Vznik Veľkej Moravy a vláda Rastislava

Mocenským zásahom Mojmíra I. teda vznikol veľkomoravský rannostredoveký štát, ktorý sa stal
významným medzníkom našich najstarších dejín. O panovaní Mojmíra I. a tom ako si počínal v
novom štáte nie sú veľa informácie. Ale ani on nedokázal zabrániť nemeckému prenikaniu Franskej
ríše. Mojmír pravdepodobne po celý čas svojho panovania uznával zvrchovanosť Franskej ríše a
namiesto boja vyuţíval svoje dobré vzťahy k nej. Hlavné úsilie upriamil Mojmír na dobudovanie a
ustálenie štátu, čo sa prejavilo v značnom rozvoji veľkomoravskej spoločnosti. Medzi moravskou
vládnucou vrstvou však boli skupiny nespokojné s Mojmírovou politikou vo vzťahu k Franskej ríši
a tie vyvolávali aj nespokojnosť vo vnútri štátu. Pod týmto tlakom vypovedal Mojmír I. Frankom
poslušnosť, a to malo za následok že kráľ Ľudovít Nemec zhromaždil veľké vojsko, s ktorým v
polovici augusta roku 846 vtrhol na Moravu a zbavil Mojmíra vlády. Neodvážil sa však narušiť
štátne zriadenie, ktoré už malo pevné základy. Na kniežací veľkomoravský stolec dosadil
Mojmírovho synovca Rastislava. Vládcom Nitrianskeho kniežatstva, ktoré si aj po vypudení Pribinu
zachovalo osobitosť vývoja, sa stal mladý ale ctižiadostivý Rastislav.
Keď bol Rastislav v roku 846 dosadený na trón malého a slabého Veľkomoravského kniežatstva,
nikto nepredpokladal, že práve on dokáže úspešne zahrať prvú veľkú geopolitickú hru v našich
dejinách. Rastislav sa stal kniežaťom ako vazal Východofranskej ríše, ktorá bola vojensky,
hospodársky aj politicky oveľa silnejšia. Napriek tomu sa rozhodol, že sa pokúsi získať nezávislosť
svojho štátu na Frankoch. Na to potreboval dve veci - preukázať silu a získať politické uznanie
Veľkej Moravy.
Prvé roky svojej vlády na Veľkej Morave bol Rastislav opatrný a trpezlivo vyčkával. Nezapájal sa
priamo vojensky do povstaní proti východofranskému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi. Ale po
neúspechu vzbúr poskytoval azyl vzbúrencom, čím rástla jeho ekonomická aj vojenská sila. Od
roku 850 sa už cítil dostatočne silný na to, že podporoval vzbúrencov priamo a výmenou za ich
podporu získaval nové územia. V roku 855 preto Ľudovít Nemec vtrhol na Veľkú Moravu s
úmyslom podrobiť si Rastislava a urobiť z neho opäť iba svoju bábku. Podarilo sa mu spustošiť
krajinu v okolí Devína a Bratislavy, ale nakoniec ho Rastislav vojensky na hlavu porazil a donútil
ho stiahnuť sa naspäť do Bavorska.
Dostatočnú silu už teda Rastislav preukázal, na dosiahnutie dlhodobej samostatnosti pre Veľkú
Moravu však potreboval získať politické a diplomatické uznanie nezávislosti. To mu mohol v tom
čase poskytnúť iba pápež. Ak by vyslal na územie Veľkej Moravy svojho arcibiskupa a vyčlenil by
Veľkú Moravu spod právomoci franských biskupov, znamenalo by to fakticky uznanie nového
štátu. Rastislav na dosiahnutie svojho cieľa rozohral na vtedajšie časy pomerne šikovnú
geopolitickú hru.
Najskôr poslal v roku 861 svojich vyslancov k pápežovi Mikulášovi I. do Ríma so žiadosťou, aby
pápež vyslal na Veľkú Moravu misionárov ovládajúcich slovanský jazyk. Jeho požiadavky však
boli odmietnuté a Veľká Morava zostala pod cirkevnou správou franských biskupov. Preto sa
Rastislav v roku 862 sa s tou istou požiadavkou obrátil na byzantského cisára Michala III. Prečo by
byzantský cisár nevyužil príležitosť zahrať si geopolitickú hru v strednej Európe a neposilniť svoj
vplyv v tomto regióne. A tak poslal v roku 863 na Veľkú Moravy sv. Cyrila a sv. Metoda.
Príchod oboch vierozvestov a ich činnosť narušovala pôsobenie franských kňazov na Veľkej
Morave – Rastislav už od nich nebol závislý. Sv. Cyril a sv. Metod získali pre Veľkú Moravu i s
podporou u pápeža uznanie staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Samotným veľkomoravským
kniežatám by sa to nepodarilo, priniesli písmo – hlaholiku a niektoré liturgické texty preložili do
staroslovienčiny. Získali si srdcia a podporu jednoduchých ľudí. Vyjednávacia pozícia Rastislava a
Veľkej Moravy sa teda veľmi zlepšila. Preto v roku 867 odišli sv. Cyril a sv. Metod do Ríma, aby
dosiahli uznanie staroslovienčiny ako štvrtého liturgického jazyka – popri dovtedy výlučne
používaných hebrejčine, gréčtine a latinčine.
Geopolitický vznik Strednej Európy
Na Vianoce roku 867 pápež Hadrián II. schválil bohoslužobné preklady do staroslovienčiny a na
znak súhlasu ich položili na oltár baziliky Santa Maria Maggiore v Ríme. Sv. Cyril síce v roku 869
v Ríme zomiera, ale sv. Metod bol v roku 870 vysvätený za misijného arcibiskupa pre oblasť
Panónie a Veľkej Moravy. Tá sa medzičasom ubránila v roku 869 útoku Frankov a v roku 870 po
príchode arcibiskupa Metoda bol Rastislav aj v dobrom zahraničnopolitickom postavení.
Rastislavova geopolitická hra sa teda v roku 870 úspešne zavŕšila.
Uznanie Veľkej Moravy malo veľké dôsledky pre európske dejiny. Bol to precedens. V tomto
momente vznikla politicky Stredná Európa. Pápež potvrdil, že kresťanské národy v strednej Európe
si už nemusia vyberať iba medzi tým, či budú vazalom Západu alebo Východu. Môžeme byť
súčasťou západnej kresťanskej civilizácie ako samostatný a rovnocenný subjekt. Na základe
Rastislavovho precedensu získalo neskôr geopolitické uznanie Poľsko, Česko aj Uhorsko.
A práve vtedy, keď Rastislav pre Veľkú Moravu „uhral“ najväčší vojenský aj diplomatický úspech,
prišla zrada. Rastislavov synovec Svätopluk uznal zvrchovanosť Východofranskej ríše a vydal
Rastislava do rúk Frankom. Tí ho odsúdili, oslepili a uväznili. Arcibiskupa Metoda zajali franskí
biskupi a uvrhli do väzenia. V priebehu pár mesiacov sa ocitlo celoživotné Rastislavovo snaženie v
troskách.
Lenže v roku 871 Frankovia urobili chybu a zajali aj samotného Svätopluka. Moravania povstali
proti Frankom a za panovníka si zvolili kňaza Slavomíra. Proti povstaniu poslali Frankovia výpravu
vedenú čerstvo omilosteným Svätoplukom. Ten však zradil aj Frankov a pridal sa na stranu
povstalcov. Povstalci potom porazili franské vojská a Svätopluk sa stal kráľom Veľkej Moravy.
Rozšíril jej vplyv a dosiahol jej úplné medzinárodné uznanie. Mohol to však dosiahnuť iba vďaka
šikovnej politike svojho strýka Rastislava, ktorý kvôli nemu zahynul opustený a slepý v neznámom
franskom väzení. Zrejme sa nikdy nedozvedel, že jeho šikovná geopolitická hra bola úspešná a
Veľká Morava sa jeho zásluhou stala až do príchodu Maďarov regionálnou veľmocou. (Zuzana
Lopatková „Cirkevné dejiny stredovekého Slovenska“)
Pád Rastislava
V čase Metodovho uväznenia sa taktiež vyostrili rozpory aj medzi Rastislavovým štátom a
Ľudovítom Nemcom. Ten sa po usporiadaných pomerov vo vlastnej rodine a v štáte rozhodol
vojensky zasiahnuť a udrieť na Slovanov na okraji Východofranskej ríše. Mala to byť rozsiahla
vojna smerujúca proti Slovanom, Čechom a Moravanom. Samostatný oddiel smeroval aj k
Svätoplukovi, vládcovi nitrianskeho knieţatstva. „Út z citovaného listu pápeža Hadriána II. Je
možnosť vidieť, je popri Rastislavovi ako veľkomoravskom vládcovi a popri Koceľovi vystupuje
ako rovnocenný partner aj držiteľ Nitrianskeho knieţatstva – Svätopluk. Doletíte postavenie mala,
teda aj celá východná oblasť Veľkej Moravy. Podstatu tejto východnej oblasti tvorilo územie
Slovenska, ktoré hralo významnú úlohu v politickom, hospodárskom i kultúrnom vývine Veľkej
Moravy.“( Chropovský, B.: Slovensko na úsvite dejín, SPN, Bratislava 1970, s. 102)
Ľudovít Nemec, avšak nedosiahol veľký vojenský úspech. Musel sa uspokojiť iba s
plienením, preto mohutné hradné pevnosti sa im nepodarilo dobyť. Preto Karolman, správca
bavorského údelu zosnoval zákerný plán na podmanenie Veľkej Moravy. Pre svoje ciele si získal
mladého, smelého, bezohľadného a mimoriadneho schopného Svätopluka, ktorý mal na zreteli
predovšetkým mocenské záujmy. Svätopluk teda uznal oficiálnu suverenitu Karolína, avšak bez
súhlasu Rastislava. Tento počin mnohí považovali za zradu. Spor, ktorý sa okolo toho vyostril,
vyústil do toho, je Rastislav sa rozhodol Svätopluka zabiť. Nastavil pascu, ktorá sa, avšak obrátila
proti nemu. Svätopluk nečakal na útok Rastislava nečinne, ale sám zosnoval pascu, do ktorej
napokon dostal nielen knieţaciu druţinu, ale aj samého Rastislava, ktorého hneď vydal
Karolmanovi. V Rezne sa napokon konal súd nad zajatým Rastislavom, ktorému dal napokon
Ľudovít Nemec vylúpiť oči a uvrhol ho do žalára.
Podľa záznamov fuldských análov sa táto udalosť popisuje takto „ Svätopluk, synovec Rastislavov,
hľadiac na vlastný prospech, poddal sa Karolmanovi i s panstvom, ktoré držal. Rastislav veľmi sa
rozhneval a činil synovcovi tajné úklady a rozhodol sa ho dať, nič zlého netušiaceho, pri hostine
zahrdúsiť, avšak milosťou boţou bol z nebezpečenstva vyslobodení, lebo skôr ako tí, ktorí ho mali
zabiť, vkročili do domu, vstal z miesta hostiny, dozvediac sa o tejto ľsti od niekoho známeho a,
ako by sa chcel hrať so sokolmi, unikol pripraveným nástrahám. Rastislav však, vidiac svoj zámer
prezradený, synovca prenasledoval s vojakmi, aby ho zajal, avšak spravodlivým súdom bojím bol
lapený do osídiel, ktoré nastrojil, lebo od tohoţe svojho synovca bol zajatí, zviazaný a predvedený
Karolmanovi, od ktorého bol zasa poslaní s vojakmi stráţiacimi ho, aby neuprchol, do Bavorská a
uvrhnutý do väzenia, kde bol do kráľovho príchodu. Nenachádzajúc odporu, vtrhol do jeho panstva,
podmanil si všetky mestá a hrady, kráľovstvo rozdelil medzi svojich, vrátil sa, obohatiac sa
kráľovským pokladom.“ (Havlík, L., Písomné pramene k dejinám Veľkej Moravy, SAV, Nitra
1964, s. 16) Tak, teda skončil veľký, mocný a prezieravý panovník, ktorý robil širokú
slovanskú politiku. Jeho ciele však, na škodu ríše i celému Slovanstvu sa dosiahli iba čiastočne.
„Nie nepodobný môže byť aj osud svätorečenia Rastislava, ktorý sa odohral v slovenskej
pravoslávnej cirkvi len v roku 1993. Jeho ikonu tvorí vladárska polpostava s kniežacou korunou na
hlave odetá v purpurovom plášti, ktorý má najskôr pripomínať jeho podobnosť s cisárom
Konštantínom. Tú istú funkciu plní dvojramenný kríž, ktorý má svätec v ruke, keďže obdobne je na
ortodoxných ikonách znázorňovaný aj svätý Konštantín Veľký a podľa neho aj Vladimír Svätý.
Rastislav drží v druhej ruke meč, nepochybne znak svojej vladárskej moci. Na krku má ortodoxný
kríž. Celú ikonu maľovanú v zlatej a teplých farbách potom doplňuje nápis v cyrilike.,,Svätý
Mučeník -Rastislav / Rovnoapoštolský - Cár Moravský“ (M. Homza “Stredná Európa 1. Na
začiatku stredoveku”.)
Svätého Rastislava odsúdili k trestu smrti. Z kráľovskej milosti však nebol zabitý hneď. Najprv mu
vypálili oči a ponechali ho v mukách vo väzení. Bohabojné knieža, svätý Rastislav zomrel za svoj
ľud, za svoju Cirkev, za Christovu pravdu ako mučeník nevedno kde, snáď ešte v roku 870, určite
po veľkom utrpení.