Marcus Aurelius

Ä
ô:
fí <
ah

i.-'

Jl 40
É

w 7
$aŕ.'í

//O O 'v

MYŠLIENKY
K SEBE
POVAŽ^Ä KNIŽNICA
Štúrovä uf 41/14
i 017 45 Pov; Bystrica

B
Vydavateľstvo
Spolku slovenských spisovateľov
tí® Translation © by 1943,1976,1995, 2006
? í i
Miloslav Okál - dedičia
Uýŕ
>. ; \: :í

g[ Prologue © Miloslav Okál - dedičia

Cover design © by 2006 Piana Kohútová
© Vydavateľstvo Spolku slovenských
■r "T
spisovateľov, spol. s r. o., Bratislava
e-mail: vsss@stonline. sk
http: // www.vsss.sk

As*

Realizované s finančnou podporou

i Ministerstva kultúry Slovenskej republiky

VYDAVATEĽSTVO
SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV
spol. s r. o.

Marcus Aurelius: Myšlienky k sebe

■: í ľv^í í Z latinčiny preložil Miloslav Okál
Predslov napísal Miloslav Okál
Zodpovedná redaktorka Ingríd Skalická
tei Obálka Hana Kohútová
Sadzba Anna Chovanová
Tlač PPA Bratislava
Vydanie štvrté, vo Vydavateľstve
Spolku slovenských spisovateľov prvé
h
B Printed in Slovakia

ISBN 80-8061-261-7
 Život a dielo
Marca Aurélia

Z« dve storočia sa podarilo Rimanom tak doko­

nale zromanizovať provinciu Hispániu, že onedl­
ho dodala Rímu nielen vynikajúce osobnosti
literárneho sveta, ako boli obidvaja Senecovci,
l.ucanus, Quintillianus a Martialis, ale o niečo
neskoršie aj dvoch cisárov, Trajána a Hadriárui.
7. nich prvý i pri svojom pokročilom veku privie­
dol Rímsku ríšu pomocou svojich légií k takému
rozpätiu, aké nedosiahla ani predtým, ani potom.
I hnitý pochopil, že ríša nielen že už nemôže konať J
ďalšie výboje, ale nie je schopná ani udržať úze-
lítia, ktoré nedávno získala, a stiahol preto rímske
légie na staré, prirodzené hranice s husto vybudo­
vanými pevnosťami a za celý čas panovania veno­
val sa vnútornému usporiadaniu ríše, čo sa mu
podarilo v takej miere, že ešte aj dnes možno nájsť
na území Talianska aj v bývalých rímskych pro­
vinciách množstvo pamiatok, pripomínajúcich
cisára Hadriána ako človeka nielen nezvyčajných
estetických kvalít, ale aj ako človeka dbajúceho •;
o potreby širokých vrstiev podmaneného obyvateľ- .-ľ
stva.
Vo štvrtom roku jeho vlády narodil sa Marcus
Aurelius '(26. apríla 121) ako syn Annia Vera
a Domitie Lucilly. Jeho predkovia tiež pochádzali
/.o Španielska, ale už Vespazián ich prijal medzi
rímskych patricijov a onedlho dosiahli najvyššie
úrady. Zásluhou matkinho deda Catilia Severa Z.
mal Marcus vynikajúcich učiteľov všetkých dis-

5
ciplín, v ktorých sa vtedy vzdelávali synovia
predných rímskych rodín. Vďaka vysokému
postaveniu, ktoré zaujímali Marcoví predkovia,
cisár Hadrián si všimol mladého chlapca a obda­
ril ho viac ráz rozličnými vyznamenaniami. Keď
mal pätnásť rokov, obliekol si mužskú tógu
a zasnúbil sa na Hadriánovo želanie s dcérou L.
Ceiona Commoda, ktorého si Hadrián vyhliadol
za svojho nástupcu. Ale Commodus do roka
umrel, a keďže Marcus bol príliš mladý, adopto­
val Hadrián pred svojou smrťou Marcovho sváka
T. Antonína s podmienkou, že on zas adoptuje
Marca a L. Commoda, syna vyššie spomenutého
L. Ceiona Commoda. Od tohto času sa Marcus
prestal volať Marcus Annius a. volal sa Marcus
Aurelius.
Na žiadosť T. Antonína Pia rozišiel sa so snú­
benicou a vzal si za manželku jeho dcéru Fausti-
nu, a keď sa mu o rok narodila dcéra (146), stal
sa i svokrovým spoluvladárom. Po jeho smrti (7.
marca 161) stal sa jeho nástupcom, no za spolu-
vladára si pribral L. Aurélia Vera. A veru potre­
boval osobu, na ktorú by bol mohol zveriť aspoň
časť svojich starostí. Mladé útočné národy začali
na všetkých stranách ohrozovať hranice Rímskej
ríše. Parti na východe čím ďalej tým viac robili
vpády na rímske územie a porážka, ktorú spôso­
bili správcovi Sýrie Attidiovi Cornelianovi,
dodávala im oprávnenú odvahu. Ani opevnené
hranice v Británii nemohli zadržať Kaledóncov,
rútiacich sa zo severného Škótska. Cez západnú
Germániu a Réciu rútili sa Chati, divý germán­
sky kmeň. Na strednom Dunaji rad pevností len
horko-ťažko udržiaval ustavične dorážajúce ger-
yjá

6
mánske národy a na východe tlačili sa na hranice
Rímskej ríše barbarské národy, nazývané spoloč- ■
ný/m menom Sarmati, medzi ktorými už možno
počítať aj so slovanskými národmi. Marcus mal
o tom čase, na jeho šťastie, viac dobrých vojvod- "i
cov, ktorým sa podarilo aj keď nie presvedčivo
víťaziť, aspoň udržať nepriateľov pred hranica- H
mi Rímskej ríše. Pálčivejšia sa zdala len situácia
na východe, kde sa hneď po Marcovom nastúpe­
ní rozpútala vojna s Partmi. Keďže sa nemohol =;
pre iné, dôležitejšie zamestnanie sám vypraviť na
východ, poslal mladého L. Aurélia Vera ako do-
orcu a kontrolóra rímskych generálov. Rímske
vojsko dosiahlo tam za niekoľko rokov významné
úspechy, ale mor, ktorý ho postihol, prinútil cisá- ‘ <
rov uzavrieť mier (166). Ešte sa neskončila vojna
portská, už sa začala vojna s germánskymi
národmi, s Markomanmi a Kvádmi, ktorých sídla
boli v bezprostrednom susedstve Rímskej ríše na
ľavom brehu stredného Dunaja. Azda pre tlak é.
germánskych, keltských a ilýrsko-panónskych
národov, ktoré boli nad nimi, Markomani
a Kvádi prešli cez Dunaj a Rimanom, zoslabe- V
ným odchodom vojska do boja proti Partom, vý
nepomohli ani silne vybudované opevnenia, opie-
sajúce sa o štyri základné pevnosti (castra) vo tóíp
Vindobone (Viedeň), m Carnunte, v Brigetiu
(oproti Komárnu) a Aquincu (Budín)), a ani celá
reťaz menších pevností (castelľum), z ktorých
niektoré boli aj na ľavom brehu Dunaja, ako pev­
nosť v Stupave, na Devíne, v Bratislave a v Leány- j
vari pri Komárne. Cez tieto opevnenia prerazili ;;j
Markomani a Kvádi, nasledovaní ďalšími bar- j,
horskými národmi, a zaplavili Panóniu, ba vtrh­

7
 li až do samej Itálie. Onedlho sa však podarilo
cisárom vyhnať barbarov z Itálie a Panónie a pri- -g?
viesť ich do predošlého vazalského pomeru. Cisá- fe
ri sa vracali domov, keď náhle Verus ochorel a po -
Q '
niekoľkých dňoch zomrel (169). Ešte toho roku
Germáni znovu prekročili Dunaj, a tak sa Mar-
cus znovu odobral do Panónie, aby osobne viedol
boje proti nim. Do konca roku 171 sa mu podá- á
rilo zatlačiť ich znovu za Dunaj, no tentoraz sa
Marcus neuspokojil s oslobodením Panónie, ale
l'N chcel poraziť nepriateľov aj na ich vlastnej pôde, 4
a preto prekročil začiatkom roku 172 Dunaj niek- •::
- de pri Komárne alebo pri ústí Hrona a dal sa do
boja najprv proti Kvádom. Takto chcel vraziť klin j
do spojenectva Markomanov, Kvádov a sarmat- ý
:, ských Jazygov. Nastali urputné boje, v ktorých sa N
ocitlo rímske vojsko na pokraji záhuby, keď bolo JÉ
jednak obkľúčené nepriateľom, jednak trápené
' nedostatkom vody. No v najväčšej tiesni zniesol f
- sa nad obidvoma vojskami prudký lejak, ktorý
zachránil smädom vysilené rímske vojsko a po- '
mohol mu vyslobodiť sa z nepríjemnej situácie.
Túto udalosť zaznamenali jednak kresťanskí spi- : 3
sovatelia, pripisujúc zoslanie dažďa modlitbám
kresťanov, ktorí bojovali vo vojsku Marca Aure- 4
lia, jednak spisovatelia pohanskí, pripisujúci |
zoslanie dažďa pohanským bohom. Neskôr sa čý
Marcoví predsa podarilo porazit nielen Kvádov, ?sj
ale aj Markomanov, no úplne ich nepodrobil,
pretože z východu prišla nepriaznivá správa, že Ej
Ér sýrsky vojvodca Avidius Cassius, Marcov naj- [
lepší vojak, odpadol od neho a chce uchvátiť trón
pre seba. Marcus preto upustil od ďalších výbo­
jov, ktorých výsledkom by bolo zriadenie nových
[ííj

8
provincií, Markomanie a Sarmatie, a odišiel do
Ríma. Zatiaľ bolo onedlho potlačené Cassiovo
povstanie a Marcus mohol spolu so synom Com-
modom, ktorého prijal už roku 176 za spoluvla-
dára, triumfom osláviť víťazstvá nad Germánmi
a Sarmatmi. Slávu triumfu dodnes hlása svetu
víťazný stĺp, stojaci v Ríme na Piazza Colonna.
Reliéfový pás, tiahnuci sa okolo stĺpa, predstavu­
je jednak slávnostný ráz triumfu, jednak vojen­
ské príhody z bitiek a onú podivnú príhodu
■■ dažďom. Po krátkom pobyte v Grécku, Malej
Ázii a Sýrii odobral sa znovu k panónskym
légiám a po dôkladných prípravách dal sa do boja
proti barbarom, ktorí sa zasa začali búriť. Boje sa
odohrávali niekde v poriečí rieky Hrona, kde
uprostred urputných bojov napísal Marcus prvú
knihu svojich Myšlienok, v dejinách svetovej li­
teratúry jedinečnú. S najväčším uznaním a vďa­
kou spomína na všetkých svojich dobrodincov,
predovšetkým učiteľov stoickej filozofie, ktorí si
lak získali srdce mladého snaživého mladíka, že
ostal verný ich náuke až do smrti. Marcus sa
rozhodol úplne poraziť nepriateľa, a preto jeho
lepie pokročili hlboko do nepriateľského územia,
ako svedčí nápis na trenčianskej hradnej skale -
pravdepodobne (r. 17f) ho dalo do nej vyryť 855
vojakov II. légie Adiutricis z rímskej posádky
v l.augariciu, ktorý historici stotožňujií s Ptole-
maiovým Leukaristom. Nápis síce svedčí o tom,
e rímske vojsko porazilo nepriateľov, ale predsa
ani teraz sa Marcoví nepodarilo posunúť hranice
Rímskej ríše až po Karpaty, ako mal v úmysle, no
a :da zima ho prinútila prezimovať v zadunaj­
ských pevnostiach, kde uprostred príprav na

9
jarné výboje náhle umrel 7. marca 180 asi v hlav­
nom stane vo Vindobone (Viedni).

Z literárnej činnosti Marca Aurélia sa zachova- V

la korešpondencia s učiteľom Frontovom, ktorú V
literárni historici obyčajne datujú do rokov 139 fy
až 166, niekoľko listov, ktoré zaznamenal historik
Vulcatius Gallicanus v životopise Avidia Cassia,
cisárova reč pred senátom, v ktorej sa domáhal B
láskavosti pre rodinu zavraždeného povstalca fy
Avidia Cassia, a hlavné Marcovo dielo, jeho Myš- fy
lienky.
Nemožno povedať, či ich Marcus sám rozdelil fy
na dvanásť kníh a tie zasa na kapitoly v takom p
poradí, ako ich poznáme dnes. Nič bližšie nemôž-
no povedať ani o cieli, ani o vzniku diela, len zo 'j
zakončenia prvej a druhej knihy vieme, že prvú y
napísal v poriečí rieky Hrona, druhú v zadunaj- ■ /
skej pevnosti Carnunte. Azda aj ostatné knihy
napísal v Carnunte alebo vo Vindobone. Narážka fy
na Verovu smrť (V11I/37) kladie vznik diela do fy
,v -zíl
obdobia po roku 169; narážka na zajatie Sarmatov fy
udáva vznik diela ešte asi o šesť rokov neskôr, no )
časté spomínanie staroby (11/2, 111/4, X/15) by fy
dosť oprávnene nasvedčovalo, že dielo vzniklo N
v posledných dvoch rokoch Marcovho života.

o
Stoická náuka, ktorej vyznávačom bol aj Mar-
cus Aurelius, delila sa na logiku, fyziku a etiku.
Logika zahrnovala v sebe noetiku, zaoberajúcu sa

10
otázkou vzniku poznania, dialektiku, všímajúcu
■i ľudskú reč od jej najprostejších čiastok až po
■ylogizmy, a rétoriku, ktorá sem patrila len
nepriamo ako umenie správne hovoriť. Pokiaľ ide
o noetiku, stoici boli senzualisti. Verili, že duša
človeka, vlastne len jej vedúca čiastka, je po naro­
dení človeka tabula, rasa a je schopná prijímať
úpisy, ktoré by do nej zapisovali pomocou zmys­
lov vonkajšie predmety. Zápisy zostávajú v našej
pamäti, a ak sa ich nahromadí mnoho, človek
nadobúda skúsenosti.
Poznanie zmyslami nadobúda človek v prvých
rokoch života. Neskôr je možné uňho aj poznanie
pomocou rozumovej činnosti. Človek môže dôjsť
k pravdivému poznaniu, ale toto poznanie sa
musí zakladať na jasných predstavách (katalépti-
ké fantasia), ktoré sa zasa zakladajú na správnom
pozorovaní. Stoického mudrca charakterizuje
práve to, že vie rozoznávať jasné predstavy od
klamných (doxai).
Druhou čiastkou stoickej filozofie bola fyzika.
Ako bola logika základom filozofovania, tak fyzika
pomáhala vedecky odôvodniť pomer stoikov
k svetu, teda odôvodniť zásady etiky, na ktorú,
pravda, kládli stoici najväčší dôraz. Vo fyzike boli
•loici pokračovateľmi Herakleitových náhľadov
o materiálnosti všetkého vo svete a o božskom
rozume, logu, ktorý oživuje a spravuje celý svet.
Iložský rozum,, ktorý im splýval s bohom, pred-
■lavovali si ako jemný, čistý, všetko prenikajúci
a celý svet oživujúci oheň, a preto svet im bol živý
ii rozumný živočích. Predstavovali si ho ako ko­
nečnú a jednotnú guľu, obkľúčenú nekonečným
prázdnym priestorom. Na zemeguli rozoznávali

11
I > 1 s ‘ j...* 1 .* > *0 l * ♦.* X7
päŕ' pásom, z ktorých tri boli neobývané - dve ,-r
krajné pre zimu a jedno uprostred pre horúčavu -
a len dve pásma medzi pásmom horúcim a stude-
ným boli obývané. S týmto zdôrazňovaním nepa- g
trnosti obývaného územia stretáme sa u stoikov |
? dosť často, lebo na ňom poukazovali, v akom
0 nepatrnom priestore sa pohybuje ľudská sláva
a aký je preto nezmyselný zhon za ňou.
Keďže každá matéria podlieha zániku, stoici
boli presvedčení, že aj svet je zničiteľný. Verili, že j
sa zmení v oheň (ekpyrósis) a z neho sa opäť začne H
tvoriť svet, aký bol predtým. Bytosti na zemi sú ;g?|
odstupňované podľa toho, koľko ktorú preniká Č.
a oživuje onen svetový rozum. Najnižšie sú
nerasty, lebo v nich sa prejavuje svetový rozum jŕä
len v schopnosti držať sa pospolu (to hektikon); Hä
vyššie stojí rastlinstvo, ktorého živočíšna sila (to
>
ŕ-
fysikon) sa líši od duše živočíchov (to psychikou) .
; len kvalitou; pneuma duše je totiž suchšia. Ľud- ’!l
. ská duša líši sa od duše ostatných živočíchov hg
rozumovou mohutnosťou. Človek sa skladá podľa
stoikov z tela a duše. Obidve časti sú hmotné, č
: duša, pravda, je z omnoho jemnejšej látky ako
h telo. Je to pneuma, zlúčenina jemného vzduchu
a. ohňa. Skladá sa z ôsmich mohutností, z ktorých
päť prináleží činnosti zmyslov, šiesta robí človeka
schopným hovoriť, siedma je schopnosť plodivá,
ôsma, ovládajúca všetky ostatné, je schopnosť d
rozumová, vedúci rozum (to hégemonikon). Je to ••
j čiastka onoho svetového rozumu, ktorý stoici, ako -jČ
som už vyššie povedal, stotožňovali s bohom. J
Rozum človeka je akýmsi výronom z boha, ktorý
stoici prirovnávali k slnečným lúčom, dopadajú-
. Ľ , , , PH
cim síce na zem a na. predmety tohto sveta, ale

12
 r
väziacim vo svojom základe, v slnku. Božský
rh rozum pristupuje ku každému človekovi a záleží
3
len na človekovi, aby si ho osvojil a ďalej v sebe
~i|
pestoval.
ilt
Ako som už vyššie povedal,fyzika vedecky odô­
vodňovala stoikom zásady etiky. Keďže celý svet
je spravovaný božským rozumom a všetko, čo sa
a
deje, má svoju príčinu a je vcelku osožné, ľudia
majú pokojne prijímať všetko, čo im dáva osud,
a nereptať proti ničomu. Uspokojiť sa s činnosťou
ä
svetového rozumu znamená žiť podľa prírody, no
□ v zhode so svojím rozumom (ktorý, ako som už
spomenul, je len výronom božského rozumu, pre­
nikajúceho a spravujúceho celú prírodu), zname­
ná žiť cnostné, a ten, kto žije takýmto životom,
dosahuje úplnú blaženosť, lebo stoikovi jediným
dobrom je cnosť, jediným zlom neresť. Všetko
ostatné mu je ľahostajné (adiafora), lebo nemá
podľa neho nijaký vplyv na dosiahnutie blaženého
života. Len neskoršia životná prax zmiernila tieto
prísne zásady a stoici potom uznávali medzi nimi
veci, ktorým človek dáva prednosť (ta proégme-
na), ako duševnú obratnosť, zdravie, život, silu,
krásu, a ktorým nie (ta apoproégmena), ktoré sú
protikladom predošlých. Človek im však venuje
len pozornosť, nie vôľu. Z toho, že rozum všet­
kých ľudí pochádza zo spoločného prameňa, že je
súčiastkou svetového rozumu, vyplýva, že všetci
Si
ľudia sú si rovní, a teda niet rozdielu medzi Gré­
51 kom a barbarom, slobodným a otrokom, chlapom
a ženou, všetci sú údmi jedného veľkého tela, prí­
rody. Preto sa majú ľudia milovať, navzájom si
pomáhať, prejavovať si dobrodenia a vôbec spolu­
pracovať. No i pri tomto kozmopolitizme v praxi

13
 ž(sJí
Prvá kniha ■gi

■; | Bé ’ú •' ......<íí~i' Its&žf

šžtib
H
. • ..
Môj dedo Verus mi ukázal príklad dobrého
idea, ktoré sa nevie hnevať.
i Hil
/ Slávna pamiatka môjho otca ma viedla
I skromnosti a mužnosti.

Matka mi vštepovala zbožnosť, štedrosť

i odpor nielen k zlým skutkom, ale aj k myš­
lienkam na ne. Viedla ma k záľube v jednodu-
i
i bom živote, ktorý nepozná prepych. i
fel
W
Svojmu pradedovi vďačím za to, že som
nechodil do verejných škôl, no mal som výbor­
ných domácich učiteľov. Ďakujem mu aj za
I lo/.natok, že sa na takýchto veciach nemá šetriť.

Svojmu vychovávateľovi som vďačný za to,

e pri hrách nestraním ani Zeleným, ani
Belasým, že sa nenadchýnam za zápasníkov
okrúhlym ani s podlhovastým štítom. Od neho
i>m sa naučil znášať ťažkosti, uspokojiť sa y
i n.i lom, byť samostatný v práci, nemiešať sa do
ri i iných ľudí a neveriť ohováraniam.

■ :ľ lÔOi
iHh
Diognetos ma viedol k tomu, aby som sa Oi
nepachtil za malichernosťami, neveril tárani­
nám kúzelníkov a čarodejníkov o zariekavaní
.1 zaháňaní zlých duchov a iným podobným
\ e< iam. Odrádzal ma od viery vo veštbu z letu ys
prepelíc a od strachu z podobných povier;;
 naučil ma vedieť znášať pravdu a zblížil ma
s filozofiou. Pod jeho vedením som počúval
najprv Bakchia, potom Tandasida a Markiana,
ifôii
:-,'d
už v mladosti som písal dialógy a obľúbil som
si obyčajné poľné ležadlo zo zvieracej kože, ako
aj podobné iné obyčaje helénskeho života.

7/ Rusticus ma učil, že povahu si treba stále

zlepšovať a zdokonaľovať. Jemu ďakujem za
to, že som sa nedal na scestie sofistického hor­
lenia, že som nepísal o prázdnych teóriách,
neupadol do mravoučného kázania a nehral sa
okato na kajúcnika či dobrodinca; aj za to, že
som sa zriekol poetického krasorečnenia, že sa
doma neprechádzam v rúchu filozofa a že sa
nedopúšťam iných podobných výstredností, že
listy píšem jednoducho, asi tak, ako práve on
písal zo Sinuessy matke, že aj tým, ktorí sa na
ť
mňa nahnevali alebo mi ublížili, vychádzam
ochotne a zmierlivo v ústrety, len čo prejavia
vôľu udobriť sa so mnou; že som si navykol
čítať pozorne a neuspokojím sa s povrchnými
úsudkami a že tárajom hneď tak neprisvedčím;
napokon i za to, že som sa zoznámil s Epikteto-
vými úvahami, ktoré mi požičal zo svojej kniž­
nice.

8/ Od Apollónia som sa naučil nezávisle mys­

lieť, byť neochvejný, rozvážny a ani v najmen- !=
šom sa neriadiť ničím iným
J
ako rozumom. Vie- ffl
dol ma k ustavičnej duševnej rovnováhe pri l
prudkých bolestiach, strate dieťaťa alebo dlho­
trvajúcich chorobách. Na ňom ako na živom M
príklade som si uvedomil, že ten istý človek

16
môže byť veľmi rázny, a predsa zhovievavý.
I J d dy nebol, ako som si všimol, pri vyučovaní
mrzutý a svoju skúsenosť a obratnosť pri
fdcckých výkladoch zrejme nepokladal za
mimoriadnu osobitnú prednosť. Od neho som
.1 naučil, ako prijímať takzvané priateľské
i r.luhy, aby sme sa tým neponižovali, ale aby
nie zasa neprejavovali neuznanlivú nevšíma­
vosť.

()d Sexta som sa usiloval priučiť zhovieva-

\ osli. Bol mi vzorom otcovskej vlády v rodine;
ml neho som prevzal zásadu žiť v zhode s prí-
By
tmlou; on ma naučil nefalšovanej dôstojnosti,
•larostlivej pozornosti k priateľom a trpezlivos- 3
li I nevedomým a neuvážlivým ľuďom. Vedel •A
•a dobre pokonať so všetkými, takže stýkať sa -d
mm bolo príjemnejšie ako akékoľvek lichote-
me Veď sa práve preto u svojich vrstovníkov
le ;il najväčšej úcte. Ako zrozumiteľne a pre­
myslene vyvodzoval a zostavoval zásady
nevyhnutné pre život! A nikdy neprejavil ani
n.i/nak hnevu, ani žiadnej inej náruživosti, no
.1 roveň bol naplnený najvrúcnejšou láskou
ľ blížnemu. Bol uznanlivý, ale nevtieravo, za­
ujímal sa o mnohé vedomosti, ale ne vystatoval
•■a nimi.

Od gramatika Alexandra sa mi dostalo

I mučenia, že sa nemáme nešetrne a príkro sprá-
.iť k ľuďom, ak sa nesprávne vyjadrili. Sám
ne karhal tých, čo vyslovovali nejaký výraz
odporujúci rýdzosti, ľubozvučnosti alebo
duchu jazyka, ale ich poopravoval buď pri

17 Štúrova ul. 41/14

017 45 Pov. Bystrica
odpovedi, pri prejave súhlasu, alebo pri spoloč­ (Ea
ií
nom uvažovaní. Teda išlo vždy o vec samu, nie B
o nesprávny výraz. Vedel to príležitostne uro­ B
d
biť aj inou vhodnou pripomienkou. á

11/ Fronto ma priviedol k poznaniu, koľko ľrä

B
závisti, ľstivosti a pokrytectva sa skrýva
p
v samovláde, a ako naši takzvaní vyššie posta­
1
vení mávajú obyčajne málo lásky k blížnym.

ĺž/ Alexander Platonik ma nabádal, aby som i

sa nie často a nie bez vážnych dôvodov vyho­

váral, či už písomnou alebo ústnou formou, že
„nemám kedy", a aby som sa pod zámienkou IS!
11
návalu práce nevyhýbal povinnostiam, ktoré
vyplývajú z nášho vzťahu k blížnym.
B
raj
Igj
13/ Catullus mi vštepoval, že si máme vždy
raj
všímať aj výčitky priateľov, dokonca aj ich bez­
gl
dôvodné výčitky, a skôr sa usilovať ich dôveru
@
opätovne získať. Takisto ma učil, že o svojich i S]
fe
učiteľoch máme z celej duše hovoriť len uznan­ Iŕä3
livo, ako sa to pripomína o Dimitiovi a Ateno- ijä
i
dotovi, a svoje deti máme ozajstne milovať. Iräl
B

14/ Brat Severus mi bol vzorom lásky k rodine, 1

IfSI
pravde a spravodlivosti. Jeho prostredníctvom .y
som sa zoznámil s Traseom, Helvidiom, Cato- P ral
nom, L-/1U111
ILUlil, Diom aa Brutom,
UlULUlll, Ullod ÍICILV
neho OOlllsom ZJLSJKCU
získal jJlCU.
pred“­ ; • j
stavu o demokratickej ústave, v ktorej vládne p
----------- ------- _ -1---------- ------------------------------- x._,. g
spravodlivosť a občianska rovnoprávnosť, tak­
Ig
isto o vláde, ktorá si nadovšetko cení slobodu
občanov. Prebúdzal vo mne aj trvalú a neutí- ;A
chajúcu lásku k filozofii, dobročinnosť a Šted-
igl

18
 V ■ ' > , i ■ : .

i x)sť až do krajnosti, dobrú nádej a vieru v lásku

priateľov. Neskrýval sa pred tými, ktorých
konanie odsudzoval. Bol presvedčený, že naši
pi iatelia majú naisto vedieť, čo od nich chceme
g
alebo nechceme, máme im to jasne povedať.
6
isn
I •/ Od Maxima som sa učil ovládať sám seba, Igj
irál
nezakolísať za nijakých okolností, zachovať
• lobrú myseľ v ťažkostiach vôbec a v chorobách
zvlášť. Mal povahu jemnú, vľúdnu a vážnu
.1 ochotne vykonával svoje povinnosti. Všetci p
i
írol
holi presvedčení, že zmýšľa tak, ako hovorí, že ieh
nemá zlé úmysly, nech robí čokoľvek. Ničomu ggi
sa nečudoval, nič ho nevydesilo, nikdy sa Hl
neprenáhlil ani nezaváhal. Nikdy nebol roz- tí
I >ačitý ani neviazané veselý, ani zasa mrzutý či
li
podozrievavý. Bol aj dobročinný, zmierlivý
<1 nenávidel lož. Bol skôr obrazom človeka od Bi
prírody bezchybného ako ešte sa len zdoko­
i
naľujúceho. Nikto si nikdy ani len nepomyslel, Bi
že by si ho nevšímal, ale tiež si nikto netrúfal ä|
povyšovať sa nad ním. A v styku s ním bol oso­ ká
bitný pôvab.
p
R
16/ U svojho otca som vídal vľúdnosť, ale aj
neochvejné zotrvanie na každom zrelo uváže­
nom rozhodnutí, ľahostajnosť k takzvaným
poctám a záľubu a húževnatosť v práci. Rád si
vypočul tých, čo prinášali všeobecne prospeš­
né návrhy, a každému meral takou mierou, ako ý
si kto zaslúžil. Zo skúseností vedel, kde je '•
potrebné opraty pritiahnuť a kde povoliť. |
Vďaka jeho radám som zavčasu zavrhol
ľúbostné pletky s chlapcami. Bol spoločenský, •

19
 ale svojich priateľov nikdy nenútil, aby s ním 1
zakaždým stolovali alebo ho na cestách bez­
podmienečne sprevádzali; keď niekto z nich
z nejakých príčin zostal doma, nikdy mu to
nemal za zlé. V poradných zhromaždeniach
skúmal všetko podrobne a trpezlivo, neuspo­
kojil sa teda so všakovakými nápadmi, ale
neprestajne všetko zvažoval. Priateľov si vedel
udržať, lebo jeho náklonnosť k nim nikdy
Í
nebola vrtkavá ani zaslepená. Sám si poradil za
všetkých okolností a vždy mával dobrú vôľu.
Ďaleko dopredu predvídal budúcnosť a už
vopred pamätal na každú maličkosť, nerobil to
však okázalo. Odmietal ovácie aj všelijaké
lichotenie a ustavične bdel nad potrebami ríše,
obmedzoval verejné výdavky a dobre znášal
výčitky v týchto i podobných veciach. Pokiaľ
ide o bohov, nebol poverčivý, pokiaľ ide o ľudí,
nesnažil sa získať ich priazeň lichotením,
nena držia val zberbe, ale bol vo všetkom triez­
vy a pevný, vždy dbal o slušnosť, nezavádzal
novoty. Veci, ktoré spríjemňujú život a ktorých
mu šťastena dožičila nadostač, užíval skromne,
ale bez škrupúľ, celkom prirodzene sa tešil
z toho, čo mal. A čo nemal, to mu nechýbalo.
Nikto o ňom nemohol povedať, že je sofista,
táraj či pedant, lebo každý vycítil, že je to zrelý
a dokonalý muž, neprístupný pochlebovaniu
a schopný riadiť záležitosti svoje aj iných.
Okrem toho si ctil ozajstných filozofov, ale
ostatných neznevažoval, ani sa však nimi
nedal zviesť. Bol roztomilý spoločník, veselý,
no poznal mieru. Aj svojmu telu venoval pri­
meranú starostlivosť, nie však ako tí, čo až pri­
veľmi lipnú na živote alebo si potrpia na pekný
zovňajšok, ale k tejto veci nebol ľahostajný,
lakže pri svojej opatrnosti takmer ani nepotre­
boval rady lekárov a všelijaké lieky. Obdivu­
hodné bolo, že bez závisti ustupoval tým, ktorí
■ i osvojili nejaké zvláštne znalosti, napríklad
v rečníctve, práve, etike alebo v niektorých
iných odboroch, a ako im pomáhal, každého
uznával podľa jeho zvláštnych predností. Hoci
vo všetkom chránil zdedené zvyklosti, predsa
sa nehral nijako okato na strážcu týchto
poriadkov. Bol nepriateľom zmien a nepokoja,
rád zotrval na tých istých miestach a pri tej istej
práci, a aj pri prudkých záchvatoch bolesti
hlavy sa ihneď pustil do zvyčajných prác
s mladíckou čulosťou. Nemal veľa tajomstiev,
■.kor naopak, a zriedkakedy, aj to len vo verej­
ných záležitostiach. Pri usporadúvaní sláv­
nostných hier, pri stavbe domov, pri rozdeľo­
vaní peňažitých darov a podobných veciach
bol vždy rozvážny a umiernený ako muž,
ktorý má na zreteli iba to, čo treba urobiť, nie
uznanie za takýto čin. Nikdy sa nekúpal
v nevhodnom čase, nebol posadnutý staveb­
nou horúčkou a nepremýšľal o jedle ani o akos­
ti a farbe odevov či pôvaboch mladých otrokov.
Nemal v sebe nič ne'prívetivé ani unáhlené, nič,
co by sa dalo nazvať ;„výstredným", mal
dokonca skôr, všetko dopodrobna, pokojne,
usporiadane, nezvratné rozvážené a v dokona­
lej zhode s povahou veci samej, akoby mal času
nazvyš. Myslím, že sa naňho hodilo to, čo sa
hovorí o Sokratovi, že sa vedel odriekať a uží­
vať si tam, kde si väčšina v odriekaní počína
21
 ' ; • ■ ■ ■ ' |
slabošský a v užívaní nestriedmo. Ale vedieť
obidvoje - mužne sa odriekať a nepreberať -je
znakom dokonalej a nepoddajnej povahy, tak
sa prejavil aj počas Maximovej choroby.

17/ Bohom ďakujem za to, že som mal dobrých

dedov, dobrých rodičov, dobrú sestru, dobrých
učiteľov, dobrých druhov, príbuzných i pria­
teľov, skoro všetkých dobrých. Im ďakujem za
to, že som sa voči nikomu z nich neprevinil,
hoci som mal takú povahu, že by som sa asi bol
niečoho takého dopustil, keby sa mi bola
naskytla príležitosť; ale dobrotivosťou bohov
nikdy nenastali okolnosti, ktoré by ma boli
uviedli do pokušenia. Bohom ďakujem aj za to,
že som nebol dlhšie vychovávaný u dedovej
milenky, že som si uchoval kvet mladosti nepo­
rušený a že som sa nestal mužom predčasne;
skôr som s tým ešte počkal. Aj za to, že som bol
zverený vladárovi a otcovi, ktorý vedel zo mňa
vykoreniť všetku namyslenosť a priviesť ma
k poznaniu, že je celkom možné žiť pri dvore
a pritom sa zaobísť bez telesnej stráže, honos­
ných odevov, pochodní, sôch a podobných oká-
zalostí, dokonca sa môžem obmedziť na posta­
venie takmer jednoduchého občana bez toho,
že by som sa javil menej dôstojným a menej
dbal na svoje vladárske povinnosti voči štátu.
Som im vďačný aj za to, že som mal takého
brata, ktorý ma vedel nabádať k starostlivému
sebapozorovaniu a zároveň ma oblažoval svo­
jou úctou a oddanosťou. Ďakujem bohom za to,
že sa mi nenarodili nenadané a znetvorené deti;
za to, že som sa nevenoval priveľmi rečníctvu

22
<1 básnictvu a ostatným, štúdiám, ktoré by ma
boli nepochybne trvalo zaujali, keby som bol
zistil, že v nich úspešne napredujem; za to, že
som bez váhania pomohol svojim vychováva­
teľom k hodnostiam, po ktorých, ako som
vytušil, túžili, a že som ich nikdy, len preto,
lebo boli ešte mladí, neodbíjal sľubmi, že tak
urobím neskôr; za to, že som poznal Apollónia,
Rustica a Maxima a že som si tak často a živo
uvedomoval pravú podstatu života v zhode
s prírodou; takže pokiaľ ide o bohov a dary,
ktoré udeľujú, teda o vnímanie a chápanie,
vôbec nič mi nebráni žiť už teraz podľa prírody,
ja však svojou vlastnou vinou ešte v tom po­
krivkávam, lebo neposlúcham napomenutia
a pokyny bohov; som im vďačný aj za to, že
moje zdravie tak dlho obstálo pri takom živote;
že som neobcoval ani s Benedictou, ani s Teo-
ílotom a že som aj neskôr vytriezvel z náruži­
vostí lásky. Ďakujem aj za to, že neraz, keď som
sa hneval na Rustica, predsa len som si ne­
dovolil nič, čo by som bol potom oľutoval; že
moja matka, ktorej bolo súdené zomrieť v mla­
dom veku, aspoň svoje posledné roky strávila
u mňa; že kedykoľvek som chcel pomôcť člove­
ku chudobnému alebo žijúcemu v inom nedos­
tatku, nikdy som xsi nemusel povedať, že
nemám na to peniaze; a že mňa samého nepo­
stihla podobná núdza, aby som musel prijímať
niečo od iného. Dostal som dobrú ženu, posluš­
nú, oddanú a prostú. Vďaka bohom som mal
veľa schopných vychovávateľov pre svoje deti;
že sa mi vnukli v snoch všelijaké lieky, najmä
proti chrleniu krvi a závratom. A napokon som

23
bohom vďačný za to, že keď som zatúžil po
filozofii, nepadol som na úroveň nejakého
sofistu a nemaril čas lúštením hádaniek a sylo-
gizmov či hĺbaním o hvezdárskych záhadách.
Lebo všetky tieto veci vyžadujú pomoc bohov
a priazeň osudu.
Napísané v krajine Kvádov nad Granuou (Hron)
i ■' Hneď ráno si uvedom: Stretnem sa možno
so všetečným, nevďačným, namysleným,
závistlivým a sebeckým človekom. Všetky tieto
H'ho nedostatky vyplývajú z toho, že nepozná
dobro ani zlo. Ja som však dospel k poznaniu,
že dobro je svojou prirodzenosťou krásne a zlo
je škaredé a že aj prirodzenosť toho, kto koná
nesprávne, je príbuzná s mojou; nie preto, že by
sme boli jednej krvi alebo rodu, ale preto, lebo
sa zúčastňujeme na tom istom rozume a jeho
božskom podiele. Nemôžem teda od nikoho
z nich utrpieť škodu, lebo nikým sa nedám zlá­
kať na nič nepekné; takisto sa však nemôžem
na svojho blížneho hnevať ani sa s ním nepria­
teliť, lebo sme stvorení na to, aby sme boli
súčinní, práve tak ako nohy a ruky ako očné
viečka a obe čeľuste. Pracovať proti sebe bolo
by teda proti prírode; proti sebe pracujeme,
keď sa na seba navzájom hneváme a odvracia­
me sa od seba.
2/ Nech je už to moje ja čokoľvek, je to iba troš­
ka mäsa, trocha živočíšneho dychu a vedúci
rozum. Nechaj knihy knihami; už sa nimi
nerozptyľuj! Nemáš to dovolené; radšej - ako
by si už mal zomrieť - pohrdni tou troškou
mäsa: je to iba krvavý kal, kosti a osnova šliach,
ciev a tepien. Všimni si aj to, čo je dych! Prúd f
vzduchu, navyše ani nie nepretržitý, iba pod­
chvíľou vdychovaný a vzápätí zasa vydycho-
Jzž v.žgi ■ .-'ý;'-í
25
vaný. Napokon treťou časťou je vedúci rozum.
O tejto časti rozjímaj takto: Si už starec; preto ju
nedávaj naďalej zotročovať, nedovoľ, aby ňou
zmietali sebecké pudy ako bábkou, aby reptala
na svoj prítomný osud alebo nariekala nad
budúcnosťou.

3/ Diela bohov sú naplnené prozreteľnosťou,

ale ani diela náhody nie sú bez prirodzenej spä- |
tosti a súvislosti s tým, čo spravuje prozreteľ- .
nosť. Z nej vyviera všetko. Jej treba pripisovať ď
aj všetko, čo je nevyhnutné a zároveň žiaduce h
pre vesmírny celok, ktorého súčasťou si aj ty.
Ale to, čo si vyžaduje prirodzenosť vesmírneho
celku a čo prispieva k jeho zachovaniu, je dob- í
rom aj pre každú jednotlivú časť prírody; ves- :
mír takto zachovávajú premeny, a to tak prv- i™
kov, ako aj telies, z ktorých sa prvky skladajú. J
Pri týchto poznatkoch zostaň, nech sú stále tvo­
jimi zásadami; a smäd po knihách zažeň, aby si j
neumieral roztrpčený, ale s ozajstnou oddanos- ~
ťou a úprimnou
r vďačnosťou k bohom.

4/ Spomeň si, ako dlho si otáľal s týmito úva­

hami a koľkokrát si dostal od bohov lehotu
a nevyužil si ju! Musíš si už konečne uvedomiť,
akého vesmírneho celku si súčasťou a akého
svetovládcu si výronom; a že máš vymedzený
čas! Ak ho nevyužiješ na vyjasnenie svojej
duše, pominie, ako sa aj ty pominieš, a už sa
nikdy nevráti.
&
5/ Každú chvíľu dbaj usilovne o to, aby si plnil • a
svoje poslanie ako Riman, ako muž so svedo­

26
 ’J’ Lžh d, i í j
mitou a nestrojenou opravdivosťou, s vrelou
láskou k blížnym, nezávisle a spravodlivo,
a aby si sa celkom vymanil z myslenia na všet­
ko ostatné. A istotne sa vymaníš, ak budeš robiť
každé dielo tak, akoby bolo posledné v tvojom
živote, cieľavedome a bez zarytého odporu
k príkazom rozumu, bez pokrytectva, nesebec­
ky a bez šomrania na osud, ktorý ti je určený.
Vidíš, ako málo vecí stačí si osvojiť, aby tvoj
život plynul šťastne a bohumilo! Istotne ani
bohovia nebudú požadovať viac od toho, kto sa
drží týchto zásad.

6/ Len sa ponižuj, duša moja, naďalej sa po­

nižuj; veď už nebudeš mať kedy, aby si sa mala
v úcte, lebo každý má iba jeden život. A ten tvoj
je už takmer pri konci, a ty ešte stále nemáš
úctu k sebe samej a radšej vkladáš svoje šťastie
do duše iných.

7/ Rozptyľuje ťa niečo vonkajšie? Dožič si teda

čas, aby si sa priučil niečomu ozaj dobrému,
a prestaň blúdiť bez cieľa. Ale musíš sa vyvaro­
vať aj iného poblúznenia: lebo si nerozumne
počínajú aj tí, čo v živote hrdlačia do únavy,
nemajú však pred sebou cieľ, na ktorý by sa
každým svojím úsilírh a vôbec každou predsta­
vou zamerali.
í
8/ Neľahko nájdeš človeka, ktorý by bol
nešťastný preto, lebo nevie, čo sa odohráva
v duši niekoho iného. Kto však nasleduje každé
pohnutie vlastnej duše, je nevyhnutne nešťast­
ný.
" r ŕ i j

27
 9/ Ustavične musíš mať na mysli toto: aká je
prirodzenosť vesmírneho celku a aká je tvoja,
v akom vzťahu sú jedna k druhej, aká je to asi
časť a akého celku - nikto na svete ti teda
nemôže brániť, aby si konal a hovoril v súlade
s prírodou, ktorej časťou si aj ty.

.1.0/ Teofrastos pri porovnávaní ľudských previ­

není, pokiaľ sa, pravda, dá niečo také v širšom
11
zmysle porovnávať, správne filozoficky vyvo­
dzuje, že ťažšie sú prečiny spáchané zo žiados­
tivosti ako z hnevu: lebo rozhnevaný sa odvra­
'2
cia od príkazov rozumu s pocitom akejsi ľútosti
a skrytej skľúčenosti, zatiaľ čo človek, ktorý sa &
previní zo žiadostivosti, dáva sa premôcť poci­ I
8
tom rozkoše a prejavuje tak vo svojich pokles­
koch väčšiu mieru nestálosti a svojej slabosti.
Správne teda z toho Teofrastos vyvodil filozo­
fický záver, že trestuhodnejší je prečin spácha­
ný z rozkoše ako z ľútosti. Rozhnevaný sa teda
skôr ponáša na človeka, ktorý bol najprv bez­
právím urazený a ľútosťou donútený k hnevu,
oproti tomu ten druhý sa odhodláva na bez­
právie z vlastnej vôle, lebo sa dáva unášať svo­
jimi žiadostivosťami k hocakému skutku.

11/ Konaj, hovor a mysli ustavične tak, ako r;

keby si sa už mal rozlúčiť so životom! Ak boho- J
via sú, tak odchod z tohto sveta nie je nič hroz-
né, lebo ťa istotne neuvrhnú do nijakého zla; ak
nie sú, alebo sa o ľudské veci nestarajú, načo žiť : i
ďalej vo svete bez bohov a bez prozreteľnosti? A
Ale bohovia sú a starajú sa o ľudské veci
a kladú celkom do moci človeka, aby neprepa-

28
< lol naozajstnému zlu; a keby bolo hoci ešte aj
nejaké iné zlo, tiež by sa boli postarali, aby bolo
v moci človeka neprepadnúť mu. Čo by však
mohlo urobiť horším život človeka, čo nerobí
horším jeho samého? Vesmírna príroda by to
predsa nebola prehliadla ani z nevedomosti,
ani z vedomej nemohúcnosti, aby nezabránila
niečomu takému alebo to nenapravila. Nebola
by sa ani z nedostatku schopnosti alebo zruč­
nosti dopustila takého vážneho omylu, aby sa
dobra i zla dostávalo ľuďom rovnako, dobrým
ako zlým, bez rozdielu. A práve smrť a život,
sláva a poníženie, bolesť a rozkoš, bohatstvo
.1 chudoba - to všetko býva rovnako údelom
dobrých ako zlých, lebo to nie je ani krásne, ani
škaredé; teda ani dobro, ani zlo.

12/ Ako rýchlo všetko zaniká: vo svete ľudia,

vo večnosti povedomie o nich! Aké je všetko,
čo je zmyslom prístupné, a najmä to, čo nás
rozkošou vábi alebo čo bolesťou odstrašuje
alebo čo v zaslepenosti velebíme: aké je to všet­
ko bezcenné, malicherné, neisté, pominuteľné
a mŕtve, o tom sa patrí rozjímať našej rozumo­
vej schopnosti. Kto sú tí, ktorých vratké súdy
a hlasy udeľujú slávu? Čo znamená zomrieť?
Ak prihliadneme na vec samu osebe a rozumo­
vým rozborom odlúčime od nej všetky dodat­
ky obrazotvornosti, potom nebudeme pokla­
dať smrť za nič iné ako za úkon prírody: keď sa
však niekto bojí úkonu prírody, je detinský.
Smrť je však nielen úkonom prírody, ale je to
úkon, ktorý jej dokonca osoží. Aj o tom treba
rozjímať, ktorou časťou svojej bytosti sa človek
j' č ■’ "L.! ■
29
 dostáva do styku s bohom a ako si potom táto 11!

iS
jeho časť počína. •S

13/ Niet väčšieho úbožiaka ako človek, ktorý

by najradšej všetko okolo seba prebádal, ktorý
podľa Pindarových slov „skúma hlbiny zem-
- ské" a usiluje sa vypátrať, čo sa asi deje v du­
šiach jeho blížnych, a netuší, že by stačilo
zaoberať sa iba božstvom vo svojom vnútri, len
jemu ozajstne slúžiť. Táto služba znamená
chrániť ho pred poškvrnením náruživosťou,
blúdením bez cieľa a šomraním na každý sku­
tok bohov a ľudí; lebo všetky božské činy si
zaslúžia úctu pre dokonalosť bohov a všetky
ľudské činy nám majú byť milé pre našu prí­
buznosť s ľuďmi; neraz si však zaslúžia do istej
miery aj poľutovanie pre neznalosť skutočného
dobra a zla. A to je nemenší nedostatok ako
neschopnosť rozoznať biele od čierneho.

14/ Aj keby si mal žiť tritisíc rokov a hoci aj

iď desaťkrát toľko, pamätaj, že nikto nestráca iný
život ako ten, ktorý práve žije, a že nežije iný
život ako ten, ktorý stráca. Najdlhší život sa
' teda rovná najkratšiemu; lebo prítomnosť je pre
.. všetkých rovnaká a stratené nám nepatrí, preto
ý sa to, čo strácame, javí iba ako okamih. Nikto
j predsa nemôže prísť ani o minulosť, ani
o budúcnosť, veď ako by ho mohol niekto pri-
jiáj praviť o to, čo nemá? Pamätaj teda na dve veci:
J po prvé, že všetko dianie je od večnosti rovno-
j tvárne a že sa v určitých obdobiach opakuje; je
teda ľahostajné, či pozoruješ tie isté veci sto
rokov, alebo celú večnosť. Po druhé, že aj naj-
„
 ~ ............... .....
dlhšie žijúci a najskôr umierajúci strácajú rov­
nako, lebo je to práve iba prítomnosť, ktorú
bľä
môžu stratiť; majú predsa iba ju, a nemôžu
H
■.tratiť to, čo nemajú. P
p
I i/ Všetko závisí od predstáv. Plynie to zrejme |p
z výroku kynika Monima; a zrejmá je aj hodno- hu?

I.) tohto výroku, ak sa z neho vyberie pravé 11

jadro. B
h

16/ Ľudská duša sa najväčšmi ponižuje vtedy,

keď sa vlastnou vinou stáva hlušinou a bezmá­ H
la vredom vesmíru; veď naša nespokojnosť g
s hociktorou životnou udalosťou znamená hTJ
odpadnutie od prírody, lebo v nej sú zahrnuté
I
prirodzenosti všetkých ostatných bytostí. Po í-“b
druhé, duša sa ponižuje vtedy, keď sa od nie­ p
□
koho z ľudí s nechuťou odvracia alebo sa p
ä
dokonca obráti proti nemu samému s úmyslom >
uškodiť mu, ako to robievajú duše rozhnevá- ý
ných. Po tretie, ponižuje sa, ak sa dáva premôcť ]'
rozkošou alebo bolesťou. Po štvrté, ak sa pre-
tvaruje a koná alebo hovorí pokrytecky a proti
pravde. A po piate, ak svoje skutky a snahy y/
nezameriava na určitý cieľ, ale koná naverím-
boha a nedôsledne, hoci sa aj najnepatrnejšie
veci majú udiať so zreteľom na cieľ. Konečným pij
cieľom rozumných bytosti.je podriadit sa rozu- j <
mu a poriadku štátu s najctihodnejšou ústavou. .
' ’’ H

1.7/ Trvanie ľudského života je bod, jeho pod- \. *

stata zasa ustavičné prúdenie, zmyslové vní- i
mánie je nejasné, zloženie celého tela je náchyl- [
né na rozklad, duša, to je čarovný kruh, náš . ij
p

31
 osud - záhada, naša povesť je zasa iba plodom -
ľubovôle. Vcelku sa vzťahuje na telo, je iba prú- ;
dom zmien, a čo sa vzťahuje na dušu, iba snom,
dymom; život je boj a putovanie neznámou
krajinou, posmrtná sláva iba zabudnutím. Čo
nás tu teda môže bezpečne viesť? Jedno jediné
- filozofia. A jej príkazom je, aby sme božstvo
vo svojom vnútri chránili pred zneuctením
a pohanením, pomáhali mu zvíťaziť nad rozko­
šou a bolesťou, aby sme nič nerobili bezcieľne,
nič podvodne ani pokrytecky, aby sme boli i
nezávislí od činnosti alebo nečinnosti hocikoho
iného; aby sme ochotne prijímali všetky uda­
losti i veci s presvedčením, že k nám prichá­
dzajú odtiaľ, odkiaľ sme prišli my sami,
a napokon aby sme očakávali smrť s odovzda­
nou mysľou ako prirodzené rozlúčenie prvkov,
z ktorých sa každá bytosť skladá. Pre prvky
samotné však nie je nič hrozné na tom, že sa
každý z nich ustavične premieňa na iný, tak
prečo by sa niekto desil premeny a rozlúčenia
všetkých? Veď sa to deje v súlade s prírodou;
a to, čo sa deje v súlade s prírodou, nie je zlé.

Napísané v Carnunte
M
í®!
ib
hä h
H Íí
b
B|í v
fel k
S
PH bf
B™
kíli $
w
i
i
[j® |s

32
 k<w. ^:. b'í[

1/ Treba mať na mysli nielen to, že sa život '■

každým dňom kráti a zostáva z neho čoraz
menej, ale treba sa zamyslieť aj nad tým, že aj
keby človek žil dlhšie, nie je isté, či by potom
jeho rozum stačil rovnakou mierou pochopiť
všetko dianie a uvažovanie, ktoré smeruje
k poznaniu božských i ľudských vecí. Lebo ak
sa duch začne otupovať, potom človek síce ešte
neprestáva dýchať, tráviť, vytvárať predstavy, ■;
nezaniknú jeho pudy a iné podobné veci, ale už
v ňom uhasína schopnosť ovládať seba sa- Lí
, r v z Z !P!
iného, uvedomovať si každú povinnosť vo r. J
všetkých bodoch, patrične rozoberať všetky
javy a rozjímať o tom, či je už načase odísť zo
sveta, ako aj o iných podobných veciach, ktoré ;?
si vyžadujú dokonale vycibrené uvažovanie.
Treba sa teda poponáhľať nielen preto, lebo
sme každým okamihom bližšie k smrti, ale aj
preto, lebo schopnosť sledovať a chápať všetko
dianie zaniká už skôr.

2/ Povšimnutie si zasluhuje aj to, že sprievod­

né javy prírodného diania majú tiež zaujímavý j
zvláštny pôvab. Napríklad ak sa pečie chlieb, H
niektoré jeho časti popukajú, a práve tieto puk­
liny, ktoré sú do istej miery proti pekárovmu ?
zámeru, vyzerajú akosi pekne a budia zvlášt- L,
nym spôsobom chuť do jedla. Aj figy, ktoré sú :
najzrelšie, pukajú. Prezretým olivám dodáva
osobitnú krásu práve to, že nie sú ďaleko od :
___ ____ ________ ._________________________ S

33

hniloby. Aj klasy skláňajúce sa k zemi, zvrašte-
: ý né obočie leva, pena vytekajúca diviakom
z papule a mnohé iné veci, z ktorých každá
osebe je ďaleko od krásy, majú svoj pôvab, lebo
sprevádzajú prírodné dianie a prispievajú
k jeho ladnosti. Preto oku, vnímavému voči
hlbšiemu porozumeniu diania vo vesmírnom
celku, iste sa bude zdať takmer každý aj z tých­
to sprievodných javov v celkovom usporiada­
ní čímsi osobito pekným. Takýto pozorovateľ
sa rovnako záľubne zadíva na tlamu šelmy,
ako na jej spodobnenie maliarom alebo sochá­
rom, a zrakom vystopuje tak pôvab zrelosti
stareny a starca, ako aj čaro mladosti detí.
Mnohé takéto príklady nepresvedčia každého,
ale iba toho, kto má dôverný vzťah k prírode
■..j a jej dielam.
3/ Hippokrates síce vyliečil mnohé choroby, no
sám potom ochorel a umrel. Chaldejci predpo­
vedali smrť mnohým ľuďom, potom však tiež
neušli svojmu osudu. Alexander, Pompeius
a Gaius Caesar toľko ráz vyvrátili od základov
celé mestá a v bojových šíkoch pobili celé miria-
dy jazdcov a pešiakov, no napokon sa aj sami
rozlúčili so životom. Herakleitos toľko hĺbal
o zániku vesmíru ohňom, ale sám zomrel na
vodnatieľku, natretý po celom tele hnojom.
Demokrita zahubili vši, Sokrata iné „vši". Prečo
toto všetko? Nastúpil si na loď, plavil si sa, pri­
stál si; vystúp! Ak to bude v novom živote, ani
ten nebude bez bohov; ak v zmyslovej neciteľ-
nosti, skončia sa tvoje strasti i slasti a prestaneš
slúžiť nádobe nekonečne horšej, ako je tá tvoja
34
í L 1 Ír g J j
časť, ktorá sa jej podrobuje, lebo prvé, to je bož­
ský rozum v tebe, a to druhé - zemitý a krvavý
kal.
|| 4/ Nepremrhaj zvyšok života premýšľaním
o iných, ak to nemá vzťah k niečomu všeobec­
ne osožnému (pripravuješ sa tým iba o mož­
nosť inej činnosti); teda všelijakým hĺbaním
o tom, čo ten alebo onen robí, prečo asi, čo
hovorí, o čom premýšľa a čo má asi za lubom,
ako aj o iných takýchto veciach, ktoré spôso­
bujú, že sa odchyľuješ od sledovania svojej
vlastnej najhlavnejšej časti - rozumu. Treba
teda vylúčiť z radov našich predstáv všetko
ta svojvoľné a jalové, menovite však všetečnosť
a zlomyseľnosť, treba si navyknúť iba na také
premýšľanie, aby si na nenazdajky položenú
■'3 otázku „Na čo teraz myslíš?" mohol vzápätí 9
úprimne odpovedať: „Na to a na to." Tak, aby
z toho bolo ihneď jasné, že celé tvoje myslenie
je jednoduché, priateľské, hodné spoločenskej
bytosti, ktorá je ďaleko od pomyslenia na roz­
koše a pôžitky vôbec, na nevraživosť, závisť,
podozrievavosť a iné podobné veci, pri kto­
rých by si sa musel červenať, keby si sa pri­
znal, že práve nimi si sa v duchu zaoberal.
A naozaj, taký človek, ktorý ani na chvíľu
neváha pridať sa k najlepším, stáva sa akýmsi
kňazom a božím služobníkom práve svojím
dôverným stykom s božstvom, ktoré sídli
v jeho vnútri. To potom uspôsobuje človeka
žiť život nepoškvrnený žiadostivosťou, nezra­
nený nijakou strasťou, nezdeptaný žiadnou
potupou, odmietajúci každú neresť, aby bol
35
zápasníkom v najväčšom zápase, víťazom nad
náruživosťami, hlboko preniknutý spravodli­
vosťou, aby z celej svojej duše vítal všetky
údely osudu a príliš sa nezamýšľal nad reča­
mi, skutkami a úmyslami iných ľudí, ibaže by
to bezprostredne vyžadovalo všeobecné
dobro. Lebo jediným podnetom činnosti sú
pre človeka jeho povinnosti a predmetom jeho
ustavičných úvah je to, aký je asi jeho údel
v osnove vesmírneho celku. Tieto svoje povin­
nosti svedomito plní a svoj údel pokladá
z presvedčenia za dobrý, lebo údel je každému
jednotlivcovi ako „prínos" a zároveň i „prí­
spevok" vesmírnemu celku. Má na pamäti aj
to, že všetky rozumné bytosti sú vzájomne
spriaznené a zmyslom ľudskej prirodzenosti
je starať sa o všetkých ľudí; netreba však dbať
o mienku všetkých, iba tých, ktorí žijú v zhode
s prírodou. Pokiaľ ide o ľudí, ktorí takto
nežijú, má ustavične na pamäti, ako sa asi
správajú doma i mimo domu, vo dne i v noci,
akí sú a v akej spoločnosti sa poškvrňujú.
Preto neprikladá pochvale takýchto ľudí ani
najmenšiu cenu, lebo istotne nie sú spokojní
ani sami so sebou.
E
.5/ Nekonaj nič neochotne ani sebecky! Nič
nerozvážne ani s nechuťou! Nezahaľuj svoje
myšlienky do čačiek krasorečníctva, nebuď
p
rozvláčny ani všetečný! A okrem toho nech
božstvo, ktoré je v tebe, stane sa vodcom silnej,
dôstojnej a spoločenskej bytosti, pravého Rima­
na a vladára, ktorý sa postavil na stanovisko,
na ktorom poslušne - bez toho, aby sa odvolá-

36
val na prísahu alebo svedectvo kohokoľvek -
očakáva povel na odchod zo života. A hľaď si
osvojiť jasnú myseľ a nezávislosť tak od von­
kajšej pomoci, ako aj od toho pokoja, ktorý by ti
lSIíál
mohli zabezpečiť iní. Teda: stoj sám, rovno, nie
narovnávaný!

6/ Ak v ľudskom živote nachádzaš niečo

j
lepšie, ako je spravodlivosť, pravda, umierne­
nosť a mužnosť, ako stav duše, ktorá je spo­
liO
kojná sama so sebou aj vtedy, keď ťa necháva
teJ
konať podľa správneho rozumu, a je spokojná
H
aj s údelmi osudu prichádzajúcimi mimo ľud­
skej vôle - ak vidíš teda niečo lepšie, ako je
IS
toto, potom sa aj celým srdcom k tomu obráť sta
a užívaj toto najlepšie, čo si objavil! Ak sa ti nič
nevidí lepšie ako práve božstvo, ktoré sídli
v tebe, ktoré si podrobilo tvoje vlastné žiados­
tivosti, starostlivo skúma každú predstavu, J
vymanilo sa, ako to hovoril Sokrates, zo „zvo- .
dov zmyslov", podriadilo sa bohom a starost­
livo bdie nad ľuďmi - potom všetko ostatné
budeš pokladať za menej významné a menej /.
cenné. Ničomu inému vo svojom srdci nevy-
hradzuj miesto! Lebo len čo sa prikloníš
k niečomu inému a zídeš zo svojej cesty, :.A
potom si už nebudeš môcť tak neochvejne
a nadovšetko ceniť to vlastné dobro, ktoré ti í
naozaj patrí. S týmto dobrom, ktoré sa zakladá
na rozume a spoločenskom cítení, už vonkon­
com sa nesmie porovnať nič cudzorodé ako
napríklad pochvala davu, vysoké hodnosti,
bohatstvo alebo zmyslové pôžitky. Lebo toto
všetko, hoci ti zalahodí iba nakrátko, zrazu ťa

37
premôže a strhne so sebou. Ty však, vravím,
úprimne a slobodne zvoľ si to lepšie a toho sa
drž. Lepšie je to, čo je užitočné. Ak si rozumná
bytosť, je ti to osožné, dbaj o to; ak si iba živo­
čích, vyslov o tom svoj úsudok a chráň ho
pred zaslepenosťou, aby to rozhodnutie bolo
pevné!

7/ Za užitočné nikdy nepokladaj to, čo by ťa

niekedy prinútilo porušiť vernosť, spreneveriť
sa cnosti, zanevrieť na niekoho, podozrievať ho
alebo preklínať, pretvarovať sa alebo zatúžiť po
niečom, čo potrebuje steny a záclony! Kto dá
prednosť svojmu rozumu, tomu vlastnému bož­
stvu, a posvätné slúži jeho vznešenosti, nebude
hrať tragédiu, nebude nariekať, nebude túžiť
ani po samote, ani po hlučnej spoločnosti, a čo
je najdôležitejšie - nebude na živote ani lipnúť,
ani z neho utekať a vôbec mu nebude záležať na
tom, či jeho duša bude v tele uzavretá dlhší
alebo kratší čas. Lebo aj keby sa mal rozlúčiť so
životom hoci hneď, odíde tak poslušne, akoby
mal vykonať hociktorú inú vec, ktorú možno
vykonať čestne a poriadne; a iba toho sa bude
po celý život varovať, aby svoju dušu nevydá­
val napospas zmenám, ktoré nesvedčia rozum­
nej a spoločenskej bytosti.

8/ V duši vyrovnaného a dokonale očisteného

človeka sa nenájde nič hnisavé, nič poškvrnené,
nič, čo je pod povrchom skazené. A osud nepre­
ruší jeho život predčasne, ako by sa to dalo
povedať o hercovi, ktorý odchádza z javiska,
skôr ako skončí a dohrá svoju úlohu v dráme.

38
Nie je v tom ani nič otrocké, nič predstierané,
nič závislé ani nedružné, nič nesamostatné ani
potmehúdske.

9/ Váž si dar svojej súdnosti: je úplne v jej moci,

aby v tvojom rozume už nevznikali úsudky,
ktoré by nezodpovedali určeniu rozumnej
bytosti. Prikazuje to rozvážnosť, náchylnosť
k ľuďom a odovzdanosť vôli bohov.

.1.0/ Drž sa teda len týchto niekoľkých zásad

a odhoď všetko ostatné! Pamätaj si aj to, že
každý prežíva iba prítomnosť - tento okamih:
všetky ostatné chvíle sú sčasti prežité a sčasti
ešte neznáme. Nepatrný je teda čas, ktorý
každý žije, rovnako nepatrný je kútik zeme,
kde žije, nepatrná je aj najdlhšia posmrtná
sláva, čo šíria ľudkovia, ktorí čo nevidieť tiež
zomrú a ktorí nepoznajú ani seba samých, nieto
ešte niekoho dávno mŕtveho.

11/ K uvedeným zásadám pripájam ešte jednu:

o každej veci, ktorá sa ti práve priplietla do
predstáv, utvor si vždy presný pojem alebo
obraz, aby si videl, aká je v skutočnosti jej pod­
stata, obnažená ako celok, i v častiach, z kto­
rých sa skladá a na ktoré sa opäť rozloží. Lebo
nič neprispieva takou mierou k zušľachteniu
duše ako to, keď vieš metodicky správne skú­
mať každú vec, ktorá ťa v živote stretne,
a zakaždým na ňu nazerať tak, že ihneď vysvit­
ne, akému asi vesmírnemu celku aký úžitok tá
vec prináša, akú má cenu pre celok a akú pre
jednotlivca, pokiaľ je súčasťou najvyššieho

39
celku, voči ktorému sú ostatné celky ako jed- §
notlivé prvky. Pýtaj sa teda: Aká je to vec, ktorá
vo mne teraz vyvoláva predstavu, z akých častí
sa skladá a ako dlho je schopná trvať podľa ý
svojej prirodzenosti, ktorú cnosť mám vzhľa­
dom na ňu prejaviť, miernosť, mužnosť, práv-
dovravnosť, vernosť, prostotu, samostatnosť
alebo niektorú inú? A preto si pri každej príleži­
tosti hovor: toto prichádza od boha, onou :í
nepretržitou spätosťou jednotlivých príčin
zosnovanou samým osudom a ich náhodným
zhlukom, toto zasa dostávam od svojho pokrv-
ného príbuzného alebo druha, ktorý však •]
nevie, že to má od prírody. Ja to však viem,
a preto s tým zaobchádzam podľa prirodze- J
ného zákona spoločnosti láskavo a spravodli­
vo, ale zároveň mám na zreteli pravú hodnotu
vonkajších
/
vecí. m

12/ Ak svoju každodennú povinnosť vykoná­

vaš podľa príkazov správneho rozumu - horli­
vo, neoblomne, v dobrej pohode a nikdy nie
ako čosi vedľajšie, ak uchováš v sebe to svoje
božstvo v rýdzej čistote, akoby si ho mal vrátiť
už teraz, ak to dodržíš bez toho, že by si ešte >
niečo očakával alebo sa niečoho bál, ale naďalej 1
, ZV • ... . .11 z
konas svoje terajšie povinnosti v zhode s priro- )
dou a vytrváš na hrdinskej pravdivosti kaž- ]
dého svojho slova a výroku, potom budeš ýj
v živote šťastný. A vôbec nikto ti v tom nemôže j
zabrániť.

1.3/ Ako lekári majú vždy poruke svoje nástro­

je a nože, pripravené na okamžitý zákrok,

40
 í. A 4 j-- c»2idhľľ- Oi iji
práve tak aj ty maj naporúdzi svoje zásady, aby
si robil všetko, aj to najmenšie, spoznajúc veci
božské i ľudské v ich vzájomnej súvislosti.
Lebo nič ľudské úspešne nevykonáš bez súčas­
ného zreteľa na božské a naopak.

14/ Neblúď už viac bez cieľa! Lebo nestihneš

prečítať ani svoje zápisky, ani dejiny starých
Rimanov a Grékov, ani výpisky z ich diel, ktoré
si odkladal na dni svojej staroby. Ponáhľaj sa
teda k cieľu, odhoď plané nádeje, pomáhaj sám
sebe, ak o seba dbáš, kým je ešte čas!

1.5/ Ľudia nevedia, čo znamenajú slová krad­

núť, siať, kupovať, odpočívať, poznať svoju
povinnosť - to sa totiž nedá vnímať očami, ale
akýmsi vnútorným zrakom.

.16/ Telo, duša, rozum: telu prislúchajú zmysly,

duši pudy, rozumu zásady. Vnímať a vytvárať
si predstavy vedia aj zvieratá; zmietať sa
pudmi ako bábka vedia aj šelmy a chlipníci,
dokonca aj takí ako Falaris a Nero; dať sa viesť
rozumom pri konaní zdanlivej povinnosti
vedia aj neznabohovia, vlastizradcovia a hrieš­
nici za zavretými dverami. Ak teda toto všetko
majú uvedení tvorovia spoločné, potom ako
zvláštny znak dobrého človeka ostáva to, že
všetky príhody a údely osudu víta a rád prijí­
ma, že božstvo, čo sídli v jeho srdci, nepo-
škvrňuje a neuvádza spleťou predstáv do
pomykova, ale si ho opatruje vľúdne tým, že ho
riadne počúva a nič nehovorí proti pravde a nič
neurobí proti spravodlivosti. A aj keby mu nie-

41
|f[
í
U! j kto z ľudí neveril, že žije jednoducho, počestné
a radostne, na nikoho z nich sa nenahnevá ani B
: sa nedá odvrátiť od cesty, čo vedie k cieľu živo­
ta, ku ktorému má dospieť s čistým srdcom,
z v z
pokojný, poslušný a ochotne zmierený so svo-
jím životným osudom.
 Štvrtá kniha

l ' l <’ 2*

1/ Ak sa vedúci rozum v našom vnútri správa

prirodzene, potom k životným príhodám
zachová si taký postoj, že sa vždy ľahko pri­
spôsobí danej možnosti. Nedáva sa totiž zaujať
nijakým určitým predmetom činnosti, ale
uberá sa za svojimi vyššími cieľmi iba podmie­
nečne. To, čo sa mu postaví do cesty, pretvára
na látku, práve tak ako oheň sa zmocňuje pred­
metov, ktoré doň padajú: slabý plamienok by sa
nimi udusil, ale blčiaci oheň si zrazu privlastní
to, čo sa mu rúti do cesty, strávi to a práve tým
sa ešte väčšmi rozhorí.

2/ Nijaké dielo nevykonávaj bez cieľa, ale iba

podľa zásad dokonalého umenia!

3/ Ľudia si vyhľadávajú miesta, kam by sa

utiahli: vidiek, prímorie, hory. Veď aj ty si si
osvojil návyk najväčšmi túžiť po niečom takom.
Ale všetko toto je nanajvýš hlúpe, lebo môžeš sa
utiahnuť do seba samého, v-hociktorej chvíli sa
ti zachce. Veď človek nemá nikde pokojnejšie
a nerušenejšie útočisko ako vo vlastnej duši,
E
najmä vtedy, ak má v sebe také hodnoty, že len
čo do nich nazrie, očitá sa v dokonalej pohode.
Táto pohoda nie je podľa môjho úsudku ničivá :í
ako pocit mravnej usporiadanosti. A preto si
teda dožič toto útočisko a zotavuj sa, nech krát­
ke a jednoduché zásady stačia spláchnuť každé
tvoje roztrpčenie, len čo sa ti vynorí v mysli,

43
 . a sprevádzajú ťa zmiereného s tým, k čomu sa t
t
vraciaš. Prečo si vlastne roztrpčený? Azda pre
ľudské neresti? Potom sa teda zamysli nad
zásadou, že rozumné bytosti sú tu kvôli sebe
navzájom, že znášanlivosť je súčasťou spravod­
livosti a že sa ľudia dopúšťajú chýb neúmysel-
; ne, ako aj nad tým, koľko ich už bolo, čo sa vzá­
jomne znepriatelili, podozrievali, nenávideli
a všetci klesli do hrobu, obrátili sa na prach,
a upokoj sa už konečne! Alebo ťa roztrpčuje tvoj
údel vo vesmírnom celku? Potom si teda vybav
v pamäti takéto možnosti: buď jestvuje prozre­
teľnosť, alebo len vír atómov, a spomeň si na
dôkazy o tom, že vesmír je vlastne štát. Či ťa
ešte stále znepokojujú stavy tvojej telesnosti?
Tak si teda uvedom, že mysliaci duch, len čo sa
zmocní sám seba a uvedomí si svoju silu, vôbec
sa nezmiešava ani s miernymi, ani s prudkými
vzruchmi živočíšnej duše. Potom zváž všetky
zásady, ktoré si kedy počul o bolesti a rozkoši
a s ktorými si súhlasil! Či sa vari budeš znepo­
kojovať smiešnou túžbou po sláve? Tak si teda ]
všimni, ako rýchlo sa na všetko zabúda, nazri
do priepasti času bez začiatku a bez konca A
a všimni si tú prázdnotu pochvaly, vrtošivosti
í J",
a nesúdnosti svojich takzvaných okiadzačov, j
ako aj úzkosti priestoru, do ktorého je vykázaná :
všetka tá sláva. Lebo celá zem je bod, a akým $
maličkým kútom na nej je toto tvoje mestečko! j
A ako málo je v ňom takých, čo ťa budú chváliť, ’
a akí sú to asi ľudia! Nabudúce sa teda neza- <
y : budni uchýliť do svojho malého „útulku" a pre- y
dovšetkým sa nerozptyľuj a neprahni po ničom, T
ale buď slobodný a pozeraj sa na veci ako muž,
1 N A- < SBSľB
44
ako človek, ako občan, ako smrteľný tvor!
A spomedzi zásad, na ktoré budeš prihliadať,
maj naporúdzi najmä tieto dve: Po prvé, že veci
sa netýkajú duše, ale pretrvávajú mimo nej 1
v nehybnom pokoji, a že každé tvoje znepoko­
jenie vyviera iba z predstavy, ktorá je v tebe. Po J
druhé, že všetko to, čo tu vidíš, čoskoro sa pre- j
mení, a potom už nebude; maj stále na pamäti, J;
koľko všelijakých premien si už sám zažil! Ves­
mír je ustavičná premena, život však len zdanie.

1/ Ak máme spoločnú schopnosť mysliet, po­

tom aj rozum, ktorým sme schopní rozumne
myslieť, máme spoločný; ak je to tak, potom aj
rozum, ktorý nám prikazuje, čo robiť a čo nie, j
máme spoločný; ak je to tak, potom máme
spoločný aj zákon; ak je to tak, sme spolu- :
občania; ak je to tak, potom nám prináleží
nejaká ústava; ak je to tak, potom je teda ves- 1
mír štátom. Lebo asi ktorá iná spoločná
1 z
ústava •
by mohla prináležat celému ľudskému poko­
leniu? A odtiaľ, z toho spoločného štátu, jgjj
máme práve aj spoločné myslenie, spoločný
rozum a zákon. Alebo vari odinakiaľ? Lebo í
ako zemité vo mne bolo mi pridelené z nie- L;
ktorých zemitých častíc zeme a ako to tekuté
zasa z iného prvku, môj živočíšny dych Q
a teplo, ako aj to, čo je vo mne príbuzné ohňu,
pochádzajú takisto z nejakého zvláštneho
zdroja, práve tak aj schopnosť myslieť vyviera iyp
odniekiaľ, lebo nič nevzniká z čírej ničoty, ako
zasa neprechádza do ničoty.
i
5/ Smrť, podobne ako zrodenie, je tajomstvom

45
prírody: zlučovanie a opätovné rozlučovanie
•1
prvkov. Nie je to však nič také, za čo by sa mal I
niekto hanbiť, lebo neprotirečí prirodzenosti 3
rozumného tvora ani spôsobu jeho určenia.

6/ To, že ľudia rôznej povahy konajú rôzne, je I

prírodnou nevyhnutnosťou. Kto to odmieta,
akoby nechcel, aby figa mala šťavu. Pamätaj, že
iä
raz zomrieš, ty i tvoji blížni, a zakrátko po vás
nezostane ani vaše meno!

7/ Zbav sa svojich klamných predstáv a zbavíš

sa pocitu škody. Zbav sa pocitu škody a zbavíš
sa škody.
r 31
8/ Nič ťa neurobí horším ako ty sám, nič ne­
urobí horším ani tvoj život a neuškodí ti zvon­
ka ani zvnútra.

9/ Príroda musí robiť práve to určené: v pros

pech vesmírneho celku.

10/ Všetko, čo sa deje, deje sa spravodlivo.

Dôkladným pozorovaním spoznáš, že je to
naozaj tak. Nemyslím, že to spoznáš iba podľa
vesmírneho diania, ale podľa spravodlivosti
a akoby riadením niekoho, kto každému ude­
ľuje primerane. Pokračuj naďalej v tomto pozo­
rovaní a všetko, čo urobíš, rob s úmyslom byť
dobrý, dobrý v pravom zmysle slova! A tejto
ľJ
zásady dbaj vo všetkom, čo robíš!

11/ Nesúď o veciach tak, ako ich posudzuje ten,

kto ti ubližuje, alebo tak, ako by on chcel, aby si hl
’.ai

46
ich posudzoval, ale hľaď na ne tak, aké sú
podľa pravdy!

12/ Máš stále prejavovať dvojakú ochotu: po

prvé ochotu robiť iba to, čo ti na prospech blíž­
nych prikazuje rozum vládnej a zákonodarnej
moci, po druhé ochotu zmeniť správanie, kedy­
koľvek sa objaví niekto, kto ťa chce napraviť
a odvrátiť od nesprávnej mienky. Táto zmena
mienky má vždy vychádzať z presvedčenia, že
je to spravodlivé a všetkým osožné, alebo
z podobných pohnútok, no nie z nádeje na prí­
jemnosť alebo slávu.

13/ Máš rozum? „Mám." Prečo ho teda nepo­

užívaš? Lebo keď plní svoju úlohu, čo môžeš
ešte viac chcieť?

14/ Si tu iba ako časť celku a zmeníš sa na to, čo

ťa splodilo; alebo skôr sa premenou znova vno­
ríš do svojej zárodočnej látky.

15/ Veľa kadidlových zrniek dopadá na ten istý

oltár, jedno skôr, iné neskôr, na tom však
nezáleží.

16/ O desať dní sa staneš bohom pre tých, kto­

rým si teraz šelmou alebo možno opicou, prav­
daže, keď sa vrátiš k príkazom a uctievaniu
rozumu.

17/ Nesprávaj sa tak, ako by si mal žiť myriady

rokov! Nevyhnutný osud sa vznáša nad tebou.
Staň sa dobrým, kým ešte môžeš, kým žiješ!

47
18/ Koľko voľného času získava ten, kto sa ne­
stará o to, čo hovorí, robí alebo zamýšľa jeho
blížny, ale iba o to, aby práve to, čo sám robí,
bolo spravodlivé, bohumilé či vôbec dobré!
Neobzeraj sa po čiernych povahách okolo seba,
radšej sa vydaj priamo k cieľu svojej cesty
a nerozptyľuj sa!

19/ Kto sa dá opantať posmrtnou slávou,

neuvedomuje si, že každý z jeho pamätníkov
tiež zakrátko zomrie, potom zasa každý
z tých, čo vystriedajú predchádzajúcich, až
napokon vyhasnú aj všetky spomienky šírené
zapálenými, ale aj hasnúcimi jednotlivcami.
No predpokladajme, že by tí, čo budú na teba
spomínať, boli nesmrteľní a že by aj tvoja
pamiatka bola nesmrteľná: čo ti to pomôže?
A nielen mŕtvemu, ale aj živému - čím ti pro­
speje chvála?

20/ Všetka krása, nech hocako krásna, je krás­

na sama osebe a ďalej už nič nepotrebuje, lebo
chvála nie je jej súčasťou. Chválou sa teda nič
nestáva ani horším, ani lepším. Toto tvrdenie
platí aj o veciach, ktorým v širšom zmysle
hovoríme krásne, ako napríklad o prírodných
a umeleckých výtvoroch. Co je totiž naozaj
krásne, už nič nepotrebuje. Práve tak ako
zákon, pravda, dobrá vôľa alebo mravnosť.
Ktorá z týchto vecí bude chválou krásnejšia
alebo pohanou horšia? Stáva sa vari smaragd
horším, aký bol, keď ho nechvália? A čo zlato,
slonovina, purpur, lýra, meč, kvetinka alebo
strom?
21/ Ak duše pretrvajú aj po smrti, ako ich
môže vzduch všetky od večnosti pojať? Ako
môže zem pojať ľudské telá, ktoré sa do nej od
nepamäti pochovávajú? Lebo práve tak ako
telá po nedlhom pobyte tu na zemi uvoľňujú
miesto iným mŕtvym svojou premenou a roz­
kladom, podobne aj duše, ktoré sa sťahujú do
ovzdušia, nejaký čas tam asi ešte pretrvávajú,
potom sa premieňajú, rozplývajú, spaľujú
a znova sa menia na zárodočnú vesmírnu
látku; a týmto spôsobom uvoľňujú miesto
dušiam, ktoré sa sťahujú za nimi. Toto by bolo
možné odpovedať za predpokladu, že duše
pretrvajú aj po smrti. No k množstvu pocho­
vávaných ľudských tiel si treba primyslieť aj
kopu zvieracích tiel, ktoré každodenne jedá­
vame tak my, ako aj ostatné živočíchy. Aký
obrovský počet ich spotrebujú a pochovávajú
útroby tvorov, ktoré sa nimi živia! A predsa sa
tam všetky tie telá zmestia, pretože sa pretvá­
rajú na krv a premieňajú na vzdušné alebo
ohnivé látky. Čím si teda vysvetľujeme túto
skutočnosť? Rozložením každej bytosti na
hmotnú podstatu a činnú silu.

22/ Neblúď bez cieľa, ale pri každom úsilí pre­

ukazuj spravodlivosť a pri každej predstave si
zachovaj bezpečný úsudok!

23! So všetkým súhlasím, s čím súhlasíš ty, ó,

vesmír. Nič mi nie je predčasné, nič oneskorené
z toho, čo je tebe vlastné. Všetko je mi plodom,
čo dozrieva v tvojom lete, ó, príroda. Z teba
všetko vychádza, v tebe všetko je, do teba sa
 I
všetko vracia. Básnik vraví o Aténach: „Ó, milé
mesto Kekropovo!“ A ty by si nemal povedať:
„Ó, milé mesto bohov?“
II
24/ „Nerob priveľa, ak chceš žiť radostne,“ radí
Demokritos. Nie je teda lepšie robiť iba to, čo je
potrebné, a iba toľko, ako prikazuje rozum
Hí
bytosti od prírody spoločenskej? Potom sa totiž ■■■'i

dostaví nielen radosť zo správnej činnosti, ale

aj z obmedzenia činnosti. Lebo väčšina našich
rečí a skutkov nie je nevyhnutná: ak ich vylúči­
me, budeme mať viac voľna a menej nepokoja.
Preto je potrebné pri každej činnosti si pripo­
menúť: „Nepatrí azda aj toto k zbytočným
veciam?“ Je však potrebné vylúčiť nielen zby­
točné činy, ale aj predstavy; lebo potom po nich
nebudú nasledovať ani zbytočné činy.

25/ Skús, ako by ti pristal život dobrého člo­

veka, ktorý je spokojný s tým, čo mu udeľuje
vesmírny poriadok, a zotrváva na vlastnom
spravodlivom konaní a dobrom zmýšľaní
o blížnych.

26/ Všimol si si tamtie zásady? Všimni si aj

tieto: Ničím sa neznepokojuj: buď bez predsud­
kov! Previnil sa niekto? Na sebe sa previnil! Pri­
hodilo sa ti niečo? Správne: všetko ti bolo od
prvopočiatku osudom určené a v osnove ves­
míru pripravované. Napokon - život je iba
okamih: treba teda prítomnosť využiť rozvážne
a spravodlivo. A tak isto odísť zo sveta.

27/ Alebo je vesmír usporiadaný, alebo je to

50
náhodná zmiešanina; ale podľa pravdy je sve­ hej!
tovým poriadkom! Či môže v tebe vládnuť
Íä
akýsi súlad a vo vesmírnom celku nesúlad, keď
je v ňom všetko rozlíšené a rozdelené, no pred­
sa zasa zladené?
Vi
28/ Vyhýbaj sa povahám čiernym, tvrdohla­
vým, zverským, brutálnym, nečestným, samo­
pašným, otrockým a tyranským!

29/ Ak je cudzincom vo vesmíre ten, kto nechá­

pe, čím v ňom je, potom je nemenej cudzincom
aj ten, kto nechápe, čo sa deje v ňom samom. Je
zbehom, ktorý uteká pred spoločenským
poriadkom; slepcom, čo zatvára oči rozumu;
žobrákom, ktorý potrebuje iných a sám nemá
všetko, čo potrebuje pre život. Odpadáva od
sveta ten, kto odpadáva a odlučuje sa od ves­
mírneho poriadku tým, že je nespokojný so
životnými osudmi, lebo tie sú plodom tej istej
prírody, ktorá splodila aj teba; a zradcom vlasti
je ten, kto svojou vinou zrádza dušu rozum­
ných bytostí, ktorá je jednotná.

30/ Jeden filozof nemá ani košeľu, iný nemá

knihu a ďalší je polonahý. „Chlieb nemám/'
vraví, „ale zostávam verný rozumu." Ale ja:
„Vedou sa neživím, a predsa jej zostávam verný."

ď/ Tú trochu vedomostí, ktorú si si osvojil, maj

rád a v nej hľadaj uspokojenie; zvyšok života
preži ako človek, ktorý všetko svoje zveril j
z celej duše bohom, a nechci sa stať ani týra-
nom, ani otrokom nikoho na svete!
iQ
. 1 ; »ť“" d ' J < lliäiilS
51
 '■ ■ .... - < ggEr:-c/ :
32/ Pre svoje poučenie sa vmysli do Vespaziá-
nových čias - uvidíš všetko ako dnes: ľudí, ako
í sa ženia, vychovávajú svoje deti, sú chorí, umie­
rajú, vedú vojny, slávia sviatky, obchodujú,
obrábajú pôdu, lichotia si, vyvyšujú sa, podo-
. zrievajú sa navzájom, stroja všelijaké úklady,
želajú si zomrieť, reptajú na prítomnosť, milujú,
zhromažďujú poklady a túžia po hodnosti kon­
zula alebo po kráľovskej korune. Nuž, a po ich
živote už nikde ani stopy! Potom zasa prejdi
ďalej do Trajánových čias: zasa všetko to isté. Aj
život týchto ľudí je už minulosťou. Takto sleduj
aj ďalšie obdobia dejín celých národov a pred­
stav si, koľko ľudí, keď sa toľko na usilovali,
Hl
zakrátko kleslo do hrobu a rozpadlo sa na
n j prvky! Predovšetkým si však pripomeň tých,

o ktorých sám zo skúsenosti vieš, že samým

zhonom po ničotnostiach zabudli konať podľa
svojho prirodzeného určenia, len toho sa usiluj
zo všetkých síl držať, s tým sa uspokojiť. Pri
tejto príležitosti treba mať na pamäti, že aj úsilie
vynaložené na každú činnosť má byť úmerné jej
skutočnej hodnote; lebo len tak si ušetríš roztrp­
čenie, ak sa nebudeš väčšmi zaoberať menejcen­
nými vecami, ako sa svedčí.

33/ Kedysi zaužívané výrazy sú dnes zastara­

né. Podobne aj mená kedysi slávnych rudí ako
Camillus, Kaeso, Volesus, Dentatus sú dnes do
istej miery zastarané. Scipio a Cato, potom aj
Augustus, potom aj Hadrianus a Antoninus.
Lebo všetko je pominuteľné, čoskoro sa stane
legendou a onedlho klesne do hrobu úplného
zabudnutia. A to ešte uvádzam ľudí, ktorí

52
 n-­
zažiarili akosi neobyčajne. Pokiaľ ide o ostat
ných, sotva vydýchnu a už niet po nich ani
chýru, ani slychu. Čo je vôbec „večná pamiat­ i
ka"? Prázdny výraz! Čo má teda byť predme­
tom nášho úsilia? Vcelku iba toto: spravodlivá tei
myseľ, činnosť pre blaho blížnych, nikdy nezly­
hávajúca pravdovravnosť a zmýšľanie, ktoré
’fel|
ochotne prijíma každú udalosť ako nevyhnut­
nú, dobre známu, vyvierajúcu práve z takého H u!
i?
pražriedla.

34/ Podrob sa dobrovoľne sudičke a nechaj ju,

H
nech spriada tvoju životnú niť z vecí, z ktorých
sama chce. R
h
35/ Všetko trvá krátko; aká krátka je pamäť, y
taká je aj spomienka.
y
36/ Všímaj si neprestajne, že všetko sa deje pre­
menou, a zvykaj si na myšlienku, že vesmírny
poriadok nič nemiluje tak ako meniť to, čo je,
a vytvárať nové, podobné. Lebo všetko, čo jest­
vuje, je do istej miery zárodkom toho, čo z neho
bude. Ty však pokladáš za zárodok iba to, čo sa
vkladá do lona zeme alebo ženy; je to však prí­
liš detinské.

37/ Čoskoro umrieš, a ešte stále nie si zrovna­

ný ani upokojený, ani si neprestal upodozrievať
blížnych, že ti škodia zvonka, ani nie si láskavý
ku všetkým a uvažuješ aj o inom, nielen
o konaní spravodlivých vecí.

38/ Usiluj sa preniknúť do zmýšľania ľudí

53
 a pozoruj, čomu sa rozumní vyhýbajú a o čo sa
É usilujú!
|äj
jýr í 39/ To, čo považuješ za zlo, nemá koreň v duši
niekoho iného a samozrejme tiež nie v premene
či pretvorení toho, čo ťa obklopuje. V čom teda?
V tej tvojej časti, ktorá vytvára predstavy o zle.
ňl Nech teda nevytvára takéto predstavy a všetko
bude dobré. A aj keby to, čo je jej najbližšie - tvoje
pi chabé telo -, rezali a pálili, aj keby hnisalo
a hnilo, nech tá časť, ktorá si o tom utvára pred­
ipj
stavy, predsa zachová svoj pokoj, teda nech je
presvedčená, že to, čo sa môže rovnako prihodiť
človeku zlému ako dobrému, nie je dobro ani zlo.
čb Lebo to, čo sa prihodí človeku žijúcemu v zhode
rdl s prírodou, i tomu, čo žije s ňou v nezhode, istot­
■h
ne nie je podľa prírody ani proti prírode.
y
y 40/ Ustavične si predstavuj vesmír ako jednotnú
i®
živú bytosť s jedinou hmotnou podstatou a jedi­
nou dušou, ako aj to, ako všetko speje k jednému
náhľadu o tejto bytosti, ako tento vesmír všetko
BI uskutočňuje z jediného podnetu, ako je všetko
spoločnou príčinou všetkého diania aj aká je asi
spojitosť v základoch tohto všetkého.
h
y
y 41/ Si úbohá duša, živá mŕtvola, ako povedal
B Epiktetos.

R 42/ Tomu, kto sa očitá v premene, nestane sa

H
[d nič zlé, práve tak ako nič dobré tomu, čo sa
’ z premeny rodí.
B
J ' 43/ Čas je čosi ako rieka udalostí a dravý prúd.
HL__ _ _____ ______ „____ __ _____
g1BÉ H Lí
I ,ebo sotvaže sa niečo zjaví, už to prúd uchváti
a prináša niečo iné, čo potom tiež odnáša.

i 1/ Všetko, čo sa deje, je rovnako bežné a dobre

známe ako ruža na jar a ovocie v lete. Niečo
také je istotne aj choroba a smrť, ohováranie
a úskok a vôbec všetko, čo iba pochábľa môže
tešiť alebo zarmútiť.

15/ Všetko nasledujúce je v príbuzenskej spoji­

tosti s predchádzajúcim. Lebo to nie je iba akýsi
výpočet nesúvisiacich jednotlivostí vynúte­
ného sledu, ale toto spojenie je odôvodnené.
A ako je všetko súcno usporiadané v patričnom
súlade, práve tak aj všetko dianie vykazuje nie­
len následnosť, ale aj akúsi podivuhodnú prí­
buzenskú súvislosť.

46/ Maj neprestajne na mysli Herakleitove

slová, že pre zem je smrťou, ak sa zmení na
vodu, pre vodu, ak sa zmení na vzduch, pre
vzduch je smrťou, ak sa zmení na oheň ifžis
a naopak. Pamätaj si aj jeho slová o človeku,
ktorý zabúda, kam sa vybral, ako aj jeho výrok,
že ľudia bývajú v rozpore s tým, s čím sú
v nepretržitom styku - s rozumom, ktorý riadi
svet. Pamätaj, aké sa im zdajú cudzie príhody,
s ktorými sa denne stretávajú, a napokon aj to,
že nemáme konať a hovoriť akoby v spánku,
lebo aj vtedy sa nám zdá, že konáme a hovorí-
me. A takisto nekonajme ako deti, hovoriac jed- 'J
noducho, ako ich to rodičia naučili.
M
47/ Keby ti niektorý z bohov oznámil, že zajtra d;
i - a; p , , ’ t h!

55
 alebo najneskôr pozajtra zomrieš, asi by si
nepokladal za zvláštnu výhodu zomrieť radšej
pozajtra ako zajtra - ibaže by si bol vyslovený
zbabelec. Lebo aký veľký je tu rozdiel? Práve
tak teda nepokladaj za zvláštnu výhodu
zomrieť radšej o veľa rokov ako zajtra!

1 48/ 'Maj stále na mysli, koľko už zomrelo leká-

rov, ktorí sa sami nad chorými tvárili ustaroste-
; ne, koľko astrológov, ktorí veľmi okázalo pred-
fe povedali smrť iným, koľko filozofov, ktorí
rozvíjali storaké názory o smrti a nesmrteľnos­
ti, koľko chrabrých hrdinov, ktorí usmrtili záľa­
hu nepriateľov, koľko tyranov, ktorí s úžasnou
nadutosťou, akoby sami ani nemali zomrieť,
zneužívali svoju moc nad životmi občanov,
’ A koľko, obrazne povedané, „zomrelo" celých
miest ako Heliké, Pompeje, Herkulaneum
; a nespočetné iné. A preber i rad svojich zná­
mych, jedného po druhom: ten odprevadil
toho, a potom sám odišiel, iný zasa iného; a to
všetko v kratučkom čase. Slovom: ustavične si
uvedomuj, že všetko ľudské je iba dočasné
a ničotné; včera ešte zárodok a zajtra už múmia
alebo popol! A preto preži tento kúsok času
v zhode s prírodou, so životom sa rozlúč v dob­
rý:. rej vôli, akoby zrelá oliva, padajúc zo stromu,
blahorečila matke zemi a ďakovala stromu,
ktorý ju splodil.

. 49/ Buď ako skalný útes, o ktorý sa láme vlna

za vlnou; útes však nepovolí a burácanie vôd
koldokola utícha. „Akéže nešťastie sa mi to pri­
hodilo!" - Nie takto, ale skôr: Nedám sa rozdr-

56
viť ani prítomnosťou, ani sa nedesím budúcnos­
ti! Lebo niečo také by sa síce mohlo prihodiť
každému, ale nie každý by to znášal bez zár­
mutku. Prečo by bola teda tá príhoda skôr
nešťastím ako šťastím? A nazývaš vôbec ľud­
ským nešťastím to, čo nie je prekážkou ľudskej
prirodzenosti? A zdá sa ti prekážkou ľudskej
prirodzenosti to, čo nie je proti požiadavkám
tejto prirodzenosti? Nuž teda poznáš jej požia­
davky! Bráni ti vari táto príhoda v tom, aby si
bol spravodlivý, šľachetný, umiernený, rozum­
ný, rozvážny, priamy, skromný alebo slobodný
a vyznačoval si sa ostatnými cnosťami, ktorých
súhrnom ľudská prirodzenosť splna svoje urče­
nie? Nabudúce teda nezabudni sa riadiť touto
zásadou: Toto nie je nešťastie, ba naopak, je í®{
jgá
šťastie, že to znášam statočne!

50/ Obyčajným, no predsa účinným prostried­

kom, ako sa zmieriť so smrťou, je zamyslieť sa
nad ľuďmi, ktorí úzkostlivo lipli na živote.
V akejže zvláštnej výhode sú proti tým, čo
predčasne zomreli? Zaiste leží kdesi aj Kadikia-
nos, Fabius, lulianus, Lepidus a neviem koľko
im podobných, ktorí pochovali mnohých,
a potom sami boli pochovaní. Slovom, je to
malý časový rozdiel, a navyše ho treba prežiť
v nespočetných súženiach a s akými ľuďmi
a v akom tele! Neprikladaj teda tomu dôleži­
tosť! Nazri do nekonečnej priepasti času za
sebou a do bezodnej budúcnosti pred sebou:
aký je rozdiel medzi životom trvajúcim tri dni
a trojnásobným Nestorovým vekom?

57
 31/ Vždy sa uberaj najkratšou cestou; a najkrat­
šia cesta vedie v zhode s prírodou, takže potom
všetky tvoje reči a skutky sú v zhode so zdra­
vým rozumom. Takéto predsavzatie ťa zbavuje
všetkých ťažkostí, všelijakých ohľadov a po­
krytectva.

íl

58
 Piata kniha 'í

Ak sa ráno prebudíš mrzutý, uvedom si: Pre­

búdzam sa k svojmu ľudskému údelu. Mám
byť teda ešte stále namrzený, ak sa uberám
k práci, pre ktorú som zrodený a pre ktorú som
do vesmíru uvedený? Či som vari určený na to,
aby som sa prevaľoval na teplom lôžku? „Ale
veď je to príjemnejšie!" Teda si, môj milý, zrode­
ný na radovánky a nie na prácu a činnosť? Či
nevidíš, ako rastliny, vtáky, mravce, pavúky
a včely robia svoju prácu a podľa svojich síl spo­
lupracujú na výstavbe vesmíru? A ty nechceš
plniť ľudské poslanie a nechceš dospieť k tomu
cieľu, ktorý ti určila tvoja prirodzenosť? „Ale
treba aj odpočívať." Áno, s tým súhlasím. Ale aj
v tejto veci príroda stanovila mieru, práve tak
ako v jedle a pití, a ty predsa v tom prekračuješ
prijateľnú mieru, zatiaľ čo v práci nie: tu sa
držíš „v medziach možnosti"! Zrejme nemáš
rád seba, lebo ináč by si mal rád aj svoju priro­
dzenosť a jej príkazy. Iní ľudia, ktorí svoje
zamestnanie milujú, samou horlivosťou sa
v ňom až vysiľujú, nemajú sa kedy umyť a na­
jesť: ty by si si cenil svoju prirodzenosť menej
ako rytec svoje remeslo, tanečník svoj tanec,
lakomec svoje peniaze alebo slávou posadnutý
tú trošku slávy? Všetci tí, kedykoľvek sa niečo­
mu vášnivo oddajú, nespomenú si ani na jedlo,
ani na spánok, len aby uskutočnili to, na čom im
záleží; a tebe sa vidí činnosť pre všeobecné
blaho menej cenná a hodná menšieho úsilia?

59
 ! 1 » V < 1 ?! -JU ' 1
a 2/ Aké ľahké je zahnať a zatlačiť každú znepo­
a kojujúcu a neprimeranú predstavu a získať
pf!j; znova úplnú duševnú pohodu!

3/ Buď presvedčený, že každé slovo a každý

čin, ktoré sú v zhode s prírodou, sú teba hodné,
nedávaj sa od nich ľudským ohováraním
odvrátiť ani v budúcnosti: ak niečo stojí za to,
aby bolo vykonané alebo vyslovené, buď si istý,
H že nie je teba nehodné! Iní majú zrejme vlastný
B rozum a riadia sa vlastnými sklonmi; no ty sa
neobzeraj, ale sa vydaj rovno za svojím cieľom
v zhode so svojou prirodzenosťou a prirodze­
nosťou sveta. Ich cesta je rovnaká.

•1/ Uberám sa cestou prirodzených udalostí, až

napokon klesnem a odpočiniem si: vydýchnem
dušu do ovzdušia, odkiaľ denne čerpám dych,
a padnem na zem, odkiaľ mal môj otec podiv- ;
nú silu, moja matka krv a moja dojka mlieko, .
na zem, ktorá ma toľké roky denne kŕmi, napá­
ja a nosí, hoci po nej šliapem a všemožne ju
zneužívam.

5/ Ľudia nemôžu dosť naobdivovať tvoju bys­

trosť. Nič to! Ale je mnoho iného, o čom
nemôžeš povedať: „Nedala mi to príroda." Pre­
ukazuj teda vlastnosti, ktoré sú celkom v tvojej
: moci - úprimnosť, čestnosť, trpezlivosť v ťaž­
kostiach, zdržanlivosť v pôžitkoch, spokojnosť
s osudom, nenáročnosť, zhovievavosť, samo-
•y statné myslenie, prirodzenú prostotu, rozváž­
nosť a šľachetnosť! Či nevidíš, koľko cností si
•J už mohol preukázať, pri ktorých nemáš výho­

60
vorku na nedostatok prirodzených vlôh a spô­
sobilostí? A predsa dobrovoľne zotrvávaš
naďalej pri svojom nedobrom počínaní? Či si
vari nútený nedostatkom prirodzeného nada­
nia šomrať na svoj osud, žgrlošiť, pochlebovač
zvaľovať vinu na svoje telo, zaliečať sa a vysta­
tovať, zmietať sa s toľkým nepokojom vo svojej
duši? Pre bohov, nie! Veď už dávno si sa mohol
oslobodiť od týchto nedostatkov, ak nie si
naozaj príliš ťažkopádny a nechápavý. Ale
i v tomto sa treba cvičiť a nie svoju obmedze­
nosť prehliadať alebo si ju dokonca pochvaľo­
vať!

6/ Nájde sa aj človek, ktorý preukáže niekomu

niečo dobré a vzápätí je schopný mu zaúčtovať
aj vďačnosť. Iný to síce neurobí, ale predsa len
ho v duchu pokladá za dlžníka a pamätá si, čo
mu urobil. Napokon opäť iný akosi už ani
nevie, čo urobil, ale podobá sa viniču, ktorý
zrodil strapec hrozna, a len čo raz vydal svoj
plod, nežiada si nič viac, práve tak ako kôň,
keď dobehne do cieľa, či ako pes, keď vystopo­
val zver, alebo ako včela, keď vyrobila med.
Keď človek vykoná dobrý skutok, nerozkrikuje
to, ale prejde k novému dobru, ako vinič sa
chystá znovu zrodiť hrozno v pravý čas. „Má
teda človek patriť k tým, čo to robia akosi
nevedomky?" Áno, ale treba si uvedomiť, že je
vraj určené spoločenskému tvorovi vedieť, že
koná v spoločenskom záujme, a zaiste aj chcieť,
aby to ostatní vedeli. „Je síce pravda, čo hovo­
ríš, ale nesprávne si vysvetľuješ, čo som práve
povedal: a preto budeš jedným z tých, o kto­

61
 rých som sa práve zmienil, lebo aj oni sa dávajú
zviesť zdanlivo pravdivými dôvodmi. Keď
však budeš ochotný pochopiť pravý zmysel
mojich slov, buď si istý, že nezanedbáš ani
jeden všeobecne prospešný skutok!"

7/ Aténska modlitba: „Zošli dážď, milý Zeus,

na polia a lúky Aténčanov!" Veru, netreba pro­
siť inakšie ako takto: jednoducho a úprimne.

8/ Ak sa hovorí, že lekár mu prikázal jazdiť na j

koni, studené kúpele alebo chodiť naboso, cel­
kom tak by sa dalo povedať, že vesmírny |í|
poriadok mu prikázal chorobu, zmrzačenie 3
alebo stratu niečoho či niečo podobné. Lebo
slovo „prikázal" znamená asi toľko ako „pri­
delil" mu to, pretože je to osožné jeho zdraviu;
a pre nás to znamená, že to, čo sa prihodí člo­
veku, je mu akosi „pridelené", pretože je to
osožné osudu. Preto keď hovoríme, že to alebo <
■ ■..
ono sa nám prihodilo, je to práve také, ako keď
robotníci na stavbách hovorievajú o kame-
ňoch, ktoré určitým spôsobom ukladané zapa- 3
dajú do muriva hradieb alebo pyramíd, že sú
vo vzájomnom súlade. Súlad je totiž iba jeden,
a ako sa spolupatričnosťou všetkých telies
napĺňa dokonalé teleso - vesmír -, práve tak d
súčinnosťou všetkých jednotlivých príčin sa g
napĺňa aj dokonalá príčina - osud. Aj celkom
jednoduchí ľudia chápu zmysel mojich slov, ~
lebo hovorievajú: „Bol to jeho osud." Bolo mu 3
to teda „pridelené" a „prikázané". Prijmime ýg
teda všetky príhody tak ako lieky, ktoré pred-
pisuje lekár. Niektoré sú, pravda, horké, pred- |
H
62
sa ich však užívame radi v nádeji, že sa uzdra­
víme. A za čosi podobné, ako je tvoje zdravie,
pokladaj aj uskutočňovanie a napĺňanie toho,
čo vesmírny poriadok uznáva za dobré. A tak í'

prijímaj každú príhodu rád, aj keby sa ti zdala

veľmi skľučujúca, lebo vedie k zdraviu vesmí­
ru a blahu samého Dia. Zeus by istotne neude­
ľoval človeku nijakú príhodu, keby sa zároveň
„nehodila" celku; lebo príroda nespôsobuje
nič nepríhodné bytosti, ktorej vládne. Teda
máš byť spokojný so všetkým, čo sa ti prihodí,
z dvoch príčin: po prvé preto, lebo sa to priho­
dilo tebe, bolo prikázané tebe a bolo v nejakom
vzťahu k tebe, keďže bolo odpradávna spojené
s tebou súčinnosťou prapríčin; a po druhé
preto, lebo tomu, kto riadi celý svet, je aj to, čo
sa stáva každému zvlášť, prapríčinou blaha,
naplnenia, dokonca priamo jeho trvania. Lebo
by bolo narušením vesmírnej celostnosti, keby
si vylúčil hoci ten najmenší diel z nepretr­
žitého pásma častí a príčin. A ty ju v medziach
svojich síl narúšaš, kedykoľvek na svoj osud
hromžíš a do istej miery sa pokúšaš ho odvrá­
tiť.

9/ Nebuď mrzutý, neochabuj ani sa nevzdávaj,

ak sa ti nedarí uskutočniť každé dielo podľa
správnych zásad. Radšej sa znova s láskou vráť
k tomu, čo sa ti nepodarilo, a buď rád, že aspoň
väčšina tvojich skutkov zodpovedá ľudskej pri­
rodzenosti. Vracaj sa aj k filozofii, nie však ako
chlapec k prísnemu učiteľovi, ale ako ľudia
s chorými očami k umývacej špongii alebo
k inému prostriedku či iní chorí k náplasti

63
 alebo vodoliečbe. Potom istotne nebudeš stavať
na obdiv poslušnosť rozumu, ale v nej nájdeš
uspokojenie. A uvedom si, že filozofia chce iba
to, čo chce tvoja prirodzenosť; ale ty si chcel
všeličo iné, čo je v protirečení s tvojou priro­
dzenosťou. Čo je však príjemnejšie ako toto? Či
feji nás však neklame práve prostredníctvom toho
í;
príjemného? Radšej rozjímaj, či nie je oveľa prí­
jemnejšia šľachetnosť, nezávislosť, prostota,
láskavosť a zbožnosť! A čo je príjemnejšie ako
rozumnosť sama, ak si uvedomíš nezlyhávajú­
cu úspešnosť našej vnímacej a poznávacej
schopnosti vo všetkých veciach?

10/ Veci okolo nás sú zahalené akýmsi závo­

jom, takže ich mnohí filozofi - a nie práve bez­
významní - pokladajú za celkom nepochopi­
teľné, dokonca aj pre samých stoikov sú len
ťažko pochopiteľné. A každý náš úsudok je
menlivý; vari jestvuje niekde človek, ktorý by
svoj súd nikdy nemenil? A teraz si všimni veci
okolo nás: aké sú dočasné a ničotné a môžu sa
ich zmocniť hoci aj chlipníci, neviestky alebo
lupiči! Potom skúmaj mravy svojich súčasní­
kov: Ako ťažko znášaš aj najpríjemnejšieho
z nich, nehovoriac, že mnohí ťažko znášajú
i seba samého! Nevidím veru, čo by bolo hodné
zvláštnej úcty alebo úsilia v takomto chvatnom
prúdení bytia a času, pohybu i pohybujúcich sa
vecí. Naopak, treba odovzdane hľadieť v ústre­
ty prirodzenému rozkladu, nešomrať na jeho
pomalosť, ale hľadať upokojenie iba v týchto
zásadách: po prvé, že sa mi nemôže prihodiť
nič, čo by nebolo v zhode s vesmírnym poriad-

-1AU- i JL L l-—"-L-1 J d
64
kom; po druhé, že je v mojej moci neurobiť nič
proti svojmu bohu a božskému hlasu. Lebo
nikto ma neprinúti, aby som konal proti jeho
vôli.

11/ Na čo práve teraz používam svoju dušu?

Takto sa pýtaj sám seba pri každej príležitosti
a skúmaj, čo sa práve deje v tej tvojej časti, kto­
rej sa hovorí vedúci rozum, teda akú dušu máš
teraz. Či vari nie dušu dieťaťa? Chlapca? Alebo
slabej ženy? Ba dokonca tyrana, dobytka či
dravca?

12/ Aké sú asi veci, ktoré sa mnohým zdajú

dobré, a ako k nim možno prísť? Lebo ak by si
niekto pomyslel na veci okolo nás ako na sku­
točné dobro, akým je napríklad rozumnosť,
umiernenosť, spravodlivosť, mužnosť, po po­
myslení na ne by už nemohol vypočuť výrok
„od dobrých vecí", lebo to nebude v zhode
s dobrom. Kto si však najprv pomyslí na veci,
ktoré sa aspoň mnohým zdajú dobré, ten si to
vypočuje a tak ľahko prijme výrok komického
skladateľa ako príslovie. A takto si mnohí pred­
stavujú rozdiel. Lebo jednak by to neznehod­
nocoval, jednak by sme to neprijímali ako
výrok vhodný a vtipný, keby pritom myslel na
bohatstvo a šťastie. Vyjdi teda a pýtaj sa, či
treba ctiť a za dobré pokladať také veci, ktoré
keby boli napred premyslené, spôsobovali by,
že ten, kto ich ľahko nadobudol, nemal by ich
kde vyliať.

13/ Skladám sa z hmotnej podstaty a činnej sily

65
 f
v nej: ale ani jedno, ani druhé nezapadne do
ničoty, tak ako ani nevzniklo z čírej ničoty.
Bude teda každá moja časť zaradená prostred-
níctvom premeny do nejakej časti vesmíru, g
a táto sa znova premení na nejakú inú časť ves- |
míru a tak to bude donekonečna. Takouto pre- S
menou som vznikol i ja, aj tí, ktorí ma zrodili,
a tak to bolo spätne takisto donekonečna. Lebo j
nič nebráni tomuto tvrdeniu, i keď je vesmír j
svojím stvoriteľom obnovovaný v pevne ohrá- S
ničených obdobiach.

14/ Rozum a umenie rozumne myslieť sú

schopnosti, ktoré sa uspokoja so sebou a im pri­
meranými činmi. Vyvierajú teda zo svojho
vlastného žriedla a postupujú priamo k vytýče­ í
nému cieľu: preto takýmto skutkom, ktoré
postupujú správnym smerom, hovoríme
„správne činy".

15/ Človek sa nemá starať o nič z vecí, ktoré

■i mu nepatria už len preto, že je človek. Nie sú \S:
požiadavkami človeka a ani si ich ľudská pri­
í?
rodzenosť nenariaďuje, ba ju ani nezdokonaľu-
. je. Niet teda v nich pre človeka ani dobra, lebo
dobro je spoločníkom účelnosti. A keby aj
niečo z týchto vecí patrilo človekovi, nepatrilo
by sa mu pohŕdať nimi a vyvyšovať sa, ako
zasa by nezasluhoval pochvalu ten, kto by sa
: vyjadroval, že tieto veci nepotrebuje, a nebol
by dobrý, kto by ani najmenej nenaliehal na
svoje právo v niečom z týchto vecí. No teraz,
o koľko viac niekto znáša, či už sám seba
pozbavuje týchto alebo iných podobných vecí,

66
alebo ho niekto iný o niečo z toho pozbavuje,
o toľko je lepší.
S
H
16/ Aká bude väčšina tvojich predstáv, také B
eh
bude tvoje zmýšľanie, lebo predstavami sa
duša zafarbuje. A preto ju zafarbuj nepretrži­ b
tým radom takých predstáv ako napríklad: b
ip
Tam, kde sa dá žiť, dá sa aj dobre žiť. A na cisár­
skom dvore sa dá žiť; teda tam sa dá aj dobre ta
žiť. Alebo zasa: Načo bola tá-ktorá vec určená, ©
práve k tomu aj smeruje. A k čomu smeruje,
g
v tom spočíva jej účel; ale v tom, v čom spočíva h
jej účel, spočíva aj prospech a dobro každej
II
veci. Dobro rozumnej bytosti teda spočíva päj
v spoločenstve. Lebo je dávno dokázané, že Hj
sme stvorení pre spoločenstvo. Či vari nebolo
B
jasné, že nižšie bytosti slúžia vyšším a vyššie
sebe navzájom? Bytosti s dušou sú vyššie ako Bi
bytosti bez duše, a z tých prvých sú vyššie p
IjS]
bytosti rozumné. B

(tbl
18/ Nikomu sa neprihodí nič, čo by podľa svo­
ne však je, at>y zlí nepacnaii takéto šialenstvo. ©
jej prirodzenosti nemohol zniesť. Inému sa pri­
hodí to isté, ale buď nevie, že sa mu to priho­
dilo, alebo sa chce blysnúť svojou odvahou,
takže zachová duševnú rovnováhu a zostane
pokojný. Bolo by teda nebezpečné, keby neve­
domosť a samoľúbosť dokázali viac ako
rozumnosť.

67
bili i duše, ani nemajú k duši prístup, ani nemôžu
Pq dušu zmeniť alebo ňou pohnúť. Len duša
fe
sama sa premieňa a pohybuje a veci okolo
R seba hodnotí meradlom súdu o svojej vlastnej
b hodnote.

20/ Na jednej strane je nám človek bytosťou

najbližšou, ak totiž ľudia majú činiť dobro
& a znášať iných ľudí: ale ak mi z nich niekto pre­
feí
káža v mojich vlastných činoch, stáva sa mi jed­
nou z „mravne ľahostajných" vecí práve tak
ako slnko, vietor alebo zviera. Tie síce môžu
fe
hociktorú moju činnosť prekaziť, ale nemôžu sa
stať prekážkou môjho chcenia, lebo to sa riadi
srdí
danými podmienkami, ani môjho zmýšľania,
B* ktoré môže zmeniť svoj smer. Lebo rozum vie
obrátiť a premeniť každú prekážku svojej čin­
frälí nosti v prospech svojho úmyslu, takže to, čo
malo prekaziť ten alebo onen Čin, pomáha ho
uskutočniť, a čo mu malo tú alebo inú cestu
zatarasiť, samo mu cestu otvára.

21/ Maj v úcte to, čo je vo vesmíre najmocnej­

šie; je to tá sila, ktorá všetko užíva podľa svojej
vôle a všetko podľa svojej vôle spravuje. Maj
v úcte to, čo je v tebe najmocnejšie; s predošlou
sú to rovnorodé sily. Lebo sila v tebe všetko
ostatné podľa vôle užíva a riadi tvoj život.

22/ Čo nie je na škodu obci, nepoškodzuje ani

občana. Pri každej predstave, že si utrpel
škodu, drž sa tohto pravidla: Ak to alebo ono
neškodí štátu, potom to neškodí ani mne: ak je
poškodený štát, nesmiem sa na toho, kto štát

68
poškodzuje, hnevať: lepšie je mu ukázať, v čom
spočíva jeho chyba.

23/ Často si uvedomuj pominuteľnosť a zánik

vecí i udalostí! Lebo podstata vecí je ako rieka
v ustavičnom toku a činnosti podliehajú usta­
vičným premenám, ich príčiny tisícorakým
obratom a bezmála nič tu nie je stále. A tesne
pri nás je nekonečná priepasť minulosti a be­
zodné hrdlo budúcnosti, v ktorom sa stráca
všetko. Či teda nie je pochabý ten, kto sa
v takomto stave vyvyšuje alebo sa za niečím
ženie či narieka, akoby ho to malo trápiť ešte
ktovieako dlho?

24/ Maj na pamäti celok súcna, ktorého si pra­

malou čiastočkou, celok času, z ktorého ti je
vymeraný kratučký a nepatrný kúsok. Maj na
pamäti aj celok osudu: Koľkou jeho časťou je
tvoj život?

25/ Niekto mi v niečom ubližuje? Jeho vec! Má

svoje vlastné zmýšľanie, svoj vlastný spôsob
konania. Ale ja mám teraz zmýšľanie, aké
podľa vôle vesmírneho poriadku teraz mať
mám, a robím to, čo teraz robiť mám podľa vôle
svojej vlastnej prirodzenosti.

26/ Nech sa vedúca časť tvojej duše nedá zme­

niť ani miernymi, ani prudkými vzruchmi tvo­
jej telesnosti a nech sa s nimi nezlučuje, ale nech
sa sama odlúči a nech zvody telesnosti uzavrie
do ich orgánov! Keď však nejakou inou vzá­
jomnou náklonnosťou preniknú do tvojej duše,
 ktorá je predsa len spojená s tvojím telom,
potom sa nepokúšaj odporovať citom: len nech
k tomu rozum, tvoja vedúca časť, sama od seba
nepripojí klamnú predstavu, že to je nejaké
dobro alebo zlo!

27/ Súžitie s bohmi. Ten žije s bohmi, kto im

ustavične dáva najavo, že jeho duša je spokojná
so svojím údelom a koná všetko, čo chce duch,
ktorého Zeus pridelil ako časť samého seba
každému za vládcu a vodcu. On je totiž mysľou
a rozumom každého z nás.

28/ Hneváš sa na človeka páchnuceho potom?

Hneváš sa na Človeka, ktorému zapácha z úst?
Čo ti to pomôže? Má také podpazušie, také
ústa: musí byť takto cítiť z týchto miest! „Ale
človek má predsa rozum,“ namietneš, „a keď
premýšľa, môže pochopiť, čoho sa dopustil."
Výborne! Istotne teda aj ty máš rozum, nuž
zapôsob svojím rozumným zmýšľaním na jeho
zmýšľanie, pouč ho a napomeň! Ak počúvne,
poslúžiš mu a netreba hnevu. Nie je to ani tra­
gédia, ani neresť.

29/ Ako by si si želal žiť, keby si už bol po

smrti, tak je ti umožnené žiť už tu na zemi. Ak
h ti to však ľudia nedovolia, potom zo života hoci
b odíď, pravda tak, aby si netrpel. V izbe je dym:
H odchádzam. Za čo sa asi pokladáš? Kým ma
však nič také nevyháňa, zostávam tu slobodne
a nikto mi nezabráni robiť to, čo chcem; a ja
chcem to, čo je v zhode s prirodzenosťou
rozumnej a spoločenskej bytosti.
11
70
 ...... L ! L J ' ' -L.. JA. / ’i
írľá
30/ Vesmírny rozum chce spoločenstvo bytosti.
Stvoril teda nižšie bytosti pre vyššie a vyššie
zasa uviedol do vzájomného súladu. Vidíš, ako
všetko navzájom podriadil a zoradil, ako pri­
delil každému to, čo je primerané jeho hodno­
te, ako spojil najdokonalejšie bytosti vo vzá­
jomnej svornosti?

31/ Ako si sa až doteraz správal k bohom,

k rodičom, bratom, k žene, deťom, učiteľom,
vychovávateľom, priateľom, príbuzným a slu-
žobníctvu? Dajú sa použiť o tvojom doterajšom
vzťahu k nim všetkým básnikove slová, že
„nijakým slovom ani činom nespôsobil nijakú
krivdu"? Spomeň si aj na to, čo všetko si prežil
a čo všetko si bol schopný pretrpieť; a že histó­
ria tvojho života je dopísaná a tvoja služba
štátu sa končí, a napokon aj na to, koľko si videl
krásneho, koľkými slasťami a strasťami si opo­
vrhol, koľko si premeškal príležitostí zaskvieť
sa a koľkým nevďačníkom si preukázal láska­
vosť?

32/ Čím by mohli duše nezušľachtené a neve­

domé podlomiť rovnováhu zušľachtenej
a vedomosťami vybrúsenej duše? Ktorá duša je
teda zušľachtená a vybrúsená vedomosťami?
Tá, ktorá pozná zdroj a konečný cieľ vecí,
a rozum, ktorý preniká vesmírnou podstatou
a celý svet usporadúva ustavične do pevne sta­
novených období.

33/ Ani sa nenazdáš a bude z teba popol alebo

kosti, a neskôr už iba meno alebo ani meno;

71
 a meno - to je prázdny zvuk a jeho ozvena.
A veci, v živote toľko cenené, sú ničotné, bez­
cenné a malicherné, ľudia sú ako hryzúce
šteňatá a hašterivé deti, ktoré sa smejú a vzápä­
tí nariekajú. A vernosť, ostych, spravodlivosť
a pravda „odišli na Olymp zo šírej zeme". Čo ťa
teda ešte stále tu drží, keď všetko zmyslom prí­
stupné je premenlivé a nestále, keď tvoje zmys­
ly sú neisté a omylné, keď i sama tvoja živočíš­
na duša je len výparom krvi a keď sláva
v takýchto podmienkach je taká plytká? Čo
teda? Budeš s odovzdanou mysľou vyčkávať
chvíľu, kým buď nezhasneš, alebo sa nepresíd-
liš inam; ale než táto chvíľa nadíde, čím si
vystačiť? Uctievaj a zvelebuj bohov, rob dobro
ľuďom, znášaj ich alebo sa im vyhýbaj a neza­
budni, že čokoľvek je v oblasti tvojej telesnosti
a živočíšnosti, nie je to ani tvoje, ani v tvojej
$
moci.
■
34/ Je však v tvojej moci, aby ti život plynul
fí pravým šťastím, ak sa vo svojom myslení
a konaní vydáš pravou cestou. Dve veci sú spo­
ločné božskej duši i duši človeka, ako aj kaž­
dého rozumného tvora: po prvé, že jej nikto
nemôže v ničom zabraňovať; po druhé, že svoje
dobro zakladá na spravodlivom zmýšľaní
a konaní a že obmedzuje svoje túžby.

35/ Ak to alebo ono nie je ani mojou necnosťou,

ani dôsledkom mojej necnosti a neškodí to ani
celku, prečo by som sa tým znepokojoval?
Lenže čo škodí celku?

72
 ' . .■ > • . . • • ■ ■■ ■ y

16/ Nedávaj sa celkom strhávať predstavou, ale

zo všetkých síl pomáhaj ľuďom podľa zásluhy,
a ak utrpeli niečo vo veciach mravne nepod­
statných, nemysli si hneď, že utrpeli škodu; je
to taký zlozvyk. Počínaj si v tejto veci ako sta­
rec, čo svojmu zverencovi zobral kamienky
.1 odišiel, vediac, že sú iba detskou hračkou.
A ak sa postavíš na pódium pred ľudí, zabudol
si, človeče, ako málo to znamená? „Áno, ale
keď ľudia o to tak veľmi stoja!" Preto máš teda
byť aj ty pochabý? Nech som kdekoľvek, hoci
opustený, mám však šťastný osud. Šťastný
osud má ten, kto sám sebe pridelil dobrý údel.
A dobré údely sú dobré sklony, dobré snahy
a dobré skutky.

73
 ____ ____ _

Šiesta kniha

17 Vesmírna látka je poddajná a tvárna

a rozum, ktorý ju ovláda, nemá v sebe príčinu
konať zlo: lebo niet v ňom neresti a tiež nič zlé
nerobí a v ničom neškodí. Podľa tohto rozumu
sa všetko deje a uskutočňuje.

• 2/ Ak konáš svoju povinnosť, nech ti je ľahos-

ť tajné, či pritom trpíš zimou alebo horúčavou, či
si ospalý alebo dostatočne vyspatý, či ťa zahr­
nujú pohanou alebo pochvalou a či umieraš
\ alebo robíš niečo iné. Lebo aj umieranie je jed­
ným z našich životných úkonov: preto stačí, ak
aj v tejto veci dobre splníš svoju povinnosť.
!|

i|

3/ Pozri sa na jadro vecí: nech ti na nijakej veci

neujde jej vlastná podstata ani pravá hodnota!

4/ Všetky veci okolo nás sa čo najskôr premenia

a buď sa pretvoria na paru, hoci ich hmotná pod­
stata je jednotná, alebo sa rozplynú na atómy.

5/ Rozum, ktorý spravuje vesmír, je si vedomý,

čo robí, s akým úmyslom a v akej látke je činný.

6/ Najlepším spôsobom odplaty je neodplácať

zlé zlým.

-;'i 7/ Potešenie a uspokojenie hľadaj v jedinom:

v tom, že kráčaš od jedného všeobecne pros­
pešného činu k druhému a nezabúdaš na boha!
’ ! ď- :• 1 . < QSÍSJi
•
74
 . .V y'-...::: .. ■' . . ' ' ' .

8/ Vedúcou časťou našej duše je tá, ktorá je

sama sebe podnetom a zdrojom zmien, mení sa
sama podľa svojej vôle a spôsobuje, že sa jej
každá udalosť javí takou, akou ju chce mať.

9/ Všetko sa deje v zmysle vesmírneho poriad­

ku; nie teda v zmysle nejakej inej prirodzenos­
ti, ktorá by buď zahrnovala všetky vonkajšie
veci a sama bola v nich zahrnutá, alebo bola
mimo nich a odlúčená od nich.

1.0/ Vesmír je buď zhlukom atómov, ich vzá­

jomným prepletaním a opätovným rozpleta­
ním, alebo je to zjednotený celok, usporiada­
nosť a prozreteľnosť. Ak je teda tým prvým,
načo mám túžiť po ďalšom pobyte v takejto
náhodnej a zmätenej zmiešanine? Čo iné mi
môže byť vítanejšie, ako sa konečne zasa pre­
meniť na zem? A prečo sa mám dokonca znepo­
kojovať? Lebo nech robím čokoľvek, rozkladu
neujdem. Ak je však správny druhý pred­
poklad, blahorečím stvoriteľovi sveta, som
v dobrej pohode, dôverujem mu.

1.1/ Ak ťa okolnosti uvrhnú do nejakého vnú­

torného nesúladu, rýchle sa navráť do seba
samého a nedávaj sa vytrhnúť z rytmu väčšmi,
ako je to potrebné: lebo bezpečnejšie získaš
vnútorný súlad, ak sa budeš k nemu ustavične
vracať.

12/ Keby si mal zároveň macochu i matku,

potom by si síce macochu ctil, ale predsa by si
sa ustavične vracal k matke. V takomto vzťahu d

_AÍ " B ~ t íí í
75
 si teraz k dvoru a k filozofii. Preto sa často vra­
py caj k filozofii a v nej hľadaj pokoj: vďaka nej
' j
bude tvoj život pri dvore znesiteľný a aj ty sám
slŽs
'O budeš znesiteľný v ňom.
í i
13/ Ak si nad pečeným mäsom alebo inými
pokrmami predstavujeme: Toto je mŕtvola
ryby, tamto mŕtvola vtáka alebo prasaťa, nad
falernským vínom zasa, že je to trocha tej hroz-
novej šťavy, nad purpurovým odevom, že je to
ovčia vlna napustená krvou purpurovej lastú­
ry, nuž takéto predstavy sa týkajú samého jadra
ä? 'í S
vecí a prenikajú ich podstatou, takže vidíme,
aké sú v skutočnosti. A práve takto sa máme
-
správať celý život k veciam, ktoré sa nám príliš
zvodne zakrádajú do predstáv. Odhaľme ich,
spoznajme ich bezcennosť a zbavme ich pek­ ň
ného zovňajška, akým sa honosia. Lebo klamná
predstava je nebezpečný podvodník; najväčšmi
a práve vtedy ťa podvedie, keď sa nazdávaš, že
sa zaoberáš najdôležitejšími vecami.

1.4/ Väčšina vecí, ktoré ľudia obdivujú, sú veci

í najbežnejšie. Drží ich pokope ich vlastná súdrž­
ná sila alebo prirodzenosť. Sú to kamene,
drevo, figy, vinič, olivy. Veci, čo obdivujú ľudia
o niečo vnímavejší, patria k tým, ktoré drží
pohromade živočíšna duša ako napríklad stáda
svíň alebo dobytka. No veci, čo si cenia ľudia
ešte ušľachtilejší, patria už k bytostiam, ktoré
riadi rozumná duša, hoci ešte nie svetoobčian-
ska, ale predsa znalá nejakého umenia, zbehlá
v niečom inom alebo jednoducho v tom, že si
vie zaobstarať zástup otrokov. No ten, kto si vie í
& AJ

76
 V- -pBj ' ’ ; ■ - AAtí222? • •' • L®
.. A. ľ.............. ľ... . ..... ........ :....... :...... :........ la
vážiť rozumnú dušu, čo si je vedomá sveto-
občianskych i občianskych povinností, ten sa
už nezaujíma o ostatné veci a snaží sa pre­
dovšetkým zachovať svoju vlastnú dušu
v rozumnom a spoločensky prospešnom stave
a k tomuto cieľu pomáha dospieť aj svojim ľud­
ským bratom.

15/ Jedny veci neprestajne spejú k svojmu vzni­

ku, iné zasa k zániku, a z toho všetkého, čo
vzniká, zasa všeličo zaniká. Nepretržitý prúd
premien omladzuje vesmír, práve tak ako ne­
utíchajúce plynutie času znova a znova otvára
bezmedznú večnosť. Ktoréže z vecí rútiacich sa
okolo teba si možno nejako osobitne ceniť
v tomto prúde, v ktorom sa nedá ani pevne
postaviť? Akoby si niekto chcel zamilovať nie­
ktorého z vtákov letiacich okolo, a ten sa mu
medzitým stratí z očí! A čosi podobné je aj sám
život každého z nás: iba čosi ako vyparovanie
krvi a vdychovanie vzduchu. Lebo raz vzduch
vdýchnuť a opäť vydýchnuť, ako to každú
chvíľu robíme, je niečo podobné ako všetku
dýchaciu schopnosť, ktorú sme prednedávnom
dostali pri narodení, vrátiť zasa tam, odkiaľ
sme vsali prvý dych.

16/ Cenné nie je to, že sa naše telo vyparuje ! y

podobne ako rastliny, ani to, že dýcha podobne |
ako domáce zvieratá alebo divá zver, ani to, že
vníma a vytvara si predstavy, am to, ze býva ,.>■
bábkou zmietanou pudmi, ani to, že žijeme j
pospolito a prijímame potravu; lebo toto všetko ||
má iba takú istú cenu ako vylučovanie stráve- ‘
' v --D?? < j

77
 í
.. y \,A A. ----~ —
z. A L .. . a
™
ného pokrmu. Čo má teda vôbec cenu? Vari
i pochvalný potlesk? Nie. Teda ani oslavný
jasot, lebo chválospevy davu nie sú nič iné ako
„potlesk" jazykov. Zriekol si sa teda aj tej troš-
i ky slávy; nuž čo ti ostáva cenné? Myslím, že
toto: rozvíjať alebo aj utlmovať vlastnú činnosť
podľa svojho prirodzeného určenia. Je to cieľ,
ku ktorému smerujú aj všetky ľudské umenia
a remeslá. Lebo každé remeslo smeruje
k tomu, aby jeho výtvor patrične zodpovedal
účelu, na ktorý bol vytvorený. Toto má na
mysli aj vinohradník, ktorý ošetruje vinič,
cvičiteľ koní i chovateľ psov. Výchova a výuč­
ba mládeže tiež smerujú práve k tomuto cieľu.
Toto je teda cenné. A ak je to naozaj tak, potom
už nebudeš bažiť po ničom inom. Či si budeš aj
naďalej ceniť ešte aj všeličo iné? Potom, prav­
da, nebudeš ani slobodný, ani samostatný, ani
neprístupný náruživostiam, lebo nevyhnutne
budeš závistlivý, žiarlivý a podozrievavý voči
tým, ktorí ťa môžu zbaviť vecí, a budeš strojiť
úklady proti tým, ktorí už majú tie veci, ktoré
si ty ceníš. Potom každý, kto nemá niektoré
Í z týchto vecí, musí sa ocitnúť v duševnom
zmätku a navyše ešte často hromžiť na bohov.
No úcta a vážnosť k vlastnej duši ti zabezpečí
i spokojnosť so sebou samým a uvedie ťa do
i dobrej zhody s blížnymi a do súladu s bohmi,
jl budeš teda schvaľovať všetko, čokoľvek udelia
. a zariadia.

17/ Nahor, nadol, dookola - také sú dráhy prv­

kov. Ale dráha cnosti nevedie žiadnym z tých­
to smerov, lebo cnosť má božskejšiu podstatu
■ , ■ : '.v ■
< „ s J il f ’ I H ;

78
a úspešne kráča k svojmu cieľu ťažko pochopi­
teľnou cestou.

18/ Ako zvrátené si počínajú ľudia! Tých, čo

žijú s nimi ako súčasníci, chváliť nechcú, ale
sami si nadovšetko cenia chvály potomkov,
ktorých nikdy ani nevideli, ani neuvidia. A to je
bezmála to isté, akoby ťa trápilo pomyslenie, že
tvoji predkovia ti nechválorečili.

1.9/ Ak sa práve tebe zdá niečo neprekonateľné,

z toho ešte neusudzuj, že je to nad ľudské mož­
nosti, ale ak nájdeš niečo človeku primerané
a možné, pokladaj to za dosiahnuteľné aj pre
seba.

20/ Pri cvičení nás niekto buď poškriabe nech­

tom, alebo nám zasadí prudký úder hlavou;
nevy kla dáme si to však v zlom, ani nie sme roz­
horčení, ani ho nebudeme nabudúce podozrie­
vať z úkladov, ale opatrne ho obídeme, nie však
ako nepriateľa, ani z podozrievavosti, ale slušne
sa mu vyhneme z cesty. Podobne si počínajme aj
v ostatných životných okolnostiach: prehliadni­
me všeličo u našich takpovediac „spolucvičia-
cich"! Lebo, ako som povedal, dá sa im vyhnúť
z cesty aj bez podozrievania a nevraživosti.

21/ Ak mi niekto vie presvedčivo dokázať, že

nesprávne usudzujem alebo konám, rád zme­
ním svoju mienku; lebo hľadám pravdu, ktorá
ešte nikdy nikomu neuškodila. Škodu utrpí
nanajvýš ten, kto zotrvá vo svojom omyle
a nevedomosti.
■r.

79
! 22/ Konám svoju povinnosť a nestarám sa o nič
iné: lebo buď sú to bytosti neoduševnené, alebo
nerozumné či poblúdené, ktoré nepoznajú
svoju cestu.

23/ K nerozumným tvorom a vôbec k veciam

a predmetom okolo seba sa správaj ako rozum­
ná bytosť k nerozumným: veľkodušne a nezá­
visle: ale k ľudom, keďže majú rozum, správaj
sa navyše aj spoločensky! A pri všetkom vzývaj
bohov a nestaraj sa o to, ako dlho to budeš
robiť, lebo stačia aj tri takéto hodiny.

24/ Alexander Macedónsky a jeho sluha do­

siahli po smrti rovnaké postavenie: boli totiž
buď znova premenení na tie isté zárodočné
vesmírne prvky, alebo sa rovnako rozptýlili na
atómy.

25/ Zamysli sa nad tým, koľko telesných

a zároveň duševných pochodov sa deje v tej
istej chvíli v každom z nás! Potom sa nebudeš
čudovať, ak ešte oveľa viac, dokonca vôbec
všetko, čo sa deje, je súčasne obsiahnuté v tej
jednotnej všehomiere, ktorej hovoríme vesmír.

26/ Keby ti niekto položil otázku, ako sa píše

meno Antoninus, nebudeš vari vyslovovať pís­
meno po písmene? A čo ak sa na teba preto
ľudia nahnevajú? Azda len im nebudeš oplácať
ich hnev? Nevyslovíš pokojne hlásku za hlás­
kou? Nuž i na tomto príklade si uvedom, že
každá povinnosť je súhrnom jednotlivostí: a tie
musíš mať práve na zreteli, aby si správnym

80
spôsobom mohol uskutočniť to, čo je ti uložené, Íl
bez toho, aby si sa rozčuľoval alebo blížnemu
sa odplácal hnevom.

hí3j
27/ Aké kruté je nedovoľovať ľuďom ísť za r3
i
tým, čo sa im zdá primerané a užitočné! p
A predsa im to do istej miery „nedovoľuješ"
O
robiť, hoci ťa kedykoľvek hnevá, že robia ŕi
chyby. Lebo ľudia sa zakaždým vydávajú za
tým, čo sa im zdá primerané a osožné. „Ale á
v skutočnosti to tak nie je!" V takom prípade 3
ich pouč a usmerňuj, hnevať sa však nesmieš! rďj
ta
o
28/ Smrť je odpočinutím od protirečení zmys­ ta
lov, od záchvatov žiadostivosti, od blúdenia iLži
rozumu a od otročenia telu. U

zatiaľ nie je ukonané, tvoja duša sa unavila

skôr. H

30/ Dávaj pozor, aby si sa „nepocisárčil", aby si

nenasiakol cisárstvom; stáva sa to! Zostaň teda
prostým, priamym, dôstojným, prirodzeným
ctiteľom práva, bohabojným, dobrotivým, mi­
lujúcim všetkých svojich blížnych a neochvej­
ným pri plnení povinností! Usiluj sa zostať
takým, akým ťa chcela mať filozofia! Boj sa
bohov a ujímaj sa ľudí! Život je len okamih;
jediným plodom pozemského žitia je zbožná
myseľ a činnosť pre blaho celku. Vo všetkom
buď Antonínovým žiakom: osvoj si jeho vytr­
valé úsilie konať rozvážne, jeho duševnú rov­
nováhu za všetkých okolností, jeho zbožnosť,

81
 ' . <1'~ tí ’llrr-
prívetivú a vľúdnu tvár, ľahostajnosť k sláve
a jeho úprimnú snahu správne chápať veci!
A spomeň si, ako vôbec nič nespúšťal zo zre­
teľa, skôr než to riadne nepreskúmal a rozum­
ne neuvážil: a ako trpezlivo znášal neoprávne­
né výčitky bez toho, že by sa nad kýmkoľvek
pohoršoval: a ako sa v ničom neprenáhľoval
a aký bol neprístupný ohováraniam, ako sta­ i

rostlivo skúmal ľudské povahy a činy, aké

vzdialené mu bolo zľahčovanie, bojácnosť,
j
podozrievavosť a prefíkanosť, aký bol nená­
ročný napríklad v otázkach bývania, lôžka, šat­
stva, stravy a obsluhy; aký bol pracovitý
a trpezlivý: akú vernosť a uznanlivosť prejavo­
val voči priateľom: ako dobre znášal všetkých,
čo otvorene vystúpili proti niektorej jeho mien­
ke, a ako ho tešilo, keď ho niekto poučil
o niečom lepšom: aký bol zbožný, nie však
poverčivý. Kiežby aj teba zastihla posledná
hodinka pri rovnako dobrom svedomí, aké
bolo jeho!
I
31/fVytriezvej a spamätaj sa! A tak, ako si uve­
domíš, preberajúc sa zo spánku, že ťa prenasle­
dovali iba sny, tak aj v bdelom stave pokladaj
životné ťažkosti iba za preludy!
j
32/ Skladám sa z tela a duše. Telu je všetko
„ľahostajné", lebo nemá schopnost vnímať
„nerovnakosti". Duši je však ľahostajné iba to,
čo nie je jej činnosťou: čo však je jej činnosťou,
to všetko je v jej moci. A duša sa venuje iba i
tomu, čo si vyžaduje prítomnosť, lebo jej budú­
ce i minulé činnosti sú jej už takisto ľahostajné.

82
33/ Žiadna námaha nie je neprirodzená ruke
ani nohe, pokiaľ noha robí to, čo má robiť noha,
a ruka to, čo má robiť ruka. Podobne nie je teda
nijaká námaha neprirodzená ani človeku,
pokiaľ robí to, čo má človek robiť. A ak mu to
nie je neprirodzené, nie je to preňho ani zlé.

34/ Aké rozkoše zažili lupiči, nemravníci, otco­

vrahovia a tyrani!

35/ Vari nevidíš, že celkom obyčajní remeselní­

ci sa síce do istej miery prispôsobujú vkusu
neodborníkov, ale predsa sa pridržiavajú príka­
zov svojho umenia a nemajú odvahu sa im
spreneveriť? Nie je hrozné, že staviteľ a lekár si
väčšmi ctia príkazy svojho remesla ako človek
príkazy svojho rozumu, ktorý má spoločný
s bohmi?

36/ Ázia a Európa sú iba kútikmi vo vesmíre;

všetky oceány sú iba kvapkou vo vesmíre; vrch
Atos iba hrudkou vo vesmíre, celá prítomnosť
iba bodom vo večnosti! Všetko je nepatrné,
nestále, pominuteľné. Všetko vyviera odtiaľ,
z toho všemocného vesmíru, či už z jeho pria­
meho popudu, alebo ako dôsledok tohto popu­
du. Teda aj levia tlama, jed a všetky „škodlivi­
ny", napríklad tŕnie alebo bahno, sú iba
sprievodnými javmi toho vznešeného a krásne­
ho. Nepredstavuj si teda, že nepatria onej
bytosti, ktorej sa koríš, radšej sa zamysli nad
pražriedlom všetkých vecí!

37/ Kto videl terajšie veci, videl všetko: i to, čo

i.II äsB ý ... ™ ” “r j i
 sa od večnosti udialo, i to, čo sa donekonečna
bude diať. Lebo všetko dianie je rovnorodé
a podobné.

38/ Rozjímaj často o spojitosti všetkých vecí vo

vesmíre a o ich vzájomnom vzťahu. Lebo všet­
ky veci sú do istej miery navzájom pospletané,
a tým sú všetky aj navzájom spriaznené, lebo
vyplývajú jedna z druhej prostredníctvom svo­
jej jednotnej hmotnej podstaty.

39/fŠ Udalosťami, s ktorými ťa osud spojil, hľaď

sa vyrovnať; a ľudí, s ktorými ťa osud zlúčil,
miluj, ale opravdivo!ý

40/ Každý nástroj, každé náčinie, každá nádo­

ba je dobrá, keď plnia úlohu, na akú boli vytvo­
rené. No ten, kto ich vytvoril, je pri ich použí­
vaní mimo. Lenže pri veciach, ktoré udržuje
pospolu príroda, je sila, ktorá ich vytvorila,
vnútri a vnútri aj zostáva. A preto ju máš ty
väčšmi uctievať a veriť, že ak sa budeš jej vôľou
spravovať a podľa nej až do konca svojho živo­
ta žiť, všetko sa bude diať podľa tvojho rozu­
mu. Aj vo vesmíre sa veci dejú podľa rozumu
vesmíru.

. 41/ Ak pokladáš hociktorú z vecí, ktoré sú

■ ýí mimo tvojej vôle, za dobro alebo zlo, potom
budeš nevyhnutne vyčítať bohom, keď sa ti pri-
hodí „zlo" alebo sa ti nepodarí „dobro",
a nevyhnutne budeš nenávidieť ľudí, či už
budú skutočnými alebo zdanlivými pôvodca-
mi tvojho neúspechu alebo nehody. A tak sa

84
 dopúšťame všelijakých neprávostí len zo záuj­
p
M
Iŕ-3
mu o takéto veci. Keď však pokladáme za fe
dobro a zlo iba to, čo je v našej moci, potom ©
nemáme ani najmenšiu príčinu ani na bohov
hromžiť, ani na ľudí sa hnevať. s
©
42/ Všetci spoločne pracujeme na jednom ko­ ©I
nečnom cieli, jedni vedome a s porozumením,
druhí nevedomky, ako to hovorí tuším
Herakleitos, že aj spiaci ľudia spolupracujú na 1
vesmírnom dianí. Ale každý na ňom spolu­ Ip
pracuje inak, navyše i ten, kto je nespokojný feil
ď s tým, čo sa deje, a kto by sa tomu rád vzoprel
a rád by to zvrátil: zrejme aj takéhoto človeka
vesmír potreboval. A preto si teda rozváž, ku i
ktorým spolupracovníkom sa chceš pridať!
Lebo usporiadateľ sveta ťa každopádne
použije správne a prijme ťa do radov svojich
B
pomocníkov a spolupracovníkov. Len sa
íí/O’
nechci stať takým článkom v nich, ako ten * ]l
všedný a smiešny verš v dráme, ktorý spomí­
§
na Chrysippos!
tel
(3
43/ Chcelo by vari slnko plniť úlohu dažďa? ý
$
Alebo Asklepios úlohu „darkyne plodín"? A čo
jednotlivé hviezdy? Vari neprispievajú, hoci sú
rozličné, všetky spolu k tomu istému cieľu?
R
R
44/ Ak bohovia rozhodli o mne a o tom, čo sa L
mi má prihodiť, dobre rozhodli: lebo boha si \■
nemožno len tak ľahko predstaviť nerozhod­
ného. Z akého dôvodu by mi chceli spôsobovať
zlo? Čo by tým získali, či už oni sami alebo ves­
mír, o ktorý sa starajú predovšetkým? Ak '
___ __ ______ . __ _ itSj

85
nerozhodli o mne osobitne, teda istotne roz-
hodli o vesmírnom celku, musím preto ochotne
prijímať a znášať aj to, čo sa mi stane ako priro-
dzený dôsledok tohto rozhodnutia. Keď však bä
nerozhodujú vôbec o ničom - čo je veľmi bez-
božné pomyslenie -, potom im teda ani neobe-
tujme, ani sa k nim nemodlime, ani neprisahaj- g
me a nerobme nič z toho, čo všetko robievame, J
predpokladajúc ich prítomnosť a súžitie /g
s nami. Keď teda o ničom, čo sa týka nás, neroz-
hodujú, potom je zaiste v mojej moci rozhodo­
vať sám o sebe a v mojej možnosti uvažovať aj
o tom, čo je mi užitočné. Každému je teda uži- |
točné to, čo zodpovedá jeho určeniu a jeho pri- ,J
rodzenosti; a moja prirodzenosť je rozumná p
a spoločenská. Pre mňa, Antonína ako občana, 3
je štátom a vlasťou Rím; pre mňa, Antonína ako
človeka - vesmír. Čo je teda osožné tomuto A;
štátu, to je pre mňa dobrom.

45/ Všetko, čo sa stane komukoľvek z nás, je

užitočné aj celku: už toto by stačilo. Ale
podrobnejším pozorovaním zistíš zvyčajne ešte
aj to, že aj ostatným ľuďom je užitočné to, čo
ktorémukoľvek človeku. Pravda, výraz „užitoč­
ný" tu treba chápať v širšom zmysle ako veci
vonkajšie.

46/ Tak ako sa ti protiví rovnaké predstavenie

v amfiteátri a na iných takýchto miestach, lebo
divákovi sa znechucujú stále tie isté výjavy
svojou jednotvárnosťou, niečo podobné pociťu­
ješ aj v celom živote; lebo vonkoncom všetko je
stále to isté a také isté. Ako dlho ešte?

86
47/ Maj ustavične na mysli ľudí všetkých sta­
vov a všetkých povolaní, všetkých národností,
ktorí už zomreli, až dospeješ k nedávno zomre­
tému Filistionovi, Foibovi a Origanionovi.
A potom prejdi aj k ostatným skupinám! Aj my
sa musíme odsťahovať práve tam, kam odišlo
toľko veľkých rečníkov, toľko ctihodných filo­
zofov ako Herakleitos, Pytagoras a Sokrates,
toľko dávnovekých hrdinov a neskorších voj­
vodcov a tyranov. Odišiel Eudoxos, Hippar-
chos, Archimedes a iní bystrí, ušľachtilí, praco­
vití, všestranní a sebavedomí duchovia,
dokonca aj uštipační posmievači smrteľnosti
a dočasnosti ľudského života, akým bol Menip-
pos a iní podobní. O všetkých z nich vedz, že sú
už dávno preč! A je v tom pre nich čosi hrozné?
A čo pre tých, ktorých nepoznáme už ani podľa
mena? Ozajstnú hodnotu má iba jedno: prežiť
celý život v pravde, spravodlivosti a zhovieva­
vosti aj voči klamárom a nespravodlivým.

48/ Kedykoľvek sa chceš potešiť, v duchu si

vybavuj prednosti svojich súčasníkov, naprí­
klad podnikavosť jedného, skromnosť dru­
hého, štedrosť tretieho a nejakú inú cnosť nie­
koho iného. Lebo nič nespôsobí také potešenie
ako vzory cností, ktoré sa zrkadlia v mravoch
našich vrstovníkov, a všetky sa prejavia v sprá­
vaní jednotlivca. A preto ich maj ustavične na
pamäti.

49/ Vari ťa len nemrzí, že vážiš iba toľko a toľ­

ko, a nie oveľa viac? Práve tak ťa nemá znepo­
kojovať, že je ti súdené žiť iba toľko a toľko

87
 ■; • ? /j - i- ■:J ý ill
rokov; a nie viac! Lebo tak ako si spokojný
s prídelom hmotnosti, tak buď spokojný aj
s prídelom času!

50/ Snaž sa ľudí presvedčovať, ale konaj hoci

proti ich vôli, kedykoľvek to vyžaduje spra­
vodlivosť. Keď ti však bude niekto násilím pre­
kážať, zmier sa s tým, nesmúť, no zároveň
použi túto prekážku na preukázanie inej cnos­
ti; maj na pamäti, že to robíš iba podmienečne,
že si predsa netúžil po nemožnom. Po čom
teda? Co bolo naším hlavným úmyslom, to sa
aj uskutoční.

51/ Ctižiadostivec hľadá svoje dobro v činnos-

ti iných, samopašník ho hľadá vždy vo vlast-
ných náruživostiach, ale kto má rozum, ten
hľadá dobro výlučne vo vlastnom konaní.

52/ Je v našej moci neutvoriť si úsudok o tej

alebo onej veci a v duši sa neznepokojovať: lebo
veci samy nemajú od prírody moc vynucovať si
naše súdy.

53/ Zvykaj si pozorne sledovať to, čo hovorí

iný, a preniknúť do jeho duše.

54/ To, čo neosoží roju, nie je užitočné ani včele.

55/ Keby námorníci nadávali kormidelníkovi

alebo chorí lekárovi, zverili by sa do rúk nieko­
mu inému? A ako by mohol on sám poskytnúť
záchranu plávajúcim alebo ošetrovaným zdra­
vie?

88
 56/ Koľkí z tých, s ktorými som prišiel na svet,
už z neho odišli!

57/ Chorým na žltačku sa zdá med horký,

ľuďom postihnutým besnotou sa voda zdá
príšerná a deťom sa zdá aj lopta krásna. Prečo
sa teda rozčuľujem? Ci myslíš, že nepravda
pôsobí slabšie ako žlč na chorého, čo má žltač­
ku, a jed na človeka postihnutého besnotou?

$
$
58/ Nik ti nezabráni žiť podľa príkazov tvojej
prirodzenosti a nič sa ti neprihodí proti poriad­
ku vesmíru.

39/ Akí sú to ľudia, ktorí sa chcú zapáčiť, a asi

z akých pohnútok a akými činmi! Ako rýchlo
večnosť všetko zahalí a čo všetko už zahalila!

89
 Siedma kniha

1/ Čo je necnosť? To, čo si už neraz videl, yg

A uvedom si pri všetkom, čo sa ti prihodí, že si
to už neraz videl. Potom spoznáš, že udalosti, '-
ktorými sú naplnené dejiny starej, strednej S
i novej doby a ktorými sa teraz hemžia mestá
i domy, sú celkom tie isté. Nič nie je nové, všet- -|
ko je obyčajné a dočasné.

2/ Môžu tvoje zásady odumrieť inak než tak, že

vyhasnú predstavy, ktoré im zodpovedajú? Je
v tvojej moci ich ustavične rozdúchavať! Môžem
si predsa o ktorejkoľvek veci utvoriť takú pred­
stavu, akú potrebujem; ak môžem, prečo sa zne­
pokojujem? Čo je mimo môjho myslenia, to sa
ho vonkoncom netýka. Uvedom, si to, a získaš
istotu. Môžeš sa ocitnúť v novom živote: len
opäť pozeraj na veci tak ako predtým, lebo
v tom spočíva podstata nového života.

3/ Malicherný zhon po vonkajšom lesku, divá-

delné hry, stáda svíň a dobytka, šermiarske
súboje, kostička hodená psom, omrvinky há­
dzané rybám, lopotenie mravcov s bremenom, ||I
pobehúvanie myšiek, pohyby bábok na drôti-
koch - to všetko má rovnakú hodnotu. Treba
teda stáť zhovievavo uprostred toho všetkého,
nevyvyšovať sa, ale si uvedomiť, že každý má T3
takú hodnotu ako to, o čo sa usiluje.
p
4/ Pri každej reči si treba uvedomovať slová iW

90
• •• ■■ • | : ' ýlliAyAlyf
a pri každom úsilí výsledné skutky. Treba si
všímať, k akému cieľu smerujú skutky, práve
tak, ako treba dávať pozor na zmysel slov.

5/ Stačí môj rozum na túto úlohu alebo nie? Ak

stačí, potom ho na jej splnenie použijem ako
nástroj, ktorým ma vybavila prirodzenosť ves­
míru; ak nestačí, buď prenechám túto úlohu
tomu, kto ju vie vykonať lepšie, ak, pravda, to
nie je mojou priamou povinnosťou, alebo ju
vykonám, ako viem, a priberiem si k tomu nie­
koho iného, kto pomocou môjho rozumu môže
potom vykonať to, čo je pre všeobecné blaho
rovnako vhodné a potrebné. Lebo každý sku­
tok, nech už ho vykonám sám alebo s prispe­
ním niekoho iného, má smerovať len k tomu, čo
je osožné a primerané všeobecnému dobru.

6/ Koľko ľudí na výsosť velebených už upadlo

do zabudnutia! A koľko tých, čo tamtých vele­
bili, už odtiaľto dávno odišlo!

7/ Nehanbi sa prijať pomoc! Lebo máš prikáza­

né konať svoju povinnosť ako vojak pri útoku
na pevnosť. Čo na tom, že pre poranenú nohu
nemôžeš sám vystúpiť na cimburie, ak pomo­
cou iného to zvládneš?

8/ Nedávaj sa znepokojovať budúcnosťou: lebo

k nej dospeješ, ak príde čas, prostredníctvom
toho istého rozumu, ktorým sa teraz, v prítom­
nosti, riadiš.

9/ Všetky veci sú navzájom späté posvätným

91
putom a azda vôbec nič nie je navzájom cudzie,
lebo všetko je zoradené do jedného celku a spo­
ločne prispieva k tomu istému vesmírnemu
poriadku. Lebo jestvuje iba jeden všeobjímajúci
vesmír, jeden boh prenikajúci všetkým, jedna
pralátka a jediný zákon, jediný rozum, spoloč­
ný všetkým mysliacim bytostiam, a jediná
pravda, lebo jediná je aj dokonalosť príbuzných
tvorov účastných na tom istom rozume.

10/ Všetko hmotné čo najrýchlejšie mizne vo

vesmírnej pralátke. Každá činná sila čo naj­
rýchlejšie znova prechádza do vesmírneho
rozumu a spomienku na toto všetko čo naj­
rýchlejšie pochová večnosť.

1'1/ Konať v zhode s prírodou je pre rozumnú

bytosť to isté ako konať v zhode s rozumom.

12/ Stoj priamo, aby ťa nebolo treba podopierať!

13/ Ako telesné údy živých organizmov tvoria

celok, tak aj rozumné bytosti. Veci sú od seba
oddelené, sú určené na akúsi jednotnú súčin­
nosť. Ešte lepšie si to uvedomíš, ak si budeš
v duchu hovoriť: Som údom v sústave rozum­
ných bytostí. Keď však budeš hovoriť, že si iba
„časťou celku", potom ešte stále nemiluješ ľudí
zo srdca, ešte stále ťa neteší preukazovať dobro­
denie pre dobrodenie samo: keď to robíš len ako
povinnosť, potom to ešte nerobíš z presved­
čenia, že tým robíš dobro sebe samému.

14/ Nech sa prihodí čokoľvek tým mojim von­

92
 kajším častiam, ktoré takouto príhodou môžu
trpieť, potom postihnuté časti môžu, ak chcú,
hromžiť, ale ja, pokiaľ nepokladám to, čo sa mi
prihodilo, za zlo, stále ešte nemám škodu. A je
v mojej moci nepokladať to za zlo.

15/ Nech si robí alebo hovorí kto chce čo chce,

ja sám musím byť dobrý: práve tak, ako by
zlato, smaragd alebo purpur neprestajne vyhla­
sovali: „Nech si robí alebo hovorí kto chce čo
chce, ja musím byť smaragdom a zachovať si
svoju farbu!"

■ä
16/ Vedúci rozum sám sebe nie je ani na ťarchu,
ani sám seba neplaší... Ale ak niekto iný ho
môže nastrašiť alebo mu spôsobiť strasť, nech
tak robí. Lebo rozum sa sám v myšlienke nepri­
vedie k takýmto obratom. Telo, ak môže, nech
sa stará samo, aby nič neutrpelo, a nech vraví,
ak trpí, no duša nech sa stará, aby neutrpela nič
z toho, čoho sa obáva, čo jej spôsobuje strasť, čo
si vcelku myslí o týchto veciach, lebo neprive­
dieš ju k takémuto súdu. Vedúci rozum totiž,
nakoľko je to v jeho moci, nepotrebuje nič, ak
len sám si nebude robiť potrebu niečoho,
a podľa toho nedá sa ani uviesť v zmätok, ani
sa nedá popliesť, ak len sám sa neuvádza
v zmätok a nezatarasuje si cestu.

17/ Byť šťastný znamená mať v sebe dobrého

ducha či rozum smerujúci k dobru. Čo tu teda
robíš, klamná predstava? Odíď, ako si prišla!
Nepotrebujem ťa! Prišla si podľa svojho starého
zvyku; nehnevám sa, len odíď!
í S u ií i]
"č u > Sb ||

93
 g]

18/1 Bojí sa vari niekto premeny? Veď čo sa

vôbec môže stať bez premeny? Čo je pre ves­
mírny poriadok milšie a primeranejšie? A ty
sám: môžeš si dožičiť teplý kúpeľ bez toho, aby :Jí:
sa najprv nepremenilo drevo na oheň? Môžeš
sa najesť bez toho, aby sa varením nepremenili 1
pokrmy? Môže sa vôbec čokoľvek užitočné niil
@1
uskutočniť bez premeny? Neuznávaš teda, že
práve tak aj tvoja premena je čosi podobné
a vesmírny poriadok ju takisto potrebuje? ä
ä
19/ Pralátkou vesmírneho celku prechádzajú
všetky telá ako dravou bystrinou v bytostnej
spojitosti s celkom a vo vzájomnej súčinnosti
tak, ako spolupracujú naše údy. Koľkých Chry-
sippov už vesmír pohltil, koľkých Sokratov,
koľkých Epiktetov! A to isté platí o ktoromkoľ­
vek človeku či veci.

20/ Mojou jedinou snahou je nerobiť to, čo ľud­

ská prirodzenosť nechce alebo asi nechce, alebo
čo práve teraz nechce.

2'1/ Ešte chvíľa, a zabudneš na všetko; ešte

chvíľa, a všetci zabudnú na teba.

22/ Pre človeka je príznačné, že miluje aj toho,

kto sa previňuje. Stáva sa tak, len čo si uvedo­
míš, že je to príbuzná bytosť a robí chyby
z nevedomosti a nevedomky, že zakrátko bez­
tak obaja zomriete, a predovšetkým preto, že ti
nespôsobil škodu. Lebo tvoja hlavná časť,
rozum, sa nestala horšou, ako bola predtým.

1
©
94
■L-í? -í ; IJ . J ,y.. ' y; '
23/ Vesmírny poriadok vytvoril z vesmírnej
pralátky ako výtvarník z vosku raz napríklad
žriebä, no potom svoje dielo zničí a jeho látku
použije na vytvorenie stromčeka, potom ľud­
skej bytôstky, potom zasa na niečo iné. Každý
z týchto výtvorov má iba kratučké bytie. Pre
skriňu niet nič hrozné na tom, ak ju niekto zbíja
dokopy, teda ani na tom, ak ju opäť rozloží na
časti.

24/ Rozhnevaná tvár je príliš proti prírode. Ke­

dykoľvek sa tak stáva, mizne z človeka pred­
nosť, alebo zhasne posledná, takže nie je možné,
aby sa znova rozpálila. Preto sa pokúšaj pozo­
rovať ho, lebo je proti rozumu. Ak zmizne spo­
ločné pozorovanie chyby, aký ešte je dôvod žiť?

25/ Všetky veci, koľko ich len vidíš, všeriadia-

ca príroda čoskoro premení a z ich látky vytvo­
rí iné veci, z látky týchto zasa iné, aby sa vesmír
ustavične obnovoval.

26/ Ak sa niekto proti tebe previní, ihneď pre-

íj mýšľaj, aké mal predstavy o dobre alebo zle,
keď sa previnil: lebo len čo to zistíš, poľutuješ
ho a nebudeš sa ani čudovať, ani hnevať. Buď
totiž aj sám stále pokladáš za dobro to isté čo
on, alebo niečo iné, podobné; musíš mu teda
j odpustiť. Ak však nepokladáš také veci za
dobro alebo zlo, tým skôr budeš zhovievavý
k tomu, kto sa dopustil chyby.

27/ O tom, čo ešte nemáš, nerozmýšľaj tak, g

akoby si to už mal, ale z toho, čo máš, vyber si I j

95
*< äISOä ďAcci 7 7 ■ A7 7 7' : : 7- 7 / -7

to najcennejšie a zasa si pripomeň, ako veľmi

by ti chýbalo, keby si to nemal. Dávaj však
pozor, aby si si nenavykol takúto záľubu vo
veciach tak preceňovať, že keby si ich raz
nemal, stratil by si pokoj.

28/ Uchýľ sa do seba samého! Rozumová časť

v nás zotrvá na vlastnom spravodlivom konaní
a v duševnej pohode, ktoré z nej vychádzajú.

29/ Zažeň klamnú predstavu! Potlač záchvevy

náruživosti! Zameraj sa na prítomnosť! Pochop
všetko, čo sa prihodí tebe alebo inému! Rozo­
ber a rozlož každý predmet na jeho činnú silu
a hmotu! Mysli na svoju poslednú hodinu!
A chybu, ktorou sa na tebe previnil iný, zane­
chaj tam, kde vznikla!

30/ Svoje myslenie celkom zameraj na to, čo sa

hovorí, a svojím duchom vnikaj do príčin toho,
čo sa deje.

31/ Okrášli sa prostotou, skromnosťou a ľahos­

tajnosťou ku všetkému, čo leží medzi cnosťou
a necnosťou! Miluj ľudské pokolenie! Nasleduj
boha!

32/ O smrti: Ak je naša duša z atómov, rozply­

nie sa: ak je to jednotný celok, buď zhasne,
alebo presídli inam.

33/ O bolesti: Pamätaj si, že neznesiteľná usmr­

cuje, chronická sa stáva znesiteľnou a myseľ si
uchováva pokoj tým, že sa uchýli k sebe

96
a vedúci rozum sa teda nestáva horším. Časti
tela, ktoré sú bolesťou postihnuté, nech sa
o tom (ak, pravda, môžu) vyjadria.

34/ O sláve: len si všímaj, aké majú zmýšľanie

tí, čo sú posadnutí slávou; čomu sa vyhýbajú
a za čím sa pachtia! A pamätaj si: ako sa vrstvy
piesku na pobreží ukladajú jedna na druhú,
zakrývajúc predchádzajúce, práve tak aj v živo­
te všetko skoršie sa čo najrýchlejšie pochováva
tým, čo prichádza neskôr.

35/ Z Platóna: Myslíš si, že takému duchu,

ktorý sa vyznačuje ušľachtilosťou a poznaním
i
úhrnu času i všetkého bytia, javí sa ľudský
$
život ako niečo významné? „Nie." Teda ani 0
smrť nebude takýto človek pokladať za nič la
g
hrozné? „Vôbec nie!" gi
íeJ
ho
36// Konať dobro a zožať pohanu - to je údel ±1
kráľov. g]

gO
37/ Je hanbou, že tvár sa poslušne riadi príkaz­
mi duše, zatiaľ čo duša sama sa neutvára S
a neriadi podľa vlastných príkazov.

Ej!
38/ Je pochabosťou zanevrieť na beh sveta, veď Ep
svet si to vôbec nevšíma. IŠs

39/ Dožič radosti večne žijúcim bohom i smr­ íši

teľným ľuďom. ' •->
S
i
40/ Ľudský život treba zožínať ako zrelé klasy,
jeden rastie, druhý klesá...

97
41/ Keď mňa s deťmi bohovia opustia, i to musí
mať svoju príčinu.

42/ Dobro a spravodlivosť sú so mnou.

43/ Nenariekaj s inými, ani sa s nimi nero

zohňuj!

44/ Z Platóna: Ja by som mu spravodlivo odpo­

vedal: „Nehovoríš správne, človeče, ak si mys­
líš, že muž, ktorý len trochu stojí za niečo, má
počítať s nebezpečenstvom života a smrti
a neprizerať len na to, či koná spravodlivo
alebo nespravodlivo, kedykoľvek niečo robí,
a či si počína ako muž dobrý, alebo ako zlý."

45/ „Takto sa veci v skutočnosti majú, občania

aténski: kedykoľvek sa niekto postaví v pres­
vedčení, že je to najlepšie miesto, alebo kdekoľ­
vek ho postaví predstavený, treba tam podľa
môjho názoru vytrvať aj v nebezpečenstve
a nepozerať pritom ani na smrť, ani na nič iné,
iba na hanbu."

46/ Nuž, milý priateľ, či nie je ušľachtilosť

a dobro niečo iné ako zachraňovanie seba alebo
iného? Lebo naozajstný muž sa nemá starať
o takú vec, ako je dlhší alebo kratší život, nemá
na živote lipnúť, ale starosť o to má poručiť
bohu a má dať za pravdu starej ženskej viere,
že svojmu osudu nik neujde, má teda hľadieť
na to, akým spôsobom by ten čas, ktorý má ešte
žiť, prežil čo najlepšie.

98
47/ Pozoruj dráhy hviezd, akoby si obiehal
spolu s nimi, a maj na mysli vzájomné preme­
ny prvkov; lebo takéto predstavy nás očisťujú
od špiny pozemského života.

48/ Krásna je Platónova myšlienka, že keď nie­

kto chce rozjímať o ľuďoch, nech pozoruje aj ich
pozemské pomery, akoby hľadel odkiaľsi zhora:
ich zástupy, svadby, rozvody, zrody i úmrtia,
ruch na súdoch, spustošené kraje, pestrú zmes
barbarských národov, slávnosti, náreky na
pohreboch, trhoviská, zmes všetkých možných
protivenstiev zladených do jedného celku.

49/ Starostlivo pozoruj minulosť, nespočetné

premeny súčasných udalostí, a budeš môcť
predvídať aj budúcnosť. Bude totiž celkom
toho istého radu a nebude sa môcť odchýliť od
rytmu prítomného diania. Preto je aj jedno, či
pozoruješ ľudský život štyridsať rokov alebo
tisíce rokov; lebo čo viac uvidíš?

50/ A čo sa zrodilo zo zeme, musí opäť do

zeme; čo však vypučalo z nebeského semena,
opäť sa vracia do nebeského raja. Alebo toto:
Nastane rozloženie vzájomne spletených vecí
na nedeliteľné čiastky a podobné rozsypanie
neživých prvkov.

51/ Jedlom, pitím, čarodejným umením sa na­

máhame odvrátiť príval smrti; od boha zoslaný
van vetrov, hoci strápení, znášame bez nárekov.

99
ale nie je k ľuďom láskavejší, nie je skromnejší,
osudu odovzdanejší ani zhovievavejší k po­
kleskom svojich blížnych.

53/ Kde sa dá vykonať nejaké dielo v zhode

s rozumom, spoločným tak bohom ako ľuďom,
tam niet nebezpečenstva: lebo kde sa dá správ­
nou činnosťou dosiahnuť niečo užitočné
a v zhode s ľudskou prirodzenosťou, tam sa
netreba obávať škody.

54/ Všade a vždy je v tvojej moci zbožne sa

zmieriť s jestvujúcim stavom, spravodlivo sa
správať k jestvujúcim ľudom a ochotne skúmať
jestvujúce predstavy, aby sa do nich nevkradlo
niečo nepochopené.

55/ Nespoliehaj sa na rozum iných, radšej sa

zahlaď priamo na cieľ, ku ktorému ti ukazuje
cestu prirodzenosť: vesmírna tým, že ťa stretá­
va, a tvoja vlastná prirodzenosť tým, čo ti ukla­
dá urobiť. Každý má robiť to, čo je v zhode
s jeho prirodzeným určením: ostatné veci prí­
roda určuje na úžitok rozumným bytostiam
tak, ako je vo všetkom inom menej dokonalé
na úžitok dokonalejšiemu. Rozumné bytosti sú
však stvorené pre seba navzájom. Hlavným
a vôbec najdôležitejším sklonom prirodzeného
ľudského určenia je spoločenský cit: hneď po
ňom nasleduje odolnosť proti zmyslovým
pokušeniam a telesným vášňam, lebo mysliaci
rozum má tú zvláštnu schopnosť, že sa vie
uzavrieť sám do seba a nikdy nepodliehať ani
podnetom zmyslov, ani pudom, lebo obidve

100
1 ’AdľíihV?. , _! jjg „ľ’>r ; 2ľ Slj!
majú živočíšnu povahu. Rozum naopak: chce
vládnuť, nie byť v područí tamtých. A právom:
lebo je prírodou uspôsobený, aby užíval oboje.
Tretím znakom prirodzeného určenia rozumnej
bytosti je obozretnosť pri usudzovaní a odpor
k omylu. Verný týmto vlastnostiam sa náš
rozum uberá priamou cestou k cieľu a spĺňa
svoje poslanie.

56/ Akoby si už bol zomrel a len do tejto chvíle

žil, musíš v zhode s prírodou prežiť zvyšok
života, ktorý ti ešte ostáva.

57/ Prijmi vďačne to jediné, čo sa ti prihodí a čo

je tvojím údelom v osnove sveta, lebo čo môže
byť pre teba primeranejšie?

58/ Pri každej príhode si spomeň na tých, čo sa

im dnes prihodilo to isté, a ktorých to potom
mrzelo, žasli a hromžili. A dnes - kde sú všet­
ci? Nikde. Čo teda? Chceš si aj ty počínať
podobne? Nechceš nepatričné záchvevy mysle
ponechať tým, čo takto znepokojujú seba
a iných, a sám sa celý ponoriť do úvah o tom,
ako sa pri takýchto príhodách správať? Lebo
potom ich budeš užívať správne a stanú sa lát­
kou tvojej činnosti. Len ich pozoruj a usiluj sa,
aby si sa sám sebe páčil vo všetkom, čo robíš!

59! Zahlaď sa do svojho vnútra! Tam je žriedlo

dobra, ktoré je schopné ustavične vyvierať, ak sa
k nemu prekopeš.

60/ Aj telo má prejaviť pevnosť a nie roztržitosť,

■' < ■ v v |g 1111 j ľ;./ -. - - ' : i .i

101
 - 2 hyt
ý
a to ani v Činnosti, ani v pokojnom stave. Lebo
ú ak sa na tvári odzrkadľuje duša tým, že na nej
zachováva oduševnený a slušný výraz, niečo
podobné si vyžaduje aj celé telo. Treba sa o to
mimoriadne usilovať.

61/ Stále si uvedomuj, kto sú tí, ktorých uzna­ hh

nie chceš získať, a akými zásadami sa asi riadia:
lebo keď nazrieš do zdroja ich zásad a úsilí, i
f
potom im ani nebudeš mať za zlé ich mimovoľ-
né poklesky, ani nebudeš stáť o ich uznanie.

62/ Umenie žiť sa väčšmi ponáša na zápasníc-

ke ako na tanečné umenie, a to v tom zmysle,
že sa musíš pohotovo postaviť a stáť pevne
zoči-voči aj nepredvídaným úderom.

63/ Každá duša, ako vraví Platón, len nerada sa

odrieka pravdy, teda práve tak aj spravodlivos­
ti, umiernenosti, zhovievavosti a všetkého po­
dobného. Je celkom nevyhnutné mať to usta­
vične na pamäti, lebo potom budeš ku všetkým
láskavejší. g

64/ Pri každej bolesti si uvedom, že bolesť nie je

vôbec hanebná a že tvoju dušu nerobí horšou,
lebo nenarúša ani jej rozumovú podstatu, ani jej
spoločenské cítenie. Pri väčšine bolestí nech ti je i
úľavou Epikurov výrok, že bolesť nie je ani ne­
znesiteľná, ani večná, ak si pripomenieš, že má
hranice, a keď si ju nebudeš v duchu zveličovať.
Spomeň si aj na to, že si nepríjemnosť mnohých
pocitov, hoci sú totožné s bolesťou, ani neuve­
domujeme, napríklad ospanlivosť, horúčku

102
a nechuť do jedla. Kedykoľvek ťa teda niečo
také znechutí, povedz si, že sa poddávaš bo­
lesti!

65/ Dbaj, aby si sa k odľudom nesprával

podobne ako oni k ľuďom.

66/ Odkiaľže vieme, že filozof Telaugcs nemal

lepšie zmýšľanie ako Sokrates? Lebo tu predsa
nestačí, že Sokrates zomrel slávnejšie, vedel sa
obratnejšie zhovárať so sofistami, odolnejšie
znášať nočné mrazy pod šírym nebom, ani to,
že keď mu prikázali priviesť istého Salamínča-
na, pokladal za šľachetnejšie postaviť sa proti
rozkazu a „odišiel domov", čo by bolo celkom
neuveriteľné, aj keby to bola pravda. Skôr si
však treba všímať niečo iné: akú dušu mal
Sokrates, či vedel trvať na spravodlivosti
k ľuďom a na úcte k bohom, či neodsudzoval
ľudskú necnosť a otrocký sa nepoddal niečej
nevedomosti, či údely vesmírneho poriadku
neprijímal ako niečo nevhodné, či ich nepokla­
dal za neznesiteľné jarmo a či svoj život nevy­
dával občas napospas telesným žiadostiam.

67/ Príroda nespútala tvojho ducha s telom -1

tak pevne, že by ti nedovoľovala uzavrieť sa jýl
do seba a zvládnuť svoje úlohy. Lebo sa ľahko
možno stať božím človekom bez toho, že by ú
o tom niekto vedel. Toto maj stále na pamäti, |
ako aj to, že k blaženému životu je potrebné jBi
len pramálo
A
vecí: možno ťa sklamalo očakáva- B;
p...,.,p
nie, že vynikneš v dialektike a fyzike, preto sa / /
však ešte nevzdávaj nádeje, že budeš slobod- Bj-

103
S
pf ný, skromný a láskavý k ľuďom a poslušný
rl bohu.
ií'di
R 68/ Podľa svojej vôle môžeš prežiť život v plnej
duševnej pohode, aj keby ti hocijako nadávali
pí'lj
a divá zver trhala biedne údy tvojej telesnej
P
schránky. Lebo čo tvojej duši pri všetkom tom
|(&t|
prekáža zachovať pokoj, správne posudzovať
H okolnosti a pohotovo využívať ponúkajúce sa
ä[
príležitosti? Takže po nejakej príhode povie
feil duši jej súd: „Takáto si vo svojej podstate, hoci
Ir.'íU
s sa naoko javíš inak." A jej schopnosť využívať
äii'q
R príležitosť zasa povie: „Práve teba som hľadala,
Pi
lebo prítomnosť je mi vždy látkou na preuká­
p zanie rozumovej a spoločenskej cnosti a vôbec
p
ps umenia, ktoré je vlastné len človeku alebo
bohu." Lebo všetko, čo sa nám stáva, je podria­
dené bohu alebo človeku, a nie je teda ani nové,
P
ani nepoddajné, ale naopak, dobre známe
a tvárne.

a 69/ Znakom dokonalej povahy je prežívať

každý deň tak, akoby bol pre nás posledný -
bez prudkých vzruchov, bez otupenosti a bez
pretvárky.

70/ Bohovia, ktorí sú tu od večnosti, bez neľú-

bosti znášajú takú záľahu celkom a stále zlých
ľudí, dokonca sa o nich všelijako starajú. A ty,
ktorý sa čo nevidieť so životom rozlúčiš, strá­
caš trpezlivosť? A sám si jedným z necnost-
ných!

71/ Smiešne je nevyhýbať sa svojej vlastnej

104
neresti, čo je zaiste možné, aj vystríhať sa neres- ,,
ti iných, čo je nemožné.

72! To, čo moja schopnosť rozumne myslieť

a spoločensky cítiť neuznáva ani za rozumné,
ani za celkom prospešné, to oprávnene pokladá
za nedôstojné seba.

73/ Ak si preukázal dobro a niekto ho prijal, /ý

prečo sa zháňaš ešte po niečom inom? Túžiš po
sláve dobrodinca, alebo dokonca po protisluž-
be?

74/ Nikto neľutuje námahu konat vo svoj pros­

pech. Potrebná je však činnosť, ktorá je v zhode
s prírodou; neľutuj teda námahu konať vo svoj
prospech tým, že pomáhaš iným.
A
75/ Vesmírny poriadok sa odhodlal stvoriť ves­
mír. A teraz buď sa deje všetko, čo sa deje, ako
dôsledok jeho zámeru, alebo sú nezmyselné aj
tie najdôležitejšie veci, o ktoré sa z vlastnej vôle
svetový rozum usiluje. Takéto myšlienky roz­
jasnia tvoju dušu v mnohých prípadoch.

105
 Ôsma kniha

4^, ;;’d:*-1:**‘4'ä'a

1/ Na zahnanie prázdnej túžby po sláve pomá­

ha aj to, že už nemáš možnosť prežiť celý svoj
s
život alebo aspoň od mládeneckých rokov ako
filozof a že ako mnohým iným aj tebe samému p
je dávno známe, že máš k pravej filozofii ďale­
ko. Máš teda na sebe škvrnu, takže už nemôžeš
poľahky získať čestné označenie filozofa. Brá­ n?
nia v tom aj tvoje životné podmienky. Ak si
teda naozaj poznal, v čom spočíva to naj­ í
1
dôležitejšie, nestaraj sa o to, za čo ťa budú g
ľudia pokladať, a upokoj sa s tým, že aspoň
zvyšok života, nech je akýkoľvek dlhý, prežiješ
tak, ako to chce tvoja prirodzenosť. Uvedom si
teda, čo chce, a nedaj sa ničím od toho odvrá­
tiť! Vieš predsa zo skúsenosti, že po dlhom blú­
dení si nenašiel životné šťastie ani v sylo-
gizmoch, ani v bohatstve či sláve alebo
v pôžitkoch, v ničom! V čom je teda? V konaní
toho, čo si žiada ľudská prirodzenosť. A ako
túto úlohu splníš? Ak sa budeš pridržiavať
zásad, z ktorých vyvierajú zámery a skutky.
Akých zásad? O dobre a zle: že totiž nič nie je
pre človeka dobrom, čo ho nerobí spravodli­
vým, rozvážnym, statočným a slobodným, že
nič nie je preňho zlom, čo mu nevtláča vlas­
tnosti opačné.

2/ Pri každom svojom čine sa pýtaj sám seba:

V akom vzťahu je tento čin ku mne? Nebudem
ho možno ľutovať? Čochvíľa zomriem a je po

106
všetkom. Čo viac si ešte môžem želať, ak je
môj prítomný čin skutkom rozumnej bytosti,
ktorá cíti s ľuďmi a má rovnaké zákony
s bohom?

3/ Čím je Alexander, Gaius Caesar a Pompeius

proti Diogenovi, Herakleitovi a Sokratovi?
Lebo títo dospeli k chápaniu činnej sily i hmot­
nej podstaty vecí a ich rozum bol neochvejný,
zatiaľ čo tamtí koľkými starosťami sa umárali
a čomu všetkému otročili!

4/ Keby si od zlosti hoci pukol, predsa budú

ľudia konať rovnako!

5/ Po prvé: neznepokojuj sa ničím! Lebo všetko

sa deje v zhode s vesmírnym poriadkom
a zakrátko nebude z teba nikde nič, práve tak
ako z Hadriána alebo Augusta. A po druhé:
zahlaď sa pozorne na to najdôležitejšie, záro­
veň majúc na pamäti, že máš byť dobrým člo­
vekom, aj na to, čo od teba požaduje ľudská
prirodzenosť, a splň túto úlohu bez váhania.
Hovor iba tak, ako uznáš za najspravodlivejšie,
ale zhovievavo a nepokrytecky!

6/ Úlohou vesmírneho poriadku je premiestňo­

vať, premieňať, odstraňovať a inam prenášať
všetko, čo jestvuje. Všade sú zmeny, nie však
také, že by sa bolo treba báť niečoho nového:
všetko je obyčajné: ale aj ľudské osudy sú rov­
naké.

7! Každá bytosť sa cíti spokojná, ak sa jej dobre

107
 darí. Rozumnej bytosti sa darí dobre vtedy, ak
vo svojich predstavách nemá nič klamné ani
nejasné a ak svoje úsilie zameriava len na vše­
obecne užitočné činy, prahne len po tom
„ - a odmieta iba to, čo je v našej moci, a ochotne
prijíma všetko, čo nám udeľuje vesmírny poria-
L.;| dok. Lebo je jeho časťou, práve tak ako list je
svojou prirodzenosťou časťou rastliny; lenže
list je časťou necitlivej, nerozumnej a prekáž­
kam podrobenej prírody, zatiaľ čo ľudská pri-
• rodzenosť je časťou prírody, ktorá nepodlieha
prekážkam, je rozumná a spravodlivá v tom
zmysle, že všetkému prideľuje rovnaké a pri-
„ merané podiely na čase, hmote, činnej sile
v: a príhodách. Nehľaď však na to, či u každého
jednotlivca nájdeš úplne rovnaké podiely, ale
skôr na to, či súhrn všetkých vlastností jedného
: zodpovedá súhrnu vlastností druhého.

8/ Čítať teraz nemáš možnosť, ale máš možnosť

potláčať svoju namyslenosť, máš možnosť odo­
lávať rozkošiam a bolestiam, máš možnosť kro­
tiť svoju samoľúbu ctižiadostivosť a máš mož­
nosť nehnevať sa na bezcitných a nevďačných
ľudí, ba okrem toho máš možnosť sa o nich ešte
aj starať.

9/ Nech ťa už nikdy nikto nepočuje sťažovať sa

na život pri cisárskom dvore, dokonca ani ty
sám!

1.0/ Ľutovať niečo znamená akoby vyčítať sebe

samému, že sme zanedbali niečo osožné; dobro
je však nevyhnutne niečo užitočné, a ušľachtilý

108
Líň'l W~WWAW * wv "~ ~~ '"" * " ' '■■^

\ a dobrý muž sa musí oň usilovať. Lenže

j ušľachtilý a dobrý muž by nikdy neľutoval, že
j zanedbal nejakú rozkoš. Rozkoš teda nie je ani
j: nič pravé, ani dobré.

' 1.1/ Čím je táto vec sama osebe, svojím priro-

0 dzeným určením? Čím je svojou hmotnou pod­
statou a látkou? Čím svojou činnou silou? Aké
má poslanie vo vesmíre? A aké dlhé má trva­
nie?

12/ Ak sa zobudíš zo spánku a s nevôľou zistíš,

že si v zlej nálade, pripomeň si, že tvojmu urče­
niu a ľudskej prirodzenosti sa patrí preukazovať
vždy všeobecne prospešné skutky, no spánok
H máš spoločný aj s nerozumnými živočíchmi.
Lenže čo zodpovedá prirodzenosti tej-ktorej, no
predovšetkým rozumnej bytosti, to jej aj patrí, je
jej prirodzenejšie, a teda aj príjemnejšie.
íwt

13/ Neprestajne a pokiaľ možno pri každej svo­

jej predstave maj úzkostlivo na zreteli zásady
fyziky, etiky a dialektiky.

14/ Nech sa stretneš s kýmkoľvek, ihneď sa

zamysli: Aké má tento človek zásady o dobre
a zle? Ak má totiž zásady o rozkoši, bolesti
a ich príčinách, o sláve a pohane, o smrti a živo-
■: te, nebudem sa čudovať a vidieť na tom nič
J zvláštne, a ak koná práve tak, ako koná, budem
mať na pamäti, že je nútený takto konať.

1.5/ Pamätaj si, že rovnako ako by bolo hanbou

žasnúť, že figovník plodí figy, bolo by hanbou

109
V ✓ / z -ľý-
zasnút, že vesmír plodí ten a ten osud, ktorého ’;ý
zárodky oplodnil. Aj pre lekára by bolo hanbou
žasnúť, že ktosi dostal zimnicu, a pre kormi­
delníka zasa, že sa obrátil vietor.

1.6/ Pamätaj si, že prejavom rovnakej slobody

je zmeniť svoju mienku i vypočuť si radu nie­
koho iného, kto by nás rád napravil. Lebo
práve tvoja činnosť sa uskutočňuje podľa tvoj­
ho rozhodnutia a tvojej úvahy, teda aj podľa
tvojho rozumu.

17/ Ak je v tvojej moci urobiť niečo lepšie, čý

prečo to nerobíš? Ak je to v moci niekoho
iného, komu chceš čo vyčítať? Slepej náhode, jA
alebo bohom? Obidvoje je nezmyselné. Niko­
mu nemáš vyčítať nič. Ale ak môžeš, naprav to.
Ak nemôžeš, naprav aspoň vec samu; ak
nemôžeš ani to, tak čo pomôžu tvoje výčitky?
Lebo nič sa nemá robiť bezúčelne.

18/ Ak smrť niečo uchváti, tým to ešte nezmiz­

ne z vesmíru. Ak to tu teda zotrvá, potom sa aj
premieňa a rozkladá na vlastné čiastky, na
prvky, ktoré sú spoločné vesmíru i tebe. Aj ony
sa premieňajú, a nešomrú preto.

19/ Každá vec je stvorená na nejaký účel: kôň,

vinič, všetko. Prečo sa tomu čuduješ? Aj slnko ti
povie: „Som stvorené na určitý cieľ." A ostatné
hviezdy takisto. A ty, na čo si stvorený ty? Na
pôžitky? Zamysli sa nad tým, či to dovoľuje
rozum.

110
 ?y ■ y c dytfjL?j/;y.lýči.ýä?í/
20/ Príroda pozorne sleduje každého, a to rov­
nako na konci, na začiatku i počas života,
podobne ako loptu sleduje ten, kto ju vyhadzu-
1 je. Čo však osoží lopte, že ju vyhadzuješ, alebo
škodí, keď dopadá, alebo už dokonca dopadla?
Čo osoží bubline, ak sa vznáša vzduchom,
alebo čo jej škodí, keď praskne? A podobne je to
aj s lampou...

2.1/ Skúmaj svoje telo pozorne a všímaj si, aké

ú
je, pomysli si, aké bude, keď zostarne, keď
■'i
ochorie, keď naposledy vydýchne! Iba kratuč­
ký okamih žije ten, kto chváli, i ten, kto je
chválený, ten, kto spomína, i ten, na koho spo­
mínajú. A navyše sa toto všetko odohráva na
nepatrnom kúsočku priestoru. No ani tu nie sú
všetci jednotní, jednomyseľní, dokonca nikto
ani sám so sebou. A celá zem je pritom iba
maličký, nepatrný bod!

22/ Sústreďuj sa na to, čo je podkladom čin­

nosti, zásady alebo veci označenej slovom.

j:
23/ Robím niečo? Áno, robím: so zreteľom, že
robím ľuďom dobre. Prihodí sa mi niečo?
Potom to prijímam s pomyslením na bohov
a na pražriedlo všetkého, z ktorého vo vzájom­
nej súvislosti vyviera všetko dianie.

24/ Ak vidíš pri kúpaní olej, pot, špinu, lepka­

vú vodu, slovom všetko, čo vzbudzuje odpor,
podobne je to s každým obdobím života
a s každým predmetom.

111
 25/ Lucilla prežila Vera a potom sama zomrela.
Secunda prežila Maxima a zakrátko zomrela aj
ona. Epitynchanos prežil Diotima a potom
y
'■
■
zomrel. Antoninus prežil Faustinu a potom
zomrel. A takto to bolo so všetkými. Celer pre­
žil Hadriána a potom šiel sám. A tí bystrí, pred­
vídaví alebo pýchou zaslepení duchovia -
kdeže sú? Takí bystrí ako Charax, Demetrios
Platonik, Eudaimon a podobní? Všetci boli g
pominuteľní, sú dávno mŕtvi! Niektorí sa neza­ É
chovali v pamäti ani nakrátko, iní sa premenili
na báje a zasa iní sa už aj z bájí vytratili. Pamä­
taj si preto, že aj tvoja telesná schránka sa musí S
rozpadnúť a tvoj duch buď zhasne, alebo sa
presťahuje a bude zaradený inam. t
Ifit
26/ Radosť človeka závisí od toho, či robí niečo
výhradne ľudské. Človeku je vyhradené byť
:| g
láskavý k blížnym, pohŕdať zmyslovými
vzruchmi, rozpoznávať iba zdanlivo pravdivé
predstavy a rozjímať o vesmírnom poriadku
a o tom, čo sa deje z jeho vôle.

27/ Žiješ v trojakom vzťahu: vo vzťahu k svojej

telesnej schránke, vo vzťahu k božskej príčine,
z ktorej všetko vyviera, a vo vzťahu k svojim
blížnym.
ii
28/ Bolesť je zlo buď pre telo - nech sa teda
Irä!
o nej telo vysloví -, alebo pre dušu: ale táto má
moc uchovať si a nestrácať jasnú pohodu
g.
y a nemyslieť si, že bolesť je zlo. Lebo, a to maj
ustavične na zreteli, každý úsudok a každá
ť snaha, každá žiadosť i každá nechuť vznikajú i

112
,4
- lif 1 ató ľ ' l’ ÍSÉÉ ifÉÉIi
v našom vnútri, a tam predsa neprenikne nija- ptó
ké zlo.
H
29/ Zbavuj sa klamných predstáv ustavične si H
g
v duchu hovoriac: Teraz je v mojej moci, aby g
h
v tejto duši nebola nijaká necnosť, ctižiadosti- fc
vosť a vôbec nijaký zmätok. Nuž, vidím všetko
H-
také, aké naozaj je, a užívam každú vec prime­ Itóll
rane jej hodnote. Nezabúdaj na túto moc, kto­
p
i
rou ťa vybavila príroda!
g
30/ Tak v senáte, ako aj s každým človekom
p
a
ŕeí
osobitne, hovor dôstojne a zrozumiteľne. Vy­ (S
jadruj sa prirodzene!
H
wsli
31/ Augustov dvor, jeho manželka, dcéra, po­ H
|P|
tomkovia a predkovia, jeho sestra, Agrippa, prí­ štól
B
buzní, služobníctvo, priatelia, Areios, Maece-
nas, lekári a kňazi, celý dvor - všetci vymreli.
Potom postupuj ďalej, ale nie k smrti jednotliv­
'H
cov, ale k iným zánikom ako napríklad k skaze
Pompejí. Zamysli sa aj nad mnohými nápismi
na hroboch: Posledný svojho rodu! Koľko sa
nastarali predkovia mŕtvych, aby po sebe zane­ 1
chali nástupcu, ale napokon predsa musel byť p
Itój
niekto posledný! A tu sa opäť zamysli nad Ipj
w:a!
vymretím celého rodu! g3l
rd|
32/ Každý čin treba v živote usporiadať a us­
pokojiť sa s tým, aby každý dosiahol svoj cieľ
v medziach možností; v tom, aby si však svoj g
cieľ dosiahol, ti vôbec nikto nemôže zabrániť.
„Ale môže sa mi do cesty postaviť nejaká von­
iP
kajšia prekážka!" Niet však ničoho, čo by ti brá-

113
 nilo konať spravodlivo, rozvážne a obozretne.
Ť>1| „A nebude mi niečo brániť hoci v iných činnos­
tiach?" Nuž potom sa zmier práve s touto pre­
kážkou a rozumne prejdi inam, kde prekážky
nie sú, a ihneď sa ti ako náhrada naskytne iná
činnosť, ktorá bude v súlade s usporiadaním
života, o ktorom hovorím.

33/ Prijímaj skromne, zriekaj sa bez reptania!

34/ Možno si už niekedy videl odseknutú ruku jN

alebo nohu či uťatú hlavu ležať odlúčene od
trupu. Nuž na takéto údy sa svojím spôsobom
ponáša ten, kto na svoj osud hromží, odlučuje
sa od ľudí alebo robí niečo proti všeobecnémul II
dobru. Sám si sa takto do istej miery vylúčil
z jednoty prírody, lebo si bol stvorený ako jej
časť; a teraz si sa od nej sám odtrhol? Ale je tu
čosi obdivuhodné: môžeš sa s ňou totiž opäť
zjednotiť. Boh nedoprial takúto výhodu žiadnej
inej časti, aby sa s ním opäť spojila, keď sa od
celku odlúči a odtrhne. Nuž, uvedom si to dob­
h rodenie, akým boh vyznamenal človeka: vložil A;
do jeho moci možnosť, aby sa od celku vôbec
neodtrhol, ale aj to, že keby sa odtrhol, aby sa ;
mohol opäť vrátiť, zrásť s celkom a stať sa opäť
časťou tohto celku.

35/ Každá rozumná bytosť dostala všetky schop­

nosti od vesmírneho poriadku. Od neho máme
aj túto: ako príroda účelne obracia inam všetko,
čo sa jej stavia do cesty a na odpor, zaraďuje to
na miesto osudom určené a urobí z toho súčasť
seba samej, podobne aj rozumná bytosť môže

114
 pretvoriť každú prekážku na látku svojej čin­
nosti a používať ju, na čokoľvek len chce.

36/ Nedaj si narušiť rovnováhu predstavou ži­

vota ako celku! Nepredstavuj si naraz všetky
možné strasti, ktoré sa ti azda ešte prihodia, ale
pri každej príhode sa pýtaj sám seba: Čo je na
tejto veci neznesiteľné a neprekonateľné?
Potom sa totiž istotne budeš hanbiť si to pri­
znať. Potom si pripomeň, že ťa neťaží ani to, čo
bude, ani to, čo bolo, ale zakaždým iba to, čo je.
A sila prítomného sa väčšmi zmenší, keď to
posúdiš osobitne a svoju dušu usvedčíš, že
takúto maličkosť nevie prekonať.

37/ Sedí vari ešte aj dnes ľanteia alebo Perga-

mos pri Verovom hrobe? Alebo Chabrias či
Diotimos pri Hadriánovom? Smiešne. A keby
tam aj sedeli, cítili by to tí mŕtvi? A keby to aj
cítili, radovali by sa z toho? A keby sa aj rado­
vali, boli by vari pre trúchliacich nesmrteľný­
mi? Nebolo vari aj im súdené najprv zostarnúť
a potom zomrieť? Čo by teda robili oni, keby
Í!1 boli títo zomreli? Všetci, jeden ako druhý, sme
a iba páchnuci krvavý kal v obale!

38/ „Ak sa vieš bystro pozerať, pozeraj sa," po­

vedal ktosi, „a súď, pokiaľ možno najmúdrej­
šie."

39/ V určení rozumného tvora nevidím vlast­

nosť, ktorá by odporovala spravodlivosti, ale
vlastnosť, ktorá odporuje rozkoši - zdržanli­
vosť.

115
 1 - ’ i 1~ -ľ
40/ Ak odmietneš predstavu, že ťa to alebo ono
trápi, sám sa ocitneš v dokonalom bezpečí. „Ale
kto je to sám?" Rozum. „Ale ja nie som rozum."
Dobre! Nuž teda nech rozum netrápi sám seba!
A ak sa darí zle niektorej inej tvojej časti, nech len
sama vysloví o sebe svoju mienku!
Ifilií
, , ,
41/ Obmedzovanie zmyslového vnímania je
zlo pre živočíšnu prirodzenosť. Obmedzovanie
žiadostivosti je takisto zlo pre živočíšnu priro-
f dzenosť. Rovnako jestvuje hocičo iné, čo je
obmedzovaním a zlom pre prirodzenosť
rastlín. Podobne je teda obmedzovanie rozumu
zlom pre rozumovú prirodzenosť. Teraz prenes
to všetko na seba samého. Pociťuješ bolesť,
alebo rozkoš? Nech si to vybavia zmysly!
Postavila sa prekážka do cesty tvojho snaženia?
Ak sa bez výhrady podvoľuješ svojmu chceniu,
- potom je to už pre teba ako rozumnú bytosť
zlo: ak sa však držíš rozumu, potom nie si ani
poškodzovaný, ani obmedzovaný. Lebo činnosť
vyhradenú rozumu nemôže obmedzovať nikto
iný, pretože rozumu sa nedotýka ani oheň, ani
železo, ani tyran, ani pohana, vôbec nič. Podo­
bá sa Empedoklovej „krásne zaokrúhlenej
guli".

42/C Nezaslúžim si, aby som zarmucoval sám

seba, lebo nikdy ani nikoho iného som zámer­
ne nezarmútil.
V
43/ Každého teší niečo iné. Mňa teší, keď mám
zdravý rozum, ktorý sa neodvracia ani od ľudí,
ani od toho, čo sa ľuďom prihodí, ale pozoruje
bi ! IÍS® iWfg—
116
a prijíma všetko zhovievavým zrakom a každú
vec používa primerane jej hodnote.
fe
44/ Venuj sa prítomnosti! Ľudia, čo sa veľmi
starajú o posmrtnú slávu, neuvedomujú si, že
budúce pokolenia budú zasa také isté ako ý
dnešné, na ktoré sa sťažujú. Oni budú takisto
smrteľní. A čo záleží na tom, či budú o tebe - j
potomkovia spievať chválospevy a mať takú ý
alebo onakú mienku?

45/ Vezmi a vrhni ma, kamkoľvek chceš! Lebo

aj tam si zachovám svoje zhovievavé, teda spo­
kojné božstvo, ktoré je v mojom najhlbšom
vnútri, ak sa bude správať a pôsobiť podľa
svojho prirodzeného určenia. Či azda stojí
niečo za to, aby sa preto mojej duši darilo zle
a aby sa stala horšou pre žiadosti, otročenie telu
a strach? Je vôbec niečo, čo by stálo za túto
obeť?

46/ Žiadnemu človeku sa nemôže prihodiť nič,

čo by nebolo ľudské, ani dobytku, čo by nebolo
dobytčie, ani viniču, čo by nebolo jeho údelom,
ani kameňu, čo by nepatrilo kameňu. Ak sa
teda každému prihodí iba to, čo je mu zvyčajne
prirodzené, čo by si reptal? Lebo vesmírny
poriadok ti neudelí nič, čo by si nezniesol.

47/ Ak sa trápiš nad niečím vonkajším, potom

ťa vlastne neznepokojuje toto, ale tvoj úsudok
o tom. Ale je v tvojej moci sa toho ihneď zbaviť.
Ak ťa teda trápi niečo z toho, čo spočíva v tvo­
jom zmýšľaní, ktože ti bráni, aby si opravil

117
svoje stanovisko? A ak sa trápiš preto, lebo
nerobíš niečo, čo pokladáš za rozumné, prečo
to radšej nerobíš, prečo sa máš ďalej trápiť?
„Ale sa mi stavia do cesty neprekonateľná pre­
kážka!" Tým sa teda neznepokojuj, lebo si to
nezavinil. „Ale potom nemá pre mňa život
cenu, ak to neurobím!" Odíď teda zo života
v dobrej mysli, tak ako umiera ten, kto tým plní
svoju úlohu, a zároveň buď zmierený s tým, čo
sa ti postavilo do cesty!

48/ Maj na pamäti, že kedykoľvek sa rozum

uzavrie sám do seba a upokojí sa so sebou, ak
nerobí nič, čo nechce, stáva sa nepremožiteľ­
ným, aj keby to robil neuvážene. A čo potom,
keď o niečom usudzuje uvážene! Preto rozum,
zbavený všetkých náruživostí, je prepevným
hradom a človek nemá trvalejšiu záštitu, ku
ktorej by sa uchýlil, aby bol neprekonateľný.
Kto to nevie, je nevedomý; kto to vie, ale sa
k nemu neuchyľuje, je nešťastník!

49/ Neprimýšľaj už nič k tomu, čo ti ohlasujú

prvotné predstavy! Ohlásili ti, že ten alebo
onen hovorí o tebe nepekne. Áno, to ti ohlásili,
ale to, že si tým utrpel škodu, ti neohlásili.
Vidím, že dieťa ochorelo. Áno, to vidím; ale to,
že mu hrozí nebezpečenstvo, nevidím. Zotrvaj
teda vždy pri prvotných predstavách, nič k nim
sám zo svojho vnútra nepridávaj, a nič sa ti
nestane. Alebo skôr pridávaj k tomu hocičo ako
muž, ktorý chápe každú jednotlivú udalosť vo
vesmíre!
Á

118
50/ „Uhorka je horká." Zahoď ju! „Na ceste je y
tŕnie/' Vyhni sa mu! Úplne' stačí a netreba fel
k tomu dodávať: „Prečo sú aj takéto veci na /?
svete?" Lebo ozajstný znalec prírody by sa ti jsl W
musel vysmiať, ako by sa ti vysmial tesár alebo
te
obuvník, keby si sa uškŕňal preto, že v ich diel­
ni vidíš stružliny alebo odrezky kože. A títo
remeselníci majú aspoň miesto, kam takéto veci isä
odhodiť; vesmírny poriadok však nemá okrem
i Í?-i š
seba samého nič. Ale práve v tom spočíva to 11
podivuhodné umenie, že odkázaný sám na
seba premieňa všetko, čo v ňom zdanlivo
hynie, odumiera a je nepotrebné, na svoju
vlastnú podstatu a že práve z toho znovu
vytvára iné, nové veci, aby nepotreboval nijakú
látku zvonka ani nijaké miesto, kam by svoje
odpadky odhadzoval. Vystačí si teda svojím
vlastným priestorom, svojou vlastnou hmotou
a vlastným umením.

51/ Nebuď vo svojich činoch povrchný, v roz­

hovoroch nerozvážny, v predstavách nestály.
Ani svojej duši nedovoľ, aby sa dala úplne
strhnúť tiesňou alebo radosťou, nepripravuj
sa v živote o pokojnú chvíľu! Zabíjajú ťa,
trhajú na kusy a klebetami ťa prenasledujú?
Čo je toto všetko, ak pritom tvoja duša zostá­
va naďalej čistá, rozumná, rozvážna a spra­
vodlivá? Akoby niekto pristúpil k priezračné­
mu a sladkému prameňu a začal mu nadávať:
on však neprestáva chrliť pitnú vodu, hoci by
si doň nahádzal blato a hnoj, čo nevidieť to
rozpustí a odplaví, a ani trochu sa nezakalí.
Ako si teda zaobstaráš takýto prameň živej

119
vody? Ak si v každom čase zachováš slobodu
myslenia a zároveň zhovievavosť, prostotu
a skromnosť.

52/ Kto nevie, čo je vesmír, nevie, kde je. A kto

nevie, na čo je tu, nevie, kto je sám a čo je ves­
mír. A kto niektorú z týchto vecí nedomyslel,
nemôže ani povedať, na čo je sám prírodou
určený. Akým sa ti teda javí človek, ktorý sa
vyhýba pohane alebo sa pachtí za pochvalou
ľudí, ktorí ani nevedia, kde sú a akí sú?

53/ Želáš si, aby ťa chválil človek, ktorý trikrát

za hodinu preklína seba samého? Chceš sa
páčiť človeku, ktorý sa nepáči ani sám sebe? Či
sa vari páči sám sebe človek, ktorý ľutuje skoro
všetko, čo robí?

54/ Nielen svojím dychom máš byť v súlade so

vzduchom, ktorý ťa obklopuje, ale aj svojím
rozumom máš byť stále v súlade s rozumom,
ktorý všetko obsiahne. Lebo rozumová sila sa
všade rozprestiera a preniká toho, kto si ju vie
osvojiť, práve tak ako vzduch toho, kto vie
dýchať.

55/ Necnosť ľudí nijako neškodí vesmíru, ne­

škodí ani blížnemu; škodí iba tomu, komu je
ponechané na vôli zbaviť sa jej, len čo bude
chcieť.

56/ Mojej slobodnej vôli je slobodná vôľa môj­

ho blížneho rovnako ľahostajná ako jeho dych
a jeho telo. Lebo hoci sme stvorení kvôli sebe

120
 navzájom, predsa len je rozum každého z nás
svojím vlastným pánom: inak by bola necnosť
môjho blížneho nevyhnutne pre mňa zlom. Ale ý
istotne nebolo božím zámerom, aby bolo v moci A:
iného, či mám byť nešťastný.

i tai
57/ Zdá sa, akoby sa slnko rozlievalo. A hoci sa ■1
všade rozlieva, nikdy sa nevylieva, lebo toto É
rozlievanie je vlastne rozširovaním. Povahu
slnečného lúča najlepšie spoznáš, keď pozoru- gj|
ješ slnečné svetlo, ako úzkou škárou vniká do Ä;
tmavej miestnosti. Šíri sa priamo, až narazí na
pevné teleso, ktoré oddeľuje ďalší priestor: na A?
ňom svetlo spočinie, nezošmykne sa ani nekles- *’
ne. Podobne sa teda má aj náš rozum „rozlie- bj
vat" a rozprestierať sa všetkými smermi, nevy- Q
lievať sa, ale sa rozširovať, a ani násilne, ani
prudko nemá narážať na prekážky, s ktorými sa .’j
stretáva; práve tak nemá ani klesnúť, ale pevne
spočívať a ožiariť všetko, čo je mu prístupné.
Lebo čokoľvek sa uzatvára pred svetlom, zbaví
sa ho. H
H
58/ Kto sa bojí smrti, bojí sa buď straty svojho
cítenia, alebo jeho zmeny. Ale ak už nebude ý
vôbec nijaké cítenie, nebudeš mať ani pocit
niečoho zlého: ak nadobudneš iné cítenie, staneš •
sa inou bytosťou a neprestaneš žiť.

ŕfpb
59/ Ľudia sú stvorení kvôli sebe navzájom: Buď ; ’
ich teda poučuj, alebo ich znášaj!

hA
60/ Inak letí strela, inak rozum. Lenže rozum,
hoci opatrne uhýba a sústreďuje sa na skúmanie kjj
___ ___________ _ lígj
. ľ /A . ‘ý/. A ý A

121
122
 Deviata kniha
-F " k

1/ Kto pácha xnvau, nresi; lebo vesmírny

poriadok stvoril rozumné bytosti kvôli sebe
navzájom, aby si boli navzájom užitočné a ne­
škodili si. Ten, kto jeho vôľu prestupuje, zjavne
hreší proti najetihodnejšej z bohýň. Aj ten, kto j -
klame, hreší proti tomu istému božstvu; lebo . .
vesmírny poriadok je poriadkom skutočného
súcna, súcno potom je v úzkom vzťahu ku gj
všetkému, čo naozaj jestvuje. Veď sa aj hovorí ’ ý
vesmírnemu poriadku „pravda" a je aj prvou j
príčinou všetkého pravdivého. Kto teda úmy­
selne klame, hreší tým, že klamstvom sa
dopúšťa bezprávia. Hreší však aj ten, kto •
klame neúmyselne, lebo sa očitá v nezhode j
s vesmírnym poriadkom, dostáva sa do rozpo- 2
ru s prirodzenosťou vesmíru a porušuje jeho
poriadok. Kto sa dáva strhnúť k popretiu práv- ý
dy, dostáva sa do rozporu so sebou samým,
lebo už vopred dostal od prírody schopnosti,
ktoré nevyužil, a teraz už nie je schopný rozo- ' 11
znávať lož od pravdy. A takisto hreší ten, kto
sa ženie za rozkošami ako za ozajstným dob- L
rom a vyhýba sa strastiam, akoby boli zlom, ýl
Takýto človek istotne bude často šomrať na y
vesmírny poriadok, že vraj zlým a dobrým
neudeľuje podľa zásluhy, lebo zlí často žijú ,
v rozkošiach a obstarajú si na to aj prostriedky, ..ý
zatiaľ čo dobrých trápia strasti a okolnosti, t#
ktoré ich spôsobujú. Kto sa bojí strastí, i
bude báť všeličoho, čo sa mu vo svete pr

123
a už toto je bezbožné; a kto sa ženie za rozko­
šami, istotne sa nezdrží bezprávia, čo je už
zrejmá bezbožnosť. Tí, čo chcú nasledovať prí­
rodu a žiť s ňou v zhode, musia sa správať
ľahostajne k veciam, s ktorými vesmírny poria­
dok takisto zaobchádza ľahostajne: lebo ako by
to bolo, keby sa k obidvom nesprávala ľahos­
tajne. Hreší aj ten, kto sa sám tiež nespráva
ľahostajne k slasti i strasti, k smrti i životu,
k sláve i pohane, s ktorými vesmírny poriadok
zaobchádza bez rozdielov rovnako. Tvrdenie,
že vesmírny poriadok s týmito vecami zaob­
chádza bez rozdielov rovnako, možno vyjadriť
aj takto: toto všetko býva bez rozdielov rovna­
ko údelom ľudí v úzkej súvislosti s terajším
a neskorším dianím podľa akéhosi prazámeru
prozreteľnosti, podľa ktorého sa svojho času
rozhodla práve pre takéto usporiadanie sveta,
zlúčiac určité zárodočné prvky budúcich vecí
a presne vymedziac tvorivé sily bytosti, ich
premeny a následnosti.

2/ Znakom zvlášť ušľachtilého človeka by bolo,

keby sa rozlúčil so životom bez toho, že by skú­
sil klamstvo, ale aj všelijaké pokrytectvo, samo-
paše a namyslenosť. Druhou najlepšou jeho ces- \
tou by bolo odísť zo života až vtedy, keď sa mu
tieto neresti zhnusia. Či chceš radšej zotrvať vo
svojich nerestiach a už ani skúsenosť ťa nepri­
núti utiecť pred týmto morom? Lebo skaza duše
i3
je oveľa väčším morom ako mor zlého podnebia
a náhlych zmien vzduchu okolo nás, lebo je to
mor pre živočíchy, pokiaľ sú živočíchmi, tamten i rd
však pre ľudí, pokiaľ sú ľuďmi.

124
 3/ Nepohŕdaj smrťou, ochotne sa s ňou zmier,
pretože aj ona je jednou z vecí, ktoré príroda
chce. Lebo práve aj rozklad je niečo podobné
ako napríklad dospievanie, starnutie, telesný
rast a rozkvet, vzrast zubov a fúzov, šedivenie,
plodenie, oťarchavenie, pôrod a ostatné priro­
dzené úkony, ako ich so sebou prinášajú obdo­
bia tvojho života. Je teda prirodzenou po­
vinnosťou mysliaceho človeka nesprávať sa
k smrti ľahostajne, odmietavo ani pohŕdavo,
ale ju očakávať ako ktorýkoľvek prirodzený
úkon. A ako teraz očakávaš chvíľu, keď zo
života tvojej ženy vyjde plod, práve tak privítaj
hodinu, keď sa tvoja duša zbaví svojho obalu.
Ale ak si želáš ešte nejaký obyčajný prostriedok
na útechu, potom ťa so smrťou najväčšmi zmie­
ri pozorovanie vecí, od ktorých sa máš odlúčiť,
aj ľudí, ktorých mravy už ďalej nebudú tvoju
dušu poškvrňovať. Nesmieš sa nad nimi veľmi
pohoršovať, ale máš sa o ne starať a zhovieva­
vo ich znášať, nesmieš pritom zabúdať ani na
to, že tvoja smrť nebude odchodom od ľudí,
ktorí majú rovnaké zásady ako ty! Lebo to jedi­
né, ak vôbec niečo, by ťa mohlo k životu pútať
a na zemi zdržiavať, keby si mohol žiť s ľuďmi,
ktorí sa dopracovali k tým istým zásadám. No
zatiaľ pozoruješ, koľko biedy vzniká z nesú-
zvuku pospolitého života, takže máš chuť zvo­
lať: „Príď, milá smrť, radšej skôr, než sa nako­
niec sám pozabudnem!"

j 4/ Kto hreší, na sebe sa prehrešuje; kto ubližu- -

je, sebe ubližuje, lebo seba samého robí zlým.

125
 ; .• -j:" ;•;;

5/ Často sa bezprávia dopúšťa aj ten, čo nič

nerobí, nielen ten, čo niečo robí.

6/ Stačí, ak tvoj dnešný úsudok je bezpečný

a dnešný čin všeobecne osožný a ak dnešné
zmýšľanie je spokojné so všetkým, čo sa stáva
z vonkajších príčin.

7/ Odožeň klamné predstavy, ovládni pudy,

uhas žiadostivosť a dožič rozumu vládu nad
sebou!

8/ Nerozumné bytosti sa delia o jednu dušu,

rozumné bytosti o jednu rozumnú dušu, tak
ako je jediná zem spoločná všetkým pozem­
ským tvorom a ako jedným svetlom vidíme
a jeden vzduch dýchame.

í-
9/ Všetky veci, ktoré majú podiel na niečom
spoločnom, tiahnu k rovnorodému: všetko
zemité smeruje k zemi, všetko tekuté steká,
práve tak ako všetko vzdušné splýva, takže iba
nasilu možno tomu zabrániť. Keďže oheň
pochádza z praohňa, stúpa nahor, zároveň sa
však tak ochotne spája s každým ohňom tu na
zemi, že aj každá čo len trochu suchšia hmota
sa dobre zaparuje, lebo obsahuje menej prí-
mesí, ktoré zamedzujú vznietenie. A takisto, ak
nie ešte mocnejšie, tiahne k súrodému každá
bytosť, ktorá má podiel na spoločnom rozume
vesmírneho poriadku; lebo o čo je dokonalejšia
ako ostatné, o to je náchylnejšia spájať sa a splý­
vať s príbuznou bytosťou. Veď už pri nerozum­
ných tvoroch sa stretávame s rojmi a stádami,

126
 s kŕmením mláďat, dokonca aj s akousi láskou,
lebo tieto bytosti majú už dušu, preto sa u nich
ako u bytostí dokonalejších aj spoločenský pud
ozýva mocnejšie ako u rastlín, kameňov alebo
driev. Rozumné bytosti už majú ústavy, priateľ­
ské a rodinné zväzky, zhromaždenia a počas
vojny zmluvy a prímeria. Bytosti ešte dokona­
lejšie, hoci sú v priestore od seba vzdialené,
dospievajú k akémusi zjednoteniu, ako to je pri
hviezdach: takto môže vzostup k väčšej doko­
nalosti vzbudiť vzájomnú náklonnosť bytostí,
ktoré sú od seba odlúčené. A teraz pozoruj
terajší jav: jedine rozumné bytosti zabudli na
vzájomnú spolupatričnosť a súdržnosť, jedine
u nich nevídame toto splývanie. No hoci sa
tomu vyhýbajú, predsa sú v úzkych, lebo víťaz­
stvo vždy odnáša príroda. Len dobre pozoruj
a dáš mi za pravdu. Lebo ľahšie sa nájde nie­
ktorá zemitá častica, ktorá sa nespája s niečím
zemitým, ako človek, ktorý by bol nadobro
odlúčený od človeka.

10/ Plody prináša aj človek, aj boh, aj vesmír. V

Každý ich prináša vo svojom čase. Navykli sme -‘V
si používať tento výraz v pôvodnom význame
v súvislosti s viničom a podobne, no na tom
3
nezáleží. Aj rozum prináša plody - tak celku j
ako jednotlivcovi; a vznikajú z neho iné plody, .•
takého druhu, akého je rozum sám.

11/ Ak môžeš, pouč tých, čo robia chyby. Ak 'É

nemôžeš, spomeň si, že sa ti práve preto dosta- gg|
lo zhovievavosti! Však i bohovia sú zhovievaví j
k takýmto ľuďom a k všeličomu im dokonca |

127
 pomáhajú, napríklad k zdraviu, k bohatstvu,
k sláve. Takí sú dobrotiví. Ale túto možnosť
máš aj ty. Či ti v tom vari niekto bráni?

12/ Konaj svoju prácu, ale nie ako úbožiak

alebo akoby si chcel zožať súcit či obdiv, no chci
skôr jedno jediné: rozvíjať alebo aj zastavovať
svoju činnosť podľa toho, ako to požaduje
všeobecný úžitok.
kŠ
-
13/ Zo všetkých ťažkostí som dnes vyviazol.
Alebo radšej: všetky ťažkosti som zahnal. Lebo
neboli okolo mňa, ale vo mne: v mojich vlast-
J ných predstavách.

14/ Všetko na svete je zo skúsenosti známe,

trvaním pominuteľné, látkou bezcenné. Všetko
je teraz práve také ako za čias tých, ktorých sme
pochovali.

pšim z z
. ... 15/ Veci okolo nás stoja za bránou našich zmys­
lov, samy osebe; o sebe nič nevedia ani sa nevy­
jadrujú. Kto sa teda o nich vyjadruje? Rozum.

16/ Dobro a zlo rozumnej a spoločenskej bytos­

ti nespočíva v tom, čo prežíva, ale v tom, čo
robí, rovnako ako ani jej cnosť a necnosť nespo­
čívajú v tom, čo prežíva, ale v tom, čo robí.

17/ Pre kameň vyhodený nahor nie je zlom,

i i V.í í
keď spadne, nie je preň ani dobrom, ak letí
dohora.

18/ Vnikaj do rozumov ludí a uvidíš, akých

128
 "A J j s ; i ”:

sudcov sa bojíš a akí sú to sudcovia i voči sebe

samým. ]

19/ Všetko je v ustavičnej premene; aj ty sám sa

neprestajne premieňaš a v istom zmysle hynieš.
A práve tak celý vesmír.

31 K.
20/ (Zhybu, ktorej sa dopustil niekto iný, len po­
kojne nechaj tam, kde vznikla!

21/ Ukončenie činnosti, vyhasnutie pudov

a predstavivosti, akési ich odumretie nie je zlo.
A teraz pozoruj rozličné obdobia svojho veku,
detstvo, mladosť, roky mužnosti a staroby: aj
každé ich vystriedanie bola svojím spôsobom
„smrť". A bolo to niečo hrozné? A teraz prejdi
život, ktorý si viedol najprv pod dedovým,
neskôr matkiným a napokon otcovým vede­
ním; aj tu objavíš mnohé iné zániky, premeny
i konce. V duchu sa spytuj: Bolo to niečo hroz­
né? Práve tak sa ti nebude zdať hrozné ani
ukončenie, zastavenie a premena celého tvojho
života.

22! Obracaj sa k svojej vlastnej duši, k duši

vesmíru a potom k duši blížneho: k svojej vlas­
tnej, aby si jej vštepil spravodlivé zmýšľanie,
k vesmírnej, aby si si pripomenul, čoho si
časťou, a k duši blížneho, aby si vyskúmal, či
koná nevedome alebo vedome, a zároveň aby
si si uvedomil, že jeho duša je príbuzná s tvo­
jou.

23/ Tak ako ty sám si článkom spoločenskej

La
129 Štúrova u l - / i4
01745 rov. Bystrica
 sústavy, práve tak aj každý tvoj čin nech je člán­
kom spoločenského života!

24/ Každý tvoj čin, ktorý nemá ani priamy, ani

nepriamy vzťah k všeobecne prospešnému
cieľu, rozvracia život a ruší jeho jednotu. Je to
burič, asi ako ten, kto v zhromaždení ľudu
narúša svojím jediným hlasom jednomyseľné
rozhodnutie.

25/ Skúmaj pravú podstatu činnej sily v každej

veci a túto silu pozoruj odlúčenú od jej hmoty;
potom si ešte urči najdlhší možný čas, koľko je
svojou podstatou schopná táto vec trvať.

26/ Zakúsil si veľa utrpení iba preto, lebo si sa

neuspokojil s tým, že tvoj rozum konal v zhode
so svojím prirodzeným určením. Ale o tom dosť!

ť
27/ J Ak ťa niekto haní, nenávidí, alebo ľudia
o tebe niečo také hovoria, pozri do ich úbohej
duše, vnikni do nej a všimni si, aká asi je! A uvi­
díš, že sa nemusíš pachtiť po tom, aby ťa takíto
ľudia znášali. Musíš však s nimi dobre vychá­
dzať, lebo od prírody sú to tvoji priatelia. Veď
i bohovia im pomáhajú - prostredníctvom snov
íl a veštieb. Pravda, len v tom, po čom takíto
ľudia túžia.

28/ Stále rovnaký kolobeh vesmíru: nahor, na­

dol, od vekov. A buď vesmírny rozum zasahu­
je do každej veci osobitne: ak je to tak, potom
jeho zásahy ochotne prijímaj; alebo zasiahol iba
raz a všetko ostatné sa deje len ako dôsledok
a
130
H
H tohto zásahu, alebo je všetko akousi spleťou
3 atómov, nedeliteľných častíc. Slovom: ak jest­
vuje boh, všetko je dobré; ak je slepá náhoda,
potom sa jej slepo nepoddávaj! Čoskoro nás
všetkých pokryje zem, potom sa aj sama pre­
mení, aj jej nová tvárnosť sa donekonečna bude
meniť. Kto sa zamyslí nad prílevom a rýchlos­
ťou premien a prerodov, nebude si ceniť nič
smrteľné.

29/ Vesmírna prasila je ako dravá bystrina: všet­

ko strháva so sebou. Ako úboho si počínajú tie
bábky verejného života, ktoré si namýšľajú, že
konajú podľa zásad filozofie! Sopliaci! Čo teda
robiť, človeče? Urob to, čo práve teraz príroda
od teba žiada! Rozhodni sa, ak je ti dožičené
takto konať, a neobzeraj sa, či si to niekto všim­
ne! Neblúzni o Platónovej ústave, ale uspokoj sa
s najmenším krôčikom vpred, a nepokladaj ani í

tento úspech za bezvýznamný! Lebo ktože vie

zmeniť ľudské zásady? Ale bez zmeny zásad čo
iné možno čakať ako otroctvo vzdychajúcich
a poslušných pokrytcov? A teraz mi pripomeň
mená ako Alexander, Filippos, Demetrios Falér-
sky! Ak títo pochopili, čo žiada vesmírny poria­
dok, a ak sa podľa toho sami správali, je dobre:
keď však boli iba hercami tragédií, potom ma
nikto neprinúti, aby som ich napodobňoval.
Prostota a skromnosť sú dielom filozofie;
nezvádzaj ma k zaslepenej dôstojnosti!

30/ Akoby pohľadom zhora pozoruj nespočet­

né zástupy, ich nespočetné náboženské sláv­
nosti a plavby krížom-krážom za búrky i bez-

V i ", L" ' S G?, "v' 1 *I

131
 vetria, ako aj rozmanitosť všetkého, čo na svet
prichádza, stretáva sa a opäť odchádza. Pomys­
li si aj na život tých, čo tu žili dávno, a tých, čo
budú žiť po tebe, aj na život, ktorý žijú teraz
barbarské národy, a uváž, koľko ľudí nepozná
ani tvoje meno, koľkí ho čo nevidieť zabudnú
a koľkí z tých, čo ťa teraz možno velebia, budú
ťa hanobiť! A tak ako posmrtná pamäť aj sláva
a všetko ostatné je bezcenné!

31/ Maj pokojnú myseľ pri všetkom, čo sa deje

z vonkajšieho podnetu, a prejavuj spravodli­
vosť pri všetkom, čo sa uskutočňuje z tvojho
vlastného popudu. To znamená, že tvoje chce­
nie a konanie by sa mali obmedziť iba na vše­
obecne potrebné činy, lebo to je v zhode s tvo­
jou prirodzenosťou!

Ij
32/ Mnohých zbytočných vecí, ktoré ťa znepo­
kojujú, sa môžeš zbaviť, lebo všetky spočívajú
iba v tvojich klamných predstavách, cesta sa ti
uvoľní, ak svojím duchom obsiahneš celý ves­
mír, keď pomyslíš na večnosť a predstavíš si
rýchlosť premeny každej veci osobitne: aké
krátke trvanie má od svojho vzniku do svojho
zániku, aká priepasť je pred jej vznikom a aké
nekonečno po jej zániku.

33/ Všetko, čo vidíš, vzápätí zanikne, a všetci

očití svedkovia toho zániku vzápätí tiež zanik­
nú. A najdlhšie žijúci bude po smrti postavený
do jedného radu s tými, čo zomreli predčasne.

3Al Navykni si skúmať, aké je zmýšľanie ľudí

132
p a po akých veciach dychtia! A aké sú predmety
ich lásky a úcty! Navykni si vidieť ich úbohé
duše obnažené! Myslia si, že pohanou niekomu jgp
uškodia, alebo svojimi chválospevmi mu oso- g!
y žia. Aký to klam! H
H
35/ Strata nie je nič iné ako premena. A práve ,.y
z nej sa raduje vesmírny poriadok, z ktorého é
vôle sa všetko deje, rovnakým spôsobom sa od
i-
večnosti dialo a donekonečna sa práve takto p
bude diať. Prečo by si teda povedal, že sa všet­
ko udialo zle, že sa všetko navždy bude diať zle
p
|R|
a že sa medzi toľkými bohmi ešte nikdy nenaš­ 6
la moc, ktorá by to nespravila, že teda vesmír je
odsúdený na žalár nepretržitých utrpení?
Si
g|
36/ Hnilobná je hmotná podstata každej veci: iiä
voda, prach, kosti, špina. Práve tak aj mramor je
•?J;
skamenenou zeminou, zlato a striebro iba zem­
F'Ml
skou usadeninou, náš odev zvieracou srsťou,
purpurová farba živočíšnou krvou a podobne je
to so všetkým ostatným. I naša živočíšna duša je
čosi podobné, čo sa jednostaj mení.

i í
37/ Už dosť toho živorenia, kvílenia a vyškie- új
rania! Čo ťa znepokojuje? Čo je na tom nezvy- ?
čajné? Čo ťa vyvádza z miery? Činná sila? Len
si ju dobre všímaj! Ci hmota? Pozoruj aj ju! \ -
A okrem nich nie je nič. Ale buď už raz aj
k bohom úprimnejší a vľúdnejší! Je jedno, či |
sleduješ svetové dianie sto rokov alebo tri roky.

38/ Ak sa previnil, jeho chyba. Ale možno sa

ani neprevinil.

133
 1
4 in/ ..U' x
39/ Buď všetky veci vychádzajú
d
z jediného __
zumového žriedla a dejú sa v jedinom tele -
ro­
ílw
a potom, pravda, nesmie časť reptať na to, čo sa
deje v prospech celku; alebo sú iba atómy a nič
i'il
Íps]
iné ako ich náhodné spájanie a rozpájanie. Čím
sa teda znepokojuješ? Prehovor k svojej duši:
„Si mŕtva, skazená, zdivočela si, pretvaruješ sa,
žiješ ako zviera v ohrade alebo na pastvinách?"

40/ Buď bohovia nemôžu nič, alebo môžu. Ak

Í'íídl
nemôžu, načo sa modlíš? Ak môžu, prečo sa i
radšej modlíš za to, aby od teba niečo odvrátili
B
alebo ti niečo poskytli, a nie skôr za to, aby ti fe
dali silu ničoho sa nebáť, po ničom netúžiť íS
’fS
a ničím sa neznepokojovať? Lebo ak ľuďom H
môžu pomáhať, istotne im môžu pomôcť aj Lr3
M
v tomto. No možno namietneš: „Takéto veci B
vložili bohovia do mojej moci." Nie je potom
B
lepšie slobodne užívať to, čo je v tvojej moci,
ako postaviť sa otrocký a ponížene na odpor
tomu, čo nie je v tvojej moci? A kto ti povedal, äfS
Sj že nám bohovia nepomáhajú aj v tom, čo je P
v našej moci? Len sa začni za to modliť, a uvi­
díš. Niekto sa modlí: „Kiežby som zažil rozkoš
s tou ženou!" Ty sa však modli: „Dajte, boho­
via, aby som nezatúžil po rozkoši s ňou!" A iný
'j zasa: „Kiežby som sa zbavil toho zla!" Ty sa
■ však modli: „Dajte, aby som sa ho zbavovať H
nepotreboval!" A opäť iný: „Len aby som
nestratil svoje dieťa!" A ty: „Dajte, aby som sa
-j nebál ho stratiť!" Slovom, zmeň svoje modlitby
v tomto zmysle a pozoruj výsledok! g
í®
41/ Epikuros vraví: „Počas svojej choroby som

134
 nikdy nehovoril o telesných pocitoch a nehovo­
íl ril som o takýchto veciach ani s tými, ktorí ma
«s
li chodili navštevovať, ale pokračoval som v skú­
maní prírody a hĺbal som predovšetkým nad
igíj tým, ako si môže duša - napriek spoluúčasti na
všetkých telesných pocitoch - zachovať svoj
pokoj a uchovať vlastné dobro; ani lekárom som
nedával príležitosť vystatovať sa, že sa im so
mnou ktoviečo podarilo dosiahnuť-a žilo sa mi
dobre a krásne." Správaj sa teda podobne ako
on, ak si chorý, ale aj v iných takýchto veciach.
Lebo spoločnou zásadou všetkých filozofických
škôl je nespreneverovať sa filozofii, nech nás
postihne čokoľvek, a neznížiť sa prázdnym tára­
ním na úroveň nevedomcov, ktorí nepoznajú
■ŕď
prírodné zákony, ale sa radšej sústrediť iba na
to, čo treba vykonať práve teraz a akými pro­
striedkami to vykonať.

42/ Keď ťa zarazí nehanebnosť nejakého člove­

ka, polož si otázku: Je vôbec možné, aby na
svete neboli takíto nehanebníci? Nie je to
možné! Nežiadaj teda nemožnosti; lebo aj tento
človek je jeden z tých nehanebníkov, ktorí musia
byť na svete. A to isté si uvedom aj pri človeku
úskočnom, vierolomnom a pri každom, ktorý sa
nejako previnil. Lebo len čo si pripomenieš, že je
nemožné, aby takíto ľudia neboli, hneď budeš
ku každému z nich zhovievavejší. Je veľmi uži­
točné pripomenúť si aj to, akou cnosťou príroda
vyzbrojila človeka proti tej-ktorej necnosti. Lebo
proti bezohľadnosti nám dala protiliek - láska­
vosť, proti inému nedostatku nejakú inú schop­
nosť. Vcelku je v tvojej moci blúdiaceho poučiť.

135
 A každý, kto sa dopúšťa chyby, blúdi, lebo
míňa svoj pravý cieľ. A akú škodu máš z toho
ty? Zistíš totiž, že ani jediný z tých, na ktorých
sa hneváš, neurobil nič, čím by sa mohla tvoja
duša stať horšou; a práve v tom je podstata
tvojho „zla" a tvojej „škody"! Čo je zlé alebo
zvláštne na tom, ak sa nevzdelanec správa ako
nevzdelaný? Dávaj pozor, aby si nemusel
hromžiť skôr na seba, že si nepredvídal takéto
správanie tohto človeka! Veď spolu s rozumom
si dostal aj schopnosti predvídať pravdepodob­
nosť, že sa tento človek dopustí takejto chyby;
a predsa, hoci si na to zabudol, čuduješ sa, že
urobil chybu. Ale najmä vtedy, keď sa sťažuješ
na niečiu vierolomnosť alebo nevďačnosť,
pozri sa na seba samého. Lebo celkom iste je to
tvoja chyba: buď si veril, že niekto, hoci má
takú povahu, zachová vernosť, alebo zasa, ak si
niekomu preukázal dobrodenie, nepreukázal si
ho bez postranných úmyslov a nevidel celú
svoju odmenu už v čine samom. Lebo čo ešte
chceš, ak si človeku preukázal dobro? Nestačí ti
práve to, že si urobil niečo podľa svojej priro­
dzenosti, ale požaduješ za to ešte aj odmenu?
Akoby oko žiadalo odplatu za to, že vidí, alebo
nohy za to, že chodia! Lebo ako tieto údy sú
stvorené na určitú úlohu, a svoju odmenu majú
1
v tom, že ju spĺňajú podľa svojho prirodzeného
určenia, tak aj človek, ktorého určením je dob­
ročinnosť, ak vykoná nejaké dobrodenie alebo
niečo iné všeobecne potrebné, robí iba to, na čo
je určený, a práve v tom je jeho odmena.

136
 íf ta!
IATA KNIHA ta
hä

ll^1l
1/ Budeš už raz konečne, duša moja, dobrá,
prirodzená, jednotná, otvorená a priehľadnej­
šia ako tvoja telesná schránka? Okúsiš už raz
konečne city lásky a náklonnosti k ľuďom? Aby
si skúsila radosť, budeš už raz konečne sýta . '
a spokojná, po ničom nebudeš túžiť a dychtiť, > ■
ani po živom, ani po neživom, ani po čase na j
dlhšie trvanie rozkoše, ani po príhodnejšom
mieste, krajine alebo podnebí, ani po znášanli-
vejších ľuďoch? Uspokojíš sa už konečne so
svojím terajším stavom, budeš sa radovať zo
všetkého, čo v prítomnosti máš, budeš presved­
čená, že všetko, čo máš, máš od bohov, že všet- -j
ko je pre teba dobré a aj bude dobré, čo sa páči
im a čo ti zošlú pre blaho tej dokonalej, dobrej, j
spravodlivej a krásnej bytosti, ktorá všetko <-jj
plodí, udržuje, obkľučuje, a všetko, čo zaniká,
zase prijíma, aby zrodila niečo iné, podobné?
J.4
Budeš už raz konečne schopná spolunažívať
s bohmi i s ľuďmi v takejto pospolitosti, že im
ani nebudeš nič vyčítať, ani tebou nebudú í ľ./
musieť pohŕdať?

2/ Všímaj si, čo tvoja prirodzenosť od teba '

požaduje, keď si bytosťou, ktorú riadi iba prí­
roda. Potom to urob a buď prístupný, ak sa tým
nezhorší tvoja živočíšna prirodzenosť. A potom ;
pozoruj, čo požaduje tvoja živočíšna prirodze­
nosť, aj tomu buď prístupný, ak sa tým, pravda,
nezhorší tvoja prirodzenosť rozumnej bytosti, ýb
MiSM H L ä Bs 11111 aS
137
 i » ' j > ty J:

Ale „rozumná" znamená zároveň aj „spoločen­

ská". Riad' sa iba týmito pravidlami a okrem
toho sa nestaraj o nič!

3/ Všetko, čo sa ti prihodí, prihodí sa tak, že to

jí buď môžeš znášať, alebo nemôžeš znášať. Ak
sa ti teda prihodí niečo, čo znášať môžeš, ne-
šomri, ale znášaj to, koľko len môžeš; ak sa ti
prihodí niečo, čo znášať nemôžeš, nereptaj,
lebo ťa to skôr premôže. Nezabúdaj však, že ti
príroda dala schopnosť znášať všetko, čo si vo
svojich predstavách môžeš urobiť celkom zne­
siteľným, keď si pomyslíš, že je ti to osožné
alebo je tvojou povinnosťou takto konať.

4/ Ak sa niekto mýli, vľúdne ho pouč a ukáž

mu, v čom robí chyby. Ak to nie si schopný uro­
biť, obviňuj seba, alebo ani seba!

5/ Nech sa ti prihodí čokoľvek, bolo ti to od

večnosti predurčené; a celá reťaz príčin spojila
už od večnosti tvoje bytie s touto príhodou.

6/ Či už je svet zhlukom atómov alebo uspo­

riadanou prírodou, nech je tvojou prvou zása­
dou: som častou celku, ktorý riadi príroda;
a druhou: som v akomsi úzkom vzťahu k rov­
norodým častiam. Lebo ak si budem pamätať,
že som časťou, potom nebudem šomrať na nič
z toho, čo mi udeľuje celok. Veď nič nemôže
škodiť časti, čo osoží celku, lebo celok neob­
j sahuje nič, čo by škodilo jemu samému. To je
spoločný znak všetkých prirodzeností vôbec,
ale vesmírny poriadok má navyše ešte tú pred-

138
 nosť, že sa nijakým vonkajším popudom nedá ; j;
prinútiť k tomu, aby splodil niečo, čo by mu
škodilo. Ak si teda uvedomím, že aj ja som ; \
rozumná, uvažujúca bytosť, že som časťou J
y takéhoto celku, budem spokojný s každou ' ''
n í príhodou. Keďže som v akomsi úzkom vzťahu
Si k rovnorodým častiam, nebudem robiť nič, čo
by nebolo v prospech všeobecného dobra,
a dokonca sa v celej svojej činnosti skôr sústre­
dím na súrodé bytosti a každú svoju snahu hy
budem obracať na spoločné dobro a odvracať
od spoločnej škody. Ak takto budem tieto zasa- j
dy uskutočňovať, potom musí môj život plynúť 'j
šťastne, asi tak, ako vídame šťastne plynúť ‘
život občana, ktorý každým krokom svojej čin­
nosti pomáha svojim spoluobčanom a ochotne j
prijíma, čokoľvek mu štát pridelí.

7/ Časti celku, ktoré sú od prírody zahrnuté vo j

vesmíre, musia zaniknúť, presnejšie povedané, ’.
musia sa premeniť. Keby to pre nich bolo nevy-
hnutným zlom, potom by, pravda, ani pre celok ý
nebolo dobré, aby jeho časti prechádzali ústa- )
vičnou premenou a boli rozmanitým spôsobom ]
určené na zánik. Vari si príroda sama zaumie­
nila poškodzovať svoje vlastné časti a vydávať y.
ich napospas zlu a dokonca nevyhnutnému ||j:
zlu, azda jej ušlo, že sa niečo také deje? Obidve ;
tvrdenia sú iste neuveriteľné. Ale aj keby niekto P
neuznával prírodu a tieto premeny vecí by
vykladal z ich prirodzenej podstaty, aj tak by
v /v VAí,
bolo smiešne tvrdit, že časti celku sa pre- ’
mieňajú podľa svojej prirodzenosti, a potom sa
zasa čudovať alebo pohoršovať, akoby sa niečo .

139
 dialo proti prírode, najmä keď sa každá vec
zasa rozkladá na súčasti, z ktorých je zložená. jj
Lebo buď je to rozplynutie prvkov, ktorých H
zlúčením veci vznikli, alebo je to premena pev- .
ných súčastí na zem a vzdušných na vzduch,
takže aj tieto sú znova prijímané do vesmírnej
pralátky, či už sa vesmír po určitom období
spaľuje ohňom, alebo sa obnovuje večnými
premenami.

8/ Ak si si vyslúžil také prívlastky ako dobrý,

skromný, pravdivý, rozvážny, vyrovnaný,
. / ušľachtilý, dbaj, aby si nikdy nebol premenova­
ný. Ak tieto prívlastky predsa stratíš, rýchlo sa
Aj k nim vráť! Pamätaj si, že „rozvážny" ti má
naznačiť, že máš každú vec podrobne preskú­ R
mať a starostlivo premyslieť. Prívlastok „vyrov­
naný" znamená, že máš ochotne prijímať každý
- údel vesmírneho poriadku, „ušľachtilý" zasa,
že tvoj rozum je povznesený nad mierne i prud­
ké vzruchy tvojej telesnosti, nad márnomyseľnú
- túžbu po sláve, nad smrť a podobne. Ak si teda
tieto prívlastky osvojíš a nebudeš dychtiť po
tom, aby ťa nimi nazývali iní, staneš sa iným räl
• človekom a budeš mať iný život. Lebo zostať
naďalej takým, akým až doposiaľ si bol; takým­
to životom sa dať vláčiť a poškvrňovať bolo by
znakom príliš obmedzeného človeka, lipnúceho
na živote, podobného polomŕtvym zápasníkom
so šelmami, ktorí, krvácajúc z mnohých rán,
•Jä predsa prosia, aby ich ponechali nažive „dozaj-
'■ tra", keď ich v tomto stave opäť pohodia tým
istým pazúrom a papuliam. Hľaď si teda získať
3 tieto prívlastky, ktorých je neveľa, a ak máš silu
jľ ľ .......... raĽ ’ í..

140
 zachovať si ich, vytrvaj, akoby si sa bol presídlil y
na ostrov blažených. Ale ak zistíš, že ich strácaš
a nemáš silu ich ubrániť, mužne sa stiahni do
kúta, kde si ich udržíš, alebo odíď zo života
vôbec, nie však rozhnevaný, ale jednoducho, | 7
dobrovoľne a skromne; aspoň to jediné v živote
dosiahneš, že si ho takto opustil. A aby si mal
tieto prívlastky stále na pamäti, výdatne ti H
pomôže spomienka na bohov, že práve oni
nechcú, aby im rozumné bytosti lichotili, ale ;
aby sa usilovali im podobať a aby človek plnil
úlohu človeka tak, ako svoje úlohy plní figa, pes - . >
alebo včela. S

"■ii9/ Divadelné frašky, vojna, rozochvenie, otupe­

Sj nosť a otrocké zmýšľanie deň po dni stierajú
j
z tvojej duše posvätné zásady, ktoré pre seba
odvodzuješ iba povrchným skúmaním prírody,
no neriadiš sa nimi. Bolo by však potrebné pozo­
I
rovať a konať všetko tak, aby si jednak robil to,
čo ti okolnosti ponúkajú, a jednak si osvojil
rýdzo filozofické myslenie, aby sa tým zachova­
iú lo tvoje sebavedomie, ktoré vyplýva zo znalosti

každej, síce neokázalej, ale nie nepoznateľnej,

veci. Kedy už konečne okúsiš plody prirodzenej
prostoty? A kedy dôstojnosti? A kedy poznania,
čo je podstatou každej veci, aké miesto zaujíma
vo vesmíre, aké dlhé trvanie má svojou priro­
dzenosťou, z akých súčasti sa skladá, komu je
dostupná a kto ju môže dať a odňať?

! 10/ Pavúčik si zakladá na tom, že ulovil mu­

chu; niekto iný zasa, že chytil zajaca, a iný opäť,
že chytil do siete rybu, ďalší, že ulovil diviaka

141
 alebo medveďa, a zasa iný, že zajal Sarmatov.
Ale ak skúmaš ich zásady, nie sú títo všetci
lupičmi?

11/ Osvoj si správny postup pri pozorovaní, ako

sa všetko navzájom premieňa, maj to ustavične
na zreteli a cvič sa v tom! Lebo nič nezušľachťu-
je dušu väčšmi ako toto. Len takto sa človek
zbaví svojej telesnosti, a keď si pomyslí, že
zakrátko bude musieť odísť zo života a toto
všetko opustiť, potom sa, pokiaľ ide o jeho vlast­
nú činnosť, celý oddá spravodlivosti, a pokiaľ
ide o ostatné, všetko prenechá vesmírnemu
poriadku. Čo však budú iní o ňom hovoriť, ako
ho budú súdiť, o tom vôbec nebude hĺbať, skôr
iba nad dvoma vecami: či sám spravodlivo robí,
čo robí práve teraz, a či ochotne prijíma to, čo
dostal ako údel. Všetky starosti a záujmy pustí
z hlavy. Nechce nič iné ako zákonitou cestou sa
priamo pobrať k cieľu a nasledovať boha, ktorý
sa tiež priamo poberá k cieľu.

• 12/ Načo je úzkostlivosť, ak je v tvojej moci

uvážiť, čo máš robiť? A ak to poznáš, môžeš
v dobrej vôli a bez váhania kráčať svojou ces­
tou; ak to nepoznáš, môžeš sa zastaviť a pora-
■í diť sa s najlepšími. Ak sa ti postavia do cesty
nejaké iné prekážky, môžeš rozvážne postupo-
äj vať podľa daných možností, držiac sa pritom
toho, čo sa ti javí spravodlivé. Lebo najlepšie je
Lj dosiahnuť tento cieľ. Pokoj a zároveň čulosť,
V myseľ jasná a zároveň sústredená - takéto sú
. vlastnosti človeka, ktorý sa vo všetkom riadi
rozumom.
/ ' ' y '. ■ | .
142
.äi
13/ Len čo sa preberieš zo spánku, polož si "jj
otázku: „Budem mať osoh z toho, ak niekto iný
vykoná niečo spravodlivé a šľachetné? Nebu- hl
dem." Ci už si zabudol, akí sú tí, čo iných tak 3
povýšené vychvaľujú a hanobia? Akí sú na
lôžku, akí pri stole, čo všetko robia, čomu všet­
kému sa vyhýbajú, po čom sa pachtia, čo všet­ |g||
ko kradnú a lúpia, a to nie práve rukami O
a nohami, ale svojou najvzácnejšou časťou,
g
ktorá, ak to človek chce, stáva sa zdrojom ver­ fí S i
nosti, skromnosti, pravdivosti, zákonitého tel
poriadku a dobrého ducha?
11
pi
14/ Vzdelaný a skromný človek sa takto priho­ h
g
vára prírode, ktorá všetko dáva i odníma: „Daj,
lŽlj
čo chceš, a vezmi si, čo chceš!" A nehovorí to
namyslene, ale poslušne a v dobrej vôli. I
H
SI
&
15/ Tvoj život sa už kráti. Ži ho ako na vysokej
hore. Lebo je jedno, či žiješ tu alebo inde, len |í
keď všade žiješ ako občan svetového poriadku. BI
Nech ľudia v tebe vidia a poznajú človeka,
ktorý žije v ozajstnej zhode s prírodou! A ak ťa
neznesú takého, nech ťa hoci usmrtia! Lebo aj
I *
to je lepšie než žiť ako oni.

16/ Už viac nerozprávaj o tom, aký má byť hl

p
dobrý človek: už ním radšej buď! V>
g
17/ Ustavične si predstavuj celú večnosť a celú B
hmotu vesmíru, ako aj to, že každá jednotlivá íígjj
—«
vec tu vo svete je proti vesmírnej hmote figo- Hl
vým semienkom, svojím trvaním proti večnosti Q
zasa iba okamihom, ako keď otočíš nebožiecom! j
......... ......... ý..... .............................. H

143
 '2 íl ' J č ' ' : iin

18/ Vždy keď pozoruješ nejakú vec, predstavuj

si, že sa už rozkladá, premieňa, tlie alebo sa
rozptyľuje; alebo že je určená - podľa prirodze­
nosti každej veci - na to, aby zanikla.

19/ Pozoruj ľudí, keď jedia, spia, keď sa pária,

vykonávajú svoju potrebu a pri všeličom inom.
A potom si všímaj, akí sú, keď sa nafukujú
a chvastajú, alebo keď sa pohoršujú a zo svojej
„výšky" chcú ponížiť iných! Koľkým iným
pohnútkam ešte pred chvíľou otročili a za akú
odmenu! A o chvíľu s akými ľuďmi ich nájdeš!

20/ Každému prináša osoh, čo sa mu prihodí

z vôle vesmírneho poriadku, a je mu to osožné
práve vtedy, keď sa mu to prihodí.

21/ Zem má rada dážď a velebné nebo ho rado

zosiela. A vesmír rád robí, čo sa má udiať.
Hovorím teda vesmíru: „Mám rád všetko, čo
máš rád aj ty!" Či sa nehovorieva podobne: To
či ono „rado sa stalo"?

22/ Buď v tomto svete žiješ, a už si si teda zvy­

kol; alebo odtiaľ odchádzaš, a to si práve chcel;
alebo umieraš, a doslúžil si. Iné okrem toho
nejestvuje. Buď teda dobrej mysle!

23/ Ustavične si uvedomuj, že tento kúsok

zeme je ako ktorýkoľvek iný a že všetko je tu
i|
práve také ako na vrchole hory, na morskom
pobreží alebo kdekoľvek inde.

24/ Čímže je mi moja duša a čo práve teraz

144
< • Z v
z nej robím, na čo ju teraz používam? Azda sa -A
H nespreneverilarozumu, neodlúčila sa a neod- 1
h r , ®
I! trhla od ľudskéhospoločenstva,nesplynula í
a nezmiešala sa s telom, takže je v jeho područí?
I 1
y 25/ Zbehom je ten, kto utečie od svojho pána. ]
Pánom však je aj zákonitý poriadok: zbehom je
teda aj ten, kto poruší zákon. A takisto ten, kto
sa trápi, hnevá sa alebo sa bojí, chce obísť niečo, . '
H čo sa udialo, deje sa alebo sa bude diať, hoci to ' J
j] nariadil zvrchovaný pán, ten zákonitý poria- j
dok, ktorý každému udeľuje, čo mu patrí. ’ j
A preto ten, kto sa bojí, trápi sa alebo hnevá, tiež ;
je zbeh.
I &
j v |ä
26/ Človek vpustí semeno do ženinho lona ?
a odíde: a tu sa semena ujme iná činná sila, spra­
cúva ho a vytvorí dieťa. Aký výtvor z akého /
„ničoho"! A potom zasa dieťa požije potravu, ‘ r
a tu sa jej ujme iná sila a vytvára pocity a pudy,
teda život a silu a ešte bohviekoľko iných zázra­
kov. Uvažuj teda o týchto úplne základných ’.dj
veciach a usiluj sa spoznať moc, ktorá ich spôso­
buje, práve tak, ako poznávame - nie síce zra- ľ
kom, ale predsa nemenej zreteľne - silu, ktorá
nesie teleso nadol a nahor!
i P
27/ Ustavične maj na mysli, že všetko, čo sa
teraz deje a dialo sa aj predtým takto, aj |
v budúcnosti sa bude takto diať. A živo si vybav ' í
rovnotvárnosť dejov a výjavov, ako si ich poznal
zo svojej skúsenosti alebo zo starších dejín, ako
napríklad celý Hadriánov dvor a celý Antoní­
nov dvor aj celý Filippov, Alexandrov a Kroisov.

145
 Na všetko je rovnaký pohľad, sú to rovnaké
úlohy, iba herci sa menia.

28/ Predstavuj si, že každý, nech sa už trápi

s hocičím alebo je nespokojný s hocičím, podo­
bá sa obetnému prasiatku, ktoré vyhadzuje
nohami a kvičí; aj ten, kto osamote tíško
vzdychá nad svojím otroctvom. A nezabúdaj,
že jedine rozumnému tvorovi je dané dobro­
voľne sa podrobiť všetkým príhodám a že sa
im všetci jednoducho musia podrobiť.

29/ Zamysli sa nad každou vecou, ktorú robíš,

potom sa pýtaj sám seba, či je smrť hrozná, keď
ťa toho zbavuje.

30/ Kedykoľvek ťa roztrpčí niečia chyba, ihneď

prejdi k rozjímaniu o tom, čoho takisto
nesprávneho si sa dopustil ty tým, že pokladáš
za dobro bohatstvo, rozkoš, slávu alebo niečo
íiih podobné. Lebo len čo si to pripomenieš, rýchlo
H
H
zabudneš na svoj hnev, najmä keď si pritom
uvedomíš, že tvoj blížny musí nevyhnutne
I; konať. Lebo čo má robiť? Alebo ak môžeš,
odstráň tú nevyhnutnosť!
äjá
bil 31/ Keď uvidíš Satyrona, Sokratovho stúpenca,
vybavuj si v duchu Eutycha alebo Hymena;
o a ak uvidíš Eufrata, predstavuj si Eutychiona
fa| alebo Silvana; a ak uvidíš Alkifrona, mysli si, že
i je to Tropaiforos: a ak vidíš Severa, mysli si, že
jl± je to Xenofón alebo Kritón, a takto pri každom
si predstavuj niekoho podobného. A potom si
ešte pomysli: Kde sú všetci títo? Nikde, alebo

146
bohviekde! Lebo len takto budeš vidieť vo všet­
kom ľudskom dym, holú ničotu, najmä keď si
ešte pripomenieš, že to, čo sa raz premenilo,
v nekonečnom čase už nikdy nebude. Za čím sa
teda pachtíš? Či ti nestačí riadne prežiť túto
krátku chvíľu? Akej látky a akej úlohy sa chceš
striasť? Čo iné je všetko okolo teba než cvičenie
rozumu, ktorý prenikavo nahliadol až do
základu všetkého v živote? Len teda vytrvaj,
kým si aj tieto veci úplne neosvojíš, ako silný
žalúdok si osvojuje každú potravu a blížiaci sa
oheň pretvára na plameň a žiar všetko, čokoľ­
vek doŕi vhodíš.

32/ Nech nik nemôže o tebe pravdivo tvrdiť, že

nie si prirodzený, alebo že nie si dobrý, dokon­
ca nech klame každý, kto by si o tebe niečo také
čo len pomyslel! No všetko to je v tvojej moci,
lebo kto ti môže zabrániť, aby si bol dobrý
a prirodzený? Len sa rozhodni radšej nežiť ako
nebyť taký! Lebo ani rozum nechce, aby si taký
nebol.

33/ Čo najrozumnejšie sa dá za tohto stavu vecí

urobiť alebo povedať? Lebo nech je to hocičo, je
v tvojej moci to urobiť alebo povedať, a preto sa
nevyhováraj na prekážky! Skôr neskončíš
s tými nárekmi, kým nepocítiš, že čím je samo­
pašníkom život v rozkošiach, tým je tebe vedo­
mie, že pri každej naliehavej úlohe konáš pri­
merane ľudskému určeniu. Lebo máš pokladať
za pôžitok všetko, čo môžeš urobiť podľa svojej
prirodzenosti. A túto možnosť máš všade.
Valcu istotne nie je dané, aby sa všade pohybo-

147
 val svojím prirodzeným spôsobom, ani vode,
ani ohňu, ani ostatným veciam, riadeným prí­
rodou alebo nerozumnou dušou; lebo je veľa
prekážok, ktoré sa im stavajú do cesty. Myslia­
ci rozum však vie prekonať každú prekážku, ak
to chce a ak je to dané jeho prirodzenosťou.
Živo si v duchu vybav ľahkosť, s akou rozum
r.n
preniká všetkými prekážkami, ako oheň šľahá
len nahor alebo kameň padá iba nadol a valec
sa pohybuje len po naklonenej ploche, a nič
viac už nepožaduj! Lebo všetky prekážky sa
buď týkajú tvojho tela, tejto mŕtvej hmoty,
alebo ťa vôbec nemôžu zlomiť či ti spôsobiť
niečo zlé, ibaže by to tvoja vlastná predstava
a tvoj rozum sami dopustili, lebo inak by sa
každý, kto by to trpel, stal sám zlým. Tak to
aspoň býva u všetkých ostatných výtvorov prí­
i
fŽI

rody: ak sa niektorému z nich prihodí niečo zlé,

i
postihnutý tvor sa sám stáva naozaj horším. Fill
1
Človek sa však, ak sa to dá takto povedať, stáva
dokonca lepším a chvályhodnejším, ak, prav­
da, správne využije to, čo sa mu prihodilo. Maj
však vcelku na pamäti, že čo neškodí štátu, ne­
i
škodí ani jeho občanovi, a čo neškodí zákonu,
neškodí ani štátu. Z týchto takzvaných nehôd
však ani jedna neškodí zákonu. Čo teda neško­
dí zákonu, neškodí ani štátu, ani občanovi.

34/ Tomu, kto je plný správnych zásad, stačí,

aby si pripomenul, že sa nemá trápiť ani stra­
chovať, aj stručný a známy výrok: „Závan vetra
striasa na zem lístie, podobne aj ľudské pokole­
nie/' Ale „lístím sú aj tvoje deti, lístím sú aj tí,
čo ťa tak presvedčivo zaplavujú hlučnou
L

8 148
ý' pochvalou alebo naopak klebetami či skrytou
l potupou a posmechom, lístím sú aj budúci šíri-
y telia našej posmrtnej slávy". Lebo „iné zas
nanovo sa rodí, keď nastáva obdobie jari".
A potom ho vietor strasie a les splodí namiesto
neho iné lístie. Dočasnosť je spoločná všetké­
mu. Ale ty sa všetkému vyhýbaš a ženieš sa za
j všetkým, akoby to malo trvať naveky. Okamih
a zatvoríš oči; a toho, kto odprevadil teba, čo
nevidieť bude oplakávať niekto iný.

35/ Zdravé oko má vnímať všetko, čo je vidi­

teľné, a nesmie hovoriť: „Chcem zelenú
farbu!", lebo to je prejav chorých očí. Aj zdravý
sluch a čuch majú byť pripravené na všetko, čo
sa dá počuť a čuchať. A zdravý žalúdok má
prijímať všetku potravu práve tak ako mlyn
všetko, čo má zomlieť. Nuž teda: zdravý rozum
má byť pripravený na všetky príhody. Rozum,
ktorý hovorí: „Kiežby moje deti zostali naži­
ve!" a „Kiežby všetky moje skutky schválili!" je
ako oko, ktoré hľadá iba zelenú farbu, alebo
zuby, ktoré chcú iba mäkkú potravu.

36/ Nikto nemá taký šťastný osud, aby pri jeho . .ľ

smrteľnej posteli nestálo niekoľko ľudí, ktorí
vítajú jeho nadchádzajúcu „pohromu". Aj keby
to bol poriadny a múdry človek, napokon sa
vždy vyskytne niekto, kto si v duchu povie:
Konečne si oddýchneme od tohto mravokárcu!
Nebol síce zlý k nikomu z nás, ale predsa som
cítil, že mlčky nami pohŕda. Nuž, takto to býva
s poriadnym človekom; a čo potom s nami: féí
ti koľko máme všelijakých iných nedostatkov, pre ý 0
ä

149
ďí
í ktoré by sa nás mnohí radi zbavili! Toto maj
teda na mysli, keď budeš umierať, a svoj
odchod si uľahčíš takouto úvahou: Odchádzam
z tohto života a moji druhovia, za ktorých som
podstúpil toľko bojov, toľko sa namodlil
a nastaral, si už sami želajú, aby som sa odpra­
tal, lebo si od toho asi sľubujú úľavu. Prečo
teda lipnúť na dlhšom pobyte tu? No preto od
nich neodchádzaj menej vľúdne, ale verný svoj­
mu zmýšľaniu odchádzaj priateľsky, láskavo,
uzmierene, a nie tak, akoby ťa od nich násilím
odtŕhali. Tvoj odchod od nich má byť taký
ľahký, ako sa duša pokojne umierajúceho ľahko
odlučuje od tela. Lebo aj s nimi ťa príroda spo­
jila a zlúčila; ale teraz toto puto rozlučuje.
A lúčim sa s nimi ako so svojimi blízkymi, nie
h s nechuťou, ale nenútene; lebo aj toto je jeden
H
z úkonov, ktoré sa dejú v zhode s prírodou.

37/ Navykni si, pokiaľ možno pri všetkom, čo

tvoj blížny robí, pýtať sa sám seba: Aký účel
tým môže sledovať? Ale začni u seba a najprv
skúmaj seba!

38/ Pamätaj si, že sila, čo tebou hýbe ako báb­

kou na niti, je vnútri, v tebe: tam je sídlo výreč­
nosti života, tam, aby som tak povedal, je člo­
vek. Len do toho nikdy nezahŕňaj telesnú
schránku a naše údy, lebo to sú akési nástroje,
odlišné iba tým, že sú prirastené. Lebo ani
jedna z týchto častí nie je ti viac osožná, ak,
pravda, neuvádza sa do pohybu a neovláda sa
onou činorodou silou, ako tkáčovi člnok, pisá­
rovi pero alebo pohoničovi bič.

150
 Jedenásta kniha
Gil
T''

g $§£?§■.>• •W'.* -jy

1/ Zvláštnosťou rozumnej duše je, že sama
seba vidí, sama seba rozoberá, sama seba podľa
svojej vôle utvára, sama zberá plody, ktoré pri­
náša - zatiaľ čo plody stromov a podobne aj
úžitok zo zvierat zožnú iní -, a dosahuje vlast­
ný cieľ tam, kde je pre ňu určený koniec života.
Nie ako pri tanci a divadelnej hre či podobných
činnostiach, ktoré sa nedokončia, ak sa vyskyt­
ne nejaká porucha. Ale rozumná duša, nech by
bola zastavená v ktoromkoľvek dejstve a kde­
koľvek, dokonale splní svoju vytýčenú úlohu,
takže môže povedať: „Dosiahla som svoj cieľ.“
Okrem toho preniká celým vesmírom, obkľu-
čuje prázdno okolo neho i jeho tvar, rozpína sa
do nekonečnosti vekov, všestranným uvažova­
ním chápe periodické obrody sveta a tak
dospieva k záveru, že neuvidia nič nové
potomkovia, ako ani naši predkovia nevideli
nič podstatne iné, a že aj štyridsaťročný človek,
ak má aspoň záblesk rozumu, vie si vlastne
predstaviť všetko minulé i všetko budúce, pre­
tože všetko dianie je rovnotvárne. No k zvlášt­
nostiam rozumnej duše patrí aj láska k blížne­
mu, pravdovravnosť a skromnosť, ako aj to, že
si nič necení väčšmi ako samu seba, a to je
vlastne aj podstatným znakom zákonitého
poriadku. Nie je teda rozdiel medzi rozumom,
ktorý správne myslí, a rozumom, ktorý vyko­
náva spravodlivosť.

151
 H 2/ Naučíš sa pohŕdať čarom spevu a tanca i zá­
polením zápasníkov, ak si celý nápev rozložíš
ss
|| na jednotlivé tóny a pri každom z nich sa zvlášť
61 spýtaš sám seba, či je to ten, ktorý ťa uchvacu­
je. Istotne sa zahanbíš. A podobne urob pri kaž­
dom tanečnom pohybe alebo postoji; a to isté
pri zápasení. Okrem cnosti a jej prejavov teda
nezabúdaj obracať svoju pozornosť na jednotli­
vé súčasti všetkých vecí a ich rozborom sa nauč
všetkým pohŕdať. A ten istý postup prenes na
celý život!

tól 3/ Aká je asi duša, ktorá je pripravená hoci

o hneď odlúčiť sa od tela a potom buď zhasnúť,
rozplynúť sa, alebo ďalej trvať! Ale táto pripra­
tš venosť má vychádzať z vlastného rozhodnutia,
O j a nie z čírej tvrdohlavosti ako u kresťanov: má
byť uvážená a dôstojná a, aby aj iných presvie­
dčala, neokázalá.

<.;p< 4/ Urobil som niečo všeobecne osožné? Mám

teda z toho úžitok. To maj stále na mysli
a nikdy od toho neupúštaj!

5/ Ktoré je tvoje umenie? „Umenie byť dobrý."

Ale ako inak sa toto umenie pestuje než pros­
8|
tredníctvom správnych úvah jednak o vesmír­
nom poriadku, jednak o vlastnom ľudskom
určení?

6/ Najprv boli na javisku predvedené tragédie,

čo divákom pripomínali príhody, s ktorými sa
óýj stretali v živote. Ukazovali, že všetko sa deje
z prirodzenej nevyhnutnosti a že tým, čím sa
í '■ ■ '■> "X'' í-.ý >'ó < ' && i v;iA U;j Uu pu," ~~~ t,J

152
 ' L ggg y y K JE O í í ‘ < f Q
pobavia na javisku, nemajú sa roztrpčovať na yh
väčšom javisku. Veď predsa vidia, že všetko sa
d musí odohrať tak a že to musia znášať aj -■
nešťastníci ako kráľ Oidipus. Autori tragédií ■
však prinášajú aj niektoré denné pravdy, ako je Č
táto: „Keď ma i s deťmi bohovia opustia, i to jg
má svoju príčinu." Alebo: „Je pochabosťou :Á
á zanevrieť na beh sveta." Alebo: „Ako zrelé g
klasy ľudský život zožínať." A iné, podobné. Po
. tragédii sa na javisku zjavila stará komédia
s výchovnou voľnosťou slova a práve otvore- '
nosťou pripomínala ľuďom ich namyslenosť.
K niečomu podobnému privádzal ľudí aj Dio-
genes. Po tomto sa zamysli, aký význam mala
š po nej zavedená stredná komédia a neskôr □
Žl . __.z i___,_____ ,__________ 1Z____ _1 _ 1_ Y _ 10
nová, ktorá sa zvrhla na umelé napodobňova­
nie života. Je známe, že aj tieto komédie pri­
nášajú niektoré cenné myšlienky, ale aký ko­
nečný cieľ sledovalo celé zameranie takejto
dramatickej poézie?

7/ Vidí sa mi samozrejmé, že niet primeranej­

ších životných podmienok na filozofické rozjí­
manie ako tie, v ktorých teraz žijem!

8/ Vetva odrezaná od susednej vetvy je nevyh­

nutne odrezaná aj od celého stromu; práve tak
i človek, ktorý sa odlúčil hoci len od jediného
človeka, akoby odpadol od celého spoločen­
stva. Ale zatiaľ čo vetvu odrezáva niekto iný,
človek sa od blížneho oddeľuje sám, ak k nemu
pocíti nenávisť a nechuť, a pritom neuváži, že
sa zároveň odrezal aj od spoločenského celku.
Lenže človek dostal zvláštny dar od božského
 '■ JA : A AJ.''; , '' ■■■ ť • M
stvoriteľa ľudského spoločenstva: má totiž
možnosť so susednou vetvou opäť zrásť a opäť
sa stať súčasťou celku. Keď sa však takéto odlu­
čovanie stane častejšie, sťažuje to návrat k zjed­
noteniu. Potom je rozdiel medzi vetvou, ktorá
íl od začiatku rástla v neporušenej spojitosti so
susednou, a medzi vetvou, ktorá bola odrezaná
äi
a potom opäť zaštepená, nech si o tom záhrad­
níci hovoria čokoľvek. Lebo síce rastie s ka­
meňom, ale sa s ním nezjednocuje.

9/ Ako ťa nemôžu odvrátiť od správneho činu

ľudia, ktorí ti chcú prekážať pri postupe po
ceste správneho rozumu, práve tak sa nimi
nedávaj pripraviť o zhovievavosť k nim, ale
rovnakou mierou si zachovaj oboje: tak neob­
lomnosť pri rozhodovaní a činoch, ako aj vľúd­
nosť k tým, čo sa ti usilujú brániť alebo ťa inak
roztrpčovať. Lebo je rovnakým prejavom sla­
bosti hnevať sa na nich ako vzdať sa svojej čin­
nosti a zbabelo ustúpiť; obidvaja sú totiž rov­
nako zbehmi: i ten, kto naľakané cúva, i ten,
ktorý sa odcudzuje tomu, čo je s ním od príro­
dy spriaznený a spriatelený.

10/ Nijaký prírodný výtvor nezaostáva za

umením; veď všetky umenia iba napodobňujú
prírodu po všetkých stránkach. Ak je to tak,
potom príroda, ktorá je zo všetkého vôbec naj­
dokonalejšia a obsiahne všetko, zrejme v ničom
nemôže pokrivkávať za zručnosťou umelca.
Ale všetky umenia vytvárajú menej dokonalé
diela v prospech dokonalejšieho; teda aj ves­
mírny poriadok. A z neho vyviera spravodli-

154
 vosť, a z tejto zas prýštia ostatné cnosti; lebo
nebudeme dbať o spravodlivosť, ak budeme
túžiť po vonkajších veciach alebo budeme slabí
voči pokušeniu, nerozvážni a nestáli.

11/ Veci okolo teba, ktoré ťa znepokojujú tým, že

po nich túžiš alebo sa ich bojíš, nepriblížia sa
k tebe, ale ty sám sa akosi približuješ k nim.
Nechaj teda svoj súd o nich na pokoji, potom aj
oni zostanú neochvejné - a ľudia ťa neuvidia,
ani ako sa za nimi ženieš, ani ako sa im vyhýbaš.

12/ Duša zachováva tvar dokonalej gule,

pokiaľ sa ani nerozpína niekam, ani sa nevťa­
huje dovnútra, ani sa nedvíha, ani neusadá, ale
žiari svetlom, ktorým poznáva pravdu všet­
kých vecí i pravdu v sebe samej.
c
13/ Pohŕda mnou niekto? Jeho vec! Moja vec je,
aby som nebol pristihnutý, že robím alebo
hovorím niečo opovrhnutiahodné. Nenávidí
ma niekto? Takisto jeho vec! Ale ja budem ku
každému zhovievavý a láskavý a ochotný
práve tomu človeku ukázať, že sa mýlil, no nie
tak, aby som ho potupil či mu ukázal, že sa ma
to dotklo, ale šľachetné a vhodne. Lebo ľudské
■i
vnútro má byť také, aby aj bohovia v tebe vide­
li človeka, ktorý na nič nehromží a nenarieka,
veď aké zlo ťa môže stretnúť, ak sám teraz
robíš, čo je primerané tvojej prirodzenosti, a ak
ochotne prijímaš to, čo je práve teraz vhodné
vesmírnemu poriadku, ako človek určený na
to, aby za všetkých okolností uskutočňoval to,
čo je na úžitok celku?

155
s 14/ Hoci ľudia sebou navzájom pohŕdajú, na­
vzájom si lichotia! A keď sa navzájom chcú
predstihnúť, navzájom si ustupujú s úklonmi!

15/ Človek je skazený a nepríjemný, ak hovorí:

„Myslím to s tebou úprimne.'7 Čo to robíš, člo­
veče? Takýto úvod nie je potrebný! Veď sa to
ukáže samo: musíš to mať napísané na čele,
tým musí priam zaznievať tvoj hlas, musí ti to
priamo vyžarovať z očí práve tak, ako milova­
ný všetko priamo vyčíta z pohľadu milujúceho.
Úprimný a dobrý človek musí byť taký, aby
každý, len čo k nemu pristúpi, v tej chvíli to
chtiac-nechtiac zbadal. Predstieraná úprimnosť
I! je zákerná dýka. Nič nie je odpornejšie ako
vlčie priateľstvo; vyvaruj sa ho zo všetkého naj­
väčšmi! Kto je dobrý, úprimný a dobromyseľný,
má to napísané v očiach celkom zreteľne.

16/ Schopnosť prežiť život čo najkrajšie je v na­

šej duši, ak sa človek k ľahostajným veciam
správa ľahostajne. A ľahostajný bude vtedy, ak
bude každú vec pozorovať po častiach vzhľa­
dom na celok a pripomenie si, že nijaká vec si
nevynucuje náš úsudok o sebe, ani sa k nám
nepribližuje, ale trvá v nehybnom pokoji, že
sme to my, ktorí si o nich utvárame mienky, ba
takmer ich do seba zapisujeme, hoci máme
možnosť si ich nielen nezapisovať, ale aj hneď
vymazať, ak sa nám tajne vkradnú do duše. Má
na pamäti, že takáto obozretnosť je potrebná
iba nakrátko, potom bude koniec života. Čo je
na tom ťažké správať sa takto? Ak sú teda veci
v zhode s prírodou, raduj sa z nich, rád ich

156
 prijímaj; ak sú v protirečení s prírodou, hľadaj,
čo je v zhode s tvojou prirodzenosťou a na to sa
zameraj, i keď ti to neprinesie slávu! Lebo niko­
mu nemožno zazlievať, že hľadá svoje vlastné
dobro.

17/ Všímaj si pri každej veci, odkiaľ je a z akých

základných látok sa skladá, na čo sa premieňa
a aká bude po svojej premene a ako nijaké zlo
z toho nepocíti.

18/ Zapamätaj si niekoľko poučení. Po prvé:

Uvedom si, aký je tvoj vzťah k ľudom a že sme
. tu kvôli sebe navzájom, z iného pohľadu: že
A' som tu na to, aby som bol ich vodcom, ako
baran je vodcom čriedy alebo býk stáda.
• A rozjímaj z vyššieho hľadiska: ak svet nie je
iba zhlukom atómov, potom je to príroda, ktorá
' ; všetko spravuje; ak je to tak, potom menej
■ dokonalé bytosti sú tu pre dokonalejšie a doko­
nalejšie kvôli sebe navzájom. Po druhé: Pozo-
ruj, akí sú ľudia doma pri stole, na lôžku a inak;
; ale najmä ako pevne sú zviazaní putami svojich
-y zásad a s akou namyslenosťou ich uskutočňu­
jú! Po tretie: Nesmieš sa hnevať na ľudí, ak
::y konajú správne. Ak konajú nesprávne, zrejme
sa dopúšťajú chýb mimovoľne a nevedomky.
-j Lebo každá duša sa iba proti svojej vôli zrieka
; |í tak pravdy, ako aj primeraného správania ku
'"L každému; ľudia sú zvyčajne aspoň rozhorčení,
J ak počujú o sebe hovoriť, že sú nespravodliví,
- bezohľadní a hrabiví - slovom, že sa dopúšťajú
chyby voči svojim blížnym. Po štvrté: Aj sám sa
neraz previníš, si teda jedným z nich! A ak sa

157
 niektorých chýb vyvaruješ, máš aspoň náklon­
nosť k nim, hoci sa ich vystríhaš zo zbabelosti,
ctižiadosti alebo z podobných nedobrých
pohnútok. Po piate: Ani si bezpečne necítil, či
sa previňujú, lebo mnohé skutky sa robia len
vzhľadom na okolnosti. Vcelku musí človek
Ú zistiť veľmi veľa vecí vopred, aby mohol vyslo­
viť bezpečný úsudok o činoch svojho blížneho.
Po šieste: Kedykoľvek si niečím príliš roztrpče­
ný alebo aj znechutený, spomeň si, že ľudský
ý život je len okamih a všetci čo nevidieť odtiaľto
odídeme. Po siedme: Nie skutky ľudí nás zne-
pokojujú, lebo tie vyvierajú z ich duše, ale naše
predstavy o nich! Odstráň teda predstavy,
zriekni sa svojej mienky o tých činoch ako
o niečom hroznom - a je po hneve. A ako ich
ý odstrániš? Keď si pomyslíš, že skutok iného nie
je tvojou hanbou; lebo ak nebudeš pokladať za
zlo iba to, čo je hanebné, potom sa neraz dopus­
tíš aj ty mnohých chýb a dáš sa naviesť na lúpež
a na všetky neresti. Po ôsme: O čo ťažším bre­
menom nám býva hnev a zármutok nad činmi
našich blížnych ako činy samotné, ktoré sú
0 príčinou nášho hnevu a zármutku. Po deviate:
Láskavosť je neprekonateľná, ak je skutočná
a nie iba posmešná alebo pokrytecká. Lebo čo ti
môže urobiť najväčší zlomyseľník, ak zostávaš
k nemu zhovievavý, a len čo sa ti naskytne
H príležitosť, vľúdne ho napomenieš a pokojne
ho poučíš práve vo chvíli, keď sa ti chystá
Ó ublížiť: „Nie, synku; na niečo iné sme stvorení,
ý Z toho predsa nemám škodu ja: sebe samému
škodíš!" A potom ho pouč zrozumiteľne a pria-
teľsky, že je to naozaj tak, že to nerobia ani
H
158
 včely, ani iné zvieratá, ktoré žijú v spoločen- = -/
štve. Ale nesmieš to hovoriť posmešne ani vyčí- ;
tavo, ale láskavo, bez trpkosti, nie školometsky
ani s úmyslom zožať obdiv okolostojacich. Toto
základné devätoro si pamätaj tak, akoby si ho
dostal do daru od deviatich múz, a začni byť
človekom, kým si ešte nažive! Ale tak, ako sa 11
máš vyvarovať hnevu na ľudí, dbaj, aby si im jaj
nelichotil, lebo ani jedno z toho nie je spoločen- ?
ské a prináša škodu. A v záchvatoch hnevu si
uvedom, že hnev
„ , ,
nie je nič mužné,
, ,v.
ale
.
naopak,
v ,v. igl!

miernosť a vľúdnosť sú ľudskejšie aj mužnejšie lp|

vlastnosti, a práve takýto človek je silný, má
pevné nervy, a nie ten, kto je vždy nahnevaný
a nespokojný, lebo čím vzdialenejší je náruži­
vostiam, tým bližšie je sile. Tak zármutok, ako &
aj hnev sú prejavmi slabocha; lebo aj ten, kto sa O
hnevá, aj ten, kto je zarmútený, vzdáva sa f fdl j
a ustupuje. Ak chceš, prijmi ešte desiaty dar od
Apolóna, vodcu múz: bolo by nezmyselné žia­
dať, aby sa zlí ľudia nedopúšťali chýb. To by
iral
znamenalo želať si nemožné. Súhlasiť však
H
s tým, aby takíto boli k iným, a pritom žiadať,
aby sa neprevinili na tebe, bolo by znakom bez­ IT
ohľadnosti a tyranstva. &
bl
v-T
19/ Sú najmä štyri poblúdenia, pred ktorými
musíš svoju dušu chrániť, a len čo ich vo svo­
jom vnútri objavíš, musíš sa ich zbaviť tým, že Hl
si pri prvom z nich povieš: „Táto predstava nie
gí
je nevyhnutná." Pri druhom: „Toto narúša ľud­
ské spoločenstvo." Pri treťom: „Toto nehovoríš
Íiulí
i
í i. .X í
zo srdca." Lebo hovoriť niečo, čo nevyviera zo
srdca, pokladaj za neprijateľné! Štvrté nastane, h!
■WZíJ

159
iíSjis

keď sa v tebe ozvú výčitky: dôkaz, že sa božská

časť v tebe podrobuje tvojej menejcennej a smr­ p
É ä
teľnej časti - telesnosti a jej žiadostiam.
Pj p
fi
20/ Hoci všetky vzdušné a ohnivé látky, ktoré ’i
íä
S sú vmiešané do tvojho tela, stúpajú podľa svo­ S
H
-b J jej prirodzenosti nahor, poslúchajúc príkaz g
|g| g
feii usporiadania vesmírneho celku zotrvajú na H
svojich miestach v tvojom tele. Aj všetky zemi­ P
té a tekuté látky v tebe, hoci pôvodne tiahnu tí
||
nadol, predsa zostávajú vo vyššej polohe, ako
LA
je im prirodzené. Prvky teda poslúchajú ves­
tíš mírne zákony a kedykoľvek sú niekam zarade­
né, zotrvajú tam aj proti svojej prirodzenosti, jg
E
kým Zzasa
JX.J'JLJ.Ľ
j CIOCI odtiaľ nezaznie
LJLCLJL 1 rozkaz
LCZ CLZ I LÍC 1
j j na
C'Z.IKCLZ 1
j ich LUZu
LCL ÍLU roz-“
IfjJÍ klad. Či nie je povážlivé, že iba tvoja mysliaca .
ížnsj
časť je neposlušná a nespokojná so sídlom,
fe.í
ktoré jej bolo určené? A pritom sa jej nič násil­
né neukladá, iba to, čo je primerané jej priro­
dzenosti; no predsa to nechce znášať, ale tiah­
felí ne skôr k opaku! Lebo náchylnosť ku krivdám,
O samopašiam, hnevom, zármutkom a strachu
fe
nie je nič iné ako odvracanie rozumu od príro­
dy. A kedykoľvek tvoja rozumná časť hromží
na nejakú príhodu, opúšťa vlastné územie,
lebo človek je určený k zbožnosti a bohaboj-
nosti práve tak ako k spravodlivosti. Veď aj
Kdi
á::/ tieto cnosti patria k pravej spoločenskosti, ý
dokonca ešte väčšmi ako spravodlivé skutky.

21/ „Kto nemá pred sebou vždy jeden a ten istý

lígj životný cieľ, sám nemôže byť celý život rovna­
ký.“ Toto tvrdenie však nestačí, ak k tomu
nepridáš aj to, aký má tento cieľ byť. Lebo ľudia
TťTíí

160
 nemajú jednotnú mienku o všetkých veciach,
ktoré väčšina z nich z hocakého dôvodu pokla­
dá za dobro. Zhodne pokladajú za dobro iba to,
čo slúži spoločnému záujmu. Treba si vytýčiť
cieľ, ktorý sleduje spoločné a verejné blaho.
Lebo kto celé svoje snaženie zameria na tento
cieľ, dodá všetkým svojim skutkom jednotný
ráz a sám bude tiež vždy ten istý.

22/ Spomeň si na bájku o poľnej a mestskej

myši a na strach a úzkosť tej prvej!

23/ Sokrates nazýval názory väčšiny ľudí

„bubákmi", ktoré strašia deti.

24/ Sparťania dávali na slávnostných hrách

stoličky cudzincom do tieňa a sami si sadli
hocikde, kde náhodou bolo miesto.

25/ Sokrates sa takto ospravedlnil Perdikkovi,

že jeho pozvanie neprijal: „Aby som nezomrel
najbiednejšou smrťou, teda hanbou, že sa za
prijatú láskavosť nebudem môcť odvďačiť/'

26/ V spisoch epikurovcov bolo prikázané, že

si máme stále pripomínať niektorý živý vzor
cnosti z dávnych čias.

ý 27/ Pytagorovci učili, že sa máme na svitaní

í’ zahľadieť na nebo, aby sme si pripomenuli
f telesá, ktoré ustavične a tým istým spôsobom
- ý obiehajú po tej istej určenej dráhe; ich usporia­
danosť, čistotu a nepokryteckosť. Lebo hviezdy
j nemávajú nijaké závoje.

161
28/ Aký človek bol Sokrates, ktorý sa pokojne
opásal ovčou kožou, keď Xantipa v jeho plášti
odišla z domu? A ako vyčítal svojim druhom,
keď zahanbene odchádzali, keď ho videli
v takomto úbore!

29/ Ani pri písaní, ani pri čítaní nebudeš môcť

nikoho poučovať, kým sa najprv sám nepoučíš.
A oveľa väčšmi to platí v živote.

30/ Si iba otrok, nemáš teda rozum.

Moje milé srdce sa zasmialo.

32/ Budú zľahčovať cnosť a osočovať ju trpký­

mi slovami.

33/ Iba blázon zháňa v zime čerstvé figy; taký

je aj ten, kto chce dieťa, keď mu to nie je súde­
né.

34/ Epiktetos hovoril, že ten, kto bozkáva svoje S

(d
dieťa, má si v duchu hovoriť: Možno zajtra p
aj
zomrieš! „Ale to sú zlovestné slová!" „Nič zlo­ [d
pl
vestné v nich nie je," dodáva Epiktetos, „je to iba i
označenie jedného z prírodných úkazov; inak by
I
aj výraz ,zožínanie klasov' bol zlovestný."
rd
35/ Nezrelý strapec hrozna, zrelé hrozno či
sušené hrozienka: ide o premeny nie na číru
ničotu, ale na niečo, čo ešte teraz nie je ničím.

36/ Epiktetos: „Nikto sa nemôže stať zlodejom

našej slobodnej vôle/'

162
37/ Máme si osvojiť umenie obozretnej súd­ ■

nosti, ako vravel Epiktetos, a pokiaľ ide o naše

snaženia, máme starostlivo dbať o to, aby sa
riadili danými podmienkami a sledovali spolo­
čný prospech, aby boli primerané hodnote veci;
nízkych žiadostivostí sa máme celkom vyvaro­
vať, ale nemáme sa vyhýbať nijakej z vecí, ktoré
nie sú v našej moci.

38/ „Nejde teda," vraví Epiktetos, „o tú alebo

onú vec, ale o to, či sme pri zdravom rozume
alebo nie!"

39/ Sokrates hovorieval: „Čo chcete? Mať duše

rozumných tvorov, alebo nerozumných?"
„Rozumných." „A z rozumných poriadnych,
alebo zlých?" „Poriadnych." „Prečo sa teda
o ne neusilujete?" „Pretože ich už máme."
„Prečo sa teda škriepite a vadíte?"

163
1(24
w
B
Dvanásta kniha
p.
H "i v /
Ipli
p
1/ Všetko, čo si žeUáš postupne dosiahnuť, mô­
H
hä
žeš mať už teraz, a k si to nebudeš sám odopie­
Ini rať. To znamená^ že celú minulosť pustíš
B z hlavy, budúcností zveríš prozreteľnosti a iba
fe|
B svoj prítomný ži_vot si zasvätíš zbožnosti
p a spravodlivosti. ^Zbožnosti, aby si s láskou
pi
P prijímal svoj údel j lebo príroda ho pridelila
S tebe a teba zasa jemru; a spravodlivosti, aby si
.; slobodne a bez vykrúcania hovoril pravdu,
I konal podľa zákor^a a primerane hodnote vecí.
Jpl’j A v tom si nedávaj brániť ani zlobou, ani mien­
kou, ani rečami in^ch, ani pocitmi svojej teles­
p nej schránky, lebo to bude vecou jej trpiacej
g
|| časti. Ak teda aspoň teraz, keď už čoskoro odí­
p deš zo života, buduš mať v úcte iba svoj rozum
IBI
g a to, čo je v tebe božské, všetko ostatné pustíš
iSl z mysle a nebudeš sa desiť toho, že sa tvoj život
raz skončí, ale skôr toho, že si ešte nezačal žit
v zhode s prírodou, potom sa staneš človekom
hodným vesmíru, ktorý ťa splodil, prestaneš
byť cudzincom vo svojej vlasti, prestaneš sa
čudovať bežným, každodenným veciam ako
niečomu nečakanému a prestaneš lipnúť na
tom a onom.

2/ Boh vidí všetky duše v ich nahote - bez ich

hmotných nádob, obalov a rúšok, lebo svojím
čírym rozumom je v styku s čírym, čo sa z neho
samého do nich vnorilo a prelialo. Ak si aj ty
zvykneš konať podobne, zbavíš sa mnohých
"A"? -J i

164
nepokojov. Lebo ktože dokáže nevidieť tú troš­
ku mäsa, ktorou je obklopený, ak sa bude
zaoberať úvahami o odeve, obydlí a sláve
a iných takýchto taľafatkách a plytkej paráde?

3/ Sú tri veci, z ktorých sa skladáš: telo, živočíš­

na duša a rozum. Prvé dve sú tvoje len potiaľ,
že sa musíš o ne starať. Až tretia časť, rozum, je
v pravom zmysle slova tvoja. Ak teda odpudíš
od seba, teda od svojho myslenia, všetko, Čo
robia a hovoria iní alebo čo si kedy sám urobil či
povedal a čo by ťa v budúcnosti znepokojovalo,
všetko, čo sa na teba prilepilo z tvojho tela,
v ktorom trčíš, alebo z tvojej živočíšnej duše, E-
ktorá je s ním zlúčená, čo je teda mimo tvojej -J
vôle, ako aj všetko, čo ti nahrnie do cesty vír
vonkajšieho diania, aby tvoja mysliaca sila
vyslobodená z moci osudu žila sama, čistá yi
a voľná, aby konala spravodlivosť a bola spo­
kojná s tým, čo sa prihodí, a hovorila pravdu -
ak odlúčiš, vravím, od svojho rozumu všetko, j
čo sa na ňu prilepilo z náruživých sklonov a čo
je zatiaľ v lone času alebo už v minulosti, budeš
podobný onej Empedoklovej guli, „krásne
zaguľatenej a honosiacej sa svojou uzavreto­
sťou", a dokonale sa naučíš prežívať iba čas, ‘
ktorý ozajstne žiješ, teda prítomnosť, až potom
budeš môcť aspoň zvyšok svojho života stráviť
bez nepokoja a v dobrej vôli, zmierený so svo- jyj
jou dušou.

4/ Neraz som sa čudoval, že hoci každý má

radšej seba ako všetkých ostatných, svoju vlast­
nú mienku o sebe si cení menej ako mienku
iOli m i y ., | g

165
ostatných ľudí. Keby k niekomu z nás pristúpil §
boh alebo rozumný učiteľ a nariadil mu, aby
nepremýšľal a neuvažoval o ničom, čo by nebol jl|
ochotný vysloviť zároveň aj nahlas, istotne by jg
to nevydržal ani jeden deň. Väčšmi dbáme íg
o názor svojich blížnych, čo si budú o nás mys­
lieť, ako o svoj vlastný úsudok.

5/ Ako len mohli bohovia, ktorí všetko doko- ý-!

nale a ľudomilné zariadili, prehliadnuť jednu
vec; totiž tú, že niektorí, a to najmä dobrí ľudia, '
ktorí sú, aby som tak povedal, v najvrúcnejšom íjý
vzťahu k božstvu a stali sa jeho dôverníkmi -
že títo, len čo raz zomrú, nikdy sa sem už
nevracajú a načisto zaniknú? Ak je to naozaj
tak, buď si istý, že keby to malo byť inak, boli
by to aj urobili! Lebo keby to bolo spravodlivé,
bolo by to aj možné, a keby to bolo v zhode
s prírodou, bola by to príroda tak zariadila.
Z toho teda, že to tak nie je - ak to predsa nie je
tak -, daj sa presvedčiť, že sa tak nemalo stať.
Veď aj sám vidíš, že sa takýmto mudrovaním
iba dohaduješ s bohom. S bohmi by sme takto
nehovorili, ani keby neboli najspravodlivejší.
Sú však takí a pri usporiadaní sveta sa istotne
nedopustili ničoho, čo by nezodpovedalo spra­
vodlivosti a rozumu.

!
6/ Zvykaj si robit aj veci, ktoré zavrhuješ! Veď
aj ľavá ruka, hoci je na ostatné výkony pre
nezvyklosť nezručná, vládne opratami ráznej­
šie ako pravá. Lebo si na to zvykla!

// Uvažuj o tom, v akom stave má byť tvoje

166
telo i duša, keď ťa zastihne smrť, o krátkosti
života, o bezodnej priepasti času za sebou
i pred sebou a o chatrnosti hmoty!

8/ Pozoruj činné sily vecí bez ich hmotných

obalov i ciele ľudských činov; uvažuj, čo je PI
bolesť, čo rozkoš, čo smrť, čo sláva; kto si zavi­ Ipli
nil svoj vlastný nepokoj a že všetko je iba pred­
!gl|
stava. fo

9/ Pohotovým používaním svojich zásad sa

fl
máš podobať pästiarovi a nie šermiarovi. 1 .ebo t ■. ?
ak šermiar odloží meč, je zničený; no pästiar fej
má ruku pohotovú vždy a nepotrebuje nič iné, Igp
tí
ako ju zovrieť v päsť.
a
10/ Hľadaj pravú akosť vecí tým, že ich rozo­ Pj
beráš na hmotu, činnú silu a účel, ktorý jej dáva telí
pravý zmysel.
g
11/ Človek má možnosť nerobiť nič iné ako to,
fe
čo mu boh schválil, a ochotne prijímať všetko,
, i
čo mu boh udeľuje. H

fe|
12/ To, čo sa deje podľa prírodného poriadku,
tí
nemožno vyčítať bohom, lebo ani úmyselne, Si
ani neúmyselne nerobia chyby v ničom; ale ani
ľuďom, lebo robia chyby iba neúmyselne. Preto p
te
nemožno robiť výčitky nikomu. p
Ip
f šil!
13/í Akým smiešnym cudzincom je vo svete Í Mi sví

B
ten, kto sa čuduje každej životnej príhode!

14/ Buď jestvuje nevyhnutnosť osudu a nežne- i ■

_ Íra

167
siteľný poriadok, alebo zhovievavá prozreteľ­
nosť či náhodný a bezhlavý zmätok. Ak teda
jestvuje nezmeniteľná nevyhnutnosť, prečo sa
jej vzpieraš? Ak je prozreteľnosť náchylná
k zhovievavosti, urob seba hodným pomoci
božej. Keď však panuje nikým neovládaný
zmätok, buď rád, že máš v takomto príboji sám
v sebe vodcu - vlastný rozum! A hoci ťa bude
príboj strhávať, len nech si strhne tvoje chatrné
telo a tvoju živočíšnu dušu a ostatné. Lebo tvoj
rozum nestrhne!

15/ :Svetlo žiari, kým lampa nezhasne, skôr

svoju žiaru nestratí; a v tebe by mala pravda,
spravodlivosť a rozvaha vyhasnúť predčasne?

16/ Ak v tebe vznikne predstava, že sa niekto

dopustil chyby, pýtaj sa v duchu: Ako viem, či
je to chyba? Ale aj keď sa chyby naozaj dopus­
til, pomysli si: Sám sa odsúdil. A potom: Podo­
bá sa tomu, kto sám sebe driape tvár! Kto
íl'
nechce, aby zlý človek robil chyby, podobá sa
tomu, kto nechce, aby figovník plodil vo svo­
jich plodoch šťavu, aby nemluvňatá mrnčali,
aby kôň erdžal, a je aj proti iným prirodzeným
nevyhnutnostiam. Lebo čo si má počať ten, kto
má takéto sklony? Ak si na to trúfaš, vylieč ho
z nich!

17/ Ak niečo nie je príkaz povinnosti, nerob to;

ak niečo nie je pravda, nehovor to! Lebo tvoja
vôľa má byť celkom v tvojej moci.

18/ Vždy hľaď na celok veci: čo je práve tá vec,

168
ktorá v tebe vzbudzuje predstavu, a potom si ju &
rozober na jej činnú silu, na hmotu, na jej účel |p
a čas, v ktorom bude musieť zaniknúť. j

■ ■
19/ /konečne už pochop, že máš v sebe čosi
ušľachtilejšie a božskejšie ako veci, ktoré vzbu­
*
dzujú vášne a jednoducho tebou lomcujú ako
s bábkou. A rozjímaj: Aké je moje zmýšľanie
práve teraz? Nie je to strach? Nie je to podoz­
renie? Nie sú to náruživosti alebo niečo podob­ ■s'jj
: j.
né? Ipuj
íiSJ

20/- Po prvé: nič nerob bez cieľa a neúčelne! Po .

druhé: svoju činnosť nezameriavaj na nijaký fôj!
iný cieľ ako na všeobecné dobro!
7 Z 1

21/ Pamätaj si, že zakrátko z teba nebude nikde

nič, ani z nijakej z tých vecí, ktoré teraz vidíš,
ani z nikoho z tých ľudí, ktorí teraz žijú. Lebo
všetky veci sú prírodou určené na premenu,
pretvorenie a zánik, aby ich mohli vystriedať í
iné.

22//Všetko závisí od tvojej predstavy, a tá je .

v tvojej moci. Zbav sa teda, ak chceš, svojej y
predstavy, a ako moreplavcovi, ktorý oboplá-
val pobrežné skaly, objaví sa ti pokojná usmie­
vavá hladina a nezvlnený záliv.
' H
&
lb|
23/ Keď sa nejaká činnosť časom skončí, neutr- jé'
pí nič zlé tým, že sa skončila. Ani ten, kto túto
činnosť vykonával, nič zlé neutrpí práve tým,
že ju dokončil. Podobne teda ani súhrn všet­
kých činností, ako je život, ak sa ukončí načas, -y
y i/Ju
|í|

169
neutrpí nič zlé tým, že sa skončil; a ani ten, kto
tento rad činností včas skončil, nezakúsi tým
nič zlé. A onú pravú chvíľu a konečnú medzu
určuje príroda, neraz aj ľudská prirodzenosť,
ako to býva v starobe, zakaždým však vesmír­
ny poriadok. Lebo práve tým, že s<. jeho časti
premieňajú, uchováva si vesmírny celok kvet
nehynúcej mladosti. No krásne a vhodné je
vždy iba to, čo prospieva celku; skončenie živo­
ta teda nie je pre jednotlivca zlom, nie je ani
hanbou, keďže nastane nezávisle od našej vôle
a nie je na škodu všeobecného dobra. Je to
dokonca skôr dobro, keďže je celku vhodné,
užitočné a príhodné. Lebo ten, kto kráča rovna­
kou cestou ako boh a svojím zmýšľaním sme­
ruje k rovnakému cieľu, kráča ruka v ruke so
samým bohom.

24/ Tri veci si máš zachovať v pamäti: pokiaľ

ide o to, čo robíš sám - či to nerobíš bezcieľne
alebo inak, ako by to robila sama prozreteľnosť;
pokiaľ ide o to, čo sa ti prihodí zvonka - že sa
to deje buď čírou náhodou, alebo riadením pro­
zreteľnosti; ale nesťažuj sa ani na náhodu, ani
neobviňuj prozreteľnosť. Po druhé: aká je
každá bytosť od svojho počatia do svojho naro­
denia a od svojho narodenia až do návratu
duše k bohu, z akých súčastí sa skladá a na aké
látky sa rozkladá. Po tretie: keby si sa zrazu
vzniesol vysoko do ovzdušia a odtiaľ sa zahľa­
del na rozmanitosť ľudských vecí, pocítil by si
nechuť, keby si zároveň zazrel aj všetko tvor­
stvo, ktoré všade vôkol býva vo vzduchu
i v éteri, a videl by si, hoci by si sa tam vzniesol

170
niekoľko ráz, znova a znova to isté: rovnotvár-
nosť, dočasnosť. A po tom ľudia túžia!

25/ Zbav sa klamných predstáv, a si zachráne­

ný! Kto ti bráni zbaviť sa ich? /

26/ Kedykoľvek bývaš niečím roztrpčený, spo­

meň si, že sa všetko deje podľa vesmírneho
poriadku a že previnenie iného sa nedotýka
teba, že všetko, čo sa deje, dialo sa vždy takto,
bude sa diať a už teraz sa všade deje. Zabudol
si, aké blízke je príbuzenstvo človeka s celým
ľudským pokolením, nie azda príbuznosťou
krvi alebo rodu, ale rozumu! Zabudol si, že
rozum každého z nás je výronom z boha? Aj na
to, že nikto nevlastní nič, ale že každý dostane
všetko - dieťa, telo, ba i živočíšnu dušu od
neho; i na to, že všetko je len klamná predstava
a každý z nás prežíva len prítomnosť a len tú
stráca.

27/ Ustavične si pripomínaj ľudí, ktorí sa nad

niečím príliš rozčuľovali alebo boli na vrchole
slávy nešťastia, nepriateľstva alebo iného
osudu. A potom sa zamysli: Kde je teraz toto
všetko? Dym, popol a rozprávka, alebo už ani
rozprávka! A zároveň si spomeň napríklad na
to, ako si počínal Pabius Catullinus na svojich
poliach, alebo Tiberius na Capri, ako aj na vše­
lijaké ľudské záujmy, ktoré sa zakladajú na
klamstve. A uvažuj, aké ničotné je to, po čom
toľko bažili a o čo je bližšie k filozofii osvedčo­
vanie spravodlivosti, rozvahy a skromnej
poslušnosti k bohom pri každej príležitosti.

171
 > _ — 1B 1 _ LA
Lebo pýcha, ktorá sa vystatuje pokorou, je naj­
odpornejšia zo všetkých vecí.

28/ ýľým, čo sa ťa pýtajú: „Kde si videl bohov

alebo z čoho si poznal, že skutočne jestvujú,
keď ich máš v takej úcte?", odpovedz: „Po prvé
- sú viditeľní aj zrakom; a po druhé - ani svoju
dušu som nevidel, a predsa si ju ctím." Podob­
ne je to aj s bohmi: z prejavu ich moci, o ktorej
sa znova a znova presviedčam, určite viem, že
jestvujú a mám ich v úcte. ,
/
29/ Prizerať sa, čím je každá vec sama osebe
ako celok, čo je jej hmotná podstata a čo jej
činná sila; z celej duše robiť to, čo je spravodli­
vé, a hovoriť pravdu - v tom je spása života.
A ak priradíš dobrý čin k dobrému, takže
medzi nimi niet ani najmenšej medzery, čo iné
z toho vyplynie ako radosť zo života?

30/ Je jediné slnečné svetlo, i keď sa triešti

množstvom stien a hôr či iných vecí; je jediná
spoločná pralátka, i keď sa člení na nespočet
tiel vlastnej podstaty; je jediná duša, i keď je
rozčlenená na myriady ohraničených bytostí;
a jediná rozumná duša, i keď sa zdá rozdelená.
Ostatné súčasti uvedených vecí, ako riapríklad
ich živočíšne duše a ich telesné schránky, sú
síce neschopné citu a vzájomnej náchylnosti, no
predsa aj ich udržuje pohromade jednotiaca
a súdržná sila. Ale mysliaca duša svojím zvlášt­
nym spôsobom tiahne ku všetkému rovnorodé­
mu a spája sa s ním; a tento spoločenský pud sa
nedá rozčleniť.

172
 p 31/ Po čom vlastne túžiš? Byť stále nažive? :<■
-1 Chceš teda mať pocity a pudy, chceš rásť a opäť
prestať rásť, chceš hovoriť, premýšľať? Čo sa ti R
z tohto zdá hodné, aby si po tom zatúžil? Ale p
. .zl./.l' z. z.
g ak sa ti všetko
lz r* . X Z. 4-1 z z.
toto rzzí
4-Z-.4-.-.
zdá
X
nepatrné,
ZZ-.Z Zi l-..n X
uchýľ sa P
| k poslednému: nasleduj rozum a boha! Nectí si
S
J
p ich však ten, koho zarmucuje myšlienka, že ich R
P smrťou stráca. p
p
É B
i 32/ Aký nepatrný výsek bezmedzného a bezo­
|p*|| B
í §3 j dného času je každému z nás pridelený! Oka­ p
H
l&l mih, a mizne vo večnosti. A aký nepatrný výsek H
S ifeh
p
-P vesmírnej pralátky! Aký nepatrný zlomok ves­
B
H
ír$ll mírnej duše! Na akom kúsočku zemského celku '”Í
iqí sa plazíš! Toto všetko maj na pamäti a nepokla­
H
daj za dôležité nič, iba jedno: konať, ako ťa
p|
p k tomu vedie tvoja prirodzenosť, a znášať, čo­ ]f£h
koľvek ti prináša vesmírny poriadok. B
líl
Z
í í 33/ /Ako využíva rozum svoje schopnosti? Lebo 11
Ol od toho závisí všetko! Všetko ostatné, či už
■ HIí
závisí od tvojej vôle alebo nezávisí, je mŕtvy lis
ú

P
a holý dym. . Pi
ISil
34/ Aby si nelipol na živote, pomysli si, že ani
P tí nelipli na živote, čo pokladali rozkoš za tí
1R
li
iäl dobro a bolesť za zlo.
' r É
|g| 35/ Komu je dobrom iba to, čo nastáva ®j|
ýl v príhodnom čase, komu je ľahostajné, či vyko­
ná viac alebo menej skutkov, len nech sú vyko­
nané podľa správneho rozumu, a komu
nezáleží na tom, či pozoruje vesmír dlhší alebo
■äl kratší čas, tomu ani smrť nie je hrozná.
d 1

173
36/ Človeče, žil si ako občan v tomto veľkom j’ŕg
štáte: čo ti záleží na tom, či pät rokov alebo sto? ig
Lebo zákony merajú každému rovnako. Čo je
teda hrozné na tom, ak ťa zo štátu nevyháňa
tyran či nespravodlivý sudca, ale príroda, ktorá iC
ťa doň uviedla? Práve tak akoby herec, keď ho
prepúšťa z divadla prétor, ktorý ho prijal do jg
svojich služieb, povedal: „Ale som ešte nedo­
hral všetkých päť dejstiev, iba tri." Máš pravdu,
ale v živote sú tri dejstvá celou drámou! Lebo g
koniec určuje ten, kto bol kedysi pôvodcom
tvojho stvorenia, ako je teraz príčinou tvojho g
zániku. Ani za jedno, ani za druhé nenesieš g
zodpovednosť. Odíď teda pokojne! Lebo taký
je aj ten, čo ťa prepúšťa.

f
g
&
p

174
 <’ J' s r . .5 jj
H
Poznámky

PRVÁ KNIHA
T‘
■>
1/ Marcus Annius Verus, dedo Marca Aurélia
z otcovej strany, bol za cisára Hadriána senáto­
rom a konzulom. Marca adoptoval po predčasnej
smrti svojho syna, Marcovho otca. V dedovom
dome strávil Marcus Aurelius svoju ranú mla­
dosť a odišiel odtiaľ, keď ho adoptoval nástupca
cisára Hadriána Antoninus Pius.

2/ Marcov otec Annius Verus bol prétor. Zomrel

mladý (okolo r. 130).

3/ Matka Marca Aurélia Domicia Lucilla zomrela

asi v päťdesiatich rokoch svojho veku (asi r. 156).

4/ Marcov pradedo z matkinej strany (matkin starý

otec) Catillius Severus hol konzulom a mestským
prefektom v Ríme.

5/ V starom Ríme sa usporadúvali preteky kon­

ských záprahov. Pretekali štyri kluby, každý mal
svoju farbu: Bieli, Červení, Belasí a Zelení.
Každý klub mal svojich fanúšikov, ktorí stavali
na jednotlivých pretekárov vysoké čiastky.
Zápasníci boli gladiátori. Podľa druhu výzbroje
sa delili na gladiátorov s okrúhlym a na gladiá­
torov s podlhovastým štítom. Podľa toho sa
nazývali aj ich fanúšikovia.

175
6/ Možno ide o Diogneta, učiteľa maliarstva.
Bakchios Platonik - prvý Marcov učiteľfilozofie
Tandasis, Markianos - neznámi filozofi

7/ Stoický filozof lunius Arutenus Rusticus bol

učiteľ Marca Aurélia.
Epiktetos (asi 50 - 135 n. I.) bol pôvodne otrok,
potom prepustenec, vyučoval filozofiu v Ríme,
neskôr r Nikopolise. Významný predstaviteľ sto-
icizmu. Jeho učenie malo veľký vplyv na Marca
Aurélia, často ho citoval.
Sofisti boli grécki filozofi (škola nebola jednodu­
chá), sofistika - vedomé používanie logických
klamov.

8/ Apollónius z Chalkedonu, stoický filozof učil

Marca Aurélia ešte, ako následníka trónu.

9/ Sextus z Chaironeie - platonik, príbuzný Plutar-

cha, autora filozofických esejí a životopisov

10/Alexandros z Frýgie bol všestranne vzdelaný

učenec, ktorý učil Marca Aurélia nielen grama­
tiku, ale aj iné vedné odbory.
■

11/ Marcus Cornelius Fronto (asi 100 - 169 n. L),

rímsky rétor, pôsobil ako advokát, neskôr ako
veľmi úspešný učiteľ. Učil aj Marca Aurélia.
Podľa Fronta je celá kultúra zhrnutá v rétorike.
Keď sa dozvedel, že sa Marcus Aurelius venuje
filozofii, bol veľmi sklamaný.

12/ Možno ide o Alexandra z Kilikie, ktorý bol

vyslancom na dvore cisára Antonína Pia.

176
13/ Catullus Cinna - stoický filozof

14/ Hoci Marcus hovorí o Severovi ako o bratovi, ide -

vlastne o jeho svata Claudia Severa, ktorého syn .éf
sa oženil s Marcovou dcérou Fadillou.
Trasea Paetus bol stoický filozof. Cisár Nero ho
dohnal k samovražde.
Helvidius Priscus bol rímsky senátor.
Calo mladší bol zarytý Caesarov nepriateľ. Spá- ff
chal samovraždu. |0
Dion Cocceianus z Prúsy, nazývaný aj Chrysos-
tomos (Zlatoústy), hlásal návrat k jednoduché-
mu životu podľa prírody.
Marcus lunius Brutus bol vrah lulia Caesara.
Všetci štyria boli slobodomyseľní republikáni. A
Marcus Aurelius sa s nimi zoznámil zo životopi­
sov, ktoré napísal Plutarchos.

15/ Claudius Maximus - významný stoický filozof

16/Marcus nazýva otcom cisára Antonína Pia,

ktorý ho podľa testamentu cisára Hadriána
adoptoval.
Sokrates (469 - 399 pred n. 1.) - významný gréc­
ky filozof

17/ Annia Cornificia Faustina - sestra Marca Aurélia

Lucius Aurelius Verus - Marcov adoptívny brat
Benedicta, Teodotos - neznámi obľúbenci Marca
Aurélia
Annia Galéria Faustina, manželka Marca Auré­
lia, bola dcérou cisára Antonína Pia.
Kvádi - germánsky kmeň usadený v tom čase na
Morave a na Slovensku pri Hrone (Granua).

177
 Marcus Aurelius s nimi bojoval počas marko-
manských vojen.

DRUHÁ KNIHA

1/ Dobro a zlo sú základnými kategóriami stoickej

etiky, ktorá je hlavnou časťou stoickej filozofie.
Ľudia sa dopúšťajú chýb jedine preto, lebo nepo­
znajú dobro. Konať dobro znamená poznať ho, čo
predpokladá podriaďovať sa rozumu. Rozum jed­
notlivca je súčasťou jednotného svetového rozu­
mu.

2/ Stoici hlásali, že ľudská duša sa skladá zo zmys­

lov, pudov a vedúcej časti - rozumu.
Marcus Aurelius mal pri písaní týchto úvah päť­
desiat rokov.

3/ Božia prozreteľnosť bola pre stoikov najvyššou 3

mocou, ktorá stvorila a spravuje svet. Treba sa jej
bezpodmienečne podriaďovať, lebo čokoľvek sa |
človeku prihodí, je to údel prozreteľnosti a treba
to pokorne prijímať.
Marcus Aurelius nepokladá náhodu za niečo, čo A
je mimo reťazca príčinných súvislostí: má svoju |||
príčinu, ktorú však nepoznáme.

10/ Teofrastos z Eresu (371 - 286 pred n. I.) - Aris­

totelov žiak a po jeho smrti nástupca v peripate-
tickej škole. V prírodovednom skúmaní sa venu­
je činiteľom podmieňujúcim vznik a zánik, vo
svojej etike analyzuje ľudské slabosti: pretvárku,
pochlebovanie, lichotenie, poverčivosť atď.

178
13/ Pindaros (asi 522 - 446 pred n. I.) - grécky -
lyrický básnik. Z jeho 17 kníh sa zachovali štyri.
E
|B
14/Marcus Aurelius vychádza z ustavičného kolo­ E
behu sveta, v ktorom sa všetko bez zmeny opa­ p
kuje podľa vôle vesmírneho poriadku.

15/ Monimos - filozof kynickej školy, žiak Diogena

zo Sinope. Podľa kynikov hodnotný život a šťas­
tie možno získať iba zrieknutím sa všetkých
vonkajších potrieb, vnútornou slobodou. •13:
I®
16/ Štátom s najctihodnejšou ústavou Marcus E

Aurelius rozumie celý vesmír. ta

I
17/ Carnuntum - keltská osada juhovýchodne od í[ŽI
B
Viedne, neskôr prebudovaná na rímsky vojenský jral
tábor a pevnosť na ochranu rímskych hraníc íisl
(limes Romanus). Počas markomanských vojen g
trvalé sídlo cisára Marca Aurélia. ta
íS
TRETIA KNIHA
gl
1/ Podľa stoikov má človek právo dobrovoľne odísť žita
zo sveta, teda spáchať samovraždu, ak mu nepre­ 1
konateľné prekážky nedovoľujú žiť v zhode so B
svojou ľudskou prirodzenosťou. Samovraždu pre y
pozemské príčiny - choroba, žiarlivosť, strata p
milovanej osoby - však stoici odsudzovali. ’@1
11
3/ Hippokrates z Kou (asi 460 - 370 pred n. I.) - BI
zakladateľ lekárskej školy. Odmietal všetky pove­ H
gh
ry v medicíne. Chorobám vraj treba predísť, sú
narušením prirodzenej harmónie štiav v tele.
H
179
 ’ J _ \ 1 Z \

Chaldejci - babylonskí kňazi a astrológovia

Alexander Veľký (356 - 323 pred n. I.) - mace- f
dánsky kráľ a vojvodca. Preslávil sa svojimi
výpravami na východ (Perzia, Palestína, Egypt), Ij
Pompeius, Gnaeus Pompeius Magnus (106 - 48 j
pred n. I.) - rímsky vojvodca a štátnik
Gaius lulius Caesar (100 - 44 pred n. I.) - rím-
sky štátnik svetového významu
Herakleitos z Efezu (550 - 480 pred n. I.) - gréc- f
ky filozof. Základom sveta, pralátkou, je oheň.
Všetko plynie (panta rei), dvakrát nevstúpiš do Aú
tej istej rieky.
O Sokratovej smrti píše Platón v spise Sokratova
obrana. Sokrates sám nenapísal ani jeden filozo-
fický spis.
Demokritos z Abdér (460 - 370 pred n. l.)-gréc- Igl
ky filozof. Všetko sa skladá z atómov, ktoré
vyplňujú svetový priestor. Ich spájaním a rozpá-
janím vznikajú zmeny.

6/ O zvodoch zmyslov, o ktorých hovorí Sokrates, mô­

žeme sa dočítať v Platónovom dialógu Timaios.

11/ Okrem dobra, za ktoré pokladali cnosť, a zla

(neresť) stoici pokladali všetko (bohatstvo, slávu,
bolesť i smrť) za ľahostajné veci, nad ktoré sa
rozumná bytosť má povzniesť. Neskôr, v čase
tzv. „novej stoy", už od týchto prísnych hľadísk
postupne upúšťali.

16/ Falaris - surový akragantský vládca, zo 6. stor.

pred n. I.
Nero, Claudius Caesar (37 - 68) - rímsky cisár
(54 - 68), chorobne ctižiadostivý a krutý vládca

180
 ( „ 4 _ J-- _ - - 5
Hil
ŠTVRTÁ KNIHA
jsí oi
1*^1
-H
4/ Marcus Aurelius tu znova poukazuje na jednotu
sveta, ktorého súčasťou je aj mysliaci rozum kaz- |
dého jednotlivca.
I
fe
BÍ 5, 9,10/ Podľa stoikov všetko je vopred dané, člove­
ku ostáva iba prijímať, čo mu prozreteľnosť j’p
ä
É
p udelí. Ide však o to, aby sa to naučil prijímať _ ■
M s radosťou, vo vedomí nevyhnutnosti všetkého
fet diania.
ä Bí
15/ Kadidlové zrnká symbolicky znamenajú jednôt- jýp
livých ľudí a ich zánik.
h
rä 21/ Po smrti sa duša človeka vracia do svojho praž- /A
B riedia, odkiaľ pochádza, splynie s vesmírnou j
i
w dušou - s bohom.
B
B
23/ Kekrops - mýt ický zakladateľ Atén a prvý aténsky
kráľ. Ked' založil mesto, vypukol oň boj medzi ’-'.ľ
isH bohom Poseidonom a bohyňou Aténou. Zeus chcel éý
■ prisúdiť víťazstvo tomu, kto dá mestu cennejší pI
dar. O cennosti daru mal rozhodnúť Kekrops. ‘d,
11 Poseidon dal vyvrieť slanému prameňu, Aténa
dala mestu olivu. Kekrops sa rozhodol pre olivu ;L.|’
tí a mesto bolo zasvätené bohyni Aténe. Z bývalej , ‘
ta Attiky sa stali Atény.

32/ Vespasianus, Titus Plavius (9 - 79) - rímski/

H cisár (69 - 79), úspešný vojvodca, staviteľ
p
H Traianus, Marcus Ulpius z Hispánie - v rokoch
II
97-117 rímsky cisár

181
í(ol<

33/ Camillus Marcus Furius - rímsky štátnik a. voj­

u vodca. Bojoval proti Gáliom.
Kaeso Fabius - vodca Fabiovcov v boji proti
mestu Veie
Volesus Valerius - urodzený Sabínčan. Z neho
pochádza rod Valeriovcov.
Gaius Iulius Caesar Octavianus Augustus -
prvý rímsky cisár
Hadrianus a Antoninus Pius boli Marcovými
predchodcami na cisárskom tróne.

34/ V gréckej mytológii holi tri sudičky - moiry:

Klóto, Loézis a Atropos.

48/Heliké - mesto na pobreží Acháje, roku 372

zničené zemetrasením a pohltené morom
Pompeje a Herkulaneum - mestá, r. 79 zničené
pri výbuchu Vezuvu

PIATA KNIHA

4/ Opakuje sa myšlienka, že po smrti sa človek vráti

k tomu, odkiaľ prichádza.

6/ Túto myšlienku nájdeme v Novom zákone, Evan­

jelium podľa Matúša 6, 1: Varujte sa prejavovať
zbožnosť pred ľuďmi preto, aby vás videli; ináč
nemáte odplaty u svojho Otca, ktorý je na nebe­
siach.

7/ Opäť podobná myšlienka v Evanjeliu podľa

Matúša 6, 7: A keď sa modlíte, nehovorte mnoho
ako pohania, ktorí sa domnievajú, že pre svoju
mnohovravnosť budú vyslyšaní.
1 l í g i Bing
182
 'p|
9, 10/ Marcus Aurelius spolu so stoikmi pokladá za B
jedinú správnu filozofiu stoicizmus, ktorý stojí fe
nad ostatnými filozofickými školami a smermi. i®
B
29/ Epiktetove slová: je tu dym, preto odchádzam. B
B
íd
31/ Je to z Homérovej Odysey (IV/690).
P
jl
33/ Je to verš z Hesiodovej básne Práce a dni (197).
gl
SIESTA KNIHA
gu
10/„Zmeňte sa všetci ihneď na zem a vodu!" Ide tnyi
o verš (VIl/99) z Homérovej Iliady.
pi
13/ Falernské víno bolo veľmi známe. Pestovali ho
■
na hranici krajov Kampánia a Latium.
Marcus Aurelius na nejednom mieste varuje
pred klamnými predstavami, ktoré v človeku
vyvolávajú nepravdivé a falošné domnienky.

14/ Dušu má nielen človek, ale aj zvieratá a rastliny,

no iba človek má dušu rozumnej bytosti.

17/Aj tu vidieť zdôrazňovanie toho, že cnosť

a dobro vôbec nemajú hmotnú, ale duchovnú
podstatu.

22/Opakuje sa znova myšlienka, že ľudia sa

dopúšťajú chýb z nevedomosti.

30/Marcus Aurelius má na mysli cisárov, ktorí sa

smutne preslávili svojou krutosťou (Nero, Cali-
gula).

183
 „... Imd' Antonínovým žiakom..." - myslí tým
šh
svojho adoptívneho otca Antonína Pia, ktorého Š
i p
cnosti ospevuje v prvej knihe (16).
■
p[
36/ Atos - vrch na Tráckom polostrove g
ll
42/ Herakleitos (pozri Tretia kniha/3)
|H
g
Sf Chrysippos (asi 281 - 208 pred n. I.) - významný 1
starogrécky stoický filozof (Nedá sa odhadnúť, ’’
Q o ktorom verši sa tu hovorí.)
pi Hg
43/ Darkyňou plodín je bohyňa Demeter. 1
S
•S
47/ Pilistion, Foibos, Origanion - neznáme osoby
Pytagoras zo Samu (580 - 500 pred n. I.) za
základ a podstatu sveta pokladal číslo. Známa je '
Pytagorova veta.
pj
Eudoxos (asi 400 - 347 pred n. I.) - matematik,
astronóm a geograf v starom Grécku
Hipparchos (190 - 125 pred n. I.) - jeden z naj- |
významnejších astronómov antického sveta
KS j Archimedes zo Syrakúz (281 -212 pred n. I.) - f
|Í»y| najväčší matematik staroveku (Archimedov
zákon)
-M Menippos z Gadár (3. stor. pred n. I.) - kynický
filozof, autor tzv. menippskej satiry
B
B
SIEDMA KNIHA IÍ

17/Dobrý duch je dobrý démon, ktorý vyvoláva

v človeku stav bez klamných predstáv a náruži­ H
I
vostí.
g
19/ Chrysippos (pozri Šiesta kniha/42) íl
i®
•'■X'"-
gS Hí f c-c-’A i ygg g h®

184
35/ Sú to myšlienky z Platónovho spisu Ústava
(VÍ/486 A).

44/ Platón: Sokratova obrana, 45 tamtiež

46/Myšlienky z Platónovho spisu Gorgias (512 D)

50, 51/ Euripidove fragmenty

66/ Telauges bol Pytagorov syn, stavajú ho ako pro­

tiklad k Sokratovi
„Keď ju (demokratickii vládu - pozn. prekl.)
vystriedala oligarchia, tu si vláda tridsiatich
poslala po mňa ako po piateho do úradnej mies­
tnosti a nariadila priviesť zo Salamíny Leonta
Salamínskeho, aby ho dali popraviť. Takéto roz­
kazy dávali aj mnohým iným, pretože chceli čo
najviac ľudí zapliesť do zločinov. Vtedy som opäť
dokázal nie slovom, ale skutkom, že mi na smrti
vôbec nezáleží, ak to nie je príliš hrubý výraz, ale
nadovšetko mi záleží na tom, aby som nerobil nič
nespravodlivé ani bezbožné. Mňa veru tá vláda
nezastrašila, aby som robil niečo nespravodlivé,
aj keď bola silná; a keď sme vyšli z úradnej
miestnosti, štyria odišli na Salamínu a priviedli
Leonta, ja som však odišiel domov."
Platón: Sokratova obrana

OSMA KNIHA

1/ Životnými podmienkami, ktoré mu bránia žiť ži­

votom filozofa, myslí Marcus Aurelius svoje
cisárske povinnosti.

185
3/ Diogenes zo Sinopy (asi 400 - 323 pred n. I.) -
predstaviteľ filozofickej skolí/ kynikov. Hlásal
návrat k prirodzenému spôsobu života. Býval
vraj v sude. Na prvky kynickej filozofie nadvia­
zal stoicizmus.
Alexander, Herakleitos, Caesar, Pompeius (pozri
Tretia kniha/3)
Sokrates (pozri Prvá kniha/16)

5/ Augustus, Hadrián (pozri Štvrtá kniha/33)

13/Fyzika, etika a dialektika boli tri hlavné a zák­

ladné filozofické disciplíny antiky. Fyzika
(pôvodne to bola náuka o celej prírode, neskôr sa
z nej vyčlenili ďalšie prírodovedné disciplíny:
astronómia, fyziológia, chémia, geológia, bioló­
gia atď.) pomáha preniknúť k podstate vecí,
etika, ktorá v stoickej filozofii zaujímala popred­
né miesto, skúma mravnosť našich predstáv
a dialektika sa zaoberá predmetmi a javmi v ich
nepretržitom pohybe a premene.

25/ Lucilla - Marcova matka (pozri Prvá kniha/3)

Marcus Annius Verus - Marcov otec (pozri tam-
tiež)
Secunda - manželka filozofa Claudia Maxima
(pozri Prvá kníha/15)
Epitynchamos, Diotimos - prepustená z čias
cisára Hadriána
Anna Galéria Faustina - manželka cisára Anto­
nína Pia (pozri aj Prvá kniha/16)
Hadrianus, Publius Aelius (76 - 138) - rímsky
cisár

186
31/ Augustus (pozri Štvrtá kniha/33)
Manželkou cisára Augusta bola Lívia Drusilla.
jej prvým manželom bol cisár Tiberius Claudius
Nero.
lulia - jediná dcéra cisára Augusta
Octavia - sestra cisára Augusta. Vydali ju za
Marca Antónia, ktorý ju však kvôli Kleopatre
zanedbával.
Marcus Vispanius Agrippa (63 - 12 pred n. 1.) -
priateľ a zať cisára Augusta
Areios Didymos (1. stor. pred n. I.) - filozof,
Augustov priateľ
Maecenas, Claudius Cilnius (asi 70 - 8 pred n.
I.) - priateľa poradca cisára Augusta, veľký zna­
lec a podporovateľ umení („mecenáš")
Pompeje (pozri Štvrtá kniha/ 48)

37/ Lucius Aurelius Verus (pozri Prvá kniha/17)

Panica, Pergamos, Chatrias. Diotimos - prepus­
tená

DEVIATA KNIHA

1/ Najctihodnejšou bohyňou myslí Marcus Aureli-

us Temis (nazývanú aj Iustitia - Spravodlivosť),
dcéru boha nebies Urana a bohyne zeme Gaie.

9/ Praohňom pre stoikov bol éter, ktorý obklopuje

vesmír a z ktorého všetko vzniká.

10/ Podobnú myšlienku nájdeme aj v Evanjeliu

podľa Matúša 7, 16: „Po ovocí ich poznáte. Či
oberajú z tŕnia hrozno alebo z bodľačia figy? “

187
21/Marcus Aurelius prežil detstvo u svojho deda
(pozri Prvá kniha/1), potom žil s matkou (pozri
Prvá kniha/3) a napokon u adoptívneho otca (pozri
Prvá kniha/16).

29/ Alexander Macedónsky (pozri Tretia kniha/3)

Filippos II. (359 - 336 pred n. I.) - otec Alexan­
dra Macedónskeho
Demetrios Falérsky (asi 350 - 283 pred n. l.)~ sta­
rogrécki/ filozof, Aristotelov žiak. Cicero tvrdil, že
najväčšmi zodpovedá Platónovmu ideálu vládcu.

DESIATA KNIHA

9/ Divadelné frašky (mimos, z gr. mimoistai -

napodobňovať) ako dramatický útvar boli prene­
sené z Grécka aj do Ríma. Išlo o realisticky krát­
ke komické zn/javy z každodenného života nižších
vrstiev. Obsah bol často neslušný.

10/ Sarmati - kmene usadené na území dnešného

Slovenska nad Dunajom a pod Malými Karpat­
mi. Marcus Aurelius sa s nimi stretol počas
bojozz s Markomanmi a Kzúdmi.

21/ Prvé slová sú z Euripida.

27/ Kroisos - posledný lýdsky kráľ. Vlastnil legen­

dárne poklady (bohatý ako Krézus).

31/ Satyron, Eutychos, Hymen, Eutychion, Silva-

nus - vtedajší nevýznamní filozofi

34/ Verše sú z Homérovej Iliady (VII/146 -147,148).

m]

188
JEDENÁSTA KNIHA

3/ V časoch Marca Aurélia sa na stúpencov kres­

ťanstva pozeralo s pohŕdaním ako na podvratný
a protištátny sfanatizovaný živel, hoci kresťan­
ská láska k blížnemu bola blízka učeniu stoikov.

6/ Verše z nezachovaných Euripidových tragédií.

22/ Ezopova bájka o poľnej myši, ktorá navštívi svo­

ju mestskú príbuznú. Mestská myš sa chváli
množstvom dobrého jedla, ku ktorému má
v komore prístup, no všade striehne kocúr...

25/ Perdikkas - macedónsky vojvodca, správca ríše

v 4. stor. pred n. I., strýc Alexandra Macedón­
skeho

27/ Pytagorovci - stúpenci filozofa Pytagora (Šiesta

kniha/47). Mali veľkú zásluhu na rozvoji mate­
matiky. Pokúšali sa vysvetliť svet z jeho kvanti­
tatívnej stránky.

13/ Xantipa - Sokratova manželka. Bola vraj veľmi

hašterivá.

30/ Pravdepodobne verš niektorého gréckeho tragika.

31/ Homérova Odysea (XI/413)

DVANÁSTA KNIHA

3/ Empedokles z Akragantu (asi 490 - 430 pred n.

1.) - starogrécky filozof. Za základ všetkých vecí

189
 pokladal štyri živly: zem, z^odu, vzduch a oheň.
Zlučovaním a rozlučovaním vznikli z týchto
prvkov všetky veci, a to súperením lásky a sváru.
Po víťazstve lásky bude mať svet tvar dokonalej
gule, do ktorej už zvonka nič neprenikne, bude
tam teda vládnuť dokonalý pokoj.

14/ Starí Rimania uctievali ako bohov aj niektoré ab­

straktné pojmy: Víťazstvo (Victoria, bohyňa
víťazstva), Pokoj (Pax, bohyňa mieru a pokoja),
Česť (Honor, bohyňa občianskej cti a sama česť),
Spravodlivosť (lustitia, bohyňa spravodlivosti)
a iné.

27/ Fabius Catullinus - vojenský činiteľ z čias cisá­

ra Hadriána. Odišiel z vojenských služieb a dlhé
roky žil utiahnu to na svojich majetkoch.
Tiberius Claudius Nero (14 - 37) - druhý rím­
sky cisár. Po mnohých neúspechoch sa utiahol na
ostrov Capri a odtiaľ spravoval ríšu.

36/prétori - rímski vysokí úradníci. Od čias cisár­

stva usporadúvali verejné hry.

190
Al’ÍA'í 'ALT d 'í i
häl~
Š) —
B Obsah
a
1
hál

Život a dielo Marca Aurélia /5

Prvá kniha /15

i
Bi
Druhá kniha /25
iSlj
i Tretia kniha /33
B
ra Štvrtá kniha /43
IBJI
fe Piata kniha /59
i ®i
Šiesta kniha /74
rä
ržl?
Á Siedma kniha /90
Hl
01 Ôsma kniha /106
EH
1
Deviata kniha /123
pl
pi Desiata kniha /137
B|
rdl
‘P Jedenásta kniha /151
§1s
£4
pí Dvanásta kniha /164
jíä
g Poznámky /175

191