Mestá v strednej Európe v období antiky (1. – 3.

storočie)

Martin Hurbanič – Daniela Rošková

Počiatky urbanizácie v stredoeurópskom priestore sa neodmysliteľne spájajú až

s príchodom Rimanov a teritoriálnym rozšírením ich impéria v oblasti stredného Dunaja
v období 1. storočia n. l.1 Za predchodkyne miest sa zvyknú niekedy v tomto priestore
považovať keltské oppidá, ktoré však vykazujú iba čiastočné znaky urbanizmu. 2 Treba však
v tejto súvislosti zdôrazniť, že v súčasnosti nejestvuje jednoznačná, takpovediac univerzálne
platná definícia termínu mesto, a to ani medzi predstaviteľmi konkrétnych vedeckých
odborov, v rámci ktorých sa takáto aglomerácia definuje (sociológia, politická ekonómia,
geografia a pod).3 To isté možno konštatovať aj pri snahách o jednoznačné vymedzenie miest
ako produktov grécko-rímskej civilizácie.4 Každopádne, zväčša takéto definície zahŕňajú
niekoľko kritérií, z ktorých možno mnohé uplatniť aj pre vymedzenia miest v iných
historických obdobiach – medzi také patrí celkový počet obyvateľov, hustota a kompaktnosť
zaľudnenia, či administratívno-správna funkcia pre okolité oblasti. Medzi dôležité no opäť
problematické kritéria takisto patrí dobová terminológia, ktorá sa používala na označenie
mesta v súdobých prameňoch. V latinčine rímskeho obdobia existuje viacero výrazov pre
mesto: urbs, civitas, oppidum, v gréčtine zasa polis, asty. Tieto termíny však nemuseli vždy
označovať mestá podľa vtedajších i súčasných chápaní.
Termín urbs sa používal vo všeobecnosti na označenie mesta, v konkrétnom zmysle
na označenie samotného Ríma ako prototypu všetkých miest, mesta s veľkým M. (dodnes
zachované Ab urbe condita, Urbi et orbi a pod.). Termínom oppidum sa pôvodne označovali
pevnosti italických kmeňov a neskôr sa začal používať na označenie na prakticky každý typ
osídlenia, ktorý vzhľadom a funkciou pripomínal mesto (napr. už spomínané keltské oppidá,
ale aj na iné typy ako napríklad pevnosti rôzneho druhu a pod.).5
Termín civitas označoval v prvom rade samosprávne komunity skladajúce sa
z občanov (cives), ktoré Rimania vytvárali na obsadených a dobytých územiach. Jednotlivé
civitates mali pritom pôvodne rôzny právny štatút, v závislosti od toho či išlo o spojenecké
(civitas federata), podrobené (civitas sine foedere), s vlastnou samosprávou (civitas libera),
alebo s povinnosťou každoročných platieb (civitas stipendiaria).6
Teritória jednotlivých civitates mohli obývať podmanené kmene, častokrát aj nanovo
administratívne zjednotené, ale na druhej strane sa takýmito komunitami stávali aj grécke
mestá (poleis), teda hospodárske administratívne, kultúrne aj náboženským centrá združujúce
občanov na základe teritoriálneho určenia (napr. Atény zahrňovali teritoriálne celú Attiku aj
s vidieckym obyvateľstvom.). Vo svojich počiatkoch predstavoval Rím takisto mestský štát,
ktorého základom bolo mesto – Rím (urbs) a s okolitým poľnohospodárskym zázemím (ager
Romanus), ktoré sa najmä úspešnou vojenskou expanziou neustále rozširovalo. Termín civitas

1
K vývoju rímskych miest: EDMONDSON, Jonathan. Cities and Urban Life in the Western Provinces. of the
Roman Empire, 30 BCE–250 CE. In POTTER, David S. (ed.). A Companion to the Roman Empire. Malden,
MA: Blackwell, 2006, s. 250 – 280.
2
OLIVA, Pavel. Pannonia and the Onset of Crisis in the Roman Empire. Praha: Nakladatelství Československé
akademie věd, 1962, s. 144.
3
CAVES, Roger (ed.). Encyclopedia of the City. London and New York: Routledge, s. XXI – XXX; COWGILL,
George. Origins and Development of Urbanism: Archaeological Perspectives In Annual Review of Anthropology
2004, roč. 33, s. 525 – 528.
4
ZUIDERHOEK, Arjan. The Ancient City. Cambridge University Press 2016, s. 1 – 19.
5
VOLKMANN, Hans – PINGEL, Volker. Oppidum. In CANCIK, Hubert – SCHNEIDER, Helmut (eds.). Der
Neue Pauly, Enzyklopädie der Antike, Band 8, Mer-Op. Stuttgart: J. B. Metzler, 2000, col. 1261.
6
EDMONDSON, Cities and Urban Life, s. 256
sa postupom času však začal vzťahovať nielen na administratívne oblasti, ale aj na konkrétne
centrá týchto oblastí – mestá, podobne ako v prípade gréckych poleis. Z hľadiska rímskej
správy teda termín civitas označoval nielen samotnú mestskú zástavbu (často vymedzenú
vlastnými hradbami), ale aj jej hospodárske zázemie (ager, alebo territorium). Súčasťou
jednotlivých civitates boli iné typy osídlenia. Medzi takéto patrili napríklad vici (sg. vicus),
teda zväčša vidiecke komunity, ale aj osady mestského typu, ktoré boli podriadené mestu, ako
aj rôzne vojenské objekty - pevnosti (castella), strážne veže (burgi) a pod.7
Mestá v Rímskej ríši boli teda sociálne a právne úzko prepojené s okolitým agrárnym
zázemím čím vytvárali protiklad k väčšine stredovekých miest, ktoré boli jednoznačne
administratívne oddelené od okolitého vidieka. 8 Dôležitým atribútom týchto teritoriálne
rôznorodých oblastí bola ich vnútorná samospráva. Treba však povedať, že najmä v západnej
časti ríše tieto centrá jednotlivých civitates spočiatku nepripomínali vzhľadom mestá.
V procese teritoriálneho rozširovania Ríma ako mestského štátu zohrávali
nezastupiteľnú úlohu práve mestá.9 Významnú úlohu v tomto procese okrem vlastného
dynamického vývoja zohrávalo právne hľadisko. V prípade už existujúcich miest (spočiatku
na území Itálie, neskôr aj inde) ich Rimania začleňovali do systému rímskej správy. Takýmto
mestám bol udeľovaný štatút municípií (sg. municipium, pl. municipiae), ktorý im zaručoval
vlastnú samosprávu.10 Z právneho hľadiska predstavovala pôvodne väčšina populácie
v takýchto mestá štatút cudzincov (peregrini), ktorí nemali politické práva a nemohli slúžiť
v rímskych légiách, s výnimkou pomocných vojenských zboroch (auxilia). Jednotlivci alebo
aj vybrané skupiny obyvateľstva v mestách mohli od cisára dostať latinské občianske právo,
ktoré predstavovalo akýsi medzistupeň k plnoprávnemu rímskemu občianstvu. Takéto
privilégium však mohli získať aj po 25 ročnej službe v armáde, alebo ako prejav za lojalitu
priamo od cisára.
Od čias cisára Augusta sa municípiá stali štandardnou právnou formou pre typy
mestských komunít západnej časti ríše, ktorá sa udeľovala buď už existujúcim mestám, alebo
komunitám, ktoré na základe vývoja dosiahli už istý stupeň urbanizácie. Práve na základe
tohto druhého kritéria došlo k udeľovaniu municipálneho štatútu a s ním spojeným
občianskym právam rozvinutým protourbánnym komunitám v oblastiach rímskej strednej
Európy.
Ďalšiu formu rozširovania rímskeho vplyvu v obsadenom území primárne v západnej
časti Rímskeho impéria predstavovalo plánované vytváranie nových miest spočiatku menšími
skupinami rímskych občanov (coloniae civium romanorum) a takisto aj iných (zväčša
obyvateľov dobytého/obsadeného územia, ktorí občianske práva nemali). 11 Keďže kolónie
slúžili predovšetkým k upevneniu rímskej vojenskej kontroly na obsadenom území, rímske
obyvateľstvo v nich spočiatku tvorili zväčša vojenskí veteráni, ktorí sa riadili rímskym
7
GALSTETER, Hartmut. Civitas. In CANCIK, Hubert – SCHNEIDER, Helmut (eds.). Der Neue Pauly,
Enzyklopädie der Antike, Band 6, Stuttgart: J. B. Metzler, 1997, col. 1172 - 1174
8
ZUIDERHOEK, The Ancient City, s. 4; SCHEIDEL, Walter. Demography. In MORRIS, Ian – SALLER,
Richard Saller – SCHEIDEL, Walter (eds.). The Cambridge Economic History of the Graeco-Roman World.
Cambridge: Cambridge University Press, 2007, s. 79 – 80.
9
K počiatkom rímskych miest: LAURENCE, Ray – CLEARY, Simon – SEARS, Gareth. The City in the Roman
West, c. 250 BC– c. AD 250. Cambridge: Cambridge University Press, 2011.
10
GALSTETER, Hartmut. Municipium CANCIK, Hubert – SCHNEIDER, Helmut (eds.). Der Neue Pauly,
Enzyklopädie der Antike, 8: Mer-Op. Stuttgart: Weimar 2000, col. 476 – 479; TARPIN, Michel. Colonia,
Municipium, Vicus: Institutionen und Stadtformen. In HANEL, Norbert – SCHUCANY, Caty. (eds.). Colonia,
municipium, vicus. Struktur und Entwicklung städtischer Siedlungen in Noricum, Rätien und Obergermanien.
(BAR International Series, 783) Oxford: Archaeopress, 1999, s. 2; EDMONDSON, Cities and Urban Life, s. 257
– 258.
11
GALSTETER, Hartmut. Coloniae. In CANCIK, Hubert – SCHNEIDER, Helmut (eds.). Der Neue Pauly,
Enzyklopädie der Antike, Band 3, Stuttgart: J. B. Metzler, 1997, col. 76 – 78; TARPIN, Colonia, s. 1 – 2;
EDMONDSON, Cities and Urban Life, s. 258 – 260.
občianskym právom. Iniciatíva pri takomto plánovanom zakladaní vychádzala spočiatku
z rímskeho senátu, neskôr priamo od cisárov. Založeniu novej kolónie predchádzala
starostlivá voľba územia, na ktorom sa mala rozkladať. Často išlo o lokalitu strategického
významu zväčša na križovatke ciest, alebo pri dôležitých brodoch a podobne. Kolónie sa
zvykli zakladať priamo na mieste predošlých centier podrobených kmeňových spoločenstiev,
alebo v ich tesnej blízkosti. Založenie (deductio) sa pritom spájalo so sakrálnymi úkonmi.
Najdôležitejší z nich predstavovalo rituálne vymedzenie budúceho mestského okrsku pluhom
podľa etruských/rímskych zvyklostí, ktorý ho rozdelil od jeho teritória (ager/territorium).
Podobne ako v prípade municípií aj kolónie mali vnútornú samosprávu, ktorá však bola najmä
v počiatkoch pomerne obmedzená. Kolónie vznikali najskôr na území Itálie, neskôr aj
Predalpskej Galii a neskôr aj v iných častiach impéria.12
V období rímskeho principátu cisári napokon upustili od tradičného zakladania kolónii
rímskymi občanmi. Postupom času sa takisto stierali administratívno-právne rozdiely
i autonómne štatúty medzi kolóniami a municípiami. Vo všeobecnosti sa však kolónie
považovali za vyšší právny štatút než municípiá.13 Preto častokrát aj na základe žiadostí
z provincií cisári udeľovali štatút honorárnych, alebo titulárnych kolónií už existujúcim
municípiám. Po rozšírení rímskeho impéria na východ sa jeho súčasťou stala plejáda
gréckych/ helenistických miest (poleis) s dlhodobou urbánnou tradíciou, ktorá sa vzťahovala
nielen na ich charakter, ale aj politicko-administratívnu organizáciu. 14 Rímski cisári zakladali
v odľahlých častiach východných území príležitostne aj nové mestá a niekedy zvykli udeliť už
existujúcim gréckym mestám štatút municípia alebo kolónie. Iná situácia panovala, ako sme
už spomínali, v okrajových pohraničných oblastiach západnej časti ríše, kde namiesto miest
spočiatku existovali protourbánne sídla, ktoré len čiastočne pripomínali mestá. Z viacerých
takýchto sídiel sa v dôsledku dlhodobého vývoja stali skutočné mestá na základe ekonomickej
dôležitosti a vyššieho stupňa vnútornej organizácie. Takýmto sídlam udeľovali cisári štatút
mesta (colonia, municipium), s príslušným latinským alebo rímskym občianskym právom.
Mnohé z týchto neskorších miest sa formovali pri stálych legionárskych pevnostiach
(castella). Pre takéto typy urbánnych komunít sa v historiografii zaužíval názov civilné mestá.
Do inej kategórie spadajú takzvané canabae (z gréckeho kanabos, kostra, rám), ktoré vznikali
v tesnej blízkosti legionárskych táborov. Príchod a trvalé prebývanie rímskych legionárov
v táboroch so sebou časom prilákal celý rad ďalších civilných osôb, najmä kupcov,
remeselníkov, dodávateľov rôznych poľnohospodárskych produktov, majiteľov
a prevádzkovateľov hostincov, ubytovacích zariadení a pod. Tieto osoby sem prichádzali za
vidinou profitu, ktorý predstavovala kúpna sila profesionálnych vojakov a ich rodín.
Z právneho hľadiska stáli canabae na vojenskej pôde a v praxi zväčša podliehali
regionálnemu vojenskému veliteľovi, ktorý mal sídlo priamo v legionárskom tábore. Ich
súčasťou sa popri príbytkoch pre veteránov, či rodiny vojakov stali tiež hostince, remeselné
dielne, ubytovne pre cestujúcich, ale časom aj chrámy a rôzne iné sakrálne budovy, či miesta
zábavy ako predovšetkým amfiteátre. Podobne ako v mestách (municipiae a coloniae) sa aj
v týchto takzvaných vojenských mestách vyvinul istý stupeň správy, ktorý napodobňoval
tradičnú správu rímskych miest. Niektoré z nich nadobudli pomerne veľký význam a rozlohu.
Takzvané vojenské mestá (canabae) sa stali fenoménom predovšetkým v západných
pohraničných oblastiach Rímskej ríše. Na východe v pohraničných oblastiach canabae
nevznikali, pretože rímska armáda sídlila zväčša priamo v tamojších mestách.15

12
SALMON, Edward. Roman Expansion and Roman Colonization in Italy. In Phoenix 1955, roč. 9, č. 2, s. 63 –
75.
13
Gell. NA 16,13.
14
GLEASON, Maud. W. Greek Cities under Roman Rule. In POTTER, David S. (ed.). A Companion to the
Roman Empire. Malden, MA: Blackwell, 2006, s. 228 – 249 pozri tiež: JONES, Arnold. Greek City from
Alexander to Justinian. Oxford: Clarendon 1940.
Architektonický vzhľad rímskych miest

Právny štatút nebol jediným určujúcim kritériom odlíšenia mesta od iných typov
osídlenia z pohľadu súdobých rímskych/gréckych autorov. Rovnako dôležitým bol
architektonický vzhľad miest s charakteristickými urbanistickými prvkami. Rímske mestá
z tohto pohľadu prešli dlhým vývojom. Spočiatku sa vyvíjali prirodzenou cestou bez jasného
plánovania, avšak s jasne definovanými centrami. Pod etruským vplyvom vnikli dve hlavné
ulice: severno-južná (cardo) a západno-východná (decumanus). Ostatné ulice sa stavali
súbežne s nimi. Na priesečníku hlavných ulíc stálo námestie (forum), na ktorom sa nachádzali
verejné budovy a chrámy. Niektoré ulice blízko fóra mohli mať na šírku až 7 metrov,
zvyčajne však boli mestá tvorené úzkymi uličkami s obytnými domami, stánkami,
obchodíkmi, dielňami s predajňami a tavernami. V neskoršom období boli rímske mestá
ovplyvnené najmä helenistickým urbánnym konceptom. Určujúcim faktorom sa pritom stalo
budovanie miest podľa vopred pripraveného plánu s pravidelnou (šachovnicovou) štruktúrou
mestskej zástavby, v praxi po prvýkrát uplatnené pri prebudovaní aténskeho prístavu Pireus,
gréckym architektom Hippodamom z Milétu (5. stor. pred n. l.).16 Helenistické mestá však
ovplyvnili rímskych staviteľov predovšetkým svojimi monumentálnymi centrami
a architektonickými prvkami, ktoré sa stali určujúcimi znakmi latinských/gréckych miest. 17
Medzi takéto prvky patrili predovšetkým dláždené ulice, reprezentatívne verejné a súkromné
domy, ktoré mohli byť jednopodlažné vily (villae) alebo viacposchodové (insulae). Tieto
centrá so svojimi verejnými budovami, chrámami, verejnými námestiami (agory, fóra) slúžili
reprezentatívnym a ceremoniálnym účelom. Súčasťou kolektívne prežívanej mestskej identity
sa stali aj verejné priestory oddychu a zábavy – divadlá, amfiteátre, štadióny (circus,
hippodrom), verejné kúpele (thermae). Neodmysliteľnými vymoženosťami mestského života
sa stali aj verejné vodovody (akvadukty) a toalety (latrinae). Pochovávať sa muselo mimo
hradieb mesta, a tak lemovali cesty vedúce z mesta mnohé náhrobky.

Riadenie miest (mestské samosprávy)

V procese transformácie Ríma z mestského štátu do podoby rozsiahleho impéria sa

mestá ako centrá jednotlivých samosprávnych civitates stali základnou organizačnou
a politickou jednotkou Rímskej ríše. Tieto centrá mali k dispozícií svoje vlastné zdroje
príjmov, ktoré tvorili predovšetkým mestské pozemky, ale aj miestne dane a clá. Na rozdiel
od stredovekých slobodných kráľovských miest, či stredovekých mestských republík
nepochádzal hlavný zdroj príjmu v rímskych mestách primárne z obchodu či remesiel, ale
najmä z poľnohospodárskej pôdy. Najbohatšími obyvateľmi týchto miest boli väčšinou
veľkostatkári vlastniaci rozsiahle majetky a sídla (villae) v okolí mesta, ale aj v iných častiach
rímskeho impéria, ktoré využívali jednak pre svoju vlastnú spotrebu a jednak ju prenajímali
závislým roľníkom. Predstavitelia tejto vrstvy tvorili najdôležitejších príslušníkov mestských
rád (latinsky curiae, grécky bulai). Podľa regionálneho pôsobenia sa členovia rád
v prameňoch nazývali buď decuriones neskôr aj ako curiales, v gréckych (helenistických)
mestách boli známi ako buleuontai resp. politeuomenoi. Z právneho hľadiska sa nimi pôvodne
mohli stať len obyvatelia, ktorí sa narodili ako slobodní, s rímskym, alebo latinským
občianstvom. Ďalšími podmienkami bol zodpovedajúci majetok a príjmy (najmä z pôdy)
a osobná bezúhonnosť. V prípade prepustených otrokov sa dekuriónmi mohli stať až ich

15
HANEL, Norbert. Military Camps, Canabae, and Vici. The Archaeological Evidence. In ERDKAMP, Paul
(Ed.). A companion to the Roman army. (Blackwell Companions to the. Ancient World). Oxford: Blackwell
Publishing, 2007, s. 395 – 416.
16
ZUIDERHOEK, The Ancient City, s. 59.
17
EDMONDSON, Cities and Urban Life, s. 260 – 273.
synovia. Noví členovia boli každý piaty rok zapísaní do zoznamu členov mestskej rady
(album decurionum, album curiae) na základe prísne stanoveného hierarchického poriadku.18
Za prijatie do mestskej rady sa platil stanovený poplatok (summa honoraria) do
mestskej pokladnice, ktorý závisel vždy od ustanovení konkrétneho mesta a v závislosti od
jeho veľkosti a dôležitosti. Členstvo v mestských radách bolo zväčša doživotnou a navyše
bezplatnou službou príslušnému mestu a rímskemu štátu. Na druhej strane sa s takýmto
členstvom najmä v období principátu spájala pomerne významná spoločenská prestíž.
Členovia mestských rád (ordo) tvorili totiž v poradí tretí aristokratický stav v Rímskej ríši za
senátormi a jazdcami (equites). V samotných mestách títo členovia požívali viaceré privilégia
a spoločenskú vážnosť. Počas predstavení a rôznych náboženských a mestských slávností
mali vyhradené sedadlá v divadlách, amfiteátroch a na športových štadiónoch
(circus/hippodrom), zúčastňovali sa rôznych banketov a osláv hradených z mestských zdrojov
a podobne.
Na druhej strane sa najmä od bohatých kuriálov očakávalo, že budú na vlastné náklady
podporovať rôzne spoločenské aktivity v meste a výstavbu verejnoprospešných stavieb
z vlastných finančných zdrojov. Svojimi vlastnými financiami okrem toho prispievali na chod
verejných kúpeľov, ktoré sprístupňovali zdarma pre tamojších obyvateľov, údržbu ciest
a budov v meste. V prípade nedostatku potraviny zasa rozdávali obilie a olej a pod.
Konkrétni jednotlivci mohli byť členmi mestských rád buď v materskom meste, alebo
meste ich aktuálneho pôsobenia. Pôsobenie v mestských radách sa v období sklonku impéria
stalo dedičným a prechádzalo z otcov na ich synov. K jeho zrušeniu dochádzalo iba vo
výnimočných prípadoch, napríklad ak člen mestskej rady čelil obvineniu zo závažného
zločinu, alebo pre jeho nevhodné správanie. V zásade platilo, že mestské rady združovali
najmajetnejších obyvateľov miest, no existovali aj výnimky pre niektoré skupiny obyvateľov
(napr. vojenských veteránov) prípadne vybraných príslušníkov niektorých profesií (lekári,
učitelia),
Členovia mestských rád sa schádzali k pravidelným zasadnutiam v budove senátu
(curia) konkrétneho mesta. Okrem bežnej agendy mesta tu dochádzalo aj k voľbám
jednotlivých mestských úradníkov (magistrati), ktorí po dobu zväčša 12 mesiacov dohliadali
na správu mesta a riadny výber daní, za ktorý boli osobne zodpovední. V západnej časti
Rímskej ríše mali municípiá a kolónie zväčša tradičnú hierarchiu riadenia, na čele ktorej stáli
dvaja (duoviri/duumviri), alebo štyria úradníci (quattuorviri) v pozícií, ktorá najviac
pripomína dnešných mestských starostov s právnymi právomocami. K dôležitým úradníkom
patrili takisto edilovia (aediles) zodpovední za zásobovanie a údržbu mesta a kvestori
(quaestores), ktorí mali na starosti financie. Zmienení hlavní mestskí úradníci pôsobili
predovšetkým v rímskych mestách s právnym štatútom kolónie alebo municípia. Vo
východnej časti ríše Rimania ponechávali tamojším gréckym mestám okrem tradičného
stupňa samosprávy aj miestnych úradníkov, ktorí sa líšili v závislosti od konkrétneho
regiónu.19

Charakteristika miest

Mestá v Rímskom impériu sa napriek jednotiacim právnym štatútom i podobnosti

architektúry vyznačovali pomerne veľkou rôznorodosťou, ktorá závisela od ich politického
a ekonomického významu, ale aj geografických špecifík konkrétnych oblastí. Na rozdiel od
predindustriálnej západnej Európy rímske mestá v drvivej väčšine nepresahovali celkový

18
EDMONDSON, Cities and Urban Life, s. 272 – 278.
19
CURCHIN, Leonard A. The end of local magistrates in the Roman Empire. In Gerión 2014, roč. 32, s. 271 –
287.
počet 5 – 10 000 obyvateľov.20 Na druhej strane v Rímskej ríši existovali na rozdiel od
spomínaného obdobia rozsiahle metropoly s rádovo stovkami tisíc obyvateľov. V období
raného cisárstva mohol Rím dosahovať počtu až 1 000 000 obyvateľov, o polovicu menej
egyptská Alexandria, u afrického Kartága sa predpokladá počet 300 000 obyvateľov.21 V 3.
storočí n. l. takýto počet dosahovala zrejme sýrska Antiochia. Takýmto cifrám sa žiadne
rímske mesto v strednej Európe nepribližovalo. Pre porovnanie najväčšie rímske mestá na
území dn. Nemecka – najmä Trevír a Kolín – mohli mať v 4. storočí vďaka svojmu
vojenskému a administratívnemu významu a cisárskej podpore odhadom 25 – 50 000
obyvateľov.22

II. RÍMSKE MESTÁ V STREDNEJ EURÓPE (1. až 3. storočie)

Najdôležitejším predpokladom vzniku a formovania sa miest v strednej Európe bolo

vojenské obsadenie oblasti stredného Podunajska Rimanmi a následné vytvorenie rímskych
provincií (Raetia, Noricum a Pannonia) do začiatku 1. storočia n. l. 23 Rímske mestá v strednej
Európe zväčša vznikali na miestach predošlých osídlení, alebo v ich tesnej blízkosti.
V niektorých prípadoch išlo o evolučný vývoj, inokedy došlo k zásadnej a plánovitej
prestavbe. Počiatky rímskych miest v strednej Európe sú často nejasné, pretože archeológovia
sa v minulosti sústreďovali skôr na odkrývanie neskorších stavebných fáz, najmä na obdobie
rozkvetu týchto miest a s ním spojenú typickú monumentálnu architektúru. Väčšina z nich sa
rozkladala na križovatkách rímskych ciest a významných riečnych brodov.24 Čo do významu
predstavovala najdôležitejšiu stredoeurópsku komunikáciu takzvaná Jantárová cesta, ktorá
viedla od ústia rieky Visly v Baltskom mori až k mestu Akvileia na pobreží Jadranského
mora.
Najstaršie rímske mestá v strednej Európe začali vznikať v južných oblastiach
hlavného hrebeňa Álp v provincii Noricum. Ich vývoj bol často postupný, pričom
v niektorých prípadoch nemožno vylúčiť ani nadväznosť na predchádzajúce keltské osídlenie.
Väčšina ostatných rímskych miest v strednej Európe sa rozkladala na rovinatom teréne, resp.
v prípade norických miest v hornatom vnútrozemí, na náhorných plošinách. Len takéto
lokality totiž umožňovali plánovitú výstavbu miest podľa rímskych vzorov s pravouhlými
ulicami a blokmi domov (insulae) a centrálnymi námestiami (fora).25
Len v dvoch lokalitách sa takéto osídlenia rozkladali na pahorkoch. Prvou z nich bola
lokalita Magdalensberg v Korutánsku v blízkosti mesta Zollfeld.26 V polovici 1. stor. však
20
ZUIDERHOEK, Arjan. The Ancient City, s. 4 – 5. K odhadom týkajúcim sa počtu obyvateľstva v jednotlivých
rímskych mestách pozri: WILSON, Andrew. City Sizes and Urbanization in the Roman Empire. In BOWMAN,
Alan – WILSON, Andrew (eds.). Settlement, Urbanization, and Population. Oxford: Oxford University Press,
2011. s. 161 – 195.
21
ERDKAMP, Paul. Urbanism. In SCHEIDEL, Walter (ed.). The Cambridge Companion to the Roman
Economy. Cambridge: Cambridge University Press, 2012, s. 244; SCHEIDEL, Demography, s. 78
22
ERDKAMP, Urbanism, s. 244. Stephen Mitchell odhaduje až 80 000 osôb v prípade mesta Trevír. Pozri:
MITCHELL, Stephen. A History of Later Roman Empire. AD 284-641 (Blackwell History of the Ancient World
10). Chichester: Wiley Blackwell, 2014, s. 386.
23
ALFÖLDY, Géza. Noricum the Provinces of the Roman Empire. London and Boston: Routledge and Kegan
Paul, 1974, s. 51 – 61; MÓCSY, András. Pannonia and Upper Moesia: a history of the Middle Danube
provinces of the Roman Empire. London and Boston: Routledge & Kegan Paul, 1974, s. 31 – 52; s. 52 – 61. .
24
BURGHARDT, Andrew. F. The Origin of the Road and City Network of Roman Pannonia. Journal of
Historical Geography, 1979, roč. 5, s. 1 – 20.
25
K vzniku a vývoju norických miest pozri: ALFÖLDY, Noricum, s. 81 – 103; GASSNER, Verena - JILEK,
Sonja - LADSTÄTTER, Sabine. Am Rande des Reiches: die Römer in Österreich. (Österreichische Geschichte
15 v. Chr. bis 378 n.Chr.). Wien: Ueberreuter 2002, s. 105 – 117.
26
PICCOTTINI, Gernot. Die Stadt auf dem Magdalensberg — ein spätkeltisches und frührömisches Zentrum im
südlichen Noricum. In TEMPORINI, Hildegard – HAASE, Wolfgang (eds.). Aufstieg und Niedergang der
vzniklo v jej blízkosti, východne od rieky Glan na priľahlej planine nachádzajúcej sa
v nadmorskej výške okolo 460 nad m. nové rímske osídlenie Virunium, ktoré dostalo za
cisára Claudia (41 – 54) štatút municípia a stalo sa administratívnym centrom provincie
Noricum.27 Druhý príklad predstavuje mesto Teurnia, rozkladajúce sa na terasách pahorku
Holzerberg v blízkosti horného toku rieky Dráva, štyri kilometre západne od dnešného
rakúskeho mesta Spittal, ktoré rovnako tak získalo od Claudia municipálny štatút. 28 Okrem
týchto lokalít získali zmienené privilégiá v tomto období aj ďalšie mestá v Noricu –
Aguntum29 vo východnom Tirolsku (v blízkosti dnešného mesta Lienz) a Celeia, (dn.
slovinské mesto Celje).30 Posledným takýmto mestom bolo Iuvavum (dn. rakúsky Salzburg),
ktoré sa ako jediné z týchto prvotných miest rozkladalo v severnej časti provincie.31 Ešte
v prvom storočí n. l. dostala štatút municípia aj Flavia Solva (dn. Leibnitz v rakúskom
Štajersku), pravdepodobne za vlády cisára Vespasiana (69 – 79). 32 Vďaka blízkosti väčšiny
norických miest k Itálii, zohrávali dôležitú úlohu pri formovaní miest predovšetkým
romanizovaní prisťahovalci z Itálie. Na rozdiel od susednej provincie Panónia neboli v Noricu
spočiatku rozmiestnené silné vojenské oddiely, a to ani pozdĺž strategicky dôležitej dunajskej
hranice.33
Iná situácia bola v severnej časti Panónie, kde do 1. storočia n. l. získalo municipálny
štatút iba jedno formujúce sa mesto – Scarbantia (dn. Šopron v západnej časti Maďarska).34
Pri vzniku panónskych miest zohrával dôležitejšiu úlohu vojenský faktor. 35 Roku 45 založil už

römischen Welt II: Principat 6. Berlin and New York: de Gruyter 1977, s. 263 – 301.
27
WETTERS, Herman. Virunium. In TEMPORINI, Hildegard – HAASE, Wolfgang (eds.). Aufstieg und
Niedergang der römischen Welt II: Principat 6. Berlin and New York: de Gruyter 1977, s. 303 – 305;
PICCOTTINI, Gernot. Virunium. In ŠAŠEL KOS, Marjeta - SCHERRER, Peter et al. (eds.) The Autonomous
Towns of Noricum and Pannonia, Noricum (Situla 40), Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2002, s. 103 – 134.
28
GASSNER – JILEK – LADSTÄTTER, Am Rande des Reiches, s. 107. K vývoju mesta a jeho archeológii
pozri GLASER, Franz. Teurnia. In ŠAŠEL KOS, Marjeta - SCHERRER, Peter et al. (eds.) The Autonomous
Towns of Noricum and Pannonia, Noricum (Situla 40), Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2002, s. 135 – 144.
29
ALZINGER, Wilhelm. Das Municipium Claudium Aguntum. Vom keltischen Oppidum zum frühchristlichen
Bischofssitz In TEMPORINI, Hildegard – HAASE, Wolfgang (eds.). Aufstieg und Niedergang der römischen
Welt II: Principat 6. Berlin and New York: de Gruyter 1977, s. 385 – 402; WALDE, Elisabeth. Aguntum. In
ŠAŠEL KOS, Marjeta - SCHERRER, Peter et al. (eds.) The Autonomous Towns of Noricum and Pannonia,
Noricum (Situla 40), Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2002, s. 149 – 163.
30
LAZAR, Irena. Celeia. In ŠAŠEL KOS, Marjeta - SCHERRER, Peter et al. (eds.) The Autonomous Towns of
Noricum and Pannonia, Noricum (Situla 40), Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2002, s. 72 – 102.
31
KOVACSOVICS, Wilfried. Iuvavum - Zum Beginn und zur Entwicklung der römischen Stadt im 1.
Jahrhundert. In PRECHT, Gundolf – ZIELING, Norbert. (eds.) Genese, Struktur und Entwicklung römischer
Städte im 1. Jahrhundert n. Chr. in Nieder- und Obergermanien (Xantener Berichte 9). Xanten: Archäologischer
Park/Regionalmuseum Xanten, 2001 s. 227 – 244; KOVACSOVICS, Wilfried K. Iuvavum, In ŠAŠEL KOS,
Marjeta - SCHERRER, Peter et al. (eds.) The Autonomous Towns of Noricum and Pannonia, Noricum (Situla
40), Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2002, s. 165 – 202.
32
HUDECZEK, Erich. Flavia Solva. In TEMPORINI, Hildegard – HAASE, Wolfgang (eds.). Aufstieg und
Niedergang der römischen Welt II: Principat 6. Berlin and New York: de Gruyter 1977, s. 463 (celkovo
k vývoju mesta z pohľadu archeologických nálezov s. 427 – 470). Pozri tiež: HUDECZEK, Erich. Flavia Solva.
In ŠAŠEL KOS, Marjeta - SCHERRER, Peter et al. (eds.) The Autonomous Towns of Noricum and Pannonia,
Noricum (Situla 40), Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2002, s. 203 – 212.
33
Sumárne: GASSNER – JILEK – LADSTÄTTER, Am Rande des Reiches, s. 107 – 115.
34
GÖMÖRI, János. Scarbantia. In ŠAŠEL KOS, Marjeta - SCHERRER, Peter. (eds.). The autonomous towns of
Noricum and Pannonia. Die autonomen Städte in Noricum und Pannonien. Pannonia I. Ljubljana: Narodni
muzej Slovenije, 2003, s. 81 – 92; PÓCZY, Städte in Pannonien, s. 24 – 33.
35
K formovaniu a vývoju panónskych miest: FITZ, Jenő. Die Städte Pannoniens. In ŠAŠEL KOS, Marjeta -
SCHERRER, Peter. (eds.). The autonomous towns of Noricum and Pannonia. Die autonomen Städte in Noricum
und Pannonien. Pannonia I. Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2003, s. 47 – 52. VALACHOVIČ, Pavol.
Rímska municipálna správa v západnej a južnej Panónii v 1.-3. storočí n. l. In Historický časopis, 1989, roč. 37,
č. 1, s. 95 –119. Celkovo PÓCZY, Klára. Pannonian Cities. In LENGYEL, Alfons – RADAN, George (eds.).
The Archaeology of Roman Pannonia. Budapest: Akadémiai Kiadó, s. 247 – 274; PÓCZY, Klára. Städte in
niekoľkokrát zmienený cisár Claudius kolóniu na mieste neskoršieho maďarského mesta
Szombathely (Colonia Claudia Savaria), ktorej jadro tvorili predovšetkým rímski veteráni
XV. légie Appolinaris.36 V pohraničných oblastiach formujúceho sa dunajského obranného
systému (limes romanus) sa zárodky miest, podobne ako v iných takýchto oblastiach impéria,
vytvárali pri stálych vojenských táboroch v blízkosti križovatiek dôležitých ciest, alebo
významných riečnych brodov. Jeden z najstarších takýchto táborov vznikol na sútoku Moravy
a Dunaja medzi dnešnými rakúskymi obcami Petronell-Carnuntum a Bad Deutsch-Altenburg.
Jeho počiatky siahajú do obdobia vlády cisára Tiberia (14 – 37). Za vlády Claudia sa
provizórny legionársky tábor prebudoval na stále sídlo s príbytkami z dreva, ktoré chránil
zemný val. Okolo roku 100 potom došlo k jeho prestavbe z kameňa.37 V Carnunte dlhodobo
sídlili rímske légie, spočiatku Legio XV Appolinaris, neskôr za cisára Traiana Legio XIV
Martia Victrix.38 Podobným vývojom vznikli koncom 1. storočia n. l. pri Dunaji ďalšie dva
významné legionárske tábory z kameňa – Vindobona (Viedeň, prvý mestský obvod)39
a Brigetio (dn. maďarské mesto Szöny)40, v ktorom mala sídlo od konca 1. storočia n. l. Legio
I Adiutrix. K významným neskorším legionárskym táborom patrilo aj Aquincum (dn.
Budapešť),41 Gorsium42 (dn. maďarská obec Tác v blízkosti mesta Székesvehervár) a neskôr
aj Lauriacum (Lorch časť dn. rakúskeho mesta Enns).43

Legionárske tábory, civilné a vojenské mestá

Ako sme už spomínali v prvej časti tohto príspevku, stále legionárske tábory s vojakmi
vďaka stálym príjmom predstavovali významný ekonomický faktor vo všetkých častiach
Rímskeho impéria. Kúpyschopnosť legionárov lákala rôzne vrstvy civilného romanizovaného
obyvateľstva do týchto oblastí, ktoré sem prichádzalo za účelom ekonomického profitu.
V oblastiach stredného Podunajska sa čoskoro po vzniku rímskych provincií začalo pri
legionárskych táboroch usadzovať obchodníci, remeselníci a iní prisťahovalci najskôr
z oblasti severnej Itálie, neskôr aj z iných oblastí vrátane Blízkeho východu. Podobne ako
v iných pohraničných oblastiach západnej časti rímskej ríše, aj v oblasti strednej Európy sa
vytvárali v blízkosti významných rímskych legionárskych táborov takzvané vojenské mestá

Pannonien. Budapest: Corvina 1976.

36
MÓCSY, Pannonia, s. 75 – 79. K archeológii rímskeho mesta pozri: SCHERRER, Peter. Savaria. In ŠAŠEL
KOS, Marjeta - SCHERRER, Peter. (eds.). The autonomous towns of Noricum and Pannonia. Die autonomen
Städte in Noricum und Pannonien. Pannonia I. Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2003, s. 53 – 80. Celkovo
PÓCZY, Klára. Städte in Pannonien. Budapest: Corvina 1976, s. 12 – 24.
37
K legionárskemu táboru: STIGLITZ, Herma – KANDLER, Manfred – JOBST, Werner. Carnuntum. In
TEMPORINI, Hildegard – HAASE, Wolfgang (eds.). Aufstieg und Niedergang der römischen Welt II: Principat
6. Berlin and New York: de Gruyter 1977, s. 626 – 659. Celkovo k tejto lokalite: SWOBODA, Erich.
Carnuntum. Seine Geschichte und Seine Denkmäler. Graz-Köln: Hermann Böhlaus Nachfölger 1964;
KANDLER, Manfred - HUMER, Franz - ZABEHLICKY, Heinrich. Carnuntum. In ŠAŠEL KOS, Marjeta -
SCHERRER, Peter. (eds.). The autonomous towns of Noricum and Pannonia. Die autonomen Städte in Noricum
und Pannonien. Pannonia II. Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2004, s. 11 – 66.
38
GASSNER – JILEK – LADSTÄTTER, Am Rande des Reiches, s. 121 – 126.
39
MOSSER, Martin. Das Legionslager Vindobona – Wien zwischen Spätantike und Frühmittelalter. In
KONRAD, Michaela – WITSCHEL, Christian. (Ed.). Römische Legionslager in den Rhein- und
Donauprovinzen. München: Verlag der Bayerischen Akademie der Wissenschaften, 2011, s. 475 – 504.
40
BORHY, László. Das Legionslager Brigetio und sein ziviles und militärisches Umfeld in der Spätantike
KONRAD, Michaela – WITSCHEL, Christian. (Ed.). Römische Legionslager in den Rhein- und
Donauprovinzen. München: Verlag der Bayerischen Akademie der Wissenschaften, 2011, s. 533 – 547.
41
MÓCSY, Pannonia, s. 86 - 88
42
PÓCZY, Städte in Pannonien, s. 33 – 40.
43
K počiatkom tábora pozri: WETTERS, Herman. Lauriacum In TEMPORINI, Hildegard – HAASE, Wolfgang
(eds.). Aufstieg und Niedergang der römischen Welt II: Principat 6. Berlin and New York: de Gruyter 1977, s.
362 – 365.
(canabae). Najvýznamnejšie sa v strednej Európe spočiatku nachádzali v blízkosti
legionárskych táborov v Carnunte, Vindobone a Brigetiu, neskôr aj v iných lokalitách.44
Podobne ako v iných častiach ríše neboli canabae z právneho hľadiska skutočnými mestami.
Napriek existencii istej formy vnútorného riadenia nemali skutočnú samosprávu a právne
podliehali tamojším vojenským veliteľom.
Civilné osoby, ktoré sa usadzovali v takzvaných vojenských mestách (canabae)
v blízkosti legionárskych táborov nemali podľa práva nárok na vlastníctvo pôdy. Postupom
času sa začali formovať z niektorých priľahlých osád (vici) takzvané civilné mestá.
V Carnunte sa formovalo západne od vojenského tábora v blízkosti dnešnej dolnorakúskej
obce Petronell.45 Podobným spôsobom sa vyvíjali aj civilné mestá v blízkosti legionárskych
táborov v Brigetiu46 a Vindobone47 a takisto neskôr aj v iných lokalitách (Aquincum,
Lauriacum).

Municípiá a kolónie v strednej Európe

V druhom storočí n. l. rímski cisári upustili od zvyklosti zakladania nových kolónii

rímskymi občanmi (zväčša legionármi vo výslužbe) formou rituálneho založenia. Kolóniou
v pôvodnom význame sa stalo už zmienené mesto Savaria za vlády cisára Claudia. V Panónii
bola poslednou takouto kolóniou Mursa (dn. chorvátsky Osjek), ktorý založil pravdepodobne
roku 118 cisár Hadrián. Išlo o jediný pramenne doložený pobyt tohto imperátora v Panónii po
jeho nástupe na trón.48 Cisár však poznal dobre miestne prostredie, pretože pôvodne slúžil ako
tribún novovytvorenej légie II Adiutrix, ktorá vybudovala v lokalite neskoršieho Aquinca
(Budapešť) prvý stály legionársky tábor. Po rozdelení Panónie na dve časti sa Hadrián stal
roku 106 súčasne správcom provincie dolnej Panónie (Pannonia Inferior). Cisár výraznou
mierou finančne podporoval mestá vo viacerých regiónoch Rímskej ríše, najmä
v prokonzulárnej Afrike. Súčasne s tým udelil štatút municípia alebo kolónie spolu
s latinským právom nielen pre magistrátov, ale aj členov mestských rád (decuriones)
viacerým mestám.49 Dovedna takto právne vzniklo jedenásť kolónii a dvadsaťjeden nových
municípií, do ktorých názov bolo včlenené cisárske meno (Aelius).50
Zo zachovaných nápisov je zrejmé, že počas svojej vlády cisár udelil municipálny
štatút viacerým rozvíjajúcim sa mestám v strednej Európe. V oblasti Norica sa nimi stali
Ovilava (dn. rakúsky Wells)51 a Aelium Cetium (dn. rakúsky Sankt Pölten). 52 V Pannonii
Hadrián udelil štatút municípia dvom rozvíjajúcim sa civilným mestám v blízkosti
legionárskych táborov (Carnuntum, Aquincum), presný rok však nie je možné stanoviť. 53

44
KOVÁCS, Péter. Pannonian canabae in the 3rd century. In Laverna, 2001, roč. 12, s. 42 – 66.
45
STIGLITZ – KANDLER – JOBST. Carnuntum, s. 660 – 700.
46
BORHY, Das Legionslager Brigetio, s. 535 – 538. PÓCZY, Städte in Pannonien, s. 56 – 60.
47
MADER, Ingrid. Vindobona. Die zivile Siedlung. In ŠAŠEL KOS, Marjeta - SCHERRER, Peter. (eds.). The
autonomous towns of Noricum and Pannonia. Die autonomen Städte in Noricum und Pannonien. Pannonia II.
Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2004, s. 67 – 74; PISO, Ioan. Municipium Vindobonense. In Tyche, 1991,
roč. 6, s. 171 – 177.
48
KOVÁCS, Péter. ʻEques super ripam danuvii' – Notes on CIL III 3676. In Acta Archaeologica Academiae
Scientiarum Hungaricae 2018, roč. 69, č. 2, s. 312 – 320.
49
K Hadrianovej podpore miest pozri BOATWRIGHT, Mary T. Hadrian and the cities of the Roman Empire.
Princeton: Princeton University Press, 2000.
50
BOATWRIGHT, Mary T. Hadrian, s. 36 – 37.
51
MIGLBAUER, Renate. Ovilavis. In ŠAŠEL KOS, Marjeta - SCHERRER, Peter et al. (eds.) The Autonomous
Towns of Noricum and Pannonia, Noricum (Situla 40), Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2002, s. 245 – 256.
52
SCHERRER, Peter et al. Cetium. In ŠAŠEL KOS, Marjeta - SCHERRER, Peter et al. (eds.) The Autonomous
Towns of Noricum and Pannonia, Noricum (Situla 40), Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2002, s. 213 – 244.
53
MÓCSY, Pannonia, s. 139 – 143; GASSNER – JILEK – LADSTÄTTER, Am Rande des Reiches, s. 170 –
175. K Aquincu: MRÁV, Zsolt. Kaiserliche Bautätigkeit zur Zeit Hadrians in den Städten Pannoniens. In Acta
Podľa niektorých dostalo v tomto období municipálny štatút aj civilné mesto Gorsium,
rozkladajúce sa pri legionárskom tábore.54 Treba však povedať, že ide len o hypotézu, ktorú
nemožno podložiť jednoznačným epigrafickým materiálom ako v prípade iných miest.

Správa rímskych miest v strednej Európe

Podobne ako pre iné regióny Rímskej ríše sú aj pre oblasť strednej Európy
najdôležitejším prameňom k správe tamojších miest epigrafické nápisy. Najmä pre obdobie 1.
až 3. storočia prinášajú informácie o služobných kariérach vojenských a civilných
hodnostárov ríše. Rímske mestá v strednom Podunajsku, bez ohľadu na právny štatút
(colonia, municipium) mali svoju vnútornú samosprávu (curia), ktorej členovia volili
jednotlivých úradníkov na konkrétne časové obdobie (zväčša jeden rok). Na jednotlivých
príslušníkov mestských rád (ordo decurionum) sa vzťahovali v zásade tie isté úpravy ako
v iných oblastiach impéria, vrátane majetkových a morálnych kritérií pre ich účasť
v mestských radách, či povinnosť platby výmenou za vpísanie ich mena do zoznamu mestskej
rady, alebo pri prijatí konkrétneho úradu. Ani z pohľadu správy sa rímske mestá v Panónii
a Noricu v zásade nelíšili od iných rímskych miest v západnej časti ríše (duumviri,
aediles/edilovia, quaestores/kvestori). Významnú úlohu tiež zohrávali v mestách tradičné
rímske collegia, teda združenia kňazov a rôzne profesijné spolky. Na najvyššom
hierarchickom stupni v mestách stáli členovia mestských rád, ktorí sa, podobne ako v iných
rímskych mestách formovali z radov bohatých rímskych občanov-veľkostatkárov. Medzi
týchto patrili aj miestni proviniciáli, ktorým bolo udelené za zásluhy rímske občianstvo.
Cisári však mohli udeliť občianstvo nielen vybraným jednotlivcom, ale aj celých miest. 55 Len
v ojedinelých prípadoch sa zachovali fragmenty štatútov rímskych miest na bronzových
tabuľkách obsahujúce informácie o právach i povinnostiach ich obyvateľov. Unikátnym
z hľadiska dejín rímskej strednej Európy predstavuje takzvané Lex lauriacensis – nález
jedenástich fragmentov mestského práva, z lokality Lauriacum.56 V historiografii však
nepanuje zhoda, či sa tieto fragmenty, datované do obdobia vlády cisára Caracallu (211 –
217) vzťahujú skutočne k tejto lokalite.57

Architektonický vzhľad rímskych miest v strednej Európe

Od markomanských vojen po koniec 3. storočia

Značne negatívny, ba deštrukčný vplyv mali na rozvoj rímskych miest v Noricu

a Panónii markomanské vojny v rokoch 166 – 180. Archeologicky je možné doložiť stopy
ničenia predovšetkým vo vnútrozemí Norica (Iuvavum, Cetium, Flavia Solva) 58 i Panónie
(Savaria, Scarbantia, v menšej miere Gorsium).59 V tomto období vzrástol predovšetkým

Antiqua, 2003, roč. 43, s. 125 – 137. STIGLITZ – KANDLER – JOBST. Carnuntum, s. 589.
54
FITZ, Jenő. The Excavations in Gorsium. In Acta Archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae 1972,
roč. 24, s. 37; PÓCZY, Klára. Pannonian Cities, s. 252.
55
K organizácií týchto miest: PÓCZY, Städte in Pannonien, s. 76 – 78; GASSNER – JILEK – LADSTÄTTER,
Am Rande des Reiches, s. 175 – 194.
56
GALSTERER, Brigitte GALSTERER, Hartmut. Zum Stadtrecht von Lauriacum. In Bonner Jahrbücher. 1971,
roč. 171, s. 334 – 348.
57
VETTERS, Hermann. Das Stadtrecht von Lauriacum. In Jahrbuch des Oberösterreichischen Musealvereines,
1991, roč. 136, s. 53 – 57; GRASSL, Herbert. Neue Beiträge zu den Stadtrechtsfragmenten aus Lauriacum. In
Tyche, 2003, roč. 18, s. 1 – 4.
58
ALFÖLDY, Noricum, s.152 – 158; HUDECZEK, Flavia Solva, s. 464 – 465;
59
GASSNER – JILEK – LADSTÄTTER, Am Rande des Reiches, s. 164 – 165.
vojenský význam legionárskeho tábora v Carnunte, ktoré sa stalo na tri roky hlavným sídlom
cisára Marca Aurelia.60
Po skončení markomanských vojen sa začala odvíjať nová fáza vzrastu a prosperity
rímskych miest v strednej Európe. Dôležitým medzníkom sa stala z tohto pohľadu vláda
cisára Septimia Severa, ktorý bol pôvodne správcom hornej Panónie v rokoch 190/191 – 193.
Roku 193 ho prehlásili vzbúrené panónske légie za cisára v Carnunte, pramenne sa však
spomína aj iné panónske mesto Savaria. 61 Počas svojej vlády cisár podporoval stavebnú
činnosť aj finančne nielen vo svojom rodisku Afrike, hlavnom meste ríše Ríme, či
východných provinciách, ale aj v oblasti stredného Dunaja. O týchto aktivitách svedčia
viaceré dodnes zachované epigrafické nápisy z Panónie, Norica, ale aj ďalších dunajských
provincií (Dacia, Moesia Superior).62 Roku 202 cisár navštívil Panóniu opätovne pri
príležitosti osláv decénia od nástupu na trón.63
Vzostup rímskych miest v strednej Európe za Septimia Severa zrejme súvisel
s dlhodobými úzkymi väzbami tohto cisára na tamojšie prostredie. 64 V prvom rade išlo
nesporne o vyjadrenie jeho vďaky za podporu miestnych legionárov, ktorí sa výraznou mierou
podieľali na uchopení moci. Prosperita dunajských rímskych provincií vo veľkej miere
závisela od armády, ktorá práve za čias severovskej dynastie dosiahla v ríši značný
ekonomický vplyv.
V počiatočnom období svojej vlády udelil cisár Septimius Severus štatút titulárnych
kolónií obom metropolám Panónie Aquincu (civilnému a vojenskému mestu) po roku 193
a zrejme aj Carnuntu.65 Cisár navyše udelil štatút municipia ďalším dvom pohraničným
mestám na strednom Dunaji – Brigetiu a Vindobone. U poslednemenovanej predpokladajú
niektorí, že sa tak stalo už v období cisára Hadriana, iní, naopak, datujú túto zmenu až do
vlády cisára Caracallu.66 Práve za jeho vlády došlo k poslednej zmene štatútu v rámci
rímskych miest v strednej Európe, keď sa norické mesto Ovilava stalo kolóniou.67
V období vlády severovskej dynastie došlo takisto k vytváraniu zosilneného
obranného systému na Dunaji, ktorý zabezpečovali nielen už jestvujúce rímske legionárske
tábory, ale aj ďalšie opevnenia ako strážnice (praesidia), veže (burgi), pomocné pevnosti
(auxiliárne kastelly) i rôzne predmostia na severnom brehu Dunaja. Na území Slovenska išlo
predovšetkým o významnú lokalitu Gerulata. Za vlády Septimia Severa posilnil obranu
Norica príchod novej légie (Legio II Italica), ktorá vytvorila stály tábor v lokalite Lauriacum
(Lorch-Enns). V jeho blízkosti sa pravdepodobne takisto rozkladalo vojenské mesto
(canabae) a časom aj civilné mesto, ktoré sa stalo postupom času najdôležitejším mestom
v rímskom Noricu.68 Napriek tomu nie je jasné, za akých okolností, a či vôbec, dostalo

60
STIGLITZ – KANDLER – JOBST. Carnuntum, s. 590.
61
ILS 7122, AURELIUS VICTOR, 16.13, Historia Augusta (Severus) 5.1; Epitome de caesaribus 19.2
(Savaria). Pozri tiež: STIGLITZ – KANDLER – JOBST, Carnuntum, s. 590.
62
MRÁV, Zsolt. Septimius Severus and the Cities of the Middle Danubian Provinces. In ECK, Werner -
FEHÉR, Bence - KOVÁCS, Péter (ed.). Studia epigraphica in memoriam of Géza Alfoldy . Bonn: Habelt, 2013,
s. 205 – 240.
63
FITZ, Jenő. Der Besuch des Septimius Severus in Pannonien im Jahre 202 u.Z. In Acta Archaeologia
Academiae Scientiarum Hungaricae 1959, roč. 11, s. 237 – 263.
64
MRÁV, Septimius Severus, s. 228; GASSNER – JILEK – LADSTÄTTER, Am Rande des Reiches, s. 250 –
254.
65
STIGLITZ – KANDLER – JOBST, Carnuntum, s. 590; ZSIDI, Paula. Transformation of the Town Structure
in the Civil Town of Aquincum during the Severi (A. D. 193-235). In Acta Archaeologica, 2002, roč. 53, s. 131
– 149.
66
GASSNER – JILEK – LADSTÄTTER, Am Rande des Reiches, s. 174 – 175.
67
GASSNER – JILEK – LADSTÄTTER, Am Rande des Reiches, s. 255.
68
GASSNER – JILEK – LADSTÄTTER, Am Rande des Reiches, s. 255 – 256. K civilnému mestu a jeho
archeológii pozri UBL, Hannsjörg. Lauriacum. In ŠAŠEL KOS, Marjeta - SCHERRER, Peter et al. (eds.) The
Autonomous Towns of Noricum and Pannonia, Noricum (Situla 40), Ljubljana: Narodni muzej Slovenije, 2002,
Lauriacum municipálny štatút. V prospech tohto tvrdenia by mohli slúžiť už zmenené
fragmenty bronzových tabuliek z tejto lokality, avšak ich spojitosť s touto lokalitou nie je
jednoznačne preukázaná.
Dejinný vývoj rímskych miest v strednom Podunajsku nesporne ovplyvnila nová kríza
impéria v druhej polovici 3. storočia spojená s veľkou infláciou a politickou nestabilitou,
ktorá sa prejavila častými zmenami na cisárskom tróne. Dopad tejto krízy na ďalší vývoj
impéria i konkrétne na stredoeurópske provincie nie je celkom objasnený.69 Stanoviská
jednotlivých bádateľov nie sú jednoznačné a možno medzi nimi nájsť prívržencov
katastrofických i revizionalisticko-minimalistických scenárov.70 Každopádne však toto
obdobie z viacerých hľadísk otvára poslednú kapitolu vývoja miest v rímskej strednej Európe.

s. 257 – 276.
69
GASSNER – JILEK – LADSTÄTTER, Am Rande des Reiches, s. 276 – 282.
70
Sumárne k tomuto problému pozri: LIEBESCHUETZ, Wolf. Was there a Crisis in the 3th century? In
HEKSTER, Olivier – KLEIJN DE, Gerda – SLOOTJES, Daniëlle (eds.). Crises and the Roman Empire. Leiden,
Boston: Brill, 2007, s. 11 – 20.