Fridrich Engels

Pôvod rodiny,
súkromného vlastníctva
a štátu

1962
Vydavateľstvopolitickej literatúry
© Z nemeckého originálu F. Engels. Der Ursprung der Familie, des
Privateigentums und des Staats (K. Marx-F. Engels, Ausgevählte
Schriłten, Bd II, Dietz Verlag. Berlín 1955) preložil Karol Böhm
a Karol Truchlik.
PREDSLOV K PRVEMU VYDANIU
Z ROKU 1884

Tieto kapitoly sú do istej miery plnením závetu. Nikto

iný a menší ako Karol Marx mienil opísať výsledky Morga­
nových výskumov v súvislosti s výsledkami svojho - do
určitej miery, smiem povedať, nášho - materialistického
skúmania dejín a až tým objasniť celý ich význam. Ved
Morgan svojím spôsobom znovu objavil v Amerike materia­
listické ponímanie dejín, objavené Marxom už pred štyri­
dsiatimi rokmi, a ked porovnával barbarstvo s civilizáciou,
dostal sa v hlavných bodoch práve pomocou tohto materiao
listického ponímania k tým istým výsledkom ako Marx.
A podobne ako v Nemecku cechárski ekonómovia po roky
horlivo odpisovali z „Kapitálu“, ale aj usilovne ho zamlčoć
vali, práve tak zachádzali predstavitelia „predhistorickej“
vedy v Anglicku s Morganovou knihou „Praveká spoloč­
nosť”. Moja práca môže len nedostatočne nahradiť to, čo

' „Ancient Society, or Researches in the Lines of Human Progress

from Savagery through Barbarism to Civilization'l By Lewis H. Mor­
gan, London, MacMillan & Co., 1877. (.,Praveká spoločnost čiže výskumy
o pokroku ľudstva od divošstva cez barbarstvo k civilizácii“.) Knihu
vytlačí] v Amerike a v Londýne ju možno len napodív tažko dostať.
]ej autor zomrel pred niekoľkými rokmi. (Engelsova poznámka.)

5
už nebolo dopriate vykonať môjmu nebohému priateľovi.
V jeho obšírnych výpiskoch z Morganovho diela“ je však
veľa kritických poznámok, ktoré tu uvádzam, pokiaľ je to len
trochu možné.
Podľa materialistického ponímania je koniec koncov roz­
hodujúcim činiteľom v dejinách produkcia a reprodukcia
bezprostredného života. Ale táto produkcia a reprodukcia
je zasa dvojakého druhu. Je to jednak produkcia existenč­
ných prostriedkov, potravy, šatstva, bývania a nástrojov
potrebných na túto výrobu; jednak produkcia samých ľudí,
zachovanie rodu. __Spo_loče_n_ské
zriadenia, v ktorých ľudia
určitého.historickéh9_<zb§9bša„.#íčííší-.káąiiny
žijú.
ň'išěěnš__
.óäšíőáàĺjzłlłgąí, .Rľgêukçłiąją išd-'nçí--strane
nastrane
druhej
-yivoigz
§_t„u_pñom.-.rodiny..Čímmenej sa práca vyvinula, čím obmedze~
nejšie je množstvo jej výrobkov a teda i bohatstvo spoloč­
nosti, tým väčšmi je spoločenské zriadenie ovládané rodo'
vými zväzkami. Ale medzitým v rámci tohto rozčlenenia
spoločnosti založeného na rodových zväzkoch sa čoraz väčšmi
vyvíja produktivita práce a spolu s ňou súkromné vlast­
níctvo a výmena, rozdiely v bohatstve, možnosť využitkovat
cudziu pracovnú silu, a tým i základ triednych protikladov:
nové sociálne prvky, ktoré sa po generácie usilujú prispô­
sobiť starý spoločenský systém novým pomerom, až napokon
nezlučiteľnost oboch spôsobí úplný prevrat. Stará spoloč­
nosť, založená_na_rod91ĺc_h_
zyězkoch,je rozdrínáĺráäou
govovzniknutých spoločenských tried ;_.na jej miesto nastu­
píje'nová spolóčnosť organizovaná v štáte, ktorého nižšími
niesú už rodovézväzky,_ale územnézväzky;
v tejto spoločnosti je rodinné zriadenie úplne ovládané
vlastníckymi vztahmi a v nej sa teraz voľne vyvíjajú triedne
protiklady a triedne boje, ktoré sú obsahom všetkých dote­
rajších písaných dejín.
Morganovou veľkou zásluhou je, že v hlavných črtách
objavil a rekonštruoval tento predhistorický základ našich

' Spomínaný konspekt vyšiel v ruskom preklade v IX. zv. Archívu

Marxa a Engelsa roku 1945. Red.

6
písaných dejín a že v rodových zväzkoch severoamerických
Indiánov našiel kľúč, ktorý nám otvára najdôležitejšie, do­
siaľ neriešiteľné záhady najstarších gréckych, rímskych a ne­
meckých dejín. Jeho spis nie je veru dielom jedného dňa.
Takmer štyridsať rokov zápasil s látkou, kým ju úplne
zvládol. A práve preto je jeho kniha jednou z mála kníh
našej doby, ktoré majú epochálny význam.
V ďalšom výklade čitateľ zväčša ľahko rozozná, čo po­
chádza od Morgana a čo som dodal ja. V kapitolách o de­
jinách Grécka a Ríma som sa neobmedzil na Morganove
výskumy, ale pripojil som to, čo mi bolo prístupné. Kapitoly
o Keltoch a Nemcoch pochádzajú v podstate odo mňa;
Morgan tu mal k dispozícii pramene takmer len z druhej
ruky a o nemeckých pomeroch - okrem Tacita - len zlé
liberálne falzifikáty pána Freemana. Ekonomické výklady,
ktoré Morganovi pre jeho účely postačovali, pre moje účely
však vôbec nepostačujú, všetky som znova spracoval. A na­
pokonsom, prirodzene,zodpom všetkyzávery,pokiaľ
výslovne necitujem Morganar.
\
 PREDSLOV K ŠTVRTÉMU
VYDANIU Z ROKU 1891

Predchádzajúce vysoké náklady tejto knihy sú už takmer

pol roka rozobrané a nakladatel ma už dlhší čas žiada, aby
som pripravil nové vydanie. Dosiaľ mi v tom bránili na­
liehavejšie práce. Od prvého vydania minulo sedem rokov
a za tento čas značne pokročilo skúmanie pôvodných foriem
rodiny. Veru bolo čo opraviť a doplniť, a to tým skôr, že
terajší text má byť stereotypovaný, a .preto nejaký čas ne»
bude možno robiť v ňom ďalšie zmeny.
Preskúmal som teda starostlivo celý text a doplnil som
ho, .pričom som, dúfam, bral dostatočne zreteľ na dnešný
stav vedy. Okrem toho podávam v tomto predslove stručný
prehľad o vývoji dejín rodiny od Bachofena až po Morgana,
a to hlavne preto, že anglická, šovinizmom presiaknutá
predhistorická škola robí ešte i dnes všetko možné, aby
umlčala prevrat v nazeraní na pradejiny, ku ktorému došlo
vďaka Morganovým objavomf pritom sa však nijako ne­
ostýcha privlastñovať si výsledky Morganovho bádania. Aj
inde nasledujú tento anglický príklad, niekedy až príliš hor~
livo.
Moju prácu preložili do rôznych cudzích jazykov. Najprv
do taliančiny: „L'origine della famiglia, della proprietà
privata e dello stato, versione riveduta dall' autore, di Paso
9
quale Martignetti“, Benevento 1885. Potom do rumunčiny:
„Origina familei, proprietatei private si a statului, traducere
de Ioan Nadejde“, v jašskom časopise „Contemporanul“,
september 1885 až máj 1886. Ďalej do dánčiny: „Familjens,
Privatejendommens og Statens Oprindelse, Dansk, af For­
fatteren gennemgaaet Udgave, besörget af Gerson Trier“,
Köbenhavn 1888. Francúzsky preklad od Henriho Ravé
podľa tohto nemeckého vydania sa práve tlači.
i**
Až do začiatku šesťdesiatych rokov nemôže byť ani reči
o dejinách rodiny. Historická veda bola na tomto poli ešte
úplne pod vplyvom piatich ?kníh Mojžišových. Pat-riarchálna
forma rodiny, ktorá je v nich obšírnejšie ako kdekoľvek inde
opísaná, nielenže sa bez všetkého považovala za najstaršiu
formu, ale - pravda, bez mnohoženstva - stotožňovala sa
s dnešnou buržoáznou rodinou, takže rodina vlastne nepre­
konala nijaký historický vývoj; pri-púšťalo sa nanajvýš, že
azda v praveku bolo obdobie neviazaného pohlavného styku.
- Pravda, popri monogamii* =bolo známe aj orientálne
mnohoženstvo a indicko-tibetské mnohomužstvo; no tieto
tri formy sa ,nedali zoradiť podľa historickej následnosti
a figurovali vedľa seba bez akejkoľvek súvislosti. Že sa
u niektorých starovekých národov, ako aj u niektorých do­
siaľ žijúcich divochov nepočíta pôvod podľa otca, ale podľa
matky, že sa teda ženská línia uznáva za jedine platnú,
že u mnohých dnešných národov je zakázané manželstvo
vnútri určitých väčších skupín, vtedy ešte bližšie nepreskú­
maných a že sa s touto obyčajou stretávame vo všetkých
svetadieloch, tieto fakty boli síce známe a hromadilo sa
o nich stále viac dokladov. Lenže sa nevedelo, čo s nimi,
ba aj E. B. Tylor ich uvádza vo svojich „Bádaniach o pra­
dejinách ľudstva atcľ. atd.“" iba \ako „zvláštne obyčaje“

° Monogamia - grécky monos = jedno, gamos = manželstvo. Red.

" E. B. Tylor, „Researches into the Early History .of Mankind and
the Development of Civilization“, Londýn 1865. Red.

10
vedľa zákazu, platiaceho u niektorých divochov, dotýkať sa
železným nástrojom horiaceho dreva a vedľa podobných ná­
boženských nezmyslov.
Dejiny rodiny sa začínajú roku 1861 vydaním Bachofe­
novho „Materského práva“. Autor tu tvrdí, že 1. ľudia žili
na počiatku v neobmedzenom pohlavnom styku, ktorý ozna­
čuje nepriliehavým názvom „heterizmus“; 2. takýto styk
vylučuje akúkoľvek istotu otcovstva, a preto mohol byt pô­
vod počítaný len v ženskej línii - podľa materského práva
- a to bolo pôvodne tak u všetkých starovekých národov;
3. preto bola ženám ako matkám, teda jediným bezpečným
známym rodičom mladšej generácie, preukazovaná vo vy­
sokej miere úcta a vážnosť, čo sa podľa Bachofenovej pred­
stavy stupňovalo až k úplnej vláde žien (gynaikokracii);
4. .prechod k monogamii, v ktorej žena patrila výlučne jed­
nému mužovi, bol porušením prastarého náboženského pri­
kázania (t. j. fakticky porušil starobylé právo ostatných
mužov na tú istú ženu), .porušením, ktoré bolo treba od­
pykať alebo vykúpif prenechávaním ženy na určitý čas
ostatným mužom.
Bachofen dokazuje tieto tézy nespočetnými citátmi, ktoré
s najväčšou usilovnostou zozbieral zo staroklasickej litera­
túry. Vývoj od „heterizmu“ k monogamii a od materského
práva k otcovskému právu je podľa neho, najmä u Grékov,
dôsledok vývoja náboženských predstáv, dôsledok zaradenia
nových božstiev, ktoré predstavujú nové nazeranie, do sku­
piny starobylých bohov, ktorí predstavujú staré názory, a tak
tieto nové božstvá zatláčajú starých bohov čoraz väčšmi
do pozadia. Teda podľa Bachofena nie vývoj faktických
životných podmienok ľudí spôsobil historické zmeny vo vzá­
jomnom spoločenskom postavení muža a ženy, ale nábožen­
ský odraz týchto životných podmienok v hlavách týchto
ľudí. Podľa toho vykladá Bachofen Aischylovu „Oresteiu“
ako dramatický opis boja medzi zanikajúcim materským
právom a právom otcovským, 'ktoré sa v dobe héroov vzmá­
halo a zvíťazilo. Klytaimnestra zabila kvôli svojmu milen­
covi Aigistovi svojho manžela Agamemnóna, ktorý sa vrá­
til z trójskej vojny; ale jej a Agamemnónov syn Orestes

11
pomstí zavraždenie otca tým, že zabije matku. Za to ho
prenasledujú Erinye', démonické ochrankyne materského
práva, podľa ktorého je zavraždenie matky najväčším, ne'
odpustiteľným zločinom. Lež Apolón, ktorý vyzval Oresta
na tento čin svojou veštbou, a Aténa, ktorú povolajú, aby
ho súdila - obaja bohovia zastupujú tu nové, otcovské
právo - chránia ho. Aténa vypočuje obe stránky. V debate,
ktorá sa rozvinie medzi Orestom a Erinyami, je stručne
zhrnutá príčina celého sporu. Orestes sa odvoláva na to, že
sa Klytaimnestra dopustila dvojnásobného zločinu: zabila
svojho muža a tým i jeho otca. Prečo teda prenasledujú
Erinye jeho a nie matku, ktorá sa oveľa viac previnila?
Odpoveď je prekvapujúca:
„Nebola mužovi, ktorého zabila, pokrvne príbuzná.'

Zavraždenie muža, ktorý nie je pokrvným príbuzným,

i ked bol manželom vražednice, je hriech odpustiteľný.
Eri'nyí sa to vôbec netýka; ich poslaním je len stíhať vraždu
medzi pokrvnými príbuznými a tu podľa materského práva
je najťažším a najneodpustiteľnejším zločinom zavraždenie
matky. Teraz vystúpi Apolón ako Orestov obhajca; Aténa
dá aeropagitom - aténskym porotcom - hlasovať; rovnaký
počet hlasov je za oslobodenie i za odsúdenie; tu Aténa
ako predsedníčka odovzdá svoj hlas pre Oresta a tým ho
oslobodí. Otcovské právo zvíťazilo nad materským, „bohovia
mladého pokolenia“, ako ich nazývajú samy Erinye, víťazia
nad Erinyami, ktoré sa napokon dajú prehovorit, aby pre­
vzali novú funkciu v službách nového zriadenia.
Tento nový, ale rozhodne správny výklad „Oresteie“ je
jedným z najkrajších a najlepších miest celej knihy, lenže
dokazuje zároveň, že Bachofen verí prinajmenej práve tak
v Erinye, Apolóna a Aténu ako svojho času Aischylos.
Verí totiž, že v dobe gréckych héroov urobili zázrak: zvrh-li
materské právo .právom otcovským. Je jasné, že takéto na­

' Erinye - v gréckom bájosloví bohyne, ktoré mstia zločiny; boli

zobrazované ako ženy 3 hadmi miesto vlasov. Red.

12
zeram'e, podľa ktorého je náboženstvo rozhodujúcou pákou
svetových dejín, musí napokon vyústiť v čírom mysticizme.
Je to teda trpká a niekedy aj márna práca prehrýzf sa
objemným Bachofenovým foliantom. Ale to všetko nezľah­
čuje jeho zásluhu, že ukázal novú cestu. On prvý proti
írázam o neznámom pravekom stave s neviazaným pohlavo
ným stykom dokázal, že v staroklasickej literatúre nachá­
dzame množstvo stôp, podľa ktorých pred monogamiou
u Grékov a ázijských národov naozaj jestvoval stav, ked
nielen muž pohlavne obcoval s viacerými ženami, ale i žena
obcovala s viacerými mužmi, pričom to neodporovalo pa­
nujúcim mravom; dokázal, že táto obyčaj nevymizla bez
stôp a zanechala ich v tom, že sa ženy v obmedzenej miere
oddávali ostatným mužom, čím si museli vykúpif právo
na monogamiu; že sa preto sprvoti mohol určovať pôvod
len po praslici, od matky k matke; že sa táto výlučná plat­
nosť pôvodu -po praslici udržala ešte dlho do čias mono­
gamie, keď už bolo otcovstvo isté alebo aspoň uznávané;
že toto pôvodné postavenie matiek ako jediných istých ro­
dičov svojich detí zaisťovalo im a tým i ženám vôbec vyššie
spoločenské postavenie, než od tej doby kedykoľvek mali.
Bachofen síce nevyslovil tieto tézy tak jasne: bránilo mu
v tom jeho mystické nazeranie. Dokázal ich však a to zna'
menalo roku 1861 úplnú revolúciu.
Bachofen napisal svoj hrubý foliant po nemecky, t. j. re'
čou národa, ktorý sa vtedy najmenej zaujímal o pradejiny
dnešnej rodiny. Preto zostal neznámy. Jeho najbližší ná­
stupca na tomto poli vystúpil roku 1865 a o Bachofenovi
nikdy ani nepočul.
Týmto nástupcom bol ]. F. MacLennan, pravý opak svoj­
ho predchodcu. Miesto geniálneho mystika máme tu sucho»
párneho právnika; miesto preky'pujúcej básnickej fantázie
pravdepodobné kombinácie obhajujúceho advokáta. Mac­
Lennan nachádza pri mnohých divých, barbarských, ba i pri
civilizovaných národoch starej a novej doby formu sobáša,
pri ktorej ženich bud sám, alebo so svojimi priateľmi musí
mladuchu jej príbuzným zdanlivo násilím uniesť. Táto oby­
čaj je zrejme zvyškom dávnejšej obyčaje, podľa ktorej mu'
13
žovia určitého kmeňa naozaj násilím si unášali ženy odinakiaľ,
z iného kmeňa. Ako vzniklo -toto „únosové manželstvo“ ?
Dokial mohli mužovia nájsť dosť žien vo svojom vlastnom
kmeni, nebolo pre to vôbec príčiny. Lenže práve tak často
vidíme, že u nevyvinutých národov sú určité skupiny (ktoré
roku 1865 ešte často stotožňovali s kmeňmi samými).
v ktorých bolo zakázané uzavierať manželstvo, takže si mu­
žovia musia hľadať ženy a ženy zasa mužov mimo tejto
skupiny; u iných skupín je zasa obyčaj, že mužovia určitej
skupiny si musia brať ženy jedine zo svojej vlastnej skupiny.
MacLennan nazýva prvý spôsob manželstva exogamným,
druhý endogamným a bez okolkov konštruuje prikry proti­
klad medzi exogamnými a endogamnými „kmeňmi“. A hoci
pri svojom vlastnom skúmaní exogamie naráža takmer nosom
na fakt, že tento protiklad v mnohých, ak nie vo väčšine
alebo dokonca vo všetkých prípadoch, existuje len v jeho
predstave, jednako len z neho robí základ celej svojej teórie.
Podľa toho si môžu exogamné kmene brať svoje ženy len
z iných kmeňov. A za usta'Vičného vojnového 'stavu medzi
kmeňrni, ktorý zodpovedá divošstvu, mohlo sa to vraj diať
len únosom žien.
MacLennan sa ďalej pýta: S-kade pochádza táto obyčaj,
táto exogamia? PredstaVa pokrvného príbuzenstva a 'krvi­
smilstva nemôže s ňou mať vraj nič spoločného, tieto pojmy
sa vraj vyvinuli až oveľa neskôr. Môže však súvisieť s oby­
čajou, značne rozšírenou u divochov, zabíjať deti ženského
pohlavia hneď po narodení. Tým vraj vzniká v každom
kmeni prebytok mužov, z čoho dalej nevyhnutne vyplýva,
že niekoľko mužov spoločne žije s jednou ženou: mnoho­
mužstvo. A dôsledkom toho zasa vraj bolo, že sa vedelo,
kto je matkou dieťaťa, ale nie, kto je otcom, teda: príbuzen­
stvo sa počítalo len po praslici, a nie po meči - teda ma­
terské právo. A druhým následkom nedostatku žien v kmeni
- nedostatku, ktorý sa síce mnohomužstvom zmierňuje,
no neodstraňuje - bolo práve sústavné násilné unášanie
žien cudzích kmeňov. „Pretože exogamia a mnohomužstvo
z jednej a tej istej príčiny !- z toho, že nebol rovnaký
počet osôb oboch pohlaví - musíme predpokladať, že u všet­
14
kých exogamných rás panovalo pôvodne mnohomužstvo . ..
A preto musíme považovať za nesporné, že u exogamných
rás prvým príbuzenským systémom bol systém, v ktorom
sa krvné zväzky uznávajú len z matkinej strany.“ (Mac­
Lennan, Štúdie z pravekých dejín, 1886. Prvotné manžel­
stvo*, str. 124.)
Je MacLennanovou zásluhou, že poukázal na všeobecné
rozšírenie a veľký význam toho, čo nazýva exogamiou. Nea
objavil však vôbec jestvovanie exogamných skupín a tým
menej ich pochopil. Nehovoriac už o skorších, ojedinelých
poznámkach mnohých pozorovatel'ov - z ktorých práve
čerpal MacLennan - Latham (.,Opísná etnológia“,"
1859) už presne a správne opísal túto inštitúciu u indic­
kých Magarov a vyhlásil, že je všeobecne rozšírená a že sa
s ňou stretávame vo všetkých svetadieloch; toto miesto cituje
sám MacLennan. A náš Morgan ju taktiež dokázal a správne
opísal už roku 1847 vo svojich listoch o Irokézoch (v „Ame­
rican Review“) a roku 1851 v knihe „Sväz Irokézov“"'"
u tohto kmeňa, kým, ako uvidíme, narobil tu MacLennanov
advokátsky rozum oveľa väčší zmätok ako Bachofenova
mystická fantázia v oblasti materského práva. Ďalšou Mac­
Lennanovou zásluhou je poznanie, že určovanie pôvodu
podľa materskOprávneho systému bolo prvotné, hoci ho v tom
predstihol Bachofen, čo neskôr MacLennan sám uznal. Ale
ani v tejto veci nevidí jasno; hovorí stále o „príbuzenstve
len po praslici“ (kinship through females only) a tento
výraz, hodiaci sa na skorší stupeň, používa ustavične aj pre
neskoršie vývojové stupne, na ktorých sa pôvod a dedičstvo
určovali síce výhradne podľa matky, avšak príbuzenstvo
sa uznávalo a vyjadrovalo aj z mužskej strany. Tento práv­
nik si vo svojej obmedzenosti utvorí meravý právnický ter­

' ]. F. MacLennan, „Studies in Ancient History, comprising a rep­

rint of Primitive Marriage' („Stúdie z pravekých dejín a odtlačok práce
o prvotnom manželstve'), Londýn 1886. Red.
°° R. G. Latham, „Descriptive Ethnology“, 2 zv., Londýn 1859.
Red.
'" L. H. Morgan, „League of the Ho-dé-no-sau-nee or Iroquois“
(Sväz Ho-dé'noosan-nee čiže Irokézov), Rochester 1851. Red.

15
min a používa ho stále bez zmeny aj na pomery, na ktoré
ho už vôbec nemožno použiť. Aj keď bola MacLennanova
teória presvedčivá, predsa len sám jej autor zrejme cítil, že
nemá dosť pevné základy. On sám si aspoň všimol, že je
„pozoruhodné, že forma (zdanlivého) únosu ženy je naj­
výraznejšia a najurčitejšia práve u národov, kde panuje
mužské príbuzenstvo“ (správne: pôvod po meči; str. 140).
A priam tak nižšie: „Je zvláštne, že deti, pokiaľ vieme, nie
sú sústavne zabíjané tam, kde existuje vedľa seba exogamia
a najstaršia forma príbuzenstva“ (str. 146). Oba tieto fakty
úplne protirečia jeho výkladu a čeliť im môže len novými,
ešte zamotanejšími hypotézami.
A jednako sa jeho teória stretla v Anglicku s veľkým
uznaním a ohlasom: MacLennana tu všeobecne pokladajú
za zakladateľa dejín rodiny a za najväčšiu autoritu na tomto
poli. Jeho protiklad medzi exogamnými a endogamnými
„kmeňmi“, aj ked jednotlivo boli konštatované výnimky
a obmeny, ostal predsa len uznaným základom panujúceho
nazerania a stal .sa klapkami na očiach, ktoré znemožňovali
každý voľný rozhľad po skúmanej oblasti a tým aj aký­
koľvek vážny pokrok. V Anglicku a podľa anglického vzoru
aj inde je MacLennan zvyčajne preceňovaný, preto je našou
povinnosťou uviesť, že MacLennan svojím klamným proti­
]gigom medzi exogamnými a endogamnými „kmeňmi“ na­
páchal viac škody, ako svojím bádaním priniesol úžitku.
Ale čoskoro vychádzala najavo stále viac a viac faktov,
ktoré sa nehodili do jeho ozdobného rámca. MacLennan
poznal len tri formy manželstva: mnohoženstvo, mnoho­
mužstvo a monogamiu. No len čo sa raz obrátila pozornosť
na túto otázku, nachádzalo sa stále viac a viac dôkazov, že
u nevyvinutých národov existovali formy manželstva, pri
ktorých niekoľko mužov malo spoločne niekoľko žien;
Lubbock („Pôvod civilizácie“, 1870) uznal toto skupi­
' I. Lubbock, „The Origin oť Civilization .and the Primitive Conv
dition of Man. Mentel and Social Condition of Savages" („Pôvod
civilizácie a prvotný stav ľudstva. Duševný a spoločenský stav divo­
chov“), Londýn ]870. Rad.

16
nové manželstvo (communal marriage) za historický fakt.
Hned nato, roku 1871, Morgan prišiel s novým a v mno­
hom ohľade rozhodujúcim materiálom. Presvedčil sa, že svoj­
rázny príbuzenský systém, platný u Irokézov, je supoločný
pre všetkých praobyvateľov Spojených štátov a že je teda
rozšírený po celej pevnine, i ked .priam protirečí pribuzen­
ským stupňom, ktoré fakticky vyplývajú z manželského
systému u nich platného. Presvedčil teda americkú federálnu
vládu, aby na základe dotazníkov a tabuliek, ktoré sám
zostavil, vyšetrila, aké príbuzenské systémy sú u ostatných
národov, a z odpovedi zistil, že 1. pribuzenský systém ame­
rických Indiánov platí aj u početných kmeňov v Ázií
a v trocha pozmenenej forme aj v Afrike a v Austrálii,
2. tento systém sa dá dokonale vysvetliť z formy skupinového
manželstva, ktorá práve zaniká na Havaji a iných austrál­
skych ostrovoch, 3. ale vedľa tejto formy manželstva plati
na týchto ostrovoch pribuzenský systém, ktorý sa dá vy­
svetlif len ešte pôvodnejšou, teraz už vymretou formou skuo
pinového manželstva. Zozbierané zprávy uverejnil potom
Morgan aj so svojimi závermi v knihe „Systémy pokrvnosti
a pribuzenstva", 1871, a zaviedol tým debatu na neporov­
nateľne širšie pole.
Vychádzajúc z pribuzenských systémov, rekonštruoval
formy rodín, ktoré im zodpovedali; otvoril tým bádaniu
novú cestu a umožnil hlbší pohľad do pradejín ľudstva. Len
čo bola táto metóda uznaná, rozplynula sa MacLennanova
elegantná konštrukcia ako dym.
MacLennan obraňoval svoju teóriu v novom vydaní knihy
„Prvotné manželstvo“ („Štúdie z pravekých dejín“, 1876).
Hoci sám veľmi umele kombinuje dejiny rodiny zo samých
hypotéz, žiada od Lubbocka a Morgana nielen dôkazy pre
každé ich tvrdenie, ale dôkazy nevyvratiteľné, výlučne také,
aké by pripúšťal i škóts-ky súdny dvor. A to robí ten istý
človek, ktorý z blízkeho vzťahu, aký je u Nemcov medzi
matkiným bratom a sestriným synom (Tacitus, „Germánia“,

° L. H. Morgan,„Systems
of and Aifinityof the

2 Fr. Engels: Pôvod rodiny . . . 17

kap. 20), z Cézarovej zprávy, že u Britov má desať alebo
dvanásť mužov spoločné ženy, a zo všetkých ostatných zpráv
starovekých autorov o spoločenstve žien u barbarov vy­
vodzuje bez váhania záver, že u všetkých týchto národov
panovalo mnohomužstvo! Ako keby sme počúvali štátneho
zástupcu, ktorý si pri konštruovaní prípadu môže dovoliť
všetko, ale od obhajcu žiada pre každé slovo formálne do-.
konalý, právnicky platný dôkaz.
MacLennan tvrdí, že skupinové manželstvo je číry výo
mysel, zaostáva teda daleko za Bachofenom. Morganove
príbuzenské systémy sú vraj čírymi predpismi spoločenskej
zdvorilosti a to dokazuje fakt, že Indiáni oslovujú i cudzin»
cov, belochov „otče“ alebo „brat“. Je to .práve tak, ako keby
niekto tvrdil, že slová otec, matka, brat, sestra sú iba číre
oslovenia bez akéhokoľvek zmyslu, pretože ľudia oslovujú
'aj katolíckych duchovných a abatiše „otče“ a „matka“,
mníchov a mníšky, ba i slobodných murárov a členov anglic­
kých od-borárskych spolkov na slávnostných schôdzach „bra­
tia“ a „sestry“. Slovom, MacLennanova Obhajoba bola ža­
lostne slabá.
Avšak bol ešte jeden bod, kde MacLennan nebol vyvrá~
tený. Protiklad medzi endogamnými a exogamnými „kmeň­
mi“, na ktorom spočívala celá jeho sústava, nielenže nebol
otrasený, ale dokonca všeobecne sa uznáva] za kardinálny
bod celých dejín rodiny. Pripúšťalo sa, že MacLennanov
pokus vysvetliť tento protiklad je nedostatočný a že odpo­
:ruje faktom, ktoré sám uvádza. No sám protiklad, jestvo­
vanie dvoch navzájom sa vylučujúcich druhov samostatných
a nezávislých kmeňov, z ktorých u kmeňov prvého druhu
si brali mužovia ženy z radov vlastného kmeňa, kým u kme­
ňov druhého druhu bolo to načisto zakázané, tento protiklad
bol považovaný za sväté písmo. Por. napríklad „Pôvod ro­
diny" (1874) od B. Giraud-Teulona alebo i „Pôvod civi­
lizácie“ (4. vydanie, 1882) od Lubbocka.
Human Family“ („Systćmy pokrvnosti a príbuzenstva ľudskej rodiny'),
Washington, 1871. Red.
° A. GirauďTeulon, „Les origines de la familie', Zeneva -› Paríž
1874. Red.

18
 Na tento bod nadväzuje Morganovo hlavné dielo: „Pra­
veká spoločnosť“ (1877), dielo, o ktoré sa opiera táto práca.
Čo Morgan roku 1871 len nejasne tušil, to tu s plným ve­
domím rozvinul. Endogamia a exogamia nie sú protikladom;
jestvovanie exogamných „kmeňov“ nebolo dosiaľ nikde do­
kázané. Ale v dobe, keď ešte panovalo skupinové manžel­
stvo - a je veľmi pravdepodobné, že panovalo kedysi
všade - rozdeľoval sa kmeň na viacero skupín pokrvne
príbuzných po matke, gentes - rody*, a v rámci týchto
skupín platil prísny zákaz manželstva, takže mužovia z také­
hoto rodu si smeli síce vziať a pravidelne si tiež vzali ženy
z radov kmeňa, ale museli si ich vziať mimo svojho rodu.
Teda rod bol prísne exogamný, kým kmeň, zahrnujúci všetky
rody, bol práve tak prísne endogamný. Tým bol definitívne
odbavený posledný zvyšok MacLennanových umelých kon­
štrukcií.
Ale s tým sa Morgan neuspokojil. Rod u amerických
Indiánov mu poslúžil aj na to, aby urobil další rozhodný
krok v oblasti, ktorú skúmal. V tomto rode, organizovanom
na základe materského práva, objavil prvotnú formu, z kto­
rej .sa vyvinul neskorší rod, organizovaný podľa otcovského
práva, rod, aký nachádzame u antických kultúrnych náro­
dov. Grécky a rímsky „gens“ (rod), ktorý bol pre všetkých
doterajších dejepiscov hádankou, vysvetlil z indiánskeho
rodu a tým utvoril nový základ pre celé pradejiny.
Toto znovuobjavenie prvotného materskoprávneho rodu
ako stupňa pred otcovskoprávnym rodom kultúrnych ná­
rodov má -pre pradejiny ten istý význam ako Darwinova
vývojová teória pre biológiu a Marxova teória nadhodnoty
pre politickú ekonómiu. Tento objav umožnil Morganovi
načrtnúť prvý raz dejiny rodiny, v ktorých sú v hrubých
obrysoch predbežne zistené aspoň klasické stupne jej vývoja,
pokiaľ to dovoľuje materiál dnes známy. Každému je jasné,
že sa tým začína nová epocha v posudzovaní pradejín.
Materskoprávny rod sa stal osou, okolo ktorej sa točí celá
táto veda; od jeho objavenia vieme, v ktorom smere a po

° Slovo „gens“ prekladáme všade slovom ..rod'. Red.

2' 19
čom máme pátrať a ako máme výsledky bádania usporiadať.
A podľa toho je teraz pokrok v tejto oblasti oveľa rýchlejší
ako pred Morganovou knihou.
Morganove objavy dnes už všeobecne uznávajú, alebo,
správnejšie, prisvojujú si aj anglickí predhistorici. No tak'
mer ani u jedného z nich nenájdeme úprimné priznanie,
že práve Morgan spôsobil túto revolúciu v názoroch.
V Anglicku bola jeho kniha, pokiaľ len možno, umlčovaná
a jeho samého odbavili blahosklonnou pochvalou za jeho
skoršie práce; v jednotlivých podrobnostiach jeho výkladu
sa horlivo prehrabujú, ale o jeho skutočne veľkých objavoch
zaryto mlčia. Pôvodné vydanie knihy „Praveká spoločnosť“
je rozobrané; v Amerike niet odbytu pre takéto dielo;
v Anglicku, zdá sa, bola táto kniha sústavne potláčaná
a jediné vydanie tohto epochálneho diela, ktoré dostať ešte
u kníhkupcov, je nemecký preklad.
Prečo táto zdržanlivosť, v 'ktorej ťažko nevidieť sprisa­
hanie na umlčanie tohto diela, najmä ak ju porovnáme
s početnými citátmi uvádzanými iba zo zdvorilosti a 3 iný­
mi dôkazmi solidarity, ktorými sa len tak hemžia spisy
našich uznaných predhistorikov? Je to azda preto, že Morgan
je Američan a anglickým predhistorikom je veľmi nepríjemné,
že napriek obdivuhodnej usilovnosti pri zbieraní mate­
riálu sú odkázaní na dvoch geniálnych cudzincov, na Ba­
chofena a Morgana, ked potrebujú na usporiadanie a zosku­
penie materiálu všeobecné hľadiská, slovom idey? Nemca
by ešte dajako strpeli, ale Američana? Voči Američanovi
sa každý Angličan stáva vlastencom; v Spojených štátoch
som videl rozkošné príklady tohto vlastenectva. K tomu
však pristupuje ešte i to, že MacLennan bol takrečeno úrad'
ne vymenovaným zakladateľom a vodcom anglickej pred­
historickej školy; že v kruhu predhistori-kov patrilo akosi
k dobrému tónu hovoriť len s najvyššou úctou o jeho vy­
umelkovanej historickej konštrukcii, ktorá vedie od zabíjania
detí cez mnohomužstvo a únosové manželstvo k matersko­
právnej rodine; že najmenšiu pochybnosť o existencii exo­
garnných a endogamných „kmeňov“, navzájom sa úplne vy­
lucujúcich, považovali za hriešne kacírstvo; že teda Morgan,
20
ked rozbil na franforce všetky tieto posvätné dogmy, do­
pustil sa vlastne svätokrádeže. A nadto ich rozdrvil takými
argumentmi, že stačilo ich len vysloviť, aby hned presved­
čili, takže MacLennanovi cti-telia, až dosiaľ sa bezradne
tackajúci medzi exogamiou a endogamiou, mohli si takmer
tĺcť hlavu o múr a volat: Ako sme mohli byt takí hlúpi,
že sme to už sami dávno nezbadali!
A ak nepostačovali tieto zločiny na to, aby ho oficiálna
škola iba chladno odmietala, potom dovřšil Morgan mieru
tým, že nielen civilizáciu -Hspoločnosf vyrábajúcu tovary,
základnú to formí našej dnešnej 'spďöcĺb-Šti - kritizoval
spôsobom, ktorý pripomína Fouriera, ale hovori o budúcej
premene tejto spoločnosti takými slovami, ktoré mohol po­
vedať i Karol Marx. Teda plne si zaslúžil MacLennanove
rozhorčené výčitky, že „historická metóda je mu vonkoncom
nesympatická“, čo pán profesor Giraud-Teulon v Ženeve
ešte roku 1884 potvrdzuje. Ved pán Giraud-Teulon ešte
roku 1874 (v knihe „Pôvod rodiny“) blúdil bezradne v blu­
dišti MacLennanovej exogamie, z ktorého ho musel vyslo­
bodiť Morgan!
Nemusím sa tu šíriť o ostatných výsledkoch, ktorými
Morgan obohatil pradejiny; opisujem ich náležite v svojej
práci. Za štrnásť rokov, ktoré uplynuli od vydania jeho
hlavného diela, veľmi sa obohatil náš materiál z dejín
prvotných ľudských spoločností; k antropológom, cestova­
telom a predhistorikom z povolania pristúpili vedci z odboru
porovnávacieho práva a priniesli sčasti novú látku, sčasti
nové hľadiská. Mnohé Morganove jednotlivé hypotézy sa
tým stali pochybnými, ba aj neudržateľnými. Nikde však
novozozbieraný materiál neviedol k tomu, že by jeho veľké
základné hľadiská boli zatlačené inými hľadiskami. Poria­
dgk, ktorý zaviedol do pradejín, platÍ___vo__quji_c_lł__l_iłay_nýg_łi__
črtác i ?111%bą__.m9žnopovedafrěejçho ,všeobecnéuzná:
vanTě'vzrastá v tej istej miere, v akej sa zatajuje, že MOrgam
je'' pôvodcbm tóhto veľkého pokroku. "

' Na spiatočnej ceste z New Yorku v septembri 1888 stretol som

sa s bývalým členom kongresu za rochesterský volebný okres, ktorý

21
 Lo d' 16. 'úna 1891.
v n yne .l Fridrich Engels
Prvý raz vyšlo v časopise
„Neue Zeit' pod titulom „.I( pradeiinám
rodiny' roku 1891

poznal osobne Lewisa Morgana. Ziaľ, nevedel mi o ňom mnoho ~po­

vedat. Morgan žil vraj v Rochesteri ako súkromnlk a zaoberal sa len
svojimi štúdiami. Jeho brat bol údajne plukovníkom, prideleným k Im'­
nisterstvu vojny vo Washingtone; prostredníctvom tohto brata sa mu
podarilo dosiahnuť, že sa vláda zaujímala o jeho bádanie a niekoľko
jeho diel vyšlo na štátne trovy. Môj informátor v čase, keď bol čle­
nom kongresu, vraj niekoľko ráz za to intervenoval. (Engelsova po~
známka.)
 PREDHISTORICKÉ STUPNE
KULTÚRY

Morganje prvý,ktorýsa sugąlçsjgugcipgkúšamsĺñ

určitý syst_é_rn__d_g„
m.edhistórigludstva; pokiaľ si značné
rozšírenie materiálu nevynúti zmeny, ostane jeho periodi­
zácia pravdepodobne nadalej v platnosti.
Z troch hlavných epoch: dívošstva, 'barbarstva a civili­
zácie, zaujímajú ho, prirodzene, len prvé dve a prechod
k tretej epoche. Každú z prvých dvoch epoch delí na naj­
nižší, stredný a najvyšší stupeň, podľa toho, aký je stupeň
výroby existenčných prostriedkov; alebo, ako vraví, „obrat­
nosť pri tejto výrobe rozhoduje 0 stupni preva-hy človeka
a. o jeho ovláda-ní prírody; zo všetkých bytosti iba človek
dosiahol takmer neobmedzenú nadvládu nad výrobou po­
travy. Všetky veľké obdobia ľudského pokroku sa viac­
menej priamo zhodujú s obdobiami rozšírenia prameňov
výživy.“ - Vývoj rodiny prebieha paralelne s tým, ale ne­
poskytuje 'také charakteristické znaky, podľa ktorých možno
jednotlivé obdobia deliť.

1. D I V 0 Š S T V 0

1. Najnižší stupeň. Detský vek ľudstva; ľudstvo vtedy

žije ešte - prinajmenej sčasti - nastromoch, čím jedine
sa dá vysvetlit, že sa zachovalo pred veľkými dravcami;

23
zdržiava sa ešte vo svojich pôvodných sídlach, v tropických
alebo subtropických lesoch. Jeho pokrmom sú plody, orechy,
korene; hlavným výsledkom tejto doby je utvorenie artiku­
lovanej reči. Z národov, ktoré sa stali známymi v historic­
kom obddbí, už ani jeden nebol v tomto prastave. Hoci
tento stav mohol trvať dlhé tisícročia, nemôžeme ho dokázať
priamymi dôkazmi; no ak raz uznávame, že človek pochádza
z ríše zvierat, treba nevyhnutne predpokladať, že tento pre'
chodný stav jestvoval.
2. Stredný stupeň. Začína sa užívaním rýb (k nim rá­
tame aj raky, mušle a iné vodné živočíchy) za pokrm
a používaním ohňa. Obidvoje navzájom súvisí, lebo ryby
možno úplne .použiť za pokrm iba pomocou ohňa. :onto
novou potravou stali sa však ludia nezávislými od podnebia
a miesta; postupujúc podľa tokov riek a pobrežia mohli
sa rozšíriť, dokonca i v stave -divošstva, po väčšej časti
zeme. Hrubo opracované, :neobrúsené kamenné nástroje ra­
ného kamenného veku, tzv. paleolitické nástroje, ktoré patria
celkom alebo z väčšej časti do tohto obdobia a nachádzajú
sa vo všetkých svetadieloch, sú dôkazom tohto sťahovania.
Novoobsadené pásma, ako aj neprestajná vynachádzavosť
spolu s ohňom, roznecovaným trením, sprístupnili človeku
nové zdroje potravín: jednak múčnaté korene a hľuzy, pe­
čené v žeravom popole alebo v jamách na pečenie (zem'ných
peciach), jednak zverinu, ktorá sa stala po vynájdení prvej
zbrane, kyja a kopije, príležitostným prídavkom k jedlu.
Têkýàh Poĺŕłlnĺiklch nárçŠOV,V_Q__gých„čítame„_v__
knihách,
t.j.,_litoré
žiMýIučnLksz natoje
výnos homu príliš neistý. Pretože zdroje výživy sú stále
neisté, na tomto stupni, ako sa zdá, vzniká ľudožrútstvo,
>ktoré sa ešte dlho udržuje. Austrálci a mnohí Polynézania
sú ešte dnes na tomto strednom stupni divošstva.
3. Najvyšší stupeň. Začína sa vynájdením luku a šípu,
čím sa zverina stáva pravidelnou potravou a lov jedným
z normálnych odvetví práce. Luk, tetiva a šíp sú už veľmi
zložité nástroje, ich vynájdenie predpokladá dlho nahroma­
dené skúsenosti, zbystrené duševné sily, teda zároveň i zna­

24
losť mnohých iných vynálezov. Ak porovnávame národy,
ktoré, .pravda, poznajú luk a šíp, ale hrnčiarstvo ešte nie
(od neho datuje Morgan prechod k barbarstvu), nájdeme
u nich skutočne akési počiatky osadzovania sa v dedinách,
akúsi znalosť výroby existenčných prostriedkov, drevené
nádoby a náradie, ručné tkanie (bez krosien) lykových
vláken, lykové alebo trstinové pletené koše, brúsené (neoli­
tické) kamenné nástroje. Oheň a kamenná sekera často
umožnili už aj stavbu člna z jedného pňa a miestami aj zho­
tovenie brvien a dosiek na stavbu domu. Všetky tieto znaky
pokroku vidíme napríklad v Amerike 'u severozápadných
Indiánov, ktorí poznajú síce luk a šíp, nie však -hrnčiarstvo.
Pre dobu divošstva je luk a šíp tým, čím je železný meč
pre dobu barbarstva a puška pre civilizáciu: rozhodu-júcou
zbraňou.

2. BARBARSTVO
1. Najnižší stupeň. Datujgsavod zavedenia hrnči'ąrstya.
Možno dokázať, že v mnohých prípadoch a pravdepodobne
všade vzniklo ono tak, že pletené alebo drevené nádoby po­
krývali hlinou, aby boli ohňovzdorné; pritom sa čoskoro
spoznalo, že sformovaná hlina aj 'bez vnútornej 'nádoby
koná tú istú službu.
Dosiaľ sme mohli pozorovať priebeh vývoja celkom vše­
obecne ako platný pre určité obdobie u všetkých národov
bez ohľadu na to, kde žili. V dobe barbar-stva dosiahli sme
však .stupeň, na ktorom sa uplatňujú rozličné prírodné pod­
mienky oboch veľkých pevnín. Charakteristickým znakom
obdobia baxbmstvaąekrgtçgie a chgv_z_yierata pestovanie
rastlín. Yýchodná pevnina, tzv. _§tarý svit: 'mala takmer
všetky zvieratársúce na ~krotenie a okrem jedného všetky
druhy obilia vhodné na pestovanie; západná pevnina, Ame­
rika, mala zo skrotiteľných cicavcov lenlamu, aj to iba
v južnej časti, a zo všetkých obilnín sĺícich na pestovanie
len jednu, najlepšiu: __k_uku_ri_ç_u.
Pre tieto rozličné prírodné
podmienky odvtedy obyvateľstvo každej pologule kráča svo­

25
jou vlastnou cestou a milovníky, označujúce 'hranice jede
notlivých vývojových stupňov, sú na každej pologuli iné.
2. Stredný stupeň. Začína sa na východe krotenim domá­
cich zvierat, na západe pestovaním výživných rastlín po­
mocu zavodňovania a používaním adob (na slnku sušených
tehiel) a kameňa na stavbu budov;
Začneme so západom, lebo tu až po dobytie Ameriky
Európanmi nikde nebol tento stupeň prekročený.
Indiáni, nachádzajúci sa na najnižšom stupni barbarstva
(sem patria všetky kmene východne od Mississippi), mali
už v čase, keď ich objavili, akési záhradné pestovanie
kukurice a azda aj tekvíc, melónov a iných záhradných
plodín, ktoré tvorili veľmi význačnú časť ich potravy; bývali
v drevených domoch v dedinách obohnaných kolovým plo­
tom. Severozápadné kmene, najmä v oblasti rieky Kolumbie,
dosiahli ešte len najvyšší stupeňmdivosětva a QŠPQLLLąli
am'
hrnč_i_a_rstvoani pestovanie wIva-its'tlín
akéhokoľvek druhu. Na­
proti tőřrĺů Indiáni z tzv.“piĺeblos v Novom Mexiku, Me­
xičania, Stredoameričanja a Peruánci boli v čase svojho
podmanenia na strednom..stupni barbarstva; 'bývali v opevne­
ných domoch,:postavenýchíőšüřovmehiel alebo kameňa,
pestovali v umelo zavodňovaných záhradách kukuricu a iné,
podľa polohy a podnebia rozličné výživné rastliny, ktoré im
boli hlavným zdrojom výživy, ba skrotili už i niekoľko
zvierat - Mexičania moriaka a iných vtákov, Peruánci
lamu. Okrem toho vedeli spracúvať kovy, pravda, okrem
železa, a preto sa ešte stále nemohli obíst bez kamenných
zbraní a kamenných nástrojov. Ked ich Španieli podmanili,
zastavil sa ich celý další samostatný vývoj.
Na;„vích9řd§sa
zvierat, začalmlieko
pos ytujúcich stredný stupeň kým
a mäso, barbarstva 'kIMQlĚn
pestovanie rast­
ín, ako sa zdá, bolo ešte dlhý čas v tomto období neznáme.
Krotenie a chov dobytka a tvorenie väčších stád bolo asi
podnetom k tomu, že sa Ärijci a Semiti oddelili od ostatnej
masy barbarov. U európskych a ázijských Árijcov sú mená
:cobytka
c me. spoločné, ale mená pestovaných rastlín takmer vô­
Utváranie sa stád viedlo na príhodných miestach k pas­
26
tiersikemu životu; -u Sémitov v trávnatých rovinách Eufra'tu'
a Tigrisu, u Árijcov v rovinách Indie, pri Amudarji a Syra
darji, Done a Dnepri. Ku kroteniu dobytka muselo teda
dôjsť predovšetkým na okrajoch týchto pastvinatých krajov.
Neskorším pokoleniam sa preto zdá, že pastierske národy
pochádzajú z týchto miest, ktoré nielenže nie sú kolískou
ľudstva, ale, práve naopak, boli takmer neobýva-teľné pre
ich divých predkov, ba dokonca i pre ľudí na najnižšom
stupni barbarstva. A naopak, len čo si títo barbari stredného
stupňa zvykli raz na pastiersky život, nikdy im nemohlo
už ani na um zísť, aby sa dobrovoľne vrátili z trávnatých
riečnych rovín do lesnatých krajov, v ktorých bývali ich pred­
kovia. Ba čo viac, ked Semiti a Árijci boli zatlačovaní
ďalej na sever a na západ, ani vtedy sa nemohli sťahovať
do západoázijských a európskych lesnatých krajov, kým im
pestovanie obilia neumožnilo uživit a najmä prezimovat ich
dobytok na tejto menej priaznivej pôde. ]e viac ako pravde»
podobné, že pestovanie obilia vzniklo najprv z potreby
krmiva pre doby-tok a len neskôr sa stalo dôležitým pre vý­
živu ľudí.
Hojnej mäsitej a mliečnej strave Árijcov a Semitov a naj­
mä jej priaznivému vplyvu na vývoj detí treba asi pripísať
vyšší vývoj oboch týchto rás. Fakt je, že Indiáni z pueblos
v Novom Mexiku, ktgýpsú takmer úplne odkázaní len na
rastlinnú
stravumaĺm䚍-ífőšommrĺ iáninm
stĺpm r rstva, ktorí-'jedia viac mäsa a rýb. V každom
prípa-ďě'postupne mizne na tomto stupni Iudožrút-stvo
a udržiava sa iba ako náboženský obrad alebo, čo je tu
skoro to isté, ako čarodejnícky prostriedok.
3. Najvyšší stupeň. začína sa talenímąželeznçjjudy
a prechádza do civilizácieyynájdením hláskového
a jeho používaním na literárne záznamy. Na tomto stupni,
ktorým - ako sme spomenuli - prešli samostatne _len
národy východnej pologule, je rozvoj výroby väčší ako na
všetkých predošlých stupňoch dovedna. sem patria ~G__r_§_c_i
z doby hćrqgv, italské kmene z doby krátko pred založením
Riíňa, Nemci za Tacimormani v dobe Viukingov.
Túto dobu lcharakteri'zuje predovšetkým dobytkom ťahaný

27
železný pluh, ktorý umožnil rozsiahlejšie obrábanie pôdy,
t j. poľnohospodárstvo, a tým pre vtedajšie pomery aj prak»
ticky neobmedzené zväčšenie existenčných prostriedkov;
s tým súviselo i rúbanie lesov a ich premena na ornú pôdu
a lúky - čo zasa nebolo možné vo veľkom rozsahu bez
železnej .sekery a železného rýľa. No tým sa i rýchlo roz­
množovalo obyvateľstvo a na malom území vzrástla hustota
obyvateľstva. Pred vznikom poľnohospodárstva by bolo
mohlo iba pri mimoriadnych podmienkach žiť pol milióna
ľudí pod jediným ústredným vedením; pravdepodobne sa
to nikdy nestalo.
S najväčším rozkvetom najvyššieho stupňa barbarstva
sa stretávame v Homérovýchbásňaçh, najmä v Iliade. Zdo­
konalené železné nástroje, kováčsky mech, ručný mlyn,
hrnčiarsky kruh, príprava oleja,_a_\vína, rozvinuté spracú­
vanie__kovov *prechádzajúce do umĚlěckého remeslá, 'voz
a vojnoyýĺoz, stavba lodí z brvien a dosiek, začiatky archi­
tektúry ako umenia: múrmi obohnané mestá s vežami
a s cimburiami, hornérsky e a celé bájoslovie, to je hlavné
dedičstvo,ktoré prevzali z barbarstva do civilizácie.
Ak s tým porovnáme, ako Cézar, ba i Tacitus opisuje Ger­
mánov, ktorí boli na začiaüku toho istého kultúrneho stupňa,
z ktorého sa homérski Gréci chystali povzniesť na vyšší
stupeň, tak vidíme, aký značný bol rozvoj výroby na naj­
vyššom stupni ba-rbarstva.
Obraz, ktorý som tu podľa Morgana načrtol o vývoji
ľudstva od divošstva a barbarstva až k začiatkom iv' ' ' "e,
je už dosť bohatý na nové črty, ba čo viac, na črty, ktoré
nemožno popierať, lebo sú vzaté priamo z výroby. No jed­
nako sa bude zdať tento obraz matný-m a bezvýrazným
pri porovnaní s obrazom, ktorý sa nám javí na konci našej
púte; až potom bude možno úplne osvetliť .prechod z bar­
barstva do civilizácie a prenikavý protiklad týchto oboch
epoch. Zatiaľ môžeme Morganovu periodizáciu zhrnúť takto:
Qvošstvo - obdobie, ked sa používali prevažne hotové
produktyprírody; produktyIEEWČ sú*přéšàžňě'ĺěi
pomocnými prostriedkami tohto používania. Barbarstvo :4
bbdobie zavedenia dobytkárstva a poľnohospodárstva, 'obdo­
28
bie.ñ_keď sa človek naučil metódam, ako možno ľudskou čin­
nosťou zvyšovať výrobu prírodných produktov. Civilizácia
- obdobie, v ktorom sa človek naučí ďalšiemu spracúvaniu
prírodných produktov, obdobie priemyslu a umenia vo vlast­
nom zmysle slova.
 II

RODINA

Morgan, ktorý väčšinu svojho života strávil medzi Iro'

kézmi, osadenými až dodnes v štáte New York, a ktorého
jeden z ich kmeňov (Se-nekovia) adoptoval, zistil, že u nich
dosiaľ platí príbuzenská sústava, ktorá je v rozpore s ich
faktickými rodinnými vzťahmi. U nich .panovala monoga­
mia, ľahko rozlučitelná oboma stranami, ktorú Morganmna­
'z'šrv'ä„párovou rodinou“. Teda potomstva takšhěto
manželského-páru 'každý poznal a uznával; nemohla byť
nijaká pochybnosť o tom, koho' treba označiť za otca, matku,
syna, dcéru, brata alebo sestru. Lenže faktidké používanie
týchto výrazov sa s tým nezhoduje. Irokéz nazýva svojimi
synmi a dcérami nielen svoje vlastné .deti, ale aj deti svo­
jlch bratov; a ony ho nazývajú otcom. No deti _s_vojiçh_ses­
tier nazýva svojimi synovcami adneterami, a onyJehqxnał
zývajú strýcom. Naopak, 'iřöĺkézs'kažena nazýva svojimi
synmi a dćéra'mi nielen svoje vlastné deti, ale i deti svojich
sestier a ony ju nazývajú matkou. Deti svojich bratov však
nazýva žena svojimi synovcami a neterami a títo ju nazý­
vajú tetkou. Rovnako deti bratov sa navzájom nazývajú
bratmi a sestrami a takisto aj deti sestier. Naproti tomu
deti ženy a deti jej brata sa navzájom nazývajú bratancami
a sesternicami. A to nie sú len prázdne mená, ale vyjadrujú
30
fakticky platné chápanie polcrvného príbuzenstva: či je blíz­
ke, alebo vzdialené, rovnalké, alebo nerovmaké; a tieto ná­
zory sú základom dokonale vypracovanej príbuzenskej sústa­
vy, ktorá môže vyjadriť niekoľko sto príbuzenských vzťahov
jednotlivého individua. A nielen to. Táto sústava platí
nielen u všetkých amerických Indiánov (dosiaľ nebola ziste­
ná výnimka), ale takmer bez zmeny platí aj u praobyvate­
l'ov Indie, ~udravidských kmeňov v Dakkhine a u gaurských
kmeňov v Hindustane. Tamilovia z južnej Indie a Irokézi
z kmeňa Seneka v štáte New York ešte i dnes rovnako
označujú viac ako dvesto rozličných príbuzenských vzťahov.
Práve tak ako u všetkých amerických Indiánov aj u týchto
indických kmeňov je príbuzenská sústava v rozpore 3 pri'
buzens'kými vzťahmi, vyplývajúcimi z platnej formy rodiny.
Čím to vysvetliť? Pri rozhodujúcej úlohe, ktorú má prí­
buzenstvo v spoločenskom zriadení všetkých divých a bar­
barských národov, nemožno význam tejto tak rozšírenej
sústavy odbaviť iba frázami. Sústava, ktorá je v Amerike
všeobecne. .platná a ktorá rovnako jestvuje v Ázií u národov
celkom iného plemena, sústava, s viac-menej pozmenenými
formami ktorej sa často stretávame všade v Afrike a v Au­
strálii, ta'kú sústavu treba historicky vysvetliť, a nie zaho­
várať, ako sa o to pokúsil napríklad MacLennan. Pomeno­
vanie otec, dieťa, brat, sestra nie sú iba”.čestnítigtuąlyLale sú“
s nimi s'pOIené___çç1_l_<Qš_n_„určitšł'veľmí
'vážne vzájomné povin­
hosti, ktorých súhrn je .podstatnou časťou spoločenského
zriadenia .oných národovČÁ vysvetlenie sa našlo. Na Sand­
Mchóvýćh (Havajských) ostrovoch jestvovala ešte v prvej
polovici XIX. storočia form-a rodiny, v ktorej bol význam
slov otec a matka, brat a sestra, syn a dcéra, strýc a tetka,
synovec a neter práve taký ako v americkej a staroindickej
príbuzenskej sústave. Lenže čudná vec! Príbuzenská sústava,
platná na Havaji, tiež nezodpovedala tamojšej faktickej
forme rodiny. Tam sú totiž deti všetkých súrodencov bez
výnimky bratmi a sestrami a pokladajú sa za spoločné deti
nielen svojej matky a jej sestier alebo svojho otca a jeho
bratov, ale i za deti všetkých súrodencov svojich rodičov
bez rozdielu. Ak teda americká príbuzenská sústava pred­

31
pokladá primitívnejšiu formu rodiny, v Amerike už zanik­
nutú, ktorú však fakticky nachádzame ešte na Havaji, tak
havajská príbuzens'ká sústava nám ukazuje ešte dávnejšiu
formu rodiny, existenciu ktorej síce už nikde nemôžeme
dokázať, ktorá však musela jestvovať, lebo inak by nemohla
vzniknúť jej zodpovedajúca príbuzens'ká sústava. „Rodina,“
vraví Morgan, „jewaktívny prvok; __n_i'kdy_yneustmie,
ale po:
stwpuje cti/,nižší Ígrgiy lg yyššípodľa toho, ako saÉřbloč­
nosť,vyvíja od nižšieho stupňa k vyššíeřĺtĺ Naproti tomu
'príbuzenskéusúitagL sú pasívne; iba v dlhých-Jčasových
úsekoch zaznamenávajú vývoj ,Mlk-tőrýmrodina prešla v prie~
behu čias; zmenia sa radikálnelen vtedy, ked sa radikálne
zmenila rodina.“ - „A rovnako je to aj - dodáva Marx ­
s .politickými, právnymi, náboženskými a filozofiokými
sústavami vôbec.“ Zatiaľ čo rodina žije dalej, pribgzgnská
sústava skostnatie, a zatiaľ čo táto sústava dalej trvá zo zvy­
ku, rodina z nej vyrastá. No s rovnakou istotou, ako mohol
Cuvier z marsupiálnych kosti kostry zvieraťa, nájdených
pu'i Paríži, usúdiť, že toto zviera patrilo medzi klokany
a že tam 'kedysi žili teraz vymreté klokany, s rovnakou
istotou môžeme z historicky zachovanej príbuzeznskej sústa­
vy vyvodzovať, že voľakedy jestvovala jej zodpovedajúca,
dnes vymretá forma rodiny.
Práve spomenuté príbuzenské sústavy a formy rodiny sa
líšia od dnešných sústav rodín tým, že každé dieťa má
v nich viac otcov a matiek. Podľa americkej .prí'buzenskej
sústavy, ktorej zodpovedá havajská rodina, nemôžu byť hrat
a sestra otcom, resp. matkou toho istého dieťaťa; havajská
príbuzenská sústava však predpokladá rodinu, v ktorej bolo
práve toto pravidlom. Uvidíme viacero rodinných foriem,
ktoré priam odporujú formám, ktoré sa až doteraz zvyčajne
pokladali za jedine platné. Tradičná predstgvąçpgzná iba
monogamľ, papritom mnohoženstvo'íuža a prípadne“ aj
mnohomužstvoženy;
as'prifořñ'mĺsa slušína-mra­
vokárneho filistra', že prax mlčky, ale bez ostychu prekra­
čuje tieto medze, vytýčené oficiálnou spoločnosťou. Naproti
tomu štúdium pradgjĺrł odhaľqu nám pomery, v ktorých
muzowa žijú v mnohoženstveficlĺženy súčasne v mnoho­
32
mužstve, a spoločné deti _sa preto pokladajú za spoločné
deti "všetkých, sú to pomery, ktoré zasa prekonávajú celý
”r' premien, kým napokon vyúsťujú v monogamiu. Tieto
premeny sú toho druhu, že__kruh_zachytený spoločným__r_nan»
zväzkom,pôvodšieveľmi široký, čoraz väčšmi sa
zužuje, až napokon ostanú iba jednotlivé dejice, 'čo je dnes
prevládajúcaforma.
Morgan tým, že takýmto spôsobom spätne konštruuje de­
jiňy rodiny, dospeje v súhlase s väčšinou historikov k zá­
veru, že jestvovaL prvotný stav, 'kde vnútri kmeňa .panoval
neobmedzený poh-.lavIrý-i
styk, takže každá žena patrila rov­
nako-'každčíuwmaždý muž patril každejžene.
O takom prvotnom stave sa hovorilo už od minulého sto­
ročia, ale iba celkom všeobecne; až Bacholen - a to je
jedna z jeho najväčších zásluh - bral ho vážne a hľadal
stopy tohto stavu v historických a náboženských tradíciách.
Dnes .vieme, *že ___s_t_qpy,
ktoré našiel, vonkoncom negedú
ku spoločenskému stupňu neviazaného pohlavného styku, ale
k forme oveľa neskoršej, lcu „skupinovémušmanželgtlué Ak
onen primitívny stupeň spoločnosti skutočne jestvoval, tak
patrí do obdobia natoľko vzdialeného, že sotva môžeme oča­
kávaf, že nájdeme v sociálnych skamenelínách, u zaostalých
divochov, priame dôkazy jeho niekdajšej existencie. Bachoo
fenova zásluha je práve v tom, že postavil túto otázku
do popredia bádania."'
"' V poslednom čase sa stalo módou zapieraf tento začiatoč~

° Ako málo Bachoíen pochopil, čo objavil alebo skôr uhádol, do­

kazuje okolnosť, že označil tento prvotný stav za heterizmus. Ked Gréci
zaviedli slovo heterizmus, znamenal im styk mužov - neženatých
alebo žijúcich v monogamii - s nevydatými ženami a vždy predpo'
kladá určitú formu manželstva, mimo ktorého dochádza k tomuto sty­
ku, a obsahuje už prinajmenej možnost prostitúcie. V inom zmysle sa
toto slovo nikdy ani nepouživalo a v tomto zmysle ho používam
s Morganom i ja. Bachofenove mimoriadne významné objavy sa stá­
vajú až neuveriteľne mystické jeho domnienkou, že historicky vzniknutć
vztahy muža a ženy pramenia z príslušných náboženských predstáv
ľudí, ale nie z ich skutočných životných pomerov. (Engelsova po'
známka.)

3 Fr. Engels: Pôvod rodiny . . . 33

ný stupeň ľudského pohlavného života. Ľudstvo má byť
ušetrené tejto „ihanby“. Poukazuje sa tu nielen na to, že
o ňom niet priameho dôkazu, ale najmä na príklad ostat­
ného zvieracieho sveta; z neho Letourneau („Vývoj manžel­
stva a rodiny“*) zostavil početné fakty, podľa ktorých sa
úplne neviazaný pohlavný styk vyskytuje medzi zvieratami
len na níszm stupni. No zo všetkých týchto faktov môžem
vyvodiť len záver, že pokiaľ ide o človeka a jeho životné
pomery v praveku, nedokazujú vonkoncom nič. Trvalejšie
spolužitie stavovcov v pároch sa dostatočne vysvetľuje fyzio­
logickými príčinami :napríklad u vtákov bezmocnosťou sa­
mičky v čase, keď sedí na vajciach; príklady vernej mono­
gamie vzaté zo života vtákov nie sú pre človeka nijakým
dôkazom, pretože ľudia nepochádzajú z vtákov. ak je prísna
monogamia vrcholom všetkých cností, tak patrí palma ví­
ťazstva .páswcj, ktorá v 'každej ZQ___sv0jich
5077200 proglo­
tíd čižg__č_lánkov,svxojhó'tela má úplné mužské i 'žgngké
pohlavnégsktrojçitráyixmď'živäót. Íýrriĺže'V'llĺaždom
mm člágkgvysamĺamső Se'bousúloží. No ak' sa obmedzí­
me na cicavce, vidíiíčřuüvšetky formy\ pohlavného života,
neviazanosť, príznaky .skupi'nového manželstva, mnohožen­
stva a monogamiu; chýba len mnohomužsrtvo, na to boli
schopní len ľudia. Dokonca i naši najbližší štvorrukí príbuzní
vykazujú všetky možné zoskupenia samče'kov a samičiek;
a ak si stanovíme ešte užšie hranice a .pozorujeme len štyri
druhy ľudoopov, môže nám o nich Letourneau povedať len
toľko, že tieto opice sú hned monogamné a hned polyganľ­
né", kým Saussure u Giraud-Teulona tvrdí, že sú mono­
gamné. Taktiež novšie Westermarckove tvrdenia („Dejiny
ľudského manželstva“*") o monogamii u ľudoopov ešte
zďaleka nie sú dôkazmi. Slovom, sú to také údaje, že poctivý

° Ch. Letourneau, „L'évolution du mariage et de la famille“, Paríž

1888. Red.
" Polygamia (po grécky poly = mnoho, gamos = manželstvo) ­
doslova mnohomanželstvo. Zvyčajne sa tak nazýva mnohoženstvo
Red. .
f" E. A. Westermarck. ..The Hĺ3t°ľ of H M - _­
1891. Red. Y “ma“ "nase Londýn

34
Letourneau priznáva: „Ostatne u cicavcov vonkoncom niet
úzkeho vzťahu medzi stupňom intelektuálneho vývoja a for­
mou pohlavného styku.“ A. Espinas (.,O spoločnostiach
u zvierat“*) vraví priamo: „Stádo je najvyššou sociálnou
skupinou, ktorú môžeme u zvierat pozorovať. Zdá sa, že sa
skladá z rodín, ale už od počiatku rodina a stádo sú v roza
pare a vyvíjajú sa nepriamo úmerne.“
Z toho všetkého vidno,'že o rodinných a iných družných
skupinách ľudoopov nevieme takmer nič určitého; údaje si
navzájom priam protirečia. Netreba sa tomu čudovať. Veď
aké sú protirečivé, ako mnoho kritického rozboru a overo­
vania si vyžadujú aj údaje, ktoré máme 0 divých lcmeňoch
ľudských; a spoločnosť opíc pozorovať je ešte oveľa ťažšie
než spoločnosti ľudské. Musime teda zatiaľ odmietnuť -každý
záver, ktorý sa opiera o také úplne nespoľahlivé údaje.
Naproti tomu .poskytuje nám citovaná Espinasova veta
pevnejší oporný bod. _S_tád_oł~iod\inauŕvyšíícłziiejat sa
_navzájom_nedoplňajú,
ale'sú s_i_. Espinasve mi
pekne dokazujefakö'žiarlivosť samcov uvoľňuje v čase ru­
čania družnosť každého stáda, .ba dokonca ju :na čas rozv
vracia. ,(Kde je rodina tesne zom'knutá, tam sa utvárajú
stáda len v zriedkavých výnim-kách. Naproti tomu tam, kde
panuje voľný pohlavný styk alebo polygamia, vzniká stádo
takmer samo od seba. . . Aày mohlo stádo vzniknúť, musia
sa rodinné z-väzky uvoľniť-'a individuum sa musí stať znova
Weto takzriedkanájdemeorganizované
skupiny
u vtákov. . . Naproti tcñí u cicavcov sa stretávame so spo­
lFč'nTísTà'mi,do určitej miery organizova'nými práve preto, že
tu individuum nesplýva s rodinou . . . Cit pospolitgsjiyntád:
nemôže mať tedLv čase jeho vznikĺ'väčšiehojgpgjalela.
ěmnnej Nezdráhajme
satedavyslo­
viť: Ak sa vyvinula vyššia spoločenská forma než rodina,
mohlo sa to stať len preto, že táto forma pojala do seba
rodiny, ktoré prekonali podstatné zmeny; ale to nevylučuje,
že tieto rodiny práve preto mohli neskôr znovu 'vzniknúť,

' A. Espinas, „Des sociétés animales. Etude de psychologie com­

parée.“ Paríž 1877. Red.

3' 35
a to v okolnostiach nekonečne priaznivejších.“ (Espinas,
uvedené dielo, cituje Giraud»Teulon: „Pôvod manželstva
a rodiny”, 1884, str. 518-520.)
Tu vidno, že spoločnosti zviera-t majú, pravda, určitú
cenu pre vyvodzovanie záverov o ľudských spoločnostiach,
ale cenu len negatívnu. U vyšších stavovcov jestvujú, p0­
kiaľ vieme, len dve formy rodiny: mnohoženstvo alebo spo­
lužitie jednotlivých párov; v oboch môže byť len jeden
dospelý samec, len jeden manžel. Samcova žiarlivosf, 'ktorá
súčasne spája i obmedzuje rodinu, privádza zvieraciu ro­
dinu do protikladu so stádom; stádo, vyššia forma spolu­
tnažívania, sa .pre samcovu žiarlivosť stáva raz nemožnou,
raz uvoľnenou, alebo sa v čase ručania rozpadáva, v naj­
lepšom prípade jej žiarlivosť samca bráni v ďalšom rozvoji.
Tento jeden fakt 'stačí ako dôkaz, že zvieracia rodina a ľud­
ská praspoločnosť sú veci nezlučiteľné; že praľu-dia, ktorí
sa vypracovali nad zvierací stav, bud vôbec nepoznali ro­
dinu, bud nanajvýš takú, ktorá sa u zvierat nevyskytuje.
V nepatrnom počte mohlo sa pretlcť i také bezbranné zvie­
ra, ako bol vznikajúci človek, aj v izolácii, ktorej najvyššou
formou združovania je spolužitie jednotlivých párov, aké
pripisuje Westermarok podľa zpráv poľovníkov gorilám
a šimpanzom. No aby človek prekonal zvierací stav, aby sa
uskutočnil najväčší pokrok, aký je v prírode známy, na to
bol potrebný další činiteľ: nedostatočnú schopnosť jednot­
livca brániť sa muselo nahradiť spojenie síl a spolupráca
stáda. Z pomerov, v akých žijú dnes ľudoopi, bol by pre­
chod k človekovi vonkoncom nevysvetliteľný; tieto opice
pôsobia skôr dojmom poblúdených vedľajších línii, ktoré p0»
zvoľna vymierajú a v každom prípade sú v úpadku. Už toto
stačí, aby sme odmietli 'každé porovnávanie foriem rodiny
u opíc a pračloveka. Okolnost, že dospelí samci sa navzá­
jom znášali, že neboli žiarliví, bola prvou podmienlkou pre
vznik väčších o. trvalých skupín, v ktorých jedine mohla
nastať premena zvieraťa v človeka. A naozaj, aká je naj­
' A. Giraud-Teulon, ..Les origines du maria
Ženeva 80 c Ct.a(1famille
1
.. .

36
staršia, najpôvodnejšia forma rodiny, ktorej existenciu de~
jiny nesporne dokazujú a ktorú môžeme ešte i dnes kde-tu
študovať? Skupinové manželstvo, forma, v ktorej si navzá­
jom -prináležia celé skupiny :mužov a celé 'skupiny žien
a v ktorej je len málo miesta pre žiarlivosť. A ďalej na ne­
skoršom stupni vývoja sa stretávame - hoci výnimočne ­
s mnohomužstvgm, ktoré je už ozajstným výsmechom všet­
kých 'pp-citoĺžimlivmti, a preto je u zvierat neznáme. Kedže
však sú nám známe formy skupinového manželstva spre­
vádzané tak svojrázne spletitými podmienkami, že nevyho
nutne svedčia o existencii ešte skorších jednoduchšich foriem
pohlavného styku a tým koniec koncov poukazujú na ob­
dobie nevíazanćhn pohlasméhq styku, zodpovedajúce precho­
du človeka zo stavu zvieracieho do stavu ľudského, privádza
nás odvolávanie sa na pohlavný život zvierat práve ta, od­
kiaľ nás malo raz navždy vyviesť.
Ved čo to znamená neviazaný pohlavný styk? Znamená
to toľko, že neplatili obmedzujúce zákazy, platné dnes alebo
v skoršej dobe. Videli sme už, že hranice žiarlivosti padli.
Ak je niečo isté, tak je to to, že žiarlivosť je .pocit, ktorý
sa vyvinul pomerne neskoro. Platí to aj o predstave krvi­
smilstva. Nielenže brat a sestra boli pôvodne manželia, ale
ešte dnes je u mnohých národov dovole-ný aj pohlavný styk
medzi rodičmi a deťmi. Bancroft („Domorodé plemená
v tichomorských štátoch Severnej Ameriky“, 1875, zv. 1) '
to dosvedčuje o Kaviatoch pri Beringovom prielive, o kmeni
Kadiakov pri Aľjaške, o kmeni Tinneov vnútri britskej Se­
vernej Ameriky; Letourneau uvádza zprávy o tom istom
fakte v indiánskom kmeni Čipivov, u Kukusov v Chile,
u Karibov a Karenov v Zadnej Indii; ani nehovoriac o tom,
čo rozprávali 'starí Gréci a Rimania o Partoch, Peržanoch,
Skýtoch, Hlĺnoch atď. Skôr než bolo vynájdené krvismilstvo
(a krvismílstvo je vynález, a to nanajvýš cenný), nemohol
byť pohlavný styk medzi .rodičmi a deťmi odpudzujúcejší ako
pohlavný styk medzi inými osobami, 'ktoré patria k rozlič­

° H. H. Bancroit, „The Native Race: of the Pacific States oi

North Amerika, zv. I-V, New York 1875/6. Rod.

37
ným generáciám, a to sa predsa ešte aj dnes stáva v naj­
filisterskejších krajinách, a .pritom to nevzbudzuje veľké po
horšenie; ba i staré „panny“ nad šesťdesiat rokov si niekedy
berú, keď majú dosť peňazí, mladých mužov okolo tridsiatky.
Ak si však od najstarších známych foriem rodiny odmyslíme
s nimi spojené predstavy o lkrvismilstve - predstavy úplne
odlišné od našich a im často priam protikladné - tak
prídeme k forme pohlavného styku, ktorá sa dá označiť len
ako neviazaná. Neviazaná potiaľ, pokiaľ vtedy ešte nejestvo­
valo obmedzenie, utvorené neskoršími mravmi. Ale z toho
von'koncom nevyplýva, že by v každodennej praxi musel byf
samý zmätok. Nie sú nijako vylúčené dočasné spojenia
jednotlivých cpárov, ved je to takto vo väčšine .prípadov
dokonca i v dnešných skupinových manželstvách. A ak
Westermarck, ktorý najnovšie popiera existenciu takého prvot­
ného stavu, označuje za manželstvo každý stav, v ktorom
obe stránky zostávajú spolu až do narodenia potomka, tak
treba povedať, že takýto druh manželstva je veľmi dobre
možný v stave neviazaného .pohlavného styku bez toho, žeby
protirečil neviazanosti, t. j. tomu, že neexistujú nijaké me­
dze pohlavného styku vytvorené mravmi. Westermarck, pravo
da, vychádza z názoru, že „neviazanosť je spojená s potla­
čením individuálnych náklonnosti“, takže „jej najrýdzejšou
formou je prostitúcia“. Mne sa skôr zdá, že nemožno po'
chopit praveké pomery, ak 'na ne pozeráme okuliarmi "boro
delu. Pri skupinovom manželstve sa k tejto veci ešte vrátime.
Podľa Morgana sa z tohto prvotného stavu neviazaného
pohlavného styku pravdepodobne veľmi skoro vyvinula:
1. Rodina pokrvne príbuzných - prvý stupeň rodiny. Tu
sú manželské skupiny od seba oddelené podľa generácií:
Všetci starí otcovia a staré matky v rámci rodiny'sú si na­
vzájom mužmi a ženami, rovnako ich deti, teda otcovia
a matky, práve tak ako zasa ich deti budú tvoriť tretí kruh
spoločných manželov, a ich deti, -pravnuci prvej generácie,
budú tvoriť kruh štvrtý. Pri tejto forme rodiny sú teda
od .manželských práv a povinností (ako by sme dnes pove­
dali). navzájom vylúčení len predkovia a potomci, rodičia
a deti. Bratia a sestry, bratanci a sesternice prvého, druhého
38
a ďalšieho stupňa sú si navzájom všetci bratmi a sesvtrami
a práve preto sú si všetci mužmi a ženami. Pomer brata
a sestry zahrnuje sám osebe na tomto stupni .vzájomný po­
hlavný styk* V typickej forme by sa takáto rodina skladala
z potomstva jedného páru, v -ktorom potomci každej gene­
rácie sú si vzájomne .bratmi a sestrami a práve preto navzá­
jom i mužmi a ženami.
Rodina po'krvne príbuzných vymrela. Ani u -najprimitív­
nejších národov, o ktorých rozprávajú dejiny, -niet na to
dokázateľný priklad. Že všalk voľakedy musela existovať, to
nás núti uznať príbuzenská sústava havajská, ešte teraz
platná v celej Polynézii, ktorá vyjadruje také stupne pokrv­
ného pribuzenstva, aké mohli vzniknúť iba za tejto formy
rodiny; to nás núti uznať celý další vývoj rodiny, 'ktorý

° V liste z jari roku 1882 Marx najostrejšie odsudzuje, ako je

úplne sfalšovaný pravek vo Wagnerovom texte „Nibelungov“. „Kto
to kedy slýchal, aby brat objímal sestru ako mladuchu?“ Týmto Wag­
nerovým „smilným bohom“, ktorí si svoje lúbostné pletky robia pi­
kantnejšimi celkom moderným spôsobom s troškou krvismilstva, odpoo
vedá Marx: „V praveku bola sestra manželkou a bolo to mravně."
(Engelsova poznámka k vydania 2 r. 1884.)
Istý francúzsky priateľ a ctitel Wagnerov nesúhlasí s touto poznám­
kou a poznamenáva, že už v staršej Edde, o ktorú sa Wagner opieral,
v Ógisdrecke, vyčita Loki Freji: „Pred bohmi si objímala vlastného
brata.“ Manželstvo medzi súrodencami bolo teda vraj už vtedy zaká­
zané. Ógisdrecka je výrazom doby, keď už viera v staré mýty úplne
upadla; je to čisto lukiánska satira na bohov. Ak v nej Loki ako
Mefisto robí Freji takéto výčitky, svedčí to skôr proti Wagnerovi.
O niekoľko veršov ďalej Loki vraví Niördhrovi: „So svojou sestrou
si splodil (takéhoto) syna“ (vidh systur thinni gaztu slikan mög).
Niördhr síce nie je Aze, ale Vane, a hovorí v ..Ságe o Ynglingoch', že
u Vanov sú manželstvá medzi bratmi a sestrami obvyklé, u Azov nie.
To by nasvedčovalo tomu, že Vanovia boli staršími bohmi než Azovia.
Avšak Niördhr žije medzi Azmi ako medzi seberovnými a tak je
„Ógisdrecka' skôr dôkazom, že v dobách, keď vznikli nórske báje
o bohoch, manželstvá medzi súrodencami, aspoň u bohov, ešte ne'
vzbudzovali pohoršenie. Ak už chce niekto ospravedlñovať Wagnera.
urobil by lepšie, keby miesto Eddy citoval Goetheho, ktorý v balade
o bohovi a bajadére robí podobnú chybu, ked opisuje, ako sa ženy
z náboženských povinností vzdávali mužom a príliš približuje tento
zvyk modernej prostitúcii. (Engels dodatok k vydania 2 r. 1891.)

39
predpokláda túto formu ako nevyhnutný predchádzajúci
stupeň.
2. Rodina punaluanská. Ak prvý krok v organizácii ro­
diny spočíval v tom, že 'bol vylúčený vzájomný pohlavný
styk rodičov a detí, druhý bol v tom, že sa zakázala man­
želstvo bratov a sestier. Tento krok, kedže oddeľoval vekove
takmer rovnakých, bol oveľa dôležitejší, ale aj omnoho ťažší
ako°prvý. Uskutočňoval sa pozvoľna; pravdepodobne sa za­
čal vylúčením pohlavného styku medzi pokrvnými súroden'
cami (t. j. súrodencami zo strany matkinej), najprv v jed­
notlivých prípadoch, z čoho sa však postupne stávalo
pravidlo (na Havaji sa vyskytovali ešte v tomto storočí
výnimky), napokon bolo zakázané manželstvo dokonca i me'
dzi súrodencami -patriacimi k pobočnej línii, t. j. podľa náš~
'ho pomenovania medzi deťmi, vnulkmi a pravnukmi sú­
trodencov; to je podľa Morgana „výborná ilustrácia, ako
pôsobí zásada prirodzeného výberu“. ]e nesporné, že kmene,
u ktorých tento progresívny krok obmed-zil pohlavný styk
príbuzných, museli .sa vyvíjať rýchlejšie~~a>dokonalejšie než
kmene, u ktorých manželstvo medzi súrodencamirzostalo
pravidlom, ba príkazom. A ako mocne sa pociťovali účinky
tohto pokroku, dokazuje rod (gens), inštitúcia, ktorá z neho
bezprostredne vznikla, no jej význam siaha oveľa ďalej,
inštitúcia, ktorá je základom spoločenského zriadenia väčši­
ny, ak nie všetkých barbarských národov sveta, a z kto­
rého v Grécku a v Ríme prechádzame priamo do civilizácie.
Každá prarodina sa musela najneskoršie po niekoľkých
generáciách rozštiepiť. Prvotná komunistická spoločná do­
mácnosť, ktorá bez výnimky panuje až hlboko do stredného
barbarstva, určovala maximálne rozmery rodinného spolo­
čenstva, ktoré sa, pravda, menili podľa pomerov, no boli
na každom mieste viac-menej určené. Len čo vznikla pred­
stava o nepristojnosti pohlavného styku medzi deťmi jednej
matky, musel sa vplyv tejto predstavy prejaviť pri takom
delení starých a zakladaní nových domových spoločenstiev
(ktoré sa však nemuseli nevyhnutne zhodovať s rodinou
skupinou). Jeden rad alebo niekoľko radov sestier boli jada
rom jedného domového spoločenstva, ich pokrvní bratia
40
jadrom druhého. Takto alebo .podobne sa z rodiny pokrvne
príbuzných vyvinula rodinná forma, ktorú Morgan nazýva
punaluanskou rodinou. Podľa havajského zvyku bolo nie­
koľko sestier, upokrvných alebo vzdialenejších (t. j. ses-terníc
prvého, druhého alebo ďalšieho stupňa), spoločne ženami
mužov im spoločných, ktorými však nesmeli byť ich bratia;
títo mužovia sa už nenazývali navzájom bratmi, už nimi
ani nemuseli byť, ale museli byt punalua, t. j. dôverný druh,
čosi ako spoločník. Práve tak malo niekoľko pokrvných
alebo vzdialenejších 'bratov v spoločnom manželstve určitý
počet žien, neboli to však ich sestry, a tieto ženy si tiež na­
vzájom hovorili punalua. To je klasická podoba rodinnej
formácie, ktorá neskoršie pripúšťala rozličné obmeny a kto'
rej podstatným Charakteristickým znakom bolo: vzájomné
spoločenstvo mužov a žien v určitom 'rodinnom kruhu,
z ktorého však boli vylúčení 'bratia žien, a to najprv pokrvní,
neskoršie 'aj vzdialenejší, a naopak i sestry týchto mužov.
Táto forma rodiny nám teraz 3 najdokonalejšou pres­
nosťou ukazuje stupne príbuzenstva, ako ich vyjadruje ame­
rická sústava. Deti sestier mojej matky sú ešte jej deťmi,
práve tak deti sbratov môjho otca sú aj jeho deťmi, a všetci
sú mojimi súrodencami; avšak deti bratov mojej matky sú
teraz jej synovcami a neterami, deti sestier môjho otca sú
jeho synovcami a neterami, a ti všetci sú mojimi bratan­
cami a sesternicami. Lebo kým sú - právne, hoci nie vždy
fakticky - mužovia sestier mojej matky stále ešte aj jej
mužmi a práve tak aj ženy 'bratov môjho otca sú stále ešte
tiež jeho ženami, zatiaľ spoločenská kliatba, ktorou sa stíhal
pohlavný styk medzi súrodencami, rozdelila na dve triedy
deti súrodencov, 'ktorých dosiaľ pokladali bez rozdielu za
súrodencov: jedni zostávajú ako predtým navzájom (vzdia­
lenejšími) bratmi a sestrami, druhí, tu deti brata, tam deti
sestry, nemôžu byť naďalej súrodencami, nemôžu už mať
spoločných rodičov, spoločného otca, ani spoločnú matku;
a preto sa tu prvý raz stáva nevyhnutným triedenie na sy­
novcov a netere, bratancov a sesternice, čo by nemalo za
dávnejšieho rodinného zriadenia zmysel. Americkú príbu­
zenskú sústavu, ktorá sa zdá úplne nezmyselnou za každej

41
 formy rodiny spočívajúcej na monogamii, logicky vysvet­
ľuje až do najmenších podrobností a prirodzene zdôvodňuje
punaluanská rodina. Prinajmenej v tej miere, v akej bola
rozšírená táto príbuzens-ká sústava, musela jestvovať aj pu­
knaluanská rodina alebo nejaká jej podobná forma.
Zprávy o tejto forme rodiny, ktorej existencia bola do­
kázaná na Havaji, boli by sa nám zachovali pravdepodobne
z celej Polynézie, lkeby pobožní misionári, podobne ako ke­
dysi španielski mnísi v Amerike, boli videli v takých ne­
kresťanských pomeroch niečo viac ako iba „ohavnosť“.*
Keď nám Cézar rozpráva o Britoch, ktorí vtedy boli na
strednom stupni barbarstva, že „desiati alebo dvanásti majú
svoje ženy spoločne, a to väčšinou bratia s bratmi a rodi­
čia s deťmi“ - ,potom :sa to dá najlepšie vysvetliť ako
skupinové manželstvo. Matky 'barbarskej doby nemajú de­
sat až dvanásť synov v takom veku, aby si mohli držať
spoločné ženy, ale v americkej príbuzenskej sústave, zodpod
vedajúcej punaluanskej rodine, je mnoho bratov, lebo všetci
blízki aj vzdialení mužovi bratanci sú jeho bratmi. Výraz
„rodičia s deťmi“ vyplynul asi 2 Cézarovho nesprávneho
ponímania; v tejto sústave síce nie je celkom vylúčené, že
by otec a syn alebo matka a dcéra mohli byť v tej istej
manželskej skupine, zato je však úplne vylúčené, aby v nej
bol otec a dcéra alebo matka a syn. Rovnako možno touto
alebo podobnou formou skupinového manželstva najľahšie
vysvetliť zprávy Herodotove a iných starých spisovateľov
o spoločenstve žien u divých a barbarských národov. To
platí tiež o tom, čo rozprávajú Watson a Kaye (.,Obyvateľ­
stvo Indie“") - o Tirukoch v Audhu (severne od Gan­
' Stopy neviazaného pohlavného styku, ktorý podľa svojej mienky
objavil Bachoĺen a nazýva! „plodením v bahne“, súvisia so skupiv
novým manželstvom, o čom už dnes nemožno pochybovať. „Ak Ba­
chofen pokladá tieto punaluanské manželstvá za »nezákonnéç tak by
človek z tej doby pokladal väčšinu dnešných manželstiev medzi blíz­
kymi a vzdialenými bratancami a sesternicami z otcovej alebo mat'
kinej strany za krvismilné, totiž za manželstvá medzi pokrvnými sú­
rodencami.“ (Marx.) (Engelsova poznámka.)
.o 1. F. Watson and 1. W. Kaye. ..The Peo le of 1 di - _ I
Londýn 1868-1872. Red. P n a ' W 1 V­

42
gesa): „Žijú pohromade (t. j. pohlavné) takmer bez roz­
dielu vo veľkých pospolitostiach a keď sú dvaja ľudia po­
kladaní za manželov, tak je to zväzok len podľa mena.“
Zdá sa, že priamo z punaluanskej rodiny vznikla vo veľ­
kej väčšine prípadov inštitúcia rod (gens). Pravda, mohla
vzniknúť aj z austrálskej triednej sústavy."' Austrálčania
majú rody, no nemajú ešte punaluanskú rodinu, ale primi­
tívnejšiu formu skupinového manželstva.
Vo všetkých formách skupinového manželstva je neisté,
kto je otcom dieťaťa, ale je isté, kto je jeho matkou. Hoci
žena nazýva všetky deti spoločnej rodiny svojimi deťmi a má
k nim materské povinnosti, predsa rozoznáva svoje pokrvné
deti od ostatnýchx-Je teda jasné, že pokiaľ jestvuje skupi­
nové manželstvo, dá sa dokázať pôvod iba z matkinej strany,
a preto sa uznáva len ženská línia. Tak je to skutočne
u všetkých divošských národov a u národov na nižšom
stupni barbarstva; Bachoíenovou druhou veľkou zásluhou
je, že to objavil ako prvý. Toto výlučné uznávanie pôvodu
podľa matky a časom sa 'z neho vyvinuvšie dedičské vzťahy
Bachofen nazýva materským právom; toto označenie pone­
chávam pre jeho stručnosť. No výraz je nesprávny, lebo
o práve v právnickom zmysle slova nemôže byť .na tomto
spoločenskom stupni ani reči.
Ak si teraz všimneme z punaluans-kej rodiny jednu
z oboch typických skupín, totiž skupinu pokrvných a vzdia­
lenejších sestier (t. j. pochádzajúcich v prvom, druhom ale­
bo vzdialenejšom stupni od pokrvných sestier) zároveň s ich
deťmi a s ich pokrvnými alebo vzdialenejšími bratmi z mat­
kinej strany (ktori podľa nášho predpokladu nie 'sú ich
mužmi), potom máme presne okruh osôb, ktoré zahrnul ne­
skôr rod ako svojich členov v prvotnej forme tejto inštitúcie.
Všetci majú spoločnú pramat'ku, a preto sú ženskí potomci
v rovnakej generácii navzájom sestrami. Ale manželia tých­
to sestier už nemôžu byť ich bratmi, nemôžu teda pochádzať
od tejto vpramatky, nepatria teda do skupiny pokrvne prí­

° Tým sa tu aj nižšie myslia veľké manželské skupiny austrálskych

domorodcov. Red.

43
buzných, do neskoršieho rodu; avšak ich deti .patria do tejto
skupiny, ved jedine pôvod z matkinej strany je rozhodujúci,
kedže jedine tento je istý. Len čo bol zakázaný pohlavný
styk medzi všetkými súrodencami aj medzi najvzdialenejšimi
príbuznými patriacimi k pobočnej línii z matkinej strany.
premenila sa vyššie Opísaná skupina na rod, t. j. ustanO»
vila sa ako pevný kruh pokrvne príbuzných po praslici, ktorí
medzi sebou nesmú vstupovať do manželstva; odteraz sa
tento kruh stále väčšmi upevňuje aj inými spoločnými usta­
novizňami spoločenskej a náboženskej povahy a odlišuje sa
od iných rodov toho istého kmeňa. O tom obšírne neskor­
šie. No a-k sledujeme ako sa rod nielen nevyhnutne, ale
dokonca samozrejme vyvíja z punaluans'kej rodiny, je jasné,
že môžeme takmer s istotou predpokladať, že táto forma
rodiny 'jestvovala kedysi u všetkých národov, -u ktorých
možno dokázať ustanovizne rodu, t. j. skoro u všetkých
barbarov a kultúrnych národov.
Ked Morgan pisal svoju knihu, boli naše vedomosti
o skupinovom manželstve ešte veľmi obmedzené. Vedelo sa
niečo o skupinovom manželstve u Aus'trálčanov, organizo­
vaných v triedy, a okrem toho už roku 1871 uverejnil
Morgan zprávy, ktoré získal 0 punaluanskej rodine na Ha­
vaji. Punaluanská rodina poskytla jednak úplné vysvetle­
nie príbuzenskej sústavy u amerických Indiánov, z 'ktorej
Morgan vychádzal v celom svojom bádaní; jednak bola
hotovým východiskom, z ktorého sa dal vyvodiť matersko­
právny rod; a napokon znamenala oveľa vyšší vývojový
stupeň než austrálske triedy. Bolo teda pochopiteľne, že ju
Morgan pokladal za vývojový stupeň, .ktorý nevyhnutne
predchádza párovému manželstvu, a že tvrdil, že bola prv
všobecne rozšírená. Od tej doby sme poznali mnoho iných
foriem s'kupinového manželstva a teraz vieme, že Morgan
tu zašiel príliš daleko. No jednako mal šťastie, že v puna­
luanskej rodine narazil na najvyššiu, klasickú formu sku­
pinového manželstva, na formu, z ktorej sa dá najjedno­
duchšie vysvetliť prechod k forme vyššej.
Za najpodstatnejšie obohatenie našich vedomosti o skupi­
novom manželstve vdačime anglickému misionárovi Lori'
44
merovi Fisonovi, ktorý mnoho rokov študoval túto formu
_:rodiny na jej klasickej pôdeLv Austrálii. Najnižlší-'š't'u-peĺ'
vývojanašielu austrálskychčem MountGambier
v južnej Austrálii. Tu je celý kmeň rozdelený na dve veľké
triedy: Kroki a Kumite. Pohlavný styk v rámci -každej
z týchto tried je prísne zakázaný; naproti tomu je každý
muž z jednej triedy 'rodeným manželom každej ženy z dru­
hej triedy a ona je jeho rodenou manželkou. Nie jednotlivci,
ale celé skupiny, trieda 3 triedou sú navzájom manželia.
A treba zdôrazniť, že tu nikde nie je prekážkou vekový
rozdiel alebo určité pokrvné príbuzenstvo, iba ak je podmie­
nené rozdelením na dve exogamné triedy. Krokimu je právo­
platnou manželkou každá žena 2 triedy Kumi-te; kedže
však jeho vlastná dcéra, alko dcéra kumitskej ženy, je podľa
materského práva rovnako ženou 2 triedy Kumite, je teda
rodenou manželkou každého muža 2 triedy Kroki, teda aj
svojho vlastného otca. Triedna organizácia, ako je nám
známa, prinajmenej tomu nebráni. Bud teda táto organi­
zácia vznikla v čase, keď .pohlavný styk medzi rodičmi
a deťmi sa nepdkladal za nič hrozného - i keď už ľudia
boli podvedome hnaní k tomu, aby obmedzili pohlavný styk
pokrvne príbuzných - a v tomto prípade by triedna sústa­
va vznikla priamo zo stavu neobmedzeného :pohlavného
styku. Bud vznikli triedy vtedy, ked styk medzi rodičmi
a deťmi bol už mravmi zakázaný - potom terajší stav
svedčí spätne o rodine pokrvne príbuzných a je prvým kro­
kom z nej. Táto druhá domnienka je pravdepodobnejšia. Po­
kiaľ viem, neuvádzajú sa z Austrálie príklady manželského
styku medzi rodičmi a deťmi, a neskoršia forma exogamie,
materskoprávny rod, tiež spravidla mlčky zakazuje tento styk
ako niečo, čo už 'bolo zakázané .pri vzniku rodu.
Sústavu dvoch tried nájdeme okrem pri Mount Gambier
v južnej Austrálii aj ďalej na východ pri rieke Darling a na
severovýchode v Queenslande; je teda na veľkom území
rozšírená. Vylučuje iba manželstvo medzi súrodencami, me»
dzi deťmi bratov a medzi deťmi sestier z matkinej strany,
lebo patria do tej istej triedy; ale deti sestry a brata sa
môžu zosobášiť. Ďalší krok na zamedzenie pohlavného styku

45
medzi pokrvnými príbuznými nachádzame u Kamilarojov
pri rieke Darling v Novom Južnom Walese, -kde pôvodné
dve triedy sú rozdelené na štyri triedy a každá z týchto
štyroch t-ried je tiež celá v manželskom pomere s inou urči­
tou triedou. Mužovia a ženy prvých dvoch tried sú si na'
vzájom rodenými manželmi; ich deti patria do tretej alebo
štvrtej triedy, podľa toho, či matka patrila do prvej alebo
druhej triedy; deti z tejto tretej a štvrtej triedy, tiež na­
vzájom spojených manželským zväzkom, patria zasa do prvej
alebo druhej triedy. Takže vždy jedna generácia patrí do
prvej a druhej triedy, nasledujúca generácia do tretej
a štvrtej a ďalšia generácia opäť do prvej a druhej triedy.
Podľa toho nemôžu byť deti súrodencov (z matkinej strany)
mužom a ženou, môžu však nimi byť vnukovia súrodencov.
Tento svojrázne zložitý systém je - pravda, neskoršie ­
ešte spletitejší naštiepením materskoprávneho rodu, ale tým
sa teraz nemôžeme zaoberať. Vidno, že znovu a znovu sa
uplatňuje snaha zamedzovať pohlavný styk pokrvne prí­
buzných, ale iba celkom živelne a kde-tu bez jasného ve­
domia cieľa.
Skupinové manželstvo, ktoré tu v Austrálii je ešte man­
želstvom tried, hromadným manželským zväz-kom celej, čas­
to po celej šírke pevniny rozptýlenej triedy mužov s rov­
nako tak rozšírenou triedou žien, toto skupinové manželstvo
ani nevyzerá zblízka tak strašne, ako si ho predstavuje fi­
listerská fantázia zvyknutá na prostitúciu. Naopak, trvalo
to mnoho rokov, než sme jeho existenciu čo len tušili,
a v poslednom čase sa jeho existencia opäť popiera. Povrch'
nému pozorovatelovi sa toto skupinové manželstvo javí ako
voľná monogamia a miestami ako mnohoženstvo popri prí­
ležitostnej nevere. Treba na to venovať celé roky, ako to
urobili Fison a Howitt, aby sme objavili v týchto man­
želských pomeroch, ktoré obyčajnému Európanovi pripomiv
najú jeho rodinné pomery, regulujúci zákon, podľa ktorého
cudzí austrálsky černoch tisíce kilometrov od svojho do~
mova, medzi ľuďmi, ktorých jazyku nerozumie, často v kaž­
dom tábore, u každého kmeňa nájde ženu, ktorá bez zdrá­
hama a :bez okolkov je mu !po vôli, a podľa ktorého muž,
46
ktorý má viac žien, prenecháva jednu z nich na noc svojmu
hosťovi. Kde Európan vidí nemravnosť a nezákonnosť, pa­
nuje fakticky prísny zákon. Ženy patria do manželskej trie»
dy cudzinca a sú preto jeho rodenými manželkami; ten istý
mravný zákon, ktorý ich oboch na seba odkazuje, zakazuje
zároveň pod trestom vyobcovania každý styk mimo man­
želských tried, ktoré k sebe prislúchajú. Dokonca i tam,
kde sa ženy získavajú únosom, ako to často 'býva v mno­
hých krajoch pravidlom, i tam sa zákon manželských tried
starostlivo zachováva. '
Pri únose žien sa už ostatne ukazuje stopa prechodu
k monogamii, prinajmenej vo forme párového manželstva:
ked mladý muž s pomocou svojich priateľov ukradne alebo
unesie dievča, tak s ňou síce všetci rad-radom obcujú, no
jednako sa potom 'pokladá za manželku mladého muža, ktorý
únos zosnoval. A opačne, a'k ulúpená žena utečie od muža
a ak sa jej zmocní iný muž, stane sa ženou tohto-a prvý
muž stratí na ňu svoje prednostné právo. Popri a vnútri
skupinového manželstva, ktoré trvá vcelku dalej, utvárajú
sa teda vztahy, vylučujúce iné osoby, združovanie jednotli­
vých párov na dlhší alebo kratší čas a vedla toho aj mno­
hoženstvo, takže itu začína skupinové manželstvo odumie­
rat a ide len o to, či v dôsledku európskeho vplyvu zmizne
skôr 2 javiska skupinové manželstvo alebo austrálski čer­
nosi, ktorí v ňom žijú.
Pravda, manželstvo celých tried, ako jestvuje v Austrálii,
je veľmi nízkou, prvotnou formou skupinového manželstva,
kým punalauanská rodina je, pokiaľ vieme, najvyšším stup­
ňom jeho vývoja. Prvá, ako sa zdá, je formou, zodpovedá'
júcou stavu spoločnosti potulujúcich sa divochov, druhá
predpokladá už pomerne trvalé sídla komunistidkých obcí
a vedie priamo 'k ďalšiemu, vyššiemu vývojovému stupňu.
Medzi týmito dvoma stupňami nájdeme iste ešte niekoľko
medzistupňov; tu je pole pre 'bádanie, ku ktorému dosiaľ bol
prístup iba otvorený a na ktoré sa len sotva vk-ročilo.
3. Párová rodina. K určitému združovaniu jednotlivÝCh
párov na kratší alebo dlhší čas dochádzalo už za skupino­
vého manželstva alebo ešte skôr; muž mal medzi mnohými

47
ženami jednu hlavnú ženu (sotva možno ešte povedať ob­
ľúbenú ženu) a bol jej medzi inými manželmi hlavným
manželom. Táto okolnost nemálo prispela na p0pletenie
misionárov, ktorí pokladajú skupinové manželstvo raz za
neobmedzené spoločenstvo žien, raz za svojvoľné cudzo'
ložstvo. Ale také spolunažívanie v pároch, spočívajúce na
zvyku, muselo sa tým väčšmi upevňovat, čím väčšmi sa
rozvíjal rod a čím početnejšie boli triedy „bratov“ a „seso
tier“, medzi ktorými bolo teraz manželstvo zakázané. Zá­
'kaz ženby medzi p'ok-rvnými príbuznými, podnietený inšti­
túciou rodu, ešte sa stupňoval. Tak vidíme, že u Irokézov
a u väčšiny ostatných Indiánov stojacich na nižšom stupni
barbarstva je zakázané manželstvo medzi všetkými príbuz­
nými, ktorých vypočítava ich sústava, a takých je niekoľko
sto druhov. Pri tejto vzras-tajúcej spletitosti zákazu man­
želstva stávali sa skupinové manželstvá stále nemožnejšími
a boli zatláčané párovou rodinou. Na tomto stupni žije spolu
jeden muž s jednou ženou, ale takým spôsobom, že muž
má i nadalej právo na mnohoženstvo a príležitostnú neveru,
hoci mnohoženstvo sa zriedka vyskytuje z hospodárskych
dôvodov; ale od žien sa za ten čas, čo trvá spolužitie, žiada
zväčša najprísnejšia vernosť a ich cudzoložstvo sa ukrutne
tresce. Ale obe stránky sa môžu ľahko rozsobášiť a deti
patria ako predtým len matke.
I v tomto postupujúcom vylučovaní manželstva medzi p0­
krvnými príbuznými sa uplatňuje prirodzený výber. Mor­
gan to vyjadruje slovami: „Z manželstiev medzi rodmi.
ktoré nie sú pokrvne príbuzné, vznikla telesne i duševne
silnejšia rasa; zmiešali sa dva rozvíjajúce kmene a lebky
aj mozgy novej generácie rástli prirodzene, až obsiahli
schopnosti oboch kmeňov. “ Preto 'kmene s rodovou sústavou
museli dosiahnut prevahu nad zaostalými lkmeňmi alebo ich
svojím príkladom strhnúť so sebou.
Vývoj rodiny v pradejinách spočíva teda v tom, že sa
neprestajne zužuje kruh osôb, v ktorom jestvuje manželské
spoločenstvo medzi oboma pohlaviami a .ktoré pôvodne
zahrnovalo celý kmeň. Ustavičným vylučovaním najprv bliž­
ších, potom čoraz vzdialenejších príbuzných, nakoniec už
48
aj osôb len priženených, stáva sa napokon skupinové man­
želstvo akéhokoľvek druhu prakticky nemož'ným a zostane
iba jediný, zatiaľ ešte len voľne spojený pár, molekula, po
rozklade ktorej manželstvo vôbec zaniká. Už z toho vidno,
ako málo mala do činenia so vznikom monogamií indi­
viduálna pohlavná láska v dnešnom zmysle slova. Ešte väč­
šmi to dokazuje prax všetkých národov, ktoré stoja na tomto
stupni. Zatiaľ čo za dávnejších foriem rodiny mužovia ne»
mali nikdy núdzu o ženy, naOpak, mali ich skôr viac ako
dosť, stali sa teraz ženy vzácnymi a hľadanými. Preto sa
s ,párovým manželstvom začína aj unášanie a kupovanie
žien. Sú to sice veľmi rozšírené javy, ale iba príznaky oveľa
hlbšej zmeny. Z týchto príznakov, hoci to boli len spôso­
by, ako si Zadovážiť ženy, vybásnil pedantský Škót
MacLennan „únosové manželstvo“ a „kúpne manželstvo“
ako osobitné kategórie rodín. Ostatne u amerických Indiánov
a u iných národov (na rovnakom stupni) nie je uzavie­
ranie manželstva vecou zúčastnených osôb - ktorých sa
zväčša nikto nepýta - ale vecou ich matiek. Často teda
dôjde k zasnúbeniu osôb, ktoré sa vôbec nepoznajú a o uza­
vretej zmluve sa dozvedia až vtedy, ked sa má konať svad­
ba. Pred svadbou dáva ženích rodovým príbuzným mla­
duchy (teda jej príbuzným z matkinej strany, a nie otcovi
a jeho príbuzenstvu) dary, ktoré .sa pokladajú ako výkupné
za prenechanie dievčaťa. Oba manželia sa môžu ľubovoľne
rozsobášiť, ale u mnohých kmeňov, napríklad u Irokézov,
verejná mienka čoraz väčšmi' odsudzuje také rozvody; ak
vzniknú spory, snažia sa rodovi :príbuzní oboch strán pro­
stredkovať a k rozluke dôjde len vtedy, ked .prostredkovanie
nemalo úspech; a vtedy deti zostanú žene a každá stránka
má právo uzavrieť nové manželstvo.
Párová rodina je sama príliš slabá a príliš nestála, aby
považovala za potrebné alebo aspoň za výhodné viesť vlast­
nú domácnosť, a .preto vôbec neruší komunistickú domác­
nosť, zdedenú z dávnejšej doby. Lenže komunistická domác­
nosť znamená panstvo žien v dome práve tak ako výlučné
uznávanie rodnej matky, oproti neistote poznať rodného
otca; znamená tiež, že ženy, t. j. matky, sú veľmi uctievané.

4 Fr. Engels: Pôvod rodiny . . . 49

 Názor, že žena bola na začiatku spoločnosti mužovou otro­
kyňou, je jedným z najnezmyselnejšich názorov, prevzatých
,z osvietenstva XVIII. storočia. U všetkých divochov
a u všetkých barbarov najnižšieho a stredného stupňa, ba
čiastočne ešte i najvyššieho stupňa, je žena nielen slobodná,
ale aj veľmi Vážená. Aké postavenie má ešte v párovom
manželstve, o tom môže podať svedectvo Arthur Wright,
dlhoročný misionár u irokézskeho kmeňa Sene'kov: „Pokiaľ
ide o ich rodiny v čase, keď obývali ešte staré, dlhé domy
(komunistické domácnosti viacerých rodín) . . . prevláda!
tam vždy jeden klan (gens, rod), takže si ženy brali mužov
z iných klanov (rodov) . .. Zvyčajne panovali v dome že­
ny; zásoby boli spoločné; ale beda nešťastnému manželovi
alebo milencovi, ktorý bol príliš lenivý alebo nešikovný
a neprispel svojou čiastkou k spoločným zásobám. Bez ohľao
du na to, koľko mal v dome detí alebo koľko mal vlast­
ného majetku, každú chviľu mohol dostat rozkaz, aby si
zvia-zal batoh a stratil sa. A nesmel sa ani pokúsiť postaviť
na odpor; jeho postavenie v dome stalo sa preň nezne­
siteľným a nemohol robiť nič iné ako vrátiť sa k svojmu
vlastnému klanu (rodu) alebo, čo sa najčastejšie stávalo,
vstúpiť do 'nového manželstva v inom klane. Ženy mali
veľkú moc v klanoch (rodoch) a všade inde. Nič im ne­
bránilo, aby príležitostne nezosadili náčelníka a -nedegra­
dovali ho na obyčajného bojovníka.“ Komunistická domác'
nosť, v ktorej ženy zväčša alebo všetky sú príslušníčkami
jedného a toho istého rodu, kým mužovia pochádzajú z rôz­
nych rodov, je vecným základom nadvlády žien, všeobecne
rozšírenej v praveku; i túto nadvládu žien objavil Bachofen
a 'to je jeho tretia zásluha. - Musím ešte podotknúť, že tomu,
čo bolo povedané, vôbec neodporujú zprávy cestovateľov
a misionárov o tom, že ženy u divochov a barbarov sú
prefažené prácou. Deľbu práce medzi oboma pohlaviami
určujú celkom iné príčiny než postavenie ženy v spoloč­
nosti. Národy, u ktorých musia ženy pracovať oveľa viac,
než im prislúcha podľa našich predstáv, majú k ženám
omnoho viac skutočnej úcty ako naši Európania. Dáma za
civilizácie, naoko zahrnovaná dvorenim a odcudzená akej­
50
koľvek skutočnej práci, má spoločenské postavenie nekoo
nečne nižšie než ťažko pracujúca žena barbars'kej epochy,
ktorú považoval národ za skutočnú dámu (lady, frowa,
Frau = vládkyña) a tou aj svojou povahou bola.
O tom, či párové manželstvo zatlačilo už v Amerike
skupinové manželstvo úplne, musí rozhodnúť bližší výskum
národov severozápadnej a najmä Južnej Ameriky, nachá'
dzajúcich sa ešte na najvyššom stupni divošstva. O juhov
amerických národoch sa spomína toľko príkladov pohlavnej
neviazanosti, že sa tam sotva dá predpokladať úplné pre­
konanie starého skupinového manželstva. Isteže tam ešte
nevymizli všetky jeho st0py. Prinajmenej u štyridsiatich
severoamerických kmeňov má muž, ktorý sa ožení s najstar­
šou sestrou, právo vziať si za manželky aj všetky jej sestry,
len čo dosiahnu príslušný vek: to je zvyšok epochy, ked
celý rad sestier mal spoločných mužov. A o obyvateľoch
kalifornského polostrova (najvyšší stupeň divošstva) roz­
práva Bancroft, že majú slávnosti, pri ktorých sa schádza
niekoľko „kmeňov“, aby bez rozdielu pohlavne obcov-ali.
Sú to zrejme rody, ktoré si týmito slávnosťami uchovávajú
nejasnú rozpomienku na časy, keď ženy jedného rodu mali
spoločne za manželov všetkých mužov druhého rodu a na­
opak. Rovnaké mravy panujú aj v Austrálii. U niektorých
národov .sa stáva, že starší mužovia, náčelníci a čarodej»
níci-kňazi využívajú spoločenstvo žien vo svoj prospech
a väčšinu žien si monopolizujú pre seba; no zato musia
pri určitých slávnostiach a pri veľkých ľudových zhromaž­
deniach pripustiť, aby sa staré spoločenstvo zasa uplatňo­
valo a dovoliť svojim ženám, aby ich oblažili mladí mu­
žovia. Mnoho príkladov takýchto pravidelne sa opakujúcich
Saturnálií*, pri ktorých sa na krátky čas dovoľuje neob­
medzený pohlavný styk, uvádza Westermarck na str. 28
a 29 u Hoov, Santalov, Pandžov a Kotarov v Indii, u nie­
ktorých afrických národov atď. Westermarck z toho podi'
vuhodným spôsobom vyvodzuje, že tieto zjavy nie sú zvyš­

° Saturnálic (od mena rímskeho boha Saturna) - starorímske sláv­

nosti na oslavu ukončenia siatia. Red.

4' 51
kami skupinovébo manželstva, 'ktorého existenciu popiera1
ale že sú to zvyšky - doby ručania, spoločného -pračloveku
a zvieratám.
Prichádzame ku štvrtému veľkému íBachofenovmu ob­
javu, k objaveniu veľmi rozšírenej prechodnej formy od
skupinového manželstva k párovému manželstvu. Čo Bachoo
fen opisuje ako -pokánie za porušenie starých božských
prikázaní, pokánie, ktorým si žena vykupuje právo na
cudnosť, to je v skutočnosti len mystickým výrazom pre
pokánie, ktorým sa žena vykupuje zo starého mužského
spoločenstva a nadobúda právo oddávať sa iba jediněmu
mužovi. Toto spokánie je obmedzené oddávanie sa žien všet­
kým; takto sa museli 'babylonské ženy oddávaf raz do roka
v chráme Mylitty; iné národy v Prednej Ázii .posielali
svoje dievčatá na roky do Anaitinho chrámu, kde museli
žiť vo voľnej láske s milencami, ktorých si samy zvolili
a iba potom sa mohli vydat; podobné, náboženským rúš­
kom zahalené zvyky sú spoločné skoro všetkým ázijským
národom medzi Stredozemným morcm a Gangesom. Zmier­
na obeť za vykúpenie sa postupom času stala čoraz ľahšia;
už Bachofen poznamenáva: „Prinášanie obete, opakujúce
sa každý rok, bolo nahradené jediným a'ktom, heterizmus
vydatých žien sa vystrieda heterizmom dievčat; miesto aby
sa žena oddávala v čase manželstva, oddáva sa teraz pred
uzavretím sobáša a nie už všetkým mužom bez výberu, ale
iba určitým osobám.“„ (.,Materské právo”, str. XIX.)
U iných národov chýba náboženské rúško; u niektorých ­
ako u Trákov, Keltov atd. v staroveku, u mnohých praoby'
vateľov Indie, u malajs'kých národov, u obyvateľov juho­
morských ostrovov a u mnohých amerických Indiánov ešte
dnes - majú dievčatá až do svojho vydaja najväčšiu po­
hlavnú slobodu. Tak je to najmä v Južnej Amerike, čo
môže dosvedčif každý, kto prenikol trocha do vnútrozemia.
Agassiz rozpráva v knihe (..Cesta po Brazílii“", Boston
and New York, 1886, str. 266) o bohatej rodine indiáno

° I. I. Bachofen, „Das Mutterrecht', Stutgart ]861. Red.

" L. Agassi:. „A Journey in Brasil', Boston 1886. Red.

52
 skeho pôvod-u; ked sa zoznámil s dcérou, pýtal sa po jej
otcovi, domnievajúc sa, že je to matkin manžel, ktorý bol
'dôstojníkom vo vojne proti Paraguaju; ale matka mu od­
povedala s úsmevom: Naô tem pai, he filha da fortuna ­
nemá otca, je dieťaťom náhody. ..Takto hovorievajú indián­
ske a poloidiánske ženy bez studu a hanblivosti o svojich
nemanželských deťoch; a nie je to ani tak neobvykle, skôr
opak sa zdá výnimkou. Deti . .. poznajú často iba matku,
lebo na ňu padá celá starosť a zodpovednosť; o svojom
otcovi nevedia nič; zdá sa, že ženám nepríde ani na um,
že by ony alebo ich deti mali na neho nejaký nárok.“ Nad
čím sa tu civilizovaný človek pozastavuje, je podľa mater­
ského práva a v skuvpinovom manželstve jednoducho prao
vidlom.
U iných národov si zas osobujú priatelia a príbuzní že­
nicha alebo sami svadobni hostia pri svadbe starobylé prá­
vo na mladuchu a ženích prichádza na rad až posledný;
tak to bolo na Baleároch a u afrických Augilerov v staro­
veku, tak je to až podnes u Bareov v Etiópii. Inde zasa
niektorá úradná osoba, náčelník kmeňa alebo rodu, kazik,
šaman, kňaz, knieža alebo Čo ako ho nazývajú, zastupuje
spoločenstvo a vykonáva na neveste .právo prvej noci. Na­
priek všetkému novoromantiekému ospravedlňovaniu ius
primae noctis* existuje ešte dnes ako zvyšok skupinového
manželstva u väčšiny obyvateľov Aljašky (Bancroít, „Native
Races“ - „Dounorodé rasy“, I, 81), u Tahuov v severnom
Mexiku (tamže, str. 584) a u iných národov; a jestvo­
valo celý stredovek prinajmenej v krajinách pôvodne kelt­
ských, kde sa zachovalo priamo zo skupinového manželstva,
napr. v Aragónsku. Kým v Kastílsku nebol roľník nikdy
nevoľníkom, panovalo v Aragónsku nevoľníctvo najhoršieho
druhu až do dekrétu Ferdinanda Katolíckeho z roku 1486.
V tomto dokumente sa vraví: „Nariadujeme a vyhlasujeme,
že spomenutí .páni (senyors, baróni) . .. nemajú ani, ked
sa sedliak žení, prvú noc s jeho ženou spať alebo na zna­
menie svojho panstva vo svadobnej noci, keď si žena Iahla

- právo prvej noci. Rad.

53
 do postele, posteľ a rečenú ženu prekračovať; taktiež ne»
majú spomenutí páni používať sedliakovu dcéru alebo syna
proti ich vôli za úplatu alebo bez nej.“ (Citované v kata­
lánskom origináli u Sugenheima „NevoľníctVo“, Petro'
hrad, 1861, str. 35.)
Bachofen má tiež rozhodne pravdu, ked kategoricky tvrdí,
'že prechod z tohto stavu, ktorý nazýva „heterizmom“ čiže
„plodením v bahne“, :k monogamii uskutočnili v podstate
ženy. Čím väčšmi vývojom hospodárskych životných pod­
mienok, teda podkopávaním prvotného komunizmu a vzras'
tom hustoty obyvateľstva, starobylé vzťahy medzi oboma
pohlaviami strácali svoju prapôvodnú prirodzenú a naivnú
povahu, .tým ponižujúcejší-mi a neznesitel'nejšími sa museli
ženám zdať, tým naliehavejšie sa museli dožadovať ako
svojho oslobodenia práva na cudnosť a na dočasné alebo
trvalé manželstvo len s jedným mužom. Táto iniciatíva ne'
mohla vyjsť od mužov už ani .preto, lebo im vôbec nikdy,
ešte ani dodnes neprišlo na um, aby sa zriein príjemností
faktického skupinověho manželstva. Len potom čo ženy pre'
kliesnili cestu k párovému manželstvu, mohli mužovia za'
viesť prísnu monogamiu - pravda, len pre ženy.
,' Párová rodina vznikla na rozhraní divošstva a barbarstva,
'.často už na najvyššom stupni divošstva, ale kde-tu iba na
najnižšom stupni barbarstva. ]e charakteristiokou rodinnou
formou pre barbarstvo, tak ako je ňou skupinové manžel­
stvo pre divošstvo a monogamia pre civilizáciu. Na to, aby
'sa párová rodina mohla vyvíjať v pevnú monogamiu, boli
okrem príčin, ktorých pôsobenie sme dosiaľ poznali, po­
trebné aj iné. V párovom spolunažívaní bola skupina
redutkovarná na svoju najnižšiu jednotku, na svoju dvojató~
movú molekulu: na jedného muža a jednu ženu. Priro­
dzený výber tým, že čoraz väčšmi zužoval manželské spolo­
čenstvo, dokončil svoje dielo; v tomto smere už nemal čo

' S. Sugenheim, ..Geschichte der Aufhebung der Leibeigenschaft und

Hörigkeit in Europa bis an die Mitte des neunzehnten ]ahrhunderts'
(.,Dejiny zrušenia nevoľníctva a poddanstva v Európe až do polovice
XIX. storočia'), St. Petersburg 1861. Red.

54
vykonať. Keby teda neboli začali pôsobiť novéspoloěggsleý
hybné síly, nebolo by nijakého dôvodu, prečo by mala
vzniknúť z párovej rodiny nová rodinná forma. Ale tieto
hybné sily začali pôsobiť.
'Opustíme teraz Ameriku, klasickú krajinu párovej rodiny.
Niet náznakov, že by sa tam vyvíjala vyššia forma rodiny
a že by tam niekde pred objavením a dobytím Ameriky
bola kedykoľvek jestvovala pevná monogamia. Ina-k to -bolo
v Starom svete.
Krotenie domácich zvierat a chov stád stalo sa tu dosiaľ
netušeným prameňom bohatstva a utvorilo celIkom nové
spoločenské pomery. Až do najnižšieho stupňa .barbarstva
bol bohatstvom takmer iba dom, odev, hrubé skvosty a ná­
stroje na zadovažovanie a prípravu potravín: čln, zbrane
a najjednoduchšie domáce náradie. Deň čo deň bolo treba
znovu dobývať potravu. Postupujúce pastierske národy ­
Árijci v oblasti indického Paňdžábu a Gangesu ako i na
stepiach pri Amudarji a Syrdarji, vtedy ešte bohatších na
vodu, Semiti pri Eufrate a Tigrise - získali teraz v stá­
dach koní, tiav, somárov, rožného dobytka, oviec, kôz a ošív
paných majetok, ktorý si vyžadoval len dozor a celkom
primitívnu opateru, aby sa rozmnožoval v stále väčšom
počte a poskytoval velmi bohatú mliečnu a mäsitú potravu.
Všetky dávnejšie prostriedky na zadovažovanie potravy
ustúpili teraz do pozadia; lov, ktorý bol predtým nevyhnut­
nosťou, stal sa teraz prepychom.
Lenže komu patrilo toto nové bohatstvo? Niet pochyby,
že pôvodne patrilo rodu. Ale už veľmi skoro sa muselo
vyvinúť súkromné vlastníctvo stád. Ťažko povedať, či podľa
názoru autora tzv. prvej knihy Mojžišovej bol otec Abrahám
vlastníkom svojich stád na základe vlastného práva ako
náčelník rodinného spoločenstva alebo preto, že bol fakticky
dedičným náčelníkom rodu. Isté je len to, že si ho nesmieme
predstavovať ako vlastníka v dnešnom zmysle slova. Aj to
je isté, že na prahu dejín, o ktorých máme doklady, boli
už stáda všade v súkromnom majetku hláv rodín práve tak
ako umelé výrobky doby barbarstva, kovové náradie, pre»
pychové predmety a napokon i ľudský dobytok - otroci.

55
 Lebo v tej dobe bolo vynájdené aj otroctvo. Pre barbarov
najnižšieho stupňa otrok nemal ceny. Preto zaobchádzali
americkí Indiáni s premoženým nepriateľom celkom inak
než kmene na vyššom stupni. Mužov zabili alebo ich prijali
ako bratov do kmeňa víťazov; ženy si vzali za manželky
alebo ich adeptovali aj s ich deťmi, ktoré zostali nažive.
Ľudská pracovná sila nedáva na tomto stupni ešte nijaký
značnejší prebytok nad náklady potrebné na jej udržiavanie.
Zavedenim chovu dobytka, spracovania kovov, tkania a na­
pokon poľnohospodárstva nastala zmena. Tak ako manželky,
ktoré prv tak ľahko si bolo možno zadovážiť, nadobudli
teraz výmennú hodnotu a kupovali sa, takisto to bolo
i s .pracovnými silami, najmä odvtedy, čo stáda natrvalo
prešli do majetku rodín. Rodin-a sa :nerozmnožovala tak
rýchlo ako dobytok. Bolo treba viac ľudí, aby naň doze~
rali; na to sa dal použiť zajatý nepriateľ, ktorého okrem
toho bolo možno dalej dochovávať práve tak ako dobytok.
Len čo sa takéto bohatstvá raz stali súkromným majet­
kom rodín a tam sa rýchlo množili, zasadili mocný úder
spoločnosti založenej na párovom manželstve a matersko­
právnom rode. Párové manželstvo priviedlo do rodiny no­
vého činiteľa. Vedľa rodnej matky sa zjavil hodnove-me
rodný otec, pritom bol pravdepodobne istejší než daktorý
dnešný „legálny“ otec. Podľa vtedajšej deľby práce v ro­
dine bolo povinnosťou muža zadovažovať potravu a na to
potrebné pracovné prostriedky, !ktoré boli preto jeho vlast­
níctvom; v prípade rozvodu si ich vzal so sebou tak, ako
si žena ponechávala svoje domáce náradie. Podľa obyčaje
vtedajšej spoločnosti bol teda muž aj vlastníkom nového
prameňa potravy, dobytka a neskoršie i nového pracovného
prostriedku, otrokov. Podľa obyčaje tejto spoločnosti nesmeli
však jeho deti po ňom dediť, lebo tu sa vec mala takto:
Podľa materského práva, teda dotiaľ, kým sa 'pôvod po­
čítal len :po praslici, a podľa pôvodných dedičských zvyk­
lostí v rode dedili spočiatku rodoví príbuzní po svojom
zomretom rodovom druhovi. Imanie muselo zostať v rode.
Ke'dže hodnota predmetov, o ktoré išlo, bola nepatmá, pre­
chadzali pravdepodobne v praxi odjakživa na najbližších
56
rodových príbuzných, teda na pokrvné príbuzenstvo z mat­
kinej strany. Avšak deti zomretého muža nepatrili k jeho
rodu, ale k rodu matky; dedili po matke spočiatku s jej
ostatnými pokrvnými príbuznými, neskoršie asi v prvom
rade; no po svojom otcovi nemohli dediť, lebo nepatrili
k jeho rodu, a otcovo imanie muselo zostať v rode. Ked
zomrel majiteľ stáda, prešlo teda jeho stádo predovšetkým
na jeho bratov a sestry a potom na deti jeho sestier alebo
na potomkov sestier jeho matky. Ale jeho vlastné deti ne'
mohli po ňom dediť.
Úmerne s rastom bobatstva získaval muž v rodine jednak
dôležitejšie postavenie ako žena, jednak sa mužovia usilo­
vali využiť svoje zosilnené postavenie a zvrátiť starobylé
dedičské poradie v prospech vlastných detí. Lenže -to nebolo
možné, kým platil pôvod podľa materského práva. Bolo
treba zrušiť materské právo a zrušili ho. Nebolo to ani tak
ťažké, ako sa nám dnes zdá. Ved táto revolúcia - jedna
z najradikálnejších, ktoré ludia zažili - nemusela sa do'
tknúť ani jediného zo žijúcich členov rodu. Všetci jeho
príslušníci mohli zostať tým, čím boli predtým. Stačilo
jednoduché uznesenie, že v budúcnosti majú potomci muž­
ských členov zostať v rode, kým potomci ženských členov
majú byť vylúčení z rodu a prejsť do rodu svojho otca.
Tým sa zrušilo určovanie pôvodu po praslici a materské
dedičné právo a bol uvedený do života pôvod pomeči a otcov'
ské dedičské právo. Ako a kedy sa táto revolúcia u kultúr­
nych národov uskutočnila, o tom nevieme nič. Diala sa
v dobe predhistorickej. Že sa však díala, dokazujú to viac
než dostatočne údaje o materskom práve, ktoré zozbieral
najmä Bachofen. Ako ľahko prebieha .táto revolúcia, vidíme
na početných indian-ských' kmeňoch, kde k nej došlo len
nedávno alebo i teraz prebieha jednak pod vplyvom vzras­
tajúceho bohatstva a zmeneného spôsobu života (presídlenie
z lesov do prérie), jednak pod morálnym vplyvom civili­
zácie a misionárov. Z ôsmich kmeňov pri rieke Missouri
sa u šiestich počíta pôvod a dedičské poradie po meči, no
u dvoch ešte po praslici. U Šániov, Miamov a Delavarov
sa ujala obyčaj dávať deťom rodové meno otcovho rodu

57
a tak ich do tohto rodu previesť, aby mohli dediť po Otcovi.
„Hľa, človekoví vrodená kazuistika meniť veci tým, že mení
ich mená! A hľadá zadné dvierka, aby mohol rozbiť tra­
dície, kde je na tom priamo zainteresovaný, a pritom aby
predsa zostal v medziach tradície! “ (Marx.) Z toho vznikol
nesmierny zmätok, ktorý mohol byť odstránený a čiastočne
i bol odstránený len prechodom k otcovskému právu. „To
sa zdá vôbec najprirodzenejším prechodom.“ (Marx.) ­
O tom, čo nám vie povedať porovnávacia právna veda
o spôsobe, akým tento prechod prebiehal u kultúrnych ná­
rodov Starého sveta - prirodzene, sú to takmer samé hypo­
tézy - pozri knihu M. Kovalevského „Náčrt pôvodu a vý­
voja rodiny a vlastníctva".
Zvrhnutie materského práva bolo svetodejinnou porážkou
ženského pohlavia. Muž uchvátil kormidlo aj v dome, žena
bola poz'bavená svojej dôstojnosti, bola porobená, stala sa
otrokyňou jeho rozkoše a čírym nástrojom na rodenie detí.
Toto ponížené postavenie ženy, ako sa nezastreto prejavuje
u Grékov doby hérojskej a ešte väčšmi doby .klasickej, bolo
postupne okrašľované a pokrytecky zastierané, miestami
zaodiate do miemejšej formy; avšak odstránené nebolo.
Prvé účinky :novo nastolenej samovlády mužov sa pre
javujú v prechodnej forme patriarchálnej rodiny, ktorá sa
teraz vynoruje. To, čo ju hlavne charakterizuje, nie je mno­
hoženstvo, o ktorom sa zmienim neskôr, ale „zorganizovanie
určitého počtu slobodných a neslobodných osôb do jednej
rodiny pod otcovskou mocou hlavy rodiny. V 'semitskej
forme takej rodiny žije táto hlava rodiny v mnohoženstve,
neslobodní majú ženu a deti a účelom celej organizácie je
opatrovanie stád na určitom ohraničenom území“. Podstatou
je tu začlenenie neslobodných do rodiny a otcovská moc;
preto je rímska rodina dokonalým typom tejto rodinnej
formy. Slovo „familia“ neznamená pôvodne ideál dnešného
filistra, ideál skladajúci sa zo sentimentality a domácich
škriepok; dokonca u Rimanov sa spočiatku ani nevzťahuje

' M. Kovalavskij, ,.Tableau des origines et de l'évolution de la fa­

mille et de la propriété“, Štokholm ]890. Red.

58
na oboch manželov a ich deti, ale iba n ptrgkov. „Famu­
lus“ znamená pôvodne domáci otrok a „ ilia“ je súhrn
otrokov patriacich jednému mužovi. Ešte za čias
je familia, id est patrimonium (t. j. dedičský podiel), vecou,
o ktorej sa písal závet. Tento výraz vynašli Rimania, aby
ním označili nový spoločenský organizmus, hlava ktorého
mala ženu, deti a určitý počet otrokov pod rímskou otcov­
skou mocou, s právom nad životom a smrťou ich všetkých.
„Toto slovo nie je teda staršie ako železom obrnená rodinná
sústava latinských kmeňov, ktorá vznikla po zavedení poľ­
nohospodárstva a uzá-konení otroctva a po odlúčení sa árij­
ských Italov od Grékov.“ Marx k tomu dodáva: „Moderná
rodina má v sebe nielen zárodok otroctva (servitus), ale aj
nevoľníctva, lebo od samého začiatku má vzťah ku službám
v poľnohospodárstve. Obsahuje v sebe v malom všetky
protiklady, ktoré sa neskôr doširoka rozvíjajú v spoločnosti
a v jej štáte.“
Takáto forma rodiny znamená prechod od párového man­
želstva k monogamii. Aby bola zabezpečená ženina vernosť,
teda nesporné otcovstvo detí, je žena plne podriadená mu»
žovej~mocíz ak ju muž zabije, vykonáva tým iba svoje
právo.
S patriarchálnou rodinou vstupujeme do oblasti písaných
dejín, teda do oblasti, kde nám porovnávacia právna veda
môže značne pomôcť. A skutočne nám tu priniesla pod­
statný pokrok. Maximovi Kovalevskému („Náčrt pôvodu
a vývoja rodiny a vlastníctva“, Štokholm 1890, str. 60­
100) vd'ačíme za dôkaz, že patriarchálne domové spoločen­
stvo, aké nachádzame ešte dnes u Srbov a Bulharov pod
menom „zádruga“ alebo „bratstvo“ a v obmenenej forme
u Východných národov, bola prechodnou formou medzi ma­
terskoprávnou rodinou, vyvinuvšou sa zo skupinového man­
želstva, a monogamnou rodinou moderného sveta. Možno
to pokladať za dokázané prinajmenej o kultúrnych národoch
Starého sveta, o Árijcoch a Semitoch.
Juhoslovanská zádruga je najlepším dosiaľ jestvujúcim
príkladom na takéto rodinné spoločenstvo. Zahrnuje v sebe
niekoľko generácií potomkov toho istého otca spolu s ich

59
ženami; tito všetci spoločne obývajú jeden dvorec, spoločne
obrábajú svoje polia, zo spoločných zásob sa živia a šatia
a prebytok toho, čo vyťažia, patrí im spoločne. Najvyšším
správcom spoločenstva .je pán domu (domačin), zastupuje
rodinu navonok, môže predať predmety menšej hodnoty,
spravuje pokladnicu a je zodpovedný za ňu, ako aj za riad'
ny chod hospodárstva. Pána domu volia a vôbec nemusi
byť najstarším. Ženy a ich práce riadi pani domu (doma­
čica), ktorá je zvyčajne domačinovou manželkou. Jej mien­
ka je dôležitá, často rozhodujúca aj pri výbere ženícha
pre dievčatá. Ale najvyššia moc je v rukách rodinnej rady;
je to zhromaždenie všetkých dospelých členov zádrugy,
mužov i žien. Tomuto zhromaždeniu skladá účty pán domu;
zhromaždenie vynáša rozhodujúce uznesenie, vy'konáva súd'
nictvo nad členmi, rozhoduje o dôležitejšej kúpe a predaji,
najmä ak ide o pozemky atd.
Len asi pred desiatimi rokmi sa dokázalo, že takéto veľké
rodinné spoločenstvá jestvujú aj v Rusku; teraz sa vše­
obecne uznáva, že majú pevné korene v ruských ľudových
obyčajach práve tak ako občina čiže dedinské spoločenstvo.
Vyskytujú sa v najstaršom ruskom zákonniku, v Jaroslavovej
„Pravde“, pod rovnakým pomenovaním (verv) ako v dal­
matských zákonoch a možno ich nájsť aj v poľských a česv
kých historických prameňoch.
Podľa Heuslera („Inštitúcie nemeckého práva“"') nebola
ani u Nemcov pôvodne hospodárskou jednotkou jednotlivá
rodina v modernom zmysle, ale „domové spoločenstvo“,
ktoré sa skladalo z niekoľkých generácií, respektíve z jed­
notlivých rodín, a ku ktorému patrili okrem toho často aj
početné neslobodné osoby. Aj rímsvka :rodina sa odvodzuje
od tohto typu a preto sa v poslednom čase popiera neobmeo
dzená moc otca rodiny a úplná bezprávnost ostatných rodin~
ných členov voči hlave rodiny. U Keltov v Írsku jestvovali
vraj tiež podobné rodinné spoločenstvá; vo Francúzsku sa
udržali v Nivernais pod menom parçonneries až po Fran­

° A. Heusler, „Institutionen der deutschen Rechts', zv. I-Iľ,

Leipzig, 1885-1886. Rod.

60
cúzsku revolúciu a vo Franche-Comté ani podnes úplne
nevymreli. V okolí Louhans (Saône-et-Loire) vidieť i dnes
veľké gazdovské domy s vysokou až lk streche siahajúcou
spoločnou ústrednou sieňou, okolo nej spálne, do ktorých
sa vstupuje po šiestich až ôsmich schodíkoch a v ktorých
býva niekoľko generácií tej istej rodiny. ;
O indických domových spoločenstvách, ktoré obrábali
spoločne pôdu, zmieňuje sa už Nearchos z čias Alexandra
Veľkého a tieto domové spoločenstvá jestvujú i dnes v tom
istom kraji, v Paňdžábe, a na celej severozápadnej časti
krajiny. Na Kauvkaze dokázal ich existenciu Kovalevskij.
V Alžírsku jestvujú ešte u Kabylov. Vyskytli sa vraj do­
konca i v Amerike, v starom Mexiku, a to v „calpullis"*,
ktoré opisuje Zurita. Naproti tomu Cunow dosť jasne do­
kázal (.,Ausland“, 1890, č. 42-44), že v Peru v čase
jeho dobytia jestvovala sústava podobná nemeckej marke
(pričom sa tam podivuhodným spôsobom marka nazývala
„marca“), v 'ktorej rozdeľovali ornú pôdu periodicky, teda
obrábali ju individuálne.
Je isté, že patriarchálne domové spoločenstvo nadobúda
so spoločným vlastníctvom a spoločným obrábanim pôdy
teraz celkom iný význam, než aký malo dosiaľ. Nemôžeme
už pochybovaf, že malo dôležitú úlohu u kultúrnych a mno­
hých iných národov Starého sveta pri prechode od materskoa
právnej rodiny k rodine monogamnej. Neskôr sa vrátime
k záveru, ku :ktorému dalej dospieva Kovalevskij, že i toto
domové spoločenstvo bolo prechodným stupňom, z ktorého
sa vyvinulo dedinské spoločenstvo čiže marka s indivi­
duálnym obrábanim pôdy a najprv s periodickým, potom
definitívnym rozdelením ornej pôdy a lúk.
Pokiaľ ide o rodinný život v týchto domových spoločen­
stvách, treba podotknúť, že sa prinajmenej v Rusku povráva
o otcovi domu, že veľmi zneužíva svoje postavenie voči
mladším ženám spoločenstva, najmä voči svojim nevestám
a že si často z nich robí priam hárem; :ruské ľudové piesne
hovoria o tom dost výrečne.
' - rodinná obec u Aztékov. Red.

61
 Prv než prejdeme k monogamii, ktorá sa po páde mater­
ského práva rýchlo vyvíjala, povieme ešte niekoľko slov
0 mnohoženstve a mnohomužstve. Obe tieto formy manžel­
stva môžu byť iba výnimkami, takrečeno prepychovými vý­
tvormi dejín, iba ak 1bysa vyskytovali v jednej krajine vedľa
seba, čo, ako je známe, nebýva. Kedže teda mužovia vylú­
čení z mnohoženstva nemôžu sa potešiť u žien, ktoré v dô­
sledku mnohomužstva zostali nezadané - počet mužov
a žien .bol však nezávisle od sociálnych inštitúcií približne
vždy rovnaký - je samo od seba vylúčené, aby sa tá či oná
z týchto dvoch foriem manželstva stala všeobecne platnou
formou. V skutočnosti bolo mnohoženstva jedného muža
zrejme produktom otroctva a zostalo obmedzené na jednotli­
vé výnimočné prípady. V -semitskej patriarchálnej rodine
žije v mnohoženstve iba patriarcha sám a nanajvýš ešte
niekoľko jeho synov, ostatní sa musia uspokojiť s jednou
ženou. Tak je to ešte i dnes na celom východe; mnoho'
ženstvo je výsadou bohatých a vznešených a utvára sa naje
má z kúpených otrokýň; prevažná väčšina ľudu žije v mo~
nogamii. Práve tak je výnimkou mnohomužstvo v Indii
a Tibete; iste nie je bez zaujímavosti a treba ešte bližšie
skúmať, ako vzniklo zo skupinového manželstva. Ostatne
v praxi nie je toto mnohomužstvo také prísne ako žiarlivý
režim mohamedánskych háremov. Aspoň u Nairov v Indii
majú traja, štyria alebo i viac mužov spoločne jednu ženu,
ale každý z nich môže mať okrem toho s troma alebo i viac
inými mužmi spoločne ešte druhú ženu a podobne i tretiu,
štvrtú atď. Je čudné, že MacLennan v týchto manželských
kluboch, ktoré sám opisuje a v ktorých možno byť naraz
vo viacerých členom, neobjavil novú kategóriu klubového
manželstva. Tento klubový systém manželstva ostatne vôbec
nie je ozajstným mnohomužstvom; naopak, ako konštatuje
už Giraud-Teulon, je zvláštnou formou skupinového man­
želstva; mužovia žijú v mnohoženstve, ženy v mnohomuž­
stve.
4. Monogamná rodina. Vzniká z párovej rodiny, ako sme
ukázali, na rozhraní medzi stredným a najvyšším stupňom
barbarstva; jej definitívne víťazstvo je jedným z príznakov
62
začínajúcej sa civilizácie. ]e založená na panstve mužovom
a jej účelom je vyslovene plodenie takých detí, u ktorých
niet sporu o tom, 'kto je ich otcom. Nesporné otcovstvo
sa vyžaduje preto, že tieto deti majú raz ako pokrvní dedičia
prevziať otcovo imanie. Od párového manželstva sa líši
tým, že manželský zväzok je omnoho pevnejší a nemožno
ho už rozviazať podľa ľubovôle niektorej z oboch strán.
Teraz môže spravidla iba muž rozviazaf manželstvo a za­
hnaf ženu. Právo na manželsků neveru mu teraz ostáva
prinajmenej mravmi zaručené (Code Napoléon ho výslovne
priznáva mužovi, kým len neprivedie svoju súlož-nicu
do manželského domu) a s postupujúcim vývojom spoločo
nosti sa toto právo uplatňuje čoraz väčšmi; no ak si žena
spomenie na starú pohlavnú prax a chce ju obnoviť, je prís­
nejšie trestaná než kedykoľvek predtým.
S novou formou rodiny sa stretávame v celej jej drsnosti
u Grékov. Kým postavenie bohýň v mytológii, ako pozna­
menáva Marx, nám ukazuje dávnejšiu dobu, ked postavenie
žien bolo slobodnejšie a váženejšie, vidíme v dobe héroov
ženu už poníženú nadvládou muža a konkurenciou otrokýň.
Prečítajme si len v „Odysei“, alko Telemachos odmieta
svoju matku a káže jej mlčať. Ukoristené mladé ženy sú
u Homéra vydané napospas zmyselným chúťkam víťazov;
velitelia si vyberajú najkrajšie z nich za radom a podľa
svojej hodnosti; celá Iliada sa točí, ako je známe, okolo
sporu medzi Achilom a Agamemnónom o takú otrokyňu.
U 'každého významného Homérovho hrdinu je zmienka
o dievčati zajatom vo vojne, s ktorým sa delí o stan a- po­
steľ. Tieto dievčatá si berú Gréci so sebou do vlasti a do
manželského domu, ako to robí u Aiuschyla Agamemnón
s Kasandrou; synovia splodení s takými otrokyňami doo
stanú malý podiel z otcovského dedičstva a uznávajú ich
za úplne slobodných; Teukros je takým nemanželským
synom Telamónovým a smie nosiť meno svojho otca. Od
manželky sa očakáva, že to všetko znesie, sama však bude
zachovávať prísnu cudnosť a manželskú vernosf. Grécka
žena z doby héroov je síce váženejšia ako žena z obdobia
civilizácie, ale koniec koncov je mužovi predsa iba matkou

63
manželských deti a dedičov, najvyššou správkyňou jeho
domu a dozorkyňou otrokýň, z ktorých si muž podľa svojej
ľubovôle môže robiť a i robi svoje súložnice. Okolnosť, že
otroctvo jestvuje vedľa monogamie, že mladé, krásne otro­
kyne patria mužovi so všetkým, čo na sebe majú, dodáva
monogamii od počiatku jej špecifický ráz, že je totiž mono'
gamiou iba pre ženu, nie však pre muža. A tento ráz má
až podnes.
U neskorších Grékov musíme rozlišovať medzi Dórmi
a Iónmi. Dórske manželské pomery - klasickým príkladom
pre ne je Sparta - boli z mnohých stránok ešte starobylej­
šie, než ich opisuje Homér. V Sparte bolo platné párové
manželstvo prispôsobené štátom tamojším názorom a v mnov
hom ešte pripomina skupinové manželstvo. Bezdetné man'
želstvá sa rozlučujú; kráľ Anaxandridas (asi roku 650
pred naším letopočtom) vzal si k svojej bezdetnej manželke
ešte druhú a mal dve domácnosti; v tom istom čase si vzal
kráľ Ariston k dvom neplodným ženám tretiu, ale za to pre'
pustil jednu z prvých dvoch. Naproti tomu niekoľko bratov
mohlo mať spoločnú ženu; muž, ktorému sa zapáčila pria­
teľova žena, mohol sa s ním o ňu deliť a považovalo sa
za slušné požičať manželku statnému „žrebcovi“ - ako
by sa vyjadril Bismarck - a to i vtedy, ked nemal občian­
ske právo. Plutarchos niekde opisuje, ako odkazuje Spar­
ťanka svojho milenca, ktorý ju prenasleduje svojimi návrhmi,
:na svojho manžela, z čoho možno - podľa Schömanna ­
usudzovať na ešte väčšiu voľnosť mravov. Skutočné cudzo'
ložstvo, nevera ženy za chrbtom mužovým bola práve
preto niečím neslýchaným. Naproti tomu -bolo v Sparo
te - aspoň v dobe jej rozkvetu - domáce otroctvo ne­
známe; nevoľní helótovia bývali oddelene na statkoch;
Sparťania" teda neboli v takom veľkom pokušení uchádzať
sa o ich ženy. Za takýchto okolností v Sparte ženy museli
mať omnoho váženejšie postavenie než u ostatných Grékov.
Sparťanské ženy a elita aténskych hetér sú jedinými ženami

° Sparťam'a - trieda plnoprávnych občanov starej Sparty, na roz­

diel od bezprávnych helótov. Red. ­

64
v Grécku, o ktorých starí Gréci hovoria s úctou a o ktorých
sú presvedčení, že hodno zaznamenávať ich výroky.
Celkom inak to bolo u Iónov, pre ktorých sú charakte­
ristické Atény. Dievčence sa tam učili len priasť, tkať a šiť,
nanajvýš trochu čítať a písať. Žili takmer ako vo väzení
a mohli sa stýkať iba so ženami. Izby žien tvorili oddelenú
časť domu na hornom poschodí alebo v zadnom krídle,
kam sa mužovia, najmä cudzinci, tak ľahko nedostali a kam
sa ženy uchyľovali pri mužskej návšteve. Ženy nevychádzali
bez sprievodu otrokyne; doma boli v pravom zmysle slova
strážené; Aristofanes hovorí o moloských psoch, ktorých
mužovia chovali na zastrašenie cudzoložní'kov; v ázijských
mestách mali na stráženie žien eunuchov, ktorých už za He­
rodotových čias na ostrove Chios vykastrúvali pre obchod
a - podľa Wacbsmutha - nielen pre barbarov. Euripides
nazýva ženu ,.oikuréma“, vec na vykonávanie domácich
prác (toto slovo je stredného rodu); mala iba rodiť deti
a nebola. v očiach Aténčanov vlastne ničím iným ako naj­
vyššou slúžkou. Muž sa zapodieval gymnastikou, vyvíjal
verejnú činnosť, žena bola z toho všetkého vylúčená; často
mal muž okrem toho ešte k dispozícii otrokyne a v dobe
rozkvetu Atén široko rozvetvenú a štátom prinajmenšom
podporovanú prostitúciu. Práve vďaka tejto prostitúcii sa
vyvinul zvláštny grécky typ žien, ktoré duchom a umelec­
kým vkusom, práve tak ako Sparťanky svojím charakterom,­
vynikali nad všeobecnú úroveň antických žien. Avšak naj­
ostrejším odsúdením aténskej rodiny je to, že sa žena mu­
sela stať hetérou, aby mohla 'byť ženou.
Časom sa stala táto aténska rodina vzorom, podľa kto'
rého si upravili svoj rodinný život nielen ostatní Ióni, ale
postupne aj všetci ostatní Gréci doma i v kolóniách. I pri
všetkom izolovaní a strážení Grékyne našli predsa dosť
často príležitosť, ako klamať svojich mužov. A mužovia,
ktorí by sa boli hanbili preukázať lásku svojim manželkám,
bavili sa milkovaní-m s hetérami; ale poníženie žien sa
pomstilo mužom, uponížilo aj ich, až 'klesli k protiprirodze»
nej láske k chlapcom a zhanobili svojich bohov, ako aj sa­
mých seba mýtom o Ganymédovi.
5 Fr. Engels: Pôvod rodiny . . . 65
 Taký bol pôvod monogamie, pokiaľ -ho môžeme sledovať
u najcivilizovanejšieho a najvyspelejšieho národa staroveku.
Monogamia nebola vôbec plodom individuálnej pohlavnej
lásky, nemala s ňou vonkoncom nič spoločné, lebo man­
želstvá zostali tak ako prv manželstvami z vypočítavosti.
Bola prvou formou rodiny, ktorá nespočívala na prirodze­
ných podmienkach, ale na hospodárskych, totiž na víťaz­
stve súkromného vlastníctva nad pôvodným, prirodzene
sa vyvinutým spoločným vlastníctvom. Gréci otvorene pri­
znávali, že panstvo muža v rodine a plodenie deti, ktoré
mohli byť iba jeho vlastnými deťmi a ktoré boli určené
za dedičov jeho bohatstva, bolo jediným, výhradným cieľom
monogamného manželstva. Inak im bola monogamia bre­
menom, povinnosťou voči bohom, štátu a vlastným pred­
kom, 'ktorú museli plniť. V Aténach zákon predpisov-al nielen
ženbu, ale aj splnenie určitého minima tzv. manželských
povinností.
Teda monogamia vôbec nevystupuje v dejinách alko zmie­
renie medzi mužom a ženou, tobôž nie ako najvyššia forma
manželstva. Naopak. Vystupuje ako podrobenie jedného
pohlavia druhému, alko vyhlásenie rozporu medzi pohla­
viami, aký dosiaľ v celých predošlých dejinách nebol známy.
V starom, nevytlačenom rukOpise*, ktorý napísal Marx
a ja roku 1846, nachádzam toto: „ . ..deľba práce . . . pô­
vodne nebola ničím iným ako deľbou práce v pohlavnom
akte.. .“ A dnes môžem dodať: Prvý triedny protiklad,
ktorý sa zjavuje v dejinách, zhoduje sa s vývojom antago­
nizmu medzi mužom a ženou v monogamii a prvým tried­
nym potláčaním je potláčanie ženského pohlavia mužským.
Monogamia bola veľkým historickým pokrokom, ale zároveň
otvára vedľa otroctva a súkromného bohatstva epochu, trva­
júcu až po dnešok, v ktorej každý krok dopredu je zároveň
do určitej miery krokom späť, v ktorej blaho a vývoj jed­
ných sa uskutočňuje utrpením a potláčaním druhých. Mo­
nogamia je bunkou spoločnosti civilizácie, na ktorej môžeme
° Ide o „Nemecků ideológiu"; pozri slovenské vydanie, Bratislava
1961, str. 33. Red.

66
už študovať povahu protikladov a protirečeni, ktoré sa v nej
úplne rozvíjajú.
Stará, pomerná sloboda pohlavného styku nijako ne­
zmizla s víťazstvom párového manželstva, ba ani víťaz­
stvom monogamie. „Stará manželská sústava, vtesnaná
do užších medzi pozvoľným vymieranim punaluanských
skupin, obklopovala stále ešte rodinu ďalej sa vyvijajúcu
a hamovala jej rozvoj až do úsvitu civilizácie . .. a zmizla
nakoniec v novej forme heterizmu, ktorý prenasleduje člo­
veka až do civilizácie ako temný tieň ležiaci na rodine.“
Heterizmom chápe Morgan mimomanželský, popri mono'
gamnej rodine jestvujúci pohlavný styk mužov s nevydatými
ženami, ktorý, ako je známe, bujnie po celé odbobie civili­
zácie v :najrozličnejšich formách a čím ďalej, tým viac
sa stáva zjavnou prostitúciou. Tento -heterizmus pochádza
priamo zo skupinového manželstva, z obete, pri ktorej sa
ženy oddávali všetkým a tak si vykupovali právo na cud­
nosť. Oddávať sa za peniaze 'bolo sprvoti náboženským
obradom; obrad sa konal v chráme 'bohyne lásky a peniaze
šli pôvodne do chrámového pokladu. Hierodúly" arménskej
Anaity, korintskej Afrodity a náboženské tanečnice pri
indických chrámoch, takzvané bajadéry (toto slovo je sko­
moleninou portugalského bailadeira, tanečnica), boli prvými
prostitútkami. Oddávať sa mužom bolo pôvodne povinnos­
ťou každej ženy a neskôr za všetky ostatné ženy vykonávali
ju jedine tieto kňažky. U iných národov pochádza -heteriz­
mus z pohlav-nej voľnosti, lktorú mali devy pred sobášom ­
je teda rovnako zvyškom skupinového manželstva, ktorý
sa uchoval iným spôsobom. Ked vznikli majetkové rozdiely,
teda už na najvyššom stupni barbarstva, zjavuje sa vedľa
práce otrokov ojedinele aj práca námezdná a súčasne, ako
jej nevyhnutný doplnok, remeselná prostitúcia slobodných
žien vedľa vynúteného oddávania sa otrokýň. Dedičstvo,
ktoré skupinové manželstvo zanechalo civilizácii, má teda
dve stránky, ako má dve stránky všetko, čo prináša civili­
zácia, je dvojznačné, rozdvojené a plné protikladov; tu mo­

' - otrokyne, ktoré slúžili v chrámoch. Red.

5' 67
nogamia, tam heterizmus so svojou najvýstrednejšou for­
mou, prostitúciou. Heterizmus je práve takým spoločen­
ským zriadením ako ktorékoľvek iné; 'je pokračovaním sta­
rej pohlavnej slobody - pre muža. V skutočnosti to najmä
panujúce triedy nielen trpia, ale i veselo praktizujú, aj ked
to slovami zatracujú. Lenže toto zatracovanie v skutočnosti
nepostihuje nijako mužov na ňom zúčastnených, ale iba
ženy: opovrhujú nimi a vylučujú ich zo spoločnosti, aby
sa tak znova vyhlásilo bezpodmienečné panstvo mužov nad
ženským pohlavím za základný zákon spoločnosti.
Tým sa však v monogamii samej vyvíja další protiklad.
Vedľa manžela, ktorý si heterizmom spríjemňuje svoj život,
stojí zanedbávaná manželka. A jedna stránka protikladu
nie je možná .bez druhej, tak ako nemôžeme držať v ruke
celé jablko, ked sme z neho už polovičku zjedli. A zdá sa,
že si to mužovia predsa tak predstavovali, dokial ich ženy
nepoučili, že to nepôjde. S monogamiou vystupujú dve stále
charakteristické spoločenské postavy, predtým neznáme:
ženin stály milenec a paroháč. Mužovia dobyli víťazstvo
nad ženami, ale premožené sa velkomy-seľnepodujali koru­
novať víťazov.
Vedľa monogamie a heterizmu stalo sa nevyhnutným spo­
ločenským zriadením cudzoložstvo - zavrhované, kruto
trestané, ale nepotlačiteľné. Istota o otcovstve detí spočí­
vala teraz tak ako prv nanajvýš -na mravnom presvedčení.
A na rozriešenie tohto nerozriešitelného protirečenia dekre­
toval Code Napoléon v čl. 312: „L'eníant conçu pendant
le mariage a pour pêre le mari“ - „otcom dieťaťa počatého
v dobe manželstva je manžel.“ To je posledný výsledok tri­
tisícročnej monogamie.
Monogamná rodina v prípadoch, v ktorých sa verne jej
historickému vzniku jasne prejavuje rozpor medzi mužom
a ženou, vzniknutý v dôsledku výlučného panstva muža,
ukazuje v malom tie isté protiklady a protirečenia, v kto­
rých sa od začiatku civilizácie pohybuje spoločnosť rozpol­
tená na triedy a ktoré nemôže rozriešiť a prekonať. Hovorím
tu, prirodzene, iba o prípadoch monogamie, v ktorých man­
želský život prebieha skutočne tak, ako to predpisuje pô­
68
vodná povaha celého tohto zriadenia, kde sa však žena
vzpiera mužovmu panstvu. Že nie všetky manželstvá sú
také, to vie najlepšie nemecký filister, ktorý nedokáže hájiť
svoje panstvo doma o nič lepšie než v štáte, a preto jeho
žena plným právom nosí nohavice, čoho on nie je hodný.
No zato sa cíti vysoko povznesený nad svojho francúzskeho
druha v utrpení, ktorému sa častejšie alko jemu prihodia
ešte omnoho horšie veci.
Ostatne monogamná rodina nevystupovala všade a vždy
v tých klasicky prísnych formách, aké mala u Grékov.
U Rimanov, ktorí ako budúci dobyvatelia sveta videli dalej,
i keď nie tak bystro ako Gréci, bola žena voľnejšia a vá­
ženejšia. Riman veril, že mu manželskú vernosť dostatočne
zaručuje jeho moc nad ženiným životom a smrťou. Okrem
toho sa mohla žena rozsobášit práve tak ako muž. Ale naj­
väčší pokrok vo vývoji monogamie nastal rozhodne vtedy,
keď Nemci vystúpili na javisko dejín, a to preto, že sa
u nich, .pravdepodobne pre ich chudobu, ešte úplne ne­
vyvinula monogamia z párového manželstva. Súdime tak
z troch okolností, o ktorých sa zmieňuje Tacitus: Po prvé,
hoci pokladali manželstvo za posvätné - „uspokojujú sa
s jednou ženou, ženy žijú cudne“ - predsa jestvovalo
mnohoženstvo pre vznešených mužov a náčelníkov kmeňov,
teda podobný stav ako u Američanov, ktorí žili v párovom
manželstve. Po druhé, prechod od materského práva k otcov­
skému právu mohol tam nastať iba krátko predtým, lebo
matkin brat - podľa materského práva najbližší mužský
rodový pribuzný - bol stále ešte považovaný temer za bliž­
šieho príbuzného ako vlastný otec, čo taktiež zodpovedá
stanovisku amerických Indiánov, u ktorých Ma-.rx,ako často
hovorieval, našiel kľúč na pochopenie nášho vlastného pra­
veku. A po tretie, ženy boli u Nemcov veľmi vážené a mali
veľký vplyv aj na verejné otázky, čo priamo odporuje mono­
gamnému panstvu mužov. Toto sú všetko okolnosti, v ktoa
rých sa Nemci takmer zhodujú i so Spartanmi, u ktorých,
ako sme videli, tiež ešte nebolo párové manželstvo úplne
prekonané. S Nemcami sa teda i v tejto veci dostal k vláde
nad svetom celkom nový prvok. Nová monogamia, ktorá

69
sa vyvinula v procese miešania národov na troskách rím­
skeho sveta, bola miemejšou formou panstva mužov a po­
skytla ženám aspoň navonok omnoho váženejšie a 'slobod­
nejšie postavenie, a'ké klasický starovek nikdy nepoznal.
Až toto umožnilo, aby sa z monogamie - raz v nej, raz
vedľa nej, raz proti nej, podľa okolností - vyvinul naj­
väčší mravný pokrok, za ktorý jej vdačime: moderná indi­
viduálna pohlavná láska, ktorá bola celému predchádzajú­
cemu svetu neznáma.
Tento pokrok nesporne vyvolala okolnosť, že Nemci žili
ešte v párovej rodine a že postavenie ženy zodpovedajúce
tejto forme rodiny, nakoľko to bolo možné, preniesli do mo'
nogamie; tento pokrok vôbec nevyvolal legendárny, obdi­
vuhodný, prirodzený sklon Nemcov k mravnej čistote, ide
len o to, že v párovom manželstve skutočne nie sú mravné
protiklady také príkre ako v monogamii. Naopak, pri svo­
jom sťahovaní, najmä na juhovýchod k stepným kočovným
kmeňom pri Čiernom mori, Nemci sa mravne veľmi zvrhli
a prevzali od týchto kmeňov okrem ich jazdeckého umenia
aj odporné protiprirodzené neresti, ako to výslovne dosved­
čuje 'Ammianus o Taifaloch a Prok0pius o Heruloch.
No ak bola monogamia zo všetkých známych foriem
rodiny jedinou, v ktorej 'sa mohla vyvinúť moderná láska,
to nijako neznamená, že sa v nej táto láska vyvinula vý­
lučne alebo aspoň prevažne ako vzájomná láska manželov.
Vylučovala to celá povaha pevného monogamného manžel­
stva pri mužovej nadvláde. U všetkých historicky činných
tried, t. j. u všetkých panujúcich tried ostalo uzavieranie
sobáša tým, čím bolo od dôb párového manželstva, t. j. vec
cou dohovoru, na ktorom sa zhodnú rodičia. Láska ako
vášeň, ako vášeň každému človekovi prislúchajúca (prinaj­
menej každému prislušníkovi panujúcich tried), ako najvyššia
forma pohlavného pudu - v čom je práve jej špecifický
ráz - prvý raz v dejinách sa zjavila ako stredoveká rytierska­
láska, ktorá vonkoncom nebola láskou manželskou. Naopak.
Vo svojej klasickej podobe, u Provensalčanov, pláva plnými
plachtami do vôd cudzoložstva a jej básnici ho oslavujú.
Perlou provensalskej ľúbostnej poézie sú „albas“, t. j. ranné
'70
piesne. V nich sa opisuje žiarivými farbami, ako rytier leží
v posteli u svojej krásky - manželky iného - zatiaľ čo
vonku stojí strážca, ktorý ho upozorňuje, ked sa blíži ranná
zora (alba), aby mohol nepozorovane zmiznút ; vyvrchole­
ním básne je potom scéna lúčenia. Severní Francúzi a bodrí
Nemci prevzali tiež tento druh poézie spolu so spôsobmi
rytierskej lásky; aj náš starý Wolfram von Eschenbach
zanechal na túto chúlostivú tému tri prekrásne básne, ktoré
sú mi milšie než jeho tri dlhé hrdinské básne.
Buržoázne manželstvá sa za našich dni uzavierajú dvoja­
kým spôsobom. V katolíckych krajinách, tak ako kedysi,
zadovážia rodičia mladému buržoáznemu synkovi vhodnú
ženu a v dôsledku toho sa, prirodzene, úplne rozvinie proti~
rečenie obsiahnuté v monogamii: bujný heterizmus u muža,
bujné cudzoložstvo u ženy. Katolícka cirkev zakázala roz­
vod manželstva dozaista len preto, lebo sa presvedčila, že
nielen proti smrti, ale ani proti cudzoložstvu nieto__lieku.
V' protestanňkýclř krajinách naproř'ñomu sa spravidla
dovoľuje buržoáznemu synkovi vybrať si ženu zo svojej
triedy s väčšou-menšou voľnosťou, pričom v určitom stupni
môže byť základom uzavretia manželstva láska a táto sa
zo slušnosti aj vždy predpokladá, čo úplne zodpovedá pro'
testantskému pokrytectvu. Tu muž praktizuje heterizmus
menej čulo a ženino cudzoložstvo nebýva v takej miere
pravidlom. Kedže však v každej forme manželstva zostanú
ľudia takými, akými boli pred manželstvom a 'buržoa pro­
testantských krajín je zväčša fili-ster, vie táto protestantská
monogamia, ak vezmeme priemer z najlepších prípadov,
utvorif nevýslovne nudné manželské spolunaživanie, ktoré
sa zvyčajne nazýva rodinným šťastím. Najlepším zrkadlom
oboch týchto druhov žen'by je román, pre katolícky spôsob
román francúzsky a pre protestantský spôsob román nemec­
ký. V obidvoch „on si svoje dostane“: v nemeckom románe
mladík devu, vo francúzskom románe manžel parohy. Nie
je vždy jasné, ktorý z nich pochod! horšie. Práve preto budí
nuda nemeckého románu vo francúzskom buržuovi rovnakú
hrôzu ako ,.nemravnost“ francúzskeho románu v nemeckom
íilistrovi. Ostatne v poslednom čase, čo „sa Berlín stáva

71
svetovým mestom“, začína i nemecký román trocha menej
ostýchavo hovoriť o heterizme a cudzoložstve, ktoré sú tam
už dávno velmi dobre známe.
No v oboch prípadoch je ženba podmienená triednym
postavením zúčastnených osôb a potiaľ je vždy manžel­
stvom z vypočítavosti. V oboch prípadoch zvrhne sa takéto
manželstvo dosť často v najhanebnejšiu prostitúciu - nie­
kedy oboch strán, oveľa častejšie však ženy, ktorá sa líši
od obyčajnej kurtizány len tým, že prenajíma svoje telo
nie ako námezdná robotníčka od kusa, ale že ho raz navždy
predá do otroctva. A o všetkých manželstvách z vypočíta­
vosti platia Fourierove slová: „Tak ako v gramatike zna­
menajú dva zápory klad, tak i v manželskej morálke sa dve
prostitúcie pokladajú za cnosť.“ Jedine u utláčaných .tried,
teda dnes u proletariátu, je a môže byť pohlavná láska
naozaj základom pomeru k žene - či už je tento pomer
úradne povolený alebo nie. Ale tu klasická monogamia
ani nemá nijaké základy. Nieto tu nijakého vlastníctva,
na zachovanie a dedenie ktorého bola utvorená monogamia
a vláda mužov, a niet tu teda ani nijkého popudu k tomu,
aby sa uplatňoval'a nadvláda mužov. Ba čo viac, chýbajú
na to i prostriedky; občianske právo, ktoré chráni nadvládu
muža, platí len pre majetných a pre ich styk s proletármi;
stojí peniaze a už preto nemôže regulovať pomer chudob­
ného robotníka k jeho žene. Tu rozhodujú celkom iné osobné
a spoločenské vzťahy. A najmä od tej doby, čo veľký prie­
mysel vyhnal ženu z rodiny na trh práce a do továrne
a robí z nej často živiteľku rodiny, zmizol i posledný zvyšok
mužskej nadvlády v proletárskej domácnosti, okrem hádam
trocha tej brutality k ženám, ktorá sa zakorenila po za~
vedení monogacmie. Teda rodina proletára nie je už mono;
gamnou v piesnom zmysle slova, ani pri.. najvášnivejšej
láske -a najg'çochvejnejšejjernosti oboch manželov, a-to~ani
vtedyL ak duchovné a svetské požehnanie sankcionovalo
prípadne ich zväzok. Práve preto večné sprievodné javy
monogamie, heterizmus a cudzoložstvo, majú tu celkom
nepatmú úlohu; žena si fakticky získala zasa právo na roz­
sobáš a ked sa manželia nemôžu znášať, radšej sa rozídu.

7.2
Slovom, proletárske manželstvo je monogamné v etymolo­
gickom zmysle tohto slova, ale nie v jeho zmysle histo­
rickom.
Naši právnici sú, pravda, toho názoru, že ,pokrokom
v zákonodarstve čoraz väčšmi miznú príčiny na ponosy
žien. V moderných zákonodarných systémoch civlizovaných
národov sa stále viac a viac uznáva, po prvé, že manželstvo
je len vtedy platné, ak je oboma stránkami dobrovoľne uza­
vretou zmluvou, a, po druhé, že i v manželstve majú obe
stránky rovnaké práva a rovnaké povinnosti. Keby sa však
obe tieto požiadavky dôsledne uskutočnili, mali by vraj
ženy všetko, čo si len môžu žiadať..
Táto čisto právnická argumentácia je presne taká, akou
radikálny republikánsky buržoa odmieta a čičika proletára.
Ved aj pracovnú zmluvu vraj uzavierajú obe stránky dobro­
voľne. Ale za dobrovoľné uzavretie pokladá sa už to, ked
zákon na papieri vyhlasuje, že obe stránky sú si rovné.
Moc, ktorú jednej stránke poskytuje jej rozdielne triedne
postavenie, nátla'k, ktorý môže táto moc vykonávať na druhú
stránku - skutočné hospodárske postavenie oboch - zákon
do toho všetkého nič. Taktiež počas trvania pracovnej
zmluvy sú vraj obe stránky rovnoprávne, pokiaľ sa toho
výslovne nezriekne jedna alebo druhá stránka. Že hospoł
dárske postavenie núti robotníka, aby sa zriekol i posled­
ného zdania svojej rovnoprávnosti, za to zákon zasa nemôže.
Pokiaľ ide o manželstvo, je i tomu najpokrokovejšiemu
zákonu úplne urobené zadosť, a'k stránky formálne zaprotoł
kolujú, že do manželstva vstupujú dobrovoľne. Ani zákon
ani právnik sa nemôžu starať o to, čo sa deje za právnic­
kými kulisami, kde,-prebieha ozajstný život a ako vzniká
táto dobrovoľnosť. A predsa by tu mohlo i najjednoduchšie
porovnávanie právnych noriem právnikom ukázať, ako je
to vlastne s tou dobrovoľnosťou. V krajinách, kde je deťom
zákonom zaručený povinný podiel na otcovom imaní, kde
ich teda nemožno vydediť - v Nemecku, v krajinách s fran­
cúzskym právnym systémom atd. - môžu deti uzavrieť
sobáš len so zvolenim rodičov. V 'krajinách s 'anglickým
právnym systémom, kde sa súhlas rodičov na uzavretie

73
 manželstva zákonom nevyžaduje, majú rodičia úplnú voľ­
nosť rozhodovať závetom o svojom imaní a môžu svoje deti
podľa ľu-bovôle vydediť. Že napriek tomu, ba práve preto
nie je v Anglicku a v Amerike sloboda uzavrieť sobáš
v triedach, kde jest čo dediť, fakticky ani o vlások väčšia
než vo Francúzsku a Nemecku, to je ozaj jasné.
Nie je to lepšie ani s právnou rovnoprávnosťou muža
a ženy v manželstve. Ich právna nerovnosť, zdedená z dáv­
nejších spoločenských pomerov, nie je príčinou, ale násled­
kom hospodárskeho utláčania ženy. V starej komunistickej
domácnosti, v ktorej žilo mnoho manželských dvojíc a ich
detí, bolo vedenie domácnosti, zverené ženám, práve tak
verejnou, spoločensky nevyhnutnou činnosťou ako zadova­
žovanie potravy mužmi. So vznikom patriarchálnej rodiny
a ešte väčšmi monogamnej rodiny nastala zmena. Vedenie
domácnosti stratilo svoj verejný ráz. Spoločnosť sa o to už
nestarala. Stala sa súkromnou službou: žena »sastala prvou
slúžkou a bola vytlačená z účasti na spoločenskej výrobe.
Až veľký priemysel našich čias jej otvoril - aj to iba pro­
letárke - znova cestu k spoločenskej výrobe, lenže takým
spôsobom, že ak plni svoje povinnosti v súkromnej službe
pre rodinu, ostáva vylúčená 'zo spoločenskej výroby a ne­
môže nič zarobiť; ak sa chce zúčastniť v spoločenskej vý­
robe a samostatne zarábať, nemôže vykonávať svoje rodinné
povinnosti. A aká je situácia ženy v továrni, taká je aj
vo všetkých povolaniach až po medicínu a advokatúru.
Moderná monogamné rodina je založená na zjavnom alebo
maskovanom domácom otroctve ženy a moderná spoločnosť
je masa, ktorá sa skladá zo samých takých rodín, ktorej
molekulami sú monogamné rodiny. Muž musí dnes vo väč­
šine prípadov zarábať na rodinu, živiť ju - prinajmenej
v majetných triedach - a to mu zaručuje mocenské posta­
venie, ktoré netreba chrániť osobitnými právnymi výsadami.
On je v rodine buržoa a žena predstavuje proletariát. Ale
v priemyselnom svete sa prejavuje špecifická povaha hospo­
dárskeho utláčania proletariátu až vtedy v celej svojej prí­
krosti, ked sú odstránené všetky zákonné výsady kapita­
listickej triedy a 'ked je zavedená úplná rovnoprávnosť oboch
74
tried; demokratická republika neruši protiklad oboch tried,
naopak, utvára práve pôdu, na ktorej sa tento boj proti­
kladov dobojúva. A práve tak svojský ráz nadvlády muža
nad ženou v modernej rodin'e a nevyhnutnosť uskutočniť
ozajstnú spoločenskú rovnoprávnosť oboch i spôsob, ako
sa táto rovnoprávnosť môže uskutočniť, stanú sa úplne jas­
nými až vtedy, ked obe pohlavia budú právne úplne rovno­
právne. Potom vysvitne, že prvou podmienkou oslobodenia
žien je, aby celé ženské pohlavie bolo znovu zapojené
do spoločenskej práce, a to zasa vyžaduje, aby monogamná
rodina prestala byť hospodárskou jednotkou spoločnosti.

Máme teda tri hlavné formy manželstva, 'ktoré zhruba

a vcelku zodpovedajú trom hlavným štádiám ľudského vý­
voja. Pre divošstvo je to skupinové manželstvo, pre- bar­
barstvo párové manželstvo a pre civilizáciu monogamia,
d0plnená cudzoložstvom a prostitúciou. Medzi párovým
manželstvom a monogamiou je na najvyššom stupni bar­
barstva vsunuté panstvo mužov nad otrokyňami a mnoho­
ženstvo. .
Ako z celého nášho opisovania vysvitá, je pre pokrok,
prejavujúci sa v tomto poradí, príznačné, že ženy sú čím
ďalej tým väčšmi zbavované pohlavnej slobody, ktorú mali
v skupinovom manželstve, mužovia však nie. A skutočne
pre muža trvá skupinové manželstvo fakticky až podnes.
Čo je u ženy zločinom a má ťažké zákonné a spoločenské
následky, to sa u muža pokladá za čosi čestného alebo
v najhoršom prípade iba za ľahkú mravnú škvrnu, ktorú
rád znáša. Ale čím väčšmi sa v našich časoch starobylý
heterizmus mení pod vplyvom kapitalistiokej tovarovej vý­
roby, čím väčšmi sa prispôsobuje kapitalistiekej tovarovej
výrobe a premieňa sa na nezastretú prostitúciu, tým de­
moralizujúcejšie pôsobí. Mužov totiž demoralizuje ešte väč­
šmi než ženy. Zo žien degraduje prostitúcia iba tie nešťast­
nice, ktoré jej prepadnú, a ani zďaleka ich nedegraduje
natoľko, ako sa zvyčajne myslí. Naproti tomu znižuje cha­

75
rakter celého mužského sveta. Najmä dlhotrvajúca doba
zasnúbenia je pre muža v deviatich prííadőcnĺe siatich
pmmäíñáňžěľškerñévêí' "'
Máčame v u'streťrspoločenskému
prevratu,pri
ktorom zmiznú doterajšie hospodárske základy monogamie
práve tak isto ako jej doplnok, prostitúcia. Monogamia
vznikla zo sústredenia väčších bohatstiev v jedných ru­
kách - a to v rukách muža - a z potreby, aby tieto bohat­
stvá dedili deti tohto muža a nie iného. Na to bolo treba
monogamie ženy, nie muža, takže táto monogamia ženy
vôbec neprekážala zjavnej alebo zahalenej polygamii mu­
žovej. No nastávajúci spoločenský prevrat premení prinaj­
menej najväčšiu časť trvalých bohatstiev, ktoré môžu byť
dedené - výrobné prostriedky - na spoločenské vlast­
níctvo a tým zredukuje na nepatrný problém celú tú starosť
o dedenie._ A keďže monogamia vznikla z hospodárskych
príčin, zmizne azda, ked zmiznú tieto príčiny?
Dalo by sa celkom právom odpovedať: Nielenže nezmiz­
ne, naopak, až potom sa úplne uskutoční. Lebo prevedením
výrobných prostriedkov do spoločenského vlastníctva zmizne
námezdná práca i proletariát a nebude sa teda už musieť
určitý počet žien -- ktorý možno štatisticky zistiť - p0«
núukaťza peniaze' Prostitúcia zmizne a monogamia nielenže
nezanikne, ale stane sa konečne skutočnosťou - aj pre
muzov.
Postavenie muža sa teda v každom prípade veľmi zmení.
Ale veľmi sa zmení aj postavenie žien, všetkých žien. Pre­
chodom výrobných prostriedkov do spoločenského vlastníc­
tva prestane byť monogamná rodina hospodárskou jednotkou
spoločnosti. Súkromná domácnosť sa stane spoločenskou
činnosťou. Starostlivosť o deti a ich výchova bude verejnou
vecou; spoločnosť sa rovnako .postará o všetky deti, či už
sú manželské alebo nemanželské. Tým odpadne 'strach
z „následkov“, čo je dnes najpodstatnejším spoločenským _­
mravným i hospodárskym - činiteľom, ktorý zabraňuje,
aby sa dievča oddalo bez všetkých ohľadov milovanému
mužovi. Nebude to dostačujúcou príčinou, aby sa pozvoľna
vyvíjal voľnejší pohlavný styk a tým aj zhovievavejšia ve­
76
rejná mienka o panenskej cnosti a ženskej hanbe? A na~
pokon nevideli sme azda, že v modernom svete sú mono'
gamia a prostitúcia síce protikladmi, ale protikladmi, ktoré
nemožno od seba navzájom odlúčiť, že sú to póly jedného
a toho istého spoločenského stavu? Môže azda prostitúcia
zmiznúť a pritom nestrhnúť so sebou aj monogamiu do prie­
pasti?
Tu sa začína uplatňovať nový činiteľ, ktorý v dobe, ked
sa utvárala monoga-mia,jestvoval nanajvýš v zárodku: indi­
viduálna pohlavná láska.
Až do stredoveku nemôže byť ani reči o individuálnej
pohlavnej láske. Samo sebou sa rozumie, že osobná krása,
dôverné vzťahy, rovnaké sklony a budili v ľuďoch
rozličného pohlavia túžbu po pohlavnom styku, že mužom
ani ženám nebolo celkom ľahostajné, s kým sa dostali
do tohto najdôvernejšieho vzťahu. Ale odtiaľ až- k našej
láske je ešte nesmierne daleko. Po celý starovek rodičia
rozhodovali o sobáši svojich detí a novomanželia sa s tým
uspokojovali. Tá troška manželskej lásky, ktorú pozná
starovek, nie je subjektívnou náklonnosťou, ale objektívnou
povinnosťou, nie príčinou manželstva, ale jeho doplnkom.
Lúbostné vzťahy v modernom zmysle slova sa v staroveku
vyskytujú len mimo okruhu oficiálnej spoločnosti. Pastieri,
ktorých ľúbostné slasti a strasti ospevuje Teokrit *a Mos­
chos, Longov Dafnis a Chloa, to všetko súAotroci nemajúci
nič__§poločnéso štátom, _l_<_t_c_›_rý
je 'životnołíféíoijläinšbg
~občana. Ókréłĺrľúüstných styąkoTúňbätrokov vyskytujú sa
Íü'B'óš'tTiézápletky len ako plod rozkladu starého, zanikajú­
ceho sveta, a to so ženami, ktoré taktiež nepatria do oli­
ciálnej spoločnosti, s hetérami, teda s cudzinkami alebo
prepustenkami: v Aténach až v predvečer ich úpadku,
v Ríme v dobe cisárstva. Ak medzi slobodnými občanmi
a občiankami bol skutočne ľúbostný pomer, tak šlo len
o cudzoložstvo. A klasickému ľúbostnému básnikovi staro­
veku, starému Ana'kreontovi, bola pohlavná láska v našom
zmysle natoľko ľahostajná, že ho nezaujímalo dokonca ani
to, akého pohlavia je milovaná bytosť. I
Naša .pohlavné láska sa podstatne líši od jednoduchej

77
pohlavnej žiadostivosti, od erosu starovekých ľudí. Po prvé:
predpokladá u milovanej bytosti vzájomnú lásku; žena je
v tomto ohľade mužovi rovná, kým pri antickom erose sa
jej zriedka na čo pýtali. Po druhé: táto láska je natoľko
intenzívna a trvalá, že sa obom stránka-m zdá velkým,
ba najväčším nešťastím, keby si nemali navzájom patriť
alebo sa museli rozlúčiť; aby si mohli patriť, sú ochotní
nasadiť všetko, prípadne i život, čo sa v staroveku stávalo
nanajvýš pri cudzoložstve. A napokon vzniká nové mravné
meradlo pre posudzovanie pohlavného styku; nepýtajú sa
len, či bol manželský alebo nemanžels-ký, ale tiež či vznikol
z lásky a zo vzájomnej lásky alebo nie? Samo sebou sa
rozumie, že vo feudálnej alebo buržoáznej praxi nie je
s týmto novým meradlom o nič lepšie než so všetkými
ostatnými mravnými meradlamí - nedbá sa naň. No nie
je to s ním ani horšie. Uznáva sa zrovna tak ako ostatné
mravné meradlá - v teórii, na papieri. A viac zatial ne­
možno žiadať.
Kde starove'k so všetkými nábehmi k pohlavnej láske
prestal, tam zasa stredovek začína: .pri cudzoložstve. Opí­
sali sme už rytiersku lásku, thorá vytvorila „ranné piesne“.
Od' tejto lásky, ktorá chce rozbiť manželstvo, až k láske,
ktorá ho má založiť, je ešte daleká cesta, ktorú rytierstvo
nilkdy nevykonalo. Dokonca i ked sa obrátime od frivolných
Románov k cnostným Nemcom, vidíme v piesni o Nibelun­
goch, že Kriemhilda je síce potajomky zaľúbená do Sieg­
frieda nemenej než on do nej, ale keď jej Gunther oznámil,
že ju prísahou prisľúbil inému rytierovi, ktorého nemenuje,
ona jednoducho odpovie: „Nemusíte ma prosiť; urobím
vždy, čo mi rozkážete, a koho, pane, mi určite za muža,
s tým sa rada zasnúbim.“ Nepríde jej am' na um, že by tu
jej láska vôbec mohla prichádzať do úvahy. Gunther sa
uchádza o Brunhildu, Etzel o Kriemhildu, i keď ich ani raz
nevideli; práve, tak sa v „Gudrune“ Siegebant z Írska
uchádza o nórsku Utu, Hetel z Hegelingen o Hildu z Írska,
taktiež Siegfried z Morlandu, Hartmut z Ormanie a Her­
Wig zo Seelamdu o Gudrun; a tu sa prvý raz stáva, že sa
Gudrun slobodne rozhodne pre Herwiga. Spravidla vyberajú
78
mladuchu mladému kniežaťu jeho rodičia, ak sú ešte na­
žive, inak to robí on sám, podľa rady svojich veľkých va­
zalov, ktorých slovo je v 'každom prípade pritom veľmi
závažné. Inak to ani nemôže byť. Pre rytiera alebo baróna,
ako aj pre samotného panovníka je ženba politickým aktom,
príležitosťou na rozšírenie moci novými zväzkami; roz­
bodovať má pri nej záujem domu, nie záľuba jednotlivca.
Ako by potom bolo možné, aby pri uzavretí manželstva
mala posledné slovo láska?
Nie je to ináč s cechovým mešťanom stredovekých miest.
Práve výsady, ktoré ho chránili, cechové pravidlá s rozlič­
nými výhradami, umelé medze, ktoré ho právne oddeľovali
jednak od iných cechov, jednak od príslušníkov jeho vlast­
ného cechu, jednak od jeho tovarišov a učňov, už veľmi
zúžili kruh osôb, spomedzi ktorých si mohol vybrať súcu
manželku. A o tom, ktorá z nich by bola preň najsúcejšia,
naskrze nerozhoduje v tejto spletitej sústave jeho osobná
náklonnosť, ale rodinné záujmy.
Tak teda v drvivej väčšine prípadov ostalo uzavieranie
manželstva až do konca stredoveku tým, čím bolo na za­
čiatku: vecou, o ktorej nerozhodovali zainteresované osoby.
Pôvodne prichádzali 'ľudia na svet už ženatí alebo vydaté
s celou skupinou osôb druhého pohlavia. V neskorších for­
máeh skupinového manželstva bola situácia dozaista po­
dobná, lenžesa skupina čoraz väčšmi zužovala. V párovom
manželstve je pravidlom, že sa matky dohodnú o manžel­
stve svojich deti; aj tu rozhodujú ohľady na nové príbu­
zenské zväzky, ktoré majú zabezpečiť novomamželom lepšie
postavenie v rode a kmeni. A keď s prevahou súkromného
vlastníctva nad spoločným vlastníctvom a so záujmom
o dedičstvo zavládlo otcovské právo a monogamia, tu sa
stalo uzavieranie manželstva tobôž závislým od hospodár­
skych ohľadov. Forma manželstva kúpou mizne, no v pod­
state sa toto manželstvo stále väčšmi šíri, takže nielen žena,
ale i muž sa cení nie podľa osobných vlastností, ale .podľa
majetku. V praxi panujúcich tried bolo odjakživa niečím
neslýchaným, aby vzájomná náklonnosť zúčastnených osôb
mala byť jediným, všetky ohľady prevažujúcim dôvodom

79
na uzavretie manželstva; také niečo sa stávalo nanajvýš
v romantike - alebo u utláčaných tried, ktoré neprichá­
dzali do úvahy.
Taká bola situácia, keď sa kapitalistic'ká výroba po obdoo
bi zemepisných objavov pripravovala ujať svetovlády po'
mocou svetového obchodu a manufaktúry. Možno predpo­
kladať, že sa pre ňu tento spôsob uzavierania manželstva
veľmi dobre hodil, a tak to aj bolo. A predsa - i-rónia
svetových dejín je nevyspytateľná - práve kapitalizmus
v ňom spôsobil rozhodujúcu trhlinu. Tým, že všetko pre­
menil na tovar, zrušil aj všetky prevzaté, starobylé vzťahy,
nahradil zdedené mravy a historické právo kúpou a pre­
dajom, „slobodnou“ zmluvou; anglický právnik H. S. Maine
si myslel, že urobil obrovský objav, ked povedal, že všetok
náš pokrok oproti dávnejším epochám spočíva v tom, že
sme prešli from status to contract, od pomerov tradične
zdedených k pomerom založeným na dobrovolnej zmluve,
čo, pravda, pokiaľ je to správne, bolo vyslovené už v „Ko­
munistickom manifeste“.
Avšak uzavierať zmluvu môžu len ľudia, ktorí voľne
rozhodujú o svojej osobe, o svojom konaní a majetku a ktorí
sú si navzájom rovnoprávni. Utvoriť týchto „slobodných“
a „rovných“ ľudí bolo práve jednou z hlavných úloh kapi­
talistickej výroby. I ked .sa to spočiatku dialo iba polo
vedome a okrem toho pod rúškom náboženských foriem,
predsa platila od dôb luteránskej a kalvínskej reformácie
zásada, že človek je za svoje činy úplne zodpovedný len
vtedy, ak ich vykonal s úplne slobodnou vôľou, a že je
mravnou povinnosťou postaviť sa na odpor proti akému­
koľvek nátlaku k nemravnému činu. No ako sa to dalo
uviesť do súladu s doterajšou praxou pri uzavieraní man­
želstva? Podľa buržoázneho názoru je manželstvo zmluvou,
právnym úkonom, a to zo všetkých najdôležitejším, lebo
sa pri ňom rozhoduje o tele i duši dvoch ľudí na celý život.
Formálne sa síce manželstvo uzavieralo dobrovoľne, nešlo
to bez súhlasu zúčastnených. Lenže každý dobre vedel, ako
došlo k tomuto súhlasu a kto fakticky uzavieral manželstvo.
Ale keď sa pri všetkých ostatných zmluvách vyžaduje sku­
80
tcčná sloboda rozhodovania, prečo sa nežiada i pri tejto
zmluve? Či dvaja mladí ľudia, ktorých spájajú, nemali azda'
právo slobodne rozhodovať o sebe, o svojom tele a jeho
orgánoch? Neprišla azda rytierstvom do módy pohlavná
láska? A na rozdiel od cudzoložnej lásky rytierov nebola
manželská láska opravdivou buržoáznou formou lásky?
Ak je však povinnosťou manželov, aby sa navzájom milo­
vali, nie je práve tak povinnosťou zamilovaných uzavrieť
manželstvo výlučne s milovanou osobou a s nijakou inou?
Nie je azda toto právo milencov vyššie než právo rodičov,
príbuzných a ostatných obvyklých sobášnych sprostredko­
vateľov a kupliarov? Ak právo na voľný osobný výber
preniklo .bez okolkov do cirkvi a do náboženstva, ako by
sa malo zastaviť pred neznesiteľným nárokom staršej gene»
rácie rozhodovať o tele, duši, majetku, šťastí a nešťastí
mladšej generácie?
Tieto otázky sa museli vynárať v dobe, ktorá uvoľnila
všetky staré spoločenské zväzky a otriasala všetkými zde­
denými predstavauni. Svet sa naraz stal takmer desať ráz
väčším; miesto štvrtiny pologule ležala teraz celá zemeguľa
pred očami západných „Európanov, ktorí sa ponáhľali zmoc­
niť ostatných sedem štvrtín pologulg. A"'a.k'o padli sĺtĺrě
ú'zk'eTranice rodnej zemeadli aj tisícročnéhranice
predpisaného stredovekého spôsobu myslenia. Telesnému
a duševnému zraku človeka sa otvoril nekonečne širší ob­
zor. Čo sa staral mladý človek o mienku ctihodných star­
cov, o cechové privilégiá, dedené z pokolenia na pokolenie,
mladý človek, ktorého lákali bohatstvá Indie, zlaté a strie­
borné bane v Mexiku a Potosí? Bola to doba potulných
rytierov buržoázie; aj ona mala svoju romantiku a svoje
ľúbostné rojčenie, ale v buržoáznom rámci a :koniec koncov
s buržoáznymi cieľmi.
Tak sa stalo, najmä v protestantských krajinách, v kto­
rých bol starý poriadok najväčšmi otrasený, že vzmáhajúca
sa buržoázia uznávala čím ďalej tým viac i pre manželstvo
slobodu uzavierať zmluvu a uskutočňovala ju už spomenutým'
spôsobom. Manželstvo zostalo triednym manželstvom, ale
v rámci triedy bola zúčastneným do určitej miery priznaná

6 Fr. Engels: Pôvod rodiny . . . 81

 sloboda voľby. A na papieri, v mravnej teórii aj v poetic­
kých dielach nebolo nič tak isté ako to, že je nemravné
každé manželstvo, ktoré nie je založené na vzájomnej po­
hlavnej láske a naozaj slobodnom súhlase manželov. Slo­
vom, manželstvo z lásky bolo vyhlásené za ľudské právo,
a to nielen za droit de l'homme (právo muža), ale výni­
močne aj za droit de la femme (právo ženy).
No toto ľudské právo sa v jednom lišilo od všetkých
iných takzvaných ľudských práv. Kým ostatné ľudské prá­
va ostávali v praxi obmedzené na panujúcu triedu, na buro
žoáziu, a utláčaná trieda, proletariát, bola z nich priamo
alebo nepriamo vylučovaná, v láske sa zas prejavuje irónia
dejín. Panujúca trieda je i naďalej ovládaná známymi hos'
podárskymi vplyvmi, a preto naozaj slobodne uzavreté manc
želstvá sú v nej iba výnimkou, kým u utláčanej triedy sú,
ako sme videli, 'pravidlom.
Úplná sloboda pri uzavieraní manželstva sa môže stať
teda všeobecnou .až vtedy, ked odstránením kapitalistickej
výroby a na nej spočívajúcich vlastníckych vzťahov budú
odstránené všetky vedľajšie hospodárske ohľady, ktoré dnes
ešte majú taký mocný vplyv na výber druha v manželstve.
Potom bude vzájomná náklonnosť naozaj jediným motívom.
Keďže pohlavná láska je svojou povahou výlučná - hoci
sa táto výlučnosť uskutočňuje dnes úplne len u ženy ­
je i manželstvo založené na pohlavnej láske svojou po­
vahou monogamné. Videli sme, nakoľko mal Bachofen prav­
du, -ked pokladal pokrok zo skupinového manželstva k jed­
noženstvu predovšetkým za dielo žien; mužovia majú
zásluhu len o ďalší vývoj od párového manželstva k mo'
nogamii a tento vývoj znamenal historicky, vo svojej pod­
state zhoršenie postavenia žien a uľahčenie mužskej nevery.
Ak odpadnú hospodárske ohľady, .pre ktoré sa ženy zmiea
rovali s touto obyčajou nevery - starosť o vlastnú exis­
tenciu a ešte viac o budúcnosť detí - potom zrovnopráv­
nenie ženy, ktoré sa tým dosiahne, bude podľa všetkej
'doterajšej skúsenosti pôsobiť oveľa väčšmi na to, aby sa
mužovia stali skutočne monogamnými, než na to, aby sa
ženy oddali mnohomužstvu.

82
 Monogamia sa celkom iste zbaví všetkých tých čŕt, ktoré
jej vtisol jej vznik z vlastníckych vzťahov; je to, po prvé,
nadvláda muža a, po druhé, nerozlučiteľnosť manželstva.
Nadvláda muža v manželstve je jednoducho následkom jeho
hospodárskej nadvlády a padne s touto nadvládou sama od
seba. Nerozlučiteľnosť manželstva je sčasti následok .hospo­
dárskeho postavenia, za ktorého monogamia vznikla, sčasti
je to tradícia z doby, ked sa ešte neveľmi chápala súvislosť
tohto hospodárskeho postavenia s monogamiou a keď bola
nábožensky preháňaná nerozlučiteľnosť manželstva. Už dnes
je tisícnásobne prelomená. Ak je mravné len manželstvo za­
ložené na láske, 'potom je mravné len to manželstvo, v kto­
rom láska nepominula. Lenže dlžka trvania individuálnej
lásky je u jednotlivých ľudí veľmi rozdielna, najmä u mu­
žov, a ak náklonnosť naozaj prestala alebo ak ju zatlačila
nová vášnivá láska, potom je rozvod dobrodením nielen pre
obe stránky, ale aj pre spoločnosť. Tí ludia si len ušetria,
že sa nebudú musieť zbytočne brodiť špinou rozvodového
procesu.
Teda čo dnes môžeme predvídať o tom, ako budú upra­
vené pohlavné vzťahy, až bude v budúcnosti odstránená
kapitalistická výroba, má zväčša negatívny ráz a obmedzuje
sa väčšmi na to, čo odpadne. Čo však vznikne nové? To sa
rozhodne, až vyrastie nové pokolenie: pokolenie mužov,
ktorí nikdy v živote nemali príležitosť kupovať si priazeň
ženy za peniaze alebo inými prostriedkami sociálnej moci,
a pokolenie žien, ktoré sa nikdy nemuseli oddať mužovi
z nejakých iných pohnútok než z ozajstnej lásky alebo odo­
prieť vzdať sa milencovi zo strachu pred hospodárskymi
následkami. Až tu takito ľudia budú, čerta sa potom budú
starať o to, čo by mali podľa dnešných názorov robiť; utvo­
ria si svojský spôsob života a jemu zodpovedajúcu verejnú
mienku o praxi každého jednotlivca - a dosť. I
Nuž vráťme sa k Morganovi, od ktorého sme sa značne
vzdialili. Historické skúmanie spoločenských ustanovizní,
ktoré sa vyvinuli v období civilizácie, vybočuje z rámca jeho
knihy. Preto hovori len veľmi stručne o osudoch mono­
gamie v tejto dobe. Aj on vidí v ďalšom utváraní mono­

5' 83
gamnej rodiny pokrok, približovanie sa k úplnej rovno'
právnosti oboch pohlaví, ale vidi aj to, že tento cieľ nie je
ešte dosiahnutý. Lenže, vraví, „ak uznáme fakt, že rodina
postupne prekonala štyri formy a že -teraz má piatu, je
otázka, či sa táto forma udrží dlho aj v budúcnosti. Na to
možno odpovedať jedine tak, že sa táto forma rodiny musí
vyvíjať ďalej, ako sa ďalej vyvíja spoločnosť, a musí sa
meniť v tej miere, v akej sa mení spoločnosť, celkom tak,
ako sa to dialo dosiaľ. Rodina je výtvorom spoločenskej
sústavy a stupeň kultúrneho vývoja spoločnosti sa bude
v nej odrážať. Keďže sa monogamná rodina od začiatku ci­
vilizácie zlepšila, a v modernej dobe veľmi znateľne, môžeme
prinajmenej predpokladať, že je schopná ďalšieho zdokona­
lovania, až bude dosiahnutá rovnosť oboch pohlaví. Keby
v ďalekej budúcnosti monogamná rodina nemohla splniť po­
žiadavky spoločnosti, nemožno teraz predpovedať, ako bude
vyzerať jej nástupkyňa.“
 III

IROKÉZSKY ROD

Prichádzame teraz k inému Morganovmu objavu, ktorý

je .prinajmenej práve taký dôležitý ako rekonštrukcia prvoto
nej formy rodiny z prí'buzenských sústav. Morgan dokázal,
že rodové zväzky v rámci kmeňa, označované u amerických
Indiánov zvieracími menami, sú v podstate totožné s gréc­
kym „genos“ a rimskym „gens“; že americká forma je
dávnejšia a grécko-rímska neskoršia, odvodená; že celá
spoločenská organizácia pravekých Grékov a Rimanov v ro­
doch, frátriách a kmeñoch je verná obdoba spoločenskej
organizácie amerických Indiánov; že 'rod je zriadenie spo­
]očné všetkým barbarom až po ich prechod do civilizácie,
dokonca ešte i neskôr (pokiaľ možno zistit z našich dote­
rajších prameňov). Týmto dôkazom Morgan naraz objasnil
najťažšie úseky najstarších gréckych a rímskych dejín a zá­
roveň dospel k prekvapujúcim Záverom o základných črtách
spoločenskej organizácie v praveku - pred vznikom štátu.
Tento objav sa zdá veľmi jednoduchý, ked ho už poznáme,
a predsa ho Morgan urobil len v poslednom čase; vo svo­
jom predošlom spise, vydanom roku 1871, nebol ešte vy­
pátral toto tajomstvo, ktorého odhalenie umlčalo na čas
anglických prehistorikov, ináč tak sebavedomých.
Latinské slovo gens, ktoré Morgan používa pre tento ro­

85
dový sväz, pochádza podobne ako grécke slovo rovnakého
významu genos od spoločného indoeurópskeho koreňa gan
(v nemčine kan, pretože sa tu podľa pravidla indoeurópske
g mení na k), čo znamená plodiť. Gens, genos, v sanskrite
džanas, gótsky (podľa spomenutého pravidla) kuni, star0»
škandinávsky a anglosasky kyn, anglicky kín, stredohorno­
nemecky künne znamená rovnako rod, pôvod. Ale latinské
slovo gens alebo grécke genos užíva sa špeciálne pre ozna­
čenie takého rodového sväzu, 'ktorý sa honosi spoločným
pôvodom (v tomto prípade od spoločného praotca) a ktorý
je určitými spoločenskými a náboženskými ustanovizňami
spojený do osobitného spoločenstva, ktorého vznik a po­
vaha ostali doteraz všetkým našim dejepiscom nejasné.
Už :pri skúmaní punaluanskej rodiny sme videli, aké bolo
zloženie rodu v jeho prvotnej forme. Jeho príslušníkmi .sú
všetky osoby, ktoré na základe punaluanského manželstva
a podľa názorov v ňom nevyhnutne panujúcich sú uznáva'
ným potomstvom jednej určitej pramatky, zakladateľky rodu.
Keďže v tejto .rodinnej forme je otcovstvo neisté, uznáva
sa len ženská línia. Keďže sa bratia nesmú oženiť so svo­
jimí sestrami, ale iba .so ženami iného pôvodu, deti, splo­
dené s týmito cudzími žena-mi, nepatria podľa materského
práva k rodu. V rodovom sväze ostávajú teda len potomci
dcér každej generácie; potomci synov prechádzajú do rodov
svojich matiek. Čo sa stane s touto pokrvne príbuznou sku­
pinou, len čo sa utvorí ako samostatná skupina voči pa»
dobným skupinám v rámci kmeňa?
Ako klasickú formu tohto prvotného rodu uvádza Mor­
gan rod Irokézov, a to rod kmeňa Senekov. V tomto kmeni
je osem rodov, nazvaných podľa zvierat: 1. vlk, 2. medveď,
3. korytnačka, 4. bobor, 5. jeleň, 6. sluka, 7. volavka, 8. so­
kol. V každom rode panuje tento zvyk:
1. Rod si volí svojho sachema (staršinu v čase mieru)
a náčelníka (v čase vojny). Sachem musel byť zvolený
z príslušníkov rodu a jeho úrad bol v rode dedičný v tom
zmysle, že ho bolo treba pri uprázdnení hned obsadiť; za
vojnového náčelníka mohla byť zvolená aj osoba, ktorá
nebola členom rodu, a tento úrad nemusel byť občas vôbec

86
obsadený. Za sachema nikdy nezvolili syna predošlého sa­
chema, lebo u Irokézov panovalo materské právo, teda syn
patril k inému rodu; ale často zvolili brata predošlého sa­
chema alebo syna jeho sestry. Pri voľbe hlasovali všetci,
mužovia aj ženy. Voľbu však muselo potvrdiť ostatných
sedem rodov, až potom bol zvolený slávnostne uvedený do
svojho úradu, a to spoločnou radou celého sväzu Irokézov.
Význam tohto aktu sa ukáže neskoršie. Moc sachema bola
v rode otcovská, čisto morálnej povahy; donucovacích pro­
striedkov nemal. Popritom bol z úradnej moci členom kme­
ňovej rady Senekov, ako i spoločnej rady všetkých Irokézov.
Vojnový náčelník mohol rozkazovaf jedine na vojnových
výpravách.
2. Rod môže podľa svojho uváženia zosadif sachema
i vojnového náčelníka. O tom opät rozhodujú mužovia
a ženy spoločne. Zosadení sú potom obyčajnými bojovníkmi
ako ostatní, sú súkromnými osobami. Ostatne aj kmeňová
rada môže zosadzovať sachemov, dokonca i proti vôli rodu.
3. Ani jeden člen rodu si nesmie vziať ženu z rodu. To
je základné pravidlo rodu, puto, ktoré ich drží pohromade;
je to negatívny výraz veľmi pozitívneho pokrvného príbuzen­
stva, ktoré až z jednotlivcov k nemu patriacich tvorí rod.
Objavením tohto jednoduchého faktu Morgan ako prvý
odhalil povahu rodu. Ako málo sa až dosiaľ chápalo, čo je
to rod, dokazujú skoršie zprávy o divochoch a barbaroch, kde
sa miešajú dovedna rozličné celky, z ktorých sa skladá
rodové zriadenie, nechápe a nerozlišuje sa, čo je to kmeň,
klan, thum atd., a kedy-tedy konštatujú, že v rámci týchto
celkov je manželstvo zakázané. Tým nastal beznádejný
zmätok, v ktorom potom mohol pán MacLennan vystúpiť
ako Napoleon a urobiť poriadok autoritatívnym výrokom:
Všetky kmene sa delia na také, v rámci ktorých je man­
želstvo zakázané (exogamné), a na také, v ktorých je man­
želstvo dovolené (endogamné). A ked sa mu takto podarilo
vec dôkladne popliesť, mohol sa pustiť do hlbokomyseľ­
ných skúmaní, 'ktorá z oboch jeho jalových kategórií je
staršia: exogamia či endogamia. Objavením rodu, ktorý je
založený na pokrvnom príbuzenstve a vylučuje preto man­

87
želstvo medzi členmi toho istého rodu, bol tento nezmysel
samočinne odstránený. - Je prirodzené, že na vývojovom
stupni, na ktorom nachádzame Irokézov, prísne sa zacho­
vával tento zákaz manželstva v rámci rodu.
4. Imanie zomretých pripadlo ostatným členom rodu
a muselo zostať v rode. Kedže predmety, ktoré Irokéz mo»
ho] po sebe poručiť, boli nepatrné, delili \sa o dedičstvo
najbližší rodovi príbuzní; ak zomrel muž, dedili jeho po­
krvní bratia, sestry a brat jeho matky; ak zomrela žena, tak
jej deti a pokrvné sestry. avšak nie jej bratia. Práve preto
nemohli po sebe dediť muž a žena alebo deti po otcovi.
5. Členovia rodu boli povinní poskytovať si navzájom
pomoc, ochranu a najmä museli pomôcť pomstiť sa za
urážku spáchanú cudzincom. Jednotlivec, pokiaľ išlo o jeho
bezpečnosť, spoliehal sa na ochranu rodu, a to právom,
l-ebo .kto jeho urazil, urazil celý rod. Z tohoç' z pakrvných
zväzkov rodu, vyplýva povinnosť zúčastniť sa na krvnej
pomste, ktorú Irokézi bezpodmienečne uznávali. Ak člen
cudzieho rodu zabil člena rodu, bol celý rod zabitého po­
vinný vykonať krvnú pomstu. Najprv sa robil pokus
o sprostredkovanie; rod páchateľa zvolal radu a navrhol
rade rodu zabitého zmierenie, väčšinou prejavil poľutovanie
a .ponúkol cenné dary. Ark ich prijali, bola vec vybavená.
Ak ich neprijali, vymenoval poškodený rod je'dného alebo
niekoľko pomstiteľov, 'ktorí boli povinní prenasledovať a za»
biť páchateľa. Ak sa tak stalo, nemal rod zabitého právo
sťažovať sa; prípad bol urovnaný.
6. Každý rod má určité meno alebo viacero mien, ktoré
v celom kmeni smie užívať len tento rod, takže meno kaž­
dého jednotlivca hneď prezrádza, ku ktorému rodu patrí.
S rodovým menom sú už spojené rodové práva.
7. Rod môže adoptovať cudzincov a tým ich prijať za
členov celého kmeňa. Vojnovi zajatci, ktorí neboli zabití,
stali sa členmi kmeňa Senekov adoptáciou v niektorom
rode a tým nadobudli plné rodové a kmeňové práva. Adop­
tovalo sa na návrh jednotlivých členov rodu: na návrh
mužov, ktorí prijali cudzinca za svojho brata, prípadne
sestru, a na návrh žien, ktoré ho prijali za dieťa; na po­
88
tvrdenie takejto adoptácie bolo potrebné slávnostné prijatie
do rodu. Často sa stávalo, že jednotlivé rody, zoslabené
v dôsledku výnimočných okolností, znova zosilneli hro­
madnou adoptáciou príslušníkov iného rodu, pravda, s jeho
súhlasom. Slávnostné prijatie do rodu konalo sa u Irokézov
na verejnom zasadnutí kmeňovej rady, čím sa fakticky
stávalo náboženským obradom.
8. V indiánskych rodoch sa neveľmi vyskytovali špeciálne
náboženské slávnosti; no náboženské obrady Indiánov sú­
visia viac'menej s rodmi. Pri šiestich výročných nábožen­
ských slávnostiach Irokézov sa sachemovia a vojnoví náčel­
níci jednotlivých rodov póčitali z moci svojho úradu
k „ochrancom viery“ a mali kňazské funkcie.
9. Rod má spoločné pohrebište. U Irokézov, bývajúcich
medzi belochmi v štáte New York, toto pohrebište teraz
zmizlo, ale prv existovalo. U iných Indiánov sa doteraz
zachovalo; aj Tuskarorovia, blízki príbuzní Irokézov, hoci
sú kresťania, majú na cmiteri pre každý rod zvláštny rad,
takže matku pochovávajú vždy v tom istom rade ako deti.
ale otca nie. Aj u Irokézov ide celý rod svojmu nebohému
členovi na pohreb, stará sa o jeho hrob, pohrebné reči atd.
10. Rod má svoju radu, demokratické zhromaždenie všet­
kých dospelých členov rodu, mužov a žien; všetci majú
rovnaké hlasovacie právo. Táto rada volila a zosadzovala
sachemov a vojnových náčelnikov; práve tak aj ostatných
„ochrancov viery“; uznášala sa na výkupnom (Wergeld)
alebo krvnej pomste za zavraždeného člena rodu; adopto­
vala cudzinca do rodu. Slovom, rada bola zvrchovanou
mocou v rode.
To sú práva typického indiánskeho rodu. „Všetci jeho
členovia sú slobodní ľudia, povinní chrániť si navzájom
slobodu; všetci majú rovnaké osobné práva - ani sache­
movia ani vojnoví náčelníci si neosobujú výsady; tvoria
bratstvo spojené pokrvnými zväzkami. Sloboda, rovnosť,
bratstvo, hoci to nikdy neľormulovali, boli základnými zá­
sadami rodu a rod bol zasa jednotkou celého spoločenského
systému, základom organizovanej indiánskej spoločnosti.
Tým sa vysvetluje neotrasiteľný zmysel pre nezávislosť

89
a osobnú dôstojnosť vo vystupovani, ktorú každý u Indiánov
uznáva.“
V čase objavenia Ameriky boli Indiáni celej Severnej
Ameriky organizovaní v rodoch podľa materského práva.
Len v niektorých kmeňoch, napríklad u Dakotov, boli rody
v úpadku a v niektorých iných, ako u Ožibvov, Omahov
boli organizované podľa otcovského práva.
U veľmi mnohých indiánskych kmeňov, ktoré majú viac
ako päť-šesť rodov, vidíme, že tri, štyri alebo viac rodov
sú spojené do zvláštnej skupiny, ktorú Morgan verným
prekladom indiánskeho pomenovania podľa jej gréckej ob­
doby .pomenoval frátriou (bratstvom). Tak ma-jú Senekovia
dve frátrie, prvá združuje rody 1-4, druhá združuje rody
5-8. Pri bližšom skúmaní vidno, že tieto frátrie predsta­
vujú väčšinou pôvodné rody, na ktoré sa spočiatku delil
kmeň; kedže bolo zakázané uzavierať manželstvá vnútri
rodu, musel mať nevyhnutne každý kmeň prinajmenej dva
rody, aby mohol samostatne jestvovať. Postupne, ako kmeň
rástol, rozdelil sa každý rod zase na dve alebo viac častí,
ktoré potom existujú ako samostatné rody, kým pôvodný
rod, združujúci všetky dcérske rody, žije ďalej ako frátria.
U Senekov a u väčšiny ostatných Indiánov sú rody jednej
frátrie bratskými rodmi, kým rody druhej frátrie sú ich
brataneckými rodmi. Ako sme videli, majú tieto označenia
v americkej pribuzenskej sústave veľmi reálny a výrazný
zmysel. Pôvodne sa nesmel ani jeden Seneka oženiť v rámci
svojej frátrie, ale tento zákaz už dávno neplatí a obmedzuje
sa len na rod. Podľa tradície Senekov boli „medved“ a „je­
leň“ pôvodnými rodmi, od ktorých sa oddelili ostatné. Ked
toto nové zriadenie raz pustilo korene, bolo podľa potreby
upravované; ak vymreli rody niektorej frátrie, presadzovali
sa občas do tejto frátrie celé rody z iných frátrií, aby sa
vyrovnali. Preto sa stretávame u rôznych kmeňov s rodmi
rovnakého mena, rôzne zoskupenými do frátrií.
U Irokézov sú funkcie frátrie sčasti spoločenské, sčasti
náboženské. l. Frátria hrá proti frátrii hru s loptou; každá
frátria vysiela svojich najlepších hráčov, ostatní sa dívajú ­
každá frátria je postavená zvlášť a stavia na víťazstvo svo­

90
jich hráčov, - 2. V kmeňovej rade sedia spolu sachemovia
a vojnoví náčelníci každej frátrie, skupina proti skupine
a každý rečník hovorí k zástupcom každej frátrie ako
k zvláštnej korporácii. - 3. Ak zabili niekoho v kmeni
a vrah i zavraždený nepatrili do tej istej frátrie, postihnutý
rod často apeloval na svoje bratské rody; tieto zvolali radu
frátrií a obrátili sa na druhú frátriu ako celok, aby aj ona
zvolala radu na urovnanie konfliktu. Tu vystupuje teda frá­
tria zasa ako pôvodný rod a môže skôr počítať na úspech
než slabší filiálny rod osve. - 4. Pri smrti vynikajúcich
osôb vypravila pohreb a usporiadala pohrebné slávnosti druo
há frátria, kým frátria zosnulého sa zúčastnila na pohrebe
ako trúchliaca. Ak zomrel sachem, hlásila druhá frátria
sväzovej rade Irokézov, že úrad je uprázdnený. - 5. Aj pri
voľbe sachema mala úlohu rada frátrie. Pokladalo sa takmer
za prirodzené, že bratské rody potvrdia zvoleného, ale rody
druhej irátrie mohli' oponovať. V takom prípade sa zišla
rada tejto frátrie; ak trvala na proteste, bola voľba neplat­
ná. - 6. Dávnejšie mali Irokézi zvláštne náboženské mysté­
riá, belochmi nazývané „medicine-lodges“. U Senekov boli'
dve náboženské bratstvá poverené vykonávaním týchto mys­
térií, pri ktorých nových členov riadne zasvätili; každá
z dvoch frátrií mala jedno takéto bratstvo. - 7. Ak štyri
linage (rodové vetvy) , ktoré obývali v čase dobytia Ameriky
štyri štvrtiny Tlaskaly, boli štyrmi frátriami, čo je takmer
isté, tým je dokázané, že frátrie, rovnako ako u Grékov
a podobné rodové sväzy u Nemcov, boli aj vojenskými jed­
notkami; tieto štyri línage tiahli do boja, každá v osobit­
nom zástupe .s vlastnou uniformou, s vlastnou zástavou
a s vlastným vodcom na čele.
Ako viac rodov tvorí frátriu, tak v klasickej forme viac
frátrií tvori kmeň; v niektorých prípadoch chýba v kmeňoch,
značne oslabených, stredný článok: frátria. Čo teda charak­
terizuje indiánsky kmeň v Amerike?
1. Vlastné územie a vlastné meno. Každý kmeň mal
okrem svojho skutočného sídliska ešte značné územie pre

° Zhromaždenia čarodejnikov. Red.

91
poľovačku a rybačku. Za týmto územím ležalo dalšie nec
utrálne pásmo, ktoré siahalo až po územie susedného kme­
ňa; medzi kmeñmi jazykovo príbuzných bolo toto pásmo
užšie, medzi kmeñmi, ktoré si neboli jazykovo príbuzné,
bolo širšie. Je to to isté ako pohraničný les u Nemcov, ako
pustatina, ktorú podľa Cézara vytvorili okolo svojho územia
Suevovia, ako ísarnholt (dánsky jarnved, latinsky limes
Danicus) medzi Dánmi a Nemcami, ako saský les a brao
nibor (slovansky = ochranný les) medzi Nemcami a Slo­
vanmi; od neho má svoje meno Braniborsko. Územie vy­
medzené takýmto spôsobom neurčitými hranicami bolo
spoločným územím kmeňa, susedné kmene ho uznávali ako
také a kmeň ho obhajoval proti prepadom. Neistota hraníc
sa stala v praxi nevýhodnou až vtedy, keď sa obyvateľstvo
silne rozmnožilo. - Mená kmeňov zväčša vznikli skôr ná­
hodou ako úmyselnou voľbou; často sa stávalo, že susedné
kmene dávali niektorému kmeňu iné meno, než aké on sám
užíval; priam tak ako Iiemcom ichprv: súhrnné historické
meno„Germáni“dali Kelti. x
2. Svojské, len jednému kmeňu vlastné nárečie. Naozaj,
kmeň a nárečie sa v podstate kryjú. A donedávna sa v Ame­
rike tvorili delením nové kmene a nárečia, čo pravdepo­
dobne ani teraz úplne neprestalo. Kde dva zoslabnuté kmene
splynuli do jedného, stáva sa výnimočne, že sa v tom
istom kmeni hovorí dvoma príbuznými nárečiami. Prie­
merne majú americké kmene menej ako 2000 ľudí; Čero­
kézi však majú 26 000 členov, čo je najväčší počet Indiánov
v Spojených štátoch, ktorí hovoria tým istým nárečím.
3. Právo slávnostne dosadzovaf sachemov a vojnových
náčelníkov, ktorých si rody zvolili a
4. právo zosadzovať ich aj proti vôli ich rodu. Pretože
títo sachemovia a vojnoví náčelníci sú členmi kmeňovej
rady, sú tieto práva luneňa voči nim samozrejmé. Kde sa
utvoril sväz kmeňov a kde všetky Lkmene sú zastúpené
vo sväzovej rade, tam prešli na túto radu vyššie spome­
nuté práva.
5. Spoločné náboženské predstavy (mytológia) a obrady.

92
„Indiáni boli svojim barbarským spôsobom nábožný národ.“
Ich mytológia ešte nie je kriticky preskúmaná; predstavo­
vali si Lualesnenie svojich náboženskýchJíredstáv, všelija­
kých dughov, už v ľudskej podobe, ale na najnižšom stupni
barbarstýa, na ktorom sa nachádzali, nepoznajú ešte ná­
zorné zobrazovania, tzv. modly. Je to kult prírody a živlov,
vyvíjajúci sa v mnohobožstvo. Rôzne kmene mali svoje
pravidelné sviatky s určitými formami kultu, najmä s tan­
com a hrami; tanec bol obzvlášť podstatnou súčasťcu všet­
kých náboženských slávností: Každý kmeň slávil svoje
sviatky osobitne.
6. Kmeňová rada pre spoločné záležitosti. Táto rada sa
skladala zo všetkých sachemov a vojnových náčelníkov jed­
notlivých rodov, ktorí ich naozaj zastupovali, lebo :boli ke­
dykoľvek zosaditeľní; svoje porady konala kmeňová rada
verejne, v prítomnosti ostatných členov kmeňa, z ktorých
každý mal právo prihlásiť sa k slovu a predniesť svoje ná­
zory; rada vynášala rozhodnutia. Spravidla sa každý prí­
tomný mohol 0 veci vysloviť, ak chcel; aj ženy mohli
prejaviť svoj názor prostredníctvom rečníka, ktorého si zvo­
líli. U Irokézov muselo byť rozhodnutie jednohlasné, po­
dobne ako pri niektorých rozhodnutiach v nemeckých mar»
kách. Kmeňová rada upravovala najmä pomer k iným
kmeñom; prijímala a vysielala vyslancov, vyhlasovala vojnu
a uzavierala mier. ALkdošlo k vojne, viedli ju väčšinou do­
brovoľníci. Zásadne vládol vojnový stav medzi všetkými
kmeňmi, ktoré medzi sebou neuzavreli výslovne mierovú
zmluvu. Vojnové výpravy proti takým nepriateľom orga­
nizovali väčšinou jednotliví vynikajúci bojovníci: usporia­
dali vojnový tanec a kto sa na' ňom zúčastnil, prihlásil sa
tým na túto výpravu. Hned sa utvoril vojenský oddiel
a vydal na pochod. Aj napadnuté územie kmeňa hájili
zväčša dobrovoľníci. Pri odchode a návrate vojenských od­
dielov usporadovali vždy verejné slávnosti. Schválenie kme­
ňovej rady nebolo na také výpravy potrebné a ani sa oň
nežiadalo ani neudeľovalo. Je to celkom to isté ako sú­
kromné vojnové výpravy nemeckých družín, ako nám ich

93
opisuje Tacitus, lenže u Nemcov nadobudli družiny stálejší
ráz: majú pevné jadro, organizované už v mieri, okolo kto­
rého sa v prípade vojny zoskupujú ostatní dobrovoľníci.
Zried'ka boli takéto vojenské oddiely početné; v najvýznam­
nejších výpravách Indiánov, aj ked sa konali na veľké
vzdialenosti, zúčastnil sa len nepatrný počet bojovníkov. Ak
sa spojilo viacero týchto družín do velkého podniku, poslú­
chala každá z nich iba svojho vlastného vodcu; jednotu
vojnového plánu zabezpečovala - dobre alebo zle - rada
týchto vodcov. Tak viedli vojnu Alemani v IV. storočí na
hornom Rýne, ako to opisuje Ammianus Marcellinus.
7. Niektorý kmeň má i hlavného náčelníka, ale jeho prá­
vomoc je veľmi malá. Je to jeden zo sachemov, ktorý musí ­
v prípadoch, keď treba rýchlo konať - urobiť dočasné opa­
trenia až do toho času, keď sa môže zísť rada a definitívne
rozhodnúť. Je to slabý nábeh na zavedenie orgánu s vý­
konnou mocou, avšak nábeh, ktorý v ďalšom vývoji ostal
zväčša neplodný; uvidime ďalej, že sa výkonná moc vyvi­
nula vo väčšine prípadov, ak nie všade, z funkcie najvyš­
šieho veliteľa vojsk.
Veľká väčšina amerických Indiánov nedospela dalej než
ku spojeniu v kmeň. Ich málopočetné kmene, oddelené od
seba širokými pohraničnými pásmi, oslabené večnými voj~
nami, obsadili s nevelkým počtom ludí obrovské územie.
Kde-tu pri momentánnom nebezpečenstve vznikli medzi prí­
buznými kmeňmi zväzky, ale sa rozpadli, ked nebezpečen­
stvo pominulo. No v jednotlivých krajoch sa pôvodne spriaz­
nené kmene zo svojej roztrieštenosti zomIkli opäť v trvalé
sväzy a tak urobili prvý krok k utváraniu národov. V Spo'
jených štátoch nájdeme najvyvinutejšiu formu takéhoto sväru
u Irokézov. Vysťahujúc sa zo svojich sidel západne od Missi­
ssippi, kde pravdepodobne tvorili vetvu veľkej rodiny Da­
kotov, osadili sa Irokézi po dlhom putovaní v dnešnom
štáte New York; delili sa na päť kmeňov: Seneka, Kajuga,
Onondaga, Oneida a Mohavk. Živili sa rybami, zverou
a primitívnym záhradníctvom, bývali v dedinách, ktoré
väčšinou chránil kolový plot. Nikdy nemali viac ako 20 000

94
hláv; vo všetkých piatich kmeňoch bolo niekoľko spoloč­
ných rodov; hovorili príbuznými nárečiami toho istého ja­
zyka a obývali súvislé územie, ktoré bolo rozdelené medzi
päť kmeňov. Kedže toto územie bolo novo dobyté, bolo
prirodzené, že si tieto kmene zvykli na súdržnosť voči po­
razeným, a z toho sa najneskoršie začiatkom XV. storočia
vyvinul ozajstný „večný sväz“, prísažná federácia, ktorá
uvedomujúc si svoju silu hned aj nadobudla útočný ráz
a na vrchole svojej moci, asi roku 1675, podmanila si zôkol­
vôkol rozsiahle územia; obyvateľov týchto území čiastočne
vyhnala, čiastočne ich prinútila platiť poplatky. Sväz Iro­
kézov je najvyšší vývojový stupeň spoločenskej organizácie,
k akému Indiáni dospeli, pokiaľ neprekročili najnižší stu­
peň barbarstva (teda vyjmúc Mexičanov, Novomexičanov
a Peruáncov). Základné zásady sväzu boli tieto:
1.' Večný sväz piatich pokrvné príbuzných kmeňov na zá­
klade úplnej rovnosti a samostatnosti vo všetkých vnútor­
ných záležitostiach kmeňa. Toto pokrvné príbuzenstvo bolo
ozajstným základom sväzu. Z týchto piatich kmeňov tri sa
nazývali otcovskými kmeňmi a boli si navzájom bratmi;
druhé dva sa nazývali synovskými kmeňmi a boli si taktiež
navzájom bratskými kmeňmi. Zástupcov troch najstarších
rodov bolo možno ešte zistiť vo všetkých piatich kmeňoch
a zástupcov ostatných troch rodov, v troch kmeňoch; čle­
novia každého tohto rodu boli si všetci navzájom bratmi
vo všetkých piatich kmeňoch. Spoločný jazyk, líšiaci sa iba
nárečím, bol výrazom a dôkazom spoločného pôvodu.
2. Orgánom sväzu bola sväzová rada, skladajúca sa z 50
sachemov, ktorí všetci mali rovnakú hodnosť a rovnakú
autoritu; táto rada rozhodovala s konečnou platnosťou
o všetkých otázkach sväzu.
3. Týchto 50 sachemov rozdelili pri založení sväzu medzi
kmene a rody ako nositeľov nových funkcií, ustanovených
výslovne pre ciele sväzu. Pri každom uprázdnení volili prí­
slušné rody nového a mohli ho kedykoľvek zosadiť; právo
dosadzovať sachema do úradu prislúchalo však sväzovej
rade.

95
 4. Títo sväzoví sachemovia boli zároveň sachemami
vo svojich kmeňoch a mali právo zúčastniť sa a hlasovať
v kmeňovej rade.
5. Všetky uznesenia sväzovej rady museli byť jedno­
hlasné.
6. Hlasovalo sa podľa kmeňov, takže každý kmeň a v kaž­
dom kmeni všetci členovia rady museli súhlasiť, aby bolo
uznesenie právoplatné.
7. Každá z piatich kmeňových rád mohla zvolávať svä­
zovú radu, no sväzová rada sa sama nemohla zvolávať.
8. Zasadnutie sa konalo pred zhromaždeným ľudom;
každý Irokéz sa mohol ujať' slova; rozhodovala však jedine
rada.
9. Sväz nemal osobného náčelníka, osobu, ktorá by stála
v čele výkonnej moci.
10. Naproti tomu sväz mal dvoch najvyšších vojenských
veliteľov s rovnakými právami a s rovnakou mocou (dvaja
„králi“ v Sparte, dvaja konzuli v Ríme).
Také bolo celé spoločenské zriadenie, v ktorom žili Iro­
kézi viac ako 400 rokov a žijú dosiaľ. Opísal som ho obšír­
nejšie podľa Morgana, lebo tu máme príležitosť študovať
organizáciu spoločnosti, ktorá ešte nepozná štát. Štát pred­
pokladá osobitnú verejnú moc, oddelenú od súhrnu osôb ­
v ňom zúčastnených; Maurer spoznal inštinktívne správne,
že nemecké markové zriadenie je čisto spoločenskou inšti­
túciou, ktorá sa líši podstatne od štátu, hoci štát z veľkej
časti neskôr z neho vznikol; preto Maurer vo všetkých
svojich spisoch skúma, ako pozvoľna vznikala verejná moc
z pôvodnej organizácie marky, dedín, dvorcov a miest a po­
pri nej. U severoamerických Indiánov vidíme, ako sa pô­
vodne jednotný kmeň pozvoľna rozširuje po celej obrovskej
pevnine, ako sa kmene delením premieňajú na národy, na
celé skupiny kmeňov, ako sa mení reč, takže si nielen na­
vzájom nerozumejú, ale dokonca mizne takmer každá stopa
po spoločnom pôvode. Ďalej vidíme, ako sa p0pri tom
v kmeňoch jednotlivé rody delia na niekoľko rodov, ako sa
staré materské rody udržujú v podobe frátrií a ako jednako
mená týchto najstarších rodov ostávajú rovnaké aj u kme­
96
ňov ďaleko' od seba bývajúcich a dávno od seba odlúče­
ných - vlk a medved sú dosiaľ rodovými menami u väč­
šiny indiánskych kmeňov. A na všetky tieto kmene sa
zhruba a vcelku hodí práve opísané spoločenskézriadenie ­
lenže s tým rozdielom, že mnohé nedospeli k utvoreniu
sväzu príbuzných kmeňov.
Ked sa raz rod stal spoločenskou jednotkou, vidíme aj
to, že sa celá štruktúra rodov, frátrii a kmeňa vyvíja z tej­
to jednotky s takmer neodvratnou nevyhnutnosťou, pretože
tento vývoj je úplne prirodzený. Všetky tieto tri skupiny
sú skupinami rôznych stupňov pokrvného príbuzenstva,
každý v sebe uzavretý a každý spravujúci svoje vlastné
záležitosti, ale zároveň sa navzájom doplňajúci. Pod ich
právomoc spadá celok verejných záležitostí barbarov na naj­
nižšom stupni. Kde teda nachádzame u nejakého národa
rod ako spoločenskú jednotku, tam môžeme právom predpo­
kladať, že nájdeme organizáciu kmeňa .podobnú tej, ktorú
sme opísali vyššie; kde je dost prameňov, ako u Grékov
a Rimanov, nielenže túto organizáciu nájdeme, ale sa i pre­
svedčíme, že porovnanie s americkým spoločenským zria­
dením nám objasní najťažšie pochybnosti a záhady tam, kde
nám pramene neposkytujú vysvetlenie.
A aké obdivuhodné je toto rodové zriadenie pri všetkej~
svojej detinskej jednoduchosti! Všetko ide svojím riadnym
chodom bez vojakov, žandárov a poličajtov, bez šľachty,
kráľov, miestodržiteľov, prefektov alebo sudcov, bez väzení
a súdnych procesov. Všetky škriepky a spory riešia spoločne
všetci tí, ktorých sa to týka: rod alebo kmeň alebo jednot­
livé rody medzi sebou; iba ako najkrajnejší, zriedka užívaný
prostriedok hrozí krvná pomsta a náš trest smrti je tiež
len jej civilizovanou formou so všetkými výhodami a nevý­
hodami civilizácie. Hoci je omnoho viac spoločných zálev
žitostí ako u nás - ved mnoho rodín vedie domácnosť
spoločne, komunisticky, pôda je vlastníctvom kmeňa, iba
záhradky sú dočasne pridelované domácnostiam - jednako
nieto ani stopy po našom rozsiahlom a zložitom administra­
tívnom aparáte. Zúčastnené osoby rozhodujú a vo väčšine
prípadov už všetko upravila stáročná obyčaj. Chudobni
x/
7 Fr. Engels: Pôvod rodiny . . . 97
a bedári sa tu nemôžu vyskytovať - komunistická domác­
nosť a rod poznajú svoje povinnosti voči starým, chorým
a zmrzačeným vo vojne. Všetci sú si rovní a slobodní ­
aj ženy. Pre otrokov ešte niet miesta, pre ujarmovanie
cudzích kmeňov zvyčajne tiež ešte nie. Ked asi roku 1651
Irokézi premohli Erijov a „neutrálny národ“, ponúkli im,
aby ako rovnoprávni členovia vstúpili do ich sväzu; až keď
to premoženi odmietli, vyhnali ich z ich územia. A akých
mužov a ženy plodí takáto spoločnosť, dokazuje to, ako všet­
ci belosi, ktori prišli do styku s neskazenými Indiánmi,
obdivovali osobnú dôstojnosť, (priamosť, charakternosť
a udatnosť týchto barbarov.
Nedávno sme mohli v Afrike vidieť príklady tejto udat­
nosti. Pred niekoľkými rokmi Zulukafri a pred pár mesiacmi
Nubiovia** - sú to kmene, u ktorých ešte nezmizli rodové
ustanovizne - dokázali, čo by nevedelo dokázať nijaké
európske vojsko. 'Ozbrojení len oštepmi a kopijami, bez
pušiek postúpili v daždi guliek zo zadoviek anglickej pe­
choty - ktorá sa všeobecne uznáva za najlepšiu na svete
v boji v uzavretom útvare - až na bodáky a neraz pri­
viedli anglické vojsko do zmätku a dokonca i na útek, hoci
ich zbrane boli tak nesmierne nerovné a hoci nekonali po
vinnú vojenskú službu a nevedia, čo je to vojenský výcvik.
Čo vydržia a dokážu, o tom svedčia ponosy Angličanov,
že Kafer vykoná za 24 hodín dlhší kus cesty a rýchlejšie
než kôň - a istý anglický maliar hovorí, že 'každý ich naj­
menší sval naskočí tvrdý ako oceľ, ani remienok biča.
Takto vyzerali ľudia a ľudská spoločnosť, prv ako došlo
k rozdeleniu na rôzne triedy. A ak porovnáme ich posta­
venie s postavenim obrovskej väčšiny dnešných civilizova­
ných ľudí, zistíme, aký nesmiemy rozdiel je medzi dneš­
ným proletárom a maloroľníkom a medzi slobodným členom
starého rodu.
To je jedna stránka mince. NezabudMe však, že táto

° Dva indiánske kmene. Red.

"' Myslí sa vojna Angličanov proti Zulukafrom roku 1879 a proti
Nubiom roku 1883. Red.

98
organizácia bola odsúdená na zánik. Nedostala sa ďalej ako
ku kmeňu; sväz kmeňov znamená už začiatok jej úpadku,
ako sa ukáže a ako sa ukázalo pri pokusoch Irokézov o vý­
boje. Čo bolo mimo kmeňa, bolo mimo práva. Kde nebolo
výslovne uzavretej mierovej zmluvy, panovala vojna kmeňa
proti kmeňu a táto vojna sa viedla Lukrutnosťou, ktorou
človeknikánadostatné
zvieratá
a km
WMF-žáujmov. Rodové
zriadeni
vo svojom rozkvete, ako sme to videli v Amerike, pred­
pokladalo krajne nevyvinutú výrobu, teda veľmi nepatrný
počet obyvateľstva na rozsiahlom území; predpokladalo
teda takmer úplné ovládanie človeka cudzou, nepriateľskou
vonkajšou prírodou, ktorej nerozumel, čo sa odráža v jeho
detinských náboženských predstavách. Kmeň ostal hranicou
pre človeka tak voči cudzincovi, ako aj voči sebe samému:
kmeň, rod a ich ustanovizne boli posvätné a nedotknuteľné,
bola to vyššia moc, daná prírodou, ktorej sa jednotlivec
musel bezpodmienečne podrobiť vo svojom cítení, myslení
a konaní. Čo ako impozantnými sa nám zdajú ľudia tejto
epochy, nelíšia sa jeden od druhého, neodpútali sa ešte,
podľa Marxových slov, od pupočnej šnúry prvotného spo'
ločenstva. Moc týchto prvotných spoločenstiev bolo treba
zlomif - a bola zlomená. Lenže zlomili ju vplyvy, ktoré
sa nám už vopred zdajú úpadkom, hriešnym pádom z jed­
noduchej mravnej výšky starej rodovej spoločnosti. Najnižv
šie záujmy - ' amtivosť, brutálna požívačnosť, špi­
navá_l_akota, sebecké Lúpenie spoocne o majektllgv- zr ii
'špo-]očnosť novú, civilizovanú, triednu; naj'hnusnejšie pro­
striedky - krádež, násilenstvo, úskočnosť, zrada - pod­
rývajú a privádzajú k pádu starú beztriednu rodovú spoloč­
nosť. A táto nová spoločnosť za pol trefa tisícročia svojho
jestvovania nebola nikdy ničím iným než vývojom malej
menšiny na ujmu veľkej väčšiny vykorisfovaných a utláča­
ných a je nim dnes ešte väčšmi než kedykoľvek predtým.
 IV

GRÉCKY ROD

Gréci, podobne ako Pelasgovia a ostatné príbuzné národy,

boli organizovaní už v predhistorickej dobe v tom istom
organickom poradí ako Američania: rod, frátria, kmeň,
sväz kmeňov. Frátria mohla chýbať ako u Dórov, ani sväz
kmeňov sa nemusel ešte všade utvoriť, ale vo všetkých
prípadoch bol rod jednotkou. V čase, keď Gréci vsvtupujú
do dejín, stoja na prahu civilizácie; medzi nimi a americ­
kými kmeňmi, o ktorých už bola reč, sú takmer dve velké
vývojové obdobia, o ktoré Gréci hérojskej doby predstihli
Irokézov. Práve preto rod Grékov už vonkoncom nie je
totožný s archaickým rodom Irokézov; u Grékov sa začína
ráz skupinového manželstva značne stierat. Materské právo
ustúpilo otcovskému právu; tým prebilo rozvíjajúce sa sú­
kromné bohatstvo prvú trhlinu v rodovom zriadení. Druhá
trhlina bola prirodzeným následkom prvej: kedže po zave­
dení otcovského práva by bolo prešlo imanie bohatej de­
dičky sobášom na jej muža, teda do iného rodu, rozbili celý
základ starého rodového práva a nielenže v takom prípade
povolili, ale priamo prikázali, že sa dievča musí vydať
vo svojom rode, aby imanie zabezpečili pre rod.
Podľa Groteho gréckych dejín aténsky rod spájali najmä
tieto veci:

100
 1. Spoločné náboženské slávnosti a to, že výlučne rod
mal právo dať kňazov na uctievanie určitého boha, ktorého
pokladali za praotca rodu, a ako praotcovi mu dali osobitné
prímeno.
2. Spoločné pohrebište (porovnaj Demostenov „Eubulia
des“).
3. Vzájomné dedičské právo.
4. Vzájomná povinnosť poskytnúť pomoc, obranu a pod'
poru v pripade násilia.
5. Vzájomné právo a povinnosť uzavierať v určitých pri­
padoch manželstvo v rode, najmä ked išlo o dievčatá siroty
alebo o dedičky.
6. Rod vlastnil - prinajmenej v niektorých prípadoch -­
spoločný majetok s vlastným archontom (staršinom) a po­
kladníkom.
I tu spájala frátria niekoľko rodov, lenže nie tak úzko;
jednako i tu nájdeme podobné vzájomné práva a povin­
nosti, najmä spoločné vykonávanie určitých náboženských
úkonov a právo stíhať páchateľa, ked bol zabitý člen frátrie.
Všetky frátrie jedného kmeňa mali tiež spoločné, pravidelne
sa opakujúce náboženské obrady, ktoré sa konali pod vede­
ním fylobasilea (náčelníka kmeňa), zvoleného zo šl'achty
(eupatridov) .
Potiaľ Grote. A Marx k tomu dodáva: „Ale z gréckeho
rodu sa očividne vykľúva divoch (napriklad Irokéz).“ A to
ešte zrejmejšie, ak ideme v svojom skúmani dalej.
Grécky rod má totiž ďalej tieto črty:
7. Pôvod podľa otcovského práva.
8. Zákaz ženby vnútri rodu s výnimkou manželstiev
s dedičkami. Táto výnimka a to, že ju vyslovili vo forme
prikazu, dokazuje platnosť starého pravidla. Toto pravidlo
vyplýva taktiež zo všeobecnej platnej tézy, že sa žena sobáo
šom zriekla náboženských obradov svojho rodu, prijala
obrady svojho muža a zároveň ju zaradili do mužovej
frátrie. Podľa toho a podľa známeho miesta u Dikaiarcha
bolo pravidlom uzavierať manželstvo mimo rodu a Becker
v „Charikleovi“ priamo predpokladá, že vo svojom vlastnom
rode nikto nesmie uzavrieť manželský zväzok.

101
 9. Právo adoptovať za člena rodu; dialo sa to adoptáciou
do rodiny, avšak s verejnými formalitami a len výnimočne.
10. Právo voliť a zosadzovať staršinov. Vieme, že každý
rod mal svojho archonta; nikde sa nevraví, že tento úrad
bol v určitých rodinách dedičný. Do konca barbarstva možno
vždy predpokladať, že nebolo prísne dedenie hodnosti, lebo
je vonkoncom nezlučiteľné s pomermi, v ktorých mali bohatí
a chudobní vnútri rodu úplne rovnaké práva.
Nielen Grote, ale aj Niebuhr, Mommsen a všetci ostatní
doterajší dejepisci klasického staroveku stroskotali v otázke
rodu. Čo ako správne načrtli mnohé z jeho znakov, videli
v ňom vždy skupinu rodin, preto nemohli chápať povahu
a pôvod rodu. Rodina nebola v rodovom zriadení nikdy
organizačnou jednotkou a nemohla ňou .byť,ved muž a žena
patrili nevyhnutne k dvom rozličným rodom. Rod celkom
zapadá do rámca frátrie, frátria do rámca kmeňa; rodina
patrí z polovice do mužovho rodu, z polovice do rodu že­
ninho. Ani štát neuznáva rodinu vo verejnom práve; až do­
dnes existuje len pre právo súkromné. A jednako vychádza
celé naše doterajšie dejepisectvo z nezmyselnej domnienky,
ktorá najmä v XVIII. storočí bola vyhlásená za nedotknu­
teľnú, že jednotlivá monogamná rodina, sotva staršia než
civilizácia, je kryštalizačným jadrom, okolo ktorého sa po­
stupne utvorila spoločnosť a štát.
„Pánu Grotemu musím dalej pripomenúť,“ dodáva Marx,
„že hoci Gréci odvodzujú svoje rody z mytológie, sú tieto
rody staršie ako nimi stvorená mytológia s jej bohmi a polo~
bohmi.“
Morgan sa rád odvoláva na Groteho, lebo je to predsa
vážený a celkom hodnovemý svedok. Grote hovorí dalej,
že každý aténsky rod mal svoje meno, odvodené od svojho
domnelého praotca, že pred Solónom všeobecne a - ak ne­
bolo testamentu - ešte i po Solónovi majetok po zomretom
dedili členovia rodu (gennétés), a ak bol niekto zabitý, mali
predovšetkým jeho príbuzní, potom členovia jeho rodu a na­
pokon členovia frátrie právo a povinnosť súdne stíhať pá­
chateľa: „Všetko, čo sa dozvedáme o najstarších aténskych
zákonoch, zakladá sa na delení na rody a frátrie.“l

102
 Nad pôvodom rodov od spoločných praotoov si „pedant­
skí filistri“ (Marxov výrok) veľa lámali hlavy. Kedže chá­
pali týchto predkov, prirodzene, čiste mýticky, nemohli si
nijako vysvetliť, ako mohol vzniknúť rod z rodín, ktoré
stoja vedľa seba a nie sú pôvodne vôbec príbuzné, a jed­
nako to musia nejako dokázať, aby vôbec mohli vysvetliť
existenciu rodu. Pomáhajú si preto .prívalom slov, ktoré
sa točia ustavične dokola, a nedostávajú sa ďalej než k téze:
rodokmeň je síce bájka, ale rod je skutočnosť, a napokon
Grote hovorí toto (vsuvky sú Marxove): „O tomto rodo­
kmeni počujeme len zriedka, lebo verejne sa o ňom hovorí
len pri určitých, obzvlášť slávnostných príležitostiach. Ale
i menšie rody mali svoje spoločné náboženské úkony [to je
čudné Mr. Grote!] a spoločného nadľudského praotca a ro­
dokmeň práve tak ako slávnejšie rody [a aké je už len
čudné toto, pán Grote, u menších rodov!]; základný plán
a ideálny základ [nie ideálny, ctený pane, ale karnálny,
čiže v preklade: z mäsa!! bol u všetkých ten istý.“
Morganovu odpoved na túto otázku zhrnuje Marx takto:
„Systém pokrvného príbuzenstva, zodpovedajúci rodu v je­
ho prvotnej forme - a u Grékov sa rody vyskytovali kedysi
práve tak, ako u ostatných smrteľníkov -- zachováva]
u všetkých členov rodu vedomie toho, že sú -si navzájom
príbuzní. Už od detstva si v praxi osvojovali toto pre nich
nezvyčajne dôležité vedomie. Po vzniku monogamnej rodiny
sa na to zabúdalo. Rodové meno vytvorilo rodokmeň, vedľa
ktorého sa rodokmeň jednotlivej rodiny zdal bezvýznamný.
Toto rodové meno malo teraz zachovať fakt spoločného
pôvodu tých, čo ho nosili; ale rodokmeň rodu siahal tak
ďaleko späť, že jeho členovia nemohli už dokázať svoje
skutočné vzájomné príbuzenstvo, vyjmúc v zriedkavých prí­
padoch, keď mali nie tak dávnych spoločných predkov.
Meno samo bolo dôkazom spoločného pôvodu, a to dôkazom
nesporným, ak nešlo o adoptáciu. Naproti tomu p0pierať
akékoľvek príbuzenstvo medzi členmi rodu - ako to robia
Grote a Niebuhr, ktorí urobili z rodu čisto vymyslený a vy­
bájený útvar - je hodně »ideálnych«, t. j. knižných, životu
odcudzených učencov. Z toho, že sa postupnosť pokolení,

103
najmä po vzniku monogamie, stráca v dávnej minulosti,
a minulá skutočnosť sa odráža vo fantastických obrazoch
mytológie, vyvodili a vyvodzujú bodri filistri, že vybájený
rodokmeň vytvoril ozajstné rody! “
Frátría - ako u Američanov - delila sa na niekoľko
dcérskych rodov, bola materským rodom ich spojujúcim
a odvodzovala často ešte pôvod všetkých od spoločného
praotca. Napríklad podľa Groteho „jeden a ten istý boh
bol praotcom v šestnástom pokolení všetkých súčasných
členov Hekataiovej frátrie“; všetky rody tejto frátrie boli
teda doslova bratskými rodmi. O frátrii sa hovori ešte u Ho­
méra ako o vojenskej jednotke na známom mieste, kde
Nestor radi Agamemnónovi: „Zoraď mužov podľa kmeňov
a frátrií, aby frátria 'pomáhala frátrii .a kmeň kmeňu! “ ­
Ostatne frátria mala právo a povinnosť stíhať vraždu, spá­
chanú na členovi frátrie, teda v dávnejšej dobe aj povinnosť
vykonať -krvnú pomstu. Má dalej spoločné svätyne a sláv­
nosti, ako sa vôbec celá gréoka mytológia vytvorila zo zde­
deného staroárijského kultu prirody zásadne na podklade
rodov a frátrii a potom sa v nich vyvíjala. Frátria mala
dalej staršinu (frátriarchos) a podľa de Coulangea aj
schôdzky a vynášala záväzné uznesenia; mala trestnú
a administratívnu právomoc. Dokonca i neskorší štát, ktorý
ignoroval rod, ponechal frátrii určité administratívne funkcie.
Niekoľko príbuzných frátrií tvorí kmeň. V Atike boli
štyri kmene, každý po troch frátriách, z ktorých každá mala
tridsať rodov. Takéto presné určovanie počtu skupín pred-v
pokladá vedomý a plánovitý zásah do živelne vzniknutého
poriadku. Ako, kedy a prečo sa to stalo, o tom grécke de­
jiny, z ktorých si Gréci zachovali spomienky len po dobu
héroov, mlčia.
Nárečové odchýlky sa u Grékov, stlačených na pomerne
malom území, vyvinuli menej než v rozsiahlych amerických
lesoch; ale i tu vidíme, že len kmene, hovoriace tým istým
základným nárečím, spájali sa do väčšieho celku a že do­
konca i v malej Atike je osobitné nárečie, ktoré neskoršie
prevládlo ako všeobecný jazyk prózy.
V homérskych básňach nachádzame grécke kmene už

'104
zväčša spojené do malých národov, v ktorých si však rody,
irátrie a kmene ešte úplne uchovali svoju samostatnosť.
Bývali už v mestách opevnených múrmi; počet obyvateľ­
stva sa zväčšoval so vzrastom stád, rozširovaním poľnohos­
podárstva a so začiatkami remesla; tým rástli rozdiely v hoc
hatstve a s nimi aj aristokratický živel v starej, samorastlej
demokracii. Jednotlivé národíky viedli neprestajne vojny
o najlepšie územie a pravdepodobne aj pre korist; otroctvo
vojnových zajatcov bolo už uznanou ustanovizňou.
Tieto kmene a národíky mali takéto zriadenie:
1. Stálym orgánom moci bola rada, búlé, pôvodne zlo­
žená asi 2 náčelníkov rodov, neskoršie, keď sa ich počet
príliš zväčšil, len z vybraných, čo umožnilo utvorit a po­
silniť aristokratický živel; i podľa Dionýzia sa rada v dobe
héroov skladala výlučne zo šľachticov (kratistoi). Rada
rozhodovala v dôležitých otázkach s konečnou platnosťou;
tak napr. u Aischyla tébska rada vyniesla v danej situácii
rozhodujúce uznesenie, aby Eteokla dôstojne pochovali
a mŕtvolu Polyneikovu hodili psom. Keď :bol zriadený štát,
vyvinul sa neskoršie z tejto rady senát.
2. Zhromaždenie ľudu (agora). U Irokézov sme videli,
že ľud, mužovia a ženy, stojí v kruhu vôkol zhromaždenia
rady, zúčastňuje sa podľa stanoveného poriadku na deba­
tách a tak ovplyvňujú jej uznesenia. U homérskych Grékov
sa už z tohto „obstúpenia“ (.,Umstand“) - aby sme po­
užili staronemecký súdny výraz - vyvinulo ozajstné zhro­
maždenie ľudu, práve tak ako u Nemcov v praveku. Zhro­
maždenie ľudu zvolávala rada, aby rozhodovala o dôležitých
otázkach; každý muž sa mohol ujať slova. Súhlas sa vy­
jadroval zdvihnutím ruky (Aischylos v „Prosebniciach“)
alebo zvolaním. Zhromaždenie malo v poslednej inštancii
zvrchovanú moc, lebo - podľa Schömanna („Grécke staro­
žitnosti“") - „ak ide o vec, na vykonanie ktorej je po~
trebná spoluúčast ľudu, Homér nám neprezrádza prostrie­
dok, ktorým by sa ľud dal na to donútiť proti svojej vôli“.

' G. F. Schömann, „Griechische Altertümer', zv. I'-II, Berlín

1855-1859. Red.

105
V tej dobe, ked každý dospelý mužský člen kmeňa bol vo­
jak, nebolo totiž ešte verejnej moci odlúčenej od ľudu, ktorá
by sa bola mohla použiť proti ľudu. Samorastlá demokracia
bola ešte v plnom rozkvete a musime vždy z tohto stanoa
viska posudzovať moc a postavenie nielen rady, ale aj
basilea.
3. Vojvodca (basileus). O ňom poznamenáva Marx:
„Európski učenci, zväčša rodení sluhovia kniežat, robia
z basilea monarchu v modernom zmysle. Proti tomu sa
ohradzuje yankeeovský republikán Morgan. Vraví o úlisnom
Gladstonovi a o jeho „Mladosti sveta” velmi ironicky,
ale pravdivo: „Pán Gladstone nám predstavuje gréckych
náčelníkov doby 'héroov ako kráľov a kniežatá, ba dodáva,
že sú aj gentlemani; no sám musí priznať: »Celkove sa zdá,
že obyčaj alebo zákon prvorodenstva je tu vyjadrený dosta­
točne, ale nie príliš o.stro.«“ Aj pánu Gladstonovi sa bude
istotne zdať, že právo prvorodenstva vyjadrené s taikýmito
výhradami dostatočne, i keď nie príliš ostro, nemá nijakú
hodnotu.
Videli sme, ako to bolo s dedičnosťou staršinských úradov
u Irokézov a iných Indiánov. Všetkých funkcionárov volili
väčšinou v rámci rodu a v takom zmysle boli funkcie
v rode dedičné. Keď sa úrad uprázdnil, dávala sa postupne
prednosť najbližšiemu príbuznému v rode - bratovi alebo
sestrinmu synovi - ak tu neboli dôvody, aby ho vynechali.
Ak prešla teda u Grékov za otcovského práva funkcia ba­
silea spravidla na syna alebo na jedného zo synov, je to len
dôkazom toho, že synovia mohli počítať, že ľud ich zvolí
za zástupcov, no vôbec nie dôkazom práv0platného nasle­
dovníctva bez voľby ľudu. Stretávame sa tu u Irokézov
a Grékov s prvým nábehom k tvoreniu zvláštnych šľach­
tických rodín v rámci rodu a u Grékov okrem toho aj
s prvým nábehom k budúcemu dedičnému vodcovstvu čiže
k monarchii. Preto možno predpokladať, že basilea u Grékov

° W. E. Gladstone, „Iuventus Mundi. The Gods and Men of the

Heroic Age' (Mladosť sveta. Bobovia a ľudia doby héroov), Londýn
1869. Rad.

106
alebo zvolil ľud, alebo ho musel potvrdiť uznaný orgán
ľudu - rada alebo agora - ako to platilo aj pre rímskeho
„kráľa“ (rex).
V Iliade nevystupuje vládca mužov Agamemnón ako
najvyšší kráľ Grékov, lež ako najvyšší veliteľ sväzového
vojska, ktoré oblieha mesto. A na toto jeho postavenie po­
ukazuje Odyseus, keď vypukol spor medzi Grékmi, na zná­
mom mieste: „Nie je dobré, ked mnohí velia; jeden nech
je veliteľom“ atď. (s obľubou citovaný verš o žezle bol
neskôr vsunutý). „Odyseus tu nemá prednášku o forme
vlády, ale žiada poslušnosť najvyššiemu vojvodcovi vo voj­
ne. Gréci, ktorí vystupujú pred Trójou len ako vojsko, majú
v agore dosť demokratické poriadky. Achiles hovorí, keď
ide o dary, t. j. o rozdelenie koristi, že právo deliť nemá
ani Agamemnón ani iný basileus, ale »synovia Achájov«,
t. j. ľud. Prívlastky: Zeusom splodený, Zeusom živený nič
nedokazujú, ved každý rod pochádza od nejakého boha, lež
rod hlavy kmeňa pochádza už od »vznešenejšieho« boha ­
v tomto prípade od Zeusa. Dokonca aj osobne neslobodní,
ako napríklad pastier ošípaných Eumaios a iní, sú »božskí«
(díoi, theoi), a to v »Odysei«, teda v dobe omnoho ne­
skoršej než v »Iliade«; taktiež V »Odysei« sa nazýva hé­
room i hlásateľ Mulios a slepý spevák Demodokos. Slovom,
výraz »basileia«, ktoré grécki spisovatelia užívajú pre ho­
mérske takzvané kráľovstvo (lebo jeho hlavným znakom
je vojvodstvo), doplnené radou a ľudovým zhromaždením,
znamená len vojenskú demokraciu.“ (Marx).
Basileus mal nielen právomoc vojenskú, ale i kňazskú
a sudcovskú; právomoc sudcovstá nebola bližšie určená,
vojenská a kňazská mu prislúchala ako najvyššiemu zástup
covi kmeňa alebo sväzu kmeňov. O jeho občianskej, správ­
nej právomoci nie je nikde reč; zdá sa však, že basileus
bol členom rady 2 moci svojho úradu. Prekladať basileus
slovom König (kráľ) je teda etymologicky celkom správne,
lebo slovo ,.König“ (kuning) pochádza od „kuni“, ,.künne“,
čo znamená staršinu rodu. Ale dnešnému významu slova
kráľ starogrécky basileus nijako nezodpovedá. Tukydides
nazýva starú basileiu výslovne „patriké“, t. j. odvodená

107
od rodu, a vraví, že jej právomoc bola presne určená, teda
obmedzená. A Aristoteles vraví, že „basileia“ v dobe héroov
bola vodcovstvom nad slobodnými a basileus bol vojvod­
com, sudcom a veľkňazom; vládnu moc v neskoršom zmysle
teda nemal.*
V gréckom zriadení z doby héroov je teda stará rodová
organizácia ešte v plnej sile, ale jej rozklad sa už začal:
Mamma:
hřbma enie bohatstva v rodine a robí z rod' detí
podpo
moc roti
Edu; rozdiely v bohatstve .pôsobia spätne na zriadenie
a utvárajú prvé nábehy k dedičnej šľachte a kráľovstvu;
otroctvo sa zatiaľ obmedzuje len na vojenských zajatcov,
ale už pripravuje možnosť zotročovať príslušníkov vlastného
kmeňa a dokonca i vlastného rodu; stará vojna kmeňa
proti kmeňu -sa zvrháva na sústavné lupičstvo na zemi
a na mori pre získavanie dobytka, otrokov, pokladov, a stá­
va sa tak riadnym zdrojom obživy; slovom, bohatstvo je
vychvaľované a uctievané ako najvyššie blaho a staré ro'
dové poriadky sa zneužívajú na ospravedlňovanie násilného
lúpenia majetku. Chýbalo už len jedno: ustanovizeň, ktorá
by nielen zabezpečila novo nadobudnuté bohatstvo jednot­
livcov proti komunistickým tradíciám rodového zriadenia,
ustanovizeň, ktorá by súkromné vlastníctvo, predtým tak
málo cenené, nielen vyhlásila za posvätné a túto posvätnosť
proklamovala za najvyšší cieľ každého ľudského spoločen­
stva, ale by aj vtisla pečať všeobecného spoločenského uzna­
nia postupne sa vyvíjajúcim novým formám získavania
vlastníctva, teda stále rýchlejšiemu rozmnožovaniu bohat­
stva; chýbala už len ustanovizeň, ktorá by nielen zvečnila

' Ako grécky basileus, tak aj aztécky vojvodca boli vydávaní za

moderného panovníka. Zprávy Španielov, spočiatku mylné a prehnané,
neskoršie priamo vyluhané, podrobuje Morgan prvý raz historickej krio
tike a dokazuje, že Mexičania boli na strednom stupni barbarstva, avšak
vyššie než novomexikánski Indiáni Pueblovia, a že ich zriadenie, po­
kiaľ ho môžeme poznať zo skreslených zpráv, bolo takéto: sväz troch
kmeňov, ktorý si podmanil mnoho iných kmeňov a urobil ich poplat­
nými, má na čele sväzovú radu 3 sväzového vojvodcu, z ktorého Spa'
nieli urobili „cisára'. (Engelsova poznámka.)

108
začínajúce sa 'rozštiepenie spoločnosti na triedy, ale i právo
majetnej triedy na vykorisfovanie nemajetných a nadvládu
majetnej triedy nad nemajetnými.
A táto ustanovizeň vznikla. Bol vynájdený štát.
 V

VZNIK ATENSKEHO ŠTÁTU

Ako sa vyvíjal štát tým, že orgány rodového zriadenia

boli sčasti pretvorené, sčasti zatlačené vsu-nutím nových
orgánov a napokon úplne nahradené ozajstnými štátnymi
úradmi, kým miesto naozaj „ozbrojeného ľudu“, *ktorý sa
vo svojich rodoch, frátriách a kmeňoch chránil sám, nastú­
pila ozbrojená „verejná moc“, podriadená týmto štátnym
úradom a teda použitelná aj proti ľudu - toto nemôžeme,
aspoň v prvom štádiu, nikde lepšie sledovať než v starých
Aténach. Premeny foriem v podstate opísal Morgan, ekono­
mický obsah, ktorý ich vytvoril, musím zväčša pripojiť sám.
V dobe héroov štyri kmene Aténčanov obývali ešte odde­
lené územie Atiky; je pravdepodobné, že dokonca i dvanásť
frátrií, ktoré tvorili tieto kmene, mali oddelené sídla v dva­
nástich mestách Kekropových. Organizácia bola ako v dobe
héroov: zhromaždenie ľudu, ľudová rada, basileus. Pokial
siahajú písané dejiny, bola pôda už rozdelená a prešla
do súkromného vlastníctva, ako to zodpovedá už pomerne
vyvinutej tovarovej výrobe a výmene tovarov na konci naj'
vyššieho stupňa barbarstva. Okrem obilia sa pestovalo víno
a olej; námorný obchod na Egejskom mori bol viac a viac
odnímaný Feničanom a dostal sa zväčša do rúk atických
Grékov. Kúpa a predaj pozemkov, rozvíjajúca sa deľba prá­

110
ee medzi poľnohospodárstvom a remeslom, obchodom a plav
bou, čoskoro pomiešali príslušníkov rodov, frátrií a kme­
ňov, v obvode frátrie a kmeňa sa osadili ľudia, ktorí síce
boli členmi toho istého národa, no jednako nepatrili k týmto
celkom, a boli teda vo svojom vlastnom bydlisku cudzin­
cami. V čase pokoja totiž každá frátria a každý kmeň spra­
vovali svoje záležitosti samy a neobracali sa do Atén na
ľudovú radu alebo na basilea. A kto býval na území frátrie
alebo kmeňa, no nebol ich členom, nemohol sa, prirodzene,
zúčastniť na správe.
Pravidelná činnost orgánov rodového zriadenia bola tým
natoľko porušená, že už v dobe héroov bolo potrebné za­
kročíť. Bola zavedená ústava, pripisovaná Tézeovi. Zmena
spočívala predovšetkým v tom, že v Aténach bola zriadená
ústredná správa, t. j. že časť záležitostí, ktoré dosiaľ samo­
statne spravoval jednotlivý kmeň, bola vyhlásená za spo­
ločnú a zverená spoločnej rade sidliacej v Aténach. Tým
postúpili Aténčania o krok dalej než ktorýkoľvek domorodý
národ v Amerike: miesto prostého sväzu vedľa seba býva­
júcich kmeňov nastúpilo ich zlúčenie do jediného národa.
Tým vzniklo aténske všeobecné národné právo, ktoré stálo
nad právnymi zvyklosťami kmeňov a rodov; aténs'ky občan
dostal a'ko taký určité práva a novú práv-nu ochranu i na
území, kde -bol .podľa svojho lcmeña cudzincom. Tým sa
však urobil prvý krok k podkopaniu rodového zriadenia,
lebo to bol prvý krok k neskoršiemu pripusteniu občanov,
ktorí boli v celej Atike podľa svojho kmeňa cudzincami,
ktorí boli a zostali úplne mimo aténskeho rodov-ého zria­
denia. Druhým Tézeovi prípisovaným opatrením bolo roz­
delenie celého národa na tri triedy bez ohľadu na rod,
frátriu alebo kmeň: na eupatridov čiže šľachtieov, geomorov
čiže roľníkov a demiurgov čiže remeselníkov, pričom výluč­
ne šľachticom vyhradil právo obsadzovať úrady. Pravda,
toto rozdelenie nemalo nijaký účinok, lebo - nehľadiac
na právo šľachtieovobsadzovať úrady - neustanovilo práv­
ne rozdiely medzi triedami. Ale je dôležité, lebo nám uka­
zuje nové spoločenské prvky, ktoré sa nepozorovane vy­
vinuli. Ukazuje, že z obyčaje, podľa ktorej rodové úrady

111
sa obsadzovali príslušníkmi istých rodín, vyvinul sa takmer
nep0pieraný nárok týchto rodín na úrady; že tieto rodiny.
beztak už mocné bohatstvom, začali sa združovať mimo
svojich rodov do osobitnej privilegovanej triedy a že štát,
ktorý sa práve začal rozvíjať, posvätil tieto nároky. Uka­
zuje dalej, že sa už deľba práce medzi roľníkmi a remesel­
níkmi upevnila dostatočne, aby upierala starému členeniu
podľa rodov a kmeňov popredné miesto v spoločnosti. Na­
pokon vyhlasuje nezmieriteľný protiklad rodovej spoločnosti
a štátu; prvý pokus utvoriť štát spočíva v tom, že rozbíja
rody tým, že rozdeľuje členov *každého rodu na privilego­
vaných a odstrkovaných a týchto zasa delí na dve triedy
podľa povolania, a tak ich stavia proti sebe.
Ďalšie politické dejiny Atén až po Solóna nie sú dosta­
točne známe. Úrad basilea pozvoľna zanikol; na čelo štátu
sa dostali archontovia, zvolení zo šľachty, ktorej moc stále
rástla, až sa asi roku 600 pred naším letopočtom stala ne­
znesiteľnou. Hlavnými prostriedkami na potlačenie slobody
ľudu boli peniaze a úžera. Hlavným sídlom šľachty boli
Atény a ich okolie, kde ona bohatla z námorného obchodu
a s ním ešte vždy spojeného príležitostného pirátstva; tak
sa v jej rukách sústredovalo peňažné bohatstvo. Odtiaľ pre'
nikalo rozvíjajúce sa peňažné hospodárstvo ako rozkladná
lúčavka do tradičného spôsobu života dedín, založených
na naturálnom hospodárstve. Rodové zriadenie je absolútne
nezlučiteľné s peňažným hospodárstvom; uvoľnenie sta­
rých rodových zväzkov bolo zároveň skazou drobných atic­
kých roľníkov, ktorých tieto zväzky chránili. Dlhopis a za»
kladanie pôdy (lebo Aténčania vynašli už i hypotéku)
nebrali ohľad na rod ani na frátriu. A staré rodové zria­
dem'e nepoznalo ani peniaze ani zálohy ani peňažný dlh.
Stále bujnejšie sa rozrastajúca peňažná moc šľachty si pre­
to vytvorila nové zvykové právo, ktoré zabezpečovalo ve­
riteľa voči dlžníkovi, sankcionovalo vykorisťovanie drobného
roľníka majiteľom peňazí. Všetky poľnosti celej Atiky sa
hmýrili záložnými stlpmi, na ktorých bolo poznamenané, že
pozemok je tomu a tomu založený za toľko a toľko peňazí.
Polia, ktoré neboli takto poznamenané, boli zväčša už pre­
112
dané - pretože hypotéka alebo úroky prepadli - a prešli
do vlastníctva šľachtického úžernika; roľnik mohol byť rád,
keď sa mu dovolilo, aby zostal na svojom poli ako árendátor
a aby žil zo šestiny výťažku svojej práce, kým päť šestín
musel zaplatiť novému pánovi ako árendu. A nielen to.
Ak na zaokrytie dlhu nestačili utŕžené peniaze za predaný
pozemok alebo ak pôžička nebola hypotekárne zabezpečená,
musel dlžník .predať svoje deti do cudziny do otroctva, aby
vyplatil veriteľa. Otec predáva svoje deti - to bolo prvé
ovocie otcovského práva a monogamie! A ked upir ani tak
ešte nebol uspokojený, mohol predať i dlžníka do otroctva.
To -boli krásy úsvítu civilizácie u aténskeho ľudu.
Prv, keď životné pomery ľudu zodpovedali ešte rodovému
zriadeniu, bol takýto prevrat nemožný; a teraz nastal, ani
sa nevedelo ako. Vráťme sa na chvíľku späť k naši-m Iro­
kézom. Tam bola nemysliteľná situácia, ktorá sa nanútila
Aténčanom takrečeno bez ich pričinenia a rozhodne proti
ich vôli. Nemeniaci sa spôsob výroby prostriedkov živobytia
tam ni'kdy nemohol vyvolať takéto konflikty akoby zvonka
nanútené, nemohol nikdy vyvolať protiklad medzi bohatým
a chudobným, medzi vykorisťovateľom a vykorisťovaným.
Irokézi boli ešte velmi ďaleko od toho, aby ovládali prírodu.
ale v rámci pre nich platných prírodných zákonov boli
pánmi svojej vlastnej produkcie. Nehľadiac na zlú úrodu
v ich záhradách, na vyčerpanie zásob rýb v ich jazerách
a riekach, na stav zvere v ich lesoch, vedeli, aké výsledky
dosiaihnu pri svojom spôsobe získavania obživy. Výsledkom
bola rozhodne obživa, už či hojnejšia alebo skromnejšia;
no nikdy nemohli nastať nepredvídané spoločenské prevraty,
roztrhnutie rodových zväzkov, rozdelenie členov rodu a kme­
ňov na protikladné, navzájom bojujúce triedy. Výroba sa
pohybovala v najužších medziach, ale výrobcovia boli pánmi
svojho produktu. Toto bola obrovská prednosť barbarského
spôsobu výroby, ktorá zanikla so vznikom civilizácie a ktorú
znova dobyť - avšak už na základe teraz dosiahnutého
mohutného ovládania prírody človekom a na základe teraz
možnej voľnej asociácie - bude úlohou nastupujúcich ge
nerácii. '

8 Fr. Engels: Pôvod rodiny . . . 113

 U Grékov to bolo inak. Súkromné vlastnenie stád' a pre­
pychového náradia viedlo k výmene medzi jednotlivcami,
k premene výrobkov na tovar. A to je zárodok celého nasleo
dujúceho prevratu. Len čo výrobcovia sami nespotrebovali
už priamo svoj výrobok, ale ho vydali z rúk prostredníctvom
výmeny, stratili nad ním vládu. Nevedeli už, čo sa s nim
stane, a tak vznikla možnosť, že sa raz výrobok použije
proti výrobcovi, na jeho vykorisťovanie a utláčanie. Preto
nemôže nijaká spoločnosť natrvalo udržať vládu nad svojou
produkciou a kontrolu nad spoločenskými účinkami svojho
výrobného procesu, ak neodstráni výmenu medzi jednotliv­
cami.
Ale Aténčanom prichodilo presvedčiť sa o tom, ako rých­
lo uplatňuje výrobok svoju vládu nad výrobcom po vzniku
výmeny tovaru medzi jednotlivcami a po premene výrobkov
na tovar. Tovarová výroba viedla k obrábaniu pôdy jednot­
livcami na vlastný účet a čoskoro aj k vlastneniu pôdy
jednotlivcami. Okrem toho 'sa zjavili peniaze, všeobecný
tovar, za ktorý bolo možno vymeniť všetky ostatné tovary;
lenže keď ľudia vynašli peniaze, nemali ani .potuchu, že tým
stvorili opäť novú spoločenskú moc, tú jedinú univerzáan
moc, pred ktorou sa bude musieť skloniť celá spoločnosť.
A táto nová moc, náhle vzniknutá, bez vedomia a vôle
svojich vlastných stvoritelov, dala pocítiť Aténčanom 'svoje
panstvo v celej brutalite svojej mladosti.
Čo sa dalo robiť? Staré rodové zriadenie sa ukázalo
nielen bezmocným proti víťaznému ťaženiu peňazí, ale bolo
aj úplne neschopné nájsť vo svojom rámci čo i len miesto
pre niečo také ako peniaze, veriteľ, dlžník, nútené vymáha­
nie dlhov. Lenže nová spoločenská moc bola tu a zbožné
želanie, túžba po návrate starých zlatých čias nemohli pe­
niaze a úžernícke úroky zniesť zo sveta. A okrem toho
vznikli ešte mnohé iné podradné trhliny v rodovom zria­
dení. Miešanie členov rodov a frátrií sa po celom atickom
území, najmä v samotných Aténach, s každým pokolením
zväčšovalo napriek tomu, že síce Aténčan mohol predať
svoje pozemky príslušníkom iného rodu, no nie ešte svoj
obytný dom. S pokrokom priemyslu a dopravy sa stále

114
 väčšmi vyvíjala deľba práce medzi jednotlivé odvetvia vý­
roby: poľnohospodárstvo, remeslo, v remesle zasa medzi
nespočetné jeho druhy, ďalej obchod, plavba atď.; obyva­
teľstvo sa teraz delilo podľa zamestnania na viac-menej
pevné skupiny, z ktorých každá mala veľa nových, spoloč­
ných záujmov, pre ktoré nebolo miesta v rode ani frátrii;
bolo teda potrebné, aby sa o ne starali nové úrady. Počet
otrokov značne vzrástol a už vtedy musel byť oveľa väčší
ako počet slobodných Aténčanov; rodové zriadenie pôvodne
nepoznalo otroctvo a preto nepoznalo ani prostriedky, ako
držať tieto masy neslobodných na uzde. A napokon obchod
priviedol do Atén mnoho cudzincov, ktorí sa tam osadili,
lebo mali tam ľahšie zárobkové možnosti, a ktorí podľa
starého zriadenia taktiež nemali nijaké práva ani ochranu
a napriek tradičnej znášanlivosti ostali v národe rušivým,
cudzím živlom.
Slovom, rodové zriadenie spelo k zániku. Spoločnosť
z neho deň čo deň vyrastala; toto zriadenie nevedelo odvrá­
tiť, tobôž napraviť ani najhoršie zlá, vznikajúce mu pred
očami. Ale medzitým sa nebadane vyvinul štát. Nové sku­
piny, ktoré vznikli deľbou práce najprv medzi mestom a de­
dinou, potom medzi rozličnými mestskými pracovnými od'
vetviami, vytvorili nové orgány na ochranu svojich záujmov;
boli zriadené všelijaké úrady. A .potom mladý štát potrebo­
val vlastnú moc, ktorá u Aténčanov moreplavcov mohla byť
sprvoti len námorná moc na vedenie malých vojen a na
ochranu obchodných lodí. Už pred Solónom, nevedno kedy,
boli zriadené naukrárie, malé územné obvody, dvanásť
v každom kmeni; každá naukrária musela postaviť, vy­
zbrojiť a posádkou vystrojiť jednu vojnovú loď, okrem toho
postaviť ešte dvoch jazdcov. Toto opatrenie podrývalo ro~
dové zriadenie dvojakým spôsobom. Po prvé tým, že utvo­
rilo verejnú moc, ktorá už nebola jednoducho totožná s ce­
lým ozbrojeným ľudom, a po druhé tým, že prvý raz
zadelílo národ pre verejné účely nie podľa príbuzensrkých
skupin, ale podľa spoločného bydliska. Aké to malo ná»
sledky, uvidime neskôr.
Keďže rodové zriadenie nemohlo poskytnúť pomoc vy­

a* 115
korisťovanému ľudu, mohla sa očakávať pomoc iba od vzniv
kajúceho štátu. A štát ju priniesol v Solónovej ústave, pri­
čom sa zároveň znova posilnil na úkor starého zriadenia.
Solón - akým spôsobom bola jeho reforma roku 594 pred
naším letopočtom presadená, nás tu nezaujíma - začal
rad takzvaných politických revolúcii, a to zásahom do vlast­
níctva. Všetky doterajšie revolúcie boli revolúciami na
ochranu istého druhu vlastníctva proti inému druhu vlast­
níctva. Nemôžu chrániť jedno a pritom neporušiť druhé.
Vo Veľkej francúzskej revolúcii bolo obetované feudálne
vlastníctvo, aby sa zachránilo buržoázne vlastníctvo; v So­
lónovej revolúcii muselo utrpieť vlastníctvo veriteľov v pros­
pech vlastníctva dlžníkov. Dlhy boli jednoducho vyhlásené
za neplatné. Podrobnosti nám nie sú známe presne, ale
Solón :sa vo svojich básňach pýši, že odstránil záložné stĺpy
zo zadlžených pozemkov a že priviedol naspäť tých, čo boli
pre dlhy predani alebo ušli do cudziny. To bolo možné len
otvoreným porušením vlastníctva. A naozaj, všetky takzvané
politické revolúcie, od prvej až do poslednej, uskutočnili sa
na ochranu vlastníctva jedného druhu a uskutočnili sa kon­
fiš-'káciou - nazývanou aj krádežou - vlastníctva iného
druhu. Je teda nesporné, že sa za dva a pol tisíc rokov mohlo
súkromné vlastníctvo udržať len porušovaním vlastníctva.
Teraz však bolo treba zabrániť, aby sa podobné zotročo­
vanie slobodných Aténčanov mohlo opakovať. To sa dosa­
hovalo predovšetkým všeobecnými opatreniami; napr. zá­
kazom dlžobných zmlúv, v ktorých sa dala do zálohu dlžní­
kova osoba. Okrem .toho bola určená najvyššia hranica,
koľko pozemkov môže jednotlivec vlastniť, aby sa tak po­
stavili aspoň nejaké medze chamtivosti šľachty po roľníc­
kych pozemkoch. A potom došlo k zmenám v ústave; pre
nás sú najdôležitejšie tieto:
Počet členov rady bol zvýšený na štyristo, sto z každého
kmeňa; v tomto ohľade ostal teda ešte. kmeň základom.
Ale toto bolo aj to jediné, čo bolo zo starého zriadenia
prijaté do nového štátneho útvaru. Lebo inak Solón roz­
delil občanov do štyroch tried podľa ich nehnuteľného ma­
jetku a jeho výnosu; 500, 300 a 150 medímnov obilia
116
 ('1 medimnos = asi 41 litrov) boli minimálne výnosy
pre prvé tri triedy; kto mal menej, alebo nemal nijaký po­
zemkový majetok, patril do štvrtej triedy. Všetky úrady
mohli byť obsadzované iba z prvých troch tried, najvyššie
úrady len z prvej triedy; štvrtá trieda mala len právo ho­
voriť a hlasovať na ľudových zhromaždeniach, ale tu boli
volení všetci .úradníci, tu museli podávať zprávy o svojej
činnosti, tu sa vynášali všetky zákony a tu tvorila štvrtá
trieda väčšinu. Aristokrartické výsady boli sice čiastočne
obnovené vo forme majetkových výsad, ale ľud si zachoval
rozhodujúcu moc. Tieto štyri triedyboli aj základom novej
vojenskej organizácie. Prvé dve triedy dodávali jazdectvo;
tretia slúžila ako ťažká pechota; štvrtá ako ľahká pechota
bez bmenia alebo na lodiach a dostávala pritom pravde­
podobne aj žold.
Tu sa teda uvádza do ústarvy celkom nový činitel:__sú=
kromné vlastnígyo. Práva a povinnosti štátnych občanov
sú stanovené 'podľa veľkosti ich pozemkového vlastníctva
a v akej miere vzrastá vplyv majetných tried, v takej miere
sú staré pokrvné príbuzenské celky zatláčané; rodové zria­
denie utrpelo novú porážku.
Vymeranie politických práv podľa majetku nebolo takým
opatrením, bez ktorého by štát nemohol jestvovať. Čo akú
veľkú úlohu malo v dejinách ústavy štátov, bolo predsa
mnoho štátov a práve najdokonalejšie vyvinutých, ktoré
neboli na to odkázané. Aj v Aténach malo len prechodnú
úlohu; od čias Aristida boli všetky úrady prístupné kaž­
dému občanovi.
V nasledujúcich osemdesiatich rokoch sa pozvoľna utvoril
smer, v ktorom sa aténska spoločnosť v budúcich storočiach
vyvíjala dalej. Pozemkovej úžere, bujnejúcej v časoch pred
Solónom, bola postavená hrádza práve tak, ako aj bez­
medznej koncentrácii pozemkového majetku. Obchod, po­
mocou otrokov vykonávané remeslo a umelecké remeslo
sa v čoraz väčšom rozsahu stali hlavnými zamestnaniami.
Ľudia sa stávali osvietenejšími. Neboli už skorším brutál­
nym spôsobom vykorisťovani vlastní spOłuobčam'a, ale pre­

117
važne otroci a mimoaténski zákazníci. Hnuteľný majetok,
peňažné bohatstvo a bohatstvo v otrokoch a lodiach stále
viac rástlo, ale teraz nebolo už čírym prostriedkom na zis­
kavanie pôdy ako v dávnejších, obmedzenejších časoch, ale
sa stalo samoúčelom. V novej triede bohatých priemysel­
nikov a obchodníkov tým vyrástla na jednej strane víťazná
konkurencia starej šľachtickej moci, ale na druhej strane
zároveň bola odňatá pôda posledných zvyškov starého ro'
dového zriadenia. Rody, frátrie a kmene, ktorých členovia
bývali teraz roztrúseni po celej Atike a navzájom celkom
pomiešaní, stratili tým úplne sch0pnosť tvoriť politické kor­
porácie; mnoho aténskych občanov nepatrilo k nijakému
rodu; boli to prisfahovalci, ktorým síce občianske právo
bolo poskytnuté, ktorých však neprijali ani do jedného
zo starých rodových sväzov; popri nich stále vzrastal počet
cudzích prisťahovalcov požívajúcich iba ochranu.
Medzitým pokračoval boj strán; šľachta sa pokúša-.la do­
byť späť svoje dávnejšie výsady a na chvíľku aj dosiahla
prevahu, až ju Kleistenova revolúcia (509 pred našim leto­
počtom) definitívne porazila a s ňou aj posledné zvyšky
rodového zriadenia.
Kleistenes ignoroval vo svojej novej ústave štyri staré
kmene, založené na rodoch a frátriách. Na ich miesto na­
stúpila celkom nová organizácia utvorená na základe roz­
delenia občanov iba podľa ich miesta pobytu, ako sa o to
už pokúsili naukrárie. Nerozhodovala už príslušnosť k ro­
dovým sväzom, ale iba bydlisko; nie ľud, ale územie bolo
rozdelené, obyvatelia sa stali .politicky iba príslušenstvom
uzemra.
Celá Atika bola rozdelená na sto samosprávnych obec­
ných okresov, démov. Občania osadení v déme (démoti)
volili si svojho predstaveného (démarcha) a pokladníka,
ako aj tridsať sudcov, ktori mali súdnu právomoc v men­
ších sporoch. Démy dostali aj vlastný chrám a svojho
ochranného boha alebo héroa, ktorého kňazov si volili. Naij­
vyššiu moc v déme malo zhromaždenie démotov. Ako Mor­
gan správne podotýka, je to predobraz samosprávnej ame­

118
rickej mestskej obce. Tou istou jednotkou, ktorou sa končí
moderný štát na svojom najvyššom vývojovom stupni, začal
sa vznikajúci štát v Aténach.
Desať týchto jednotiek, démov, tvorilo kmeň, ktorý však
na rozdiel od starého, rodového kmeňa nazýva sa teraz tea
ritoriálnym kmeňom. Teritoriálny kmeň bol nielen samo.
správnou politickou, ale aj vojenskou organizáciou; volil
fylarcha čiže náčelníka kmeňa, ktorý velil jazde, taxiaxcha,
ktorý velil pechote, a stratéga, ktorý velil mužstvu celého
kmeňového územia. Teritoriálny kmeň okrem toho dával
päť vojnových lodí aj s mužstvom a veliteľom; 'bol mu
pridelený ako patrón niektorý atický 'héros, podľa ktorého
sa nazýval. Nakoniec volil päťdesiat členov do aténskej
rady.
Vrcholom bol aténsky štát, v ktorom vládla rada, sklada­
júca sa z päťsto volených zástupcov desiatich kmeňov,
a v najvyššej inštancii ľudové zhromaždenie, kde mal každý
aténs'ky občan prístup a hlasovacie právo; okrem toho boli
rozličné odvetvia správy a súdnictva zverené archontom
a iným úradnikom. Najvyššieho úradníka s výkonnou m0»
cou Atény nemali.
Touto novou ústavou a pripustení-m veľmi veľkého počtu
klientov - sčasti prisťahovalcov, sčasti prepustených otro­
kov - boli orgány rodového zriadenia vytlačené z verejo
ných záležitosti; klesli na úroveň súkromných a nábožen­
ských spolkov. Ale m-ravný vplyv, tradičné názory a spôsob
myslenia starej rodovej epochy žili ešte dlho a zanikli len
pozvoľna. To sa ukázalo pri jednej z dalších štátnych inšti­
túcií.
Videli sme, že podstatným znakom štátu je verejná moc
oddelená od masy ľudu. Atény mali vtedy len ľudové vojsko
a lodstvo, ktoré postavil bezprostredne ľud; vojsko a lodstvo
chránili Atény proti vonkajším nepriateľom a držali na uzde
otrokov, ktorí už vtedy tvorili veľkú väčšinu obyvateľstva.
Voči občanom sa verejná moc sprvoti prejavovala len ako
policia, ktorá je taká stará ako štát, preto naivní Francúzi
XVIII. storočia hovorili nie o civilizovaných národoch, ale
o „spolicizovaných“ národoch (nations policées). Aténčania

119
zriadili teda zároveň so svojim štátom aj políciu, ozajstné
žandárstvo z peších a jazdeckých lukost-relcov - landjäger,
ako ich nazývajú v južnom Nemecku a vo Švajčiarsku. Ale
toto žandárstvo sa utvorilo - z otrokov. Túto drábsku
službu považoval slobodný Aténčan za tak nedôstojnú, že
sa dal radšej zatknúť ozbrojeným otrokom, než by sa sám
znížil k takému potupnému činu. V tom sa ešte prejavovalo
staré rodové zmýšľanie. Štát nemohol jestvovať bez polície,
ale 'bol ešte mladý a nemal ešte dosť morálnej autority, aby
vzbudil úctu »kremeslu, ktoré sa členom starých rodov ne­
vyhnutne zdalo hanebným.
V akej miere tento štát, ktorý bol vo svojich hlavných
črtách hotový, zodpovedal novým spoločenským pomerom
Aténčanov, svedčí rýchly rozkvet bohatstva, obchodu a prie­
myslu. Spoločenské a politické inštitúcie nespočívali už na
triednom -antagonizme medzi šľachtou a pospolitým ľudom,
ale na antagonizme medzi otrokmi a slobodnými, medzi
neplnoprávnymi klientmi a občanmi. V časoch najväčšieho
rozkvetu celkový počet slobodných aténskych občanov, i so že­
nami a deťmi, činil asi 90000, vedľa 365 000 otrokov obi­
dvoch pohlaví a 45 000 klientov: cudzincov a prepustencov.
Na každého dospelého mužského občana pripadlo teda naj­
menej 18 otrokov a viac než dvaja klienti. Veľký počet
otrokov sa vysvetluje tým, že mnoho z nich pracovalo spolu
v manufaktúrach, vo veľkých miestnostiach pod dohľadom
dozorcov. No 3 rozvojom obchodu a priemyslu sa akumu­
lovalo a sústredovalo bohatstvo v malom počte rúk, zbied­
neli masy slobodných občanov, ktorým nezostávalo nič iné
ako bud konkurovať vlastnou remeselníckou prácou otro­
kom, čo sa pokladalo za nečestné, potupné a sľubovalo len
malý úspech, ibuď spustnúť úplne. V takýchto okolnostiach
šli nevyhnutne touto druhou cestou a keďže tvorili masu,
ich pustnutie zahubilo celý aténsky štát. Nie demokracia
zničila Atény, ako tvrdia európski vrtichvosti a školometi,
ale otroctvo, 'ktoré dalo prácu slobodného občana do kliatby.
Vznik aténskeho štátu je mimoriadne typickým príkladom,
ako sa utvára štát vôbec, lebo sa dial jednak celkom čisto,
bez vonkajšieho alebo vnútorného násilia - Peisistratova

120
tyranida netrvala dlho a nezanechala po sebe ani stopu ­
lebo jednaik tu vznikol štát veľmi vysokého vývojového stup­
ňa, demokratická republika, bezprostredne z rodovej spoloč­
nosti a napokon preto, že náležite poznáme všetky podstatné
podrobnosti. ako sa tvoril tento štát.
 VI

ROD A ŠTÄT v RIME

Podľa povesti o založení Ríma prvými osadníkmi bolo

niekoľko (podľa povesti sto) latin'ských rodov, spojených
v kmeň, ku ktorým sa skoro pripojil sabínsky kmeň, vraj
tiež so sto rodmi, a napokon tretí kmeň, skladajúci sa z roz­
ličných živlov, a mal vraj tiež 100 rodov. Z celého tohto
rOZprávania na prvý pohľad vidno, že prirodzene vzniknutý
útvar bol tu len rod a i tento bol v mnohých prípadoch iba
výhonkom materského rodu, ktorý žil ďalej v starej domo­
vine. Vidno, že kmene boli zložené umelo, hoci sa zväčša
utvorili z príbuzných elementov a podľa vzoru starého,
prirodzene vzniknutého a nie umelého kmeňa; pritom nie
je vylúčené, že jadrom každého z týchto troch kmeňov
bol starý, ozajstný kmeň. Stredné ohnivko, frátria, skladalo
sa z desiatich rodov a volalo sa kúriou; bolo ich teda
tridsať.
Uznáva sa, že rímsky rod bol takou istou inštitúciou ako
grécky; ak grécky rod bol vyvinutejšou obdobou tej spo­
ločenskej jednotky, ktorej prvotnú formu nachádzame u ame­
rických červenokožcov, platí to isté úplne aj o rímskom
rode. Tu môžeme byť teda stručnejší.
Rímsky rod mal, aspoň v najstaršej dobe mesta, toto zria­
denie:

122
 1. Vzájomné dedičské právo členov rodu; imanie zostáv
valo v rode. Keďže v rímskom rode, podobne ako v gréc­
kom, panovalo už otcovské právo, boli potomci po praslici
z dedičstva vylúčení. Podľa zákona dvanástich tabúľ, naj­
staršieho nám známeho písaného rímskeho práva, dedili
predovšetkým deti ako pokrvní dedičia; ak nebolo deti, de'
dili agnáti (príbuzní po mečí); ak nebolo ani týchto, dedili
členovia rodu. Vo všetkých prípadoch ostávaľo imanie
v rode. Vidíme tu, ako pozvoľna -prenikajú do rodových
obyčají nové právne ustanovenia, vyvolané rastúcim bohat­
stvom a monogamiou: pôvod-né rovné dedičské právo čle­
nov rodu je najprv - asi už veľmi skoro, ako sme vyššie
spomenuli - obmedzené v praxi na agnátov, napokon na
deti a ich potomkov v mužskej línii; v dvanástich tabuľiach
je, prirodzene, poradie obrátené.
2. Spoločné pohrebisko. Ked sa patricijský rod Klaudiovo
cov pristahoval z Regilla do Ríma, pridelili mu pôdu
a okrem toho spoločné pohrebisko v meste. Ešte za Augusta
priniesli do Ríma hlavu Vara, .padlého v Teutoburskom
lese, pochovali ju na gentilicius tumulus (rodovom pahoro
ku); rod (v tomto prípade gens Quinctilia) mal teda ešte
osobitný pohrebný pahorok.
3. Spoločné náboženské slávnosti. Sú známe ako sacra
gentilicia.
4. Záväzok nevstupovať do manželstva v rámci rodu. Zdá
sa, že sa toto v Ríme nikdy nestalo pisaným zákonom, ale
obyčaj to bola. Z veľkého množstva rímskych manželských
párov, ktorých mená sa nám zachovali, nieto ani jedného,
v ktorom by bolo rodové meno muža a ženy rovnaké. Aj
dedičské právo dokazuje toto pravidlo. Žena stráca sobášom
svoje agnátske práva, vystupuje zo svojho rodu; am' ona
ani jej detí nemôžu dediť po otcovi alebo jeho bratoch, lebo
inak by dedičský podiel bol stratený pre otcovský rod. Toto
má zmysel len vtedy, keď predpokladáme, že sa žena ne­
môže vydať za člena svojho rodu.
5. Spoločné vlastnem'e pôdy. Toto jestvovalo v starých
dobách vždy dotiaľ, dokiaľ nezačali rozdeľovať kmeňovú
pôdu. U latinských kmeňov vidíme, že pôda je čiastočne

123
vlastníctvom kmeňa, čiastočne rodu, čiastočne domácností,
ktoré vtedy sotva -boli domácnosťou jednotlivých rodín. R0»
mulus vraj prvý raz rozdelil pôdu medzi jednotlivcov, a to
tak, že na každého pripadol asi jeden hektár (dve jugera).
Ale ešte aj neskôr nachádzame pôdu vo vlastníctve rodov,
ani nehovoriac o štátnej pôde, okolo ktorej sa krútia celé
vnútorné dejiny republiky.
6. Členovia _rodu sú povinní poskytovať si navzájom
ochranu a pomoc. Písané dejiny zachovali nám z toho iba
trosky; moc rímskeho 'štátu bola hned od začiatku taká
veľká, že právo ochrany proti Lkrivdeprešlo naň. Ked zatkli
Appia Klaudia, celý jeho rod sa obliekol do smútku, do'
konca i jeho osobní nepriatelia. Za druhej púnskej vojny*
sa rody spojili, aby príslušníkov svojich rodov vykúpili
z otroctva; senát im to zakázal.
7. Právo nosiť rodové meno. Toto právo sa zachovalo až
do cisárstva; prepustencom sa dovoľovalo prijať rodové
meno svojich bývalých pánov, ale bez rodových práv.
8. Právo adoptovať cudzincov do rodu. To sa dialo adop­
táciou .do niektorej rodiny (ako u Indiánov), čo znamenalo
zároveň prijatie do rodu.
9. Nikde nieto zmienky o práve voliť a zosadzovať stara
šinu. Kedže však v prvom období dejín Ríma všetky úrady
od voleného kráľa nadol obsadzovali voľbou alebo meno­
vaním a keďže aj kuriálnych kňazov volili kúrie, môžeme
predpokladať, že volili aj staršinov rodov (principes), i 'ked
sa už mohlo stať pravidlom voliť ich stále z jednej a tej
istej rodiny určitého rodu.
To boli práva rímskeho rodu. S výnimkou už dokon­
čeného prechodu k otcovskému právu sú verným obrazom
práv a povinnosti irokézskeho rodu; aj tu „sa očividne vy­
kľúva Irokéz“.
Uvedieme iba 'jeden príklad, akú zmätenú predstavu
o rímskom rodovom zriadení majú ešte dnes aj naši naj»

' Púnske vojny - vojny Ríma proti Púnom, t. j. obyvateľom

Kartága, fenickej kolónie v severnej Afrike; tieto vojny trvali od roku
264 do roku 146 pr. n. l. Red.

124
uznávanejší dejepisci. V Mommsenovej práci o rímskych
vlastných menách z epochy republikánskej a augustovskej
(„Rímske výskumy“, zv. I) sa hovorí: „Okrem všetkých
mužských členov rodu - rozumie sa samo sebou, vyjmúc
otrokov, ale počitajúc do toho všetky osoby prijaté do rodu
a všetkých klientov - prislúcha rodové meno aj ženám. . .
Kmeň (Stamm ako tu Mommsen prekladá „gens“) je...
kolektív, vzniknutý - či už fakticky, domnele alebo i fin­
govane - zo spoločného pôvodu, spojený spoločnými sláv­
nosťami, pohrebiskom a dedičnosťou, kolektív, do ktorého
sa smú, ba musia počítať všetci osobne slobodní jednotlivci,
teda aj ženy. Tažkosti sú však s určovaním rodového mena
vydatých žien. Tieto ťažkosti, pravda, tu neboli, kým sa
žena smela vydať iba za člena vlastného rodu; a možno
dokázať, že bolo dlhý čas omnoho ťažšie pre ženu vydať sa
mimo rodu ako v rámci rodu, ved ešte v šiestom storočí sa
toto právo gentis enuptio (manželstva mimo rodu) udeľo­
valo za odmenu ako osobná výsada . .. Ked sa však žena
vydala mimo rodu, musela v najstaršej epoche prejsť do
mužovho kmeňa. Nič nie je istejšie, ako že v starom nábo­
ženskom manželstve vstúpila žena úplne do právneho a sa­
králneho spoločenstva mužovho a vystúpila z vlastného.
Komu nie je známe, že vydatá žena stráca aktívne a pasívne
dedičské právo voči členom svojho rodu, zato však vstupuje
do dedičského zväzku so svojím mužom, svojimi deťmi a vô»
bec s členmi jeho rodu? A keď ju muž takrečeno adoptuje
ako svoje dieťa a dostáva sa do jeho rodiny, ako by mohla
ostať cudzia jeho rodu?“ (Str. 9-11.)
Mommsen teda tvrdí, že rímske ženy, ktoré patrili k isté­
mu rodu, smeli sa pôvodne vydať len v rámci svojho rodu,
teda rímsky rod bol endogamný, nie exogamný. Tento ná­
zor. odporujúci všetkým skúsenostiam u iných národov,
opiera sa najmä, ak nie výlučne, o jediné miesto v Líviovi
(kn. XXXIX, kap. 19), ktoré vyvolalo mnoho sporov a po'
dľa ktorého sa senát roku 568 po založení mesta, t. j. roku

° Th. Mommsen, „Römische Forschungen', 2. vyd., 2 zv., Berlín

1864-1878. Rad.

125
186 pred naším letopočtom, uzniesol „uti Feceniae Hispallae
datio, deminutio, gentis enuptio, tutoris optio item esset
quasi ei vir testamento dedisset; utique ei ingenuo nubere
liceret, neu quid ei qui eam duxisset, ob id fraudi ignomio
niaeve esset“ - „že Fecenia Hispalla :má mať právo roz­
hodovať o svojom imaní, zmenšovať ho, vydať sa mimo
rodu a zvoliť si poručníka celkom tak, ako keby jej (ne­
bohý) muž bol testamentom preniesol na ňu toto právo;
môže sa vydať za pln0právneho slobodného človeka a tomu,
kto si ju vezme za ženu, nesmie sa toto vyčítať ako zlé
správanie alebo ako hanba“.
Je teda nesporné, že sa tu Fecenii, prepustenke, udeľuje
právo vydať sa mimo rodu. A práve tak nesporné je, že
podľa toho bol manžel oprávnený testamentom preniesť na
svoju ženu právo vydať sa po .jeho smrti mimo rodu. Ale
mimo ktorého rodu?
Ak sa žena musela vydať v rámci svojho rodu, ako to
predpokladá Mommsen, tak ostala v tomto rode i po svojom
sobáši. Ale, po prvé, práve túto údajnú endogamiu rodu
treba dokázať. A, po druhé, ak sa žena musela vydať v rám.
ci rodu, potom, prirodzene, musel sa v rámci rodu oženiť aj
muž, ved inde by nedostal ženu. To -by znamenalo, že muž
mohol testamentárne odkázať svojej žene právo, ktoré sám
a pre seba nemal. A to je z právneho hľadiska nezmysel.
Mommsen to tiež cíti, a preto robi tento predpoklad: „právo
ne sa akiste vyžadovalo na uzavieranie manželstva mimo
rodu nielen povolenie držiteľa moci, ale všetkých členov
rodu“ (str. 10, poznámka). Po prvé, je to veľmi odvážny
predpoklad a, po druhé, protireči jasnému zneniu citátu;
senát totiž udeľuje Fecenii spomenuté právo namiesto muža,
dáva jej výslovne nič viac a nič menej, než by jej mohol
dať jej muž; ale to, čo jej dáva, je absolútne právo, nezá­
vislé od iného obmedzenia; ak teda toto právo ona použije,
nemá tým am' jej nový muž trpieť; senát dokonca ukladá
vtedajším a budúcim konzulom a prétorom postarať sa o to,
aby tým jej záujmy nijako neboli poškodené. Mommsenova
domnienka sa teda zdá úplne neprijateľnou.
Alebo: žena sa vydala za muža z iného rodu, ostala však

126
vo svojom rodnom rode. V tomto prípade by podľa citova­
ného miesta mal muž právo dovoliť žene, aby sa vydala
mimo svojho vlastného rodu. To znamená, že by mal právo
rozhodovať o záležitostiach rodu, ku ktorému vôbec nepatrí.
Vec je taká nezmyselné, že netreba o tom dalej strácať
slová.
Ostáva teda iba predpoklad, že sa žena v prvom mam­
želstve vydala za muža z iného rodu a týmto manželstvom
samočinne prešla do mužovho rodu, ako to Mommsen pre
také prípady fakticky pripúšťa. Potom je hned jasná celá
súvislosť. Žena, sobášom vytrhnutá zo svojho starého rodu
a prijatá do nového, mužovho rodového zväzku, má v ňom
cel-kom svojrázne postavenie. Je síce členkou rodu, ale nie
pokrvne príbuznou; spôsob jej prijatia už vopred vylučuje,
aby jej zakázali uzavrieť manželstvo v rámci rodu, do kto'
rého sa práve manželstvom dostala; dalej, prijali ju do
manželského zväzku rodu, dedí po mužovej smrti imanie,
teda imanie člena rodu. Čo je prirodzenejšie, ako že toto
imanie má ostať v rode a že ona je teda povinná vydať sa
za člena rodu jej prvého muža a za nikoho iného? A ak
sa má urobiť výnimka, kto je kompetentnejší, aby ju na to
splnomocnil, než ten, -kto jej toto imanie odkázal, teda jej
prvý muž? Vo chvíli, keď jej odkazuje časť imania a zá­
roveň jej dovoľuje, aby túto časť imania sobášom alebo v dôv
sledku sobáša preniesla do iného rodu, patrí mu ešte toto
imanie, disponuje teda doslovne len svojím majetkom. Po­
kiaI ide o ženu a jej pomer k mužovmu rodu, práve jej
muž ju slobodným aktom vôle - sobášom - uviedol do
tohto rodu; zdá sa teda celkom prirodzeným, že on je kom»
petentnou osobou dať jej plnú moc, aby novým sobášom
vystúpila z tohto rodu. Slovom, vec sa zdá jednoduchá
a prirodzená, len čo upustíme od čudnej predstavy endo­
gamného rímskeho rodu a chápeme ho v zhode Morganom
ako pôvodne exogamný.
Je tu napokon predpoklad, ktorý má tiež zástancov, a to
azda najpočetnejšich. Citát vraj hovorí len o tom, ..že pre­
pustenky (libertae) sa nesmeli vydať mimo rodu (e gente
enubere) bez špeciálneho povolenia alebo vôbec vykonať

127'
 akt, ktorý súc spojený so stratou rodinných práv (capitis
deminutio minima), zapríčinil .by vystúpenie prepustenky
z rodového zväzku“. (Lange, „Rímske starožitnosti”, zv. 1,
str. 195, kde sa v súvislosti s citovaným miestom z Lívia
odvoláva na Huschkeho.) Ak je tento názor správny, po­
tom citát tobôž nič nedokazuje o postavení Rimaniek slo­
'bodných od narodenia a tobôž nemôže byť ani reči o ich
povinnosti vydať sa v rámci rodu.
Výraz gentis enuptio sa vyskytuje v celej rímskej lite­
ratúre len na tomto jedinom mieste a už nikde inde v celej
rímskej literatúre; slovo enubere, vydať sa mimo svojho
.rodu, vyskytuje sa len tri razy, tiež u Lívia. ale ani tam sa
nevzťahuje na rod. Základom výmyslu, že Riman'ky sa mu­
seli vydávať len v rámci rodu, je tento jediný citát. Ale je
absolútne neudržateľný. Lebo bud sa tento citát vzťahuje
na špeciálne obmedzenie pre prepustenky a potom nič ne­
dokazuje pre ženy slobodné od narodenia (ingenuae); bud
platí aj pre ženy slobodné od narodenia a potom práve do­
kazuje, že sa žena spravidla vydávala mimo svojho rodu,
ale sobášom prešla do mužovho rodu; svedčí teda proti
Mommsenovi a pre Morgana.
Ešte takmer tristo rokov po založení Ríma boli rodové
zväzky také silné, že jeden patricijský rod, a to rod Fá­
biovcov, mohol s povolením senátu podniknúť na vlastnú
päsť vojnovú výpravu proti susednému mestu Vejam. 306
Fábiovcov tiahlo vraj do vojny, ale ich zaskočili a všetkých
pobili; jediný chlapec, ktorý zostal nažive, zachoval rod.
Ako sme už spomenuli, desať rodov tvorilo frátriu, ktorá
sa tu nazývala kúriou a mala väčšiu verejnú právomoc než
grécka frátria. Každá kúria mala svoje vlastné náboženské
obrady, svätyne a kňazov; títo kňazi dohromady tvorili
jedno z rímskych kňazských kolégií. Desať kúrií tvorilo
kmeň, ktorý pôvodne mal, pravdepodobne ako ostatné la'
tinskě kmene, voleného náčelníka: vojvodcu a najvyššieho
kňaza. Všetky tri kmene dohromady tvorili rímsky národ:
populus Romanus.

' L. Lange, „Römische Altertümer', 3 zv., Berlín 1856-1871. Rad.

128
 K rímskemu národu mohol teda patriť len ten, kto bol
členom rodu a tým aj členom kúrie a kmeňa. Prvé spolo'
čenské zriadenie tohto národa 'bolo toto: Verejné záležitosti
spravoval predovšetkým senát, ktorý - ako Niebuhr prvý
správne zistil - skladal sa z náčelníkov tristo rodov; práve
preto sa ako rodoví staršinovia nazývali otcovia (patres)
a všetci dohromady senát (rada najstarších, od slova se­
nex = starec). Obyčaj voliť náčelníka stále z tej istej rodiny
toho-ktorého rodu viedla i tu k vzniku prvej kmeňovej
šľachty; tieto rodiny sa nazývali patricijmi a nárokovali si
výlučne právo na členstvo v senáte a na všetky ostatné
úrady. Fakt, že sa národ časom zmieril s týmito nárokmi
a tieto nároky sa premenili na skutočné právo, odráža sa
v povesti tak, že Romulus vraj udelil prvým senátorom
a ich potomkom patriciát s jeho výsadami. Senát, podobne
ako aténska búlé, rozhodoval o mnohých veciach a konal
predbežné porady o dôležitejších, najmä o nových záko­
noch. O zákonoch rozhodovalo ľudové zhromaždenie, zvané
comitía curíata (zhromaždenie kuriá'tne). Národ sa zišiel,
zoskupený podľa kúrií, v každej kúrií pravdepodobne podľa
rodov, a pri hlasovaní mala .každá z tridsiatich kúrií jeden
hlas. Kuriátne zhromaždenie prijímalo alebo zamietalo všet­
ky zákony, volilo všetkých vyšších úradníkov, počítajúc do
toho takzvaného kráľa (rex), vypovedalo vojnu (mier však
uzavieral senát) a rozhodovalo ako najvyšší súd pri apelácii
v každej veci, ked šlo o trest smrti pre rímskeho občana. ­
Napokon tu -bol vedľa senátu a zhromaždenia ľudu ešte
rex*, ktorý mal presne takú úlohu ako grécky basileus a vô~
bec nebol takým absolútnym kráľom, ako ho opisuje
° Latinské slovo rex je totožné s keltsko-írskyrn righ (náčelník kme­
ňa) a s gótskym reiks; toto slovo, podobne ako aj nemecké Fürst (ano
glické first, dánske főrste, prvý) pôvodne znamenalo rodového alebo
kmeňového náčelníka, čo vyplýva z toho, že Gótí mali už v štvrtom
storočí osobitné slovo pre neskoršieho kráľa, vojvodcu celého národa:
thiudans. Artaxerxes a Herodes sa v Uliilovom preklade biblie nikdy
nevolajú reiks, ale thiudans, a ríša cisára Tibéria nikdy nie reikí, ale
thiudinassus. Oba tieto názvy splývajú v mene gótskeho thiudansa čiže
- ako my neprcsne prekladáme - kráľa Thiudareiksa, Teodoricha, t. i.
Dietricha. (Engelsova poznámka.)

9 Fr. Engels: Pôvod rodiny . . . 129

Mommsen. Aj on bol vojvodcom, najvyšším kňazom a pred'
sedom určitých súdov. Civilnú právomoc alebo moc nad ži­
votom, slobodou alebo vlastníctvom občanov vôbec nemal.
pokiaľ nevyplývali z disciplinárnej moci vojvodcu alebo
z moci predsedu súdu vykonávať rozsudok. Úrad „kráľa“
nebol dedičný; naopak, kuriátne zhromaždenie ho najprv
volilo pravdepodobne na návrh predchodcu a potom na dru­
hom zhromaždení slávnostne uviedlo do úradu. Osud Tark'
vinia Pyšného dokazuje, že ho bolo možno aj zosadiť.
Ako Gréci v dobe héroov, tak aj Rimania v dobe takzva­
ných kráľov žili vo vojenskej demokracii, ktorá bola zalo­
žená na rodoch, frátriách a kmeňoch a ktorá sa z nich vy­
vinula. I keď kúrie a kmene boli čiastočne umelé útvary,
sformovali ich podľa pravých, prirodzene vzniknutých pred»
obrazov spoločnosti, z ktorej vznikli a ktorá ich ešte
zo všetkých strán obklopovala. Aj ked prirodzene vzniknutá
patricijská šľachta získala už pevnú pôdu, aj ked sa „králi“
snažili postupne rozšíriť svoju právomoc, nemení to pô­
vodný základný ráz zriadenia a na tom jedine záleží.
Medzitým sa rozmnožilo obyvateľstvo mesta Ríma a rím­
skeho územia rozšíreného výbojmi jednak prisťahovaľcami,
jednak obyvateľstvom podmanených, zväčša latinských okru­
hov. Všetci títo noví štátni príslušníci (otázku klientov
nechávame tu bokom) stáli mimo starých rodov, kúrií
a .kmeňov, netvorili teda časť vlastného rímskeho národa.
p0pulus Romanus. Boli osobne slobodní, mohli vlastniť
pôdu, museli platiť dane a konať vojenskú službu. Ale ne­
mohli zastávať úrady ani sa zúčastniť na zhromaždení kú­
rií ani na rozdeľovaní dobytých štátnych území. Tvorili
plebs vylúčený zo všetkých politických práv. Tým, že plebs
stále rástol, bol ozbrojený a mal vojenský výcvik, stal sa
hrozivou mocou stojacou proti starému populu, ktorý bol'
teraz -pevne uzavretý proti každému prílevu zvonka. K tomu
ešte pristupovalo to, že pôda bola, ako sa zdá, vcelku rov­
nomerne rozdelená medzi p0pulus a plebs, kým obchodný
a priemyselný majetok - pravda, ešte neveľmi rozvitý ­
bol dozaista prevažne v rukách plebejov.
Kedže celkom vybájená prahistória Ríma je veľmi ne­
130
jasná - túto nejasnosť ešte väčšmi stupňujú racionalisticko­
pragmatické pokusy o výklad a zprávy neskorších práv­
nicky vzdelaných pisatelov našich prameňov - nemožno
povedať nič určité ani o dobe ani o priebehu ani o pohnútke
revolúcie, ktorá skoncovala so starým rodovým zriadením.
Isté je len, že jej príčina spočívala v bojoch medzi plebsom
a popuknn.
Nová ústava, pripisovaná „kráľovi“ Serviovi Tulliovi,
Opierajúca sa o grécky vzor. najmä o Solóna, utvorila nové
zhromaždenie ľudu, na ktorom sa populus a plebs rovnako
mohol zúčastňovať alebo z ktorého bol rovnako vylúčený
podľa toho, či konal vojenskú službu alebo nie. Celé muž­
ské obyvateľstvo podliehajúce brannej povinnosti bolo podľa
majetku rozdelené na šesť tried. Najmenší majetok v každej
z piatich tried bol: I. 100000asov; II. 75000; III. 50000;
IV. 25000; V. 11000 asov; podľa Dureau de La Malle
je to asi 14 000, 10 500, 7000, 3600 a 1570 mariek. Šiestu
triedu tvorili proletári, t. j. menej majetní, oslobodení od
vojenskej služby a od daní. V tomto novom, ľudovom cen­
turiátnom zhromaždení (comitia centuriata) nastupovali
občania po vojensky, v oddieloch svojich centúrii po sto
mužov a každá centúria mala jeden hlas. Pritom všaľkprvá
trieda vystrojila 80 centúrií, druhá 22, tretia 20, štvrtá 22,
piata 30 a šiesta - aby sa nepovedalo -- tiež jednu.
K tomu pristupovalo jazdectvo, utvorené z najbohatších
občanov s 18 centúriami, dovedna 193; väčšina hlasov:
97. Tak malo jazdectvo a prvá trieda dovedna už 98 hlasov,
teda väčšinu; ak boli jednotní, nebolo treba sa ani pýtať
ostatných: ich uznesenie bolo právoplatné.
Na toto nové, centuriátne zhromaždenie prešli teraz všet­
ky politické práva dávnejších zhromaždení kuriátnych
(okrem niektorých nominálnych práv); kúrie a rody, z kto­
rých sa tieto kúrie skladali, boli tým - tak ako v Atéo
nach - degradované na úplne súkromné a náboženské
spolky a živorili ako také ešte dlho, až kuriátne zhromaž­
denie čoskoro celkom zaspalo. Aby aj tri staré rodové
kmene vytlačili zo štátu, zaviedli štyri teritoriálne kmene,

5" 131
z ktorých každý obýval jednu štvrť mesta, a dali im mnohé
politické práva.
Tým bolo už pred odstránením takzvaného kráľovstva
i v Ríme rozbité staré spoločenské zriadenie, spočívajúce
na osobných pokrvných zväzkoch a miesto neho zavedená
nová, ozajstná štátna ústava, založená na územnom rozde'
lení a majetkových rozdieloch. Verejnú moc tu vykonávali
občania povinní konať vojenské služby nielen proti otro­
ikom, ale aj proti takzvaným proletárom, ktorí boli vylúčení
z vojenskej služby a ktorí nesmeli nosiť zbraň.
V rámci tejto novej ústavy, ktorá bola ešte väčšmi zdo­
konalená, ked bol vyhnaný posledný „kráľ“, Tarkvínius
Pyšný, uzurpátor ozajstnej kráľovskej moci, a nahradený
dvoma vojvodcami (konzulmi) s rovnakou úradnou mocou
(ako u Irokézov), v rámci tejto ústavy sa odohrávajú celé
dejiny rímskej republiky so všetkými bojmi patricijov a pleo
bejov o prístup do úradov a o účasť na štátnej pôde; tieto
boje sa skončili tým, že patricijská šľachta napokon sply­
nula s novou triedou veľ'kostatkárov a peňažných magnátov,
ktorí pozvoľna pohlcovali všetky pozemky roľníkov ožobrá­
čených vojnovou službou, dali obrábať takto vzniknuté
obrovské veľkostatky otrokmi, vyľudnili Itálíu a tým pri­
pravili cestu nielen cisárstvu, ale aj jeho nástupcom, ne­
meckým barbarom.
 VII

ROD U KELTOV A NEMCOV

Nedostatok miesta nám bráni, aby sme sa zaoberali ro­

dovými inštitúciami, ktoré jestvujú ešte dnes vo viac-menej
čistej forme u rozličných divých a .barbarských národov,
alebo aby sme hľadali ich stopy v starších dejinách ázij­
ských kultúrnych národov. Také inštitúcie alebo ich stopy
nájdeme všade. Len niekoľko príkladov: Prv ako sa vedelo,
čo je to rod. dokázal jeho existenciu MacLennan, muž,
ktorý si dal najviac námahy nepochopif rod a celkove ho
správne opísal u Kalmykov, Čerkesov, Nencov (Samoje­
dov) a n troch indických národov: Varaliov, Magarov
a Murmipuriov. Nedávno ho objavil a opísal M. Kovalevskij
u Pšavov, Chevsurov, Svanetov a iných kaukazských kme­
ňov. Tu chceme uviesť len niekoľko poznámok o jestvovaní
rodu u Keltov a Germánov.
Najstaršie zachované keltské zákony ukazujú nám rod ešte
v plnej sile; v Írsku žije rod ešte dnes prinajmenej inštink­
tívne vo vedomí ľudu, hoci ho Angličania násilne rozbili;
v Škótsku bol ešte v polovici minulého storočia v plnom
rozkvete a aj tu podľahol iba zbraniam, zákonodarstvu a sú­
dom Angličanov.
Starowaleské zákony, napísané niekoľko storočí pred do­
bytím Angličanmi, no najneskoršie v XI. storočí, svedčia

133
ešte o spoločnom obrábaní pôdy celých dedin, i ked len ako
o výnimočnom zvyšku dávnejšej všeobecnej obyčaje; každá
rodina mala päť akrov na vlastné obrábanie, popritom obrá­
bali spoločne iný pozemok a jeho výnos si rozdeľovali. Ked­
že v Írsku a Škótsku pomery boli obdobné, nemožno pochy­
bovaf o tom, že tieto dedinské občiny predstavujú rody alebo
pododdiely rodov, i keby to nové preskúmanie waleských
zákonov, na ktoré nemám čas (moje výpisky sú z roku
1869), priamo nedokazovalo. Priamo však Waleské pramene
a s nimi zároveň irske dokazujú, že párové manželstvo
u Keltov v jedenástom storočí nebolo ešte vôbec zatlačené
monogamiou. Vo Walese sa manželstvo stávalo nerozluči­
teľným alebo lepšie povedané nevypovedateľným po sied­
mich rokoch. Ak chýbali len tri noci do siedmich rokov,
mohli sa manželia rozísť. V takom prípade si rozdelili ma­
jetok: žena delila a muž si vybral svoj podiel. Nábytok sa
rozdelil podľa určitých, veľmi humoristických pravidiel. A'k
zrušil manželstvo muž, musel vrátit žene jej veno a nie­
koľko iných veci; ak sa tak stalo 2 vôle ženy, dostala menej.
Muž dostal dve deti, žena jedno, a to prostredné. Ak si
žena po rozvode vzala iného muža a prvý muž si znova po
ňu prišiel, musela íst s ním, i keď už bola jednou nohou
v novej manželskej posteli. Ale ak žili spolu sedem rokov,
boli manželmi i bez predchádzajúceho formálneho sobáša.
Cudnosť dievčat pred sobášom sa vôbec nezachovávala prís­
ne ani nežiadala; pravidlá o tom sú veľmi voľné a nijako
nezodpovedajú buržoáznej morálke. Ak sa žena dopustila.
cudzoložstva, mohol ju muž zbif (jeden z troch prípadov,
keď mu to bolo dovolené, inak ho za to stihol trest), ale
dalšie zadosťučinenie nemohol žiadať, lebo „za jeden a ten
istý priestupok je buď odpykanie, bud pomsta, nie však
oboje súčasne“. Dôvody, za ktorých žena mohla žiadať
o rozvod bez straty svojich nárokov, boli veľmi rozličné;
stačilo napríklad, keď mužovi páchlo z úst. V zákonníku
hrá veľkú úlohu výkupné, ktoré bolo treba platiť náčelní­
kovi kmeňa alebo kráľovi za právo prvej noci (gobr merch,
stadiaľ pochádza stredoveký názov marcheta, po francúzsky
marquette). V ľudových zhromaždeniach mali ženy hlaso­

1.34
vacie právo. Ak pripojíme k tomu, že v Irsku sú dokázané
podobné pomery; že aj tam sú dočasné manželstvá celkom
obvyklé a že pri rozvode má žena zaistené presne stanovené
veľké výhody, dokonca úhradu za svoju prácu; že sa tam
vyskytuje „prvá žena“ vedľa iných žien a že sa pri rozde­
ľovaní dedičstva nerobí nijaký rozdiel medzi manželskýmí
a nemanželskými deťmi ĺ- máme pred sebou obraz pároo
vého manželstva, Oproti ktorému forma manželstva platná
v Severnej Amerike sa zdá prisnou, ale nemôže prekvapiť
v XI. storočí u národa, ktorý ešte za Cézarovej doby žil
v skupinovom manželstve.
Nielen staré právnické knihy, ale aj anglickí právnici
XVII. storočia, ktorí boli vyslaní do Irska, aby premenili
pôdu klanov na domény anglického kráľa, dosvedčujú exis­
tenciu írskeho rodu (sept, kmeň sa nazýval clainne, clan)
a opisujú ho. Pôda bola až do tých čias spoločným vlast­
níctvom klanu alebo rodu, pokiaľ ju náčelníci nepremenili
už na svoju súkromnú doménu. Ked zomrel člen rodu a teda
domácnosť zanikla, rozdelil staršina (anglickí právnici ho
volali caput cognationis) pôdu celého územia medzi ostatné
domácnosti nanovo. Toto delenie sa iste dialo v podstate
podľa pravidiel platných v Nemecku. Ešte aj dnes sa nájde
niekoľko obcí, ktorých polia sú v tzv. ~rundaloch, a pred
štyridsiatimi alebo päťdesiatimi rokmi ich bolo veľmi mno!­
ho. Pôdu, ktorá prv ako ju anglickí dobyvatelia ulúpili, bola
spoločným vlastníctvom rodu, árendujú teraz roľníci indi­
voduálne, árendu platia každý za svoj diel osve, ale dávajú
dohromady všetky role a lúky, rozdeľujú ich podľa polohy
a. akosti na „údely“, „Gewanne“, ako ich nazývajú na
Mozele, a každý dostane svoj diel z každého „údelu“;
rašelinisko a pastvisko používajú spoločne. Ešte pred päť­
desiatimi rokmi čas od času, niekedy aj každoročne rozde­
ľovali pôdu znova. Pozemková mapa takejto „rundalovej“
dediny vyzerá celkom tak ako mapa nejakej nemeckej obce
na Mozele alebo v Hochwalde. Aj v tzv. „factions“ žije

° - ,.strana', skupina, nie politická. Red.

135
rod dosiaľ. ľrski roľníci sa často delia na strany, ktoré spo­
čívajú zdanlivo na celkom nezmyselných či hlúpych rozdie­
loch, Angličanom úplne nepochopiteľných, a tak sa zdá, že
nemajú iný cieľ ako obľúbené sviatočné ruvačky medzi
týmito jednotlivými stranami. Je to umelé oživovanie, do­
datočná náhrada za zaniknuté rody, lktorá svedčí o tom, že
zdedený rodový inštinkt žije dalej svojim svojráznym spôso­
bom. V niektorých krajoch žijú ostatne členovia rodu ešte
pomerne pohromade na starom území; napr. ešte v tridsia­
tych rokoch mala veľká väčšina obyvateľov grófstva Mo­
naghan len štyri priezviská, t. j. pochádzala len zo štyroch
rodov' alebo klanov. "'
V Škótsku sa zánik rodového zriadenia datuje od potla­
čenia povstania v roku 1745. Treba ešte zistiť, ktoré práve
ohnivko tohto zriadenia predstavuje škótsky klan, ale je
isté, že je ohnivkom rodového zriadenia. V románoch Wal­
tera Scotta vyvstáva pred nami takýto klan horného Škótska
ako živý. Tento klan, vraví Morgan, „je skvelý vzor rodu
svojou organizáciou a svojim duchom, presvedčivý príklad,
akú moc nad členmi rodu mal rodový život... V ich spo'
roch a ich krvnej pomste, v rozdeľovaní územia podľa kla­

* K štvrtêmu vydania. Ked som bol niekoľko dní v Irsku, znova

som si uvedomil. ako tamojší dedinský ľud ešte hlboko žije v predo
stavách rodovej doby. Veľkostatkár, od ktorého roľnik árenduje pôdu,
je v roľnikových očiach stále ešte akýmsi náčelníkom klanu, ktorý má
spravovať pôdu v záujme všetkých a ktorému roľník platí daň vo for­
me árendy, ktorý ho však má podporovať, ak treba. A práve tak
každý zámožnejší je povinný podporovať svojich cbudobnejších susedov,
ak upadnú do biedy. Taká pomoc nie je almužnou, ale právom ju
dostáva chudobnejší od bohatšieho člena klanu alebo náčelníka klanu.
Je pochopiteľná sťažnosť národohospodárov a právnikov, že irskym roľ­
nikom nemožno vštepiť pojem moderného buržoáznebo vlastníctva;
vlastníctvo, ktoré má len práva, no nijaké povinnosti, nejde ľrom jed­
noducho do hlavy. No aj to je pochopiteľne, že Iri s takýmito naiv­
nými rodovými predstavami, ak sú náhle presadeni do anglických
a amerických veľkomiest medzi obyvateľstvo s úplne inými názormi
na mravnosť a právo, ľahko sa úplne zmätú v otázkach mravnosti a prá­
va, strácajú pôdu pod nohami a často sa hromadne demoralizujú.
(Engeľsova poznámka.)

136
nov, v spoločnom používaní pôdy, vo vernosti členov klanu
k svojmu náčelníkovi a k sebe navzájom, stretávame sa
všade s opakujúcimi sa črtami rodovej spoločnosti . . . Pô­
vod sa počítal podľa otcovského práva, takže deti mužov
ostávali v klane, kým deti žien prechádzali do klanu svojich
otcov“. Že všalk predtým v Škótsku panovalo materské
právo, dokazuje fakt, že v kráľovskej rodine Piktov platilo
podľa Bedu nasledníctvo po praslici. Dokonca sa niečo aj
z punaluanskej rodiny zachovalo až do stredoveku u Wa­
lesanov a Škótov v práve prvej noci, ktoré bol oprávnený
vykonávať náčelník klanu alebo kráľ u každej mladuchy
ako posledný zástupca predošlých spoločných manželov, ak
toto právo nebolo vykúpené.
..i
Je nesporne, že Nemci boli organizovaní podľa rodov až
do sťahovania národov. Územie medzi Dunajom, Rýnom,
Vislou a severnými morami obsadili pravdepodobne len
niekoľko málo storočí pred našim letopočtom; Cimbrovia
a Teutóni sa ešte sťahovali v plnom prúde a Suevovia sa
pevne osadili len za Cézarových čias. Cézar hovorí o nich
výslovne, že sa osádzali podľa rodov a príbuzenstva (gen­
tibus congnationibusque), a v ústach Rimana z rodu ]ú­
liovcov (gens Iulia) má slovo gentibus neodškriepiteľne
presný význam. To platilo o všetkých Nemcoch; zdá sa, že
dokonca i v dobytých rímskych provinciách sa Nemci osá­
dzali podľa rodov. Alemanské národné právo potvrdzuje, že
na dobytom území južne od Dunaja sa ľud osádzal podľa
rodov (genealogiae); slovo „genealógia“ užíva sa v tom
istom zmysle ako neskorší názov marková alebo dedinská
občina, Kovalevskij najnovšie vyslovuje názor, že tieto
genealógie sú veľké domové spoločenstvá, medzi ktoré sa
rozdeľovala pôda, a z ktorých sa iba neskoršie vyvinula
dedinská občina. To isté platí aj o výraze „fara“, ktorým
Burgundi a Longobardi - teda gótsky a herminonský alebo
hornonemecký kmeň - označujú zhruba, ak nie presne to
isté, čo slovo „genealógia“ v alemanskom zákonníku. O čo

137
v sku-točnosti ide, či o rod alebo domové spoločenstvo, treba
ešte bližšie preskúmať.
Jazykové pamiatky nechávajú nás na pochybách o tom,
či všetci Nemci mali nejaký spoločný výraz pre rod a aký.
Etymologický gréckemu genos, latinskému gens zodpovedá
gótsky výraz kuni, stredohornonemecký künne a v tomto
zmysle sa aj užíva. Na dobu materského práva ukazuje to,
že slovo žena pochádza z toho istého koreňa: grécky gyne,
slovanský žena, gótsky qvino, staronordicky kona, kuna. ­
U Longobardov a Burgundov, ako sme už spomenuli, na­
chádzame slovo fara, ktoré Grimm odvodzuje od predpo­
kladaného koreňa fisan - plodiť. Ja by som ho skôr od­
vodzoval od zrejmejšieho slova faran (fahren) - jazdiť,
putovať, ako označenie pevného oddielu sťahujúceho sa kme­
ňa, skladajúceho sa takmer samozrejme z príbuzných; toto
označenie sa za niekoľko sto rokov t-rvajúceho sťahovania
najprv na východ, potom na západ pozvoľna prenieslo na
samotné rodové spoločenstvo. - Ďalej gótske slovo sibja,
anglosaské sib, starohornonemecké sippia, sippa, Sippe ­
príbuzenstvo. V staroškandinávčine sa vyskytuje len množné
číslo, sifjar - príbuzní; jednotné číslo len ako meno bo­
hyne Sif. - A napokon sa vyskytuje ešte iný výraz v piesni
o Hildenbrandovi, kde sa Hildebrand pýta Hadubranda:
„kto je tvojim otcom spomedzi mužov národa... alebo
z ktorého rodu pochádzaš“ (eddo huêlihhes cnuosĺes du sis).
Ak jestvoval spoločný nemecký názov pre rod, bolo to asi
gótske slovo kuni; za to hovorí nielen totožnosť s prísluš­
ným výrazom v príbuzných jazykoch, ale aj okolnosť, že
z neho vzniklo slovo kuning, König (kráľ), čo pôvodne
znamená náčelníka rodu alebo kmeňa. Zdá sa, že slovo
sibja, Sippe (príbuzenstvo) neprichádza do úvahy, lebo ved
sifjar v staroškandinávčine znamená nielen pokrvných pri-v
buzných, ale aj osoby zošvagrené, vzťahuje sa teda na prí­
slušníkov najmenej dvoch rodov; slovo sif teda nemohlo
byť výrazom pre rod.
Ako u Mexičanov a Grékov, bol aj u Nemcov bojový
šík - a to tak eskadróna jazdcov ako klinová čata pešia­
kov - rozčlenený podľa rodových útvarov; Tacitus síce

138
píše: podľa rodin a pri-buzenstva, ale tento neurčitý výraz
sa vysvetľuje tým, že za Tacitovej doby rod v Ríme už
dávno prestal byť živým celkom.
Rozhodujúce je u Tacita miesto, kde sa vraví: Matkin
brat považuje svojho synovca za vlastného syna, ba niektorí
pokladajú pokrvný zväzok medzi ujcom a synovcom za po­
svätnejší a užší než medzi otcom a synom; takže ak žiadajú
rukojemníkov, je sestrin syn väčšou zárukou než vlastný
syn toho, ktorý sa má zaručiť. Tu máme živý zvyšok pô­
vodného, podľa materského práva organizovaného rodu, a to
ako niečo obzvlášť charakteristického pre Nemcov." Ak člen
takého rodu dal vlastného syna ako záloh svojho sľubu
a syn sa stal obeťou nedodržanej zmluvy zo strany otcovej,
bola to iba otcova vec. No ak sa stal obeťou sestrin syn,
bolo porušené posvätné rodové právo; najbližší rodový prí­
buzný, ktorý bol pred všetkými ostatnými povinný chrániť
chlapca alebo mladíka, zapríčinil jeho smrť; bud ho nesmel
dať ako rukojemníka, bud mal dodržať zmluvu. I keby sme
nemali inej stopy rodového zriadenia u Nemcov, stačilo by
aj toto jediné miesto.
Jedno miesto zo staroškandinávskej piesne 0 súmraku
bohov a o zániku sveta, z „Völuspâ“ je ešte pádnejšim
dôkazom, pretože je asi o 800 rokov neskoršie. V tomto
„Videní veštice“, ktoré obsahuje aj kresťanské prvky, ako
to dokázali Bang a Bugge, vraví sa pri opise doby vše-o

° Gréci poznajú len v mytológii herojskej doby obzvlášť úzky vzťah

medzi ujcom z matkinej strany a synovcom, pochádzajúci z doby ma­
terského práva a ktorý sa vyskytuje u mnohých národov. Podla Diodóra
(IV, 34) Meleager zabil Testiových synov, bratov svojej matky Altáje.
Tá vidí v tomto čine taký nezmieritelný zločin, že prekľaje vraha.
svojho vlastného syna, a praje mu smrť. _Rozpráva sa, že bohovia
„vypočuli jej prianie a pretrhli Meleagrovi život“. Taktiež podľa
Diodóra (IV, 44) pristáli Argonauti pod vedením Heraklovým v Trákii
a videli tam, že Fineus, štvaný svojou novou manželkou, hanebne
zaobchádza so svojimi dvoma synmi splodenými s vyhnanou manželkou
Boreovkou Kleopatrou. Lež medzi Argonautmi sú tiež Boreovci, bratia
Kleopatrini, teda matkini bratia tých, s ktorými sa tak zle zaobchádzalo.
Ujmú sa hneď svojich synovoov, oslobodia ich a strážcov zabijú. (En­
gelsova poznámka.)

139
obecnej spustnutosti a skazenosti, predchádzajúcej veľkej
katastrofe, toto:

„Broedhr munu berjask ok at bönum verdask,

munu systrungar sifjum spilla.“

„Bratia sa budú sváriť a navzájom vraždiť, detí sestier

rozvrátia príbuzenstvo.“ „Systrungr“ znamená syna mat'
kinej sestry a že oni navzájom zapierajú pokrvné príbuzen­
stvo, to považuje básnik ešte za väčší zločin než bratovraždu.
Toto stupňovanie spočíva práve v slove systrungar, ktoré
zdôrazňuje príbuzenstvo z matkinej strany; keby tu bolo
miesto toho syskinadbörn, deti bratov a sestier, alebo syski­
na-synir, synovia bratov a sestier, potom by druhý verš
nebol stupňovaním prvého, ale, naopak, oslabením. Teda
spomienka na materské právo v Škandinávii nevymizla ani
v časoch Vikingov, ked vznikla Völuspâ.
Ostatne za doby Tacitovej materské právo už ustúpilo
otcovskému právu, aspoň u tých Nemcov, ktorí boli Tacitovi
bližšie známi: deti dedili po otcovi; kde nebolo detí, dedili
bratia a strýkovia z otcovej a matkinej strany. Že sa matkini
bratia zúčastňovali na dedičstve, súvisí práve s udržaním
spomenutej obyčaje a zároveň dokazuje, aké nové bolo vtedy
ešte u Nemcov otcovské právo. Stopy materského práva na­
chádzame i v neskorom stredoveku. Zdá sa, že vtedy sa
ešte neverilo veľmi v otcovstvo, najmä u nevoľníkov; ked
teda feudálny pán žiadal od niektorého mesta, aby mu
vydalo ušlého nevoľníka, museli nevoľníctvo obžalované­
ho - napríklad v Augsburgu, Bazileji a Kaiserslauterne -­
dosvedčiť pod prísahou jeho šiesti najbližší pokrvní prí­
buzní, a to výlučne z matkinej strany. (Maurer, „Mestské
zriadenie“, 1, str. 381.)
Ďalším zvyškom práve odumierajúceho materského práva
je úcta Nemcov k ženskému pohlaviu, ktorá je Rimanom
takmer nepochopiteľná. Panny zo vznešených rodín boli

" G. L. Maurer, ..Geschichte der Städteveríassung in Deutschland'.

4. zv., Erlangen 1869-1871. Red.

140
pokladané za najbezpečnejších rukojemníkov pri zmluvách
uzavretých s Nemcami; myšlienka, že by sa ich ženy a dcéo
ry mali dostať do zajatia a otroctva, je pre Nemcov strašná
a podnecuje ich odvahu v bojoch väčšmi než hocičo iného;
niečo posvätného a prorockého vidia v žene, počúvajú jej
radu aj v najdôležitejších veciach. Napríklad Veleda, bruk­
terská kňažka na rieke Lippe bola dušou celého batavského
povstania, v ktorom Civilis na čele Nemcov a Belgov otria­
sol rímskym panstvom v celej Galii. V dome bola moc ženy,
zdá sa, nesporná; žena, starci a deti musia, pravda, vyko­
návať aj všetku prácu, muž chodí na poľovačku, pije alebo
leñoší. To hovorí Tacitus; kedže však neuvádza, kto obrába
pole, a rozhodne vyhlasuje, že otroci platia iba poplatky,
ale nevykonávajú nijakú nútenú robotu, jednako len museli
asi dospelí mužovia vykonávať tú trochu práce, ktorú si
vyžadovalo obrábanie pôdy.
Formou manželstva, ako sme už spomenuli, bolo párové
manželstvo, blížiace sa pozvoľna monogamii. To ešte nebola
prísna monogamia, lebo vznešeným bolo mnohoženstvo po­
volené. Celkove sa prísne dbalo na cudnosť dievčat (na
rozdiel od Keltov) a priam tak obzvlášť vrelo hovorí Ta­
citus o neporušíteľnosti manželského zväzku u Nemcov.
Podľa neho bolo iba cudzoložstvo ženy dôvodom na rozvod.
No jeho zpráva o tom je veľmi neúplná a príliš okato sta­
via Nemcov za vzor cnosti roztopašným Rimanom. Jedno je
však isté: i ked Nemci boli takými výnimočnými rytiermi
cnosti vo svojich lesoch, stačilo, ked sa dostali len trocha
do styku s vonkajším svetom, aby klesli na úroveň ostat'
ných priemerných európskych ľudí; posledná stopa mravnej
príslušnosti zanikla v rímskom svete ešte rýchlejšie ako ne­
mecký jazyk. Prečítajme si len Gregora z Tours. Je priro­
dzeně, že v nemeckých pralesoch nemohla panovať taká
rafínovaná chlipnosť ako v Ríme a Nemci majú v tomto
ohľade ešte dosť veľkú prevahu Oproti rímskemu svetu aj
vtedy, ked im nepribásnime zdržanlivosť v telesných rozko­
šiach, čo nikdy a nikde nebolo príznačné pre nijaký celý
národ.
Z rodového zriadenia vznikla povinnosť dediť nepriateľ­

141
 ské vzťahy otca alebo príbuzných práve tak ako ich pria­
teľské vzťahy; to isté platí o výkupnom, o náhrade, ktoré
bolo treba platiť namiesto krvnej pomsty za vraždu alebo
zranenie. Toto výkupné, ktoré sa ešte v minulej generácii
pokladalo za špecificky nemeckú inštitúciu, je teraz doká­
zané u sto a sto národov ako všeobecné zmiernenie krvnej
pomsty, vyplývajúcej z rodového zriadenia. Stretávame sa
s ním podobne ako so záväzným pohostinstvom medzúným
aj u amerických Indiánov; opis pohostinstva u Tacita („Ger­
mania“, kap. 21) zhoduje sa takmer až do najmenších po­
drobností s tým, čo Morgan uvádza o pohostinstve svojich
Indiánov.
Prudký a nekonečný spor o tom, či si už Nemci Tacito­
vých čias raz navždy rozdelili ornú pôdu alebo nie a ako
treba vyložif príslušné citáty, patrí teraz minulosti. 0d*
vtedy, čo bolo dokázané, že sprvoti takmer u všetkých ná­
rodov spoločne obrábal ornú pôdu rod a neskôr komunistické
rodinné obce, ktoré podľa Cézara jestvovali ešte u Suevov,
a že potom prideľovali a z času na čas znova rozdelovali
pôdu jednotlivým rodinám, odkedy je zistené, že toto pe'
riodické znovurozdeľovanie ornej pôdy sa zachovalo na
niektorých miestach v Nemecku dokonca až po naše dni, ne­
treba o tom už stratiť ani slovo. Ak Nemci prešli od spoloč­
ného obrábania pôdy - ktoré Cézar pripisuje výslovne
Suevom (píše, že rozdelených alebo súkromných polí u nich
vôbec nebolo) -' za tých 150 rokov až po Tacita na indi­
viduálne obrábanie pôdy, pričom každoročne znova rozde'
ľovali pole, je to naozaj dost značný pokrok; prechod
zo spoločného obrábania k úplnému súkromnému vlastníc­
tvu pôdy za taký krátky čas a bez akéhokoľvek cudzieho
zásahu je jednoducho nemožný. Môžem teda v Tacitovi
čítať len to, čo sucho konštatuje: „Vymieňaiú si (alebo
znova rozdeľujú) každoročne obrábanú pôdu a pritom ostá­
va dost spoločnej pôdy.“ Tento stupeň obrábania a prívlast­
ňovania pôdy presne zodpovedá vtedajšiemu rodovému zria­
deniu u Nemcov.
Predchádzajúci odsek nechávam nezmenený, je taký ako
v predošlých vydaniach. Medzitým nastal v tejto otázke
142
obrat. Od tých čias, čo Kovalevskij (por. vyššie str. 44')
dokázal, že patria-rchálne domové spoločenstvo bolo veľmi
rozšíreným, ak nie všeobecným prechodným stupňom medzi
materskoprávnou komunistickou rodinou a modernou izolo­
vanou rodinou, nie je už otázkou, ako ešte u Maurera
a Waitza, či pôda bola v spoločnom alebo súkromnom vlast­
níctve, ale aká bola forma spoločného-vlastníctva. Niet
sporu o tom, že za Cézarovej doby u Suevov nielen spoločne
vlastnili pôdu, ale ju aj spoločne obrábali na spoločný
účet. Ešte dlho bude sporné, či bol hospodárskou jednotkou
rod alebo domové spoločenstvo alebo nejaká komunistická
príbuzenská skupina medzi oboma, alebo či sa vyskytovali
všetky tri skupiny podľa toho, aké boli ich pozemkové po­
mery. Ale Kovalevskij tvrdí, že Tacitom opisaný stav pred­
pokladá nie marku alebo dedinskú občinu, ale domovú
občinu; a dedinská občina sa vyvinula oveľa neskoršie
v dôsledku vzrastu počtu obyvateľstva z domovej občiny.
Podľa toho by teda sídla Nemcov na územiach, ktoré
v rímskej dobe obsadili alebo ktoré neskôr Rimanom odňali,
netvorili dediny, ale veľké rodinné spoločenstvá, ktoré za­
hrnovali niekoľko generácií a ktoré obrábali zodpovedajúci
kus pôdy a spoločne so susedmi používali okolitú neobro­
benú pôdu ako marku. Tacitovo miesto o striedaní obrába­
nej pôdy treba potom chápať naozaj v agronomickom zmys­
lo: spoločenstvo zoralo každý rok inú časť a ornú pôdu
z predošlého roku nechala úhorom alebo ju nechala celkom
zarást burinou. Kedže bol vtedy počet obyvateľov ešte malý.
ostávalo stále ešte dost neobrobenej pôdy, takže spory o pô­
du boli zbytočné. Domové spoločenstvá sa rozpadli až po
stáročiach, ked počet ich členov vzrástol natoľko, že za vte­
dajšich výrobných .podmienok nebolo už spoločné hospodá'
renie možné. Až dovtedy spoločné polia a lúky boli známym
spôsobom rozdelené medzi vznikajúce jednotlivé domácnosti,
zo začiatku na čas, neskôr raz navždy, kým lesy, pastviny
a vody zostali spoločnými.

° Engels uvádza stránku podľa IV. vydania. Pozri tu, str. 59.
Rad.

143
 Pre Rusko, zdá sa, je tento vývoj historicky úplne doká­
zaný. Pokiaľ ide o Nemecko a v druhom rade o ostatné
germánske krajiny, nedá sa zaprieť, že tento predpoklad
v mnohom ohľade lepšie vysvetľuje pramene a ľahšie rieši
ťažkosti ako doterajší názor, podľa ktorého dedinské spolo'
čenstvo siaha až do Tacitovej doby. Najstaršie dokumenty,
napríklad Codex Laureshamensis*, dajú sa vcelku oveľa
lepšie vysvetliť pomocou domových spoločenstiev než po­
mocou dedinských markových spoločenstiev. Na druhej
strane sa vynárajú zas nové ťažkosti a nové otázky, ktoré
treba ešte riešiť. Tu môžu priniesť rozhodnutie len nové
výskumy; nemôžem však poprieť, že je veľmi pravdepodobo
né, že i v Nemecku, v Škandinávii a v Anglicku bolo do­
mové spoločenstvo prechodným stupňom.
Kým u Cêzara sa Nemci SčgâýprávgjmaleMüLalebo­
sčastf ešte hľadal' jú v_Tacítovej_dobe.nž_celé
storome osadlého života zasebou; podľa toho sa jasne, javí
pokř'ok'"vö"í,řýřo13e:prost_iíiedkovživobytia. Bývajú v zruboch,
ich odé'v'je ešte veľmi primitívny; hrubý vlnený plášť, ko­
žušina, ženy a vznešené osoby nosia ľanové spodné šaty.
Ich výživou je mlieko, mäso, divé plody a - ako dopĺňa
Plínius - ovsená kaša (ešte i dnes keltské národné jedlo
v Írsku a v Škótsku). Ich bohatsivoľtvorLdobytok, je__yš_a_l_<
zlého plemena: býky a kravy sú malé, nevzhľadné, bez
rohov; kone sú malé pony a zlí bežci. Pe_niaze__s_ą_u_ž__í_vali
málo a-zriedka, a ked, tak len rímske. Zlato a striebro
nespracúvali a-.necenili.sí.ich,_že1ezo sa vyskytovalo zriedka­
kedy a aspoň u kmeňov na Rýne a Dunaji sa zdá, že bolo
len dovážané a nie dobývané. Runové__písmo (napodobené
grécke alebo latinské písmená) bolo známe len ako tajné
písmo a používalo sa iba k náboženskému čarovam'u. „O__b__e;_
tovanieł_ľudL_sa_ešte_vyskytovało.-§lovom, máme- tu pred
sebou národ, ktorý sa práve vygilłngmstrednéhompňa
baľŘêľâananaiyx-šší Kým u kmeňoy.„_„lst9r_é.
žili
v bezprostrednom susedstve __s_~_Ri_manmi,„nIahčen§L~douoz

° - zbierka listín (2 XII. storočia) benediktinskebo kláštora,

Lorsch pri Wormse. Rad.

144
rímskych priemyselných výrobkov hatil rozvoj „samostatného
kovórobného _a textíhíéhmpriemyslu, vyvíjali sa tieto 'prie­
myselné odvetvia celkom určite na seVerovýchode pri Balt­
skom mori. Zbrane, nájdené v šlezvických slatinách - dlhý
železný meč, pancier, strieborná prilba atd. s rímskymi min»
cami z konca druhého storočia - a nemecké kovové pred­
mety, ktoré sa rozšírili cez sťahovanie národov, sú celkom
svojrázne a dosť umelecky spracované i vtedy, ked sa opie'
rajú o pôvodné rímske vzory. Vysťahovanie do civilizovanej
Rímskej ríše malo za následok zrušenie domáceho priemyslu
všade okrem Anglicka. Ako jednotne tento priemysel vzniv
kol a sa vyvíjal, ukazujú napríklad bronzové sponky; spono
ky nájdené v Burgundsku, Rumunsku, pri Azovskom mori
sú podobné anglickým a švédskym, akoby pochádzali z tej
istej dielne a nepochybne sú germánskeho pôvodu.
Najgyššiernuwstupfłąbarbarstvmzodpovedá aj organizácia
správy, Podľa Tacita všade jestszovalaJadastaršinov (prin­
cipes), ktorá rozhodovala o menej dôležitých veciachr-ale
dôležitejšie priprgvovala pre rozhodnutie na ľudovom zhroo
maždení. Ľudové zhromaždenie sa na nižšoun stupni banbar­
stva - prinajmenej tam, kde ho poznáme, u Američanov ­
vyskytuje iba v rode, ale ešte nie v kmeni alebo sväze
kmeňov. Staršinovia (principes) sa ešte ostro líšia od voj­
vodcov (duces) celkom tak ako u Irokézov. Staršinovia žijú
už čiastošnç___z____č_ç§gnýçh._da.rov,.„dobytka,obilia atd., ktoré
dostávajú od členov kmeňa; tak ako v Amerike, zväčša ich
volia z tej istej rodiny; prechod k otcovs-kému právu, po'­
dobne ako v Grécku a v Ríme, uľahčuje pozvoľnú premenu
voľby na dedenie úradu, a tým vzniká šľachtická rodina
v každom rode. Táto stará, takzvaná kmeňová šľachta za­
nikla zväčša za sťahovania národov alebo skoro po ňom.
Vojvodcov volili bez ohľadu na pôvod iba podľa ich schOp­
ností. Ich moc nebola veľká; museli pôsobiť svojím pri'
kladom; vlastnú disciplinárnu moc vo vojsku mali podľa
Tacita kňazi. Ozgjstnú moc malo zhromaždenie ľudu. Kráľ
alebo staršina kmeňa mu predsedá, ľud rozhoduje; mrmla­
nie znamená: nie, pokrik a rinčanie zbraní znamená: áno.
Ľudové zhromaždenie je súčasne súdnym sborom; tu sa

10 Fr. Engels: Pôvod rodiny . . . 145

prednášajú žaloby a rozsudzujú spory, tu sa vynášajú rozo
sudky smrti, no trest smrti je stanovený len za zbabelosť,
zradu a smilstvo proti prirodzenosti. V rodoch a v nižších
organizačných jednotkách súdi kolektív za predsedníctva
staršinu, ktorý, ako pôvodne u všetkých nemeckých súdov,
má právo len viesť rokovanie a klásť otázky; rozsudok vy­
nášalo u Nemcov vždy a všade celé zhromaždenie.
Od Cézarových čias sa utvorili sväzy kmeňov; niektorý
sväz má už aj kráľa; najvyšší vojvodca ako u Grékov a Ri­
manov sa usiloval o tyranidu a niekedy ju aj dosiahol. Takí
šťastliví uzurpátori však nijako neboli neobmedzeným
vladármi; ale začali už lámať putá rodového zriadenia. Kým
prepustenci zaujímali ináč podradné postavenie, pretože ned
mohli patriť k nijakému rodu, dosiahli teraz ako obľúbenci
nových kráľov často vysoké postavenie, bohatstvo a pocty.
Takisto to bolo s vojvodcami, ktorí sa po dobytí Rímskej
ríše stali kráľmi veľkých území. U Frankov hrali veľkú
úlohu otroci a kráľovi prepustenci najprv .pri dvore, potom
v štáte; z veľkej časti pochádza nová šľachta z nich.
Vznik kráľovstva uľahčovala jedna inštitúciar, družiny;
Už u amerických červenokožcov sme videli, že sa vedľa
rodového zriadenia tvoria súkromné spoločnosti a vedú voj­
nu na vlastnú päsť. Tieto súkromné spoločnosti. stali -sa
u Nemcov už stálymi spolkami. Vojenský veliteľ, ktorý mal
už dobrú povesť, zhromaždil okolo seba skupinu mladých
ľudí, lačných po koristi, ktorí mu boli zaviazaní - ako
on im - osobnou vernosťou. Vodca ich živil, dával im dary,
určil medzi nimi istú hierarchiu; telesná garda a pohoto»
vostné oddiely boli pre menšie výpravy, hotový dôstojnícky
sbor pre väčšie výpravy. Čo ako slabé boli tieto družiny ­
ako to vidíme napríklad neskôr aj u Odoakera v Itálii ­
predsa v nich bol už zárodok úpadku starej národnej -slobodry
a to sa potvrdilo za sťahovania národov i po ňom. Lebo,
po prvé, napomáhali vzrast kráľovskej moci. .a, po druhé.
ako už Tacitus poznamenáva, 'bolo možno ich udržať po'
hromade len neprestajnýmivojnami- a lúpežnými vý-pravamh
Lúpež sa stala účelom. Ak sa veliteľovi družiny netrafila
robota v blízkom okolí, tiahol so svojím mužstvom k iným

146
národom, u ktorých bola vojna a vyhliadka na korisf;
z takýchto družín sa sčasti regrutovali pomocné vojská ne­
meckých kmeňov, ktoré bojovali vo veľkom počte pod rím­
skymi zástavami dokonca i proti Nemcom. Je to prvá forma
žoldnierstva, tejto hanby a kliatby Nemcov. Po dobytí Rím­
skej riše tvorili členovia týchto kráľovských družín popri
neslobodných a rímskych dvoranoch druhú hlavnú zložku
neskoršej šľachty.
Vcelku je teda organizácia správy nemeckých kmeňov_,_
združených do národov, to isté zriadenie, aké sa vyvinulo
u Grékov v dobe héroov a u Rimanov v dobe takzvaných
kráľov: zhromaždenie ľudu, rada staršinov rodov, vojvodca,
ktorý sa usiluje už o ozajstnú kráľovskú moc. Bola to naj:
vyvinutejšia organizácia správy, ktorú rodové zriadenie vô­
bec “mohlo vyvinúť, vzor_ organizácie správy najvyššieho.
stupňa barbarstva. Len 'čo spoločnost prekročila medze,
v ktorých táto organizácia postačovala, bol'ó'“"pí›”rodovom
zriadení; rozbili ho a na jeho miesto nastúpil štát.

10'
 VIII

UTVORENIE ŠTÁTU U NEMCOV

Podľa Tacita .bol nemecký národ veľmi početný. Približnú

predstavu o sile jednotlivých nemeckých národov nadobud­
neme z Cézara; odhaduje počet Uzipetov a Tenkterov, bý­
vajúcich na ľavom 'brehu Rýna, na 180 000 ľudí i so ženami
a deťmi. Pripadá teda asi 100 000 ľudí na jeden národ*,
čo je už omnoho viac, než aký .bol napríklad celkový počet
Irokézov v dobe ich rozkvetu, ktorých vtedy nebolo ani
20000 a predsa boli postrachom celej krajiny od veľkých
jazier až po Ohio a Potomac. Ak sa pokúsime zoskupií ná­
rody, osadené v blízkosti Rýna a zo zpráv nám bližšie
známe, vidíme, že každý taký jednotlivý národ zaujíma na
mape priemerne asi územie jedného pruského vládneho
okresu, teda asi 10 000 km2 čiže 182 zemepisných štvorw
vých míľ. Ale Germania Magna" Rimanov, siahajúca až

° Počet tu predpokladaný potvrdzujú Diodórove údaje o galských

Keltoch: „V Galií býva mnoho národov, ktoré nie sú rovnako početné.
U najväčších je počet ľudí asi 200000, u najmenších asi 50 000.'
(Diodorus Siculus, V, 25.) Priemer činí teda 125000; 0 jednotli'
vých galských národoch treba rozhodne predpokladať, že boli o niečo
početnejšíe ako nemecké, pretože boli na vyššom vývojovom stupni.
(Engelsova poznámka.)
°° Veľké Nemecko. Red.

148
 po Vislu, mala okrúhle 500000 kmz. Ak počítame prie­
merne na každý jednotlivý národ 100000 ľudí, mohla mat
celá Germania Magna asi päť miliónov obyvateľov; pre
skupinu barbarských národov je to značný počet, na naše
pomery však 10 osôb na jeden štvorcový kilometer alebo
550 na jednu zemepisnú štvorcovú míľu je veľmi nepatrný.
Ale tým vôbec nie je vyčerpaný počet vtedy žijúcich Nem­
cov. Vieme, že pozdlž Karpát až po ústie Dunaja bývali
nemecké národy gótskeho pôvodu: Bastarnovia, Peukinovia
a iní; ich počet bol taký veľký, že Plínius v nich vidí piaty
hlavný kmeň Nemcov a že tieto národy, ktoré sa zjavujú už
r. 180 pred naším letopočtom ako žoldnieri makedónskeho
kráľa Perzea - ešte v prvých rokoch Augustovej vlády pre­
nikli až na územie pri Adrianopole. Ak ich odhadujeme len
na milión, aj tak bol pravdepodobný- počet Nemcov na za­
čiatku nášho letopočtu najmenej šest miliónov.
Po osadení v Germánii sa obyvateľstvo určite čoraz rých'
lejšie rozmnožovalo; dokazujú to už vyššie spomenuté po­
kroky vo výrobe. Nálezy v šlezvických slatinách pochádzajú
podľa súčasne nájdených rímskych mincí z tretieho storočia.
V tej dobe bola už teda pri Baltickom mori vyvinutá výroba
kovových a textilných výrobkov, živý styk s Rímskou ríšou
a určitý prepych bohatých - to všetko poukazuje na hus­
tejšie zaľudnenie. Ale v tejto dobe sa začína i všeobecná
útočná vojna Nemcov pozdĺž celého Rýna, rímskeho hra­
ničného valu a Dunaja, od Severného mora až k Čiernemu
moru - čo je priamy dôkaz stále rastúceho, navonok sa
rozpínajúceho obyvateľstva. Tristo rokov trval tento boj, za
ktorého celý hlavný kmeň gótskych národov (okrem škandi­
návskych Gótov a Burgundov) odtiahol na juhovýchod
a tvoril ľavé krídlo mohutného útočného frontu, v strede
ktorého Hornonemci (Herminoni) na hornom Dunaji a na
pravom krídle postupovali k Rýnu Iskevom', zvaní teraz
Frankovia; Ingevonom pri-padla úloha dobyf Britániu. Na
konci piateho storočia bola vysilená, vykrvácaná, bezmocná
Rímska ríša otvorená vnikajúcim Nemcom.
'V predošlej časti sme stáli pri kolíske antickej gréckej
a rímskej civilizácie. Tu stojíme pri jej rakve. Po stáročia

149
nivelizoval hoblík rímskej svetovlády všetky krajiny okolo
Stredozemného mora. Kde gréčtina nekládla odpor, museli
všetky národné jazyky ustúpiť skomolenej latinčine; nebolo
už národnostných rozdielov, nebolo už Galov, Iberov, Li­
gurov, Norikov, všetci sa stali Rimanmi. Rímska administra­
tíva a rímske právo rozložili všade staré rodové zväzky
a zrušili tým posledný zvyšok miestnej a národnej samo­
správy. Novopečené Rimanstvo neposkytovalo náhradu; ne­
vyjadrovalo národnosť, ale iba to, že nieto národnosti. Prvky
nových národov boli všade; latinské nárečia rozličných pro»
vincií sa stále väčšmi odlišovali; jestvovali ešte prirodzené
hranice, ktoré z Itálie, Galie, Hispánie a z Afriky robili
predtým samostatné územia, a ich vplyv sa ešte prejavoval.
Ale nikde nebolo sily, ktorá by bola tieto prvky spojila
v nové národy; nikde nebolo ani stopy po rozvoji schop­
nosti, po odolnosti, o tvorivej schopnosti ani nehovoriac.
Obrovskú masu ľudí na obrovskom území spájalo len jediné
puto: rímsky štát, a ten sa časom stal jej najhorším nepria­
teľom a utláčateľom. Provincie zničili Rím; Rím sa stal
provinciálnym mestom ako iné mestá - pravda, mal vý­
sady, ale už nevládol, nebol už stredom svetovej ríše, ba už
ani sídlom cisárov alebo ich miestodržiteľov, ktorí sídlili
v Konstantinopole, Trevíre a v Miláne. Rímsky štát sa stal
obrovským zložitým strojom výlučne na vyciciavanie svojich
poddaných. Dane, nútené roboty pre štát a všelijaké poplat­
ky tlačili široké vrstvy obyvateľstva do stále hlbšej biedy;
tento tlak sa stupňoval až k neznesiteľnosti vydieraním
miestodržiteľov, vyberačov daní a vojakov. Až tam dospel
rímsky štát so svojou svetovládou: svoje právo na jestvo­
vanie založil na udržiavaní poriadku vnútri a na obrane
proti barbarom zvonka. Ale jeho poriadok bol horší než
najhorší neporiadok a barbarov, proti ktorým vraj chránil
občanov, očakávali títo občania ako svojich osloboditeľov.
Spoločenské pomery boli nemenej zúfalé. Už v posledných
rokoch republiky sa zakladalo rímske panstvo na bezohľad­
nom vykorisťovaní dobytých provincií; cisárstvo neodstrá»
nilo toto vykorisťovanie, ale, naopak, premenilo ho na sys­
tém. Čím viac .ríša upadala, tým vyššie boli dane a dávky,
150
tým nehanblivejšie lúpili a vydierali úradníci. Rimania, páni
národov, nikdy nevym'kali v obchodovaní a v priemysle;
len v úžerníckych úľOkOChpredstihli všetko, čo bolo pred
nimi a -po nich. Čo tu bolo a zostalo z obchodu, bolo zni­
čené vydieraním úradnikov; čo sa predsa udržalo, pripadá
na východnú, grécku 'časť ríše, ktorá už nepatrí do oblasti
nášho skúmania. Všeobecné zbedačenie, pokles obchodného
styku, remeslá, umenia, úbytok obyvateľstva, úpadok miest
a návrat poľnohospodárstva na nižší stupeň - to bol ko­
nečný výsledok rímskej svetovlády.
Poľnohospodárstvo, ktoré bolo v celom starom svete roz­
hodujúcim odvetvím výroby, stalo sa znova rozhodujúcim
ešte väčšmi ako kedykoľvek predtým. V Itálii boli obrovské
veľkostatky (latifundiá), ktoré od konca republiky zauji­
mali takmer celé územie, zúžitkované dvojakým spôsobom.
Bud ako pastviny, kde obyvateľstvo nahrádzali ovce a voly,
na opatrovanie ktorých bolo treba len nemnoho otrokov;
bud ako villae (dvory), na ktorých masy otrokov pestovali
záhradníctvo vo veľkom meradle, sčasti pre luxus majite­
ľov, sčasti pre odbyt na mestských trhoch. Veľké pastviny
sa udržali, ba ešte aj rozšírili; villae a ich záhrady upadali
v tej miere, ako chudobneli ich majitelia a upadali .aj mestá.
Hospodárenie na latifundiách založené na práci otrokov sa
už nevyplácalo; ale bolo vtedy jedinou možnou formou poľ­
nohospodárstva vo veľkom. Drobné poľnohospodárstvo sa
stalo opäť jedinou výnosnou formou hospodárenia. Dvor za
dvorom rozdelili na malé parcely a odovzdávali dedičným
árendátorom za určitú sumu alebo podielnikom (partiarii),
ktorí boli skôr správcami ako árendátormi a dostávali za
svoju prácu šestinu alebo dokonca len devätinu ročného
výnosu. No zväčša rozdeľovali tieto malé poľné parcely ko­
lónom, ktori za ne platili každoročne určitú sumu, boli pri»
pútaní k pôde a mohli byť predaní aj so svojou parcelou;
neboli to síce otroci, ale ani slobodní, so slobodnými ne­
mohli uzavrieť manželstvo a ich vzájomné manželstvá ne­
pokladali za plnoprávne, ale iba za spolužitie (contuber­
nium), ako u otrokov. Boli to predchodcovia stredovekých
nevoľnikov.

151
 Antické otroctvo sa prežilo. Ani na dedine v poľnohospo­
dárstve vo veľkom meradle ani v mestských manufaktúrach
nedávalo už taký výnos, ktorý by stál za námahu - nebolo
trhu pre ich výrobky. A v drobnom poľnohospodárstve
a v drobnom remesle, na ktoré sa scvrkla obrovská produk­
cia z doby rozkvetu ríše, nebolo už miesta pre početných
otrokov. Len pre otrokov slúžiacich v domácnosti a na pre­
pych boháčov bolo ešte miesto v spoločnosti. Ale odumie­
rajúce otrokárstvo bolo ešte dost silné, aby slobodný Ri­
man - a tým bol teraz každý - pokladal všetkuproduktívnu
prácu za nedôstojnú a prislúchajúcu iba otrokom. Tým sa
vysvetľuje, prečo jednak prepúšťali v čoraz vzrastajúcej mie­
re otrokov, ktorí sa stali prebytočnými, ba bremenom, jed­
nak prečo pribúdal počet tak kolónov ako i spustnutých
slobodných (pripomínajú poor whites* bývalých otrokár­
skych štátov v Amerike). Kresťanstvo nemá vôbec nijakú
vinu na postupnom odumieraní 'antického otroctva. Kres­
ťanstvo celé stáročia dobre vychádzalo s otroctvom v Rím­
skej ríši a ani neskoršie nikdy nezabraňovalo kresťanom
obchod s otrokmi, ani Nemcom na severe, ani Benátčanom
v Stredomorí, ani neskoršiemu obchodu s černochmi."
Otroctvo vymrelo preto, že sa už nevyplácalo. Ale odumie­
rajúce otrokárstvo zanechalo po sebe jedovaté žihadlo: pre­
svedčenie, že pre slobodných je telesná práca potupná. To
bola slepá ulička, v ktorej uviazol rímsky svet: otroctvo
bolo hospodársky nemožné, práca slobodných -bola morálne
odsudzovaná. Otroctvo už nemohlo a práca slobodných
ešte nemohla byť základnou formou spoločenskej výroby.
Jediným východiskom bola úplná revolúcia.
Ani v provinciách nebola situácia lepšia. Najviac zpráv
máme 2 Galie. Tam boli vedľa kolónov ešte aj slobodní
maloroľm'ci. Aby sa zabezpečili pred násilnosťami úradní­
-kov, sudcov a úžerníkov, utiekali sa často pod ochranu.
° - zbedačených belochov. Red.
" Podľa biskupa Liutpranda z Kremony bolo v X. storočí vo Ver­
dune, teda v Svätej nemeckej ríši, jedným z hlavných priemyselných
odvetví vyrábanie eunuchov, ktorých s veľkým ziskom vyvážali do Spa'
nielska do maurských háremov. (Engelsova poznámka.)

152
patronát mocného pána; a nerobili to len jednotlivci, ale
celé obce, takže vo štvrtom storočí vydali cisári proti tomu
niekoľko ráz zákazy. Ale čo to pomohlo tým, čo hľadali
ochranu? Patrón im dal podmienku, aby preniesli vlast'
níctvo svojich pozemkov na neho, za čo im zaručil doživotné
užívanie týchto pozemkov - úskok, ktorý si svätá cirkev
zapamätala a ktorý v IX. a X. storočí hojne napodobňovala
na rozmnoženie ríše božej a vlastného nehnuteľného majetku.
Vtedy, pravda, asi roku 475, Salvianus, marseillský biskup,
ešte sa rozhorčuje proti takejto krádeži a hovorí, že nátlak
rímskych úradníkov a veľkostatkárov stal sa takým nezne­
siteľným, že mnohí „Rimania“ utieklí do krajov, ktoré už
vtedy boli obsadené barbarmi, a že tam osadení rímskí
občania sa ničoho tak neboja, ako toho, že by sa zasa mohli
dostať pod rímske panstvo. Že rodičia vtedy často 2 biedy
predávali svoje deti do otroctva, dokazuje zákon proti tomu
vydaný.
Za to, že nemeckí barbari oslobodili Rimanov od ich
vlastného štátu, vzali si dve tretiny všetkej pôdy a rozdelili
si ju medzi sebou. Delenie sa dialo podľa rodového zria­
denia; pri pomerne malom počte dobyvateľov ostali veľké
kusy zeme nerozdelené, ktoré boli potom majetkom celého
národa alebo jednotlivých kmeňov a rodov. V rámci kaž­
dého rodu rozdelili pole a lúky na rovnaké časti a vyžre­
bovali medzi jednotlivé domácnosti; nevieme, či sa rozde­
ľovanie pôdy z času na čas opakovalo, no v rímskych
provinciách táto obyčaj rozhodne skoro zaniká a jednotlivé
podiely sa stali scudziteľným súkromným vlastníctvom,
alódiom. Lesy a pastviny nerozdeľovali, ostali v spoločnom
užívaní; toto užívanie, ako aj spôsob obrábania rozdelených
polí sa spravovalo podľa starých obyčají a podľa uznesenia
celku. Čím dlhšie žil rod v dedine a čím viac postupne
splývali Nemci a Rimania, tým viac ustupoval príbuzenský
ráz zväzku pred rázom zväzku teritoriálneho; rod zmizol
v marke, v ktorej, pravda, sú často ešte viditeľné stopy jeho
pôvodu z príbuzenských vzťahov členov. Tak sa rodová
organizácia premenila, prinajmenej v krajinách, kde sa
udržala marka - v severnom Francúzsku, Anglicku, Ne­

]53
mecku a v Škandinávii - nepozorovane na teritoriálnu or­
ganizáciu a tým sa stala schopnou včleniť sa do štátu. Ale
jednako si zachovala svoj pôvodný demokratický ráz, ktorý
je príznačný pre celé rodové zriadenie, a i v neskoršej, jej
nanútenej degenerácii si udržala z nej niečo, čo bolo zbra­
ňou v rukách utláčaných a žilo až do najnovšej doby.
Pokrvné puto v rámci rodu zaniklo čoskoro preto, že
v dôsledku výbojov degenerovali jeho orgány aj v kmeni
a v celom národe. Vieme, že panstvo nad podmanenými je
nezlučiteľné s rodovým zriadením. Vidíme to tu vo veľkom
meradle. Nemecké národy, ktoré sa stali pánmi rímskych
provincií, museli svoje výboje organizovať. Ale masy Rio
manov nebolo možno ani prijať do rodových korporácií, ani
panovať nad nimi prostredníctvom týchto korporácií. Na čelo
rímskych miestnych orgánov správy, ktoré spočiatku zväčša
jestvovali dalej, bolo treba postaviť miesto rímskeho štátu
nejakú náhradu, a tou mohol byť len iný štát. Orgány ro­
dovej organizácie museli sa tak premeniť na štátne orgány,
a to veľmi rýchlo, pretože to vyžadovali okolnosti. Bezpro­
stredným predstaviteľom dobyvateľského národa bol však
vojvodca. Zaisteníe dobytého územia vnútri a navonok si
vyžadovalo posilnenie jeho moci. Nastala chvíľa premeniť
vojvodovu moc na moc kráľovskú; a táto premena sa uskuv
točnila.
Vezmime si ríšu Frankov. Tu víťaznému národu Saliov
pripadli nielen rozsiahle rímske štátne domény do úplného
vlastníctva, ale okrem toho aj všetky obrovské územia, ktoré
neboli rozdelené medzi väčšie a menšie oblastné a markové
spoločenstvá, najmä všetky väčšie komplexy lesov. Prvé, čo
urobil kráľ Frankov, ktorý sa stal z jednoduchého najvyšv
šieho vojenského veliteľa ozajstným panovníkom krajiny.
bolo, že premenil toto národné vlastníctvo na kráľovské
statky, ukradol ho ľudu a daroval alebo požičal svojej dru­
žine. Táto družina, pôvodne sa skladajúca z osobného sprie»
vodu vo vojne a z ostatných nižších velitelov vojska, skoro
sa zväčšila nielen o Rimanov - t. j. romanizovaných Galov,
ktorí sa pre kráľa čoskoro stali nepostrádateľnými, pretože
vedeli písať, boli vzdelaní, poznali románsky jazyk, ktorým
154
sa hovorilo v krajine, i latinský spisovný jazyk, ako aj zá­
kony krajiny - ale aj o otrokov, nevoľníkov a prepusteno
cov, ktorí tvorili jeho dvoranstvo a z ktorých si volil svojich
obľúbencov. Spočiatku tým všetkým daroval časti národnej
pôdy, neskôr im ju udeľoval vo forme benefícií*, sprvoti
zvyčajne na čas kráľovho života; tak sa utvoril základ novej
šľachty na ujmu ľudu.
Nielen to. Rišu veľkého rozsahu nebolo možno spravovať
prostriedkami starej rodovej organizácie; i keby rada star­
šinov nebola dávno zanikla, nemohla by sa schádzať, a čo'
skoro ju nahradili ľudmi, ktorí boli stále nablízku kráľa;
staré ľudové zhromaždenie jestvovalo len naoko, ale stávalo
sa tiež čím ďalej, tým viac čírym zhromaždením nižších
vojenských veliteľov a novo vznikajúcej šľachty. Slobodni
sedliaci. ktorí vlastnili pôdu a tvorili masu iranského ľudu,
boli večnými občianskymi a výbojnými vojnami - najmä
za Karola Veľkého - práve tak vyčerpaní a ožobráčeni ako
predtým rímski sedliaci v posledných časoch republiky. Sed­
liaci, ktori pôvodne tvorili celé vojsko a po dobyti franskej
ríšé jeho jadro, schudobneli na začiatku IX. storočia na­
toľko, že sotva každý piaty muž mohol ísť do vojny. Do­
mobranu slobodných sedliakov, zvolávanú priamo kráľom,
vystriedalo vojsko, ktoré sa skladalo zo služobníkov novo
vzniknutej šľachty; boli medzi nimi aj poddaní sedliaci,
potomci tých, čo prv nepoznali iného pána ako kráľa a dáv»
nejšie ani kráľa. Za Karolových nástupcov bola skaza fran­
ského sedliactva dovŕšená vnútornými vojnami, slabosťou
kráľovskej moci a z toho vyplývajúcimi -prechmatmi šľachti­
cov, ku ktorým pristúpili teraz ešte Karolom vymenovaní
grófi oblastí (Gaugrafen), usilujúci sa o dedičnosť tohto
úradu, a napokon vpády Normanov. Päťdesiat rokov po
smrti Karola Veľkého ležala franská ríša práve tak bez­
mocne pri nohách Normanov ako štyristo rokov predtým
Rímska ríša pri nohách Frankov.

° Latinské slovo benefícíum - dobrodenie, odmena; tu pozemky,

ktoré dostávali ako odmenu členovia družiny iranských kráľov do vlast'
níctva. Rad.

155
 A nielen vonkajšia bezmocnosf, ale aj vnútorný spoločenv
ský poriadok, alebo skôr neporiadok, bol takmer ten istý.
Slobodní franskí sedliaci sa dostali do podobného postavenia
ako ich predchodcovia, rímski kolóni. Ruinovaní vojnami
a plienením, museli sa utiekať pod ochranu novo vzniknutej
šľachty alebo cirkvi, lebo kráľovská moc bola príliš slabá,
aby ich mohla chrániť; ale túto ochranu si museli draho
vykúpiť. Ako kedysi galskí sedliaci, museli aj oni svoje
vlastnícke právo preniesť na svojho ochrancu, ktorý im zasa
dal do árendy ich pozemok v rozličných a meniacich sa for­
mách, no vždy len za určité služby a poplatky; ak sa raz
stali takto závislými, postupne strácali aj osobnú slobodu;
po niekoľkých generáciách boli už takmer všetci nevoľníkmi.
Ako rýchlo sa uskutočnil zánik slobodného sedliactva, doo
kazuje Irminonova pozemková kniha opátstva Saint-Germa­
inodes-Prés, vtedy nedaleko Paríža, dnes v Paríži. Na roz­
siahlych pozemkoch, roztrúsených po okolí tohto opátstva,
žilo vtedy - ešte za života Karola Veľkého - 2788 do­
mácností, temer bez výnimky Frankov s nemeckými menami.
Medzi nimi bolo 2080 kolónov, 35 prepustencov, 220 ot'ro­
kov a len 8 slobodných osadlíkov! Cirkev teraz všeobecne
praktizovala proti sedliakom postup, ktorý vyhlásil Salvianus
za bezbožný, že ochranca si dal previesť na seba vlastníctvo
sedliakovho pozemku a požičal mu ho len na doživotné
užívanie. Vzorom ' poddanskej roboty, čoraz väčšmi sa roz­
širujúcej, bola práve tak rimska angaria, nútené práce pre
štát, ako i stavanie mostov a ciest alebo iné verejné práce
nemeckej markovej občiny. Zdanlivo sa teda masy obyva­
teľstva dostali po štyristo rokoch zasa ta, kde boli na za­
čiatku.
Ale to dokazovalo iba dvoje: Po prvé, že rozvrstvenie
spoločnosti a rozdelenie vlastníctva v upadajúcej Rímskej
ríši úplne zodpovedalo vtedajšiemu stupňu poľnohospodár­
skej a priemyselnej výroby, bolo teda neodvratné; a, po
druhé, že stav výroby v nasledujúcich štyristo rokoch pod­
statne ani neklesol, ani sa nezvýšil, že teda z neho s tou
istou nevyhnutnosťou opäť vyplývalo to isté rozdelenie vlastv
níctva a tie isté triedy obyvateľstva. Mesto stratilo v po'
156
sledných storočiach Rímskej ríše svoje dávne panstvo nad
dedinou a v prvých storočiach nemeckej nadvlády ju ne­
získalo späť. To predpokladá nízky vývojový stupeň nielen
poľnohospodárstva, ale aj priemyslu. Taká celková situácia
nevyhnutne produkuje panujúcích veľkostatkárov a závislých
malorol'níkov. Obrovské, no takmer ani stopu nezanechavšie
pokusy Karola Veľkého s povestnými cisárskymi „villami“
dokazoval-i, že takejto spoločnosti nebolo možno naočkovať
ani rímske hospodárenie na latifundiách, zakladajúce sa
na práci otrokov, ani veľkostatkárske hospodárenie, zakla­
dajúce sa na poddanskej robote. Len kláštory pokračovali
v týchto pokusoch a len pre ne boli výhodné; lenže kláštory
sú abnormálne spoločenské útvary, založené na celibáte;
mohli mať výnimočné výkony, ale práve preto museli ostat
iba výnimkami.
A jednako sa urobil za týchto 400 rokov krok vpred. Aj
ked sa na konci periódy stretávame so skoro tými istými
hlavnými triedami ako na začiatku, predsa len sa zmenili
ľudia, ktorí tvorili tieto triedy. Zmizlo antické otroctvo,
zmizli deklasovaní chudobni slobodní, ktorí pohŕdali prácou
ako znakom otroctva. Medzi rívmskym kolónom a novým
nevoľníkom stál slobodný franský sedliak. „Jalové spomí­
nanie a zbytočný boj“ hynúceho Rimanstva 'boli už mŕtve
a pochované. Spoločenské triedy IX. storočia sa nevytvorili
v bahne zanikajúcej civilizácie, ale vo vajataní novej civi­
lizácie. Nové pokolenie, tak páni ako i sluhovia, bolo poko­
lenim chlapov v porovnaní s ich rímskymi predchodcami.
Pomer medzi mocnými velkostatkármi a slúžiacimi sedliak­
mi, ktorý bol pre rímskych predchodcov formou neodvrat­
ného zániku antického sveta, bol pre nové pokolenie vý»
chodiskom nového vývoja. Ďalej, čo ako neplodnými sa
zdajú tieto štyri storočia, udržal sa jeden ich veľký výsledok:
moderné národnosti, pretvoreníe a rozčlenenie západoeuróp­
skeho ľudstva pre budúce dejiny. Nemci naozaj znovu oživili
Európu, a preto sa neskončil rozklad štátov germánskeho
obdobia normansko'saracénskym ujarmením, ale dalším roz­
vojom benefícií a komendácií (uchádzanie sa roľníkov
o ochranu u veľkostatkárov) k feudalizmu, a takým mo­

157
hutným vzrastom obyvatelstva, že sotva o dvesto rokov
neskôr boli bez ujmy prekonané križiacke výpravy, ktoré
znamenali poriadne seknutie žily.
Čo .bolo tým tajomným čarovným prostriedkom, ktorým
Nemci vdýchli odumierajúcej Európe novú životnú silu?
Bola to azda zázračná moc, vrodená nemeckému národu,
ako to vy'básnilo naše šovinistické dejepisectvo? Vôbec nie.
Nemci boli, najmä vtedy, veľmi nadaný árijský kmeň
a v plnom životnom rozkvete. No Európu neomladili ich
špecificky národné vlastnosti, ale jednoducho - ich bar­
barstvo, ich rodové zriadenie.
Ich osobná zdatnost a statočnosť, ich slobodymilovnost
a demokratický inštinkt, ktorý v každej verejnej záležitosti
videl záležitosť vlastnú, slovom, všetko vlastnosti, ktoré
u Rimanov už zanikli a ktoré jedine mohli vytvorit z bahna
rímskeho sveta nové štáty a nové národnosti, čo to bolo
iné, než charakteristické črty barbarov na najvyššom stupni,
plody ich rodového zriadenia?
Ak pretvorili antickú formu monogamie, ak zmiernili
nadvládu mužov v rodine, ak poskytli žene vyššie posta­
venie, než aké kedy poznal klasický svet, čo im to umožo
nilo, ak nie ich barbarstvo, ich rodově zvyky, ich stále ešte
živý odkaz doby materského práva?
Ak sa im aspoň v troch najdôležitejších krajinách, v Neo
mecku, severnom Francúzsku a v Anglicku, podarilo za'
chránit a preniest do feudálneho štátu kus pravého rodového
zriadenia vo forme markového spoločenstva a tým dali
utláčanej triede, sedliakom, aj v období najťažšieho stredo~
vekého nevoľníctva, miestnu zomknutosť a prostriedok na
odboj, čo v hotovej podobe nenašli ani antickí otroci ani
moderní proletári, čomu za to môžeme vdačiť, ak nie ich
barbarstvu, ich barbarskému spôsobu osídlovaf sa výlučne
podľa rodov?
A napokon, ak vedeli vytvoriť a presadiť miernejšiu formu
poroby, vo svojej vlasti už obvyklú ako jedinú formu, do
ktorej aj v Rímskej ríši čoraz väčšmi prechádzalo otroctvo;
formu poroby, ktorá, ako vyzdvihol prvý raz Fourier, po­
skytla porobeným prostriedok, aby sa ako trieda pozvoľna
158
oslobodili (fournit aux cultivateurs des moyens d'affranchi­
ssement collectif et progressíf) *; formu, ktorá stojí omnoho
vyššie než otroctvo, umožňujúce iba bezodkladné prepustenie
jednotlivcov na slobodu bez prechodného stavu (starovek
nepozná odstránenie otroctva vifaznou vzburou) - kým
nevoľníci stredoveku naozaj vybojovali pozvoľna svoje oslo­
bodenie ako trieda - čomu za to môžeme vdačif, ak nie
ich barbarstvu, v dôsledku ktorého ešte nedospeli k vyvinu­
tému otroctvu. a to ani k antickému pracovnému otroctvu
ani k orientálnemu domácemu otroctvu?
Čo živého a plodného naočkovali Nemci svetu, to bolo
všetko barbarstvo. Len barbari sú naozaj schopní omladit
chorý svet zanikajúcej civilizácie. Najvyšší stupeň barbaro
stva, ku ktorému a na ktorý sa povzniesli Nemci pred
sťahovaním národov, bol práve najpriaznivejší pre tento
proces. Tým je vysvetlené všetko.

° ..Poskytuje tým, čo obrábajú pôdu. prostriedky spoločného a poo

stupnćho oslobodenia." Red.
 IX

BARBARSTVO A CIVILIZÁCIA

Sledovali sme rozklad rodového zriadenia na troch jed­

notlivých veľkých príkladoch u Grékov, Rimanov a Nemcov.
Preskúmajme napokon všeobecné ekonomické podmienky,
ktoré podkopali rodovú organizáciu spoločnosti už na naj­
vyššom stupni barbarstva a úplne ju odstránili príchodom
civilizácie. Budeme tu potrebovať Marxov „Kapitál“ práve
tak, ako Morganovu knihu.
Rod vzniká na strednom stupni divošstva, vyvíja sa da­
]ej na jeho najvyššom stupni a dosahuje svoj rozkvet ­
pokiaľ to možno z prístupných prameňov posúdiť - na naj­
nižšom stupni barbarstva. Začnime teda týmto vývojovým
stupňom.
Na tomto stupni, kde nám americkí červenokožci musia
slúžiť za príklad, nájdeme úplné vyvinuté rodové zriadenie.
Kmeň sa rozdelil na viac, najčastejšie na dva rody; každý
z týchto pôvodných rodov sa rozpadáva v dôsledku vzrastu
počtu obyvateľstva na viac dcérskych rodov a materský rod
je voči ním frátriou; i kmeň sa delí na viac kmeňov
a v každom z nich nachádzame opäť zväčša staré rody;
sväz zhrnuje, prinajmenej v jednotlivých prípadoch, príbuzné
kmene. Táto jednoduchá organizácia vyhovuje úplne spolo­
čenským pomerom, z ktorých vznikla. ]e iba svojským.
160
 samorastlým zoskupenim tejto spoločnosti a je schopná
urovnať všetky konflikty, ktoré môžu vzniknúť v takto
organizovanej spoločnosti. Konflikty s vonkajším svetom od­
straňuje vojna, ktorá sa môže skončiť zahynutím kmeňa,
ale nikdy nie jeho ujarmením. To je práve veľkolepé, ale aj
obmedzené na rodovom zriadení, že tu nieto miesta pre
nadvládu a porobu. Vnútri rodového zriadenia ešte nieto
nijakého rozdielu medzi práva-mi a povinnosťami; pre In»
diána ešte nejestvuje otázka, či účasť na verejných veciach,
krvná pomsta alebo jej výkup sú právom alebo povinnosťou;
zdala by sa mu práve takou nezmyselnou ako otázka, či
jesť, spať, poľovať sú právom alebo povinnosťou. Práve tak
sa nemôže kmeň a rod rozštiepiť do rozličných tried. A to
nás privádza k tomu, aby sme skúmali ekonomickú zá­
kladňu tohto stavu.
Hustota obyvateľstva je veľmi malá; väčšia je len v síd­
lisku kmeňa, okolo ktorého sa v širokom okruhu rozprestiera
najprv poľovnícky obvod, potom neutrálny ochranný les,
ktorý oddeľuje kmeň od ostatných kmeňov. Deľba práce
Vzniká celkom prirodzene; jestvuje len medzi dvoma pohla­
viami. Muž bojuje, chodi na poľovačku a chytá ryby, za­
Opatruje surovú potravu a na to potrebné náradie. Žena
pracuje v domácnosti a pripravuje potravu a odev, varí, tká,
šije. Obaja sú pánmi vo svojej oblasti; muž v lese a žena
v dome. Každý je vlastníkom náradia, ktoré si sám zho­
tovil a ktoré používa: mužovi patria zbrane, poľovnícke
a rybárske náradie, žene domáci riad. Domácnosť je ko-a
munistická pre niekoľko, často mnoho rodín."' Čo sa spo:.
ločne zhotovuje a užíva, je spoločným vlastníctvom: dom,
záhrada, čln. Tu teda a iba tu platí „vlastníctvo, nadobud­
nuté vlastnou prácou“, ktoré právnici a národohospodári
pribásnili civilizovanej spoločnosti; posledná lžívá práv­

° Najmä na severozápadnom pobreží Ameriky, pozri Bancroít.

V kmeni Hajdahov na ostrovoch kráľovnej Sarloty sú domácnosti až
o 700 osobách pod jednou strechou. V kmeni Nutka žili celé kmene
pod jednou strechou. (Engelsova poznámka.)

11 Fr. Engels: Pôvod rodiny . . . 161

 nická zámienka, o ktorú sa ešte dnešné kapitalistické vlast­
níctvo opiera.
Ale ľudia nezostali všade na tomto stupni. V Ázii našli
zvieratá, ktoré mohli skrotiť a skrotené dalej chovať. Divú
byvolicu museli loviť; skrotená sa každoročne otelila a dá­
vala ešte aj mlieko. U niektorých najpokročilejšich kme­
ňov - Árijcov, Semitov, azda ešte aj u Turancov - stalo
sa sprvoti krotenie, neskoršie už len chov a opatrovanie
dobytka hlavným odvetvím ich práce. Pastierske kmene sa
oddelili od ostatnej masy barbarov: to bola prvá veľká
spoločenská deľba práce. Pastierske kmene vyrábali nielen
viac, ale aj iné druhy existenčných potrieb ako ostatní bar­
bari. Ich výhodou pred ostatnými kmeňmi bolo nielen to,
že mali mlieko, mliečne výrobky a mäso vo veľkom množ­
stve, ale aj kožu, vlnu, koziu srsť a tým viac priadze a- tka'
niva, čím viac bolo surovín. Prvý raz sa tým umožnila
pravidelná výmena. Na dávnejších vývojových stupňoch
mohlo dochádzať len k -príležitostnej výmene; špeciálna
zručnosť v zhotovovaní zbraní a nástrojov môže viesť k doo
časnej deľbe práce. Tak sa našli na mnohých miestach ne'
pochybné zvyšky dielní na kamenné nástroje 2 neskoršej
doby kamennej; umelci, ktorí v týchto dielňach zdokonao
lovali svoju obratnosť, pracovali pravdepodobne na účet
celku, podobne ako pracujú ešte i dnes stáli remeselníci
indických rodových občín. Na tomto stupni rozhodne ne­
mohla vzniknúť iná výmena ako výmena v rámci kmeňa
a i táto výmena ostala výnimóčnou udalosťou. Tu, naopak,
po oddelení pastierskych kmeňov nájdeme všetky podmienky
pre výmenu medzi členmi rozličných kmeňov, pre jej rozvoj
a upevnenie ako pravidelnej inštitúcie. Pôvodne vymieňal
výrobky kmeň s kmeňom prostredníctvom rodových star­
šinov; ked sa však stáda začali ,stávať vlastníctvom jed­
notlivcov, nadobúdala prevahu čoraz väčšmi individuálna
výmena a napokon sa stala jedinou formou. No hlavným
predmetom, ktorý pastierske kmene vymieňali so svojimi
susedmi, bol dobytok; dobytok sa stal tovarom, podľa kto­
rého sa oceňoval každý iný tovar a ktorý všade radi prijali

162
pri výmene za iný tovar - slovom, dob tok nadobudol
funkciupeňazía vykonával
tútoimmo
stupni. nevyhnutne a rýchlo sa už na začiatku výmeny
tovarov vyvinula potreba zvláštneho tovaru - peňazí.
Záhradníctvo, ktoré ázijskí barbari na najnižšom stupni
pravdepodobne nepoznali, vzniklo u nich najneskoršie na
strednom stupni ako predzvest poľnohospodárstva. Podnebie
turanskej náhornej roviny nepripúšta pastiersky život bez
zásob krmiva na dlhú a krutú zimu; lúky a pestovanie
obilnín boli tu teda podmienkou. To isté platí o stepiach
severne od Čierneho mora. Obilniny, pestované najprv pre
dobytok, stali sa skoro aj ľudskou potravou. Obrábaná pôda
ostala ešte vlastníctvom kmeňa, spočiatku bola pridelené
do užívania rodu, neskoršie domovým spoločenstvám, na­
pokon jednotlivcom; títo dozaista mohli mať na ňu určité
práva držby, ale nič viac.
Z priemyselných vymožeností tohto stupňa sú dve ob­
zvlášť dôležité. Prvou sú krosná, druhou tavenie rúd roz­
ličných kovov a spracúvanie kovov. Med a cín a zliatina
oboch, bronz, bolí zďaleka najdôležitejšie; z bronzu sa zho­
tovovali súce nástroje a zbrane, nemohol však úplne za­
tlačiť kamenné nástroje; to dokázalo iba železo, ale vtedy
ešte nevedeli získavať železo. Zlato a striebro sa začalo
používat na skvosty a ozdoby a malo určite už vyššiu hod­
notu ako med a bronz.
Stúpaním výroby vo všetkých odvetviach - chov do­
bytka, poľnohospodárstvo, domácke remeslo - nadobudla
ľudská pracovná sila schOpnosť produkovať viac výrobkov,
než bolo treba na jej zachovanie. Zároveň sa zväčšovalo
denné množstvo práce, pripadajúce na každého člena rodu,
domového spoločenstva alebo jednotlivej rodiny. Zapájaf
nové pracovné sily sa stalo želateľným. Dodávaľa ich vojna:
z vojnových zajatcov robia otrokov. Prvá veľká spoločenská
deľba práce, spojená so vzrastom produktivity práce, teda
bohatstva, a s rozšírením poľa výrobnej činnosti, nevyhnutne
viedla v daných celkových historických podmienkach k otroc­
tvu. Z prvej veľkej spoločenskej deľby práce vzniklo prvé

11' 163
 veľké rozštiepenie spoločnosti na dve triedy: na pánov
a otrokov, na vykorisťovateľov a vykorisťovaných.
Nevieme dosiaľ, ako a kedy prešli stáda zo spoločnej
držby kmeňa alebo rodu do vlastníctva jednotlivých hláv
rodín. Ale v podstate sa to muselo stať na tomto stupni.
Stáda a ostatné nové bohatstvo priniesli do rodiny revolú'
ciu. Zabezpečiť živobytie bolo vždy mužovou vecou, na to
potrebné prostriedky vyrábal muž a boli jeho vlastníctvom.
Stáda boli novým prostriedkom živobytia, spočiatku ich
skrotenie a neskoršie chov boli dielom muža. Teda jemu
patril dobytok, jemu patril tovar a otroci vymenení za do­
bytok. Celý prebytok, ktorý teraz poskytovala výroba, pri­
padol mužovi; užívala ho síce aj žena, ale nemala podiel
na vlastníctve. „Divý“ bojovník a poľovnik sa v dome
uspokojil s druhým miestom po žene; „krotkejši“ pastier,
odvolávajúc sa na svoje bohatstvo, dral sa na prvé miesto
a ženu zatlačil na druhé. A žena si nemohla sťažovať. Deľba
práce v rodine určila rozdelenie vlastníctva medzi mužom
a ženou; hoci sa nezmenilo, jedn-ako teraz prevrátilo dote­
rajší pomer v domácnosti hore nohami len preto, že sa
deľba práce mimo rodiny zmenila. Tá istá príčina, ktorá
predtým zaručovala žene jej panstvo v dome, že sa totiž
obmedzovala na domáCu prácu, tá istá príčina zaručovala
teraz mužovi panstvo v dome: domáca práca ženy bola
teraz pri zárobkovej činnosti mužovej nepatmá; jeho práca
bola všetkým, ženina práca len bezvýznamným :prídavkom.
Tu sa už ukazuje, že oslobodenie ženy, jej zrovnoprávnenie
s mužom je a zostane nemožné, dokiaľ žena bude vylúčená
zo spoločenskej produktívnej práce a obmedzená na domácu
súkromnú prácu. Oslobodenie ženy bude možné až vtedy.
keď sa bude môcť zúčastniť na výrobe vo veľkom, spolo­
čenskom meradle a až domáca práca ju bude zaneprázdňovať
len nepatrnou mierou. A to umožnil až moderný veľko­
priemysel, ktorý nielenže pripúšťa prácu žien vo veľkom
rozsahu, ale priam ju vyžaduje a usiluje sa čoraz väčšmi
premeniť súkromnú domácu prácu na spoločenský priemysel.
Tým, že sa muž zmocnil faktického panstva v dome, padla

164
 i posledná prekážka jeho samovlády. Túto samovládu po­
tvrdil a zvečnil pád materského práva, zavedenie otcovského
práva, pozvoľná premena párového manželstva na mono­
gamiu. Tým vznikla trhlina v starom rodovom poriadku:
jednotlivá rodina stala sa mocnou a hrozivo sa dvíhala
proti rodu.
Ďalší krok nás vedie na najvyšší stupeň barbarstva, do
obdobia, v ktorom všetky kultúrne národy prežívajú svoju
herojskú dobu: dobu železného meča, ale aj železného pluhu
a železnej sekery. Človeku začalo slúžiť železo, posledná
a najdôležitejšia zo všetkých surovín, ktoré hrali prevratnú
úlohu v dejinách, posledná - okrem zemiakov. Železo
umožnilo obrábať pôdu na velkých plochách, vyrubovanie
a klčovam'e rozsiahlych lesov; dalo remeselníkovi náradie
také tvrdé a ostré, že mu neodolal ani kameň ani iný známy
kov. To všetko sa dialo pozvoľna; prvé železo bolo často
mäkšie než bronz. Preto kamenné zbrane mizli len pomaly;
nielen v piesni o Hildebrandovi, ale ešte aj pri Hastingse
roku 1066 sa bojovalo kamennými sekerami. Ale pokrok
postupoval teraz už nezadržateľne, takmer nepretržite a rých'
lejšie. Hlavným strediskom kmeňa alebo sväzu kmeňov stalo
sa mesto, obohnané kamennými múrmi, s vežami a cimbu­
riami, s domami vystavanými z kameňa alebo tehiel; bol
to obrovský pokrok v staviteľstve, ale aj znamenie, že sa
zväčšilo nebezpečenstvo a potreba ochrany. Bohatstvo rýchlo
rástlo, lenže ako bohatstvo jednotlivcov; tkáčstvo, spracú­
vanie kovov a ostatné remeslá, ktoré sa viac a viac špecia­
lizovali, boli stále rozmanitejšie a výrobky stále dokona­
lejšie; poľnohospodárstvo dodávalo nielen obilie, strukoviny
a ovocie, ale aj olej a víno, ktoré sa ľudia naučili pripra­
vovať. Jednotlivec už nemohol vykonávať takúto rozmanitú
činnosť;
došloMaľba práce:remeslo
sa
oddelilo od poľnohospodárstva. Neprestajné stúpanie výroby
a zároveň stúpanie produktivity práce zväčšilo hodnotu
ľudskej pracovnej sily; otroctvo, ktoré na .predošlom vývo­
jovom stupni ešte len vznikalo a vyskytovalo sa len ojedi­
nele, stalo sa teraz podstatnou súčasťou spoločenského sys­
tému; otroci nie sú už jednoduchými pomocnikmi, ale po

165
tuctoch ich ženú do práce na poliach a v dielňach. S rozê
delením výroby na dve hlavné odvetvia, poľnohospodárstvo
a remeslo, vzniká výroba priamo pre výmenu, tovarová
výroba; s ňou obchod nielen vnútri a na hraniciach kmeňa,
ale už aj zámorský obchod. To všetko je však ešte veľmi
nevyvinuté; drahé kovy sa stávajú prevažným a všeobecným
peňažným tovarom, ale ich nevymieñajú ešte vo forme mincí,
lež jednoducho podľa váhy.
K rozdielu medzi slobodnými a otrokmi pristupuje rozdiel
medzi bohatými a chudobnými - nová deľba práce vedie
k novému rozdeleniu spoločnosti na triedy. Majetkové roz­
diely medzi jednotlivými hlavami rodín rozbíjajú staré ko»
munistické domové spoločenstvo všade, kde sa ešte zacho­
valo; zaniklo aj spoločné obrábanie pôdy na účet tohto
spoločenstva. Ornú pôdu prideľujú do užívania jednotli­
vým rodinám sprvoti na .istý čas, neskoršie navždy, prechod
k úplnému súkromnému vlastníctvu sa uskutočňuje po­
zvoľna a paralelne s prechodom párového manželstva k mo­
nogamii. Hospodárskou jednotkou spoločnosti sa začína stáo
vať jednotlivá rodina.
Väčšia hustota obyvateľstva núti k užšiemu zomknutiu
tak vnútri, ako aj navonok. Sväz príbuzných kmeňov sa
stáva všade nevyhnutnosfou; čoskoro dochádza aj k ich
zlučovaniu, a tým sa oddelené územia jednotlivých kmeňov
spájajú v spoločné územie národa. Vojvodca národa - rex,
basileus, thiudans - sa stáva nepostrádateľným, stálym
úradníkom. Ľudové zhromaždenie vzniká i tam, kde dosiaľ
nejestvovalo. Vojvodca, rada a ľudové zhromaždenie sú or­
gány rodovej spoločnosti, ktorá sa vyvinula vo vojenskú
demokraciu. Vo vojenskú - lebo vojna a organizácia pre
vojnu sa teraz stali pravidelnými funkciami života v ná'
rode. Bohatstvo susedov dráždi chamtivosť národov, ktoré
už získavanie bohatstva považujú za jeden z prvých účelov
života. Sú to barbari: ľahšie, ba dokonca čestnejšie sa im
zdá lúpif než pracovať. Predtým viedli vojny len z pomsty
za prepadnutie alebo pre rozširovanie územia, ktoré už ne'
postačovalo, teraz pre číre lúpežníctvo; vojna sa stáva stá­
lym zamestnaním. Nie nadarmo vyčnievajú hrozivé múry
166
 okolo nových, opevnených miest: v ich priekopách ziva
hrob rodového zriadenia a ich veže čnejú už do civilizácie.
A to isté sa deje vnútri spoločnosti. Lúpežné vojny zväčšujú
moc najvyššieho vojvodcu i nižších veliteľov; zvyk voliť
nástupcov z tej istej rodiny prechádza - najmä po za­
vedení otcovského práva - pozvoľna v dedičnosť, sprvu
trpenú, potom požadovanú a napokon uzurpovanú; tým je
položený základ dedičného kráľovstva a dedičnej šlachty.
Orgány rodového zriadenia sa tak pomaly odtŕhajú od svo­
jich koreňov v ľude, rode, frátrii, v kmeni a celé rodové
zriadenie sa mení na svoj opak: z organizácie kmeňov
vybudovanej na slobodné usporiadanie vlastných záležitostí
stáva sa organizácia na lúpenie a utláčanie susedov a zá­
roveñ sa jej orgány stávajú z nástrojov vôle ľudu samostatv
nými orgánmi nadvlády a utláčania, namierené proti vlast­
němu ľudu. Ale to by nikdy nebolo bývalo možné, keby
dychtivosť po bohatstve nebola rozdelila členov rodu na
bohatých a chudobných, keby „majetkové rozdiely vnútri toho
istého rodu neboli premenili totožnosť záujmov na antago­
nizmus členov rodu“ (Marx) a keby sa rozširovaním otroc­
tva nebol začal uplatňovať názor, že udržiavať existenciu
prácou je činnosť hodná iba otrokov a potupnejšia než
lúpež.

Tým sme sa dostali na prah civilizácie. Civilizácia sa

začína novým pokrokom v deľbe práce. Na najnižšom stup­
ni vyrábali ľudia priamo len pre svoju vlastnú potrebu;
k výmene došlo, ak sa vôbec vyskytovala, ojedinele, a šlo
pri nej vždy len o náhodne vzniknutý prebytok. Na stred­
nom stupni barbarstva majú pastierske národy už majetok
vo forme dobytka, ktorý pri určitej veľkosti stáda poskytuje
pravidelne prebytok nad vlastnú spotrebu; súčasne sa tu
stretávame s deľbou práce medzi pastierskymi kmeňmi
a zaostalými kmeňmi bez stád, teda s dvoma rozličnými,
vedľa seba jestvujúcimi stupňami výroby a teda s podmien­
kami pravidelnej výmeny. Na najvyššom stupni barbarstva

167
nastáva ďalšia deľba práce medzi poľnohospodárstvom a re­
meslóm; v dôsledku toho sa čoraz väčšia časť produktov
vyrába priamo pre výmenu, čím sa výmena medzi jednotli­
vými výrobcami stáva existenč-nou nevyhnutnosťou spoločv
nosti. Civilizácia upevňuje a stupňuje všetky tieto predtým
vzniknuté formy deľby práce, najmä zostrením protikladu
medzi mestom a dedinou (pričom bud mesto panuje hos­
podársky nad dedinou ako v staroveku, bud dedina nad
mestom, ako to bolo v stredoveku), a pripája k tomu tretiu,
pre ňu príznačnú, rozhodujúcu dôležitú deľbu práce: vy'
tvára triedu, ktorá sa už nezaoberá výrobou, ale iba vý­
menou výrobkov - obchodníkov. Všetky doterajšie nábehy
k utváraniu tried súviseli výlučne s výrobou; delili ľudí
zúčastnených na výrobe na tých, čo prácu vedú, a na tých,
čo ju vykonávajú, alebo na výrobcov vo väčšom a menšom
meradle. Tu prvý raz vystupuje trieda, ktorá nemá nijakú
účasť na výrobe, no zmocñuje sa vcelku vedenia výroby
a podmañuje si výrobcov hospodársky, trieda, ktorá sa stáva
nepostráda-teľným sprostredkovateľom medzi dvoma výrob­
cami a vykorisťuje ich oboch. Pod zámienkou, že odníma
výrobcom námahu a riziko spojené s výmenou, že rozširuje
odbyt ich výrobkov na vzdialené trhy, že tým je najužitoč­
nejšou triedou obyvateľstva, vytvára sa trieda príživníkov,
ozajstných :spoločenských cudzopasníukov, ktorá ako odmenu
za svoje v skutočnosti veľmi nepatmé výkony zberá smo­
tanu tak z domácej, ako aj z cudzej výroby, získava rýchlo
obrovské bohatstvá i príslušný vplyv v spoločnosti a práve
preto je v období civilizácie v čoraz väčšej vážnosti a čoraz
väčšmi si podmañuje výrobu, až napokon vytvorí aj svoj
vlastný produkt: periodické obchodné krízy.
Pravda, na tomto vývojovom stupni, ktorý teraz rozobe­
ráme, mladé obchodníctvo ešte ani netuší, aké veľké úlohy
má pred sebou. Ale vyvíja sa, stáva sa nepostrádateľným
a to stačí. Súčasne s ním vznikajú kovové peniaze, razené
mince a s kovovými peniazmi získava nevýrobca prostriedok
na ovládanie výrobcov a ich výrobkov. Bol objavený tovar
tovarov, ktorý v skrytosti obsahuje všetky ostatné tovary,
čarovný prostriedok, ktorý sa ľubovoľne môže premeniť na

168
 to, čo si kto želá. Kto ho mal, ovládal svet výroby; a -kto
ho predovšetkým mal? Obchodník. U neho bol kult peňazí
v dobrých rukách. Postaral sa o to, aby bolo zrejmé, že
všetky tovary a tým všetci výrobcovia tovarov musia padnúť
do prachu pred peniazmi. V praxi dokázal, že všetky ostat»
né formy .bohatstva sú iba zdanlivosťou oproti tomuto ste­
lesneníu bohatstva ako takého. Už nikdy sa moc peňazí
neprejavila v takej primitívnej surovosti a násilnosti ako
v tomto období svojej mladosti. Po kupovaní tovaru za pe'
niaze zjavilo sa požičiavanie peňazí a s ním úroky a úžera.
A nijaké zákonodarstvo neskoršej doby nevrhá dlžníka tak
neľútostne a bez nádeje na záchranu k nohám úžerníckeho
veriteľa ako staroaténske a starorímske zákony - a obe
vznikli spontánne ako zvykové právo výlučne z hospodárskej
nevyhnutnosti.
K bohatstvu, 'predstavovanému tovarom a otrokmi, k bo­
hatstvu peňažnému pristupuje teraz aj bohatstvo pozem­
kové. Právo jednotlivcov držať pozemkové parcely, ktoré im
pôvodne prenechal rod alebo kmeň, teraz sa natoľko upev­
nilo, že tieto parcely sa stali ich dedičným vlastníctvom.
V poslednom čase sa predovšetkým usilovali o to, aby sa
oslobodili od práv rodového spoločenstva na parcely, od
práv, ktoré sa stali pre nich bremenom. Tohto bremena sa
zbavili - ale skoro potom stratili aj nové pozemkové vlast­
nictvo. Plne, slobodne vlastniť pôdu znamenalo nielen može
nosť byť úplne a neobmedzene majiteľom pôdy, ale i možnosť
predať ju. Dokiaľ bola pôda vlastníctvom rodu, :nejestvo­
vala táto možnosť. Keď sa však nový majiteľ pôdy zba­
vil definitívne okov nadriadeného vlastníctva rodu alebo
kmeňa, roztrhal aj putá, ktoré ho doteraz nerozlučiteľne
Spáĺalí s pôdou. Čo to znamenalo, ujasnili mu peniaze,
vynájdené súčasne so súkromným vlastníctvom pôdy. Pôda
sa teraz mohla stať tovarom, ktorý možno predať alebo dať
do zálohu. Len čo sa zaviedlo súkromné vlastníctvo pôdy.
vynašli aj hypotéku (pozri Atény). Ako heterizmus a prosti­
túcía šli vzápätí za monogamiou, tak sa odteraz hypotéka
lepila na päty vlastníctvu pôdy. Chceli ste mať úplné, slo'

169
bodné, scudziteľné vlastníctvo pôdy, dobre, teraz ho máte ­
„tu l'as voulu, Georges Dandinl"
S rozvojom obchodu, peňazí a úžery, pozemkového vlast­
níctva a hypotézy sa rýchlo sústredilo a centralizovalo bo'
hatstvo v rukách nepočetnej triedy a zároveň stále vzrastala
chudoba más a masa chudobných. Nová majetková aristo­
kracia zatlačila starú kmeňovú šľachtu raz navždy do úzadia
(v Aténach, v Ríme a u Germánov), pokiaľ s ňou už od
začiatku nebola totožná. A kým sa slobodní takto rozštie­
pili na triedy podľa majetku, úžasne sa rozmnožil počet
otrokov" najmä v Grécku; na ich nútenej práci spočívala
nadstavba celej spoločnosti.
A teraz preskúmajme, čo sa za tohto spoločenského pre­
vratu stalo 3 rodovým zriadením. Bolo úplne bezmocné
proti novým prvkom, ktoré vyrástli bez jeho pričinenia.
Predpokladom rodového zriadenia bolo, že členovia rodu
alebo kmeňa spoločne žili na tom istom území a že tu boli
jedinými obyvateľmi. To už dávno nebolo tak. Všade boli
rody a kmene navzájom pomiešané, všade bývali otroci,
chránenci a cudzinci .spolu s občanmi. Ľudia sa začali trvalo
osadzovať až ku koncu stredného stupňa barbarstva, no ob­
chod, zmena obživy a to, že pozemky prechádzali z ruky
do ruky, spôsobovalo, že sa ľudia stahovali a menili byd­
lisko. Členovia rodových korporácií sa už nemohli schádzať,
aby si usporiadali svoje vlastné spoločné veci; ako-tak
zariaďovali už len nedôléžité veci, napr. náboženské sláv­
nosti. Vedľa potrieb a záujmov, 'ktoré boli povolané a schop­
mé zabezpečovať rodové orgány, vznikli ako následok pre­
vratu podmienok výrobnej činnosti a z toho vyplývajúcej
zmeny spoločenského rozvrstvenia nová potreba a záujmy.
ktoré boli starému rodovému zriadeniu nielen cudzie, ale

° „Ty si to chcel, Georges Dandinl' - z Moličrovej hry ..Georges

Dandin'. Red.
“ Počet otrokov v Aténach pozri str. 117.°°° V Korinte v dobe
rozkvetu mesta bolo asi 460000, v Aigine asi 470 000, v oboch pri'
padoch desať ráz viac ako slobodného občianstva. (Engelsova poznámka.)
Re ě". Engels udáva stránku podľa IV. vydania. Tuná pozri str. 121.

170
 v každom smere sa s nim križili. Záujmy remeselníckych
skupín, vzniknutých deľbou práce, špeciálne potreby mesta
na rozdiel od dediny si vyžiadali nové orgány; každá ta­
káto skupina sa skladala z členov najrozličnejšich rodov,
frátrií a kmeňov; k nej patrili dokonca i cudzinci; tieto
orgány sa teda museli utvára( mimo rodovej štruktúry,
vedľa nej a tým proti nej. - A tento konflikt záujmov sa
zjavova] zasa v každej rodovej korporácii a dosiahol svoj
vrchol tým, že sa bohatí a chudobní, úžernici a dlžníci
zjednotili v tom istom rode a kmeni. - K tomu pristúo
pila masa nového, rodovým zväzkom cudzieho obyvateľstva,
ktorá sa, ako to bolo v Ríme, mohla stať mocou v krajine
a pritom bola :príliš početná na to, aby sa pozvoľna včle­
nila do pokrvne príbuzných rodov a kmeňov. Proti tejto
mase vystupovali rodové zväzky ako uzavreté, privilegoo
vané korporácie; pôvodná, prirodzene vzniknutá demokracia
sa zvrhla v nevraživú aristokraciu. - Konečne rodové zria­
denie vyrástlo zo spoločnosti, ktorá nepoznala vnútorné
protiklady a bola prispôsobená len k takejto spoločnosti.
Okrem verejnej mienky nemala nijaký donucovací prostrie­
dok. Tu však vznikla spoločnosť, ktorá sa v dôsledku všet­
kých svojich hospodárskych podmienok existencie musela
rozštiepiť na slobodných a otrokov, na vykorisťujúcich bo­
háčov a vykorisfovaných bedárov, spoločnosť, ktorá nielenže
nemohla zmierniť tieto antagonizmy, ale ich musela čoraz
väčšmi vyostrovať. Takáto spoločnosť mohla jestvovať len
bud v neprestajnom otvorenom vzájomnom boji týchto tried,
bud' pod nadvládou tretej moci, ktorá stojac zdanlivo nad
vzájomne bojujúcimi triedami, potláčala ich otvorenú zrážku
a pripůšfala triedny boj nanajvýš na hospodárskom poli,
v tzv. zákonnej forme. Rodové zriadenie sa prežilo. Rozbila
ho deľba práce a jej dôsledok: rozdelenie spoločnosti na
triedy. Nahradil ho štát.

Vyššie sme podrobne preskúmali tri hlavné formy, v kto­

rých sa utvára štát na troskách rodového zriadenia. Atény
171
sú príkladom najrýdzejšej, najklasickejšej formy: tu vzniká
štát priamo a prevažne z triednych antagonizmov, ktoré sa
vyvíjajú v rámci rodovej spoločnosti. V Ríme sa rodová
spoločnosť stáva uzavretou aristokraciou uprostred počet­
ného plebsu, ktorý stojí mimo nej a nemá nijaké práva,
zato však má povinnosti; víťazstvo plebsu rozmece staré
rodové zriadenie a na jeho troskách vytvorí štát, v ktorom
i rodová aristokracia i plebs čoskoro úplne zanikajú. Na'
pokon u nemeckých dobyvateľov Rímskej ríše vzniká štát
priamo ako dôsledok dobytia veľkých cudzích území, na
ovládanie ktorých neposkytovalo rodové zriadenie nijaké
prostriedky. Kedže však s týmto dobytím nie je spojený ani
vážny boj proti starému obyvateľstvu, ani pokročilá deľba
práce; kedže úroveň ekonomického vývoja podmaniteľov
a -podmanených je takmer rovnaká, teda ekonomická zá­
kladňa spoločnosti ostáva nezmenená, preto sa môže rodové
zriadenie udržať v zmenenej, územnej podobe ako markové
zriadenie .po dlhé stáročia, ba môže sa v oslabenej forme
na 'nejaký čas obnoviť v neskorších šľachtických a pavtricij­
ských rodoch, ba i v sedliackych rodoch ako v Dithmar­
šene*.
Štát teda vonkoncom nie je mocou zvonka nanútenou
spoločnosti; nie je ani „skutočnosťou mravnej idey“, „obra­
zom a skutočnosťou rozumu“, ako tvrdí Hegel. Štát je pro­
duktom
spoločnosti
na určitom
vývw Mri­
zimním, že táto spoločnosťje zapletená samajSLssłnnJlg
nerozriešitelrĚho protirečem'a, že sa rozštiepila na nezmie­
rĺťeľné protiklady, Ktoré nie jeŤsÉhopná zdolať. No aby tieto
protiklady,
triedy
s Wüskymi záuj­
mami nezm'čili seba i spoločnosť v neplodnom boji, bola
nevyhnutne potrebná moc, ktorá stojí zdanlivo nad spo­
ločnosťou, má tento konflikt tlmiť a držať v medziach
„poriadku“; a touto mocou, ktorá vzišla zo spoločnosti, ale
stavia sa nad ňu a čoraz väčšmi sa jej odcudzuje, je štát.
* Niebuhr bol prvý dejepisec, ktorý mal aspoň približnú predstavu
o podstate rodu. a za to - ale aj za svoje priamo odtiaľ prenesené
omyly - vďačí tomu. že poznal dithmaršenské rody. (Engelsova po'
známka.)

172
 V protiklade -k starej rodovej organizácii sa štát vyzna­
čuje, po prvé, tým, že delí príslušníkov štátu podľa územia.
Staré, rodové zväzky, vzniknuté a zomknuté pokrvnými
putami, ako sme videli, už nezodpovedali zväčša preto, že
ich predpoklad, viazanosť členov rodu na' určité územie,
už dávno zanikol. Územie ostalo, ale ľudia sa dali do po­
hybu. Vzalo sa teda územné delenie za základ a občania
mohli vykonávať svoje verejné práva a povinnosti tam, kde
sa osadili, bez ohľadu na rod a kmeň. Organizácia štátnych
príslušníkov podľa miestnej príslušnosti je spoločným zna­
kom každého štátu. Nám sa teda zdá prirodzenou; ale vi­
deli sme, aké ťažké a zdlhavé boje bolo treba vybojovať,
kým sa táto organizácia mohla v Aténach a v Ríme dostať
na miesto starej rodovej organizácie.
Druhou črtou štátu je inštitúcia yereingi moci, ktorá nie
je už bezprostredne totožná s obyvateľstvom, ktoré sa samo
organizuje ako ozbrojená moc. Táto osobitná verejná moc
je potrebná, lebo po rozštíepení spoločnosti na triedy sa
samočinná ozbrojená organizácia obyvateľstva stala nemož­
nou. Aj otroci patria k obyvateľstvu; 90000 aténskych
občanov je proti 365 000 otrokom len privilegovanou trie­
dou. Ľudové vojsko aténskej demokracie bolo aristokratic­
kou verejnou mocou proti otrokom a držalo ich na uzde;
ale na to, aby mohli aj občanov držať na uzde, bolo treba
žandárstvo, ako sme to už opí-sali. Táto verejná moc -jestvuje
v každom štáte; skladá sa nielen z ozbrojených ľudí, ale
patrí k nej aj vecné príslušenstvo, ako väznice a donuco­
vacie ustanovizne každého druhu, o ktorých rodová spoloč­
nosť nevedela nič. Verejná moc môže byť veľmi nepatrná,
takmer mizivá v spoločnostiach s ešte nevyvinu-tými tried­
nymi protikladmi a na odľahlých územiach, ako niekedy
a niekde napríklad v Spojených štátoch amerických. No zo­
silňuje sa v tej miere, ako sa zostrujú v štáte triedne proti­
klady a susedné štáty sa stávajú väčšími a ľudnatejšími.
Pozrime len na našu dnešnú Európu, kde triedny boj a kon­
kurencia vo výbojoch vystupňovali verejnú moc do takej
miery. že hrozí pohltiť celú spoločnosť, ba i štát.
Aby mohla byť táto verejná moc vydržiavaná, sú potrebné
173
príspeka občanov - dane. Rodové zriadenie dane vôbec
nepoznala ŤAICÉICSmôžeme o nich kadečo rozprávať. S po­
stupujúcou civilizáciou už ani dane nestačia; štát vysta­
vuje zmenky na budúcnosť, vypisuje pôžičky, robí štátne
dlhy. Aj o tomto by vedela stará Európa všeličo rozprávať.
Úradm'ci, ktorí majú v rukách verejnú moc a právo vy­
máhať dane, stoja tu teraz ako orgány spoločnosti nad spo­
ločnosťou. Slobodná a dobrovoľná úcta, ktorá sa prejavovala
voči orgánom rodového zriadenia, im už nestačí, aj keby
ju mohli mať; kedže sú nositeľmi moci odcudzujúcej sa
od spoločnosti, musia si vymáhať rešpekt výnimočnými zá­
konmi, ktoré im zaručujú osobitnú posvätnosť a nedotknu­
teľnosť. Najúbohejší policajný sluha civilizovaného štátu má
viac „autority“ ako všetky orgány celej rodovej spoločnosti
dovedna; ale najmocnejšie knieža a najväčší štátnik alebo
vojvodca epochy civilizácie môže závidieť najnepatrnejšiemu
staršinovi rodu nevynútenú a nepopieratelnú úctu, ktorú mu
preukazujú. Staršina rodu totiž stojí uprostred spoločnosti,
úradník je nútený vzbudiť dojem, že je mimo spoločnosti
a nad ňou.
Kedže štát vznikol z potreby držať na uzde triedne proti­
klady, kedže však vznikol uprostred konfliktu týchto tried.
zároveň je spravidla štátom najmocnejšej, hospodársky vlád­
núcej triedy, ktorá sa ,pomocou štátu stáva i politicky vlád­
núcou triedou a získava tak nové prostriedky na ujarmenie
a vykorisťovanie utláčanej triedy. Antický štát bol predo­
všetkým štátom otrokárov na potlačenie otrokov, feudálny
štát bol orgánom šľachty na utláčanie nevoľníckych a pod­
daných sedliakov a moderný zastupiteľský štát je nástrojom
kapitálu na vykorisťovanie námezdnej práce. Ale výnimočne
sa vyskytujú aj obdobia, ked' bojujúce triedy sú takmer
v -rovnováhe, takže štátna moc ako zdanlivá sprostredkova­
teľka na chvíľu dosiahne určitú samostatnosť oproti obom.
Taká bola absolútna monarchia XVII. a XVIII. storočia,
ktorá vyvažovala navzájom šľachtu a buržoáziu; taký bol
bonapartizmus prvého a najmä druhého francúzskeho cisár­
stva, ktorý štval proletariát proti buržoázii a buržoáziu
proti proletariátu. Najnovší výkon tohto druhu, pri ktorom
174
vľádca a ovládam vyzerajú rovnako komicky, je nová Ne­

Wmských
kmŕ
mecká ríša bismarckovského národa: tu sú kapitalisti a ro­
botníci navzájom vyvažovaní a rovnako ich šudia v pros~

Vo väčšine historiäých štátov sú okrem toho práva, pri­

znávané občanom, odstwpňované podľa majetku; tým sa
priam vyjadruje, že štát je organizáciou majetnej triedy
na ochranu proti triede nemajetnej. Tak to bolo už v Até­
nach a Ríme s ich zaradením do kategórie podľa majetku.
Takisto to bolo v stredovekom feudálnom štáte, kde sa po­
litické mocenské postavenie odstupňovalo podľa pozemko­
vého majetku. To isté vyjadruje volebný cenzu-s moderných
zástupiteľských štátov. Avšak politické uznanie majetkových
rozdielov nie je nijako podstatné. Naopak, znamená nízky
vývojový stupeň štátu. Najvyššia forma štátu, demokratická
republika, ktorá sa v našich moderných spoločenských po­
meroch stáva čoraz neodvratnejšou nevyhnutnosťou a je
jedinou štátnou formou, v ktorej môže proletariát vybojovať
svoj posledný rozhodujúci boj proti buržoázii, demokratická
republika, už nevie oficiálne nič o majetkových rozdieloch.
V demokratickej republike vykonáva bohatstvo svoju moc
nepriamo, ale tým istejšie. Jednak vo forme priameho pod­
plácania úradníkov, čoho je Amerika klasickým príkladom,
jednak vo forme aliancie medzi vládou a burzou, ktorá sa
tým ľahšie uskutočňuje, čím viac stúpajú štátne dlhy a čím
viac sústreďujú účastinárske spoločnosti vo svojich rukách
nielen dopravu, ale aj výrobu, teda centrom je zasa len
burza. Na to je pádnym príkladom popri Amerike aj naj'
novšia Francúzska republika a bodré Švajčiarsko vykonalo
tiež svoje na tomto poli. Ale že k takémuto bratskému zväz­
ku medzi vládou a burzou netreba demokratickej republiky,
dokazuje okrem Anglicka i nová Nemecká ríša, kde nemož­
no povedať, koho viac povýšilo všeobecné hlasovacie právo,
či Bismarcka alebo Bleichrödra. Napokon panuje majetná
trieda priamo pomocou všeobecného hlasovacieho práva.
Dokiaľ utláčaná trieda, teda v našom prípade proletariát, nie
je ešte zrelá na oslobodenie seba samej, dotiaľ bude vo svo­
jej väčšine uznávať terajšie spoločenské zriadenie za jedine

175
možné a politicky 'bude chvostom kapitalistickej triedy, jej
:najkrajnejším ľavým krídlom. Ale v akej miere dozrieva
k vlastnej emancipácii, v takej miere sa ustavuje ako vlast­
ná strana, vol-í si svojich vlastných zástupcov, a nie zástup
cov kapitalistov. Všeobecné hlasovacie právo je teda me'
radlom zrelosti robotníckej triedy. Viac nemôže byť a am'
nebude -v dnešnom štáte; ale to aj stačí. Tohodňa, keď
teplomer všeobecného hlasovacieho práva dosiahne bod varu
u robotníkov, budú vedieť tak oni, ako aj kapitalisti, čo majú
robiť.
Štát teda nejestvuje od večnosti. Boli spoločnosti, ktoré
sa obišli bez neho, ktoré nemali ani potuchy o štáte a štát­
nej moci. Na určitom stupni hospodárskeho vývoja, ktorý
bol nevyhnutne spojený s rozdelením spoločnosti na triedy,
stal sa týmto rozdelením štát nevyhn-utnosťou. _;B_lí_žime
sa
teraz__
rýchlymmlgokomk takému vývojovémuW
robL na ktorom existenciia'týchEnFieH-ňiělenľrestáva byt
nĺvyhnutnou, ale stáva sa iamo - rek " 'rob . Triedy
VI _
zmiznú práve tak neodvratng, ako mľakgdy vznikli. S nimi
zmizne eod Spoločnosť, ktorá znovu zorgani»
zuje Tyrobu na základe slobodného a rovného združenia
výrobcov, odloží celý 'štátny aparát ta, 'kam potom bude
patriť: do múzea starožitnosti, vedľa 'kolovratu a bronzovej
Sekery.

Teda podľa toho, čo sa tu povedalo, civilizácia je ten

vývojový stupeň spoločnosti, na ktorom sa deľba práce,
z nej vznikajúca výmena medzi jednotlivcami a oboje v sebe
zahrnujúm tova-rová výroba plne rozvíjajú a spôsobujú pre­
vrat celej predošlej spoločnosti.
Výroba na všetkých predošlých spoločenských stupňoch
bola podstatne spoločná, ako aj spotreba sa diala tým spô­
sobom, že sa výrobky priamo rozdeľovali v rámci väčších
či menších komunistických spoločenstiev. Táto spoločná vý­
roba sa diala v najužších medziach; jej črtou však bolo,
že výrobcovia ovládali svoj výrobný proces a svoj výrobok.
176
 Vedeli, čo sa s výrobkom stane: spotrebujú ho, nepustia
ho z ruky; a do'kiaľ sa vyrába na tomto základe, výroba
nemôže výrobcom prerásf ccz hlavu, nemůže splodif príšer­
né cudzie sily, ako je to pravidelne a nevyhnutne v civili­
zácii.
Ale do tohto výrobného procesu pomaly preniká deľba
práce. Podkopáva spoločnú výrobu a spoločné privlastňo'
vanie, robi individuálne privlastňovanie [prevažnýrn pra'
vidlom a vytvára tým výmenu medzi jednotlivcami - ako,
to sme už vyššie skúmali. Postupne sa stáva tovarová vý­
roba vládnúcou formou.
S tovarovou výrobou, t. j. výrobou už nie pre vlastnú
potrebu, ale pre výmenu prechádzajú výrobky nevyhnutne
z ruky do ruky. Výrobca vymeni svoj výrobok a nevie už,
čo sa s ním stane. Len čo vstúpia medzi výrobcov peniaze
a s peniazmi obchodník ako sprostredkovateľ, stáva sa
proces výmeny ešte zložitejším a 'konečný osud výrobkov
ešte neistejším. Obchodnikov je mnoho a ani jeden z nich
nevie, čo robí iný. Tovar nejde už teraz iba z ruky do ruky,
ale i z trhu na trh; výrobcovia stratili panstvo nad celko»
vou výrobou vo svojom životnom okruhu a obchodníci ho
nezískali. Výrobky a výroba sa stávajú hračkou náhody.
Ale náhoda je len jedným pólom súvislosti, jej druhý póI
sa nazýva nevyhnutnosť. V prírode, kde zdanlivo tiež .panuje­
náhoda, sme už dávno v každom jednotlivom úseku zistili
nevyhnutnosť a zákonitosť, ktorá sa v tejto náhode uplat­
ňuje. Čo .platí o prírode, platí aj o spoločnosti. Čím viac
sa určitá spoločenská činnost, rad spoločenských procesov
vymyká vedomej kontrole ľudí, prerastá im cez hlavu, čím
viac sa zdá prenechaná čírej náhode, tým viac sa priamo
s prírodnou nevyhnutnosťou prejavujú v tejto náhode jej
príznačné, vnútorné zákony. Takéto zákony panujú aj nad
náhodilosťami tovarovej výroby a výmeny tovarov; jednot­
livému výrobcovi a účastníkovi výmeny sú cudzími, ba
spočiatku neznámymi silami, ktorých povahu treba ešte len
prácne preskúmať a zistit. Tieto ekonomické zákony tova­
rovej výroby sa menia podľa rozličných vývojových stupňov
tejto formy výroby; ale vcelku panujú v celom období civi­

12 Fr. Engels: Pôvod rodiny . . . 177

lizácie. Ešte i dnes panuje výrobok nad výrobcom; ani dnes
neupravuje celkovú výrobu spoločnosti spoločne premyslený
plán, ale slepé zákony, ktoré sa uplatňujú živelnou silou,
v poslednej inštancii v búrkach periodických obchodných
kriz.
Videli sme už, že na dosť skorom vývojovom stupni
výroby je ľudská pracovná sila schopná dodávať omnoho
viac výrobkov, než potrebujú výrobcovia na svoje živobytie,
a že v podstate toto je vývojový stupeň, na ktorom vzniká
deľba práce a výmena medzi jednotlivcami. Potom už ne­
trvalo dlho, kým objavili veľkú „pravdu“, že aj človek môže
byť tovarom; že ľudskú pracovnú silu možno vymeniť

Mew nie.
a upotrebiť, ak sa človek premení na otroka. Sotva ľudia
začalivymieňať,už ich samýchvymłi'łali.MW
S otroctvom, ktoré sa úplne rozvinulo za civilizácie, na~
stalo prvé veľké rozštiepenie spoločnosti na vykorisťujúcu
a vy'korixsťovanú triedu. Toto rozštiepenie trvalo po celé
obdobie civilizácie. Otroctvo je prvá forma vykorisťovania,
typická pre antický svet; po ňom nasleduje nevoľníctvo
v stredoveku a námezdná .práca v novšej dobe. Sú to tri
hlavné formy poroby, charakteristické pre tri veľké epochy
civilizácie; otroctvo otvorené a v posledných časoch zastreté
ich vždy sprevádza.
Stupeň tovarovej výroby, ktorým sa začína civilizácia,
ekonomicky sa vyznačuje zavedením; 1. kovových peňazí
a tým peňažného kapitálu, úrokov a úžery; 2. zjavenim
sa obchodníkov ako sprostredkujúcej triedy medzi výrobca­
mi; 3. vznikom súkromného vlastníctva pôdy a hypotéky;
4. zavedením práce otrokov ako prevládajúcej formy výroby.
Forma rodiny, ktorá zodpovedá civilizácii a dostáva sa
zároveň s ňou definitívne k moci, je monogamia, vláda
muža nad ženou, a jednotlivá rodina ako hospodárska jed­
notka spoločnosti. Súhrn civilizovanej spoločnosti je štát,
ktorý vo všetkých typických obdobiach je bez výnimky
štátom vládnúcej triedy a vo všetkých prípadoch ostáva
v podstate alparátom na uja-rmenie utláčanej a vykorisťo­
vanej triedy. Pre civilizáciu je dalej charakteristické toto:

178
 jednak upevnenie .protikladu medzi mestom a dedinou ako
základu všetkej spoločenskej delby práce; jednak zavedenie
testamentov, pomocou ktorých môže vlastník ešte aj po smrti
rozhodovať o svojom majetku. Táto ustanovizeň, ktorá je
priamym opakom starého rodového zriadenia, bola v Até»
nach až do Solónovej doby neznáma; v Ríme bola zavedená
už skoro, kedy, nevieme*; u Nemcov ju zaviedli kňazi,
aby statočný Nemec mohol svoje dedičstvo bez prekážok
odkázať cirkvi.
S týmito základnými ustanovizňami vykonala civilizácia'
veci, na ktoré stará rodová spoločnosť ani zďaleka nestačila.
Lenže vykonala ich tým, že rozpútala najšpinavšie pudy
a vášne ľudí a rozvíjala ich na ujmu všetkých ich ostatných
sklonov. Nízka chamtivosť bola hnacou silou civilizácie od
jej prvého dňa až po dnešok, jej jediným hlavným cieľom
bolo bohatstvo a zasa bohatstvo a Opäť bohatstvo, a to bo­
hatstvo nie spoločnosti, ale bohatstvo tohto jednotlivého
ničomného indivídua. Ak jej .pritom spadol do lona rastúci
rozvoj vedy a v určitých obdobiach veľkolepý rozkvet ume­
nia, tak len preto, že bez vedy a umenia by neboli možné
hojné výsledky, ktoré naša doba dosiahla na poli hromav
denia 'bohatstva.
Kedže základom civilizácie je, že jedna trieda vykorisfuje
druhú, prebieha celý jej vývoj v 'ustavičnom protirečeni.
Každý krok vpred vo výrobe je súčasne krokom späť v po­
staveni utláčanej triedy, t. j. veľkej väčšiny. Čo je dobro.
dením pre jedných, je nevyhnutne zlom pre druhých; čo je

' Lassallov „Systém nadobudnutých práv' na krúti v druhej časti

hlavne okolo vety, že rímsky testament je taký starý ako Rím sám,
že nebolo v rímskych dejinách „doby bez testamentu“, testament vraj
dokonca vznikol v predrímskej perióde z kultu mŕtvych. Lassalle ako
pravoverný staroheglovec odvodzuje rímske právne ustanovizne nie
zo ,spoločenských pomerov Rimanov, ale zo „špekulativneho pojmu“
vôle, a dochádza tak k úplne nehistorickému tvrdeniu. Nemožno sa
tomu divit v knihe, v ktorej sa dochádza na základe toho istého špe'.
kulativneho pojmu k záveru, že pri rímskorn dedičstve bol prevod ma­
jetku úplne vedľajšou vecou. Lassalle nielen verí v ilúzie rímskych
právnikov, najmä z raných dôb, ale ich ešte aj prekonáva. (Engelsova
poznámka.)

12' 179
novým oslobodením pre jednu triedu, je novým utláčaním
pre tried-u druhú. Najpádnejším dôkazom toho je zavedenie
strojov, účinok ktorých je dnes všeobecne známy. A ak
u barbarov, ako sme videli, sotva bolo možno robiť rozdiel
medzi právami a povinnosťami, ukazuje civilizácia i naj»
väčšiemu hlupákovi rozdiel a .protiklad medzi nimi jasne
tým, že udeľuje jednej triede takmer všetky práva a druhej
naproti tomu takmer všetky povinnosti.
Avšak to nemá byť. Čo je dobré pre vládnúcu triedu, má
byť dobré aj pre celú spoločnosť, s ktorou sa vládnúca
tried-a stotožňuje. Čím dalej teda civilizácia postupuje, tým
väčšmi je 'nútená .prikrývať pláštikom lásky negatívne zjavy,
ktoré nevyhnutne vyvoláva, okrašľovať ich alebo zapierať,
slovom, zaviesť konvenčné pokrytectvo, ktoré nebolo známe
ani dávnejším spoločenským formám, ba ani prvým stup­
ňom civilizácie a ktoré vrcholí v tvrdení, že vykorisťovateľ­
ská trieda vykorisťuje utláčanú triedu jedine a výlučne
v záujme samotnej vytkorisťovanej triedy; a keď táto trieda
to neuznáva, ba dokonca sa proti tomu búri, je to najhnus­
nejší nevdak k dobrodincom, vykorisťovateľom. "'
A teraz nakoniec Morganov súd o civilizácii: „Od vzni­
ku civilizácie vzrástlo bohatstvo tak obrovsky, jeho formy
sú také rozmanité, jeho použitie je také rozsiahle a jeho
Spravovanie v záujme vlastníkov také šikovné, že sa proti
ľudu toto bohatstvo stalo nezdolateľnou mocou. Ľudský
duch stoji bezradný a sputnaný pred svojím vlastným vý'
tvarom. No jednako príde čas, keď sa ľudský rozum vzchopí
a ovládne bohatstvo, keď upraví nielen pomer štátu k vlast­
níctvu, ktoré chráni, ale aj medze práv vlastníkov. Záujmy
spoločnosti majú absolútnu prednosť pred záujmami jed­

° Mal som pôvodne v úmysle postaviť vedla Morganovej a svojej

kritiky aj skvelú kritiku civilizácie, ktorá je roztrúsená v dielach
Charla Fouriera. Zial, nemám na to čas. Poznamenávam iba, že už
Fourier pokladá monogamiu a pozemkové vlastníctvo za hlavné znaky
civilizácie a že ju nazýva bojom bohatých proti chudobným. Taktiež
vidi už jasne aj to, že vo všetkých chybných, na protiklady rozštieo
pených spoločnostiach sú hospodárskymi jednotkami jednotlivé rodiny
(les familles incohćrentes). (Engelsova poznámka.)

180
notlivcov a obe treba uviesť do súladu a správneho pomeru.
Číra honba po bohatstve nie je konečným poslaním ľudstva,
ak pokrok ostane zákonom i pre budúcnosť, ako ním bol
pre minulosť. Čas, uplynulý od začiatku civilizácie, je len
malým zlom'kom času prežitého ludstvom, len malým zlom­
kom času, ktorý má ešte pred sebou. Rozklad spoločnosti
stojí hrozivo pred nami ako ukončenie tej historickej epo­
chy, ktorej jediným konečným cieľom je bohatstvo; lebo
taká životná dráha obsahuje v sebe prvky svojho vlastného
zániku. Demokracia v správe, bratstvo v spoločnosti, rov­
nosť .práv, všeobecná výchova posväti budúci vyšší stupeň
spoločnosti, 0 ktorý sa neprestajne usiluje skúsenosť, rozum
a veda. Bude to - ale vo vyššej forme - vzkriesenie
slobody, rovnosti a bratstva starých rodov.' (Morgan, Pra­
veká spoločnosť, str. 552.)
Napísal F. Engels od marca
do júna roku 1884
Prvý raz vyšlo ako brožúra
v Zürichu roku 1884
Štvrté, doplnené vydanie vyšlo
v Štutgartc roku 1891
 OBSAH

Predslov k prvému vydania 2: roku 1884 .

Predslov k štvrtćmu vydaniu z roku 1891
I. Predhistorické stupne kultúry
1. Dívošstvo . . .
2. Barbarstvo
II. Rodina .
III. Irokćzsky rod
IV. Grécky rod . . .
V. Vznik aténakeho štátu
VI. Rod a štát v Ríme .
VII. Rod u Keltov a Nemcov
VIII. Utvorenie štátu u Nemcov
IX. Barbarst a civilizácia .
 Fridrich Engels

Pôvod rodiny,
súkromného vlastníctva
a štátu
Ýydalo Vydavateľstvo politickej literatúry ako svoju 308. publikáciu.

III. vydanie, Bratislava 1962

Obálka navrhol I. Umm

Za toto vydanie zodpovedá ]án Zigo
Technický redaktor Ladislav Laszák
Korektor ]ozef Moser

Vytlačila tlačiareň Pravda. vydavateľstvo ÚV KSS, Košice - Počet

strán 181 - Náklad 5000 ex. - AH 12,77 - VH 13.18 - Tematické
skupina 00 -ÄAHQL SNR 52.137/1961 - VO - 5% - Brož.
* “ Nom. skup. 1/3 - z-03°21425

557 - 62. Kčs 3.80'