Autor: Denis Pongracz

Majetkové právo Uhorského krá¾ovstva

Niet pochýb že uhorské majetkové právo vzniklo na základe kontinuity istej formy
starého práva z èias ve¾komoravskej ríše. Tak ako naviazalo administratívne
usporiadanie èasti Ve¾kej Moravy vo vzniku Nitrianskeho kniežatstva ktoré bolo
neskôr transformované na Nitriansku stolicu (Comitatus Nitriensis) tak aj neskorší
právny poriadok nadviazal na zvykové právo novo vznikajúceho Uhorského
krá¾ovstva. Obyèajové právo- antiqua consuetudo Regni, (dlhým užívaním
overené obyèajové právo) bolo najhlavnejším prameòom nášho súkromného
práva.
V najstarších èasoch zhruba až po rok 1514 v podstate neexistovali právne
nariadenia formou zákonov, bolo to dané tým že už od doby prvých uhorských
krá¾ov títo sami prísne dodržovali zvykové právo a až neskôr zaèali vydáva•
právne nariadenia v rôznych formách ktoré boli doèasné. V tomto období boli
nariadenia vydávané dekrétmi, tieto však boli iba doèasné, obvykle platili iba za
vlády svojho vydavate¾a a predåženie ich platnosti musel vykona• nasledujúci
panovník ale bol právny obsah listiny uznaný za obyèajové právo. Tento fakt bol
daný problematickým uvedením dekrétov do praxe, ako aj jeho vyhlásením a teda
aj dodržovaním. Jeden z dôvodov preèo platila doèasnos• dekrétov v podobe
donácií bolo i to že èasto sa falšovali už v rannom období a niektoré z týchto listín
boli vedome i nevedome zneužívané i v novoveku. Pôda krajinského snemu sa
stala obyèajne aj pôdou vyhlásenia zákonov vydaným panovníkom, keïže na
sneme neboli prítomný všetci š¾achtici a väèšina z nich si nemohla ani pamäta•
ich obsah èasto krát boli tieto porušované alebo ich neznalos• zneužívaná. Treba
ale poznamena• že mnoho panovníkov v tomto èase (12.-14. stor.) vydávalo
zákony v krá¾ovskej rade. Až v neskoršom období, zhruba v prvej polovici 15.
storoèia sa opisy zákonov rozposielali dôležitým èi významným magnátom
(š¾achticom), prelátom, krá¾ovským komitátom a mestám. V mestách sa obvykle
publikácie vykonávali verejným èítaním alebo vyvesením na radnú tabu¾u.
Koncom 15. storoèia za vlády Mateja Korvína sa situácia mení so vznikom tlaèe.
Keïže spôsob publikovania vyhlasovania zákona bol obmedzený ako èasovo tak
dosahovo na populáciu bola rozhodujúcim èinite¾om pri utváraní názoru
o prevalencii obyèajového práva nad zákonným. Toto je zrejmé zo sankèného
dekrétu Tripartita, kde panovník hovorí, že staršie dekréty preto, lebo neboli
spísané, možno považova• skôr za právo obyèajové ako zákonné.
V tomto právnom prostredí sa majetok delil na nieko¾ko skupín:
1. Korunný majetok (bona proventus Sacrae Coronae Regiae) teda majetok ktorý
patril korune, bol urèený na jeho reprezentáciu ako aj praktickú existenciu. Tento
majetok bol síce de fakto neodnímate¾ný, v neskoršom období úpadku ho však
mohla š¾achta na základe rozhodnutia uhorského snemu odòa•.
2. Fiškálny majetok (bona fiscalia), tento získal krá¾ na základe odòatia za
neposlušnos•, odúmr•ou, ziskom vo vojne atï. Týmto majetkom mohol krá¾
naklada• za úèelom donácií. V urèitej miere mal na tieto majetky dosah i palatín.
3. Komorské majetky (bona cameralia): tieto boli urèené na úhradu štátnych
výdajov.
4. Patrimoniálny majetok panovníka (bona patrimonialia): èo bolo súkromné
vlastníctvo krá¾a.
5. Majetok š¾achtický(bona et iura possesionaria, bona vel iura nobilitaria) vznikol
na základe slobodného majetku, pôvodne slobodných osôb (personas libertas).
Slobodná pôda ako základný majetok v feudalizme sa rozde¾uje na tri skupiny:
1. Vlastnenie pôdy pôvodným, autochtónnym obyvate¾stvom slobodným
obyvate¾stvom už pred vznikom Uhorského krá¾ovstva.
2. zabraná pôda príchodzími kmeòmi ako boli Maïari, Kumáni, Peèenehovia,
Lehelovia a iné národy nazývaná descenzuálna.
3. Donaèná pôda, táto bola vlastníctvom po darovaní panovníkom, obèas
i palatínom. Donácie z dôb Svätého Štefana boli najuznávanejšie, naproti
 donácie z èias panovania Ladislava Kumánskeho sa považovali za
nedôveryhodné. Ak bol majetok udelený pod¾a veèného práva ( ius
perpetuum) musel by• opatrený listinou len pod vierohodnou peèa•ou
Každá donácia z arpádovských èias bola pomerne vágna, i keï
vymenovala èasto krát i dvadsa• adresátov samotný darovaný majetok bol
oznaèený ve¾mi vo¾ne (napr. akísi les, blízka lúka atï.). Èasto krát sa
stávalo že panovník donácie nepotvrdil alebo pôdu vymenil za iné majetky
z vlastnej vôle alebo na žiados• vlastníka. Tieto donácie boli urèené hlavne
pre vojakov-jobagiónov.
V neskoršom období, po zlatej Bule Ondreja II. z roku 1222, kde vznikla ve¾mi
silná vrstva magnátov, a krá¾ovská moc sa oslabovala zaèala vznika• z vrstvy
slobodných š¾achta. Vznik nižšej š¾achty podporoval hlavne Belo IV. V tejto dobe
sa zaèal aj formova• právny pojem š¾achtický majetok.
1. Panstvo (dominium) sa delilo na hlavný majetok (caput) a príslušenstvo
(pertinentiae). Hlavný majetok bol obvykle najstarším a najväèším
hodnotou, teda boli to hrady, hrádky, aj po¾nosti k nim prináležiace.
Príslušenstvo bol obvykle hmotný statok ktorý patril pod správu,
a zapoèítavali sa doòho aj zvieratá, vozy, pracovné nástroje a v neposlednej
rade i poddaný.
2. Š¾achtická kúria (curia nobilitaris) bola samostatná, obvykle š¾achtická
usadlos• s príslušenstvom, oslobodená od platenia bežnej dane. Èasto krát
sa na základe kúpy š¾achtickej kúrie stal jej majite¾ doèasne alebo dediène
š¾achticom. Ve¾mi dôležité je uvies• i to že v mestách boli rovnako
š¾achtické kúrie s právom neplati• žiadne dane okrem insurekèných
a správy š¾achtickej stolice. Tento fakt èasto krát viedol k sporom medzi
š¾achtou a mestami.
Meštiansky majetok vznikol vo svojich poèiatkoch v krá¾ovských mestách. Tento
majetok (pôdu) získali obyvatelia buï do èasovo obmedzenej držby alebo dediène
na základe kúpy. Neskôr sa èasti mesta ktoré meš•ania získali stali obchodným
artiklom. Toto ale neplatilo o mestských, presne vymedzených majetkoch ako
boli mestské lúky, polia, vinice, kapustnice a podobne. Rovnako to platilo
v prípade menších regálnych práv ako bol výèap, pálenica a podobne. Mestá ktoré
boli zemepanské získali majetok buï kúpou alebo prenechaním zemepanských
práv mestu. Toto stávalo pomerne málokedy. Ako príklad môžeme uvies•
mesteèko Trstenú, tam sa š¾achtici a šoltýsi z rodu Trstenských dohodli na
spoloènej správe mesteèka, keï sa rod Trstenských vzdal svojich práv.
Poddanské majetky, nazývané tiež urbárske, boli tiež š¾achtické majetky, ktoré
poddaným š¾achtici prenajímali buï na urèitý èas èi na stále pod podmienkou si
plnenia ich urbárskych povinností ako bolo napr. okopávanie panského vinohradu,
dávok sena pre š¾achtica, chovanie domáceho statku a podobne. Samotný tzv.
veèný poddaný sa delili na želiarov (inquilinus) títo mali vlastný dom ale nie pôdu
na ktorej stál, a podželiarov (subinqiulinus) ktorý nemali ani vlastný dom. Tento
typ majetku existoval až do roku 1848 ako vlastníctvo zemepána až do zrušenia
poddanstva v roku 1848.
V súvislosti s poddanými je treba uvies• že existovali i takzvaný poddaný
„vo¾ného odchodu“, títo mali obvykle vlastný majetok ktorý mohli preda• a odís•
pod podmienkou že sa vykúpili z poddanstva u svojho zemepána. Túto možnos•
využilo pomerne ve¾a poddaných na fundusoch (majetkoch) schudobnených
š¾achticov.
Cirkevné majetky mali osobitnú povahu, súhrnom majetkov patriacich cirkevným
subjektov. Tento druh majetkov sa nedal odobra•, tento sa ale nemal zväèšova•.
V princípe vždy bola na obzore otázka komu skutoène tento majetok patril.

Zaujímavos•ou Uhorského majetkového práva je pojem mužskej vetvy (bona

masculini sexus) z ktorého boli ženy a ich potomkovia vylúèený. Toto pravidlo
neplatilo ak je v donácii uvedené po oboch pohlaviach (utriusque sexus). Èasto
krát sa stretávame že š¾achtické majetky pripadli po smrti posledného mužského
potomka korune z dôvodu vymretia rodu po meèi (per defectu seminis). Verböczi
i Tripartita však poznajú pojem dievèenskej štvrtky, pod¾a ktorej mohla dedi•
dcéra, èas• majetku, obvykle vyplácaná v peniazoch. Pri poddanských majetkoch
sa neh¾adelo na pohlavie. Tieto majetky prešli zákonite po vymretí rodu
poddaného znovu na zemepána ktorú zvyèajne prenajal ïalšiemu poddanému.
V uhorskom majetkovom práve bola podstatná i náboženská otázka. V najstaršom
èase sa relevancia viazala iba na takzvaných pohanov a Židov.
1.Pohani boli už za èias svätého Štefana stíhaný prísne a boli pozbavený všetkých
práv.
2. Židia mali v najstaršej dobe Uhorska vcelku rovnaké postavenie v celej strednej
Európe a to preto, že židovské zákonodarstvo sa tvorilo všade pod jednotným
vplyvom katolíckej cirkvi. Ladislav I. Svätý nariadil v roku 1092 v prvom svojom
zákonníku, desiatom èlánku a 10. hlave, že židia nesmeli uzavrie• manželstvo
s kres•anmi. Rovnako bola zakázaná aj služba kres•anských otrokov u židovských
majite¾ov a židia mohli obchodova• len v sídle biskupa mimo nedele. Najvýznamnejší
predpis privilégií, v podstate prvý podrobný vznikol za krá¾a Kolomana –
Colomani regis Lex Iudeis regno commorantissimus. Na základe tohto privilégia
však na rozdiel od ostatnej èasti Európy bolo ich postavenie ove¾a výhodnejšie,
židia mohli dokonca spravova• èi profitova• z krá¾ovských dôchodkov, úradov,
majetkov, mohli sa vo¾ne pohybova• a opúš•a• getá. Koloman povolil židom
vlastni• nehnute¾nosti na území celého Uhorska, ale len v sídle biskupa.
Podmienkou bolo i to že na týchto majetkoch museli i prebýva• v permanencii.
Belo IV. v roku 1251 dokonca povolil s urèitými podmienkami židom i zálohova•
donaèné majetky. Palatín Mikuláš Pálffy vydal pre Židov v bratislavskom
Podhradí v roku 1714 privilégium, v ktorom povolil usadenie sa urèitého poètu
židovských rodín v okolí Bratislavského hradu s majetkovými právami a vlastným
súdnictvom. Pálffy ako uhorský palatín mal v kompetencii vydáva• právne
záväzné rozhodnutia. Rovnoprávne majetkové postavenie Židov na území
Uhorska bolo prijaté až v roku 1848 spolu so zrušením poddanstva.
Od doby reformácie dôležitou štatusovou vlastnos•ou sa stala príslušnos•
k protestantizmu. Protestantizmus nebol vôbec trpený, napríklad pod¾a zákonného
èlánku z roku 1525 zbavoval právnej osobnosti ako kacírov, ktorých preto mohol
každý kacíra chyti• a ako kacíri mohli by• odsúdený na smr• a ich majetok mohol
by• konfiškovaný. V èasoch povstaní Boèkaja a Betlena bolo ich právo mierne
polepšené, stále však mali ve¾mi malé práva konfesionálne i majetkové.
Majetkové práva sa však výrazne pozmenili za vlády Ferdinanda III. na základe
dohody z Lincu v roku 1645 a Leopolda I v takzvanom provizóriu z roku 1691-
Explanatio Leopoldiana. Cisár Karol VI. tieto slobody potvrdil v roku 1731-
Resolutio Carolianana. Pre úplnú rovnoprávnos• protestantov sa zasadil v Uhorsku
však až Jozef II. – Toleranèným patentom z roku 1781. Toleranèný patent vo
svojom hlavnom princípe zrušil obmedzenie právnej i majetkovej spôsobilosti na
základe náboženského vyznania. Tento patent naplno dovo¾oval vlastni•
nehnute¾ný majetok i protestantským poddaným.
Ako vidíme Uhorské majetkové právo sa vyvíjalo ve¾mi k¾ukatou cestou,
poznaèenou pohnutou históriou štátu. Je len na škodu slovenskej historiografii že
sa mu nevenovala v patriènom rozsahu, ale to sa dúfam zmení.

Pramene: Tripartitum : prologus 1,2,

Tripartitum: prologus §6-6, § 6-7
Tripartitum :prologus §11
Tripartitum: II./74 § 74-75
Wenczel G.: Az országos jog és partikularis jogok koszti viszony hazai
jogrendszeunkeben, Budapest 1876.
Marsina: Codex Diplomaticus et Epistolaris II., Bratislava 1979,
Fejer : Codex Diplomaticus Arpadianus, Budapest 1889,
Sv. Ladislav: II./§ 12-3 Mol Budapest,
Szentpétery: Monumenta Regesta Hungarica, Budapest 1890,
 Corpus Iuri Hungarici: Observationes processus causarum militaris
curiae in facto honoris usu receptae.
Acsády: A magyaroszághy szidoszák felszabadiszta iránti folymodas,
Budapest 1087.