Malá moderná encyklopédia

Viktor Krupa Jozef Genzor

PÍSMA SVETA
Obzor
n
Recenzenti
Malá moderná encyklopédia
VYDÁVA OBZOR AKADÉMIA SSR
A SOCIALISTICKÁ

Ladislav Drozdík, CSc.

PhDr. Vojtech Kopčan, CSc.

© PhDr. Viktor Krupa, DrSc.—PhDr. Jozef Genzor, 1989

ISBN 80—215—0011—5
ÚVODNÁ POZNÁMKA

Táto publikácia voľne nadväzuje na našu knihu Jazyky sveta (Bratislava, Obzor
1983); vychádza v tej istej edícii a v istom zmysle predošlú knihu v mnohom
dopiňa.
Hoci vzťah medzi písmom a jazykom nie j e jednoznačný, písomná podoba
jazyka hrá v porovnaní s ústnou takú dôležitú úlohu, že laici j u neraz pokladajú
(a v minulosti j u pokladali dokonca aj odborníci) za základnú. Písmo sa všeobec-
ne považuje za jeden z medzníkov, ktoré oddeľujú prehistóriu ľudstva od histo-
rickej éry. Neobjavilo sa u všetkých národov sveta súčasne, lebo jednotlivé náro-
dy vstupovali do arény histórie v odlišnom čase. Prvým historickým národom
sveta, národom s najstaršími písomnými pamiatkami, sú Sumeri. Za nimi nasle-
d u j ú Egypťania, Elamčania, Akkadi, Chetiti, Kréťania, obyvatelia Harappy a
Mohandžo-Dara, Číňania a ďalší.'
Ešte nie j e definitívne rozhodnutá otázka, či písmo vzniklo len na jednom
mieste (monogenéza), alebo či sa objavilo u viacerých národov nezávisle od seba
(polygenéza). Napriek tomu j e nesporné, že písmo sa šírilo a preberalo oveľa
ľahšie než jazyk, a prípady, keď jeden národ vystriedal v dejinách niekoľko
systémov písma, nie sú vzácne. Stačí spomenúť aspoň Peržanov, ktorí písali po-
stupne klinovým písmom, potom písmom pahlaví, avestským písmom a nakoniec
prevzali arabské písmo.
Písmo sa zväčša šírilo spolu s kultúrou a náboženstvom. Rozličných písomných
sústav j e podstatne menej než jazykov, takže v tomto zmysle j e oveľa ľahšie
usporiadať poznatky o písmach sveta než podať prehľad jazykov, ktorých počet
sa o d h a d u j e na niekoľko tisíc. Komplikácie však nastávajú pri usporadúvaní
poznatkov o písme. Pridržiavať sa genetického, typologického, či teritoriálneho
kritéria? V existujúcej odbornej literatúre sa uplatňuje raz jedno, raz druhé,
inokedy tretie kritérium, ale obyčajne sa všetky tri prelínajú.
Výlučne genetická klasifikácia naráža na ťažkosti najmä preto, lebo v mnohých
prípadoch otázka pôvodu toho-ktorého písma n i e j e doteraz definitívne vyrieše-
ná, alebo sa v j e d n o m a tom istom písme vyskytujú prvky viacerých písomných
sústav (napr. ranosemitské písma).
Pokusy uplatniť iba typologické kritérium (bližšie ho vysvetľujeme na s. 38)
vyvolávajú komplikácie iného d r u h u , vyplývajúce z toho, že písmo sa vyvíja.
Preto pri typologickom prístupe hrozí strata historickej identity niektorých pí-
somných sústav, napríklad klinopisu, ktorý prešiel od piktografie cez logografiu
až k sylabografii.
Zjavné sú i nevýhody čisto teritoriálnej klasifikácie. Keby sa presadzovala dô-
sledne, d o j e d n e j a tej istej kategórie by sa mohlo dostať niekoľko geneticky i
typologicky úplne rozdielnych písem. Napríklad v juhovýchodnej Ázii sa dnes
popri sebe používajú písma indického pôvodu, čínske písmo, latinka a čiastočne
i písma arabského pôvodu.
Z týchto dôvodov sme sa rozhodli uplatniť v tejto knihe v š e t k y t r i k r i t é -
r i á , pričom za hlavné sme si vybrali genetické kritérium. Jednotlivé písma toho
istého pôvodu totiž veľmi často spája blízke historické pozadie i mnohé kultúrne
črty. Tento pohľad dominuje a je spojivom medzi kapitolami. Súčasne j e záru-
kou aplikácie niektorých prvkov teritoriálnej klasifikácie, pretože každá inovácia
má tendenciu šíriť sa predovšetkým v najbližšom okolí, hoci o výnimky n i e j e
núdza. Tak sme dospeli k niekoľkým základným okruhom, počínajúc najstarším
mezopotámsko-maloázijským cez egyptský, egejský, západosemitský, stredoázij-
ský, indický, grécko-latinský a kaukazský až k ďalekovýchodnému, k písmam
Nového sveta, k písmu Veľkonočného ostrova a napokon k postkontaktovým
písmam mimoeurópskych národov. Jednotlivé okruhy nie sú uzavreté, ale sú
navzájom prepojené — bud vzájomnými vplyvmi, alebo aj predpokladaným či
dokázaným spoločným pôvodom. Podľa niektorých vedcov sa napríklad pri vzni-
ku luvijského písma uplatnili egejské vplyvy; koptské písmo, odvodené z grécke-
ho, obsahuje zasa aj niekoľko litier egyptského pôvodu. Keby sme sa riadili iba
genetickým kritériom, museli by sme spojiť do jedného okruhu — západosemit-
ského — aj písma gréckej a latinskej proveniencie (a nebyť významu, ktorý latin-
ka nadobudla, by sme — prísne vzaté — o latinskej proveniencii ani nemuseli
hovoriť), indické písma, písma stredoázijské a kaukazské. Takýto celok by však
bol neprehľadný. Naša klasifikácia do istej miery rešpektuje i typologické krité-
rium, lebo postupuje od piktografíe cez logografiu a sylabografiu k hláskovému
písmu, i keď nie vždy bolo možné dodržať tento postup (zaradenie dalekový-
chodných, amerických písem, písma Veľkonočného ostrova a postkontaktových
písem až za grécko-latinský, do istej miery vykonštruovaný, a kaukazský okruh).
Táto populárno-náučná publikácia má encyklopedický charakter, keďže sa
usiluje podať pokiaľ možno komplexný, ale stručný a laickému čitateľovi prístup-
ný prehľad toho, čo vieme o písmach sveta na základe súčasnej úrovne poznania.
Opiera sa o viaceré fundamentálne práce tohto druhu, ako sú napríklad D .
D i r i n g e r : The Alphabet (Londýn 1949), E. D o b l h o f e r : Zeichen und Wunder
(Viedeň 1957), W. E k s c h m i t t : Das Gedächtnis der Vôlker (Berlín 1964), J .
F r i e d r i c h : Geschichte der Schrifl (Heidelberg 1966), I . J . G e l b : A Study of
Writing (Chicago 1963), V. A. I s t r i n : Razvitije pisma (Moskva 1961), H .
J e n s e n : Die Schrifl (Berlín 1969), Č. L o u k o t k a : Vývoj písma (Praha 1946),
zborníky Tajný drevnich pumen (Moskva 1976) a Zabytyje sistemy pisma (Moskva
1982), ako aj o početné monografie, štúdie a iné práce venované čiastkovým
problémom a uvedené v bibliografii.
Dôležitým doplnkom textu sú ukážky písem, mapky, prehľady, schémy a
bibliografia, ktoré chcú pomôcť vážnym záujemcom o túto problematiku orien-
tovať sa v spleti údajov.
 Nakoniec by sme sa na tomto mieste chceli poďakovať všetkým, ktorí prečítali
a posúdili rukopis tejto publikácie alebo jeho jednotlivé časti, menovite recenzen-
tom — L. Drozdíkovi, CSc., a dr. V. Kopčanovi, CSc., ďalej dr. L. Barešovi, CSc.,
doc. dr. V. Blažekovi, CSc., dr. B. Hruškovi, CSc., doc. dr. P. Kuklicovi, CSc.,
dr. R. Marsinovi, DrSc., doc. dr. V. Puckovi, CSc., dr. J. Vackovi, CSc., doc. dr.
P. Vavrouškovi, CSc., doc. dr. J. Vochalovi, CSc., dr. R. Vorelovi, CSc., a doc.
dr. F. Vrhelovi, CSc.

Autori
PÍSMO AKO DRUH KOMUNIKÁCIE

REČ A PÍSMO
POČIATKY PÍSMA
VÝHODY A FUNKCIE PÍSMA
TEÓRIE O PÔVODE PÍSMA A VEDA O PÍSME
PRAVEKÉ UMENIE A PIKTOGRAFIA
PREDMETNÉ PÍSMO
ÚLOHA PIKTOGRAFIE
A IDENTIFIKAČNO-MNEMONICKÝCH
ZNAKOV PRI VZNIKU PÍSMA
RÉBUSOVÝ PRINCÍP A FONETIZÁCIA
OD LOGOGRAFIE K SYLABOGRAFII
HLÁSKOVÉ PÍSMO A PROBLÉMY PRAVOPISU
ZÁKONITOSTI VÝVINU PÍSMA
HLAVNÉ FÁZY V DEJINÁCH VÝVINU PÍSMA
ZEMEPISNÉ ROZŠÍRENIE ROZLIČNÝCH PÍSEM
PÍSMO BUDÚCNOSTI
A MIMORIADNE DRUHY ZÁPISU
DEŠIFRÁCIA A JEJ PROBLÉMY
REČ A PÍSMO
Ľudská spoločnosť je nemysliteľná bez k o m u n i k á c i e , ktorá j e spôsobom
výmeny informácií. Zmyslom komunikovania je prenos informácie. Informácia
ako veličina je sama osebe nevnímateľná, a preto je vždy viazaná na istý materiál-
ny základ — na vnímateľnú substanciu, ktorá slúži ako j e j nosič. Opiera sa o
signály, ktoré účastníci komunikačného aktu musia byť schopní na základe istého
kódu vysielať i prijímať. Spôsob vnímania je rozhodujúci a určuje povahu mate-
riálnych signálov. V medziľudskej komunikácii teoreticky prichádzajú d o úvahy
všetky zmysly — zrak, sluch, hmat, čuch a chuť. T o sú vstupy, ktoré ľudí aj iné
živé tvory spájajú s okolitým svetom a umožňujú im orientovať sa v ňom. Zviera-
cia signalizácia sa líši od ľudskej reči vo viacerých ohľadoch; najviac azda vysokou
mierou prírodnej determinovanosti, úzko viazanej na celkové správanie zvieraťa,
na konkrétnu situáciu.
Ľudská komunikácia, konkrétne r e č , je kvalitatívne odlišnej povahy. Ľudský
jazyk je podstatne zložitejší, má viacstupňovú hierarchickú štruktúru, ktorá
umožňuje stavať zložitejšie rečové jednotky z jednoduchších, a tak inventár hie-
rarchizovaných jazykových prostriedkov, ktorý je síce obmedzený, dáva možnosť
takej kombinatorickej rozmanitosti, že súbor potenciálnych rečových prejavov,
t. j. výpovedí, je neobmedzený. Rečové prejavy pritom nie sú ani jednoznačne
biologicky determinované, ani viazané na konkrétnu situáciu.
Ľudská reč je komunikácia a k u s t i c k é h o t y p u . J ej hlavné výhody spočíva-
jú v tom, že tvorba, odovzdávanie ani prijímanie signálov neprekážajú ľuďom
vo veľkej časti iných činností, najmä telesných; komunikácia j e možná i za ne-
priaznivých svetelných podmienok. Môže nastúpiť bez podnetov zvonka a vysie-
lateľ má možnosť upozorniť prijímateľa, že chce komunikovať. Tieto výhody
chýbajú vizuálnej komunikácii, ktorá (napríklad v podobe posunkov) hrá len
pomocnú úlohu a ktorej možnosti sú značne obmedzené. Využívanie čuchu a
hmatu (rozvinutejšie v živočíšnej ríši), nehovoriac o chuti, nemôže hrať v ľudskej
komunikácii z viacerých dôvodov významnejšiu úlohu.
Akustická reč patrí k tým príznakom, ktoré odlišujú človeka od ostatných
živých tvorov. Jej počiatky sa strácajú v biologickej minulosti človeka. Okrem
všetkých uvedených i neuvedených predností má akustická komunikácia veľkú
nevýhodu. Ako nevýhoda sa, pravda, začína pociťovať až v istom štádiu vývinu
ľudskej spoločnosti: rečové signály sa vyznačujú krátkou trvanlivosťou a ich akč-
ný rádius je pomerne obmedzený. Zvukové vlny, ktoré sa produkujú pri rečo-
vom prejave, vzďaľovaním od svojho zdroja slabnú, až vzápätí zanikajú.
P o m i n u t e ľ n o s ť akustickej reči ešte nikomu neprekážala v tom štádiu vývi-
nu ľudstva, keď sa jednotlivci združovali do pomerne malých spoločenstiev, spo-
jovaných len príbuzenskými zväzkami, do spoločenstiev, ktorých príslušníci sa
navzájom poznali a boli hospodársky nezávislí od príslušníkov iných, podobných
 spoločenstiev. Pominuteľnosť reči sa už začala pociťovať ako nevýhoda v čase,
kecf sa objavili prvé formy deľby práce a keď sa začali ustaľovať niektoré d r u h y
ľudovej slovesnosti, predovšetkým výtvory nábožensko-mytologické a keď sa ob-
javila potreba odovzdávať ďalším generáciám kumulovanejšie, ucelenejšie po-
znatkové celky, tradície, genealógie a pod. Na konkrétnych príkladoch z rozlič-
ných kútov sveta sa však dá ilustrovať, že táto nevýhoda sa dala preklenúť. Na-
príklad polynézska tradičná slovesnosť ohromuje rozsahom i myšlienkovým bo-
hatstvom, a predsa existovala len v ústnom podaní. Opierala sa o dobrú pamäť
niektorých príslušníkov spoločenstva, ktorí sa tieto texty učili naspamäť. Pomá-
hali si pritom mnemotechnikou, takisto tradovanou z pokolenia na pokolenie.
Podobne to bolo v starovekej Indii aj inde na svete.

POČIATKY PÍSMA
Vo vývine spoločnosti nadišiel čas, keď sa hranice pamäti a jej obmedzená
kapacita stali prekážkou ďalšieho spoločenského vývinu. V priebehu mladšej
doby kamennej, keď sa vďaka vývojovo vyššiemu stupňu výrobných síl i vzťahov
oddelilo poľnohospodárstvo od lovu a zdokonalené výrobné prostriedky umož-
nili ďalšiu deľbu a postupne i špecializáciu práce, táto vyspelosť, spojená s potre-
bou vykonávať a organizovať rozsiahle zavodňovacie práce, viedla v úrodných,
ale suchých oblastiach Blízkeho východu ku vzniku prvých štátnych útvarov.
Súčasne sa rozvíjal obchod, utváral sa systém štátnej organizácie a s týmito pre-
menami sa objavila p o t r e b a z a z n a m e n á v a ť výsledky hospodárskej činnos-
ti, údaje o množstve vymieňaného tovaru, o sume odovzdaných poplatkov a
nevyhnutnosť označovať vlastníctvo rozličných predmetov. Tieto premeny nasta-
li najskôr v Mezopotámii á v Egypte, zrejme v 4. tisícročí pred n. 1,, keď tu začalo
vznikať písmo ako jeden zo sprievodných znakov civilizácie. Vo svojich počiat-
koch bolo jeho používanie ešte značne obmedzené a pre toto obdobie sa ustálil
termín p r o t o h i s t o r i c k é .
Písmo je spôsob jazykovej komunikácie, ktorý odstraňuje nevýhody akustickej
komunikácie či pamäťové obmedzenia. Písomné záznamy sú trvalejšieho charak-
teru a sú prístupné človeku vzdialenému stovky kilometrov od miesta ich vzniku
alebo človeku, ktorý ich dostane do rúk po mnohých rokoch, pravda, pokiaľ
pozná k ó d . Stojí za zmienku, že obdoba písma, aspoň v metaforickom zmysle
slova, existuje i v ríši zvierat. Je to chemická komunikácia. Umožňujú j u feromó-
ny. Sú to hormóny, ktoré determinujú u príslušníkov hmyzieho či vyššieho živo-
číšneho druhu reflexívne podmienené správanie. Ich informačný obsah j e zúže-
ný na základné biologické funkcie a písmo iba vzdialene pripomínajú vlastnosťou
dlhšej trvanlivosti (teda trvanlivosti čuchových i vizuálnych vnemov v porovnaní
s akustickými). Toto porovnanie sa opiera len o dlhšiu vnímateľnosť, vlastnú tak
chemickým, ako i vizuálnym signálom. Ak je v súvislosti so zvieratami reč o
písme, treba ju chápať len obrazne, ako vzdialenú analógiu. (Napokon, podobnú
informačnú hodnotu majú i rastlinné fytoncídy.) Písmo v pravom zmysle slova
je viazané na ľudskú reč a musí zodpovedať ešte ďalším, špecificky ľudským
i
požiadavkám. J e h o charakter j e výrazne druhosígnálový, a teda a j v tomto smere
výlučne ľudský.
Písmo j e predovšetkým sústava konvenčných vizuálnych znakov, ktoré ľudia
používajú na komunikovanie medzi sebou. Vyčerpávajúcu definíciu písma podá-
va V. Istrin. Podľa neho j e to p r o s t r i e d o k k o m u n i k á c i e , k t o r ý m á
v z h ľ a d o m na z v u k o v ú reč p o m o c n ú , od n e j o d v o d e n ú p o v a -
h u a s l ú ž i n a d o r o z u m i e v a n i e v p r i e s t o r e a v č a s e . Písmo sa
vníma vizuálne, zrakom, najdôležitejším ľudským zmyslom. Treba ešte dodať, že
písomné znaky sa vyrývajú, zapisujú, alebo maľujú na materiál trvanlivejšieho
charakteru (kameň, hlinu, kožu, drevo, papier atď.) pomocou písacieho pro-
striedku (rydla, štetca, pera) a zväčša i rozlišovacej písacej látky (atrament, tuš,
farba). Farba, napodiv, obyčajne nehrá rozlišovaciu úlohu (okrem Strednej
Ameriky).
Vo vzťahu k reči j e písmo d r u h o t n é , pomocné, a to v dvoch ohľadoch. Po
prvé, v čase j e h o vzniku bol okruh funkcií, ktoré plnilo, podstatne obmedzenejší
ako o k r u h funkcií akustickej komunikácie. Písomné záznamy sa používali skutoč-
ne len v najnevyhnutnejších prípadoch — keď bolo treba viesť účtovné záznamy,
prípadne keď bolo potrebné doručiť správu vzdialenému prijímateľovi. Po dru-
hé, vyvinuté písmo, písmo v plnom zmysle slova, zaznamenáva viac ä menej
presne akustickú reč. Táto vlastnosť v priebehu historického vývinu silnela a v
súčasnosti niet písma, ktoré by nebolo v zásade orientované na zvukovú reč.
Výnimku tvoria obrázkové písma niektorých nevyvinutých národností severu a
Afriky a len d o istej miery čínske znakové písmo. (Napriek všeobecne rozšírené-
mu názoru, že ide o pojmové písmo, treba zdôrazniť, že aj čínske písmo má
výraznú fonetickú zložku, na čo poukážeme ďalej. Od hláskových či slabičných
písem sa odlišuje tým, že j e h o najmenšou základnou jednotkou j e záznam mor-
fémy ako nositeľa významu, a nie zápis slabiky či hlásky.)

VÝHODY A FUNKCIE PÍSMA

Vznik písma, ako sa často tvrdí, j e v dejinách ľudstva áspoň taký dôležitý
vynález ako objavenie ohňa. Zatiaľ čo oheň dal ľuďom v praveku možnosť kon-
zervovať potravu, písmo im poskytlo už na úsvite dejín možnosť konzervovať reč.
Ale toto prirovnanie pokrivkáva aspoň natoľko ako každé iné. J e otázne, či
možno hovoriť o písme ako o vynáleze. Vynálezom sa obyčajne rozumie náhly,
nečakaný objav, skok v poznatkoch, pri ktorom sa naoko stráca kontinuita. Na
písme však zväčša poznať, že vznikalo postupne, krok za krokom. Zdokonaľovali
ho generácie na prechode od barbarstva k civilizácii, a samozrejme, i generácie
potom. Písmo nie j e jediný príznak civilizácie, ale iba jedna zložka komplexu
rozličných prvkov, medzi ktoré sa zaraďuje štátna organizácia, remeslá, obchod,
poľnohospodárstvo, chov domácich zvierat, spracúvanie kovov i rozvinuté ab-
straktné myslenie. Podobne ani reč nie j e jediným príznakom odlišujúcim člove-
ka od zvieraťa; človek sa na rozdiel od zvierat naučil používať a hlavne vyrábať
nástroje, spoznal cenu ohňa a naučil sa ho udržiavať, ba aj zakladať. A predsa
je reč z týchto príznakov najtypickejšia, lebo vďaka druhosignálovej kvalite sa v
nej odzrkadľuje schopnosť človeka myslieť a koordinovať činnosť svoju a iných
členov spoločnosti tak, ako to nevie nijaké zviera. Reč umožnila ľuďom uvažovať
i o veciach, ktoré bezprostredne nevnímajú, a komunikovať o nich. Aj písmo sa
viaže na schopnosť abstrakcie. Prehlbuje tie isté abstrakčné a komunikačné
schopnosti v kvalitatívne inej, odvodenej rovine. Poskytlo ľuďom prostriedok
k o n z e r v o v a n i a , a k u m u l á c i e s k ú s e n o s t í a stalo sa základom ďalšie-
ho zrýchľujúceho sa r o z v o j a . Preto má pravdu orientalista J . Breasted, že
vynález písma mal pre ďalší rozvoj ľudstva väčší význam ako hociktorý iný inte-
lektuálny výkon.
Okrem toho, že písmo p r e k o n á v a č a s o v é a p r i e s t o r o v é b a r i é r y ,
umožňuje ľuďom z l o ž i t e j š i e sa v y j a d r o v a ť a obracať sa na v i a c a d r e -
s á t o v . Táto črta vystupuje do popredia najmä po vynáleze kníhtlače. Podobnú
možnosť dnes síce poskytuje i akustická alebo akusticko-vizuálna komunikácia v
podobe magnetického záznamu reči, rozhlasu a televízie, ale týmto problémom
sa tu nebudeme zaoberať. V staroveku, ba i začiatkom stredoveku písmo umož-
ňovalo vznik a spravovanie veľkých štátov — Rímskej ríše, Cíny, Perzskej ríše.
Ani mongolskí kočovníci pod Čingischánom a za jeho nástupcov sa nezaobišli
bez písma. Písmo patrilo k prostriedkom, ktoré účinne spájali i rozľahlé k u l -
t ú r n e a r e á l y . Arabské písmo sa stalo neodmysliteľným príznakom islamské-
ho civilizačného okruhu, tak ako latinské písmo zasa vtislo pečať západnej polo-
vici Európy a slovanská cyrilika jej východnej časti. Čínske znaky vymedzovali
hranice východoázijského areálu, do ktorého popri Cíne ako vedúcej krajine
patrila ešte Kórea, Vietnam a Japonsko. V južnej a v juhovýchodnej Ázii sa
indická kultúra šírila takrečeno ruka v ruke s písmami odvodenými z indických
písem.
Podobných príkladov by sme našli viac a nevyvracajú ich ani prípady, keď
dobyvatelia prinášali so sebou nové písomné sústavy a nanucovali ich podmane-
ným národom. Pravda, staré písma niekedy zanikli aj samy od seba. Arabskí
dobyvatelia vnútili svoje písmo obyvateľom Iránu, a arabsko-perzské písmo zasa
vytlačilo indické písma medzi moslimámi aj v poislamčenej Indonézii. Na d r u h e j
strane sveta Španieli pálili aztécke a mayské písomné pamiatky ako diablovo
dielo. A sú na svete národy, ktoré vo svojich dejinách vystriedali viacero písem.
Napríklad Indonézania dnes používajú latinku, ktorá nahradila v 20. storočí
písmo arabského pôvodu, kým ono zasa pred niekoľkými storočiami zaujalo
pozície indického písma, ako sme spomenuli na začiatku odseku.
Latinka sa v nejednom prípade stala symbolom pokroku a modernizácie. T a k
to bolo v juhovýchodnej Ázii a napríklad aj v Turecku. Kemal Ataturk po zalo-
žení republiky zrušil arabské písmo a zaviedol v Turecku latinku v úsilí začleniť
krajinu kultúrou do európskeho sveta, skoncovať so zaostalosťou a povzniesť
celý národ na úroveň modernej európskej civilizácie.
TEÓRIE O PÔVODE PÍSMA A VEDA O PÍSME
Písmo sa v minulosti neraz dávalo do takej úzkej súvislosti s náboženstvom, až
sa obe stotožňovali, a to natoľko, že zmena v j e d n o m znamenala i zmenu d r u h é -
ho. T ú t o vieru v tesnú spojitosť písma s nadprirodzenom potvrdzujú ľudové
názory na pôvod písma. Najmä v Oriente boli oddávna rozšírené mýty o nadpri-
rodzenom, božskom pôvode písma. Podľa Babylončanov vymyslel písmo boh.
V starovekom Egypte sa zasa tradovalo, že písmo dal ľudom boh Thovt, a preto
Egypťania volali písmo jazykom bohov. V starej Indii sa zásluha na objave písma
pripisovala bohu Bráhmovi. Podobne na severe Európy, v Škandinávii, sa
s písmom asocioval boh Odin, u Írov na západe zasa Ogme.
V starovekom svete mali triezve názory na pôvod písma azda len Číňania a
Gréci. Podľa čínskych povestí znaky vymyslel kultúrny hrdina a patrón obchodu
Fu-si alebo m u d r c Cchang Ťie. Viera v n a d p o z e m s k ý p ô v o d p í s m a sa
udržiavala najmä v krajinách, kde bolo písmo výsadou úzkeho okruhu žrecov,
napríklad v Egypte a Mezopotámii. Naproti tomu Gréci vedeli, že ich písmo
pochádza z východného Stredomoria, a nevideli v ňom nič nadprirodzené (hoci
ani tu nechýba mýtický vynálezca).
Dnes sa možno pozastavujeme nad naivnosťou tých národov, ktoré si nevedeli
vysvetliť, odkiaľ sa vzalo písmo. Lenže na začiatku novoveku sa ani v Európe
nevedelo veľa o písme a o j e h o koreňoch. K vede o písme muselo ľudstvo histo-
ricky dospieť.
Zdrojom našich znalostí o vzniku a vývine písma, o zákonitostiach platných
p r e všetky písomné sústavy, sa stal predovšetkým staroveký Blízky východ, rodis-
ko viacerých starých kultúr a kolíska najstarších písomných sústav sveta. Domáce
obyvateľstvo videlo ešte i v novoveku v nezrozumiteľných mezopotámskych, sta-
roegyptských, ale aj iných nápisoch dobreže nie dielo samého diabla; aj klasickí
autori mali o tajomných znakoch len celkom hmlisté predstavy, ktoré lúštiteľom
vôbec nepomohli, ale naopak, zvádzali ich často na mylné cesty. Preto trvalo celé
desaťročia, kým sa podarilo rozlúštiť písomné sústavy starovekého Blízkeho vý-
chodu a Stredomoria a preskúmať ich vnútorné usporiadanie. Rekonštrukcia
týchto písomných sústav a histórie ich vývinu predstavuje dôležitý zdroj oboha-
covania teórie písma — g r a m a t o l ó g i e .
Ďalší zdroj predstavujú novoveké primitívne spoločenstvá, ktoré používali-,
alebo ešte aj používajú elementárnu piktografiu, prípadne si pod vplyvom kon-
taktov s európskou kultúrou utvorili vlastné písma, najčastejšie slabičné. Takéto
prípady sú dobre známe zo Severnej Ameriky, z Afriky i z Ázie.
Nemožno zanedbávať ani detskú psychológiu — vzhľadom na paralely existu-
júce medzi počiatočnými štádiami vývinu písma a vývinovými fázami detskej
psychiky. Aj detská kresba má sklon ku konkrétnosti. Deti pri kreslení deformujú
proporcie, a ak majú zobraziť nejaký výjav alebo udalosť, nezachovávajú vždy
časový sled epizód ani určitý smer. Práve to je, spolu so zmyslom pre detaily,
typická vlastnosť najprimitívnejších písomných sústav.
Gramatológia ako veda o písme vo všeobecnosti sa opiera o niekoľko pomoc-
ných disciplín. Patrí k nim e p i g r a f i a , t.j. veda o nápisoch, p a l e o g r a f i a
 čiže veda o starých písomných pamiatkach a ďalšie. Epigrafia skúma nápisy na
tvrdom materiáli, zväčša na kameni, kove alebo stvrdnutej hline, kým paleogra-
fia sa zameriava na výskum písomných pamiatok na koži, papyruse a papieri.
Z i n ý c h d i s c i p l í n majú k vede o písme najbližšie archeológia, numizmatika,
jazykoveda, história, etnografia a štatistika, najnovšie aj chémia a optika, založe-
né na moderných jadrových, izotopových a spektrálnych metódach.
Súvislosti gramatológie s j a z y k o v e d o u s ú očividné. Bez jazykovedy nemož-
no ani pomýšľať na rozlúštenie neznámeho písma. J e dôležité vedieť, aký jazyk
sa skrýva za tým-ktorým nápisom, a ak ide o vyhynutý, prípadne neznámy jazyk,
pomôžu i údaje o jeho príbuzenských zväzkoch s inými jazykmi alebo j e h o typo-
logická charakteristika, pretože pri dešifrácii je dôležité vedieť, či ide o jazyk,
ktorý má bohatú morfológiu, predpony, prípony či vnútornú fleíiiu, alebo o tzv.
izolujúci jazyk (bez ohýbania).
A r c h e o l ó g i a a čiastočne i n u m i z m a t i k a zohrávajú zasa úlohu pri ob-
javovaní starých písomných pamiatok a pri určovaní času ich vzniku. O k r e m
toho poskytujú údaje o kultúre a spôsobe života toho-ktorého spoločenstva.
H i s t ó r i a poskytu je poznatky o dejinných osudoch národa, o j e h o zväzkoch
s inými národmi, preto neraz je pre lúštiteľa rozhodujúce, či sa v historických
záznamoch zachovali miestne názvy a osobné mená (napríklad m e n á panovní-
kov), ktoré by sa dali identifikovať v neznámom texte.
E t n o g r a f i a podáva celkový obraz o kultúre národa, o j e h o všednom živo-
te, náboženstve a obradoch a pomáha lúštiteľovi anticipovať, aké texty asi môže
čakať v zachovaných písomných pamiatkach.
Pre neodborníka je najprekvapujúcejšia v týchto súvislostiach zmienka o š t a -
t i s t i k e . Lúštiteľ sa však ťažko zaobíde bez dôkladnej štatistickej analýzy textu,
ktorá j e spravidla prvým krokom k preniknutiu do vnútornej štruktúry textu,
o ktorom nevieme, akým spôsobom je .napísaný a či ide o písmo slovné (pojmo-
vé), slabičné, alebo hláskové. Štatistické metódy pomáhajú zistiť, aký j e charakter
neznámeho jazyka a ako sa v ňom vyjadrujú vzťahy medzi slovami. Neoceniteľnú
pomoc poskytuje pritom v ý p o č t o v á t e c h n i k a , hoci niektorí bádatelia pre-
ceňujú jej možnosti.
K najzákladnejším otázkam gramatológie patrí p r o b l é m p ô v o d u a 1
v z n i k u p í s m a . Kto rieši túto otázku, nevyhne sa potrebe charakterizovať
špecifiká prvopočiatočného písma, musí sa zaoberať spoločenskými podmienka-
mi jeho vzniku, možnými zdrojmi jeho vývinu, a prirodzene, predpokladaným
časom jeho vzniku. Ani jedna z týchto otázok nie je jednoduchá a riešenie každej
si vyžaduje súčinnosť viacerých vedných disciplín.
H y p o t é z o v z n i k u p í s m a je nemálo. Mnohé z nich sú čisto špekulatívne
a neprežili svojich pôvodcov. Do tejto kategórie patrí teória N. J. Marra, ku
ktorej sa spočiatku hlásil aj významný jazykovedec 1.1. Meščaninov. Podľa Mar-
ra, pôvodne odborníka na kaukazské jazyky, písmo vraj vzniklo prv ako akustic-
ký jazyk a vyvinulo sa z jazyka posunkov. Toto prapôvodné písmo údajne plnilo
zväčša magické funkcie. Nepravdepodobnosť tejto teórie ešte zvyšuje Marrovo
datovanie vzniku písma do stredného paleolitu; akustický jazyk podľa Marra
vznikol vraj až v mladšom paleolite.
 Podobný názor ako Marr zastávali G. Mallery a J. van Ginneken, ktorí sa
opierali o znalosť piktografického písma severoamerických Indiánov.
Pokiaľ ide o relatívne datovanie vzniku písma a reči, archeológia ani jazykove-
da neposkytujú nijaké oporné body. Z antropológie a etnografie j e však známe,
že síce jestvuje veľa národov i kmeňov, ktoré nemali písmo, ale za päťtisíc rokov
ľudských dejín sa nenašiel jediný kmeň či národ, ktorý by mal písmo, a nepoznal
by akustický jazyk. Hypotézy o vzniku písma v strednom paleolite sú čisté špeku-
lácie. Dodnes sa nenašli nijaké nápisy z tohto obdobia, ale najzávažnejší argu-
ment proti tejto hypotéze spočíva v predpoklade, že vtedajší ľudia písmo jedno-
d u c h o nepotrebovali.
Pochybnosti odborníkov takisto vyvoláva tvrdenie, že písmo spočiatku plnilo
len magické funkcie. Z dejín starých Sumerov, ale aj z dejín iných starovekých
národov, napríklad Kréťanov, vieme, že prvé zápisy mali vecný, p r a k t i c k ý
charakter. Vzťahovali sa na výmenu, obchod, dane, administratívu a pod. Priro-
dzene, slúžili aj k u l t o v ý m c i e ľ o m , ale to nebolo ani zďaleka ich jediné
poslanie.
Spojitosť medzi písmom a p o s u n k a m i , pravda, n i e j e vylúčená. Gestikulácia
umožňuje zachytiť v piktografii základné druhy činností j e d n o d u c h o zobrazením
tela v pohybe, mimiky alebo posunkov rúk. Ale tvrdenie, že písmo.sa vyvinulo
z posunkovej reči prv, ako vznikla akustická reč, vedecky neobstojí, keďže to
nedovoľujú zákonitosti rozvoja ľudského abstraktného myslénia.

PRAVEKÉ UMENIE A PIKTOGRAFIA

Akustická reč nevyhnutne jestvovala veľa desaťtisícročí bez písma. Prvé p i k -
t o g r a f i c k é z á z n a m y s a objavujú v n e o 1 i t e alebo v čase prechodu k e n e -
o 1 i t u. Tvrdí to V. Istriu, ktorý vychádza zo skutočnosti, že s prvými prejavmi
písma sa stretáme práve u starovekých národov obdobia eneolitu. A pretože to
bolo písmo pomerne vyspelé, tvoriace ucelený systém, j e h o počiatky museli sia-
hať d o dávnejšej minulosti. Z iných oblastí sveta vieme, že viaceré neolitické
kmene poznali piktografiu a používali j u , napríklad národy Severnej Ameriky i
Ázie alebo niektoré africké kmene.
Dodnes sa vedú spory o tom, či piktografia predstavuje skutočné písmo, ako
tvrdí napríklad V. Istrin, alebo či j e to len předstupeň písma, ako sa nazdáva
napríklad I. J . Gelb.
Ak si definujeme písmo ako vizuálnu reprezentáciu rečových jednotiek, potom
piktografia skutočne nepatrí d o písma v užšom zmysle slova, lebo sa z nej nedá
jednoznačne vyvodiť zvuková podoba reči, ale iba obsah komunikovanej správy,
ktorý môže prijímateľ parafrázovať niekoľkými spôsobmi. So skutočným písmom
má však piktografia spoločnú funkciu spočívajúcu v úsilí vizuálnou cestou odo-
vzdať adresátovi nejakú správu.
Piktografia j e zrejme p r e d o h r o u ku skutočnému písmu, predohrou, ktorá
má veľa spoločného s p r a v e k ý m u in e n í m.
 Už pred tridsaťtisíc—tridsaťpäťtisíc rokmi pociťoval človek doby kamennej po-
trebu zobraziť, čo videl a zažil. Paleolitické umenie bolo neznáme vlastne až d o
druhej polovice 19. storočia. Roku 1868 sa podarilo v severnom Španielsku pri
dedinke Santillana sur Mar neďaleko Santanderu objaviť jaskyňu, ktorú celý svet
pozná pod názvom Altamira. Správa o senzačnom objave sa rozletela do celého
sveta, ale o starobylosti altamirských malieb sa dlho pochybovalo. Roku 1880
archeologický kongres v Lisabone prišiel k záveru, že v ľadovej dobe n e m o h l o
jestvovať nijaké umenie, takže by bolo zbytočné zaoberať sa altamirskými jaskyn-
nými maľbami ako vedeckým problémom.
Až ďalšie objavy zo severného Španielska a južného Francúzska aj odinakiaľ
donútili vedcov zmieriť sa s ohromujúcou myšlienkou, že paleolitickému človeku
nebolo umenie cudzie už v období aurignackej a magdalénienskej kultúry.

Zárezy na kostiach z paleolitu; jaskyne Rochebertier a Gourdan —južné Francúzsko

(Fóldes-Papp, c. d.)

K objavom v Španielsku a vo Francúzsku pribudli nálezy z Uralu, zo Sibiři a

z Mongolska; tak sa potvrdilo, že objaviteľ Altamiry M. de Sautuola a madridský
geológ J. Villanova mali pravdu, keď pokladali jaskynné maľby za pravé pamiat-
ky paleolitu. Ľudia staršej doby kamennej zobrazovali najčastejšie lovnú zver —
mamuty, soby, medvede, losy — ale vyskytli sa i obrazy ľudí. J e zaujímavé, že
podoby ženských postáv sa vyskytujú v týchto maľbách a kresbách niekoľkoná-
sobne častejšie ako zobrazenia mužov. T o poukazuje na magické poslanie ma-
lieb, ktoré zrejme súviseli najmä s lovom a matriarchálnym kultom plodnosti,
predstavovaným ženou. Súčasne týmto výtvorom nemožno uprieť umeleckú pô-
sobivosť; ich tvorcom zrejme nebol cudzí umelecký cit a nadanie. Zobrazenia
tohto druhu vznikali spontánne na istej úrovni spoločenského vývinu. Vyskytujú
sa i v krajinách, kde donedávna žili ľudia v kamennej dobe, napríklad v Austrálii,
na juhu Afriky v púšti Kalahari, na Novej Guinei a v horských krajoch Severnej
Ameriky.
Umelecky dokonalé maľby z takej dávnej minulosti ohromovali novovekých
objaviteľov a vzápätí vyrastali ako huby po daždi najfantastickejšie teórie o ich
pôvode. Lovci senzácií v nich videli stopy po návšteve rozumných bytostí z ves-
míru, alebo ich prinajmenej dávali do súvisu so starovekými civilizáciami Blízke-
ho východu. Obrazotvornosť niektorých bádateľov ešte viac dráždili p e t r o -
g l y f y, rytiny a kresby skladajúce sa zo schematizovaných prvkov. Napríklad E.
Piette vyrukoval s hypotézou, že schematické znaky v pyrenejskej jaskyni Mas
d'Azil dali vznik fenickému písmu. Vyvracať túto absurdnú domnienku nie j e
na tomto mieste primerané; dnes sa všeobecne usudzuje, že abstraktné znaky
z francúzskych Pyrenejí plnili magické a veštecké funkcie.
Znaky z konca doby radovej; jaskyňa La Pasiega v severnom Španielsku (Fóldes-
Papp, c. d.)

Znaky z jaskyne Mas d'Azil; južné Francúzsko

— stredná doba kamenná (Fóldes-Papp, c. d.)

Kresby tohto a podobného d r u h u ešte nemožno kvalifikovať ako písmo. Paleo-

litické malby málokedy znázorňovali zložitejšie výjavy, a ak sa aj vyskytli rozsiah-
lejšie kompozície, jednotlivé zložky malieb n e b o l i k o n v e n c i o n a l i z o v a n é
a ich počet nebol ustálený. Slovom, každý tvorca si vymýšľal kompozičné prvky
podľa ľubovôle, takže maľby boli zrozumiteľné len úzkemu k r u h u zasvätených,
blízkych ľudí. Navyše, v týchto výjavoch sa nedá hovoriť ani o zaužívanom uspo-
nadaní kompozičných prvkov. Cesta od malieb a zobrazení k písmu viedla práve
cez postupnú schematizáciu týchto prvkov. Popri realistických a schematických
zobrazeniach konkrétnych predmetov vzrastal podiel symbolických znakov, kto-
ré sa začali zaznamenávať v istom slede (ako keď sa odvíja film alebo kreslený
obrázkový seriál). Vývin teda smeroval k obrázkovému písmu, k p i k t o g r a -
f i i , ktorej počiatky sú veľmi staré. Podľa í. J , Gelba termín piktografia n i e j e
práve najvhodnejší. Uvedomovali si to aj iní bádatelia, a preto sa niekedy hovorí
o myšlienkovom písme, o písme p r e d s t á v , o o b r á z k o v o m pís-
ni e alebo o s e m a z i o g r a f i i . Tieto termíny zdôrazňujú skutočnosť, že pikto-
grafické písmo neodzrkadľuje formálnu stránku reči, teda akustickú reč, ale
zachytáva iba obsahovú stránku rečových jednotiek, najčastejšie na úrovni celých
slovných komplexov, viet, ale i jednotlivých slov.
Termín piktografia sa prekladá ako obrázkové písmo, i keď p i k t o g r a m y
u ž n i e sú o b y č a j n é o b r á z k y . Neusilujú sa vyvolať umelecký zážitok, ale
komunikovať, podať správu, najčastejšie o nejakej konkrétnej udalosti. Bývajú
to záznamy o výmene tovarov, o vojnových výpravách, o love, ale vyskytujú sa i
ako náhrobné nápisy, genealógie, modlitby, vlastnícke znaky, značky výrobcov,
zákazy atď. S umeleckými zobrazeniami majú piktogramy spoločnú istú k o n -
k r é t n o s ť . Badať tu však už tendenciu smerujúcu k zániku až strate detailov,
najmä nefunkčných. Súčasne sa v procese s c h e m a t i z á c i e jednotlivých zna-
kov stráca ich ikonický charakter. Keď už človek z tvaru znaku nevyčíta j e h o
zmysel, hovorí sa o l i n e á r n o m z n a k u . Schematizácia ide r u k a v r u k e s
obmedzovaním premenlivosti znakov. Lineárne znaky sa už človek musí naučiť
naspamäť spolu s ich významami, lebo vzťah medzi formou lineárneho znaku a
jeho významom, funkciou, sa úplne k o n v e n c i o n a l i z o v a l .
Termín piktografia vyzdvihuje formálnu stránku tohto písma, o b r á z k o v ý
p ô v o d znakov. Napriek tomu sa bežne používa; pravda, treba presne poznať
obsah tohto termínu. I. J. Gelb navrhol pre piktografiu termín semaziografia,
pretože toto písmo odráža vlastne len myšlienkovú stránku rečových jednotiek.
Podobný názor zastáva aj I. M. Djakonov. Písomné znaky semaziografickej pova-
hy sú nositeľmi len všeobecného zmyslu správy a odovzdávajú ho priamo, po-
dobne ako posunky hluchonemých, bez sprostredkovania akustickým jazykom.
H. Jensen dáva prednosť termínu s y n t e t i c k é p í s m o , a ' t o vzhľadom na
grafickú nerozčlenenosť piktografického celku. Z. Rudy rozlišuje dve kategórie
piktografie, a to:
1. petrogramy, petroglyfy a piktogramy na stromoch, p r í p a d n e n a inom ma-
teriáli;
2. piktografické listy ako vyššie vývinové štádium. Známe sú piktografické
listy sibírskych národov. Týkali sa lovu, obsahovali recepty; u Jukagirov ich
písali dievčatá, keď chceli vyjadriť svoje city nejakému mužovi.
Eskimácka piktografia mala podobu kresleného seriálu skladajúceho sa z ob-
rázkov zoradených do logického a časového sledu. Jednotlivé obrázky sa nevzťa-
hovali na slová, ale na c e l é v e t y. Aj v piktografii sa niektoré značky, najmä
často používané, schematizovali. Napríklad západosibírski Mansovia zobrazovali
ľudí a psy len ako čiarky, pretože sa vyskytovali na každom zázname.
 Zaujímavý príklad piktografie predstavujú grafické sústavy rozličných kmeňov
strednej Austrálie. Niektoré sa zachovali doteraz, napríklad u Waljbiriov. Prí-
slušníci tohto kmeňa rozlišujú p r o f á n n ě a tajné znaky. Načrtávajú ich na dosky,
kamene, na telá, alebo ich kreslia d o piesku, keď si rozprávajú mýty, prípadne
aj keď hovoria o všedných udalostiach. Ovládajú ich aj deti. Jednotlivých grafic-
kých prvkov j e veľmi málo a tvoria ich kruhy, oblúky a čiary. Dôležité j e , že
každý základný prvok j e mnohovýznamový. Napríklad kruh sa môže vzťahovať
na táborový oheň, prameň, jedlo či ochodzu. Čiara môže označovať cestu, oštep,
kengurí chvost atď. Jednotlivé grafické prvky sa spájajú d o zložitých útvarov,
konfigurácií zodpovedajúcich opisovaným udalostiam. Nižšie uvedená konfigu-
rácia sa môže vzťahovať napríklad na dvoch chlapov sediacich pri prameni, na
dve ženy pri diere medonosných mravcov, alebo povedzme na chlapa a ženu pri
jedle-g.
Grafický kód Waljbiriov sa teda nevzťahuje na morfémy, ale slovne podá-
vané rozprávačské epizódy či príbehy; od piktografie amerických Indiánov či
Eskimákov sa odlišuje vysokou abstraktnosťou a viazanosťou na kontext. Úplne
však stačil potrebám primitívneho kmeňa, ktorý kočoval v púšti od j e d n é h o
prameňa k druhému pri hľadaní potravín.
Ikonický charakter piktogramov vysvetľuje, prečo sa obrázkové písma rozlič-
ných, často až tisíce kilometrov vzdialených národov v mnohom podobajú. Na-
príklad indiánska piktografia v mnohom pripomína piktografiu sibírskych ná-
rodností. Ide o podobnosť spontánnu, podmienenú podobným spôsobom života
a životným prostredím.

PREDMETNÉ PÍSMO
S e m a z i o g r a f i a ako předstupeň pravého písma zahrnuje okrem piktogra-
fie v užšom zmysle slova ešte ďalšie druhy vizuálnej komunikácie. Patrí sem tzv.
p r e d m e t n é p í s m o , ktoré možno charakterizovať ako bočný, n e p r o d u k -
t í v n y v ý h o n o k vo vývine písma. Po celom svete boli rozšírené rováše. Sú to
paličky alebo doštičky, na ktoré sa v podobe zárezov robili primitívne záznamy
rozličného druhu. Tak sa počítali kravy či ovce, v novšom období vypité poháre
piva a pod. Do tejto kategórie patrí aj uzlové „písmo" quipu, ktoré nebolo pís-
mom v pravom zmysle slova, ale slúžilo ako mnemonická pomôcka. Q u i p u bolo
rozšírené v juhoamerických Andách. Naproti tomu severoamerickí Indiáni pre-
nikli do dejín písma tzv. wampumami, šnúrkami, na ktorých boli mušličky. Ko-
munikačnú hodnotu malo sfarbenie mušličiek. Biele mušličky označovali miero-
vé úmysly, červené ohlasovali vojnu.
Príslušníci národnosti Ewe v západnej Afrike priväzovali na špagát rozličné
predmety a každý predmet vyvolával asociácie s nejakým príslovím. I n d e zasa
západoafrickí speváci nosievali so sebou siete s rozličnými predmetmi, perami,
kúskami kože, vtáčími hlavami, kosťami atď. Každý takýto predmet pripomínal
spevákovi určitú pieseň. Jorubovia používali na komunikovanie mušle. J e d n a
mušľa symbolizovala nesympatiu a nezhody, dve mušle spolu znamenali priateľ-
stvo a schôdzku. Ak boli oddelené od seba, signalizovali rozchod a nepriateľstvo.
Jorubovia dokonca využívali vo svojom predmetnom „písme" r é b u s o v ý
p r i n c í p (pozri s. 27). Pretože v jorubčine slovo krásny znie rovnako ako slovo
pre číslo šest, krása sa označovala šiestimi mušľami. Podobne číslovka osem j e
homonymná so slovom pre súhlas, a ak sa dievčaťu páčil mládenec, čo sa oň
uchádzal, poslalo mu osem mušličiek.
Takmer vo všetkých knihách o písme sa uvádza epizóda zo starogréckeho
historika Herodota: Skýtski náčelníci vypravili k perzskému kráľovi Dáreiovi
posla, ktorý mu doručil vtáka, myš, žabu a päť šípov. Posol odmietol podať
vysvedenie s odôvodnením, že Peržania sa sami musia dovtípiť, čo to značí, ak
sú dosť múdri. Hádanku rozlúštil istý mudrc: Ak Peržania ako vtáky nevyletia
k nebu, ak sa nezaryjú do zeme ako myši, alebo ak neodskáču do močiara ako
žaby, pobijú ich šípy Skýtov a nevrátia sa domov.
Je zjavné, že možnosti predmetného písma sú k r a j n e o b m e d z e n é . Dá sa
ním komunikovať len o niekoľkých témach a ťažko sa ním vyjadrujú abstraktnej-
šie myšlienky. Preto n i e j e ťažké pochopiť J. Swif'ta, keď s úmyslom vysmiať sa
prešpekulovanej učenosti opisuje v Gulliverových cestách krajinu, v ktorej vzde-
lanci zavrhli slová, lebo si chceli šetriť pľúca a zdravie, a nosili so sebou koše plné
všelijakých predmetov, ktoré si ukazovali, aby nemuseli rozprávať.

ÚLOHA PIKTOGRAFIE
A IDENTIFIKAČNO-MNEMONICKÝCH ZNAKOV
PRI VZNIKU PÍSMA
Cesta ku skutočnému písmu neviedla len od piktografie. Piktografia, ako sa
zdá, poskytla najstarším písmam len pôvodnú obrázkovú podobu znakov. I. J.
Gelb sa nazdáva, že ešte dôležitejšiu úlohu zohrali i d e n t i f i k a č n o - m n e m o -
n i c k é z n a k y , s y m b o l y , ktoré sa používali na identifikáciu osôb, prípadne
vecí.
J e isté, že v raných vývinových štádiách mala obrázková komunikácia bohatšie
vyjadrovacie možnosti, názornejšie a podrobnejšie opisovala nejakú udalosť. A

(Td j OO M

CTD H l j ^ Ä Ž J C íll
n n n f i A / / V X l > / Í U

UM
Vlastnícke znaky Laponcov zo Švédska a ZSSR (Fóldes-Papp, c. d.)

/ JL
i r •C
st\ rU
 jednako bolo treba túto fázu prekonať,
aby sa podarilo utvoriť koreláciu znakov
písma s rečovými j e d n o t k a m i . T e n t o
ťažký krok súvisí s i d e n t i f i k a č n o -
w v v ^ m v m n e m o n i c k ý m z á z n a m o m . Ako
príklady takýchto znakov m o ž n o uviesť

mm
v l a s t n í c k e z n a č k y , ktoré sa použí-
vali na zbraniach, v tetovacích vzoroch,
alebo značky na keramických výrob-
koch. U starovekých S u m e r o v sa identi-
fikačno-mnemonické znaky používali
najmä na hospodársko-administratívne
ciele. Výhodou týchto znakov z hľadiska
ďalšieho vývinu písma bolo, že viedli
k ustáleniu vzťahu medzi symbolmi a
predmetmi (vrátane osôb), a tým aj
k zisteniu, že vizuálnymi znakmi sa d a j ú
vyjadrovať slová, jednotky akustickej re-
či, ako sme uviedli n a s. 12. Pravda,
inventár identifikačno-mnemonických
znakov bol spočiatku veľmi o b m e d z e n ý

• • Ťfa
a bolo ho treba rozšíriť o nové znaky.
T u zrejme zohrala dôležitú úlohu pikto-
grafia, lebo princíp linearity zápisu zna-
kov aj myšlienka spájať znaky d o väčších
komplexov najskôr vznikli m i m o sféry
identifikačno-mnemonických značiek.
L i n e á r n y z á p i s z n a k o v , t. j . ich
zápis v istom slede (v riadkoch alebo v
stĺpcoch), zvýšil k o r e l á c i u medzi pís-
mom a rečou. Vyjadrovacie možnosti
rodiaceho sa písma rozširoval i r é b u -
s o v ý p r i n c í p , ktorý sa už dávnejšie
Oie- zn Ľjp používal na vyjadrovanie nezobraziteľ-
ných, abstraktných pojmov.
Také boli začiatky f o n e t i z á c i e
p í s m a , ktorou prešlo najprv sumerské
písmo a vzápätí niektoré ďalšie písma
Starého sveta. Písma Mayov, Aztékov a
Inkov ustrnuli v prechodnom štádiu a
Pečate a odtlačky egyptských
nikdy nedosiahli úroveň skutočných,
úradníkov ranohistorického obdobia
(Fóldes-Papp, c. d.) plnohodnotných písem.
RÉBUSOVÝ PRINCÍP A FONETIZÁCIA

F o n e t i z á c i a sa môže uskutočniť vo viacerých jazykových rovinách. Z n k h

n a j e l e m e n t á r n e j š o u , n a j p r í s t u p n e j š o u , j e rovina slova. Písmo, k t o r é h o základné
znaky z a z n a m e n á v a j ú slová, sa volá l o g o g r a f i a . Ak si u v e d o m í m e počet slov
v hociktorom jazyku a o b m e d z e n é možnosti ľudskej pamäti, m u s í m e uznať, že
čisto logografické písmo vlastne nemôže existovať, lebo "pamäť by nezvládla tisíce
navzájom sa odlišujúcich znakov. Všeobecne sa myslí, že čínske písmo j e logogra-
fické, ale n i e j e to p r a v d a . Už sme spomínali (s. 15), že základnými znakmi sa
v čínskom písme nezapisujú slová, ale m o r f é m y . O k r e m toho väčšina znakov j e
zložená a existujú v nich zložky označujúce len zvukovú, fonetickú h o d n o t u
daných j e d n o t i e k reči. Historicky poznaná logografia sa n e v y h n u t n e skladala z
p o m e r n e neveľkého počtu znakov (niekoľko sto) a prerástla d o ozajstného pís-
ma, s c h o p n é h o vyjadrovať reč v plnom rozsahu, len ak sa začala brať d o úvahy
fonetická h o d n o t a osamostatnená od významu. Fonetizácia prenikla d o logogra-
fie c e z r é b u s o v ý p r i n c í p . Podstata rébusu j e d o b r e známa a spočíva v
homonymii, v z á m e n e j e d n e j jazykovej j e d n o t k y ako celku alebo len j e j časti inou
jazykovou j e d n o t k o u , a to takou, že dve zamieňané j e d n o t k y sú totožné len čo
d o znenia, nie čo d o významu. V hláskovom písme j e ťažké imitovať rébusový
princíp (ako príklad m ô ž e m e použiť zápis slova polka pomocou výrazu 1/2 K).

Pri r o z b o r e vzťahu medzi charakterom písma a povahou jazyka sa presviedča-

me, že nie všetky jazyky sú rovnako vhodné na aplikáciu rébusového princípu.
Medzi v h o d n é nepatria ani slovanské jazyky. Najpriaznivejšie podmienky na
využitie r é b u s u mala zo starovekých jazykov azda práve sumerčina, pretože sa
vyznačovala vysokou mierou homonymie alebo aspoň paronymie (t. j . čiastočnej
homonymie). Aj čínština má vysokú mieru homonymie, najmä ak neberieme d o
úvahy tóny. A skutočne, rébusový princíp sa v čínskom znakovom písme bežne
využíva. Častý výskyt rébusov v sumerskom klinovom písme vedie až k p r e d p o -
kladu, že sumerčina zrejme rozlišovala tóny. Vysoká miera paronymie bola prí-
značná i p r e starú egyptčinu, pravda, z iného dôvodu. Veľký počet p a r o n ý m
súvisel so skutočnosťou, že samohlásky slúžia v semitsko-hamitských jazykoch
hlavne ako derivačné a flektívne ukazovatele.
Rébusový princíp sa začal používať už na predstupňoch písma. Aztékovia h o
aplikovali na zápis vlastných mien a zemepisných názvov.
Možno to znie prekvapujúco, ale princíp r é b u s o v e j f o n e t i z á c i e prežil
clo novoveku a bežne sa využíva v japonskom písme. T u sa volá a t e d ž i, t. j .
pridelené znaky. Najčastejšie sa používa na zápis vlastných názvov. Napríklad
p r e f e k t ú r a Kóči sa zapisuje znakom | f j j k ô vysoký a znakom ^JJ či iredieĹ
Rébusové atedži sa sem-tam používa i n a zápis ostatných slov, napríklad prídav-
né m e n o medetai šťastný sa píše na základe n á h o d n e j fonetickej zhody ako
|Ěj m e oko, de - odchádzať, ta i stupeň.
Doteraz sme si vlastne ešte celkom nevysvetlili, prečo hral rébusový princip
takú dôležitú úlohu pri ďalšom typologickom zdokonaľovaní písma. Na prvom
mieste treba zdôrazniť, že podporoval s y s t e m a t i z á c i u p í s m a , bez ktorej
sa písmo nemôže stať univerzálnym, teda schopným zapisovať akustickú komu-
 nikáciu v celom rozsahu. Keby všetky slová v jazyku boli konkrétne, t. j . keby
označovali bezprostredne vnímateľné predmety, fonetizácia by m o ž n o nebola
nevyhnutná. Lenže mnohé slová sa vzťahujú na javy, vlastnosti a relácie, ktoré
sa zmyslami bezprostredne nedajú vnímať a sú výsledkom poznávacieho, zovše-
obecňovacieho procesu trvajúceho celé stáročia. Ako znázorniť obrázkom pojmy
dobro, teória, ideál, rovnorodosť, možnost a pod.? Prirodzene, piktografický záznam
takýchto slov je prakticky nemožný. Preto sa namiesto týchto pojmov zazname-
návali piktogramami konkrétne slová, ktoré boli s nimi rovnozvučné, h o m o n y m -
né. Ako sme už spomínali, túto možnosť poskytujú jazyky s vysokou mierou
homonymie. Napríklad v sumerskom klinovom písme sa slovo život zapisovalo
tým istým znakom ako šíp Jxh+0, lebo obidve sa v sumerčine vyslovovali ti.
Používanie rébusového princípu vo veľkom meradle viedlo koniec koncov
k osamostatneniu zvukovej hodnoty znaku od jeho významovej hodnoty. Vďaka
širokému používaniu rébusu piktografia prestala byť myšlienkovým písmom a
stala sa písmom, ktoré sa nie celkom presne označuje ako l o g o g r a f i c k é . Nie
je to už pojmové písmo, ale zmiešané, p o j m o v o - f o n e t i c k é . Existujú v ň o m
popri sebe dva druhy logogramov. Jedna skupina j e spätá s významovou strán-
kou slova. T o sú tzv. ideografické logogramy alebo i d e o g r a m y. D r u h á skupi-
na logogramov zasa odrážala fonetickú stránku slova, a preto sa p r e n e zaužíval
termín fonetické logogramy alebo f o n e t i k á. Ideografické logogramy sú syno-
nymického charakteru: jednému logogramu sa priraďuje viac slov, ktoré m a j ú
príbuznú významovú štruktúru, ale odlišujú sa od seba foneticky. Napríklad
staročínsky znak zachycuje slovo ' äk zlo, nepekný aj slovo ' á g nenávidieť,
znak označuje d i ang hore aj d i ang stúpať, dvíhať. Naproti tomu fonetické
logogramy zasa mali prirodzený sklon k homonymii. Čínsky znak JpL sa vzťaho-
val na cikádu (d i a n) a súčasne mal i významjednoduchý (tán). V praxi sa obidva
typy znakov často spájali v záujme presnejšieho zápisu, takže j e d n a zložka znaku
poukazovala na jeho význam, kým druhá zasa určovala j e h o fonetickú h o d n o t u .
Ideografické prvky takýchto zložených znakov sa odborne volajú d e t e r m i n a -
t i v y alebo k l a s i f i k á t o r y ; v sinológii sa ako technický termín používa ozna-
čenie r a d i k á l y .

OD LOGOGRAFIE K SYLABOGRAFII

Ani jedno zo známych písem neustrnulo vo vývinovej fáze logografie. J e to

pochopiteľné, pretože slovo ako minimálna písomná jednotka nevyhovuje —
jednak preto, lebo slovná zásoba je príliš rozsiahla, a jednak preto, lebo slovo sa
dá členiť na menšie, jednoduchšie zložky. Ak si pozornejšie všimneme situáciu
v rozličných písomných sústavách, zistíme, že vývin sa uberal dvoma hlavnými
smermi:
1. Čínske písmo sa postupne zmenilo na l o g o t t v o r f e t n o g r a f i c k é . Zá-
kladnou jednotkou čínskeho písma sa z obsahového hľadiska stal zápis m o r f é m y .
Súvisí to s typologickou charakteristikou čínštiny. V starej čínštine sa vyskytovali
vlastne len j e d n o m o r f é m o v é slová a m o r f é m a splývala so slabikou. Vďaka
t o m u čínske p í s m o n e p r e š l o d o štádia čistej sylabografie, ale začalo f u n g o v a ť v
rovine m o r f é m . N e m a l ý podiel m á na t o m fakt, že v čínštine p o s t u p n e začal
vzrastať počet zložených slov. M. C o h e n síce tvrdí, že čínske p í s m o j e slabičné,
lebo v r a j každý čínsky znak sa vzťahuje n a slabiku. V skutočnosti j e čínske p í s m o
slabičné iba „ n á h o d o u " — vďaka t o m u , že m o r f é m a splýva so slabikou. V p r í p a -
de, keď j e d n a a tá istá slabika j e nositeľom niekoľkých ( h o m o n y m n ý c h ) m o r f é m ,
z o d p o v e d á j e j nie j e d e n , ale niekoľko znakov. Prevažne m o r f e m a t i c k ý c h a r a k t e r
čínskeho písma j e zjavný n a j m ä v súčasnosti. Slovná zásoba m o d e r n e j čínštiny
sa už neskladá z j e d n o s l a b i č n ý c h a j e d n o m o r f é m o v ý c H slov. N a o p a k , b e ž n é sú
slová zložené z d v o c h alebo z viacerých m o r f é m .
N i e k e d y sa o čínskom písme (ale a j o staroegyptskom, s u m e r s k o m a i.) hovorí
a k o o h i e r o g l y f i c k o m p í s m e . Slovo hieroglyf v d n e š n o m c h á p á n í p r e d s t a -
vuje vlastne len p o m o c n ý t e r m í n . Podľa V. Istrina a k o hieroglyfické m o ž n o
označiť také písmo, k t o r é h o znaky m a j ú v zásade logografický význam a aspoň
sčasti zachovávajú o b r á z k o v ú .podobu. Cesta, ktorú nastúpilo čínske písmo, j e
síce zložitá, ale s c h o d n á , veď čínske písmo si d o d n e s zachovalo p o d o b u , d o ktorej
sa vykryštalizovalo p r e d m n o h ý m i storočiami. J e natoľko schodná, že toto písmo
prebrali o d Č í ň a n o v v minulosti viaceré s u s e d n é n á r o d y , predovšetkým Kórejča-
nia, J a p o n c i a Vietnamci. V písmach týchto n á r o d o v čínske logogramy n a d o b u d -
li c h a r a k t e r h e t e r o g r a m o v . V. Istrin d e f i n u j e h e t e r o g r a m a k o p s e u d o -
i d e o g r a m , respektíve a k o logogram prevzatý z j e d n é h o jazyka d o d r u h é h o tak.
že m u v t o m t o j a z y k u bola p r i r a d e n á d o m á c a fonetická h o d n o t a . Napríklad
čínsky l o g o g r a m n Het človek prevzali J a p o n c i a začali h o čítať p o j a p o n s k y
ako hit o človek. Pravda, čínske písmo nezostalo pri zázname týchto jazykov
zachované bez zmien, ale prešlo istými n e v y h n u t n ý m i úpravami.
2. O s t a t n é v ý z n a m n é písma staroveku sa uberali cestou r a d i k á l n e j f o n e -
t i z á c i e. L o g o g r a f i c k é písmo p o s t u p n e prerastalo d o s l a b i č n é h o v Mezopo-
támii, Egypte, Malej Ázii aj v egejskej oblasti. Slabičné písma sa na Blízkom
východe objavovali už o d polovice 2. tisícročia p r e d n. 1. Väzba jednotlivých pí-
somných znakov s významovými j e d n o t k a m i reči sa uvoľnila a tieto znaky začali
označovať slabiky, p r í p a d n e sekvencie hlások blízke slabikám, ale pozbavené
významu. Pritom si znaky zachovali p ô v o d n ú obrázkovú p o d o b u , a k o napríklad
v e g y p t s k o m písme (znak L J . piktogram znázorňujúci dom, p o staroegyptsky
p r, začal sa neskoršie používať len vo fonetickej h o d n o t e p r), alebo j u stratili
vplyvom techniky písania (napríklad v s u m e r s k o m klinopise). Spočiatku sylabizá-
cia nebola d ô s l e d n á . P r e j e d n u a tú istú slabiku sa používalo niekoľko písomných
znakov, a n a o p a k , j e d e n znak sa m o h o l čítať viacerými spôsobmi. Bežné bolo a j
to, že n i e k t o r é slabiky sa zapisovali len približne, bez koncových spoluhlások
alebo bez spoluhláskových skupín, ktoré sa zjednodušovali. Popri slabičných
znakoch sa príležitostne používali ideogramy a determinativy. Písmo, pokiaľ bolo
m a j e t k o m úzkej vrstvy vzdelancov — či už žrecov, alebo profesionálnych pisárov
— malo sklon ku konzervativizmu,
HLÁSKOVÉ PÍSMO A PROBLÉMY PRAVOPISU
Najhlbšie zmeny v charaktere písma nastávali vtedy, keď písmo preberali ná-
rody hovoriace t y p o l o g i c k y o d l i š n ý m i j a z y k m i . Keď Peržania začali
písať klinopisom, dôsledne ho sylabizovali. To isté platí o ugaritskom písme.
Najmä rané západosemitské písma (podľa názoru jednej skupiny vedcov sa vyvi-
nuli z egyptského písma) predstavujú medzník v histórii vývinu písma, lebo ide
o čisto slabičné sústavy; od nich viedla cesta k fenickému písmu a od neho zasa
ku gréckemu, prvému skutočne hláskovému písmu sveta, z ktorého sa neskoršie
vyvinula latinka i cyrilika.
Písmo sa vyvíjalo veľmi pomaly, krôčik za krôčikom, a postup po ceste k hlás-
kovému písmu stál veľa intelektuálneho úsilia. Prejavuje sa v ňom zápas konzer-
vativizmu s čoraz h l b š í m p o z n a n í m p o v a h y j a z y k a a s potrebou priblí-
žiť znalosť písma praktickým potrebám širokých vrstiev. Neprekvapuje, že s p o -
l u h l á s k o v é p í s m o sa zrodilo v západosemitskom svete. Feničania ako dobrí
obchodníci boli prakticky založení ľudia. V ich jazyku, patriacom do semitsko-ha-
mitskej rodiny, bol nositeľom všeobecného lexikálneho významu s p o l u h l á s -
k o v ý k o r e ň ; samohlásky tento význam len spresňovali, a preto nebol vo fenič-
tine zápis samohlások absolútne nevyhnutný. Feničania zapisovali len spoluhlás-
ky a posledný krok na ceste k úplnému hláskovému písmu museli urobiť Gréci.
Gréčtina ako indoeurópsky jazyk nemohla ignorovať samohlásky, ktoré bežne
rozlišujú význam slov. Gréci pochopili nevyhnutnosť z á p i s u s a m o h l á s o k a
použili na tento cieľ fenické konsonantické litery, pre ktoré gréčtina nemala
zodpovedajúce spoluhlásky, a začali nimi zapisovať samohlásky.
Vznikom úplného hláskového písma, ktoré označovalo všetky fonémy, sa uza-
vrel typologický vývin písma. Od vzniku gréckej abecedy sú dejiny písma vlastne
dejinami p r i s p ô s o b o v a n i a existujúcich písomných sústav potrebám jednot-
livých jazykov.
Veľkou prednosťou hláskového písma je jeho zásadná j e d n o d u c h o s ť a
n e n á r o č n o s ť z hľadiska osvojovania. Na druhej strane so vznikom čisto fono-
grafického písma, zaznamenávajúceho hlásky, vzniká potreba udržiavať súlad
medzi písanou a hovorenou podobou jazyka. O to dbajú k o d i f i k a č n é s n a -
h y. Keďže jazyk aj jeho zvuková stránka sa vyvíja, musí sa m o d i f i k o v a ť a j
p í s a n á p o d o b a j a z y k a , a to prostredníctvom občasných r e f o r i e m p r a -
v o p i s u . Písmo má nepochybne k o n z e r v u j ú c i v p l y v na vývin jazyka a
aspoň spomaľuje jazykové zmeny, keď ich už nemôže úplne zastaviť. Ak sa neus-
kutočňujú reformy, môžu sa v písme objaviť niektoré archaické prvky. Prí-
kladom takého vývinu sú abecedy viacerých európskych jazykov, najmä angličti-
ny, dánčiny a francúzštiny. Kedysi bolo anglické písmo, prirodzene, podstatne
bližšie živej reči ako dnes. V súčasnosti sa anglické písmo natoľko rozchádza s
akustickou rečou, že môžeme hovoriť o dvoch paralelných, len čiastočne korelu-
júcich kódoch (bližšie pozri str. 15). Rovnako znejúce slová sa môžu zapisovať
rozdielne (napríklad j ú vo význame ovca sa píše ako e vo e, kým j ú vo význame
ty, vy sa píše ako you ; nou\ o význame vedieť sa píše ako know, zatiaľ to nou
vo vyznáme nie sa píše ako n o); alebo aj opačne, rozdielne znejúce slová sa píšu
rovnako (napríklad i slovo h o um domov, i vlastné meno h j úm sa píšu ako ho-
rné), prípadne písaný znak nemá nič spoločné s jeho akustickým ekvivalentom a
možno ho charakterizovať ako h e t e r o g r a m (napríklad etc. sa v angličtine
číta ako and so on; e. g. sa číta forigzámpl a pod.). A tak hoci pôvodný
princíp anglického písma bol fonografický, neskorší vývin v ňom posilnil prvky,
ktoré môžeme označiť ako l o g o g r a f i c k é . Nemožno sa preto čudovať, že
práve v anglosaských krajinách sa často vyskytuje a 1 e x i a, t. j . neschopnosť na-
učiť sa čítať (a tým i písať). Problém anglického písma znepokojoval aj G. B. Sha-
w a a M . Twaina. Shaw vypísal cenu pre človeka, ktorému sa podarí zreformovať
anglický pravopis, a M. Twain sa vyjadril o anglickom písme, že j e to rýdze
bláznovstvo. „Nedá sa ním s akou-takou istotou napísať takmer ani jediné slovo,"
ponosoval sa. A pokračoval: „Hlúposti anglickej abecedy sa vôbec nedajú vypo-
čítať. Anglická abeceda sa skladá len zo samých hlúpostí."
Prvky retrogresie sa objavovali aj v iných písmach sveta. Napríklad neskoro-
asýrske a neskorobabylonské písmo boli také komplikované, že nakoniec museli
ustúpiť podstatne jednoduchšiemu aramejskému spoluhláskovému písmu. Nie
j e vylúčené, že aj Číňania sa nakoniec z podobných príčin vzdajú svojho znako-
vého písma.
Formálne pravidlá (pravopis) kodifikované pre jednotlivé jazyky používajúce
hláskové písma sa ďalej dajú rozčleniť na niekoľko typov podľa korelácie znakov
s hláskami. T á t o korelácia nikdy nie j e stopercentná. Podľa toho, aký princíp
prevažuje, rozlišujeme fonetický, fenologický a historicko-tradičný pravopis.
V rámci posledného typu možno ešte rozlišovať etymologický a morfologický
pravopis.
Pre fonetický pravopis j e príznačné písanie v súlade so súčasnou výslovnosťou.
V slovenčine napríklad prevládol fonetický princíp v písaní predložky z, zo,
spájajúcej sa s genitívom. Do roku 1953 sa rozlišovalo písanie genitívnej predlož-
ky s, so (ak išlo o pohyb sponad niečoho) a predložky z, zo (ak išlo o pohyb
znútra). Takisto pri písaní predpôn 5- a z- (napríklad stíšiťoproti zhodiť} sa pravo-
pis prestal riadiť významom, ale rešpektuje spodobovanie. Naproti tomu fenolo-
gický princíp vyžaduje, aby sa j e d n a a tá istá fonéma písala za všetkých podmie-
nok rovnako. Preto rozlišujeme v písme napríklad plot a plod. Podobne i j e d n a
a tá istá morfonéma sa zapisuje vždy rovnako, bez ohľadu na odlišnú výslovnost,
takže píšeme ľudia i ľudský, hoci d r u h é z nich sa vyslovuje ľuckí. Historicko-tradič-
ný pravopis sa pri zápise slov riadi ich pôvodom, resp. výslovnosťou, aká bola v
minulosti. Na rozdiel od fenologického princípu uplatňuje sa v zápise slovenčiny
v menšej miere historicko-tradičný princíp, napr. pri rozlišovaní i a y. Slovenský
pravopis j e teda v zásade fenologický, s malým podielom fonetických a historic-
ko-tradičných prvkov. Naproti tomu v zápise angličtiny či francúzštiny, ale i
niektorých iných jazykov jednoznačne prevláda historicko-tradičný princíp.
ZÁKONITOSTI VÝVINU PÍSMA
Pretože písmo nie je majetok jednotlivca, ale slúži celej spoločnosti, nemôže
sa svojvoľne meniť, ani nemôže ustrnúť. Jeho vývin sa riadi istými zákonitosťami
a podlieha pôsobeniu celého súboru faktorov. M. Cohen uvádza predovšetkým
tieto faktory:
1. spoločenské potreby,
2. osobitosti jazyka,
3. vplyv predchádzajúcich písomných sústav,
4. vplyv rozličných spoločenských skupín,
5. vplyv písacích materiálov a nástrojov.
V. Istrin akceptuje Cohenove faktory, ale navyše k nim pridáva vplyv obsahu
písomných pamiatok, najmä v raných etapách vývinu písma.
Piktografické písmo napríklad vznikalo v období kmeňového spoločenského
zriadenia v neolite alebo eneolite. Prechod od málo konvencionalizovanej, nesta-
bilnej semaziografie k logografii súvisí so vznikom prvých štátnych útvarov. Do-
kazuje to história Sumeru, Egypta, Číny a iných krajín. Logografické písmo
vyhovovalo mnohonárodným štátom staroveku, lebo vzhľadom na o b m e d z e n ú
spätosť s rečou bolo pomerne zrozumiteľné príslušníkom rozličných národov, a
malo teda medzinárodný charakter. Veľkým nedostatkom logografie j e však
náročnosť na pamäť, problémy so zápisom vlastných mien, n a j m ä cudzích, a
nemožnosť zapisovať gramatické morfémy. Proces fonetizácie spomaľovali kon-
zervatívne vládnúce kruhy a žreci, ktorí sa usilovali udržať si monopol n a vzde-
lanie. Logografia sa radikálnejšie mení vtedy, keď j u preberú národy hovoriace
odlišnými jazykmi.
Pri p r e b e r a n í p í s m a možno hovoriť o p o d v e d o m e j k o n f r o n t a č -
n e j a n a l ý z e j a z y k a , keď vlastne nastupuje členenie reči n a slabiky. Pocho-
piteľne, nie všetky jazyky majú rovnakú fonetickú štruktúru slabík. Popri jazy-
koch so zložitou slabičnou štruktúrou a so širokým repertoárom slabík (naprí-
klad angličtina, latinčina) existujú jazyky s jednoduchou stavbou slabiky, a teda
i s malým počtom slabík (napríklad japončina, polynézske jazyky). S l a b i č n é
p í s m o najlepšie vyhovuje jazykom s jednoduchou slabičnou štruktúrou. Jazy-
kom so zatvorenými slabikami a priveľkým zastúpením spoluhláskových skupín
vyhovuje už menej. T o bola jedna z príčin, prečo vývin,pokračoval ďalej,
k hláskovému písmu.
Z j e d n o d u š o v a n i e písma, teda prechod o d l o g o g r a f i e k s y l a b o -
g r a f i i a od sylabografie k f o n o g r a f i i , predstavovalo súčasne d e m o k r a -
t i z á c i u písma a rozširovanie jeho funkcií v dennom živote. Písmo prestalo byť
majetkom profesionálnych pisárov a žrecov a stalo sa nevyhnutným predpokla-
dom rušného spoločenského a hospodárskeho života aj médiom literárnej i ve-
deckej tvorby.
V z ť a h p í s m a a h i s t o r i c k o - s p o l o č e n s k ý c h p o d m i e n o k jeho
existencie nie je priamočiary. Historické podmienky môžu brzdiť alebo urýchľo-
vať jeho vývin — či už sú to vplyvy iných národov, technické vynálezy (ako
kníhtlač, rozhlas a televízia), alebo sociálne zvraty, ako napríklad v T u r e c k u po
 vzniku republiky. I potreby kultúrneho a spoločenského rozvoja a zretele politic-
kého charakteru môžu viesť ku zmenám či feformám pravopisu, ako napríklad
za Petra Veľkého v cárskom Rusku, po Veľkej októbrovej revolúcii v ZSSR (pozri
sr"24'l) a pod. Na druhej strane zasa existujú vyspelé novoveké národy* ktoré
lipnú na archaických písmach. Popri-už chronicky spomínaných Japoncoch, kto-.
rí /fejmeT^SUžívajú najzložitejšiu písomnú sústavu na svete, s M a d u j ú g i n z J q j ^
morféme^ a z dvoch'sl^čnýcHrabécied (pozri s. 296),
patria do teJtcTkategórie i Číňania, v mensej miere Tibeťania, Íránci a i.l
Ani v z ť a h j a z y k o v e j š t r u k t ú r y t y p u pTsmäTTíéjé"jednoznačný.
Ako sme už skôr naznačili, polysyntetický typ jazyka podporuje vznik piktogra-
fie a brzdí jej prechod k logografii. Logografia najlepšie vyhovuje izolujúcemu
typu jazyka, v ktorom prakticky niet morfológie, napríklad čínštine. T u spolupô-
sobil i výskyt homonymie napomáhajúcej preniknutie rébusového princípu do
jazyka a súčasne premenu logografie na zmiešané logograficko-fonetické písmo,
alebo aspoň na písmo morfematického charakteru. V rovnakom smere pôsobí i
kompozícia ako bežný spôsob tvorenia nových slov. Vysoký výskyt homonymie
podnecoval vznikanie zložených logogramov, predstavujúcich kombináciu fone-
tického znaku s determinatívom. Obmedzený repertoár slabík predstavoval
priaznivý faktor z hľadiska zrodu a šírenia slabičného písma, ktoré vzniklo alebo
. s p o n t á n n e (z fonetických logogramov či rébusov), alebo viac-menej umele.
j jjj Jednotlivé s p o l o č e n s k é s k u p i n y sa líšia od seba postojom k písmu, ktoré
. ^ f p o u ž í v a j ú . Babylonskí a egyptskí žreci mali záujem na konzervovaní archaických
prvkov v písme. tLnovodpbýcbuzdelancov v rovnakom smere pôsobila záľuba
v tradíciách, z ktorej sa vysmieYaĽspamSäSj^^ ľJ^H ^ed^ďušeny \
f pravopis. Naproti tomu pokrokové spoločenské vrstvy zdôraznovalľ praktickú
í stránku veci a mali záujem na ďalšom vývine písma — na prechode k z á p i s u ^
^ V č o r a z menších jednotiek rečL/ * T
f ifij^HporQvnant s ostamyffiH^torwii v p Iv v p í s a c í c h p o d k l a d ó v ý c fej
a t e r i á1o v a j n á s t r o j o V. podružný^grejavuje sa v prvom rade na tvarocK™"
grafických prvkovpísma. Hfínené tabuľky u národov Blízkeho východu podrnie-^
nili podobnú, klinovitú formu písomných znakov v ich sústavách, ktoré sa typo-
logický často značne rozchádzajú (por. sumerské a ugaritské klinové písmo; s.
55 a 69). Podobne to bolo v starom Egypte. Pri nápisoch na kameni sa uplatňoval
piktografický charakter makov,. Jctoq£_sa_YŠak..po „zavedení papyrusu a inýcň
mäkkých" píšäčíčfi materiálov začal strácať a j neskoršom hieíatickom, ä
kom'písrrie sä úzTiédá iHi^ifikoyaT Spolupôsobili tu i písacie nástroje a podkla-
^v^TnšBeražir^i^ižnaký v y t ^ v a n č dlátomtfo kameňa sa tvarmijíšia od znakov _
vyrýváhých "do mäkkej hliny. T i r t o T ň i l ^ žfása yyzérijú celkom inak než znaky
zapisované štetcom a tufom. Neprekvapuie_preto, že k n í h t l a č od 15.—16.
storočiä^vplyvnovalatvary litier a prispela_k jch J í t a n d a _ r d i ^ z á j ^ N e t r e b a
zäbúHäC Te grafická'straňka~~pisma podliehala^menámjjrásleď^
rýchlejšie písať.
^Nemožňó ôb'ísť v p 1 y v ^ o b s ajh u t e j c t o.v na písmp. Rjtuálne ä náboženské _
texty ErlBíir^ýrar^^m^konzervovali ho. Podobne vplývali! texty uradneho
charakteru^ "
 vfl)
® • a> 0) C
fl JC g >5
«o » M " Q.
o
o E- '2 =5 C (02
a « a c o w
<D
.Q)
O (fl
Í f T1 "
<0
j* •a> •0) ®
m (0 in M
. . . "a c c a
•a) 0) ra •O
« 2 'I i (Q OS* 'fl
<
CQ (fl ra 5 M- IQ «
^ (0 « -c
E « **r iň' 0)
LU O) nk So v
O s 4) xT
(Q Q.
s 5í
O c10
"Ô -c
M2 9s
i o.a,
O J j H o
o 8 č p -0)
Q. a -<u •0) (0 (fl >
E
U 3Sš i _ 5 "X
>•
oX « >o
is 3 O)
N
•UJ •íäíí •'E
a>
&
<U —— í(Q S o
1- 2& P M
J2
O •0)
QL
> -Sŕo
X
(B
w •o
UJ O) i op •0) 0)
^ O 'g »o a> .x J*
O £ S g .Q) .Q) jD
fU-J a s i • p « CQ 1a -oI
(0 a> O D)
Z •0)
UJ JCM .a m Ia -I* Q) r . g 5
(0
^ •Q
a a> (0 ® I] •X ! - 2
o
E o I -C 1 - S - f •0) (Q
z o C
o 3 CO (fl >• 5 ô Ž
(Q
(0 (Q
s o i ? E S á S 2, t; M — .Q
<í Ok. •0) <fl
«
is (0MB.CDI
Q a ÔS v
O im 0)
J*
O O 'a c (0
(L JC «•= S2 »o C
S
(A
•O) O)
g -
il- S 2 HO
U1 wO ?T E >•2
w JÉ o (O n
ič •c — E
a. a m (0
Z (A
® <
> JC Q)
>
> I 2
sO ?A C
(A >0
Eg .CN £
«0 SS 0) (0
Ô a w
•aj •0)
0)
- £ > -

li 11
M lP f
JÉ O
'J 3* >
M >
"O O " 2I s=
=
££ 3-*
í *
n >
£ o
-S 5
"S*
< Jednotlivé faktory n e p ô s o ^ na izývin-pútryva-^žrl^ ravnakft. ale ich v á h a sa-
v4mehebujweni^acjch.sa_spoJo^ podmienok menila^Stupeňs poloče n s kej
v j ^ d ^ t L b o l zrejme najdôležitejší v ŕanyčh fäzach vývinu písma. Obrázkové
písmo (čiže semaziografia alebo piktografia) vznikalo na skíóntíTrodového z n a ^ /
ydenia^Jsým loflfíflrafiaLsa formovala súčasne s prvými otrokárskymi štátmi/Je
jasné, že v tejto epoche špecifiká jazykovej štruluury némófiľi vyraznejsie vplývať
na povahu písma, ktoré zachytávalo skôr obsahovú ako zvukovú stránku reči.
Uplatňoval sa vplyv písacích materiálov a nástrojov, ale i obsahu textov.1 Orna- I
mentálne písmo sa používalo v titulkoch, pri monogramoch, kým rýchlopis bol
vhodnejší pre kancelárske prácej^elikty piktografie sa najdlhšie udržali na p"e^
catiach a minciach.

VÝVIN PÍSEM PODĽA M0N0GENET1CKEJ HYPOTÉZY (POKRAČOVANIE, PODĽA I. J. GELBA)

fenické

aramejskó

hebrejské
kvadrátne
indické palmýrske
pahlaví

sýrske
avestské nabatejské
sogdské manichejské

arménske mandejské arabské

gruzínske

V tvaroch písmen szuacxaz o d r á ž í , v p l y v v ý t v_a r n é h o u m e n i a. J e zau-

jímavé, že vceľku málo pozornosti sa venovalo výskumu umeleckej stránky pís-
ma, akiste preto, lebo z hľadiska základnej f u n kcie pis m a j é T o y edŕajšías pekt.
J e d n a k o však by sa nemalo celkom zabúdať na možnosti estetického pôsobenia
písma. Pravdepodobne tu zohralo úlohu písmo v Európe. Naproti tomu v^ nie-,
ktorých mimoeurópskych vyspelých kultúrach sa umelecký potendálpísma vyu-
žíva podstatne viacľTIatflo"nielen o st^oegyptskýcKTiieřoglyróčRTale i o a r a b -
škom písme á ô cínskych znakoch? V s t a r o m í ^ p ^ m o n u m e n t a l n e písmo orga-
Iľhľfcy-SuvísH^ . Spolupôsobil tu výrazne piktografický
charakter znakov, ktorý umožňoval tvoriť myšlienkové asociácie nielen v obsaho-
vej rovine textu, ale aj v rovine znakovej formy. Podobné príčinj^ yiedli k obdi-
vuhodnému rozvoju k a H g r j J ^ q ^ ^ • Čínska kä-
—*ia má vsak -^j^zKladom -na formu znakov — Wižšie k aBstraktnému ume-
mu moderní Umelci dokonale využívajú túto afinitu. Naproti tomu arabská
 kaligrafia zjavne profituje z islamského zákazu zobrazovať ľudí a zvieratá. Vzhľa-
dom na tento zákaz (ktoryTcTTí1?"vš53e bral doslovnej islamskí umelci hojne
využívali krivky arabského písma a premenlivosť jeho tvarov podľa postavenia
znaku v slove. Tieto vlastnosti arabských písmen dávali umelcom možnosť upra-
vovať ich a prepletať do rozmanitých rastlinných vzorov. Výsledný estetický do-
jem je veľmi pôsobivý, hoci čitateľnosť textu často sťažuje v najvyššej možnej
miere.
Vplv-yy. k u l t ú r n e zohrali výraznejšiu úLohijxsbdobíotrokárskych a rano-
feudálnych_štátQ\L_X)á sa dokonca-konštatovať. že v ä č š i n a p í s e m v z n í*k 1 a
p o d v p 1 y v o m i n ý c h p í s o m n ý c h s _ ú s _ t a x alebo aspoň na základe stimu-
-hrrPôdľá názoriľniektorých odborníkov — a p r i k l á ň a s a k rum i I. J. Gelb —
všetky písma Staré ho_syeta sú .o.j.yodeneTwniec koncov z jediného — zo sumer-
škéKopísma, ktoré j e dokázatejnenajstaršie. Zvyčajnejavšak u v a ž u j e a j fijíies-
tich ďalších" písmach ako o pôvodných výtvorodiľpotejto kategórie patrí egypt-
ské písmo, ktoré sa používalo približne od roku 3000 p r e 3 n T l ľ ^ r u b a az"ab
"zániku Zlpadorimskej ríše, ďalej protoelamské písmo, ktoré vzniklo približne v
tom istom čase, ale, o osemsto rokov ustúpilo klinopisu, protqindické ^ s m o ,
ktorého pamiatky pochádzajú z obdobia okolo roku 2200j3L e d._n_J-, krétske
písmo (2000—1200 pred n. 1.), luvijské hieroglyfické písmo (1500—777 pred j
n. 1.,) a čínské písmo, ktoré vznikloy období okolo roku 1300 pred n. 1. a ako J
jediné,z nich sa.použíya.dodnes^^)
Pre všetky tieto písma j e doložená l o g o g r a f i c k á f á z a , ktorá nasledovala
p o f á z e s e m a z i o g r a f i c k e j , ako nasvedčuje obrázkový pôvod znakov. Pro-
toindické pamiatky ešte vždy čakajú na úspešnú dešifráciu, takisto ako proto-
elamské obrázkové písmo a krétske hieroglyfické písma — archaické i lineárne A.
V porovnaní s vymenovanými šiestimi písomnými sústavami j e sumerské pís-
mo najstaršie. Jeho vznik sa datuje doltônca 4. tisicrocia pred n. 1. Veľmi pozo-
ruhodne je, že vývin sumerského písma, trval podstatne dlhšie ako vývin ostat-
ných starovekých písem. To poukazuje na úplne nezávislé začiatky, na neprítom-
nosť cudzíel^plyvOVrVšétky óstatné~pí srna7~äkôsa zdá, boli od začiatku logogra-
fické, ba vtileK!ôfych sú dosvedčené i výrazné fonetické prvky. Ešte zarážajúcej-
šie je, že všetky staroveké písma s výnimkou sumerského^sa objavili v obdobiach
ďalekosiahlych cudzích "kultúrnych vplyvov. Napríklad v Egypte sa na začiatku
3. tisTčfoaä~pŕeďnH" t j ^ ť o v a l s í ^ ^ a j v č i n e sa
objavujú prvé písomné p a m l S k y _ y J ^ ^ g s k e j j í r e — 1 1 . storočie pred n. 1.). *
Vyspelá kultúra tohto oBdobiavzbudzuje dojem, že tu pôsobili cudzie vplyvy,
ktoré sa navrstvili na oveľa primitívnejšiu kultúru predchádzajúcich storočí. J e
málo pravdepodobné, že by napríklad elamské písmo bolo vzniklo úplne bez
vonkajších vplyvov, keď si uvedomíme, že Elam bezprostredne susedí s Mezopo-
támiou. T o isté platí o vzniku luvijského písma v polovici 2. tisícročia pred n. 1.
Pokiaľ ide o krétske__písmo, niektorí^odbgrnícLzastávajú názor o egyptskom

M o n o g e n é z a , ktorúJLJiiieU} predpokladá, však neznamená ani podľa

neho, že šesť starovekých písem treba pokladať za mechanické imitácie sumer-
 ského písma. Sumerský vplyv pokladal skôr za p o d n e t , ktorý padol na úrodnú
pôdu, lebo prišiel v ?asé, ked sa v danycn krajinách Široko používala píktôgŕafiäľ
(Príklad Sumerov pomohol národom, ktoré boli na to p r i p r a v e n é , prejsť v I
\ písaní na kvalitatívne vyššiu úroveň, na úroveň urýchlenej fonetizácie dovtedaj- \
\gích obrázkových znakov. )
Niektorí badatélíá~2rgumentovali v prospech teórie monogenézy podobnosťa-
mi medzi znakmi v rozličných písomných sústavách. Zabúdali pritom na ikonic-
kú povahu pôvodnej piktografie, vďaka ktorej vyzerali elementárne znaky všade
viac-menej rovnako, najmä ak išlo o znaky označujúce ľudí, zvieratá, časti tela,
rastliny, vodu, rieku, zem, slnko, hviezdy či o znaky vystihujúce názorne také
ľudské činnosti, ako jedenie, pitie, beh atď. Dokonca i medzi takými vzdialenými
písmami, ako sú protoindické znaky a rongorongo z Veľkonočného ostrova,
existujú nápadné formálne zhody, a predsa dnes už nikto neberie vážne Heve-
syho teóriu o príbuznosti týchto písem, oddelených desaťtisícmi kilometrov a
tisícročiami. Preto zástancovia teórie monogenézy písem môžu argumentovať
len s pomínanými iiepxiamymijlokazroi. -——.
f Z^histórie vieme, že nie každý národ si utvoril vlastné písmo. Naopak, väčšina\
národov prebrala písmo od v y s_pe_fejí£Í ^c h s u š j é dj ^ T Z n a m e n a l ó l o rýchlejší \
—kultúrnyVzôstup," äTe"sucasne stáli tieto národy pred úlohou prispôsobiť cudziu \
í písomnú sústavu vlastným potrebám. Nebolo to vždy práve jednoduché, najmä
ak sa jazyky týchto národov od seba typologicky líšili. V takom prípade sa pre- /
\ vzaté písmo m y s d o upraTOvaC,,ale.pxáx^_teJiýchto situáriách sa zdokonaľovalo,/
\ skvalitňovalo, viréci, ako sme už spomenuli (s. •90), prehrali Fé'ňičTcé'jpísmó'a zďo-
KanaRlTho tak, že mohlo označovať aj samohlásky. Z fenického písma vzniklo
aramejské, ktoré sa stalo zdrojom celého radu ďalších písem vrátane arabského.
Kórejčania a Japonci prevzali čínske znaky, ktoré však nevyhovovali štruktúre
ich jazykov, a tak si obidva národy vytvorili vlastné abecedy, odvodené zo znakov.
M e c h a n i z m y š í r e n i a p í s e m boli rozličné. Niektoi^Rfes3B}0!L.sé^yy
putovali po svete s n á b o ž e n s t v o m^Napríklad v Európejatinkasúvisela so
zapadnou cirkvou, grécka abeceda s o r t o d o j d o u ^ i n d i ^
Pri zemepisnej expanzii ara-
mejského a fenického písma hrali prvoradú úlohu o b c h o d n é f a k t o r y , ale"
äraBšké písmo je nerozlučne späté s islamom. Naproti^tomu klinopis"sali'nlskôr
prostredníctvom štátnych útvarpy,,. Často -všaEľspo 1 u p ôs_Q b i l o n i e k o ľ k o
f j j í í t o r o v , pretože kultúrne'a náboženské kontakty sa nedajú o33eIifoď"gtr~
chodných, politických a mocenských stykov.
V^BaôBľvzníku novodobých národov a renesancie národného povedomia,
keď si začínajú vytvárať vlastnú literatúru aj menej vyspelé národy, silnie úloha
štruktúrnych osobitostí jazykov a spoločenských podmienok. V tomto čase badať
tendenciu o č i s ť o v a ť p í s o m n é s ú s t a v y od cudzorodých prvkov (paralela
s purizmom v jazykovej oblasti). V tomto období sa viaceré národy vzdali nevy-
hovujúcich písem (najmä v Ázii a Afrike) a prebrali latinku (Turci, Indonézania,
Malajci, Vietnamci) alebo azbuku (väčšina ázijských národov ZSSR a Mongoli).
V ý s k u m p r e b e r a n i a a u p r a v o v a n i a písem si vyžaduje uplatňovať
 g e n e a l o g i c k ý p r i n c í p , t.j. všímať s j J ) i ; í . b u z c u s k . č . . . v z . í a h y . . . i n i , ( l z i
p í s m a m i. TiTčcTeíiTe píšem podľa zemepisného rozšírenia je nevhodné, preto-
že v jednej a tej istej oblasti neraz koexistujú viaceré písma. Napríklad vo východ-
nej Afrike sa používa etiópske písmo, arabské písmo i latinka. V Zakaukazsku
jestvujú popri sebe gruzínske, arménske i slovanské písmo, v juhovýchodnej Ázii
latinka, khmérske, thajské, laoské, čínske písmo atď.
Genealogický princíp vrhá svetlo na pôvod písma a tým vysvetľuje m n o h é j e h o
vnútorné osobitosti. Výskum dejín písma sa však nezaobíde bez aplikácie typolo-
gického princípu, ktorý odhaľuje stupeň primeranosti písma jazyku a lepšie
pomáha pochopiť jeho vnútornú štruktúru. Typologický princíp rešpektuje aj
tú skutočnosť, že niektoré š t r u k t ú r n e z m e n y prebiehajú v rozličných pís-
mach v súlade s tými istými z á k l a d n ý m i z á k o n i t o s ť a m i , bez ohľadu na
ich pôvod. Takouto najzákladnejšou zákonitosťou je požiadavka p r i s p ô s o b o -
vať písmo meniacim sa potrebám spoločnosti. Postupne sa mení zvuková podo-
ba jazyka a takisto sa menia i funkcie písma. Táto zákonitosť sa prejavuje v
prechode od prvopočiatočnej piktografie či semaziografie cez Iogografiu k sy-
labografii a k fonografu. Vývin písma prebieha v súlade s rozvojom s p o l o -
č e n s k é h o v e d o m i a a o d k o n k r é t n e h o k a b s t r a k t n é m u . T o nezna-
mená, že všetky písma prešli všetkými týmito fázami. Niektoré ustrnuli, naprí-
klad čínske písmo, na viac-menej logografickej etape s prvkami fonetickými,- eti-
ópske písmo sa zastavilo na etape sylabografie, a väčšina dnes používaných písem
nepřekonala piktografickú ani logografickú etapu, lebo novodobé národy ich už
prevzali vo vyspelej sylabografickej alebo fonografickej etape.
Zložitosť historicko-spoločenských podmienok i požiadaviek komunikácie ve-
d i e k t o m u , že_n eje„sLv u j u _čj s t é_t_yj}ypísem. Už i v niektorých semaziogra-
fických písmach sa vyskytujú fonetické prvky (napríklad v stredoamerických
písmach), v logografickom sa zasa zachovávajú niektoré semaziografické relikty
(napríklad v čínskom písme), v ruskej azbuke sa nájde zopár slabičných znakov
(napríklad h, 10) a v moderných hláskových písmach sa používajú i niektoré
logografické znaky typu %, § alebo číselných znakov. Najmä vo vede j e takýchto
znakov^ veľmi veľa a zaužíval sa pre ne názov t e r m í n o g r a m y] Tieto l o g o -
g r a f i c k é p r v k y nepredstavujú krok späť, sú prejävom'tendencie po úspor-
nosti. V jazyku vedy, ktorý má sklon k hutnosti a formalizácii, sú nevyhnutné.
Vcelku však logografia musela ustúpiť fonografu najmä preto, že sa vyznačovala
veľkým počtom základných znakov, mala problémy so zápisom vlastných názvov
a neumožňovala jednoduchý zápis gramatických morfém.
I. J. Gelb sa nazdáva, že sekvencia hlavných typov písem súvisí s rozvojom
psychológie reči. Základnou komunikačnou jednotkou je_Y e t ä*. J e j grijj.ližný
obsah vie vyjadriť s e m a z i ogjrajf i a. S1 o v o j e základnou pomenovacou jed-
notkou a tejto rovine zodpovedá l o g í J g r ä f i c k é p f s m ó . Najväčší_skok vo
vývine nastáva pri prechode oďzáznaniu slova k' zátriamú "f f a j k y, lebo slovo
je ešte významovou jednotkou, kým slabika je už len formálnou, artikulačnou
jednotkou reči. Podľa 1. J. Gelba sl a b i č n é p í s m o j e najvhodnejšie pre menej
rozvinuté spoločenstvá; dokladá to príkladmi z Afriky a Severnej Ameriky, kde
po kontakte s európskou kultúrou spontánne vznikali slabičné p í s m a ^ .
 Kým v logografii dominuje sema/iografm a v logografickom-fonetickom pís-
me sa semaziografía prelína s fonetickým zápisom, v sylabografli je prítomný
iba fonetický zápis. Posledné štádium vývinu predstavuje h l á s k o v é p í s m o ,
kde je základnou jednotkou g r a f é m a, zodpovedajúca približne h l á s k e .
Prirodzene, nni vzťah mcdzi charakteVom písma a stupňom rozvoja reči nieje
úplne jednoznačný. Podobne nemožno hovoriť o mechanickej závislosti písma
od stupňa spoločenského vývinu. Konkrétne historické podmienky a kultúrne
tradície môžu tento vzťah zatlačiť do úzadia, veď napríklad Číňania v 20. storočí
ešte vždy používajú písmo logografického pôvodu, podobne ako Japonci, ktorí
však k nemu pridali dve slabičné abecedy. Zato Gréci už tritisíc rokov píšu doko-
nalým hláskovým písmom. I grafický inventár azbukv s istými slabičnými relikt-
mi sa niekedy posudzuje ako výhoda (pozri s. 242).

HLAVNÉ FÁZY V DEJINÁCH VÝVINU PÍSMA

Ak by sme mali ešte raz zhrnúť vývin písma, rozčlenili by sme ho na dve hlavné
fázy. P r v á ( á z . a , ktTľŕíje'^rečlstúpňó písma, sa obyčajne volá
p i k t o g r a f j ^ p r e s n t j š i e s e m a z i o g r a f i a. Je to písmo, ktoré zachytáva len
obsahovú stránku reči a o j e j forme, teda o_zvukqvej stránke, neposkytuje vlastne
nijakú iitfôfmáciu. Písomné znaky sú v semaziografii i k o n i c k é, t. j. predstavu-
j ú viac či menej schematizované zobrazenia predmetov a výjavov, o ktorých
informujú. Semaziografía sa vyvinula z malieb a kresieb v pravekom Starom
svete a neskoršie i v Amerike a v Austrálii. Ešte v 20. storočí j u používali niektoré
kmene na Aljaške, na Sibiři a v Afrike. No i v našom každodennom živote sa
stretáme s prvkami semaziografie, napríklad pri dopravných značkách, v rekla-
v me, v návodoch na použitie rozličných výrobkov a pod.
Výž"riánrďu ~ulohu prľ premene semaziografie na skutočné písmo zohrali
/ m n e'm o n i c;k o - i d e n t i f i k a č n é z á z n a m y ( m n e m o g r a m y ) , ktoré sa
j používali na označovanie vlastníctva či výrobcov aj na elementárne zápisy hospo-
dársko-účtovného charakteru.
Identifikačné a mnemonické záznamy a rébusový princíp viedli k fonetizácii
písma, ku vzniku písma v užšom zmysle slova, písma zachytávajúceho z v u k o v ú
p o d o b u r e č i . I . J . Gelboznačuje tento typ písma ako f o n o g r a f i u . Mayské
a aztécke písmo ako písmo obmedzených možností bolo na prechode od semazio-
grafie k fonografu. Vcelku sú tieto písma podľa Gelba typologicky na úrovni
primitívnych indiánskych piktografických písem Severnej Ameriky, pravda,
s tou výnimkou, že dokonale zachytávajú čísla i astronomické objekty a pri zápise
vlastných názvov sa opierajú o rébusový princíp.
Sumerské písmo a takisto aj protoelamské, egyptské, protoindické, krétske,
luvijské a čínske už predstavujú písmo v užšom zmysle slova, t. j. l i n g v o g r a -
f i u , a sú zväčša slovno-slabičného typu. Ich sústavu tvoria slovné znaky ( l o g o -
g r a m y ) , slabičné znaky ( s y l a b o g r a m y ) a pomocné znaky. Z formálnej
stránky na mnohých znakoch ešte poznať piktografický pôvod.
Podiel logogramov v týchto písmach — pokiaľ sa vyvíjali ďalej a nezanikli —
 Sumerské

ryba
2L
ísť, stáť
*
hviezda, boh
>
šíp, chytať

cesta
00
hory
m siet
4
obilie

Egyptské

<J>- O 0= X A •*
ústa oko Slnko uhol roh ísť. prísť hviezda

/Os
Mesiac
fiľ
plakať
n
letieť
Ä
veslovať
A_
•sľovať vracať sa

Starokrétske (minojské)

t m. Y í 3ŕ 9 . M ^
ruka oko krava Mesiac skrížené dvojitá hory /oď, á/n
ruky sekera
Chetitské

O O ) n a ÍÄ A
cesto S/n/co Mesiac pršať šíp hory

Staročínske
<< * # 0-
cesta holub hviezda Slnko sekera krčah

Piktografické prvky v najstarších písmach sveta (Fôldes-Papp, c. d.)

klesal a postupne sa z nich vyvinuli slabičné písma. Zo sumerského písma vznikli

viaceré klínopisné slabičné písma, rozšírené po celom Blízkom východe, naprí-
klad písmo akkadské, asýrske, elamské, churritské a i. V týchto písmach sa pou-
žívali slabičné znaky typu CV, VC, prípadne aj CVC (C označuje spoluhlásku,
V samohlásku; konsonant, vokál). Z á p a d o s e m i t s k é s y l a b o g r a f i e , kto-
ré sa podľa jednej teórie vyvinuli z egyptského písma, obsahovali slabičné znaky
typu CV. Samohlásky sa v nich — na rozdiel od sumersko-babylonského klino-
pisu — neoznačovali, takže ich znaky by bolo správnejšie zapisovať ako C<v>.
Egyptské písmo bolo zložitejšie. Okrem bežných slabičných znakov obsahovalo i
znaky typu C<v> C<v>. Cyperské, krétske a chetitské písmo sa skladalo zo slabičných j
znakov rozlišujúcich samohlásky (typ Ca, Ci, Cu atď.).
 Čínske písmo sa uberalo svojskou cestou. Vyvinula sa však z neho japonská
sylabografia skladajúca sa zo znakov typu V a CV.
Z historického hľadiska malo najväčší význam egyptské písmo, lebo od neho
zrejme viedla cesta cez semitské slabičné abecedy k najväčšiemu počtu písom-
ných sústav na svete, počínajúc fenickým, aramejským a hebrejským písmom,
cez rozličné stredoázijské písma a pravdepodobne aj cez indické písma k najroz-
šírenejším písmam súčasnosti, ale najmä k latinke (ktorá sa vyvinula z gréckej
abecedy), cyrilike (takisto z gréckej abecedy) a arabskému písmu (ktoré vzniklo
z aramejského).
Grécke písmo, latinka, cyrilika, arménske a gruzínske písmo a niektoré iné
písma predstavujú h l á s k o v é p í s m a v plnom zmysle slova, pretože sa v nich
zapisujú spoluhlásky i samohlásky. Naproti tomu semitské písma, písma od nich
odvodené, aj indické písma zapisujú s a m o h l á s k y z v ä č š a p o m o c n ý m i
z n a k m i , ktoré sa často umiesťujú mimo riadkov, ba v semitských jazykoch sa
ani nemusia dôsledne používať. Niekedy sa ako osobitý podtyp uvádzajú etióp-
ske písmo a indické písma, lebo samohláskové znaky v nich môžu splývať so
spoluhláskovými do jednej grafickej jednotky, prípadne sa označujú v n ú t o r -
nou m o d i f i k á c i o u spoluhláskových znakov.

ZEMEPISNÉ ROZŠÍRENIE ROZLIČNÝCH PÍSEM

Vo svetovom meradle sú dnes najrozšírenejšie tie písomné sústavy, ktoré
vznikli na základe l a t i n k y . Používajú sa v západnej, strednej i severnej Európe,
sčasti i na Balkáne, v celej Amerike i v Austrálii s Oceániou, v subsaharskej
Afrike (s výnimkou Etiópie) a z ázijských krajín v Turecku, Indonézii, Malajzii,
Vietname a na Filipínach. O prechode na latinku sa uvažuje i v Číne.
V ZSSR — okrem Pobaltia (v Litve, Lotyšsku a Estónsku sa píše latinkou) a
väčšej časti Zakaukazska (v Arménsku a v Gruzínsku sa používajú vlastné písma)
— a ďalej vo východnej časti Juhoslávie i v Bulharsku sa dodnes píše zmoderni-
zovanou c y r i l i k o u čiže a z b u k o u . Azbuku prevzali a upravili pre vlastný
jazyk aj Mongoli.
A r a b s k é p í s m o a písma z neho odvodené sa používajú v celom arabskom
svete od Maroka až po Irak a v mnohých moslimských krajinách — v Iráne,
Afganistane, Pakistane, sčasti v Indii a v Bangladéši. V minulosti bolo arabské
písmo rozšírené i v Turecku (vrátane Balkánu), v Strednej Ázii, v Indonézii i v
Malajsku.
Semitského pôvodu j e h e b r e j s k é p í s m o používané v Izraeli na zápis no-
vohebrejčiny, okrem neho i na zápis iných jazykov, pokiaľ ich používajú Židia
(napríklad jidiš), ako aj s ý r s k e a m o n g o l s k é p í s m o, ktoré sa ešte zacho-
vali v reliktoch. Vlastné písmo, takisto semitského pôvodu, používajú E t i ó p č a -
.n i a.
. G r é c i píšu vlastnou abecedou, utvorenou v priebehu 1. tisícročia pred n. 1.
Vlastné hláskové písma majú A r m é n i i G r u z í n c i n a Kaukaze.
 P í s m a i n d i c k é sa používajú v Indii, v Srí Lanke, v Tibete, Barme, Thajsku\
Laose a Kambodži. Pôvodne, teda ešte pred príchodom islamu, sa používali!
i v celej Indonézii. Tu sa domáce písmo indického pôvodu čiastočne používa nal
zápis jávčiny.
Č í n s k e p í s m o používajú v súčasnosti vlastne len Číňania. Japonci ho kom-
binujú s dvoma slabičnými abecedami, k a t a k a n o u a h i r a g a n o u . V KĽDR
sa používa len k ó r e j s k é p í s m o a používanie čínskych znakov sa obmedzuje
aj v Južnej Kórei.
Tzv. národy Štvrtého sveta na Ďalekom severe, v Amerike a vo vnútrozemí
Afriky miestami ešte používajú a r c h a i c k é p í s m a , ku ktorým patrí e s k i -
m á c k a p i k t o g r a f i a na Aljaške, v Afrike písmo v a j s k é , b a m u m s k é a i .
Týmto písmam j e venovaná osobitná kapitola.
Z typologického hľadiska prevláda v súčasnosti f o n o g r a f i c k é čiže h l á s - '
k o v é p í s m o , ktoré používa okolo polovice sveta. S y l a b o g r a f i u , rozšírenú/
v južnej, juhovýchodnej Ázii a v Etiópii, používa asi štvrtina ľudstva a posledná
štvrtina zotrváva pri 1 o g o g r a f i i (Čína, Japonsko).

PÍSMO BUDÚCNOSTI
A MIMORIADNE DRUHY ZÁPISU

Otázkou hodnou zamyslenia j e budúcnosť vývinu písma vo svete. J e zjavné,

že niektoré technické vynálezy 19. a 20. storočia obmedzili sféru používania
písma. K takýmto vynálezom patrí predovšetkým telefón, rozhlas, televízia a
magnetofón. Telefón neraz nahrádza písomnú korešpondenciu, kým rozhlas a
televízia sčasti suplujú čítanie. Magnetický záznam j e presnejší než stenografia.
Napriek všetkému pokroku v tejto oblasti j e dnes už isté, že tieto technické
vynálezy písmo nikdy nevytlačia; v najlepšom prípade mu b u d ú konkurovať v
istých funkčných sférach.
Už sme spomínali, že so vznikom gréckeho písma sa písmo vlastne dostalo na
n a j v y š š i u m o ž n ú t y p o l o g i c k ú ú r o v e ň . Napriek tomu sa ešte nevyčer-
pali všetky možnosti jeho vývinu. Z iných princípov vychádza tzv. V i s i b 1 e
S p e e c h, po slovensky viditeľná reč. J e to sústava znakov zobrazujúcich polohu
artikulačných orgánov; sústava sa však v laických kruhoch neujala. Jazykovedec
O. Jespersen zasa vymyslel systém U n a l p h a b e t i c N o t a t i o n (neabecedný
zápis); jednotlivé hlásky zapisoval kombináciami gréckych a latinských písmen i
číslic. Ešte zložitejší systém tohto d r u h u vytvoril americký jazykovedec K. Pike.
Obmedzené použitie mal tzv. I s o t y p e , plným názvom International System
of Typographic Picture Education (medzinárodný systém vzdelávania pomocou
typografických obrázkov). J e to súbor obrázkových znakov zrozumiteľných bez
ďalšieho vysvetľovania, ktoré sa dajú použiť pri vyučovaní, prípadne v medziná-
rodnom styku — podobne ako návody na používanie telefónu či iných technic-
kých zariadení. Nový estetický názor na písmo viedol v sedemdesiatych rokoch
(najmä vplyvom digitalizácie) mnohých k nereálnej viere v potrebu totálnej zrne-
ny. V tomto smere bol najpozoruhodnejší návrh (trocha výstredný) Holanďana
Wima Croumwela. Pri úprave niektorých informačne hutných kníh sa zasa zača-
lo uplatňovať špeciálne slovno-obrazové vyjadrovanie; úplnosť pochopenia za-
znamenaného j e možná iba cestou plného akceptovania obrazovej informácie.
Ide o tzv. 1 e x i v í z i u. Takto bola upravená napr. i časť štokholmského telefón-
neho zoznamu.
Ku znakom tohto d r u h u patria napríklad aj dopravné značky (s významnou
zložkou piktografie) a napokon i rozličné reklamy. Vyjadrovacie možnosti ta-
kýchto grafických systémov sú obmedzené a nijako nemôžu nahradiť dnešné
hláskové písma. T o isté platí o notáciách používaných v rozličných vedeckých
disciplínách, najmä v matematike, logike, chémii, fyzike a i. Vo všetkých prípa-
doch ide o uzavretý súbor grafických symbolov, ktoré majú pojmovú platnosť,
presne definované pravidlá spájania a z formálnej stránky skratkovitý charakter.
Z písma vo všeobecne akceptovanom zmysle slova j e odvodený súbor značiek
t e l e g r a f i c k é h o k ó d u . Dnes sa všeobecne používa kód, ktorý.roku 1835
zaviedol americký vynálezca Samuel F. B. Morse. Skonštruoval prvý elektromag-
netický telegraf a písmená anglickej abecedy previedol do znakov skladajúcich
sa z bodiek a čiarok. Pretože sú tu len dve možnosti (bodka = krátky signál;
čiarka = dlhý signál), niektoré litery majú zložitejšiu reprezentáciu. Napríklad
y sa zapisuje ako -.--, q ako --.-, b ako -... atď. Tento kód, známy ako m o r s e o v -
k a , obsahuje i značky pre interpunkčné znamienka, pre číslice, a dokonca i
niekoľko ideogramov, napríklad -.-.- značí pozor,...-.- značí koniec, -.-.-.. znamená
pomalšie atď. Okrem Morseho kódu sú z histórie známe aj iné pokusy, napríklad
tzv. Cookov a Wheatstonov päťihlový telegraf z roku 1837, ktorý však už dávno
upadol d o zabudnutia.
Zo štandardného písma j e odvodené i s l e p e c k é p í s m o . Pokusy umožniť
nevidiacim čítať a písať sú starého dáta. Systémy boli však ťažkopádne. Azda ani
netreba vysvetľovať, že všetky sa zameriavali na hmat. Ako prvý použil papier
na zápis pre nevidomých Francúz Valentin Haůy (1745—1822). V anglosaskom
svete sa dodnes čiastočne udržal kód, ktorý vymyslel Angličan William Moon
roku 1845. Písmená Moonovho systému do istej miery zachovávajú obrysy latin-
ských litier, najmä c, o, i, t. Bodové písmo pre slepcov vymyslel roku 1821 Fran-
cúz J . J . Barbier. O pár rokov nato zostavil tzv. trojuholníkovú abecedu J. Gali.
Aj znaky tejto abecedy miestami pripomínajú latinku, ako i slepecká abeceda T.
M. Lucasa. Po celom svete sa však rozšíril zápis, ktorý zostavil francúzsky slepec
Louis Braille (1809—1852). Svoj vynález zverejnil v druhej polovici dvadsiatych
rokov 19. storočia a prvá kniha, ktorá vyšla v jeho kóde, boli Dejiny Francúzska
(1837). Braillovo písmo j e reliéfno-bodový zápis. J e h o základom sú kombinácie
šiestich bodiek, ktoré sa vytláčali do papiera špeciálnou ihlou. Braille prevzal
usporiadanie litier v latinke; na usporiadanie prvých písmen abecedy slúžia hor-
né a stredné body. Na označenie ďalších písmen sa dodávajú body v tretej,
dolnej polohe. Šest možných bodov umožňuje rozširovať pôvodne pomerne
skromný repertoár znakov o znaky špecifické pre rozličné jazyky, napríklad
slovenské ô, f , ľ, české w, f , í, nemecké S, ti, w atď. Braillov systém sa rozšíril aj
v anglofónnom svete, kde ho prijali roku 1932. T e n t o zápis sa neobmedzuje len
na prevod litier abecedy, ale obsahuje i znaky pre interpunkciu, číslice, a dokon-
ca i pre noty.
Zvláštny druh zápisu reči predstavuje s t e n o g r a f i a . Staroveké systémy pís-
ma boli neraz ťažkopádne a j e celkom pochopiteľné, že na vývin písma veľmi
skoro začala vplývať požiadavka úspornosti tvarov a rýchlosti zápisu. V starom
Egypte viedla táto požiadavka ku vzniku hieratického i démotického písma a k
rozšíreniu ligatúr, t. j. zhlukov niekoľkých písomných znakov. R ý c h 1 o p i s čiže
t a c h y g r a f i u poznali už starí Gréci. V antickom Ríme sa používali tzv. Tiróno-
ve („tirónske") znaky (1. storočie pred n. 1.), ale búrlivý rozvoj stenografie nastal
v období 17.—19. storočia. Staršie stenografické sústavy (napríklad Pitmanova
z roku 1837 a Coulonova, ktorá j e o pol storočia staršia) používali hlavne j e d n o -
duché geometrické tvary — línie, bodky a krivky. Neskoršie sústavy sa označujú
ako grafické a ich znaky majú kurzívnejšie tvary. Za zakladateľa grafickej steno-
grafie sa pokladá Franz X. Gabelsberger, ktorý roku 1834 vydal učebnicu steno-
grafie. Potreby administratívneho a obchodného charakteru viedli postupne ku
vzniku veľkého počtu rozličných stenografických systémov. V Československu
sa roku 1921 zaviedla jednotná grafická sústava S. Mikulíka a A. Herouta. Ste-
nografia nie j e však jednoducho zjednodušený prevod normálneho písma. V
stenografickom zápise sa často vynechávajú samohlásky. Zanedbáva sa i vokalic-
ká dĺžka. Obsahuje však znaky pre najčastejšie sa vyskytujúce skupiny spoluhlá-
sok aj znaky pre časté predpony či prípony. Zavádza sa aj veľké množstvo skra-
tiek pre vlastné názvy, ale i pre bežné prídavné mená, slovesá a podstatné mená.
Osobitnú kategóriu tvoria tzv. s a m o z n a k y čiže špeciálne znaky p r e najfrek-
ventovanejšie slová; tieto znaky predstavujú čosi ako ideografický prvok v steno-
grafii. Hoci sa dnes čoraz viac používa magnetofónový záznam, stenografia sa
pravdepodobne udrží aj v budúcnosti.
K fonografickému písmu majú veľmi blízko n o t y , ktoré sú grafickým zázna-
mom hudobných zvukov. Počiatky notového záznamu siahajú do staroveku. V
antickom Grécku označovali noty pomocou písmen. Pravda, tento záznam bol
citlivý len na výšku, nie na trvanie tónov. Udržal sa až do 10. storočia n. 1. Potom
sa začali používať latinské písmená. Starého dáta j e záznam tónov pomocou
neúm, znakov, ktoré sa zapisovali nad texty piesní. N e u m y veľmi citlivo zachy-
távajú finesy starovekého spevu, ale sú to vlastne len mnemotechnické pomôcky.
Neskôr sa na presnejší záznam hudby začali používať vodorovné čiary. Taliansky
hudobný teoretik Guido dArezzo zaviedol v 11. storočí systém štyroch čiar,
ktorý sa stal prototypom dnešnej osnovy. Na začiatok týchto riadkov sa umiest-
ňovali písmená, ktoré označovali výšku zapísaných tónov. Boli to prototypy dneš-
ných kľúčov. Potom sa počet vodorovných čiar zvýšil na päť a namiesto n e ú m
sa začali používať štvorhranné notové značky. Bežne sa používali na zápis grego-
riánskeho chorálu, a preto sa hovorí o c h o r á l n e j n o t á c i i . Ďalšiu etapu
predstavuje menzurálna notácia, ktorá fixuje výšku i dĺžku tónov. Paralelne
existoval v 15.—17. storočí záznam pomocou písmen alebo číslic, tzv. t a b u l a -
t ú r a , ktorá sa používala na zápis inštrumentálnej hudby; v tabulatúre sa ne-
označovali tóny, ale struny nástrojov a ich ladenie. V 17.—18. storočí sa akordy
zapisovali pomocou číslic nad alebo pod basovými notami (tzv. generálbas).
 Súčasný notový zápis jasne zaznamenáva výšku a metrorytmické vzťahy nôt.
Používa sa rozpracovaný systém značiek pre tempo, dynamiku a výraz; ale aj
tento presný záznam umožňuje individuálnu interpretáciu. Výška tónu sa ozna-
čuje polohou noty v osnove; j e h o trvanie tvarom noty. Avantgardné pokusy o
inováciu h u d o b n é h o záznamu v 20. storočí nemali väčší úspech.
Osobitnú zložku každej písomnej sústavy predstavujú č í s l i c e . Pre ich zápis
v rozličných d r u h o c h písem j e typické, že má ideografickú povahu. V najstaršom
štádiu vývinu písma, v štádiu piktografickom, číselné ideogramy ešte nejestvova-
li. Ak bolo treba vyjadriť počet nejakých predmetov, „pisár" jednoducho nakres-
lil tieto predmety v potrebnom množstve. Istý pokrok predstavoval zápis, pri
ktorom sa počítaný predmet zaznačil iba raz a počet sa udal potrebným množ-
stvom bodiek či čiarok (ako j e to v prípade rovášov). Tento číselný záznam
vyhovoval, pokiaľ sa počítalo s malými číslicami. Keď však išlo o vyššie počty,
bolo tréba vymyslieť jednoduchší zápis. Väčšina takýchto zápisov sa zakladá na
d e s i a t k o v o m p r i n c í p e . Poznali ho už starí Egypťania, Kréťania i Číňania.
Na Blízkom východe sa desiatkový princíp kombinoval so šesťdesiatkovým. Oby-
vateľom Mezopotámie však patrí zásluha za vynález p o z i č n é h o p r i n c í p u
pri zápise čísel, ktorý sa zaužíval v celom svete. Číselné zápisy Aztékov a Mayov
vychádzali z päťkového princípu, ktorý sa kombinoval s dvadsiatkovým.
V gréckych abecedách sa ako v prvých číslice zapisovali literami, ktoré mali
konvenčne prisúdenú číselnú hodnotu. Približne v 6. storočí pred n. 1. vznikla
atická číselná sústava, ktorá ovplyvnila rímsku. V obidvoch sa päťkové symboly
kombinovali s desiatkovými.
Najdokonalejší zápis číslic vznikol približne v 5. storočí n. 1. v Indii. Rozlišovalo
sa v ň o m desať základných znakov, od 0 po 9. Zložitejšie číslice sa tvorili na
základe pozičného princípu. Indickú sústavu prevzali Arabi, ktorí však poznali
i zápis číslic pomocou litier abecedy a prostredníctvom Arabov sa tzv. arabské
(pôvodne indické) číslice dostali v 10. storočí do Španielska a neskôr do ostatnej
Európy, kde prešli menšími zmenami. V arabskoislamskom svete sa dodnes po-
užívajú pôvodné arabské číslice, ale v severnej Afrike, západne od Egypta, sa
používajú aj europeizované tvary arabských číslic. Rímske číslice, ktoré spočívajú
na nepozičnom zázname a na päťkovom systéme, sa používajú v Európe len
príležitostne, takisto ako staré čínske číslice v Číne a v Japonsku.

DEŠIFRÁCIA A JEJ PROBLÉMY

Málo výkonov ľudského intelektu si zaslúži toľko obdivu ako dešifrácia nezná-
meho písma. Bádateľ stojí pred nezrozumiteľným nápisom ako pred záhadou,
d o ktorej mu bráni preniknúť niekoľko prekážok. Text pozostáva z nezrozumi-
teľných značiek, a on musí z ťažko prehľadného množstva údajov zistiť smer
záznamu, vyvodiť inventár základných znakov, identifikovať varianty a zistiť,
akým rečovým jednotkám zodpovedajú základné znaky v texte. Aj prvý krok,
ktorým j e identifikácia jednotiek písma, j e nesmierne zložitý, lebo bez poznania
významu n i e j e vždy možné odlíšiť invarianty od štylistických obmien, často indi-
viduálnych, prípadne od pozičných variantov. Tvrdý oriešok predstavuje ziste-
nie s m e r u písania a h r a n í c medzi základnými jednotkami, teda zistenie vnú-
torného členenia textu.
Dešifrácia sa často chápe dvojako. V prvom rade si treba uvedomiť, že dešifrá-
cia tajných kódov, používaných v špionáži či za vojny, nemá veľa spoločného s
dešifráciou historických písomných sústav. Tajné kódy bývajú zostavené tak, že
známe znaky sa nahrádzajú inými, prípadne sa mení aj ich lineárne usporiada-
nie. Jazyk, ktorý sa skrýva za tajným kódom, j e obyčajne známy. Ak sa ho nepo-
darí zistiť, dešifrátor stojí pred neriešiteľnou úlohou. Do takejto situácie sa dosta-
li Japonci za druhej svetovej vojny. Americký tajný kód nikdy nerozlúštili, lebo
im nemohlo napadnúť, že sa za ním skrýva jazyk Navajov, a nie angličtina.
Na rozdiel od umelých tajných'kódov znaky v zachovaných historických pa-
miatkach zaujímajú svoje prirodzené miesto v lineárnom slede, ich usporiadanie
nieje narušené. V tomto druhom zmysle slova sa dešifrácia vzťahuje na zistenie
znenia písomných znakov, ktoré upadlo do zabudnutia. Dešifrátor sa opiera o
súvislé texty a po ich prečítaní musí texty preložiť a interpretovať.
Lúštenie neznámeho písma musí vždy vychádzať z objektívnych informácií.
Bez solídnej erudície a bez možnosti overiť výsledky sa dešifrátor pohybuje v ríši
viac alebo menej duchaplnej fantázie. Našťastie, neznáme písomné pamiatky iba
zriedka bývajú celkom neprístupné. Obyčajne sa rozlišujú tri typy lúštiteľských
situácií. Prvý a najjednoduchší typ predstavuje prípad, keď j e z n á m y m p í s -
m o m z a p í s a n ý n e z n á m y j a z y k (napríklad chetitské klinové písmo, etrus-
ké písmo). Druhý, o čosi komplikovanejší typ predstavuje n e z n á m e p í s m o ,
v k t o r o m j e z a p í s a n ý z n á m y j a z y k (napríklad krétske lineárne písmo
B, písmo Veľkonočného ostrova). Napokon, tretí a najzložitejší typ tvoria prípa-
dy, keď n i e j e z n á m e a n i p í s m o , a n i j a z y k (napríklad písmo na faist-
skom disku). Vyskytujú sa i odchýlky od tejto stupnice. Dokazuje to prípad
etruských písomných pamiatok, ktorým dodnes úplne nerozumieme, hoci etrus-
ké písmo nerobí vedcom nijaké problémy. Situácia sa komplikuje tým, že bádateľ
neraz nevie, o aký jazyk ide, a vonkajšia, formálna podobnosť znakov so znakmi
iného, známejšieho písma často vedie do slepej uličky.
Požiadavka objektívností informácií znamená, že bádateľ musí vychádzať pre-
dovšetkým zo skúmaného textu. Je v šťastnejšej situácii, ak j e text dostatočne
dlhý a ak má k dispozícii dostatok písomných pamiatok. Okrem nich môže použiť
aj ďalšie, vonkajšie údaje. Pri d a t o v a n í p í s o m n e j p a m i a t k y a pri pred-
bežnom určení jej obsahu môže poskytnúť kľúč m i e s t o , kde sa našla, najmä
ak ide o nápis na nejakom predmete — na váze, zbrani, náhrobku a pod. Pri
dešifrácii môže najviac pomôcť b i l i n g v a (dvojjazyčný zápis), najmä ak j e d e n
z dvoch paralelných textov je zrozumiteľný. Najcennejšie sú bilingvy, v ktorých
sa vyskytujú vlastné názvy, lebo ony sa dajú pomerne ľahko identifikovať v ne-
známom písme. Napríklad pri dešifrácii egyptského písma zohrala kľúčovú úlo-
hu rosettská bilingva (pozri s. 89) a skutočnosť, že Egypťania dávali vlastné
mená do rámčekov. Bilingve je blízka p s e u d o b i l i n g v a , na ktorej dva para-
lelné texty nie sú si presne ekvivalentné, ale jeden je parafrázou druhého.
 Skúsení odborníci, ako napríklad J. Chadwick.J. Knorozov, M. A. Probst, M.
Ventris a iní zdôrazňujú, že základom úspešnej dešifrácie zostáva dôkladná
a n a l ý z a p í s m a s a m é h o , pamiatok vyhotovených v tomto písme. Neplod-
ným špekuláciám sa lúštiteľ vyhne len vtedy, ak prikročí k f o r m á l n e j a n a -
l ý z e t e x t o v. Od polovice 20. storočia majú lúštitelia k dispozícii v ý p o č t o v ú
t e c h n i k u . Ako sme už spomenuli, niekedy sa však do počítačov vkladajú pre-
hnané nádeje, ktoré pramenia z neznalosti ich možností. Bolo by smiešne myslieť
si, že počítaču stačí zadať na jednom konci neznáme texty, a na d r u h o m konci
z neho vypadne riešenie problému. Počítač však môže urobiť j e d n o — vykonať
za človeka namáhavú a zdĺhavú mechanickú prácu v prípravnej fáze, môže spra-
covať zistené údaje štatisticky, prípadne zostaviť slovníky znakových skupín (pria-
me i retrográdne) a slovníky znakov.
Do prvej fázy dešifrácie patrí e p i g r a f i c k á a n a l ý z a t e x t o v . J e j výsled-
kom j e súpis znakov, oddelenie variantov od invariantov a rozbor nečitateľných
alebo ťažko čitateľných pasáží. Epigrafická analýza pomôže bádateľovi odlíšiť
texty rôzneho veku a rôzneho pôvodu, prípadne zoradiť ich podľa relatívnej
chronológie. Klasickou ukážkou štruktúrno-distributívnej analýzy neznámeho
textu j e Ipsenova práca o faistskom disku. Takáto formálna analýza pomôže
odlíšiť gramatické morfémy (predpony a prípony) od slovných koreňov, samo-
hlásky od spoluhlások a zistiť jednotlivé typy slabík, dokonca i vtedy, keď sa
zachovalo len veľmi málo textov. P o z i č n á š t a t i s t i k a si totiž všíma vzťah
znakov (znakových skupín) k pozíciám v texte, takže môže prispieť k zisteniu
začiatočných vnútorných a konečných postavení, teda hraníc medzi slovami.
Pravda, znaky vyskytujúce sa v začiatočných a konečných pozíciách označujú s
väčšou pravdepodobnosťou gramatické prvky (predpony a prípony) než vnútor-
né znaky, ktoré sa zasa s väčšou pravdepodobnosťou vzťahujú na koreňové,
plnovýznamové morfémy.
Štatistika pomáha zistiť t y p o l o g i c k ú c h a r a k t e r i s t i k u písma: ak j e
relatívna frekvencia znakov veľmi vysoká, ide alebo o slabičné, alebo o hláskové
písmo. Na základe f r e k v e n č n e j a n a l ý z y sa dá zostaviť frekvenčný slovník.
Pri nízkej frekvencii znakov máme do činenia s logografickým písmom. Ako
uvádza J. Knorozov, v logografických písmach sa počet znakov pohybuje okolo
400, v slabičných okolo 100 a v hláskových okolo 40. Nie sú vylúčené extrémne
prípady, keď j e slabičných znakov približne toľko ako znakov v hláskových pís-
mach; súvisí to so stupňom zložitostí slabičnej štruktúry. Napríklad v polynéz-
skych jazykoch počet možných slabík j e iba niekoľko desiatok. Ak dešifrátor
pracuje s pomerne obmedzeným textom, musí sa pri určovaní povahy písma
riadiť len podľa tempa ubúdania výskytu nových znakov v texte. Toto tempo j e
najpomalšie v prípade logografického písma a najrýchlejšie pri hláskovom pís-
me.
Keď sa bádateľovi podarí rozčleniť text na bloky zodpovedajúce slovám, cenné
informácie mu poskytne i d ĺ ž k a b l o k o v meraná p o č t o m z n a k o v . Čím
dlhšie sú postupnosti opakujúcich sa skupín znakov, tým menší počet znakov
má dané písmo, a naopak, pri kratších postupnostiach sa dá predpokladať, že
počet znakov v písme je veľký, a teda že písmo je logografické. Tento záver však
treba korigovať s ohľadom na výskyt tzv. d e t e r m i n a t í v o v , ktoré sa vyskytujú
v logografických písmach a ktoré predlžujú opakujúce sa postupnosti znakov.
Formálna analýza textu umožňuje skonštruovať formálnu gramatiku nezná-
meho jazyka, identifikovať gramatické morfémy, rozlíšiť predpony od prípon a
zistiť zásady slovosledu.
Keď bádateľ skončí formálnu analýzu textu, musí prejsť k interpretácii znakov
a textov. Tu sa už musí obracať k údajom iného druhu. Predbežnú informáciu
mu môže poskytnúť tvar znakov, pokiaľ ide o písmo, ktoré obsahuje logografické
prvky, pretože tieto prvky si často zachovávajú piktografický charakter, a umož-
ňujú tak bádateľovi urobiť si aspoň približnú predstavu o obsahu textu. Interpre-
tácia textuje neúplná a predbežná, dokiaľ sa nepodarí zistiť, o aký jazyk ide. Na
základe historických údajov a na základe údajov o typológii jazyka, získaných
formálnou ahalýzou textu, hľadá jazyky, s ktorými by daný jazyk mohol byť
geneticky príbuzný. Tak to holo pri lúštení krétskeho lineárneho písma B. Po
formálnej analýze znakových skupín, ktorú vykonala Američanka A. E. Kobero-
vá, presadzoval M. Ventris hypotézu, že ide o gréčtinu. Ukázalo sa, že to bola
plodná hypotéza a písmo sa nakoniec podarilo rozlúštiť (bližšie pozri na s. 105).
Analýza protoindických písomných pamiatok, ktorú urobili sovietski a fínski
bádatelia, nasvedčuje, že jazyk týchto písomných pamiatok bol drávidský, ale
dešifrácia ešte nie je ani zďaleka uzavretá. V tejto fáze výskumu sa postupuje
e t y m o l o g i c k o u m e t ó d o u , ktorá sa však musí spájať s m e t ó d o u k o m -
b i n a t o r i c k o u . Sama etymologická metóda môže viesť k vážnym chybám,
akým podľahol napríklad B. Hrozný, lúštiteľ chetitského písma, keď sa pokúšal
dešifrovať krétske písmo a iné staroveké písma (bližšie pozri na s. 105).
Tu sa dostávame k požiadavkám, kladeným na osobnosť lúštiteľa. Často sa v
súvislosti s dešifráciou hovorí o dôležitosti i n t u í c i e alebo náhleho „osvietenia".
Zabúda sa pritom, že intuícia a osvietenie pomôžu len tomu bádateľovi, ktorý
má dostatočnú erudíciu a dokonale pozná všetky okolnosti súvisiace s neznámym
písmom. Neosvedčuje sa dať sa strhnúť príkladom úspešných dešifrátorov, ktorí
pracovali s odlišným materiálom. Bádateľ sa neraz dostane k cieľu až vtedy, keď
sa zriekne záverov, ku ktorým prišli jeho predchodcovia. Napríklad J. Champol-
lion sa priblížil k rozlúšteniu egyptského písma až vtedy, keď sa vzdal dovtedajšej
mylnej predstavy, že egyptské písmo je čisto ideografické, a keď sa držal vlastné-
ho predpokladu, že sa skladá zo znakov trojakého druhu — z ideogramov,
determinatívov a fonetických znakov. Zjavne mu tu pomohla intuícia, schopnosť
postrehnúť nepoznané súvislosti.
Stáva sa, že dešifráciu nieje možné dotiahnuť do konca bez bilingvy alebo bez
možnosti porovnať jazyk neznámeho písma s niektorým príbuzným jazykom. A
dešifrácia nie je nikdy úplná bez dostatočného arzenálu znalostí o dejinách,
zemepise a kultúre krajiny, v ktorej sa písmo používalo. Takéto znalosti hroma-
dia niekedy celé generácie bádateľov. Dokazujú to dejiny rozličných dešifrácii,
na ktoré bolo také bohaté 19. a 20. storočie. Dešifrácia teda nie je ojedinelý,
geniálny výkon jednotlivca, ale p o s l e d n ý , r o z h o d u j ú c i k r o k na ceste
k odhaleniu zmyslu neznámej písomnej pamiatky.
MEZOPOTÁMSKO-MALOÁZIJSKÝ OKRUH

SUMERSKO-BABYLONSKÉ PÍSMO
CHETITSKÉ KLINOVÉ PÍSMO
A INÉ MALOÁZIJSKÉ KLINOVÉ PÍSMA
STAROPERZSKÉ KLINOVÉ PÍSMO
A S NÍM SÚVISIACA
DEŠIFRÁCIA INÝCH KLINOPISOV
UGARITSKÉ PÍSMO
PROTOELAMSKÉ PÍSMO
A ELAMSKÉ KLINOVÉ PÍSMO
LUVIJSKÉ PÍSMO
 SUMERSKO-BABYLONSKÉ PÍSMO

Výsledky etnografických výskumov v rozličných častiach sveta nasvedčujú, že

na sklonku neolitu sa ľudia všade pokúšali zaznamenávať svoje myšlienky pomo-
cou obrázkov. Spočiatku takéto obrázky vznikali ad hoc a iba realistická podob-
nosť s javmi skutočnosti ich robila zrozumiteľnými aj pre nezainteresovaných.
Boli neodlučiteľné od výtvarného prejavu. Obrázky tohto d r u h u zanechali po
sebe aj Sumeri na úsvite staroveku. Spočiatku to boli individuálne výtvory a až
postupom času sa začali stabilizovať čo do tvaru i čo do počtu. Najstaršiu ukážku
tohto raného písma predstavuje vápencová tabuľka z Kiša, ktorá sa datuje do
polovice 4. tisícročia pred n. 1. Je popísaná piktografickými znakmi, medzi ktorý-
mi sa dá rozoznať hlava, ruka, noha atď. V suchom podnebí boli hlinené tabuľky
ako najdôležitejší písací materiál takmer nezničiteľné, najmä ak ich aj vypálili.
Vďaka tejto skutočnosti sa ich zachovalo veľa tisíc.
Nemecká expedícia objavila asi 10 000 tabuliek a fragmentov v Uru ku na
juhu Mezopotámie a v severnejšom Džemdet Nasre; zaraďujú sa do 31. až 28.
storočia pred n. 1. Archaické texty uverejnil roku 1936 A. Falkenstein. Znaky,
ktorými boli tabuľky popísané, mali obrázkovo-klinopisný charakter, ale nie vždy
bolo jasné, na čo sa vzťahujú. Zväčša boli už veľmi s c h e m a t i z o v a n é , takže
ich pôvodná podoba sa nedala zrekonštruovať bez problémov.
Na hlinené tabuľky sa v najstaršom období písalo steblami Šachoriny, zarezaný-
mi tak, že sa do hliny dali vyrývať krivky. Tabuľka sa pri písaní držala v naklo-
nenej polohe a znaky sa písali sprava doľava vo zvislých stĺpcoch. Keď pisár
zaplnil jednu stranu, obrátil tabuľku doprava a začal písať tak, že začiatok a ko-
niec nápisu sa dostali tesne oproti sebe.
Prv než samo písmo vznikla potreba presne vyjadriť množstvo určitých pred-
metov. D. Besseratová z Austinu podľa informácie B. Hrušku upozornila na
úlohu, akú zohrala táto potreba na úsvite sumerských dejín. Svojrázne počítadlá
— hlinené guľky, valčeky, trojuholníčky a pod. — znázorňovali počet vecí aj ich
druh a odtlačky pečatidiel na nich označovali majiteľov. Už najstaršie pamiatky
obsahujú fonografické prvky, takže sumerské písmo prešlo v prehistórii dlhým
vývinom, ktorý presne nepoznáme.
Z p i k t o g r a f i c k ý c h sumerských znakov sa postupne vyvinulo k l i n o v é
p í s m o , ktoré prevzali od Sumerov semitskí Akkadi, Asýrčania a mnohé iné
národy starovekého Blízkeho východu. Sumersko-babylonské písmo j e n a j -
s t a r š i e z n á m e p í s m o na celom svete, ktoré ako prvé p r e k o n a l o š t á -
d i u m p i k t o g r a f i e . Popri logogramoch obsahovalo i fonetické prvky. A.
Falkenstein vyslovil názor, že jazykom týchto najstarších tabuliek bola sumerčina,
 PÍSMA ODVODENÉ ZO SUMERSKÉHO (PODĽA V. A. ISTRINA)

sumerské lineárne elamské lineárne

sumerské klinové

staroakkadské oiamctŕó klinové

i
babylonské staroasýrske sýrsko-mezopotámske

novobaby-
lonské churritské chetitské
klinové
stredoasýrske
perzské a novoasýrske
achájmenovské

ugaritské urartské

hoci on sám sa nepokúsil podať ich interpretáciu. Počet všetkých znakov (vrátane
variantov) odhadoval na 2 000. Každý znak vyjadroval pojem, ktorému síce v
hovorenej reči zodpovedalo slovo, ale spočiatku bez jednoznačnej súvislosti. Prís-
ne vzaté, tieto archaické nápisy by sa dali čítať v hocijakom jazyku; iba na základe
nepriamych dôkazov sa usudzuje, že ich pôvodcami sú Sumeri (o súvislostiach
dešifrácie sumerského klinopisu pozri na s. 67).
Na Falkensteinovu priekopnícku prácu nadviazali A. A. Vajman a spomínaný
H. J. Nissen. Vajmanov odhad počtu znakov je však podstatne nižší. Na základe
štatistických výpočtov tento sovietsky vedec prišiel k záveru, že v ranosumerskom
období sa ich používalo menej než 1 000 a neskoršie len 580. I on sa nazdával,
že rébusový princíp sa v počiatočnej fáze používal pomerne zriedkavo a obrázko-
vý charakter znakov dával možnosť interpretovať texty aj bez znalosti ich jazyko-
vého znenia. Vajman sa priklonil k Falkensteinovmu názoru, že piktografické
písomné pamiatky z Uru zachytávajú sumerčinu, hoci ešte v 40. a 50. rokoch
20. storočia sa o tom pochybovalo, ba našli sa bádatelia, ktorí tvrdili, že Sumeri
prevzali elementárne písmo od staršieho národa, ktorý sídlil v Mezopotámii
pred nimi.
Najstaršie tabuľky predstavovali hospodárske záznamy. Vyskytujú sa na nich
znaky pre polia, miery, obilniny, zvieratá, remeslá, pracovné sily, údaje o majite-
ľoch, miestne názvy a číselné údaje.
Pri pokusoch porovnávať znaky raného obdobia s klínopisnými znakmi z ne-
skoršieho obdobia sa ukázalo, že identifikácia pôvodných obrázkov s klinopisom
je možná len v tretine prípadov. Inak povedané, väčšina pôvodných znakov sa
 M B E o o o o o
rôl o 0 0 0 0 .

5
M ^

P ^ á
E
Hospodárska tabuľka z Uruku s obrázkovým písmom na obidvoch stranách
(Friedrich. 1979)

oko fakľa
d"

les chlieb

hory šíp
00
luk
dr čln

harfa človek
Sumerské logogramy konkrétneho
významu (Istrin, 1965)

postupne prestávala používať, ako sa písmo vyvíjalo a zjednodušovalo. J e to v

úplnom súlade so všeobecnými zákonitosťami vývinu písma, ktoré s m e r u j e od
logografie k fonetizácii, a teda od väčšieho počtu znakov k menšiemu. Vývin
 sumerského písma nespočíval len v znížení počtu znakov. V p r í p a d e niektorých
znakov sa zmenil ich význam. Piktogramy neboli vo vzťahu k slovám celkom
j e d n o z n a č n é a potreba vyjadrovať abstraktnejšie pojmy si vyžadovala častejšie
používať rébusový princíp. Rébus umožňoval rovnakým znakom zapisovať rov-
nako alebo aspoň približne rovnako znejúce slová, a to bez ohľadu na ich vý-
znam (napr. sumerské slovo til íi( malo ten istý znak ako t i šíp: ).

Tabuľka z Uruku s obrázkovým písmom (Friedrich, 1979)

H ff H v k *

Sumerské vlastnícke znaky (Friedrich, 1979)

Zmeny písma išli r u k a v r u k e so zmenami písacej techniky. Najstaršie tabuľky

boli malé, merali len štyri až päť centimetrov d o dĺžky a najviac tri centimetre
d o šírky. N o už vo vrstve U r u k 3 sa našli podstatne väčšie tabuľky — rozmerov
11,5 cm X 10,5 cm, ba až 32 cm X 21 cm. Veľké tabuľky boli z j e d n e j strany
ploché, z d r u h e j vypuklé. Najprv sa písalo n a plochú stranu, až potom n a vypuk-
lú. Pokiaľ tabuľka nebola vypálená, dalo sa na ň u písať viac ráz. Stačilo zabaliť
použitú tabuľku d o mokrej h a n d r y a vyhladit' j u . Preto Sumeri vypaľovali iba
dôležité tabuľky. O k r e m obyčajných tabuliek sa používali i vrstvené tabuľky z
dvojakej hliny. J a d r o tabuľky tvorila červená hlina, povrch tenká vrstva žltej
hliny. Pri písaní rydlo preniklo až p o červenú vrstvu, takže výsledný farebný
nápis bol veľmi d o b r e čitateľný. V Mezopotámii sa nepísalo len na tabuľky, ale
aj na iné hlinené útvary (valec, kužeľ, hranol) a nápisy sa často zamurovávali d o
stien. Zo sumerskej piktografie možno usudzovať, že kedysi sa písalo na tabuľky
z dreva, opatrené držadlami, aby sa dali chytiť d o ruky. Drevo, na ktorom bol
nanesený mäkký parafín, sa používalo aj neskôr, v asýrskom a novobabylonskom
období. Našli sa aj tabuľky zo slonoviny a drevené voskované tabuľky, ktoré n a
seba nadväzovali harmonikovým spôsobom.
Sumerské p í s m o si dlhé stáročia udržalo ideografický charakter. Až v ranody-
nastickom období (2750—2315 pred n. 1.) začali pisári pripájať ku znakom ideo-
grafickej povahy znaky, ktoré poukazovali na znenie slova a na gramatické mor-
fémy, ale robili to iba sporadicky. Dôsledne ich začali označovať až akkadski
pisári v čase, keď už sumerčina nebola živým jazykom.
O existencii Sumerov, prvého historického národa na svete, sa v E u r ó p e dlho
nevedelo. Ich pôvod ešte vždy n i e j e celkom jasný. Podľa j e d n e j teórie sa prisťa-
hovali od severovýchodu, možňo zo Strednej Ázie. Iná teória zasa tvrdí, že prišli
 nflck6 p , S S é Babylonské

Rané piktografické plKtogr

j ^ +š7 >W

£. > ^ ^
vták

ryba

u n ^ ^
somár

^ ^ í
vôl

o $ 4 q
S/nko, deň

f y

$
klas, obilie

v.vy
m

ovocná
záhrada

JBrfr t f

orať

bumerang
} 1

hádzaf XI

<=4 y
noha. ísf. stáť

Obrázkový pôvod niektorých klinových znakov (Fóldes-Papp, c

56
od juhovýchodu, z oblasti Perzského zálivu. Ich príchod sa kladie d o 5.—4.
tisícročia pred n. 1. Mezopotámiu obývali v tom čase nositelia tzv. obeidskej kul-
túry. (Dnes niektorí predpokladajú, že Sumeri boli aj tvorcami tejto kultúry.)
V ich jazyku sa vyskytuje vrstva cudzích výpožičiek, ktoré prevzali z prototígrid-
ského a protoeufratského jazyka. Ide najmä o termíny roľnícke, mytologické
a o miestne názvy. Pre obeidskú kultúru sú charakteristické neveľké dedinky na
brehoch Eufratu a Tigrisu, v predsumerskom jazyku nazývaných B u r a n u m a
Idiglat. Sumeri povzniesli poľnohospodárstvo a začali zakladať mestské sídla.
Rozmach hospodárstva kládol vyššie nároky na administratívu, riadenie a evido-
vanie výsledkov výroby i na obchod. Pečatidlá, ktoré sa pôvodne používali na
tieto praktické ciele, postupne ustúpili znakom vrývaným d o hliny. T o t o pre-
chodné obdobie, počas ktorého sumerské znaky prerástli d o skutočného písma,
trvalo okolo päťsto rokov, aspoň podľa odhadu I. J . Gelba. Podľa iných vedcov
trval prechod od piktografie k fonetizácii aspoň dvojnásobne dlhšie. Valčekové
pečate sa používali hlavne ako vlastnícke značky. Naprou tomu skutočné písmo
zaznamenáva správy všetkého d r u h u tak, že berie do úvahy i znenie slov, ktoré
sa asociujú s písomnými znakmi. T e j t o definícii písma už vyhovujú urucké tabuľ-
ky. Znaky na nich označujú číslice, predmety i vlastné mená; zrejme práve potre-
ba zapisovať vlastné mená bola j e d n ý m z rozhodujúcich podnetov, ktoré viedli
k fonetizácii.
Sumeri vymysleli determinativy i fonetické znaky, ale používali ich len v obme-
dzenej miere. K ďalšiemu typologickému vývinu prispela nielen skutočnosť, že
obrázkové znaky sa postupom času zjednodušovali a konvencionalizovali, takže
okolo roku 2500 pred n. 1. sa spojitosť s piktogramami takmer stratila. Významne
ovplyvnili vývin klinopisu Akkadi. Títo semitskí kočovníci prenikli d o Mezopotá-
mie z arabských púští. Podľa novších názorov (píše o tom B. Hruška) j e možné,
že Sumeri a Akkadi žili popri sebe už v ranodynastickom období (už okolo roku
2600 pred n. 1.). Akkadi osídlili najprv severnú časť Mezopotámie známu ako
Babylon. Sumerov vytláčali na j u h , ale prevzali od nich vyspelejšiu kultúru a
sumerčinu používali ako jazyk vedy a náboženstva i potom, keď vyhynula. Za
Sargona Prvého (2350—2294 pred n. 1.) si Akkadi podmanili celú Babylo-
niu, prenikli k Stredozemnému moru i d o Anatólie, a začali písať vo vlastnom
jazyku. O d tých čias až do zániku klinopisu koexistujú akkadské a sumerské
písomné pamiatky, pričom funkcie sumerčiny sa postupne obmedzovali a akkad-
čina sa na dlhý čas stala „medzinárodným" jazykom celého Blízkeho východu.
Z Mezopotámie sa sumerské písmo dostalo do Elamu na východe, k Churritom
na severe, k Chetitom do Malej Ázie, k Urartom na území dnešného Arménska,
ako aj do Ebly (dnes Telí Mardích pri sýrskom Aleppe). P. Matthieu tu v rokoch
1974—1975 vykopal klinopisnú knižnicu (15 000 tabuliek) z polovice 3. tisícročia
pred n. 1. Obyvatelia Ebly, semitskí Protokanaančania, založili štát, ktorý bol už
v 26. storočí pred n. 1. partnerom Mezopotámie a udržal sa približne d o roku
2250 pred n. 1.
Akkadi prevzali sumerský klinopis, ale upravili si ho pre vlastné potreby vzhľa-
dom na veľké typologické rozdiely medzi sumerčinou a semitskou akkadčinou.
Počet znakov obmedzili na 350 a dávali prednosť fonetickým slabičným znakom
pred slovnými. Akkadský klinopis môžeme charakterizovať ako s l a b i č n é
p i s m o, do ktorého pisári z úsporných dôvodov vsúvali s u m e r s k é i d e o -
g r a m y. Pritom mohli teoreticky použiť hociktorý z inventára ideogramov. Čítali
ho však po akkadský. Napríklad sumerský znak p r e otca ( ) nečítali po
sumerskv ako a d, ale po akkadský ako a b u. Namiesto s u m e r s k é h o m u meno
( ř ^ C * ) č í t a l i a k k a d s k é šumu. Pravda, zvukové hodnoty sumerských ideo-
gramov sa nestratili. T o značí, že z n a k £ £ ) n e n o nečítali len a k o i d e o g r a m (šu-
mu), ale aj ako sylabogram, teda v j e h o fonetickej h o d n o t e ako mu bez ohľadu
na význam. Vyskytujú sa však prípady, keď sa p r e konkrétny znak nezaužívala
sumerská fonetická hodnota, ale akkadské čítanie. T o z n a m e n a l o nesmiernu
komplikáciu pre používateľov tohto písma (i p r e j e h o lúštiteľov v 19. storočí).
V úsilí zredukovať nejednoznačnost' klinopisu Akkadi z n e h o vytvorili z m e s
i d e o g r a m o v a s y l a b o g r a m o v , ktorým sa nezriedka priraďovalo viac zvu-
kových hodnôt.
Sylabogramy boli niekoľkých typov, a to V, C V, VC, C V C ; slabiky typu CVC
sa okrem toho mohli zapisovať aj ako zloženiny sylabogramov CV + VC. H o m o -
nyma sa v sumerskom písme zapisovali rovnakými znakmi. Akkadi celý systém
písma skomplikovali, lebo sa stratila zvuková súvislosť medzi jednotlivými homo-
nymami. Mnohoznačnost sa rozšírila na ideogramy i sylabogramy a z klinopisu
sa stalo tzv. p o l y f ó n n e p í s m o . Polyfónia v tejto súvislosti z n a m e n á nejed-
noznačnost znenia znakov. Pravda, Akkadi sa usilovali obmedziť polyfóniu tak,
že pripájali k ideogramom slabičné znaky, čím spresňovali ich zvukovú h o d n o t u .
T ú t o metódu používali už Sumeri, ktorí vsúvali slabičné znaky za ideogramy.
Keď napríklad chceli, aby sa znak vyslovoval ako a n nebo, pripojili k

fľľľ
T? c>
a ru aš i

SeT
ma
tQff ne
H T
ip ab

pi mu ik ul

Sgam
>4-
an
«ílľ
lib up

Slabičné znaky v akkadskom klinopise (Jensen, 1969)

 £ Vyjadrenie dlhých samohlások v akkadskom
fr klinopise (Jensen, 1969)

ki +i +ir = klr

mátu+ma + a + tu = mátu

n e m u sylabogram na. Ak sa ten istý znak ^ mal čítať ako dingir boh,
pridali zaň sylabogram r a, prípadne r i. V snahe potlačiť mnohoznačnost' písma
používali Akkadi d e t e r m i n a t i v y , ktoré udávali, d o akej pojmovej kategórie
patrí dotyčný ideogram. Determinativy sa zapisovali pred alebo za znak, na
ktorý sa vzťahovali; v porovnaní s egyptským písmom ich bolo menej.
Za stáročia sa veľmi zmenila i forma klinových znakov. Vývin smeroval k
znižovaniu počtu znakov a k zjednodušovaniu ich tvarov. J e to n á p a d n é najmä
pri porovnávaní najstarších tabuliek z U r u k u s klasickým asýrskym písmom z
obdobia 1300—600 pred n. 1. Podľa G. A. Bartona neskoršie tvary vznikali zo
starších štvorakým spôsobom:
1. zjednodušovaním a konvencionalizáciou obrázkových znakov,
2. tvorením nových znakov skladaním,
3. osamostatňovaním variantov j e d n é h o a toho istého pôvodného znaku a
4. splývaním dvoch či viacerých znakov.
Klinové tvary sa zjavujú na hlinených tabuľkách okolo roku 2700 pred n. L,
na kameni až o dvesto rokov neskôr. Približne v tom istom čase obdĺžnikové
tabuľky začali prevládať nad štvorcovými a nastáva zmena i v smeré písania v
súvislosti s tým, že pri zapisovaní obracali pisári tabuľku o 90 stupňov.
Okolo roku 2000 pred n. 1. sa od staršieho babylonského písma začala odlišo-
vať j e h o asýrska podoba. Asýrčania, ktorí obývali územie na sever od Akkadu,
hovorili prakticky tým istým jazykom ako Babylončania. Počet slabičných znakov
obmedzili na stovku a ešte viac zredukovali počet ideogramov. Z čias kráľa Aššur-
banipala (669—627 pred n. 1.) pochádza tzv. ninivská knižnica s množstvom
tabuliek.
Sumerčina, aglutinujúci jazyk s veľkým množstvom jednoslabičných homo-
nym, sa v 18. storočí pred n. 1. prestala používať ako hovorový jazyk. Ustúpila
flektívnej semitskej akkadčine vo všetkých funkciách okrem náboženskej a lite-
rárnej. Hrala v Mezopotámii úlohu podobnú gréčtine a latinčine v stredovekej
Európe.
Pomalý úpadok znalostí sumerčiny vlastne pomohol lúštiteľom klinopisu v 19.
a 20. storočí (bližšie pozri na s. 67). Babylončania sa museli učiť sumerčinu ako
cudzí jazyk, a preto zostavovali sumerské slovníky, súpisky znakov i slov, ktoré
 zoraďovali podľa výslovnosti alebo podľa tvaru znakov, opatrovali texty komen-
tármi a gramatickými poznámkami. Asýrske sylabáre, t. j . slovníky, sú obsiahlej-
šie ako babylonské, a v asýrskych knižniciach sa našli desaťtisíce tabuliek nábo-
ženského, mytologického a astrologického charakteru, ale i pojednania z práva,
histórie, medicíny a astronómie. Veľa klínopisných tabuliek sa našlo mimo Me-
zopotámie, napríklad v tell-amarnskom archíve egyptských faraónov (15.—14.
storočie pred n. 1.), v maloázijskom Bogazkôyi, ale aj inde.
D. Diringer periodizoval stáročný v ý v i n s e m i t s k é h o k l i n o p i s u do
šiestich období:
1. staroakkadské obdobie — obdobie tretej dynastie Uru (od polovice 25.
storočia pred n. 1. do 21. storočia pred n. 1.);
2. starobabylonské obdobie (19.—17. storočie pred n. 1.);
3. kassitské obdobie (od 17. storočia pred n. 1. do roku 1171 p r e d n. L);
4. obdobie asýrskej nadvlády (12.—7. storočie pred n. 1.);
5. novobabylonské obdobie (6. storočie pred n. 1.);
6. obdobie renesancie a zániku klinopisu (3. storočie pred n. 1.—1. storočie
pred n. L).
Obdobím rozkvetu klinopisu bola podľa Diringera éra C h a m m u r a p i h o (18.
storočie pred n. 1.) a éra asýrskej nadvlády (9.—7. storočie p r e d n. 1.).

tfiäp- 17
t i f
P ^
ÍŤPf
>ff*T J U p í r >-M

ÍTÍHU= M 1T M
3FT

[531 P l i ^
Z Chammurapiho zákonov; vľavo starobabylonský text, vpravo novoasýrsky prepis
(„Ak človek ukradol majetok boha či dvora, zaslúži si smrť; aj ten, kto ukradnuté
prijal z jeho rúk, zaslúži si smrť.") (Friedrich, 1979)
 H. Jensen podáva úplnejšiu periodizáciu dejín sumersko-babylonského písma,
ktoré v zhode s R. Labatom člení takto:
I. piktografické nápisy na kameni z nálezísk v Uruku, Kiši, Džemdet Nasre
a Šuruppaku-Fare (pred 25. storočím pred n. 1.);
2. prechod ku klinovým tvarom písma na hlinených tabuľkách v tzv. starosu-
merskom období — texty z Lagaša (25.—24. storočie pred n. L);
3. klinové písmo hlinených tabuliek (2300—1800 pred n. 1.);
4. zavedenie klinového písma do nápisov na kameni v C h a m m u r a p i h o období
(1800—1700 pred n. 1.);
5. nástup kurzívnych tvarov, t. j . kassitské obdobie (1650—1250 pred n. L);
6. asýrsky klinopis (1250—600 pred n. L);
7. novobabylonské klinové písmo (od roku 600 pred n. 1. až do začiatku n. L).
Na vývine klinového písma j e pozoruhodné, že ani za dlhé stáročia j e h o pou-
žívania nevznikla z klinopisu jednoduchá, praktická a prehľadná písomná sústa-
va. Okrem spomínanej polyfónie komplikovala klinopis i skutočnosť, že slová sa
spravidla neoddeľovali; iba koniec riadka sa musel zhodovať s koncom slova. Na
konci 8. storočia pred n. 1. prenikli do Mezopotámie noví semitskí kočovníci z
Arabského polostrova. Priniesli so sebou nový jazyk, aramejčinu i nové písmo,
aramejské. Aramejčina a podstatne jednoduchšie aramejské písmo (pozri s. 133)
nakoniec úplne zvíťazili. Akkadčina vyhynula a prestal sa používať i ťažkopádny
klinopis. Živoril už iba v astronomických a astrologických textoch d o začiatku
nášho letopočtu. Posledný známy klinový nápis pochádza z roku 50 n. 1. Potom
klinopis rýchlo upadol do úplného zabudnutia a podarilo sa ho rozlúštiť až v 19.
storočí. Vďaka úsiliu viacerých dešifrátorov ožila celá dávna mezopotámska kul-
túra, o ktorej podávajú svedectvo státisíce zachovaných hlinených tabuliek.

«HS*1TT -MTľľT?

Z Chammurapiho zákonov; hore: mená troch bohov s determinatívmi (Anu, Enlil, Ea)
dolu: dve mužské mená a jedno ženské s determinatívmi (Chammurapi. Šuppiluliu-
maš, Puduchepa) (Friedrich, 1979)
 ^ eu B # /Jk

KS" M" ^ H 13
lu giš dug tug ki cha

Determinativy; hore: stará sumerská forma, dolu: novoasýrska podoba (zľava: člo-
vek, strom, hlinená nádoba, šaty, miesto, ryba) (Jensen, 1969)

CHETITSKÉ KLINOVÉ PÍSMO

A INÉ MALOÁZIJSKÉ KLINOVÉ PÍSMA
V druhom tisícročí pred n. 1. preniklo umenie písať z Mezopotámie d o priľah-
lých oblastí Malej Ázie. Už koncom 3. tisícročia pred n. 1. používali obyvatelia
Kappadókie klinopis. Chetiti však neprevzali kappadócke klinové písmo. Nieje
pravdepodobná ani hypotéza o churritskom prostredníctve, a to aj z chronolo-
gických dôvodov. Ako píše T. V. Gamkrelidze, najpravdepodobnejším zdrojom
chetitského písma je staroakkadský klinopis, ktorý sa bežne používal v severnej
Sýrii ešte pred začiatkom 2. tisícročia pred n. 1.
Roku 1906 H. Winckler našiel veľké množstvo klínopisných tabuliek v Bogaz-
kôyi neďaleko Ankary. Tabuľky pochádzajú z rokov 1800—1300 pred n. H keď
vrcholila moc Chetitov. Väčšina tabuliek je písaná indoeurópskou chetitčinou,
ale našli sa i tabuľky s textami v príbuzných jazykoch (v luvijčine a palajčine), ako
aj v neindoeurópskej protochattijčine a churritčine. Z obsahovej stránky ide
zväčša o zmluvy, právne dokumenty, historické texty a pod. Klinopis však nebol
najstarším písmom na území Malej Ázie. Luvijci písali vlastným hieroglyfickým
písmom, ktorému je venovaná osobitná podkapitola.
Osobitosťou chetitského klinopisu bol malý počet slabičných znakov, častý
výskyt sumersko-akkadských ideogramov a neprítomnosť znakovej synonymie.
Výskyt ideogramov bol z hľadiska lúštiteľov priaznivou okolnosťou, lebo vďaka
nim sa už pred vlastnou dešifráciou dal odhadnúť približný obsah textov. Naj-
väčšou prekážkou pri dešifrácii chetitského klinopisu bola neznalosť jazyka tex-
tov. Český asýriológ B. Hrozný si všimol podobnosť so slovami, ktoré poznal z
iných indoeurópskych jazykov, a tento intuitívny predpoklad sa stal východis-
kom jeho správnej dešifrácie. I mnohí čitatelia populárno-náučnej literatúry z
tejto oblasti poznajú povestnú vetu nu NINDA-an e-iz-za-at-te-ni wa-
a-tar-ma e-ku-ut-te-ni. Ak si odmyslíme zvláštnosti ťažkopádneho slabičné-
ho zápisu, zchetitskej vety Nu NINDA ezzáteni wádarma ekutenisa dal
bez námahy rozlúštiť iba výraz NIN D A (chlieb), zapísaný zrozumiteľným sumer-
ským ideogramom.
 Slovo ezzáteni pripomenulo Hroznému starohornonemecké ezzenjest a
wátar zasa starodolnonemecké watar voda. V texte zjavne išlo o vnútorný
paralelizmus a Hrozný správne preložil vetu ako Teraz budete chliebjest a vodu pit.
Dešifráciu chetitských textov dovŕšili až ďalší bádatelia, a to Delaporte, F. Som-
mer, J. Friedrich, A. Gôtze, E. H. Sturtevant, H. Pedersen a H. Kronasser.
Písomné sústavy luvijské, palajské, protochattijské a churritské bolí podobné
chetitskému písmu, ale vyznačujú sa tým, že sa skladajú skoro zo samých sylabo-
gramov. T o veľmi sťažuje prácu dešifrátorov v prípade protochattijčíny a churrit-

^íf E! S f ^ W < I
p— e—

T??' 0 m <h!?Uib
*=1T M ľ Zľff I J t l Tf
}f- .',<! «<
lilii <<<<* ř T

ÍT-ÉTT'-
P I r
-Í<T-
S
v- ^ ^ ^r
Tf -<<T T^jE ( V g'TT

1
i-ntf^ //^ ^ í í l

Chetitský klinopisný text (Jensen, 1969)

činy ako neindoeurópskych jazykov. Zdá sa dokonca, že niektoré protochattijské

texty zapisovali chetitskí pisári, ktorí ani dobre nerozumeli tomu, čo píšu. Okrem
toho klinopis neposkytoval možnosť presne zachytiť pomerne bohatý hláskový
systém protochattijského jazyka. Odborníci na luvijčinu a palajčinu sú už vo
výhodnejšej situácii, pretože obidva jazyky sú príbuzné indoeurópskej chetitčine.
 Dodnes nieje jasné, kedy vtrhli indoeurópske kmene d o Malej Ázie, ale zrejme
osídlili strednú Anatóliu v druhej polovici 3. tisícročia p r e d n. 1. Navrstvili sa na
Chattijcov, ktorých pokladáme za pôvodnejšie obyvateľstvo Malej Ázie. Na vý-
chode, najmä v jednotlivých oblastiach Arménskej vysočiny sa asi d o 6.—5. sto-
ročia pred n. 1. udržali Churriti. Okolo polovice 2. tisícročia p r e d n. 1. založili
Štát Mitanni. Rozkvet ich písomníctva sa datuje d o 14.—12. storočia pred n. I.
V neskoršom období obývali Arménsku vysočinu horské k m e n e U r a r t u , jazyko-
vo príbuzné Churritom. Začiatkom 1. tisícročia pred n. I. založili Urartovia vlast-
né štáty známe pod názvom Urartu (alebo Biainili) a Mucacir (aj Ardini). Urar-
tovia spočiatku písali v asýrskom nárečí akkadčiny, ale neskôr prešli na vlastný
jazyk. Urartský klinopis nadväzu je na churritské kancelárske tradície 2. tisícro-
čia pred n. 1., no prejavuje sa v ňom asýrsky vplyv. Zachovalo sa vyše štyristo
urartských nápisov a niekoľko listov. Najmladšie písomné pamiatky pochádzajú
z prelomu 7. a 6. storočia pred n. 1. Krátko nato si Urartov podmanili Médi.
Urartské nápisy sa vyskytujú na rozľahlom území medzi E u f r a t o m a Urmiou a
od mesta Muše až po jazero Sevan a po hranice d n e š n é h o Gruzínska. Na základe
historických údajov sa predpokladá, že Urartovia a ich písmo sa udržali v oblasti
Vanu ešte niekoľko storočí, dokiaľ ich z tohto územia nevytlačili indoeurópski
Arméni.
G. A. Melikišvili vydal roku 1960 úplný korpus urartských textov. S dešifrá-
ciou začal ešte E. Hincks a F. Lenormant a dovŕšili j u A. Gotze, J . Friedrich, G.
A. Melikišvili, M. Salvini a iní. Veľkú pomoc poskytli vedcom pri lúštení dve
asýrsko-urartské bilingvy z 8. a 7. storočia pred n. 1.

STAROPERZSKÉ KLINOVÉ PÍSMO

A S NÍM SÚVISIACA
DEŠIFRÁCIA INÝCH KLINOPISOV

Hoci perzský klinopis pochádza z pomerne neskorého obdobia (6.—3. storočie

pred n. 1.), zaujíma v dejinách celého mezopotámskeho o k r u h u písem zvláštne
miesto. Otázka jeho pôvodu sa stala predmetom mnohých vedeckých diskusií,
ale pozornosť si zasluhuje aj preto, že stálo na samom z a č i a t k u d e š i f r á c i e
klinových písem, zrejme ako najjednoduchšie z nich. Navyše, j e to s výnimkou
Chetitov a im príbuzných národov ojedinelý prípad, keď klinopis prevzal národ
hovoriaci indoeurópskym jazykom.
Staroperzský klinopis sa používal v Perzii ako m o n u m e n t á l n e p í s m o a
dosvedčujú to nápisy na palácoch, na behistúnskej skale a inde. Naproti tomu v 4
obchode, administratíve a korešpondencii sa používalo jednoduchšie aramejské
písmo. Vzhľadom na túto oficiálnu funkciu klinopisu v krajine neprekvapuje,
že staroperzský klinopis upadol do zabudnutia onedlho potom, ako Alexander
Veľký roku 330 pred n. 1. dobyl Perzskú ríšu.
 Za vrchol rozkvetu staroperzského klinopisu sa pokladá éra Achájmenovcov.
Dáreios Prvý, Xerxes a Artaxerxes vyhotovovali nápisy v troch hlavných jazykoch
obrovskej ríše, a to v perzštine, elamčine a novôbabylončine, ba vyskytujú sa i
štvorjazyčné nápisy, kým jednojazyčných j e veľmi málo. Najdlhší a najdôležitejší
j e trojjazyčný nápis kráľa Dáreia v kurdistanskom Behistúne. Perzský text sa
skladá z piatich stĺpcov a 414 riadkov. Rozhodujúcu časť nápisu odkopíroval C.
Niebuhr už roku 1778. Kratšie nápisy sa vyskytujú vo všetkých kútoch bývalej
Perzskej ríše.
V čase, keď vznikla achájmenovská ríša, používali sa na Blízkom východe dve
písma — babylonský klinopis, ktorý bol logograficko-slabičný a veľmi kompliko-
vaný, a podstatne jednoduchšie aramejské písmo, odvodené z fenického, ktoré
zaznačovalo len spoluhlásky. Z formálnej stránky, z hľadiska čisto grafického, j e
staroperzské písmo veľmi podobné babylonskému klinopisu, ale typologicky ne-
majú tieto sústavy veľa spoločného. Staroperzský klinopis sa skladá len zo 41
znakov, z toho j e iba päť logogramov p r e také bežné sjová ako kráľ, zem, krajina,
boh, Ahuramazda. T r i znaky označujú samohlásky a, i, u, kým 33 znakov má
slabičnú platnosť (typ CV). Každý z týchto 33 znakov mohol označovať a j finálnu
spoluhlásku, za ktorou nenasledovala samohláska. Zo štruktúrneho hľadiska te-
da staroperzský klinopis pripomína viac aramejské písmo ako babylonské.
W. Deecke, A. H. Sayce a j . Halévy odvodzovali staroperzské znaky z podob-
ných babylonských znakov, ale k totožným záverom prišli len v prípade siedmich
znakov. G. Hťising sa nazdáva, že staroperzský klinopis sa vyvinul zo staršej
formy médskeho písma, ktorá j e zasa odvodená zo staršieho severoelamského
klinopisu. F. Hommel si neodôvodnene myslel, že staroperzský klinopis j e iba
klinovou transkripciou tej istej abecedy, z ktorej vzniklo aj indické písmo. Realis-
tickejší názor zastával F. H. Weissbach, podľa ktorého staroperzský klinopis j e v
podstate umelý výtvor a j e h o podobnosť s babylonským j e len formálna. Podľa
neho vzorom pri vzniku tohto písma bolo elamské klinové písmo, ktoré sa skla-
dalo takmer zo samých slabičných znakov. Podľa V. A. Istrina staroperzský kli-
nopis vznikol na začiatku achájmenovskej doby. H . Jensen pokladá za zostaviteľa
tohto písma Dáreia Prvého. Nepochybuje však, že Peržania písali aj pred ním,
a prišiel k záveru, že Peržania si vytvorili vlastný klinopis z nacionalistických
pohnútok. Klinová forma im vyhovovala už i preto, že sa hlásili k odkazu Baby-
lonskej ríše. V období po víťazstve Alexandra Veľkého staroperzský klinopis
upadol do zabudnutia a na území krajiny sa používalo jednak grécke písmo, a
jednak písmo pahlaví, ktoré sa vyvinulo z aramejského písma.
Prvé správy o existencii staroperzského klinopisu sa dostali do Európy už v
15.—16. storočí vďaka cestovateľom, ktorí prenikli do týchto končín. Prvú ukáž-
ku poslal d o Európy zo Širázu Talian Pietro delia Valle na začiatku 17. storočia.
C. Niebuhr roku 1778 rozoznal, že na behistúnskom nápise sú tri druhy pisma,„
a vyhotovil ich kópie. F. Munter dokázal, že behistúnsky nápis pochádza z obdo-
bia vlády Achájmenovcov a že j e d e n z textov j e vyhotovený v jazyku blízkom
avestskému.
Za lúštiteľa staroperzského klinopisu môžeme pokladať gymnaziálneho učiteľa
G. F. Grotefenda, ktorý roku 1802 aplikoval na tento problém kombinatorickú
 Znak Znenie Znak Znenie
Znak Znenie
Znak Znenie

b, ba w pred
a. á
* dž, dža
í, wt

Kŕ
dž pred
T« f. fa
ET r, ra

ST i, i í, dži

r pred
n, na
<TŤ
u, ú
TFRT
t, ta K< u, rú

t pred n pred
1, la
Tř= k, ka
Tfo- u, to u, nů

d pred

<T
k pred
u, kú
fc
TT
d, da HtT m, ma
TĚ s, sa

m pred
<TV 9. 90 i.dt M i, mí
H
z. za

d pred m pred
9 pred
u, gú <NĽ u, dú
SK- u, mú š, ša

«TT cha, ch
T<T th, tha i. / a
Tf
thr, thra

Yp- č, ča
& p, pa

Ideogramy
w, wa h. hú

chšájathija bumi
WK krár
«< zem, krajina

o,eb dahju
<<T ° provincia
auramazdá
božstvo Ahuramazda

baga
boh

Perzské klinové písmo (Jensen, 1969)

metódu. Logicky predpokladal, že nápisy dali vyhotoviť budovatelia palácov, n a
ktorých sa našli, teda Achájmenovci, a že sú písané v perzskom jazyku. N a
základe tohto správneho predpokladu hľadal potom v texte m e n á perzských
kráľov, ktoré poznal z iných historických prameňov. Identifikoval m e n á zná-
mych panovníkov — Dáreia, Xerxa, Hystaspa a ďalších. Opieral sa pritom o
predpoklad, že slovo kráľ musí stáť p r e d m e n o m panovníka. Správne prečítal 11
znakov. Ďalej sa nedostal, lebo m u chýbali hlbšie znalosti z orientalistiky. Výraz-
ný pokrok sa dosiahol až v tridsiatych rokoch 19. storočia vďaka E. Bournoufovi,
C. Lassenovi a dôstojníkovi H. Rawlinsonovi. Dešifráciu dovŕšili v päťdesiatych
rokoch 19. storočia E. Hincks, J . O p p e r t , H. Rawlinson, G. Húsing a iní.
* * *

Po staroperzskom texte sa podarilo rozlúštiť elamský text n a behistúnskej ska-

le. E. Norris roku 1855 správne stanovil zvukovú h o d n o t u väčšiny elamských
klinových znakov a prenikol d o elamskej gramatiky.
Ako sa ukázalo, najtvrdší oriešok predstavoval tretí text, zostavený v babylon-
sko-asýrskom jazyku. V tom čase ešte nikto netušil, že najstarším historickým
jazykom Mezopotámie bola sumerčina. Vzhľadom na veľký počet znakov písmo
tohto tretieho textu n e m o h l o byť ani hláskové, ani slabičné; už G. Zoěga a
F. M u n t e r vyslovili d o m n i e n k u , že ide o slovné písmo. Švéd J . Lôwenstern r o k u
1845 správne určil smer písma a dokázal, že ide o zápis v semitskom jazyku.
Mýlil sa však v tom, že j e d n e j a tej istej slabike prisudzoval viacero znakov.
Nechápal ešte, že tieto slabičné znaky sa líšia čo d o znenia vokálov v nich obsiah-
nutých. V tomto s m e r e sa podarilo dosiahnuť pokrok až E. Hincksovi, ktorý'
identifikoval* a j niekoľko determinatívov. Hincks dokonca vytušil, že v písme sú
prítomné ešte prvky ďalšieho jazyka, ale nesprávne predpokladal, že ide o indo-
európsky jazyk. H. Rawlinson roku 1851 objavil polyfónny charakter znakov.
Polyfónia (pozri s. 58) veľmi sťažovala dešifráciu babylonského písma. Naprí-
klad znak v"® v sa čítal ako kuř, mat, šat, na t, gír, p r í p a d n e ešte a j ináč.
Súčasne sa zistilo, že v babylonských a asýrskych pamiatkach sa vyskytujú slová
neznámeho, nesemitského pôvodu. O d ô v o d n e n e sa usudzovalo, že pochádzajú
z jazykov okolitých národov, lenže boli to zväčša slová viazané na vyspelú mezo-
potámsku kultúru, zatiaľ čo všetky susedné národy boli zaostalejšie. Preto vedci
hľadali iné riešenie. Usúdili, že tieto neznáme slová Babylončania zrejme zdedili
z jazyka nejakého vyspelého národa, ktorý obýval krajinu p r e d nimi. T á t o sku-
točnosť vrhala nové svetlo na mnohoznačnosť klinových znakov.
S teóriou, že klinové písmo vymysleli pôvodní nesemitskí obyvatelia Mezopo-
támie, vystúpil asýriológ J . Oppert. Ako prvý ich označil menom Sumeri. O p p e r t
vychádzal z toho, že starí babylonskí panovníci mali titul „králi S u m e r u a Akka-
du". Usúdil, že keď sa Akkad vzťahoval na severnú semitskú časť Mezopotámie,
Sumer sa nevyhnutne musel vzťahovať na j u ž n ú časť krajiny. Správnosť O p p e r -
tovej hypotézy potvrdili vykopávky v Ninive, keď H. Rassam objavil neskoroasýr-
ske príručky neznámeho nesemitského jazyka, ktorý sa používal ako bohoslužob-
ný jazyk. Tieto príručky pochádzali zo 7. storočia p r e d n. 1.
 Tak sa vlastne podarilo preniknúť až k najstaršej jazykovej vrstve v Mezopotá-
mii, k Sumerom, tvorcom klinového písma. Oppertovu hypotézu o existencií
Sumerov v plnej miere potvrdili výskumy, ktoré od roku 1877 viedol G. C. E.
de Sarzec v Lagaši na juhu Mezopotámie. V tomto kraji, na ktorý sa vzťahoval
názov Sumer, sa našli tabuľky s nápismi, ktoré boli oveľa archaickejšie ako baby-
lonské a asýrske nápisy. Znaky v týchto archaických nápisoch si ešte zachovávali
obrázkovú podobu; pravda, v niektorých prípadoch sa už nedalo určiť, aký kli-
nový znak zodpovedá starobylému obrázkovému znaku (o tom sme však už
písali v kapitolke venovanej sumersko-babylonskému písmu).

UGARITSKÉ PÍSMO
Pamiatky ugaritského písma objavili roku 1929 francúzski bádatelia F. C. A.
Schaeffer, G. Chenet a Ch. Virolleaud v zrúcaninách pri dedine Ras Samra na
sýrskom pobreží neďaleko prístavu Latakija, rovno oproti najvýchodnejšiemu
výbežku Cypru, necelých dvesto kilometrov od niekdajšieho fenického Byblosu.
Tabuľky, ktoré bádatelia vykopali z archívu, na prvý pohľad veľmi pripomínali
babylonské klínopisné tabuľky.
Po dôkladnom prieskume sa ukázalo, že znaky neznámeho písma, pre ktoré
sa neskôr zaužíval názov ugaritské, majú s babylonskými znakmi spoločnú len
pisársku techniku; vtláčali sa paličkami do vlhkej hliny a to im dodávalo príznač-
ný tvar klinov. O vnútornej podobnosti medzi obidvoma sústavami však v nija-•
kom prípade nemožno hovoriť. Ch. Virolleaud ako prvý publikoval ugaritské
tabuľky a o ich dešifráciu sa pokúšal H. Bauer. Narátal na tabuľkách len tridsať,;
rozličných znakov a usúdil, že ide o h l á s k o v é p í s m o . Vyšiel z predpokladu,
že jazyk tabuliek nájdených v Ras Samre je západosemitský, a na základe kombi-
natorickej analýzy priradil jednotlivým znakom pravdepodobné zvukové hodno-
ty. Do prác na dešifrácii sa zapojili Ch. Virolleaud, E. Dhorme a j . A. Montgo-
mery.
Z archeologických výskumov vyplynulo, že ugaritský klinopis sa používal v
období od 16. storočia pred n. 1. až do 13. storočia pred n. 1., teda do čias, keď
Ugarit dobyli tzv. morské národy. Nie je vylúčené, že ugaritské písmo bolo
známe i za hranicami mesta; tabuľky sa našli v palestínskom Bét Semeši aj v
dolnej Galilei. Niekoľko tabuliek je napísaných v churritskom jazyku. Sú bádate-
lia, ktorí usudzujú, že písmo vzniklo v nesemitskom prostredí. Argumentujú
pritom tabuľkami napísanými churritským jazykom i skutočnosťou, že ugaritský
klinopis má tri rozličné znaky pre 'álif. Zachovaná ugaritská literatúra j e pomer-
ne rozmanitá a popri textoch náboženského charakteru zahrnuje hospodárske
dokumenty, ale i mytologické texty.
Ugaritské písomné pamiatky sú pomerne dobre preskúmané. Písmo prekva-
puje svojou jednoduchosťou. Jednodivé znaky označujú spoluhlásky; ugaritčine
ako semitskému jazyku to v podstate stačí. Niektorí bádatelia pokladali ugaritské
písmo za hláskové (presnejšie — za spoluhláskové). V skutočnosti ide len o k v á -
z i h l á s k o v é p í s m o , lebo každý znak má hodnotu slabiky, typu CV, hoci môže
označovať i koncovú spoluhlásku.
Otázka pôvodu ugaritského písma nie j e ešte úplne doriešená. Toto písmo sa
striedavo označovalo za výsledok imitácie severosemitskej abecedy, za výsledok
vplyvu sinajského písma, prípadne za písmo, ktoré vzniklo zjednodušením baby-
lonských klinových znakov. J. G. Février hľadal súvislosti s juhoarabským pís-
mom. Najčastejšie sa predpokladá, že toto písmo j e výtvorom jednotlivca, ktorý
poznal severosemitskú abecedu, lebo poradie písmen v obidvoch abecedách j e
rovnaké. Formu písmen však prebral z babylonského klinopisu, ktorý najlepšie
vyhovoval tabuľkám z hliny.

'(a) m
•f
Ye, i) W- n

j n M Yu)
ľ
s
M b &
ľ -
twt1
m
<
š
T 9 c

M mi JU- Kŕ K- 9

|É S= ľ t P

w s
TT
f z
U z
ll
M Q

f f ch r
t š
< T/"

flf ff <r V i. d
> k t
TTT TTTT 1 < t

Ugaritský klinopis (Jensen, 1969)

PROTOELAMSKÉ PÍSMO
A ELAMSKÉ KLINOVÉ PÍSMO

Staroveký Elam, krajina známa pod týmto názvom z Biblie, po asýrsky Elamu,
po sumersky Nima, po grécky Súziana, domácim názvom Hal-tamti alebo Ha-
tamti, sa rozprestieral na sever od Perzského zálivu a východne od j u ž n é h o toku
Tigrisu, v bezprostrednom susedstve Sumeru. Dnes sa toto územie na juhozápa-
de Iránu volá Chúzestan podľa starovekého názvu Elamčanov (Uzii alebo Uxii).
Do Elamu patrili nížiny i horské doliny riek Karun a Kerche.

ryby stromy nádoby človek

Protoelamské piktogramy (Diringer, 1963)

Elamčania hovorili jazykom, ktorý bol možno príbuzný drávidským jazykom

a ktorý zrejme slúžil i národom obývajúcim hory severne i východne od Elamu.
N. Frye sa nazdáva, že Elamčania sa prisťahovali z hôr na východe. V nížinách
sa Elamčania dostali pod vplyv Sumerov a neskôr Akkadov. Za Dáreia Prvého
sa elamčina stafa jazykom perzepolských kancelárií. Elamčania často bojovali s
obyvateľmi Mezopotámie. Po roku 1150 pred n. 1. ich moc upadla. Znovu sa
spomínajú v 7. storočí pred n. 1., ale roku 636 pred n. 1. ich Asýrčania definitívne
porazili.
Z významných stredísk Elamu treba uviesť Šušen, t. j . Súzy, a Anšan (alebo
Ančan). Historických údajov o Elame je pomerne málo. Súvisí to sčasti aj s tym,
že nížinné oblasti starovekého Elamu zatiaľ neboli z archeologickej stránky dô-
kladne preskúmané.
 Elamčania si utvorili vlastné písmo. Zachovalo sa vo dvoch variantoch. O
s t a r š o m p i k t o g r a f i c k o m v a r i a n t e podávajú svedectvo stovky hline-
ných tabuliek zo Súz, pravdepodobne hospodárskych záznamov, z obdobia
Džemdet Nasru (asi 2800 pred n. 1.). T o t o písmo má prevažne obrázkový charak-
ter. Okrem číselných znakov j e zatiaľ nedešifrované. Novší, l i n e á r n y v a -
r i a n t protoelamského písma sa zachoval v podobe dvanástich nápisov na kame-
ni (koniec 3. tisícročia pred n. 1.). Z toho j e d e n nápis j e dvojjazyčný, akkadsko-
elamský. Elamské hieroglyfické pamiatky sa našli aj mimo centier elamskej kul-
túry, napríklad v T e p e Sijalku v strednom Iráne.
Po elamsky sa písalo striedavo obidvoma smermi (bustrofedon; ide o neskoršie
grécke označenie — doslovne: býčie riadkovanie; naráža sa na spôsob orania).
F. Bork predpokladal, že protoelamské písmo sa vyvinulo z archaického sumer-
ského písma. J e však pravdepodobnej-
šie, že vzniklo v dôsledku difúzie idey či
stimulu, ktorý vyšiel zo Sumeru. Na-
svedčoval by tomu fakt, že protoelamské
písomné pamiatky pochádzajú z obdo-
bia, keď bolo už sumerské písmo typolo-
gický pomerne vyspelé.
Dešifrácia protoelamského písma na-
ráža na veľké ťažkosti, predovšetkým na
neúplnú znalosť elamčiny a na malý po-
čet písomných pamiatok. Ako prvý sa
pokúšal lúštiť protoelamské nápisy
G. F. Grotefend na začiatku 19. storo-
čia, ale významnejší pokrok sa zazname-
nal až v 20. storočí vďaka F. Bořkovi a
G. Husingovi. Pomoc pri dešifrácii
predstavuje elamsko-akkadská bilingva
z 27. storočia pred n. I. Podľa W. Hinza
sa protoelamské lineárne písmo sklada-
lo zo 60 slabičných znakov.
Vnútornou formou zodpovedá toto
písmo sumersko-akkadskému klinopisu.
Akkadská časť elamsko-akkadskej bilin-
gvy sa číta spr? a doľava, kým riadky
/ \ elamskej časti sú usporiadané zhora
^^ nadol a čítajú sa zľava doprava. Preklad

Protoelamský nápis (Jensen, 1969)

 d á m s k é h o textu znie: Svojmu pánovi Inšušinakovi, vzdelávateľovi ľudí, som venoval
ja, Šilhak Inšušinak, miestodríiteľsúzsky, kráľ zeme Elam zo Šempiškuki, stĺp z medi a céd-
rového dreva (pozri obr. na s. 71).
Od 23. storočia pred n. I. sa Elamčania postupne vzdávali vlastného písma
a začali používať sumersko-akkadský klinopis. FJamské klinové znaky sa zväčša
zhodujú so starobabylonskými, hoci niekedy sa od nich líšia zvukovou hodnotou.
Staroelamské klinové písmo sa vyvíjalo cez stredoelamské (napríklad nápis z
Mal Amiru) až po novoelamské alebo novosúzske štádium, známe z trojjazyčných
nápisov achájmenovských kráľov (5. storočie pred n. 1.).
Elamčania si prispôsobili babylonský klinopis. Znakov používali len 113; šlo
takmer výlučne o znaky slabičné. Niektoré znaky, ako tvrdí F. Bork, označovali
len koncové spoluhlásky. Ideogramov používali Elamčania veľmi málo, len na
zápis takých častých pojmov ako napríklad mesto, more, človek, dom, vrch a pod.
Determinativy sa síce používali často, ale ich počet bol podstatne menší ako v
babylonskom klinopise. Vďaka rozličným úpravám sa Elamčanom podarilo zre-
dukovať mnohoznačnost' babylonského písma.
Cestu k dešifrácii elamského klinopisu otvorilo rozlúštenie staroperzských
achájmenovských nápisov (pozri s. 65). Po achájmenovskpm období sa už neza-
chovali nijaké elamské nápisy, hoci arabský geograf Istachrí tvrdí, že v Chúzes-
tane sa ešte v 10. storočí n. 1. hovorilo po elamsky.

LUVIJSKÉ PÍSMO

Toto h i e r o g l y f i c k é písmo, ktorému A. H. Sayce dal roku 1870 názov

chetitské hieroglyfické, používalo sa v 15.—8. storočí pred n. 1. v Chetitskej ríši,
na území od Egejského mora na západe až po Eufrat na východe a od Bogazkoya
na severe po Palestínu na juhu. Najstaršie nápisy sa našli v Bogazkôyi a najmlad-
šie na území severnej Sýrie (Maraš, Karchemiš, Hamát). Až po d r u h e j svetovej
vojne sa podarilo dokázať, že hieroglyfické texty neboli zostavené v chetitčine,

i >i " /tS m,

m
** * ^Vi n f
CD ;
j 1 ® g f ŕ
1 o f o V
i l<
© i 14
IX
í 1i k o nv
o A ^ i l w >
lET 1
* J < f
O D

Luvijské znaky (Jensen, 1969)

fy. j Slovné významy niektorých luvijských hieroglyfov; zhora dolu: nebo,
^—^ kráľ, boh, cesta, slnko, krčah, rieka, sekera (Jensen, 1969)

i ale v jednom z nárečí indoeurópskej luvijčiny, blízko príbuznej che-

titčine. Po luvijsky sa hovorilo juhozápadne, južne a juhovýchodne
^-jr^v od chetitského jazykového územia (P. Vavroušek), v krajoch Arzawa
a Kizzuwatna.
Najstaršie hieroglyfické pamiatky (pečate a odtlačky pečatí) pochá-
dzajú z 15. storočia pred n. 1. Najviac nápisov sa však zachovalo zo
/ 14.—12. storočia pred n. I. a z IÔ.—8. storočia pred n. í. Vcelku sa
zachovalo asi 300 nápisov, prípadne ich fragmentov, a vyše 750 peča-
tí. Istý čas sa hieroglyfy na území Chetitskej ríše používali súbežne s
chetitským klinopisom, ale v neskorochetitskom období, po zániku
silnej Chetitskej ríše (okolo roku 1200 pred n. 1.) sa hieroglyfika stala
q—p jediným písmom strednej i juhovýchodnej Malej Ázie a priľahlých
V^/ oblastí Sýrie. Tento rozmach hieroglyfického písma súvisel so šíre-
ním Luvijcov na sever, do oblastí pôvodne obývaných Chetitmi.
Luvijské hieroglyfy sa tesali do skaly, prípadne mali podobu relié-
fov. Zatiaľ čo pečate pochádzajú z najstaršieho obdobia, zvláštnosťou
neskorého obdobia sú texty na olovených pásoch, ktoré majú kurzív-
r") nejší charakter. Pravdepodobne ide o listy, ktoré boli dovezené zo
7 —^ Sýrie do Aššuru, kde sa našli pri vykopávkach. Kurzívna hieroglyfika
sa niekedy používala i na skalných nápisoch. Monumentálne nápisy
vynikajú starostlivým opracovaním, takže piktografický pôvod zna-
kov j e na nich celkom zreteľný. Predpokladá sa, že hieroglyfy sa
pôvodne vyrezávali d o dreva, prípadne sa naň písali tušom. V období po posled-
nom rozmachu sa luvijské hieroglyfické písmo prestalo používať. Bolo to v 8.
storočí pred n. 1., keď Sýriu dobyli Asýrčania.
Luvijské znaky sa vyvinuli z pôvodných piktogramov, hoci nie vždy sa dá zistiť,
aké predmety sa zobrazovali týmito znakmi. Písalo sa bustrofedonom a smer
zápisu poznať podľa obrázku človeka ukazujúceho rukou na seba. Tento ideo-
gram označuje začiatok nápisu a číta sa ja (som). Pravda, smer písania sa dá určiť
i podľa toho, že hlavy, ruky a nohy postáv sa obracajú k začiatkom riadkov,
podobne ako v egyptskom písme. Príležitostne sa používali i rozdeľovníky ozna-
čujúce hranice medzi slovami. Začiatok nápisu j e vždy vpravo hore. Niektoré
texty sa písali len v jednom smere — alebo sprava doľava, alebo zľava doprava.
Počet znakov sa odhaduje rozlične — na 220 (podľa 1). Diringera), na 350 (podľa
H. Jensena), na 419 (podľa B. Meriggiho), ba až na 497 (podľa E. Larochea).
Luvijské písmo nebolo čisto ideografické; obsahovalo i fonetické prvky ozna-
čujúce slabiky. Ideogramy boli jednoduché alebo zložené a používali sa ako
slovné znaky, prípadne ako determinativy. Podľa I. J. Gelba sa v slabičnej funkcii
používalo 57 znakov. Postupom času vzrastal podiel sylabogramov i kurzívny
charakter písma.
Dešifráciu luvijských hieroglyfov komplikoval predpoklad, že ide o slovné
 a e i u

Samohlásky
fl" t- S í />
Nazály
0 ® t
ch (D w <rb r s p

f. f-
k/g
d Ť O
I -dl o ^ A
m llll 11 /
m m in nu
n c nú

p/b A tr
r i VB ®
s Ch. m íl ©c *
š
W s (b
t/d
úľ t=a
w o [o
A m
c
ň 9
^ ® r
Nerozlúštené
slabičné znaky

Luvijský hieroglyfický sylabár (Gelb, 1982)

písmo. Navyše sa nevedelo, aký jazyk nimi zapisovali. Nepomohli ani dve klino-
pisno-hieroglyfické pečate, j e d n a Tarkummuwowa a d r u h á Indilimmova. Iba
A. H. Sayce z T a r k u m m u w o v e j pečate správne prečítal znak krát a znak krajina.
Výskum nápisov z Karchemiša priviedol k rozlúšteniu názvu tohto mesta, ktorý
stál v nápisoch pred determinatívom pre mesto alebo pre krajinu. Podobne sa
podarilo prečítať znaky vzťahujúce sa na mestá Tuwanuwa, G u r g u m a a Amatu,
a získať tak základný inventár slabičných znakov a j bez bilingvy. A pretože bolí
z iných prameňov známe mená sýrskych kráľov i roky ich vlády, podarilo sa
prečítať skupiny znakov vzťahujúce sa na panovníka Gurgumy (bol ním Mirwa-
tali), Amatu (Urhilina) a Tuwanuwy (Warpalawa). Dešifrácii písma sa venovali
H. Jensen, R. Campbell, R. C. T h o m p s o n , A. E. Cowley, C. Frank a j . Friedrich.
Lúštenie vstúpilo do rozhodujúcej fázy až okolo roku 1930 vďaka úsiliu B. Me-
riggiho, I. J. Gelba, H . T . Bosserta a E. Forrera. V tridsiatych rokoch sa okrem
toho našlo niekoľko dvojjazyčných pečatí a začiatkom d r u h e j svetovej vojny bola
známa fonetická hodnota takmer všetkých slabičných znakov.
Roku 1947 H. T. Bossert objavil na kopci Karatepe na východe Kilíkie niekoľ-
ko rozsiahlych hieroglyfícko-fenických nápisov z 8. storočia pred n. 1. Tieto bilin-
gvy potvrdili, že výsledky predchádzajúcej etapy dešifrácie, dosiahnuté výlučne
metódou vnútornej analýzy, boli v zásade správne. Potvrdil sa a j indoeurópsky
charakter jazyka hieroglyfických nápisov. Nebola to však arménčina, ako pred-
pokladal H. Jensen, ale luvijčina, príbuzná chetitčine. V budúcností b u d e po-
trebné dešifráciou rozšíriť poznanú slovnú zásobu Iuvijčiny, zatiaľ p o m e r n e ob-
medzenú pre malý počet nápisov.
Nie j e vyriešená ani otázka vzniku luvijského hieroglyfického písma. B. Hroz-
ný ho dával do súvislosti s protoindickým písmom a B. Meriggi bol presvedčený,
že vzniklo pod vplyvom egyptského písma. Zaujímavejšia j e podobnosť s krétsky-"
mi hieroglyfmi, ale aj tu chýbajú presvedčivé dôkazy.
Archaický hieroglyfický nápis z Aleppa, ktorý preskúmal E. Laroche, používal
pre podstatné mená a p r e slovesá len slovné znaky (obrázkové, resp. symbolické),
bez fonetických dodatkov na označenie gramatických koncoviek. Slabičné znaky
sa používali pri zápise vlastných mien, takisto i determinativy. T o znamená, že
luvijské hieroglyfické písmo nevzniklo ako mechanická napodobenina cudzích
vzorov. Skôr sa vyvinulo z miestnej piktografie a j e h o tvorcovia prevzali iba ideu
písma. Štruktúrne črty luvijských hieroglyfov poukazujú na krétsky vplyv.
D. Diringer sa nazdáva, že hieroglyfika vznikla ako monumentálne písmo v
súvislosti s územným rozmachom Chetitskej ríše. Z monumentálneho písma sa
neskôr vyvinulo kurzívne písmo, ktorého znaky nepredstavujú typologicky vyš-
šiu úroveň, ale sú to iba zjednodušené, schematízované ekvivalenty obrázkových
znakov.
EGYPTSKÝ OKRUH
EGYPTSKÉ PÍSMO
MEROEJSKÉ (STARONÚBIJSKÉ) PÍSMO
NÚBIJSKÉ PÍSMO
EGYPTSKÉ PÍSMO
Kultúra starovekého Egypta, tejto obrovskej púštnej oázy, vznikla v oblasti
nílskej delty, tvoriacej severný alebo Dolný Egypt siahajúci približne po dnešnú
Káhiru, a v doline Nílu, tvoriacej južný čiže Horný Egypt, ktorý ze Starej ríše
siahal po Gebel Silsilé a neskôr ešte južnejšie, až po Asuán. O d spojenia Horného
Egypta s Dolným okolo roku 3100 pred n. 1. sa datuje počiatok historického
obdobia v krajine. Zjednocovací proces, ktorý trval dlhší čas, dokončil kráľ Nar-
mer. V ranodynastickej ére vzniklo egyptské hieroglyfické písmo ako ucelený a
ustálený systém a nástroj administratívy, hospodárstva a obchodu. Egypťania
hovorili jazykom, ktorý patril do semitsko-hamitskej rodiny ako j e j osobitná
vetva.
Po sumersko-babylonskom klinopise predstavuje egyptské písmo, tradične oz-
načované ako h i e r o g l y f i c k é , druhú najdôležitejšiu písomnú sústavu staro-
vekého Blízkeho východu. Slovo h i e r o g l y f j e gréckeho pôvodu (značí posvät-
ná rytina). Egypťania volali svoje písmo jazykom bohov (po staroegyptsky mdw
n t r) z primerane si ho ctili ako božský výtvor. Prekvapujúce je, že egyptské
písmo sa objavuje na úsvite dejín ako vysokorozvinutá sústava. T á t o skutočnosť
viedla k protichodným dohadom o jeho vzniku a pôvode. Popri bádateľoch,
ktorí predpokladajú, že prekonalo podobný vývin ako sumerské alebo čínske
písmo, sú aj takí, ktorí v ňom vidia výtvor jedného človeka z obdobia prvej
dynastie, ovládajúceho sumerské písmo. Dielo tohto hypotetického tvorcu však
nepokladajú za plagiát sumerského písma, ale skôr za príklad difúzie ideí.
Pri riešení otázky vzniku egyptského písma veľa záleží na interpretácii tzv.
paliet. Išlo o palety na líčidlá. v podobe kamenných tabuliek, ktoré obetovali
bohovi Hórovi v hlavnom meste Horného Egypta — Nechene, v helenistickom
období premenovanom na Hierakonopolis. Na palete miest j e zaznamenaných
sedem symbolov mestských hradieb, Obrázky rozličných zvierat sedia na zna^;
koch a rozbíjajú mestské hradby. Z toho sa usudzuje, že paleta oslavuje víťazstvo
Horného Egypta nad Dolným; ide o udalosť na samom začiatku historickej éry,
keď sa obidve časti krajiny zjednodli, o udalosť, od ktorej Egypťania začali počítať
roky. Niektorí vedci, konkrétne tí, čo upierajú egyptskému písmu dlhé obdobie
samostatného vývinu, odmietajú názor, že palety predstavujú předstupeň sku-
točného písma.
Egyptské písmo sa vyvíjalo inak ako sumerské. Kým mezopotámske piktogra-
my sa začali pomerne skoro schematizovať, egyptské písmo si dlho udržalo o b -
r á z k o v ý c h a r a k t e r a spočiatku bolo tesne späté s umením. Vrchol svojho
typologického vývinu dosiahlo už v období prvej dynastie, takže vystupuje ako
hotový systém len o málo neskoršie než sumerské písmo, približne v období
 PÍSMA EGYPTSKÉHO OKRUHU (PODĽA V. A. ISTRINA)

egyptské piktografické
(preddynastické)

egyptské hieroglyfické

meroejské egyptské hieratické sinajské

hieroglyfické hieroglyfické

egyptské démotické

meroejské
kurzívne koptské

okolo roku 3000 pred n. L Tento dátum je výsledkom viacerých korekcií egypt-
skej chronológie. Luštiteľ egyptského písma Francúz J. F. Champollion datoval
prvú dynastiu do prvej polovice 6. tisícročia pred n. 1., W. Budge do 5. tisícročia
a R. Lepsius do prvej polovice 4. tisícročia pred n. 1.
Už v pamiatkach z obdobia prvej dynastie existujú v egyptskom písme popri
sebe i d e o g r a m y , d e t e r m i n a t i v y a f o n e t i c k é z n a k y . Ideogramy sa
používali pomerne málo a vyskytovali sa v priamom alebo prenesenom význame.
Napríklad obrázok vzdutej plachty mohol podľa kontextu označovať aj slová
vietor, dych. Obrázok džbánu na pivo sa chápal ako pivo, zobajúci ibis symbolizoval-
sloveso nájsť, zúriaci krokodíl symbolizoval zlosť, kým zobrazenie rozbehnutého
vlka sa vzťahovalo na sloveso potulovať sa. Rastlina papyrus mohla označovať
prídavné meno zelený, ale i sloveso rásť. Pochopiteľne, písmo založené len na
tomto princípe sa nemohlo stať písmom všeobecným. Muselo prejsť procesom
f o n e t i z á c i e , na začiatku ktorého stál r é b u s o v ý p r i n c í p . Už na šminko-
vacích paletách sa porazená krajina zapisuje znakom harpúny (wc), pretože jej ná-
zov bol homonymný so slovom pre harpúnu. K znaku harpúny dodal pisár znak
more a pomocou tohto sémantického determinativu naznačil, že krajina leží pri
mori. Fonetizácia však nevytlačila úplne s y m b o l i c k é z o b r a z o v a n i e , ktoTé
bolo bežné. Pretože lotos hojne rástol v egyptských močiaroch, obrázok lotosové-
ho kvetu označoval číslovku tisíc. Sokol zasa z pochopiteľných príčin symbolizoval
kráľa. Činnosti sa vystihovali charakteristickým momentom. Obrázok človeka so
zdvihnutou palicou označoval sloveso biť, lietanie sa zapisovalo obrázkom vtáka
s roztiahnutými krídlami, chodenie ako dve nohy a pod. Problémy boli s abstrakcia-
mi, ale isté riešenie poskytoval rébusový princíp, prípadne symbolika založená
na asociáciách (napríklad žezlo značilo vládnuť, ľalia sa vzťahovala na juh, zhrbený
 Z Narmerovej palety; spodný znak
predstavuje Dolný Egypt
(Fôldes-Papp, c.d.)

starec s palicou výrečne znázorňoval sta-

robu, kým noc sa dala vyjadriť ako obloha
s hviezdou).
Fonetizáciu si vynucovala gramatická
štruktúra egyptčiny, jazyka bohatého na
afixy, častice a predložky. Na zápis tých-
to gramatických morfém už asociácie
nestačili, nuž bolo treba siahnuť po ré-
busovom princípe. Fonetizáciu na zákla-
de rébusového princípu urýchlila tá
skutočnosť, že v egyptčine samohlásky
rozlišovali predovšetkým gramatické
funkcie, nie slovný význam. Nositeľom
lexikálnych významov sú k o n s o n a n -
ty. Tak sa stalo, že egyptské písmo vô-
bec nepoznalo znaky pre samohlásky.
Dodnes nie j e jasné, ako sa vlastne vy-
slovovali egyptské slová. V tomto ohľade istú o p o r u poskytuje jednak posledná
vývinová fáza egyptčiny — koptčina, písaná písmom odvodeným prevažne od
gréckeho, a jednak slová, ktoré prevzala z egyptčiny gréčtina.
Paronymia vyplývajúca z podradnej úlohy samohlások umožňovala Egypťa-
nom používať znak + nfr srdce a priedušnica pre adjektivum dobrý, ktoré znelo *

žirafa lastovička

$ 1 o P
uhot
chrobák kvet Slnko vrch

V ! e
pišfala sandál luk pluh ľ ^^'fyf

82
 nbiť A
lietať jesť ísť

Cfeä
bojovať
T
veslovať
í
kráčať
m -
plakať

í
vládnuť
f viest
M?)
Juh
"S
nachádzať
t
staroba chladný

Obrázkový základ niektorých egyptských znakov (Jensen, 1969)

takisto, znak pre podstavec (po egyptsky m3') aj pre rovnako znejúce
adjektivum pravdivý. Často sa zanedbávali polosamohlásky j, w, takže znak | |
pr dom sa mohol používať i v zmysle vyjsť von (po egyptský/* r/) a znak
jrt oko znamenal súčasne ijrj robiť. (Koncovka -t v slove jrt označovala kategóriu
rodu, preto sa vynechávala). Následkom ďalšieho vývinu sa jednodivé znaky
používali čoraz častejšie len v ich zvukovej hodnote. Egyptské písmo nastúpilo
cestu vývinu k abecede, hoci j u nikdy nedovŕšilo, ale ustrnulo na polceste. Udr-
žali sa tu napríklad tzv. b i l a t e r á l n e (dvqjspoluhláskové) z n a k y , ktoré ozna-
čovali skupiny ako V. / n b, % šn, V" šš, | "[' mn atď. Okrem nich
existovali aj trilaterálne (trojspoluhláskové) fonetické znaky, napríklad už spo-
mínané J nf r. Tieto znaky sa používali len v ich fonedckej hodnote, v hoci-

P O Ír
mé hn

fl > } U m
«
m2

S
ch' nb
J
nm
9
šn

ó Bilaterálne (dvojspoluhláskové)
Pl? íé egyptské znaky (Jensen, 1969)
 Zn*nl« Zobranný predmet
Unilaterálne (jednospoluhláskové)
egyptské hieroglyfy (Jensen, 1969)
3 sup

jakom slove a bez ohľadu na význam. trstina

í
Vznikali však aj u n i l a t e r á l n e (jed- í
nospoluhláskové) znaky, ktoré označo-
vali len jednu spoluhlásku. Pôvodne to (j (j alebo \\ iiJ
boli ideogramy vzťahujúce sa na jedno-
spoluhláskové slová, prípadne na také
dvojspoluhláskové slová, v ktorých na — ruka

mieste druhej spoluhlásky vystupovalo

j, ^ alebo w. Napríklad znak
chlieb nadobudol fonetickú hodnotu t,
t- \ W prepelica

b noha
znak r ^ ústa označoval r. J
Takto sa postupne utvorilo 24 jedno-
spoluhláskových znakov, ktoré sa po ce-
• P stolička

f zmija
lé dsícročia používali len s malými zme- rožkató
nami. Pravda, príležitostne sa objavovali m sova
aj iné fonetické znaky, najmä v cudzích k
slovách. W
/ VwVS n voda
O typologickom charaktere tejto „abe- <=> r ústa
cedy" sa diskutuje. L J. Gelb tvrdí, že
ra h dvor
egyptské unilaterálne znaky sú, prísne
vzaté, slabičné. Naproti tomu H. Jensen spletané ľanové
pradená
zastáva práve opačný názor a dôvodí, že
ak sa egyptské unilaterárne znaky budú G ch placenta
hodnotiť ako slabičné, treba za slabičnú
m zvieracie brucho
pokladať vlastne i arabskú či hebrejskú b
so strukmi
abecedu, ako aj iné semitské abecedy.
Istý rozdiel medzi egyptskou abecedou — z závora
a semitskými abecedami predsa len je.
V arabskom a hebrejskom písme je mož- 8 zložená látka
r
nosť označovať samohlásky i koncové
1 1, CJO i Jazero, rybník
spoluhlásky. Egyptské písmo však pisá-
rom takú možnosť neposkytovalo. A kopec,svah
Hoci Egypťania vynašli možnosť písať
unilaterálnymi, teda fonedckými znak- k košík s držadlom
mi, nevyužili tento vynález dôsledne.
Egyptské písmo zostalo až do zániku pís- & 0 stojan na krčahy
mom zmiešaným, s prvkami ideografic-
kými i fonetickými. Na príčine bol hlav- o í chlieb

ne konzervativizmus Egypťanov. Písmo

*=» / uzda
im umožňovalo vyjadrovať rozličné ino-
taje a asociácie. Pretože znak pre spo- <=s> d dlaň
luhlásku f sa zapisoval obrázkom vreleni-
dz.dž had
ce, v náhrobných nápisoch tento znak znetvorovali, alebo ho jednoducho vyne-
chávali, aby to nebohému neprinieslo nešťastie. Navyše, v písme, ktorého znaky
boli obrázkového pôvodu, mohli sa výrazne uplatňovať umelecké vlohy Egypťa-
nov. Jednotlivé znaky predstavujú pre nás u m e l e c k ú s k r a t k u okolitého
sveta, ako sa javil Egypťanom. .
Ako uvádza M. Verner, v klasickom období sa používalo okolo 750 znakov.
Pravda, repertoár hieroglyfov nebol nemenný. Niektoré znaky sa postupne pre-
stali používať a objavovali sa aj nové. Zložitosť písma akiste vyhovovala žrecom,
ktorí si bránili monopol na vzdelanie, a takisto pisárom, ktorí boli v Egypte veľmi
vážení.
U n i l a t e r á l n e (fonetické) znaky hrali v egyptskom písme len pomocnú úlo-
hu a spresňovali čítanie ideogramov. Ak bol niektorý ideogram dvojznačný,
pripojili k nemu fonetický znak, spresňujúci jeho čítanie. Na druhej strane Egyp-
ťania spájali fonetické znaky s ideografickými neraz aj vtedy, keď nehrozila nija-
ká dvojznačnosť, Zapisovali alebo všetky spoluhlásky, alebo len jednu, prípadne
dve. Vyskytujú sa dokonca prípady, že j e d n o slovo sa zapisuje trojako — fonetic-
ky, ideograficky i s determinatívom, rozumie sa, súčasne. Preto A. Schmitt výstiž-
ne charakterizuje egyptské písmo ako k o m e n t o v a n é s l o v n é p í s m o .

Í I ^ 0 ^r - v
muži ženy cicavce stromy rastliny zavodnená zem krajiny

© czrz) ? alebo ^ q ,—, ^

wuvw
mestá voda domy mäso, údy svetlo, čas kamene púšte, cudzie krajiny

J\ -<E>- 5 w %-JI
ísť oko, vidieť nádoby, tekutiny rezať viazať činnosti

x o alebo o o o c=S!=»
Q.
TP
lode lámať, deliť prach, nerasty oheň abstrakta

Najpoužívanejšie egyptské determinativy (Jensen, 1969)

D e t e r m i n a t i v y predstavujú historicky najneskoršiu vrstvu egyptského pís-

ma. Vyjadrovali celé pojmové okruhy, širšie sémantické kategórie. Hoci hrali len
úlohu doplnkov odstraňujúcich nejednoznačnost' zápisu, v praxi sa používali
častejšie, ako to bolo potrebné, takže vlastne plnili funkciu hraničných signálov
medzi susednými slovami. Determinatívov bolo pomerne veľa a mohli fungovať
aj ako s a m o s t a t n é i d e o g r a m y . Napríklad znak P ^ - H sa mohol čítať
ako púšť, cudzina, alebo mohol slúžiť — keď sa pridal k názvom cudzích miest a
krajín — ako determinativ.
Charakter egyptského písma sčasti súvisel s pisárskou technikou. U nás o nej
podrobnejšie píše M. Verner. Kým monumentálne nápisy sa tesali do kameňa, i
na iné účely sa používal papyrus, drevo, slonovina, koža i kov. Na papyrus sa
písalo štetčekom zo stonky trávovitej rastliny rastúcej v slaných močarinách.
Stetček bol asi 20 cm dlhý a 2 mm hrubý. Namáčal sa d o čierneho atramentu
vyrobeného zo sadzí aj do červenej či okrovej farby. Pisári sedávali so skríženými '
nohami, prípadne stáli. Smer písania určovali vlákna papyrusového zvitku. Zvy-
čajne sa písalo vodorovne, súbežne s vláknami, sprava doľava, ale aj zvislo.
Hieroglyfické písmo plnilo funkcie m o n u m e n t á l n e h o a o r n a m e n -
t á l n e h o písma a nikdy sa celkom neodpútalo od umeleckého prejavu. Hieŕoif
glyfv sa vytesávali do kameňa štvorako: 1. zapúšťali sa pod úroveň povrchu
kameňa, 2. mali povahu falošných reliéfov, keď sa vybral povrch kameňa len v
najbližšorii okolf znakov, 3. išlo o nízky reliéf a 4. vytesával sa vysoký reliéf.
' Hieroglyfy sa kolorovali a veľmi dôkladne s d vypracúvali, pričom niekedy ich
ani netesali, ale maľovali na hladké steny.
Vrchol rozkvetu dosiahla hieroglyfika za nového kráľovstva (v rokoch 1500 až
1100 pred n. 1.). Hieroglyfické písmo sa napriek veľkej estetickej hodnote y
každodennom živote nedalo používať. V bežnej praxi, v obchode, korešpondeň-<
cii a dokonca i v literatúre sa mohlo uplatniť len podstatne jednoduchšie písmo.
HIEROGLYFIKA

r r * r r *

-V— —Vy — S k c w c ,

"4, ^ Xäa

» fl ff
l M

2900—2800 2700—2600 2000—1800 okolo 1500 500—100'

pred n. I. pred n. I. pred n. I. pred n. I. pred n. I.

Konvencionalizácia egyptských znakov (Fóldes-Papp, c. d.)

Bolo ním h i e r a t i c k é (t. j. kňazské) písmo. J e veľmi staré, takmer rovnako
staré ako hieroglyfika; jestvovalo už za prvej dynastie a predstavuje vlastne
k u r z í v n y z á p i s h i e r o g l y f o v . Jednotlivé znaky sa spájali do ligatúr. Vied-
lo k tomu úsilie o rýchly zápis (pozri s. 44). Na rozdiel od hieroglyfov hieratické
znaky stratili obrázkový charakter a boli ťažšie čitateľné. Hieratikou sa spočiatku
písalo vertikálne, potom horizontálne sprava doľava. Od 12. dynastie (1991 až
1797 pred n. 1.) sa hovorí o strednohieratickom písme. Od 21. dynastie sa hiera-
tika používala dokonca aj ako monumentálne písmo.
V období od 25. dynastie (730 pred n. 1.) sa začalo šíriť d é m o t í c k é p í s m o .
Termín pochádza od Herodota a znamená v preklade ľ u d o v é písmo. Klemens
Alexandrijský ho nazýva grammata epistolografika, t. j. k o r e š p o n d e n č n é
písmo. Znamenalo krok vpred pri zrýchľovaní písania. Vyvinulo sa zrejme z
hieratického písma, ale z typologickej stránky nepredstavuje pokrok. Takisto

Hieratický text (sprava doľava) (Fóldes-Papp, c. d.)

ako hieroglyfika a hieratika skladá sa i démotické písmo z logogramov, fonogra-

mov a determinatívov. Rozšírilo sa potom, keď sa hieratické písmo stalo úplne
nezrozumiteľným. No aj démotické písmo sa veľmi ťažko čítalo. Často splývali
celé skupiny znakov a utvárali vlastne nové znaky. Za obdobia Ptolemaiovcov
bolo démotické písmo dôležitejšie ako hieratické. Používalo sa popri hierogly-
foch i v gréckom písme, ktoré sa v Egypte udomácnilo už v 2. storočí pred n. 1.
Kráľovské výnosy na stélách sa zaznamenávali hieroglyfickým, démotickým a
gréckym písmom. V tomto neskorom období a za rímskej éry sa vyvinul e n i g -
m a t i c k ý (inotajový) spôsob zápisu a egyptské písmo v istom zmysle slova dege-
nerovalo. Súčasne sa začali označovať samohlásky, pravdepodobne pod gréckym
vplyvom, a to pomocou niektorých pôvodne spoluhláskových znakov. Ešte v 2.
storočí n. 1. museli uchádzači o kňazské povolanie ovládať hieratické i démotické !
písmo, ale grécke písmo bolo na nezadržateľnom postupe a od 3. storočia n. 1.
v miestnej adaptácii pod názvom koptské písmo úplne vytlačilo domáce písomné
sústavy. Z nich sa zachovalo sedem litier, ktoré začlenili do koptskej abecedy na
označovanie hlások cudzích gréčtine (o koptskom písme pozri i na s. 231).

Číslicová
hodnota Znenie Názov -aj
jŕ
o

W! LM
Q
90
fá|
H Y
ch
cháj fj

h hóri g P

dž džandža Y ť ^

- fó.čM <r <r

Koptské písmená
démotického pôvo<
díj * q (Fóldes-Papp, c. d.)

Posledný hieroglyfický nápis sa datuje do obdobia vlády cisára Décia (249 až

251 n. 1.). Posledný hieratický nápis pochádza z roku 212 n. 1. Iba démotika sa
udržala dlhšie, takmer do konca 5. storočia n. 1.
Je až zarážajúce, ako rýchlo upadlo egyptské písmo do zabudnutia. Grécke
pramene podávajú o ňom zmätené informácie, ktoré neskorším lúštiteľom skôr
prekážali ako pomáhali. Najmä Egypťan Hórapollón (5. storočie n. 1.) narobil
svojou prácou o egyptskom písme veľa škody. V stredoveku sa egyptské hiero-
glyfy pokladali za symboly stratenej múdrosti starovekých Egypťanov. Pod Hó-
rapollónovým vplyvom boli raní európski bádatelia náchylní vykladať každý znak
ako ideogram, často až absurdne prešpekulovaný. Obrázok svine vraj označoval
špinavého človeka. To by sa ešte ako-tak dalo pochopiť, ale horšie j e to s tvrde-
ním, že sup označoval matku, lebo vraj medzi supmi niet samcov.
Cestu k dešifrácii otvoril A. Kircher v 17. storočí. Ako prvý upozornil na to,
 že koptčina je pokračovaním jazyka starých Egypťanov. Dán G. Zoěga zasa zistil,
že mená kráľov sa v starých nápisoch vpisovávali do charakteristických oválov,
a C. Niebuhr správne usúdil, že egyptské písmo sa neskladalo len zo samých
ideogramov, ale obsahovalo aj fonetické znaky. Rozhodujúci obrat spôsobil objav
rosettského dvojjazyčného nápisu. Tento čierny kameň našiel roku 1799 nezná-
my účastník Napoleonovej vojnovej expedície neďaleko egyptského mesta Roset-
ta; dnes j e uložený v Britskom múzeu. Jeden a ten istý text j e na rosettskom
. kameni zapísaný po egyptsky (v hieroglyfickom aj démotickom písme) a po
grécky.
S. de Sacy identifikoval v egyptskom nápise zopár znakových skupín zodpove-
dajúcich vlastným menám. J. D. Akerblad rozlúštil zasa niekoľko písmen v démo-
tickom nápise, ale ďalší pokrok si zahatal sám predpokladom, že ide o čisto
hláskové písmo. Roku 1815 T . Young uverejnil preklad démotického textu a
zostavil súpis démotických znakov. Okrem toho sa mu podarilo približne prečítať
mená Ptolemaios a Bereniké v hieroglyfickom nápise.
Za úplnú dešifráciu vďačí veda Francúzovi J . F. Champollionovi, ktorý sa na
túto ťažkú úlohu cieľavedome pripravoval od mladosti, naučil sa po koptsky a
správne určil vývinové vzťahy medzi hieroglyfickým, hieratickým a démotickvm
písmom. Roku 1821 Champollion pochopil, že hieroglyfické písmo n i e j e čisto
ideografické. Dešifrácia sa začala tak, že objavil v texte mená Ptolemaios a
Kleopatra. Pomocou znakov rozlúštených v tejto prvej fáze prečítal ďalšie mená.
Roku 1822 Champollion objavil existenciu determinatívov. Nemenej dôležité
bolo zistenie, že hieroglyfy sa i v najstaršom období mohli používať ako fonetické
znaky. Champollion to zistil, keď prečítal mená Ramzes a Thutmózis. Roku 1824
uverejnil prácu, v ktorej zhrnul výsledky vlastného výskumu a krátko pred svo-
jou predčasnou smrťou (zomrel roku 1833) pomerne spoľahlivo prečítal niekoľ-
ko nápisov a papyrusov.
Správnosť Champollionovej dešifrácie presvedčivo potvrdil R. Lepsius, ktorý
pokračoval v j e h o práci. S. Birch a E. Hincks podali správne vysvetlenie determi-
natívov i fonetických znakov a prečítali veľký počet hieroglyfov. O zavŕšenie
dešifrácie sa zaslúžili mnohí ďalší bádatelia, napríklad G. Maspéro, E. A. W.
Budge, A. Gardiner, K. Sethe, A. Erman, H. Grapow a iní.
Egyptské písmo — na rozdiel od sumerského— sa používalo a j zaniklo v tej
istej krajine, v ktorej vzniklo. Za hranicami Egypta sa neujalo, pravda, s výnim-
kou meroejského a núbijského písma. Obyvatelia Meroe na j u h u od Egypta
dokonca pozdvihli egyptské písmo na vyšší vývinový stupeň — prepracovali ho
na čisto hláskové písmo.

MEROEJSKÉ (STARONÚBIJSKÉ) PÍSMO

Egyptské kultúrne vplyvy oddávna pôsobili na územie južne od ríše. Toto
územie, známe z egyptských prameňov pod názvom Kúš a dnes označované ako
Núbia, často ovládali egyptskí faraóni; pravda, v 8. storočí pred n. 1, Núbijci
 í ^ '
ch
f e <3> C

^ ' « V š<s
y / o m ? >
s ísej
44 /// / n

fl 2 ^ ^ ^
b
^ y a v
QB P ? t
fe
7 m ra /£-.
tó
í i ^ n ^ V
d
W X ? W ^ X-
rozdeľovnlk
• a us slov
Hieroglyfická a kurzívna forma meroejského písma (Nový Orient)

dobyli Egypt a dosadili tam vlastnú, tzv. etiópsku dynastiu. Po jej páde v pôlóyi<S
7. storočia pred n. 1. sa Núbia vyvíjala samostatne.
Obyvatelia Núbie hovorili jazykom, ktorého príbuzenské zväzky nie sú dodnes
jasné. (Názor, že meroejčina je kušitský jazyk, vyslovil E. Zyhlarz. F. Hintze tento
názor odmieta. Najnovšie sa predpokladá, že meroejčina j e príbuzná východosu-
dánskym jazykom.) Ako úradný jazyk sa dlho používala egyptčina. Okolo roku í
270 pred n. 1. sa sídlo panovníka prenieslo z Napaty do Meroe (približne 200j
km na sever od Chartúmu) a začal sa širšie používať miestny jazyk. Egyptskgl
písmo bolo treba prispôsobiť potrebám domáceho jazyka. Adaptácia bola veľmi §
radikálna. Núbijčania si podľa egyptského vzoru vytvorili dve písma, h i e r o -
g l y f i c k é a k u r z í v n e . Hieroglyfika sa používala pomerne málo, len ako
monumentálne písmo. Kurzíva bola odvodená z egyptského démotického pís-
ma. Ďalekosiahle štruktúrne zmeny sa prejavili v tom, že meroejské písmovej;
vlastne h l á s k o v é . Skladá sa z 23 litier; z toho sú štyri samohláskové a Štfnl
slabičné. Zrejme sa tu uplatnil vplyv gréckeho písma. Hoci sa meroejské znaky ;
navonok podobajú egyptským vzorom, o zvukovej hodnote to neplatí v takej -
miere.
Po staronúbijsky sa písalo sprava doľava, zriedkavejšie zhora nadol. Na rozdiel
od egyptského vzoru hlavy ľudí a zvierat boli obrátené ku koncom riadkov. Iba
v kurzíve boli orientované takisto ako v egyptskej démotike. Používali sa i znaky,
ktoré oddeľovali od seba susedné slová.
Meroejských písomných pamiatok nieje veľa. Zachovalo sa okolo 300 nápisov
(z 1. storočia pred n. 1. až 3.—4. storočia n. 1.).
 O meroejských nápisoch sa Európa dozvedela pomerne skoro, už roku 1820,
ale písmo dlho odolávalo pokusom o dešifráciu. V rokoch 1916—1923 americká
výprava objavila ďalšie nápisy. Ako prvý prenikol do podstaty meroejského pís-
ma F. L. Griffith. Zistil, že kurzíva je čisto hláskové písmo, odvodené z egyptské-
ho démotického písma. Pri dešifrácii Griffithovi pomohol nápis, ktorý objavil R.
Lepsius. Tento nápis bol vyhotovený v egyptskom jazyku a egyptským písmom,
ale mená kráľov a kráľovien sú okrem toho zapísané aj meroejským písmom.
V súčasnosti je už fonetická hodnota jednotlivých znakov známa, ale dodnes
sa nepodarilo uspokojujúco interpretovať texty, hoci sa meroejským jazykom
zaoberali viacerí vedci, napríklad C. Meinhof, spomenutý E. Zyhlarz a H. Schu-
chardt.

NÚBIJSKÉ PÍSMO

Na meroejské písmo niekoľkými znakmi nadväzuje núbijské písmo. Núbijčania

prijali v 6. storočí kresťanstvo a spočiatku používali ako obradný jazyk gréčtinu.
Od 8. storočia však začala vznikať literatúra v domácom jazyku, v starej núbijči-
ne, ktorá však zrejme nebola-pokračovaním meroejského jazyka.
Pamiatky z 10.—11. storočia sú písané koptským písmom rozšíreným o niekoľ-
ko litier prevzatých z meroejského písma. Znaky meroejského pôvodu sa vysky-
tujú aj v niekoľkých núbijských nápisoch vyhotovených gréckym písmom; prav-
da, zvuková hodnota týchto meroejských znakov je pozmenená.
I o dešifráciu núbijských písomných pamiatok sa zaslúžili F. L. Griffith, H.
Schäfer a E. Zyhlarz.

ng

ď
/V

ň alebo w
w
O"

h (?) ^

Núbijské litery meroejského pôvodu (Jensen, 1969)

3
EGEJSKÝ OKRUH

KRÉTSKE PÍSMA
CYPERSKÉ PÍSMO
 KRÉTSKE PÍSMA

Egejská oblasť je kolískou najstaršej európskej civilizácie, porovnateľnej s vel-

kými civilizáciami Blízkeho východu a Egypta. Táto civilizácia sa nevyvíjala v i?o|
lácii od vyspelých krajín Východu, ale patrila do toho istého niediteránneho
okruhu. Je známa aj ako m in o j s k á c i v i l i z á c i a (podľa legendárneho krét-
skeho panovníka).
Pôvod egejskej civilizácie sa stráca v dávnoveku. Neolit trval na Kréte dlho a
po ňom prišla doba bronzová (2500—2100 pred n. 1.), v ktorej kvida minojská;
kultúra. Začiatok ranominojského obdobia sa časovo kryje s prvou egyptskou!
dynastiou a s klasickými sumerskými dynastiami. Neskorominojské obdobie, od-
delené od ranominojského obdobia stredným, sa d a t u j e d o d r u h e j p o l o v i č n í
tisícročia pred n. 1. Koniec minojskej kultúry prišiel veľmi náhle a spadá M
obdobia politických nepokojov, ktoré zachvátili celé východné Stredomorié; p i j l
bližne v tom istom čase zanikla v Malej Ázii mocná Chetitská ríša a nastal úpadoj|
Egypta. f if|f
O tvorcoch minojskej civilizácie sa veľa nevie. Pred p r í c h o d o m neindoeunppl
skych Pelasgov a po nich indoeurópskych Grékov žili na egejských ostrovpra
obyvatelia hovoriaci neindoeurópskymi jazykmi, na Kréte známi ako Eteokrél
ťania.
Kultúrna kontinuita medzi týmto obdobím a klasickým gréckym obdobím bola
prerušená. Pamiatka na slávnu minulosť Kréty sa zachovala v gréckej slovesností
len v zlomkoch, menovite u Homéra. Výrečnejšie svedectvo o niekdajšom živote
na Kréte vydávajú okrem archeologických nálezov hlavne originálne písomné
sústavy, ktoré sa zatiaľ podarilo dešifrovať len sčasd.
Na Kréte sa zachovalo zopár predgréckych nápisov vyhotovených gréckym
písmom. Pochádzajú z rokov 600—400 pred n. L, teda sú podstatne mladšie ak®
písomné pamiatky starokrétske. Starokrétske pamiatky objavil koncom 19. storo-
čia J. Evans, keď kopal v Knósse, ale neskôr sa našli aj inde, napríklad vo Faiste,
v Hagii Triade, v Palaikastre, ba i na niektorých ostrovoch a v pevninovom,
Grécku, najmä v Mykénach a v Pylose.
Starokrétske písma sú bezpochyby domáci výtvor, hoci sa n e d á vylúčiť, že tu
v podobe impulzov spolupôsobili vonkajšie, najmä egyptské vplyvy. Ako vysvet-
ľuje A. Bartoněk, počiatky písma v egejskej oblasti súvisia s identifikačnými a
registračnými z n a č k a m i , používanými na Kréte už od konca neolitu, ale hlav-
ne s p e č a t i d l a m i , používanými od ranej doby bronzovej. N a pečatidláchsa
vyskytujú schematizované postavy ľudí aj iné dekoratívne prvky. Kresby na pe-
čatiach sa postupne komplikovali a v 22.—21. storočí p r e d n. 1. sa premenili na
p i k t o g r a m y . Takmer súčasne sa začali objavovať nápisy lineárnej povahy. Ide
tu o písmo známe ako h i e r o g l y f i c k é č i p i k t o g r a f i c k é p í s m o t r i e d y
A. V strednominojskom období sa objavuje vyvinutejšie, kurzívnejšie p i k t o -
 káhirskej Národnej k n i ž n ý
Prvá súra * dvojzväzkového vydania koránu uloženého
Ukážka arabského ornamentálneho písma
 S L 1 *r ÍT

jm

7\
jj <a> & s. / y, v J L í
c&Q V . íi a
Krétske piktografické znaky triedy A (1), B (2,3) a starokrétske piktogramy archaické-
ho písma (4) (Diringer, 1963)

J . Evans rozlíšil dva typy krétskeho lineárneho písma — krétske lineárne pís-
mo A a krétsko-mykénske lineárne písmo B.
L i n e á r n e p í s m o A j e zrejme staršie ako lineárne B a používalo sa paralel-,
ne s archaickým hieroglyfickým písmom. Zachovalo sa po ňom pomerne málo
veľmi krátkych pamiatok. Okrem 320 tabuliek, ako uvádza A. Bartoněk, j e zná-
mych ešte asi 1 500 veľmi krátkych nápisov na rozličných hlinených predmetoch
a 100 ďalších nápisov. Doklady l i n e á r n e h o p í s m a A s a našli na tridsiatich
miestach Kréty (zväčša v Hagii Triade, Knósse a i.), na piatich egejských ostro-
voch (Rhodos, Kea, Kythéra, Melos, Théra), ojedinele v pevninovom Grécku, a
dokonca v Lýkii a v Ugarite. G. P. Carratelli uverejnil korpus známych textov a
zostavil tabuľku znakov. Ich počet odhadol na 85. J . Sundwall udáva 77 znakov,
kým J. Evans až 90. Toto číslo nasvedčuje, že ide o s l a b i č n ú a b e c e d u s
niekoľkými slovnými znakmi. Lineárne písmo A sa udržalo približne do 16.—15.
storočia pred n. 1. Tretina až polovica znakov sa dá odvodiť z hieroglyfov. Písalo
sa na kameň, hlinu alebo keramiku, zľava doprava, pričom znaky nikdy nie sú
 osi vlastník v v konár

hory. zém
oko

konáre
skrížené ruky

loď
noha

kovový nástroj (?)

dýka

ruka
Čeľusť (?)

dvojitá sekera

dvere, brána had

dobytčia hlava Mesiac

Starokrétske hieroglyfické písmo (Jensen, 1969)

g r a f i c k é p í s m o t r i e d y B, ktoré sa používalo širšie, napríklad aj na hline-

ných tabuľkách. Podľa Evansa bolo sčasti ideografické a sčasti fonetické. Pikto-
gramy zobrazovali ľudské postavy, časti tela, zvieratá, nástroje, rastliny alebo
geometrické tvary. Písalo sa striedavo zľava doprava a sprava doľava (bustrofe-
don). Počet znakov sa odhaduje na 135. Vcelku sa zachovalo len asi 200 pečati,
30 hlinených tabuliek a 60 iných nápisov. V poslednej fáze strednominojského
obdobia (17. storočie pred n. 1.) sa piktografické písmo prestalo používať. Vyvi-
nulo sa z neho l i n e á r n e p í s m o .
 Vápencová plas-
tika neznámeho
egyptského pisá-
ra z obdobia 5. dy-
nastie (2563 až
2423 pred n. 1.)

Egyptské kurzív-
ne hieroglyfické
písmo v úlohe
knižného písma

iflHH
Ukážka kurzívneho hieroglyfického pís-
ma na stéle Meki-Montua z obdobia po
roku 1085 pred n. I.

Nápisy archaickým klinovým písmom

na hlinenom reliéfe približne z roku
2875 pred n. I.
Tabufka % klínovým písmom
 ä

FL
Á H
tíl &

-í-ras
Maľba Kameň a rastlina z ob- v *
dobia čínskej dynastie Ming,
dielo Wen Čeng-minga
(1470—1559)

List z albumu s kaligrafiou,

dielo japonského autora Ho-
namiho Kóecua (1558—1637)

Japonský spôsob písania

zhora dolu, bežný do roku
1942 .
Maľba z kópie Harírího Makám zo Sý-
rie z roku 1222

Perzský nápis v kurzíve neschí v turec- •

kom štýle talík na miniatúre zo začiat-
ku 15. storočia

Nápis v kurzíve neschí v perzskom

štýle nastalík na miniatúre zo 14. sto-
ročia
 -' • m

w v . f

i ' t A

•
i i r
 'r
Základné znaky krétskeho lineárneho písma A
(Diringer, 1963) M í ä m
obrátené k začiatkom riadkov. Nie je vylúčené,
že sa písalo i na papyrus; tieto pamiatky sa však
+ Y* S ľ f M
nezachovali. * ? fr T "
Pamiatky l i n e á r n e h o p í s m a B sa na Kré-
te vyskytujú len v Knósse a na západe ostrova v *$ * ě <8
Kvdónii-Chanii a v Mameluku, ale hlavne v pev-
ninovom Grécku — v Pylose, Mykénach, Tirynte
H t Y ú t '
a Tébach. Ide zväčša o hlinené tabuľky z paláco- f VY 1
vých archívov. Lineárne písmo B j e zastúpené
oveľa väčším počtom pamiatok ako lineárne A. AA f í r w
Len hlinených tabuliek je vyše tritisíc (z rokov
1450 až 1200 pred n. L), Písmo sa zrejme použí- A n Tí
valo ako kancelárske. Počet znakov lineárneho B
sa dnes odhaduje na 90, prípadne na 91. Z toho,
M B f m i i
ako udáva A. Bartoněk, nie je ešte rozlúštených e H1 ŕ
18 veľmi inálo frekventovaných znakov. Písmo
bolo slabičné, ale používali sa aj ideogramy, čísel- c ľr 9 ŕ
c v
né znaky a miery. Znaky lineárneho písma B veľ-
mi pripomínajú lineárne písmo A. V polovici prí- (* n
padov možno hovoriť o formálnej totožnosti. Eš- H
te asi 20 znakov si zachovalo podobnosť s pikto-
b /na wi
gramami. J. Evans súdil, že lineárne písmo B sa tí a
používalo súčasne s lineárnym A. Priaznivejší oh-
las mal Sundwallov názor, že lineárne písmo B S y H f
sa vyvinulo z lineárneho A. Lineárne písmo B sa
prestalo používať koncom neskorominojského $ 08 r
obdobia (1350—1100 pred n. 1.), pravdepodob-
ne v súvislosti s vpádom dórskych kmeňov, ktoré
hl XX n e
zničili paláce vo Faiste a v Knósse. © Y m m
O pôvode krétskeho písma sa vyslovovali roz-
ličné dohady. Zrejme ide o písmo, ktoré sa vyvi-
šjé ? i
nulo na domácej pôde z vlastníckych značiek a z
kultovných symbolov. Nie j e vylúčený egyptský
2 r a «
vplyv. Aj keby sme pripustili egyptský pôvod nie-
ktorých znakov, základný princíp krétskeho pís-
ma je celkom iný, pretože ide o písmo, ktoré na
rozdiel od egyptského z a p i s u j e s a m o h l á s k y . V tomto ohľade aj používa-
ním hlinených tabuliek pripomína skôr klinové písmo. Pravda, rozdiely možno
konštatovať v typoch slabičných znakov. V mezopotámskom klinopise sa bežne
vyskytovali znaky pre zatvorené slabiky (typu VC), kým v krétskom písme sa
vyskytujú len znaky pre otvorené slabiky (typ CV). Pravda, v strednominojskom
období sa pociťoval na Kréte egyptský vplyv, ale bolo by prehnané pokladať
egyptské písmo za vzor krétskeho písma, hoci tento názor zastávali J. Sundwall,
 Archaické Archaické
hieroglyfy Lineárne A Lineárne B hieroglyfy Lineárne A Lineárne B

po. v V W
u^uiw^'jy
2CV 1 Ú w

* H ijw X1 i m
•f w BS IBH i OH

H* f'f'T fflB N QNH HH

f Ť m a Ô

4 4i i t • ' fe*

AAk I W wv
fifl n T í TT

1/ W

ftg H M |§ W
WJ7
0 o 00 7<s>

V S i H
Vývin niektorých krétskych znakov (Fóldes-Papp, c. d.)

A. W. Persson a F. Chapouthier. Nieje isté, či sa o vývin krétskeho písma zaslú-

žili len Eteokréťania, alebo aj Indoeurópania. Niektorí bádatelia upozorňujú na
Nápis z Pylu (Peloponéz) (Jensen, 1969)

100
 K p M T K p M T K p M T
1 y t- i f do 30 r r YT vr r m 59 CC e CC e10
2 + + f ro 31 VT vr Y¥ sa 60 U b kkk tks ro
3 • • • pa 32 Y t t YTT t T V qo 61 Mih *B DUB a o o
4 + • + t íe 33 TY ro3 (rot)
62 HH 0 0 pí»
S TT? T T TT T to 34 c c c < at1f 63 v
6 TTT f T T1Í T wo 35 11 > ai,? 64 H H
7 7 T TT T i n 36 TFT TTT f c T7/o 65 K* Klí
8 vv Ít T lf(a 37 A A AA n A «.' 66 T V
9 r r r P so 38 A f t ftftft AAô U» 67 T T TTT T T kt
10 r ff f cf 39 H l i it t t pi 68 4U m
11 11 TI po 40 i i ÍL ii £ wi 69 • f f f f to
12 •M 11 T 1 so 41 AU k M kkh si 70 I t 1 T t * T fa>
13 T T TT r "P me 42 sn Mi í i wo 71 *«« *
14 r t f t t r do 43 TM K f l ai 72 EÍ i É fl» p*
15 n p s 'f mo 44 XX f * * * ke 73 v v V mi
16 t t t t T pa. 45 * * X * * j r T d» 74 t u tlt ze
17 m » > 2a 46 XX X le 75 2 z 21 Zw
18 j f y 47 *X * 76 l/f r i
19 i 48 XV V A rma 77 e ® © 99 9 *o
20 t t t t T » 49 3 78 o© o© o » 99
21 m TT 7 T Qi 50 á It U ik pu 79 ô ZU?
22 " n 51 XV XX t du 80 ; V V « V X lá™
23 T P TT muT 52 «» * t tt "o 81 ** .f.te
24 T T TT TT Y ne 53 1 1 1 1 1 t y 1 ri 82 C í * t '
25 T Tf Ť On (ha)54 lil BI Mm S WO 83 1 K
26 Y T TT T T ru 55 M N HHK K no 84 ?
27 T T T re 56 M H M PSí ? 85 p-v V >
28 T* TT T f i 57 o a B B B B 86 u- U
29 T* TT f T pu, 7 58 e c e t f C su 87 t fliwej

Slabičné znaky lineárneho písma B (K— Knossos, P = Pylos, M = Mykény, T = Téby)

(Fôldes-Papp, c. d.)

styčné body s Malou Áziou. Zo slabičných znakov typu GV vyplýva, že jazyk

staršieho písma, lineárneho Aj nebol indoeurópsky. Boh v ňom iba otvorené
slabiky (ako napríklad v japončine a v polynézskych jazykoch), nerozlišoval znelé
spoluhlásky od neznelých, likvidy r a í, a nepoznal spoluhláskové skupiny.
Ďalší typ krétskeho písma sa zachoval na tzv. f a i s t s k o m d i s k u . Objavil
h o roku 1908 L. Pernier počas vykopávok v severozápadnej časti minojského
paláca spolu s j e d n o u tabulkou popísanou znakmi lineárneho písma A. Disk,
Faistský disk (Jensen, 1969)

veľkosti dlane, je z pálenej hliny. Ako sa dá usudzovať podľa okolitých predme-

tov, pochádza zo 17. storočia pred n. 1. K. Jeppesen sa nazdáva, že d o vrstvy, v
ktorej sa našiel, sa disk dostal niekedy medzi 17. až 12. storočím pred n. 1.
Pravda, nie j e vylúčené, že j e starší. Faistský disk sa dlho pokladal za ojedinelý
nález svojho druhu, ale podobné znaky sa našli i na sekere z Arkalochori a na
kamennom oltári v Mallii. O pôvode disku sa vedú spory. Viacerí bádatelia
tvrdia, že pochádza z juhozápadného pobrežia Malej Ázie, iní zasa hľadajú j e h o
pôvod v severnej Afrike, alebo ho dávajú d o spojitosti s Filištíncami. Pretože
väčšina znakov na disku j e piktografického pôvodu, nie j e ťažké presvedčiť sa,
že nápis musel vzniknúť v egejskom prostredí. Svedčia o tom najmä znaky zobra-
zujúce rastliny, ako cyprus, ľaliu, šafran, klasy. Ďalej sa vyskytujú zobrazenia
včely, delfína, holuba, sokola, hlavy gazely, kravskej nohy, ako aj znaky znázor-
ňujúce zajatcov, hlavu s helmicou zdobenou perím a početné znaky p r e nástroje
typu dvojitej sekery, štítu, luku, znaky pre čln, dom, stĺp, ale aj znaky, ktorých
zmysel nie j e jasný.
 10

I
19 28 37

}
©
20
0
29
6
38

9
i«
12 21
€ T
30 39
íuví

13 22 hty FFL
40
l »
O
14
m 23
K
£ 41
0
15 24 Ä
.-S7, 33 y t č ^ 42
i
ů
16
S 25 34 W
ČJ
43 A
17 26 35 44
£
0
>
V
18 27 36 45

Znaky z faistského disku (Jensen, 1969)

Pokusy čítať disk ako piktografíu sú lákavé, ale pravdepodobne márne. Znaky
mali zrejme fonetickú hodnotu. Všeobecná zhoda vládne v tom, že sa písalo od
kraja disku d o stredu a že úseky medzi zvislými čiarami, obsahujúce 2—5 pikto-
grafických znakov, predstavujú slová.
Na obidvoch stranách disku j e spolu 242 znakov, ale pretože mnohé sa viac
ráz opakujú, priemerne 5—6 ráz, všetkých znakov „abecedy" j e len 45. Frekven-
cia výskytu jednotlivých znakov j e teda pomerne vysoká, a preto sa zdá, že ide
o písmo slabičného charakteru. Podľa štatistických výpočtov sa počet znakov
tohto neznámeho písma dá odhadnúť na 60. Pozoruhodné je, že väčšina frekven-
tovaných znakov sa vyskytuje na začiatku alebo na konci jednotlivých znakových
polí, a to v susedstve rozličných znakov. Táto skutočnosť nasvedčuje, že frekven-
tované znaky sa vzťahujú na gramatické prvky — predpony a prípony. Počtom
 znakov sa fatstské písmo podstatne nelíši od ostatných krétskych písem ani od
príbuzného cyperského písma. Rozdeľovníky medzi slovami poukazujú na vzťa-
hy k maloázijským písmam.
Nie je isté, či sa podarí nápis na faistskom disku dešifrovať. 11.1). Ephron
prcnáhlene interpretoval text na disku ako grécku náboženskú poéziu a preložil
ho veršom laon odvážny zo Sárd vyzval do zápolenia ctihodnú bohyňu Tarsoi dcéru
Tearnria. B. Schwartz zasa videl v disku súpis svätých miest, ktorý slúžil pútnikom
ako praktická pomôcka. Strana B sa podľa neho končí vetou: /I toto je (miesto)
Eruto, (určené) na obrady s býkmi, a Enioto (určené) uzmiereniu, a bezstarostnosti (je
určené) tretie, veselé (miesto) Esiria. Iní bádatelia interpretujú nápis na disku
ináč, a všetci majú spoločné jedno: ich výklady sú len vo veľmi voľnom vzťahu
k textu samému.
Prvú dôkladnú prácu o disku napísal G. Ipsen roku 1929. (í. Neuiliann sa
s ním zhoduje v názore, že hlava s perami ako najčastejšie sa vyskytujúci znak,
je d e t e r m i n a t i v . Tvrdí, že v nápise sa vyskytuje niekoľko determinatívov,
ktoré podľa jeho názoru stoja vždy na začiatku jednotlivých polí ( napríklad nôž,
sekera a pod.)
Dokiaľ sa nenájde viac podobných nápisov, vyhliadky na dešifráciu faistského
písma budú nepatrné, pretože text j e veľmi krátky, a navyše, pochádza z obdo-
bia, o ktorom nie sú k dispozícii nijaké konkrétnejšie údaje, ani len osobné
mená. Ani prostredie, v ktorom sa disk našiel, nepodáva kľúč k j e h o rozlúšteniu.
Veľké problémy spôsobuje i dešifrácia ďalších, predtým opisovaných krét-
skych písem. Nepodarilo sa preniknúť do podstaty archaického hieroglyfického
(piktografíckého) písma. Pomerne malý počet znakov — podľa J . Evansa 140 —
poukazuje na prítomnosť fonetických prvkov. T o isté platí o kombináciách zna-
kov, ktoré nedávajú nijaký zmysel, ak sa jednotlivé znaky chápu ako piktogramy.
Podľa Evansa písmo obsahuje aj ideografické znaky, vrátane determinatívov.
Začiatok nápisov sa občas označuje krížikom. Dešifráciou krétskych hieroglyfov
sa zaoberal E. Grumach. Neurčité zostáva i datovanie hieroglyfiky. Evans a
Pendlebury sa nazdávajú, že hieroglyfika sa používala na Kréte v 21. a 20. storo-
čí, ale nieje vylúčené, že sa udržala až d o 18. storočia pred n. 1.
Dešifrácia lineárnych písem, predovšetkým lineárneho B, pokročila ďalej. De-
šifrátori mali k dispozícii viac textov, ktoré boli dlhšie, takže umožňovali štatistic-
kú analýzu nápisov. Pomerne nízky počet znakov od začiatku nasvedčoval, že
ide o slabičné písmo. Žiaľ, jazyk textov nebol známy a nenašli sa nijaké bilingvy.
Ako sľubný sa ukázal predpoklad, že za lineárnym písmom B sa skrýva gréčtina.
Lúštitelia si všimli, že niektoré znaky lineárneho písma B sú totožné s cyperskými
slabičnými znakmi, j . Evansovi neušlo, že niektoré znaky na písomných pamiat-
kach z pevninového Grécka sa odlišujú od krétskych, a preto hovoril o ni i n y j -
s k o m p í s m e . Tieto tzv. minyjské pamiatky pochádzajú zo 14.—12. storočia
pred n, 1. a veľa sa ich našlo nielen v Pylose na južnom Peloponéze, ale aj v
Argolide, v tébskom kráľovskom hrade, v Tróji a inde. B. Meriggi vyslovil pred-
poklad, že išlo o súpisy dodávateľov a údaje o dodanom tovare. C. Blcgen našiel
roku 1952 ďalšie tabuľky. A. J. B. Wace a S. Marinatos ohlásili nové objavy v
Mykénach, ale nápisy sa našli aj inde, napríklad na Liparských ostrovoch.
 Základy klasifikácie znakov lineárneho písma B položili J . Evans, E. L. Brunet
a f. Myres, ale prvé pokusy o preniknutie d o zmyslu pamiatok boli neúspcíné.
E. Sittig hľadal kľúč k lineárnemu písmu B v cyperskom písme a usúdil. Že
zhodné znaky sa čítali rovnako. Predpokladal, Že eteokrétsky jazyk bol príbuzný
s etruštinoit.
Po úspechoch pri lúštení chetitského písma sa začal zaoberať krétskym písmom
B aj B. Hrozný. Stúpil však na veľmi vratkú pôdu, keď porovnával krétske znaky
s ťhetitskými, protoindickými, sinajskými, a dokonca aj s Fenickými. Pri interpre*
tácii zmyslu textov si nemelodický vypomáhal gréčtinou, chetitČinou, churritči-
nou a akkadčinou.
Skutočný prielom sa podaril dvom britským bádateľom, M. Ventrisovj a
). Chadwickovt. Už Američanka A. E. Koberová vyslovila hypotézu, že lineár-
nym písmom A sa zapisoval iný jazyk ako písmom B. Viedla ju k tomu skutoč-
nosť, že na gréckej pevnine sa na rozdiel od Kréty používalo len lineárne písmo
B. T á t o bádateľka správne chápala lineárne B ako i n o v á c i u lineárneho písma
A. Už predtým archeológovia usudzovali, že mykénska civilizácia je adaptáciou
minojskej civilizácie v gréckom (achajskom) prostredí, a odtiaľ bol už len krôčik'
k logickému záveru, Že lineárnym písmom B sa zapisovala a r c h a i c k á g r é č -
t i n a . Po v n ú t o r n e j analýze textov prišiel k tomuto záveru i M. Ventris, ktorý si
našiel spoľahlivého spolupracovníka v J . Chadwickovi. Bádatelia skonštatovali,
že väčšina tabuliek predstavuje hospodárske zápisy, účtovné doklady a súpisy,
M. Ventris prenikol d o zmyslu textov roku 1952. Prečítal názvy piatich krétskych
miest a prekvapený zistil, že ide o starobylú gréčtinu. Pravda, písmo nevyhovo-
valo jazyku s takou fonológiou a slabičnou štruktúrou, ako bola gréčtina. T o
poukazovalo, že písmo vzniklo v typologicky veľmi odlišnom jazykovom prostre-
dí. Takzvaná eteokrétčina vystačila so slabičnými znakmi typu V a CV, ale gréč-
tina vyzerala' v tomto zápise takmer na nepoznanie. Miestny názov Knossos sa
zapisoval ako ko-no-so, Amntssos ako a -mi- n i • s o, V lineárnom písme B
sa vynechávali všetky koncové spoluhlásky, či už na konci slova, alebo na konci
slabiky, spoluhláskové skupiny sa rozkladali^ nerozlišovali sa znelé spoluhlásky
od neznelých ani aspirované od neaspirovaných, a Ventris j Chadwickom museli
vynaložiť veľa dôvtipu, aby zistili, že pa-i-to j e Faistos, a-ku-ro argyros
čiže striebro, že ti-r i -po je tripos čiže trojnoíka. Slovo ka-ko sa dalo čítať aj
ako kakos škaredj, aj ako chatkos med; pa-te mohlo značiť pat ér otec alebo
pantes všetci. Ďalšie nejednoznačnosti vznikali preto, že v písme sa nerozlišo-
valo r od Ĺ
Pisári si zrejme uvedomovali ťažkopádnosť písma, lebo ho dopĺňali determina-
tívnii. Napríklad k slovu ti-r i-po dokresľovali obrázok trojnožky, a keď mali
napísať výraz tridsať pastierov, neuspokojili sa len so zápisom p o* m e-n e ( t . j .
poimenes) 3 0, ale pridávali determinativ pre floveka. M. Ventris identifikoval
vyše päťdesiat takýchto ideogramoví determinativy, pokiaľ si ešte zachovali ptk-
tograíický charakter, mu slúžili ako kontrola správnosti interpretácie slabičného
zápisu, ako to bolo v p r í p a d e spomínanej trojnožky.
Ventrisova a Chadwickova dešifrácia vrhla nové svetlo na najstaršie dejiny
gréckeho sveta a jazyka. Myfc^nska gréčtina obsahovala veľa slov nejasného pó-
 vodu, pravdepodobne výpožičiek z eteokrétskeho jazyka. V dnešnej gréčtine
patria do tejto vrstvy slová ako thalassa more a miestne názvy typu Knossos,
Korint h os a mnohé iné. Dokonca zo 630 gréckych slov z tohto najstaršieho
obdobia iba 40 % sa dá stotožniť s homérskymi alebo klasickými tvarmi.
V homérskom období sa o tomto písme nevedelo vôbec nič. V Illiade sa však
spomína, že Kréťania si písali listy. Táto zmienka spochybňuje názor W. Ek-
schmitta, že znalosť lineárneho písma B sa obmedzovala len na paláce. Zrejme
ho ovládali aj ľudia mimo kráľovských palácov, najmä kupci, ktorí ho potrebovali
pri obchodovaní.
Ventrisova a Chadwickova interpretácia lineárneho písma B sa všeobecne po-
kladá za správnu. Z vedcov, ktorí mali o nej vážne pochybnosti, treba uviesť A.
J. Beattieho a W. Eilersa z Anglicka a E. Grumacha i G. Klaffenbacha z NSR.
Oveľa tvrdší oriešok pre lúštiteľov predstavuje lineárne písmo A, ktoré j e
staršie ako lineárne písmo B. Všeobecne sa usudzuje, že tie znaky, ktoré sú v
obidvoch písmach totožné, čítajú sa rovnako, hoci z histórie iných písem, aj
geneticky príbuzných, vieme, že to tak nemusí byť. Na základe niekoľkých slov-
níkových zhôd medzi lineárnym písmom A a lineárnym písmom B sa dá prečítať
do pol stovky slabík, ktoré tvoria asi 90 % znakových skupín v nápisoch. Zatiaľ
nie je jasné, prečo sú v lineárnom písme A znaky pre dva rady zubných spolu-
hlások, keď v cyperskom písme, pravdepodobne odvodenom od neho, j e iba
jeden rad. Vysvedenie nie je možné, pokiaľ nevieme, aký jazyk sa zapisoval
lineárnym písmom A. Podľa jednej hypotézy bol tento predgrécky jazyk semit-
ský. Podarilo sa presne zistiť význam jedného výrazu v lineárnom A, výrazu,
ktorý sa vyskytuje v sumarizáciách. Tento výraz sa prepisuje ako ku-ro alebo
ako k'u. rodí podľa Meriggiho zodpovedá semitskému koreňu k -1 všetko. Semit-
skej hypotéze vyhovujú i slová ku-ni-su a ge-ra-u, ktoré sa interpretujú ako
názvy odrôd obilia, korešpondujúce s akkadskými slovami kun á š u a qálu.
Robili sa i pokusy stotožniť meno Da-we-da so semitským Dávid a Ku-pa-nu
s ugaritským menom Kupanu. Aj častý výskyt koncovky -u by mohol poukazovať
na semitský jazyk, takisto i prevaha trojspoluhláskových slov a prítomnosť for-
mantu -t, ktorý má v semitských jazykoch platnosť plurálu. Na druhej strane
však neslobodno zabúdať, že aj v mykénskej gréčune bolo dosť semitských slov,
ale ony zasa mohli byť prevzaté z predgréckeho jazyka Kréty.
E, Peruzzi, ktorý podal najvyčerpávajúcejší výklad lineárneho písma A, ako aj
minojských písomných pamiatok, tvrdí, že minojský jazyk bol indoeurópsky, a
uvádza niekoľko morfologických dokladov, ktoré však nie sú nevyvrátiteľné.
O lúštenie lineárneho písma A sa pokúsil i bulharský jazykovedec V. Georgiev.
Vyšiel z tézy o fonetickej totožnosti zhodných znakov a akceptoval ich interpre-
táciu vo Ventrisovej a Chadwickovej práci. V nápisoch vidí účtovné záznamy a
doklady náboženského charakteru. Predpokladá, že časť nápisov je grécka a časť
eteokrétska. Georgiev vyslovil názor, že neznámy eteokrétsky jazyk bol príbuzný
s cheůtčinou, luvijčinou a etruštinou.
Všetci spomínaní bádatelia pokladali lineárne písmo A za fonetické. Odlišný
názor zastával E. Grumach, ktorý vyšiel z frekvencie znakových skupín a ligatúr.
Podľa J. Sundwalla je lineárne písmo A výsledkom spontánnej evolúcie z pikto-
grafie. Obrázky vystriedavali čoraz viac štandardizované znaky, ich počet vzrastal
a význam sa zužoval, ale písmo ako také vraj zostalo ideografické. Aj G. Neu-
mann sa nazdával, že lineárne písmo A, takisto ako lineárne B, sa vyvinulo zo
staršieho krétskeho ideografického písma. Hláskové hodnoty slabičných znakov
vznikli na základe akrofonického princípu, t. j. uplatnilo sa znenie prvej slabiky
slova, na ktoré sa vzťahoval pôvodný ideogram. Ako doklad uvádza znak ,
ktorý má hodnotu n i a v ideografickom použití označuje figu; z iných prameňov
je totiž známe, že Kréťania volali figu n i kýle on. Niekoľko podobných príkladov
uvádza i G. N e u m a n n .
Predpokladá sa, že z lineárneho písma A sú odvodené znaky, ktoré sa našli
na keramike v Panarei a Lipari (Liparské ostrovy) a v Lerne (Argolis) a ktoré
zatiaľ nie sú dešifrované.
Je pravdepodobné, že znalosť písma vyžarovala spolu s inými egejskými kul-
túrnymi vplyvmi aj do juhovýchodnej a strednej Európy. O tejto problematike
písali u nás J . Vladár a A. Bartoněk, ktorí upozorňujú na nálezy nápisov v
juhoslovanskom Vatine nedaleko Belehradu.

CYPERSKÉ PÍSMO
I písomné pamiatky ostrova Cyprus patria do okruhu egejských písem. V
strednominojskom období alebo v polovici neskorominojského obdobia sa usadi-
li na Cypre prisťahovalci z Kréty, ktorí si pravdepodobne doniesli i znalosť písma.
Pamiatky najstaršieho, tzv. c y p e r s k o - m i n o j s k é h o p í s m a pochádzajú
z doby bronzovej, pravdepodobne z obdobia 1500—1150 pred n. L; prvá hiero-
glyfická pečať krétskeho pôvodu na Cypre sa datuje do prvej štvrtiny 2. tisícročia
pred n. 1. Všetkých cypersko-minojských nápisov sa zachovalo okolo 400. Ako
uvádza A. Bartoněk, tieto písomné pamiatky netvoria ucelený písomný systém.
Delia sa na štyri skupiny:
1. Archaické nápisy z konca 16. storočia pred n. L, pripomínajúce skôr lineár-
ne písmo A; zachovalo sa ich len niekoľko.
2. Písomné pamiatky línie 1, nájdené predovšetkým v Enkomi; datujú sa do
14.—12. storočia pred n. 1. a usudzuje sa, že sú písané predgréckym, eteocyper-
ským jazykom.
3. Línia 3, ku ktorej patria pamiatky z 13. storočia pred n. 1., nájdené v Ras
Šarme (Ugarite) na sýrskom pobreží.
4. Línia 2, reprezentovaná pamiatkami z konca 13. a začiatku 12. storočia
pred n. 1., písanými zrejme po grécky.
Značná časová medzera delí cypersko-minojské pamiatky od pamiatok neskor-
šieho k l a s i c k é h o s l a b i č n é h o p í s m a, ktoré pochádzajú z obdobia približ-
ne od roku 700 pred n. 1. do 3. storočia pred n. 1. Vceku sa zachovalo vyše
sedemsto písomných pamiatok tohto d r u h u , väčšinou gréckych, a iba z malej
časti eteocyperských. Najdlhší nápis pochádza z 5. storočia pred n. 1. z Idalionu.
Dvojjazyčné nápisy (cypersko-grécke a cypersko-fenické) sa stali základom deši-
frácie, o ktorú sa zaslúžili na začiatku 70. rokov 19. storočia H. Lang a G. Smith,
 Samo- *l* I) *0ř*-Hh XX m & n ! T uA
hlásky 0 e í 0

i 0 Ž - — —

ja ie

v U
va
x I
ve
M
vi
T (T)
vo
—

r 2íQ)Z A Iftil/íi Mjr

re ri
x
ro
(X) H
ru
ra
OO
<ôO«
I *la* L +lo /u.
n lu

m n x X v T ' t t M 0 ŕ(D) 07 X
ma me mi mo mu

n ,T •M t) 2 Í )( • ľ,
na ne ni no nu
Perné * S Z P 9(50) lU
spoluhl. pa pe po
í"' pu
Zubné
spoluhl. t- M ) * ( i ) tti FÍF)* N (F)
ta te to tu
Hrdelné
spoluhl. 1
ka
(T)
m X
M
n ( m
ko
*()V>
ku

s v
so
y m i t
se
2 si /t i
so
A H
su
z n
za
- - -
zo
ch H (i - - - /
cha ehe

Cyperské písmo (Jensen, 1969)

V cypersko-fenickej bilingve sa dva razy opakovalo iba jediné slovo, a to fenické

mele k král. Smith ho prečítal po grécky ako b a sil e u s. Mohol sa opierať i o
vlastné mená, a tak sa mu úplne podarilo rozlúštiť 18 znakov a približne 7
ďalších. Pretože neovládal gréčtinu, nezistil, o aký jazyk ide. S. Birch a j . Brandis
potvrdili, že je to gréčtina, a J. Brandis rozlúštil ďalších 6 znakov. Roku 1874
M. Schmidt zistil, že cyperské písmo sa skladá zo slabičných znakov typu V a
CV, takže nevystihuje presne foneňku gréčtiny. Navyše, v textoch sa nevyznačo-
vali hranice medzi slovami.
V eteocyperských nápisoch sa podarilo identifikovať niekoľko vlastných mien,
ukazovacie zámená a gramatické morfémy. Bádatelia upozorňovali na paralely
so starými anatólskymi jazykmi. V morfológii a v lexike sa konštatovali i podob-
 Starokrétske Cypersko- Cyperské
mlnojské
Znak Znenie

DtC B >K
B
pi vo
X x a
*
A B
1 & é si

1
T B
po
# *
III III ^ ipi s
«T A T A ke

t A + B
+ + lo

|
h! A h B
h
ta
h
s A A
8 8 le

T A T B
Ť Ť na

A A A A
r A ko

íí\ A 7I\ B
S t ? tí

$ H
$• J ^ P>

V A
pu
y?
Cyperské znaky a ich vzťah ku krétskemu písmu (H = hieroglyfické; A, B = lineárne
písma) (Jensen, 1969)

nosti s etruštinou (pri pádových koncovkách podstatných mien a pri ukazovacích

zámenách).
Z dvojjazyčného nápisu, ktorý roku 1914 objavil E. Sittig, vyplýva, ie slabičné
znaky mali rovnakú fonetickú hodnotu bez ohľadu na to, či išlo o grécky, alebo
o eteocyperský text.
Cyperský sylabár je dnes, pomerne dobre preskúmaný a len málo znakov j e
neistých. Rozlišuje sa východný a západný variant. Prvý má 55 znakov; písalo sa
sprava doľava. Písmo nerozlišovalo znelé a neznelé spoluhlásky, neoznačovalo
aspirované závěrové spoluhlásky ani samohláskovú dĺžku.
O pôvode cyperskej slabičnej abecedy sa vyslovilo niekoľko hypotéz. Podľa J .
Brandisa vznikla pod vplyvom klinopisu. Prijateľnejšia je hypotéza o krétskom
pôvode (podrobnejšie o nej píše A. Bartoněk), podľa ktorej klasické cyperské
písmo je odvodené cez cypersko-minojské od krétskeho lineárneho písma A.
Toto slabičné písmo sa používalo do 3. storočia pred n. L, ak nie dlhšie.
ZÁPAP0SEM1TSKÝ OKRUH
ZÁPADOSEMITSKÉ PÍSMA
SEVEROSEMITSKÉ PÍSMA
Fenické písmo
Líbyjské (numidské) písmo
Turdetské písmo
K a n a a n s k é ( s t a r o h e b r e j s k é ) písmo
Samaritánske písmo
Aramejské písmo
Hebrejské kvadrátne písmo
Palmýrske písmo
Sýrske písmo
Mandejské písmo
IMabatejské písmo
Novosinajské písmo
Arabské písmo
JUHOSEMITSKÉ PÍSMA
Juhoarabské písma
Etiópske písmo
Severoarabské písma
ZÁPADOSEMITSKÉ PÍSMA
ICH VZNIK A DIFERENCIÁCIA

Skupina písem, ktoré sa označujú ako západosemitské (na rozdiel od klinové-

ho písma, ktoré používali východní Semiti), alebo n e p r e s n e aj r a n o s e m i t s k é , .
má kľúčovú úlohu v očiach bádateľov, ktorí sa usilujú vysvetliť vznik neskorších
a dokonalejších hláskových písem vrátane gréckeho a latinského. Západosemit-
ské pisma (z ktorých sú koniec koncov odvodené i písma j u ž n ý c h Semitov) vznikli
a používali sa na území východne od Egypta — od Sinajského polostrova až p o
severnú Sýriu, teda v oblasti, ktorá síce nebola z mocenského hľadiska nikdy
prvoradá, ale zato sa tu stretali egyptské kultúrne vplyvy s m e z o p o t á m s k y m i .
I. J. Gelb rozoznáva v celej západosemitskej oblasti tieto r a n é p í s m a :
1. Protosinajské písmo. Používalo sa v rokoch 1600—1500 p r e d n. 1., skladalo
sa z pomerne malého počtu znakov (31) zjavne p i k t o g r a f i c k é h o p ô v o d u .
Pretože sa zachovalo len málo nápisov, j e odôvodnený p r e d p o k l a d , že n e m á m e
k dispozícii všetky znaky tohto písma.
2. Protopalestínske písmo. Používalo sa približne v tom istom období n a úze-
mí Palestíny. Iba časť znakov j e piktografického pôvodu, ostatné sú l i n e á r n e
a g e o m e t r i c k é . Ani tu sa nezachovalo dosť pamiatok, a p r e t o sa zatiaľ n e p o -
darilo objasniť vzťah tohto písma k protosinajskému.
3. N á p i s y z Kahúnu v nílskej delte, z osady Balu'a východne o d M ŕ t v e h o
mora a z Bvblosu (domáci názov Gubla) v Libanone, ako a j z j u h o p a l e s t í n s k e h o
Lakíša a Bét-Šeméša. Sú napospol krátke a zatiaľ n e d e š i f r o v a n é . Podľa
I. J. Gelba sú výsledkom pokusov o písmo typologicky p o d o b n é protosinajskému
a protopalestínskemu. Niekedy ich pokladajú za spojovacie články medzi proto-
sinajským a fenickým písmom. Balujské nápisy zasa niektorými vlastnosťami
pripomínajú juhoarabské písmo.
4. Ugaritské písmo (14. storočie pred n. 1.) pokladá I. J . Gelb za samostatný
výtvor ovplyvnený k l i n o p i s o m . Preto ho nezaraďujeme d o skupiny západo-
semitských písem (zaoberali sme sa ním n a inom mieste; pozri s. 68).
5. Bybloské abecedné písmo. Pochádza z obdobia okolo roku 1000 p r e d
n. 1. Skladalo sa z 22 lineárnych znakov a zo všetkých ranosemitských písem j e
najvýznamnejšie, lebo z neho vznikli Štyri dôležité typy písma — fenické, kana-
anské, aramejské a juhosemitské písmo. Pravda, juhosemitské sa niekedy pokla-
dá iba za odnož fenickej abecedy.
O typologickom charaktere ranosemitských písem sa viedli dlhé spory. V mi-
nulosti prevládal názor, že tieto písma boli hláskové, aj keď sa v nich označovali
len spoluhlásky. V súčasnosti sa čoraz viac akceptuje Gelbov názor, že sú to
vlastne s l a b i č n é písma, v ktorých má každý znak h o d n o t u C V (pričom V
 •o C
«
a én —
< •
2
. • •« -Dôg je
p je ® Jf S «
• n "O to Ä «> E 5 *i
M
oŽ «
» wn ' I I A i I O
O >
•o « a je e ?
ec
je .c o
vi <s je "o w .S.í
J3
«E a
•w
o o £
O «
C £ e
•C •»> •o
® — E o
II—J
3 x ^ >
a -o a •2 -e o
4> je . a |t 2M S e
£ m je

J I

ď
E ä
a>
S
E -IS I- g. i
a-« Ä -
c co

CM
N

T3
e

c o
&
•ä
c • •5 > 13 ä •
£ £1 k3
e u
I

ô 2 -O
o C o
N>
• J

Š t i í
3
I
I I I I I
n
a
s
 MALA AZIA

* ŕ %
KILlKIA

i
Ugarit (Ras Samro )
2 —6 •—

l Ž=Z

KRÉTA ^ í "TT4 "

Byblos (Gubla)

.O
Damask
íl SÝRIA

P 3
8> Bét šeméš

1 protosinajské Kahún^ «—. ^

2 protopaiestínske
3 nápisy v Kahúne, Balú'a, Lakíšl a Bét Seméšl prípadne v Byblose / ^ SINAJ
4 bybloské abecedné
5 bybloské pseudohieroglyfické
6 ugaritské klinové EGYPT
7 egejské
8 babylonské klinové
9 egyptské Rané západosemitské písma

CO
fl»
O
&
5*

J8»s

7T
3
"O
wmt
<(D

O
"1
3
3©
%

o
a

ui
 Stéla z Balu'a (Friedrich, 1979)

Stéla z Kahúnu (Friedrich, 1979)

116
j | ^ •^ ^ ^ ^ Rozličné protopalestínske nápisy z Lachiia
(Friedrich, 1979)

5
{oiťíp o M

Črepina z Bét-Šeméša; obidve strany (Friedrich. 1979)

Nápis z Byblosu (Friedrich, 1979)

 môže byť nulové). H. J e n s e n odmieta Gelbovu argumentáciu a vyslovuje názor,
že semitské písma sú zmesou slabičného a spoluhláskového písma.
Prvé pamiatky ranosemitského písma objavil v rokoch 1904—1905 M. Flinders
Petrie na Sinajskom polostrove. Neskoršie sa našli ďalšie nápisy, ale celkový
počet protosinajských pamiatok j e malý a neprevyšuje niekoľko desiatok. N i e j e
to nepochopiteľné, veď v polovici 2. tisícročia p r e d n. I. Egypťania ťažili na Sinaji
lazúr i meď, a v egyptských baniach zasa pracovali Semiti z K a n a a n u . Znaky
nápisov pri Serábit el-Chádeme pripomínajú egyptské hieroglyfy i fenické pís-
mená a prvý sa o ich dešifráciu pokúsil roku 1916 A. H. G a r d i n e r . Vyšiel z
predpokladu, že Semiti priradili egyptským piktogramom zvukové h o d n o t y slov
v ich vlastnom jazyku a aplikovali na n e princíp akrofónie, t. j . skrátili ich na
prvú slabiku týchto slov (pozri s. 107). T a k si egyptský znak p r e dom n r z í
p r preložili ako b aj t dom a znak nadobudol podľa pravidiel a k r o f ó n i e zvukovú
hodnotu b. A. H. Gardiner navrhol, že štyri znaky na soške bohyne by sa mali
čítať b-'-l-t. V blízkosti stál totiž chrám bohyne H a t h ó r , ktorá sa stotožňovala
so semitskou bohyňou Ba'alat. Pravda, interpretácia protosinajských' nápisov sa
nepokladá za stopercentne vyriešenú. K. Sethe akceptoval Gardinerovu dešifrá-
ciu a podľa neho protosinajské písmo vymysleli Semiti, p r í p a d n e Hyksósi, lebo
protosinajské nápisy pochádzajú z obdobia hyksóskej nadvlády v Egypte (1785
až 1580 pred n. L).
Teória o vzťahu ranosemitských písem k egyptským hieroglyfom sa.objavuje

Nápis na kameni z Byblosu (2. tisícročie pred n. I.)

(Fóldes-Papp, c. d.)
 o
„ . £ £ ? í . I £ I r i 1 f _ _ = 2
ž Č .3 f t S t 1 f f f | J | J | % s J i T,
í f j i ? s = i •
QUlpJpDAlf • o c a Ä 2
n n
* r c - » - c a r n x Q n o t M a n c - r Q c
wqoowv^ ~ H ^ ® - r - H f o ^ i e - ^ ^
f>|9|ua|0iD|s J£<n r ^ W>nH3C®(S > o ŕ v ^ >
:
f ľ £; '
„.qDiOOMnr XI C f f ^ Q X g S >0-0 0 ^ . 5 §

?is!ou!S ase o ^ \ 5 9 D ^ O

,>,s!ou.szse ^ o & Jff- J Q (S J

W !ou. S 9S€ £7 a S'O ŕ > IV7 +

OUISSSC o ^ ( *»
S
?>I ouisWC O J +

?1S g j go p f H f ä m * T
S
?1
oujs ise Q
• f>o y*-?/ \ / U 3
S
»1 0«!S OSC Jii • Q % $ / $ V 8 3 *

3>jS o u ! S 6 W | q i o \ | \ \ n b l
4-
o
?1S DU!S 8W • & ? *
+
?1S OUJS ZfrC Q \
O Qj X ®
WS--5 9W g q j J ^
-/• f, i <3, Q-

WkNiis SK 35 • • ^ y O >- cví |

J
W!dAC3 C*3 w
ŕ i <*- 1
"•fBSE í) C - P U o Ä * * Oi H ®? I 5 1 f | i
T f ® l I8 Tí 8l íg. 8f j 1f - žs , 1S 1s 1®1 if it M l
I I, . í&. ;."ľ M í í* i1 1§
S a ^ S j ^ S i 2 "-o
>
•S ae vN j?. S .sz
-"o Ia•5g I 75
S— SŇ ?j s
c> • 5ž? .2
v3 S 9t ž-S
1 ••
ríé
<ft
&I
u lučila, ktorý tvrdil, že fenické písmo sa vyvinulo z egyptských znakov, A j J .
F, Champollion vyhlasoval, že v tvaroch fenických litier spoznáva egyptské hie-
roglvfy. Niektorí bádatelia, napríklad M. Grirnme, odvodzovali semitské písmo
t egyptského hieratického. H. Bauer zastával názor, že semitské p í s m o vzniklo
podľa vzoru egyptských démotických znakov. Popieral však akúkoľvek spojitosť
medzi protosinajským a semitským písmom. Pokúsil sa aplikovať na dešifráciu
ranosemitského písma kombinatorickú analýzu, ale n e ú s p e š n e . Nie veľmi p r e -
svedčivo vyznieva dnes Sayceova hypotéza, podľa ktorej ranosemitské p í s m o
vymysleli amoritskí kočovníci, ktorí poznali luvijské hieroglyfy. Neujali sa ani
pokusy odvodzovať ranosemitské písmo od klinopisu či od k r é t s k e h o písma. M.
Sprengling, ktorý sa zaoberal protosinajským písmom v o b d o b í p r e d d r u h o u
svetovou vojnou, dával ho d o súvislosti so Sé'iritmi, hovoriacimi západosemit-
ským jazykom. Nápisy datoval d o obdobia vlády f a r a ó n a A m e n e m h e t a T r e t i e h o
(1824—1797 pred n. 1.), keď vrcholila ťažba v sinajských baniach.
Aj z tohto stručného a neúplného prehľadu možno vyvodiť záver, že t a k m e r
každý bádateľ si utvoril vlastný názor na pôvod semitského písma. T á t o očividná
nejednotnosť poukazuje na nedostatok presvedčivých j e d n o z n a č n ý c h spojitostí
medzi ranosemitským písmom a inými, staršími pístnami. Nie j e vylúčené, že
západosemitské písmo j e dielom človeka, ktorý mal isté predstavy o e g y p t s k o m ,
klinovom i krétskom písme. Na e g y p t s k ú i n š p i r á c i u p o u k a z u j e konso-
nantický charakter znakov. Iba niektoré písmená p r i p o m í n a j ú krétske znaky;
takisto i rozdeľovníky slov, v egyptskom písme úplne n e z n á m e .
Navyše, vynára sa problém kontinuity protosinajského písma a neskorších
západosemitských písem, najma v súvislosti s tým, že za p o m e r n e krátky čas
troch storočí do 13. storočia pred n. 1. prešlo semitské písmo početnými z m e n a -
mi, ale po uplynutí tohto obdobia sa celé storočia t a k m e r nemenilo.
Egejské vplyvy sa pravdepodobne prejavujú v tzv. protobybloskom pseudo-
hieroglyfickom písme. T e n t o termín použil E. D h o r m e . Pretože počet znakov
sa pohybuje medzi 70 až 80, Dhorme usúdil, že ide o p r e c h o d n é , slabično-spo-
lubláskové písmo. Aj názory na datovanie protobybloského písma sa líšia. E.
Dhorme kladie j e h o písomné pamiatky do 14. storočia p r e d n. I., iní bádatelia
do prvej štvrtiny 2. tisícročia pred n. I. Prvý protobybloský nápis sa našiel n a
kamennej stéle objavenej roku 1929. J e možné, že jazykom tohto nápisu a j iných
pamiatok bola feničtina. V Byblose sa našlo ešte ďalšie starobylé písmo, a to n a
soche, ale nie je dodnes rozlúštené.
Nemenej problematické j e protopalestínske písmo. Dokonca nie j e j a s n é ani
to, či ide o j e d n u , alebo o viac písomných sústav. Proti názoru, i e rozličné nápisy
z južnej Palestíny a iné semitské písma z toho istého obdobia p r e d s t a v u j ú ďalšie
štádium vývinu protosinajského písma, stojí realistický názor, že tieto písma
vznikali viac-menej súbežne, hoci aj na základe vonkajších podnetov. J e d n ý m z
týchto písem bolo i fenické, a pretože Feničania sa ako kupci usádzali vo všetkých
kútoch Stredomoria, ich písmo vplývalo na iné národy a malo prvoradý význam
pre neskoršie kultúrne dejiny ľudstva.
Na základe doterajších znalostí sa dá predpokladať, že v polovici 2. tisícročia
pred n. 1. vzniklo niekoľko ranosemitských písem. Ich znaky boli čiastočne pik-
 Egyptské S»v«ro«ml1»ké Egyptské $»n»n—mtkáut
Zn«nl« Hieroglyfické Hlarotlck* Pítménd ZnénU M«foglyfleké MaroMcké Pitm*n4 Zn*M*

\ Z. X ' i j&Ď 7tí. •L t i

b 4 >-ŕ y
Q (t) S 9 n —7 >-*
~z> 2 7 A
t (d)< = > 4 Aa
h ra m ra 3 * '0 •«»• o
1 oB
Y 1" 7
t h £ * »
ŕ t1
ch O (O <& 0 h » ,d A t
th e V 1
C=3
<7
1 W
y t i iM
e si
T
a w
k X+
y " <J 1 b
Teórie vývinu severosemitských písem z egyptských znakov (Fóldes-Papp, c. d.)

tografické a čiastočne l i n e á r n e . Dôležité j e , že všetky tieto písomné sústavy boli

š t r u k t ú r n e totožné. Počet p í s m e n bol p o m e r n e nízky a pohyboval sa od 22 d o
30, všetky p í s m e n á boli principiálne slabičné a označovali spoluhlásku, za ktorou
nasledovala ľubovoľná s a m o h l á s k a ( p r í p a d n e a j chýbala). V týchto elementár-
nych charakteristikách sa r a n o s e m i t s k é písma z h o d u j ú s egyptským písmom.
Krétske i m e z o p o t á m s k e písma boli síce tiež slabičné, ale samohlásky sa v n k h
označovali d ô s l e d n e .
Hoci sa Semiti inšpirovali e g y p t s k ý m vzorom, pristupovali k n e m u prakticky
a tvorivo: ignorovali logogratny a j všetky slabičné znaky označujúce viac ako
j e d n u s p o l u h l á s k u (t. j . bilaterálne a trilaterálne znaky, pozri s. 83). T o viedlo
k r a d i k á l n e m u zníženiu p o č t u znakov. K redukcii prispela i zásadná jednoznač-
nosť znakov. J e p r a v d a , že Egypťania mali úplný inventár jednoslabičných spo-
luhláskových znakov, ale stávalo sa, že j e d n u a tú istú spoluhlásku označovali
niekoľkými z n a k m i . Neplatila tu zásada: j e d n a spoluhláska — j e d n a litera. Na-
proti t o m u v semitských písmach sa táto zásada akceptovala dôsledne.
Ďalšia zásluha S e m i t o v spočíva v t o m , i e u s p o r i a d a l i j e d n o t l i v é p í s -
m e n á cl o a b e c e d y, k t o r e j p o r a d i e bolo záväzné, a dali jednotlivým písme-
nám názvy. T i e t o názvy p o z n á m e až z p o m e r n e neskorého obdobia, napríklad
zo S t a r é h o zákona". H e b r e j s k á a b e c e d a bola usporiadaná takto: ' á l e f , b é t h .
g í m e l , d á l e t h , h é \ wáw, z aj in, h é t h , t é t h . j ó d h , k a f , i á m e d h ,
méin, n ú n , s á m e c h , ' a j i n , p é ' , s ä d h é , q ó f , r é š ( r o s ) , š í n ( š í n ) ,
t á w. Sýrska abeceda sa s ňou v podstate zhodovala, ibaže mala 'é namiesto 'ajinu
a semkath namieto sámechu. Viac sa svojimi pomenovaniami písmen od ranose-
mitského základu vzdialila juhosemitská abeceda, jednak preto, že niektoré seve-
rosemitské slová boli nahradené etiópskymi (napríklad maj namiesto mém voda,
re'es namiesto réš hlava), a jednak preto, že už dávnejšie existovali dubletné

VÝVIN ZÁPADOSEMITSKÝCH PÍSEM V ZMYSLE PROTOKANAANSKEJ HYPOTÉZY

(PODĽA V. A. ISTRINA)
egyptské krétske babylonské

proto- bybloské
kanaanské ' slabičné
" T "
4 -r
proto-
ifenické
- juhosemitské ugaritské
sinajské
I

M, 1
púnske aramejské starohebrejské
(kanaanské)

Egyptské Kréltkt Severosemitské Egyptské Krétske Ssvsrossmltské Egyptské Kritike Sverosemltské

& K © © téth O gjj É p
'dlsf

JD. en p —
t 9 V 2Jódh N N
béth sädhé

1 8E'gímel í kaf ť 'qóf

> A 1dáleth n Ĺ C
Iámedh
i léS
W
E M1 f t
/ mém lln

ywów y n ^ nún + + + X
tów

i I za|in
t í * 1•ůmoch
<s> •as ^
N M O
'ojín

Porovnanie egyptských, krétskych a severosemitských znakov (Fóldes-Papp, c. d.)

názvy (napríklad za j in — z a j). Arabi zaviedli úplne nové poradie a víetky
názvy okrem 'álefu skrátili na jednoslabičné.
T. Nóldeke sa pokúsil zrekonštruovať najstaršiu verziu semitskej abecedy a na
základe porovnávania prišiel k tomuto poradiu: ' a l f , b é t , g a m l ( g e m l ) ,
d e l t , h é , w a u , zai ( z a i n ?), h é t , t é t , j ó d , k a f , I a m d , m é m , n ú n ,
semk ( s a m k ) , ' a i n , p é ( p á ?), s á d é , q ó f , róš (réš), šín, tau.
Pôvod názvov jednotlivých písmen sá odvodzuje z obrázkových prototypov. V
súlade s touto hypotézou 'álf sa ako piktogram vzťahoval na býka, bit ta dom,
zain na zbraň, jód na ruku, mém na vodu, šín na zub atrf. Neistý j e pôvod
názvov gaml (možno ťava), semk, sádé, qóf a i. Poradie písmen je v niekto-
rých prípadoch podmienené sémanticky (napríklad jód, k a f , 'ajin, pé, réš,
šín sa vzťahujú na časti tela), inokedy zasa znením alebo vonkajšou podobou
písmen.

SEVEROSEMITSKÉ PÍSMA
Severosemitské písma sú z celého okruhu západosemitských písem najstaršie
a často sa práve o nich hovorí ako o r a n o s e m i t s k ý c h .
Z pôvodného písma či písem severných Semitov sa postupne vyvinulo niekoľko
písem, z ktorých sa odvodzujú písma mnohých národov Stredomoria, priľahlých
i vzdialenejších oblastí Ázie vrátane vnútornej Ázie a Indie.
Písma, ktoré sa bezprostredne vyvinuli z raného západosemitského písma,
klasifikujú vedci rozlične. Ak odhliadneme od juhosemitských písem, takisto
odvodených z raného západosemitského písma (hovorí sa o nich v ďalšej podka-
pitole), základom klasifikácie j e členenie severosemitských písem na f e n i c k é ,
k a n a a n s k é . a a r a m e j s k é.

Fenické p í s m o .
V 2. tisícročí pred n. 1. sa v Kanaane, ktorého súčasťou bola Fenícia, bežne
používala akkadčina a klinové písmo. Rozvoj obchodu a remesiel si však vyžado-
val jednoduchšie písmo, prístupnejšie širším vrstvám. Na severe dnešnej Levanty
vznikla ugaritská klinová abeceda a na j u h u klasické fenické písmo. Toto abeced-
né písmo bolo veľkým pokrokom zo stránky typologickej. Radikálne zredukovalo
počet znakov takým spôsobom, že každému písmenu zodpovedá len jedna hlás-
ka, presnejšie — spoluhláska, za ktorou mohla nasledovať samohláska (typ CV).
Fenická abeceda bola teda, prísne vzaté, slabičná. Dlhé samohlásky sa začaK
označovať v polovici 1. tisícročia pred n. 1., hoci len príležitostne.
Otázka pôvodu fenického písma nie j e definitívne vyriešená. Vedci tu pred-
pokladajú sinajský a protopalestínsky vplyv. Fenická abeceda sa zrejme vyvinula
z protobybloského pseudohieroglyfického písma. Istý čas sa používala paralelne
s ním a klinopisom, ale na konci 2. tisícročia pred n. 1. jednoduchšie fenické
písmo vytlačilo z Kanaanu ostatné písma, ktoré mu konkurovali.
 '•Jmmmm^m I

Najstaršie ranofenické nápisy z Byblosu (zhora: 17.—16. storočie pred n. L; 16.—15.

storočie pred n. I.; 14. alebo 11. storočie pred n. I.) (Fóldes-Papp, c. d.)

Za najstaršiu pamiatku klasického fenického písma sa pokladal tzv. Ahiramov

nápis, dokiaľ M. D u n a n d neobjavil dva nápisy v Byblose, ktoré datoval do 17.
až 15. storočia p r e d n. L Za svoj rozkvet vcfačil Byblos živému obchodu s Egyp-
ťanmi, ktorí tu kupovali cédrové drevo. Pochopiteľne, že sa tu uplatňoval aj
kultúrny vplyv Egypta. Jednotlivé litery v týchto nápisoch sa zhodujú s literami
na Ahiramovom nápise (okrem litier p r e b a q). Nápis na sarkofágu krála Ahira-
ma objavil roku 1923 P. Montent a datoval ho do 13.—12. storočia pred n. L,
hoci niektorí vedci h o pokladajú za neskorší. Ďalšie fenické nápisy pochádzajú
z 12.—10. storočia p r e d n. 1. Nápis na stéle moabského kráľa Mešu (v hebrejčine)
graficky nadväzuje na písmo Ahiramovho sarkofágu, ibaže jeho písmo j e ply-
nulejšie, Vo Fenícii sa našlo p o m e r n e málo nápisov; oveľa viac je ich roztrúse-
ných po rozľahlom území, ktoré Feničania kolonizovali, prípadne kde obchodo-
prepis nápisu na Ahiramovom sarkofágu (Fóldes-Papp, c. d.)

vali — na Cypre, v G r é c k u , v s e v e r n e j A f r i k e , n a Malte a n a Sicílií, v j u ž n o m

Španielsku alebo v maloázijskej Kilíkii. Fenické nápisy sa našli í na nohách kolo-
sov v egyptskom A b ú Simbele; zhotovili ich fenickí žoldnieri, ktorí bojovali v
službách Psammeticha P r v é h o alebo D r u h é h o (663—610 p r e d n. L). Žiaľ, z boha-
tej fenickej literatúry sa zachovalí len zlomky.
Klasická fenická abeceda sa skladala z 22 písmen. Písalo sa sprava doľava, a
to na papyrus, k a m e ň i n a k e r a m i k u . P o s t u p o m času sa toto písmo menilo len
z formálnej stránky. Za charakteristickú vývinovú črtu možno pokladať to, že
obrysy písmen sa n a rozdiel o d h e b r e j s k é h o písma stenčovali a predlžovali.

ImMIwmĚ
Novopúnsky nápis (Gelma, Alžírsko; 3. storočie n. I.) (Fóldes-Papp. c. d.J

D. Diringer rozlišuje vo vývine fenického písma tri hlavné vetvy:

1- Fenické p í s m o v užšom zmysle slova, ktoré sa používalo vyše tisíc rokov od
obdobia vzniku koncom 2., p r í p a d n e začiatkom L tisícročia pred n. L až d o
- storočia p r e d n. 1. v materskej krajine Feničanov, teda na levantskom
Pobreží, zhruba n a území d n e š n é h o Libanonu.
| Písmo fenických kolónií — cypersko-fenické p í s m o (10.—2. storočie pred
n
- 1 ) a sardinské p í s m o (nápis zo začiatku 9. storočiá pred n. L). &
• K a t á g i n s k é p í s m o , z n á m e a j ako p á n s k e , ktoré sa stalo najdôležitejšou
 c o
TJ

pred n. 1.1
lov nápis
0)
J- .o

v nápis
á Í c c
í C o o TJ

>d n. I.
TJ -J)TJ
O "Q, o •£ ô M je a> a> ® c
•O to g o o a a J* vJ
« o- c . a "i c ^ w o
0 £a •O
C c
° i >
2 o g š ^ — TJ « o ve (01 •§s
Q. co
c «o i " > ff O u
> <D &o -e
m 'i 1 o a 2 °
| o 7 3 O w
p "«. TJ
O 1E m
xa 1 ? gcji S
ic S 1.
r-
8- 1to'
O N
<
Tf
-r- •<
<
V T-CM
Q. —1 CO a n i «
N < J Š
t K KK * f XJTA*
' K K * £ ?
4 9 ? W/
f í
9 A a 1 A 1 /\ 1A A
<7 ^ AA q /
i
d Ú <3
=J ASH
* 4
w vy Y yy yy y y?ry 7r v y t

z ^ X x i ZTX Z t-t H H ///>p

h a & s s fífíl f) n
t e © ® 00 6<s)
i * i í s 2 /rV/r/nf * j 2. A* í
k V vv * M/ y 1111 77 i n
1 t Z £ Z, 6 U 4 <£ í ' /
m *> í t * $ y y "J K K
n > í * > * * ; / 77 f S
s ¥ ¥ v r
' O o o O O o Oo o u O v •

P > } ) 7 ; 7/
9 (C) -i A* rrr rrr rrr
q ? ?? m T T? p p * ?
r •J i 1V>
S w w w W w w U/ťV-í •trh* Tinr
p* P •+• x + +x x X rhf> /i/A ttr
Vývin fenického písma (Fóldes-Papp, c. d., podľa Ounanda a Jensena)

vetvou fenického písma. Používalo sa takmer o pol tisícročia dlhšie než vlastné
fenické písmo, a to v severnej Afrike. Posledné nápisy pochádzajú z 3. storočia
n. 1. Existovalo v monumentálnej a neskoropúnskej kurzívnej obmene.
Ked sa ako podkladový písací materiál zaužíval papyrus, písmo dostávalo kur-
zívny charakter a objavilo sa i niekoľko ligatúr. Kurzíva neskôr prenikla do
nápisov na kameni a častejšie sa v nej začali zapisovať samohlásky.
 Historický význam fenic-
® kého písma spočíva nielen v
Q) jeho typologickej vyspelosti,
C _, Iberské c• ale a j v tom, že sa stalo zákla-
a> Punska
e c dom, z ktorého sa vyvinulo
Fenické N kurzíva Severné Južné N
rýdzo hláskové grécke a
sprostredkovane i latinské
-f 9 X K řP&D 4Afl o písmo.
9 Predpokladá sa, že z fenic-
3 1
kého písma j e odvodené tzv.
A b A A <VCG iberské písmo, doložené na
území dnešného Španielska.
d 1 x x d Zachovalo sa po ňom veľa pí-
h w n e somných pamiatok na kame-
ni, bronze, striebre a na hli-
K Y) w
m 1 1 MY ŤA v nených nádobách. Najdlhší
m z T? f l T 'X 'A z iberský nápis sa našiel južne
od Valencie; tvorí h o $42 li-
N ch
M E H N BWH h tier. Väčšina nápisov pochá-
IJjJÍ* dza z obdobia po 5. storočí
eec ©04> ©OR th pred n. 1. Iberská abeceda sa
m i M l I i i, j skladala z 30 písmen. Na ju-
i k hu Španielska sa písalo spra-
K*X tó* k
va doľava, na severe opačne.
Ĺ 1
4// rA 1• l Vyskytujú sa však i zvislé ná-
pisy. Pravdepodobne pod
ä vxxm ^A W
l:t 3 m
U gréckym vplyvom sa v iber-
n
//A n skom písme objavili znaky
ľ pre samohlásky. Pôvod íber-
3= s O) ského písma nie j e dodnes
0 t Ovj • OOD o e o o úplne vysvetlený. Okrem fe-
nickej teórie existuje hypoté-
1 P 1 ) p ŕ; ^pr P za o krétskom pôvode tohto
1 5 r r r písma, ktorú zastávali J.
9 9 q n > ÍJ2 s Evans a A. Tovar. Naproti
«qi XXH XJ cfd <7 tomu A. H. Sayce, C, Faul-
r -i i mann a W. Taylor odvodzo-
1990 q<? r vali toto písmo od západo-
W S na t M gréckeho. Nie j e vylúčené,
X+ t MAK i š
že fenický a západogrécky
>r t " m ŤA? t vplyv sa tu navrstvil na star-
AAft CO šie neznáme podložie.

ce Fenické • Iberské písmo

du (Jensen, 1969)

IM
Líbyjské (numidské) písmo
Zaradenie tohto písma do okruhu fenických variantov j e d o istej miery proble-
matické.
Zachovalo sa okolo tisíc pamiatok tohto severoafrického písma, z n á m e h o aj
pod názvom numidské. Používali ho starovekí Líbyjčania, predkovia dnešných
severoafrických Berberov, roztrúsených medzi arabskou väčšinou. Najviac nápi-
sov pochádza z územia dnešného Alžírska a Tuniska. O existencii tohto písma
prenikli do Európy správy až roku 1631, keď sa v T h u g g e (v dnešnom Tunisku)
našiel dvojjazyčný numidsko-fenický nápis, datovaný d o obdobia krátko pred
začiatkom nášho letopočtu. Ostatné nápisy sú zväčša neskoršie a n á j d u sa medzi
nimi aj numidsko-púnske a numidsko-latinské bilingvy. Predpokladá sa, že nu-
midské písmo bolo vzorom pre tifinag, abecedu, ktorú používajú saharskí T u a -
regova.
Líbyjské nápisy sú vytesané do kameňa alebo namaľované. Obyčajne sa písalo
vodorovne, sprava doľava, ale často sa písalo aj zvislo, zdola nahor, p r í p a d n e a j
ináč. Samohlásky sa v líbyjskom písme — tak ako v žiadnom semitskom písme
— nezapisovali. Zato sa používali znaky pre dve spoluhlásky, napríklad pre gt,
It, ml atď.
Numidské Berberské Znenie Numidské Berberské Znenie
Vodorovné Zvislé Vodorovné Zvislé
• • • '(•álef) — ' /
II H
0 ©• (D m b
0 0 u u • C
m
Tv- V A •h dž I I n
l
n • C n u A d x s
X 8 O •
III! • h c c o n s*
•
•
w •
II ! III •!• 9h
III 1 •

— # z
X X X DC i = í P (f)
H H l x ž • •• Q
Vľ\ lil ž 9
X X
• •
* •
b ch
O O D O D
>- m
3 E w t, 4 £ M C B O
Z N Z i S i + x R +
r " gŕ k 1 IHI
i
Numidské (líbyjské) písmo (Jensen, 1969)
 Názory na pôvod tohto písma sa rozchádzajú, ale najpravdepodobnejšie znie
hypotéza, podľa ktorej Líbyjčania prebrali od F e n i č a n o v nielen samu ideu
písma, ale aj časť znakov a smer písania. V ich písme sa však odráža i v p l y v
b e r b e r s k ý c h g e o m e t r i c k ý c h s y m b o l o v , ktoré sa zachovali až do no-
voveku. Numidské litery majú vcelku jednoduché tvary a ľahko sa vytesávajú d o
kameňa.
O dešifráciu líbyjského písma sa ako prvý pokúsil F. de Saulcy roku 1843.
J. Halévy prečítal a preložil 250 nápisov, ale neskorší bádatelia korigovali jeho
interpretáciu.

Turdetské písmo
Do okruhu písem odvodených z fenického sa zaraduje, hoci tiež nie celkom
jednoznačne, turdetská čiže andalúzska abeceda, písmo starovekého Tartessu
na j u h u Španielska. J e známe predovšetkým z mincí. O turdetskom písme sa
zmieňuje grécky zemepisec Strabo roku 23 n. 1. Podľa E. Zyhlarza je toto písmo
archaickejšie než numidské. J e konsonantického charakteru a to bol prvý pred-
poklad j e h o zaradenia k semitským písmam. Formálna svojráznosť turdetských
litier vylučuje možnosť ľahko odhalit'jeho genetické zväzky. F. de Saulcy dokonca
tvrdil, že sa vyvinulo z egyptských znakov, hoci zrejme má pravdu E. Limnann.
ktorý ho odvodzuje z fenickej kurzívy.
Pokus o dešifráciu podnikol A. Schulten, ktorý rozlúštil 11 písmen, nie však
celú abecedu. Mince popísané turdetskými písmenami pochádzajú z obdobia
približne okolo roku 200 pred n. 1. E. Zyhlarz predpokladá, že jazyk nápisov j e
líbyjský.

K a n a a n s k é ( s t a r o h e b r e j s k é ) písmo
Historický vývin tejto vetvy severosemitského písma n i e j e tak dobre preskú-
maný ako osudy fenickej abecedy. Kanaan j e starý názov Palestíny a ety mológia
tohto slova j e nejasná. Pravdepodobne súvisí s akkadským slovom Kinahnu, t. j.
krajina p u r p u r u . N i e j e vylúčené, že krajinu pôvodne obývalo nesemitské obyva-
teľstvo. Treba však rátať aj s možnosťou, že Hebreji a Aramejčania sa v priebehu
2. tisícročia pred n. 1. navrstvili na semitské kmene. Dokonca i Feničania si až
do 5. storočia pred n. 1. hovorili Kanaančania. V tejto knihe však termín Kanaan
nepoužívame až v takom širokom zmysle slova. \
Najstaršiu pamiatku kanaanského písma predstavuje roľnícky kalendár z Ge-
rezu medzi Jeruzalemom a Jaffou, na vápencovej tabuli z obdobia okolo roku
900 pred n. 1. Ešte o pol storočia staršie sú črepiny zo Samarie, ktoré pochádzajú
z paláca Achaba. Rozšírenými podkladovými písacími materiálmi v tomto období
boli koža a papyrus. Z 9. až 5. storočia pred n. I. pochádzajú krátke nápisy na
pečatiach a gemách. Najstaršia pamiatka tohto druhu sa datuje do roku 850
pred n. 1. a našla sa pri Megidde. Osobitne treba spomenúť tzv. s i l o j s k ý
 k/M 7

f
Kanaanský nápis zo Siloe o prerazení kanála (Fóldes-Papp, c. d.)
n á p i s , ktorý objavili roku 1880 na stene akvaduktu. Pochádza z roku 700 pred
n. 1. a píše sa v ňom o stavbe silojského tunela pri Jeruzaleme. Roku 1935 bola
objavená tzv. 1 a k í š s k a k o r e š p o n d e n c i a — popísané keramické črepiny.
O tri roky k nim pribudli ďalšie. Mesto zničili Nabukadnezarove vojská, takže
nápisy možno datovať do roku 587 pred n. 1. Stovky krátkych nápisov sa našli
na nádobách v južnej Palestíne, ako aj na závažiach a odmerkách, prípadne na
kamenných pečatidlách. Posledné kanaanské nápisy sa našli na minciach z čias
Makabejcov, prípadne z neskoršieho obdobia. J e to pozoruhodné, lebo v tom
čase sa už bežne používalo tzv. hebrejské kvadrátne písmo (pozri s. 137). Možné
vysvetlenie poskytuje predpoklad, že kanaanské písmo bolo symbolom národné-
ho odporu proti rímskym dobyvateľom.
Starohebrejských písomných pamiatok sa zachovalo pomerne málo. Hebreji
nikdy nevytvorili mocnú ríšu, a preto sa nemohlo zachovať veľa písomných pa-
miatok administratívneho charakteru. N i e j e vylúčené, že nápisov bolo viac, ale
zničili ich fanatickí prívrženci pravoverného judaizmu. Mohli tiež padnúť za
obeť vpádom početných dobyvateľov, a pokiaľ sa písalo na papyrus, tento krehký
materiál nemal v pomerne vlhkom palestínskom podnebí takú životnosť ako v
suchom Egypte. j
* Starohebrejské kanaanské písmo sa definitívne sformovalo v 9. až 8. storočí
pred n. 1. v severnom kráľovstve. Vcelku sú starohebrejské litery nižšie a širšie.
Béth, kaf, lámedh, nún a pé' sú v dolnej časti zakrivené. Vyskytujú sa aj ligatúry.
Už v 5.—4. storočí pred n. 1. kanaanské písmo ustúpilo hebrejskému kvadrát-
nemu písmu, ktoré sa vyvinulo z aramejského.

Samaritánske písmo
J e to jediné starohebrejské písmo, ktoré sa zachovalo až do 20. storočia v malej
samaritánskej obci v Nabluse. Samaritáni si približne v roku 400 pred n. 1. založili
vlastnú náboženskú obec pri Sicheme, ale najstaršie samaritánske nápisy pochá-
dzajú zo 6. až 5. storočia pred n. 1. Samaritánske písmo pôsobí estetickým a
lahodným dojmom.
 to i S H r * K ' . ^ M ^ ^ X t ' . W ^ X t í ^ X c ^ B I
q i f J ^ M i q / y A ^ ^ ^ a v ^ A- 1

í \Xf ^
^ A í ä ^ V ^ í A a Ä H ^ m I
^ />/ : i f j / > f ' W / c q i i í A ' t f / * y * q f
;ŕf. -CfíO^fi'.^nf X,.c\ i f j M r f i ' . X K Q / * i

V h : i B t í h ^ X ^ m X ť t f W f t l C ^ X t l |

: c\ v * : ^ y• A * : i t í * ^ X < i : a 3

: B V V ^ y n / r t T f l ^ x n ] »
\ » —""v •* * ** ;WW >

Samaritánsky nápis (Fôldes-Papp, c. d.)

So starohebrejským písmom súvisia moabské, ammonitské a edomské písomné

pamiatky.
Moabská abeceda sa zachovala na dvoch pečatiach a na stéle z Dibonu, východ-
ne od Mŕtveho mora. T e n t o tzv. Moabský kameň j e chválospev Mešu, kráľa
Moabu.
Ammonitské p í s m o sa zachovalo len na troch pečatiach a málo sa líši od
starohebrejskej abecedy.
Roku 1938 sa našiel na severnom pobreží Akabského zálivu v Tel! el-Chalajfe
krčah s nápisom, ktorý archeológ N. Gluck označil za edomský. Ďalšie podobné
krátke nápisy sa našli n a držadlách dvanástich nádob v tej istej oblastí. Nápisy
pravdepodobne pochádzajú zo 7. storočia pred n. 1. Na edomský pôvod pouka-
zuje m e n o božstva k-w-s, ktoré treba čítať ako Kos alebo Kaus, ktorý bol
najvyšším bohom Edomu.

Aramejské písmo
Z aramejskej vetvy severosemitského písma sa vyvinulo viacero významných
písem, ale predovšetkým arabské písmo, ktoré spolu s islamom preniklo do
severnej a východnej Afriky, rozšírilo sa po celom Blízkom východe a po Stred-
nej Ázii a preniklo i d o krajín na j u h u Ázie. Stalo sa tak jedným zo svetových
písem.
Klínopisné p r a m e n e spomínajú Aramejcov už v 15. a 14. storočí pred n. I.
Gréci hovorili o nich ako o SýrČanoch. Tento termín prevzali i Židia; slovo
 m W l ^ f
W l l f
rf*Ti; niwi

Nápis z Kilíkie (5.-4. storočie pred n. I.) so zjavnými aramejskými črtami

(Fóldes-Papp, c. d.) ,

aramejský sa v rabinistickej literatúre zaužívalo v zmysle pohanský. Aramejské

kočovné kmene vyšli zo severovýchodnej Arábie a usadili sa v Sýrii i v Mezopo-
támii. V období úpadku Egypta, Asýrie a Chetitskej ríše vznikli v Sýrii viaceré
menšie aramejské kráľovstvá, z ktorých najvýznamnejšia bola Palmýra. Z iných
dôležitých stredísk treba uviesť Damask, Aram Nacharaim, Sam'al, Aleppo a
Karchemiš. Aramejci však nikdy neutvorili v Sýrii j e d n o t n ý štát, a k e d od 8.
storočia pred n. I. Asýria začala znovu mocnieť, stratili politickú nezávislosť. Znie
to paradoxne, ale strata nezávislosti viedla k rozmachu aramejského jazyka a '
kultúry. Od konca 8. storočia pred n. I. sa už aramejské písmo bežne používalo
v celej Asýrii a aramejčina sa stala jedným z úradných jazykov achájmenovskej
ríše i medzinárodným obchodným jazykom. Židia používali aramejčinu celé tisíc-
ročie a popri hebrejčine im slúžila ako druhý náboženský a literárny jazyk. Stala ,
sa aj jazykom raného kresťanstva.
Najstaršie aramejské nápisy pochádzajú z Telí Chalajfu, z Damasku (850 pred
n. L), ale treba uviesť i Zakirovu stélu (775 pred n. I.), slonovinovú tabuľku
z Arslantašu (9. storočie pred n. I.), fragmenty stély zo Sudžinu na juhovýchod
od Aleppa a i. _ j
Ranosemitský pôvod aramejského písma badať celkom zreteľne ešte a j v nápi-
soch zo 7. storočia pred n. I. Až v 5.—4. storočí pred n. 1. sa aramejské písmo
začalo vzďaľovať od ranosemitského. Veľa aramejských papyrusov a ostrák sa
našlo v Egypte; dôležité sú papyrusy z Asuánu a z Elefantíny. Najstarší aramej- j
ský nápis na papyruse, nájdený v Egy pte, pochádza z roku 515 pred. n. L Pozo-
ruhodné sú grécko-aramejské a lýdsko-aramejské bilingvy, stéla z Nérabu pri
Aleppe (6. storočie pred n. L), ostraká z Telí Chalajfu ( 6 . - 5 . storočie pred n. 1.)
a nápis nájdený v Taxile na severozápade indického subkontinentu, ktorý po-
chádza z 3. storočia pred n. I. t
 Aramejské nápisy Popyrusy
Kilamuwa Hadad Tejma z Egypta z Horného Egypta
1. pol.
Znenie 9.—8. stor. 8. stor. 5 . - 4 . stor. 5 . - 3 . stor. 5. stor.
pred n. I. pred n. t. pred n. I. pred n. L pred n. I.

9 jg < -ř-ř •M
b 9 4 $ 7ľ>
g S A AA A A.
d <\ 4 ^H V7
h ^
w HV M 7 ) 7
z i 2 2l / i /
h H H Hh Hh n
t O 9 tf
j,"' % ^ 1 A v
k 1Í y =7 y 17 y
1 CL c /L Ĺ U c
m * >
n i > ) *r f í
s ** > y
t O o o v V/ V- c
P 10 ; 79 ;
s (c) 1 r í* f2 /7 1
A'
Q 9 9 p p
r í A SH 7 7 f
á WW w yy v/
t ૠy ŕhn A
Vývin aramejského písma zo starofenického (Fóldes-Papp, c. d.)
 História aramejského písma sa delí na r a n é o b d o b i e (9,—7. storočiepred
n, I.) a na t/v. z l a t é o b d o b i e, ketf sa aramejské písmo stalo úradným p t o o m
Perzskej ríše.
Pozoruhodné aramejské písomné pamiatky sa našli v tridsiatyc h rokoch nášho
storočia. Sú to nápisy na koži (z rokov 411—408 pred n. I.) aj papyrusy.
Zaslúži si zmienku skutočnosť, že na pôvodnom aramejskom území, teda
v Sýrii, sa zachovalo pomerne málo araniejských nápisov. Väčšina k h pochádza
i Asýrie, Perzie, Malej Ázie, severnej Arábie a najmä t Egypta. Sú však známe
i nálezy z Grécka, Afganistanu a z Indie. H o d n o spomenúť, že aramejské písmo
začiatkom nášho letopočtu úplne vytlačilo z Perzie klinopis, lebo pre svoju jedno-
duchosť bolo oveľa demokratickejšie.
Nápisy z Tejmy v severnej Arábii a kurzívne pamiatky na papyrusoch z Egypta
potvrdzujú, že proces utvárania aramejského písma sa skončil v 5. storočí pred
n. I. Až clo prelomu 3. a 2. storočia pred n. I. bolo aramejské písmo v podstate
jednotné na celom Blízkom východe. Vzhíaclom na vtedajšie politické a kultúrne
pomery sa táto jednota postupne rozpadla. Hlavnou príčinou rozpadu bol zánik
Perzskej ríše. Z aramejského písma sa vyvinuli desiatky písomných sústav v oblas-
tiach východne od Sýrie. Používali ich semitské aj nesemitské národy.
Prvé dcérske písma sa odlúčili od materskej aramejskej abecedy koncom 2. a
začiatkom l. storočia pred n. 1. I). Diringer rozlišuje na semitskom území sesť
hlavných vetiev, a to t* židovskú, 2. nabatejsko-sinajsko-arabskú, 3. palmýrsku,
4. sýrsko-nestoriánsku, 5. mandejskú a 6. manichejskú.

Hebrejské kvadrátne písmo

Izraeliti prestali používať staré kanaanské písmo počas babylonského zajatia,

keď prebrali aramejské písmo. Z neho sa postupne vyvinulo kvadrátne (štvorco*
vé) hebrejské písmo. Z prechodného obdobia, ketf sa kvadrátne písmo formova-
lo, nezachovali sa nijaké pamiatky, azda s výnimkou náhrobného nápisu v *Arak
al-Amire v dnešnom j o r d á n s k u , ktorého datovanie j e neisté (6. storočie pred
h. 1.—176 pred n. 1.). V dnešnej podobe sa kvadrátne písmo vyvinulo z toho
typu písma, ktorý sa používal tesne pred začiatkom nášho letopočtu. Na nápise
z hrobu sv. Jakuba na Olivovej hore sa charakteristické črty k vad rát ne ho písma
neprejavujú ešte tak zreteľne ako na nápise v synagóge Kafr Bir'irn v Galilei
(I. storočie pred n. I.). Cennou pamiatkou je tzv. Nashov papyrus, pravdepodobne
z obdobia Makabejcov (165—33 pred n. L). Zo začiatku nášho letopočtu pochá-
dzajú kumránske rukopisy, ktoré sa našli severne od Mŕtveho mora. Z 2. storočia
n. í. pochádzajú Bar-Kochbove dokumenty, objavené v tých istých miestach.
Veľa hebrejských písomných pamiatok, o. i. 120 rukopisov z babylonských čias
aj starých biblických fragmentov, sa našlo v káhirskej genize. Najstaršie sa datujú
do 7.—8. storočia n, t.
Snaha písať d o š t v o r c a viedla nevyhnutne k.rozličným úpravám písmen.
Litery pre A, n, />, s majú dve formy — podľa toho, či stoja vnútri, alebo na konci
slova. Ugatúry sa v hebrejskom písme nevyvinuli.
 Nashov Codex
Kafr Bir'im papyrus petropol. Moderné Talianske
Znenie 1. stor. n. I. 2. stor. n. 1. 916 knižné raší

K cX<?r<V X S h
3 3
b stí
a í
S
d "T -r 7

n n
h n
w i I I i fenži*

z r i r T

h n n P

t 66 u a V

§ i i » ; s i ^

k ? 31

t ii U V b b
m 30 D 0 9 0 73 n no
n )\ n J! S
s O O 0 p
:
• t: y y y v
B DC]
P 1 ->n oo I
S (C) JJ-T m
S
V 6T
Q p p p P ?
••'•>" r • -
' s N "i'
š, š VO m T3
t/

t B <h.hív P r : f?

Vývin hebrejského kvadrétneho písma (Fôldes-Papp, c d )

138
 Kvadrátne písmo sa zachovalo takmer nezmenené aj po zavedení kníhtlače.
Neskoršie v Európe vznikli dva varianty hebrejského písma, zaokrúhlenejšie
s e f a r d s k é a hranatejšie a š k e n á z s k e . V 11. storočí n. 1. vzniklo rabínske
písmo, tzv. raší, ktoré bolo kurzívou štvorcového písma. Kurzívne varianty he-
brejského písma sa vyvinuli aj v Levante, Španielsku, Itálii, Maroku a inde.
V súčasnosti sa najviac používa p o ľ s k o - n e m e c k á k u r z í v a .
Hebrejské písmo bolo pôvodne k o n s o n a n t i c k é , hoci už od najstarších
čias sa robili pokusy zaviesť značky pre samohlásky. Potreba dôsledne ich ozna-
čovať sa objavila až potom, keď sa hebrejčina prestala používať ako živý hovorový
jazyk a stala sa iba liturgickým jazykom Židov.
Od 5.—6. storočia n. 1. sa samohlásky označovali v rámci spoluhláskových
písmen diakritickými znamienkami, a to pravdepodobne pod vplyvom sýrskeho
písma. Znaky sa dávali najprv nad riadok, neskoršie pod riadok (tzv. t i b e r s k ý
s y s t é m , podľa mesta Tiberias).
Hebrejské písmo nezostalo len písmom náboženským. Používa sa na zápis
jidišu s bohatou literatúrou aj na zápis ivritu (modernej hebrejčiny), štátneho
jazyka Izraelu. Novohebrejská abeceda sa skladá z 22 konsonantických písmen.
Píše sa sprava doľava. Dlhé samohlásky sa označovali oddávna niekdajšími kon-
sonantickými literami 'álef, hé', wáw a jódh. Na označovanie krátkych samohlá-
sok sa ustálil spomínaný tiberský systém, ktorý je najpresnejší.

Palmýrske písmo
Vyvinulo sa zo stredoaramejského písma a väčšina jeho pamiatok sa našla v
starovekej Palmýre (Tadmúr), kvitnúcom obchodnom meste v oáze na Sýrskej
púšti. Palmýra dosiahla vrchol rozkvetu v 2. a 1. storočí pred n. 1. a jej kultúra
bola zmesou helenisticko-semitských prvkov. Po rozkvete prišiel náhly zánik,
keď Palmýru roku 273 n. 1. dobyli Rimania.
Najstarší palmýrsky nápis pochádza z roku 9 pred n. 1. Palmýrske písmo sa
vyvinulo z aramejskej kurzívy a jestvovalo vo dvoch základných variantoch, v
m o n u m e n t á l n o m a k u r z í v n o m . Od ostatných blízkych písem, najmä od
hebrejského, sa odlišuje ozdobnosťou; pozná i ligatúry. Palmýrske nápisy sa
vyskytujú roztrúsene v rozličných krajinách, ďaleko od Palmýry, napríklad v
Dure Europos, v Palestíne, v Egypte a v severnej Afrike, dokonca i v rumunskej
Constan{e, v Maďarsku, Taliansku a v Anglicku.
Za najvýznamnejšiu palmýrsku epigrafickú pamiatku sa pokladá grécko-pal-
mýrska bilingva z roku 137 n. 1. Na 162 riadkoch je tu zapísaný zákon o daniach.
Posledný nápis j e z roku 274 n. 1., vznikol teda už po páde Palmýry.

Sýrske písmo
Kresťanské obyvateľstvo Sýrie na prelome letopočtov hovorilo sýrskym jazy-
kom pochádzajúcim od starej aramejčiny. Aj jeho písmo, tzv. ranosýrske, je
 >® O Sýrske
•X >
0Q).
Ä Ň
10 I •O
C
a>
je
o o II)

| Palmýrske
w ® c ^ 5
o je
(L.
A je 2k w , S
o
k •>> •o c "
O
o o o
w 1o (A m
je E nQ II) je S J2
(A o o O Ä1 o
Z
0) a N UJ z -s « a

** K cxft t< l 1 rf/<

y D ľJ
J9 * o n

A \ A •K ^ u .
x n ? ? "11
HH 1

71 H m M «r oi m
x
1 no O • o a
11
1 % 9 í h l
171 j
J1.N v V
-U
Hh H
t) ô 6 6 v Ar

D J » <A
J J 3 o ? 11
m y
bn i S A íl
z ^ b
55 T) 77 T\ *7> Ä* ** ^
>> J5 Jíl i \
«
i i
«
3 V
*
iS

** r)
^ j* A. O. £ l
UVÍ/ y >>
^ 3 d <9
7.7 3 3
^ $ J w
(vfí
^ „ o -D
nr> M * " £
J3 n
H "H t » »

Ph
V>
Ji
b

h h
t

* v *
* * I * 1 !k1
vetvou aramejského písma a j . Cantineau predpokladal, že sa sformovalo pod
vplyvom palmýrskej kurzívy; poukazoval pritom na záľubu Sýrčanov v ligatú-
rach. Pravdepodobnejšie j e však stanovisko, podľa ktorého podobností medzí
obidvoma písmami treba hľadať v ich spoločnom pôvode a dlhotrvajúcich kon-
taktoch. Pre sýrske písmo, ktoré sa používalo do konca 4. storočia n. L, sa zauží-
val názov estrangelo. Najstaršie sýrske nápisy sú doložené už z 2. a 1. storočia
pred n. 1. Sýrsko-hebrejská bilingva z Jeruzalema, náhrobný nápis kráľovnej
Saddan, pochádza dokonca z prvej polovice 1. storočia n. 1. Najstarší datovaný
sýrsky rukopis pochádza z Edessy a vznikol roku 411 n. 1. Je to sýrsky preklad
Klementa Rímskeho, ako aj dva traktáty od Eusebia. Nieje to nič prekvapujúce,
lebo Edessa bola v tom čase centrom kresťanskej sýrskej kultúry. V sýrčíne a v
sýrskom písme sa zachovala bohatá kresťanská náboženská literatúra. Úpadok
kultúry sa začal v 7. storočí n. 1. a rozhodujúci úder jej zasadil mongolský vpád.
Sýrska abeceda sa skladá z 22 spoluhláskových písmen. Je usporiadaná takisto
ako hebrejská a názvy písmen sa odlišujú len nepatrne. Väčšina litier sa písala
odlišne na začiatku, uprostred a na konci slova; osem písmen rozlišovalo koncové
a nekoncové formy. Na označovanie dlhých samohlások sa používali písmená
konsonantického pôvodu — znaky pre w, j, '. Postupne sa vyvinul i spôsob
označovania krátkych samohlások pomocou diakritických bodiek. Po sýrsky sa
písalo sprava doľava, ale boli obdobia, keď sa písalo zhora nadol, hoci riadky sa
potom čítali horizontálne (prirodzene, text sa pri čítaní obrátil). Tento spôsob
písania prešiel i do niektorých ďalších písem, ktoré sa vyvinuli zo sýrskeho.
Najdôležitejší variant sýrskeho písma bolo spomínané estrangelo, t. j. písmo
evanjelií. Existovalo vo dvoch štýloch, v k u r z í v n e j m a j u s k u l e (rukopisy
zo 4. a 5. storočia n. 1.) a v l a p i d á r n o m š t ý l e (dosvedčenom z Edessy).
Po efezskom koncile a rozkole v kresťanstve sa sýrske písmo vyvíjalo inak na
východe ako na západe. Z á p a d n é alebo j a k o b i t s k é p í s m o , známe i pod
názvom sertó, malo menší význam. J e preň príznačná vokalizácia pomocou
drobných gréckych písmeniek, ktoré sa písali nad alebo pod sýrske litery. Jako-
biti sa v 6. storočí n. 1. rozštiepili na palestínskych Sýrčanov čiže Melkitov a na
severnejších prívržencov edesského biskupa Jakuba, Melkiti písali vlastným pís-
mom, a to v staršej obmene (melkitská uncíála, jeruzalemské alebo sýrsko-pa-
lestínske písmo) zo 6. až 7. storočia n. 1. a v novšej obmene z 11. až 14. storočia,
ktorá je kurzívnejšia. -
Oveľa významnejšia bola v ý c h o d n á , nestoriánska vetva sýrskeho písma.
Nestoriáni vyvíjali rozsiahlu misijnú činnosť na východe a už v 6, storočí n. t
prenikli až do Cíny a Indie. Nestoriáni aplikovali sýrske písmo na maiajálaničinu,
ktorou hovorili tamojší kresťania, ale doplnili ho niekoľkými literami z malajá-
lamskej abecedy. Novú, sýrsko-malabársku abecedu používali kňazi v obciach
obývaných tzv. Tomášovými kresťanmi (pozri aj na s. 203).
V nestoriánskom písme sa vyvinul úplný systém vokalizácie a v neskorších
rukopisoch sa na rozlišovanie samohlások bežne používali diakritické bodky.
Nestoriánske písmo dodnes používa niekoľko desaťtisíc kresťanov a židov žijú-
cich v oblasti medzi Vanom, Urmiou a Mosulont na rozhraní Iránu, Iraku a
Turecka a používajú ho na zápis novej sýrčiny, ktorou hovoria. Títo tzv. Asýrca-
nia žijú zväčša v Iraku, roztrúsení medzi moslimským obyvateľstvom hovoriacim
po arabsky alebo po kurdský. Toto novoasýrske písmo vytvorila okolo roku
1840 americká misia na základe pôvodného nestoriánskeho písma.

Mandejské písmo
Mandejci sú prívrženci gnostickej sekty, ktorá vznikla v 5.—7. storočí n. 1.
v Babylonii. Ich jazyk sa vyvinul z východoaramejského nárečia ovplyvneného
perzštinou a arabčinou. Niekoľko tisíc Mandejcov žije dodnes v blízkosti Basry
a pomerne početná obec v iránskom Ahváze. Mandejských nápisov sa zachovalo
pomerne málo, oveľa viac je rukopisov, zväčšia zo 17.—19. storočia n. 1.
Mandejci pokladajú svoje písmo za posvätné a pripisujú mu magickú moc.
Pôvod tohto písma nie je jasný. T. Nôldeke bol presvedčený, že sa vyvinulo z
nabatejského písma, ale D. Diringer zastáva názor o j e h o pôvode z aramejskej
kurzívy. Samohlásky sa označujú v mandejskom písme skrátenými písmenami
pre 'álef, wáw a jódh, ktoré sa pripájajú k spoluhláskam podobne ako v etióp-
skom písme (pozri s. 155). Krátke a dlhé samohlásky sa rozlišujú málo zreteľne.

Nabatejské písmo
 Nabatejci boli príslušníci kočovných kmeňov, ktoré obývali severnú Arábiu,
Jordánsko a Sinajský polostrov. Jeden nabatejský kmeň roku 312—311 pred
n. 1. porazil Antigona, diadocha (nástupcu) Alexandra Veľkého vo FrýgíL V
posledných dvoch storočiach pred n. 1. a prvých dvoch storočiach n. L sa naba-
tejské kmene spojili a založili kráľovstvo. Hlavným mestom sa stala Petra. Kráľov-
stvo zaniklo roku 105 n. 1. Rimania ho začlenili do provincie Arábia s hlavným
mestom Bosrou. Podľa názoru niektorých vedcov Nabatejci bolí Aramejčania,
ktorí sa postupne pomiešali s Arabmi. Dnes sa však všeobecne uznáva, že Naba-
tejci boli Arabi, ktorí používali aramejčinu ako spisovný jazyk, ale v ich literárnej
aramejčine postupom času pribúdali a silneli arabské prvky.
V celej severnej časti Arabského polostrova sa zachovalo veľa nabatejských
nápisov, ktoré sa väčšinou dajú presne datovať. Prvé nápisy, ktoré už možno
pokladať za nabatejské, pochádzajú z polovice 1. storočia pred n. 1. Nabatejské
písmo sa definitívne sformovalo začiatkom nášho letopočtu. Z obdobia po zániku
nabatejského kráľovstva sa nezachovali nijaké písomné pamiatky.

Novosinajské písmo
Je to kurzívne písmo, ktoré sa začalo používať v čase po zániku nabatejskej
ríše. Zachovalo sa na mnohých krátkych nápisoch na Sinaji, hlavne vo Wádí
al-Mukattaba. Nápisy sa nedajú presne datovať, vie sa iba, že pochádzajú z
prvých troch storočí nášho letopočtu.
Novosinajské písmo obsahovalo okrem jednoduchých litier aj ligatúry. J e to
p r e c h o d n é písmo od nabatejského k arabskému. Podobné prechodné písmo
predstavuje nápis v sýrskej an-Nemáre.

Arabské písmo
Arabi, semitské kmene, ktoré pôvodne kočovali po Arabskom polostrove a
prenikali z neho d o Sýrie, na Sinajský polostrov a do oblasti dnešného Iraku,
po Mohamedovom vystúpení a po víťazstve islamu zaplavili celú severnú Afriku,
ovládli značnú časť Pyrenejského polostrova, prenikli do južného Francúzska,
na Baleáry, Maltu i Sicíliu, dobyli Perziu i Strednú Áziu. Všetky tieto územia a
postupom času i ďalšie, napríklad India, Malajsko, Indonézia, Sahel i východná
Afrika, dostali sa do orbity arabsko-islamskej kultúry, ktorej dôležitým vonkaj-
ším znakom bolo arabské písmo. Arabské výboje urobili „v mene prorokovom"
z arabčiny svetový jazyk, jazyk v y s p e l e j i s l a m s k e j c i v i l i z á c i e , ktorá
pomerne rýchlo zaujala nesmierne priestory od Atlantiku na západe po Južnú
a Strednú Áziu na východe, od Pyrenejí a Povolžia na severe po Madagaskar na
juhu. I keď všetky islamizované národy nepodľahli jazykovej arabizácii, prevzali
od víťazov písmo. Tak sa stalo, že dnes toto písmo môžeme pokladať za druhé
najrozšírenejšie písmo sveta, hneď p o latinke.
Arabské písmo prevzali po triumfe islamu aj mnohé nesemitské národy, či ui
to boli indoeurópski Peržania a Indovia, alebo Turci, ktorí ho šírili ďalej, takisto
národy Malajského polostrova a Indonézie, ba a j Afričania Sahelu.
V súčasnosti sa arabské písmo ú r a d n e používa vo všetkých arabských štátoch
Blízkeho východu (Sýria, Irak, Jordánsko, Kuvajt, Saudská Arábía a Spojené
arabské emiráty, obidva j e m e n s k é štáty, Libanon) a severnej Afriky (Egypt, Lí-
bya, Sudán, Tunisko, Alžírsko, Maroko), ako a j v Iráne, Afganistane, Pakistane
a sčasti v Indii.
Pri svojom nástupe v 7.—8. storočí n. 1. arabské písmo vytlačilo sýrske písmo
a jeho odvodeniny i perzské písmo na Blízkom východe, grécku abecedu v Malej
Ázii a v helenizovaných oblastiach východného Stredomoria, latinku v severnej
Afrike a koptské písmo v Egypte. Veľa storočí sa používalo na Pyrenejskom
polostrove (až d o roku 1492, ba i neskôr) i na zápis španielčiny a až do rozpadu
Osmanskej ríše i na Balkáne.
Dejiny arabského písma nie sú dlhé a o j e h o počiatkoch sa vie pomerne málo,
takisto ako o predislamskej arabskej kultúre a literatúre vôbec. Vznik arabskej
abecedy sa kladie d o 4 . - 5 . storočia n. 1. Už v nabatejskom nápise z an-Nemáry
neďaleko Damasku (328 n. 1.) badať niektoré charakteristické znaky arabského
písma. K najstarším predislamským arabským písomným pamiatkam patria tri
nápisy. Do roku 512 n. I. sa d a t u j e trojjazyčný grécko-arabsko-sýrsky nápis obja-
vený roku 1879 v Zabade pri Aleppe. Z roku 568 n . L pochádza grécko-arahská
bilingva z H a r r á n u pri U r f e a takisto zo 6. storočia n. 1. nápis v sýrskom límm
edž-Džimale, objavený r o k u 1860 n. 1.
Podľa islamského podania sa arabské písmo dávalo d o súvislosti s Mohamedo-
vou rodinou. V skutočnosti sa však vyvinulo z nabatejského písma dávno pred
prorokovým vystúpením a zrejme sa používalo v severnej Arábii už okolo roku
300 n. 1. Za miesto vzniku sa tradične označuje buď al-Híra v Mezopotámii, alebo
Hidžáz na Arabskom polostrove. Podľa názoru iných dve hlavné vetvy arabského
písma, tzv. kúfí a neschí, sa vyvinuli z nabatejského písma viac-menej paralelne
v Mezopotámii (kúfí) a v Hidžáze (neschí).
Kúfí čiže k ú f s k e p í s m o sa vyvíjalo vo dvoch starých mezopotámskych kultúr-
nych strediskách, v mestách K ú f e a Basre. Šlo tu predovšetkým o monumentálne
písmo s geometrickými ťahmi. Písalo sa ním na skaly, kov, mince. Až do 12.
storočia sa s obľubou používalo v koráne a zachovalo sa na mnohých koránových
rukopisoch. J e dosvedčené ako nástenné písmo v mešitách. Pôvodne ho zrejme
pestovali kúfski prepisovači a kaligrafi. Kúfske písmo sa vyznačovalo elegantný-

-^r f y 1* rrt» QIL d JD-J2

c2 >Li-o yo^loJ^olcátallL
olľo a u LJjjqj í L X + j j j y j ± l m L d i m
Kůfsky nápis v jeruzalemskej mešite (Fóldes-Papp, e. d.)
 Arabské

zo 7. stor. n.
Maghríbske
Nabatejské

Mandejské
Aramejské

Zabadský
Moderné

Papyrusy
Sinajské
neschí

Kúfske
Znenie

nápis
a b c d

Ll U ) (U/n t 1
9 u- íru tf jw

b A Y d ttt A j-> -J vG ( í v V

g.dž c: fí<c a hh Hf í * £ £
(arab.)
d 3?2 >> a j
h u[ 1 44
h C ÁÚ4 Jí ý b* * 4 * •
J \ ód J S S S
w A XÍĹ Cc u m 3 J y J

z c r ^L /C^ h™ J^ J j j

h »~Ĺd 4 f § | M > č S K " " C C

t J. k L J.
b>

(r

a l\r> lr U

i -j. -OJ á J u i • a
—n
-n

k r i n r 4 í 77 rs: a ^

1 A tf A L Ĺ AJ* y / / j j j J / / / J i j J

m *0Ú! -o Q C •O'S ŕ - * c r

n u ( j q<n<\<\ a j i y "j
-'J ' j
s - ypN w [- - J - ŕ ]
t
• Jl 1 ZÍZ * * t t
P. f r
(orab.) ' t a u u JI *J! 9 r-* i i LpS
vo* 9ca pix p | iap o^o
? "» ~ (J* u*

Q C w l U h? VY* >J » i J J
r T vv n g ; J

Š X * * *A
~ LT" tf"
t —> S jQ J S c. O
mi tvarmi a existovalo vo viacerých obmenách, najmä v severnej Afrike, kde ho
označovali ako ntaghríbí, maghríbske, t. j. západné. Kúfí sa postupne prestalo
používať (s výnimkou prípadov potreby použiť ornamentálne písmo). Najstarší
islamský nápis v kúfí j e zachovaný vo veľkej mešite v Jeruzaleme, v slávnej
Kubba as-Sahrá (691—692 n. L). Stojí v ňom: Tento dóm vystaval služobník boží
'Abdalláh el-Imám el-Ma'mún, vládca veriacich roku 72. Kiež Boh v ňom nájde zaľúbe-
nie. Kúfske nápisy sa zachovali a j v Španielsku.
Druhý typ arabského písma, tzv. neschí, má oveľa okrúhlejŠie tvary písmen
a je kurzívneho charakteru. Neschí nevzniklo neskoršie ako kúfí. Potvrdzujú to
nálezy početných papyrusov zo 7. storočia n. 1. v Egypte. Neschí sa používalo na
panovníckych dvoroch a vyvinulo sa z neho moderné arabské písmo. Podľa P.
Bergera kúfí vzniklo v Arábii a v Sýrii pod sýrskym vplyvom, kým neschí sa
sformovalo nezávisle od n e h o na egyptskej pôde z nabatejského písma. V neschí
sa utvorili príznačné koncové varianty jednotlivých litier.
Vzhľadom na to, že islam nedovoľoval zobrazovať ľudí ani zvieratá, na tvaroch
písmen sa začali uplatňovať estetické požiadavky a k a l i g r a f i a s a stala všeobec-
ne uznávaným umením. T a k vzniklo niekoľko štýlov. V Perzii sa používalo ele-
gantné písmo n e s t a ' l í q a ťažko čitateľná š í k ä s t ä (používaná v korešponden-
cii). V Osmanskej ríši sa rozšíril bežný štýl r i k * a, ozdobný s ú 1 ú s, ďalej i c a z e t
a kancelárske písmo d i v a n i.
Po arabsky sa píše s p r a v a d o ľ a v a , ako j e to bežné vo všetkých semitských
abecedách. Všetkých litier j e 28, teda o 6 viac ako v starej semitskq abecede.
Písmená sú napospol k o n s o n a n t i c k é , ale 'álif, wäw a já môžu označovať aj
(dlhé) samohlásky. Osobitným diakritickým znakom sa označuje h r d e l n ý r á z
p (tzv. h a m z a ) .
Pre arabské písmo j e typické rozlišovanie z a č i a t o č n ý c h (iniciálnych),
s t r e d o v ý c h (mediálnych) a k o n c o v ý c h (finálnych) tvarov písmen. Iniriál-
ne a mediálne tvary sú v porovnaní s koncovými kratšie. Ďalšou charakteristic-
kou vlastnosťou arabského písma j e hojné používanie d i a k r i t i c k ý c h z n a -
m i e n o k . Používajú sa j e d n a k na označovanie samohlások, a jednak na rozlišo-
vanie podobných spoluhlások (bodkami). Pôvod diakritických znamienok nieje
jasný, ale uvažuje sa o nabatejskom a sýrskom vplyve. Ešte v 8. storočí sa diakri-
tické bodky používali len zriedkavo.
V dnešnej arabskej abecede sa nezachovalo (ako sme už spomenuli na s. 123)
starosemitské poradie písmen. Menilo sa postupne, a to pod vplyvom zásady
formálnej podobnosti susediacich písmen a čiastočne aj pod vplyvom zvukovej
podobnosti zodpovedajúcich im hlások. Písmená wáw a já sa dostali na koniec
abecedy preto, lebo arabskí gramatici ich pokladali za „slabé litery", ktoré sa v
morfológii správajú ináč ako ostatné, tzv. silné. Nové poradie sa kryštalizovalo
dlho. Ešte v 9. storočí sa v Maghríbe používalo poradie bližšie ranosemitskému
(pozri s. 123), čo prezrádzajú a j číselné významy jednotlivých litier. Vokalizácia
prenikla do arabského písma asi pod sýrskym vplyvom ešte v predislamskom
období. Pôvodne sa samohlásky a, o označovali bodkou nad spoluhláskou, u
bodkou v spoluhláske, kým i, e bodkou pod spoluhláskou. V starých koránskych
rukopisoch sa vokalické značky zakresľovali farebným atramentom. V polovici
 'j> f j & tis 3i

b o l ! tuj Ú j . ú l/J i L i l S X j í C j4? l 4I

Í Ľ ; 0 5 1 i cíŕK i ý cú "S'J t r j oci f s i i i

. y O ä í i- *jS / í ^ j í y i t f

j l ^r-* wJL*Í3I IJ^ Ä' VJáU* u i / j

V r f',':'' » ŕ i'' í ' ' V'.H ' ' >*>

f J > í . * > > • ^ f j U l iJy J ^

^ í c b J v i qjrV L S u

• KJJÍJ <j\ ^ JČ^-jí ^ Q "iíi* J ^ I U

í ) £ J Č ' Í t j ŕ .41 j j i C l i Ä dťS

y J^Jj > 4 * c Ji-C- ú!

^ yi / • Í ; 4 í « i t^ ^ ' / V "
ô» *«>> u 4 Jiij j u sv t £ j i
y ' • * * % / V

i £ C p i u J ^ Ä u u Uuí v i u c í a i «yi

I ^ > á "V ^
U k á ž k a s ú č a s n é h o a r a b s k é h o t e x t u (Elder, c. d.) # o l 4 jjl ^ l i

8. storočia n. L sa začal šíriť dnešný spôsob označovania s a m o h l á s o k , ale

dôsledná vokalizácia j e príznačná len pre korán, pre zápis vlastných mien a pod.

148
 Varianty písmen Podľa d n e š n é h o spôsobu a sa označuje
šikmou čiaročkou nad spoluhláskou, í sa
4) O
označuje šikmou čiaročkou pod spolu-
i Í t I ? hláskou, kým u sa označuje malým wáw
O sC 1® 5 gN n a d spoluhláskou- Znak OJ nad spo-
C 5|
5 O £ o o .2 luhláskou označuje zdvojenú spoluhlás-
o 5 n z a
ku, kým znak 0 nad spoluhláskou
\ l • • ólif
• • • • znamená, že za ňou nenasleduje nijaká
J bá samohláska.
m tá Z miestnych variantov sí zaslúži
o J
T sá zmienku už spomínaný maghríbsky va-
o •J riant. Predpokladá sa, že j e dielom
& džím ^
učenca, ktorý sa riadil kúfskym vzorom...
c t
M 2L rx. há V maghríbskom štýle sa napríklad / pí-
c t
c X chá • salo ako S* , kým znak ^ J mal
č t h o d n o t u q. O k r e m toho sa maghríbska
> J*. dál abeceda vyznačovala archaickejším po-
v
i %x zál « • • r a d í m písmen.
Vďaka islamskej expanzii sa arabské
> J rá • • •

) J
... zá • • •
písmo rozšírilo oveľa viac ako ostatné se*
mitské písma, dokonca ich vytlačilo — s
V sín výnimkou hebrejského a etiópskeho pís-
yjŕ
ía2I šín ma. Pri postupe d o nearabských krajín

^ sJ> -o sád alebo nahradilo dovtedajšie písma (ako

dád napríklad v Iráne, Strednej Ázii, čiastoč-
Jŕ J> n e v Indii, ďalej v Malajsku a v Indoné-
i L k i. tá zii), alebo sa stalo prvým písmom toho-
í b k t ?á ktorého národa, napríklad v subsahar-
A f> 'oj n skej Afrike.
t c Expanzia d o nearabských krajín pri-
l
•

c Á fr ghajn
nášala g r a f i c k é a p r a v o p i s n é
o vJt i. i 1 fá p r o b l é m y . Ťažkosti robilo nedokona-
t3 í i káf lé označovanie vokálov a bolo potrebné
Jl, JC i í káf prispôsobiť arabské písmo fonológii ne-
J J 1 J lám semitských jazykov a vymyslieť spôsob
označovania nových spoluhlások, ne-
t r • mím známych v arabčine. Riešenie bolo na-
o o Á i nún porúdzi — stačilo použiť diakritické zna-
«» • A A há mienka, prípadne pozmeniť výslovnosť
wáw niektorých litier. Napríklad v perzskom
í > • • •

variante arabského písma vznikli písme-

v? •A•» ' • •i jó
>
na V />, £ č, J z, J * J* g:
Arabská abeceda — varianty Podobne v Afganistane vznikli písmená
písmen: samostatné, koncové/
stredové, začiatočné (Istrin, 1965)

UQ
 Samostatné

Číslicová
c

Uprostred

hodnota
>o >
Poradové

Znenie
o

Názov
o o

slova
H3 c
číslo

o ^o
N

'(ä) alef 1
— —
1 i I i T

u i *• J b be/bá 2
2 o * i
A J P pe
3 i y v t
«• 1 •J
*• t te 400
4 I o w* 1

A i& s se 500
5 I
^ dž džim 3
6
£ £ •

č čim
7 H £ Í
X h he 8

,
8
c ! c. 1
•
K ch ehe 600
9
i t Z
10 i i i a
I — d dál 4
L •
11 b JL — z zál 700

12 J I ^ I
— r re 200
I •
13 j
— z ze 7
v —
14 j J I ž že

15 1 *M s sin 60
a*
1 ^ •
1 * I «Mft
16 1 j i ^
s šin 300

Perzské písmo (Alaví — Lorenz, c.d.)

o £ dz> t c
* ľ> O ä, v Indii £ ó ^JJt* v
malajskom svete ^ ň, £ ng. V iných prípadoch sa použili zasa arabské
písmená, ale v odlišnej zvukovej hodnote. Napríklad arabské O * d sa v perzšti-
n e vyslovovalo ako z, v turečtine sa arabské £ gh vyslovovalo a k o g.
Až v 20. storočí sa niektoré neseinitské národy vzdali arabského písma. Pri
tomto historickom rozhodnutí hrali úlohu faktory súvisiace s politickými a kul-
túrnymi otázkami. V Turecku za Kemala Ataturka arabské písmo symbolizovalo
 Samostatné

Začiatočné

Uprostred
Poradové

Koncové

Číslicová,
hodnota
Znenie
slova

Názov
číslo

|
17 u* o*

18 j * u*
• s

z
sád

zád
90

800
19 b h k k ř tá, tej n 9
20 Á k z zá t zejn 900

21 í t• A
•
P

£•
« ejn 70

A
• »•
22 ghejn
i t 1 000
23 <J» <Jt f fe 80

24 J* J 4 i 9h gháf 100

25 vi£ d! £ r k káf 20
26 df Sk Š r g gáf

27 J J 1 i i lám 30

28 f 1 •
*

•
i•
m mím 40

29 0 n nun 50
u

30 j J — — w/u wáw 6
» A 4 r j A

§
31 h he 5

32 U - *• i• ľi je/já 10

zaostalosť O s m a n s k e j ríše a latinka sa stala vonkajším znakom europeizácie kra-

jiny. Navyše, latinka vernejšie o d r á ž a fonológiu turečtiny a j e vhodnejšia i z
hľadiska osvojovania. T i e isté f a k t o r y , hoci v i n o m pomere, pôsobili i n a území
dnešnej Malajzie a I n d o n é z i e , a k o a j v subsaharskej a východnej Afrike (naprí-
klad u Hausov, Somálcov a i.). V ZSSR pôvodne používali arabské písmo turecké
národy S t r e d n e j Ázie a K a u k a z u ; n a j p r v h o nahradila latinka a neskôr z praktic-
kých dôvodov azbuka. Z e u r ó p s k e h o kontinentu vymizlo arabské písmo najskôr
v Španielsku — po páde Granady roku 1492. V priebehu 18. až začiatku 20.
storočia sa prestalo používať i na Balkáne; tu sa zachovalo len ako kultovné
písmo miestnych moslimov.
V arabskom svete má arabské písmo pevné a trvanlivé korene. Jediný národ
arabského pôvodu, ktorý používa latinku, sú Malťania.

JUHOSEMITSKÉ PÍSMA
Písma tejto vetvy, ktoré sú menej početné a menej preskúmané ako severose-
mitské písma, sa v minulosti používali na Arabskom polostrove, hoci prenikli až
na sever do Sýrie a na Sinajský polostrov a na juhozápade — v Etiópii dosiahli
africký kontinent. Tamojšie amharské písmo je jediné dodnes používané j u h o -
semitské písmo; existuje v ňom aj bohatá literatúra. Ostatné juhosemitské písma
sa zachovali len na nápisoch. Tieto nápisy sú dôležitým prameňom poznatkov
o ríšach Minejcov, Sabejcov, Katabánčanov a Hadramautčanov, ktoré udržiavali
styky s antickým Středomořím a s Indiou.
Ak neberieme do úvahy etiópske písmo ge'ez, prvé doklady o existencii juho-
semitských písem objavili Európania až začiatkom 19. storočia. Vzápätí nasledo-
vali viaceré ďalšie objavy a dnes má paleografia k dispozícii tisícky juhosemit-
ských nápisov. Chronológia týchto nápisov je problematická. Najstarší datovaný
nápis súvisí s vpádom perzského kráľa Kambýza do Egypta roku 525 pred n. 1.
Nedatované nápisy sa kladú do 8.—6. storočia pred n. 1. Iba niektorí vedci,
napríklad E. Glaser a F. Hommel, ich kladú do posledných storočí 2. tisícročia
pred n . L
Nieje známe, kedy presne vznikli písmajuhosemitskej vetvy. Ich vznik prav-
depodobne súvisí s rozmachom civilizácie v južnej Arábii koncom 2. tisícročia
pred n. 1. a s rozvojom vyspelého poľnohospodárstva.
Okolo roku 500 pred n. 1. vzniklo Minejské kráľovstvo, ktoré rozkvitalo za
helenistickej éry a zaniklo na začiatku nášho letopočtu. V priebehu d r u h e j polo-
vice 1. tisícročia pred n. 1. boli najmocnejším národom južnej Arábie Sabejci. Ich
ríša sa nachádzala medzi Minejským a Katabánskym kráľovstvom. Najvýchodnej-
ším juhoarabským kráľovstvom bol Hadramaut. Koncom 1. storočia pred n. 1.
Himjárčania, významný sabejský rod, založili nové kráľovstvo, ktorého sídlom-
bol Rajdan. Názov Himjárčania sa preniesol na všetkých Sabejcov a rozšíril sa aj
na ostatných obyvateľov južnej Arábie.
Juhosemitské písma sa delia na dve skupiny, n a j u h o a r a b s k é a s e v e r o -
a r a b s k é písma.
 0 Thamudské Saf aténské
JC
•je
d> 01 •d> •í. •
E je je C
(O E
(A w x> «
•o TJ
0? c•
3 3
Iv Ô E E je •N
in t £o o w *o je ° S
o•w Je £ •aj e 41 «) je
m o je
<•
in o c «
d) O
k. o
> É I «a
c > O ^ o 1 -
0) d> .E o o E 2 £ o
c
N (A » S 55 z 3 -J
S
(0 SS

v
a rtrt X j X U n Ä
H* Ä M
b O O Ď ijnsn n o ) 3 - n n n p n n
99 J
1 IL L. 9 0 o O o O l 7^7 i
9 i
d Ž /ÓJX. ej g 4 ŕ > 0 cit) * *
h H Y-< i / f i g ä ^ir > v v l/U n
•
w
y "O (P 0 O 0 ®98á Ô ® <DO © <P0

z 17 «.T - i T u r T H x *
i
f) N 3 3 r/i Jk

f
© ^t-O -CD-lTv r n <T> W W CD CD . <n
i Z M * t ? o - ffíil f ? ? f f f

k
** ŕiíi-" ň b
A
1 U ? l/t 1 1 A
i 1 1
/WV m
m m * D m U
>
n M Ä ? V H
•
<< h1!
s Ž x
t o 0 O 0 oo4 * o O O O ofl 0
O O •
lo- A
t.f - o D O D A . ww 3i t o n 0 0 <C<ŕ
1

9 o O d a K Ä Ä m ** S

Q <P
—O t — t g l H $ í i ** •
r Í C n 0C3 3X CC
44 M P
š w c ť>~~
1 n » 5 ? s
|MW

t +-X + ;+ x -r-x + x + x x tt* +

Juhosemitské písma v porovnaní so severosemitskými (Jensen, 1969)

Juhoarabské písma
Juhoarabské nápisy, ktorých sa zachovali stovky na kameni a na bronze, delia
sa na päť skupín:
1. minejské nápisy,
2. sabejské nápisy,
3. himjárske nápisy,
4. katabánske nápisy,
5. hadramautské nápisy.
Všetky tieto nápisy sú dokladmi existencie písma, ktoré sa volá minejsko-sa-
bejské alebo stručne sabejské. Historici sa zhodujú v názore, že toto písmo
jestvovalo už v prvej polovici 1. tisícročia pred n. 1. Sabejská abeceda sa skladá
z 29 písmen označujúcich spoluhlásky. Písalo sa sprava doľava, niekedy aj systé-
mom bustrofedon. Nápisy rozlúštili W. Gesenius, E. Ródiger a ďalší semitológo-
via. Sabejské písmo sa menilo pomerne málo. Bolo to písmo o r n a m e n t á l n e -
h o c h a r a k t e r u so sklonom k symetrii tvarov a k ornamentálnemu pôvabu.
Zachované nápisy sú zdrojom poznatkov o starých nárečiach arabčiny. Osobitos-
ťou sabejského písma sú tzv. m o n o g r a m y, t. j. skupiny navzájom poprepleta-
ných písmen, ktoré sa ťažko čítajú. Slová sú v texte oddelené zvislými čiarkami.
Pomerne veľa nápisov sa našlo mimo južnej Arábie, napríklad na ostrove
Délos, v Dedane v severnej Arábii, v Egypte, Mezopotámii, strednej Arábii aj
v Etiópii. Všetky nápisy sú krajne stručné, bez ohľadu na to, či sú náboženského,
alebo svetského charakteru.

Etiópske písmo
t
Koncom 1. tisícročia pred n. 1. sa Semiti z juhoarabského Habašatu presťaho-
vali do Afriky a založili tam ríšu Aksum. Sami si hovorili Ge'ez, t. j. vysťahovalci.
Spočiatku zrejme písali sabejským písmom, lebo na viacerých miestach Etiópie
sa našli sabejské nápisy.
Okolo roku 350 n. 1. sabejskú abecedu nahradilo staroabesínske písmo. Nápi-
sy z tohto obdobia sú vyhotovené v starej etiópčine, a to sabejským alebo etióp-
skym čiže abesínskym písmom. Pôvod abesínskeho písma sa stal predmetom
mnohých dohadov. Predpokladalo sa, že j e gréckeho alebo aj indického pôvodu,
ale už E. Rôdiger vyslovil názor, že sa vyvinulo zo sabejského písma. Podia
E. Littmanna vzniklo tak, že tvorcovia abesínskeho písma vybrali zo sabejskej
abecedy 24 písmen, ktoré formálne upravili, a vymysleli dve nové písmená pre
hlásky p a p. H. Grimme vysvetľoval niektoré špecifiká etiópskeho písma vply-
vom thamudského písma.
Slová sa v etiópskom texte oddeľovali zvislými čiarkami. Až do 4. storočia
n, 1. abesínske písmo neoznačovalo samohlásky. Vokalizácia však postupovala
a v knihách sa uplatnila celkom dôsledne. Samohlásky sa vyjadrujú v etiópskom
písme modifikáciou spoluhláskových litier. Základný tvar označuje vždy slabiku,
v ktorej za spoluhláskou nasleduje a (typ Ca). Ostatné slabiky (O, Ci atď.) sa
 Spoluhláska
tvoria tak, že sa k písmenu pridá-
N
vajú čiaročky, prípadne sa nie- a>
•o >,
ktorý prvok písmena skracuje ale- o J"
xi -S
bo predlžuje, alebo sa použijú iné ° —
® o f
prostriedky. Každá spoluhlásková 0 o •o •0) o E •o
c
litera má sedem tvarov — podľa N + + + f + + S +
toho, aká samohláska nasleduje za * y t V ir
h 0 tf-
spoluhláskou. Štyri spoluhlásky (k,
k, g, h) Majú osobité tvary v prí- l A A- A. A A. A A-
padoch, ked za nimi nasleduje ešte At. <K <h <K A *
h «ft
u<. Nezdá sa, že vokalizácia v etióp-
skom písme vznikla pod vplyvom m 0»• 1 n •t r r
gréckej abecedy. Spôsob označo-
vania vokálov poukazuje skôr na
š u* w "t "i r r
i n d i c k ý vplyv. r Ĺ f ó ir & c e
Pre etiópske písmo je príznačný
konzervativizmus v štýle. Od 13.
s A A- A. A A. ň A
storočia sa tvary písmen takmer Qt * * * + *
nemenili, iba prevládajúce hrana-
tejšie tvary postupne ustupovali ba n- ÍL <1 ÍL il 0
oblejším. Pôvodne sa písalo sprava t + * -t * ± * +
doľava, ale neskôr prevládol opač-
ný smer. h 1 -v 1 $ •í
Písmo, ktoré sa spočiatku viaza- " V y- í 1 l T
lo na jazyk ge'ez, prevzali neskôr
aj iné jazyky príbuzné ge'ezu, a to ' A h. K A K x *
tigre, tigriňa a amharčina. Zápis k h Tn- h. h h, h h
amharčiny, hlavného jazyka kraji-
W lD ou V «p t ah r
ny už od 14. storočia, si vyžiadal
dalekosiahlejšie úpravy, pretože ' 0 0• <i ô f
amharská fonetika sa líšila niekto-
rými hláskami od ge'ezu. Litery z H M- n. H n m t*
pre tieto hlásky v amharskom pís- r »j fc f 9- £ r-
me vznikli úpravou existujúcich
písmen, ktoré v ge'eze označovali d f. * \ % ř- fr r-
podobné hlásky. 9 1 > % p \ 1 i
t m m- m. "i m. T f*
p * K K A ÍL k *
$ X K K * V K X
d 0 •• t f t ě ?
Etiópske (amharské) písmo t 4. f L v C
(väzby C + V) (Jensen, 1969)
P T T •c y X T r
 ton-« tí »f*T<i i nr>» i m . * « n v » * « t «
A41A • U-A- • M ^ t t l « fílAm®-*) • f / H » V®-* /WV-Y » T V » T í
ŕ* > ma* i (n*, i mu i hjf i M&C' mi a itn?* í t
M >Af >Af <T ^ T ^ ^ ^ K I f f r o * « XUArřf* « V*®* * f *
1 x u a t ť « rcA- » o a * - * « » S f H « ®-at « *
xii i XT* « t n i xKtrkn • f ® ^ « n * - «hm
/1TÄA-* « — l l Č í • Ä?*?®- « Mŕ.ifV « *

AAAft ' / A ® - ? « « i • f * t ® * ® - • Í K * IM
ó * i » A71Ä*« h f * A h ® - « I H I * » « fl<»»-f> « «
r v u A ® - ? « r p • f / h » i i i w A r • i n / « a / e . » í i t ^ - w »

lun »n t p ^ f • /.IÄ- « /A®--}» » n«»r>iMi i TÍK

< »-OH* • ' A*7ffA « • At I Af «
« h^TJtCTf « Í1A/S, » A Ý X « f ( K * • -*-hA » M l W ŕ l «

t[0lf.C.y.'1-| «» t t « f i ŕ l W - « » I

n * A ® - « T n / w F í - » nrt*<D-« £ - h i a a * »

Ukážka etiópskeho textu (Starinin, c. d.)

Severoarabské písma
Pamiatky severoarabského písma sú roztrúsené v podobe skalných nápisov po
severozápadnej Arábii, Sýrii a Zajordánsku. Ide o krátke texty, ktorých pisateľmi
boli zrejme príslušníci rozličných kočovných kmeňov. D. Diringer ich delí na
thamudské, dedansko-lihjanské a safatenské. H. Jensen rozlišuje takisto tri typy,
ale namiesto dedansko-lihjanských hovorí len o lihjanských nápisoch.
Po t h a m u d s k o m čiže p r o t o a r a b s k o m p í s m e sa zachovalo takmer 2 000 nápisov
v Hidžáze a N e d ž d e (Saudská Arábia), sčasti na Sinajskom polostrove a v as-Safá
neďaleko Damasku. Ich chronológia j e problematická. Podlá niektorých znalcov
pochádzajú z polovice 1. tisícročia p r e d n. 1., podľa iných sú neskoršieho dáta
(300—200 p r e d n. 1.). O dešifráciu týchto nápisov sa zaslúžili E. Littmann, J .
Hess, H. G r i m m e a F. Winnett. Podľa M. Lidzbarského a E. Littmanna sú nápisy
memoriálneho, podľa H . G r i m m a náboženského charakteru. H. Grimme rozli-
šoval východný štýl (Nedžd) a západný štýl (severný Hidžáz), ktorý j e podľa j e h o
názoru starší. V porovnaní s ranosemitským písmom malo thamudské písmo
viac litier.
Dedansko-lihjanské p í s m o sa zachovalo n a mnohých nápisoch v oáze al-'Ulá,
niekdajšom významnom obchodnom stredisku, ako a j medzi al-"Ulá a al-Hidž-
rom. Podľa F. Winnetta najstaršie pochádzajú zo 6. storočia pred n. L, kým
podľa W. F. Albrighta sú o sto rokov staršie. Lihjanské nápisy, ktoré D. Diringer
označuje aj ako novodedanské, sú mladšie a pochádzajú pravdepodobne z 5. až
2. storočia pred n. 1.
Okolo 2 000 epigrafických pamiatok §afatenského písma sa našlo v oblasti
Hauránu, hlavne v čiernej kamennej púšti Harra. Toto písmo dostalo názov
podľa oázy as-Safá juhovýchodne od Damasku. J e blízke thamudskému a prav-
depodobne sa z neho vyvinulo. H. Jensen udáva, že nápisy pochádzajú zo 4.—2.
storočia pred n. 1., ale podľa D. Diringera vznikli v 2.—1. storočí pred n. 1. H.
Grimme rozlišuje starší, t h a m u d s k o - s a f a t e n s k ý variant a mladší, s a f a -
t e n s k ý v užšom zmysle slova.
Dešifráciou safatenských nápisov sa zaoberali J . Halévy, F. Praetorius, E. Litt-
mann, H. Grimme a iní.

Pôvod juhosemitských písem patrí k doteraz nevyriešeným problémom. D.

Diringer uvádza štyri rôzne hypotézy. Podľa prvej sabejská abeceda j e vetvou
severosemitskej abecedy a vyvinuli sa z nej všetky ostatné juhosemitské písma.
Podľa druhej teórie sa všetky juhosemitské abecedy vyvinuli z j e d n é h o prajuho-
semitského písma, ktoré sa vyvinulo z prasemitského písma, takisto ako severo-
semitské. Tento názor zastávali napríklad A. Weber, F. Praetorius, M. Lidzbar-
ski, H. Jensen, A. Evans a ď. M. Dunand, zástanca tretej hypotézy, dával juhose-
mitskú vetvu do súvislosti s protobybloským pseudohieroglyfickým písmom.
Tvrdil, že 18 sabejských písmen j e totožných s protobybloskými znakmi, hoci
nepredpokladá, že mali rovnakú fonetickú hodnotu. Podľa štvrtej teórie, ktorú
zastávali K. Sethe, D. Nielsen a H. Grimme, prajuhosemitské písmo bolo totožné
s protosinajským.
D. Diringer vy slovil výhrady voči všetkým štyrom teóriám. Podľa j e h o názoru
juhosemitské písmo vzniklo o niekoľko storočí neskôr ako severosemitské. Pre
obyvateľov južnej Arábie sa stalo viac-menej len podnetom utvoriť si vlastné
písmo.
PÍSMA NÁRODOV IRÁNU A STREDNEJ ÁZIE
ODVODENÉ Z ARAMEJSKÉHO PÍSMA
IRÁNSKE PÍSMA
Avestské písmo
Manichejské písmo
Sogdské písmo
UJGURSKÉ PÍSMO
MONGOLSKÉ PÍSMO
MANDŽUSKÉ PÍSMO
STAROTURECKÉ PÍSMO
STAROMAĎARSKÉ PÍSMO
JEZIDSKÉ PÍSMO
BALTÍ
 Stredná Ázia sa rozprestiera v arídnej zóne medzi Blízkym východom, Čínou,
Sibírou a Indiou. Patrí do nej dnešná sovietska Stredná Ázia, Afganistan, Ujgur-
ská autonómna oblasť Sin-ťiang v Číne, severné oblasti Číny až po Mandžuslio,
a Mongolsko. Na tomto obrovskom stepnom, polopúštnom a púštnom území sa
stretali vyspelé civilizácie Blízkeho východu s vyvinutými civilizáciami Indie a
Číny. Úlohu sprostredkovateľov často hrali národy hovoriáce iránskymi jazykmi.
Hoci v staroveku bola táto vnútrozemská zóna Ázie dôležitou spojnicou eurázij-

ABECEOY ODVODENÉ Z ARAMEJSKÉHO PÍSMA (PODĽA BSE)

aramejské

palm perzsko-aramejské nabatejské

hebrejské ýrske
kvadrátne

estrangelo chórezmské
pahlaví partské
hebrejské I
rabínske I
1
mandejské
sogdské
I
I
avestské
hebrejská jakobitské
kurzíva
ujgurské arabské
sýrsko-palestínske

galik
perzské turecké

mongolské mandžuské
afganské

ojratské buriatske
ského západu s východom, v stredoveku, najmä po víťazstve islamu, j e j funkcia
upadla. Kočovné kmene zničili citlivé hospodárstvo vyspelých usadených náro-
dov založené na irigácii, a tak d o začiatku 20. storočia patrila Stredná Ázia k
málo známym a ťažko prístupným oblastiam sveta. Pozoruhodnú kultúrnu mi-
nulosť týchto končín odhalili až výskumy v prvej polovici 20. storočia. Potvrdili,
že vnútorná Ázia, tzv. stepný koridor, bola cestou, po ktorej národy i kultúrne
vplyvy putovali obidvoma smermi. Z hľadiska dejín písma prevládal pohyb o d
z á p a d u n a v ý c h o d . Rozhodujúcu úlohu pritom hral manicheizmusanesto-
riánske kresťanstvo; obidve tieto náboženstvá prenikli až do čínskeho kultúrneho
regiónu.

IRÁNSKE PÍSMA
V období po smrti Alexandra Veľkého (3. stor. pred n. 1.) prevládli na území
Perzie stredoiránske jazyky. Stredná perzština na území Iránu j e známa v troch
rozdielnych formách. Sú to: 1. nápisová stredná perzština, 2. knižné pahlaví, 3.
partský jazyk. Stredná perzština (300 pred n. 1.) sa používala na juhozápade
krajiny. Na severozápade a severovýchode sa hovorilo partským jazykom, zná-
mym z nápisov a z manichejských textov. Partčina a stredná perzština si boli
veľmi blízke.
Za vlády Antiocha D r u h é h o (261—246 pred n. 1.) Part skýtskeho pôvodu
Arsakés obsadil Partiu a po j e h o smrti sa zmocnil vlády jeho brat Tiridatés (248
pred n. 1.) a založil arsakovskú dynastiu.
Hoci Achájmenovci zaviedli v Perzii klinové písmo, v krajine sa bežne používa-
la aramejčina a j e j písmo, ktoré prenikli do úradného styku a listín Achájmenov-
cov a neskoršie i Arsakovcov. Jazykom arsakovskej éry bola partčina. Z tohto
obdobia sa zachovalo p o m e r n e málo partských písomných pamiatok. Najstarší
nález predstavuje archív ostrák v turkménskej Nise (1. storočie n. 1.). Okrem
toho sú dosvedčené nápisy z H a u r a m á n u , mince a náhrobná stéla (pred 3. sto-
ročím n. 1.). Okolo roku 220 n. 1. Arsakovcov vystriedali Sásánovri, za vlády
ktorých nastala renesancia iránskej kultúry a zoroastrizmu. Z éry Sásánovcov sa
zachovalo aj niekoľko partských nápisov (Hádždžíábád, Nakš-e Rustam, Paiku-
la). Po upevnení moci Sásánovcov partčina za niekoľko desaťročí vymizla a dlhšie
sa zachovala v Strednej Ázii ako cirkevný jazyk manichejcov. Oficiálnym jazykom
Sásánovcov (224—651 n. 1.) bola stredná perzština.
V zhode s tradíciou sa termín pahlaví vzťahuje na celé strednoperzské písom-
níctvo, teda nielen na tzv. knižné pahlaví, ale i na strednoperzské písomné pa-
miatky, medzi ktoré patrí napríklad nápis Sápura Prvého z 3. storočia n. 1., ako
aj manichejské a zoroastrovské spisy (3.—10. storočie n. 1.).
Partčina i stredná perzština oplývali semitskými slovami a vedci si dlho mysleli,
že majú do činenia so zmiešaným iránsko-semitským jazykom. N. Westergaard,
M. Haug a T, Nôldeke dokázali, že j e to mylný dojem. Peržania za Arsakovcov
i Sásánovcov síce písali aramejským písmom a používali veľa aramejských sk>v,
ale napísaný text čítali vo vlastnom jazyku, takže napísané aramejské slová mali
 Arsakovské pahlaví Sásánovské pahlaví

Nápisy Nápisy Knižné

Mince z Nisy Mince z 3. stor. n. pahlaví Znenie

>i JL>
X L ^ - J

J >> > > ľ?

>
g
y >
>> - Ä

3 3 7 / O d

x rt N
2 h
V /
y r t
\ z 1 / w

i ) f
S z

A. \ r i h ch
A
ILÍ % s
/ .:

y U ) " o /c

L i y v
•\n 1 4 r

J W
n j A J / n

f
>>
nhy J? S

H y / C

i / V /3 Q) ŕ/f
Z Q p
ádž.i
r t e Q
p í?

s
V I / r

p y -U I X . * > 0
h ľ x f
vet P h O í

Pahlaví a jeho základné varianty (Jensen, 1969)

povahu ideogramov. Takto zapisovaným a čítaným slovám sa odborne hovorí
heterogramy (definíciu pozri na s. 29). Dovedna sa ich 'používalo asi tisíc. Pritom
sa k aramejským heterogramom pripisovali iránske gramatické koncovky. Prav-
da, pisár sa namiesto heterogramu mohol rozhodnúť aj pre fonetický zápis.
Tento zložitý stav má zvláštne historické príčiny. Už v období Achájmenovcov
aramejskí pisári používali v úradnom styku aramejčinu, ale perzským hodnostá-
rom čítavali svoje zápisy po perzský. Postupom času sa vypracovali presné
pravidlá tlmočenia jednotlivých úradných výrazov a obratov do perzského jazy-
ka. Aramejčina sa používala v úradnom styku aj po páde achájmenovskej dynas-
tie, ale aratnejských pisárov bolo čoraz menej, a iránski pisári používali viac
domácich slov, lebo neovládali dobre aramejčinu. Pritom však písali naďalej
aramejským písmom. Tak sa konštituovalo svojrázne písmo, známe ako pahlaví.
Rozlišujú sa tri varianty písma pahlaví, a to:
1. s e v e r o z á p a d n é pahlaví čiže pahlavik alebo arsakovské písmo, zazna-
menané na minciach a gemách z čias Arsakovcov;
2. j u h o z á p a d n é pahlaví čiže parsik (alebo sásánovské písmo), ktoré sa
používalo v monumentálnej aj v kurzívnej obmene;
3. v ý c h o d n é pahlaví, používané ako kurzíva.
Pahlaví bolo spoluhláskové písmo. Skladalo sa z 22 litier. Podobne ako semit-
ské aramejské písmo, samohlásky označovalo pomocou písmen pre ' ( = a), j
i, e), w (— u, o), prípadne sa vôbec neoznačovali. Severozápadné pahlaví sa pou-
žívalo ešte aj za Sásánovcov. Vývin sásánovského pahlaví sa dá sledovať od mincí
a rozličných nápisov až po rukopisy 14. storočiá. V prípade rukopisov hovoríme
o k n i ž n o m p a h l a v í . Počet znakov sa postupne zmenšoval a v knižnom pa-
hlaví sa dalo rozlíšiť len 15 litier. Osobitosťou bolo veľké množstvo ligatúr. Dia-
kritické znamienka, ktoré rozlišovali jednotlivé hlásky, sa používali nedôsledne.
V 3. storočí n. 1. za éry Sásánovcov, a to za Ardašíra (226—242 n. 1.) a za Šápura
Tretieho (310—379 n. 1.) sa Peržania pokúsili o presnejší zápis samohlások. Na
tento cieľ použili písmená prevzaté zo severozápadnej abecedy alebo upravené
sásánovské litery. Dá sa predpokladať, že istú úlohu zohral pritom grécky vplyv.

t
Avestské písmo
j e to n a j z n á m e j š i a i r á n s k a p í s o m n á s ú s t a v a ; sú v ňom napísané
posvätné knihy Peržanov. Má kurzívny charakter a skladá sa z 50 písmen. Avest-
ský jazyk a písmo dodnes používa okolo stotisíc parsov v Indii.
Avestské rukopisy sa delia (D. Diringer) na:
L i n d i c k ú skupinu (13.—14. storočie n. 1.) a
2. p e r z s k ú skupinu (17. storočie n. 1. a neskoršie).
Dešifrácia avestského písma má pomerne dlhú históriu. Roku 1762 A, Duper-
ron doniesol z Indie do Paríža originál Avesty, ale nikto nevedel prečítať text
rukopisu. O jeho rozlúštenie sa zaslúžili R. K, Rask a E. Burnouf. Prvý preklad
Avesty trpel nepresrtosťami, ktoré sa podarilo odstrániť vďaka úsiliu R. Lepšia,
 «

Znenie
Znenie

1 Znenie
•

Znenie
je c

Znak
« jt

i Znak

Znak
a O je e
•
c c c O
N N N c e
N N

i
0 10 f> a
\ (nažal) 19 č 28 f
1 ai ť 37 v 46 h
á V ď
2 JU.' ó H ) i 20 dž 29 w 38 v
t, OJJ r> 47 h
t.
3 e 12 y i 21 t 30 ng 39 r chv
t° i 1 48
r
4 é 13 t u 22 d 31 rtg 40 S 40
H J M v i
fC.
5 3 14 ú 23 th 32 n 41 Z 50 ít
í »> ó 1 m>
J
6 15 k 24 dh 33 n, š
c, 42 51 ič
S
* m 'V [W
7 0 16 9 25 t 34 m 43 š ia
C 52
f & nw
8 ó 17 ch 26 u P 35 i 44 ro š 53
W
9 á 18 9h 27 b 36 í 45 ž 54
i M

Avestské písmo (Jensen, 1969)

F. Spiegela, J . Darmestetera, C. Bartholomaeho, M. Hauga, K. F. Geldnera, H.

Hiibschmanna, A. V. W . J a c k s o n a a F. C. Andreasa.
Vedcov zaujímala nielen dešifrácia, ale a j pôvod avestského písma. Smer písa-
nia (sprava doľava) a konsonantický charakter poukazovali na semitský pôvod
avestskej abecedy, ale dôkazy poskytli až objavy starších pahlavíjskych nápisov.
Potvrdilo sa, že avestské písmo vzniklo p o d vplyvom aramejského v 5. až 2.
storočí p r e d n. 1. J e h o pôvod j e teda podobný a k o pôvod indického písma kha-
róšthí.

Manichejské písmo
Zakladateľom manicheizmu bol Máni z Babylonie, rodom Peržan. Ako rok
vzniku tohto náboženstva sa udáva 247 n. I. Po smrti proroka Máního roku 273
n. 1. museli manichejci opustiť Perziu a rozptýlili sa na západ i na vý-chod. Zatiaľ
čo na západe sa udržali len d o 7. storočia n. 1., na východe zaznamenali oveľa
trvanlivejšie úspechy. Manicheizmus sa stal náboženstvom Ujgurského kráľov-
stva v 8.—9. storočí n. 1. Po p á d e Ujgurského kráľovstva si manicheizmus ešte
dlho udržal pozície v niektorých oblastiach Číny, ale postupne vyhynul i tam.
Manichejci písali vlastným písmom, hoci sa našli početné manichejské rukopisy
zapísané inými abecedami, a to nielen p o perzský, ale a j p o tocharsky alebo
východnou turečtinou.
 Pôvod manichejského písma n i e j e eš- Znak Znenie Znak Znenie
te vysvetlený. Nepriatelia manicheizmu
tt »a XX m
tvrdili, že to bolo tajné písmo, ktoré vy-
myslel sám Máni. A náhoda akoby im
bola chcela dať za pravdu: roku 1912 sa M b t "
našlo i na črepinách v babylonskom
Nippure, kde sa Mání narodil. Pravde-
podobnejšia j e však hypotéza, ktorá hľa- •k g £b s

dá pôvod manichejskej abecedy v miest-

nej aramejskej kurzíve podobnej pal- i t d ^ <
mýrskemu písmu a písmu, z ktorého sa
vyvinulo estrangelo. Na spojitosti mani- V h

a
chejského písma s palmýrskou kurzívou
upozornil roku 1909 P. Kokovcov a o
štyri roky nato J . A. Montgomery. Sa- ii w 1 r
mohlásky sa v manichejskom písme oz-
načujú podobne ako v semitských pís- z •» N
P J^q
mach, u, ô kombináciou litier p r e w +j.
•
Zachovalo sa pomerne málo mani-
t t <# <

m
chejských nápisov (hlavne na hlinených 5
nádobách), ale zato hodne rukopisov,
najmä v čínskom Sin-ťiangu. Tvary ma- t t
nichejských písmen sú pôvabné, pisári
používali atrament viacerých farieb a • ]
rukopisy zdobili miniatúrami. Písali na v
veľmi kvalitný papier. Jazykom väčšiny
k
rukopisov j e stará turečtina alebo nie- t? i
ktorý' iránsky dialekt (pozri kapitolku o
5) I
iránskom písme; s. 161).
Manichejské písmo (Jensen, 1969)

Sogdské písmo
Sogdi obývali oblasť "Samarkandu a Buchary v Strednej Ázii a hovorili p o
sogdsky, stredoiránskym jazykom východnej skupiny iránskej vetvy. Ich vlasť —
Sogd (aj Sogdiana) — bola provinciou achájmenovskej ríše. Sogdi prenikli ďale-
ko za j e j hranice, až do dnešného čínskeho Sin-ťiangu, d o Mongolska, ba i d o
severozápadnej Indie, kde sú známi ako Indoskýti. Sogdčina sa d o d n e s u d r -
žala ako živý jazyk pod menom jagnóbčina len v neveľkej doline rieky J a g n ó b
východne od Buchary. V d r u h e j polovici í l tisícročia n. 1. bola však sogdčina
dôležitým jazykom celej Strednej Ázie. Dokazujú to početné nápisy, napríklad
turecko-sogdsko-čínska trilingva na sever od O r c h o n u alebo nápis, ktorý sa na-
šiel v Ladaku na tibetskej hranici. Veľa sogdských rukopisov j e doložených z
Čínskeho Sin-íiangu — z T u r f a n u a z Tun-chuangu.
 Sogdské Ujgurské Aramejské
>•
Turkestan Kutadgu-bilig je
» í;®.;;
JC E~ 5 -
o 2 S. u O
o
*í íío Mol • c "S e
0) "O c e "O o W .J: W •
« c C
č « >o
o c o o •o
o o e 2n O
» |-So » Č•
o £ N N i: o N "Sč. N o o c
y </) (0 N -5 a. -í N
A O. Ô * * -f- /o. e A' * •

M JA í J 3 4 A

A o, ó, u, 0 ^ ^ i)o. ) 3 -
* " » ."i i
-é gh, ch, q /» * * v 9 Ch

(* 9. k A J/ J ^ 3 y *

> A. J i, j Z J A (Ji.i

1 M. * r > J # r >7 J7 r

M. * ,
-y m H ' ř * ^ t C

p A 4 >) bit
-s. L W '

G* č ^í X ^ H /í/č.di ^ n r ?

s ľ * * V ŕ s
7 73*
á
+ f * v y * v V

z I l Z
* ' z, i 4. H f
L - ^ 4 x i r « J J

(*- ^ ^ b, p á ( f b. P M 3J P

a . „ l a A
J^ ú. M. f X y >
A > ^ mk m
7

Sogdské a ujgurské písmo w porovnaní s aramejským (Jensen, 1969)

 Sogdské písmo sa vyvinulo z aramejského písma. Jeho pamiatky pochádzajú
i 2.—9. storočia n. L Najstarší nápis (druhá polovica 2. storočia n. 1.) j e jediným
dokladom staršej sogdskej abecedy. Ostatné pamiatky sú písané novšou obme-
nou tohto písma. Sogdské písmo pripomína sýrsky duktus a v neskoršom období
sa susedné písmená v riadku spájali. Samohlásky sa označovali tak ako v mani-
chejskom písme. V 7.—8. storočí n. 1. vznikol kurzívny typ sogdského písma.
Sogdi používali aj aramejské heterogramy, hoci nie až natoľko často, ako ich
poznáme z písma pahlaví.
Dešifráciou písma sa zaoberali F. C. Andreas, F. W. K. Múller a R. Gauthiot.
O nálezy rukopisov sa zaslúžili A. Stein, A. Grůnwedel a A. von Le Coq.

UJGURSKÉ PÍSMO
Ujguri sú prvý turecký národ, ktorý utvoril v minulosti pozoruhodnú a svoj-
ráznu kultúru. V polovici 8. storočia n. 1. sa presťahovali z Mongolska do čínske-
ho Turkestanu, tu prijali budhizmus, neskôr manicheizmus a čiastočne nestoriá-
nizmus, hoci nakoniec všetci podľahli islamizácii. Súčasne s manicheizmom Uj-
guri prevzali od Sogdov aj písmo. Ujgurčina, ktorú zapisovali týmto písmom,
bola veľmi podobná turečtine starých orchonských nápisov. Jazyk neskorších
textov, najmä z islamského obdobia, sa výrazne odlišuje od archaického jazyka.
Ujgurská abeceda sa používala ešte v 18. storočí a tzv. Žltí Ujguri ňou písali
aj v 19. storočí. Naproti tomu v západnej časti Turkestanu ujgurské písmo vy-
mizlo prakticky hned po prijatí islamu. Za Cingischána, začiatkom 13. storočia
n. 1., stalo sa oficiálnym písmom Mongolskej ríše a až do 15. storočia n. 1. sa v
ňom vydávali úradné listiny. K najvýznamnejším dielam ujgurskej literatúry
patrí Kutadgu-bilig od Júsufa Chás Chádžiba, ktorý ho napísal okolo roku
1070 n. 1. Iné významné diela, Bachtijár-náme a Mirádž-náme pochádzajú z ne-
skoršieho obdobia (15. storočie n. 1.)
V ujgurskom písme sa samohlásky a, i, u zväčša neoznačovali. Až neskôr sa a
začalo zapisovať pomocou 'álefu; wáw označovalo u, o, ä, ô atd., kým e sa vôbec
neoznačovalo. To dokazuje, že ujgurské písmo nevyhovovalo fonetike ujgurčiny,
takej odlišnej od sogdskej. Po ujgursky sa písalo vertikálne, zhora nadol.
V minulosti sa predpokladalo, že ujgurské písmo sa vyvinulo z nestoriánskeho
variantu sýrskeho písma, pretože v 7. storočí n. 1. pôsobili medzi Ujgurmi sýrski
nestoriáni. Po objavení starších ujgurských písomných pamiatok sa však táto
hypotéza ukázala ako pomýlená. Mnohé vlastnosti starého ujgurského písma
potvrdzujú, že Ujguri ho zrejme prevzali od národa, ktorý hovoril jedným z
iránskych jazykov. Napríklad ujgurské písmo nerozlišovalo znelé spoluhlásky od
neznelých (p od b, k od g, l od dž), hoci turecké jazyky poznajú protiklad znelosti
a neznelosti. Ďalší dôkaz poskytuje písmeno pre i. Spoluhláska l sa označuje
písmenom pre r, ku ktorému Ujguri pridali dolu diakritický háčik. Museli si
takto vypomôcť, lebo sogdčina spoluhlásku l nemala. Starý semitský znak pre l
sa v sogdskom písme používal na označovanie medzizubného b (th) a ujgurčina
ho prevzala v tej istej funkcii.
MONGOLSKÉ PÍSMO
Na začiatku 13. storočia n. 1. Mongoli, dovtedy takmer neznámi kočovníci zo
severnej časti vnútorných oblasti Ázie, utvorili obrovskú svetovú ríšu, ktorá sa
rozprestierala od brehov Tichého oceána na východe až po západné hranice
Ruska.
Spočiatku Mongoli používali ujgurské písmo a ujgurčina slúžila ako lingua
franca Strednej Ázie. Postupne však ustupovala mongolčine a v tomto dlhodo-
bom procese sa ujgurská abeceda musela prispôsobiť odlišnej mongolskej fone-
tike. Literárna mongolčina vznikla na základe nárečia chalcha. Písmo pre ňu
vraj vytvoril tibetský láma Saskja-pandit, ktorý údajne preložil do mongolčinv
budhistické knihy. Na rozkaz Kublajchána v polovici 13. storočia budhistický
láma hP'ags-pa (Pagva) vytvoril z tibetského pečatného písma štvorcové čiže
kvadrátne písmo pagva. Používalo sa do pádu júanskej dynastie roku 1368. Iba
na dalajlámových pečatiach sa zachovalo až do 20. storočia.
Začiatkom 14. storočia n. I. láma Č'os-kji-'od-zer (Čojdži Odzer) utvoril použi-
telné písmo na základe ujgurskej abecedy, do ktorej začlenil päť písmen tibetské-
ho pôvodu. Aj poradie písmen v tejto abecede je zostavené pod tibetským vply-
vom. Toto písmo sa používalo v literatúre, ale nevyhovovalo v bežnom živote a
začalo sa zjednodušovať. Tak vzniklo mongolské písmo, aké sa používalo až do
roku 1944 v Mongolskej ľudovej republike. Skladalo sa z 20 základných litier a
z 8 dodatočných. Písalo sa zhora nadol, pričom stĺpce smerovali zľava doprava.
Mongolské písmo sa vyznačovalo tým, že malo menej litier, než je v mongolčine
hlások, takže sa nerozlišovalo napríklad t-d, k-g a i. Samohlásky sa presne
vyznačovali len v prvej slabike slova. V ďalších slabikách ich zápis nebol až taký
presný a čitateľ sa musel riadiť podľa vokalickej harmónie. Mongolská abeceda
mala teda polyfónny charakter, ktorý veľmi komplikoval čítanie.
Od roku 1944 sa v Mongolskej ľudovej republike oficiálne zavádzala azbuka;
ešte skôr (1938) začali azbukou písať Buriati v ZSSR. V súkromnom styku sa
však i potom ešte používalo dovtedajšie mongolské písmo.
Láma Zaja-pandit utvoril roku 1648 n. 1. z mongolského písma kalmycké
písmo, ktoré sa vyznačovalo presnejšou vokalizáciou.
Na začiatku 20. storočia láma Agvan Dordžiev utvoril z mongolského písma
abecedu pre jazykovo príbuzných Buriatov. Buriatskym písmom sa však vytlači-
lo iba niekoľko kníh, lebo ho nahradila najprv latinka (na veľmi krátky čas) a
potom azbuka.

MANDŽUSKÉ PÍSMO

Mandžuovia pôvodne zapisovali svoj jazyk čínskymi znakmi. Čínske písmo

však nevyhovovalo mandžuštine, aglutinujúcemu jazyku patriacemu do južnej
mandžusko-tunguzskej vetvy altajskej rodiny a jedinému literárnemu jazyku ce-
lej tejto vetvy.
Mongolské Kalmycké Mandžuské Buriatske
-4) •a> •a)
c C c H
•o « >o •v
> >o -4) >o >D
o o O o aj
o 0 o O o "c
c >5 c >5 c >ô cQ oc>
>5 o o o
o * N x N N iC N
N
\ •x. 0
t i— i K \ -í:
0j \ J e
^ Á A *
? i Ů /
i X ó
9 o
a i 4 4
t) á
•i Jk u
4 ť> A * *
A 9 ó
á 5 á <r
© u
4 !> é <f> i
í > -
ô
n
H i N.
? 4 <P ^ ? b
3 Ô P
9
-t J ch,
x
•i f§ 9

v X o kh,
Í
? o gh
ti í? n 3 r •h Í : m
P U v ¥ u ., tf'
rt •K r
1 h y
<> p t
ís 1s
í a 45 v q d
9
4i f
-J 1 1 -« O ;
* t \ ? X ^ ^ s
T. t í- š
•» H -1 dž
M <1 H 4 í.
íl 1 A O w,
 Od 13. storočia n. I. sa v Mandžusku používalo mongolské písmo. Za zaklada-
teľa mandžuského písma a literatúry sa pokladá Nurhací, ktorý sa stal čínskym
cisárom pod menom Tchien Ming (1559—1626). Za jeho vlády sa robili pokusy
prispôsobiť mongolské písmo zápisu mandžuštiny. Autormi tejto adaptácie boli
učenci Erdeni-bakši a Gagaj-zarguči; podnet k tomuto pokusu dal Nurhari. Toto
písmo sa používalo do roku 1632. Učenec Dahaj zdokonalil mongolské písmo a
začlenil doň potrebné diakritické znamienka, aby odstránil nežiadúcu polyfóniu
mongolskej abecedy. Upevnil tak fonologický charakter mandžuského písma a
doplnil ho ešte o 10 grafém, potrebných pri zápise prevzatých čínskych a san-
skritských hlások vo výpožičkách.
Roku 1748 bolo na podnet zhora zavedené ešte tzv. kvadrátne písmo ako
napodobenina starého čínskeho písma, a to v 32 variantoch. Tieto sa používali
na úradných listinách a pečatiach. Kvadrátne písmo slúžilo len estetickému vku-
su vládnúcej vrstvy a nemalo širší praktický význam.
Mandžuská abeceda sa skladá z 34 litier. Z toho 6 litier označovalo samohlásky;
10 písmen označovalo spoluhlásky, ktoré sa dostali do mandžuštiny prostredníc-
tvom prevzatých čínskych slov. Pravdepodobne pod indickým vplyvom sa použí-
vali aj ligatúry. Grafika bola výrazne ornamentálna a písmená sa obmieňali podľa
miesta, ktoré zaujímali v slove.
Po mandžuský sa písalo zhora nadol, akiste pod čínskym vplyvom. Nieje však
vylúčené, že tu zohrala istú úlohu skutočnosť, že i Sýrčania písali do stĺpcov
zhora nadol a pri čítaní obracali text v pravotočivom smere o 90°, takže riadky
potom prebiehali sprava doľava. Zvislý zápis bol pre mandžuštinu výhodný i
z toho hľadiska, že sa často vyhotovovali dvojjazyčné, čínsko-mandžuské nápisy
(čínske znaky, ako vieme, sa píšu do zvislých stĺpcov).
Mandžuské preklady čínskych diel sú cenné aj preto, lebo často poskytujú
pomoc pri interpretácii nejasných miest v čínskej predlohe, najmä ak ide o diela
predklasickej literatúry.
V súčasnosti sa literárna mandžuština už nepoužíva.

STAROTURECKÉ PÍSMO
Pamiatky tohto písma, známeho aj ako o r c h o n s k o - j e n i s e j s k é ( p r e s n e j -
šie: orchonské a jenisejské), sibírske alebo turecké ranové písmo (podrobnejší
výklad termínu runa pozri na s. 267), sa po prvý raz našli koncom 17. a začiat-
kom 18. storočia n. 1. na skalách neďaleko sibírskej rieky Jenisej, Písali ním
turecké kmene Ťan-šanu, Sajanu a Changaja. V súčasnosti je známych približne
dvesto runových tureckých nápisov, a to v Mongolsku, na Sibiři a v Sedmiriečí.
Našli sa však aj nápisy mimo tejto oblasti, napríklad na Done a v čínskom Sin-
-ťiangu.
Roku 1889 ruský cestovateľ N. M. Jadríncev objavil na hornom toku Orchonu
v severnom Mongolsku tri kamenné stély s runovým a čínskym písmom. Nápisy
dešifroval Dán V. Thomsen. Prišli k záveru, že pochádzajú z 8. storočia n. I. a
 honské Jenisejské Znenie Orchonské Jenisejské Znenie

i 5 X 0 (ä) >£>
e 3
r l
i, í
ľ i
h rť
>> ! > 0, u
1
Ô, Ĺi ň
řrS y y

D 0 o j1
! č J ^ { "t ndž

9 f r f v o nt, nd

áíUi o b' 1 1 p

£ tŕ H/i t*

ql. qí
A A č, dž <3 oq, uq

r e.dŕ l T Q o. qu
Y
33 N ď H
HHH r'

x x ď T T ŕ.
Y ľ V 'I'M T gi? Ss Y K s-

f 6 JT g2 I I
Ť í k* ¥ To O A Š
A
ts
ok, (ik,
R& B & kô, ku
ť

-I J v ľ hK hK h P
Y Y ŕ M
ti i ld.lt

Staroturecké (sibírske) písma (Jensen, 1969)

sú v starej turečtine. Roku 1894 V. V. Radlov preložil najdlhší nápis, vytesaný

na počesť Kul-tegina.
Datovanie orchonských dynastických nápisov j e najspoľahlivejšie, ale chrono-
lógia ostatných nápisov nie je istá. Podľa S. E. Malova jenisejské nápisy vznikli
v 5.—10. storočí n. 1., kým talasské (podľa rieky Talas v Strednej Ázii) v 5.—8.
storočí n. 1. A. S. Amanžolov však na základe novších výskumov odmieta názory,
podľa ktorých jenisejské a talasské nápisy sú neskoršieho dáta ako orchonské.
V 60. a 70. rokoch 20. storočia sa našli pozoruhodné turecké runové nápisy
na území Kazachstanu. A. S. Amanžolov posúva ich datovanie do 5.—4. storočia
pred n. 1., teda d o oveľa skoršieho obdobia ako ostatní bádatelia. Podľa jeho
hypotézy existuje súvislosť medzi týmto archaickým runovým písmom a medite-
ránnymi abecedami polovice 1. tisícročia pred n. 1., konkrétne so starogréckym,
fenickým a juhoarabským písmom. Na kontakty so Středomořím poukazujú dva
skalné grécke nápisy od rieky Ili v blízkosti Alma-Aty, ktoré síce vznikli v 1.
tisícročí n. 1., ale paleograficky gravitujú k polovici 1. tisícročia pred n. 1.
V. Thomsen sa nazdával, že orchonská i jenisejská abeceda sa vyvinuli z rané-
ho sogdského písma, upraveného v zhode s potrebami tureckej fonetiky. Písmo
bolo slabičné, typu CV. Pre spoluhlásky sa rozlišovali dva rady litier — podľa
toho, či za nimi nasledovali samohlásky predné, alebo zadné. Písali zhora nadol
a riadky nasledovali sprava doľava. V porovnaní so starým sogdským písmom
malo orchonsko-jenisejské písmo o 20 znakov viac; podľa Thomsena vznikli
úpravami rozličných litier sogdskej abecedy. Thomsenovu, hypotézu zastáva aj
iranista V. A. Livšic. A. S. Amanžolov sa však nazdáva, že táto domnienka si
vyžaduje dôkladnejší dôkazový materiál. Prikláňa sa k názoru, že turecké runy
majú za sebou zdĺhavý vývin a môžu poskytnúť zaujímavé údaje o historickej
fonetike tureckých jazykov.
Medzi nápismi z rozličných častí Sibiři a Strednej Ázie badať miestne rozdiely.
V Sin-ťiangu sa dokonca našli v tomto písme rukopisy náboženského a právneho
charakteru, napísané na papieri.
Staroturecké písmo sa neudržalo dlho. Posledný orchonský nápis pochádza z
roku 784 n. 1. V 8. a 9. storočí turecké runy úplne ustúpili ujgurskému písmu.

STAROMAĎARSKÉ PÍSMO
Prvou pamiatkou staromaďarského písma, o ktorej sa dozvedel učený svet, bol
nápis, ktorý roku 1553 objavil cestovateľ H. Dernschwam v Istanbule. Nebol
schopný rozlúštiť ho. Označil ho ako litterae incognitae, t j. neznáme litery.
Neskoršie sa zistilo, že nápis nie j e hunský, ako sa predpokladalo, ale staroma-
darský. Rovnaký typ písma, pripomínajúceho germánske runy, predstavuje tzv.
a b e c e d a z M i k u l o v a na pergamene (1483 n. L). V tomto rukopise sa 46
písmen označuje ako s i k u i s k é l i t e ry. Iný nápis sa našiel v kostole v Csík-
szentmihályi. Ťažko čitateľné sú nápisy zo Sinnicolau Mare v juhozápadnom
Rumunsku, objavené roku 1799. Ich datovanie je neisté. Podľa V. Thomsena
nápisy pochádzajú z poslednej tretiny 9. storočia, ale iní bádatelia ich kladú až
do 12. storočia. Ďalšie nápisy sa našli roku 1944 v niekoľkých dedinách. Dešifrá-
cia niektorých textov j e problematická. V daktorých prípadoch pravdepodobne
ide o turecký jazyk a J . Németh hovorí o pečenežskom type. Nedávno sa našiel
runový nápis aj v Horných Semerovciach neďaleko Levíc.
 -«
JÉ
w o
k o a
O •C ti o
o
o o E
2 a> o
o E 0) k.
«c O XI
e
c 5 JO IO Iô c
N 55 55
N 55 55
O. ó m 3
) >1
b
x m
; n

c ň D
t
0 3 hl.
č a o, ó

d + hl.
ô. ô X K ľ ľ V
'-koršie

e, é Í £ P ä 3 1
(g gr-
f r H ' MH
9 A A A¥
d ** 1 I
z9r
h XS X= N
i. í 1ít X X
T1 M
O t>4t p Ä h ÍTF
k (a-), (-a) k z n Nrt/Í M
/ A gr

- O Y Y®
Staromaďarské písmo (Jensen, 1969)

G. Nagy roku 1890 upozornil na podobnosť staromaďarských nápisov so sibír-

skymi. Németh odvodzoval znaky zväčša zo sibírskych, iba štyri sa podľa neho
vyvinuli z gréckeho a dva z hlaholského písma.
Pretože staromadarské nápisy pochádzajú z oblasti osídlenej Sikulmi, F. Alt-
heim prišiel s hypotézou, že Sikuli sú potomkami tureckého kmeňa, ktorý sa síce
pomaďarčil, ale doniesol si z pravlasti písmo a až do stredoveku si ho zachoval
 ako tajné písmo. K. Míiller zastáva! podobný názor;
<f
(' X podľa neho Sikulí sú potomkami Chazarov. Tieto
Vb t hypotézy sa pokúšajú preklenúť vzdialenosť medzi
1 Orchonom či Jenisejom a Dunajom, ale zatiaľ ich
* P •H-
z nemožno pokladať za dokázané.
t
X \ J
JEZIDSKÉ PÍSMO
C S # 9h
& dž L
f Jezidským tajným písmom písali kedysi príslušní-
ci k u r d s k e j sekty jezidov, „uctievačov diabla", ktorí
Afč '/ w sa zachovali v malom počte v severnom Iraku a v
V h T q priľahlých oblastiach Turecka, Sýrie a dokonca i Za-
kaukazska. Jezidské písmo vychádza z perzsko-
ch k
Z arabského písma a čiastočne i z latinky, ale väčšina

a d * 9 písmen predstavuje originálne výtvory g e o m e t -

r i c k é h o c h a r a k t e r u . Pôvod jezidského p í v
P z J m a nie j e jasný a nevie sa ani to, kedy vzniklo.

n r L m
BALTÍ
Cz u n
*Ci > w Baltské písmo — baltí — sa používalo na zápis
tibetského nárečia baltí, na území niekdajšieho štá-
U} S
o h tika Baltistanu, ktorý tvorí súčasť Kašmíru. Nárečím
m á
H9 i baltí hovorí niekoľko desaťtisíc ľudí a podľa G.
Griersona toto písmo vzniklo začiatkom 15. storočia

5" E -
+ 5

Jezidské písmo (Jensen, 1969}

Y \
n. I, keď obyvateľstvo Baltistanu prijalo islam. 11 8 ' i >.
/8 • X i
Niektoré baltské znaky pripomínajú latin-

P.'
ské veľké litery, hoci fonetická hodnota je

•P- 3äS "H »

úplne rozdielna. Iné znaky majú zasa geomet-
rickú podobu a sú kombináciami štvorčekov

K. •3 HD •
s priamkami Na označenie viacerých spolu-
hlások sa používajú diakritické znamienka.
Samohlásky sa označujú spôsobom, ktorý pri-
pomína indické a etiópske písma. Písalo sa
sprava doľava, ako v semitských pfemach. f5» P -
N" R < P"
V súčasnosti obyvatelia Baltistanu píšu per-
zsko-arabskou abecedou, ktorá sa neveľmi
hodí na zápis jazyka tohto typu.

Písmo baltí (Jensen. 1969) rxJ U p m

 kíKvbtvut t n x J t u t o z t o .vltífflmi *ÍŽ&ÍÍÍÍ

;
mpt-oxc^itdriccír&cctl:ccrmrn o o a d tru r' 1 j
[ \ i c S c a n o f i t Cccpvoi m c t t P ŕ c f t u v
/ m .--1 iň

c v i r - c p t r m r y ^ c w n ^ c t ť m c u f *f p r n v . o o ? n r t I %

l J^tpfelikcnvtctr r n & a c L a a u ť o *

u r n a n n u m ' <5c x u c r ' b o . v f " p c r ~ o Jr^JoiC';

i w.f c A p u l i r f u i r ' o b ů m W f u b p c n p t f a i i r ť p ť

* c u r o c i r c u m a x h r t T i r u a r i r c c C c x u i
! a > f
uonri

rrrec u o A

fnrcen c k r-1 1n cur~Yu ó c d & r n o n t o m e m c f t X f t b jj|

Q ^ d e r r c c d j z x ť r - ó U i o r n \ \ \ # S 6 L < & c c * r r \ m t U a c f

a u í c w r n / l x i i r A x f r r A i i c r m f^cr^ccc(ppincjuA.th:

I^CT-ttrnTsxrncri o c

^ r c r n t u r t c m e r n p c t x r A x a 2 U T n g

J ^ x u e T J n c r r p c f r r \ c c C S x l x t f f t n u p o f a t ^

K P i si®? i l ^ ^ a • • • • • H l

Žkô k a r o , , l 1 $
M minuskuly v latinskom jazyku z 9. storočia
 *
pmatr .rauncum bcnuttďb a , cgiTns tepánu o n n p otnntfnä
tilimprrmn ftmripi nrrictn:. M^tuiam c r t a n S p m í t o u j
nucmre oimtíľ^imcnoí t u n fjpuo utvcm to (hifr
íimtnťPUtbtó qw ipor coiont jStnm m.m obumcú CcaúmtítČ
cnftcrr .t<r piUtoús trmanmits ŠBamtiaftp nrbc* fcaiainvttvtt
fpúnít m p a u n o n u P a w p l i Oblilo HCtOlÚCP. CíJitflUS pítř
erpugii.it a i a m t Jqintigism Omi ittitrc Tivg.irjrtiStUiiztú

um<p ^tíjmtami.lTOiam.ťhjnimt.« $
uxatr j i m u m . j f u t n u u m ,poLrm.
IaqnQj C Jputfoum Tľciraíjwú auta
amus tcs.craiJ,' mu) n ojjjtaa ímon
fuátic titooMfemrójnuititfanoem
trpau
UBto: ntmcntíí a j n í p T ^ ä b l w a u r
fittcfa <1 íl* unftifiittt u-pja&íl aiceu
ta$oc í ; to ii mayujjmbU/ tca^tuíT;
.,..— I P—^.fřtnttn fBOtt niiruTtf.qtu* pirnW tt
maäiírtcmcpt^qiicoiianm bťilcflongotmatočf&tunM 1
trmatíh&C&tetumtťttCTr ňi&íJt mtpCtm t h t i x n m i ' \
t * catpairtm. Cunacp cdetim: cum pnnnooí\iautl»ttpffiřR J
 i? ^SB^E^Wi

mp> f f t | 8 H M m m ŕ m r fur t i o m t m n m i f b d
i ^ ^ ^ l t u e r ^ m t f t t f mm núti ámrirnifrntr
Ukážka gotického písma ^ ^ j s ^ r ^ g ^ f c j j

Rotonda z roku 1358, gotické písmo zaoble- ^

ného tvaru

BWttir ipjjfloftw
IBBHP" auaih ŕnuis ftuf.
•ÄEIIImo cpuft MtttMCMj <
ftmfrgma ftniH*i.tfadiim«r
**ä i j u í ůufli.ttiptKatus d i u r i i f i
óauôcqwafrmimtamim.
tumtiKrurampttnun oMlr
PMcumnc.tôŕWtautd cofat

Kniha modlitieb Catherine de Cléves i

 íäB iitftíUí ítottiifi ínn
fttptn *>imjr ft^nilraDtľrjí
fafo mOints. ftt<noit(tl?;j^
WittfTnrtut/i<fímwl<w &US
tu fllitfafljtfftf.sfrm >m(pt
j&fcOiiqJSfäšqm wiOíNjfet
t r u m r m apartlM nu jjium.
j f e u a i i ŕ ^ i c o ň H i mn$:.
qiu 110$ flffr.
m w b n it/f0í0unm$
B S Ĺ V n u cottfiiftotír gtô
Tfl m n u n m s f r p r r g i 6 : p m
uobtgMteimimnbiifjmcr
rroíour fulnnd w t h t i nív
v f t i ita w U f a a ) ť i m m ťnt.
B7U> w l m i f r tu. eftus. vBia.
l o ^ ^ S ^ S Ä f v ŕ i i í q m (ouŕpi
crnul
J ^ k w j y i a itiu uutuíí
yya^^nftibfilhtmts^m
ťrtrjjpimieainiittmffio j
iif Un m a m u t ranfríTousI
ttuAflptmmfin$:comm I
omtfl aoňffl m u m a m . t i J
I
Op$ 0Í5v^UC9lJfflKfr|
mhu mfimomUa: futfimrl
íyfmf^iolaoímococitw
40.uT.ffAňiť-umfl čflfita tr I
(pi • a'fta fiaif k t y íŕuoMK j
uitôt ^ n c t t j ept* < o ž 5 b
^ y p í d h ) Onr pnljus
A R h í tins 1 : q u a s t n fcí
Ä p ^ m u f r f t b i i s n u Atq-
p o u n f t a s u u m j cômnuota
nonctrftmmiô.utqm mt
u i í h n c ftoiinn iiô Ijabmť*
fiusqut obi p l a a u r m m
n s t t p u n b u s dOumfmuľ
 o m n s oicds poli trttu trmirans-jnuiratoriutn,

ňtgtmagnú Omtt "otnitr aDomnuajB 'JSmitr

émiia

fil'^rnurr-

6 a t u e T r i r q i » ^ - = z

ntmabtjtin fuouar-
ronftlio iinptoľií rt in
iiiaptrôsnototitrttn
MrtjrOraprfhlrarnôfr
Dit^rĎtltgrímiuo
intas tfcrtmlrgr tme nuOimbtŕdtr ar
jnoťtr, Qt rrit tan$ lignit qä plätatú iflr
fraiB ímirfue aqTtrqS frurtú fuú Dabifin
tff f u o e t foliu W no ítfluft:i ota qrii®
fflQftjílirralJtiC í ^ ô fir impn nô k (tú
tanfépuUua quí jjirittrntus a faär tmr.
i I&ro non rrfurgt t tropíj in lUĎinornrg?
ípträľfíinfSniiotuIhJi? ÓLuinoiutOtie
Mľ
-*•» xwamwwm ,i wiqwtfii wpiWmVIKil 'JJIP JW piTWiynW^flWPMi

IU
" " " ' W * • " " " ľ " " — V <"• p t Ä j j i a r a b s k é , h ^ . t ó „„„o
Strana
P r V e h o 2a,t
á r a tlačeného pohyblivými t y p m i z roku 1457
L
Dvaja vyberači daní od Quentina Massysa (1466-
INDICKÝ OKRUH

PROTOINDICKÉ PÍSMO
STARŠIE INDICKÉ PÍSMA
Kharóšthí
Bráhmí
SEVEROINDICKÉ PÍSMA
Tibetské písmo
Siddhamátriká
Nágarí
Dévanágarí
Šáradá a tákrí
Landá
Gurmukhí
Protobengálske písmo
Bengálske písmo
Uríjske písmo a ďalšie varianty bengálskeho písma
Kaithí a gudžarátske písmo
Mahádžaní
Bálbódhí a módí
JUHOINDICKÉ PÍSMA
Kannadské a telugské písmo
Neskorokalingské písmo
Grantha
Tamilské písmo
Vattejuttu
Sauráštrí
Sinhalské písmo
Maledivské písmo
Sýrsko-malabárske písmo
PÍSMA V JUHOVÝCHODNEJ ÁZII
PROTO INDICKÉ PÍSMO
N a konci t r e t i e h o tisícročia p r e d n. I. vznikla n a ú z e m í d n e š n é h o P a k i s t a n u a
I n d i e pri rieke I n d u s vyspelá mestská civilizácia, z n á m a a k o p r o t o i n d i c k á , r e s p .
h a r a p p s k á . P r e ň u i p r e iné civilizácie p r e d ň o u bol typický r o z v o j p o ľ n o h o s p o -
dárstva. J e p r e ň u príznačný konzervativizmus. H l a v n ý m i c e n t r a m i t e j t o civilizá-
cie boli mestá H a r a p p a a M o h a n d ž o - D a r o . A z d a ani n e t r e b a u p o z o r ň o v a ť , že
obidva tieto názvy sú novoindické. Obyvateľstvo bolo rasové p r e v a ž n e e u r o p o i d -
n é a p r e d p o k l a d á sa, že hovorilo d r á v i d s k ý m j a z y k o m . N e v y l u č u j e sa však a n i
prítomnosť M u n d o v . O k o l o r o k u 1750 p r e d n . 1. začala p r o t o i n d i c k á civilizácia
z neznámych príčin u p a d a ť . J e m o ž n é , že o j e j zánik sa pričinili i n d o e u r ó p s k i
Arjovia, ktorí o d s e v e r o z á p a d u vtrhli d o I n d i e a p o s t u p n e j u zaplavili, s v ý n i m -
kou j u ž n e j Indie, k t o r á zostala drávidská. Podľa iných n á z o r o v s k a z u p r o t o i n d i c -
kej civilizácie spôsobili k a t a s t r o f á l n e zátopy.
O existencii p r o t o i n d i c k e j k u l t ú r y p r e n i k l i d o E u r ó p y p r v é s p r á v y v p r v e j
polovici 19. storočia. Pri stavebných p r á c a c h n e ď a l e k o H a r a p p y r o b o t n í c i objavili
zrúcaniny. P o s t u p n e sa našli aj iné p a m i a t k y , n a p r í k l a d pecatidlá. A r c h e o l o g i c k ý
prieskum H a r a p p y sa však začal až r o k u 1921. V y k o p á v k y viedol J . M a r s h a l l .

VÝVIN INDICKÝCH PÍSEM (PODĽA V. A. ISTRINA)

bráhmí

písma pálíjských maurjovské kadamba

textov

kušánske grantha
barmské sinhalské

boromat
ásámske
•1
guptóvské tibetské
I
tamilské

khmérske laoské nagari tibetsko- kawi

mongolské i—

thajské jávske rejangské

dévanágarí
I
1
bengálske nepálske... batacké — lampongské
V 30. rokoch v nich pokračoval E. Mackey a neskoršie, v 60. rokoch, indickí,
pakistanskí a americkí archeológovia. Bádatelia konštatovali vysokú úroveň ne-
známej kultúry a predpokladali intenzívne styky s Mezopotámiou. Nedávno bolo
objavených viacero lokalít v sovietskej Strednej Ázii (Altyn-depe). Nálezy podľa
V. M. Massona svedčia, že vplyvy protoindickej civilizácie zasahovali až ta.
Takmer súčasne s harappskými vykopávkami indický archeológ R. D. Banner-
ji objavil podobné zrúcaniny v Mohandžo-Dare, lokalite vzdialenej vyše 600 km
od Harappy. Protoindické písmo sa nepodarilo rozlúštiť. Podľa P. Meriggiho j e
to takmer beznádejný problém a v najlepšom prípade možno pomýšľať na inter-
pretáciu textov, nie však na ich dešifráciu v pravom zmysle slova.
Celkový počet nápisov sa odhaduje na vyše dvetisíc. Väčšina sa našla v Mohan-
džo-Dare a v Harappe, ale niektoré pochádzajú z Čanhu-Dara, z Lóthalu, Kali-
banganu a Alamgirpuru a ojedinelé nápisy sú doložené až z Iránu a Mezopotá-
mie. Vyskytujú sa krátke nápisy na steatitových pečatiach, menšie tabuľky popí-
sané z obidvoch strán, neveľké medené tabuľky, nápisy na črepinách a zbraniach
atd. P. Meriggi udáva počet znakov äslom 400, takže zrejme ide o zmiešané
i d e o g r a f i c k o - s l a b i č n é písmo. Na začiatku znakových skupín sa údajne
vyskytujú ideogramy, na konci jednoduchšie fonetické znaky. Niektoré znaky
majú istú číselnú hodnotu. Fínski dešifrátori A. Parpola a S. Koskenniemi, S.
Parpola a P. Aalto prišli k záveru, že každý znak symbolizuje nejakú vec či pojem
a sekundárne označuje fonetickú podobu slova a že jednodivé znaky sa môžu
čítať aj čisto foneticky. V písme sa vyskytujú ligatúry. Niektoré pečate znázorňujú
rohaté božstvo s tromi tvárami. Fínski bádatelia tvrdia, že j e to Protošiva, obľú-
bené božstvo drávidských národov, ktoré však hralo vo védskom náboženstve
len podradnú úlohu.
Ďalší pokus o dešifráciu protoindického písma podnikla skupina sovietskych
bádateľov pod vedením J . Knorozova, ktorá podrobila texty štatistickej a pozič-
nej analýze. Počítač vyčíslil počet rozličných znakov (po vylúčení variantov) na
350. Písalo sa sprava doľava i opačne. Ukázalo sa, že jedna skupina znakov má
p o m e r n e nízku frekvenciu výskytu. Tieto znaky sa vyskytujú ojedinele alebo po
dvoch na začiatku jednodivých skupín, takže zrejme označujú slovné korene.
 í im i n n h u
i
tófôótbófôčfômft t K t . . ./V1 ... .': * . :V I;. . / . - ' ľ' .:.' C
.' '•::.;

V Jľ ^ g « I A ŕ?) s o
Q Q (i) ô S O A U D
i
Ukázky protoindických znakov (Knorozov, 1982 podfe Mahadavana. 1977}

, 'f. • [t~ • ,, ' VjJt- f

Druhá skupina z a h r n u j e znaky, ktoré sú vysoko frekventované a stoja vždy n a
konci znakových skupín. Sovietski vedci akceptujú myšlienku, s ktorou prišiel
H. Hervas, t. j . že jazykom protoindických nápisov bola drávidčina. Znak 1 F
interpretujú ako genitívnu koncovku (v rozličných drávskych jazykoch -altu,
-tu z pod.); zrejme vznikol ako piktogram ašvatthového stromu (po drávidsky
a ti, a t ti). T o poukazuje na r é b u s o v é p í s a n i e , podobne ako znak
zobrazujúci rybu (po tamilský m í n). T e n t o znak sa často vyskytuje spolu s číslov-
kou šest V tomto spojení sa však podľa dešifrátorov nečíta ako šesť rýb, ale ako
šesť hviezd (t. j . Plejády), keďže mín značí súčasne a j hviezda.
Niektorí indickí bádatelia mali sklon čítať protoindické nápisy p o sanskritsky,
kým M. G. Hevesy dával protoindické písmo d o spojitosti s písmom Veľkonočné-
ho ostrova. J e to špekulatívna hypotéza, takisto ako už spomínaná téza B. Hroz-
ného o príbuzností protoindického písma s luvijskými hieroglyfmi (pozri s. 75).
Hľadali sa a j súvislosti s tantrickými symbolmi a niektorí bádatelia pripúšťsyú
kontinuitu protoindického písma a neskoršieho písma bráhmí.
Z časového hľadiska by sa zdalo rozumnejšie porovnávať protoindické písmo
so sumerskými, elamskými a inými pamiatkami Blízkeho východu. V jazykoch
s týmito písmami sa na rozdiel od predpokladaného protoindického používajú
prefixy a badať rozdiely v slovoslede. Celkový charakter protoindických textov
najviac pripomína drávidskú jazykovú štruktúru. Otvorená však zostáva otázka,
ako preklenúť priepasť niekoľkých tisícročí, ktorá delí protoindičtinu od neskor-
ších drávidských jazykov. Problém ešte väčšmi komplikuje pomerne malý rozsah
zachovaných textov a absencia dvojjazyčných nápisov.

STARŠIE INDICKÉ PÍSMA

India j e popri Blízkom a Ďalekom východe jednou z najdôležitejších k u l t ú r
nych oblastí Ázie a právom si zasluhuje atribút subkontinentu. Od strednej Ázie
a Tibetu na severe ju ohraničujú Himaláje, z j u h u j u omývajú vody Indického
oceána a od tzv. Zadnej Indie j u oddeľujú tropické džungle. Najdôležitejšou
cestou, ktorá spájala Indiu v staroveku s kultúrnym svetom, bola s e v e r o z á -
p a d n á c e s t a vedúca cez Irán a Afganistan. Odtiaľto prišli d o indických rovín
obývaných v praveku predkami Mundov a Veddov Drávidi a neskôr Árjovia.
Potomkovia Aijov, indoeurópskych kmeňov, ktoré vtrhli do Indie ako dobyvate-
lia, tvoria dnes väčšinu všetkého obyvateľstva subkontinentu s výnimkou drávid-
ského juhu a niekoľkých mundských enkláv na východe.
Prvá pozoruhodná indická kultúra s centrami v Harappe a Mohandžo-Dare
zanikla v 18. storočí pred n. 1. a s ňou zmizlo i protoindické písmo. Hypotézy o
tom, že písmo bráhmí, základ indických písem, ako ešte ukážeme ďalej, sa vyvi-
nulo z tohto nerozlúšteného písma, nie sú zatiaľ dokázané, a preto sa musíme
uspokojiť s triezvejším predpokladom, že kontinuita medzi písmom bráhmí a
protoindickým písmom nejestvovala.
Na základe literárnych prameňov, najmä budhistických, možno predpokladať,
že v Indii bolo písmo rozšírené najneskôr od 6.—5. storočia pred n. L Napríklad
v Budhovom životopise sa spomína, že Budha sa ako dieťa (v prvej polovici 6.
storočia pred n. 1.) učil písať a čítať. Aj v Pániniho gramatike z 5. storočia pred
n. 1. sa spomína písmo. V džinistických dielach z 5.—4. storočia pred n. 1. sa
dokonca uvádza osemnásť rozličných druhov písma, o. i. bráhmí, kharóšthí a
drávidi. Ako sa nazdávaj. Vacek, písomné pamiatky z tohto obdobia sa nezacho-
vali jednak preto, že bráhmani i budhisti dávali prednosť ústnej tradícii, a jednak
preto, že sa zrejme písalo na netrvanlivé materiály: palmové listy, brezovú kôru,
hodváb.
Najstaršie zachované písomné pamiatky sa datujú d o 4 . - 3 . storočia pred n. 1.
Nápis na medenej tabuľke zo Sóhgaury v oblasti Gorakhpuru pochádza zrejme
z druhej polovice 4. storočia pred n. 1., takisto ako nápis na minci z Eranu v štáte
Madhjapradéš a niektoré dalšie krátke nápisy. Oveľa známejšie sú Ašókove ná-
pisy, ktoré pochádzajú z 3. storočia pred n. I. a sú vyhotovené jednak v písme
bráhmí, a jednak v kharóšthí, a to v rozličných prákritoch. Z týchto dvoch roz-
dielnych písem bolo neporovnateľne úspešnejšie písmo bráhmí, ktoré podľa
všetkého vzniklo skôr ako kharóšthí, rozšírilo sa po celej Indii a nakoniec h o
úplne vytlačilo.

Kharóšthí (kharó§thí)
Otázka pôvodu indického písma je dodnes nedoriešená, nie však pokiaľ ide o
kharóšthv známe aj ako baktrijské, resp. indo-baktrijské písmo. Prvé známe
pamiatky tohto písma sa našli na minciach indogréckych a indoskýtskych panov-
níkov a pochádzajú z 2. storočia pred n. 1. až zo začiatku 1. storočia n, 1 . 0 deši-
fráciu týchto textov sa pokúsili J. Prinsep, Ch. Lassen, E- Norris a A. Cunnin-
gham. Až objav Ašókovho skalného nápisu na indicko-afganskej hranici v Ka-
purdigiri, vyhotovený roku 251 pred n, 1., upozornil vedcov, že ide o dôležité
písmo, napriek tomu, že zostalo obmedzené na severozápadnú Indiu. Kharóšthí
 Aramejské Kharóithi
5 . - 3 . stor.
Znenie pred n. I. Prevzaté Znenie Novotvary

Iŕ 1 ? 0
b iy y ba \7tbha
9 Á ga \V9ho
d da ! J dha L] da f óha
Y 5 í
* n n 2 Z ha
j I Í j R ^ V ••• •" •
w 7 7 vo
z I V U x y dža i Y džha
I ŕ,
h H h f / n ša
i ž-z * j A ía
k 1 1 7 ka
7*
1 L L n la
m 7 V ma ; , t- - —
n >> / l r na P na y ňa

s
% 3 m sa
ttfífffr*
P n h pa "ýi pha
7
s a z a j- ča čha

q •a-. kha

r *t 7 y 7 ra

š v K/ T ša

t fh h ta "J- ta -j- tha tý

Kharóšthi v porovnaní s aramejským písmom (Jensen, 1969}

sa používalo a j mimo Indie. A. Stein objavil pamiatky tohto písma v Sin-ťiangu,

najmä v oáze Nija a v Lou-lane. Tieto pamiatky pochádzajú z S. storočia pred
n. 1. a sú vyhotovené tušom na dreve, koži, prípadne na papieri.
Veľa nápisov v písme kharóšthi sa našlo vo východnom Afganistane a na
severe Pandžábu.
Kharóšthi j e k u r z í v n e p í s m o , ktoré používali hlavne kupci a pisári. Písalo
sa sprava doľava, iba v neskoršom období sa vyskytli pamiatky písané opačným
smerom. Už E. Thomas si všimol, že viaceré kharóšthijske písmená sa podobajú
aramejským. W. Taylor a A. Cunningham presvedčivo dokázali, že kharóšthí sa
vyvinulo z aramejského písma, pravdepodobne z duktu, ktorý bol bežný na
neskorobabylonských pečadach a gemách z 5. storočia pred n. 1. V tomto čase
severozápadná India patrila do spoločnej mocenskej orbity s Perziou, v ktorej
bola aramejčina rozšíreným úradným jazykom. Koniec koncov, aramejčinu bež-
ne používali popri gréčtine i seleukovskí vládcovia.
Starovekí Indovia si postupne upravili aramejské písmo na zápis prákritov.
Vypomohli si pritom písmom bráhmí, z ktorého prevzali napríklad písmená pre
aspirované spoluhlásky bh, gh, d h, ako aj spôsob označovania samohlások.
Po 3. storočí n. 1. písmo kharóšthí ustúpilo staršiemu písmu bráhmí, ktoré sa
rozšírilo po celej Indii.

Bráhmí

Z písma bráhmí sa podľa odhadu H. Jensena vyvinulo okolo dvesto rozličných

písomných sústav rozšírených nielen v Indii samej, ale i za jej hranicami, najmä
v južnej a v juhovýchodnej Ázii. Písmo bráhmí j e staršie ako kharóšthí a už za
Ašóku existovalo vo viacerých krajových obmenách. T o celkom jednoznačne
poukazuje na jeho dávnejší pôvod. V najstaršom období sa zrejme písalo sprava
doľava; poukazuje na to nápis na minci zo 4. storočia pred n. 1. Ale už od
Ašókových čias sa písalo len zľava doprava.
Písmo bráhmí i písma, ktoré sa z neho vyvinuli, stali sa predmetom vedeckých
sporov pre dve príčiny, a to pre t y p o l o g i c k ú c h a r a k t e r i s t i k u a pre
otázku p ô v o d u . Hoci indické písma poznajú spôsob presného zápisu samohlá-
sok, základný znak sa vždy číta ako Ca, L j. ako spoluhláska, po ktorej nasleduje
a. Ide teda o písmo slabičné. Na začiatku slova sa samohlásky píšu osobitnými
literami. Samohlásky v pozícii po spoluhláskach sa zapisujú odlišnými značkami,
a to tak, že sa niekedy narušuje smer písania zľava doprava. Spoluhlásky, po
ktorých nenasledujú samohlásky, splývajú s nasledujúcimi spoluhláskami do li-
gatúr, ktorých je v indických písmach pomerne veľa. Usporiadanie písmen v
abecede sa zakladá na f o n e t i c k o m p r i n c í p e .
Pokiaľ ide o pôvod písma bráhmí, existujú v zásade dve protichodné hypotézy.
Podľa jednej je bráhmí cudzieho pôvodu, podľa druhej je to nezávislý domáci
výtvor.
Dnes sa odmieta hypotéza, podľa ktorej bráhmí vzniklo pod gréckym vplyvom.
Zastávali ju napríklad J. Prinsep, R. de Rochette a i., v modifikovanej podobej.
Halévy. Túto hypotézu vyvracia fakt, že bráhmí vzniklo ešte predtým, ako Indo-
via prišli do styku s Grékmi. Navyše, grécke písmo označuje samohlásky oveľa
logickejším a jednoduchším spôsobom ako bráhmí.
Priaznivejší ohlas mali domnienky o semitskom pôvode indického písma, hoci
aj tu sa názory rozchádzajú. Jedna skupina vedcov odvodzovala bráhmí z fenic-
kého písma (napríklad H. Jensen), druhá z juhosemitskej abecedy (K. Sethe),
 Severosemit8ké Bráhmf
Znenie Znak Prevzaté Znenie Novoutvorené znaky

* * a m
b O D ba f!* bha

9 A A go 15§
dha J>da i*<ta£dha
d <3D
h L U ha

w U va
Y L«t*Jl«
z dža p džha
I m
(I LJ U gha

t O tha Q tha £ ra
e
i Jj vL ja
i
k t + ka
h y
la B j
.
- J s A
b
m ma -m
S
na ^ ňa J na £ na

|
1
n
g
s sa. $a AÁjAjsalfjša

< e ]\ai i I* '

o Do<3t>^
po [g pha
P
0 b
ča čha
5 J 4 S
r
kha
Q
<p & 1
r Í m ra

. š w v ša

t t x A ÁAA ta

Bráhmí v porovnaní so severosemitskýníi písmom (Jensen. 1969)

 2 3 4 5 6 7 8
kvm T . W. Rhys Davids odvo- Znenie 1
dzuje bráhmt z toho istého zá- a H # H * •fl «CD
kladu, z ktorého sa vyvinulo se- i il í ľ> V ťtf
mitské písmo. Podľa názoru u L G A
L L
štvrtej skupiny vedcov prototy- v
e <1 7 A í fc
pom bráhmí bolo aramejské
písmo. Nakoniec nemožno ne-
o ? * 01
spomenúť pokusy indických á H-
* i f 01
vedcov, ktorí sa usilujú doká- ka
+ * + í Ý * « W
zať, že bráhmí sa vyvinulo z kha n 1 Q C -q v to
protoindického písma. B. B. go A A 9 i JT
Lal poukazuje na podobnosti gha (v UJ UJ •U u/ * TI
južného bráhmí so staršími •k.
vrypmi na keramike, ktoré by
nga c í L. * 3-
mohli tvoriť spojovací článok k
ča J J <3 o 4 v J
protoindickému písmu. Názor čha 6 efe jí » oi c w
o domácom pôvode písma dža t E E * e £ M T
bráhmí zastávali o. i. A. Cun- džha r ¥ y p * F
ningham a Ch. Lassen. Neod- ň a >» K <9 - y * 3T
vodzovali ho však z protoin- ta c C C c o C X
dického písma, ale z neznáme- tha o V J
ho obrázkového písma, ktoré sa
O y o
tfa ť F < 4 V J
údajne používalo v Indii. Paleta
rozličných hypotéz je ešte pes-
dha t é z to « C
trejšia, lebo viacerí bádatelia
na I I •v? m AA TT
modifikovali svoje stanoviská ta A h V A II ?r
podľa najnovších nálezov, ale tha © O e <7 « « * TD
bolo by zbytočné zachádzať do da >
> L f s * <0
ďalších podrobností. dha D 0 0 o d V TJ
Najpravdepodobnejší je ná- na ± -i. j> 5 r> * II T
zor, že bráhmí vzniklo pod pa l L u v u U v O
vplyvom s e v e r o s e m i t s k é - pha b Ů M v> Ifl V
h o p í s m a . Poukazuje na to ba • • a a * n
nielen pôvodný s m e r písania bha IT1 A Ä « ľr
ma V a y y 9 XJ 11 zr
la X X clj - o <1 * xr
Bráhmí a z neho odvodené písma ra 1. J J J JL I * 7
(1. Bráhmí z čias Ašóku — 3. sto-
ročie pred n. I.; 2. Písmo z jaskyn-
la -J íl A tf OJ • T
ných chrámov — 1,—2. stor. n. I.; vc 6 k l C «í 4 • TT*

3. Guptovské písmo z Alahabádu šc V TT

š— 380 n. I.; 4. Stredoázijská gup- ?a (ša bJ tí n U w T*
tovská kurzíva; 5. Tocharské pís-
mo; 6. Siddhamátriká; 7. Déva-
sa At AJ * <5f U m X5
nágarí; 8. Módí.) (Jensen, 1969)
hc tr lr 5 Vŕ M e. f V
sprava doľava, dosvedčený na najstarších nápisoch, ale i k o n s o n a n t í c k v
c h a r a k t e r písma, prejavujúci sa v hodnote základných spoluhláskovýcb zna-
kov a v druhotnosti zápisu samohlások. Semitské písmo pravdepodobne doniesli
do Indie aramejskí alebo indickí kupci, pretože obchodné styky medzi Indiou a
Mezopotámiou existovali od sumerskej éry.
Z najstaršieho obdobia sa zachovali predovšetkým nápisy na kameni, na mede-
ných tabuľkách, ale i na železe, zlate a iných kovoch, na hline či keramike, na
brezovej kôre a na palmových listoch, ba i na slonovej kostí. Najstaršie nápisy
sú prákritské, od začiatku nášho letopočtu sa písalo i v sanskrite, potom (ale to
boli už neskoršie etapy vývinu písma) po bengálsky, tamilský, nepálsky, telugsky,
sinhalsky atď. Najmä v južnej Indii sa našlo veľa nápisov.
Hoci sa z bráhmí vyvinulo viacero písem, znalosť tohto najstaršieho indického
písma upadla d o zabudnutia. Základy j e h o dešifrácie položili J . Prinsep, O. Mas-
son, Ch. Lassen, E. Norris, A. Cunningham a iní.
Bráhmí prešlo za storočia svojej existencie viacerými zmenami. Spočiatku sa
písalo sprava doľava, potom bustrofedonom, dosvedčeným napríklad v Ašóko-
vom Malom edikte, ale nakoniec úplne převládlo písanie zľava doprava. Staroin-
dická epigrafika vyvrcholila za vlády Candragúptovho vnuka Ašóku-vardhanu.
Ašókove nápisy sú najspoľahlivejším svedectvom o období vlády tohto panovníka
(273—232 pred n. 1.). Vyskytujú sa po celej severnej i južnej Indii. Pretože
nápisy boli vyhotovené v prákritoch, boli zrejme adresované širokým vrstvám
ľudu. V nápisoch z čias Ašóku sa už označuje vokalická dĺžka a spoluhláskové
skupiny.
Osobitný variant bráhmí predstavuje tzv. ranokalingské písmo. Ašóka roku
262 pred n. 1. dobyl ríšu Kalinga na východnom pobreží južnej Indie, ale po
jeho smrtí sa Kalinga osamostatnila a dokonca zaútočila na severných Arjov.
Vydáva o tom svedectvo nápis v Slonej jaskyni z roku 150 pred n. 1. vyhotovený
v ranokalingskom písme/
Starobylejšie j e písmo drávidi z obdobia okolo roku 200 pred n. 1. Tri znaky
(pre b', d, ď) .sa nelíšia od znakov pre tie isté spoluhlásky v písme, ktoré si
zachovalo ľavobežný smer, a znaky pre 1 a j pripomínajú semitské litery. Na
základe týchto a ďalších znakov G. Buhler prišiel k záveru, že písmo drávidi sa
odlúčilo od bráhmí najneskoršie v 5. storočí pred n. 1. Zachovalo sa na vyše 50
skalných nápisoch v južnej Indii, najmä v Madure a v Tirunelvéli.
V období od 2. storočia pred n. 1. do 1. storočia n. 1. sa používalo tzv. západo-
dekkánske písmo, t. j. písmo drávidských Ándhrov (dnešných Telugov), ktorých
krajina sa rozkladala južne od Kalingy. V 2. storočí pred n. 1. Ándhrovia obsadili
celý Dekkán (Dakhin). Roku 236 n. 1. tamojšia dynastia vyhynula a v tom istom
čase na severe skončila vláda Kušánovcov. K najdôležitejším pamiatkam západo-
dekkánskeho písma patria nápisy v jaskyniach v Nanagháte, Násike, Pitalkhóre
a v Adžante.
Písmo, ktoré sa používalo za posledných Mauijovcov, t. j. od konca 3. storočia
pred n. 1. do začiatku 2. storočia n. 1., pokladá G. Buhler za osobitný typ bráhmi.
Používal sa na severozápade i na severovýchode Indie.
Koncom 1. storočia n. 1. sa začala renesancia sanskritu, ktorý sa stal literárnym
jazykom aj jazykom bráhmanskej kultúry. Naproti tomu jazyky prákritské, naj*
ma páli, zostali jazykmi budhistickej a džinistickej literatúry. V bráhmanských
školách sa pestoval osobitný tzv. sungovský variant bráhmí, ktorý úzko súvisí s
písmom posledných Maurjovcov a s ranokalingským písmom.
Všetky neskoršie indické písma sa vyvinuli z bráhmí. Od ranomaurjovského,
neskoromaurjovského a sungovského písma pochádza skupina severoindických
písem, kým ranokalingské a západodekkánske písmo dalo zrod celej rodine ju-
hoindických písem. Niekedy sa do osobitnej skupiny vyčleňujú tzv. j u h o v ý -
c h o d n é p í s m a , teda písma, ktoré sa rozšírili za hranice Indie, v oblasti juho-
východnej Ázie.
Za prototypy severoindických písem G. Buhler pokladá písmo kšatrapov, kto-
ré súvisí s neskorou formou sungovského písma, ako aj písmo kušánovských
panovníkov Kanišku, Huvišku a Vásudévu.
Prototypov juhoindických písem narátal G. Buhler šesť, a to písmo kšaharát-
skej dynastie z Málvy a Gudžarátu, archaizujúce čiže retrográdne písmo západ-:
ného Dekkánu, Kónkanu a Amarávatí, ďalej neskoršie písmo, ktoré v tých istých
oblastiach používali panovníci Ándhry, potom ornamentálne písmo toho istého
kraja s výraznejšími južnými črtami, ako aj ornamentálne písmo východného
Dekkánu a nakoniec písmo prákritských nápisov pallavského kráľa Šikaskanda-
varmana z Kánčí. Prototypy severoindických písem sa datujú do 1. storočia pred
n. 1. a do 1. storočia n. 1. Naproti tomu prototypy juhoindických písem sa utvárali
neskoršie, v 2. až 4. storočí n. 1.

SEVEROINDICKÉ PÍSMA
Z písem odvodených z bráhmí lokálny význam presiahlo guptovské písmo,
ktoré sa používalo v 4.—6. storočí n. 1. Na začiatku guptovskej éry stojí kráľ
Candragupta. Guptovskí panovníci znovu zjednotili celú severnú Indiu, ktorá
prežívala za ich vlády obdobie rozkvetu. V tom istom období sa vyhrotil konflikt
budhizmu s bráhmanizmom, ktorý sa skončil víťazstvom bráhmanizmu. Dosved-
čujú to čoraz zriedkavejšie prákritské nápisy a vzrastajúci počet sanskritských
nápisov. Guptovské písmo sa rozšírilo po celej ríši a vyvinulo sa z neho veľa
indických písem. R. Hoernle ich delí na severné a južné (severné ďalej rozdeľuje
na východné a západné), kým G. Buhler rozlišuje západné a východné varianty.
Naproti tomu S. N. Chakravarti pokladá termín východný variant guptovského
písma za nesprávny, lebo existoval ešte pred Guptovcami a do polovice 6. storo-
čia n. 1. ho vytlačil západný variant. R. D. Baneiji vyčleňuje do osobitnej skupiny
stredoázijské varianty guptovského písma.
Zo západoguptovského variantu sa v Sin-ťiangu vyvinuli dva typy písma, a to
stredoázijské šikmé guptovské písmo (4. storočie n. 1.) a stredoázijské kurzívne
písmo (6. alebo 7. storočie n. 1.). Šikmé písmo je známe aj ako tocharské, kým
o kurzíve sa hovorí i ako o sakskom písme.
Šikmé guptovské písmo.sa používalo na zápis tocharčiny, indoeurópskeho
jazyka rozšíreného na území Sin-ťiangu. Rozlišujú sa dva tocharské dialekty —
 Sárodó Tákrf Landá
Znenie 804 KaSmfrske Džaunsarí Cameólf Khudávádí Slndhí Multanf Gurmukhí

a y * Í? * *N »N
1 AJ« s 4 6 1
u 0 ď 6 - m D ^ t?
e F t V
c
H *
0 F i T m

9
"1 ŤR
d H 3» T
ka & 33 H N n n ÍL 3C
kha ro H 61 M E V W
ga J/ n x 13 n
gha UÍ ťM •n 9 J>
nga íl 2 á
6a q • *T jn Y y 8 tľ
tha Cb X y * & a
áia cn 77 h <rs3 *fi
džha JU "ť 3 m
íV x
ňa p; S 3- Jt •s
ta X u 6 x C
tha O o 3 ^ m
5
do B A 3 3 y J
flha To ** J» u s K •C
na CN >31 ä JU VI V S
ta 3 1 3 \9 Xr 3 J
tha Q Q « S VM 0|
€
da L TÍ 2 ?
dha A 9 A m t?
U U I
na * T Í V/ V n S
PO G y *7 v H •7 n M
pha S * 6 H >7 & 5
ba A S, W 4* SI
bha B C •' V T
y W V
ma H n • n D
ia Tí X. o A N
7
ra T 7 •í i xr a 1
x
la R SI w *0 e
Ä
?
va 13 1 * h o
ša X t/i Tľ n n 3T
90 ti V ti M m
a
sa * oj Ttt m
n
ha h G gj 3 3 d s J
Severoindické písma (Jensen, 1969)
dialekt A (agnijČina) a dialekt B (kučský), ktorým zodpovedajú aj dva varianty
lodiarskeho písma. Kučské písmo malo v porovnaní s agnijským knrzívnejší
charakter.
Početné pamiatky agnijského a kučského písma objavili anglické, ruské, fran-
cúzske, nemecké a japonské výpravy, najmä vo východnej časti poriečia Tarimu
a v Tun-chuangu. Pochádzajú z polovice I. tisícročia n. 1. T o t o písmo, tak ako
iné indické písma, bolo s l a b i č n é . Základné spoluhläskové písmo sa čítalo ako
Ca. Písmená, pre ktoré v tocharčine neboli hlásky, sa vynechali, a naopak, abece-
da sa rozšírila o nové, potrebné litery. Zachované pamiatky sú väčšinou nábožen-
skej povahy, medzi kučskými sa nachádzajú i medicínske texty,
Kurzívne guptovské písmo sa používalo na zápis saks kého jazyka (známeho aj
ako chótánčina), ktorý bol východnou odnožou stredoiránskeho jazyka. Najviac
sakských rukopisov sa našlo v Sin-ťiangu, v jaskyni Tisíc Budhov a v Tun-chuan-
giu Sakovia pravdepodobne začali písať už v 2. storočí n. L, no nájdené sakské
rukopisy pochádzajú zo 7. až 10. storočia n. 1. R. Hoernle sa nazdáva, že na tvary
guptovskej kurzívy vplývalo semitské písmo. Sakovia prevzali guptovské písmo
a prispôsobovali si ho pravdepodobne vo východných oázach Sin-ťiangu. F. W.
Thomas dokonca objavil rukopis, ktorý bol napísaný po čínsky, ale guptovskou
kurzívou. Datoval tento text do 8.—9. storočia n. 1.

Tibetské písmo
Tibeťania oddávna obývajú Tibetskú náhornú plošinu i priľahlé okrajové úze-
mia Indie, Nepálu, Bhutánu a Sikkimu. Hovoria jazykom vzdialene príbuzným
čínštine, s ktorou tibetčina patrí do veľkej sinotibetskej rodiny. Na južnej perifé-
rii tibetčiny sú rozšírené ďalšie jej príbuzné jazyky. Tibet oddávna patril d o
indického kultúrneho areálu; s budhizmom Tibeťania prevzali od Indov aj pís-
mo. Najstaršie tibetské písomné pamiatky pochádzajú zo 7. storočia n. 1. a sú to
prevažne preklady sanskritských diel. Podľa tradície tibetské písmo vynašiel roku
639 n. 1. minister Thon-mi-sam-bhota (Thónnú Sambhota). Bolo to v Čase, keď
panoval kráľ Srong-btsan-sgam-po (Songcän Gampa). Nejde o samostatný vyná-
lez, ale len o úpravu písma, ktoré sa už predtým v Tibete používalo. V podstat-
ných črtách sa tibetské písmo nelíši od guptovského a A. H. Francké sa domnie-
va, že vzniklo z východoturkestanskej obmeny, nie t vetvy, z ktorej sa vyvinulo
nágarí. V základných črtách sa tibetské písmo zhoduje s dévanágarí.
Tibetské písmo sa dodnes používa na zápis tibetčiny, ale dnešný pravopis
zachytáva archaickú výslovnosť, takže písaný jazyk sa veľmi líši od hovoreného.
Existujú dva typy tibetského písma, a to k n i ž n é dbu-čan (učän) a k u r z í v n e
dbu-med (ume). Najstaršie tibetské rukopisy (8.—9. storočie n. I.) pochádzajú
zo Sin-ťiangu, čo by hovorilo v prospech spomínanej Franckého hypotézy, že
tibetské písmo je odvodené od guptovského nepriamo, cez jeho turkestanský
variant. Okrem uvedených dvoch typov sa používajú aj ornamentálne varianty
a je známe, že jestvuje i tajné písmo rin-pun, ktoré vzniklo v 14, storočí n. I.
Vzhľadom na fonetické osobitosti tibetčiny bolo potrebné prispôsobiť indický
prototyp (či už guptovské písmo, alebo dévanágarí).
 •
M j"

'Akhyug-Jig
m a •
Jf
c e c •
o o • «0 E
*
1 01
t• i o -S
• -3 > a • e
•
c 7o
I OJ
N
9
S P
a>
(L •3
i
e
N
• .
S
á •c
<
S
ka " | p JU
í 3 O
'1 T CO
<C
kha P CP V Í5 cr ccha
00 & vri O*'
ga n •""s 5 1 Cd dza
é E; E:
nga ^ i v E > wo
•a e 6/ 15 G
S
ča
č x> B -0 fo
q V R F
Čha £ o>o £
3
za
00 3
3 #
dža g
K E 0
n h Í3
ňa ^
? ^ io
»J w uU F e
ro <>
!? J m ra*
S Is * r
S) >o OJ
tha
e 8 la
OJ
ÍHJ (S)
do ^ s S * ľ
ia
51 6
na ^cx <v a /O sa
91 u
O1 ^N Cu,
po Q U u aj ha
^ £ \ f
pha £}
10 xO EU c 'o
W w; ČN £
ba q O o 0 • fa
<£> B
ma 9f
OJ — dJ z
Tibetské písma (Jensen, 1969)

Panovník Kun-dga-ge-can zostavil roku 1180 písmo hor-yig, ktoré lepšie vy ho-
vovalo tibetskej fonetike a zachovalo sa v Ladaku.
Na rozkaz Kublajchána roku 1269 budhistický láma hl x ags-pa (Pagva) zostavil
t zv, k v a d r á t n e či/e štvorcové písmo na základe tibetského a s prihliadnutím
na potreby mongolčiny. Podľa zostaviteľa sa nazýva pagva. T o t o písmo sa pou-
žívalo jedno storočie — d o konca juanskei dynastie (pozri aj na s. 169). Podľa
čínskeho vzoru sa písalo zhora nadol, v stĺpcoch, ale stĺpce smerovali zľava do-
 M - ^ J ' ^ j f t g ^ f

± 3 J 8 J-2 g i f i ^
0 X J
. • .

Ukážka textu napísaného tibetským písmom (Parfionovič, c. d.)

pra%'a. Písmo je pozoruhodné tým, že ním boli napísané listy ílchána Arguna
francúzskemu královi Filipovi Peknému a pápežovi.
Z tibetskeho písma dbu-med (ume) je odvodené písmo Lepčov čiže Rongov,
národíka hovoriaceho jazykom príbuzným tibetčine v Sikkime. Osobitosťou toh-
to písma sú koncové tvary deviatich spoluhlások, ktoré sa píšu podobne ako
samohlásky — nad riadok alebo pred posledné písmeno. Toto písmo podľa
tradície zostavil roku 1686 kráľ Phyag-rdor-řnam-gyal (Čakdor Namgje).
Tibetským písmom sa písal, ako dokazujú zachované rukopisy, aj jazyk nam
v južnom Sin-ťiangu, príbuzný tibetčine.
Z tibetského písma je odvodené písmo bruts'a (bruža), ktoré používali prívr-
ženci antibudhistickej sekty bon.
Névárčania v Nepále používali vo svetskej spisbe tzv. névárske písmo, kým
budhistické texty písali indickým dévanágarí, ktorým bolo staršie névárske pís-
mo postupne celkom vytlačené (o névárskom písme pozri s. 195).
Skôr ako kuriozitu treba uviesť, že tibetské písmo sa príležitostne používalo na
zápis čínštiny, ako o tom svedčí niekoľko rukopisov z 8.—10. storočia n. 1.

Siddhamátriká

Toto písmo sa vyvinulo z guptovského písma, pravdepodobne v 6. storočí n. 1.

Používalo sa v epigrafike i v literatúre. Je preň charakteristický sklon písmen
doľava. Existovalo v monumentálnom a kurzívnom variante. O jeho vývine sa
vie málo, pretože v tom čase India trpela vpádom Hunov. Kutilský variant sid-
dhamátriky predstavuje vlastne už prechod k najstaršej forme písma nágarí.
 Nágari

Najstaršie pamiatky písané písmom nágari pochádzajú zo 7.—8. storočia n. 1.

a po niekoľkostoročnom vývine patrilo nágari od 11. storočia k najrozšírenejším
písmam celej Indie. Sú preň príznačné dlhé krycie vodorovné čiary pozdĺž hor-
ných línií a podlhovastý tvar litier. Z 10.—11. storočia n. I. sa zachovalo veľa
rukopisov na palmových listoch, najmä v Gudžaráte, Radžastane a v severnom
Dekáne, teda na severozápade subkontinentu. Juhoindická obmena nágari je
známa ako nandi nágari a v archaickej fáze jestvovala najneskôr v 8. storočí n. 1.
Ďalší vývin tohto písma dokumentujú najmä nápisy z Maisúru (13.—16. sloro-
čie).

Dévanágarí

[ Je p o k r a č o v a n í m n á g a r í v súčasnosti. Názov možno preložiť ako písmo

božského mesta a je písmom rozsiahlej sanskritskej literatúry (s výnimkou južnej

?4HJI«1«I4 ^ M Í U J ta) I W

^TOTT W 'ÔIOTT SITTO

•TI TOI W W C ? *P*ÍJT S f l f a fawjlf*PFT f W ,

^scpf, ^ Í M , f w R , íTHwn, sfa

l&S ^ f f í T f*TC^f fas^r, TOfllČM^ ^TÔJPf ^

sni
W OTgr^ s n 5TRCT P R F R I ^ W f*í»R,

L^m fafarc feni biwwww to

wc? ^ n p q y vqm sirsí, p f a ^ u r a í v ô ^ i

**i}>VS> 51T9I5Í I

w r , f^csrsn?, s k fateRrcwqT tfrncawa

5 1
TO J l * ^ V * T O T ^ T O
Ukážka textu písmom dévanágarí (Fick. c. d.)
 Indie). Výborne vyhovuje fonetike indických jazykov a používa sa nielea na
zápis sanskritu a hindčiny, ale aj na zápis nepálčiny, márvárčiny, kumáóndny,
ďalej na zápis mundských jazykov mundari a ho, ako aj na zápis drávidských
jazykov góndčiny a kurukhčiny.
Píše sa vodorovne, zľava doprava a základný spoluhláskový znak sa číta s
následným krátkym a. Ak sa tento používa len v čisto spoluhláskovej hodnote,
zapisuje sa vpravo podeň čiarka, tzv. v i r á m a. Slová sa s niekoľkými výnimkami
píšu spolu. Systém dévanágarí rozpracovali sanskritskí gramatici a skladá sa zo
46 písmen, z toho je 13 samohlások a 33 základných spoluhláskových písmen.
Rozlišujú sa iniciálne tvary písmen označujúce samohlásky od neiniciálnych, kto-
ré sa používajú vtedy, keď samohláska stojí po spoluhláske. Spoluhláskové sku-
piny sa zapisujú l i g a t ú r a m i . Osobitné značky sú aj pre nazalizáciu samohlá-
sok (anunásika), pre nazalizáciu spoluhlások (anusvára), pre koncový prídych
(visarga) a pre spoluhlásku bez nasledujúcej samohlásky (viráma).
Písmo dévanágarí má dva základné varianty — východný a západný. V priebe-
hu stáročí sa ako písmo vzdelancov nemenilo. Po roku 1000 n. 1., keď moslimskí
votrelci obsadili Pandžáb, začala sa v Indii používať perzština a perzské písmo
bolo prispôsobené na zápis urdčiny, variantu hindčiny. Hindčina sa i naďalej
píše písmom dévanágarí.

Šáradá a tákrí
• Šáradá sa vyvinula zo západného typu guptovského písma, a to približne v 8.
storočí n. 1. Písali a v malej miere dodnes ňou píšu kašmírski hinduisti (najstarší
nápis je z roku 804 n. i.). Jej príbuzné tákrí sa používa na zápis západnej pahár-
činy, rozšírenej na území severne od Pandžábu. Je to pomerne jednoduchý typ
písma a používali ho drobní kupci. Samohlásky sa v ňom označujú len neúplne.
Zdokonalenú o d n o ž t á k r í predstavuje písmo používané na zápis pandžáb-
skeho nárečia dógrí, hoci aj tu sa samohlásky označujú nedôsledne. Roku 1880
sa stalo oficiálnym písmom kniežatstva Džammú. Aj v susednom kniežatstve
Camba sa začiatkom 20. storočia začala používať obmena písma tákrí, známa ako
čamealí alebo čambialí. Je to najdokonalejší variant tákrí, ktorý v ničom nezaos-
táva za dévanágarí.
Z ďalších obmien písma tákrí treba spomenúť písma sirmaurí, džaunsarí kóčí,
kuluí a kaštavarí, ktoré používajú málo početné národnosti severozápadnej In-
die.

Langá
Je známe aj pod názvom banijá a je rozšírené v Pandžábe a v Sindhu ako
n á r o d n é p a n d ž á b s k e písmo. Okrem pandžábčiny sa používa i na zápis
lahandčiny a sindhčiny. Je pomerne ťažko čitateľné, najmä preto, že samohlásky
sa v ňom zapisujú veľmi nedôsledne, alebo sa vôbec neoznačujú, takže ide o
t a k m e r k o n s o n a n t i c k é písmo. H. Jensen sa nazdáva, že to môže byí ar-
chaizmus alebo inovácia. Aj spoluhláskové znaky sa píšu nedôsledne a nezreteľ-
ne. Z písma landá sú odvodené písma mukání (používaného na zápis multáočí-
ny, blízkej pandžábčine) a celá paleta písem používaných pre síndhčinu, súhrnne
sindhí.
Písmo landá sa pod názvom banijá do roku 1868 používalo v Sindhu takmer
ako oficiálne písmo; pravda, miestni moslimi, ktorí tvoria väčšinu obyvateľstva,
používali perzsko-arabské písmo.

Gurmukhí
Vzniklo zrejme z písma landá a jeho tvorcom bol panovník Angad v 16. storo-
čí. Je to písmo posvätných sikhských kníh a náboženskej literatúry. Angad včlenil
do neho niekoľko znakov z dévanágarí. Od tohto písma sa gurmukhí líši aj
usporiadaním samohlások.

Protobengálske písmo
Toto písmo vzniklo osamostatnením od východného v a r i a n t u n á g a r í ,
používaného od 11. storočia n. 1. na východe Indie. S. N. Chakravarti sa nazdáva,
že sa vyvinulo z východnej obmeny lapidárneho severoindického písma, a j e
teda sesterským písmom siddhamátriky, ktorá vznikla zo západnej obmeny. Až
do konca 9. storočia n. 1. sa vraj protobengálske písmo vyvíjalo nezávisle, ale
v 10. storočí sa dostalo pod vplyv nágarí. Najstarší protobengálsky nápis pochá-
dza z obdobia vlády Mahĺpálu Prvého (975—1026 n. 1.) a najstaršie rukopisy
z 11. až 12. storočia n. 1.
Protobengálske písmo má k u r z í v n y c h a r a k t e r , písmená sú okrúhle, po-
lokrúhle, háčikovité alebo trojuholníkovité. Koncom 14. storočia n. 1. sa z neho
vyvinulo dnešné bengálske písmo.
S protobengálskym písmom tesne súvisí nepálske písmo, t. j . névárí (névárcina
bola roku 1769 úradným jazykom Nepálu). Najstaršie písomné pamiatky pochá-
dzajú z 12. storočia n. 1.

Bengálske písmo
Patrí v súčasnosti k najdôležitejším indickým písmam. Používa sa nielen v
indickom Bengálsku, ale aj v štáte Bangladéš. Vyvinulo sa v 14. storočí n. 1. z
protobengálskeho písma a od 17, storočia sa prakticky nemenilo. Na tvary ben-
gálskych písmen sa vzťahuje tá istá charakteristika ako na protobengálske písmo.
Od dévanágarí sa výrazne odlišuje i neprítomnosťou závesnej linky. J e písmom
bohatej bengálskej literatúry. Okrem bengálčiny sa bengálskym písmom zapisuje
 Protobengálske
Protobengálske

(11. stor. n. I.)

(11. stor. n. I.)

Gudžarátske
Manipurské
Gudžarátske

Manipurské
Bengálske
Bengálske

Urijske
Znenie
Urijske
Znenie

Kaithi
Kaithi
a 'EJ }J1 OD
na t (fl W n
i 8Í ta <5 0 a a J*
m t
u § Š Q <3 V
tha U n M U ^ x
e g <l
da
$ M í?. í S
0
3 <3 Ó 2Íl
, dha K tl U 7G

á
?JI " t i 2ni
na Q -1 "E:
ka *
s; * PO V •t a M H rm

kha
^ M n H R, pha * T ď * E
ga n t n ól no ba
Q *
gha u q U H 3E bha Q PI T) XI
ňa « b ma X] M H Rč
ča 6
p M H R ja U £1 H r*
čha di t Q ra 3 Q R H A?
dia *
£ Y *ť S la * Q U ľ

džha *
ť * V f va n í P H q F\

ňa a J*
S -yO .éo £1 T fl U ZS
ta
& d Jíl 90 « H a8
tha Í o é cS £ sa ^ * íl M <H r
do i <5 Q i J ha 3 5 S g? S e
dha z 6 Q d 6

Severoindické písma odvodené z bengálskeho (Jensen, 1969)

a
niekoľko tibetsko-barmských jazykov (garoština, b o d o š t i n a , m a n í p u r č i n a )
r n u n d s k á santalčina.
 ÄtJFST ^ :áhtój ft^?

Text napísaný bengálskym písmom (Zbavitel, c. d.)

Uríjske písmo a ďalšie varianty bengálskeho písma

Používa sa na zápis rovnomenného jazyka (uríjčiny), ktorým hovoria milióny
ľudí južne od bengálskeho jazykového územia. Hoci sa vyvinulo z bengálskeho
písma, dostalo sa pod výrazný vplyv drávidských susedov z juhu, Telugov, takže
sa na prvý pohľad líši od bengálskeho. Zakrivené tvary litier si vynútili palmové
listy ako najdôležitejší podkladový písací materiál. Písmo má tri hlavné varianty,
a to bráhmaní, káráni a gandžamské, používané v oblastí Gandžama a v štáte
Ándhrapradéš.
Bihárski bráhmani píšu písmom maithilí, odvodeným z bengálskeho. Tzv.
manípurské písmo, ktoré sa vyvinulo z bengálskeho, používalo sa v minulosti
na zápis tibetsko-barmského jazyka meithei, ale dnes ustúpilo oficiálnemu ben-
gálskemu písmu. Ásámske písmo sa od bengálskeho líši hlavne znakmi pre a' a r.

Kaithí a gudžarátske písmo

Písmo kaithí používa kasta severoindických pisárov a j e rozšírené na celom
severe subkontinentu. Jeho presný pôvod nieje známy, hoci sa často pokladá za
o d n o ž n á g a r í. J e to výslovne k u r z í v n e p í s m o . Od dévanágarí sa výrazne
odlišuje neprítomnosťou vodorovných aj zvislých línií a nedôsledným rozlišova-
ním niektorých hlások.
Gudžarátske písmo používajú Gudžarátčania v štáte Gudžarát. Dá sa pokladať
za najdokonalejšiu obmenu písma kaithí. Usporiadanie písmen a fonetická hod-
nota sú rovnaké ako v písme dévanágarí. Odnožou gudžarátskeho písma j e
vaniai čiže sarafí, písmo obchodníkov a bankárov; samohlásky sa v ňom označu-
jú iba iniciálne, vnútri slova zapisuje len spoluhlásky, takže j e ťažko čitateľné.
Písmo kaithí, presnejšie, jeho miestne obmeny, sa používajú aj na zápis výcho-
dohindských a bihárskych dialektov.
Mahádžaní
Hoci sa v Radžastane všeobecne používa dévanágarí, najmä v literárnych funk-
ciách, v bežnom živote sa používa k u r z í v a mahádžaní, pôvodne písmo ob-
chodníkov a bankárov, ktorí ho rozšírili po celej severnej Indii. D. Diringer ho
označil za pokazenú obmenu dévanágarí, v ktorej sa často vynechávajú samohlás-
kv.

Bálbódhí a módí
Bálbódhí čiže dévanágarí používané v Maháráštre j e podľa G. Búhlera odno-
žou južného nágarí. Najstaršie pamiatky tohto písma pochádzajú z 13. storočia
n. 1.
Módí čiže krivé písmo je kurzívnym variantom písma bálbódhí a používa sa v
súkromnej korešpondencii a v obchode.

JUHOINDICKÉ PÍSMA
India sa oddávna delí na severnú a južnú, pričom hranica medzi obidvoma
časťami subkontinentu prebieha popri rieke Narbade, alebo sa zhoduje s poho-
rím Vindhja. Z hľadiska paleografie však hranicu medzi severom a j u h o m tvôrí
línia spájajúca Káthijávár na západe s juhom Bengálska na východe. Táto línia
nezodpovedá úplne rozdeleniu subkontinentu na indoárijský sever a drávidský
juh. Z árijských jazykov prenikla na juh od nej maráthčina, sauráštrí a hindčina
s urdčinou. Na druhej strane aj severne od tohto rozhrania sa vyskytujú ostrov-
čeky drávidských jazykov obklopené indoárijským jazykovým morom.
Juhoindické písma sa vyvinuli z juhoindického variantu bráhmí približne vo
4. až 5. storočí n. 1. a niektoré sa dodnes používajú medzi drávidskými národmi.
Prvé náznaky odlišného vývinu badať už v nápisoch zo začiatku nášho letopočtu
(napríklad v Amarávatí, tzv. Sedem pagôd v Mahábalipurame a i.). Niektoré
typy zanikli, napríklad západný variant, ktorý sa používal v 5. až 9. storočí v
Gudžaráte, Káthijáváre, v západnej časti Maháráštry a čiastočne i v Haidarábáde
a Kónkane. Používal sa súčasne so severoindickými písmami, ktoré ho výrazne
ovplyvnili. Prezrádza to i bohatá epigrafika.
Z á p a d n é m u variantu bol blízky s t r e d o i n d i c k ý variant, pre ktorý boli
v neskoršej fáze charakteristické š t v o r u h o l n í č k y nad písmenami. Tento
variant sa používal v severných oblastiach Ándhrapradéšu, v Madhjapradéši, v
Bundélkhande, ale aj južnejšie, ba až v juhovýchodnej Ázii. J e doložený nápismi
od konca 4. storočia n. 1.
 ň g a <Sú gc.. ŕ ž ô o s ť s
a % v © CJ W C7 (C3 «* YJ
m
i o
u £ c (AI 4 »u c 2 2 »• t/
e j J CO ^ ^ 6J w ^ •» o
á * a e" t / & cr tr
ka * i í j ? ^ <^» «eŕ» « r
t
kha 3 D aj ÄJ 3j 2)
ga n n * x rf ň J> cn
gha au UJ t y oóp dU> dJU ^ ^
ňa u tJ a c í 2 <5
ča á <3
čha & oo ( 5 o V ^ ^
dža £ E K K x a s
džha
ňa *H v S2T 3 |YT> 0 <s»)
ta č e 0 t) 13 6 S «-«-»
tha 9 8 ď O O
da i a ô tí 4
dha i Q O Q) li? "U9
0a 7 SD p ri y w 3
ta 3 A
tha a Q Ä ô af á> u? tfl
da 8 i Ô ů a č, Y *
dha 8 0 & 0 Q & <d u
na 4 IX a 3 s a ^ " * i
PO 81 a Si O Ä & *-»
pha 23 2J ^ y ^ nj» afl
ba S a jj u y á " r> -'
bha •9 a ř . o tf a »
ma äl y <2&2u ä a E ä » v
w
aj db OSJ OS> <S> C/
i° s ô tf TJ j v n » i
ra a J
la a 2l 5 o 0 e ä. * <u
va 3 £5 a á <w <v- « U
ia A n f { r Ä cr-» ^
90 31 B
IÍK jOt Ä* A
sa ai JO ^ s a
1/1
„O eSP IZfl
ha ř/3 33* a* díl
Juhoindické písma raft£> «•> ftô í * ^
m
(Jensen, 1969) ľla * tf V* É » *
Kannadské a telugské písmo
Starokannadský typ písma sa rozšíril na rozľahlom území južnej Indie od
karnatackého pobrežia na západe až po ústia Krišny a Gódávarí na východe.
Najstarší nápis kráľa Pulakešina je z roku 489 n. L, ďalšie nápisy vznikli v 5.—7.
storočí n. 1. Najstarší kannadský literárny text sa datuje do druhej polovice 9.
storočia n. 1. G. Buhler rozlišuje tri fázy vo vývine kannadského písma, a to:
a) a r c h a i c k ú fázu (5.—6. storočie n. I. — nápisy v Kadambe) a rané čáluk-
jovské nápisy);
b) p r e c h o d n ú fázu, v ktorej sa utvorila západná a východná obmena
(650—950 n. L);
c) k l a s i c k ú fázu, zhodujúcu sa s obdobím rozkvetu ranej drávidskej litera-
túry (10.—11. storočie n. 1.).
V 15. storočí n. 1. sa starokannadské písmo rozštiepilo na kannadské a telug-
ské. V súčasnosti sa používa na zápis dvoch blízko príbuzných drávidských jazy-
kov, kannadčiny a telugčiny.

Neskorokalingské písmo

Je doložené nápismi zo severovýchodného pobrežia Tamilnádu a prejavuje sa

v ňom vplyv severných a stredoindických písem (o ranokalingskom písme pozri ,
s. 187). Obyvateľstvo tejto oblasti zrejme používalo aj dévanágarí, stredoindické,
kannadské a telugské písmo, ale i granthu. Nápisy pochádzajú zo 7.—12. storo-
čia n. 1.

Grantha
Patrí k významným juhoindickým písmam. Najarchaickejšie doklady predsta-
vujú nápisy na medi a pallavské nápisy (5.—7. storočie). Nápisy na medi mali
kurzívnejší charakter ako ornamentálnejšie monumentálne nápisy na kameni.
Ako dokazuje nápis z Jávy (4.—5. storočie n, 1.), používalo sa i mimo Indie.
Grantha stredného obdobia predstavuje rýchlopis, ktorý sa používal paralelne
s raným typom (7. storočie n. 1.). V 8.—9. storočí n. 1. sa používala prechodná
obmena obidvoch typov granthy.
V 12. storočí sa grantha rozštiepila na východnú a západnú vetvu. V ý c h o d -
ná v e t v a , grantha v užšom zmysle slova, je doložená roku 1150 nápisom kráľa
Vikramáditju a zachovala sa bez väčších zmien. Používajú ju džinisti v Madráse
(okrúhly duktus) a bráhmani v TaČavúre (štvorcový, hranatý duktus).
Zo z á p a d n e j v e t v y sa vyvinulo malajálamské písmo (podľa D. Diringera
tulusko-malajálamské), ktoré sa pôvodne používalo na zápis sanskritu. Vzniklo
pravdepodobne v 8.—9. storočí n. 1. Pôvabnejšiu, s t a r o b y l e j š i u o d n o ž
tohto písma používajú drávidskí Tuluovia, kým m a l a b á r s k u o d n o ž od 17,
storočia začalo vydáčať písmo vafteluttu.
Tamilské písmo
Tamilčina je najstarší drávidský jazyk s bohatou a rôznorodou literatúrou.
Tamili pôvodne písali archaickým písmom grantha, ale od 8.—9. storočia n. L
používajú vlastné písmo, o pôvode ktorého sa nemálo diskutovalo. Podľa G.
Búhlera sa vyvinulo z bráhmí a podľahlo vplyvu granthy. Naproti tomu A. C.
Burnell sa nazdáva, že tamilské písmo je modifikáciou granthy na fonetiku tamíl-
činy, ktorá nahradila staré písmo vattejuttu a prevzala z neho štyri posledné
litery. Tamilské písmo sa vyznačuje menším počtom grafém a takmer nepozná
ligatúry. O niektoré pravopisné úpravy sa zaslúžil začiatkom 19. storočia misio-
nár Beschi. Aj v posledných rokoch sa uskutočnili niektoré zjednodušenia, hlav-
ne pod vplyvom kníhtlače.
Nejasné sú i spojitosti medzi tamilským písmom a drávidi.

Vafteiuttu

Ani pôvod tohto písma nie j e celkom známy. A. C. Burnell ho pokladá za

sesterské písmo bráhmí, ktoré je cez pahlaví odvodené zo semitského prameňa.
W. Taylor nevylučuje možnosť, že vatteluttu j e odnož semitskej abecedy, ktorú
veľmi dávno doniesli do južnej Indie fenickí kupci, ale pripúšťa aj to, že ide o
mladšiu odnož starého kurzívneho typu, ktorý sa odštiepil od praindickej abece-
dy a zachoval sa napr. aj v peguskej, ahomskej a kambodžskej kurzíve. H. Jensen
sa pridŕža Búhlerovho názoru, podľa ktorého vatteluttu j e kurzívna odnož ta-
milského písma, čo vznikla pred 7. storočím n. 1. a vyvíjala sa pod vplyvom
tamilského písma.
Vatteluttu sa výborne hodí na rýchlopis, lebo každú literu možno napísať
jediným ťahom. Písmená sú prevažne sklonené doľava.
Najstaršie písomné pamiatky sú dve darovacie listiny Židom a Sýrčanom z
Tiruvidángúru, ktoré sa datujú rozlične (do 8.—11. storočia n. 1.).
Písmo vatteluttu sa používa už len málo; pokladajú ho za svoje moslimskí
Máppijjejovia v severnom Malabáre na zápis malajálamčiny.

Sauráštrí
O tomto písme sa Európa dozvedela až roku 1943 vďaka štúdii H. N. Randla,
Sauráštrov j e len niekoľko desaťtisíc a žijú medzi Tamilmt, takže sú dvojjazyční;
okrem svojho indoárijského jazyka ovládajú aj tamilčinu. Pôvod ich písma nie
je vysvetlený, ale predpokladá sa, že si ho doniesli zo severnej Indie.

Sinhalské písmo
Indoárijskí Sinhalci osídlili Srí Lanku (Cejlón) pravdepodobne v 5. storočí
 pred n. 1. a v 3. storočí pred n. 1, prijali budhizmus. Na sinhalčinu mal výrazný
vplyv páli, jazyk budhistických spisov.
Najstaršie srílanské nápisy (3. storočie pred n. 1.—4. storočie n. 1.) sa zhodujú
s ašókovskými epigrafickými pamiatkami. Až obdobie od 4. do 8. storočia n. 1.
sa označuje ako protosinhalské. Objavuje sa nové písmo, odvodené z granthy,
ktoré sa v stredoveku vyvinulo do sinhalského. Za historický medzník sa pokladá
13. storočie n. L, keď bol dovŕšený vývin literárnej sinhalčiny.
Súčasné sinhalské písmo sa skladá z 54 grafém (18 samohláskových a 36 spo-
luhláskových) a je dokonalejšie ako staré písmo, ktoré malo len 33 litier,

Maledivské písmo
Súostrovie osídlili prisťahovalci z indoárijskej časti Indie a ich jazyk bol blízky
sinhalčine. Aj maledivské písmo nápisov z 10.—12. storočia n. 1. j e odvodené

>.
je
>»
oc
»
je
o
JC
O
>.
je
oc je
><
o
><
je
a
« N c
N 0)
c
N N .2
c
N c.N
"E
0)
•o
w •O
> c
4)
•O
Q
w <>01 'E
o>
'd)
k.
Q
.(>
D
c O o C o c O
N 55 z N 55 ' z N 55 Z

h f k d n f 3
th Z ť a %l 1 ej í>

ng v 3 r- w ( a g S b
r ô m m i ch n e ? Zj
b o Ph (X A s a
J, £ 1 dh <s> d -L.
Maledivské písmo (Jensen, 1969)

alebo priamo zo sinhalského, alebo z granthy. V domácom jazyku sa toto písmo

volá devehi hakura alebo dives akuru, t. j. maledivské litery. Píše sa zľava
doprava a zachovalo sa na niekoľkých rukopisoch a na veľkom počte nápisov.
Písmo existovalo vo dvoch obmenách, v m o n u m e n t á l n e j l a p i d á r n e j a
v rýchlopisnej kurzíve.
V 17.—18. storočí devehi hakuru nahradilo písmo tana, ktoré predstavuje
kurióznu zmes arabských a maledivských číslic s niekoľkými perzsko-arabskými
písmenami. Abecedu tvorí 26 litier. Je to spoluhláskové písmo, ktoré sa píše
sprava doľava. Iba na južných ostrovoch sa ešte používa pôvodné maledívské
písmo. V

Sýrsko-malabárske písmo

Tzv. Tomášovi kresťania v Malabáre dodnes používajú vlastné písmo, ktorého

pôvod zostáva nejasný. Na hore sv. Tomáša neďaleko Madrásu sa našli nápisy
v pahlaví a v estrangele, ktoré sa datujú do 7.—8. storočia n. 1.; iba estrangelský
nápis sa kladie až do 10. storočia n. 1. Prvá overená správa o kresťanskej obci v
južnej Indii pochádza zo 6. storočia n. 1. Ich písmo sa vyvinulo z nestoriánskej
abecedy, ktorú doplnili deviatimi malajálamskými písmenami.

PÍSMA V JUHOVÝCHODNEJ ÁZII

Vyspelá indická kultúra sa od staroveku šírila nielen severným smerom do
Tibetu a Strednej Ázie, ale aj na juhovýchod. Do jej orbity patrila Barma, Thaj-
sko, Laos, Kambodža, dnešný Vietnam, Malajsko, Indonézia, dokonca i Filipíny.
Prejavuje sa to i v písme. Pravda, dnes sa už písma indického pôvodu nepouží-
vajú ani vo Vietname, nehovoriac o Malajzii, Indonézii a Filipínach. Vo Vietna-
me prevládol na veľa storočí čínsky vplyv a v súčasnosti Vietnamci píšu latinkou.
Na Filipínach Španieli zaviedli latinku už v 16. storočí a staré písma sa zachovali
iba kde-tu na j u h u krajiny. V Malajzii a v Indonézii sa vďaka islamu udomácnilo
arabské písmo a v 20. storočí obidve krajiny prešli na latinku.
I Indické kultúrne vplyvy prichádzali do juhovýchodnej Ázie spolu s budhiz-
mom. Preto spočiatku prevládal názor, že všetky písma indického pôvodu v
juhovýchodnej Ázii sú sprostredkované textami pálíjského kánonu, a sú teda
odvodené zo severoindickej skupiny. V období 700—1200 n. keď budhizmus
prestal existovat* v Indii ako výzhamné náboženstvo, šíril sa na juhovýchod od
materskej krajiny a s ním sa šírilo i písmo. Prisťahovalci z južnej Indie si však
priniesli so sebou a j granthu a zapisovali ňou sanskrit. Dokazujú to najstaršie
nápisy na j u h u Vietnamu, v Kambodži, na Borneu a na Jáve.
Významným strediskom indickej kultúry v juhovýchodnej Ázii bola ríša Cam-
pa na j u h u dnešného Vietnamu. Camovia hovoria austronézskym jazykom, prí-
buzným malajčine, a ich štát sa udržal približne do 15. storočia n. 1. Najstarší
nápis na území niekdajšej Čampy pochádza z 2.—3. storočia n. 1. a j e vyhotovený
v sanskrite, písmom juhoindického pôvodu. Čamské písmo sa sformovalo do 8.
storočia n. 1. Nápisy boli pôvodne dvojjazyčné, sanskritsko-čamské, ale neskôr
bol sanskrit úplne vytlačený čamským jazykom. Čamovia vylúčili litery pre cere-
brálne spoluhlásky a zaviedli niekoľko nových znakov pre samohlásky i spolu-
hlásky. V súčasnom čamskom písme sa zaznamenáva 7 dlhých a 7 krátkych
samohlások, 9 dvojhlások a 30 spoluhlások. Pôvodne sa písalo zľava doprava, ale
pod moslimským vplyvom sa smer zmenil, ba v niektorých čamských rukopisoch
sa zjavila i paginácia sprava doľava.
 Písma pálíjskych ^
textov •« <« •« JC
jé Je je n
c t; "n í c p "S
• 5 S i I I 25 1 i l 2 & 1
S 1§ 1 o E Io 2 I g- s l -g| |š 2 1
C s £ 5 í So S o S &
N * S m m <n a. 2 <o£ _J w «t
a J) M 2? H M V H o
i B V * * S? * 71 >fT l
u ? e U * J, \ /w K a
e 0 c o P 9> Qj ^ 69

ka
á 31)
m m m í)
w U> * Ä3
vr <rf> & zn
V<v
r Th
§
kha a a e l y 3 i V3
ga n f\ o n 8 er fi 0
gha UJ M/ i» a> (n W ^ itr •K?
nga C C C p C C c ? íf ť
ča 13 S> O f> i \í ^ c iX VO
čha ťo (O a o n % xr db a
dža
džha
Cfr C
CJ
\
ty
o) oŕ
c
eCT
K t u
AaJ U
u

ňa 7"
3
? e cn m rift
N
• I
ta
tha &
u
a
s tí &
5 c E*
C C
0 * §y
da ? ? n/i <f
dha 2j u t? os p j i Mi*3S ^
na n/i <v» OD N> ťU or> ra
ta CP cn 00 n n o- h fs r? & 01
tha m 00 00 t C tx G Č TD
da 3 t 3 c. fl.lfl ÍX ř n ^
dha B d e u a -CJ C S VP
na « P c u f <h £ 7 -ŕ;
pa u u u H ti U V J v
pha U o v» n CJ t/> t, n <ď vo
ba C3 o o 0 v T o Ci v o
(V v
bha
ma
IP n
fcd t*
00 SI
v « u VJ
5> £y n
s ff U
>8
tí
ja UJ OJ OJ c» lí w JJ UJ Yf
ra W r «t q t $ Ó 3 H (T ď
la GU m CO fit a etf V OJ i H?
va • O o « Ó S
ša n S* ^ ^ í
u i5 V
»

sa XJ M oo «o
& t£r <KJ w jir « o vy
ha Ln | i n CD ÍA V) V) cn 7JI r y Vt 'to
 Západne od Campy sa rozkladalo kráľovstvo Khmérov, ktorých jazyk patrí d o
austroázijskej rodiny a j e príbuzný s mončinou v Barme. Khmérske kráľovstvo
dosiahlo vrchol rozmachu v 9. až 12. storočí n. 1. Prvý khmérsky nápis sa datuje
do roku 629 n. 1. Písmo starých kambodžských nápisov súvisí s indickou granthou,
okrem nápisu Jasowarmana (prelom 9.—10. storočia n. 1.), vyhotoveného jednak
granthou, a jednak obmenou severoindického písma, typickou pre Bengálsko.
Písmo prešlo značnými zmenami, počas ktorých sa rozšírili možnosti označovania
samohlások. Dnes sa skladá z 33 základných a z 12 dodatočných znakov. Okrem
toho sa používa 16 samohláskových a 31 spoluhláskových znamienok, pravda,
len v spojení so samostatnými literami. V súčasnosti jestvujú dva hlavné typy
khmérskeho písma, a to každé vo dvoch obmenách:
1. Bežné písmo sa používa v obmene aksar ťrieng (t. j. šikmé znaky) v kníh-
tlači aj v korešpondencii, prípadne v obmene aksar chor (t. j. vzpriamené znaky),
slúžiace na zdôraznenie, napríklad v titulkoch.
2. Kurzíva sa vyskytuje v obmene aksar Kham (t. j. khmérske znaky) alebo v
obmene aksar mul (okrúhle znaky). Líšia sa od seba iba 5 znakmi základnej
abecedy. Kurzíva sa používa v náboženských spisoch, ale aj ako titulky v novi-
nách, nápisy a pod.
Khmérsky pravopis nie j e celkom jednotný a čítanie sťažuje skutočnosť, že sa
v ňom nerozdeľujú slová.
V 14. storočí n. 1. Khméri ustúpili z mnohých území pod náporom Thajov a
dnes obývajú v podstate len územie Kambodže.
Khmérskym písmom sa zapisuje i svojrázne juhovýchodné nárečie bengálčinv,
ktorým hovorí niekoľko desaťtisíc ľudí v blízkosti Cittágongu.
Veľmi bohatá na epigrafické pamiatky j e Barma, ktorá sa rozprestiera v bez-
prostrednej blízkosti Indie. Najstarším kultúrnym národom Barmy sú Moni ho-
voriaci jazykom príbuzným austroázijskej khmérčine. Najstaršie monské nápisy
pochádzajú z 11.—-12. storočia n. 1. Moni utrpeli porážku od Barmčanov postu-
pujúcich zo severu, na čas obnovili svoju ríšu s centrom v Pegu, ale roku 1540
definitívne podľahli silnejším susedom. Dnes je ich vyše pol milióna a píšu barm-
ským písmom.
Staré monské nápisy rozlúštil C. O. Blagden. Monské písmo je juhoindického
pôvodu; pravdepodobne súvisí s pallavskou granthou a j e veľmi podobné rané-
mu čamskému a jávskemu písmu. Moni prispôsobovali prevzaté písmo fonetike
vlastného jazyka. Zo staromonského písma sa vyvinulo barmské i šanské písmo.
Ešte pred Barmčanmi prenikli do údolia rieky Iravadi príslušníci národnosti
Piu, hovoriaci takisto tibetsko-barmským jazykom. Prvé nápisy vyhotovené ich
písmom pochádzajú zo 6. storočia n. 1. Toto písmo nieje odvodené z monského,
ale od kadambského písma v juhozápadnej Indii. Našli sa však i nápisy dvojja-
zyčné, vyhotovené guptovským písmom — v sanskrite i v jazyku piu.
Barmu postupne ovládli Barmčania, ktorí takisto prijali budhizmus ako ostat-
né národy Barmy pred nimi. V Barme sa zachovali najarchaickejšie nápisy v
páli. Archaickému písmu sa hovorí kjok-ča alebo kju-sa. Okrem toho sa použí-
valo kvadrátne písmo, ktorým sa písali budhistické diela. Z neho sa Vyvinulo
okrúhle písmo ča-lonch, barmská kurzíva a barmské knižné písmo. Okrúhle
tvar)' sú podmienené tým, že v Barme sa písalo rydlom na palmové listy. Dnešná
barmská abeceda sa skladá z 32 spoluhlások a z 11 samohlások. Podobne ako v
indických abecedách, základný spoluhláskový znak sa číta tak, akoby za ním bola
samohláska a. Ak samohlásky nasledujú po spoluhláskach, zaznačujú sa reduko-
vanými tvarmi plných samohláskových litier.
Barmské písmo prevzali Kareni, ktorí sa prisťahovali do Barmy od východu,
a iné etnické skupiny (napríklad Jaovia, Taungthuovia a i.).
Thajčania postupne prenikali do juhovýchodnej Ázie z južnej Číny. Začiatkom
11. storočia n. 1. boli najsilnejšou národnosťou centrálnej časti Indočíny, roku
1228 vtrhli do Ásámu, dobyli severnú Barmu a v druhej polovici 13. storočia
založili kráľovstvo Sukhotai. O necelých sto rokov si založili hlavné mesto Ajut-
hiu, z ktorého ovládli Siam. Thajčania prijali budhizmus. Thajské jazyky sú si
blízko príbuzné napriek tomu, že ide o rozsiahle územie od Ásámu až po Laos.
Prvé pamiatky thajského písma — nápisy na kameni — sa datujú do 13. storo-
čia n. 1.
Predpokladá sa, že Thajčania prevzali písmo od Khmérov. Pre najstaršie thaj-
ské písmo bolo typické, že jednotlivé samohláskové litery sa nepísali pod či nad
spoluhlásky ani vedľa nich, ale do riadka. Boli zaradené do abecedy ako samo-
statné znaky. No už roku 1357 ich začali písať tak ako Indovia a Khméri. Pokus
obnoviť ich pôvodný zápis (roku 1917) sa nevydaril. Thajské písmo nepoznalo
ligatúry; Thajčania zaviedli deväť nových písmen a dve znamienka pre tóny.
Súčasné thajské písmo sa málo líši od starého, hoci obrysy litier sa zmenili.
Dovedna sa používa 44 spoluhláskových písmen (podľa L. N. Moreva.J. J . Plama
a M. F. Fomičovovej).
Spomedzi thajských písem najstaršie je laoské. Rané laoské písomné pamiatky
(16. storočie n. 1.) sú napísané písmom tham. Vo svetských funkciách sa používa-
lo dnešné laoské písmo, tzv. tua lao. Obidve sa pravdepodobne vyvinuli z proto-
thajského písma. Tvarmi litier a ich usporiadaním laoské písmo pripomína
khmérsku kurzívu. Vplývalo naň aj barmské písmo. Existuje v niekoľkých miest-

li

tiutkoičn
Ukážka thajského textu (Jensen, 1969)
 nych obmenách a z pravopisnej stránky nie je jednotné dodnes. Používajú h o
Laovia na území dnešného Laosu, ale i v severnom Thajsku a Barme a takisto
národnosť Mosov v Južnej Číne.
Z monského vzoru j e odvodené ahomské písmo — t. j. písmo Ahomov, thaj-
skej národnosti, ktorá migrovala do Ásámu a postupne sa poindíčťovala. Ahom-
ská abeceda sa skladala z 23 spoluhlások a 18 samohlások.
Nie j e celkom jasný pôvod siamského čiže thajského písma používaného v
dnešnom Thajsku. Najstarší nápis pochádza z roku 1292—1293 a v tomto nápise
sa výslovne uvádza, že tvorcom písma je kráľ Ram Khameng. C. Bradley vyvrátil
teóriu o srílanskom pôvode siamského písma aj teóriu o tom, že sa vyvinulo z
barmského. Upozornil na to, že v siamskom písme sa vyskytujú všetky granthské
litery, ktoré nie sú doložené ani v pálíjských textoch, ani v barmskom písme. Je
však nesporné, že siamskí mnísi dobre poznali pálí a používali ho.
Obrysy siamských písmen sú podmienené písacím materiálom; boli nim najmä
palmové listy. Abeceda sa skladá zo 44 spoluhlások a z 30 značiek pre samohlás-
ky; rozlišuje päť alebo šesť rozličných tónov. Siamské písmo sa číta ťažko nielen
pre množstvo pomocných značiek, ale aj preto, lebo až do zavedenia kníhdače
sa slová v texte neoddeľovali.
Šanské kmene, príbuzné Thajčanom, používajú v súčasnosti dva varianty pís-
ma odvodeného z barmského, a to okrúhle a hranaté. Začali písať v 11.—13.
storočí n. 1. Okrúhle písmo j e oficiálne uznané u barmských Šanov (u tzv. Thaj-
longov), kým severné nárečia používajú hranaté písmo. Pri okrúhlom písme sa
predpokladá aj monský vplyv; pri hranatom zasa vplyv ahomského písma alebo
dévanágarí. Otázka jeho pôvodu nie je definitívne uzavretá. Obsahovalo veľa
homografov, ale od reformy roku 1955 patrí k najlepším písmam celej Zadnej
Indie. Šanské písmo pripomína aj abeceda neveľkého thajského národa Lu v
južnej časti čínskeho J un-nanu a v priľahlých oblastiach susedných krajín.
Indického pôvodu sú všetky písma, ktoré pred príchodom islamu používali
na území dnešnej Indonézie aj Filipín. Tieto písma sa zachovali dodnes v nie-
ktorých oblastiach Sulawesi, Sumatry, Jávy, Bali, Mindora a Palawanu. Zo všet-
kých písem ostrovnej juhovýchodnej Ázie j e najlepšie doložené jávske písmo.
Najstaršie nápisy na území Indonézie sú sanskritské — či už na Jáve, alebo na
Borneu (Kalimantan). Za najstarší ranojávsky nápis, vyhotovený v písme kawi,
sa pokladá nápis v blízkostí Oinai na strednej Jáve z roku 760 n. 1. Písmo kawi
sa vyvinulo z juhoindického písma, ktoré priniesli indickí prisťahovalci z Koro-
mandelu. J e odvodené pravdepodobne z granthy. Treba zdôrazniť, že jazykom
dinajského nápisu j e sanskrit. Naproti tomu najstaršia pamiatka v starej jávčine
(v chráme Kalasan na strednej Jáve) je vyhotovená písmom dévanágarí a datuje
sa do roku 778 n. 1. Nápis v Parengu pochádza z roku 863 n. 1. Za najdôležitejšiu
pamiatku sa pokladá nápis Wawu, posledného vládcu strednej Jávy z roku 954
n. 1. V 10, storočí sa začalo obdobie rozkvetu jávskej literatúry. Posledný staro-
jávsky nápis pochádza z roku 1586 n. 1. Starojávskemu je veľmi blízke balijské
písmo. Abeceda káwi mala 34 písmen, písalo sa zľava doprava v riadkoch. Písme-
no sa podpisovalo pod predchádzajúcu literu vtedy, ak bolo potrebné naznačiť,
že za touto literou nenasleduje samohláska. Litery zapisované pod riadok sa
 Jávske
jc je
o -4) tn m <«
• £ o ^ Dl j,, í u 'J >® 5
£ - B) C ^ 9 D ^ tfl
m n 2 B o o í » í « •=
•I . S o c a g .<2 o o1 ô" 2
5 >š
® o> . 0 =1 .2.
ffl nE ° 5O > 3n 2 OH s
Ľ- —c
m m E w
5 5 o > « °
v V <T
a 31 « x
ac. 9
i
u
íl a ) C
v O
e C,
ô
0 y
y *-> s ÍC JJ>
ka (TI T0J1 x
D
kha TO
n YYI w ^ s* íl * l/>
go 00
gha
nga e O Offl my M < * >9 Q
ča b on (A Ä \ri ř- 9
čha í Ír
dža E tf Ar <- r* tf
džha <w Ä
ňa m r* r * ry CZ*
ta Z <yi U) D
tha ©
0a & o CJ a
dha o
na Art
ta 51 (1911 nSU /> «r Vd t- <5)
tha
ô D
da 10 C 5 V
Zo M 1 •v.
dha C a
na * ÍW ľ f "b ^ T OD
pa ÍJ lUl LA U -— : o
pha L* o
ba O p i CO Mf CO Jt C3 O ®
bha Tí Co
ma U líň JU. íuy >c v/ Ôo r d
ja UJ IM iviii w to
ra 5 in Tň -c/ en a <í
la <v m < w x •Vrv; e
va 5 o tf &W ST í) ©
sa JJ M -A m u w
r
ša c\ Cŕ»
sa 13
ha B
l/l ozvi JW JH /S « K9 <n

Písma ostrovnej juhovýchodnej Ázie (Jensen, 1969)

208
modifikovali. Existovali litery označujúce samohlásky, ktoré sa líšili podľa pozície
v slove. Okrem toho sa používali štyri pomocné značky, ktoré zodpovedali spo-
mínanej (s. 194) viráme (neprítomnosť samohlásky po spoluhláske), visarge (kon-
cové h ), anunásike (slovíčko orh) a anusváre (koncové n g).
Starojávsky jazyk sa aj po 15. storočí používal ešte v literatúre, hoci v hovorovej
reči ho nahradil stredojávsky. Od prvej štvrtiny 17. storočia sa už hovorí o
novojávskom období. Jávčania si zachovali vlastné písmo aj potom, keď prijali
islam. Toto písmo sa bežne používalo až do prvej svetovej vojny. Od roku 1926
je zavedená pre jávčinu latinka.
Viaceré písma domáceho pôvodu, odvodené z indických vzorov, pravdepo-
dobne cez kawi, sú dosvedčené pre Sumatru. Sumatranské abecedy sa vyznačujú
veľmi jednoduchými ťahmi písmen a obmedzeným repertoárom litier. Zrejme
tu zohral úlohu podkladový písací materiál (palmové listy, bambus, kôra a pod.).
Pôvodný základ sa dá najľahšie identifikovať pri batackom písme z vnútrozemia
severnej Sumatry a pri rejangskom a lampongskom písme na juhozápade toho
istého ostrova.
Zo sumatranského (pravdepodobne batackého) písma sa podľa H. Kerna vyvi-
nuli aj písma Bugisov a Makasarčanov na j u h u ostrova Sulawesi. Tieto písma
sú ešte jednoduchšie ako ich sumatranské vzory. Bugiské písmo má 23 litier,
ale pre samohlásky okrem a nejestvujú osobitné plné formy. Vcelku táto abeceda
pripomína batackú.
V čase, keď prišli Španieli na Filipíny (1521 n. 1.), obyvatelia tohto súostrovia
písali vlastnými abecedami. Podľa španielskych prameňov Tagali mali štyri va-
rianty písma, Visayovia dve, Ilokánci dve, Pangasinani a Pampangani pojednej.
Jednotlivé abecedy sa však odlišovali od seba len nepatrne. Rozlišovali tri samo-
hláskové litery, j e d n u pre a, druhú pre e, i a tretiu pre u, o. Spoluhláskových
písmen bolo 11 až 14. O smere písma sa nevie nič určité. Názory na pôvod
filipínských písem sa rozchádzajú. Najpravdepodobnejšie je, že písmo sa dosta-
lo na Filipíny prostredníctvom Bugisov zo Sulawesi.
Koncom 19. storočia sa zistilo, že na Mindore a Palawane sa zachovali písomné
pamiatky pôvodných filipínskych písem, a to pre jazyky Tagbanuov a Mangia-
nov. Až na tieto zvyšky všetky filipínske národy a národnosti už dávno píšu
latinkou. *
GRÉCKO-LATINSKÝ OKRUH

GRÉCKE PÍSMO
MALOÁZIJSKÉ PÍSMA
GÓTSKE PÍSMO
KOPTSKÉ PÍSMO
HLAHOLSKÉ A CYRILSKÉ PÍSMO
ITALICKÉ PÍSMA
LATINSKÉ PÍSMO
GERMÁNSKO-KELTSKÉ PÍSMA
GRÉCKE PÍSMO

Vznik gréckej abecedy predstavuje významnú zmenu vo vývine písma. Na

začiatku 1. tisícročia pred n. 1. sa takto písmo dostalo na n aj v y š š i u m o ž n ú
typologickú úroveň.
Grécke písmo sa v súčasnosti používa len na zápis gréckeho jazyka, a to v Gréc-
ku a na Cypre. Početné grécke menšiny, najmä v USA, ZSSR, Turecku, Egypte,
Austrálii a Kanade, pokiaľ si udržali materinský jazyk, ho takisto používajú. Na
zápis súčasnej gréčtiny sa používa tá istá abeceda ako na zápis starej gréčtiny,
iba fonetická hodnota niektorých písmen sa zmenila. V matematike a v iných
exaktných vedách sa grécke písmená používajú ako medzinárodné znaky.

V Ý V I N PÍSEM Z GRÉCKEJ ABECEDY (PODĽA V. A. ISTRINA)

grécke archaické
I
I
východogrécke západogrécke

I I 1
klasické grécke italické etruské maloázijské
abecedy abecedy
I
koptské
byzantské — latinské runové

l
gótske arménske

r ' 1
slovanské gruzínske
slovanské cyrilské súčasné
hlaholské francúzske,
nemecké
anglické,
ruské talianske,
srbské cyrilské bulharské poľské,
české,
slovenské
macedónske_ mongolské ai.

systémy písem
väčšiny národov
ZSSR
 Všetky hláskové systémy, ktoré jestvovali pred gréckym písmom (fenický, uga-
ritský, starohebrejský a i.), boli v podstate slabičné; každá litera mala fonetickú
hodnotu Ca; ak za spoluhláskou nasledovala iná samohláska, mohla, ale nemu-
sela sa vyznačiť. Konsonanticko-slabičný charakter písma vyhovoval predovšet-
kým semitským jazykom (pozri s. 112).
Typologický pokrok vo vývine písma spočíva v tom, že Gréci ako prví začali
dôsledne označovať s a m o h l á s k y osobitnými písmenami. T o umožnilo viac-
menej presnú reprodukciu hlások a zaistilo gréckemu písmu a odvodeným sú-
stavám, a to latinskej a cyrilskej, úspech u väčšiny národov sveta.
Grécka mytológia pripisovala zavedenie fenického písma do Grécka Kadmovi,
synovi fenického kráľa Agenora. Zo svojej vlasti Kadmos- údajne priniesol do
Boiótie abecedu so 16 písmenami. O tomto mýtickom praotcovi Tébčanov a jeho
úlohe v dejinách písma sa zmieňuje Herodotos (5. storočie pred n. 1.). F e n i c k ý
p ô v o d gréckeho písma spomínajú aj iní grécki autori (napr. Eratosthenes, Eu-
sebios). Gäius Plinius Starší (1. storočie n. 1.) na základe gréckych prameňov
uvádza, že už v čase trójskej vojny zaviedol mýtický hrdina Palamedes štyri ďalšie
písmená a o niekoľko storočí lyrik Simonides ( 6 . - 5 . storočie pred n. 1.) z ostrova
Keos ešte ďalšie štyri. Na inom mieste zasa tvrdí, že pôvodná abeceda mala 18
písmen a ďalšie dve vraj zaviedol Epicharmos (grécky dramátik z Megár na
Sicílii; 6.—5. storočie pred n. 1.).
Fenický pôvod gréckeho písma dnes nevyvoláva pochybnosti. Oveľa závažnej-
šie ako nejednotné zmienky antických autorov sú konkrétne argumenty:
1. V najstarších gréckych nápisoch sa samohlásky označujú menej presne.
2. Čo do tvaruje väčšina gréckych písmen veľmi blízka fenickým. (Mimoriad-
ne nápadná j e táto blízkosť v najstarších gréckych pamiatkach.)
3. Fonetickou hodnotou sa väčšina gréckych písmen zhoduje so zodpovedajú-:
cimi fenickými písmenami.
4. Názvy jednotlivých gréckych litier sú fenického pôvodu.
5. Poradie gréckych písmen sa zhoduje s usporiadaním písmen vo fenickej
abecede.
6. Fenické i najstaršie grécke nápisy sa píšu sprava doľava.
(Schému vývinu písem z fenického pozri na s. 123 v kapitolke o fenickom
písme.)
Najstarší dochovaný nápis v gréckej abecede je na tzv. dipylskej váze z Atén
z koncä 8. storočia pred n. 1. (obr. na s. 215). Predpokladá sa však, že Gréci
prevzali fenické písmo skôr, už v 11. alebo v 10.—9. storočí pred n. 1. Zatiaľ sa
nedospelo k jednotnejšiemu datovaniu.
Podľa E. Meyera sa fenická abeceda dostala na grécku pôdu prostredníctvom
jedného z gréckych ostrovov na juhu. Podľa inej teórie preniklo fenické písmo
ku Grékom najprv v Malej Ázii. Najbližšie pravde je zrejme H. von Gaertringen,
ktorý sa nazdáva, že sa to stalo na ostrovoch Théra a Kréta.
Prechod od konsonanticko-slabičného písma k vokalizovanému písmu bol vy-
volaný tým, že v kmeňoch gréckych slov (na rozdiel od fenických) samohlásky
hrali rovnako významnú úlohu ako spoluhlásky. Mnohé grécke slová sa od seba
líšili len rozdielnymi samohláskami a konsonanticko-slabičné písmo by tu bolo
 i1
Najstarší grécky nápis (sprava doľava; 1. pol. 8. storočia pred n. I.) (Fôldes-Papp, c. á.)

viedlo k nedorozumeniam. Istú úlohu azda zohralo aj to, že na rozdiel od fenic-

kého jazyka mala gréčtina volnejší slovosled.
V o k a l i z á c i a gréckeho písma sa uskutočnila veľmi úsporne, zavedením oso-
bitných písmen pre samohlásky. Jestvuje viacero hypotéz, prečo Gréci postupo-
vali práve takto.
J. Février sa nazdáva, že Gréci v období preberania fenického písma ešte
vedeli o krétskom slabičnom písme. A v krétskom písme boli (popri slabičných
znakoch typu CV) aj osobitné písmená pre samohlásky, pokiaľ tvorili osobitné
slabiky.' T o podľa j e h o názoru ovplyvnilo Grékov, takže dali samohláskový vý-
znam niektorým fenickým spoluhláskovým písmenám, ktoré pre svoj hláskový
systém nepotrebovali.
Inú hypotézu obhajuje M. Cohen. Podľa nej Gréci neprevzali od Feničanov
písmo priamo, ale prostredníctvom nejakého neznámeho národa, možno malo-
ázijského, v jazyku ktorého zvyšky fenických hrtanových spoluhlások splynuli so
samohláskami.
Vznik samohláskových písmen v gréckom písme sa však dá vysvetliť aj priro-
dzenejšie. Podmienili ho dve priaznivé okolností. Po prvé, písmo založené na
otvorených slabikách (C V) j e nevhodné pre gréčtinu s jej rozmanitou slabičnou
skladbou, využívajúcou i zatvorené slabiky, s j e j spoluhláskovými skupinami na
švíkoch slabík, ale aj v koreňoch slov. Po druhé, vo fenickej abecede boli písmená
(wáw, jódh, 'álef, 'ajin, hé', héth), čo slúžili na reprodukovanie polosamohlások
a hrtanových hlások, ktoré chýbali v gréčtine. Gréci niektoré z týchto písmen
(najmä wáw a jódh) zrejme vyslovovali ako svoje samohlásky. Neskôr sa toto
čítanie tak upevnilo, že zvuková interpretácia spomínaných písmen sa prejavila -
aj spätne, pri zapisovaní gréčtiny.
Fenické písmeno jódh, ktoré slúžilo na reprodukovanie semitskej polosamo-
hlásky^", použili Gréci na označenie samohlásky i (grécka jóta), blízkej/ Analogic-
ky fenické písmeno wáw, po grécky nazývané digamma (t. j. „dvojgamma"),
ktoré slúžilo na reprodukovanie fenickej polosamohlásky w, použili na označenie
zanikajúcej spoluhlásky v, výslovnosťou kolidujúcej sw-— u (—»>), pre ktoré zasa
zaviedli znak Y (vau), neskôr nazvaný ypsilon.
Trochu zložitejšie j e vysvetlenie príčin prijatia fenických písmen "álef, 'ajin,
hé', héth ako gréckych samohláskových písmen alfa, omikron, epsilon a éta.
Otázka znie: Prečo to boli práve tieto písmená, a nie iné? V niektorých semit-
ských abecedách (aramejskej, hebrejskej a i.) sa s týmito písmenami v podstate
spoluhláskovými — viazalo a j používanie samohlások, ale iných ako v gréckom
písme. Tak sa 'álef používal na označenie nielen a, ale aj o, 'ajin zvyčajne pre a,
hé' tak pre e, ako p r e o. Pre fenické písmeno 'álef, ktoré slúžilo na reprodukova-
nie semitskej hrtanovej razenej hlásky sa v gréckom písme ustálil význam
samohlásky a (grécka alfa). Písmeno 'ajin sa použilo na označenie krátkeho o
 (grécke omikron). Písmeno hé', ktoré reprodukovalo neznelé hrtanové prídy-
chové h, sa použilo pre krátke e (grécke epsilon). Písmeno héth, ktoré slúžilo na
reprodukovanie znělého hrtanového prídychového h, sa použilo na dlhé é (gréc-
ke éta); neskôr sa akoby oklieštené stalo svojou polovicou základom označovania
prídychu (pozri s. 222).
Fenické písmená 'álef, 'ajin, hé', héth sa začali používať pre hlásky a, krátke
o, krátke a dlhé e pravdepodobne na základe akrofonického princípu (pozri s.
107). Veď už fenické názvy týchto písmen Gréci zrejme vyslovovali ako álef (bez
začiatočnej hlásky ktorá v gréčtine chýbala), ajin (bez začiatočného '), e (bez
začiatočného h), ét (bez začiatočného h). Možno zohral úlohu aj tvar fenických
písmen: 'álef pripomínal tvar úst pri vyslovovaní hlásky a, ešte podobnejší bol
tvar 'ajin s tvarom úst pri vyslovovaní hlásky o.
Len jedno grécke samohláskové písmeno, ómega (ó mega, t. j . o „veľké"),
označujúce dlhé 6, nemalo analogické písmeno vo fenickej abecede. V archaic-
kých gréckych nápisoch písmeno ómega chýbalo a zjavilo sa neskôr ako grafická
obmena písmena omikron (o mikron, t. j. o „malé"). Práve preto j e ómega až na
konci gréckej abecedy.
Súčasne so zavedením písmen pre samohlásky Gréci zmenili v súlade s fonetic-
kou štruktúrou svojho jazyka aj zostavu spoluhláskových písmen. T a k tri fenické
spoluhláskové písmená — sádhé, qóf, wáw — ktoré sa zmenili na grécke písmená
san (sampi), koppa a vau (digamma), boli neskôr vylúčené z gréckej abecedy ako
nepotrebné a zachovali sa len ako číslicové znaky ( ^ 9 P ! bližšie na s. 218).
Niektoré fenické spoluhláskové písmená (zajin, sámech, šín) zmenili v gréckom
písme do istej miery fonetickú hodnotu (z —* dz, s —* ks, š —*s) aj názvy (dzéta,
ksí, sigma). Tri grécke spoluhláskové písmená — fí, chĺ, psí — nemali obdobu
vo fenickej abecede a Gréci si ich utvorili sami po prevzatí fenického písma.
V najstarších gréckych nápisoch tieto písmená ešte chýbajú (pozri s. 217) a
v klasickej gréckej abecede sú zaradené spolu s omegou až na koniec.
Gréci pozmenili t v a r fenických písmen. Grécke písmená ostali síce tvarovo
blízke a podobné fenickým, ale v súlade s tradíciami gréckej architektúry a
ornamentiky nadobudli zavŕšenejšie geometrické obrysy. Napríklad:
• < ('álef) — A (alfa)
^ (gímel) — ľ (gamma) atd.
N á z v y písmen Gréci prispôsobili duchu svojho jazyka. Gréčtina nepripúšťa
koncové spoluhlásky (okrem n, r, s), preto sa v gréckych názvoch písmen zjavila
koncová hláska a ('álef— alfa, béth — beta, gímel — gamma, dáleth — delta
a pod.).
Nové názvy (epsilon, ypsilon, omikron, ksí a i.) dostali len tie písmená, ktorých
hláskový význam sa v gréckom písme zmenil. Nové názvy vystihovali nový hlás-
kový význam písmena. Treba pripomenúť, že všetky názvy písmen, ktoré pouka-
zovali na krátkosť samohlásky (o mikron; ako aj e psilon, y psilon —- t. j. e a w
„obnažené"), resp. na jej dĺžku (v prípade ó mega), vznikli až v stredoveku (v by-
zantskej gréčtine). V klasickom období sa tieto písmená nazývali ou, ei, prípadne
sa len vyslovovali ich hláskové koreláty — bez názvu (u resp. u; ó).
Gréci zmenili aj smer zápisu. Tak ako starí Egypťania, Židia, Aramejci a väčši-j
na iných semitských národov, aj Feničania písali sprava doľava. Čo však vyhovo-
valo pri vrývaní do tvrdých materiálov, malo veľa nevýhod pri použití hlinených
črepov a mäkkých látok: ten, kto písal, prenášal ruku už pri písaní doľava (po
skončení zasa doprava), t. j. vzápätí ňou mohol ľahko zotrieť napísaný text. Toto
nebezpečenstvo sa vystupňovalo, keď sa začalo písať atramentom alebo sépiovým
farbivom.
Spočiatku však písali Gréci pod fenickým vplyvom s p r a v a d o ľ a v a . Taký
smer písania j e doložený v najstarších nápisoch (8.—6. storočie pred n. 1.; pozri
aj obr. na s. 215). Ku koncu tohto obdobia sa vyskytuje b u s t r o f e d o n (pozri
s. 96). O d 7.—6. storočia pred n. 1. Gréci začali postupne písať z ľ a v a d o p r a -
v a. Písmená pritom symetricky usporadúvali, zoraďovali ich vodorovne aj zvísícT
tak, aby každý riadok pozostával z rovnakého počtu písmen v rovnakých vzdia-
lenostiach ; tento spôsob sa volá s t o i c h e d o n . Písanie zľava doprava sa defini-
tívne ustálilo v 5 . - 4 . storočí pred n. 1.
V súvislosti so zmenou smeru písania Gréci po vertikálnej osi o 180° „poobrá-
tili" aj fenické písmená (pozri obr. na s. 218 a znak T na s. 216).
V 8.—5. storočí pred n. 1. malo grécke písmo veľa miestnych variantov, ktoré
sa navzájom trochu líšili inventárom písmen, sčasti aj tvarom a významom. Tieto
varianty obyčajne súvisia s fonetickými osobitosťami jednotlivých dialektov.
A. Kirchhoff rozdelil ešte v 19. storočí grécke písma na tri veľké skupiny:
1. a r c h a i c k é abecedy južných dórskych ostrovov, 2. v ý c h o d n é abecedy,
3 . z á p a d n é abecedy. Toto rozdelenie sa hneď zaužívalo. Za jeho základ si autor
stanovil prítomnosť, resp. neprítomnosť a hláskový význam gréckych písmen fi,
chĺ, psí, ksí, vau (digamma), san (byzantský názov sampi), koppa, dzéta, éta,
ómega v jednotlivých gréckych abecedách. Išlo teda o písmená, ktoré chýbali vo
fenickom písme, alebo v ňom boli a zmenili názov i hláskovú hodnotu, to značí
tie, čo netvoria jednoznačnú a stabilnú zložku, spoločnú všetkým variantom gréc-
keho písma.
Prvá skupina zahrnuje abecedy najstarších nápisov z Théry, Mélu a Kréty.
Nevyskytovali sa v nich ešte písmená fí, chĺ, psí a ómega. Písmeno ksí sa alebo
nepoužívalo, alebo sa významom blížilo fenickému znělému s (reprezentované-
mu literou sámech). Písmeno éta (semitské héth) malo ešte význam h. Široko
zastúpené boli san a koppa (prvé predstavovalo najstaršiu podobu s/š, d r u h é
značilo hlásku k pred o, u).
Druhá skupina sa člení na dve podskupiny. K prvej podskupine patria abecedy

N
e l or/\oVo$0tít E n ° T A f / M T o A i r v r r r i o í & £ '
ľ p
I ř<f>n AA\£ A fif- o N A ^ o l í ( í

Najstarší východogrécky nápis (zľava doprava) (Jensen, 1969)

 Näzov písmena
Archaické Výcbodo?réck. f f f f f ^ KIas|ck4
Star* tonické yéefcf r ® X pr.d n.l. ŕ
7. stor.
pred n. I, Jo • >2Oo
O. a •c ^• r• = SC
jc e 8 § 2 c cg S ® c
55 o e -o o £ g g
•sv s * S ?
Neo 9
Nc CŽ P n
Sv
< c
£ŕ 2D cr<i JD o -O N£ N N <J-=
0 M 0 A o i A alfa
K T A^
b * 6 $ b 2 H beta
2 *B
A g r 9 3 ,ľ gama yililta
1 a 3
rŕK r 9
d & d 4 A delta Mkra
a <* b* A d
A "
« E « 5 K epsilon ijuKor
s / f 8 SI e
\K vau
Y * e v ŕ ' < (dlgammo)

x X z z X dz 7 Z zeta MTO
I ^ 7 f 5
HB HB Q h H á 8 II éta ijto
HHs e HB h,é
90 m ®© fh m 0 th 9 e théta dijro
©i 9

1 í i i ' / 10 jota tura

10 Ml, M * i"*':
l i
K * K k 20 K kappa Kanna
* k 20 NCK* K í g :

30 ľ/A, U A A , A , A 1 30 A lambda k&nfita

>
CĹi
40 rvv * m ; ^ m 40 M ml lii

50 /YK n HA „ v r » ^ n 50 N ni již
60 1 5 KS X ks — ks 60 2 ksl p
O 70 oc° 0 0 0 0 0 0 „ 70 O omikron Snucpov
pp
C/p r r r n m . r p so ll nt
P
pi
r * M * s rtv} 900 (Sádhé)
<p <. 100 9?q ? y q ^ 90 (koppa)
-o

A | 200 rpD'
m P r 100 P r6 ŕffl
W t 300 W '
g t £ aíyna
S S 200 sigma
T < T f T t .ntjt,'
r
•
t 300 tau Tav
Y. Yt
tr/« vy ^ u. ú YľV u 1 ä 400 V+lkOV
v ypsilon
©T 0 ph 9 Ph ť ph S00 <t> •r
ks X + X kh * Y „„ * kh 600 x chi xr

PS ' ps 700 v psi *r

O d A |
H. d 800 a omega htftiya
Vývin gréckeho písma (Fôldes-Papp, c. d.)

218
západného pobrežia Malej Ázie (iónska čiže milétska abeceda), východných egej-
ských ostrovov a severovýchodného Peloponézu (Argos, Korint, Megara a i.),
neskôr aj písma iónských kolónií v Iónskom mori a na Sicílií, K druhej podsku-
pine patria abecedy severozápadných Kyklád, ako aj písmo starších nápisov z At-
tiky (Atény, Salamis) a Aigíny. Písmeno chĺ značilo kh, písmeno psí sa čítalo ako
ps, ksí ako ks, éta obyčajne ako široké e (ä), keďže h v iónskom nárečí zaniklo.
Pozostatok éty v hodnote h, j e j polovica ( j- ), sa časom znova uplatni!
v podobe tzv. prídychu (pozri na s. 222). Okrem toho vo väčšine miestnych
abecied boli písmená ómega a dzéta. Písmená vau (digamma), san a koppa sa
nepoužívali. Osobitosťou attickej abecedy bolo spojenie písmena chĺ so sigmou
namiesto písmena ksí a kombinácie fí so sigmou namiesto psí.

K E N A P l O N TI A ( E NIK E
O A ľ A O N O N O k TAK I N pS3§Hä | L S S
AYrOÍANlOfioN
E N B E B O B A l č B I P n O l i
E K T A N A Y T O B i n p O N
k e k t o a y t o b w p o / c a i
B O K E A S x E M K E l k
Tretia skupina obsahuje abecedy na Peloponéze (Lakónia, Arkádia, Élis), v
Boiótii, na Euboii, vo Fókide, v Tesálii, ako aj v neiónskych kolóniách na Sicílii
a v južnej Itálii. Písmená ksí a ómega sa nepoužívali. Písmená chĺ a psí mali
špecifický západogrécky hláskový význam: písmeno chĺ sa čítalo ako ksa písmeno
psí (mierne odlišné tvarom od východného psí) ako kh. Osobitný znak pre spo-
jenie hlások ps zväčša nebol. Okrem toho vo väčšine abecied tejto skupiny sú
zastúpené vau (digamma), koppa a zriedkavejšie san. Písmeno éta sa používalo
nielen vo význame é, ale a j v pôvodnom — ako h. Písmená gamma, delta, pí, ró,
sigma sa od východogréckych trocha líšili tvarom.
Pre ďalšie dejiny gréckeho písma má rozhodujúci význam rok 403 pred n. 1.
Vtedy sa zaviedla v Aténach namiesto používaného attického písma tzv. i ó n -
s k o - a t t i c k á , resp. milétska abeceda, neskôr všeobecne prijímaná ako „ k l a -
s i c k á " . Základom novej abecedy bol iónsky variant východogréckeho písma,
ktorý sa používal v gréckych maloázijských kolóniách, najmä v Miléte.
Potrebu jednotnej abecedy vyvolali nové spoločensko-ekonomické a predo-
všetkým politické podmienky (spojenectvo mestských štátov v grécko-perzských
vojnách, peloponézska vojna, zmeny v charaktere politickej organizácie, sociálne
presuny). Výber milétskeho písma ako základu pre novú aténsku abecedu bol
podmienený jednak vyššou dokonalosťou milétskeho písma, a jednak jeho blíz-
kosťou attickej abecede, ktorej prvky sa začínali v tom Čase pociťovať ako zastara-
 tu\ V tomto písme boli (pre Grékov veľmi užitočné) písmená ksí a psí. V porov-
naní so západogréckyni písmom milétska abeceda zahrnovala také potrebné pís-
mená, ako ómega a dzéta, a naopak, nevyskytovali sa v nej nepotrebné nadbytoč-
né či duplikované písmená vau (digamma), san (sampi) a koppa. Na prijatie
mtlétskej abecedy mali pravdepodobne vplyv aj obchod a úsilie Aténčanov upev-
niť po neúspešnej peloponézskej vojne zväzky s maloázijskými spojencami.
Nová abeceda sa relatívne rýchlo rozšírila po celom Grécku i v gréckych koló-
niách a vytlačila dovtedajšie miestne varianty. Predpoklady na j e j prijatie boli
tieto: 1. V Grécku sa upevnilo spoločenské povedomie jednotného národa, čo
zosilnelo po skončení mnohoročnej bratovražednej peloponézskej vojny. 2. Até-
ny mali veľký kultúrny vplyv na celé Grécko. 3. Približne v tom čase sa završovalo
formovanie starogréckeho literárneho jazyka na základe attického dialektu. Na
druhej strane sa prejavil aj spätný vplyv písma na jazyk: prijatie jednotnej ábe-
cedy v celom Grécku neskôr významne napomohlo šírenie celogréckeho jazyka
— koiné (od 3, storočia pred n. I.).
Klasická grécka abeceda mala 24 písmen, z toho 7 samohláskových a 17 spo-
luhláskových. Z písmen, ktoré sa používali v rozličných miestnych abecedách, sa
do nej nedostali tri: vau (digamma), san (sampi) a koppa. Tieto tri písmená však
ostali v gréckom číslicovom systéme, kde sa ďalej používali na označenie číslic 6
(digamma), 90 (koppa) a 900 (sampi). V prípade digammy pre číslicu 6 si Gréci
písmenový pôvod už vôbec neuvedomovali a hovorili o „stigme", lebo znak im
pripomínal spojenie sigmy a tau.
Ďalší rozvoj gréckeho písma po unifikácii a stabilizácii jeho abecedného súboru
prebiehal v helenistickom (4.—lí storočie pred n. l.)> rímskom (I. storočie pred
n. 1.—4. storočie n. 1.) a v byzantskom období (od 4.—5. storočia n. 1. až približne
do 15. storočia).
Takmer všetky pamiatky gréckeho písma spred 4. storočia pred n. 1. sú krátke
nápisy (jednou z mála výnimiek sú tzv. gortynské zákony z obdobia okolo roku
450 pred n. 1,, rozsiahly nápis z južnej Kréty), zaznamenané na tvrdých materiá-
loch — kameni a bronze. Tieto nápisy mali zvyčajne parniatkovo-upomínací
alebo nábožensko-kultový obsah a neboli určené na čítanie zblízka. Písmená sa
písali oddelene, zväčša bez medzier, mali veľké rozmery a kolmé hranaté tvary;
Sporadicky sa vyskytujú rozdeľovníky medzi slovami. Toto nápisové grécke pís-
mo dostalo názov m o n u m e n t á 1 n e, bežný je aj názov l a p i d á r n e písmo
(rnajuskulné písmo na kameni), ak sa použilo v rukopisoch, k a p i t á 1 n e písmo
(kapitála).
V helenistickom období prestalo byť monumentálne písmo jednoduché; línie
písmen sa začali líšiť hrúbkou, pridávali sa k nim ozdobné zakončenia, niektoré
písmená sa rozšírili, iné sa zasa zaoblili. V rímskom cisárskom období začali
prenikať jednotlivé znaky u n c i á 1 n e h o a k u r z í v n e h o písma. Okolo roku
120 n. 1. nastala nová reakcia, v ktorej prevládol archaizujúci smer: opäť sa zjavili
hranaté tvary písmen, to však nezabránilo ďalšiemu prenikaniu kurzívnych tva-
rov. Od 3, storočia n. I. sú nápisové tvary písmen vlastne len napodobením
kurzívy.
Oblasť používania gréckeho písma sa značne rozšírila utvorením ríše Alexan-
dra Velkého vo 4. storočí pred n. 1. Grécke písmo sa začalo v nebývalej miere
používať vo všetkých častiach helenistickej ríše na administratívnu korešponden-
ciu, na obchodné a bežné potreby i na prepisovanie diel gréckej literatúry, ktorá
si v tom čase získavala mimoriadne veľké uznanie.
Rozšírenie oblasti používania písma, najmä rozsiahle prepisovanie literárnych
diel, úzko súvisí s přenosnějšími a pohodlnejšími podkladovými a písacími mate-
riálmi. Takými materiálmi boli v o s k o v é t a b u ľ k y , špeciálne upravený egypt-
ský p a p y r u s a neskôr p e r g a m e n . Najstaršie grécke písomné pamiatky na
papyruse sa našli v Egypte a pochádzajú zo 4.—3. storočia pred n. I. Najstaršie
pamiatky s gréckym textom na pergamene sa našli na území niekdajšej Panskej
ríše a pochádzajú z 1. storočia pred n. 1. Pri písaní na voskové tabuľky sa použí-
valo kostěné alebo kovové rydlo, ktoré malo jeden koniec ostrý (na písanie),
druhý tupý (na zahládzanie textu). Pri písaní na papyrus a pergamen sa použí-
vala zahrotená drevená palička, štetec, pero z trstiny alebo brko. Atrament sa
vyrábal zo sadzí a zo živice; používalo sa aj sépiové farbivo.
Uvedené okolnosti viedli ku vzniku spomínaných graficky nových typov pí-
sem, unciály a kurzívy. Unciálne (knižné) i kurzívne písmo sa dlho vyvíjali popri
monumentálnom (nápisovom) písme a začali naň pôsobiť už v klasickom období,
ale skúmať ich možno až na papyrusoch z helenistického obdobia,
U n c i á 1 n y m písmom sa písali literárne texty. Písmo sa vyznačuje zaoblený-
mi tvarmi, písmená sú alebo kolmé, alebo so sklonom doprava, nebývajú rovnako
vysoké ani široké; vždy tu ide o majuskulné písmo. Najstaršie pamiatky sa našli
v Egypte na papyrusoch približne z 3. storočia pred n. 1., ale aj na olovených
tabuľkách a hlinených črepoch. Unciálne písmo sa používalo až do rozhrania I.
a 2. tisícročia. Spočiatku sa málo líšilo od nápisového písma, neskoršie zmeny
ovplyvnil najmä charakter písacej látky a pera. Rukopisy na pergamene, pochá-
dzajúce zo 4. a z 5. storočia n. I., sú napísané oveľa starostlivejšie ako literárne
papyrusy. Písmená sú rovnako veľké a niekedy sa až toto písmo označuje ako
unciála. Do 9. storočia ostalo unciálne písmo vlastným knižným písmom, potom
ho vytlačilo minuskulné písmo listín. Od 9. storočia sa používalo len v nadpisoch
alebo iniciálach, a to ako tzv. malá unciála.
K u r z í v n e písmo sa vyskytuje popri unciálnom písme ako písmo dennej
potreby (majuskulná kurzíva). J e časté v papyrusových dokumentoch, ako a j na
hlinených črepoch v Egypte a j e h o najstaršie zachované doklady pochádzajú
z 3. storočia pred n. 1. V kurzíve sa zreteľne uplatňuje individualita pisateľa a
neskôr aj vplyv latinského písma. Na rozdiel od monumentálneho a unciálneho
písma sa písmená väčšinou spájajú. Početné sú ligatúry a skratky.
Byzantské grécke písmo sa vyvinulo z gréckeho písma rímskej cisárskej kance-
lárie. Krátko po preložení cisárskeho sídla do Byzancie (Konštantínopolu) sa
utvorila z rímskeho kancelárskeho štýlu b y z a n t s k á k u r ž i v a ; sú ňou písané
papyrusy zo 4.—7. storočia n. I. J e pre ňu charakteristické preťahovanie niekto-
rých písmen nad a pod linku vo štvorlinkovej osnove.
Na začiatku 9. storočia vznikla g r é c k a m i n u s k u l a , písmo raných byzant-
ských kódexov. Minuskula spája zreteľnosť starovekého unciálneho písma
s praktickou rýchlosťou kurzívneho písma. Zo znakov kurzívy zachováva preťaho-
 vanie písmen nad a pod linku. Najstaršia datovaná pamiatka tohto písma j e
Codex Uspenskij z roku 835 n. 1„ uložený v Leningrade. Postupne sa tvary
minuskulného písma čoraz väčšmi približovali ešte dnes používaným malým pís-
menám. V 9.—12. storočí sú tvary písmen guľaté, pravidelné a drobné. Skratky
sa používajú veľmi málo, riadky aj okraje sú široké. Od 12. storočia sa minuskula
zväčšuje a písmená hrubnú. Vyskytujú sa ligatúry a skratky. Nezachováva sa
pravidelnosť rozmerov litier ani dĺžky riadkov.
Od 13. storočia sa uplatňuje nový duktuš, tzv. m l a d š i a m i n u s k u l a . Ar-
chaické črty v tom čase pretrvávali v rukopisoch biblie a liturgických kódexov.
K ranej minuskule 9.—12. storočia sa vrátili grécki humanisti. Používalo sa
však menej skratiek a písmo bolo pravidelné. Písmená sa písali oddelene, medzi
slovami sa robili medzery a začala sa používať interpunkcia. Humanistická mi-
nuskula 15. storočia vzápätí ovplyvnila grécke tlačiarenské tvary (najmä benát-
skeho dačiara Alda Manutia). Toto knižné písmo pôsobilo spätne na rukopisné,
pretože prvé tlače sa ešte často ručne prepisovali.
P r í d y c h y a p r í z v u k y v gréckom písme sa začali označovať až v byzant-
skom období. Doklad o najstaršom použití znamienka reprodukujúceho prídych
je z druhej polovice 4. storočia pred n. L, a to z iónskej kolónie Herakleia v Lu-
kánii. Išlo o ťažký prídych označujúci h. Znamienko predstavovalo polovicu pís-
mena éta (H), ktoré slúžilo v archaickom a do istej miery aj v západogréckom
písme na označovanie hlásky h. V staroveku ho dôsledne používali iba alexan-
drijskí učenci. V stredoveku sa postupne vyvinulo na znamienko typu apostrofu
otvoreného smerom doprava (zriedkavejšie ' alebo '). Či znamienko reproduku-
júce ľahký prídych označujúci neprítomnosť h, v konečnej podobe typu apostro-
fu obráteného smerom doľava, bolo rovnako utvorené z písmena éta, n i e j e isté,
ale dosť pravdepodobné. Zavedenie diakritických znamienok pre prízvuky sa
pripisuje alexandrijskému gramatikovi Aristofanovi Byzantskému (asi 257—180
pred n. L). Označoval sa nimi vysoký ('), nízky () zriedkavejšie ") a „prieťažný"
("alebo ~ alebo ľl) prízvuk. Označenia prízvukov sa spočiatku vyskytovali takmer
výlučne v poetických dielach. V papyrusových listinách súkromného charakteru
sa prízvuky neoznačovali vôbec; jeden z prvých papyrusových rukopisov s pravi-
delným značením prízvukov pochádza z 1. storočia pred n. 1. Až od 3. storočia
n. 1. však možno hovoriť o všeobecnejšom označovaní prízvukov v literárnych
papyrusových rukopisoch, v pergamenových rukopisoch dokonca až od 7. storo-
čia. Od 9. storočia bolo označovanie prízvukov záväzné. Okolo roku 400 n. 1.
urobil reformu označovania prízvukov Theodosios z Alexandrie; jeho značky sa
už nemenili.
Ako „etymologickopravopisný" anachronizmus vystupuje v gréckom písme
tzv. iota subscriptum — maličké i pod samohláskou, ktorá mala pôvodne charak-
ter dvojhlásky. Pre čítanie nemalo nijaký význam a okolo roku 1200 zaniklo.
V súvislosti so zmenou fonetiky gréckeho jazyka sa v byzantskom období zme-
nili aj hláskové hodnoty a názvy niektorých gréckych písmen. Tak písmeno beta
prestalo označovať b a začalo označovať v a nazývať sa vita. Písmená ypsilon a
éta začali označovať hlásku i a nazývať sa ipsilon a ita. Takisto ei a oi sa začali
čítať ako i. Je to tzv. jotacizovanie v gréčtine.
Staro- Novo- Moderné Novogrécke
grécka grécka knižné pismo rukopisné

a a A a Jt4 CL *l
b v B P &
9 9h. i ŕ Y r r
d th A 8 & <r
e e E e Č6 €
dz z Z Ks z m
é 1 H fi de np
th th 0 J
i i I i f y t
k k K x 7T U K
1 1 A X Ä Ajt
m m M f* st M
n n N v jr V'
ks ks S š £ n
0 o 0 o G -o-
P P n 7Cb> X
r r p P P
s s s d4
t t T 5T x t
ů i T u ir v
ph f « ? $
kh ch X x x*
|
X
ps ps V y y y Vývin gréckej alfabety
od klasickej po modernú
ó o Q ti> to u (Jensen, 1969)

Veľkou zásluhou Grékov bolo utvorenie prvého a b e c e d n é h o č í s l i c o v é -

h o s y s t é m u na svete (tým grécke písmo preukázalo výrazný spätný vplyv na
semitské abecedy) a najstarších s t e n o g r a f i c k ý c h z á p i s o v reči. Zachované
pamiatky gréckej stenografie pochádzajú zo 4.—3. storočia pred n. I. Vznik
 Z k ó v ô o X o fiéya |éojtaae ato eoojteqiicó t o u K ú k X o u fiexá rrj ót]pó-
o i a unoanÍQi|Ti avxárv xotv Kaivoq>avóv ouzóipecov. ÄKÓpia k i évag
O K a ô r m a i K Ó g Ka0rjYT}TT|g qpiXoocxpíag 0a KaxaXáôaive ó t i t) p£Tappú0-
(íiot) tou Aoyikoú Atohiojíoú éjiXtiTxe Kaígia to ktoXti0£utikó kqitt)-
q i o t o u vorjuaTog t o v X ó x tatov arr]v éfifxeoa ô u i c t t i k t í Kai pEaXiaTiicrj
EKÔoxfj t o u j t o u o Z X i k icai o B m o n a v év0EQ[ia ujioorrjQi^av. O ZXuc,
JiQog EjiťoooJOT] TCDv Xtyo^évojv (tag, éoneuoe v a ôiaicrigú^ei ó t i auTóg o
aKQaíog qpoQfioiA.o|^óg ôióXou ôev tov iicavojioioúoE. O Kágvout eXáxi-
ora ouyjcivií0T|ice. ' A X X w o t e eva aKÓfiri ô ^ a eí/e rcQaYnaxo^oir)0EÍ.
rigáviiaTi, fiéď cui* autég Tig ene^egyaoíeg agxt&i v a T Í 0 r t a i jiXéov
ouarrinaTiicá t o jipó6Xr)na t o u tpuoiicaXiafioú.
A v uio0Exŕ|ooufAE tt)v OQoXoyía t o u Kágvait Kat o v o h ó o o u h e Ttg
aroixEiíóÔEig aJtoqpávoEig, ajtoqpávoEig k q w t o k ó X X o u , ŕj anXoúarEQa

Ukážka novogréckeho písma (Jensen, 1969)

stenografie bol podmienený rozvojom rečníckeho umenia, pretože najmä v

súvislostí s rečníctvom vznikla potreba rýchlo zapisovať reč.
V s ú č a s n o m g r é c k o m p í s m e sa od roku 1976 označuje iba ostrý prí-
zvuk, ašpirácia sa neoznačuje. Keď je slovo viac ako trojslabičné, môže mať dva
prízvuky (druhý prízvuk vzniká pridaním slabo prízvučnej príklonky k slovu).
Pri rukopisnom zápise novogréckeho jazyka sa používa k u r e n t, ktorý j e sčasti
odvodený z minuskulného písma, sčasti sa opiera o latinské kurentné tvary
zodpovedajúcich hlások.
Na západogréckom základe vznikli systémy písma Frýgov, Lýkov, Lýdov a
Károv v Malej Ázii (pozri s. 225). V 1. tisícročí pred n. 1. vznikli na západogréc-
kom základe a prostredníctvom gréckych kolonistov alebo Etruskov abecedy
starých národov Itálie (pozri s. 246). Najväčší význam malo medzi nimi latinské
písmo (bližšie na s. 251). Veľký význam malo aj etruské písmo (pozri s. 246),
jedno z najstarších italických písem. Silno ovplyvnilo väčšinu z nich. Z klasickej
gréckej abecedy unciálneho tvaru bolo utvorené koptské písmo (bližšie na s. 231).
Za základ gótskej abecedy poslúžilo vtedajšie (4. storočie n. 1.) grécke unciálne
písmo (pozri s. 230). Jestvuje hypotéza (bližšie pozri s. 235), že na základe gréc-
kého minuskulného písma bolo utvorené v polovici 9. storočia n. 1. hlaholské
písmo.( Z gréckej (byzantskej) unciály sa zasa utvorila koncom 9, storočia n. 1.
druhá slovanská abeceda — cyrilské písmo (bližšie na s. 233). Na základe byzant-
ského minuskulného písma sa vyvinulo novogrécke písmo. Podľa niektorých
autorov (pozri s. 274) na gréckom základe bola utvorená arménska abeceda.
Grécke písmo malo vplyv aj na gruzínsku abecedu. Na zložitom byzantsko-ara-
mejskom základe bolo utvorené najstaršie písmo kaukazskej Albánie (agvanské
písmo). Mnohí vedci však majú iný názor na vznik týchto abecied (pozri príslušné
kapitolky). Vo všetkých prípadoch použitia gréckej abecedy ako základu nových
 systémov písma sa v jej systéme robili väčšie alebo menšie zmeny. Prejavovali sa
v dvoch smeroch:
1. Obyčajne sa menilo poradie a hláskové významy prevzatých písmen vzhľa-
dom na fonologický inventár jazykov, ktorým bol utváraný systém písma určený.
V prípadoch antického živelného preberania tieto zmeny neboli veľké (väčšina
maloázijských a italických abecied), v prípade kresťanského šírenia boli značné
(latinské, koptské, arménske, gruzínske, agvanské, hlaholské, cyrilské písmo).
Stupeň zmien závisel od väčšieho alebo menšieho rozdielu hlások toho-ktorého
jazyka, od fonologickej sústavy gréckeho jazyka, ako aj od dĺžky vývinu nového
písma.
2. Dosť často prekonával zmeny tvar písmen, niekedy aj ich celkový grafický
charakter. Tieto zmeny obyčajne záviseli od tradícií grafiky príslušných národov.
V niektorých prípadoch boli neveľké (etruské, cyrilské písmo), v iných značnejšie
(latinské, koptské, gótske písmo) a niekedy viedli k utvoreniu systémov písma,
ktoré nemali graficky takmer nič spoločné so svojím gréckym základom (armén-
ske, gruzínske, hlaholské písmo).
Veľkosť zmien determinovali najmä konkrétne historické podmienky, v kto-
rých sa nové písmo utváralo (napríklad úsilie upevniť kultúrno-politické zväzky
s Byzanciou, alebo naopak, tendencie smerujúce ku kultúrno-politickému osa-
mostatneniu).

MALOÁZIJSKÉ PÍSMA

Popri východnej forme gréckeho písma (iónskej čiže milétskej abecede) sa

v Malej Ázii klasického obdobia vyskytovali písma natoľko príbuzné gréckemu,
že sa pokladajú za jeho odnože. Kecľže „maloázijská" j e svojím pôvodom i výcho-
dogrécka (a teda aj klasická grécka) abeceda, tu si musíme presne vymedziť
v užšom zmysle termín m a l o á z i j s k é p í s m a : označujeme ním západogrécke
písmo používané n e g r é c k y m i n á r o d m i v Malej Ázii. Príslušné staroveké
národy — indoeurópski Frýgovia, Lýkovia, Lýdovia a Károvia — neprevzali
totiž písmo priamo ani od Feničanov, ani v tom čase ako východní Gréci, ale
prijali ho zo západu a prostredníctvom Grékov. O tom svedčia staršie grécke
modifikácie litier fenickej abecedy spred reformy roku 403 (ktorá posilnila vý-
chodné prvky). Podobajú sa písmenám v maloázijských abecedách tamojších
Negrékov, alebo sú s nimi totožné. Súčasne sa v maloázijských abecedách vysky-
tujú prvky typologicky starších (aj nefenických) písem, najmä cyperského slabič-
ného písma (v kárskej a azda aj v lýkijskej abecede), <

Frýgické písmo
Frýgovia ustúpili okolo roku 1200 pred n. 1. pod tlakom Trakov z Európy do
Malej Ázie. Tam zaujali Mýziu a náhornú plošinu ohraničenú na západe horným
tokom riek Maiandros a Ryndakos a na východe riekou Halys a jazerom Tatta.
Časom utvorili samostatnú ríšu, ktorej jadrom sa stalo mesto Gordion. Okolo
lodogrécka Lýkijská Lýdska
•
<D
C Jf •g Znenie podľa •g c
a>
c
o
c
O
C A
>
C
N N ^ Kalinku Borka N N
a A F> a a A a
T e 9
b B Bb b p=pf a b
vlb (biiab.)

9 ŕ r KNV 9 'q=kh
d A d d d
A A
e E i e ^ e
v F w f v
F
z z c =F s
I ľ
th O X th
i 1 i k, č i
1 1
k K K c q k
* q
1 AV A 1 't j d 11 i'V.
m
n
r «v\ m
n
m
n
fel m
n
p A/
m m
X
3= ň i? £ ň (ň ?)
0 0 O u o o o
P n r P P
0 ch h
r p p r
q r
s * s
Í J* 3 i
š
t t t t
T T T
T T
f
later.
1 1?
Tff á ó é
T
+ x é á + P (h?)
kh YH, h ch
k q* a ?(a?)
8 f
ľA á

rvv
-i v
u u
Maloázijské abecedy —
t ?(q?) lýkijská a lýdska (Jensen,
3 ?(9?) 1969)
 o
Jŕ Porovnanie západogréckej a frýgickej abecedy (Jensen, 1969

'2O) •o
o roku 675 pred n. 1. podľahli polokočovným Kimmeríom
ri Q. o> o zo severného Čiernomoria.
B -o £ N Približne zo 7.—6. storočia pred n. L sa zachovalo vyše
(ON
25 starofrýgických nápisov, ktorých písmená sa takmer
A A 0 zhodujú so západogréckymi písmenami (pozri obr.). Ná-
B BB * pis frýgického pôvodu na stéle nájdenej na Lemme (asi zo
7.—6. storočia pred n. 1.) má písmená, ktoré sa podobajú
/T r » etruským (typovo tiež západogréckym, pozri s. 248).
d Z prvých storočí nášho letopočtu (obdobie rímskq nadvlá-
A A dy) pochádza vyše 100 nápisov, ktoré sa dajú z etnického
&& e hľadiska označiť ako „novofrýgické"; sú však už zväčša
písané klasickým gréckym písmom i jazykom, ktorý si na
F PF * území niekdajšej Frýgie upevnil pozície v helenistickom
a pergamskom období.
J j i ľ ä
ii ii
Lýkijské písmo
K kK r O histórii Lýkov sa vie málo. Obývali hornatú juhozá-
padnú Malú Áziu a v staroveku sa im podarilo zachovať
AU A ' si etnický svojráz.
P/* m Ani Lýkovia neprevzali grécke písmo od Iónov, ako by
r
[V/ n
sa dalo čakať, ale v západnej podobe, azda z ostrova Ro-
ľ dos, dórskej kolónie. Z 29 písmen lýkijskej abecedy (obr.
na s. 226) sa o 17 dá povedať, že sú odvodené z gréckych
0 0 - litier; platí to pravdepodobne aj o ďalších 5 písmenách,
p pív ale pre určité rozdiely v tvare (pozri písmeno pre g alebo
kh) alebo v hláskovej hodnote (pozri písmená pre m, n, i
řp pp \ alebo ä, h alebo ch) to nie j e celkom jednoznačné. Čo sa
týka ostatných písmen, vyskytli sa pokusy odvodzovať ich
í i i i t z cyperského slabičného písma. Nieje vylúčené ani to, že
T T ' niektoré písmená si Lýkovia utvorili sami. Je známych
okolo 150 nápisov, zväčša náhrobných. Najdlhší sa zacho-
ľYV Y « val na vápencovej stéle v Xanthe, najväčšom meste starej
Lýkie. Nápisy sú poväčšine málo čitateľné a pochádzajú
(D 0 Ph
prevažne z 5. a zo 4. storočia pred n. 1.
r * T kh.ch

Lýdske písmo
Lýdovia žili v západnej časti Malej Ázie a tu asi v 8. storočí pred n. 1. založili
vlastný štát. Roku 547 pred n. 1, si ich podrobil perzský kráľ Kýros II.
Z 26 písmen lýdskej abecedy sa 16 pokladá za odvodených zo západogréckych
(obr. na s. 226). Pôvod ostatných a sčasti ani ich hláskovú hodnotu sa ešte nepo-
darilo vyjasniť. Usudzuje sa, že prameň gréckej zložky lýdskeho písma treba
hľadať v pevninovom Grécku Západogrécka Kárska
Zn n
vzhľadom na styky Lýdov s Del-
fami. Z celkového počtu (asi 55)
Znak Znenie Znok ele
ÍBork)
sa našlo vyše 30 dlhších nápisov
v Sardách, hlavnom meste sta- A a A f> & X 0
rej Lýdie. Sú to zväčša náhrob-
né a votívne nápisy. Všetky da-
B b d b pf

tované nápisy pochádzajú zo 4.

storočia pred n. 1.
rr 9 < C C D qch
A d A tth

Kárske písmo
Historické znalosti o Károch
/^E e £ E ^ e
sú skromné; podľa gréckych
prameňov sa presťahovali z
F v F f* ^ v
egejských ostrovov na juhozá- I z Z I c :
padné pobrežie Malej Ázie.
Kedže kárska abeceda obsa-
th ® ® th

huje vyše 40 rozličných znakov

(z nich 21 pripomína tvarom
K k k

západogrécke — j e d n o písme- Ak 1 •-"* M TA 1

no nemá priamy pendant, kým
iné sa podobajú znakom cyper-
/V n n

ského slabičného písma — po-

zri obr. na s. 229), usudzuje sa,
0 o 0 o 0

že ide o zmiešaninu hláskového

a slabičného písma. Niektorí
r P r P

W č
bádatelia však zastávajú názor,
že je to rýdzo hláskové písmo.
Tvrdí to napríklad sovietsky ve-
? Q ? ch (e)

dec V. Sevoroškin; podľa neho

Károvia prevzali písmo od krét-
t> p T F> pR Q r

skych Grékov v 8. storočí pred * 5 S M W M s

n. 1. Zatiaľ sa o kárskom písme
vedú diskusie. Našlo sa vyše
T t T f "V:

100 krátkych nápisov zo začiat-

ku 6. storočia pred n. 1., sčasti v
mrv U v Y y R u *

Malej Ázii, ale väčšinou v Egyp- x ks x v h'

te, kde pôsobili kárski žoldnie-
ri. vr kh V T T V k'h''

Pri uvedených maloázijských

písmach treba zdôrazniť znač-
nú variabilitu grafém, viacero
systémov zápisu i interpretačné Porovnanie západogréckej a kárskej abecedy
ťažkosti. — hláskové znaky (Jensen, 1969)
 Cyperská Kárska
Znak Znenie Znak Znenie

n ko
n ko

ti t ti
t ?
F A to
7\ 7v to

* pe
i S pe

ra V ra

re re
A
ri m m - ť A ri

X Ä ro WY 7 Y ro

T M mi M M W mi. m

no i X no
i r x
ja
0 je • 0
x jo? x jo?

8
le? x le?

JL va
"T" pa 9 y ^ B
m pu q> © © vo

T u X NA vu

p se(Se?) se

e ehe e-ib-DB he
•>

% f ? h+ vo

mi + vu

Porovnanie cyperskej a kárskej abecedy — slabičné

znaky (Jensen, 1969)
 GÓTSKE PÍSMO > S
0) o o
"D
B
(U
3 Oä o m
N C
Gótske písmo sa používalo na zápis C >N
>
•O C 5 mJJ
východogermánskeho jazyka gótčiny. <3 N s i a
Podľa svedectiev gréckych a latín- 1 a f* gr.
skvch autorov z 5 . - 6 . storočia gót- 2 b
sku abecedu utvoril vizigótsky biskup tí fi gr. K B
Wulfila (Ulfilas; asi 3 1 1 - 3 8 3 ) , ktorý 3 9 r r g r. r r
preložil do gótčiny bibliu. Gótska kul- d
4 d L g r.
Äď
túra a najmä písomníctvo prekvitali
v období ostrogótskeho kráľovstva
5 é
6 € gr.
v z
v Itálii (493—555). Vtedy vznikli tak- 6 Q u q lot.
mer všetky zachované gótske rukopi- 7 z
sy. Vizigóti, ktorí založili kráľovstvo
z z g r. z
8 h h lat.
na Pyrenejskom polostrove (5.—8. h
storočie), boli romanizovaní dávno 9 th W gr.
pred pádom svojho kráľovstva.
10 i l 1 gr. 1 1
Základom gótskej abecedy bolo
20 k
grécke unciálne písmo. Poukazujú na K K gr. K K
to tvary gótskych písmen aj ich uspo-
riadanie. Vplyv gréckej tradície sa
30 1 A \ gr. A

40 m M M g r. H M
prejavil i v zaznamenávaní niekto-
rých hlások (napr. í sa zapisovalo po- 50 n N N gr. N N
mocou W) a v používaní písmen vo 60 lat.
i
funkcii číslicových znakov. Niektoré Q S m
u run.
písmená gótskej abecedy boli však 70 n h u

ovplyvnené negréckou grafikou. Ako 80 p M

n n gr. K [
negrécky sa uvádza pôvod písmen
gr.
pre hlásky u, ó, ale aj pre th, j, f , prí-
90 -
M c,
padne ďalšie písmená (pre q, r, í). V 100 r R lat. B P
rozličných prameňoch o gótskej pro- 200 s lat. 1 1
blematike počet uvádzaných negréc- s S »

t T Ť
kych písmen kolíše. Zatiaľ čo pri pís- 300 T T gr.
menách pre hlásky u, 6 sa všeobecne 400 Y y• /iy
uznáva runový pôvod, názory na
w v gr.

vznik písmen pre th,j,f sa rozchádza-

500 f
F ř
lat. ŕ &
j ú : jedni ich pokladajú za odvodené 600 ch X X gr.
z gréckych (th) a latinských litier (/', /), 700
iní z runových. Okrem 25 písmen
hw O ô gr.
ó run. 9 A
mala gótska abeceda ešte znaky pre 800 A S .• •t
oslice 90 a 900 (pozri obr.). 900 T
- T gr.
Takmer všetky gótske rukopisy ob-
sahujúČasti Wulfilovho prekladu bib-
>c. Najdôležitejší a súčasne najkrajší
je Codex argenteus (Strieborný kó-
Gótske písmo (Jensen, 1969)
 dex), napísaný striebornými a sčasti zlatými písmenami na purpurovočervenom
pergamene. Obsahuje útržky zo štyroch evanjelií na 187 listoch (listov bolo pô-
vodne 330). Rukopis sa našiel v kláštore vo Werdene nad Ruhrom, odkiaľ ho
cisár Rudolf II. dal doniesť do Prahy, kde ho roku 1648 ukoristili Švédi. Potom
sa dostal zo Štokholmu nakrátko do Holandska. Napokon (roku 1669) zakotvil
opäť vo Švédsku a teraz j e ozdobou Univerzitnej knižnice v Uppsale. Ďalšie
pamiatky gótskeho písma sú: dvojjazyčný Codex Carolinus s paralelným gót-
skym a latinským textom, Codices Ambrosiani (A, B, C, D), dvojjazyčný latinsko-
gótsky Codex Gissensis (našiel sa v Egypte a bol uložený v Univerzitnej knižnici
v Giessene; cez vojnu roku 1945 zničený). Okrem častí z biblie sa zachovalo
niekoľko gótskych pamiatok: úryvok komentára k Jánovmu evanjeliu, úryvky z
gótskeho kalendára, gótske glosy v latinskom texte ariánskeho biskupa Maximi-
na, jednotlivé gótske slová v dvoch latinských kúpnych zmluvách (z Neapola a
Arezza); v tzv. Soľnohradsko-viedenskom Alkuinovom rukopise z 9710. storočia
j e gótska abeceda a niekoľko gótskych slovných spojení.
Gótske písmo v spomínaných pamiatkach sa vyskytuje v dvoch variantoch:
v staršom unciálno-kurzívnom dukte (Cod. Ambr. B, D, marginálie z Cod.
Ambr. A, B, úryvok komentára k Jánovmu evanjeliu, kúpne zmluvy z Neapola
a Arezza, abeceda v Soľnohradsko-viedenskom Alkuinovom rukopise) a v mlad-
šom dukte — symetrickej unciále (ostatné gótske rukopisy).

KOPTSKÉ PÍSMO
Kopti sú potomkovia Egypťanov, ktorí prijali kresťanstvo. V koptskom jazyku
a písme sa zachovala bohatá kresťanská gnostická a manichejská literatúra. Naj-
staršie pamiatky pochádzajú z 2. a 3. storočia n. I. Po dobytí Egypta Arabmi v 7.
storočí začína koptčina ustupovať prenikajúcemu arabskému jazyku a písmu.
Posledné koptské literárne výtvory svetského charakteru sú známe z 9. storočia.
Ako hovorený jazyk existovala koptčina do 16. storočia. V súčasnosti sa ešte
používa ako liturgický jazyk koptskej cirkvi v Egypte.
S výbojmi Alexandra Veľkého sa rozšírila gréčtina aj do Egypta a po založení
Alexandrie, ktorá sa čoskoro stala strediskom gréckej vzdelanosti, získavala
v ňom čoraz väčšie uplatnenie. Démotícká egyptčina a jej písmo postupne zani-
kali, Z gréčtiny preniklo a j d o egyptčiny množstvo gréckych slov a ich zápis
egyptským písmom spôsoboval ťažkosti. Obrat — t. j . odklon od gréčtiny —
nastal až potom, keď sa v Egypte stalo štátnym náboženstvom kresťanstvo
(3. storočie n. 1.). Vtedy sa znova začal väčšmi používať domáci jazyk — zaužíval sa
preň názov koptčina — predstavujúci opozíciu voči gréčtine, ktorá sa pociťovala
ako jazyk pohanskej kultúry. Ani koptčina sa však už nezapisovala ťažkopádnym
démotickým písmom, ale písmenami klasickej gréckej abecedy (vzorom bola un-
ciála).
H. Grapow právom vidí príčiny zmeny zápisu egyptčiny v napätí medzi literár-
nym jazykom a rečou ľudu, na ktorý sa kristiattizácia zameriavala predovšet-
 číslicová
hodnota Znenie Názov Koptská Grécka unciála
1 a alfa X x
2 b. v véda n B
3 g gamma r r
4 d dalda i Á
5 é éje e €
6 - sou £ c;
7 z záda \ z
8 é háda H H
g t-h tutte e e
10 j.i jóda i i
20 k kabba K K
30 I !óla \ \
40 m méj U M
50 n ni H N
60 ks eksi 2. 3
70 o ou O O
80 p bej n 1T
100 r rou p P
200 s samma c C
300 t daú T T
400 i he r Y
500 p-h fij 4>
600 k-h kij X X
700 ps ebsi V T
600 Ó ó 111 CD
900 ? r

Koptské písmená gréckeho pôvodu (Fóldes-Papp, c. d.)

232
kým. Treba podotknúť, že prechod na nové písmo sa neuskutočnil naraz
(s prvým použitím gréckych písmen na zápis egyptčiny sa stretáme už v 2. storočí
pred n. I.).
Grécka abeceda nestačila na presné reprodukovanie egyptských hlások, preto
sa popri 25 gréckych písmenách použilo ešte 7 písmen odvodených od korno-
nantických znakov egyptského démotického písma. Z týchto siedmich písmen
(pozri obr. pri egyptskom písme, s. 88) šesť slúži na zaznačovanie osobitých
spoluhlások koptského jazyka, ktoré gréčtina nepoznala, a jedno (ti) má slabičný
význam. Koptská abeceda sa skladá z 32 písmen (z toho jedno písmeno — sou
— sa používa len ako znak pre číslo 6).

HLAHOLSKÉ A CYRILSKÉ PÍSMO

V dejinách slovanského písma zostalo ešte veľa nejasného, najmä pokiaľ ide
o jeho vznik, pôvodný stav, rané zmeny a pramene. Otázku značne komplikuje
to, že sa zachovala nie jedna, ale dve slovanské abecedy, h l a h o l i k a a c y r i -
l i k a . Ich najstaršie pamiatky pochádzajú z konca 9. — začiatku 10. storočia.
Utvorenie aspoň jednej zo slovanských abecied j e spojené s nábožensko-poli-
tickou a vzdelávateľskou misiou Konštantína (Cyrila) a jeho brata Metoda na
Veľkej Morave.
Podľa rozličných prameňov Cyril — pred prijatím rehoľného mena Konštan-
tín, zvaný Filozof— a jeho starší brat Metod sa narodili v poloslovanskom-polo-
gréckom prístavnom meste Solúne. Bratia boli Gréci, ale už od mladosti ovládali
aj slovanský jazyk.
Na Rastislavovu prosbu vyslal byzantský cisár Cyrila a Metoda na Veľkú Mora-
vu. V Živote Konštantína sa hovorí, že Konštantín, keď dostal novú úlohu, hneď
zložil písmená a začal prekladať text evanjelia. V prameňoch sa síce nehovorí,
ktorú slovanskú abecedu vypracoval, ale všeobecne sa prijíma názor, že to nebola
cyrilika, nazvaná po ňom, ale hlaholské písmo. Bratia ho roku 863 priniesli na
Veľkú Moravu.
Cyril umrel roku 869, Metod roku 885. Pred smrťou Metod vybral za svojho
nástupcu Gorazda. Krátko po Metodovej smrti odporcovia slovanskej liturgie a
slovanského písma dosiahli na Morave víťazstvo. Žiaci Cyrila a Metoda boli kruto
prenasledovaní a piati najvýznamnejší (Gorazd, Kliment, Naum, Angelár a Lau-
rent) boli nútení uchýliť sa do Bulharska.
Najpodrobnejšie sa o utvorení slovanskej abecedy hovorí v diele O písmenách
od mnícha Chrabra. Podľa Chrabra Slovania pred prijatím kresťanstva používali
akési „čiary a zárezy", teda primitívne symboly, ktoré im slúžili na počítanie a
veštenie. Po prijatí kresťanstva začali používať na zápis svojej reči mnohým z nich
známe latinské (na západe) a grécke (na východe) písmená. Také sporadické
používanie latinských a gréckych litier trvalo vraj veľmi dlho.
Spočiatku sa latinské a grécke písmená používali podľa Chrabra bez potrebnej
úpravy, takže nereprodukovali fonetiku slovanskej reči presne. V gréckej a latin-
skej abecede totiž chýbali písmená pre mnohé slovanské hlásky (napr. c, č, í, i).
 I i ^o pS Q
o

<e>
h8- r .í 4* 2 2 £ <• * <
2 iŕ - = * 2
-e-

d) q> O- O- « M ^
a

oo S oQ oq oo oo S I 1 I
o S r^ oo oi oo

-e-
9 & 5c 3" ^ V * * <<SS t , | I I
í*

-d ŕl/t •o
f f
<° ŕ, g e-
o o- »N

{O O O
M í*) T UO
"} oN C
oC oo oo oo oo
— CN ro ^j-

•n
-z
é

O í i Oi tl 5) 'N N N Cn * g c o a
"O

cm n O) o oOj C)
o Tí
o o p t^-
P O OO O
(o O
cm nO M-
8c
L S> Ä í n a *> ŕ » s? X <t

o
0 X £ <>
j O .±. O" o o
01 o E ~ O í § 1
• ít- E

Hlaholské a cyrilské písmo (Kurz, c. d.)

234
 -o 2
•JC
0> Z obdobia pôsobenia Cyrila a Metoda na Veľkej Mo-
o
II)
n je
n o> «) rave sa nezachovali písomné pamiatky. Najstaršie za-

i písmi
Hlaho
"c
® i e t chované slovanské nápisy alebo rukopisy pochádzaní
c O3 z 10., resp. z posledných rokov 9. storočia. Tieto nápi-
N jje «
sy a rukopisy sú zapísané dvoma druhmi staroslovien-
a t r skeho písma. J e d e n z nich dostal názov glagolica (pod-
ľa staroslovienskeho glagolt slovo), L j . hlaholika, dru-
b hý cyrilika (podľa Cyrila).
tľ í i
O v z n i k u h l a h o l i k y j e rozšírených d osí proti-
v V v v chodných hypotéz. Vzory a pramene sa hľadajú v avest-
skom, vo fenickom, v hebrejskom, samaritánskom,
g % 2>Q etiópskom, koptskom, gruzínskom, gótskom, sýrskom,
latinskom písme, prípadne ešte v ďalších abecedách.
d cA> V I Hypotézu byzantského vplyvu rozvinul roku 18811.
Taylor, potom I. F. Beľajev, V. Jagič, V. N. Ščepkin a
e 'Ú i. Podľa tejto hypotézy je hlaholské písmo odvodené
z byzantskej kurzívy 9. storočia. „Vyumelkovanosť" kres-
i S §f by hlaholských písmen sa vysvetľovala estetizujúcimi
pohnútkami pisárov. Túto hypotézu podrobil kritike
k 1 K
1.1, Sreznevskij a v sovietskom období J . F. Karskij, J .
1 E. Granstrem a i. Aj niektorí zástancovia tejto hypotézy
Z
(V. Jagič, V. N. Ščepkin, A. M. Seliščov a i.) pripúšťali
m © M . vplyv semitských abecied.
Podľa ďalšej hypotézy, ktorá sa veľmi rozšírila
n <P i v ZSSR v 40.—50. rokoch (P. J. Cemydi, J . M. Epštejn,
N. A. Konštantínov, I. A. Figurovskij a i.), hlaholské
0 t d písmo pochádza z nejakého „protohlaholského" pís-
ma, ktoré sa sformovalo u Slovanov evolučnou cestou
P á -e ešte v pred kresťanskom období. Nájsť dôkazy na po-
tvrdenie tejto hypotézy sa však nepodarilo.
r Bb k . V d r u h e j polovici 19. storočia 1.1. Sreznevskij, A. I.
Sobolevskij, potom J . F. Karskij a v nedávnom období
s S n Bulhar E. Georgiev predložili a rozvinuli inú hypoté-
t OD zu. Podľa nej hlaholské písmo vzniklo individuálnou
T
tvorbou, pričom j e h o tvorcovia za základ použili cyrili-
ku, ktorá vraj už existovala, a potom zmenili a skompli-
ch Jb h
kovali formy jej písmen. Svojho času sa k tejto hypoté-
Porovnanie hlaholského ze prikláňali mnohí vedci, medzi nimi aj V. A. Istrin.
písma a latinskej kurzívy Dnes j e táto hypotéza prekonaná, pretože sa uznáva
(Jensen, 1969) priorita hlaholskej, a nie cyrilskej abecedy.
Otázku o pôvode hlaholiky nemožno zodpovedať
presne. Väčšinou sa však pripúšťa, že j e j vzdialeným vzorom bolo malé (minus-
kulné) grécke písmo a v prípade jednotlivých písmen aj niektoré východné abe-
cedy, najmä hebrejská a samaritánska (A. Dostál, K. Horálek, J. Kurz, V. Tkadl-
äk, R. Večerka). J. Vajs pripúšťa východný vplyv v prípade 14 litier.
 Hlaholské písmo sa vyvíjalo a menilo. Typ zmien bol iný na našom (písmená
neboli celkom oválne), iný na bulharskom (písmená mali celkom oblé tvary) a
iný na chorvátskom (písmená nadobudli ostré hranaté formy) území. Aj písmo
jednotlivých zachovaných pamiatok je veľmi nepodobné. Hlaholské písmo si
vyžiada ešte nemálo štúdia. Nezanedbateľný j e u nás j e h o spätný vplyv na vývin
latinky — predpokladá sa totiž, že J. Hus sa pri svojej r e f o r m e opieral o tzv.
emauzskú hlaholiku (do Emauzského kláštora povolal Karol IV. hlaholským
písmom píšúcich chorvátskych mníchov).
Podľa Chrabra mala Konštantínova hlaholská abeceda 38 písmen. J e pravde-
podobné, že dve z nich pridal Konštantín až na Veľkej Morave, takže pôvodná
sústava, zostavená pred príchodom na Veľkú Moravu, mala 36 písmen, t. j. 4 X
9 písmen. V hlaholike chýbali ekvivalenty troch gréckych písmen: théty, ksí a
psí, ktoré neboli pre slovanský jazyk potrebné. Nosovky sa vyjadrovali pomocou
zložiek: ústna hláska + nosový znak (možno ho označiť N), teda: o N, o N, e N.
Tento nosový znak bol v abecede zaradený na koniec ako posledné písmeno.
Pomocou tohto znaku sa písali tri nosové samohlásky. Jotácia nosoviek, pokiaľ
sa vyslovovala, sa pôvodne neoznačovala. Iba neskôr sa niekedy rozlišovalo: e N
= j f t n = f, y cyrilike na rozdiel od hlaholiky sa označovali nosovky ako
jednoduché písmená, pôvodne takisto bez jotácie (začala sa označovať neskôr).
Autor hlaholskej abecedy Cyril utvoril aj novú číslicovú sústavu. Ponechal iba
základnú osnovu gréckej sústavy (1 — 10 — 100, t. j . totožné číslicové významy
písmen pre a — i — r). Číslicový význam dostalo v hlaholike 28 po sebe nasledu-
júcich písmen nezávisle od toho, či zodpovedali gréckym písmenám, alebo nie.
Väčšina súčasných bádateľov uznáva za Cyrilovu abecedu hlaholské písmo.
Túto hypotézu predložil koncom 18. storočia G. Dobner, v polovici 19. storočia
ju rozvinul P. J. Šafárika potom N. S. Tichonravov, V. I. Grigorovič, V. Jagič,
V. N. Ščepkin. Čo sa týka cyrilského písma, takmer všetci uvedení autori pred-
pokladajú, že vzniklo koncom 9. — začiatkom 10. storočia v Bulharsku.
Cyrilika je odvodená z gréckeho písma; jej vzorom bola grécka unciála. Zatiaľ
sa nedá presne stanoviť, kedy sa začala používať popri hlaholike alebo namiesto
nej. _ _ _ ' 7 • : M H H H
Vo svojej neskoršej fáze — podľa rukopisov z 11. storočia — mala cyrilika 43
písmen. Pôvodne v nej pravdepodobne neboli štyri jotované písmená — jusy
(dve jotované nosovky j$sT» a jQS"b, teda j f a jg, a jotované a, e — teda ja, je).
Potvrdzuje to fakt, že v najstarších bulharských cyrilských nápisoch a rukopisoch
chýbajú všetky štyri uvedené písmená alebo aspoň niektoré z nich. (Metodovi *
žiaci ako exulanti používali totiž pôvodný súbor.) O k r e m toho písmeno uki. sa
pôvodne chápalo ako zložka t o n t a yžice.
Aj cyrilské písmená mali okrem hláskového významu číslicový význam (obr.
na s. 234). Cyrilská sústava sa však v tomto úplne prispôsobila gréckej. V cyrilike
malo číslicový význam 27 písmen. Pri 24 čísliciach išlo o písmená prevzaté z gréc-
kej abecedy. Pritom každému z týchto 24 písmen bol priradený ten istý číslicový
význam, aký malo toto (resp. jemu analogické) písmeno v gréckej abecede. Vý-
nimkou boli len čísla 6, 90, 900. Gréci na písomné reprodukovanie týchto čísel
používali písmená digamma, koppa, sampi, ktoré v ich písme už dávno stratili
 Cyrilika (Jensen

písmená
Cyrilské
písmená

Znenie
Cyrilské TJ

Znenie

Pôvod
O
>
<o
Q.

< \ a gr-
odlišné
X ch gr.

B b od B 60 o gr-

B v gr- H c ?

r 9 gr-
Y č hl.

š
A d gr-
W hl.

€ e št hl.
gr-
Y
* ž hl. u ?

?
S dz
•hl y
9
h
3 z gr.
b ?
H i gr-
"B é, %

1 i gr.
M ia
I A
K k gr.
W /u
1+0
A 1 g r.
K je
i +f
M m gr.
A e (naz.) hl.

N n gr.
& q (naz.) ?

0 o gr.
1* fa (naz.) 1+A
n P g r.
HR lá (naz.)

p t gr
i ks gr.

c S gr.
¥ ps gr-

T t gr.
•e- (b/p) gr.

or u gr.
v (0) gr.

<f> f gr.

*a rípf»V / . cisnce (pozri s. ZZU). Kedze ao cyrui^

písmená nedostali, na písomné reprodukovanie čísla 6 sa v cyrilike pou-
 žívalo vlastné, t. j. slovanské písmeno dzélo (namiesto digarnmy), pre 90 sa pou-
žívalo písmeno črbvb (namiesto koppy) a číslo 900 sa označovalo písmenom ci
(namiesto sampi). Grécke ksí a psí sa do cyriliky prevzali len v číslicovej hodnote
(60, 700). Ak písmeno Označovalo číslicu, oddeľovalo sa (v jednej i druhej slovan-
skej abecede) z obidvoch strán bodkami a nad ním sa písala horizontálna čiaroč-
ka — titlo.
Cyrilika a hlaholika sa navzájom podstatne odlišovali tvarom písmen. V cyrili-
ke, viac-menej vernej gréckemu vzoru, boli tvary písmen geometricky jednodu-
I ché, zreteľné a ľahko osvojiteľné. Zo 43 písmen 24 bolo prevzatých z byzantskej
unciály a ostatných 19 bolo z iných, nie vždy známych vzorov, niektoré azda boli
aj samostatne vykonštruované (obr. na s. 238), hoci do istej miery na úkor obsa-
hovo-štýlovej jednoty (graficky sa štýl maximálne prispôsobil ostatnej abecede).
Forma hlaholských písmen, naopak, jednotou vynikala. Až neskôr, po víťazstve
cyriliky či latinky (na našom území) a po značnom časovom odstupe začali pôso-
biť ako mimoriadne zložité a vyumelkované vzhľadom na množstvo háčikov,
slučiek a pod. Takisto j e nesporné, že hlaholika tvorí jednotný, ucelený systém,
vnútorne kompaktnější ako cyrilika. ;
I cyrilika však predstavuje tvorivé prepracovanie gréckej (byzantskej) majus-
kulnej abecedy. Ako sme už spomenuli, zo 43 písmen cyriliky 19, t. j. 44 %,
v byzantskej abecede chýbalo; do cyrilskej abecedy boli tieto litery začlenené
s ohľadom na hláskový inventár staroslovienčiny. Medzi takéto písmená patria:
buky, živéte, dzélo, ukb, ci, č rtvb, ša, šta, tvrdý jer, jery, mäkký jer, jatb, ju
(jotované u), j a (jotované a), j e (jotované e), ?ST>, QST>, j?s"b, JQST.
Cyrilika a hlaholika mali všetky písmená potrebné na písomné reprodukova-
nie zvukovej stránky staroslovienčiny. Mali však aj svoje nedostatky: cyrilika
mala síce plný sortiment písmen potrebných pre staroslovienčinu, ale zahrnovala
aj šesť gréckych písmen na tento účel — odhliadnuc od číslicovej sústavy —
nepotrebných: ómegu (ott), thétu (fitu), ksí, psí a dve z trojice gréckych i (iótu,
étu, ypsilon — iže, i, yžicu). Tri nepotrebné písmená —• tie isté ako v cyrilike,
ale bez théty, ksí a psí — boli aj v hlaholskej abecede. Tieto písmená používali
Slovania najmä ako číslicové znaky. Pre staroslovienčinu nepotrebné grécke pís-
mená sa podľa tradície dosť často používali aj v prevzatých gréckych slovách.
Niektoré z nich, napríklad théta a ómega, sa používali na zápis napovedajúci
presnú (byzantskú grécku), výslovnosť prevzatých slov. Grécke slová v slovan-
ských jazykoch sa však čoskoro začali tiež vyslovovať po slovansky. Číslicový
systém vychádzajúci z cyriliky bol zasa vytlačený okolo 18. storočia vhodnejším
arabským. V súvislosti s tým sa uvedené písmená stali zbytočnými (pri reformách
ruského, bulharského a srbského písma v 18.—19, storočí ich vylúčili).
Spolu so spomínanými šiestimi gréckymi písmenami, od samého začiatku ne-
potrebnými pre slovanskú reč, bolo v cyrilike aj šesť nových písmen (štyri písme-
ná reprodukujúce nosovky, dzělo a jatb), ktoré sa stali zbytočnými v dôsledku
zmien fonetiky staroslovienskeho a ruského jazyka,
j Takmer všetky nové nebyzantské písmená (15 z uvedených 19) sú zaradené
na koniec cyrilskej abecedy a len štyri (buky, živéte, dzélo, uk"h) sú umiestené
medzi písmenami prevzatými z byzantského písma.
 Jedno nové písmeno — buky vzniklo neveľkou grafickou obmenou gréckeho
písmena beta. V klasickom gréckom písme beta označovala.hlásku b. V byzant-
skej epoche sa v dôsledku fonetických zmien gréckeho jazyka hláska b zmenila
na hlásku v. Podľa toho aj beta začala označovať v byzantskom písme hlásku v;
jej starý názov beta sa vyslovoval novo — vita. V staroslovienskom jazyku sa
hlásky v a b vyskytovali takmer v rovnakej miere. Preto sa v cyrilskej abecede na
reprodukovanie hlásky v zachovala byzantská vita, ktorá dostala nový názov
vědě. Spoločný pôvod vědě a buky sa potvrdzuje aj tým, že na rozdiel od iných
nových písmen, zaradených na koniec abecedy, buky je pri vědě.
Tvar cyrilského písmena dzělo je utvorený úpravou neskorého byzantského
tvaru gréckej digammy. Potvrdzuje to grafická podobnosť týchto dvoch písmen
i to, že dzělo dostalo v slovanskom písme ten istý číslicový význam (6), aký mala
v gréckom písme digamma. Číslicový význam dzěla určil miesto tohto písmena
v cyrilskej abecede.
Tri nové písmená — ci, črbvb, ša — sú v cyrilike prevzaté z hebrejského písma,
azda prostredníctvom hlaholského písma. Dostali len pravidelnejší geometrický
tvar, ktorý z grafickej stránky zodpovedal celkovému štýlu cyriliky. Písmeno ša
vzniklo z hebrejského šín. Písmená ci a črbvb predstavujú grafickú obmenu
hebrejského cade, ktoré sa v stredoveku vyslovovalo aj ako c, a j ako č. J e možné,
že na tvar písmena črbvb mala vplyv grécka koppa (tvar pozri na obr. na s. 218).
Vyplýva to z podobnosti tvaru týchto písmen a zo skutočností, že črbvb dostalo
v cyrilike ten istý číslicový význam (90), aký mala v gréckom systéme koppa.
Päť nových slovanských písmen vzniklo grafickou obmenou iných písmen cy-
riliky (£st>, 9ST>, tvrdý jer, mäkký jer, jatb).
Osem nových písmen vzniklo ako ligatúry rozličných písmen cyriliky. Sú to
litery: ukb, šta, jery, je, ja, ju, j§sT>, j<?sT>. Niektorí vedci zastávajú názor, že šta
nieje ligatúra.
Nejasný je pôvod písmena živěte. Tvar tohto písmena vznikol pravdepodobne
pridaním centrálnej vertikálnej čiarky k písmenu c h ě r b (J. F. Karskij) alebo
zdvojením písmena zemlja, foneticky blízkeho živěte. T o by sa dalo vysvetliť tým,
že na rozdiel od väčšiny nových písmen živěte n i e j e zaradené na koniec cyrilskej
abecedy, ale hned vedľa písmena zemlja.
Cyrilika takmer všade vydačila hlaholiku, ak j u nevytlačila latinka (ako na
našom území); hlaholské písmo sa zachovalo len v nepočetných kresťanských
občinách juhozápadných Slovanov. ,;
R o z v o j c y r i l s k é h o p í s m a v Rusku (a neskôr v ZSSR) takisto ako
u južných Slovanov prebiehal ináč ako rozvoj písomných systémov, ktoré Vznikli
na základe latinskej abecedy. Na rozdiel od západoeurópskej latinky cyrilika
v Rusku sa takmer nepretržite vyvíjala v súlade s vývinom ruského jazyka. Pri-
tom do začiatku 18. storočia vývin ruskej cyriliky prebiehal živelne a od začiatku
18. storočia v rámci oficiálnych pravopisných reforiem. Najdôležitejšie z nich sa
uskutočnili v obdobiach revolučných sociálnych premien. Takými reformami
boli petrovská (1707—1710) a sovietska (1917—1918) reforma. Ruská akadémia
vied uskutočnila tri menej významné reformy ruského písma v rokoch 1735.
1738 a 1758.
 H a m a nyôJíHKa n o x o w a na npoBHHuíajia, KO-
Toptift noflCJiyuiaBi» p a a r o B o p i flByxi. BKIUIO-
MaTOBi, npHHannewamHxi. KT» Bpawne6HbiMi
ABOPAMTÍ, OCTANCH-6bi yBtpeHi», «ITO KANCMFL
M3T> HHXT> OÔMAHUBAERB CBoe n p a B HTe JI B CTB O BT>
n o j i b 3 y B3aHMHoň, irfeHwfeňiiieft npy>«6bi. 3Ta
Ukážka ruskej predreformovej tlačenej azbuky (Fóldes-Papp, c. d.)

H i s t o r i c k é z m e n y v sústave ruského cyrilského písma sa podia povahy

a cieľov delia na tri skupiny:
K prvej skupine patrilo vylúčenie písmen prevzatých z gréckej abecedy a od
samého začiatku nepotrebných na zápis slovanskej reči, ako aj písmen, ktoré sa
stali nepotrebnými v dôsledku fonetických zmien v jazyku. V období petrovskvch
reforiem bolo takých písmen deväť: psí, ksí, fita (théta), yžica, oti> (ómega),
jedno z dvoch cyrilských i (iže, i, t. j. i—H), jedno z dvoch z ((d)zélo, zemlja), jatb
a £ST>, niekedy používaný namiesto písmena ja (ostatné tri nosovky sa už vtedy
nepoužívali).
Peter I. pri príprave prvého variantu nového občianskeho písma (graždanky),
vypracovaného na jeho príkaz v rokoch 1707—1708, vylúčil osem z týchto devia-
tich písmen: psí, ksí, ómegu, yžicu, $st», ako aj ferťb (vo funkcii/ponechal fitu),
zemlju (vo funkcii z ponechal (d)zélo), iže (ponechal H). Neskôr však väčšinu
týchto písmen Peter I. znova povolil, takže do abecedy roku 1710 sa nedostali
len písmená pre nosovky, psí a ómega. Tak sa stalo, že v rokoch 1711—1735 sa
občianske knihy tlačili jedným aj druhým pravopisom. Petrovská reforma mala
však napriek svojej nezavŕšenosti priam revolučný význam: poukázala na nevyh-
nutnosť modernizácie ruskej azbuky a podnietila viacero ďalších reforiem. Tieto
reformy presadila mladá Ruská akadémia vied. Roku 1735 dodatočne vylúčila
aj ksí, yžicu a dzélo. Roku 1738 sa ustálilo jednotné písanie písmena i s jednou
bodkou namiesto dvoch a vymedzilo sa používanie tohto písmena (pred samo-
' hláskami, pred j a v slove m i r vo význame svet). Roku 175S z neznámych príčin
znova zaviedli yžicu.
K obdobiu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie ostávali štyri nadbytočné
písmená: jedno z dvoch i (H, i), fita (théta), yžica, jatb. Všetky odstránila reforma
v rokoch 1917—1918 (v Dekréte o reforme pravopisu sa yžica priamo nespomí-
na, ale nepoužíva sa odvtedy). Najväčšie spory — tak pred reformou 1917 až
1918, ako aj po nej — vyvolávala otázka, ktoré z dvoch cyrilských i (u, i) treba
zachovať. Zástancovia i s bodkou obhajovali svoje stanovisko tromi podstatnými
argumentmi: potrebou priblížiť ruskú abecedu západoeurópskym, úsporou oko-
lo 1 % papiera v dôsledku menšej šírky znaku i oproti u a vizuálne lepšou rozo-
znateľnosťou i s bodkou (m sa totiž priveľmi podobá písmenám Ha n). Zvíťazili však
zástancovia u, ktorí sa odvolávali na to, že zachovanie tohto dosť frekventované-
ho písmena bude menší zásah do tradičnej cyrilskej grafiky.
K druhej skupine patrili zmeny v používaní tvrdého a mäkkého jeru (t>, b).
Tieto písmená už v 12. storočí stratili svoj slabikotvorný význam a začali sa
používať najmä na označovanie tvrdosti alebo mäkkosti predchádzajúcej spolu-
hlásky, ako aj na jotáciu nasledujúcej samohlásky. Pri písaní bez medzier tvrdý
jer signalizoval koniec slova. Keď sa však slová začali oddeľovať, písať ho na konci
slov bolo zbytočné. Až do rokov 1917—1918 napriek tomu tvrdý j e r na konci
slov dalej písali.
Ruská vzdelaná verejnosť často nastoľovala otázku nevyhnutnosti ďalšej refor-
my písma. Po víťazstve Októbrovej revolúcie sa potreba reformy pravopisu poci-
ťovala tak výrazne, že reforma sa veľmi rýchlo realizovala. Dekrét o reforme
pravopisu bol prvý raz uverejnený 23. decembra 1917. Druhá, trochu upravená
redakcia dekrétu bola potvrdená 10. októbra 1918.
Reforma v rokoch 1917—1918 vyvolala prudký odpor protivníkov sovietskeho
zriadenia a konzervatívnej inteligencie. Súkromné vydavateľstvá a tlačiarne vy-
trvalo naďalej tlačili podľa starého pravopisu. Na prekonanie tohto odporu bol
dokonca potrebný administratívny zásah (tlačiarňam sa odňali matice s jati>
a s tvrdým jerom). Preto sa v priebehu niekoľkých rokov po revolúcii vnútri slov
namiesto tvrdého jeru používal apostrof. Nepriatelia sovietskeho zriadenia ne-
uznávali nový pravopis. Takmer všetko, čo vydávali ruskí emigranti v cudzích
krajinách, tlačilo sa starým pravopisom. Obnoviť ho sa pokúšali aj nemeckí fašisti
na okupovanom sovietskom území za 2. svetovej vojny.
K tretej skupine abecedných reforiem patrilo zavedenie chýbajúcich nových
písmen do modernej ruskej abecedy. Napriek fonetickému bohatstvu ruskej
abecedy chýbali v nej písmená pre polosamohláskové a jotované o (jo). Medzi
nové ruské písmená sa niekedy počíta aj písmeno s , ktoré graficky vzniklo
z es-t, a písmeno 3, v jeho súčasnej podobe zavedené Petrom I. V cyrilskej abecede
síce písmená tak pre nejotované, ako aj pre jotované a a. e boli, ale mali iný tvar;
aj používanie jotovaného a nejotovaného variantu samohlásky bolo v obidvoch
dvojiciach iné ako dnešné striktné rozlišovanie jotovanej a nejotovanej hlásky
(a — «; 3 — é). Písmeno H bolo zavedené pri reforme roku 1735. Písmeno e však
dodnes v ruskej abecede vystupuje vlastne ako pomocný znak.
Súčasne so zmenou inventára azbuky sa zmenil aj pravopis. Zmeny smerovali
k dôslednejšiemu uplatneniu fonologicko-morfologického princípu. T e n t o pra-
vopisný princíp sa rozvíjal na úkor fonetického princípu, ktorý prevládal
v prvých etapách bežného ruského písma, akb aj na úkor historicko-tradičného
princípu, typického pre cirkevnoslovanské písmo. Postupne sa v cyrilskom rus-
kom písme rozvíjalo aj používanie interpunkčných znamienok.
Najstaršia podoba ruskej azbuky sa používala do 15.—16. storočia (v posled-
ných dvoch storočiach spolu s polounciálou (poluustavom) a kurzívou, pritom
takmer výlučne v knihách). R u s k á u n c i á l a (ustav) sa podobne ako grécka
(byzantská) vyznačovala zreteľným a kaligrafickým tvarom písmen.
V polovici 14. storočia sa spolu s unciálou začala šíriť p o l o u n c i á l a , ktorá
sa vyznačovala menšou geometrickosťou písmen, ich šikmým sklonom a používa-
ním veľkého množstva „titiel", t. j. abreviatúr (skrátení), a „sil", t. j. značiek pre
prízvuk. Od konca 14, storočia sa v diplomatickej, kancelárskej a obchodnej ko-
rešpondencii rozšírila kurzíva.
 Súčasné ruské pfsmená
Písmená Tlačené Písané
pôvodne]
cyriliky Malé Veľké Malé Veľké

A a A a A
E 6 B 6 &
B B B 0 S
r r r Z T
A x a 9 S)
c 3, e 3,E 3, C
x x >K JU. xc
s
« 3 3 3 3
I — —
r* -
II H H U 11
K K K K J[
A .T A A
U M M. M
M H H H X
0 0 0 O O
n n n TI 9Ĺ
ľ P p n-
c c C C
r T; r m W
(H Y "4 y | y
y
<>
t * <>
l <p
x X X x £
u ~ I — — —

M 11 u H V
v " 'I 11 7 y
Ul 111 III tu. iĺí
w Ul 111 H n
l •b b a z
t>< u / }lt\ H H
b 1. b 6 b
i — - — — —

10 K) IO to JO
u D H X Jl
l€ G £ c g

A , A , 1*, I * ,

í. ». e. V
Porovnanie starej cyriliky so súčasnou ruskou azbukou (Istrin, 1965)
 Štvrtým grafickým druhom ruského a6BrAe?K3HHKJiMHOnp
písma bola iniciálna ornamentika. Or-
namentika iniciál sa podobne ako kurzí- CTycjjxi^miivbbibaiOHe
va zjavila na konci 14. storočia v súvis- A B B r f l E J K 3 H H K J I M H O n P
losti s estetickými tendenciami tvorcov
kníh. Je to dekoratívne písmo, ktoré sa CTyOXLJHUimTjblbaiOHE
používalo v záhlaviach.
Podstatná zmena grafiky, spojená s äáäaeŕFFťi)hfrJ)éH0Kg3H
nástupom kníhtlačového písma, nastala HHiij^KrCKJbUH-HjÓegg
v petrovskom období súčasne s refor-
mou abecedy. Po nie celkom úspešných y yýýýýYWHHHw eatjsu
pokusoch J. Tessinga a I. Kopijevského Ä A A / E r F F r s h T ľ B É j p K s a a
v Amsterdame bolo nové (občianske)
písmo odliate v Holandsku a v Moskve. amíJiwKKTCJbřjřnfcoeg
Zámenu cyrilskej polounciály novým
o b č i a n s k y m p í s m o m (graždan-
gy^yyY^uH^EieaftA
kou), takisto ako reformu ruskej abece- Doplnkové znaky v azbuke národov
dy, vyvolal búrlivý rozvoj kníhtlače, naj- ZSSR (Istrin, 1965)
mä vydávanie svetských kníh (vedec-
kých a učebných), pre ktoré bolo treba
jednoduchšie a zreteľnejšie písmo. 1í * /K *
V najstarších cyrilských rukopisoch sa
nerozlišovali malé a veľké písmená; kaž- "B fl "B $ J j U Q H>h> JbJb
dé písmeno malo jeden tvar, blízky ale-
bo súčasnému malému (napríklad pís- J ^HB
meno a), alebo veľkému (napríklad pís- rŕ Kk jj s s u v H>H> & a
meno B). Neskôr niektoré písmená za-
čali používať v dvoch tvaroch. Od 16.
storočia* sa písmená veľkého tvaru začali ee Y Y
používať na začiatku väčších textových
Doplnkové litery v azbuke Bulharov,
celkov. Vyčlenenie veľkých písmen do
Srbov, Macedóncov a Mongolov
osobitného abecedného radu, paralel- (Istrin, 1965)
ného s malými, sa objavuje v šlabikároch
17. storočia. Používanie veľkých písmen sa upravilo v 18. storočí po zavedení
graždanky.
Len postupne sa formovali aj tvary rukopisných a tlačených písmen, najmä
malých. Tvar tlačených písmen do 18. storočia vychádzal z rukopisnej polounciá-
ly a od 18. storočia z petrovského občianskeho písma. Tvar súčasných rukopis-
ných písmen má pôvod v kurzíve, pravda, vplyvom tlačeného písma sa zmenil
(v 18.—20. storočí). V súčasnom ruskom písme majú iný tvar v porovnaní
s malými tri veľké písmená (A, B, E — porovnaj s a, 6, é). V rukopisnom písme
je takých litier osem ( <4 cu. Z<f, $ A, T/v. 3 f , 8 jv, 3C"n>, f m ). V nie-
ktorých prípadoch je rozdiel medzi veľkým a malým (A — a, E — e) alebo
tlačeným a rukopisným tvarom ( A. 3) .T %) t a ký veľký, že sa niekedy hovo-
rí o odlišných grafémach.
 rumunské

rumunské
Rumuni používali ako náboženský ja-

rumunské
rumunskó
o

Moderné
j Moderné
"E
e zyk cirkevnú slovančinu, ktorá sa v Mol-

Staro-
Storo-
c
o 0 davsku a vo Valašsku stala aj úradným
•c c
N N jazykom kniežacích kancelárií. Rumun-
ský jazyk v písomných prejavoch sa začal
A a a
T t t používať až v 16. storočí. Bol zazname-

6 b b « u U
naný cyrilikou prispôsobenou potrebám
rumunčiny. (Latinka sa na zápis rumun-

B v v oy u u ského jazyka používala zriedkavo.) Cy-

rilské písmo sa v Rumunsku prestalo de-
r g 9 ct) f f finitívne používať roku 1862; nahradila
ho upravená latinka (pozri obr.).
A d d
x h h, c
Po istých doplnkoch a drobných úpra-
E e e, je
¥ ps ps vách prevzali novodobú ruskú azbuku
aj Ukrajinci, Bielorusi, Bulhari, Mace-
* j i G) o 0
dónci, Srbi a nedávno (v 40. rokoch) aj
S dz dz M 1 c Mongoli v MoĽR.
V súčasnej ukrajinskej abecede sa na
73 z z UJ 9 š
rozdiel od ruskej nepoužívajú písmená

W
e, H, ~b, 3, ale používajú sa zasa pís-
N i 1 ?t št
mená e, i, i. V bieloruskej abecede chý-
O ft ft
t
ä 3 bajú písmená H, m, "b, zato sa vysky-
tuje ý, i a časté sú zložky JJ3, JEK. Sú-
r i í bl i i časná bulharská abeceda sa zhoduje s
ruskou, iba v nej chýbajú písmená č,
K č k b M, 3. V macedónskej a srbskej abece-
A 1 1 í 6 1" de n i e j e celý rad písmen používaných v
ruskej, a to: í , H, m, T>, bi, b, 3,
M m m * y K), n. Vyskytuje sa v nich však zasa via-
cero zvláštnych písmen: v macedónskej
H n n K) iu iu
abecede sú to l 4 , í, ŕ , v srbskej t) > ti ;
cs ks ra la jo v obidvoch sa používajú j, U a ligatúry
H>, Jb . Pritom macedónske s (foneticky
0 o 0 IE ie ie ŕ/z) sa síce dnes zapisuje latinským pís-
menom, ale na začiatku tu bolo staré cy-
n p P A ia ia rilské písmeno dzélo, ktoré malo podo-
Y c e y t 1 bu veľmi blízku latinskej graféme Í; to
bolo príčinou, že sa namiesto neho začal
p r r tn yn

c
používať blízky znak z latinky. Iba j j e v
s S u g dž
macedónskej a srbskej abecede prevzaté
z latinky, ostatné písmená sú odvodené
z cyrilských. Mongolská abeceda sa zho-
Rumunská cyrilika (Jensen, 1969)
duje s ruskou, má však dve doplnkové
písmená ©» Y

Z cyrilskej azbuky sú odvodené ti -šetky súčasné systémy písma národov ZSSR.

 Veľká októbrová socialistická revolúcia zastihla systémy písma národov Ruska
na rozličných stupňoch vývinu. Mnohé národy — ruský, ukrajinský, gruzínsky,
arménsky a iné — mali sytémy písma vyspelé. Písma týchto národov, zodpoveda-
júce ich jazykom, sa udržali naďalej. Aj niektoré malé národy Ruska (Jakuti,
Chakasi. Čuvaši) mali už pred revolúciou abecedy na cyrilskom základe. Iné
národy — Tatári, Kazachovia, Uzbeci, Tadžici — mali písmo odvodené z arab-
ského konsonantického písma. Vyše pol stovky národností, najmä národy seve-
ru, nemalo písmo.
Pre všetky národy ZSSR, ktoré nemali písmo, alebo písali arabským písmom,
sa tvorili nové systémv písma. V súlade s leninskou národnostnou politikou sa
práce na týchto nových systémoch začali už v 20. rokoch, hneď po občianskej
vojne.
Spočiatku, a až do začiatku 30. rokov, sa nové abecedy zostavovali na latinskom
základe. Aplikácia latinky si však vyžadovala veľké množstvo doplnkových pís-
men a diakritických znamienok. Okrem toho vznikal odklon od abecied iných'
národov ZSSR — ruskej, ukrajinskej, bieloruskej. Odporovalo to aj predrevoluč-
nej praxi vypracúvania nových abecied na cyrilskom základe (napr. jakutskej,
chakaskej, čuvašskej). V polovici 30. rokov sa na návrh samých národných
republík upustilo od latinky a abecedy príslušných národov a národností sa
previedli na cyrilský základ.
V súčasnosti je teda väčšina abecied ZSSR založená na cyrilskom písme. Len
litovská, lotyšská a estónska abeceda si zachovávajú latinský základ. Aj Kareli,
ktorí ako spisovný jazyk používajú fínčinu, píšu fínskou latinkou. Arméni a
Gruzínci naďalej používajú vlastné abecedy.
Pri zostavovaní nových abecied sa berú do úvahy zvláštnosti hláskovej sústavy
národných jazykov. Na označovanie nových foném sa vytvárajú nové litery, často
s použitím diakritických značiek. V závislosti od osobitostí hláskovej sústavy jazy-
ka (tatárska, kazašská, baškirská a iné abecedy) ich počet kolíše od 1 po 9. Vo
všetkých systémoch písma ZSSR zostavených na cyrilskom základe sa používa
spolu 50 doplnkových a diakriticky označených písmen vrátane niektorých latin-
kových (pozri obr. na s. 244).

UALICKÉ PÍSMA
' i
Už v staroveku bolo známe, že italické písma, podobne ako maloázijské, súvisia
s gréckou abecedou. Neskorší výskum to nielen potvrdil, ale vyjasnil aj vzťahy
italických abecied k západogréckej, hoci mnohé otázky ešte nie sú vyriešené.
Najstaršie nápisy sa vyskytujú na vázach; písmo je zjavne prevzaté. W. Taylor
ho nazval pelasgickým a V. von Gardthausen prototyrrhenským. Grécka kolónia
Kúmy (pri Neapole) bola v Itálii centrom, odkiaľ sa grécke písmo šírilo. (Kúmy
založili v 8. storočí pred n. 1. prisťahovalci z mesta Chalkis na ostrove Euboia.)
Etruské písmo
Etruskovia, najstarší kultúrny národ Itálie (1. tisícročie pred n. 1.), obývali se-
 . , verozápad Apeninského po-
Nov.lara sabelská Mesapskó Sikulskó l o ,t r o v a o d U g ú r k n a
re po Latium na juhu. Nie-
o a AAVAAV AAA A A A A A A ktorí vedci ich pokladajú za
b 8 t ? B Be B g praobyvatelův Itálie, iní za
9 > c < ? r prisťahovalcov z Malej Ázie,
ale sú aj dalšíe teórie o ich
d 51 ? fc ? R ? N A H A pôvode. Etruská kultúra
e % M U 5 ČfeE rozkvitala už koncom 8. sto-
v ročia, vrchol však dosiahla
C P F C c c v 7. a 6. storočí pred n. L
z I l t? I Z I V 3. storočí pred n. 1. Etrus-
h BtD5 OR 8 § H H Q kov pohltili Rimania. Etrusko-
via významne ovplyvnili kultú-
th ® BOO © O ru Rimanov a iných národov
i 1 l u f h 1 ». Itálie, o. i. latinské písmo.
k * KKtí K t K K O etruskom písme, najmä
o jeho vzniku a vývine, exis-
1 J l 1 L A h tuje bohatá literatúra. Usu-
m ^ W W\ n M A\ dzuje sa, že Etruskovia pre-
n H N W ť Kŕ A ř NU vzali písmo v druhej polovici
f 1
8. storočia pred n. 1. Najstar-
s (ch) m + X šia pamiatka etruského pís-
o o o o O o o o 0 ma — tzv. abeceda z Marsi-
liany (dnes Marsiliana d'Al-
P 1 r n l p r n r- r begna), vygravírovaná na ta-
š /v\ z M V\ ť 7 buľke zo slonovej kosú, po-
q q ? f <p O? chádza približne z roku 700
pred n. 1. Táto abeceda
r <i a ŕ PbV »0 ŕPRPftP ŕ ŕ Pb predstavuje počiatočné štá-
s mjisc z u r s dium etruského písma, keď
ŕ m t T L t i ešte nebolo prispôsobené fo-
T r T I "V f >
netike etruského jazyka.
u yi y! A A V W A V Skladá sa z 26 písmen (21
ph spoluhláskových a 5 samo-
hláskových). Tvar, hlásková
kh X (=k?) hodnota aj zastúpenie pís-
f $ ? <X? men (existencia digammy,
dz(h) koppy, neprítomnosť ome-
Y t r gy, používanie písmena chi
t?th7 •r na reprodukovanie skupiny
Itatické abecedy (Jensen, 1969) hlások k (g) + s (z)) svedčia
o západogréckom pôvode.
Väčšina vedcov sa nazdáva, že Etruskovia ho prevzali prostredníctvom obyva-
teľov najstaršej gréckej kolónie v strednej Itálii — Kúm. Existujú však aj iné
 0
A A A fl A 4 /3 51 A (\ A
b
&B B a a B Bj 5t
g r< c <C }>W > (k) » (k. g) Kk.g) C (k)
« 40 D 0 0 0
e
^ P 3 A «. £ E
V ££ ŕ 3 t (f) F (f)
* I I + 1 (c) ú c t t i J (G)
h BH Q B « s Q H B H
th © 0 ©•O ® o
i o G
i 1 i 1 ii ( 1 1 I
* fr K >1 X X X K
' p l J 4 J >1 4 L
m f" r WA W m ~t b M
" A H. 11/r H H
á n r N
m
" 0 00 0 O 0
p r p 1 n P
š 1 1 n
IM txj oo
* 9 o? 9 <P 9 O 9Q Q
r pp p <M 0 c í\ ^ R
ä 5
í * U * e S
t T M S s
T f w t i T T
u yv •M* T ľ
VK Yvs v v V V V
"S X * + X X
X
ph
4> (D
g f* r v
*
f m
8S2* 8 8
ŕ
S
e a
jf
h
ú
v

Porovnanie italických abecied a zépadogréckeho písma (Jensen. 1969)

 Formelo

Certeveri

AŽKitf-f] B c D ' í t ' S ^ f ) ^ 7 r t j > f

Siena

f|| 8 ° , ř r L r so
Staroitalské nápisy (Jensen, 1969)
hypotézy o pôvode etruského písma. Vychádzajú z niektorých rozdielov medzi
hláskovôu sústavou etruskej a chalkidskej abecedy. Podľa francúzskeho vedca
A. Greniera Etruskovia prevzali od Grékov písmo ešte pred založením Kúm,
teda v období, keď sa grécke písmo líšilo od fenického menej ako v 8.—7. storočí
pred n. I. V prospech tejto hypotézy svedčí prítomnosť troch písmen v abecede
z Marsiliany, slúžiacich na reprodukovanie fenických sykaviek — písmen sámech
(grécke ksí), sádhé (grécke san) a šín (grécka sigma). Ani v jednej z gréckych
abecied sa tieto tri písmená nevyskytovali súčasne a v najstarších chalkidských
nápisoch sa z nich používalo podľa A. Greniera len šín (sigma). Podľa inej hypo-
tézy, obhajovanej R. Carpenterom a D. Diringerom, etruská abeceda predstavu-
je umelý systém, ktorého prvky sú prevzaté z niekoľkých gréckych prameňov.
Za základný z nich však uznávajú chalkidskú abecedu.
Etruské písmo sa potom čoraz väčšmi prispôsobovalo osobitostiam fonedky
etruského jazyka, a tým sa väčšmi a väčšmi vzďaľovalo od gréckeho písma. Počet
etruských písmen sa časom zmenšil, lebo vypadli viaceré grécke písmená. Už
v 7.—6. storočí pred n. 1. z etruského písma mizne grécke písmeno omikron a
nahrádza ho ypsilon, čo svedčí o tom, že v etruštine neexistoval fonologický
rozdiel medzi samohláskami o — u. Miznú aj písmená beta, delta, kappa a koppa
a nahrádzajú ich písmená pí, tau a gamma, čo zasa svedčí o absencii fonologic-
kého rozdielu medzi znělými a neznelými explozívami ô — p, d — t, g — k.
Okrem toho mizne písmeno ksí, ktoré v ranom etruskom písme označovalo
hlásku s, a takmer mizne aj písmeno san (označovalo tú istú hlásku). Tieto písme-
ná nahrádza sigma. Obmedzilo sa aj používanie niektorých ďalších písmen.
Súčasne v etruskej abecede pribudlo nové písmeno, podobné arabskej číslici
8. Vzniklo zdvojením gréckeho písmena fi a slúžilo na označovanie etruskej
hlásky /
V dôsledku uvedených zmien sa v neskorom etruskom písme používalo iba
18—21 písmen, z toho 4 samohláskové a 14—17 spoluhláskových; 16—18 pís-
men neskorého etruského písma zodpovedalo analogickým písmenám klasickej
gréckej abecedy (z jej 24 písmen sa v neskorom etruskom písme nepoužívali
písmená ómega, omikron, beta, delta, ksí, kappa a zriedkavo sa používali fí a
psí). Okrem toho sa v etruskom písme zachovalo západogrécke písmeno vau
(digamma) a sporadicky sa používalo písmeno san.
K dalším dôležitým osobitostiam etruského písma, ktoré mali vplyv na latinské
písmo, patrí jednak používanie písmena gamma nielen na reprodukovanie hlás-
ky g, ale aj hlásky k (aj zaoblený tvar tohto písmena), a jednak používanie písme-
na éta na reprodukovanie spoluhlásky h a písmena chĺ pre skupinu hlások ks.
Etruskovia zvyčajne písali sprava doľava; aj etruské písmená sú orientované
doľava. Len v neskoršom období sa písalo aj zľava doprava alebo bustrofedonom.
Slová sú obyčajne pooddeľované bodkami. Bodky sa niekedy používali aj na
vyznačovanie hraníc medzi slabikami. Vzhľadom na túto osobitosť etruského
písma aj na niektoré iné skutočnosti (vo viacerých etruských abecedách boli
zoznamy písmen doplnené príkladmi na slabičné skupiny, niekedy sa používalo
jedno písmeno na reprodukovanie celej slabiky) vyslovili niektorí vedci do-
mnienku, že Etruskovia pred prevzatím západogréckej abecedy používali nejaké
slabičné písmo (že to mohlo byť cyperské, uviedli sme na s. 109; na s. 110 sme
sa dotkli i teórií o spätosti s krétskym lineárnym písmom A).
Väčšinu pamiatok etruského písma tvoria krátke náhrobné nápisy. Najdlhší
nápis je na obale múmie nájdenej v Egypte. Plátenný zvitok z obalu bol pôvodne
dlhý niekoľko metrov a široký asi 35—40 cm. Text na zvitku bol zaznamenaný
v mnohých stĺpcoch, z ktorých sa zachovalo iba dvanásť. Mimoriadny záujem
vzbudzujú etruské abecedy na tabuľkách a vázach.
S ústupom Etruskov z kultúrnej arény sa namiesto etruského písma začalo
používať latinské písmo, ktoré ho približne začiatkom nášho letopočtu celkom
vytlačilo.

Umbrijsko-oskické písma
Umbrijská abeceda je známa z menších nápisov na siedmich bronzových
tabuľkách z Gubbia (staré Iguvium). Tabuľky obsahujú rituálny text, v menšej
časti písaný aj latinským písmom. Oskická abeceda je známa predovšetkým
z votívneho nápisu z Agnone (v starom Samniu), ďalej z majetkovej chrámovej
zmluvy dvoch miest a z nápisov z Pompejí a Capuy. Tvary písmen obidvoch
abecied vznikli v 6. alebo 5. storočí pred n. 1. z mladšej formy etruskej abecedy,
o čom svedčí spomínané písmeno reprodukujúce hlásku f vo všetkých troch
abecedách.

Alpské písma
Alpskými boli nazvané itaiické písma používané na území starej Rétie v alpskej
(severoitalskej) oblasti. Sú známe z neveľkého počtu nápisov. Usudzuje sa, že
Réti boli príbuzní Etruskom. Zachované nápisy sú písané zväčša ľavobežne a
pochádzajú z posledných troch storočí preď n. 1. Písmená záznamov sa líšia,
takže hovoríme o rozličných abecedách, pričom v každej zrejme chýbali litery
pre hlásky b, d, g. Svedčí to o ich spoločnom pôvode — etruskom. Zväčša sa
označujú podľa miesta nálezu nápisov, ako luganská abeceda čiže iepontské
písmo, abeceda z Bolzana, z Magré, zo Sondria (súhrnne rétske písmo) a venet-
ské písmo. Lepontské nápisy sú v keltskom jazyku s etruskými vplyvmi, rétske
zasa v etruskom dialekte s keltskými prvkami. V abecede takmer totožnej
s lepontskou sa vyskytujú aj severoitalské nápisy v galskom jazyku, kým zaalpskí
Gali zasa písali bežnou gréckou abecedou. Do alpských písem postupne prenikali
latinské vplyvy, až napokon latinská abeceda v 1. storočí pred n. L prevládla.

Jadranské písma
Ide o písma, ktoré sú príbuzné priamo s gréckym, bez etruského prostredníc-
tva. Mesapská abeceda z Kalábrie je známa z nápisov z dvoch posledných storočí
pred n. 1. Abeceda z Novilary j e známa z troch pieskovcových stél a pochádza
z 5. alebo zo 4. storočia pred n. 1. Najstaršou sa zdá predsabellská abeceda.
Sikulské písmo zo Sicílie je predstavené troma nápismi z 5. storočia pred n. L
a je zrejme chalkidského pôvodu.

Faliské písmo
Faliský jazyk j e veľmi blízky latinskému a to isté platí aj o faliskom písme.
Najstarší faliský nápis pochádza zo 6. storočia pred n. 1.
Najvýznamnejšiemu z italických písem — latinskému venujeme samostatnú
časť.

LATINSKÉ PÍSMO
Latinkou píše v súčasnosti 35—40 percent ľudstva. Sú to obyvatelia väčšiny
európskych krajín (okrem Bulharska, Grécka a východnej časti Juhoslávie),
v ZSSR sa používa latinka len v pobaltských republikách a sčasti v Karelskej
ASSR (Kareli a Fíni), píše ňou obyvateľstvo v celej Amerike, Austrálii a Oceánii,
v Ázii vo Vietname, na Filipínach, v Malajzii, Indonézii a v Turecku a v Afrike
vo všetkých krajinách na j u h od Sahary. Je to najrozšírenejšie písmo na svete.
Latinovia, italické kmene, ku ktorým patrili aj Rimania, v 8.—7. storočí pred
n. 1., t. j. v čase začiatkov vlastného písma, obývali kraj Latium na západe strednej
Itálie. (Z kapitoly Italické písma, kam patrí, sme toto písmo vyňali v úsilí zdôraz-
niť jeho závažnosť.) Za tradičný (viac-menej mýtický) dátum „založenia" Ríma sa
pokladá rok 753. I súčasná veda kladie túto udalosť (spojenie rímskych osád a
vznik kráľovstva) do posledných rokov 8. storočia pred n. 1. V priebehu nasledu-
júcich dvoch storočí (7.—6. pred n. t.), v tzv. kráľovskom období, Rimania pre-
konali búrlivý spoločensko-ekonomický rozvoj a vybudovali účelný a premyslený
systém štátnej organizácie i verejného života. To zákonite vyvolalo potrebu širo-
kej vzdelanosti, nemysliteľnej zasa bez vyhovujúceho systému písma,
Latinovia boli v tom čase pod silným politickým a kultúrnym vplyvom jednak
svojich severných susedov — Etruskov, a jednak gréckych kolónií na juhu Itálie.
Mimoriadne úzke boli styky s gréckou kolóniou Kúmy, založenou v 8. storočí
 * J l W f V O j O o ^
'."Í n ©i M > *
0 ™
i i o <1 v<{ .

c g ř T J í m f m í W ô ~

i d u e s - c o s o k e s o R
HONCOINOPIOIRV/^E-COSEA/T/ONT-R
DVONORO O p T V M a F V l í E - V í F O •
PVciOrA SClPiOA/E-FlVlOS- b a p f a t i
. ^ f s j S O k C E A / S O P A l D l V l S - H l C F V E T - A
M Í Y ' \ c £ P l T - C o P 5 l C A - A l , E P I A a V £ V R B E N
M 't D E T - T E M P E S T A T E B V 5 A ' ^ E ' M E R E T O

Najstaršie nápisy s latinským písmom (G. Barthel, c. d.)

pred n. L, ktorá spomedzi gréckych kolónií ležala k Rímu najbližšie. A v 8,

storočí pred n. 1. Etruskovia aj Gréci už používali vokalizované písmo.
V dejinách latinského písma sa vyčleňuje niekoľko období, v ktorých vznikli a
vyvinuli sa samostatné druhy tohto písma. Keďže jednotlivé obdobia sa nedajú
ostro vymedziť, jestvuje viacero periodizácií vývinu latinského písma. Napríklad
C. Paoli rozlišuje tri obdobia, ale až od zániku Rímskej ríše podnes. L. Schiapa-
relli rozoznáva tiež tri obdobia (rímske, stredoveké a novoveké). A. Húščava
rozdeľuje celý vývin latinského písma do piatich období takto:
1. obdobie archaické (od počiatkov do 2. storočia pred n. 1.),
2. obdobie rímske (od 2. storočia pred n. 1. do 4. storočia n. 1.),
3. obdobie včasného stredoveku (od 5. do 12. storočia),
4. obdobie stredoveké (od 13. do 15. storočia),
5. obdobie novoveké (od 16. storočia až po naše časy).
 Pokráľovské dejiny Ríma, ktorými sú poznačené aj dejiny latinského písma, sa
delia na dve obdobia. Prvé — republikánske — zachycuje roky 510—27 pred
n. 1. Jeho prvú — o sedem rokov dlhšiu „polovicu" — do roku 265 pred n. I. —
vypĺňal v politickej sfére boj Ríma o ovládnutie Itálie, druhú expanzia za jej
hranicami, prerastajúca do boja o svetovládu. Mimoriadne veľký význam malo
podrobenie Grécka Rímom v polovici 2. storočia pred n, 1. V kultúrnej oblasti
sa to však prejavilo opačne: silným a prudko vzrastajúcim vplyvom gréckej kul-
túry — vrátane gréckeho jazyka a písma — na Rím. Na konci republikánskeho
obdobia sa vycibril aj latinský literárny jazyk. Druhé, cisárske obdobie trvalo od
roku 27 pred n. 1. d o roku 476 n. 1. V prvých dvoch storočiach tohto obdobia
Rím dosiahol vrchol moci a kultúrneho rozkvetu. Latinský jazyk a písmo sa
rozšírili takmer po celej Európe, severnej Afrike a juhozápadnej Azii. Od konca
3. storočia n. 1. v súvislosti s krízou otrokárskeho systému, s protirímskymi koa-
líciami, s politickoorganizačnými i vojenskými problémami pri správe veľkej ríše,
s nástupom novej náboženskej ideológie a s náporom „barbarských" kmeňov,
najmä germánskych, nastával postupný úpadok Ríma. Predsa však význam latin-
ského jazyka a písma v týchto ani v nasledujúcich storočiach nepoklesol. Latinský
jazyk a písmo sa ďalej šírili po celej západnej Európe, ale už na inej ideovej báze,
na báze kresťanského učenia.
K najstarším pamiatkam latinského písma patria: krátky a dobre čitateľný
nápis na zlatej spone, nájdený roku 1871 v Praeneste (dnes Palestrina) a pochá-
dzajúci z konca 7. — začiatku 6. storočia pred n. 1., silno poškodený a ťažko
čitateľný nápis na úlomkoch kamenného stĺpa pod tzv. čiernym kameňom („lapis
niger", nájdený roku 1899 na mieste rímskeho Fora Romana), pochádzajúci zo
6. storočia pred. n. 1., a pomerne dlhý, dobre čitateľný tzv. Duenov nápis, lemu-
júci trojdielnu hlinenú nádobu, ktorú vyhotovil sabinský hrnčiar Duenos (nájde-
ná roku 1880 pri Quirinale v Ríme), pochádzajúci z druhej polovice 5. storočia
pred n. 1.
Prvá a tretia pamiatka sú napísané sprava doľava, druhá bustrofedonom. Ďal-
šie zachované latinské nápisy pochádzajú zo 4. storočia pred n. I. a z neskorších
období. V tom čase sa v latinskom písme ustaľuje zápis zľava doprava a mení sa
aj orientácia latinských písmen.
Ako dokazujú najstaršie latinské nápisy aj niektoré neskoršie literárne pamiat-
ky, pôvodná latinská abeceda, typovo a r c h a i c k á k a p i t á l a , v 6.—4. storočí
pred n. 1. zahrnovala 21 písmen, z toho 16 pre spoluhlásky, z toho jedno (C)
malo hláskovú hodnotu k i g, 4 písmená pre samohlásky (A, E, I, O) a jedno
písmeno (V), ktoré sa používalo vo význame slabičného aj neslabičného u. Po-
sledný prípad sa dá vysvetliť tým, že v antickej epoche (a rozhodne ešte aj pred
1. storočím n. 1.) medzi hláskami u — v fonematický rozdiel v latinskom jazyku
takmer nebol. J e d n o zo spoluhláskových písmen — Z — sa takmer nepoužívalo.
Napriek tomu, že v latinskom jazyku pred 4. storočím pred n. I. bolo znelé z
široko zastúpené, táto hláska sa podľa všetkého nereprodukovala dzétou, ale
sigmou. Potom, keď sa okolo 4. storočia pred n. 1. znelé z medzi samohláskami
zmenilo na r (tzv. rotacizmus, napr. v koncovke -os a n —» -ô rum a pod.),
písmeno dzéta (Z) sa stalo celkom nepotrebným.
 Z á p a d o g r é c k y p ô v o d latinského písma j e nesporný. Potvrdzuje h o tak-
mer úplná zhoda latinskej abecedy so západogréckou, najmä používanie písme-
na chĺ vo význame hláskového spojenia ks, neprítomnosť písmen ksí a ómega a
prítomnosť písmen vau (digamma), koppa v obidvoch týchto abecedách — na
rozdiel od východogréckej, ako aj tvar latinských písmen C, D, I, P, R, S, V,
blízky tvaru zodpovedajúcich západogréckych písmen. Z 23—24 písmen západo-
gréckej abecedy do najstaršieho latinského písma neboli zaradené len théta, 11 a

Kapitálna latinská kurzíva z Pompejí z roku 79 n. I. (vyškrabané v omietke: Coefíus

0 cum Rufio et Eburiolo 0 et Faustoj (Fóldes-Papp, c. d.)

j ' / v / ť ^ - r / ľ V ^ * t / z / r o ry

Latinská kapitálna kurzíva z rokov 51—54 n. I. (z papyrusu cisára Claudia: tenuisse

0 csussam 0 petítori 0 expedia[t] ne procedant [opravená z intercedant] artes 0
male 0 ag[entibusj) (Fóldes-Papp, c. d.)

psí, ktoré označovali grécke aspirované spoluhlásky th, ph, kh, v latinskom jazyku
neznáme. Písmeno éta bolo zaradené do latinskej abecedy s j e h o archaickým, ale
do istej mier)' aj západogrécky m významom h, písmeno ypsilon v zmenenom
(z ú) význame u — v (presnejšie, v spomenutom význame slabičného i neslabič-
ného u).
Na udomácnenie západogréckeho písma v Latiu existujú dva názory : tvrdí sa,
že Rimania ho prevzali priamo od gréckych kolonistov v Itálii, najmä od obyva-
teľov Kúm, alebo že sa k nim dostalo prostredníctvom Etruskov.
V prospech priameho prevzatia západogréckeho písma svedčí existencia pís-
men O, B, D, K, Q v najstarších latinských nápisoch. V etruských nápisoch sa
totiž tieto písmená nevyskytujú, lebo v etruskom jazyku sa slabo rozlišovali sa-
mohlásky o —u, ako aj znelé a neznelé explozívy. Lenže v najstarších etruských
abecedách tieto písmená zastúpené boli a odtiaľ ich Rimania prevziať mohli.
V prospech etruského pôvodu latinského písma svedčí rímske používanie (do
konca 4. storočia pred n. 1.) písmena C (zaokrúhlenej podoby gréckej gammy)
na reprodukovanie hlások g aj k. Bolo to prirodzené pre Etruskov, ktorí neroz-
 lisovali hlásky k — g. Pre Rimanov, ktorí však tieto spoluhlásky rozlišovali, pou-
žívanie písmena C nielen vo význame g, ale aj vo význame k, najmä pri existencii
písmen K, Q v latinskej abecede, možno vysvetliť len etruským vplyvom.
Zdá sa, že v prospech etruského, a nie priameho západogréckeho pôvodu
svedčí ešte j e d n a osobitosť latinského písma: v latinskom jazyku mal protiklad
krátkych a dlhých samohlások fonologický význam. Mnohé latinské slová (na-
príklad lěgis zákona a lěgis čítaš) i tvary slov (napríklad rosa ruža a roiä
ružou) sa líšili len dĺžkou samohlások. Napriek tomu však rozlišovanie krátkych
a dlhých samohlások osobitnými písmenami, existujúce v gréckom písme (hoci
len v dvoch prípadoch — pri o a e), sa v latinskom písme nevyvinulo. Za príčinu
sa obyčajne pokladá prevzatie gréckeho písma Latin mi prostredníctvom Etrus-
kov, ktorí dlhé a krátke samohlásky nerozlišovali, a to vzhľadom na neprítom-
nosť ómegy v západogréckych písmach i vzhľadom na použitie éty aj vo význame
h. Prispôsobenie gréckeho písma na grafické reprodukovanie hlások latinského
jazyka bolo uľahčené tým, že tento jazyk obsahoval takmer to isté množstvo
samohlások, ale menší počet spoluhlások ako gréčtina. T o podmienilo použitie
troch písmen (C, K, Q) na reprodukovanie tej istej hlásky (k) v latinskom písme.
Neskôr sa hláska k v latinskom písme začala reprodukovať prevažne písmenom
C. Písmeno K si uchovalo použitie len v niekoľkých prípadoch (najmä v slovách
gréckeho pôvodu) a písmeno Q sa začalo používať v spojení s písmenom V, a to
vo fonetickej hodnote kv.
V ďalšom období sa latinská abeceda ešte väčšmi prispôsobila správnemu re-
produkovaniu fonetického inventára latinského jazyka. Roku 312 pred n. L za
cenzora Appia Claudia z latinskej abecedv bolo vylúčené písmeno Z (nepotrebné
v dôsledku rotacizmu — pozri s. 253). ~
O niečo neskôr (v 3. storočí pred n. 1.) sa miesto uprázdnené v abecede po
dzéte zaplnilo zavedením písmena G. Toto písmeno vzniklo pridaním vodorov-
nej čiaročky k písmenu C a začalo slúžiť na označovanie hlásky g. Stopy po tejto
premene sa zachovali v skratkách rímskych mien (C = Gaius, Cn = Gnaeus). Tak
sa písmeno C mohlo začať používať len vo význame k.
Ešte neskôr, v 2.—1. storočí pred n. 1., keď v Ríme mimoriadne vzrástol vplyv
gréckej kultúry, jazyka a literatúry, vznikla potreba presnejšie zapisovať grécke
slová. Preto sa d o latinskej abecedy vrátili grécka dzéta — Z (bolo pre ňu však
miesto už len na konci abecedy) a ypsilon — Y. Opätovné zavedenie ypsilonu Y
(pôvodne vau) v j e h o východogréckom tvare — bolo potrebné na vyslovovanie
gréckej hlásky u. Neskôr písmeno ypsilon („úpsilon") v latinskom písme stratilo
tento význam a začalo označovať i. Bolo to jednak preto, lebo v latinskom jazyku
hláska u nebola, a jednak preto, že v neskorogréckom jazyku sa zmenila na
hlásku i, Aj ypsilon j e zaradený na koniec abecedy. Prejavil sa aj ďalší grécky
vplyv — potreba zapisovať v gréckych slovách grécke aspirované spoluhlásky.
V latinskom písme sa začali reprodukovať spájaním písmen PH, CH, TH, RH.
Nijaký ďalší z pokusov doplniť latinskú abecedu nebol úspešný. Z nich najvý-
znamnejšie boli: návrh gramatika Verria Flacca (okolo nášho letopočtu) zaviesť
písmeno pre slabé m a návrh cisára Claudia (cisár v období 41—34 n.!.) zaviesť
písmená pre neslabičné u, ps a hlásku medzi i — u.
 V období po 2.—1. storočí pred n. 1. latinská abeceda pozostávala z 23 písmen.
Až v stredoveku j u doplnili dve nové písmená: iot (J) a dvojité vé (W) (bližšie
pozri na s. 262). Písmeno V sa tvarovo diferencovalo podľa významu — vznikli
z neho dve písmená: U — na reprodukovanie hlásky m a V — na reprodukovanie
hlásky v.
Od 2. storočia pred n. 1. sa dlhá samohláska niekedy označovala zdvojením.

e r c o N L o q u e B X N T u u

A d i N U i c e a v Oicesrres

q u o d e s T b o c u e m 5 u < p

truix i N p o i ^ T \ T e e r u i R T c n e
K D p e R A T s p i Ŕrri B U S
i.scrKiNrôis e T e x e a N T j
Severoafrická latinka (700 n. I.) (Jensen, 1969)

Od konca 1. storočia pred n. 1. sa dĺžka začína (nepravidelne a len pre špeciálne

potreby) označovať zvislou čiarkou — apexom.
Slová sa v antíckom latinskom písme (najmä v nápisovej kapitále) pôvodne
vôbec neoddeľovali (tzv. scriptura continua), potom sa častejšie oddeľovali bod-
kami, neskôr rozlične štylizovanými (lístočky a pod.). Systematické oddeľovanie
slov medzerami sa definitívne zaviedlo až v 15. storočí n. 1.
V neskorom latinskom písme sa uplatnili i n t e r p u n k č n é z n a m i e n k a —
takisto rozličné kombinácie bodiek (pojednej, po dve, po tri). Okrem oddeľova-
nia slov sa tieto bodky používali aj na vyčleňovanie väčších úsekov textu a na
označovanie páuz.
Písmo sa v Ríme, najmä v cisárskom období, rozšírilo ešte väčšmi ako v Grécku.
Len čo sa zjavilo dobré alebo aktuálne literárne dielo, hneď sa prepisovalo
a v desiatkach až stovkách exemplárov sa šírilo po celej ríši. V cisárskom Ríme
pracovali desiatky knižných dielní. V nich sa na objednávku a v krátkych leho-
tách v podobe zvitkov zhotovovali početné kópie rečníckych skvostov, satír, básní
a divadelných hier. V Ríme existovali aj nearistokratické „kníhkupectvá" s dob-
rým výberom premyslene uložených zvitkov. Rozvinulo sa aj k n i h o v n í c t v o .
Pravda, veľké knižnice jestvovali už v starom Egypte či Babylonii. Boli síce veľké,
ale ako súkromné knižnice faraónov, kráľov, chrámov a pod. nemali taký spolo-
čenský dosah ako knižnice v Ríme (popri súkromných knižniciach tu totiž jestvo-
vali aj verejné knižnice).
Najstaršie p í s a c i e m a t e r i á l y boli v Ríme tak ako v Grécku (pozri prísluš-
 Iflcipirpipt)
rrgiilr frnái

m t á i f i i M í s .

pirtrpta

magiftnľcr

wjtliiu aurř

cordifruícr

admomnoiir

pij ptftnflibnj

Trrfrapr.ct

rtfiáarcr amiplt/uradeum pobcdíamr

l a b o i n n rcdcas.aguo j ) i n o b f d i m n r dríi

d u m n r e l ľ f i a s ' R d i r cryp m m c m a i s fcr

m o d i n g i č qui(qui5 dbirmmcian£ppnis

u o l u p t a u b * d n o j r p o u c w rogŕ T n i l n a n i n

o b f d i m n t f a n f l m i a a n p pclaia annaaf

fumisUnpnmďurqcqD a a r n d u m incbo

) a s b o n i u n . a b f l ) j ) f i n m í t i r n i f l i m a oia

uônrdepofcis/urqiu nofiam mfihou>

Iniciála A , gfr
 V období po 2.—1. storočí pred n. 1. latinská abeceda pozostávala z 23 písmen.
Až v stredoveku ju doplnili dve nové písmená: iot (J) a dvojité vé (W) (bližšie
pozri na s. 262). Písmeno V sa tvarovo diferencovalo podľa významu — vznikli
z neho dve písmená: U — na reprodukovanie hlásky m a V — na reprodukovanie
hlásky v.
Od 2. storočia pred n. 1. sa dlhá samohláska niekedy označovala zdvojením.

ercoNLoqueBXNTCJR
AdiNurctxn O i c e N T e s
q u o O e r r b o c u e m 5 u < r >

c í u i x i N p o i i e s T v r e exui ivruie
KT)p€RXTSplRITIBUS |

INOXINOIS e T e x e c i N T J
Severoafrická latinka (700 n. I.) (Jensen, 1969)

Od konca 1. storočia pred n. 1. sa dĺžka začína (nepravidelne a len pre špeciálne

potreby) označovať zvislou čiarkou — apexom.
Slová sa v antickom latinskom písme (najmä v nápisovej kapitále) pôvodne
vôbec neoddeľovali (tzv. scriptura continua), potom sa častejšie oddeľovali bod-
kami, neskôr rozlične štylizovanými (lístočky a pod.). Systematické oddeľovanie
slov medzerami sa definitívne zaviedlo až v 15. storočí n. 1.
V neskorom latinskom písme sa uplatnili i n t e r p u n k č n é z n a m i e n k a —
takisto rozličné kombinácie bodiek (pojednej, po dve, po tri). Okrem oddeľova-,
nia slov sa tieto bodky používali aj na vyčleňovanie väčších úsekov textu a na
označovanie páuz.
Písmo sa v Ríme, najmä v cisárskom období, rozšírilo ešte väčšmi ako v Grécku.
Len čo sa zjavilo dobré alebo aktuálne literárne dielo, hneď sa prepisovalo
a v desiatkach až stovkách exemplárov sa šírilo po celej ríši. V cisárskom Ríme
pracovali desiatky knižných dielní. V nich sa na objednávku a v krátkych leho-
tách v podobe zvitkov zhotovovali početné kópie rečníckych skvostov, satír, básní
a divadelných hier. V Ríme existovali aj nearistokratické „kníhkupectvá" s dob-
rým výberom premyslene uložených zvitkov. Rozvinulo sa aj k n i h o v n í c t v o .
Pravda, veľké knižnice jestvovali už v starom Egypte či Babylonii. Boli síce veľké,
ale ako súkromné knižnice faraónov, kráľov, chrámov a pod. nemali taký spolo-
čenský dosah ako knižnice v Ríme (popri súkromných knižniciach tu totiž jestvo-
vali aj verejné knižnice).
Najstaršie p í s a c i e m a t e r i á l y boli v Ríme tak ako v Grécku (pozri prísluš-
 iHCipírptPb"
rrgultí^nťh
Bmediťh M \ s .

jj
t

If
f

inagiflnícr

iqíuíu autŕ

cordifTuitr

admonmonc

pij p j a i f h t o )

xrrtrcipt.íf

rffiáarrr amiplt/ur ad mm pobauamr

fob w t i n r c d ( a 5 . a q u o j j m o b e r i i n m r d ď i

d u m ratflnas'ftdirqjD nuiic mcus f t r

mo d i n g i £ quiíquis afommicianCppriis

u o l u p t a n b ! d n o ^ e p o ucro r r g í t m l n a n í r :

obtdmmtťmníľmu anppdaa annaaf

funiísUnprimifurqcqo aorndiiin m d w

) a s tK>mim.afca> j j f i n m w a m f ľ m a om

n d n r d f p o f i a s / i i r q u t n o f i a m infilia^-

Iniciála A z polovice 13. storočia

 loíiccnms c c c \ m l í x y

tO rl

c i u u i p ' t l " ™ s e c m i d m Y l o h c n i .

®§ Í F

i
m

Umelecké írske ozdobné písmo v latinskom jazyku približne z roku 720

 1 /
' — V * § * J
^ j u l l v t h x j ^ í k U ^

ľ o v j u J u crto

Iluminácia z islandského rukopisného kódexu Flateyjarbok

Byzantsko-grécke minuskuly s unciálnymi iniciálami na miniatúre z 9. storočia
Umelecké írske ozdobné písmo v latinskom jazyku približne z roku 720
 I t x & f c i ÚBJfatftti

'potottvSf

Ttíô w I f í ľ Vni

O H h l i ^ r

v f i & v á u m ú

jfl^lacll
4l .é

V
/ f V
J U J K
ľtT 4 1 1 * cio v t - J T ^
Qtnif f Í < ^ŤřV- /
' ^ ' 9i i *x r 'o a w ŕ ^ o t A
r
j f \ It x r i f l O j

Jjjfiký . S
S^it^JRBfrák* >'i
M B B H H B B

Iluminácia z islandského rukopisného k ó d e x u F l a t e y j a r b o k

Byzantsko-grécke minuskuly s unciálnymi iniciálami na miniatúre z 9. storočia
 mAt(0(4aTl^AaUlí<tiHfiOUiAtMMAAiŮ
H #«o#y • (íí<g4n§/{HUHš+fk M t l g t ě j m A ^
y^K . ^ ( H OMHKHO(yj/ďX^riDH
Mftg'iinrŕuiM^a^ . 711 tito MÍ
taéHMréWAréMrt . h

OM»M<
— • :
 j f e . f j ^ro^wamía^iA. ótfAo^HKrijkqi

„•
ÄU'naAaA
4,
f H É i i H í K c m p X f H - tukrnM
r r t *~ ^ -.H (ÍWH)

UAOfyi XOMjUitiiJVOnHIH -
^ i r t f n M W B r o MI f w - H i o k o a h h-XT
ffVrr^/ . £há*Xt M
nos^utcoAnnw

V ^ r r Sne-
t<o nvc/S U o MS c é X a A ^ J^V1 * ^^
t\Mt<OAAJ • 4ř)^M^HíMřmMTHřVfHH
^ X ^ u r n M 'CKujwoiÍ&AAOÍÍ <
H H I f S l i f t OfÄ£M H ÍAAÍ^A
/touhrt Kculm t tlíCttftotbyiAôiw.
H A m HOC b ^ M A C t f n k w o oí/naAuAax&
nciMh * ttomo b i T j p i r w u
^KomMor^^/lAOFHHiC/irriÍHiTr^Ht^^
iynfAqUmn * nmo CKASAtiíhjkah XOMÍ

< V * < 4 f 4 i f f #t Ir**^Ap H n č H f á ' A K X i i t í y f / É r ^

w j f y & t Í u M r ^ í í ^ AHMji ři icfr
K ^ f C OH ŕ f O l M * *f í f t
HKeáfH HXrtAuH HonAm^^AMmhmA»

Zákonník 2 roku 1497, list z rukopisnej knihy z prelomu 15. » 16. storočia
J * Min'atůra z kroniky zo 16. storočia, prvá zmienka v kronike o Moskve
 •V ŕ* ^ " T w* . . íŕ /|

- * ' r t 'íM VÍ - . ^p
f^f froMjJW^rX^^K- IÍ^VV* 1 ff&M HWpMlW -

iŕ^Ii^V "f*0*?*;
ffiizoy-Vo w j* * wsŕ^oAnn^m f^iAUó*"

t%m<OAy - n (Mím n m H H H
^^•íMrnuHt\i<0**f * i .
HtiWZ U K O h k j H t H Í m / t K A
A ÚUH rt ítoultvt (U í n ííocMpumtiL
aAnrnuci^MWi^AACBhHKo oí/npAnAatL
7
UCíMb t<omc p BI/M fťKOtWós&l •
nomoóOV^^-AAO-EH H t<4<rÁH(WýHrúfcé

aogyKofopHi íAHtyMTTjiM tcAgAfmnty/\ *

mAH*ttn£i^AaaiutitifiouiAtMtiA*í0
H Htaěij .
é\HMATrtn uotAá k n x í f c i A u ^ j u ^ r k -7

frK . t^uti^aiAHtititmot^Aarhiô^réaH
(^f^AHHHqrémrtaiH^UA . títtiiOMÍ ŕ o h í i o e M ^ *í j^í M H X H o T f f í m ^ H
taétiM****/{r»Mrt . M EVM jw řiXnAuti HonAx(U>«£pAAAmMtiAi
AJUÁ KX^tM b&íriir0* • ľSÍ
O0A0MÍ :
— /
Zákonník z roku 1497, list z rukopisnej knihy z prelomu 15. a 16. storočia
I /
ť^HrtTť . Miniatúra z kroniky zo 16. storočia, prvá zmienka v kronike o Moskve
 fOCVAAPCT8EHHUA E Ah K S PA3Mt.HKBAE.T3 WPE-

BM001143 AHTHUE SHilETU HA 3QJI0TVH) i O H E W S E 3 2

tirPAHHSEHIK MtKtfU P5fMk*Ws HMJlEfiAÄA.
itain a'w COAEPMHTS 17,424 AOAER MMCTAfO 3 0 » 0 T á J

mm
SÉ T^ä&MfCfUfUi

Mm ac&ipl
B M00í143
 Ukážka mayského písma z obdobia európskeho stredoveku

* Ukážka azbuky na päťstorubľovej bankovke z roku 1912

4
Fragment ilustrácie z kódexu Borgia I. zo 14.—16. storočia; pokladá sa za najcharakteris-
tickejší zo šiestich známych mixtéckych kódexov
 rtCVilKTUHHUilAkU PASKlNItACTl HfE*
äHTSiJl SMETU RA38S0HÍÔ SOREjS^EíS
B M 00I I43
CflttEP**Ul7«» ,CČ;U« 4*CT»ro & I M H J

mtcuiw

B M 001- i 4 3
 jcf

k j m m
m &
W ) @ m

i j © o

r t® mw-IW

.J f f p g i S ) A ®

Ukážka mayského písma z obdobia európskeho stredoveku

* Ukážka azbuky na päťstorubľovej bankovke z roku 1912

4 Fragment ilustrácie z kódexu Borgia I. zo 14.—16. storočia; pokladá sa za najcharakteris-

tickejší zo šiestich známych mixtéckych kódexov
Ukážka aztéckeho písma zo 14.—15. storočia
 P íurucmi m t o íJ(cr*S(aclo onrjc

' ^^tafín^m^ftofrl>ctncera^n ofim n e -

! r ' ^ S p í i J t
Ux^jO noTtJroř m n i t n n t o > » i c e «o
v
( íiru)u\tti arfjono c^mtS 1urne

Siwv-cnyoncTtvuttjWo'Ví^ru)

-mm n o n f c m t t * > cíicrmirif© acumc-

© n ä í l n cfjeiiííipa rrte j i o o m i o

rtHicr^etnrrm mi r r n o cottu>|]O
Z Danteho Božskej komédie — renesančné písmo (Fóldes-Papp, c. d.)

nú časť na s. 220) tvrdé (kameň, kov). Na pamätné nápisy sa okrem kameňa

používali v Ríme vo väčšej miere ako v Grécku kovové tabuľky — bronzové a
olovené. V Ríme sa ujali mäkké materiály na krátkodobé bežné, obchodné a
literárne zápisy. V Grécku sa aj na tieto účely používali tvrdé materiály, hlinené
črepy (ostraká) a až neskôr i drevené či kovové doštičky zaliate vrstvou čierneho
vosku. V Ríme sa voskové tabuľky používali pred rozšírením papyrusu takmer
výlučne. Rimania, tak ako Gréci, ryli písmená do vrstvy vosku rydlom. Keď zápis
nepotrebovali, povrch vosku vyrovnávali druhým, plochým koncom rydla
a doštičku mohli použiť na nový zápis. Tabuľky sa potom zväzovali remeňmi,
ich väčší počet sa volal k ó d e x . Písalo sa aj na plátno a drevené dosky potiahnuté
vrstvou sadry alebo natreté bielou farbou ( a l b u m ; na písanie sa používala
čierna alebo červená farba).
V Ríme sa šíril aj mäkký písací materiál — p a p y r u s , ktorý sa dostal k Rima-
nom prostredníctvom Grékov okolo 3. storočia pred n. 1. Dalo sa naň písať
farbou a atramentom (pozri s. 221) a nepotrebný text sa odstraňoval vodou.
Papyrus mal však aj veľké nedostatky. Bol hygroskopický, mal odlišnú štruktúru
lícovej a rubovej strany, bol krehký a musel sa dovážať z Egypta. Na papyrus sa
zvyčajne písalo len z j e d n e j strany, ale keď bol odložený, na iné zápisy sa použila
zasa druhá strana. Týmto ohybným materiálom sa predurčil ďalší tvar antickej
knihy — zvitok ( v o l u m e n ) .
Ťažkosti s dopravou papyrusu vyvolali naliehavú potrebu ľahkého písacieho
materiálu domácej výroby. Od prvých storočí n. 1. sa ním pomaly stával p e r g a -
me n, vyrábaný z kože zvierat. Jeho hlavné prednosti boli tieto: na rozdiel od
papyrusu koža sa nemusela zďaleka voziť, pergamen bol neporovnateľne pevnej-
Ukážka aztéckeho písma zo 14.—15. storočia
 j P t r u c m i t n t o rtJtcv'Sfacto a r a r j o

^ f a ^ j O riOTijVce n u » i t r m t o S ý t f t c j ťú

L onou\tn anjom e C r r n n Ž ^ Tu r n e

^ i & t r c r u y o n c - n u t c c c j c r o - v n b i jw>

m m n o n ( c r w l t o ^ i c t > t r » n t o a c u m c -

© nířlTri cfjciiíŽca n x e jictrmio

v-rm uctii r m o conu>|]o

Z Danteho Božskej komédie — renesančné písmo (Fóldes-Papp, c. d.)

nú časť na s. 220) tvrdé (kameň, kov). Na pamätné nápisy sa okrem kameňa

používali v Ríme vo väčšej miere ako v Grécku kovové tabuľky — bronzové a
olovené. V Ríme sa ujali mäkké materiály na krátkodobé bežné, obchodné a
literárne zápisy. V Grécku sa aj na tieto účely používali tvrdé materiály, hlinené
črepy (ostraká) a až neskôr i drevené či kovové doštičky zaliate vrstvou čierneho
vosku. V Ríme sa voskové tabuľky používali pred rozšírením papyrusu takmer
výlučne. Rimania, tak ako Gréci, ryli písmená do vrstvy vosku rydlom. Keď zápis
nepotrebovali, povrch vosku vyrovnávali druhým, plochým koncom rydla
a doštičku mohli použiť na nový zápis. Tabuľky sa potom zväzovali remeňmi,
ich väčší počet sa volal k ó d e x . Písalo sa aj na plátno a drevené dosky potiahnuté
vrstvou sadry alebo natreté bielou farbou ( a l b u m ; na písanie sa používala
čierna alebo červená farba).
V Ríme sa šíril aj mäkký písací materiál — p a p y r u s , ktorý sa dostal k Rima-
nom prostredníctvom Grékov okolo 3. storočia pred n. 1. Dalo sa naň písať
farbou a atramentom (pozri s. 221) a nepotrebný text sa odstraňoval vodou.
Papyrus mal však aj veľké nedostatky. Bol hygroskopický, mal odlišnú štruktúru
lícovej a rubovej strany, bol krehký a musel sa dovážať z Egypta. Na papyrus sa
zvyčajne písalo len z j e d n e j strany, ale keď bol odložený, na iné zápisy sa použila
zasa druhá strana. Týmto ohybným materiálom sa predurčil ďalší tvar antickej
knihy — zvitok ( v o l u m e n ) .
Ťažkosti s dopravou papyrusu vyvolali naliehavú potrebu ľahkého písacieho
materiálu domácej výroby. Od prvých storočí n. 1. sa ním pomaly stával p e r g a -
m e n , vyrábaný z kože zvierat. Jeho hlavné prednosti boli tieto: na rozdiel od
papyrusu koža sa nemusela zďaleka voziť, pergamen bol neporovnateľne pevnej-
 ši a trvanlivejší ako papyrus, nepotrebný text sa dal zoškrabať, dalo sa písať
z obidvoch strán a listy sa mohli skladať. Vďaka tejto vlastnosti pergamenu sa
v priebehu 1. tisícročia nášho letopočtu zmenil tvar knihy na zošitovú formu (tak-
isto kódex). Pergamen ostal písacou látkou celého stredoveku. V stredovekej vý-
robe pergamenu sa rozlišujú dva hlavné spôsoby: juhoeurópsky spôsob (južné
Francúzsko, Španielsko, Taliansko) — pergamen sa vypracúval iba na mäsovej
strane kože, a stredoeurópsky spôsob (najmä Nemecko, severné Francúzsko) —
pergamen sa vypracúval na obidvoch stranách.
Ako písací nástroj na papyruse a pergamene sa v Ríme, p o d o b n e ako v Gréc-
ku, používalo pero z trstiny alebo brko. Jestvujú údaje, že na pergamen sa písalo
aj bronzovými a striebornými perami. Písalo sa sadzovým atramentom a farbami,
najviac sépiovou.
Rozširujúce sa funkcie písma a používanie mäkkých písacích materiálov viedlo
v Ríme, podobne ako v Grécku, ku vzniku nových kurzívnych a okrúhlejších
písem, nadväzujúcich na najstaršie, tzv. k a p i t á l n e p í s m o . Na rozdiel od
Grécka však grafika latinsko-rímskeho písma prekonala m e n e j zmien, nevzdiali-
la sa natoľko od pôvodnej kapitály. J e d n o u z príčin boli o k r ú h l e tvary latinského
kapitálneho písma v porovnaní s hranatým gréckym písmom a vyššia frekvencia
okrúhlych prvkov v latinských písmenách (napríklad v písmenách B, C, D, P, R,
S). Pravdepodobne sa tu prejavila mäkkosť materiálu a celková záľuba v okrúh-
lych tvaroch.
K a p i t á l a sa používala v nápisoch, ale aj ako poznámkové a knižné písmo.
Podľa spôsobu použitia sa delí na tri hlavné grafické podoby. Základným typom
bolo tzv. v š e d n é k l a s i c k é p í s m o , ktorým sa písali n a j m ä hnihy a akty. Od
neho sa odvodzovali ďalšie druhy, a to m o n u m e n t á l n e písmo a staršia rímska
kurzíva. V m o n u m e n t á l n o m p í s m e sa rozlišujú dve formy: c a p i t a 1 i s
q u a d r a t a s písmenami pravidelných štvorcových tvarov a c a p i t a l i s r u s t i -
c a s literami užších a vyšších tvarov. Prvým sa tesali nápisy d o kameňa a mramo-
ru, druhým sa do kovov ryli písomnosti listinnej povahy. Pre praktické denné
potreby — písanie dočasných aktov, poznámok a záznamov — sa zhruba od
rozhrania 2. a 1. storočia pred n. 1. až po 3. storočie n. 1. používalo kurzívne
písmo, tzv. s t a r š i a r í m s k a k u r z í v a . Tvary sa prispôsobovali rýchlemu
písaniu, písmená sa často spájali a deformovali. Všetky spomínané druhy latin-
ského písma sú majuskulné.
Približne na začiatku 3. storočia n. 1. vznikla u n c i á l a , nový d r u h majuskul-
ného knižného písma. Vyvinula sa zo základného typu kapitály, z tzv. všedného
klasického písma. Od kapitálnych tvarov písmen sa líši zaokrúhlenosťou jednot-
livých ťahov litier. Unciála sa v Ríme — tak ako v Grécku — používala v papyru-
sových a pergamenových rukopisoch. Vo 4.—8. storočí patrila medzi najobľúbe-
nejšie písma súvekej knižnej produkcie.
Popri kapitále a unciále sa približne na rozhraní 4. a 5. storočia n. 0 vyvinul
nový d r u h knižného písma, p o 1 o u n c i á 1 a. J e to prechodný typ písma, v kto-
rom sa miešali majuskulné i minuskulné tvary. Väčší počet písmen prekračuje
hornú linku ( b , d, h, /), alebo zostupuje pod dolnú linku ( / , p, q). Niektoré
písmená však dlho a dôsledne zachovávajú majuskulné tvary (najmä N, ktoré
 lsiTíLLíCTIIf SlUÍ COCIT\T10N£S- XVJl*

y T ^ r r xlicaí>i 'Se-nobif- inbxbtzxbo m i p f t f č č

WtenbuljLbo • čZcro ípíiTof'čZipficrumr mibi

7
populuT- nec.non ectxm i p f c ~ b ň f n r i b ľ x p c - '

ccccr ego ucnio- & t f i q w f mibixpcruerjrrirrrjiu

bo <&cgz? čČpícccr'-ô^mjJifioncm Xpwd ipftZ

f k c i e m u f -& \ p u d cum cAcnK.bimiď-nomin2sxL

Karolínska minuskula (G. Barthel, c. d.)

má aj minuskulný tvar až od 6. storočia). Polounciála sa používala od 5. do 9.

storočia. Veľmi ovplyvnila vývin latinského písma v írsku a v Anglicku (bližšie
pozri na s. 265).
Od 3. storočia n. 1. staršia rímska kurzíva začala priberať minuskulné prvky a
v nasledujúcom 4. storočí sa zmenila na tzv. m l a d š i u r í m s k u k u r z í v u ,
ktorá sa používala až do 12. storočia. Nový druh písma charakterizujú dôsledné
minuskulné tvary a ťažká čitateľnosť (vo vedení ťahov sa prejavoval individuálny
charakter pisárov).
O d posledných stordčí pred naším letopočtom grécke, a najmä latinské písmo
— tak ako latinský a grécky jazyk — nadobúdali medzinárodný charakter, rozši-
rovali sa u všetkých národov, ktoré patrili do rímskeho sveta — či už politicky,
alebo kultúrne. V súvislosti s tým takmer všetky písomné systémy ostatných
starovekých národov i rozličné paralelné (maloázijské a italické) abecedné systé-
my — ustupovali a upadali do zabudnutia. Len na Blízkom východe a v severnej
Afrike sa ďalej rozvíjali systémy písma, ktoré vznikli na semitskom konsonantic-
kom základe.
Čo sa týka mladých „barbarských" kmeňov západnej Európy, vlastné písmo si
čiastočne udržali germánske a anglosaské kmene, ktoré používali runové písmo,
Íri, ktorí používali oghamové písmo (pozri podkapitolu Germánsko-keltské pís-
ma) a Góti, ktorí používali gótske písmo (pozri podkapitolu Gótske písmo).
Na ruinách Západorímskej ríše vznikli nové „barbarské" štáty a formovala sa
nová kultúra, feudálna. Spájali sa v nej relikty antického dedičstva, spoločné pre
celú západnú Európu, kresťansko-feudálne prvky (tak v oblasti spoločensko-eko-
nomickej praxe, ako aj v oblasti spoločenského vedomia) a prvky formujúcich
sa národných kultúr. Aj v rozvoji vtedajšieho písomníctva sa prejavili jednak isté
spoločné tendencie, a jednak už isté svojrázne osobitosti, naznačujúce individál-
ne národné črty.
Dejiny západoeurópskeho feudalizmu, a teda aj dejiny stredovekej kultúry a
písomníctva, sa obyčajne delia na tri obdobia:
 Prvé obdobie — obdobie raného feudalizmu (5.—12. storočie) — sa vyznačuje
naturálnym hospodárstvom, nerozvinutou deľbou práce medzi remeslom a poľ-
nohospodárstvom, rustikalizáciou spoločenskej štruktúry, nízkou úrovňou orga-
nizácie remesiel, obchodu, vzdelanosti a kultúry. Písomníctvo v tomto období sa
udržiavalo iba medzi duchovenstvom, nepočetnou feudálnou administratívou a
učencami, zväčša tiež teológmi, malo j e d n o s t r a n n é náboženské zafarbenie a re-
alizovalo sa v latinskom jazyku, formálne j e d n o t n o m p r e celú západnú Európu,
v podstate však takisto upadajúcom.
Pre druhé obdobie — obdobie zrelého feudalizmu (13.—15. storočie) — j e
príznačná rastúca deľba práce, rozvoj cechového systému a značné oživenie vzde-
lanosti i kultúry. Objavuje sa rytiersky román, dvorná a ľúbostná lyrika, mra-
voučná, ale aj zábavná literatúra. Prelomový význam má rozšírenie p a p i e r a ,
vyrábaného z ľanových a konopných handier. Písalo sa naň atramentmi (stále
zdokonalovanými) a honosnými farbami.
Tretie obdobie — obdobie rozkladu feudalizmu (od 16. do 17.—18. storočia)
vyniká ďalším rozmachom obchodu a remesiel, začiatkom koloniálnych výbojov
a zostřením náboženských a politických bojov. Úspešné meštianstvo prestáva byť
najpokrokovejšou spoločenskou triedou. Približne v tomto období sa završuje
formovanie písem európskych národov, vznikajú novodobé n á r o d n é literatúry,
prudko sa rozvíja k n í h t l a č (vynájdená v polovici 15. storočia). Písmo a kniha
sa stávajú majetkom čoraz širších vrstiev európskeho obyvateľstva.
Odhliadnuc od runového a oghamového písma, ktoré sa zachovali ako preži-
tok u niektorých germánskych a írskych kmeňov, o b m e d z e n é h o použitia gótske-
ho písma a len vzdelancom známeho gréckeho písma, j e d i n ý m prijímaným sys-
témom písma bolo latinské písmo, tak ako jediným spisovným jazykom západnej
Európy bola latinčina. Proces šírenia latinčiny i latinského písma prebiehal ešte
na pôde Rímskej ríše a zavŕšil sa v období r a n é h o feudalizmu. Súvisel s prijatím
kresťanstva v Európe a s uznaním latinčiny za oficiálny jazyk západnej cirkvi.
S tým súvisí aj rozvíjanie stredovekej vedy a školského systému na latinskom
základe. A ani postupné presadzovanie národných jazykov neotriaslo už víťaz-
stvom latinského živlu v oblasti písma.
Súčasné písma národov západnej Európy sa začínajú formovať na základe
latinského písma koncom raného feudalizmu a tento proces sa dovršuje v čase
zrelého feudalizmu. Podľa M. Cohena najstaršie nápisy v nemeckom, staroan-
glickom a írskom jazyku pochádzajú z 8. storočia, vo francúzskom z 9. storočia,
v španielskom, portugalskom, provensalskom a nórskom z 12. storočia, v talian-
skom, vo švédskom, v dánskom, maďarskom a českom z 13. storočia a v poľskom
jazyku z 15. storočia.
Prvé písomné prejavy v živých európskych jazykoch podmienila dobová potre-
ba svetskej i cirkevnej moci — dostať najdôležitejšie informácie do vedomia
širokých vrstiev obyvateľstva, pre ktoré bol latinský jazyk nezrozumiteľný. Naj-
starší zachovaný text vo francúzskom jazyku a j e d e n z najstarších textov v nemec-
kom jazyku je text vzájomnej prísahy verejne prečítanej roku 842 vládcami Fran-
skej ríše pred ich armádami.
Ďalší rozvoj západoeurópskych systémov písma súvisí so šírením vzdelanosti
 Ipffii^flatí^

t^^^feu^ríjirmiftrlfur.wouí? ^ í j o t e u t e f

Gotické písmo (textúra) z roku 1468 (G. Barthel, c. d.)

medzi meštianstvom, kupcami a remeselníkmi (ktorí nevedeli po latinsky, ale

potrebovali písmo na obchodno-výrobné zápisy a výpočty) a so vznikom literatúr
v národných jazykoch. V mnohých európskych krajinách to napomáhali nábo-
žensko-reformačné hnutia, presadzujúce kresťanské bohoslužby v živých národ-
ných jazykoch. Písmo sa menilo už len z formálnej stránky.
V období koloniálnych výbojov preniká portugalský, španielsky, anglický,
francúzsky a holandský systém písma do Ameriky, Afriky, Austrálie, na Nový
Zéland a šíri sa aj v ázijských kolóniách. Neskôr sa e u r ó p s k e s y s t é m y p í s -
m a spolu s jazykmi kolonizátorov oficiálne prijímajú a štátne kodifikujú. V USA,
Kanade, Austrálii a na Novom Zélande sa upevnil anglický jazyk, takmer vo
všetkých krajinách Strednej a Južnej Ameriky španielsky, v Brazílii portugalský.
S tým pochopiteľne súvisí aj prijatie príslušných abecied a pravopisu. V 20.
storočí latinskú abecedu preberajú aj mnohé samostatné štáty Ázie (Turecko,
Indonézia, Vietnam, Malajská federácia; Filipíny už od 16. storočia) a Afriky.
Roku 1958 bol prijatý oficiálny čínsky transkripčný systém známy ako pinyin
zimu (pchin-jin c'-mu) alebo jednoducho pinyin (pchin-jin). Jeho abeceda pozo-
stáva z 26 latinských písmen a používa sa v týchto hlavných funkciách: na ozna-
čenie správnej výslovnosti znakov, pri šírení obecnej čínšdny, pri vyučovaní sú-
časnej spisovnej čínštiny v nečínskych oblastiach Číny i pri vyučovaní cudzincov,
ako základ pre abecedy menšinových národov a národností v Číne, ako medziná-
rodne uznaná transkripcia čínskych vlastných mien vo väčšine jazykov používa-
júcich latinku. Zatiaľ j e však predčasné hovoriť o tom, že tento systém nahradí
čínske znaky.
V súčasnosti jestvuje vyše 150 abecied zostavených na základe latinky: 40
európskych, vyše 30 ázijských, okolo 40 afrických, vyše 20 amerických a vyše 10
oceánskych. Spolu všetky tieto abecedy používa približne 35—40 percent obyva-
teľstva sveta. Pritom počet abecied na latinskom základe ustavične rastie a táto
tendencia sa ukazuje aj do budúcnosti. Aj tzv. umelé jazyky sa zapisujú latinkou
(napríklad esperanto, ido, interlingua). Utvorenie západoeurópskych aj mno-
hých neeurópskych abecied na jednotnom latinskom základe treba pokladať za
pokrokový jav. Grafická blízkosť abecied uľahčuje štúdium jazykov a medziná-
rodné styky.
 Formovanie písem na latinskom základe však prebiehalo zásadne inak ako
formovanie abecedy gótskej, slovanskej, arménskej a iných abecied, ktoré vznikli
na gréckom (byzantskom) základe (aj inak ako utváranie písem neslovanských
národov ZSSR na základe azbuky). V prípadoch nelatinských písem sa prevzaté
abecedy obohacovali o viacero nových písmen, aby sa zabezpečilo správne a
presné reprodukovanie hláskovej sústavy toho jazyka, ktorému bola nová abece-
da určená. V prípade západoeurópskych národov tp bolo naopak: napriek fono-
logickým rozdielom prijali latinku viac-menej bez zmien. K jej 23 písmenám sa
v stredoveku vo väčšine západoeurópskych písem pridali len dve nové písmená:
J a W. Prvé z nich vzniklo z písmena I, predĺženého pod dolnú líniu riadka.
Okolo 16. storočia sa pre tento grafický typ 1 ustálil význam polosamohlásky j.
Druhé nové písmeno, W, vzniklo ako zdvojenie písmena V. Okrem toho jedno
z latinských písmen — V — sa začalo používať v dvoch tvaroch: ako V (na
začiatku slov) a ako U (uprostred slov); ustálenie významu v pre prvý tvar a
významu u pre druhý tvar nastalo koncom stredoveku, pričom zaniklo pravidlo
ich odchylného používania. Aj v ďalších storočiach prekonali západoeurópske
abecedy iba nevelké zmeny.-
V dôsledku takéhoto mechanického prevzatia abecedy klasickej latinčiny
vznikli d i s p r o p o r c i e medzi sústavami foném jazykov a hláskovými sústava-
mi ich abecied. Tak vo francúzštine existuje 18 samohlások a 17 spoluhlások,
v angličtine 13 samohlások a 24 spoluhlások, v nemčine 15 samohlások a 18
spoluhlások, nerátajúc dvojhlásky. Na reprodukovanie celej tejto fonologickej
rozmanitostí súčasná latinská abeceda poskytuje iba 6 samohláskových a 20
spoluhláskových písmen.
Pokiaľ ide o dvojice písmen K — Q, V — W, I — Y, vo väčšine jazykov
alternuje jedno druhé, pričom písmeno iks (X) je zasa pre väčšinu jazykov zby-
točné, lebo je pomerne málo frekventované a dá sa ľahko nahradiť spojením
písmen K (G) + S (Z). Preto nie všetkých 26 latinských písmen prešlo do každej
národnej abecedy. V niektorých — napríklad v talianskej, poľskej, maďarskej,
fínskej, estónskej, lotyšskej, litovskej a iných — mnohé z vymenovaných písmen
chýbajú.
To všetko vyvolalo potrebu nadriadkových a podriadkových diakritických zna-
mienok v systémoch písma, ako aj dvojpísmenových, trojpísmenových, štvorpís-
menových, dokonca až sedempísmenových zložiek. Diakritické znamienka sa
obyčajne používajú na spresnenie alebo úpravu základného hláskového význa-
mu latinských písmen (napríklad ô, ů v nemeckom, f v českom, ô v slovenskom
písme). Dvojpísmenové a viacpísmenové zložky slúžia na reprodukovanie hlások
nereprodukovateľných latinskými písmenami (napríklad č, š x nemeckom, vo
francúzskom, v anglickom a poľskom písme).
Diakritické znamienka sa najviac používajú v českom, slovenskom, vo francúz-
skom, v portugalskom, poľskom, maďarskom, lotyšskom písme (nehovoriac už
o písme národov, ktorých jazyk si vyžadoval rozsiahlejšiu adaptáciu latinky —
napríklad vietnamčina, navajo a i.). Vôbec sa nepoužívajú v anglickom a pomer-
ne málo sa používajú v nemeckom písme. Zložky reprodukujúce jednu hlásku
 sa najviac vyskytujú v nemeckom, poľskom, maďarskom, anglickom a vo fracúz-
skom písme.
Vo väčšine systémov písma utvorených z latinky (vrátane anglického, nemec-
kého, francúzskeho, talianskeho) sa ani zložky, ani písmená s diakritickými zna-
mienkami nezačleňujú do abecedy; písanie diakritických znamienok j e vecou
pravopisu. V iných systémoch písma (napríklad v dánskom, nórskom, vo švéd-
skom, v španielskom, českom, slovenskom, poľskom, maďarskom, vo fínskom,
v rumunskom) sa písmená s diakritickými znamienkami a najdôležitejšie dvqjpís-
menové zložky začleňujú do abecedy spolu so základnými latinskými písmenami.
(Toto začlenenie sa však nie vždy záväzne rešpektuje: v slovenčine sú napríklad
dlhé samohlásky v abecede hneď za krátkymi, ale pri abecednom poradí slov sa
na túto skutočnosť neprihliada.) V súvislosti s tým j e počet písmen v rozličných
európskych abecedách rozdielny, keďže vlastná abeceda nie vždy odráža frek-
venciu používania diakritických znamienok a viacpísmenových zložiek.
Používanie diakritických znamienok a zložiek umožňuje presnejšie reproduko-
vať hláskovú sústavu jazyka. Pri písaní sa to však pociťuje ako príťaž. Situácia sa
komplikuje ešte aj tým, že tie isté diakritické znamienka, zložky, ba a j niektoré
základné písmená latinskej abecedy (napríklad písmená C, G, H, J) dostali
v rozličných systémoch písma nerovnaký hláskový význam.
Rozpor medzi jazykom a písmom sa vystupňoval najmä u Angličanov, Francú-
zov a Dánov v súvislosti s tým, že systémy písma týchto národov dlho neprešli
väčšími pravopisnými reformami (v posledných storočiach jediná väčšia, ale vô-
bec nie úplná ani zavŕšená pravopisná reforma anglického písma sa uskutočnila
v USA). Mnohé písmená sa píšu, ale ich hláskové pendanty sa nevyslovujú (na-
príklad nemé e na konci francúzskych slov). Iné sa vyslovujú rozlične — v závis-
losti od ich miesta v slove, resp. od tradície. Na reprodukovanie tých istých
hlások sa používajú rozličné písmená a zložky. Dnešní Angličania a Francúzi by
textom vo vlastných jazykoch vôbec nerozumeli, keby sa hlásky čítali podľa zá-
kladných fonetických hodnôt týchto písmen. Základný pravopisný princíp an-
glického a francúzskeho písma j e historicko-tradičný.
Rozpor medzi písmom (lepšie povedané — pravopisom) a jazykom sa niekde
vystupňoval natoľko, že jeho likvidácia by si vyžiadala nie jednodivé äastkové
reformy, ale radikálnu, revolučnú prestavbu systému. Taká prestavba j e veľmi
ťažká a zložitá. Čo sa týka čiastkových reforiem písma (pravopisu), vykonávali sa
neraz náhodne a na základe rozličných zásad. V poslednom období sa navrhlo
viacero projektov ďalekosiahlych reforiem anglického a francúzskeho pravopisu.
Ani jeden sa však neuskutočnil.
Súčasnému spisovnému jazyku j e bližší pravopis nemecký, český, holandský,
švédsky, nórsky a i., lebo prekonali veľké reformy. Tieto reformy súviseli
s náboženskoreformačným a národnooslobodzovacím hnutím. V lepšej situácii
sa ocidi národy, ktoré prijali latinské písmo pomerne nedávno (napríklad Turec-
ko, Indonézia). Systém písma i pravopis tu vyhovuje potrebám súčasných spisov-
ných jazykov týchto národov. Aj tu sa však v dôsledku obmedzenosd hláskovej
sústavy latinského písma bolo treba uchýliť k diakridckým znamienkam a zlož-
 Acgiimmamoiue pUirtntum VAU*rnc.XVl a b rofbcm
fjM0gcwn&Ä6 c o i o b w t o i e mofcum cót>ucttttf%
p c & i r e m . Clmm v a n a a w c e v r c c m m o b i a e e t c o n b c
cetmue eae í n u m o o n t e pmsibtitf cortoemte mtfci v i /
( h m tft. f u b ifhe p A r n b u o ot&maut. et t a obi fodlioc
a m t i m va xxiUs f u o a b c r c n t ct o c a m r c r e n r p U u b a
m m fstnsii f c m p e r a f f í m i a n * q u o t > obi ftgniftai
w.cum vcrbouim finonima oibirwtem v t que fotia
b i a a vti r o b o t í c e o u m v i e p a m a n n o t a m fiscnc. e a b

Neskorogotické písmo (švabach) (G. Barthel, c. d.)

kám. V tureckom písme n i e j e ani j e d n a zložka a j e v ň o m päť písmen s diakri-

tickými znamienkami: f, g, o, f , ú (niekedy sa píše aj ä, ú, i); používa sa aj dvojaké
i: i, í a t, L V indonézskom písme bolo j e d n o písmeno s diakritickým znamien-
kom — é — a šesť zložiek: tj, dj, nj, sj, ng, ch (z toho ch sa vyskytuje len v cudzích
slovách). Po zjednotení pravopisu s malajským (roku 1972) diakritické znamien-
ko odpadlo a zložky sa zredukovali na štyri: ny, sy, ng, kh.
Vräčšie zmeny ako sústavy abecied prekonala g r a f i k a z á p a d o e u r ó p -
s k y c h s y s t é m o v p í s m a . Sú súčasťou estetického cítenia spoločnosti, a preto
hovoriť o definitívnej úprave nebude možné nikdy. Podmieňujú to aj konkrétne
potreby spoločnosti (v súčasnosti napríklad veľké rozšírenie prísne kvadrátneho
d i g i t á l n e h o p í s m a , usilujúceho sa o maximálnu úspornosť a redukciu línií,
súvisí predovšetkým s rozvojom výpočtovej techniky a rozšírením displejovej
komunikácie).
V čase rozpadu Rímskej ríše latinské písmo existovalo v štyroch základných
grafických variantoch; z nich každý mal osobitnú oblasť aj obdobie použitia:
k a p i t á l n e p í s m o sa používalo najmä na monumentálnych nápisoch (na ví-
ťazných oblúkoch, stĺpoch, stélách a pod.), u n c i á l n e (majuskulné) a p o -
l o u n c i á l n e (prechodné k minuskulnému) sa používali prevažne v literárnej
tvorbe, k u r z í v n e p í s m a (tak staršie — majuskulné, ako a j mladšie — mi-
nuskulné) sa používali v úradnej, obchodnej a bežnej korešpondencii (uvedené
písma sme charakterizovali už na s. 258). Sťahovanie národov a prenikavé zmeny
v ekonomickom, politickom a kultúrnom živote západnej Európy podmienili
tvorbu regionálnych druhov písma. Vznikli n á r o d n é p í s m a , ktoré sa použí-
vali v Španielsku, Taliansku, vo Francúzsku, v írsku a Anglicku. Tradične a
nepresne sa delia na vizigótske písmo, talianske písma, merovejské písmo a inzu-
lárne písmo. Všetky boli odvodené z mladšej rímskej kurzívy, okrem inzulárneho
písma, ktoré malo za vzor polounciálu.
 V i z i g ó t s k e p í s m o sa používalo v Španielsku a okrem základného druhu
— mladšej rímskej kurzívy — naň vplývali aj iné druhy latinského písma, ku
ktorým sa neskôr (od roku 711) pridružili cudzie nelatinské, zo všetkých najviac
arabské vplyvy.
T a l i a n s k e p í s m a sa členia na langobardské, montecassinsko-beneventské
a kuriálne. L a n g o b a r d s k é p í s m o je stará talianska kurzíva. M o n t e c a s -
s i n s k o - b e n e v e n t s k é k n i ž n é p í s m o sa vyvinulo z knižnej formy mlad-
šej rímskej kurzívy, ktorá sa pribraním kaligrafických prvkov osobitne vyvíjala
v montecassinskom kláštore. K u r i á l a je písmo pápežských listín; písali ňou
však aj rímski notári.
M e r o v e j s k é p í s m o bol osobitý typ kurzívneho písma používaný v kance-
lárii Merovingov a prvých Karolingov. Spočiatku sa ním písali len kráľovské
listiny, ale neskôr preniklo v trocha pozmenenej podobe aj do súvekých súkrom-
ných listín a kníh.
I n z u l á r n e čiže o s t r o v n é p í s m o nieje odvodené z mladšej rímskej kur-
zívy, preto ho niektorí odborníci nezaraďujú medzi národné písma a rozčleňujú
ho na írske a anglosaské písmo. Iní ho zasa pokladajú za národné písmo i za
jediný d r u h latinského písma a nazývajú ho í r s k o - a n g l o s a s k é p í s m o .
Inzulárne písmo vzniklo v írsku z polounciály, akou sa v 5. a 6. storočí písalo
v južnom a západnom Francúzsku, a vyskytuje sa v dvoch variantoch, v poloun-
ciále a minuskule. írska polounciálaje vlastne pevninová polounciála, ovplyvne-
ná prvkami domáceho oghamového písma a írska minuskula je zasa druhom
írskej polounciály, prispôsobeným rýchlejšiemu písaniu. Im velmi podobná bola
anglosaská polounciála a minuskula.

Na konci 8. storočia v súvislosti so zjednotením značnej časti západnej Európy

v ríši Karola Veľkého latinské písmo získalo istú grafickú jednotu. Ediktom
z roku 789 sa v celej ríši Karola Veľkého zaviedlo tvarovo nové, zreteľné, ele-
gantné a okrúhle písmo, ktoré dostalo pomenovanie k a r o l í n s k a m i n u s k u -
l a (karolina). Vďaka zjavným grafickým prednostiam sa toto písmo postupne
šírilo aj v Taliansku a v Anglicku (po normanskom vpáde, t. j. od 11. storočia).
Približne v 9. storočí sa v karolínskej minuskule slová začali systematicky oddeľo-
vať medzerami a rozdeľovať znamienkom — najprv bodkou, potom čiarkou.
Nové písmo sa používalo v knihách i listinách. Pravda, aj karolínska minuskula
prekonala istý vývin a jej neskorý hybridný typ už veľmi výrazne inklinoval ku
gotike.
Grafika latinského písma sa prudko mení v období gotiky — od 12.—13.
storočia. Súvisí to s novým estetickým cítením. V písme dokonca nastupuje goti-
ka ešte skôr ako v architektúre. Forma písmen sa stáva hranatejšou, lomenou a
pretiahnutou po vertikále. Pre písmo j e príznačné tvarové modifikovanie litier
pomocou nových grafických prvkov a skratiek. Toto nové písmo dostalo pome-
novanie g o t i c k á m i n u s k u l a . V jej rámci vznikli- ďalšie lomené písma —
t e x t ú r a , š v a b a c h a f r a k t ú r a , utvorené v Nemecku a tam pokladané za
národné písmo. Gotická minuskula, ktorá vznikla na území dnešného Nemecka
a Francúzska, sa čoskoro rozšírila takmer po celej západnej Európe okrem írska
 (kde sa naďalej používala írska minus- Moderné
kula) a sčasti okrem Talianska a Španiel- Staroírske írske tlačené Anglosaské
«
ska, ktoré lipli na okrúhlejších tvaroch Veľké Malé Veľké Malé ^ Veľké Malé
písmen.
Gotické písmo je v 13.—15. storočí je- a A A A a A a
diným písmom krajín, ktoré boli ovplyv- b
nené latinským západom. Na vyhotove- b n b b B b
nie písomností v tomto období sa použí- 2 c c C
C C C
vali najmä dva druhy písma — gotická
V X) b d D é
minuskula a gotická kurzíva (gotická
majuskula bola zriedkavá). V druhej po- s U e e e e e
F F
lovici 14. storočia sa začali vyvíjať aj špe-
r f
cifické knižné písma, tzv. b a s t a r d y, r d r
kombinujúce črty kurzívy (najmä v tvare o 5 3 9 9 3
písmen) s princípmi minuskuly (dôsled-
né oddeľovanie písmen). Od renesan- b u b h h b h
cie, t. j. od 14.—16. storočia, latinské 1 Ui 1 i ... / •
1 t
písmo znova nadobúdalo zaoblené tva-
. k. k k
rý. Nové, tzv. humanistické (aj renesanč- l
né) písmo vzniklo z činnosti talianskych l i i L 1
humanistov, ktorí mylne pokladali kó-
m
dexy s textmi antických autorov za vzor W 1 m m 0) m
antického písma. Rukopisy však boli na-
r) í1 n n "ľ" Í
N n
písané karolínskou minuskulou, ktorá
o
sa tak opäť uviedla do života. Humanis- 0 2 0 0 0 0
tické písmo ( h u m a n i s t í k a) sa rýchlo
šírilo z Talianska do iných európskych
P Á P P P
P P
krajín. Toto písmo j e už pomerne blízke í? R r R
•*ri% r*
súčasnému. Delilo sa na majuskulné,
minuskulné a kurzívne písmo. M a j u s - 5 Q S r s S rľ
k u l a napodobovala kapitálu a uplatňo- z 0 Z * T z
L
vala sa len v nadpisoch a iniciálach, m i - u u
n u s k u 1 a nazývaná a n t i k v a sa pou-
u q U u U
žívala najmä v tlačiach alebo rukopis- m D Ä? w
V P
ných knihách, kým k u r z í v a slúžila 'Wé&ieíL
Z X x
y
ako bežné písmo. Od druhej polovice
15. storočia sa popri humanistických i y
písmach vyvíjali aj n o v o g o t i c k é .
Najdlhšie sa gotické písmo udržalo v
th b i
Nemecku, kde bolo zrušené až roku
1941.
th P ŕ
Rozdelenie písmen abecedy na dva ra-
dy — na malé (minuskulné) a veľké (ma-
juskulné) — sa tiež zavŕšilo v období re-
nesancie. Pritom ako vzor veľkých tva- Vývoj písma u Írov (Jensen, 1969)
 rov poslúžili rímska kapitála a unciála a ako vzor malého tvaru karolínska minus-
kula. T o j e hlavná príčina rozdielov medzi štandardnými veľkými a malými
písmenami novodobej latinky. Kým v súčasnej tlačenej azbuke inú typovú formu
v porovnaní s malými písmenami majú len tri veľké písmená z 33 (pozri s. 244),
v latinskom tlačenom písme j e takých písmen 13 z 26, teda polovica (a, b, d,
e, f , g, h, l, m, n, q, r, t), pri i, j j e rozdiel iba v bodke.
Od renesancie sa veľké písmená systematicky používajú na vyznačenie začiatku
viet. Ich použitie na iných miestach j e fixované jednotlivými pravopisnými pra-
? vidlami, zväčša nie celkom jednoznačnými ani striktnými.
M o d e r n é k u r z í v n e p í s m o , zvyčajne nazývané l a t i n k o u , možno po-
kladať za ďalší vývin humanistickej kurzívy, v ktorom sa uplatnili aj prvky gotic-
kého písma.
Po vynájdení kníhtlače vznikli mnohé druhy latinkových písem. Nie všetky sa
udržali až do našich čias. Niektorí bádatelia nazývajú latinkové písma o k r ú h -
l y m i , na rozdiel od l o m e n ý c h písem, medzi ktoré patrí textúra, švabach a
fraktúra.
Vo vývine okrúhlych latinkových písem rozlišujú niektorí štyri rody (antikvu,
medieval, grotesk, egyptienku), iní ich rozdeľujú podrobnejšie.
Za najstaršie latinkové tlačené písmo sa pokladá tzv. b e n á t s k a a n t i k v a ,
ktorá vznikla asi roku 1470; používal j u N. Ch. Jenson v Benátkach. Do ďalšej
skupiny patrí tzv. s t a r š i a a n t i k v a , ktorú vytvoril Aldus Manutius, chýrny
benátsky tlačiar, asi roku 1495. Po nej nastúpila asi roku 1757 tzv. p r e c h o d n á
a n t i k v a . Prvé dve antikvy majú šikmé tieňovanie, tretia má už kolmé, ale nie
ostré tieňovanie; všetky tri sa volajú m e d i e v a l . Ďalším vývinovým stupňom
j e tzv. m o d e r n á čiže n o v o d o b á a n t i k v a , ktorú roku 1775 vytvoril F.-A.
Didot, roku 1790 j u napodobil G. Bodoni a roku 1800 j u prepracoval J . E.
Walbaum. T e n t o d r u h antikvy j e charakteristický kolmým tieňovaním.
Latinkové písma bez tieňovania, s rovnako širokými líniami vznikli na začiatku
19. storočia. Patrí medzi ne g r o t e s k , písmo bez pätiek, a e g y p t i e n k a , pís-
m o s tučnými hranatými pätkami.
Dnešné bežné tlačové písma majú v rámci svojich rodových skupín vlastné
osobné mená (podľa výtvarného tvorcu či podľa prvého tlačiara), prípadne ob-
chodné názvy. Nové podtypy vznikajú podľa potreby a j v súčasnosti.

GERMÁNSKO-KELTSKÉ PÍSMA
Germánske ranové písmo
Runovým písmom (od germánskeho slova runa tajomstvo) sa volá písmo, kto-
ré používali germánske kmene pred prijatím kresťanstva, teda prv, ako začali
písať latinským písmom alebo špeciálne utvoreným novým písmom (o Wulfilovej
'i gótskej abecede pozri bližšie na s. 230). Runové písmo pochádza z južnej Škan-
dinávie. Archeologický výskum potvrdil, že kolískou runovei abecedy j e juhozá-
padné Dánsko, odkiaľ sa znalosť písma rozšírila do Nórska a Švédska. Zo Slezvk-
ka sa zasa runy dostali do ďalších oblastí na európskom kontinente a na britské
ostrovy, a to tam, kde sídlili, prípadne kam prenikli Germáni.
 O pôvode runového písma j e veľa teó- Runy
rií. Niektorí vedel (B. Salin, S. Bugge, Znenie Znaky Alpské znaky
O. von Friesen) pokladajú pri j e h o utvo-
f r F lat.
rení za najväčší grécky vplyv, iní (L. F.
A. VVimmer, E. Sievers, H. Pedersen) la- u n v A r\
tinský, ďalší (C. J. Marstrander, M.
Hammarstrôm, R. Carpenter, H . Arntz, «. p o l &
D. Diringer, H. Jensen) severoetruský.
0 ŕ £
Podaktorí nemeckí bádatelia (R. M. Me-
ver, K. Schirmeisen, R. Lichtenberg, L. r R R P
Wilser, G. Neckel a i.) sa pokúšali obha-
jovať hypotézu o autochtónnom hlásko- K C fí
vom písme starých Germánov. Ba vy-
9 X
skydi sa aj extrémne názory, ktoré vy-
hlasovali runové písmo za p r e d k a všet- iv f>
kých hláskových písem vrátane fenické-
ho! /i H M N
Čoraz väčšmi sa presadzuje názor, že
runové písmo pochádza zo severoitalic- n "f" r^v ľ
kej abecedy, p r a v d e p o d o b n e severo-
etruskej. Nasvedčuje tomu podobnosť
' I I
niektorých grafém (U, A, K, H, S, T , O) /N /
1 y odliš, od
i spôsob zápisu (pravobežný, ľavobežný
i bustrofedon). e 2 >T 1

Podľa prvých šiestich písmen ( f , u, £ odliš, od g

th, a, r, k) sa volá runová abeceda f u -
t h a r k (podobne ako alfabeta podľa pís-
men alfy a bety, či ako abeceda podľa
: r ^ x **
sfgg
prvých štyroch písmen, alebo azbuka
podľa názvov prvých dvoch).
Zachované pamiatky svedčia, že r u n o -
vé písmo bolo vokalizované: každá j e h o t T T X T
značka označuje hlásku (samohlásku
| fc g B* <°H
alebo spoluhlásku). Rozlišujú sa dva r u -
nové rady: starší, tzv. celogermánsky
m
e n M rt ^ r / XES
N

rv
futhark približne z rokov 200—800, a
mladší alebo severský f u t h a r k vikíng-
ského obdobia (800—1050) a stredove-
/ r
ku. Starší f u t h a r k pozostával z 24 zna- i * o
čiek („rún"), ktoré boli rozdelené d o
troch skupín po osem. Na britskej p ô d e th. d ( X
sa v priebehu piatich storočí pozvoľna o tom
sformoval koncom 9. storočia na anglo- o S
saskú runovú abecedu s 33 značkami.
Mladší f u t h a r k mal iba 16 značiek; via- Runové písmo (Fóldes-Papp, c. d.)
 11- Mr R ' M H ľ H H H 1 « KM R f : ceré písmená museli preto súčasne rep-

m m m t m m m j f f i j í í l ^ S w ^
4 M [ VI B'+t f W t E 'M M ň ľ ň' dy ne
P r e s n é h o zaznamenávania hlások
U U W h J-LPIIMU \ i Ú í t r f t l í l ř ? , ° v a n 7 ! n f u t h a r k o m M i °čividné.
du k
P T IRLĽRT Ř Í I r T i H M H H DF IÍTÍ A tak sa už koncom 10. storočia v Dán-
m \ M m r m m t í j ä s J

HUfflMřHlMFWPlfl' vikami; tíet

°-bodkovanéruny"(stung-
Ď • J L4 ĎftW- VJ L U • k 11\ I//L. J U< k J- n a r r ú n i r ) o p á ř r o z l i š u Í ú z n e , é a n e z n e -
R»1 h T n II T - 1 1 ľ N • P III r H i í ' M» lé spoluhlásky i niektoré samohlásky.
Ií M ř ^ W V j W V h ľ ' í l y k v l ' j t J - W ^ Takmer všetky najstaršie zachované
T I I I r l l - T I I II I T I f l ' T i r l runové nápisy (2. storočie n. 1.) sú vyryté
na
\ lľ» H M'' t ř i l í ' - B ( ť b r a n i a c h , ozdobných predmetoch a
i i\ ml k . i , I Í t - M h J , | l . | i t i m náradí. Pamiatok na netrvanlivom ma-
H U ľ l i ^ T ' T IjTmI I I - T I P T I - T T teriáli (drevo, kosť) sa zachovalo málo.
1 B'Utl R Jj-J V« J^l'WJ-M,' D Vil. - Wíl^- Od 4- Storočia sa runy objavujú na ná-
N I M A1?L M N R I F P Í \V TU h r o b n ý c h i pamätných kameňoch. Od
10 storočia
H H f | ; H ffl R T ' i M I H I T - M ' - p ° u ž í v a l i r u n y u ž , e n Dáni>
I. UN H u. I ŕ J J I. BI f M L L L I ft UJ. Švédi a Nóri. Runové pamiatky na per-
T* n l U ' t l ľ T l r r l I n P t ' P l I I n gamene sú nepočetné; najväčšia je Co-
H ' T i bL*M
n» tI kP tLL4PJ ftJ fVA
L l / i T-Ť
ľ - i tITV"l M
í J Mb ' dex Runicus, dánsky kódexy zákonov_ z
konca 13 storočia H o c i nápiS v 1 3 sto

ročí sa už často zaznamenávali latinkou,

Codex Runicus (koniec 13. storočia) runové nápisy na gotlandských hroboch
(Fôldes-Papp, c. d.) s a vyskytujú až do 16. storočia. V odľah-
lých krajoch Švédska sa používali runy
ešte okolo roku 1800 a vraj mnohí švéd-
ski sedliaci ich vedeli čítať aj na začiatku nášho storočia.
Doteraz sa našlo okolo 5 000 runových nápisov takmer po celej Európe, od
Rumunska a západných oblastí Sovietskeho zväzu až po východné Francúzsko a
Frízsko, vo Veľkej Británii, na Islande, ba aj v Grónsku, ale predovšetkým
v Škandinávii (vo Švédsku to bolo približne 3 000 pamiatok, v Nórsku 1 100,
v Dánsku 700).
Graficky runy pozostávali z vertikálnych a diagonálnych rovných čiar. Hori-
zontálne ani zaoblené línie v nich neboli. Vysvetľuje sa to tým, že najstarší mate-
riál na písanie bolo drevo, a vyrezávať oblúky do dreva alebo čiary kolmé cez
drevné vlákna j e veľmi ťažké. Písmená sa postupne do istej miery štylizovali a
nadobudli podobu dosť odlišnú od svojich prototypov; súčasne boli runy uspo-
riadané odlišne od klasických abecied. Písalo sa zvyčajne pravobežne, zriedkavo
ľavobežne alebo bustrofedonom. Každá runová značka mala -názov, ktorého
prvej hláske zodpovedal fonetický význam značky (s výnimkou ng a z, ktorými
sa germánske slová nezačínali). Na usporiadanie a názvy rún mali pravdepodob-
ne vplyv staré magické symboly Germánov.
V neskoršom runovom písme sa niekedy používali spôsoby kryptografie (taj-
nopisu). Tu sa runové značky zamieňali čiaročkami (prípadne bodkami). Počet
čiaročiek ukazoval jednak poradové číslo skupiny značiek, a jednak poradové
miesto značky v jednej zo spomínaných troch skupín. Motívy zašifrovania a
tajných nápisov zväčša nie sú jasné, ale v mnohých prípadoch bol pohnútkou
magický účinok alebo zámer utajiť text pred nezasvätencami. Existovali naprí-
klad tzv. větvové runy (kvistrúnir), bodové runy (stofrúnir), ba aj „runová mor-
seovka" (clofrúnir) — správa sa oznamovala údermi a pod.
Prvý raz venovali pozornosť runám škandinávski učenci v polovici 17. storočia.
Vlastný výskum rún (runológia) sa datuje od začiatku minulého storočia. Zákla-
dy pre další vedecký výskum boli utvorené predovšetkým prácami Dána L, F.
A. Wimmera a Nóra S. Buggeho.

Oghamové písmo
Oghamovým písmom sa volá staré keltské písmo. Slovo ogham (po novoírsky;
starší tvar je ogom alebo ogum) j e odvodené od mena keltského boha či mýtic-
kého hrdinu — Ogmu, ktorému sa pripisuje vynález tohto písma.
0 pôvode oghamového písma jestvujú protichodné hypotézy. Niektorí vedci
usudzujú, že písmo vzniklo z latinskej alebo gréckej abecedy. R. A. S. Macalister
ho zasa pokladá za prstovú abecedu podobnú posunkovej reči hluchonemých,
ktorú si kňazi či žreci (druidi) upravili na tajné používanie. Aj G. J . Marstrander,
H. Arntz a W. Krause zdôrazňujú, že išlo o tajné písmo. Podľa výsledkov dote-
rajších výskumov zrejme existujú súvislosti medzi germánskymi runami a ogha-
movým písmom. Zvyčajne sa pripisuje oghamovému písmu istý vplyv na vývin
runovej abecedy (H. Pedersen, C. J . Marstrander, M. Hammarstróm). Opačný
vplyv hlásajú H. Arntz, D. Diringer a iní, kým M. Hammarstróm a H. Shetelig
chápu vzťah oghamového písma k runám ako druh prapríbuznosti. Predpokla-
dajú totiž pôvodnú formu oghamovej abecedy, ktorá vývin runového písma
silno ovplyvnila. Doteraz sa však nepodarilo objaviť předstupeň oghamového
písma ani jeho pôvod.

• III lil lili WH 111II! jj|[ llill V /N »

1 ii m im l i / / / / M w 11! lil llll llill Ä V I 6
B Ĺ V S N H D T C Q M G Nř Z R A O Ľ E I F.a Oi La ť i Ae

Oghamové abeceda (American Encyclopaedia)

Podobne ako zachované runové písmo, aj oghamové písmo j e vokalizované.

Spočiatku obsahovalo 20 značiek. Zachované pamiatky oghamového písma sa
vyskytujú na náhrobných i pamätných kameňoch a pochádzajú zo 4. až 7. storo-
čia. Podľa írskej tradície sa písalo aj na dreve, ale pamiatky sa nezachovali.
Väčšina nápisov je v starokeltčine, ale niektoré sú zaznamenané aj nerozluště-
ným jazykom Píktov, pôvodného obyvateľstva Škótska.
Je známych okolo 300 oghamových nápisov z južného írska a asi 60 z Walesu,
zo Škótska a z ostrova Man. Písmo bolo známe ešte v stredoveku. Po roku 650
sa však už nepoužívalo, lebo bolo vytlačené írskym polounciálnym písmom odvo-
deným z latinky.
Oghamové písmo j e veľmi svojrázne z grafickej stránky. J e h o osnovu tvorí
vertikálna os („riadok") v smere drevného vlákna. Každá značka pozostávala
alebo z jednej čiarky, alebo z niekoľkých (do päť) navzájom rovnobežných krat-
ších či dlhších čiarok, ktoré smerovali doľava, doprava, alebo pretínali riadkovú
os. Samohlásky sa označovali menšími čiarkami alebo vrubmi na osí (v niektorých
prípadoch sú však samohláskové čiarky takmer také dlhé ako čiarky skupiny
značiek pretínajúcich riadkovú os). V závislosti od veľkosti čiarok a ich polohy i
uhla k centrálnej riadkovej osi sa značky delili na štyri skupiny (rady) p o päť
značiek v každej. Neskôr k štyrom skupinám pribudla piata, ktorá pozostávala
z piatich značiek zložitejšieho tvaru. Tieto značky slúžili na označovanie írskych
dvojhlások, ale v nápisoch sa vyskytovali zriedkavo. Oghamové nápisy sa zvyčaj-
ne tesali do kameňa po vertikále (zdola), ale používal sa a j horizontálny zápis
(v obidvoch smeroch).
KAUKAZSKÝ OKRUH

ARMÉNSKE PÍSMO
GRUZÍNSKE PÍSMO
AGVANSKÉ PÍSMO
ARMÉNSKE PÍSMO
Arméni, národ hovoriaci indoeurópskym jazykom, ktorý zaujíma osobité po-
stavenie v celej indoeurópskej rodine, od staroveku obývajú oblasť Arménskej
vysočiny v Zakaukazsku. Napriek islamskému obkľúčeniu zostali kresťanmi. Po
genocíde, ktorú na nich spáchali Turci začiatkom 20. storočia, žijú zväčša v
diaspóre, s výnimkou Arménskej SSR (genocída sa nedotkla časti Arménska na
území cárskeho Ruska).
Arméni pôvodne písali gréckym písmom, prípadne sásánovským pahlaví. Po
neúspešnom pokuse biskupa Daniela o vytvorenie arménskej abecedy arcibiskup
Mesrop Maštoc v rokoch 405—406 n. 1. zostavil dnešné arménske písmo. Písmo
sa ujalo vcelku rýchlo a 5. storočie n. J. sa často označuje ako zlatý vek arménske-
ho písomníctva. Vtedy bola do arménčiny preložená nielen Biblia, ale aj význam-
né diela gréckej literatúry. Väčšina zachovaných arménskych rukopisov pochá-
dza z 10. storočia n. 1. alebo z neskoršej éry, ale existuje aj niekoľko starších
rukopisov.
Arménska abeceda sa skladá z 39 písmen, hoci pôvodne ich bolo menej. Roz-
lišujú sa veľké a malé litery a píše sa vodorovne zľava doprava.
Arménska grafika prešla značnými formálnymi zmenami, od hranatějších k
zaokrúhlenejším tvarom. Najstaršie typy arménskeho písma sú hrubé a pripomí-
najú dnešnú majuskulu čiže e r k a ť a g i r (t. j. železné písmo). Pôvodné m e s -
r o p o v s k é p í s m o sa postupne menilo, rozmery litier sa zmenšovali a v 9.—12.
storočí n. 1. vzniklo tzv. m a l é m e s r o p o v s k é p í s m o . Okrem toho sa rozli-
šuje tzv. okrúhle písmo (tzv. b o l o r a g i r ) , ktoré vzniklo v 12.—14. storočí n. 1.,
kurzíva (čiže n o t r a g i r ) z 13. až 18. storočia, kurent ( š e l e g i r ) , používaný
v 18.—19. storočí a n o v ý k u r e n t z 19. storočia.
V dači sa sčasti používajú staré rukopisné typy, zriedkavejšie kurzíva, prípadne
tzv. n o r m a n s k é p í s m o (t.j. n o r m a n g i r ) .
Pôvod arménskeho písma vyvolával už dávnejšie diskusie vo vedeckom svete.
Hoci arménska tradícia výslovne spomína grécky vzor (na tvorbe arménskeho
písma sa vraj zúčastňoval aj istý Grék zo Samosaty), o rozsahu tohto gréckeho
vplyvu sa polemizuje. Napríklad F. Múller odvodzoval 16 arménskych litier rov-
no od semitského (aramejského) písma a od gréckeho tri litery. Ostatné písmená
podľa neho vznikli úpravami týchto 19 písmen. Grécky vzor videl F. Múller v
dôslednom označovaní samohlások. Neskoršie však F. Múller zmenil názor a
začal tvrdiť, že mesropovské písmo sa skladalo z 22 litier sýrskeho pôvodu.
K nim vraj Mesrop pridal sedem spoluhlások, ako aj sedem samohlások odvode-
ných z avestského písma. Naprou tomu W. Taylor tvrdí, že vo východnej časti
Arménska sa používalo písmo pahlaví, ktoré Mesrop modifikoval na spôsob
gréckej unciály tak, že dal písmenám pravidelnejšie geometrické tvary. W. Tay-
lor uznáva grécky pôvod spomínaných troch litier i ďalších pomocných značiek
 Tlačené Pfsané Znenie Tlačené Písané

|
JL ľí i « o ~ J L ľ
r*~ r f i -é-
%
I /
JĽ
fi b - J l
t
1 j -lc. JL. i «

j f 9 n.
-2— -l - í
[ '
..OL t g. d i
J L JL. , -Jl. % VO, 0
tí g § je, e L.V;
L:,
ÍL * Z . 2 .2. jr ' i
t

c.
| M
-t-
H-
e - 1 .
t,

í •
y
t-
P
B /t e- X- i. m 1 *
1 1 & ľ - i . f
P P r B
JL\ -O. .
á J t %1'y-i
j l p i í u , .u Jl , s
i* b h
j.
1
1
jyL

S.
Í
- Ä
l %
M .
| j v
t
i L
I • 1 1 l -J*..
•
JL h ch • X ľ p -
A- - f l - I
ÍL b. . <L e Ä. -9- C
•W
- k : x Jh k i l : u

h -JL
-l- mm A
- t - 11 p
i . á .
!r
dz
gh
- A - e - č % k-
1
i £ -t jev.ev
i' o
d g <3 2 ň_ JL_

f
_1L -Á,
M m -t. - f i -

Arménske písmo (Jensen, 1969)

a predpokladá, že Mesrop Maštoc zmenil podľa gréckeho vzoru smer písma, V.

von Gardthausen rozviedol hypotézu o gréckom pôvode arménskeho písma a
upozornil na to, že samohláskové litery zaujímajú v arménskej abecede to isté
miesto ako v gréckej. J . Marquart vzkriesil hypotézu o perzsko-aramejskom pô-
vode arménskej abecedy, ktorú odvodzoval z pahlaví. P. Peeters prišiel s názo-
rom, že arménske písmo j e viac-menej samostatný výtvor založený na aramej-
ských a gréckych prvkoch.
GRUZÍNSKE PÍSMO

Gruzínci, národ hovoriaci jazykom kartvelskej rodiny kaukazskej skupiny jazy-

kov, obývajú dnešné Gruzínsko od staroveku a v minulosti zaujímali zrejme
rozsiahlejšie územie. Starý názov Gruzínska j e Iberia, ale Gréci volali toto územie
Kolchidou.
Najstaršie gruzínske nápisy pochádzajú z 5. storočia n. 1.: nápis nájdený v
Júdskej púšti v Palestíne (z roku 433 n. 1.), nápis v Bolnisi (z roku 493 n. 1.);
nemenej známy nápis vo Džvari j e z prelomu 6. a 7. storočia n. 1. Najstarší
datovaný rukopis z roku 864 sa našiel v kláštore sv. Kataríny n a Sinajskom
polostrove.
Gruzínci rozlišovali cirkevné čiže kňazské písmo ( c h u c u r i ) a tzv. vojenské
písmo ( m c h e d r u l i ) , ktoré sa používalo vo svetských funkciách. Chucuri sa
skladalo z 38 písmen a rozlišovali sa v ňom velké a malé litery. Mchedruli sa
pôvodne skladalo zo 40 písmen, ale sedem z nich sa časom prestalo používať.
Mchedruli nerozlišuje veľké a malé písmená.
Tvorcom písma chucuri j e podľa tradície arménsky biskup Mesrop Maštoc
(začiatok 5. storočia n. L). Staré pamiatky sú napísané štýlom a s o m t a v r u l i
(kapitálové písmo), ktoré sa typologicky zhoduje s najstarším arménskym a ag-
vanským (čiže albanským písmom). Asomtavruli sa vyznačuje okrúhlymi tvarmi
a volá sa aj m g r g l o v a n i . Používalo sa do 9.—10. storočia n. 1. Písmená boli
až na niekoľko výnimiek rovnako veľké. Pamiatky napísané štýlom n u s c h u r i
(malé písmo) pochádzajú z 9.—11. storočia n. 1., písmená boli hranatejšie a roz-
lične veľké.
Prvé pamiatky tzv. vojenského písma, m c h e d r u l i , pochádzajú z 11. storočia
n. 1. Toto kancelárske písmo malo zaoblené tvary a písmená sa líšili veľkosťou.
Používalo sa v kancelárskych funkciách a v súkromnej korešpondencii.
O pôvode písma chucuri sa viedli diskusie. Podľa Brosseta Mesrop Maštoc si
vzal za vzor indické písmo. V. von Gardthausen odvodzoval gruzínske písmo
z gréckeho, ale podobnosť gruzínskych a gréckych písmen nie j e práve najlepší
dôkaz v prospech jeho hypotézy. W. Taylor vidí prototyp písma chucuri v sásá-
novskom pahlaví a z gréckej abecedy odvodzuje len tri písmená. H. J u n k e r j e
presvedčený, že chucuri, takisto ako arménske písmo, vzniklo z arsakovského
pahlaví. Názvy písmen sú zväčša domáceho pôvodu, čiastočne sú odvodené zo
semitských alebo arménskych názvov.
Podľa tradície mchedruli zostavil prvý gruzínsky panovník P'arnavaz začiat-
kom 4. storočia n. 1. Tvary litier pôsobia archaickejším dojmom, sú jednoduchšie,
ale to sa dá vysvetliť aj kurzívnejším charakterom mchedruli. Píše sa zľava do-
prava, pravdepodobne vdaka Mesropovi Maštocoví, ktorý sa v tomto ohľade
držal gréckeho príkladu.
Novogruzínske písmo sa vyvinulo z nuschuri a stabilizovalo sa po zavedení
kníhtlače roku 1709. J e prísne fonologické a skladá sa z 33 litier (z toho 5
samohláskových). Tlačené písmo nemá veľké litery.
 Chucuri q Mchedruli Chucuri 0 Mchedruli E
č o č o
V N 0 N
Veľké Malé £ Tlačené Pisané Veľké Malé ^ Tlačené Písané 2?

SC T o
P 5 ŕ ó J an tar

a UH TO i
1 J. ľ

H. U b
2) U n un

'J U yí 5
ba n

Hs
' nepo-
gan užíva VI

p' <3m
9 d

5 y
sa

£ M T
d don p'ar

n JJ 0 r + + \i (c' k'an

Sľ
e en

3 É J»
i
IÉP *n
v vín •n S" ghan

T* i Ti M H
z <t zen q qar

F P M
'b

b y v nepo-
ee. h he á šín

ó
užíva

(ŕ tn oo h t
SO:
ľ ťan č čin

n G. C
i c/ fl in c can

h ij 3 1 A th 8 dz (J dzil

T> W <? r"

k kan

R r
1
/T las c' c'il

& 1 d S 5 U man č• c'ar

b 6
m

R fi G ^ Ľ t!
n nar ch ctían

SL o je V V nepo-
užíva /)
nepo-
užíva har

a m nrv 712 Jp *
J so
SQ
0 on dž džon

J
j 5 nepo-
*u par TU h J L . j užíva hae
P

M •H S5
fen
!
S ]
o
žan ho ain hoe

<6
ž ai
t

* *
1
r rae f ta
f n h

b
i

bL
[ l i s san p i c ! - |

Gruzínske písmo (Jensen, 1969)

 <
*•
• •m •
JC
AGVANSKÉ PÍSMO m je
m •
Mm m
c mS
c c B
o>
O) i< c• >
O) | c•
Podľa historických tradícií Mesrop < N < < N
Maštoc je aj tvorcom tretieho kaukaz-
ského písma, tzv. agvanského alebo al- Uú
m a > J /
banského (okolo roku 430 n. 1.). (Kau- p t 1 1 P
kazskí Albánci nemajú nič spoločné s
balkánskymi Albáncami. Pretože by 3 t é ^ M f
mohla nastať mýlka, bude lepšie hovoriť
o Agvancoch.) Agvania sa rozprestierala
b b e % t V

približne na území dnešného sovietske- ň n 0 V m 3

ho Azerbajdžanu. Zvyškom Agvancov
sú pravdepodobne Udini, ktorí sídlia Z Z. 1 t P'
y w
v dedinách Vartašen, Nidš a Oktomberi 3 c' F r
v porieČí Kury. V čase od 4. storočia
pred n. 1. až do 7. storočia n. 1. Agvanci X * k' i k
hrali dôležitú úlohu v dejinách Kaukazu. z Ch v
t 1
Agvanská abeceda sa údajne našla
v arménskom rukopise z 15. storočia J " J m J X n
a skladala sa z 52 litier. Z nich bolo 29
miestneho pôvodu, 12 odvodených
l t t.gh
z arménskej abecedy, 8 z gruzínskeho
písma chucuri a z gréckeho písma. Agvanské písmo v porovnaní s armén-
A. G. Šanidze predpokladá, že Agvanci skym (Jensen, 1969)
hovorili niektorým kaukazským jazykom.
O agvanskom písme sa zmieňuje vo svojom diele História Agvanie dejepisec
Movses Daschuranci, ktorý pozbieral všetky správy o Agvanii do 10. storočia n. 1.
Záujem oo dešifráciu vzrástol po roku 1964, keď boli publikované agvanské
nápisy objavené v rokoch 1948—1952 v Mingečaure.
Všetkých písomných pamiatok je len zopár a pochádzajú z 5. až 8. storočia
n. 1. Zatiaľ sa podarilo zistiť fonetickú hodnotu 20 litier z celkového počtu 52.
Ďalšiu dešifráciu sťažuje hlavne nedostatok písomných pamiatok.
ĎALEKOVÝCHODNÝ OKRUH
ČÍNSKE PÍSMO
PÍSMA NÁRODNOSTÍ V JUŽNEJ
A SEVERNEJ ČÍNE
VIETNAMSKÁ ADAPTÁCIA ČÍNSKEHO PÍSMA
JAPONSKÉ PÍSMO
KÓREJSKÉ PÍSMO
ČÍNSKE PÍSMO
Číňania, najpočetnejší národ Ázie a celého sveta, sú autochtónnym obyvateľ-
stvom severnej Číny. V tejto oblasti, na sprašových terasách a okrajových poho-
riach mimo dosahu povodní Žltej rieky, po čínsky Chuang-che, vznikla koncom
3. tisícročia pred n. 1. svojrázna kultúra. Pravda, čo do starobylosti zaostáva za
sumersko-babylonskou i egyptskou, ale zato vyniká obdivuhodnou životaschop-
nosťou, lebo prežila až do súčasnosti bez toho, že by bola prerušená j e j historická
kontinuita. Hoci je čínska kultúra originálny výtvor starovekých Číňanov, nevy-
víjala sa v izolácii od ostatného sveta. Vplyvy iných kultúr prenikali do Číny od
severu i od západu, po trase starej hodvábnej cesty, ktorá spájala východ ázijské-
ho kontinentu so Strednou Áziou a s Blízkym východom.
Neodmysliteľnou zložkou čínskej kultúry j e písmo, ktoré si ako jediné v súčas-
nosti používané písmo zachovalo významný i d e o g r a f i c k ý k o m p o n e n t
a z ktorého sa nikdy nevyvinulo čisto fonetické písmo, aj keď Číňania poznali
spôsob fonetického zápisu reči, ktorý používali v pomocných funkciách. Litera-
túra o čínskom písme je bohatá; u nás najvyčerpávajúcejšiu charakteristiku tohto
písma podal J. Vochala.
Najstaršie známe pamiatky čínskeho písma pochádzajú z d r u h e j polovice
2. tisícročia pred n. 1. Napriek všetkým zmenám si čínske písmo v podstate udržalo
z á k l a d n ú t y p o l o g i c k ú c h a r a k t e r i s t i k u . Ide o písmo l o g o m o r f e -
i n o g r a f i c k é , t. j. o písmo, ktorého znaky zapisujú s l o v á alebo m o r f é m y ;
pritom z fonetického hľadiska z n a k z o d p o v e d á s l a b i k e . Vývin smeroval
vcelku od logografie k morfemografii. V archaickej čínštine prevládali jednosla-
bičné a jednomorfémové slová, takže znaky korelovali so slovami. T o t o písmo
od svojho vzniku vyhovovalo čínštine ako typologicky izolujúcemu jazyku, t. j .
jazyku bez flexie. Počet slabík je v čínštine značne obmedzený, a to i napriek
existencii tónov. To viedlo k vysokej h o m o f ó n i i , t. j, stavu, keď jazyková
jednotka má niekoľko rozličných významov. Archaická čínština sa nevyhnutne
vyvíjala od jednoslabičných a jednomorfémových slov k viacslabičným a viacmor-
fémovým (zloženým) slovám; preto dnes čínske slovo už nemožno charakterizo-
vať ako logografické. Základnou jednotkou reči, s ktorou koreluje znak, j e dnes
morféma, a pritom nie je zanedbateľný ani podiel fonetických prvkov. Znakov
sú tisíce a predstavujú veľké zaťaženie pre pamäť i spoločenskú prax. A predsa
bolo takéto písmo v nárečovo rozdrobenej Číne výhodným nástrojom komuniká-
cie. Jednotlivé znaky sa viazali na významy. T o značí, že ak sa j e d n o h o m o f ó n n e
slovo vzťahovalo na päť rozdielnych pojmov či významov, každý z nich mal v
sústave písma vlastný znak, napríklad f báseň sa píše ako , kým š' mokrý sa
zapisuje znakom >HÍ a í divízia znakom 'Jlf] . Čínske písmo teda odstraňuje
nežiadúce následky homofónie. Jednako však existujú i prípady h o m o g r a f i e ,
 keď sa jedným znakom zapisujú dve roz-
dielne slová, či už znejúce rovnako (ho- VTV
monyma), napríklad ^ chuej
schôdzka a £ ch ej vedieť, doká-
zať, alebo znejúce odlišne, napríklad
f j sin g ísť a f f changriadok.
V súčasnosti je čínske písmo spojivom

m
Číňanov bez ohľadu na to, či žijú v ČĽR,
alebo v zahraničí, najmä v juhovýchod-
nej Ázii, kde oddávna tvoria významné m
menšiny (najmä v Singapure, Malajzii,
Thajsku, Indonézii a i.), a bez ohľadu
na to, či hovoria spisovnou čínštinou,

IBB
vychádzajúcou zo severočínskej bázy,
alebo niektorým z početných a veľmi od-
lišných nárečí.
Pôvod záhadného a zložitého čínske-
ho písma oddávna vzrušoval fantáziu
bádateľov. Obrázkový pôvod znakov
vnukal myšlienku, že Číňania azda pre-
vzali základy'svojho písma z Mezopotá-
mie. Tak napríklad T. de Lacouperie
kládol pravlasť Číňanov do západnej
častí Strednej Ázie a usudzoval, že tam
prišli do styku so starým babylonským
H
písmom. Viacerí bádatelia porovnávali
základné čínske znaky s ich predový-
chodnými ekvivalentmi, poukazovali na
Pil
ich podobnosť a videli v nej dôkaz, že Čínsky nápis z rokov 861—827 pred n. I.
čínske písmo naozaj pochádza z Blízke- (Lai, c. d.)
ho východu. Neuvedomovali si, že táto
podobnosť môže mať aj iné príčiny — veď slnko, hviezdy, mesiac, hory, stromy,
ryby, zvieratá i ľudí vidíme všetci viac-menej rovnako, a j e teda len prirodzené,
že sa na seba podobajú aj ich obrázkové zápisy, nech už vznikli v hociktorej časti
sveta.
Prirodzene, že impulzy zvonka nemožno úplne vylučovať. Neraz sa zdôraz-
ňuje, že za šangskej dynastie (1766—1122 pred n. 1.) sa v Číne objavil celý kom-
plex nových kultúrnych príznakov pripomínajúcich Blízky východ. Súčasne sa
nesmie zabúdať, že v Číne už v dávnejšej minulosti existovali predstupne písma.
Lao-ť píše, že Číňania kedysi používali šňůrové mnemotechnické pomôcky, zná-
me napríklad aj z nedalekých ostrovov Rjúkjú, ale aj odinakiaľ. A. Conrady
pokladá za předstupeň písma odznaky hodností, ktoré sa nosili na opaskoch,
ako aj rozličné rozkazy, potvrdenia a pod. O existencii p r e d m e t n é h o písma
využívajúceho rébusový princíp svedčí obyčaj doručovať vyhnancovi prsteň (po
čínsky chuan) na znak toho, že dostal povolenie vrátiť sa (po čínsky takisto
 chuan). V t o m istom duchu netopier, po čínsky / « , bol symbolom šťastia (takisto
f u).
Z najstaršieho obdobia sa zachovalo pomerne málo písomných pamiatok. Vy-
svetľuje sa to j e d n a k tým, že starovekí Číňania málo používali kameň ako staveb-
ný materiál, a jednak tým, že archeologický prieskum Číny nie j e ani zďaleka
uzavretý.
Za najstaršie sa pokladajú nápisy na korytnačine a zvieracích kostiach (tzv. (i a
ku wen) z Che-nanu, datované podľa M. V. Kriukova do 14.—11. storočia pred
n. L Sú to zväčša rozličné veštby. Kosti popísané znakmi vykopávali v Číne už
od konca 19. storočia n. 1., ale ľudová povera v nich videla dračie kostí a pripiso-
vala im liečivú moc. Pretože sa takéto pamiatky nachádzajú na viacerých mies-
tach, vyplýva z toho, že znalosť písma sa neobmedzovala na úzky okruh ľudí
cisárskeho, presnejšie kráľovského dvora. Najviac doštičiek na našlo v An-jangu,
hlavnom meste šangskej ríše, a to v riečnych náplavoch po povodni, ktorá zničila
toto mesto okolo roku 1100 pred n. 1. Podarilo sa rozlúštiť viac než tretinu z
takmer 3 000 rozličných znakov. Ako uvádza J . Vochala v zhode s M. V. Kriuko-
vom, bolo to pomerne vyspelé logografické písmo. Obsahovalo už i prvky fone-
tizácie. Grafická podoba ani orientácia znakov, ich veľkosť a smer písania neboli
ešte ustálené.
Znaky rovnakého štýlu sa našli na bronzových nádobách z konca šangskej
dynastie, ale hlavne z obdobia vlády dynastie Západných Čou (11. storočie až
771 pred n. 1.). Grafická podoba a orientácia znakov ani tu neboli ešte ustálené,
ale podiel ideofonografických znakov j e tu už vyšší.
Prirodzene, vyskytujú sa aj nápisy na keramike, úžitkových predmetoch, na
hodvábe, dreve, bambuse a neskoršie i na papieri. Znaky sa pôvodne vyrývali
d o materiálu kovovými hrotmi a písalo sa i bambusovým perom namáčaným do
laku, ale ešte na prelome letopočtov začali Číňania písať štetcom namáčaným d o
tušu a najbežnejším písacím materiálom sa stal papier. Písalo sa zhora nadol a
sprava doľava v stĺpcoch, ale sú známe i nápisy, kde sú stĺpce usporiadané zľava
doprava. Najväčšiu zmenu v technike písania spôsobil vynález tušu. Vďaka nemu
sa znaky čoraz viac schematizovali, a tak sa strácala súvislosť s niekdajšou pikto-
grafiou. Už koncom 6. storočia n. 1. Číňania poznali drevodač, z roku 816 n. L
sú už zachované aj kovové tlačiarske formy. Roku 1045 kováč Pi Šeng vynašiel
p r i n c í p t l a č e pohyblivými typmi, ale kníhtlač nespôsobila v čínskom písom-
níctve taký prevrat ako neskoršie v Európe, zrejme p r e veľký počet základných
grafických jednotiek.
Za vlády Šangovcov badať v písme značnú variabilitu. T o súvisí s politickými
pomermi. Písmo sa vyvíjalo paralelne vo viacerých oblastiach, najmä za dynastie
Východných Čou (772—481 pred n. 1.). Grafická podoba znakov sa ešte neštan-
dardizovala, veď 826 základných znakov malo až 3 469 variantov. Napríklad a j
taký jednoduchý znak, ako T tchien nebo, mal 46 variantov, znak ^ E
wang krát mal 58 variantov, znak c' syn mal až 91 variantov. Rozličné
varianty j e d n é h o a toho istého znaku sa mohli vyskytovať aj v tom istom texte.
Situáciu komplikovala i značná voľnosť v tvorbe znakov. Najmenšie zmeny badať
v písme, ktoré sa používalo v štáte Čchin. Tamojší štýl sa málo odlišoval od
písma Západných Čou. Toto písmo, tzv.
ta čuan, prekladá J. Vochala ako v e ľ k é HZjJi^M *WSM
m
p e č a t n é p í s m o. K nemu sa zaraďuje
i štýl čou wen, ktorý sa datuje do 9. sto-
ročia pred n. 1. Grafika sa zjednodušo-
vala i v tomto období a vzrastala súmer-
nosť grafických prvkov. Veľké pečatné
písmo sa udržalo do pádu dynastie č o u
f n l t w
(249 pred n. 1.). Keď roku 221 pred n. 1.
Činu zjednotil cisár Š' chuang-ťi, zosil- í
neli tendencie štandardizovať písmo.
Prevládol už spomínaný štýl štátu
1 3
i r
Čchin, ktorý bol pomerne archaický a j i
nadväzoval na veľké pečatné písmo.
Š' chuang-ťi je známy tým, že dal spáliť
všetký knihy, ktoré pokladal za nebez-
pečné (hoci nie pre unifikáciu písma), JacL m
a jeho minister Li S' zaviedol tzv. m a l é
p e č a t n é p í s m o (siao čuan). Toto x

H
písmo vychádzalo zo štýlu ta čuan, za-
chovávalo dovtedajšie obrysy znakov,
ale zjednodušovalo ich, takže sa ešte viac
potláčal piktografický pôvod znakov a m
kládol sa dôraz na estetickejšie tvary. Písmo li šu (Lai, c. d.)
Malé pečatné písmo sa používalo asi dve
storočia.
Nižší úradníci už za S' chuang-ťiho používali tzv. úradnícke písmo (po
čínsky li šu). Do vzdelaneckých kruhov preniklo li šu až za chanskej dynastie
(206 pred n. 1. — 220 n. 1.). Tento štýl zjednodušil zápis znakov a vyhovoval
potrebe rýchlejšieho písania. Aj štetec a tuš prispeli ku grafickému zjednodušo-
vaniu znakov. Postupne sa ustálilo poradie, v akom sa písali jednotlivé ťahy v
znakoch. Grafické prvky nadobudli hranatejšie tvary, znaky boli širšie a nižšie a
namiesto rovných čiar prevládli mierne zvlnené ťahy. Čoraz väčší význam sa
pripisoval plynulosti písania a potláčal sa piktografický prvok v písme. Ku koncu
éry Východných Chánov (23—220 n. 1.) převládlo tzv. vzorové písmo (kchaj
šu), ktoré nadväzuje na tradície li šu a používa sa vlastne až do súčasnosti. O
jeho rozšírenie sa zaslúžila drevotlač. Paralelne sa vyvíjali kurzívne štýly, a to
trávové písmo (echao šu) a bežné písmo (sing šu). Jednotlivé ťahy v kurzív-
nych znakoch splývali a vyššia rýchlosť zápisu mala za následok zníženú rozlišo-
vaciu schopnosť písma a jeho ťažšiu čitateľnosť. Štýl cchao šu sa člení na tri
druhy, a to čang cchao, fin cchao, ktoré sa ako kurzíva používa dodnes, a
kchuang cchao, t. j. extrémnu kurzívu používanú v kaligrafii, lebo uprednosťuje
estetické zretele. Zo štýlu cchao šu je odvodená japonská hiragana, kým kataka-
na vznikla zo štýlu kchaj šu.
Kchaj šu sa dodnes používa v tlači, kým sing šu sa zaužívalo ako rukopisné
 Moderná
Stará forma forma Znenie Význam Vysvetlivky

=ř c' dieťa hore konáre

x * mu strom dolu korene

brána,
PI men dvere dve krídla dverí

u š' šlp

M šin srdce srdcový sval

slovo, ústa s vychádzajúcim
o ä ' jen hovoriť dychom

m
nebeská klenba
ju dážď s padajúcimi kvapkami

telo, hlava
* čchiian pes nohy a chvost
veľký
E pa had

ruka s piatimi
f # šou ruka prstami

cennosť,
M pei bohatstvo mušľa

ffl m tchien pole rozparcelované

Vývin čínskych znakov z pôvodných piktogramov (Jensen, 1969)

písmo. Existujú aj ozdobné štýly a magické písma, ale nedajú sa odvodiť od

normálnych tvarov.
Číňania oddávna venovali veľkú pozornosť svojmu písmu, jeho výskumu a
systematizácii. Nebola to ľahká úloha, pretože čínske písmo nepozná abecedu v
našom zmysle slova. Koncom 3. storočia pred n. 1. sa používalo vyše 3 000 zna-
kov. Sú Šen v slovníku Šuo wen ťie c' roku 121 n. 1. zozbieral 10 516 znakov.
Začiatkom 18. storočia bolo zaregistrovaných vyše 44 000 znakov.
Sú Šenova analýza si v podstate zachovala trvalú hodnotu. Tento učenec roz-
triedil všetky znaky do šiestich hlavných skupín.
P r v ú s k u p i n u tvoria p i k t o g r a f i c k é z n a k y, zjednodušené zobrazenia
konkréyiych predmetov, ako napríklad yfC m u strom. PH m e n brána, ^
f šíp, jenhovorii, ppj j u dáieľ. š o u ruka, p f j tchien pole. Uvádza-
me ich v modernej podobe, takže piktografický pôvod j e na prvý pohľad zastre-
tý. Týchto elementárnych znakov j e asi 600.
 Význam močiar oheň hrom vietor voda vrch zem nebo

Ä¥ 1 *
Prehis-
é X torické s i f r
do 800
Ku wen pred n. 1. á H A

§ H H tč ä I 1
Prehis-
© 9
á x torické
(E S.

í. ti f £ § n 1
do 800
Ku wen pred n. 1.
Veľké 4 * M
»
pečatné 800—220
x £ pred n. 1. M

Ř % Jl i U J i
Malé

*í
•i* c 209
pečatné pred n. 1.

® m7 ÍC p
Li šu
200
SK t X
pred n. 1.
l U

$ f& & p* H -t
Cchao šu
200
\*t pred n. 1.
w A
(trávové) - 2 0 0 n. 1.

if k Í jsl Í| Ú) Ä
Pa fen šu
asi Ä
100 n. I.
A .

if X A
Kchaj šu
asi

(vzorové)
400 n. I.
W iU

%i & M M Ä *
Sing šu Adap-
tácia
M t kchaj šu

Vývin niektorých čínskych znakov v najznámejších štýloch (Jensen, 1969)

D o d r u h e j s k u p i n y zaradil Sú Šen tzv. s y m b o l i c k é z n a k y . Nie sú

to piktogramy v užšom zmysle slova, ale skôr pokusy symbolicky vyjadriť ťažko
znázorniteľné javy. B. Schindler tu rozoznáva p o s u n k o v é z n a k y , znaky
založené na princípe p a r s p r o t o t o (napríklad - y si polmesiac označuje
večer), m e t a f o r i c k é z n a k y (.JÚL nádoba označuje krv) a m e t o n y m i c k é
znaky ( 0 t a n Slnko nad obzorom označuje zavčasu, skorý).
T r e t i a s k u p i n a sa skladá zo z l o ž e n ý c h z n a k o v . Patria sem napríklad
z d v o j e n é a l e b o s t r o j e n é znaky,ako ^jí l in háj, s e n les, ale a j
znaky, ktoré vznikli s k l a d a n í m n e r o v n a k ý c h z n a k o v , a k o U,!|
m in g spievať (t. j. ústa p + vták i . ^ i c e i i počúvať (t. j . uclwj^v bránef*]),
BfJ m ing jasný (t. j. Slnku Q+ Mesiac J^J j.
Stará Moderná
forma forma Znenie Význam Vysvetlenie

n
náznak štyroch
U f ang krajina nebeských smerov

nie
* wu (v zákaze) zástavko

S-1
..
É3 jen
hovoriť,
slovo
ústa s vychádzajúcim
dychom

ť čung stred terč s o šípom

5 medza medzi
S m fíang hranica dvoma poľami

Vývin čínskych znakov symbolického charakteru (Jensen, 1969)

Moderná
Stará forma forma

fJ íř dvojčatá 2 x dieťa

** 5LJL jao vidieť spolu 2 x vidieť

dvaja fudio
M pching vedľa seba stojaci vedlo s e b a

III r čchuan rieka 3 x priekopa

Jnjff tchung všade 2 x východ

X ifc jen veľmi horúci 2 x oheň

čcheng cválať 3 x kôň

M icjc wan škriepka 2 x žena

Tvorenie čínskych znakov zdvojováním (Jensen, 1969)

 Š t v r t á s k u p i n a , tzv. p r e v r á t e n é z n a k y, j e definovaná pomerne ne-
jasne. Sii Šen zrejme do nej začlenil znaky, ktoré vznikli zmenou orientácie iných
znakov. Je ich málo a patria sem napríklad znaky W] s'úradník a chou
t(J
knieža, ďalej dvojica f a nedostatok a " S správny a i.
Z hľadiska vývinu je najdôležitejšia
Stará Moderná
p i a t a s k u p i n a , ktorá zahrnuje naj-
forma forma Znenie Význam
väčší počet znakov, okolo 90 % celého

e)
inventára. Patria sem zložené znaky,
ktoré majú ideofonografickú povahu. B\ si úradník
O. Švarný hovorí o nich ako o d e t e r -

15
m i n o v a n ý c h f o n o g r a m o c h . Tie-
B chou knieža
to znaky popri významovej zložke obsa-
hujú zložku (označuje, či skôr naznačuje
ich výslovnosť), ktorej sa hovorí f o n e -
t i k ů m . Ideofonogram vychádza vlast-
ne z r é b u s o v é h o p r i n c í p u . V sú-
£ fa núdza

lade s týmto princípom sa pre niektoré

slovo použije už existujúci znak označu- í IE čeng správny
júci rovnako alebo podobne znejúce slo-
vo (t. j. na základe homonymie). Aby sa Tvorenie čínskych .prevrátených
však predišlo homografii, ku znaku sa znakov* (Jensen, 1969)
pridá d e t e r m i n a t i v čiže k l a s i f i -
k á t o r (dnes je bežný termín r a d i k á l ) , ktorý poukazuje na význam znaku
použitého vo fonetickej funkcii. Radikály udávajú sémantickú charakteristiku
pojmu označovaného znakom, napríklad či ide o ženu, hmyz, štvornožca, člove-
ka, chorobu, rasdinu atď. Pôvodne ich bolo niekoľko sto, ale ich počet klesol na
214. Dnes sú tendencie zredukovať i tento počet. Napríklad znak
tchung meď sa skladá z determinativu ^ (in kov a z fonetika [oj tcliung.
Tieto zložené znaky sa nemusia vždy zakladať na úplnej fonetickej totožnosti

Stará Moderná
forma forma Znenie Význam Vysvetlenie

zajatec,
Ô 0 čchiou väzenie človek v ohrade

oberať
ccha/ ovocie ruka nad stromom

m ming jasný Slnko a Mesiac

ming spievať ústa a vták

Tvorenie čínskych znakov
skladaním základných vý-
| Pa |wen počúvať dvere a ucho znamov (Jensen, 1969)
(homonymii fonetikov), aspoň nie z dnešného hľadiska. Nieje vylúčené, že fone-
tická totožnosť bola zotretá storočiami jazykových zmien, ktoré oddeľujú archa-
ickú čínštinu od modernej. V iných prípadoch predsa išlo len o čiastočnú fone-
tickú totožnosť (paronymiu).
Radikály ani fonetiká nemajú v znakoch presne vymedzenú p o z í c i u . Nie-
ktoré stoja vľavo od fonetika, iné vpravo, hore či dolu, prípadne aj uprostred
znaku, alebo tvoria j e h o rámec. Sú radikály, ktoré sa môžu vyskytovať vo viace-
rých pozíciách (napríklad [Jj šan hora), kým iné (napríklad Yf č u bambus)
zaujímajú vždy to isté miesto. V ojedinelých prípadoch dokonca vzájomná polo-
ha radikálu a fonetika rozlišuje význam, porovnaj ^ w ang zabudnúť a
mang zaneprázdnený.
T r e b a dodať, že aj výber fonetika sa často riadil popri zvukových aj významo-
vými zreteľmi. Už H. von Gabelentz si všimol, že fonetikům často aspoň vzdiale-
ne zodpovedá významu zloženého znaku. J e to možné vďaka veľkému počtu
fonetikov (asi 1 000). Aj A. Conrady upozorňuje, že pri výbere fonetika sa často
dbalo na symbolickú blízkosť pojmov. Ale človek, ktorý dobre nepozná čínske
reálie, ťažko rozozná vnútornú súvislosť, ak j e podmienená len kultúrne. Príkla-
d o m takého znaku j e w u klamať, ktorý tvoria zložky Ä|A wu čarodejník
(fonetikům) a g " jen hovoriť (radikál). ( T u j e spojitosť ešte pomerne priezračná,
lebo nielen Číňania pokladali čarodejníkov za klamárov.)
Šiestu skupinu tvoria tzv. v y p o ž i č a n é z n a k y . Ide tu o čisté rébusy (fone-
tiká bez radikálov). Napríklad JE cm noha sa použilo i vo význame c u stačiť.
Pôvodne sa y p aj biely používalo aj vo význame paj strýko. Neskôr sa však k
tomuto znaku pridal determinativ X žen človek, a tak nový znak fj^j paj
prešiel d o piatej triedy. t
Z formálneho hľadiska j e dôležité, že v súčasnosti sa znaky skladajú zo štandar-
dizovaných ťahov (čiar a bodov), ktorých býva 1 až 28. Tieto ťahy sa vyskytujú
v rozličných spojeniach a samy osebe nemajú nijaký význam. Platí pravidlo, že
v texte prislúcha všetkým znakom rovnako veľká myslená plocha vykreslená
štvorcom, d o ktorého sú zapísané, a to bez ohľadu na zložitosť. Pôvodný a pre-
vládajúci spôsob usporiadania znakov sú supce zoradené sprava doľava, pričom
sa píše zhora nadol. Príležitostne sa však píše aj do riadkov, tak ako v Európe.
Radikály umožňujú usporiadať všetky znaky v slovníku. Sú očíslované od 1 d o
214 a rozložené vo fixnom poradí sledujúcom počet ťahov, teda od jednoduch-
ších k zložitejším. Väčšina radikálov sa používa aj ako samostatné znaky. Vysky-
tujú sa aj také zložené znaky, pri ktorých j e ťažko určiť, čo j e radikál a čo fone-
tikům, o. i. preto, že sa vyskytujú znaky, ktoré môžu zastávať obidve funkcie.
Radikály sú často neadekvátne, ako upozorňuje J . Vochala, v tom zmysle, že ich
klasifikačná funkcia či j e j základ j e veľmi disparátny. Už sme spomínali, že ani
fonetiká nie sú úplne adekvátne zo zvukovej stránky, lebo výslovnosť zloženého
znaku sa nie vždy úplne zhoduje s výslovnosťou j e h o fonetika.
S y s t é m r a d i k á l o v nie j e jediným možným základom s l o v n í k o v é h o
u s p o r i a d a n i a znakov. Číňania zostavovali aj slovníky, ktoré boli usporiadané
podľa iných princípov, napríklad podľa v ý s l o v n o s t i alebo aj na základe
pojmovej klasifikácie významov.
 68 " f 92%'
23 n 46
lil 116
69/T 93 ft
24 + 47<<<JII<<
48 X 70
25 V 117 £
49 £ 71 -JtJi
26 V B 5
27 r * so rfi
72
0 95 £
6
118
28 X. 51 73 U 1ft/"
Ť 96 . Í
29 52£ 74/j 1
x
97JJI
_3 53 j*" 757|C
98 K
30 P
54 JL 76 X 121 ft
99 t ľ
55 - n 77 J h 122(*fH0.5C
31P 100 ^fe
56 t 7 8 ^ 123^
101 Jfl
32 i 57 f } 124 ^
79.£ 102 m
33-t 58-1 K 125^-
80# 103 JE
34 # 126 flS
59
81 i t 104 j P *
35 Ä 60 í 82^
36 ty 105 A 128 %
83 Ä
37* ± 84'H
106 g 1293^1
38# 107J& 130 j ^ J )
108 m
39 ^ 61 j£,V>j» lj»> 85 7jt,Ý 131 g
62 Ä 86^,„i 109 g jm
132 S
63 p 87 110
41 »J" Jlt>9 133 M
42 /]> 88^ Ä ' 134 0
112->6
65
í 89 113 135 f í
*
44 J* 90 136 J *
66 H M
45 I j j I 67 3fir l 91 /í 114
W
137 #

Ukážka radikálov rozdelených podľa počtu fahov (Matthews', c. d.)

Hoci čínske písmo účinne kompenzuje vysokú mieru homonymie čínštiny a
slúži aj ako komunikačné spojivo nárečovo roztrieštenej Cíny, jeho zložitosť (po-
čet všetkých znakov sa odhaduje na 50 000 a počet dnes používaných znakov na
4 000 až 7 000) oddávna viedla k pokusom o zjednodušenie. Pomerne starého
dáta sú p o k u s y o z a v e d e n i e l a t i n k y . Prvý taký pokus podnikli misionári
M. Ricci roku 1605 a N. Tsigault roku 1625, ale ich návrhy sa neujali. S vlastnými
pokusmi o reformu písma prišli Číňania až na konci 19. storočia. Wang Čao
zostavil grafemický systém, ktorý sa skladal z 50 znakov pre anlaut (prvá časť
 I ' z i tt!W R
r W* wlň IP ^

¥1W l i f t i 1® t

Ukážka čínskej kaligrafie (14. storočie) (Lai, c. d.)

tt^ffi^jteB^íeiŽ^'bA^ôfl^B^iS'JAäc^ÄSiT,

56?"
Ukážka súčasného čínskeho textu (Shijie Wenxue, c. d.)
 slabiky) a 12 znakov pre auslaut (druhá časť slabiky). Toto písmo sa používalo
vo viacerých provinciách, ale bolo úradne zakázané. Roku 1913 vznikla tzv.
národná abeceda č u j in c ' m u , ktorá bola úradne schválená pre školy roku
1918. Skladala sa z 24 anlautov, 16 auslautov a z 22 auslautov utvorených skla-
daním jednoduchých auslautov. pričom vychádzala z čínskych znakov. Tóny sa
označovali diakritickými znamienkami. V podstate tu nešlo o pokusy nahradiť
znaky abecedou, ale iba o p o m o c n é g r a f i c k é s y s t é m y .
V 20. rokoch sa rozšírila kampaň za zavedenie latinky. Roku 1926 vznikla tzv.
kuo ju luo ma c', abeceda založená na latinke. Čínski a sovietski vedci roku 1931
vypracovali latinskú abecedu la ting chua sin wen e'.
Roku 1949 bola založená Č í n s k a s p o l o č n o s ť p r e r e f o r m u p í s m a .
Reformné pokusy riadilo ministerstvo školstva. Roku 1954 vznikol Č í n s k y
v ý b o r p r e r e f o r m u p í s m a . V prvej fáze najdôležitejšou úlohou bolo zjed-
nodušiť časť znakov. Simplifikácia sa týkala vyše pol tisíca znakov, ktorých zo-
znam uverejnili roku 1964. Zjednodušovanie písania znakov treba vcelku hodno-
tiť kladne, ale vedie aj k niektorým problémom, pretože sa zakrýva vnútorná
významová motivácia (ideografická priezračnosť) mnohých znakov, treba sa učiť
plné i skrátené tvary, a ako upozorňuje J. Vochala, vzrástla i homografia. Zave-
deniu hláskového písma však stojí v ceste nárečová roztrieštenosť Číny. Nová
čínska latinka pchin jin c' mu (v čínskom prepise pinyin zimu), ktorá bola
úradne schválená roku 1958, sa zatiaľ používa len v rozličných pomocných funk-
ciách, napríklad na prepis titulkov novín, ako transkripčný systém a pod. Dote-
rajšie znakové písmo by tento systém mohlo nahradiť až vtedy, keď sa v celej
krajine rozšíri spisovná čínština, ktorej fonetickou bázou j e pekinská výslovnosť,
a keď sa tento jazyk stane jazykom skutočne celonárodným nielen v písanej, ale
aj v hovorenej podobe.

PÍSMA NÁRODNOSTÍ V JUŽNEJ A SEVERNEJ ČÍNE

Čína bola odjakživa mnohonárodným štátom, a hoci nečínske národnosti tvo-

ria len pomerne neveľké percento obyvateľstva krajiny, žijú na rozľahlom území,
najmä v Sin-ťiangu, v Tibete a v južnej Číne. Niektoré z týchto národností si v
minulosti utvorili vlastné ideografické, resp. ideograficko-fonetické písomné
sústavy podľa vzoru silnejších a kultúrne vyspelejších Číňanov.
V juhozápadnej Číne žijú Lolovia (najmä v j u n - n a n e a S'-čchuane). O existen-
cii loloského písma sa dozvedel roku 1873 misionár Grabouillet a o jeho výskum
sa zaslúžili C. A. d'Ollone a P. Vial. Vial pokladal loloské písmo za pojmové, hoci
znaky sa používajú aj foneticky, na základe rébusového princípu. Vial zhromaž-
dil 425 znakov. D'Ollone uvádza, že písomné sústavy jednotlivých nárečí sa od
seba odlišujú; zozbieral 1 030 znakov, ale čínske pramene zo 17. storočia ich
uvádzajú 1 840. Podľa niektorých znalcov je všetkých loloských znakov okolo
tritisíc. Niektoré loloské kmene písali vodorovne sprava doľava, iné zasa píšu v
sdpcoch, zrejme pod čínskym vplyvom. O pôvode tohto písma sa vie málo;
podľa domácej tradície jeho vynálezcom je istý Avi. Najstaršia loloská písomná
Význam Vial d'Ollone 1 d'Ollone II d'Ollone

rok H 'Vj ¥
V >o
voda <1 •v
ruka
Ä # *
matka & p ? Ä
Mesiac O O e Í
kôň Ť> P H £
kameň © -
t Ů
nebo 7- U
•i -
í,
kopec *H 31 %
—
čierny
s
vidieť
f c
jeden Nl J i V
/
dva —
í i K
tri EE f« n; -1Sŕ

desať í K f + Loloské písmo (Jensen, 1969)

pamiatka pochádza z druhej polovice 14. storočia z provincie Jůn-nan. Zachova-

lo sa dosť loloských rukopisov, pričom niektoré sú krásne iluminované.
Nič sa nevie ani o pôvode písma Mosov, ďalšej národností žijúcej v juhozápad-
nej Číne. O jeho existencii sa Európa dozvedela v polovici 19. storočia.
T. de Lacouperie uverejnil roku 1885 niekoľko ukážok písma Mosov. Texty
sú písané „telegrafným" štýlom, v ktorom sa vynecháva všetko nepodstatné,
takže ide skôr o mnemotechnická pomôcku. Popri piktografických znakoch sa
vyskytujú aj znaky abstraktnej povahy. Mosovia písali bambusovým perom a
 používali papier. T varv znakov nenasvedčujú, že by písmo bolo odvodene od
čínskeho. V knižnici Johna Rylandsa je uložená zbierka rukopisných knižiek
veľkosti 25 X S cm, zhotovených z hrubého papiera.
V súčasnosti Mosovia píšu čínskym alebo tibetským písmom.
V čínskych prameňoch sa uvádza, že aj Miaovia mali vlastné písmo. Miaovia
žijú v južnej Číne aj v susedných krajinách juhovýchodnej Ázie a ich jazyk nepat-
rí do sinotibetskej rodiny. D'Ollone zhromaždil 338 miaoských ideogramov,
ktoré sa odlišujú od loloských. D'Ollone mal pochybnosti o pravosti tohto písma
a nevylučoval, že ide o výmysel.
Písmo národností Jao. jazykovo blízko príbuznej Miaom, n i e j e však fiktívne.
Bolo pravdepodobne ideografické a písalo sa ním vo zvislých riadkoch usporia-
daných sprava doľava.
Pre dešifrátorov bolo dlho problémom tangutské písmo. Tanguti sa ako národ
po prv>? raz spomínajú roku 735 v tureckom náhrobnom nápise. V tom čase
mali vlastný štát. Roku 1004 si založili vlastnú ríšu v provincii Kan-su, ktorú
roku 1226 zničil Čingischán. Tangutčina patrí do tibetsko-barmskej vetvy sino-
tibetskej jazykovej rodiny. Li juan-chao, syn zakladateľa tejto ríše nariadil, aby
učenci utvorili vlastné, tangutské písmo. Roku 1038 mu predložili 5 800 znakov,
podobných čínskym, ale oveľa zložitejších. Len málo znakov sa píše štyrmi ťahmi,
mnohé sa píšu až dvadsiatimi. Boli preto veľmi náročné na pamäť. O tejto uda-
losti sa píše i v čínskych prameňoch. Tangutské písmo nezaniklo po páde ríše,
ale udržalo sa približne ešte sto rokov. Dokazuje to šestjazyčný čínsko-tangutsko-
ujgursko-mongolsko-tibetsko-sanskritský nápis z roku 1345, posledná písomná
správa o Tangutoch. Zachovalo sa viacero nápisov i rukopisov.
Zostavovatelia tangutského písma mali k dispozícii viacero čínskych slovníkov
a podarilo sa im vytvoriť najzložitejšie a n a j ť až k o p á d n e j š i e p í s m o s v e -
t a, nevhodné pre tangutskú fonetiku.
Jednotlivé znaky sa skladajú z ôsmich základných grafických prvkov, ktoré sa
rozlične kombinujú. Písmo sa zakladá na ideografickom princípe, ale popri ideo-
gramoch existovali aj špeciálne transkripčné znaky, ktoré sa používali na zápis
cudzích slov, najmä zemepisných názvov.
. Východiskom dešifrácie tangutského písma sa stali dvojjazyčné a viacjazyčné
písomné pamiatky. Prvý pokus o rozlúštenie podnikol M. G. Morisse, ktorý
preskúmal Lotosovú sútru v tangutčine."Zistil, že ide o h i e r o g l y f i c k é p í s -
mo, a identifikoval pätnásť gramatických morfém i základné syntaktické pravid-
lá. Roku 1909 P. K. Kozlov objavil v mŕtvom meste Charachoto celú knižnicu,
ba aj tangutské slovníky a učebnicu čínštiny v tangutčine. N. A. Nevskij rozlúštil
4 000 tangutských znakov, ale fonetická podoba tangutských slov ešte nebola
známa. Až pomocou slovníkov, usporiadaných podľa anlautov a auslautov, po-
darilo sa Něvskému zistiť fonetické znenie asi polovice znakov. Na dešifrácii sa
naďalej pracuje v ZSSR i v Japonsku, ale i v Číne.
Roku 907 n. 1. si založili v severnej Číne vlastnú ríšu Kitani, národ altajského
pôvodu. Ich ríša sa udržala do roku 1125 n. 1., keď j u zničili Džúrčeni. Kitani
však neprevzali čínske písmo, lebo nevyhovovalo ich aglutinujúcemu jazyku.
Podľa čínskych údajov si roku 920 vytvorili tzv. v e ľ k é p í s m o a o päť rokov
 m a l é p í s m o. Počet znakov (vyše 200) nasvedčuje, že to n i e j e hláskové písmo.
Dešifrácia kitanského písma je problematická najmä pre nedostatok písomných
pamiatok.
Veľké kitanské písmo roku 1119 prevzali Džiirčeni, ale roku 1138 ho zrefor-
movali a zjednodušili. Istý čas obidve písma používali viac-menej paralelne. Až
na prelome 12. a 13. storočia n. 1. sa veľké kitanské písmo úplne prestalo použí-
vať. Džiirčenské písmo sa udržalo i po vpáde Mongolov. V polovici 17. storočia
ho vytislo mandžuské písmo.
W. Grube uverejnil džúrčenský slovník i súpis znakov a preložil niekoľko tex-
tov. Ideogramov bolo v džíirčenskom písme málo. Výrazne v ňom prevažoval
slabičný princíp. Navonok sa džiirčenské znaky podobajú čínskym. T o isté platí
o smere písania.

VIETNAMSKÁ ADAPTÁCIA ČÍNSKEHO PÍSMA

Vietnamci ako jediný národ Indočíny podliehali viac čínskym ako indickým
kultúrnym vplyvom. Oddávna obývali Tonkin, severnú časť dnešného Vietna-
mu, ktorá bola do 10. storočia n. 1. súčasťou čínskej ríše. Po vyhnaní Číňanov
Vietnamci začali prenikať čoraz ďalej na j u h , vyvrátili Čamskú ríšu a dosiahli
deltu Mekongu.
Už roku 186 n. 1. kráľ Si-vu'o'ng zaviedol do Vietnamu čínske písmo. Adaptá-
ciu čínskych znakov uľahčovala i typologická podobnosť vietnamčiny a čínštiny,
hoci z genetického hľadiska vietnamčina sa najčastejšie zaraďuje d o austroázij-
skej jazykovej rodiny spolu s monsko-khmérskymi, mundskými a niektorými
inými jazykmi juhovýchodnej Ázie. Adaptácia čínskeho písma sa vo Vietname
uberala inými cestami ako v Japonsku. V systéme chfi'-nho sa každému čínske-
mu znaku priraďovalo vietnamské znenie. V 14. storočí sa začal používať aj
systém chú'-nôm, v ktorom sa časť čínskych znakov pozmeňuje. V niektorých
prípadoch čínskemu znaku zodpovedá vietnamské slovo znejúce rovnako ako
j e h o čínsky ekvivalent (napríklad znak ^J ísť, v južnej čínštine han g, sa číta po
vietnamsky takisto han g, ale vo význame poriadok), alebo si čínsky znak zachová-
va svoj význam, ale číta sa po vietnamsky (napríklad | J ta3 udierai sa číta po
vietnamsky dánh, takisto udierať). Okrem toho Vietnamci samostatne utvárali
nové znaky skladaním 214 radikálov, ktoré naznačovali význam nového znaku,
a fonetikov, ktoré naznačovali jeho vietnamskú výslovnosť, napríklad z radiká-
lu p ústa a zo znaku ^ a n (čínskv význam pokoj) utvorili znak afy. anjesi;
z radikálu telo, mäsu a z fonetika [J_[ s o n utvorili znak Jjd/ su'o'n rebro.
Už v 17. storočí portugalskí misionári zaviedli d o Vietnamu latinku, ktorá sa
, postupne šírila a v 20. storočí úplne nahradila ťažkopádne čínske písmo.
JAPONSKÉ PÍSMO
Podobne ako pred stáročiami, aj dnes predstavuje japonské písmo azda najzlo-
žitejšiu písomnú sústavu sveta, konglomerát skladajúci sa z repertoáru č í n -
s k y c h i d e o g r a m o v , ktorých sa najmä po druhej svetovej vojne používa v
Japonsku menej ako v Číne, ako aj z d v o c h s l a b i č n ý c h a b e c i e d , známych
ako hiragana a katakana. Táto písomná sústava sa utvorila v dlhodobom procese
prispôsobovania čínskeho písma japončine, vyznačujúcej sa diametrálne odliš-
nou fonetikou, stavbou slabiky, morfémy i slova a bohatou morfológiou prejavu-
júcou sa v početných afixoch.
Na začiatku historickej éry Japonci nemali vlastné písmo. Tzv. z n a k y b o ž -
s k e j éry, po japonsky šindai modii alebo b o ž s k é z n a k y (kami no mo-
dli) — anaiči, hifumi, ahiru, hocuma, hidžin, moricune, ijo — vznikli napospol
v ranom stredoveku, pravdepodobne podľa vzoru kórejského písma a otázka ich
pravosti sa historicky vždy stavala v súvislosti s prehnaným japonským naciona-
lizmom.
Japonci ako ostrovný národ na samom okraji Eurázie mohli čerpať kultúrne
podnety jedine zo susednej Číny, a to alebo priamo, alebo prostredníctvom
Kórey, ktorá už dávnejšie absorbovala čínsku vzdelanosť. Vzťahy Japonska k
Číne siahajú zrejme až do obdobia pred n. 1. Podľa miestnej tradície dvaja vzde-
laní kórejskí šľachtici Adžiki a Wani sa stali učiteľmi japonského následníka
trónu a zaviedli v Japonsku čínske písmo. Bolo to v druhej polovici 4. storočia
n. 1. Čínsky vplyv zosilnel najmä od 6. storočia n. 1., keď Japonci prijali budhiz-
mus. Čínština sa stala jazykom vzdelancov. Súčasne sa robili pokusy zapisovať
čínskymi znakmi aj japončinu. Spočiatku sa čínske texty čítali po čínsky v japon-
skej výslovnosti (ondoku) a tak sa do japončiny dostala silná vrstva čínskych slov,
ktoré tvoria väčšiu časť slovnej zásoby japončiny. Podľa toho, za ktorej čínskej
dynastie a z ktorého kraja sa čínske slová preberali, ustálili sa dva hlavné štýly
výslovnosti, a to g o - o n (4.—8. storočie n. 1., podľa provincie Wu) a k a n - o n
(8.—10. storočie, podľa dynastie Chan). V i l . storočí k nim pristúpil štýl t ó - o n
(podia dynastie Tchang). Bolo však potrebné čítať čínske znaky aj po japonsky,
t. j. na základe významu im priraďovať japonské ekvivalenty. Najakútnejšie sa
to pociťovalo pri vlastných menách, kde sa často aplikoval princíp a t e d ž i , t. j.
p r i d e l e n é z n a k y (pozri príklad s prepisom názvu prefektúry Kóči na
s. 27). I starý názov Japonska Jamato sa zapisuje ako ^ P , kde tai,
dai, ó, ókii a ^ p wa etymologicky nesúvisia so slovom Jamato (prvý
znak znamená veľký, druhý pokoj, jemnost, v skratkách aj Japonsko). Princíp atedži
sa príležitostne používa aj na zápis iných slov. Vcelku je preň príznačná neadek-
vátnosť obsahovej a formálnej stránky.
Priraďovanie japonských slov čínskym znakom sa volá kun d o ku (kun vysvet-
lenie, doku čítanie). Tu nevznikali vážnejšie problémy; znak jJj sa jednoducho
nečítal ían, ale jama, hora, znaku priradili slovo mizu voda atd.
Adaptácia znakov narážala na ťažkosti vyplývajúce z odlišného slovosledu a bo-
hatej morfológie japončiny. Napríklad v najstaršom japonskom zachovanom li-
terárnom diele Kodžiki sa zachovával čínsky slovosled, ale text sa pritom čítal
 Dnešné Dnešné Dnešné
Trávové Hiragana znenie Trávové Hiragana znenie Trávové Hiragana znenie

í> a
k t, či K mu

n i d cu * me

1 5 u -c te t mo

* {? e č i to t v io

X t 0
& * na iu

Ďa íl' ka fc ni •5 i io

t ki
•Ä » nu
1 f) ra

% < ku Ů ne n ri

n
ke
X <D no
$ 3 ru

i i ko
n
ti ha
íl re

£ sa
Wí hi
1 ro

ž. L ši
* i. fu
fc wa

t t su 52 ^ he
1 ô (wi)

t* • t f se
& rt ho Ž (we)

t so A i ma
& 5r wo

* ta
Jk • mi

Pôvod znakov japonskej hiragany z čínskeho trávového písma čchao šu (Jensen,

1969)
 po japonsky. Potreba zapisovať aj koncovky si vyžiadala zmeny v používaní čín-
skych znakov. Najprv sa koncovky zapisovali znakmi, ktorých čínske znenie sa
najviac približovalo fonetickej podobe týchto sufixov. Napríklad slovesnú kon-
covku -t e zapisovali znakom nebo, po čínsky tchien, slovesná koncovka
- r u sa zapisovala čínskym znakom m Hu tiecť, plynúť a pod. T o bol prvý krok
na ceste ku vzniku slabičnej abecedy, kany. V prvej japonskej básnickej zbierke
Manjóšú sa už používa takýto zápis, ktorý je známy pod názvom manjógana
(t. j. kana v Manjóšú). V Manjóšú prevládalo totiž čítanie znakov na základe ich
čínskej fonetickej hodnoty, občas sa však používala aj japonská fonetická hodno-
ta. Znaky, ktoré sa používali foneticky, sa postupne zjednodušovali. Spočiatku
sa na zápis jednej a tej istej slabiky používalo niekoľko odlišných znakov. Kurzív-

Koto- Kata- Kata-

Kchaj šu kana Znenie Kchaj šu kana Znenie Kchaj šu kana Zner

N 7 a -f- f- či £ A mu

& A i ý cu •k me

^ ? u T te % mo

tL x. e t. h to & * ia

o
K * £ t na 18 i ň JL iu

M ÍJ ka iz ~ — ni H 3 io

& * ki
n. nu % 7 ra

X * ku T- * ne m rí
^ t f ke TJ 7 no As ru
íift
ci ko A > \ ha X/ re

f t í * sa tk t hi tí P ro

Z. ši y fu wa
A- B *7
m x su Hli & he A&V (we)

ifc -fc se & * ho 4 (wi)

y so M •7 ma ¥ wo

£ * ta H 5 5 mi — — —

Pôvod znakov japonskej katakany z čínskeho vzorového písma kchaj šu (Jensen,

1969)
 v> «1 <o T L* n i Jt b •ŕ O
1 <Ť> •5 m Ä n £ ŤZ ti Í i> i
<7> » A B u i £ <r>
o \
L CO V"o w m o
tf <o i : £ - r E '
/\
ŤZ % * / \ tf t « *
ií S K # 15 <r> ( i m hZ $ w ^ M
•e » -c e -í m M t e% w
íO ^
Sr •5 ť ífc Ä
tu O ti © E 1 -3
* * % ? % -k A %
* « ť t ť o n t 9 S tf <o
L IH] £ a m * *> * i m i> d s ^
x y A %Ťz i < £ (7) £ Ji *) <r> <r> í : b Í r ffl
K o
L J S7* » ¥ f M. ^ S m t Sr X' i: X
fc Ť ® E i «
m
Bz
ÍEK Ľ S % # f> z - e
M P J: (O © í, n /Í. u m u x. x. h h
% o
m X y B Tp; Ž: / i í> m X S
x o I m £ m « £ £ d w m% í »t i :% Ý m
d £ L
I mô í < &
iD
v m < n CO s ©
fc • c <t e S i: ž ti m tf t / /c ° *

ť> *> ž í m L £ £ s b tt n Ä i) tt
m £ •t p £ -Jc n
•A- 1=1 w b L 3
o
ů * 5 z £ t: b u n i> Ý i :
* -f i) O If
L «f 0 ^
<
bn L <»
t hi -r-
w
ô
t
b
v* t i 1Z n v^
c
í m
X
\
* £ f S
i, -c tf ^
•c yc 0
-p 7
<
(i
* iS? n z
E i: m t
R * f: * L e m (O — x iz
í ^
-f % J Ä t: * T * x % ? ft
IZ •tf t ! t* n t m m i : Ťz -5
m iSr
* P V 'Ľ-1 <D
í
(i m ft & b °
«o ? * L e tb tf a o % H
K o b CO x t i Ä
S> <o flS í- b
Ä* m P io Ž0 T n u W * ft
s J. rt o
o nV x. l ž m m <o
* i: 1 f ^ -c
S
fc b
<i> E b £ BP
t tl CO i : &
A •5 *s tt S n
» It -v •ä EP Ťi n
)É a * ď £ n U Ô fô
^ j t * f X. ŤZ * L Sr
V
Ťt
Ť t i £& ž 1ft ti iZ ŤZ H B m
( Í x i: Z C <r> #
t a O *> JC
JE * tf L •C <0 m L m t
Sr y t * tf - ľ **
í> Ľ L •5o # Ť£ ý] ä
tl * L% a n ť ä t£ t »t Žr iz
Ľ* &i M u * <r> L Ý m n HZ *
fc %
v* * * Ř CO L m Íí £ l£
ô <r> m
fe R -e T í <t

Ukážka japonského textu (Umehara, c. d.)

 ny zápis znakov sa rozšíril od začiatku obdobia Heian (9. storočie n. 1.), a pretože
si ho obľúbili najmä ženy, hovorilo sa mu ženské písmo (onnade, onnamodži).
Neskoršie sa pre tento slabičný zápis zaužíval názov hiragana, t. j. hladká kana.
Druhá slabičná abeceda, katakana. vzniklá v 9. storočí na základe toho istého
princípu, ale z čínskeho kvadrátneho písma (pozri s. 284). Je odvodená z častí
čínskych znakov (preto sa volá katakana: kata = strana, bok) a má hranatejšie
obrysy, na rozdiel od plynulejšej hiragany, zachytávajúcej skôr celkové obrysy
znakov. Katakana vznikla v kláštoroch a budhistickí mnísi zoradili slabičné znaky
do abecedy g o d ž ú o n (t. j. 50 znakov). Takmer súčasne vzniklo aj iné poradie,
tzv. i r o h a , v ktorom sú slabičné znaky usporiadané tak, že tvoria báseň, a sú
preto ľahšie zapamätateľné.
Hiraganu podľa tradície zostavil Kóbó-daiši (774—835 n. L). Je ťažšie čitateľná
ako katakana, vyznačovala sa oveľa väčšou variabilnosťou znakov, ktorá sa redu-
kovala po celé stáročia. Písalo sa v stĺpcoch zhora nadol a sprava doľava.
Na poradie godžúonu mali vplyv písma indických abecied. Znelé spoluhlásky
sa označujú pomocou dvoch čiaročiek podobných úvodzovkám vpravo hore od
znaku. Krúžok na tom istom mieste mení zasa slabiky začínajúce sa na h- na
slabiky s počiatočným p-. Všetky slabičné znaky sú typu V, prípadne CV; okrem
toho sa zaužíval osobitný znak na zápis koncového n. Dlhé samohlásky sa zapisu-
jú etymologicky, napríklad ó ako o u; zdvojenie spoluhlásky naznačuje zmenšený
znak slabiky C u. Kontrahované slabiky, napríklad šó, hjó, rjú a pod. sa roz-
pisujú ako šijou, hijou, r ij u u atď.
S l a b i č n é a b e c e d y nikdy celkom nenahradili čínske znaky. Ustálil sa úzus,
podľa ktorého sa korene slov zapisujú znakmi, kým gramatické morfémy (či už
•afixy, alebo častice) sa zaznačujú hiraganou. Katakana sa spravidla používa na
zápis slov prevzatých z iných jazykov ako z čínštiny. Výslovnosť znakov sa nieke-
dy naznačuje drobnými písmenami hiragany vpravo od čínskeho znaku (tzv.
furigana). V najnovšom období sa do textu zakomponúvajú aj slová písané latin-
kou, najmä vo vedeckej literatúre. Ešte vždy prevláda písanie do stĺpcov usporia-
daných sprava doľava, ale vyskytuje sa i vodorovný zápis zľava doprava, ktorý
vznikol pod európskym vplyvom.
Podobne ako v Číne, aj v Japonsku sa už dávnejšie robili p o k u s y o r e f o r -
m u tohto ťažkopádneho písma, ktoré sa žiaci učia až do maturity. Latinka nikdy
vážne neohrozovala tradičné japonské písmo, najmä preto, že iba znaky môžu
odstrániť vysokú mieru homonymie sinojaponských slov, podstatne vyššej ako v
čínštine, pretože v japonských výpožičkách z čínštiny sa stierajú tóny, ktoré v
čínštine rozlišujú význam. Preto reformy smerovali predovšetkým k obmedzeniu
počtu znakov. Treba zdôrazniť, že v Japonsku sa nikdy nepoužívalo toľko znakov \
ako v Číne. Najväčší japonský znakový slovník D a i d ži t e n, ktorý vydal roku
1917 Kazutoši Ueda, obsahuje 14 924 znakov. Od roku 1949 platí súpis 1 850
odporúčaných znakov, tzv. T ó j ó k a n d ž i , ktorý sa neskôr modifikoval. Súčas-
ne sa začali zavádzať zjednodušené znaky (zjednodušovali sa často ináč ako v
Číne) a z kany sa vylúčili posledné varianty, ktoré sa opierali o historické čítanie
slabík vi i a we (dnes i, e). Pravda, Tójó kandži sa nedodržiava vždy, najmä nie
v odbornej literatúre, kde sa teoreticky pripúšťa hociktorý znak.
KÓREJSKÉ PÍSMO
Kórejské písmo sa používa len na zápis kórejského jazyka, a to v Kórejskej
ľudovodemokratickej republike a v Južnej Kórei (Kórejskej republike). Používa-
j ú ho aj tí príslušníci početných kórejských menšín v Číne, Japonsku, ZSSR a
USA, ktorí si zachovali materinský jazyk.
Na základe kusých zmienok v starých análoch niektorí vedci usudzujú, že
Kórejčania mali už v staroveku alebo ranom stredoveku vlastné písmo. Údajne
existovalo zo desať rozličných druhov písma. Všetky úvahy o starých kórejských
písmach však zatiaľ neprekročili rámec domnienok.
Prvým preukázateľným písmom v Kórei j e č í n s k e i d e o g r a f i c k é p í s -
ni o. Kórejčania ho začali preberať už na začiatku nášho letopočtu, ale všeobecne
sa medzi vládnúcou vrstvou rozšírilo až neskôr — na severe krajiny na rozhraní
4.—5. storočia, na j u h u koncom 6. storočia. Nepreberali sa len znaky, ale aj písa-
ná čínština, ktorá sa v Kórei nazýva h a n m u n. Až do konca 19. storočia bola
najrozšírenejšou formou písaného jazyka v Kórei. J e v nej zachovaná veľká časť
národného písomníctva. Používanie klasickej písanej čínštiny v Kórei možno
prirovnať k používaniu latinčiny v stredovekej Európe.
Kórejčina a čínština sú typologicky celkom odlišné jazyky. Preto j e znakové
písmo, svojím spôsobom adekvátne pre čínštinu, nevhodné pre kórejčinu. Na-
priek tomu sa však Kórejčania usilovali preklenúť tento nesúlad a grafický sys-
tém cudzieho písaného jazyka využívali na zaznamenávanie domáceho hovore-
ného jazyka. Spôsob takéhoto zápisu sa volá r i d u (aj r i d o k ) čiže „úradnícke
čítanie". Tradícia pripisuje jeho utvorenie učencovi Solčchongovi (7. storočie)
zo Silly, ale j e zrejmé, že ridu sa formovalo postupne a dlhší čas. V 7. storočí
bolo ridu iba dotvorené ako systém.
Na zápis kórejských slov v ridu sa používali čínske znaky jednak f o n e t i c k y ,
t. j. tak, že sa využila iba zvuková stránka znaku (bez ohľadu na j e h o význam)
na vyjadrenie zvukovej podoby kórejských slov, a jednak s é m a n t i c k y , t. j .
využil sa len význam znaku (bez ohľadu na čínske čítanie) tak, že sa znak „prelo-
žil" a prečítal po kórejsky. Obidva spôsoby sa aj kombinovali: použili sa dva
znaky, prvý naznačil správnu výslovnosť (aspoň začiatočnú slabiku kórejského
slova), druhý sa „preložil" po kórejsky. Spočiatku sa v ridu zaznamenávali iba
jednotlivé slová, najmä vlastné mená a úradné funkcie, neskôr a j všeobecné
substantiva, slovesá, a fixy a koncovky kórejského jazyka. Napokon sa v ridu
prepisovali celé vety; časom sa z neho vyvinul osobitý d r u h písaného jazyka.
Základnými prvkami ridu j e s l o v o s l e d r i d u , t. j . kórejský slovosled líšiaci
sa od čínskeho, a r i d u -1 c h o, t. j . afixy a koncovky kórejského jazyka prepísané
znakmi. Dnes rozlišujeme jeho tri základné formy:
1. P o č i a t o č n é r i d u (pamiatky z 5.—11. storočia). Nepredstavovalo ešte
ucelený systém písma. Išlo v ňom len o čiastkové prvky (najmä porušovanie
čínskeho slovosledu kórejským slovosledom) v hanmune.
2. R i č c h a l („úradnícky štýl"; pamiatky z 10.—19. storočia). J e to už systém
písma, v ktorom sa dôsledne uplatňoval kórejský slovosled a hojne sa používali
znaky ridu-tcho. Slovná zásoba bola však prevažne čínska, čo súviselo a j so zvý-
šeným prenikaním čínskych slov do kórejského jazyka. (V užšom zmysle sa často
pod zovšeobecňujúcim pojmom ridu rozumie práve ričchal.)
3. H j a n g č c h a l („domáci štýl" — t. j. kórejský; pamiatky zo 7.—12. storo-
čia). Bol najrozvinutejšou formou ridu a využíval sa na zápis umeleckých diel.
Slovosled mal takmer celkom kórejský a vyskytovali sa v ňom početné kórejské
slová i ridu-tcho. Tento systém sa však používal len prechodne. Jedným z dôvo-
dov zániku hjangčchalu bola jeho ťažkopádnosť pri vyjadrovaní kórejských slov
znakmi.
K nim možno ako osobitú formu priradiť ešte k u g j o l (aj t c h o ; 15.—19.
storočie), hoci to nebol systém písma, ale len pomocný prostriedok na čítanie
hanmunu: do čínskeho textu sa dopĺňali znaky ridu-tcho (bez hanmunu by
kugjol nebol mohol existovať). Tento spôsob sa vyvíjal súbežne so systémom
ridu, ale bežne sa používal až od konca 14. storočia.
Znaky v ridu a kugjolc, ktoré sa používali na vyjadrenie kórejských slabík, sa
spočiatku nevyberali systematicky (na ten istý účel sa používali viaceré znaky),
ale časom sa pre tú istú slabiku začal používať vždy ten istý znak. Nakoniec sa
počet týchto znakov znížil a ustálilo sa jednotné písanie. Výsledkom bol súbor
viac-menej stálych symbolov zo skrátených a značne zjednodušených znakov.
Tento proces smeroval k utvoreniu slabičného písma, ale pre zložitosť fonetické-
ho systému kórejčiny a početnosť reálne možných slabík nebol zavŕšený. Kórej-
čine by zrejme nevyhovovalo ani slabičné písmo.
Zložitému fonetickému systému kórejčiny a nemenej zložitej gramatickej
štruktúre najlepšie zodpovedá h l á s k o v á a b e c e d a . Bola utvorená v 15. sto-
ročí za osvieteného panovníka Sedžonga, ktorého vláda (1418—1450) vošla do
dejín ako „zlatý vek kórejskej kultúry".
Historicky hodnoverný materiál o vzniku a motívoch zavedenia kórejskej abe-
cedy, procese jej tvorby, autorstve a datovaní jej prvej pamiatky je nielen veľmi
skromný, ale aj protirečivý. Preto je živnou pôdou rozličných hypotéz," zavše
nemenej protirečivých.
Hunmindžong-um — Systém správnych hlások pre vzdelanie ľudu — sa podľa
dvoch najstarších správ viaže svojím vznikom na december 1443 — j a n u á r 1444
(podľa európskeho kalendára). Ani z jedného záznamu však nie j e jasné, či ide
o názov novej abecedy, alebo o názov kráľovského dekrétu. Niektorí vedci usu-
dzujú, že sa pod tým rozumie sama kórejská abeceda, iní predpokladajú, že j e
to názov Sedžongovho dekrétu. Takmer o tri roky nato sa objavuje v análoch
záznam o dokončení prác na systéme; vtedy bol uverejnený i text Sedžongovho
dekrétu a spolu s ním aj predslov učenca Čong Nin-džiho. Tento záznam j e
(podľa dnešného datovania) zo septembra—októbra 1446 (bližšie o problematike
píše sovietsky vedec L. R. Koncevič).
Termín h u n m i n d ž o n g - u m (niekedy len skrátene č o n g - u m) sa tradič-
ne používa ako názov kórejskej abecedy. Používal sa aj názov o n m u n (jednodu-
ché písmo), ale časom nadobudol pejoratívny význam (vulgárne písmo); abeceda
sa niekedy označovala aj ako a m k c h u l čiže ženské písmo. Dnes sa kórejské
písmo v KĽDR volá k u n g m u n (národné písmo, prípadne písomníctvo), v Juž-
nej Kórei sa (v rovnakom význame) zaužíval termín h a n g u 1. / ,
 n k/g n kk — S

i_ n K tt i
1

c
t/d m PP ä
11

e
l/r V- ss iä
<1
J3 m
m čč e
fl
U p/b

\ a íl ie
A s

lř ia ->\ ô
6 ng

H 0 -rl ú
A č/dž

A Io 31 '
X čh

JL. 0 A ua
kh

th
JL io -rl uo I

r u A uä 1
St Ph

"S" h' TT iu "TÍ] ue

Kórejská abeceda (Boľšoj korejsko-russkij slovar, Moskva 1976)

O pôvode kórejskej abecedy existuje okolo dvadsať hypotéz. Ako p r a m e n e s a

uvádzali rozličné písma, najčastejšie indické dévanágarí. Podrobná analýza celé-
ho systému kórejského písma však také teórie vyvracia. Kórejskí jazykovedci
v 15. storočí z podnetu kráľa Sedžonga a po dôkladnom štúdiu osobitostí vlastné-
 ho jazyka i písem iných krajín (čínskeho, japonského, mongolského, tibetského,
mandžuského, sanskritského a i.) vypracovali nakoniec originálne písmo, ktoré
sa s menšími obmenami používa dodnes.
Vyniká predovšetkým adekvátnosť nového písma pre fonetický systém kórej-
činy. Písmo je veľmi logické, účelné a graficky jednoduché. Hlavné štruktúrne
komponenty kórejských grafém sú najjednoduchšie geometrické symboly: č i a -
r a (horizontálna i vertikálna, priama i lomená), b o d (pomerne veľký) a k o -
l i e s k o . Písmo nezaprie, že vzniklo dosť neskoro. O bohatých teoretických vedo-
mostiach jeho tvorcov svedčí usporiadanie hlások podľa miesta artikulácie a
grafická podobnosť písmen reprodukujúcich artikulačne blízke hlásky. Jedineč-
nou črtou (aj vo svetovom meradle) je vedomé znázornenie m i e s t a a r t i k u -
l á c i e tvarom grafémy.
Pôvodný počet písmen bol 28, z toho bolo 17 spoluhláskových a 11 samohlás-
kových. Základné spoluhláskové písmená tvorilo 5 grafém, symbolizujúcich hlav-
né miesta artikulácie: velárne | k (koreň jazyka uzatvára hrdlo), palatálne
I n (sklon jazyka k podnebiu), bilabiálne [_] m (tvar úst), alveodentálne
A s (tvar zuba), laryngálne Q ng (kruhový tvar hrdla). Od nich sa pridaním
jednoduchého ťahu alebo inou drobnou modifikáciou odvodili ďalšie písmená:
| ~* ^ • I ~~* C ~* E (dnes písané ako ),..
k —* kh, n —» t —* th,
• - U ' - J I .
m —* p —* J/h.

A A A (dnesPísanéako Á ' Z ' %

O - Ó - 6 Ô • 2 . A-
ng ng ? h, r, z.
Samohlásky sa zapisovali jednak tromi základnými symbolmi, t. j .
• á (kruhový tvar znázorňuje guľatosť nebeskej klenby),
| i (zvislá čiara znázorňuje vzpriamenú postavu človeka),
— 9 (rovná čiara znázorňuje plochosť zeme);
a jednak ich kombináciami: |* a,JL.o, »| o, "T" W. |$ iti.**.io. S| io.~zrtu. Bodka
nevyhovovala pri písaní štetcom a čoskoro sa zmenila na krátku čiarku (napr.
J-, ; pozri obr. na s. 303).
V skutočností bol počet písmen už v dekréte väčší ako 28, lebo zahrnoval aj
ďalšie zložené písmená, ktoré vznikli spojením dvoch a viac grafém (základných
a odvodených): išlo o intenzívy (napr. kk, tt), niektoré finálne spoluhlásky v sla-
bikách (napr. Ik, ks), ďalšie samohlásky a dvojhlásky: ä (a + i), e (3 + i), o (o +
i), ú (u + i), na (o + a) atď. Predpokladá sa, že celkový počet písmen dosiahol
56. Postupne však niektoré písmená zanikli. Časť z nich sa používala len pre-
chodne na zápis čínskej výslovností sinokórejských slov, alebo sa nimi zapisovali
nárečové slová.
Jedinečnosť kórejského písma čiastočne narúša zvolená grafika. Jednodivé
grafémy sa totiž nepíšu za sebou (ako napr. v latinke), ale podľa určitých pravi-
diel sa po dvoch až štyroch spájajú do slabík. Každá slabika musí obsahovať
samohlásku; slabikotvorné spoluhlásky v kórejčine neexistujú. Slabiku tvorenú
iba samohláskou (či už jednoduchou, alebo dvojhláskou) musí v písme vždy
uvádzať znak pre ng, ktorý má v tejto pozícii nulovú výslovnosť (pôvodne sa tu
zrejme vyslovoval ako slabá velárna nazála).
Každa slabičná skupina je vpísaná do mysleného pravouholníka — podobne
ako znaky; to umožňuje kombinovať čínske písmo s kórejskou abecedou
v jednom riadku. Pri spájaní do slabík sa tvary písmen prispôsobujú tak, aby čo
najlepšie vyplnili myslený pravouholník. To isté písmeno môže mať teda v roz-
ličných pozíciách rozličnú veľkosť.
Podľa čínskeho spôsobu sa aj kórejskou abecedou písalo vo zvislých riadkoch,
a to sprava doľava. Interpunkčné znamienka nejestvovali a nerobili sa ani me-
dzery medzi slovami. Rozhrania hlavných a vedľajších viet i konce viet síce vyply-
nuli z charakteru slovesných koncoviek, ale čítať nečlenený text bolo aj tak namá-
havé. Až koncom minulého storočia sa začali robiť medzi slovami medzery. Inter-
punkčné znamienka sa zaviedli iba v 20. storočí pod európskym vplyvom.
V porovnaní s naším úzom sa používajú menej často a niektoré majú trocha
odlišnú funkciu.
Aj po zavedení kórejskej abecedy sa vedecká a všetka „vyššia" literatúra písala
klasickou čínštinou, lebo pročínsky zameraní konfuciánski učenci pokladali za
jediné vznešené písmo čínske znaky. Nové písmo malo však nesmierny význam
pre zvýšenie kultúrnej úrovne širokých vrstiev a pre rozvoj literatúry písanej
v kórejskom jazyku. Jeho tradíciu a znalosť udržiavali predovšetkým ženy a nižšie
mestské ľudové vrstvy. V 17. storočí sa písmo veľmi rozšírilo a zľudovelo. Začali
ho používať aj mnohí literáti na umeleckú tvorbu v materinskom jazyku.

tfl cH^oj] ^ - g - 7j-*K=. <H] n ^ - f - tb Ý

">j u K š M - i ŕ "J^-l- 3 5 8 - 3 . 4 1 "U^-š-Ý

-S-f-ol BHŤ t t -f-JMI eř-Sř^. O.e] 3I-3--Š-Ý-Š-

Ukážka súčasného kórejského textu

V priebehu histórie sa používali v Kórei postupne tri systémy písma, pritom

v 15.—19. storočí súbežne. Každým systémom písala iná spoločenská vrstva a
každý systém sa používal na iný účel:
1. Č í n s k e z n a k y používala 'vládnúca trieda a vzdelanci. Písala sa nimi
vedecká literatúra, veľká časť krásnej literatúry, viedla sa diplomatická korešpon-
dencia.
2. Systém r i d u používali najmä nižší úradníci v hlavnom meste a pisári
v provinčných úradoch. Vo forme ričchal sa používal v úradných listinách,
v korešpondencii medzi nižšími a vyššími úradmi, v smerniciach, súdnych zápi-
soch, závetoch a pod. Súbežne existoval aj kugjol, takisto príznačný len pre úzky
okruh osôb — pre miestnych (príp. dvorských) úradníkov a literátov.
3. H l á s k o v á a b e c e d a sa spočiatku používala obmedzene, ale postupne
sa rozširovala medzi mestskými vrstvami i v krásnej literatúre. V KĽDR napokon
získala výlučné postavenie.
Súčasťou spoločenských, politických a hospodárskych reforiem z konca minu-
lého storočia v Kórei bolo aj zrušenie klasickej čínštiny ako písaného jazyka a
vyhlásenie kórejčiny za úradný jazyk. Odvtedy j e kórejčina j e d i n ý m písaným
jazykom v krajine. Úloha hláskovej abecedy tým ešte väščmi vzrástla, hoci v nie-
ktorých textoch (predovšetkým vo vedeckom štýle, v esejach a v tlači) sa hojne
používal z m i e š a n ý š t ý l (kombinácia čínskych znakov a kórejskej abecedy).
Takto písaný jazyk zostával naďalej vzdialený hovorenej reči a bol silno ovplyv-
nený písanou čínštinou (hanmunom). Niektorí autori však aj v takých textoch,
ale najmä v krásnej literatúre uprednostňovali čisto kórejské písmo.
Tvorcovia hláskovej abecedy vychádzali prevažne z fonetického pravopisu,
hoci uplatnili aj morfologické prvky. Fonetický princíp pravopisu j e však pre
kórejčinu nevhodný, lebo stiera presnú podobu slov v rozličných pozíciách. Teo-
retické zásady kórejského pravopisu na morfologickom základe sformuloval až
zakladateľ novodobej kórejskej lingvistiky Ču Si-gjong (1876—1914). Propago-
val aj reformu písma. Chcel odstrániť nevýhodné písanie hlások d o slabík a
zaviesť písanie grafém za sebou vo vodorovných riadkoch; v prípade takého
písania navrhoval pozmeniť tvary niektorých písmen. Ču Si-gjongove zásady
o pravopise platia v podstate dodnes, ale jeho návrh na r e f o r m u písma sa zatiaľ
neuplatnil.
Obdobie japonskej okupácie (1910—1945) veľmi nepriaznivo vplývalo na ďalší
vývin písma i jazyka. Kórejská tlač a literatúra sa obmedzovali, uplatňovala sa
násilná japonizácia, roku 1939 bolo zakázané vyučovanie kórejčiny a pod.
Koniec vojny priniesol slobodu aj v oblasti písma a jazyka. V KĽDR sa zrušila
kombinovaná tlač čínskych znakov a písmen kórejskej abecedy; tlačí a píše sa
odvtedy len kórejskou hláskovou abecedou.
Aj v Južnej Kórei vypracovala vláda roku 1965 návrh na výlučné používanie
kórejského písma na nižších stupňoch škôl a vo verejnom živote (vyhlášky, záko-
ny a pod.). Realizácia návrhu sa však neuskutočnila dôsledne a v J u ž n e j Kórei
doteraz prevažuje zmiešaný spôsob písania — sinokórejské slová sa píšu znakmi,
všetko ostatné kórejským písmom.
Súčasná kórejská abeceda má 40 písmen, ktoré v zásade vychádzajú z pôvod-
ných grafém, 19 je spoluhláskových a 21 samohláskových (z toho 10 pre jedno-
duché samohlásky a 11 pre dvojhlásky). Písmená pozostávajú z 1—8 ťahov, pri-
čom dve tretiny písmen sa píšu 1—3 ťahmi. Písmená s väčším počtom ťahov sú
vlastne kombinácie dvoch písmen. Ťahy sa vedú zhora dolu a zľava doprava.
Kórejské písmená nemožno spájať jedným ťahom, ale v slabikách sa píšu tesne
pri sebe, až sa často dotýkajú. Aj slabiky sa píšu tesne vedľa seba, medzi slovami
a vetami sa robia väčšie medzery. Rozdeľovať slová možno na konci riadka podľa
slabiky, ale slabiku v písme nemožno deliť. Veľké a malé písmená sa nerozlišujú.
V písme sa nerozlišuje ani protiklad znelosti a neznelosti konsonantov: k a g, t
a d, p a b, č a dž sú dvojice foném zaznamenávané jednou grafémou, podobne
aj r a / (pozri obr. na s. 303).
 V KĽDR sa začalo časom písať vo vodorovných riadkoch zľava doprava a od
roku 1956 j e tento spôsob zápisu uzákonený. V súčasnosti prevláda aj v J u ž n e j
Kórei.
Napriek istým rozdielom v pravopise, vo výslovnosti, v slovnej zásobe a štýle
je kórejčina v KĽDR a Južnej Kórei jediným národným jazykom. Čo sa týka
kórejského písma, odlišnosti medzi j e h o používaním na severe a používaním na
j u h u sú nepodstatné (usporiadanie abecedy a pravopis).
Kórejské písmo plne vyhovuje kórejskému jazyku a o prevzatí latinky ani
azbuky sa neuvažuje.
10
AMERICKÝ OKRUH

AZTÉCKE PÍSMO
MAYSKÉ PÍSMO
ANDSKÉ PÍSMO
 V Starom svete prvé kultúry, ktoré po sebe zanechali písomné svedectvá,
vznikli v subtropickom pásme siahajúcom od východného Stredomoria cez Blíz-
ky východ a údolie Indu až do severnej Číny.
V Novom svete sa pás, v ktorom boli priaznivé podmienky pre vznik vyspelých
kultúr, takisto rozprestieral v teplej zóne. Neťahala sa však od západu na východ,
ale od severu na juh, od stredného Mexika cez Guatemalu až po peruánsku a
bolívijskú náhornú plošinu. Na viacerých miestach tejto zóny prekročil fázu
predstupňov písma, teda piktografíe.
Americké písma sa niekedy charakterizujú ako čiastkové písma alebo písma
s obmedzenými vyjadrovacími možnosťami. Vznikli na severe i na j u h u tzv. nuk-
leovej Ameriky, a to v oblasti guatemalsko-yucatánskej, v Mexiku, zhruba v Me-
zoamerike, a v peruánsko-bolívijských Andách, teda v andskom kultúrnom are-
áli.
Stredoamerické kultúry vyrásdi z o l m é c k e h o z á k l a d u . Olmékovia, po-
jem primárne archeologický, nepredstavujú etnickú, ale skôr kultúrnu jednotu,
ktorej domovom bolo pobrežie v oblasti Veracruzu a Tabasca. Tri hlavné nále-
ziská olméckej kultúry sú San Lorenzo, La Venta a Tres Zapotes. Svet sa o nej
dozvedel až po roku 1938 vďaka vykopávkam, ktoré viedol W. Stirling. Z hľadis-
ka tematiky tejto knihy je zaujímavé, že Olmékovia sú tvorcami kalendára aj
písma, z ktorého čerpali ich nasledovníci.
Najsevernejším strediskom stredoamerickej civilizácie bola náhorná plošina
Anahuac v Mexiku. V 16. storočí, keď krajinu dobyli Španieli, ovládali toto
územie Aztékovia. Aj oni však vtrhli do Mexika len asi tristo rokov pred prícho-
dom Španielov. Ich kultúra nadväzovala na Olmékov, Chichimékov a na Tolté-
kov. Aztékovia založili na náhornej plošine Tenochtitlan stredisko Aztéckej ríše,
ktorá prišla do kontaktu aj s mayskou kultúrou. Aztékovia používali písmo,
ktoré bolo na prechode od p i k t o g r a f i e k i d e o g r a f i i , typologicky porov-
nateľné s najranejšími počiatkami sumerského písma. Znalosť aztéckeho písma
sa obmedzovala na úzky okruh vzdelaných žrecov. Aztékovia písali na hrubú
látku z agávy, na domácky papier amatl, na kožu i na kameň. Papier skladali do
harmoniky (na spôsob detského leporela), bielili ho a písali naň rozličnými far-
bami. Obrysy aztéckych obrázkových znakov sú hrubé a pôsobia menej estetic-
kým dojmom ako mayské znaky.
Podľa F. Vrhela kódexy starého Mexika triedime na: I. mayské (3 predhispán-
ske), II. nahuaské (3 predhispánske a cca 30 posthispánskych), III. kódexy sku-
piny Borgia (6 predhispánskych v jazyku nahuatl), IV. mixtécke (5 predhispán-
skych, cca 10 posthispánskych), V. ostatné (tarascanské, otomíjske atď.).
 AZTÉCKE PÍSMO

Používalo sa na zápis jazyka nahuatl a zaniklo v lí>. storočí. Zachované kódexy

obsahujú zrejme zväčša náboženské, astrologické a historické texty.

CD ro

voda dom kameň jastrab hlinená nádoba

Q
Vedci sa zhodujú v tom, že aztécke písmo
je p i k t o g r a f i c k é , hoci sa v ňom vyskytujú
i fonetické prvky, najmä pri zápise vlastných
názvov. I. J. Gelb ho typologický hodnotí veľ-
mi nízko: tvrdí, že nedosiahlo ani úroveň naj- smrť vdova, vdovec
starších sumerských nápisov. Osobné a miest-
ne názvy zapisovali Aztékovia pomocou r é - Aztécke písmo (Jensen, 1969)
b u s o v é h o p r i n c í p u , často len na základe
približnej homonymie. Napríklad názov kmeňa Matlazinco zapisovali skráte-
ne znakom presiet(po aztécky matlá), miestny názov Quauhnahuac znakmi
pre les (quauh) a pre reč (na hu a). V knižnici mesta Mexica sa zachoval zlomok
otčenáša v latinke, písaný po aztécky ako zástava (pami-tl) + kameň (te-tl) +
figovníkovýpichliai(noc h-tli) + kameň (te-tl), takže latinské slová Pater nos-
t e r boli zapísané ako pa-te yioí-te.
Najprepracovanejší bol zápis čísel a kalendárnych termínov, zrejme ovplyvne-
ný mayským vzorom (pozri s. 314).
Po conquiste sa aztécke písmo už ďalej nevyvíjalo, lebo ho nahradila podstatne
jednoduchšia latinka.

MAYSKÉ PÍSMO

Kultúra Nového sveta dosiahla najvyšší vývinový stupeň na území obývanom

Maymi. Toto územie sa podľa niektorých vedcov člení na tri oblasti:
1. Centrálna oblasť (sever Guatemaly, časti Chiapasu, Tabasca, d n e š n ý Belize
a dolný tok Montaguy) tvorila jadro klasickej mayskej kultúry v rokoch 100—900
n. 1. Tu sa vyvinulo aj mayské hieroglyfické písmo.
2. Severná oblasť (Vucatán) bola osídlená v klasickom období a badať tu toltéc-
ko-mexické vplyvy.
3. V južnej oblastí (guatemalské hory až po Salvador) sa nenašli nijaké nápisy.
Niekedy sa nesprávne tvrdí, že na j u h u bola stará mayská ríša a na severe
nová. Treba si však uvedomiť, že Mayovia v klasickom období neutvorili nijakú
väčšiu politickú jednotku. Mayská kultúra kulminovala v matematike, astronó-
Mayský nápis (Jensen, 1969)
mii, v počítaní času — a v písme. Mayské písmo zrejme vzniklo na náhornej
plošine, kde Mavovia prišli do styku s Olmékmi ako najstarším kultúrnym náro-
dom Ameriky, ktorí už okolo roku 500 n. 1. zhotovovali kalendárne záznamy a
dopĺňali ich vysvetlivkami. T. Barthel (a ďalší) nevylučuje možnosť kultúrnych
impulzov z východnej Ázie; pravda, ide len o nedokázanú hypotézu. Pó klasic-
kom období nasledoval úpadok, ale rukopisy sa zhotovovali ešte aj na začiatku
koloniálnej éry.
Znalosť písma sa u Mayov obmedzovala na úzky okruh kňazov, ktorí používali
aj zvláštny „tajný" jazyk, plný metaforických výrazov.
Najviac mayských textov sa zachovalo na kameni; ich počet sa o d h a d u j e na
vyše tisíc. Sú to zväčša dátumy a nápisy na stélách, týchto „míľnikoch času", hoci
sa vyskytujú i fresky a nápisy na drobných predmetoch a na keramike. Najpozo-
ruhodnejší nápis predstavuje tzv. hieroglyfické schodisko v Copáne, stredisku
mayskej kultúry. Tvorí ho 62 stupňov popísaných dvetisíc glyfmi. J e to najdlhší
mayský nápis, aký sa zachoval.

3 = Q i m ch u

s. $ l s. n

n i
<2>
•6: 0
1•
© i i v & 0
a-
© t ch. ž S p

g L dz

® kw

Hlásková hodnota mayských znakov podľa Landu (Jensen, 1969)

Španieli zničili prakticky všetky mayské kódexy. Len v Mani dal Diego de
Landa roku 1562 spáliť dvadsaťsedem kódexov! Zachovali sa vlastne len tri kó-
dexy. Najcennejší z nich je Codex Dresdensis (Drážďanský), pomenovaný podľa
galérie, v ktorej je uložený. Codex Tro-Cortesianus je uložený v Madride a
Codex Peresianus v Paríži. Ich pôvod nie je známy. Drážďanský kódex pravde-
podobne pochádza z juhu a datuje sa do 10.—12. storočia n. 1.; ďalšie dva kódexy
sú novšie. Drážďanský kódex je astronomicko-astrologickej povahy a obsahuje i
kalendárne údaje, takisto ako tretina nápisov na kameni. Parížsky j e obsahovo
 Slabičné may-
ské znaky podľa
interpretácie
J. V. Knorozova
(Istri n, 1965)

príbuzný Drážďanskému. Nádej, že sa nájdu ďalšie kódexy, j e nepatrná. Preto

dešifrátori musia vychádzať z početných epigrafických pamiatok na budovách,
stélách, keramike a pod. Najstaršie mayské nápisy v Tikale (najmä stéla 29) sa
datujú do obdobia okolo roku 300 n. 1. (podľa najčastejšie používanej Thomso-
novej korelácie). Pretože však písmo týchto nápisov j e už plne rozvinuté, možno
predpokladať, že vzniklo najneskôr koncom 1. tisícročia pred n. 1.
Pokusy o dešifráciu siahajú do minulého storočia. Abbé Brasseur de Bour-
bourg objavil správu biskupa Landu, v ktorej tento biskup vysvetľuje kalendárne
termíny a uvádza znaky s údajne hláskovou hodnotou. No ukázalo sa, že pomo-
cou Landovej „abecedy" sa nedá prečítať ani jeden nápis. Mayské písmo zrejme
nebolo fonetické, hoci využívalo f o n e t i c k ý p r i n c í p , pravda, na úrovni r é -
busu.
Plodnější sa ukázal názor, že mayské písmo j e p i k t o g r a f i c k o - i d e o g r a -
f i c k é. Prvý ho vyslovil E. Seler, známy amerikanista, ktorý sa pokúsil o inter-
pretáciu znakov vo významovej rovine. J e to pomerne schodná cesta, lebo texty
sú bohato ilustrované a ilustrácie sú vlastne doplnkom znakového záznamu, v
 ktorom sa zrejme vynechávajú gramatické prvky, čo mu dodáva telegrafický
charakter. Mayské písmo však obsahovalo aj fonetickú zložku v podobe rébusov;
poukázal na ňu D. Brinton. Podľa E. Thompsona j e mayské písmo zmesou
ideografických a fonetických prvkov. Počet všetkých znakov sa odhaduje na 650.
V písme sa rozlišujú hlavné znaky, ktoré sú spravidla kvadrátne, a malé znaky,
ktoré sa pripisovali k hlavným (odborne afixy). Niekedy sa afixy vpisovali do
hlavných znakov. Znaky sa mohli zapisovať alebo v normálnej, geometrickej
podobe, alebo vo forme portrétovej, ako hlavy ľudských a zvieracích postáv.
Kompozícia textu bola premenlivá a riadila sa predovšetkým estetickými hľadis-
kami.
Lúšteniu mayského písma venovali veľkú pozornosť sovietski vedci. J . Knoro-
zov sa prikláňal k názoru, že väčšina mayských znakov j e slabičná. N i e j e isté, či
je správny jeho predpoklad, že kódexy boli napísané v yucatánskej mayčine. W. /
Cordán sa nazdáva, že ich jazykom je stará mayčina. Podľa novšieho názoru ide
o mayský jazyk chol.

pop uo zip zoc tzec chul jachin mol ch'en

jach zac ceh mac kankin moan pach kajab cumku

Názvy a znaky mesiacov u Mayov (Jensen, 1969)

Svedo do dešifrácie nevniesol ani pokus použiť počítače, ktorý podnikli E. V.

Jevreinov, A. V. Ustinov a j . G. Kosarev. Nepotvrdil sa predpoklad, že mayské
znaky sú prevažne slabičné a že ide o yucatánsku mayčinu. Zatiaľ sú z mayského
písma najlepšie známe k a l e n d á r n e t e r m í n y . Dešiffácia väčšiny textov a
nápisov si však vyžiada ešte veľa námahy.

ANDSKÉ PÍSMO
Dlho prevládal názor, že na americkej pôde vzniklo písmo len v Strednej
Amerike, a o ríši Inkov sa predpokladalo, že tu bolo známe len uzlové „písmo"
quipu.
Už starí španielski kronikári spomínali existenciu pláten či dosák popísaných
historickými a mytologickými záznamami. Španieli v nich videli obrázky, nie
písmo. K týmto záznamom mal vraj prístup len úzky okruh najvyšších hodnos-
tárov a nanešťastie boli po španielskom vpáde zničené.
 Po niekoľkých storočiach ako prvý písal o andskom písme J. J. Tschudi, ktorý
zistil, že sa používa medzi Aymarmi na ostrove Coati v jazere Titicaca. Bolo to
v polovici 19. storočia. Neskoršie vysvitlo, že toto písmo sa používalo í v južnej
Bolívii, v susednom Peru, ba i za hranicami týchto krajín. Tschudi však pokladal
andské písmo za novoveký výtvor.
Výskumy D. E. Ibarru Grassa, V. de la Jara, L. Hoylu a A. Posnanského
potvrdzujú, že kronikár Molina si zrejme nevymýšľal, ked tvrdil, že v chráme
boha Slnka videl životopisy všetkých Inkov napísané obrázkovým písmom. D. E.
Ibarra Grasso uverejnil monografiu o andskom písme, do ktorej zahrnul svoju
interpretáciu i komentáre. Charakterizuje andské písmo ako hieroglyfické s
prvkami ideografickými i fonetickými, ako aj s determinatívmi. Po kečuánsky aj
po aymarsky sa volalo quillca. Text sa obyčajne začínal vpravo dolu a riadky
boli usporiadané do bustrofedonu. V súčasnosti sa andské hieroglyfy používajú
len na zápis kresťanských modlitieb; medzi pisármi je veľa žien. Počet znakov sa
odhaduje na 400—500. Štandardizácia nie je úplná a existuje značná krajová
variabilita. Ako uvádza F. Vrhel, najdokonalejší variant andského písma sa vy-
skytuje v San Lucasé. Píše sa paličkou na kožu alebo na papier, šťavou z kaktusu
alebo farbami. Vyskytujú sa i nápisy na kameni a na hlinených diskoch, a to v
bustrofedone i do špirály.
Z formálnej stránky predstavujú ideogramy s c h e m a t i z o v a n é o b r á z k y
alebo k o n v e n č n é s y m b o l y . F o n e t i c k é s y m b o l y vyjadrujú znenie čas-
to len približne; niekedy sa používajú aj ako ideogramy. Povahu písma ilustruje
uvedený príklad. Nápis Q <£> gg wa r m i t u namanta (zľava doprava)
značí zo žien, spomedzi žien. Znak Q warmi je štvii/áciou ženskej postavy a má
význam žena. Potom nasleduje fonetický znak O cuna (ukazovateľ množ-
ného čísla), zapísaný rébusom pomocou žarnova (cuna, c ona), a rébusový
zápis prípony man t a (z, spomedzi), ktorý j e štylizáciou deky man t a ffl
Znak O cuna sa používa i vo význame teraz (cunan). Príklad j e v cuz-
quenskom, klasickom variante kečuánčiny.
Na výskumy, ktoré viedla V. de la Jara, nadviazal spomínaný T. Barthel.
Skúmal ornamenty na nádobách a na textile a prišiel k záveru, že ide o s 1 o v n o -
o b r á z k o v é písmo. Podľa jeho názoru vzniklo asi 250 rokov pred príchodom
Španielov. Lúštiteľ identifikoval do 400 rozličných viacfarebných a geometric-
kých znakov. Z nich 24 znakov prečítal a 50 interpretoval. Andské písmo, ako
sa vyslovil T . Barthel, pripomína egyptské písmo zo začiatku prvej dynastie,
aspoň pokiaľ ide o stupeň typologickej rozvinutosd.
O pôvode andského písma existujú dve hypotézy. Indiáni tvrdia, že ho vymys-
lel ktorýsi Ink. Podľa iných názorov vzniklo v novoveku. Zmysel niektorých
znakov však nie j e jasný a to nasvedčuje, že sú staršieho pôvodu. Starobylosť
písma potvrdil A. Posnanski, keď objavil kameň s nápisom, zamurovaný do
steny chrámu. Neskôr, v koloniálnom období, písmo degradovalo a jeho funkcie
sa obmedzili. Ako sme už spomenuli, v istej miere sa používa aj dnes.
PÍSMO VEĽKONOČNÉHO OSTROVA
 V Starom svete existovali dve civilizačné ohniská, v ktorých sa zrodilo písmo
— Blízky východ a Čína. Oveľa neskoršie sa s počiatkami písma stretáme na
americkej pevnine, konkrétne v Strednej Amerike a v Andách. Mimo týchto
oblastí vzniklo písmo na odľahlom Veľkonočnom ostrove, vzdialenom tisíce kilo-
metrov od juhoamerickej pevniny na východe i od Ázie a Austrálie n a západe.
Veľkonočný ostrov sa nachádza na
najvýchodnejšom okraji Polynézie. Jeho
pôvodní obyvatelia sa prisťahovali v
prvých rokoch nášho letopočtu z cen-
trálnych oblastí východnej Polynézie,
pravdepodobne z Markéz, a hovorili ja-
zykom, ktorý patril, takisto ako dnešný
jazyk ostrova, do polynézskej vetvy au-
stronézskej rodiny. Rozvoj materiálnej
kultúry na Veľkonočnom ostrove limito-
vali drsné prírodné podmienky, ale
nadanie ostrovanov si našlo ventil v me-
galitickej kultúre, ktorá celé stáročia oh-
romovala objaviteľov i vedcov, ako aj v
písme, ktoré je všeobecne známe pod
domácim názvom rongorongo. O exis-
tencii tohto písma sa po prvý raz dozve-
deli španielski moreplavci, keď ich Gon-
zález y Haedo roku 1770 priviedol na
tento zastrčený ostrovček, päťdesiat ro-
kov potom, ako ho na Veľkú noc objavil
Holanďan Roggeveen.
Žiaľ, písmo po tejto krátkej návšteve
upadlo v E u r ó p e d o zabudnutia a E u r ó -
pania sa oň začali vážne zaujímať až v
šesťdesiatych rokoch m i n u l é h o storočia,
keď h o už obyvatelia Veľkonočného
ostrova neovládali. Bolo to p o k a t a s t r o f e
v d e c e m b r i r o k u 1862, keď p e r u á n s k i
piráti odvliekli väčšinu obyvateľstva n a

Nápis na prívesku Rei Miro (T. S. Barthel,

1958)
 MJffliSftS MK8 M f f

IJVII^ÄMÄlSJWlff^íiHWSwáí

Nápis na tzv. santiagskej palici (T. S. Barthel, 1958)

otrocké práce do Peru. Tí, ktorým sa podarilo vrátiť, rozšírili na ostrove nákaz-
livé choroby. Epidémie skosili veľkú časť tých, ktorí unikli pirátom, a keď sa roku
1864 usadil na ostrove misionár E. Eyraud a objavil drevené tabuľky kohau
rongorongo, zistil, že ich nikto nevie čítať. Domorodci vedeli iba toľko, že každý
znak mal svoje meno, ale bádateľov odrádzalo to, že jeden a ten istý text recito-
vali niekoľkými spôsobmi. Tahitský biskup Tepano Jaussen sa roku 1870 tiež
pokúsil o dešifráciu písma a dúfal, že kľúč mu poskytne istý rodák z Veľkonoč-
ného ostrova, ale jeho nádeje sa nesplnili.
Vcelku sa zachovalo dvadsaťštyri rozlične dlhých textov, zväčša na drevených
tabuľkách popísaných z obidvoch strán spôsobom bustrofedon, ku ktorým pri-
budol roku 1961 krátky fragment objavený vo Francúzsku.
Písmo Veľkonočného ostrova, ktorý je dnes známy 'aj pod novším názvom
Rapanui, dalo podnet ku vzniku najrozličnejších hypotéz. M. G. Hevesy si všimol
podobnosť niektorých znakov so znakmi protoindického písma a tvrdil, že písmo
Veľkonočného ostrova je od nich odvodené. Je to neprijateľná hypotéza, pretože
ignoruje tisíce rokov a tisíce kilometrov, ktoré delia obidve náleziská. T . Heyer-
dahl videl zasa v tabuľkách rongorongo obdobu juhoamerických petroglyfov,
kým K. Emory zastával názor, že nejde o písmo, ale o bezduchú imitáciu európ-
skeho písma, ktorá vznikla v novoveku. Najpravdepodobnejší j e názor, že rongo-
rongo je skutočne písmo, ktoré vzniklo v Polynézii ako samostatný, originálny
výtvor. Prvý vážny pokus o dešifráciu po Jaussenovi podnikol B. Kudriavcev,
ktorý zistil, že na troch tabuľkách sa opakuje jeden a ten istý text. Sovietska
bádateľka I. Fiodorovová vyšla z predpokladu, že jazyk tabuliek kohau rongo-
rongo sa výrazne odlišoval od dnešného rapanujského jazyka aj od iných poly-
nézskych jazykov. No polynézske jazyky sú si dodnes natoľko blízke, že ani pra-
polynézština sa od nich nemohla veľmi odlišovať. Nedá sa teda predpokladať, že
by rozdiel medzi dnešným rapanujským jazykom a jazykom, ktorým rozprávali
ostrovania pred dvoma-troma storočiami, bol mimoriadne veľký.
Najdôkladnejšiemu rozboru podrobil písmo rongorongo T. Barthel z Túbin-
genu. Zhromaždil všetky písomné pamiatky, analyzoval znaky z formálnej strán-
ky, skatalogizoval ich a vyhľadal v textoch paralelné pasáže. Výsledky jeho práce
vyšli knižne.
Podľa Barthela písmo rongorongo už p r e k o n a l o p i k t o g r a f i c k é š t á -
dium. Jednodivé znaky sú síce zjavne piktografického pôvodu, ale ich podoba
je pomerne ustálená. Základných grafických prvkov je asi 120 a ich spájaním sa
dá utvoriť okolo 1 500—2 000 rozličných znakov. Barthel neskoršie uverejnil
súpis asi 150 znakov, ktoré interpretoval. Napríklad znak f číta ako rangi
nebo, znak $ ako r a'a Slnko alebo ahi oheň, znak ^ý ako h are dom.
Niektoré ideogramy majú podľa Barthela viac významov; napríklad znak $
znamená Slnko aj oheú. Pri tvorbe znakov sa využíva symbolika. Napríklad znak
f ibištek znamená aj biely (tea), znak posvätný vták znamená aj
lervený (kura). Iné vlastnosti sa vyjadrujú priamo tvarom znakov, napríklad
znak {£ znamená krivý (viri). Nadprirodzené bytosti sa zapisujú znakmi zvý-
razňujúcimi ich typické telesné vlastnosti. Boh Tiki sa označuje lebkou (znak
), boh R u hrbatou postavou (znak ). Znaky majú svoju zvukovú hod-
notu a využívajú sa na rébusový zápis vlastných mien (napríklad Rangitea sa
zapisuje znakom pre nebo a biety {J jj[ ). Gramatické častice a sufixy sa podľa
Barthela aj podľa iných bádateľov v písme rongorongo nezaznamenávajú a to
dodáva textom akoby telegrafický charakter. Niektoré znaky sa zrejme používajú
aj na vyjadrenie pojmov na základe čiastočnej zvukovej zhody. Napríklad znak
[jŕ la p a lyková látka z n a m e n á v n i e k t o r ý c h p r í p a d o c h a j tapairu krátovná.
Barthel sa nazdáva, že písmo nerozlišuje o od M a n od ng.
Sovietski bádatelia, N. A. Butinov a J. V. Knorozov podrobili texty formálnej
analýze a prišli takisto k záveru, že ide o primitívne h i e r o g l y f i c k é p í s m o ,
v ktorom sa nezapisovali gramatické prvky. Fiodorovovej výsledky štatistického
prieskumu tempa pribúdania nových znakov v texte zodpovedajú týmto záve-
rom.
Napriek všetkým doterajším pokusom dešifrácia písma rongorongo je ešte
stále otvorený problém, ktorý si vyžiada veľa úsilia a nezaobíde sa bez štúdia
celej kultúry ostrova ani bez porovnávacieho výskumu jeho jazyka s ostatnými
polynézskymi jazykmi.
12
POSTKONTAKTOVÉ PÍSMA
MIMOEURÓPSKYCH NÁRODOV
ČEROKÉZSKE PÍSMO
PÍSMO INDIÁNOV KMEŇA CREE
ZÁPADOAPAČSKÉ PÍSMO
ALJAŠSKÉ PÍSMA
ČUKOTSKÉ PÍSMO
VAJSKÉ PÍSMO
MENDSKÉ PÍSMO
BAMUMSKÉ PÍSMO
NSIBIDI
SOMÁLSKÉ PÍSMO
KAROLÍNSKE PÍSMO
 Táto kapitola sa líši od predchádzajúcich predovšetkým svojou rôznorodosťou.
Jednotlivé písma, zahrnuté do nej, nemajú spoločný pôvod. Spája ich do jedné-
ho, i keď voľného, celku skôr skutočnosť, že vznikli v novoveku, často až v 20.
storočí, teda v období, keď sa ich používatelia a či tvorcovia dostali d o styku s
európskou kultúrou. Viaceré národy a národnosti Afriky, Ďalekého severu,
Ameriky či Oceánie si pod nepriamym európskym vplyvom utvorili vlastné pís-
ma, pravdepodobne v úsilí odlíšiť sa od cudzincov, udržať si vlastnú identitu. V
niektorých prípadoch existovali predstupne písma v týchto oblastiach už pred
príchodom Európanov. Predpokladá sa to napríklad o území, ktoré obývajú
Vajovia v západnej Afrike, a nepochybne to platí o Indiánoch Severnej Ameriky.
Stretnutie s Európanmi a s latinkou (resp. azbukou na Sibíri) však viedlo k
zrýchleniu vývinu týchto písem, ktoré v krátkom čase prekonali štádium logogra-
fické a prešli do štádia sylabografie, resp. fonografie. Ďalšou charakteristickou
črtou týchto tzv. postkontaktových písem je, že mali napospol krátku životnosť
a neobstáli v konkurencii s latinkou, alebo ustúpili na pozície tajného, ezoteric-
kého písma, prístupného len úzkemu kruhu zasvätencov.
V kapitole sa podrobnejšie zastavujeme len pri niektorých z písem, ktoré by
sa dali označiť ako postkontaktové. Výber jednotlivých písem j e podmienený
jednak úsilím informovať o viacerých rozličných častiach sveta, a j e d n a k tým, že
mnohé z postkontaktových písomných sústav dodnes nie sú dostatočne pre-
skúmané.

ČEROKÉZSKE PÍSMO

Jedno z prvých postkontaktových písem vzniklo koncom prvej štvrtiny 19.

storočia na území dnešnej Severnej Karolíny v USA. Zostavil ho p r e svojich
čerokézskych súkmeňovcov Indián Sikwayi (v poangličtenej podobe Sequoiah).
Sám nevedel po anglicky, nedostalo sa mu vzdelanie, ale prišiel d o styku s kniha-
mi a pochopil výhody písomnej komunikácie. Okolo roku 1820 utvoril s y s t é m
p i k t o g r a m o v , ktoré označovali slová. Uvedomil si však nepraktickosť takého-
to písma, nuž sa rozhodol pre s l a b i č n é p í s m o . Ako grafickým vzorom si
vypomohol tlačenými literami l a t i n k y . Fonetická štruktúra čerokézštiny j e po-
merne jednoduchá, zväčša ju tvoria otvorené slabiky typu C V alebo CC V. Spo-
čiatku zostavil 200 slabičných znakov. Postupne však ich počet obmedzoval a
roku 1824 mala čerokézska abeceda už len 85 znakov. Niektoré znaky vymyslel
zostavovateľ sám, iné boli z latinky, iba mali inú fonetickú hodnotu (napríklad
H sa čítalo ako tni, A ako go).
Znak Znenie Znak Znenie Znak Znenie Znak Znenie Znak Znenie

x> a R e T i O o u
£ 9° h ge y 9> A 9o J
0\r ha ? he j\ hi h ho r hu
w la S Ie p li G lo M Iu
ma 0Í me H mi 3 mo «y mu
0 na A ne ft ni Z no Q nu
x gwa CD gwe "t? gwi JT gwo £> gwu
u sa 4 se b si 4* so X9 su
u da S- de J di A do s du
A dla L dle G dli V dlo v dlu
6 dza y dze Ir dzi K dzo j dzu
a wa M we © wi e wo s wu
Q ia <G ie •S l'i f\ io (T iu
JL ô E /ô vír hô 4 lô O no.

£ gwô R so (P dô P dlô cr dzô

e wô B jô d ka tF hna G nah
ÓD s W ta 'b te a tí £ tla
Čerokézske písmo (Jensen, 1969)

Čerokézske písmo prevzali aj misionári a vydávali v ňom knihy i noviny. Do

šiestich rokov ho ovládalo vyše polovice mužov kmeňa. Roku 1860 Britská biblic-
ká spoločnosť vydala Bibliu tlačenú čerokézskym písmom. No od roku 1902
Čerokézi prešli na latinku a staré slabičné písmo upadlo do zabudnutia.

PÍSMO INDIÁNOV KMEŇA CREE

Slabičné písmo pre Indiánov kmeňa Cree, ktorí žili v oblasti Hudsonovho
zálivu, zostavil anglický misionár J . Evans, ktorý tu pôsobil v rokoch 1840—1846.
Toto písmo bolo slabičné a skladalo sa zo 44 znakov typu V alebo CV. Pravda,
slabík j e v jazyku cree viac ako 44, vyskytuje sa i typ CVC, ale Evans si vypomohol
diakritickými znamienkami, ktoré umožňovali zapisovať spoluhlásky na konci
slabiky aj dlhé samohlásky. Toto písmo sa udržalo dlhšie ako čerokézske slabičné
 t> 0
e A -
< b v
^ ba, po v
pe A > po

te n . D to
£ ta. da u
ke p w d ko
bka q
čo
če O
U60 •n

či "U te i m . b Io

me { mi J mo
| ma i
dna 13 ne cr„, _0 no

hro 'N re r 1 J\ ro

J
s se r s' e-3 so

Písmo Indiánov kmeňa

8 1 4 /e S í l y i° Cree (Jensen, 1969)

písmo. Roku 1859 týmto písmom vytlačili Nový zákon, roku 1861 celú Bibliu.
Britská biblická spoločnosť ním vydačila Bibliu ešte aj roku 1921.
S menšími úpravami prevzali Evansovo písmo aj misionári, ktorí pôsobili me-
dzi Chippewaymi, ba ho používali i Eskimáci v Baffinovej zemi.
Pokusy o utvorenie vlastného písma sú známe aj od iných indiánskych kme-
ňov. Napríklad i Sankovia a príslušníci kmeňov Fox a Kaikapu si utvorili abeced-
né písma. Použili pritom 15 písmen z laúnskej kurzívy. Od Sankov prevzali
novoutvorenú abecedu Winnebagovia a upravili si ju.

ZÁPADOAPAČSKÉ PÍSMO
Medzi západnými Apačmi, žijúcimi v strednej a východnej Arizone v rezervá-
ciách Fort Apache a Saň Carlos, sa dodnes používa písmo, ktoré roku 1904
zostavil apačský šaman Silas John Edwards, zakladateľ nativistického nábožen-
ského hnutia. Silas John ovládal angličtinu, vedel písať i čítať a vlastné písmo
zostavil preto, aby ním mohol zaznamenať modlitby, ktoré mu boli údajne vnuk-
nuté pri zjavení. Do znalosd písma Silas John zasvätil roku 1920 dvanástich
 V a
Ci é
<1 / > ó
v PO
A pé
< Pi > Pó c "P
u ta n té C ti 0 tó f -f
S ka
p ké b ki (J kó
b -k
1 ga
r gé L gi J gó t/ -e
ma
r mé L mi J mó h. -m
na o—né Q_ ni
_0 nó a. -n
sa
r* sé ^ só
S 0. b -s
"D la S lé c— fi c. -/

ja ié g ľ' 'H ió
V va A vé <? vi > vó -v
- v ra ré
?ró í -r

•w -ng
S% -q
Písmo Eskimákov z Baffinovho ostrova, odvodené z písma Indiánov kmeňa Cree
(Jensen, 1969)

pomocníkov a postupne aj ďalších. Písmo sa však nikdy nerozšírilo medzi obyčaj-

ných ľudí, ale zachovalo si ezoterický charakter.
Západoapačské písmo sa skladá zo znakov čisto fonetických, označujúcich hlás-
ky, prípadne skupiny hlások alebo prozodické črty, a zo znakov fonetícko-sé-
mantických, označujúcich jedno slovo, prípadne viac slov. Foneticko-sémandcké
znaky sa delia teda na logogramy a na frazeogramy. Osobitosťou Silasovho písma
sú kinetické znaky, ktoré vyjadrujú neverbálne správanie. Napríklad znak .
by sa dal slovne vyjadriť takto: Obráť sa tvárou k východu, vystri pravicu, ľavicu si
prelož cez prsia a zohni hlavu. Po chvíli pusti ľavú ruku a urob si na prsiach znamenie
kríža. Dodnes n i e j e známe, či sa kinetické symboly vyskytovali aj v iných písom-
ných sústavách severoamerických Indiánov.
j l E & U*: + A +

U AJ C - C\

XX XX $ $ \š) fc/ U A
Západoapačská modlitba za život (riadky sa čítajú od horného zľava doprava) (Basso
— Anderson, c. d.)

Stručnú informáciu o západoapačskom písme publikovali K. H . Basso a N.

Anderson roku 1977.

ALJAŠSKÉ PÍSMA

Piktografia bola rozšírená v Severnej Amerike už dávno. Aljašskí Eskimáci

poznali piktografiu v 80. rokoch minulého storočia, keď sa v doline rieky Kus-
kokwim usadili misionári. Nemohli však použiť toto primitívne písmo na vydáva-
nie náboženskej literatúry. Koncom 19. storočia Eskimák Uyakoq vytvoril z ob-
rázkového písma s l o v n é p í s m o . V najstaršom variante tohto písma badať
ešte celkom jasne p i k t o g r a f i c k é p r v k y, ale niektoré znaky boli I i n e á r -
n e. Fonetické tendencie v písme silneli a nakoniec z neho vzniklo s l a b i č n é
písmo s niekoľkými znakmi pre spoluhlásky na konci slabiky.
Podľa Uyakoqovho vzoru vytvoril s l a b i č n é písmo pomocník misií Qiatuaq.
Kuskokwimské písmo' pravdepodobne ovplyvnilo aj Eskimákov na severe Al-
jašky, lebo i tu vzniklo obrázkovo-slovné písmo.

ČUKOTSKÉ PÍSMO
O existencii svojrázneho písma na Ču- otoč matka syn malý chudobný bohatý
kotke ako prvý informoval V. G. Bogo-
raz. Toto písmo vymyslel koncom dva-
dsiatych rokov 20. storočia čukotský

I" tost tU hon tam nie

Čukotské písmo (Jensen, 1969)
 J Z..
s / , o L ^ c w . - t h + a J C / : J * - v J T

-1

^ f í t í

Ô - Ä ŕ i

^ í r í /

£ M n TS t i M * Í l
7 |᧠SI '& -fíw,-.•>TJíxčt

Aljašské písmo (Hammerich, c; d.)

pastier Tenevil. J e to pojmové alebo slovné písmo a písalo sa zväčša zľava dopra-
va. Bogoraz zhromaždil 120—140 znakov. Niektoré sú zjavne piktografického
pôvodu, kým iné sú čisto konvenčné. Nie j e vylúčené, že Tenevil sa opieral o
starú piktografiu, aká sa používala u mnohých národov eurázijského i americké-
ho severu. Tenevilovo písmo pomerne rýchlo ustúpilo, najprv launke a neskôr
azbuke.
 VAJSKÉ PÍSMO

Vajovia žijú popri atlantickom pobreží Sierra Leone a v Libérii. F. E. Forbes

v rokoch 1848—1849 zistil, že tento neveľký národ má vlastné písmo. Písmom
sa zaoberal afrikanista F. W. Koelle. Skladalo sa z 226 s l a b i č n ý c h z n a k o v
typu V alebo CV a z niekoľkých slovných znakov. Niektoré znaky sú zložené a
existovala značná variabilita. Postupom času sa niektoré varianty prestali použí-
vať. Písalo sa zľava doprava. Písmo zachytáva i t ó n y .
Pôvod vajského písma n i e j e vysvetlený. Podľa j e d n e j domnienky ho utvoril
domorodec Bukele v 30. rokoch 19. storočia. Iní zasa tvrdia, že ho vytvoril
národ, ktorý sídlil na hornom toku Nigeru pred dvesto rokmi. Nie j e vylúčené,
že písmo bolo pôvodne ideografické, plnilo mnemotechnickú funkciu a Bukele
ho iba modifikoval do slabičnej podoby. Pri fonetizácii využíval rébusový (pozri
s. 27) a akrofonický (pozri s. 107) princíp. Pod vplyvom vajského písma vzniklo
mendské písmo.

1 2 3 4 5 6 7 1 2 3 4 5 6 7
0 é e i ó 0 u o é e í ó 0 U

1 9
? •0- * T- H > •U 20 mb c ? K S* í
2 b % í- V Tfow s V 2
' mgb fc o^o ¥ 0
3 b G> Í i n K 22 n 1 £ y íl > m
4 č
í >tt/ (Ô 1 •t H* 2 3 nd ŕ -í» r
c
Jr ? > tw
5 d
k •9* > J ? ir 4l 2 4 ň "b H
6 d aŕ 1*1 11 •#• T * H 2 5 ňj X h M -M- £ 1 Nf>
7 f í r o*o26 h JL K
C 2 C t
8 9 £ I -H- > P' t 2 27 ňg $ * V é> u, 2
9 g+V X 28 P T * l & OrrO s #
10 9b B v* T * A b l * 29 r ll» v t § I5
11 gb+v
^ A 30 s r -4- III ŕ i
4 f > t; £ &
12 h t r # > «* * T 4 31 t E
13 ch v
f r l H ^ 3 2 * c 2 É t r OM
14 i Ä r ySSL M. i II H-> 3 3 w ^ T r B * **

|
15 k 34 w
H T to £ O

^
|
16 kp A Or« T @ 3 0 8
1*35 y b H- --V-
17 fcp+V © o~o z
36 4> + !*! 4 jF 8
18 1 .1- ' ( ' • > • ô > H. 37 ň <e>
19 m 1
tf llll Í C S iM t/) bez samohlásky
Va ské
\/=nozalizovaná somohlóska ' Písmo ( J e n s e n < 19691
MENDSKÉ PÍSMO
Príslušníci národnosti Mende ako susedia Vajov hovoria blízko príbuzným
jazykom a podobne ako oni si utvorili vlastné písmo. Za jeho pôvodcu označujú
domorodca Kamalu, krajčíra, ktorý ho vraj zostavil za tri a pol mesiaca. Kamala
sa pravdepodobne držal nejakého vzoru. Zápis samohlások (iba i, u, a) pripomí-
na arabskú abecedu, takisto smer písma sprava doľava, kým niektoré písmená
pripomínajú vajské slabičné znaky. Písmo j e s l a b i č n é . Roku 1945 ho ovládalo
už len pomerne málo ľudí, ale kedysi sa hežne používalo v korešpondencii.

Znak Znenie Znak Znenie Znak Znenie Znak Znenie Znak Znenie

kí ka ku wi bi
7 7 7 d i

j-ä
1 ŕ a
í u ill si fff sa

W SU T he §3 ha ňp ho % wo

Š
mbe
t
mba gg gbo e gbo
Y
Ie

\A kpa g| mbu •== ndi nda X há

$ í o # o kpi j í só mbi

-K. o | g be é A bé
r kpo IV
Mendské písmo (Jensen, 1969)

BAMUMSKÉ PÍSMO
Toto písmo vzniklo v Kamerune koncom 19. storočia a jeho tvorcom je sultán
Ndjoya. Sultán sa — zrejme pôd vplyvom Európanov alebo gramotných Arabov
— rozhodol vytvoriť, spolu s niekoľkými hodnostármi, písmo pre jazyk bamum.
Pôvodné Ndjoyovo písmo bolo čisto p i k t o g r a f i c k é a skladalo sa z 1 000
znakov. Sultán prevzal iba myšlienku písma, ale tvary znakov sú úplne originál-
ne. Písmo sa postupne začalo fonetizovať. Okolo roku 1907 v ňom prevládali
s l a b i č n é z n a k y , ktorých bolo niekoľko sto (udáva sa 350 až 419). Tento
vývin podporovala jednoslabičnosť barnumských slov. Počet znakov stále klesal.
Roku 1913 ich bolo 286, o dva roky 208 a nakoniec, roku 1918 už len sedemde-
siat. Znaky boli značne zjednodušené a čisto f o n e t i c k é . Písmo sa prijalo
v školách a udržalo sa i po sultánovej smrti. Neskoršie však začalo ustupovať
latinke. Písalo sa vodorovne, do riadkov, zväčša zľava doprava.
©
ngom myt
A Ŕ
msmboa monigiie
Slnko Mesiac človek ?

V $ J f
li vom ngue nyam
oko brucho had kôň

3 á ~ ®
moan ntop ndab paaka Barnumské písmo
dieťa dom niť tanier (Jensen, 1969)

- í f p m <«>»+•

fM? 1 %
ř M | wtä/k v$K
# f] ^ l ) ětymvttmx&íiiPX,

0 fii ť

£ % H l

Ukážka textu napísaného barnumským písmom (Dugast — Jeffreys, c. d.)

Má
NSIBIDI
Toto písmo sa zrejme vyvinulo z m n e m o t e c h n i c k e j p i k t o g r a f i e a
objavili ho roku 1904—1905 T, D. Maxwell a J. K. McGregor u Ibov a Efikov
v južnej Nigérii. Správa o ňom sa objavila roku 1905 v úradnom vestníku. Podľa
McGregora nsibidi bolo t a j n ý m p í s m o m , ktoré poznali len príslušníci tajné-
ho spolku a pripisovali mu magickú moc. Znaky písma sú piktografické a znázor-
ňujú reálne predmety, alebo majú symbolickú povahu. Niektoré znaky sú výraz-
ne konvencionalizované.
a) b) c) d) e) f)

/
— x á Ä
9) h) i) j) k)

Písmo nsibidi (a — cesta, b — peniaze, c — manželská škriepka, d — vášnivá láska,

e — protirečivé svedectvá, f — tekvica, g — zrkadlo, h — obchod, i — otrok, j —
oheň, k —väzeň) (Jensen, 1969)

Pôvod písma nsibidi nie j e jasný. Podľa miestnej tradície ho vytvorili Uguaki-
movia, vetva národa Ibov. Niektorí bádatelia pokladali nsibidi za veľmi starobylé
písmo a dávali ho do súvislosti s egyptskými hieroglyfmi. Nsibidi sa používalo
v západnej Nigérii a v povodí Krížovej rieky.

SOMÁLSKÉ PÍSMO
Roku 1922 Ismán Júsuf, syn somálského sultána, utvoril h l á s k o v é p í s m o

S 1 í I H h ô 7 Z 2
, b t dž h ch d r s š

0- sí t l < h l r n h z %
4 g ' t Q ' m n w

£ t 9 v? 3 i L
h j. I u O O .»

Somálské písmo (Jensen, 1969)

pre somálčinu. Už predtým sa vyskytovali pokusy prispôsobiť arabské písmo pre
somálčinu. Ismán Júsuf sa inšpiroval latinkou a arabským písmom, čiastočne i
písmom etiópskym. Písmo sa skladá z 22 spoluhlások a z 5 samohlások. Dlhé
samohlásky sa označujú 'álefom alebo zdvojováním. Poradie písmen v abecede
sa zhoduje s arabským. Písmená graficky p r i p o m í n a j ú najviac etiópske písmo,
ale badať i zhodu s latinskými alebo arabskými písmenami; fonetická hodnota
je však odlišná. V súčasnosti sa už toto písmo nepoužíva.
Okrem uvedených písem vznikli v Afrike aj ďalšie, m e n e j z n á m e písomné
sústavy, ako napríklad basa a oberi okaime v Nigérii, gerze v Senegale alebo
toma v Libérii. Podobný, hybridný charakter m á i karolínske písmo.

KAROLÍNSKE PÍSMO

Existenciu tohto písma objavil J . McMillan Brown r o k u 1913 n a atole Woleai

v Karolínach v Mikronézii. J e h o i n f o r m á t o r o m bol náčelník Egilmar, ktorý na-
diktoval J . McMilIanovi Brownovi 51 znakov, zväčša označujúcich otvorené sla-
biky typu (C)V, ale vyskytujú sa i znaky p r e slabiky typu CVC ä CVV. Zdá sa
však, že znakov j e viac ako 51.
Znaky karolínskeho písma sú k o n v e n c i o n a l i z o v a n é , zväčša geometric-
kého tvaru, ale niektoré sú očividne o b r á z k o v é h o p ô v o d u , napríklad
znak pre slabiku p u vznikol z obrázka ryby (v jazyku ostrova p u); takisto vznikli
znaky pre slabiky /o (schémafľaše), ngä (nákres bambusu) atď. Niektoré znaky
pripomínajú latinské litery M, N, T, C, F a pod.
Písmo poznal pôvodne len úzky o k r u h ľudí. I d e a písma sem prenikla vďaka
blízkosti Mikronézie k ázijskej pevnine. D. Diringer nevylučuje súvislosť karolín-
skeho písma s písomnými sústavami j u h o v ý c h o d n e j Ázie; j e to však len dohady
ktorý sa zatiaľ nedá ani dokázať, ani vyvrátiť.
SLOVNÍK FREKVENTOVANÝCH POJMOV
a b e c e d a — sústava hláskových, prípadne slabičných písomných znakov usporiadaných
do ustáleného poradia
a b r e v i a t ú r a — skratka v písme
a d a p t á c i a p í s m a — prispôsobenie prevzatého písma hláskovej povahe jazyka
a f i x — písomný znak, ktorý sa v upravenej podobe začleňuje do iného znaku
a k r o f o n i c k ý p r i n c í p — princíp, na základe ktorého sa pôvodne slovný znak preme-
ní na fonetický tak, že sa začne používať len jeho prvá slabika alebo prvá hláska
a 1 e x i a — porucha schopnosti čítať
a t e d ž i — po japonsky pridelené znaky; názov znaku, resp. znakov, ktoré sa čítajú podľa
rébusového princípu (najčastejšie vlastné názvy)
a z b u k a — ruská abeceda, ktorá sa vyvinula z cyriliky a s úpravami ju prevzali mnohé
národy ZSSR a Mongoli
b i 1 i n g v a — dvojjazyčný nápis, v ktorom je zaznamenaný ten istý text
b u s t r o f e d o n — starobylý spôsob písania do riadkov, pri ktorom sa ďalší riadok začína
tam, kde sa končí predchádzajúci, takže jeden riadok sa píše zľava doprava a ďalší sprava
doľava, prípadne opačne
č í s e l n ý v ý z n a m l i t e r y — číslicová hodnota, ktorú v niektorých abecedách (napr. v
gréckej, latinskej, arabskej) mali niektoré písmená (por. naše tzv. rímske číslice)
d e š i f r á c i a — lúštenie písma
d e t e r m i n a t i v — ideografický znak, ktorý spresňuje, do akej významovej kategórie
patrí slovo zapísané v texte foneticky
d i a k r i t i c k é z n a m i e n k o —- značka (bodka, čiarka, krúžok, háčik) nad alebo pod
písmenom na spresnenie hláskovej hodnoty
d u k t u s — charakteristické ťahy písma
e n i g m a t i c k ý z á p i s — druh zápisu, ktorý nedovoľuje nepovolaným osobám čítať text
správy
e p i g r a f i a — pomocná historická veda skúmajúca nápisy na kameni, architektonických
pamiatkach, kove a pod.
e z o t e r i c k é p í s m o — tajné písmo známe len úzkemu okruhu zasvätených (napr.
žrecom)
f i n á l a — koncová litera slova
f o n e t i k ů m — zložka slovného (resp. morfematického) znaku, naznačujúca jeho fone-
tickú podobu; pritom význam je naznačený determinau'vom
f o n e t i z á c i a p í s m a — postupný prechod písma od piktografie cez ideografiu k sla-
bičnému a hláskovému písmu
f o n o g r a f i a — písmo, ktoré v tej či onej podobe zaznamenáva hláskovú stránku jazyka
f o n o g r a m — písomný znak, ktorý zachytáva zvukovú podobu rečovej jednotky
f r a z e o g r a m — písomný znak vzťahujúci sa na celú výpoveď (obyčajne pokyn alebo
rozkaz)
g 1 y f — piktogram alebo ideogram, ktorý má charakter vrypu
g r a f é m a —jednotka písomnej sústavy (litera, resp. znak)
g r a f i k a — písomný záznam jazyka
g r a m a t o l ó g i a — veda o písme
h e t e r o g r a m — znak, ktorý sa prevezme z cudzieho písma ako celok a pridelí sa mu
domáca významová hodnota
h o m o g r a f i a — zhodný zápis významovo, prípadne aj hláskovo rozdielnych jazykových
jednotiek
h o r i z o n t á l n y z á p i s — písanie do vodorovných riadkov
i d e n t i f i k a č n o - m n e m o n i c k ý z n a k — znak na úrovni predstupňa písma, ktorý
pomáha čitateľovi vybaviť si v pamäti istú správu
i d e o g r a f i a — písmo, ktorého znaky zachytávajú význam jazykových jednotiek (slov,
morfém) a nevšímajú si ich hláskovú podobu
i d e o f o n o g r a f i a — písmo prechodné, v ktorom popri znakoch ideografických existu-
jú aj obmedzené spôsoby záznamu hláskovej stránky jazyka
i k o n o g r a f i a — ideografický zápis pomocou znakov už svojou podobou pripomínajú-'
dch predmet, na ktorý sa vzťahujú
i n i c i á l a — počiatočné písmeno slova
i n t e r p u n k c i a —znamienka rozdeľujúce slová, skupiny slov alebo vety
k a l i g r a f i a — krasopis, ozdobný spôsob písania, ktorý sa napr. v Cíne a Japonsku
vyvinul na samostatné umenie
k a p i t á l a — veľké písmeno
kinetický znak — pohybový znak
kód — sústava písomných znakov
k o d i f i k á c i a —uzákonenie pravopisnej, resp. jazykovej normy záväznej p r e isté spolo-
čenstvo
k o n s o n a n t i c k é p í s m o — písmo, v ktorom sa spravidla neoznačujú osobitnými lite-
rami samohlásky, prípadne sa označujú len diakritickými znamienkami, ale nedôsledne
konvenčný znak — protiklad ikonického znaku; z jeho formy sa nedá usudzovať na
jeho význam
ku n do k u —japonské čítanie čínskeho znaku (heterogram)
ku r en t—latinská grafická kurzíva používaná najmä v strednej Európe (15.—19. stor.)
kurzíva — bežné písmo vyhovujúce požiadavke rýchleho písania
k v a d r á t n e p í s m o — znaky štvorcovitého tvaru (slovné alebo hláskové)
l a p i d á r n e p í s m o — písmo používané pri nápisoch na kameni
l i g a t ú r a — znak, v ktorom splývajú dve alebo viac písmen, pričom sa niektoré z nich
upravuje alebo redukuje
l i n e á r n y znak — znak, ktorý stratil pôvodnú obrázkovú podobu
l o g o g r a f i a — písmo, ktorého znaky zodpovedajú slovám
l o g o g r a m — slovný znak
l o g o m o r f e m o g r a f i c k é p í s m o — písmo obsahujúce jednak slovné znaky, a jednak
znaky vzťahujúce sa na morfémy
m a j u s k u l a — veľké písmená abecedy
m a t r e s l e c t i o n i s — diakritické znamienka v semitských abecedách, označujúce sa-
mohlásky
m e d í á 1 a — písmeno uprostred slova
mnemogram—znak (na úrovni predstupňa písma), ktorý má používateľovi pripome-
núť istý text, správu, odkaz a pod.
m o n o g e n e t i c k á t e ó r i a — teória, podľa ktorej sa všetky písma sveta vyvinuli vlastne
z jediného pôvodného písma (sumerského)
m o n u m e n t á l n e p í s m o — písmo používané pri nápisoch na verejných budovách,
stélách, skalách a pod.
m o r f é m o g r a f i a — písmo, ktorého znaky sa vzťahujú na morfémy
o r n a m e n t á l n e p í s m o — ozdobné písmo
o s t r a k o n — keramický materiál, črepina popísaná znakmi
o r i e n t á c i a z n a k u — poloha znaku v riadku, resp. v stĺpci vzhľadom na začiatok či
koniec tohto riadka alebo na jeho vrch a spodok
p a g i n á c i a — stránkovanie textu
p a l e o g r a f i a — pomocná historická veda, ktorej cieľom je správne čítanie a zaraďova-
nie písomných pamiatok, ako aj popisovanie a hodnotenie písma, jeho vývinu a funkcií
p a r s p r o t o t o — použitie časti na označenie celku
p a p y r u s — egyptská šachorina, z ktorej sa v staroveku vyrábal písací materiál
p e r g a m e n — suchá a vyčistená koža (somárska, ovčia alebo kozia); v strednej Európe
sa používal ako písací materiál až do polovice 13. storočia
p e t r o g l y f — skalný nákres (z prehistorického obdobia)
p e t r o g r a m — skalný nápis
p i k t o g r a f i a — písmo (v presnofn zmysle slova předstupeň písma), ktorého obrázkové
znaky nie sú štandardizované a nevzťahujú sa na jednotky reči, ale zachytávajú udalosu,
vlastníkov rozličných predmetov, ich výrobcov a pod.
p i k t o g r a m — znak obrázkového písma
p o j m o v é p í s m o — písmo, ktorého znaky zachytávajú pojmy
p o l y f ó n n e p í s m o — písmo, ktorého znaky sú viacznačné, priraďuje sa im viacero
fonetických hodnôt, a na druhej strane jedna jazyková jednotka sa dá zapísať viacerými
spôsobmi
p o l y g e n e t i c k á t e ó r i a — teória, podľa ktorej viaceré písma vznikli nezávisle od seba
p o s t k o n t a k t o v é p í s m o — písmo, ktoré vzniklo v období, keď domáce obyvateľstvo
(najmä v subsaharskej Afrike, v Severnej Amerike a v Severnej Ázii) prišlo do styku s
Európanmi a uvedomilo si možnosť zápisu reči
p o z i č n é v a r i a n t y — obmeny písmen v závislostí od postavenia v texte
r a d i k á l — pôvodne determinativ čínskeho písma, ktorý sa využíva dnes hlavne na
zaradenie a vyhľadávanie znakov v slovníku
r é b u s — zápis abstraktných alebo ťažko vyjadriteľných pojmov (pôvodne v piktografii
a ideografii) na základe úplnej alebo čiastočnej fonetickej zhody slov
- r u n y — písmo germánskych kmeňov odvodené pravdepodobne z gréckeho (podľa
niektorých názorov z etruského, resp. latinského) písma. Prenesene sa tento názov
používa aj o starotureckých abecedách
s e m a z i o g r a f i a — písmo, ktoré si všíma iba významovú stránku jazyka, nie jeho fone-
tiku
s c h e m a t i z á c i a z n a k o v — zjednodušovanie piktogramov a ideogramov, pri ktorom
sa zastiera ich obrázkový pôvod
s t e n o g r a f i a — tesnopis, písmo umožňujúce plynulo zaznamenávať reč
s y l a b o g r a f i a — slabičné písmo
s y l a b o g r a m — slabičný znak
s y s t e m i z á c i a p í s m a — usporiadanie písomných znakov do ucelenej sústavy
š t a n d a r d i z á c i a p í s m a — zjednocovanie spôsobu zápisu písomných znakov a vylu-
čovanie zbytočných variantov
t a c h y g r a f i a — rýchly zápis
t a n t r i c k ý s y m b o l — znak tajného hinduistického učenia, ktorému sa pripisuje ma-
gická moc
t r a n s k r i p c i a — prepis z jedného jazyka do druhého* pričom sa dbá na fonetické
znenie
 t r a n s l i t e r á c i a — prepis z jedného písma do druhého, pri ktorom sa zacho
ava
noznačnosť zápisu medzi písmenami obidvoch abecied ' Jed
u n c i á l a —latinská majuskula 3 . - 9 . storočia n. L; tiež písmo oblých tvarov n e
,su
ce wfké a malé písmená jú
v e r t i k á l n y z á p i s — zápis vo zvislých stĺpcoch
v e r z á l a — písmeno veľkej abecedy
v o k a l i z á c i a p í s m a — zavedenie samohláskových znakov d o písma
REGISTER PÍSEM

abesínske písmo pozri etiópske písmo batacké písmo 178, 208, 209
afganské písmo 100 bengálske písmo 178, 179, 195—197
agvanské písmo 224, 225, 278 boroniat 178, 204
ahoniské písmo 204, 207 bráhmí 178, 179, 181, 182,184—188,198,
akkaclské písmo 34, 40, 58, 59, 61 201
akkadsko-babylonské písmo 52 Brailloyo písmo 43
aljašské písma 330 bruts'a (bruža) 192
alpské písma 250—251 bugisko-makasarské písmo 208, 209
ainharské písmo 152, 156 buriatske písmo 160, 162, 169, 170
ammonitské písmo 124, 133 bybloské písmo 34, 112,113,114,122,124
amoritšké písmo 1 KS
andské písmo 311, 316—317 cyperské písmo 34, 40, 93, 95, 104, J06 t
arabské písmo 7, 13, 16, 3 5 , 3 6 , 3 7 , 3 8 , 4 1 , , 107—110, 225, 227, 228, 229, 250
113, 133, N3—152, 160, 203, 231, 246, cypersko-fenické písmo 113, 126, 127
333, 336 cypersko-minojské písmo 34, 95, 107
arabsko-perzské písmo 16 cyrilské písmo, cyrilika 13, 16, 30,41, 212,
araniejské písmo 31, 34, 35, 37, 41, 61, 64, 214, 224, 225,233—246
65, 112, 113, 122, 124, 132, 133—137,
139, 140, 141, 142, 146, 159, 160, 161, čamské písmo 179, 203, 205
162, 165, 166, 167, 168. 183, 184, 186, čerokézske písmo 326—327
224, 274, 275 čínske písmo 8, 13, 15, 27, 28, 29, 34, 35,
arménske písmo 13, 34, 35, 38, 41, 212, 36, 37, 38, 39, 41, 42, 51, 78, 169, 171,
224, 225, 246, 262, 274—275, 276, 278 280—292, 294, 295, 296, 297, 298, 301,
ásámske písmo 178, 197 : 304,305,306
asýrske písmo 40, 52, 59, 61 čukotské písmo 330—331
asýrsko-babylonske písmo 51
avestské písmo 7, 35, 113, 136, 160,164—
dedansko-lihjanské 113, 154, 157, 158
165, 235
démoucké písmo pozri egyptské písmo
azbuka 37, 38, 39, 41, 151, 169, 242, 262, dévanágarí 178, 179, 190, 192, 193—194\
326, 331 195, 197, 198, 200, 207, 303
aztécke písmo 39, 310, 311, 312 drávidí 179, 182, 187, 201
džiirčenské písmo 295
babvionské písmo.53, 56, 59, 65, 67, 6<s,
69, 72, 114, 122,282 c bl lis ké písmo 52
baktrijské písmo pozri kharósthí edomské písmo 124, 133
balbodhi 198 egejské písmo 114
balijské písmo 207 egyptské písmo 29, 30, 36, 39, 40, 41, 44,
baltské písmo, balu' 175 46, 48, 51, 59, 73, 75, 77, 78—89, 90,
barnumské písmo 42, 333—334 91,98,114,118,120,121,122,131,231,
banijá pozri landá 233,317,335
barmské písmo 178, 179, 204, 205, 206, elamské písmo 34, 36, 40, 49, 51, 52, 53,
207 65,67, 70, 72
tsirangcb 113, 140, 141, 160, 166, 203
etiópske písmo 13, 34, 38, 41, 113, 142,
149, 152, 153, 154,155—157, 175, 235,
336
etruské písmo 34, 46, 212, 213, 224, 225,
246—250, 252, 254, 255, 268
jaistské písmo, taisisky disk ptán krétske
písma
faliské písmo 248, 251
fenické písmo 20, 30, 34, 35, 37, 41, 51.
65, 105, 112, 113, 118, 120, 122,123—
129, 131, 173, 184, 214, 215, 216, 217,
218, 235, 268
iilipínske písma 209
frýgické písmo 213, 224,225—227
galik 160
ge'ez pozri etiópske písmo
germánske runové písmo 34, 173, 259,
260,267—270
germánsko-keltské písma 267—271
gótske písmo 212, 224, 225, 230—231,
235, 259, 260, 262
grantha 178,179,199,200, 201, 202,203,
205,207
grécke písmo 8, 13, 30, 34, 37, 41, 42, 45.
65,87,88,90,91,94,113,126,129,145,
174, 184,212—225, 226, 227, 228, 230,
; 231, 232, 233, 235, 236, 239, 240, 246,
247, 248, 249, 250, 251, 252, 253, 254,
255, 259, 260, 262, 268, 270, 274, 275,
276, 278
gruzínske písmo 13, 35, 38, 41, 212, 224,
225,235, 246,276—277, 278
gudžarátske písmo 196,197
guptovské písmo 178, 179, 188, 190, 192,
194, 205
gunnuklií / 95
hebrejské písmo 13, 35, 41, 84, 113, 119,
127, 132, 136, 137—139, 141, 149, 160.
235
hieratické písmo pozri egyptské písmo
hiragana 42, 284, 296, 297, 300
hlaholské písmo, hlaholika 174, 212, 224
225,233—246
chetftsle písmo 34, 40, 46, 48, 49, 51,32
53,62,63,72,73,105
chóreznisiké písmo 160
jvhurritské písmo 34, 40, 52, 53, 63
iberské písmo 34, 113, 126, 129
indic ké písma 8, 13, 16, 35, 37, 41, 42, 65,
113,175,178,182,184,190,276
indo-baktrijské písmo pozri kharóšthí
mzulärne písmo 264, 265, 2(i(i
iránske písma 113, 159, 161—168
írsko-anglosaské písmo pozri inzulárne pís-
mo
Isotype, International System of Typo-
graphic Picture Education 42
italické písma 212, 213, 224, 225, 246—
251, 259, 268
jadranské písma 251
jakobitské písmo 113, 140, 141, 160
jaoské písmo 281, 294
japonské písmo 13, 27, 34, 41w 281, 296—
300, 304
jávske písmo 178, 179, 205, 207, 208, 209
jezidské písmo 175
juhoarabské písma 34, 69, 112, 113, 119,
152,155—157, 173
julioindické písma 188, 198—203, 207
juhosemitské písma 112, 113, 122, 124,
152—158, 184
kadamba, kadambske písmo 178, 205
kaithi 196,197
kalmycké písmo 162, 169," 170
kanaanské (siaroliebrejské) písmo 112,
113, 124,131—132, 137
kannadské písmo 179; 199, 200
kappadócke písmo 52, 62
karolínske písmo 336
kárske písmo 213, 224, 225, 228—229
kartaginské písiiio pozri púnske písmo ; *
katakana 42, 284, 296, 298, 300
kaukazské písma 8, 113
kawi 178, 207,209
kharóšthí 136, 165, 179, 182—184
khmérske písmo 38, 178, 179, 205, 206
kiianské písmo 281, 294, 295
klinové písmo, klinopis 7, 30, 36, 37, 40,
49,50, 120, 123
koptské písmo 8, 80, 88, 91, 145, 212, 224.
225, 231—233, 235
kórejské písmo 13, 281, 301—307 minojské písmo 104
krétske písma 34, 3 6 , 3 9 , 4 0 , 4 6 , 4 7 , 4 8 , 75, inoabské pismo 113, 119, 124, 133
94— 107, 110, 120, 121, 122, 215, 250 módí 198
krétsko-minojské písmo 51 mongolské písmo 13, 41, 160, 162, 169,
krétsko-inykénske písmo 51 170, 171, 304
kúfske písmo, kúfí 145, 146, 147 monské písmo 179, 205
kušánske písmo 178, 188
nabátejské písmo 35, 113, 136, 142, 143,
lampongské písmo 178, 208 145, 146, 147, 160
landá 194—195 nágarí 178, 179, 190, 192,193, 195, 197,
laoské písmo 38, 178, 179, 204, 206 198
latinské písmo, latinka 8, 13, 16,30, 34,37, nepálske písmo 178, 179, 195
38, 41, 43, 44, 129, 143, 145, 151, 152, neschí 145, 146, 147
169, 175, 203, 209, 212, 214, 224, 225, neskoroasýrske písmo 31
230, 233, 235, 240, 245, 246, 247, 248. neskorobabylonské písmo 31
250, 251—267, 268, 270, 271, 290, 292, neskorokalingské písmo 200
295, 326, 327, 328, 331, 333, 336 nestoriánske písmo 113, 140, 141, 203
lepontské písmo pozri alpské písma névárske písmo, névárí 192, ,195
líbyjské (numidské) písmo 34, 113, 126, Novilara, abeceda z Novilary 247, 251
130—131 novoasýrske písmo 53, 113, 142
lihjanské písmo 34 novobabylonské písmo 53, 61
loloské písmo 281, 292, 293 novohebrejské písmo 113
luganská abeceda pozri alpské písma " novosinajské písmo 113,143
luvijské písmo 8, 34, 36, 39, 49, 52, 62, 63, nsibidi 335
72— 75, 120, 181 núbijské písmo 77, 79, 89, 91
lýdske písmo 213, 224, 226, 227—228
lýkijské písmo 213, 224, 225, 226, 227 oghamové písmo 34, 259, 261), 265,270—
271
mahádžaní 198 ojratské písmo 160
maiihili 197 olmécke písmo 310
malajálamské písmo 199, 200, 203 orchonsko-jenisejské písmo pozri starotu-
maledivské písmo 202—203 recké písmo
maloázijské písma 49, 62, 104, 212, 213, oskické písmo 213, 248, 250
225—229, 246, 259
mandejské písmo 35, 113, 136,142—143, pagva 169, 191
146, 160 pahlaví 7, 35, 65, 113, 136, 160, 161, 163,
mandžuské písmo 160, 162, 169—171, 164, 168, 201, 203, 274, 275, 276
295, 304 palajské písmo 52, 63
manichejské písmo 35, 136,162,165—166 palmýrske písmo 35, 113. 136, 139, 140.
manipurské 196, 197 141, 160, 166
maurjovské písmo 178, 187, 188 pandžábske písmo pozri landá
mayské písmo 39, 310, 311, 312—316 panské pismo 160
médske písmo 52, 65 pelasgické písmo 246
mendské písmo 332, 333 perzské písmo 34, 52, 53, 66, 145, 160,
meroejské (staronúbijské) písmo TI, 79,80, 1161, 194
89—91 perzsko-arabské písmo 175, 195, 202, 203
merovejské písmo 264, 265 perzsko-aramejské písmo 160, 275
mesapské písmo 213, 247, 251§ pchin-jin, pinyin (čínska latinka) 261, 292
minejsko-sabejské písmo 153, 154, 155 písmo Indiánov kmeňa Cree 327—328
pistuo Lcpčov 192
písmo Mosov U'j: t
písmo Veľkonočného ostrova 8, 37, 46,
m , m , 319—32)
postkout.iktow písma 8. J25—3>h
predsalx-llská abeceda 247, 251
protoarabské písmo fwzri tliamudské písmo sikulské písmo 213. 217, 251
prou>l>engálskť písmo /y5, 196
protobybloské písmo 120, 123, 158
protoclamské písmo 34, 36, 39, 49, 70, 71
pľoiotciiiľkc písmo 34
protochattijské písmo 52, 63
protoindické písmo 34, 36, 37, 39, 51, 75, sogdské písmo 35,160, 1 0 2 , 1 6 6 — I f t f i , 173
10*). 17,S—INI, 182, 181), 322
protokanaanské písmo 122
protopalestínske písmo 112,113,114,120
proiosťiiiitskľ pismo 34
protosinajské písmo 34,112,113,114, 118,
120, 122, 158
pľoioMiUR'ľskľ písmo 34
prototyrrhenské písmo 246, 248
púnské písmo 34, 122, 124, 127, 128, 129
quipu 24, 316
ranokalingske písmo 179. 187, 188, 200
ranosemitskč písma 7, 79, 112, 113, 118,
120, 121. 123, 134, 157
rejangské písmo 178, 208, 209
rétske písmo potri alpské písma
rongorongo potri písmo Veľkonočného
ostrova
rumunská cyrilika 245
runové písmo, runy 212, 230 — poiri aj
germánske runou- písmo
sabejské písmo 113, 155
safatenské písmo 34, 113, 153, 154, 158
sakské písmo 188
samaritánske písmo 34, 113, 124, 132—
13), 235
janskritské písmo 304
sardinské písmo 113, 127
sardinsko-ienu ké písmo 120
sauráštrí 201
semitské písma 41, 60, 84. 118, 120, 121.
131, 149. 156, 187, 190. 259
sertó poiri jakobitské písmo
tcveroarabské písma 113, 152,137—15H
SťVťľoitldiťkť písma INfi—IV,S tamilské pismo 178, 179, 199,201 uinbrijské písmo 213, 248,210
scvcrosemitskc písma I I I , 113, 121, 123—~ tangutské písmo 281, 294 Unalphalx'tic Notation 42
152, 153, 158, 185, 186 teltigské písmo 179, 199,200 urartské písmo 34, 52, 53, 64
siamske písmo /mhi i thajské písmo thajské písmo 38, 178. 179, 206, 207 uríjske písmo 196,197
sibírske písmo pozri staroturecké písmo tliamudské písmo 34, 113, 119, 153, 154, uzlové „písmo" potri <|uipu
siddhamátriká 179, 192 155, 157
tibetské písmo 13, 169, 178, 179, 190 vajské písmo 42. 332, 333
sinajské písmo 69, 80, 105, 119, 146, 153 192, 294, 304 vatteluttu 179,199,200,20/
sinhalské písmo 178, 179, 201—202, 208 libetsko-mongolské písmo 178 venetské písmo poiri alpské písma
slepecké písmo 43 tiľmag 126, 130 vietnamské pismo 281, 295
slovanské písmo 34, 38, 262 —pozri aj hla- tocharské písmo 188, 190 visajské písmo 208
holské písmo a cyrilské písmo turdetské (andalúzske) písmo 113, 126, Visiblc Speech 42
131 vidgólske pismo 265
somálské písmo 335—336 turecké písmo 160
staroal>e.sínske písmo 153, 155 turecké runové písmo pozri staroturecké wampum 24
siaroakkadskc písmo 53. 62 písmo
staroasýrske písmo 53 /ápadoapaŕské pismo 32H—330
staročínske písmo 40 ugaritské pismo 30, 33, 34, 49, 51, 52. 53, /ápadodekkánske písmo 179, 187, 188
.staroegyptské písmo 29, 35 6<V—69, 112, 113, 114, 122, 123, 214 zápacloseiniiské písma 30, 51, 79, III—
starofcnické písmo 119, 135 ujgurské písmo 160, 162, 167, 168, 169, 123
starogrécke písmo 173 ;• 173
stiiroliťhľcjské (kunaanské) písmo 34. 122,
214
starokeltské písmo pozri oghamové písmo
slarokľéiskť (minqjskcj písmo 4 0
staromadarske písmo 173—175
staroper/ské písmo 49, 64, 65
siaroiiirecké písmo 171—173, 174
stredoasýtske písmo 53
sumerské písmo 26, 27, 28, 29. 33, 34. 36,
37, 39, 40, 52, 53, 54, 57, 67, 68, 71, 78,
89,310
sutnersko-akkadské písmo 51, 71, 72
suinmko-babvloňské písmo 40, 49, 50—
61, 68, 78
sungovské písmo 188
svrske písmo 35. 41, 113. 139—142, 145,
' 235, 274
sýrsko-malabárske písmo 113, 141, 203
syrsko-ine/opoiamske písmo 53
sýrsko-nestoriánske písmo 136, 168 v
sýrsko-palestínske písmo 140, 141, 160
ianské písmo 205, 207
šáradá 194
uralskí- písmo 208
tákrí 194
talianske písma 264, 265
LITERATÚRA

A a l t o , P.í Notes on Methods of Decipherment of Unknown Languages. I n : Studia Orientalia,

XI, 1945, s. 4.
A l a v i, B. — L o r e n z , M.: Lehrbuch der persischen Sprache. Lipsko 1974.
A l b r i g h t , VV. F.: The Vocalization of the Egyptian Syllabic Ortography. New Haven 1934.
A l b r i g h t , W. F.: The Phoenician Inscriptions of the Tenth Century B. C. from Byblos. In:
Journal of the American Oriental Society, LXVII, 1947, s. 153—160.
A l b r i g h t , W. F.: The Early Alphabetic Inscriptions from Sinai and Their Decipherment. In:
Bulletin of the American Schools of Oriental Research, 110, 1948, s. 6—22.
A l t h e i m , F.: Der Ursprung der Etrusker. Baden-Baden 1950.
A m a n ž o l o v , A. S.: K genezisu turkskich run. I n : Voprosy jazykoznanija, 1978/2, s. 78—
87.
A n d r o n o v , M. S.: Tamiľskijjazyk, Moskva 1980.
B a r o n , N. S.: Speech, Writing and Sign. Bloomington 1981.
B a r t h e l , G.: Konnte Adam schreiben? Weltgeschichte der Schrift. Kolín 1972.
B a r t h e 1, T . S.: Die gegenwärtige Situation in der Erforschung der Maya-Schrift. In: Journal
de la Société des Américanistes, 1956, s. 219—227.
B a r t h e l , T. S.: Grundlagen zur Enzifferung der Osterinselschrift. H a m b u r g 1958.
B a r t o n, C. A.: The Origin and Development of Babylonian Writing. Lipsko 1913.
B a r t o n ě k , A.: Zlatá Egeis. Praha 1969.
B a r t o n ě k , A.: Zlaté Mykény. Praha 1983.
B a s s o , K. H. — A n d e r s o n , N.: A Western Apache Writing System. I n : Advances . . .
(ed. J . A. Fishman). Haag 1977, s. 77—104.
B a u e r , G. M.: Jazyk južnoaravijskojpismennosti. Moskva 1966.
B a u e r, H.: Zur Entzifferung der neuentdeckten Sinaischrift und zur Entstehung des semitischen
Alphabetes. Halle 1918.
B a u e r , H.: Das Alphabet von Ras Shamra. Halle 1932.
B a u e r, H.: Der Ursprung des Alphabets. I n : Der Alte Orient, XXXVI, 1937/1—2. Lipsko.
B a y e r , F.: Die Entwicklung der Keilschrift. I n : Orientalia, XXV, 1927.
B e a t t i e , A. J.: Decipherment of the Minoan Linear B Script. I n : T h e Journal of Hellenic
Studies, 76, 1956, s. 1—17.
B e r n s t e i n , S. B.: Konstantin—Filosof i Mefodij. Moskva 1984.
B e y e r, H. The Analysis of the Maya Hieroglyphs. In: Internationales Archiv f u r Ethnogra-
phie, XXXI, 1932, s. 1—20.
Bič, M.: Stopami dávnych věků. Mezi Nilem a Tigridem. Praha 1979.
B r a n d e n v a n d e n , A . : Ľorigine des alphabets protosinaíques, arabes préislamiques etphéni-
ciens. In: Bibliotheca Orientalis, XIX, 1962, s. 198—206.
B r i c e , W. C.: Inscription in the Minean Linear Script ofClas A. Oxford 1961.
B r i c e , W. D.: The Writing System of the Proto-Elamite Account Tablets ofSusa. In: Bulletin
of the John Rylands Library, XL, 1962, s. 15—39. Manchester.
B r í n t o n , D. G.: A Primer of Mayan Hieroglyphics.In: Publication of the University of
Pennsylvania. Serieš in Philology, Literatúre and Archaeology, III, 1895/2. Boston.
B o r k, F.: Die Strichinschriften von Susa. Kônigsberg 1924.
B r o w n , J. M.: A New Pacific Oceán Script. In: Man 1914/14, s. 89—91.
 Buch h o l i , H. G.: Zur Herkunft der kyprischen Silbenschrift. I n : Minos, III, 1954/2, s.
133—151.
B u r i a n , J.— M o u e h o v á , B.: Záhadní Etruskovi. Praha 1974.
C a r p e n t e r, R.: Tht Antiqiáty of the Greek Alphabet. In: American J o u r n a l of Archaeolo-
gy, XXXVII, 1933, s. 8—29.
C a r p e n t e r , R.: The Greek Alphabet Again. In: American Journal of Archaeology, XLII,
1938, s. 58—69.
C a r p e n t e r , R,: The Alphabet in Italy. In: American Journal of Archaeology, XLIX,
1945, s. 452-464.
Casson, S.: The Cypriote Script of the Bronze Age. In: Iraq, VI, 1939, s. 39—44.
CibachaŠvili, G. J.: Elementamyj kurs gruzinskogo jazyka. Tbilisi 1973.
C1 a r k, C.: The Art ofEarly Writing. With Speciál Reference to the Cuneiform System. Londýn
1938.
C l a u s o n , G.: The Ftäure ofTangut (Hsi-Hsia) Studies. In: Asia Maior N. S., XI, 1964, s.
54-77.
Cohen, M.: Ľécriture. Paris 1953.
Cohen, M.: La grande invention de ľicriture et son ivolution, Paríi 1958.
Cross, F. M.: The Evolution of the Proto-Canaanite Alphabet. In: Bulletin of the American
Schools of Oriental Research, 134, 1954, s. 15—24.
C r o s s, F. M. — L a m b d i n, T. O.: An Ungaritic Abecedary and the Origins of the Proto-Ca-
naanite Alphabet. In: Bulletin of the American Schools of Oriental Research, 1960/160,
s. 21-26. ;
D a g e r i n g , H.: Die Schrift. Atlas der Schriftformen des Abendlandes vom Altertum bis zum
Ausgang des 18. Jahrhunderts. Berlín 1929.
Daniel,J. F.: Prolegomena to the Cypro-Minoan Script. In: American J o u r n a l Archaeology,
XĽV, 1941, s. 249—282. §
Danzel, T. W.: Die Anfange der Schrift. Lipsko 1929.
D a v a r a s , C . ; Zur Herkunft des Diskos von Phaistos. In: Kadmos 1967/6, s. 10—105.
Davis, S.: The decipherment of the Minoan Linear A and the Pictographic Scripts. Johannes-
burg 1967.
D e l i t z s c h , H.: Geschichle der abendländischen Schreibschriftformen. Lipsko 1928.
Oeuel, L.: Odkazy vekov. Bratislava 1969.
D h o r m e, E.: Languages et écritures sémitiques. Paríž 1931.
D h o r m e, E.: Déchiffrement des inscriptions pseudo-hiéroglyphiques de Byblos. I n : Sýria, XXV,
1946—1948, s. 1—35.
D h o r m e , E.: Ľécriture et la langue ossyro-babyloniennes. I n : Revue d'assyriologie, XL,
1945—1946, s. 1—16.
D i r i n g e r , D.: The Palestinian Incsriptions and the Origin of the Phoenician Alphabet. In:
Journal of the American Oriental Society, LXIII, 1943, s. 24—30.
D i r i n g e r , D.:The Alphabeth. A Key to the History ofMankind. Londýn—New York 1948.
D i r i n g e r , D.: Problems of the Present Day on the Origin of the Phoenician Alphabet. In:
Journal of World History, IV, 1957/1, s. 40—58.
D i r i n g e r , D.: Tht Story ofthe Aleph Beth. Londýn 1958.
D i r i n g e r , D.: Writing. Londýn 1962.
D i r i n g e r , D.: Alfavit. Moskva 1963 (podľa angl. orig. z roku 1949).
D i r i n g e r , D.: Ľalfabeto nella storia delia civiltá. 2. vyd. Florencia 1969.
Dobi h o f e r, E.: Voices in Stone. The Decipherment ofAncient Scripts and Writings, Londýn—
New York 1961.
D o b I h o f e r, E.: Od obrázkov k písmu. Bratislava 1972.

94A
D r a č u k , V.: Svědkové tisíciletí. Praha 1985.
D r i v e r , G. R.: Semitic Writing. From Pictograph to Alphabet. Londýn 1948.
D u g a s t , I. — J e f f r e y s, M. D. W.: Ľtcriture des Bamum. In: Mémoires de ľlnstitut
Frangais d'Afrique. Série: Populations 1950/4.
D o r d i č , P.: Istorija srpske čiřilice. Paleografsko-filoški prilozi. Belehrad 1971.
D u s s a u d, R.: Ľorigine de ľalphabet et son évolution premiére ďaprh les découvertes de Byblos.
In: Sýria, XXV, 1946—1948, s. 36—52.
Ď j a k o n o v, I. M.: K vozniknoveniju pisma v Dvurelije. In: Trudy Otdela gossudarstvenno-
go Ermilaža, III, 1940, s. 31—32.
Ď j a k o ň o v , I. M.: Jazyky drevnej Perednej Azii. Moskva 1967.
E d g e r t o n , W. F.: Egyptian Phonetic Writing, from itsInvention to the Closeof the Nineteenth
Dynasty. In: Journal of the American Oriental Society, LX, 1940, s. 473—506.
E g b e r t, J. C.: Introduction to the Study of Latin ínscriptions. New York 1923.
E k s c h m i t t , W.: Paměť národu. Praha 1974.
E l d e r , E. E.: Arabic Grammar. Káhira 1950.
E r i c , J. — T h o m p s o n , S.: Maya Hieroglyphic Writing. Washington, D. C. 1950.
E r i c , J . — T h o m p s o n , S . : A CatalogueofMayaHieroglyphs. Norman,Oklahoma 1962.
E v a n s , A. J.: Scripta Minoa, 1. Oxford 1909.
F a l k e n s t e i n , A.: Archaische Texte aus Uruk. Berlín 1936.
F a 1 k n e r, M,: Zur Friihgeschichte des griechischen Alphabets. In: Friihgeschichte und Sprach
wissenschaft (ed. W. Brendenstein). Viedeň 1948, s. 110—133.
F é v r i e r, J. G.: Histoire de ľécriture. Paríž 1948.
F i s h m a n, J. A.: Advances in the Creation and Revision of Writing System. Haag 1977.
F i c k, R.: Praktische Gramatik der Sanskrit-Sprache. Viedeň — Lipsko s. a.
F o r r e r, E. O.: Die hethitische Bilderschrift. In: Studies in Ancient Oriental Civilization, 3.
Chicago 1932.
F ô l d e s - P a p p , K.: Vom Felsbild zum Alphabet. Dráždany 1970.
F r i e d r i c h, J.: Entzifferung verschollener Schriften und Sprachen. Berlín 1954.
F r i e d r i c h, J.: Kleinasiatische Sprachdenkmäler. Berlín 1932.
F r i e d r i c h , } . : Entzifferungsgeschichte der hethitischen Hieroglyphensschrift. In: Die Welt als
Geschichte, Sonderheft 3. Stuttgart 1939.
F r i e d r i c h , J.: Schriftsysteme und Schrifterfindungen im Alten Orientiindbeimodernen Natur-
vôlkern. In: Archiv orientální, XIX, 1951, s. 245—259.
F r i e d r i c h , J.: Geschichte der Schrift. Heidelberg 1966.
F r i e d r i c h, J . : Istorija pisma. Moskva 1979.
F r o b e n i u s , L. — F o x . D . C . : Prehistorie Rock Pictures in Európe and Africa. New York
1937.
F r y e , R.: The Heritage of Persia. Cleveland—New York 1963.
F u r u m a r k , A.: Linear A und die althretische Sprache, Entzifferung und Deutung. Berlín
1956.
G a m k r e l i d z e , T. V.: The Akkado-Hittite Syllabary and the Problém of the Origin of the
Hittite Script. In: Archiv orientální, XXIX. 1961, s. 406—418.
G a r d i n e r , A. H.: Egyptian grammar. Oxford 1927.
G a r d i n e r, A. H.: The Náture and Development of the Egyptian Hieroglyphic Writing. In:
Journal of Egyptian Archaeology, II. 1915, s. 61—75,
G a r d i n e r , A. H.: The Egyptian Origin of the Semitic Alphabet. In: Journal of Egyptian
Archaeology, III, 1916, s. I—16.
G e l b, I. J . : A Study of Writing. Chicago—Londýn 1965. •
G e l b, I. J.: Opyt izuienija pisma. Moskva 1982.
Gerasimov, A. V. (ed.): Kuftura drevnej Indii. Moskva 1975.
G t e v s i t o r , A.: Zarys dziejów pisma laaňskicgo. Varšava 1973.
G i í a r e v s k i j , R. S.—Grivin, V. S.: Opredelitel jazykov mira po pismennosfam. Moskva
1965.
Grimme, H.: Die altsinaitiscken Buchstabeinschriften. Berlín 1929.
Grumach, E.: Die Konekturen des Diskqs von Phaistos. In: Kadmos, 1962/1, s. 16—26.
G r u m a c h , E.: Bibliographie der kretisch-mykenischen Epigraphik. Mníchov—Berlín 1963.
G r u m a c h , E.: Der Ägäische Schriftkreis. In: Studium Generále, 18, 1965/12, s. 742.
Guchmann, M. M.: Gotskijjmk Moskva 1958.
Guide, A.: ToReadingand WritingJapanese. Rudand 1959.
Hagen von, V. W.: Pouštní říše ve starém Peru. Praha 1967.
H a m m e r i c h , L. L : A Picture Writing by Edna Kenick, Nunivak, Alaska. Kodaň 1977.
H a r l a n d , J. P.: The Dáte of the Hellenic Alphabet. University of North Carolina. In:
Studies in Philology, XLII, 1945, s. 413—426.
Heras, H.: La escritura proto-Indica y su desciframiento. In: Ampurias, I, 1939, s. 5—81.
H e ŕ m a n o v á - N o v o t n á , Z.: Nejstarši užívané písmo světa. I n : Nový Orient, 24, 1969,
s. 186-192.
Hewsen,R.H.:On the Alphabet of Caucasian Alba n ia ns. In: Revue des Études Arménien-
nes, 1,1964, s. 428—431.
Hinz, W.: Zur Entúfferung der elamischen Strichschrift. I n : Iranica Antiqua, II, 1962.
Horálek, K.: Úvod do studia slovanských jazyku. 2. vyd. Praha 1962.
Hrozný, B.: Nejstarši dějiny Přední Asie, Indie a Kréty. (4. vyd.). Praha 1951.
Hruška, B.: Sumerovi nebo Semité? In: Nový Orient, 29, 1974, s. 121—123.
Hruška, B.: Ebla — nový stát starovéku. In: Nový Orient, 33, 1978, s. 143—146.
Hruška, B.: Mezopotámie a Střední Asie. Hledání kolébky civilizace. In: Nový Orient, 39,
1984, s. 76-78.
Hruška, B.: Nová teorie vzniku písma. In: Nový Orient, 37, 1982, s. 18—21.
H u n t h e r , C. R.: The Script of Harappa and Mohenjodaro and its Connection with Other
Scripts. Londýn 1934.
Hussein, M. A.: Origms of the Book: From Papyrus to Codex. Lipsko 1970.
Húščava, A.: Dtjinj a vývoj nášho písma. Bratislava 1951.
Chabot, J. B.: Recueildes inscriptions libyques. Paríž 1940.
Chadwíck,J.: TAř Deripherment of Linear B. Cambridge 1958.
Chiera, E : Thej Wrote on Clay. Chicago 1957.
Chunmm ionym (Jiastavlenije národu o pravilnom proiznošeniľ). Issledovanije, prevod s chanmu-
na, primečanija i prihíenija L. R. Konceviča. Moskva 1979.
Istrín, V. A.: Razvitijepisma. Moskva 1961.
Istrin, V. A.: 1100 let slavianskoj azbuki. Moskva 1963.
Istrin, V. A.: Voznibiovenije i razvitije pisma. Moskva 1965.
Jackson, A T . : Picture-Writing of Texas Indians. Austin 1938.
Janssens, G,: Contribution au déchiffrement des inscriptions pseudo-hiéroglyphiques de Byblos.
In: La Nouveile Clio, VII-IX, 1955—1957, s. 361—377.
J e f f e r y , L H,: The Local Scripts of Archaic Greece. Oxford 1961.
J e l a n s k a j a , A. I.: Koptslájjazyk. Mosva 1964.
J e l i z a r e n k o v a , T . J . — T o p o r o v , V. N.; Jazyk pali. Moskva 1965.
J e n se n, H.: Geschúhu der Schrift. Hannover 1925.
Jensen, H.: Die Schrift in Vergangenheil und Gegenwart. (3. vyd.). Berlín 1969.
J o n e s . T. B.: Notes on the Eteocypriole Inscriptions. In: America Journal of Philology,
LXXI, 1950,*. 401—407.
K a r l g r e n , B.: Sound and Symbol in Chinese. Londýn 1923.
K a r l g r e n , B.: Philology and Ancienl China. Oslo 1926.
K a r l g r e n , B.: Grammatica Serica, Script and Phonetics in Chinese and Sino-Japanese. In:
Bulletin of the Museum of Far Eastern Antiquities, 12. Štokholm 1940.
K é k i, B.: 5000 let písma. Praha 1984.
K e n y o n , F. G.: Ancient Books and Modern Discoveries. Chicago 1927.
K i č a n o v, E. I.: K izučeniju struktury tangutskoj pismennosti. In: Kratkije soobščenija Insti-
tuta národov Azii AN SSSR, 68, 1964, s. 128.
K1 í m a, J . : Společnost a kultura staroveké Mezopotámie. Praha 1979.
K1 í m a, O.: Sláva a pád starého Iránu. Praha 1977.
K1 i m o v, G. A.: K sostojaniju dešifrovki agvanskoj (kavkazsko-albanskoj) pismennosti. In: Vop
rosy jazykoznania, 1967/3, s. 68—80.
Kluč k latinskí m pismennosíam zemnogo čara. Moskva—Leningrad 1941.
Knorozov.J.V.:DrexmajapismennosťCentratnojAmeriki. In: Sovetskajaetnografia, 1952/
3, s. 100—118. _
K n o r o z o v , J . V.: Pismennosťdrevnich maja. Opyt rasšifravki. In: Sovetskaja etnografija,
1955/1, s. 94—125.
K n o r o z o v , J. V.: Charakteristika protoindijskogo jazyka. In: Predvariteľnoje soobíčenije ob
issledovanii protoindijskich tekstov. Moskva 1965, s. 49—50.
K n o r o z o v , J. V.: Zabytyje sistemy pisem. Moskva 1982.
K o n d r a t o v , A.: Kniha o písme. Bratislava 1981.
K ř u p a , V.: Otázniky nad kohau rongorongo. In: Nový Orient, 24, 1969, s. 50—51.
K r a u s e , W.: Handbtuh des Gotischen. 3. vyd. Mníchov 1968.
K u b í č k o v á , V.: Krasopisné podoby arabského písma. In: Nový Orient, 42, 1969, s. 264—
266.
K u r z , J . : Učebnice jazyka staroslovenského. Praha 1969.
K u z n e c o v , J . V.: Zabytyje sistemy pisma. Moskva 1982.
K u h n, H.: Die Felsbilder Europas. Stuttgart 1952.
K u n s t i e r, J . M.: Pismo chiňskie. Varšava 1970.
L a i, T . C.: Chines Calligraphy. Seade 1973.
L a n g d o n , S.: Pictographic Inscriptions from Jemdet Nasr. In: Oxford Editions of Cunei-
form Texts VIII. Londýn 1928.
L a n g e , W. H.: Schriftfibel. Geschichte der abendländiscken Schrift von denAnfangen bis ZUT
Gegenwart. Wiesbaden 1952.
L i t t m a n n , E.: Ľorigine de ľalphabet libyen. In: Journal Asiatiques, 10* série, 4, 1904, s.
423—440.
L l o y d , S.:' The Archaeology of Mesopotamia. Londýn 1978.
L o u k o t k a , č . : Vývoj pisma. Praha 1946.
M a i s 1 e r, B.: Zur Urgeschichte des phônizich hebräischen Alphabets. In: Journal of the Pales
tíne Oriental Society, XVIII, 1938, s. 278—291.
M a l l o n , J.: Paléographie romaine. Madrid 1952.
M a s o n , W. A.: A History of the Art of Writing. New York 1920.
M a s o n , V. M. (ed.): Drevmje kultury SrednejAziji a Indiji. Leningrad 1984.
M a s s o n , O.: Les inscriptions chypriotes syllabiques. Paríž 1961.
M a s s o n, O.: Les inscriptions chypriotes syllabiques. RecueU critique et commenté. Paríž 1961.
Matthews' Chmese-Engtish Dictionary Revised American Edititm, Cambridge 1969. í
M c G o w a n , C . — N i c e v a n , P.: The Identification and Interpretation ofNameand Plače
Glyphs of the Xolotl Codex. In: Occasional Publications in Anthropology; Archaeology
series 21. University of Colorado 1984.
M e in h o f, K.: Die lybischen Inschnfte. In: Abhandlungen tur die Kunde des Morgenlan-
des, 19,1931/1.
Mentz, A.: Geschichte der griechisch-rômischen Schrift bis zur Erfindung des Buchdrucks mit
beweglichen Letíern. Lipsko 1920.
Meriggi, P.: Zur Indus-Schrift. Iri: Zeitschrift der Deutschen Morgenländischen Gesel-
Ischaft, LXXVII, 1934, s. 198—241.
M e r i g g i, P.: Listes des Hiéroglyphes Hittites. In: Revue Hittite et Asiatique, 4, 1936—1938,
s. 90.
M i t c h i n e r , J. E.: Studies in the Indus Valley Inscriptions. New Delhi 1978.
M o 1 č a n o v, A. A.: Tainsťuennyje písmena drevnich jevropejcev. Moskva 1980.
M o o r h o u s e , A. C.: Writing and Alphabet. Londýn 1946.
M o o r h o u s e , A. C.: TheTriumphofthe Alphabet. A History of Writing. New York 1953.
Mor e v, L N.: Jazyk llu. Moskva 1978.
M o r e v, L. N. — M o s k a 1 e v, A. A. — P1 a m, J . J . : Laosskij jazyk. Moskva 1972.
M o s c a t i, S.: Staré semitské civilizace. Praha 1969.
Munn, N. D.: Walbiri Graphics Sign. AnAnalysis. In: American Anthropologist, 64, 1962,
s. 972—984.
M u s a j e v, K. Mk: Alfavity jazykov národov SSSR. Moskva 1965.
Našil o v, V. M.: Drevneujgurskij jazyk. Moskva 1963.
Našil o v, V. M.: Jazyk orchono-jenisejskich pamiatnikov. Moskva 1960.
N e u m a n n, G.: Zur Entzifferung der sidetischen Inschriften. I n : Kadmos, VII, 1,1968, s. 75.
N e u m a n n, G.: Zum Forschungsstand beim ,JDiscos von PhaistosIn: Kadmos, VII, 1, 1968,
s. 27-44.
N o r m a n , K. R.: The Decipherment of the Indus Valley Script. I n : Lingua, 63, 1984, s.
213-324.
Novák, M.: Vypůjčenéjména — o japonském písmu. In: Nový Orient, 24, 1969, s. 219—222.
Nováková, N. — S o u č e k , V.: Úvod do klinového písma a babylónštiny. Praha 1980.
O r a n s k i j , I. M.: Vvedenije v iranskuju filosofiu. Moskva 1960.
O s te r m a n v o n, G. F.—G i e g e n g a c k, A. E.: Manual ofForeign Languages f or the Use
of Pronters and Translators. Washington 1936.
Pal loti n o, M.: Testimonia linguae. Florencia 1954.
P a r f i o n o v i č , J. M.: Tibetskijpismennyjjazyk. Moskva 1970.
P a r p o l a , A . — K o s k e n n i e m i , S. — P a r p o l a , S. — A a l t o , P.: Decipherment of the
Proto-Dravidian Inscriptions of the Indus Civilization. Kodaň 1969.
P a r p o l a , A . — K o s k e n n i e m i , S . — P a r p o l a , S. — A a l t o , P.: Progres in the DecU
pherment of the Proto-Dravidian Indus Script. Kodaň 1970.
Paskov, B. K.: Maňčžurskijjazyk. Moskva 1963.
Pávová, J.: Reč, která dosud nepromluvila. In: Nový Orient, 39, 1984, s. 304—305.
Pecí r k a, J. (ed.): Déjiny pravéku a starovéku, /., II. Praha 1979.
Pečírková, J.: Kdo byli Churrité? In: Nový Orient, 39, 1984, s. 16—19.
Pelliot, E.: Bréves remarques sur le phonétisme dans ľécriturcm chinoise. I n : T ' o u n g Pao,
XXXII, 1936, s. 162—166.
P e t r o v skij, N. S.: Zvukovyje znaki jegipetskogo pisma hak sistema. Moskva 1978.
Pisani, V.: Origini delľ alfabeto. In: Annali delia R. Scuola Normále Superiore di Pisa.
Lettere, Storia e Filosofía. Séria II, Vol. V, 1936, s, 267—277.
Pope, M.: Aegean Writing and Linear A. In: Studies in Mediterranean Archaeology, VIII.
Lund 1964.
Pope, M.: The Origin of Near Eastern Writing. In: Antiquity, 40, 1966/17.
Puček, V.: Úvod do studia koreanistiky. Část filologická. Praha 1982, *
P u 11 r, A.: — P u c e k, V.: 2 historie korejského písma. In: Nový Orient, 24, 1969, s, 202 až
208.
R a o, S. R.: The Decipherment of the Indus Script. Bombaj 1982.
R a o, M. V. N. K.: Indus Script Deciphered. Dillí 1982.
R a s t o r g u j e v a , V. S.: Srednepersidskijjazyk. Moskva 1966.
R o s t h o r n v o n , A.: Zur Geschichte der chinesischen Schrift. In: Wiener Zeítschriftfur die
Kunde Morgenlandes, XLVIII, 1941, s. 121—142.
R u d y , Z.: Die Piktographie mit besonderer Berucksichtigung der Vôlkerschaften Sibtritns. I n :
Anthropos, 61, 1966, s. 98—128.
S a n ž e j e v, G. D.: Staropismennyj mongolskij jazyk. Moskva 1964.
S a 111 e r, P. — S e 11 e, G. von: Bibliographie zur Geschichte der Schrift bis in das Jahr 1930.
I n : Archiv f ů r Bibliographie, Beiheft 17. Linz 1935.
Š e b e o k, T . A. — R a m s a y, A. (eds.): Approaches to Animat Communication. Haag 1969.
S e b e o k, T . A. — U m i k e r , D . J . (eds.): Aboriginal Sing Languages: Gesture System among
Native Peoples of the Americas and Australia. New York 1978.
Shije Wenxue. 1985/1. Peking.
S c h 1 e n t h e r, U. : Die geistige Welt der Mayas. Berlín 1965.
S c h m i 11, A.: Die Erfindung der Schrift. Erlangen 1938.
S c h m i 11, A.: Die Alaska-Schrift und ihre sprachgeschichtliche Bedeutung. In: Munsterische
Forschungen, Heft 4. Marburg 1951.
S c h u b a r t , W.: Das Buch bei den Griechen und Rômern. Berlín—Lipsko 1921.
S o u č e k, V.: Písmo hliněných tabulek. I n : Nový Orient, 24, 1969, s. 112—119.
S o u č k o v á , J . : Starověký Prední Východ. Praha 1979.
S t a r i n i n , V. P.: Etiopskij jazyk. Moskva 1967.
S t o k o e, W. C.: Semiotics and Huinan Sing Languages. In: Approaches to Semiotics, 21.
Haag 1972.
S z y m a ň s k i , J . : Pismo lacinskie ijego rola w kulturze. Wroclaw 1975.
Š i f m a n , J . Š.: Finikijskijjazyk. Moskva 1963.
Š n i d z e , E. A. G.: Novootkrytoj alfavit kavkazski'ch albancev i jego značenije dla nauki. In:
Izvestija Instituta jazyka, istorii i materiaľnoj kuľtury Gruzinskogo filiala AN SSSR,
1938, s. 68.
Š v a r n ý , O.: Reforma písma v Číne. I n : Nový Orient, 20, 1965, s. 214—215.
Š v a r n ý , Oj Neměnný svět znaků. Vývoj a možnosti znakového písma. In: Kulturní tradice
Dálného Východu. Praha 1980, s. 139—182.
T e s e 1 k i n, A. S.: Drevnejavanskij jazyk (kavi). Moskva 1963.
T e s e l k i n, A. S.: Javanskij jazyk. Moskva 1961.
T h o m p s o n , E. M.: Handbook of Greek and Latin Paleography. Londýn 1906.
T k a d lč í k, V.: Systém hlaholské abecedy. In: Studia paleoslovenica. Praha 1971, s. 357 až
377.
T k a d 1 č í k, V.: Systém cyrilské abecedy. In: Slavia XLI, 1972/4, s. 380—392.
T k a d 1 č í k, V, : Das slawische Alphabet bei Chrabr. In: Byzantinoslavica XLVI; 1985/1, s.
í
106—120.
T o z z e r, A. M.: The Value of Ancimt Mexičan Manuscripts in the Studý of the General Deve-
lopment of Writing. I n : Annual Report of the Board ofRegens of the Šmithsonian Institution
for the Year 1911. Washington 1912, s. 493—506.
U h l i g , H,: Sumeri. Bratislava 1983.
U11 m a n, B. L.: Ancient Writing and Its lnfluence. New York 1932.
U m e h a r a , T . : Nihongakudiiši. Tokio 1983.
U n g e r , E.: Die Keilschrifl. Lipsko 1929.
V a . C t K l i ^ o m d k k é nápisy wzluštény t In: Nový Orient, 22, 1907, s. 107—109.
V a c e k, J.: LuŠtbií protoindického písma. In: Nový Orient/24, 19(39, s. 171—177.
Vacek, J.: Indická písma. In: Nový Orient, 24, 1969, 302—308.
V a j m a n, A. A.: K rasšifrovke protošumerskoj pismennosti (Predvariteľnoje soobščenije). In:
Peredneaziatskij sbornik, II. Moskva 1963.
Vajman, A. A.: K rasšifrovke šumerskogo risunočnogo pisma. In: Cte XXVII, 1966, s.
59—62.
Vajman, A. A.: K rasšifrovke prolohimerskoj pismennosti. In: Peredneaziatskij sbornik.
Moskva 1966, s. 3—15.
Vajman, A. A.: 0 sviazi protoelamskoj pismennosti s protošumerskoj. In: VDI, 1972, s. 124
až 133.
Vajman, A. A.: FormaFnyje osobennosti protošumerskich textov. In: VDI, 1972, s. 124—131.
V aj s, J.: Rukovéť hlaholské paleografie. Praha 1932.
Vavroušek, P.: Chetito-luvijské jazyky a indoevropská srovnávací jazykoveda. In: Nový
Orient, 34,1979, s. 150—155.
V e č e r k a, R.: StaroslovénŠtina. Praha 1984.
Ventris, M.—Chadwick,J.: Evidence for Greek Dialect in the Mycenaean Archives. In:
The Journal of Hellenic Studies, 73, 1953, s. 84—103.
Ventris, M.—Chadwick, J.: Documents in Mycenaean Greek. Cambridge 1956.
Verner, M,: Písmo starovékjch Egypíanú. In: Nový Orient, 24, 1969, s. 152—155.
Vladár, J . — B a r t o n ě k , A.: Zu den Beziehungen des ägäischen und karpatischen Raumes
m der mittleren Bronzezeit. In: Slovenská archeológia, 1977/2, s. 371—432.
Vochala,J.—Novák, M. — P u č e k , V.: Úvod do čínského, japonského a korejského písma.
Praha 1975.
Weiss bac h, F. H.: Die Keilinschňften der Achämeniden. Lipsko 1911.
Wheel e r, W.: Dávná civilizace v údolí Indu. Praha 1973.
Zamarovský, V.: Na počátku byl Sumer. Praha 1983.
Zbavitel, D.: Bengálština. Praha 1971.
Zimmermann, G.: Die Hieroglyphen der Maya-Handschriften. Hamburg 1956.
Zába, Z.: Tesáno do kamene, psáno na papyrus. Praha 1968.
O AUTOROCH

PliDr. Viktor K r u p a , DrSc., nar. 1936, slovenský orientalista a jazykovedec širokého

záberu. Bol na niekoľkých dlhších študijných pobytoch v zahraničí. Publikuje vedecké
práce z oblasti orientalistiky i všeobecnej jazykovedy, a to v ČSSR i zahraničí (ZSSR, USA,
NSR, Anglicko, Holandsko, Nový Zéland). Viaceré z jelio prác sú venované polynézskym
jazykom. Z orientálnych jazykov prekladá najmä mýty a ústnu slovesnosť preložil aj
viacero kníh z angličtiny. Napísal niekoľko populárnych kníh o Tichomoří. Z jeho vše-
obecnolingvistických prác treba spomenúť najmä Jednotu a variabilitu jazyka (1980). Bol
koordinátorom a jedným z autorov (popri J. Cenzorovi a L. Drozdíkovi) publikácie Jazyky
sveta (1983), ktorá vyšla v tejto edícii a ktorej voľným pokračovaním j e táto kniha. J e
vedúci pracovnej skupiny orientálnej filológie Literárnovedného ústavu SAV.

PhDr. Jozef G e n z o r, nar. 1939, je slovenský orientalista a jazykovedec. Bol na dlhších

pracovných a študijných pobytoch v Kórejskej ľudovodemokratickej republike a na Fili-
pínach. J e dlhoročným zostavovateľom Asian and Afričan Studies, ročenky SAV. Prekla-
dá ústnu slovesnosť a moderné prózy z kórejčiny a z filipínskej literatúry písanej po
anglicky. Zaoberá sa aj problematikou prepisu z iných písem a jazykov do slovenčiny a
ich štandardizáciou. V j e h o popularizačné zameranej publikačnej činnosti sa vyníma naj-
mä rozsahom prevládajúci podiel na úspešnej kolektívnej práci Jazyky sveta (spomínanej
pri predošlom autorovi). J e členom pracovnej skupiny orientálnej filológie Literárnoved-
ného ústavu SAV.
OBSAH
ÚVODNÁ POZNÄMKA (V. Křupa) 7

PÍSMO AKO DRUH KOMUNIKÁCIE (V. Křupa)

Reč a písmo J2
Počiatky písma 14
Výhody a funkcie písma 15
Teórie o pôvode písma a veda o písme 17
Praveké umenie a piktografia 19
Predmetné písmo . . . . . . . . . . 24
Úloha piktografie a identifikačno-mnemonických znakov pri vzniku písma . 25
Rébusový princíp a fon cti žacia 27
Od logografie k sylabografíi 28
Hláskové pismo a problémy pravopisu 30
Zákonitosti vývinu písma 32
Hlavné fázy v dejinách vývinu písma 39
Zemepisné rozšírenie rozličných písem 41
Písmo budúcnosti a mimoriadne druhy zápisu 42
Desifrácia a jej problémy , . 45

1. MEZOPOTÁMSKO-MALOÁZIJSKÝ OKRUH (V. Krupa)

Sumersko-babylonské písmo . 50
" Chetitské klinové písmo a iné maloázijské klinové písma 62
Staroperzské klinové písmo a s ním súvisiaca desifrácia iných klinopisov . . . 64
Ugaritské písmo 68
Protoelamské písmo a elamské klinové písmo 70
Luvijské písmo • 72

2. EGYPTSKÝ OKRUH (V. Krupa)

Egyptské písmo 78
Meroejské (staronúbijské) písmo 89
Núbijské písmo 91

3. EGEJSKÝ OKRUH (V. Krupa)

Krétske písma . .'«,' 94
Cyperské písmo , 107

4. ZÁPADOSEMITSKÝ OKRUH (V. Krupa)

Západosemitskc písma, ich vznik a diferenciácia • U*
 Se ve rose m i ts ké písma . . . . . . . . . . . . . . . 123
Fenické písmo 123
Líbyjské (nutnidské) písmo „ 130
Turdctské písmo 131
Kanaanské (starohebrejské) písmo 131
Samaritánske písmo 132
Aramejské písmo 133
Hebrejské kvadrátne písmo 137
Palmýrske písmo 139
Sýrske písmo 139
Mandejské písmo 142
Nabatejské písmo 142
Novosinajské písmo *. . . 143
Arabské písmo 143
Julioseinitské písma 152
(uhoarabské písma . 155
Etiópske písmo 155
Severoarabské písma 157

5. PÍSMA NÁRODOV IRÁNU A STREDNEJ ÁZIE

ODVODENÉ Z ARAMEJSKÉHO PÍSMA (V. Krupa)
Iránske písma . . . . . . . . . . . . . . . . 161
Avestské písmo • • 164
Manichcjské písmo . . 165
Sogdské písmo 166
Ujgurské písmo . . . . • . . . . . . . . . . » . . . . -U, 168
Mongolské písmo • • 169
Mandžuské písmo • • 1^9
Staroturecké písmo •, 171
Staromadarské písmo . . . . . • • 173
Jezidské písmo • ...» I7D
Baltí . 175

6. INDICKY OKRUH (V. Krupa)

Protoindické písmo . . . . . . . . . . . . . . . >. 178
Staršie indické písma . . • . • 181
Kharóšthí -V • • • •< . g
Bráhmi . . . > ... . . . . •
Severoindické písma . . . . . . . « . . . . . • . * . • *
Tibetské písmo . . . • • •« » • • • • • * -* • * 192
Siddhamátriká .:/. . . . . . . . . • v **; ; ^
• • • v-• ; ; ; ; ; ; ; ; : ; • • i93
Devanagan . . . . , m
Sarada a takri . . 194
Landa . * . . « . . . . » • • « v . . . . . . » • *•
Gurmukhí . . . . . . . » »• • v• • * • 4 % ' % v * * ' % **
Protobengálske písmo . *; . . . . . . . . . . . . . . • ^
Bengálske písmo . . . «•> . • • • • * * * * **
 197
Urijske písmo . . • • • • • 197
Kaithi a gudžarátske písmo 198
Mahádžaní. - 198
Bálbódhí a módí 198
luhoindické písma - • ; • / ' 200
Kannadské a telugske písmo 200
Neskorokalingské písmo 200
Grantha 201
Tamilské písmo . . • • 201
Vatteiuttu 201
Sauráštrí 201
Sinhalské písmo 202
Maledivské písmo . . • 203
Sýrsko-malabárske písmo 203
Písma v juhovýchodnej Ázii

GRÉCKO-LATINSKÝ OKRUH (J Genzor) ^

Grécke písmo 225
Maloázijské písma 230
Gótske písmo 231
Koptské písmo . 233
Hlaholské a cyrilské písmo ^
Italické písma j
Latinské písmo
Germánsko-keltské písma

8. KAUKAZSKÝ OKRUH (V. Krupa)

'
Arménske písmo 974-
^' *
Gruzínske písmo 276
Agvanské písmo 278

9. ĎALEKOVÝCHODNÝ OKRUH
Čínske písmo (V. Krupa) 280
Písma národností v južnej a severnej Číne (V. Krupa) 292
Vietnamská adaptácia čínskeho písma (V. Krupa) 295
Japonské písmo (V. Krupa) 296
Kórejské písmo (J. Genzor) 301

10. AMERICKÝ OKRUH (V. Krupa)

Aztécke písmo 212
Mayské písmo oj2
Andské písmo gjg

11. PÍSMO VEĽKONOČNÉHO OSTROVA (V. Krupa) . . M . . . 319

12. POSTKONTAKTOVÉ PÍSMA MIMOEURÓPSKYCH NÁRODOV (V. Krupa)
Čerokézske písmo 326
Písmo Indiánov kmeňa Cree j 397
Západoapačské písmo 328
Aljašské písma 33Q
Čukotské písmo 330
Vajské písmo _ _ 332
Mendské písmo 333
Barnumské písmo 333
Nsibidi 335
Somálské písmo 335
Karolínske písmo 336

SLOVNÍK FREKVENTOVANÝCH POJMOV (V. K r u p a ) 337

REGISTER PÍSEM . 341
LITERATÚRA (J- Genzor) 347
O AUTOROCH 355
 Obzor
B
Malá
moderná
encyklopédia
V 2. tisícročí pred n. I. sa v Kanaane, k t o r é h o súčasťou bola Fenícia, bežne použí-
vala akkadčina a klinové písmo. Rozvoj o b c h o d u a remesiel si však vyžadoval jedno-
duchšie písmo, prístupnejšie širším vrstvám. N a severe dnešnej Levanty vznikla
ugaritská klinová abeceda a na j u h u klasické fenické písmo. T o t o abecedné písmo
bolo v e ľ k ý m p o k r o k o m zo stránky typologickej. Radikálne zredukovalo počet zna-
kov t a k ý m spôsobom, že k a ž d é m u p í s m e n u z o d p o v e d á len jedna hláska, presnejšie
— spoluhláska, za ktorou m o h l a nasledovať samohláska (typ CV). Fenická abeceda
bola t e d a , prísne vzaté, slabičná. Dlhé samohlásky sa začali označovať v polovici
1. tisícročia pred n. I., hoci len príležitostne.

Otázka pôvodu fenického písma nie je definitívne vyriešená. Vedci tu predpoklada-

j ú sinajský a protopalestínsky vplyv. Fenická abeceda sa z r e j m e vyvinula zo pseudo-
hieroglyfického bybloského písma. Istý čas sa používala paralelne s ním a klinopi-
som, ale na konci 2. tisícročia pred n. I. jednoduchšie fenické písmo vytlačilo z Kana-
anu ostatné písma, ktoré m u konkurovali.
Z a najstaršiu p a m i a t k u klasického fenického písma sa pokladal tzv. Ahiramov ná-
pis, dokiaľ M . Dunand neobjavil dva nápisy v Byblose, ktoré datoval do 17.—15.
storočia pred n. I. Za svoj rozkvet vďačil Byblos ž i v é m u obchodu s Egypťanmi, ktorí
t u kupovali cédrové drevo. Pochopiteľne, že sa t u uplatňoval aj kultúrny vplyv Egyp-
ta. Jednotlivé litery v týchto nápisoch sa zhodujú s literami na A h i r a m o v o m nápise
(okrem litier pre b a (7). Nápis na sarkofágu kráľa A h i r a m a objavil roku 1923 P.
M o n t e n t a datoval ho do 13.—12. storočia pred n. I., hoci niektorí vedci ho pokladajú
za neskorší. Ďalšie fenické nápisy pochádzajú z 12.—10. storočia pred n. I. Nápis na

e>
stéle moabského kráľa M e š u (v hebrejčine) graficky nadväzuje na písmo Ahiramov-
ho sarkofágu, ibaže jeho písmo je plynulejšie. V o Fenícii sa našlo pomerne málo
nápisov; oveľa viac je ich roztrúsených po rozľahlom území, ktoré Feničania koloni-
zovali, prípadne kde obchodovali — na Cypre, v Grécku, v severnej Afrike, na Malte
a na Sicílii, v j u ž n o m Španielsku alebo v maloázijskej Kilíkii.
C/>
<

S
( / )
hmmmm
Q.
OBZOR
02 Kčs 51

ISBN 8 0 - 2 1 5 - 0 0 1 1 - 5