skutočne
predpokladajme, že táto osoba podáva týmto spôsobom úplne presný popis.
Prinajmenšom však môžeme overiť vízie tohto muža s uznávanými popismi.
A aj keď podáva správy o veciach, ktoré sa v uznávaných popisoch nenachá-
dzajú, môžeme v princípe vedieť, aký druh dôkazov by sme potrebovali pre
verifikáciu toho, čo hovorí. Avšak v roku 1815 by sme nenašli nič porovna-
teľné s „Históriou bitky o Iwodžimu“, na podklade čoho by sme ju overili.
Určite nie s ďalšími popismi. Vyvstala by otázka, ako sme k týmto popisom
prišli. Ak by boli tiež napísané na základe vízií, tak by sme len odsunuli prob-
lém. Vizionárova história a tradičná história môžu dospieť (arrive) k rovna-
kým záverom: obidve by podliehali tradičným spôsobom overenia. No keď
je popis napísaný pred uskutočnením udalostí (in question), nedisponujeme
ani tradičnými popismi, ani ortodoxnými spôsobmi overovania netradičných
popisov. Také vízie môžu existovať. Ak ich niekto má, tak má obrovské šťas-
tie – ako pri počatí všestranného génia. Správanie Piera da Vinciho je poučné:
za účelom počatia ďalšieho Leonarda sa pokúšal presne zopakovať podmien-
ky, za ktorých bol Leonardo počatý. Môžeš povedať, že urobil správne alebo
nesprávne. Pokiaľ ide o počatie všestranného génia, v konečnom dôsledku nie
je nič správne alebo nesprávne. Neexistuje recept.
Tak či onak, keď astronóm vypočítava budúce zatmenie, neočakávame od
neho, že užíva zvláštnu pred-poznávaciu schopnosť alebo je jasnozrivý. Keď
povieme, že Budúcnosť je skrytá, máme na mysli len to, že u nás absentuje
ten druh zákonov teórií, ktorými disponuje astronóm. Nemohol náš zvláštny
historik použiť Prírodné vedy? Pod výrazom „Práca napreduje pomaly“ by
sme rozumeli, že má význam: je čertovsky ťažké určiť hodnoty pre všetky
premenné, čertovsky ťažké urobiť tieto komplikované výpočty, ktoré deduk-
tívne vedú k záverom prezentovaným v „Histórii bitky o Iwodžimu“. Dobre,
možno je to tak. Máme reálne dôvody (fair reasons) domnievať sa, že v roku
1815 neboli žiadne také teórie. Postrádame ich aj dnes. A potom im nemôže-
me skutočne porozumieť, pretože samy nemáme také teórie, ktoré považujú
130
veci za počiatočné a hraničné podmienky. Ale predpokladajme, že ten človek
(ten čudný historik) mal tieto znalosti a jeho práca bola „vedeckou“ prácou.
Predpovedal Bitku takým spôsobom, ako astronóm predpovedal zatmenie.
Opäť vyjdime z jednoduchých prípadov. Budeme predpokladať teóriu T,
v zhode s ktorou udalosť U môže byť predpovedaná z inej udalosti P. Nech
T je: „Kedykoľvek sú zlovestné marky, potom prší“. Slovník T potom po-
zostáva z dvoch špeciálnych pojmov (terms) „zlovestné mraky“ a „ pršať“.
Okrem toho, že búrka je búrkou, je veľa ďalších vecí o búrkach pravdivých.
Podľa toho môžeme jednoducho ohraničiť opis O udalosti U, ktorú nemožno
vyjadriť v príliš tesnom lexikóne T.
U môže byť určite predpovedané prostredníctvom T, ale nie podľa opisu
(under description) O. Aby sme to boli schopní urobiť, mali by sme ukázať,
že predikáty O sú jasne definovateľné pojmami už v T zahrnutými alebo – čo
je v našom prípade pravdepodobnejšie – budeme musieť vhodne obohatiť
našu zásobu pojmov. V dôsledku toho sa T stane proporcionálne komplikova-
nejšou, a teraz predpokladajme, že T sa dostane na úroveň komplexnosti sú-
časnej teórie meteorológie. Predpokladajme, že slovník T teraz pozostáva zo
súboru pojmov F1, F2, F3…Fn, môžeme povedať, že opis, ktorý predpovedá
U, bude v ideálnom prípade užívať každý z týchto pojmov alebo ho negovať.
Toto bude potom najúplnejší opis, ktorý súčasná teória umožňuje.
Všetci samozrejme vieme, že taký opis, akokoľvek bohatý, je nedosta-
točný v protiklade k tomu, čo je logicky možné: že na U by sme mohli ap-
likovať akýkoľvek predikát (alebo jeho negáciu), ktorý jazyk užíva, a že aj
potom, keďže indivíduum je neopísateľné, by vlastnosti U neboli vyčerpané:
bohatosť vlastností U prevyšuje úplne maximálnu bohatosť opisných schop-
ností nášho jazyka. Ale toto príliš nezaujíma. Predpokladajme napríklad, že
k U došlo podľa predikcie. U môžu charakterizovať také opisy, ktoré pova-
žujeme za dôležité, ale spadajú mimo jazykového dosahu T. Nemuselo ísť
len o búrku: mohlo ísť o búrku, ktorá zaplavila náš suterén alebo odplavi-
la prístavisko, ktoré vybudoval Smith v roku 1912. Nezamýšľam tvrdiť, že
tieto veci nemohli byť predpovedané. Chcem len povedať, že nemohli byť
predpovedané v rámci možností T. Tvrdenia typu: búrky „zaplavujú Jonesovo
prízemie“ alebo odplavujú Smithovo prístavisko“ určite nie sú definujúcimi
charakteristikami búrok, ktoré by boli obsahom teórie T a ani nie sú explicitne
definovateľné pojmami, ktoré sú v T obsiahnuté.
Všeobecne sa pripúšťa, že vedecká teória nemôže predpovedať udalosť na
základe každého jej pravdivého opisu. Skutočne, to čo považujeme za vedeckú
činnosť pre nás, z časti pozostáva z objavenia vhodného jazyka na opisovanie
udalostí, výberu tých pojmov, ktoré označujú relevantné vlastnosti udalostí
 131
alebo vytvárania pojmov na tento účel. Je celkom dostatočné poznať počia-
točnú pozíciu a pohyb telesa, aby sme boli schopní predpovedať jeho dráhu:
nemusíme tiež vedieť, že toto teleso je čínske vajíčko vytvorené pre staršiu
dcéru cára Nikolasa. Bolo by to zbytočné, a nakoniec pre celý koncept vedec-
kej teórie deštruktívne, odporúčať do takej teórie ako T včlenenie tých termí-
nov, s ktorými náš vlastný lokálny záujem o suterény a prístaviská podnecuje
k opísaniu búrok. Okrem toho bola by to neuskutočniteľná požiadavka. Nie
je koniec počtu temporálnych štruktúr, v ktorých môžu vidieť historici budúc-
nosti lokalizovanú U. Búrka sa môže stať známou ako búrka, v ktorej Alica
a Bernard mali osudnú hádku alebo počas ktorej sa narodil človek, ktorý vy-
riešil Fermatovu poslednú teorému. Takže predvídať U na základe niektorých
z jej opisov je dostatočným úspechom. Tvrdenie, s ktorým sa dnes stretávame
menej než kedysi, že sú dva odlišné druhy udalostí – vedecké udalosti, ktoré
môžu byť predpovedané a vysvetlené, a historické udalosti, ktoré nemôžu –,
je chybné. Nie sú dva druhy udalostí, ale skôr dva druhy opisov. Veda môže
skutočne zlyhať v poskytnutí informácií o udalosti, ktoré požadujeme, ale je
to preto, lebo takéto informácie nemôžu byť vždy vyjadrené v zostručnenom
jazyku vedeckých teórií. Také požiadavky by zničili koncepciu meteorológie.
Môže to tak byť, ale teraz nás zaujíma iná teória: taká, pomocou ktorej
bola Bitka o Iwodžimu predpovedaná nielen ako udalosť, ku ktorej došlo, ale
pomocou ktorej bola táto udalosť v našej kontroverznej „histórii“ nesmierne
detailne opísaná. Musí obsahovať také vety ako „O 3,30 20. februára je ser-
žant Mallory počas odisťovania granátu zabitý vojakom Kitom – svojou pia-
tou a len jedinou úspešnou strelou toho dňa“. Nedivme sa, že práca postupo-
vala pomaly! Už napísať takúto detailnú históriu by bolo namáhavou prácou.
V každom prípade, teória použitá na predpovedanie toho všetkého musí byť
lingvisticky taká bohatá ako bežný jazyk. Nakoniec, predsa len predpokladá-
me, že bežnému čitateľovi je tento popis ľahko zrozumiteľný.
Predpokladajme ale, že rukopis bol objavený, povedzme, v roku 1890.
Takto mohli byť čitatelia zmätení jazykom (ako sme my často zmätení tým
ich), ale zasiahnutí plodnosťou autorovej predstavivosti možno by dielo pri-
radili k rovnakému žánru ako práce Julesa Verna – napriek tomu, že by bolo
možno príliš rozvláčne, príliš podrobné na román. Objavili by sa jeho upra-
vené verzie či dokonca verzie pre chlapcov. Až po roku 1945 by ľudia dielo
vnímali ako vopred napísanú (pre–written) históriu. Alebo predpokladajme,
že by dielo bolo objavené niekedy v roku 1944 a skutočne brané vážne ako
vedecká predpoveď. Vrchné veliteľstvo mohlo o nej diskutovať, porovná-
vať s jeho vlastnými plánmi, možno dokonca meniť vlastné plány. Seržant
Mallory by sa postaral, že by bol niekde inde 20. februára o 3,30. A potom
132
všetka práca, ktorá tak pomaly postupovala, by prišla nazmar: predpovede
boli nepravdivé! Pretože ľudia odmietli nasledovať rukopis, správajúc sa ako
vzdorovití herci, nespokojní so scenárom. Falzifikovanie predpovedí je dosť
bežné. Niekto predpovedá, že lopta udrie na zem v určitom čase a niekto iný
ju chytí. Určite by bolo v záujme človeka falzifikovať predpoveď, podľa kto-
rej príde o život v určitom čase a mieste. Jediný spôsob, ako môžu byť pred-
povede uznané za platné, je, aby boli objavené po udalosti. Pamätajme, že
nemôžeme zmeniť Minulosť.
Možno, že ten človek v roku 1815 si bol toho všetkého vedomý. Možno
dokonca predpovedal, že rukopis sa v roku 1944 dostane ľuďom do rúk a tí
sa pokúsia predpovede v ňom opísané falzifikovať. Predpovedal, čo by robili,
a napísal o tom! Potom by sa situácia zopakovala, ak by sa táto „úplnejšia“
verzia dostala ľuďom do rúk v roku 1944. Čo si nevieme predstaviť, že by
poznali predpoveď, no neboli schopní ju falzifikovať za predpokladu, že sa
predpovedaná udalosť ešte nestala. Predstavme si predpoveď, že niekto po-
hne svojou ľavou nohou v t-1 a svojou pravou nohou v t-2. Pokúsi sa o falzifi-
káciu: pokúsi sa stále stáť v t-1 alebo pohnúť pravou nohou, ale napriek všet-
kým jeho snahám, sa predpoveď naplní! Nohy dopadnú do tušených šľapají:
ako keby niekto stratil kontrolu nad svojimi končatinami, samé sa dávajú do
pohybu. Alebo si predstavme snahu nekričať a potom sa napriek tomu objaví
krik predierajúci sa cez jeho pery. Predstavte si celé bojisko mužov podstu-
pujúcich toto podivné odcudzenie. Muži na seba v zdesení mieria zbraňami;
prsty sa spontánne pohybujú ku granátom a vytrhávajú poistky; muži sa po-
kúšajú kričať „Ústup“, ale namiesto toho kričia predpovedaný „Útok“. Každý
sleduje vlastné správanie takmer diváckym spôsobom, izolovane od každého
skutku, vediac dopredu, k čomu dôjde, a neschopný nič urobiť, aby tomu
zabránil. Tieto veci sa možno stávajú v nočných morách alebo v snoch Šia-
leného Vedca. V snoch sa možno stane, že niekto zakričí „Nepadaj!“ a ja po-
čas svojho letu priestorom poslúchnem, zastaviac sa nad zemou. „Nepadaj“
je v reálnom kontexte, je typický prípad rozkazu, ktorý nemusíme poslúch-
nuť. „Pohni pravou nohou“ je v normálnych kontextoch typickým prípadom
rozkazu, ktorý môžeme neposlúchnuť, ak si to želáme. Tento komplikovaný
prípad, ktorý som teraz predstavil, by sa mohol stať iba vtedy, ak by ľudia
stratili, čo je normálne považované za kontrolu nad svojimi činmi. Jedinú
knihu, ktorú si nevieme predstaviť, že by človek z Iwodžimy držal v rukách,
je „História bitky o Iwodžimu“. Alebo lepšie povedané: nevieme si predstaviť
oboje: že máme knihu a že zároveň kniha stále bude pravdivou.
Čo ale nevieme, je to, čo budú historici v budúcnosti o nás hovoriť. Ak by
sme to vedeli, mohli by sme falzifikovať ich popisy presne rovnakým spôsobom,
 133
akým by sme falzifikovali predpovede vytvorené pred časom, v ktorom koná-
me, alebo to môžeme uskutočniť v rámci limitov normálnej ľudskej kontroly;
súboru limitov, ktoré, ako očakávame, prírodné vedy skôr rozšíria, než zúžia.
Predpokladajme, že Bitka bola predpovedaná a predpoveď bola až potom
objavená. Považujeme to za obrovský úspech a ľutujeme iba to, že bola tak
neskoro objavená. Keďže bola tak neskoro objavená, tak je pravdivá. V Mi-
nulosti sa už nemôže stať nič, čo by ju mohlo falzifikovať, ale ako čas beží,
zisťujeme, že je stále nevyhnutnejšie opisovať bitku o Iwodžimu novými
spôsobmi. Človek, ktorý bol vojakom, tak prežije vďaka hrdinskému činu
človeka, ktorý pri umieraní mohol myslieť na to, že sa obetoval pre bezvýz-
namného človeka. Tento vojak v ústraní pokračuje vo veľkolepých činoch!
Táto epizóda naberá na osobitom význame: učia sa ju deti v školách. Tešia
sa na scénu, v ktorej bol zachránený život muža, ktorý… A ďalšie a ďalšie
naratívne vety vstupujú do neskorších popisov bitky: vety, o ktorých nemohol
vedieť ani génius z roku 1815.
Mohol by ich poznať Ideálny Kronikár? Odpoveď je na nás. Je naším vý-
tvorom, môžeme si s ním robiť, čo chceme. Boli by sme to, koniec koncov,
my, kto rozhodol, že by mal byť schopný súbežne zapisovať všetko, čo sa
stalo, kedy sa stalo a ako sa to stalo. Ale načo túto fikciu naťahovať? Poslúžila
naším účelom a môžeme ju zanechať. S tým sa spája I. K., pri ktorej sme zly-
hali v hľadaní takej verzie, ktorá by nehovorila menej, než sme chceli, alebo
viac, než sme mohli vedieť. A čo náš naivný metafyzický model? K čomu by
poslúžil, okrem metaforického vyjadrenia, že pravdivé vety o Minulosti nie sú
nesprávne – čím dôjdeme k tomu, že „Minulosť sa nedá zmeniť“. A čo pravdi-
vé tvrdenia o Budúcnosti? Nuž, ak môžeme falzifikovať tvrdenie o budúcnos-
ti, tak potom to tvrdenie jednoducho nie je pravdivé. Ak „meniť Budúcnosť“
znamená iba falzifikovať predpovede, tak potom istotne môžeme zmeniť Bu-
dúcnosť. Prečo potom nemôžeme falzifikovať retrodikcie? Odpoveďou je, že
v určitom zmysle by sme to mohli robiť. Ak by som vedel, že niekto bude
retrodikovať, že som jedol broskyňu v čase t-1, mohol som jesť namiesto toho
jablko, a tak falzifikovať retrodikciu. Ale to je práve to, čo neviem. Ak by sme
vedeli, čo o nás historici v budúcnosti povedia, ak by sme chceli, mohli by sme
falzifikovať ich vety, práve ako môžeme, ak by sme si to želali, falzifikovať
to, čo ľudia pred nami predpovedali, že budeme robiť. Prečo nepoznáme bu-
dúcnosť v tomto zmysle? Na to nedokážem odpovedať. Znamená tá Peircova
veta, s ktorou sme začali, niečo viac než to, že nevieme, čo historici budúcnosti
budú tvrdiť? Veta „Budúcnosť je otvorená“ znamená len to, že nikto nenapísal
históriu Súčasnosti.
preložil Juraj Šuch
134
Historický text ako literárny artefakt
Hayden White

Jeden zo spôsobov, ako môže vedecká disciplína uskutočniť zhodnotenie

svojho stavu, je prostredníctvom reflexie vlastnej histórie. Avšak je ťažké do-
siahnuť objektívnu históriu vlastnej vedeckej disciplíny, pretože ak je s ňou
historik spojený, je pravdepodobné, že je stúpencom jednej z frakcií, a preto
je zaujatý; a ak s ňou nemá nič spoločné, tak je nepravdepodobné, že má kom-
petencie nevyhnutné na to, aby rozlíšil medzi dôležitými a nepodstatnými
udalosťami vo vývoji disciplíny. Niekto si môže pomyslieť, že tieto ťažkosti
by sa nemali objaviť v samotnej histórii, ale ony sa objavujú, a to nielen pre
už spomenuté dôvody. V prípade písania o dejinách akejkoľvek vednej dis-
ciplíny, alebo hoci aj prírodných vied, musíme byť pripravení klásť si otázky
o nej, ktoré si nekladieme, keď sa venujeme praxi samotnej disciplíny. Musí-
me sa pokúsiť dostať poza alebo popod východiská, ktoré obsahuje daný typ
bádania, a položiť si otázky, ktoré môže vyžadovať jej prax v záujme určenia,
prečo bol tento typ bádania navrhnutý na riešenie problémov, ktoré sa charak-
teristicky pokúša vyriešiť. To je to, o čo sa snaží metahistória. Adresuje sama
sebe otázky, ako napr.: Aká je štruktúra špecificky historického vedomia?
Aký je epistemologický status historických explanácií v porovnaní s inými
druhmi explanácií, ktoré možno ponúknuť na vysvetlenie materiálu, s ktorým
historici bežne pracujú? Aké sú možné formy historického zobrazenia a aké
sú ich základy? Aká autorita môže historické výklady vyhlásiť za príspevky
k istému poznaniu reality vo všeobecnosti a zvlášť v humanitných vedách?
Veľa z týchto otázok bolo riešených celkom kvalifikovane v priebehu po-
sledného štvrťstoročia filozofmi, snažiacimi sa o definovanie vzťahu histórie
k iným disciplínam, zvlášť k prírodným a sociálnym vedám, ale aj historikmi,
zaujímajúcimi sa o hodnotenie úspechov ich disciplíny v mapovaní minulosti
a určovaní vzťahu minulosti k prítomnosti. Ale jednému problému sa ani fi-
lozofi, ani historici nevenovali vážnejšie a literárni teoretici mu venovali len
okrajovú pozornosť. Tento problém sa dotýka statusu historickej narácie, po-
važovanej len za verbálny artefakt, ktorého účelom je byť modelom štruktúr
a procesov dávnej minulosti, ktoré z tohto dôvodu nie sú predmetom expe-
rimentálnych a observačných kontrolných procesov. Netvrdím, že historici

White, H.: „The Historical Text as Literary Artifact“, in Tropics of Discourse: Essays in
Cultural Criticism, The Johns Hopkins University Press, Baltimore, 1978, s. 81 – 100.
 135
a filozofi histórie si nevšimli podstatnú dočasnosť a náhodnosť historických
zobrazení a ich náchylnosť k nekonečným revíziám vo svetle nových dôka-
zov alebo čoraz viac sofistikovanejších konceptualizácií problémov. Jedným
zo znakov dobrého profesionálneho historika je vytrvalosť, s ktorou pripomí-
na svojmu čitateľovi výhradne dočasnú povahu jeho opisu udalostí, aktérov
a konaní, ktoré objavil vo vždy neúplných historických záznamoch. Ani ne-
tvrdím, že literárni historici nikdy neskúmali štruktúru historických narácií.
Vo všeobecnosti sa však zdráhali považovať historické narácie za niečo, čím
zjavne sú: verbálne fikcie, ktorých obsahy sú rovnako tak vymyslené (inven-
ted), ako objavené (found) a ktorých formy majú viac spoločného s ich nápro-
tivkami v literatúre, ako s tými v prírodných vedách.
Je zrejmé, že takéto zjednotenie mýtického a historického vedomia urazí
niektorých historikov a znepokojí tých literárnych vedcov, ktorých koncepcie
literatúry predpokladajú radikálnu opozíciu histórie a fikcie alebo faktu a fan-
tázie. Ako poznamenal Northrop Frye: „V určitom slova zmysle je historické
protikladom mýtického a povedať historikovi, že to, čo dáva tvar jeho knihe,
je mýtus, bude budiť u neho dojem povrchnej urážky.“ Avšak sám Frye pri-
púšťa, že „keď sa historikova schéma dostáva do určitého bodu celostnosti,
stáva sa v tvare mýtickou, a tak vstupuje poetika do jeho štruktúry.“ Dokonca
hovorí o rôznych druhoch historických mýtov: Romantických mýtoch, „zalo-
žených na hľadaní alebo púti k Božiemu štátu, alebo k beztriednej spoločnos-
ti“; Komických „mýtoch pokroku prostredníctvom evolúcie alebo revolúcie“;
Tragických mýtoch „úpadku a pádu, aké predstavujú práce Gibbona a Spen-
glera“; a Ironických „mýtoch návratu alebo náhodnej katastrofy“. Ale Frye,
ako sa zdá, verí, že tieto mýty sú platné len pre obete niečoho, čo by sme moh-
li nazvať „poetickým omylom“, ako sú Hegel, Marx, Nietzsche, Spengler,
Toynbee a Sartre – historici, ktorých fascinácia s „konštruktívnymi“ schop-
nosťami ľudského myslenia umŕtvila vlastnú zodpovednosť k „objaveným“
dátam. „Historik pracuje induktívne,“ tvrdí Frye „zbierajúc fakty a pokúšajúc
sa vyhnúť všetkým schémam okrem tých, ktoré spozoruje alebo o ktorých je
naozaj presvedčený, že sú viditeľné v samotných faktoch.“ Pri práci nevy-
chádza „z“ nejakej „zjednocujúcej“ formy ako básnik, ale „smerom“ k nej;
a z toho preto vyplýva, že historik ako každý autor diskurzívnej prózy má
byť posudzovaný „podľa pravdivosti toho, čo tvrdí, alebo podľa adekvátnosti
svojej verbálnej reprodukcie svojho vonkajšieho modelu“, či už je týmto ex-
terným modelom konanie ľudí v minulosti, alebo historikova vlastná predsta-
va o tomto konaní.
To, čo Frye hovorí, je pravdivé ako ideál, ktorý inšpiroval historickú spis-
bu od čias Grékov, ale tento ideál predpokladá opozíciu medzi mýtom a his-
136
tóriou, ktorá je rovnako taká problematická, ako je uznávaná. Táto opozícia
poslúžila veľmi dobre Fryeovým zámerom lokalizovať špecificky „fiktívne“
v priestore medzi dvoma pojmami „mýtického“ a „historického“. Ako si čita-
telia Fryeovej Anatómie kriticizmu budú pamätať, Frye predpokladá, že fikcie
sa skladajú čiastočne zo sublimátov archetypálnych mýtických štruktúr. Tieto
štruktúry boli premiestnené do vnútra verbálneho artefaktu takým spôsobom,
že sa stávajú ich latentnými významami. Základný význam všetkých fikcií,
jeho tématický obsah, sa podľa Fryea skladá z „pregenerických zápletkových
štruktúr“ alebo mythoi odvodzovaných zo základov klasickej a židovsko-
kresťanskej náboženskej literatúry. Podľa tejto teórie rozumieme, prečo sa
partikulárny príbeh „udial“ tak, ako sa udial, keď sme identifikovali arche-
typálny mýtus alebo pregenerickú zápletkovú štruktúru, ktorej príkladom je
daný príbeh. Pochopili sme „zmysel“ príbehu, keď sme identifikovali jeho
tému (vo Fryeovom preklade dianoia), ktorá z neho utvorí „alegóriu alebo
symbolickú bájku“. „Každá literárna práca,“ tvrdí Frye, „obsahuje fiktívny
a tématický aspekt“, ale ako sa pohybujeme od „fiktívnej projekcie“ smerom
k otvorenej artikulácii témy, písanie smeruje k prijatiu aspektu „priameho
apelu alebo priameho diskurzívneho písania, ktoré prestáva byť literatúrou.“
Ako sme videli, podľa Fryea história (alebo prinajmenšom „pravá história“)
patrí do kategórie „diskurzívneho písania“, a tak, keď fiktívny prvok – alebo
mýtická zápletková štruktúra je v ňom očividne prítomná, prestáva byť pra-
vou históriou a stáva sa hybridným žánrom, produktom skazeného, i keď nie
neprirodzeného zjednotenia histórie a poézie.
Ja by som však tvrdil, že histórie nadobúdajú časť svojho explanačného
účinku úspešným tvorením príbehov z obyčajných kroník; a príbehy sú vy-
tvorené z kroník operáciou, ktorú som na inom mieste nazval sujetovanie
(„emplotment“). Pod sujetovaním mám jednoducho na mysli zakódovanie
faktov obsiahnutých v kronike ako komponentov špecifických druhov záplet-
kových štruktúr presne takým spôsobom, ako to Frye vyhlasoval, že sa to deje
v prípade „fikcií“ vo všeobecnosti.
V neskorých prácach R. G. Collingwood trval na tom, že historik je pre-
dovšetkým rozprávač príbehov, a pripomínal, že historická vnímavosť sa pre-
javuje v schopnosti utvoriť plauzibilný príbeh z nahromadených „faktov“,
ktoré v ich nespracovanej forme nemajú žiadny zmysel. Historici v snahe dať
zmysel historickým záznamom, ktoré sú fragmentárne a vždy nekompletné,
musia použiť to, čo Collingwood nazýva „konštruktívnou imagináciou“, kto-
rá napovedá historikovi – podobne ako zdatnému detektívovi –, čo sa „určite
stalo“ podľa dostupných materiálnych dôkazov a formálnych vlastností uka-
zujúcich sa vedomiu, schopnému klásť si správne otázky. Táto konštruktívna
 137
imaginácia funguje v mnohom rovnakým spôsobom, ako Kantom postulova-
ná a priori názornosť fungujúca vtedy, keď nám hovorí, že i keď nemôžeme
vnímať dve strany dosky stola súčasne, môžeme si byť istí, že má dve strany,
ak má jednu, pretože samotný pojem jednej strany nevyhnutne predpokladá
prinajmenšom ešte jednu ďalšiu stranu. Collingwood pripomínal, že historici
pristupujú k dôkazom obdarení zmyslom pre možné formy, ktoré môžu rôzne
druhy typicky ľudských situácií nadobudnúť. Collingwood nazval tento zmy-
sel nosom na „príbeh“, ktorý je obsiahnutý v pramenných zdrojoch, alebo
nosom pre „pravdivý“ príbeh, ktorý je pochovaný alebo ukrytý za „zjavným“
príbehom. A tak dospel k záveru, že historici poskytujú plauzibilné explaná-
cie zoskupení historických dôkazov, keď sa im podarí objaviť príbeh alebo
komplex príbehov, ktorý je v nich implicitne obsiahnutý.
Čo Collingwood nepostrehol, bolo to, že žiadny súbor náhodne zazname-
naných historických udalostí sám osebe nemôže konštituovať príbeh; nanajvýš
by mohol poskytnúť historikovi len prvky príbehu. Udalosti sú spracované do
príbehu potláčaním alebo subordináciou niektorých z nich a vyzdvihovaním
iných, charakterizovaním, opakovaním motívov, variáciou tónu a perspektí-
vy, alternatívnymi opisnými stratégiami a tak podobne – stručne povedané
všetky tieto techniky by sme zvyčajne očakávali v sujete románu alebo hry.
Napríklad, žiadna historická udalosť nie je skutočne (intrinsically) tragická,
ona môže byť tak predstavená z určitej perspektívy alebo z vnútra kontextu
štruktúrovaného súboru udalostí, v ktorom je táto udalosť prvkom, tešiacim
sa privilegovanému postaveniu. Čo je v histórii tragické z jednej perspektívy,
je komické z inej, práve tak ako v spoločnosti, čo sa zdá byť tragické z posta-
venia jednej triedy, môže byť, ako to Marx zamýšľal ukázať ohľadne 18. bru-
maire Ľudovíta Bonaparta, len fraškou z perspektívy inej triedy. Historické
udalosti sú hodnotovo neutrálne, keď o nich uvažujeme ako o potenciálnych
prvkoch príbehu. Či nájdu svoje konečné miesto v príbehu, ktorý je tragický,
komický, romantický alebo ironický – použijúc terminológiu Fryea –, záleží
na historikovom rozhodnutí konfigurovať ich podľa imperatívov jednej záp-
letkovej štruktúry alebo mythosu, skôr ako druhému. Ten istý súbor udalos-
tí môže poslúžiť ako komponent príbehu, ktorý je tragický alebo komický
v závislosti od historikovho výberu zápletkovej štruktúry, ktorú považuje za
najvhodnejšiu na usporiadanie udalostí tohto druhu tak, aby boli spracované
do zrozumiteľného príbehu.
To znamená, že to, čo historik vnáša do úvah o historických záznamoch,
je predstava typov konfigurácií udalostí, ktoré môžu byť rozpoznané ako prí-
behy publikom, pre ktoré píše. Samozrejme, historik sa môže mýliť. Nepred-
pokladám, že každý by akceptoval sujetovanie života prezidenta Kennedyho
138
ako komédie, ale či má ísť o sujet romantický, tragický alebo satirický, je
otvorenou otázkou. Dôležité je, že väčšina historických sekvencií môže byť
sujetovaná rôznymi spôsobmi tak, aby sa poskytli rôzne interpretácie tých-
to udalostí a aby sa im určili rôzne významy. Tak napríklad to, čo Michelet
v jeho veľkej histórii Francúzskej revolúcie vykladá ako drámu Romantickej
transcendencie, jeho súčasník Tocqueville sujetuje ako ironickú Tragédiu.
Nemôže sa tvrdiť, že by niekto z nich mal viac vedomostí o „faktoch“ ob-
siahnutých v záznamoch, jednoducho mali rôzne predstavy o type príbehu,
ktorý by sa najlepšie hodil k faktom, s ktorými boli oboznámení. Rovnako by
sme si nemali myslieť, že o Revolúcii vyrozprávali odlišné príbehy, pretože
objavili odlišné druhy politických faktov na jednej strane a sociálnych na
druhej. Vyhľadávali odlišné druhy faktov, pretože chceli vyrozprávať odlišné
typy príbehov. Ale prečo sa tieto alternatívne, nehovoriac vzájomne sa vylu-
čujúce zobrazenia toho, čo bolo v podstate rovnakým súborom udalostí, zdajú
byť príslušnému publiku rovnako plauzibilné? Jednoducho preto, že historici
zdieľali so svojím publikom isté predsudky o tom, ako by revolúcia mohla
byť sujetovaná, v reakcii na imperatívy, ktoré boli vo všeobecnosti, presaho-
vali rámec histórie, ale boli ideologické, estetické alebo mýtické.
Collingwood raz poznamenal, že čo je tragédia, nikdy nemôžeš vysvet-
liť niekomu, kto nebol ešte oboznámený s takým druhom situácií, ktoré sú
považované za „tragické“ v našej kultúre. Každý, kto učil alebo navštevoval
niektorý zo súhrnných seminárov zvyčajne nazývaných Západná civilizácia
alebo Úvod do klasikov západnej literatúry, bude vedieť, čo mal Collingwood
na mysli. Pokiaľ nemáte predstavu o všeobecných črtách tragických, komic-
kých, romantických alebo ironických situácií, nebudete schopní ich tu ako
také rozoznať, keď na ne narazíte v literárnom texte. No historické situácie
v sebe nemajú , tak ako literárne texty, vstavaný vlastný význam. Historické
situácie nie sú skutočne (inherently) tragické, komické alebo romantické. Vo
svojej podstate môžu byť všetky inherentne ironické, ale nemusia byť sujeto-
vané týmto spôsobom. Všetko, čo historik potrebuje na pretvorenie tragickej
situácie na komickú, je posunúť svoju perspektívu alebo zmeniť svoje zorné
pole. Tak či onak, o situáciách premýšľame ako tragických alebo komických,
pretože tieto koncepty sú súčasťou vo všeobecnosti kultúrneho a špecificky
literárneho dedičstva. To, ako má byť daná historická situácia konfigurovaná,
závisí od historikovej citlivosti pri zosúlaďovaní určitej zápletkovej štruktúry
so súborom historických udalostí, čím sa ich snaží obdariť významom oso-
bitného druhu. To je v podstate postup literárny, inak povedané, je to tvorba
fikcie. Nazývať takto uvedený postup, nijakým spôsobom neznižuje status
historických narácií, poskytujúcich určitý druh poznania. Nielenže sú totiž
 139
pregenerické zápletkové štruktúry, prostredníctvom ktorých môžu byť súbory
udalostí konštituované ako príbehy určitého druhu, limitované počtom, ako
predpokladá Frye a ďalší typickí kritici; ale zakódovanie udalostí podľa ta-
kýchto zápletkových štruktúr je jedným zo spôsobov, ktorým kultúra dáva
zmysel osobnej a verejnej minulosti.
Súborom udalostí môžeme dať zmysel rôznymi spôsobmi. Jedným z nich
je zahrňovať udalosti pod kauzálne zákony, ktoré by určili ich zreťazenie tak,
aby vytvorili určitú konfiguráciu, ktorú, zdá sa, udalosti nadobudnú, keď ich
považujeme za „následky“ vplyvu mechanických síl. To je spôsob vedeckého
vysvetľovania. Ďalším spôsobom, ktorým dávame zmysel súboru udalostí,
ktoré sa zdajú byť cudzie, záhadné alebo mysteriózne vo svojich bezprostred-
ných prejavoch, je zakódovanie súboru podľa kultúrou stanovených kategó-
rií, ako sú napríklad metafyzické koncepcie náboženských presvedčení alebo
príbehových foriem. Výsledkom tohto zakódovania je zmena neznámeho na
známe a vo všeobecnosti je to spôsob používaný v historiografii, ktorej „dáta“
sú vždy bezprostredne cudzie, nehovoriac exotické, a to jednoducho pre ich
časovú vzdialenosť od nás a ich pôvod v spôsobe života, ktorý je odlišný od
nášho.
Historik zdieľa so svojím publikom všeobecné predstavy foriem, ktoré
signifikantné ľudské situácie musia nadobudnúť na základe jeho participácie
na špecifických procesoch udeľovania zmyslu identifikujúcich ho ako čle-
na skôr jednej kultúry ako druhej. V procese študovania daného komplexu
udalostí si začína uvedomovať možné príbehové formy, ktoré tieto udalosti
môžu predstavovať. Historik sujetuje výklad ako príbeh určitého druhu, keď
v jeho naratívnom výklade tento súbor udalostí prijal tvar, ktorý on vníma
ako jemu vlastný. Čitateľ si v procese sledovania historikovho výkladu tých-
to udalostí postupne uvedomuje, že príbeh, ktorý číta, je jedným z druhov:
romancou, tragédiou, komédiou, druhom satiry, epiky alebo ďalšími. A keď
si uvedomí, do ktorej triedy alebo typu príbeh, ktorý číta, patrí, sú mu uda-
losti v príbehu vysvetlené. V tomto okamihu nielen úspešne sledoval (follo-
wed) príbeh; ale tiež uchopil jeho podstatu, pochopil ho. Pôvodná cudzosť,
mystérium, exotizmus udalostí je rozptýlený a udalosti nadobúdajú dôverne
známe kontúry, nie v detailoch, ale v ich funkciách ako prvkoch známeho
druhu konfigurácie. Udalosti sú učinené zrozumiteľnými zaradením do kate-
górií zápletkovej štruktúry, v ktorých sú zakódované ako príbeh určitého dru-
hu. Čitateľ je s udalosťami oboznámený nielen preto, že má viac informácií
o udalostiach, ale tiež preto, že historik mu ukázal, ako sa dáta prispôsobujú
vzoru zrozumiteľného a ukončeného procesu, zápletkovej naratívnej štruktú-
re, s ktorou je čitateľ oboznámený ako súčasťou jeho kultúrneho určenia.
140
To nie je nepodobné tomu, čo sa deje, alebo predpokladá sa, že sa deje
v psychoterapii. Súbory udalostí pacientovej minulosti, ktoré sú považované
za príčiny jeho utrpenia, prejavujúc sa neurotickými syndrómami, boli učine-
né neznámymi, cudzími, mysterióznymi, hrozivými , že ich nemôže akcep-
tovať ani úspešne odmietnuť. Nejde o to, že pacient nevie, čím tie udalosti
boli, že nepozná fakty; pretože, keby o nich v istom zmysle nevedel, nebol by
schopný identifikovať ich a potlačiť ich, keď sa objavia v jeho vedomí. Na-
opak, pozná ich všetky až príliš dobre. Pozná ich tak dobre, že v skutočnosti
s nimi žije neustále takým spôsobom, že ďalšie fakty nie je schopný vnímať,
iba ak cez zafarbenie, ktorým tento súbor udalostí koloruje jeho vnímanie
sveta. Mohli by sme povedať, že podľa psychoanalytickej teórie pacient príliš
sujetoval („overemplotted“) tieto udalosti, pripísal im také intenzívne význa-
my, či už skutočné, alebo čisto imaginárne, že tieto pokračujú vo formovaní
jeho percepcie a reakcií k okolitému svetu dlho po tom, čo mali byť „minu-
losťou“. Terapeutovým problémom potom nie je ukázať pacientovi „skutočné
fakty“, „pravdu“ oproti „fantázii“, ktorou je posadnutý. Terapiou nie je ani
krátky kurz psychoanalytickej teórie, ktorý by ozrejmil pravdivú povahu jeho
úzkosti jej katalogizáciou ako prejavu nejakého „komplexu“. To je to, čo ana-
lytik môže robiť, keď pacientov prípad predstaví tretej osobe, zvlášť druhému
analytikovi. No psychoanalytická teória si je vedomá, že pacient sa bude obi-
dvom týmto taktikám vzpierať rovnakým spôsobom, ako sa vzpiera prieniku
traumatizovaných pamäťových stôp do vedomia v podobe, ktorú si on nutka-
vo pamätá. Problémom je prinútiť pacienta „znova sujetovať“ („reemplot“)
celú jeho životnú históriu tak, aby sa preňho zmenil význam tých udalostí ale-
bo ich dôležitosť v kontexte ekonómie kompletného súboru faktov, z ktorých
sa skladá jeho život. Takýto terapeutický proces je opätovným oboznámením
sa s udalosťami, ktoré sa stali neznámymi, cudzími v histórii pacientovho ži-
vota v dôsledku prílišnej determinácie („overdetermination“) ako kauzálnych
síl. Môžeme povedať, že tieto udalosti stratili svoj traumatický charakter ich
odstránením zo zápletkovej štruktúry, v ktorej mali dominantnú úlohu, a ich
včlenením do inej, v ktorej majú podriadenú alebo jednoducho normálnu úlo-
hu ako v živote všetkých ostatných ľudí.
Nezaujíma ma analógia medzi psychoterapiou a historiografiou; použil
som tento príklad len na ilustráciu podstaty fiktívnej zložky historických
narácií. Historici sa opätovne pokúšajú nás oboznámiť s udalosťami, ktoré
upadli do zabudnutia, či už náhodne, ich opomenutím alebo potlačením. Ba
čo viac, najväčší historici sa vždy zaoberali udalosťami v histórii ich kultúr,
ktoré sú svojou povahou „traumatické“ a ktorých povaha a význam je buď
problematický, alebo tiež prílišne determinovaný ich dôležitosťou pre terajší
 141
život. Takými udalosťami sú napríklad revolúcie, občianske vojny, rozsiahle
procesy ako industrializácia a urbanizácia alebo inštitúcie, ktoré stratili svoju
pôvodnú funkciu v spoločnosti, ale majú dôležitú úlohu na súčasnej sociál-
nej scéne. Historici, pozorujúc spôsoby, akými sa tieto štruktúry formovali
či vyvíjali, ich opätovne približujú (refamilirize) nielen poskytnutím viace-
rých informácií, ale tiež objasnením, ako sa ich vývoj prispôsoboval tomu či
onomu typu príbehov, ktorých sa zvyčajne dovolávame pri určovaní zmyslu
nášho vlastného života.
Ak je čokoľvek z toho plauzibilné ako charakterizácia explanačného účin-
ku historickej narácie, hovorí nám to niečo dôležité o mimetickom aspekte
historických narácií. Všeobecne sa uvažuje – ako Frye povedal –, že história
je verbálnym modelom súboru udalostí, nachádzajúcim sa mimo historikovej
mysle. No bolo by nesprávne uvažovať o histórii ako o modeli podobnom
k zmenšenému modelu lietadla alebo lode, či modeli podobnom mape alebo
fotografii. Ich adekvátnosť totiž môžeme overiť tak, že sa pôjdeme pozrieť
na originál, a, použijúc nevyhnutné pravidlá prekladu, vidieť, v akom ohľade
bol model pri reprodukovaní všetkých aspektov originálu skutočne úspešný.
Ale historické štruktúry a procesy nie sú ako tieto originály; nemôžeme sa ísť
na ne pozrieť, aby sme sa presvedčili, či ich historik adekvátne reprodukoval
vo svojej narácii. Nemali by sme to chcieť ani vtedy, keby sme toho boli
schopní, napokon bola to zvláštnosť originálu, ako sa javil v dokumentoch,
ktorá inšpirovala historikovu snahu vytvoriť na ich základe najprv model.
Ak by historik spravil pre nás len to, ocitli by sme sa v rovnakej situácii ako
pacient, ktorému jeho analytik na základe rozhovorov s jeho rodičmi, súro-
dencami a priateľmi z detstva povedal o „pravdivých faktoch“ z pacientovho
raného života. No to neznamená, že by nám bolo čokoľvek vysvetlené.
To ma vedie k domnienke, že historické narácie sú nielen modelmi minu-
lých udalostí a procesov, ale tiež metaforickými vyhláseniami, ktoré nazna-
čujú vzťah podobnosti medzi takými udalosťami, procesmi a typmi príbehov,
ktoré udalostiam nášho života zvyčajne prepožičiavajú kultúrou uznaný vý-
znam. Z čisto formálneho hľadiska historická narácia nie je len reprodukcia
udalostí v nej opisovaných, ale tiež komplex symbolov, ktoré nás usmerňujú
pri nachádzaní ikonických znakov štruktúr týchto udalostí v našej literárnej
tradícii.
Tu sa samozrejme odvolávam na rozdiely medzi znakom, symbolom
a ikonou, ktoré rozpracoval Ch. S. Peirce v jeho filozofii jazyka. Myslím si
, že tieto rozdiely nám pomôžu lepšie pochopiť, čo je fiktívne vo všetkých
zdanlivo realistických zobrazeniach sveta a naopak, čo je realistické vo všet-
kých zjavne fiktívnych. Stručne povedané, pomôžu nám odpovedať na otáz-
142
ku, čoho zobrazeniami sú historické reprezentácie? Zdá sa mi, že musíme
povedať o históriách to, čo si Frye pravdepodobne myslel, že je pravdou len
v prípade poézie alebo filozofie dejín, a totiž, že historická narácia ako systém
znakov poukazuje súčasne dvoma smermi: smerom k udalostiam opisovaným
v naráciách a smerom k typu príbehu alebo mýtu, ktorý si historik vybral, aby
poslúžil ako ikona pre štruktúru udalostí. Narácia sama o sebe nie je ikonou;
narácia opisuje udalosti z historických záznamov takým spôsobom, aby či-
tateľa informovala, čo má byť prijaté ako ikona udalostí tak, aby ich urobila
„známymi“. Historická narácia tak robí na jednej strane prostredníka medzi
udalosťami v nej popísanými a pregenerickou zápletkovou štruktúrou v našej
kultúre, bežne prepožičiavajúcou neznámym udalostiam a situáciám význam
na strane druhej.
Vyhýbanie sa dôsledkom, prameniacim z fiktívnej povahy historickej na-
rácie, je z časti dôsledkom používania pojmu „história“ na definíciu iných
druhov diskurzu. „História“ môže byť postavená do opozície voči „prírodným
vedám“ trvajúcim na konceptuálnej precíznosti a neschopnosti histórie uviesť
ten druh univerzálnych zákonov, ktoré sa snažia uviesť prírodné vedy. Podob-
ne môže byť „história“ postavená do opozície voči „literatúre“, jej záujmom
o skutočné, skôr ako o „možné“, ktoré je predpokladaným objektom „literár-
nych“ prác. V rámci dlhej a osobitej kritickej tradície, ktorá sa snažila pome-
novať, čo je „skutočné“ a čo je „vymyslené“ v románe, história slúžila ako
druh archetypu „realistického“ pólu reprezentácie. Mám na mysli Frya, Auer-
bacha, Bootha, Scholesa, Kellogga a ďalších. Pre literárnych teoretikov tiež
nie je nezvyčajné predpokladať, keď hovoria o „kontexte“ literárnej práce, že
tento kontext – „historické obdobie“ – disponuje konkrétnosťou a prístupnos-
ťou, ktorú literárna práca samotná nikdy nedosiahne, ako keby bolo ľahšie si
predstaviť minulú skutočnosť zostavenú z tisícov historických dokumentov,
než skúmať hĺbku jednej literárnej práce, ktorá je k dispozícii jej kritikom. No
oná predpokladaná konkrétnosť a prístupnosť historického obdobia a týchto
kontextov textov, ktoré literárni vedci študujú, sú samy produktmi imagina-
tívnej schopnosti historikov, študujúcich tieto kontexty. Historické dokumen-
ty nie sú menej nezrozumiteľné než texty študované literárnymi kritikmi. Po-
dobne nie je ani svet načrtnutý v historických dokumentoch prístupnejší. Ani
jeden nie je viac „daný“ ako druhý. V skutočnosti sa miera nezrozumiteľnosti
sveta načrtnutého v historických dokumentoch zvyšuje tvorbou historických
narácií. Každá nová historická práca sa len pridáva k istému počtu možných
textov, ktoré môžu byť interpretované, ak má byť vykreslený úplný a presný
obraz daného historického obdobia. Vzťah medzi minulosťou, ktorá má byť
analyzovaná, a historickými prácami, vytvorenými na základe analýz doku-
 143
mentov, je paradoxný; čím viac vieme o minulosti, o to ťažšie je na margo
minulosti vyvodzovať všeobecné závery.
Ak však nárast nášho poznania minulosti spôsobuje väčšie ťažkosti pri
vyvodzovaní všeobecných záverov, tak potom by malo byť pre nás jedno-
duchšie vyvodzovať všeobecné závery o formách, ktorými je toto poznanie
sprostredkované. Naše poznanie minulosti môže postupne vzrásť, ale nie naše
pochopenie. Rovnako tak naše pochopenie minulosti nepostupuje prostred-
níctvom revolučných objavov, ktoré možno spájame s vývojom prírodných
vied. Rovnako ako literatúra napreduje história produkciou klasických diel,
ktorých povaha nemôže byť vyvrátená alebo negovaná spôsobom, akým sú
vyvrátené základné pojmové schémy prírodných vied. A je to ich nevyvráti-
teľnosť, ktorá potvrdzuje nevyhnutne literárnu povahu historickej klasiky.
V historickom majstrovskom diele je niečo, čo nemôže byť negované a týmto
nenegovateľným prvkom je jeho forma, ktorá je jeho fikciou.
Často sa zabúda a ak nie, tak sa odmieta tvrdenie, že žiaden daný sú-
bor udalostí, potvrdený historickými záznamami, netvorí očividne ukončený
a úplný príbeh. To platí rovnako pre udalosti, ktoré tvoria život indivídua, ako
aj pre inštitúciu, národ a civilizáciu. Nežijeme príbehy, hoci dávame našim
životom zmysel ich retrospektívnym opísaním vo forme príbehov. A tak je to
tiež v prípade národov, ako aj celých kultúr. V eseji o „mýtickej“ povahe his-
toriografie Lévi-Strauss poukazuje na údiv, ktorý by návštevník z inej plané-
ty pocítil, ak by bol konfrontovaný tisícami histórií o Francúzskej revolúcii.
V týchto prácach „autori nie vždy hovoria o rovnakých udalostiach; keď tak
robia, udalosti sa ukazujú v odlišnom svetle. A predsa sú tieto variácie variá-
ciami, ktoré majú čo do činenia s tou istou krajinou, historickým obdobím
a udalosťami, ktorých realita je roztrúsená naprieč všetkými úrovňami mno-
hovrstevnej štruktúry.“ Lévi-Strauss ďalej poznamenáva, že kritérium plat-
nosti, na základe ktorého by historické výklady mohli byť hodnotené, nemôže
byť závislé na ich zložkách – takpovediac – na ich údajnom faktickom obsa-
hu. Naopak, pripomína, že „každá zložka, pozorovaná oddelene, sa javí byť
nepochopiteľná.“ No pri určitých z nich sa môžeme dovolávať ich vlastnej
konzistentnosti na základe faktu, že ich môžu integrovať do systému, ktorého
pojmy sú vo vzťahu k celkovej koherencii radu faktov viac alebo menej dôve-
ryhodné. No jeho „koherencia radu“ nemôže byť koherenciou chronologické-
ho radu, ktorá sekvencie „faktov“ usporadúva do chronologického poriadku
ich pôvodného časového výskytu. „Kronika“ udalostí, z ktorej historici for-
mujú príbeh toho, „čo sa skutočne stalo“, je už vopred zakódovaná. Existujú
„horúce“ a „studené“ chronológie, chronológie, v ktorých sa viac alebo menej
dát objavuje na základe požiadavky zahrnutia do úplnej kroniky toho, čo sa
144
stalo. Navyše, údaje sa k nám dostávajú už zoskupené do tried, tried, ktoré
tvoria údajné oblasti pôsobnosti histórie, oblastí, ktoré sú pre historika prob-
lematické, ak má podať plný a kultúrne zodpovedný výklad minulosti.
Dôsledkom vyššie uvedeného je podľa Lévi-Straussa to, že pokiaľ ide
o vypracovanie zrozumiteľného výkladu rôznych oblastí vymedzených his-
torickými záznamami vo forme príbehu, „údajných historických kontinuít“,
ktoré sa historik snaží v záznamoch objaviť, tie sú „zabezpečované len silou
falošných spojení“, ktoré sa historik pokúša záznamom vnútiť. Tieto „falošné
spojenia“ sú z jeho pohľadu výsledkom „abstrakcie“ a prostriedkami úniku
z „hrozby nekonečného regresu“, ktorý vždy číha vo vnútri každého komplex-
ného súboru historických „faktov“. Lévi-Strauss tvrdí, že sme schopní kon-
štruovať zrozumiteľný príbeh minulosti len na základe rozhodnutia o „vzdaní
sa“ jednej oblasti faktov alebo viacerých, ktoré sa ponúkajú na zahrnutie do
našich výkladov. Naše vysvetlenia historických štruktúr a procesov sú tak de-
terminované viacej tým, čo vynecháme v našich zobrazeniach, než tým, čo do
nich vložíme. Touto nemilosrdnou schopnosťou vynechať určité fakty v zá-
ujme konštituovania ďalších faktov ako komponentov zrozumiteľného príbe-
hu totiž historik ukazuje svoju taktnosť a rovnako aj porozumenie. „Celková
koherencia“ akéhokoľvek „radu“ historických faktov je koherenciou príbehu,
ale koherencia je dosahovaná len prispôsobením „faktov“ požiadavkám prí-
behovej formy. A tak Lévi-Strauss konštatuje: „Napriek hodnotnému a nepo-
strádateľnému úsiliu oživiť ďalší význam histórie a uchopiť ho, jasnozrivá
história mala pripustiť, že nikdy úplne nestratí charakter mýtu.“
Táto sprostredkujúca funkcia nám dovoľuje hovoriť o historickej nará-
cii ako o rozšírenej metafore. Ako symbolická štruktúra historická narácia
nereprodukuje udalosti, ktoré opisuje; hovorí nám, akým spôsobom máme
o udalostiach uvažovať, nasycuje naše myslenie o udalostiach rôznym emo-
cionálnym nábojom. Historická narácia nezrkadlí veci, o ktorých hovorí; vy-
voláva v mysli obrazy vecí rovnakým spôsobom, akým to robí metafora. Keď
je daný zhluk udalostí sujetovaný ako „tragédia“, jednoducho to znamená, že
historik opísal udalosti tak, že nám pripomínajú formu fikcie, ktorú spájame
s pojmom „tragického“. Histórie, ak im správne rozumieme, by nemali byť
nikdy čítané ako jednoznačné znaky udalostí, o ktorých podávajú správu, ale
skôr ako symbolické štruktúry, rozšírené metafory, ktoré „prirovnávajú“ po-
dávané udalosti k niektorej z foriem, s ktorou sme sa už zoznámili v našej
literárnej kultúre.
Snáď by som mal uviesť v krátkosti, čo mám na mysli pri symbolických
a ikonických aspektoch metafory. Banálnej fráze „moja láska, ruža“ nemáme
samozrejme rozumieť tak, že by milovaný skutočne bol ružou. Tiež to nezna-
 145
mená, že milovaný má špecifické vlastnosti ruže – že milovaný je červený,
žltý, oranžový alebo čierny, je rastlina, má pichliače, potrebuje slnečné lúče
a mal by byť pravidelne ošetrovaný pesticídami atď. Znamená to, že milo-
vaný zdieľa kvality, ktoré ruža symbolizuje v bežnom lingvistickom použití
západnej kultúry. To znamená, metafora odkazuje k miestu, kde možno nájsť
entitu, ktorá bude vyvolávať predstavy v našej kultúre spojené rovnako s mi-
lovanými, ako aj ružami. Metafora nepredstavuje vec, ktorú sa snaží charak-
terizovať, ona udáva smery k objavovaniu súboru predstáv, ktoré sú s touto
vecou spojené. Funguje skôr ako symbol, než ako znak: to znamená, že nám
nepodáva opis alebo ikonu veci, ktorú zobrazuje, ale nám hovorí, aké pred-
stavy máme hľadať v našej kultúrne zakódovanej skúsenosti, ktoré určujú, čo
máme pri zobrazovanej veci cítiť.
To platí aj pre historické narácie. Okrem sprostredkovania porozumenia
odkazom na údajné kauzálne zákony prepožičiavajú súborom minulých uda-
lostí význam využívaním metaforických podobností medzi súbormi skutoč-
ných udalostí a konvenčnými štruktúrami našich fikcií. Konštituovaním sú-
boru udalostí za účelom vytvorenia zrozumiteľného príbehu historik nasycuje
tieto udalosti symbolickým významom zrozumiteľnej zápletkovej štruktúry.
Historici neradi rozmýšľajú o svojich prácach ako o prekladoch faktov do
fikcií; ale je to jeden z dôsledkov ich prác. Navrhnutím alternatívnych na-
ratívnych štruktúr radov historických udalostí historici vybavujú historické
udalosti všetkými možnými významami, ktorými je ich literárne umenie ich
kultúry schopné obdariť. Skutočný spor medzi pravým historikom a filozo-
fom histórie má do činenia s nástojením toho druhého, že udalosti môžu byť
sujetované len v jednej príbehovej forme. Písanie o dejinách sa rozvíja na
základe objavu všetkých možných zápletkových štruktúr, ktorých sa možno
dovolávať pri určovaní rôznych významov súborom udalostí. Naše porozu-
menie minulosti vzrastá presne do takej miery, do akej sa nám podarí určiť,
ako ďaleko sa minulosť prispôsobuje stratégiám utvárania zmyslu, ktoré sú
obsiahnuté v najčistejších formách v literárnom umení.
Takéto chápanie historických narácií nám môže týmto spôsobom pomôcť
porozumeniu kríze historického myslenia, ktorá pôsobí od začiatku nášho
storočia. Predstavme si, že problémom historika je urobiť hypotetický súbor
udalostí zmysluplným jeho usporiadaním do radu, ktorý je chronologicky
a syntakticky štruktúrovaný takým spôsobom, akým je štruktúrovaný každý
diskurz od jednej vety až po román. Môžeme okamžite uvidieť, že imperatívy
chronologického usporiadania konštituujúce súbor, sú v napätí s imperatívmi
syntaktických stratégií, či už tieto posledne spomínané vychádzajú z logiky
(sylogizmu) alebo narácie (zápletkovej štruktúry).
146
Tak máme súbor udalostí

(1) a, b, c, d, e, …………………, n,

ktorý je usporiadaný chronologicky, ale je potrebný opis a charakterizácia

ako prvky zápletky alebo argumentácie, na základe ktorých sa im určuje vý-
znam. Rad udalostí môže byť sujetovaný rôznymi spôsobmi, a teda aj obda-
rený rôznymi významami bez akéhokoľvek narušenia imperatívu chronolo-
gického usporiadania. V stručnosti by sme mohli tieto sujety charakterizovať
nasledujúcimi spôsobmi:

(2) A, b, c, d, e,……………., n
(3) a, B, c, d, e,……………., n
(4) a, b, C, d, e…………….., n
(5) a, b, c, D, e…………….. ,n

a tak ďalej.
Veľké písmená označujú privilegovaný status určitých udalostí alebo súbo-
rov udalostí v rade, prostredníctvom ktorého sú obdarené explanačnou silou,
buď ako príčiny vysvetľujúce štruktúru celého radu, alebo tiež ako symboly
zápletkovej štruktúry radov, ktoré sú považované za príbeh určitého druhu.
Mohli by sme povedať, že každá história, ktorá zdanlivo obdaruje akúkoľvek
pôvodnú udalosť (a) statusom rozhodujúceho faktora (A) v štrukturácii celého
radu udalostí nasledujúcom po nej, je „deterministická“. Sujety histórie „spo-
ločnosti“ v Rousseauových Druhých rozpravách, v Marxovom Manifeste a vo
Freudovom Toteme a tabu by spadali do tejto kategórie. Taktiež akákoľvek his-
tória, ktorá obdaruje poslednú udalosť v sérii (e), či je skutočná, alebo špekula-
tívne projektovaná plnou explanačnou silou (E), je typom všetkých eschatolo-
gických alebo apokalyptických histórií. Kniha Boží štát sv. Augustína a rôzne
verzie príchodu milénia v koncepcii Joachima de Fiore, Hegelovej Filozofie de-
jín, vo všeobecnosti, všetky idealistické histórie sú tohto druhu. Medzitým by
sme mali rôzne formy historiografie, odvolávajúce sa na zápletkové štruktúry
osobitne „fiktívneho“ druhu (Romance, Komédie, Tragédie a Satiry), ktoré ob-
darúvajú rady udalostí zrozumiteľnou formou a uchopiteľným „významom“.
Ak by boli rady udalostí jednoducho zaznamenávané v poradí, v ktorom
sa udalosti pôvodne udiali, tak za predpokladu, že usporiadanie udalostí v ich
časovej postupnosti by samo o sebe poskytlo druh explanácie, prečo sa udiali,
kedy a kde, mali by sme čistú formu kroniky. Bola by to „naivná“ forma kro-
niky, pokiaľ by samotné kategórie času a priestoru slúžili ako informatívne
 147
interpretačné princípy. Voči naivnej forme kroniky by sme mohli postaviť ako
logickú možnosť jej „sentimentálny“ náprotivok, ironické odmietanie toho,
že by historické rady udalostí mali akýkoľvek zásadnejší význam alebo opi-
sovali akúkoľvek predstaviteľnú zápletkovú štruktúru, alebo vôbec mohli byť
spájané ako príbeh s rozlíšiteľným začiatkom, jadrom a záverom. Takéto vý-
klady dejín by sme mohli vnímať ako protijed voči ich falošným alebo príliš
sujetovaným („overemplotted“) náprotivkom (čísla 2, 3, 4 a 5) a vyjadriť ich
ako ironický návrat k obyčajnej kronike s jediným možným zmyslom, ktorý
by akákoľvek kognitívne zodpovedná história mohla prijať. Takéto histórie
by sme mohli charakterizovať takto:

(6) „a, b, c, d, e, …………….., n“

s úvodzovkami, indikujúcimi, že jediný zmysel, ktorý priraďujeme pri ve-

domej interpretácii udalostiam, je, že udalosti nasledovali po sebe.
Táto schéma je, samozrejme, vysoko abstraktná a nezdôvodňuje možné
kombinácie variácie v rámci typov, ktoré má rozlíšiť. Ale pomáha nám, dom-
nievam sa, predstaviť si, ako môžu byť udalosti sujetované rôznymi spôsobmi
bez narušenia imperatívov chronologického usporiadania udalostí (hocako sú
zostavené) tak, aby bolo možné predložiť alternatívne vzájomne nezlučiteľné,
a predsa rovnako plauzibilné interpretácie súboru udalostí. V Metahistórii som
sa pokúsil ukázať, ako k takýmto kombináciám a variáciám dochádza v prácach
veľkých historikov 19. storočia; a navrhol som v tejto knihe, že klasické histo-
rické výklady sú vždy zároveň pokusmi adekvátne sujetovať rady historických
udalostí, ako aj implicitne sa vyrovnať s inými plauzibilnými sujetmi. Toto
dialektické napätie medzi dvoma alebo viacerými možnými sujetmi naznačuje
prvok kritického sebauvedomenia, ktorým disponuje každý uznávaný historik.
Histórie potom nie sú len o udalostiach, ale tiež o možných súboroch
vzťahov, ktoré tieto predvádzané udalosti môžu predstavovať. Tieto súbo-
ry vzťahov však nie sú samotným udalostiam imanentné; ony existujú len
v mysli historika, ktorá o nich uvažuje. Tu sú prítomné ako módy vzťahov
konceptualizovaných v mýte, bájke a folklóre, vedeckom poznaní, nábo-
ženstve a literárnom umení historikovej vlastnej kultúry. Ale dôležitejšie je,
tvrdím, že sú imanentne prítomné v samotnom jazyku, ktorý historik musí
použiť na opísanie udalostí pred ich vedeckou analýzou alebo ich fiktívnym
sujetovaním. Ak je historikovým cieľom zoznámiť nás s niečím neznámym,
musí použiť skôr figuratívny, ako technický jazyk. Technické jazyky spro-
stredkúvajú len tým, ktorí boli zasvätení do ich použitia, a len o tých súboroch
udalostí, ktoré sú na základe dohody odborníkov opisované jednotnou termi-
148
nológiou. História nedisponuje takouto všeobecne akceptovanou technickou
terminológiou a v skutočnosti ani zhodou na tom, aký druh udalostí tvorí
špecifický predmet. Historikovým charakteristickým nástrojom zakódovania
komunikácie a výmeny je bežná kultivovaná reč. Z toho vyplýva, že jedinými
nástrojmi, ktoré môže použiť pri obdarovaní dát významom na prevedenie
neznámeho na známe a na spriehľadnenie záhadnej minulosti, sú techniky
figuratívneho jazyka. Všetky historické narácie vopred predpokladajú figura-
tívnu charakterizáciu udalostí, ktoré majú za cieľ predstaviť a vysvetliť. A to
znamená, že historické narácie, považované výhradne za verbálne artefakty,
môžu byť charakterizované prostredníctvom módu figuratívneho diskurzu,
v ktorom sú formované.
Ak je to tak, potom môže byť aj druh sujetovania, ktorý sa historik roz-
hodne používať na udanie významu súboru historických udalostí, diktova-
ný dominantným figuratívnym módom jazyka, ktorý on použil na opísanie
prvkov svojho výkladu ešte pred vlastnou kompozíciou narácie. Geoffrey
Hartman raz poznamenal v mojej prítomnosti na konferencii literárnej his-
tórie, že si nie je istý, či vie, čo historici literatúry chcú robiť, ale vie, že
písať o dejinách znamená umiestniť udalosť do kontextu, usúvzťažniť ju ako
časť istého predstaviteľného celku. Pokračoval tvrdením, že pokiaľ vie, sú
len dva spôsoby uvádzania časti do celkov, a to prostredníctvom metonymie
a synekdochy. Keďže som sa určitý čas zaoberal štúdiom myslenia Giambat-
tista Vica, táto myšlienka ma zaujala, pretože sa riadi Vicovou predstavou,
že „logika“ všetkej „poetickej múdrosti“ je obsiahnutá vo vzťahoch, ktoré sú
ustanovené samotným jazykom v štyroch základných módoch figuratívneho
zobrazenia: v metafore, metonymii, synekdoche a irónii. Moje vlastné tuše-
nie – a je to tušenie, ktoré potvrdzujú Hegelove úvahy o povahe nevedeckého
diskurzu – je, že v akomkoľvek odbore, ktorý sa podobne ako história ešte
nedostal do fázy vývoja disciplíny, spojenej s vytvorením formálneho termi-
nologického systému pre opis svojich objektov skúmania spôsobom, ktorým
disponuje fyzika a chémia, sú to typy figuratívneho diskurzu, ktoré diktujú
fundamentálne formy dát, ktoré sa majú skúmať. To znamená, že tvar vzťa-
hov, ktoré sa zdajú byť inherentné objektom skúmania jednotlivých odborov,
bol v skutočnosti odboru vnútený bádateľom v samotnom akte identifikova-
nia a opisovania objektov odboru. Dôsledkom toho je, že historici konštituujú
svoj predmet skúmania ako možný objekt naratívneho zobrazenia tým istým
jazykom, ktorý používajú na jeho opisovanie. Ak je to tak, znamená to, že
rozdielne druhy historických interpretácií, toho istého súboru udalostí, ako je
napríklad Francúzska revolúcia, interpretované Micheletom, Tocquevillom,
Tainem a inými, sú len o niečo viac než projekcie lingvistických protokolov,
 149
prostredníctvom ktorých títo historici predzobrazili (pre-figure) súbor uda-
lostí ešte pred tým, než ho spísali do narácie. Je to len hypotéza, ale zdá
sa, že presvedčenie historika o tom, že „objavil“ formu narácie v udalostiach
samotných, skôr než by im ju vnútil spôsobom, akým to robí básnik, svedčí
o určitom nedostatku lingvistického sebauvedomenia, ktorý zahmlieva, do
akej miery už opis udalostí konštituoval interpretáciu ich povahy. A takto
predstavený rozdiel medzi Micheletovým a Tocquevillovým výkladom revo-
lúcie nespočíva len vo fakte, že prvý sujetoval svoj príbeh v modalite Ro-
mance a druhý v modalite Tragédie; spočíva rovnako tak v tropologickom
móde – metaforickom a metonymickom –, každý tento mód jednotlivo priná-
ša vlastné porozumenie faktom objaveným v dokumentoch.
Teraz nemám priestor pokúsiť sa demonštrovať plauzibilitu tejto hypoté-
zy, ktorá je základnou myšlienkou mojej knihy Metahistória. Ale dúfam, že
táto esej môže poslúžiť pri navrhnutí prístupu k štúdiu takých diskurzívnych
prozaických foriem, ako je historiografia, prístupu, ktorý je taký starý ako štú-
dium rétoriky a nový ako moderná lingvistika. Také štúdium by postupovalo
pozdĺž línie položenej Romanom Jakobsonom v pojednaní nazvanom „Lin-
gvistika a poetika“, v ktorom charakterizoval rozdiel medzi Romantickou
poéziou a rôznymi formami Realistickej prózy 19. storočia ako spočívajúci
v esenciálne metaforickej povahe prvého a esenciálne metonymickej povahe
toho druhého. Myslím, že táto charakterizácia rozdielu medzi poéziou a pró-
zou je príliš úzka, pretože predpokladá, že komplex makroštrukturálnych na-
rácií, akým je román, je len o trochu viac než projekcie „selektívnej“ (inými
slovami fonémickej) osi všetkých rečových aktov. Poézia, a zvlášť Roman-
tická poézia je potom charakterizovaná Jakobsonom ako projekcia „kombi-
natorickej“ (inými slovami morfémickej) osi jazyka. Takáto binárna teória
tlačí analytika k dualistickej opozícii medzi poéziou a prózou, ktorá, zdá sa,
vylučuje možnosť metonymickej poézie a metaforickej prózy. Plodnosť Ja-
kobsonovej teórie však spočíva v jeho návrhu, že rôzne formy poézie a prózy,
ktoré majú analógie v narácii vo všeobecnosti, a tým aj v historiografii, môžu
byť charakterizované prostredníctvom dominantného trópu, ktorý slúži ako
paradigma, poskytovaná jazykom samotným, pre všetky podstatné vzťahy,
ktoré vo svete – pre každého, kto by ich chcel zobraziť v jazyku – existujú.
Narácia alebo syntagmatická disperzia udalostí cez temporálne rady, pre-
zentovaná ako prozaický diskurz tak, aby vystavila ich progresívne rozpra-
covanie do zrozumiteľnej formy, by reprezentovala „obrat dovnútra“, ktorý
robí diskurz, keď sa pokúša ukázať čitateľovi pravdivú formu vecí existu-
júcich za zdanlivou bezforemnosťou. Naratívny štýl, v histórii rovnako ako
v románe, bol by potom chápaný ako modalita pohybu zo zobrazenia určitej
150
počiatočnej situácie vedúcej k nasledujúcej situácii. Primárny význam narácie
by potom spočíval v deštrukturalizácii súboru udalostí (skutočných alebo vy-
myslených) pôvodne zakódovaných v jednom tropologickom móde a progre-
sívnej reštrukturalizácii tohto súboru v inom tropologickom móde. Narácia by
v takomto ponímaní bola procesom dekódovania a rekódovania, v ktorom je
pôvodná percepcia objasnená stvárnením vo figuratívnom móde, odlišnom od
toho, v ktorom bola zakódovaná konvenciou, autoritou alebo zvykom. A ex-
planačná sila narácie by bola potom závislá od kontrastu medzi pôvodným
a novým zakódovaním.
Predpokladajme napríklad, že súbor skúseností k nám prichádza ako bi-
zarný, inými slovami ako neklasifikovaný a neklasifikovateľný. Naším pro-
blémom je identifikovať modalitu vzťahov, ktorá viaže rozlíšiteľné prvky
bezforemnej totality dokopy takým spôsobom, aby vytvorila celok určitého
druhu. Ak zdôrazňujeme podobnosti medzi prvkami, pracujeme v móde me-
tafory; ak zdôrazňujeme rozdiely medzi nimi, pracujeme v móde metonymie.
Samozrejme, aby sme dali zmysel akémukoľvek súboru skúseností, musíme
zjavne identifikovať aj časti veci, z ktorých pozostáva, aj povahu zdieľaných
aspektov týchto častí, na ktorých základe ich identifikujeme ako totalitu. Z to-
ho vyplýva, že všetky pôvodné charakterizácie čohokoľvek musia zužitkovať
obidvoje – metaforu i metonymiu –, aby „fixovali“ súbor skúsenosti ako nie-
čo, o čom my môžeme zmysluplne hovoriť.
V prípade historiografie sú pokusy komentátorov zmysluplne interpretovať
Francúzsku revolúciu inštruktívne. Burke dekóduje udalosti revolúcie, ktoré
jeho súčasníci vnímajú ako grotesku, rekódujúc ju v móde irónie; Michelet
rekóduje tieto udalosti v móde synekdochy; Tocqueville zas v móde metony-
mie. V každom prípade pohyb od kódu k rekódu je naratívne opísaný, inými
slovami usporiadaný na časovej priamke takým spôsobom, aby vytvoril inter-
pretáciu udalostí, ktoré robia z „Revolúcie“ druh drámy, ktorá môže byť ako
Satirická , Romantická a Tragická. Čitateľ príbehu môže túto drámu vnímať
ako postupné odhalenie pravdivej povahy udalostí. Avšak odhaľovanie nie je
vnímané ako reštrukturalizácia percepcie, skôr ako osvetlenie poľa diania. No
v skutočnosti sa stalo to, že súbor udalostí pôvodne zakódovaný jedným spô-
sobom je jednoducho dekódovaný prostredníctvom rekódovania iným spôso-
bom. Udalosti samy o sebe nie sú pri prechode z jedného výkladu do druhého
substanciálne zmenené. To znamená, že dáta, ktoré majú byť analyzované, nie
sú v odlišných výkladoch podstatne odlišné. Odlišné sú modality ich vzťahov.
I keď sa čitateľovi môže zdať, že tieto modality vychádzajú z rôznych teórií
o povahe spoločnosti politiky a histórie, majú nakoniec pôvod vo figuratív-
nych charakterizáciách celého súboru udalostí ako celku, reprezentujúceho
 151
fundamentálne odlišné druhy. Z tohto dôvodu – postaviť proti sebe rozdielne
interpretácie – často upadáme do zmätku a nejasností, keď máme rozhodnúť,
ktorá z rozdielnych proti sebe stojacich interpretácií rovnakého súboru histo-
rických fenoménov je lepšia alebo presvedčivejšia. To neznamená, že nemô-
žeme rozlíšiť medzi dobrou a zlou historiografiou, pretože sa môžeme vrátiť
ku kritériám, ako je zodpovednosť voči pravidlám dokazovania, relatívnej
úplnosti detailov narácie, logickej konzistentnosti a podobne determinujúcim
východiskám. Znamená to však, že úsilie rozlíšiť medzi dobrými a zlými in-
terpretáciami historickej udalosti, akou je Revolúcia, nie je také ľahké, ako
sa na prvý pohľad zdá, keď máme pred sebou niekoľko alternatívnych in-
terpretácií vytvorených historikmi, relatívne rovnako vzdelanými a pojmovo
zdatnými. Napokon, veľké historické klasické diela nemôžu byť vyvrátené
a vyhlásené za neplatné ani na základe objavenia nových údajov, ktoré môžu
spochybniť špecifické vysvetlenie niektorých prvkov celku výkladu alebo na
základe generácie nových metód analýzy, ktoré nám umožňujú riešiť otázky,
ktoré predchádzajúci historici nebrali do úvahy. A práve preto, že veľké histo-
rické klasiky, ako napríklad tie, ktoré napísali Gibbon, Michelet, Thucydides,
Mommsen, Ranke, Burckhard, Bancroft a ďalší, nemôžu byť definitívne vy-
vrátené, musíme skúmať špecificky literárne aspekty týchto prác ako rozhodu-
júce, a nie len ako vedľajšie prvky ich historiografickej techniky.
Toto všetko poukazuje na nevyhnutnosť revidovania konvenciou vyme-
dzeného rozlíšenia medzi poetickým a prozaickým diskurzom v diskusii o ta-
kých naratívnych formách, ako je historiografia a uvedomenie si, že toto roz-
líšenie medzi históriou a poéziou, staré ako Aristoteles, rovnako zahmlieva,
ako aj objasňuje. Ak sa v každej poézii nachádzajú prvky historického, tak
potom sa v každom historickom výklade sveta nachádzajú prvky poetické.
A je to tak preto, že v našom výklade historického sveta sme pri charakte-
rizácii objektov našich naratívnych zobrazení a pri zvolení stratégie, pros-
tredníctvom ktorých konštituujeme naratívne výklady transformácií týchto
objektov v čase, závislí, aj keď možno nie tak, ako je to v prírodných vedách,
od techniky figuratívneho jazyka. A preto, že história nemá vyhradený vlastný
predmet skúmania; vždy je písaná ako súčasť súperenia bojujúcich poetic-
kých figurácií toho, z čoho sa môže skladať minulosť.
Starší rozdiel medzi fikciou a históriou, v ktorom fikcia je vnímaná ako
reprezentácia predstaviteľného a história ako reprezentácia skutočného, musí
ustúpiť porozumeniu, že skutočné môžeme poznať len na pozadí kontrastu či
porovnávania s predstaviteľným. Takto ponímané historické narácie sú kom-
plexnými štruktúrami, v ktorých svet skúseností je predstavený ako svet exis-
tujúci prinajmenšom v dvoch módoch, jeden je zakódovaný ako „skutočný“
152
a druhý je „odhaľovaný“ ako iluzórny v priebehu narácie. Samozrejme, je
fikciou historika, že rozličné situácie, ktoré formuje do podoby začiatkov,
stredov a koncov, sú všetky „skutočné“ alebo „reálne“, že len jednoducho
zaznamenal, „čo sa stalo“ pri prechode z počiatočnej do konečnej fázy. No
aj počiatočné, aj konečné situácie sú nevyhnutne poetickými konštrukciami
a ako také závisia od modality figuratívneho jazyka, ktorá zabezpečí koheren-
tnosť oboch. Z toho vyplýva, že akákoľvek narácia nie je iba záznamom toho,
„čo sa stalo“ pri prechode od jedného stavu vecí do druhého, ale postupným
znovuopísaním súborov udalostí rozložením štruktúry zakódovanej v jednom
verbálnom móde na začiatku tak, aby sa zdôvodnilo jej znovuzakódovanie
v inom móde na konci. Toto tvorí „stred“ každej narácie.
Všetko je to samozrejme príliš schematické, pričom viem, že toto trvanie
na fiktívnom prvku v každej historickej narácii určite rozhnevá historikov,
ktorí sú presvedčení, že robia niečo fundamentálne odlišné od spisovateľov,
pretože majú do činenia so „skutočnými“ udalosťami, zatiaľ čo spisovatelia
s „predstaviteľnými“ udalosťami. No z rozličných obsahov, ktoré by narácia
mala byť schopná uchopiť, nemožno odvodiť ani jej formu, ani explanačnú
silu. V skutočnosti sa dejiny – reálny svet, ako vyvíja v čase, – robia zmys-
luplnými rovnakým spôsobom, ako sa o to pokúša básnik alebo spisovateľ,
inými slovami obdarovaním pôvodne problematického a mysteriózneho mo-
mentom zrejmého, dôverne známeho, formou. A je jedno, či je svet skutočný,
alebo vymyslený; spôsob, ako ho urobiť zmysluplným, je ten istý.
Rovnako tvrdiť, že svet robíme zmysluplným vnútením formálnej kohe-
rencie, ktorú zvyčajne spájame s dielami autorov fikcie, žiadnym spôsobom
neuberá zo statusu poznania, ktorý pripisujeme historiografii. Stalo by sa tak,
ak by sme verili, že literatúra nás nikdy nič neučila o realite, ale bola produ-
ktom predstavivosti, ktorá nie je z tohto sveta, ale z nejakého iného, neľudské-
ho. Podľa môjho názoru vnímame „fikcionalizáciu“ histórie ako „explanáciu“
z rovnakého dôvodu, z akého vnímame dobrú fikciu ako odkrytie sveta, ktorý
obývame s autorom. V obidvoch spoznávame formy, na základe ktorých ve-
domie konštituuje a osídľuje svet, ktorý sa snaží pohodlne obývať.
Napokon sa teda môže zdať, že ak by historici uznali fiktívny prvok v ich
naráciách, neznamenalo by to degradovanie historiografie na úroveň ideoló-
gie alebo propagandy. V skutočnosti by toto uznanie poslúžilo ako možný
protijed k tendencii historikov stať sa zajatcami ideologických predsudkov,
ktoré oni sami ako predsudky neuznávajú, ale vyzdvihujú ich ako „správny“
pohľad na to, „ako sa veci skutočne udiali“. Priblížením historiografie bližšie
k jej počiatku v literárnej senzitivite by sme mali byť schopní identifikovať
ideologický prvok, pretože to je fiktívny prvok v našom vlastnom diskurze.
 153
Vždy sme schopní odhaliť fiktívny prvok u tých historikov, s ktorých inter-
pretáciami daného súboru udalostí nesúhlasíme; zriedka vnímame taký prvok
v našom vlastnom výklade. A tak, ak by sme uznali literárny alebo fiktívny pr-
vok v každom historickom výklade, mali by sme byť schopní posunúť vyučo-
vanie historiografie na vyššiu úroveň sebauvedomenia, aká je v súčasnosti.
Ktorý učiteľ nenariekal nad vlastnou neschopnosťou poskytnúť začína-
júcemu historikovi inštrukcie k písaniu o dejinách? Ktorý vysokoškolský
študent histórie nebol zúfalý, keď sa pokúšal pochopiť a napodobniť model,
ktorý jeho učiteľ, zdá sa, uznáva, ale ktorého princípy zostali nezmapované?
Ak by sme uznali, že každá historická narácia obsahuje prvky fikcie, našli by
sme v teórii jazyka a narácie samotnej základ pre detailnejší výklad toho, čo
tvorí historiografiu, než len to, čo sa zvykne hovoriť študentom, teda: choď
a „hľadaj fakty“ a napíš o nich tak, aby si povedal, „čo sa skutočne stalo“.
Z môjho pohľadu história ako disciplína je dnes v zlom stave, pretože stra-
tila z dohľadu svoj pôvod v literárnej imaginácii. V záujme zdanlivej vedec-
kosti a objektívnosti potláčala a odmietala v sebe samej svoj vlastný najväčší
zdroj sily a obnovy. Prisunutím historiografie späť k vnútorným väzbám s jej
literárnym základom by sme sa nepostavili len do pozície obrancov proti len
ideologickým skresleniam; dopracovali by sme sa k onej „teórii“ histórie, bez
ktorej by história nemohla byť vedným odborom.

POZNÁMKA
Táto esej je revidovaná verzia prednášky, ktorá bola prednesená na kolokviu Kom-
paratívnej literatúry na Yalskej Univerzite 24. januára 1974. V nej som sa pokúsil
rozpracovať niektoré témy, s ktorými som sa zaoberal v stati „The Structure of His-
torical Narrative“ CLIO I (1972) : 5 – 20. Taktiež som využil materiály z mojej kni-
hy Metahistory: Historical Imagination in Nineteenth-Century in Europe (Baltimore,
1973), zvlášť úvodu s názvom „The Poetics of History“. Táto stať profitovala z rozho-
vorov s Michaelom Holquistom a Geoffreym Hartmanom z Yalskej univerzity, ktorí
sú špecialistami v teórii narácie. Citáty z Clauda Lévi-Sraussa boli prevzaté z jeho
knihy Savage Mind (Londýn, 1966) a „Overtureto Le Cru et le cuit“ v Strukturalism
ed. Jacque Ehrmann (New York, 1966). Poznámky dotýkajúce sa ikonickej povahy
metafor pochádzajú z knihy Paula Henleho Language, Thought, and Culture (Ann
Arbor, 1966). Jakobsonove predstavy o tropologickej povahe štýlu sú v „Lingvistike
a Poetike“ v jeho knihe Štýl a jazyk, ed. Thomas A. Sebeok (New York a Londýn
1960). Okrem Northropovej Fryeovej knihy Anatomy of Criticism (Princeton 1951)
pozri tiež jeho esej dotýkajúcu sa filozofie dejín „New Directions from Old“ v Fables
of Identity (New York, 1963). O príbehu a zápletke v historickej narácii v myslení R.
G. Collingwooda pozrite samozrejme The Idea of History (Oxford, 1956).
Preložil Juraj Šuch
154
Historický sujet a problém pravdy v historickej
reprezentácii
Hayden White

Požiadali ma, aby som hovoril o „historickom sujete a probléme ,prav-

dy‘. Predpokladám, že ma vyzvali, aby som sa vyjadril k tomuto problému
preto, lebo som považovaný za stúpenca relativistického pohľadu na histo-
rické poznanie. Naozaj zastávam názor, že v každej reprezentácii historic-
kých fenoménov existuje neodstrániteľná relativita. Relativita reprezentácie
je funkciou jazyka opisujúceho, a teda konštituujúceho minulé udalosti ako
možné objekty vysvetľovania a pochopenia. Toto je zrejmé, keď sa tak ako
v spoločenských vedách použije technický jazyk. Vedecké vysvetlenia si ro-
bia otvorené nároky len na tie aspekty udalostí – napríklad na kvantitatívne,
a preto merateľné aspekty –, ktoré môžu byť vyjadrené prostredníctvom ling-
vistických pravidiel použitých na ich opis. V tradičných naratívnych popisoch
historických fenoménov je to menej zrejmé, pretože: po prvé, narácia je po-
važovaná za akýsi neutrálny „kontajner“ historických faktov, diskurz priro-
dzene vyhovujúci priamej reprezentácii historických udalostí; po druhé, skôr
ako technický jazyk naratívne histórie používajú na opísanie svojich predme-
tov i na vyrozprávanie príbehov takzvaný prirodzený alebo bežný jazyk; a po
tretie, predpokladá sa, že historické udalosti by mali pozostávať z množstva
alebo javiť sa ako množstvo skutočných alebo prežitých príbehov, ktoré iba
treba odhaliť alebo vyňať zo svedectiev a predložiť čitateľovi tak, aby ihneď
a intuitívne pochopil, že sú pravdivé.
Samozrejme, považujem tento pohľad na vzťah medzi historickým rozprá-
vaním a historickou realitou za naivný alebo prinajmenšom zavádzajúci. Prí-
behy ako faktické tvrdenia sú jazykové entity, patriace do úrovne diskurzu.
Otázka, ktorá sa objavuje, pokiaľ ide o problém historického sujetu a té-
my našej konferencie „Nacizmus a ,konečné riešenie‘: skúmanie hraníc re-
prezentácie“, je táto: existujú nejaké hranice vymedzujúce taký druh príbehu,
ktorý môže byť o tomto fenoméne zodpovedne vyrozprávaný? Môžu byť tieto
udalosti zodpovedajúco sujetované v akýchkoľvek módoch, symboloch, ty-
poch dejovej línie a žánroch, ktoré nám naša kultúra poskytuje na vytváranie

White, H.: „Historical Emplotment and the Problem of Truth in Historical Representa-
tion“, in Figural Realism: Studies in the Mimesis Effect, Baltimore, The Johns Hopkins
University Press, 1998, s. 27 – 42.
 155
zmyslu takýchto extrémnych udalostí našej minulosti? Alebo patria nacizmus
a konečné riešenie k špeciálnej triede takých udalostí, na ktoré na rozdiel od
Francúzskej revolúcie, americkej občianskej vojny, Ruskej revolúcie alebo
čínskeho Veľkého skoku vpred treba nahliadať ako na udalosti zobrazujú-
ce iba jeden príbeh, ako sujetované iba jedným spôsobom a odkazujúce iba
k jednému druhu významu? Slovom, stanovuje povaha nacizmu a konečného
riešenia absolútne hranice toho, čo o nich možno pravdivo vypovedať? Stano-
vuje hranice použitia týchto pojmov pre spisovateľov beletrie alebo poézie?
Prepožičiavajú samy seba k sujetovaniu v určitom množstve spôsobov alebo
sú podobne ako iné historické udalosti nekonečnými spôsobmi interpretova-
teľné a, čo sa týka ich osobitého významu, v zásade nerozhodnuteľné?
V poznámke k zdôvodneniu tejto konferencie Friedlander rozlišuje medzi
dvoma druhmi otázok, ktoré sa môžu objaviť pri zamýšľaní sa nad otázkou
historického sujetu a probléme „pravdy“: epistemologických otázok nastole-
ných faktom „súperiacich narácií o epoche nacizmu a konečného riešenia“
a etických otázok vyvolaných objavením sa „zobrazení nacizmu… vychádza-
júcich z toho, čo boli zvyčajne [považované za] neakceptovateľné spôsoby
sujetovania“ (moje zvýraznenie). Samozrejme, ak by sme o výkladoch uda-
lostí uvažovali ako o preukázateľných faktoch, súperiace narácie by mohli
byť hodnotené, kritizované alebo zoraďované na základe ich vernosti k zá-
znamom faktov, ich obsažnosti a koherencii argumentov. No naratívne vý-
klady nepozostávajú len z faktických tvrdení (jednotlivých existenciálnych
tvrdení) a argumentov; pozostávajú aj z poetických a rétorických prvkov,
prostredníctvom ktorých je to, čo by inak bolo len zoznamom faktov trans-
formovaných do príbehu.1 Medzi týmito prvkami sa nachádzajú tie generické
príbehové vzorce, ktoré sprostredkúvajú zápletky. Preto jeden naratívny vý-
klad môže zobrazovať súbor udalostí ako disponujúci formou a významom
epického alebo tragického príbehu, zatiaľ čo iný môže zobrazovať ten istý
súbor udalostí – rovnako plauzibilne a bez akéhokoľvek znásilňovania zá-
znamov faktov – ako frašku.2

1
Historické diskurzy pozostávajú tiež zvyčajne z explanácií, formovaných vo forme ar-
gumentácií viac alebo menej formalizovaných. Nebudem sa vyjadrovať k problému
vzťahu medzi explanáciami, formovanými vo forme argumentov a, čo ja by som na-
zval, výkladovými efektmi vytváranými narativizáciou udalostí. Je to vhodne zvolená
kombinácia argumentov s naratívnymi reprezentáciami, ktoré vysvetľujú odvolávanie
sa k špecificky historickej reprezentácii reality. Ale presnejšia povaha vzťahu medzi
argumentmi a narativizáciami v históriách je nejasná.
2
Mám na mysli tú fraškovitú verziu udalostí v rokoch 1848 – 51vo Francúzsku vytvore-
nú Marxom v otvorenej súťaži s tragickými a komickými verziami tých istých udalostí
predložených v tomto poradí Hugom a Proudhonom.
156
Konflikt medzi súperiacimi naráciami menej súvisí s faktmi, než s rôzny-
mi významami príbehu, ktoré sa určujú faktom prostredníctvom sujetu. To
nastoľuje otázku vzťahu rôznych generických zápletkových modelov, ktoré
môžu udalostiam určiť rôzne druhy významu – tragický, epický, komický,
romantický, pastorálny, fraškovitý a tak podobne. Je tento vzťah medzi da-
ným príbehom približujúcim istý súbor udalostí rovnaký ako ten existujúci
medzi faktickými tvrdeniami a ich referentom? Možno tvrdiť, že súbor reál-
nych udalostí je vo svojej podstate skutočne tragický, komický alebo epický,
takže zobrazenia týchto udalostí ako tragických, komických alebo epických
príbehov by mohli byť hodnotené podľa ich faktickej presnosti? Alebo toto
všetko má do činenia s perspektívou, z ktorej sú udalosti nahliadané?
Samozrejme, väčšina teoretikov naratívnej histórie zastáva stanovisko, že
sujetovanie nevytvára ďalšie obsažnejšie a syntetizujúce faktické tvrdenia,
ako skôr interpretáciu faktov. Ak je však zobrazenie faktov, ktoré sú predsta-
vením formy a významu rôznych druhov príbehov, záležitosťou interpretácie
tvorenej módmi sujetovania, rozlíšenie medzi faktickými tvrdeniami (považo-
vanými za produkt objektového jazyka) a ich interpretáciami (považovanými
za produkt jedného z metajazykov) nám nepomôže. Nepomôže nám návrh, že
súperiace narácie sú výsledkom faktov, interpretovaných jedným historikom
ako tragédia a ďalším ako fraška.3 To je osobitý prípad tradičných historic-
kých diskurzov, v ktorých majú fakty prednosť pred ich interpretáciami.
Tradičný historický diskurz tak stojí na predpoklade kľúčového rozdielu
medzi interpretáciou faktov a príbehom, rozprávaným o nich. Tento rozdiel
naznačuje všeobecná rozšírenosť predstáv o reálnom príbehu (v protiklade
k vymyslenému príbehu) a pravdivom príbehu (v protiklade k nepravdivému
príbehu). Zatiaľ čo interpretácie sú tradične považované za komentáre k fak-
tom, príbehy vyrozprávané v naratívnych históriách sú považované buď za
vlastné samotným udalostiam (z čoho vychádza predstava reálneho príbehu),
či faktom odvodeným z kritického štúdia prameňov dotýkajúcich sa týchto
udalostí (ktoré plodia predstavu pravdivého príbehu).
Takého úvahy poskytujú hlbšie pochopenie problémov súperiacich nará-
cií a neakceptovateľných spôsobov sujetovania období, akým bola epocha
Nacizmu, a udalostí, akými je Konečné riešenie. Môžeme presvedčivo pred-
pokladať, že fakty stanovujú hranice pre druh príbehu, ktorý môže byť vhod-

3
Pokiaľ sme pripravení zaoberať sa myšlienkou, že všetky fakty sú nekonečne rôzne
interpretovateľné a že zámer historického diskurzu je zmnohonásobovať počty inter-
pretácií k akémukoľvek súboru udalostí, skôr než pracovať na vytvorení „najlepšej“
interpretácie. Porov. práce Paul Veyne, C Behan McCullagh, Peter Munz, a F. R. An-
kersmit.
 157
ne (v zmysle pravdivo a primerane) o nich vyrozprávaný, len keď uveríme,
že udalosti samotné obsahujú „príbehový“ druh formy a „zápletkový“ druh
významu. Potom môžeme odmietnuť komický alebo pastorálny príbeh s jeho
optimistickou náladou a humorným pohľadom na svet z okruhu súperiacich
narácií ako evidentne nezodpovedajúci faktom – o ktoré ide – o období naciz-
mu. No takýto príbeh by sme z okruhu súperiacich narácií mohli odmietnuť
lev vtedy, ak (1) bol prezentovaný ako doslovné (skôr než figuratívne) zobra-
zenie udalostí a (2) typ zápletky, použitý na transformáciu faktov do určitého
typu príbehu, bol prezentovaný ako inherentný (skôr než vnútený) faktom.
Pokiaľ nie je historický príbeh prezentovaný ako doslovné zobrazenie histo-
rických udalostí, nemôžeme ho, čo sa týka faktov, kritizovať ako pravdivý ale-
bo nepravdivý. Ak by bol prezentovaný ako figuratívne zobrazenie reálnych
udalostí, potom by otázka pravdivosti spadala pod princípy, ktorými posu-
dzujeme pravdivosť fikcií. A ak by príbeh nebol založený na predpoklade, že
typ zápletky, vybraný na interpretáciu faktov ako príbehu špecifického druhu,
je inherentný faktom, potom by sme nemali žiadny základ na porovnávanie
tohto konkrétneho výkladu s inými druhmi naratívnych výkladov, sledujúcich
iný typ zápletky, ani na posúdenie relatívnej adekvátnosti zobrazenia, ani nie
tak s ohľadom na fakty, ako na to, čo tieto fakty znamenajú.
Rozdiely medzi súperiacimi naráciami sú totiž rozdielmi v módoch suje-
tovania, ktoré v jednotlivých naráciách prevládajú. Je to preto, že Narácie sú
zmysluplne porovnateľné, lebo sú vždy sujetované, a medzi druhmi zápletiek
vieme rozlišovať preto, že narácie sú sujetované rozdielne. V prípade suje-
tovania udalostí tretej ríše v komickom alebo pastorálnom móde by sme pri
vylúčení takéhoto sujetovania zo zoznamu súperiacich narácií o tretej ríši boli
úplne oprávnení odvolávať sa na fakty. Ale čo ak by bol príbeh takého typu
podaný uštipačne ironickým spôsobom a v záujme poskytnutia metakritické-
ho komentára, ani nie tak k faktom, ako skôr k výkladom faktov, sujetovaným
komickým alebo pastorálnym spôsobom? Iste, vylúčenie takéhoto typu nará-
cie zo súperenia na základe toho, že nezodpovedá faktom, by bolo nepatričné.
Pretože, hoci by aj narácia nezodpovedala faktom v pozitívnom zmysle slova,
zodpovedala by im prinajmenšom v negatívnom zmysle – zábavným uťaho-
vaním si z narácií o tretej ríši, sujetovaným v móde komédie a pastorále.
Na druhej strane, môže byť naším želaním považovať také ironické suje-
tovanie ako neakceptovateľné, podobne ako to navrhuje Friedlander vo svojej
obžalobe histórií, románov a filmov, ktoré pod zásterkou verného zobrazenia
najodpornejších faktov Hitlerovho Nemecka vlastne celý výjav estetizujú
a predkladajú jeho obsahy do fetištistických objektov a materálu pre sadoma-
158
sochistické fantázie.4 Ako Friedlander poznamenal, takého romantizujúce zo-
brazenia fenoménu tretej ríše sú neakcepovateľné, akokoľvek presne a prav-
divo by zodpovedali faktickým obsahom, pretože urážajú morálku a vkus. To,
že práve takéto zobrazenia sa stávajú čoraz viac bežnými, a preto samozrej-
me viac akceptovanými v posledných dvadsiatych rokoch, naznačuje hlboké
zmeny v spoločensky schválených štandardoch morálky a vkusu. Ale čo tieto
okolnosti hovoria o základoch, na ktorých by sme mohli naratívny výklad
tretej ríše a konečného riešenia ohodnotiť ako neakceptovateľný, hoci jeho
faktický obsah je presný a dostatočne obsiahly?
Zdá sa to byť záležitosťou rozlišovania medzi špecifickým jadrom faktic-
kých obsahov a špecifickou formou narácie, ako aj aplikovaním takého druhu
pravidiel, ktoré stanovujú, že vážna téma – ako je masové vraždenie alebo
genocída – vyžaduje na jej primerané zobrazenie ušľachtilý žáner ako epos
alebo tragédiu. Tento problém bol nastolený Arturom Spiegelmanom v diele
Maus: Surviver’s Tale, zobrazujúcom udalosti holokaustu5 trpko satirickým
spôsobom prostredníctvom (čiernobielej) komixovej knihy, v ktorej sú Nemci
zobrazení ako mačky, Židia ako myši a Poliaci ako ošípané. Evidentný obsah
Spiegelmanovho komiksu je príbeh umelcovej snahy extrahovať z príbehu
jeho otca rodičovskú skúsenosť udalostí holokaustu. Príbeh holokaustu, ktorý
je vyrozprávaný v knihe, je takto rámcovaný príbehom o tom, ako bol tento
príbeh vyrozprávaný. Ale zjavné obsahy rámca príbehu a rámcovaného prí-
behu sú ako fakty, kompromitované ich alegorizáciou na hru mačky s myšou
a ošípaných, z ktorej každý – zločinci, obete a prihliadajúci v rámci príbe-
hu o holokauste a podobne aj Spiegelman a jeho otec v rámci príbehu ich
vzťahu – vychádza ako zviera, než ľudská bytosť. Maus zobrazuje osobitne
ironický a zdivočený pohľad na holokaust, ale zároveň ide o jeden z jeho
najdojemnejších naratívnych výkladov, ktoré poznám, a to najmä preto, že
si dáva záležať na objavení a vyrozprávaní celej pravdy, hoci aj o malej časti
celého príbehu, v snahe odkryť význam týchto udalostí.
Maus samozrejme nie je konvenčnou históriou, ale je zobrazením minu-
lých skutočných udalostí alebo prinajmenšom udalostí, ktoré sú zobrazené
tak, ako keby sa skutočne udiali. Nenájdeme v ňom nič z estetizácie, na ktorú
sa Friedlander sťažuje vo svojom hodnotení viacerých nedávnych filmových
a románových spracovaní obdobia nacizmu a konečného riešenia. Táto komi-
xová kniha je zároveň majstrovským dielom štylizácie, figurácie a alegorizá-
cie. Prispôsobuje udalosti holokaustu konvenciám komixového zobrazenia

4
Saul Friedlander, Reflets du Nazisme (Paris: Editions de Seuil, 1982), 76 a nasl.
5
Art Spielgelman, Maus:Surviver’s Tale (New York: Pantheon Books, 1986).
 159
a v tomto absurdnom mixe „nízkeho“ žánru s udalosťami najväčšieho výz-
namu Maus upriamuje pozornosť na všetky kľúčové problémy dotýkajúce sa
hraníc zobrazovania vo všeobecnosti.
Skutočne, Maus je kriticky oveľa sebauvedomelejšia kniha než Zweier-
lei Untergang: Die Zerschlagung des Deutschen Reiches und das Ende
des europäischen Judentums Andreasa Hillgrubera. 6 V tejto rozsiahlej ese-
ji Hillgruber naznačuje, že hoci Tretia ríša trpela nedostatkom vznešenosti,
ktorý jej bránil nazvať jej vlastný rozpad tragédiou, tak obrana východné-
ho frontu Wehrmachtom v rokoch 1944 – 1945 by mohla byť primerane su-
jetovaná – a bez akéhokoľvek znásilnenia faktov – ako „tragický“ príbeh.
Hillgruberovým zjavným cieľom bolo zachrániť morálnu dôstojnosť čas-
ti obdobia nacizmu v nemeckej histórii rozdelením celku tohto obdobia do
dvoch samostatných príbehov –„rozbitie [Zerschlagung] nemeckého impé-
ria“ a „koniec nemeckého židovstva“ – a sujetovať ich rozdielne, jeden ako
tragédiu a druhý ako nepochopiteľnú záhadu.7
Kritici Hillgrubera okamžite poukázali na to, že (1) už formulovanie vý-
kladu v móde narácie muselo podriadiť akúkoľvek analýzu udalostí ich este-
tizácii; (2) zobrazované udalosti by sa mohli opisovať morálne povznášajú-
cim prívlastkom tragický len za cenu ignorovania miery, do akej „heroické“
konanie Wehrmachtu umožnilo záhubu mnohých Židov, ktorí mohli byť ešte
zachránení, keby sa armáda vzdala skôr; a (3) pokus povzniesť jednu časť
histórie „Nemeckého Impéria“ jej separovaním od konečného riešenia bolo
morálne urážlivé, ako aj vedecky neudržateľné.8 A predsa, Hillgruberov ná-
vrh sujetovať príbeh obrany východného frontu nenarušil žiadnu z konvencií,

6
Andreas Hillgruber, Zweierlei Untergang: Die Zerschlagung des Deutschen Reiches
und das Ende des europäischen Judentums (Berlin: Siedler, 1986), s. 64.
7
Preto Hillgruber píše: „Das sind Dimensionen, die ins Anthropologische, ins Sozial-
psychologische und ins Individualpsychologische gehen und die Frage einer möglichen
Wiederholung unter anderem ideologischen Vorzeichen in tatsächlich oder vermeitlich
wiederum extremen Sitautionen in Konstellationen aufwerfen. Das geht über jenes
Wachhalten der Erinnerung and der Millionen der Opfer hinaus, das dem Historiker
aufgegeben ist. Denn hier wird ein zentrales Problem der Gegenwart und der Zukunft
berührt und die Aufgabe des Historkers transzendiert. Hier geht es um eine Fundamen-
te Herausforderung an jedermann.“ To sú dimenzie, ktoré sa delia na antropologické,
sociálno-psychologické a individuálno-psychologické a nadhadzujú otázku možného
opakovania s istým ideologickým označením v skutočne alebo zdanlivo extrémnych
situáciách v konšteláciách. Presahuje to isté udržiavanie spomienok na milióny obetí,
ktoré sa podáva historikovi. Lebo tu sa dotýka centrálny problém súčasnosti a budúc-
nosti a transcendentuje úlohu historika. Ide tu o fundament výzvy pre niekoho (tamtiež,
s. 98 – 99).
8
Najviac relelevantné dokumenty môžu byť nachádzané v „Historikerstreit“: Die Doku-
mentation der Kontroversen um die Enzigartigkeit der nationalsozialistischen Juden-
160
platných pre písanie profesionálne rešpektovanej naratívnej histórie. Jedno-
ducho len navrhol zúžiť pozornosť na určitú oblasť historického kontinua
opísaním aktérov a konaní daného výjavu ako postáv dramatického konfliktu
a sujetovaním tejto drámy v rámci známych konvencií dramatického žánru.
Hillgruberov návrh sujetovania histórie východného frontu počas zimy
1944 – 1945 naznačuje spôsoby, v ktorých špecifický typ zápletky (tragé-
dia) môže simultánne determinovať druhy udalosti, ktoré môže každý príbeh,
ktorý o nich môže vypovedať, obsahovať a poskytnúť vzorec na označenie
rolí, ktoré môžu byť rozohrané prostredníctvom aktérov a činov, obývajúcich
takto konštituovanú scénu.9 Hillgruberov návrh však zároveň tiež naznačuje,
ako výber módu sujetu môže zdôvodňovať ignorovanie určitých druhov uda-
lostí, aktérov, konania činností a trpných činiteľov, ktoré môžu danú historic-
kú scénu alebo jej kontext vypĺňať. V tragédii nie je miesto pre akúkoľvek
formu nízkeho alebo nečestného života v tragédii; v tragédiách sú aj zločinci
šľachetní, alebo skôr zločin môže byť prezentovaný v jeho šľachetných podo-
bách. Keď sa pýtali Huizinga, prečo nezahrnul pojednanie o Johanke z Arku
do jeho Jesene stredoveku, odpovedal: „Pretože som nechcel, aby mal môj
príbeh hrdinku.“ Hillgruberovo odporúčanie naratívne štruktúrovať príbeh
obrany Wehrmachtu východného frontu ako tragédiu naznačuje, že chcel, aby
ním vyrozprávaný príbeh mal hrdinu, bol heroický, a tým očistil aspoň časť
nacistickej éry v histórii Nemecka.
Hillgruber si možno neuvedomil, že jeho rozdelenie jednej epochy ne-
meckej histórie do dvoch príbehov – príbehu rozbitia (Zerschlagung) ríše
a príbehu „konca“ (Ende) ľudí – založilo protikladnú štruktúru, konštituujúcu
sémantické pole, v ktorom pomenovanie typu zápletky jedného príbehu de-
terminuje sémantickú oblasť, v rámci ktorej možno pomenovať typ zápletky
druhého príbehu. Hillgruber nepomenováva typ zápletky, ktorý by mohol po-
skytnúť význam príbehu o „konci európskeho židovstva“. Ale ak je tragická
zápletka vyhradená pre príbeh o Wermachte na východnom fronte v rokoch

vernichtung (Munich: Piper 1989). Pozri tiež „Special Issue on the Historikerstreit“,
New German Critique, no. 44 (Spring Summer 1988).
9
Zápletkový typ je kľúčovým prvkom v konštitúcii toho, čo Bachtin nazýva „chronotyp“,
sociálne štruktúrovaná doména prirodzeného sveta, ktorý definuje horizont možných
udalostí, aktivít, činiteľov, skutkov, sociálnych rolí a tak ďalej všetkých imaginatív-
nych fikcií a všetky skutočne tiež. Dominantný zápletkový typ determinuje vnímateľné
triedy vecí, módy ich vzťahov, periodicitu ich vývoja, možné významy, ktoré môžu
odhaľovať. Každá generická zápletka predpokladá nejaký chronotyp, každý chronotyp
predpokladá limitovaný počet druhov príbehu, ktoré môžu byť vyrozprávané o udalos-
tiach, dejúcich sa vo vnútri jeho horizontu.
 161
1944 – 1945, na vyrozprávanie príbehu o „konci európskeho židovstva“ musí
byť použitý iný typ zápletky.
V zrieknutí nutkania pomenovať druh príbehu, ktorý by mal byť vyroz-
právaný o Židoch v Hitlerovej ríši, sa Hillgruber približuje k pozícii celého
radu bádateľov a spisovateľov, podľa ktorých je holokaust v podstate nevy-
jadriteľný v jazyku. Najextrémnejšia podoba tejto myšlienky nadobúda formu
frázy, že táto udalosť (alebo Auschwitz alebo konečné riešenie atď.) je takej
povahy, že sa vymyká uchopeniu v akomkoľvek jazyku, ktorý by ju mohol
opísať, alebo médiu, ktoré by ju mohlo zobrazovať. Tak napríklad, slávna
poznámka Georga Steinera „Svet Auschwitzu leží mimo jazyk tak, ako leží
mimo rozumu.“10 A Alice a A. R. Eckhardovci sa pýtajú: „Ako možno hovoriť
o nevysloviteľnom?“11 Určite by sme o tom mali rozprávať, ale ako by sme
to mohli dosiahnuť?“ Berel Lang naznačuje, že takéto vyjadrenia musia byť
chápané metaforicky, ako naznačenie ťažkostí pri písaní o holokauste, ako aj
naznačenie, do akej miery musí byť každé zobrazenie tejto udalosti hodnotené
kritériom úctivého mlčania, ktoré by malo byť našou prvou reakciou (160).
Napriek tomu Lang sám uvádza dôvody proti akémukoľvek spracovaniu
genocídy v beletristických dielach či poézii. Len tá najdoslovnejšia kronika
zahrňujúca fakty o genocíde sa podľa neho približuje možnosti prejsť testom
„autenticity a pravdivosti“, na základe ktorého by bolo možné posudzovať
literárny a vedecký výklad tejto udalosti. Podrobne vyrozprávané musia byť
len fakty, v opačnom prípade by sme skĺzli k figuratívnemu jazyku a štylizácii
(estetizácii). A len kronika opisujúca fakty je prípustnou formou, pretože inak
sa otvárame nebezpečenstvu narativizácie a relativizácie sujetovania.
Langova analýza hraníc akejkoľvek „literárnej“ reprezentácie genocídy
a jej morálnej menejcennosti v porovnaní s chudobným denarativizovaným
historickým výkladom je hodná detailnejšej úvahy, pretože nastoľuje otáz-
ku hraníc zobrazovania holokaustu v jeho najextrémnejších podobách. Táto
analýza stojí a padá na radikálnej opozícii medzi doslovným a figuratívnym
jazykom, stotožnení doslovného a figuratívneho, špecifickom pohľade na
osobité dôsledky figuratívneho opisu skutočných udalostí, z ktorých je holo-
kaust považovaný za ojedinelý, ak nie historicky jedinečný príklad. Lang sa

10
George Steiner, citovaný Berelom Langom, Act and Idea in Nazi Genocide (Chicago:
University of Chicago Press, 1990), s. 151. Čísla strán všetkých nasledujúcich citácií
k jeho práci sú uvedené vsuvkou v texte.
11
Alice and A. R. Eckhardt, „Studying the Holocaust`s Impact Today: Some Dilemas of
Language and Method,: in Echoes from the Holocaust: Philosophical Reflection on
a Dark Time, ed. Alan Rosenberg and Gerald E. Myers (Philadelphia: Temple Univer-
sity Press, 1989), s. 439.
162
snaží dokázať, že genocída, odhliadnuc od toho, že ide o skutočnú udalosť,
udalosť, ktorá sa skutočne stala, je tiež „literárnou udalosťou“, ktorej povaha
môže poslúžiť ako vzor takého typu udalostí, o ktorých je dovolené hovoriť
len doslovným spôsobom.
Lang je presvedčený, že figuratívny jazyk nielen obracia pozornosť a od-
chyľuje ju od doslovnosti vyjadrovania, ale tiež odvracia pozornosť od vecí,
o ktorých zdanlivo hovorí. Tvrdí, že akékoľvek figuratívne vyjadrenie k zo-
brazeniu objektu, ktoré opisuje, čosi pridáva. Predovšetkým pridáva samé
seba (t. j. napríklad konkrétne použitú figúru) a rozhodnutie, ktoré tento výber
predpokladá (t. j. uprednostnenie jednej figúry pred inou). Figurácia predpo-
kladá štylizáciu, ktorá upriamuje pozornosť čitateľa k autorovi a jeho alebo
jej tvorivému talentu. Po druhé, figurácia otvára pre autora vyjadrenie jeho
perspektívy náhľadu, no práca s jednou konkrétnou perspektívou nevyhnutne
uzatvára cestu ďalším. Tak dochádza k redukovaniu alebo zahaleniu určitých
aspektov udalostí (143). Po tretie, na premenu niečoho, čo by inak bolo len
kronikou skutočných udalostí, treba taký typ figurácie, ktorá zároveň perso-
nalizuje (poľudšťuje) aktérov a konanie, zahrnuté v týchto udalostiach – ich
transformáciou do subjektov, ktoré majú svoje ciele, cítia a myslia, a s kto-
rými sa čitateľ môže identifikovať a sympatizovať, podobne ako je to v be-
letristických príbehoch –, a zovšeobecňuje ich, predstavujúc týchto aktérov
a konania ako príklady typov aktérov, konaní, udalostí a podobne, s ktorými
sa môžeme stretnúť v literárnych žánroch a mýtoch.
Podľa tohto pohľadu sa neprimeranosť akejkoľvek literárnej reprezentá-
cie genocídy odvíja od skreslenia faktov, ktoré spôsobuje použitie figuratív-
neho jazyka. Proti akejkoľvek exkluzívnej literárnej reprezentácii udalostí,
z ktorých sa skladá genocída, Lang navrhuje ideál doslovnej reprezentácie
faktov, odhaľujúcej ich pravdivú povahu. Na tomto mieste je vhodné citovať
dlhú pasáž z Langovej knihy, v ktorej zakladá opozíciu medzi figuratívnym
a doslovným jazykom ako homologickým bytím medzi pravdivým a neprav-
divým diskurzom.

Ak … akt genocídy je vedený proti jedincom, ktorí nepodnecovali toto konanie ako
jedinci; a ak zlo reprezentované genocídou tiež reflektuje zámerný úmysel pre zlo
v princípe, v pojmovom chápaní [nejakej] skupiny a v rozhodnutí zničiť ju sa potom
objavujú vnútorné limity figuratívneho diskurzu pre reprezentáciu genocídy. V danom
popise imaginatívnej reprezentácie by boli personalizované nielen udalosti, ktoré sú
neosobné a spoločenské; dehistorizovali a zovšeobecňovali by sa udalosti, ktoré sa
udiali osobitne a náhodne.
A nevyhnutný nesúlad je tu evidentný. Pre subjekt, ktorý historicky kombinuje neosob-
né črty s výzvou ku koncipovaniu morálnych hraníc, pokusom zosobniť ich – alebo
 163
v prípade tejto záležitosti, len jej doplnenia – zdá sa byť zároveň zbytočné a nekonzis-
tentné: zbytočné, pretože individualizuje, kde subjekt je svojou povahou spoločenský;
nekonzistentné, pretože určuje limity, kde subjekt samotný ich odmieta. Efekt doplne-
nia je potom skreslenie predmetu a tak, kde sú aspekty skreslenia podstatné – oslabuje
ho. V uplatnení možnosti alternatívnych figuratívnych perspektív ďalej autor realizu-
júci proces reprezentácie a jeho vlastnej osoby ako časti reprezentácie – následného
oslabenia čohosi, čo (pre tému, akou je Nacistická genocída) je podstatným jadrom;
okrem toho „individuálna“ perspektíva je v najlepšom prípade irelevantná. Pre určité
témy sa zdá, že ich význam môže byť príliš široký a hlboký, aby bol vystavený riziku
individuálnej perspektívy [významovo môže byť] morálne viac násilnej – a skutoč-
ne –, než koncept možnosti môže zniesť. Pod týmto tlakom, predpoklad osvetlenia,
zvyčajne pripúšťaný prima facie k aktu písania (akéhokoľvek písania), začína strácať
svoju silu (144 – 145).

Ale literárne písanie a spôsob písania o dejinách, ktoré ašpiruje k statusu

literárneho písania, sú zvlášť sporné s Langovým názorom, pretože v nich
postava autora vnucuje seba samotnú medzi vecou, ktorá má byť reprezento-
vaná, a jej reprezentáciu. Postava autora musí byť v diskurze badateľná ako
činiteľ figurácie, bez ktorej by predmet diskurzu zostal neosobný. Doslovné
písanie odkrýva pod dezilúziou to, že len prostredníctvom figurácie môžu byť
indivíduá personalizované. Lang tvrdí, že je nevyhnutné domnievať sa, že
„predmet by… mohol byť reprezentovaný mnohými rôznymi spôsobmi, ako
keby nemal jediný a možno ani reálny základ. Uplatňovanie alternujúcich
možností [figurácie]… naznačuje popieranie obmedzení: „žiadna možnosť
nemôže byť vylúčená,“ rovnako možnosť predstavenia skutočnej osoby ako
imaginárnej alebo neuznanie jej existencie, ako tiež aj predstavy skutočného
príbehu ako neexistujúceho (146).
Takéto úvahy viedli Langa k formulácii predstavy, že „udalosti Nacistickej
genocídy sú vnútorne „antireprezentatívne“. To neznamená, že sa domnieva,
že ich nemožno zobrazovať, ale sú príznakmi tých udalostí, o ktorých možno
hovoriť len faktickým a doslovným spôsobom. Genocída pozostáva z udalos-
tí, v ktorých sa každý rozdiel medzi udalosťou a faktom stráca. (146 – 147).
Preto Lang píše: „ak by niekedy existoval ,doslovný‘ fakt za možnosťou al-
ternatívnych formulácií, medzi ktorými je zvrat alebo popieranie, a je to v ak-
te Nacistickej genocídy; a ak morálne implikácie roly faktov potrebujú skúš-
ku, tak sa to tiež nachádza vo fenoméne nacistickej genocídy“ (157 – 158).
Je to zdrvujúca skutočnosť a doslovnosť o tejto udalosti, ktorá v Langovom
pohľade vysvetľuje úsilie niektorých historikov reprezentovať skutočnú uda-
losť „priamo… bezprostredne a nezmenene v jazyku očistenom od metafory,
trópu, figurácie. Skutočne, je to doslovnosť tejto udalosti, ktorá poukazuje
164
na rozdiel medzi „historickým diskurzom“ na jednej strane a imaginatívnou
reprezentáciou a jej figuratívnym priestorom“ na druhej strane. „Akokoľvek
môže byť predstavený mimo [rozdielu medzi históriou a fikciou], samotný
fakt nacistickej genocídy je jadrom, ktorý oddeľuje historický diskurz od pro-
cesu imaginatívnej reprezentácie, možno nie výlučným, ale rozhodne rozho-
dujúcim faktom, ktorý by si mohol nárokovať alebo bol schopný vykonať to
(158 – 159).
Venoval som pozornosť Langovej argumentácii, pretože si myslím, že
prináša podstatu množstva súčasných diskusií dotýkajúcich sa možností zo-
brazenia holokaustu a relatívnej hodnoty rôznych reprezentácií. Jeho výhrada
použiť túto udalosť ako príklad výlučne literárneho javu smeruje k románu
a poézii, ale môže byť rozšírená aj k druhu beletristickej historiografie, ktorej
črty literárne prospievajú, čo knižné kluby označujú ako „krásnu literatúru“.
Potom však musí táto námietka zahŕňať akúkoľvek naratívnu históriu,
ktorá sa akýkoľvek spôsobom pokúša zobrazovať holokaust ako príbeh. Dô-
vodom je to, že ak akýkoľvek príbeh musí mať zápletku a ak každý sujet
je istým druhom figurácie, potom z toho vyplýva, že každý naratívny popis
holokaustu v akomkoľvek móde sujetácie je vystavený odsúdeniu na rovna-
kých základoch, na akých musí byť odmietnuté každé jeho výlučne literárne
zobrazenie.
Lang tvrdí aj to, že napriek tomu, že v historickej reprezentácii sa môžu
„používať naratívne a figuratívne prostriedky“, tá nie je od nich „esenciálne
závislá“. Skutočne, v jeho pohľade historický diskurz spočíva na „možnosti
zobrazenia, ktoré stojí v priamom vzťahu k jeho objektu – prakticky, ak nie
v princípe, bezprostredne a nemenne (156). To nenaznačuje, že historici môžu
alebo by sa mali pokúšať zastávať pozíciu naivného realistu alebo len obyčaj-
ného hľadača informácií. Problém je oveľa zložitejší. Lang naznačuje, že pri
písaní o holokauste je postoj, stanovisko alebo pozícia, ktorá nie je subjek-
tívna ani objektívna, nie je viazaná na postoj sociálneho vedca s metodológiu
a teóriou alebo na básnika zaujatého vyjadrovaním a osobnou reakciou.12 Sku-

12
Porov. Edith Milton, „The Dangers of Memory: New York Time Book Review, 28
Jan.1990, 27, na prenikavé komentáre o úsilí mladých autorov, ktorým chýba priama
skúsenosť holokaustu, napriek tomu sa ho pokúšajú urobiť osobným. To je recenzia
Davida Rosenberga, ed. Testimony: Contemporary Writers Make the Holocaust Per-
sonal (New York: Time Book, 1990). Milton upozorňuje na „samozrejmý paradox
v srdci každej antológie, ktorá ponúka znovuzhromaždiť genocídu v tichosti. Pokra-
čuje v chvále len tých esejí, ktoré „ďaleko z pretvarovania o uchopení holokaustu…
zdôrazňujú autorovu nevyhnutnú rezervovanosť. Skutočne… pretože subjektivita a ne-
priamosť sú len možné prístupy, najlepšími esejami v súbore sú tie, ktoré „vytvárajú
hodnotu svojou subjektivitou a nepriamosťou.“ Milton, „Dangers of Memory“, s. 27.
 165
točne, v úvode svojej práce Act and Idea sa Lang odvoláva na pojem Rolanda
Barthesa „intranzitívne písanie“, ktoré chápe ako model diskurzu, vhodného
na diskusiu o filozofických a teoretických problémoch nastolených reflexiou
o holokauste. Naopak typ písania, ktorý máme „prečítať“, slúži na to, aby vi-
del odlišne alebo možno vôbec,“ intranzitívne písanie „odmieta vzdialenosti
medzi autorom, textom, námetom a čitateľom.“ V intranzitívnom písaní,

autor nepíše, aby poskytol prístup k niečomu nezávislému od autora a čitateľa, ale
„píše sebe samému“ …V tradičnom popise [písaní], autor je najprv predstavovaný
ako nazerajúci na objekt s očami už očakávajúceho, modelového a potom až po tomto
pohľade skúmaný predmet reprezentuje vo vlastnom písaní. Pre autora, ktorý píše sám
sebe, sa písanie stáva samo o sebe prostriedkom vízie alebo pochopenia, nie zrkadlom
niečoho nezávislého, ale aktom odovzdania- robenia a tvorenia skôr ako reflexiou
alebo opisom. (XII)

Lang explicitne preferuje intranzitívne písanie (reč) ako vhodné pre kaž-
dého Žida, ktorý ako v prepisovaní príbehu Exodu v Pasche, „by mal vyroz-
právať príbeh genocídy, ako keby ním osobne prešiel/a“ a v uplatnení seba-
identifikácie, ktorá je vlastná židovskej povahe (xiii). Ale ďalším návrhom
je, že produkt intranzitívneho písania, takpovediac diskurz, „ktorý odmieta
vzdialenosti medzi autorom, textom a tým, o čom je písané, a nakoniec čita-
teľom“, by mal slúžiť ako model pre každé zobrazenie holokaustu, historické
alebo fiktívne. A to aj s ohľadom na spôsoby, v ktorých predstava intranzitív-
neho písania môže poslúžiť ako spôsob, riešiaci veľa problémov nastolených
reprezentáciou holokaustu, to, s čím by som rád ukončil túto esej.
Rád by som poznamenal, že Berel Lang sa dovoláva myšlienky intranzi-
tívneho písania bez povšimnutia faktu, že Barthes ho sám použil na charakte-
rizáciu rozdielov medzi dominantným štýlom modernistického písania a štý-
lom klasického realizmu. V eseji nazvanej „Písať: intranzitívne sloveso?“ sa
Barthes pýta, či sa sloveso písať stalo intranzitívnym, a ak áno, kedy. Otázka
je kladená vo vnútri kontextu diskusie o dietéze (rode), aby sa zamerala na
rozdielne druhy vzťahu, ktorými činiteľ môže byť zároveň reprezentovaný
ako konateľ (akcie). Barthes poukazuje na to, že hoci moderné indoeuróp-
ske jazyky ponúkajú dve možnosti na vyjadrenie vzťahu, činný a trpný rod,
iné jazyky ponúkajú tretiu možnosť, ktorá je vyjadrená napríklad v antickom
Grécku stredným rodom (middle voice). Zatiaľ čo v aktívnom a pasívnom
rode je subjekt slovesa predpokladaný ako vonkajší ku konaniu, ako činiteľ
a trpný činiteľ, v strednom rode je subjekt predpokladaný zvnútornený v ko-
166
naní.13 Barthes ďalej pokračuje a konštatuje, že v literárnej moderne sloveso
písať nekonotuje činný a ani trpný rod, ale skôr stredný (tranzitívny).

Preto v strednom rode slovesa písať sa rozdiel medzi pisateľom a jazykom zmenšuje
asymptomaticky. Mohli by sme dokonca povedať, že aktívne je práve subjektívne
písanie, napríklad romantické písanie, v ktorom činiteľ nie je vnútorný, ale anteriórny
k procesu písania: tu, kto píše, nepíše pre seba samého, ale ako by prostredníctvom
zastúpenia, pre vonkajšiu, cudziu osobu alebo následníka (aj keby obidvaja mali rov-
naké mená). V modernom slovese písať v strednom rode je subjekt konštituovaný ako
prítomný v písaní a písaním ovplyvnený: to je exemplárny prípad Proustovho rozprá-
vača, ktorý existuje len prostredníctvom písania, napriek jeho referenciám k akejsi
pseudopamäti.14

To je, samozrejme, len jeden z mnohých rozdielov, ktoré odlišujú moder-

nistické písanie od jeho realistického protikladu v 19. storočí. Ale tento roz-
diel naznačuje nový odlišný spôsob predstavovania, opisu a konceptualizácie
vzťahov medzi činiteľmi a aktérmi, subjektmi a objektmi, tvrdením a jeho
referentom, medzi doslovnou a figuratívnou úrovňou jazyka, a tým aj faktic-
kým a fiktívnym diskurzom. Čo podľa Barthesa predstavuje modernizmus,
nie je nič iné ako usporiadanie skúsenosti za (alebo pred) to, čo je vyjadriteľ-
né v druhoch nutných protikladov (medzi aktívom a pasívom, subjektívnos-
ťou a objektívnosťou, doslovnosťou a figuratívnosťou, faktom a fikciou, his-
tóriou a mýtom a tak ďalej) v každej verzii realizmu. Tým nenaznačujeme, že
zmienené protiklady sa nemôžu použiť na reprezentovanie reálnych vzťahov
medzi entitami determinovanými prostredníctvom pólových pojmov, ktoré
nemusia byť binárne opozičné v niektorých častiach sveta.
To, čo chcem vyjadriť, veľmi dobre opísal už Jacques Derrida vo svojom
vyjadrení predstavy o différance, ktoré tiež používa ideu tranzitívneho rodu.

13
Ako napríklad, také performatívne skutky ako tieto sľubujúce alebo prisahujúce sľub.
V konaní ako takých, v ktorých činiteľ zdá sa, že koná na základe vlastného aktu,
použitie stredného rodu dovoľuje vyhnúť sa predstave, že predmet je rozdelený do
dvoch, ktorými sú činiteľ, ktorý vykonáva sľub, a subjekt, ktorý ho príjma. A tak, v sta-
rogréckom jazyku vyjadruje konanie pozostávajúce z prísahy v aktívnom rode (logou
poiein) a prisahanie sľubu nie v pasívnom, ale v strednom rode (logou poiethai) Barthes
dáva príklad thuein „ponúkajúci obeť pre iného (aktívne) versus thuestha“ ponúknuť
obeť pre niekoho“ (stredný rod) Roland Barthes ,“To Write: Intransitive Verb?“ in The
Rustle of Language trans. Richard Howard (Berkeley: University of California Press,
1989), s. 18.
14
Tamtiež, s. 19.
 167
Differance nie je jednoducho aktívne (o nič viac než jeho subjektívne uskutočnenie);
skôr indikuje stredný rod, ktorý predchádza a zakladá opozíciu medzi trpnosťou a ak-
tívnosťou… A my uvidíme to, čo je označené prostredníctvom „differance“, nie je
jednoducho aktívne ani pasívne, ono ohlasuje alebo skôr pripomína niečo ako stred-
ný rod, ktorý hovorí o operácii, ktorá nie je operáciou, ktorá nemôže byť myslená
ako vášeň alebo konanie, alebo na základe pohľadu akéhokoľvek z týchto pojmov.
A filozofia môže byť snáď započítaná prostredníctvom rozširovania stredného rodu,
vyjadrovaním určitej intranzitívnosti do aktívneho a pasívneho rodu, a ktorý bol kon-
štituovaný prostredníctvom tejto represie.15

Citoval som Derridu ako zástupcu modernistickej koncepcie projektu filo-

zofie, založenej na rozoznaní rozdielov medzi typicky modernistickou skúse-
nosťou sveta (alebo je to skúsenosť charakteristického modernistického sve-
ta?) a pojmami reprezentácie, poznania a významu prevažujúceho v našom
zdedenom realistickom kultúrnom dedičstve. Chcem tým zdôrazniť, že rôzne
anomality, záhady a slepé uličky, stretávajúcich sa v diskusiách o zobrazovaní
holokaustu, sú výsledkom koncepcie diskurzu, ktorý pokračuje v realistickej
tradícii, a tým je neadekvátny pri zobrazovaní udalostí, ktoré sú vo svojej
povahe modernistické, akými je holokaust.16 Koncept kultúrneho moderniz-
mu je relevantný pre diskusie do tej miery, pokiaľ reflektuje reakciu na veľ-
kolepú snahu (ak nie jej odmietnutie) spisovateľov v 19. storočí, rovnako
historikov a autorov fikcií – zobrazovať realitu realisticky – kde realita má
znamenať„históriu“ a realisticky znamená zobrazovanie nielen o minulosti,
ale aj prítomnosti ako „histórie“. Preto napríklad v diele Mimesis: štúdium
histórie myšlienky realistického zobrazovania v Západnej kultúre Erich Auer-
bach charakterizoval „základy moderného realizmu“ nasledujúcimi pojmami:

15
Jaques Derrida, „Differance,“ in Speech and Phenomena and Other Essays on Husserl`s
Theory of Signs, prelož. David B. Allison (Evanston, Ill.Northwestern University Press,
1973), s. 130.
16
Porov. Saul Friedlanderov úvod ku knihe Geralda Fleminga Hitler and the Final So-
lution (Berkeley: University of California Press, 1984): „Na určitej úrovni analýzy
nacistickej politiky odpoveď k diskusii medzi rôznymi skupinami sa zdá byť možná.
Na úrovni globálnej interpretácie tak či onak ťažkosti pretrvávajú. Historik, ktorý nie
je zaťažený ideologickými alebo konceptuálnymi klapkami na očiach, ľahko spozná,
že to je v nacistickej a antisemitskej a antižidovskej politike Tretej ríše, ktorá dáva
nacizmu charakter zvláštneho druhu. Na základe tohto faktu výskumy povahy nacizmu
priberajú nové dimenzie, ktoré sú neklasifikovateľné… Ak [akokoľvek] niekto pripustí,
že židovský problém bol v centre, bol pravou esenciou systému, veľa [štúdií koneč-
ného riešenia] stráca koherenciu a historiografia je konfrontovaná so záhadou, ktorá
sa vzpiera normálnym kategóriám… Poznáme v detailoch, čo sa stalo, poznáme sek-
venciu udalostí a ich pravdepodobné interakcie, ale skutočná dynamika fenoménu nám
uniká“ (moje zvýraznenia).
168
„Vážne spracovanie každodennej reality, pozdvihnutie viacpočetnej a sociál-
ne nižšie postavenej ľudskej skupiny do pozície predmetu pre problematickú
existenciálnu reprezentáciu na jednej strane; a na druhej strane zasadením ná-
hodných osôb a udalostí vo všeobecnom vývine súčasnej histórie, prchavého
základu – toto, veríme, sú základy moderného realizmu.“17
Podľa tejto teórie modernistická podoba realistického projektu pozostáva
z radikálneho odmietnutia histórie, reality ako histórie a historického vedo-
mia samotného. No Auerbach sa zameral na poukázanie kontinuít rovnako,
tak ako rozdielov medzi realizmom a modernizmom. A tak v známom ko-
mentári k pasáži z Virgínie Woolfovej To the Lighthouse Auerbach rozlišuje
medzi „rozličnými štylistickými charakteristikami“ modernizmu, ktoré táto
pasáž ilustruje:

1. strata „pisateľa ako narátora objektívnych faktov; takmer všetko uvedené sa zdá
byť prostredníctvom reflexie vo vedomí dramatis personae“;
2. strata akéhokoľvek „náhľadu… mimo román, z ktorého sú ľudia a udalosti vo
vnútri pozorované…“;
3. dominancia „tónu pochybností a otázok“ v rozprávačovej interpretácii udalostí
zdanlivo opísaných objektívnym spôsobom;
4. použitie takých prostriedkov ako „erlebte Rede, prúd vedomia, monologue in-
terieur“ pre estetické dôvody“, ktoré zahmlievajú a vymazávajú vnímanie objektívnej
reality úplne známej autorovi…“;
5. použitie nových techník pre reprezentáciu skúseností času a temporality, nap-
ríklad použitie „náhodnej príležitosti uvoľňujúcej „proces vedomia“, ktoré sa nespája
so špecifickým predmetom myslenia“; vymazanie rozdielu medzi vonkajším a vnútor-
ným časom; zobrazovanie udalostí nie ako „nasledujúcich epizód [nejakého] príbehu,
ale náhodných udalostí.“18

Mohli by sme konštatovať, že toto je dobrá charakterizácia toho, čo Bart-

hes a Derrida snáď nazývali štýlom „stredného rodu“, Auerbachova charakte-
rizácia literárnej moderny nenaznačuje, že história nie je viac reprezentovaná
realisticky, ale skôr než to, že predstavy histórie a realizmu sa zmenili. Mo-
derna je stále zameraná na zobrazovanie reality realisticky a stále stotožňuje
realitu s históriou. Ale história, ktorú modernizmus konfrontuje, je históriou
predstavenou prostredníctvom realizmu v 19. storočí. Dôvodom je, že sociál-
ny poriadok, ktorý je subjektom tejto histórie, prešiel radikálnou transformá-

17
Erich Auerbach, Mimesis: The Representation of Reality in Western Literature, prelož.
Willard R. Trask (Princeton: Princeton University Press, 1968), s. 491.
18
Tamtiež s. 534 – 39.
 169
ciou – zmenou, ktorá dovolila kryštalizáciu totalitnej formy, ktorú západná
spoločnosť prijala v 20. storočí.
A takto predstavený kultúrny modernizmus mal byť vnímaný ako reflexia
a reakcia na novú skutočnosť. Môžeme uvažovať o priblížení formy a obsahu
medzi literárnou modernou a sociálnym totalitarizmom – ale bez naznačo-
vania, že moderna je kultúrne vyjadrenie fašistickej formy sociálneho totali-
tarizmu.19 Je možný aj ďalší pohľad na vzťah medzi modernizmom a fašiz-
mom: literárna moderna bola produktom snahy zobrazovať historickú realitu,
pre ktorú staršie, klasicky realistické spôsoby zobrazovania neboli adekvátne,
akoby sa zakladali na úplne odlišnom vnímaní dejín.
Moderna bola nepochybne vlastná klasickému realizmu – spôsobom,
v ktorom nacizmus a konečné riešenie boli imanentné v štruktúrach a praxi
národného štátu v 19. storočí a sociálnych vzťahov, produkciou ktorých bol
politickým vyjadrením. V tomto duchu sa moderna nezdá byť odmietnutím
realistického projektu a odmietnutím histórie, skôr ako anticipácia novej for-
my historickej reality, ktorá zahrňovala nepredstaviteľné, nemysliteľné a ne-
vyjadriteľné aspekty: fenomén hitlerizmu, konečného riešenia, totálnej vojny,
rádioaktívneho zamorenia, masového vyhladzovania a ekologickej samov-
raždy; hlbokú vieru v neschopnosť našich prírodných vied vysvetliť tieto fe-
nomény, nehovoriac o ich kontrole a zvládnutí; a stále silnejúce uvedomenie
si neschopnosti našich tradičných spôsobov reprezentácie opísať tieto javy
adekvátne.
Všetky tieto úvahy naznačujú, že modernistické spôsoby reprezentácie
ponúkajú možnosti reprezentácie reality holokaustu a skúseností z neho tak,
ako to žiadna iná podoba realizmu neumožňovala. Môžeme domýšľať do
konca Langove návrhy, že najlepší spôsob reprezentácie holokaustu a skú-
senosti z neho môže byť prostredníctvom intranzitívneho písania, ktoré ne-
kladie žiadne nároky k takému druhu realizmu, o ktorý sa usilovali historici
a spisovatelia v 19. storočí. Ale je potrebné zvážiť aj to, že prostredníctvom
intranzitívneho písania musíme určiť niečo ako vzťah k udalosti vyjadrenej
v strednom rode. To neznamená, že sa vzdáme úsilia zobrazovať holokaust
realisticky, ale skôr, že naša predstava toho, čo konštituuje realistické zobra-
zenie musí byť poopravená s prihliadnutím na skúsenosti, ktoré sú jedinečné
v našom storočí a pre ktoré staršie spôsoby reprezentácie nepostačujú.

19
Tento pohľad zastáva Frederic Jameson a najviac explicitne je zdôvodnený v Fables of
Aggression: Wyndham Lewis, the Modernist as Fascist (Berkeley: University of Cali-
fornia Press, 1979). Je to bežná lavicová interpretácia modernizmu.
170
V skutočnosti, nemyslím si, že holokaust, konečné riešenie, Shoah Chur-
ban alebo nemecká genocída Židov je viac nereprezentatívna, než akákoľvek
iná udalosť v ľudskej histórii. Zobrazovanie takýchto udalostí, či už v histórii,
alebo vo fikcii vyžaduje druh štýlu, modernistického štýlu, ktorý bol vyvinu-
tý, aby umožnil reprezentovať tie udalosti, ktoré sociálny modernizmus vlast-
ne spôsobil. Ide o štýl, ktorý oslovil veľa modernistických spisovateľov, ale
z ktorých uvádzame Prima Leviho. V diele Il Sistema periodico Levi začína
kapitolu nazvanú „Uhlík“ takto:

Čitateľ, si na tomto mieste už zrejme uvedomil, že nečíta rozpravu o chémii: moja

domnienka nejde tak ďaleko –„mavoix est foible, et même un peu profane“ (môj hlas
je slabý, dokonca trochu neodborný). Nie je to ani autobiografia okrem čiastočných
a symbolických momentov, v ktorých je každé písanie autobiografické, každý produkt
ľudskej činnosti; ale že svojím spôsobom ide o históriu.
Je to, alebo by to chcelo byť mikrohistóriou, história obchodu a jej defektov, vý-
hier a utrpení, takých, aké každý chce vypovedať, keď sa cíti byť blízko, uzatvára
oblúk svojej kariéry a umenie prestáva byť dlhé.

Levi pokračuje v rozprávaní príbehu konkrétneho atómu uhlíka, ktorý sa

stáva alegóriou (čo on nazýva „úplne náhodným príbehom“, ktorý je „nap-
riek tomu nemenej pravdivým“). „Poviem iba jediný ďalší príbeh“ hovorí,
„najväčšie tajomstvo, a poviem ho s najväčšou pokorou a sebaovládaním
niekoho, kto vie od začiatku, že táto téma je beznádejná, zúfalá, márne, na
neúspech odsúdené je moje úsilie zahaliť fakty do slov.“ Príbeh hovorí, ako
atóm uhlíka, meniaci sa v pohári mlieka, ktorý Levi pije, migruje do buniek
jeho vlastného mozgu – „môjho mozgu, ktorý píše príbeh, [ako] dotyčná skú-
maná bunka atómu ovláda moje písanie v gigantickej miniatúrnej hre, ktorú
ešte nikto neopísal.“ Túto hru potom autor opisuje slovami: „Je to sila, ktorá
v tomto okamihu zo zmäteného labyrintu súhlasu a nesúhlasu vedie moju
ruku pozdĺž dráhy papiera, označuje ho špirálami, ktoré sú znakmi: krivka,
hore a dole, medzi týmito dvoma úrovňami energie, vedie túto moju ruku
vtláčajúcu do papiera práve túto bodku, práve teraz, tu.“20

Preložil Juraj Šuch

20
Primo Levi, Periodic Table, prelož. Raymond Rosenthal (New York: Schocken Books,
1984), s. 332-33.
 171
Šesť téz o naratívnej filozofii histórie
Frank Ankersmit

1. Historické narácie sú interpretácie minulosti.

1. 1. Termíny historická narácia a interpretácia poskytujú lepší kľúč k po-
chopeniu historiografie ako termíny opis (description) a explanácia.
1. 2. Neinterpretujeme, keď máme príliš málo údajov, ale keď ich máme
príliš veľa (pozri 4. 3). Opis a explanácia si vyžadujú „správne“
množstvo údajov.
1. 2. 1. Vedecké teórie sú nedourčené (underdetermined), pretože nekonečné
množstvo teórií môže vysvetliť známe dáta; interpretácie sú nedour-
čené, pretože len nekonečný počet interpretácií môže vysvetliť všet-
ky známe dáta.
1. 3. Interpretácia nie je preklad. Minulosť nie je text, ktorý musí byť pre-
ložený do naratívnej historiografie; musí byť interpretovaná.
1. 4. Naratívne interpretácie nemusia mať nevyhnutne povahu sekvencie;
historické narácie sú len náhodné príbehy so začiatkom, jadrom a zá-
verom.
1. 4. 1. Historický čas je relatívne neskorý a veľmi umelý vynález západnej
civilizácie. Je to kultúrna a nie filozofická predstava. Založiť narati-
vizmus na pojme času je teda stavaním na neistých základoch.
1. 4. 2. Narativizmus môže vysvetliť čas, ale nie je ním vysvetlený (pozri
2. 1. 3 a 4. 7. 5).
1. 5. Pred dvadsiatimi rokmi bola filozofia histórie scientistická; mali by
sme sa vyhnúť opačnému extrému a pozerať sa na históriu ako na
formu literatúry. Historizmus je stredná cesta medzi týmito dvoma
pólmi: historizmus udržiava, čo je správne vo vedeckom a literárnom
prístupe k histórii, a vyhýba sa tomu, čo je zveličené v oboch.
1. 5. 1. Historiografia rozvíja naratívne interpretácie sociohistorickej reality;
literatúra ich využíva.

Ankersmit, F. R.: „Six Theses on Narrativist Philosophy of History“, in History and

Tropology: The Rise and Fall of Metaphor, University of California Press, Berkeley,
1994, s. 33 – 43.
172
1. 6. Neexistuje presná demarkačná hranica medzi historiografiou a nara-
tívnou filozofiou histórie (pozri 4. 7. 5. a 4. 7. 7).
2. Narativizmus akceptuje minulosť takú, aká je. Vo forme tautológie:
akceptuje, čo je neproblematické o minulosti. Čo je neproblematické,
je historický fakt. Obidva významy posledného tvrdenia sú pravdivé
(pozri 3. 4. 1 a 3. 4. 2).
2. 1. Je nevyhnutné rozlišovať medzi historickým výskumom (otázkou
faktov) a písaním o dejinách (historical writing) (otázkou interpre-
tácie). Rozdiel je podobný, i keď v žiadnom prípade nie identický,
s rozdielom vo filozofii vedy medzi observačným tvrdením a teóriou.
2. 1. 1. Výsledky historického výskumu sú vyjadrené v tvrdeniach, naratív-
ne interpretácie sú súbory tvrdení.
2. 1. 2. Zaujímavý rozdiel nie je medzi jednoduchým a všeobecným tvrde-
ním, ale medzi všeobecným tvrdením a historickou naráciou. Jedno-
duché tvrdenie môže slúžiť obom pánom.
2. 1. 3. Časové určenia sú vyjadrené v tvrdeniach, nie však prostredníctvom
tvrdení, a preto nie sú predmetom osobitného záujmu pre naratívnu
filozofiu histórie. Naratívna filozofia histórie sa zaoberá tvrdeniami
a nie ich časťami (ako napr. časovými indikátormi).
2. 2. Existuje príbuznosť medzi filozofiou historického výskumu a kom-
ponentmi (tvrdeniami) historickej narácie. Filozofia písania o deji-
nách a historická narácia vo svojej totalite sú podobne súvzťažné.
2. 2. 1. Okrem niekoľkých výnimiek (W. H. Walsh, H. V. White, L. O.
Mink), súčasná filozofia histórie sa zaoberá výlučne historickým vý-
skumom.
2. 2. 2. Nedôvera v (naratívny) holizmus zabraňuje súčasnej filozofii poro-
zumieť historickej narácii.
2. 3. Najpodstatnejšie a najzaujímavejšie intelektuálne výzvy, ktorým čelí
historik, sa nachádzajú na úrovni písania o dejinách (selekcia, inter-
pretácia, ako sa pozerať na minulosť). Historik je podstatne viac, ako
Collingwoodov detektív hľadajúci vraha Johna Doea.
2. 4. Keďže sa zaoberá iba komponentmi historickej narácie, filozofia kona-
nia nemôže posunúť naše porozumenie (insight) historickej narácii.
 173
2.4.1. Filozofia konania nemôže hovoriť jazykom neúmyselných dôsled-
kov ľudského konania. Ako filozofia histórie, tak i filozofia konania
je vhodná iba pre prehistorickú historiografiu. Keďže je neschopná
prekonať limity metodologického individualizmu, je historiograficky
naivná.
2.4.2. Von Wrightove a Ricoeurove pokusy vyriešiť tento problém pre fi-
lozofiu konania sú neúspešné. Historický význam sa líši od zámeru
aktéra.
2. 4. 3. Jazyk neúmyselných dôsledkov je jazykom interpretácie (zvyčajne
existuje rozdiel medzi perspektívou historika a historického aktéra).
2. 4. 4. Argument logickej väzby (logical connection argument) je osobitý
prípad narativizmu (v ktorom zabezpečuje logickú schému, v rámci
ktorej je organizované poznanie minulosti).
3. Narativizmus je moderný potomok historizmu (nestotožiteľný s Pop-
perovým historicizmom): obidvaja uznávajú, že historikova úloha je
podstatne interpretačná (t. j. hľadať jednotu v rôznorodosti).
3. 1. Interpretácie sa usilujú o jednotu, ktorá je charakteristická pre veci
(pozri 4. 4).
3.1.2. Stúpenci historizmu sa pokúšali objaviť esenciu, alebo ako to oni
nazývali historische Idee (historickú ideu), o ktorej predpokladali, že
bola prítomná v samotných historických javoch. Narativizmus v pro-
tiklade k tomu uznal, že historická interpretácia projektuje nejakú
štruktúru na minulosť a neobjavuje ju, ako keby táto štruktúra existo-
vala v samotnej minulosti.
3. 1. 3. Historizmus je znamenitá teória histórie, ak je preložený z teórie
o historických javoch do teórie o našom hovorení o minulosti (tá,
ktorá bola metafyzická sa musí stať lingvistickou).
3. 1. 4. Vzhľadom na to, že predstava zápletky alebo intrigy naznačuje, že
štruktúra alebo príbeh sú prítomné v samotnej minulosti, táto pred-
stava je neoprávneným ústupkom k historickému alebo naratívnemu
realizmu.
3. 2. Historické narácie nie sú projekcie na minulosť alebo odrazy minu-
losti, ktoré by s ňou boli spojené prekladovými pravidlami, majúcimi
174
pôvod buď v našich každodenných skúsenostiach sociálneho sveta,
v sociálnych vedách, alebo v špekulatívnych filozofiách histórie.
3. 2. 1. Naratívne interpretácie sú tézy a nie hypotézy.
3. 3. Naratívne interpretácie sa aplikujú (apply) na minulosť, ale nekoreš-
pondujú s ňou alebo neodkazujú (do not refer) na ňu (ako to robia
tvrdenia alebo ich časti).
3. 3. 1. Veľká časť súčasnej filozofie historickej narácie je očarovaná pred-
stavou tvrdenia.
3. 3. 2. Naratívny jazyk je vo vzťahu k samotnej minulosti autonómny. Fi-
lozofia narácie dáva zmysel vtedy a len vtedy, keď je táto autonómia
uvedomovaná (pozri 4. 5).
3. 3. 3. Keďže naratívne interpretácie sa len aplikujú a neodkazujú (porovnaj
s pohľadom, z ktorého maliar maľuje krajinu), neexistuje pevnosť
vo vzťahu medzi nimi a minulosťou. Požiadavka, že by tam mal byť
taký vzťah, je výsledkom kategorickej chyby (t. j. žiadať pre histo-
rickú naráciu to, čo môže byť dané len pri tvrdení).
3. 3. 4. Naratívne interpretácie „vás vytiahnu z historickej reality“ a „nepo-
šlú vás späť do nej“ (ako to robí tvrdenie).
3. 4. V naratívnom jazyku je vzťah medzi jazykom a realitou systematic-
ky „destabilizovaný“ (pozri 5.1.2).
3. 4. 1. Epistemológia je relevantná pre filozofiu historického výskumu, ale
nie je dôležitá pre filozofiu písania o dejinách alebo filozofiu naratív-
nej interpretácie.
3. 4. 2. Epistemológia, skúmajúca vzťah medzi jazykom a realitou do tej
miery, do akej je tento vzťah fixný a stabilný, prehliada všetky sku-
točné problémy vedy a historiografie, ktoré sa objavujú až potom,
ako bolo prijaté všetko, čo zaujíma epistemológiu. Fundacionaliz-
mus sa zaujíma o to, čo je fundamentálne nezaujímavé.
3. 4. 3. Filozofické skúmania toho, „čo zdôvodňuje historické opisy“, je im-
plicitným odmietnutím a degradáciou historikových intelektuálnych
úspechov.
4. Naratívny jazyk nie je objektovým jazykom.
 175
4. 1. Naratívny jazyk ukazuje minulosť za pomoci toho, čo neodkazuje
alebo nekorešponduje k častiam alebo aspektom samotnej minulosti.
Naratívne interpretácie v tomto ohľade pripomínajú modely použí-
vané módnymi návrhármi na poukázanie kvality ich šiat a odevov.
Jazyk sa používa na to, aby sa ukázalo, čo patrí svetu, ktorý je od
neho odlišný.
4. 1. 1. Narativizmus nie je konštruktivizmus toho, čím by minulosť mohla
byť, ale konštruktivizmus naratívnych interpretácií minulosti.
4. 1. 2. Naratívne interpretácie sú Gestalt obrazce (Gestalts).
4. 2. Logicky, naratívne interpretácie sú svojou povahou návrhmi (vidieť
minulosť z určitej perspektívy).
4. 2. 1. Návrhy môžu byť užitočné, plodné alebo nie, ale nemôžu byť prav-
divé alebo nepravdivé; to isté preto možno povedať o historických
naráciách.
4. 2. 2. Nie je žiadny vnútorný rozdiel medzi špekulatívnymi systémami
a pravou históriou; sú používané rôznymi spôsobmi. Špekulatívne
systémy sú používané ako dominujúce narácie (master-narratives),
ktorým by sa mali prispôsobiť iné narácie.
4. 2. 3. Písanie o dejinách zdieľa s metafyzikou úsilie definovať podstatu
(časti) reality, ale odlišuje sa od metafyziky vzhľadom na svoj nomi-
nalizmus (pozri 4. 7. 1).
4. 3. Naratívne interpretácie nie sú poznaním, ale organizovaním pozna-
nia. Naša doba s nadbytkom informácií – viac konfrontovaná s prob-
lémom organizácie poznania a informácií, než s problémom získava-
nia poznania – preto existuje veľa dôvodov zaujímať sa o výsledky
narativizmu.
4. 3. 1. Kognitivizmus je vzhľadom na naratívne interpretácie zdrojom všet-
kých realistických mylných predstáv realistov o historickej narácii.
4. 4. Logicky, naratívne návrhy majú povahu predmetov (nie pojmov); tak
ako o predmetoch, aj o nich sa môže hovoriť bez toho, aby niekedy
boli súčasťou jazyka, v ktorom sa ony spomínajú. Jazyk je tu použi-
tý za účelom konštituovania naratívnej interpretácie, ktorá sama leží
mimo sféry jazyka, i keď interpretácia je „vytvorená z“ jazyka (po-
176
dobne, ako význam slova kreslo nemôže byť redukovaný na písmená
v tomto slove).
4. 4. 1. Naratívne interpretácie prekračujú známu hranicu medzi sférou vecí
a sférou jazyka – ako to robí metafora.
4. 5. Historická diskusia o kríze v 17.storočí napríklad nie je diskusiou
o skutočnej minulosti, ale o naratívnych interpretáciách minulosti.
4. 5. 1. Naše hovorenie o minulosti je pokryté hrubou kôrou, nevzťahujú-
cou sa k minulosti samotnej, ale k historickej interpretácii a diskusii
o konkurenčných historických interpretáciách. Naratívny jazyk nie je
transparentný a je odlišný od skleného ťažidla, cez ktoré získavame
jasný pohľad na samotnú minulosť.
4. 6. Autonómia naratívneho jazyka vzhľadom na minulosť samotnú ani
v najmenšom neznamená, že naratívne interpretácie by mali byť ar-
bitrárne (pozri 5. 3, 5. 6).
4. 6. 1. Fakty o minulosti môžu byť argumentmi v prospech alebo v nepros-
pech naratívnych interpretácií, ale nikdy nemôžu determinovať tieto
interpretácie (fakty [ne]potvrdzujú len tvrdenia o minulosti) (pozri
1. 2. 1). Len interpretácie môžu [ne]potvrdiť interpretácie.
4. 7. Naratívne interpretácie môžu mať vlastné mená (ako všeobecná kríza
v 17. storočí, studená vojna, manierizmus alebo industriálna revolú-
cia). Väčšinou to však tak nie je.
4. 7. 1. Naratívna logika je striktne nominalistická.
4. 7. 2. Mená ako manierizmus odkazujú k historickým interpretáciám a nie
k samotnej minulej realite („Ktorý manierizmus máš na mysli?“
„Pevsnerov manierizmus.“).
4. 7. 3. To však neznamená, že tieto mená sa neustále menia vo sfére, nevzťa-
hujúcej sa k historickej realite samotnej (príklad: meno manierizmus
odkazuje k tvrdeniam naratívnej interpretácie a v týchto tvrdeniach
sa odkazuje na samotnú historickú realitu).
4. 7. 4. Naratívne interpretácie nemajú existenciálne implikácie (napríklad:
priemyselná revolúcia nie je obrovská neosobná sila v historickej re-
alite, nespozorovaná a neobjavená do roku 1884, keď Arnold Toyn-
bee napísal dielo Priemyselná revolúcia v Anglicku, ale interpretačný
prostriedok na porozumenie minulosti.
 177
4. 7. 5. Predsa len, ak je naratívna interpretácia dlho nespochybňovaná, je
každým akceptovaná a stáva sa časťou každodenného jazyka (týmto
stráca svoju historiografickú povahu ), môže sa nakoniec zmeniť na
predstavu (typu) predmetu. Naratívny predmet (pozri 4. 4.) sa stal
predmetom v realite. Takto vynikajú naše pojmy (typy) predme-
tov. Typologické procedúry (typification procedures) rozhodujú, čo
je stále len interpretáciou a čo je skutočné; neexistuje žiadna fixná
a absolútna demarkácia medzi tým, čo je interpretáciou a čo patrí do
kategórie reality.
4. 7. 6. Pojmy (typy) predmetov (ako pes alebo strom) sú logicky kompli-
kovanejšie ako naratívne interpretácie, pretože predpokladajú typo-
logický postup, stále absentujúci v druhom prípade. Interpretácia
logicky predchádza naše (predstavy) typov vecí. Ontológia je syste-
matizovanie interpretácie.
4. 7. 7. Metafora a naratívna interpretácia formujú základ nášho jazyka.
4. 7. 8. Narativizmus nie je možný bez teórie typov. Bez nej by sme sa nevy-
hnutne pozerali nesprávnym smerom. (Typy) vecí sú potom funda-
mentálnejšie než naratívne interpretácie.
4. 7. 9. Žiadať fixné významy pre slová ako studená vojna alebo manieriz-
mus by znamenalo vyžadovať, aby sa skončila historická diskusia.
Písanie o dejinách nepredpokladá definície, ale vyúsťuje do nich.
4. 7. 10. Pojmy ako studená vojna, ktoré sú súborom tvrdení, sú logicky od-
lišné od teoretických pojmov.
4. 8. Kauzálna explanácia – napríklad na spôsob modelu pokrývajúceho
zákona (CLM) – má svoju funkciu výhradne na úrovni historického
výskumu (a na úrovni komponentov historickej narácie): nemali by
sme sa pýtať na príčinu Studenej vojny, pretože tento termín odkazu-
je k určitej naratívnej interpretácii. Je nezmyselné, pýtať sa na príči-
nu historickej interpretácie. Každý, kto sa spýta na príčinu studenej
vojny, si v skutočnosti žiada dôraznú interpretáciu udalostí medzi
rokom 1944 a začiatkom 90. rokov a nie príčinnú previazanosť me-
dzi dvomi oddelenými skupinami udalostí.
5. Tvrdenia historickej narácie majú vždy dvojitú funkciu: 1) opísať mi-
nulosť a 2) definovať alebo zindividualizovať špecifickú naratívnu
interpretáciu minulosti.
178
5. 1. Logicky, historické narácie a metafora pozostávajú len z dvoch ope-
rácií: 1) opisu a 2) individualizácie (metaforickej) perspektívy. His-
torická narácia je trvalá (sustained) metafora.
5. 1. 1. Metafora ukazuje, o čom je metaforické vyjadrenie v kategóriách
niečoho iného (napr. „John je prasa“); podobne historická narácia
ukazuje minulosť v kategóriách niečoho, čo nie je minulosťou (t. j.
naratívnej interpretácie) (pozri 4. 1).
5. 1. 2. Vďaka jej autonómii s ohľadom na historickú realitu – v historickej
narácii je vzťah medzi jazykom a realitou neustále destabilizovaný –
historická narácia ako metafora je miestom zrodu nového významu.
Akceptovaný, doslovný význam vyžaduje stabilný vzťah medzi jazy-
kom a realitou.
5. 2. Diskrepancia medzi (doslovným) významom individuálnych tvrdení
historickej narácie – ak sú brané osobitne – a (metaforickým) význa-
mom historickej narácie – ak je braná vo svojej totalite – je dosah
(scope) historickej narácie. To poukazuje na rozdiel medzi kronikou
(korešpondujúcou s jednotlivým tvrdením) a historickou naráciou
(korešpondujúcou s totalitou naratívnych tvrdení). Súbor náhodne
premiešaných tvrdení nemá dosah.
5. 2. 1. Historická narácia je historickou naráciou len do takej miery, do akej
(metaforický) význam historickej narácie vo svojej totalite transcen-
duje (doslovný) význam sumy jej individuálnych tvrdení. Takže byť
historickou naráciou je vecou stupňa.
5. 2. 2. Historická narácia pripomína belvedér: po zdolaní schodišťa jednot-
livých tvrdení možno dovidieť na oblasti, ďaleko presahujúce úze-
mie, na ktorom bolo postavené schodište.
5. 2. 3. Historikova schopnosť rozvíjať (metaforický) naratívny dosah je na-
johromujúcejšou zbraňou jeho intelektuálneho arzenálu.
5. 3. Najlepšia historická narácia je najmetaforickejšia narácia, historic-
ká narácia s najväčším dosahom. Je to tiež „najriskantnejšia“ alebo
„najodvážnejšia“ historická narácia. V protiklade s tým nenarativista
musí uprednostniť nevýraznú historickú naráciu bez vnútornej orga-
nizácie.
5. 3. 1. Naratívny dosah historickej narácie nemôže byť založený len na zá-
klade uvažovania o tejto jednej historickej narácii. Naratívny dosah
 179
získame iba vtedy, keď porovnáme naratívne interpretácie s konku-
renčnými interpretáciami. Ak máme len jednu naratívnu interpretá-
ciu o nejakej historickej téme, nemáme žiadnu interpretáciu.
5. 3. 2. Historické porozumenie sa preto rodí iba v priestore medzi konku-
renčnými naratívnymi interpretáciami a nemôže byť identifikované
s nijakým špecifickým (súborom) interpretácií.
5.3.3. Kognitívne poznanie má byť identifikované s lingvistickými pros-
triedkami použitými na jeho vyjadrenie (singulárne tvrdenia, vše-
obecné tvrdenia, teórie atď.); historické pochopenie (insight) leží
v prázdnom naratívnom priestore medzi naratívnymi interpretáciami
(je takpovediac stereoskopické).
5. 3. 4. Historické pochopenie je konštituované v historiografických sporoch
a nie prostredníctvom individuálnych fáz v historiografických spo-
roch, a teda nie individuálnymi naratívnymi interpretáciami, ktoré sú
izolované od iných.
5. 3. 5. Historiografická diskusia sa v konečnom dôsledku nezameriava na
zjednotenie, ale na proliferáciu interpretačných téz. Účel historiogra-
fie nie je v transformácii naratívnych predmetov na reálne predmety
(alebo ich typové pojmy) (pozri 4. 7. 5). Práve naopak, pokúša sa
vyvolať rozklad toho, čo sa zdá byť známe a neproblematické. Jej
cieľom nie je redukovať neznáme na známe, ale urobiť neznámym
to, čo sa zdá byť známe.
5. 3. 6. Tento dôraz na nezhody a historiografické spory vyžaduje od nás
odmietnutie karteziánskej alebo kantovskej predstavy o navzájom
zameniteľnom, transcendentálnom poznávajúcom subjekte. Mali
by sme uprednostniť Aristotelov pohľad. Pre Aristotela skúsenosť
a poznanie sú interakciou medzi nami a svetom a nie nejakou abs-
trakciou, ktorá by bola determinovaná transcendentálnou formálnou
schémou. Podobne historická interpretácia vzniká z interakcie inter-
pretácií a nemala by byť pripisovaná ani individuálnemu, ani trans-
historickému, transcendentálnemu subjektu.
5. 4. Naratívny dosah je logicky nezávislý od ríše hodnôt; z toho dôvodu
historická narácia nemusí byť hodnotovo nezávislá, aby mala veľký
dosah – teda, aby bola objektívna (napríklad predstava totalitného
štátu navrhnutá K. Popperom, J. L. Talmonom, H. Arendtovou a iný-
mi nebola hodnotovo neutrálna, ale mala veľký dosah).
180
5. 4. 1. Historik je profesionálny „outsider“: priepasť medzi ním a historic-
ku realitou, ktorú sa vždy pokúša preklenúť, je identická s priepasťou
medzi jednotlivcom a spoločnosťou, ktorú sa snaží preklenúť etika
a politická filozofia. Z toho dôvodu musí byť etická dimenzia všade
prítomná v historiografii. Moderná historiografia je založená na poli-
tickom rozhodnutí.
5. 4. 2. Metafora a narácia sú spojovníkom (trait d’union) medzi je a má
byť – je, ktoré sa nachádza v konštatujúcich tvrdeniach historickej
interpretácie, môže navrhovať, čo má byť urobené.
5. 5. Leibnizov princíp obsiahnutosti predikátu v subjekte (predicate in
notion principle) je kľúčovou teorémou logiky historickej interpre-
tácie. Všetky tvrdenia o historickej narácii sú analyticky pravdivé
alebo nepravdivé.
5. 5. 1. Módny názor, že kvantifikované premenné nahradia v tvrdeniach
subjektové termíny (Russell, Quine), je nesprávny pre naratívne tvr-
denia (t. j. tvrdenia o historických naráciách). Subjektový výraz je v
naratívnych tvrdeniach nevyjadriteľný presne preto, že iba „zhro-
mažďuje“ tvrdenia obsiahnuté historickou naráciou.
5. 5. 2. Naratívne interpretácie majú explanačnú silu, pretože z nich môže
byť analyticky odvodený opis historických situácií.
5. 6. Nie je dôvod na historický skepticizmus. Môžeme vidieť racionali-
tu toho, prečo historici v určitej fáze historickej diskusie preferujú
jeden pohľad na minulosť pred druhým. Ku skepticizmu dochádza
len vtedy, ak niekto nie je spokojný s racionalitou historickej disku-
sie a vyžaduje absolútne základy. Ale v skutočnosti táto požiadavka
nemôže byť ničím viac, ako nabádaním historikov pracovať opatrne
a svedomito.
6. Korene historickosti siahajú hlbšie, než predpokladá moderná histo-
riografia alebo súčasná filozofia (histórie).
6. 1. Predstava subjektu (self) je historickou, naratívnou interpretáciou –
naratívnou interpretáciou, ktorá je predpokladom všetkých iných in-
terpretácií. Toto je jadro pravdy v anglosaskej hermeneutike.
6. 1. 1. Preto fakt, že naratívne interpretácie hrajú úlohu už na úrovni ži-
vota ľudských indivíduí, nemôže byť nikdy argumentom v prospech
určitého variantu naratívneho realizmu (t. j. pohľadu, že historické
 181
poznanie by malo byť modelované podľa našich skúseností z každo-
denného života). Je to práve naopak: interpretačný narativizmus už
vpadol do našej každodennej reality.
6. 1. 2. Pojmy (typy) individuálnych vecí sú logicky závislé od naratívnych
interpretácií (identita). Takže: identita predchádza individualitu, nie
naopak, ako to tvrdí pozitivizmus. (pozri 4. 7. 5).

Preložil Juraj Šuch

182
Obrat k jazyku: literárna teória a teória histórie
Frank Ankersmit

V roku 1973 vydal Hayden White dnes slávnu Metahistory, knihu, ktorá
sa všeobecne považuje za zlomový bod – čo je naozaj vhodné označenie pre
teóriu o tropológii – v dejinách teórie histórie. A skutočne, stačí i povrchné
oboznámenie sa s vývojom v rámci teórie histórie od čias druhej svetovej
vojny, aby sme si všimli, že od čias publikovania Whitovho opus magnum
sa teória histórie fundamentálne zmenila. Dnes si kladieme odlišné otázky,
skúmame už odlišné aspekty písania o dejinách (historical writing), a nešlo
by o preháňanie, ak by sme tvrdili, že vďaka Whitovi je dnes predmetom
teoretických štúdií taký druh písania o dejinách, ktorý sa výrazne líši od histó-
rie, ktorú predchádzajúca generácia teoretikov považovala za vzorovú ukážku
písania o dejinách.
Je nesporné, že dnes, po troch desaťročiach, na začiatku nového tisícro-
čia, nastal vhodný čas na to, aby sa zhodnotilo, čo sa dosiahlo a čo nie. Za
týmto účelom preskúmam otázku vzťahu medzi takzvaným obratom k jazyku
a zavedením literárnej teórie ako nástroja na porozumenie písaniu o dejinách.
Mojím záverom bude, (1) že existuje určitá asymetria medzi vyhláseniami
prezentovanými v rámci obratu k jazyku a v rámci literárnej teórie; (2) že
zámena týchto dvoch skupín vyhlásení je z hľadiska teórie histórie veľmi
nešťastná; a (3) že literárna teória môže historika naučiť mnohému o písaní
o dejinách, no napriek tomu sa netýka toho druhu problémov, ktorý je tradič-
ne predmetom skúmania teoretika histórie.

Obrat k jazyku a teória histórie

Revolúcia, ktorú v súčasnej teórii histórie spôsobil White, sa mnohokrát
spája s takzvaným obratom k jazyku. A celkom oprávnene, pretože Whitovou
hlavnou tézou je, že naše porozumenie minulosti je určené nielen podobou
minulosti, ale taktiež jazykom, ktorým o nej historik hovorí – alebo, ako to
sám s obľubou formuluje, že historické poznanie je rovnako „utvorené“ (his-
torikovým jazykom), ako aj „nájdené“ (v archívoch). Avšak, keď White toto
tvrdí, má občas na mysli niečo iné, ako filozofi argumentujúci v prospech ob-

Ankersmit, F. R.: „The Linguistic Turn: Literary Theory and Historical Theory“, in
Historical Representation, Stanford University Press, Stanford, 2001, s. 29-74.
 183
ratu k jazyku. Pre dostatočné zhodnotenie dosahov Whitovej revolúcie v te-
órii histórie sa oplatí identifikovať tieto odlišnosti a zvážiť ich dôsledky.
„Pod ‚filozofiou jazyka‘ (linguistic philosophy) budem rozumieť stano-
visko, že filozofické problémy sú problémy, ktoré možno vyriešiť (alebo od-
strániť) buď úpravou jazyka, alebo lepším porozumením jazyku, ktorý v sú-
časnosti používame“, hovorí Rorty v úvode k jeho vplyvnej zbierke o obrate
k jazyku.1 Filozofické problémy vznikajú vtedy, keď, ako hovorí Wittgenstein,
„jazyk sviatkuje“ (language goes on holiday)* a začína vytvárať okrem sveta,
s ktorým sa musí stýkať počas bežných pracovných dní, aj istý pseudosvet.
Spočiatku sa môže zdať, že takýto prístup podporuje stanovisko empiricizmu:
neodporúča azda projekt filozofa jazyka, aby sme odmietli ako iluzórne také
filozofické problémy, ktoré sa nedajú odstrániť buď pomocou konštrukcie
ideálneho jazyka, v ktorom nemôžu vyvstať filozofické pseudoproblémy, ale-
bo pomocou ich redukcie na empirický výskum? A nie je to v súlade s empi-
ricistickou ortodoxiou, ako bola formulovaná už Davidom Humom,2 že každé
pravdivé presvedčenie je redukovateľné na empirickú alebo analytickú prav-
du? Zaiste, táto intuícia nie je úplne chybná: stačí si len spomenúť na Ayerovu
prácu Language, Truth, and Logic, aby sme si uvedomili, že je možné byť
súčasne empiricistom aj priaznivcom obratu k jazyku.
Na hlbšej úrovni možno však preukázať, že obrat k jazyku má antiempiri-
cistické dôsledky. Empiricisti spolu s priaznivcami obratu k jazyku priateľsky
dorazia do stanice nevyhnutnosti, aby rozlíšili medzi hovorením (speaking)
a hovorením o hovorení (speaking about speaking). Obe skupiny vyhlásia, že
nerozlišovanie medzi týmito dvomi úrovňami prinieslo mnoho pseudoprob-
lémov, ktorým sa venovala tradičná filozofia. Avšak po dosiahnutí tejto sta-
nice bude každá skupina pokračovať svojou vlastnou cestou. Empiricista
bude náchylný stotožniť rozdiel medzi týmito dvomi úrovňami s rozdielom

1
R. Rorty, ed., The Linguistic Turn: Recent Essays in Philosophical Method (Chicago,
1967), s. 3 a 33 a nasl.
*
Pozri L. Wittgenstein, Filozofické skúmania § 38. Pozn. prekl.
2
Slávna Humova formulácia znie: „Ak vedení týmito zásadami preberieme knižnice,
aké škody tu musíme narobiť! Ak vezmeme do ruky nejakú knihu, napríklad o teológii
alebo školskej metafyzike, opýtame sa: Obsahuje nejaké abstraktné úvahy o veličinách
a číslach? Nie. Obsahuje nejakú, zo skúsenosti vychádzajúcu úvahu o faktoch a exis-
tencii? Nie. Hoďte ju teda do ohňa; veď potom nemôže obsahovať nič iné, iba sofistiku
a klamstvo.“ Pozri D. Hume, An Enquiry Concerning Human Understanding, ed. L.
A. Selby-Bigge (Oxford, 1972), s. 165. (Preklad Viktora Thiebena, D. Hume, „Úvahy
o ľudskom rozume“, in Antológia z diel filozofov. Novoveká empirická a osvietenská fi-
lozofia. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, 1967, s. 161 – 200, s. 199 – 200.
Pozn. prekl.)
184
medzi empirickou alebo syntetickou pravdou (úroveň „hovorenia“) a analy-
tickou pravdou (úroveň „hovorenia o hovorení“). Avšak práve tu zásadovejší
priaznivci obratu k jazyku vyslovia svoje pochybnosti. Poukážu na to, že toto
stotožnenie je prehreškom voči samotným pozíciám empiricizmu, pretože ho
nemožno zredukovať na logickú ani empirickú pravdu – takže dokonca aj
podľa empiricistických predpokladov by malo byť toto stotožnenie označené
za doposiaľ nedokázanú „dogmu empiricizmu“. Navyše, títo priaznivci budú
zdôrazňovať, že takéto stotožnenie je v hlbokom rozpore s tým, čo vieme
o prírodných vedách (sciences): tu je totiž hovorenie o hovorení mnohokrát
súčasťou nadobúdania empirického poznania. Túto procedúru Quine nazval
„sémantickým zdvihom“ (semantic ascent). A aby ilustroval, čo má na mysli,
odporúča nám zvážiť nasledovný príklad: „Einsteinova teória relativity nebo-
la prijatá len v dôsledku úvah o čase, svetle, rýchlo sa pohybujúcich objektoch
a odchýlkach v dráhe Merkúra [čiže úroveň ‚hovorenia‘] ale aj v dôsledku
úvah o samotnej teórii ako diskurze, a o jej jednoduchosti v porovnaní s alter-
natívnymi teóriami [čiže úroveň ‚hovorenia o hovorení‘].“3 Quine tu celkom
očividne neobhajuje návrat k predjazykovej filozofii, pretože navrhuje teóriu
o tom, čím môže „sémantický zdvih“ z prvej úrovne na druhú prispieť k em-
pirickému poznaniu – a to predpokladá existenciu dištinkcie medzi dvomi
úrovňami, ktorá bývala predjazykovou filozofiou tak často prehliadaná.
Už v klasickej práci z roku 1951, „Two Dogmas of Empiricism“, Quine
použil obrat k jazyku na frontálny útok voči empiricizmu. Príslušnú dogmu
opísal ako „presvedčenie o akomsi základnom rozčlenení právd na analytic-
ké, čiže také, ktoré sú založené na význame a nezávislé od skutočnosti, a na
pravdy, ktoré sú syntetické, čiže založené na fakte.“4 Príslušnou dogmou je
empiricistický názor, že (1) každé pravdivé presvedčenie vychádza z dvoch
zdrojov pravdy (t. j. po prvé, z toho, čo vieme vďaka empirickej skúsenosti,
a po druhé, z toho, čo môžeme odvodiť analytickou dedukciou z pravdivých
premís); (2) že neexistujú žiadne iné zdroje pravdy; (3) že empirickú pravdu
možno zakaždým odlíšiť od pravdy analytickej. Quine namietal, že jestvujú
pravdivé tvrdenia, ktoré môžu patriť do oboch kategórií, a preto nie je dištin-
kcia medzi syntetickou a analytickou pravdou taká ostrá, ako si to empiricisti
myslia (či mysleli). Na ilustráciu Quinových úmyslov si môžeme zobrať nap-
ríklad Newtonov zákon, podľa ktorého je sila súčinom hmotnosti a zrýchle-

3
W. V. O. Quine, Word and Object (Cambridge, Mass., 1975), s. 272.
4
W. V. O. Quine, „Two Dogmas of Empiricism“, in Quine, From a Logical Point of View
(Oxford, 1971), s. 20. (Preklad Dezidera Kamhala, W. V. Quine, „Dve dogmy empiri-
cizmu“, Filozofia, roč. 47, 1992, č. 8, s. 485 – 499. Pozn. prekl.)
 185
nia. Mohli by sme povedať, že toto tvrdenie je empiricky pravdivé, pretože
mu zodpovedá pozorované správanie fyzických predmetov. A v tom prípa-
de by išlo o empirickú alebo syntetickú pravdu (nachádzajúcu sa na úrovni
„hovorenia“). Ale takisto môžeme povedať, že tento zákon je konceptuálnou
pravdou o pojmoch sila, hmotnosť a zrýchlenie. V tom prípade by išlo o ana-
lytickú pravdu, pretože je pravdivá vďaka významu týchto pojmov (a preto
sa nachádza na úrovni „hovorenia o hovorení“). Zhŕňajúc dôsledky Quinovho
argumentu proti dištinkcii syntetické/analytické, Rorty napísal:

… toto rozlíšenie spochybnil Quine vo svojej práci „Two Dogmas of Empiricism“ –

zároveň spochybnil aj bežnú predstavu (Kantovu, Husserlovu i Russellovu), podľa
ktorej má filozofia k empirickým vedám rovnaký vzťah ako štrukturálna analýza
k analýze obsahovej. Na základe Quinových pochybností (podporených podobnými
pochybnosťami z Wittgensteinových Philosophical Investigations) o možnosti určiť,
kedy reagujeme na pôsobenie „jazyka“, a nie na pôsobenie „skúsenosti“, sa už ťažko
dalo vysvetliť, v akom zmysle má filozofia zvláštnu „formálnu“ oblasť výskumu a ako
teda výsledky jej skúmania môžu mať želaný apodiktický charakter.5

Takže kľúčovým dôsledkom je, že si nemôžeme byť vždy istí, či naše pre-
svedčenia majú pôvod v „pôsobení skúsenosti“ (compulsion of experience) –
v tom, čo dokladá empirická realita – alebo v „pôsobení jazyka“ (compulsion
of language), čiže v tom, o čom sme presvedčení na základe apriórneho, ana-
lytického či filozofického uvažovania. Aj preto sa hovorí o obrate k jazyku:
v protiklade k empiricistickému stanovisku možno aspoň niekedy to, o čom
sme presvedčení, vykladať ako tvrdenie o realite a ako tvrdenie o význame
jazyka a slov, ktoré v jazyku používame. Čiže jazyk môže byť pravditeľom
(truth maker) rovnako ako realita.
Podobný antiempiricistický argument možno formulovať aj s ohľadom na
písanie o dejinách. Navyše, ako uvidíme o chvíľu, má obrat k jazyku oveľa
väčší význam pre humanitné disciplíny ako pre prírodné vedy. Spomeňme
si na nejakú prácu o renesancii alebo osvietenstve. Rovnako ako v prípade
Newtonovho zákona, aj o týchto prácach možno uviesť dve veci: V prvom
rade možno poukázať na to, že historické skúmanie relevantných častí mi-
nulosti tvorí empirický základ špecifického pohľadu na renesanciu alebo
osvietenstvo. Ale takisto možno prehlásiť, že tieto práce prezentujú nejakú
definíciu – alebo návrh na nejakú definíciu – renesancie či osvietenstva. Rôz-

5 R. Rorty, Philosophy and the Mirror of Nature (Oxford, 1980), s. 169. (Preklad Ľu-
bice Hábovej, R. Rorty, Filozofia a zrkadlo prírody. Bratislava: Kalligram, 2000, s.
142 – 143. Pozn. prekl.)
186
ni historici napísali rôzne práce o renesancii alebo osvietenstve a spájali ich
s odlišnými aspektmi relevantných častí minulosti – či skôr s odlišnými tvrde-
niami o minulosti –, a práve preto dospeli k odlišnej definícii renesancie alebo
osvietenstva. A ak sa takto rozhodli definovať renesanciu či osvietenstvo, tak
všetko, čo o nich povedia, musí byť (analyticky) pravdivé, pretože to možno
analyticky odvodiť z významu, ktorý pripisujú termínom „renesancia“ alebo
„osvietenstvo“. Takže, to, čo sa povedalo o týchto historických textoch, je
konceptuálnou pravdou, rovnako ako aj Newtonov zákon možno chápať ako
konceptuálnu pravdu.
Veľmi podobne to vyzerá aj s termínmi ako „revolúcia“, „spoločenská
trieda“ a pravdepodobne i s takými zdanlivo jednoznačnými a presne vyme-
dzenými termínmi ako „vojna“ alebo „mier“. Vezmime si ako príklad výraz
„revolúcia“. Crane Brinton vo svojej známej The Anatomy of Revolution ro-
zoberá štyri revolúcie: „Anglickú revolúciu z roku 1640, Americkú reovlúciu,
Veľkú francúzsku revolúciu a nedávnu – či súčasnú – revolúciu v Rusku.“6
Ako naznačuje samotný názov práce, Brinton chcel poukázať na niektoré
znaky či vzory charakteristické pre všetky revolúcie a našiel ich hlavne v tom,
že všetky revolúcie sa z fázy ancien régime dostávajú cez vládu umierne-
ných a následné obdobie vlády extrémistov až do konečnej fázy „termidora“.
Týmto spôsobom, pomocou komparatívnej analýzy revolúcií, objavil Brinton
určité empirické pravdy o revolúciách.
Pri systematizácii takých javov ako revolúcia však vyvstáva problém, že
sa zdá, že takéto javy rovnako závisia od toho, čo sa nachádza v minulosti,
ako aj od toho, ako sa definuje slovo „revolúcia“. Samotný Brintonov výber
revolúcií svedčí o tomto probléme. Zatiaľ čo Brinton do svojej práce zahŕňa
Americkú revolúciu, marxistickí historici budú tvrdiť, že v tomto prípade vô-
bec nešlo o revolúciu, pretože tu chýba aspekt triedneho boja, ktorý je podľa
nich conditio sine qua non na to, aby sa historický konflikt považoval za revo-
lúciu. Keby si Brinton osvojil odlišnú definíciu slova „revolúcia“, pravdepo-
dobne by dospel k odlišným empirickým poznatkom o revolúciách. Navyše,
ako by Brinton postupoval v prípade spoločenského konfliktu, ktorý by vyka-
zoval všetky relevantné črty jeho revolúcií, s tou výnimkou, že by pri ňom ne-
bolo možné rozlíšiť medzi vládou umiernených a extrémistov? Odmietol by
preto považovať tento spoločenský konflikt za revolúciu alebo by to naopak
považoval za dôvod prehodnotiť svoju typológiu revolúcií? Obe možnosti sa
zdajú byť prípustné, čo nanajvýš presvedčivo poukazuje na rovnocennosť pô-
sobenia jazyka a skúsenosti v tomto type spoločenských a historických ana-

6
C. Brinton, The Anatomy of Revolution (New York, 1965), s. 7.
 187
lýz. Čiže tak v prípade marxistického odporu voči revolúciám bez triednych
bojov, ako aj v prípade revolúcií vyvracajúcich Brintonovu typológiu sa mu-
síme vrátiť k otázke „Čo je to revolúcia?“ Keď musia historici čeliť takýmto
otázkam, záležitosti významu a empirických faktov majú tendenciu stať sa
nerozlíšiteľnými. To však nie je nedostatkom písania o dejinách: pretože ak
je pravda de dicto prepletená s pravdou de re, historická diskusia je naším je-
diným útočiskom. Pokus rozhodnúť takéto dilemy obetovaním jedného typu
právd by predovšetkým znamenal koniec písania o dejinách, a navyše by nás
pripravil o nevyhnutný nástroj na lepšie porozumenie spoločenskému svetu,
v ktorom žijeme.
Ešte názornejší je nasledovný príklad. Aj Barrington Moore ponúka vo
svojej Social Origins of Dictatorship and Democracy komparatívnu analý-
zu, a navyše oveľa dômyselnejšiu ako Brinton. Vo svojej výstižnej recenzii
Theda Skocpolová rozoberá Moorov pojem takzvanej buržoáznej revolúcie.
Poukazuje pritom na to, že pre Moora sú „buržoáznymi revolúciami“ Puri-
tánska revolúcia v Anglicku v 40. rokoch 17. storočia, Francúzska revolúcia
a Americká občianska vojna. Všimnime si, že Moore na rozdiel od Brintona
nepovažuje Americkú revolúciu za „skutočnú“ revolúciu a túto poctu (ak je
to pocta) udeľuje iba Občianskej vojne. V histórii je to tak, že to, čo sa bežne
označuje za revolúciu, môže pre istých historikov nebyť revolúciou, a to, čo
sa bežne nepovažuje za revolúciu, naopak niektorí za revolúciu považovať
môžu. Skocpolová poukazuje na to, že Moore nerozlišuje medzi buržoáz-
nou a fašistickou či komunistickou revolúciou za pomoci nezávislej pre-
mennej, ktorá by charakterizovala buržoáznu revolúciu (prípadne fašistickú
či komunistickú), ale za pomoci identifikovania výsledkov danej revolúcie.
O buržoáznu revolúciu ide v tom prípade, ak sa z nej vyvinul buržoázny štát,
a podobné je to aj s fašistickou či komunistickou revolúciou. Stručne pove-
dané, revolúcie sú identifikované a nazvané podľa toho, čo spôsobili. Toto
je Moorov postoj, a zdá sa, že nemusí byť nevyhnutne chybný. Na druhej
strane, ak sa revolúcie označujú týmto spôsobom, samotný pojem buržoáz-
nej (či fašistickej alebo komunistickej) revolúcie nám nedokáže pomôcť pri
vysvetľovaní povahy danej revolúcie (ako sa to Moore chybne domnieva).
Pretože veci možno správne vysvetliť iba poukázaním na ich príčiny a nie na
ich dôsledky. Ak sa tento fakt prehliadne – ako to robí Moore –, pomenovanie
bude fungovať ako kvázi-explanačný postup. Budeme totiž v pokušení uveriť
tomu, že keď danú revolúciu označíme za buržoáznu alebo za nejakú inú, tak
o jej povahe povieme niečo skutočne nové – a teda, že sme ju úspešne istým
spôsobom vysvetlili. To, čo je v skutočnosti iba pravdou de dicto (pretože
ak sme sa rozhodli revolúcie nazývať podľa ich výsledkov, je to analytická
188
a nie empirická pravda, že Francúzska revolúcia je buržoázna), môže za ta-
kýchto okolností klamlivo nadobudnúť auru pravdy de re. Takže Skocpolová
správne uzatvára, že Moorova analýza „trpí vzájomne prepojenými logickými
a empirickými ťažkosťami“ (moja kurzíva).7 Ešte priamočiarejší je holandský
filozof histórie Chris Lorenz (ktorý mimochodom sympatizuje s Moorovou
komparatívnou metódou rovnako ako Skocpolová), keď uvádza, že Moorove
zovšeobecnenia o „buržoáznych revolúciách“ sú skôr konceptuálne než em-
pirické pravdy.8
V súlade s doteraz uvedeným by som chcel zdôrazniť, že Moorov prístup
vôbec nemusí byť chybný. Pri písaní o dejinách sa totiž občas ocitneme v si-
tuácii (či sa nám to páči, alebo nie), že nedokážeme rozlíšiť medzi pravdami
de dicto a pravdami de re. Za takýchto okolností sa robia rozhodnutia, ktoré
do veľkej miery určia, ako budeme vnímať minulosť. A kritériá, ktoré sú tu
rozhodujúce, nemožno redukovať na otázku pravdivosti alebo nepravdivos-
ti – pretože pri hľadaní najlepšieho podania relevantných častí minulosti ide
v podstate o rozhodovanie sa, ktorú z rôznych tried právd máme uprednost-
niť. Pravda tu nie je arbitrom hry, ale takpovediac predmetom stávky.
To znamená, že okrem pravdivosti a nepravdivosti sa musíme spoľahnúť
na iné kritériá – presvedčenie, že takýchto iných kritérií niet a že zostávajúci-
mi možnosťami sú len predpojatosť, iracionalita a ľubovôľa, je len empiricis-
tickou poverou. Ako totiž naznačujú príklady Newtonovho zákona, renesancie
alebo osvietenstva, skutočnosť, že Newtonov zákon či tvrdenia o renesancii
alebo o osvietenstve možno chápať buď ako empiricky, alebo ako analyticky
pravdivé, vôbec neznamená, že by sme nemohli poskytnúť dobré (či slabé)
argumenty pre naše chápanie Newtonovho zákona alebo pre špecifickú pred-
stavu o renesancii či osvietenstve. Historická diskusia je postačujúcim dôka-
zom toho, že aj tu existujú okrem kritéria pravdivosti racionálne kritériá, na
ktoré sa môžeme odvolať, keď sa dostávame na danú úroveň. Je možné, že
nie je jednoduché identifikovať tieto kritériá racionálnej diskusie, avšak bolo
by nanajvýš „iracionálne“ považovať tento neblahý fakt za postačujúci dôvod
toho, aby sme ich prestali hľadať.9 Empiricistická neochota prijať iné kritériá
okrem pravdivosti preto jasne pripomína slepého muža, ktorý tvrdí, že v tejto
miestnosti nemôže byť žiaden stôl, pretože on ho nevidí.

7
T. Skocpolová, „A Critical Review of Barrington Moore’s Social Origins of Dictator-
ship and Democracy,“ Politics and Society 4, č. 1 (1973 – 1974): s. 14; pozri tiež
s. 5 – 6.
8
C. Lorenz, Konstruktion der Vergangenheit: Eine Einführung in die Geschichtstheorie
(Cologne, 1997), s. 273.
9
Pre diskusiu o povahe týchto kritérií pozri časť „Proti empiricistom“ nižšie.
 189
Takže, ako vyplýva z uvedeného, obrat k jazyku nemožno v žiadnom prí-
pade chápať ako útok voči pravde či ako obhajobu relativizmu. Obrat k jazyku
totiž vôbec nespochybňuje pravdu, ale len štandardný empiricistický výklad
dištinkcie medzi empirickou a analytickou pravdou. Preto by sme nemali nas-
ledovať mnohých teoretikov histórie, ktorí sú náchylní vykladať obrat k jazy-
ku ako argument v prospech „jazykového relativizmu“. Z obratu k jazyku je
zrejmé, že prípadná existencia rôznych „jazykov“, použiteľných na hovorenie
o historickej realite, nie je o nič viac argumentom v prospech historického
relativizmu ako fakt, že svet opisujeme v angličtine, francúzštine, nemčine či
japončine. Samozrejme, občas sa môže stať, že význam slov týchto odlišných
jazykov navzájom dokonale nekorešponduje – a hoci tento nepopierateľný
fakt môže viesť k vážnemu problému pri vzájomnom preklade salva verita-
te,10 nemožno ho chápať ako argument proti možnosti vyjadriť pravdu v ho-
ciktorom z týchto jazykov. Takýto záver by vyplýval jedine za russellovského
predpokladu, že existuje len jeden jazyk – a síce vedecký jazyk –, pomocou
ktorého možno vyjadriť pravdu. Je možné, že určité historické jazyky posky-
tujú lepší prístup k pravde ako iné. A možno dodať, že diskusia o vhodnosti
týchto jazykov je súčasťou historickej debaty a že, ako by už teraz malo byť
zrejmé, takéto diskusie situované na úrovni „hovorenia o hovorení“ by nemali
byť redukované na jedinú úroveň, ktorú uznáva empiricista. Pri takýchto dis-
kusiách sú totiž kritériá pravdivosti a nepravdivosti nepoužiteľné.
Pred chvíľou sme poukázali na to, že obrat k jazyku je dôležitý tak pre prí-
rodné vedy, ako aj pre históriu, avšak nemožno poprieť, že jeho význam pre
históriu je oveľa väčší. Neurčitosť (indeterminacy) toho, či pravda pramení
z pôsobenia skúsenosti, alebo z pôsobenia jazyka sa totiž bude prehlbovať
do tej miery, že bude ťažšie presne určiť, ktorá časť jazyka korešponduje
s ktorým kusom reality. Čím menej priestoru táto neistota korešpondencie
dostane, tým menej sa budeme stretávať s neurčitosťou odhalenou obratom
k jazyku. Úspech prírodných vied nesporne pramení z ich výnimočnej schop-
nosti zvládnuť referenciu, t. j. zo schopnosti vymedziť význam svojich slov
a pojmov za pomoci skúsenosti či aspoň za pomoci toho, čo sa ukazuje pri
skúmaní (fyzickej) reality. Inak povedané, ak si spomenieme na Fregeho
rozlíšenie medzi Sinn a Bedeutung, medzi zmyslom (meaning) a referenciou
(reference), tak práve prírodné vedy sa zvyknú považovať za veľmi úspešné
pri výraznom rozširovaní dimenzie Bedeutung na úkor dimenzie Sinn (hoci
10
Problém, ktorým sa nepochybne budeme musieť zaoberať v rámci historickej diskusie
vzhľadom na to, že takáto diskusia by mohla byť chápaná ako spor medzi rôznymi
historickými „jazykmi“ (alebo slovníkmi). Avšak analýza tohto problému prekračuje
rámec tejto kapitoly.
190
v prírodných vedách nebude a nemôže úplne chýbať ani tento rozmer). Z toho
vyplýva, že prevaha pôsobenia skúsenosti nad pôsobením jazyka bude oveľa
zreteľnejšia v prírodných vedách ako v humanitných disciplínach. K pozna-
niu v rámci humanitných disciplín, na rozdiel od prírodných vied, prispeje
oveľa väčšou mierou sieť asociácií určujúcich zmysel, čiže to, čo sa udeje na
úrovni jazyka, to, ktoré definície sa tu explicitne alebo implicitne navrhnú.
Prírodná veda je spriaznená s úrovňou „hovorenia“ a písanie o dejinách zase
s úrovňou „hovorenia o hovorení“.
To však ani v najmenšom neznamená, že máme dôvod byť skeptickí ohľa-
dom pravdy pri písaní o dejinách a historických diskusiách (ako to zvyčajne
tvrdia tak priaznivci, ako aj kritici obratu k jazyku v teórii histórie). Jediným
legitímnym záverom vyplývajúcim z obratu k jazyku je, že v histórii môže
mať pravda svoj pôvod rovnako v pôsobení jazyka, ako aj skúsenosti. Em-
piricista má tendenciu nechať sa mylne vyľakať údajnými relativistickými
dôsledkami obratu k jazyku, pretože je presvedčený, že jediným vodidlom na
našej ceste k pravdivému a spoľahlivému poznaniu je pôsobenie skúsenosti.
A skutočne, ak prijmeme tento predsudok (nejde totiž o nič iné, len o pred-
sudok), znamenalo by to, že písanie o dejinách sa bezcieľne plaví vo vodách
relativizmu ako aj morálnych a politických predpojatostí (podobne by aj kar-
tezián, považujúci rozum za jediný spoľahlivý zdroj pravdy, zrejme zavrhol
empiricistovu dôveru v závery skúsenosti, pretože by to znamenalo smrteľný
úder pravému vedeckému skúmaniu). Akonáhle však dáme priestor aj pôso-
beniu jazyka a oprieme sa o jeho zmysluplné využívanie, odpadne akýkoľvek
dôvod na také dramatické a unáhlené odsúdenie písania o dejinách.
Veľmi dobre si uvedomujem, že tieto optimistické poznámky o písaní
o dejinách bude väčšina ľudí považovať za hlboko kontraintuitívne. Oponenti
budú istotne tvrdiť, že pravdu možno dosiahnuť jednoduchšie v prírodných
vedách než v písaní o dejinách, ktoré sa vyznačuje nekončiacimi dišputami,
svojimi dialogues des sourds, častými nedorozumeniami, ako aj nešikovnými
a nesprávne cielenými diskusiami. V týchto očividne znepokojujúcich črtách
historického diskurzu uvidia nielen príznak, ale aj dôkaz toho, že v histórii
je oveľa ťažšie dospieť k pravde ako v prírodných vedách. A ak je údajne
v histórii, na rozdiel od iných oblastí, cesta k pravde o toľko dlhšia a namáha-
vejšia, aký iný záver možno urobiť, ako ten, že historik sa zvyčajne zdržiava
na miestach, kde pravdy niet, alebo že sa naopak pohybuje v pochybnej spo-
ločnosti jej nepriateľov?
Napriek tomu, že máme dostatok dôvodov súhlasiť s nariekaním nad kaž-
dodennými ťažkosťami historickej práce, nemali by sme prijať diagnózu, na
ktorej je toto sťažovanie sa založené. Lebo tu jednoducho nejde o pravdu.
 191
Najlepšie urobíme, ak sa pre vysvetlenie vrátime k môjmu príkladu ohľadom
renesancie alebo osvietenstva. Protagonista obratu k jazyku vyhlási, že dis-
kusia o renesancii je hlavne diskusiou o tom, ako renesanciu najlepšie defino-
vať (za pomoci opisov, ktoré môže historik poskytnúť o príslušných častiach
a aspektoch talianskej civilizácie 15. a 16. storočia). Treba uznať, že to, čo
sa následne uvedie o talianskej civilizácii 15. a 16. storočia, je síce prav-
divé na základe definície – no predsa pravdivé. Logická štruktúra takéhoto
predstavenia renesancie totiž spočíva v podstate v tom, že všetky historikove,
ale iba jeho tvrdenia, ktoré použil na opis renesancie, tvoria dohromady dlhý
a komplexný návrh, ako treba podľa daného historika definovať renesanciu.
Inak povedané, každé historické predstavenie renesancie je pravdivé, pretože
ho možno logicky odvodiť z toho, akým spôsobom daný historik navrhuje
definovať renesanciu.11 Takže pri diskusiách o týchto definíciách nie je pred-
metom sporu pravda – predmetom je otázka, ktoré pravdy sú užitočnejšie pre
pochopenie povahy daného obdobia. Podobne nemôžeme použiť pravdivosť
ako kritérium ani pri rozhodovaní sa, či by sme mali človeka definovať ako
neopereného dvojnohého živočícha alebo ako tvora obdareného rozumom –
označenie konkrétnej definície za užitočnejšiu sa bude riadiť tým, za akých
okolností budeme hovoriť o ľudskej prirodzenosti.
Opakujem však, že toto vôbec nevylučuje možnosť zmysluplnej diskusie
o najlepšom definovaní renesancie. Určitá definícia, v porovnaní s jej kon-
kurentom, môže lepšie poukázať na to, čo je dôležité na talianskej civilizácii
v príslušnom období. A na výber jednej spomedzi viacerých definícií mož-
no predložiť zmysluplné a presvedčivé argumenty. Ešte raz, odvolanie sa na
pravdivostné podmienky nemôže rozhodnúť diskusiu o tom, ako najlepšie de-
finovať renesanciu. V istom zmysle sú všetky definície pravdivé a to objasňu-
je, prečo tu kritérium pravdivosti nepomôže. Rozhodujúcou tu nie je pravda,
ale to, ktorá definícia renesancie je najúspešnejšia z hľadiska zmysluplného
prepojenia množstva rôznorodých aspektov daného obdobia.

Opis a reprezentácia
Doteraz uvedené možno formulovať aj s využitím rozdielu medzi opisom
(description) a reprezentáciou (representation). Na prvý pohľad sa zdá, že
tento rozdiel nemá žiaden teoretický význam: oba termíny totiž evokujú súvis
s pravdivým podaním časti reality. Zatiaľ čo takýto pohľad nás nabáda chápať

11
Technickejšiu obhajobu tohto stanoviska pozri v mojej Narrative Logic: A Semantic
Analysis of the Historian’s Language (The Hague a Boston, 1983), s. 140 a nasl.
192
termíny „opis“ a „reprezentácia“ ako viac-menej synonymné, ak sa pozrieme
bližšie, odhalia sa niektoré zaujímavé rozdiely.
Ako som poukázal už inde,12 najvýraznejší logický rozdiel je nasledovný.
Pri opise ako „Táto mačka je čierna“ môžeme zakaždým rozlíšiť zložku, ktorá
referuje/odkazuje (refer) – „táto mačka“ –, a zložku prisudzujúcu nejakú vlast-
nosť objektu, na ktorý referujeme – „je čierna“. Žiadne také rozlíšenie však
nie je možné v prípade reprezentácie, obrazu či fotografie čiernej mačky. Na
obraze totiž nedokážeme s absolútnou presnosťou vyznačiť tie časti, ktoré re-
ferujú výlučne na čiernu mačku (ako to bolo pri subjektovom výraze pri opise)
a ani tie zostávajúce časti, ktoré jej prisudzujú nejaké vlastnosti – napríklad
byť čierny –, ako to bolo v prípade predikátu pri opise. Obe veci, tak referen-
cia, ako aj predikácia (predication), sa pri obrazoch uskutočňujú naraz.
Rovnaká situácia nastáva pri písaní o dejinách. Predstavme si opäť, že
v historickom texte o renesancii čítame kapitolu, odsek či jednotlivú vetu
o renesančnom maliarstve. Mali by sme povedať, že daná kapitola, odsek či
veta referujú na renesanciu, teda že jednoznačne vyčleňujú nejaký historický
objekt alebo časť minulosti, ktorým sa na inom mieste v texte prisudzujú
nejaké vlastnosti? Alebo by sme skôr mali povedať, že daná kapitola, odsek
či veta prisudzujú nejakú vlastnosť objektu, ktorý bol identifikovaný niekde
inde? A keby aj áno, tak kde a ako bol tento objekt identifikovaný? Navyše,
ako by sme ho mohli odlíšiť od iných veľmi podobných objektov, akými sú
manierizmus alebo barok? Všetko sú to nezodpovedateľné otázky. Daná situ-
ácia pritom nie je len dôsledkom toho, že história nie je exaktnou vedou, ktorá
pri referencii nemôže dosiahnuť absolútnu presnosť. Ide tu skôr o principiálnu
záležitosť. Tou principiálnou črtou je, že referencia a prisudzovanie vlastností
prebiehajú pri písaní o dejinách a v historickom texte vždy spoločne.
Ale to ešte nie je všetko. Mohlo by sa namietať, že samotný fakt spo-
ločného priebehu referencie a predikácie pri (obrazovej a historickej) repre-
zentácii v žiadnom prípade nevylučuje možnosť, že pri reprezentácii sa tak
referencia, ako aj predikácia zavŕšia. Zaiste, obraz aj fotografia tejto mačky
referujú na túto mačku a takisto jej prisudzujú vlastnosť byť čierna – a nie
je to analogicky aj s knihou o renesancii, ktorá referuje na určité aspekty
minulosti, pričom jej zároveň prisudzuje určité vlastnosti? Skutočnosť, že pri
reprezentácii prebiehajú obe operácie naraz, je nepochybne zaujímavou črtou
reprezentácie, ale námietka môže pokračovať upozornením, že to jednoducho

12
F. R. Ankersmit, „Texts and Pictures,“ in F. R. Ankersmit a H. Kellner, eds., The New
Philosophy of History (London, 1995), a Ankersmit, „Representation as the Represen-
tation of Experience,“ Metaphilosophy 31, č. 1 – 2 (január 2000): s. 148 – 169.
 193
svedčí o poľutovaniahodnej vágnosti reprezentácie, hlavne ak sa porovná so
svojím sofistikovanejším náprotivkom, s opisom. Predložiť takúto námietku
by ale znamenalo podceniť reprezentáciu a jej zložitosť (complexities): re-
prezentácia je oveľa viac než len pokusná a nedokonalá zastávka na polceste
medzi neštruktúrovaným stretom s realitou a istotami pravdivého opisu.
Čisto hypoteticky na chvíľu predpokladajme, že text o renesancii „referu-
je“ na minulosť. Potom by sme sa mali opýtať, na ktorú konkrétnu minulosť
vlastne odkazuje. Práve tu dôjde k nezhodám. Rôzne texty, pochádzajúce od
rôznych historikov, budú „referovať“ na rôzne veci. Burckhardtova rene-
sancia sa líši od renesancie, ktorú mali na mysli Michelet, Baron, Huizinga,
Burdach, Goetz, Brandi alebo Wölfflin.13 Tieto odlišnosti pritom nie sú jed-
noduché nejasnosti, spôsobené nedostatkom presnosti typickým pre písanie
o dejinách. Práve cez tieto odlišnosti a nejasnosti sa totiž prejavuje samotné
historické myslenie a porozumenie. Keby všetci vedeli, čo bola renesancia
a na čo príslušný termín referuje a na čo nie, nemohli by sme mať žiadne
historické diskusie a ani vývoj v historickom porozumení. Istotne tu je nejaké
historické obdobie, nejaká civilizácia v istej krajine, ktorá sa nám všetkým
vybaví pri počutí výrazu „renesancia“. Ale hoci je to nevyhnutná, nie je to
postačujúca podmienka na určenie referencie.
Pri rozbore vzťahu medzi slovom „renesancia“ a časťou reality, ktorú s ním
spájame, by sme sa mali vyhnúť termínu „referencia“ a použiť alternatívny
termín, aby sme tak poukázali na vyššie uvedené okolnosti a vyhli sa nedo-
rozumeniam. Navrhujem preto používať termín „byť o“ (being about), ktorý
by priniesol nasledovný terminologický rozdiel. Napriek tomu, že sa opis aj
reprezentácia vzťahujú k realite, o opise povieme, že referuje na realitu (za
pomoci subjektového termínu), zatiaľ čo o reprezentácii (ako celku) povieme,
že je o (to be about) realite. „Referencia“ je pritom určená objektívne, t. j.
objektom z reality, ktorý je označený subjektovým termínom opisu, ale „byť
o“ je v podstate nestabilné a neurčené, pretože opisy obsiahnuté v textoch
reprezentácií ponúkajú v tomto prípade odlišné vymedzenia. To však nezna-
mená, že by sme mali nad reprezentáciou zúfať a že by sme mali lamentovať
nad absenciou takej presnosti, akou disponuje opis a referencia. „Byť o“ totiž
poskytuje „logický priestor“, v rámci ktorého sú možné historické myslenie
a diskusia. Na druhej strane, keď „referencia“ nahrádza „byť o“, historické
porozumenie sa vytráca a nastupuje veda. V takom prípade je diskusia o tom,
ktorá množina opisov (zastúpená v reprezentácii) by najlepšie reprezentovala

13
Brilantné priblíženie týchto rozdielov pozri v práci H. Schulte Nordholt, Het beeld der
Renaissance (Amsterdam, 1948).
194
nejaký kus reality, nahradená diskusiou o tom, ktoré predikáty možno realite
pravdivo pripísať.
To môže objasniť, prečo je obrat k jazyku, preberaný v predchádzajúcej
časti, taký kľúčový pre správne porozumenie písaniu o dejinách. V predošlom
som sa odvolal na Quinov „sémantický zdvih“, ktorý bol charakterizovaný
ako diskurz, v rámci ktorého sa začína premiešavať úroveň „hovorenia“
s úrovňou „hovorenia o hovorení“. Ako sme videli, práve pri fúzii týchto
dvoch úrovní sa ohlasuje neurčitosť „pôsobenia jazyka“ a „pôsobenia skú-
senosti“, ktorá tak veľmi zaujíma priaznivca obratu k jazyku. Práve do tejto
fúzie „hovorenia“ a „hovorenia o hovorení“ je potrebné umiestniť historické
porozumenie a historickú diskusiu. Historický text na jednej strane obsahu-
je úroveň „hovorenia“ (t. j. úroveň, kde historik opisuje minulosť pomocou
jednotlivých tvrdení o historických udalostiach, o stavoch vecí, o kauzálnych
väzbách atď.). Ale na druhej strane takisto obsahuje úroveň, kde sa diskutuje
o tom, ktorý kus jazyka (t. j. ktorý historický text) najlepšie reprezentuje či
korešponduje s nejakým kusom minulej reality. Ide tu o úroveň „hovorenia
o hovorení“, a práve tu máme priestor na také otázky ako napríklad, ako by
sme najlepšie definovali pojem „renesancie“ alebo „revolúcie“, aby sme do-
siahli optimálne porozumenie istej časti minulosti.14

14
Práve tu si môžeme všimnúť podobnosť medzi tým, ako sa historická reprezentácia
vzťahuje k minulosti a Tarského vetami T. Podľa konvencie (schémy) T je tvrdenie ako
napríklad „Sneh je biely“ pravdivé, ak sneh je biely. Ústrednou myšlienkou je zhruba
to, že veta T (napríklad „‚Sneh je biely,‘ ak sneh je biely“) je veta formulovaná v me-
tajazyku, ktorá hovorí o tom, ako to je s vetou v objektovom jazyku (napríklad „Sneh
je biely“), ak je pravdivá. (Pozn. prekl. V skutočnosti je Tarského T-schéma ekviva-
lenciou, takže Ankersmitov príklad vety T by mal vyzerať nasledovne: „Veta ‚Sneh je
biely‘ je pravdivá vtedy a len vtedy, keď sneh je biely.“ Pozri Tarski, A.: „Sémantická
koncepcia pravdy a základy sémantiky“, In: Organon F, roč. 2, 2005, č. 1, s. 18 – 54.
Preklad A. Riška.) Takže veta T je v prvom rade tvrdením formulovaným v metajazy-
ku, ktoré hovorí, vďaka čomu je veta objektového jazyka pravdivá o svete (true of the
world). V druhom rade, vety T sa vždy týkajú jednotlivých viet objektového jazyka
(ako napríklad „Sneh je biely“). Tieto dve veci platia aj o reprezentácii. Reprezentácie
nás totiž vždy privedú na úroveň „hovorenia o hovorení“, čiže na úroveň metajazyka,
ktorý sa venuje vzťahu medzi objektovým jazykom a svetom; a robia to rovnako ako
veta T. Navyše, reprezentácie sa vždy týkajú len jedného reprezentovaného indivídua.
Ak si spomenieme, že reprezentácia nepatrí do oblasti formalizovaných jazykov, ale
do oblasti prirodzeného jazyka, potom tento postreh nie je bez zaujímavosti. Nedávno
však Hintikka vyhlásil, že je možné formulovať teóriu pravdy pre bežné jazyky, a to
bez akéhokoľvek využitia metajazyka (v Tarského štýle). Ak ale platí moja analýza
reprezentácie v tejto kapitole, potom by takáto anti-Tarského teória pravdy pravdepo-
dobne nebola úspešná. Pozri J. Hintikka, „Post-Tarskian Truth,“ Synthese: An Interna-
tional Journal for Epistemology, Methodology, and Philosophy of Science 126 (2001).
 195
Predtým, ako pokročíme ďalej, bude užitočné zareagovať na nasledovnú
výhradu. Niekto môže vyhlásiť, že som v skutočnosti čisto praktický prob-
lém povýšil na teoretický. Praktický problém spočíva v tom, že „veci“ ako
renesancia alebo Francúzska revolúcia sa nedajú identifikovať tak ľahko, ako
povedzme Socha slobody či Eiffelova veža. Avšak to je iba rozdiel stupňa, nie
principiálny rozdiel. A z toho by vyplývalo, že pri prechode od opisov Sochy
slobody k reprezentáciám, dajme tomu renesancie, je zbytočné zavádzať jem-
né logické dištinkcie. Keďže opis a reprezentácia sú z logického hľadiska po-
dobné, pri renesancii volíme slovo „reprezentácia“ a pri Soche slobody slovo
„opis“ iba preto, že prvý objekt je oveľa zložitejšou súčasťou inventára sve-
ta než druhý. Okrem toho môže výhrada pokračovať upozornením, aby sme
sa zamysleli nad obrazovou reprezentáciou, napríklad nad fotografiou alebo
nad obrazom čiernej mačky, o ktorej už bola reč. Nie je to v skutočnosti tak,
že reprezentované, čiže čierna mačka, je pre nás objektívne prístupné takým
spôsobom, že môžeme posúdiť adekvátnosť jeho obrazovej reprezentácie,
podobne ako môžeme rozhodnúť o pravdivosti alebo nepravdivosti takých
opisov ako „Táto mačka je čierna“? Nejde v oboch prípadoch v podstate o to,
aby sa správne identifikoval predmet opisu alebo reprezentácie a následne sa
určilo, či veci, ktoré o tomto predmete vypovedáme, korešpondujú s tým, čo
vidíme?
Netvrdím, že takýto pohľad je úplne pomýlený: v ďalšej časti, pri diskusii
o istých typoch tvrdení naznačujúcich nejasnú hranicu (sliding scale) medzi
opisom a reprezentáciou vysvetlím, v čom je tento pohľad správny a v čom už
nie. V tejto chvíli však poukážem len na to, že už v prípade obrazovej repre-
zentácie je situácia zložitejšia ako pri fotografii čiernej mačky.
Vezmime si maľbu portrétov. Keď maliar maľuje portrét, sme náchylní
veriť tomu, že zobrazená realita je nám objektívne či intersubjektívne daná
(rovnako ako keď fotograf robí snímku čiernej mačky). Keďže pre maliara je
modelom fyzický objekt, môže sa zdať, že tu nemôže dôjsť k žiadnym roz-
porom ohľadne jeho presnej povahy. Model musí vyzerať rovnako z hľadiska
každého maliara, či hocikoho, kto sa pozorne díva. Avšak všimnime si, že ak
osobu maľujú rôzni maliari, každý z nich vytvorí inú maľbu alebo reprezen-
táciu modelu. Naša počiatočná reakcia bude, že niektoré maľby sú vernejšie
ako iné, a teda sa viac približujú k vernému opisu. Mimochodom, takáto intu-
ícia by nanajvýš kontraintuitívne priznala fotografii česť definitívneho merad-
la umeleckej dokonalosti – a toto samo o sebe spochybňuje vyššie uvedený
záver. Sami totiž veľmi dobre vieme, že portréty neposudzujeme (výlučne)
na základe ich fotografickej vernosti. Dobrý portrét by mal predovšetkým
ukázať charakter zobrazovaného človeka.
196
Avšak takýto charakter je tak málo objektívny ako povaha renesancie či
Francúzskej revolúcie (t. j. príklady reprezentácií, ktoré sme rozoberali pred
chvíľou). Takže v oboch prípadoch, ako pri portréte, tak aj pri písaní o deji-
nách máme dočinenia s postupom od (intersubjektívneho) povrchu k čoraz
hlbším vrstvám reality.15 Naše hodnotenie portrétu môže samozrejme začať
pri kritériu fotografickej vernosti, ale postupne sa bude presúvať k čoraz hlb-
ším úrovniam, zabezpečujúcim prístup k charakteru modelu. Približne rovna-
ko to vyzerá aj pri písaní o dejinách. Historický text ako opis (či suma opisov)
by mal byť bezchybný. Tu ide, takpovediac, o „povrch“. Ale historický text
prinášajúci dôkladné opisy je nepostačujúci: okrem nich by nám mal priblížiť
aj „charakter“ rozoberaného obdobia (či jeho aspektu). Akonáhle sa dostane-
me pod povrch intersubjektívne daného, a tým pádom vstúpime do hlbších
úrovní, nebudeme mať k dispozícii žiadnu zreteľnú (a intersubjektívne danú)
inštrukciu, kde sa zastaviť alebo naopak, kde preniknúť ešte hlbšie, a práve
tak je to aj pri fotografii. A predsa, nakoniec sa niekde budeme musieť zasta-
viť: tak v maľbe, ako aj historiografii nám ďalšie prenikanie od istej chvíle
prinesie menej a nie viac. Opakujem ale, že takéto obmedzenie má svoj pôvod
a pôsobisko iba na úrovni reprezentácie: samotná realita nám neposkytuje
kritériá na takýto druh konzistentnosti reprezentácie (representative consis-
tency) ani návod na ich prípadné použitie.
Podstatným záverom tohto všetkého je nasledovné. Mali by sme byť skep-
tickí voči častému názoru, že reprezentácia je variantom opisu, čiže voči ná-
zoru, že to, čo je reprezentované, je intersubjektívne dané, a že ak si dáme
námahu pozrieť sa správnym smerom, všetci to budeme vnímať presne rov-
nakým spôsobom. Táto intuícia je správna iba potiaľ, pokiaľ ide o „povrch“
vnímaného. Akonáhle sa však chceme pozrieť hlbšie, vnímaná realita sa stá-
va nepriehľadnou a viacvrstvovou. Ako postupujeme hlbšie, smerom nadol
od „verejného“ alebo kvázi-intersubjektívneho povrchu reality, vrstvy sa
strácajú v tme a nejasnostiach. Avšak toto nie je nejaký ontologický postu-
lát o povahe reality, ale o tom, ako ju vďaka reprezentácii vnímame. Vďaka
reprezentácii sa realita zjavuje v podobe nekonečna rôznych vrstiev a realita
sa tomu pokorne prispôsobuje. Dané chápanie reprezentácie možno vysvetliť,
ak si uvedomíme, že každá reprezentácia musí naplniť isté pravidlá, kritériá
alebo štandardy škály, koherentnosti a konzistentnosti a že všetky takéto pra-

15
Toto môže slúžiť ako odpoveď na Zammitovu námietku, že medzi obrazovou a histo-
rickou reprezentáciou existuje asymetria, ktorá je nedostatočne zohľadnená v mojom
návrhu použiť obrazovú reprezentáciu na objasnenie povahy historickej reprezentácie.
Pozri J. Zammito, „Ankersmit’s Postmodernist Historiography,“ History and Theory
37, no. 3 (1998): s. 341.
 197
vidlá prežívajú výlučne vo svete reprezentácie a nie vo svete reprezentované-
ho. Iba reprezentácie môžu byť „koherentné“ alebo „konzistentné“; tak ako
je nezmyslom hovoriť o „pravdivej realite“, ani reč o „koherentnej realite“
nedáva dobrý zmysel. Na úrovni reprezentácie sú však takéto pravidlá ne-
vyhnutné. Napríklad figuratívny umelec maľujúci krajinku nemôže zachytiť
do najdrobnejších detailov kôru jednotlivých stromov a zároveň zredukovať
námet v popredí do podoby matnej šmuhy. Ako na to mimoriadne prenikavo
upozornil Haskell Fain už pred 30 rokmi, niečo podobné platí aj pre písa-
nie o dejinách.16 Samotná reprezentácia je, takpovediac, zviazaná s určitými
vrstvami, a teda jej možnosti sú príslušným spôsobom limitované.
Opakujem, že toto nemá žiaden súvis s pravdou. Maľba alebo historický
text, ktorý ignoruje pravidlá, kritériá alebo štandardy koherentnosti a konzis-
tentnosti reprezentácie, nám neprináša chybné presvedčenia o realite. Historik,
ktorý začne tým, že svojich čitateľov bezchybne informuje o HDP Británie
v roku 1867, a potom pokračuje priblížením mentálnych procesov vyskytujú-
cich sa v mysli Charlesa Darwina v roku 1863, sa nepreviní voči požiadavke
hovoriť pravdu o minulosti. Namiesto toho ho obviníme z prezentácie ne-
koherentnej historickej narácie. Teória histórie nezohľadňujúca tento rozmer
písania o dejinách a zastávajúca názor, že všetky teoretické problémy písania
o dejinách možno v konečnom dôsledku poňať ako problémy o pravde, je
rovnako bezradná a chybná ako estetika, hlásajúca, že fotografická vernosť
je jediným kritériom na hodnotenie úrovne obrazovej reprezentácie reality,
ktorú môžeme obdivovať v našich múzeách.
Záverom týchto úvah je, že pri reprezentácii existuje taký druh korešpon-
dencie medzi reprezentovaným a reprezentáciou, ktorý nemá svoj náprotivok
a ani ekvivalent na úrovni opisu. Opis nepozná tieto obmedzenia koheren-
tnosti a konzistentnosti, ktoré zákonite vstupujú na scénu ihneď, ako prechá-
dzame od jednoduchého opisu k zložitosti reprezentácie. Takže na reprezen-
tácii je čosi špecificky „idealistické“, a to v tom zmysle, že spôsob, akým sa
rozhodneme konceptualizovať realitu na úrovni reprezentácie (reality), urču-
je, čo nájdeme na úrovni reprezentovaného (t. j. na úrovni samotnej reality).
Nemalo by sa to však chápať v tom zmysle, že myšlienka alebo reprezentácia
v skutočnosti „tvorí“ alebo „vytvára“ realitu – ako to nepochybne tvrdia nie-
ktorí extrémni dekonštruktivisti alebo narativisti –, ale iba v tom zmysle, že
rozhodnutie na prvej úrovni určuje, čo nájdeme na druhej úrovni.
Stanovisko idealizmu je predsa len podporené skutočnosťou, že realita
(alebo reprezentované) ostane chaosom dovtedy, pokiaľ sa neudeje žiadne

16
H. Fain, Between History and Philosophy (Princeton, N.J., 1973).
198
rozhodnutie a pokiaľ sa nevyberie nejaká úroveň reprezentácie na usporia-
danie tohto chaosu. V tomto zmysle, a len v tomto zmysle možno obhájiť
pseudo-idealistické tvrdenie, že reprezentácia určuje reprezentované. Inak
povedané, obrysy reality, hoci nie realitu samotnú, možno vymedziť až repre-
zentovaním pomocou reprezentácie. Snažiť sa rozhodnúť, či tieto obrysy po-
chádzajú z reality alebo z mysle, je rovnako zbytočné a zavádzajúce ako otáz-
ka, či Amerika existovala predtým, ako ľudia začali používať vlastné meno
„Amerika“. V istom zmysle áno, ale v istom odlišnom zmysle nie – a s touto
dvojznačnosťou by sme sa mali zmieriť.
Nakoniec, obrat k jazyku by sa nemal spájať iba so špecifickým posto-
jom k dištinkcii medzi analytickými a syntetickými pravdami, ale aj s istou
filozofickou metódou. Spomínaná filozofická metóda sa zakladá na tom, že
mnohé, ak nie všetky filozofické problémy možno vyriešiť či skôr odstrániť
starostlivou analýzou jazyka, v ktorom sú tieto problémy formulované. Jed-
ným slovom, jazyk nás môže oklamať a úlohou filozofa jazyka je odhaliť,
kde nás jazyk zviedol na scestie. Z tohto metodologického hľadiska nás obrat
k jazyku môže naučiť ďalšiu vec o rozdieloch medzi opisom a reprezentá-
ciou a medzi „referenciou“ a vzťahom „byť o“. Z gramatického hľadiska niet
žiadneho rozdielu medzi tvrdeniami „Táto mačka je čierna“ a „Renesancia
je kolískou moderného myslenia“. A toto viedlo mnohých (empiricistických)
filozofov k omylu, že aj logika týchto dvoch tvrdení je totožná. Avšak v pro-
tiklade k tomu, čo naznačuje gramatická podobnosť, logika druhého (typu)
tvrdenia sa pri správnej analýze ukáže ako veľmi zložitá. Dané tvrdenie je
dvojznačné a navyše, každý z jeho dvoch významov sa skladá z rôznych vrs-
tiev významu. Pokúsim sa to ozrejmiť.
Čo sa týka dvojznačnosti, vyššie uvedené tvrdenie nemusí v prvom
rade odkazovať na nejakú konkrétnu reprezentáciu renesancie, ale iba na
akéhosi spoločného menovateľa, ktorý sa ľuďom bežne vybaví pri výraze
„renesancia“. Predpokladajme – a to je rozumný predpoklad –, že takýto
spoločný menovateľ existuje. V takom prípade bude subjektový výraz re-
ferovať na tohto spoločného menovateľa a pravdivosť alebo nepravdivosť
tvrdenia bude určená skutočnosťou, či je daný menovateľ v tvrdení opí-
saný správne. Ďalej, je zrejmé, že tento spoločný menovateľ je nejakou
reprezentáciou časti minulosti (i keď pravdepodobne výrazne okliesne-
nou). Nepochybne o ňom možno povedať, že ako taký „je o“ minulosti
(v tom zmysle, v akom som tento termín používal). Ale to nie je všetko. Ak
v skutočnosti existuje nejaký taký spoločný menovateľ – a tým pádom i pod-
statný prienik spôsobov, akými všetci hovorcovia používajú slovo renesancia
(ktorý možno navyše zhrnúť v názore, že renesancia nám priniesla moder-
 199
nosť) –, dané tvrdenie bude analyticky pravdivé, pretože vyjadruje iba to,
čo je už časťou (prijatého) významu výrazu „renesancia“. Takže v tomto sa
dané tvrdenie líši od syntetickej pravdy typu „Táto mačka je čierna“, a to aj
napriek ich gramatickým podobnostiam. Na druhej strane však teraz bude so
syntetickou pravdou zdieľať schopnosť „referovať“ na realitu. Lebo ak budú
všetci hovorcovia spájať s rovnakým slovom (či s triedami slov) totožné as-
pekty reality, dané aspekty sa zjednotia do konkrétnej veci, na ktorú môžeme
„referovať“ pomocou tohto slova (či triedy slov).17 Takže „byť o“ tu postupne
prechádza do „referencie“ – ale ani toto nezmení dané tvrdenie na opisné tvr-
denie. Pretože zatiaľ čo opisy sú synteticky pravdivé alebo nepravdivé, dané
tvrdenie je analyticky pravdivé alebo nepravdivé, a to v závislosti od toho,
či správne alebo nesprávne vyjadrilo význam (alebo spoločného menovateľa
významov) výrazu „renesancia“.18
V druhom rade, tvrdenie „Renesancia je kolískou modernosti“ môže pos-
kytovať jednovetné zhrnutie istej celkom špecifickej reprezentácie renesan-
cie. Apodiktický charakter tvrdenia bude odrážať alebo vyjadrovať hovorcov
súhlas s touto špecifickou reprezentáciou. Týmto spôsobom tvrdenie vyjadrí
to, čo Russell trochu tajomne nazval „propozičným postojom“ (propositional
attitude) hovorcu: teda to, že hovorca je presvedčený, že daná reprezentácia
renesancie je zmysluplná, vierohodná alebo prijateľná. Za predpokladu, že
hovorca vie, o čom hovorí, tvrdenie bude analyticky pravdivé, pretože to,
čo sa predikuje o renesancii, bude pravdivé na základe významu, ktorý daná
reprezentácia navrhuje udeliť výrazu „renesancia“. Samozrejme, v tomto prí-
pade subjektový výraz tvrdenia ani „nereferuje“, a dokonca ani nie je „o“
(nejakej časti minulej) realite(-y). Ale propozičný postoj hovorcu je taký, že
hovorca je presvedčený o zmysluplnosti, vierohodnosti alebo prijateľnosti
danej reprezentácie (a pritom môže, ale nemusí mať dobré dôvody na takéto
presvedčenie – avšak toto teraz nie je predmetom nášho záujmu). Inak pove-
dané, hovorca je presvedčený, že daná reprezentácia poskytuje najlepší spô-
sob, ako prepojiť jazyk (nejaký text) s realitou (resp. so špecifickou časťou
alebo aspektom historickej reality). Z tohto hľadiska sa tvrdenie nachádza na

17
Analýzu tohto chápania historickej ontológie a „o tom, čo je“ v historickej realite, pozri
v mojej Narrative Logic, s. 155 – 169. Pozri tiež článok C. Lorenza, „Can Histories Be
True?“ History and Theory 37, no. 3 (1998): s. 311, no. 5, ktorý podáva krátke zhrnutie
tejto myšlienky.
18
Aby som sa vyhol námietke, že moje použitie dištinkcie medzi syntetickou a analytic-
kou pravdou je v rozpore s Quinovým útokom na to, čo označil za „prvú dogmu em-
piricizmu“, pripomínam čitateľovi, že Quine neargumentoval proti významu termínov
„analytická“ a „syntetická pravda“, ale proti tvrdeniu empiricistu, že každá pravda je
jednou z týchto dvoch (alebo je redukovateľná na jednu z týchto dvoch).
200
úrovni „hovorenia o hovorení“: je to istý (implicitný) názor o tom, ako by sme
mali hovoriť o realite, o tom, ktorý kus jazyka by najlepšie korešpondoval
s nejakým kusom reality. Ale toto všetko samozrejme možno zdôvodniť len
na základe toho, čo sa povie o minulosti na úrovni „hovorenia“, teda na úrov-
ni toho, čo tvrdia o minulosti jednotlivé opisy obsiahnuté v danej reprezentá-
cii. Takto dané tvrdenie zahŕňa tak rovinu „byť o“ (t. j. úroveň reprezentácie
stotožniteľnú so špecifickým historickým textom, na ktorý „referuje“ subjek-
tový výraz tvrdenia), ako aj „referenciu“ (pretože subjektový výraz tvrdenia
„referuje“ na reprezentáciu a pretože sa tu za pomoci subjektových výrazov
opisov obsiahnutých v tejto reprezentácii referuje na minulú realitu).
V prípade, že sa (empiricistický) opis (a „referencia“) a reprezentácia
(a „byť o“) surovo a bez obalu hodia do jedného vreca, a to čisto na zá-
klade gramatickej podobnosti takých tvrdení ako „Táto mačka je čierna“
a „Renesancia je kolíska modernosti“, stratia sa všetky tieto jemné, ale nevy-
hnutné dištinkcie. Všetko, vďaka čomu je písanie o dejinách takou fascinujú-
cou disciplínou, akou je – a navyše všetko, čomu sa ešte stále musí súčasná
filozofia jazyka naučiť od histórie –, sa v takom prípade stráca z očí. Tomuto
sa budeme podrobnejšie venovať v ďalšej časti.
Rovnako sa však treba vyhnúť druhému extrému a pripisovať opisom to,
čo patrí výlučne k povahe reprezentácie – ako to nedávno urobil Berkhofer.19
V takom prípade sa totiž už o tých najjednoduchších opisných tvrdeniach
vyhlasuje, že sa vyznačujú rovnakou neurčitosťou, čo sa týka minulej reality,
akú sme pripísali úrovni reprezentácie. Výsledkom býva zvyčajne skepticiz-
mus, ktorý je rovnako bezbrehý ako absurdný. Ako by z vyššie uvedeného
malo byť zrejmé, v skutočnosti by sme mali sledovať rozvážnu strednú cestu
na jednej strane medzi empiricistickou snahou natiahnuť historickú reprezen-
táciu ako takú na Prokrustovo lôžko opisu a na strane druhej medzi derri-
dovskými zveličeniami. Zaiste, empiricista má do veľkej miery pravdu pri
kritike neprijateľného či dokonca absurdného orgiastického slovného kultu
derridovského dekonštruktivizmu. Zaiste, dekonštruktivista má pravdu, keď
namieta voči empiricistovi, že jazyk prispieva vlastným dielom k historické-
mu porozumeniu. Obaja majú do istej miery pravdu a obaja sa takisto mýlia.
Mali by sme preto vynaložiť intelektuálnu silu na preskúmanie juste milieu
medzi Scyllou a Charybdou empiricizmu a derridovského dekonštruktivizmu.
A preto by sme mali tak opisu (a „referencii“), ako aj reprezentácii (a „byť o“)
priznať to, čím sa vyznačujú, a zároveň uznať ich obmedzenia. Žiaľ, súčasná

19
R. Berkhofer, Beyond the Great Story: History as Text and as Discourse (Cambridge,
Mass., 1995).
 201
teória histórie si tvrdohlavo obľúbila extrémizmus, ktorý účinne bráni tomu,
aby sa dosiahol nejaký rozumný a plodný kompromis.
Na záver tejto časti by som chcel zdôrazniť, že neurčitosť charakteristická
pre vzťah medzi historickým jazykom a historickou realitou nás v žiadnom
prípade nenúti prerušiť všetky ich vzájomné väzby. V rámci jednotlivých
opisných tvrdení nejakej reprezentácie sa referuje na minulé udalosti, atď.;
reprezentácia ako celok „je o“ časti nejakej špecifickej minulej reality. Lenže
„byť o“ sa musí odlíšiť od „referencie“, pretože neurčitosť vo vzťahu medzi
jazykom a realitou, taká charakteristická pre reprezentáciu, v prípade opi-
su absentuje. Navyše treba obidve veci odlíšiť od formálnej korešpondencie
medzi nejakou špecifickou historickou reprezentáciou (jazykom) a tým, čo
reprezentuje (realitou), ktorú preskúmame v záverečnej časti tejto kapitoly.
Napokon, kľúčové je nezamieňať si „neurčitosť“ s „ľubovôľou“, pretože celá
historická diskusia – samotná možnosť racionálnej dišputy o tom, ako naj-
lepšie prepojiť historický jazyk s historickou realitou – predpokladá, ale si aj
vyžaduje „logický priestor“ roztvorený touto neurčitosťou.

Proti empiricistom
Vo svojom výbornom prehľade súčasnej teórie histórie Munslow rozlišu-
je medzi rekonštrukcionistickým, konštrukcionistickým a dekonštrukcionis-
tickým (reconstructionist, constructionist and deconstructionist) prístupom
k historickému poznaniu. Rekonštrukcionista prechováva „základnú vieru
v empiricizmus a dejinný význam“; konštrukcionizmus charakterizuje spo-
ločenskovedný prístup k histórii a dekonštrukcionista „akceptuje, že obsah
histórie, podobne ako literatúry, je určený nielen výskumom pramenných do-
kumentov, ale do rovnakej miery aj povahou jazyka, ktorý sa využíva na opis
a interpretáciu tohto obsahu.“20 Je očividné, že hlavný rozdiel medzi týmito
skupinami teoretikov spočíva v tom, do akej miery sa hlásia k nejakej verzii
číreho empiricizmu. Dekonštrukcionisti (aspoň tí rozumnejší spomedzi nich)
uznávajú, že rovnako pôsobenie skúsenosti, ako aj pôsobenie jazyka zohráva-
jú svoju úlohu v historickom porozumení, zatiaľ čo empiricisti (rekonštrukci-
onistického alebo konštrukcionistického typu) uznávajú iba pôsobenie skúse-
nosti. Z tejto situácie vyplýva, že bremeno dôkazu nesú empiricisti. Mali by
totiž preukázať, že všetky prípady, v ktorých by sa dekonštrukcionista prav-
depodobne odvolal na pôsobenie jazyka, sú v konečnom dôsledku redukova-
teľné na pôsobenie skúsenosti. Takže namiesto hlasného obviňovania dekon-
štrukcionistu z iracionalizmu (pomocou ktorého sa empiricisti pokúšajú skryť

20
A. Munslow, Deconstructing History (New York, 1997), s. 18 – 19.
202
svoju teoretickú nahotu) by mal empiricista radšej ozrejmiť, ako je možné
vysvetliť to množstvo teoretických a praktických rozdielov medzi históriou
a prírodnými vedami a pritom neohroziť svoj empiricizmus.
Ohromujúcu ukážku empiricistickej predpojatosti poskytuje veta, ktorou
Richard Evans zakončuje svoje odsúdenie toho, čo nekriticky spája pod náz-
vom „postmodernistická“ teória histórie. Po vymenovaní niekoľkých postmo-
dernistických autorov (aj ja som bol zaradený na tento zoznam) a po jedno-
vetných zhrnutiach ich názorov, autor píše: „Pokorne sa pozriem na minulosť
a navzdory im všetkým poviem: naozaj sa to stalo, a ak budeme dostatočne
svedomití a pozorní a sebakritickí, potom naozaj dokážeme zistiť, ako sa to
stalo a dosiahnuť obhájiteľné, i keď zakaždým len takmer definitívne závery
ohľadom toho, aký to všetko malo význam.“21 Pripomína to anekdotu o tom,
ako Samuel Johnson „vyvrátil“ Berkeleyho idealizmus, keď kopol do kameňa
a potom prehlásil, že toto je nezvratný dôkaz existencie objektívnej reality.
Avšak na danej záverečnej vete knihy je najviac ohromujúcou jej zvláštna
zmes arogancie a skromnosti. Na jednej strane sa tu namyslene tvrdí, že prav-
da o minulosti je dosiahnuteľná (stačí, aby sme boli pozorní a sebakritickí),
ale na druhej strane sa o pravde jedným dychom veľmi skromne prehlasu-
je, že je nedosiahnuteľná, a to za pomoci bezstarostného a na prvý pohľad
neškodného ústupku, že vždy dosiahneme len „takmer definitívne závery“.
Evans je až pozoruhodne nevšímavý, čo sa týka ostrého rozporu medzi jeho
dôverou v našu schopnosť „zistiť, ako sa to stalo“ na jednej strane, a našou
neschopnosťou dosiahnuť „definitívne závery ohľadom toho, aký to malo
všetko význam“ na strane druhej – a to v jednej a tej istej vete! Navyše sa
zdá, že nikdy necítil potrebu zamyslieť sa nad fascinujúcim problémom exis-
tencie nekonečných diskusií v oblasti písania o dejinách, o takých nanajvýš
osobitých „veciach“ ako renesancia alebo Francúzska revolúcia, pri ktorých
sa nikdy nedospeje k niečomu, čo by presiahlo „takmer definitívne závery“.
V rámci svojho krátkeho a povrchného vpádu do zvláštnej krajiny teórie
histórie profesor Evans pravdepodobne nepostrehol, že práve stadiaľ pochá-
dza inšpirácia pre veľkú časť, ak nie pre celú teóriu histórie. Práve toto stále
fascinovalo tých vážnejších a bystrejších teoretikov histórie: ako je možné, že
na jednej strane vieme o minulosti tak veľa, zatiaľ čo na strane druhej, ako to
chýrne formuloval Pieter Geyl, je písanie o dejinách „diskusiou bez konca“?
Empiricisti tento problém nikdy uspokojivo nevysvetlili, dokonca im ani ne-
stál za to, aby sa ho pokúsili vysvetliť.

21
R. J. Evans, In Defence of History (London, 1997), s. 253.
 203
Takú zmes arogancie a skromnosti, akú ponúka profesor Evans, možno
rozoznať aj v sofistikovanejších empiricistických útokoch na pozíciu, ktorú tu
obhajujem. Aj keď sa profesor Zammito nemusí sám vnímať ako empiricista,
keďže s obdivom hovorí o hermeneutike, napriek tomu voči mojej pozícii
uvádza empiricistický argument. Robí tak pri komentovaní nasledovného ci-
tátu z textu Carla Ginzburga:

Namiesto toho, aby k dokladom pristupovali ako k otvorenému oknu, súčasní skeptici
k nim pristupujú ako k stene, ktorá zo svojej povahy vylučuje akýkoľvek prístup k rea-
lite. Tento krajný antipozitivizmus, ktorý považuje všetky predpoklady o referenčnosti
za teoretickú naivitu, sa ukazuje ako obrátený pozitivizmus. Teoretická naivita zdieľa
s teoretickou sofistikovanosťou spoločný, až príliš zjednodušujúci predpoklad: obe
považujú vzťah medzi dokladmi a realitou za samozrejmý.22

Musím sa priznať, že nechápem, prečo by mal byť súčasný skeptik, ako ho

popísal Ginzburg, obvinený z „obráteného pozitivizmu“; možno však jedno-
ducho nerozumiem tomu, čo má na mysli pod týmto označením. Odhliadnuc
od tohto, jeho vyjadrenie mi pripadá mätúce. Nie je mi totiž jasné, ako sa to
vôbec dotýka diskusie medzi „postmodernistami“ a empiricistami. Ginzburg
tu hovorí iba o vzťahu medzi historickou realitou a historickými dokladmi.
Nedokážem si spomenúť na žiadnu diskusiu vyvolanú „postmodernistickou“
teóriou histórie, kde by toto bolo alebo by malo byť v centre pozornosti. Dis-
kusie sa vždy zameriavali na vzťah medzi historickým jazykom (alebo textom
tout court) na jednej strane a minulou realitou na strane druhej.
Možno sa Ginzburg snaží upozorniť na to, že „postmodernisti“ zaned-
bávajú otázku dokladov. Ak je to tak, kto by s ním nesúhlasil? Veď každého
možno kritizovať za to, že sa nevenuje tomu, čomu sa nevenuje (hoci takáto
stratégia môže ľahko zmeniť intelektuálnu dišputu na nanajvýš únavný a ne-
produktívny dialogue des sourds). Ak bolo Ginzburgovým zámerom kriti-
zovať postmodernistov za to, že otázku vzťahu medzi historickým jazykom
a historickou realitou sformulovali nezodpovedne ako čosi, čo je odlišné od
otázky vzťahu medzi dokladmi a historickou realitou, potom s ním nemôžem
súhlasiť. Druhá otázka sa totiž tej prvej skoro vôbec nedotýka. Mohla by sa
jej dotýkať jedine za predpokladu, že historické doklady prikazujú (dictate),
akú reprezentáciu má historik o minulosti predložiť. Jedine za tohto predpo-
kladu by bolo možné uzavrieť, že na ceste od dokladov k textu sa neodohráva
nič zaujímavé a že všetko dôležité sa deje na ceste medzi minulou realitou

22
Zammito, „Postmodernist Historiography“, s. 343.
204
a historickými dokladmi. To by nás donútilo úplne zlúčiť úroveň dokladov
a reprezentácie. Avšak takáto pozícia by bola až natoľko primitívnym empiri-
cizmom, že by som veľmi váhal, či ju môžem pripísať komukoľvek, kto je pri
zmysloch. Mohlo by to byť napríklad dôvodom na špekulácie o počítačových
programoch, ktoré by umožnili zredukovať celé písanie o dejinách do podoby
jednoduchého úderu na kláves, ktorý by nasledoval po tom, ako by sa všetky
relevantné doklady vložili do počítača. Celá táto úvaha je natoľko absurdná,
že nepotrebuje ďalšiu diskusiu.
A predsa je možné porozumieť tomu, prečo by empiricistu mohla priťa-
hovať takáto myšlienka. V prípade, že spolu s empiricistom vidíme v písa-
ní o dejinách iba opisy a žiadnu reprezentáciu, môže sa zdať, že pri písaní
o dejinách si vystačíme s dokladmi (použiteľnými na zdôvodnenie pravdi-
vých opisov minulosti). Potom môžeme byť náchylní uveriť tomu, že logický
základ vzťahu medzi celým písaním o dejinách a minulosťou tvorí ten typ
vzťahu, ktorý existuje medzi pravdivým opisom a tým, čo je opísané. Pre-
to sa dali očakávať také vyhlásenia ako Zammitove: „zostáva referenčnosť,
ktorú sa historická prax snaží podať jasne“ alebo „zatiaľ čo istotne platí, že
textualita zakaždým pretvára svojho referenta, neznamená to, že ho ničí.“23
Výsledkom je rovnaká zmes arogancie a skromnosti, s akou sme sa stretli
už v Evansovom podaní. Na jednej strane je tu pasívne poddanie sa tomu, čo
nám doklady povedia o minulosti, no na druhej strane sa arogantne vyhlasuje
alebo naznačuje, že na základe týchto dokladov možno dosiahnuť absolútnu
a konečnú pravdu.
Pred chvíľou sme videli, že Ginzburg obvinil „postmodernizmus“ z aké-
hosi zvláštneho „obráteného pozitivizmu“. Rovnakú kritiku voči Whitovi
a mne vzniesol Chris Lorenz: „Keď sa na metaforický obrat v naratívnom
písaní o dejinách pozrieme cez jeho kontrast s týmto druhom pozitivizmu,
môžeme si všimnúť zaujímavú črtu: ten typ narativizmu, ktorý háji White
a Ankersmit, predstavuje obyčajnú negáciu alebo prevrátenie tradičného po-
zitivistického pohľadu.“24 Toto vyjadrenie pochádza z časti Lorenzovej práce,
ktorá nesie názov „Narativizmus ako obrátený pozitivizmus“. Neskôr v tej
istej časti píše, že „vo Whitovom a Ankersmitovom priblížení historického
výskumu sa takisto objavuje empiricizmus.“25 V prvom rade som bol dosť
vyvedený z miery, že takýmto spôsobom ma kritizuje autor, ktorý sa sám
považuje za empiricistického či pozitivistického teoretika histórie. Je zjavné,

23
Zammito, „Postmodernist Historiography“, s. 343.
24
C. Lorenz, „Can Histories Be True?“ s. 313.
25
Tamtiež, s. 316.
 205
že empiricistickému filozofovi histórie sa možno zapáčiť len veľmi ťažko,
pretože dokonca i v prípade, keď s ním súhlasíte, by ste nemali očakávať, že
sa poteší. Namiesto toho vás odmietne s hašterivou poznámkou. Ja sám pre-
chovávam voči svojim diskusným partnerom oveľa ústretovejší postoj. Takže
keď Lorenz začne, hneď potom ako zdĺhavo vysvetľuje ako a prečo sa meta-
fora previňuje voči jeho empiricistickým štandardom, zrazu na záver svojej
práce ospevovať metaforu, môžem sa len otvorene a bez ostychu radovať
z tohto nášho zblíženia.26
Lorenz vysvetľuje obrátený pozitivizmus nasledovným spôsobom:

Táto opozícia medzi doslovným a metaforickým jazykom – postulovaná v rámci po-

zitivizmu – sa zachováva aj v rámci „metaforického“ narativizmu v jeho obrátenej
podobe: opisné tvrdenia sa tu považujú za číru informáciu, sotva hodnú pozornosti
seriózneho filozofa a metaforický jazyk je povýšený na to pravé. V dôsledku toho na-
vyše dochádza vo filozofii histórie k zámene úloh medzi epistemológiou a estetikou:
epistemológia – až dovtedy považovaná za jadro analytickej filozofie histórie – je
zavrhnutá a jej miesto zaujíma estetika.27

V tomto citáte je veľký kus rétoriky: všimnime si pohŕdavé vyjadrenie

„číra informácia, sotva hodná pozornosti seriózneho filozofa“, ktoré sa prisu-
dzuje narativistovi, ako aj jeho údajné zbožštenie metaforického jazyka vďa-
ka tomu, že je „povýšený na to pravé“ a narativistovo „zavrhnutie“ epistemo-
lógie. A na vrchole toho všetkého sú samozrejme nanajvýš poľutovaniahodné
veci, ktoré empiricista ihneď spája s „estetikou“ (narativistu) a ktoré sme
implicitne vyzvaní, aby sme ich pripísali pozícii „postmodernistu“. Cieľom
tejto rétoriky je predstaviť „metaforického“ alebo „narativistického“ filozofa
histórie ako intelektuálneho divocha, nespútane rozhadzujúceho filozofický
nábytok, ktorý tak starostlivo skonštruoval a opatroval empiricista.
Takáto rétorika je však zbytočná. Môj vlastný záujem o narativizmus (ne-
trúfam si hovoriť za Haydena Whita) nemá vôbec nič spoločné so snahou
znevažovať historický výskum, teda s procesom získavania faktuálnych in-
formácií o minulosti (vyjadriteľných pravdivými opismi), s kauzálnymi vy-
svetleniami na elementárnej úrovni a podobne. Práve naopak, som hlboko
ohromený takmer neuveriteľnými úspechmi archeológov, filológov a histori-
kov vedy a tým, že rozšírili naše poznanie minulosti do takej miery, ktorú by
predchádzajúce generácie historikov považovali za doslovne nepredstaviteľ-
nú. Súčasná popularita narativizmu však nemá nič spoločné s povýšeneckým
26
C. Lorenz, „Can Histories Be True?“, s. 328 – 329.
27
Tamtiež, s. 313 – 314.
206
pohľadom na historický výskum, ale pramení zo stavu teórie histórie pred
tridsiatimi rokmi. V tých dňoch sa teoretici histórie zaujímali predovšetkým
o také témy ako model pokrývajúceho zákona, teleologické vysvetlenie ľud-
ského konania a podobne. Napriek tomu, že diskusia o týchto témach bola ne-
pochybne veľmi užitočná a stále tvorí potrebnú a veľmi cennú časť teórie his-
tórie, niektorí teoretici sa i tak domnievali, že sa pozabudlo na niečo dôležité
ohľadom písania o dejinách, konkrétne na to, akým spôsobom sa historické
fakty začlenia do historického textu. Preto sa narativistickí teoretici pokúsili
napraviť túto poľutovaniahodnú jednostrannosť. Ich snahu treba vnímať skôr
ako isté doplnenie, než ako nahradenie toho, čo sa už urobilo.
Toto môže ozrejmiť, čo je chybné na Lorenzovom chápaní narativizmu
ako „obráteného pozitivizmu“. Lorenz pripisuje narativizmu „logiku buď- -
alebo“ (either-or logic), ktorú charakterizuje nasledovne:

Využitie práve spomenutej logiky buď-alebo možno sledovať na tom, ako metaforický
narativizmus analyzuje naráciu: buď je narácia historika obyčajným vedľajším výstu-
pom výskumu, ako by to tvrdil „tradičný“, pozitivistický pohľad, alebo nemá vôbec
nič do činenia s výskumom. Buď sú narácie historikov empiricky podložené – ako by
to tvrdil „tradičný“, pozitivistický pohľad –, alebo historické narácie nemajú žiadne
empirické základy a sú výstupom literárnej predstavivosti.28

Takýto obraz „logiky buď-alebo“ jestvuje len v Lorenzovej mysli: narati-

visti totiž skôr presadzujú logiku „a-a“ (and-and logic). Narativisti uznali, že
základom historikovej narácie sú v prvom rade výsledky historického výsku-
mu. Ďalej si všimli, že tieto výsledky je potrebné nejakým spôsobom začleniť
do historického textu, a následne sa začali zamýšľať nad tým, ako sa to do-
sahuje a akým spôsobom môže historická realita ovplyvňovať (a upravovať)
tento proces. Takto narazili na obrat k jazyku s jeho pojmom „sémantického
zdvihu“, ktorý možno využiť pri konceptualizácii otázky, aký kus reality naj-
lepšie korešponduje s akým kusom jazyka. Narativisti si navyše uvedomo-
vali, že tento problém sa líši od toho druhu problému, s ktorým sa historik
stretáva na úrovni historického výskumu a nemožno ho naň redukovať. Preto
videli v písaní o dejinách isté „a-a“ (historického výskumu a začlenenia vý-
sledkov historického výskumu do historického textu), namiesto Lorenzovho
„buď jedno alebo druhé“.
Ak sa niekto opýta, ako mohol Lorenz vnímať „a-a“ ako „buď-alebo“, od-
poveď je jednoduchá. Kľúčové je jeho tvrdenie, že „na oboch úrovniach [t. j.

28
C. Lorenz, „Can Histories Be True?“, s. 314.
 207
na úrovni historického výskumu aj naratívneho začlenenia] určenie pravdi-
vosti a nepravdivosti závisí od omylných, intersubjektívnych konvencií; tak-
že rozdiel medzi jednotlivými tvrdeniami a celými naráciami je záležitosťou
stupňa (degree) a nie druhu (kind)“.29 Ak niekto zastáva názor, že neexistuje
ozajstný rozdiel medzi a a b (ako to tvrdí Lorenz ohľadom [1] úrovne indivi-
duálnych tvrdení a [2] úrovne celých narácií), je zaiste záležitosťou elemen-
tárnej logiky, že „a a b“ možno nahradiť za „buď a alebo b“. Lebo konjunkcia
„x a x“ má rovnakú pravdivostnú hodnotu ako disjunkcia „buď x alebo x“.
Toľko na vysvetlenie Lorenzovej chybnej interpretácie narativistickej pozí-
cie.
Stále však ostáva problém, či je prijateľný jeho vlastný názor, že medzi
týmito dvomi úrovňami by mala existovať nejaká kontinuita a že neexistuje
„druhový rozdiel“ medzi historickým výskumom a naratívnym začlenením.
Samozrejme, aby som spochybnil túto kontinuitu, mohol by som sa teraz od-
volať na to, čo už bolo povedané vyššie o dištinkcii medzi opisom (úrovňou
individuálneho tvrdenia) a reprezentáciou (úrovňou celých narácií). Avšak
namiesto toho sa zameriam na ďalšiu nekonzistentnosť v Lorenzovom po-
stoji, čím ukážem opodstatnenosť môjho stanoviska. Na záver svojej úvahy
sa Lorenz pýta, na aké kritériá by sme sa mali odvolať, aby sme zhodnotili
hodnovernosť, pravdivosť či prijateľnosť toho, čo historik napísal o minulos-
ti. Jeho odpoveď znie: „Za týmto účelom predložila epistemológia – použijúc
výstižný slovný zvrat Carrolla – kritériá sledujúce pravdu (truth-tracking),
ako napríklad rozsah (scope), explanačnú silu, úplnosť atď., a toto sú krité-
riá, na ktorých naozaj záleží, ak chceme zhodnotiť konkurenčné poznatky.“30
Pre správne porozumenie tomuto citátu je potrebné uvedomiť si, že Lorenz
upozorňuje na to, aby sme si pravdivosť samotnú nezamenili za kritériá „sle-
dujúce pravdu“, ako rozsah atď. Lorenz totiž v poznámke (odkazujúcej na
Goodmanovu prácu Ways of Worldmaking) otvorene zastáva názor, že prav-
divosť samotná nám v prírodných vedách a ani v histórii veľmi nepomôže
(„pravdivosť nie je váženým a prísnym pánom, ale skôr poddajným a posluš-
ným sluhom“). Takže v prípade, ak si želáme porozumieť racionalite historic-
kej diskusie, mali by sme zvážiť nie pravdivosť, ale rozsah, explanačnú silu,
úplnosť a podobné veci.
Uvedená pasáž a tento citát ma vyviedli z miery podobne ako pasáž, na
ktorú som odkázal na začiatku rozboru Lorenzovho historického empiriciz-
mu. V mojej knihe o naratívnej logike som takisto zastával názor, že rozsah

29
C. Lorenz, „Can Histories Be True?“, s. 325.
30
Tamtiež.
208
a nie pravdivosť je tým pravým kritériom prijateľnosti historickej narácie31 –
avšak Lorenz sa tu o tom vôbec nezmieňuje, hoci to robí na inom mieste.32
Takže rovnako, ako to bolo v prípade úlohy metafory pri písaní o dejinách, aj
tu sa zdá, že medzi Lorenzom a mnou existuje oveľa väčšia zhoda, ako je Lo-
renz ochotný uznať. Dokonca, ak môžem parafrázovať Lorenzovo obvinenie
narativizmu z „obráteného pozitivizmu“, mám pokušenie nazvať jeho vlastné
stanovisko „obráteným narativizmom“.
Zbytočne budem dodávať, ako som rád, že Lorenz si osvojil narativisto-
vo kritérium rozsahu. Lenže narativizmus a narativistovo kritérium rozsahu
majú svoje obmedzenia. Na úrovni historického výskumu je rozhodujúcou
pravdivosť, nie rozsah. Žiaden rozumný historik by sa neodvolával na roz-
sah, explanačnú silu alebo úplnosť, napríklad pri diskusii o Erazmovom ro-
ku narodenia alebo o výške úrokových sadzieb v Spojených štátoch v roku
1887. Tvrdenia o takýchto veciach sú jednoducho pravdivé alebo nepravdi-
vé – a rozsah, ani zvyšné kritériá tu nehrajú žiadnu úlohu (akokoľvek môže
byť v praxi niekedy zložité určiť pravdivosť alebo nepravdivosť v takýchto
prípadoch). Takže paradoxne, Lorenzovo empiricistické stanovisko potrebuje
extra dávku empiricizmu. K paradoxu dochádza preto, že empiricisti – ako
otvorene uvádza Lorenz v pasáži, ktorú som pred chvíľou citoval – uznávajú
iba jedno kritérium historickej prijateľnosti. Takže keď budú čeliť skutočnos-
ti, že písanie o dejinách sa skladá tak z opisu (pravdivosť), ako aj z reprezen-
tácie (rozsah), budú sa musieť rozhodnúť, ktorým smerom sa uberú a ktorý
zatlačia do úzadia. Lorenz sa rozhodol ísť tak ďaleko cestou reprezentácie,
ako mu to len jeho empiricizmus umožnil (a podľa mňa ešte ďalej). Touto
cestou zašiel dokonca tak ďaleko, že narativisti (ako ja) sa začnú obávať, či
v rámci jeho pozície ostane vôbec niečo z deskriptívnej zložky a upozornia
ho na to, že v porovnaní s tým, čomu je teraz naklonený, by mal dať väčší
priestor (empiricistickej) pravdivosti a podobným veciam.
Ako uvidíme o chvíľu, McCullagh sa rozhodol pre druhú možnosť v rám-
ci empiricistovej dilemy: zredukoval celú reprezentáciu na opis a pravdivosť.
V prvom rade by sme si však mali uvedomiť, že táto dilema je čírym pro-
duktom empiricistickej ideológie, že v protiklade k tejto ideológii sú (1) opis
(„hovorenie“) a reprezentácia („hovorenie o hovorení“) obe súčasťou histo-

31
Ankersmit, Narrative Logic, s. 220 – 248.
32
Na inom mieste Lorenz svojim čitateľom ponúka adekvátne predstavenie toho, ako
som sa vyslovil za kritérium rozsahu. Pozri C. Lorenz, Konstruktion der Vergangen-
heit, s. 139 – 147.
 209
rikovho pokusu vyrovnať sa s minulosťou a že (2) by sme nikdy nemali byť
v pokušení vzdať sa jedného z nich na úkor druhého.
Podstata McCullaghovej empiricistickej kritiky, ako ju podal vo svojej
nedávnej práci The Truth of History, sa nachádza v nasledujúcej pasáži:

Istý filozof histórie, F. R. Ankersmit, opakovane prehlásil, že všeobecné opisy minu-

losti nemôžu byť pravdivé, pretože nereferujú na nič skutočné vo svete. Myslí si, že
konkrétne udalosti sú skutočné, ale že zovšeobecnenia sú len konceptuálne konštruk-
cie, ktoré vytvorili historici, no ktoré nereferujú na nič skutočné.33

Nikdy som také niečo nepovedal, a preto nie je náhoda, že McCullagh

neodkazuje na žiadne pasáže z mojich prác, kde by sa vyskytovali takéto
zvláštne tvrdenia. A predsa nie je ťažké dovtípiť sa, ako mohla vzniknúť táto
karikatúra môjho stanoviska. McCullagh totiž píše:

Ankersmit prvýkrát uviedol svoje dôvody na popretie toho, že všeobecné termíny re-
ferujú na niečo vo svete vo svojej knihe Narrative Logic (1983). V piatej kapitole tejto
knihy uvádza nasledovný rozbor použitia daných termínov. Historici študujú dostupné
doklady a odvodzujú poznatky ohľadom mnohých konkrétnych faktov o minulosti; pri
pohľade na tieto fakty z nich nadobúdajú ideu jedného či viacerých vzorov, koncep-
tuálnych celkov, na ktoré sa občas referuje pomocou všeobecných termínov; potom
historici vo svojich prácach dané vzory opíšu. „Napríklad termíny ako ‚renesancia‘,
‚osvietenstvo‘, ‚novoveký európsky kapitalizmus‘ alebo ‚úpadok Cirkvi‘ sú v skutoč-
nosti mená ‚predstáv‘ alebo ‚obrazov‘ minulosti, ktoré navrhli historici snažiaci sa
vyrovnať sa s minulosťou.“ (s. 99)34

Nebudem sa venovať McCullaghovmu postrehu, že najskôr sa v minulosti

identifikujú nejaké vzory (či dokonca „nejaká idea“ týchto vzorov), ktoré sa
neskôr „opíšu“ za pomoci takých termínov ako „renesancia“.35 Neustále som
totiž zdôrazňoval, tak v knihe rozoberanej McCullaghom, ako aj inde, že slo-

33
C. Behan McCullagh, The Truth of History (London, 1998), s. 64. Nebudem komento-
vať McCullaghovu náchylnosť nahrádzať argumenty urážkami a predstieranou alebo
(pravdepodobne) skutočnou neschopnosťou porozumieť môjmu argumentu. Hoci sa
musím priznať, že to bol zvláštny zážitok stretnúť sa s takou averziou voči racionálne-
mu a vecnému argumentu v prácach niekoho, kto inde ospevuje „pravdu“ a „čestnosť“
takým prepiatym spôsobom.
34
Tamtiež, s. 65.
35
To je, striktne vzaté, filozofická somarina: historici opisujú minulosť, nie „vzory“, hoci
môžu minulosť opísať vďaka tomu, že v nej objavia vzory. Ale to, čo nám umožňuje
niečo dosiahnuť, nie je identické s tým, čo sa dosiahne: nejaké auto nám umožní absol-
vovať nejakú cestu, ale samotné autá nie sú cestami.
210
vo „opis“ možno zmysluplne použiť iba v súvislosti s minulosťou samotnou
a nie v súvislosti so vzormi, ktoré sa historik rozhodne či skôr navrhne na
ňu premietnuť. Táto dištinkcia je pritom z hľadiska môjho postoja absolútne
kľúčová: odráža totiž vyššie priblíženú dištinkciu medzi opisom a reprezen-
táciou. Zaiste to nie je náhoda, že McCullagh si neuvedomuje tento rozdiel:
nepasuje totiž do jeho empiricistického rámca, v ktorom má miesto len (prav-
divý) opis.
Najohromujúcejšie je však to, že McCullagh popisuje také termíny ako
„renesancia“ ako „všeobecné termíny“. V skutočnosti, keby termíny ako
„renesancia“ alebo „osvietenstvo“ boli „všeobecnými termínmi“ ako „byť
veľký“, „hovoriť priamo“, „proces“, „poprava“ a podobne (toto sú príklady
všeobecných termínov od McCullagha), tak by bolo jasné, že názory, kto-
ré mi pripisuje McCullagh, sú nezmyselné. Kto by totiž popieral, že takéto
všeobecné termíny nám pomáhajú opísať (minulú) realitu? (I keď by som sa
vzpieral názoru, že „referujú“ na realitu, hoci môžu byť pravdivé o realite.)36
Tak hlboko nerozumný pohľad na povahu daných termínov som však nikde
neobhajoval. Naopak, vždy som ich konzistentne popisoval ako vlastné mená
takzvaných naratívnych substancií (t. j. pohľadov na minulosť alebo reprezen-
tácií minulosti alebo, ako sme videli v predchádzajúcej časti, spoločného me-
novateľa, ktorého možno identifikovať vo viacerých zhruba porovnateľných
reprezentáciách), ktoré referujú na tieto naratívne substancie alebo reprezen-
tácie minulosti. Takže neexistujú len dve úrovne, rovina samotnej minulosti
a rovina, v rámci ktorej minulosť opisujeme za pomoci vlastností pripísa-
ných minulým objektom, na ktoré referujú vlastné mená spomínané v týchto
opisoch. Toto je McCullaghova empiricistická a deskriptivistická koncepcia
historického jazyka a toho, ako sa tento jazyk vzťahuje k minulosti. Namiesto
nej by sme mali prijať troj-úrovňový model toho, ako drží pokope historická
realita a historikov jazyk. Po prvé tu máme samotnú minulosť; potom tu je
úroveň McCullaghových opisov a po tretie úroveň (historickej) reprezentácie.
A keďže opis a reprezentácie sú logicky odlišné (pozri predchádzajúcu časť),
mali by sme odolať deskriptivistickému pokusu redukovať celú reprezentáciu
na opis.

36
Aby nedošlo k novému nedorozumeniu, uvediem, že mám na mysli len toľko, že, ako
sa všeobecne prijíma, z pravdivého tvrdenia (alebo opisu) referuje iba subjektový výraz
a nie predikátový. Iné by to bolo, keby niekto zastával kontraintuitívny postoj, že ok-
rem zelených a červených predmetov realita pozostáva aj z takých vecí ako „zelenosť“
alebo „červenosť“. Samozrejme tu ide o to, čo stredovekí scholastici nazývali „realiz-
mus“.
 211
Pokúsim sa to rozviesť. Zámena dvoj-úrovňového modelu za troj-úrovňo-
vý znamená, že vlastné mená sa nachádzajú tak na druhej, ako aj tretej úrov-
ni: nejaké vlastné meno môže referovať na nejaký objekt v minulosti (druhá
úroveň) a na reprezentáciu minulosti (tretia úroveň). Obe veci sa pritom (žiaľ)
môžu realizovať použitím jedného a toho istého vlastného mena. Nevyhnut-
nosť prítomnosti tretej úrovne si uvedomíme, ak si všimneme ekvivalentnosť
tvrdení (1) „Napoleon bol rozvážnou osobou“ (vyslovené niekým, kto práve
dočítal memoáre Caulaincourta) a (2) „Caulaincourtov Napoleon bol rozváž-
nou osobou“. Výraz „Napoleon“ z tvrdenia (1) je zameniteľný s výrazom
„Caulaincourtov Napoleon“ z tvrdenia (2). Tak v (1), ako aj v (2) sa referuje
na istú (t. j. Caulaincourtovu) reprezentáciu Napoleona a nie na osobu z mäsa
a kostí, ktorá žila v rokoch 1769 až 1821 a bola cisárom Francúzov. Občas
sme náchylní pozabudnúť na tento význam tvrdenia (1), pretože nás zavádza
jeho podobnosť s takým tvrdením ako (3) „L’Empéreur n’était pas naturelle-
ment violent. Personne ne se maîtrisait comme lui quand il le voulait. [Cisár
nebol od prirodzenosti násilný. Nikto sa nevedel ovládať ako on, pokiaľ tak
chcel.]“37 Caulaincourt tu nepochybne referuje na samotného Napoleona a nie
na nejakú jeho reprezentáciu (hoci je to súčasťou takej reprezentácie). Pre gra-
matické podobnosti medzi (1) a (3) máme tendenciu domnievať sa, že aj tieto
dve tvrdenia sú ekvivalentné. Avšak tvrdenia o minulosti (druhá úroveň) mu-
sia byť odlíšené od tvrdení o reprezentáciách minulosti (tretia úroveň).38 Na
tomto mieste pripomínam čitateľovi moju výstrahu z predchádzajúcej časti,
že pri písaní o dejinách sa tie najpodstatnejšie logické rozdiely môžu skrývať
za gramatickou podobnosťou. Predchádzajúce úvahy ilustrujú tento postreh
nanajvýš pozoruhodným spôsobom, pretože si tu môžeme všimnúť, ako sa aj
tvrdenia môžu presúvať z úrovne opisu (tvrdenie 3) na úroveň reprezentácie
(tvrdenia 1 a 2). Už tvrdenia môžu byť infikované logikou reprezentácie.
V skutočnosti sa udialo toto: v knihe, na ktorú odkazuje McCullagh, som
rozoberal historickú reprezentáciu (ako bola vymedzená vyššie). Keďže Mc-
Cullaghov filozofický slovník neobsahuje tento pojem, ale len verzie opisu,
autor cítil povinnosť vyhľadať najbližší ekvivalent v jeho vlastnom slovní-
ku, ktorým sa nakoniec stal pojem „všeobecného termínu“. Pravdepodobne
sa domnieval, že na takých pojmoch ako „renesancia“ alebo „osvietenstvo“
musí byť „niečo“ všeobecné, pretože ich možno dať do vzťahu s niektorými

37
A. A. L. de Caulaincourt, De Moscou à Paris avec l’Empéreur (Paris, n.d.), s. 174.
38
Ohľadom tejto všeobecne dôležitej otázky – a toho, kde sa vynára nevyhnutnosť obratu
k jazyku pre písanie o dejinách – pozri tiež kapitolu 8 tejto knihy (Ankersmit, F.: His-
torical Representation.Stanford, 2001).
212
viac či menej „všeobecnými“ črtami relevantných historických období. Preto
príhodne „pozabudol“ na to, že som takéto termíny zakaždým a konzistentne
charakterizoval ako vlastné mená (reprezentácií) a nie ako všeobecné termí-
ny. Následne (správne) upozornil, že všeobecné termíny možno použiť pri
formulácii pravdivých opisov minulosti a na základe toho uzavrel, že moje
tvrdenie, že takéto termíny nereferujú na historickú realitu, musí byť chybné.
Avšak toto je prípad ignorovania podstaty mojej analýzy, určite nie argument
v jej neprospech.
Rozšírme teraz náš záber a priblížme si McCullaghovu diskusiu o je-
dinečnosti renesancie či osvietenstva. Jeho stanovisko znie, že možno ho-
voriť nielen o jedinej „renesancii“ alebo o jedinom „osvietenstve“, ale tiež
o „karolínskej renesancii“ a dokonca o „renesanciách“ v množnom čísle ako
o všeobecnom klasifikačnom (classificatory) termíne. McCullagh sa domnie-
va, že z logického hľadiska funguje termín „renesancia“ v zásade rovnako
ako termíny „pes“ alebo „stolička“:

Zdá sa, že Ankersmit nikdy neuznal, že rôzne výskyty všeobecných termínov sú vždy
jedinečné v detailoch, čo im však ale nebráni, aby boli tiež klasifikované. Uznáva, že
existujú skutočné stoličky a psy. Ale stoličky a psy sa enormne líšia. Vlastne je veľmi
náročné dospieť ku všeobecným črtám všetkých stoličiek. … Presne to isté platí v prí-
pade všeobecných pojmov použitých na charakterizovanie minulosti [t. j. pojmov ako
„renesancia“, „osvietenstvo“ a podobne].39

V tejto súvislosti McCullagh spomína ako príklad Haskinsovu The Re-

naissance of the Twelfth Century (1927)40 a tvrdí, že táto kniha dokazuje,
že história pozná rôzne obdobia, ktoré možno „klasifikovať“ ako renesan-
cie – rovnako ako rôzne psy možno klasifikovať ako psy aj napriek tomu, že
medzi nimi niekedy existujú impozantné rozdiely. Následne uzatvára, že „niet
pochýb, že niektoré klasifikačné termíny sú dosť vágne a ich vágnosť môže
občas viesť historikov k pochybnostiam o ich použiteľnosti.“41
Už Huizinga kritizoval Haskinsovo použitie termínu „renesancia“ na za-
chytenie myslenia v dvanástom storočí, a to nasledovným argumentom:

Myslenie v dvanástom storočí, hovorí Etienne Gilson, sa nám môže zdať bližšie re-
nesancii než myslenie v trinástom storočí. Dvanáste storočie je storočím prípravy,
a to prípravy na storočie trináste. Ak sa nám toto zdá protirečivé, tak chyba je v nás,

39
McCullagh, The Truth of History, s. 68.
40
McCullagh chybne uvádza 1957 ako rok vydania.
41
Tamtiež.
 213
pretože sme zvyknutí považovať renesanciu za kulmináciu vývoja celého stredoveku.
Avšak na to, aby sme pochopili dvanáste storočie, nemali by sme ho porovnávať s re-
nesanciou, ale so storočím trinástym.42

Stručne povedané, Huizinga kritizuje Haskinsovo použitie termínu „re-

nesancia“ na dvanáste storočie, pretože bolo inšpirované teleologickým po-
ňatím minulosti, ktoré má za následok zabúdanie na jedinečnosť odlišných
historických období. Haskins vedel o talianskej renesancii v pätnástom sto-
ročí, a tak sa rozhodol vidieť renesancie všade tam, kde sa udialo niečo, čo
akoby pripravilo pôdu pre túto renesanciu. Je to podobné tomu, ako keby ste
vyhlásili, že vaše roky na strednej škole boli v skutočnosti už univerzitným
štúdiom, pretože vás pripravovali na takéto štúdium – čím by ste vašim rokom
na strednej škole upreli ich vlastný status. Huizinga preto upozorňuje na to,
aby sme odolali pokušeniu (alebo si aspoň dali dobrý pozor na to, čo robíme)
objavovať všade renesancie a osvietenstvá, hlavne po tom ako historici ozna-
čili isté obdobia za „renesanciu“ alebo „osvietenstvo“. Takýto prístup by totiž
viedol k zahmleniu a nie k objasneniu daných termínov, pretože ich presný
význam by musel byť zakaždým stanovený používateľom a nikdy by netvoril
súčasť bežného používania jazyka.
Na moje veľké prekvapenie samotný McCullagh uvádza pozoruhodný
príklad tejto systematickej nestálosti vo význame historických termínov či
pojmov – príklad, ktorý, ako sa mi zdá, ruinuje jeho vlastnú tézu. Rozoberá
totiž knihu Georgea Holmesa o florentskej renesancii nazvanú The Florentine
Enlightenment. Takže tu sa na renesanciu „referuje“ pomocou „klasifikač-
ného termínu“ „osvietenstvo“! Preto by som sa profesora McCullagha rád
opýtal, čo by na to povedal, keby žil vo svete takých používateľov jazyka,
v ktorom by tú istú vec niektorí označili za psa a iní za stoličku. Nezdalo by sa
mu to trochu čudné, či prinajmenšom nezvyčajné a vyžadujúce si objasnenie?
Nepoukázal jeho vlastný príklad úplne jasne na skutočnosť, že klasifikačné
pojmy ako „pes“ a „stolička“ sa riadia úplne inou logikou ako typické his-
torické pojmy ako „renesancia“ alebo „osvietenstvo“ a že tie druhé si preto
vyžadujú, aby sa nimi logik zaoberal osobitne?
Domnievam sa, že McCullaghova teória historických pojmov – či už
klasifikačných, alebo nie – je narušená nedostatočným porozumením tomu,
v akom vzťahu je jazyk a realita pri písaní o dejinách. Zdá sa, že McCullagh
zastáva dve teórie. Najskôr sa odvoláva na Wittgensteinovu známu teóriu

42
J. Huizinga, „Abaelard,“ in Huizinga, Verzamelde Werken, 9 vols. (Haarlem, 1949), 4:
s. 120.
214
jazykových hier, podľa ktorej sa nedajú stanoviť postačujúce a nutné pod-
mienky správneho použitia slov. Následne však obhajuje teóriu, podľa ktorej
„existujú kritériá na aplikáciu najvšeobecnejších termínov“43 – teda presne
takú teóriu, ktorú sa Wittgenstein svojou teóriou jazykových hier snažil zdis-
kreditovať. Nebudem McCullagha zaťažovať touto nekonzistentnosťou, ale
namiesto toho sa ho opýtam, akú autoritu máme k dispozícii pre správnu apli-
káciu slov na realitu. Odpoveď neskorého Wittgensteina bola v podstate taká,
že „významom je použitie“ (the meaning is the use) a celý škandál jeho teórie
spočíval v tom, že neexistujú kritériá na zdôvodnenie použitia. Existuje iba
použitie a nič iné. Ale ako je to s použitím takých termínov ako „renesancia“
alebo „osvietenstvo“? Existuje tu všeobecne prijímané použitie – ako v prí-
pade termínov ako „pes“ alebo „stolička“? Ak niektorí historici označia isté
obdobie za „(florentskú) renesanciu“ a iní, ako napríklad Holmes, za „(flo-
rentské) osvietenstvo“, tak očividne neexistuje. Možno by sa dokonca našli
aj historici so slabosťou pre kompromis, argumentujúci, že toto obdobie bolo
obojaké (nebola azda renesancia aj obdobím osvietenstva?) – čo by nás viedlo
k predstave, že ľudia pozostávajú z troch kategórií používateľov jazyka, pri-
čom prvá kategória nazýva istý typ veci psom, druhá kategória to nazýva sto-
ličkou a potom tu máme ešte tretiu kategóriu, podľa ktorej je to oboje, tak pes,
ako aj stolička. Pre takýchto ľudí by bola verbálna komunikácia dosť veľkou
výzvou, a preto by museli významu slov venovať nepomerné množstvo svoj-
ho času a energie. A práve tak je to, nie náhodou, pri písaní o dejinách.
Samozrejme, máme istú autoritu: je ňou historická diskusia, tak ako sa
postupne vyvinula počas dejín písania o dejinách. V priebehu tejto diskusie
sa však nezhody nikdy neriešili odvolaním sa na význam slov. Nikto Haskin-
sovi nepovie „Všetci dobre vieme, čo znamená slovo „renesancia“ a vy ste ho
teraz (ne)správne aplikovali na minulosť (alebo jej časť)“, ani by sme na zá-
klade Holmesovho použitia termínov „renesancia“ a „osvietenstvo“ netvrdili,
že Holmes nanešťastie nepozná význam daných slov. Namiesto toho historici
v tichosti počkajú, čo urobí historik s týmito slovami vo svojej knihe alebo
v článku. Teda v prípade, ak sa tieto termíny zavedú alebo použijú nejakým
neočakávaným alebo novátorským spôsobom, historici sa opýtajú, či nám ta-
kéto nové použitie môže pomôcť pri uvedomení si niečoho, čo sme si o mi-
nulosti predtým nevšimli, a či nás vedie k zaregistrovaniu nových prepojení.
Toto sú rozhodujúce otázky – a nie otázky, či sa termín aplikoval správne ale-
bo nesprávne. Historická diskusia je sémantickým sporom, no nie o presnom
význame slov, ale o minulosti.

43
McCullagh, The Truth of History, s. 67 – 68.
 215
Takéto diskusie historici urovnávajú práve za pomoci odlišných význa-
mov, ktoré dali takým termínom ako „renesancia“ alebo „osvietenstvo“. Pro-
vokatívne povedané, nie je to prienik, ale odlišnosť vo význame, ktorý je
dôležitý v praxi historickej diskusie. Preto sú, a dokonca by aj mali byť tieto
pojmy „podstatne napadnuteľné“ (essentially contested), ako to vyjadril už
pred polstoročím Gallie.44 Preto ktokoľvek, kto sa (ako McCullagh) spolieha
na to, čo je spoločné pre rôzne použitia historických pojmov, spolieha sa na
to, čo je z hľadiska historickej praxe irelevantné a je na príťaž. Takže keby
v skutočnosti aj existovali teórie schopné „zavraždiť históriu“ (použijúc pop-
lašnú frázu Windschuttlea) – čo je však nanajvýš nepravdepodobné –, nebez-
pečenstvo by prišlo skôr zo strany takých doktrinárskych empiricistov, akými
sú McCullagh (a samotný Windschuttle), než od ich liberálne naladených na-
rativistických oponentov.
Prichádzam k poslednej poznámke. McCullagh sa pustil do boja pod zá-
stavou historickej pravdy. „Pravda“ je pre neho najvyšším a najvznešenejším
cieľom celého písania o dejinách. V prípade, že niekoho (oprávnene alebo
neoprávnene) podozrieva z prechovávania relativistických či obdobne ne-
zdravých sympatií, McCullagh si navykol daným smerom hádzať historickú
pravdu ako argumentačný ručný granát. Zaiste, pravda je vrcholne dôležitá
a všetko sa začína pravdou, avšak (a tu by som s McCullaghom nesúhlasil)
pri pravde sa to nekončí. Takto je to už v prípade prírodných vied. Vedec
môže zaplniť pravdivými postrehmi o fyzikálnej realite celé knižnice, avšak
bez toho, aby prispel k nášmu porozumeniu. Pre rozvoj prírodných vied za
posledných dvesto rokov nebola rozhodujúca pravda, ale schopnosť identifi-
kovať tie pravdy, ktoré sú skutočne dôležité a ktoré môžu prehĺbiť naše poro-
zumenie povahe fyzikálnej reality. To je to, čo odlišuje dôležité nové teórie od
tých nepodstatných a veľkých vedcov od ich priemerných kolegov. Rovnako
je to aj v histórii. Naozaj sa môže stať, že historik, predkladajúci mizerný po-
hľad na renesanciu, sa vôbec nepreviní voči prikázaniu hovoriť pravdu a nič
iné len pravdu. Dokonca sa môže stať, že všetky pravdy, ktoré odhalil, si
predtým nikto nevšimol – a predsa jeho kolegovia môžu jeho prácu odsunúť
preto, že neprináša nič podstatné z hľadiska nášho porozumenia minulosti.

44
„Pokúsim sa ďalej ukázať, že existujú diskusie venujúce sa pojmom, ktoré som práve
spomenul a ktoré sú celkom oprávnené: a hoci ich nemožno rozhodnúť žiadnym dru-
hom argumentu, aj tak pretrvávajú vďaka dokonale legitímnym argumentom a dokla-
dom. Toto mám na mysli, keď hovorím, že existujú pojmy, ktoré sú podstatne napadnu-
teľné, pojmy, ktorých použitie nevyhnutne prináša nekonečné diskusie o ich správnom
použití užívateľmi“ (moja kurzíva). Pozri W. B. Gallie, „Essentially Contested Concep-
ts,“ in Gallie, Philosophy and the Historical Understanding (New York, 1968), s. 158.
216
Pri našich cestách minulosťou by mala byť pravda vždy naším spoločníkom,
ale nikdy nie naším vodcom – a to z jednoduchého dôvodu, lebo by nás nikdy
nemohla viesť; rovnako ako to nerobí v prírodných vedách.45
Jednou z výhod obratu k jazyku je, že nám umožní porozumieť tejto situ-
ácii. Videli sme, že v súlade s obratom k jazyku nebudeme vždy schopní roz-
líšiť medzi „pôsobením jazyka“ a „pôsobením skúsenosti“. Dôsledkom toho
je, že často môžeme zastávať pravdivé presvedčenia – zdôrazňujem: pravdivé
presvedčenia – o minulosti, prameniace z jazyka použitého či navrhnutého
historikom, a nie z ustanoveného empirického faktu. Opakujem, že tu nejde
o pravdu: historik používajúci ochudobnený, konvenčný a suchopárny jazyk
preto nikdy nemusí byť usvedčený z porušovania pravdy. Jeho pravdy sú jed-
noducho nezaujímavé, triviálne a neradi by sme na ne míňali svoj čas. Aby
som to zhrnul, obrat k jazyku nás učí, že v jazyku a konkrétnejšie v jeho poj-
moch, slovníku a metaforách, ktoré používame, môžeme nájsť svojho vodcu,
a tak sa vyhnúť nezaujímavým pravdám a vystopovať pravdy prehlbujúce
naše porozumenie. Ako zdôraznil už Gallie (pozri poznámku 44), uvedome-
nie si obmedzení pravdy ani v najmenšom neznamená, že sme hračkami bez
vlastnej vôle v rukách predpojatosti, ľubovôle a iracionality. Možno ukázať,
že požiadavka maximalizácie rozsahu a originality (mimochodom požiadav-
ka, ktorá je prekvapivo blízka tomu, čo teoretici ako Karl Popper navrhli pre
prírodné vedy) dokáže vysvetliť a aj zdôvodniť to, čo je rozhodujúce v his-
torickej diskusii. Racionalitu historickej diskusie možno vysvetliť za pomoci
týchto dvoch požiadaviek, pričom pravda tu nezohráva žiadnu úlohu.46

45
Keďže takéto tvrdenia zvyknú byť opakovane nesprávne vykladané mojimi čitateľmi,
radšej dodám, že dané ani v najmenšom neznamená odmietnutie racionality písania
o dejinách a historickej diskusie. Naopak si myslím, že som ešte pevnejší zástanca
racionality historickej disciplíny ako moji empiricistickí ohovárači, pretože na to, aby
oni vysvetlili kritické miesta, v ktorých fakty o písaní o dejinách protirečia ich hrdým
empiricistickým vyhláseniam, musia v konečnom dôsledku často urobiť takmer rituál-
ny ústupok relativizmu (čitateľovi tu dávam do pozornosti moje postrehy týkajúce sa
Evansovej knihy alebo Lorenzovho názoru, že historik je vždy do istej miery dobrovoľ-
ne či nedobrovoľne vydaný na milosť etických a politických hodnôt). Moje stanovisko
ma nikde nenúti urobiť takýto defetistický ústupok. Moja téza hlása len to, že na to,
aby sme vysvetlili a zdôvodnili historickú racionalitu, nemali by sme sa odvolávať na
pravdu.
46
Ohľadom tohto pozri ďalšiu kapitolu tejto knihy (F. Ankersmit, Historical Represen-
tation. Pozn. prekl.) a poslednú kapitolu mojej Narrative Logic. Aby som sa vyhol
nepochopeniu: pravda je samozrejme požiadavka, z ktorej nemožno zľaviť a conditio
sine qua non na úrovni opisu.
 217
Literárna teória a teória histórie
Túto kapitolu som začal známym postrehom, že kniha Haydena Whita
Metahistory z roku 1973 úplne zmenila existujúcu teóriu histórie. Staré otáz-
ky prestali byť také naliehavé a do pozornosti sa dostali nové otázky. Podstatu
tejto zmeny som sa pokúsil vysvetliť pomocou obratu k jazyku. Urobil som to
preto, lebo obrat k jazyku najlepšie ozrejmí podstatu týchto zmien v nedáv-
nej teórii histórie. Mal by som ale dodať, že môj výklad nesúhlasí s faktami
o tom, ako sa tieto zmeny udiali v skutočnosti. V Metahistory sa obrat k jazy-
ku vôbec nespomína – a, ak sa nemýlim, White sa mu nevenuje ani vo svojich
neskorších prácach. Vysvetlením je skutočnosť, že Whitovým hlavným zdro-
jom inšpirácie nebola filozofia jazyka, ale literárna teória. White v Metahis-
tory a vo svojich neskorších prácach odkazuje najčastejšie na teoretikov ako
Northrop Frye, Auerbach, Barthes, Jakobson a podobne, zatiaľ čo filozofi, či
už sa hlásia k obratu k jazyku, alebo nie, ho zaujímajú menej. Dokonca sa
zdá, že ho nikdy nezaujal ani Richard Rorty, ktorého názory sú veľmi blízke
jeho vlastným. A toto neplatí len o Whitovi, ale o väčšine neskorších teoreti-
kov histórie, ako napríklad Kellner, LaCapra, Gossman, Rigneyová, Shiner,
Carrard a Linda Orrová, nehľadiac na to, či Whita nasledovali, alebo dospeli
k podobným záverom nezávisle od neho. Hoci na jednej strane by sme im
mali byť hlboko vďační za to, čo dosiahli vo svojich prácach, na druhej strane
musíme žiaľ rovnako odsúdiť ich neschopnosť dať do súvisu vlastnú prá-
cu s dianím v súčasnej filozofii. Dané možno vysvetľuje skutočnosť, prečo
filozofi (jazyka) úplne prehliadajú súčasnú teóriu histórie, či ňou dokonca
pohŕdajú.
Vynára sa tu teda otázka vzťahu medzi obratom k jazyku a literárnou te-
óriou. Menovite otázka, či ide v oboch prípadoch zhruba o to isté – ako je
o tom, zdá sa, presvedčená väčšina teoretikov histórie a to bez akýchkoľvek
argumentov – alebo či tu existujú nejaké rozdiely, ktoré by sme si mali uve-
domiť.
Zjavne tu existujú dôležité podobnosti. Tak obrat k jazyku, ako aj lite-
rárna teória zdôrazňujú, že jazyk nie je čírym „zrkadlom prírody“ a že celé
naše poznanie a všetky naše jazykové reprezentácie reality nesú v sebe stopy
jazykového média, v rámci ktorého sú formulované. Dané stanovisko, ktoré
je prijímané nielen obratom k jazyku, ale aj literárnou teóriou, možno nazvať
„jazykovým kantovstvom“47 – v oboch prípadoch jazyk funguje podobne ako
názornosť u Kanta a Kantove kategórie rozvažovania. Existujú tu však aj ne-

47
Predstavenie Whitovho jazykového kantovstva pozri v úvode mojej History and Tropo-
logy: The Rise and Fall of Metaphor (Berkeley, Calif., 1994).
218
menej dôležité rozdiely. Samozrejme, že je zložité zovšeobecňovať ohľadom
takej komplexnej disciplíny, akou je literárna teória, ale či si spomenieme
na formalizmus, štrukturalizmus, dekonštuktivizmus, recepčné teórie, psy-
choanalytickú teóriu alebo na marxistickú literárnu kritiku,48 zakaždým je
predmetom výskumu, teda skúmanou realitou literárny text. Tento postreh je
v skutočnosti menej triviálny a neškodný, ako sa môže zdať na prvý pohľad.
Dôsledkom je totiž fakt, že literárna teória vlastne neproblematizuje trhlinu
medzi jazykom a realitou (the language/reality gap), ako sa to vo všeobecnos-
ti robí v rámci epistemológie a filozofie jazyka. Znamená to, že pre literárne-
ho teoretika nie je na tvrdení, že nejaký text je „vec“ alebo „predmet“, ktorý je
súčasťou (empirickej) reality, vôbec nič prevratné a dokonca ani zaujímavé.
Takéto tvrdenie nie je pre neho či pre ňu o nič vzrušujúcejšie, ako keby sme
biológovi povedali, že kvety a baktérie sú súčasťou reality. Takže literárny
teoretik slobodne hovorí o jazyku, akoby bol súčasťou reality, rovnako ako
kvety a baktérie. A fakt, že takýmto spôsobom pristupuje k jazyku, pre neho
nepredstavuje o nič väčšie teoretické a filozofické problémy, ako pre biológa
fakt, že sa venuje svojim baktériám a kvetom (aj keď, samozrejme, pri skúma-
ní jazykovej či textovej reality objaví veľa druhov zaujímavých problémov).
Ale pre filozofa je situácia celkom odlišná, pretože pre neho pochádzajú
všetky tajomstvá referencie, významu a pravdy práve z trhliny medzi realitou
a jazykom. Literárny teoretik jazyk „naturalizuje“, zatiaľ čo filozof jazyka
bude jazyk a jeho vzťah k svetu zakaždým „posémantičťovať“ (semantici-
ze).49 Z hľadiska filozofa existuje na jednej strane realita a na druhej jazyk;
a prekračovať trhlinu medzi nimi znamená pokryť dráhu, na ktorej môžu byť
umiestnené všetky námety na výskum. Takže filozof ihneď odsunie názor,
že jazyk je nejaký predmet alebo vec – v takom prípade by totiž neexistoval
rozdiel medzi začiatkom a koncom skúmanej dráhy. Je pravdou, že niektorí

48
Do týchto kategórií rozdelil súčasnú literárnu teóriu Richter vo svojej učebnici The
Critical Tradition, 2nd ed. (Boston, 1998). Je veľmi zvláštne, že narativistickí teoretici
histórie sa málokedy zaujímali o naratológiu. Výnimkou je K. Pihlainen, Resisting His-
tory: The Ethics of Narrative Representation (Turku, Fin., 1999).
49
Výborné predstavenie problému, do akej miery možno jazyk považovať za jednu z ďal-
ších súčastí sveta, pozri prácu A. C. Danto, „Historical Language and Historical Reali-
ty,“ in Danto, Narration and Knowledge (New York, 1985), najmä s. 305 – 310. Danto
nám pripomína, že aj pragmatizmus a filozofia prirodzeného jazyka sú náchylné „natu-
ralizovať“ jazyk, a teda sa najviac približujú tomu, ako k jazyku pristupuje literárna te-
ória. Nakoniec treba poukázať na to, že naturalizácia historikovho jazyka presadzovaná
v tejto kapitole, sa udiala na poli sémantiky historického jazyka. Pokúsil som sa totiž
objasniť, ako a prečo reprezentácia presahuje matricu sémantiky opisu či pravdivého
tvrdenia. K tomuto však mohlo dôjsť jedine za predpokladu, že východiskovým bodom
bola sémantika.
 219
50
filozofi hovoria, že jazyk je nejakou vecou, ale keď tak činia, uvedomujú si,
že predkladajú nanajvýš prevratnú a provokatívnu tézu. Spolu s pragmatikom
môžu tvrdiť, napríklad, že jazyk je len ďalším nástrojom umožňujúcim nám
porozumieť svetu, a tým pádom je podobný mikroskopom, mapám alebo ho-
dinkám, ktorých kauzálne interakcie so svetom nevzbudzujú žiadne pochyb-
nosti o ich úplne všednom ontologickom statuse. Alebo môžu tvrdiť – ako
som to tu urobil ja – že i keď tvrdenia patria na úroveň jazyka, o textoch
možno oprávnene povedať, že patria späť do reality. Hoci prvé, pragmatické
stanovisko dokáže možno naturalizovať sémantiku a redukovať filozofické
otázky o vzťahu medzi jazykom a svetom na záležitosť kognitívnej vedy, ak
prijmeme druhé stanovisko, budeme sa musieť s takýmto niečím rozlúčiť.
Všetky tie zložité sémantické otázky referencie, pravdy a významu (sprevá-
dzajúce trhlinu medzi realitou a jazykom) sa objavia potom nanovo, keď sa
presunieme z úrovne tvrdenia na úroveň zložitého (historického) textu.51 Je
zrejmé, že toto sú otázky, ktoré sme skúmali v predchádzajúcich častiach tej-
to kapitoly. Stručne povedané, tvrdenie, že jazyk je vecou, je pre filozofa na
rozdiel od literárneho vedca oveľa viac problematickým názorom – a nutne si
vyžaduje podrobnejšie objasnenie a ohraničenie.
Samozrejme, problémy, ktoré podnecujú filozofov profesionálny záu-
jem by sa opäť objavili, keby sme sa zaujímali o vzťah medzi textom (čiže
predmetom výskumu literárneho vedca) a jazykom, použitým na vyjadrenie
výsledkov tohto výskumu. Ale táto dráha nie je súčasťou výskumu literárne-
ho teoretika. Predmetom jeho výskumu sú totiž texty a nie epistemologický
problém, v akom vzťahu je jeho jazyk k (textovej) realite, ktorú študuje.
Takže aj keď obaja súhlasia, že jazyk vo svojom vzťahu k realite nie je
transparentným médiom, filozof zastávajúci obrat k jazyku má v tejto súvis-
losti na mysli čosi iné ako literárny teoretik. Z hľadiska literárnych teoreti-
kov znamená uznanie tohto faktu rozpoznanie nejakej novej, doteraz nepo-
všimnutej časti reality – teda (literárneho) textu –, ktorá môže byť následne
empiricky skúmaná, rovnako ako ktorýkoľvek iný aspekt reality. Z hľadiska
filozofov však netransparentnosť jazyka vplýva na to, akým spôsobom jazyk
(spolu)určuje pravdivé presvedčenia, ktoré zastávame o realite (konkrétnej-
šie, poukazuje na skutočnosť, že nemôžeme zakaždým rozlíšiť medzi „pôso-
bením jazyka“ a „pôsobením skúsenosti“). Pre literárnych teoretikov tento

50
Ohľadom tohto pozri predchádzajúcu poznámku. Ďalší rozbor ponúka A. C. Danto,
The Transfiguration of the Commonplace (Cambridge, Mass., 1981), kap. 7.
51
Ako som sa snažil ukázať v mojej práci „The Use of Language in the Writing of Histo-
ry,“ in History and Tropology, s. 75 – 97.
220
postreh nehrá žiadnu úlohu – relevanciu by nadobudol až vtedy, keby začali
filozoficky premýšľať o tom, akým spôsobom sa jazyk, ktorý používajú, vzťa-
huje k jazyku a textom, ktoré skúmajú. Prečo by sa ale mali literárni teoretici
o to zaujímať? Podobne, prečo by sa fyzici mali zaujímať o epistemologické
problémy? Z hľadiska výskumu, ktorý robia, je tento problém irelevantný.
Z toho teda vyplýva, že na to, aby bol niekto literárnym vedcom, nemusí
prijať obrat k jazyku – a vice versa.
Z doterajších úvah vyplýva, že tu zaiste existuje niečo spoločné, čo pre
teóriu histórie prináša obrat k jazyku a literárna teória. Z tohto uhla pohľadu
je preto pochopiteľné, prečo sa teoretici histórie veľmi netrápili s odhaľo-
vaním možných odlišností v ich prínose. Lenže ako to už teraz iste vidíme,
takéto odlišnosti treba očakávať a pojmová zreteľnosť si vyžaduje, aby sme
ich pozorne preskúmali. Na základe toho budeme totiž schopní povedať, čo je
dobré a čo je zlé na súčasnej teórii histórie, ktorá čerpá inšpiráciu z literárnej
teórie.
Kľúčovým je fakt, že obrat k jazyku kladie do centra pozornosti prechod
od reality k jazyku. V prípade literárnej teórie je to inak, keďže (1) literárna
teória sa venuje výlučne jazyku či textom a (2) neformuluje špecifický po-
hľad na to, aký je epistemologický vzťah medzi jej vlastnými teóriami a jej
predmetom skúmania. Na druhú oblasť sa niekedy zabúda, pretože literárna
teória stále rozoberá, ako by sme mali čítať a interpretovať texty – a tu sa zdá,
že sem patrí aj epistemologický vzťah medzi čitateľom a textom. Ale toto je
chybná predstava. Musíme totiž rozlíšiť na jednej strane medzi tým, o čo ide
vo vzťahu medzi čitateľom literárneho textu a literárnym textom, a na druhej
strane medzi tým, čo sa deje medzi teoretickým textom literárneho teoretika
a tými aspektmi literatúry, ktoré sú rozoberané v teoretickom texte. Iba na
druhej úrovni sa budú rozoberať epistemologické problémy, na ktoré môže-
me natrafiť pri skúmaní epistemologických alebo interpretačných problémov
vyskytujúcich sa na prvej úrovni.
Aby som to zhrnul v jednej vete: literárna teória je vlastne teória o tex-
toch, ale nie o svojich vlastných textoch. Zoberme si napríklad dekonštruk-
tivizmus: ide tu o radu čitateľovi, aby dekonštruoval text, ktorý číta, ale nie
o radu, aby dekonštruoval dekonštruktivizmus. Dokonca aj keby sa niekto
pokúsil aplikovať dekonštruktivizmus na svoj vlastný text – ako napríklad
takí autori ako Derrida a Rorty, ktorí považujú (kon)fúziu úrovní za ich hlav-
ný prínos pre teóriu –, čelili by sme nekonečnému regresu. Konzistentnosť
by si totiž vyžadovala, aby sme to isté urobili s výsledkami dekonštrukcie de-
konštruktivistického textu, a tak ďalej ad infinitum. Znamená to potom, že by
 221
52
sme mali všetky pokusy (také ako Rortyho) podozrievať z vykonania fúzie
filozofie a literárnej teórie. Takéto pokusy totiž nutne stroskotajú v nekoneč-
nom regrese – ako to možno očakávať, keď sa pokúšame vyriešiť filozofické
problémy nefilozofickým spôsobom.
Teraz už bude jasné, čo môžu a čo teoretici histórie nemôžu očakávať od
literárnej teórie. Literárna teória nám môže pomôcť prečítať a správne po-
rozumieť historickému textu; vďaka nej si uvedomíme, že historický text je
veľmi zložitý „mechanizmus“ na tvorbu textového významu a že doteraz sme
si nevšimli túto zložitosť. Môže nás informovať o skrytých významoch textu,
o významoch, ktoré autor nezamýšľal a ktoré si mnohokrát neuvedomili ani
čitatelia. Dôležitosť týchto skrytých významov zaiste nemožno spochybňo-
vať. Spomeňme si napríklad na afinity medzi realistickým či naturalistickým
románom devätnásteho storočia na jednej strane a realistickým štýlom typic-
kým pre veľkú časť písania o dejinách až do dnešných dní, na ktoré upozornili
takí autori ako Roland Barthes, Hayden White, Hans Kellner, Lionel Goss-
man alebo Ann Rigneyová.53 V tomto prípade neznamenal objav skrytého
významu nič menej než identifikáciu historického štýlu. A v literárnej teórii je
identifikácia štýlu jedným z najdôležitejších kľúčov k tajomstvám textu. Inak
to nie je ani pri písaní o dejinách (respektíve pri jeho histórii). Analýza histó-
rie takýchto historických štýlov nám totiž môže odhaliť najvšeobecnejšie črty
toho, ako sa v odlišných obdobiach ponímala minulosť. Spomeňme si na to,
ako White rozlíšil medzi ironickým štýlom osvietenského písania o dejinách,
metaforickým a organicistickým štýlom romantického písania o dejinách
a metonymickým štýlom jeho spoločenskovedne orientovaných súčasných
náprotivkov. Dokonca je možné, tak ako to naznačuje Whitov tropologický
model, že existuje nejaká skrytá logika štýlov, ktorá vedie od jedného štýlu
k druhému. Takže žiaden autor, ktorý zamýšľa napísať históriu písania o de-
jinách, si nemôže dovoliť prehliadať to, čo nás učí literárna teória. A naozaj,
od čias Whitovej Metahistory historiografia, t. j. história písania o dejinách
podstúpila úplnú premenu. V skutočnosti vznikol úplne nový a fascinujúci
druh historiografie a nemožno pochybovať o tom, že ide o trvalý prínos pre
disciplínu histórie, ktorý nikdy neodvrhne žiadna z budúcich generácií. Knihy
od vyššie spomenutých autorov vlastne takmer žiadnym spôsobom nepripo-

52
Príkladom je R. Rorty, Contingency, Irony, and Solidarity (Cambridge, Mass., 1989).
53
R. Barthes, Michelet par lui même (Paris, 1954); H. V. White, Tropics of Discourse:
Essays in Cultural Criticism (Baltimore, 1978); H. Kellner, Language and Historical
Representation (Madison, Wisc., 1989); L. Gossman, Between Literature and History
(Cambridge, Mass., 1990); A. Rigneyová, The Rhetoric of Historical Representation:
Three Narrative Histories of the French Revolution (Cambridge, Eng., 1990).
222
mínajú knihy takých autorov ako Fueter, Meinecke, Srbik, alebo Iggers – aj
keď určite nemám v úmysle vyhlásiť, že práca týchto historikov písania o de-
jinách bola prekonaná „novou historiografiou“. V budúcnosti budeme potre-
bovať oba varianty historiografie.
Literárna teória je ale oveľa menej užitočná pri riešení centrálneho problé-
mu teórie histórie, teda problému, akým spôsobom historik sprostredkuje ale-
bo reprezentuje minulú realitu. Literárna teória totiž ukazuje, kde máme hľa-
dať význam textu, ale nie to, akým spôsobom môže text reprezentovať realitu
odlišnú od samotného textu, a ani to, aký je vzťah medzi textom a realitou.
Problém významu textu je zaiste súčasťou problému tohto vzťahu. Ako by
sme totiž mohli povedať o tomto vzťahu niečo zmysluplné bez toho, aby sme
rozumeli, čo čítame, keď čítame nejaký text? Môžeme sa preto domnievať, že
ak chceme zistiť dôležitosť literárnej teórie pre teóriu histórie, v prvom rade
musíme preskúmať, akým spôsobom prichádzajú do styku problémy význa-
mu a problémy historickej reprezentácie v praxi písania o dejinách.
Pri riešení tejto predbežnej otázky si vezmeme ako príklad historickú dis-
kusiu o renesancii. Netreba pripomínať, že minimálnou podmienkou na to,
aby historici renesancie mohli plodne diskutovať, je existencia dostatočnej
zhody o význame rôznych prác, ktoré boli na danú tému napísané. Rovnako
je zrejmé, že práve literárna teória má ambíciu vyrovnať sa s týmto problé-
mom. Menej zrejmé je už to, akým spôsobom to bude vyzerať v praxi. Pred-
pokladajme, že dekonštruktivistický literárny teoretik zasiahne do diskusie
o renesancii a vyhlási, že význam Xovej práce o renesancii sa líši od toho
významu, ktorý tejto práci doteraz pripisoval jeden či viacerí účastníci danej
diskusie. Dekonštruktivista by si napríklad ako východiskový bod mohol zo-
brať Burckhardtov slávny obraz, ako sa počas renesancie odkryl závoj, pod
ktorým sa v priebehu stredoveku skrývali obe stránky ľudského vedomia. Ná-
sledne by dekonštruktivista mohol celkom vierohodne vyhlásiť, že z hľadiska
ľudského indivídua tu v skutočnosti nešlo až o taký oslobodzujúci prínos,
ako to chcel prezentovať Burckhardt, ale skôr o obrovskú ujmu a o obrovské
zbedačenie ega (self). Išlo tu o ujmu porovnateľnú s traumou, ktorú každé
ľudské indivíduum podstupuje pri prechode od solipsistického stotožnenia so
svetom (t. j. s matkou) k existencii v podobe drobného a biedneho indivídua,
ktoré je od celého vonkajšieho sveta oddelené a je voči nemu v istej opozícii.
Ak sa na to pozrieme z pohľadu vonkajšieho sveta, tak tým, že sa indivíduum
stáva samo sebou, stráca celý svet. Ak sa na to pozrieme z pohľadu subjektu,
tak renesančný objav ega bol prvým krokom smerom k nahote neskoršieho
karteziánskeho a kantovského transcendentálneho ega. Bude to až organi-
cizmus romantizmu, ktorý prinavráti osobe malú časť z pokladu, strateného
 223
vďaka renesancii. Nečudo, že autori romantizmu si tak radi idealizovali stre-
dovek.54 Dekonštruktivista by mohol pokračovať ďalej a v zdanlivých trium-
foch renesancie by zahliadol úbohú náhradu za stratu všetkých spoľahlivých
a tradičných opôr. Nebolo azda slobodné a emancipované indivíduum záro-
veň v nepriateľskom svete aj žalostne osamoteným indivíduom, ktoré mu-
selo pozbierať všetky svoje dostupné sily, aby sa vyhlo nepomenovateľným
a nevýslovným nebezpečenstvám, ktoré ho ohrozovali? Nebolo presne toto
odkazom Machiavelliho vízie o nekonečnom boji medzi bohyňou Šťastenou
a virtù? Dekonštruktivista by uzavrel poukázaním na to, že doteraz sme si
všímali len polovicu Burckhardtovho textu a že v jeho texte sa nachádza aj
temnejší podtext. Takže na to, aby sme úplne porozumeli Burckhardtovmu
úžasnému talentu, sa nesmieme zamerať len na povrchný význam jeho textu,
ale si musíme uvedomiť prítomnosť oboch významov.
Toto je pritom len ukážka iritujúcich vecí, ktoré literárni teoretici dokážu
urobiť s historickými textami.55 Nemožno pochybovať, že podobné odhale-
nia skrytých významov v historickom texte by mohli nesmierne komplikovať
historickú diskusiu. Dalo by sa preto usúdiť, že pred akýmkoľvek zapojením
sa do serióznej historickej diskusie sa musíme najskôr obrátiť na literárneho
teoretika. Očividne odradzujúce dôsledky takejto komplikácie historickej dis-
kusie nepochybne prispeli k odporu voči literárnej teórii zo strany historikov,
ako aj k ich presvedčeniu, že zavedenie literárnej teórie do historickej pra-
xe by sa rovnalo „zavraždeniu histórie“ (opäť Windschuttle). A to by mohlo
takisto vysvetliť, prečo majú historici taký sklon byť tvrdošijne dogmatickí
ohľadom autorského zámeru:56 zdá sa byť totiž jedinou spoľahlivou zábranou
pred tým, aby sa historická diskusia rozpustila v oparoch radikálnej textovej
dvojznačnosti. Takže zatiaľ čo opustenie autorského zámeru literárnemu te-
oretikovi zabezpečuje jeho každodenný chlieb v akademickom svete, zdá sa,
že historikovi ho naopak berie.
Ale je to naozaj až také vážne, ako sa obáva historik? Nie náhodou som
si ako príklad toho, čo by mohla literárna teória spôsobiť histórii a teórii his-
tórie, zobral dekonštruktivizmus. Dokonca ani dekonštruktivizmus, údajne
fascinovaný podvratníctvom, iracionalitou a nekonzistentnosťou – preto ho

54
A nereflektujú dvojznačnosti v Burckhardtovom prístupe jeho výrazne dvojznačný
vzťah k romantizmu?
55
Neprekonateľné sú Gossmanove analýzy Thierryho a Micheleta v jeho Between Litera-
ture and History.
56
V súčasnosti sú vplyvným spojencom týchto historikov práce Marka Bevira. Pozri M.
Bevir, The Logic of the History of Ideas (Cambridge, Eng., 1999). Podrobnú diskusiu
Bevirových problematických názorov pozri v Rethinking History 4 (december 2000).
224
Windschuttleovia a Evansovia tak nenávidia a tak veľmi sa ho boja –, totiž
nepredstavuje žiadne reálne nebezpečenstvo. Môj príklad možno objasnil, že
zásah dekonštruktivistov má dve stránky. V prvom rade, títo autori objavujú
v textoch historikov doteraz netušené významy, a tým pádom nás môžu upo-
zorniť na to, čo je na texte zaujímavé. Čo by už na tomto mohlo byť zlé? Po
druhé, týmto spôsobom dekonštruktivisti navrhujú, ako sa novým spôsobom
pozrieť na minulosť – avšak bez toho, aby sa z pozície profesionálnych histo-
rikov vyjadrovali k prijateľnosti takéhoto nového pohľadu. To prenechávajú
historikom – takže definitívnym výsledkom sa zdá byť prínos, nie strata.
Napriek tomu, historikove obavy nie sú úplne nepodložené. Zatiaľ čo
v práve uvedenom príklade sa totiž berie do úvahy rozdiel medzi jazykovým
významom a historickým významom, medzi tým, čo dlžíme jazyku, a tým,
čo dlžíme svetu – takže jazyk sa nestáva rivalom skúsenosti v jej vlastnom
poli pôsobnosti57 –, niekedy to môže byť inak. Whitova tropológia predsta-
vuje vhodný príklad. Na jednej strane ide o čisto formálny systém odvodený
z myšlienok, ktoré White našiel v prácach Vica, Fryea, Peppera a Mannhe-
ima. Ako taký môže daný systém na prvý pohľad vyzerať, ako by bol zbave-
ný obsahových implikácií. Ale ak sa pozrieme lepšie, tento pôvodný dojem
sa ukazuje byť chybný. Podľa tropologickej mriežky bude historikova práca
zakaždým a nevyhnutne buď nejakou komédiou, tragédiou, romancou alebo
satirou a pod. Toto všetko sú zaiste naratívne formy, avšak formy s viac či
menej špecifickým obsahom, ako to samotný White rád zdôrazňoval, keď
hovoril o „obsahu formy“ (the content of the form) (nie náhodou ide o ná-
zov jednej z jeho kníh). Toto je nepochybne zdroj, skadiaľ pochádza väčši-
na odporu pociťovaného historikmi voči Whitovmu systému a tento odpor
je istotne na mieste. Historici sa cítili ako maliari, ktorým povedali, že, či
už chcú, alebo nie, všetci sú buď impresionisti, expresionisti, fauvisti alebo
kubisti – a že akýkoľvek ich pokus uniknúť týmto štyrom reprezentačným
formám je odsúdený na neúspech. Historici boli preto pochopiteľne náchyl-
ní vnímať tropológiu ako systém, ktorý im poskytuje štyri špekulatívne fi-
lozofie dejín, diktujúce veľkú časť toho, čo by chceli povedať o minulosti.
Skutočnosť, že im bolo dovolené vybrať si spomedzi štyroch rôznych špeku-
latívnych filozofií, vnímali iba ako nedostatočné zlepšenie exkluzivistických
ambícií tradičnej špekulatívnej filozofie dejín. Stručne povedané, v protiklade
k dekonštruktivistickej otvorenosti White takto umiestnil historika do uzavre-

57
Túto časť som dal do kurzívy preto, aby som odlíšil tu rozoberaný jazykový imperia-
lizmus od vzťahu medzi vyhláseniami jazyka a skúsenosti, ako bol vyložený v rámci
obratu k jazyku.
 225
tého sveta stanovených foriem. Keby bol Whitov systém flexibilnejší, aby sa
mohol prispôsobiť ľubovoľnému historickému obsahu, nepochybne by u his-
torika vzbudil oveľa menší hnev, ako je to v súčasnosti. Tento problém sa ďa-
lej prehĺbil, keďže White v prospech svojho zoznamu tropologických foriem
nikdy neposkytol nejaký druh „transcendentálnej dedukcie“. Jeho tropológia
je „à prendre ou à laisser“.*
Obrat k jazyku, tak ako bol vyložený vyššie, nám ukáže cestu z týchto
ťažkostí. Ak totiž nedokážeme rozlíšiť medzi pôsobením jazyka a pôsobením
skúsenosti, nikdy by sme nemali mať dostatočné dôvody na to, aby sme vy-
hlásili, že historické doklady sú limitované formálnymi obmedzeniami. Takže
z ťažkostí, ktoré priniesla Whitova tropológia, by sme sa mohli poučiť, že
formalizmus by za žiadnych okolností nemal potenciálnemu bohatstvu písa-
nia o dejinách nanucovať formy s viac-menej určeným obsahom. Ak k tomu-
to dôjde, znamená to, že sme nelegitímne obišli myšlienky obratu k jazyku.
V takom prípade by už jazyk nebol len potenciálnym zdrojom právd, ktoré
nemožno redukovať na to, o čom hovorí realita, ale začal by obmedzovať
aj pôsobenie skúsenosti. Práve tak, ako je kubistický formalizmus ústretový
voči rovnej čiare a pravému uhlu a nepriateľský voči kruhu či elipse, by ja-
zyk – svojou ústretovosťou voči istým obsahom, poskytnutým skúsenosťou,
a svojím nepriateľstvom voči iným – začal skúsenosti diktovať, čo môže a čo
nemôže objaviť v realite.
Teraz by sa mohlo namietnuť, že táto požiadavka je nesplniteľná a že
protirečí samotnej podstate formalizmu. Formalizmus totiž vždy ukladá na
realitu (alebo na to, ako ju vnímame) nejaké formy, takže formalizmus, ktorý
by úplne rešpektoval historikovu slobodu reprezentácie, sa zdá byť prípadom
contradictio in terminis. Vyzerá to, akoby sa každému historikovi na začiat-
ku ponechala úplná sloboda robiť veci, ako sa mu páči, a akoby sa následne
každej narácii slávnostne priznala česť stelesňovať istú formu, ktorá prislúcha
len tejto narácii a žiadnej inej. Toto je zaiste Liebestod formalizmu.
Takýto anarchistický typ formalizmu však pri písaní o dejinách nie je ni-
čím zvláštnym ani neprijateľným. Pre vysvetlenie by som rád odkázal na môj
príklad, ako použiť obrat k jazyku pri písaní o dejinách. Všimli sme si, že ja-
zyková forma, to jest význam takého pojmu ako „renesancia“, bol historikom
navrhnutý preto, aby dal formu a význam nejakej špecifickej časti minulosti.
Stretávame sa tu s tým, že bezchybné zosúladenie formy a obsahu, ako aj jeho
dokonalosť sú apriórne preukázateľné. Forma je tu totiž určená výlučne svo-
jím obsahom a každý iný obsah by automaticky viedol k nejakej inej forme.

*
„Ber alebo nechaj tak“. Pozn. prekl.
226
Ale prečo naďalej používať termín „forma“, aby sme opísali tento špecifický
obsah? Čo navyše dodáva k samotnému obsahu? Načo by sme potrebovali
daný pojem? Ide tu o niečo viac, ako o Wittgensteinovo „koleso, ktoré môže-
me otáčať a nič iné sa pritom nepohne“, teda o niečo, čo nepatrí k stroju?* Od-
poveďou je jednoznačné „Nie“, pretože iba forma môže dodať koherentnosť
tomu, čo bolo doposiaľ čírym obsahom, iba vďaka nej je chaotická masa dát
o minulosti usporiadaná do podoby nejakého rozpoznateľného celku. Histo-
rický obsah môže byť spracovaný v praxi historického výskumu a historickej
diskusie iba v tom prípade, ak sa mu udelí taká forma, o akej sa tu hovorí.
Formálna „pokožka (skin) formy“ je (a mala by byť) nekonečne tenká, pre-
tože by nemala pridať nič navyše k tomu, čo je pod ňou,58 no napriek tomu je
dostatočne silná na to, aby zvládla to, na čo je určená. Takže by sme Whitovi
mali byť vďační za to, že nás upozornil na túto formálnu „pokožku“, hoci
jeho tropologická pokožka je stále, takpovediac, príliš „hrubá“ a príliš „ko-
žovitá“ na to, aby sa s úplnou ľahkosťou prispôsobila každému jednotlivému
obsahu.
Aby som správne uchopil podstatu tejto úlohy, odvolávam sa opäť na
názor, že neexistuje reprezentované bez svojej reprezentácie. Ak použijeme
tento postreh v súčasnom kontexte, uvedomíme si, že túto symetriu reprezen-
tácie a toho, čo reprezentuje, možno najlepšie (re)formulovať s odvolaním sa
na formu. Alebo, aby som bol presnejší, formy označujú tie aspekty repre-
zentovaného (reprezentovanej reality), ktoré korešpondujú s povahou určitej
reprezentácie tak, ako ju označuje nejaký historický pojem. Aby som to po-
dal skrátene: pojmy sú jazykovými náprotivkami foriem v realite. Tieto for-
my však logicky a ani časovo nepredchádzajú reprezentáciu. Keď sa realita
sprostredkuje pomocou (estetickej) reprezentácie, reprezentácia premieta na
realitu svoje vlastné formy – čím jej udeľuje vlastnosť byť reprezentovanou
realitou. Paradox spočíva v tom, že na jednej strane reprezentácia nepridáva
(alebo by skôr nemala pridať) nič k realite, dokonca ani k nášmu poznaniu re-
ality, zatiaľ čo na druhej strane pridáva všetko, čo potrebujeme, aby sme boli
schopní zorientovať sa vo svete. Takže jazyk a realita sa navzájom najviac
približujú práve pri interakcii medzi pojmom a formou – a práve preto nás
reprezentácia privádza k svetu bližšie ako opis. Na toto zvykneme zabúdať,
pretože reprezentácie mnohokrát pozostávajú z opisov – a to zdanlivo prisu-
dzuje logickú prioritu opisom. Stačí si však len spomenúť na maľbu, aby sme

*
Pozri L. Wittgenstein, Filozofické skúmania § 271. Pozn. prekl.
58
Práve tu sa táto „pokožka“ líši od „hrubšej pokožky“ formalizmu Whitovej tropológie,
práve tu má „pokožka“ svoj vlastný vecný obsah.
 227
si uvedomili, že reprezentácia bez opisu je možná. V tejto súvislosti je ne-
menej poučné všimnúť si, že reprezentácia je dôverne prepojená s formami,
ktoré nám umožňujú „zorientovať sa vo svete“. Reprezentácia je praktická,
opis je teoretický a abstraktný. Zvieratá a malé deti, ktoré (ešte) nepoužívajú
jazyk, disponujú schopnosťou rozpoznať formy v realite, a tým pádom schop-
nosťou reprezentovať ju, i keď ju zatiaľ nedokážu opísať. Inak povedané, keď
spolu s písaním o dejinách vystúpime z úrovne opisu na úroveň reprezentácie,
v skutočnosti sa vrátime naspäť k najzákladnejšej úrovni našej skúsenosti so
svetom.

Nebezpečenstvá literárnej teórie pre teóriu histórie

Za východiskový bod práce som si vybral obrat k jazyku a vďaka tomu
som sa pokúsil zostaviť zoznam, v čom nám literárna teória môže pomôcť
pri lepšom porozumení písaniu o dejinách. Obrat k jazyku je na to výnimoč-
ne vhodným nástrojom, pretože rovnako ako literárna teória problematizuje
tradicionalistické pohľady na vzťah medzi jazykom a realitou. Obrat k jazyku
to robí tak, že nás upozorňuje na skutočnosť, že používanie jazyka sa neob-
medzuje na naše hovorenie o realite, ale že sa niekedy skryto a nepozorovane
uchýli aj k hovoreniu o tomto hovorení o realite. V takom prípade sa z jazyka
stáva akýsi druh „bezprostrednej epistemológie“, keďže ponúka epistemolo-
gický pohľad na to, akým spôsobom by sa v danom špecifickom prípade jazyk
s realitou najlepšie prepojili. Gramatika nás nevaruje, kedy dochádza k tejto
zmene – a to (čiastočne) vysvetľuje, prečo boli empiricisti náchylní prehlia-
dať daný rozmer nášho použitia (či našich použití) jazyka.
V prípade, že sme ochotní uznať existenciu tohto rozmeru „bezprostrednej
epistemológie“ pri písaní o dejinách, nie je ťažké odpovedať na otázku, čo
možno očakávať od literárnej teórie. Žiadna súčasť literárnej teórie sa to-
tiž nevyjadruje k otázke epistemologickej trhliny medzi jazykom a svetom.
Literárna teória je skúmaním literárneho jazyka, a hoci pri tomto výskume
pretvára jazyk na súčasť sveta, tento fakt by nás nemal zvádzať k tomu, aby
sme sa domnievali, že nás môže naučiť niečo cenné o vzťahu (historického)
jazyka k svetu. Tento problém sa môže (znovu) objaviť aj v rámci literárnej
teórie, ale v takom prípade by k tomu došlo iba pod rúškom problému vzťahu
jej vlastných výsledkov k jej predmetu skúmania (t. j. k literárnemu textu).
A tento (epistemologický) problém nie je námetom skúmania v rámci literár-
nej teórie – ani nie je nijako relevantný z hľadiska jej zámerov.
Znamená to, že literárna teória môže byť nanajvýš prospešná ako nástroj
na analýzu historických textov – a ako taká je v súčasnosti správne vnímaná
ako hlavná pomocná veda historiografa. Ktokoľvek chce napísať históriu pí-
228
sania o dejinách, si už ďalej nemôže dovoliť prehliadať literárnu teóriu. Avšak
literárna teória je úplne nepoužiteľná ako teória histórie: doteraz nepovedala
a ani by nikdy nemohla povedať nič zaujímavé o tom, akým spôsobom doká-
že historik reprezentovať minulosť. Je pravdou, že niektorí teoretici histórie
odvodili z literárnej teórie, buď implicitne, alebo explicitne, závery o vzťahu
medzi minulosťou a jej textovými reprezentáciami. Ale ako sme videli pri
rozbore Whita, toto ústi do špekulatívnych filozofií dejín. Vysvetlením je sku-
točnosť, že takéto použitie literárnej teórie bude spolu s formami, ktoré histo-
rik rozpoznáva v minulej realite, za sebou ťahať aj vecný obsah – tým pádom
dodávajúc k nášmu pohľadu na minulosť elementy, ktorých zavedenie možno
zdôvodniť len na základe postojov predložených v rámci preferovanej literár-
nej teórie, ale nie na základe toho, ako to bolo v skutočnosti v minulosti.
Aby som to zhrnul, limitujme použitie literárnej teórie na oblasť písania
histórie písania o dejinách – kde je nesmierne cenná – a nikdy ju nevpusťme
do celkom odlišnej oblasti teórie histórie.

preložil Eugen Zeleňák

 229
3. Škola Annales

O škole Annales
Rastislav Kožiak

Predstaviť školu Annales, základné paradigmy jej už osemdesiatročnej

genézy, rozmanitosť životných osudov jej reprezentantov a ich historickej
tvorby je úlohou, ktorá zďaleka prekračuje priestor, ktorý jej v tomto struč-
nom úvode k vybraným prekladom môžeme venovať. Sami jej predstavitelia
sa niekedy až príliš urputne bránia zaužívanému označeniu „škola Annales“.
Zdôrazňujú, že už zakladatelia tohto intelektuálneho smeru vo francúzskej
historiografii, Lucien Febvre i Marc Bloch, si nenárokovali na stvorenie akej-
si uzatvorenej školy „s jedným alebo dvomi kňazmi na čele a so žiakmi, ktorí
sa pozorne snažia kráčať v šľapajach svojich majstrov …“ (Le Goff, 1972, s.
90). Navrhujú, že treba hovoriť skôr o skupine Annales, hnutí Annales, duchu
alebo štýle Annales, čo podľa nich výstižnejšie vyjadruje slobodné „viero-
vyznanie“ tých, „ktorí sa navzájom značne líšia pokiaľ ide o vek, pôvod, ich
vzťah k náboženstvu alebo k filozofickým smerom, no predsa pociťujú, že
ich čosi združuje. Nie sto alebo dvadsať článkov nejakej viery, forsírovaných
starostlivou radou, ktorá ich dáva na index a inkvizičný súd, ale sila takých
spoločných tendencií, ktoré dobrovoľne dávajú ich názorom spoločný smer
a poučenia ich profesionálnemu životu, životu historika. Týmto ľuďom záleží
na tom, aby históriu, ktorá zaujíma centrálne miesto medzi vedami zaobera-
júcimi sa človekom, rozvinuli na úroveň spájajúceho uzla, v ktorom sa stretnú
a zbehnú všetky vedné odvetvia, skúmajúce spoločnosti z rôznych: tu sociál-
nych, tam psychologických, inde mravných, náboženských, estetických, po-
litických, hospodárskych a kultúrnych hľadísk“ (Le Goff, 1972, s. 90). Treba
však dodať, že každý, kto pozorne sleduje anabázu tohto nesmierne príťažli-
vého intelektuálneho podniku, poľahky vybadá v prácach jeho prívržencov,
v ich slovníku i prístupe k minulosti určitú kontinuitu, ktorá vedie k „otcom
zakladateľom“, Marcovi Blochovi a Lucienovi Febvrovi. A to nielen pre pes-
tovaný kult predkov, čo im niekedy vytýkajú, aj neprávom alebo s neporozu-
mením, ich kritici (Iggers, 2002, s. 51).
Ak teda máme uchopiť celistvosť tejto inovatívnej myšlienkovej rozma-
nitosti, môžeme si pomôcť tým, čo jej dalo pomenovanie a inštitucionalizo-
230
vanú podobu, t. j. časopisom Annales d´histoire économique et sociale, ktorý
od roku 1929, síce s určitými obmenami názvu i krátkou prestávkou počas
druhej svetovej vojny, vychádza pravidelne až dodnes. Práve on, jeho vývoj,
obsah publikovaných článkov, redaktorská zostava i úpravy v názve časopisu,
ktoré zďaleka neboli len kozmetickými úpravami, naplno odrážajú dobový
kontext inovačných ambícií či paradigiem vedeckého uchopenia histórie jeho
hlavnými predstaviteľmi. Často sa preto hovorí o štyroch generáciách školy
Annales, pričom tá prvá, zakladateľská, sa spája s menami, ktoré sme už viac-
krát spomenuli – Marcom Blochom a Lucienom Febvrom, ako aj so širším
intelektuálnym zázemím štrasburskej univerzity v 20. – 30. rokoch minulého
storočia, na ktorej obaja začali svoju úspešnú profesionálnu dráhu.
Lucien Febvre sa narodil v roku 1878 a svoje historické vzdelanie zís-
kal na prestížnej École normale supérieure a sorbonnskej univerzite v Paríži.
O niečo mladší Bloch, narodil sa v roku 1886, absolvoval rovnaké vzdelá-
vacie inštitúcie, no svoje „školské“ roky si rozšíril študijnými pobytmi na
univerzitách v Nemecku, a to v Lipsku a Berlíne. Obaja muži sa stretli ako
profesori histórie na univerzite v Štrasburgu, ktorá sa po prvej svetovej vojne
a opätovnom pričlenení Alsaska-Lotrínska k Francúzsku tešila „štedrej“ pod-
pore francúzskej vlády, snažiacej sa o prinavrátenie a upevnenie francúzskeho
ducha v tomto národnostne citlivom prostredí. Obaja síce boli odchovancami
tradičnej historickej školy, kladúcej dôraz na politický rozmer histórie s pri-
vilegovaným postavením písomných prameňov, a fascinovanej silou historic-
kej udalosti, avšak s určitými francúzskymi špecifikami, ktoré obaja naplno
rozvinuli.
V prvom rade treba pripomenúť staršiu osvietenskú tradíciu rozširujúcu
záujem súdobých učencov o dejiny spoločnosti, ktoré v ich chápaní už nemali
byť výhradne dejinami vojen a politiky. Odhodlanie osvietenských vzdelan-
cov rozšíriť historickú perspektívu najlepšie vystihujú Voltairove myšlienky
obsiahnuté v spise Les Nouvelles Considérations sur l´Histoire (Nové úvahy
o dejinách) z roku 1744. Podľa Voltaira história nemá byť nekonečným roz-
právaním o vojnách, nemá zbierať klebety z dvora, ktorými sú preplnené sú-
dobé historické diela, treba ju budovať nanovo, nie ako históriu kráľov a dvo-
rov, ale ako históriu ľudí. Predmetom jej skúmania sa má stať „zaľudnená“
krajina, obchod a vôbec hospodársky život, ako aj zmeny mravov a zákonov
(Bourdé – Martin, 1997, s. 140 – 147). Na príklade Voltairových úvah mô-
žeme teda vidieť, ako dávno už bola vo francúzskom intelektuálnom milieu
načrtnutá cesta k celistvej histórii, po ktorej budú tak nástojčivo volať sami
zakladatelia i odchovanci školy Annales.
 231
Nemožno obísť ani špecifické postavenie geografie vo francúzskom vzde-
lávacom systéme, kde bola tradične súčasťou skúšok na získanie agrégation,1
a hlavne vplyv novej geografickej školy Paula Vidala de le Blache, ktorú je-
den z čelných predstaviteľov povojnovej generácie Annales, Fernand Brau-
del, zaradil medzi najväčšie cnosti francúzskych spoločenských vied. Ústred-
ným bodom jeho geografickej koncepcie sa stal zemepis človeka, možný len
na základe užšieho prepojenia geografie s históriou. Jasnejším sa nám potom
javí zápal, s akým už sami zakladatelia časopisu Annales, sťaby Vidalovi žia-
ci z čias štúdia na École normale supérieure, presadzovali tzv. geohistóriu,
ktorú chápali ako skúmanie nielen vplyvov, ale aj využitia geografických
determinantov (vzdialenosť, priestor, poloha…) v jednotlivých historických
spoločnostiach a civilizáciách. Podľa P. Burkeho mali svoj časopis pome-
novať práve podľa vzoru Annales de géographie, ktoré Vidal de la Blache
založil ešte koncom 19. storočia (Burke, 2004, s. 15 – 17, 22).
Dôležitým momentom v koncipovaní predstáv zakladateľskej generácie
o inej histórii (une autre histoire) a práci historika bola spolupráca na edičných
projektoch francúzskeho filozofa Henriho Berra, ktorý v roku 1900 založil,
povedané moderným slovníkom, interdisciplinárny časopis Revue de Synthèse
historique. Aj keď bol Berr filozofom, pripisoval histórii mimoriadnu úlohu
stať sa v budúcnosti akousi vedou vied, lebo práve v nej a prostredníctvom
nej majú ostatné vedy dospieť k zhodnoteniu ľudských skúseností. Berrovi sa
podarilo okolo časopisu zhromaždiť zástupcov rôznych humanitne zamera-
ných disciplín, ktorí na stránkach časopisu prezentovali teoretické možnosti
kooperácie medzi jednotlivými vedami, ako aj riešenia teoretických problé-
mov vlastných odborov. Medzi členmi redakcie alebo pravidelnými prispie-
vateľmi by sme našli mená sociológov z okruhu Émila Durkheima, geografov
odchovaných Paulom Vidalom de la Blache, ekonómov z okolia Françoisa
Simianda, zástupcov psychológie i histórie, medzi ktorými nechýbali ani
Febvre a Bloch. Obaja si práve z tohto „spoločenstva inovátorov“ odniesli
a na historickom poli programovo presadzovali nutnosť spolupráce histórie
s inými, ako ich oni nazývali, vedami o človeku (sciences de l´homme). Veď
práve tá mala historikom otvoriť cestu k celistvejšiemu uchopeniu minulosti,
k tzv. totálnej histórii (histoire totale). Mohli by sme takto vyratúvať ďalšie
dobové ideové vplyvy, ktoré stáli pri zrode iného prístupu k histórii, tak ako
ju mal prezentovať časopis Annales a jeho prívrženci vo svojich historických
prácach. Detailnejšie o nich však pojednáva článok Jacquesa Le Goffa „Exis-
tuje škola Annales?“, ktorý je súčasťou tejto antológie.

1
Skúšky na získanie spôsobilosti učiť na lýceách a niektorých fakultách.
232
Vráťme sa však k samotnému založeniu časopisu Annales a jeho hlavným
zámerom, tak ako boli prezentované v editoriáli jeho prvého čísla, ktoré vyšlo
15. januára 1929. Časopis mal prelomiť ducha úzkoprsej špecializácie, pod-
poriť multidisciplinaritu a uprednostňovať jednotu humanitných vied. Obsa-
hovo mal byť koncipovaný praktickejšie ako Revue de Synthèse historique,
ktorému vyčítali príliš teoretické zameranie. Bolo potrebné konečne prejsť
od teoretických debát ku konkrétnej realizácii, a to predovšetkým spoločným
výskumom na pôde súdobej histórie. Redaktori časopisu si uvedomovali ne-
vyhnutnosť výchovy mladých historikov a vôbec prezentácie iných prístupov
k výskumu minulosti, na čo sa im ako najvhodnejšie javili recenzie súčasnej
historickej produkcie, často písané veľmi ostrým perom. (Bourdé – Martin,
1997, s. 217 – 220).
Táto inakosť, na ktorú sa tak často odvolávame v našej úvodnej stati, spo-
čívala v kritike vtedajšej historizujúcej histórie (histoire historisante), ako ju
nazývali, histórie, ktorá vidí svoj konečný cieľ v hromadení historických fak-
tov. Samoúčelnosť takéhoto zotrvačného prístupu historikov im pripomínala
prácu zberateľa, ktorý nachádza osobné uspokojenie v samotnom rozširovaní
svojej zbierky. Historik by nemal sedieť len za stolom a prepisovať sled uda-
lostí výlučne na základe písomných prameňov. „Nie prepisovať dokumenty,
ale rekonštruovať minulosť“ bolo mottom, ktoré ako naliehavá výzva adreso-
vaná historikom rezonovalo aj v povojnovom období u predstaviteľov druhej
generácie školy Annales. Živou vodou pre skostnatenú históriu sa mala stať
spolupráca s inými odbormi: nie prijať ich na milosť, ale nechať sa nimi ak-
tívne inšpirovať, viesť s nimi dialóg a tým objavovať nové pramenné zdroje,
rovnocenné písomným prameňom, ako aj nové témy a problémy historického
výskumu. Tie však v očiach tradičných historikov vyznievali niekedy príliš
bizarne. Svedčia o tom ohlasy na niektoré diela už z rannej tvorby zaklada-
teľskej generácie, pričom máme na mysli hlavne Blochovu knihu Les rois
thaumaturges (Králi divotvorcovia, 1923). Kniha venovaná analýze magic-
kého rozmeru kráľovskej autority, ktorá sa od stredoveku až do 18. storočia
prejavovala v podobe stáročia prežívajúcej viery v schopnosť francúzskych
a anglických kráľov liečiť jednoduchým dotykom skrofulózu (kožnú chorobu
zvanú kráľovská), mala, ako spomína P. Burke, vyvolať v radoch predstavi-
teľov tradičnej historiografie počudovanie nad zmyslom takéhoto výskumu
(Burke, 2004, s. 19).
Nový heuristický prístup, ktorý presadzoval časopis i jeho hlavní redakto-
ri – Bloch a Febvre –, tak postupne otváral pracovne historikov archeológii
a vôbec prameňom hmotnej kultúry, či už z oblasti umenia alebo numizma-
tiky. „Rozmanitosť historických svedectiev – píše Bloch vo svojom nedo-
 233
2
končenom spise „Obrana histórie alebo historikovo remeslo“ – je takmer
nekonečná. Všetko, čo človek hovorí alebo píše, všetko čo vyrába, všetko
čoho sa dotkne, môže alebo má o ňom vypovedať“ (Bloch, 1967, s. 62). A ďa-
lej konkretizuje: „Ktorý historik náboženstva by sa chcel uspokojiť s tým, že
starostlivo preštuduje teologické traktáty alebo súbory cirkevných hymnov?
Vie veľmi dobre, že k rôznym formám dávnych vyznaní a senzibilít veriacich
majú obrazy alebo sochárske práce na stenách božích stánkov, usporiadanie
a výbava hrobov prinajmenšom práve toľko čo povedať ako rad písomných
správ. Naše znalosti o germánskych vpádoch sú rovnako poplatné excerpciám
z kroník alebo listín ako archeológii zameranej na prieskum pohrebísk a štú-
dium miestnych mien. (…) Uverí niekto, že sa stačí ponoriť do čítania parla-
mentných rozpráv a kancelárskych dokladov, aby sme porozumeli dnešným
spoločnostiam? (…) Zmieri sa historik doby, ktorej vládnu stroje, s neznalos-
ťou ich konštrukcie a vývoja?“ (Bloch, 1967, s. 63).
Bloch s Febvrom sa však nezastavili len pri svedectvách z materiálneho
sveta, a ako nasvedčuje už spomínaná Blochova kniha o kráľoch divotvor-
coch, načreli aj do vôd predtým neznámych pre historika, do oblasti ľud-
ského podvedomia, do sféry dobre ukrytých významov rôznych dlhodobo sa
opakujúcich rituálov a prežitkov. V tvorbe oboch historikov, u každého však
v rôznej intenzite, sa vďaka týmto prienikom do hlbín ľudskej mysle roz-
vinula jedna z veľkých tém povojnovej histórie školy Annales – mentality
(mentalités), odrážajúce sféru ideových pohnútok ľudského konania. Červená
niť tejto špecifickej oblasti výskumu sa podľa Braudela najočividnejšie od-
víja od Febvrovho diela Le probléme de l´incroyance au XVIe siècle. La reli-
gion de Rabelais (Problém neverectva v 16. storočí. Náboženstvo Rabelaisa,
1942). Febvre sa v ňom snažil postihnúť mentálnu výbavu (outillages men-
taux) myšlienkového sveta Rabelaisových čias, „teda taký súbor koncepcií,
ktorý rovnako pred Rabelaisom a dlho po ňom ovládal život, myslenie, vie-
ru a ktorý vymedzoval vopred pevné hranice intelektuálneho dobrodružstva
najslobodnejších duchov“ (Braudel, 1969).
Žiadalo by sa isto napísať viac o pevných základoch, ktoré postavili pre-
dovšetkým Bloch a Febvre ako najviditeľnejší reprezentanti prvej generácie
školy Annales. Ich inovácia a inšpiratívnosť však spočívajú, aspoň sa dom-
nievame, v dvoch oblastiach, v ktorých sa navzájom vhodne dopĺňali. V pr-
vom rade to bola ambícia „oživiť“ históriu, vrátiť do nej ľudí viac-menej
2
Blochov spis Apologie pour l´ histoire ou Métier d´historien, často prirovnávaný k je-
ho historiografickému závetu, vyšiel až po vojne, teda už po autorovej smrti. Vznikal
v pohnutých časoch jeho aktívneho angažovania sa vo francúzskom protifašistickom
odboji. V roku 1944 bol chytený a popravený nemeckým gestapom.
234
v doslovnom význame tohto slovného spojenia. „História bývala občas – píše
Marc Bloch vo svojich úvahách nad zmyslom historikovho remesla – defi-
novaná ako veda o minulosti. Podľa môjho názoru sa jej krivdí. Už samotná
predstava, že by minulosť vo svojom súhrne mohla byť predmetom vedy,
je nezmyselná. (…) predmetom histórie je celkom prirodzene človek. Ešte
presnejšie: ľudia. Skôr než singulár, zvádzajúci k abstrakcii, zodpovedá tu
vede o rozmanitosti udalostí plurál, gramatický modus relativity. Za konkrét-
nymi rysmi krajiny, za náradím alebo strojmi, za zdanlivo ľadovým chladom
písomných pamiatok, za inštitúciami, ktoré už napohľad nemajú nič spoločné
s tými, ktorí ich zriadili, sa história snaží objaviť ľudí. Komu sa to nedarí,
bude aj v najlepšom prípade len bezvýznamným pomocníkom erudície. Pravý
historik pripomína rozprávkového ľudožrúta. Vie, že jeho revír musí páchnuť
pachom človečiny.“ (Bloch, 1967, s. 28 – 29, 31). Druhý nemenej dôležitý
rozmer ich novátorského prístupu k práci historika vidíme v interdisciplinari-
te, ktorá mala byť výsledkom nikdy neutíchajúceho vzájomného dialógu spo-
ločenských vied. Rekonštruovať živšiu, rozmanitejšiu históriu, ktorá „páchne
pachom človečiny“, je možné len hľadaním a nachádzaním rôznych ciest ve-
dúcich k jej celistvému uchopeniu.
Povojnové obdobie, ktoré v radoch predstaviteľov i ideových odchovan-
cov časopisu Annales poznamenala tragická smrť jedného z dvojice hlavných
zakladateľov, Marca Blocha, patrí v dejinách tohto intelektuálneho hnutia
medzi mimoriadne úspešné. Do veľkej miery je to aj zásluhou inštitucionál-
nej podpory, akej sa dostalo jeho prívržencom po roku 1946, vďaka založeniu
6. sekcie École Pratique des Hautes Études v Paríži, ktorej najprv predsedal
Lucien Febvre a po ňom Fernand Braudel, vedúca osobnosť druhej generácie
školy Annales. Braudel prevzal po Febvrovi aj riadenie celého časopisu, stal
sa nadlho jeho výkonným redaktorom. Časopis však v tomto období prešiel
úpravou názvu – pôvodný názov Annales d´histoire économique et sociale,
pod ktorým vychádzal do roku 1946,3 bol zmenený na Annales. Économies –
Sociétes – Civilisations. Zreteľnejšie tým mal prezentovať interdisciplinárny
program jeho nového redakčného tímu.
Štúdia Fernanda Braudela Histoire et sciences sociales: la longue durée
(História a spoločenské vedy: dlhé trvanie), ktorá vyšla na stránkach časo-
pisu v roku 1958 a ktorej preklad sme zaradili do našej antológie, podľa nás
najvýstižnejšie odráža tento staronový program druhej generácie Annales.

3
Ešte počas druhej svetovej vojny vychádzali Annales nepravidelne pod zmeneným náz-
vom Mélange d´histoire sociale. V roku 1945 sa redakcia nakrátko vrátila k pôvodné-
mu názvu no v podobe Annales d´histoire sociale.
 235
Braudel sa v nej podrobne rozpisuje o svojom chápaní spoločenských vied,
ktoré nazýva tradičným slovníkom annalistov vedami o človeku, a o mieste,
aké v nich má zastávať história. „Prial by som si – zdôrazňuje v jeho závere
– aby spoločenské vedy, predbežne, prestali tak priveľa diskutovať o svojich
vzájomných hraniciach, o tom, čím je alebo nie je spoločenská veda (…)
Nech sa radšej snažia, ak je to možné, za pomoci nášho bádania narysovať
také línie, ktoré by usmerňovali naše kolektívne výskumy, ako aj témy, ktoré
by nám umožnili dosiahnuť (…) vzájomné zblíženie.“ Vo svojich úvahách
o nevyhnutnosti takejto kooperácie však ide ešte ďalej, hľadajúc cestu, ako
preklenúť „priepasť k exaktným vedám“; cesta je to síce nebezpečná, no pod-
ľa jeho slov prospešná. Inšpiratívnou sa pre historikov mala stať odvaha nie-
ktorých iných spoločenských vied, hlavne antropológie a lingvistiky, ktoré
prostredníctvom matematizácie postupov riešenia niektorých svojich prob-
lémov dospievajú k objektivizácii výsledných explikácií. Ohromný rozvoj
výpočtovej techniky, a s tým ruka v ruke idúci pokrok v oblasti výskumov
matematiky a informatiky, ho vedú k presvedčeniu, že historické výskumy, ak
majú byť relevantnou rekonštrukciou historických procesov, sa musia vydať
tiež cestou matematizácie k tzv. kvantitatívnej histórii. Jej miesto vidí hlavne
v oblasti hospodárskych a sociálnych dejín pri skúmaní dlhodobých hospo-
dárskych a sociálnych pohybov či cyklov (napr. vývoj cien, hospodárskeho
rastu alebo poklesu, pôrodnosti a iných demografických parametrov…), ale
aj vo výskumoch tzv. nevedomej histórie (histoire inconsciente), pod ktorou
rozumie dejiny nevedomých foriem sociálnej skutočnosti.
Ústredným problémom, ktorý sa vinie touto rozsiahlou úvahou o prítom-
nosti a hlavne Braudelom prorokovanej budúcnosti spoločenských vied, je
uchopenie historického času. Problém to v radoch annalistov nebol úplne
nový, no po prvýkrát analyzovaný samostatne a na takom rozsiahlom pries-
tore. Už Marc Bloch vo svojom spise „Obrana histórie“ upozorňuje na priam
existenčnú dôležitosť a špecifiká vzťahu „historik a čas“. Pre pochopenie
určitej ideovej kontinuity a jej originálneho rozpracovania v Braudelovej
koncepcii času dejín bude celkom vhodné podrobnejšie odcitovať z Blocho-
vých úvah: „Povedali sme ‚veda o ľuďoch‘. Je to ešte príliš neurčité. Treba
dodať: ‚o ľuďoch v čase‘. Historik sa nezamýšľa nad ľudskými rysmi svojej
problematiky. Ovzdušie, v ktorom jeho myseľ voľne dýcha, je kategóriou
trvania. (…) Čas, s ktorým pracuje história, konkrétna živá realita, spútaná
ireverzibilitou svojho plynutia, je naopak plazmou obklopujúcou javy, akým-
si miestom, v ktorom sa dajú pochopiť. Počet sekúnd, rokov alebo storočí,
ktorý nejaká rádioaktívna látka potrebuje na to, aby sa zmenila v iné látky,
je pre jadrovú fyziku základným údajom. Ale brať do úvahy, že k tej alebo
236
onej premene došlo pred tisícmi rokov, včera či dnes, alebo že k nej má dôjsť
zajtra, by asi zaujímalo geológa, pretože geológia je svojím spôsobom his-
torickou disciplínou, zatiaľ čo fyzika necháva chladným. Žiaden historik sa
preto neuspokojí s jednoduchým zistením, že (…) muselo uplynúť pätnásť
rokov, než sa z ortodoxného erfurtského novica stal wittemberský reformátor
Luther. (…) ani v najmenšom však nebude popierať, čo v duševnej kríze brata
Martina mohlo byť večné, no bude presvedčený, že o nej podáva len neúplnú
správu, dokiaľ presne neurčí jej okamih na krivke osudov jej hrdinu a zároveň
aj civilizácie, v ktorej klíme sa odohrala. (…) Tento skutočný čas je už svojou
povahou určitou kontinuitou. Je aj neustálou zmenou. Z antitézy týchto dvoch
znakov vyplývajú otázky historického bádania. (…) Predpokladajme dva na
seba nadväzujúce obdobia, vyčlenené z nepretržitého toku vekov. Do akej
miery bude potrebné považovať znalosť staršieho obdobia za nevyhnutnú
alebo zbytočnú na pochopenie novšieho obdobia, ak puto, ktoré medzi nimi
vytvoril prúd trvania, je silnejšie – alebo slabšie – než to, čím sa od seba líšia
a čo sa zrodilo práve z neho“ (Bloch, 1967, s. 32 – 33).
Braudel v riešení problematiky historického času vidí zásadnú úlohu a zá-
roveň zásadný prínos histórie pre spoločenské vedy, ktoré rovnako ako nie-
ktorí historici – nevedome alebo zámerne – obchádzajú nevyhnutnú pluralitu
sociálneho času. „Trvanie sociálnych javov, rôznorodé a protichodné časy
ľudského života, predstavujú – ako zdôrazňuje – nielen substanciu minulosti,
ale tiež materiál aktuálneho spoločenského života. O dôvod viacej, aby sme
v diskusii medzi vedami o človeku zdôraznili význam a užitočnosť histórie, či
skôr dialektiky trvania, ktorá vyplýva z historikovho remesla, z ustavičného
historikovho pozorovania.“ Braudel striktne rozlišuje medzi krátkym časom
(temps court) a dlhým časom (temps long). Prvý z nich je časom okamihu,
ktorý rýchlo zažiari, ohúri a spľasne, a ako taký je skôr časom kronikárov
a novinárov, ženúcich sa za senzáciami aktuálnej súčasnosti. Nie je časom
historikov, aj keď v ich radoch, medzi prívržencami tradičnej histórie veriacej
v moc historickej udalosti, má podľa neho ešte stále mnoho prívržencov. Ča-
som, ktorý má význam pre historika, ktorý má vzbudzovať jeho záujem a byť
problémom hodným historického výskumu, je dlhý čas, takmer nehybný, ply-
núci pomaly, takmer stojaci akoby mimo času. Je to čas hlbín, veľkých spod-
ných prúdov, prejavujúci sa navonok opakovaním. Práve za týmto opako-
vaním, za týmito naliehavými návratmi rôznych hospodárskych, sociálnych
i kultúrnych javov má historik odhaľovať stabilitu a pevnosť štruktúr a mo-
delov, ktoré charakterizujú civilizácie. V takomto ponímaní dejín nachádzal
Braudel cestu, ako bezpečne uniknúť kultu politických dejín, kultu historickej
udalosti, ako sa vyhnúť krátkodobým trendom dobových ideových sympatií
 237
a antipatií, pod ktorými plynie skutočná história, ktorá má moc spájať minu-
losť s prítomnosťou.
Obdobie druhej generácie Annales sa spája aj s mimoriadne plodnými ak-
tivitami Braudela a jeho kolegov na poli medzinárodnej spolupráce. Popri
prezentácii a propagácii vedeckej činnosti historického oddelenia 6. sekcie
École Pratique des Hautes Études v krajinách západnej Európy a v Spojených
štátoch, ktorých motiváciou bolo aj získavanie finančnej podpory pre vlastné
projekty od významných nadácií a fondov, sa Braudel rozhodol aktívnejšie
preniknúť taktiež do prostredia historických inštitúcií v krajinách komunis-
tického bloku. Prednáškové pobyty alebo pracovné rokovania s akademic-
kými pracoviskami v Maďarsku, Čechách i Poľsku, realizované koncom 50.
a predovšetkým v 60. rokoch 20. storočia, pravdepodobne aj vďaka krátkemu
ideologickému odmäku, si kládli za cieľ zintenzívniť kontakty a informačnú
výmenu. Výsledky tejto vedeckej diplomacie boli však v jednotlivých kraji-
nách komunistického bloku dosť rozdielne a najväčší efekt z nich vyťažila
poľská historiografia. Na vedeckej tvorbe poľských historikov sa najvýraz-
nejšie zo spomenutých krajín prejavil duchovný vplyv Annales. V Poľsku
vychádzali aj preklady ťažiskových prác starších i súdobých predstaviteľov
Annales, poľskí historici (napr. Andrzej Gieysztor, Bronislaw Geremek, Jerzy
Kloczowski) prednášali v Paríži a boli zapájaní do vedeckých projektov vo
Francúzsku.
Pokým obdobie druhej generácie Annales sa nieslo v znamení víťazné-
ho ťaženia kvantitatívneho prístupu k histórii, demografie a dejín materiálnej
kultúry, medzi príslušníkmi tretej generácie, ktorú v našej antológii zastupujú
články Jacquesa Le Goffa, nastal omnoho tesnejší príklon k takým podnetom
zakladateľskej generácie, ktoré viedli k rozvoju štúdia mentalít a historickej
antropológie. Nástup tretej generácie sa spája s rokom 1969, keď po Brau-
delovom odchode zo šéfredaktorského postu sa vedenia časopisu ujala troj-
ica historikov: Jacques Le Goff, Emmanuel Le Roy Ladurie a Marc Ferro.
Historickú produkciu, a tým aj tematické zameranie výskumov tejto novej
generácie môžeme podrobnejšie sledovať priamo na jednotlivých tituloch,
ktoré v posledných dvadsiatich rokoch vychádzajú v hojnom počte v českých
a slovenských prekladoch. Interdisciplinárny prístup, ktorý kontinuitne preni-
ká všetkými generáciami Annales, sa v tvorbe mnohopočetnej tretej generácie
dôraznejšie prejavil prienikmi z etnológie a semiotiky a paradoxne obratom
„späť“ k politickým dejinám; nie však v ich tradičnom chápaní, ale v perspek-
tíve politickej antropológie. Vplyv etnológie je badateľný hlavne v rozvoji
historickej antropológie, ktorá sa slovami Jacquesa Le Goffa „usiluje uchopiť
v dejinách celého človeka, jeho telo i ducha, jeho materiálny, biologický, ci-
238
tový i mentálny život. Spája sa s tým aj používanie nových zdrojov (…) aj
naďalej sa pracuje s písomnými prameňmi, ale zdôrazňuje sa tiež význam
hovoreného slova a gest, skúma sa ich vývin a používanie v chronologickom
slede“ (Le Goff, 2003, s. 201).
V súčasnosti sa síce hovorí o existencii štvrtej generácie Annales, no
v súvislosti s krízou spoločenských vied najmä pod vplyvom postmoderných
úvah o dejinách sa objavujú hlasy o kríze školy Annales, ktorá si hľadá novú
zjednocujúcu platformu. Osemdesiatročný vývoj tohto nesmierne zaujíma-
vého a hlavne úspešného intelektuálneho hnutia však môže byť nádejou, že
nakoniec nájde svoju novú platformu. Aj keď štýl Annales je v dnešnej his-
toriografii omnoho bežnejšou súčasťou historického myslenia, než si možno
dokázali predstaviť, ale isto po tom túžili jeho zakladatelia.

Literatúra
Bloch, M. (1967) Obrana historie aneb historik a jeho řemeslo, Svoboda, Praha.
Bourdé,G. – Martin, H. (1997) Les écoles historiques, 2. éd., Seuil, Paris.
Braudel, F. (1969) „Histoire et sciences sociales: la longue durée“, in Écrits sur l´histoire,
Flammarion, Paris, s. 41 – 83.
Burke, P. (2004) Francouzská revoluce v dějepisectví, Lidové noviny, Praha.
Hexter, J. H. (1972) „Fernand Braudel and the Monde Braudellien…“ in The Journal
of Modern History, roč. 44, č. 4, s. 480 – 539.
Holzbachová, I. (1988) Společnost – dějiny – struktura. Historický materializmus a škola
Annales, ČSAV, Praha.
Holzbachová, I. (2004) „Škola Annales a její proměny“, in Holzbachová, I. a i., Filozofie
dějin: problémy a perspektivy, Masarykova univerzita, Brno, s. 235 – 255.
Horská, P. (2002) „Vznik 6. sekce École Pratique des Hautes Études, Fernand Braudel
a jeho východoevropská vědecká politika“ in Český časopis historický, roč. 100, č. 4,
s. 841 – 865.
Iggers, G. (2002) Dějepisectví ve 20. století, Lidové noviny, Praha.
Kritika a kontext, roč. 7, 2003, č. 1, s. 25 – 57 (pozn. ed.: monotematická časť časopisu je
venovaná dielu J. Le Goffa).
Le Goff, J. (1972) „Existuje škola Annales?“, in Historický časopis, roč. 20, č. 1, s.
89 – 108.
Le Goff, J. (2003) Život v znamení histórie. Rozhovory s Marcom Heurgonom, Kalligram,
Bratislava.
Lepetit, B. (1992) „Teze o interdisciplinaritě“ in Český časopis historický, roč. 90, č. 1, s.
64 – 72.
Matějka, O. (2004) „Marc Bloch dnes – národní hrdina a historiografický symbol“, in
Dějiny – teorie – kritika, č. 1, s. 59 – 82.
Marek, J. – Šmahel, F. (1999) „Škola Annales v zrcadle českého dějepisectví“, in Český
časopis historický, roč. 97, č. 1, s. 1 – 17.
Leduc, J. (2005) Historici a čas, prel. J. Levická, Kalligram, Bratislava.
 239
Vantuch, A. (1971) „Fernand Braudel, metóda a dielo“, in Historický časopis, roč.19, č. 3,
s. 397 – 409.

Internetové zdroje:
www.persee.fr (pozn. ed.: internetová stránka sprístupňuje články z takmer všetkých
ročníkov časopisu Annales).

Bibliografia prekladov knižných diel Marca Blocha, Fernanda Braudela a Jacquesa Le

Goffa do slovenského a českého jazyka:
Bloch, M. (2004) Králové divotvůrci, Argo, Praha.
Bloch, M. (1967) Obrana historie aneb historik a jeho řemeslo, Svoboda, Praha.
Bloch, M.(2007) Podivná porážka. Svědectví z roku 1940, Argo, Praha.
Braudel, F.(1999) Dynamika kapitalismu, Argo, Praha.
Le Goff, J. – Schmitt, J.-C. a i.(2008) Encyklopedie středověku, 2. vyd., Vyšehrad, Praha.
Le Goff, J. (1997) Európske dejiny pre deti, Paseka, Praha.
Le Goff, J. (2005) Hledání středověku. Rozhovor s Jeanem Mauricem de Montremy,
Vyšehrad, Praha.
Le Goff, J. (1999) Intelektuálové ve strědověku, Karolinum, Praha.
Le Goff, J. (2005) Kultura středověké Evropy, 2. vyd., Vyšehrad, Praha.
Le Goff, J. (2007) Paměť a dějiny, Argo, Praha.
Le Goff, J. (2005) Peníze a život, Argo, Praha.
Le Goff, J. a i. (1999) Středověký člověk a jeho svět, 2. vyd., Vyšehrad, Praha.
Le Goff, J. (1998) Středověká imaginace, Argo, Praha.
Le Goff, J. (2004) Svatý František z Assisi, Všehrad, Praha.
Le Goff, J. – Schmitt, J.-C. (2006) Tělo ve středověké kultuře, Vyšehrad, Praha.
Le Goff, J. (2005) Za jiný středověk, Argo, Praha.
Le Goff, J. (2003) Zrození očistce, Vyšehrad, Praha.
Le Goff, J. (2003) Život v znamení histórie. Rozhovory s Marcom Heurgonom, prel. J.
Truhlářová, Kalligram, Bratislava.
240
História a spoločenské vedy: dlhé trvanie
Fernand Braudel

Vedy o človeku (sciences de l’homme) prežívajú celkovú krízu: sú preťa-

žené ťarchou vlastného pokroku, či už zo samotného nahromadenia nových
poznatkov, alebo nevyhnutnosti pustiť sa do tímovej práce, ktorá ešte stále
čaká na vhodný organizačný rámec. Všetky vedy, priamo alebo nepriamo,
bez ohľadu na to, či to chcú, alebo nie, pociťujú výsledky najdynamickejších
spomedzi nich, no zostávajú zatiaľ v zajatí konzervatívnej koncepcie huma-
nizmu, ktorá im už nemôže slúžiť ako vlastný rámec. Všetky premýšľajú viac
alebo menej zreteľne nad svojím miestom v obrovskom komplexe starších
i nových výskumov, ktorých zbližovanie sa dnes stáva nevyhnutnosťou.
Dokážu vedy o človeku vyjsť z týchto ťažkostí dodatočným úsilím o seba-
definovanie alebo prevládnu rozmary? Možno si robia len ilúzie, keď sa sna-
žia viac ako v minulosti (s rizikom návratu k starým jalovým sporom a zdan-
livým problémom) zadefinovať si svoje ciele, metódy, svoju originálnosť.
S náruživosťou sa prú o hranice, ktoré ich delia alebo nedelia, alebo delia len
málo od príbuzných disciplín. Každá z nich sa totiž túži uzavrieť vo vlastnom
dome… Niekoľko výnimočných vedcov sa pokúša organizovať ich zblíženie:
Claude Lévi-Strauss1 posúva štrukturálnu antropológiu k metódam lingvisti-
ky, ku horizontom „nevedomej“ histórie a mladíckemu imperializmu „kvali-
tatívnej“ matematiky. Smeruje k vede, ktorá by pod spoločným názvom vedy
o komunikácii spojila antropológiu, politickú ekonómiu, lingvistiku, …Avšak
kto je pripravený na takéto preskupovanie vedných odborov a prekonávanie
existujúcich hraníc? Jeden za, jeden proti, dokonca taká geografia by sa hneď
rozviedla s históriou!
Nebuďme však nespravodliví; v týchto sporoch a odmietnutiach sa skrýva
dôležitý a užitočný jav. Snaha vymedziť sa vo vzťahu k iným plodí prirodze-
ne novú zvedavosť: niekoho odmietať totiž znamená poznať ho už dobre. Ok-
rem toho spoločenské vedy, aj keď si to plne neuvedomujú, sa snažia presadiť
jedna na úkor druhej, každá z nich smeruje k uchopeniu sociálnej skutočnosti
v celku, v jej „totalite“; každá z nich vstupuje na územie susedných disciplín,
súdiac, že zostáva doma. Ekonómia objavuje sociológiu, ktorá ju obklopuje,

Braudel, F.: „Histoire et sciences sociales: la longue durée“, in Écrits sur l´histoire,
Flammarion, Paris, 1969, s. 41-83. Štúdia bola po prvýkrát publikovaná v časopise
Annales – Économies, Sociétés, Civilisations v roku 1958.
1
Lévi-Strauss, C.: Anthropologie structurale, Paris, 1958, passim a hlavne s. 329 (slo-
venský preklad: Štrukturálna antropológia, prel. M. Kanovský, Bratislava, 2000).
 241
história – možno najmenej štruktúrovaná zo všetkých vied o človeku – pri-
jíma všetky ponaučenia, ktoré k nej plynú z rozličných susedných disciplín
a snaží sa ich reflektovať. Tak teda aj napriek neochote, odporu, tichému ig-
norovaniu sa pomaly rysuje „spoločný trh“ vied o človeku: v nasledujúcich
rokoch je potrebné touto cestou nasmerovať naše snahy, dokonca aj vtedy, ak
by sa malo neskôr ukázať, že pre jednotlivé disciplíny bude užitočné, ak sa na
určitý čas znovu vydajú vlastnými chodníčkami.
No najprv sa treba zblížiť, to je úloha nesmierne naliehavá. V Spojených
štátoch nabralo takéto zblíženie formu kolektívnych výskumov kultúrnych
regiónov súčasného sveta: area studies sú predovšetkým výskumom tímu
social scientists, ktorí skúmajú súčasné politické kolosy, také ako Čína, In-
dia, Rusko, Latinská Amerika, Spojené štáty. Ich poznanie je otázkou života!
Pri takom spojení výskumných techník a znalostí je nevyhnutné, aby žiaden
z účastníkov nezostal pohrúžený do svojej práce, slepý alebo hluchý, ako
predtým, k tomu, čo hovoria, píšu či myslia iní! Je potrebné, aby spojenie
spoločenských vied bolo úplné, aby neboli zanedbávané staršie disciplíny na
úkor mladších, ktoré príliš mnoho sľubujú, hoci možno nie vždy svoje sľu-
by realizujú. Napríklad, v amerických výskumoch nezohráva geografia skoro
žiadnu úlohu a história má zas vyhradené len nepatrné miesto. A nakoniec,
o akú históriu tu v skutočnosti ide?
O kríze, ktorou prešla naša disciplína v priebehu posledných dvadsiatich
či tridsiatich rokov, sú iné spoločenské vedy dosť málo informované a majú
tendenciu, rovnako ako historické práce, prehliadať jeden aspekt sociálnej
skutočnosti, ktorému história dobre slúži, ba dokonca ho šikovne predáva:
trvanie sociálnych javov, rôznorodé a protichodné časy ľudského života,
predstavujúce nielen substanciu minulosti, ale tiež materiál aktuálneho spo-
ločenského života. O dôvod viacej, aby sme v diskusii medzi vedami o člo-
veku zdôraznili význam a užitočnosť histórie či skôr dialektiky trvania, ktorá
vyplýva z historikovho remesla,2 z ustavičného historikovho pozorovania.
Podľa nás nie je uprostred sociálnej skutočnosti nič dôležitejšie, než živý,
hlboký, donekonečna sa opakujúci protiklad medzi okamihom a pomaly ply-
núcim časom. Či už ide o minulosť, alebo prítomnosť, jasné vedomie plura-
lity sociálneho času je nevyhnutné na vytvorenie spoločnej metodológie vied
o človeku.

2
Pozn. prekl.: Braudel v tejto štúdii viackrát operuje so slovom métier, ktoré podľa
konkrétneho kontextu najčastejšie prekladáme ako „remeslo“. Pridržiavame sa tým
významu, ktorý sa pod vplyvom Marca Blocha udomácnil v slovníku francúzskych
historikov školy Annales. Bloch totiž historika prirovnával k remeselníkovi a jeho prá-
cu k remeslu.
242
Budem teda obšírne hovoriť o histórii, o čase dejín. Obrátiť sa chcem
nielen na čitateľov tohto časopisu a špecialistov z našej disciplíny, ale hlavne
na predstaviteľov blízkych vied o človeku: ekonómov, etnografov, etnológov
(alebo antropológov), sociológov, psychológov, lingvistov, demografov, geo-
grafov, či dokonca špecialistov z oblasti sociálnej matematiky a štatistiky –
susedov, ktorých skúsenosti a výskum sledujeme dlhé roky, keďže sa nám
zdalo (a ďalej sa nám zdá), že v závese za nimi alebo v kontakte s nimi svitne
histórii na nové časy. Snáď aj z našej strany môžeme byť pre nich užitoční.
Z nových skúseností a pokusov historickej vedy vyplýva – vedomé alebo aj
nie, akceptované alebo aj nie – čoraz presnejšie chápanie rôznorodosti času
a výnimočná hodnota dlhého času (temps long). Práve tento pojem, viac než
samotná história – história mnohých tvárí – by mal zaujímať spoločenské
vedy, našich susedov.

1. História a trvanie
Každý historický výskum rozdeľuje uplynulý čas a vyberá spomedzi chro-
nologických skutočností podľa toho, čo historik viac či menej vedome pre-
feruje alebo voči čomu má výhrady. Tradičná história zameraná na krátky
čas, osudy jednotlivca a udalosť nás už dávno privykla na svoje unáhlené,
dramatické, zadychčané rozprávanie.
Nové hospodárske a sociálne dejiny kladú do popredia svojich výsku-
mov cyklické kolísanie a zameriavajú sa na jeho trvanie: priťahuje ich ilúzia
a realita cyklických rastov a poklesov cien. Preto dnes existuje popri roz-
právaní (alebo tradičnom „recitatíve“) „recitatív konjunktúry“ (récitatif de la
conjoncture)3, ktorý pojednáva o minulosti v dlhších úsekoch: desaťročiach,
dvadsaťročiach, polstoročiach.
Ešte ďalej, mimo rámec tohto recitatívu leží história s väčším rozsahom,
operujúca storočiami: história dlhého, ba dokonca veľmi dlhého trvania (lon-
gue durée). Tento názov, či už dobrý alebo zlý, som prijal na označenie proti-
kladu k tomu, čo François Simiand, ako jeden z prvých po Paulovi Lacombo-
vi, pokrstil menom „udalostná história“ (histoire événementielle).4 Nakoniec,
na názvoch až tak nezáleží; v každom prípade naša diskusia sa bude pohy-

3
Pozn. prekl.: Braudel tu používa pojem recitatív ako hudobnú metaforu.
4
Pozn prekl.: Pôvodný francúzsky termín histoire événementielle budeme prekladať ako
„udalostná história“. V prekladoch do iných jazykov, resp. v odborných prácach veno-
vaných Braudlovej koncepcii dejín sme sa stretli aj s variantmi „história udalostí“ alebo
„faktografická história“.
 243
bovať medzi oboma pojmami, medzi jedným a druhým pólom času, medzi
okamihom a dlhým trvaním.
Tieto slová nie sú určite úplne presné, rovnako ako slovo „udalosť“. Po-
kiaľ ide o mňa, chcel by som ho zaradiť do krátkeho trvania: udalosť je ako
explózia, je „hlasnou novinkou“ („nouvelle sonnante“), ako sa hovorilo v 16.
storočí. Nadmerným dymom zahaľuje vedomie súčasníkov, ale netrvá dlho,
sotva zbadáme jej plameň.
Filozofi by nám určite vytýkali, že toto slovo zbavujeme vo veľkej miere
jeho významu. Udalosť predsa môže niesť v sebe rad významov a odkazov.
Niekedy vypovedá o veľmi hlbokých pohyboch a hrou, skutočnou alebo nie,
na „príčiny“ a „následky“, ktorú tak obľubovali historici v minulosti, si pri-
vlastní omnoho dlhší čas, než je jej skutočné trvanie. Vo svojej nekonečnej
rozťažnosti sa viaže – voľne alebo tesne – k celému reťazcu iných udalostí
a skrytých skutočností, ktoré je ťažké, ako sa zdá, od seba oddeliť. Na základe
tejto hry na ich sčítavanie mohol Benedetto Croce tvrdiť, že v každej udalosti
je stelesnená celá história i celý človek, ktorých v nej môžeme kedykoľvek
znovu objaviť. Avšak pod podmienkou, že k danému fragmentu pridáme prá-
ve to, čo na prvý pohľad neobsahuje, a teda, že budeme vedieť, čo treba k ne-
mu pripojiť a čo nie. Túto inteligentnú a nebezpečnú hru navrhoval Jean-Paul
Sartre v nedávnych úvahách o metóde.5
Pre zrozumiteľnosť môžeme udalosť nahradiť jasnejším pojmom krát-
ky čas (temps court), ktorý je úmerný jednotlivcovi, každodennému životu,
našim ilúziám, nášmu bezprostrednému vnímaniu – čas, vlastný kronikárovi
a novinárovi. Treba však podotknúť, že kronika či noviny podávajú okrem
veľkých udalostí nazývaných historické, aj podružné príhody z bežného ži-
vota: požiar, vlakové nešťastie, cena obilia, zločiny, divadelné predstavenie,
povodeň. Je preto jasné, že existuje krátky čas pre všetky formy života – pre
život hospodársky, spoločenský, literárny, inštitucionálny, náboženský, do-
konca geografický (víchrica, búrka), rovnako ako pre život politický.
Pri prvom pohľade sa minulosť javí ako množstvo drobných faktov, z kto-
rých jedny sú oslňujúce, iné zas nevýrazné a nekonečne sa opakujúce. Práve
tie sa v súčasnosti stávajú každodennou korisťou mikrosociológie či soci-
ometrie (existuje tiež mikrohistória). Táto masa faktov však nepredstavuje
celú skutočnosť, celú matériu histórie, s ktorými môže ľahšie pracovať vedec-
ké myslenie. Spoločenská veda živí takmer odpor k udalosti. Nie bezdôvod-
ne: krátky čas je najvrtošivejšou a najklamlivejšou z foriem trvania.

5
Sartre, J.-P.: „Questions de méthode“, in Les Temps modernes, 1957, nr. 139, 140.
244
Práve odtiaľ pramení veľká nedôvera niektorých historikov k tradičnej
histórii, zvanej udalostná, pričom toto označenie sa zvyklo vzťahovať na po-
litické dejiny. Nie je to úplne presné, keďže politické dejiny nie sú nutne
udalostnou históriou a vôbec ňou ani nemusia byť. Faktom však je, že ak opo-
menieme umelé obrazy, takmer bez časového rozmeru, ktorými história pop-
retkávala svoje rozprávania6 a opomenieme tiež vysvetlenia dlhého trvania,
z ktorých vlastne treba vychádzať, môžeme tvrdiť, že história za posledných
sto rokov, skoro výlučne politická história, sústredená na drámu „veľkých
udalostí“, zostávala v rámci krátkeho času, naň obmedzovala svoj predmet
výskumu.
Bola to možno daň pokroku, ktorý nastal v období, keď sa rozšíril vedec-
ký arzenál pracovných nástrojov a exaktných výskumných metód. Masové
objavy dokumentov nabádali historika k presvedčeniu, že v autentickosti do-
kumentov tkvie celá pravda. „Vystačí však – písal ešte nedávno Louis Halp-
hen7 – nechať sa viesť dokumentom, čítať ich jeden za druhým, tak ako sa
nám dostávajú do rúk, aby sa takmer automaticky pred našimi očami utváral
reťazec faktov.“ Tento ideál „histórie v štádiu zrodu“ viedol koncom 19. sto-
ročia k vzniku kroniky nového typu, ktorá v snahe po exaktnosti sleduje krok
za krokom udalostnú históriu, tak ako ju vykresľuje diplomatická korešpon-
dencia alebo správy z parlamentných rozpráv. Historici 18. a začiatku 19.
storočia mali iní pohľad na perspektívy dlhého trvania, ktoré neskôr dokázali
znovu objaviť už len takí veľkí duchovia, ako Michelet, Ranke, Jacob Burck-
hardt, Fustel. Ak pripustíme, že vykročenie mimo rozmer krátkeho času bolo
najcennejším (a to nebývalým) ziskom historiografie posledných sto rokov,
potom porozumieme významnej úlohe dejín inštitúcií, náboženstva, civilizá-
cií, ako aj priekopníckej úlohe, aká pripadla štúdiám klasickej antiky vďaka
archeológii, ktorá pociťuje potrebu širokých chronologických úsekov. Práve
tieto zachránili v minulosti naše remeslo.
***
Nedávny rozchod s tradičnými formami histórie 19. storočia však nezna-
menal úplný rozchod s krátkym časom. Dialo sa tak, ako vieme, v prospech
hospodárskych a sociálnych dejín a na úkor dejín politických. Vyplynul z to-
ho zásadný zvrat a nepochybná obroda, ako aj nevyhnutne zmena metódy
a s príchodom kvantitatívnej histórie, ktorá určite nepovedala svoje posledné
slovo, došlo k presmerovaniu výskumných záujmov.

6
L´Europe en 1500, Le Monde en 1880, L´Allemagne à la veille de la réforme, …
7
Halphen, L.: Introduction à l´histoire, Paris, 1946, s. 50.
 245
Predovšetkým však nastúpila premena tradičného historického času.
V minulosti sa politickému historikovi mohli zdať deň alebo rok vhodnými
meradlami. Čas bol súčtom dní. No krivka pohybu cien, demografický rast,
pohyb miezd, kolísania úrokovej miery, výskum výroby (viac plánovaný než
realizovaný), hĺbková analýza obehu tovarov a peňazí si vyžadujú omnoho
širšie meradlá.
Objavuje sa nový spôsob historického výkladu, hovorme mu recitatív
konjunktúry, cyklov, či dokonca „medzicyklov“, ktorých dĺžka sa meria
na desiatky rokov, štvrťstoročie a v krajnom rozmedzí na polstoročie pod-
ľa klasického Kondratievovho cyklu. Napríklad, ak nerátame krátkodobé,
skôr náhodné javy, v rokoch 1791 – 1817 stúpajú v Európe ceny a v rokoch
1817 – 1852 klesajú: tento dvojaký a pomalý pohyb prílivu a odlivu pred-
stavuje kompletný medzicyklus, ktorý zaznamenávame v Európe a takmer
na celom svete. Bezpochyby tieto chronologické intervaly nemajú absolútnu
hodnotu. Pre iné ukazovatele hospodárskeho rastu a dôchodku alebo hrubého
národného produktu nám Francois Perroux8 ponúka iné, možno adekvátnej-
šie medzníky. Nechajme však bokom tieto ešte stále prebiehajúce diskusie!
Je isté, že historik disponuje novým časom, povýšeným na úroveň výkladu
dejín, v ktorom sa história môže zaradiť a rozčleniť podľa doteraz neznámych
záchytných bodov, kriviek a ich rytmu.
Práve v tomto duchu sa Ernest Labrousse a jeho žiaci, počnúc manifes-
tom na Kongrese historických vied v Ríme v roku 1955, pustili do výskumu
sociálnych dejín v znamení kvantifikácie. Myslím si, že nevybočím z ich zá-
merov, keď budem tvrdiť, že výskumy musia nutne viesť k vymedzeniu spo-
ločenských konjunktúr (či dokonca tiež štruktúr). Nič vopred nenasvedčuje
tomu, že táto konjunktúra bude rovnako rýchla alebo pomalá ako ekonomika.
Okrem toho tieto dva dôležité faktory, ekonomická konjunktúra a spoločen-
ská konjunktúra, nám nemôžu úplne zatieniť význam iných činiteľov, ktoré
nedokážeme rozpoznať možno len z dôvodu nedostatku presných meradiel.
Veda, technika, politické inštitúcie, mentálna výbava (outillages mentaux),
civilizácie (aby som použil vhodné slovo) majú tiež svoj rytmus života a rastu
a nová konjunkturálna história (histoire conjoncturelle) nadobudne len vtedy
vlastnú podobu, keď skompletizuje celý svoj orchester.
Celkom logicky by potom tento recitatív musel svojím časovým presa-
hom viesť k dlhému trvaniu. Avšak z viacerých príčin prebieha priamo pred
našimi očami návrat ku krátkemu času; deje sa tak asi preto, že stmelenie

8
Perroux, F.: „Théorie générale du progrès économique“, in Cahier de l´Institut de
Science Économique Appliqué, 1957.
246
„cyklickej“ histórie s tradičnou krátkou históriou je dôležitejšie než postup
vpred, k neznámemu. Za pomoci vojenskej terminológie by sme mohli po-
vedať, že ide o upevnenie dobytých pozícií. Prvá veľká knižka Ernesta Lab-
roussa, vydaná v roku 1933, sa zaoberala štúdiom celkového pohybu cien
vo Francúzsku v 18. storočí9, a teda štúdiom pohybu trvajúcim dobrých sto
rokov. V roku 1943, v najvýznamnejšej knihe z oblasti histórie, aká sa obja-
vila vo Francúzsku za posledných dvadsaťpäť rokov, sa ten istý autor vrátil
k menej rozsiahlemu časovému úseku, keď na samom dne hospodárskeho po-
klesu v rokoch 1774 – 1791 objavil jeden z najsilnejších zdrojov Francúzskej
revolúcie, jednu z jej odpaľovacích rámp. Nebral pritom na vedomie širšiu
mieru – polovicu medzicyklu. Vo svojom referáte na medzinárodnom kongre-
se v Paríži v roku 1948 pod názvom Ako sa rodia revolúcie? sa pokúsil spojiť
hospodársky pátos krátkeho trvania (nový štýl) s politickým pátosom (veľmi
starý štýl), teda s pátosom revolučných dní. A tu sme zas v krátkom čase, až
po uši. Samozrejme, postup je to dovolený, užitočný, ale čo nám napovedá!
Historik sa rád stáva režisérom. Nuž ako by sa mal vzdať drámy krátkeho
času, najlepšieho triku, ktorý využíva jeho staré remeslo?
***
Okrem cyklov a medzicyklov existuje tiež to, čo ekonómovia, bez toho,
aby to skúmali, nazývajú stáročná tendencia (tendance séculaire). Len málo
ekonómov sa o ňu skutočne zaujíma, ich úvahy o štrukturálnych krízach, kto-
ré neprešli historickou verifikáciou, majú charakter náčrtov a hypotéz, pono-
rených len do nedávnej minulosti, siahajúcej do roku 1929 a prinajlepšom do
roku 1870.10 Ich hypotézy však predstavujú užitočný vstup do histórie dlhého
trvania. Predstavujú prvý kľúč.
Druhým kľúčom, omnoho užitočnejším, je slovo „štruktúra“. Či už je
vhodné, alebo nie, disponuje problémami dlhého trvania. Pozorovatelia so-
ciálnych javov pod štruktúrou chápu určité usporiadanie, spojitosť, dosť pev-
né vzťahy medzi skutočnosťami a spoločenskými masami. Pre nás historikov
je štruktúra nepochybne súborom, architektúrou, no ešte viac skutočnosťou,
ktorú čas málo opotrebúva a dlhodobo nesie so sebou. Určité štruktúry žijú
veľmi dlho a stanú sa trvalou súčasťou nespočetných generácií: zaplavujú his-
tóriu, sťažujú jej plynutie, teda regulujú jej tok. Iné sa rozdrobujú rýchlejšie.
No všetky sú zároveň oporami i prekážkami. Ako prekážky zohrávajú úlohu

9
Labrousse, E.: Esquisse du mouvement des prix et des revenus en France au XVIIIe
siècle, 2 vol., Paris, 1933.
10
Termín použil René Clemens vo svojej knihe Prolégomènes d´une théorie de la struc-
ture économique, Paris 1952. Pozri tiež Akerman, J.: „Cycle et structure“, in Revue
économique, 1952, nr. 1.
 247
hraníc, ktoré človek a jeho skúsenosti nemôžu prekročiť. Stačí si pomyslieť
na ťažkosti, s akými sa borí každý pokus o prelomenie určitých geografických
rámcov, biologických skutočností, hraníc produktivity či trebárs rôznych du-
chovných vymedzení: myšlienkové rámce sú tiež väzeniami dlhého trvania.
Ako najvhodnejší príklad nám môžu poslúžiť geografické determinanty.
Človek je v priebehu dlhých stáročí závislý od podnebia, vegetácie, fauny,
dostupných plodín, pomaly sa utvárajúcej rovnováhy, z ktorej sa nemôže vy-
chýliť bez rizika, že ohrozí celok. Uvedomme si význam, aký majú sezónne
sťahovania stád za pastvou v živote horalských obyvateľov, stálosť určitých
odvetví prímorského života, zakorenených v obzvlášť výhodných podmien-
kach členitých pobreží, nepoddajnosť ciest a dopravy, trvalosť lokalizácie
miest a obdivuhodná stálosť geografických rámcov civilizácií.
Rovnaké pretrvávania či tiež prežitky nachádzame aj v ohromnej kultúr-
nej oblasti. Vynikajúca kniha Ernsta Roberta Curtiusa11 predstavuje štúdium
kultúrneho systému, ktorý časovo predlžuje a zároveň svojou selekciou de-
formuje latinskú civilizáciu neskorého cisárstva, samu obťažkanú obrovským
dedičstvom. Až do 13. a 14. storočia, keď sa rodia národné literatúry, kultú-
ra intelektuálnych elít žila tými istými námetmi, tými istými porovnaniami,
tými istými stereotypmi a otrepanými klišé. V podobnej myšlienkovej línii sa
Lucien Febvre v štúdii o Rabelaisovi a probléme neverectva v 16. storočí12
pokúsil špecifikovať mentálnu výbavu francúzskeho myslenia v Rabelaisovej
epoche, teda taký súbor koncepcií, ktorý rovnako pred Rabelaisom a dlho po
ňom ovládal život, myslenie, vieru a ktorý vymedzoval vopred pevné hra-
nice intelektuálneho dobrodružstva najslobodnejších duchov. Téma, o ktorej
pojednáva Alphonse Dupront,13 je tiež jednou z najnovátorskejších oblastí
výskumu francúzskej historickej školy. Analyzuje ideu križiackych výprav
na Západe v 14. storočí, teda mimo epochy „skutočných“ križiackych vý-
prav. Odhaľuje ju v kontinuite dlhotrvajúceho postoja, ktorý opakovane pre-
niká najrôznejšími spoločenstvami, svetmi, psychikami a svojím posledným
odleskom ešte zasahuje ľudí 19. storočia. V príbuznej vednej oblasti kniha
Pierra Francastela Peinture et société14 upozorňuje na trvalosť geometrického
priestoru v maliarstve, a to od úsvitu florentskej renesancie až do čias kubiz-

11
Curtius, E. R.: Europäische Literatur und lateinisches Mittelalter, Bern, 1948 (český
preklad: Evropská literatura a latinský středověk, Praha, 1998).
12
Febvre, L.: Le probléme de l´incroyance au XVIe siècle. La religion de Rabelais, Paris,
1942.
13
Dupront, A.: Le mythe des croisades. Essai de sociologie religieuse, rukopis.
14
Francastel, P.: Peinture et société. Naissance et destruction d´un espace plastique, de la
Renaissance au cubisme, Lyon, 1951.
248
mu a intelektuálneho maliarstva začiatkom nášho storočia. Aj história vedy
rozpoznáva systémy, ktoré okrem nedokonalosti svojich interpretácií trvali
obvykle celé storočia a zavrhnuté boli zvyčajne až po dlhom čase ich použí-
vania. Aristotelovský systém pretrval takmer bez polemík až do čias Galilea,
Descarta a Newtona; ustupuje pred plne geometrizovaným univerzom, ktoré
sa zase zrúti, ale omnoho neskôr, pod vplyvom Einsteinových revolučných
myšlienok.15
Je iba zdanlivým paradoxom, že je veľmi ťažké odhaliť dlhé trvanie v ob-
lasti, v ktorej historický výskum dosiahol nepochybné úspechy: v hospodárskej
oblasti. Cykly, medzicykly, štrukturálne krízy ukrývajú v sebe pravidelnosti,
prežívajúce systémy, ktoré niektorí nazývajú ekonomickými civilizáciami16
(civilisations économiques) – t. j. staré myšlienkové návyky a činnosti, pevné
rámce, ktoré sa, niekedy proti všetkej logike, nie a nie pominúť.
Zastavme sa pri jednom, ľahko analyzovanom príklade. Tu, blízko nás,
v rámci Európy, sa jeden ekonomický systém zapísal do niektorých, dobre
zreteľných, všeobecných línií a pravidiel: udržal sa približne od 14. do 18.
storočia, povedzme pre istotu, až do roku 1750. Po stáročia závisela hospodár-
ska činnosť od demograficky nestabilných populácií, ako to dokazujú veľké
úbytky obyvateľstva v rokoch 1350 – 1450 a bezpochyby aj v rokoch 1630 –
1730.17 V priebehu dlhých stáročí v doprave dominuje voda a loď a všetko
kontinentálne vnútrozemie predstavuje prekážku, je druhoradé. Európsky roz-
kvet, okrem výnimiek, ktoré potvrdzujú pravidlo (jarmoky v Champagne, na
začiatku tohto obdobia sú už v úpadku, alebo jarmoky v Lipsku v 18. storočí),
sa koncentruje práve pozdĺž pobrežného pásma. Ďalšími charakteristickými
znakmi tohto systému sú: výnimočné postavenie kupcov, mimoriadna úloha
drahých kovov (zlata, striebra a dokonca medi), ktorých prvenstvo zoslabí až
rozhodujúci rozvoj úveru na sklonku 16. storočia, opakujúce sa dopady se-
zónnych poľnohospodárskych kríz, krehkosť samotnej, zdôraznime, podstaty
hospodárskeho života a nakoniec na prvý pohľad neproporcionálna úloha jed-

15
Iné argumenty: rád by som odporučil do pozornosti závažné články, ktoré podporu-
jú podobné myšlienky, ako napr. článok Otta Brunnera o sociálnych dejinách Európy
v Historische Zeitschrift, t. 177, nr. 3; R. Bultmanna o humanizme, tamtiež, t. 176, nr.
1; Georgesa Lefebvra v Annales Historiques de la Révolution Française, 1949, nr. 114
a F. Hartunga o osvietenskom despotizme v Historische Zeitschrift, t. 180, nr. 1.
16
Courtin, R.: La civilisation économique du Brésil, Paris, 1941.
17
Týka sa to len Francúzska, v Španielsku sa demografický úbytok prejavuje až od konca
16. storočia.
 249
18
ného alebo dvoch veľkých trás zahraničného obchodu: levantského obchodu
od 12. do 16. storočia a koloniálneho obchodu v 18. storočí.
Tým som definoval, či skôr pripomenul, ako už iní bádatelia predo mnou,
zásadné rysy západoeurópskeho obchodného kapitalizmu, ktorý predstavuje
jednu z etáp dlhého trvania. Tie štyri či päť storočí hospodárskeho života,
napriek očividným zmenám, ktoré v tom čase prebiehajú, mali určitú spoji-
tosť až do prudkých zmien v 18. storočí a priemyselnej revolúcie, z ktorej sme
doteraz ešte nevyšli. Niektoré rysy majú spoločné a zostanú nemenné, zatiaľ
čo vôkol nich, medzi inými súvislosťami historickej matérie, tisícky zvratov
a otrasov zmenili podobu sveta.
Medzi rozličnými časmi histórie sa dlhé trvanie javí ako nepríjemná, kom-
plikovaná a často úplne neznáma osobnosť. Jej prijatie do našej disciplíny
však nebude jednou z obvyklých hier, jednoduchým rozšírením našich výsku-
mov či kuriozitou. Nepôjde ani o voľbu, ktorá by sama o sebe bola jediným
osohom. Historik, prijímajúci dlhé trvanie, pristúpi k zásadnej zmene štýlu,
postoja, spôsobu myslenia a novej koncepcie „sociálna“ („social“). Osvojí si
spomalený čas, ktorý je niekedy takmer na hranici pohybu. Práve v tej a nie
inej rovine výskumu – k čomu sa ešte vrátim – sa môže historik vyslobodiť
z pút neúprosného času dejín, opustiť ho, potom sa doň znovu vrátiť, ale už
s iným pohľadom, s inými obavami, s inými otázkami. V každom prípade prá-
ve vo vzťahu k vrstvám pomalej histórie môžeme úplne nanovo premyslieť
históriu v jej celistvosti. Všetky roviny, množstvo rovín, množstvo otrasov
času dejín sa dá pochopiť cez tú hĺbku, cez tú polovičnú nehybnosť; všetko
gravituje vôkol nej.
***
V predchádzajúcom výklade som sa nepokúšal objasniť historikovo re-
meslo, iba určitý spôsob jeho ponímania. Šťastný, no príliš naivný je ten, kto
po búrlivých otrasoch posledných rokov uverí, že sme objavili dokonalé zá-
sady, jasné hranice, dobrú školu. V podstate sa všetky oblasti spoločenských
vied neustále pretvárajú v dôsledku vlastných pohybov, ako aj živého pohy-
bu celku. História nepredstavuje výnimku. Niet teda známok ticha a pokoja,
neprišla ešte hodina žiakov. Dlhý úsek cesty delí Marca Blocha od Charlesa
Victora Langloisa i Charlesa Seignobosa. Avšak ani po Marcovi Blochovi sa
koleso nášho remesla neprestalo točiť. História je pre mňa súčtom všetkých
možných histórií – súborom včerajších, dnešných, zajtrajších metód a pohľa-
dov.

18
Pozn. prekl.: Levanta je historické označenie východného Stredomoria, hlavne liba-
nonsko-sýrskeho pobrežia.
250
Neospravedlniteľnou chybou by bolo vybrať jednu z týchto histórií s vy-
lúčením ostatných. Opakovali by sme tým chyby tradičného dejepisectva.
Nebude jednoduché presvedčiť všetkých historikov, a tým skôr bádateľov
spoločenských vied, ktorí sa húževnato usilujú priviesť nás k takej histórii,
akou bola včera. Ešte nás čaká mnoho času a úsilia na to, aby sme presvedčili
našich susedov, že všetky tie zmeny a novinky zodpovedajú starému pomeno-
vaniu „história“. A predsa sa zrodila nová historická „veda“, ktorá sa naďalej
mení a pretvára. Vo Francúzsku siahajú jej počiatky do roku 1900 a k Revue
de Synthèse historique, ako aj do roku 1929 a k Annales d´histoire écono-
mique et sociale. Historik začal premyslene pozorovať všetky vedy o člo-
veku. Vytýčilo to nášmu remeslu zvláštne hranice a podivuhodné záujmy.
Nedomnievajme sa preto, že naďalej existujú medzi historikom a bádateľom
spoločenských vied včerajšie bariéry a rozdiely. Všetky vedy o človeku, vrá-
tane histórie, sú navzájom infikované. Využívajú ten istý jazyk, resp. ho môžu
využívať.
Nezávisle od toho, či sa to týka roku 1558 alebo roku 1958, každý, kto
chce porozumieť svetu, musí najprv zadefinovať hierarchiu síl, prúdov, po-
hybov a potom znovu uchopiť svet v jeho celkovom usporiadaní. V každom
okamihu týchto výskumov treba rozlišovať medzi dlhodobými pohybmi
a krátkodobými tlakmi, jedny prebiehajú v kontexte vzdialeného času, dru-
hé zas treba zachytiť v ich bezprostredných zdrojoch. Svet roku 1558, taký
ponurý, pokiaľ ide o Francúzsko, sa nenarodil na úsvite tohto nevľúdneho
roku. Rovnako ako, stále vo vzťahu k Francúzsku, náš ťažký rok 1958. Každá
„aktuálna udalosť“ spája pohyby rôzneho pôvodu a rôzneho rytmu; dnešný
čas sa odvodzuje súčasne z včera, predvčera a dávnych čias.

2. Spor o krátky čas

Tieto pravdy sú zaiste banálne. No spoločenské vedy sa príliš netrápia hľa-
daním strateného času. Neznamená to, že by sme ich za to mali obžalovať
a uznať vinnými vždy, keď odmietajú históriu a trvanie ako nevyhnutné di-
menzie vlastných výskumov. Zdá sa, že nás dokonca prijímajú; „diachronická“
analýza, ktorá navracia histórii jej pravé miesto, je vždy prítomná v ich teore-
tických úvahách. Keď si však tento postreh odmyslíme, musíme sa predsa len
zhodnúť na tom, že spoločenské vedy, či už zo záľuby, hlbokého inštinktu, či
snáď z dôvodu vlastnej bádateľskej tradície sa vždy usilujú odmietnuť histo-
rické vysvetlenie. Vyhýbajú sa mu dvoma kvázi protikladnými postupmi: prvý
preplňuje sociálny výskum udalosťami a aktualizáciou za pomoci metód em-
pirickej sociológie, ktorá zavrhuje akúkoľvek históriu, obmedzuje sa na údaje
krátkeho času a výskum „naživo“. Druhý jednoducho vykračuje mimo času,
 251
v presvedčení, že na konci „vedy o komunikácii“ dosiahne matematické sfor-
mulovanie takmer nadčasových štruktúr. Tento postup, skutočne novátorský,
je jediný, ktorý si zaslúži hlbší záujem. Udalosť však má ešte dostatočne veľa
prívržencov na to, aby sme obom aspektom nevenovali väčšiu pozornosť.
***
Zmienili sme sa už o našej nedôvere k čisto udalostnej histórii. Buďme
však spravodliví: ak je hriechom zúženie perspektívy na rozmer udalosti, po-
tom vinníkom nie je len história. Všetky spoločenské vedy sa podieľajú na
tomto omyle. Ekonómovia, demografovia i geografovia delia svoje záujmy
medzi výskum minulosti a prítomnosti, ale nie v rovnakej miere; rozum by
žiadal udržať rovnováhu, čo je záležitosťou jednoduchou a nevyhnutnou pre
demografov, úplne očividnou pre geografov (zvlášť francúzskych, vycho-
vaných v tradícii Vidala de la Blache), ale zriedkavou u ekonómov, väzňov
najkratšie ponímanej súčasnosti, medzi spodnou hranicou, ktorá nikdy ne-
prekračuje rok 1945 a dnešným dňom, predĺženým prostredníctvom plánov
a prognóz na niekoľko mesiacov, či dokonca rokov v najbližšej budúcnosti.
Tvrdím, že celé ekonomické myslenie je v slepej uličke práve pre to časové
ohraničenie. Úlohou historikov je – tvrdia ekonómovia – ísť poza hranice
roku 1945 a skúmať dávne ekonomické systémy; takto sa ekonómovia vzdá-
vajú skvelej výskumnej oblasti, ktorú opúšťajú dobrovoľne, nepripisujúc jej
žiaden význam. Ekonóm si zvykol slúžiť prítomnosti a súčasným vládam.
Postoj etnografov a etnológov nie je taký jednoznačný, ani taký alar-
mujúci. Niektorí z nich zdôraznili, že história je pre ich disciplínu zbytočná
a nemôže v nej nájsť uplatnenie (ale veď každý intelektuál sa musí snažiť
o nemožné). Toto rozhodné odmietnutie histórie príliš neposlúžilo Malino-
wskému a jeho žiakom. Nuž ako by sa mohla antropológia zaobísť bez his-
tórie? Je predsa tým istým intelektuálnym dobrodružstvom, ako s obľubou
hovorieval Claude Lévi-Strauss.19 Niet spoločnosti, hoci primitívnej, v ktorej
by dôkladné pozorovanie neobjavilo „pazúry udalosti“, niet tiež spoločnosti,
ktorej história by sa úplne vytratila. V tomto ohľade nemáme dôvod ľutovať
sa ani naliehať na iných.
Naopak, náš spor výrazne ožíva na hraniciach krátkeho času vzhľadom na
sociologické výskumy súčasnosti, ktoré prebiehajú všetkými možnými smer-
mi a spájajú sociológiu, psychológiu a ekonómiu. Bujnejú u nás i v zahraničí.
Svojím spôsobom, opakovane vsádzajú na nezastupiteľnú hodnotu prítom-
ného času, jeho „vulkanickej“ teploty, jeho tryskajúceho bohatstva. Načo je
dobré vracať sa k času dejín: zbedačenému, zjednodušenému, zdevastova-

19
Lévi-Strauss, C.: Anthropologie structurale, s. 31
252
nému mlčaním, rekonštruovanému – zdôraznime: „rekonštruovanému“ (re-
construit)! Ale či naozaj je on taký mŕtvy, taký rekonštruovaný, ako sa zvyk-
lo hovoriť? Zaiste, historik dokáže s prílišnou ľahkosťou odhaliť podstatu
akejkoľvek minulej epochy; slovami Henryho Pirenna: historik bez ťažkostí
rozlíši „dôležité udalosti“, t. j. „také, ktoré vyvolali následky“. Je to očividné
a nebezpečné zjednodušenie. Avšak čo by dal pútnik putujúci po prítomnosti
za to, aby získal taký odstup (alebo predstih v čase), ktorý by demaskoval
a zjednodušil prítomný život, neprehľadný, slabo čitateľný, lebo je príliš pre-
pchaný nepodstatnými gestami a znakmi? Claude Lévi-Strauss tvrdí, že hodi-
na rozhovoru s Platónovým súčasníkom by mu dala viac, pokiaľ ide o pozna-
nie koherencie alebo nekoherencie civilizácie starovekého Grécka, než naše
klasické štúdiá.20 Súhlasím s tým. Ale je to možné len vďaka tomu, že po dlhé
roky načúval stovkám gréckych hlasov oslobodených od mlčania. Tú cestu
však pripravil historik. Hodina pobytu v dnešnom Grécku by ho nenaučila nič
alebo skoro nič o aktuálnych koherenciách alebo nekoherenciách.
Výskumník skúmajúci prítomnosť môže prísť až k jemným nitkám štruk-
túr len vtedy, ak sa podujme rekonštruovať, vyslovovať hypotézy a vysvet-
lenia, ak odmietne skutočnosť vo forme, v akej sa nám javí, okliešti ju a vy-
kročí poza ňu. Všetky tieto operácie nám umožňujú uniknúť z dosahu faktu,
aby sme ho lepšie ovládli, no ich podstatou sú rekonštrukcie. Pochybujem,
že sociologická fotografia prítomnosti by bola „pravdivejšia“ než historický
obraz minulosti, a to tým menej, čím viac sa bude chcieť vzdialiť od „rekon-
štruovaného“.
Philippe Ariès21 kladie dôraz na význam zmeny prostredia a s tým súvi-
siacim prekvapením v historickom výklade: v 16. storočí natrafíte na javy,
ktoré sa vám, človeku 20. storočia, zdajú divné. Prečo ten rozdiel? A vedecký
problém je na svete. Domnievam sa, že prekvapenie, zmena prostredia, vzdia-
lenosť – tieto veľké prostriedky poznania – sú nevyhnutné na pochopenie
skutočnosti, ktorá nás obklopuje tak blízko, že ju nevidíme jasnejšie. Francúz
žije rok v Londýne a pritom Anglicko pozná veľmi zle. Avšak porovnávaním
prostredníctvom vlastných údivov by mohol náhle porozumieť niektorému
z najhlbších a najoriginálnejších rysov Francúzska, tých, ktoré predtým ne-
poznal preto, že ich pozná. Tvárou k prítomnosti je aj minulosť zmenou pro-
stredia.
Historici, ako aj social scientists by sa mohli donekonečna škriepiť, po-
kiaľ ide o mŕtvy dokument a príliš živé svedectvo, o odľahlú minulosť a bez-

20
Lévi-Strauss, C.: „Diogène couché“, in Les Temps Modernes, nr. 195, s. 17.
21
Ariès, Ph.: Le temps de l´histoire, Paris, 1954, hlavne s. 298 a n.
 253
prostrednú súčasnosť. Nemyslím si, že by to bol podstatný problém. Prítom-
nosť a minulosť sa navzájom osvetľujú vlastným svetlom. A ak sa obmedzuje
pozorovanie výlučne na úzku aktuálnosť, pozornosť bádateľa bude smerovať
k tomu, čo sa rýchlo hýbe, čo sa oprávnene alebo neoprávnene leskne, čo
práve podľahlo zmene, čo robí hluk, čo je ľahko rozpoznateľné. Pavučina
udalostí, rovnako jednotvárna pre historika, číha na svoju obeť – uponáhľa-
ného bádateľa – aj v iných spoločenských disciplínach: na etnografa, ktorý
sa tri mesiace stýka s nejakým polynézskym kmeňom, sociológa priemyslu,
ktorý ponúka klišé svojho posledného prieskumu alebo verí, že pomocou ši-
kovného dotazníka a kombinácie štítkových kariet dokáže dokonale zachytiť
určitý spoločenský mechanizmus. Sociálne javy sú prefíkanejšou zverou, než
sa pôvodne myslelo. Veď aký úžitok môže vedám o človeku priniesť znalosť
presunov mladej dievčiny medzi jej domom v 16. štvrti Paríža, jej učiteľom
hudby a Vysokou školou politických vied, o ktorých nás informuje obšírny
a dobrý výskum parížskeho regiónu?22 Vytlačili peknú mapu. Keby však štu-
dovala agronómiu alebo jazdila na vodných lyžiach, muselo by sa zmeniť
všetko v trojuholníkovom obraze jej presunov. S potešením si prezriem mapu
mesta, na ktorej nám predstavujú rozmiestnenie bydlísk pracovníkov jedného
z veľkých podnikov. Ale ak nemám mapu rozmiestnenia ich predchádzajú-
cich bydlísk, tak chronologický odstup medzi oboma zoznamami nie je do-
statočný na to, aby mi dovolil zasadiť všetko do skutočného pohybu. Kde
je tu problém, bez ktorého celý výskum stráca význam? Záujem o podobné
výskumy pre výskum môže byť nanajvýš kvôli nazhromaždeným informá-
ciám; a predsa vôbec nie je isté, že budú ipso facto mať význam pre výskum
v budúcnosti. Dávajme si pozor na umenie pre umenie.
Taktiež pochybujem o tom, či môže byť predmetom sociologického vý-
skumu štúdium mesta, akéhokoľvek, ako to urobili v prípade Auxerre23 ale-
bo Vienne v Dauphiné,24 bez jeho vsadenia do historického trvania. Každé
mesto, predstavujúce napätú spoločnosť s krízami, zlomami, katastrofami,
nevyhnutnými kalkuláciami do budúcnosti, musí byť umiestnené do komple-
xu blízkych dedín, ktoré ho obklopujú, a tiež tých archipelágov susedných
miest, na ktoré ako jeden z prvých sústredil svoju pozornosť historik Richard
Hapke; a teda do pohybu, viac alebo menej siahajúceho do minulosti, často
do veľmi vzdialených hlbín minulosti, ktorý oživuje celý tento komplex. Keď

22
Chombart de Lauwe, P.: Paris et l´agglomération parisienne, t. I., Paris, 1952, s. 106.
23
Frère, S. – Bettelheim, Ch.: Une ville française moyenne, Auxerre en 1950, Paris, 1951.
24
Clément, P. – Xydias, N.: Vienne-sur-le-Rhône. Sociologie d´une cité française, Paris,
1955.
254
skúmame výmenu medzi dedinou a mestom, alebo priemyselnú či obchod-
nú rivalitu, je ľahostajné alebo naopak podstatné vedieť, či máme dočinenia
s mladým pohybom v plnom rozkvete, alebo s vyhasínajúcim pohybom nie-
čoho, čo už dávno existuje, alebo s pohybom, ktorý sa monotónne opakuje?
***
Dodajme niekoľko slov na záver: Lucien Febvre v priebehu posledných
desiatich rokov svojho života opakoval: „história – veda o minulosti, veda
o súčasnosti“. Nie je história, dialektika trvania výkladom sociálnej skutoč-
nosti v jej celistvosti? A teda aj vysvetlením súčasnosti? Osvojme si z histórie
ponaučenie, platné aj v tejto oblasti, ako sa máme vystríhať pred udalosťou:
nemyslieť jedine v dimenzii krátkeho času, neveriť, že najautentickejšími ak-
térmi sú jedine tí, ktorí kričia, sú aj iní, takí, ktorí mlčia. Ale kto by už o tom
nevedel?

3. Komunikácia a sociálna matematika

Možno, že bolo zbytočné zdržiavať nás tak dlho na nepokojných hrani-
ciach krátkeho času. Pravdupovediac, prebiehajúca výmena názorov nie je
príliš zaujímavá a neprináša inšpiratívne prekvapenia. Zásadná diskusia sa
odohráva inde, u našich susedov, ktorých uchvátila najnovšia spomedzi spo-
ločenských vied, vynárajúca sa pod dvojakým označením „komunikácie“
a matematiky.
Púšťame sa tu však do záležitosti, ktorú bude nesmierne ťažké obhájiť.
Nebude totiž jednoduché umiestniť tieto pokusy v čase dejín, spod dosahu
ktorého, aspoň sa tak zdá, sa celkom vymykajú. Žiaden sociálny výskum ne-
môže v skutočnosti uniknúť tomuto času.
Ak chce čitateľ sledovať túto diskusiu (aby s našimi názormi súhlasil ale-
bo ich odmietol), rozhodne urobí dobre, ak bude o každom z použitých poj-
mov premýšľať osobitne. Slovník to síce nie je úplne nový, ale bol použitý
v novom kontexte a omladený v nových diskusiách, ktoré prebiehajú priamo
pred našimi očami. Pokiaľ ide o pojem udalosť alebo dlhé trvanie, dozais-
ta sa o nich nedá povedať nič nové. Len málo nového môžeme povedať na
tému štruktúr, aj keď slovo – a vec sama – neprestajne vzbudzuje pochybnosti
a vyvoláva konfrontácie.25 Bolo by rovnako zbytočné klásť dôraz na slová
„synchrónia“ a „diachrónia“. Dostatočne presne ich charakterizujú vlastné
názvy, hoci uchopiť ich úlohu v konkrétnom výskume sociálnej skutočnosti
bolo omnoho ťažšie, než sa zdalo. V jazyku dejín (tak, ako si ho predstavu-

25
Pozri správu (v rukopise) z kolokvia o problematike štruktúr, ktoré zorganizovala Éco-
le Pratique des Hautes Études, 6. sekcia, v roku 1958.
 255
jem) nemá totiž dokonalá synchrónia miesto: zastaviť na chvíľu čas tak, aby
prestali plynúť všetky trvania, je takmer absurdné samo o sebe, alebo – čo je
vlastne to isté – príliš umelé. Rovnako zostup po úbočí času je mysliteľný len
v podobe mnohonásobných zostupov v zhode s rozmanitými a nespočetnými
tokmi času.
Tieto krátke pripomienky a varovania nateraz vystačia. Bude však po-
trebné, aby sme dôkladnejšie objasnili význam pojmov „nevedomá história“
(histoire incosciente), „modely“, „sociálna matematika“. Komentáre k tejto
oblasti výskumu sú nevyhnutné, napokon sa stretnú alebo – v čo dúfam – sa
musia zakrátko stretnúť v spoločnej problematike spoločenských vied.
Pod nevedomou históriou rozumieme dejiny nevedomých foriem sociálnej
skutočnosti. „Ľudia sú tvorcami svojich vlastných dejín, ale nevedia o tom.“26
Marxova myšlienka síce vrhá svetlo na tento problém, no nevysvetľuje ho.
Fakticky vyvstáva pred nami ešte raz, a to pod novým názvom a v plnom
rozsahu, problematika krátkeho času, „mikročasu“, udalosti. Ľudia mali vždy
dojem, že keď žijú vo svojom čase, rozumejú ako prebieha zo dňa na deň. Je
táto vedomá, jasná história (histoire consciente) klamlivá, ako o nej už oddáv-
na zvykli zhodne premýšľať mnohí historici? Lingvistika ešte nedávno verila,
že všetko je možné odvodiť zo slov. História zase živila ilúziu, že všetko je
možné odvodiť z udalostí. Nejeden z našich súčasníkov je náchylný uveriť,
že o všetkom rozhodli dohody v Jalte alebo Postupime, incidenty v Dien Bien
Phu27 alebo Sakhiet Sidi Youssef28, či iná, taktiež významná udalosť, akou
bolo vypustenie družíc na obežnú dráhu. Nevedomá história sa odohráva
mimo osvetleného priestoru, mimo blesku fotoaparátov. Pripusťme, že na ur-
čitej úrovni existuje vrstva nevedomej sociálnej skutočnosti. Pripusťme tiež,
aspoň provizórne, že táto nevedomá sociálna skutočnosť by mohla byť ve-
decky inšpiratívnejšia než lesknúci sa povrch, na ktorý si naše oči už privykli,
vedecky inšpiratívnejšia, t. j. jednoduchšia, ľahšia na vysvetlenie, aj keď jej
odhalenie je ťažké. Medzi jasným povrchom a temnými hlbinami – medzi
hlukom a tichom – sú začiatky výskumu vždy ťažké a riskantné. Dodajme,
že „nevedomá“ história, oblasť napoly konjunkturálneho času a hlavne štruk-

26
Citované podľa Lévi-Strauss, C.: Anthropologie structurale, s. 30 – 31.
27
Pozn. prekl.: Autor má na mysli pád francúzskej pevnosti Dien Bien Phu 7. mája 1954,
ktorý viedol k víťazstvu vietnamskej komunistickej armády. Udalosť sa stala symbo-
lom konca francúzskej koloniálnej nadvlády v Indočíne.
28
Pozn. prekl.: Braudel tu naráža na udalosť zo 7. februára 1958, keď francúzska letka
omylom preletela alžírske hranice a zbombardovala tuniskú dedinu Sakhiet Sidi Youssef
ležiacu na tunisko-alžírskych hraniciach. Tento incident mal prispieť k prehĺbeniu vnú-
tornej krízy IV. republiky, jej pádu a opätovnému návratu generála de Gaula k moci.
256
turálneho času, je mnohokrát vnímaná jasnejšie, než sa zvyklo tvrdiť. Veď
každý z nás si popri vlastnom živote uvedomuje silu a tlak kolektívnych dejín,
ktoré pozná lepšie ako ich zákonitosti a smerovanie. Toto povedomie je star-
šieho dáta (aspoň čo sa týka hospodárskych dejín), aj keď sa dnes stáva čoraz
živším. Revolúcia, keďže bola revolúciou v myslení, spočívala na frontálnom
ataku tohto polotemného priestoru, na priznaní mu čoraz väčšieho miesta po
boku, či dokonca na úkor čisto udalostnej histórie.
Pre tento výskum, v ktorom história nie je osamotená (naopak, história
v tejto oblasti iba kráča v šľapajach nových spoločenských vied a prispôsobu-
je si ich bádateľské koncepcie), boli vytvorené nové nástroje poznania a báda-
nia: menej či viac zdokonalené, niekedy ešte v remeselnej podobe – „mode-
ly“. Modely sú len hypotézami, systémami explikácií, ktoré sú pevne spojené
vo forme rovnice alebo funkcie: to sa rovná tomu alebo to určuje to. Určitý
prvok skutočnosti sa neobjavuje bez iného a medzi nimi navzájom existujú
úzke a pevné vzťahy. Starostlivo vytvorený model teda umožňuje preskúmať
mimo rámca pozorovaného sociálneho prostredia – z ktorého bol nakoniec
vytvorený – iné sociálne prostredia tej istej povahy, rôzne umiestnené v čase
a priestore. V tom spočíva jeho rekurentná hodnota.
Tieto systémy explikácií sa donekonečna menia v závislosti od povahy,
zámerov a cieľov užívateľa: jednoduché alebo zložité, kvalitatívne alebo
kvantitatívne, statické alebo dynamické, mechanické alebo štatistické. Toto
posledné rozlíšenie preberám od Clauda Lévi-Straussa. Mechanický model
je taký, ktorý by sa vzťahoval na bezprostredne pozorovanú skutočnosť,
skutočnosť malých rozmerov, zodpovedajúcu málopočetným skupinám ľudí
(takto postupujú etnológovia pri výskume primitívnych spoločností). V prípa-
de rozsiahlych spoločností, kde narábame s veľkými počtami, je nevyhnutné
vypočítať priemer, ktorý vedie k vytvoreniu štatistických modelov. Ale neza-
oberajme sa príliš týmito často diskutabilnými definíciami!
Za zásadné považujem, aby sme pred zostavením spoločného programu
spoločenských vied spresnili úlohu a hranice modelu, ktoré v niektorých
koncepciách nadmerne narastajú. Preto je nevyhnutné konfrontovať modely
s ideou trvania, lebo od trvania, ktoré implikujú, závisí podľa mňa ich vý-
znam a explikačná hodnota.
Na objasnenie celej problematiky si uveďme niekoľko príkladov spome-
dzi historických modelov.29 Mám na mysli modely vypracované historikmi,
ktoré sú dosť na hrubo otesané, jednoduché, zriedka zodpovedajú skutočnej

29
Bolo by lákavé venovať sa na tomto mieste „modelom“, ktoré vytvorili ekonómovia.
Práve tie nás totiž inšpirovali.
 257
vedeckej presnosti a nikdy sa nesnažia vtesnať do revolučného matematické-
ho jazyka – jednoducho modely svojho druhu.
Už vyššie sme hovorili o obchodnom kapitalizme 14. – 18. storočia: je to
jeden z mnohých modelov, ktoré sa dajú prevziať z Marxovho diela. Môžeme
ho naplno uplatniť iba na určitý druh spoločností, vo vymedzenom čase, aj
keď nezatvára dvere pred žiadnou explikáciou.
Ináč je to už s modelom cyklu hospodárskeho vývoja, ktorý som načrtol
vo svojej staršej knihe30 v súvislosti s talianskymi mestami medzi 16. a 18.
storočím. Tieto mestá sa postupne stávali kupeckými, priemyselnými a ná-
sledne špecializovanými na bankový obchod, pričom posledná z ich aktivít
sa rozvíjala najpomalšie a najpomalšie aj zanikala. Zmienený cyklus je síce
väčšmi ohraničený než štruktúra obchodného kapitalizmu, no na rozdiel od
nej by sa dal pružnejšie prispôsobiť času a priestoru. Zaznamenáva jav (nie-
ktorí bádatelia by použili termín dynamická štruktúra, ale všetky štruktúry
dejín sú aspoň spočiatku dynamické), ktorý sa môže za určitých, ľahko zis-
titeľných okolností mnohokrát opakovať. Rovnako je to s modelom, ktorý
sme spolu s Frankom Spoonerom rozpracovali v spojitosti s dejinami drahých
kovov pred 16. storočím, počas neho i po ňom:31 zlato, striebro, meď – ako aj
úver, táto agilná náhrada kovu – vystupujú ako hráči; stratégia jedného je na
príťaž druhému. Nebude ťažké preniesť tento model poza rámec privilego-
vaného a zvlášť búrlivého 16. storočia, ktoré sme si zvolili za predmet nášho
pozorovania. Nepokúsili sa azda ekonómovia overiť na špecifickom prípade
súčasných rozvojových krajín starú kvantitatívnu teóriu meny, ktorá taktiež
predstavuje svojím spôsobom určitý model?32
Možnosti trvania všetkých týchto modelov sú však krátke, zvlášť keď
ich porovnávame s možnosťami modelu, ktorý vypracoval mladý americký
historik-sociológ Sigmund Diamond.33 Zaujal ho dvojaký jazyk používaný
vládnucou triedou veľkých amerických finančníkov, súčasníkov Pierpon-
ta Morgana: jazyk používaný v komunikácii vo vnútri tejto triedy a jazyk
používaný v komunikácii navonok (ten posledný má v skutočnosti podobu
obhajoby pred verejnou mienkou, ktorej sa úspech finančníka prezentuje ako
typické víťazstvo self made man-a a ako podmienka úspechu celého národa).

30
Braudel, F.: La Méditerranée et la monde méditerranéen à l´époque de Philippe II,
Paris, 1949, s. 264 a n. (nové vydanie v dvoch zväzkoch v Paríži v roku 1966).
31
Braudel, F. – Spooner, F.: „Les métaux monétaires et l´économie du XVIe siècle“, in
Rapports au Congrès de Rome, 1955, vol. IV, s. 233 – 264.
32
Chabert, A.: Structure économique et théorie monétaire, Paris, 1956.
33
Diamond, S.: Reputation of the American Businessman, Cambridge, 1955.
258
V existencii tohto dvojakého jazyka vidí typickú reakciu každej vládnucej
triedy, ktorá si je vedomá, že jej prestíž bola narušená a privilégiá sú ohro-
zené. Ak chce vzniknutú situáciu zamaskovať, musí sa snažiť o stotožnenie
svojho osudu s osudom štátu alebo národa, o uznanie svojich vlastných zá-
ujmov za verejné záujmy. Sigmund Diamond by rád podobným spôsobom
vysvetlil vývoj dynastickej alebo cisárskej idey, anglickej dynastie, rímskeho
cisárstva… Takto poňatý model je očividne schopný fungovať po celé veky,
ale len za predpokladu určitých konkrétnych sociálnych podmienok, ktoré
história ponúka plným priehrštím. Z toho vyplýva, že si zachováva platnosť
na dlhšie časové obdobia než predošlé modely, no zároveň spochybňuje kon-
krétnejšie a užšie vymedzené aspekty skutočnosti.
V krajnom prípade, ako by povedali matematici, by tento druh modelu
rozšíril škálu obľúbených, takmer nadčasových modelov matematickej soci-
ológie – takmer nadčasových, t. j. v skutočnosti putujúcich po temných a ne-
známych cestách veľmi dlhého trvania.
Predchádzajúce úvahy sú iba nedostatočným úvodom do vedy a teórie
modelov. Avšak treba, aby historici zaujali v tejto záležitosti čelné pozície.
Historické modely sú zatiaľ sotva súbormi explikácií. Naši kolegovia z prí-
buzných disciplín sú ambicióznejší a pokročili omnoho ďalej vo výskume,
ktorý sa pokúša dobehnúť teóriu a terminológiu z oblasti informácií, ko-
munikácie a sociálnej matematiky. Ich veľkou zásluhou je, že si vo vlastnej
disciplíne osvojili precízny jazyk matematiky, ktorý však skrýva nebezpe-
čenstvo, že v prípade našej nepozornosti sa vymkne spod kontroly a zuteká
bohviekam! Teória informácií, veda o komunikácii, kvalitatívna matematika,
všetky sa stretajú pod širokým patronátom sociálnej matematiky. Patrilo by
sa, v miere našich možností, narábať s jej špecifickým slovníkom čo najzro-
zumiteľnejšie.
Sociálna matematika,34 to sú najmenej tri jazyky, ktoré sa môžu navzájom
prelínať, ale nič nebráni ich rozšíreniu o ďalšie. Matematici ešte nie sú na
konci svojej predstavivosti. V každom prípade nemôžeme hovoriť o jednej
matematike, o matematike vo všeobecnosti (iba ak by išlo o zámer). „Nesmie-
me hovoriť algebra, geometria, ale konkrétna algebra, konkrétna geometria“
(Georges Th. Guilbaud), čo však vôbec nezjednodušuje naše a ani ich prob-
lémy. Existujú teda tri jazyky: jazyk nevyhnutných faktov (určitý fakt a jeho
následok), ktorý je doménou tradičnej matematiky; jazyk náhodných faktov,

34
Pozri zvlášť príspevok C. Lévi-Straussa v Bulletin International des Sciences sociales,
UNESCO, VI, nr. 4, ako aj celé toto nesmierne zaujímavé číslo nazvané Les mathéma-
tiques et les sciences sociales (Matematika a spoločenské vedy).
 259
ktorý je od čias Pascala doménou výpočtu pravdepodobností; a nakoniec ja-
zyk podmienených faktov, teda ani determinovaných, ani náhodných, ale ta-
kých, ktoré podliehajú určitým požiadavkám a tlakom, pravidlám hry v línii
„teórie hier“, ktorú vypracovali John von Neumann a Oskar Morgenstern,35
tej víťazoslávnej teórie, ktorá neustrnula na princípoch a odvahe svojich za-
kladateľov. Stratégia hier za pomoci množín, skupín a výpočtu matematickej
pravdepodobnosti otvára cestu „kvalitatívnej“ matematike. Vďaka tomu už
prechod od pozorovania k matematickej formulácii nemusí prebiehať zlo-
žitou cestou meraní a dlhých štatistických výpočtov. Od sociálnej analýzy
môžeme prejsť priamo k matematickej formulácii, ba povedzme, k počítačo-
vému spracovaniu.
Pochopiteľne, musíme vopred pripraviť pracovné podklady pre takýto
stroj, ktorý nezhltne a ani nerozmelní všetko, čo mu predložíme. Nakoniec,
v súvislosti s týmito dokonalými strojmi, ich pravidlami fungovania, sa pre
potreby „komunikácie“ v tom najmateriálnejšom zmysle slova zrodila a roz-
vinula veda o informáciách. Autor tohto článku sa necíti byť odborníkom
v týchto náročných vedných odboroch. Popredné výskumy smerujúce k vý-
robe stroja na prekladanie do iných jazykov, ktoré sledoval z ďaleka, predsa
len podnietili, rovnako ako u iných autorov, jeho myseľ k hlbším úvahám.
V každom prípade zostáva faktom, že: 1. tieto stroje a tieto matematické mož-
nosti existujú; 2. treba pripraviť sociálnu skutočnosť pre potreby sociálnej
matematiky, ktorá nie je viac, iba našou starou obvyklou matematikou: krivky
cien a miezd, grafy narodení…
Aj keď nám často unikajú nové matematické postupy, príprava sociálnej
skutočnosti pre ich potreby, jej naformátovanie a triedenie nemôže zmiasť
našu pozornosť. Predbežná príprava prebiehala doteraz vždy rovnako: vy-
brať obmedzenú pozorovanú jednotku, napr. „primitívny“ kmeň alebo de-
mografický „izolát“, v ktorej takmer všetko môžeme pozorovať a o všetkom
sa môžeme „hmatateľne“ presvedčiť; následne zistiť všetky vzťahy a možné
hry medzi vybranými prvkami. Keď tieto vzťahy zostanú presne vymedzené,
možno z nich zostaviť rovnice, z ktorých matematika vyvodí všetky možné
závery a nadväznosti, aby vytvorila „model“, ktorý ich všetky zhrnie alebo,
lepšie povedané, zohľadní.
Je zrejmé, že v týchto oblastiach sa nášmu výskumu otvárajú nesmierne
možnosti. Namiesto dlhého výkladu bude cennejšie, ak uvedieme konkrét-

35
von Neuman, J. – Morgenstern, O.: The Theorie of Games and Economic Behaviour,
Princeton, 1944. Porovnaj s vynikajúcou recenziou, ktorú publikoval J. Fourastié v
časopise Critique, oct. 1951, nr. 51.
260
ny príklad. Ako výborný sprievodca sa nám tu ponúka Claude Lévi-Strauss,
nasledujme ho. Oboznámi nás s časťou svojich výskumov, ktorým hovorme
veda o „komunikácii“.36 „V každej spoločnosti – píše C. Lévi-Strausse37 – sa
komunikácia odohráva najmenej na troch úrovniach: komunikácia žien; ko-
munikácia tovarov; komunikácia správ.“ Pripusťme, že sú to na rôznych úrov-
niach rozdielne jazyky, napriek tomu však jazyky. Nemáme preto právo nará-
bať s nimi ako s jazykmi, alebo dokonca ako s jedným jazykom a spájať ich
so senzačným pokrokom lingvistiky alebo skôr fonológie, ktorá „nevyhnutne
zohráva rovnakú priekopnícku úlohu v spoločenských vedách, akú napríklad
zohrala atómová fyzika v súbore exaktných vied“?38 Je to prisilné tvrdenie,
ale niekedy sú silné tvrdenia žiaduce. Rovnako ako história uviazla v pasci
udalosti, tak lingvistika uviazla v zajatí slov (vzťah slova k predmetu, histo-
rický vývoj slov) a vyslobodila sa práve vďaka fonologickej revolúcii. Na-
miesto slova upriamila svoj záujem na zvuk, ktorý je fonémou, nezávislou od
významu slova, a sústredila sa na jeho umiestnenie v systéme, na sprievodné
zvuky, ktoré ho sprevádzajú, na zoskupenia týchto zvukov, na infrafonemické
štruktúry, na celú ukrytú, nevedomú základňu lingvistických javov. Niekoľko
desiatok foném, ktoré nájdeme vo všetkých jazykoch sveta, sa stalo predme-
tom nového matematického spracovania, čo nasvedčuje, že lingvistika, aspoň
jej časť, sa v priebehu posledných dvadsiatich rokov vymanila zo sveta spolo-
čenských vied, aby prekročila „priesmyk vedúci k exaktným vedám“.
Rozšíriť význam jazyka na elementárne štruktúry príbuzenstva, mýty, ob-
rady, hospodársku výmenu znamená vlastne hľadať cestu cez tento ťažký, no
prospešný priesmyk. Lévi-Strauss preukázal značný kus odvahy, keď sa pred-
nostne zaoberal matrimoniálnou výmenou,39 týmto prvým jazykom, takým
podstatným v každej ľudskej komunikácii, že niet spoločnosti, primitívnej
alebo nie, v ktorej by neexistoval zákaz incestu, manželstva vo vnútri úzkej
rodinnej bunky. Ide teda o jazyk. Pod týmto jazykom hľadal základný prvok,
ktorý by nejako zodpovedal fonéme, a tento prvok, „atóm“ príbuzenstva pred-
stavil náš sprievodca vo svojej doktorskej práci z roku 194940 v jeho najjedno-
duchšom vyjadrení: t. j. muž, žena, dieťa, ako aj ujo dieťaťa z matkinej strany.

36
Všetky nasledujúce úvahy pochádzajú z jeho vyššie citovanej knihy Anthropologie
structurale.
37
Tamtiež, s. 326
38
Tamtiež, s. 89.
39
Pozn. prekl.: Lévi-Strauss skúmal pravidlá uzatvárania manželských vzťahov a výme-
ny manželských partnerov medzi sociálnymi skupinami.
40
Lévi-Strauss, C.: Les structures élémentaire de la parenté, Paris, 1949. Pozri tiež: Ant-
hropologie structurale, s. 47 – 62.
 261
Tento štvoruholník, ako aj všetky manželské systémy známe v primitívnych
svetoch – a sú početné – umožňujú matematikom hľadať možné kombinácie
a riešenia. Za pomoci matematika Andrého Weilla dokázal Lévi-Strauss pre-
ložiť antropologické pozorovania do matematického jazyka. Takto získaný
model má preukázať platnosť a stabilnosť systému a upozorniť na riešenia,
ktoré samotný systém implikuje.
Postup tohto výskumu je jasný: musíme preniknúť pod povrch pozorova-
nia, aby sme dosiahli zónu nevedomých alebo čiastočne vedomých prvkov, ná-
sledne rozdrobiť túto skutočnosť na drobné prvky, nepatrné identické častice,
ktorých vzájomné vzťahy môžeme presne analyzovať. Na tomto „mikroso-
ciologickom“ (chcel by som dodať, že určitého druhu) stupni spozorujeme,
ako dúfam, najvšeobecnejšie štrukturálne zákony, rovnako ako lingvista od-
halí tie svoje na infrafonemickom a fyzik na inframolekulárnom stupni, t. j.
na úrovni „atómu“.41 Túto aktivitu môžeme samozrejme rozvíjať mnohými
ďalšími smermi. Takže, čo môže byť poučnejšie, než sledovať Lévi-Straussa,
ako tentoraz narába s mýtmi a tak trochu so zmyslom pre humor s varením
(veď aj to je iný jazyk): mýty redukuje na sériu elementárnych buniek, tzv.
„mytémy“ a jazyk kuchárskych kníh (nie príliš vážne) na tzv. „gustémy“.
Stále hľadá hlboké, podvedomé roviny: keď hovorím, nevšímam si fonémy
vlastného výkladu; keď sedím za stolom, nestarám sa, až na výnimky, o ku-
linárne „gustémy“, ak také vôbec existujú. A predsa ma vždy sprevádza hra
subtílnych a presných vzťahov. Zaujíma ma, či by konečným cieľom socio-
logického bádania mohlo byť postihnutie týchto jednoduchých a tajomných
vzťahov vo všetkých jazykoch, tak aby sa dali preložiť do Morseovej abece-
dy, mám na mysli do akéhosi univerzálneho matematického jazyka? Práve
o to sa snaží nová sociálna matematika. Ale to je už, ak smiem tak podotknúť,
úplne iný príbeh.
Vráťme sa teraz späť k problému trvania. Povedal som, že modely majú
premenlivé trvanie: platia tak dlho ako skutočnosť, ktorú zaznamenávajú. Pre
pozorovateľa sociálnej skutočnosti je prvoradé trvanie času, keďže omnoho
významnejšie ako hlboké štruktúry života sú ich zlomové body, ich náhle
alebo pomalé zhoršenie pod vplyvom protichodných tlakov.
Modely niekedy prirovnávam k lodiam. Keď je loď postavená, je pre mňa
najzaujímavejšie sledovať jej spustenie na vodu, zistiť, či sa udrží na jej hla-
dine, a potom ju viesť ľubovoľne nahor alebo nadol vodami času. Stroskota-
nie lode je vždy najpríznačnejším momentom. Preto vysvetlenie, ktoré som
navrhol spolu s Frankom Spoonerom pre vzájomné vzťahy medzi drahými

41
Anthropologie structurale, s. 42 – 43.
262
kovmi, sa mi zdá uplatniteľné aj pred 15. storočím. Súperenie medzi kovmi je
pred týmto obdobím neporovnateľne prudšie, než signalizovali neskoršie po-
zorovania. Bolo by preto celkom vhodné odhaliť príčinu tohto javu. Musíme
teda zistiť, prečo sa príliš jednoduchá navigácia nášho korábu po prúde času
stáva čoraz ťažšou a potom s nástupom 18. storočia a bezprecedentného rastu
úveru zas celkom nemožnou. Osobne sa domnievam, že by mal výskum ne-
ustále smerovať od sociálnej skutočnosti k modelu, potom naopak a tak ďalej,
trpezlivo opakovanými postupmi ďalších spresnení. Model sa postupne stane
pokusom o vysvetlenie štruktúry, nástrojom kontroly, porovnania, overenia
pevnosti a samotnej životnosti danej štruktúry. Keby som vytváral nejaký
model na základe súčasnosti, okamžite by som sa ho snažil skonfrontovať so
skutočnosťou a potom by som ho posúval späť po prúde času, ak je to možné
až do okamihu jeho zrodu. Neskôr by som sa zase pokúsil v súlade s priebe-
hom iných prvkov sociálnej skutočnosti naprojektovať jeho pravdepodobný
život až do jeho ďalšieho zlomu. Pokiaľ by som sa nerozhodol použiť ho ako
porovnávací prvok a neviedol ho v čase a priestore pri hľadaní iných aspektov
skutočnosti, na ktoré by mohol vrhnúť nové svetlo.
Mýlim sa, ak sa domnievam, že modely kvalitatívnej matematiky, tak ako
nám boli doposiaľ prezentované,42 nie sú celkom vhodné na takéto výlety,
predovšetkým preto, že sa pohybujú po jednej z nespočetných ciest času, po
ceste dlhého, veľmi dlhého trvania, chránené pred náhodnými javmi, kon-
junktúrami a zlomami? Chcel by som sa ešte raz vrátiť k C. Lévi-Straussovi,
pretože jeho pokusy v tejto oblasti sa mi zdajú najinteligentnejšie, najjasnej-
šie a tiež najlepšie zakorenené v sociálnej skúsenosti, z ktorej musí všetko
vychádzať a kam sa všetko musí navracať. Všimnime si, že sa vždy odvoláva
na nezvykle pomalé, akoby nadčasové javy. Všetky systémy príbuzenstva sa
udržiavajú preto, lebo bez určitej miery pokrvného spriaznenia by ľudský ži-
vot nebol možný: aby malá skupina ľudí prežila, musí sa otvárať vonkajšiemu
svetu. Práve preto je zákaz incestu realitou dlhého trvania. Mýty sa vyvíjajú
veľmi pomaly a taktiež zodpovedajú štruktúram s nesmierne dlhou životnos-
ťou. Môžeme zozbierať rôzne verzie mýtu o Oidipovi a bez toho, aby nás trá-
pilo hľadanie najstaršej spomedzi nich, problémom zostáva, ako zoradiť ich
jednotlivé obmeny a ako viac objasniť najhlbšiu artikuláciu, ktorá ich všetky
riadi. Predpokladajme však, že náš kolega sa nezaujíma o mýtus, ale o ob-
razy a za sebou nasledujúce interpretácie machiavelizmu, prostredníctvom

42
Hovorím tu pravdaže o kvalitatívnej matematike v zmysle teórie hier. V prípade klasic-
kých modelov a modelov vypracovaných ekonómami by bolo potrebné rozvinúť úplne
odlišnú diskusiu.
 263
ktorých hľadá základné prvky tejto jednoduchej a rozšírenej doktríny od jej
skutočných počiatkov v polovici 16. storočia. V každom okamihu naráža na
zlomy a premeny až v samotnej štruktúre machiavelizmu, lebo tento systém
nemá teatrálnu, takmer večnú trvalosť, ktorá charakterizuje mýtus: je citlivý
na vplyvy a zvraty, na akúkoľvek nepriazeň dejín. Slovom, nepohybuje sa iba
po pokojných a monotónnych cestách dlhého trvania… Preto postup, ktorý
odporúča Lévi-Strauss vo výskume matematicky vyjadriteľných štruktúr, sa
vzťahuje nielen na mikrosociologickú rovinu, ale tiež na pomedzie nekoneč-
ne malého a veľmi dlhého trvania.
A je snáď revolučná kvalitatívna matematika odkázaná na to, aby kráča-
la výlučne v šľapajach dlhého trvania? V takom prípade by sme po tvrdom
vedeckom boji nachádzali len pravdy, ktoré sú tak trochu večnými ľudský-
mi pravdami. Zatrpknutí ľudia by povedali, že sú to banálne pravdy, aforiz-
my múdrosti národov. Podstatné pravdy, odpovieme im, sú také, ktoré môžu
nanovo objasniť samotné základy každého sociálneho života. Avšak nielen
o tom sa vedie debata.
Neverím totiž, že tieto pokusy – alebo analogické pokusy – nemôžu byť
využité mimo rámca veľmi dlhého trvania. Kvalitatívnej matematike predsa
neposkytujeme čísla, ale vzťahy, relácie, ktoré musia byť veľmi presne defi-
nované, aby im bolo možné prideliť matematický znak, na základe ktorého
budú skúmané všetky matematické možnosti takýchto znakov bez toho, aby
sme sa viac zaoberali sociálnou skutočnosťou, ktorú vyjadrujú. Každá hod-
nota záverov závisí teda od hodnoty počiatočného pozorovania, od výberu,
ktorý izoluje zásadné prvky pozorovanej skutočnosti a určuje ich vzájomné
vzťahy v rámci tejto skutočnosti. Z toho vyplýva, prečo sociálna matematika
uprednostňuje modely, ktoré Lévi-Strauss nazýva mechanickými, t. j. skon-
štruovanými na základe úzkych skupín, v ktorých je možné každého jednot-
livca takmer priamo pozorovať a ich veľmi homogénny sociálny život umož-
ňuje celkom presne definovať medziľudské vzťahy, jednoduché, konkrétne
a málo variabilné.
Modely nazývané štatistickými sa obracajú naopak na široké a zložité
spoločnosti, v ktorých môžeme realizovať pozorovanie len za pomoci prie-
merov, t. j. za pomoci tradičnej matematiky. Ak však pozorovateľ dokáže na
základe zistených priemerov, v mierke skupín a nie jednotlivcov, stanoviť
základné vzťahy, o ktorých sme hovorili a ktoré je nutné spracovať pomo-
cou kvalitatívnej matematiky, vtedy už niet žiadnych prekážok, aby sa na ne
kedykoľvek odvolal. Takéto pokusy, pokiaľ viem, ešte nik nerealizoval. Sme
len na počiatku výskumu. Doteraz, či už ide o psychológiu, ekonómiu alebo
antropológiu, všetky experimenty sa uberali smerom, ktorý som predstavil na
264
príklade Lévi-Straussa. Ale kvalitatívna sociálna matematika sa uplatní len
vtedy, keď bude konfrontovaná súčasnou spoločnosťou s jej zložitými problé-
mami a s jej rôznymi tempami života. Stavme sa, že na takéto dobrodružstvo
sa podujme niektorý z našich sociálnych matematikov; stavme sa tiež, že vy-
provokuje nevyhnutnú revíziu metód, ktoré si doteraz osvojili noví matemati-
ci, keďže sa nemôžu obmedzovať rozsahom toho, čo by som tentoraz nazval
príliš dlhý čas: musia nájsť rôznorodú hru života, všetky jeho pohyby, všetky
jeho trvania, všetky jeho zlomy, všetky jeho variácie.

4. Čas historika a čas sociológa

Na konci výpravy do krajiny nadčasovej sociálnej matematiky sa vraciam
k času a k trvaniu. A znovu mňa, nepolepšiteľného historika, udivuje, že sa
mu sociológovia dokázali vyhnúť. Ale čas sociológov je odlišný od času his-
torikov: je omnoho menej panovačný, taktiež menej konkrétny, nikdy sa ne-
nachádza v centre ich problémov a úvah.
Historik totiž nikdy neopúšťa čas dejín: čas sa lepí na jeho myseľ ako zem
na lopatu záhradníka. Samozrejme, že sníva o tom, ako sa z neho vymaniť.
Pod vplyvom nepokojov roku 1940 napísal Gaston Roupnel43 slová, ktoré
musia trápiť každého skutočného historika. Rovnaký zmysel mala staršia
úvaha Paula Lacomba, historika veľkého rangu: „čas sám o sebe, objektívne,
nie je ničím, len našou ideou“.44 Ak ju prijmeme, znamená to cestu späť?
Ide skutočne o únik? Počas skľučujúceho zajatia som aj ja priveľa zápasil
s tým, ako uniknúť kronike týchto ťažkých rokov (1940 – 1945).45 Odmietnuť
udalosti a čas udalostí znamenalo nájsť útočište v ústraní, odkiaľ ich bolo
možné pozorovať s väčším odstupom, lepšie ich posúdiť a celkom im neveriť.
Prechádzať od krátkeho času k dlhšiemu a veľmi dlhému času (ak existuje,
musí byť len časom mudrcov), potom sa zastaviť, všetko nanovo premyslieť
a rekonštruovať, vidieť, ako sa všetko točí okolo vlastnej osi: výkon, o ktorý
by sa mal pokúsiť každý historik.
No tieto postupné úniky ho nevyvrhnú definitívne mimo času sveta, času
histórie, ktorý vládne všetkému, pretože je nezvratný a plynie v rytme rotá-
cie Zeme. Totiž nami rozlišované trvania navzájom súvisia: trvanie nie je
natoľko výtvorom nášho rozumu, ako jeho členenie. Na konci našej práce

43
Roupnel, G.: Histoire et destin, Paris, 1943, passim, hlavne s. 169.
44
Revue de Synthèse historique, 1900, s. 32.
45 Pozn. prekl.: Fernand Braudel sa počas druhej svetovej vojny aktívne zapojil do odbo-
ja. V roku 1940 bol však zajatý a internovaný v zajateckom tábore neďaleko Lübecku
v Nemecku.
 265
sa tieto fragmenty spájajú. Dlhé trvanie, konjunktúra i udalosť do seba bez
problémov zapadajú, pretože všetky sa merajú rovnakou mierou. Inak pove-
dané, byť v duchu účastný jedného z týchto časov znamená zúčastňovať sa
všetkých. Filozof, usilovne strážiaci subjektívny, vnútorný aspekt pojmu čas,
nikdy nepociťuje ťarchu času dejín, konkrétneho, univerzálneho času, takého
ako čas konjunktúry, ktorý Ernest Labrousse vykresľuje v úvode svojej kni-
hy46 ako cestujúceho, vždy identického vzhľadu, ktorý putuje svetom a všetko
premeriava rovnakým metrom bez ohľadu na to, v akej krajine a v akom poli-
tickom zriadení alebo spoločenskom poriadku sa práve nachádza.
Pre historika sa všetko začína a končí časom, časom matematickým a stvo-
riteľským, nad ktorým by bolo ľahké sa pousmiať, časom, ktorý existuje mimo
ľudí, „exogénnym“, ako by povedali ekonómovia, ktorý ich tlačí, obmedzuje,
unáša ich súkromné rôznofarebné časy: áno, je to čas, ktorý vládne svetu.
Sociológovia samozrejme neakceptujú tento príliš jednoduchý pojem. Sú
omnoho viac naklonení „dialektike trvania“, tak ako ju prezentuje Gaston
Bachelard.47 Sociálny čas je jednoducho zvláštnym rozmerom sociálnej sku-
točnosti, ktorú pozorujem. Je obsiahnutý v tejto skutočnosti práve tak, ako je
obsiahnutý v danom jednotlivcovi, je jedným zo znakov – spomedzi mnohých
iných –, prostredníctvom ktorých sa skutočnosť vymedzuje, jednou z vlast-
ností, ktoré ju označujú ako zvláštnu existenciu. Sociológ nie je pod tlakom
tohto úslužného času, ktorý môže ľubovoľne deliť, zastaviť a znovu uviesť do
pohybu. Čas dejín sa podvolí, ako som už uviedol, len v malej miere obratnej
hre synchrónie a diachrónie: nedovolí nám predstavovať si život ako mecha-
nizmus, ktorého pohyb je možné kedykoľvek zastaviť so zámerom predviesť
nepohyblivý obraz tohto okamihu.
Tento rozpor je hlbší, než by sa mohlo zdať: čas sociológov nemôže byť
časom historikov; hlboká štruktúra nášho remesla tomu odporuje. Čas histo-
rikov je mierou, rovnako ako čas ekonómov. Keď nám nejaký sociológ povie,
že určitá štruktúra sa neustále deštruuje, aby sa opäť vytvorila, radi jeho tézu
prijmeme, keďže ju historické pozorovanie koniec koncov potvrdzuje. Bude
nás však zaujímať, zhodne s našimi zvyčajnými požiadavkami, presné trva-
nie týchto pozitívnych alebo negatívnych pohybov. Ekonomické cykly, rast
a pokles materiálneho života sa dajú merať. Štrukturálna sociálna kríza musí
byť taktiež zasadená v čase, v priebehu času a musí byť presne vymedzená
nielen voči sebe samotnej, ale omnoho viac vo vzťahu k pohybom susedných

46
Labrousse, E.: La crise de l´économie française à la veille de la Révolution française,
Paris, 1944, úvod.
47
Bachelard, G.: Dialectique de la durée, Paris, 1950, (2. vyd.).
266
štruktúr. Historika vášnivo zaujíma pretínanie týchto pohybov, ich interakcia
a ich bod zlomu: všetko, čo sa dá zaznamenať iba so zreteľom na uniformný
čas historikov, ktorý je všeobecnou mierou všetkých týchto javov, a nie so
zreteľom na mnohotvárny sociálny čas, ktorý má osobitnú mieru pre každý
z týchto javov.
***
Tieto vzdorovité úvahy, správne alebo nesprávne, formuluje historik aj
vtedy, keď vstupuje na územie priaznivo naklonenej, takmer bratskej socioló-
gie Georgesa Gurvitcha. Neoznačil ho snáď prednedávnom jeden filozof48 za
toho, ktorý „ženie sociológiu k histórii“? A pritom historik by u neho márne
hľadal svoje normy trvania alebo svoje temporality (temporalités).49 Roz-
siahla sociálna budova (môžeme jej hovoriť model?) Georgesa Gurvitcha je
usporiadaná podľa piatich základných architektúr:50 hlbinné podesty,51 socia-
bility, sociálne skupiny, globálne spoločnosti a obdobia – táto posledná vý-
stuž, výstuž temporalít je najnovšia, budovaná až nakoniec a akoby pripojená
k celku. Temporality Georgesa Gurvitcha sú rozmanité. Rozlišuje ich celý
rad: čas dlhého trvania a v spomalenom tempe, čas – ilúzia alebo čas – prek-
vapenie, čas nepravidelného rytmu, čas cyklický alebo tancujúci na mieste,
čas oneskorený za sebou samým, čas striedavého oneskorenia a predstihu,
čas v predstihu pred sebou samým, explozívny čas…52 Ako môže niečomu
takému uveriť historik? S takouto farebnou škálou bude pre neho nemož-
né obnoviť biele, jednoliate svetlo, bez ktorého sa nezaobíde. Rýchlo tiež
odhalí, že takýto chameleónsky čas sa navyše vyznačuje dodatočným zna-
kom, farebným odtieňom už predtým rozlíšených kategórií. V meste, ktoré
náš priateľ postavil, sa čas, prišelec na poslednú chvíľu, celkom prirodze-
ne ubytuje u iných nájomníkov; prispôsobuje sa rozmeru ich domovov, ich
požiadavkám podľa „podest“, sociabilít, skupín a globálnych spoločností. Je
to odlišný spôsob, ako prepisovať, bez modifikácií, tie isté rovnice. Každá

48
Granger, G.: „Evénement et structure dans les sciences de l´homme“, in Cahiers de
l´Institut de Science Économique Appliquée“, série M, nr. 1, s. 41 – 42.
49
Pozn. prekl.: Francúzsky pojem temporalité má význam „časovosť“. V preklade však
zachovávame jeho ekvivalent „temporalita“, ktorý si už zaradili do svojho odborného
slovníka aj niektoré naše spoločenské vedy.
50
Pozri môj isto príliš polemický článok: „Georges Gurvitch ou la discontinuité social“,
in Annales, 1953, nr. 3, s. 347 – 361.
51
Pozn. prekl.: Použité slovo palier vyjadruje v architektonickej terminológii, s ktorou na
tomto mieste obrazne operuje autor textu, slovenský tvar „podesta“, t. j. architektonic-
ký prvok, slúžiaci ako medziposchodie.
52
Porovnaj Gurvitch, G.: Déterminismes sociaux et liberté humaine, Paris, 1955, s.
38 – 40.
 267
sociálna skutočnosť „sekrétuje“ svoj čas alebo svoje časové škály, ako by
si z nich vytvárala bežnú ulitu. Ale čo tým získame my, historici? Rozsiahla
architektúra tohto ideálneho mesta zostáva nehybná. Chýba v ňom história.
Čas sveta, historický čas je v ňom prítomný, ale len ako vietor uzavretý v Ai-
olovom koženom mechu. Problém nakoniec nie je v tom, že by sociológovia
neboli naklonení histórii, ale v tom, že podvedome ignorujú čas dejín – túto
skutočnosť, ktorá odoláva všemožným snahám o prispôsobenie a obmenu.
Tomuto tlaku, ktorému nikdy žiaden historik neunikne, sa sociológovia skoro
vždy vyhýbajú: utiekajú sa buď k aktuálnemu okamihu, visiacemu akoby nad
časom, alebo k opakujúcim sa javom, ktoré nepatria do žiadnej epochy. Tento
protikladný myšlienkový postup väzní sociológov buď v najpresnejšom rám-
ci udalostí, alebo v najdlhšom trvaní. Môžeme akceptovať takýto únik? Práve
v tom spočíva zásadná debata medzi historikmi a sociológmi, ba dokonca aj
medzi historikmi zastávajúcimi rôzne názory.
***
Neviem, či môj článok, príliš jednoduchý a podľa zvyku historikov príliš
operujúci príkladmi, bude priaznivo prijatý medzi sociológmi a inými naši-
mi susedmi. Pochybujem o tom. V každom prípade v závere svojich úvah
nevidím zmysel v opakovaní jeho nástojčivo vykladaného „leitmotívu“. Ak
je však história už zo svojej podstaty povolaná na to, aby sa prednostne ve-
novala problematike trvania a všetkých pohybov, na ktoré ho môže rozložiť,
v takom prípade sa nám javí dlhé trvanie ako najužitočnejšia línia na spo-
ločné pozorovanie a reflexiu spoločenských vied. Žiadali by sme príliš veľa
od našich susedov, keby sme si želali, aby v určitom momente svojich úvah
upriamili svoje zistenia alebo výskumy týmto smerom?
Pre historikov, spomedzi ktorých mnohí nebudú so mnou súhlasiť, by mu-
sela nastať zásadná zmena smeru: ich záujmy inklinujú celkom inštinktívne
ku krátkej histórii, ktorá má silnú podporu v nedotknuteľných programoch
univerzitného vzdelávania. Jean-Paul Sartre v nedávnych článkoch53 posil-
ňuje ich pohľad na vec, keď sa snaží kritizovať to, čo je v marxizme zároveň
príliš jednoduché a príliš ťažkopádne. Sám pritom robí to isté v mene biogra-
fického prístupu a skutočnosti, prekypujúcej udalosťami. Tým, že Flauberta
označíme za meštiaka a Tintoretta za malomeštiaka, nie je zďaleka povedané
všetko. Úplne s tým súhlasím. Ale výskum konkrétneho prípadu – Flauberta,
Valéryho či zahraničnej politiky girondistov – dovedie nakoniec Jeana-Paula
Sartra do štrukturálneho a hlbšieho kontextu. Jeho výskum preniká od povr-

53
Sartre, J.-P.: „Fragment d´un livre à paraître sur le Tintoret“, in Les Temps Modernes,
nov. 1957. Pozri tiež predtým citovaný článok.
268
chu do hĺbky dejín a tak dospeje k mojim vlastným záujmom. Dostal by sa
aj ďalej, keby sa dal piesok v presýpacích hodinách presýpať obomi smer-
mi – od udalosti k štruktúre a následne od štruktúr a modelov k udalosti.
Marxizmus je ríšou modelov. Sartre sa búri proti rigídnosti, schematizmu
a nedostatočnosti modelu – v mene zvláštneho a individuálneho. Protestoval
by som rovnako ako on (alebo s drobnými nuansami), avšak nie proti mo-
delu, ale proti jeho využitiu, na aké slúži a na aké mu bolo dovolené slúžiť.
Marxov génius, tajomstvo jeho dlhotrvajúcej moci tkvie v tom, že ako prvý
skonštruoval skutočné spoločenské modely, a to na základe historického dl-
hého trvania. Jeho modely ustrnuli vo svojom zjednodušení a v tom, že nado-
budli platnosť zákona, predpokladaného a automatického vysvetlenia, ktoré
platí všade a vo všetkých spoločnostiach. Keby sme ich však nechali plávať
v premenlivých tokoch času, zjavila by sa ich pevná a dobre utkaná osnova.
Objavovala by sa neustále, no v rôznych odtieňoch, raz vyblednutá, inokedy
oživovaná prítomnosťou iných štruktúr, ktoré môžu byť tiež vyjadrené inými
pravidlami, a teda inými modelmi. Takto bola teda obmedzená tvorivá sila
najmocnejšej sociálnej analýzy 19. storočia. Silu a mladosť môže znovu nájsť
len v problematike dlhého trvania. Mal by som dodať, že súčasný marxizmus
sa mi javí ako obraz nebezpečenstva, ktoré číha na všetky spoločenské vedy
zamilované do modelov v čistom stave, modelov pre model?
Na záver by som chcel zdôrazniť, že dlhé trvanie je len jednou z mnohých
možností, ako nájsť spoločný jazyk na konfrontáciu spoločenských vied. Exis-
tuje však veľa iných. Snažil som sa, lepšie alebo horšie, poukázať na pokusy
realizované sociálnou matematikou. Nová matematika ma očarila, ale aj tá sta-
rá, ktorej triumf je viditeľný v ekonómii – hádam najpokročilejšej spomedzi
vied o človeku –, ktorá si nezaslúži byť znevažovaná. V tejto klasickej oblasti
nás čakajú rozsiahle výpočty, nastúpené sú už tímy štatistikov a pripravená
je aj výpočtová technika, zdokonaľovaná zo dňa na deň. Verím v užitočnosť
dlhých štatistík, v nevyhnutnosť realizovať výpočty a výskumy v čoraz odľah-
lejšej minulosti. Celé európske 18. storočie je už posiate našimi pracoviskami,
no vynárajú sa aj v 17. a ešte viac v 16. storočí. Neuveriteľné dlhé štatistiky
odkrývajú pred nami vďaka univerzálnemu jazyku hĺbku čínskej minulosti.54
Štatistika bezpochyby zjednodušuje, avšak len pre lepšie poznanie minulosti.
Ale veď každá veda postupuje od zložitého k jednoduchému.

54
Berkelbach, O. – Van der Sprenkel: „Population Statistics of the Ming China“, in
B.S.O.A..S., 1953; – Rieger, M.: „Zur Finanz- und Agrargeschichte der Ming-Dynastie
1369 – 1643“, in Sinica,1932.
 269
Nezabudnime však na posledný jazyk, posledný druh modelov: na nevy-
hnutnú redukciu každej sociálnej skutočnosti na priestor, ktorý zaberá. Uveď-
me ako príklad geografiu a ekológiu bez toho, aby sme sa pozastavovali
nad tým, ktorá z týchto formulácií je v našom prípade správna. Geografia
sa ešte príliš často chápe ako svet sám pre seba, čo je veľká škoda. Geogra-
fia by potrebovala nejakého Vidala de la Blache, ktorý by tentoraz namiesto
v kategóriách času a priestoru uvažoval v kategóriách priestoru a sociálnej
skutočnosti. Geografický výskum by sa tak priblížil k celkovej problematike
vied o človeku. Termín ekológia je pre sociológa vhodnou cestou, hoci nie
vždy si to prizná, ako obísť termín geografia a spolu s ním problémy, ktoré
prináša priestor, a ešte viac tie, ktoré odkrýva počas sústredeného pozoro-
vania. Priestorové modely sú mapy, na ktorých sa premieta a čiastočne os-
vetľuje sociálna skutočnosť. Sú to vlastne modely naozaj pre všetky pohyby
trvania (a zvlášť dlhého trvania) a pre všetky kategórie „sociálna“ („social“).
Spoločenské vedy ich však prekvapujúco ignorujú. Často som si myslel, že
jednou z francúzskych predností v spoločenských vedách bola geografická
škola Vidala de la Blache. Nepoteší nás zistenie, že zrádzame jej ducha a jej
ponaučenia. Je potrebné, aby všetky spoločenské vedy zo svojej strany urobili
miesto pre čoraz „viac [ešte viac] geografickú koncepciu ľudstva“,55 akej sa
domáhal Vidal de la Blache už v roku 1903.
***
Prakticky – keďže tento článok mal praktický cieľ – by som si prial, aby
spoločenské vedy, predbežne, prestali tak priveľa diskutovať o svojich vzá-
jomných hraniciach, o tom, čím je alebo nie je spoločenská veda, čím je alebo
nie je sociálna štruktúra… Nech sa radšej snažia, ak je to možné, za pomoci
nášho bádania narysovať také línie, ktoré by usmerňovali naše kolektívne
výskumy, ako aj témy, ktoré by nám umožnili dosiahnuť prvé vzájomné zblí-
ženie. Za také línie by som osobne považoval: matematizáciu, redukciu na
priestor, dlhé trvanie… Som však zvedavý, aké navrhnú iní špecialisti. Po-
važujem za potrebné pripomenúť, že tento článok bol uverejnený v rubrike
Débats et Combats56 nie náhodou. Nárokuje si prezentovať, no nie vyriešiť
problémy, ktoré sa, bohužiaľ, týkajú každého z nás, kto sa vystavuje očivid-
nému riziku, keď vykročí mimo svojej špecializácie. Predložené stránky sú
výzvou na diskusiu.
Preložil Rastislav Kožiak

55
Vidal de la Blache, P.: Revue de Synthèse historique, 1903, s. 239.
56
Pozn. prekl.: Išlo o samostatnú rubriku v časopise Annales, ktorá mala prezentovať
novátorské a polemizujúce články.
270
Existuje škola Annales?
Jacques Le Goff

Treba priznať, že aj keď nie je mojím úmyslom hovoriť o tejto téme tak,
ako sa hovorievalo v stredoveku o živote svätých, predsa len nebudem hovo-
riť o nej bez zaujatosti. Annales hrali oveľa väčšiu úlohu v rozvoji vlastného
vedného odboru a oveľa silnejšími nitkami sa spájajú so Šiestym oddelením
École Pratique des Hautes Études, než aby som sa necítil, hoci skromne, ale
hlboko zaviazaný zápasu, ktorý viedli. Čím by však bola historická veda bez
takejto zaujatosti a zápasu? Len bezkrvným vlastným tieňom.
Pri obrovskej šírke témy som nútený voliť také riešenie, že časť z nej
musím obetovať. Z toho vyplýva istá nerovnosť. Viac pozornosti venujem
obdobiu medzi rokmi 1929 – 1949, než novším rokom. Sčasti preto, lebo
toto obdobie je vám snáď menej známe, ale aj preto, že o časopisoch, ako aj
o ľuďoch najviac prezrádzajú prvé roky. Čiastočne však aj preto, že z väčšej
vzdialenosti môžeme veci lepšie pozorovať a klásť ich na správne miesto, a to
ešte aj pri takom časopise, ktorý si neželá oddeľovať minulosť od prítomnos-
ti. Pokiaľ ide o medzník 1949, ten sa pokúsim odôvodniť neskôr.
Považoval som za lepšie, keď namiesto mojich vlastných slov nechám na
mnohých miestach hovoriť Annales aj za cenu rizika, že môj text zaplavia
citáty. Annales však tak bohato ponúkajú vydarené formulácie a tak často
osnovali svoje myšlienky a ciele v zhustených, stručných vetách, že by bolo
z mojej strany príliš odvážne, keby som sa pokúšal nahrádzať svojimi vlast-
nými, ťažkopádnymi slovami to, čo tam tak smelo a výstižne už odznelo.
Lebo vôbec nie je isté, či majú Annales školu, ale že jestvuje štýl Annales, to
je nesporné. Treba len nechať, aby sa dostal k slovu.
Najviac citátov prevezmem z pier redaktorov Annales: Marca Blocha,
Luciena Febvra a Fernanda Braudela. Toto trochu protirečí kolektívnemu,
korporatívnemu duchu Annales. Videl som však, že oni boli viac zviazaní
s časopisom než iní, viac-menej príležitostní spolupracovníci. Nie že by som
sa poddával nejakému kultu osobnosti, ale želám si veci podať hodnoverne.
V ďalšom sa obmedzím len na časopis Annales, veď aj to je ako téma
obrovské, hoci francúzske historické myslenie nie ako prvé a nielen Annales

Le Goff, J.: „Existuje škola Annales?“, in Historický časopis, 20, 1972, 1, s. 89 – 108.
Poznámka editora: Celý článok prešiel drobnými úpravami súčasného editora, aby tak
čiastočne boli upravené niektoré terminologické, gramatické i štylistické nedostatky
pôvodného prekladu.
 271
usmerňovali k plnej, globálnej histórii, i keď je pravda, že Annales zabez-
pečili tomuto pokusu neporovnateľne širšiu cestu, väčšiu popularitu. Je na
mieste spomenúť tu časopis Revue de Synthèse historique, ktorý má priekop-
nícku zásluhu a dodnes sa živo zapája do Centre de Synthèse.1 Nesmieme
tiež zabúdať, že ani redaktori Annales nevyjadrovali svoje teoretické a me-
todické stanoviská len na stĺpcoch svojho obľúbeného orgánu. Pomyslime si
len – ako príklad – na dielo Marca Blocha Apologie pour l´histoire ou Métier
d´historien (Obrana histórie alebo Historikovo remeslo), na zobrané články
Luciena Febvra Débats et Combats (Diskusie a zápasy) alebo na štúdiu Fer-
nanda Braudela o histórii, publikovanú v Traité de Sociologie, redigovanom
zosnulým Georgesom Gurvitchom.
Dúfam, že som sa nedopustil balamutenia, keď som dal svojej prednáške
názov „Či existuje škola Annales?“. Marc Bloch r. 1937 napadol tú duchovnú
kliku, „proti ktorej sú Annales živým protestom už svojou púhou existenciou.“2
A Lucien Febvre r. 1935 ešte ostrejšie: „Pokiaľ ide o Annales, ani Bloch a ani
ja sme nikdy nemysleli na to, aby sme stvorili „školu“ alebo ju založili. Škola
je vždy niečo uzavreté s jedným alebo dvomi kňazmi na čele a so žiakmi, ktorí
sa pozorne snažia kráčať v šľapajach svojich majstrov…“ Zakladatelia Anna-
les sa nikdy nepokúšali vyznačiť, ohraničiť, okliesniť, prispôsobovať vlastnej
miere a podobnosti ducha tých, u ktorých chceli radšej vychutnať svojské,
spontánne prejavy. Radi však hovoríme o duchu Annales alebo – zriedkavej-
šie – o skupine Annales. Veď ducha Annales, k našej radosti, reprezentuje aj
veľa takých historikov, ktorí nielenže nikdy neboli spolupracovníkmi Anna-
les, ale ktorí už dávno predtým mysleli a publikovali, než Annales vznikli…
Skupina Annales je slobodným spoločenstvom takých, ktorí sa značne líšia od
seba pokiaľ ide o vek, pôvod, ich vzťah k náboženstvu alebo k filozofickým
smerom, ale predsa cítia, že ich čosi združuje. Nie sto alebo dvadsať článkov
nejakej viery, forsírovaných starostlivou radou, ktorá dáva na index a inkvizič-
ný súd, ale sila takých spoločných tendencií, ktoré dobrovoľne dajú spoločný
smer ich mienke, z toho vyplývajúcim poučeniam, ich životu historika. Týmto
ľuďom záleží na tom, aby históriu, ktorá zaujíma centrálne miesto medzi ve-
dami zaoberajúcimi sa človekom, vyvinuli na taký spojový uzol, v ktorom sa
stretnú a zbehnú všetky vedné odvetvia, skúmajúce spoločnosti z rôznych: „tu

1
Porov. Febvre, L.: De la Revue de Synthèse aux Annales : Henri Berr ou un demi-siècle
de travail au service de l´ Histoire, in: Annales, 1952, s. 289 – 292.
2
1937, s. 85. Pozn. ed.: Pokiaľ sa v poznámkach uvádza len ročník a strana bez bližšieho
údaja, ide o články publikované v časopise Annales.
272
sociálnych, tam psychologických, inde mravných, náboženských, estetických,
politických, hospodárskych, kultúrnych hľadísk.“3
S koncom citátu sme sa dostali k podstate programu Annales. Vskutku,
keď si znova prečítame krátke prehlásenie, ktoré redaktori, resp. Marc Bloch
a Lucien Febvre uverejnili 15. januára 1929 v prvom čísle Annales, prekvapia
nás dve veci. Jedna: o čom prehlásenie mlčí; druhá: čo zvlášť vyzdvihuje.
Je známe, že medzi rokmi 1939 – 1945 Annales viackrát zmenili názov, aby
sa vyrovnali s rôznymi právnymi a morálnymi požiadavkami, ktoré súviseli
sčasti s tlačovými zákonmi a sčasti s vojnou, s nemeckým obsadením a atmo-
sférou oslobodenia. Prvý názov časopisu v rokoch 1929 – 1939 bol Annales
d´histoire économique et sociale, ktorý charakterizoval časopis vyslovene ako
hospodársko-sociálne historický. Ale prehlásenie z 15. januára 1929 nehovo-
rí nič o hospodársko-sociálnej histórii. Prečo? Predovšetkým pravdepodobne
preto, lebo jeho zakladateľom sa videlo, že aj sám názov dostatočne vymedzuje
vlastnú oblasť nového časopisu. Možno aj preto nie, lebo Lucien Febvre a Marc
Bloch si boli na čistom o zaostalosti francúzskych historikov a francúzskych
odborných časopisov na tomto poli a nechceli citovať zahraničný časopis, ne-
mecký Zeitschrift für Sozial- und Wirtschaftsgeschichte, ktorého už sama dlhá
minulosť by pravdepodobne citeľne pripomínala vlastnú nedbalosť Francúzov.
Hlavne však nechceli veľmi vyzdvihovať to, čo by mohlo naznačovať špeciali-
záciu nového časopisu, zužovať jeho horizont. Pre nich boli hospodárske a so-
ciálne dejiny len zvláštnou, výhodnou pozorovacou stanicou, z ktorej možno
študovať, skúmať celú históriu, v jej celom rozsahu, v každom smere. V sku-
točnosti Lucien Febvre a Marc Bloch tu najviac zdôrazňovali úmysel nového
časopisu, že jeho „rozčlenenie, rozdelenie na úseky“ sa má postaviť proti schiz-
mám, ktoré rozdrobujú, okypťujú, izolujú históriu. V jednej z ďalších častí tex-
tu v prvom čísle Marc Bloch zopakoval: „Program Annales nie je protestom
proti oprávnenej špecializácii, ale proti svojvoľnému rozdrobovaniu.“4
Annales od svojho začiatku bojovali najmä proti trojakému deleniu a tento
zápas sa v posledných rokoch len zosilňoval. Prvé delenie bolo to, ktoré pod-
porované „starými osvedčenými metódami“ skúmania dávnej minulosti sa
pokúšalo vraziť klin medzi štúdium „súčasných spoločností a hospodárskych
sústav“. Na konci prvého roku, 15. januára 1930, redaktori znova zdôraznili,
že časopis „má stále rozhodnejší úmysel pustiť sa do výskumu súčasných
dejov, ktorý je nepostrádateľný aj pre pochopenie, ba pre poznanie dejov

3
1953, s. 512 n.
4
1929, s. 73.
 273
5
minulých.“ A keď r. 1961 Annales ohlásili návrat k spoločnému bádaniu,
k anketám („retour aux enquêtes“),6 Fernand Braudel vytýčil predovšetkým
cieľ – ktorý je dnes ťažší, ale aj potrebnejší ako kedysi –, aby Annales začali
s anketou „o súčasnej histórii“, o tom, akými metódami možno súčasnú his-
tóriu pozdvihnúť zo žurnalistiky alebo z púheho zhromažďovania udalostí,
faktov a prispôsobiť, vsadiť ju do nedeliteľného celku vedeckej, vierohodnej
historiografie.
Druhé delenie (podľa starého pojmu, ktorého význam sa zo dňa na deň
lepšie prispôsobuje) rozlíšilo bádanie tzv. „civilizovaných“ spoločností od
tých, ktoré sme nazývali „primitívne“ alebo „exotické“ spoločnosti, pretože
nám chýbalo lepšie označenie.7
Annales sa však pred vojnou i po nej, najmä na pobádanie Andrého Varag-
naca, usilovali vziať do dialógu folklór a históriu.8 Nedávno (r. 1964) sa zača-
la diskusia o diele Clauda Lévi-Straussa, ktorá postavila zoči-voči etnografiu
a antropológiu na jednej strane a históriu na druhej strane.9
Delenie tretieho druhu izolovalo históriu od blízkych sesterských vied.
Dve z nich: archeológia a zemepis dostali okamžite dôležité miesto v okruhu
záujmov Annales. Pred rokom 1939 bolo zriedkavosťou, aby nejaký historic-
ký časopis v takej veľkej miere otvoril svoje stránky archeológii, týkajúcej sa
starých období, a priznával jej takú dôležitosť. Albert Grenier, neskorší ria-
diteľ rímskej Francúzskej archeologickej a historickej školy, r. 1936 napísal:
„V krajine takej starej kultúry, ako je naša, tvorí základ histórie držba pôdy
a spôsob jej obrábania. A nech ideme akokoľvek ďaleko späť v okruhu tejto
témy za pomoci písomných prameňov, vždy nachádzame také pomery, kto-
ré – podľa týchto prameňov – prebudovávali predchádzajúce pomery a pod-
mienky na také, aké sú. Vlastníctvo a organizácia poľných prác u nás siahajú
v podstate oveľa ďalej do minulosti ako história. Avšak tie obdobia, ktoré už
možno považovať za historické, nenechali nám nijaké isté svedectvá, pokiaľ
ide o otázky, ktoré sa nekvalifikovali ako pozoruhodné. Toto mlčanie nezni-
žuje náš záujem. Naopak, len ho stupňuje. A keďže chýbajú texty, hľadáme

5
1930, s. 1 – 3.
6
1961, s. 421 – 424. Pozn. ed. Redakcia časopisu Annales už od jeho počiatkov vypiso-
vala ankety k historickým otázkam, hlavne z oblasti metodiky a obsahu historického
výskumu. Zozbierané príspevky boli neskôr publikované v monotematicky zameranom
čísle, resp. v špeciálnej rubrike. Vypisovanie takýchto vedeckých ankiet bolo veľmi
rozšírenou praxou vo francúzskych odborných časopisoch.
7
1929, s. 1 – 2.
8
Porov. najmä 1935, s. 74 – 75.
9
1964, s. 1085 – 1116.
274
poznanie inde. Z dlhých období, o ktorých ešte história mlčí, ostáva nám je-
den prameň: archeológia.“10 Annales neboli nikdy ochotné zúžiť historickú
dokumentáciu na písané pramene. Nikdy neboli ochotné nasledovať mlčanie
historikov, ktorí onemejú, keď nemajú v rukách text. Kto chce uzavrieť his-
tóriu do koncentrovaného sveta textov, ten ju nielen zatvára do úzkej klady,
ale ju aj zoviera, obmedzuje kultúru na jednu povrchovú vrstvu, okliešťuje,
deformuje, bezprávne ju aristokratizuje. Ba čo viac, Annales aj tam vďačne
nadŕžali „archeológii“, kde tradičná historiografia verila, že sa môže uspo-
kojiť s textami, teda v období stredoveku a novoveku. Roku 1965 na ukážku
publikovali časti z výsledkov veľkého výskumu, ktorý sa zameral na problé-
my zaniknutých osád v 11. – 18. stor., s hlavnou výskumnou témou: vyko-
pávky zaniknutých osád vo Francúzsku, ktoré viedli po historickej stránke
Ruggiero Romano, po archeologickej stránke Paul Courbin za pomoci Jeana
Peseza a za spolupráce poľských kolegov – archeológov.11
Annales sa od začiatku ešte viac zaujímali o zemepis ako o archeológiu,
ktorý má mať pre históriu sestersko-vedeckú úlohu. Vo Francúzsku to má
už dlhú tradíciu, ale najmä geografovia – odvtedy, čo Paul Vidal de La Bla-
che r. 1903 na čelnom mieste Lavissových monumentálnych francúzskych
dejín (Histoire de la France) napísal spomienkovú štúdiu o zemepise Fran-
cúzska (Tableau de la Géographie de la France) – nikdy neprestali robiť
mnohosľubné iniciatívne kroky smerom k histórii: Albert Demangeon, Jules
Sion, Henri Baulig, a aby sme zo živých spomenuli aspoň jedného – Ro-
ger Dion; všetko spolupracovníci Annales. Roku 1945 Henri Baulig napí-
sal zvláštny článok pod názvom Marc Bloch ako geograf.12 Roku 1937, aby
sme spomenuli len jeden príklad, Lucien Febvre upozorňuje na dôležitosť13
„kartografického vysvetľovania spoločenských javov“, Paul Leuillot zase r.
1935 na nové perspektívy, ktoré otvorila pred históriou nová technika zeme-
pisu: letecké fotografovanie.14 Keď po vojne začalo Šieste oddelenie École
Pratique des Hautes Études podporovať a rozširovať akcie Annales, jedno
historicko-kartografické laboratórium pod vedením Jacquesa Bartina urobilo
pre Annales také originálne mapy, ktoré sa neuspokojili len s bezmocnými
nemými znakmi, ale za pomoci novej kartografickej techniky vyjadrili všetko

10
1930, s. 26 – 47.
11
1965, s. 216 – 290, ako aj zborník: Villages désertés et histoire économique: XIe – XVIIIe
siècle, Paris, 1965.
12
1945, I, s. 5 – 12.
13
1937, s. 332 – 384.
14
1935, s. 155 – 156 a 1963, s. 377 – 698.
 275
to, na čo môže dať zemepis odpoveď historikom. Chcel by som tu kvôli prí-
kladu uviesť mapu čínskych obchodných centier v 12. stor., vyhotovenú na
základe údajov Étienna Balázsa,15 kartografický film o hlavných obchodných
cestách Benátok v rokoch 1332 – 1534, pripravený na základe výskumov
Alberta Tanentiho a Corrada Vivantiho,16 ďalej mapu o úlohe dreva a lesov
v moslimskom Stredomorí v 7. – 11. stor.,17 nakreslenú podľa návodu nebo-
hého Maurica Lombarda, môjho milého profesora, ako aj tú, ktorá ukazuje
„hospodárske nerovnosti“ v našom súčasnom svete. Na teoretickom fronte
rozoberal Fernand Braudel r. 1954 problémy: Zemepis a vedy o človeku.18
Z praktického hľadiska r. 1961 komentoval Jacques Bertin Jeden príklad po-
kusnej kartografie.19
Ohlas z 15. januára 1929 zdôrazňoval nevyhnutnosť medzinárodnej spo-
lupráce na úseku historického výskumu. Nestaval sa ani tak proti prekážkam,
ktoré kládli štáty do cesty slobodnej výmene poznatkov a pracovných pros-
triedkov, ale najmä proti zlým zvykom samotných historikov. Proti úzkemu
miestnemu, oblastnému, národnému chápaniu, ktoré sa stále viac objavuje
v historickom výskume, proti mánii odborníkov, aby si len pre seba ochra-
ňovali dokumenty ako poklad, alebo ak sa aj zúčastnia na medzinárodných
stretnutiach, márnia tam čas táraninami a zabávajú sa na cirkusových predsta-
veniach. Lucien Febvre považoval r. 1936 za potrebné vrátiť sa k tejto otázke:
„Skutočná medzinárodná spolupráca – písal – nepozostáva z toho, že sediac za
jedným stolom povznesene rokujeme, ani z toho, aby sme zostavovali obrov-
ské bibliografické súpisy, hoci sa ony ukazujú akokoľvek osožné. Ale z toho,
že uľahčíme, urýchlime všetky formy vzájomnej pomoci, aj najskromnejšie,
že zabezpečíme pohyblivosť rukopisov, kníh, obrazov vo vedeckej výmene
tak, ako je to už dávno v obchodnej výmene, znížime príťaž vzdialeností,
ktoré ukazuje cestovný poriadok, a podľa vzoru dobových obchodníkov od-
vrhneme prekážky starých predpisov…“20
Už uvedenými slovami ohlásené želanie: nerozdeliť to, čo treba dať do-
kopy, pravda, nie v zmätku, ale v kritickej konfrontácii; toto želanie viedlo

15
Les centres commerciaux de la Chine des Sung au XIIe siècle. Porov. 1957, s. 587 –
593, mapa.
16
Les Grands trafics d´Etat à Venise, les galères de mercato de 1332 à 1534. Porov. 1961,
s. 83 – 86, mapa.
17
Les bois dans la Méditerranée musulmane (VIIe – XIe siècles). Porov. 1950, s. 231 –
251, mapa.
18
1954, s. 485 – 492.
19
1961, s. 469 – 478.
20
1936, s. 152.
276
usmerňovateľov Annales, aby navrhli a uplatňovali dve metódy, ktoré tra-
diční, do svojho úzkeho okruhu uzavretí historici dosiaľ nepoznali alebo po-
zerali na ne s nedôverou. Ide o regresívnu a porovnávaciu metódu. Pravda,
ak myslíme na niekoľko dnešných produktov síce modernej, ale nováčikmi
a hlupákmi uplatňovanej porovnávacej historickej metódy, pociťujeme potre-
bu, aby sme zopakovali varovné slová Annales. Marc Bloch r. 1937 upozor-
ňoval svojich čitateľov na to, že „úlohou porovnávacej histórie ani zďaleka
nie je to, aby zatvárala oči pred rozličnosťami. Naopak, tým že ich kladie na
patričné miesto, ich vyzdvihuje. Proste, ide len o to, že zaberieme širšie zorné
pole, a tak lepšie pochopíme, lepšie prebádame vec, vylúčime fiktívne alebo
vedľajšie príčinné vzťahy a že, ak nemáme iný spôsob, lepšie interpolujeme.21
Roku 1935 v súvislosti s jednou nevydarenou knihou Marc Bloch rozhodne
zdôraznil: „Chceli sme zliaty celok a miesto toho nám predkladajú vedľa seba
kladené čiastky vývoja. Okruh tém sa rozprestiera na celý staroveký svet vrá-
tane Číny i Japonska. Tento stále sa rozširujúci zvyk jasne pramení z celkom
novej požiadavky, aby sme otvorili širší horizont. Ale neviem, či práve toto
riešenie dobre slúži takejto požiadavke. Vzdialené spoločnosti ukazujú oveľa
odlišnejšie, protikladnejšie črty oproti európskym spoločnostiam, než aby ich
bolo možné uzavierať do toho istého rámca.“22
Mienka Annales a Marca Blocha bola, že pravú porovnávaciu metódu tre-
ba zabezpečiť predovšetkým spoľahlivou výbavou. Roku 1936 pri príležitosti
prvého zväzku zobraného diela Jeana Bodina Les Féodalités: une enquête
comparative (Feudalizmy – porovnávací prieskum) Marc Bloch nadhodil ná-
vrh: „Či sa budúcnosť porovnávacej metódy neviaže predovšetkým s vytvore-
ním rozumnej terminológie? To by konečne nahradilo to, čo by som sa opová-
žil nazvať slovným bohatstvom, spočívajúcim na dojmoch, na ktoré sme dnes
ešte odkázaní.“23 Toto želanie je ešte aj dnes aktuálne. Dnes je ešte naliehavej-
šou úlohou historikov než kedysi, aby si na medzinárodnej úrovni vypracovali
dvojaký zoznam slov. Jeden historický – o realitách predstavujúcich predmet
výskumu, lebo do zoznamu musia pojať kľúčové slová rôznych sektorov his-
tórie, pričom treba vymedziť miesto a čas, kde a kedy sa používali; nie preto,
aby odlišovali, ale preto, aby ich oprávnene používali v skutočnej porovnáva-
cej histórii. Historici, ktorí sa zaoberajú stredovekom, napr. často spomínajú

21
1937, s. 225 – 227.
22
1935, s. 71 – 72.
23
1936, s. 590 – 591.
 277
24
„banalitu, banálnu vec“ (banalité). Kedy, kde a v akom význame sa vlastne
uplatňovali pojmy bannus, bannum a banalis? Vôbec nie som proti tomu, aby
historiografia pracovala aj dnes s týmito výrazmi, veď ony často napomáhajú,
aby sme lepšie opísali a vysvetlili realitu stredoveku. Bolo by nepredstaviteľ-
né nútiť historika, aby žil len zo slovníka – výstroja jediného veku. Ak his-
torik začne preorávať pôdu agrárnej histórie len primitívnym pluhom, sotva
sa dostane hlboko. Je odbornou zaviazanosťou historika, aby na pochopenie
minulosti využil všetky prostriedky modernej techniky, aj prostriedky jazyka.
Ale potrebné je aj to, aby sme pri používaní slov rozlišovali dobové výrazy
skúmaného obdobia od výrazov súčasnosti, v ktorej historik žije.
Na druhej strane treba vymedziť slovnú zásobu historikov, aby ich výbava
bola vedeckého charakteru, aby sa nezakladala len na dojmoch. Je mi jasné, že
by bolo zbytočné, ba snáď aj škodlivé, keby sme chceli donútiť každého his-
torika, aby používal tú istú slovnú zásobu. Do istej miery aj z jazykového hľa-
diska si musíme vážiť farbitosť, mnohorakosť ideologických, intelektuálnych
smerov a svojráznosť osobného temperamentu historika. Nevidím nijakú chybu
v tom, ak pojem feudálny alebo feudalizmus používame vo viacerých širších či
užších významoch. Len nech tí, čo ich používajú, nezabudnú vyznačiť, ak pre-
chádzajú z jedného významu do druhého, a nech vždy vymedzia, čo myslia pod
daným pojmom. Koľkých problémov, ktoré robia v histórii zmätok, by sme sa
takto konečne zbavili! Keď však vytvoríme medzinárodnú terminológiu, ktorá
síce nebude zjednotená, ale aj vo svojej mnohostrannosti ohraničená, treba sa
nám vystríhať dvoch ilúzií, na ktoré Annales neustále upozorňujú. Na jednej
strane nesmieme podľahnúť zvodom falošného zdania, že právna terminológia
je presná a spoľahlivá. Právnici od začiatku označovali pravdu tak, aby aspoň
v takej miere slúžila na maskovanie ako na osvetlenie. Je to aspoň v takej mie-
re prostriedok mŕtvej meravosti ako vzkriesenia. Ale keby sme s opovrhnutím
zatlačili právnikov stranou, bolo by to práve také nebezpečné, ako keby sme
veci nechali na nich. Právo je tiež súčasťou dejín a historickej vedy. Lebo druhá
ilúzia, ktorú musíme rozptýliť, je práve to, že skúmanie terminológie má takú
dobrú metódu, ktorá vie od seba odlíšiť rôzne typy dokumentov.
Ako vyjadriť tú istú historickú skutočnosť v rôznych popri sebe žijúcich,
rozlične vrtošivo poprekrývaných terminológiách: právnej, hospodárskej,
sociálnej, politickej, náboženskej, literárnej, ako aj v bežnom každodennom
živote, pričom to treba rozlišovať a pochopiť tak, že berieme ohľad aj na

24
Pozn. prekl..: Povinnosť poddaných používať zariadenia feudálneho pána (napr. mlieť
obilie len v jeho mlyne). Pozri Ottův slovnik naučný. 3. zv., s. 217 a 262; Révai Nagy:
Lexikona, 2 zv., s. 532, 558 a 559.
278
archeologické a ikonografické momenty; hľa, to je program, ktorý čaká na
slovníkovo-redakčnú prácu, sľubujúcu historikom toľko úžitku. A len potom,
keď dosiahneme túto skromnú, ale základnú úroveň poznania terminológie,
môžeme vytvoriť takú históriu, ktorá je primeraná nášmu veku, takú, o ktorej
na stránkach Annales písal Fernand Braudel, že „história je pochopiteľná len
v dimenzii ͺn'.“
Táto úplná, totálna história, ktorú chceli Annales rozhýbať, má predovšet-
kým aktívny charakter, ktorý nečaká, aby sa historické fakty samy od seba
zoradili do reťazca pred očami historika – robota. Pre Annales je pravá histó-
ria takou históriou, ktorá nadhadzuje problémy, hlási sa otázkami, je podria-
dená problematike. Hodnota historikovej práce závisí od otázok, na ktoré sa
historik podujme. „Skutočným rámcom výskumu je problém,“ písal r. 1943
Lucien Febvre.25 Pri príležitosti inauguračnej reči Michaela Posta na Katedre
hospodárskych dejín Cambridgeskej univerzity r. 1940 sa Marc Bloch vyjad-
ril takto: „Oboma rukami tlieskame tejto vynikajúcej formule, ktorú si aj my
plne osvojujeme; čím viac výskum dejov usmerňujú problémy, tým bližšie sa
dostane naša práca k tomu, čo je skutočnou funkciou histórie v rámci spolo-
čenských vied.“26
V záujme takéhoto chápania dejín bolo treba Annales vtiahnuť do boja
proti druhému chápaniu – takému, ktoré sa vo Francúzsku tradične spájalo
s École des Chartes. Pravda, nebolo by spravodlivé preceňovať tieto vzťahy.
École de Chartes na svojom úseku urobila významné služby pre vec histórie;
a potom, nielen sami členovia École des Chartes nesprávne používali erudíciu
a dnes už dokazujú, že nie sú neschopní rozširovať svoj obzor.
Niet nič falošnejšie ako obvinenie, ktoré vzniesli svojho času proti časo-
pisu Annales, že podceňuje erudíciu. Annales, bezpochyby, už samo to slovo
neveľmi obľubujú, lebo má príchuť plesne, dáva tušiť uzavreté ovzdušie ved-
cov, ktorí akoby s klapkami na očiach, zohnutí nad zaprášenou dokumentá-
ciou papierovej príchute, nie sú schopní pozrieť sa do očí živej skutočnosti.
Avšak Annales vždy vyzdvihovali to, čo ohlas z 15. januára 1929 nazýval
„príkladnou cnosťou poctivej, svedomitej a po odbornej stránke spoľahlivo
vyzbrojenej práce.“ Annales vždy kládli do popredia – slovami Marca Blo-
cha: odborné „remeslo“ historika. To remeslo, ktoré má vlastnú výbavu, má
vlastné prostriedky. A ktorý historický časopis venuje viac riadkov, článkov,
ba celých rubrík pracovným prostriedkom, problémom ich nachádzania, vy-
lepšovania, spôsobu použitia ako Annales? Lenže v záujme modernej, cieľa-

25
1934/I, s. 93.
26
1940/I, s. 161.
 279
vedome použiteľnej výbavy. Erudíciu nepovažujú za samoúčelnú, ale za čosi
také, čo slúži veci histórie. Annales bojovali len proti neplodnej a zastaranej
erudícii. Fernand Braudel písal r. 1949 o jednom svojom priateľovi, ktorého
vedela trochu omámiť každá problematika, pretože ju videl len z vtáčej per-
spektívy: „Bol by som rád, keby okrem histórie viac myslel aj na historikovo
remeslo…, ktoré potrebuje oživiť hlavne svojho ducha, ako aj svoje najzák-
ladnejšie techniky.“27
Erudícia sa nemôže zatlačiť do pasívnej úlohy voči dokumentom. Naopak,
nech ich rozmnožuje otázkami, provokuje odpovede. Marc Bloch v súvislosti
s archívnym materiálom Francesca di Marco Datiniho r. 1931 napísal: „Nie
je možné všetko vydať. Ale či je výlučne reč o tom, že to, čo sa má vydať,
treba dobre vybrať? Radšej by som povedal, že hlavné je to, aby sme sa dobre
pýtali. Treba zostaviť taký dotazník, ktorý nenechá bez povšimnutia ani jeden
z hlavnejších problémov hospodárskych dejín. S takýmto dotazníkom v ruke
treba spracovať ten obdivuhodný archív starobylého toskánskeho „palazzo“;
očakávame to od historikov, ktorí majú potrebný čas a pochopenie pre to, aby
sa mohli podujať na túto peknú úlohu.“28 Ako vieme, Frederigo Melis skvelo
uskutočnil tento program.29
Nech je erudícia aj naďalej užitočná. Roku 1937 Marc Bloch, píšuc „o apo-
lógii užitočnej práce“, takto sa vyjadril: „Oproti obdivuhodným úspechom
laboratórnych prác medzi mnohými ľuďmi, ktorých viažu len ich praktické
starosti, sa naše vedné disciplíny javia ešte len v nevyvinutom veku, tešiace
sa chudorľavej, ohrozenej existencii. Len tak budú schopné ochrániť si právo
na život, ak svoje produkty očistia od všetkého mŕtveho zaťaženia a balastu…
Ak nebude viac obsiahly zväzok, ktorého osoh, podstata obsahu sa vmestí na
jednu – dve ceduľky.“30
Erudícia nech vždy vychádza zo všeobecných problémov, aby v koneč-
nom dôsledku cez monografickú štúdiu došla zase ku konklúziám všeobec-
nej platnosti. Pravda, nie tak, aby bezdôvodne zovšeobecňovala z niektorého
svojrázneho prípadu, ale tak, že závery svojho výskumu odvodí zo širších
súvislostí. Chodníček erudície musí vyústiť na cestu histórie. Georges Espi-
nas r. 1934 v článku pod názvom Ústup od všeobecného – jedno z poblúdení
erudovaného spôsobu protestoval proti do seba uzavretým miestnym mono-

27
1949, s. 311 – 315.
28
1931, s. 240.
29
Melis, F.: Aspetti della vita economica medievale (Studi nell´ Archivio Datini di Prato),
Siena, 1962.
30
1937, s. 80 – 85.
280
grafiám, vyhlásiac, že „nejdeme od zvláštneho ku všeobecnému, ale len ruch
protichodných smerov určí význam miestneho výskumu.“31
Oproti zastaranej výbave tradičnej erudície sa Annales snažili dať do rúk bá-
dateľom – historikom dokumenty nového typu, učiac ich aj, ako ich využívať.
Niekedy šlo len o korigovanie, reformu spôsobov a prostriedkov tradičnej
erudície. Raz Lucien Febvre žiadal „spoľahlivé a úplné slovníky o stave ja-
zyka v jednotlivých obdobiach a lexikóny spisovateľov a vedcov.“32 Pri inej
príležitosti Marc Bloch vítal a odporúčal „jedno pozitívum našej vedeckej
výzbroje“, vecný index,33 alebo brojil proti „sviatočnému, ale mimoriadne
nepohodlnému“ používaniu rímskych číslic.34
Annales sa však snažili vysvetliť dôležitosť dosiaľ viac-menej zanedba-
ných typov dokumentov. Uvádzam tu len tie, ktoré náhodne nachádzam pri
listovaní časopisom: závety ako pramene histórie mentalít,35 štatúty mier,36
inventáre hnuteľností,37 rodinné38 a podnikové39 archívy, účtovné knihy a po-
mocné účtovnícke prostriedky,40 katastrálne mapy,41 trhové cenníky,42 kon-
kurzné spisy,43 spisy Námornej rady44 atď.
Vo výskume a spracovaní tejto novej dokumentácie sa Annales pridŕžali
všetkého toho, čo sa dalo použiť na určenie číselných, kvantitatívnych histo-
rických údajov. Nie preto, aby si bezcieľna erudícia osvojila novšiu formu,
ktorá považuje historickú prácu za skončenú, len čo sa podarí zozbierať čísla,
zostaviť štatistiky, nakresliť grafy. Skutočná historická práca sa ešte len po-
tom začína tým, že historik hodnotí a využije číselné údaje vliate do použi-
teľnej formy. Všade, kde dokumentácia umožní vybudovať túto kvantitatívnu
históriu, nie výlučne pre moderné dejiny, a nielen na poli hospodárskych a so-

31
1934, s. 364.
32
1930, s. 233.
33
1931, s. 242.
34
1932, s. 579 – 580.
35
1929, s. 462 – 463.
36
1944, s. 48 – 55.
37
1941, s. 41 – 54.
38
1942/I, s. 31 – 34.
39
1930, s. 1 – 3; 1930, s. 64; 1931, s. 363 n.
40
1929, s. 58 – 59.
41
1929, s. 557.
42
1940, s. 117 – 130.
43
1931, s. 542 n.
44
1931, s. 368 – 369.
 281
ciálnych dejín, môže historikova práca vyzdvihnúť históriu z impresionizmu
a krásnej literatúry. Ale Annales si nenechali počariť číslami. Lucien Febvre r.
1934, píšuc „o číslach a úprimnosti čísiel,“45 upozorňoval čitateľov na falošnú
nevinnosť mnohých údajov historickej dokumentácie. Marc Bloch písal zase
takto: „Kto z nás ako syn doby, ktorá je priateľom čísiel, nepocítil pri bádaní
potrebu nahradiť neisté odhady o veľkosti alebo malosti číselne určenými
mierami? Ťažkosti sú však veľmi veľké; natoľko, že historici po dlhý čas
kolísali medzi dvomi rovnako nesprávnymi tendenciami: alebo brali „ako ho-
tové peniaze“ údaje takých dokumentov, ktorých zdanlivá presnosť bola len
balastom, alebo zapierali akúkoľvek možnosť presného zistenia a utiahli sa
do pohodlného skepticizmu.“46
Annales sa nadovšetko usilovali, aby sa s dokumentmi zaobchádzalo tak,
ako s dokumentmi sociálnych dejín. O metrológii, zaoberajúcej sa poznaním
mier, Marc Bloch r. 1934 napísal: „Štúdium metrológie sa v rukách rozum-
ného bádateľa môže zmeniť na taký pokusný prostriedok, ktorý je schopný
osvetliť veľké civilizačné prúdy.“47 Roku 1939 zasa v slávnej štúdii Naturálne
hospodárstvo alebo peňažné hospodárstvo – pseudodilema napísal: „Každé
bádanie zamerané na platobné formy, ak chce dosiahnuť cieľ, musí sa stať so-
ciologickým bádaním, ako aj bádaním celých hospodárskych dejín.“48 Roku
1934 sa takto vyjadril aj o výskume miestnych názvov.49 Profesor Charles-
Edmond Perrin povedal to isté r. 1941 o diplomatike50 a r. 1936 o heraldike:
„Dejiny erbov treba zahrnúť do sociálnych dejín … bol by som rád, keby
heraldika bola konečne ochotná, ako urobila nedávno numizmatika, vystúpiť
z úzkych koľají, na ktoré sa obmedzovala po veľmi dlhé obdobie.“51
Takejto historiografii, obnovenej, vybavenej novými pracovnými prostried-
kami, zameranej na úplnú, globálnu históriu, dotýkajúcej sa iných – človekom
sa zaoberajúcich vedných disciplín a tým obohacovanej, chceli Annales napo-
môcť tým, že navrhovali organizovanie kolektívneho výskumu, ankiet. Len
tak možno v rozhodujúcej miere posunúť historické bádanie vpred, rozmnožiť
počet zúčastnených na práci, priviesť k spolupráci rôznych bádateľov, histo-
rikov, ktorí sú odborníci na chronológiu, zemepis alebo iný vedný odbor, ale

45
Des Chifres et de la candeur des chiffres, in: Annales , 1930, s. 565 – 571.
46
1934, s. 492.
47
1934, s. 280 – 282.
48
Économie-nature ou économie-argent: un pseudo-dilemme, in: Annales, 1939, s. 16,
49
1934, s. 552 n; 1938, 82.
50
1941, s. 177.
51
1936, s. 570.
282
všetci sa zúčastnia na tom istom okruhu problematiky. Historikovu individu-
álnu prácu ručného charakteru treba vymeniť alebo v každom prípade aspoň
doplniť odbornou jednotnou kolektívnou prácou. Historikovu prácu, až dosiaľ
ohraničenú len na individuálnu pracovňu, bolo treba rozšíriť a preniesť do
dielní. Sám časopis mal v úmysle dať základný východiskový bod pre takéto
výskumy. Ako sa písalo v prvom čísle Annales r. 1929: „Vybrať niekoľko dô-
ležitých typov dokumentov, o každom za pomoci príkladov poskytnúť aspoň
faktické oboznámenie; z takéhoto prvého stretnutia s dokumentmi vyvodiť
niekoľko kritických hodnotiacich zásad…“ Spomedzi rôznych druhov kolek-
tívnych bádaní prvé číslo uvádza nasledovné: zostaviť porovnávacie tabuľ-
ky o hodnote peňazí používaných zmenárňami a finančnou správou, osnovať
a nastoliť základné problémy, spojené s vydaním účtovných kníh a pomocných
účtovníckych prostriedkov, vyzbrojiť cenovú históriu prameňmi a metódami,
skúmať zvláštne formy pluhu, pripraviť štatistiku. Ako prvý krok navrhovali
Annales kolektívny výskum parcelových máp, materiál katastra.52 Spomedzi
mnohých ankiet, zaoberajúcich sa presne opísanými témami, dve boli nároč-
nejšie, také, ktoré ani dodnes nevyčerpali pramene. Jedna z nich v posledných
rokoch znova nadobudla na význame. Ide o anketu o problémoch šľachty,
ktorú začali r. 1936.53 Druhá veľká anketa, ktorá sa začala rok predtým (1935),
sa zaoberala dejinami techniky.54 Začala sa poznámkami Luciena Febvra
a ako príklady dala hneď do rúk čitateľov dve štúdie: spis Marca Blocha Vznik
a rozšírenie vodného mlyna55 a spis Guilleuxa La Roëriea Premeny vesla.56 Ba
hneď dali aj korunu tomuto začiatku článkom Marca Blocha O stredovekých
„vynálezoch“; v tomto poslednom titule s mimoriadnou presnosťou používajú
úvodzovky, do ktorých Marc Bloch vložil slovo „vynálezy“.57
Annales však aj dejiny techniky vzali v najširšom zmysle. Predovšetkým
ich neohraničili na materiálnu technickú úroveň. Roku 1934 napísali redak-
tori Annales: „Technika – už viackrát sa tu vyslovilo toto slovo, vždy preto,
aby sme videli, či v našich štúdiách dostávajú dôstojné, zaslúžené miesto živé
reality. Toto slovo nemá len hmotný zmysel. Aj vybavovanie spisov má svoju
techniku.“58 Annales na základe inšpirácie Henriho Pirennea venovali oso-

52
1929, s. 58 – 59.
53
1936, s. 238 n.
54
1935, s. 531 – 535.
55
1935, s. 538 – 563.
56
1935, s. 564 – 583.
57
1935, s. 634 – 643.
58
1934, s. 133.
 283
bitnú pozornosť problémom intelektuálnej techniky, výstroja myslenia. Na
druhej strane sa vždy snažili skúmať techniku včlenenú do hospodárskych
a sociálnych podmienok, veď iba tak možno merať jej skutočný historický
význam. Roku 1936 Lucien Febvre navrhoval anketu o dedinských kováčs-
kych dielňach ako o niečom takom, čo zodpovedá istej technickej úrovni,
istému typu hospodárenia a súčasne predstavuje svojsky spoločenský mikro-
kozmos: trvalý parlament dedinskej spoločnosti.“59
Marc Bloch a Lucien Febvre by boli radi, keby si tieto programy ankiet
boli aspoň čiastočne osvojili veľké medzinárodné kongresy, ktorým Annales
venovali mimoriadnu pozornosť pred vojnou, lebo sa nádejali, že sa tu môže
pomôcť víťazstvu takej medzinárodnej spolupráce, ktorú by boli považovali
za dôležitú. Museli však konštatovať, že na týchto nie podľa programu uspo-
riadaných schôdzkach prevláda rutina, krasorečnenie, prázdny dogmatizmus.
Pri jednej príležitosti sa pokúsili jeden z kongresov, zürišský r. 1938, dostať
do správneho smeru. V prvom čísle r. 1936 kritizovali Marc Bloch a Lucien
Febvre dva z programov národných historických výborov, ktoré sa zatiaľ do-
stali na verejnosť: program francúzskeho a sovietskeho výboru.60 V súvislosti
s hospodárskymi a sociálnymi dejinami vyslovili poľutovanie, že skoro úplne
chýba výskum sociálnych štruktúr: „Program francúzskeho výboru – písali –
v nemom mlčaní obchádza tieto problémy; v programe sovietskeho výboru
sa sotva hovorí o inom než o eventualitách ͺhnutí', ͺrevolúcií'. Avšak sociolo-
gická analýza je jednou z najzaostalejších historických disciplín a tých, ktoré
treba najviac posmeľovať.“
Annales zo svojej strany navrhovali takýto program na poli hospodár-
skych a sociálnych dejín:
1. Načrtnutie poľnohospodárskych oblastí a štruktúr.
2. Šľachta, bližšie – vznik šľachtickej triedy, jej diferenciácia, vymedze-
nie na Západe v stredoveku.
3. Technický vývoj v Európe pred vznikom vedeckej techniky, aj mate-
riálnych vzťahov. Ešte všeobecnejšie: vplyv technických postupov ako
celku na dejiny spoločnosti.
4. Zmeny pomeru majerskej pôdy a poddanských usadlostí v priebehu vý-
voja feudálneho majetkového usporiadania.
5. Klasifikácia rôznych spoločenských foriem zhrnutých pod názvom ce-
chy (corporations de mètier, Zünfte, craftguilds).
Tento program je v nemalej miere aktuálny aj dnes…

59
1935, s. 603 – 614.
60
1936, s. 44 – 48.
284
Snáď sa mi podarilo objasniť, aká bola história a historické bádanie, ktoré
sa snažili podporovať Annales pred vojnou: koreniace v technike, silne spočí-
vajúce na hospodárstve, ale podľa potreby vyvíjajúce sa k sociálnym dejinám.
Avšak aj vtedy sa dá na stránkach Annales cítiť – a práve prostredníctvom spi-
sov Marca Blocha a Luciena Febvra – akási nostalgia po tom, aby sa pokúsili
históriu objasniť aj z inej strany, aby mohli dobyť aj niečo iné z toho, čo Marc
Bloch nazval „revírom“ historikov. Ide o históriu citov a mentalít. A čo je
snáď najzvláštnejšie: Marc Bloch a Lucien Febvre očividne cítili pokušenie,
aby tento úsek histórie, túto vrstvu považovali za najhlbšiu, najviac hovoriacu
úroveň histórie, ktorá poskytuje najpravejšie príčiny a vysvetlenia – posled-
nému slovu histórie. Ináč obaja robili pokusy, aby dali príklad na takýto typ
historickej spisby: Marc Bloch v práci o feudálnej spoločnosti, Lucien Fébvre
zase v práci o Lutherovi a najmä Rabelaisovi.
Marc Bloch už r. 1929 poukazoval na „históriu, pohybujúcu sa hlbšie
v prúdoch myšlienkového sveta a sveta kolektívneho cítenia.“61 Lucien Feb-
vre r. 1941 načrtol skutočný výskumný program pre tento nedozretý úsek
histórie. Za zvláštny úspech považoval, predovšetkým kolektívny, „teda
historický“ charakter. Potom načrtol pramennú bázu, ktorú možno zostaviť
z prameňov morálneho smeru (právu prispôsobené spisy, kazuistika), ďalej
z prameňa umeleckého (najmä ikonografia) a literárneho. A dodal: „Kým ne-
máme k dispozícii také historické diela, ktoré oboznamujú aj so situáciou
v najnovších výskumoch psychológie, zatiaľ nebude možná história. Chý-
ba, len si predstavme, história lásky, história smrti, história láskavosti, ale aj
ukrutnosti, aj radosti.“62 Lucien Febvre ešte v roku svojho úmrtia (1956) pub-
likoval v Annales trojstránkový článok pod názvom: Cit: požiadavka pocitu
bezpečnosti z histórie.63
A našiel sa taký, vo vlastných radoch Annales, kto túto cestu nasledoval.
Vďaka práci Alberta Tenentiho dnes už máme prvý majstrovský zväzok dejín
smrti.64 Alphonse Dupront napreduje v odkrývaní problémov kolektívneho

61
1929, s. 241.
62
1941.
63
1956, s. 244 – 247.
64
Tenenti, A.: La vie et la mort à travers l´art du XVe siècle (Cahier des Annales), Paris,
1952; Tenenti, A.: Il senso della morte a l´amore della vita nel Rinascimento, Torino,
1957.
 285
65
myslenia, hlbinnej psychológie. Robert Mandrou hľadá stopy mentalít v ľu-
dovej literatúre.66
Marc Bloch a Lucien Febvre mali pokušenie, aby v tejto hĺbke hľadali
sám konečný moment histórie. Lucien Febvre písal r. 1933: „Čo robilo na-
šich prarodičov inými, než sme my, to bola ich mentalita, ešte skôr životné
prostredie.“67 Roku 1934 zase Marc Bloch dal svojej recenzii o práci Eliho
Heckschera názov: Merkantilizmus – duševný stav.68
Pokračujúc v tomto smere, písal najväčší nasledovateľ Marca Blocha
Georges Duby r. 1958 v Annales pod názvom Feudalizmus – stredoveká men-
talita nasledovné: „Pekná kniha B. D. Lyona (From Fiet to Indenture. The
Translation from Feudal to Nom Feudal Contract in Western Europe) uka-
zuje rovnako súvislosti i odchýlky medzi vývojom materiálnych podmienok
a kolektívnej psychológie. Hospodárske dejiny rozširuje históriou mentalít.
Vynikajúco osvetľuje fakt: čo je teda feudalizmus? Predovšetkým v myslení
sa objavujúca dispozícia.“69 Tieto, podľa mojej mienky nebezpečné pokusy,
ktoré chceli dejiny kolektívnych myšlienkových postupov sveta urobiť kraj-
ným vysvetľujúcim prostriedkom celej histórie, nás zavedú k problémom zo-
stávajúcim ešte z predvojnových tendencií Annales, k tomu, aký bol vzťah
k marxizmu. V skutočnosti, ak je už dnes zvykom považovať dejiny kolek-
tívneho citového sveta a dejiny mentalít za konečnú fázu historického vý-
skumu – lebo to je bezpochyby najťažší, najspletitejší okruh témy, ktorý si
vyžaduje najväčšiu skúsenosť, kým jeho výstroj, metodika, problematika je
ešte veľmi primitívna –, problémom na konečnom stupni je predsa len to, že
či to určuje podmienky vývoja, alebo len dáva korunu histórii, resp. s marxis-
tickým použitím slov: či je tu reč o základni, alebo nadstavbe.
Ak myslíme na to, že Annales otvorili nový úsek bez predpojatosti, pritom
otvorenými očami pozorujú aj prítomnosť, venujú viac starostlivosti štruk-
túram ako výskumu javov predpojatosti a dávajú prednosť hospodárskym
hnutiam; ak ďalej myslíme na to, že redaktori Annales rovnako z politických
a ideologických hľadísk boli „ľavičiari“, hoci sa nezúčastnili zápasu a ne-
vystúpili na politickú arénu – ak nepočítame veľký zápas odboja cez vojnu,
v ktorom Marc Bloch obetoval život –, v takých podmienkach musí byť pre

65
1961, s. 3 – 11.
66
Mandrou, R.: De la culture populaire aux 17e et 18 e siècles, la Bibliothèque bleue de
Troyes, Paris, 1964.
67
1933, s. 162.
68
Le mercantilisme: un état d´esprit, in: Annales, 1934, s. 160 – 163.
69
1958, s. 765 – 771.
286
nás prekvapením, že pri používaní slov a z hľadiska ducha časopisu niet po
marxizme takmer ani stopy. Nie že by Annales boli prechovávali voči marxiz-
mu nejaké tajné alebo otvorené antipatie. Veď neskôr po vojne vyjadril Fer-
nand Braudel na stránkach Annales úctu voči Marxovi jedným z najkrajších
spôsobov, ako to vôbec kedy historik urobil: „Tajomstvo trvalej sily Marxo-
vej geniality – písal – je v tom, že on bol prvý, kto vytvoril pôvodný model
spoločnosti, vychádzajúc z dlho trvajúceho historického procesu.“70 A Lucien
Febvre už r. 1936 písal v Annales: „Heslo Tod dem Marxismus! Všelijako
hitlerovcami v Nemecku vyplagátované a opakované, v každom prípade uka-
zuje, že Marx, ten Marx, ktorému denne vyhlasujú, že už viac nejestvuje, je-
den z tých veľkých žijúcich zosnulých, ktorých musia zabiť alebo presnejšie:
o ktorých by chceli mať ilúzie, že ich zabili.“71
Tak teda? Predovšetkým by sme mohli myslieť na to, že Annales, ich
redaktori a najmä Lucien Febvre, ktorý stál z nich najbližšie politike, boli
otrokmi francúzskej socialistickej tradície, ktorá sa oduševnene pridŕžala ta-
kých – čiastočne menej významných, čiastočne vo veľkej miere zaostalých –
teoretikov, ako boli de Saint-Simon, Proudhon, Fourier, Jaurés a ktorá im
zahmlievala Marxa a marxizmus. Na uvedenú otázku odpovedal však sám
Lucien Febvre r. 1937 v Annales týmito slovami: „Nie som proudhonista ani
zblízka, ani zďaleka.“ A po tomto vyhlásení písal oduševnenú recenziu o prá-
cach Marxa a Engelsa a o marxistickej metóde na základe toho, čo o týchto
témach napísal veľký marxistický psychológ Henri Wallon v druhom zväzku
zbierky A la lumière du marxisme (Vo svetle marxizmu).72
Treba však rátať s tým, že títo historici neboli veľmi skúsení v marxistic-
kom myslení a v používaní pojmov a že ani nemali k dispozícii zodpoveda-
júce výrazy (lexikológiu). Ďalej musíme počítať s veľmi zlým vplyvom vul-
gárnych marxistov alebo na marxizme sa priživujúcich tzv. marxistov. Roku
1936 – v období francúzskeho ľudového frontu – Lucien Febvre napísal: „Je
nepochybné, že myšlienková stavba Marxových prác sťažuje kontakt. Neme-
nej nepochybná je aj druhá skutočnosť, že zlí marxisti práve tak spôsobujú
škody marxizmu, ako kedysi kresťanstvu vulgárni, táraví, dotieraví kazatelia,
ktorých sa priam hrozila každá citlivá duša na úsvite reformácie.“73
Treba sa však dostať cez uvedené výhrady. Lucien Febvre a spolupra-
covníci Annales, keby boli chceli, boli by bývali schopní seriózne študovať

70
1958, s. 725.
71
1936, s. 507.
72
1937, s. 307 – 310.
73
1936, s. 507.
 287
Marxa a rozlíšiť medzi pravým a falošným marxizmom. Pravda, marxizmus,
ktorý sa nikdy nestal dobre známym v kruhoch francúzskej inteligencie, his-
torikov, ani medzi ľavicovými celkom nie, v tom čase tiež ukazoval príznaky
zostupnej tendencie, čo len stupňovalo nezorientovanosť spomínaných kru-
hov na tomto poli. Avšak Marc Bloch a Lucien Febvre, myslím, takto zle
pochopeného Marxa nepovažovali za historika ani za národohospodára, ale
za predstaviteľa takého druhu umenia, voči ktorému boli zvlášť nedôverčiví:
za filozofa a k tomu ešte za predstaviteľa najhmlistejšej, najnebezpečnejšej
filozofickej tradície – za nemeckého filozofa. V ich očiach sa za Marxom
vždy objavil tieň Hegla. Myslím, že podobné motívy spôsobili aj necitlivosť
Annales voči náhľadom a dielam Benedetta Croceho, ako aj ich vyslovené ne-
priateľstvo voči Spenglerovi a Toynbeemu: obaja boli predovšetkým filozofi
a – hoci rozdielnym spôsobom – obaja zneužili históriu.
Teda Annales očakávali od zvláštnych špecialistov, od vykladačov Marxa,
aby urobili Marxa a marxizmus použiteľnými aj pre nich, s ich metódami.
Roku 1935 Lucien Febvre vyhlásil: „Niekoľkým takým, ktorí majú na to po-
trebné kvality, pochopenie, vzdelanie, vďačne by som povedal: čítajte Marxa.
Čítajte Lenina a všetkých, ktorí Marxovo dielo v niektorých rozhodujúcich
otázkach ďalej rozvíjali. Zbierajte zo všetkého med pre seba. Ani nie tak pre
seba, ale pre nás. Odovzdajte to nám, historikom, ktorí nie sme tejto práce
schopní (veď ináč by sme sa zaoberali filozofickými a nie historickými štú-
diami). Nie sme historikmi tejto filozofie. Nie sme ani dogmatici a doktrinári.
Sme robotníci pri práci. Stojíme pri budovaní, pred nami je stavebný materiál.
Treba nám stavať. Prečo? Ako? Odkiaľ začať? To nám povedzte vy, poznáte
lepšie metódy, než boli staré. Ukážte nám ich. Vysvetlite nám jasne a jedno-
ducho filozofické formuly bez neprestajného odvolávania sa na Hegla, Marxa,
Engelsa. Povedzte konkrétne veci pracujúcim s konkrétami.“74
A vôbec: ak možno vykázať nejakú teoretickú predstavu v súvislosti so
vznikom Annales, bola to taká teória, ktorá už mala konkrétnu metodiku: po-
litická ekonómia Françoisa Simianda. Avšak ani Simiand nebol modlou v ich
očiach, ale len ktosi taký, koho kritizujú, obohacujú, ba aj predbehnú v tempe
rozvoja. Jeden z obľúbených žiakov Luciena Febvra, Charles Morazé, uve-
rejnil r. 1942 dve dôležité štúdie v Annales pod názvom Poučenie z jedného
neúspechu: Štúdia o Simiandových metódach.75
Keďže r. 1960 Annales znova uverejnili článok Françoisa Simianda Histo-
rická metóda a sociológia, ktorý pôvodne uzrel svetlo sveta r. 1903 v Revue de

74
1935, s. 615 – 623.
75
1942/I, s. 5 – 24; 1942/II, s. 22 – 44.
288
Synthèse historique, pripojili k nemu poznámku: „Uverejňujeme najmä kvôli
mladým historikom, aby mohli hodnotiť cestu, urobenú za pol storočia.“76
To, že zostali tak ďaleko od marxizmu, iste bolo chybou zo strany Anna-
les. Súčasne im to však umožnilo, aby sa stali fórom na stretnutia, konfrontá-
cie ideí, čo, myslím, nie je bez osohu aj pre historikov.
Po tom všetkom, ako som už naznačil, chcel by som stručne načrtnúť vývoj
Annales od roku 1949. Prečo tento dátum? Nie len preto, že neveľmi verím,
že vojny naozaj vyznačia historickú priesečníkovú čiaru. Ani vtedy nie, keď
medzi krvou a slzami vyvolajú veľké prestavby, keď – ako posledná vojna
v prípade Annales – prinesú nových spolupracovníkov a, žiaľ, aj straty, medzi
ktorými strata Marca Blocha bola najbolestivejšia. Ani nie preto, že z prvých
desiatich ročníkov Annales bol už zhotovený pozornosť si zasluhujúci index,77
ktorý na významnej úrovni historických pomôcok otvoril nový úsek. Ani nie
čisto na základe akéhosi automatizmu časového poriadku. Dátum zdôvodňu-
je to, že vtedy sa na podnet Luciena Febvra uskutočnil veľký plán, ktorý by
bol predčil aj očakávania Marca Blocha, a teraz priniesol pre Annales prísľub
nového rozmachu. Bolo to vytvorenie Šiesteho oddelenia École Pratique des
Hautes Études, hospodársko-sociologického oddelenia. Od toho času sa do-
stalo Annales podpory, povzbudenia, podnecovania výskumu a výučby v tejto
mohutne rozvrstvenej organizácii, kde sa udomácnilo, mohlo sa prehĺbiť a do-
predu rozletieť každé také odvetvie a pokusy vied zaoberajúcich sa človekom,
ktoré na tradičných univerzitných katedrách nenašli dostatočné možnosti roz-
voja. Na vlastnom poli historickej vedy sa zberným miestom stalo Centrum pre
historický výskum (Centre de Recherches Historiques), ktoré vzniklo na Rue
de Varenne číslo 54 a ktorého vedením poverili Fernanda Braudela, súčasne
sa ujalo všetkých prieskumov, myšlienok, problémov, ktorým Annales otvorili
svoje stránky. Rýchlo prevzalo na seba aj časť záväzkov, ktoré ťažili Annales
vo vzťahu k rôznym úsekom histórie a príbuzných vedných odvetví, celý rad
sesterských odborných časopisov ako Études Rurales, L´Homme v antropolo-
gickom a etnografickom smere, Cahiers du Monde Russe et Sovietique a Étu-
des Africaines. Konečne aj vo vydávaní celého radu publikácií a zbierkových
podujatí pokračovali v snahách a iniciatíve Annales neraz príkladnými kniha-
mi sčasti Centrum na Rue de Varenne a sčasti nové Centrum, ktoré vzniklo na
Rue de la Baume číslo 20 (Centre des Aires Culturelles).

76
1960, s. 83 – 119.
77
Vingt années d´ histoire économique et sociale: Table analytique des „ANNALES“
fondées par Marc Bloch et Lucien Febvre (1929 – 1948), par Maurice Arnould, Paris,
1953.
 289
Annales v tejto novej situácii zostali verné svojím pôvodným zámerom
natoľko, že r. 1961 začali znova aj kolektívne výskumy anketou, analyzujú-
cou súvislosti materiálneho života a biologických mravov. Avšak, ako písal
Fernand Braudel r. 1959 pri príležitosti 30. výročia vzniku Annales: „Naša
vernosť spočíva v tom, že ideme ďalej vpred.“78
V tomto smerovaní vpred možno za najdôležitejší moment považovať,
že Annales dospeli k novému stanovisku. Videli, že sa nemôžu viac uspoko-
jiť s tým, aby výskumnú cestu histórie vysvetľovali za pomoci pohľadov do
iných vedných odborov, ale že história musí obsiahnuť súčasne všetky vedy
o človeku. Musia zanechať, ak aj nie špecifické pestovanie histórie, jej mi-
moriadnu obľubu, ale imperializmus historiografie a musia trvať na tom, aby
sa história začala pozdvihovať z koloniálneho radu ostatných vied o človeku.
V tom istom čísle ročníka 1959 Fernand Braudel veľmi rozhodne načrtol toto
zameranie: „V čase Marca Blocha a Luciena Febvra sa história snažila pod-
maniť a zorganizovať všetky odvetvia vied zaoberajúcich sa človekom pre
vlastný prospech, alebo aspoň do nich preniknúť tak, aby tým obohatila svoju
problematiku, obnovila svoje technické postupy. Dnes je problém iný: to, aby
sme brali účasť v zostave rôznych prvkov vied o človeku.“79
Nové zameranie pripravil už vlastne Lucien Febvre na stránkach Annales,
keď r. 1943 písal: „Musíme pracovať v súlade s prúdom dobových hnutí,“80
a keď r. 1942 vyzval Annales, aby sa obnovili spolu so svetom a aby podpo-
rovali takú históriu, ktorá bude zodpovedať tomu novému svetu, potom, keď
pocíti, že patrí kozmonautom a Tretiemu svetu. „Annales nájdu svoje mies-
to – písal – v čase i priestore, v tom priestore, ktorý ináč nazývame Vesmírom
a v ktorom je naša Zem len drobným atómom medzi miliónmi iných, v jed-
nom rožku Mliečnej dráhy, taká malá, že pre naše bádateľské sny sa už stáva
úzkou.“ A dodal aj to, aby sa Annales „obrátili k tým svetovým civilizáciám,
ktoré sa pomaly dostanú na miesto európskych civilizácií.“81
Otvoriť teda všetko pred vedami o človeku a predovšetkým pred ich metó-
dami, novými snahami. Nové perspektívy získa historický zemepis. Fernand
Braudel už r. 1944 nadhodil: „Môžeme hovoriť o zemepise biologického in-
divídua?“82 Roku 1954 predstavili Annales svojim čitateľom ekonometriu,83

78
1959, s. 1 – 2.
79
Tamže.
80
1943, s. 5 – 24.
81
1946, s. 1 – 8.
82
1944, s. 26 – 27.
83
1954, s. 75 – 82.
290
r. 1963 v súvislosti s dielom Raymonda Arona vedeckú politológiu,84 r. 1964
štrukturálnu antropológiu cez dielo Clauda Lévi-Straussa,85 r. 1965 vzťah
histórie a psychológie, pri príležitosti práce Michaela Foucaulta Histoire de
la Folie (Dejiny šialenstva)86 nadhodili otázku vzťahu histórie a psychoana-
lýzy87 a už r. 1959 s Emmanuelom Le Roy Laduriem problematiku histórie
a klímy. Novú literárnu kritiku konfrontoval s históriou r. 1960 Roland Bart-
hes.88 V súvislosti s novým výskumom ideológie 18. storočia – osvietenstva –
podal François Furet návrh na metodiku literárnej tvorby a konzumpcie.89
Paul-Henry Chombart de Lauwe zasa na poli mestskej sociológie načrtol troj-
aký program: pre základné výskumy, základné výskumy usmerňovaných tém
a prispôsobené výskumy.90
Vo svete a vo vedeckom živote, ktorý sa stáva stále viac matematickým,
venujú Annales oveľa viac pozornosti než kedysi technickým postupom
a predmetom výstroja, ktoré pre vedy o človeku, ako aj pre všetky ostatné
vedy sľubujú pokrok rozhodujúceho významu. Celý rad článkov doktrinárske-
ho, praktického charakteru sa najnovšie zaoberal konštatovaním, ako možno
využiť v histórii elektronické stroje.91 Avšak vďaka kolegom matematikom sa
Annales cez Šieste oddelenie snažili podporiť najmä vec sociologickej mate-
matiky takými metódami, ktoré sú už schopné určovať nielen kvantitatívnu
históriu, ale aj kvalitatívnu číselnosť.
Annales sa snažili poopraviť výbavu historika aj adaptáciou niekoľkých
základných pojmov súčasných vied o človeku primerane vlastným potrebám.
Tak to bolo v prípadoch slov „štruktúra“ a „model“.92 Ale aj tu boli ostražité
a aj iných upozorňovali na opatrnosť pri takomto ahistorickom používaní ope-

84
1963, s. 119 – 132 a 475 – 498.
85
1964, s. 1085 – 1116 a 1965, s. 62 – 83.
86
1965, s. 923 – 938.
87
1965, s. 18 – 44 a 1964, s. 237 – 249.
88
1960, s. 524 – 537.
89
1964, s. 885 – 886 a 1965, s. 867 – 898; pozri aj zborník: Livre et société dans la Fran-
ce du XVIIe siècle, Paris, 1965.
90
1961, s. 686 n.
91
Napr. Gardin, J. C. – Garelli, P.: Étude par ordinateurs des établissements assyriens en
Cappadoce, in: Annales, 1961, s. 837 – 876; Ustinov, V. A.: Les calculateurs électroni-
ques appliqués à la science historique (s úvodným slovom J. C. Gardina), in: Annales,
1963, s. 259 – 264; Kovalenko, I. D. – Ustinov, V. A.: Les calculateurs électroniques
appliqués aux études rurales, in: Annales, 1965, s. 1128 – 1149; Frey, L.: Application
de la métrique des ordres à la critique textuelle des évangiles: La question synoptique,
in: Annales, 1963, s. 295 – 306.
92
1963, s. 383 – 386.
 291
ratívnych pojmov pred ich zneužitím. Fernand Braudel upozorňoval na to, „aké
nebezpečenstvo ohrozuje každú spoločenskú vedu, ktorá rojčí za modelom čis-
tých pomerov, za modelom samoúčelným.“93 Oproti takému chápaniu štruktú-
ry, od ktorého sa môže história veľa naučiť a prebrať, ale ktoré by bolo osud-
né pre ňu, keby vylúčila zo svojej vedy zmeny, časové usporiadanie, pohyb,
siahali Annales späť po podstatných základných prvkoch histórie a historika:
k času, a poukazujú na to, že v histórii nemožno oddeliť od seba v jednotlivých
časových úsekoch stretnutie a vytváranie štruktúry, konjunktúry a podmienok.
To bola podstata dôležitého a vynikajúceho článku Fernanda Braudela, ktorý
pod názvom La longue durée (Dlhé trvanie) uzrel svetlo sveta r. 1958 na strán-
kach Annales,94 a ku ktorému nasledujúci rok pripojil poznámky poľský kolega
a priateľ Witold Kula.95 V tom istom myšlienkovom okruhu, najmä v súvislosti
so sociológiou Georgesa Gurvitcha, sa Fernand Braudel r. 1950, 1953 a 1957
zaoberal problémom „nepretržitosti a prerušenia“ v histórii.96
Čím uzavrieme tento príliš preplnený a príliš náčrtový referát? Nechcem
tu robiť rozbor činnosti, úspechov alebo neúspechov Annales. Chvála nebe-
siam, Annales ešte nezomreli, ale až veľmi žijú a každá príprava hodnotenia
má akúsi príchuť smútku. Ani nechcem znova rozprávať o tom, že Annales
chcú zostať v línii premýšľania a výskumov na úseku dejín a vied o člove-
ku, pravda, bez toho, aby sa dopustili najškodlivejšej chyby – aby upadli do
vedeckého snobizmu. Bolo by trochu neskromné toľko vyzdvihovať úlohu
tejto životnej línie, ktorú nevlastnia len Annales. Zo všetkého, v stopách Lu-
ciena Febvra, chcel by som vyzdvihnúť jedine konečnú cnosť histórie, ako to
cítili a cítia Annales. A je to užitočná cnosť v našom období, keďže veľkým
problémom je to, či má svet potrebný čas a pokoj na uskutočnenie toho rastu,
vývoja, napredovania, ktoré potrebujú spoločnosti, civilizácie. Lucien Feb-
vre r. 1956, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou, takto písal na stránkach
Annales: „Chcete odzbrojiť históriu? História civilizácií, naša, nenosí zbraň.
Nepožaduje vojnu, ale mier.“ 97

93
1958, s. 725.
94
1958, s. 752 – 753.
95
1960, s. 294 – 319.
96
1950, s. 125; 1953, s. 347 n; 1957, s. 73 – 84.
97
1956, s. 51 – 53.
292
Stredoveké mentality a dejiny imaginárna
Jacques Le Goff

Chcel by som vám porozprávať o jednej starej orientácii historiografie,

ktorú v súčasnosti začínajú rozvíjať historici vo viacerých krajinách a najmä
vo Francúzsku. Ide o dejiny imaginárna (l´histoire de l´imaginaire). Slovo
imaginaire – imaginárny (vo význame, v akom ho používa J. Le Goff, prekla-
dáme do slovenčiny ako imaginárno, pozn. prekl.) je vo francúzštine zároveň
staré i nové. Staré je ako adjektívum. Už dávno sa napríklad používali spo-
jenia imaginárny text, imaginárny jav, t. j. text alebo jav, ktorý v skutočnosti
neexistoval, ale bol vymyslený, imaginé, existoval iba imaginárne. Niektorí
historici, ku ktorým si dovoľujem zaradiť aj seba, sa rozhodli vytvoriť z tohto
prídavného mena substantívum a dať mu význam, ktorý by zároveň ozna-
čoval kategóriu histórie – dejiny imaginárna – , podobne ako už dávnejšie
vznikla história mentalít.
História s veľkým H, tá, ktorú žijeme, nepochybne zanechá dosť proti-
rečivý obraz 20. storočia, storočia veľkých úspechov na jednej strane, ale aj
strašných ukrutností, ktoré sa, bohužiaľ, ešte celkom neskončili. Ale história
s malým h, história ako vedecká disciplína, história historikov – tá nepochyb-
ne v 20. storočí zaznamenala veľký pokrok.
História, ktorú nazývame pozitivistickou, na prelome 19. a 20. storočia
dejiny „odtelesnila“, urobila ich bezfarebnými, bez šťavy a vône. Marxizmus
zasa nahradil ľudí štruktúrami a výrobnými spôsobmi. Hnutie Annales (zámer-
ne dávam prednosť pomenovaniu hnutie a nehovorím o škole, nazdávam sa,
že Annales neboli školou, toto označenie je podľa mňa priveľmi systematické
a štruktúrované) a časopis tohto hnutia, ktorý založili v roku 1929 Lucien Feb-
vre a Marc Bloch, začali postupne opäť vracať históriu ľuďom a ľudí histórii.
Marc Bloch v jednej slávnej, povedal by som priekopníckej kapitole svojej vý-
znamnej knihy La Société féodale (Feudálna spoločnosť, 1939 – 1940), v čas-
ti, ktorá sa nazýva Façons de sentir et de penser (Spôsoby cítenia a myslenia),
napríklad prinavracia ľuďom, ktorých historik skúma, telo a tvrdí:
„História, čo by bola väčšmi hodna svojho mena než nesmelé pokusy, na
ktoré sme dnes odkázaní vzhľadom na naše prostriedky, by vytvorila priestor
pre dobrodružstvá tela. Je veľmi naivné pokúšať sa chápať ľudí bez toho, že
by sme vedeli, ako sa správajú.“

Le Goff, J.: „Stredoveké mentality a dejiny imaginárna“, in Text – revue pre humanitné
vedy 2, 1994, 2, s. 59 – 67.
 293
Už pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi sa v kruhoch historikov začal roz-
víjať záujem o dejiny tela, o to, čím sa telo živí, do čoho sa oblieka, a takisto
o dejiny chorôb, chorých tiel. Tento záujem však vyžadoval, aby historici pre-
stali skúmať odtelesnených ľudí, ako ich chápala tradičná história, a skúmali
ľudí z mäsa a kostí, ľudí s ich telami. Dejiny, ktorými sa dnes chceme zaobe-
rať, nazývame vo Francúzsku historickou antropológiou. Toto pomenovanie
poukazuje na ambíciu priblížiť vo vývine historického času v dlhom trvaní
celého človeka – anthropos, tak ako ho chápali Gréci: človeka v spoločnosti,
v jeho materiálnej a duchovnej situácii, s jeho telom, gestikuláciou (existujú
aj dejiny gest), s jeho senzibilitou, vášňami a myšlienkami. V oblasti ideí už
historici presúvajú pozornosť z teórií a doktrín na konkrétny mentálny a psy-
chický svet ľudí a vytvárajú tak dejiny obyčajných ideí, ktorým hovoríme
mentality. Už Marc Bloch v Société féodale (Feudálna spoločnosť) vyjadruje
želanie, aby história vytvorila priestor aj pre afektivitu mužov a žien stre-
doveku a myslím si, že v súčasnosti sme ešte nepostúpili v skúmaní dejín
senzibility tak ďaleko ako v skúmaní dejín mentality. Do tohto rozšíreného
a prehĺbeného priestoru, ktorý sa otvára pre historika, by som chcel situovať
dejiny imaginárna.
Najskôr by som chcel odlíšiť imaginárno od imaginácie. Imaginácia je
schopnosť mysle. Imaginárno, podobne ako mentalita, je súhrnom vymysle-
ných, imagináciou vytvorených imaginovaných obrazov. Je to akýsi kapitál
obrazov, ktorý má jednotlivec alebo spoločnosť k dispozícii a ktoré sa mu
alebo jej často vnucujú, imaginárno je totiž tak ako mentalita najmä kolek-
tívne. Imaginárno je imagináciou minulého. Ako v pamäti, aj v imaginárne
sú medzery, zabúdanie, môže byť manipulované. Imaginárno vychádza z ve-
domého alebo nevedomého výberu. Pre historika je dôležitou otázkou vzťah
medzi imaginárnom a skutočnosťou a myslím si, že problematiku imaginárna
priliehavo vystihuje názov slávneho Goetheho diela Dichtung und Wahrheit
(Poézia a pravda).
Imaginárno treba takisto odlíšiť od symbolického a od ideologického.
Symbolické odkazuje od skúmaného predmetu k skrytému historickému alebo
ideálnemu systému hodnôt. Uvediem príklad: v gotickom sochárstve je žena
so zaviazanými očami symbolom synagógy. Táto symbolická socha vyjadruje
súvislosť Starého a Nového zákona. Imaginárno nie je natoľko štruktúrované,
je voľnejšie, hoci aj v ňom existujú referencie. Napríklad v imaginárne druhé-
ho sveta sú rajské záhrady alebo pekelné ohne ako prvky tohto imaginárna len
ilustráciou, a nie symbolom kresťanskej viery a sú prevzaté z obrazných prv-
kov predchádzajúceho pohanského imaginárna, akými boli napríklad grécke
a rímske Eleuzínske polia či iránske, alebo egyptské podsvetie.
294
Ideológia zasa vytvára koncepciu sveta, ktorá sa predstave pokúša vnútiť
taký zmysel, čo prekrúca rovnako materiálnu, ako aj tú druhú skutočnosť,
ktorou je imaginárno, pretože to v spoločnostiach funguje ako súhrn skutoč-
ností. Muži aj ženy, ktorí tvoria tieto spoločnosti, pokladajú imaginárno za
čosi skutočné. A pre mužov a ženy stredoveku to platí osobitne, pretože pre
nich to, čo videli duchovným zrakom, bolo rovnako skutočné – ak nie skutoč-
nejšie – ako to, čo videli vlastnými očami. V tom spočíva aj celé tajomstvo
a sila zázraku. V tom je význam imaginárna. Myslím si, že vieru v zázraky ne-
môžeme celkom pochopiť, ak ju nespájame s existenciou imaginárna v deji-
nách. Ak však ideológia využíva obrazy, vo všeobecnosti ich nematerializuje.
Môže existovať bez toho, že by sa odvolávala na imaginárno. Uvediem prí-
klad: stredovekí učenci tvrdili, že svetská moc sa v priebehu dejín preniesla
postupne zo starodávnych ázijských ríš na Rímsku ríšu a potom v stredoveku
na ríšu kresťanstva a tento jav nazývali translatio imperii.
V 13. storočí sa učenci nazdávali, že objavili iný druh prenosu, a to prenos
vzdelanosti. Vzdelanosť sa v antike presunula z Atén na Rím a v 12. – 13.
storočí podľa nich prechádza na Paríž, ktorý sa vďaka svojej univerzite stáva
centrom kresťanskej teológie. A tento jav sa nazýval translatio studii.
Spomínaná myšlienka je výtvorom imaginácie klerikov, ale nevytvorila
imaginárno. Nejestvovali nijaké mentálne ani prenesené obrazy, ktoré by fe-
nomén prenosu zobrazovali, hoci tento fenomén akoby priamo vyzýval, aby
bol preložený do obrazov. Pojmy prenosu moci a prenosu vzdelania zostali na
ideologickej úrovni a neprenikli na úroveň imaginárna. To je jeden z dôvodov,
prečo ostala ideológia moci, takisto ako univerzitná teológia výsadou ohrani-
čenej elity. Prečo sa tieto pojmy nestali všeobecne rozšírenými? Napriek tomu
sa však vytvorilo určité politické imaginárno, týkajúce sa predovšetkým kráľa
a monarchie. Rozvíjalo sa na základe mnohých symbolov a obradov, akými
boli koruna, žezlo, pomazanie, korunovácia, a dnes vieme – predovšetkým
preto, lebo sme to zažili a aj dnes to prežívame –, že politické imaginárno,
ktoré sa opiera o symboliku, je dôležitou súčasťou a navyše i nástrojom moci.
Dovolím si teraz uviesť tri všeobecné poznámky.
Prvá: chcel by som zdôrazniť, že imaginárno ako sociálny a kolektívny jav
sa mení spolu s epochami, aj keď obrazy zvyčajne zostávajú nadlho vtlačené
v duchu mužov a žien. V imaginárne však popri kontinuite existujú aj zlomy,
premeny či dokonca revolúcie. Imaginárno má svoje dejiny, je pre histori-
ka predmetom skúmania. V závislosti od jednotlivých období a spoločností
existujú určité privilegované miesta produkcie imaginárna. Predovšetkým
a vo všeobecnosti je to literatúra a umenie. Vezmime si príklad z nedávnej
minulosti. V 20. storočí sme boli vo sfére imaginárna svedkami vzniku dvoch
 295
veľkých objavov, dvoch nových zdrojov imaginárna, mimochodom vzájomne
prepojených: je to film, veľký tvorca obrazov a science-fiction, nové teritó-
rium sna. Je však toto teritórium skutočne nové alebo len obnovené? Myslím
si, že na pochopenie vzniku vedeckej fantastiky sa treba vrátiť späť do stredo-
veku. Moja koncepcia stredoveku vychádza z predpokladu, že toto obdobie
je základnou epochou formovania európskych spoločností, našou mladosťou.
Hoci aj dedičstvo antiky má veľký význam, predsa je to len dedičstvo učené,
elitárske. Až od stredoveku sa formuje dedičstvo určené pre masy.
V tradičnej histórii je v období renesancie veľkým predchodcom európ-
skej vedeckej fantastiky Leonardo da Vinci. Ale Leonardo da Vinci má svojich
predchodcov už v samom lone stredoveku. Ako príklad uvediem dva stredo-
veké predobrazy vedeckej fantastiky. Autorom prvého je jeden z najväčších
mysliteľov 13. storočia, veľký scholastik, anglický františkán Roger Bacon,
ktorého tvorba je podľa mojej mienky nedostatočne preskúmaná. V jednom zo
svojich diel píše, a len pripomínam, že sme v rokoch 1250 – 1260: „Možno vy-
robiť také stroje na plavbu, ktoré by nahradili prácu veslárov, takže aj najväč-
šie lode riadené jediným kapitánom by sa mohli plaviť rýchlejšie, akoby boli
úplne obsadené veslármi. Možno vyrobiť vozy, ktoré by nemuseli byť ťahané
zvieraťom, ale išli by na neobmedzený pohon, ... možno vyrobiť lietajúce stro-
je, kde by uprostred sedel človek a pomocou otáčacieho zariadenia by rozrážal
vzduch... podobne ako vták. Možno vyrobiť stroj, pomocou ktorého by sa dalo
zostúpiť až na samé dno mora alebo rieky bez toho, aby sa človek vystavoval
nebezpečenstvu. Možno vytvoriť ešte nekonečné množstvo ďalších strojov
a stavieb, ako napríklad mosty, ktoré by nemali piliere zapustené do rieky.“
Druhý príklad sa týka imaginárna antického gréckeho kráľa a vojvodcu
Alexandra, ktorého stredovekí ľudia prenášajú do svojho imaginárna (napr.
v Románe o Alexandrovi) a Alexander sa tak stáva hrdinom stredovekej li-
teratúry a maľby. V literárnych textoch a ešte lepšie na miniatúrach môžeme
vidieť Alexandra, ako skúma morské dno v uzavretom sklenenom plavidle
(teda čosi ako predchodca batyskafu) alebo ako vzlieta na oblohu, aby skúmal
hviezdy v balóne ťahanom orlami (to je zasa predobraz satelitov).
Na príkladoch Rogera Bacona a Alexandra by som chcel, skôr ako sa
budem venovať ďalšiemu výkladu, poukázať na jednu charakteristiku dejín
imaginárna, ktorú pokladám za veľmi dôležitú: na vzťah medzi dejinami ima-
ginárna a dejinami vedy. Veda sa často vyvíjala, dospela k novým objavom
a vynálezom práve na základe imaginárna jednotlivých spoločností. Z hľadis-
ka historickej antropológie, ktorá sa usiluje postihnúť jednotu myslenia mu-
žov a žien minulosti, je zrejmé, že ak máme správne chápať historický vývin,
nemôžeme oddeľovať veci, ktoré v skutočnosti existovali a ešte vždy existujú
296
spoločne: vedu a imaginárno. Sú to dve stránky tej istej činnosti ľudského
ducha a nie dve celkom oddelené alebo protichodné oblasti.
V tejto súvislosti by som chcel upozorniť na jav, ktorý vznikol a pretrvá-
val v určitom období stredoveku, približne v čase od polovice 12. do polovice
13. storočia. Mnohí autori tohto obdobia – a treba poznamenať, že najmä au-
tori z Britských ostrovov, Angličania, Walesania – tvrdili, že to, čo sa pokladá
za bájne, za vymyslené, je v skutočnosti reálne, vedecké, ale zriedkavé. To
znamená, že v dejinách imaginárna nastal moment, keď sa imaginárno spojilo
s vývinom vedeckého ducha a myslím si, že tento obrat má v dejinách vedec-
kého myslenia a racionalizmu mimoriadny význam. Nastolila sa tak myšlien-
ka, že v prírode existuje zázračno, ktoré zdanlivo vychádza z imaginárna, ale
v skutočnosti je reálne, akoby tak vyplývalo z imaginácie samej prírody alebo
skôr, keďže sme v stredoveku, z imaginácie Boha prejavujúceho sa prostred-
níctvom prírody.
Druhá stručná poznámka sa týka sociálneho charakteru imaginárna. Ima-
ginárno môže byť individuálne, ale býva najmä kolektívne. Imaginárna sú,
podobne ako mentality, výrazom určitej sociálnej či profesijnej kategórie
alebo generácie, ku ktorej sa zaraďuje každý človek. Dejiny imaginárna sa
nevymykajú tejto základnej kategorizácii dejín spoločnosti. Ale práve v stre-
doveku, keď sú ľudské spoločenstvá veľmi pevné, nemá imaginárno tendenciu
uzatvárať sa do jednotlivých sociálnych vrstiev. Imaginárno je privilegovanou
oblasťou metasociálnych javov a nachádzame ho vo všetkých spoločenských
vrstvách. Napríklad vo vzťahu k zázraku, ktorý je jednou z výsadných oblas-
tí imaginárna, zaujíma roľník i najvýznamnejší intelektuál epochy, akým je
napr. svätý Tomáš Akvinský, približne rovnaký postoj. Takisto mor vyvoláva
u bohatých i u chudobných rovnaký všeobecne pociťovaný strach, hoci boha-
tí majú, pochopiteľne, viac prostriedkov, ako sa pred ním chrániť. Výskumu
fenoménu strachu v stredoveku a na začiatku novoveku sa veľmi podrobne
venoval môj kolega a priateľ Jean Delumeau. Na základe takýchto výskumov
možno povedať, že imaginárno bolo niečím ako tmelom spoločnosti. Napokon
aj v dnešných spoločnostiach má každá spoločenská alebo profesijná kategória
približne rovnaké reakcie, napríklad zoči-voči strachu z jadrovej katastrofy.
Posledná všeobecná poznámka: imaginárno sa zakladá na obrazoch, ste-
lesňuje sa v obrazoch, buď v obrazoch vonkajších, ktoré zobrazuje umenie,
alebo v obrazoch mentálnych. Znovu zdôrazňujem, že literatúra a umenie
majú veľký význam ako zdroj i dokument histórie imaginárna. Ako každý
historický dokument, všetky listiny, s ktorými historik pracuje, ukrývajú
v sebe imaginárnu časť. Spísanie akéhokoľvek dokumentu, jeho používa-
nie i prijatie čiastočne vyplývajú z imaginárna písaného textu, z imaginárna
 297
vlastníctva, imaginárna pamäti atď. Ak sa písomne zaznamená zmluva či da-
rovacia listina, nie je to iba preto, aby vznikol dokument, na ktorý sa možno
odvolávať, ale aj preto, lebo listina sa vštepí do mysle a do senzibility všet-
kých ľudí, ktorí ju používajú, začínajúc darcom a užívateľom. Účinnosť lis-
tiny teda čiastočne závisí aj od jej pôsobenia na imaginárno. Slovom, dejiny
imaginárna sú dejinami interdisciplinárnymi, spájajú sa v nich viaceré smery
a oblasti histórie a to je aj jedna z ich predností.
Z akého hľadiska teda dejiny imaginárna informujú o ľuďoch a ich deji-
nách? Keď som sa pred niekoľkými rokmi spolu s niektorými inými historik-
mi začal zaujímať o konštituovanie dejín imaginárna, inšpirovala ma k tomu
do značnej miery veta, ktorú napísal autor známej knihy Jeseň stredoveku,
významný holandský historik Johan Huizinga: „Históriu ľudí tvoria takisto
ich sny, ako aj ich činy.“ Dejiny ľudských snov, to sú dejiny imaginárna. Sú
to dejiny historických ľudských javov, akými sú obsesie, vidiny, frustrácie,
túžby i rozličné podoby strachu jednotlivcov a spoločností. Dejiny predstáv
sú aj dejinami túžby v histórii, imaginárno vedie ľudí k činnosti. Dejiny ima-
ginárna nás vedú až k podstate motivácií ľudských činov v dejinách. Jedným
z príkladov je imaginárno križiackych výprav a predovšetkým vízia, akú mali
európski kresťania o Jeruzaleme, čo je jav, ktorý sa začal skúmať už dávnej-
šie. V knihe, ktorá sa vo francúzskej historiografii stala klasickou, L´Idée de
Croisade (Idea križiactva) sa medzi hĺbkovými príčinami križiackych výprav
uvádza práve imaginárno Jeruzalema. Sú aj iné príčiny, pretože imaginárno
nevysvetľuje všetko (Určitý historický jav je výsledkom viacerých príčin
a treba sa vyhýbať teóriám, ktoré redukujú vznik určitého historického javu
na jedinú príčinu. Nášho ducha väčšmi uspokojuje, ak pozná jednu všeobecnú
príčinu, ale ak urobíme správnu analýzu, konštatujeme, že historická pravda
je iná). Význam imaginárna Jeruzalema môžeme vidieť v textoch, na mapách,
maľbách a zhodnocuje sa významom samých križiackych výprav. Tie – hoci
vznikli z imaginárna a ich výsledky boli iluzórne – predsa na celé generácie
poznačili život mužov a žien európskeho stredoveku. To je jeden z fenoménov,
ktoré nám umožňujú správne posúdiť význam imaginárna ako stimulu dejín.
Teraz iba jednoducho vymenujem a pokúsim sa veľmi stručne definovať
niekoľko tých dejín stredovekého imaginárna, ktoré pokladám za veľmi dô-
ležité. Predovšetkým je to jav, ktorý je privilegovaným objektom a zároveň
nástrojom stredovekého imaginárna, a tým je sen. Zalistujme si v literatúre,
pozrime sa na umelecké diela, čítajme kroniky – stredovek sa len tak hem-
ží snami a snením. Imaginárno sna však vznikalo v mimoriadne zložitých
historických podmienkach. V gréckej a rímskej antike bol sen javom, ktoré-
mu ľudia všeobecne pripisovali veľký význam, hľadali v ňom skrytý zmysel
298
a v úsilí objaviť ho sa obracali na špecialistov, ktorí vykladali sny. Niektorí
z nich boli učenci, iní boli oveľa ľudovejší, mali bližšie skôr k čarodejníkom
a predávali výklady snov na trhoviskách, jarmokoch na námestiach. Význam
snov pre jednotlivé spoločnosti minulosti treba skúmať z hľadiska dlhého
trvania času dejín. Sen od antiky až po Freuda a jeho známe Traumdeutung
predstavuje súvislú európsku tradíciu. Nazdávam sa, že nijaká iná kultúra sa
neusilovala natoľko sústavne čítať a vykladať sny. Povedal by som, že Euró-
pania sa dokonca môžu vzájomne spoznať tak, že si rozprávajú sny a pokúša-
jú sa ich vykladať. V tomto zmysle bol pre koncepciu a praktické využitie sna
opäť určujúcim obdobím stredovek.
Kresťanstvo totiž od základu zmenilo poznatky o snoch a ich praktickom
využití. Predovšetkým zrušilo všetky kategórie profesionálnych vykladačov
snov. A potom celkom obrátilo naruby predchádzajúce učenie o povahe snov.
V antike vychádzala typológia snov z definovania ich osobitých charakteris-
tík: napríklad nočný sen, denný sen, sen v spánku, sen počas bdenia atď. Na
jednom detaile, ktorý však pokladám za veľmi podstatný, sa pokúsim ilus-
trovať, aký význam má skúmanie snov pre pochopenie určitej spoločnosti.
V antike v latinčine neexistovalo samostatné pomenovanie pre druh sna, ktorý
dnes nazývame nočná mora (zlý sen). Používalo sa slovo insomnium, kto-
ré vyjadruje jednoducho neprítomnosť spánku, nemožnosť spať. Termíny na
označenie nočnej mory vznikli v jednotlivých európskych jazykoch až v stre-
doveku. Tento fakt poukazuje na niektoré základné črty stredovekej senzibi-
lity a imaginácie. Teda práve stredovek objavil zlý sen, objavil ho tak, že ho
označil, dal mu meno a, ako vieme, existencia je často veľmi úzko spojená
s menom. Z toho potom pochádzajú aj veľmi rozdielne pomenovania v roz-
ličných jazykoch, napríklad v angličtine night-mare a vo francúzštine zvlášt-
ne slovo le cauchemar, ktorého etymológia nie je celkom jasná. Predpokladá
sa – hoci filológovia o tom stále diskutujú –, že mar označuje koňa, konkrétne
koňa – samicu. Spomeňme si na známy obraz švajčiarskeho maliara Fussli-
ho, kde je namaľovaná spiaca postava, ktorej sa o hruď opiera čierny kôň.
Prvá časť slova cauche by mohla pochádzať zo stredovekého slova pôvodne
z Pikardie, z pikardského nárečia, ktoré znamená “kráčať po“. To je teda ten
kôň, ktorý kráča po hrudi spiaceho človeka a spôsobuje mu strach a úzkosť
z nočnej mory. Prepáčte mi, že som sa tak podrobne zaoberal týmto detailom,
ale pokladám ho za zaujímavú ukážku jedného z možných prístupov k hĺbko-
vému poznávaniu spoločnosti. Kresťanský systém typológie snov nevychádza
z formálnych charakteristík sna tak, ako to bolo v antike. Vychádza z pôvodu
snov a v tom možno vidieť veľmi dôslednú tendenciu kresťanského ducha
hľadať pôvod. Kresťanstvo neskorého staroveku a stredoveku vydeľuje tri
 299
zdroje sna: sú to Boh, diabol a telo. Boh posiela sny iba zriedkavo a iba veľmi
významným ľuďom – svätcom alebo kráľom. Satan, naopak, využíva sny na
to, aby mužov a ženy pokúšal. Sen je jedným z jeho obľúbených prostriedkov
pokušenia, ako to dokladajú napríklad pokušenia, ktoré zosiela na svätého An-
tona. Tretím pôvodom sna je telo, predovšetkým telo rozohriate nadmerným
jedlom a pitím, telo, ktoré zle trávi a je opité. Cirkev z toho vyvodila záver, že
takmer vo všetkých prípadoch má sen zlý, nebezpečný pôvod, buď pochádza
z nadbytku telesných pôžitkov, alebo z pokúšania Satana. Preto sa netreba usi-
lovať dozvedieť, čo môže sen znamenať, lebo človek by mohol ľahko padnúť
do pasce Satana alebo prepychu. Počas niekoľkých storočí sa teda vykladanie
snov zamedzovalo. Nastalo kolektívne historické vytesnenie, ktoré malo mi-
moriadne veľký význam. V tomto období mali právo takto sa „zabávať“, teda
rozprávať si sny a hľadať ich zmysel, jedine mnísi. Jednak preto, lebo niektoré
ich sny posielal Boh, a jednak boli obľúbeným terčom Satana. Satan najradšej
pokúšal svätých mužov, pretože v ich prípade bolo veľmi ťažké uvrhnúť ich
do priepasti hriechu, najmä hriechu telesného. Tak vznikli v kláštoroch celkom
výnimočné rozprávania o snoch, ktoré sú dnes vzácnymi dokumentmi pre his-
torickú psychoanalýzu. Od 12. storočia cirkev zmierňuje zákazy týkajúce sa
výkladu snov a tento fakt je spojený s hlbokými zmenami stredovekej spoloč-
nosti a myslenia, predovšetkým s novým definovaním vzťahov medzi Bohom
a človekom a prostredníctvom náboženského vyznania s novým definovaním
hriechu, ktorý sa vzťahuje viac na úmysly ako na skutky. Tak sa znovu rozvíja
celý systém výkladu snov, tentoraz už kresťanských a tie sú spojené s intros-
pekciou. Pre európskeho ducha, senzibilitu a kultúru má tento fakt mimoriad-
ne veľký význam, pretože stojí na začiatku celej literatúry psychologického
zamerania až po Freuda. Táto literatúra vzniká a rozvíja sa prostredníctvom
fenoménu sna, ktorý sa vždy znova a v rozličných podobách objavuje v re-
nesancii, klasickej dobe, romantizme, surrealizme, ak spomeniem iba veľké
literárne smery, a čo je najdôležitejšie, rozvíja sa v mentálnom živote všetkých
mužov a žien európskej spoločnosti. Sen je teda jedným z veľkých predmetov
a zároveň nástrojov imaginárna, pretože sám osebe vytvára imaginárno.
Ďalším dôležitým fenoménom stredovekých predstáv je zázračno. Zá-
zračno, vo francúzštine le merveilleux, v latinčine v množnom čísle mirabilia,
vytvára podobný systém, ako je systém snov. Stredoveká kultúra vymedzuje
rovnako tri druhy nadprirodzených javov, ktoré sa vyskytujú na tomto svete:
nadprirodzeno pochádzajúce od Boha – zázrak (le miracle), potom nadpriro-
dzeno, ktorého pôvodcom je diabol – mágia (le magique), a niekde uprostred
je zázračno, skutočne pozemské nadprirodzeno, ktoré sa javí ako nadpriro-
dzené len preto, lebo je vzácne, zvláštne, v skutočnosti je však prirodzené, je
300
to prirodzeno, ktoré sa iba javí ako nadprirodzené. Práve zázračno nesmierne
fascinovalo mužov a ženy v stredoveku. Aj tu zaznamenávame určitý histo-
rický vývin, určitú “konjunktúru“ , ak môžem použiť tento priveľmi technic-
ký termín, a podobne ako pri snoch, aj tu nájdeme synchrónnosť vo vývine.
Na začiatku akoby človeka istým spôsobom ničil na jednej strane zázrak
a na druhej strane mágia. Diabol je všade a Boh sa prostredníctvom zázrakov
prejavuje veľmi často. Ale už na začiatku 12. storočia vyhlasuje Peter Ctihodný
(Petrus Venerabilis), opát významného rádu v Cluny: „Je čoraz menej zázra-
kov. Boh sa nám ukazuje čoraz zriedkavejšie.“ Čo sa to vlastne v tomto období
deje? V 12. storočí nastáva zásadný zlom. Stredovekí muži a ženy zaraďujú
čoraz viac úkazov do kategórie zázračna. Pojem zázračna sa rozširuje. Diabol
je čiastočne vytesnený a Boh zasahuje oveľa zriedkavejšie, pretože stredoveké
ľudstvo začína brať svoj osud do vlastných rúk. Aj naďalej, samozrejme, verí
zázrakom a víta ich, ale už ich prestáva pokladať za každodennú skutočnosť,
naopak, čoraz viac ich vníma ako výnimočný jav. Pozemský svet sa zapĺňa zá-
zračnom, a to sa stáva jednou z hlavných tém literatúry, predovšetkým v dvor-
skom a artušovskom románe. Nastáva skutočná invázia zázračna do literatúry,
ktorá je zároveň dôsledkom i príčinou jeho prenikania do mentalít.
Už som pripomenul, že mimoriadny význam malo imaginárno druhého
sveta. Mužov a ženy stredoveku stále prenasleduje pomyslenie na vlastné spa-
senie a často uvažujú o druhom svete. Aj toto imaginárno sa postupne vyvíja.
Na začiatku sú len dve ostro protikladné miesta imaginárneho druhého sveta –
raj a peklo (rovnako existuje aj imaginárno pozemského raja, ktoré sa postupne
vyvíja). Raj je na začiatku, v Genesis, predovšetkým rajom, záhradou, v prie-
behu stredoveku sa čoraz viac urbanizuje, stáva sa urbánnym rajom, rajom –
mestom. Čo je však najdôležitejšie, v 12. storočí sa objavuje tretie, prostredné
miesto druhého sveta – očistec. A v 13. storočí sa konštituuje systém druhého
sveta, ktorý obsahuje päť miest: raj, peklo, očistec a dve predpeklia. Prvým je
predpeklie detí, ktoré zomreli bez krstu, a druhým je predpeklie patriarchov
ako slávnych ľudí staroveku, ktorí žili ešte pred Vtelením, pred príchodom
Krista na zem, a preto nemohli byť pokrstení, ale predsa sú hodní toho, aby
sa dostali do neba. Tak vyzerá imaginárna geografia druhého sveta. Je jednou
z tých predstáv, ktoré najviac zamestnávajú ducha i cítenie mužov a žien a vedú
ich k činnosti v súvislosti s tým, čo vidia a v čo dúfajú alebo čoho sa obávajú.
Ďalšou zložkou stredovekého imaginárna je imaginárno mesta. V ňom
je prítomná základná opozícia, ktorá je zdedená ešte z antiky, opozícia medzi
dobrým a pekným mestom Jeruzalemom a mestom všetkých nerestí a hrie-
chov Babylonom. Stredoveké imaginárno mesta sa pohybuje medzi predsta-
vou Jeruzalema a Babylonu. Ale obraz Jeruzalema ako mesta začína postupne
 301
prevládať, najskôr u učencov a neskôr aj u laického obyvateľstva. Stredovek
bol fenoménom mesta fascinovaný. Mesto sa pokladá za pozitívny jav, vníma
sa ako pekné, bezpečné, bohaté. Obraz mesta je v stredoveku veľmi pozi-
tívnym obrazom. Iba niektorí nespokojní františkáni a heretici začínajú na
sklonku stredoveku tieto hodnoty mesta spochybňovať. A až obraz veľké-
ho priemyselného mesta v 19. storočí začína v európskej mentalite vytvárať
o meste negatívnu predstavu. V stredoveku svedčí imaginárno mesta o jeho
jednoznačne pozitívnej príťažlivosti. Mesto je teritórium veží, ktoré vyjadru-
jú jeho ašpirácie k nebu, k dobru. Z urbanistického hľadiska z toho vychádza
aj jeden zo základných architektonických modelov mesta, akým je – ak mi
dovolíte použiť anachronizmus – Manhattan. Manhattan nie je nič iné, ako
realizácia stredovekých európskych predstáv o meste v súčasnej Amerike.
Dnes sa vedci opäť vracajú k dejinám politiky, k oblasti, ktorú Annales
dlho zanedbávalo. Dejiny politiky by sa však mali skúmať novým spôsobom,
mali by sa chápať ako dejiny moci a najmä ako dejiny symbolických aspek-
tov moci, ktoré sa zoskupujú v politickom imaginárne. V stredoveku sa toto
politické imaginárno zásadne stotožňovalo s monarchiou: s cisárskou monar-
chiou, pápežskou monarchiou a predovšetkým s jednotlivými kráľovskými
monarchiami. To je ďalšia veľká téma európskeho imaginárna z hľadiska dl-
hého trvania času dejín. Ako by sme inak vedeli pochopiť úctu, s akou sa dnes
prijíma posledný potomok Romanovovcov v Rusku alebo rumunský ex-kráľ
v Rumunsku, keby neexistoval tento dlhý život politického imaginárna monar-
chie? Tieto osoby už neznamenajú nič konkrétne, v reálnej politike sa ich éra
skončila. Žijú iba v imaginárne a prostredníctvom neho, ale toto imaginárno
môže ešte aj dnes predstavovať určitý politický faktor. Na záver by som chcel
ešte povedať niekoľko slov o geografickom imaginárne a pripomenúť, akú
dôležitú úlohu v stredoveku zohrávalo imaginárno Východu, imaginárno Indie
ako krajiny bohatstiev, drahokamov, korenia, zvláštnych ľudských rás a ne-
známych druhov zvierat, krajiny, kde údajne žil kráľ-kňaz, kazateľ Ján, ktorý
bol výplodom týchto predstáv. Keďže sme nedávno oslávili 500. výročie „ob-
javenia“ Ameriky Krištofom Kolumbom, pripomeňme si, že práve imaginárno
bolo jednou z veľkých Kolumbových pohnútok. Do máp, ktoré mali k dispo-
zícii, si Kolumbus zapisoval v domnienke, že sa dostal do Indie západnou ces-
tou: „Tu je pozemský raj.“ Imaginárno je jednou z veľkých hybných síl dejín.
Stredovek bol obdobím, keď vzniklo veľké množstvo imaginárnych sve-
tov, ktoré sú dodnes živé v našej kolektívnej historickej pamäti a stávajú sa
tak čoraz viac aj dôležitou kategóriou histórie ako vedeckej disciplíny.

preložila Jana Truhlářová

302
Edičná poznámka
Preložené práce boli pôvodne uverejnené v nasledovných publikáciách:

Dray, W.: Laws and Explanation in History, 1957, pp. 61 – 79. (c) By
permission of Oxford University Press.

Donagan, A.: Historical Explanation: The Popper-Hempel Theory

Reconsidered, in History and Theory, 1964, Vol. 4, No. 1, pp. 3 – 26.
Copyright (c) 1964 Blackwell Publishing. Reproduced with permission
of Blackwell Publishing Ltd.

Mink, L. O.: Narrative Form as a Cognitive Instrument, pp. 129 – 149,

In: Canary, Robert H., Kozicki, Henry: The Writing of History. (c) 1978.
Reprinted by permission of The University of Wisconsin Press.

„Narrative Sentences“ from Narration and Knowledge by Arthur C. Danto.

Copyright (c) 1985 by Arthur C. Danto. Reprinted by permission of Georges
Borchardt, Inc.

White, H.: The Historical Text as Literary Artifact, in Tropics of Discourse:

Essays in Cultural Criticism, pp. 81 – 100. (c) 1978 The Johns Hopkins
University Press. Reprinted with kind permission of Hayden White.

White, H.: Historical Emplotment and the Problem of Truth in Historical

Representation, in Figural Realism: Studies in the Mimesis Effect, pp. 27 –
42. (c) 1998 The Johns Hopkins University Press. Reprinted with permission
of The Johns Hopkins University Press.

Ankersmit, F.R.: Six Theses on Narrativist Philosophy of History, in History

and Tropology: The Rise and Fall of Metaphor, pp 33 – 43. (c) 1994
Regents of the University of California. Published by the University of
California Press.

Ankersmit, F. R.: Historical Representation, pp. 29 – 74. Copyright (c) 2001

by the Board of Trustees of the Leland Stanford Jr. University.

Braudel, F.: Histoire et sciences sociales: la longue durée, in Ecrits sur

l´histoire. Paris, Flammarion, 1969, s. 41 – 83. Copyright (c) 1969 na
vydanie slovenského prekladu udelilo vydavateľstvo Flammarion v Paríži.
 303
Le Goff, J.: Existuje škola Annales?, in Historický časopis, 20, 1972, 1,
s. 89 – 108. Copyright (c) 1972. Znovu publikované vďaka súhlasu redakcie
Historického časopisu, ktorý vydáva Historický ústav SAV v Bratislave.

Le Goff, J.: Stredoveké mentality a dejiny imaginárna, in Text – revue

pre humanitné vedy, 2, 1994, 2, s. 59 – 67. Copyright (c) 1994. Znovu
publikované vďaka súhlasu redakcie časopisu Text – revue pre humanitné
vedy, ktorý vydávala Nadácia Komunikácia v Bratislave.
Odborní recenzenti

Miloš Taliga (uvádzajúcich statí v prvej a druhej časti; prekladov prác

od W. Draya, A. Donagana a „Obrat k jazyku: literárna teória a teória
histórie“ od F. Ankersmita)

Peter Grešša (prekladov prác od L. O. Minka, A. C. Danta a H. Whita)

Jana Javorčíková (prekladu práce od H. Whita „Historický sujet a problém

pravdy v historickej reprezentácii“)

Zuzana Brťková (prekladu práce F. Ankersmita „Šesť téz o naratívnej

filozofii histórie“)

Imrich Nagy (uvádzajúcej state v tretej časti; prekladov prác F. Braudela

a J. Le Goffa)

Jazyková redakcia
Viera Luptáková

Tlač a väzba, grafická úprava

Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov

Návrh obálky
Ivan Bílý

ISBN 978-80-89027-28-6